ŽOFIA KOSSAK


BEZ ZBRANE I.





Obsah



I. KEĎ SA STOROČIE CHÝLI KU KONCU.
II. PRI CESTE.
III. KRÄĽ PROTI SVOJEJ VÔLI.
IV. AKO PÚTNICI A CUDZÍ POCESTNÍ.
V. HOP! HOP!
VI. DILEMA.
VII. SEN VIDINA.
VIII. POKUŠITEĽ.
IX. KDE JE BOH.
X. MILENKA.
XI. DETI! DETI! DETI!
XII. BRAT PACIFIK.
XIII. SKÚŠKA.
XIV. VAE VOBIS, SI OPUS DEI DESERETIS!

I. KEĎ SA STOROČIE CHÝLI KU KONCU.


Hoci už dvesto rokov minulo od hrôzy tisícročia, keď celý svet očakával svoju záhubu — koľko ráz sa končilo jedno storočie a začínalo druhé, ľudstvo prežívalo ozvenu tej niekdajšej obavy. Koniec storočia — tie slová prinášaly so sebou neopísateľný, prenikavý strach. Deň večnosti zatváral dvere 7.a sebou. Nie deň. Veď sa spievalo: „Tisíc rokov pred očima Tvojimi ako deň sa minie." Tisíc rokov. Čože je teda storočie? Nie viacej ako hodina života. Ale aj hodina má svoj význam. Hodina, ktorá sa nevracia. Hodina uplynutá, ktorá približuje chvíľu účtovania ...
Posledné roky každého dohášajúceho storočia, prvé roky nadchádzajúceho boly plné neurčitých tušení a úvah. Príhody, ktoré sa stály v týchto rokoch, maly význam veštecký. Pozorne ich sledovali, robiac z nich závery o úrode alebo pohrome, o šťastí alebo nešťastí prichádzajúcich rokov. Pripomínali si vyprávania dedov o podobných zjavoch a o ich vplyve. A ako keby celá príroda prežívala nepokoj ľudí, množily sa znamenia na zemi a na nebi, slnce haslo alebo sa zjavovalo v podobe kríža; dlho po západe sa prevaľovaly po nebi červené mračná, rozdvojoval sa mesiac, dokonca sa stávalo, že mŕtvi vstávali po cintorínoch a zjavne odchádzali do obydlí.
Kritické roky, oddeľujúce storočie dvanáste od trinásteho, uzavreté rokmi 1195 až 1205, neboly bez podobných obáv. Skôr opačne: všetko poukazovalo na to, že nadchodiace časy budú obdobím pohromy, požiaru a hrôzy.
Na prahu nového storočia zomrel síce Henrich VI., strašný
Hohenštauf, ktorý utiskoval celú strednú Európu, nepriateľ Talianska a pápežstva, a jeho maloletého dediča odovzdala pobožná matka Konštancia pod ochranu pápeža. Ale čo z toho všetkého, keď už o tom maloletom Fridrichovi II. kolovaly zlé veštby, poukazujúce naň nepochybne ako na budúceho Antikrista, predpovedaného Zjavením sv. Jána.
A nezávisle od toho dalo sa myslieť, že Antikrist premeral už svet a rozosial svoje zlé zrno, taký nepokoj prebýval v srdciach všetkých ľudí. Bez rozdielu, či šlo o ľudí bohatých a učených alebo ľudí prostých. Starý feudálny poriadok, trvajúci bez väčších zmien od čias úpadku impéria, zrazu začal sa pukať, prelamovať. Prestalo sa veriť, že čo bolo dobré pre dedov, musí byť dobré pre vnukov, ktorá viera, ako je známe, je pevným základom poriadku. Málokto bol spokojný so svojím osudom. Ľudia sa odtrhli od zeme, do ktorej predtým vrastali ako stromy, a krúžili nepokojne, túžiac po lepšom bytí, po lepších podmienkach, po lepšej, dokonalejšej viere. Najmä po tomto. Rímska cirkev, doteraz nikým nesúdená, energicky spravujúca svoje duše, povyšujúca svojich kňazov, mníchov a biskupov nad všetky stavy, našla sa zrazu pred obličajom prísnych sudcov, ktorí jej vyčítali zradu Krista Pána. Tí sudcovia, divná vec, pochádzali zväčša z ľudu. Veľmožom, keď sa hašterili s duchovenstvom, šlo o práva a dôchodky. Malučkým šlo o zásadu. Sekty, hlásajúce návrat k starokresťanskej prostote, za-čaly sa množiť ako huby po daždi.
Z oblasti čisto duchovnej prenášal sa tento nepokoj na vedu, mravy. Vo vede žiadaly sa nové horizonty, v mravoch nová sloboda. Starý poriadok sa bránil, ako mohol, proti týmto pokusom. Predpismi chránil učenosť, ktorú poskytovaly univerzity, a nemilosrdne ničil všetko, čo sa mohlo volať skazou, herézou alebo čarami. Ľudstvo sa prebíjalo nahor s rozbehom neznámych nikdy predtým ani potom, spínalo sa do výšin vežičkami katedier, domáhalo sa veľkých činov. Starý ústroj nerozumel tieto poryvy. Gniavil ich a obmedzoval do-tiaľ, kým sa ľudstvo nevzdalo rozbehu do výšin a nenašlo radosť života v Obrodení.
Ale to sa malo stať oveľa neskoršie. Nateraz jestvoval len
nepokoj. Neuvedomený, jednako omŕzajúci. Nepokoj a strach pred tým, čo prinášalo začínajúce sa storočie.
Za bezsenných nocí rozmýšľal o týchto veciach pápež Ino-cent III. Tieto úvahy boly trpké a zožieraly sily, vyčerpávaly telo natoľko, že svätý Otec, sotva štyridsať a niekoľkoročný, cítil sa neraz starcom, prežívajúcim svoje posledné dni. Tlačila ho zodpovednosť za osud Cirkvi, za osud celého sveta, ktorý viesť povinná bola Cirkev. Cítil sa malým a nedorasteným na svoju úlohu. Darmo tvrdili rovnako priatelia ako aj nepriatelia, že vykonal veci veľké a zdanlivo nemožné. Obnovil vážnosť a silu pápežskej moci v Ríme a v Cirkvi. Bol pánom, kým jeho predchodcovia museli ustavične utekať, ukrývať sa po zámkoch spriatelených veľmožov alebo platiť rímskej sberbe za povolenie vstupu do vlastného sídla. Vyhnal nenávideného nepriateľa, vrátil Taliansku slobodu. To urobil. Ale v jeho očiach všetko toto bolo ničím. Túžil vykonať nepomerne viacej. S neskrotiteľnou vášňou politického génia sníval o pretvorení večne sa vadiacich europských ríš na Veľké štáty kresťanské, žijúce v súlade, pokladajúce za arbitra a najvyššieho pozemského smierčieho sudcu nástupcu Rybára. Sníval o zrušení stavovských rozdielov a o zaistení dobrobytu všetkým kresťanom. Pre dosiahnutie tohto cieľa dravo dychtil po moci. Po moci a sile. Svetská nezávislosť podľa jeho názoru bola nevyhnutným základom duchovnej slobody Cirkvi. Bojoval o ňu neprestajne. Veď keby ju už bol mal, nebol by padol Jeruzalem .. .
... Jeruzalem .. .
To bol tŕň najbolestnejší, rana jatrivá, ktorá sa nevedela zahojiť, príčina bezsenných nocí, príčina bezmocných, do súkna kľakadla tajomne vsakujúcich slz ... Jeruzalem... Znova dobytý a znova stratený . . . Jeruzalem do skazy vrhnutý. Jeruzalem podmanený...
... Nech je prekliate storočie, ktoré na to pristalo. Nech je prekliaty rok, ktorý tú pohromu uzrel a prešiel popri nej... Nech je zabudnutý, sotretý, prirovnaný v dejinách ku dňu smrti Ábela, ku dňu mučeníctva Neviniatok, k roku strašného moru, čo vyľudnil Rím.. . Ľudia, ktorí tú hanbu nezamedzili,
nech nikdy nepoznajú pokoja. Nech sú im škodlivé živly, nech ich obkľúčia zlí duchovia ... Ľudia, ktorí dopustili...
. .. Nech sú prekliati všetci, ktorí neobetovali životy, aby Svätý hrob znova dobyli. Nech je prekliaty a odstavený námestník Krista, čo ich k tomu nevedel strhnúť... Beda im všetkým v deň Súdu ...
... Jeruzalem stratený .. .
Meravo hľadiac do temravy noci, Inocent III. stý raz prežíval muky bôľu a upokorenia. Trpel za seba a za svojich predchodcov. Za smutného Gregora VIII., ktorý o dva mesiace po vylúpení umrel od zúfalstva po zpráve o víťazstve Saladina a umierajúc opakoval: Pane, Pane. Prečo mňa to stihlo? Za trpezlivého Klementa III., húževnato pripravujúceho novú križiacku výpravu a smierujúceho pre tento cieľ kráľa anglického s kráľom francúzskym, Pisu s Genuou. A napokon, najťažšie — za seba ...
Od prvej chvíle pontifikátu opätné dobytie Svätej zeme bolo jeho prvou myšlienkou, najvážnejším cieľom. Na náležité vyzbrojenie vojska odovzdal celú pokladnicu. Pripravil Cirkev o peniaze. Na lavičke pri jeho lôžku dosiaľ ležala knižka značných rozmerov, obsahujúca zovrubný memoriál o mestách, obyvateľstve, podnebí a iných zvláštnostiach Svätej zeme, so-sbieraný na jeho žiadosť patriarchom jeruzalemským (patriarchom in partibus infidelium) Aymarom, zvaným Mníchom. Po predčasnej smrti Aymara nedokončený memoriál doplnil jeho nástupca Albert de Verceuil a poznámky, týkajúce sa sily, vojenskej taktiky a charakteru Saracénov, pripojili kardináli Soffredo a Pietro Capuano, dlhoroční legáti na Východe. Na všetko sa pamätalo, všetko bolo premyslené. Nemal to už byť pochod naslepo do neznámych diaľav ako voľakedy za Got-frída, ale svedomite pripravená výprava. Z Lateránu rozoslal listy, vyzývajúce všetkých kresťanov. A zopakoval sa zázrak, ten istý ako pred sto rokmi v Clermonte. Ožil výkrik: Boh tak chce. Zarojily sa cesty jazdcami a pešiakmi. Skrsla veľkolepá armáda. Prečo sa vtedy nepostavil sám na jej čelo? Prečo nešiel s ňou? Srdce sa hnalo za tým, ale nemohol, nemohol. Naozaj nemohol. Odcestujúc z Ríma, nevedno, či by sa
bol mohol doň vrátiť. Nuž len požehnal odchádzajúcich a ostal...
A zatiaľ cestou Benátčania naviedli križiakov, aby miesto na Jeruzalem udreli na Carihrad ...
Lakomcov zvábili rozprávkami o gréckom bohatstve, statočných presvedčili, že najväčšou prekážkou opätného dobytia Svätej zeme boli vždy Gréci a že, dobyjúc Carihrad, získajú zároveň aj Palestínu ... A šli...
Vyliezli na dosiaľ nedobyté múry Hradu, stráženého Bohom, opanovali mesto, odohnali bazilea, vyhlásili latinské cisárstvo. Obohatili sa korisťou bohatšou ako všetko, čo svet dosiaľ videl...
Svätý Otec Inocent, dopočujúc sa o tom, len-len že nezošalel od hnevu a zúfalstva. Pohrozil vodcom kliatbou, rozkázal hneď opustiť Carihrad a odplaviť sa do Svätej zeme. Pripomínal dané sľuby, zaklínal, orodoval. Všetko márne. Ľudia sa už boli predrali k zlatu . . .
Úskočný starec dóža Dandolo shromažďoval poklady a posielal ich do Benátok. Sňal s podstavca spiežové kone Alexandra Macedónskeho, vytvorené umelcami z Chios, za Neróna prevezené do Ríma, za Teodózia Veľkého odnesené z Ríma do Carihradu. Nashŕňal nesmierne bohatstvo a republiku sv. Marka urobil paňou všetkých morí.
Co nevzal Benátčan, rozdelilo si medzi sebou rytierstvo normandské, talianske, francúzske. Chudobní, prostí vojaci stávali sa so dňa na deň bohatšími ako králi.
Za takého prevratu, za takého oslepnutia ktože by myslel na Svätú zem, chudobnú, nepohostinnú, spálenú? Do Carihradu, do Carihradu! Tam sú poklady, len treba sa zohnúť a brať. Tam cisár Balduin flanderský zadarmo rozdáva zem, pozýva k sebe rytierov. Gréci nenávidia tých nových vládcov, nenávidia tak strašne, ako len môže človek nenávidieť. Všeobecnou nenávisťou obkľúčená ríša nemá zajtrajška, je dielom umelým, povrchným, neprirodzeným. Blázon by jej veštil dlhšie trvanie. Ale ľudia sa ponáhľajú do nej, nedbajúc na nič. Tam je zlato.
Ponáhľajú sa nielen križiaci. Poslední obrancovia Svätej
zeme, väziaci dosiaľ na kúsku slobodného ešte pobrežia, na niekoľkých miestach nadmorských, tvoriacich v prítomnosti celé kráľovstvo jeruzalemské, tiež ho opúšťajú, aby sa pobrali do Carihradu. Už predtým značné ich množstvo zvábil Cyprus, teraz cisárstvo latinské. Miesto aby pribúdalo, ubúda Svätému hrobu obrancov.
Nuž nie div, že svätý Otec predčasne ošedivel, že bezsenné a trpké sú jeho noci. Toľko úsilia, toľko námahy — a taký ničomný koniec. A čo teraz bude, čo bude!?
Pokojne, bez prekážok s ktorejkoľvek strany stavia Sala-dinov vnuk al-Muzaam pevnosť na hore Tábor, na svätej hore Premenenia ... Rozbúrané múry starej baziliky Heleny zídu sa na stavbu. O toľko menej kamenia budú vynášať na strmú horu kresťanskí zajatci. Pod údermi kyjakov mozoľne budujú oni tvrdz na tom istom mieste, kde apoštoli boli hovorili: „Pane, dobre je nám tu ..."
— ... Och ... — vzdychá od bôľu svätý Otec. Udiera čelom o zábradlie kľakadla.
A v takýchto mukách vlečie sa hodina za hodinou až do svitu. Ak zaspí smrteľne unavený, tým horšie. Sen ihneď unáša dušu do zmätku blúznivých vidín, do bezladného víru, kde posplietaní začínajú čudný tanec: dóža Dandolo, Balduin flan-derský, sultán Malik al-Adil, Saracéni, križiaci a kupci... Nevšímavo krúžia okolo hrobu Pána, a pápež díva sa bezmocne...
A keď nadišiel deň, táto hlavná starosť musela ustúpiť menším. Život je životom a nezávisle od toho, čo sa dialo za morom, každé ráno prinášal svoje miestne trampoty a úlohy, ktoré bolo treba riešiť. Inocent III. vstával s kľakadla, pretieral si boľavé oči a dával sa do práce. Vďaka dôkladne zriadenej pošte vedel celkom presne, čo sa dialo vo svete. Biskup Paríža posielal zprávu o posledných činoch kráľa Filipa Augusta. Dôvtipný je to pomazanec. Príčinlivý, nestrácajúci nijakú príležitosť, aby zväčšil územie kráľovstva a pozdvihol svoju moc. Okrem toho podľa tradície francúzskych kráľov odstránil zákonitú, čnostnú, ale nie príliš peknú ženu a žije s krásnou hriešnicou, v tomto prípade Agneskou z Meránu, vlastnou sestrou bohabojnej kňažnej sliezskej Brodaczovej. A tradične
bol za takéto správanie uvrhnutý do kliatby. Jednako biskup Paríža vyjadroval presvedčenie, že kráľ, ktorý dosiaľ nič si nerobil z anatémy, bude sa teraz chcieť dohodnúť s Cirkvou so zreteľom na rozdeľovanie majetkov po albigéncoch a kto vie, či sa k svojej manželke Ingeborge nevráti...
Svätý Otec nemilo sa zamračil pri pomyslení na albigén-cov. Ani tá križiacka výprava sa neviedla po jeho vôli. Hoci bol zastancom bezohľadného pokračovania proti heretikom, ako krajne statočný a spravodlivý človek neschvaľoval spôsoby samovládneho usmerňovateľa križiackej výpravy proti aJbigéncom Šimona de Montforta, známeho ukrutníka, lakomca a hašterivca.
Keby tá krutosť mala aspoň žiadúci účinok, keby vyplie-nila herézu. Ale kdeže. Sektárov ustavične pribúdalo. Okrem albigéncov, čiže ako sa sami volali katarov, čistých, zanečisťo-vali kresťanský svet begvardi a pataréni; valdénski sektári, chudobní z Lyonu, požadujúci od duchovenstva úplnú chudobu; bratia apoštolskí, podľa svojho presvedčenia jediní opravdiví vyznavači Krista; sektári, zavrhujúci sväté sviatosti; aj-ineriti, popierajúci jestvovanie odmeny a trestu, neba a pekla, odporní sektári, ktorých viedol Carnonensis, dokazujúci, že rozdielnosť pohlavia je výsledkom prvotného hriechu; humi-liáti, ešte síce patriaci k Cirkvi, ale už podozriví, nevľúdni a pyšní, ostro vystupujúci proti duchovenstvu. Naposledy zjavil sa, vraj, v Assisi čudák, rozširujúci zásadu života v duchu evanjelia ... Nebezpečné heslo v ústach nezodpovedného prostého človeka! Denne možno počuť o nových sektách. A čo bude na konci s jednotou Cirkvi?!
Inocent III., prísny na seba a pritom bystrý, nie od dneška pozoroval, že vina tých odpadnutí bola často v Cirkvi samej. Výčitky, adresované sektármi kňazom a mníchom, boly zväčša až príliš odôvodnené. Bojoval, koľko mohol, domáhal sa prudko úplnej reformy mravov, vyhrážal sa trestami, ale väčšieho výsledku nedosiahol.
Vzdychol si a siahol po ďalších listoch. Prebehol očami písmo arcibiskupa hnezdenského Kietlicza, obsahujúce akési nesrozumiteľné ponosy. Ach, to Poľsko! Ako ťažko spoznať,
ktoré zpomedzi tvrdohlavo bojujúcich kniežat ťažko vyslo-vitelných mien má pravdu: Leszek Biely, Vladislav Tenkono-hý, Mieszko ratiborský, Odonic, Konrád či Henrich Bradatý?
Každé z týchto kniežat malo nakloneného niektorého biskupa, ktorý v primeranom svetle predstavoval Svätej stolici požiadavky svojho pána. Výzor poľskej otázky podstatne sa teda menil podľa toho, či písal o nej tvrdohlavý, neoblomný Kietlicz hnezdenský, lahodný, učený Kadlubek krakovský, Vavrinec vratislavský alebo Arnold poznanský. Pod vplyvom ich nejednotného úsilia Inocent vydal nedávno bulu, obnovujúcu zásadu seniorátu (a zrobil to dojatý pripomenutím účasti Vladislava Vyhnanca v druhej križiackej výprave). Skrze túto bulu dostal sa na krakovský trón Mieszko ratiborský, najstarší zo žijúcich Piastov. Ale hneď nato oznámil Kietlicz pápežovi, že Mieszko je starec, stojaci nad hrobom, a že jeho navrhnutie je intrigánskym dielom Krátkonohého, po ňom najstaršieho vekom, ktorý takýmto činom pre seba, nie však pre Cirkev pracoval. Škodlivý človek je ten Krátkonohý. Usnese-nia Cirkvi za nič nemá, biskupov si nevšíma, privlastňuje si právo udeľovať benefíciá a siahať na poplatky z cirkevných majetkov. Jediným kniežaťom, ktoré si skutočne zaslúži podporu, je Leszek Biely, povoľný, lahodný, dajúci sa viesť. Od neho dalo by sa očakávať rešpektovanie imunity, zrušenie ius spolii a oslobodenie duchovných zpod súdov kniežacích.
. .. Ale bulu raz vydanú ťažko odvolať ...
Zápalistý a prudký pápež nerád mal vlastné omyly, preto zamračil sa pri spomienke na Poľsko práve ta!k nemilo ako pri spomienke na albigéncov.
Odkladajúc na neskoršie preskúmanie Kietliczových sťažností, venoval sa zprávam z Anglicka. Tam nič nového sa ne-prihodilo. Kráľ Ján Bezzemok aj naďalej panuje slabo a zvrá-íene. Odkedy vlastnoručne zadusil mladuškého synovca Ar-íúra z Bretánie, ľud ho úplne znenávidel. Keď ide kráľ Ján cez mesto, poddaní vyhýbajú sa mu pozrieť do tvári. No chmúrne hľadia na ruky, na prsty, ktoré škrtily.
Svätý Otec odkladá list, berie nový. Čože? Mestá talianske: Pisa s Genuou, Florencia s Milánom, Perugia s Assisi znovu
sú vo vojnovom stave? Bojujú zúrivo, besne. Bojujú, ako keby nič vážnejšieho nebolo na svete než ich spory.
Vzdychá pápež Inocent, a prerušiac čítanie pošty, prechádza do kaplnky pomodliť sa. Ale modlitba mu neprináša uspokojenie. Srdce mu napĺňa horký žiaľ, odpor a pohŕdanie ľuďmi. Úbohý hmyz. Zlato, moc, chtivosť, toť ich jediní bohovia, toť, čoho im treba.
Takto sa predstavuje začiatok nového storočia v svete kresťanskom, takýmto ho vidí námestník Krista. A akože je to v tom istom čase, ktorý je šesťstým rokom hedžry, v krajinách islamu, v krajinách Mohameda?
Veľký, múdry sultán Saladin nežije. Zanechal sedemnásť detí a tiež toľko synovcov, príbuzných, ktorí sa rujú medzi sebou a trhajú obrovské dedičstvo sjednotiteľa islamu. Z jednej ucelenej ríše tvorí sa desať krajiniek, zotrvávajúcich v ustavičnej vojne. Na čelo dedičov neočakávane sa vyšvi-huje najmladší brat zomrelého Malik al-Adil, ohybný, prefíkaný, čertom posadlý. Zaberá pre seba sultanát Damasku, rozprestiera svoju ochranu nad Egypt. Majstrovsky ťaží zo sporov rozvadených synovcov, nanucuje sa im za sudcu, smieruje jedných, rozvaďuje druhých, podľa toho, čo mu je výhodnejšie v danej chvíli.
Voči kresťanom Malik al-Adil necíti tú nenávisť ako jeho synovci a synovia — al-Afdal, al-Muzaam alebo al-Kamil. Hoci sa neponášal na veľkého Saladina, mal koľko-toľko zo šírky jeho pohľadu. Ináč pred niekoľkými rokmi bez odporu uvažoval o myšlienke, zrodenej v šialenej hlave Richarda Levovo Srdce, oženiť sa s Janou, anglickou kráľovnou, a spoločne vládnuť nad Jeruzalemom.
Cmysel sa neuskutočnil (pre odpor Jany) a Malik al-Adil aj pri svojej prefíkanosti a bohatej skúsenosti dodnes nechápe Frankov. Ako kedysi Saladinovi, podobne aj jemu sú mučivou záhadou. Naozaj, ľahšie pochopiť náturu víchra na púšti ako náturu kresťanov. Sú nevypočitateľní. Bez viditeľnej príčiny strieda sa u nich slabosť s hrdinskosťou, ničomnosť so vzne-
šenosťou, ukrutnosť s dojímavou dobrotou. Nikdy nevedno, čo možno od nich očakávať.
A preto, hoci kráľovstvo jeruzalemské už nejestvuje (tých niekoľko nadmorských hradov nič neznamená), starý Malik al-Adil nemôže sa ubrániť myšlienke, že boje polmesiaca s krížom sa ešte neskončily, posledné slovo dosiaľ nepadlo a nevedno, akým hlasom ho vypovie Alah ...
. ,. „Starec z Hôr", vládca Izmaelitov, nástupca strašného Sinana, pán neprístupných skalných hniezd Alamut, Kalat al-Kaf, Kadmus a Oleika, vypínajúcich sa nad pobrežím sýrskym, prechádza sa nahnevaný po skalnej krížovej chodbe. Hľadí shora do doliny ako sup. Popri ozubených múroch a výklenkoch zámku, nachýlení nad priepasťou, ktorá, ako sa zdalo, nemá dna, stáli nehybne sťaby sochy do bieleho oblečení sluhovia, jeho verní „fidais", zapredané duše, pripravení na hocaký pokyn. Ukáže rukou nadol, vrhnú sa bez váhania do priepasti. Rozkáže ísť do Damasku a zabiť sultána — vykonajú to hneď. Vráti ich s cesty, aby bežali do Ríma a zavraždili tam svätého Otca, aj to zrobia. Nič neochráni pred ich úskočnou, ukrutnou dýkou. Preto sa bojí Starca z Hôr celý svet. Preto ľudia, túžiaci zbaviť sa nepriateľov alebo nepohodlných svedkov, platia mu obrovské sumy. Starec z Hôr nepohrdne nijakou ponukou. Pre jeho vyznavačov nejestvuje vzdialenosť ani nemožnosť. Sú úskočnejší ako hady a neboja sa smrti. Netrpezlive očakávajú smrť, lebo sú si istí, že sa dostanú do raja, ktorého príchuť vychutnávajú z konopného odvaru, zvaného hašiš. Nič nevie otriasť ich vierou.
Im ďakuje Starec z Hôr, že je silný a hrozný. V svojich skalných pevnostiach má väčšie poklady než sú sultánske. Niet na svete človeka, čo by sa chcel s ním znepriateliť.
A jednako je zamračený. Dnes by už nekázal skákať svojim najlepším ľuďom do priepasti, aby udivil Henricha zo Šampanie. Má ich málo. So dňa na deň menej a menej. Ničia sa tie dokonalé nástroje, a ťažko zverbovať nových dobrovoľníkov.
Ináč prijímať dospelých adeptov do sekty sa neosvedčuje.
Nikdy sa nepodarí náležíte vykoreniť v nich pud sebazáchovy, vrodenú obavu smrti. Napokon blaznejú a nemožno ich na nič použiť. Preto treba ich spracúvať od útleho detstva.
Ale odkiaľ vziať deti tam, kde je zakázaný prístup ženám? Starec z Hôr, nevľúdny vládca sekty asasinov-vražedníkov, so závisťou spomína na odvážne saracénske pluky mamelukov, regrutujúce sa výlučne z detí kresťanských zajatcov, chovaných odmala na sultánskom chlebe ...
... Genuanci, zhrození náhlym rozkvetom Benátok, chcú sa im vyrovnať za každú cenu. Benátky opanovaly Carihrad, Ge-nua nadväzuje úzke styky obchodného priateľstva s Egyptom a mohamedánskou Sýriou. Genuanskí podestovia ochotní sú dokonca v tichosti prijať islam, len aby im Malik al-Kamil, synovec Saladina, spravujúci Egypt, dovolil založiť vlastnú obchodnú stanicu v Alexandrii...
... Veľký zlatistý relikviár s drevom 'kríža sv. stojí v kúte šatne, vlastne medzi haraburdím sultána. Okrem Inocenta III. málokto naň myslí. Ľudia majú svoje starosti. Začína sa nové storočie.



II. PRI CESTE.


Krčma Baptistu Viana bola obyčajne poslednou zastávkou cestujúcich, uberajúcich sa do Ríma. Za jasných dní s návršia bolo vidieť v diaľke Večné mesto, odkiaľ doletoval hlas zvonov. Krčma mala názov: „Pod dobrou ochranou". Povedľa nej vypínala sa stará, od staroby sčernetá kaplnka s kamennou figúrou Matky Božej. Od tej kaplnky dostala krčma svoje meno, lebo raz prihodil sa v nej veľký zázrak. Zločinec, vedený na šibenicu, zastavil sa pred figúrou Orodovníčky, aby sa naposledy pomodlil. A hľa, pred zrakom všetkých vystrelo sa k nemu kamenné rameno, dobrotivá ruka objala prsty odsúdenca a dotiaľ ich držala, kým väzňa neomilostili.
Od toho času všetci odsúdenci prosili, aby ich viedli tou cestou, čo sudcovia zväčša nespĺňali.
Krčma bola rozsiahla, nízka, murovaná. Po znečistenom dvore motaly sa kury, rozhrabujúc konský trus. Dve chudé mulice stály uviazané o plot. Krčmárka Sabína, tučná, zavalitá, vyšla pred dom, položila ruky na bedrá, obzerala sa.
— Tina!! Beppo!! — zakričala hlasno.
Ale nik jej neodpovedal, len kury sa k nej náhlily, nazdávajúc sa, že im pohodí zrna.
Sabína rozohnala ich hnevlivým pohybom a znova volala:
— Tina!! Beppo!!...
Vyšla zo dvora na pustú a zaprášenú cestu. Došla ku kaplnke Dobrej Matky. Pozrela na machom pokrytý obličaj, ako keby sa chcela požalovať, a opakujúc svoje: Tina!! Beppo!! — vrátila sa domov. Hodná briadka klesla jej na prsia od zármutku.
V chyži tmavej, plnej zápachu cibule a zelín, driemal krčmár pod vencami cesnaku. V kúte dvaja majitelia chudých mulíc, stojacich na dvore, diškurovali pri pohárikoch kyslej žbrndy. Spoznali sa pred hodinou alebo dvoma, a boli už priateľmi. Na cestách sa človek chytro soznamuje.
Starší z nich sa volal Matúš Pesaro a bol učeným človekom. Poznal výborne latinčinu, ba aj gréčtinu bol ovoňal. Mohol by pokojne sedieť v ktoromkoľvek kláštore a prepisovať knihy, obkľúčený všeobecnou úctou, ale nepokojná nátura ustavične ho hnala do sveta. Bol príliš zvedavý, než by bol vedel obsedieť v hraniciach, ktoré jeho myšlienkam nakreslil prior.
Mladý, menom Pietro Cani, nemal nijakého vzdelania, len znamenitú pamäť a nie najmenšiu dávku dôvtipu. Túlal sa po svete z čírej záľuby, nikdy sa nezastavujúc dlhšie na Jednom mieste — podľa okolností vydávajúc sa za bakalára, ránho-jiča alebo goliarda. Málo vedel, ale o každej veci mal ustálený názor. Aj teraz hlavne on hovoril. Učený Matúš obmedzil sa 11a trpezlivé počúvanie a zdvorilé platenie vína.
Vrchom dlane náležíte si utrúc ústa, Pietro dokazoval vyššiu hodnotu života za kláštornými múrami.
— ... Boli dvaja bratia, — hovoril. — Jeden sa zdržiaval v kláštore, kým druhý vo svete. Po rokoch ten prvý poznal všetky zlé skutky, kým druhý ostal nevinný ...
— Ej, ani za kláštorom nie je raj, — poznamenal Matúš, ktorý svojou povahou rád býval nestranný.
— Ale hej, messer Matteo, ale hej. No všetko je lepšie ako hniť na jednom mieste . . . Človek nie je rastlina, aby čupel na mieste. Keby Blondel bol pecúchom, kráľ Richard by bol biedne umrel vo väzení, neuvidiac svoju vlasť. .. Nič iného ho nezachránilo, len potulky trubadúra-priateľa ... A viete, pane, že poznám tú pieseň, po ktorej sa navzájom poznali? Sami ju, vraj, spoločne složili. Takto znela:
... Nik, krásna pani, nemôže uziiet tvoj pôvab beztrestne, každého premôže láska... Lež ja sa nedám omotať krásou, ktorá je prístupná mnohým. Radšej pohľad na mňa okom nenávistným, len nech som sám v tvojej nenávisti...
2 Bez zbrane sv. I.
17
— Hrdá pesnička, — priznal ľahostajne Pesaro, slabo vnímajúci poéziu.
Dvere zavŕzgaly. Ťažko, sťa by dvíhajúc bremeno, vošla krčmárka. Nepozrúc na pijúcich, do pleca búšila spiaceho muža.
— Deti zas kdesi ufrnkly.
— Možno šly na olivy, — zamrmlal, pretierajúc si oči.
— Kdeže. Košíky visia na mieste, — odvetila.
Splietla si ruky a zahľadela sa na hlinenú stenu s výrazom takého bôľu, že Baptisto strácal už trpezlivosť.
— Nehľaď ako krava, veď nič sa im nestalo. Nie sú deti. Odskočily a vrátia sa.
Nič neodpovedala. Pietro začal sa zaujímať o rozhovor.
— Vari sú tu nablízku zbojníci, — spýtal sa, — či dravé zvery, že sa tak strachujete o deti?
— Nič niet, — zašomral krčmár, — žena, ako matka, robí krik pre hocičo ...
— Nie pre hocičo, — odvetila s hnevom, — od niekoľko nedieľ moce sa tu akýsi cudzinec, deti vábi k sebe ... Lipnú za ním ako muchy za medom. Na poľane v lese ich shromaž-ďuje a tam s nimi divy vystrája... Zakazovať, biť nepomáha, odvšadiaľ letia k nemu...
— A čože robí s nimi?
— Nič zvláštneho ani hriešneho, — uisťoval Baptista. — O Svätom hrobe rozpráva, o stratenom Jeruzaleme... Nábožné piesne s nimi spieva... Ja v tom nič zlého nevidím...
— Keby si radšej čušal, — osopila sa žena. — Nič zlého? A prečo sa s nimi v kostole neschádza? Prečo tak pekne nezaspieva? Či by to niekto hanil? Či by niekto bránil? Prečo sa skrývajú v lese ako pohani? Prečo hovorí deťom, aby kňaza neposlúchaly, na otcov nemalý ohľad ... Lebo takto im hovorí... Viem. Každý chlap len to zbadá, čo má pod samým nosom, ale ja dobre vidím, že deti sú už celkom zmenené, ako urieknuté ... Také tiché ... dobré akési... Skričíš, udrieš, nič nepovedia... Oj, len by som voľakde prichytila toho pobehaj a, znechcelo by sa mu sem prichádzať... Ale nepodíde on, nie...
— Aký je to chlapík?
Potriasla plecami.
— Nik ho z nás starších nevidel, čo vieme, vieme len od detí... Dozaista akýsi tulák, myšiar, ako ten, čo vyvábil deti zo zámku Hameln. Aj tam, vraj, otcovia hovorili: veľká vec, že hrá deťom na píšťalke, nech si len hrá. A on odviedol úbožiatka kdesi do záhuby ...
Vyšla, buchnúc dverami za sebou. Počuť bolo ešte, ako kričala na dvore: — Tina!! Beppo!! . ..
Krčmár vzdychol a významne si klepol prstom po hlave.
— Musí to byť nejaký mních, čo sa chce stať priorom detským, alebo chce novicov do kláštora nahnať, — rozosmial sa Pietro. — Oj, tí mnísi. Strašne sú mi nepríjemní. Počuli ste, messer Matteo, túto rozprávočku:
... Diabol mal sedem dcér. Všetky povydával. Simóniu za kňazov, Hypokrízu za mníchov, Rapínu za vojakov, Luxúriu určil za milenku...
— A za koho vydal ostatné, lebo ešte tri ostaly?
— Vyšumelo mi z pamäti, — priznal sa Pietro bez rozpakov, — hľa, dívajte sa: o mníchoch je reč, a oni sa práve vlečú .. .
A po hradskej naozaj sa približovala hromada ľudí, mohlo ich byť so dvanásť, rovnako odetých.
— Nie rehoľníci, — odvetil krčmár, obzrúc si ich. — Chudí sú, a každý mních je predsa vypasený. A otrhaní. Akísi žobráci...
— Krčmárka sa už s nimi rozpráva, hneď sa dozvieme.
Príchodzí zastavili sa naproti vrátam. Pri vchode stojaca
Sabína podoprela sa v bokoch.
— Niet miesta v krčme, — zavolala rozhodným hlasom.
— My nepotrebujeme miesta, — zakričali pekne sborove, — kdeže by sme si my trúfali do takej krásnej hospody.
— Ale aj kôlňa je obsadená.
— Ani sa nám nesníva o takej kôlni.
— Kdeže chcete teda nocovať?
— Na zemi pod hviezdami, ak dovolíte.

— Zeme neubudne, — odvrkla uchlácholená, — ale noci sú teraz chladné.
— Nás mráz neštípe, my sme naň privyknutí . ..
— ... Žobráci, žobráci, ani len kapsy nik z nich nemá, ani balíček, — pohŕdavo zisťoval v okne stojaci Baptista. — A zďaleka prichádzajú, vidieť po reči, že nie sú tunajší, a akí sú zaprášení...
— Azda sú to nejakí sektári? — pripúšťal Matúš.
— Možno .. . Hej, matka. Spýtaj sa ich, čo sú a odkiaľ sú?
— Čo ste a odkiaľ ste? — zopakovala.
Hľadeli vôkol seba ako by zmätení a zo svojho stredu vy-tisli akiste vodcu. Nemal ešte vari ani tridsať rokov, bol drobný, štíhly, malá hlava na tenkom panskom krku vyrastala z voľného goliera škaredého a drsného odevu. Oči mal milé, radostné.
— Nech vás Boh obdarí pokojom, — riekol. — Sme kresťania, hoci lichí, Pána nášho nehodní.
— Nie heretici? Lebo tadiaľto sa kadejakí ľudia vláčia.
— Ó nie, my sme verní synovia Cirkvi, našej matky.
— A ako vás volajú?
Opýtaný pretrel si líce, neisto sa usmejúc.
— Keď my práve putujeme do Ríma poprosiť svätého Otca, aby potvrdil našu rehôľku a dal nám meno ... Zatiaľ môžete nás volať, ako chcete ... Najlepšie: bratia malí, bratia menší...
— Svätý Otec vás pridruží k niektorému kláštoru?
— 0 nie, my nie sme kláštorní, my sme voľní.
— Čo teda? Nie rehoľníci?
— Nuž takí kaukliari Boží, speváci... v
Nedôverčivo potriasla hlavou. Rozhovor bol vlastne vyčerpaný, ale Sabína neodchádzala.
— Čo povečeriate? — vyzvedala sa. Bystrým okom zistila už, že nemajú nijaké zásoby u seba. (Svätý Bože, len aby sa mi na kury nevrhli, — preletelo jej hlavou.)
— Ak nám dáte nejakú robotu a za jej vykonanie obdaríte jedlom, nuž povečeriame ...
— Robotu? My predávame jedlo za peniaze. Lacno vám budeme počítať.
— Ale my peniaze nemáme, — odvetil vodca družiny a rozosmial sa tak veselo, ako keby ho boli upodozrievali, že vo vrecku schováva mešec. Smiech jeho bol chytľavý, všetci sa rozosmiali.
Sabína pohoršená skrížila si ruky na bruchu.
— Toľko je vás a ani groša nemáte?
— Nemáme, — uisťoval, znova sa smejúc. — Jedlo vďačne prijmeme, ak dovolíte odrobiť. Azda dreva narúbať, dvor obriadiť, kuchyňu vydrhnúť?
— Máme paholka na tieto práce,--odvetila, pohŕdavo na-
dúvajúc pery, — nepotrebujeme čakať, až sa niekto naďabí. ..
— Azda predsa niečo pre nás nájdete?
— Už som povedala, že nie.
— Obídeme sa teda aj bez večere. Aj tak dobre. Nezdravé je jesť na noc.
— Zaspíte hladní?
— Oho, budeme spať ako zabití.
Ešte stála, neodchádzala, krútila hlavou.
— Keby chcel človek všetkých tulákov darmo živiť, — riékla ako by sama sebe, — sám by skoro pošiel s kapsou do sveta ...
— Aká krivda? Zbavil by sa starostí a pod ochranou Pána nášho z ľudskej dobroty by mal úžitok ...
Až sa zachvela od hrôzy.
— Horký je prosený chlieb, — vyriekla. S príjemnosťou preciťovala vlastnú bezpečnú zámožnosť.
— Nám sa zdá sladkým. Ukrutne je nám dobre.
— Vari darebákom chutí také žobráctvo, — vybľabtala pohŕdavo.
Široko otvoril oči.
— Kdeže sme my darebáci? Každý kúsok statočne odrobíme. Nič neprijmeme zadarmo. Ale ani nič zbytočného neprijmeme. Chudoba je svätá vec, to je naša pani...
Vrátil sa k svojim. Posadali si na zem, sbijúc sa do tesnej hromádky. Slnce už zašlo a odspodku hneď bolo cítiť chlad.
Krčmárka vošla do kuchyne.
— Noc sa blíži, a detí stále niet.
Ruky sa jej triasly od nepokoja, ale teraz prišla sem po niečo iné. Sklonila sa k dolným poličkám a schytila s nich suché podplamenníky, ktoré boly ostaly z minulých týždňov. Pod pazuchu neveľkú nádobku olivy a džbán s hríbami. Rezko pošla s tým k pútnikom. Namáhali sa založiť oheň z chra-sti, ktorú nasbierali popri ceste. Ich tváre, keď rozduchovali plameň, zdaly sa biednymi, hoci mladými.
— Chudáci, — pomyslela si, potom nahlas riekla. — Hej, tu máte večeru...
Vykríkli sborove tak radostne a vďačne, že sa až zmiatla.
— Nech vám náš Pán vynahradí, milá pani sestra...
— E ... hneď som vám sestra ...
— No a ... ? Nemáme spoločného Otca?
Náramne museli byť hladní, lebo ako hnáty suché podplamenníky len im tak treštaly v zuboch. Ten starší podišiel k nej.
— Nech vás Pán náš obdarí pokojom a všetkým svojím dobrom. Robotu sami si zajtra nájdeme. Neodídeme, aby sme neodrobili...
— Dvor mohol by sa obriadiť, — priznávala.
— Zametieme ho ako izbu. A akáže starosť vás trápi, pani sestra, lebo súženie vám vidno na tvári?
Hľadel na ňu súcitne takými dobrými, jasnými očami, že mu rozpovedala svoj zármutok. Deti utekajú z domu. Hľa, teraz je už noc, a ešte ich niet...
Počúval zarmútený.
— Bude to akýsi nedobrý človek, čo deti k neposlušnosti navádza. Náš Pán síce povedal, že všetko treba opustiť, aj otca, aj matku, a za Ním ísť, ale ľuďom dospelým to hovoril, nie deťom ... Ako dieťa svojim rodičom bol poslušný... No netrápte sa, pani sestra. Len čo sa rozvidní, pôjdeme hľadať vaše deti. Možno stretneme aj toho človeka, čo ich svoláva, poprosíme ho, aby to viac nerobil...
— Načo prosiť? — vybuchla. — Zabiť ako slepúcha.
Znovu sa rozosmial hlasno, srdečne.
— Náš Pán nedovolil zabíjať. A dobré slovo viac znamená ako ...
Nedokončil, lebo v tej chvíli na ceste zaznel dupot. Za-blysly početné pochodne. Prichádzali akísi oneskorení a zámožní pocestní.
Sabína skočila do domu. O chvíľu zarojil sa dvor národom peším i jazdcami. Ostro privolávali krčmára, ktorý ponížený a poskakujúci sľuboval predovšetkým víno a výdatnú večeru, hlboko sklonený pozýval veľkomožných rytierov dovnútra.
— Kto je to? Kto je to? — spytoval sa zvedavý Pietro jedného z hajdúchov.
— Nie pre teba spoločník, — odvetil hrdo tamten. — To je sám rytier Ján de Brienne, z grófov Šampanie, cestuje do Ríma. Kráľom jeruzalemským sa má stať...
— Fiu! Fiu! — piskol s uznaním ránhojič-bakalár, opatrne odskakujúc do tieňa pred päsťou pohoršeného sluhu.



III. KRÄĽ PROTI SVOJEJ VÔLI.


Rytier Ján de Brienne mal prešedivenú hlavu a kopu rokov života za sebou. Tie dva dôkazy staroby: rodný list a šediny neboly v súlade s jeho všeobecným výzorom a náladou, bol totiž stále pekným mužom a ženy radšej hľadely naň ako na mnohých mladých. Jeho životná sila sťa by bola nevyčerpateľná, nedotknutá. Azda preto, že ju šetril v mládeneckých rokoch. Ako mladší syn jedného z najmocnejších rodov francúzskych určený bol od detstva za kňaza. Nemohol sa s tým smieriť a utiekol z domu do sveta. Na to, aby ostal rytierom, nemal prostriedkov. Za zbrojnoša k nikomu nechcel ísť. Čo mu ostávalo? K zbojníkom sa pridať alebo sa skryť v kláštore a tam čakať na priaznivejšiu zmenu osudu. Rozhodol sa pre to posledné. Pod nepravým menom strávil niekoľko ťažkých rokov u cisterciánov ako brat konvers, používaný na najprostejšie práce. Zametal kuchyňu, rúbal drevo a neprezrádzal svoj pôvod, vediac, že ho rodičia usilovne hľadajú. Napokon dozvedel sa akosi o ňom starší brat Valter, vtedy už slávny vojvodca, mnohonásobný víťaz, a vyprosil u pátrov milosť pre zbeha. Sľúbil ho aj obdarovať, aby nemusel ísť za kňaza. Tak sa aj stalo.
Domnelý parobok opustil kláštornú kuchyňu a vydýchol si radostne. Och, žiť, konečne žiť. Plnou hrudou, plným dychom. Cítiť sa nezávislým, nepočítať s vôľou nikoho.
— Nie je to pre mňa chodiť naložený ako osol a byť podrobený, — hovorieval bratovi, ktorému sľuboval večnú vďačnosť.
Onedlho sa preslávil ako najprvší z rytierov. Žiarlivý azda
na slobodu, vybojovanú s takou námahou, neoženil sa vôbec, ale ženám sa nevyhýbal. Jeho oneskorená trpká krása účinkovala na ženy. Naposledy hlbšie city spájaly ho so ženou blízkeho príbuzného, s Blankou zo Šampanie, kráľovnou Na-varry. Bola to prekrásna žena, posledná dedička rodu, odvodzujúceho svoj pôvod od Merovingov, čo viac-menej okolo tristo rokov spravoval kráľovstvo Navarry. Znamenitá krv. Každé pokolenie bojovalo s Maurami a ded Blanky, majúc 95 rokov, zastavil a rozprášil víťazné vojsko kalifa Abderra-ma III. Áno, taká to bola žena! Hrdá, ohnivá, v láske nenásytná. Podobne ako Ján už nie mladá, jednako stále krásna, žiadaná. Milovali sa šialene. Tibald, gróf Šampanie, jej muž, predčasne zodratý a zničený, nič nepozoroval alebo sa len pretváral, že nepozoruje. Ján bol príbuzný, čo veľmi zmenšovalo vinu. A verše, ktoré de Brienne, holdujúc všeobecnému zvyku, skladal pre milovanú, pripisovaly sa mladému Tibal-dovi, synovi Blankinmu, nadšene rivalizujúcemu s trubadúrmi.
Roky sa míňaly. Zmužilosť a láska vyplňaly život rytiera de Brienne, udržujúc jeho ducha v znamenitej rovnováhe. Táto rovnováha otriasla sa nečakane príchodom posolstva z Ak-ry, terajšieho sídelného mesta kráľovstva jeruzalemského.
Kráľovstvo jeruzalemské, vlastne jeho zvyšok, bolo znova bez kráľa. Dedičkou trónu bola Mária de Montferrat, pätnásťročné, útle, chorľavé dievčatko. Sýrski baróni vyslali posolstvo do Ríma, prosiac svätého Otca o určenie vhodného rytiera za jej manžela. Inocent III. obrátil sa zasa na Filipa Augusta. Slušalo sa, aby kráľ Frankov určil kráľa pre Frankov.
Posolstvo narobilo veľa rečí. Všetci o ňom hovorili, so zvedavosťou čakajúc, koho určí kráľ. Vyslovovali pošepky mená budúcich kandidátov. Kráľ pozval na poradu do Paríža najpoprednejších rytierov. Dal sa im všetkým vyrozprávať, potom oznámil, že s voľbou je už hotový: jeruzalemská kráľovná Mária de Montferrat vydá sa za Jána de Brienne.
S týmto menom nikto nepočítal, preto stŕpli všetci, zadi-vene hľadiac na vyvolenca, ktorý raz bledol, raz červenel, konečne riekol chrapľavým hlasom:
— Milostivý pán ráči žartovať. Mám bielu hlavu a šesťdesiat rokov.
— Nezdá sa, že by vás ťažily tie roky, — odvetil kráľ. — Ináč tam je práve potrebný skúsený muž, nie mladík. Na ro-landovský meč Durandal! Vy pôjdete — nikto iný!
Posledné slová vyslovil celkom tvrdo. Pritom jeho neveľké tmavé oči zlostne sa usmievaly. A de Brienne zrazu pochopil: kráľ to náročky zrobil. Od istého času zjavne dvoril Blanke. Azda ho už omrzela pekná Agneska z Meránu alebo azda mal nejaké nečisté úmysly s kráľovstvom Navarry? Pri tých záletoch de Brienne prekážal...
Rytier cítil, že mu krv udiera do hlavy, až sa mu stemňuje v očiach. Príliš veľký hnev býva v šesťdesiatich rokoch nebezpečný. Opanoval sa s napätím síl a kráľ slávnostne pokračoval:
— Nepotrebujeme predstavovať vám, šľachetní páni, akou dôležitou vecou pre celé kresťanstvo je vhodná voľba kráľa jeruzalemského. Komu sa dostane tej cti, je zaviazaný vďačnosťou nášmu milosrdnému Stvoriteľovi. Veď či jestvuje na svete svätejší a vznešenejší cieľ, ako je odňatie Svätého hrobu z rúk neveriacich? Hoci ťažko nám bude rozlúčiť sa s neobyčajne milým rytierom de Brienne, ochotne prinesieme túto obeť z lásky k Bohu.
Skončil a usmieval sa po svojsky, šikmo sa dívajúc na budúceho kráľa. Temné kolieska naďalej vírily v očiach Jánových. V ušiach mu hučalo. Opanúval sa, aby neskríkol: ,,Klameš, milostivý pane. Nie z lásky ku Kristovi to robíš, ale aby si mal ľahší prístup k žene." Ale mlčal. Nie z obavy o svoju hlavu, ale aby nevystavil nebezpečenstvu Blankinu česť. Mlčal dlhší čas, konečne ťažko si vzdychol, sotrel pot s čela a riekol:
— Necítim sa hodným a ani súcim, milostivý pane. Pritom som bedár, a tam potrebujú peniaze. Kráľom sa môže stať ten, čo má majetok.
— Nemajte starosti, rytier, —• zvolal úprimne Filip. — Dám vám štyridsaťtisíc dukátov zo svojej pokladnice a nepochybujem, že svätý Otec tiež toľko dodá ...
— Štyridsaťtisíc dukátov... — šum závistného obdivu preletel miestnosťou. — Má šťastie de Brienne.
— Cítim sa starým, — neústupne zopakoval vyvolenec.
— Nik tomu neuverí.
— Nedám si rady s vládami.
Kráľ sa rozosmial naoko prostosrdečným úsmevom.
— Prestaňte vymýšľať prekážky, radšej povedzte úprimne, pre akú príčinu odmietate najčestnejšie poverenie?
Hľadel vyzývavo do tvári rytiera. Ján cítil sa v duši krá-ľovrahom.
— Nie div, že sa neponáhľa, — poznamenal smierlivo ktorýsi zo starších rytierov, — nie je to ľahké stanovisko.
Jánovi žily navrely na sluchách. Už len to chýba, aby povedali, že sa de Brienne zľakol nebezpečenstva.
Nebolo rady. Sklonil sa hlboko pred kráľom, ktorý ho pozdvihol a pobozkal.
— Buď vítaný, milý kráľ-brat...
Filipove ústa sa chvely, ako keby hovoril: „No čo? Dal som si s tebou rady?"... Ján cítil, že sa ho znova zmocňuje ošiaľ. Búši päsťou do tých usmiatych očú, do tej dobiedzajúcej tvári. A znova zdržaly ho nie obava o život, nie úcta k majestátu, ale ohľad na česť ženy. Cesť Blanky.
Prijal bozk monarchu, bozkal ruku kráľovu. Rytieri ho obkolesili, jedni s radosťou, iní so závisťou a žiaľom. Posol poponáhľal sa do Ríma, on sa však vrátil na svoj kaštieľ a tam si hrýzol prsty od jedu. Hoci pápež naliehal, aby čo najskôr prišiel, lebo sa poslovia nechceli vracať bez kráľa, de Brienne odkladal s odchodom z Francúzska skoro rok. So dňa na deň zdržiavala ho nesmyselná nádej, že sa niečo stane, kráľovná nebude chcieť tak dlho čakať alebo sa posolstvo urazí a odíde... Ale nič sa neprihodilo a napokon sa musel pohnúť do Ríma, nechajúc bratovi svoj kaštieľ, svoje chrty, sokoly a predovšetkým opúšťajúc Blanku, Blanku ...
Keby s ňou mohol cestovať na ono zámorské podivné kráľovanie, s tou veľkolepou ženou, čo najťažšieho koňa zvládla, na poľovačkách bola prvá a mečom narábala nie horšie ako chlap, keby s ňou! Co by spoločne nedokázali, ej, Bože, Bože!
Ale Blanka ostane. On musí cestovať sám a oženiť sa s tou chudučkou devou ...
Ako všetci jeho súčasníci, aj rytier de Brienne hlboko podceňoval dievčenský svet. Zena, rozumejúca láske a zasluhujúca lásku, v smysle všeobecne uznávaných návodov trubadúrov, bola jedine vydatá žena. Len ona poznala chuť života a rozkoše.
Deva, čože je deva? Mdlá byľ. Mušt, čo sa ešte nespenil.
V Ríme čakajúci poslovia, biskup Akry Valter i Aymar de Layron, pán Cezarey, poslali Jánovi podobizeň kráľovnej, jeho verenice. Keby to radšej neboli zrobili. Uzrúc maľbu, rytier celkom oslabol. Bolo to chudučké, ani z peria ani z mäsa, s tvárou dlhou ako pyštek hermelína. Neponášala sa na rodičov, ktorí obaja boli spanilí. A on, de Brienne, ešte vždy nenasýtený životom, s takým žiaľom dívajúci sa na jeho unikanie, má sa zriecť posledných rokov mladosti. Z toho možno zblaznieť. Zblaznieť! Zblaznieť!
Aká kliatba závislá nad tou jeruzalemskou korunou, že večne prechádza na dcéry, že sa tam nemôžu dočkať ani kráľa ani nástupcu? Veď už vari štvrtý alebo piaty raz hľadajú muža za posledných dvadsaťpäť rokov? Prvý bol ten pekný a hlúpy švihák Vít Lusignan, ktorého si obľúbila kráľovná Sibylla. Do priepasti uvrhol kráľovstvo. Svieť, Pane, nad jeho dušou! Bol to naskrze nesúci človek... Potom za tretej križiackej výpravy, keď kráľ francúzsky a anglický stáli pod Akrou, Sibylla sa tak dlho natískala na ženy citlivému Richardovi Le-vovo Srdce, až jej i mužovi odovzdal na spravovanie práve dobytý Cyprus . .. Nedlho sa tešila z daru, lebo od zápachu, ktorý sa šíril od mŕtvol, vybuchla v tábore nákaza a od tej nákazy umrela... Mohla si pred skonom povedať, že nemálo zmätku a škody narobila na svete... Ani po jej smrti Richard darovanie Cypru neodvolal a Lusignan kráľoval tam, pravda, tiež nie dlho. Rýchlo pošiel, neborák. Bol ešte mladý, ale utrápil sa. Strašne si ľudia uťahovali z neho preto, že utratil Svätý hrob. Tým sa otravoval. Po ňom na ostrove panoval jeho brat Amalrich.
... Zatiaľ sýrski baróni nasilu chceli krála. Po smrti Sibyl-ly právo na trón mala Izabela, jej nevlastná sestra. Ešte ako dievča vydala sa za Onufra de Thoron, spanilého nezdarníka. Ani bojovať, ani poradiť. Ešte horší ako Lusignan. Kázali jej teda rozviesť sa s ním a vydať sa za Konráda .de Montferrat, obrancu Týru, veľkého pána a ozajstného bojovníka. Sám patriarcha pristal na to pre dobro kráľovstva, a tento Konrád ne-pochybne by bol Jeruzalem znova dobyl, slávu kráľovstvu vrátil, keby dva týždne po sobáši neboli ho zavraždili Izmaeli-ti, vyslaní Starcom z Hôr. Prišli, vydávajúc sa za zbehov, túžiacich poznať svätú vieru. Sám Konrád im bol krstným otcom. Po krste usalašili sa na dvore. De Montferrat im dôveroval a radšej ich mal okolo seba ako iných sluhov.
— Reč našu nepoznajú, — vravieval, — nič z toho, čo hovoríme, nevynesú...
A oni len čakali na vhodnú chvíľku...
Roztrhali ich potom na kúsky, ale život rytierovi tým nevrátili. Ani sa nik nedozvedel, na koho želanie poslal lúpežníkov Starec z Hôr. Ľudia spomínali Saladina, Richarda, Onufra, ale tomu dieťa by nebolo uverilo. Tak aj ostalo. Nikdy nevyšlo najavo.
Teraz vydali Izabelu za Henricha zo Šampanie. Nebol taký ohnivý a bystrý ako Konrád, ale aj on bol zmužilý, rozvažitý, svedomitý rytier. No čo, keď aj jemu nebol súdený dlhý život. Akosi rok po korunovaní našli ho mŕtveho pod vežou. Vyletel v noci cez okno z komnaty. Obsluhujúci ho trpaslík s ním, dodrúzganý na miazgu. Znova nikto nevedel, čo sa prihodilo. Ľudia hútali, že kráľovi bolo dusno spať, že sa chcel nadýchať povetria, že mával závraty, príliš sa vychýlil cez okno a vyletel... 2e trpaslík chcel ho v poslednej chvíli za kaftan zadržať a tiež sletel... Tak i onak sa hovorilo, ale nik nezvedel číru pravdu. Nemalo šťastia kráľovstvo jeruzalemské. Nemala ho ani úbohá Izabela. Keď so štvrtým mužom Amalrichom Lusignanom, kráľom cypruským, stála na svadobnom koberci, nemala ešte 26 rokov. Bola stále pekná. Amalrich sa dočkal, čoho chcel. Opanovaný, utajený ctižiadostivec stal
sa napokon dvojnásobným kráľom. Nemotorný, mlčanlivý človek, a udalosti samy mu šly po ruke. Vedel čakaf.
A ani ho nestihla nijaká podivná príhoda. Nepritlačila skala, neprebodol pokrstenec, ani nevyletel s trpaslíkom cez okno z veže. Umrel v svojom čase smrťou prirodzenou. Zanechal syna, ktorý panoval na Cypre.
Ale na jeruzalemský trón baróni nechceli už viacej Lusig-nana a za dedičku uznali Máriu, ktorú Izabela počala za svojho dvojtýždňového spolužitia s Konrádom. Tú vlastne, s ktorou na želanie kráľa Filipa Augusta mal sa teraz roku 1210 oženiť Ján de Brienne.
— Nie, — opakoval si nastávajúci ženích už cestou do Ríma, — nie! nie!
Chodí teraz po hlavnej izbe krčmy „Pod dobrou ochranou' . opakujúc svoje tvrdošijné a bezcieľne: Nie. Cítil ináč smiešnu márnosť tohto protestu. Akokoľvek váhal, akokoľvek otáľal, je to posledná zastávka, zajtra je nevyhnutne v Ríme. Tam už čakajú. Daromné je počítať, že by sa dnes v noci stal nejaký zázrak, ktorý by ho oslobodil od toho kráľovania.
... Zdôveriť sa svätému Otcovi? Prosiť ho o pomoc? Aj to je klam. Svätý Otec, keď sa dozvie, čo rytiera púta ku kraju, vynasnaží sa vypraviť ho čo najrýchlejšie do Jeruzalema, aby prerušil hriešny sväzok tela ...
— ... Nechcem, nepôjdem! Som a bol som človekom voľným. Voľným... — uisťoval sám seba.
Väčšmi ešte než pre lásku trpel preto, že bol donútený, že ide proti svojej vôli, sputnaný ako baran, neznámou a neželanou cestou.
— Na mocnosti pekla a neba. Nepôjdem.
Behal z kúta do kúta podráždený, silne dupkajúc nohami po hlinenej podlahe. Narazil na lavicu, kopol do nej z celej sily, až sa prevalila. Zatúžil niečo sraziť, niekomu hlavu do-drúzgať, vyzúriť sa zo svojho hnevu, povoliť zlosti, ktorá ho napĺňala. Ale v izbe ani nablízku nebolo nikoho.
Občas sa zastavil pri okne. Hoci noc bola chladná, kázal
"ho nechať otvorené, lebo v izbe bolo cítiť nepríjemný zápach z pomiešanej vône cibule, cesnaku, skysnutého vína a loja. Nadávajúc na celý svet, vše sa postavil pri chladnom a tmavomodrom otvore okennom. Po Ťavej strane dvora videl roz-sedlané kone svojej družiny, ktoré spaly pri sluhoch. Napravo tlelo a dymilo sa ohnisko z chrasti, pri ktorom sedelo dookola niekoľko ludí. Zdali sa trhanmi. Nespali. Hlasno sa rozprávali. Bezstarostná vrava doletovala až k stojacemu v okne.
Rozhneval sa rytier. Jeho ide hnev rozhodiť, a tí chrapúni si trkocú. Vystrčil hlavu, aby ostro zakričal: Ticho. Aký to krik? ... Ale v poslednej chvíľke sa opanoval. Zdá sa, že sú to mnísi. Nehodno začínať hádky s mníchmi temer v blízkosti svätého Otca, ktorého zhovievavosť môže sa mu zísť. Nech sa udusia svojím smiechom.
Nenávistné sa díval shora na sediacich pri ohni. Zaujímavé, prečo sa tie hovädá smejú, o čom sa rozprávajú? Čo oni vedia? Čo oni cítia? Iste nie viac ako mulica. Nažrali sa, oheň ich hreje, nuž sú spokojní. Čohože im ešte treba? Čo môžu vedieť o citoch, lomcujúcich v duši urodzeného rytiera? ...
Odpľul si so zlosťou á opovrhnutím.
— Dobytok. Zadubení otroci...
Prostí ľudia, neuvedomujúc si hnev veľmoža, pokojne sa rozprávali o tom i onom. Matteo Pesaro a Pietro Cani, vyhnaní luďmi pána de Brienne z krčmy, pripojili sa k nim. Matúš driemal. Pietro horekoval a nadával na pánov, koľko sa len na nich zmestilo.
— ... Každý, kto príde do krčmy a platí, je taký istý pán ako ktokoľvek iný, — dokazoval.
— Len u Pána nášho, nie u ľudí, — opravoval ho jeden z bratov, menom Silvester, starší človek vážnej tvári.
— ... Ze je on rytier, môže sa sám prevaľovať v izbe a my musíme mrznúť na dvore?
— Na dvore je predsa lepšie ako v izbe ... Hviezdy vidno ...
— Veruže lepšie, — živo potvrdil brat František, vodca družiny, — stromy počúvajú, čo hovoríme, a brat oheň pekne
hreje... Vzduch vonia, kým v izbe je dusno. Hla, pozrite: odtiaľto vidno toho rytiera. Ako chodí nepokojne po byte, ako pohadzuje hlavou a rukami. Zrejme sa trápi... Zialno sa dívať, ako sa búri a premáha .. . Nech ho Boh obdarí pokojom.
— Ja mu nič dobrého neželám, — srdil sa Pietro, — taký je mráz, že možno zmeravieť.
— Pomknite sa bližšie k ohňu, pán brat. .. Nebolí ani mrznúť, keď sa možno dívať na sestričky hviezdičky...
Pietro za zrakom hovoriaceho nevdojak sa zahľadel na bezodnú, kryštálovú, temnú a zároveň svetlastú kopulu neba, posiatu hlavičkami hviezd.
— Vám je to všetko sestra alebo brat, ešte aj oheň a hviezdy? — spýtal sa posmešne.
— Všetko, — potvrdil pokojne František, — bo to z jednej ruky vyšlo ...
— Neviem, či vám biskupi takéto reči nepočítajú za po-hanstvo?
— Vari nie ... Práve ideme k svätému Otcovi po schválenie ...
— A ak ho nedostanete?
— Urobíme, čo rozkáže.
— No, akí poslušní.
— No, braček, poslušnosť je veľká vec, dokázanie vlastnej slobody...
— Vari zaprenie?
— Ó nie. Ak môžeš poslúchať alebo neposlúchať znamená to, že máš slobodu rozhodnúť sa, ako chceš. A najväčšie veci na svete stály sa z dobrovoľnej poslušnosti...
— Rečičky. Rád by som počul aspoň jednu.
— Narodenie Pána nášho, — odvetil pokojne František.
— Ako? Čo? Nerozumiem.
— Keby Panna nebola pristala, nebola poslušne riekla: „Hľa, dievka Pánova ...", či by bol Pán konal proti jej vôli?... Preto musíme tak milovať tú najsvätejšiu Matku našu, lebo bez nej čo by sa bolo stalo s ľudstvom?
— Podozrivými sa mi zdajú tie vaše myšlienky, — tvrdil
Pietro, — heréza vyteká z nich ako voda z deravého vrecka ... Nemilo vás prijmú v Ríme ...
— Tak prijmú, ako uzná Pán náš za primerané...
— Aby poslušnosť mala byť slobodou, — uvažoval Pietro,
— nikdy v živote. Veď kto je slobodný, nepotrebuje nikoho počúvať... Ale takú slobodu majú len zámožní. Nie je ona pre nás, bedárov.
— Ej, braček. Zámožní a sloboda. Však oni najväčšmi sú sputnaní svojím bohatstvom, úradmi, hodnosťami... Slobodný je len ten človek, čo nič nemá a čo si na ničom okrem Boha nezakladá .. .
Pietro hlasno zívol.
— Každý bedár takto sa potešuje, ale v skutočnosti len peniaz dáva slobodu. Ochotne by som pristal na to otroctvo, ktoré znášajú boháči. Keď máš peniaze, všade sa ti hlboko klaňajú.. .
— Braček, vari je ti to milé, keď sa klaňajú, a v duši nenávidia? Lebo kto sa klania človekovi, musí ho nenávidieť za to, že sa klania.
— A nech nenávidia. Co to vadí? Veľa si z toho robia veľmoži, že by ich každý v lyžičke vody utopil? Napríklad tamten rytier. Vyhnal z krčmy, lebo sa mu tak páčilo, aj mňa aj učeného Matúša, ktorý tu chrápe ...
— Nespím a počúvam, — ozval sa Pesaro. — Divné myšlienky máte, brat František. Neviem, či sú kacírske, ale sú divné ... Rád by som sa niekedy dlhšie porozprával s vami o týchto veciach... A neľutujem už, že nás pán de Brienne vyhodil na dvor ...
— Ten rytier je teda pán de Brienne? — skríkol František,
— zaiste brat pána Valtera, veľkého bohatiera, čo s Nemcami bojoval o Taliansko ... Pamätám sa, že som sa kedysi chcel dať najať k jeho rytierom...
— Vy!?! — vybuchol Pietro, posmešne sa dívajúc na prostý odev hovoriaceho.
— Veru hej, ja ... Šialený som bol... mladý . ..
— Prijali vás čistiť konské kopytá?
— Nedostal som sa k nim, lebo som cestou prechorel...
3 Bez zbrane sv. I.
33
— Aj mňa by boli vyvolili za pápeža po smrti posledného svätého Otca, lenže neskoro som prišiel na voľbu, — uisťoval Pietro.
Vedľa Františka sediaci štíhly, mladý brat vstal bez slova a sťa by pre rozhriatie začal krúžiť nepokojne a rýchlo ako mora.
— Brat Angelo, — riekol František stíšeným, dojemným hlasom, — brat Angelo ...
Človek-mora nič neodvetil, len sa rýchlo bral priamo do lesa, ako keby utekal.
František hľadel za ním s úzkostlivou materskou nežnosťou. Väčšina bratov spala. Pesaro podoprel sa lakťom a ďalej uvažoval:
— Ak som dobre porozumel, bohatstvo, podľa vašej mienky, sťažuje človekovi život a spasenie? ...
— Nie ja, biedny služobník, lež Kristus Pán to povedal...
— No áno, ale evanjelium nemožno predsa brať doslovne...
František pozrel naň prekvapene a pohoršene.
— Prečo? Veď Pán náš prikazoval, aby sme boli ako deti,, to znamená, brali jeho slová prosto a doslovne ... Čo povedal, povedal zjavne, nie obrazne, ako bolo v Starom zákone ...
— To sú veci pre ľudskú povahu nemožné, — vyslovil Pesaro a natešený, že sa dostali na pole dialektiky, v ktorej vynikal, rozostavil prsty na ruke, aby postupne vypočítal na nich body svojho dokazovania. Ale František hľadel k lesu, odkiaľ sa vracal brat Angelo s tvárou už vyjasnenou a pokojnou.
— Ú brat František, — zvolal, — neďaleko, niekoľko krokov odtiaľto, je kaplnka najsvätejšej Panny ...
— Presťahujme sa ta, — zvolal radostne František, — bude nám lepšie okolo našej Matky ...
— Čo? Aj oheň chcete prenášať? — rozhneval sa Pietro.
— Oheň tu necháme, do svitu je už neďaleko, možno sa bez neho zaobísť.
— Ja už radšej pri ňom ostanem.
Bratia rezko sa zdvihli a pohli sa za Františkom a bratom
Angelom. Zmizli v súmraku. Pietro Cani pohodlne sa roztiahol blízo pahreby.
— Videli ste takých čudákov? — spýtal sa Matúša, — veď sú to číri blázni!
— Nevidel som, — priznal sa učený Pesaro.



IV. AKO PÚTNICI A CUDZÍ POCESTNÍ.


Vtáčiky začínaly už vyspevovať v húštinách a brat František pretrel si oči, červené od sna a rannej rosy. Perlový úsvit napĺňal svet jasným chladom. V tom chlade bola čerstvosť prebúdzajúceho sa dňa a František usmieval sa stromom sťa by ich vítal. Hlava jeho odpočívala, ako by na poduške, pri nohách sochy Matky Božej Dobrej Ochrany. Modlil sa k nej večer tak dlho, až pri modlení zaspal. Objal teraz pohybom plným úcty a milostného dvorenia nevydarene vytesanú podobu nôh, starostlivo sfúkol s nich prach a rukávom uhladil mach. Potom s úsmevom rytiera, obsluhujúceho milovanú paniu, vzhliadol k tvári. Hoci veľa rokov uplynulo od zázraku, keď odsúdenec bol omilostený, odblesk príhody ako by sa bol zračil na líci sochy, dodávajúc jej — neznámu kameňu — mäkkosť a nežná starostlivosť. František nepoznal legendu, lež skôr ako ktokoľvek iný vedel vycítiť v tvrdom kameni stopy nadzemského života, a dajúc sa strhnúť hlbokým citom, rukami znova objal nohy.
— Rovnako je tu dobre, — šepol, — ako v Porciun'kule, kde anjeli spievajú nocami...
— ... Dobre je ... — zopakoval a rozhliadol sa. Druhovia jeho spali ešte, zavinutí do vyblednutých kutní, tesno sbití pred chladom ako kŕdlik oviec. Nezobúdzal ich. Ešte je skoro zrána. Nech spia, kým slnko nevyjde, aby zohrialo svet. Včera tak neskoro zaspali! Rozcítene sledoval zrakom ich uspaté hlavy. Jeho bratia. Jeho deti... On bol za nich zodpovedný pred Pánom ... Zriekli sa všetkého na jeho výzvu. Pokladali ho za svojho vodcu, otca, dôverovali, že cesta, ktorú im ukázal, naj-
istejšie ich privedie k večnej spáse a bude najmilšia Bohu. Každý prišiel odinakiaľ, z iného stavu, z iného domova. Nemáš medzi nimi dvoch ľudí podobných, len láska k Bohu je v ich srdciach jednaká. Toť milovaný brat Egídius, jeden z najprv-ších, najvernejších druhov. Syn dedinčana, roľník dobrý, silný, trpezlivý, lahodný ako vôl, plný rozvahy a stálosti. František rád počúva jeho výroky, ktoré sú vždy jasné a prosté ako zem. Brat Egídius má dušu nesmierne citlivú na tóny. Sám, pravda, nevie hrať. Jeho ťažké prsty nehodia sa na brnkanie na strunách harfy alebo violy, ale vôkol seba ustavične počuje hudbu. Hrá mu les, voda, povetrie. Občas sa čuduje, že iní nepočujú tie tóny. Občas vezme si dva suché konáriky, jeden si oprie o bradu sťa by husle a druhým ťahá v povetrí ako sláčikom po nejestvujúcich strunách a hrá len jemu známu hudbu. Môže tak hrať celé hodiny. František si myslí, že anjeli počujú ľudskému uchu neprístupnú hudbu brata Egídia.
Celkom pri ňom, opretý hlavou o plece roľníka, spí druhý z najbližších a najprvších druhov, brat Bernard de Quinta-valle. Voľakedy vzdelaný, bohatý právnik. Rozdal celý majetok chudobným a šiel za Františkom. Miluje nadovšetko samotu a bol by nekonečne šťastný, keby sa mohol stať pustovníkom v nejakej neprístupnej horskej jaskyni. Podobá sa v tom bratovi Rufínovi Scifi. Ten tiež nemá rád huk, cíti sa cudzo medzi ľuďmi. V oboch tkvie neuvedomené dôstojné odlučovanie, túžiace po tíši pustovne. Ale František, hoci v samej podstate túži po tom istom, nedovoľuje bratom utekať od bližných. — Boh kázal nám myslieť nielen na vlastnú spásu, — hovorieva, — ale aj na spásu iných. Akože to vykonáme, opovrhujúc svetom?
František miluje brata Rufína. Vždy sa díva naň s divným pocitom. Ten mladý aristokrat, syn pánov z Assisi, ktorých kaštieľ hrdo sa vypína nad mestom, tvárou ponáša sa na svoju príbuznú Kláru Scifi, najkrajšiu a najpobožnejšiu pannu mesta Assisi. A hľadiac na neho, František nevdojak mysli na ňu. Zbožňuje ju totiž a obdivuje a modlí sa najúprimnejšie, aby Boh zachoval ten zázračný kvet ľudský, to najdokonalejšie dielo svojich rúk, čistý a jasný ako meno devy. Nech
sa nedá na márnosť po obyčajných pozemských cestách. Nech
si vyvolí najťažšiu cestu, lež aj najkrajšiu, jej jedine dôstojnú.
Vedia brata Rufína, ako by jeho opak, odpočíva ramenný, neoceniteľný brat Masseo. Námahy vandrovného života ne-vedely stlmiť živú farbu jeho líc, prudký smiech, bohatú výrečnosť. Má dar získavať ľudí, vie otvárať najskúpejšie mešte-ky a za svoju robotu dostáva lepšie, hojnejšie pohostenie. Preto bratia naliehavo prosia, aby nik iný, jedine brat Masseo šiel sbierať jedlo.
Ďalej leží brat Angelo a brat Leo, veľkí priatelia. Brata Lea volá František Baránkom, taký je plný sladkosti a pokory. Jediný nepokoj, aký občas ním lomcuje, — či ho dobrý otec František aj naďalej rovnako miluje? Či on, Leo, neobrazil ho neposlušnosťou alebo nepochopením? Hoci sú v kruhu bratov viacerí zbehlejší v písme, František určil ho za svojho tajomníka. Brat Leo nosí pergamen a pero ako aj vzácne pravidlá spoločnosti, ktoré svätý Otec potvrdí alebo nie. Je na to nesmierne hrdý? František vie, že také duše, ako je duša brata Lea, potrebujú cítiť, že sú užitočné.
Brat Angelo je rytierom zo vznešeného rodu. Volá sa di Tancredi. Raz ošúchaný a bosý František prechádzal dolinou Rieti a postretol rytiersku družinu, idúcu na turnaj. Ako dievčatko krásny mladík prechádzajúc zvedavo pozrel na Františka, ktorý skríkol: — Dosť dlho si už nosil pás a meč zemského pána. Na čase by bolo zameniť pás šnúrou, meč krížom, ostrohy prachom hradskej. Poď so mnou! Pasujem ťa na rytiera Pána nášho.
Ostatní vybuchli smiechom na tieto slová, ale rytierik so-sadol s koňa, odovzdal zbrojnošovi opraty, meč a výzbroj a pošiel za Františkom. To je vlastne brat Angelo di Tancredi. František neobyčajne miluje toto štíhle kniežatko, šľachetne v každom pohybe, a volá ho svojím rytierom Okrúhleho stola. Zato brat Eliáš Bombarone nie je miláčikom. František máva preto aj výčitky, sužuje sa, ale čo si má počať? V bratovi Eliášovi cíti akúsi cudzotu. Brat Eliáš je múdry, panujúci nad sebou, má chladný, prenikavý zrak. Nikdy nevyjaví pohnútku
svojho zámeru. Ale jeho pobožnosti a spravodlivosti nič nemožno vyčítať.
Brat Silvester, najstarší vekom z družiny, pritom jediný kňaz medzi týmito laikmi, je obkľučovaný všeobecnou úctou. Ináč zasluhuje si to. Predtým bol farárom v Assisi, celkom silne naklonený mamone tohto sveta. Ale pod vplyvom Františka zmenila sa jeho duša.
Brat Ján Parenti, učený profesor univerzity bolonskej, sudca, nedlho patrí k bratom. Kto vie, či by sa vôbec bol s nimi stretol, keby raz na prechádzke nebol počul pokrikovať dedinčana, zaháňajúceho čriedu: — Nože! Practe sa hneď do chlieva ako sudcovia do pekla!
— Prečože majú ísť sudcovia do pekla? — spýtal sa s úsmevom profesor.
— Ó Vaša Urodzenosť, predsa je známe: dobrý právnik — zlý kresťan. Nikdy ešte nijaký sudca nebol spasený. Áno, áno, celkom iste. Majú v pekle určené osobitné miesto a všetci tam sedia ...
Rozosmial sa múdry profesor na vývodoch prostého človeka, ale večer začal myslieť o nich a uvažovať, či on sám dosiahne spásu. Čím dlhšie rozmýšľal, tým väčšmi pochyboval a na druhý deň, snímuc tógu učenca, šiel hľadať Františka.
Druhý brat Ján je ešte novším členom spoločnosti a ťažko o ňom voľačo určitého povedať. Ľahko dostáva slnečný úpal a preto prosil o povolenie, aby si mohol ponechať klobúk. Ostatní bratia chodia s holou hlavou, len keď prší alebo keď je zima natiahnu si kapucňu. Od toho klobúka pomenovali bratia nového kolegu a capello, Ján s klobúkom, Klobučník.
Napokon posledný, srdečne milý, milovaný brat Jalovec. Svinutý do tmavého klbka zďaleka skutočne sa zdá kríčkom jalovca. Je prostý, veselý, nestarajúc sa o nič viac ako o chválu Boha. Žije, spievajúc Bohu ako vták. Napĺňa ho blažená radosť z toho, že jestvuje, že žije, že môže Boha milovať a velebiť. Nebojí sa hriechu ani čerta, lebo Boh ho pred nimi ochráni. Nebojí sa vôbec ničoho. Veď Boh ho chráni.
— Keby som mal celý les takých jalovcov, — vzdychá František.
Znova hladká milujúcimi očami všetky hlavy. Porúča ich ochrane Matky Božej so súcitnou tvárou. Nech im ona dodá sily, odoženie pozemské pokušenia.
Najťažšie je dodržať tú úplnú chudobu, na ktorej Františkovi tak záleží. Veď je to podmienka nevyhnutná. Kristus kázal zriecť sa všetkého a ísť za Ním. A oni to aj zrobili. Nemajú nič, doslova nič. Sú nezávislí a slobodní ako vtáci. Nič ich k tej alebo onej dedine neviaže. Ako pútnici a cudzí pocestní hľadia žičlivo na všetko, čo ich obkľučuje, veď patria inej, ďalekej vlasti. Sú pripravení na každý pokyn Pána. Slobodní!
... Slobodní!...
Ú zázračné, božské slovo. Dosiaľ sa zdalo, že na zemi, vydanej otroctvu, niet miesta pre slobodu, ktorá je výlučným atribútom Boha. A hľa, vysvitá, že ona preukazuje službu aj tým, čo sa kvôli Bohu všetkého zriekli...
Mráz sa stupňoval, klesal k zemi, stával sa prenikavejším ako obvykle chvíľku pred východom. A skutočne, onedlho zpoza hory rozlialy sa zlaté lúče a za nimi sa vykotúľalo slnko. Sotva vykuklo, začalo hriať milučko. Lúče dotýkaly sa uzimených tvárí spiacich ako teplé prsty. Bratia zdvíhali hlavy, pretierali oči. František, sediac pri nohách sochy Matky Božej, usmieval sa na nich, vystierajúc stuhnuté ruky k slnku.
— Teraz sa rozídeme, — rozhodol, keď si odbavili ranné modlitby. — Čiastka z nás vráti sa do krčmy vykonať prácu, za ktorú nám včera dali večeru...
— Dúfam, že pridajú k nej dnešné raňajky... — poznamenal brat Masseo, ktorý nerád sa uspokojoval samou spomienkou na jedlo.
— Od ich vôle to závisí. Na jedno dbajte, aby ste nebrali viacej, než bude prislúchať.
— Viacej? Brat František! Rozhľadel som sa včera: na dvore a v stajni špina, až hrôza. Hnojovka tečie pod dom... Ak to dáme do poriadku (hoci neviem, či sa nám podarí zrobiť všetko za jeden deň), mali by nás kŕmiť aspoň týždeň!
— Drahý si ty robotník, brat Masseo. Ináč dnes ideme ďa-
lej ... Polovica vás pôjde teda zametať dvor a ostatní poberú sa hľadať deti, o ktorých hovorila včera krčmárka, že odišly. Tým deťom nateraz nič nehrozí, preto sme ich nešli hľadať hneď včera večer, ide však o to, že ich akýsi neznámy človek odvádza od domu... Zle robí. Deti majú byť pri rodičoch. Preto ešte vážnejšou vecou než nájsť deti, ktoré sa už azda samy vrátily, bolo by stretnúť toho pokušiteľa detí. On azda ani nevie, že zle robí. Musel by nám sľúbiť v mene Pána nášho, že to už viac nebude robiť ... Keď vykonáme svoju robotu, sídeme sa tu znova a poberieme sa už rovno do Ríma ...
— Ale dnes nedôjdeme, — skríkol Ján Klobučník.
—- Iste nie. Prenocujeme pri ceste ako dnes.
— A čo budeme jesť zajtra?
— Čo nám Boh sošle.
— Lebo ak zasa bude treba strácať viac ako pol dňa, aby sme si zarobili na stravu, tak nikdy nedôjdeme...
— A akože by si chcel ináč? ...
— Myslel som, myslel som, aby brat Masseo poprosil viacej, žeby stačilo na dva dni...
František nahnevane potriasol hlavou.
— Nijaké zásoby, — odsekol. — Ak na dva dni, potom prečo nie na týždeň, a ak na týždeň, prečo nie na mesiac, ba aj na rok? To hy bolo ešte pohodlnejšie! ... Nehovorme už o tom viac, lež sa berme, radujúc sa v Pánu...
— Prečo sa máme radovať? — hundral Ján Klobučník urazený.
— Hoci preto, že žijeme, že slnko svieti, nebo je belasé a lúka zelená.
— Keby slnce stále svietilo, keby stále bolo leto, to hej... No ale v tej našej búde v Rivo-Torto, keď prší, všade sa leje na hlavy!
— To preto, aby sme si lepšie vážili nášho drahého brata, slnko, — rozosmial sa František, ale vidno bolo, že slová Jánove účinkovaly naň nepríjemne.
Hoci predtým sám volal rozísť sa, teraz znova si sadol na zem, pozorne si všímajúc nespokojenca. Zamračený Ján hrý-zol si pery. Nie prvý raz zmocňoval sa ho pocit, že sa pridal
k spoločnosti v chvíli nepochopiteľného ošiaľu. Prečo to urobil? Veď mal svoj dom, svoju vlastnú pracovňu, zaistená existenciu, požíval vážnosť u ľudí. Nemal tvrdé srdce, konal dobré skutky ľuďom... Prečo sa zriekol toho všetkého, aby v žobráckom odeve putoval o hlade? Zvábila ho zvesť, že František robí zázraky. Od detstva rojčil o zázrakoch. A pre tie zázraky sa pridal. A nijakých zázrakov nebolo. Bola len únava, práca a psí život. Nič viac. No a modlitba, ale modliť sa možno aj doma. A ľudia toľko narozprávali! Rozprávky vycmúľané z prsta!... Ináč ktože vie? Azda František by mohol robiť zázraky, len ich zatajuje? Zdá sa síce takým obyčajným človekom, je drobný, chudý, prostý, ustavične usmiaty, ale ktože vie? ... Vtedy nebolo by ľúto trochu si potrpieť ...
Zdvihol oči a povzbudený dobrotivým, starostlivým pohľadom Františka, spýtal sa nesmelo, či už urobil niekedy zázrak.
— Ale si dal, — zamrmlal brat Leo a brat Ján sa začervenal ako cvikla, lebo František vybuchol hlasitým srdečným smiechom.
— Ja a zázrak! — vyriekol cez smiech, utierajúc si zaslzené oči. — Ja a zázrak. O brat Ján! Zázraky robili svätí, a nie také biedne, zavšivavené, jedine hodnotu hnoja majúce stvorenie ľudské, ako som ja. Zázraky!
Smial sa znova. Brat Masseo potriasol veľkou hlavou.
— Ta, ta, ta, len si hovor, brat František, a jednako, hoci my všetci nie sme najhorší kresťania, jedine o tebe hovorí svet, za tebou letia ľudia a my všetci sme prišli k tebe, nie ty k nám ... Prečo? Čosi v tom bude.
František sa strhol s miesta pobúrený.
— Ach, ty nevieš prečo? Ty nevieš prečo. Ty nechápeš to, čo je také prosté? Čo by dieťa pochopilo? Ja ti teda vysvetlím, aj bratovi Jánovi vysvetlím, aj vám všetkým, a brat Leo nech to zapíše, lebo je to dôležité a všetci si to musíte zapamätať. Musíte vedieť, že na celom svete Boh nenašiel stvorenie pľu-havejšie, úbohejšie a obmedzenejšie, než som ja. A práve preto si ma vyvolil. Mňa, najhoršieho, aby skrze mňa vykonal svoje veľké diela. A to aby zahanbil šľachtictvo, aj múdrosť, aj krása, aj učenosť, aj bystrosť a ukázal, že všetka moc a
čnosť pochádza len od Neho a že Jeho prostredníctvom ešte aj taký strapec ako ja, taká zdochlina zapáchajúca, taký hriešnik ututlaný, taký hnoj, taký mor môže sa stať nástrojom veľkých, svätých vecí. A ponechal ma s mojimi hriechmi, hoci sám ráči občas prehovoriť skrze mňa. A to aby celý svet vedel, že Jemu jedinému náleží všetka sláva. A to viem od Neho samého . ..
Sadol si ťažko dýchajúc. Druhovia s úctou hľadeli naňho. Keď hovoril vo vytržení, bol celý zmenený. Obyčajne pokojný a sladký, stával sa podobným Jánovi Krstiteľovi alebo inému prísnemu prorokovi. Vlasy sa mu ježily na hlave a na riedkej hriadke. Oči blčaly. Teraz s námahou opanoval svoje vzrušenie. Panovala taká tíš, že bolo počuť škripot pera, ktorým brat Leo namáhavo písal po papieri.
— Sberajme sa, — riekol František po chvíli. — Skončil si už, brat Leo?
— Nie. Nie. Ešte nie! — vyriekol okúňavo v písaní málo zbehlý sekretár.
František usmial sa už na Baránka svojím obvyklým úsmevom.
— Počkáme teda ešte chvíľku. Neponáhľaj sa príliš, lebo sa pomýliš.
Zavládlo ticho. František hladkal rukou trávu.
— Zvedavý som, ako nás prijmú v Ríme? — zamýšľal sa brat Silvester.
— Zajtra tam budeme, — dodal brat Ján Parenti.
Teraz všetci ochotne hovorili, aby sa zbavili zimomriavok, ktoré ich prechodily, kým František hovoril.
— Zájdeme k nášmu biskupovi Guidovi?
— Pravdaže. Veď nám to dovolil a prisľúbil pomoc ...
— Bude teda aj lepšie, že nedôjdeme večer... Nemôžeme ho v noci vyrušovať.
— Najmä, že kým by sme šli k biskupovi, iste zájdeme k hrobu Apoštola ...
— Ani ta by nás nepustili v noci...
— Ako nás prijme svätý Otec? Ja sa obávam...
— Čo urobíme, ak naše pravidlá neschváli? ...
— Ja by som radil, — hovoril brat Eliáš, — využiť čas, kým brat Leo ešte píše, a nahlas prečítať reguly. Azda dalo by sa v nich niečo zmeniť, zmierniť, aby ich ľahšie prijali...
— Nemožno v nich zmeniť ani jedinké slovíčko, — živo zvolal František. — Prečítať, pravdaže, môžeme. Daj naše reguly, Baránok!
Brat Leo rýchlo vytiahol zo záňadria vo štvoro složený pergamen.
Brat Eliáš ho vzal, rozložil a čítal:
... V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého.
. .. Reguly bratov menších, vyňaté z evanjelia Pána nášho, Ježiša Krista:
... A riekol im Pán: Neberte na cestu ani palicu, ani ta-nistru, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.
... Do ktoréhokoľvek domu vojdete, najprv povedzte: Pokoj tomuto domu. A ak tam bude syn pokoja, pokoj váš spočinie na ňom. A ak nie, pokoj vráti sa k vám.
... A v tomže dome jedzte a pite, čo vám dajú, lebo hoden je robotník mzdy svojej ...
... A idúcky hovorte, že sa priblížilo kráľovstvo Božie. Ka-jaí sa vyzývajte, nemocných uzdravujte, malomocných očisťujte, diablov vyháňajte. A odmenu zato nijakú neberte. Zadarmo ste prijali, zadarmo dávajte ...
... A do ktoréhokoľvek mesta prídete a prijmú vás, jedzte, čo vám dajú ...
Brat Eliáš prerušil čítanie.
— Tento odsek bolo by treba zmeniť alebo úplne vynechať, — riekol svojím chladným, rozhodným hlasom, — vzbudí oprávnený hnev svätého Otca. Predsa — pôsty! „ ... jedzte, čo vám dajú." A ak by v suché dni predkladali kapúna alebo bravčovinu — jesť?
— To sú slová nášho Pána, brat Eliáš. Pán náš svojim učeníkom pôsty neprikazoval. Pôsty sú pre veľmi sýtych, veľmi bohatých, nie pre chudákov, ako sme my...
— Čo sa aj tak ustavične postíme, — zamrmlal brat Masseo.
— Robte, ako chcete, jednako vystríham, lebo budú z toho veľké mrzutosti...
— Aké mrzutosti môžu narobiť vlastné slová Pána nášho?
— Ja viem, že vlastné. Ja viem, že sú z evanjelia. Ale týin nikomu ústa nezavrieš. Lepšie bude najsamprv dobre si uvážiť, čo odpovedať, ako odôvodniť... Tam budú učení ľudia. Nájdu sto vysvetliviek. 2e tá rada bola daná učeníkom Pánovým, nie nám, že boly iné časy ...
— Slová nášho Pána platia pre všetky časy. A pozastavovať sa nad nimi je daromné. Naším slabým rozumom nič nevymyslíme. Pri tom v evanjeliu je povedané: ,,A ked vás budú uvádzať do úradov a vrchností, nestrachujte sa, ako alebo čo máte odpovedať. Lebo Duch Svätý naučí vás v tej hodine, čo vám treba hovoriť."
Brat Eliáš nespozorovateľne potriasol plecom a pokračoval v čítaní.
... A najvážnejším prikázaním bratov, aby sa vospolok milovali. Po tom spoznajú, že ste praví učeníci Pána, ak sa budete navzájom milovať ...
A každý človek, ktorý príde k bratom, priateT či nepriateľ, hoci by bol zlodej alebo lotor, má byť nimi srdečne prijatý ako svoj ...
Brat Eliáš znova odložil pergamen.
— Ani s tým nebude súhlasiť svätý Otec, — poznamenal. — Číre šialenstvo. Keby teda prišiel známy mužovrah, zločinec, aj toho máme prijať a vari ešte pohostiť?
— Áno, — potvrdil s rozhodnosťou František. — Lebo ktože vie, či sa ho nepodarí priviesť k pokániu? ...
— On medzitým olúpi bratov a ...
— O čo olúpi? Čože nám zrobí? Smrti sa nebojí nikto z nás. To je sestra naša. Olúpiť možno len toho, kto niečo má. My nič nemáme. Ani našej duši neublíži, lebo tak si myslím, že ľahšie získa brat lúpežníka pre lásku Kristovu, než lúpežník brata pre zbojnícke remeslo. A aký osoh bude z nás, ak len so samými dobrými budeme obcovať?
— Dokončil som písanie, — oznámil s uľahčením brat Leo.
— Poďme teda. Dokončíme čítanie reguly za večernej zastávky.
Rezko povstávali. Jedni šli za bratom Masseom ku krčme,.
ktorú včera opustili, ostatní do lesa hľadať človeka, ktorého František pomenoval zvodcom detí. Rozdelili sa po dvoch. Brat Leo pozrel ľútostivé, že František berie so sebou brata Angela. Sám šiel teda s bratom Jánom Parenti. Kráčal a vzdychal.
— Čo vás trápi, brat Leo? — spýtal sa profesor.
— Nie som na nič súci, — priznával sa so žiaľom opýtaný. — Nerozumiem, že otec František dovoľuje mi byť svojím sekretárom. Veď ja som taký nedouk. Taký nezdarenec. Som presvedčený, že vy by ste napísali to isté oveľa skôr ... Okrem toho mám na svedomí veľký hriech ...
Brat Ján sa nevdojak usmial.
— Akýže hriech, Baránok?
— Neľúbim brata Eliáša.
V tom čase František hovoril bratovi Angelovi:
— Videl som, braček, tvoj nepokoj včera, keď pútnik z krčmy vysmieval rytierstvo, vlastne mňa ako rytiera. Nebolo čo si pripúšťať k srdcu. A ty si sa schytil ako kôň bodnutý ostrohou ... Nevieš teda nijako zabudnúť na tie veci?. ..
— Neviem, — priznal sa di Tancredi, pýriac sa ako pa-Jienka.
A rýchlo začal hovoriť:
— Ja predsa viem, že som teraz lepší, statočnejší rytier ako kedysi... jednako ... Najmä, keď uzriem ...
— Smútok sa ťa chytá? — spýtal sa tíško, srdečne František.
Brat Angelo neodpovedal. Slzy sa mu zjavily v očiach.
— Či by si sa chcel vrátiť do sveta, braček môj?
Opýtaný vyskočil, tentoraz skutočne ako kôň zasiahnutý
•ostrohou.
— Nie! — skríkol úprimne. — Nie! Za nič na svete!
František si vydýchol.
— Áno, — riekol zvoľna. — Občas býva ťažko, a jednako nik z nás by sa už nevrátil. Lebo vrátiac sa, ani deň by nevydržal žiť niekdajším životom. Takým by sa zdal pustým a jalovým ... Ďakujme milosrdnému Bohu, že nás povolal, a bojujme zmužile s tými smútkami...
Prestal, lebo neďaleko nich na ceste zaznely hlasy. Chrasť pukala pod nohami. Františkova tvár sa rozjasnila.
— Pošťastilo sa nám, braček. Bezpochyby deti idú!
— Možno iné.
— Dozvieme sa.
Pobehli v smere hlasov a čoskoro uzreli kŕdlik deťureniec. Troch chlapcov a dve dievčatká. Uzrúc oboch bratov, zastali nedôverčivo.
František usmial sa na nich.
— Pokoj nech je s vami. Tina a Beppo z krčmy „Pod dobrou ochranou" sú tu?
Pekné, chudé dievčatko, nanajvýš jedenásťročné, a od nej trochu starší chlapec vykročili dopredu.
— My sme to. Čo chcete?
— Matka sa znepokojuje pre vás. Alkože možno takto odísť, nič nepovediac matke?
Ľahostajne potriasli plecami.
— Náš Pán nedovoľuje zarmucovať rodičov, — pokračoval František.
— Náš Pán kázal všetko zanechať a ísť za Ním! — zakričala Tina.
— Dospelým, maličká moja sestrička, dospelým! Zrelý človek vie, kam ho Boh volá. Deti musia dôverovať rodičom...
Za rozhovoru kráčali cestou. Pár krokov pred nimi vyšli z lesa brat Klobučník s bratom Silvestrom. Naradovaní, že už nikoho netreba hľadať, pripojili sa k hromádke.
— ... Rodičia nemyslia na nášho Pána, — zamračene hovoril Beppo. — Žijú, ako keby spali. Na ničom im nezáleží. Svätý hrob je v rukách pohanov a im je to jedno. Len na seba myslia ... My ich teda musíme zastúpiť ...
— Radšej by ste ich mali prebudiť a k službe Božej zapáliť... Prosiť, aby sa zmenili z lásky k Bohu a vám, a neodbe-hovať, vzbudzuj úc oprávnený hnev.
— Škoda námahy. Starých nič nezmení.
— Kto vám to nahovoril?
— Mikuláš! — zakričala neuvážene Tina a začervenala sa, spozorujúc vyčítavý pohľad bratov.
— Ktože je ten Mikuláš?
Beppo sa ešte väčšmi zamračil.
— Boží človek, — riekol, odvažujúc každé slovo, ako by v obave, že povie priveľa. — Nedávno sa vrátil zo Svätej zeme. Rozpráva nám o pohanení Svätého hrobu. Plačeme vedno s ním a potom sa modlíme za zmilovanie nad Jeruzalemom ...
— Prečo nepríde vyprávať o tom do dediny, kde by sa aj rodičia mohli shromaždiť a počúvať?
— On nechce. Tvrdí, že starí majú tvrdé a vychladnuté srdcia a že sa nehodno s nimi do reči púšťať. Veď dovolili, aby sme Hrob stratili...
— Zle hovorí Mikuláš. Ani jeden živý človek nemá vychladnuté srdce.
— Aj na to sa nás spytoval, či sme počuli hlasy. Predtým nepočul ich nik z nás, ale teraz ich počujeme zreteľne v lese po jeho vyprávaní. Hlasy hovoria: Vysloboďte Svätý hrob z nevôle! — rýchlo hovorila Tina.
— Odkiaľkoľvek pochádza ten hlas, nezabudnite naň, keď dorastiete, keď na vás príde rad bojovať za Svätý hrob!
— My nemôžeme čakať, kým dorastieme. My chceme teraz.
— Teraz!? Deti moje!? Čože dokážete teraz? Ako sa dostanete do Svätej zeme? Ako budete bojovať?
— Mikuláš vravel, že sa stanú veľké zázraky, len aby sa nás mnoho sišlo.
— Zázraky!? — skríkol so záujmom dosiaľ mlčiaci brat Ján Capella.
Aké zázraky? ...
Tina pozrela naň očami rozšírenými od nadšenia.
— Och, veľké! — uisťovala. — Slnce vypije more a prejdeme suchou nohou... Múry saracénskych pevností samy sa rozletia ... Mikuláš to vie isto ...
— Hriech je očakávať takéto zázraky od nášho Pána, — odvetil vrúcne František. — Kde býva Mikuláš? Rád by som ho stretol a uzrel
Deti pozrely na seba, usmievajúc sa potmehúdsky.
— 0 neuzriete ho. A nik ho neuzrie, len ak by on sám.
chcel. .. Lebo on sa môže stať neviditeľným alebo môže ule--tieť do neba...
— Tina, — prísne sa osopil Beppo. — Mikuláš zakázal o tom hovoriť, a ty trkoceš...
František sa díval na ňu so vzrastajúcou obavou.
— A vy ste videli, ako sa vznáša do výšky alebo sa stáva neviditeľným?
— Nie, ale vieme. On sám nám to povedal. A rozlúčil sa, lebo príde znovu až o mesiac. Preto sme boli dlhšie...
Blížili sa ku krčme. Ostatné deti odlúčily sa už skôr a be-žaly do dediny. Sabína zazrela idúcich a vybehla na cestu. S krikom, premiešaným slzami a smiechom, objímala deti, strkala ich, hrešila, vyhrážala prísnym trestom, potom znova brala do náručia. Poddávaly sa tým matkiným výbuchom ľahostajne, ako by boly cudzie. Keď sa trochu upokojila, František ju odtiahol.
— Sestra, — povedal vážne, — ten človek, ku ktorému deti odbehujú, je horší, než sme si obaja mysleli... To je zvodca...
— Hneď som vedela, — zvolala, — ale dám si s ním rady! Svolám celú dedinu a pôjdeme ho hľadať s palicami.
— To nič nepomôže. Hoci by ste ho aj zabili, to nepomôže. Stratíte deti navždy. .. Ony mu veria ...
— Čo máme teda robiť? — zastenala, zakrývajúc si tvár zásterou.
— Oddane sa vrátiť k nášmu Pánovi. Aby Jeho krivdy do-jímaly vás rovnako silne, ako dojímajú deti... Ony sa ponosujú, že rodičom nezáleží na Svätom hrobe. Túto vašu ľahostajnosť využíva zlý človek ...
— Teda čo? Mám vari ísť do Svätej zeme? Dosť ľudí tam pohynulo.
— Netreba ísť do Svätej zeme, ale treba milovať nášho Pána, ako si Ho zamilovaly vaše deti...
Počúvala s rastúcou nespokojnosťou.
— A či som ja pohanka? Či ja v Boha neverím?
— Veríte, ale Ho dostatočne nemilujete. Treba Ho vrúcne, nežne milovať . .. Ako deti. .. Treba predovšetkým naň mys-
4 Bez zbrane sv. I.
49
liet. Vtedy Tina a Beppo sa vrátia k vám a budete ešte požehnávať toho pokušiteía ...
1 — Nech vás diabli... — rozkrikla sa už nahnevaná. — A vás tiež! Videli ste bakalára! Žobrák, tulák, košele na chrbte nemá a bude mi rady dávať... Sestra! Ja som vám nie sestra! Nepotrebujem vaše poučovania.
Odišla, nahnevane frflúc. Štyria bratia vrátili sa ku kaplnke.
— Aká divná história, — hovoril brat Angelo. — Čo o tom myslíte, brat František?
— Veď je to neobyčajné! — skríkol Ján Capella. — Tie zíázraky! Tie zázraky!
— Opatrne, brat Ján. Všetko vôkol nás je veľkým zázrakom, ale neverím v zázraky, ktorými sa vystatuje človek. Podobne sa kedysi vychvaľoval Šimon Mágus, že vzlietne do vzduchu. Obávam sa, aby ten Mikuláš nebol z druhu Šimona Mága...
Pri kaplnke boli už všetci shromaždení. Brat Masseo rozložil na ploskom kameni celkom slušnú dávku Sabínou darovaného chleba, hrsť olív a trochu syra.
— Aká hostina! — už veselo zvolal František. — Dobre nás živí naša pani Bieda. Jedzme rezko, milí bratia, a potom sa hneď dáme na cestu do Ríma, do Ríma ...



V. HOP! HOP!


Závistníci tvrdili, že Viliam Divini nespieva už tak pekne ako voľakedy, on však ako by to nebol pozoroval. Spokojnosť so sebou samým okrašľovala nemeniacim sa jasom jeho trochu s vraštený obličaj, priťažkú postavu obstarného trubadúra. Na hlave nosil čiernu zamatovú čiapku a na nej zlatý veniec vavrínový, ktorým ho pred rokmi Rím slávnostne ovenčil na Kapitóliu ako „kráľa spevákov". Mladistvé kadere starostlivo upravených a farbených vlasov splývaly na plecia, ale vrch lebky, skrytý pod čiapkou, bol lysý. Jednako sláva dobyvateľa ženských sŕdc neprestávala obkľučovaf Viliama. Nekonečný rad jeho postupných mileniek zahŕňal celý vtedajší ženský svet, od šumných, prostých dievčat z ľudu po najvznešenejšie dámy a skutočné kráľovné. Až väčšina žien uverila, že žiť v tom istom čase ako Divini a nebyť ním povšim-nutou rovnalo by sa hanbe.
No na dnešnej hostine, dávanej šľachetným rytierom Gra-ciánom Frangipanim na počesť rytiera Jána de Brienne, kráľ spevákov nevenoval zvlášnu pozornosť nijakej žene. Domáca pani, šľachetná Jakuba Settesoli, manželka Graciánova, bola tak neznesiteľne, tak nudne počestná. Či vari priamo hlúpa? Mladá, driečna! A vôbec nerozumela delikátnej ľúbostnej hre, ktorá bola pýchou a výsadou trubadúrov. Veď účasť šľachetnej panej v takej hre nenaštrbuje ani trocha dobré meno muža. Akože, manžel je rád, keď spevák, známy v celom svete, venuje lahodné slohy jeho žene a honosí sa jej farbou, pripätou k viole. A Jakuba to nepochopila. Hoci pochádzala z vysokého rodu, počínala si ako prostá žena. Jej priezračné orechové oči

51
hľadely na svet nie po žensky. Po chlapsky skôr, smelo, otvorene, ba trocha priostro. V svojich škrobených, slávnostných šatách zdala sa mladým šuhajom, preoblečeným za ženu. Jej reč bola rovnako zdržanlivá ako jej správanie. Neznášala v svojej spálni prítomnosť trpaslíkov ani tureckých otrokov, ako to bolo zvykom u vtedajších žien, a už povinnosť zapísať sa v knihe mileniek božského Viliama zdala sa vzdialenou pani Jakube.
A keďže v prítomnosti domácej panej bolo by previnením dvoriť inej žene, pozornosť spevákova nemala sa na koho sústrediť. Bohatier dnešnej hostiny Ján de Brienne mlčal, ne-povzbudzujúc k rozhovoru. Sedel na ozdobnom kresle, majúc s ľavej strany domáceho pána, s pravej biskupa z Akry, Val-tera z Florencie, ktorý prišiel po neho s posolstvom a vyše roka trpezlive čakal na svojho elekta. Naproti pánovi de Brienne druhý posol, pán Aymar de Layron z Cezarey, veselý, rozvažitý rytier, rozprával o ľahkom a pôvabnom živote v Sýrii.
— Nebudem nudiť Vašu Urodzenosť, — vravel, — opisovaním zázračných svätýň a palácov, ktorým podobné tu nestretneš, stien, vykladaných mozaikou, nádvorí, kde šumia fontány, šíriace príjemný chlad za najväčších horúčav ... Nebudem hovoriť ani o zmužilosti tamojších rytierov, ktorých činy sú už nadostač známe po celom svete ... Ani o kráse žien . .. Ani o bohatstve, ktoré sa cez hrady prelieva... Polovica obchodu sveta ide cez naše prístavy ...
Ján de Brienne prerušil hovoriaceho netrpezlivým pohybom ruky.
— Údivom ma to napĺňa, pane, keď to počúvam. Dalo by sa myslieť, že je kráľovstvo ako kedysi v šťastných rukách ... že je tak, ako bolo za Balduina alebo Fulka ... A jednako viem dobre, ako dnes tá sláva vyzerá: kúsok pobrežia, ktorý je z milosti sultána vo vašom vlastníctve, kráľ závislý od všetkých pánov europských, pokorne čakajúci, či mu budú chcieť pomôcť alebo nie!
De Layron prudko sa začervenal.
— Príliš príkre sú to slová, Vaša Urodzenosť, príliš príkre.
Stav tak čierno nakreslený môže sa každú chvíľku zmeniť ... Kráľovstvo jeruzalemské už dávno nemalo také priaznivé horoskopy ako dnes. Saladinova moc nejestvuje. Islam sa rozpadáva. Keby rytieri pred šiestimi rokmi neboli udreli na Carihrad, ale boli sa pohli na Jeruzalem, ako to aj mali zrobif, zaklínam sa na svoj štít, že Svätý hrob bol by už znovu v našich rukách! Prenikavé vojenské skúsenosti Vašej Urodzeno-sti, jeho nadšenie s podporou svätého Otca pripravia nepo-chybne novú, tentoraz náležíte vedenú výpravu...
De Brienne pokýval nedôverčivo hlavou.
— Pochybujem, žeby sa podarilo sosbierať sily rovnako početné ako pred šiestimi rokmi. Kleslo nadšenie u ľudí, ktorí neradi odchádzajú bojovať ...
— Ó Vaša Urodzenosť! — zastenal žalostne biskup z Akry. — Či je možné, aby kresťania natoľko zľahostajneli na krivdy, spáchané na Svätom hrobe?
Ján de Brienne nič neodpovedal. Dopil z kalicha a položil ho s hukom na stôl. Umlkol, lebo keby bol úprimný, musel by odpovedať: Či je možné? A ja? Pozrite na mňa! ... Veď miesto radovať sa, že Boh mu dal možnosť bojovať za Svätý hrob, on, rytier, otáľal a zdráhal sa a myslel miesto na Jeruzalem na milovanú ženu. Tamto zdalo sa ďalekým, Blanka blízkou. Nevyhnutnou. Láska a žiadostivosť, zväčšené trpkou vyprah-losťou pokročilého veku, držaly ho silne v svojej moci. Pod ich čarom neprestával sa búriť proti nátlaku, ktorým ho nútili stať sa kráľom. Temer so zlosťou pozrel na biskupa z Akry. Pokojný starček vycítil nespokojnosť svojho budúceho pána a nevediac, čím ju vzbudil, začal vychvaľovať dobré vlastnosti kráľovnej Márie, opisovať nepokoj, s akým očakáva zvesti o príchode verenca. De Brienne vyprázdnil nový kalich. „Nech skape, kým k nej dôjdem", — pomyslel si v záchvate prudkého hnevu.
Hoci sa myšlienka neprejavila slovom, prezradila ju tvár snúbencova.
Biskup umíkol zmätený. Zavládlo na chvíľku ticho, vec nedobrá na hostine. Gracián Frangipani pozrel prosebne na kráľa trubadúrov. Či neráči povzniesť hostinu svojím bož-
ským spevom?... Divini, vycibrený dvoran, porozumel a nedal sa prosiť. Vstal, vypäl spanilú hruď, ozdobenú červeným hodvábom, kývol láskavo hlavou. Poklonil sa smerom k Ja-kube. Hudci, sediaci na chóre vzadu komnaty, chytili violu, aby ho sprevádzali. Majster obrátil sa k Jánovi:
— Na vašu počesť, Urodzený, onedlho Milostivý pane, zaspievam pesničku vaším spôsobom.
A v ľubozvučnej reči provensalskej, zvanej oprávnene rečou básnikov, začal spievať všeobecne známu kanzónu:
... Keď sa blíži jeseň, vzrastá v srdci žiaT za pominutou jarou. Keď sladké strapce íažia vinice, srdce najsilnejšie pociťuje ľúbostný oheň. Náruč milej nikdy nie je tak vábna a objatie nikdy podobne silné ... Ľúbostné hody nikdy také drahé... Krásny Amor, dožič mi ešte užif bezstarostných úsvitov radosti...
Hoci znalci tvrdili, že hlas božského Viliama ďaleko je od niekdajšej dokonalosti, jednako bol ešte neporovnateľne krásny. Vysoké umenie spevákovo stvárňovalo každú slohu, napĺňalo citom každé slovo, každý tón. A už nie vecou umenia bolo, že bez zreteľa na slová v hlase nemladého speváka zaznievala túžba po živote, ktorý plynie a uniká... Ach, aká utešená je mladosť, ako sa rýchlo míňa!... Svet sa odvracia od starých, darmo sa za ním ponáhľajú... Úsmevy žien, ich pohľady a objatia sú už pre iných, pre iných...
De Brienne svesil hlavu, cítiac hlboko v sebe tú istú cli-vosť, ten istý zožierajúci žiaľ. Či mu nazrel do vnútra ten spevák!?
Nezhášaj zore, dníček milovaný, Súmrak, nebuď prináhlivý! Keď vášnivá túha po láske morí, Kto by si f a vidieí žiadal? ...
... Vášnivá túha! Och, áno! Voľne využívať posledné dni oneskorenej, pobytom v nevľúdnom kláštore skrátenej mladosti! Nepremámiť z nej ani chvíľku, ani hodinku, minútku... Vášnivá túha ... Skutočne, ona ho mala v moci, nie on ju . .» Nebude sa proti nej stavať...
Divini skončil. Hodovníci, s hukotom sa strhnúc s miest, tlieskali. Krá! spevákov sa usmieval, stierajúc si pot s čela. Ján de Brienne naklonil sa k nemu:
— Ťažko o slová, keď je duša príliš plná. Na váš spev nezabudnem, kým žiť budem. Prijmite to odo mňa.
Natiahol na trubadúrov prst prsteň, ktorý mu pred odchodom daroval až do konca zdvorilý kráľ Filip. Krásny královr ský prsteň, a Divini, ktorý sa kochal v klenotoch ako každý Talian, začervenal sa od spokojnosti.
A keďže bol skúseným znalcom ľúbostných historiek, hneď si pomyslel:
— Hlavu dám, že ten šedivec je zaľúbený ešte do nejar kej ženy...
Po tichu, za ktorého počúvali piesne, sálu naplnil šum, s poľahobou uvítaný hostiteľom. Ináč hostina sa už chýlila ku koncu a všetci chytro hovorili, ako by sa boli obávali, že nestihnú vysloviť ešte nevyjadrené vety. Hudci na chóre tíško brnkali na violách. Psy vrčaly, vytrhujúc si kosti pod stolom. Ján de Brienne mlčky vyprázdňoval kalichy. „Neshovorčivý je náš kráľ, — myslel si urazene pán Cezarey. — Povrávalo sa, že je to vzácny rytier, a to je sup, sova! Dobre ešte, že je štedrý. Taký prsteň daroval za pesničku!"
Viliam Divini, so záľubou žmurkajúc na tento prsteň, usiloval sa rozhovorom upútať Jakubu.
— Práve som sa sem ponáhľal, vďačný za pozvanie a poctenie, — hovoril, — keď mi cestu zatarasil dav. Stisk ako pri poprave. Ani koňom sa nedalo pretlačiť... Sluhovia radili obísť, ale myslel som si, že čarodejnicu kat praží, nuž zvedavosť ma hnala ... Prebil som sa na námestie ...
— Čože tam bolo?
— To je práve divné, že vlastne nič tam nebolo. Akýsi bedár, otrhaný, chudorľavý stál a hovoril k ľuďom... A oni ho počúvali... Šľachetná pani! Ráčili ste pred chvíľkou obdariť pozornosťou moju skromnú pesničku, ale, na Sväté Panny, nedá sa to porovnať, ako počúval ten dav. Neprihodilo sa mi stretnúť s niečím podobným. Slová, bohužiaľ, som nedočuí. Azda bol by som ich mohol zachytiť, ale stlačený národík
príliš páchol, aby sa bolo dalo tam vydržať. Loj a cesnak. A nikdy neumývané gundže vlasov.
— Škoda. Iste to bolo zaujímavé, čo im hovoril, — riekla Jakuba, otvárajúc široko svoje orechové oči.
— Potriasol som za krk najbližšie stojaceho a spytujem sa: O čom hovorí? Pozrel ako by v bezvedomí: „O láske Božej," — a počúval ďalej...
— Iste nejaký nový odštiepenec, — riekol Gracián Frangi-pani. — Ozajstné dopustenie božie s tými heretikmi... Všade ich je plno. Sotva jedných popravia, už sa zjavujú noví... A. ten váš rečník akiste nehovoril o láske Božej, ale o zhabaní cirkevných majetkov a ich rozdaní medzi poslucháčmi. Len to poslúchajú ľudia s rovnakým záujmom.
Divini sa usmial.
— Priznám sa otvorene, že menej ma zaujímalo, o čom ten človek hovoril, než spôsob, ako to hovoril. To je umelec. Veľký umelec. Gestikuloval tak vášnivo a pritom tak úprimne, že presviedčal samým svojím zjavom o oprávnenosti svojich slov. Občas spínal sa nahor, ako by mal o chvíľku vzle-tiet k nebu ... Naozaj! A to započúvame všeobecné ... Zdalo sa mi, že celý svet napína uši a pozoruje ... Vietor nepovie-val... Lastovičky posadaly si radom na okrajoch striech a ani jedna z nich ani len nezaštebotala...
Frangipani vybuchol smiechom.
— Počúvajte speváka, Vaše Urodzenosti. Lastovičky na-čúvaly... Kury a svine, ktorých sa všade plno poneviera, tiež?
Jakuba sa zamyslela.
— Ako by som chcela vedieť, čo hovoril ten človek, odkiaľ prišiel!...
Na konci stola sediaci Frangipaniho majordomus zdvihol hlavu:
— Nazdávam sa, Vaša Veľkomožnosť, že je to jeden z tých polobláznov žobrákov, ktorých biskup Guido z Assisi hostí u seba skoro vyše týždňa. Je ich celá hromada. Vykonávajú rozličné hrubšie práce v biskupovej kuchyni a vo voľných chvíľach mocú sa po meste a kážu ľuďom.. .
— Nie sú teda heretici! Azda mám poslať sluhu, aby priviedol toho rečníka, ktorého ste, pane, počuli, a nech by nám zopakoval, čo hovoril ľudu?
Divini potriasol hlavou.
— Obávam sa, šľachetná pani, že sa dojem stratí. Veď ten úbožiak bude zmätený, preľaknutý, zarazený! Zabudne, že má jazyk v ústach. Najlepšie by bolo počuť ho tam na námestí...
— S lastovičkami, tíško čakajúcimi, až skončí?... Och, áno... Ale znova sa shromaždí dav, s ktorým dozaista nie je milé stýkať sa zblízka ...
Slnce pripekalo. Prach zachvieval sa v povetrí. V úzkych, dusných uličkách rímskych a na námestiach, zaliatych svetlom, plno bolo ľudí. Dlhoročný pokoj (štyridsať a niekoľko rokov nevideli medzi múrmi Večného mesta útočníka!) odrážal sa na výzore a zámožnosti mesta. Hoci všetky zhorené miesla neboly ešte vystavané, dážď sotrel stopy spáleniny so zvyškov múrov, dávajúc im výzor jasný. Nové chalupy a obytné búdy, ktoré ničil každý požiar, so zemou srovnávala každá invázia, obrástly znova husto ako hríby. Život prúdil vravný, záhaľčivý. Zeleninou naložený osol stúpal pomaly strmou uličkou. Stará žena, podobná čarodejnici, vybehla z domu za utekajúcim kocúrom, márne sa ho usilujúc zasiahnuť kutáčom. Polonahí darebáci vyškierali sa jej, kričiac: — Čo vám uchytil, donna Silvia? Čo vám uchytil?! — Nevieš? — kričali iní, — toho potkana, čo ho mala zjesť zajtra upečeného... Kocúr sedel bezpečný na streche a loptoši utekali rad-radom pred hnevom stareny. Uprostred malého námestia ležal veľký povalený peň stromu. Niekoľko detí dovlieklo odkiaľsi dlhú dosku, a položiac ju cez peň, hojdalo sa, až sa mihaly v povetrí opálené päty. Psy chytaly myši na smetisku. Kozy vážne sa prechádzaly medzi ľuďmi. František a jeho druh brat Jalo-vec sedeli pod plotom, aby si oddýchli, kým pôjdu ďalej. Tam ich našiel sluha, vyslaný z paláca šľachetného Frangipaniho.
— Hej, vy! — zvolal. — Hovorili ste tu, na tomto námestí, dnes predpoludním?
— Ja som hovoril, — riekol František.
— Máš šťastie, žobráčisko. Pán Viliam Divini, krár spevákov ťa spozoroval a celá vznešená spoločnosť hrnie sa sem.. Máš im zopakovať to isté, čo si ráno hovoril. A tak isto. A neodchádzaj odtiaľto, lebo by ma vyhrešili, že som ťa nenašiel.. -
— Nechcel by som, aby ťa vyhrešili, bratku, a nikde neodídem, — ubezpečil ho František.
Uspokojený sluha začal rezko čistiť námestie.
— Preč odtiaľto, háveď! — vrešťal. — Šľachetní, urodzení, veľkomožní páni idú! Nepotrebujú voňať váš smrad! Aby som tu nikoho nevidel! Practe sa!
Počínal si rázne, nešetriac údermi krátkeho biča. Sberba. sa rozpŕchla. Deti vyštveraly sa na ohradu, aby videly, čo bude nasledovať. Nimi opustená doska hojdala sa ešte zo zotrvačnosti. Na námestí nebolo už nikoho okrem Františka a brata Jalovca.
— Neodchádzajte, lebo už idú! — zakričal ešte sluha a zmizol. A povyše skutočne bolo počuť dupot niekoľkých koni. Brat Jalovec vyčkávajúc hľadel na brata Františka. František usmieval sa mu po svojsky.
— Braček, — riekol zrazu, — od detstva som nesedel na takej hojdačke ...
— Ani ja, — priznal sa brat Jalovec.
— čo by sme sa pohojdali? Niet v tom vari ničoho, čo by urážalo nášho Pána?
— Iste nie! — skríkol brat Jalovec veselo, poskakujúc ako decko od radosti. Sadli si na oboch koncoch dosky.
— Hop! — František silne sa odrazil pätami od zeme. Doska sa vzniesla nahor. — Teraz ty, braček! Silnejšie, lebo si ťažší ako ja ... Hop!
Brat Jalovec nahlas sa smial od nadšenia. František skrčil sa teraz k zemi, učupený, malý ako vrabec. Hop! Teraz je František hore.
Na malé námestie prichádza už vznešená spoločnosť. Ján de Brienne, aj pani Jakuba, aj Viliam Divini, ozdobený svojím zlatým vavrínom na čapici a šľachetný rytier Gracián Fran-gipani.
/
— To je on, Vaša Velkomožnosf! To je on! — ukazuje sluha rukou na hojdajúceho sa Františka.
Rytier Frangipani priťahuje uzdu koňa.
— Čo?! — opakuje s prekvapením. — Ten blázon na hojdačke?! My ho máme poslúchať?
— Skutočne, zdá sa, že je to ten istý, — potvrdzuje s hanbou Divini.
— Mám lepších šašov na dvore. Dokážu vás slušnejšie rozveseliť... To je kazateľ?!... Vráťme sa, Vaša Urodzenosf...
Pristávajú všetci bez slova. Veď nemožno venovať pozornosť polobláznovi, ktorý sa kolíše na doske. Odchádzajú. Divini je namrzený, Pani Jakuba sklamaná. Ján de Brienne ľahostajný. Čo ho to zaujíma?!
František schodí s hojdačky, hoci brat Jalovec rád by sa ešte pokolísal. Pred chvíľou rozohnaní ľudia sa vracajú. Kocúr naježuje sa na streche.
Obaja bratia vracajú sa do paláca asiského biskupa. František zarmútene vzdychá.
— Zle som sa zachoval, — priznáva sa. — Pohoršil som tú peknú spoločnosť, a oni možno naozaj chceli počuť slová nášho Pána!
— O nie, — odpovedá presviedčavo brat Jalovec. — Obzrel som si ich dôkladne. To boli samí boháči.
— Nič to, braček! Či boháč musí byť horší ako chudobný? Zle bude, ak sa začneme povyšovať nad nich... Lebo treba nenávidieť bohatstvo, ale milovať rovnako všetkých ľudí, hoci by boli obťažení bohatstvom... Každý z nich môže sa zbaviť majetku, odovzdajúc ho chudobným, a stať sa Kristu Pánu najmilším, oveľa vzácnejším, ako sme my... Áno, braček. Veľmi som zhrešil...
— Ja som presvedčený, — spieral sa Jalovec, — že oni prišli zo samej zvedavosti...
— Koľkí prichádzajú zo zvedavosti a odchádzajú so zapálenou dušou?! Pýcha, pýcha ... Braček, ťažko som zhrešil... Rozkazujem ti rozpovedať to všetkým bratom a všetkým ľuďom, s ktorými budem hovoriť a ktorí by mali lepšiu mienku o mne, než si to zasluhujem... Povieš im: „František sa po-
kladá za múdreho vodcu, a v skutočnosti je hlúpym nafúkan-com..."
— Neviem, či to tak poviem, otec František, — priznáva sa zmätený Jalovec.
František obracia sa k nemu pohoršený.
— Ale ja ti rozkazujem v mene rehoľnej poslušnosti! Musíš to povedať, čo ti kážem!... Rozumieš?
— No, poviem teda.
— Zapamätaj si. A teraz poďme rýchlejšie. Ponáhľam sa vyspovedať u brata Silvestra a prosiť ho o rozhrešenie...
Ale brata Silvestra nenašli a nikto nevedel, kde odišiel. Zato čakal na Františka náhodilý známy z krčmy „Pod dobrou ochranou", učený bakalár Matúš Pesaro.
— Stretol som sa s jedným z vašich, — hovoril, — on mi povedal, že vás tu nájdem... Chcel by som, aby ste sa sozná-mili s istým človekom, ktorého som práve spoznal a ktorý veľa rozmýšľa o spasení svojej duše ...
— Chvála Bohu... Kdeže je ten človek?
— Niet ho tu... — Matúš naklonil sa k uchu Františka a tajomne šepkal: — Ukrýva sa ... To je albigénec ... Azda nebudete chcieť ísť, keď viete o tom?
— Prečo? Lekár nie je potrebný zdravým, ale chorým... Lenže, aký je zo mňa lekár! Milosrdný Pane, odpusť! Som najväčší hriešnik... Keby ste vedeli, čo som spáchal pred chvíľkou...
— Poďme chytro, — riekol Pesaro.



VI. DILEMA.


František nezastihol brata Silvestra, lebo ho biskup Guido pozval na dôverný rozhovor. Biskup ho poznal z čias, keď terajší spoločník „blázna" Františka bol usadlým, okrúhlučkým farárom, celkom lakomým, sťahujúcim bez okolkov kožku so svojich farníkov... Zmena bola skutočne divná a biskup s ne-tajenou zvedavosťou pozeral na svojho niekdajšieho podriadeného. Bývalý farár schudol, no jednako zdal sa mladším ako predtým, aj keď mal na sebe drsné rúcho z najobyčajnejšieho súkna, akési vrece s kapucňou. Tvár mal jasnú, vľúdnu.
— Sadni si, brat môj, — riekol biskup. — O chvíľku príde sem Jeho Osvietenosť kardinál Ján Colonna. Chceme sa rozprávať s tebou o veci, súvisiacej s potvrdením vašej rehole. Svätý Otec už v najbližších dňoch prijme Františka a vysloví svoj názor. Vieš, že som vaším priateľom a chcel by som Františkovi pomôcť...
— Potrebná je teda pomoc? ... — spýtal sa Silvester s nepokojom.
— Či je potrebná? Poviem úprimne, že ak nezmeníte regulu, svätý Otec nikdy ju neschváli! To je isté. Poznajúc Františkovu popudlivosť pri istých bodoch, chceme sa najsamprv s tebou o nich porozprávať. Si kňaz. Ľahšie pochopíš naše výhrady než František, ktorého milujem, obdivujem, ale vždy upodozrievam, že nemá úplne zdravé smysly...
— Opačne! — skríkol ohnivo Silvester. — Vaša Osvietenosť! On!...
Kým by bol však stihol povedať viacej, došiel Ján Colonna, kardinál Ostie a Velletrie, najvyšší cirkevný hodnostár po svä-
tom Otcovi, ktorý sám sa mal stať pápežom v budúcnosti. Postavu mal uhradenú, tvár peknú, rozumnú. Pozrel bystro na Silvestra, zmäteného jeho prítomnosťou, sadol si do hlbokého kresla a stručne riekol:
— Je to teda jeden z tých čudákov? Koľko je vás?
— Nateraz len dvanásť, — rýchlo odvetil Silvester.
— Oddávna žijete pospolu?
— Ako sa vezme... Niektorí len-len čo došli, ale my starší už so tri roky ...
— Či sú medzi vami znalí písma, ktorí by mali aspoň naj-elementárnejšie vzdelanie? ...
— Sú, Vaša Osvietenost... Brat Parenti, profesor bolon-ský... Brat Bernard de Quintavalle, právnik ... Brat Rufín Scifi...
— A tu prítomný brat Silvester bol farárom v mojej diecéze ... — dodal na vysvetlenie biskup Guido.
Kardinál nezatajoval svoj údiv.
— Nazdával som sa, že myšlienka podobnej reguly mohla skrsnúť len v hlave úplných nevzdelancov... Žijete podľa nej skutočne?
— O áno, Vaša Osvietenosť. Usilujeme sa neodbiehať od príkazov svätého evanjelia ...
— A nik neodišiel, nik neoľutoval?
— Keby bol oľutoval, môže kedykoľvek odísť. Sme voľní.
— Tak sa to hovorí, a jednako sa človek neraz hanbí odísť, hoci vidí, že sa podobral na úlohu, ktorá je nad jeho sily.. . Nieto medzi vami nespokojných? ...
Silvester zaváhal. Poznal myšlienky napríklad takého Jána de Capella a vedel, že boly chvíle, keď, škoda hovoriť, osvojovali si ich aj iní.
Colonna hľadel na neho prenikavo.
— Sú teda? To je až príliš pochopiteľné ... Viem si domyslieť, čo sa ich musí najväčšmi dotýkať: ten tulácky život, žiť z almužny, nezaistený zajtrajšok, protiviaci sa náture človeka...
— Áno, — priznal sa so žiaľom Silvester. — Občas opa-núva žiaľ za stálym prístreším... Za akýmkoľvek pohodlím... Najmä, keď dym...
— Aký dym?
— ... Podvečer ..., — vyrazilo zo zmäteného Silvestra.
Nebol básnikom, preto nevedel vyjadriť svoje myšlienky.
Najcitlivejšia túžba vnikala im do sŕdc, keď putovali za súmraku po pahorkoch, a pohliadnuc do doliny, uzreli dym, vznášajúci sa zo striech. Vyzeral ako úzke, prosté stĺpy. A vtedy neraz pociťovali mdlobu v svojom srdci. Každý dym predstavoval rodinný kozub, a dívajúc sa zďaleka, možno bolo snívať, že je blažený, bohabojný a bezpečný ... Vo vzdialených domoch ľudia sa zohrievali, sediac pohodlne pri ohni... A ich čakal nocľah v zime, na tvrdých kameňoch ako jedinom lôžku... Vtedy bývalo ťažko ...
— Aj to viem, — pokračoval, — že bratom Angelom, ktorý bol pašovaným rytierom, lomcuje márnomyseľnosť, keď počuje hovoriť o rytierskych činoch... Ale to sú krátke chvíle pokušenia, ktorým sa nemožno vyhnúť ani v jednej reholi a po ktorých tým silnejšie preciťujeme milosť nášho Pána. A vari niet nikoho medzi nami, kto by nebol šťastný...
— Nemáte skutočne nič vo vlastníctve?
— Nemáme. Táto kutňa, šnúra miesto pása, nohavice... Ani palice, ani tanistry, lebo tak je povedané v evanjeliu... A aj z tohto odevu, keby chudobný o niečo poprosil, treba mu odovzdať.
— A čo potom? Chodiť nahý, robiac pohoršenie?
— Stalo sa už neraz, že bratia odovzdali kapucňu, potom šnúru, potom kutňu... lebo nájde sa bedár, čo sa aj na takýto odev zlakomí... Raz dvaja naši bratia ostali v samých nohaviciach a takto chodili niekoľko dní. Báli sa, že aj tie budú od nich žiadať, nuž natreli si nohavice hnojom, aby si ich nik nepýtal...
— Ošklivé! — striasol sa od hnusu kardinál.
— Pamätám sa na tú príhodu, — poznamenal biskup, — ja som potom dal zrobiť týmto bratom nové habity a v diecéze som vyhlásil, že veriaci nemajú vám odnímať odev...
— Tak je, Vaša Osvietenosť.
— Netrápi vás túžba vlastniť niečo, čo je u človeka také prirodzené? — dozvedal sa ďalej kardinál.
— Ale áno. Ale ju premáhame.
— To je vlastne bod reguly, ktorý nikdy neschváli Svätá stolica. Absolútna chudoba! Šialenstvo, zrodené v hlave šialenca! Protiviaca sa životu, protiviaca sa spoločenskému poriadku, zhubná! Možno ju s námahou a bez veľkej škody zachovať, kým je vás len niekoľko, ale čo by sa stalo, keby vás bolo niekoľko sto, tisíc? ... Nemyslím síce, že by váš počet vzrástol, ale svätý Otec, potvrdzujúc reholu, musí počítať aj s jej rozšírením. Akou nebezpečnou by sa vtedy stala sberba ľudí, majúca azda najlepšie úmysly, ale žijúca z ničoho, prinášajúca na okolie neznesiteľné bremeno, vzbudzujúca pohoršenie nesmyselným milosrdenstvom a záhaľkou!
— Záhaľkou! Vaša Osvietenosť! František ustavične hovorí, že kto nepracuje, nezasluhuje si žiť a jesť. Nedovoľuje le-ňošiť nikomu z nás ... Neslobodno nám prijať jedlo, kým sme si naň vopred nezarobili...
— To je správne, jednako absolútna chudoba je utópiou. Nesplniteľnou, nežiadúcou. Odnímte ľuďom inštinkt vlastníctva, a na prach sa obráti umenie, civilizácia ... všetko ... Musíte svojho vodcu nakloniť k ústupkom skôr, než predložím reguly svätému Otcovi.
— František neustúpi, — uisťoval skľúčený Silvester. — Veď chudoba je preňho najdôležitejšia, o ňu mu najviac ide. Pred niekoľkými mesiacmi sa stalo, že sme sa zastavili v pustom, málo zaľudnenom okolí. Prechádzali popri nás akísi kupci. Dali nám jedla viacej, než koľko bolo treba na jeden deň. Nechceli sme vziať, ale oni z dobroty shodili nám pokrmu a odcválali. František bol veľmi utrápený. ,,Čo s tým robiť?" „Čo s tým robiť?" — opakoval. — Lebo ľudí, ktorým by sa bolo dalo rozdať, nikde nablízku nebolo. Chcel hodiť zásoby do riavy, ale povedal som mu, že je to hriech ničiť dary božie bez úžitku. Brat Egídius poradil, aby sme ich rozložili na noc na kameňoch. Azda príde líška alebo výr a priživí sa, — hovoril. — My rozložíme stôl pre našich lesných bračekov. To ho uspokojilo. Ale kraj bol taký pustý, že nijaké zviera, ani len mravce neprišly a ráno našli sme zásoby nedotknuté. Iní bratia, najmä brat Masseo, ktorý je tučný, tešili sa, kým Fran-
tišek sčernel od súženia. „Hľa, už sme boháči, — nariekal, — už máme komoru a zásoby!"
— Neslýchané!
— Inokedy zasa jeden z bratov strašne si chcel ponechať žaltár. Tak prosil, tak prosil, až nám ho všetkým bolo ľúto. Prihovárali sme sa. Chudáčisko, nechže má tú knižku... Ale s Františkom nejde to poľahky... Rozhneval sa, ako sa len on vie. Až vzbĺkol celý. Až sa triasol. Brat zmeravel a on kričal: „Nedostaneš žaltár! Nedostaneš žaltár! Keby si ho mal, hneď by si túžil mať breviár a po breviári zasa iné knihy! A sadol by si si v lavici ako nejaký veľký prelát a povedal by si niektorému z bratov: „Podajže mi môj žaltár!" ... A potom schytil hrsť popola z ohniska a ním silno pošúchal hlavu brata a opakoval: „Toť tvoj žaltár!" Brat pol noci preplakal už nie pre knihu, ale že otca Františka tak rozhneval...
— Neslýchané! — zopakoval kardinál. — Ja sám nie som lakomcom, netúžim po peniazoch, po kove bielom alebo žltom, ktorý ďakuje za svoju dôležitosť blúzneniu ľudí, ale nevidím v tom nič bludného, keď niekto vlastní dom, nábytok ... Kristus Pán pochválil síce Máriu, ale nepohanil Martu, namáhajúcu sa prácou okolo domu . .. Požehnal svadobné vese'lie v Káne .. .
František chce žiť ako apoštoli. Hovorí: „Keby som mal akýkoľvek majetok, musel by som mať aj zbraň, aby som si majetok bránil. Keby som mal dom, musel by som ho obtočiť múrom a oddeliť sa od bližných, lebo niektorý z týchto bliž-ných umienil by si azda pripraviť ma o dom. Musel by som mať aj strážcu alebo psa, ktorého by som biedne kŕmil a dráždil, až by sa jeho poriadne psie srdce zmenilo na zlé a hrýzol by ľudí a vrčal. A pomaly nashromaždil by som vari peniaze a stal sa bohatým človekom. Kto má peniaze, myslí si, že nadobudol právo na všetko, a takto uvažujúc, veľmi hreší, lebo celý svet patrí len a len Pánovi... A mal by som spory a súdne rokovačky a zlorečil by som bratovi svojmu a usiloval by som sa ho dostať azda do väzenia... Poškvrnený toľkými hriechmi akože by som mohol zastať pred obličajom nášho Pána? A príčinou toho všetkého by bolo jedine bohatstvo, nič iné." Takto hovorieva František ...
S Bez zbrane sv. I.
Zavládlo na chvíľku ticho. Biskup Guido sa zamyslel. Prišiel mu na um dlhoročný proces o istý kúsok poľa, o ktorom s mestom Assisi susediaci benediktíni tvrdili, že patrí opátstvu, on zasa, že patrí biskupstvu. Nepríjemný proces! Koľko času a zdravia ho stál. Ach, áno! Nemať na pleciach majetok, nebyť povinný strážiť ničie imanie!
Ale kardinál nechcel uznať pravdu, ktorú rozvádzal Silvester.
— Majetok možno použiť aj na dobré veci, — povedal. — Ináč menším zlom je dozor nad získaným majetkom, ako dobrodružný tulácky život, ničím nezaistený! Tamten iste dáva menej príležitosti hrešiť ako tento ... Chudobu, o ktorú vám ide, možno zachovať, ale žijúc v uzavretej púšti, ako to robili svätí pustovníci. .. Myšlienka bývať všade a nikde, ako vtáci na konári, je barbarská a pochabá!
— Osadiac sa na mieste, nemohli by sme katechizovať ľudí, čo je naším hlavným cieľom ...
Kardinál potriasol hlavou neusmierený.
— Upozornite svojho inšpirátora, — riekol sucho, — aby nesníval o schválení svätého Otca, ak predtým nepozmení svoje reguly ... Rozumne nepozmení... Predovšetkým ten smiešny zákaz vlastniť čokoľvek. Jednotlivec nech nič nemá, pravdaže. Veď to je podstatou reguly všetkých reholí. Ale rehoľa ako súborný celok musí sa o niečo opierať ... Musí z niečoho žiť! Ináč ľahko sa pretvorí na bandu darmožráčov, ak nie lúpežníkov! A druhá vážna vec: pôsty! Možno sa domýšľať, že si ich vôbec nevšímate! „Jedzte, čo pred vás položia", — tak znie príslušná stať, nakoľko sa pamätám! Ako to možno srov-nať s učením Cirkvi? A vôbec nevidím potrebu zakladať novú reholu. Jestvujúce už rehole vyskúšaly všetky spôsoby, ako dosiahnuť dokonalosť, prístupnú človekovi, a stačí si vziať hotový vzor od ktorejkoľvek z nich... Ak chcete prísnu rehoľu, máte kamaldulov ...
Silvester len-len že sa nerozplakal.
— Kamalduli mlčia a myslia len na svoju vlastnú spásu! František sa nechce oddeľovať od ľudí... Chce všetkým hovoriť, ako treba nášho Pána milovať a vďaku Mu vzdávať a ve-
lebiť . .. Chce sa dostať k tým, ku ktorým slovo Božie nikdy nepreniká: k tulákom hôrnym, darebákom a k takým bedárom, na ktorých, zdá sa, že ešte aj Boh zabudol...
_Veľa dosiahne, apoštolujúc medzi darebákmi!
— Ó už neraz dosiahol, Vaša Osvietenosť! Raz stretli sme v horách zbojníkov, veľmi krutých, nevinnou krvou neraz poškvrnených, čo sa tam ukrývali pred Božou a ľudskou spravodlivosťou. A na Františkov rozkaz odovzdávali sme im cez tri dni všetku potravu, čo sme sosbierali pre seba... Až sa to poniektorým bratom zdalo divným a šomrali... A tretieho dňa František, donesúc zbojníkom jedlo, začal sa s nimi rozprávať o dobrote nášho Pána a o Jeho láske ... A tým ukrutníkom Tiačaly slzy tiecť, schvátil ich veľký žiaľ, vyspovedali sa u mňa a slávnostne nám sľúbili, že sa už viac nebudú zamestnávať zbojníctvom...
— Raz sa to prihodilo ... — zabručal Ján Colonna.
— To je pravda, Vaša Osvietenosť, — uznával usmievajúc sa Silvester. — Lebo zas inokedy iní zbojníci ziapali dvoch našich bratov, keď chceli k nim prehovoriť, dobre ich zbili a shodili zvysoka do potoka. Div, že úbožiakov neusmrtili... Cas pokánia pre nich zrejme ešte nenadišiel... Nepodarí sa vždy vniknúť do srdca človeka, ale usilovať sa treba. .. Preto nechce František ani jednu z jestvujúcich už reholí. On by chcel apoštolovať podľa evanjelia. Každý príkaz podoprieť slovami nášho Pána ...
— Už som povedal, že je to nemožné. Zbytočné by bolo ďlhšie o tom hovoriť, rozhodne vyriekol kardinál, vstávajúc z kresla na znamenie, že sa rozhovor skončil. Ale Silvester, hoci ho zarazila vlastná smelosť, ešte neustúpil.
— Vaša Osvietenosť, — šepol prosebne, — zamietajúc naše pokorné prosby, ktorí nič iného si neželáme než žiť podľa svätého evanjelia, či svätý Otec nedá nám na srozumenie, že príkazy nášho Pána sú neuskutočniteľné? ...
Po týchto slovách zavládlo ticho a trvalo čoraz dlhšie, bolo čoraz trápnejšie.
— Svätý Otec urobí to, čo bude pokladať za súhlasné s dob-
S'
rom Cirkvi, — povedal napokon kardinál a odišiel, šuchocúc plášťom.
— Očakával som od vás viacej súdnosti, brat Silvester, — vzdychol biskup, — vaša vec je prehratá.
V tomže čase František, Matúš Pesaro a jeho nový známy, člen sekty katarov, čiže čistých, čiže albigéncov, toho času najhroznejších nepriateľov Cirkvi, proti ktorým pán Šimon de Monfort viedol ukrutnú a urputnú krížovú výpravu, sedeli v kúte osamelej vinárne. František pýtal sa Matúša, čo sa deje s jeho starým druhom Petrom Canim.
Bakalár urobil rukou neurčitý pohyb.
— Neviem presne, ale iste nič dobrého. Hoci sám ma vždy rtapomínal, aby som sa vyhýbal dvom veciam: človeku červe-novlasému, krčme, kde je muž starý a žena mladá, náhoda tak chcela, že sme sa ubytovali v krčme, Ikde majiteľ bol hrdzavý a oveľa starší od ženy! Zaujímavé, čo? No a neviem, či preto, či z iných príčin zle sa povodilo môjmu známemu. Ktoréhosi dňa prišli poňho radniční drábi a vzali ho so sebou. Iste je v temnici privretý, lebo sa nevrátil...
— Čože mohol urobiť, úbožiak?! — skríkol František súcitne.
— Ani to neviem, lebo som bol vtedy v meste, a dozvedať som sa nechcel, aby som neupadol do podozrenia. V dnešných časoch obozretnosť nezaškodí, najmä v Ríme ...
— Bolo by treba sa dozvedieť, čo je s ním a ako by sa mu dalo pomôcť!
— Oh, vari sa aj sám vymoce ... Veď nie je dieťa ... Ináč nie je to ani môj priateľ, ani príbuzný, aby som sa musel znepokojovať ...
Matúš, vyslovujúc tento rozumný názor, pohodlne sa rozložil na lavici. Na svojich druhov hľadel zvysoka, lebo obaja sedeli na zemi. František zaujal to miesto mimovoľne, lebo odvykol si od nábytku, pritom na zemi sediac, cítil sa svoj-skejšie, malým božím stvorením, než keby čupel na stoličke. Vidiac jeho pohyb, albigénec chytro urobil to isté. Nechcel totiž, aby ho niekto prevýšil v preukazovaní pokory. Matúš.
príliš ťažký a hrubý, aby ich mohol nasledovať, prizeral sa im so zvedavosťou. Pravdu povediac, nie starosť o spasenie duše heretika ho naklonila, že sem priviedol Františka. Nadovšetko mal rád dogmatické dišputy a sľuboval si nie hocijakú zábavu zo sporu týchto ľudí. Čože môže byť milšieho než byť svedkom hádky predstaviteľov dvoch rozličných názorov na Božiu bytosť? Ktorýže bude mať presvedčivejšie argumenty? V tejto chvíli mlčali, nuž aby ich rozohrial, kázal doniesť vína. Albi-génec ho pohŕdavo odtisol, František chytil sklenicu do ruky s úsmevom.
— - Dávno som ťa nevidel, braček vínko, — povedal veselo, — a predsa kedysi poznali sme sa dobre ...
Hľadel na slnce, zalamujúce sa v zlatistej tekutine. Jeho tvár zvoľna zvážnela, schladla. Postavil s úctou nedotknuté víno na kraj stola. Albigénec sa mu prizeral so zvedavosťou.
— Čo zaujímavého je v tom korbeli, bratú ... Neviem ešte, ako vás volať.
— Bratom Františkom alebo bratom menším, — odvetil opýtaný.
— Čo teda vidíte v tom skle?
— Čo vidím?... — František obrátil na heretika svoj dôverčivý, jasný pohľad. — Ani ja neviem, braček, ako vás volať.
— Ó obyčajne. Brat Dokonalý. Také je naše meno.
— Prišlo mi na um, brat Dokonalý, ako náš Pán vyznačil víno zpomedzi všetkých vecí sveta ... víno a múku bielu... Vínnu révu a pšenicu ... Jedine ony podliehajú premene ... Taký zázrak... A s týmto vínom v sklenici mohlo by sa stať to isté, keby ho kňaz, nie ja hriešnik, vzal do ruky a pri svätej omši použil...
— Ty v to veríš? — zamračil sa pohŕdavo Dokonalý.
František nič neodpovedal. Hľadel ďalej na víno s takým
výrazom, ako by sa slnkom prežiarená zlatistosť tekutiny v jeho očiach menila na rubínovú červeň krvi.
— Miluješ chudobu, — pokračoval albigénec, — preto som si myslel, že patríš k nám ... dokonalým ...
František odtrhol oči od vína. Slnce zašlo za vinič, opria-dajúci drevené mreže — a tekutina zhasla.
— Nemyslím, že by ktokoľvek zo smrteľníkov mohol byf dokonalý, a čo ešte ja? — poznamenal s úsmevom.
— Och, to sa rozumie len pri porovnaní s ostatnými ľuďmi, najmä mníchmi a kňazmi, ktorí holdujú mamone ...
František svraštil výrazné obrvy.
— Mnísi, kňazi? — zopakoval. — Aké právo máme ich súdiť? Ak pášu hriechy, hoci nič o tom neviem, čo nás do toho? Dávajme si pozor na vlastné svedomie. Oni sú pre nás prostredníkmi, postavenými z vôle nášho Pána medzi Ním a nami, a musíme si ich ctiť a vážiť...
Dokonalý nepokojne sa rozosmial.
— Nuž naozaj nepatríš k nám. My bojujeme s tými kňa-ziskami na život a na smrť! My ich naučíme, ako treba rozumieť ozajstnú vieru! Ku ktorým patríš? K humiliátom alebo azda k iným?
— Som najpokornejším služobníkom Kristovej Cirkvi.
— Ktorej?
— Veď je len jedna. Rímska. Poslúchajúca svätého Otca.
— Neusiluj sa zaslepiť mi oči, brat menší. Mňa sa vari nemusíš obávať. Keby ma pápežské chrty zaňuchaly... ho, hoľ Hovor teda úprimne. Lebo stačí na teba pozrieť, aby človek spoznal, že nemáš nič spoločného toť s týmito ...
Ukázal lukou na ulicu, viditeľnú cez drevené mreže, ktorou na bielej mulici práve prechádzal akýsi vysoký hodnostár Cirkvi, obktúčený pestrým služobníctvom a klerikmi v kam-žiach.
— Akožs by som mohol mať niečo spoločného s takým vznešeným a šľachetným pánom? Ale jeho rozkazom podvo-lím sa vždy bez váhania. Oni nech radia a spravujú. Mojou vecou je poslúchať, veriť a milovať.
Dokonalý pohŕdavo potriasol plecami.
— Si teda pápežencom... Škoda! Nuž vysvetli mi, odkiaľ sa vzalo podľa teba zlo na zemi, akým spôsobom Boh, ktorý je dobrotou, pripúšťa jeho jestvovanie a Satana nepozbaví moci?
— Konečne! — pohol sa Matúš uspokojený. — Začína sa
dišputa. Podstata zla. Uholný kameň herézy albigéncov ... Uvidíme, ako sa bude úbožiak brániť.
Ale on sa nemienil brániť.
— Prečo sa ma pýtaš, braček? — spýtal sa ho s úsmevom. — Vojdi do kostola a poslúchaj, čo hovorí kňaz.
— Ja sa chcem od teba dozvedieť.
— Nič iného ti nepoviem. Tajomstvá viery svätej prijímam tak, ako ich podal náš Pán prostredníctvom svojej Cirkvi...
— Ale keď Cirkev to učenie sfalšovala, narušila...
— Odkiaľ máte istotu, že vy ste ho nenarušili?
— O nie! Naša je pravda. My sme zavrhli klamnú knihu Genezy, nájduc jej vlastný význam a smysel, naštrbený Mojžišom ... My vieme, že Satan, boh zla, je na zemi pánom rovnako všemocným ako Boh na nebi... Vykonávateľmi vôle Božej sú eóni, duchovia čistí, tvoriaci Plérom, kruh dokonalosti. Kristus Pán bol jedným z najstarších eónov, Peter z Bruys druhým ... Pričinením eónov môže ľudstvo uniknúť Satanoví a dosiahnuť spasenie... Písmo sväté potvrdzuje naše učenie. Keď Izaiáš hovorí o tom, čo sa vznesie nad Boha, má na mysli Lucifera. Podobne jeho spomína Kristus v podobenstve o nesvedomitom šafárovi...
František počúval roztržito, Pesaro so zvedavosťou.
— A stvorenie človeka podľa vás koho bolo dielom? — spýtal sa.
— Nie Boha, pravdaže, nie Boha! Keby bol Boh stvoril človeka, bol by ho urobil dokonalým. Rúhaním je tvrdenie, že z rúk Božích môže vyjsť niečo nedokonalého, skazeného ... tak teda bolo: Satan panoval na zemi samovládne, nemiešajúc sa do vecí Božích, a ani Boh nevedel o ňom. Ale satan nemohol stvoriť bytosť s nesmrteľnou dušou a to závidel Bohu. A tridsaťdva rokov čihal pri nebeskej bráne na chvíľku, v ktorej by mohol nadpriasť rozhovor s čistými, nesmrteľnými duchmi, naplňujúcimi nebesá... A keď sa to stalo, sľuboval im neznáme rozkoše a moc, aj vedomie zla a dobra, až duchovia začali sa vymykať, aby podľa prísľubu mohli vládnuť. Unikali škárou odchýlených dvier ako roj padajúcich hviezd. Až Boh dozrel jas hviezdneho oblaku a pýtal sa, čo sa deje.
A vzbíknuc veľkým hnevom, kázal zatvoriť bránu, aby nik. viacej neušiel z neba na zem... A takto prišiel satan k nesmrteľným dušiam... A Boh v svojom hneve preklial ho aj s celým dedičstvom čiže zemou, so všetkými jej plodmi... A tá kliatba trvá. Preto človek čistý čiže dokonalý pohŕda zemou a nenávidí ju...
— Strašné je to, čo hovoríš, braček. .. Zem prekliata?! Najveľkolepejšie dielo Božích rúk?!
— Bohužiaľ, nie Božích, ale satanských. Každý z nás túži vyslobodiť ducha záhubou tela a najšľachetnejší urýchľujú dobrovoľne svoju smrť ...
— Samovražda? — spýtal sa Matúš so zvedavosťou.
— Áno, mnohí z našich ju pášu, obyčajne hladovkou... Nám, vodcom, neslobodno to robiť, lebo ktože by zachoval pravé učenie a viedol boj s pápežencami, pritom povzbudzujeme mladších... Vyslobodenie smrťou voláme enduia. Veľkou cťou je prejsť endurou a meno takého brata alebo sestry je vážené... Ťažká je to skúška, lebo poniektorí niekoľko týždňov sa trápia, kým dosiahnu vyslobodenie ...
— A za tejto skúšky nikdy im nepríde chuť zrieknuť sa predčasného vyslobodenia a znova si zajesť? — upodozrievajúc spýtal sa Pesaro.
— Nnnie ... Ináč, kto sa rozhodne pre enduru, nemôže už ustúpiť. Takáto slabosť pohoršila by celú spoločnosť.
— Aha, —- domyslel si Matúš, — hoci by teda aj kričal o jedlo, nedajú mu.
A nevdojak sa striasol, keď si pomyslel na nemilý obraz tej hladovky, vari nie vždy dobrovoľnej.
František nesledoval, o čom hovorili. Čo bol predtým povedal albigénec, že zem je prekliata, úplne ho zaujalo.
— Nenávidieť prírodu, — hovoril od dojatia stíšeným hlasom, — nenávidieť rastliny, zvieratá, všetko, čo tak starostlivo a zázračne stvoril Pán?... Braček, veď je to strašné! Nenávidieť vodu, ktorá je taká chladná, občerstvujúca a čistá! Ktorá smýva telo ako sviatosť pokánia dušu a užíva sa pri svätom krste?! Alebo stromy! Jaré, silné, vetvisté, dobrotivé ... Ktože by ich nepožehnával? Veď zo stromu zrobili kríž nášho
Pána... Alebo oheň, plápolajúci, teplušký, pukajúci, strieľajúci?! Milujem vodu i oheň. Koľko ráz oheň dohára, srdce sa xni sviera, ako keby mi niekto drahý odchádzal... Radšej by som nikdy nezhášal lampu ani sviecu, lebo mi je ľúto ich plameňa... A kvety, tí najrozkošnejší bračekovia a sestričky naše! Ruža, kvet kvetov, symbol mučeníctva a Božej lásky.. . S jedinou ľaliou možno ju porovnať, s ľaliou, ktorej krásu aj sám náš Pán pochválil... A hoci najmenšie, najpokornejšie slúžky, byliny poľné: šalvia, sladká svojou vôňou, vzácna svojou silou, užitočná pri použití... Repík — dobrý na rany ... Dyňa, ktorá hoci z obyčajného zrna vyrástla, širokú tôňu ro-zostiela, vysoko na stromy sa vypína... Mäta, rozchodník, materina dúška... Toľko ich je, a každá je iná, každá má iný účinok... Nenávidieť včelu, pracovitú služobnicu Božiu, psa alebo srnku, alebo vola a či osla, čo prvé boly k Pánovi pripustené! A lesné vtáčatá! Veď ony najlepšie vyobrazujú dobrého' kresťana.. . Vzletujú k nebu z hukotu, nestarajúc sa príliš o zajtrajšok .. . Modlia sa spevom ... A ktože by sa opovážil tvrdiť, že vyšly z rúk satana?
Tvár mu stemnela na takéto rúhanie. Matúš sa usmieval ľútostivo. Očakával, želal si učenú dišputu, bol zvedavý, či František bude vedieť vyvrátiť teóriu o eónoch, a on zatiaľ plietol o kvietkoch. Ani albigénec nezakrýval, že stráca trpezlivosť.
— Choďte básnikom rozprávať takéto talafatky, — prerušil ostro. — Nás neoklame, neomámi matéria.
— A jednako, vraj, zvieratá nezabíjate? Je to pravda? — opýtal sa ho Pesaro.
— Nezabíjame, lebo do tiel zvierat prechádzajú po smrti duše ľudské, odsúdené do očistca. Len ryby a plazy slobodno nám zabíjať a jesť. Krv majú zimnú, preto nemôžu byť útulkom pre dušu ľudskú, ktorá je zvyknutá na horúcu krv.
Povstal, s poľahobou si narovnávajúc kosti, unavené sedením na tvrdej zemi.
— Treba mi už ísť, aj tak som už pridlho sedel. Nesmiem sa ukazovať vo dne, ani tak otvorene hovoriť ...
— Možnosť vyslobodiť sa z tela nemusí vás vari prestra-šovať? — poznamenal nie bez zlomyseľnosti Matúš.
— Po vyslobodení túžim, — uistil ho naduté Dokonalý, — ale mám tu isté vážne veci vybaviť. Musím teda chrániť svoju biednu schránku.
— Akéže veci? — prezvedal sa bakalár.
Dokonalý sa neponáhľal s odpoveďou. Miesto toho začal lamentovať na Rím.
— Odporné mesto Antikrista! Kedyže konečne zvalíme všetky tie kostoly a kríže?!
— Kríže zničiť? ... — spýtal sa František ako by s námahou.
Dokonalému zapálily sa oči načerveno.
— My neznášame pohľad na kríž, — riekol zachrípnutým šepotom, — to je hanebná pamiatka poníženia a smrti Krista! Nie božskosti Jeho, ale telesnosti, ktorú odovzdal satanoví ako obetu za nás ... Náš Boh sedí v oblakoch, v sláve! Náš. Boh nemôže byť upokorený!
František zakryl si tvár rukami.
— Bože! Bože!... Najsvätejší dôkaz Tvojej lásky!...
Albigénec premeral ho pohŕdavým pohľadom.
— Keď som vám natoľko ublížil, vydajte ma! Nože! Ale vystríham, že moji sa vypomstia ...
František pozdvihol naňho oči, plné slz.
— Vydať ťa, nešťastný braček? — zastenal zarazene. — Vydať? Život svoj by som neľutoval, len aby si čo najdlhšie žil a mal čas ešte tu, na zemi, vrátiť sa s bludnej cesty...
Usmieval sa cez slzy na zamračeného heretika tak žiarivo, že ten nevdojak sklopil zrak.
— A neobávate sa, — spýtal sa o chvíľku, — že miesto činiť „pokánie", ako to nazývate, použil by som ten dlhý život na povalenie všetkých kostolov a krížov?
— Neobávam sa! — zvolal František a rozosmial sa veselo. — Nie! Kríž nik nepovalí!
Pozrel na zem. Pri jeho nohách ležaly dva konáriky, ktoré spadly s kríka jeden na druhý, tvoriac sťa by kríž. Zdvihol ich pozorne, tisnúc v prostriedku, aby nestratily svätú podobu, a pobozkal vrúcne, úctivo.



VII. SEN VIDINA.


Páža Renzo pripínalo svojmu pánovi Jánovi de Brienne dlhé strieborné ostrohy. Súčasne zbrojnoš Vilfrid kládol na rytie-rove plecia jagavý zlatý plášť, usilujúc sa, aby na ňom boly rovné záhyby. Pán de Brienne chystal sa na audienciu k svätému Otcovi. Zrkadlo, pred ktorým stál, odrážalo jeho zamračenú, neuspokojenú tvár, ovenčenú bielou čuprinou. Neochotne prešiel po nej rukou, so žiaľom mysliac, že keby si mohol zholiť vlasy, ako holil fúzy, zdal by sa oveľa mladším. Veď tvár mal ešte čerstvú, málo vráskavú. Len tie prekliate šediny! Ale obťať ich nemožno. Rytierovi nesluší sa chodiť s holou hlavou ako otrokovi.
Dvere zavržďaly. Sluha oznámil príchod speváka Viliama Diviniho. De Brienne prikývol hlavou. Nech vojde. Od hostiny u Frangipanich neraz sa stretol s „božským" Viliamom. Ba si ho aj obľúbil. So svojej strany spevák vzbĺkol horúcim citom k budúcemu kráľovi jeruzalemskému a zjavne naznačoval, že by sa ochotne pridal k jeho dvoru.
Na tieto pokusy Ján de Brienne nedával rozhodnú odpoveď. Rád by bol mal síce pri sebe výtečného speváka, v prípade potreby dôverníka, ale obával sa výdavkov. Viliam Divini bol si zvykol na hojný žold, a mešec Jána de Brienne ostával tenkým aj po podpore, ktorú dostal od Filipa a svätého Otca. To ho napĺňalo trpkosťou.
... Človek je otrokom, — myslel si, — ustavične sputnaným. V ničom si nemôže počínať podľa svojej vôle ... Všetko sa mu stavia na odpor... Nikdy sa necíti slobodným a nezá-
vislým. A čože mám z toho, že sa mám stať kráľom?... Mám väčšmi obmedzenú slobodu, než som ju mal kedykoľvek...
Divini vošiel vyparádený a vážny ako obyčajne. S úsmevom trochu neistým viedol za sebou mladulinkú, prekrásnu devu. Mala husté, čierne kadere, veľké, vlhké oči, červené priliehavé šaty a ešte červenšie ústa. Kráčala zmätená, nesmelá, pritom prefíkane záletná. Zdala sa deckom, no bolo jej jasné, po čo ju sem vedú.
— Talianska jar vzdáva hold milostivému pánovi, — riekol slávnostne Divini, tisnúc dievča dopredu. — Volá sa Júlia. Priviedol som ju od strigy macochy.
— Pekná, ale čo ma do nej? — zašomral nevľúdne de Brienne. Pozrel na mladicu. Milo hľadela na zbrojnoša Vil-frida.
— Čo ma do nej! — zopakoval. — Skutočná je to jar, a čo je jari do jesene?
— Ktože smie hovoriť o jeseni? — odporoval zdvorilé Divini.
— Myslíte, pane, že lepšie je hovoriť o zime?
— Božechráň! — vykríkol spevák. — Náš vek dospelý (odpusťte, milostivý pane, že sa porovnávam s vami) je leto, pravé leto!
— Ech! — rozhneval sa de Brienne, — neklamme seba samých...
Znova sa zamračil. — Keby sa dalo oklamať! Zabudnúť na roky, uveriť, že je človek mladý...
... Či každý starý, vlastne starnúci cíti to isté? Či každého podobne trápi bezmocnosť proti unikajúcemu času?
Pozrel na Viliama, ako by od neho čakal odpoveď, ale trubadúr nespozoroval jeho pohľad. Zahľadel sa na prekrásnu devu s výrazom takým smutným, že sa de Brienne rozosmial.
— Jar vás akosi väčšmi pokúša ako mňa?...
— Mladosť je krásna, — povzdychol si Divini.
Umlkli obaja. Dievča, ani trochu neustarostené, žmurkalo šibalsky raz na páža, raz na zbrojnoša. Všetci traja usmievali sa na seba, významne pozerali, ako keby boli úplne zabudli
na prítomnosť dvoch kráľov: kráľa jeruzalemského a kráľa piesní.
— Či si ju želáte, milostivý pane, ponechať? — spýtal sa trubadúr.
— Obávam sa, že by som vám ukrivdil...
— Vôbec nie! — prudko odmietal Divini. — Prihodilo sa síce, že trubadúr de Miraval ospevoval pôvab Adelajdy de Boissaison tak výrazne, že sa kráľ Peter aragónsky zamiloval do nej prv, než by ju bol videl, a trubadúrovi odviedol milú. A Miravala nazvali potom svietnikom, osvetľujúcim milencov ... Ale mne sa toho pomenovania neujde, lebo sám som priviedol k vám toho čertíka, milostivý pane ...
De Brienne nič neodpovedal. Zmienka o Petrovi aragónskom a Adelajde pripomenula mu Filipa a Blanku. To stačilo, aby zamíkol. Chytro sa aj lúčil so spevákom. Najvyšší čas ísť do Lateránu. — Veľmi som sa oneskoril, — poznamenal. — Svätý Otec bude už netrpezlivý ...
— Mám ju teda ponechať? — naliehal Divini.
— Urobte, ako chcete, — zakričal de Brienne. Už privádzali jazdeckého koňa. Vysadol na koňa sťa mladík a ostro vyrazil z miesta. Štyria zbrojnoši a toľko sluhov za ním.
Divini sklamaný stál pred vchodom.
— Ako chcete! Buď tu múdry... Nuž čo vlastne mám zrobiť?...
Ján de Brienne sa neoneskoril na audienciu, naopak, čakal ešte dobrú hodinu. Inocent III. cítil sa toho dňa chorý, vstal neskoršie ako obvykle. V noci dlho ležal bezsenne, a keď napokon zaspal, trápily ho úporné a zlé sny. Snívalo sa svätému Otcovi, že stojí pred lateránskym kostolom, najcti-hodnejším chrámom, zvaným matkou a srdcom kostolov, a vidí s úžasom, že sa na štítnej stene tvorí hlboká trhlina. Múr puká. Inocent spína ruky s hrôzou, lebo vidí, že vedľa nej otvárajú sa nové pukliny, trhliny a škáry. Pozdĺžne, priečne, černejú sa na stenách, pokrývajú ich sťa sieťou. Múry už začínajú treštať a sa nahýnať ...
— Pomoc! Pomoc!! — volá pápež, ale hlas nevychádza
2 onemelých úst. Daromné sa usiluje kričať, zmeravené ústa mlčia... Stŕha sa teda, aby pobehol, podoprel, zachraňoval.. . a cíti, že mu nohy prirástly k pôde, nemôže sa pohnúť s miesta... Márne sa namáha, zmieta — nedostáva sa dopredu ani o krok... Môže len hľadieť — bezmocný, nemý ...
A škáry sa prehlbujú s minútky na minútku. Celá budova je už samá trhlina, samá puklina až po základy... Už sa trasie, už sa rúti...
Pot steká po tvári svätého Otca. Zuby drkocú ako v zimnici, smrteľná bledosť na obličaji, zúfalstvo v duši, hrôza v srdci... Laterán, matka kostolov, padá ...
Ozvena krokov dolieha k utrápeným ušiam. Ktosi sa približuje, ktosi dobehúva... Dunejú bosé nohy. Tu je. Človek neveľkého vzrastu, úboho odetý, chudorľavý. Vyblednuté, prosté rúcho žobrácke, šnúra miesto pása, kapucňa, holá hlava.
Kráča rýchlo k popukanej stene, rozkladá ramená, ako by chcel kostol objať a pridržať... A v zadivených očiach Ino-centa začína rásť, rásť, už nie je malý, ani chudorľavý... Je veľký ako strom, ako hora, hlavou dosahuje hrebeň strechy... Ramenami siahol už od uhla k uhlu. Mocným tisnutím pliec narovnáva nachyľujúci sa múr. Rukami prechádza po trhlinách, a kadiaľ prejde jeho ruka, tam sa zapchávajú škáry, tam sa múr znova spája. Veľká, ctihodná budova stojí silná, rovná a pevná ako prv...
Onemeľými ústami modlí sa pápež ďakovnú modlitbu. Z očú plynú slzy radosti. A obor znova sa krčí, zmenšuje sa, už je ako predtým malý, nepatrný... Odvracia sa od múru a pápež prvý raz vidí jeho tvár. Prizerá sa mu chtivo, požehnáva ho očami. Obyčajné črty, riedka briadka a fúzy, tenký krk, teplý, jasný zrak. Charakteristický pohyb nakláňania hlavy dozadu, nadstavovanie brady smerom nahor, ako by nakukoval do neba.
Usmieva sa na Inocenta a odchádza, veselo si poskakujúc. Niet v ňom nijakej vážnosti. A Laterán stojí vznešený, ne-premožený a neporušený ...
Slnečný deň rozháňa mraky komnaty. Pápež sa prebúdza. Vydychuje s poľahobou, rozpomínajúc sa na nočnú moru.
Divný, nedobrý sen! Kardináli Pelágius, Colonna, Ugolino prichádzajú nepokojní dozvedieť sa, aké je zdravie svätého Otca. Rozpráva im, čo sa mu snívalo.
— Obávam sa, — končí, — že to znamená nové nebezpečenstvá pre Cirkev.
— Nebezpečenstvá už sú tu, — vzdychá Ján Colonna. — Tie ustavičné herézy. Akiste ich satan rozosieva ...
— Herézy sú staré ako sama Cirkev, — opravuje pápež. — Už svätý Pavol apoštol hovorí: haereses opportét esse. He-réza pochodí neraz z horúcej viery, z príliš horlivého vybie-hania vpred . .. Nešťastím a nebezpečenstvom Cirkvi je to, že heréza má prívržencov, vyznavačov...
— Preto vlastne nazývam herézu siatbou diabolskou, — pridŕža sa svojho kardinál Colonna. — Nie natoľko horúca viera je jej príčinou ako skôr pýcha. Pýcha! Uskutočniť svoje Vysvetľovanie tajomstiev. . . Ukázať sa lepším, múdrejším než je Cirkev! To je najčastejšia príčina herézy!... To je príčina, prečo sa množia kacíri!
— Najhlavnejšou príčinou, — prísne vyvracia pápež, — sme my, my! Nebyť zlých kňazov, nikto z kresťanov by sa nepridal k heretikom! Neverní dozerači, lakomci, simonisti, zapredávajúci Pravdu, rozhrešujúci boháča, zatracujúci bedára! Oni sú vinní za herézu.
Kardinál Pelágius pokladá tento úsudok za príliš prísny.
— Heretikov je veľa, — konštatuje, — a kňazov, prehrešujúcich sa v svojom povolaní, málo. Preto nemôžu byť vinní za zločinnú náklonnosť pochybovať o učení Cirkvi...
— Bohužiaľ! Jeden nehodný hodnostár Krista môže zaviniť odpadnutie mnoho desiatok duší!
— Ja, — hovorí kardinál Colonna, — zotrvávam pri tom, že základnou príčinou herézy je pýcha. Heretici hlásajú chudobu, návrat k životu v duchu evanjelia len preto, aby vyčítali nášmu duchovenstvu jeho chyby a v očiach ľudu sa vyvyšovali nad nich ...
Inocent trpko sa usmieva.
— Dostávame sa teda k môjmu tvrdeniu. Duchovenstvo má nedostatky, ktoré ľahko možno vyčítať ...
— Zdá sa mi — pripomína Ugolino, kardinál-tajomník, — že Vaša Svätosť práve dnes má prijať jedného z takýchto prorokov, hlásajúcich pokoru a úplnú chudobu.
— Áno. Dnes po nešporoch.
— Akiste nejaký nový Arnold z Brescie! — srdí sa Pelá-gius. — Prečo ho prijíma Vaša Svätosť, miesto aby ho hneď pohnala alebo, čo by bolo najlepšie, dala zatvoriť?
Kardinál Pelágius je vysoký, urastený. Tvár má panovačnú, pohyby ostré, vznetlivé. Purpurové rúcho, ktoré jeho kolegovia obliekajú si len v dni slávnostné, nosí každodenne a v každom čase. Preto ho pouličná sberba nazýva červeným kardinálom. Má tvrdý charakter a málo priateľov.
— Zatvoriť nemožno, — vysvetľuje Colonna, — lebo biskup z Assisi mu neobyčajne nadŕža. Bol som už dokonca uňho v tejto veci. Samého reformátora som nevidel, ale rozprával som sa s jedným z jeho vyznavačov, ktorého biskup Guido pokladá za najrozumnejšieho.
— Aký je to človek?
— Šialený, hoci má výzor pokojného človeka. Zachovávať úplnú chudobu zdá sa mu najvážnejšou vecou. Podľa ich názoru nič neslobodno vlastniť, ani len modlitebník, ba ani odev... Neslobodno robiť zásoby, ani len na deň dopredu. S každým človekom, ešte aj so zbojníkom treba zaobchádzať ako s bratom ...
— Nebezpečné zásady, ó veľmi nebezpečné ... Druhý Arnold z Brescie!
— Odpusťte, ale je medzi nimi rozdiel. Kým Arnold a jemu podobní svojvoľne hlásali svoje učenie, tento prišiel do Ríma poprosiť o schválenie apoštolskej Stolice ...
— Mám nádej, že ho nedostane. Zriecť sa všetkého majetku! Aký nesmysel! (kardinál Pelágius je majiteľom ohromných veľkostatkov.) — Kristus Pán nezatracoval slušné vlastníctvo ...
— Ale učeníkom svojim kázal zriecť sa všetkého, — šepce Inocent. — Pritom nikde nenachodíme zmienku, že by sám čokoľvek bol mal...
— Krásne by to bolo s Cirkvou, keby šla tou cestou! Na
SO
svete len sila znamená niečo, aby mal človek silu, musí byť bohatý...
— Jestvuje predsa duševná sila, ktorá nezávisí od bohatstva ...
— Vaša Osvietenosť azda súhlasí s názormi tohto nového sektára?
— Vôbec nesúhlasím. Jeho stúpencovi povedal som otvorene, že schválenie iste nedostane. Ale on mi vtedy povedal slová, ktoré som si zapamätal... Slová ťažké ...
— Hovorte!
— Povedal mi: Ak nám svätý Otec zakáže žiť podľa evanjelia, nebude to dôkazom, že evanjelium je neuskutočniteľné?
Zavládlo hluché mlčanie.
— ... A či je ono uskutočniteľné? — vzdychá Ugolino.
Pápež Inocent hľadí na svojho sekretára zhrozene.
— Či je uskutočniteľné? Rúhaš sa! Kristus Pán poznal naše sily. Nebol by nám určil úlohy, ktoré sú nad naše sily. ..To len my... my...
Rukami chytá si hlavu, utrápenú myšlienkami, starosťami.
— My sa spreneverujeme každú chvíľku Jeho vôli.. My . . . Cítim to .. . A poradiť nemôžem .. . Som bezmocný ... Teraz ten sen... Ten strašný sen... Je v ňom akási výstraha, ktorú nechápem ... Darmo premýšľam ... Pane, zmiluj sa nado mnou!
— Nie každý sen býva prorocký, — potešuje kardinál Co-lonna.
— Ó áno, nie každý! Ale ten sen mal nejaký význam. Ako sny, ktoré Jozef vykladal v Egypte, ako sen Jozefa, muža Márie... To nebolo obyčajné nočné snívanie, nočná príšera, ktorá sa s príchodom dňa roztratí... Pamätám sa na všetko, ako by sa to zjavne bolo dialo ... Človeka, ktorý podoprel kostol plecami, by som poznal na konci sveta. ..
— Nebol to niektorý z nás, z členov svätého Kolégia? — prezvedal sa Pelágius.
— Ó nie! Nebol to nijaký hodnostár duchovný ...
— Vari rehoľník?
— Ani to nie. Mal výzor obyčajného žobráka.
6 Bez zbrane sv. I.
81
— Nikdy neuverím, aby žobrák mohol zachraňovať Cirkev, — uisťuje Pelágius. — Sú sny od Boha, ale sú tiež od čerta. Čert mohol zelinami utrápiť Vašu Svätosť, aby odňal pokoj a naštrbené zdravie nacelkom podlomil...
— Nie, — energicky odporuje pápež, — ten sen nebol od čerta!
— Toľko podivných vecí odohráva sa teraz na svete, — dodáva smierlivo Ugolino, — že všetko sa stáva možným. Svet ide naopak. Oznamujú nám biskupi, že vo Francúzsku, v Nemecku, ba aj u nás v Taliansku húfne sa shromažďujú nedospelé deti, plačú nad pohanením Svätého hrobu a sľubujú, že pôjdu bojovať za jeho vyslobodenie... Či sa kedykoľvek dialo niečo podobného!?
— Požehnaj ich, Bože! — hovorí vrúcne Inocent.
Kardinála-sekretára nechytá sa tento zápal.
— Či nemyslí Vaša Svätosť, — spytuje sa, — že tento poryv, hoci je pekný, jednako je nebezpečný? Takáto výprava nezrelých, expeditio nugatoria, expeditio derisoria, musí sa skončiť žalostnou porážkou, ktorá zosmiešni kresťanov v o-čiach pohanov...
Pápež Inocent díva sa na hovoriaceho s údivom.
— Výprava? Porážka? Žartuješ, syn môj? Deti sa shromažďujú, ale nikdy sa nepohnú. Ktože by ich viedol? Ktože by ich cez more previezol alebo lode poskytol? Nie, nie, zbytočné sú to obavy. Sväté ich nadšenie môže jednako veľa vykonať, prebudiť starších, zahanbiť lenivé svedomie dospelých... Lebo uvážte, drahí, že kedykoľvek sa podoberajú deti na úlohy, ktoré sú nad ich sily, znamená to, že svet je chorý a zabúda na svoje povinnosti... Nové pokolenie, ktoré by malo začať pracovať až zajtra, hlási sa do práce dnes, vidiac, že starší zadriemali a nikto sa neujíma diela... Strašné znamenie . .. Beda svetu, ak na hlas dietok včas neprecitne!
— Či biskupi neoznamujú, — spytuje sa vecne kardinál Colonna, — pod čím vplyvom sa shromažďujú deti? Kto ich soskupuje, kto nadchýňa a prečo to robí? .. .
— Nič nepíšu o tom. Azda deti samy? ...
— Nemožné! Nijaké hromadné hnutie nevzniká bez vyzvania a preto rád by som .. .
Nedokončuje, lebo vchádza kaplán svätého Otca. Nesmelým hlasom sa spytuje, či Jeho Svätosť ráči prijať rytiera Jána de Brienne, ktorý už dlho čaká ...
— Na sieť Rybára! — zvolal úprimne zmätený Inocent, — zabudol som! Ten sen je na vine ... Šľachetný rytier musí sa veľmi hnevať ... Poproste ho, aby hneď prišiel do sály...
Ján de Brienne búril sa skutočne a už zamýšľal odísť, keď mu oznámili, že Jeho Svätosť ho očakáva. Po niekoľkých chvíľkach rozhovoru hnev jeho sa tratil. Inocent, hoci vekom oveľa mladší než Ján, pôsobil dojmom človeka unaveného a chorého. Krčil sa ako by pod ťarchou celého sveta. Predčasne zošedivelý, prepracovaný, tak dobrotivo a rozumne hľadel, že de Brienne, hoci povahové bol krehký, hneď uveril, že oneskorením nechcel ho uraziť. Rozprávali sa priateľsky. Pápež sa tešil, že jeruzalemské kráľovstvo znova dostane rytierskeho kráľa, ktorý, dá Boh, bude vedieť odňať nepriateľovi Svätý hrob a takto napraviť najstrašnejšie zlo, aké sa v tých storočiach stalo ...
— Bude to mojou dychtivou snahou, — uisťoval de Brienne.
Inocent si nepovšimol, že v rytierskom hlase zaznieva zdvorilostný tón. Keď začal hovoriť o strate Jeruzalema, nebol už schopný myslieť na čokoľvek iné.
— ... Strata Hrobu! — opakoval, potriasajúc hlavou, — strata žriedla kresťanstva! Stále primálo sa o tom rozmýšľa, primálo sa o tom hovorí! Ľudia privykajú, spriateľujú sa s týmto stavom, a to je práve také ťažké! Kde sa podeli kresťania? Či všetci zaspali!? Kde sú verní, ochotní vyliať krv za slávu Krista Pána?! Hovorili mi niečo iného, že v Nemecku, vo Francúzsku, ba aj u nás shromažďujú sa húfy detí, ktoré túžia zachrániť Svätý hrob ... Aké kruté poučenie pre svet! Aká hanba pre ospalcov, hľadiacich len na vlastný zisk! Či ich t.o neprebudí?! Nedospelé detičky trpia pre pohanenie Krista a ľahostajnosť starších! Ale vy, pane, prebudíte tých driema-júcich ... Vy ich rozohrejete príkladom... Vaša sláva, šľa-

83
chetná ochota, s akou ste prijali skutočne neľahké poverenie, dáva záruku, že budete mať úspech. Poslednú nádej skladám do vás ... Pripravíte novú, mohutnú križiacku výpravu, ktorá dovŕši dielo vyslobodenia, ktorá sa nevráti s cesty, ako sa to stalo predošle . .
— Obávam sa, že Vaša Svätosť preceňuje moje skromné možnosti. Kto poslúcha môj hlas?
— Ja svolám, a vy budete viesť.
Kardinál Pelágius, ktorý dosiaľ mlčky počúval, netrpezlivo sa pohol.
— Či Vaša Svätosť nemyslí, že by križiacku výpravu mala viesť duchovná osoba? Pod svetským vedením nijaká sa nevydarí. Či nemáme na to dosť dôkazov? Prvá výprava bola jediná, ktorá mala úspech, lebo ju viedol Adhemar, biskup z Puy...
— Biskup z Puy umrel v polovici výpravy, — skočil do reči de Brienne.
— To je pravda, — uznal neochotne výbojný kardinál, — umrel pod Antiochiou, lež nahradil ho Arnold de Rohes ...
— Arnold de Rohes, zvaný Malecorne!? — skríkol Ján rozhorčene. — On bol vodcom? Kto to povedal? Kto to napísal?
— Veď za svoje zásluhy bol vymenovaný za patriarchu, — odvetil vyhýbavo kardinál.
— Podľa kronikárskych záznamov sám sa vymenoval, ale Svätá stolica rýchlo ho odstránila z tohto postavenia!
— To nepatrí k veci. Podľa môjho názoru on sa pričinil o dobytie Jeruzalema. Bez neho svetskí vodcovia boli by mysleli len na svoj zisk, nie na vec ...
De Brienne očervenel od urážky svojho stavu.
— Vaša Osvietenosť uráža celé dobré rytierstvo! — zavrčal.
— Zisťujem len to, čo je pravda.
Premerali sa hnevným pohľadom, pociťujúc v sebe vzrastajúcu vzájomnú nenávisť. Inocent, nespokojný, že sa rozhovor takto rozvinul, usiloval sa zmierniť dojem Pelágiových slov.
— Kardinál nechcel uraziť rytiersky stav, syn môj, len poznamenal, že medzi svetskými pánmi časté sú hádky o prven-
stvo, kým naši Iudia musia maf len jediný ciel na pamäti...
— Vídaval som biskupov, hašteriacich sa medzi sebou, až sa iskrilo, — odvetil nevrlo Ján. Z úcty k svätému Otcovi nedodal, že nedávno bolo možno vidieť aj dvoch pápežov, bojujúcich medzi sebou. Inocent usiloval sa obnoviť rozhovor, no bezvýsledne.
De Brienne vstal, aby sa rozlúčil. Pápež začal ešte naliehať, aby neodkladal s odchodom do Svätej zeme. Najvyšší čas, aby oslabená krajina dostala kráľa.
— Z lásky k Pánovi vyberte sa čo najskôr!
Hľadel na rytiera tak prosebne, že sa Ján cítil dojatý. Vypočítal rýchlo všetky vážne a rozumné dôvody, ktoré mu zdanlivo neumožňovaly dosiaľ opustiť kraj, a uistil, že sa pousiluje urýchliť odchod. O dva, najneskoršie tri týždne odpláva iste...
— Len nie neskoršie, nie neskoršie, syn môj, — prosil Inocent, žehnajúc hosťa.
De Brienne s poľahobou opustil palác. Popri tom nadšení, tej istote cítil sa malým, nepoužiteľným. Ale čo si mohol počať? Bol jednako statočným človekom, umienil si teda, že dodrží sľúbený termín odchodu.
Oj, áno. Ján de Brienne bol pravým človekom, nepochyb-ne. Nenávidel herézu a pohanstvo a miloval Boha. Lenže tá láska nebola preň najdôležitejším citom. Boh sa mu zdal vzdialeným, nemajúcim bezprostrednú účasť v živote. Ako zmuži-lému rytierovi ľahšie by mu bolo zhynúť pre Božiu vec, ako pre tú istú vec dať sa nakloniť k nemilému odchodu.
Slnko pražilo neznesiteľne. Statok, poháňaný po ceste, roz-víroval nohami oblaky prachu. Rytier idúcky rozhliadal sa po divnom meste, kde domy vyrastaly na zrúcaninách domov a kde tieň Cézarov prevyšoval rybára Petra. Ako sa zadíval na staré, zruinované, predsa však stále pekné a nezničiteľné budovy, rýchlym krokom prešli popri ňom dvaja ľudia. Prvý drobný, otrhaný, na pohľad žobrák. Druhý tučný, starostlivo odetý, kaplán biskupa Guida. Fučal a stieral si pot s čela. Prechádzajúc pozrel žalostne na rytiera, ako by chcel povedať: ,,Nie z vlastnej vôle idem za týmto bláznom". Prvý usmieval
sa sám sebe, nevšímajúc si nikoho. Tvár jeho zdala sa Jánovi známou. Ach, áno, to je onen kazateľ pouličný, onen blázon s hojdačky, ktorého na radu speváka Viliama boli si obzrieť s Frangipanovcami. Gracián dosial nevie zabudnúť na tú príhodu ...
... Viliam... Smiešny človek. Dojal ho kazateľ, a dnes ráno priviedol Jánovi dievča... Viliam chce sa dostať na dvor jeruzalemský a zaiste preto si shromažďuje zásluhy, ako môže ... Prihráva devu, a sám hľadí na ňu ako kocúr na škvar-ku... Dohadzovač! Prepočítal sa. De Brienne nechce to dievča. Keby to bola Blanka! Môcť uzrieť Blanku, aspoň počuť, čo robí, čo myslí... To mu Divini nepovie...
Udrel sa rukou po čele. A keby?! 2e mu to skôr neprišlo na um! Stisol koňa a cvalom sa pobral domov, posielajúc jedného zo zbrojnošov po trubadúra.
Divini skoro prišiel, trochu urazený, trochu namrzený po raňajšom sklamaní. Ale de Brienne srdečne ho privítal, posadil a kázal doniesť vína.
... Rozkáže mi priviesť Júliu, — myslel si trubadúr.
Ale de Brienne nemyslel na Júliu. Chodil nepokojne po komnate, nevediac, ako začať. Mrzelo ho zdôverovať sa s najhlbšími citmi cudziemu človekovi, obstarnému, márnomyseľ-nému a lakomému, ale iného spôsobu nebolo. Teda ďalej!
— Ste pevcom ľúbosti, — začal, neprestanúc chodiť, — nie je vám teda tajnosťou, že sa vyskytujú city veľmi nerozumné...
— Len vtedy je láska opravdivá, keď potlačí rozum, — odvetil Divini a nadstavil ucho od zvedavosti.
— Nikomu som sa nikdy nezdôveroval s tým, čo vám poviem. Počúvajte. Milujem šľachetnú ženu ...
— Vydatú? — domýšľal sa trubadúr.
— Vydatú, áno. Má synov, dcérky. Musím dbať o jej česť. A žiť mi bez nej je ťažko ...
— Láska nikomu neprináša ujmu, ani nenaštrbuje česť.
De Brienne potriasol plecami.
— Vaša spevácka, trubadúrska láska — áno! Postávanie pod oknami milej, spievanie, skladanie rýmov, prísah.. Mne taká láska nepostačuje ... Ja som muž, nie básnik ... Bol som
jej milencom nielen v speve ... Rozumiete? Nijaká iná mi ju nenahradí, hoci by bola najpôvabnejšia. Som už starý. Nemôžem čakať, kým jej muž umrie. Zožiera ma táto žiadostivosť . .. Posledná smrteľná žiadostivosť. Nemilé mi je královanie, nasilu hodené na plecia, nemilý odchod, ba nemilá aj prípadná sláva. Hanbou je priznávať sa k tomu rytierovi, ale vám sa vari môžem sveriť a dôverovať? Nech to raz vyjde zo mňa! Lebo dusí, trápi to, čo je nevyslovené ...
— Človek, ktorý nezakúsil silu lásky, nie je úplným človekom, — potvrdil vo všeobecnosti Divini.
— Ja som ju zakúsil. Azda preto, že som neskoro začal žiť. Mladosť som strávil sťa otrok v kláštore, obsluhujúc iných... Ostal mi krátky čas na ľúbosť a vari preto je taká silná.. . Občas sa mi zdá, že láska Tristana a Izoldy stratila by sa popri mojej ...
— Láska bez utrpenia a bez prekážok nič nie je hodná. Múdry milenec, ak mu osud nenadelí prekážok, sám si ich stvorí, aby sa nepripravil o pravú chuť rozkoše ... Obdivujem a ctím si vás, milostivý pane... Či mi môžete dôverovať?! Na česť svätých panien! Ktože sa obáva zdôveriť spovedníkovi? A čímže je trubadúr, ak nie kňazom lásky, dôverníkom zaľúbencov ... Hovorte ďalej ... Či by som vám mohol byf v niečom na pomoci? Azda mám složiť pieseň pre šľachetnú paniu? Krásne sú najmä šesťslabičné s rýmom miešaným...
— Nepotrebujem piesne. Sám som skladal nie najhoršie, ktoré sa dosiaľ spievajú v Šampanii, len nevedia, od koho sú ... Zprávy od nej chcem ...
— Teda list napísať? ...
— Nie, nie! List posielať je nebezpečné. Sluha sa môže zmý-liť, niekomu inému odovzdať, alebo ho môžu chytiť, zajať . ..
— Veď možno tak napísať, aby pravý obsah nik nepochopil ...
— Obrazne? Potom nepochopí ani ona. Písať nebolo by dobre. Myslím o tom ustavične. Jediné východisko: poslať dôverného človeka, priateľa, na ktorého sa možno spoľahnúť, že neurobí hlúposť a náležíte jej samej zopakuje...
— Správne. Teda? ...
— Viem, čo chcete povedať. Jedného z mojich druhov rytierov alebo zbrojnošov. Ale aj to je nemožné. Lebo príchod cudzieho rytiera musí vyvolať údiv, vzbudiť pozornosť. Budú sa spytovať, prečo prišiel? Načo? Čože odpovie? Poslom musí byť človek, ktorého príchod pozdá sa vecou prirodzenou, človek, pred ktorým každý dvor je dokorán otvorený... človek, ako...
Zastavil sa zrazu pred trubadúrom a vyriekol s námahou:
— Ako vy!
— Ako ja? — zopakoval pomaly Divini.
— Neodmietajte! Neurážajte sa, že z vás robím posla! Ste slávnym spevákom, všade s radosťou vítaným... Speváci obyčajne cestujú po svete. Nikoho neudiví, že ste z Ríma prišli do Sampanie... Lebo paňou Sampanie je moja milá... A sestrou kráľa Navarry .,.
— Ó..., — povedal s uznaním trubadúr a v duchu bol lozhodnutý cestovať.
— Jagá sa svojím rodom moja pani, — zopakoval nie bez pýchy de Brienne, — ale hoci je z takého vysokého rodu, inými prelesťami prevyšuje svoj pôvod... Je krásna, vznešená, zmužilá . .. Niet druhej takej ...
Zamlkol. Prišla mu na um chudá, lasičke podobná verenica, a s námahou udržal v sebe kliatbu. Tamtú zameniť s touto!...
— Ináč uvidíte sami, — pokračoval trochu zachrípnutým hlasom. — Poviete jej, že nemôžem žiť ďaleko od nej ... Sužujem sa skoro rok a so dňa na deň mi je horšie ... Hovorí sa, že človek zabúda, odvyká, a ja silnejšie a silnejšie túžim po nej... Ako by urieknutie... A možno aj urieknutie? Je tam na dvore čarodejnica Margocha s kosým okom, azda mi ona porobila? Ktože vie? Ináč na tom nezáleží. Pre očarenie alebo pre moju svojhlavú náturu, dosť na tom, že nemôžem zabudnúť. Neviem si rady s týmto zamilovaním. Nuž ťažko. Nech opustí muža a príde za mnou. Nech opustí všetko. Urobím ju kráľovnou... Nie! Nie! Čo táram! Ako by som sa bol blenu napil... Ona to neurobí... Na milkovanie nepríde ...
A kráľovnou bude tá Mária, s ktorou ma zasnúbili... Onedlho moja zákonitá žena... Neslobodní sme my obaja: aj Blanka úbohá, aj ja.. Ale niečo iného nech urobí: nech príde s púťou do Jeruzalema! To jej nik nezabráni. Ani ju nebudú mať v podozrení ... Koľko šľachetných pani putovalo, spĺňajúc sľub! Tak aj ona ... Syna Tibalda môže vziať so sebou ...
— Jeruzalem je v pohanských rukách, — vecne poznamenal Divini.
— Pravda! Pletiem dve na tri! Ale nič to... Nech len príde do Akry ...
— Ťažko sa na zdanlivú púť vyberať, keď je Svätý hrob v rukách pohanov...
— O nie, pohani púšťajú pútnikov, hoci s ťažkosťou a za veľký poplatok. Ináč ja všetko uľahčím. Uzavriem so sultánom dohodu, všetko urobím, len aby jej nerobil prekážky... Len ju môcť uzrieť.. . Len vedieť, že príde ... Vy ju presvedčíte ... Vy ju prehovoríte... Do smrti vám budem povďačný... Odplatím sa... Hoci som bedár, budem sa vám vedieť odmeniť ... Vo vojnách s pohanmi rytieri chytro bohatnú ... Všetka korisť, v prvej mojej bitke dobytá, bude vaša. A potom ešte doložím... Neoľutujete ...
— Nie pre odmenu, o ktorú nestojím, ale aby som vás potešil, milostivý pane, ochotný som cestovať hoci na koniec sveta, — rozhodol Divini.
— Ďakujem vám, ďakujem! Vyberte sa čo najskôr!
Kráľ trubadúrov, pyšný na úlohu, ktorou bol poverený, sa rozlúčil a odišiel. Ján de Brienne, ostanúc sám, si vydýchol a zamyslel sa... Bez zadivenia zistil, do akých bláznovstiev ženie láska. Hľa, on, nemladý, prísny, uzavretý do seba, budúci kráľ, zdôveroval sa s najtajnejšími citmi človekovi, o ktorom sa sám pred niekoľko hodinami vyjadril ako o dohadzovačovi. Rozprával sa s ním ako s priateľom, odovzdával svoj osud do jeho rúk, modlikal, aby ráčil súhlasiť a poskytnúť mu svoju vzácnu pomoc... O smiešne, strašne smiešne! Keby sa o tom dozvedeli poslovia, biskup z Akry alebo pán Cezarey?! Kráľ... kráľ ... Zamilovaný ako pochabé páža... Trubadúra posie-
la... Nuž azda poženie sluhu, aby vrátil Viliama, a povie mu, že to boly len žarty, reči na rozveselenie, lebo niet nijakej Blanky?...
... Nie, nie, nie! Nech si ludia myslia, čo chcú... Nech sa svet pohoršuje, ale Viliam nech len ide.. .
Matúš Pesaro zabudol na svojho náhodilého druha Petra Caniho, uväzneného bez príčiny, no nezabudol naňho František a bezprostredne po rozhovore s albigéncom odbehol do väzenia dozvedieť sa o osude známeho.
Právo, hoci veľmi prísne, dovoľovalo navštevovať väzňov. Lenže obyčajne nikto sa ta neponáhľal. Priznávať sa k známosti s upodozrievaným z herézy (a takýchto bývalo najviac), znamenalo aj seba vystaviť podozreniu. Preto uväznený človek bol pozbavený možnosti obrany. Súdne rokovanie, ak vôbec k nemu došlo, končilo sa nezmeniteľne tortúrami (veď iný spôsob vyšetrovania nepoznali) a smrťou.
Vlastné väzenie rímske bolo preplnené. Vedno boli pomiešaní tí, čo ináč ponímali božstvo Kristovo, než Cirkev odporúčala, lúpežníci, pustošiaci dosiaľ Kampániu, všetci tí, ktorí napomáhali 'predtým protipápeža, ktorých upodozrievali z poskytovania pomoci Nemcom, dobýjajúcim Sicíliu, ktorí nadržali kedysi Francúzom Valtera de Brienne, tlačili sa v tesných celách, čupeli v kladách, hrkotali reťazami, ktorými boli pri-kovaní k stenám, preklínali svet, Boha i seba. Bolo ich tak mnoho, že ani pri najväčšom úsilí dozorcov nedalo sa už nikoho umiestiť. Prichádzajúcich nových väzňov zastrkovali teda, kde sa dalo: do starých kúpeľov, pohanských svätýň, do jám, ležiacich poniže povrchu zeme od prvopočiatku alebo po sosutí pôdy. V tejto motanine nebolo ľahko nájsť niekoho, kto nebol všeobecne známym človekom, a František dva dni neúnavne, no márne obiehal všetky väzenia. Duša mdlela v ňom od toho putovania. Vlhké temnice, v ktorých prebývali neraz dlhé roky ľudia bledí sťa mátohy, zdaly sa niečím strašným ako peklo.
Medzi odsúdencami jedni boli rozhorčení, silní, kypiaci vnútorným nevyhasnutým hnevom. Neprestávali myslieť na od-
platu, na chvíľu, keď sa podarí dozorcu nečakane napadnúť, zadusiť, poraziť ... Ako spasenie očakávali útok cudzincov na Rím alebo inú strašnú pohromu v meste, mor alebo zemetrasenie, jednu z tých chvíľ, v ktorej sa väzenia otvárajú a strážnici utekajú. Vtedy uniknúť na slobodu, stratiť sa s ľudských očí, načerpať síl, potom sa vrátiť — a pomstiť sa. Pomstiť! Myšlienka prípadnej pomsty držala ich pri živote, bola jedinou ich vzpruhou. Snívali každodenne o obrazoch čoraz strašnejších, čoraz ukrutnejších, nasycovali sa nimi, roznecovali. Iní, menej zaťatí alebo slabší alebo pridlho väznení, nemarili už o pomste, nesnívali vôbec o ničom. Zotleté tiene, pozbavené myšlienok, pamäti a cítenia. Nemilovali ani nenávideli už nikoho. Nepamätali sa, prečo ich zavreli, ani ako dávno to bolo. Neprenikalo k nim súcitné slovo útechy, ako ich nedesily ani hrozby, a František, hľadiac na nich, horko plakal. Keby ich bolo možno vyviesť na jasný deň, na slnko a vietor a skríknuť: „Bratia, ste slobodní!" Azda by vtedy ožili? Ale nebol schopný to urobiť. Sám pápež to nemohol urobiť. Pápežský štát, ako každý iný štát, musel mať prísne zákony a väzenia, aby trestal a zatváral ľudí, ktorí sa mu spierali.
Zhrozený František, vychádzajúc z jám, triasol sa na nohách ako opitý. Ó keby sa daly zničiť a zbúrať všetky väzenia, zničiť na svete všetky nástroje, múk a trestov! Trest! Aké ukrutné slovo ... Len Boh má právo ho používať. Človek by nemal svojho brata inakšie trestať, ako povedať: „Braček, choď a nehreš viacej!"
Keby sa všetci ľudia milovali po kresťansky, podobný trest by postačoval; keby sa ľudia milovali, nejestvovali by previnilci. A znova celý problém vyúsťoval vo veci jedinej a na pohľad tak prostej: prebudiť v ľuďoch cit kresťanský...
Konečne našiel Petra. Nebol prikutý k stene, hniloba väzenia nestihla ešte oslabiť jeho svaly, vysať červeň líc. Ale bol nesmierne zronený a ponorený do zúfalstva. Tlkol sa o múry ako chytený vták. Uzrúc Františka, rozosmial sa s trpkou útechou.
— Aj vy tu?! Stretli sme sa, čo? Hneď som vám hovoril, že „brat oheň", „sestra voda" páchnu čistou herézou.
— Nedivil by som sa, keby ma zavreli, lebo viac si to zasluhujem ako všetci, ktorí sú tu, — odvetil František pokojne.
— Ale nateraz sa to ešte nestalo. Prišiel som sem z vlastnej vôle, aby som sa o vás dozvedel...
— O mne?! — skríkol Pietro prekvapený. — O mne!? Veď sme sa vôbec nepoznali. Len čo som chvíľku sedel pri vašom ohni.
— A či je to málo, braček môj?...
— S Matúšom sme niekoľko týždňov spoločne putovali, ale žeby sa, mršina, niekedy spýtal, trocha sa staral... — Pietro obrátil si hlavu k stene a rozplakal sa.
— Neponosujte sa na Matúša, — upokojoval ho František,
— lebo od neho som sa dozvedel, že vás zavreli.
— Druhému povedal, sám neprišiel, bál sa!...
— Keď vedel, že ja pôjdem, nebolo mu treba ísť...
— Darmo ho bránite. Presvedčil som sa už, čo je hoden ... Všetky tie učené mršiny sú rovnaké ...
František sadol si po svojsky na zem.
— Prečo vás zavreli?
— Keby som vedel! Keby som vedel! — skríkol Pietro, v rozčúlení udrúc päsťou o múr. — Myslím a myslím, u koho sem sa dostal do nemilosti, a vymyslieť nemôžem... Zvady som s nikým nemal, cudzím dievkam som sa nezaliečal...
— Rozpovedzte od začiatku, ako to bolo.
— Rozpoviem. Prišli sme s Matúšom do tej krčmy a hoci starý bol červený ako cap, ostali sme, lebo víno bolo lacné a dobré. No a aj tá baba... Toho dňa, čo ma vzali, sedím si ráno v kútiku, kde bol chládok, a popíjam si vínko a požmur-kávam na babu, aby prišla ku mne ... Náročky som si te.ác sadol, aby ma nebolo vidieť... Až tu vchádzajú štyria ľudia: dvaja bohato odetí, vyzerajúci na benátskych kupcov, jeden akýsi polomních a tretí váš brat, ten v klobúku...
— Ján Capella? — zadivil sa František.
— Neviem, ako si ho voláte. Zvŕtal sa po izbe, uzrel ma, zrejme poznal, zháčil sa a hneď sa rozlúčil s tamtými a odi-
šiel... Oni si dali doniesť vína a rozprávajú sa ... Ja počúvam, nič lepšieho nemôžuc robiť, lebo veď baba už beztak nepríde, kým oni neodídu ...
Jeden z tých Benátčanov hovorí:
— Pridlho to trvá, pridlho! Nemôžeme dlhšie čakať!
Ten, čo sa na mnícha ponášal, krčí sa a hundre:
— Trpezlivosť, pane, trpezlivosť! Takúto sieť možno rozložiť len raz. Jedinečný kúsok... Čím dlhšie sa teda sieť zaťahuje, tým lepší bude úlovok ... A úlovok bude dobrý ... Rybky ma počúvajú... počúvajú...
— Pridlho, — opakuje Benátčan, — nemôžete zdolať sami, vezmite si pomocníkov ...
— Mám už jedného, toho, čo vyšiel pred chvíľkou...
— Priberte si ešte ...
— Verte mi, pane, že sám to lepšie urobím ...
— Nechceš s nikým deliť zárobok, ničomník! Nakedy teda sľubuješ?
— Na jar, pane, iste.
— Lode budeme mať hotové, ale beda ti, Mikuláš, ak skla-meš!
Onen Mikuláš hrbí sa ešte väčšmi a prisahá, že nesklame, a mňa začalo zaujímať, o čom sa rozprávajú... Nie som taký hlúpy, aby som veril, že o skutočných rybách, no robím zo seba hlupáka, vyliezam z kúta, klaniam sa zdvorilé a pýtam sa.
— Počúvam, že o chytaní rýb je reč, a ryby neobyčajne ľúbim... Azda by sa pri tom aj pre mňa našlo nejaké zamestnanie ... Na každú robotu sa hodím ...
Očerveneli, uzrúc ma nečakane, ale nič na sebe nedávajú znať, tľapkajú ma po pleci. — Takýchto odvážlivcov, čo sa na každú robotu hodia, pravdaže, potrebujeme, — hovoria. — Dnes nemáme kedy vysvetľovať, čo a ako, ale buď tu zajtra o takomto čase, nuž vezmeme ťa so sebou... A hneď odišli.. .
... Oho, splašil som vtáčikov, myslím si. Keby som bol múdry, hneď by som uháňal z tejto krčmy kade ľahšie. Ale ako na zlosť prišla krčmárka. Začal som sa znova zaliečať a spytovať sa, akí to boli ľudia. Vraj, nejakí cudzí, že nikdy tu
neboli, že iste nejakí významní páni... Ja vravím svoje, že sú to vreckoví zlodeji, a takto sa hádame, až tu zrazu vbehujú drábi... Rovno ku mne. A už držia za golier!
— Tu si, braček, — hovoria, — tu si, ty pes kacírsky! — Kričím, že je to omyl, že ja som pokojný človek, dobrý kresťan, a oni mi dali päsťou do brucha, kolenom do chrbta a ťahajú ma!... — Čo chcete?! — kričím, — ani vy mňa, ani ja vás nikdy som nevidel!
Starší mi dal po papuli, až sa mi sotmelo, a vraví: — Ty nás nepoznáš, ale my ťa poznáme. Len-len čo nám traja poriadni kresťania povedali, kde si, ty kacír pľuhavý, ty mor, antikrist!
— Ja nie som kacír! Pusťte mi ruky, a prežehnám sa ... Ku kňazovi ma zaveďte ...
— Ešteže čo! Nehovoril si tým statočným pánom, že len lyby jedávaš? Čo? Aha? Spomínaš si?
— Hovoril som, že ryby rád chytám, nie jem! Dajte mi bravčovinu, baraninu, kuru, teľa, uvidíte, ako budem hltať! Ja kacír? Bože veľký!
Nepočúvali už vôbec, len ma vliekli a sem vhodili... Už týždeň sedím... Prosím, plačem, zaklínam, aby ma vypočuli, aby sa mi dali vyspovedať, ale márna námaha. Ľahšie by si sa s pňom dohovoril... Držia ma tu a držať budú do samej smrti, vari aj upália... Ó Ježišu, Pán náš! Ó najsvätejšia Panna!
Vrhol sa s plačom na brloh a vzlykal bezmocný.
František vstal so zeme.
— Hneď pôjdem k biskupovi. Iste pomôže.
— Boh vám zaplať. Boh vám zaplať. Cudzí človek, a začal sa starať, dozvedať ... Matúš na to ani nepomyslel... Toť priateľ ... A myslíte, že takých ako ja niet viacej? Rozprával som sa už tu s nejedným... Zavreli ich ako kacírov, hoci sa im ani nesnívalo herézou sa zaoberať ... Jedného príbuzní oho-vorili, lebo sa pre pôdu hnevali, iného taký, čo mu ženu zba-lamutil. A oni sú dobrí kresťania... Čo z toho? Veď nikto sa ich nespýta. Seď, až zhniješ, a nekrič príliš, lebo si spomenú, že sedíš, a upália ťa... Oj, osud, osud!
František, nepočúvajúc už ďalej, bežal k biskupovi prosiť ho, aby vyslal do väzenia svojho kaplána, ktorý by zistil duševný stav väzňa a presvedčiac sa o jeho pravo vernosti, pričinil by sa o vypustenie z väzenia nespravodlivo obvineného. Biskup pristal ľahko, ťažšie bolo s kaplánom. Nemal ani najmenšej chuti dávať sa do styku s heretikom. „Niet dymu bez ohňa" — tvrdil. — „Bez príčiny ho neposadili. Každý rúhač stane sa svätým, keď pocíti spravodlivosť."
Dlho sa spieral, konečne predsa povolil a spoločne s Františkom pobral sa do väzenia. Vtedy ich stretol Ján de Brienne, ponáhľajúci sa na audienciu k svätému Otcovi.
Pietro Cani očakával Františkov návrat so strachom a s nedôverou, raz lomcovaný zúfalstvom, raz kolísaný nádejou. Vrhnúc sa k nohám kaplána, spovedal sa skrúšene ako nikdy v živote, prisahal, že verí vo všetko, čo svätá Cirkev predkladá veriť, pokorne si ctí svätého Otca i celé sväté Kolégium i všetkých biskupov, aj prelátov, aj kňazov, aj rehoľníkov. — Na dôkaz svojej úprimnosti, — zakončil, — pripravený som ostatok svojho života stráviť v reholi!
Týmto uistením dojatý kaplán bol ochotný ručiť za pravo-vernosť Petra Caniho. Tohože dňa pred večerom vypustili na slobodu tohto veselého človeka. Šalel od radosti, nechcel veriť, že sa mu nesníva, s výbuchmi nepríčetnej vďačnosti vrhal sa na Františka, ktorý kráčal vedľa neho neobvykle mlčiaci a zamyslený.
— Voľný som! Voľný som! — opakoval Pietro, poskakujúc. — Voľný som! A to vďaka vám! Ale zdá sa mi, že ste akýsi utrápený?
— Myslím na tých, čo tam ostali, — priznal sa František. — A tiež... ste si istý, že človek, čo bol s tamtými v krčme, je náš druh?
— Akože! Veď hovorím, že som ho hneď spoznal. Zapamätal som si ho, lebo vy ste všetci holohlaví a on v klobúku...
— A ten Mikuláš hovoril, že je to jeho pomocník?
— Hovoril.
— Pane milosrdný, Pane! Úbohý náš brat! Mikuláš... počul som nedávno to meno ...
— Mikulášov je veľa.
— Čosi mi šepce, že je to ten istý...
Došli pred biskupov palác, kde na dvore (nechceli v izbe) boli rozložení bratia. František zastal, aby sa rozlúčil s Petrom.
— Myslíte, že odídem? — rozhorčil sa onen. — Veď som povedal, že ostanem v reholi. Za bránu k vypaseným mníchom veruže nepôjdem, ó nie. S vami chcem ostať do smrti.
Františkova tvár sa rozjasnila.
— Buď vítaný, braček milý, buď vítaný, milovaný! Nech ťa Pán obdarí pokojom!
Objal ho srdečne a viedol k bratom. V kúte biskupského dvorčeka v kruhu shromaždení radili sa prudko o čomsi.
— Konečne si tu! — s výčitkou sa obrátil k Františkovi brat Eliáš, — čochvíľa ťa vyzvú, aby si šiel k svätému Otcovi.
— Konečne! Bohu vďaka!
— Nevedno, či bude začo ďakovať, — zamrmlal žalostne Silvester.
— Veľkú radosť vám zvestujem, — pokračoval František, nevšímajúc si ho, — došiel k nám nový, milovaný, dobrý brat. Sužoval som sa, lebo jeden z našich odišiel... A hľa, Boh nám poslal na jeho miesto nového.
Tisol pred sebou Petra Caniho, ktorý ešte zaprášený od väzenského prachu, s postrapatenou čuprinou, usmieval sa na sídených srdečne, ale hlúpučko.
— Buď nám vítaný, bratú! — zvolali sborove.
Sadol si vedľa Františka a mlčky počúval ďalšiu poradu. S rozkošou vdychoval nový van vetra, s rozkošou hľadel na nebo, ktoré mu znova žiarilo nad hlavou.
— Brat František, — znova začal Eliáš, — biskup hovoril, že o chvíľku pôjdeš na audienciu k svätému Otcovi. Čo tam budeš hovoriť? Musíš si pripraviť reč ...
— Reč — zopakoval František s nepokojom.
— A čože si myslíš? K svätému Otcovi vari môžeš len tak ísť a hovoriť, čo ti slina na jazyk prinesie?
— Nemyslel som na to, priznám sa ...
— Brat Eliáš! — zvolal brat Egídius, — hocičo povie brat
František, vždy to bude výborné. Či si nevidel, ako ho ľudia počúvajú, keď hovorí?
— Niečo iného je pospolitý ľud, niečo iného svätý Otec, — nepoddával sa Eliáš. — Či nemám pravdu, brat Silvester?
Bývalý farár zrobil rukou neurčitý pohyb.
— ... Akože, akože ... — zadudral, — aj mne sa zdá, že na svätého Otca treba sa obracať akosi vzletnejšie...
— Ha, keď obaja takto hovoríte, iste je to pravda. Kto pripraví reč?
— Nikto iný, len ty, brat František.
— Ja?! Najhlúpejší z vás všetkých! Kdeže by som to ja dokázal?!
— Veď ty ju budeš musieť povedať.
— To nič. Nedokážem. Reč musí byť učená, a ako ďaleko som ja od učenosti! Ty ju slož, brat Bernard!
Bernard pozrel na Františka s nekonečnou láskou.
— Povedz, braček, proste to, čím ťa Boh nadchne.
— Tamtí bratia, vidíš, tvrdia, že to nepostačí... nuž azda ty, brat Eliáš?
— Nie, nie, nikto z nás.
— Čo sa teda dá robiť? Budem rozmýšľať.. . Možno azda takto začať: Najdôstojnejší náš svätý Otče! Žila na púšti istá žena, veľmi chudobná, no spanilá. Uzrel ju mocný kráľ, oženil sa s ňou a mal s ňou pekné deti. Keď dospelý, povedala im matka: „Nehanbite sa za svoju chudobu. Choďte smelo na kráľovský dvor a proste o všetko, čo vám treba, a on vám neodoprie, lebo ste jeho synmi." Deti veľmi sa potešily a nielen že sa nehanbily za svoju chudobu, lež pokladaly ju za veľké bohatstvo. A hovorily: „Sme dietkami mocného kráľa." A keď nadišiel čas, pobraly sa na kráľovský dvor a otec ich spoznal, vyobjímal a povedal dvoranom: „Všetko, čo mám, im náleží, lebo to sú moje milované deti." A vtedy poviem: „Najdôstojnejší, najlepší svätý Otče: ja som tou chudobnou ženou, ktorú si Boh vyvolil, a títo bratia moji sú Jeho dietkami..."
— Prekrásne! — skríkol s nadšením brat Angelo.
Brat Eliáš nebol tej mienky.
7 Bez zbrane sv. 1.
97
— Do všetkého musíš miešať svoje svetské rozprávky... To sa nesluší. Nie sme žongléri ani trubadúri...
— Naopak! — skríkol František, — veď je to najkrajšia vec na svete! Ale hej, sme žongléri a trubadúri, ale Boží, Boží...
Rozjasneným zrakom pohladkal bratov, radostne sa na nich usmievajúc. Od toho pohľadu duše sa im rozpaľovaly. Neraz si mysleli, že bez Františka, bez toho jeho úsmevu, nezvládli by ťažkú úlohu. Keď ho nebolo, každého z nich opanúvaly pochybnosti a nedobré myšlienky. Brat Bernard sa triasol, či bude vedieť vytrvať. Brat Silvester sa obával, že zvádzaný obozretnosťou nevy trvá na vyvolenej ceste. Ba ešte aj brat Egídius neraz pociťuje pokušenie a nástrahy zemské. Ale všetky tie slabosti unikaly, keď sa František usmieval s tou radostnou dôverou ako teraz.
Mladý klerik sbehol k nim so schodov.
— Chytro, chytro, — volal, — k pápežovi, k pápežovi!
Strhli sa všetci s miest a prežehnali.
— Idem, — riekol vážne František. — Brat Egídius a brat Bernard, odprevaďte ma.
V trojici rýchlo sa dali na cestu.
— Nechcel som zarmútiť Františka, — povedal Eliáš tým, čo ostali, — ale stihne ho trpké sklamanie. Svätý Otec rozhodne nepotvrdí naše reguly v terajšom ich znení. Treba sa bude zriecť úplnej chudoby.
V jeho hlase, keď to hovoril, nebolo cítiť žiaľ.
— Braček, — šepkal Egídius, s námahou dobehujúc rýchlo idúceho Františka, — na Jána si to myslel, hovoriac, že jeden z našich odišiel? On sa už od niekoľko dní vôbec neukazuje...
— Na neho, braček. Modlime sa za neho, och, modlime! Veľmi sa obávam, že sa dostal do zlých rúk...
— Keď som ho naposledy videl, rozprával s nadšením, že mu niekto sľúbil ukázať zázraky ...
— Sklame sa v nich kruto ... Veď len Boh môže predpovedať zázraky. Boh alebo ... diabol...
— Možno sa presvedčí o tom a vráti sa?
— Možno ... Dal by Boh! Prvý náš odštiepenec, Ján. ..
— Myslel som si, brat František, že ťa to bude väčšmi bolieť ... Petrov príchod hneď ťa potešil...
Čosi ako výčitka mihlo sa v očiach Bernarda.
— Nielen ten príchod, braček. Pomyslel som si, že tá naša rehoľa je ako sieť, čo veľké množstvo zahŕňa; menšie belice vypadnú nazad do mora, väčšie ostanú... Uprostred tej hromady ...
Egídius a Bernard nemohli sa zdržať smiechu, počujúc tieto slová.
— Množstvo?! Hromada?! Nespočítateľné naozaj! Je nás dvanásť, ako bolo!
František pozrel na nich, ako by sa bol prebudil zo sna.
— To je pravda, milovaní. Dvanásť... A mne sa zrazu čosi zdalo, že je nás tisíc, ba viacej ako tisíc... A že so všetkých strán sveta tiahnú k nám ľudia ... Tak akosi sa mi zdalo... To je zábavné... začínam rojčiť o zázrakoch ako náš úbohý Ján Capella ...
Zasmial sa sám sebe a dodal rozhodným hlasom:
— Nemyslime už na nič, len na to, že o chvíľku budeme stáť pred obličajom svätého Otca.
Ale nestáli toho večera, lebo Inocent III. cítil sa nedobre a prijatie odložil na budúce ráno. Prostunký človiečik z Assisi môže počkať. Aj tak nepočuje nič iného ako kategorické véto! Bláznivé reguly, ktoré maly byť základom novej spoločnosti, prečítal už pápež i všetci kardináli. A stalo sa, čo sa zriedkavo stáva, že celé sväté Kolégium bolo jednomyseľné. Kardinál Colonna trochu váhal, radil povoliť ročnú skúšobnú lehotu, ale rýchlo sa vzdal tohto úmyslu. Vec treba riešiť jasne. Reguly Františka, syna Petra Bernardona, súkeníka z Assisi, sú neuskutočniteľné, v živote nemožné, pri vykonávaní škodlivé ...
... František, syn Petra Bernardona, a jeho druhovia, ak sa chcú zasvätiť Bohu, nech vstúpia do jednej z jestvujúcich už reholí. To sa im prikazuje pod poslušnosťou, ktorou sú povinní námestníkovi Krista ...
— Takto mu poviem, — rozhodol Inocent, vstávajúc z kresla, aby sa pobral na odpočinok.
Kardináli s úctou ho odprevádzali do spálne.
— Odpočívajte s Bohom, milí, — hovoril, požehnávajúc ich na prahu, — a želajte mi pokojný sen. — Bojím sa noci. Trápia ma mučivé vidiny a desivé obrazy. Vidím, ako hynie svet, ako sa ničí v hriechu a v bludoch... Vlčica, lev a pan-tera, chtivosť, pýcha a smysly, vládnu tam, kde by maly panovať pokora, láska ku krížu, ľudskosť... Celý svet je magna meretrix ... veľká smilnica ... Celý svet je ukrutnosť a násilie na slabšom...
— Prestane to, keď vyhubíme herézu, — uisťoval presvedčivo kardinál Pelágius.
— Ci ju vyhubíme, ak budeme tak pokračovať ako dosiaľ? — vzdychol Inocent.
— Ako to? Posledné zprávy zpod Alby...
— Ach, nie na to som myslel, nie na to...
Znechutený, pohybom ruky odpravil druhov a vošiel do
komnaty.
— Divné, ako tento človek chytro ostarel, — poznamenal s poľutovaním kardinál Pelágius, ukazujúc hlavou na dvere.
Hoci František nevedel o úmysloch pápežových, jednako dlho nevedel v noci zaspať. Prehadzoval sa s boka na bok, napokon dotkol sa povedľa ležiaceho Bernarda.
— Odpusť, braček môj, že ťa budím... Prišlo mi na um, že podobenstvo o tej žene z púšte je pridlhé... Kým skončím, svätý Otec stratí trpezlivosť a preruší ma: „Čo mi tu hovoríš o ľúbostných pletkách!" Vari radšej takto začnem: „Najdôstojnejší svätý Otče! Náš Pán zjavil nám svoju vôľu, aby sme žili..." Nie, to je zle... svätý Otec si pomyslí, že sa vystatujeme neobyčajnou milosťou Krista Pána... Nuž azda takto: „Milujúc najvrúcnejšie nášho Pána ..." Nie, zle je to ... Bo sú zaiste iní, ktorí väčšmi milujú nášho Pána než my a nechvália sa tým... Nuž neviem už nič .. . Naozaj som veľmi ustarostený... Brat Eliáš a brat Silvester kážu mi pripra
viť si reč, a ja neviem ... Všetko sa mi splietlo ... Brat Jalovec lepšie by povedal ako ja...
Brat Jalovec hlasno chrápal neďaleko a brat Bernard tíško sa rozosmial pri myšlienke, akú by on povedal reč.
— Alebo azda brat Masseo? — naliehal František. — On tak veľkolepo a hlasno reční! Čo by azda on šiel miesto mňa?
— František, — povedal prísne Bernard, — pletieš, až nepríjemné je to počúvať. Ty si nás vyzval, ty si naším vodcom, ty musíš ísť k svätému Otcovi. On teba čaká, nie nás. Nebudeš ho vari klamať?
— Ja? — skríkol zúfale František. — Ja by som klamal? Ale čo si počnem, keď to nedokážem?!
— Netráp sa preto. V ťažších chvíľach ti náš Pán naznačil, čo máš robiť. Prečo by ti nemal aj teraz?
— Máš pravdu! — zvolal František, — máš pravdu! Ty si vždy múdry, Bernard... Prečo sa vlastne trápim? Veď mi náš Pán pomôže ...
Vystrel v súmraku ruky a vrele vystískal druha, potom zaspal ticho a odovzdane ako dieťa.
Keď na druhý deň kráčal pred pápežský trón malý, nepatrný, otrhaný, hľadiaci ako by s údivom na vlastný odraz na jagajúcej sa podlahe paláca, zdal sa sivým vtáčikom, ktorý sem zablúdil náhodou, strnádkou alebo obyčajným vrabcom. Pri dverách ostali jeho bratia, rozhliadajúc sa s nepokojom. Prestrašovala ich priepasť, ktorá — tak sa im zdalo — oddeľovala majestát Petrov od tohto žobráka. Kráčal dlho, lebo prijímacia sála bola priestranná, čoraz neobratnejší a nesmel-ší. Prižmuroval oči pred červeňou kardinálov, stojacich okolo trónu. Oni dívali sa na neho so zvedavosťou, s ľútosťou, s pohŕdavou zhovievavosťou. Čo tu chcel ten bedár? A jemu sa myšlienky rozletely zpod lebky a nemohol sa ani len modliť. Bol naskrze preľaknutý a prichodil si ako mizivý tvor. Podišiel k trónu, ponížene pobozkal nohu Kristovho námestníka, zdvihol sa, prosebne pozrel na tvár Inocenta a ... nebol schopný nič povedať. Boh, na ktorého sa spoliehal, nesoslal mu nijaké nadchnutie.
— Aký prostučký človiečik! Ani len prosbu nevie predniesť, — zamrmlal ktorýsi z kardinálov.
— ... Ticho ... ticho ... hľaďte na svätého Otca.
A hľadeli s údivom, lebo pápež široko roztvoril oči a temer zdesene vpil sa nimi do človeka pred ním stojaceho. Kde ho videl? Kdeže ho videl? Kedy? Veď pozná toho žobráka!! To je on! To on podopieral Laterán!
Zakrýva si tvár s j ako tom:
— Pre rany Krista Pána!
Ten pohyb, ten ston vidia a počujú všetci. Nastáva ticho. Majestát nástupcu Petrovho a bedár v zrebnej kutni stoja naďalej bez slova naproti sebe.
Srdce Inocentovo zalieva vlna tak veľkej radosti, že one-mieva, ako onemieva aj František od nesmelosti. Boh je teda pri ňom. Pápežstvo zachovalo spojitosť s Kristom! Hoci jeho služobníci páchali hriechy a chyby, Kristus naďalej bdie nad rímskou Cirkvou! Dáva zrejmé, nepochopiteľné znamenie . .. O nesmierna, nevysloviteľná útecha!
A odtiahnuc si ruky od tváre, pred očami všetkých vystiera pápež ruky k Františkovi. A keď on zmätený, šťastný vchodí na stupne oltára, Inocent oboma rukami priviňuje jeho hlavu k prsiam.
— Syn môj, synu, — šepce temer v bezvedomí, — požehnávam ťa a všetko, čo konáš ...
František vzlyká od radosti, bratia pri dverách padajú na kolená, kardináli hľadia pohoršene a strnulé. Nerozumejú nič z toho, čo sa deje.
— Prineste mi onen papier, atrament a pero, — hovorí Inocent.
Všetci vedia, že ide o reguly. Mal ich roztrhnúť a vrátiť Františkovi Bernardovi.
Neodtrhujúc oči od bedára, sťa by vo sne, pápež siaha po pere, na spodku pergamena píše trasúcou sa rukou: Požehnávame a potvrdzujeme. Inocent III., sluha sluhov Božích...
... Podáva dokument kardinálovi Ugolinovi, kancelárovi. Ten vie, čo má urobiť. Nezatajujúc prekvapenie, bez odporu dodáva: Dané v Ríme pod pečaíou Rybára ...
František sa skláňa k nohám pápežovým. Vo dverách brat Eliáš prudko štuchá druhov.
— Potvrdil?! Naozaj potvrdil?! Ako to? Čo sa stalo? Prečo potvrdil? Veď všetci tvrdili, že ...
— Náš Pán mu iste povedal, — domýšľa si Jalovec. Brat Eliáš nahnevaný potriasa plecami.



VIII. POKUŠITEĽ.


— Oneskorili ste sa, šľachetný pane, — riekol biskup Guido.
Ťažko sa bolo vyjadriť, čo prevažovalo v jeho hlase: ľútosť či spokojnosť. Ten, ku ktorému sa prihováral, mlčal nahnevaný, zamračený. Bol to vysoký, starší rytier so suchou tvárou, orlím nosom a pyšným pohľadom.
A rytier Scifi, pán na Assisi a Sasso Rosso, pochádzal veruže z pyšného rodu. Jeho predkovia neklaňali sa nikdy nikomu, zato im sa klaňali. Nestrachovali sa nikoho, lež sami boli postrachom. Všetky spory urovnávali alebo pretínali mečom. Preto bezradnosť, ktorú v tejto chvíli pociťoval hosť biskupa Guida, bola mu vecou novou a neznesiteľnou.
— Oneskoril som sa?! — opakoval zdĺhavo.
— 2e by sa až k svätému Otcovi bol dostal ten prostý človek?
— Veru sa dostal a schválenie dosiahol.
— Schválenie dosiahol? Azda žartuje Vaša Osvietenosť?! Dali mu ho bez rozvahy, bez uváženia, bez vypočutia iných?
— Svätý Otec bez uváženia nič nerobí. Predvčerom prijal Františka, syna Bernardona, reguly potvrdil a včera „bratia menší", lebo takto ich máme odteraz volať, odišli hromadne
— Iste sme sa minuli zrejme pod hradom... Oni vyšli jednou bránou, ja som prišiel druhou ... Skoda! Nebol by som vydržal, a bol by som ich trochu znepokojil a odobral im chuť na skorý návrat...
— Ich reguly sú potvrdené, — pripomenul s dôrazom biskup, — kto ich teda uráža, uráža Cirkev...
Rytier Scifi hodil plecom.
— Viem, viem. Ale medzi sebou môžeme vari úprimne hovoriť? Hoci by ma mali vyobcovať, nikdy nepochválim syna Bernardona, nepomenujem ho ináč, ako prekliatym ponevie-račom! To je hlupáčik, ktorého by bolo treba vyšibať a zavrieť, a zatiaľ svätý Otec ...
— Prekročujete mieru, šľachetný pane, — ostro mu skočil do reči biskup. — Ja Františka milujem ako syna a teším sa, že si svätý Otec osvojil tieto city. Ako pôrodná baba prijal som ho nahého vtedy, keď sa uchýlil pod môj plášť pred hnevom otcovým...
— Poznám tú históriu, poznám... Jednako pre slabosť, ktorú prechováva Vaša Osvietenosť k tomuto bláznovi, nemala by nevidieť škodlivosť jeho učenia... Nikdy by som si nebol myslel, že svätý Otec vypočuje táraniny ním hlásané! Azda všeličo zatajil? Pretvaroval sa? Alebo sa azda svätý Otec nazdáva, že podobné hlúposti nikoho nezvábia a celá vec skončí sa bezvýsledne? To veru nie! Nie! Ponáhľal som sa sem vlastne preto, aby som vystríhal svätého Otca, že v Assisi čakajú už na návrat Františka noví adepti... Ha, ha!... Zábavná história!... Vaša Osvietenosť neverí? Ale takto je to naozaj. So tridsať ľudí vyčkáva toho ufúľanca. .. Zatiaľ táboria pred kostolom a nahlas sa modlia... A tiež toľko zbláznených báb čaká netrpezlivo, či ich František bude chcieť prijať.. . Ešte sa len začne zábava! ... Vaša Osvietenosť! Smiali sa všetci, keď ten hlupáčik nahý opustil otca . ..
— Ja som sa nesmial, — sucho poznamenal biskup.
— ... alebo keď rozvážny, múdry Bernard de Quintavalle rozdal na námestí veľký majetok chudobným. Konečne, ak traja-štyria chmuľovia chcú hrať svätých, na tom by nezáležalo. Ich rodiny síce oprávnene kričia, že sa im stala krivda, ale niekoľko rodín netvorí ešte celé mesto. Horšie je, ak ich počet vzrastá. Na kosti sv. Rufína, dobrého patróna! ... To sú veci veľmi strašné ... Veď oni odvádzajú ľudí od zamestnania, vnášajú zmätok a nepokoj, ba dokonca zabraňujú rodovú pomstu ... Áno, áno! Sám som počul o takých, čo pod Františkovým vplyvom ničomne zabudli na vyliatu krv a pomerili sa
s rodom vrahov! K čomu to vedie? Známe je Vašej Osviete-nosti rovnako dobre ako mne, že základom spravodlivosti je rodová pomsta... Nenapĺňa spasiteľným strachom len vraha, ale aj jeho rodinu, ktorá vo vlastnom záujme nedovoľuje vraždiť .. . Ak teda pomstu odstránime, čo bude nasledovať? Vraždy medzi mužmi budú sa sypať ako z rukáva!...
— Tí, čo sa pod Františkovým vplyvom zriekli pomsty, naozaj sa nestanú vrahmi...
— Vaša Osvietenosť vari zaprie aj to, že ten blázon odvádza ľudí z vlastného prostredia, od povinností? Omámených púšťa do sveta bez groša, bez domova, rozkážuc im najprv premrhať dedičstvo! Majetok rozdať chudobným a potom samému žiť z almužny ako neznesiteľné bremeno pre obec. Čo z toho skrsne? Aká to môže byť spoločnosť, v ktorej by prevládali podobní streštenci? Čo sa stane s nami všetkými? S celým svetom?
— Pokojne, šľachetný rytier, pokojne ... — miernil biskup pobúreného rytiera. Hľadal slová, aby vyvrátil námietky, ale ich nenachádzal. Preto znova zopakoval: — Pokojne ... — a zamíkol. Poznal tie dôvody, naoko také oprávnené, ľudské, príliš ľudské.... Poznal ich a čiastočne ... uznával...
— Svätý Otec potvrdil ich reguly čiže uznal ich za dobré, — povedal napokon, ospravedlňujúc sa autoritou týchto slov.
-— Odpusťte, Vaša Osvietenosť, ale s tým potvrdením sa iste prihodilo nejaké klamstvo ... Nikdy neuverím, aby svätý Otec, ktorý je múdry človek ...
— Nebolo klamstva, lež vyskytlo sa zjavné znamenie vôle Božej...
— Ej, ej! Vari by hlupáčik nejaké zázraky vystrájal? Nikdy som ho neupodozrieval z toľkého dôvtipu.
— Neprerušujte ma, pane, a vypočujte do konca ... Rozpoviem úprimne, ako to bolo, hoci si svätý Otec neželá, aby sa príliš o tom hovorilo. Celé sväté Kolégium bolo proti Františkovi. Opakovalo viac-menej to isté ako vy. Aj svätý Otec bol vcelku toho istého náhľadu ako sväté Kolégium. Ale mal sen. Veľmi divný sen. Snívalo sa mu, že sa kostol lateránsky rúca a akýsi neznámy mu človek ho podopiera ... Na svätého
Otca nesmierne účinkoval ten sen. A keď František prišiel,, spoznal v ňom človeka zo sna, a vyobjímajúc ho, potvrdil reguly... Hľa, takáto je pravda ...
Taká silná bola viera v sny, že rytier Scifi vedel pochopiť skutok pápežov. Jednako vyslovil domnienku, že ten sen bol obyčajným čertovským omámením.
— Šľachetný pane, — vybuchlo z biskupa, — môžete nazývať Františka bláznom, ale ani dieťa neuverí, že by bol v spojení s diablom!
— To som nechcel povedať, — ustupoval Scifi.
Umlkli obaja. Biskup Guido zahľadel sa na štvorec belasej oblohy, useknutý obločným rámom. Z čích rúk splynul veštecký sen, sen, ktorý tak zaúčinkoval, že Inocent požehnal Františka, namiesto aby ho bol vyhrešil podľa pravdy sveta? Pravda sveta! Premocná, dotieravá, zdanlivo nezamietnuteľná, jedine rozumná, všetkým pochopiteľná a príjemná. Koľko ľudí usudzuje podobne ako pán na Sasso Rosso?! Koľkí odsúdia slabosť a domnelú krátkozrakosť svätého Otca! Koľkí uznajú Františka za škodlivého blázna? Ach, ani sa nespytovať koľkí, veď celý svet!...
Nevedno odkiaľ, prišlo mu na um, že pred tisíc dvesto rokmi dialo sa vari podobne... Keď Kristus Pán, strašný, neúprosný burič, prišiel odvolať rybárov od sietí, či sa bohatí osadníci, obkľučujúci jazero, nepohoršovali podobne, ako sa dnes pohoršuje Scifi?... A keď sa Pavol zjavil na Aeropágu. Peter prišiel do Ríma? Zaľudnenému, múdremu, bohatému, dokonale zariadenému svetu vrhali do tváre dovtedy nepočuté slová, vyvracajúc spoločenský život od základov. A ktože by sa divil Cézarom, že prenasledovali bláznivých novotárov? Každá vláda na ich mieste robila by to isté. A aké šialenstvo zachvátilo tých privilegovaných, sýtych, urodzených ľudí, že zrieknuc sa doterajšieho šťastného bytia, išli za uchvacujúcim volaním, išli túlať sa svetom, išli v ústrety biede a mučeníckej smrti?! ...
... Tak to bolo, takto ...
... Bolo, zastrelo sa, ustálo ako voda zmútená od dna ... Cirkev rímska sa vzmohla, zmohutnela, stvorila moc zemskú,
moc dočasnú, rovnajúcu sa cézarskej. Z povalenej cézarskej brala si príklad a vzory. Pomaly zabúdala na svoj prudký buričský začiatok. Bedár z Assisi prichádzal, aby to pripomenul...
Biskup sa strhol a precitol z dumania, lebo rytier Scifi uštipačne začal narážať:
— Oľutuje svätý Otec svoje rozhodnutie. O oľutuje! Novoty vábia, sloboda vábi a skoro uzrieme chmáry vyznavačov toho bosého proroka. Najmä ženy, ktoré ľahko sadnú na lep krásnych slov. Spomenul som už Vašej Osvietenosti, že celý húf žien čaká na Františkov návrat. Keď ich prijme do svojej spoločnosti, čo sa stane? Aké pohoršenie skrsne? Máme sa na to pokojne dívať?!
— Spoločne s bratmi ich iste neprijme, — presviedčal biskup. — Poznám Františka. Neusiluje sa pohoršiť niekoho. Ináč v regulách niet ani slova o ženách. Ak by chceli patriť k re-holi, svätý Otec dá pre ne osobitné predpisy. Nazdávam sa, že sa predčasne strachujete. Ktorá žena by sa chcela podobrať na ten ťažký, prísny život, ťažší ako v kláštore?
— Tí diabli každého nahovoria! — skríkol Scifi tak nenávistné, že si ho Guido pozorne všimol.
— Dalo by sa domnievať, že cítite k bratom menším akúsi osobnú nenávisť.
— Veruže cítim, — odsekol pyšne rytier, — príbuzného mi nahovorili. Opustil kaštieľ a túla sa s nimi na hanbu rodu...
— Pomaly s tou hanbou! Všeličo by sa dalo povedať ... A zdalo sa mi, že sa s Rufínovými rodičmi (lebo všakže o Ru-fína ide) oddávna neráčite? ...
— Neshodujeme sa, to je pravda, ale krv je jedna... Mojou povinnosťou je dbať o ňu... Konečne nejde len o Ru-fína, nejde ...
Stisol si hlavu rukami a zamíkol, ako by bol priveľa povedal.
— Azda je aj niekto iný z vášho rodu naklonený Františkovi? — obozretne sa prezvedal biskup.
Scifi prikývol hlavou.
— Kto? ... Nespozoroval som ...
— Neviete?! Nedomýšľate sa? ... Ťažko vysloviť ... Ona...
— Klára!?
— Klára ... Klára ... Moja najdrahšia ... Klára! . ,,
Znovu zamíkli. Pred očami oboch mužov ako živá stála
dievčenská postava. „Najkrajšia deva Talianska" volali ju trubadúri. Vysoká, štíhlej postavy, čistej tváre, vážneho pohľadu. Otec inak hľadel na ňu ako na ostatné dcéry. Obdivovali ju všetci, čo ju poznali... Klára!
Zdalo sa mi, že to dievčatko od detstva je Bohu určené, — povedal biskup potešujúco.
— Moja žena skutočne mi neraz hovorila, že Kláru nevychovávame tomuto svetu... Už som sa s tým dokonca aj smieril... A hoci by som ju rád udržal medzi nami, nebránil by som jej ísť k benediktínkam alebo norbertínkam... alebo do inej rehole, kde i obcovanie je náležité i zaopatrenie primerané ... Nech by bola tam opátkou, ak už Boha väčšmi miluje než tento svet... Ale aby moje dieťa šlo k tým žobrákom, vagabundom, do biedy, túlať sa svetom! Radšej ju chcem vidieť na márach!
Celý sa triasol od hnevu, od skutočného žiaľu.
— Či vám už hovorila o svojom rozhodnutí? — spýtal sa biskup v úprimnom zmätku. (Ak dievča vykoná nejaké bláznovstvo, nová rehoľa bude mať nesmieriteľného nepriateľa. Scifi pohýbe celé rytierstvo proti nej. Apoštolská stolica môže mať z toho nepríjemnosti...)
— Nie! Neodvážila by sa! Ale mám oči, vidím! Dievča je ako zmenené ... Strašné vysloviť . .. Ona ... Pre milého Boha, jedine vám, Vaša Osvietenosť, sa s tým zdôverím, ona . .. zbláznila sa do toho hlupáčika ... Ona, čo toľko vznešených rytierov, prichádzajúcich so svatmi, odpravila... Ona! Moja dcéra! Do toho parobka, syna súkeníkovho! ... Klára!... Ako to pochopiť!? Ako to zniesť!? To sa do hlavy nevprace! To budú čary! Opantal ju, ako opantal svätého Otca... Bo uvážte, Vaša Osvietenosť, že keby sa bola zaľúbila doňho dávnejšie, bolo by to hriešne, hanebné, ale pochopiteľné... Krv nie je voda, a ľuďom bol podobný onen František... Spomeňte si, ako si uťahovali zo starej Piky Bernardonovej, že sa na šľachtica zahľadela ... Na rytierskeho synka sa ponášal...
Vedel sa i biť i piť... A ona predtým naňho ani len nepozrela... Až teraz! Pfi! Otrhanec bez košele, na zemi spáva, trávu ako statok jedáva, posmech zo seba robí... A moja dcérka ... Mení sa v tvári, stačí ho spomenúť ... Hoci by najväčšie čudáctva vyvádzal, prikyvuje, áno, prikyvuje, že on dobre robí, že Kristus Pán takto rozkázal!... Za bohatiera, za svätého ho pokladá ...
Umlkol, lebo ho žial premohol. Ukrutne trpel v svojej pýche a láske otcovskej. Biskup márne sa ho pokúšal potešiť.
— Veď bez vášho povolenia nič nepodnikne, a keď vy nepovolíte, nuž poplače si a zabudne ... Ako žena .. .
— Veruže neprivolím! Na krok ju nepustím samotnú zo zámku, nech len počujem, že sa už vrátil...
— A on... či ju tiež miluje? Neviete? — nadhodil biskup Guido s nepokojom.
Starý rytier pozrel na neho s údivom.
— Či ju on miluje? Tiež otázka! Takému ufúľancovi, bedárovi urodzená deva vinie sa do rúk, a on by ju nemiloval!?
— Myslíte, že sa dohovorili? — biskup bol celkom zhrozený.
— Neviem... nikdy sa nerozprávali osamote ... S Klárou vždy je dueňa ...
— Ech! — vzdychol si biskup uspokojený, — nahnali ste mi strachu... Domnienky otcovské, nič viac. Nikdy sa nerozprávali, o čo teda ide? František vždy hovorieva, že má jednu paniu: svätú chudobu a inú v živote nepozná ...
— Uvidíte ... uvidíte ... Mám oči... starý som . . .
Umlkol a o chvíľku dodal:
— Raz videli sme zo zámku, ako ten otrhanec vykračoval a zurvalci hádzali za ním konský trus a blato ... Zamazali ho celého ... A on miesto toho, aby ich bol rozohnal, volal: „Dobre, dobre robíte, lebo väčšieho oplana, ako som ja, zem nenosila." A kráčal ďalej takýto ušpinený a chlapci za ním ako vrabce za vranou... Chytro som Kláru zavolal a hovorím: „Pozri!" Hľadí, hľadí, bledne a slzy jej stekajú po tvári... Myslíte, Vaša Osvietenosť, že od hnusu, od hanby? Kdeže, od
nadšenia ... od nadšenia ... Na turnajového víťaza by nebola hľadela milšie ... Ako to len vydržím... Bože!!
Nemôžuc opanovať svoj hnev, strhol sa a vybehol z komnaty.
František, nevediac o žiali vznešeného pána, veselo si vy-kiačoval so svojimi druhmi. Cítil sa nevýslovne, neobyčajne šťastný a slobodný. Bolo skoro zrána, povetrie priezračné a voňavé, kríky rosnaté ako klbká. Vtáky vyspevovaly v húštinách. Pripojil sa k nim. Slová nepospájané, melódie pretrhané, tóny mrmlavé, ani ľudské, ani vtáčie, zvuky úprimného nadšenia, výkriky radosti a veleby nad krásou sveta a múdrosťou Stvoriteľa, hymna nepísaná o veľkoleposti zeme, ktorá je zrkadlom Boha, vytekaly z jeho úst zpola nevedome. Želal si, aby sa všetko tešilo vedno s ním, ešte aj tieň, verný druh dočasných krokov človeka. Vystrel ruky k nemu a smial sa ako dieťa, že brat tieň mu odpovedá. Ničím neobťažené ramená vznášal vysoko ako krídla.
— Hej, brat bažant, — volal, — zanechaj na chvíľku pašu! Spievaj s nami na počesť Pána!...
A bažant krútil kovovou šijou, jagal sa farbou a kúsok cesty šiel za divným človekom, ktorý ďalej vyspevoval, nohy kládol ako do tanca, vyskakoval neprestajne, tak ľahko, ako by sa mal v tej chvíli vzniesť k nebu.
Bratia, idúci za ním, všímali si jeho správanie: jedni s nadšením, iní s nezakrývanou nespokojnosťou.
Brat Eliáš a brat Silvester patrili k tým posledným. Vedení jednou myšlienkou, pripojili sa k spevákovi. Rozosmial sa im radostne.
— Prečo mlčíte všetci? — nadhodil. — Ja sám sa namáham. Spievajme spoločne ...
— Nejaká vážna pieseň dala by sa zaspievať, — pristal Silvester. — No ťažko je nasledovať ťa v bezladnom škriekaní ...
— Škriekanie... Správne!! No čo, keď mi je to najmilšie... Musím vyspievať to, čo ma ide rozhodiť ... Počkajte ... Dám spísať slová a budeme spievať spoločne... Našu vlastnú
pieseň... Pochválim Pána vo všetkých stvoreniach ... A začneme s bratom slnkom, čo nás hreje a osvecuje...
— Oveľa lepšie by bolo zaspievať si nejakú kostolnú pieseň. Kráčajže pokojne ... Čo by povedal svätý Otec, keby ťa videl v tejto chvíli?... Skáčeš ako bábka na nitke!
— ... A po slnku pochválim brata mesiačika a sestričky hviezdičky... Také sú vzácne a jasné ... Žmurkajú vo výškach súcitne... Už neskáčem... Čo ste hovorili? Ze svätý Otec...
— Neomylne by sa pohoršoval pre tvoje správanie!
— Čo zasa? Ja si myslím, že by sa tešil spoločne s namĽ Taký zázračný deň! Či sa možno neradovať? Bratia drahí f Máme jeho povolenie. Pohýname sa podmaniť si svet!
— Daj, Bože, — vzdychol Silvester, — aby sme podmanili svet. No nestane sa to, ak si nezmeníš spôsoby.
František svesil plecia skormútený a miesto poskakova-nia začal kráčať obyčajným krokom.
— Čože mám robiť podľa vás? — spýtal sa neisto.
— Si naším vodcom a usmerňovateľom, musíš si teda počínať primerane. Nemôžeš dovoľovať, aby ťa jednoduchí ľudia, ako brat Peter, ten nový, alebo brat Jalovec, oslovovali dôverne, ba neraz ťa napomínali, keď sa im niečo nepáči. ..
— Veď teraz aj vy ma napomínate.
Niekdajší farár asiský a Eliáš Bombarone pohoršene pozreli na seba.
— Odpusť, František, ale vari sám badáš rozdiel medzi naším umom a skúsenosťou a umom tamtých... Najmä brata Jalovca, ktorý je taký drsný... Okrem toho oni svoju mienku hovoria priamo pred všetkými, kým my ťa upozorňujeme dôverne, keď sme sami traja ...
— Ja som radšej, keď pred všetkými! Vy teda preto... Hneď svolám tamtých ... A čo sa týka brata Jalovca, je on iste milší Pánovi než ja, preto ...
— Nevolaj nikoho a počúvaj. Neuberáme zásluhy bratovi Jalovcovi, len tvrdíme, že vodca musí mať autoritu. František, rozumieš? Autoritu!
— Ak autorita znamená povyšovať sa nad iných, tak ni-
kdy nebudem vodcom, lebo samotný tento pocit pokladám za hriech ...
— Braček! Cirkev si zakladá na hierarchii, ktorá počíta s vyššou a menšou hodnosťou ...
— Vôbec nie! Vôbec! Cirkev si zakladá na poslušnosti. To je niečo celkom iného. Hierarchia je len výrazom vyššej zodpovednosti... Brat Leo! Ako sa podpísal svätý Otec na našich regulách?
— Inocent III., sluha sluhov božích! — zakričal brat Leo zďaleka.
Brat Silvester umlkol premožený, hoci nepresvedčený. U-stúpil k ostatným. Na chvíľku skalená radosť vracala sa Františkovi. Začal znova spievať a rytmicky kráčať.
— ... Buď pochválený, Pane, za brata nášho vietor, aj za chmáry, aj za nebo, za pekné počasie ako aj za siatu... Aj za sneh v zime a za trávu v lete ... Za teplo i za zimu. ..
Idúc krajom cesty, brat Eliáš pozoroval ho sboka. City, ktoré prechovával k Františkovi, nebolo by ľahko opísať. Mal ho rád, to bolo isté. Obdivoval ho, ale mal plno výhrad. Sám rád mal nadovšetko správnosť, poriadok, organizáciu. Nebol ani len trošíčku básnikom, preto veľkosť Stvoriteľova prejavovala sa mu skôr v logike ako v kráse. Pravda, nemohol zaprieť, že František v každom svojom čine bol najprísnejšie logický, no nebola to logika, ktorú by Eliáš vedel pochopiť. „Nepolepšiteľný rojko," — takto vystihoval priateľa. Pokladal ho za decko, ktoré treba ochraňovať a viesť. Naproti tomu on sám mal vlastnosti vodcovské. A vedel o tom. Nazdával sa, že na základe týchto vlastností má nielen možnosť, ale povinnosť viesť hromadu ľudskú, sťa by vhodný nástroj, pomocou ktorého dosahujú sa veľké veci. Keby ho chcel František počúvať! Keby ho uznal za svojho zástupcu! Co by vtedy spoločne nedokázali! František so svojím zázračným darom získavať ľudí, s tým neporovnateľným pôvabom, vyžarujúcim z neho, na ktorý najchladnejší ľudia reagovali — a aj on, a Bom-barone, znamenitý organizátor, prenikavý um, predvídajúci, ctižiadostivý... Do akých výšav by vyviedli rehoľu! Chytro by prevýšili benediktínov, cistercitov!...
8 Bez zbrane sv. I.
113
... Ale daromné je na to myslieť, daromné Františkovi tieto plány podávať. Nerozumie ich vôbec. Popri svojich dobrých vlastnostiach, vrodenej bystrosti, je príliš obmedzený. Toť napríklad pred chvíľkou: „Brat Jalovec nemal by ťa napomínať ... Veď aj vy ma napomínate ..." Výstižné porovnanie! Pekná spojitosť! Františkovi Jalovec a Eliáš alebo Silvester je jedno ...
Urazene pozrel na spievajúceho. Zatúžil zrazu utrápiť ho, znepokojiť. Vie umučiť tou svojou ustavičnou nesmyselnou radosťou!
Zamyslel sa. Našiel ostrie také nepochybné, že sa až usmial.
— Domnievam sa, — riekol hlasno, — že sa tešíš nielen z dnešného krásneho počasia a schválenia pápežského, ale aj z návratu do našich končín?
I
— Ó áno! — skríkol František, — strašne sa teším! Uzriem znovu našu Porciunkulu a našu statočnú búdu v Rivo Torto a kostolík svätého Damiána a celú našu dolinu... Myslím, že túžbu po rodnom kraji stvoril Boh preto, aby ľudia vedeli, ako majú túžiť po Ňom... Nemyslíš, brat Eliáš?
— Isteže... iste... Ô aj ja s radosťou uzriem náš kraj .. . Pospomínal si len budovy... A na stretnutie s ľuďmi sa netešíš? Ak chceš, poviem ti, na koho sa tešíš najviac ... na Kláru...
Proti Eliášovmu očakávaniu František neprišiel do zmätku, ale sa mu rozžiarila tvár.
— Máš pravdu, braček! Pravdaže, na Kláru ... Klára . .. Najdokonalejšia ľudská bytosť, akú som stretol.
— Miluješ ju? — vyzvedal sa Eliáš.
— Veľmi. Ktože by ju nemiloval? Videl si niekedy pôvabnej ší zjav? Taká krásna, taká čistá... Vonia ako kvet... Líčka má lahodné a keď padne na ne tieň rias — lebo také dlhé riasy má — tieň sa trepoce ako motýľ ... Vždy je vážna, keď sa teda usmeje, je to ako neočakávaný dar... Ako keby zasvietilo slnko ... A jej oči! Jej oči sú priezračné a zároveň temné ... Stále hľadiace ďaleko... Dušu má takú peknú, že
tým sa stalo jej telo prekrásnym... Ô Klára je jedinečná . .. Možno o nej spievať ... Možno skrze ňu oslavovať Pána ...
Eliáš nespúšťal oči s hovoriaceho.
— Ha, — riekol naoko ľahostajne, — naše reguly sú také podivné, že o čistote a celibáte niet v nich ani slovka... Môžeš to využiť a oženiť sa ...
— Čo? — spýtal sa František, nerozumejúc.
— Oženiť sa. Keď už tak miluješ?
Nedokončil, lebo František vybuchol neudržateľným smiechom. Zatočil sa, sadol si na priekope, a od smiechu chytajúc sa za brucho, kričal:
— Bratia! Viete, čo mi Eliáš radi?! Aby som sa oženil!!
— Prestaň! — prskal nahnevane Eliáš. — Nekrič a nerob zo seba blázna. Hovorím vážne: zamilovaný si do Kláry, teda sa žeň ...
— Nie som zamilovaný, len ju milujem! Och, braček, dávno som sa tak nenasmial... Och ...
— Čo je v tom zábavného? Či manželstvo podľa teba je hriech?
— Nie, nie, naopak ... Kdežeby!... Manželstvo je požehnané ... Ale tá kombinácia ... Taký hriešnik, ako som ja mal by sa azda zmocniť Kláry, ktorú Pán stvoril pre svoju slávu? ... Ona jedine Najvyššiemu môže patriť ... Ona je hodná jedine Boha... A ja by som na ňu mal uprieť svoj zrak ako na svoje vlastníctvo, ja?!
— A jednako rád ju vídavaš?
— Prečo nie? Som poslom, poslom Pána. Trasiem sa, aby ju nič nepoškvrnilo, neodviedlo od obetovania sa Pánovi... Krásny posol by bol zo mňa, keby som pritom na seba myslel! Zatúžil po snúbenici Kristovej... Ja! Za dobré vykonanie posolstva bude mi azda dovolené vo večnosti byť neďaleko nej... Čo viacej by som si mohol žiadať?... Opovážlivé sú to sny, viem, lebo ona dostane v nebi oveľa významnejšie miesto, kým ja ... Len ak Pán v svojom milosrdenstve ...
Zahľadel sa pred seba tak jasným zrakom, že brat Eliáš pocítil odpor k sebe samému. No nevydržal a ďalej sa spytoval:
8'
115
— Pekne, František, ale si z krehkého tela ako my všetci. Pri tvojom posolstve nenavštevujú ťa pokušenia?
— Vtedy nie, — odvetil František úprimne. — V jej prítomnosti nesmelý by sa zjaviť. A či vôbec? ... Veru virgá brat osol, virgá, lenže ho na slabom obroku chovám, nuž nemôže príliš vyvádzať. S pomocou Božou udržím ho nejako na uzde... Sám by som si nedal rady, ech, smiech hovoriť... S Bohom všetko zdolám ... Aj seba ...
Hlasno sa rozosmial a obrátil k hromade.
— Čože tak mlčíte, keď my hovoríme o zábavných veciach?! Poďte chytrejšie... Ô les je blízko... Bude ozvena... Zakričme spoločne a silne: Pán náš!
— Pán náš! — skríkli sborove. Hlas narazil na stenu lesa, odrazil sa, vrátil sa k nim a znova zopakoval.
— Ako sa vracia! Zvolajme ešte!
... Pááán ... náááš!!...
Na ceste vŕzgaly kolesá. Popri oslovi, ťahajúcemu naložený vozík, kráčal starý dedinčan a podozrivo gánil na bratov.
— Spila sa háveď niekde v krčme a teraz vrieska... Čo ste za jedni?
— Poslovia najväčšieho Pána! — zakričal František. Zasiahla ho nová vlna veselosti. Nemôžuc sa opanovať, chytil brata Lea za ruku a sbehli obaja s kopca ako deti.
— Akí sme šťastní, brat Leo, akí šťastní!!
— Hovorí sa, že nie je dobre chváliť sa šťastím, — znepo-kojil sa Leo.
— Smej sa z toho, braček! Čože nás môže stihnúť? Ochranu Pána nášho nik nám neodníme ...



IX. KDE JE BOH.


Ján Capella s uznaním hľadel na spoločníka, ktorý kráčal popri ňom. Konečne našiel vodcu, ktorý sa mu pozdával. Nebolo ho možno porovnať s predošlým. Kráčal dôstojne, vážne, temer majestátne. Pietro Cani raz síce rozprával Františkovi, že pod ostrým pohľadom dvoch Benátčanov Mikuláš „krčil sa a kňučal", no boly to iste výnimočné okolnosti. Jeho obvyklé správanie bolo plné dobrotivej, hoci neprirodzenej vážnosti, ktorá nadchýnala Jána. Prešedivenú bradu hladil rukou po-hýbom, dôstojným patriarchu. V reči rád užíval vznešené slová. Pritom pritískal obe ruky k srdcu alebo ich vystrkoval nahor a takto ostával dlhšiu chvíľku, celý obrátený k nebu. Ozajstný prorok! Nebránil sa, keď ho volal majstrom, veď sám to oslovenie Jánovi podstrčil. Neosvojil si ani smiešne predsudky Františkove o robení zásob, o prijímaní peňazí. Netrpeli teda hladom, ani nepohodlím. A zázraky maly sa začať čoskoro.
Putovali vo dvojici, zastavujúc sa v blízkosti každej osady a shromažďujúc deti. Mikuláš tvrdil, že ich neobyčajne miluje. Tvrdošijne opakoval, že obracať starších je daromnou stratou času. Lenivých ospalcov nič nedojme. Len v nevinných srdciach detičiek možno vzbudiť lásku Božiu. Jeho odpor k starším bol taký veľký, že svolával vždy deti ďaleko od zraku rodičov a, nakoľko sa to dalo, bez ich vedomia. Deti dychtivo ho počúvaly, lebo sľuboval zázraky a cestovanie.
Teraz vracali sa už k známym končinám neďaleko krčmy „Pod dobrou ochranou". Na lesnej poľane shromaždilo sa so tridsať detí rozličného veku. Šarvanci, zasluhujúci už meno mladíkov, a deti, neodrastené od zeme, ktoré starší bratia alebo sestry držali za ruku. Švitorilo to všetko ako kŕdeľ vrabcov, potriasa-
lo čiernymi alebo plavými čuprinkami, skákalo ako trasorítky, kľučkovalo ako zajace, pre skrátenie času štveralo sa na stromy ako veveričky.
Keď deťúrence uzrely prichádzajúcich, išly z kože vyskočiť a húfne sa vrhly k nim.
— Mikuláš! Tu je Mikuláš! Kedy konečne pôjdeme!?
— Či už hneď?!
Mikuláš neodpovedajúc povzniesol oči a ruky k nebu, potom požehnal shromaždených širokým gestom.
— Posadajte si, — rozkázal.
Chytro si posadali, uprúc naň svoje oči, blyštiace sa od netrpezlivosti.
— A ktože je to? — spýtaly sa, ukazujúc na Jána.
— To je môj priateľ a pomocník. Pôjde ta, kde nestihnem sám zájsť, aby sa nás čo najskôr shromaždilo s tisíc ...
— Už nás je veľa! Kedyže sa pohneme?!
— Povedal som, že keď prejdeme všetky dediny a svoláme všetky deti...
— A ako dlho bude to trvať?
— Pravdepodobne do jari.
Výkrik sklamania a žiaľu. Do jari! Čakať do jari!?
— My nechceme čakať! My chceme hneď ísť!
— Chceme ratovať Ježiša!
— Poďme už!
— Detičky milé, — vysvetľoval Mikuláš, — ešte vždy je nás primálo . ..
— Už nás trocha pribudlo, — zvolala Tina, — priviedli sme Vavrinca, ktorého nepoznáš ...
Materským pohybom potisla pred seba drobné chlapča, opierajúce sa o barlu. Ľavá noha visela mu bezvládne.
— Toť Vavrinec, — riekla vážne. —- On pôjde s nami.
— Nie, nie, — protestoval prudko majster. — Vavrinec nemôže ísť.
Chlapec zhrozene pozrel naňho.
— Prečo? — vystonal.
— Bo si mrzák, môj malý.
— Nič zato, ja tiež chcem brániť Ježiša.
— Ako by si ta zašiel? Shromaždujeme len zdravých.
— Veď ma Ježiš vylieči!
— Ak môžeš zrobiť zázrak, aby more vyschlo, — poznamenala Tina urazene, — nuž môžeš napraviť aj Vavrincovu nohu. Veľmi chce ísť s nami.
Mikuláš sa opanoval a povedal sladko:
— Dobrý Ježiš ho iste vylieči, ale všetkých chorých vezmeme neskoršie. Keď dobyjeme Svätý hrob, vrátime sa po nich a zavedieme k Hrobu ...
— Áno, áno! Vrátime sa po nich! Nebudeme teraz brať mrzákov! — ozvaly sa hlasy starších chlapcov.
Vavrinec fikal a stieral si slzy barlou, roztierajúc ich po tvári.
— Ja by som tiež chcel bojovať a zahynúť, ak bude treba. Ja výborne chodím, aj keď o barle.
Tina prosebne hľadela na Mikuláša.
— On naozaj dobre chodí.
— Poradím sa s anjelom Gabrielom, — oznámil slávnostne Mikuláš. — Ak dovolí ho vziať, tak ho vezmeme.
— Ó pros ho, aby dovolil!
— To ti anjel Gabriel povedal, že sa more rozdvojí pred nami?
— Áno, ten istý, ktorý zvestoval Najsvätejšej Panne.
— Povedz nám, ako vyzeral?
— Uvidíte ho onedlho samy. Povedal, že keď budeme neďaleko Hrobu, zjaví sa pred nami a rozoženie Saracénov.. .
— Teda poďme už! Poďme čo najskôr!
— Ja by som chcel dnes!
— Detičky, povedal som, že je nás málo. Musí sa nás viacej sísť.
— Prečo, keď anjel aj tak rozoženie Saracénov.. .
— Preto, aby vás čo najviac malo zásluhy.
— A či uzrieme Dieťatko?
— Iste.
— Či ho budem môcť vziať na ruky, Mikuláš?! Ja tak straš-
ne ľúbim maličké detičky. Tak by som už chcela mať svoje dieťatko!
— Budeš mať, ak budeš poslušná a prestaneš kričať: „Ja chcem ísť ihneď!"
— Už nebudem ... A Balbína, čo má krivé pliecka, tiež vezme Dieťatko do ruky a iste sa stane rovnou.
— Aj Balbína pôjde neskoršie s chorými. To bude druhá armáda. Prvá zdravých. Druhá chorých.
Tina sa nepoddala ešte.
— Nechceš vziať Vavrinca ani Balbínu, a berieš takého škaredého, nedobrého chlapca, ako je Valter, ktorý bije menšie deti a vôbec, vôbec nemiluje Ježiša ...
— Čo ty vieš, hlupaňa?! — skríkol obvinený, vyplazujúc jej jazyk.
— Keby si miloval, ináčej by si sa správal, — odvetila vážne. — Mikuláš! On nech ostane!
Majster pozorne si obzrel urasteného, rúčeho chlapca. „O takýchto mi vlastne ide", — pomyslel si v duchu.
— Valter je veľmi nedobrý, — riekol nahlas, — sám som raz počul, ako klial. Ale vziať ho musíme, aby sa polepšil.
— On sa nechce polepšiť.
— Tina, nesúď bližného.
— Môžem sa ho spýtať ... Valter! Chceš sa polepšiť!? O znova ukazuje jazyk!... Hnusník! ...
— Nič sa neboj. Zázrak sa stane a on bude chcieť. Uvidíte ... A nevybľabotalo niektoré z vás o našej výprave pred rodičmi?
— Nie, nič nevedia ...
— Myslia, že sa tu len modlíme.
— Veľmi sa na teba hnevajú, Mikuláš. Matka neraz hovorí, že svolá ľudí s drúkmi, aby ťa zbili...
— A či vie, že som dnes tu? — spýtal sa prorok, nepokojne sa obzerajúc.
— Vari nie ...
— Nešťastní rodičia! Pri Svätom hrobe budeme sa modliť za nich... A oni chcú nahnať ľudí s drúkmi! Pane náš! ... Aká
slepota ... A čo by bolo, keby sa dozvedeli o našich úmysloch? ...
— My nepovieme...
— Mikuláš, — povedal nesmelo silný chlapec Róbert, — mám dinár, vybral som ho otcovi z hrnčeka, zakopaného pod prahom .. . Videl som, že tam prechováva peniaze . .. Prijmeš ho odo mňa? ... Potrebuješ ho?
Ján, ktorý dosiaľ mlčky stál, nepokojne sa zachvel a už chcel zastúpiť majstra, uisťujúc chlapca, že peniaze treba čo najrýchlejšie ta zaniesť, odkiaľ ich vzal, lež Mikuláš lahodne sa usmial a nadložil ruku.
— To urýchli našu cestu, — riekol. — Budem si môcť najať mulicu a chytrejšie všetko obísť.
— Pokúsim sa potiahnuť ešte jeden dinár na mulicu pre tvojho pomocníka! — skríkol Róbert.
Ján prudko potriasol rukami.
— Nechcem! Nepotrebujem!
— Netreba, — prikývol Mikuláš. — Celý náš plán privčas by mohol vyjsť najavo. A teraz seďte tichučko, lebo mám málo času a chcem vám ešte rozprávať o Dieťatku...
Deti umlkly a dychtivo počúvaly.
— Či pokladáte, majstre, za dobré, aby deti potajomky braly peniaze rodičom? — spýtal sa nesmelo Ján, keď o niekoľko hodín neskoršie znova putovali hradskou.
— Vôbec nie, ale tu ide o ciel... O veľký, svätý cieľ, ktorý všetiko rozhrešuje ... Decko vystavuje sa hnevu otcovmu a bitke, aby urýchlilo vyslobodenie Hrobu. .. Takýto čin je pekný...
— František vždy hovorieval, že Boh nepotrebuje dobro, získané neprávom ...
— František! František! Prečo si ho opustil, keď jeho mienka je lepšia ako moja?! Cesta otvorená. Môžeš sa vrátiť.
— Nehovorte tak tvrdo, Mikuláš. Nevrátim sa za nič na svete. Taký som šťastný pri vás. Povedzte ešte raz: pravda je to, že deti prejdú cez more?
— Prisahám ti, — hlas Mikuláša zaznel slávnostne, — že vyrazíme s veľkým množstvom, ktoré svet udiví, a prejdeme-more. Neviem, či Pán rozkáže vlnám rozstúpiť sa alebo zmäkčí tvrdé srdcia benátskych kupcov, že nás prepravia, ale uvidíš r že tak to bude ...
— Verím vám, verím ... Ô len sa dočkať tejto chvíle!
— Baviť sa so mnou nikdy nechceli, lebo som kuľhavý, teraz nedovoľujú ísť k Ježišovi, a predsa Ježiš by ma iste uzdravil ..., — hovoril s hlbokým žiaľom malý Vavrinec.
— Majú sa vraj po nás vrátiť?... — skusovala potešiť jeho i seba Balbína.
— Iste sa nevrátia. Zabudnú. Čo im na tom záleží? Neuvidíme Svätý hrob a nebudeme uzdravení. ..
— Čo by sme azda sami išli za nimi?...
Nadšená vlastnou myšlienkou pokračovala:
— Budeme sa pretvarovať, že vôbec nejdeme s nimi, len tak ... Vždy vzadu ...
Vavrinec prudko zdvihol hlavu.
— A či myslíš, že stihneme prejsť cez more, než sa zatvorí?
— Stihneme iste! — uistila, — budeme bežať.
— Valter nás zbadá a začne hádzať kameňmi. Veď viešr aký je ...
— To je pravda, — uznávalo hrbaté dievčatko, — môže hádzať kameňmi...
Hoci bola mrzákom, mala mnoho energie. Živo potriasla hlavou.
— Budeme napredovať len nocou, nuž ani Valter ani nikto iný nás nespozoruje.
— Nebudeš sa báť? — zapochyboval.
— Ó nie, ani keď pôjdeme cez les. Veď neraz spávam na dvere, lebo ma macocha vyháňa. A nebojím sa.
— Niečo iné je ísť, niečo iné spať. Aj ja som spával ni dvore, ale samotný kráčať cestou veru by som sa bál.
— Bojko si. Radšej chceš ostať?
— Nie som bojko a pôjdem ... Ježiš nám azda posvieti ako Mojžišovi? Len čo budeme jesť? V noci nič nedostaneme...
— Aj na to mám spôsob! — skríkla víťazne. — Poprosíme Tinu, aby každý deň nechala pri ceste trocha jedla pre nás Oni ho budú mať veľa, veľa... Mikuláš predsa hovoril, že nikdy nebude oň núdza, lebo anjeli prinesú ...
— Tina nevyzradí že ideme?
— Ó nie! Tina je dobrá... Za morom sú vraj hory — S tých hôr vidno už Svätý hrob. Vyjdeme na ne a vtedy vyrovnajú sa moje pliecka a tvoja nôžka ... A sbehneme cvalom k tamtým a ... ešte len vtedy sa zadivia!...
V nízkej chalupe, učupenej pod horou, stará priadka Bertra-da rozpráva ako obvykle rozprávku o drakovi a veštkyniach. Počúvajú ju samí starší. Deti, ktoré obyčajne túžily po rozprávkach a dychtivo hltaly pri jej kolenách každé jej slovo, sedia v opačnom kúte izby, šepkajúc medzi sebou, a vôbec sa nezaujímajú o rozprávku.
Stará Bertrada neprezradzuje, že sa cíti urazenou; ukradom-ky pozoruje ľahostajnú skupinku, ktorá sa pohrúžila do vlastného vyprávania. Tenký hlások Gertrudin najlepšie počuť zo všetkých.
— Archanjel Gabriel zjaví sa pred nami a Saracéni ujdú . . .. Na celom svete zvony samy začnú vyzváňať...
— O čom hovoríte? — prerušuje Bertrada, stará priadka.
Skupinka detí zamíkne a neodpovedá.
Pani Angela, manželka rytiera de Trevi, rozčesáva vlásky svojej malej Blažene. Do úzkych, tenkých vnkôčikov vpletá dlhé, zlatisté stužtičky. Češúc, s láskou hladká hlavičku jedi-náčky.
Blažena klopí oči a žalostne vykrivuje ústočká. ,,Čo povie mamička, keď ona odíde? A aké je to strašné, že treba odísť? Ostať nemožno. Ježiš chce, aby Ho všetky deti šly brániť. Hneval by sa na tie, čo ostaly doma. Úbohá mamička!"
Malá Blažena vzdychá tak. ťažko, že sa pani Angela preľaknutá skláňa nad ňu:
— Či .som ti ublížila, kvietok môj?
Bakalár Paschális podriemkava. Muchy lezú po jeho lysine. Občas pacne ich zo sna. Keď udrie silnejšie, prebúdza sa a jedným okom sa rozhliada. Predovšetkým podozrivo si všíma píšucich žiakov. Či nie oni sú tými muchami?
Ale chlapci natoľko sú upútaní rozhovorom, že si nevšímajú svojho bakalára. Svietiaca lysina prestala ich pokúšať.
— ... Nič z toho nebude, zastavia nás, vrátia ..., — pochybuje Jakub Toldi. Má červené vlasy, bielu pleť; bol by pekný, nebyť pieh.
— Veľa je nás, nedáme sa!
— Ja síce neverím, žeby sa more roztvorilo alebo žeby bolo možné po ňom chodiť ako po ľade . ..
— A či sa pred Mojžišom neroztvorilo?!
— To bolo dávno. Voľakedy dialy sa také veci, teraz nie. Ja myslím, že skôr zhotovíme na brehu veľkú plť...
— Alebo nás azda prepravia na lodiach? . ..
— Na galejach? Zbláznil si sa? Nevieš, koľko treba platiť za prepravu Benátčanom?. . . Ani každý urodzený pán si to nemôže dovoliť, nie to ešte my ...
— Bratia milí! Tak či onak pôjdeme ... Kríže popripíname si na plecia ako praví križiaci...
Za more veď nás už, Bože ...
nech sa nepriateľ premôže ...
— Ticho, nespievaj, lebo sa Paschális zobudí.
— Nezobudí sa ti, nie. Chrápe ako zabitý.
Z a more veď nás už, Bože ...
— Zobudil sa, mršina, ticho buďte!...
Bakalár skutočne otvoril oči a zo zvyku schytil krátky korbáč, aby ním zasiahol najbližšiu hlavu.
— Takto sa učíte, galgani!
— O nábožných veciach sa rozprávame. Vaša učenosť hnevá sa neprávom... «
Paschális mal rád, keď ho volali učenosťou. Položil korbáč na bok.
— No, no, o čomže?
— O križiakoch sa rozprávame ...
— Máte o čom! ... Križiaci... Čo vás po nich ... Boly kedysi výpravy, boly!...
— A budú ešte ..., — naštrkol presvedčivo Jakub.
Paschális poškrabal sa za uchom a zadivil sa.
— Neviem, či budú, — odvetil. — Kedysi, keď rečnil taký Peter Eremita alebo Bernard, opát z Clairvaux, ľudia tisli sa na smrť, len aby počuli... Rozprával mi môj dedko, čo s Bernardom chodil... Opát mal hlas ako zvon. Keď zastal na kopčeku, národa bolo vôkol ako mravcov a každý vzdychá a plače, veru bolo sa na čo dívať . . . Križiacke časy . .. Dnes by už tak nenastupovali... Šli, šli a čo z toho bolo? Zničenie národa... A Svätý hrob, ako bol v pohanských rukách, tak aj je . . . Zrejme taká je vôľa Božia ... Iste nikto by nešiel.. .
— Z vás starých iste nie . .., — dudrú pod nosom chlapci.
Bettina bojí sa krabov. Či odplávajú s vodou, keď sa vlny rozstúpia? Čo ak by bolo treba pomedzi ne chodiť? .. . Obzerá sa so strachom, ako by už odvšadiaľ videla nadstavené kliešte.
Jej brat Pavol vážne sa zamýšľa. Naozaj nevie. Mušle iste ostanú na dne, ale kraby?
Zmienka o mušliach potešuje Bettinu. Bude ich možno sbie-rať, bude ich možno zaniesť Ježiškovi... Také utešené, jagavé maličké mušle . ..
— ... Ja vezmem so sebou mačičku Cicuľku .. ., — umie-ňuje si Marita.
— A ja vezmem Ježiškovi kvietky .. . azda nezvädnú, budeme sa ponáhľať ...
... Desaťročná Ignácia, ktorú nik nemiluje, ktorej nik nezakáže odísť, o ktorú sa nik nestará, modlí sa večierkami pri
svojom brlôžku: „Ježiško dobrý, keď dôjdeme do Jeruzalema, dovoľ, aby som sa nemusela vracať, aby som ostala pri Tebe!"
Malý Matteo tlapká rúčkami natešený. Smeje sa radostným smiechom. Vždy sa tak teší, kedykoľvek si pomyslí na zázračnú výpravu, ktorá ho čaká. Starý otec (rodičia Mattea nežijú a vychováva ho starý otec) hľadí na vnuka s úsmevom nie menej žiarivým. Akú fantáziu má ten šprndúch! Vypráva napríklad, že pôjde za more bojovať za Svätý hrob. Odkiaľ sa mu berú v kotŕbke takéto myšlienky?
— Ale ja naozaj pôjdem, starý otecko, naozaj ...
— Ale hej! Len choď. Choď! Kedy sa pohneš? Zajtra ráno či dnes popoludní? A čo pripraviť urodzenému pánkovi na •cestu?
— Na jar pôjdem, — vysvetľuje Matteo, vyskakujúc starému otcovi na kolená.
— Dúfam, že ma vezmeš so sebou?
Matteo zvážnel zrazu.
— Nemôžem, starý otecko, — ospravedlňuje sa, — ta slo-bodno ísť len deťom ...
— Nuž preoblečiem sa za chlapca ... Co? ...
— Starý otecko preoblečený za chlapca!? So svojimi šedivými fúzami a červeným nosom?! — Keď si na to Matteo pomyslí, znova vybuchuje smiechom. Starý otec ho nasleduje.
Sabína, krčmárka z krčmy „Pod dobrou ochranou", celá sa trasie od zlosti. Deti sa jej vrátily pred chvíľkou z obvyklej svojej výpravy do lesa. Stoja pred ňou ako cudzie. Môže ich socať alebo bozkávať, hrešiť alebo prosiť. Ostávajú ľahostajné. Hľadia kdesi do diaľky. Ako by videly veci, ktoré ona nedovidí.
— Čo chce od vás ten prekliaty človek?! — spytuje sa.
Neodpovedajú.
— Načo vás volá?!
Mlčia.
— Najbližšie pôjdem s vami počúvať... (Ó Sabína, prečo si to neurobila skôr?!)
Potriasajú plecami.
— Veríte pochabému prišelcovi a nedôverujete mne, matke?!
Tina svesuje hlavu. S námahou zašomre:
— Mikulášovi veríme.
— A mne? A mne?! Ja som prvá. Ja som matka! Jemu vari väčšmi veríte než mne?!
Tina sa krčí a láme v sebe. Šepce ešte tichšie:
— Jemu viacej ...
— Prečo?! — spytuje sa zarazene Sabína. — Prečo?
Sadá si na lavicu a sedí dlho, tupo si opakujúc: — Prečo?
Odpoveď nedostáva. Tina a Beppo, hoci by aj chceli, nevedia vysvetliť. Získal si ich dôveru cudzí, lebo im hovoril vzletne o veľkých veciach, kým matka mávala len všedné slová na ústach a drobné starosti v srdci...
Otázku Sabíninu opakujú v tom predjarnom čase 1211 roku temer všetci rodičia Kampánie i Umbrie, Toskánie, Lombardie, v úvozoch alpských, v dolinách francúzskych, ba až v krajinách nadrýnskych. Dejú sa veci nikdy nechyrované. Deti búria sa proti rodičom! Hovoria: „Neveríme vám". Po prvý raz od stvorenia sveta cítia sa rodičia ako by pred súdom svojich vlastných detí! Deti vravia: „Rodičia klamú. Sebci sú, neužitoční a neúprimní. V kostole sa modlia a bijú do pŕs, a hladného žobráka odháňajú. O ledajaký kúsok zúrivo sa perú. Niet v nich milosrdenstva. Sú lakomí, neľútostní, bezohľadní. Požadujú pre seba úctu a poslušnosť. Ale Ježiš uvoľnil nás, deti, od úcty a poslušnosti, aby sme šly Jeho brániť ..."
Beda rodičom talianskym, francúzskym, nemeckým! Divná a strašná vec — ktorej nitky sbiehajú sa v rukách Benátčanov, ktorých bol raz vypočul Pietro Cani v krčme — rozrastá sa širšie a širšie, rozbieha sa ako mor. Stoja jej k službám húfy viac alebo menej zdatných Mikulášov. Jedni z nich pracujú vedome, iní, najcennejší, nevedomky. Všetci obiehajú krajinu, verne spĺňajúc rozkaz: vzbudiť nadšenie čo v najväčšom počte detí,
shromaždiť ich do skupín a v určenom čase rýchlo vypraviť tú hromadu na Benátky, Genuu, Marseille ...
... Umele roznecované nadšenie vybuchuje ako oheň. Rodičia dávno otupeli na vznešené volanie a bakalár Paschális správne vystihol, že hoci by sa zjavil nový Peter Eremita alebo opát Bernard, nikto by nešiel za nimi. Ale deti majú čisté srdcia, ktoré túžia po veľkých činoch. Mysle, bažiace po príhodách. Preto sa sbiehajú odvšadiaľ. Deti bohatých i chudobných. Malí tuláci bez domova, driapúci sa po stromoch a plotoch ako mačky, .s príliš zreteľnými pohľadmi a obratnými pohybmi škodcov, i anjelské plavovlasé deťúrence, ktoré majú v zreniciach modrosť neba. Z bieleho cesta slepené ťarbavé dievčatká, lenivé priasť i vedrá nosiť, biednej krvi, kolujúcej pomaly, ako aj rezolútni, bystrí chlapci, prví do všetkého, v dobrom či zlom. Starostlivé, materinské devy i malé, ľahkomyseľné sa-mopašnice. Chudobní, večne hladní žiaci, i nasýtené deti bohatých radných pánov mestských. Všetky, sťa by urieknuté, idú za ľuďmi, ktorí sľubujú: veľkosť, krásu a slobodu.
Rodičia, podľa toho, akej sú povahy, bránia ich pred urieknutím bozkami alebo bitkou. Kričia a zamykajú v pivnici alebo sa maznú s nimi a dary im dávajú. No vhodný spôsob nikto nevie nájsť. Ustaraní otcovia tiež sa nevedia vzmôcť na nijaký spoločný rozumný liek. Akosi hanbia sa o tom nahlas hovoriť. Veď ako je svet svetom, ešte nikdy nebolo trápenia s deťmi. Toľko vážnych starostí, toľko ťažkých vecí nesie každý dospelý človek na svojich pleciach, že nemôže myslieť ešte aj na deti. Postačí, keď im zanechá dedičstvo. Oddávna bolo zvykom u otcov skutky svojich detí pokladať za malicherné a bezvýznamné.
Tajomní, divní pavúci využívajú to, rozťahujúc svoje siete bez prekážky. A nikto z ľudí vládnucich, nikto z kniežat či biskupov, opátov, starostov, kapitánov, profesorov, 'kňazov, bakalárov nepozoruje hrôzu a dosah udalosti, ktorá sa rozvíja pred ich očami.



X. MILENKA.


Kráľ trubadúrov Viliam Divini, cestujúc na želanie Jána de Brienne do Sampanie, stretával na každom kroku húfy detí, tmoliace sa po cestách. Jedinký pozorný pohľad by bol postačil na zistenie, že akási neobvyklá príčina ich rozrušuje. Ne-naháňaly sa, ani nehraly na schovávanku. Nedelily sa na dva tábory, aby dobýjaly násypy z haluzí, svádzaly potýčky, zahá-dzaly protivníka šuškami alebo guľami z piesku. Upútané, zahovorené neobracaly hlavy, aby sa zadívaly na bohatý sprievod speváka, na hlavu, ozdobenú vavrínovým vencom, a mulice, pokryté prikrývkami. Nevystieraly ruky s prosbou o dar. Hovorily o čomsi so zápalom, potom zrazu zmlkly a nehybne hľadely ďaleko pred seba. Prach ich zahalil, zastrel, lež v nasledujúcej dedine uprostred cesty radil sa nový podobný húfik.
Divini nevenoval tomu ani najmenšiu pozornosť. Nikomu a nikomu, nuž ani jemu neprišlo na um pripisovať dôležitosť počínaniu najmladšej vrstvy spoločnosti, zaväzujúcej sa pri nohách dospelých. Kráľ trubadúrov myslel na svoje posolstvo, či bude korunované úspechom. Keby sa podarilo dostať sa do Svätej zeme s družinou grófky Šampanie, nemal by nijaké výdavky. Kto vie, či by nemal vstúpiť do jej služieb, a nie do Jánových?
Cestoval do Genuy, rozhodnúc sa čiastku cesty vykonať po mori. Obával sa pre svoj hlas prudkej zmeny horského podnebia na štítoch alpských. V Genue ukázali mu kanceláriu známych benátskych armátorov Huga Ferreusa a Viliama Porcu-sa, ktorí mali najlepšie lode a udržovali spojenie medzi pobrežím Talianska, Francúzska, Afriky a Malej Ázie. Hoci táto
9 Bez zbrane sv. I.
129
mohutná spoločnosť bola známa na celom svete, jej kancelária v blízkosti prístavu bola špinavá a ošarpaná. Keď „božský" Divini, jagajúci sa svojím zlatým vavrínom, vkročil ta domáhať sa oddeleného miesta na palube, miesta, ktoré by bolo chránené od vetra a pritom nebolo by dusné, na opačnom konci tmavej, zadymenej, zápachmi korenia presiaknutej izby niekoľko mužov úporné sa hádalo, nevenujúc najmenšiu pozornosť šľachetnému príchodziemu.
— ... Počúvam, že priháňajú viac ako polovicu dievčat! — kričal jeden z nich.
— Veď som hovoril, že majú byť samí chlapci! Čo si s nimi počnem?...
— Ticho, pst, pst, — upokojoval druhý, — nik vás nenúti brat dievčatá... Sami ich dobre umiestime. Je to tovar stále hľadaný...
— Musím mať miesto chránené od vetra, ale božechráň pod palubou, lebo neznášam dusnotu, — vyhradzoval si Divini.
— Vaša Vznešenosť bude spokojná, naše lode nemajú sebe rovných, — uisťoval zástupca Huga Ferreusa.
G ale ja maia vyplávať o dva dni a Divini mal času túlať sa po meste. Prineskoro začal uvažovať, či dobre urobil, keď sa rozhodol loďou cestovať. Čo ak víchry morské ukážu sa pre jeho vzácne hrdlo nebezpečnejšími než horské? Pre každý prípad bude treba zásobiť sa teriakou, zázračným liekom, v ktorého tajomnej miešanine je aj jed z hada rajského.
Môžbyť tej teriake, ťažko zadováženej, draho zaplatenej, vďačil kráľ trubadúrov za pokojnú a rýchlu prepravu. V Mar-seille opustil galeju, plný uznania pre spoločnosť Ferreus a Porcus, a ďalej už cestoval buď na mulici, buď sa dal pohodlne niesť v najatej lektike. Trpko sa rozhliadal po okolí. Stopy krvavej vojny medzi katarmi a katolíkmi bily do očí na každom kroku, zohyzďujúc a smútkom napĺňajúc od prírody radostnú tvár provensalskej zeme. Všade sa černely pohoreliská, trčaly šibenice, belely nezahrabané, roznesené kosti. Z mnohých osád ostaly len spomienky a zrúcaniny. Sama zaťatosť náboženská nebola by narobila toľkú skazu, lež pod jej pláštikom pracovali
iní činitelia. Stará, vzájomná animozita Normanov a Proven-salcov zosilňovala dravosť útokov, zväčšovala odpor miestneho obyvateľstva. Táto plamenná nenávisť privádzala najkrajšiu zem Francúzska, kolísku starej kultúry, do záhuby, v dôsledku čoho jej literatúra i jazyk zahynuly navždy. Normani zvíťazili nad juhom.
Po nepočetných, zachránených krčmách zbedačení ľudia rozprávali si o prežitých úzkostiach. Nahlas preklínali katarov, pôvodcov nešťastia, a v pohrome, pustošiacej kraj, videli trest Boží zato, že nevyhnali heretikov hneď. S hrôzou vyprávali, ako pán Roger de Foix, vnuk veľkého križiackeho bojovníka, zničil a vydrancoval opátstvo Pamiers, ktoré bolo známe svojimi prekrásnymi pamiatkami. Jeho žoldnieri dodrúzgali sväté sochy a strieľali z kuší do figúry Krista, vykrikujúci „Vykúp sa!"
. . . Bože, buď milostivý nám hriešnikom!...
Bili sa do pŕs skrúšene, lež o chvíľku neskoršie, poobzera-júc sa obozretne, rozprávali potajomky a nahnevane o sto razy strašnejších zločinoch, páchaných na rozkaz pána Šimona de Montforta, veliteľa križiackej výpravy proti katarom čiže albi-géncom. Sám Antikrist by sa mu nevyrovnal. Bezbožný pán de Foix ničil síce sochy, olúpil mníchov a nahých vyhnal z kláštora, ale pán de Montfort stovky mužov, žien a detí dal nastoknúť na drúk, trhať koňmi alebo páliť na volnom ohni. Pán de Montfort nemal času rozlišovať vinných od nevinných. Ponechával túto prácu Bohu, posielajúc všetkých bez rozdielu pred Jeho tribunál.
... Bože, buď milostivý nám hriešnikom! ...
... Ä všetko preto, že ten Lucifer do svojich rúk chcel dostať mesto Toulouse, — dokladali starší, kyvkajúc hlavami.
V poslednom čase v nešťastnom kraji zjavovali sa dosť početne bielo-čierni mnísi z novozaloženej rehole dominikánskej. Na rozdiel od jestvujúcich už kláštorov boli chudobní a v apoš-tolovaní neobyčajne horliví. Oni prehovorili pápežských legátov, aby sa zriekli bohatých sprievodov a svojím bohatstvom neklali oči chudobe. — Pán náš, — hovoril zakladateľ rehole
9'
131
Dominik, — kázal Petrovi pásť svoje ovce. Ale nič nespomenul, aby ich Peter strihal. Buďte chudobní a tichí, ako bol pokorný Kristus!
Pápež Inocent III. veľa dobrého očakával od dominikánov. Rozhorčený zločinmi svetských pánov, ktorí si pod pláštikom nábožnosti vybavovali svoje osobné účty, sveril bielo-čiernym bratom ničenie herézy. Prísni na seba aj na iných, vycvičení v dokazovaniach teologických, ponavštevovali celý kraj, nazreli do každého kúta. Obyvateľstvo hľadelo na nich s úctou a nepokojom. Vedelo sa, čo môžu očakávať od cudzieho baróna alebo vlastného opáta. Ale nová milícia pápežská bola ešte kartou neznámou.
Kráľ trubadúrov ľahostajne, bez najmenšieho pochopenia vypočúval na zastávkach rozhovory, prizeral sa ľuďom. Odohrávajúce sa udalosti ho vôbec nezaujímaly. Vojna sa mu hnu-sila a nudila ho ako každého umelca, ktorý sa cíti vtedy menej dôležitým a nepotrebným. Kadejaký žoldnier je v boji vzácnejší ako najslávnejší spevák. Vo vojnovom požiari komuže by sa chcelo počúvať múzy?
Hnal svojich ľudí, aby čo najskôr opustil neveselý kraj. Keď napokon prekročil hranice Šampanie, zdalo sa mu, že sa z pekla dostal do raja. Táto provincia oddávna nevidela vojnu a v celom Francúzsku bola známa svojou zámožnosťou a hojnosťou. A bohatí boli v nej nielen urodzení páni. Ani ľud netrel biedu. Nikde si nestretol rovnako starostlivo vystavané dediny, čisté mestečká. Dvor grófa Tibalda z Troyes vynikal vznešenosťou a duchovnou výškou. Iní baróni hovorili o ňom so závisťou, nazývajúc Šampancov kupcami. Nezávisle totiž od slávnych viníc a prirodzenej úrodnosti pôdy veľké každoročné trhy v Troyes a Provins, priťahujúce obchodníkov z celej Európy, ba aj zpoza Európy, tvorily nevyčerpateľné zdroje príjmov. Takéto trhy nemával ani kráľovský Paríž, ani nijaké iné mesto. Bohatstvo, hrnúce sa nie cestou vojenského násilia, ale pokojnou cestou obchodnou, každoročnou a obvyklou ako žnivá, rozkladalo sa rovnomerne na všetkých obyvateľov, vytváralo ovzdušie priaznivé pre rozvoj vied a umenia. Najmä že panu-
júca dynastia grófov Šampanie mala za sebou viac než dvesto rokov ničím neprerušeného vladárenia.
Spevák Divini s netajeným nadšením a závisťou obdivoval tento dôkladný blahobyt, nenarúšanú bezpečnosť a pokojnú eleganciu. Ej, dvory kniežacie, ej, zámky talianske! Zdeptané ustavičnými vojnami, vpádmi, raz svojich, raz cudzích, podobnejšie sú zničenej Provenci než šťastnému sídlu grófa Tibalda.
Na veži zámku v Troyes, v astronomickom observatóriu, už desiaty astrolog trávi noci, skúmajúc tajomstvá neba. Pri svojich bádaniach mohol používať zápisky, zanechané svojimi predchodcami, písma, ležiace v najväčšom poriadku, nikdy ne-vyrabované cudzím žoldnierom alebo domácimi lúpežníkmi. V pivnici zarastaly machom sudy s najvýbornejším vínom a v utešenej knižničnej sále postupne hromadily sa knižky. Šírila sa z nich vôňa starej kultúry a myslenia ľudského, zameraného ďalej ako na dočasnosť.
Táto knižničná sála bola obľúbeným miestom pána Tibalda V., grófa Šampanie. Nebol ešte starý, ale bol už zodratý a nehybný. Trápila ho choroba, zvaná chorobou križiackou, pretože ju priniesli z Východu križiaci, najmä tí, čo ostanúc v Svätej zemi, nedodržali sľuby čistoty. Preto turnaje a lovy nevábily už grófa, ktorý sa zúčastňoval na nich len ako divák. Najradšej sa zamestnával knihami.
Najmladší a jediný žijúci syn Tibalda V. bol nedochodča príjemnej, lež ako by vyblednutej tvári. Lepšie vyzeral v komnate s violou v ruke, než na koni so zbraňou. Nesmieme mal rád hudbu a spev; sám skladal piesne a bol pyšný na to. Jánovi de Brienne podarilo sa raz nastrčiť niekoľko svojich piesní, složených na počesť Blanky, a nahovoriť nepodarencovi, že sú jeho dielom. Celý dvor ich potom spieval na veľkú radosť oboch milencov.
Ináč bol to dobrý chlapec, nezavadzajúci nikomu". Rodičia s nepokojom mysleli na jeho budúce vládnutie, no on si tým netrápil hlavu. Ak sa ho občas zmocňovaly pochybnosti o schopnostiach, potrebných na splnenie úlohy Tibalda VI., od-
chádzal na vežu k astrologovi Jakubovi Pochardovi posilniť sa uistením o šťastnom horoskope.
Učený Jakub Pochard, obývajúci observatórium na veži ako dvorný astrolog, bol mužom vedomostí skutočne dôkladných. Skôr by si bol zaslúžil meno astronoma, ale jeho zamestnávatelia nevážili si ten rozdiel. Hoci Tibald V. svojím myslením prevyšoval všeobecnú úroveň kniežat a barónov, neprišlo mu na um žiadať od astrologa niečo viacej ako výstižnú vešt-bu udalostí, ktoré maly nadísť, určenie dní šťastných a nešťastných, dní dobrých na púšťanie krvi alebo na pripúšťame kobýl, ťahanie horoskopov a vystríhame pred hroziacou chorobou.
Jakub Pochard vykonával to všetko najlepšie, ako mohol, výborne predpovedal aj počasie, ba vysvetľoval aj najzamota-nejšie sny. No ozajstnú rozkoš mal z pohrúženia sa do tabuliek toledských, ešte len nedávno prisvojených, opisujúcich položenie planét, zo študovania Almagesty, čiže Veľkej syntaxe Ptolemaiovej, Arabmi sprístupnenej a križiakmi privezenej. A nadovšetko velebil um výtečného matematika Jordána Ne-morária, tvorcu celkom novej, dosiaľ neznámej vedy, kráčajúcej smelo dopredu, nahrádzajúcej neznáme cifry znakmi a literami.
Nemorárius pri svojich objavoch vychádzal tak isto z kníh arabských, učenému astrologovi prichádzalo teda na um, že všeobecne rozšírený názor o pohanoch ako temných a hlúpych synoch Beliála nebol spravodlivý. Veď tí pohani prevyšovali vedou latinský Západ o celé svety! Ale svoje úvahy nahlas nevyslovoval, obávajúc sa pohoršenia.
Grófka Blanka bola živým opakom syna a muža. Pochádzala zo starej rasy Merovingov, narodená a vychovaná pod horúcim nebom baskickým; bola teda tmavá a štíhla ako orech. Roky ako aj početné materstvá (tri dcéry boly už vydaté, dvaja synovia padli, bojujúc kdesi po svete nepotrebne, z obvyklej rytierskej ochoty) nezanechaly stopy na jej pleti a postave. Šťastnejšia bola než milenec, lebo šedivejúce vlasy mohla tesne zakryť čepcom. Krv pod hladkou kožkou ako by jej prudko bola kolovala. Postavu mala plnú a pružnú, čelo nízke a široké, silné
oblúky čiernych obŕv, srastené ako u chlapa, orlí tenký nos, odvážne oči. Pod zovňajším plástom prísnoty a vznešenej vážnosti skrývala mladistvú živosť. Početný svoj dvor držala pevnou rukou, vzbudzujúc úctu a postrach. Voči dvorankám bola štedrá, lež neúprosná, keď išlo o mravy. Prekrásne veno dávala vydávajúcim sa dvorankám, lež hanebne vyháňala, predtým dajúc vybičovať, nešťastné, ktorým sa prihodilo zhrešiť. Nesmierne dbala o dobré meno a hoci bližší pošuškávali si svojho času o jej dôvernom pomere s rytierom de Brienne, všeobecne ju pokladali za vzornú manželku a matku.
Viliam Divini, dostanúc sa na dvor, koril sa pred ňou s úctou, ona však hľadela naňho zvysoka, s tou pohŕdavou zhovievavosťou, akou ženy vysokého rodu obdarúvajú umelcov. „Božský" Viliam čakal pokojne, kým sa ten pomer zmení, ne-vysvetľujúc hneď skutočnú príčinu svojho príchodu.
... Počul som tak mnoho o dvore šampanskom, že cestujúc po Francúzsku, nemohol som si nedožičiť cti osobne sa presvedčiť, nakoľko skutočnosť prevyšuje povesť, — oznámil po príchode.
To vysvetlenie najúplnejšie uspokojilo Tibaldovcov, otca i syna. Najmä mladý bol natešený z príchodu speváka. Držal ho u seba celé dni, nútil ho počúvať svoje piesne a spytoval sa na jeho mienku. Viliam chválil hlasité, zíval potajomky a rozmýšľal, ako by sa mohol priblížiť k Blanke.
Ukazovalo sa to ťažším, než si myslel. Grófka bola hrdá. Celé dni rozmýšľajúc o veciach len jej známych (ako si namýšľala), vysedávala pri krosnách a vyšívala zlatom a perlami kostolný ornát. Dvoranky sedely pri nej, skromne klopiac oči, keď sa blížil niektorý z mužských.
Večery trávili všetci spoločne vo veľkej sále poľovníckej, osvetlenej ohňom, horiacim v kozube. Otec Tomáš, kaplán, rozprával všetkým známe povesti o Elidorovi, ktorý polovičku života strávil pod zemou s trpaslíkmi alebo o križiakoch Got-frídovi a Tankrédovi. Prítomní poznali vopred každé slovo, ale počúvali ochotne, lebo povesti boly pekné. Kedy-tedy astro-log Jakub Pochard schádzal so svojej veže a zamiešal sa do roz-
hovoru. Bezfarebným hlasom upovedomoval šľachetných poslucháčov, že parížski učenci predpovedajú skoré zatmenie slnka...
— Nemožné!? Azda sa blíži nejaká nová pohroma?
— A znova sa bude treba skrývať po pivniciach, aby človek nepozrel na nebo!?
— Učenci parížski, — vysvetľoval astrolog, — tvrdia, že na zatmenie slnca možno hľadieť bez obavy ochromenia, len si treba zakryť oči čiernou tenkou látkou alebo začmudeným sklom ...
Kaplán udrel sa rukou po kolene.
— Ajhľa! — zvolal uspokojene. — Teda aj učení páni, ná-klonní k heréze, priznávajú, že zatmenie slnka je dielom sa-tana?!
— Vôbec nie, — vzbĺkol Pochard, — vôbec nie . ..
— Akože?! Nepovedali ste, že cez čiernu záclonku možno hľadieť na ono malefícium bez obavy? Kde čerň vstupuje do hry, tam prítomnosť diabla je zrejmá. On má záľubu len v temnote, kým oblasťou Božskou je svetlo ...
— Ale veď tu ide o ochranu zraku! O oslabenie účinku lúčov! — vykrikoval astrolog od vzrušenia škrekľavým hlasom.
— Aj ja to tak rozumiem. Premôcť čerta jeho vlastnou zbraňou. Len či sa sluší kresťanovi používať takúto zbraň?
— Nech sa teda Vaša Velebnosť nikdy neskrýva do tône pred slnkom, lebo by sa dala do známosti so satanom, — odpovedal napajedený astrolog a odchádzal bez rozlúčenia. Na schodoch nahlas šomral, že hoci by mal ešte desať rokov sedieť na veži, nikdy nesíde; milšia mu bude samota, než by mal počúvať táraniny. Kaplán kýval hlavou od rozhorčenia.
— Neradi, veru neradi uznávajú Pravdu predvečnú. . . Och, tá veda!
Hľadel šikmo na grófa pohľadom, plným výčitky. Tibald V. sa pretváral, že to nevidí.
— Nemôžeme ostať bez astrologa, — ozvala sa zrazu Blanka. Rada predkladala každú vec jasno a proste.
— Ja to nehovorím, — dudral splašený kaplán, — len sa mi zdá, že by sa dalo nájsť pobožnejšieho ...
— Múdrejšieho nedostaneme. Aj kráľ nám závidí Pocharda. •Či sa voľakedy zmýlil? Sama sa neraz čudujem, že tak vie vystihnúť ...
— A sny ako vysvetľuje! — poznamenal Tibald syn. — Pamätám sa, niekoľko dní pred vaším príchodom, — obrátil sa k Viliamovi, — snívalo sa mi, že pes po mne skákal a potom sa pásol na tráve ako kôň... Prosil som pána Pocharda, aby mi vysvetlil význam sna... Nepripomínam si už ako povedal, lebo veľmi učene to bolo, ale viem, že ukazovalo to úplne na váš príchod ... úplne . ..
— Šľachetný rytier Ján de Brienne, terajší kráľ jeruzalemský, ráčil mi raz rozpovedať svoje veľmi divné a prorocké sny,
— riekol ako by mimochodom, — lenže ja som ich nevedel vysvetliť.
Nadhodil meno Jánovo po prvý raz, len tak, na skúšku. Potajomky, ale pozorne pozoroval pritom Blanku. Osvetlená s jednej strany ohňom, horiacim v kozube, s druhej strany lu-čivom, zastoknutým do železného stojana, nakláňala sa ako obyčajne nad robotou. Och, ako sa zachvela, ako jej udrela krv temným rumencom do tvári!
— Pichla som sa, — poznamenala.
Červená kvapka sa zjavila na prste, len-len že jej nepoškvrnila snehovú beľ ornátu.
Priložila prst k ústam a vrátila sa k práci.
Starý gróf ožil.
— Poznáte de Brienne!? Videli ste ho? Všetci sa tešíme z jeho povýšenia, ale nám chýba dobrý spoločník ... Dvor ako by ani nebol ten istý, odkedy ho tu niet... Lebo viac času strávil u nás než doma ... Všetci sme ho radi mali, ba ani grófka nebola voči nemu spurná, ako je voči iným . ..
Rozosmial sa vľúdne. Filozof alebo je slepý? Hodváb, husto pichaný ihlou, šuchoril.
— Zvedavý som, ako mu chutí koruna? —- pokračoval gróf.
— Náhliť sa príliš za ňou nenáhlil. . .
— Veľmi je zamilovaný? — spýtal sa Tibald syn, smejúc sa hlúpučko.
— Do koho? ... — dozvedal sa Divini, ako by nerozumejúc. Ihla, vykonajúc niekoľko okrúhlych pohybov, znehybnela.
— No predsa do verenice! Do kráľovnej!...
— Ach, tá mladica ..., — Divini nespúšťal oči s rúk, ktoré nečinne odpočívaly na výšivke. — Videl som jej obraz... Je na ňom . ..
Bezvládne ležiace ruky sa chvely. Trubadúrovi sa zdalo, že volajú: „Konč! Konč! Hovor!"
— Je na ňom málo spanilá.. . Ale obraz nemusí byť verný...
— Ktože videl niekedy verný portrét? Teda nie je veľmi zamilovaný, čo?
Divini uvažoval chvíľku.
— Práve naopak, — riekol rozhodne. — Miluje ako blázon, ako trubadúr, ako Tristan... Viem o tom, lebo som s ním často býval...
— Ho, ho! — divil sa gróf.
— Nič divného, také šťastie sa nenaskytne každý deň! — potvrdil pokojne kaplán.
Hodváb znova šuchoril. Ihla mihotala sa bleskorýchle, horúčkovité, hore, dolu, po vzorke, mimo vzorky.
— Aj pri takej láske, — ozval sa znova gróf, — nebolo mu náhlo odcestovať. Bezmála pol roka sedel vraj v Ríme?
— Nie zo svojej viny. Keby bol mohol, bol by letel k milovanej ako vták. Nepremožiteľné prekážky . . .
— Čas je už na odpočinok, — zasiahla tvrdo grófka, po-vstanúc.
— Ó pani matka! — skríkol Tibald syn so žiaľom. — Ešte nie je neskoro! Mal som dnes zaspievať novú kanzónu, ktorú mi náš hosť opravil.
— Kanzóna je prekrásna, — uisťoval zdvorilo Divini.
— Zaspievaj ju teda, — pristala Blanka, znova si sadajúc do kresla.
Nohou odtisla krosienka a meravo hľadela do ohňa. Tibald
spieval tenkým, piskľavým hlasom. Bol nesmierne spokojný so sebou. Díval sa na dvoranky, hľadajúc v ich očiach obdiv. Napokon skončil a sadol si. Divini vstal.
— Ak Vaše Vznešenosti dovolia, — riekol, — aj ja zaspievam kanzónu, tú istú, ktorú som naposledy spieval šľachetnému rytierovi de Brienne.
Čierne oči zpod čiernych srastených obŕv pozrely na neho bez obvyklej smelosti. Divini vzal violu z Tibaldových rúk.
... Keď sa blíži jeseň, vzrastá v srdci žiaľ za pominutou jarou ...
Keď sladké strapce fažia vinice, srdce najsilnejšie precituje ľúbostný oheň ...
... Krásny Amor, dožič mi ešte užit bezstarostných úsvitov radosti...
... Nezhášaj zore, dníček milovaný.
... Súmrak, nebud prináhlivý... Keď vášnivá túha po láske morí, kto by si (a vidief žiadal?
Hlas jeho zvučal ako zvon, potom prechádzal do šepotu. Celé svoje vysoké umenie, celú silu výrazu a citu vložil spevák do slov piesne. Keď skončil, dlhší čas bolo ticho.
— Toto je spev, a nie tvoje miauvkanie, — obrátil sa gróf k synovi.
Tibald očervenel ako rak. Slzy sa mu zjavily v očiach.
— Šľachetný mladý pán, až bude v mojich rokoch, bude ešte lepšie spievať, — presviedčal Divini.
Chlapec pozrel na neho s vďačnosťou a nadšením.
— Nie, nie! — spieral sa. — Ja nikdy tak nebudem vedieť ... nikdy!...
Rozplakal sa a vybehol z komnaty. Bez slova, bez pohľadu smerom na speváka vstala Blanka a vyšla za ním. Dvoranky sa postrhávaly, odprataly krosná, hodváb a rezko pobehly za svojou paňou.
— Hej, to je spev ..., — dudral starý gróf s uznaním. —
Nedivím sa, že vám dali vavrínový veniec ... Sám by som ho dal... Je to pekné ...
— Nijaký vavrín by mi nespôsobil toľko radosti ako podobné slová, vznešený pane.
Kaplán vzdychal ustarostene.
— Veľmi pekné, — uznával, — ale strašne svetské ... Radšej by som počúval nábožné, budovateľské ...
— V tejto kanzóne niet predsa nič neslušného, — bránil sa Divini. — Kedysi ju ráčil poslúchať kardinál Colonna ...
— Ja viem, ja viem, nič neslušného . .. Ale veľmi svetské ...
Otec Tomáš zvŕtal sa nepokojne, nevediac sa vyjadriť, o čo mu ide. 2e nie po nebeskej blaženosti je tá vášnivá túžba.. .
— Veľmi svetské, — zopakoval ešte raz, cupkajúc užialený do svojej izbičky.
— Ryba chytá háčik, — myslel si s uspokojením trubadúr Viliam, keď grófka s dvoma dvorankami vyšla na krížovú chodbu, kde hosť podľa každodenného zvyku vypočúval poetické pokusy mladého Tibalda.
— O čom sa rozprávate? — zaujímala sa dosť úprimne.
— Pýtam sa, či sú moje básne niečo hodné? — vzdychol syn.
— Šľachetný, mladý rytier má nevšedné, neobyčajné schopnosti, — vyslovil svoju mienku Divini. — Niektoré z jeho piesní sú veľmi vydarené. Napríklad:
... Keď sa moja milá zjaví pri kríčku ružovom ...
Bola to jedna z piesní, složených kedysi Jánom, nastrčených Tibaldovi. Viliam vedel o tom.
Blanka stála chvíľku nehybne.
— Tibald, syn môj, — riekla, ako by jej to zrazu bolo prišlo na um, — zaskoč na vežu k pánu astrologovi a spýtaj sa, či sa zajtrajší deň hodí na podsýpanie kvočiek.
Mladík, spokojný s predošlou pochvalou a veľmi nespokojný s rozkazom, odišiel. Blanka podišla ku kamennému zábradliu krížovej chodby a zahľadela sa na šíru dolinu.
— Môžete ísť k svojej práci, — pohodila dvorankám cez plece.
Odišly. Blanka a Viliam ostali sami. Grófka nepokojne obracala v ruke almuženku. Vysoký, biely čepiec na hlave sa jej triasol. Divini nemienil jej uľahčiť začať rozhovor. Zdvorilo sklonený čakal.
— De Brienne je teda taký zamilovaný? — spustila prudko. — Odkiaľ to viete?
— Z vlastných úst šľachetného rytiera, vlastne milostivého pána.
— Zdôveril sa vám? — ťažko vyriekla s pohŕdavou nedôverou.
— Áno, zdôveril sa mi.
— Udivuje ma to.
— Neprávom, vznešená pani. Komuže sa možno bezpečnejšie zdôveriť, ak nie trubadúrovi? Pre rytiera človek vtedy je určitou hodnotou, keď správne narába mečom. Pre kňaza, keď sa modlí, kaja a verí. A pre trubadúra, keď miluje. Láska je našou oblasťou. Poznáme jej divné výhovorky, jej tajné cestič-s ky, masky, ktoré rada používa ... Nie je nám cudzia nijaká ľúbosť ... Nie sme lekármi lásky, ó nie, len spovedníkmi...
— Pekní spovedníci, — zasyčala, — rozhlasujúci, čím sa im zdôverili!
— Mýlite sa, vznešená pani. Opakujúc, čo som povedal, splnil som len vôľu svojho priateľa a pána.
Ustúpila rozhorčená.
— De Brienne chcel, aby ste hovorili o jeho citoch napravo a naľavo?
— Chcel, aby ste vy o nich počuli.
Prudko sa trhla, pustila almuženku. Rýchlo sa sklonil, aby ju zdvihol. Podávajúc jej vrecúško, zhrozil sa výrazu jej zblednutej tvári.
— Mne, — spýtala sa bez dychu, — mne ... kázal hovoriť o tom, že miluje tú ... tú...??
— Či som to povedal? (Viliam nebol rozrušený ako ona, lež výborne panoval nad sebou). Milostivý pán nenávidí svoju
verenicu. Cíti k nej odpor. Preto tak dlho ostával v Ríme, hoci poslovia naliehali.
Priblížila sa celkom k nemu. Oči jej blčaly. Dýchala mu priamo do tvári. Bola prekrásna a hrozná. Zasyčala:
— Teda koho miluje?
— Len vás, pani.
Povedal to smelo, ale na každý prípad odtiahol vavrínom ozdobenú hlavu! Udrie, neudrie? Hra bola nebezpečná. Grófka sa mohla uraziť, potupiť opovážlivca, kázať ho vsotiť do žalára.
Lež jej city boly silnejšie než hrdosť. Zohla sa vnútri, prelomila, bezvládne sa oprela o zábradlie.
— ... Mňa ..., — zopakovala polohlasne.
— Na jeho rozkaz som prišiel, — rozvádzal Divini pateticky, ako by deklamujúc verš. — Naozaj, belorukú Izoldu nemilovali tak nežne ako vás! Koruna a panovanie nič preňho neznamená. Jeho myšlienky blčia ako požiar. Keď hovorí o vás, hlas má chrapľavý ako jeleň za ručania... Keď hovorí o vás, jeho mužské ruky sa chvejú... Keď hovorí o vás, oči sa mu rozžarujú... Keď hovorí o vás, srdce mu tak silno tlčie, že sa mu obrnenie ohybuje ...
Z deklamácie prešiel na spev. Tibald, ktorý sa práve vrátil, načúval s nadšením.
— Cie je to? Cie je to? — spýtal sa, keď Divini skončil.
— Moje, prosím. Taký skromný chválospev ...
— Chcel by som aspoň raz v živote podobný složiť! A Po-chard hovorí, že ani zajtrajší deň, ani celý tento týždeň sa nehodí ...
— Nehodí sa? ... — zopakovala Blanka, s námahou usilujúc sa rozpomenúť, na čo sa vzťahovaly tieto slová.
— Áno, lebo mesiaca ešte stále ubúda... Až budúceho týždňa...
— Pravdaže, mesiaca ubúda ... Nemá sa nič začínať...
Pozrela na Viliama ako by s výčitkou, že v zlej štvrti jej
povedal o vernej láske Jánovej.
— Čo myslíte, šľachetný pán manžel, o Tibaldovi? — nad-142
hodila Blanka o nejaký čas. Ako obvykle sedela nad robotou, ale vzoriek neveľa pribudlo za posledné dni.
— Čo myslím o Tibaldovi? — zopakoval gróf. — A čože mám myslieť? Známe je, že je pochábeľ.
— Takto sa nemá hovoriť, — pohoršovala sa. — Tibald nie je vôbec hlúpy. Len hlavu má zmätenú hudbou a spevom... Ten trubadúr veľa zavinil. Ustavične je s Tibaldom a počúva jeho pesničky.
— Škoda, že nie naopak. Nazdávam sa, že trubadúr onedlho odíde.
— To už nič nepomôže. Poznám chlapca. Jediný spôsob vytrhnúť ho odtiaľto, ukázať mu hrdinské činy, slávne miesta . .. Čože tu vidí? Kde má nabrať chuti bojovať?
— Dávno som to chcel urobiť, ty si bránila, že je posledný, že je chorľavý, že tamtí zahynuli...
— Ani dnes ho samotného nepustím. A keďže vidím potrebu, pripravená som s ním ísť.
Tibald V. natoľko sa začudoval, že až z kresla vstal.
— Kam?!
— Dávno som sa zaviazala sľubom, že vykonám púť k Svätému hrobu, o čom som vám, šľachetný pán manžel, nehovorila, lebo sa nenaskytla príležitosť... Šli by sme s Tibaldom spoločne. Ja sa budem modliť, mysliac na spasenie duše, chlapec si zatiaľ oči popasie na bojovníkoch ...
Muž hľadel na ňu ako na šialenú.
— Veď Svätý hrob je v rukách pohanov?!
— Povoľujú ho vraj navštevovať.
— Budeš prosiť mohamedánov o dovolenie?! Ty?! Z domu navarského!? Nebolo medzi tvojimi jedného, čo by nebol bojoval s pohanmi, a teraz ich budeš prosiť. Vstupné platiť? Blanka!?
Nízko svesila hlavu, zmätená, lež neústupná.
— Neviem, ako je to s tým povolením, ale trubadúr hovoril, že putovať slobodno. Dajte ho zavolať, nech povie.
Privolaný Viliam potvrdil slová grófkine. Šľachetný rytier de Brienne, to jest milostivý pán, zamýšľal podpísať dohodu
(jeho predchodcami vraj pripravenú) poskytujúcu sultánovi značné ústupky za slobodný prístup pútnikov k Hrobu.
Starý pán sa rozhneval nadobro, čo sa mu zriedkavo stávalo.
— Ústupkami začína de Brienne svoje panovanie!? Neočakával som to! Sám by vám bol o tom hovoril?
— Ó nie, — odvetil obozretne Divini, — milostivý kráľ hovoril to na audiencii u svätého Otca. Všetci v Ríme opakovali jeho slová s nemalou útechou. Veľa šľachetných pútnikov, rytierov i žien, hodlá využiť túto možnosť.
— Vôľa vaša, pán manžel, je pre mňa rozkazom, — uistila ho Blanka. — Urobím, ako rozhodnete.
Tibald V. trpko sa usmial.
— Boh vám zaplať, — riekol Viliamovi, — za prinesenie týchto vzácnych zvestí. Ak grófka chce splniť sľub, ktorý, ako počúvam, učinila, — ja jej nebudem prekážať...
A skutočne jej neprekážal. Sám oznámil dvoru, že v polovici leta grófka odcestuje do Svätej zeme splniť dávny sľub. A hneď sa začaly robiť prípravy. Odchádzajúcu mal sprevádzať bohatý sprievod, primeraný postaveniu pánov Šampanie a kráľov Na-varry. Päť rytierov, tiež toľko zbrojnošov, dvadsať halapartní-kov, desať dvoraniek. Divini sa rozhodol, že v najbližšom čase odcestuje do Ríma a v určenom čase stretne sa s grófkou v Brindisi, aby spoločne s ňou ďalej cestoval. Toto posledné bolo jedinou útechou mladého Tibalda, ktorého nečakaný úmysel matkin veľmi znepokojil. Jemný mladík neznášal neznáme veci, a o dobrodružstvách ľúbil len spievať. Keby ho nechali doma v pokoji! Usiloval sa opatrne naznačiť matke, že radšej keby sama cestovala, ale jediný ostrý pohľad jej čiernych očú zmaril jeho nádej. Nepokúšal sa už odporovať.
Otec jeho, Tibald V., astrolog Pochard, kaplán a Viliam Divini rozprávali sa večierkami o zamýšľanej ceste, Blanka mlčiaca a uzavretá ako obyčajne sedela nad svojou výšivkou. Nič sa naoko nezmenilo v loveckej zámockej sále. Kto by sa však pozornejšie zadíval na grófku, ľahko by zbadal nepokoj, ktorý
ňou lomcoval. Navliekala perly na ihlu a spúšťala ich nazad do škatuľky, ktorú mala na kolenách. Skrúcala nitku niekoľko ráz, potom ju netrpezlivo trhala a navliekala znova ihlu chvejúcimi sa prstami. Nútila sa do práce a hneď ju zas odkladala, pretierajúc si oči s výrazom ustrnutia. Bo z húštiny listov, tvoriacich ornament, zo zamotaného vzoru výšivky vynárala sa neústupne istá nenávidená, hoci neznáma ženská tvár. Blanka zúrivo pichala do nej ihlou, no nepomáhalo to. Úzunká, chu-dučká tvárička, ako ju podľa portrétu opísal Divini, polodetská tvárička jeruzalemskej kráľovnej, Jánovej zákonitej ženy. . .
Divná vec, ešte nedávno o nej rozmýšľať nebolo natoľko mučivé. Rok sa míňal, čo Ján odcestoval, donútený kráľom Filipom prijať ruku dedičky jeruzalemskej. Láska ich dvoch sa skončila, pretrhla. Daromné je ďalej o nej snívať. Co bolo, nevráti sa nikdy. Blanka nepatrila k ženám, ktoré sa zožierajú v neužitočnom žiali. Pomohla jej hrdosť. Zahlušila lásku vôľou. Túhu sýti nádej. Keď niet nádeje, srdce sa ľahšie zahojí. Ale pricestoval Jánov posol a všetko mŕtve znova ožilo. Ján pozýval ju k sebe. Búril sa proti osudu, nepristával na rozlúčenie, nechcel uznať ich lásku za skončenú. Ján ju miloval ako za-dávna. A po tom odkaze rezignované, zahlušené city Blankine vybuchly stonásobne. Schvátily ju ako požiar, zahalily celý svet. Milý, s ktorým sa navždy rozlúčila, vstal z mŕtvych. Zil a privolával ju! A hneď žatým zjavovala sa neunikajúca družka vzkriesenej lásky, páliaca, bolestná žiarlivosť. Žiarlivosť na ženu, s ktorou bol Ján nútený žiť. Do príchodu trubadúra, kedykoľvek myslela na Jána, potešovala sa, že sa musel s ňou rozlúčiť, aby sa stal kráľom. Teraz dostala táto vec inú tvárnosť. Koruna ustupovala do úzadia, a Ján odcestoval, aby sa stal mužom inej ženy... A bledá hranatá tvárička znova sa ukazovala v svitkoch nití. Bola neústupčivá vo sne i za bdenia ako mora. Úbohá, chorľavá devuška — hračka v rukách politikov, ktorá nemohla snívať ani o láske ani o slobodnej voľbe, ktorá Jána ani nepoznala, ani nehľadala — stávala sa predmetom dusivej, škrtiacej, spínajúcej nenávisti, od ktorej sa roz-bleskovaly v mozgu ohne červené.
10 Bez zbrane sv. I.
145
— Nevystavím sa zlej povesti, — myslela si Blanka, navliekajúc a potískajúc perly, — nebudem sa vídať s Jánom ukra-domky, ale odstránim ju a zaujmem jej miesto. Tak urobím, na kosti svätých Mučeníkov! On je môj! Čo na to, že mám vyše štyridsaťpäť rokov. Som ešte mladá. V milovaní ohnivá. Nebude Ján nikoho iného, len môj. Nezanechám dom ako pobehlica, ale odídem od muža, aby som sa stala kráľovnou. Svätý Otec bude súhlasiť s rozvodom, ak Ján zato prisľúbi, že dobyje Svätý hrob. Len ju odstrániť . .. Ju!
Trhala zamotanú niť zlostným a bezohľadným pohybom. Odstrániť Máriu jeruzalemskú, odstrániť! Nech nestojí v ceste!
Vrodená súdnosť šuškala občas Blanke, že Ján je kráľom len ako manžel kráľovnej, ale chytro odháňala tieto myšlienky. Baróni sýrski ocenia Jánovu vojenskú zbehlosť, Jánov rozum, Jánov meč a vari sa len nezbavia takého kráľa len preto, že zmenil ženu ...
A jej tvár, skláňajúca sa nad bielym ornátom, mimovoľne dostávala taký krutý výraz, že jej manžel, pozorujúci ju nebadane, triasol sa nepokojom. Diabla má v sebe tá žena...
... Odstrániť, ale ako? ... Za bezsenných nocí, keď prebudená, vyhladovaná žiadostivosť nedáva zaspať, pod lebkou snujú sa jej dravé obrazy, primerané obrazivosti dvoch kráľovských vlčíc tej istej krvi ako ona — Fredegondy, Brunhil-dy... Svedomie, spravodlivosť osopujú sa na tie vidiny, snažia sa ich odraziť a zahlušiť. Márne! Vracajú sa dotieravé, presviedčajúce, neodbytné. Zenú krv do líc, odnímajú spánok.
— Je nevinná, — usiluje sa upokojiť seba samú. — Bola som už usmierená, pripravená na zimu staroby. On ma zavolal. Prebudil. Ak odídem, nevrátim sa. Ona mi musí ustúpiť, musí...
Podobné myšlienky pane j majú za následok, že v zámku všetko ide naopak, a dvoranky každodenne sbierajú zamotané nite a čudujú sa, že sa v práci nepokročilo. Predtým grófka rýchlejšie pracovala!
Napokon podobné myšlienky majú aj ten účinok, že raz neskoro večer, keď celý zámok už spí, Blanka z Navarry, pani Šampanie, zahalená do tmavého plášťa, vychádza samotná zo
zámku. Rozhliada sa nepokojne, ako by nebola paňou, ale jednou z tých služobníc, ktorým hrozí bitka za nočné trkotanie. Ide, ako by sa prekrádala. Ide do chalupy čarodejnice Mar-gochy.
Noc je tmavá, bezmesačná, visí nad ňou búrka s hromobitím. Horúci, sparný vietor z juhu veje ako horúčava z chlebovej pece. Stŕha sa prudkými závanmi alebo zrazu tíchne ako by pričupený. Lístie na stromoch hrkoce ako kov. Topole šumia ako tečúce struhy vody. Keď vietor utíchne, šelest stromov umlka. Keď sa vietor stŕha, šuchot sa budí, vzrastá, vzmáha sa nad hlavou, veští búrku. Zlá noc. Nad svetom nízko prele-tujú temné mocnosti. Či ich vysiela spoločne s lúčami ďaleká planéta, ako tvrdí astrolog Pochard? Či sa približuje peklo, posmelené hriechmi ľudskými, ako hovorí kaplán? Nevedno, ale zlá je to noc. Ktorá žena tejto noci počne, nedá život šťastnému človekovi. Ktorá tejto noci porodí, utrápi sa a vydá mŕtvy plod. Zlá noc. Tieň ju neobčerstvuje, tíš nedáva pokoja. Súmrak nezdá sa odpočinkom dňa, ale spoločníkom zločinu. Jedovaté rastliny a vtáci sa trápia, čakajúc na úsvit ako na zmilovanie. Zato voľne sa hýbe sova, netopier, kuvik a ropucha.
V takúto noc pokušenie je silnejšie a odpor svedomia slabší.
V takúto noc dalo by sa myslieť, že Boh obrátil svoju tvár k iným častiam vesmíru a prestala osvecovať zem plnosť Jeho prítomnosti. V túto noc ďaleko na vzbúrenom, zvlnenom mori dejú sa veci strašné ...
Ale Blanka o nich nevie a nemôže vedieť. Ináč nechce o ničom vedieť, čo sa netýka zamýšľanej cesty a Jána.
Psi spoznali paniu, otierajú sa jej o kolená, bežia pred ňou, neposkakujúc veselo ako obvykle. Dolieha na nich očakávaním nabitá dusnota, nepokoj, visiaci v povetrí. Strážnika niet. Blanka vie, že odišiel teraz na opačnú stranu zámku. Počuť ho, ako vytrubuje na svojej veľkej trúbe z kôry. Možno smelo otvoriť malú, tajnú bráničku kľúčom, vyňatým z vrecka, namáhať sa chvíľku so zahrdzavenými závorami a vymknúť sa zo zámku.
Psi, ktorí ostali na dvore, pištia a driapu bránu labami. Tre-
10*
147
ba sa vrátiť a vypustiť ich, nech idú s ňou. Chalupa Margochy stojí neďaleko na svahu pahorku. Vidieť v tme jej obrysy. Hrbatá strecha, vraštená do zeme, podobná je zďaleka obrovskej pričupenej ropuche. Blanka, tesne zakrútená do temného plášťa, podchodí k dverám a klope. Psi stoja povedia, hľadia na ňu, ako by údivom.
Úlisná, špinavá baba, bývajúca v chalupe, pokladaná široko-ďaleko za veľkú čarodejnicu, nediví sa klopaniu. Jej stránky prichádzajú zväčša v noci. Prehodí si halenu a odchyľuje vŕzgajúce dvere. Zvnútra valí sa záduch ako z chlieva.
— Vojdite, — pozýva, zistiac očami, že hosť je sám.
— Môžeme tuná, — odpovedá Blanka.
— Na dvore sa nerozprávam, — rozčuľuje sa hrdá Margo-cha, lámuc si hlavu, čí je to hlas, čia postava. — Nie, to nie, — dodáva a chce privrieť dvere. Pyšná grófka Blanka ju zadrží a vchádza dovnútra.
Tma je tu a smrad. Hoci hosť rýchlo opakuje, že nepotrebuje svetlo, Margocha dúcha na pahrebu, pokrytú popolom, aby zapálila od nej lúč.
— Potrebujem silnú zelinu, — vyráža zo seba Blanka hlasom, tlmeným cez plášť.
— Na lásku?
— Nie.
— Na smrť?
Hosť mlčky prikyvuje, nuž Margochina tvár sa rozjasňuje škaredým úsmevom. To je žiadosť, ktorú ľahšie možno splniť! Má rozličné byliny, silné, slabšie, drahšie, lacnejšie ... Za najistejšie treba dobre zaplatiť. Dukát padá na stôl, baba ho žla-dostivo ehvatne, zvŕta sa po izbe. Tam škubne zeliny zo sväzku, visiaceho pod povalou, tuto vytrhne inej zpod lavice. Mieša ich, mrví, šušľúc nesrozumiteľné výrazy. Poučuje pošepky, ako odvar pripraviť, ako ho do jedla pridávať. Koľko treba, aby spôsobil náhly skon, a koľko, aby dlhú, neústupnú chorobu . . .
— Pre chlapa je to? — spytuje sa zrazu.
Blanka krúti hlavou, že nie.
— Pre starú? Mladú?
Priveľa tých otázok! Blanka hádže ešte jeden dukát a odchádza. Psi za ňou. Margocha sa díva, díva ... No, no, kto by si myslel? ...
Blanka kráča prudko, nahnevane. Nechápe sama, čo sa s ňou deje. Vracia sa k bráne, nepochybujúc, že ju čarodejnica stopuje. A zaráža sa. Či je to ona, hrdá dedička? Ona sa vracia skrčená domov ako nejaká dievka? Ona to drží v sovretej pästi handričku so zlou zelinou? Bože, Bože, ratuj! A ruka raz sa otvára, aby odhodila prekliatu nadobudnutú vec, raz sa zatvára kŕčovito a skrýva v záňadrí. „Veď ju nemienim otráviť", — uspokojuje seba samú. Zelinu dobre je mať na ceste pri sebe .. . na každý prípad . ..
Víchor stŕha jej z ruky polovicu plášťa, unáša vysoko ako lodnú plachtu. Blanka s námahou ju sťahuje, tesno sa zahaľuje. Búrka sa blíži. Na čiernom nebi počuť hukot, smejú sa kdesi v diaľke biele blesky. Je ešte dusnejšie, než bolo predtým. Zlá noc, zlá. Kdesi na mori dejú sa dnes strašné veci, kdesi za morom v sýrsko-latinskom paláci kráľovná Mária jeruzalemská nepokojne sa obracia na svojom veľkom zlatom lôžku. Bojí sa búrky a samoty, a vždy je taká opustená! Vždy, vždy! Žiali sama nad sebou, úbohé žieňa, o ktoré sa nikto nestará. Keby nie trón, ktože by si ju všimol? Mohla by umrieť alebo sa zavrieť v kláštore, nikto by sa na ňu nepýtal. Preciťujúc túto pravdu, plače opustená jeruzalemská kráľovná. Vzlykot otriasa jej chudým dievčenským tielkom.



XI. DETI! DETI! DETI!


Krátko pred Veľkou nocou pohly sa odvšadiaľ. Rozšľapujú drobnými nôžkami jarné blato hradských ciest. Vybiehajú odvšadiaľ, roja sa ako včely. Idú v pružnej, nízko ležiacej vlne. Drobný národík tlačí sa s krikom a spevom. Matky, otcovia bežia za nimi, jedni s plačom, iní s hrozbou. Chytajú ich, zadržujú, hrešia. Nevedia si dať rady. Akési šialenstvo schvátilo detský zástup. Vylamujú zamknuté dvere, vyvaľujú ploty, spájajú sa s druhmi, splývajú s prúdom. Neznámi ľudia, usmerňujúci ten prúd, strašne vykrikujú: — Neslobodno prekážať! Ťažko sa prehrešuje proti Pánu, kto sa osmeľuje prekážať! To je zázrak, viditeľný zázrak!
— Zázrak! — opakujú ustrnutí ľudia. Na každom rázcestí nové húfy sa pripájajú k hromade. Z každej dedinky valia sa deti. Každé má na ramene kríž z farbistej handričky alebo jednoducho zo zelených listov, navlečených na prútiku. Keď zvädnú, malí pútnici so smiechom ošklbávajú kríky popri ceste. A už sú nové znaky. Križiaci sme! Križiaci!
Malí križiaci! Svet sa trasie od údivu. Prvý raz stojí zoči-voči podobnému zjavu. Celé Taliansko a južné Nemecko, kúsok Francúzska sú zasiahnuté divným hnutím. V kostoloch bijú zvony, procesie vychádzajú v ústrety detskému zástupu. Popri ceste čakajú ľudia s mliekom, mäsom, s podplamenníkmi. Nasycujú pochodujúcich, plačúc od dojatia. Požehnávajú ich. Keď sa prihodí, že niet darcov, vedúci detskej križiackej výpravy kupujú živnosť, ukrutne sa jednajúc. Najímajú aj povozy na prevážanie najmladších. Húf matiek, zúfalých, utrápených ponáhľa sa v prachu za nimi.
Po kláštoroch rehoľníci chytro prezerajú staré predpovede, hľadajúc proroctvá, vzťahujúce sa na takéto divné príhody. Astrologovia skúmajú hviezdy. Hviezdy mlčia alebo zle veštia. Biskupi vysielajú na vypočinutých koňoch kuriérov k svätému Otcovi, spytujúc sa, čo majú robiť. Podporovať tento pohyb? Zaraziť ho? Hľa, neviniatka vyrazily dobyť Jeruzalem. Nedospelí ujali sa diela, zanedbaného otcami...
Inocent III. modlí sa celú noc. Prosí Pána o radu. Vstáva ráno s ohňom v očiach. Je to Božie znamenie, ak sa k tomu pripojí celá spoločnosť. Deti vás zahanbujú. Deti povstaly na obranu Boha! Hanba tomu, kto dovolí úbožiatkam samotným ísť a nepôjde za ich príkladom! Ako kedysi nech sa poponáhla každý, kto len unesie zbraň! Do zbrane! Do zbrane! Ratovať Svätý hrob!
A kto nemôže ísť, kto je slabý, chorý, nech sa vykúpi ofe-rou. V kostoloch súdky postaviť na sbierky. Kto dá oferu, dostane tie isté odpustky, ktoré sa prisluhujú pútnikom. Plno-mocné odpustky! Svet kresťanský! Povstaň! Ako voľakedy, odtrhni sa od svojich koreňov! Za deťmi! Za deťmi! Na záchranu Hrobu!
Vo vytržení chvejúcou sa rukou podpisuje pápež bezpo-četné listy. Traja sekretári nestačia za ním pracovať. Listy biskupom, kláštorom a priamo veriacim. Inocent, prechádzajúc sa vo vytržení po komnate, zamyslene hľadí do diaľavy, ako by tam videl deti, kráčajúce cez pláne ...
Vzdychá:
— Prečo nemôžem ísť vedno s nimi, stať si na ich čelo?... Cítil by som sa dobre medzi nimi. Ich detinná viera by obrodi-la moju príliš trpkú a tvrdú vieru... Kráčal by som ako spasený, čujúc okolo seba ich hlasy a smiech. Musia ich viesť naozaj anjeli... Niet nič nemožného pre nevinnosť ... Požehnaná vlna detinstva, čo sa rozlievaš po poliach, či zobudíš duše starších, duše ničomné, otupelé, spiace? Vlna detinstva, rúno jahňacie, sejba anjelská, kvety ľudské, nepoznajúc ešte zlo, akáže moc ta vedie? Ci skutočne dokončíš, čo starší nedokončili? Ci skutočne splníš nesplnené, potešíš moju starobu,
potvrdíš pred pohanmi veľkosť Boha, ktorý, keď chce, skrze detičky vie uskutočniť svoje dielo? ...
A nevšímajúc si údivu sekretárov, zastane uprostred komnaty, požehnáva rukou pochodujúci drobizg. Vzdychá s najúprimnejším žiaľoim, že nebude môcť s nimi ísť.
Kardináli odsudzujú podobné myšlienky. Svätý Otec nemal by ani len myslieť na odchod. Jeho úlohou je zotrvať na tomto mieste. Keby odcestoval, strach pomyslieť, čo by sa mohlo stať s cirkevným štátom ...
K patriarchovi benátskemu armátori Ferreus a Porcus prichádzajú oznámiť, že dojatí zápalom nevinných detí a svätosťou podujatia súhlasia, aby neviniatka zadarmo boly prevezené do Svätej zeme. Patriarcha s uznaním prijíma obeť. Zvesť chytro sa rozíde a teraz už nikto nepochybuje o zázračnom pôvode križiackej výpravy. Vie sa, aké tvrdé, úskočné srdcia majú Benátčania. Ešte nikdy nič neurobili bez zisku! A teraz sami od seba ohlasujú prevoz. Naozaj, neobyčajná je to vec!
Povzbudení príkladom aj iní sa ponáhľajú s ochotnou pomocou. Zadarmo dávajú záprah, potravu, šatstvo .. . Len vyraziť spoločne s deťmi podľa príkazu pápeža nikto sa neponáhľa. Znova putovať za more? V ústrety neistému osudu? Nie! Takých niet. Dedovia a otcovia dosť sa nachodili do Svätej zeme. Vnukovia nemajú už toho nadšenia. Radšej chcú z milého groša vhodiť do súdka kostolného ako obetu a odpustky získať, než sami svoje hlavy nebezpečenstvu vystaviť. A proti pápežovým nádejam zástupy sbiehajú sa síce odvšadiaľ, stoja v radoch pri ceste, dívajú sa na pochodujúce deti a kričia s vytržením: — Baránky božie! Holúbky! Kvietočky! Ale nič viacej. Dať sa strhnúť, pripäť na rameno kríž, opustiť dom, imanie, ako kedysi, kedysi na hlas Eremitu . . . Nie! To už nie je tá doba.
Medzitým deti idú, vezú sa, ponáhľajú. Ich nadšenie neochablo. Túžia po zázraku a veľkosti. Nič nevediac o tom, prežívajú tie isté city, tie isté radosti alebo obavy, aké prežívali ich dedovia, idúci za more pred rokmi v prvej mohutnej križiackej výprave. Hoci sa karta dejín obrátila, ozlacuje ich po-
dobný lúč. Ich drobné detinné starosti pred odchodom, ich myšlienky sú verným odrazom tamtých zážitkov. Vtedy šly síce stotisíce — kým detí niet ani päťtisíc, ale počet nemení na podstate veci. Je to jediná križiacka výprava rovnako veľká ako prvá, podujatá z nezištného nadšenia, z presvedčenia, že Boh tak chce! Nie pre odvetu, nie pre zisk, nie pre slávu ...
Mnohé zpomedzi detí nevedia v noci zaspať. Hľadia do tmy, počujú ztadiaľ svolávajúce hlasy. Anjelské zaiste? Iné spia a majú zázračné sny, ktoré, keď začne svitať a keď vtáčiky začnú spievať po húštinách, rozprávajú zobudeným druhom. Nevedia, čo tie sny znamenajú, ale tešia sa im. Mikuláš by azda vysvetlil obsah snov, ale Mikuláša teraz zriedkavo vídajú. Je veľmi zaujatý. Ba tak sa zdá, že sa vyhýba svojim starým, malým priateľom, svojim zbožňovateľom. Azda sa hnevá pre niečo? Veď nemá sa prečo hnevať! . .. Pošly tak, ako chcel. Trocha azda skôr, než kázal, bo strhla ich príhoda s vlkom a malou Ignáciou. Malá Ignácia sbierala v lese raždie, keď ju napadol veľký vlk s vycerenými zubiskami. Zbledla od strachu a vystonala:
— Nezjedz ma, dobrý víček, lebo idem brániť Svätý hrob. A1 vlk na tie slová milo pokývol chvostom ako pes a odišiel, nič jej neurobiac. Ignácia bez dychu pribehla a porozprávala, ako bolo. A rozhodli sa všetci nečakať dlhšie, lež tej istej noci vyraziť ...
— Mikuláš nemá rád tvojho psa, Róbert, — hovoria vyčítavo dievčatká, — a preto neprichádza.
Mikuláš skutočne nemá rád Róbertovho psa, vlastne pes nemá rád Mikuláša. Milučká mačička malej Marity nešla s ňou. Chcela ju vziať na ruky, vytrhla sa, poškrabala iu a sadla na prah, odkiaľ sa dívala za odchodiacou očami žltými ako dukát. Ale pes Lipo šiel za Róbertom sám, nevolaný, a neodchádza od neho ani na krok. Zpočiatku sa deti bály veľkého psa, teraz sa už neboja. Naopak, spia pokojne, keď Lipo v blízkosti striehne. A len to je divné, zarážajúce: pes nenávidí Mikuláša. Neznáša ho. Keby mu dovolili, vrhol by sa naň a roztrhal ho.
— Satana má v sebe, satana, — vzdychá Mikuláš. — Nemôžem dovoliť, aby s nami šiel...
— Na loď ho nevezmem. Zatiaľ však dovoľ, bo čo si s ním počnem? ... — prosí Róbert, prituľujúc psa k prsiam.
— Rob, čo chceš, ale ten pes je diablom posadlý. Mikuláš odchádza, odprevádzaný tupým, hrozným vrčaním,
a Róbert so žiaľom myslí na to, ako nechá psa v prístave. Úbohý, milý Lipo! Azda sa postará oň dedko Mattea? Dedko kráča za hromadou spoločne s matkami, každý deň predvečer prichádza vyobjímať vnuka. Bude ho treba poprosiť ...
Svätý Otec ako by v horúčke spytuje sa sekretárov, koľko prihlášok už došlo, koľko ľudí sa zapisuje na križiacku výpravu. A s úžasom sa dozvedá, že ešte nik, temer nik ... Shromaž-dila sa síce pekná kôpka povaľačov a tulákov, túžiacich dostaf sa za more, ale keď páni armátori dôrazne vyhlásili, že len deti prevezú zadarmo a každý dospelý človek musí platiť ako obyčajne, a to vopred, odtiahli všetci.
V prvých dňoch cesty Tina vykrádala sa podvečer z tábora a bežala kúsok cesty dozadu, aby sa stretla s Vavrincom a Bal-bínou, ktorí sa ponáhľali za hromadou. Našiel sa akýsi statočný človek, idúci tým istým smerom, ktorý ich vzal oboch na vozík. Obaja boli veľmi rozžialení. — Zajtra starý Peppo nepôjde už ďalej, — ponosovali sa Tine, — budeme musieť pešo bežať za vami... A veď máte vozy a menšie deti vezú sa na nich.., Prečo nás nechcete vziať?
— Ja neviem ... Mikuláš ustavične opakuje, že neskoršie ... Ze sa po vás vráti... A na vozoch niet miesta ... Naozaj niet miesta... Detvákov plno, a ešte aj starší chlapci sa pchajú...
— Vidíš! Vidíš! Oni sa pchajú, a my čo si počneme zajtra?
Tina sedela ustarostená.
— Myslím, — povedala po chvíli, — že môžete pokojne čakať, kým sa Mikuláš vráti, ako sľúbil. Všetko sa deje tak, ako-hovorí. Ľudia prichádzajú nám v ústrety so spevom a dávajúi
nám jesť. A Benátčania majú nás zadarmo previezť cez more ...
— More teda nevyschne?!...
— Nie ... Prevezú nás na lodiach . . . Betina sa teší, že ju nepoštípu kraby... Tu máte osúšky a ostávajte zdraví.
Chytili ju prosebne za sukničku.
— Tina! Peppo zajtra naozaj nepôjde ďalej! Čo si počneme!? Nechceme čakať! Chceme pokračovať v ceste s vami na lodi! Tina!...
— Pokúsim sa prehovoriť Mikuláša, — sľubovala a bežala do tábora. Bála sa, lebo bola už úplná tma. Celý tábor spí, svieti sa len v Mikulášovom stane. Ktože vie, či sa teraz nerozpráva práve s archanjelom Gabrielom? Ktože vie? Tina, nemôžuc premôcť svoju zvedavosť, tíško sa prikradne ku škáre na plátne, pozerá. Srdce jej bije, ako keby sa dopúšťala hriechu. Veľmi sa bojí. Ale v stane niet archanjela. Okrem Mikuláša je tam tučný, starý 2id. Ozajstný Žid, s veľkou bradou, v predpísanom rúchu. Prečo sa Mikuláš s ním rozpráva? Prečo je taký červený a prečo si nadávajú?.. . Ach, to je jasné! Mikuláš akiste ho chce obrátiť... Veď Zidia sú pohani...
Mikuláš v stane obracia sa tvárou k škáre, ako keby načúval, a Tina splašená uteká. Ináč je už na čase si ľahnúť. Ráno pôjdu ďalej. Tina sa prekráda na svoje lôžko. Beppo spáva teraz osobitne medzi staršími chlapcami, ona medzi mladšími deťurencami, o ktoré sa stará ochotne, starostlivo, sťa matka.
Malá Blažena nespí ešte, zdvíha hlavičku.
— Tina, — prosí, — rozčešeš mi vlásky? Také mám zamotané! Neviem si dať rady... Mamička vždy mi ich rozčesá-vala ...
— Rozčešem ti ich zajtra ráno, a teraz spi...
Ale maličká nemôže zaspať.
... Čo robí moja mamička? Tak strašne mi je ľúto, že ju nepúšťajú sem tí ľudia ... Ona ide tam za nami... Akiste plače ... Moja úbohá, milovaná mamička ...
Keď Blažena zaspí, Tina myslí na svoju matku. Keď obaja s bratom odchádzali, vlastne v noci potajomky utekali, zdalo
sa im, že neveľmi stoja o ňu. Matka ... Bola samý krik, neláskavá, nadávala na Mikuláša... A teraz im je za ňou clivo ... Za otcom tiež trochu, ale predovšetkým za matkou...
Zvŕtajúc sa na šuchoriacej slame lôžka, rozmýšľa Tina o ich divnej výprave, o tom, čo bude ďalej? Kedy uzrú archanjela? Kedy dobyjú Hrob? Akým spôsobom? Ach, keby sa dalo porozprávať s tým Mikulášom, tak dôkladne ako kedysi! A keby sa dalo modliť! Zriedkavo odriekavajú v tábore modlitbu. Hromadne nikdy. Mikuláš svolával predtým na modlitby, teraz vôbec nie. Azda podľa neho pochodovanie nahradí modlenie? Mikuláš sa možno mýli? Niektoré deti sú veľmi neslušné aj za pochodu...
Kury sa ozývajú v dedine .. . Najvyšší čas spať. Starostlivým okom malej mamičky zahŕňa Tina ešte raz najmladšie hlavičky, spiace vôkol nej...
— Nikto sa nevyberá? Nikto sa teda nevyberá?! — pre-zvedá sa s hrôzou pápež. — Nikto z barónov s rytierskym sprievodom, nikto z kniežat? Nerozohrial ich príklad, nepohla nimi výzva? Ak sa veci majú takto, nedovolím, aby detičky samy šly. Neslobodno ich púšťať do záhuby! Píšte hneď, nech ich zadržia v prístave. Nech nesadajú na lode ... Posielať deti do pažeráka pohana .. . Hrôza!
— Ľudia si povrávajú, že je to zázrak a že tie deti ľahšie zvíťazia, keď pôjdu samotné . .., — vysvetľuje nesmelo pápežský sekretár.
— Zvieracia lenivosť tak hovorí, nie ľudia! Hanba svetu, ktorý mudruje takýmto spôsobom. Nedovolím, aby sa deti vrbaly do záhuby ... Zadržať!...
— Ihneď pripravím listy a vyšlem kuriéra, — rýchlo uisťuje sekretár.
Ale keď pápežský kuriér prichádza do Benátok, oznamujúc patriarchovi a armátorom vôľu pápežovu, tejže noci Porcusovi zjavuje sa videnie, soslané s neba (Aké nevídané časy! Taký ďrsný človek, neochotný, zdá sa, obchodník, a máva videnia!).
J 56
Sťa by živí stoja pred ním pápež Urban II. a opát Bernard z Clairvaux. Vyhrážajú sa hnevom Božím, ak deti hneď neod-plávajú. — My sa postavíme na ich čelo, — hovoria svätí mu-žovia, — my povedieme ten anjelský kŕdlik. Nestrácajte ani hodinu, vyrazte!
Ktože by sa smel protiviť takémuto rozkazu? Keď Porcus verejne na námestí oznamuje, akou milosťou ho vyznamenal Pán, celý zástup hučí: — Odplávať! Odplávať!
Samotné deti sa až trasú od netrpezlivosti. Galeje už stoja v prístave. Z Nemecka pravdepodobne hrnú sa ešte oneskorené húfy mladíkov, ale nebudú už na nich čakať, podobne nevenujú pozornosť ani listom svätého Otca. Odplávať! Odplávať! ...
Mesto Benátky je štedré. Dalo tisíc, ba aj viac bielych lanových šatôčok malučkým križiakom. Za príkladom mesta šli iní a všetky deti sú oblečené do bieleho. V rukách nosia kvetnaté ra'toliestky. Na hlavách venčeky. Smejú sa, plačú, spievajú striedavo. Zapĺňajú celé pobrežie. V tom zástupe matky horekujú. Matky vzlykajú. Predierajú sa ku galejam násilne, zúfale, márne. Ľudia armátorov ich socajú neúprosne. Neslobodno prekážať, aby sa zázrak splnil!
— Ďakujte radšej Bohu, že vyznamenal práve vaše deti! Ďakujte Bohu!
Biele skupinky už sadajú na lode. Nemálo je pritom piskotu, smiechu, kriku. Všetko ich baví, všetko nadchýňa. Len archanjela Gabriela ešte niet. Akiste čaká na tamtom brehu. . . A toť stožiar! Aký je vysoký! Toť plachty! Toť záchranné čln-ky...
Galeje (päť ich pripravili) tiež sú pekne vyzdobené. S paluby visia dlhé dubové vence, koncami kúpu sa vo vode. Na stožiaroch vlajky. Zblízka síce stierala dojem sviatočnosti špina, ktorá vládla na palube. Rozliata kolomaž, spráchnivelé dosky. Ale deťom všetko sa páči. Radostne mávajú rukami ľuďom, stojacim na pobreží. Kývajú kvitnúcimi vetvičkami.
Len Róbert silne sviera pery, aby sa nerozplakal. Strašne mu je ľúto zanechať psa. Úbohý Lipo! Behá ako zbesnený po-
zdlž brehu. Ukrutne zavýja. Dedko Mattea sľúbil, že ho bude držať, ale sám je temer v bezvedomí od zúfalstva. Pes hneď sa mu vytrhol. Ach, prečo ho nedovolili vziať!?
... To všetko pre Mikuláša ... Lipo ho neznášal... Ale ozaj... Kde je Mikuláš?!
— Kde je Mikuláš!? — volá Róbert, nakláňajúc sa nad okrajom lode.
— Kde je Mikuláš!? — nadhadzujú stovky hláskov. Ako to? V takejto chvíli niet Mikuláša? Hľadajú ho rýchlo.
Hľadajú a nájdu ho v kúte prístavného skladu. Tak sa zdá, ako keby sa skrýval. Spiera sa, vytrhá. Márne. Mladistvý húf vedie ho triumfálne, tlačí ku gälejam.
— Predsa neodídeme bez teba, Mikuláš. Musíš byť s nami. Tebe povedal archanjel Gabriel, kade treba ísť!
— Pusťte ma, pusťte, — prosí Mikuláš. — Teraz vás už povedú iní. .. potrafíte ... Ja sa musím vrátiť po tamtých ...
— Po ktorých?!
— No tých, čo sme zanechali... Balbínu . .. Vavrinca a iných mrzákov ...
Neďaleko stojaca Tina vybuchla veselým smiechom.
— Vavrinec a Balbína sú už s nami, Mikuláš! Došli na voze schovaní pod plachtou... Už som ich zaviedla na galeju... Sedia na palube a strašne sa tešia ...
— Ja nemôžem ísť... Nemôžem ..., — prosí zúfale Mikuláš, márne sa usilujúc vyslobodiť z rúk, ktoré ho držaly. Trasie sa celý ako v horúčke, je bledý, hlas sa mu láme.
— Bez teba nepôjdeme za nič! Áno, naozaj, za nič!
Ľudia armátora, ktorí sa dosiaľ bez slova dívali, pokladajú
za potrebné zasiahnuť. Jeden z nich odstrkuje deti, drsne chytá Mikuláša za rameno.
— Aká je to hra!? — spytuje sa hrozne. — Sadáš na loď a či čakáš, kým ťa ta kyjom nepoženiem?
Mikuláš vybuchuje plačom a už bez odporu ide. Deti zarazené, znepokojené chytajú ho za ruky. Čo sa stalo? Prečo si nechcel ísť? Prečo sa ten človek tak neslušne rozpráva s tebou? ...
Pes zavýja. Zástup hučí. Zvony bijú. Do prístavu prichádza sám patriarcha so slávnostnou procesiou. Požehnáva biely štebotavý zástup. Je ustarostený. Svätý Otec dôrazne rozkázal nedovoliť odísť deťom, kým nenajmú vojakov. Dobrovolníkov niet, treba sa utiekať k najatým vojskám. Ale pápežská pokladnica je prázdna, preto k najímaniu nedôjde tak chytro. Zatiaľ deti musely by čakať v Benátkach na trovy mesta. To si nikto neželal. Iné je dať ľanové šatôčky a iné živiť vyše pol roka, azda aj dlhšie päťtisíc neposedného drobizgu. Dóža a slávna Rada chytro podporili názor Urbana II. a opáta Bernarda, prejavený v zázračnom videní, soslanom armátorovi. Nech malí križiaci odplávajú čo najskôr!
A'rmátor Viliam Porcus netajil, že aj on aj jeho spoločník odrieknu veľkodušne poskytnuté lode, ak patriarcha bude chcieť oddialiť odchod. Toto posledné prevážilo. Aké výdavky by pripadly vtedy na Republiku! Obrovské výdavky. Domáhali by sa iste, aby ich znášal (pôvodca oneskorenia, čiže on, patriarcha ...
A bezradný, bezmocný vysoký duchovný hodnostár, obávajúc sa s jednej strany pápeža, s druhej strany Rady, schádza požehnať odchádzajúcich. To je jediné, čo môže urobiť. To je umývanie rúk Piláta.
Všetky deti sú už naložené. Zdvihnúť kotvy! Škripocú za-hrdzavené retaze. Šumí kormidlo. Ťažké, kolembajúce sa lode robia polkruh. Medzi brehom, medzi hromadou zúfalých, prístavnými strážnikmi zdržiavaných matiek a bokom lode otvára sa tmavozelená chladná priekopa, čoraz širšia a širšia ... Mat-teo a Blažena vybuchujú nečakaným, prenikavým plačom. Neuvedomovali si to dosiaľ a teraz nechcú odcestovať! Nechcú! — Mamička! Mamička! Dedko! Obrátiť! Prosím, obrátiť.
Ten krik účinkuje na ostatných ako vytrezvenie. Zrazu nikto nechce odchádzať.
— Mama! Mamička! Vráťme sa!
Ale darmo plačú a kričia, vystierajú ruky. Na brehu ich už nepočuť. Vietor nadúva plachty. Vlny odrážajú sa od brehov. Ziaľom utrápené ženy, nerozumejúce, ako mohly pristať na to,
ako dovoliť, vrhajú sa na postúpaný piesok pobrežia, bozkávajú stopy nožičiek. S bokov galejí uvoľňujú sa dubové vence. Rozbúrená voda prináša ich k brehu matkám pod ústa ako na rozlúčenie . ..
— Hľad'že, hľaď, čajky! Ale ich je len veľa! Aké sú krásne!
— Breh už vôbec nevidieť ...
— Fuj, aká stará je táto loď ... Samé práchno .. . Bok lode sotva sa drží...
— ... Kadiaľ sa schádza pod palubu? Touto dierou?
— Poďme pozrieť, ako vyzerá celá loď...
— ... Aká škoda, že nemôžeme plávať blízko, blízko, aby sme sa s paluby na palubu mohli rozprávať . . . Tamtí nás už predbehli. ..
— Tamtie hlupane plačú ... Poďme radšej pod palubu ...
Chlapci Valter a Róbert približujú sa k otvorenej medzier-
ke, lež v tejže chvíli zavalitý námorník stavia sa im do cesty.
— Seďte tam pokojne, nemocte sa! — rozkazuje im.
— My chceme len pozrieť . ..
— Tam seďte, practe sa!
Slová sprevádza pohyb taký výrazný, že chlapci ustupujú bez odporu. Sadajú si na palubu napaprčení. Celá posádka galeje je taká divná, nevrlá a nemilá ... Ani sa im nemožno prihovoriť. Na brehu sám patriarcha prišiel požehnať malých križiakov, a tu kadejaký námorník opovažuje sa im vyhrážať . . .
Vavrinec a Balbína, sediac na povrazoch, nestarajú sa o to, či je mužstvo slušné alebo nie. Sú šťastní, takí šťastní, že nemôžu hovoriť. Konečne oddychujú. Konečne idú spoločne s ostatnými. Ó teraz sú už presvedčení, že ich neminie uzdravenie. Náš Pán musí vedieť, On, ktorý všetko vie a vidí, koľko vytrpeli za dlhých dní cesty skrčení v kúte voza, pomocou Tiny prikrytí plachtami. Šťastie, že ich tam nik nezbadal, neoznámil Mikulášovi, ani jeho ľuďom. Potom sa im podarilo medzi húfom prekĺznuť na loď. Teraz ich už nevrátia.
— Keby sme mali ešte biele šatôčky ako ostatní, — vzdychá malá, hrbatá Balbína.
— Možno nám dajakí dobrí Iudia dajú v Svätej zemi... Pozri, aké je more belasé . .. Ako cesta do neba...
— Ó Vavrinec! Hľaďže! Hľaď! Aký divný človek vychádza na palubu!
...Divný človek... Všetky deti pozerajú naň s údivom. Od zvedavosti vstávajú, bližšie sa tisnú, aby lepšie vide-ly ... Kto je to? Kto je to? ...
Oblečený bol vo voľnom, dlhom, bielom rúchu. Dlhá čierna brada, ohnutý nos, malé, bystré oči. Na hlave veľký biely mohamedánsky turban . . .
Vychádza z otvoru, za ním traja ľudia. Jeden z nich je šľachetný Viliam Porcus, poctený videním pápeža Urbana II.
Človek v turbane pozorne si všíma detí. Armátor Porcus tlieska rukami:
— Rozdeliť sa! Rýchlo! Dievčatá napravo, chlapci naľavo!
Ochotne splňujú rozkaz. Azda ich už postavia do radov?
Človek v turbane prechádza medzi dvoma radmi. Hovorí
nahlas jazykom, ktorému deti nerozumejú. Je podráždený. Zdá sa, že sa pre voľačo hnevá. Armátor potriasa plecami. Odpovedá tou istou cudzou rečou.
— A vy prečo sedíte? Vstať! — obracia sa zrazu nazlostene k dvom malým mrzákom, sediacim na kôpke povrazov.
Prekvapení, zadivení povstanú. Vavrinec so svojou vykrútenou suchou nohou, Balbína so svojím hrbom. Aj oni sa teda majú postaviť do radu? Och, ako dobre, ako dobre!
Ale človek v turbane vybuchuje posmešným smiechom. Prudko gestikuluje. Armátor belasie od zlosti.
— Ktože vám dovolil nasadnúť? Kto vás priviedol?! Tu sú len zdraví!...
— Ježiš nás uzdraví.., — uisťuje Balbína s očami plnými slz, chvejúc sa od strachu.
— Voda vás hneď uzdraví! Kto vám dovolil?! Či je vás viacej podobných?! Hovorte!
— Nie ... len my ...
11 Bez zbrane sv. I.
161
Tina pribehuje zhrozená.
— Ja... ja som ich ukryla na voze... Lebo aj oni chcú brániť Hrob ...
— Ty sa teda aj naďalej staraj o nich, lebo ja niečo takého kŕmiť nebudem ... Mrzáci!
— Krásny tovar, — uštipačne poznamenáva mohamedán po arabsky.
—• To len tieto dve! Ony sa nepočítajú! Budú ako nadpočetné. Nič som nevedel o nich! Ostatok, sami sa presvedčte!
Priskakuje k dievčatkám. Prv ako by sa bola malá Blažena, stojaca na kraji, spamätala, stŕha s nej ľanové šatôčky, obracia ju nahú, tľapká po lopatkách, zdvíha bradu, udiera po kolenách.
— Mamička! Mamička!... — kričí malá zhrozená.
— Čuš! Stoj pokojne! To je tovar, čo? Všetky sú také ... Poďže sem ty!
Vystiera ruky k Tine, ktorá stojí nehybne, onemelá, pritískajúc šatôčky oboma rukami k prsiam. A Blažena tak strašne vzlyká! ...
— Poď sem, počuješ!? — V ruke sa mihá krátky remenný korbáč. Mohamedán hovorí čosi pokojne. Porcus spúšťa ruku. Prechádza ku chlapcom. Rozkáže im sobliecť košele. Obzerá plecia, prsia, oči, zuby, nohy. Potľapkáva ich, usporaduje ako kone. Pochvaľuje, cmuká. Mohamedán sa posmieva. Sám chytá útle detské ramienka, klopká po prsiach, prechyľuje mihalnice. Deti stoja onemelé od preľaknutia. Čo to znamená? Čo to znamená? Blažena učupená na zemi neprestáva fikať.
— Mamička! Mamička! ... Mamička!. ..
— Ej, ticho tam!
Korbáč znova vykukuje z vrecka. Konečne obaja strašní ľudia odchádzajú na opačný koniec paluby. Tam sa začínajú vadiť. Vrieskajú, vyčitujú si. Počítajú čosi a znova kričia. Posielajú tretieho, dosiaľ mlčiaceho spoločníka pod palubu, aby niekoho priviedol. Vracia sa o chvíľku s Mikulášom.
Deti stŕhajú sa na nohy:
— Mikuláš! Mikuláš! Čo sa robí? Kde je archanjel Gabriel? Akí sú to ludia? Oni nás chcú biť. Oni kričia! Mikuláš!
Mikuláš, schúlený, držiac si oboma rukami hlavu, nepočuje, neodpovedá, nehľadí smerom k nim. Ponáhľa sa k rozprávajúcim sa. Nuž Róbert, Tina a Beppo púšťajú sa za ním.
— Mikuláš! Či nepočuješ? Prečo nič nehovoríš? Čo to znamená?
— Preč!... Preč!...
Krátky remenný korbáč so švihotom zasahuje ich krky, ramená.
— Preč! — kričí armátor. — Stojte na mieste, kým vám nedovolím sa hýbať! Kto neposlúchne, dlho si bude pamätať...
— Ó Bože! Bože! Mamička! Mamička!
... Aké je to strašné byť malým a nič nerozumieť!... Čo od nich chcú? Čo to znamená? .. .
... Ľanové šatôčky, vetvičky s kvetmi... Venčeky ... požehnanie ... dary zástupu ... moc Božia, čo mala bdieť nad nimi... plačúce matky ... patriarcha ... gloriola slávy .. . archanjel Gabriel... Kde sa to všetko podelo?!
— ... Čo to znamená? Tina! Tina!...
— Ja neviem ... Ja neviem..., — šepce Tina bledá ako plátno. — Ale neplačte, lebo znova nás budú biť...
— Ja viem! — kričí Róbert, — ja viem! Oni nás — predali!
— Ako to predali?! Komu? Prečo?
Ale chlapec nič viacej nehovorí. Za'nružuje sa do zaťatého mlčania. O čomsi uvažuje. Ostatní hladia naňho s hrôzou. Predaní? Pohani vraj kupujú deti... Ten človek v turbane bude zaiste pohan ...
— ... Mamička ... Mamička ... Mamička ..
0 aké strašné je byť malým a bezbranným a bezradným! Takým malým a slabým ako kuriatko! Ešte nedávno deti boly šťastné, bezpečné, opierajúce sa o Najvyššiu moc, nič im nemohlo hroziť, všetko sa im ponáhľalo na pomoc. A teraz ... Všetci tí ľudia, čo sa tlačili na pobreží, aby sa rozlúčili s malými križiakmi, prečože nešli spoločne s nimi? Prečo ich pustili samotných na loď, na ktorej sedeli ukrytí človek v tur-
11*
163
bane a človek s korbáčom vo vrecku? Prečo niet tu nikoho, čo by deti obránil? Prečo ich nevidí a nepočuje Mikuláš?...
... Predaní... predaní... V plnosti detstva, v bezstarostnej mladosti poznajú sťa by v prenikavej skratke celú ničom-nosť ľudskú, všetku podlosť a klam, akého je svet schopný. Zohýnajú sa pod tou ťarchou k zemi. Nechcú žiť, nechcú už nič poznať. Plačú veľkými, horkými slzami. Darmo privolávajú matky...
... Matky... Stoja azda dosiaľ v prístave zúfalé, hľadiac na vodu, po ktorej odišlo ich milované dieťa, ich nádej a láska, ich radosť najväčšia, pod srdcom vypestovaná, v živote vynosená, prsami chovaná, v náručí vykolembaná ... Možno dosiaľ kľačia na piesku, bozkávajúc stopy malých nožičiek a vystierajúc ruky k diaľavám... Možno sa im zdá, že ešte pozorujú belejúce sa lode ... A nič netušia ... nič . ..
— ... Mamička ... Mamička . .. Mamička ...
Nevedomky opakujúc toto jedinké slovo, deti samy nevedia, či vzývajú pomoc Najsvätejšej Matky, či jednej z matiek, zanechaných na brehu. Ubité a zdesené, nerozumejúc nič, nič, hľadajú akúsi ochranu, pomoc... Ruky, čo by ich vyslobodi-ly... Nesmú sa pohnúť, lebo človek s korbáčom znovu môže prísť. A len toto jediné slovko:
— ... Mamička ... Mamička ... Mamička ...
Dvaja námorníci zbojníckeho výzoru prinášajú jedlo v džberoch. Je nechutné, ale niektoré deti jedia, lebo sú hladné. Tina kýva hrdinsky hlavou na Vavrinca a Balbínu.
— Ó, nie, — odpovedá hrbaté dievčatko s plačom, — on predsa povedal, že nám neslobodno jesť ...
— Jedzte za mňa .. . Nie som hladná ... — A Tina odvrátila oblednutú, ostarenú tváričku, aby nevideli, že plače.
— ... Matka mala pravdu, — uvažuje Beppo s plnými ústami. — Skoda, že nedodrúzgala kosti Mikulášovi, ako sľubovala. Oklamal nás. Teraz sa skrýva ako had... A tamten druhý, čo s ním chodil, Ján, či tiež je tu? Zvedavý som .. .
— Nie, on sadol na druhú loď.. .
... Ozaj... Veď pláva päť galejí... Na tamtých azda sa
neukryli pohani? Tamtie lode azda šťastne plávajú ako prv pod vedením archanjela Gabriela? ... Azda nič nevedia o nešťastí, aké stihlo ich druhov? Azda by im mali dať nejaké znamenie? ...
— Ale aké? Či je to možné, Tina?
Tina hryzie si do úst. — Myslím, — hovorí s námahou, — že aj tam ...
(Lebo poznala, že človek s korbáčom je ten istý, ktorému patriarcha slávnostne ďakoval na námestí za veľkodušné pre-vezenie detí. ..)
Zmráka sa, noc sa blíži. Nikto sa o deti nestará, nik ich neukladá spať, nik im nepripravuje lôžko. Spia ako zvieratká, kde sa ktoré učupilo. Ťažko vzdychajú zo sna. Keď sa noc minie, nejasné svetlo dňa obieli zvädnuté kvety, šatôčky, zašpinené od dosák paluby, prestrašené tváričky a vyplakané oči. To už nie je radostný zástup obetavcov, nie vojsko malých križiakov, bohatierskych detí Božích, ale nevoľníci, na biedu, na túlanie odsúdení nevoľníci.. .
Ešte slnko nevystúpilo vyššie, nestratilo červeň (príliš krvavo vstalo dnes slnce, zlovestne krvavo), keď sa na lodi stŕha hurhaj. Mužstvo behá sem i tam po lodi. Záchranný čln zmizol! Ktosi ho odopäl v noci, spustil na vodu a odplával. . .
Porcus zúri. Znovu obracia v ruke korbáč. — Koľko je vás?! — reve na deti, — spočítať sa, spočítať! — Socia ich, odtíska, znova stavia do radu. Rozospatý drobizg trie si oči päsťami a znova začína plakať.
— Koľko je vás?! Či ste všetci?!
Počíta rýchlo. Do hroma! Dvaja chýbajú. Chýbajú z čísla, ustáleného včera Mohamedom Alim po dlhých, mozoľných jed-načkách! Okradli ho!
— Ktorí chýbajú!? Ktorí!? Povedzte hneď, lebo vám hneď kožu stiahnem!
— Zdá sa mi. .. Zdá sa mi..., — zajaká sa preľaknutá Tina —' že Valter a Róbert... Tí veľkí...
Porcus sa obracia k svojim ľudom.
— Nože, hovädá! Sedmospáči! Povaľači! Člny na vodu a prenasledovať! A vy pod palubu! Pod palubu!
Ženie deti pred sebou k otvoru, nadávajúc ďalej a nahlas počítajúc. Medzitým na palube nový krik. Ostatné člny sú prederavené. Ubehlíci prefíkane sa zabezpečili pred prenasledovaním.
— Treba priznať, že nemali ťažkú úlohu, — pichá posmešne Mohamed Ali, ktorý medzitým vyšiel na palubu a palicou poklopkáva spráchnivelé dosky loďky.
— Prekliati sopliaci... Mrzí ma to ináč len so zreteľom na vás, Mohamed, lebo tovar, včera prevzatý, je už vaším majetkom.
— Aké sú to zbytočné slová! Sami viete, že tovar stane sa mojím až vtedy, keď ho odovzdáte v prístave. Nateraz ma straty vôbec nezaujímajú ...
— Ani mňa! — vrieska Porcus, — ale chytro opravujte lode! Ešte ich dohoníme!
Dosiaľ mlčiaci kapitán galeje, zamračený, uzavretý, ujíma sa slova.
— Lode hneď opravíme, Porcus, ale nepošlem ich nikde. Chlaipci i tak zahynú. Člny budú potrebné nám . ..
Pohybom ruky ukazuje na stemnelé nebo. Porcus hľadí tým smerom a prudko odpľúva do mora.
— Búrka sa blíži, čo?
— A ešte aká! Nech nás všetci svätí ochraňujú!
— Stihneme utiecť pred ňou?
— Hej, ak sa hneď obrátime na sever...
— Sto hromov!... Sám vieš, že je to nemožné! Na sever! Zpiatky? Do rúk pápeža!? Zblaznel si sa, Benito! Musíme zachovať ten istý smer ako dosial...
— Na to sú potrebné iné galeje. Vzal si toto haraburdie, aby si viacej zarobil. Práchnivé drevo, ktoré nie je Iúto zatopiť, vidiac nešťastie, za ktoré ti sľúbili zaplatiť...
— Lužeš! Lode sú ešte dobré, a vôbec nevedno, či bude búrka...
— Pros svojho kmotra diabla, aby nebola... Možno ešte nezatúžil po tebe ...
Dolu, v tesnom, bezobločnom priestranstve je tma, dusnota, horúčava. Zapáchajú akési skazené zásoby. A plno je potkanov. Veľké, pohyblivé behajú po nohách, vôbec sa neboja. Zato deti kričia od strachu a hnusu. Tisnú sa zdesené. Nariekajú od zúfalstva vo svojej osirelosti.
Nevedia už, kolko hodín sedia tuná. Zabudly počítať čas. Sú zasa strašne hladné, a nikto im neprináša jedlo. Vonku sa deje iste niečo strašného, vari preto zabudli na nich. Celá loď prevaľuje sa s boka na bok, treští, spína sa, potom znova zapadá kdesi do hlbín. Počuť ustavičný hukot. Deti, potkany rovnako to hádže sťa lopty. Zdá sa im chvíľkami, že ležia na podlahe, potom zasa podlaha stáva sa povalou... Bolestne sa udierajú o steny. Padajú v tme s tupým buchotom mŕtvych predmetov. Umučené hlavičky bezvládne sa otlkajú. Obelené ústoč-ká šepcú ešte svoje evanjelium detinstva:
— ... Mamička ... mamička ... mamička ...
— A kde je Ježiš? — spytuje sa zrazu z tmy akýsi hlások sta by udivene.
— Kde je Ježiš? — ozývajú sa aj iní. — Kde je Ježiš? Ľudia mohli zradiť, oklamať úbohé deti, ale Ježiš iste to neurobil. On musí prísť. On ich musí zachrániť!
— Prosme Ježiša! — volá Tina. — Prosme!
A za nárazu vln, buchotu stožiarov, váľajúcich sa po palube, kričia zúfalým hlasom:
— Ježiš! Dobrý Ježiš! Osloboď nás od týchto zlých ľudí!...
— Dovoľ nám vrátiť sa k mamičke!...
— Zabráň, aby nás bili!...
— Jaj, jaj, voda sa tu leje, voda!
— Mne už siaha po kolená!
— Utekajme! Utekajme!
V zúfalstve vrhajú sa k dverám. Na schodoch je už plno vody. Voda leje sa shora, stúpa zdola. A taký je hukot, že
hoci aj kričia, nepočujú sa navzájom. A vonku je temer tma a more, more je vzbúrené, strašne vysoko je nad hlavami! Dívajúc sa nahor, vidia spenené vrcholky ...
Chytajúc -sa zábradlia, hádzaní vetrom a vodou, silnejší vychádzajú, vlastne plazia sa na palubu. Menší ostali už dolu, voda ich zalieva ... Len tí starší.. . Nikto si ich nevšíma. Nikto už nedbá o nich. Nech hynie tovar, keď kupujúci i predávajúci idú na dno spolu s loďou! Viliam Porcus, človek s korbáčom, kŕčovito sa drží zvyškov zrúbaného stožiara. Tvár mu vykrivuje taký ukrutný strach, že deťom nádej vniká do sŕdc. Zlí ľudia sa boja — Ježiš sa vari hnevá na nich!
Tina vystiera ruky pred sebou.
— Hľaďteže, hľaďte na ten oblak! — volá, snažiac sa prekričať hukot vln, — to Ježiš prichádza potrestať zlých ľudí!
A dívajú sa, položivé od únavy a hrôzy, so vzrastajúcou nádejou na tmavomodrý stĺp, ponášajúci sa na obrovský lievik, siahajúci od vody ku chmáram, približujúci sa rýchlejšie a rýchlejšie k topiacej sa lodi ...
Róbert a Valter odvážne narábali veslami celú noc až do svitu. Vietor im pomáhal. Dul od juhu a hnal ich k rodným brehom. Ale ráno sa ich sily vyčerpaly. Keď búrka vzala čln do práce, boli síce blízko brehu, ale neschopní udržať veslá v rozbolených rukách. Orkán, ktorý zatopil štyri galeje, vezúce malých križiakov, nehral sa dlho s chatrnou škrupinkou a s dvoma chlapcami, nepoznajúcimi more. Valter hneď sa dostal na dno, Róbert, znamenitý plavec, dlho bojoval o svoj život. Bezmocne sa dával unášať vlnám, kým ho silný úder ne-pozbavil vedomia. Keď po mnohých hodinách otvoril oči, ležal na brehu. More bolo už pokojné. Slnce svietilo jasne, pichajúc bolestne mihalnice, zapálené od morskej vody. Teplý, mokrý jazyk slizoval soľ s tváre, čierny nos ňuchal a pozorne vrážal doň. Lippo! Dobrý Lippo! Vidiac, že sa jeho pán hýbe, brechal od radosti. Róbert dlho ležal. Napokon vstal a so psom po boku, chvejúc ša a tackajúc, pohol sa hľadať ľudí. Bol nesmierne hladný a vyčerpaný. Jesť! Jesť! Ale s vedomím vŕátily sa mu
aj spomienky na príhodu, a s nimi zúrivý hnev a žiaľ. Žiadalo sa mu, aby sa čo najrýchlejšie stretol so živým človekom, nielen aby sa mu dostalo jedla, lež aby mohol poskytnúť zprávy o podvode armátorov. Nech všetci vedia, do akých rúk odovzdali deti. Nech sa poponáhľajú s pomocou!
Vliekol sa pobrežím, sám nevediac, kam ide a či dobrým smerom. Cestou trhal ešte zelené, nedobré figy, shŕňal k sebe klasy nezrelého zbožia, usilujúc sa nimi oklamať trápiaci ho hlad. Opieral sa rukou o chrbát psa. Zrazu zastali obaja. Naproti, podobne váhavo a neisto, kráčala žena. Jej odev prezrádzal vznešený pôvod, hoci bol zničený a zašpinený. Hlavu mala sklonenú. Ozdoba hlavy, vysoko sa vypínajúca, akú no-sievaly ženy nobilov, kývala sa na všetky strany a s nej visiaci biely dlhý závoj bol zažmolený a dotrhaný, ako keby bola celú predošlú noc búrky strávila na dvore. Štyria ozbrojení sluhovia kráčali niekoľko krokov za ňou a mali tváre plné rezignácie.
Róbert poznal kráčajúcu. Ľudia Mikuláša alebo armátorov niekoľko ráz odvádzali z detského tábora úctivo, lež neústup-ne pani Angelu de Trevi, matku malej Blaženky, preto dobre si ju zapamätal. Ona to bola, táto shrbená žena mútneho pohľadu! Motala sa od odchodu detí po brehu, hluchá na všetky prosby a prehovárania, mysliac len na svoje dieťa, vydané na pospas zlému moru.
— Pani! Pani! — zavolal Róbert, vrhajúc sa jej k nohám.
Nepoznala ho, nepochopila. Ustupovala preľaknutá.
— Pani! Aj ja som bol na lodi , .. Utiekol som . . . Blažena a my všetci... predaní!!
— Kde je Blaženka!? — skríkla divo, kŕčovito ho chytajúc za rameno.
— ... Predaní . .. všetci... Na lodi sú pohani... Chceli nás biť ... S Blaženky strhli šatôčky ... Benátčania oklamali a ...
Nedokončil, lebo s prenikavým výkrikom klesla omdletá na zem. Rýchlo, ako by s obľahčením, priblížili sa zbrojnoši a dvíhali ju.
— Ty poď s nami k patriarchovi, — riekli Róbertovi. — Tam podáš zprávu o tom, čo si tu hovoril...
— Dajte sa mi najsamprv najesť, — prosil chlapec.
— Kde vezmeme? My sami sme od včerajška s lačným žalúdkom ... Pani dozaista zošalela ... No poďme!
Niesli omdletú. Róbert so psom vliekol sa za nimi. Na šťastie zastavili kočiša, s ktorým sa stretli, a kázali zaviesť celú spoločnosť do paláca Jeho Osvietenosti patriarchu Sanutiho. Keď sa domáhal, aby mu vopred zaplatili, strčili mu pod nos päsť v železnej rukavici. Bol to argument, ktorý ťažko bolo odmietnuť. A tak patriarcha prvý sa dozvedel o zločine, ktorý spáchali armátori Porcus a Ferreus.
Ohlušený zvesťou sedel ako zmeravený, cítiac páliaci rumenec hanby, ktorý mu pomaly zalieval vpadnuté líca. S takouto rozpálenou tvárou počúval nesúvislé vyprávanie chlapcovo. Občas pretieral si oči. Nie, to je nemožné! Je to vari sen!? Dieťa moje, či sa nemýliš?
— Na nevinné muky nášho Pána, — uisťoval Róbert, — Nemýlim sa! Človek v turbane vyšiel zpod paluby. Bili nás a postavili do radu. Strhli šaty. Ohmatávali, obzerali ako statok ... Hádali sa a jednali...
— ... Bože, Bože milosrdný!
Patriarcha zakrýval si oči a rád by si bol zapchal aj uši. Kto je vinný? Kto je vinný? On!
... Svätý Otec vari tušil... Rozkázal zadržať deti...
Strápený sedel nehybne.
— Pošlite chytro k milostivému dóžovi! — zakričal sekretárovi. — Nech ráči sem prísť! Chlapca nakŕmiť, preobliecť a strážiť, aby nevyšiel do mesta a nespôsobil predčasný poplach ...
Sekretár Lorenzo odbehol a patriarcha sedel ďalej, oboma rukami objímajúc si utrápenú hlavu. Bože, Bože milosrdný! Mesto aj tak sa chveje o osud detí pre neočakávanú strašnú búrku, ktorá zúrila za poslednej noci; matky, ktoré sa ešte ne-rozišly do svojich príbytkov, vyčkávajú v prístave, ustavične sa spytujúc, či sa už vrátili námorníci. A horekujú, že nikto nič
nevie. Čo bude, keď sa dopočujú o pravde, ktorá je horšia než búrka? Čo sa stane? Rozzúrený dav môže vyvolať nepokoje ...
Peter Zano, z božej milosti láskavo panujúci dóža Benátok, Dalmácie, Chorvátska, polovice Carihradu a krajov, odňatých Latincami cisárstvu, bol človekom dosť miernym. Starý Henrich Dandolo, chtivý starec, dobývate! Carihradu, už nežil. Pochovali ho na mieste, kde zvíťazil, v bazilike sv. Žofie. Jeho nástupca nevyrovnal sa mu ani rozumom, ani chrabrosťou. Zvesť, ktorú práve počul, ho zdesila a omámila. Vboril sa hlboko do kresla naproti patriarchovi.
— Čo máme ... čo máme robiť? ... — vystonal.
Patriarcha sa už stihol opanovať.
— Treba ich prenasledovať, — riekol. — Ä za čas nikomu zprávu neoznamovať. Ktože vie, či sa úbožiatka beztak nepo-topily, načo teda pridávať zbytočnú horkosť? Ak ich doženie-me, potresceme vinníkov. Nech nás Boh súdi!
— Neoznamovať, neoznamovať! — súhlasil Peter Zano. — Čože by svet na to povedal? Pre dvoch lotrov celý národ by bol zhanobený!
— Aký to huk? — pretrhuje patriarcha.
Idú k oknu. Ó nebesá! Zvesť, ktorú chceli zatajiť, akiste už prenikla do verejnosti, lebo obrovský zástup sa sem valí. Ľudia bežia po chodníkoch, hmú sa kanálmi. Voda vystrekuje, veslá vrždia, boky lodiek narážajú na seba, námestie je už nabité hlavami ako dlažba kamením.
Hukot hlasov.
— Čo sa stalo s deťmi?! Kde sú deti? Predali ste ich pohanom!!? ...
— Kdeže sú deti?!!
— Hej! Odpovedajte tam! Ktorý z vás ich predal, lotri!?
— Prijali ste peniaze za naše deti?!
Zástup hučí, hemží sa, rojí, patriarcha a dóža hladia na seba, hryzúc si do perí.
— Poďme k nim prehovoriť.
Vyšli obaja na vyrezávanú pavlač, visiacu nad námestím ako lastovičie hniezdo. Keď ich uzreli, šum vzrástol.
— Oho! Oho! Herodesi! Odovzdajte nám naše deti!
— Deti! Deti!...
— Utíšte sa, kresťania! — kričí patriarcha. Hlas má silný, tvár kamennú, hoci sa v duši cíti hlboko vinný. — Nestrácajte hlavu a nenadávajte nerozumne! Zpráva o nešťastí nie je určitá, Zázračne zachránený chlapec, ktorý je od strachu temer v bezvedomí, priplával a rozpráva podivné veci. Nevieme, či mu máme veriť. Nestrachujte sa zbytočne! O zlého človeka síce niet núdze, satan všade rozosieva kúkoľ, ale podobný zločin presahuje ľudský pochop... Jeho Vznešenosť milostivý dóža vysiela ľudí za deťmi. Ak Prozreteľnosť Božia zachránila neviniatka pred búrkou, dohonia ich a pochytajú zradcov. Lotri budú príkladne potrestaní, deti zachránené ...
— Zachrániť deti! — vrieska zástup. Vzlykot matiek pre-hlúša ostatné hlasy.
Pietro Zano vykročil pred patriarchu.
— Rozkazy sú už vydané! — potvrdzuje silným hlasom. — Štyri najrýchlejšie galeje sa pohýnajú. Mužstvo veslárov je zväčšené. Budú pracovať bez prestávky všetkými veslami. Dohonia ich nepochybne. Choďte do prístavu dozrieť ich rýchly odchod...
Presvedčená polovička zástupu smeruje k pobrežiu. Zvyšok hrnie sa do kostolov. Na námestí pomaly zavládne ticho.
Obaja hodnostári s uľahčením vracajú sa do komnát.
— Kto to rozniesol? Hovoril som, že chlapca netreba vypúšťať! — srdí sa patriarcha.
— Chlapca sme nevypustili, — uisťuje sekretár. — Najedol sa a spí ako zabitý. To akiste pani de Trevi...
— Bolo treba aj ju zadržať!
— Nebolo rozkazu, sami sme sa neodvážili!.. .
— Prekliati lotri, — šomre dóža. — Myslím totiž na Porcusa a jeho kompániu... Vedel som oddávna, že sú súci na šibenicu, ale nemyslel som, že až natoľko ... Pravda, ich horlivosť hneď mi bola podozrivá ...
— Prečože Vaša Vznešenosť nevystríhala? — spytuje sa patriarcha Sanuti vyčítavo.
Dóža sa mračí pohŕdavo.
— A prečože Vaša Osvietenosť pristala na odchod detí proti zákazu Jeho Svätosti?!
Patriarcha zmĺkne. Skutočne, nemajú si navzájom čo vyčítať. Obaja sú vinní. Stali sa spoločníkmi zločincov. Bože, buď milosrdný!
— Či je nádej, že ich dohonia? — nadhadzuje nesmelo.
Pietro Zano potriasa plecami. Zlatá reťaz tíško zvoní na
prsiach.
— Niet najmenšej nádeje, — vyslovuje svoju obavu. — Predovšetkým som presvedčený, že sa lode potopily. Veď takú búrku nebolo vidieť so desať rokov! Máloktorá loď vydrží podobnú víchricu! A Porcus vzal vraj svoje najhoršie galeje. Galgan sa prepočítal. Myslel si, že počasie vydrží do konca štvrte, ako to obyčajne býva .. . Ak by sme predpokladali, že sa ne-potopily, ani tak ich nedohoníme. Vieme, ktorým smerom šli? Možno sú už v Tunise ...
— Bože, Bože, vysielaná pomoc je teda vlastne bezúčelná?
— Úplne bezúčelná, pravda, nevyhnutná pre upokojenie hávede ... Ináč mohli by rozniesť tento palác ... Ej, Vaša Osvietenosť! Vypalicovať nás, že sme tak pokazili vec .. .
— Svätý Marek! Vypalicovať by bolo málo ... Cítim, že budem zatratený .. . zatratený na večnosť ...
— Vaša Osvietenosť znovu na to myslí? Ja teraz myslím na tú babu, ktorú sme pustili do mesta a dovolili jej kričať pred všetkými... Bolo treba ju i chlapca zavrieť, vyviezť a nikomu o celej veci ani nemuknúť ...
— Ako to?! — skríkol patriarcha skutočne pohoršený. — Vaša Vznešenosť chcela by skoncovať podobný zločin beztrestne?!
— Veď opakujem, že aj tak nič nedosiahneme. Deti zahy-nuly iste ... A hanba na nás prischne... Aj o sto rokov budú to pripomínať Benátčanom ... Rozšíri sa táto zvesť po celom svete ako mor ...



XII. BRAT PACIFIK.


A skutočne sa rozšírila. Vyprávanie o predaní nevinných detí do otroctva obieha dediny, mestečká, mestá, kaštiele. Všade vyvoláva hrôzu. Ľudia, čo ešte nedávno požehnávali v sprievode odchádzajúce deti, od úžasu neprichádzajú k slovu, potom zúria. Spomínajú na tých baránkov Božích, odchádzajúcich s takým radostným úsmevom, s takou nádejou, a pri pomyslení, že sa našli lotri, čo zneužili ich vieru, odovzdali do rúk pohanov, najpokojnejší škrípu zubami. Beda, beda! Svet vari hynie, keď sú možné podobné zjavy? Došlo sa vari k hraniciam zla, niet vari väčšieho rozdielu medzi ním a peklom ako medzi podkovou žrebca a podkovou kobyly!? Boh sa vari zriekol zeme, odovzdal ju diablovi do nájmu!?
Celé Taliansko, južné Nemecko, kúsok Francúzska sú zasiahnuté smútkom. Niet osady, kde by neoplakávali deti, kde by nevzlykaly matky. Matky! Ony tušily, ony zabraňovaly do konca, ony nechcely! Teraz horekujú a vyčitujú mužom malo-dušnosť, lenivosť, zbabelosť. Vyčitujú im záhubu detí, pľujú do očí, ženú s lôžka, žiadajú, aby šli ratovať. More síce vyhodilo niekoľko sto mŕtvych tielok na ostrov sv. Petra, vyhodilo zvyšky lodí, ale ktože podľa tých dosák, podľa tých íverkov ustáli, z koľkých galejí pochádzajú? Lodi bolo päť, azda sa po-topily dve, tri? ... Azda ostatné deti žijú a čakajú na záchranu? Nuž všetci do Svätej zeme! Na pohanov! Na pohanov!
A čo nevykonaly predošlé výzvy pápežove, spĺňa sa teraz nečakane, živelne. Ľudia sa ozbrojujú, shromažďujú. Jedných ženie žiaľ, iných hanba. Skutočnosť, že tu, v srdci spoločen-
stva kresťanského, prekliati pohani siahli rukou na deti, je dostatočným nešťastím, aby sa prebudili aj najospalejší. Neboly by detičky zahynuly, keby boli s nimi šli aj starší, ako to žiadal pápež! Stály sa obeťou lenivosti dospelých! A naponáhlo sa ozbrojujú družiny, sypú ofery, odvšadiaľ sa hrnú ľudia. Ženy ich rozpaľujú. Na milosrdenstvo Božie, rýchlejšie! Rýchlejšie! Nech im svätý Otec určí vodcu! Nech vyrazí piata, mohutná križiacka výprava!
Spoločnosť ľudská je ako guľa, točiaca sa po naklonenej rovine. Len ju sotiť, len ju s miesta pohnúť, a už sa sama rozoh-ňuje, už rastie ako lavína, cestou všetko priťahuje. Ešte pred dvoma mesiacmi ako na blázna by sa boli dívali na každého, kto by chcel ísť do Svätej zeme. Teraz odvracajú sa ako od zbabelca od toho, kto nejde. Prihlasujú sa na pochod do Svätej zeme baróni francúzski, talianski, ba aj anglickí. De Sus-sex, Arundel, Viliam de St. Omer, Savary de Mauleon, Enguer-rand de Boves, Šimon de Joinville, Valter de Nemours, Albert de Castel Gualteria ... Každý so silným vojskom. Pomstiť sa za pohanenie! Ukázať pohanom — coky od kresťanského potomstva! ...
Viliam Divini sa vracal zo Šampanie a nevedel pochopiť túto zmenu. Na dvore v Troyes aj jemu sa dostala do ušú zvesť o križiackej výprave detí a o jej strašnom konci. Úprimne to precítil a zamýšľal složiť primeranú pieseň. Bola by, pravdaže, vážna a dojímavá, vedela by dojať každého. Melódiu mal už v hlave hotovú, so slovami odkladal do chvíle návratu. Rodáci poskytnú mu nepochybne veľa vzácnych neznámych podrobnosti, ktoré spestria obsah.
Nemohol by teda nikto vyčítať, že kráľ trubadúrov nepre-cítil náležíte záhubu päťtisíc neviniatok. Ale niečo iné je skladať pieseň a niečo iné chopiť sa meča. Divini hľadel s nezakrývaným úžasom na to, čo sa dialo. Ľudí, o ktorých vedel, že dávno odovzdali šišaky na hniezda pre kvoky, stretával teraz na hradských v plnej výzbroji, zúriacich ako kráľ Richard. Ich počet so dňa na deň vzrastal. V Ríme na Lateráne zasadal osobitne svolaný sbor a povrávalo sa, že svätý Otec sám sa
chce postaviť na čelo križiackej výpravy. Neslýchané! Tento neočakávaný zápal začínal znepokojovať poetu.
— Šomral si na tých, čo sa pchajú do Svätej zeme, a teraz sám ideš? — pichol do pána de San Marino, svojho známeho, s ktorým sa bol stretol.
Rytier sa zamyslel, kým by bol odpovedal.
— Šomral som, to je pravda. Ale tie deti! ... Na to nemožno zabudnúť...
— Veď nie z tvojej viny šly a sa stratily...
— Vedľajšie, či z mojej a či z cudzej. Také potvorské da-rebáctvo musí sa zahladiť niečím veľkým . , . Ináč nesladilo by sa žiť, nechcelo by sa nosiť meno kresťana ... Lebo aj tamtí lotri boli pokrstení. .. Rozumieš?
— Rozumiem, — prisvedčil Divini viac zo zdvorilosti ako z presvedčenia. — Rozumiem, a o niekoľko týždňov aj ja sa dám na cestu.
Nedodal, že s celkom iným úmyslom a že hroziaca vojna vo veľkej miere zmenšuje jeho ochotu odcestovať.
Vliekol sa ospalé od zastávky na kŕmenie k zastávke, trochu namrzený, že zlatý veniec na čapici nerobil taký dojem ako predtým. Kríž na ramene —- to bolo heslo dňa. Veruže! Či •by sa boly vrátily časy Gotfrídove?! Vandrovní žongléri spievali nové piesne, ktoré nepočul pred odchodom. Zväčša maly za tému detskú križiacku výpravu. Žobráci popri cestách za čakania vyprávali o svätom Otcovi a mori.
... Kázal sa svätý Otec niest v majestáte Petrovom na breh a hrozil moru a prosil, aby mu vrátilo deti.. . Volalr Ó more neverné! Či si už prestalo byf kresťanské!?
A more ležalo mŕtve ako uspaté, hladké ako zastyd-nutá láva. Svätý Otec dlho sa teda modlil a znova volal k vlnám: Nechceš odpovedať, more! Cítiš sa vari nevinným? Iste si zachránilo detičky od hanby... Previedlo si ich ľahko do objatia anjelského. Mal by som ti azda da-kovaí, odpustiť? Ozaj, máš pravdu. Nehnevám sa už na teba. Odpúšťam ti, no neodpúšťam ľudom. Ani Boh im nemôže odpustiť. Nechcem, aby im odpustil. Nedostanú
nikdy odpustenie... Ale ty more rozhrešené, poslúchaj ma, vydaj mi telá detičiek!...
... A na tie slová more zašumelo, ako by bol zavial nečakaný vietor, spenilo sa, pribehlo k nohám nástupcu Rybára a tej istej noci vyhodilo niekoľko sto potopených tiel na ostrovček Petrov pri výbežku, zvanom Skalou samotára, kde teraz stavajú svätyňu Mládat...
Takto rozprávali žobráci. Divini bedlivo sbieral tieto vyprávania. Zídu sa pri chystanej piesni. No nezlepšilo to jeho náladu. Neďaleko Roviga stretol pomätenú pani de Trevi. Neschopná posedieť na mieste, chodila na mulici po celom kraji pod dozorom ľudí a duene, ktorých za ňou posielal zúfalý manžel. Každému, s kým sa stretla, rozprávala o Blaženke a modlikala, aby šiel deti ratovať. Divini, ktorý ju lanského roku vídaval ako mladú, krásnu ženu, s trpkosťou hľadel na jej chudú, zmenenú tvár, kŕčovito sa chvejúce ústa a mútne oči, kým ona šuškala dojemne:
— ... Šatôčky s nej strhli a chceli ju biť... Moja dcéruš-ka ... Ohmatávali ako statok na predaj... moju Blaženku ... Odovzdala som ju archanjelovi Gabrielovi do ochrany, no nebol to archanjel, lež diabol... Nepočuli ste o tom? Diabol vymámil od nás deti... Choďte s ním bojovať! Choďte ratovať deti i nás i seba!
— Urobím to nepochybne, šľachetná pani, — uisťoval zdvorilé a šiel ďalej. Hoci sa snažil, nijako nemohol zabudnúť na jej úbohú tvár a žalostný hlas. „Choďte bojovať s diablom!" Treba sa priznať, že sa dosiaľ nikdy nezamyslel nad potrebou tohto boja.
V neveselej nálade zastavil sa spevák na noc v krčme Ako v jeho obľúbenej kanzóne sladké strapce hrozna ťažily vinice, vinúce sa pozdĺž cesty. Povetrie zdalo sa až lepkavým od silnej vône dozretého ovocia. Byliny i ovocie i samo končiace sa leto ihraly vôňami. Zato v izbe bolo dusno, páchol ovčí syr. Divini otvoril okno dokorán a nachýlený, opretý kolenami o lavicu, v nehybnosti zotrvával až do samého súmraku. Mal myseľ vnímavú pre krásu, a večer bol taký krásny! Sťa by na
12 Bez zbrane sv. I.
177
privítanie noci vznášaly sa zo záhrad čoraz silnejšie, čoraz omamnejšie pruhy korenných a kvetných vôní. Netopiere pre-letovaly rýchlo, rýchlo, tíško, tíško ... V húšti privolávaly sa akési nočné vtáky. Nízko v tráve pod stromami ozývaly sa stíšené, za ticha jednako výrazné mladé hlasy ľudské a smiech. Bol to trubadúrov sluha Silvio, pravdaže, s dievčaťom! Za takej noci ... Nie div ... Divini sa usmieval zhovievavo, hoci melancholicky. Zrazu počul, že o ňom hovoria, nuž naklonil uši.
— Čo to nosí tvoj pán na čapici? — spýtalo sa dievča.
— Vavrín, — vysvetľoval Silvio nie bez pýchy. — Sám svätý Otec mu ho dal, že je sťa by kráľom ...
— Hi... hi. .. Kráľom čoho?
— Spevu.
— Starý dedko, a ešte spieva! Iste je už šedivý pod tou čapicou?
— O nie.
— Tmavý? — spytovala sa nedôverčivo.
— Tiež nie.
— Aký teda!?
— Bol jeden človek, — začal Silvio ako v rozprávke, — ktorý mal dve milenky, starú a mladú. Mladá vytrhala mu všetky šedivé vlasy, aby sa zdal mladším. Stará zasa škubala mu všetky tmavé vlasy, aby jej bol podobnejší... Nakoniec tak ho doriadily ...
— 2e bol lysý, — zvolala so smiechom. — Už viem!
— Tichšie hovor! Starý je už môj pán i plešivý, ale pekne spieva.
— I... i... spev starého nerozohreje.
— Nešla by si za neho?
— Veruže by som nešla. Iste hrobom páchne .. .
— Kdeže! Voňavými mastičkami sa natiera denne ...
— Možno práve preto, že smrdí... Nemohol by si mi trocha priniesť z tých mastičiek? Môj milý, môj černooký. ..
— Prinesiem zajtra, ak ...
V okne stojaci vzdialil sa tíško dovnútra izby. Nebol zve-
davý ďalej počúvať. Starý, starý, hrobom páchne ... Ešte nedávno by sa bol rozosmial pri takých rečiach. Dnes sa nemohol smiať. Prvý raz mu prišlo na um, že azda skutočne je starý. Odohnal tú myšlienku so zlosťou. Veď sa cíti mladým, čerstvým, plným života ... Netreba si všímať, čo tára tá hlupaňa . .. Takej koze každý, kto prekročil dvadsiatku, zdá sa starým . ..
— ... Čo pravda, — myslel si Divini, — prekročil som ju veľmi dávno ... Mám už ... Eh, lepšie nepočítať .. . Jednako nie som ešte starý, nie som!
Hodil sa na široké, praskajúce lôžko, ani sa nevyzlečúc. Pod drsnou plachtou slama silno šuchorila. Okenný otvor odtiaľto pozdával sa tmavomodrou tabuľou, ktorou vnikala sviežosť do stuchlej izby. Kráľ trubadúrov užialene sa zahľadel na tú tabuľu. Už cítil, že dnešnej noci nezaspí, — ... Hrobom páchne . .. Krásne vyjadrenie! Nikdy nevedno, kto skôr .. Tá koza môže umrieť chytrejšie než on a rýchlejšie bude smrdieť mŕtvolou...
. .. Ale ani teba to neminie .. ., — zaznelo mu v ušiach. Striasol sa nepríjemne, až znova zapukala slama ... Neminie . .. neminie . .. Neminulo nikoho .. .
... Nikoho . .. Aké je to divné, že ľudia skoro nikdy nerozmýšľajú o tom ... On, Divini, nepamätal sa, aby si to bol kedykoľvek uvedomil. Len dnes po táraní toho dievčaťa. A či vari nie preto? Prihodí sa to azda každému, že za takej noci ako táto, ležiac bezo sna, predstavuje si sťa by na vzdory bujným vôňam, sálajúcim zo zeme, že odchádza, že umiera? A cíti, ako Divini v tejto chvíli, vlastnú smrť, vlastné stydnúce údy, predsmrtný strach a studený pot vystupuje na čelo? A počuje nevyhnuteľnú otázku: a čo? ... a čo ďalej? Čo ďalej?!...
— Čo ďalej? — zopakoval skoro nahlas, sadajúc si na lôžko. — Čo? Prísna zodpovednosť, logický súd, večná hrôza. Hlas, ktorý riekne: Mane, Tekel, Fares. Miera, počet, výrok. Zmeral som ťa, zvážil som ťa, odhadzujem ťa, lebo si prázdny ...
... Každá hodina uplynutého života dostáva zrazu význam. Každá je po poriadku vyvolaná z nepamäti. Ani jedna nezmi-
12*
179
zla, neskryla sa. Jestvovaly kdesi živé, na hlas Sudcu povstanú a oznamujú svoje deje. Bezbranná, nahá, strachom sa chvejúca duša počúva vyznania hodín svojho vlastného života ...
Divini v zúfalstve pretrel si oči. Čo sa to s ním deje? Vari je chorý? Nikdy, veruže nikdy nemával podobné myšlienky.. . Zatúžil sa modliť. Dávno to neurobil. Trubadúri nevynikali ob-zvláštnou pobožnosťou. Vandrovní študenti zjavne vpletali do antifón pohanské mená Venuše, Jupitera a predovšetkým Ba-cha. Divini bol síce príliš veľkým pánom a umelcom, aby podobné pestvá napodobňoval, ale poznal tieto rúhavé pijanské oratóriá. Aj teraz plietly sa mu v hlave, natískaly svoje nesmy-selné opičiactva miesto vlastných slov modlitby. Chcel riecť: in saecula saeculorum, a opakoval: in počula poculorum, lau-däbunt te ... Dolus vobiscum et cum gemitu tuo . . . Ako by mu bol šepkal zlostný diablik. A Viliam Divini, v kruhu priateľov často si uťahujúci z viery v diabla, so strachom sa rozhliadal a nepokojne prežehnával a znova plietol Otca Nebeského s Bachom a Pannu čistú s Venušou. Keď napokon krátko pred svitaním zaspal utrápený, prisnil sa mu diabol v podobe chlapa s teľacím chvostom, draka, murína, hada, rozpáleného železa, nakoniec oka, vsadeného do tmavej, mŕtvej plochy. To posmešne hľadiace oko neopúšťalo trubadúra, kým sa len neprebudil a v spomienkach prenasledovalo ho celý deň. Musel nejeden pohár vína vypiť, aby ho konečne odohnal.
Ale predošlej bezstarostnosti vcelku už nenadobudol. Duši, splašenej otázkou: čo ďalej? — nevedela sa vrátiť predošlá rovnováha. Kdesi v kútiku mysle trčalo mu ako trieska vedomie, že skôr-neskôr zažiadajú, aby složil účty o smysle svojho života. Smysel života?! Divini ho nepoznal. Nikdy dosial nehľadal. Zil ako väčšina ľudí, nikomu vedome nekrivdil, spieval, rád mal ženy, klenoty, pochvaly, dobré víno, dobré jedlo; nemal rád zlú hudbu, smrad a konkurentov... Čo viac?. .. Či je to dosť? Či je to málo?
Pre tieto pochybnosti stával sa za cesty roztržitým. Roztrži-to hľadel na to, čo sa dialo v kraji. Len na jedno ostával aj naďalej citlivý: na prejavy úcty, preukazované jeho osobe
ako kráľovi trubadúrov. Ä teraz pre toto trpel. Tie prejavy podľa jeho mienky neboly náležité. Bol si zvykol na väčšiu poníženosť celku. Občas mával priam nepríjemný dojem, že ľudia zabudli na jeho jestvovanie. Križiacka výprava, smrť neviniatok zamestnávaly všetky mysle. Kráľ trubadúrov so svojím vavrínovým vencom nevzbudzoval nijakú pozornosť. Radní páni nijakého mesta nevítali ho rečou. Odchádzajúceho nevyprevádzal sprievod urodzených páňat. Hoci kedysi tak to bolo! Zblazneli sa pre tú križiacku výpravu! — šomral Divini. — V Ríme sa to zmení. Tam ma poznajú. A poháňal svoju mulicu.
Ale v Ríme s tejto stránky bolo ešte horšie. Našiel mesto preplnené ľuďmi, chystajúcimi sa na odchod do Svätej zeme. Na Diviniho nikto nemyslel, sotva ho poznávali. Na Lateráne zasadal cirkevný snem. So všetkých strán sveta sišli sa biskupi, arcibiskupi a kardináli. Ich sprievody zaplňaly námestia. Hoci boly bohaté, neudivovaly prepychom ako voľakedy a ľudia hovorili, že medzi duchovnými veľa sa zmenilo v poslednom roku. Stali sa ako by lepšími, pokornejšími, menej chtivými. Zriedkavejšie bolo počuť o pohoršujúcich prípadoch svätoku-pectva alebo smilstva. Jedni pripisovali tú zmenu ustavičným prísnym napomínaniam pápeža, iní detskej výprave, iní zasa blahodarnému vplyvu človeka, zvaného všeobecne bláznom z Assisi, ktorý pred rokom bol tu v Ríme a vzbudzoval všeobecný smiech. Dnes sa už nevysmievali z neho. Počet jeho bratov mal už vraj dosahovať pol tisícky. Chodili krížom-krá-žom po Taliansku, povzbudzujúc k životu podľa evanjelia a teraz k účasti na križiackej výprave. Sám ten blázon František mal vraj byť od nedávna znova v Ríme, kde čakal na odchod svätého Otca, aby šiel za ním do Svätej zeme.
Inocent III. zamýšľal totiž sám viesť výpravu.
— Nepoviem: choďte, ale poďte! — hovoril cirkevnému snemu. — Slabý na tele, zastávajúci hodnosť, pri ktorej sa nesluší chytať zbrane, nebudem bojovať železom. Ale urobím ako Mojžiš, ktorý na hore modlitby vysielal k Bohu, keď Izrael zápasil s Amalekitami. Tak aj ja pokľaknem na návrší alebo na
predku lode a budem prosiť Pána o víťazstvo pre vás. . . Pôjdem... Prečože som to neurobil skôr? Neboly by detičky márne pohynuly . ..
Hlas sa mu lámal a pápež plakal; nevedel pokojne hovoriť o strašnom konci detskej križiackej výpravy. „Expeditio deri-soria, expeditio nugatoria...," pripomínali svoju pôvodnú mienku kardináli. Ale on potriasol hlavou.
— To je obeta, obeta, ktorá musí zatriasť svetom. Skutočne, hovorím vám, beda ľuďom, ak sa teraz nespamätajú!
Potriasol vychudnutou rukou, chorľavý, podobný mátohe, a ľudia, dívajúc sa naň, pochybovali, či bude mať svätý Otec dosť síl zniesť dlhú cestu a život v tábore. Ale iní ubezpečovali s dôverou, že Duch Svätý ho podporí. Duch Svätý, Pa-raklet, ktorého skorý príchod zvestoval opát Joachim di Fiore, ctený všeobecne medzi ľudom ako svätý. Kiež by sa tak stalo! Všetci veľa očakávali od vedenia pápežovho.
Nikým nepovšimnutý, neuctený Divini blúdil po rodnom meste, ktoré mu bolo známe ako vlastný dom, s nepríjemným pocitom, že sa čosi stalo: alebo on sa stal cudzím mestu, alebo mesto jemu. Dráždilo ho všetko. Správca Giano, ktorému dôveroval, za jeho neprítomnosti poodnášal mu z pivnice najlepšie vína. Kone boly chudé. Paholci iste pokradli peniaze, určené na ovos. Veritelia, ktorých bolo nemálo, hoci mal majetok, počujúc o zamýšľanej ceste trubadúrovej, vrhli sa naň ako krkavce. Dotieravejšími než veritelia ukázali sa priatelia, ktorí z Diviniho žili. Poznajúc oddávna jeho márnomyseľnosť, obratným lichotením vedeli rozviazať jeho meštek. Voľakedy božský Divini cítil sa výborne vo veselom kruhu týchto mladších synov barónov, nezrelých básnikov, goliardov, potulných študentov, ba aj obyčajných podvodníkov a darmožráčov. Dnes ho nudila aj táto kompánia. Počúval zamračený žarty a krik, chodiac si prstami po tvári. Odnedávna zvykol si ohmatávať vlastné lícne kosti, bojazlivo, ako by ukradomky. Myslel si, že hľadá na tvári vrásky, ale skutočná príčina bola iná a takého rázu, že by náramne udivila veselých priateľov. Lebo nie o vrásky šlo trubadúrovi. Chorobne, nepokojne nahmatával
pod kožkou očných jamôk lebku, predstavujúc si vlastnú, ale umrlčiu hlavu. Prišlo to naňho raz u kaderníka. Po prvý raz si uvedomil, že tvrdý okraj, ktorý možno cítiť hneď pod okom, je prázdnou jamou, ktorou pozerá smrť, nakresľovaná trpezlivými benediktínmi na listoch žaltárov. Umrlčia hlava. Nosíme ju so sebou a ona jedine ostane, keď telo zhnije, rozíde sa, rozsype ... Ohavná, slepá, vycerená podoba bude jediná, čo ostane z pekného Viliama. Časom aj tá kosť sa rozsype na prach . . . Vtedy neostane nič... A čo bude s dušou?...
... Iste ma voľakto uriekol, — myslel si trubadúr s nepokojom. — Iste som urieknutý. De Brienne hovoril kedysi o čarodejnici v Troyes . .. dokonca spomenul aj jej meno ... Mar-gocha, tak nejako... Iste som sa s ňou stretol, nevediac, kto je ona, a dýchla na mňa... Prečo to urobila? Veď nič som jej nespravil?...
Potom mu zasa prišlo na um, že sa ho chytila mora ťažkého smútku, zvaného acédiou, ktorá trápi mníchov po kláštoroch, spôsobujúc, že ňou zasiahnutý z ničoho sa neraduje a duša protiví sa sebe samej. Užíval teda alkermeš, všeobecne známy liek, v ktorom boly kukly hodvábnika, šťava paradajok, škorica, tlčená ambra, mleté perly a razené zlato. Verilo sa, že samotná jeho vôňa rozveseľuje, čo ináč nejeden na sebe skúsil. Ale Viliamovi tento liek nepomohol. Trubadúr nestal sa veselým. Nechuť, ktorá ho trápila, siahala vari hlboko, a on nepoznal jej príčiny. Či by v tom väzila, že raz náhodou, po prvý raz v živote, zamyslel sa nad pominuteľnosťou sveta a samého seba? Veď nie je decko, musel vedieť oddávna, že umrie ako každý, že s hodiny na hodinu je o krok bližšie k hrobu, nie ďalej ...
V tejto nálade zotrvávajúc, ktoréhosi rána v tichej prítomnosti Silvia, bez nadšenia uzrel do jeho komnaty vchodiacu Júliu, krásnu devu, ktorú kedysi sám nahováral Jánovi de Brienne. Za posledný rok mladica rozvinula sa z decka na ženu a ešte opeknela. Jej záletnosť vzrástla tak ako jej krása. Cítila svoju hodnotu a povýšene sa správala k mužským,
— Čo chceš? — spýtal sa Divini.
— No povedali mi, že veľkomožný pán sa vrátili, nuž prišla som sa spýtať, čo bude so mnou?
— Ako? Čo s tebou? Ja ťa nepotrebujem.
Premerala ho udiveným, trocha posmešným pohľadom.
— Myslela som si, že sa zídem ... alebo na obsluhovanie . . . alebo len tak. Veď veľkomožný pán ma zavolali lanského roku...
— No a? ... Nesľuboval som ti, že to bude navždy. Dostala si dukát...
— Macocha mi ho vzala . .. Macocha ma vyháňa, aby som zasa priniesla dukát. To všetko pre veľkomožného pána! Čo si ja teraz počnem?!
Zakryla si tvár rukami, hlasno plačúc, neúprimne. Divini díval sa na ňu bez rozcítenia. ,,Ej, dievča", — myslel si, — „skôr by si mala plakať nad tým, že umrieš, že tvoja krása zhnije ... Červy ťa zožerú ... Počula si o tom? Červy ..."
— Nerev, — riekol nahlas. — Tu máš ešte dukát.
Prestala plakať, chytila hodený peniaz, tvár sa jej rozjasnila úsmevom, ale neodchádzala.
— Či by som nemohla tu ostať natrvalo? .. .
— Neviem, — odvetil Divini, — uvidím ... Rozmyslím si... Teraz môžeš už ísť...
Odišla neochotne. On si kázal priviesť koňa a šiel sa trochu túlať po meste. Bolo rušné a hučné. Ruch prelieval sa brehmi ulíc ako stúpnutá voda. Prípravy na veľkú križiacku výpravu pohlcovaly všetkých. Pri krámoch odohrávaly sa úporné jednačky. Ako to už obyčajne býva pri takýchto príležitostiach, ceny poniektorých predmetov klesaly ozlomkrky, zatiaľ čo iné predmety, najmä kone a zbraň akéhokoľvek druhu, stúpaly desaťnásobne. Kedy-tedy kupujúci, pobúrení požiadavkami kupcov, chytali sa kyjov a mečov, začínala sa bitka a pozdĺž celej ulice chytro zatváraly krámy. Oddiel pápežskej stráže pribiehal robiť poriadok, ale vtom zasa v inej uličke skŕsal lomoz.
Divini, idúc krokom, díval sa roztržito na ten zmätok. Upútal ho na námestí shromaždený zástup, väčšmi mlčiaci a sbitý než kdekoľvek inde. Zabočil s koňom v tú stranu. Ach, poulič-
ný kazateľ! Stojí na klade alebo na kameni, lebo jeho hlavu a plecia vidieť zpomedzi hromady poslucháčov. Aj ruky, ktoré každú chvíľu vystiera nahor takým pohybom, ako keby sa dral do neba. Ten vzletný a vrúci pohyb vzbudii u trubadúra nejasné spomienky. Či je to nie ten blázon z Assisi, od nedavna taký slávny, ktorého chcel raz ukázať Frangipanovcom a našiel ho kolembať sa na doske? Iste on to bude. Obkľučujúci ho ľudia mlčali ako pred rokom, počúvajúc ho sta urieknutí, Divini, strhnutý silou všeobecnej napätej pozornosti, sosadol s koňa a hodiac opraty chlapcovi, zamiešal sa medzi ľud. Prebíjal sa, ľahostajný k pachu, až zastal celkom blízko. Rečník privolával:
— ... Počúvajte blázna a hlupáka, ktorý sa odvažuje hovoriť o Pánovi... Mám smelé úmysly, opovážlivosť ma strhla.. . Lebo Pán je so mnou a ja, hriešnik, horší od každého z vás, ja, biedne, chatrné stvorenie, budem hovoriť o tom, čo je čisté, najsvätejšie a nesmrteľné... Púšťam sa do hroznej veci: z pokrstených pohanov, akými ste vy, chcem urobiť opravdivých kresťanov, milovníkov Pána. On ma pobáda k tomu. „Ktože si, že sa povyšuješ a nás poúčaš?" — spýtate sa. Nie však ja, lež Pán. Ja sa nepovyšujem. Pre prirodzenú chatrnosť svoju obávam sa všetkého, ale od milosti Pána očakávam všetko, aj to, že ma vypočujete. Prijmite tú istú milosť, pocítite lásku Božiu a zmenu života... Mnohí zpomedzi vás sľúbili, že pôjdu do Svätej zeme, a akože pôjdete, neurobiac najprv križiacku výpravu vo svojom srdci? Predovšetkým odtiaľ treba vyhnať pohana, aby sa náš Pán nehanbil za svojich obrancov! Nepomôže meč a kríž, keď v duši Saracén sedí a viacej myslí na korisť ako na Svätý hrob! Aj keď bez zbrane pôjdeš, zvíťazíš, len nech ideš z lásky Božej! Križiackym rytierom byť — to je najväčšia vec. Ale aj najťažšia. Rytier nesmie byť poškvrnený. Zbroj si čistíš pred výpravou, a dušu by si si neočistil? Najprv premôcť v sebe žiadostivosť, to je hlavná úloha. Žiadostivosť je milenkou satana, ako svätá pani Chudoba je milovnicou Božou. Najviacej zla sa narobí pre žiadostivosť. Nedávno spáchali úžasný zločin. Zlí ľudia oklamali a zahubili
deti, ktoré si zamiloval Pán. A nič strašnejšieho nemohlo sa už stať a ani jedno zo zvierat, bratov našich, ani len tých, ktorým Pán dal divú prirodzenosť, by sa nepoškvrnilo podobným priestupkom. Zradcovia oklamali nevinné detičky! Pripravili im záhubu. A svoje vlastné duše zatratili, so satanom pakt podpísali. Čo ich k tomu sklonilo? Veruže nič iné ako žiadostivosť. Pre peniaze to urobili. Pre peniaze! Čo sú peniaze, že sa ľudia pre ne neboja zločinu? Zločinu, za ktorý sa hanbí sám satan. Ani hovoriť nemožno o ňom pokojne, lebo každého sa chytá usedavý plač ... Peniaze! Nemáš na svete nič pľuhavejšieho a človeku nebezpečnejšieho. Všetko zlo pre ne sa deje ... Roz-hľaďte sa vôkol: najhoršie krivdy a nespravodlivosti aj nepravosti, aj ukrutnosti vyrástly zo žiadostivosti, z túhy po peniazoch! Kto miluje peniaze, nemôže milovať ani Boha, ani bliž-ných. Peniaze sú otroctvom pre jedných, násilím pre druhých. Pri láske k peniazom nikto nemôže byť ani slobodný, ani šťastný. Tento, lebo túži po nich, tamten, lebo ich už získal a strachuje sa, že mu ich iní vezmú. Milovať peniaze — najvhodnejší nástroj diablov, a nemilovať Boha?! Vynášať peniaze nad spasenie duše?! Veď ak milovať, tak to, čo je najlepšie; ak slúžiť, tak Tomu, ktorý je nemenlivý, ktorý nezradí; ak poslúchať, tak slová večné ... Náš Pán znamená slobodu, a ktože by nechcel byť slobodný? Niet na svete vzácnejšej veci, než je sloboda ...
... A ktože by sa nechcel striasť podlého strachu, v ktorom ustavične žijeme, a roztiahnuť sa a rozosmiať sa radostne a cítiť sa pod mocnou ochranou?! Bojíme sa ustavične, žijúc vo svete. Aj staroby, aj nákazy, aj slabosti, aj zlodeja... Bojíme sa diabla, čarodejníc, čarov a urieknutí... A predsa sme kresťania a nepotrebujeme sa ničoho báť! Diabol popri Pánovi je ako netopier popri orlovi, mesiac popri slnci, zmija popri levovi. Čože nám môže zrobiť? Jedine Boha sa máme báť, lebo niet nepriateľa, pred ktorým by nás On neochránil. Tam sa vyskytujú urieknutia, čary, kde Pána niet, lebo sú dvere pred Ním zavreté. Tam je strach, tam je hrôza, tam je nebezpečenstvo. Bratia moji drahí! Odkedy Pánovi slúžim, taký som šťast-
ný, že to ani vysloviť neviem. Bo získal som to, o čom hovorím: slobodu a že sa ničoho nebojím. Aj zo samotného diabla môžem si uťahovať alebo ho poľutovať. A to pod Božou ochranou, pravdaže, nie vlastnou zásluhou, ktorú nemám, ani nebudem mať, lebo som obyčajný ľudský trus. Jedno mám, že som sa o Pána oprel a jemu odovzdal. A že ho milujem z celého srdca. Milujem, nakoľko len viem. A rád by som väčšmi, len keby som mohol. Toľko je môjho. Milujte ho spoločne so mnouf Buďte ako ja šťastní, slobodní a voľní! Viem, ako sa žije vo svete. Samé trápenie, obava, sklamanie ... Lebo svet je vrtkavý v svojej prirodzenosti, a duša túži po stálosti. Svet!... Dnes ťa chvália, zajtra hania. Dnes si slávny, zajtra ponížený. Dnes sa ti klaňajú, zajtra kopnú ... Dnes si spanilý, zajtra hrobom páchneš ... A čože máš z toho všetkého súženia? Čože máš zo svojho bohatstva? Nevezmeš ho so sebou. Nebude pri tebe v deň súdu. Neobránia ťa pred Pánom ani dočasné čestné úrady, ani nijaké vedomosti. Veda? ... Dobrá je ona, ale len vtedy, keď poučí, prečo žije človek na svete, aké úlohy má tu a ako môže byť bližnému ozajstne na pomoci. Ak to nerobí, ostáva plevou ...
Prosté, neučené slová padaly prudko, neusporiadane. Hovoriaci nebol rečníkom. Nepodával poslucháčom myšlienku, logicky sa rozvíjajúcu, neprichádzal k záverom. Ale v tých nevymyslených výzvach ozývalo sa hlboké presvedčenie a nadšenie, aj starostlivosť o poslucháčov, aj úprimná láska k nim, spôsobujúca, že padaly na duše ako horúca láva. Vnikaly priam do sŕdc. A Viliam Divini, náročný umelec, privyknutý počúvať najvynikajúcejších majstrov slova a dialektiky, vyčitujúci im ochotne chyby logické alebo rečnícke, díval sa na hovoriaceho Františka so zatajeným dychom. Dav ho socal a tlačil odvšadiaľ, ale on si to nevšímal. Čiapka skĺzla sa mu s hlavy, spadla na zem, zmizla pod nohami, ale ani to nespozoroval. Len hľadel a počúval. Nemohol sa zbaviť dojmu, že sa rečník obracia obzvlášť k nemu, myslí naňho, odpovedá na jeho tajné úvahy a súženia, že vie o ňom všetko a vystiera ruku ...
... A tieto moje slová, — končil František, — slová úbo-
hého nehodného sluhu, hovorím vám všetkým, všetkým spoločne i jednotlive ... Kňazom a mníchom, aj mníškam, aj diet-kam, aj dievčatám, aj mládencom, aj chudobným, aj kráľom, aj kniežatám, aj učencom, aj spevákom, aj hudobníkom, aj remeselníkom, aj robotníkom, aj roľníkom, aj pánom, aj sluhom, aj v čistote žijúcim, aj v manželstve, aj v nevinnosti, aj v stave ťažkého hriechu, aj starým, aj zdravým, aj malým, aj veľkým, patriacim k všetkým národom, aj hovoriacim hociktorou rečou — slovom vám všetkým, bratia moji, čo žijete a žiť budete v budúcnosti. A tak vás prosím, a tak vás zaklínam a vrúcne žiadam, aby ste milovali nášho Pána nadovšetko, lebo ináč ani tu na zemi nemožno byť šťastným, ani vo večnosti spaseným! Všetci a všade v každom čase a na každom mieste Jeho vzývajme, Jeho chváľme, k Nemu sa utiekajme, za Ním kráčajme, za Pánom jediným a všemocným, Stvoriteľom a Vykupiteľom, nekonečným, nesmiernym, nezmeniteľným, nevysloviteľným Pánom, ktorý je večným svetlom a spasením, aj požehnaním, aj veľkosťou, aj mocou, aj pravdou, aj pokojom, aj tíšou, Pánom najvyšším, najlepším, najmilosrdnejším, jediným, ktorý je hoden lásky, uznania, poklony a chvály. Teraz i vždycky, až na veky vekov . . . Amen ...
Nestačil už dychom. Soskočil s kameňa, ktorý mu nahrádzal rečnište. A tak sa stalo, že vpadol temer rovno do náručia zahrúženého Viliama Diviniho.
— Brat, — riekol takým hlasom, ako keby ktosi iný neznámy hovoril za neho, — brat, vezmi ma zo sveta a obdaruj pokojom!
František vôbec sa nezdal prekvapeným. Objal trubadúra a vystískal ho, usmievajúc sa ako na priateľa, ktorého dlho nevidel.
— Pokoj Pánov nech je s tebou, brat. Ostaň s nami. Ako sa voláš?
— Viliam Divini...
— To nie je dobré meno pre smrteľného človeka. Dáme ti iné. Chceš pokoj, budeme ťa teda volať Pacifikom.
— Pacifik, — bez zdráhania pristal trubadúr.
Chcel hovoriť ďalej, držať Františka za ruku, ale odvšadiaľ sa tisol dav. Zasýpali rečníka otázkami. Jedni vzlykali, iní uisťovali, že sa smieria s nepriatelmi alebo vrátia neoprávnene prevzaté peniaze. Akýsi mních prudko sa vypytoval, či dobre robí, oslabujúc v ľuďoch strach pred diablom. Či to nevedie k podceňovaniu zla? Veď je známe ... Vyfintený mládenec odsotil mnícha aj s jeho pochybnosťami.
— Brat František! — zakričal silne, — prichádzam, aby som sa pridal k družine tvojich bratov!
— Je to úprimná tvoja túžba? — spýtal sa František nedôverčivo.
— Ó áno! Preto som prišiel. Pochádzam z Lukky. Môj rod patrí k najvznešenejším v meste. Ale mne nezáleží na poctách. Nezáleží mi na láske pozemskej. Povedal som donne Lucii, ktorá pohrdla mojimi citmi, že ...
— Eh, braček! — rozosmial sa František, — hneď sa vráť k svojej donne Lucii...
— Akože? Nechcete ma prijať? Mňa, ktorý som prišiel až z Lukky? Môj rod ...
— Nechcem prijať! — zakričal František s hnevom. Hneval sa zriedkavo, ale keď sa rozčúlil, ruky sa mu chvely, oči horely. — Nechcem prijať! Prišiel si sem na zlosť svojej milej, nie z túžby slúžiť Pánovi! Prezrel som ta. Neklam Boha ani mňa, nehodného Jeho sluhu!
Mladík ušiel ako obarený. František sa upokojil a vrátil sa k trubadúrovi, nehybne stojacemu. No kým by bol prehovoril, nesmelo ho potiahli odzadu za rukáv.
— Jakuba di Setteso'li, manželka Graciána Frangipaniho, — zistil Viliam s údivom.
Bola ustarostená a zmätená. Prítomného Viliama vôbec si nepovšimla. Možno ho ani nespoznala. Hľadela prosebne na Františka.
— Brat, — vystonala, — ako rada by som sa porozprávala s tebou o spasení duše svojho muža a svojej! Či by si chcel prísť k nám?!
Skladala ruky v presvedčení, že ju odmietne, lebo počula
pred chvíľkou, ako prísne zaobchodil s mladíkom. Ale František žičlivo pozrel do jej úprimných, vážnych očú.
— Prídem ochotne, sestra, v prvý voľný deň. A kde vás mám hľadať?
— Casa Frangipani! — zakričalo niekoľko šarvancov zo zástupu. — Casa Frangipani!
— Áno, — usmiala sa Jakuba. — Nás všetci poznajú. Ukážu cestu.
Natešená, vďačná odišla.
— Poďme teraz aj my, brat, — riekol František Viliamovi. — Musíš spoznať nás všetkých. Je nás veľmi mnoho, ale tu v Ríme zdržujú sa teraz len niekoľkí. Zväčša najstarší, najmilší moji druhovia... A čímže si sa zamestnával dosiaľ, z čoho si žil?
— Som spevák, trubadúr ...
František až zatlieskal od radosti.
— Och, ako je to dobre! Oddávna som túžil mať medzi nami trubadúra .. . Budeš nám spievať na chválu Pána ... Dosiaľ som sa ja jediný namáhal, ale môj hlas ... Bože odpusť! Náš Pán je trpezlivý, nuž ho znáša... Teraz, brat Pacifik, naučíš nás pekne spievať...
Srdečne stisol rameno popri ňom kráčajúceho.
— Braček, — riekol, usmievajúc sa anjelsky. — Braček, a či vieš, iste vieš, že chcejúc k nám patriť, musíš všetko odovzdať a obliecť sa tak ako my a nič nemať vo vlastníctve?
— Viem o tom, — odvetil mužne niekdajší kráľ trubadúrov, — ostanem u vás. Nevrátim sa už vôbec do svojho domu.
František potriasol hlavou.
— To nestačí, braček. Nestačí zanechať. Treba rozdať. Tak rozdať, aby sa pomohlo biede ...
— Komu mám rozdať? — spýtal sa s nepokojom Divini-Pa-cifik. Pred očami sa mu zjavili veritelia, priatelia, Giano, správca, ktorý vyprázdnil pivnicu, sluhovia, ktorí vyhladovali kone...
František nespúšťal s neho oči. Každá myšlienka nového brata zdala sa mu zjavnou a viditeľnou.
— Predovšetkým, brat môj, musíš vyrovnať všetky záväzky, akékoľvek máš. A ostatok odovzdáš chudobným ...
— Kdeže ich nájdem?
— Ako keby bola niekedy núdza o biedu! Či nevieš, koľko jej je v Ríme? Veľa ľudí od hladu puchne, korienky hryzie, chlieb roky nevidí? ... Ej, braček!!...
— Sám neviem, ako to urobiť... — zvŕtal sa nepokojne Viliam.
— Áno, zprvoti sa to zdá ťažkým, — uznával František s vážnosťou. — Pamätám sa dobre na ten deň, keď som pred rokmi prvý raz prišiel do Ríma. Bol som šialený a márnomy-seľný. Ale náš Pán milosrdný už bol shliadol na mňa a začínalo mi v hlave svitať. A vchodiac raz do kostola, pomyslel som si, že úbožiaci, čo na schodoch sedia a v mene nášho Pána prosia o almužnu, jednako sú šťastnejší a poctenejší než tí, čo almužnu dávajú. Lebo keby sa náš Pán zjavil medzi nami, sadol by si k tým chudobným. A vedno s nimi by vystrel ruku k bohatým, pyšným príchodzím tak, ako ju od vekov vystiera k ľuďom. A tak sa ma to dotklo, že som si zamenil šaty s jedným starým žobrákom. Dal som mu svoje, vzal som jeho han-dry ... A sedel som na jeho mieste celý deň. A to som jedol, čo som vyžobral... Zprvoti nebolo ľahko prosiť ...
— Ja neváham, — uisťoval Viliam, vykračoval však čoraz váhavejšie.
— ... Potom v Assisi, keď som svoju malosť trochu už poznal, chodil som po meste, žobrúc tehly na opravu kostolíka sv. Damiána ... Na rohu ulice narazil som neočakávane na svojich niekdajších priateľov a spoločníkov, medzi ktorými som donedávna vývodil v zvadách, v pití a v samopaši... Uvideli ma ... žobráka. S vystrčenou rukou ... Sklopili oči, zapýrili sa ... Hanbili sa za mňa ... A ja, ja, Bože milosrdný! Miesto aby som bol hrdý, že som rytierom svätej Chudoby, myslel som si, že sa prepadnem pod zem. Nemohol som prehovoriť, celý som horel a pot mi stekal po čele ... Ze oni sú takí krásni, vy-fintení a ja žobrák zababraný... Bedár ... A že hlúpo som sa zachoval, iste ako blázon... Ale súčasne som cítil, že ak ne-
vydržím a utečiem, tak som stratený, lebo premárniac milosť Božiu, nepozdvihnem sa už k lepšiemu životu... A premohol som sa s Božou pomocou ... A šiel som rovno k nim. — Z lásky k nášmu Pánu, — hovorím, — podporte ma, čím sa vám páči...
... Len čo som to vyslovil, hneď sa mi uľahčilo. A bolo mi do smiechu, keď som videl ich roztvorené ústa; nehanbil som sa už... Ale predtým bolo ťažko... Drží nás svet, drží nás silne. Či chceš, brat Pacifik, aby som šiel s tebou, alebo poslal niektorého z bratov?
— Nie, — rozhodol trubadúr. — Mohli by si myslieť, že ma prehovorili, že nekonám z úprimnej, slobodnej vôle. .. Sám všetko zrobim a rýchlo sa k vám vrátim.
— Chôdze, braček. Nech ťa sprevádza pokoj nášho Pána.
Rozlúčili sa. Silvio, ktorý s rastúcim údivom sledoval dlhý
rozhovor svojho pána s otrhaným žobrákom, priviedol chytro koňa. V ruke držal čiapku, ozdobenú vavrínom, ktorú bol zdvihol zo zeme a dôkladne ju oprášil. Trubadúr bez rozmýšľania si ju dal na hlavu. Sluha podával mu strmeň. Keď sa pohli, Viliam sa zháčil a sňal čiapku.
— Tu máš na pamiatku odo mňa, — riekol, ako ju odovzdával chlapcovi. — Tie listy sú z rýdzeho zlata. Každý je hoden dukát. Budeš bohatý ...
— Vaša Milosť nebude ich nosiť?! — skríkol Silvio prekvapene.
— Nebudem.
— 2e je zamat postúpaný, nič to zato, lebo lístky daly by sa na nový prešiť...
— Nebudem ju už nosiť. Tvoja je. Tie oba kone a konské riady tiež, lebo si mi bol dobrým sluhom . . .
— A čo Vaša Milosť? ...
— Mne ich už netreba ., .
Silvio otvoril ústa od prekvapenia a zabudol sa dokonca radovať. Onemel. Kročil dozadu, pobožné držiac čiapku v ruke a podozrivo sa dívajúc na svojho pána. Čo sa mu stalo? Zošalel? Spáchal nejaký priestupok a chce utiecť? Azda je hereti-kom? V týchto časoch všetko je možné ...
Šli ďalej mlčky. Trubadúr bolestne cítil, že nemá čiapku na lysej hlave, ktorú mával pokrytú. Predošlá blažená nálada, v ktorej sa mu zdalo, že niekto iný za neho hovorí a koná, že kohosi vôľa vedie ho za ruku, zmizla bez stopy. Viliam Divini, popri svojej umeleckosti človek naskrze priemerný, ostal so sebou samým, Viliamom Divinim s omrzenou ľudskou súdnosťou a s tým nepochopiteľným čudáckym zámerom, pre ktorý sa pred chvíľkou rozhodol.
... Rozdať celý svoj majetok! Obľúbené klenoty, šatstvo, knižky, vzácne sklo, krásne náradie... Rozdať, prečo, načo? Kto si to ocení! Skutočne, tí, čo Františka z Assisi menujú bláznom, majú pravdu, sto ráz pravdu!
... Zajtra celé mesto a predovšetkým všetci obdarovaní budú sa do popuku smiať z neho, Viliama . .. Budú sa smiať ... Myšlienka nepochybnej smiešnosti, ktorú uvalí na seba, sput-nala ho a oslabila. Čo povie svet? Svet je mocný. Jedine smrť nedbá na mienku sveta a pretŕha s ním sväzky, keď sa jej páči. Äíe živý človek?... Človek, ktorý sa na tomto svete počal, ktorý sa v ňom narodil, ktorý počíta s ním väčšmi než s Bohom, ktorý sa ho väčšmi bojí než Boha? ... Nielen preto, že Boh je neviditeľný a svet strašne vidomý a dotieravý. Nielen preto! Boh sa nikdy neposmieva a nikoho n e u p o -nižuje, a svet ustavične. Boh zahanbuje, ale nepo-koruje. A človek je stvorením, ktoré sa väčšmi bojí posmechu a z neho vyplývajúceho pokorenia než smrti. Preto satan, poznajúc to, zrobil svoju obľúbenú zbraň z posmechu, odhodeného Bohom. A za satanom — svet.
A bojujúc s týmito myšlienkami, Viliam Divini cítil, cítil a vedel, že sám Boh zavolal na neho slovami Františka, a súčasne trpel vnútorne a opakoval si: „Nezrobím to bláznovstvo, nezrobím!" „Správne, — prisviedčal rozum, — nebuďže bláznom! Daj almužnu hojnú, nech vedia, že si milosrdný, ale ne-pozbavuj sa všetkého! Nespaľuj za sebou mosty... Ožobráčiš sa, ale ak potom nevydržíš medzi žobrákmi, ak zatúžiš vrátiť sa, čo potom urobíš? Ponechaj si čokoľvek, napríklad klenoty... Tvoje prekrásne klenoty, ktoré ti závideli králi... Ukry
13 Bez zbrane sv. I.
193
ich, zákop do zeme na mieste len tebe známom a ostatok rozdaj, ak tak chceš nevyhnutne ..."
— Nie, nie, takto neslobodno! — bránil sa Viliam sám pred sebou. Muky, ktoré prežíval, odzrkadľovaly sa na jeho tvári a Silvio začal ho lutovať. Väzenie zrejme nehrozí pánovi, lebo vtedy by sa ponáhľal, prečo sa teda trápi?... Iste preto, že svoju drahú čiapku odovzdal nerozmyslene ...
— Vaša Milosť, — riekol podchodiac, — ja tie lístky ochotne odovzdám.. . Viem, že sú od svätého Otca... Zlatník ich narovná...
— Čo chceš? — spýtal sa Viliam, nerozumejúc ho.
— Vaša Milosť sužuje sa iste pre čiapku ... Ale ja ju ...
— Nesužujem sa a nechcem ju! — skríkol trubadúr tak prudko, že Silvio cúvol zhrozený. Prichádzali už pred dom. Pod stĺpmi bila do očú pestrá, krikľavá šata ženská. Júlia! Čakala na Viliama v nádeji, že vymámi nový dukát. V bočných dverách nehybne stála stará šafárka Marta. Divini nepochyboval, že čaká naň, aby ho vystríhala pred Júliou, aby mu nahovorila o Júlii najhoršie (môžbyť pravdivé) veci a zaprotestovala proti jej prítomnosti v dome. So schodov sostupoval Gia-no s vážnou tvárou. Iste mal nové škriepky s veriteľmi, s ktorými ináč, podľa Marty, bol usrozumený. Zo sály dochodila veselá vrava a zvuky violí. Priatelia sa zabávali, čakajúc na návrat pána domu. A Viliam si pomyslel, že medzi tými všetkými ľuďmi nemá ani jedného, čo by mu bol blízky, čo by ho čakal s úprimným priateľstvom. Ak ostane medzi nimi, bude naďalej ako dosiaľ sám, hrozne sám, s prízrakom smrti čoTaz dotieravejším.
A posilniac sa tým zistením, sosadol s koňa.



XIII. SKÚŠKA.


— ... Najstarší a najmilší druhovia sú tu pri mne, — hovoril František Viliamovi.
Skutočne tak bolo. Z novších boli v Ríme len traja: brat Cézar zo Spiry, brat Tomáš Celano a brat Iluminát. Posledný bol prostým človiečikom, prví dvaja mali značné vzdelanie. V posledných časoch vôbec pribudlo v reholi učených ľudí a František začínal sa znepokojovať. Hoci to aj nežičlivci rozširovali, nebol proti učenosti, len si želal, aby slúžila lepšiemu poznaniu Božích práv a nedávala príčinu povyšovať sa. Veď aká zásluha byť učeným? Aká čnosť je veda? Duchom chudobný prostáčik môže byť bližší Bohu ako učený profesor. A teda nie vedu karhal, lež u mnohých ľudí vedy sa vyskytujúci cit povýšenosti, nejasnú reč, srozumiteľnú len zasvätencom, záľubu v obcovaní len so seberovnými.
— He, — hovorieval neraz, — onedlho nadíde čas, že naši múdri bratia nebudú chcieť počúvať neučených, ako je brat Jalovec alebo ja, a povedia, že sa im nesvedčí mať za vodcu prostého človeka ... Čo si vtedy počnem? Budem vari musieť ísť na staré kolená do akadémie?
Vybuchoval smiechom, keď si len na to pomyslel. Iní ho nasledovali. Nik nebral tieto náreky vážne. No bezpochyby, ako sa rehoľa rozrastala s bezpríkladnou rýchlosťou, ako sa šírila a mohutnela, čoraz výraznejšie vystupovaly v nej dva smery: pôvodný a nový, proti ktorému František úporné bojoval. Prívrženci nového smeru, brat Eliáš, Silvester, Ján Pa-renti, chceli medziiným zakladať františkánske školy, v kto-
rých by sa každý nový brat učil základy teologie, ktoré by mu potom umožňovaly rozumne kázať.
— Bratia nepotrebujú učene hovoriť, — rozhorčoval sa František. — Potrebujú milovať nášho Pána a bližných a žiť podľa evanjelia! To postačí. Príkladom sa získava, nie slovom!
— Uznaj, František, — vysvetľoval brat Eliáš, — že by bolo potrebné, aby bratia, keď sa stretnú s heretikom, vedeli brániť svoju vieru pred vymyslenými bludmi.
— Brániť vieru?! Načo? Viera sama sa obráni. A bratia nech sa chránia dišputovania!
„Múdri" bratia umíkali nepresvedčení. Prosili Františka, aby súhlasil aspoň so zmiernením veselosti bratov, ktorá zarážala ľudí. Ľudia cenia si vážnosť, neradi majú nezbedy.
— Navykol si bratov ustavične sa smiať a spievať...
— Chvalabohu, — odpovedal pokojne František. — Nech sa smejú a spievajú. Niet horšej veci, ako je smútok. To je babylonská choroba!
— Prečo babylonská? — spýtal sa Eliáš, žmurkajúc očami.
— Lebo je ovocím skazy. Nevinnosť — radosť, hriech — smútok. — Nech tí vešajú hlavy, čo nenáležia Pánu!
Odchádzal od „múdrych" naoko pokojný, jednako zarmúte-ný tými ustavične sa opakujúcimi zádrapkami. Hľadal odpočinok medzi svojimi najdrahšími priateľmi, Angelom, Leom, Rufínom. Ako by na protiveň „múdrym" prosil brata Pacifika, aby zaspieval. Niekdajší kráľ trubadúrov nedal sa prosiť a za-nôtil, ako mohol najkrajšie:
... Ó, čistota svätá! Predrahá hodnota s tebou je spätá ... Pravdu má, kto ta drahocennou zovie, Veď tvoja vôňa vzácnu sladkosť máva, Len kto ta nezná, opak toho povie... Len pocháblom je ona neznáma ...
František počúval s nadšením a aj on si húdol. Keď spevák umlkol, začal nahlas uvažovať o predošlom rozhovore.
— Brat Eliáš a brat Cézar radšej by nás videli vážnymi. Myslím si, že nemajú pravdu. Blúdime síce, často nezasluhuje-me meno dobrého brata menšieho, ale nie je to pre spev. .. Ô keby sme mohli dosiahnuť bratskú dokonalosť! A takto si predstavujem dokonalosť menšieho brata:
... verný chudobe ako brat Bernard, čistý a prostý ako brat Leo, šľachetný ako brat Angelo, ochotný a úprimný k všetkým ako brat Masseo, pobožný a spravodlivý ako brat Egídius, vrúcny v modlitbe ako brat Rufín, odpútaný od sveta ako brat Lu-cidus, ktorý po mesiaci volá: „Pošlite ma odtiaľto niekde inde, lebo cítim, že sa mi tu začína páčiť všetko!" Veselý a silný ako brat Jalovec ...
— A z teba? Čo by mali mať z teba? — dozvedal sa brat Leo, hľadiac do tvári majstrovej s obvyklou oddanosťou, keďže ho až zbožňoval.
— Zo mňa? Ó zo mňa nemajú čo mať. Azda len to, že vás milujem všetkých rovnako ako kura svoje kuriatka!
Spomenuté spory stávaly sa významnejšími teraz, keď František odchádzal do Svätej zeme. Mali ho sprevádzať len dvaja bratia, Iluminát a Cézar. Za jeho neprítomnosti ako križiaka rehoľu povedie ním určený zástupca. Jeho osoba nebola ešte ustálená.
František radil vykonať voľbu istým spôsobom, ktorý ho dosiaľ nikdy nesklamal: po vrúcnej spoločnej modlitbe otvoriť knihu evanjelia a z prvého verša, na ktorý padne zrak, získať návod, ako pokračovať.
— Vždy som tak robieval, — uisťoval, — a výborne sa osvedčilo a vedel som, že môj hriešny rozum neprotiví sa Pánu.
Brat Silvester sa usmieval zhovievavo.
— Takýmto spôsobom možno riešiť len veci všeobecné, týkajúce sa duchovných stránok života, ale nie voľbu zástupcu. Mená bratov predsa nenájdeš v evanjeliu ...
— To je pravda, — uznával František, vzdychnúc si.
Brat Eliáš neúnavne sa radil s bratom Cézarom, Tomášom
a Jánom.
— Nepripusťte, aby určil Lea alebo Petra Caniho. Pekne by sme vyzerali pod takým vedením! Alebo azda brata Jalovca, jeho miláčika? Ten hlupáčik by zosmiešnil rehoľu!
— František tiež robí, čo môže, aby rehoľu zosmiešnil, a jednako nikoho to neodstrašuje, — pripomenul statočne niekdajší sudca Ján.
— Ó František! Taký je len jeden, jediný! Ľudia vždy pôjdu za ním, hoci by im kázal postaviť sa na hlavu! Lebo to je on ... Sám neviem, v čom väzí tá jeho moc . .. Ale my musíme myslieť na celok ... Na budúcnosť ... František nech si báji, spieva, vtáčikom sa prihovára ... My musíme budovať! Budovať! Boh mi je svedkom, že netúžim po povýšení, ale po sláve Božej, ktorú skôr zveľadíme, keď budeme silnou rehoľou než slabou!
— Správne, správne hovoríte! — prisviedčal prudko brat Ján. — Ak o mňa ide, urobím všetko, čo môžem, aby František vás určil za zástupcu ...
— Ak si myslíte, že to bude reholi na osoh, — pristal skromne brat Eliáš, — prijmem tú službu . .. Sami vidíte, aké možnosti sa nám teraz naskytujú... Pred rokom sa nám o tom ani nesnívalo ... Naša rehoľa je všade vzácna. O bratov sa trhajú. Hriechom by bolo nevyužiť Bohom daný úspech... Ale František! Zrob tu niečo s Františkom! Pred pár dňami kardinál Colonna chcel vziať jedného z našich za spovedníka... Len si pomyslite! Iné rehole bojujú o podobnú poctu... Veď je to významná a vplyvná úloha ... A František odmietol! Proste odmietol!
— Neslýchané! Prečo!?
— 2e bratia menší môžu byť poradcami malučkých, ale nie veľkých ... Okrem toho ...
Nedokončil, lebo na dvor biskupa Guida, kde táborili ako obyčajne, keď prišli do Ríma, s vážnosťou vkročil k nim neznámy človek. Nemladý, nízky, v tmavom plášti so záhybmi a s proťesorským biretom na hlave. Rozhliadal sa vôkol, ako keby po niekom sliedil.
— Oho! V mene nášho Pána, čo si želáte, pane? — zavolal basom brat Masseo.
Príchodzí rezko sa obrátil smerom k nemu.
— Som astrolog Pochard z parížskeho učilišťa Sorbonny. Hľadám šľachetného Viliama Diviniho, trubadúra a poetu. Povedali mi v meste, že ho tu nájdem ...
— Nepočuli sme nikdy o ňom, — uistil ho brat Masseo.
— Aj ja som si hneď myslel, že to bude omyl, — odvetil s uľahčením astrolog.— Čože by tu robil?
Ustupoval k východu, shŕňajúc záhyby dlhého rúcha. František, ktorý počul rozhovor, ho zastavil.
— Brat Masseo nevie, že Viliam Divini je niekdajšie svetské meno brata Pacifika. Viliama Diviniho nenájdete ani tu, ani nikde inde, bxat Pacifik je však tu.. . Toť on . .. A, niet ho? Veď pred chvíľkou bol tu ... Iste sa hneď vráti...
— Nebudem čakať, nebudem čakať, — zvolal astrolog bez meškania. Bol rozrušený a zmätený. — Prosím mu len zopakovať, že som tu bol. Moje meno (hlas sa mu slávnostne rozzvu-čal) magister slobodných vied a najmä preslávnej astronomie a astrologie Jakub Pochard. Poslala ma Jej Vznešenosť pani Blanka z Navarry, grófka Šampanie, ku dvoru ktorej patrím . .. Šľachetný Divini mal s nami cestovať do Svätej zeme. Prišiel som vlastne po neho. Grófka sa zdrží ešte týždeň, lebo loď sa poškodila. To mu zopakujte. Pochybujem, že pôjde s nami, pretože, ako počúvam ...
Zrobil rukou kruh s výrazom ustarostenej útrpnosti, ľahko potriasol plecami a odišiel, naprávajúc si na hlave pevný, slávnostný biret. Červený a zahanbený Pacifik vyšiel zpoza studne, pri ktorej sa skryl.
František hlasno sa rozosmial.
— Ej, braček! Tu si sa schoval!? Nebolo ti náhlo k tomu astrologovi, akože sa volá? ...
— Pochard... Nie, nie mi je náhlo. Sedel som na dvore jeho pánov pol roka, ale nemilé sú spomienky...
— Čože si tam robil?
— Nahováral som jednu ženu, aby opustila muža a cudzo-
ložila s iným, — priznal sa na dúšok Pacifik a hneď umlkol, zarazený úprimnosťou svojho priznania. Veru tak! Veru tak! Veď to robil, nič iné. Ináč sa to síce nazývalo, odeté bolo do pekných slov, ale obsah bol ten istý. Slová, slová, koľko slov! Právo na život a na lásku ... Trubadúr, kňaz a dôverník zaľúbencov ... Rozhrešenie skrze lásku ... Nepremožiteľné city dvoch šľachetných a rozlúčených milencov... Láska, ktorá sa nedá spucnať ... Slová, prázdne slová. Pravda skutočná, nahá pravda bola len táto: nahováral ženu, aby opustila muža a cudzoložila s iným, podobne ako ona vierolomným ...
... Inakšie sa mu to vtedy zdalo ...
Zároveň prišlo mu na um, že prostredie, v ktorom sa teraz zdržoval, bolo vari jediné na svete, kde vôbec nebolo treba klamať. Hľa, povedal takú strašnú vec verejne, otvorene ... Kde je František, tam niet lži. Odkedy sa Divini sem dostal, nemusel ani raz klamať, kým vo svete aj naj statočnejší klamú ustavične...
— Isteže to boly nepekné úmysly, — vzdychol si František, krútiac hlavou. — Či tou ženou bola grófka, ktorú spomenul astrolog?
— Áno.
— A čo bude teraz?
— No nič. Pôjde do Svätej zeme bezo mňa ...
— Nemyslíš, braček, že by si mal ísť k nej s prosbou, aby nepáchala hriech, na ktorý si ju nahováral?
— Na dary Ducha Svätého! Azda to len nepožadujete odo mňa?
— Nepožadujem ani nerozkazujem, ale sa nazdávam, braček, že to sám urobíš ...
Blanka z Navarry, grófka Šampanie, netrpezlivo krúžila po brehu. Prístav bol temer pustý. Rybárske siete roztiahnuté na koloch, vyvrátené dnom nahor. Ani jednej galeje okrem poškodenej, na ktorej prišla a ktorú opravovali tesári. V budúcnosti pričinením pápežov na tomto mieste mal vzniknúť prístav Ci-vita-Vecchia, súci nahradiť zamúlenú Ostiu, zatisnutú morom
do vnútra pevniny, teraz však bol prístav zriedkavo navštevovaný a len nevyhnutnosť rýchlej opravy lode donútila kapitána galeje, aby tu pristál. Predlžujúce sa čakanie privádzalo grófku do zúfalstva. Predpokladajúc, že jej netrpezlivá prítomnosť urýchli čas odchodu, neodchádzala z prístavu ani na chvíľku. Nechcela odísť ani len do Ríma. Nezaujímal ju Rím (ináč známy jej bol z predošlých rokov), keď nebol v ňom Ján. Nech tesári pracujúci dňom a nocou, nech už skončia prácu, aby sa dalo vyplávať!
Jej podráždenosť zväčšovaly zprávy, všeobecne opakované, o odchode križiakov, ktorý mal nastať v najbližšom čase. Uvedomovala si, že keď sa svätý Otec so všetkým rytierstvom shromaždí v Akre, povinnosti kráľa a vodcu zamestnajú Jána natoľko, že pre milú neostane mu už času. Hoci by akokoľvek túžil po nej, nedostane sa k nej. Treba teda odísť čo najskôr, aby ich predbehla! A od nepokoja chvejúca sa Blanka behá po pobreží podráždene, nahnevane súri tesárov, nadáva kapitánovi, prosí Boha, aby oddialil odchod rytierstva a jej dožičil priaznivý vietor a rýchlu prepravu.
Od netrpezlivosti schudla, spošmurnela, stala sa vznetlivou, násilnou. Mladý Tibald, ktorý vždy mal strach pred matkou, teraz sa skrýva, kde môže, len aby s ňou neostal osamote. Pri každej príležitosti ostré výčitky sa sypú na chlapcovu hlavu. Blanka rada by ho bola videla križiakom. Hanbiť sa prichodí, že všetko, čo žije, ponáhľa sa prijať kríž z rúk pápeža, len mladý dedič Šampanie ide ako obyčajný pútnik.
Tibald junior nemal ani najmenšiu chuť bojovať, a pretvaroval sa, že nechápe matkino naliehanie. Nemálo ho omŕzala aj neprítomnosť Viliama Diviniho. Tak čakal na príchod trubadúra, tak sa na neho tešil! Toľko nových piesní pripravil! A trubadúra nikde nebolo! Astrolog Pochard doniesol z Ríma zprávy nepochopiteľné: Divini vstúpil do žobráckej rehole, stal sa túlavým mníchom! Zdalo sa to rovnako zábavným ako nepravdepodobným. Divini mníchom! Čokoľvek by sa dalo skôr očakávať než takáto zmena. Tibald nemohol upokojiť svoj žiaľ a prekvapenie. Blanka natoľko bola pohrúžená do svojich vecí,
že tá novina len-len že prenikla k nej. Obmedzila sa na konštatovanie, že je to zaujímavá príhoda a že teraz astrolog zaujme miesto, určené pre trubadúra. Lebo ináč cifra účastníkov výpravy bola by nepárna a teda nešťastná.
Učený Jakub Pochard chytil sa do vlastného osídla. On totiž nadhadzoval nevyhnutnosť párneho čísla. Tomu mohol ďakovať, že Tibald senior kázal mu odprevadiť paniu do Talianska, odkiaľ sa mal vrátiť po pripojení sa trubadúra. Krátky, no slobodný pobyt v Ríme, návšteva tamojších biblioték vylu-dzovaly úsmev u učenca. Pekne si to všetko vymyslel. Až teraz pre nepochopiteľné bláznovstvo Viliamovo mu hrozilo, že bude musieť vykonať celú cestu! Mal k tomu ešte menej zápalu ako Tibald junior (ak je to možné) a ešte menej odvahy navrhnúť grófke, že párne číslo dalo by sa rovnako dobre dosiahnuť, keby pribrala prvého lepšieho chlapca, ktorého postretnú. Hriešna žena vzbudzovala u neho ozajstný strach. Mrmlal nesmelo, že to, že ono ... 2e má doma súrne práce, začaté na želanie Jeho Vznešenosti pána grófa . .. Blanka na to vôbec nereagovala. Ba ani nerozumela, čo chce astrolog. Ju zaujímalo len jedno: ďalší osud jej a Jánov. Aký odraz bude mať u nich ohlásená križiacka výprava? Či Ján zpät získa Jeruzalem a týmto činom stane sa takým významným a slávnym, že mu svätý Otec neodmietne dvojnásobný rozvod a sobáš? A či si azda aj ona pripne kríž, ako to už neraz urobily ženy, a bude bojovať vedno s ním? Ktože vie?
Celé hodiny chodila po nábreží, rozmýšľajúc o týchto veciach, vykračujúc strmo, zlostne. Vietor šarpal jej závoj. Keď jazykom prešla po perách, cítila na nich slanú chuť mora. Sprevádzajúci ju zbrojnoši a dvoranky, sediac v tieni skaly, čakali trpezlivo, kým sa skončí prechádzka ich panej. Buchot sekier na galeji za ticha silne sa rozliehal. Niekoľko tulákov, opálených od slnka, sedelo celkom na brehu, obzerajúc si loď. Vandrovný mních a či žobrák sa priblížil a zastal obďaleč. Díval sa raz na more, raz na nebo, raz na prechádzajúcu sa ženu. Zakaždým, keď došla ku skale, obrátila sa a prechádzala popri ňom bez povšimnutia, šuchocúc šatami. Stál dlho, neodvažu-
júc sa podísť. Zrobil krok dopredu a zasa cúvol. Stieral si pot s čela rukávom kutne. Srdce mu bilo ako kladivo. To bola skúška, to bola skúška, proti ktorej všetky predošlé zdaly sa hračkou! Ako má prehovoriť? Ako začať? Čo odpovie, ak sa ho grófka spýta, či je teraz šťastný a či neľutuje, čo urobil? Či bude vedieť s náležitým prízvukom povedať, že áno? Bo v skutočnosti sám to ešte nevedel. Ešte sa so svojou novou osobnosťou nespriatelil, ešte sa mu neraz zdalo, že sníva ... Stál, sLál. Napokon sa prežehnal. Podľa zvyku zatiahol si na bruchu ako vrece voľnú tmavohnedú kutňu, prepásanú konopnou šnúrou, a postavil sa grófke do cesty.
Nehľadiac na neho, vybrala z almuženky groš a hodila ho dotieravcovi. Neskrčil sa. Šiel za ňou. Obrátila sa neochotne.
— Ak niečo potrebujete, obráťte sa na služobníctvo ...
— Ja Vašu Vznešenosť ... ja ...
Hlas zdal sa jej známym. Obzrela si ho dôkladne. Prižmúrila oči v neistote.
—- To som ja, Vaša Vznešenosť ... Viliam . ..
— Divini! — skríkla s údivom.
— Voľakedy takto ma volali... Teraz som brat Pacifik ...
— Je to teda pravda?! Kde je Tibald? Tak vás čakal... Dievčatá, zavolajte mladého pána!
— Vaša Vznešenosť! ... nevolajte nikoho! S vami, len s vami sa chcem porozprávať! Vrúcne prosím!
Pohybom ruky zdržala odbehujúce dievčatá.
— Hovorte teda ... No, no, nikdy by som vás nebola spoznala ... Vyprával nám síce Pochard, ale neverili sme ... Vrav-te, čo sa stalo? Z herézy vás obvinili? Prenasledoval vás niekto, že ste sa do tohto rúcha skryli?
— Bez donútenia som ho prijal, Vaša Vznešenosť, z vlastnej úprimnej vôle .. .
— Tomu nikto neuverí, — usmiala sa, — ale ak nechcete vyjaviť, nebudeme sa spytovať .. . Pekne od vás, že ste sa prišli aspoň rozlúčiť s nami...
— Prišiel som pre niečo iné, Vaša Vznešenosť, — šepol od pohnutia zachrípnutým hlasom.
— Počúvam so zvedavosťou.
Sadla si na ploský kameň, s očakávaním hľadiac naň. Mlčal ešte dlhšiu chvíľku, bojujúc sám so sebou, potom vybuchol:
— Vaša Vznešenosť! Nechoďte do Svätej zeme! Vráťte sa do Troyes!!
Prudko vyskočila ani zasiahnutá.
— Prečo?! Písal vám?! Čo sa stalo?!
—. Nikto nepísal. Nič sa nestalo. Lenže je to ... hriech...
— Hriech!? — vybuchla smiechom a sadla si znova.
— Bože! Tak niekoho prestrašiť! Hriech!! Našiel sa kazateľ! Moralizátor! Brat... Pacifik... (Či tak? ...) Priznám sa úprimne, že ľúbostná kanzóna lepšie vám pristala než kázanie. . . Pravdaže, i viola a predošlá šata lepšie sa vám hodily ...
Premerala posmešne pohŕdavým pohľadom utrápenú postavu exkráľa spevákov.
— Viem, že vyzerám smiešne, — uznával pokorne, — jednako ráčte ma vypočuť, Vaša Vznešenosť! Zle som konal, prinášajúc do Troyes odkaz šľachetného rytiera de Brienne. Zle! Teraz, keď to vidím, musím vás vystríhať, prosiť, orodovať, aby ste to nerobili...
Rozosmiala sa znova hlasno, mladistvo. Pokývala hlavou s hlbokou ľútosťou.
— Znamenitý vtip! — povedala. — Ja by som sa mala vrátiť? ... Za nič!
— Pomyslite si na muža, na prísahu manželskú, na syna ...
— Kdeže oni boli, muž i syn, keď ste ma v Troyes prehovárali, aby som odcestovala?
— Zhrešil som, nechápal som ... kajam sa ... vinný som ... buďte statočnejšia a lepšia odo mňa ...
— Nemám sa pre koho obetovať, — odvetila zamračujúc sa. — Muž vie a v duchu privoľuje. Nie som mu ženou oddávna. Nezniesol by, aby som odišla za ledakým, ale Ján je príbuzný a kráľ ... Tibald si vydýchne, keď sa oslobodí z mojich rúk ... A ja chcem ešte žiť! Mám právo!!...
— Keď vlastne toho práva nemáme, Vaša Vznešenosť. . .
Uzurpovali sme si ho, ale ho nemáme ... Právo je len jedno ... Božie právo ... Rytier Ján de Brienne je sviazaný s inou ...
— Ona mi ustúpi!
— Hoci by aj chcela, baróni sýrski nedovolia! Nikdy nepristanú na rozvod!
— Ona mi ustúpi! — zopakovala strašne, nevdojak sa dotýkajúc šiat na prsiach.
Pacifik nevedel prečo, ale v lesku jej očú bolo niečo, čo ho naplnilo strachom.
— Vaša Vznešenosť, — pokračoval, — ja som všetkému na vine. Môžete ma potrestať, mnou opovrhovať, ba ma aj zbiť. Ale zrieknite sa cestovania!
Pohŕdavo potriasla plecami.
— Ja by som mala zabudnúť na to, čo je mojím životom, mojou jedinou, poslednou radosťou?! Zabudnúť? Zriecť sa! To už nie! Nech ma Boh potresce, ak chce! Nech ma zatratí! Pôjdem aj do pekla, len nech je Ján teraz môj!
— Večnosť je dlhá, život krátky ... — šepol.
— Nedbám. Za jednu chvíľku s Jánom dám večnosť!
— To je rúhanie!
— Dnes rúhanie, a nedávno sami ste podobne spievali!
— Bol som hlúpy. Nechápal som ...
— Hlúpy ste až teraz. Smiešny blázon! Pozrite do zrkadla, ako vyzeráte!
Svesoval hlavu červený, zdrvený. Jeho niekdajšia mužská márnomyseľnosť krvácala. Bol by chcel utiecť čo najďalej od jej zraku, od jej smiechu, jednako neustupoval.
— Pani, vráťte sa. Všetko, čo som vám kedysi hovoril, je lož...
Strhla sa znova ako besná mačka.
— Akože?! Klamal si, že Ján ... že ...
— Nie, to bola pravda ...
— Chvalabohu, — ťažko si vzdychla, znova si sadajúc.
— ... Klamstvom bolo všetko, čo som spieval... Všetko, čo hovoria kanzóny a romance ... Život je iný... Skutočnosť je iná ... tvrdšia ...
— Prestaňte! Vtedy ste hovorili ako človek živý, a teraz ako mŕtvola!
— Naopak! Vtedy som sa cítil ako mŕtvola, dnes žijem! Zaklínam vás ešte raz, ustúpte! Nič z toho nevzíde, len hriech a nešťastie!
— Mlčte! — dupla nohou nahnevane. — Dosť toho tárania! Rozum sa vám zmiatol. Ján je môj, a tamtá musí ustúpiť, musí...
— Vaša Vznešenosť, vari sa neodvážite ...
— Na všetko sa odvážim! Ešte aj na najhoršie!
V rozčúlení znova sa dotkla šiat na prsiach. On sa zatac-kal ako bodnutý. Zmocnilo sa ho zúfalstvo pre to, čo zrobil. Nezodpovednosť, s akou rozputnal cit tejto strašnej ženy, naplnila ho hrôzou. Videl ju takú, akú ju našiel po príchode na dvor v Troyes: zamračenú, lež pokojnú, nemysliacu na zmenu osudu. On ju vzbudil tým, že sa ujal posolstva Jána de Brien-ne. Pokladal to vtedy za poctu, za povinnosť pomôcť zamilovaným... Pekná povinnosť, naozaj! A teraz nikto iný než on je zodpovedný za všetko zlo, ktoré z toho vzíde ...
A v najúprimnejšom zhrození hodil sa na kolená.
— Pani! Na umučenie nášho Pána! Zaklínam vás, vráťte sa!!
Odsotila ho prudko, až sa zatočil a sadol na zem, chytiac
sa oboma rukami za hlavu. Cítil sa bezmocný a zronený. Ona stála, sršiac hnevom, vznášajúc sa nad ním vysoko, vypínala sa ako zosobnenie slobodnej ľudskej vôle, ktorá sa vzbúrila proti Bohu.
— Bože, buď jej milostivý! — zastonal.
— Ináč o čo vám vlastne ide!? — skríkla, strácajúc trpezlivosť v najvyššej miere.
Zbrojnoši a dvoranky prizerajú sa zďaleka a bohvie čo si myslia. A môžbyť, môžbyť Divini nie je blázon? Azda ho pod-platily kniežatá alebo Mária jeruzalemská, možno je to len znamenite zahraná komédia, aby ju odviedol od Jána.
Chytila ho za plece a zatriasla ním.
— Vstávaj! Hovor! Hovot, lebo ťa dám vyšibať! Kto ťa poslal?! Kto ti rozkázal?!
— Kto ma poslal?! — zopakoval, nerozumejúc a s námahou sa dvíhajúc na nohy.
—• No áno! Kto?! Na koho rozkaz to robíš!?
— Na spásu duše prisahám, že len moje svedomie...
— Svedomie!!
Úprimnosť, chvejúca sa v jeho hlase, ju presvedčila. Upokojila sa, vybuchla urážlivým smiechom.
— Svedomie!! Krásneho posla si vybral Ján! Starý trulo!... Svedomie!
Odišla rýchlym krokom. Nepokúšal sa ísť za ňou. Načo? Nijaké slovo nezamedzí jej telesné pozabudnutie, neskloní zamyslieť sa. Nešťastná žena! Nech by jej Boh dožičil pokoja!
... Pokoj! ... Vysloviac to slovo, vysmiaty, znevážený, zronený brat Pacifik, extrubadúr, pocítil ihneď nevysloviteľnú po-ľahobu. Schvátil ho temer fyzický pocit uvoľnenia a slobody. Ťažko. Nechcela. On zhrešil, ale teraz vykonal všetko, čo bolo v jeho moci, aby zlo napravil. Priznal sa k svojej vine. Boh mu ju odpustí. Za Jána a Blanku bude sa denne modliť. .. Aké šťastie, že nepatrí už do toho istého sveta ako oni!...
A po prvý raz od vstupu do rehoľe, po prvý raz od dlhého času vôbec cítil v sebe nesmierny jas a šťastie. Zatúžil po speve. Bude treba složiť pre bratov nejakú novú, krásnu pieseň ... Neobzerajúc sa, pohol sa okrajom cesty, nôtiac si polohlasne, hľadajúc slová i melódiu. Spájaly sa mu ľahko a melodicky, bol teda rád a ani nezbadal, ako sa mu míňala cesta .. .



XIV. VAE VOBIS, SI OPUS DEI DESERETIS!


Gracián Frangipani bol nespokojný, že jeho žena priviedla do jedálne toho otrhanca. Ľudia o ňom veľa síce hovoria, sám svätý Otec si ho vraj veľmi váži, jednako čudák je to. Blázon, ale nie zábavný. A už priam smiešne je to, čo niektorí bája, že je svätý! Krásny svätý! Stačí na neho pozrieť teraz, ako si pochutnáva ... Svätí boli mierni ...
František jedol skutočne s chuťou. Neprijal miesto pri stole, ospravedlňujúc sa, že si odvykol sedieť na lavici, a sadol si s tanierom v ruke na zem pri kozube. Hneď ho obkľúčily psy, známe psiská Frangipanich, srdité a nedôverčivé, a on milo hladkal ich uši, dotrhané v bitkách, a strašné pysky. Zrejme sa tešiac z hladkania, rozvaľovaly sa vôkol, líhaly na chrbty, v neočakávanom poryve dôvery a priateľstva ukazujúc bodkované bruchá. Jakuba od stola dívala sa na to s údivom.
— Ihneď si vás obľúbily! Obyčajne sú k cudzím nemilé . ..
— Brata cítia vo mne, nie cudzieho ...
—• Myslela som, že ste zabudli na sľub a nenavštívite nás pred odchodom. Vojsko sa už vraj pohýna z Ankóny.
— Áno, a my tiež odplávame čochvíľa. Ani rozmýšľať neviem o tom pokojne. Moje hriešne nohy budú šliapať po tej istej zemi, po ktorej stúpal náš Pán... Uzriem tie isté miesta, kde učil i blahoslavil i trpel... Nemôžem sa dočkať odchodu a žijem v ustavičnom nepokoji, že ho niečo oddiali... Ale k vám prísť som nezabudol... Pravda, nemyslel som si, že nájdem tu takú hostinu ...
— Či vás to hnevá? — spýtala sa s nepokojom.
Oči sa mu zaokrúhlily od zadivenia.
— Hnevať? Prečo? To je také výborné, čo jeme. Nikdy nič podobného som nejedol. Ako sa to robí?
— Teším sa, že vám to chutí. To je pena z bielkov, tlčené orechy a med, spoločne pražené ...
— Veľmi, veľmi dobré . .. Náš Pán v svojej dobrote nám dal toľko smyslov na vnímanie radosti! Oči... Veď hľadieť na hory alebo stromy alebo nebo je neprestajnou radosťou... Sluch... najmä keď sa pošťastí čuť muziku alebo žblnkot vody... Nuch . .. vôňa kvetov ... No a chuť .. . Jesť takúto vec ... To je predsa zázračné...
Hodujúci sa usmievali, vidiac to naivné nadšenie. Jakuba pridala hosťovi z pochúťky.
— Jedzte teda, keď je to dobré.
Poďakoval sa jej veselo. Poobzeral sa, a mysliac si, že nikto naň nepozerá, siahol rukou za seba do chladného popolníka, vzal hrsť popola a nasypal do potraviny, dôkladne pomiešal a jedol ďalej, chváliac hlasno a cmukajúc.
— A takýto žráč, maškrtník požíva vážnosť u svätého Otca! — šomral nevľúdne domáci pán.
Ale Jakuba zbadala predošlý pohyb hosťa.
— Prečo ste si dosypali popola do peny, brat František? -— spýtala sa, zahľadiac sa naň svojimi úprimnými očami.
Zmiatol sa, preľakol, zahanbil, začervenal. Nevedel, čo má odpovedať. Vyjakal:
— ... Brat popol je čistý ...
— Cha, cha! — rozosmial sa hlasno Frangipani. — Cha! cha! To ti je príprava!
Obed sa skončil, preto vstal ťažko od stola, za ním ostatní. Jakuba si pritiahla nízky stolec a sadla si naproti Františkovi.
— Či všetci bratia odchádzajú s vami? — spýtala sa.
— O nie. Len dvaja ma sprevádzajú. S mojej strany je to veľká neľudskosť, lebo každý by chcel ísť, a ja by som vlastne mal ostať, ich vyšlúc ... Ale svätý Otec ma splnomocnil, aby som išiel... Tých dvoch sme vytiahli žrebovaním .. . Ostatní
budú tu pracovať za nás . .. Roboty je veľa .. . Pohanov nie je tu oveľa menej ako za morom, a cesty pokánia sú pusté . . .
— Kto povedie reholu za vašej neprítomnosti?
Zdalo sa jej, že sa mu tvár zamračila.
— Brat Eliáš Bombarone ... Väčšina bratov si ho želala .. . Musel som poslúchnuť .. .
— Museli ste poslúchnuť? Podľa vašej mienky nebude teda dobrým zástupcom? . . .
— Ó kdežeby! Bude iste najlepším .. . Iste ... Veď to nie je vôbec ťažké byť mojím zástupcom. Treba sa len vo všetkom pridŕžať svätého evanjelia a každé jeho slovo brať jednoducho. Ľudia radi preinačujú. Hovoria: to treba takto a takto rozumieť ... to bolo pre iné časy písané ... pre iných ľudí ... Hriešne reči! Ľudia sú vždy jednakí a slová nášho Pána sú večné. A treba ich brať jednoducho. Tie preinačenia sú obyčajne výhovorkami učených ľudí. ..
Nemohla sa mierne neusmiať.
—- Predsa brat Eliáš je vraj učený? ...
— Odkiaľ to viete? — zarazil sa.
— Biskup Guido mi rozprával o všetkých rad-radom.
— Viem si domyslieť, že osvietený pán biskup nás predstavil v oveľa lepšom svetle, než si to zasluhujeme! To je náš najlepší priateľ a ochranca... Isteže, brat Eliáš je učený. Ale mi sľúbil, že sa nebude spravovať rozumom, lež evanjeliom a srdcom.. . Lebo ešte druhá vážna vec u vedúceho bratov je to, aby mal k nim srdce ... A vždy odpustil... Hoci by šlo o najhoršie ... A keby niektorý z bratov po zhrešení neprosil o odpustenie, vedúci sám má ísť k nemu, objať ho a sa spýtať: „Drahý brat, či naozaj nechceš, aby som ti odpustil?" ... A to treba robiť vždy, vždy, hoci by niekto sto ráz zhrešil... Lebo náš Pán takto si vlastne počína s nami. .. Prepáčte, že som sa takto rozhovoril...
— Počúvala by som čo najdlhšie.
— Chceli ste sa ma na niečo spýtať, všakže? Čo budem môcť, poradím. A hovorím toľko preto, lebo mi je dobre u vás.
Ako by som sa nerozprával so ženou, ale s bratom. Ak sa nenahneváte, budem vás volať bratom Jakubou?
— Volajte. Zaraz vám vyložím svoje starosti, ale najprv vyprávajte mi ešte... Tak by som chcela niečo vedieť o vás ... a o sestre Kláre ...
— To aj o sestre Kláre vám hovoril osvietený pán? Ako dobre! Teším sa, keď sa môžem s niekým o nej rozprávať. Klára je už niekoľko mesiacov v kláštore. Na samotnú Kvetnú nedeľu bolo jej zasnúbenie s Pánom. Už jej nič nehrozí. Nikto jej neublíži, nezničí...
— Jej rodičia boli vraj proti tomu?
— Veľmi. Radšej by ju boli vydali za smrteľného a ňou nemilovaného človeka než za Boha. Divné, však? Klára vyklzla sa nocou potajomky zo zámku. Iné konajú podobne pre zlé, škaredé veci, kým ona pre Krista .. . Čakali sme ju v kaplnke. Strach, ako mi bilo srdce! Keď zver v lese zašuchotala, myslel som si: ona! A potom nebolo nikoho... Nuž znova som si myslel, že zrejme ju nepustili, nepríde ... Až neskoro už v noci začuli sme kroky: idú! Ona s dueňou. Zapaľujte svetlá na od-dávky, — hovorím bratom. Sám som vyšiel v ústrety... Stála na chodníčku taká prekrásna, žiarivá .. . Rúcho mala zlatisté, sviatočné . .. Šata ligotala sa v súmraku ako žliabok vody ... Chytili sme sa za ruky a voviedol som ju do kaplnky a tam už bratia zapálili sviece. Jasno bolo ako vo dne. Vtáčiky sa zobudily v kríkoch a začaly vyspevovať... Obliekla si čierny habit a ja som jej podstrihol vlasy. Nemôžete si predstaviť, aké boly dlhé, mäkké, zlaté .. . Bez žiaľu ich odovzdala Pánu ... Potom oviazala si hlavu čiernou šatkou a odprevadili sme ju s pochodňami, ako náležalo mladuche, do kláštora panien benediktínok v Isola Romanesca ...
Jakuba počúvala pozorne, po svojsky doširoka otvárajúc oči.
— A čo ďalej? — spýtala sa.
— Čo mohlo byť ďalej? Tam ostala. Ale onedlho s povolením svätého Otca ona i niekoľko nových sestier prejdú do kláštora svätého Damiána ako vlastná rehoľa .. .
— Budete sa občas vídať?
— Kdeže! Reguly budú mať veľmi prísne. Tak sme sa rozhodli s Klárou. Neuzriem ju už nikdy... na tomto svete .. .
— Nemyslíte, že bude potrebovať občas pomoci, rady? ...
— Svätý Otec určí jej dobrého spovedníka.
— Iste by sa radšej poradila s vami než s niekým cudzím.
— Ona nepotrebuje mojej rady. Ona všetko vie lepšie ako ja. To je vyvolená duša Božia ...
—• Ak vás miluje, bude jej clivo. Azda by vás chcela kedy-tedy vidieť, dotknúť sa vašej ruky?
Rozosmial sa, krútiac hlavou.
— Klára miluje len nášho Pána. Ináč nepredstavujem si, aby komukoľvek mohlo byť príjemné dotknúť sa takejto laby... — zdvihol svoju ruku. Hoci bola vypracovaná a zhrub-nutá, predsa si zachovala tenké prsty a úzky rasový tvar.
— Jednako človek býva milým človeku?
— Ako ktorému. Keby som mohol pripustiť, že tak je, ako hovoríte, stratil by som všetok obdiv, aký prechovávam ku Kláre ...
— Prečo? — rozhorčovala sa.
— Bo ona môže milovať len to, čo je najčistejšie, najdokonalejšie, večné! Klára, milujúca smrteľného pľuhavca, ako som ja... ach, to by bolo strašné!
Usmiala sa smutne a súhlasne.
— Presvedčili ste ma. Už sa nebudem hádať.
— Nazdávam sa! — zvolal s triumfom. — Klára . . . Naozaj, neviete si predstaviť, aká je... Ako vonný kvet a diamant zároveň ... a ešte ...
Náhly lomoz pretrhol ich rozhovor. Ktosi vbehol na dvor. Ktosi niečo volal nahlas. Psy sa postrhávaly vrčiac. Gracián Frangipani sa zjavil v dverách.
— Svätý Otec nečakane oslabol!
—- Svätý Otec umiera! — nieslo sa už dvorom.
— Bože milosrdný! — skričal František zarazený.
— Po vás posiela ... — dokončil Frangipani ako by s údivom.
František vybehol bez slova, dupkajúc bosými pätami po schodoch. Frangipani kričal už na dvore, aby čo najskôr priviedli kone. Zbrojnoši rýchlo pomáhali paholkom zubadliť a osedlať paripy. Zástupy ľudu valily sa k Lateránu, zvesť o chorobe svätého Otca musela sa už rozšíriť po meste. Obyčajne, keď pápež umieral, najvážnejšou otázkou, ktorá pohlcovala pozornosť všetkých, bola voľba jeho nástupcu. Dnes všetci sa shodli v tom, že na stolec sv. Petra zasadne šedivý kardinál Cencio Savelli, ktorý mal spravovať Rím za neprítomnosti Ino-centa III., a hádali sa a znepokojovali preto, kto sa postaví na čelo križiackej výpravy. Toľko shromaždeného vojska, toľko síl by malo znova vyjsť nazmar pre nedostatok vodcu?
— Kardinál Pelágius sa vraj prihlásil, že on povedie ...
— Nedaj, Bože! Je to tvrdý človek.
— Na vojnu treba tvrdého.
— Ale nie nafúkanca .. .
Zvony vyzváňaly. Súmrak zapadal. Priezračný, fialový. Ino-cent III. bol pri vedomí, úplne pri vedomí. Smrť prišla k nemu nečakane. S námahou sa usiloval spriateliť sa s jej príchodom. Ešte včera sa mámil, že stačí silami, že Boh chce, aby on viedol výpravu, a dnes umieral. Srdce utrápené, chorľavé, príliš vyčerpané trpkou úlohou bezmocného svedomia kresťanstva, vypovedalo službu a nijaké úsilie lekárov nemohlo ho zotaviť.
Inocent po prijatí sviatostí kázal, aby ho vyniesli aj s lôžkom na chodbu, vypínajúcu sa nad palácom. Chcel pozrieť na mesto, na ríšu, na vojsko, ktoré povedie do Svätej zeme už niekto iný ... Uzrúc nespočítateľné mravenisko osvetlené po-chodňami, stojace v hluchom mlčaní, zaplakal a rozkážuc, aby ho zdvihli na loži, vzniesol ruku, ako by chcel prehovoriť k shromaždeným a k celému kresťanskému svetu.
Chodba bola osvetlená desiatkami sviec a zdola spozorovali, ako dvíhajú svätého Otca. Padli všetci na kolená. Pápež zavolal:
— Beda vám, beda vám, ak opustíte dielo Božie!!
Hlas jeho bol sotva počuteľný, ale výkrik zachytili vôkol neho stojaci a poslali ďalej ako posledný rozkaz umierajúceho. A ľudia, naplňujúci námestie a okolité vŕšky, vrátiac sa neskoro v noci do svojich príbytkov, hovorili dlho o tej bielej vidine svedomia kresťanského, o pozdvihnutej ruke a o slovách:
— ... Vae vobis, vae vobis, si opus Dei deseretis!!
Koniec prvého sväzku.