ŽOFIA KOSSAK


BEZ ZBRANE II.





Obsah



I.
KRÁĽ.

II.
MILENEC.

III.
VODCA.

IV.
ZATRATENIE.

V.
POD DAMIETOU.

VI.
AL-AZRAK.

VII.
ZNOVUZÍSKANIE.

VIII.
PRETIAHNUTÁ STRUNA.

IX.
ON ŤA POZNÁ.

X.
TAJOMSTVO SFINGY.

XI.
HISTÓRIA SA OPAKUJE.

XII.
HNEV OTCA RIEK.

XIII.
PRÁVO ŽIVOTA.

XIV.
STRÁŽ SVÄTEJ ZEME.


I.
KRÁĽ.


Rytier Aymar de Layron, pán Cezarey, vrátil sa znova do Ríma, tentoraz ako posol Jána de Brienne, a každé dva týždne prostredníctvom pisanskej galeje posielal zprávy o križiackych vojskách, shromažďujúcich sa v Taliansku. Kapitán galeje dával si výdatne platiť za to, že sa cestou nikde nezastavoval, ale listy prichádzaly do Akry chytro, vzbudzujúc radosť a nádej medzi tamojším rytierstvom. Naozaj, nikto nepredpokladal, že po dobytí Carihradu podarí sa ešte nadchnúť Európu k opätovnému, už piatemu pochodu! Vedelo sa, že treba to pripisovať tragicky skončenej detskej križiackej výprave, o ktorej kolo-valy na Východe zprávy dosť nejasné. Podľa rozprávania prichádzajúcich nespočítateľné húfy detí, vedené zrejme anjelským vojskom, sadly na lode v Benátkach, v Genui, v Mar-seille a daly sa na cestu. Na šírom mori zachytila ich búrka. Búrku roznietil Satan so svojou kohortou, aby znemožnil prepravu anjelom. Po druhý raz v dejinách sveta srazil sa v ručnom boji archanjel Michal s Luciferom a srazil ho do vody. Deti, nevinných svedkov tej strašnej vojny, vzal si Boh do neba, aby nerozprávaly o veciach, ktoré neslobodno vedieť smrteľníkom. Ich tielka odnieslo more a poukladalo rad-radom na miestach, ktoré ukázal vlnám svätí: Otec ... A starší chopili sa zbrane, ktorá vypadla z detských rúk...
Takto rozprávali a Ján de Brienne, starý vojak, počúvajúc krútil nedôverčivo hlavou. Ale nepokúšal sa vyzvedieť pravdu, tobôž, že nemala preň význam. Nezáležalo na tom, aké zázraky alebo príhody roznietily vyhasnuté nadšenie barónov francúzskych a talianskych. Stačí, že to nadšenie je tu, že sa v Ankóne, Brindisi a Bari shromažďujú obrovské sily, do tridsaťtisíc počítajúce, ktoré hociktorý deň vyrazia pod vodcovstvom svätého Otca do Svätej zeme. Pán de Layron posielal dôkladné zprávy, vypočítaval podrobne počet ľudí a druhy zbraní. Vedelo sa teda v Akre, že vo vojnovej pohotovosti stoja, čakajúc povel na odchod, udatné knieža de Nemours, Ján ď Arcy, páni Viliam de St. Omer, Róbert de Hainaux, Erard de Chacenay, Albert de Castel Gualteria, Šimon de Joinville, rytieri anglickí de Sussex a Arundel a mnoho, mnoho iných. Len aby sa teraz náležíte využily sily, nech sa nedovolí, aby sa výprava tak skončila ako predošlá tretia a štvrtá križiacka výprava !
— Nestane sa to, ak vy, milostivý pane, ujmete sa velenia nad vojskami, — hovoril Jánovi starý Ibelin z Bejrutu, regent kráľovstva za maloletosti kráľovnej. — Svätý Otec bude duchovným vodcom, ale nezriadi šíky, ani ich nepovedie do boja ... To musí byť vašou úlohou pre dobro Svätého hrobu.
— Keď som sa lúčil so svätým Otcom, povedal mi: „Ja svolám, a vy povediete !“ — rozpomínal sa Ján. — Tuším, že nezabudol na to ... Premyslel som si už plán výpravy a poslal som ho do rúk pána Aymara, aby ho predložil svätému Otcovi... Lebo podľa mojej mienky vojská by nemalý smerovať k nám, ale rovno na juh ...
— Ako to, milostivý pane ! Nie do Svätej zeme ?
— Nie ... Hneď vám vysvetlím, prečo ...
Ale prv než to zrobil, nedávno menovaný biskup Akry Jakub de Vitry, ktorý pred mesiacom došiel z Ríma, rozžialene začal hovoriť:
— Nie smer rozhodne o úspechu výpravy, ale duch, aký zavládne u rytierstva ... Šľachetní páni, milostivý pane ! Veľa počúvame v Európe o skaze, ktorá vládne v kráľovstve jeruzalemskom, a radi to pokladáme za táraniny ohováračov. Ale, dostanúc sa sem, vidím s úžasom, že skutočnosť je horšia ako najhoršie pletky ! V Európe sa nazdávame, že hoci sme stratili Jeruzalem, vo zvyšku kráľovstva jestvuje duch Boží a túžba znovudobyť stratené posvätnosti... Bohužiaľ, niet ich. Obyvateľstvo sa arabizuje. V Tripoli musel som kázať pomocou tlmočníka, ktorý moje slová, určené kresťanskému ľudu, prekladal do arabčiny ! V prístavoch Benátčania, Genuanci a Písania bojujú medzi sebou o prvenstvo a vôbec si neželajú víťazstvo križiakov. Hovoria bez okolkov, že pre nich je výhodnejšie prístavy nemať v svojich rukách a krajinu mať v rukách Saracénov, lebo vtedy aj obrat je väčší, aj dovoz tovaru ľahší ! Otvorene to hovoria ! Hrôza prechádza človeka, ked to počúva !...
— Kráľovstvo jeruzalemské, to je tu shromaždené šľachetné rytierstvo, nie kupci benátski, pisanskí a genuanskí, ktorí sem prišli nie z našej vôle, — opravoval Ján s nespokojnosťou.
— Nechcel by som na cti ubližovlť šľachetným rytierom, ale keby sa moje slová týkaly len kupcov ! Tá skaza vládne všeobecne ! Už ani u pohanov nemôže byť nič horšieho ... V smilstve žijú všetci. Sväté právo manželstva pošlo do zabudnutia ... Na zločin narazíš na každom kroku... To je drobnôstka, keď muž otrávi ženu alebo žena muža, aby sa sobrali s milenkou alebo milencom ...
— Vaša Osvietenosť zveličuje, — rozosmial sa Ján. — Deje sa veľa zla, bo pokojní osadníci nehrnú sa k nám pre ustavičné vojny, zato prichádzajú podozriví tuláci, lotri, stíhaní zákonom a zlodeji... Kto mal do činenia s katovským majstrom pozdĺž celého Stredozemného mora, uteká k nám. Vie, že pri nedostatku ľudí každého prijmeme ...
— Netreba prijímať ! — skríkol biskup. — Poškvrnenými rukami nič nedosiahnete ! A čo som povedal, neodvolám . .. Zločin všade ... Všetko, čo vravím, je ešte málo ... Skoro na každej ulici nájdeš krámy, v ktorých čarodejnice verejne obchodujú s otravami... Nahováračky nedajú pokojne prejsť ani duchovným ... Nieto už v tomto nešťastnom kráľovstve poriadnych manželstiev, statočných mužov, ani statočných žien !...
— Ale nie ! — skríkla kráľovná s detinným rozhorčením. Sedela taká neviditeľná v svojom veľkom kresle, ozývala sa tak zriedkavo, že nikto si neuvedomoval jej prítomnosť, a teraz na ten výkrik všetci pozreli na ňu s údivom. Prišla do zmätku a zahanbila sa. Mala právo účastniť sa v Rade, lebo trón patril jej, nie mužovi, ale obyčajne nevyužívala túto výsadu. Veci, týkajúce sa kráľovstva, nezaujímaly ju, cítila sa v nich ako stratená. Dnes prišla len preto, aby pri tejto príležitosti uzrela Jána. Tak málo ho vídala ! Odkedy bola samodruhá, prestal ju navštevovať úplne, ospravedlňujúc sa ohľadmi na jej zdravie.
Zdravie skutočne nemala silné, budúce materstvo znášala s námahou, ale práve prítomnosť mužova dodala by jej sily a nádeje. No neodvážila sa to povedať. Obdivovala Jána a ľahko si ho zamilovala, hoci bol vekový rozdiel medzi nimi. Taký bol múdry, udatný. Baróni si ho cenili a vážili. A poslúchali, čo sa zriedkavo stávalo !
Jakub de Vitry kývol hlavou.
— Oprávnené rozhorčenie milostivej panej je presvedčivým dôkazom, že jej čistej duši je vzdialená a cudzia oblasť hriechu. Tak to má byť. To je povinnosťou pomaranča. Obaja, kráľovná i kráľ, vznášajú sa nad krehkosťou ľudskou ako hviezdy nad zemou... Kiež by ich chceli v čnosti nasledovať !
Kráľovná Mária od pochvaly zapýrila sa ešte väčšmi a pozrela na muža. Ale Ján sa nedíval v tú stranu. Len starý pán Ibelin z Bejrutu sa jej otcovsky usmial. On Vychovával sirôtku, nielen spravujúc krajinu za jej maloletosti, ale nahrádzajúc decku otca i matku. A prirástla mu k srdcu ako vlastná dcéra, tým viac, že nemal vnukov. Túžil po jej šťastí väčšmi než po hocičom inom na svete.
S voľbou kráľa bol spokojný. Starší, vážny človek, rytier v pravom smysle slova. Baróni, ináč málo ochotní poslúchať, vážili si ho naozaj. Ba ani veľmajstri troch rytierskych reholí, templárov, johanitov a nemeckých rytierov, nebúrili sa príliš. Zpočiatku celé sýrske rytierstvo zazlievalo novému kráľovi, že podceňuje česť, ktorú mu preukázali, a neponáhľa sa nastúpiť na trón. Ale hnev ich prešiel a Ján pre svoju ľahostajnosť stúpol v ich očiach. Každý z predchodcov domáhal sa trónu alebo sa ho domáhaly preň ženy. De Brienne bol určený proti svojej vôli kráľom francúzskym a svätým Otcom. Za panovanie nebol zaviazaný vďakou nikomu z prítomných, nemal záväzky k nikomu z tunajších ľudí. A bojovou skúsenosťou a vladárskym umením vyrovnal sa najlepším. Nebila do očí ani jeho nezámožnosť. Vedel narábať peniazmi s pohŕdavou povýšenosťou, ktorá dokazovala, ako mu na nich málo záleží. Skromná šata, skromný sprievod mohol byť tak isto dôsledkom chudoby ako záľuby v tvrdom spôsobe života. V slávnostných chvíľach vystupoval v plnom lesku korunných klenotov a výstrojov (vyvezených kedysi z Jeruzalema kráľovnou Sibylou, vďaka veľkodušnosti Saladinovej) a — do čerta — každý musel uznať, že ich vedel nosiť ! Na všedné dni si ponechal svoj krátky kožený kabát, vyblednutý od dlhej služby. Neprijímal nič ani od ženy ani od Rady. Bol pripravený každú chvíľu odísť tak, ako prišiel: slobodný, hrdý, nezávislý. To bolo jeho silou.
Okrem toho sa mu darilo v týchto prvých rokoch panovania. So sultánom Malik al-Adilom uzavrel prímerie na šesť rokov ako rovný s rovným. Ten najmladší brat Saladinov, ženený kedysi s kráľovskou dcérou anglickou, hoci nepodobný bratovi, zachoval si čiastočne jeho žičlivosť k Latincom. Ťažko vysvetliť, z čoho tá žičlivosť vyplývala, lebo Malik al-Adil nebol mudrcom a nevhlboval sa do úvah náboženských. Všeobecne sa hovorilo, že ju vštepil všetkým Ajubitom ich vychovávateľ emir al-Bara, ktorý bol synom kresťanskej zajatkyne. Ak to bolo skutočne tak, vplyv tej dávno zomrelej ženy ukázal sa trvalým. Ajubiti nikdy nezačínali prví vojnu s Frankmi. Keď ju vypovedali, ako by to boli urobili neradi, donútení k tomu vierolomnosťou alebo útočnosťou barónov a vždy rýchlo pristávali na pokoj.
Mladšie pokolenie — al-Muzaam, vládnuci v Damasku, Malik al-Kamil, spravujúci Egypt — nechápalo už tú zdržanlivosť. Naopak, za jediný cieľ pokladali vyhubiť Frankov, a podľa ich mienky hanbou bolo ponechávať vo vlastníctve Latincov úzky kúsok pobrežia a niekoľko prístavov, pyšne pomenovaných jeruzalemským kráľovstvom. Pri porovnaní s ohromným vladárstvom mohamedánskym, zahrnujúcim celú Malú Áziu a severnú Afriku, tento priestor zdal sa muchou pri slonovi, a či nebolo smiešne, keď slon uzavieral dohodu s týmto bzučiacim dotieravým stvorením ?
Ale starý Malik-al-Adil z rozprávania poznal dejiny dobytia Jeruzalema a z vlastnej živej pamäti nevysvetliteľnú porážku, ktorú utrpel Saladin od malomocného chlapca pod Montgisard, a zotrvaval pri svojom, že silu Frankov neslobodno hodnotiť podľa ich počtu. A s neklamnou spokojnosťou prijal zprávu, že na trón jeruzalemský po predošlých prchkých mladíkoch zasadol šedivý, skúsený rytier, náchylnejší k pokoju než k vojne.
Výsledkom tejto spokojnosti bolo ono šesťročné prímerie, ktoré bolo pre malučký štátik vzácnou chvíľou odpočinku.
— Neželal by som si privčas narúšať ten pokoj, — hovoril Ján, keď biskup Jakub de Vitry po vylíčení všetkých neslušností sýrskeho sveta od únavy umlkol, — povedal som pred chvíľkou, že som poslal svätému Otcovi plán novej križiackej výpravy, ktorý sa líši od doterajších. Podľa tohto plánu neprerušíme hneď styky s Adilom. Zaútočiť na Palestínu ani pre nás nie je výhodné, ani pre Saracénov nebezpečné. Treba vpadnúť od Egypta . ..
— Od Egypta ?! — skríkli všetci s údivom.
— Áno. Musíme to využiť, že svätý Otec shromaždil silnú flotu. Zaútočiť na Alexandriu alebo Damietu... Priložiť topor na peň, nie na haluz. Základom mohamedánskej moci nie je Palestína, ani Damask, ale Egypt. Odtiaľ je bohatstvo sultánovi Odtiaľ ich sila ! Radšej by všetko utratily než egyptské prístavy ! Keby sa podarilo dobyť Damietu, uvidíte, že by odovzdali Svätú zem bez odporu !
— Smelé zámery ..., — zadudral bez presvedčenia veľmajster templárov Viliam de Chartres.
Ale starý Ibelin ohnivo podoprel kráľa.
— Nie je to nová myšlienka ! — zvolal. — Podľa kroniky arcibiskupa z Týru kráľ Amalrik mal podobný plán. S bazileom Manuelom uzavrel mier, aby si zaistil pomoc jeho floty ...
— Len či pristanú páni zo Západu ? — zapochyboval Raul z Tiberiady. — Budú si myslieť, že ich chceme odviesť od Svätej zeme ako Dandolo odviedol tamtých ? ...
— Ak mi svätý Otec sverí velenie, nazdávam sa, že ich budem vedieť presvedčiť !
— Nikomu inému nesverí, — riekol presvedčene Ibelin, — lebo vhodnejšiu osobu nenájde. Nielen pre zásluhy a znalosť kraja, ale aj pre postavenie. Je síce medzi križiakmi kráľovský príbuzný de Nemours, ale korunovaného nikoho niet. ..
— Či nepríde knieža poľské ? — spýtal sa z kúta dosiaľ mlčiaci rytier Dzieržek.
Bol temer taký starý ako Ibelin z Bejrutu. Došiel z Poľska s treťou križiackou výpravou, dostal sa do zajatia, šťastne utiekol z neho do Akry, ochorel, dlho sa liečil; keď vyzdravel, nechcelo sa mu akosi vrátiť do vlasti. Zvykol si na tunajší kraj a ako tie vtáky, čo sa večne chystajú odletieť, nikdy neodletiac, rozprával ustavične o odchode, ale neodchádzal. Vážili si ho, lebo bol statočný a odvážny. Vlastné meno, ktoré bolo príliš ťažko vysloviť, nahrádzali názvom národnosti: Rytier z Poľska, sire de Pologne.
Rytier Dzieržek necítil sa príliš osamotený, lebo s času na čas zjavovali sa v Svätej zemi ak nie rodáci, tak aspoň zprávy o nich. Nie dávnejšie ako lanského roku, v čase nevydarenej výpravy uhorskej prišlo knieža štetínske Kažko, syn Bohuslava, s viacerými vojmi. Keď mladé knieža bohatiersky zahynulo pri obliehaní hory Tábor a jeho druhovia po strate vodcu vracali sa do vlasti, Dzieržek sa zaveroval, že pôjde s nimi, no v poslednej chvíľke si to rozmyslel a ostal. Bolo mu clivo za otčinou, ale dvadsať a niekoľko rokov, strávených v Sýrii, neostalo bez účinku. Štetínčania zdali sa mu drsnými, neučenými, okrem toho bál sa nedostatku. Svoj dedičný majetok Busk pred odchodom zapísal kláštoru premonštrátov pre prípad, že by sa nevrátil, a bolo by nemilé odstraňovať teraz mníchov z panstva, na ktorom už štvrť storočia hospodária. Do smrti vari už tu ostane, najmä keď sám svätý Otec i biskupi vyzývajú, aby dobré rytierstvo neopúšťalo posledné predné stráže, ktoré ešte vlastnia v Palestíne.
— Poľské knieža nepríde, — vysvetľoval Dzieržkovi biskup Akry. — Bola o tom zpráva ešte pred mojím odchodom z Ríma. Lebo na koncil došlo šesť biskupov poľských. Ospravedlňovali pred svätým Otcom svoje knieža, že nepôjde na križiacku výpravu, hoci sa bolo sľúbilo ...
— O ktorom kniežati hovorili ? O ktorom ? Lebo ich je niekoľko ...
— Leszko, ak sa nemýlim ... Dux Cracoviae ...
— Leszko krakovský a sandomiersky ! Viem. Viem. Čo ho zadržalo ?
— Biskupi hovorili, že pre veľkú tučnotu nemôže sa knieža vybrať na ďalekú cestu. Aj to hovorili, že privykol piť medovinu a pivo, ktorých nápojov tu však niet, len víno a voda, čo však jeho nátura neznáša... Preto prosí Svätú stolicu, aby miesto toho sľubu prijala vojnu s pohanmi Prusmi, ktorých podľa svojich síl ochotne bude obracať...
— Nepríde teda, — vzdychol so žiaľom Dzieržek.
— Akí sú to pohani ? — spýtal sa de Brienne, — nikdy som nepočul o nich.
— Najdivšie, Kristu Pánu najškodlivejšie plemä na svete, — predbehol s odpoveďou Dzieržka Herman von Salza, veľmajster rehole nemeckých rytierov.
Pán Dzieržek od údivu vložil si koniec fúzov do úst a takto ostal. A čože tí môžu vedieť o Prusoch ? Prečo sa zaujímajú o Prusov ?
Jakub de Vitry nebol tej mienky ako veľmajster.
— Arcibiskup hneznenský Kietlitz mi hovoril, — riekol, — že je to plemä celkom divé, ktoré nemá ani pevností ani zbrane a ktoré zotrváva v pohanstve nie pre prirodzenú zlobu, ale pre zaostalosť.
— Správne povedal, — potvrdil Dzieržek.
Herman von Balke, veľmajstrov zástupca, pozrel naň nevľúdne. Bol silný, tučný, bledý, s krutosťou a chytrosťou v tvári. Herman von Salza hodnotil si jeho rozum a vo všetkom podliehal svojmu zástupcovi.
— Tak je, ako hovorím, — zašomral von Balke, — nie sú to prostí ľudia, ale zaťatí nepriatelia. Bojovať s nimi je takou istou záslužnou vecou ako bojovať s mohamedánmi. Azda aj väčšou, lebo pre Cirkev sú hroznejší. Z Káhiry alebo Damasku ďaleko je do Ríma, ale z Pruská blízko ... Kresťanstvo nemôže byt bezpečné, kým tí pohani sedia na severnej hranici... Najstaršie, najctihodnejšie nemecké biskupstvá ustavične sú od nich ohrozené !...
Dzieržek čoraz širšie otváral oči a s lícom, vypchatým fúzom, díval sa udivene na hovoriaceho. Ostatní všetci počúvali so zvedavosťou, diviac sa, že nepočuli o takom ukrutnom nepriateľovi.
Garin de Montaigu, veľmajster johanitov, usmial sa zlomyseľné.
— Povrávalo sa už, ale som neveril, že Vaša Velebnosť zamýšľa preložiť rehoľu do Európy... Azda pre vojnu s onými Prusmi, ktorí, hoci sú nahí a bez mečov, sú nebezpečnejší než Saracéni ?...
Von Balke očervenel od hnevu.
— Nateraz sme tu, verní sľubu, že budeme bojovať za Svätý hrob. Posmievať sa nedovolím. Lev s holým pyskom ide do boja, a najodvážnejší pred ním tŕpnu. Prusi nepoznajú zbraň, ale ich množstvo, ich zmužilosť, roznecovaná satanom, má taký účinok, že sú hroznejší než ostatní pohani. Spytujem sa rytiera z Poľska, či by si už týchto severných démonov kresťanské sarmatské kniežatá dávno neboly podmanily a nedonútily k svätej viere, keby maly nadostač síl, aby to plemä premohly ?
Rytier Dzieržek bol v nepríjemnom položení a prestal si hrýzť fúzy. Neznášal Hermana von Balke, no popierajúc jeho slová, mohol do podozrenia uviesť udatnosť poľských rytierov. Osud ho oslobodil od odpovede. Ján de Brienne pozdvihol hlavu.
— Vyzváňajú, - povedal, pohybom ruky prikazujúc mlčanie.
Utíchli všetci. Ktosi odtisol okenicu.
— V katedrále zvonia !
— Aj u Svätého Jána.
— Aj u Svätej Trojice !
— Nepriateľ sa blíži k hradu a či oheň ?!
— To nie je vyzváňanie na poplach !
Raul z Tiberiady poskočil k dverám, aby odbehol po zprávy V dverách sa srazil s vchádzajúcim Vilfridom, Jánovým zbrojnošom. Za zbrojnošom kráčal akýsi cudzí rytier.
— Som Gerard ď Avesnes, — povedal. — Prišiel som pred chvíľkou francúzskou galejou. Zlú zprávu som priviezol: Svätý Otec nežije !
— A Slovo telom sa stalo ! — zastonal de Vitry.
— Večné odpočinutie jeho duši, — riekli súčasne traja veľmajstri.
— Svätý Otec nežije ...— zopakoval de Brienne. — A čo s križiackou výpravou ? — skríkol.
— Rytieri sa nerozchádzajú. Čakajú na nového vodcu.
— Treba vám, pane, čo najrýchlejšie samému ísť do Ríma, — poznamenal Ibelin a de Brienne prikývol hlavou.
— Skutočne, zlú zvesť ste nám priviezli, rytier, — riekol hlasno, — zlú a vážnu.
— Vedel som o tom a ponáhľal som sa. Som pútnik. Z láskavosti grófky Šampanie, plaviacej sa sem, prišiel som na jej galeji. Pretrhol, prekvapený dojmom, aký vzbudily tieto slová u Jána.
— Grófka Šampanie ? — skríkol, — z domu navarrského ?!
— Áno. Prišla so synom, aby splnila sľub a vykonala púť.
— To je moja príbuzná ! Kde sa zastavila ?
— V hospíciu pre urodzených pútnikov.
— Hneď ráno pošlem niekoho s prosbou, aby sa ubytovala na zámku ... Áno, áno, Pán Boh zaplať za túto zprávu .. . Svätý Otec teda nežije ? ... Aká strata pre celý kresťanský svet ! Milo vás vítam, rytier... Ostaňte naším hosťom ... Šľachetní páni ! So zreteľom na smútočnú zvesť prerušujeme poradu ...
— Milostivý pane ! — poznamenal Ibelin udivený. — Nazdávam sa, že práve pre túto zprávu treba hneď rozhodnúť, čo máme ďalej robiť. Vy musíte viesť križiacku výpravu. Poznáte pánov zo Západu ! Koľko ochotných a nepovolaných pánov využije smrť svätého Otca a vystrie ruku po hlavnom velení.
— Nemôžem sa sám vymenovať, — odsekol de Brienne, — ináč poradíme sa zajtra . .. alebo pozajtre. . ., — dodal roztržito. — Aká zpráva ! Bože, aká zpráva !
— Veľmi nepríjemná zpráva ..., — vzdychol starý pán.
— Nepríjemná ?! Zázračná ! Zázračná !... Ach tak ... vy o tamtom ... Áno ... To je velmi smutné ... Také neočakávané ... S Bohom ostávajte ...
Vyšiel rezkým krokom, ani nepozrúc na ženu, ktorá sa zdvihla z kresla a dívala sa za ním detskými zarmútenými očami. Obyčajne lúčil sa s ňou obradne a odovzdával do rúk vychovávateľky, manželky pána Aymara z Cezarey. Zarazená rozlúčila sa nezručným pohybom s prítomnými a sama sa pobrala k východu. Niekdajší regent, starý Ján Ibelin, milujúci ju ako otec, podišiel a odprevadil ju s úctou. S prudkou vďačnosťou oprela sa o jeho silné rameno.
De Brienne, vojdúc do komnaty, odpravil Vilfrida, podobne odpravil oboch komorníkov, pribehujúcich, aby sobliekli pána. Chcel byť sám, sám. Sám so svojou nečakanou radosťou. Shodil kaftan, rozopäl na krku košeľu a chodil po izbe celý rozohnený. Blanka prišla, prišla, prišla ! Prestal už dúfať, prestal ju očakávať, a ona prišla ! Je v Akre, je tu nablízku ! Skoro tri roky ju nevidel... Tri roky. Zdalo sa mu zrazu nepochopiteľným, že mohol vydržať tak dlho ... Prišla ... Viliam Divini, trubadúr, splnil udelený rozkaz ... O nech zažiada odmenu, akú chce ... Všetko dostane ... Všetko, čo je v Jánovej moci... Priviedol Blanku ... Blanka je blízko, je blízko ... Schvátila ho nepremožiteľná túžba vyjsť zo zámku a bežať do hospícia. Cítil sa mladým, bláznivým ako kedysi. Vydržal tri roky bez nej, ale teraz ani hodinku dlhšie ! Ani chvíľku !... — Upokoj sa, si kráľom, — zdržiaval seba. — Zajtra bude tu... Sám ju privedieš ... Zajtra, zajtra ... Len sa rána dočkať !...
Prešiel na prstoch do susednej komnaty. Stúpal obozretne, aby nezobudil zbrojnoša, ktorý spal v predsieni. Nepríležitý horlivec hneď by priletel sa spýtať, čo potrebuje milostivý pán... On nič nepotreboval, len okná tej komnaty hľadely na prístav a na hospícium. Otvoril vyrezávané a pozlátené okenice. Viala k nemu ostrá, chladná, marcová noc. Kamenné strechy ligotaly sa belave. Ján sa naklonil, aby pridržal okenné krídlo, lebo sa obával, že tresne do múru. S nepríjemným pocitom pocítil nízky, príliš nízky obločný rám, režúci mu kolená. Cúvol a nevdojak si spomenul na svojho predchodcu Henricha zo Šampanie, ktorý v tom istom zámku, lenže z tamtej veže vyletel v noci oknom. Pravú príčinu nešťastia nikdy sa nepodarilo zistiť. Mnohí tvrdili, že Henrich, nenavyknutý na tunajšie nízke okná, stratil rovnováhu a sletel.
Rozprávky pre deti, — pomyslel si Ján, — muž nevrhá sa z vlastnej vôle do priepasti, aby si vykrútil krk... Rozprávky pre deti... Ináč čo mám myslieť na Henricha, keď je tam Blanka... Blanka... Prečo tak ustavične vyzváňajú ? Ozaj pápež umrel... To je hospícium ... Akiste tá strecha ... Medzi kostolom Trojice a hradnou váhou... Pod tou strechou spí Blanka... Spí ?! Kdeže ! Tejto noci iste nezaspala. Tak ďaleko je od sna ako ja... Bdie ... Možno stojí pri okne a hladí týmto smerom ? Iste jej už povedali, kde je kráľovský zámok ... Čo by azda zapálil svetlo a dal znamenie ?... Smiešny som, smiešny ako potulný spevák... Iste jej poskytli parádnu komnatu dolu, a nie izby na podstreší... Len z podstrešia by sa daly dozrieť odtiaľto dávané znamenia... Nanajvýš by ich zbadali strážnici a pobudili všetkých, kričiac, že sa Izmaeliti vkradli do paláca... Nuž nezapálim ti svetlo, milá, ale blčím tak, že vari zhorím do rána ... Moja si... Do videnia zajtra ... zajtra... zajtra ...



II.
MILENEC.


Ale prv ako by bol opustil ráno palác, hlásil sa uňho mladý Tibald s astrologom Jakubom Pochardom. De Brienne vedel sa už cez noc opanovať a prijal príbuzného srdečne, lež obradne. Naoko ľahostajným hlasom sa spýtal, či mala ctihodná pani Blanka šťastnú cestu.
— Pani matka je zdravá, hoci veľmi podráždená, — riekol Tibald, nevedomky si šúchajúc rukou krk. — Cesta bola nepríjemná. Mali sme prísť pred troma mesiacmi...
— Pre Boha ! Prečo také oneskorenie ?!
— Galeja sa nám pokazila a iné pre zlé počasie neodchádzaly... Potom zmätok, spôsobený smrťou svätého Otca ... Myslel som si, že už nikdy nedôjdeme...
— Ctihodná pani Blanka, moja vznešená príbuzná, zamýšľa vraj vykonať púť k Svätému hrobu ?
— Áno. Hovorí, že bola sľúbila ...
— Počul som dávno o tom sľube. Som šťastný, že jej budem môcť uľahčiť túto púť. So sultánom Malik al-Adilom trvá pokoj a pútnici s mojím odporúčaním môžu odchádzať do Jeruzalema bez nebezpečenstva. Len vydanie takéhoto listu, usrozumenie sa so sultánom zaberá veľa času. Musíte sa ozbrojiť trpezlivosťou... Hneď pôjdem sám poprosiť pani Blanku, aby sa presťahovala s vami do zámku, kde vám bude pohodlnejšie ako v hospíciu... Viliam Divini prišiel s vami ?
— Mal prísť, ale predstavte si, ujo, stal sa mníchom ...
Hoci de Brienne v myšlienkach bol sústredený na Blanku, nemohol sa zdržať smiechu, keď to počul.
— Divini mníchom !? Čo mi to hovoríš ?!
— Hovorím pravdu. Stal sa mníchom žobravej vandrovnej rehole ... Matka ho videla ... Vyzeral vraj zábavne . .. Pani matka hovorí, že musel zošalieť, lebo táral celkom nevecne ...
— Ja som prišiel miesto trubadúra Viliama, — poznamenal so vzdychom astrolog, podíduc dopredu.
— Vitajte, majster Jakub ! Práve nám chýba na dvore astrolog, preto radi vás prijmeme ... Dám zrobiť observatórium na veži. Ty, chlapče, prijal si už kríž ? Čo ?
— Nie ..., — zamrmlal neochotne Tibald.
— No, to ho prijmeš, len čo nadíde vojsko ... Urobíme z teba rytiera, uvidíš ! ... Poďme teraz rezko, poďme !
Blanka stála na prahu pútnickej komnaty, naoko nehybná, s meravo naklonenou hlavou.
— Vitajte, vznešená rodinka ! Nech Boh pomáha Svätému hrobu !
Pokývla bez slova. Jej pery šeptaly nepočuteľné slová. Domýšľal sa, že opakovala: — Ján ... Ján ... Ján ...
Dvoranky, stojace za ňou, klaňaly sa hlboko. Bez slova vošli do izby. Nevedeli, čo si majú povedať, čo so sebou počať. Tibald rozprával o čomsi. Nerozumeli o čom. Boli obaja prestrašení vlastným ohňom, nemožnosťou opanovať chvenie rúk, dať hlasom obvyklý tón. A tí všetci ľudia okolo nich ! Blanka sa prvá spamätala.
— Mám pre vás, rodinka, dôverný odkaz od grófa Tibalda, svojho pána manžela ...
Narovnaná vošla do susednej izby. Ján za ňou. S divou vášňou padli si do náručia.
— Tu si mi !...
— Tu si mi..., — odpovedala ako ozvena.
Zamlkli, silno sovretí, chvejúc sa na nohách.
— Hneď ťa vezmem na zámok, — vyjakal Ján, — budeme sa tam môcť voľnejšie vídať ...
Odtiahla tvár od jeho tvári natoľko, aby mohla pozrieť naňho.
— Tvoja žena je tam ? ...
— Je, pravdaže, ale ja sa s ňou teraz vôbec nevídam, — dodal chytro. — Len práve v spoločnosti... Je tehotná, teda ...
Zlostne svraštila obočie.
— Ale ja by som sa musela s ňou vídať ?
— Nie viac ako v nevyhnutných prípadoch.. . Prijme ťa srdečne. Je to statočné, dobré stvorenie ...
— Ja ju nechcem vidieť ! — zasyčala, — ja ju nenávidím ! Ja nevydržím, aby som jej to neprejavila. Ja nechcem, aby ma srdečne prijala. Nepôjdem do tvojho zámku za nič na svete ... Len ak ... ona tam nebude ...
Spustil ruky bezradne.
— Čo si počnem, bo som už zahlásil tvoj príchod a dal som pripraviť komnaty ? ...
— Povedz, že som sľúbila, kým nevykonám púť, že sa chcem správať ako obyčajná chudobná pútnička... Tibalda vezmi do zámku, aj astrológa, vezmi všetkých ... Tým ľahšie sa budeme stretávať... Pod jednou strechou s tvojou ženou nebudem...
— Nemôžeš sama tu ostať ! — skríkol.
— Ponechám si zbrojnoša la Salle a Genovévu, na ktorú sa môžem spoľahnúť ... Ján ... Ján ... Myslela som, že ťa už nikdy neuzriem ...
— Niet veci, čo by nás teraz rozdelila, — šepol hlucho. — Poď do zámku ... Ona ťa nebude dráždiť, veď je to decko ...
— Už som povedala, že nepôjdem ! — zvolala.
Zahľadel sa na ňu s obdivom. Takúto si zamiloval. Hrdú a divú, vášnivú. Ó nie. Nič ich nerozdelí. A nič väčšieho, než je ich láska, nemôžu už zažiť. A niet veci, ktorú by nebolo hodno obetovať pre túto lásku ...
Mladý Tibald vzbudil v Márii jeruzalemskej priazeň a dôveru. Obaja sa hodili k sebe. Mladík rástol od radosti, že kráľovná ochotne počúva jeho piesne. Máriu mrzelo skutočne, že sa chlapcova matka zaviazala takým divným sľubom, ktorý jej zabraňuje ubytovať sa v zámku. Aká škoda ! Mária si predstavovala grófku Šampanie ako úprimnú staršiu ženu, vľúdnu ako jej syn, s ktorou by sa dalo spriateliť, ktorej dalo by sa zdôveriť so svojimi mnohými starosťami a myšlienkami. Mohla by sa spýtať na záľuby Jánove a na jeho charakter. Mária tak málo pozná muža, a tak by chcela vedieť, čo má rád a čo ho dráždi, čím sa mu môže žena zapáčiť a čím ublížiť. Ján veľmi ľúbi rodinu. Hovoria, že od príchodu príbuzných je oveľa veselší. Ak predtým býval zamračený a neshovorčivý, iste preto, že túžil po rodnom kraji... Ona, Mária, mala by sa teda s ním rozprávať vždy len o jeho rodnom kraji.
Astrolog Jakub Pochard zariaďuje sa bez nadšenia v novom observatóriu na zámockej veži. Hviezdy sú tu iné, neznáme, nemôže sa v nich vyznať. Cíti sa stratený v cudzom obzore, on, ktorý po francúzskom nebi blúdil zrakom tak voľne ako po známej ceste. Podobne ako hviezdy zamotaly sa aj životné cesty učencove. Preto vari po stý raz preklína vlastnú lesť pri odporúčaní párneho čísla účastníkov výpravy, lesť, ktorá mu mala zaistiť milú, užitočnú cestičku do Ríma, a zahnala ho do Svätej zeme. Na ako dlho, sám Boh vie. Nik nehovorí o návrate. Na dovŕšenie s jednej strany hrozí vojnová metelica, vždy škodlivá pre vedu — (kdeže si, pokojná Šampania !) — s druhej strany, v úplnej blízkosti astrológa, dejú sa veci, na ktoré nemôže myslieť bez odporu. Zatvára oči, usiluje sa nevidieť, ale samy sa mu tisnú do očú. Pripomínajú mu všetko dobro, ktorého sa mu dostalo od starého grófa Tibalda, priateľa vedy a knižiek, pripomínajú mu jeho rozkazy, aby bol ochrancom jeho ženy ... Ochrancom ! Do smiechu ! Akým spôsobom by mohol byť preslávny magister vysokých vied hvezdárskych ochrancom hrozného elementu ženskosti, stelesnených smyslov, ktoré utváraly povahu grófkinu. Rovnako dobre by sa dalo ochraňovať hrom, búrku, metelicu. To je živel, pred ktorým sa treba chrániť, ustupujúc mu obozretne s cesty. Ale majster Pochard nemôže ustúpiť. Slobodno mu nanajvýš (a to si neodopiera) preklínať seba samého, ako aj preklínať trubadúra Viliama, ktorý sa pričinil o cestu a nepriamo sa pričinil o to, že astrolog z Troyes je dnes v Akre.
A Jákub Pochard, zahľadiac sa urazene na nebo, umieňuje si z dlhej chvíle sostaviť horoskop mladej kráľovnej a jej budúceho potomka.
Starý pán Ibelin z Bejrutu kráča pomaly ku komnatám kráľovnej. Prv, ako by bol kázal oznámiť svoj príchod, tri razy zastal, rozmýšľal, váhal. ísť, či nejsť ? Či azda bude lepšie sa vrátiť ? Jednako vchádza.
Mária ho prijíma s takou radosťou, že to až dojíma starého rytiera. Drahá, úbohá, malá kráľovská dcérka ! Prečo úbohá ? Pravdaže ! Navykol si o nej myslieť ako o sirôtke, a teraz vyčituje sám sebe. Vôbec je už nie úbohá. Má zdatného muža a onedlho porodí silného kráľoviča, ktorý, dá Boh, bude panovať nie v Akre, ale v Jeruzaleme ...
Takto rozmýšľajúc, pozorne si všíma svoju chovanicu. Akosi príliš je chudučká ... Jej bledá, útla tvárička, nie bez pôvabu, zdá sa mu ešte menšou než obyčajne. Či sa milostivá pani naozaj dobre cíti ? Či sa medici náležíte starajú o ňu ? Či nemá nejaké starosti ? ...
Mária sa nútene usmieva, ale prudko popiera. Cíti sa výborne. Pani Aymarová z Cezarey, jej vychovávateľka, vopred spĺňa všetky jej želania. I stará sa i núti do jedenia i prináša pochúťky... Nech je poručník celkom spokojný. Všetko ide čo najlepšie.
— Bohu chvála, — upokojuje sa Ibelin a hneď prikročuje k veci, pre ktorú prišiel.
— Prečo milostivý pán nepodniká nič, aby si zaistil hlavné velenie križiackej výpravy ? V Ríme vedú sa tuhé spory o moc. Nový pápež Honórius nemá bojovnú povahu a hoci zaklína kresťanských pánov, aby sa vybrali do Svätej zeme, sám s nimi nepôjde. Má im určiť vodcu. Pán z Cezarey posiela list za listom, naliehave prosiac, aby milostivý pán osobne prišiel alebo poveril jeho ako posla žiadať preňho vodcovstvo. Milostivý pán nič mu dosiaľ neodpísal. A to je súrne ! A vážnejšie ako čokoľvek. Že sa vojská shromaždily a ochotné sú sem ísť, to je zázrak. Zázrak, soslaný milosrdným Bohom. Neslobodno dovoliť, aby sa nevyužil. A nevyužije sa, ak sa vodcom stane niektorý zo západných pánov, ktorí nepoznajú ani tunajšie podmienky, ani mohamedánske spôsoby boja, ani povahu obyvateľstva, ani nemajú najcennejšiu vec: skúsenosť. Richard anglický, Filip francúzsky, Leopold rakúsky, Ondrej uhorský nič nedosiahli, hoci nechýbala im odvaha, lebo nemali skúsenosti. Oni nepoznajú Východ. Neuvedomujú si najjednoduchšie veci. Nechcú uznať, že sa vyznačujeme najvážnejšou vecou: dôkladnou znalosťou mohamedánov. Možno hlavou ručiť, že ak sa milostivý pán postaví na čelo výpravy, vydarí sa. Ak niektorý z tamojších barónov alebo kardinálov, vyjde nazmar ako obyčajne. Žiaľ sa zmocňuje človeka, keď si uvedomí, čo mohol vykonať Richard anglický, keby bol počúval uvážené rady nás, miestnych ľudí ! Len aby sme sa nedožili toho istého !
— Myslela som, že niet pochybností o tom, že kráľ povedie výpravu ..., — prerušuje Mária, prekvapená tou dlhou rečou.
— Nebolo pochybnosti, kým žil svätý Otec Inocent, ktorý by ho bol iste poveril príslušným velením ! Ale teraz ... Svätý Otec umrel náhlo, nikoho neurčiac. Rytier de Layron hlási, že sa už tam kardináli a baróni pretekajú o hlavné velenie. Čas beží. Tri týždne, čo rytier ď Avesnes priniesol zprávu o pápežovej smrti, a milostivý pán ešte nič nepodnikol ! Včera prišiel tretí kuriér. Pán de Layron píše, že sa obáva, že milostivý pán list odoslal, ale ho nepriaznivci zachytili. A že nevie, čo má povedať, či sa milostivý pán zaujíma o velenie, a či nie. Pán de Layron si myslí, že ešte nie je neskoro ... Ale každú chvíľku môže byť. Keď s našej strany niet nijakého povzbudenia, nijakého nátlaku, nie div, že určia iného ...
Mária počúva s napätím.
— Rozprávali ste sa o tom s kráľom ?
— Usiloval som sa niekoľko ráz, ale som prišiel nevhod. Milostivý pán bol zaujatý niečím iným. Odbavil ma, temer ani nepočúvajúc. „Zajtra to vybavím,“ — povedal. — A to zajtra trvá už tri týždne !
Odmlčuje sa na chvíľku a potom pokračuje lahodným hlasom:
— Preto som prišiel k vám, milostivá pani. Viem, že sú vám krajinské problémy nemilé, ale tu ide o vážne veci, o opätné dobytie Svätého hrobu a kráľovstva. Vy musíte svojho muža prehovoriť ...
— Ja ? ...
— Komuže je to ľahšie urobiť ako žene ?
Mária spúšťa oči. Vzdychajúc opakuje:
— Skutočne ... Komu je to ľahšie ? ...
A umlkne zamyslená. Hľadí na konce svojich zlatých čižmičiek. Nezdvíha oči. Nemôže ich pozdvihnúť. Sú naplnené slzami. A súčasne zmocňuje sa jej trpký smiech. Ona ho má nahovoriť ?! Veď každý ľahšie môže uzrieť Jána než ona, práve ona, manželka ! Nevidela ho od posledného zasadnutia Rady, keď došiel pán ď Avesnes. Ani si len predstaviť nevie, kde a kedy by ho mohla znova uvidieť ? Ale to nepovie nikomu. Ba ani starému poručníkovi sa neprizná a svesuje nízko, čoraz nižšie hlavu.
Ale Ibelin spozoruje slzu, padajúcu na hodváb šiat, a cíti sa ukrutníkom.
— Odpusťte, milostivá pani, — prosí precítene, — ja chápem, že nie je ľahko mladej žene, najmä, keď očakáva dieťatko, prehovárať muža, aby ju opustil a šiel na vojnovú výpravu.. . Rozumiem... Ale musíte to v sebe premôcť, nepovoľujúc srdcu ...
Premôžem sa, — sľubuje tíško Mária.
Znova sa v nej hlási nezdravý, divný smiech, dusí ju v hrdle. Ibelin vstáva s vážnosťou, bozkáva s úctou jej prsty, klania sa hlboko. Rád by vystrel ruku, pohladkal drobnú hlavičku chovanice, ale ceremoniál to nedovoľuje. Len ak by sa ona pritúlila k svojmu poručníkovi ako voľakedy, keď bola malá. Starý pán ako keby to trochu očakával, lebo neodchádza. Ale Mária sa nehýbe s miesta. Och ako túži privinúť sa k hrudi tohto jediného človeka, ktorý ju miluje naozaj, a vyplakať sa pred ním a rozpovedať mu všetko ! Ale nie je to možné. To by vyznelo ako obvinenie Jána. To by Jánovi odňalo Ibelinovo srdce. A zadržujúc slzy, tisnúce sa nasilu do očú, kráľovským kývnutím hlavy lúči sa s rytierom.
Rytier ťažko schádza schodmi, keď ho ktosi opatrne chytá za rameno. Stará pestúnka kráľovnej Eudoxia. Prostá žena, ale statočná a oddaná. Keď Mária bola ešte malým, chorľavým a útlym deckom, pán z Bejrutu a táto horalka z Libanonu neraz bdeli spoločne nad ňou. Teraz šušká mu do ucha:
— Vaša Milosť... s kráľom sa nedobre deje ...
— Čo chceš ? — zastavil sa prekvapený.
Eudoxia rozhliada sa s obavou.
— Povráva sa, že od niekoľko týždňov nenocuje v paláci ...
Dolu počuť čiesi kroky a pestúnka mizne ako mátoha. Ibelin schádza nahnevaný. Pre jeho pravú rytiersku povahu podobné šepkania po schodoch sú odporné. Odpľúva si so zlosťou. Ošalela stará ! Pre svoj pokročilý vek stratila už pochop o tom, čo je možné a čo nemožné... Prichádza k nemu s hlúpymi babskými pletkami.. . Kráľ nenocuje v paláci ... Výmysel ! Kráľ sa nemusí k nikomu vykrádať nocou... Keby chcel mať súložnicu, privedú mu úslužne každú, po ktorej by zatúžil... Ináč je to lož. Ján panuje poldruha roka. Bolo dosť času ho poznať. Prísny, vážny človek, nie holobrádok...
... Ošalela !...
Mária sedí nehybne, len dieťa sa nepokojne hýbe v jej lone. Rovnako nepokojné myšlienky víria v jej kráľovskej hlave. Prečo sa Ján neuchádza o velenie ? Prečo zanedbáva takú vážnu vec ? Veď má zpäť dobyť Jeruzalem ! Sľuboval pri korunovaní, že sa pričiní o to zo všetkých síl ! ...
... Ibelin tvrdí, že jej povinnosťou je pripomenúť mu to ... Ako to zrobiť ? Sama má zájsť do mužových komnát ? ... Poslať po neho ? ... Prosiť, aby prišiel ? ... Žene vari slobodno chcieť uzrieť muža ... Odprosí ho, že ho zavolala ... Povie: „Prepáčte, pán manžel, že vás unúvam, a počúvajte: Nikto iný nemôže viesť svätú výpravu, jedine vy... Rozprávala som sa práve o tom s Ibelinom“ ...
... Ej, nie, lepšie bude Ibelina nespomínať a hovoriť ako by za seba ... A rovno sa spýtať, sťa by nič nevediac: „Či vás už poverili hlavným velením ? ... Lebo sa obávam, aby toto postavenie nezaujal niekto iný, menej súci“ ...
... Oj áno, áno, tak to bude dobre ... Hneď pošlem zbrojnoša alebo Eudoxiu... Ktože vie ? ... Azda mala dávno zasiahnuť takýmto spôsobom ? Azda čakal na povzbudenie s jej strany ?.. . Veď nikdy najmenším slovíčkom alebo pohybom neprejavila, že ho chce vidieť ... Hanbila sa ... Myslela, že sa sám domyslí... Mužskí však nie sú dômyselní, ako vidieť ...
Živo vstala, aby zavolala pestúnku, ale Eudoxie niet. Treba počkať, kým sa vráti. Bo zbrojnoša predsa len nepošle, nie... Čože by urobila, keby Ján — ó Bože — aj po jej vyzvaní neprišiel ? Sama táto myšlienka zatajuje v nej dych. Mária je hrdá. Keby Ján odmietol prísť, hanba opustenia, biľag ženy nemilej mužovi, čo bolo dosiaľ jej výlučnou tajnosťou (tak si myslí), to všetko stalo by sa všeobecne známou vecou. Eudoxia nikomu to neprezradí, no lepšie bude, keď ani Eudoxia nebude svedkom jej pokorenia. Pri pokorení najlepšie nemať svedka. Musí teda sama ísť.
Zrak padá na malé, hodvábnou záclonou zatiahnuté dvierka, ktoré sú celkom pri lôžku. Tam je tajný, v hrubom múre zhotovený priechod zo .spálne do spálne, od kráľovnej ku kráľovi. Starostlivo sú zavreté, málokomu známe. Mária, mimovoľne si vzdychnúc, domnieva sa, že tieto dvere akiste nikdy, za nijakej kráľovnej sa tak zriedkavo neotváraly ako teraz. Predošlé kráľovné ! Pozná dobre z rozprávania a z kroník tie krásne, bláznivé tetky, babky, samovoľné milenky, ktorým starí pripisujú vinu za stratu kráľovstva. Oné Sibyly, Melisandy, Aldxy, preklínané, milované, ospevované .... Pochádzala z ich krvi, a tak málo mala s nimi spoločného ! Jej osud tak málo bol podobný ich osudu ! Prečo ? Či jej matka, krásna Izabela, štyri razy vydatá, cítila sa unavenou tým prechádzaním z rúk do rúk a netúžila dať dcérke pôvab ženskosti, pokladajúc ho skôr za kliatbu ako za šťastie ? Či otec, spanilý Konrád de Montferrat, čo zahynul úkladnou vraždou, mal predtuchu rýchleho skonu a, plodiac decko, viacej myslel na budúci život než na prítomný ? ... Ktože to rozrieši ? ...
... A jednako, hoci je mrzká a nemilovaná, bez pôvabu a krásy, musí sa ísť porozprávať s mužom ... A to hneď, lebo tu ide o dobro kráľovstva...
Mária vyhýba sa pozrieť do zrkadla, ktoré stojí naproti (ten pohľad mohol by ju pripraviť o odvahu), a opatrne otvára malé, tajné dvere. V úzkej, dlhej chodbičke je tma, dusnota, nepokoj. V tesnom priestore bez prievanu ako by bolo cítiť neroztratené horúce výdychy tých, čo náhlivo prechádzali tadiaľto. Márii pot sa zjavuje na sluchách. Konečne narazí ruka vo tme na dvere. Tíško sa odchyľujú. Ešte šelestiaca hodvábna záclona a osvetlená komnata a veľké kráľovské lôžko s baldachýnom.
Na prostriedku komnaty stojí Ján. Je sám. Akiste sa soblieka, lebo má na sebe len košeľu a priliehavé tmavé nohavice, neponášajúce sa na tie, aké nosievajú obyčajne rytieri.
Na šuchot záclony sa obracia a s údivom hľadí na ženu. Ako by ju nepoznával. Zjavila sa tak neočakávane ! Čo sa stalo ? Či už vie ?... Či ho sleduje ? ...
— Čo vás priviedlo sem, pani manželka ? — spytuje sa.
Mária neobratne pohybuje rukami. Nie je schopná prehovoriť slovko. Domnieva sa, že on podíde k nej, odvedie od lôžka, ktorého blízkosť ju privádza do zmätku, že ju posadí do kresla, sadne si vedľa nej a porozprávajú sa ... Potom mu povie všetko, čo chcela ... Ale Ján sa nehýbe s miesta.
— Čo vás priviedlo ? — opakuje hlasom, v ktorom cítiť podráždenie.
— Chcela som ..., — zajaká sa nesmelo, — odpusťte, že som sa odvážila prísť ... chcela som sa ... spýtať ...
— Čo ? — spytuje sa Ján s drsnosťou, v ktorej sa skrýva nepokoj.
Ale Mária zabudla na vety, ktoré si predtým tak dôkladne premyslela. Jej zmätok sa stupňuje. A jeho netrpezlivosť vzrastá. Tam Blanka čaká !
— ... Chcela som ..., — opakuje Mária, rozhliadnuc sa bezradne, — chcela som sa spýtať, či vás už vymenovali za vodcu križiackej výpravy ? ...
... Ach, o to šlo ! Ján mierne potriasa plecami. Preto vyrušovať vo chvíli, keď sa ponáhľa k Blanke !
— To je už predsa dávno rozhodnuté, — hovorí. — Čakám len na príchod floty, aby som si stal na čelo ...
— Hovorili ste, že výpravu treba viesť nie sem, ale na Egypt...
...Ozaj ! Zabudol, že bola vtedy prítomná. Aká nuda !
— Stretnem sa teda s nimi v primeranom čase na Cypre, — uisťuje.
— Ako vodca ? — spytuje sa ďalej Mária.
— No áno. Už som povedal, že to bolo dávno rozhodnuté ...
— Takto rozhodol svätý Otec Inocent. Nevedno, či teraz nezmenia ...
... Čo chcela ? Čo sa jej stalo ? Kto hovoril s ňou ? . . .
— Nemôžem sa sám povolať, — odpovedá meravo. — Ak nájdu vhodnejšiu osobu, než som ja, ťažko sa dá niečo robiť.
Mária zalamuje rukami.
— Ale tu ide o Svätý hrob ! O kráľovstvo ! Lepšie než vy nikto nepovedie túto výpravu !
Na pol úst ráčil sa usmiať na ňu.
— Vďačný som vám za dobrú mienku. Ináč buďte pokojná. Všetko, čo treba, aby som si zaistil vodcovstvo, urobím.
— Iste ? — doliehala.
S námahou opanoval svoju netrpezlivosť. Blanka sa tam znepokojuje !
— Iste, — ubezpečuje. — A teraz sa vráťte. O chvíľu prídu ku mne rytieri na dôkladnú poradu ... Ibelin z Bejrutu, Raul z Tiberiady ...
— Ibelin ? ... — zopakovala pomaly.
— Áno, áno, Ibelin, Raul a iní... Nesvedčí sa, aby vás tu našli. Rozlúčme sa.
Uprela naňho oči. Chcela povedať: Lož ! Ibelin bol u mňa pred hodinou. Sám ma sem poslal... Ale slová jej uviazly v hrdle. Obrátila sa mlčky a odchýlila záclonu.
— Neobávajte sa ! — zvolal na upokojenie, keď zmizla v priechode. — Starosť o Svätý hrob je najprvšou mojou starosťou ! ...
Nič už neodvetila. Záclona sa spustila, znehybnela. Dvere tíško zavrzgly. Ján stál chvíľku nehybne, ako by čakajúc. Nie, už sa nevráti. Odišla.
... Chytro ! Chytro ! Ako dlho už Blanka čaká ! ... Tie dvierka bude treba závorou uzavrieť... Aká neobozretnosť, že boly otvorené ... Ján rýchle dokončieva obliekanie sa do šiat svojho zbrojnoša. Tľapká rukami. Vilfrid sa zjavuje vo dverách.
Už som hotový. Choď !
Vilfrid sbieha po schodoch. Vychádza na dvor. Na tej strane paláca stráži starý Jakub, jeho dobrý známy.
— Otec Jakub, — spytuje sa chlapec, — chceli by ste si znovu zarobiť dinár ? ...
— Hm... prečo nie ? ...
— No, odchýlte ako každý deň tú malú bránu a pretvarujte sa, že nevidíte, keď sa ňou preklznem...
— Teraz ? Hneď ?
— Nie. Musím sa ešte vrátiť do paláca, čakať, kým milostivý pán zaspí. Veľmi ťažko zaspáva ...
— Doplatíš na to, ty tulák, doplatíš ... Čo bude, ak sa milostivý pán raz zobudí ?
— Má komorníkov.
— Môže potrebovať práve teba... Čo vtedy ? ...
—Budem visieť, — uznáva so vzdychom mladík. — Ale zatiaľ aspoň užijem ! Keby ste vedeli, otec Jakub, aké je to dievča !
— Nič ma už po dievčatách ... Kde je ten dinár ? ...
— A pred ránkom znova odchýlite, aby som sa mohol vrátiť ?
— Vracaj sa, len aby som ja nevidel...
— Keď zahvízdam, otvoríte bránu a schováte sa v tom záhybe, kde obvykle driemete ...
— Nikdy nedriemem... Pozrite ho ! Dinár nie je vari z olova ?
— Vyskúšajte zubom. Dostal som ho od samého milostivého pána ...
— Dostaneš ty onedlho, ale nie dinár... Spamätaj sa, chlapče, kým je čas ...
— Spamätám sa, len si ešte trochu dinárov nashŕňate ...
Mladík sa zvrtol. Starý s rozkošou strkal prijatý peniaz do pása, ktorý bol už nie najhoršie vypchatý. Vilfrid svižko bežal po schodoch, krčiac sa, ako by v obave, že ho niekto uvidí. Bol spokojný. Dvoranka grófky Šampanie Genovéva, ku ktorej sa domnele vykrádal nocou, mala dostať za účasť bohaté veno. Vilfrid nechcel odmenu. Urazil by sa, keby mu ju ponúkli. Nie pre peniaze to robil, ale z oddanosti k svojmu pánovi. Cítil sa pyšný, že mu jeho pán natoľko dôveruje. Pritom aká je to skvelá zábava !... Starý Jakub mu predpovedá šibenicu, v hospíciu nemilo hľadia na Genovévu. Hlasité, aby vinnica počula, lamentuje gazdiná nad zaslepenosťou panej, takej dôstojnej, pobožnej, vznešenej! Vyhráža sa, že nevydrží a prezradí všetko. Zvedavý som, čo sa vtedy stane, — myslí si Vilfrid, ale zatiaľ podobne ako Jakuba a nočného strážnika hospícia podpláca aj gazdinú dobrými kráľovskými dinármi.
Dinár, to je moc. Každý ochotne prižmúri oči, keď vie, že ho za to dostane.
Kým Vilfrid a Genovéva strážia, prvý v komnate kráľovskej, druhá v alkovni panej, milenci, preoblečení do ich šiat, využívajú slobodu. Od mora povieva jarný vánok, preto sa nedobre cítia v dusnej izbe. Ani hospícium ani zámok nie sú obkolesené múrmi, nuž vychádzajú nocou na pobrežie, blúdia po skalách, sadajú si nad vodu. Noci sú ešte chladné, ale perlová sviežosť šíri sa od vln. Ďaleko odtiaľto pustatinná, kamenistá Judea je šedastá ako obvykle, nezáleží jej na ročnom období, ale tu, v Galilei, stromy vyháňajú puky, tráva napĺňa sa sviežou, šťavnatou zeleňou. Ján a Blanka prechádzajú sa po lúkách, kým belasá noc nezbelie, beľ nezružovie od ranných zôr. Nedbajú, že ich niekto stretne. To nie je kráľ ani grófka, lež obyčajný párik. Kto ich uzrie spletených, nech si myslí, že je to samopašná dievka z prístavu a sluha zo zámku. Ináč nech si myslia, čo chcú. Takú slobodu ešte nikdy nemali. V Troyes bolo treba veľký pozor dávať na seba. Občas na poľovkách podarilo sa im oddeliť od spoločnosti a pod pláštikom zablúdenia v bahnistých pralesoch, v honbe za utekajúcim jeleňom stráviť niekoľko hodín osamote. Ale stávalo sa to zriedkavo, pričom maštaliar, pán Montbart, podozrivo si obzeral paripy a hmkal. Divil sa, že jednako nie sú utrápené ani spenené, ba práve odpočinuté, ako keby boly za celý ten čas pokojne stály, uviazané pri nejakom vývrate. Neľahko, neľahko bolo získať čo len chvíľkovú voľnosť. Až teraz ... A preto sa nemôžu obaja nasýtiť rozkošou spoločne trávených nocí a nepredstavujú si, že by sa to kedykoľvek mohlo skončiť.
— Nazdávam sa, — hovorí Blanka, stojac úplne nad brehom mora (drobné vlny rozbíjajú sa so špľachotom na kameňoch), že som pristará, aby som sa stala tehotnou, ale keby sa to stalo, nezúfam si...
— Čo zrobíš ? — spýtal sa Ján s nepokojom.
— Porodím a vychovám tvojho syna. Nášho syna...
— Bude pankhartom ...
— Nebude ! Sme sebe určení. .. Skôr-neskôr stanem sa tvojou ženou ... Či ho vtedy neuznáš ?
— Či neuznám ?! Naše dieťa ?! Ó milá ... Ale kedy sa to stane ?...
— Ona nebude dlho žiť..., — ustaľuje Blanka, hľadiac na vlny.
Odkiaľ vieš ? Prečo ? ...
— Astrológ mi hovoril... Sostavuje jej horoskop, vieš ? ..
— A hovorí, že ?... — spýtal sa hlboko vzrušený.
— Hovorí, že dalo by sa tomu uniknúť., ale s veľkým úsilím. Hviezdy sú pre ňu veľmi nepriaznivé ... Nazdávam sa ..., — rozosmiala sa zlým smiechom.
Pozrel na ňu temer s hrôzou. Vôbec si neželal smrť Máriinu. Nech by žila, nič nevediac, ako teraz. Rojčil o spojení s Blankou, ale po dosiahnutí rozvodu. Necítil proti svojej žene nenávisť. Prečo by ju mal nenávidieť ? Predstavil si ju, ako stála dnes večer za veľkým lôžkom, bezradná, neforemná pre tehotnosť, ako sa nečakane zjavila na pozadí záclony. V prvej chvíli sa jej prosto zľakol ako zjavenia. Spýtala sa, či povedie križiacku výpravu ... Zaujímavé, odkiaľ jej to prišlo na um ? ... Pravdaže, povedie . .. Musí viesť ... Trochu síce zanedbal túto vec. Ani nespozoroval, ako čas uletel. Musí sa teraz zostra dať do toho ... Lebo schopní sú blázna si z neho zrobiť... Nedovolím, aby k tomu došlo, — potešoval sa. — Nenájdu nikoho lepšieho. Kohože tam majú ? No, koho ? Samých holobrádkov alebo obyčajné mreny ... Jednako treba na to myslieť ... De Layron písal niekoľko ráz ... Odpíšem mu ešte dnes ...
— Na čo myslíš ? — Blanka, znepokojená mlčaním, dotkla sa jeho ruky.
— Na to, že sa onedlho skončí naše šťastie ... Budem sa musieť venovať križiackej výprave.
Vzdychla zhlboka.
— Neponáhľaj sa príliš ... Ešte aspoň trošku ... trošíčku ...
Ó áno ! Ešte aspoň niekoľko dní ! Keď odíde na výpravu, takéto noci, ako je táto, sa už nezopakujú...
More ustavične špľachoce pod nohami. Ešte je od súmraku čierne, ale v záhyboch vln vše sa zablyskne zeleň. Nad hlavami stojacich vznáša sa sťa zobák obrovskej lode svätá hora Karmel. Skalnou ostrohou vrezáva sa hlboko do mora. Kdesi vysoko hľadí k moru jaskyňa proroka Eliáša. Nevidieť ju pre tmu. Ľudia boja sa vchádzať do nej, ako keby dosiaľ v nej hučal hlas proroka, vzývajúceho Boha. Na samom kraji kamennej ostrohy stojí akýsi človek. Nehľadí na milencov, stojacich poniže, ani na more. Hľadí do vnútra krajiny. Očami preniká súmrak, ako keby videl horu Tábor i strechy Nazaretu i vzdialené Kafarnaum i celú Svätú zem, ktorá je v moci mohamedánov. Tento kúsok brehu patrí kresťanom ako by na posmech. Jaskyňa Eliáša, aby mohli z nej vzývať Pána. Len toľko.
— To je rytier ď Avesnes, — šepce s údivom Ján, prizrúc sa stojacemu. — Poďme odtiaľto čo najrýchlejšie.
Odchádzajú. Ináč je už neskoro. Pridlho sedeli nad brehom, zabudli, že do mesta je kus cesty. Musia teraz ísť chytro. Deň čoskoro ovládne svet. Ešte chvíľočku, a slnko sa vychýli zpoza hôr. Už sa ukazujú jeho zvestovatelia, zlaté prsty, sťa by lúče, čo venčily hroznú tvár Mojžiša. Blanka a Ján zrýchľujú krok. V kostoloch sa už ozývajú zvony. Ženy idú po vodu. Pridŕžajúc si rukou veľké hlinené amfory na hlave, pohŕdavo premeriavajú dievku, čo sa za noci vláčila kdesi s mužským. Biely štít Hermonu začína vzblkať a horieť zorou. Po ceste mäkko stúpajú ťavy. Bedári, spiaci na dvoroch, vyliezajú z pod handár, ktorými sa prikryli, rozťahujú sa, hádžu štiplavé poznámky za oneskoreným párikom. V kráľovskom paláci pretiera si Vilfrid ospalé oči. Či je to možné, aby sa milostivý pán nebol ešte vrátil ? Či sa mu nestalo niečo zlého ? V hospíciu Genovéva, zavretá v Blankinej izbe, rozmýšľa neveselo, dívajúc sa na vychádzajúce slnce. Aký osoh bude mať zo sľúbeného vena, keď z viny panej jej meno bude mať zlú povesť ? Nie o panej hovoria zle, ale o Genovéve. Už ukazujú na ňu prstom... Klebeta ľahko sa môže dôstať do jej rodného kraja, a vtedy sa iste nevydá ...
Oneskorení temer bežia. Neďaleko hospícia rozlúčia sa bez slova. Ján je nadurený. Sám nevie prečo. Čosi ho hnevá. Jedno, druhé, tretie... Myšlienka, že by Blanka mohla mať dieťa... Astrologova predpoveď ... Otázky Máriine, týkajúce sa križiackej výpravy... A predovšetkým to, že utekal pred Gerardom ď Avesnes . . .
Starý de Brienne, Jánov otec, iste by to neurobil. Ani Ibelin z Bejrutu. Obaja patrili k ľuďom starých mravov, pre ktorých preobliekať sa do šiat služobníctva, vykrádať sa nocou z vlastného zámku zdalo by sa nepochopiteľnou vecou. Rozbiť svierajúce putá silnou päsťou, prerúbať sa životnými zápletkami mečom — to hej. Odstrčiť nemilovanú ženu, nestarajúc sa o kliatbu, privinúť inú — aj to sa stávalo. No spôsoby, akými sa to zrobilo, boly jednako iné. V posledných časoch svet sa zmenil, stal sa vrtkavým. Trubadúri vykonali svoje so svojou ľúbostnou piesňou a rečičkami, že láska je najväčšou paňou, dôležitejšou ako všetko ostatné na svete a že poníženie, ktoré treba zniesť v mene lásky, nie je ponížením, len aby bola milovaná žena šľachetného rodu. Ján tomu verí. Veď sám skladal kanzóny. Jednako sa vracia zamračený, ani žmurknutím neodpovedajúc na oddaný pohľad Vilfridov.
V komnate sa vrhá na lôžko, aby si trochu odpočinul, ale sen neprichádza. Prvý raz od Blankinho príchodu zamýšľa sa nad svojou i jej budúcnosťou. Nehovorili dosial o nej. Ján ani len nevie, či Blanka uvažuje o týchto veciach. Vari nie. Raduje sa z jeho prítomnosti a nenávidí Máriu. Čaká jej smrť...
Smrť Máriinu ... Majster Pochard ošalel vari, keď také veci hovorí. A to ešte komu ? Práve Blanke ! Ján znova vidí ženu, stojacu toť, na tomto mieste. Celkom blízko lôžka. Vidí jej bledú, hranatú tváričku, ťažkú postavu. Také úbohé decko ... Nie, nech neumiera... Ináč jej skon znamenal by koniec Jánovho kraľovania... Návrat do rodného kraja ... A čo vtedy ? ... Či má on i Blanka dosť sily, aby sa postavili proti verejnej mienke celej Šampanie, verejnej mienke, ktorá je zhovievavejšia voči kráľom, než voči tým, ktorí prestali kráľovať ? ... Nie, do vlasti sa nevráti. Vezme kríž ako prostý rytier a pôjde na výpravu... A Blanka ? Pôjde vedno s ním ? Ako čo ? Ako táborová súložnica ? ...
... Ach, koľko starostí !... A k tomu ešte neposlaly sa odpovede na listy pána Aymara de Layron z Cezarey... Mária mala azda pravdu ? ... Treba to hneď vybaviť ...
Vilfrida, ktorého kráľ poslal na strážnicu s nejakým odkazom, obkľučujú so smiechom kolegovia.
— Ej, vtáčik, priznaj sa ! O ktorej si sa vrátil dnes ráno ?
— Povráva sa, že už bolo po rannom pôdoji ?
— Akože, videl som ho z okna, ako sa prikrádal domov... A bežal ! Za hmly zdal sa takým veľkým, že som ho hneď nespoznal ...
— Dostaneš, čo ti patrí, až to milostivý spozoruje ...
— Kým to spozoruje, pôjdeme na výpravu, a vtedy aj tak bude koniec milovaniu, — odpovedá Vilfrid smejúc sa.
— Kým odtiahneme s výpravou, vycivieš na triesku. .. Chudák ! Kedy ty spávaš ? Vo dne v službe, v noci v službe...
— E, veď spím v noci, len že nie sám a nie v zámku...
Chystal sa odísť, keď starší, biedne oblečený človek, stojaci dlhšiu chvíľu pred bránou, podišiel nesmelo a uklonil sa hlboko.
— Šľachetný pane, chcel by som sa dostať do služby na zámku...
— Nikoho cudzieho neprijímame, — nafukoval sa Vilfrid, — raz už Izmaeliti kráľa zahlušili, pošlúc lúpežníkov ako svojich ľudí.
— Ja som prišiel z vášho kraja... Som bakalár, magister... Volám sa Matúš Pesaro ...
— Nejeden to hovorí, že prišiel z nášho kraja, ale ho nevideli ani na jednej galeji...
— Mňa popravde tiež nik nevidel, lebo som na čierno prišiel, ukrývajúc sa medzi batožinou. Ale že pravdu hovorím, dokážem. Poznám vás, šľachetný mladý pán. Raz sme nocovali v tej istej krčme.
— Phi ! Každý môže povedať to isté ...
— Ale ja vám pripomeniem kedy a kde... Bolo to pred poltreťa rokom... V krčme neďaleko Ríma ... Krčma sa volá „Pod dobrou ochranou“ ... šľachetný rytier Ján de Brienne, terajší milostivý pán, cestoval do Ríma, aby sa stretol s poslami... Vy ste boli s ním ... Vyhodili ste z izby dvoch pocestných ...
Vilfrid sa rozpomínal, svrašťujúc čelo.
— Pamätám sa, — prisvedčil. — Na dvore bola kopa akejsi žobrače... A v izbe dvaja tuláci, ktorých sme vyšmarili... Jeden dokonca papuľoval...
— Ja som bol jedným z tých tulákov, ale papuľoval ten druhý... Pietro Cani...
— Ako môžem vedieť, či je to pravda, keď sa nepamätám na vašu papuľu ?
— Odkiaľ by som vedel tieto podrobnosti, keby som tam sám nebol ? ...
— To je pravda, — uznal Vilfrid. — No zavediem vás k pánu správcovi. Možno vás prijme ... Len neviem, načo sa mu zídete ? ... Na našom dvore sa šetrí. Darmožráčov niet u nás ...
— Mohol by som sa zísť astrologovi... Zručne píšem ...
— Uvidíme ... Ale, ale ... hovoríte, že ste ukradomky došli na galeji... To znamená: kat stál nad hlavou. Rozpovedzte chytro, čo ste navyvádzali ?
— Istý kacír, albigénec, s ktorým som sa dal nepotrebne do známosti, obvinil ma z herézy, aby odvrátil od seba podozrenie ... Ledva som stihol utiecť...
Hlas Matúša Pesara, učeného pocestného, znel ľahostajne a úprimne. Vilfrid sa mu prizeral s prižmúrenými očami.
— Možno obvinil a možno povedal pravdu ?
— Pravdu ! Iba hlupák môže uveriť vysvetľovanie Genezy podľa katarov ! Oni... Ináč zaveďte ma k biskupovi. Tam vyložím svoje krédo. Uvidí, že som dobrý kresťan.
— I... i... my to natoľko neskúmame ako na Západe ... Kto verí v Boha, ten je dobrý ... Poďte k správcovi.
Šli cez dvor. Zrazu Vilfrid zastal.
— Kedy ste boli v Ríme?
— Pred troma týždňami.
— Čo s výpravou ? Kedy sa pohne ?
— Vojská už stoja... Je preto veľká drahota a ľudia horekujú... A kedy sa pohnú, nevie sa ešte, lebo niet vodcu... Hádajú sa...
— Predsa náš milostivý pán má viesť !?
— Zpočiatku som počul, že o ňom hovorili, teraz to utíchlo ... Svätý Otec akiste určí niekoho z kardinálov... Tak sa povráva...
— Nemožné, nemožné !... Poďme ku správcovi... Potom pobežím k milostivému pánovi... Možno bude sa chcieť s vami stretnúť...



III.
VODCA.


Kardinál Pelágius pre svoju pýchu a tvrdý charakter nepožíval vážnosť medzi obyvateľstvom. Volali ho červeným kardinálom, lebo neobyčajne rád mal túto farbu. Nielen jeho rúcho, ale aj lektika, postroj koni a mulíc, všetko bolo purpurové. Vyzeral vždy ako vykúpaný v červeni. Odraz purpuru padal na jeho počernú, neprístupnú tvár. Nebol to zlý človek. Nemal smysel pre intrigy ani vykrúcačky, ale bol výslovne pyšný a pociťoval neprekonateľný odpor k všetkým veľmožom. V pomere ku chudobe bol vysokomyseľný, ale milosrdný, pokladajúc almužnu za jednu zo svojich kňazských povinností. Zato barónov, rytierov a kniežatá neznášal. Bol hlboko presvedčený, že každý z nich pri svojich počínaniach spravuje sa vždy a výlučne osobnými zreteľmi, mysliac jedine na svoj zisk. V duchu staval proti nim seba, mysliaceho len na povznesenie Cirkvi. Že dobro Cirkvi bývalo obyčajne jednoznačné s jeho dobrom, k tomu sa nepriznával. Ináč vo všetkom, čo konal, bol úprimný. Úprimne si želal aj pozdvihnutia vlády a moci cirkevnej.
Pápež Inocent, ktorý pred dvoma mesiacmi skonal, túžil po tom istom a kardinál Pelágius bol navyknutý odvolávať sa na jeho vysokú autoritu. Ale pre Inocenta svetská moc bola nástrojom myšlienky všeobecného pokoja, mala slúžiť idei Sjednotených kresťanských štátov Európy, kde by všetky národy žily vo vzájomnej úcte, slobode a shode. Myseľ Pelágiova nedotýkala sa rovnako širokých a ďalekých horizontov. Ustálenie svetskej moci Cirkvi bolo preňho cieľom samým.
Z týchto názorov jasne vyplývalo, že podľa mienky kardinála pripravenú križiacku výpravu môže viesť len duchovná osoba. Ani Ján de Brienne, ani Valter de Nemours, ani Šimon de Joinville, len duchovný. Inocent III. zomrel. Terajší svätý Otec necíti v sebe vodcovské schopnosti, táto povinnosť prejde teda na niektorého z kardinálov. To je jasné. Svätá stolica má so svetskými pánmi bohaté a trpké skúsenosti. Zakaždým Rím to bol, nikto iný, čo vyhlasoval križiacku výpravu, povzbudzoval ľudí, dával peniaze, odpustky, oslobodzoval od bremien, staval na nohy mohutné armády a ... odovzdával ju do rúk veľmožov, ktorí alebo viedli výpravu nedbanlivo alebo pozmenili jej cieľ, ako roku 1204, keď miesto na mohamedánov udrelo sa na Carihrad. Ale dosť ! To sa už viacej nezopakuje. Svätý Otec musí určiť vodcu zpomedzi členov sv. Kolégia. A medzi nimi ktože by bol vhodnejší než Pelágius, rodený vojak ? Podľa svojho presvedčenia kardinál bol znamenitým vodcom. Či nebol odvážny, až bláznivo odvážny, prísny na seba i na ľudí ?
Svätý Otec Honórius nebol si v tom istý. Bol by chcel kráľa jeruzalemského. Inocent neraz hovoril pred ním, že sám bude duševným vodcom a de Brienne vlastným. Na pápežskom stole ležal plán budúcej výpravy, vypracovaný Jánom, poslaný do Ríma krátko po smrti Inocentovej. Tento plán, začínajúci útokom od Egypta, vzbudzoval pozornosť jasnosťou myšlienky, dôkladnosťou vypracovania, šírkou pohľadu. Pápež si myslel, že tento plán mal by zrealizovať jeho tvorca. Ale Ján de Brienne nedával o sebe vedieť. Alebo ochorel alebo mal vnútorné ťažkosti v krajine, ktoré mu nedovoľovaly vzdialiť sa z Akry. Jeho posol, de Layron, sa ponosoval, že nedostáva ani len odpoveď na listy. Musely to byť vážne príčiny, ktoré nedovoľovaly kráľovi uchádzať sa o vedenie výpravy !
Medzitým vojsko stojí, ľudia sa nudia, drahota, ktorú bol spomínal Matúš Pesaro, stúpa so dňa na deň. Ceny chleba, mäsa, olivy dosahujú neslýchanú výšku. Ako kedysi po nemeckom vpáde. A ako vtedy, Genuanci, Písania, Benátčania, obratní kupci, ktorí vždy na všetkom zarobia, na víťazstve i na porážke, na svojich, na cudzích, na vojne, čo už zúri, i na vojne, čo sa ešte nezačala, dodávajú pokrm, vydierajú peniaze. Sú spokojní. Ich zápal nehasne. Ale len ich. Lebo iní... To je však ľudské, že nadšenie klesá. Oheň neroznecovaný mení sa na popol. Oslabol už poryv, ktorý strhol ludí, a strácalo sa laňajšie sväté rozhorčenie. Prichádza jar, s ňou práca v poli. Táto práca začína sa pozdávať križiakom dôležitejšou ako výprava. Spomienky na postavy detičiek sú už hmlistejšie. Na ostrove, zvanom teraz ostrovom Mláďatiek, kde more vyhodilo na breh stovky mŕtvol, rastie veľká bazilika. V tej miere, ako sa rozrastá, vyhladzujú sa spomienky. Ako by bazilika bola postačujúcim zadosťučinením. A len pomätená pani de Trevi, matka zahynutej malej Blaženy, chodí ako predtým po krajine, neobvyklým hlasom volajúc, aby si všetci pripäli kríž, a len matky plačú a nedovoľujú sa vracať mužom. Matky pripomínajú, že nevedno, či všetky galeje zahynuly, a že azda časť detičiek žije a narieka v nevôli pohanskej... Len tieto matky.
Ináč nie div, že ľudia ľahostajnejú, lebo každého omŕza daromné, temer už pol roka trvajúce čakanie. Ak ísť, tak ísť, ak sa vracať domov, nuž treba sa vrátiť. Načo čakať ? Svätá zem je blízko. Za dávnych čias dedovia šli ta pešky, obchádzajúc more. Putovali niekoľko rokov cez bezvodnú púšť a hory, plné priepastí. Dnes sa to už počúva ako rozprávka. Ľudia zmúdreli, poznali, že najbezpečnejšou a najrýchlejšou cestou je more. Široká, rovná cesta. Vyskytnú sa síce búrky, lode sa neraz potopia, ale aj na pevnine hynieš, človeče, keď nadíde chvíľa, čo je zaznačená. A pri priaznivom počasí za niekoľko týždňov si už v Svätej zemi bez námahy a starostí. Veď kupci ustavične cestujú ta a nazad ako z odpustu na jarmok a nazad z jarmoku na odpust. Len keby konečne vodcu vymenovali.
Tak mnoho hláv, a nieto vodcu. Divne sa to deje na svete. Ľudí ako mravcov, a jednako niet človeka. Jedného človeka, na ktorého by ostatní pristali. Zdalo by sa, že niet ľahšej veci ako vyberať, lebo aj tento je dobrý, aj ten a tamten ešte lepší. Zatiaľ rozhľadiac sa zistíš, že niet nikoho. Preto horekujú, schádzajúc sa na spoločné porady. Valter, knieža de Nemours, jeho priateľ Ján ď Arcy, obaja sa preslávili pod Bouvines, Róbert de Hainaux, Viliam de St. Omer, Šimon de Joinville, Erard de Chacenay, Milon de Nanteuil, biskup z Beauvais a Andrej de Nanteuil, jeho brat. Každý z nich v duchu si myslí, že sám by bol najlepším vodcom, ale nemajú dosť odvahy, aby to nahlas povedali. Ani jeden nemá dosf sily, aby nanútil ostatným svoju voľbu. Priviedli niekoľko desiatok, niektorí niekoľko sto rytierov, nanajvýš do tisíc pešiakov. Primálo, aby štrnganím zbrane podopreli svoje slová. Nuž mlčia, bojac sa posmechu, ktorý je pre rytiera horší ako smrť. Ba aj to sa prihodí, že jeden zdvorilé hovorí druhému: „Vy by ste mali viesť“ — s utajenou nádejou, že tamten odpovie: „Vy sa skôr na to hodíte“, a iní zachytia tieto slová.
Na Jána de Brienne pristali by bez odporu temer všetci. Na iného pomazanca tiež. Nebolo by medzi nimi závisti, veď kráľ je len kráľ. Ale pomazanci sa neponáhľajú. De Brienne nedáva o sebe vedieť, mladý, no jednako už prefíkaný Fridrich II., hoci sľuboval pápežovi Inocentovi, že sa zúčastní na križiackej výprave, nezamýšľa splniť prísahu. Hovorí, že nepôjde skôr, kým nezdolá Filipa švábskeho a Ota z Brunšviku. Filip francúzsky bol už v Svätej zemi, má toho dosť na celý život, Andrej uhorský podobne. Knieža poľské sa obáva, že nebude mať medoviny a piva, české je zaujaté roztržkami vo vnútri krajiny... Niet teda nikoho.
— Stále som sa domnieval, že de Brienne bude vodcom, — vraví de Joinville. — Neodťahoval sa od meča... Videl som ho neraz v súre ...
— V Akre zúri vraj nebezpečná zimnica a ľudí ničí. .. Azda ho zachvátila ? ...
— Všetci tvrdia, že v Jeruzaleme bolo zdravo, lebo bolo sucho, kým vôkol Akry sú bahná...
— Svätý Otec chce vraj vyslať posolstvo ku kráľovi Filipovi s prosbou, aby určil vodcu, ako predtým určil kráľa...
— Kráľ dozaista poradí niekoho z tých, čo bojovali pod Bouvines, — hovorí úprimne biskup Milon. Jeho brat belasie od hnevu, lebo sa v bitke nezúčastnil.
— Nevedno, nevedno..., — poznamenáva naoko ľahostajne de Nemours.
Rozvážny Šimon de Joinville nesúhlasí s povesťou.
— Nemôže to byť, lebo talianski a anglickí páni by nepristali na osobu, ktorú vybral kráľ Filip. Najmä anglickí ! Jedine svätý Otec môže určiť vodcu. Uvidíte, že vymenuje niekoho z kardinálov ...
— Kardinál bude vodcom len podľa mena a vždy povedie za neho niekto iný ...
— Ej, nie je núdza v svätom Kolégiu o takých, čo sa sami meča chopia a moc z rúk nevypustia ...
— Kto má byť, nech bude, len nech sa to skoro stane, lebo čo nevidieť, začnú sa ľudia rozchádzať ...
— Div, že sa ešte nerozišli... A akí sú pokojní v tomto roku. Nepamätám sa ani na jedno nedorozumenie, ani na jednu vážnejšiu zvadu alebo krádež, ponôs málo .. .
— Lebo hladu niet.
— Rečičky ! Ľudia častejšie broja, keď sú sýti, než keď sú hladní... Z nečinnosti... Vieme, čo sa dialo po iné roky. Čím lepšie zaopatrenie, tým väčšie rozopre ...
— Sám som sa už tomu divil, — prisviedča biskup z Beauvais, — a vyzvedel som sa, prečo je to. Podľa stotníkov je to zásluha žobravých mníchov, oných menších bratov, na ktorých je tunajšie rytierstvo také nahnevané ...
— Prečo ?
— Preto, že zakladateľ rehole František, ktorého jedni pokladajú za blázna a iní za svätca, získal do svojej rehole dcéru Scifich na Assisi a Sasso Rosso... Vplyvný rod Scifi pobúril proti nemu iných veľmožov. Ale za žobrákmi stojí svätý Otec, pritom sa oni do zámkov nenatískajú, stýkajúc sa s najväčšími bedármi, nuž ten hnev im neveľmi škodí...
— Videl som neraz, že akýsi otrhanec káže a vojaci počúvajú, otvárajúc ústa ako havrany... Iste to bude niektorý z nich... Vaša Osvietenosť teda myslí, že oni natoľko vplývajú ? ...
— Ja len opakujem, čo hovoria stotníci. Nedávno mi povedal jeden: neudržali by sme nikoho v tábore, nezachránili by sme ani jeden dom pred lúpežou, nebyť menších bratov ...
— Div, div ...
František a jeho druhovia naozaj nezaháľali. Najmä František bol neúnavný. Možno ho bolo stretnúť všade. Brat Leo, nazývaný Baránkom, s nábožnou bázňou sa zdôveroval bratovi Jánovi Parentimu, že Pán dožičil vari Františkovi dar prebývať na niekoľkých miestach súčasne. Lebo ináč nedá sa pochopiť, že ho počuli i tu, i tam, i hentam... František, keď o tom počul, chytal sa za brucho od smiechu a uťahoval si z brata Lea, ale tým sa presvedčenie Baránkovo nezmenilo ...
Ale aj Františka trápilo a znepokojovalo toto predlžujúce sa postávanie vojska. Mali sa pohnúť vlani... Načo čakať ?! Až všetci zabudnú na cieľ, prečo mali ísť ?!...
— Niet nateraz primeraného vodcu, — vysvetľoval mu svätý Otec Honórius. S pápežskou hodnosťou prevzal aj dôveru, ktorú Inocent prechovával k podivnému bláznovi z Assisi.
— Vodcom má byť náš Pán a nikto iný !
— Ako to zrobiť ? — usmieva sa zhovievavo pápež.
— Ó Vaša Svätosť ! Veď je to jednoduché: len aby Ho každý miloval a poslúchal a pred každým konaním myslel na to, ako by sa náš Pán kázal zachovať, a všetko bude najlepšie ! A nemôže byť nijakej rozdielnosti v názoroch ani nijakého zmätku, lebo slová nášho Pána jedny sú pre všetkých...
Pápež sa neprestáva usmievať, lebo sa mu to zdá rojčením decka.
— Kristus Pán nedovolil bojovať mečom... Akože by teda to vojsko šlo ? Bez zbrane ?
František sa rozohňuje.
— No áno ! Veru tak ! Bez zbrane ! V mene lásky nášho Pána ...
— Čímže by porazilo pohanov ?
— Nepotrebovalo by porážať ! Ono by ich obrátilo !...
A vstáva, radostne prekvapený tou myšlienkou, ktorá sa mu nečakane vynorila, ktorú po prvý raz vyslovil. Dosiaľ sa len volalo, aby pohanov vyhubili... No to nie. Prečo vyhubiť ? Obrátiť ! Obrátiť ! ...
— Neobráti sa zatvrdilý hriešnik bez meča nad hlavou...
— S mečom nad hlavou nemožno hovoriť o obrátení, Vaša Svätosť. To by bolo len zo strachu. A náš Pán nechce donútených a zastrašených ...
S tými slovami odchádza. Tvár má vyjasnenú ako obyčajne. Svätý Otec sprevádza ho zrakom so závisťou. Ako ďaleko je on od Františkovej nálady. Križiacka výprava, pre ktorú má určiť vodcu, ktorá stojí nečinne, pohlcujúc obrovské sumy, napĺňa ho zúfalstvom. Dnes znovu prišiel kardinál z Albana Pelágius, naliehajúc, aby mu svätý Otec sveril vodcovstvo. On bude vedieť viesť. Berie na seba plnú zodpovednosť. Nech ho súdi Boh i ľudia, ak nezvíťazí. Nebude mať inej myšlienky, inej starosti, ako dobro križiackej výpravy. Neoddýchne si, kým nepremôže polmesiac a znova nezíska drevo sv. Kríža a nevyvýši v chráme jeruzalemskom. Nech mu tak Boh pomáha !
Hovoril so zápalom, s najvrúcejším presvedčením. Honórius mu sľúbil, že do dvoch dní mu dá rozhodnú odpoveď. Ach, keby zatiaľ došiel Ján de Brienne alebo aspoň písmo od neho.
Kardinál Cencius Savelli, terajší pápež Honórius, je veľmi starý. Nemiešal sa nikdy do vládnutia ani do politiky, bol dlhoročným pokladníkom Svätej stolice. Zvykol si na počítanie a cifry. V cifrách sa vyzná. V ľuďoch sa nevyzná. Vie o tom. Vie, že nedokáže náležíte soskupiť hodnoty, ktoré nevyjadruje číslo. Preto, nakoľko je to možné, spravuje sa mienkou nebohého predchodcu, ktorého zbožňoval. Odtiaľto pochádza jeho dôvera v Jána de Brienne. — Odtiaľto dôvera vo Františka, hoci každé jeho slovo učenému počtárovi pozdáva sa neskutočným a smiešnym.
A ako smýšľal o kardinálovi Pelágiovi Inocent ? Nevie sa. Pelágius síce tvrdí, že veľmi lichotivé, ale ostatní mlčia. Inocent nebol mnohovravný. Zriedkavo sa rozhovoril. Prísno dbal pritom na rovnosť medzi členmi sv. Kolégia a nikdy jedných pred druhými nechválil, ani nehanil.
Čo si teda počať ? Duchu Svätý, milosrdný Bože, osvieť ! Pelágius je tvrdý, svojhlavý, neobľúbený, ale čo tu hovoril, hovoril úprimne. Má odvahu, nebojí sa zodpovedností. To sú cenné vlastnosti. Môže mu teda sveriť plán, ktorý bol kedysi poslal Ján de Brienne, určiť ho za vodcu a nech sa konečne pohnú ?
... Nech vyrazia vojská, nech spadne na krky pohanov pred pol rokom zdvihnutá ruka ... Nech Boh pomáha Svätému hrobu !...



IV.
ZATRATENIE.


Rytier ď Avesnes ani netušil, že vyjdúc na skalnú ostrohu Karmela, splašil dvojicu milencov. Obľúbil si to miesto, nuž často ho navštevoval. Prirodzená strážnica, vypínajúca sa nad morom, zátokou a celou dolinou, priťahovala ho z istých, len jemu známych a hlboko bolestných príčin.
Do Palestíny prišiel s úmyslom vykonať púť k Svätému hrobu. Preto sa pripojil k sprievodu grófky Šampanie. Myslel si, že hneď po príchode do Akry budú pokračovať v ceste. Za cesty takto sa hovorilo. Po pricestovaní vyskytly sa akiste nečakané ťažkosti, keď sa zrazu prestalo hovoriť o púti. Grófka so synom i so sprievodom sedela od niekoľko týždňov v Akre, čakajúc na čosi. Po zprávach o skorom začatí križiackej výpravy chcela azda po rytiersky vkročiť do Jeruzalema, znova oslobodeného, než platiť teraz sultánovi poplatok za povolenie vstupu? Podobná príčina bola pre rytiera presvedčivá.
Čakajúc netrpezlivo na príchod vojska a na počiatok boja,, chcel predtým splniť vážny sľub.
Rytier ď Avesnes bol nezámožný, ale v škatuli mal sumu, ktorou by nepohrdol najväčší magnát. Tisíc ťažkých byzantských zlatých. Tým zlatom chce vykúpiť hriech milovanej ženy Margaréty, ktorá zvedená milencom opustila muža, a keď ju zasa neskoršie opustil milenec, skočila do mora so skaly, podobnej tejto skale ...
Sama preťala svoje dni, spáchala strašnú neresť, hriech proti Duchu Svätému, odovzdala sa do moci pekla. Niet už pre ňu záchrany ani spasenia. Ani modlitba jej nepomáha !
Rytier ď Avesnes miloval nešťastnicu, svojho času bol ochotný jej odpustiť, prijať zhanobenú zpäť do svojho domu, nestarajúc sa o mienku ľudí, a ani teraz neprestával myslieť na ňu. Trápi sa v pekle úbohá. Oheň žerie jej jemné údy, útle dlhé ruky. Telo, stále túžiace po láskaní, scvŕka sa, černie od plameňov a zhorieť nemôže. Darmo žobre o kvapku vody, nikto jej nikdy nepodá občerstvenia a tá muka nebude mať konca ... Pominú sa štáty, králi a národy, a hriešnica ustavične musí trpieť za svoje poblúdenie. Neodpyká ho nikdy. Čokoľvek sa bude diať vo vesmíre, ona bude stále rovnako horieť. Neujde sa jej sna, oddychu ani pokoja. Po večné časy, do nekonečna. Občas, keď si rytier ď Avesnes uvedomil túto hrôzu, schvacovalo ho tak veľké zúfalstvo, že bol schopný sa rúhať a posmievať sa Božej spravodlivosti. Vyskakoval v noci z lôžka a behal po poli ako bláznivý. Cítiac, že je blízky pomätenosti, predal otcovizeň, predal všetko, čo mal, získal tisíc byzantských zlatých a pobral sa do Svätej zeme. Umienil si vybudovať tu nejakú vec, Bohu i Jeho najsvätejšej matke obzvlášť milú, ktorá by ich naklonila k milosrdenstvu. Z pekla síce niet návratu ani východu, ale Matka Božia zdolá všetky prekážky, keď sa hriešnik k nej obráti. Väčšie je jej milosrdenstvo než brány pekelné, hlbšia dobrota než priepasť zatratenia. Či neobránila nehodného mnícha, po ktorého sa tri razy vybral diabol v podobe býka, psa a napokon leva ? Či vlastnými božskými prsami nenakŕmila zločinca odsúdeného na hladovú smrť ? Či nie je večne ochotná ponáhľať sa na pomoc ? A ľudia, chystajúci sa predať dušu diablovi, v hriešnej pomätenosti schopní sú zriecť sa Trojjediného Boha, ale nikto nikdy sa nevzdá Matky Božej. Lebo vie, že vtedy ho už nič nevyslobodí...
S touto vierou vybral sa Gerard ď Avesnes do Svätej zeme, s touto vierou rozmýšľal, čím by mohol Matku Božiu potešiť, a takto si ju nakloniť. Kedysi zamýšľal svojím zlatom prekrásne ozdobiť Svätý hrob. Ale Jeruzalem nebol ešte oslobodený, kým on za výpravy mohol zahynúť, neuskutočniac svoj úmysel. Lepšie bolo hneď sa dať do práce. Akra bola poslednou kresťanskou baštou v Palestíne. Táto bašta nebola náležíte vybudovaná ani strážená. Pričiniť sa o jej posilnenie, či by nebolo dielom Bohu nadovšetko milým ? Utvrdzoval sa v tejto myšlienke, stojac na skale nadmorskej. Čo, keby na tomto mieste vybudoval pevnosť ? Chránila by celý prístav. Ozajstná nedobytná strážnica. Akra pod jej ochranou bola by bezpečná. Len či sa podarí postaviť budovu na týchto skalách ? Či suma, ktorú má, postačí ?
Celé hodiny premýšľal a čoraz viac sa mu pozdával tento jeho zámer. Zdalo sa mu, že vidí už múry, vyrastajúce na skale, zacláňajúce postavu ženy, ktorá mu je stále pred očami. Jej ramená, rozpačito pozdvihnuté do výšky, znázornia dve štíhle veže. Kde hlava vyrastá z pliec, ukáže sa nad múrmi bašta. Postaví sa zámok na ochranu kresťanstva ako výkupné za dušu úbohej hriešnice Margaréty. Pomenuje ho Zámkom pútnika ...
Takto sa rozhodnúc, chcel sa čo najskôr dať do diela. Ľutoval, že nie je s ním Róbert de Hainaux, úprimný priateľ, s ktorým ešte v mládeneckých rokoch bol uzavrel priateľstvo meča. De Hainaux bol by Gerardovi vo veľkej miere uľahčil prácu, lebo bol obratný, rázny, nestránil sa ľudí a nerozmýšľal o pekle. Mal síce aj on trápenia podobného druhu, ale nie také vážne a hlboké. Kým ď Avesnes sužoval sa pre samovraždu nevernej ženy, de Hainaux trpel preto, že mal starú matku, ktorá samovraždu... nespáchala. Táto babička zúčastnila sa na prvej veľkej križiackej výprave. Saracéni ju zajali. Žila vraj dlhé roky v háreme a mala tam deti. Toto Róbert nevedel odpustiť matke svojho otca. Podľa jeho mienky uvrhla do hanby celý rod.
— ... Môj otec sa nepamätal na tie časy, — hovorieval neraz Gerardovi, — lebo ho matka ako nemluvňa nechala, keď šla za starým otcom do Svätej zeme ... Nesmierne sa vraj milovali. Starý otec po jej strate bol celý bez seba a do smrti nikto nevidel úsmev na jeho tvári. Na syna, môjho otca, hľadieť nemohol, lebo mu priveľmi pripomínal stratenú osobu. Ako sirotu vychovávali otca u cudzích ... Z počiatku všetci si mysleli, že padla v boji, a chválili ju, že čestnou, nie ženskou smrťou sišla so sveta. Až kedysi po smri starého otca, za kráľa Malomocného, rozlúštila sa hádanka a vysvitlo, že žila v háreme a dobre sa mala ... Na krv svätých mučeníkov ! Grófka de Hainaux, z rodu Montferrandov ! Iné sa nedajú za živa vziať do nevôle...
Ej, veru lepšie, že si život neodňala, dušu nezatratila, — vzdychal ď Avesnes a začínal sa medzi priateľmi dlhý, veľa ráz už nadhodený spor o tom, či samovražda je takým strašným zločinom, ako to hovoria kňazi alebo nie. Podľa rytierskych pravidiel lepšie bolo sa usmrtiť ako prežiť hanbu, a takýto skutok nik nehanil.
—... Ľudia nehania, ale Pán samovraždu vždy zabraňuje, — tvrdil ď Avesnes a privieral oči ako by pred žiarou plameňa, ničiaceho samovrahov. Akíže duchovia zaľudnili rázcestia a mohyly ? Odkiaľ sa brali upíri a strigy, ak nie z tých, ktorých neslobodno pochovávať v posvätenej zemi ?
— Táraniny, — uisťoval ho priateľ. — Sama Cirkev zvelebuje panny, ktoré si odňaly život, aby sa uchránily pred zneuctením ... Mojej starej matke by Boh iste odpustil, ba za zásluhu by jej pripočítal, že vzácny rod ušetrila hanby... A takto čo ? Srdce ťa volá na svätú vojnu, aj vôľu máš, a pritom tŕpneš od strachu, že medzi pohanmi narazíš na príbuzného ... Bodaj by ju bolo peklo pohltilo, kým vkročila do pohanskej spálne !
— Buďte ticho, na milého Boha ! — prosil ď Avesnes. Neveľmi mu záležalo na Róbertovej starej matke, ale bolestne ho zarážala kliatba. Keby sa ľudia aspoň raz za života zamysleli, čím je peklo, nenarábali by tak ľahkomyseľne so slovami.
Nateraz však priatelia boli od seba vzdialení. De Hainaux spolu s celou armádou križiakov sa nudil v Ankóne, nuž ď Avesnes sám sa chytil do práce. Ľahko dostal povolenie od kráľa, od biskupa Jakuba de Vitry požehnanie a od oboch uistenie, že keby nestačil grošom pri budovaní, doložia zo svojho. Aj staviteľov bolo nadostač, a to popredných, lepších ako v rodnom kraji. Zvesť, že cudzí rytier stavia pevnosť od mora na ochranu mesta, vzbudila v meste obdiv a uspokojenie. Rytieri reholí: templárov, johanitov a najsvätejšej Panny Márie jeruzalemskej obletovali už veľkodušného zakladateľa, núkajúc sa mu za budúcu zálohu strážnice. Ale d' Avesnes nevšímal si ich nahováračky, mlčky dozerajúc na začaté práce.
Robota šla ľahšie, než sa očakávalo. Na všeobecné prekvapenia skala nebola celistvou, samorastlou skalou, ale zvyškom akejsi prastarej mohutnej budovy. Pod tenkým nánosom vetrom naviatej zeme, pod útlym plášťom trávy po prvých úderoch kladív ukázaly sa staré silné múry z polievanej tehly pekných, dosial nevyblednutých farieb. V obvode múrov, natoľko silných, že smelo by sa boly mohly použiť za fundamenty, robotníci objavovali drobné, divné predmety zo zlata, striebra, kryštálu alebo kostí. Boly tam ihlice do vlasov, náramky, sponky, sošky neznámych božstiev s mrzkými tvárami a veľkými bruchami. Ľudia sa ich báli brať do rúk, lebo sa nazdávali, že môžu v nich byť čary, lež pohľad na zlato vábil a nejeden, odpľujúc po tri razy a prežehnajúc sa, ukryl v záňadrí sponku neobvyklého tvaru. Okrem týchto drobných klenotov vykopalo sa veľa hlinených nádob, rozsýpajúcich sa pod úderom lopát, a ako kameň tvrdých obdĺžnikových tabuliek, pokrytých drobnými črtami sťa by makom. To nemohol nikto na nič zužitkovať, nuž ležalo nakopené obďaleč. Keď bude treba upratať priestranstvo, vhodí sa toto nepotrebné haraburdie do mora.
Matúš Pesaro, prebývajúci od nedávna na kráľovskom dvore ako pomocník pisárov, dopočul sa o divnom náleze a pribehol istého dňa, aby si obzrel vykopávky. Zle natrafil, lebo sa práve blížila búrka. Oceľové, zvlnené more vrhalo vodu až na skalu, zasahovalo začatú stavbu. Robotníci chytro si brali nástroje a neradili nikomu ostať. Neraz sa už stalo, že vlny všetko smyly so skaly... Akiste aj dnes tak bude, lebo sa veľmi zamračuje ...
— Ale vtedy splákne toto všetko ! — skríkol ustarostený Matúš. Sňal plášť a naukladal doňho ako do plachty hlinené tabuľky, rozbité nádoby. Nabral plný plášť, že ho nemohol zdvihnúť, a prosil, aby mu ho podvihli na plece. Tučný murár Jonáš ochotne to urobil, uťahujúc si a posmievajúc sa učeným ľuďom. Načo sú bakalárovi tie črepy ?! Načo ?
— Bude ich rozotierať na prášok a predávať medikom na lieky, — domýšľal si tesár Euzébius, — nie je on taký hlúpy, nie !
„Nehlúpy“ Matúš vliekol sa s námahou do zámku, šľahaný zosilňujúcim sa víchrom, oslepený prachom, zohnutý pod ťarchou. Konečne opatrne složil vzácne bremeno na podlahu izby, ktorú obýval majster Jakub Pochard, s ktorým sa už bol soznámil a spriatelil.
— Čo ste to priniesli ? — spýtal sa kyslo astronom. Bol zlým lebo kráľovná každú chvíľku mohla požiadať o horoskop, a ten horoskop... Bodaj by ho bol nikdy nezačal !
Matúš krátkymi slovami vysvetlil, odkiaľ sa vracia. Obaja si sadli na zem, pozorne skúmajúc prinesené črepy.
—... To je písmo, — zistil astronom od dojatia sníženým hlasom. — Neznáme písmo ... Nie vzor, nie náhodný odtlačok, ale litery... Pozrite, ako rovno bežia riadky ... Niektoré znaky sa opakujú... O keby sa daly rozlúštiť !
— Áno, to sú knihy alebo dokumenty národov, ktoré kedysi žily na zemi... Kedy ? Za čias Abraháma ? Azda skôr ? Čo si myslíte, majster ? Azda pred potopou ? ... Azda človek, ktorý ich kreslil, videl archu Noemovu ? ...
— Iste ryli to písmo, keď hlina tabuľky bola ešte mäkká ... Pozrite, ako sa tu roztiahla za rydlom ...
Rozpálení podávali si navzájom doštičky, prikladali ich k očiam, hmatali prstom po plochách, pokrytých znakmi, ako by v nádeji, že im vyrvú tajomstvo. Schvátil ich prudký, trpký žiaľ nad vlastnou nevedomosťou. Zem je taká stará, toľko tajomstiev prechováva, toľko národov sa cez ňu prevalilo, a oni z toho nie nemajú. Veda, na ktorú dosiaľ boli pyšní, nehodí sa na nič, keď ide o poznanie minulosti.
— Neboli to obyčajní ľudia, — pokračoval astronom, obzerajúc črepy nádob. — Všimnite si tieto vzory ! Dnes hrnčiar nevedel by také prekrásne zrobiť !
— Ktože vie, či na tých tabuľkách nie je zaznačené tajomstvo transmutácie materie, ktoré vraj poznaly staroveké národy ? Alebo dôkaz Pliniovho tvrdenia o okrúhlosti zeme, ktorú teóriu svet nechce prijať, tvrdošijne zotrvávajúc pri mienke, že zem spočíva na vode ... Ktože vie ? ...
— Neraz prichádza mi na um, že naše delenie prírody na tvoriacu, lež nestvorenú, tvoriaci a stvorenú, stvorenú a netvoriacu, netvoriacu, nestvorenú nie je úplne dôkladné a presné... Pravé azda tu sa nachodí... Máme ho v rukách, a nevieme prečítať...
Buchnutie dvermi prerušilo ich náreky. Sluha z dvora kráľovnej vošiel a začudoval sa, uzrúc oboch učených mužov sedieť na podlahe.
— Pani vychovávateľka, šľachetná manželka šľachetného rytiera z Cezarey prichádza ! — zvolal a vybehol, vybuchujúc smiechom.
— Svätý patrón, apoštol ! — zastenal nahnevane astronom, vstávajúc s námahou zo zeme. — Iste ide po horoskop !
— Povedzte, že nie je hotový.
— Hanba. Pomyslia si, že som babrák. A on je už dávno hotový, lenže ...
Nedokončil, lebo pani de Layron vkročila do izby. Bola vážna a dôstojná. Tvár jej zreteľne prezrádzala, že neprišla sem pre zábavu, ale donútená rozkazom. Bez dôvery si sadla na kraj posunutého stolca a obzrela sa, či dvoranka Sabína stojí za ňou. Skúmavým zrakom prebehla po izbe.
— Čože je to ? — spýtala sa, ukazujúc rukou na nájdené veci.
— V zemi vykopané, staroveké a nám neznáme písmo ...
— O čom ?
— Nevieme, lebo nemôžeme porozumieť litery ...
— Azda sú pohanské ? — znepokojila sa.
— Iste, — nezatajoval astronom.
— Treba to vyhodiť ! — zvolala. — Nedržať v dome ! Čert v tom sedí dozaista... — Ktože vie, azda nejaké diabolské čary ?...
— Vynesieme ich hneď. Buďte pokojná, šľachetná pani, pokojná. Ráčte teraz povedať, čomu môžeme ďakovať za poctu, že ste nás navštívili ?
Ale ona ešte neskončila obzeranie.
— U iných astrologov, — tvrdila, — sú vraj vypchaté hady, sovy, netopiere a fľaštičky s práškami ?. . .
— To u alchymistov, šľachetná pani, nie u astrologov. Astrolog len do hviezd hľadí, a na to stačia tieto prístroje ...
— Pre mňa, — priznávala sa povznesene, — astrologovia, alchymisti, medici a lapači potkanov je jedno a to isté ... Veľa rečí — málo osohu... Hociktorá čarodejnica viacej toho vie ... Prišla som sem, lebo milostivá pani chce dnes navštíviť príbuznú milostivého pána, grófku Šampanie, a keďže ste z jej dvora, poslala ma spýtať sa, či ju v tomto čase nevyruší v modlení ?
Majster Pochard roztvoril oči tak doširoka, že ich mal celkom okrúhle ako sova.
— Milostivá pani ?... na návštevu ?... V takomto počasí ? ...
Vychovávateľka potriasla plecami.
— To isté som povedala ... V takej búrke ! Prvý raz ! — Lebo milostivá pani dosiaľ nepozná grófku Šampanie ... Odhovárala som teda ... Ale ona svojhlave trvala na svojom. Ako to býva v jej stave, keď sa niečoho zachce... Hovorí, že chce poprosiť grófku, aby ako príbuzná vplývala na milostivého pána, žeby sa vybral do Ríma a uchádzal sa o vodcovstvo ...
Astronom neprestával sa čudovať. Vychovávateľka, od nátury výrečná, pokračovala:
— Ja sa milostivému pánovi nedivím, že sa chce dočkať pôrodu. O dva-tri týždne nadíde čas milostivej pane. Lepšie je, keď je muž vtedy doma... Ale milostivá pani trvá na svojom ... Počula, že si milostivý pán svoju príbuznú veľmi váži. A grófka bola si vraj sľúbila, že nepríde na zámok skôr, kým púť nevykoná. Milostivá pani chce teda sama k nej ísť...
Astronom sa už stihol spamätať.
— Nemôže ísť, — vyriekol rozhodným hlasom. — Práve dokončujem horoskop milostivej panej... Jasne z neho vysvitá, že milostivá pani v tomto čase nemala by opúšťať palác, ani nové známosti nadväzovať...
— Prečo ? — znepokojila sa vychovávateľka.
— Saturnus v spojení s Merkúrom vytvárajú nepriaznivé aspekty pre cestovanie. Kážu sa vyhýbať aj neznámym obličajom, hoci by šlo o takú ctihodnú osobu, ako je príbuzná milostivého pána, šľachetná grófka Šampanie.
— Boh zaplať za výstrahu... Zaraz upozorním milostivú paniu... Hneď som hovorila, že lepšie bude neodchádzať v takom lejaku. A tú špinu vyhoďte ...
Ukázala nohou na nálezy a vyšla, šuchocúc šatami. Astronom si hlboko vzdychol.
— Vari len nepôjde kráľovná. Čo myslíte, Matúš ?
Nezatajoval pred bakalárom to, čo došlým z Troyes dávno prestalo byť tajnosťou. Vo voľných chvíľach neraz uvažovali o týchto ženských veciach. Vymieňali si pritom celý rad myšlienok, ktoré sa vyznačovaly odporom k ženám a úplnou neznalosťou predmetu, charakteristickou pre učencov.
Matúš poškrabal sa na hlave.
— Či ja viem ? Ak sa zatne, vystane od nej, že pôjde...
— V takej víchrici ? Hľaďte, ako sa leje... No, ťažko. Jednako pôjdem upozorniť grófku ...
Víchor dul rovno od mora. Na západe prevaľovaly sa čierne, husté mračná, osvetľované bleskami. Hrmenie nebolo počuť, lebo šum mora prehlušoval všetko. Cestou hnaly sa chmáry ostrého prachu. Ján, nevšímajúc si blížiacu sa búťku, prišiel do hospícia navštíviť príbuznú. Robil to verejne raz za týždeň. Ospravedlňoval sa pred urodzenou pútničkou, že sa jej cesta oneskoruje. Už dávno vyslal kuriéra k sultánovi po svolenie, ale kuriér dosiaľ sa nevrátil... Čo ho zadržalo, nevie sa.
Blanka v pekných, škrobených šatách, s vysokou ozdobou na hlave sedela v kresle s vyrezávaným operadlom. Ján v takom istom naproti nej. Správca hospícia stál s náležitou úctou pri prahu. Vilfrid za kreslom pána, Genovéva za kreslom panej. Slová padaly premyslené, obradné. Na dvore hučal víchor, ako keby uháňal oddiel jazdy.
— Milostivý pán ráči mi dovoliť odísť ? — spýtal sa po chvíli správca. — Okná treba hore dobre pozatvárať, lebo ich vietor vytrhne.
Milostivý pán dovolil. Čoskoro zmizli aj Vilfrid a Genovéva. Pri dverách sa im nevidelo stáť. Vošli teda do bočnej izby.
So záujmom dívali sa na seba. Málo sa poznali, a celý svet ich pokladal za milencov. Oni sa to vykrádali nocou z domu, oni sa túlali po poliach, vracali nad ránom. Geflovéva bola verejnou hriešnicou, Vilfrid zvodcom. V rodnom kraji by ho dávno boli vyhnali, dievča postavili na pranier, no tu si nikto podobné veci nevšímal.
— Na šťastie, — poznamenal Vilfrid zívajúc.
Genovéva nahnevane potriasla hlavou.
— Nepohoršujú sa, lebo sú to polopohani, ale tárajú, čo im len slina na jazyk prinesie. Pletka letí s vetrom ako zlé semä. Dostane sa do rodného kraja, a vtedy ma otec vari zabije. Oj, biedny život !
— E, prečo by mal hneď zabíjať, — pochyboval Vilfrid.
— Zabije, — presviedčala. — Čo si myslíte ? Otec je šľachtic, urodzený...
Lepšie sa na ňu zadíval. Naozaj vyzerala ako šľachtičná. Spanilá, vysoká, černooká ...
— Aj môj je urodzený, a jednako sa neznepokojujem ...
— Prečo by ste sa mali znepokojovať ?! — skríkla s hnevom. — Dievčaťu je to na hanbu a posmech, nie mužskému !
Smierlivo nadložil ruku.
— Nemyslíte, že keď už aj tak klebetia, nechže majú príčinu ?
Genovéva nič na to neodpovedala.
Ján a Blanka, ostanúc sami, sedeli ešte chvíľku v svojich veľkých kreslách. Ale skoro prešli do alkovne. Bola tesná, vyplnená lôžkom. Od komnaty oddeľovala ju mäkká, ťažká záclona. Ján vystrel sa na lôžku. Blanka sňala s hlavy vysokú ozdobu. Na vlasoch mala priliehavý čipkový čepček. Vyzerala v ňom pôvabne a mlado.
— Zajtra posielam list svätému Otcovi, — riekol Ján, keď prišla k nemu.
— Zajtra ... to znamená, že onedlho ...
—... skonči sa naše šťastie ...
— Pôjdem za tebou na vojnu.
Rozosmial sa, hladkajúc jej ramená.
— Veď kedysi aj ženy boly križiakmi...
Vtedy sa bojovalo o Jeruzalem ... Bolo cťou vkročiť do Svätého mesta ... Teraz vojna bude iná, bude ďaleko, v Egypte....
— Bojovať sa bude o to isté ?...
— Ako by o to isté, a jednako ináč ... Tamtie výpravy boly ako nejaké ozbrojené púte, kým teraz vážna vojenská činnosť ...
— Čože mám urobiť ? — šeptala znechuteným hlasom.
— Čakať. Ak Boh dá, že Jeruzalem dobyjeme, svätý Otec nezamietne mi rozvod.
— Vojna môže trvať niekoľko rokov ...
Nevyvracal. Ona hovorila so vzrastajúcim rozhorčením:
— Niekoľko rokov, keď ja každulinký deň s námahou znášam ! Škrtí ma, hnusí sa mi... Nemôžem dlhšie žiť takto ! Zakonči to ! Musíš sa rozhodnúť. Ja alebo ona ...
— Rozhodol som sa už dávno, — vysvetľoval nežne. — Nevídam ju vôbec. A naozaj neviem, prečo ti zavadzia ?
— Preto, že tu čupím ako služobnica, na milosti vlastnej dvoranky ! Ze sa vykrádam ako dievka, že ťa vídam ukradomky...
— V Troyes bolo ešte horšie ...
— V Troyes vedela som to zniesť, a dnes to neznášam.
— Tichšie. Zdá sa, že tam ktosi vošiel...
— To sa ti len zdá. Vietor lomozí. Genovéva sama bez volania nevojde, ani cudzieho nevpustí... Slovom neznesiem ... To ma zaškrtí... Hľaď, čo tu nosím za ňadrami... Nerozlúčim sa s tým... To nie je škapuliar. To sú zeliny od Margochy ... Pamätáš sa na dračicu Margochu ? Zašla som k nej v noci pred odchodom... Dala mi ich a môžem odstrániť, koho chcem, rozumieš ?!
— Mlč, mlč ! — šepkal zhrozený. — Boj sa Boha ...
— Boha, — zopakovala vášnivo. — Čo znamená o jeden hriech mať viac alebo menej ? Nedbám, že budem zatratená, nech len môžem konečne robiť, čo sama chcem. Aspoň deň !
Priblížila sa tvárou celkom k nemu, stále ešte pekná, rozpálená. On ďalej mlčal. Na dvore zúrila búrka, a jemu sa pozdávalo neprestajne, že to ktosi chodí, stojí vyčkávajúc, počúva ich rozhovor. Okrem toho Blankine slová ho naplnily hrôzou. Chodila k Margoche !? Po otravu ! Ako ho musela milovať, aby sa odvážila na takú vec ! Chvíľkové uspokojenie mužskej samolásky chytro prefrnklo, uvolniac miesto hrôze. Odtiahol sa.
— Nie. Čokoľvek radšej než toto. Nehovor nikdy podobné veci. Ani ja nie som zločinec, ani ty travička... Bože zachovaj ! Šmaril by som to kráľovanie i to manželstvo a vzal si ťa a proti celému svetu za svoju vyhlásil, nebyť vojenskej výpravy, ktorá sa pripravuje... Ak teraz odídem, môžu povedať, že som zbabelec, že sa vyhýbam vojne... Všetko obetujem kvôli tebe, ale rytiersku česť nemôžem. Sama by si nechcela, aby sa o mne tak hovorilo... Skončí sa vojna, odídeme spoločne ...
Nemôžem čakať, kým sa vojna skončí, vojna, ktorá sa ešte ani nezačala !
— Ktosi pohol dverami, — znova sa znepokojil.
Zle si počul. Od vetra všetky dvere buchocú. Ináč podívaj sa.
Ján sišiel s lôžka a odtiahol záclonu.
— Niet nikoho, — zistil s uľahčením.
Blanka položila si obe ruky pod hlavu.
— Práve pre toto nemôžem čakať ! — zvolala. — Nemôžem vydržať ! Triasť sa, že ktosi vojde... Strhávať sa, lebo dvere zavržďaly... Skrývať sa ako zajac pred chrtmi... priberať si za spojencov služobníctvo ...
Mlčal. Ach, aj jeho to trápilo ! Ale čo si počať ? Ako si poradiť ?
Ležali dlhší čas mlčky.
— Musím sa vrátiť, — povedal napokon, spúšťajúc nohy na zem.
— Neodchádzaj. Nikto sa nezačuduje, že čakáš, kým búrka prejde. Počuješ, ako sa leje ?
— Dážď neprestane skoro. Bude pršať do rána.
— Veď sa musíme rozhodnúť pre niečo ! — skríkla zrazu zúfale.
— Rozhodnúť pre niečo ? Niet východiska.
Ráznym pohybom vstal a vyšiel z alkovne. Blanka sa zdvihla so vzdychom a začala si pripínať na hlavu ozdobu, pridržujúc si závoj. V predsieni bolo počuť hlasy. Ján otvoril dvere, aby zavolal Vilfrida. Uzrel schúleného astronoma Jakuba Pocharda, s ktorého stekala voda, a zadivil sa jeho prítomnosti.
— Čo vás priviedlo v tomto lejaku, majster Jakub ?
— Lejak ma zachytil v ceste, milostivý pane. Chcel som upovedomiť vznešenú paniu, že milostivá pani chystá sa k nej, ale keďže som sa oneskoril, hneď sa vrátim, len čo trochu obschnem...
— Milostivá pani chystá sa sem ?... — zopakoval zarazený Ján.
Teraz zasa astronom sa začudoval.
— Bola predsa pred chvíľkou... Stretol som práve jej lektiku, keď sa vracala ...
— Tu nikto nebol ! — skríkol Ján znenazdania chvejúcim sa hlasom. — Vilfrid ! Zjavil sa tu niekto ?!
Červený zbrojnoš vyliezol z tieňa. Bol v pomykove.
—... Nnne ... neviem ... — vyjakal.
— Stál si tu celý čas ?
— Nie ! — priznal sa chlapec temer s plačom.
Ján chcel vybuchnúť, ale sa opanoval. Obrátil sa k astrologovi.
— Prečo chcela milostivá pani sem prísť ?
— Poprosiť vznešenú paniu, aby vás prehovorila, milostivý pane, čo najskôr sa ujať vedenia križiackej výpravy... Tak hovorila vychovávateľka ...
— A bola ... tu ?...
— Videl som jej lektiku... Ináč možno sa spýtať správcu...
— Nič ! — skríkol Ján. — Nespytujte sa nikoho !
Chodil po izbe vzrušený do hĺbky. Mária tu bola ! Či vošla do izby !? Či počula ich rozhovor ?... Nemohla počuť v tom lomoze víchra !... Bola tu ... Sluch ho neklamal. Vkĺzla sa po svojsky, tíško ako myš, ako kedysi do jeho komnaty... Bezradná a nesmelá vedela robiť také veci, na ktoré by sa iná neodvážila ... Bola tu... A odišla bez slova ... Prečo ? Čo počula ? ...
Blanka, zahalená do svojho vysokého závoja, sliedila ho zrakom. Na ústach mala zlý úsmev. Nezdala sa zarazenou. Vilfrid, nešťastný, skrčený ako zbitý pes, stál pri dverách. V predsieni astronom žmýkal spodok plášťa. Veľké kvapky špinavej vody kvapkaly na zem. Na dvore búrka ako by sa bola utišovala. Ján sa prechádzal neprestajne. Bol by sa mal vracať, a nemal odvahy.
Zrazu pod oblokmi zadunelo. Posol z paláca.
— Kde je milostivý pán !?
— Tu !
— Pani vychovávateľka rýchlo prosí ! Milostivá pani zľahli !
— Na rany božské ! — kričal Ján. Vilfrid už bežal s koňom. Kráľ vyskočil do sedla ako mladík a hnal, do noci. Kôň rozstrekoval kaluže, stojace na ceste. Vilfrid schytil plášť, ktorý Ján zabudol, a uháňal za pánom. Správca hospícia sišiel po schodoch a stál ako obarený ... Zľahla !? Zdá sa, že privčas . . . Bože, buď milostivý ! A ešte ani hodina neprešla, čo tu bola ...
Astronom vyhládzal rukami vyžmýkanú polovicu plášťa. Blanka s pozdvihnutou vyzývavou hlavou načúvala vzďaľujúci sa dupot.
— Čo vravia o nej hviezdy ? — spýtala sa zrazu panovačne.
— Terajšie hviezdne aspekty sú nepriaznivé pre ženy vôbec, — odvetil učenec.
Premerala ho pohŕdavým pohľadom.
Dieťa, maličké dievčatko Jolanta, bolo také slabé, že ho hneď pokrstili, lebo si mysleli, že neprežije niekoľko hodín. No proti očakávaniu pri prsiach silnej dojky ako by jej bolo pribúdalo života. Ktože vie, azda sa ju podarí zachrániť. Zato kráľovná sa lúčila so životom. Ničila ju nedobrá horúčka, čo hubí šestonedieľky, ktoré niekto uriekol. Márne prinášal biskup vlastnoručne relikvie a kládol ich na lono kráľovnej, vo všetkých kostoloch konaly sa pobožnosti nepretržite a hromada medikov obkľučovala lôžko. Predpojatosť, ktorú voľakedy prechovávali k lekárom gréckym alebo arménskym, dávno zmizla a Ján zavolal všetkých, čo boli známi v krajine. Sám neodchádzal od ženy, bdejúc rovnakou mierou so starým Ibelinom z Bejrutu, vychovávateľkou a starou pestúnkou Eudoxiou. Jeho žiaľ bol úprimný. Cítil sa ukrutne, hanebne vinným. Okrem toho zožierala ho neistota, či bola vtedy jeho žena v izbe a ako dlho tam bola. Nemohol sa nikoho pýtať, lebo by sa bol prezradil, že ležal v alkovni s Blankou, že nebol v komnate. S napätím upieral oči na voskové líca chorej, ktorej ostré črty prezrádzaly skorý skon, márne sa snažiac niečo vyčítať. Zdalo sa, že je pri vedomí, nedívala sa však na nikoho. Jej tvárička podobnejšia bola než kedykoľvek žalostivému zobáčiku lasičky, bielemu hermelínovi. Lenže hermelín hryzie smrteľne a Mária nikdy nevedela hrýzť. Odchádzala tíško, ako žila, neobviňujúc nikoho, nezdôverujúc sa nikomu.
Úprimne usúžený Tibald denne sa spytoval v mene matky na zdravie kráľovnej a Ján počujúc, ako pani de Layron slzami udúšaným šepotom odpovedá, že horšie ako včera, s mimo* voľnou hrôzou myslel na radosť, s akou Blanka prijme túto zvesť. Sám neposlal do hospícia nijaký odkaz, nijakú radu. Nebol schopný. Zaklínal lekárov, aby použili všetky svoje vedomosti, sľubujúc im za zachránenie manželky celý majetok. Ale lekári bezradne rozkladali ruky. Tvrdili, že nemôžu pomôcť, lebo milostivá pani nechce prijímať ani lieky ani pokrm. Skutočne tak bolo. Mária s odporom a či obavou hľadela na všetko, čo jej podávali, a zatínala ústa, mlčky, ale rozhodne odmietajúc. Ján, skláňajúc sa nad ňu s oneskorenou nežnosťou, márne ju prosil, aby vypila pár kvapák posilňujúceho lieku. Zatvárala oči i ústa, odmietajúc sotva pozorovateľným pohybom hlavy. Až lekári vyniesli výrok, že matka sa dostala pod žalúdok, ktorý sa zasa dostal pod hrdlo a pľúca, znemožňujúc preglganie. Pokúšali sa ešte natierať yzopom, ktorého zázračné účinky sú známe, a pani de Layron vložila pod hlavnicu kedysi s námahou získaný kameň achát, talizman, ktorým orol zabezpečuje hniezdo pred hadmi. Ale ani to nepomáhalo.
Stará pestúnka Eudoxia, ťažko sa premáhajúc, aby sa nerozplakala, podišla k lôžku so šálkou zeliniek v ruke.
— Aspoň tohto, aspoň tohto sa napi, môj holúbok... Skús ... Kvietok najdrahší... Tieto zelinky vždy pomáhajú... Myslíš, že sú horúce ? ... Nie sú horúce, nie ...
Aby presvedčila chorú, upila odvaru zo šálky, podávajúc ho znovu s prosbou. Mária prizerala sa jej pozorne. A nečakane s námahou otvorila zoschnuté, spálené pery, preglgla niekoľko glgov temer chtivo. Ján, ktorý sa díval na to, cítil, ako ho pichlo v srdci: vypila zelinky vari preto, že ich pestúnka predtým ochutnala ! Či by odmietala lieky a pokrm z obavy, že ju otrávia !? Otrávia !? Vtedy nielen že bola v komnate, ale vypočula celý ich rozhovor !? A bála sa ... Iste si spomenula na biskupove slová, že tunajším ľuďom je hračkou otráviť ženu, aby sa mohli spojiť s milenkou. A bála sa! ... To úbohé, skonávajúce decko sa bálo jedu z ruky muža... z jeho ruky... Keď si uvedomil túto strašnú vec, zatackal sa, ako by ho boli udreli. Nevšímajúc si prítomných, hodil sa na kolená.
— Mária ! — zvolal — prisahám na spásu svojej duše, že nikdy som ti nechcel nič zlého !!
... Počula ? ... Porozumela ? ... Uverila ? ... Nedozvedel sa ani teraz, ani neskoršie. Bo neotvorila už oči, neprehovorila slova — a tejže noci umrela.
Bezprostredne po veľkolepom, niekoľko dní trvajúcom pohrebe jeruzalemskej kráľovnej Ján de Brienne svolal Radu a slávnostne složil do jej rúk korunu. Prosil len o to, aby mu dovolili zúčastniť sa na pripravovanej výprave. Lež Rada neprijala abdikáciu. S výnimočnou jednomyseľnosťou naliehali baróni a veľmajstri, aby kráľ ostal ako regent, spravujúci vládu namiesto maličkej kráľovskej dcéry Jolanty.
— Dôverujeme vám, milostivý pane, — hovoril starý Ibelin z Bejrutu, zvaný zrkadlom spravodlivosti. — Neželáme si iného pána. Boh nám vzal našu paniu, — hlas sa mu zachvel, lebo neprestajne pociťoval prudkú bolesť pre stratu chovanice, — bola to Jeho svätá vôľa. Ale vy ostaňte pri vláde. Ktože má byť regentom, ak nie otec ? Ak by ste chceli uzavrieť nové manželstvo, prekážky vám nebudeme robiť, len nech je manželstvo uzavreté s naším súhlasom a bez stenčenia práv kráľovskej dcéry Jolanty.
Takto hovoril Ibelin a vrele s ním súhlasili biskup de Vitry, Raul z Tiberiady, Dzieržek z Poľska, Milon de Plancy i ostatní. Po krátkom váhaní Ján pristal na to. Opustil jedine kráľovskú spálňu, tvrdiac, že nemá práva spávať v nej, súc regentom. Divili sa tým prepiatym škrupuliam, on však vedel, že v niekdajšej komnate nikdy by nezaspal. Ustavične by videl ženu, odhŕňajúcu záclonu. Hľa, vchádza bojazlivo, 'stojí pri lôžku tak, ako ju videl posledný raz pred jej chorobou. Stojí s tým svojím žalostným výrazom a spytuje sa: ,,Prečo si mi to urobil ?“
Ján ostal. Složil prísahu ako regent, zastupujúci nemluvniatko, menšie ako rytierska rukavica, mňavčiace bezmocne v plienkach a zvané slávnostne kráľovskou dcérou Jolantou.
— Takulinká bola jej matka, keď som sa ujímal regenstva, — hovorieval starý Ibelin vzdychajúc. — Takulinká... A predsa sa vychovala ...
Potom sa Ján so zápalom vrhol do práce, ktorú v posledných mesiacoch bol zanedbal. Kým dôjde odpoveď z Ríma, všetko musí byť pripravené na výpravu. Vysielal poslov k mladému kniežaťu Tripolisu Rajmundovi a jednal sa s Genuancami o prenájme lodí. Prefíkaní kupci mali neslýchané požiadavky. Ešte aj Gréci bývali statočnejší. Ale gréckych galejí už niet. Až divné je si pomyslieť, že niet už bazilea a jeho veľkolepého dvora, i floty, i jeho zamotaného ceremoniálu, i úradníkov s divnými gréckymi menami. Terajší cisár latinského Carihradu, krajan, dokonca príbuzný, neveľa pomôže, hoci by aj chcel. Nemá nijakej moci. Sluha benátsky. Benátčania všetko majú v hrsti. A grécke obyvateľstvo nenávidí Latincov natoľko, že ani za bieleho dňa nemožno sa ukazovať bez zbrane v meste, stráženom Bohom.
Z tadiaľ nemožno teda očakávať pomoc a treba sa spriateliť s nehanebnými požiadavkami genuanskými.
Táto práca úplne pohlcovala Jána, keď jedného dňa prišiel k nemu v mene matky Tibald. Mladík bol taký nijaký a neužitočný, že sa ľahko zabúdalo na jeho jestvovanie, a Ján sa temer začudoval, uzrúc príbuzného.
— Pani matka vás prosí, ujko, aby ste k nei prišli...
... Blanka ! Nezabudol na ňu ani na chvíľku, hoci sa nevideli od pohrebu a nerozprávali od onoho pamätného večera. Ale zdalo sa mu, že navštevovať ju teraz znamenalo by posmievať sa mŕtvej, bola by to nová krivda, spôsobená Márii, nie menšia od predošlej. Na vyzvanie jednako šiel.
Keď prišiel, zhrozil sa, uzrúc zmenenú tvár Blankinu. Ostarla vari o desať rokov.
— Myslela som, že ťa už neuvidím... — zašeptala, keď vošiel.
Tými istými slovami ho vítala pred troma mesiacmi. Pripomenul si onú chvíľu a vtedajšiu radosť. Objali sa prudko.
— Myslela som, že si ma prestal milovať; myslela som, že ti kázali prisahať, že viac ku mne neprídeš ...
— Nesložil by som takú prísahu, — odvetil. — Ináč nežiadali ju ... Nikto nevie ... Mária nepovedala nikomu... Mohol by som sa ženiť, keď pominie smútok a keby si ty bola voľná.
— Chvalabohu, — vzdychla si s uľahčením.
Ale Jánovi sa tvár nerozjasnila.
— Oni nič nevedia, ale vo mne je prekážka, Blanka. Neprestal som ťa milovať a ani neprestanem, no nateraz nemôžem na nič myslieť, ani na teba ... Musím najprv zabudnúť ... Ona si myslela, že ju chcem otráviť ... vieš ?
— Daj na omšu za ňu.
Zasmial sa trpko.
— Za seba vari ? Ja to väčšmi potrebujem ako ona ... Ona sa neprevinila ničím...
— Ani ty ! nechcel si... pamätám sa ...
— Dovoľoval som, aby si o tom hovorila ... Nepripomínaj ... pre Boha, nepripomínaj ! A nežiaľ, že ťa nebudem teraz navštevovať ... Nejaký čas ...
Nedokončil, nevediac, ako vysvetliť príliš složité city, ktoré sám nechápal. Blanka hľadela na neho s vyvalenými očami.
— Nemôžeš ma predsa opustiť ! — zastenala. — Nezabúdaj, že ty si ma zavolal ! Prišla som na vyzvanie !
Bola to pravda. Zasiahla najbolestnejšie miesto. V obvyklej ľudskej snahe ospravedlniť samého seba Ján zabudol na to. Podvedome Blanku pokladal za vinníčku a pdkušitelku. A nebolo to tak. On ju volal. On poslal po ňu Viliama ... On, on ...
Cítil, že ešte ťažšie mu je na srdci.
— Neopustím ťa, Blanka, a neprestanem ťa milovať, ale dožič mi pokoja na nejaký čas ... Aby som mohol zabudnúť ...
— Rob, čo chceš, — pristala znechutená. — Dozveď sa, či by som skutočne nemohla odcestovať do Jeruzalema ... Odbavila by som si púť...
— Urobím všetko, čo je možné, aby som ti to uľahčil ! — zvolal živšie. — Odcestuješ... Ja sa zatiaľ spamätám.... Keď sa vrátiš, nebude už zdanlivého sľubu, ubytuješ sa v paláci... Ostaneš tam, a ja pôjdem na výpravu... Azda sa to ešte všetko urovná ...
— Daj, Bože ... — šepla hlucho.
Rozlúčili sa bez meškania. Ale púť ani teraz nemala sa uskutočniť. V paláci čakali na Jána starší baróni: priviezli listy z Ríma.
Netrpezlivo, nesnímajúc plášť, rozlámal kráľ pečate, rozvinul pergamen. Došlý dva listy. Prvý bol od svätého Otca. Ján chytro ho prebehol očami. Krv mu udrela do hlavy. Bez slova podal list Ibelinovi.
— Nech Boh pomáha Svätému hrobu ! — skríkol Ibelin po prečítaní a nahlas zopakoval obsah: — Svätý Otec Honórius upovedomuje svojho milého syna, že za veliteľa a vodcu piatej všeobecnej križiackej výpravy bol vymenovaný pomocou Ducha Svätého a po dlhých modlitbách pred hrobom Apoštola — kardinál Pelágius z Albana ...
Druhý list bol od tohože kardinála Pelágia. Ako hlavný veliteľ vyzýva jeruzalemského kráľa, aby sa ihneď hlásil s vojskom pod jeho velenie. O tri týždne flota križiakov bude na Cypre. Jeruzalemské rytierstvo tam má čakať. Ak neposlúchne, stihne ho kliatba.
Mlčanie zavládlo v komnate.
— Nezastraší nás ! — skríkol nahnevane veľmajster Herman von Salza. — Nech stihne kliatba ! Veď potom sami ju odvolajú... Čože vie taký kardinál o vojnovom umení ? Či povedie výpravu !?
— Ako reholník neprezrádzate, pane, priveľkú pokoru voči Svätej stolici...
— Sme pokorní sluhovia nášho Pána Ježiša Krista, ale nepôjdeme pod velenie kňazov !
— Ja by som bol za zdanlivú poslušnosť, — oznámil veľmajster johanitov Garin de Montaigu. — Kardinálska vláda bude mdlá. Ľahko bude zmocniť sa jej a všetko usmerňovať...
Ján pokrútil hlavou. Kedysi bol sa stretol s Pelágiom u pápeža Inocenta a teraz si oživil v pamäti jeho vysokú postavu, oplývajúcu purpurom, tvrdé, vtáčie oči, prudké, urážlivé slová. Vláda, spravovaná týmto človekom, môže byť neúspešná a neschopná, ale nebude mdlá. Nevypustí ju z rúk ľahko.
— Kto priviezol listy ? — spýtal sa nezvučným hlasom.
— Pán de Layron z Cezarey. Hneď sem príde, šiel sa len očistiť po ceste.
Pán de Layron skutočne prichádzal. Hlboko sa poklonil kráľovi a hoci sa ho ani neopýtali, začal horekovať.
— Prineskoro prišiel váš list, milostivý pane !... Vyše troch mesiacov sa čakalo... Svätý Otec nikoho nechcel vymenovať, len vás... Temer každý druhý deň posielal sekretára spýtať sa, či sú nejaké zprávy z Akry... Napokon, keď sa už ľudia vyhrážali, že sa rozídu, určil kardinála z Albana a dal mu požehnanie ... A až potom ...
Nedokončil, lebo Ján vstal bez slova a vyšiel z komnaty. De Layron díval sa za ním zmätený.
— Urazil som ho, či čo ?
— Azda nie ... Sám sa trápi, keď počul slová pravdy. Lebo sme mu ustavične to isté hovorili, pripomínali... I nebohá kráľovná naliehala. A on nič... Taký kunktátor ! Dobrý rytier, ale kunktátor...
— Bodaj by len samé kunktátorstvo bolo príčinou — s dômyselným úsmevom nadhadzoval von Salza. Ale jeho pichnutia nikto si nevšimol.



V.
POD DAMIETOU.


Pán Dzieržek sedel nad brehom Nílu, mámiac sa, že nájde chládok v húšti papyrusov. Stieral si rukávom pot s čela, odháňal v rojoch krúžiace muchy, fučal a horekoval.
— Satanský, prekliaty kraj !
— Niet takého, — opravoval František z Assisi, sediaci vedia neho. — Všetky kraje sú rovnako v rukách Pánových ...
— Ručím vám, že tento odovzdal Spasitel diablovi do prenájmu. .. V Svätej zemi tiež býva nie hocijaká horúčava, jednako nie taká ako tu... Vietor veje ako by z pece ... Muchy žiť nedajú ... K tomu ... Pfi ! Prepadni sa, slepúch ! — zakričal, lebo neveľký krokodíl vyliezal z vody rovno k nim. Rytier hodil oštepom a jašter chytro sa skryl pod brehom.
— Nič vám predsa neurobil, — poznamenal František so žiaľom.
— Hnusí sa mi hľadieť na tie plazy... Tento síce bol malý, ale sám som videl beštie väčšie ako krava, ktorým zhltnúť človeka je to isté ako šťuke zhltnúť vnadidlo. A Scholasticus, legátov sekretár, mi vravel, že na pár dní cesty na juh je ich ešte viac. Vraj neraz, chrbát podložiac, lode vyvracajú, aby mohli ľudí žrať... Také sú ľstivé ! Len keď sa prihodí, že pannu zjedia, plačú od žiaľu a vyjdúc na piesok, stonú... Vtedy ich možno zabiť ... Hovoril to Scholasticus ...
— Nemožné ! — začudoval sa František. — A odkiaľ to vie Scholasticus ?
— Možno z kníh alebo mu rozprávali Kopti... V tomže Níle žije vraj zver, ktorú volajú riečnym koňom alebo Nílovým koňom. Je väčší ako slon, celý napuchnutý, s papuľou obrovskou ako vráta...
— Ký div, veľa rozličností stvoril náš Pán ! Každý kraj má inú prírodu ...
František rozhľadel sa zadivenými očami. Skupinka veľkých paliem rástla neďaleko. Od západu dul prudký, silný vietor, prinášajúci prach púšte, stŕhal a ohýnal chocholaté listy, šumel medzi papyrusmi. Kopula neba bola vyblednutá od horúčavy a kalnatosti. Na obzore ležal červený oblak prachu. Jastraby visely v povetrí ako čierne body, ako keby sa boly prebily za dosah vetra, väziac v nehybnej, dokonalej tíši. Za plecami sediacich vlnilo sa siné more; na juhu, tam ďaleko, belely sa ako plachetnice maličké trojuholníky pyramíd. Nikto z Latincov nevidel ich ešte zblízka a divili sa oným horám, ktoré sa nepodobaly nijakým iným.
Neďaleko sediacich egyptský sedliak, felah, obracal veľké drevené koleso s čerpadlami. Škrípajúc krútilo sa ťažko. Na ňom umiestené čerpadlá ponáraly sa do rieky, stúpaly nahor, rozstrékovaly polovicu vody neužitočne, aby sa ostatok konečne vlial do kanálu, vinúceho sa povyše rieky. Pracoval takto od svitu, nevšímajúc si úpalu. A nie on jediný. Každých niekoľko sto krokov vznášalo sa ťažké koleso a obracal ho šedastý umučený človek. Títo trpezliví pracovníci ako by boli ľahostajní na horúčavu, na všetko na svete, ešte aj na svoje bytie. Či nad Nílom zúrila vojna, či kvitol blažený pokoj, vykonávali svoju odvekú do Mojžišových čias siahajúcu robotu rovnako nezmeniteľne, ako nezmenene cvrkoce svrček a šteboce lastovička. Prevalilo sa nad nimi mnohotisícročné panovanie faraónov, potom Rimanov, potom Grékov, potom mohamedánov, a ani jedno nezmenilo úbohosť ich života. Ten život nemohol sa stať horším, dosiahol hranicu biedy a nemohol byť ani úmornejší. A nikomu nezáležalo na tom, aby sa stal lepším. Nezáležalo na tom akiste ani im samým. Veľké, dosiaľ nad Nílom nikdy nevidené vojsko došlo zo severu, cudzie lode zaplnily ústie Delty, ale felah jednako obracal koleso, čerpajúc vodu, jeho žena rovnako prala handry pri rieke, šliapuc pravidelne krok vpred, krok nazad. Hynuli pod nohou vojny ako trávar všade tam, kde sa jej dostali do cesty. Posháňaní korbáčom kopali priekopy, dvíhali násypy, robili záseky, nespytujúc sa, kto sa bude v nich brániť. A ako kedysi, ako pred tisícami rokov, obracali ťažké kolesá.
František hľadel na nich so žičlivosťou a súcitom. V svojej vyblednutej kutni drobný a vychudnutý, s hlavou obviazanou šatkou skôr sa ponášal na nich alebo na niektorého z dervišov, ako na ozbrojených a hrdých križiakov. Preto ani nepožíval prílišnú vážnosť medzi svojimi. Že sa pán Dzieržek dal s ním do reči, bolo to len dôkazom nesmiernej nudy rytiera, túžby vymeniť si niekoľko slov s kýmkoľvek. Lebo aj on, ako celý tábor, pokladal Františka za ozajstného hlupáka, nevysvetliteľným spôsobom požívajúceho dôveru Svätej stolice, dôveru ničím neodôvodnenú.
— Diabolský kraj, — nepopúšťal zo svojho predošlého tvrdenia. — Piesok vôkol nevidieť, a v nose a hrdle je ho plno. Dýchať sa nedá. Alebo tá povodeň minulého mesiaca ! Ani obláčka, ani dažďa, a voda v rieke stúpa a stúpa... Celú dolinu zaliala ... Potom nevedno prečo, ako stúpla, tak aj upadla ... Nie sú to čary ? ... Nie diabolské kúsky ? Bodaj by som sa mohol vrátiť k nám ...
— Do Svätej zeme ? Aj ja len o tom snívam ...
— Svoj hriešny život dokončím dozaista v Svätej zemi, lebo som to prisľúbil nášmu Pánovi, ale teraz som myslel na svoj rodný kraj, ktorý je ďaleko odtiaľto ... Tridsať rokov, ako som odtiaľ odišiel...
— Ako sa volá váš rodný kraj ?
— Poľsko.
— Nikdy dosiaľ nepočul som to meno.
— Nemožné ! Vedia po svete o Poľsku. Veľká krajina, bohatá, ľudnatá ... Lesy, polia a nivy ... Niet tam strašných hôr ako inde, ani prílišnej horúčavy. Príjemne je tam... Rieky tečú po rovine... Nad riekami poletuje vtáctvo. Ľudia na roliach sedia, pracujú... Nechodia na zboj a na výboje, ako to iní robia ... Národ statočný ...
— A verí v nášho Pána ?
— Akože ! Kresťania sme my oddávna, od vekov... Dobrí kresťania. Na kostoly, na kláštory nikto groš neľutuje ... Pokojný kraj... Rytierstvo, vrátiac sa domov z výpravy, samo seje, orie, dozerá na hospodárstvo ako sedliaci... Neleňoší... Vo vodách je plno rýb ... Po stromoch vidieť úle ... Včely sú vo veľkej obľube, ako keby maly ľudskú dušu... Každého živého tvora, ktorý je človeku užitočný, si vážia ...
Páči sa mi váš kraj ! Kde leží ? Kadiaľ sa dá ta dostať ?
— Z Talianska vedie cesta cez Nemecko a odtiaľ vari cez Uhry...
— Moji bratia boli už niekoľko ráz v Nemecku. Nuž poviem im teraz, aby po získaní Nemcov išli ďalej do Poľska...
— Nech prídu. U nás ich iste nikto neznepokojí.
Umlkol, palmovým listom oháňajúc sa pred muchami.
— Pravda, — poznamenal, — tridsať rokov som nevidel rodný kraj. Jednako nemyslím, že by sa niečo bolo zmenilo. U nás sa zmeny ľahko nestávajú. Starým poriadkom ide všetko. Rád by som sa ešte ta vrátil...
— Sestra smrť môže nás kdekoľvek nájsť, ale veruže je milšie umierať medzi svojimi...
— Nevedno, či nás tu nenájde všetkých. Tri mesiace, čo stojíme, nepostúpiac ani o piaď ! Ešte šťastie, že kardinál je nemocný. Nech by bol chorý čo najdlhšie !
František vyskočil od rozhorčenia.
— Hriešne hovoríte, pane ! Chorobu želáte ?!
— Nech zhreším, ale mu želám nielen chorobu, lež aj nebeskú korunu. V celom tábore vari nikto inak nesmýšľa. A zatiaľ je nádej na víťazstvo, kým on je slabý. Nepamätáte sa, ako bolo zo začiatku ? Ustavičné roztržky, hádky, urážky ... Až teraz, ako milostivý pán všetko usmerňuje, začína sa zodpovednejšie diať...
— Netreba nikoho súdiť, tobôž chorobu želať, — vyriekol energicky František. Rozhľadel sa, lebo rád by bol prerušil rozhovor, a zahľadel sa na človeka, obracajúceho koleso.
— Treba mu pomôcť ! — zvolal a pohol sa rovno k pracujúcemu. Žmurkaním mu vysvetľoval, že ho chce zastúpiť. Človek s údivom vyvaľoval plaché čierne vtáčie oči. Čo chce ten cudzí derviš ? Nemá pri sebe zbraň ani kyj, netreba teda utekať. Boháčom nie je, keď má rúcho také vyblednuté a biedne. Chce pracovať ? Nech pracuje. Stierajúc si predlaktím pot s čela, ustúpil trochu. František stal si k nemu a začali krútiť koleso vo dvojici.
Pán Dzieržek zďaleka sledoval toto úsilie, ľútostivé sa pohoršujúc. Potriasol plecami a pobral sa ku koňom. Sluha držal ich obďaleč v slabom tieni paliem. Rytier vysadol na svojho gaštanového koňa a pohol sa krokom pozdĺž rieky. Hoci už bolo dávno po poludní, horúčava neklesala. Vietor sa dvíhal, stupňoval, zosilňoval panujúcu dusnotu. Po lícach pánových i sluhových stekal pot kvapkami. Kone svesily hlavy a šly neochotne, chrčiac a stenajúc.
— Búrka ide, či čo ? — poznamenal rytier.
— Iste búťka, — potvrdil mladík.
Ponáhľali sa k táboru, odkiaľ doletoval buchot sekier. To stavali na rieke už piatu maremmu čiže pohyblivú vodnú vojnovú vežu, určenú na dobytie veže, brániacej Níl a prístup k Damiete. Veža stála na ostrovčeku, ktorý Arabi volali Bur-al-silsila. Kedysi vypínala sa tu svätyňa egyptská, zasvätená bohyni Bašta s mačacou hlavou. Ostaly z nej ešte dva charakteristické pylóny a pri dverách strážily sochy s hlavami kocúra a šakala. Na zrúcaninách svätyne Arabi postavili opevnenú vežu s mohutným priečelím. Od priečelia k obom naproti ležiacim brehom, cez rozdelené ramená rieky, vinuly sa železné retaze na zámky, ktoré zastavovaly cestu lodiam. Strhnúť tie reťaze, vplávať pod múry mesta bolo nemožnou vecou bez dobytia veže. Preto mohamedáni dávali na ňu pozor ako na oko v hlave.
Od troch mesiacov podnikané útoky križiakov, aby opanovali Bur-al-silsilu, ostávaly bezvýsledné. Pospájajúc niekoľko galejí za sebou, márne stavali veľké drevené veže s mostnicou, oné spomenuté maremmy, darmo sa priplavovali k ostrovu. Mohamedáni vždy vedeli včas podpáliť lešenie veží, donucujúc útočníkov ustúpiť. Za bezpečnou závorou reťazí stála sultánova flota a trocha ďalej na východnom brehu Nílu, na predmestí al-Adilija, rozložil sa s vojskom sám sultán Malik al-Kamil. Mal pri sebe veľké sily, medzi nimi najvýtečnejšie pluky mamelukov, zvané džamdaritami a baharitami, čo znamená synovia zmužilosti a synovia levov. Velenie nad nimi mal Turek Bibars, ktorý mal v budúcnosti veľmi zavážiť v dejinách islamu.
Kráľ jeruzalemský Ján de Brienne, nevšímajúc si horúčavy ani víchra, v bielej šatôčke, dhrániacej krk pod šišakom, bez zbroje, v rozpätom plášti, osobne dozeral pri stavbe veľkej maremmy. Rozmermi prevyšovala predošlé, skutočný plávajúci hrad, majúci päťsto lakťov obvodu. Veža, na ochranu pred ohňom úplne obitá plechom a kožami, ohradená kolmi, majúca striešku na chránenie mužstva, stála na mostnici, ktorá sa zasa rozkladala na štyroch najväčších galejach. Štyri stožiare s vytiahnutými plachtami vypínaly sa v štyroch rohoch. Na samom predku vyčnievala ťažká železná ostroha, ktorá mala vraziť a vylámať bránu pevnosti. V samej veži a za kolmi dalo sa umiestiť do tristo ľudí.
Ján schudol a očernel, ale cítil sa lepšie ako naposledy v Akre. Hneď po príchode vojska do Egypta kardinál ochorel a takto sa hlavného velenia ujal jeruzalemský kráľ. Počínal si rozumne, nenarážajúc na odpor u nikoho. Ožil v boji. Nemal času ani chuti rozmýšľať, čo bude ďalej, ako sa vyvinie pomer, až legát vyzdravie, a čo si myslí Blanka, ktorá ho márne vyčkávala na svojej galeji.
Bo grófka Šampanie tiež prišla do Egypta, označujúc ako príčinu, že sa nechce rozlúčiť so svojím synom. Márne ju Ján prehováral, aby ostala v Akre, kde v neprítomnosti kráľovej spravoval krajinu Ibelin, a tam čakala pokojne. Nechcela o tom ani počuť. Znenávidela Akru i hospícium. Čím vzdialenejšími sa stávaly spomienky na predošlú čarokrásnu jar, tým väčší odpor cítila k miestam, v ktorých bola priveľmi krátko šťastná. Ostať tam sama, bez Jána, za nič na svete ! Vrátiť sa domov — tým menej. Prišla teda sem, štyri mesiace neopúšťajúc palubu galeje, neprihovárajúc sa temer nikomu, ľahostajná ku všetkému, čo sa netýkalo Jána. Zatiaľ Ján sa neukazoval vôbec. Vojna, dobytie Damiety pohltily ho úplne.
... Či len vojna ? Či len bojové nadšenie spôsobilo, že si boli ako cudzí, že ju nepotreboval, nehľadal ? Ó nie. Blanka sa neklamala. Tieň mŕtvej stal si medzi nich a až dosiaľ stojí.
Hoci zeliny Margochine nepoužité ležia vo vrecúšku na prsiach, Mária sa vrší.
— Zabili sme sirotu, — povedal Ján kedysi ešte v Akre. — To bola úbohá sirôtka, a my sme ju zabili... — Blanka odmietala vtedy energicky túto výčitku. Pre ňu Mária aj naďalej bola ženou, ktorá mala právo na Jána, na jej Jána. Tá žena vzdialila sa zo života bez ich viny. Tým lepšie.
Ale Ján nechcel sa dať presvedčiť, až nepochopiteľné jeho škrupule vzbudzovaly u Blanky poľutovanie a hnev. Azda preto ju prestal navštevovať. Výhovorku má dobrú, náležitú: kým vojna trvá, nemožno myslieť na lásku.
A Blanka čaká nečinne, zomiera od vyčkávania. Netrpezlivo vyzerá, či prichádza Tibald, ktorý aj teraz, ničoho sa nedomýšľajúc, každodenne prináša matke zprávy o milencovi.
Celkom pred galejou grófky Šampanie stojí veľká, prekrásna galeja legáta. Pápežská vlajka povieva zo zobáka, obitého obľúbenou kardinálovou purpurovou farbou. Na palube, v tieni plachát leží na bohatom lôžku vychudnutý, mátohe podobný hlavný veliteľ križiackej výpravy. Zimnica, častý hosť v bahnistých nížinách Delty, premohla jeho silný organizmus. Vyostrená tvár odráža sa nepríjemnou bledosťou od červenej prikrývky, pohodenej na lôžko. Len čierne, blízko nosa umiestené oči sú živé a bystré ako predtým. Krúžia nepokojne, sliediac po zprávach. Hoci je kardinál schradnutý a bezvládny, jednako chce všetko vedieť, o všetkom počuť. Cíti sa aj naďalej zodpovedným vodcom. Nepochybuje, že jeho choroba je najväčším nešťastím, akým mohol Boh zasiahnuť výpravu.
... Keby bol zdravý, Bur-al-silsila bola by dávno dobytá, Damieta obkolesená a pred vzdaním sa ... keby bol zdravý ! ...
— Robota pri veľkej maremme svižko pokračuje..., — usiloval sa ho potešiť kaplán brat Filip.
— Lepšie by bolo, keby si čušal, braček, ako hovoril o veciach, v ktorých sa nevyznáš. Svižko ! Štyri týždne sa mrvia pri nej, a ty na to povieš svižko !
— To je strašne veľká mašina ..., — vybuchlo z rehoľníka.
Hoci by bola ešte väčšia, keby som tam bol, bola by už hotová aspoň dva týždne ... Dva týždne ... Rozumieš, brat !
Ó ja viem, ako vyzerá tá robota, viem si to predstaviť ! Poznám pánov ! Polovicu času vyplnia rečičkami a polovicu hašterením ... Neraz som videl...
Vaša Osvietenosť, teraz naozaj o nijakých sporoch nepočuť ... Až je to divné ... Každý pomáha, ako môže, ochotne poslúchajúc jeruzalemského kráľa ...
Legát privrel oči, naznačujúc tým, že dokončuje rozhovor. Neznášal totiž, aby v jeho prítomnosti chválili Jána de Brdenne. Kňaz ustúpil nabok. Ale chorý o chvíľku znova sa spýtal:
— Či list svätému Otcovi, ktorý som nedávno diktoval, už poslali ?
— Neviem, Vaša Osvietenosť... To majster Scholasticus...
— Zavolaj mi ho. Kdeže je ?
Neviem, Vaša Osvietenosť. Odišiel ešte predpoludním s astrologom majstrom Pochardom a bakalárom Pesarom obzrieť si akési staré kamene ...
— Ošaleli s tými kameňmi ! Čo ich po tých pohanských pamiatkach ?
— Aj ja vravím to isté, Vaša Osvietenosť. Čo majú z tej pohanskej špiny, ktorá sa tu všade rúca ? ...
— Scholasticus nech príde ku mne, len čo sa vráti. A ty choď do tábora a dozveď sa, kedy bude maremma konečne hotová. Ľudí sa pýtaj, tesárov, nie rytierov ... Rozumieš ? ... Och, aký je dnes vhodný vietor... Hnal by plachetnice ... Na takýto vietor môžeme neskôr niekoľko týždňov čakať. Veď veslami nezatisnú takú mašinu pod vodu ...
— Aj ja si myslím, že nezatisnú, Vaša Osvietenosť.
— Premrhali taký vietor ! Nedokončili na čas... Všetko preto, že nie som tam... O, Pane, daj zdravia ! Nie pre mňa, pre slávu Tvoju... Choď chytro, brat Filip ...
Prudký víchor púšte, rozrastajúci sa chvíľkami na uragán, bol skutočne neobyčajne priaznivý pre križiakov a Ján de Brienne veľmi dobre si to uvedomoval, hoci kardinál Pelágius to o ňom nepredpokladal. Stojac na brehu, díval sa raz na maremmu, raz na rieku, zbrázdenú krátkymi, proti prúdu bežiacimi vlnami. Voda prudko udierala o dno, ako by bola vábila. A maremma bola už temer hotová, ohýbaly len schody na vežu, ale tie sa ľahko daly nahradiť povrazom alebo rebríkom.
A náhle sa rozhodnúc, zakričal pánovi de Layron, ktorý stál pri ňom:
— Trúbiť na útok ! Všetci na miesta. V mene Božom udierame !
De Layron bežal, ako len vládal. O chvíľku trúby sa rozzvučaly. Rytieri, zbrojnoši povstávajú. Pretierajú si oči, boľavé od prachu. Ako to, teraz podvečer útočiť !? V tejto tme ? V ukrutnom lejaku ?! Ale trúby neprestávaly sa ozývať, a nespytujúc sa ďalej, každý chvatom si obliekal horúčavou rozpálené brnenie na prepotený kaftan, úpalom unavené telo a ponáhľal sa do šíku. Už sa štverajú ako mačky na vežu, rýchle, aby ich nikto nepredbehol, páni Valter de Nemours, Ján d' Arcy, Gerard ď Avesnes, Róbert de Hainaux. Na brehu zriaďujú sa do šíkov oddiely pánov de Joinville a de Nanteuil, pripravené skočiť na ostrov po lodiach, ak by sa podarilo pretrhnúť reťaz. Uragán, ako by povzbudený tými prípravami, je silnejší a silnejší. Zavýja, hučí, duní, povaľuje. Nehľadiac na vietor, štyristo ozbrojencov zaujíma miesta v maremme.
— Púšťať reťaze ! — kričí Ján s paluby. — Nech Boh pomáha Svätému hrobu !
Vietor odniesol hlas, ale pochopili pohyb ruky. Dosiaľ neužitočné lomoziace plachty vypäly sa, stuhly. Súčasne veslári vnorili veslá do vody. Obrovská plť odrazila sa od brehu, až trešťala a stonala jej väzba. Na štíte páni ď Arcy a de Nemours, s chrbtom napätým, sťa levy, chystajúce sa skočiť, držia mostík v pohotovosti. Ak ho budú vedieť prehodiť, reťazovú vežu Bur-al-silsilu Frankovia dobyjú.
Ale v pevnosti už spozorovali útočníkov a na múry sa vyrojili obrancovia. Jedni držia hubky alebo vechte horiace, iní vrhajú kamene. Z ohybných rúr prská grécky oheň. Steká po plechom obitých bokoch maremmy, rozlieva sa na vode, beží po nej, hnaný vetrom.
— Nepodpália, mršiny ! Nie ! — kričí pán de Layron Jánovi do ucha. De Brienne roztržito kýva hlavou. Celá jeho pozornosť je sústredená na prednú časť lode, vlastne plte, kde vyčnieva železná ostroha. Či sa podarí obrátiť plť tak, aby ostroha vrazila do brány pevnosti ? V rastúcom súmraku, vo víchrici, ťažko sa dorozumievať, ale tí, čo držia plachty, vedia, o čo ide, a plť pláva rovno, ako by bol vystrelil. Mohamedáni na pevnosti nastavujú už žrde, brvná, železné háky.
Daromná námaha ! Rozbehnutá mašina vráža do kamennej pevnosti, do sôch bohyne Bašta, boha Anubisa s takou silou, že sa paluba maremmy puká na dve čiastky, rytieri padajú so svojich miest, ale nastavené háky pukajú ako triesky. Drevená veža je celkom pri veži kamennej. Boj zúri zblízka. Po plechoch duní dážď kameňov, striel, oštepov. Padajú horiace vecbte a hasnú. S oboch strán husto padajú zabití i ranení. Letia s veží do vody. Už sa hemžia okolo nich krokodily. Plamene svietia červeno, odrážajú sa od vín.
Na druhej strane rieky, v hrade, zavládol lomoz a trma-vrma. Muezíni s minaretov vzývajú Alaha. Derviši na múroch zaklínajú. V mohamedánskom tábore pod al-Adilija sultán nestráca hlavu. Frankovia schopní sú dobyť vežu. Treba čo najskôr postaviť novú prekážku. Korbáčmi ozbrojení janičiari vyťahujú mužov z hradu. Všetkých. Mohamedánov tak isto ako Koptov, Židov. Ženú ich na breh, kde stojí stará egyptská mastaba čiže hrobka. Rozobrať ju ! Balvany chytro odnášať na sultánske galeje, stojace blízko pri brehu. Dunením prestrašení ľudia hádžu na palubu kamene, pokryté hieroglyfami, obrazmi ľudí, zvierat a bohov. Ďalej. Chytrejšie ! Biče hviždia. Súčasne s prenášaním tesári stavajú na palubách sťa by veže, sťa by skrine. Akési nadstavby, vyčnievajúce vysoko, temer rovno so stožiarmi.
Kardinál nepokojne sa hádže na svojom lôžku, klesá bezvládne na podušky, stene, narieka. Predtým bedákal, že pracujú pomaly, teraz ide si zúfať, že vyrazili ľahkomyseľne bez jeho vedomia a súhlasu. Iste nič nevykonajú, zničia maremmu. Veď nie dávnejšie ako včera hovorili, že je na nej roboty ešte na pár dní !
Zaliaty studeným potom zimnice, sotva živý od vyčerpanosti, stŕha sa, načúva, vysiela posla za poslom. Predvída najhoršie a nedôverčivo počúva radostný krik, čo zrazu vybuchuje vôkol. Kňaz vbieha zadychčaný: Naši vnikli na vežu ! Dobyli Bur-al-silsilu ! Šialený vresk dolieha s oboch strán rieky ! Mohamedánom nakoniec sa síce podarilo podpáliť maremmu, ktorá blčí ako obrovská pochodeň, prenikavo ožarujúc vodu, krokodily, tŕstie a za múrmi ukryté mesto, ale Frankovia si to nevšímajú. Cieľ je dosiahnutý. Nečakajúc, kým priplávajú lode, na brehu stojaci vojaci tisnú sa do pevnosti, chytajúc sa reťaze ako opice.
Vo veži je už plno vlastných ľudí. Mohamedánov vytlačili alebo shodili do rieky... Niekoľko desiatok toporov súčasne rúbe reťaz, rozťahuje zatlčené ohnivá. Napokon železo s čľapotom vpadne do vody. Obe ramená rieky sú voľné. Cesta pre Frankov do vnútra Egypta je otvorená !
Keď sa svit zajagá nad vlasťou faraónov, od troch mesiacov nečinne stojace galeje križiakov uberajú sa hore Nílom, pozdĺž múrov Damiety. Na múroch panuje ticho. Slnce sotva vyšlo, ale už praží ukrutne. Rytierstvo, hľadiac červenými nevyspatými očami pred seba, vidí sultánsku eskadru, ktorá čaká naproti. Rad lodí tesne uzatvára prúd rieky poniže al-Adilija.
Divnou sa zdá tá flota. Ľudí nevidieť na nej, ako nevidieť ani na múroch. Zato vyčnievajú akési vysoko sa dvíhajúce, neuhľadné, neznáme lešenia. Holé trámy. Okraje lodí ťažko sa ponárajú, ako by boly preťažené. Lode sú pospájané mostnicami. A vidieť, ako niekoľko ľudí prebieha po nioh, utekajúc na breh.
— Ak si myslia, že nás takouto prekážkou dlho zdržia, — mrmle si de Brienne, — tak im ich Prorok neuštedril rozumu. Za niekoľko Otčenášov spálime tú prekážku.
A už umiesťujú napredku prvej lode hlinou oblepené skrinky s gréckym ohňom. Už okrucujú strely pazderím, zamočeným do smoly. Služobníctvo rozžeravuje uhlíky na plechoviciach. Vytiahnuť plachty. Rýchlejšie ! Rýchlejšie ! Rýchlejšie ! Voda sa rozstupuje s čľapotom. Lež čože je to ?
Zrazu v úplnej tichosti, sťa by pod účinkom čarov, sultánske lode sa skláňajú a začínajú sa topiť. Poslušne sa ponárajú pod vodu. Niektoré sa nachylujú pritom vpravo, vľavo, dopredu alebo dozadu ako človek smrteľne zranený. Vôkol tvorí sa vír. Voda čľapoce a vystrekuje. Vlna vráža do zobákov latinských galejí.
Rozzúrení Latinci opúšťajú plachty. Veslá opačným smerom odrážajú vodu. Ani jednej lodi nebolo by užitočné sraziť sa s topiacimi sa troskami lode. Sultánske lode ponorujú sa hlbšie a hlbšie. Zmútená voda odráža sa od brehu, plašiac ibisy a jaštery, ktoré tam driemu. Už lode zmizly a len vrcholce tých neúhľadných nadstavieb trčia nad hladinou. V primeranej chvíli prederavené, kameňmi zaťažené trupy uviazly na dne, vytvárajúc prekážku, hrádzu, ktorú nikto neprerazí, ktorú môže odniesť len najbližšia povodeň. Tvrdšia je to reťaz než Bur-al-silsila. Nemožno ani pod vodou zatopené trosky spáliť, ani ich odtiaľ vytiahnuť. Medzi šmatlavými kostrami prešmykne sa s námahou rybársky člnok, ale galeja neprejde. Níl je znovu uzavretý. Ovocie včerajšieho víťazstva je stratené.
— ... Vedel som, vedel som, že bezo mňa nič nezrobia... — hnevá sa kardinál. — Nespýtali sa ma vôbec a hľa, aký je výsledok...



VI.
AL-AZRAK.


— Milostivý pane, — ten starý Kopt Ben Eliáš znova prišiel a prosí o prijatie ...
— Nech ide do čerta ! — zahundral Ján so zlosťou. — Nemám času na koptské táraniny...
— Vraví, že chce povedať niečo veľmi dôležitého ...
— Viem si domyslieť. Že slnce večer zapadne.
— Azda nie, milostivý pane. Je to starý, vážny človek. A tak prosí...
— Chce vymámiť pár groši... Tu máš, daj mu hneď dinár a nech sa berie.
Vilfrid odišiel a Ján znova sa zahrúžil do neveselého rozmýšľania. Ako odstrániť prekážku, vzniklú potopením lodí ? Toto bola otázka, ktorá ho trápila deň a noc. Prichádzaly mu na um šialené a neuskutočniteľné myšlienky. Pretiahnuť galeje brehom po naolejovaných kladách ? ... Bolo by to možné, keby šlo o jednu, a nie o šesťdesiat. Sultán, spozorujúc, čo sa chystá, využije zmätok a zaútočí na tábor a dobyje alebo spáli lode, nehybne trčiace na suchu. Škoda na to myslieť. Čo si teda počať ? Čo ?! Silné múry Damiety nedobyjú sa ináč než po pravidelnom obliehaní. Len hladom ich možno donútiť poddať sa. Aby sa dalo zamedziť dovážanie potravín, aby sa daly obkolesiť múry, treba byť pánom rieky povyše i poniže mesta. Níl je teda na dlhé roky uzavretý. Nespustí sa po ňom nadol, nebude plávať nahor ani Arab ani kresťan ...
— Milostivý pane, — vracal sa Vilfrid ustaraný (nevedomé sblížeaie, ktoré sa vyvinulo, kým sa jeden obliekal do šiat druhého, sa skončilo a Vilfrid ako voľakedy s úzkostlivou úctou približoval sa k pánovi). — Milostivý pane, ten starec hodil dinár do vody a hovorí, že nie preto prišiel. Má vraj dôležitú zprávu. A že len tri slová povie, nič viac.
Ján potriasol plecami.
— Nech teda príde. Len nech mi dlho nereční. Poznám Koptov. Keď začnú hovoriť, sú vravnejší ako Gréci.
Vilfrid odbehol spokojný. Ján v hneve nadul pery. Povahové bol ľudský, podobne však ako všetci rytieri cítil neprekonateľný odpor ku Grékom, Koptom, melchitom, maronitom, Arménom a k všetkým tým ľuďom, ktorí sa vydávali za kresťanov, a jednako podľa chápania latinského neboli ozajstnými kresťanmi. Boli čímsi prostredným, horším, prechodným. Každý z križiakov, pritlačený k múru, sa priznával, že sto ráz radšej má pohana než tých spoluvyznavačov, nazvaných posmešne škopmi.
Tento odpor, divná vec, pociťovali aj mohamedáni. Preto Kopti, početne osadení v Egypte, boli vystavení ustavičnému a krvavému prenasledovaniu. Jedna zo žien Prorokových bola síce Koptka a Korán prikazoval šetriť ľud „temnej piete a točených vlasov“, jednako každých niekoľko rokov s pravidelnosťou ročných období opakovaly sa bitky a pohromy ukrutné a tak neužitočné, že arabský historik napísal, že Kopti sú ako záhrada: čím viacej ich tnú, tým viacej sa rodia.
Ben Eliáš, ktorý sa nesmelo prekrádal do stanu jeruzalemského kráľa, bol starý človek, no podľa zvyku, ujatého medzi Koptmi, farbil si bradu na čierno. Tá umelá čerň dodávala jeho tvári nezaslúžený výraz falošnosti. Oblečený bol v čiernom; táto farba bola povinná pre starších a duchovenstvo. Poklonil sa hlboko, dôkladne zatiahol záclonu stanu a riekol:
— Obranca kresťanstva, lev Júdy, nádej vyznavačov. Bolo mi dovolené povedať len tri slová. Sú to: Staré koryto al-Azrak.
— Nerozumiem, čo chceš ? — svraštil obočie de Brienne.
— Hovorím tri slová, ako sa mi rozkázalo: Staré koryto, al-Azrak...
— Aké koryto ?
— Obranca kresťanstva, nádej vyznavačov ! Dovoľ teda, aby som to vysvetlil dlhšie a obšírnejšie. Včera, sediac na ulici, videl som komandanta Damiety, ktorého volajú Džemal ed-Din, ako aj veľkého muftiho mešít Damasku, zvaného Ibn Giuzi. Ibn Giuzi vravel: Oči moje vyschly od slz. Otec riek zavretý na veky. Nebudú už plávať k moru štíhle dahabije“. A Džemal ed-Din odvetil, a počul som to ja, pane, tvoj nehodný sluha: „Prestaň ronit slzy, veľký mufti. Keď Frankovia odídu, vládca veriacich pustí vodu korytom al-Azrak a povyťahujeme lode.“ To som počul svojimi hriešnymi ušami, potom som sa vybral na cestu a odišiel som z mesta, hovoriac strážcom, že idem do Káhiry, a odviedol som ich pozornosť a teraz som tu...
— Aký význam to môže mať pre nás ? — spýtal sa Ján, ktorý zpočiatku bol roztržitý a až teraz začal pozorne načúvať.
Ben Eliáš pozdvihol oči k nebesám s takým výrazom, ako keby ho len slušnosť zdržiavala, aby nepozdvihol aj ruky.
— Obranca kresťanstva ! Nazdávam sa, že tie slová maly veľký význam ... Či nemôžeš predísť sultána a odviesť vody Nílu ?...
— Rozumiem ! Jestvuje teda staré koryto, ktoré … — ... možno ľahko spojiť znova s Otcom riek. Volajú ho al-Azrak, čo znamená Belasý kanál. Tak ho volajú, lebo voda v ňom je stojatá, ustáta, nenesie múl ako skutočná rieka, preto sa zdá modrou. Stačí povyše prekopať dve hrádze, aby sa kanál spojil s Nílom, poniže je viacej roboty, lebo dno zamúlil piesok a rozrástla sa trstina ...
— Poďme hneď pozrieť, kde je ten kanál...
— Obranca kresťanstva ! Ukáže ti ho každý felah. Len sa spýtaj, kde je al-Azrak. A nenúť ma, aby som sa ukazoval s tebou mimo šiatra. V Damiete som nechal rodinu ...
— Ostaň teda. Nezabudnem ti túto službu, Ben Eliáš. To, čo si povedal, je veľmi dôležité. Povedz mi ešte, ak môžeš, koľko vojska má sultán ?
— Sultán má štyridsaťtisíc najvýtečnejšej jazdy a nespočítateľné tisíce pešiakov. Medzi pešiakmi polovica je dobrým vojskom, ostatok miešanina. Posháňali ich korbáčmi odvšadiaľ. V Damiete, Káhire a Alexandrii čaušovia behajú ulicami, rapkajú rapkáčmi a kričia: Rozkaz vládcu veriacich: kto nepôjde bojovať s ďaurmi, bude visieť po západe slnca ! — Podvečer vracajú sa zistiť, či sa niekto neskryl, prezerajú domy a vešajú nájdených. Nuž ľudia idú zo strachu... V sultánovom vojsku sú aj Beduini, ktorí myslia len na lúpež. Nezaujíma ich ani Prorok ani Kristus Pán. Môžu každú chvíľku udrieť rovnako na vlastných ako na vás ...
— Sultán si myslí, že veľa vykoná s takým vojskom ? — spýtal sa Ján pohŕdavo.
— Či ja, biedny Kopt, môžem vedieť, čo si myslí sultán ? V meste sa povráva, že čaká na príchod bratov s veľkými silami. Mal už vraj vyslať troch kuriérov. Očakával sa príchod sultána al-Muzaam z Damasku a sultána al-Ašraf z Mezopotámie ešte minulý mesiac. Nevedno, čo ich zdržalo. Pri studniach ľudia hovoria, že starý sultán Malik al-Adil je veľmi slabý a synovia nechcú sa vzďaľovať, aby ich niekto nepripravil o dedičstvo ...
— Treba sa teda veľmi ponáhľať, kým by nadišli, — pomyslel si Ján a nahlas dodal:
— Ak všetkých mužských posháňali, tak aj vy, kresťania, ste v sultánovom vojsku ?
— Nie, obranca kresťanstva. Nám nedôverujú. Keď ste prišli pod Damietu, Džemal ed-Din kázal starším z obce prísť k nemu. Ja, tvoj nehodný sluha, tiež som tam bol. Džemal ed-Din hovoril: ,,Musíte ísť bojovať s ďaurmi“. Odpovedali sme: „Riekol si, pane. Pôjdeme“. A on pokračoval: „Ľúto mi vás, lebo kým by ste sa dostali do tábora, vyvraždia vás, vediac, že nadŕžate Frankom“. Nohy sa nám zachvely, keďže, na Svätý strom, pod ktorým odpočívala Panna, mohlo sa tak stať skutočne. Náš predstavený, abuna, riekol rýchlo: „Máme sosbieraných, hoci sme bedári, tisíc dinárov“. Džemal ed-Din odvetil: „Hovoríš rozumne, abuna. Ale čože je to tisíc dinárov ?! Mne ste hodní dvadsaťštyri ráz viacej. Počuli ste, psí kresťanskí ? Hodnotím vás na dvadsaťštyritisíc dinárov. Ak ich zaplatíte, môžete ďalej sedieť v svojich brlohoch“.
Hodili sme sa na tvár, zajakajúc sa od zhrozenia, lebo sme chudobní ľudia, a on dodal: „Som milosrdný, preto pristanem na pätnásťtisíc dinárov, ak ich hneď dáte“. A museli sme dať, ochranca kresťanstva ! Museli sme upokojiť pohanského Belzebuba. My, úbohí chudobní ľudia... A smrť aj tak každú chvíľu očakáva každý z nás... Nech je blahoslavená vôľa Pána ! Hriešnik sa narodil preto, aby trpel a ohýnal sa pod bremenom ľudskej nenávisti a opovrhnutia ...
— Som ti povďačný, Ben Eliáš, za poskytnuté zprávy a odmením ťa, ako len budem môcť. Povedz, čo si žiadaš ?
— Neprišiel som pre odmenu, obranca kresťanstva. Prišiel som, lebo Latinci to boli, čo potlačili Byzantíncov...
— Čo majú s touto vecou Byzantínci ?! — vykríkol Ján zadivene. — Myslel som si, že nám pomáhate alebo pre odmenu, alebo ako kresťania kresťanom. Nezáleží vám azda na víťazstve Kríža ?
— Grécke jarmo bolo pre náš ľud ťažšie než ktorékoľvek jarmo, — vysvetľoval Ben Eliáš. — Menej nás prenasledovali Rimania i Arabi, Vážili sme si starých Grékov, Helénov. Byzantíncov nenávidíme. Keď sme sa dopočuli o úpadku byzantskej ríše, v kostoloch sme odbavovali ďakovné pobožnosti. Mohamedáni tiež sa tešili a naša radosť bola spoločná. Kríž zvíťazí len vtedy, keď my zvíťazíme. My sme najstaršou, najctihodnejšou cirkvou. My sme prijali kresťanskú vieru ešte za života Krista Pána ...
Hoci Jánovi náhlo bolo svolať rytierov a poradiť sa s nimi po získaní týchto zvestí, jednako znova sa zastavil zarazený.
— Za života nášho Pána ? — zopakoval. — Akým spôsobom ? Odkiaľ ?
Ben Eliáš slávnostne zdvihol ruku.
— Od najsvätejšej Panny Márie boli sme poučení, keď sa s Božským Dieťatkom zdržovala v Egypte ...
— Skutočne ? — riekol Ján. — Dakedy mi to rozpoviete. Dnes sa ponáhľam na Radu. Boh vám zaplať za správy.
Ben Eliáš znova sa hlboko poklonil a vzdialil sa, s vážnosťou si hladiac farbenú bradu. Vilfrid uškľabujúc sa hľadel za ním so zvedavosťou.
— Vypráva, že sa od Matky Božej učili svätej viere, — obrátil sa k Františkovi, ktorý vyšiel z kráľovskej kuchyne, nesúc džbán vody s octom, a smeroval k felahom, neďaleko pracujúcim, — hlúpy to uverí ! Matka Božia by sa rozprávala s takými capmi ! Čierne je to, špinavé, a keď je pôst, vraj sa neumývajú !...
Ale František od dojatia až džbán položil na zem.
— To je pravda, — skríkol, — že najsvätejšia Panna tu prebývala ! A ja nehodný človek zabudol som na to. Ja len na Svätú zem myslím, hoci aj tu je Svätá zem ! Ó musí mi o tom porozprávať !
Pobehol za Koptom a prosebne ho potiahol za plášť. Ben Eliáš obzrel sa znepokojene a bojazlivým pohybom privinul si konce plášťa. Výzor Františkov bol tak málo hrozný, že sa zaraz upokojil a v jeho hlase zaznel povýšenecký tón.
— Rozprávajte mi, — vrúcne prosil František, — o Márii, o Matke našej ! Kde žila za pobytu v Egypte ? Čo viete o nej ?
Ben Eliáš bol by ochotne a obšírne vyprával o svojej viere vzácnejším poslucháčom, ale na Františka pozrel zpoza pleca a zvysoka.
— Kresťanom sa nazývate, a neviete ?
— Neviem ! Nie som dobrým kresťanom ! Som biednym stvorením, najmizernejším v tábore ! Jednako milujem našu Matku... Hovorte mi o nej !
— Svätá Panna bývala v Káhire tri roky, šesť mesiacov a dva týždne, — uráčilo sa mu vysvetľovať. — Za príbytok slúžila jej jaskyňa, ktorú máme vo veľkej úcte ...
— Domnievam sa ! A čo ešte ?
— Pri Heliopolise rastie sykomora, v ktorej tieni odpočívala Svätá Panna, i prameň je tam, z ktorého vodu pila ... Ten prameň lieči choroby.
— Ó môj Bože ! A čo ešte ?!
Zrúcaniny pohanskej svätyne, kde božstvá dodrúzgané ležia ... Samy popadaly s podstavcov, keď svätá Panna zastala v ich blízkosti...
— Ďaleko je Heliopolis ?
— Hneď za Káhirou. Ale do Káhiry sultán nepúšťa nikoho.
— Keby som uzrel sultána, dotiaľ by som ho prosil, až by mi povolil...
Ben Eliáš pohŕdavo potriasol plecami.
— Pred obličaj sultánov nedostane sa živý nikto z neveriacich, iba posol, a vás vari len nezrobia poslom ?...
— Veruže nie, — uznal František skormútený.
Ožltnutý, zimnicou zožieraný kardinal Pelágius nepokojne sa obracia na lôžku. Či sa mu to zdá v horúčke, a či sa loď skutočne kolíše ? S lôžka vidí časť plachát. Sú naduté. Teda plávajú ? Kam ?! Využívajúc jeho chorobu, baróni, prekliaty de Brienne obracajú ! Dali sa odstrašiť a opúšťajú Damietu !
Nadvihuje sa poslednými silami, tlieska rukami. Brbce: — Zakazujem ! Zakazujem !
Kňaz pribieha prestrašený.
— Čo si želá Vaša Osvietenosť ?
— Zakazujem sa vracať. Pod trestom kliatby !
— Veď my sa nevraciame, my plávame hore riekou.
— Hore riekou ? Bože, buď milostivý ! Ako sa to stalo ? Prekážka !? ...
— Jeruzalemský kráľ prekopal ústie starého koryta a pustil ním vodu... Tým korytom ideme teraz. Čochvíľa budeme naproti al-Adiliji, naproti sultánovmu táboru ! Níl je už náš, Vaša Osvietenosť !
— Bože, Bože, — šepce chorý. Pot mu vystúpil na čelo. Klesol bezvládny, šťastný. — Prečo ste mi to hneď nepovedali ?
— Neopovažovali sme sa unúvať Vašu Osvietenosť.
— Unúvať ?! Ozdravel by som od takej noviny !
— Vaša Osvietenosť sa teraz chytro vylieči zo všetkého. Všetci vravia, že zimnica len v blízkosti mora trápi ľudí. Čím ďalej na juh, tým je zdravšie.
— Vyzdraviem, ak taká bude vôľa nášho Pána. Ako by mi už bolo ľahšie ... Napred, napred ! Treba uznať, že dobrú myšlienku mal jeruzalemský kráľ ...
— Vraj Kopti mu povedali o tom kanáli...
— Ach tak ? ... No pravdaže, ako by mohol prísť sám na takúto myšlienku ? ... Dobre ešte, že poslúchol... Mohol neposlúchnuť ... Veľmož !
Nevedno, či radosť zo zdolania prekážok, či mierny posun od bahnitého ústia Delty spôsobilý, že sa legát skutočne cítil zdravším. Bol ešte príliš slabý, aby mohol vstávať a vydávať rozkazy, ale ako voľakedy žiadal si už vedieť o všetkom, čo sa deje. Dráždilo ho nevysloviteľne, že Ján neprichádza spýtať sa ho na mienku. De Brienne, počujúc o týchto nárekoch, zjavil sa nevolaný na palube kardinálskej galeje.
— Vaša Osvietenosť, — povedal krátko, — nezahynie tam nepriateľ, kde sú dvaja vodcovia. Len čo sa Vašej Osvietenosti vrátia sily, ihneď odovzdám moc, ktorá vám náleží a ktorú som dosiaľ vykonával bez naštrbenia kresťanského mena. Kým Vaša Osvietenosť nevie vysadnúť na koňa, ba nevie sa ani zdvihnúť na lôžku, ponechám si vedenie.
— Sily sa mi chytro vrátia, — uisťoval kardinál. — Akiste ste mi neželali zdravia, ale Spasiteľ zariadil ináč...
— Nikdy som ani slovom ani myšlienkou nezhrešil proti Vašej Osvietenosti, — odvetil chladno Ján a odišiel hlboko urazený. Pelágius, opretý o podušky, odprevádzal ho nevľúdnym pohľadom. Potom prijal genuanského podestu Bartolomeja Doriu, ktorý, ako tvrdil, náročky prišiel z vlasti, aby sa dozvedel, aký je zdravotný stav legátov.
Zamračenú Pelágiovu tvár rozjasnil skúpy úsmev. Vystupňovaná nedôvera voči rytierstvu spôsobila, že ochotne vítal predstaviteľov iných stavov.
— Ako myslíte, pane ? — spýtal sa podestu, — či možno s útokom na sultánov tábor čakať, kým sa mi vráti zdravie ? Lebo chcel by som ho sám viesť, než ho sveriť na iného.
Bartolomej Doria sa zamyslel, prižmúriac jedno oko.
— Udrieť treba, kým by dostal sultán posilu, — vyriekol, krútiac na prste prstene, — kedy však príde, sám Boh vie. Možno rýchlo, možno vôbec ...
— Vôbec ?! — kardinál zdvihol sa na lakti, prenikavo sa zahľadiac na hosťa.
— Starý sultán Malik al-Adil je smrteľne chorý. Takú zprávu priniesli naposledy naši kupci. Chorý od trápenia a strachu pred Mongolmi...
Mongoli ? — divil sa legát, — oni sú kdesi na konci sveta, na rok cesty, v ríši Goga a Magoga !...
— Tam trčali do nedávna. Veľký Temučin, Džingischán, ktorého volali Nezlomným, shromaždil tú nezriadenú hordu a vrhol do sveta. Už mu patrí celá Ázia. Poznám tie veci, lebo máme obchodnú stanicu v jeho hlavnom sídle Karakorume. Je to strašný ľud. Naši ich volajú Tartanmi, lebo rodom iste sú z pekla. Nik ich nezastaví, nik ich dosiaľ nepremohol. Hrnú sa dopredu, podobní kobylkám ...
— Sám onen Džingischán ich vedie ? — spytoval sa legát so záujmom.
— Džingischán vyslal dvoch svojich vodcov, ktorých volajú jeho ramenami. Subutaj, Starý lev, a Džebe, Blesk. Ako blesk a lev ženú sa na juh. Zaujali už vraj Bucharu. Idú na Samarkand. Vyhrážajú sa, že sa zastavia až v Bagdade. Zrobia to, ak budú chcieť. Preto sa sultán Malik al-Adil trasie o svoju moc a jeho synovia neponáhľajú sa s pomocou sultánovi Egypta.
— Mongoli sú teda našimi spojencami ?
— Nepriamo áno. Islam je sťa v kliešťach...
— Tu je teda vhodná chvíľa konať, — vzdychol legát, — nikdy neoslobodíme Svätú zem, ak sa nám to nepodarí teraz.
— Nestačí len oslobodiť Svätú zem, Vaša Osvietenosť ! Musíme sa upevniť v Damiete, v Alexandrii... Egypt je zdrojom islamskej moci. Ak ponecháme Egypt v rukách sultánových, nikdy nebudeme bezpečne vlastniť Svätú zem.
— Táto krajina končí sa vraj ďaleko v púšti ? — poznamenal obozretne Pelágius.
— Preto nesmieme sa pokúšať dobyť celú ríšu. Postačia prístavy. Damieta a Alexandria. Kto má prístavy, je pánom situácie, pánom krajiny.
— Udržovanie a obrana tých dvoch prístavov nebola by ľahká.
— Ochotne by sme sa podobrali na to z lásky k nášmu Pánovi ! — zvolal nadšene podesta. — Naša flota by strážila pobrežia, nežiadajúc zato osobitnú odmenu... Nanajvýš vrátenie vynaložených výdavkov ...
— Porozmýšľam o tom, — sľuboval kardinál.
— Nepochybujem, že vznešený a bystrý um Vašej Osvietenosti prikloní sa k mojim vývodom. Rytieri nebudú tejto mienky, to je isté. Nie sú schopní uvažovať o inej veci, než je najbližšia bitka. No nevšímajte si ich slová, Vaša Osvietenosť. ..
— Nikdy som si nevšímal, čo hovoria baróni, — odsekol legát, sovierajúc úzke pery. — Brat Filip ! Zavolaj majstra Scholastika. Nech ihneď zaznamená to, čo hovoril šľachetný podesta o Mongoloch ...
— Majster Scholasticus nie je tu, — oznamoval ustarostený kňaz.
— Nie je tu ?! Znova sa túla s astrologom a bakalárom, hľadajúc pohanských bôžikov ?! To sa musí raz skončiť ! Veď nech len vyzdraviem !
Ján opustil legátovu galeju s tŕňom v srdci. Márne by sa mámil, kardinálovi sa vracia zdravie a so zdravím jeho vláda. — Nebudem mu prekážať, — uisťoval seba de Brienne. — Ustúpim a nech robí, čo chce !
Ale takto hovoriac, uvedomoval si, že nebude mu to ľahké, zrieknuť sa začatého diela, zanechať ľudí, ktorí v neho verili, a spriateliť sa s úlohou obyčajného rytiera. A nebyť jeho vlastnej nedbalosti, on by bol vodcom, jedine on! Voľba svätého Otca a verejná mienka jeho určovaly na toto postavenie. Sám, sám sa oň pripravil. Ako sa to mohlo stať ? Čo sa s ním vtedy dialo ?
Nevdojak pozdvihol hlavu a pozrel na povedľa stojacu galeju, ktorej vysoký zobák vrhal hlboký tieň na vodu. Na tom vyrezávanom zobáku stála naklonená ženská postava. Ján sa zachvel. Veď je to Blankina galeja. To Blanka hľadí naňho zvysoka, Blanka, ktorú so dva mesiace nevidel...
Zprvoti zbabele ním trhlo, aby plával ďalej, pošlúc len pozdrav rukou. Ale tento pocit ustúpil a cítil potrebu uzrieť ju, požalovať sa jej. Či nebola jediným človekom, s ktorým mohol úprimne hovoriť ?
Dal veslárom znamenie, aby miesto k brehu prirazili k lodi. Obratne sa vydriapal na palubu. Lodné mužstvo hlboko sa ukláňa pred kráľom. Na zadnej časti lode, kde stojí Blanka, nieto na šťastie nikoho okrem jej dvoranky Genovévy.
Zmenená je úbohá Blanka, ostarela a schudla. Nič mu nevyčituje. Nespytuje sa, čo sa s ním dialo. Je len vďačná, nekonečne vďačná, že prišiel konečne. Tá istá, kedysi taká hrdá Blanka.
Ale Ján cíti potrebu ospravedlniť sa.
— Nemôžem odchádzať z tábora, — vysvetľuje. — Sama chápeš. Všetko je na mojej hlave... Preto som ťa tak prehováral, aby si ostala v Akre ... Ale netráp sa. O pár dní legát bude zdravý a ujme sa velenia. Vtedy budem znova volnejší.
Hovorí naoko voľne, ale hlas sa mu zadŕha v hrdle ... (Budem mať veľa voľného času... Ó Blanka ! čo sme to urobili ! ...)
— Je nemožné, aby niekto iný než ty bol vodcom, — dokazuje so zápalom Blanka. — Rytierstvo ťa nepustí... Musíš ostať. Hľaď, ja sa neponosujem. Len čakám, čakám. Bože, ako čakám ! Vysychám na úpale ako duša v očistci ... Ale vodcom ostaneš ...
— Mohol som ním byť, ale nebudem, — ustaľuje tupo Ján.
— Pre mňa ? — spytuje sa tíško Blanka.
— Pre teba ? Nie. Prečo by si bola vinná ? Z mojej vlastnej, z mojej najvlastnejšej viny ...
Vstane a nepokojne krúži po palube. Ona ho sleduje zrakom s utajeným zúfalstvom. Ten najdrahší človek, pre ktorého opustila všetko, akým sa jej zdá ďalekým, cudzím ... Nenavštevuje ju vôbec. Iste by nebol prišiel ani dnes, keby ju nebol uzrel na zobáku galeje. Veď videla, ako váhal. A keď prišiel, ani sa jej nedotkol, nepoláskal. Či je to možné, že ešte ani rok neprešiel odvtedy, čo sa tak bláznivo, vášnivo milovali, čo boli takí šťastní ?
Ján obracia sa pri svojom prechádzaní, stretne sa s jej zrakom a snaží sa jej usmiať. Od toho vynúteného úsmevu sviera sa srdce Blankino silnejšie, než keby ju bol udrel.
— Musím už ísť, — rozhoduje sa. — Nateraz som ešte vodcom a moje miesto je v tábore.
— Sotva si prišiel..., — bráni sa ona nesmelo.
— Musím . .. Nesužuj sa, milá ... Azda Boh dá, že ešte ...
Chce povedať, že sa azda vrátia krásne, šťastné dni a potkýna sa na lži, v ktorú sám neverí.
— Dovoľ mi odísť. Vidíš, v tejto chvíli nie som ani shovorčivý, ani zábavný. Želal by som si, aby si ma takého nevídala ... Toľko mám teraz starostí... Ten legát a táto vojna i tento podivný kraj, ktorý vôbec nepoznáme... Ustavične sa mi zdá, že skrýva pre nás nejakú zradu ... Neviem, či útočiť, či čakať na vhodnejší čas. Ale zatiaľ môžu prísť sultánovi posily... Trápim sa aj pre nedostatok zpráv z Akry... Čo je tam nového ? Ako sa má dieťa ? Ibelin dávno nepísal...
... Dieťa ... Blanka bojuje vo vnútri. Áno, Ján má predsa dieťa, maličké, jednoročné dievčatko, dcérku Márie ... A s tým slovom vracia sa aj tieň nebohej, žalostný pyštek smrteľne zraneného hermelína.
Čo to ?! Ján náhle stŕha sa s miesta, sústredene načúva. Beží k plášťu, hľadí na čln. Tam Vilfrid stojí a tiež počúva. Nie je to teda klam. Trúby trúbia na poplach v tábore. Bez rozlúčenia, bez jedného pohľadu spúšťa sa Ján ako mladík po povrazovom rebríčku.
Splašené hipopotamy utekajú hore riekou. Krokodily nadol; múdre sú tie kedysi uctievané sväté jaštery. Majú za sebou tisíce rokov obcovania s ľuďmi. Poznajú dobre ľudské činy, výstižne ich hodnotia so svojho stanoviska. Čím viacej ozbrojených mužov sa prepravuje cez Otca riek, čím hroznejšie potriasajú kopijami, udierajú do štítov, čím hlasnejšie kričia, tým hojnejšia žranica sa pripravuje pre pravých obyvateľov rieky. Tým početnejšie mŕtvoly splaví rieka k moru. Možno sa vtedy nažrať na niekoľko týždňov.
Veľké plazy, vystrkujúc z vody len nadočné gundže, so záujmom sledujú počínanie ľudské. Mohly by potvrdiť, že od čias vpádu pastierov Hyxov, od čias Antónia a Kleopatry neboly tu takéto početné húfy. Sekajú zubiskami od radosti. Každé stvorenie dosahuje svoj deň. Ako sa Níl každoročne vylieva, tak sa s času na čas aj ľudia vybíjajú navzájom, aby krokodílom zaistili pôžitok.
Nedbajúc, čo si myslia plazy, ľudia sa zúrivo predierajú dopredu. Vari z celého Egypta posbieraly tie člny, tie bárky so šifcmo naklonenými stožiarmi, takzvané dahabije. Rieka je nimi pokrytá sťa by mostom. Chmáry striel letia ako roje kobyliek. Šíri sa bojový výkrik Talil, znamenajúci: niet sily a moci okrem Boha ! A výkrik Takbir, ktorá skratka má znamenať: Boh je veľký, Boh je veľký, niet nikoho okrem Neho ! — Prvý znie ako kvílenie orla, druhý ako krákame supov.
Vilfrid od náhlenia chvejúcimi sa rukami doťahuje obrnenie, zapína šišak. Kráľ je už hotový. Uháňa na pahorok, odkiaľ možno zrakom obsiahnuť rieku i dolinu. Vôkol panuje lomoz, náhlenie, zmätok. Trúby neprestávajú znieť. Toľko mesiacov stálo už vojsko temer nečinne, že prestali každú chvíľu čakať boj. Dali sa prekvapiť v horúci úpalný deň, keď všetci povyzliekaní túžili len po chládku, keď prilbica bola pohodená tut náholenice tam. Vrtia sa teda Frankovia ako vriaca voda. Hanbia sa, že ako starí vojaci dali sa zaskočiť. Ján bystrým okom nehybne hľadí na nespočítateľné mravenisko bárk. Azda sultán vrhol do boja všetky svoje sily ? Hore riekou tiež sa čosi hýbe, černie sa ... Chrániac si rukami oči pred svetlom, zreteľne môže zbadať, že po moste, zrobenom na lodiach, prepravuje sa jazdectvo. Menia sa a blyštia zďaleka farbisté plášte ako motýlie krídlo. Ján tuší, že jazda má rozkaz obísť tábor, a keď všetka pozornosť Latincov bude obrátená na rieku, udrieť odzadu. To je jasné. Jasná je aj obrovská číselná prevaha nepriateľa. Nezáleží na nej. Niet času zamýšľať sa dlhšie.
— Veľmajster johanitov ! — kričí Ján na Odóna de Mont-béliard, — sverujem vám obranu tábora. Jazda nadchodí odzadu. Rytierstvo za mnou ! Nech Boh pomáha Svätému hrobu !
A ozlomkrky ženie nadol nad rieku, ikde už začínajú pristavovať lode. Breh je blatistý, rozmäknutý, klzký. Treba odoslať kone, sraziť sa na brehu a zrobiť múr, nohami silno sa opierajúc o šmykľavé blato. Treba plece pri pleci stáť, vytvárajúc tesnú hradbu pancierov, ligotavý kruh mečov. Stoja v troch, štyroch, desiatich šíkoch, ktorými nič nepohýbe. Miesto, na ktorom by mohol nepriateľ na breh vystúpiť, je pomerne úzke. Pár honov nahor, pár honov nadol stáva sa breh strmým, useknutým, ľahkým na obranu. Od srazených pancierov, od štítov odskakujú strely a krátke kopije. Nehybný múr stojí a čaká. Nebude ľahko pohanom opustiť lode a vystúpiť na pevninu. Strašné meče začínajú pracovať. Vznášajú sa kruhovito, tnú napravo a naľavo. Sekajú telá s ukrutným švihom, ospievaným toľko ráz v piesňach.
Veľa sa zmenilo na svete a v duši rytierstva od čias bojov Rolanda v hrtane Ronsevalského úvozu, od čias prvej výpravy križiackej, od bojov pod Doryleou, Antiochiou, pod Jeruzalemom opäť dosiahnutým a dobytým. Tak veľmi sa zmenilo, že dnešní vnukovia by sa už nedohovorili so svojimi dedmi. Len v jednom by pocítili spoločnú krv: v boji. Zmenily sa umy, srdcia, duše, ale nezmenila sa udatnosť. Tá istá divá radosť vrhania z praku do tvári nepriateľovi vlastného života, ten istý vrodený, neučený inštinkt boja, pošepkávajúci ruke neomylné pichnutia. Ten istý bojový výkrik, rytierske zvolanie, vznášajúce sa nad šíkmi, svedčiace o nadšenej bojovej ochote. Tlačia sa bárky, ďalšie šíky tlačenice tisnú pred nimi stojace, chcúc ich náporom prelomiť múr pancierov. Daromná námaha ! Za rastúcou hradbou sosekaných tiel, sošmykujúcich sa do vody, rytieri stoja, sťa by boli z ocele. Trvajúci boj naoko je beznádejný, lebo rytierstva nepribudne a sultánskych vojakov je čoraz viac. Ešte sa len tisnú na bárky, zatemňujú slnce množstvom operených striel, napĺňajú povetrie vreskom a ostrým zápachom potu.
Pomaly voda unáša čoraz početnejšie mŕtvoly mohamedánov a kresťanov a potvrdzujú sa mnohoročné skúsenosti krokodílov. Sivá, zmútená voda Nílu sfarbuje sa do červená. A v skromnej hŕstke obrancov, stojacich na brehu, nejednému by azda oslablo srdce, kvacla znechutená ruka. Ale v tom vlastne väzí hodnota rytierskeho povolania, rytierskej krvi, rytierskeho, ničím nenahraditeľného dedičstva, že pri akejkoľvek možnosti, posmievajúc sa smrti, chytá sa krídla nesmrteľnej bohyne víťazstva a nedovoľuje odletieť. Jeden proti stu — nič to. Neraz bolo tak. A čím početnejší nepriateľ, tým trvalejšia sláva po smrti.
Slnce praží, panciere syčia, keď na ne frkne voda, prilbice ťažia hlavu ako rozhorúčené kotly, ale bojujúci to necítia. Hoci viera poklesla, hoci piesne trubadúrov oslabovaly, stará mužská veľkosť v hodine boja verne sa zjavuje u Frankov. Ospravedlňuje legendy a staré povesti o rytieroch, ktorí sami traja zadržali armádu.
Strašný lomoz v tábore nedáva pochybovať, že sa už aj tam začal boj s jazdou. Tábor je opevnený, obtočený pichľavou zárubou z tŕnia, preto nepriateľ nedá si s ním ľahko rady. Odo de Montbéliard bude ho vedieť zadržať dlhší čas. Ján, spínajúc sa na prstoch, bystro sa rozhliada ponad hlavy bojujúcich. Most na lodiach, po ktorom prešla jazda, černie sa v diaľke. Nevidno pri ňom väčšie strážne sily. Keď to kráľ zbadá, skŕsa v ňom šialená myšlienka, vodcovská, ktorá mu zastavuje dych v prsiach.
Rozhliada sa. Blízko neho pán Dzieržek pokojne, rozvážne rúbe pohanov, ako keby stínal duby kdesi nad Vartou alebo Notečou. Zježený koniec fúzov zdvíha sa cez mriežky prilbice, druhý iste prežúva, ako to má vo zvyku.
— Rytier z Poľska, — volá Ján, aby prekričal huk. — Sire de Pologne ! Sosbierajte vzadu najmenej sto rytierov. Vyrúťte sa s nimi na most a na tamten tábor !
Rytier Dzieržek rýchlo opúšťa prvé miesto v šíku a prebíja sa dozadu. Jeho miesto obsadzuje pán ď Arcy, zďaleka viditeľný pre svoje pávie perá na prilbici. Práve pristáva k brehu od iných väčšia loď. Na nej práporčík obrovského vzrastu Šamila, držiaci v ruke prápor. D' Arcy, rýchly ako myšlienka, obratný ako rys, hoci má ťažké obrnenie, skáče s brehu priamo na palubu bárky. Jedným seknutím meča pretína Šamilu, vytrhá prápor a hádže do vody. Výkriky pobúrenia medzi mohamedánmi a nadšenia medzi Latincami. Sto ozbrojených rúk zdvíha sa s pomstou k pánu ď Arcy, ale už priskočili na pomoc iní. Rúbu posádku. Dobytá bárka tvorí teraz predsunutú hradbu brehu, bojovú pevnôstku, predný štít obrancov.
Vzadu Dzieržkom posvolávaní rytieri sedia už v sedlách, čakajúc, kde ich povedie ! Je ich vyše sto a s nimi asi toľko zbrojnošov. Prekvapení vidia, že sa nevracajú do tábora na pomoc templárom a johanitom, ale prudkým cvalom vedie ich pozdĺž rieky, cez tŕstie a sítinu. S krikom vzletujú splašené volavky, ibisy. Miestami je močaristo. Kone sa prilepujú k pôde a s námahou vyťahujú nohy. O chvíľku už dosiahli most, už obuškami povalili prievozníkov a vojakov, nedbalo strážiacich lode. Už sa dosky ohybujú pod kopytami žrebcov, ktoré sa srdia a chrčia. Už sú na opačnom brehu ! A bruchom paríp dotýkajúc sa trávy, uháňajú na sultánov tábor.
Tam by očakávali čokoľvek iné ako takýto útok. Sultán bol pokojný, súc presvedčený, že obrovskou prevahou, vrhnutou do boja, zdrví kresťanov bez záchrany. Preto si ani neponechal početnejšie oddiely. Keď mu hlásia, že na moste vidieť akýsi oddiel jazdy a blyštia sa neznáme panciere, teší sa, že privádzajú zajatcov. Ako sa mýliš, sultán ! Zdanliví zajatci sú už v tábore. Hľadajú tvoj stan. Kričia, čo im hrdlo stačí. Hlas odrazený od prilbice nesie sa ako zvon: — Nech Boh pomáha Svätému hrobu !! — A druhý výkrik, starý, neklamný, nevedomky sa vracajúci na ústa v takejto chvíli: — Boh tak chce !!
Boh tak chce ! Ženú sa na krky zdesených ľudí. Lebo ozbrojených je veľa v tábore, pravda, takých, ktorých Ben Eliáš označil pohŕdavo ako sberbu. To sú tí, ktorých posháňali korbáčom, hroziac im šibenicou. To sú diví Beduini, túžiaci po lúpeží. Odhadzujúc všetko, utekajú v zmätku a ani im na um nepríde postaviť sa na odpor. Frankovia sú už na tejto strane rieky ?! Allah odvrátil svoj obličaj od vyznavačov !!
Pri sultánovom farbistom stane stojí rota baharitov, čiže synov levov. Tí sa iste nerozutekajú. Ale sultán je preľaknutý. Vidí porážku tábora, utekajúce húfy, domnieva sa, že všetky sily Frankov prešly na túto stranu. Akým spôsobom, nechápe, ale za nič na svete sa nechce dostať do ich rúk. Obkľúčený baharitmi rýchlo uteká smerom na Káhiru.
Uteká, ako kedysi utekali emir Kilidž-Arslan zpod Doryley, emir Kerboga zpod Antiochie a veľký Saladin zpod Montgisardu. A podobne ako oni od zúrivosti temer v bezvedomí, uvažuje, v čom spočíva tajomstvo Frankov. Prečo sa to plemä, obyčajne ničomné, svárlivé, pyšné, vierolomné, večne rozvadené, vzchopí zrazu na nadľudské činy ? Darmo uvažuje. Nevysvetlí mu nikto toto tajomstvo, najmenej sami Frankovia.
Stovka rytierov dobyla sultánov tábor, nemajúc pritom temer nijaké straty. Bez otáľania podpaľuje Dzieržek v tábore nashromaždené stohy sena, slamy. Nech dym a oheň oznámia, čo sa na tejto strane deje. Potom nechajúc polovicu svojich ľudí na stráži, s ostatnými vracia sa nad rieku strážiť most, ak by jazda Bibarsa znova chcela cezeň prejsť.
Ale za riekou spozorovali už požiar, začuli vresk. Vresk prichádza z Damiety. Tam húfy ľudí vyšly na múry, zalamujúc rukami, kričiac, jajkajúc. Aj Bibars, veliteľ sultánskeho vojska, zbadal skupinu svojich ľudí, uháňajúcu skokom na juh a nad nimi sa trepotajúci zelený kúsok práporu. To je sultánska stráž, to sultán uteká !
Nerozumejúc, čo sa prihodilo, Bibars ustupuje. Jeho miesto je pri sultánovi. Nepokúša sa dobyť vlastný most, ježiaci sa s druhej strany od kopíj, ale ustupuje ľavým brehom na juh. Prejde cez Níl pod Káhirou.
Po odchode Bibarsa nespočítateľné množstvo pechoty na lodiach ostáva bez velenia a vedenia. Ján poslal časť rytierstva cez most posilniť Dzieržka a mohamedáni vidia, že sú obkolesení. Nepriateľ obsadil oba brehy. Niet už, niet už návratu !
Poniže stojí flota križiakov. Povyše obkľúčený most. Jedni sa teda pokúšajú vyjsť na pravý breh a prebiť sa do Damiety, iní bojujú do konca, iní spúšťajú sa voslep dolu k lodiam. Tam sa pripravujú na boj. Kardinál Pelágius, podopieraný kaplánom a sekretárom, stojí na prednej časti svojej purpurovej lode a dáva povely: — Vrhať na prekliatych vriacu vodu a horiace vechte ! Strely a oštepy ! Po vynášať z dna lodi skrinky s gréckym ohňom ! Nepripustiť ich blízko pod zobáky ! Nech sa potopia ! Nech sa prepadnú !
Húfy, zavýjajúce od strachu, vrhajú sa zúfale a zmätene raz tu, raz tam. Za všeobecného zmätku a vresku, keď od návalu ľudí a lodí rieka vystupuje z brehov a postrekuje vodou, keď prenikavý krik letí ďaleko, odráža sa od líbyjských skál, nikto si nevšíma, ani sa nepohoršuje nad počínaním drobného sivého človiečika, ktorý spoločne s dvoma druhmi neprestajne behá po brehu, nedbajúc na strely, podáva ruku topiacim sa, chráni a odprevádza ranených, zachraňuje mohamedánov tak isto ako svojich ...
Slnce sotva stačilo sčervenieť, a porážka vojska sultána al-Kamila je už dovŕšená. Damieta je obkolesená. Kardinál Pelágius sa díva, ako sa jeho ľudia mocú po rieke, berúc do zajatia zvyšky porazeného mohamedánskeho vojska. Iní, naklonení nad okrajom lode, dlhými žŕdkami odtískajú mŕtvoly, z ktorých sa okolo lodí utvorilo ozajstné nové riečište. Nech odplávajú s prúdom otravovať povetrie niekde inde.
Kardinál Pelágius cíti sa dojatý. Naozaj, milosrdný Boh dožičil krásne víťazstvo ! Po prvý raz myslí o Jánovi de Brienne bez živého odporu. Treba uznať, že viedol dnešnú bitku celkom dobre, nie horšie, než keby bol velil on sám, kardinál Al-bana ...
... Aký to vresk, čoraz bližší, čoraz dotieravejší ?! — Legát svrašťuje husté obrvy. Dobré city unikajú bez stopy. To rytierstvo nosí na rukách Jána de Brienne, kričiac, že až sem to počuť zreteľne: — Nech žije jeruzalemský kráľ ! Nech žije náš vodca !
— Mlčať, rozkážte im umlknuť ! Ja nedovoľujem ! On nie je vodcom ! Ja, ja... — syčí zlostne kardinál. Sily ho opúšťajú. Bezvládne klesá do rúk preľaknutého sekretára, padá, belasie, drkoce zubmi v záchvate zimnice, prudšom, než boly predošlé.



VII.
ZNOVUZÍSKANIE.


Starý sultán Malik al-Adil písal zo svojho paláca v Damasku:
... Zobudila ma v noci moja hviezda a zachvel som sa. Riekol som svojmu poslovi: rezko poháňaj ťavu a nezastavuj sa cestou.
A napájajúc zviera pri studni, nezdržuj sa tam dlhšie, než nevyhnutne treba. Chcem totiž, aby sa tieto slová dostaly do rúk Prorokovho miláčika, kým by som hľadel k Mekke, sediac nehybne v hrobe.
Takéto sú moje slová: Neočakávaj od svojich bratov rýchlu pomoc. Kiež by sa Alah pričinil, aby sme ju sami nepotrebovali. Stoja oni s mečom v ruke medzi bojovníkmi, ale veľmi stiesnení. Hnev Proroka v podobe psotného plemena Mongolov približuje sa k nám. Poslúchni moju radu, syn Turanšaha. Odstráň Frankov z Egypta. Odovzdaj im Palestínu a budú spokojní a opustia brehy Nílu, požehnávajúc tvoje meno. Lebo im nejde o zem, ktorej majú nadostač, ale o hrob proroka Ježiša. Odovzdaj im aj drevo, na ktorom dokonával prorok Ježiš. Je u mňa v Damasku. Rozkážem, aby ho vydali na tvoj príkaz. Uzavrieš s nimi trvalý pokoj a získaš spojenca v boji s Mongolmi. Budeš môcí urýchlene príst nám na pomoc, miesto aby si žiadal pomoc. Poslúchni tieto moje slová, syn Turanšaha. Nech Prorok dozerá na tvoje dni.
Sultán al-Kamil škrabal sa na brade zamyslený. Metlička na odháňanie múch skĺzla sa mu s kolien. Otrok ju zdvihol a kľačiačky podával na plosko rozložených rukách. Dvaja čierni Nubijci, stojac za sultánom, držali vejáre z pštrosích pier a hýbali nimi ľahko a neviditeľne. Sultán s neurčitým strachom hľadel na list, ktorý pred chvíľkou prečítal. Bolo to skutočne posolstvo posmrtné, lebo zároveň s prvým kuriérom došiel aj druhý, prinášajúc zvesť, že starý Malik al-Adil nežije. Dnešný deň vôbec bol dňom Iblisa, dňom zlých zpráv. Džemal ed-Din, veliteľ Damiety, pred chvíľkou hlásil neslýchanú vec: Bar Izaak, všeobecnú dôveru požívajúci strážca skladov potravín pre prípad obležania, ukázal sa ničomným zlodejom a zradcom. Sklady sú prázdne. Zásoby múky, olivy, datlí, ktoré maly postačiť posádke na dva roky, nejestvujú. Kedy zrnizly, nevie sa, lebo Džemal ed-Din, dôverujúc Bar Izaakovi, nezisťoval obsah budov.
Pravdaže, netreba dodávať, že podlý Bar Izaak ušiel, kým by boli zbadali stratu ...
— Nech Alah škára Židov ! — vybuchuje sultán bledý od hnevu. — Nech vyhubia ich plemä ! Damieta, perla ríše, Damieta s nepremožiteľnými múrmi bez potravín ! Bodaj by som nikdy nebol počul meno Džemal ed-Din ! Beda jeho hlave, ak mu ju Frankovia neutnú ! Prekliaty jeho rod a jeho dom ! Nevyšiel z múrov na pomoc, keď ma Frankovia napadli v tábore al-Adilija ! Nepresvedčil sa o zásobách potravín v primeranom čase ! Lepšie by bolo, keby sa nebol narodil !
— Vždy som sa divil, vládca veriacich, že natoľko dôveruješ emirovi Džemal ed-Din, — podotýka dôverne a závistlivo Bibars.
— Čuš, lebo nie si lepší od neho ! Nedožičil mi Alah vodcov ! Vodcov ! Keby som mal aspoň jedného !
Bibarsova tvár sa scvŕka ako u zlého psa.
— Ó vládca veriacich, či som mohol predpokladať, že oddiel jazdy postačí na nastrašenie sultána a tábora ?
— Čo si povedal ?! — stŕha sa al-Kamil s hnevom, — čo si povedal ?!
— Povedal som, že ak som ti nemilý, miláčik Proroka, vládca veriacich, nemajúci sebe rovného, môžem odísť, hoci dnes ... so svojimi ľuďmi...
Al-Kamil míkne a hryzie si do perí. Hnev ním lomcuje, ale cíti sa bezmocný. Vojaci zbožňujú Bibarsa a na jeho rozfcaz schopní by boli opustiť sultána. Al-Kamil nepožíva vážnosť medzi vojskom a on si je toho vedomý. Predovšetkým nie je bojovníkom. Radšej má knihy a piesne ako meč. Okrem toho je vrtkavý, nepriamy, slabý, kým Bibars je rodený vojak. A geniálny vodca. Poslednú bitku prehral síce hanebne, no necíti sa vinným. Ináč ktože vie, aké myšlienky sa rodia pod nízkym, širokým čelom toho Turka ? Či mu naozaj veľmi záleží na sultánovom úspechu ?
Zlý, ó zlý je dnešný deň !
Abdulah, posol Džemal ed-Dina, stojí pri prahu stanu, čakajúc na odpoveď. Je nahý, urastený, čierny. Znamenite vie plávať pod vodou. S touto znalosťou môže sa prešmyknúť z pevnosti, stráženej natoľko, že vták cez ňu nepreletí. V noci spúšťajú ho potajomky s múrov. Preniká cez trstiny ako had, ponára sa do rieky, na ktorej ustavične vykonávajú strážnu službu početné lode, a na jeden dúšok, nevystrčiac hlavu ani raz nad vodu, prepláva na druhý breh. Tam znova sa plazí cez sítie, kým nemá za sebou stráž.
— Môžeš sa vrátiť, — pohodí sultán smerom k nemu.
Abdulah hľadí na neho prosebne.
— Bez odpovede, vládca veriacich ?
— S touto odpoveďou, Abdulah: Bude mať šťastie Džemal ed-Din, ak zhynie rukou Frankov, nie mojej.
Potápač hodil sa na kolená.
— Vládca veriacich, — zastenal, — nech oči tvoje bleskom zasiahnu mňa bedára ! Ráč povedať: či sultán Damasku prichádza s pomocou ?
— Už je na ceste, — odvetil ľahostajne sultán, hrajúc sa s posmrtným listom strýcovým. — Už je na ceste.
— O vďaka ti, vládca veriacich, miláčik Proroka ! Vďaka ti. Vydržíme, kým nepríde ... Vydržíme ...
Vyšiel klaňajúc sa. Al-Kamil zamračene pozrel na šedivého imana so širokou sivou bradou, ktorý sedel naproti na nízkej pohovke. Bol to Ibn Giuzi, veľký mufti mešít v Damasku, pritom výtečný historik. Pred pár mesiacmi prišiel do Egypta dohodnúť sa v niektorých podrobnostiach obradov, v ktorých neboli jednotní, hoci odstránili schizmu. Sultán Malik al-Adil, ktorý práve zomrel, vážil si ho veľmi a neraz sa spýtal na jeho mienku.
Keď sa im stretly zraky, mufti sa zahniezdil a zakašľal:
— Vládca veriacich, mal by si poslúchnuť poslednú radu strýca, syna Ajuba, s ktorým sa už nestretneš, až v deň zmŕtvychvstania v doline Veľkého súdu.
— Nemám vodcov ! Nemám vodcov ! — horekoval al-Kamil, svierajúc si hlavu rukami. — Keby som mal vodcov, veď by som ukázal ďaurom !
— Niekedy je lepšie nemať vodcov, — záhadne poznamenal Ibn Giuzi. — Vládca veriacich, uzavri mier s Frankmi a dávaj si pozor na Bibarsa.
— Nemôžem ho pozbaviť veliteľstva, lebo vojsko neprijme iného. Mohol by som ho dať zaškrtiť alebo oslepiť, ale obávam sa, že vtedy medzi mamelukmi vybuchne vzbura,
— Práve preto som ti povedal, vládca veriacich, že niekedy je lepšie nemať vodcov.
— Damieta, moja Damieta ! Ozdoba Egypta ! — bedákal ďalej sultán. — Damieta bez potravín. Šakalie šteňa by malo viacej rozumu a obozretnosti než Džemal ed-Din ! Moja Damieta !
— Uzavrúc pokoj s Frankmi, zachrániš, vládca veriacich, Damietu...
Za akú cenu ! Celú Palestínu ?
— Ak by si pokračoval vo vojne, nezachrániš ani Damietu. Hlad je silnejší ako ľudské sily...
— Vyšlem poslov, — rozhodol sultán vzdychajúc.
Kardinál Pelágius po novom nečakanom záchvate nemohol prísť k sebe, preto jeho sekretár učenec Scholasticus ďalej si voľne žil ako bádateľ. Nerozlučná trojica, on, astrolog Pochard a bakalár Pesaro žili od niekoľko mesiacov v neprestajnom rozrušení, nič nevediac, čo sa vôkol nich deje, ľahostajní a hluchí na všetko, čo nebolo tajomnou minulosťou Egypta, hľadiacou s každého kameňa. Prví európski učenci, ktorí sa zastavili na tejto zemi. Talianska a provensalská pôda boly síce tiež plné stôp starých náboženstiev a dejín a astrolog s bakalárom narazili aj v Sýrii na hore Karmei na fenické vykopávky. Ale to všetko nemohlo sa porovnávať s Egyptom. Ohromnosf a kamenná sila tunajších zrúcanín presahovala akýkolvek pochop. Nespočítateľné stĺpy a pylóny, zasypané nápismi (tušili, že tie maličké obrázky, s takou dôkladnosťou tesané do granitu, sú písmom), sochy so zvieracími hlavami, ľudské postavy, dokonalosťou vykonávania presahujúce všetko, čo si len mohli vysnívať, obelisky, vznášajúce sa smelo do výšky, lesknúce sa ostatkami pozlátky, vykukujúcej zpod vrstiev vtáčieho trusu. Pri západe slnka v smere Káhiry trojuholníkové hory pyramíd žiarily granitovým ligotavým povlakom.
Traja druhovia, ustavične putujúc, vnikali do koptských kláštorov, biednych stavaní z hnoja, slamy a hliny, podobných zďaleka osím hniezdam. V tých smradľavých a bezokenných chatrčiach bývali chudobní, čierni a neosvietení mnísi. Scholasticus po grécky sa s nimi dorozumieval. Od nich sa dozvedali bádatelia na mená sfíng, pyramíd a obeliskov. Oni vysvetľovali trojici učencov, že sochy v čepci s priloženou úzkou bradou, s hadom na čele a jastrabom, zastierajúcim krídlami hlavu a krk, zobrazujú faraónov, nesmrteľných a nepremožiteľných vládcov. — Tam sú ich hroby, — ukazovali rukou na pyramídy. Ešte možno v nich nájsť mnoho zlata. Kedysi bolo zlato aj v týchto obyčajných hroboch, mastabách, ale Beduíni všetko vylúpili. Čo nevylúpili, prepadlo sa do zeme. Niet už prečo ta chodiť.
Ale traja priatelia predsa ta vchádzali. Pochodňami si osvetľovali hrobové izby so stenami, pokrytými maľbami. V súmraku prechovávané farby boly svieže a živé, kresby nezničiteľné. Prechodiac s pochodňou pozdĺž fresiek, spoznávali každodenný život ľudí, ktorí tú hrobku stavali, najmenšie podrobnosti o ich práci, zábave, modlitbe, boji, narodení a smrti. Na podlahe ako na doplnenie malieb stály časti domáceho náradia, zbraň, nádoby a drobné sôšky. Dotýkali sa ich rozpálenými rukami, neistí, či ich neočarili a nepreniesli do iného, tajomného sveta. Na prostriedku hlavnej izby stál kamenný sarkofág, vlastné jadro hrobky. Kamenné veko sarkofágu bolo odhodené lúpežníkmi, ktorí tu kedysi drancovali, a nakloniac sa so svetlom nad čiernym vnútrom granitovej truhly, mohli v nej uzrieť rakvu ľudskej podoby s vyrezávanou a vymaľovanou tvárou. Tá truhla ich desila i vábila. Trasúc sa ako zlodeji, odvážili sa ju otvoriť. Zdalo sa im, že sa všetky maľované postavy na stenách zlovestne hýbu. Už vyceruje zuby božstvo s hlavou vlka a či šakala. Jednako bádateľská vášeň zvíťazila. Podvihli vyrezávané maľované veko. Uvideli takú istú druhú truhlu. Len na prvej tvár mala oči zavreté a na vnútornej otvorené. Tie oči, vyložené emailovými doštičkami, s mihalnicami z medi a s bielkom z kryštálu, hľadely tak živo a prenikavo, že traja odvážlivci cítili, ako sa ich zmocňuje hrôza. Vyšli z hrobky s trasúcimi sa nohami. Slnečné svetlo ožiarilo ich skrahnuté tváre. Vo vý šinách ako obvykle bolo vidieť jastraby, ktoré sa zdaly čiernymi bodkami. Kdesi ďaleko vržďaly nesmrteľné kolesá, ťahajúce vodu. Odpočinuli si a znova sa vrátili. Zvedavosť, jedna zo štyroch najsilnejších ľudských žiadostivostí, hnala ich zpiatky. Zdvihli druhé veko. Vo vnútri bol mŕtvy, zavinutý do žltkastej tkaniny. Tkanina nebola poťahom, ako sa im zpočiatku zdalo, ale úzkym povijakom, ktorý ovíjal telo od nôh po hlavu mnoho a mnoho ráz. Vzmohli sa na odvahu a zdvihli tú mŕtvolu. Bola podivne ľahká, stuhnutá, tvrdá. Neodvážili sa ísť ďalej v skúmaní a nestiahli tie povijaky z mäkkej, nahnedastej tkaniny, divne zapáchajúcej. Pochodne doháraly, preto položili mŕtveho zpiatky a vyšli, cítiac, že sa sem vrátia znova a vtedy už neodídu, kým dôkladne neprebádajú tajomstvo hádanky, ovinutej plátennými pásmi. Rozvinú ich úplne, obzrú vlastnými očami, aj keby sa im vyhrážaly všetky božstvá a postavy, zobrazené na stenách.
Opúšťali mastabu, ani necítiac, ako veľmi sú hladní, lebo od skorého rána nič nemali v ústach.
— Ta sa dostať ! Ta !... — Pochard ukázal rukou na pyramídy, bronejúce v diaľke. — Ta do tých kráľovských hrobiek ... Ta, kde vraj leží veľká Sfinga, hádanka sveta. Kto ju rozlúšti, bude nesmrteľný ...
—... Mnísi vravia, že nikto nevie, kedy vznikla, ale že ju nevytvorily ľudské ruky. Narodila sa so samou zemou...
Umlkli a kráčali ďalej, neschopní opanovaf samých seba, ani odporujúce si city strachu, bezmocnosti a dravej túžby p o poznaní. Rozhliadali sa okolo seba nechápavým zrakom, takmer sa diviac oddielom vojska, stanom, obvyklému táborovému ruchu. Sotva poznaný staroveký svet úplne ich zaujal, schvátila ich nevyliečiteľná túžba : Uzrieť ! Pochopiť ! Vedieť !
Aymar de Layron, pán Cezarey, a Gerard ď Avesnes vošli slávnostne do kráľovho stanu. Od silného dojmu boli bledí v tvári.
— Milostivý pane ! Prišli poslovia sultána a prosia o prijatie.
— Neviete, s čím prichádzajú ? — spýtal sa Ján, snižujúc hlas.
— Pravdaže, vieme. Povedal nám koptský tlmočník. Za opustenie Egypta odovzdajú nám celú Svätú zem a drevo svätého kríža.
Ján svesil hlavu a chvíľku mlčal.
— Povedzte, — riekol napokon naoko pokojným hlasom, — že ich prijmem dnes po západe slnca, keď horúčava klesne. Dotiaľ vezmite ich do stanu a pohostite, ako sa sluší.
Rytieri odišli. Ján si zhlboka vydýchol a prežehnal sa dva razy. Rozostrel ramená. Víťazstvo ! Víťazstvo ! Jeruzalem opäť oslobodený. Svätý hrob znova v kresťanských rukách ! V jeho hlave zrodená myšlienka zaútočiť na Egypt ukázala sa zázračne účinnou. Teplá vlna radosti a hrdosti mu zaliala srdce. On, de Brienne — ako kedysi cisár Heraklius — prinesie medzi sväté múry opätne získané drevo kríža Spasiteľovho. Zabudol na doterajšie útrapy, starosti, nepríjemnosti. Požehnanie Božie sprevádzalo jeho prácu. Za necelý rok bez priveľkých obetí vydobyl dedičstvo Gotfrídovo. Aký milosrdný a dobrý je Pán !
Zvesť o príchode poslov bleskorýchle sa rozletela po tábore a pred stanom bol už stisk. Mlčky sa tlačili sýrski baróni, nosiaci len číre názvy svojich dedičných majetkov, páni na Jerichu, Ramli, Betleheme, Tiberiade. Mali sa teraz vrátiť do miest, vybojovaných svojimi dedmi. Mali sa znova ujať stráženia v nedobytnom zámku Karaku, zvanom Kameňom Púšte, napájať kone v Jordáne... A stáli, hľadiac na kráľa, v mlčaní, ktoré viac hovorilo ako slová.
Zrazu ako keby bol prúd preletel ich telom: napružili ruky.
— Neutratíme tú zem po druhý raz ! Tak nám Pán Boh pomáhaj !
— Čo sa stalo ?! Čo sa stalo ! — vyzvedal sa so záujmom podesta Genuy, prebíjajúc sa zástupom.
— Koniec vojny, — riekol Ján s dôrazom. — Sultán chce odovzdať Svätú zem, ak zato odtiahneme zpod Damiety.
— Prijmete tieto podmienky, milostivý pane ? ...
— Len blázon by ich neprijal. Nám ide o Svätý hrob, nie o Damietu.
Bartolomej Doria očervenel a zahniezdil sa nepokojne.
— Aká škoda, — poznamenal, — že sám legát nemôže sa tešiť z tohto posolstva !
— Osvietený pán legát ešte stále chorľavie. Ale sa nazdávam, až sa dozvie, že ho vezieme do Jeruzalema, vrátia sa mu sily. Tvrdý je to človek, hrdý, ale Krista Pána statočne miluje.
— Oj áno, áno, — rýchlo prikývol podesta. Zvrtol sa a odišiel. Nik si ho viac nevšímal, lebo sa tlačili iní. Služobníctvo i záškodníci. Kušiari a paveziari. Brat František prepchal sa medzi nimi a potiahol rytiera Dzieržka za plášť.
— Brat rytier, — šepkal prudko, — čo sa stalo ?
— Jeruzalem je náš, aj drevo kríža svätého, — odvetil Poliak a odvrátil sa, lebo sa mu oči zarosily.
— Naše, — zopakoval, — sultán sa ich zriekne, len čo odídeme odtiaľto.
— Ó braček !
A kým by to bol rytier spozoroval, František ho objal okolo krku a vrúcne pobozkal. Pán Dzieržek sa nad tým nepohoršil, len slabo zakašľal. František už bežal k Jánovi, objal mu nohy, zahľadiac sa na mužnú tvár kráľovu žiariacimi očami.
— Milostivý pane, je to pravda ?!
— Pravda, braček, — odvetil Ján, kladúc mu ruku na plece. Cítil sa taký šťastný, že mu ešte aj tento podivný smejko bol milý.
Poslovia so sivobradým muftim Ibn Giuzim na čele hlboko sa uklonili, dotknúc sa pŕs, čela a úst na znamenie, že neprechovávajú zradu v srdci, v reči, ani v myšlienkach. Potom si posadali na určených im stolcoch, spokojní, že ich kráľ neuponižuje. Kopt Ben Eliáš, poznajúci latinčinu a používaný obyčajne za tlmočníka, stál za nimi. Ibn Guizi hovoril:
— Voľakedy nebolo nežičlivosti medzi kráľmi Jeruzalema a miláčikmi Proroka. Slávnej pamäti králi Amalrich, Balduin ako aj ich predchodcovia žili v susedskej shode s veľkým sultánom Sal-ed-dinom a jeho otcami. Toto priateľstvo, náležité medzi rytiermi, chce obnoviť vládca veriacich al-Kamil, syn Turanšaha, ktorému sa nik nevyrovná. To mi kázal povedať. Nech sa levom podobní Frankovia vrátia do svojich sídel a nech opustia naše. Dám im zato do vlastníctva Palestínu s hranicami, aké mala tá krajina za panovania mladíka s malomocným telom a orlou dušou.
— Aj drevo kríža svätého, — pripomenul Ján.
— Tak je, ó kráľ. Drevo kríža proroka Ježiša. Poslovia môžu ho prísť prevziať do Damasku...
Ibn Giuzi umlkol a pohladil si bradu na znamenie, že už dohovoril. Ján otváral ústa, aby odpovedal, keď šum pri vchode upútal jeho pozornosť. V odchýlenej záclone stanu zablysla sa červeň. Blížil sa pápežský legát Pelágius, podopierajúc sa o rameno svojho kaplána. Purpur, ktorý zahaľuje celého od hlavy po päty, voľne visí na vychudnutom tele. V zemitom obličaji blčia hnevom čierne španielske oči. Vchádza klátivo, hrozným pohľadom premerievajúc poslov. Ján, aj teraz opanovaný a duchaprítomný, uvoľňuje mu miesto v operadlovom kresle. Ibn Giuzi hľadí na to s nezakrývaným údivom, ostatní s nepokojom. Nevšímajúc si poslov, kardinál sa obracia k Jánovi:
— Kto vás splnomocnil prijímať poslov bezo mňa, ktorý som tu najstarší a svätým Otcom určený za vodcu ?
— Mal som na to právo, — odpovedá Ján, — ako zastupujúci Vašu Osvietenosť za choroby.
— Už mi je lepšie.
— Nič som nevedel o tom. A nedávali sme skôr vedieť, lebo sme chceli potešiť Vašu Osvietenosť už hotovou dobrou novinou.
Kardinál sa smeje uštipačne.
— Akáže je to novina ? Hovorte ! Lebo niečo som už o nej počul a vôbec sa mi nezdá dobrou !
— Sultán, — shrnuje nakrátko Ján, — ponúka trvalý pokoj, ochotný je odovzdať Svätú zem s hranicami, aké mala za Balduina IV., ako aj drevo kríža svätého, ak ustúpime z Egypta.
— A vy, slepí, chcete na to pristať ?
— Vybrali sme sa na túto výpravu, aby sme znova získali Svätý hrob.
— Získali — na trvalo !! Na trvalo, rytier de Brienne, jeruzalemský král ! Zabezpečiť sa v nej navždy, naveky ! To sa nedosiahne bez Egypta, odkiaľ islam čerpá svoje bohatstvo a moc. Nepohneme sa odtiaľto, kým sa nezmocníme Alexandrie a Damiety.
Ticho zavládlo v stane, počuť len zrýchlené dýchanie. Jedine starý veľmajster templárov prikyvuje hlavou s uspokojením. Ako templár je síce zriedkavo pokojným človekom, rehoľa pod jeho správou veľa stratila zo svojej niekdajšej výbojnosti a vplyvu, predsa ostáva verný zásade: najhoršia vojna s pohanmi je lepšia ako pokoj.
Ben Eliáš skláňa hlavu. Prv ako by zopakoval ukrutné slová, v myšlienkach zabieha k svojej rodine v Damiete. Týmto si možno vysvetliť, že na chvíľku prestáva byť neosobným tlmočníkom.
— Vaša Osvietenosť, — vyráža z neho mizernou latinčinou, — vojna je strašná vec. Kresťania nemali by chcieť vojnu.
— Nie som odkázaný na tvoje rady, — pyšne ho okrikuje Pelágius. — Rob to, načo ťa sem zavolali !
Ben Eliáš teda opakuje. Ibn Giuzi sa hniezdi v kresle, rozhorčeným zrakom hľadá Jána. Ján však odvracia oči. Poslovia bez slova vstávajú, klaňajú sa, odchádzajú.
Kardinál Pelágius cíti sa vyčerpaný, oslabený nesmiernym napätím, ale je spokojný. Prišiel ešte včas. Bez neho baróni boli by sa dali nachytať na pohodené vnadidlo, pokladajúc ho za milosť ! Pekná milosť ! Dobytie Damiety je otázkou niekoľko mesiacov, a mali by odtiahnuť !
—... Baróni chceli prijať pokoj a opustiť Egypt, — vysvetľuje svojmu sekretárovi Scholastikovi.
Učenec stojí ako do zeme vrytý.
— Opustiť Egypt !? Teraz ?! Veď je to strašné, Vaša Osvietenosť !
— Všakže ? Taký knihomoľ, nič nevediaci o živote, ako si ty, Scholasticus, chápe, že by to bolo strašné, a baróni nemohli pochopiť ! Eh, netreba sa diviť. Oni nič nechápu.



VIII.
PRETIAHNUTÁ STRUNA.


Pravdu povedal Ibn Giuzi, že hlad je silnejší ako ľudské sily. Premôže každého, povalí najsilnejšieho.
Na kostru vychudnutý Džemal ed-Din, nedbanlivý veliteľ, čo neprezrel včas sklady potravín, dôverujúc prefíkanému Bar Izaakovi, píše posledný list sultánovi.
Tento list už neodnesie verný Abdulah, potápač. Frankovia ho vysliedili a chytili do siete. Chyteného priviazali na katapultu a ako krvavú miazgu poslali na múry. Odvtedy ustavične roztiahnuté siete pripravily im ešte inú bolestnú stratu. Mohamedáni vhadzovali povyše do rieky pobité voly, ťavy, barany a postarajúc sa o neviditeľných plavcov, púšťali ako zdochlinu s prúdom. Tak púšťali, aby plávaly popri pevnosti nocou a tam z nárožnej bašty neraz sa podarilo vytiahnuť ich bosou nohou. Teraz tá pomoc prestala. Jediné, čo pláva riekou, sú mŕtvoly, vyhadzované z mesta. Po ich počte a stupni schudnutia vidia obliehajúci, aké pokroky robí hlad v meste. So dňa na deň očakávajú, že sa pevnosť poddá.
Telá sa vyhadzujú, hoci pre pravoverného mohamedána hrozné je vedieť, že nebude odpočívať riadne v hrobe, lebo mu ho nemá kto vykopať. Ani za štyridsať kusov striebra nenájdeš človeka, ktorý by vykopal jamu, hoci najplytkejšiu. Podobne možno núkať dvojnásobnú váhu zlata za hrsť ryže, datlí alebo múky. Niet, niet.
V nedostatku potápača list priväzujú k strele a púšťajú ďaleko za čiaru Frankov. Azda ho niekto z veriacich zbadá, zdvihne a zanesie sultánovi.
Džemal ed-Din píše:
... Začiatok dňa bol proti nám a ostal aj zapadajúci deň.
Prihovárajú sa Ti, vládca veriacich, vládca, nemajúci rovného na zemi, obyvatelia mesta, ktoré kedysi bolo šťastné a prekvitajúce, dnes však skonáva v opustenosti. Ale ani v hodine smrti sme ti neprestali byt verní. Naša vernosť je ako muškát, ktorý či v malom či vo veľkom okruhu zachováva tú istú vôňu.
Vládca veriacich, ak môžeš, poponáhľaj sa nám na pomoc alebo daj znamenie, že dovoľuješ poddať sa nepriateľovi.
Lebo ruka naša nie je už schopná zdvihnúť meč a neostalo nám dosť síl, aby sme vydali ston. Niet už pre koho brániť múry. To je posledný náš hlas.
List, priviazaný k svižkej strele, nedostal sa do rúk sultána. Zachytili ho Frankovia.
Kázali všade hľadať Ben Eliáša, aby im tlmočil obsah. Ale Ben Eliáša nikde nebolo. Hovorilo sa, že sa utopil v zúfalstve, keď uzrel plávať po rieke mŕtvoly svojich detí, vycivených od hladu.
Posledný list Džemal ed-Dina nikto neprečítal.
V septembri roku 1219 páni de Joinville, de Hainaux a ď Avesnes vliezli jedného dňa do nárožnej veže. Všímali si ju oddávna, lebo stanovisko mali naproti, a zbadali, iže od dlhšieho času nikto sa nezjavoval ani v strelniciach, ani na chodbách a ani svetlo nehorelo. Vládlo v nej ticho ako v hrobe. Rytieri, odporúčajúc sa do ochrany archanjela Gabriela, svia-zali šnúrami rebríky a pristavili k veži. A vošli. Najprv tí traja, potom za nimi dvadsiati. Na hornom poschodí veže, pri dávno vyhasnutom ohnisku na dávanie svetelných znamení sedel kostnatý chlap a hľadel na nich nevrlo. Ešte dýchal, ale hýbať sa už nemohol. Sotva sa ho dotkli, už nežil. Dvaja podobní umrlčí ležali dolu. Vyhasiac ich život, zavreli sa rytieri vo veži a čakali do rána. Keď svitlo, vyvesili na štíte zástavu jeruzalemského kráľovstva a s krikom a holým mečom vyrazili na ulicu.
Hľadali nepriateľa, očakávali ho. Ale nepriateľa nebolo. Nič nenarúšalo prenikavé ticho, v ktorom sa ich vojenské kroky rozliehaly ako hrmot. Nebolo nepriateľa, zato všade, kde len pozreli, na uliciach, na dvoroch, v pekných a bohatých domoch ležaly mŕtvoly a mŕtvoly. Boly tak vyschnuté, že sa ani nerozkladaly. Pražiace slnko vyžralo z nich zvyšky tkanív, ktoré nestrávil hlad. Ležaly jedny na druhých v podobe kostier, potiahnutých hnedou kožkou. Široko otvorené suché oči ako by boly hľadely a niečo očakávaly. A v celom meste nebolo počuť živého hlasu. A v celom meste nebolo živého stvorenia. Ani vtáka, ani mačky, ani potkana, ani psa, ani jašteričky. Nebolo ani rastlín. Zo stromov objedli najprv kôru a lístie, potom požuli samotnú miazgu, vytrhli korene zo zeme.
Zmätení, zhrození rytieri otvorili brány a vojsko začalo vchádzať. Vchádzalo a mlklo, zachvátené hrôzou. Nikdy nikto nič podobného nezažil, nevidel. Obyčajne inak vyzerá dobytie mesta ! Najprv útok za útokom. Obliehacie veže škripia, barany hlucho drvia, sype sa prach a rumy, letia vrhy, oheň, vriaca voda, kamene a strely. S oboch strán rozpaľuje sa zaťatá zúrivosť. Konečne sú múry dobyté. Víťazi vtrhujú do hradu. Prebehujú ulicami, omámení zápachom krvi, kúpu sa v nej, vraždia s rozkošou. Keď ich ošiaľ vraždenia pominie, delia korisť, potom odpočívajú, potom spievajú ďakovné Te Deum. Takto býva obyčajne, to je pochopiteľné.
Ale vchádzať do mesta mŕtvol! Dobýjať cmiter ! Je to nemilé a hanebné. A nevysvetliteľná hrôza sviera srdce a akosi strašno sa cítia dobyvatelia Damiety. Prvé posilnenie Latincov v Egypte je nesmierne dôležitou udalosťou. Vo Francúzsku, Taliansku, Anglicku, Nemecku budú na tú zvesť vyzváňať na zvonoch, a tu nik necíti opojenie. Akosi ťažko sa možno tešiť, ťažko byť pyšným.
Len kardinál Pelágius je rád. Ze tí všetci úbožiaci pomreli, ktože je vinný ? Mohli sa poddať. Prečo sa nepoddali ? Damieta je dobytá — to je najdôležitejšie... Je už temer úplne zdravý a prechádzajúc koňmo cez ulice ako červená socha, vydáva rozkazy. Poodstraňovať a vyviezť mŕtvoly, doviesť do opustených domov osadníkov. Môže sa hlásiť, kto chce. Kopti, Arméni, Židia, ba aj mohamedáni. Bohatstvo Damiety je známe, ochotných ľudí je teda nadostač. Predovšetkým Genuanci. Ako by len na to čakali, prichádzajú početne s rodinami, so služobníctvom, zakladajú svoje stanice, vymáhajú si výsady. Benátčania tiež by sa radi osadili, ale podesta včas pripomína kardinálovi hanebnú účasť benátskych armátorov na tragédii detskej križiackej výpravy. Po takom zločine vrahovia neviniatok mali by mať osoh z dobra, vydobytého križiakmi ?
Detská križiacka výprava ! Po prvý raz ju spomenuli, aj to preto, aby odbili konkurenta. Hoci sa len nedávno odohrala, pred necelými štyrmi rokmi, nikto sa už na ňu nepamätá. Zavrely sa kruhy života, zastrely spomienky. Azda už len poniektoré matky plačú, azda ešte polobláznivá pani de Trevi cestuje po krajine, žalostne volajúc: — Ratujte ! Ratujte deti !
Jednako legát, uznajúc za správnu poznámku podestovu, zabraňuje Benátčanom osadiť sa v Damiete.
Sultán al-Kamil celé dni nehybne vysedáva v svojom čarodejnom paláci v Káhire a ponuro rozmýšľa. Ani nie tak o Frankoch ako skôr o Bibarsovi. Nenávidí toho Turka. V jeho prítomnosti prestáva sa cítiť pánom, nemôže premôcť strach. Keď Bibars s ním hovorí, sultánovi sa zdá, že veliteľ vojska ohmatáva ho očami, hľadajúc na krku, na hrudi príhodné miesto, aby ho pichol dýkou. Aj to sa mu zdá, že nielen vojaci, ale aj dvorania, otroci, hodnostári, služobníctvo, slovom všetci viac počítajú s Bibarsom ako s ním, vládcom veriacich. Ako pokorne, ako rýchlo sa skláňajú, keď vchádza! Bolo by treba Bibarsa čo najskôr zabiť. Ale nie je to ľahko. Prečo je tak ľahko poslať na smrť hoci tisíc ľudí a tak ťažko jedného Bibarsa ? Nuž preto, že nevedno, kto by vykonal vraždu. Iba ak sám sultán. Sám. Vlastnoručne. A sultán sa bojí. Bibars je urastenejší, mocnejší od neho. Iste by skôr vykonal pohyb a zabil sultána. A poverif niekoho iného touto úlohou nemožno. Veď komuže by sa dalo zdôveriť ? O kom by sa dalo myslieť, že nepôjde k Bibarsovi a neupovedomí ho o prijatom rozkaze ? Sultán nedôveruje nikomu. Ibn Giuzi je jediný, s ktorým by mohol úprimne hovoriť, ale ten odcestoval do Damasku posúriť pomoc. Ibn Giuzi by nezabil Bibarsa, ale kto vie, azda by sa podobral získať u Starca Hôr spoľahlivé osoby, ktoré by odstránily opovážlivca ? Starec z Hôr by nesklamal. Aká škoda, že Ibn Giuzi odcestoval ! Na Alaha ! A ak Bibars predstihol už sultánov úmysel, ak ho už uskutočnil a vyslaní Izmaeliti sú už medzi nevoľníkmi ? Pri tejto myšlienke pot steká po čele vládcu veriacich, ktorý nemá sebe rovného.
Keď ho tieto myšlienky odvšadiaľ príliš svierajú, keď sa al-Kamil cíti antilopou, obkľúčenou levmi a hyenami, zablysne mu v hlave: utiecť ! Odhodiť všetko, sadnúť na koňa a utiecť z Káhiry. Ale hneď sa ozýva rozvaha. Je synovcom Saladina, veľkého sultána. Nemôže hanbu priniesť na rod Ajubitov. Čo si teda počať ? Azda ... pokoj !
To je jediné východisko. Pokoj za každú cenu. Keď ho uzavrie, môže sa vybrať hoci na návštevu k Frankom, môže vyraziť bratom na pomoc, môže jednoducho odísť do niektorého zo isvojich vzdialenejších zámkov. Pokoj ! ...
A neupovedomujúc o svojom rozhodnutí nikoho, vysiela nové posolstvo. Vedie ho správca dvora Ibn Džalila. Podmienky, ktoré má zaniesť Frankom, sú neslýchané, ohromujúce. Ponúkať ich môže len človek, žijúci v smrteľných úzkostiach, strácajúci rozum a ducha. Za cenu pokoja, okamžitého trvalého pokoja sultán odovzdá Frankom Damietu, Svätú zem, drevo kríža a zaväzuje sa platiť štyridsaťtisíc bezanov ročite...
Nikdy ešte nijaký sultán neuzavieral podobný pokoj, nie div teda, že kardinál Pelágius žiari. Zdravie sa mu vrátilo úplne. Prijíma poslov s plnou nádherou, zahalený purpurom, sediac na tróne v niekdajšom sultánskom paláci Damiety. Povala veľkej sály je klenutá v kopulu, ovinutá vencom okien. Okná sú vyplnené vyrezávanými kryštálmi smaragdovej a ametystovej farby. Preniká cez ne čarodejné a tajomné svetlo. Steny, vykladané slonovou kosťou, mihocú sa ako drahocenná škatuľka. Ján de Brienne sedí vedľa legáta v nižšom kresle, ostatní rytieri stoja dookola.
Legát, vypočujúc posla, obracia sa k nim.
— Hľa, čo som dosiahol, páni baróni. Nedopustil som, aby ste spáchali omyl pred pol rokom. Viem, čo sa vtedy o mne hovorilo, videl som, ako ste na mňa hľadeli. Ukázalo sa, kto mal pravdu. Malomyseľní a bojazliví, či ja.
Hľadí zvysoka, opájajúc sa svojím triumfom. Ten jeruzalemský kráľ, tí rytieri, ktorých nevinne tupí, ako ho musia nenávidieť. Nestará sa o to. Musia poslúchať, lebo jeho dôvody boly dobré. On zvíťazil.
Obracia sa k tlmočníkovi.
— Naozaj som vďačný sultánovi, že úprimne túži po pokoji. Jeho podmienky jednako nemôžem prijať.
Za všeobecného úžasu pokračuje:
— Ak nám sultán raz navždy odstúpi celé pobrežie, zvané Deltou, uzavriem s ním pokoj bez otáľania.
— Pretiahnutá struna praská ... — hovorí polohlasno Ján de Brienne.
— To isté ste hovorili predošle. Ja neustúpim. Ak sultán odovzdá Damietu, odovzdá aj ostatok.
— Celé pobrežie, — opakuje energicky poslom. — Vráťte sa s tým k sultánovi.
Al-Kamil netrpezlivo očakáva návrat Džalila. Káže ho hneď voviesť.
— No čo ? — spytuje sa, trasúc sa od netrpezlivosti.
Ibn Džalil padá na tvár.
— Chcú celú Deltu, vládca veriacich. Chcú celú Deltu !
— Zahyň, pes ! ... — V záchvate hnevu sultán zlatým buzogáňom rozdrúzgal lebku ležiaceho. Nech neostane nažive človek, ktorý vie, ako sa sultán nesmierne uponížil.
Nevoľníci rýchlo vynášajú chvejúce sa telo. Al-Kamil vydychuje s poľahobou. Ten výbuch hnevu dodal mu odvahy. Ešte má silu v ramenách. Keby sa dalo podobne roztrieskať hlavu Bibarsovu ! Prekliati, neverní psí ! Pohrdli jeho prosbou ! Chcú celú Deltu ! Celú Deltu. Tak isto by mohli žiadať jeho, Kamilovu hlavu... Čím by bol Egypt bez Delty !? Skutočne, satan v nich väzí. Satan pýchy a zloby. Nikdy viac sa už sultán na nich neobráti. Nikdy ! Vytrezvel. Všetko radšej než pokoj s Frankmi ! Nenechá im Damietu, bude bojovať, kým ich nevyženie z Egypta. Porovnávajúc Bibarsa s nimi, zdá sa mu menej hrozným, nenávistným. Akokoľvek, je to vlastný človek, pravoverný mohamedán. Vyznavač Proroka. Nie nečistý pes ako tamtí. Vojna im, vojna, do posledného dychu, do úpadu !
A od dlhého času po prvý raz posiela po Bibarsa, hlavného veliteľa. Hovorí s ním vladársky. Neuvažuje, načo hľadí a čo si myslí tamten. To je vedľajšie ! Najdôležitejšie je: Ako poraziť Frankov ?
— To je hanba, že sedia tam dosiaľ, miláčik Proroka, — prisviedča Bibars. Je zarazený zmenou, viditeľnou u svojho vládcu. Či mu prišly nejaké zvesti ? Či sa blíži al-Muzaam ? Bude teda treba odložiť ctižiadostivé plány na neskoršie...
— To je hanba, miláčik Proroka, — opakuje. — Počul som, ó vládca veriacich, že si ráčil vlastnou rukou zabiť Ibn Džalila. Priveľká česť pre toho mizerného šakala.
— Zabil som ho, — odpovedá ľahostajne sultán, — lebo mi radil, aby som Damietu ponechal Frankom ...
Kardinál Pelágius svoľuje prijať brata Františka a ho vypočuť. Cíti sa takým šťastným a spokojným, že v svojej láskavosti ochotne obetuje niekoľko chvíľ na rozhovor s prostým človiečikom.
František pozdáva sa menším, všednejším, biednejším než obvykle. Sadá si na zem k nohám kardinála.
— Najdôstojnejší pán legát, — spytuje sa, — je to pravda, že poslovia sultána znova ponúkali pokoj, a vy ste ho odmietli ?
— Odmietol som, — prisviedča kardinál. — Víťazstvo chcem doviesť do konca.
Podozrivo sa díva na Františka a zostra sa ho pýta:
— Kto ťa poslal s touto otázkou ?
— Mňa ? Nik ma neposlal. Sám som prišiel poprosiť vás, najdôstojnejší pane, aby ste to nerobili. Víťazstvo je už predsa dosiahnuté. Sultán odovzdá Svätú zem.
— Ba ešte pridá k nej Damietu. Ale ja chcem celú Deltu. Všetky prístavy ! Až vtedy bude Svätá zem bezpečná, islam zdrúzganý a cirkevný štát veľký... Vieš, čo znamená veľkosť cirkevného štátu ? Silu a moc Cirkvi.
— Toľko ľudí, toľko ľudí pomrelo v Damiete !!
— To boli pohani.
— To práve. Umreli, nedozvediac sa o Kristu Pánu. Zatratili sme ich duše. Umierali od hladu. Malučké detičky vysychaly ako lístie za sucha. Matky hľadely na ich muky, kým saimy neskonalý... Umierali všetci dlho, bez útechy a nádeje. A to z viny kresťanov ! Kresťanov ! A teraz majú hynúť ďalej ?!
Och, dosť toho fňukania ! Legát ťažko panuje nad sebou, aby nevyhodil bedákajúceho hlupáčika. Opanúva sa s ohľadom na svätého Otca, ktorý si ho váži. A zomrelý pápež Inocent v hodine smrti chcel mať pri sebe tohto bedára ! Ináč kardinál Pelágius nie je zlý človek. Čo robí, robí v dobrej viere. Snaží sa teda upokojiť a poučiť úbožiaka.
— Obete, — vysvetľuje trpezlivo, — musia byť, keď ide o veľký cieľ ...
— Veď cieľ je už dosiahnutý !
Legát svrašťuje husté obočie.
— Počúvaj, keď hovorím, bedár. Už som povedal, že preto, aby Svätá zem mohla byť slobodná a bezpečná, treba oslabiť islam a posilniť cirkevný štát. Tieto tunajšie bohaté prístavy, táto zem nebude ničia, jedine pápežská, rozumieš ? Vďaka tomu svätý Otec stane sa pánom, ktorý sa vyrovná najsilnejším cisárom. Bude môcť vnucovať svoju vôľu, nepočítať s nikým okrem Boha, bude môcť skloniť pyšné krky veľmožov, ustanoviť sa za najvyššieho sudcu vo veciach pozemských. Odmeňovať alebo trestať. Najmä toto. Ktože sa už dnes bojí kliatby ? Ale keď Svätá stolica bude mať silnú armádu a flotu, keď bohatstvo Egypta posilní jej pokladnicu...
František v zúfalstve zakryl si tvár rukami.
— Kristus Pán nič nemal a Petrovi nekázal sa uchádzať o svetskú moc !
— Ale ho ustanovil za skalu, a čože je skala na zemi, ak nie sila ? Kázal mu žiť a účinkovať medzi ľuďmi, nie medzi anjelmi. Preto myslieť a stavať treba po ľudsky, po zemsky ...
— Prikázal nám, aby sme boli dokonalí ako On sám a aby sme Ho vo všetkom nasledovali ! A evanjelium...
— Smiešny rojko, myslíš si, že slovami evanjelia opanuješ svet ! Ukrižovali by Cirkev, ako ukrižovali Pána ... Ktože dnes počíta so slabým ? Slabý nepremôže zlo ...
Mocný a bohatý je slabý a nič nepremôže. Lebo vždy sa nájde mocnejší od neho, ktorý ho zdolá a porazí. Ten však, čo vo význame tuzemskom nič nemá a celý sa odovzdal Pánu, je nepremožiteľný, lebo Boh stojí za ním.
— Boh pomáha tým, čo sa aj sami vynasnažujú, nie však slabochom. Sme Cirkvou víťaznou a bojujúcou. Kráčame vpred, nepočítajúc s obeťami, pokladajúc to za svoju povinnosť. Treba premôcť všetko, čo nechce myslieť podľa príkazov Cirkvi. Zničiť pohanstvo, vyvýšiť vieru opravdivú !
— Zničiť pohanstvo, ale nie pohanov ! — volá František plačúc. — To sú naši bratia ! Či boli vinní ? Nikdy nepočuli o Kristu Pánu ... Poznali len svojho proroka. Verili v neho, ako vedeli... Boli medzi nimi dobrí a nevinní ľudia. Rozprávali mi o dobrotivom šejkovi Hassanovi, ktorý súc zámožný, odovzdával všetko chudobným a rozdal, čo len mal, a umrel od hladu ako všetci...
Ale Pelágius dosť má už tých rečí. Škoda slov. Ináč kaplán oznámil pred chvíľkou, že šľachetný Bartolomej Doria, podesta Genuy, prišiel do paláca. Legát odpravuje rukou uplakaného Františka. Podesta vchádza. Je akýsi menej vznešený, menej sebavedomý ako obyčajne.
— Dozvedel som sa o odpravení posolstva, — začína bez úvodu, — aká škoda, že som neprišiel skôr, aby som odradil Vašu Osvietenosť od toho kroku !
— Urobil som, čo som pokladal za primerané, — hovorí zvysoka kardinál a nebol by som konal ináč.
— Vaša Osvietenosť ! Dostal som od svojich ľudí zvesti, o ktorých ešte sultán nevie ... nik nevie ... Zvesti vážne ...
— Akéže ? Hovorte !
— Mongoli, zanechajúc Bagdad, smerujú na Rusko. Bunčuk vojny pred stanom Subutaja ostal zapichnutý po západnej strane.
— Mongoli idú na Rusko !
Nevedieť skrze koho sa táto zpráva rozširuje medzi rytierstvom. Nie všetci rozumejú jej hrozný význam. Najväčšmi je rozrušený pán Dzieržek.
— Beda ! — hovorí. Bolo treba legáta donútiť, hoci sa vzbúriť, ale pokoj uzavrieť, Svätú zem zpät dostať a čo najskôr sa domov vrátiť...
— Ako to ? — spytujú sa iní. — Rusko je predsa tiež kdesi v Ázii ? Nikdy sme o ňom nepočuli... To jedno je zle, že sa sultánovi uľahčí...
— Rusko nie je v Ázii ! Z Ruska do Uhier nie je viac ako štyri dni cesty a s Poľskom spoločná hranica. Rusi sú naši susedia. Beda ! Beda !
A hoci toľko rokov uplynulo, čo opustil rodný kraj, lahodne zakvitnuté nivy zjavily sa mu pred očami ako živé. Len nedávno rozprával o nich Františkovi, nuž sovrelo sa mu srdce prenikavou predtuchou.



IX.
ON ŤA POZNÁ.


František dojemne sa rozlúčil s bratom Iluminátom a Cézarom, ktorý ho s plačom prosili, aby ostal alebo im dovolil ísť, a rýchlo vykročil, hluchý na ich prosby. Šiel tak smelo a pokojne, že sultánskym strážam ani na um neprišlo sa spýtať, akým právom ide. V svojej vyblednutej, chatrnej kutni, šatke, zaviazanej na hlave, vyzeral ako derviš alebo ako pomätený, a pomätenec je mohamedánom svätý. Toto presvedčenie vzrastá, keď sa približuje k nim a so žičlivým detským úsmevom sa spytuje: — Káhira ? Malik (kráľ)? Soldan (sultán)? — jediné slová, ktoré vedel po arabsky. Smejúc sa ukazovali mu smer a kráčal, rozpaľujúc si nohy na rozhorúčenej zemi.
... Soldan ? ... Soldan ?...
Pomaly sa dostával dopredu. Tu felah poslednými silami ťahá svoj kolovrat a treba mu pomôcť. Tam sa bavia deti, pekné arabské deti, zohyzdené rojmi múch, sadajúcimi im okolo očí. František odháňa muchy a hladká ich hlavičky, čierne ako smola. Prechádzajú popri ňom oddiely Beduínov, potulujúce sa po okraji mesta v nádeji, že niečo ulúpia. Ich supie hnedé tváre vykukujú zpod čiernych alebo bielych šatiek, divo mihotajúc bielkami očí. Neprepustili by živého nijakého cudzinca, lež nezabŕdnu do derviša. Keď hľadí na nich, usmievajúc sa po svojsky, prikladajú ruky k ústam na znamenie pozdravu. Ich drobné, lež nevysloviteľne krásne kone rozvírujú kopytami prach. Keď preletia, z oblaku prachu vynára sa trpezlivý oslík-vodca, vedúci dlhý rad kolíšucich sa tiav. Čierno odeté ženy so zahaleným obličajom vracajú sa od studní, nesúc na hlave veľké hlinené amfory. František hľadí na to všetko so zvedavosťou. Zaujíma ho každá vec, usmieva sa na všetko. Necíti sa cudzincom, nepriateľom. Svet, ktorý ho obkľučuje, nie je síce kresťanský, no nie menej je božím svetom. Boh ho stvoril a on čaká na Dobrú novinu. A František má nesmiernu chuť tu ostať, naučiť sa ich reč a rozprávať týmto ľuďom o Pánovi.
Nateraz pozná však len dve slová: Malik !? Soldan ?!, ktoré vykrikuje, kedykoľvek sa obáva, že si zmýli cestu.
Pred sultánsky palác slobodno prísť každému dervišovi, ťažšie je dostať sa dovnútra. Stráže nepúšťajú Františka. Nijako sa preto netrápiac, sadá si pokojne pod múrom, vystierajúc si s uľahčením rozbolené nohy.
Sultán sa práve vracia z prechádzky. Jeho šata a turban jagajú sa od klenotov, klenotmi je posiaty aj konský postroj a prikrývka. Húf žobrákov, dervišov beží za koňom, kričiac a vytŕčajúc ruky.
— Soldan ! Soldan ! — volá silno František.
Cudzia výslovnosť upútala sultánovu pozornosť.
— Ktože je to ? — spytuje sa veliteľa stráže, ktorý sa ukláňa pred ním.
— Ó vládca veriacich, nemajúci sebe rovného ! Akýsi chudobný pútnik túži vidieť tvoj obličaj. Prišiel zďaleka, pozri na jeho nohy. Prišiel azda zo samej Mekky. Alah sputnal jeho reč a nevie nič iného povedať, len tvoje meno.
Al-Kamil je Ajubitom, synovcom veľkého Sal-ed-dina, preto, ako všetci jeho rodu, nie najhoršie pozná latinčinu, pokladanú za nevyhnutné doplnenie vzdelania vládcovho. Bystrým zrakom premeriava cudzieho pútnika.
— Derviš, neprišiel si náhodou z kresťanského tábora ?!
— Oj, áno, áno ! — skríkol František natešený. — Odtiaľ som prišiel k tebe, vznešený sultán !
— Hneď som si to myslel. Ha, hlupáci ! — obrátil sa po arabsky k stráži. — To je ďaur.
— Ďaur !?
Dvaja čaušovia priskakujú so strán. Holé jatagány v zuboch, dravo rozpäté ruky. Sultán ich zastavuje kývnutím ruky.
— Nechajte ho nateraz, len strežte každý jeho pohyb. Chcem sa najprv dozvedieť, prečo prišiel.
Čierny otrok zohýna sa v drieku až po samú zem. Sultán kladie si nohu na jeho chrbát a sosadá s koňa. Keď vchádza do paláca, František ide za ním. Hneď za Františkom dvaja čaušovia s nožami v zuboch. Sultán rozkladá sa pohodlne na nízkej pohovke. František si sadá naproti na zem.
— Poslali ťa, aby si ma zabil alebo očaril ? — spytuje sa pohŕdavo al-Kamil.
František potriasa hlavou.
— Zabiť ťa, pán sultán ? Ó nie ! A nikto ma neposlal. Sám som prišiel.
— Načo ? — V hlave sultána skŕsa domnienka, že to bude špehún. Zradí úmysly Frankov za zlato. — Hovor, čo mi chceš povedať ! Ak to bude vážna vec, odmením ťa štedre.
— Vec je neobyčajne vážna a veľkú odmenu očakávam od teba, vznešený sultán ! Chcel by som, aby sa skončila vojna. Prosil som včera nášho ctihodného vodcu, legáta svätého Otca, aby uzavrel pokoj a urobil koniec bojom. Lebo srdce nemôže už zniesť toľkú krutosť a náš Pán nakoniec stratí trpezlivosť. Ctihodný legát nechcel ma poslúchnuť, prišiel som teda k tebe.
S pocitom sklamania díva sa al-Kamil na smiešnu, skrčenú postavu na zemi. Teda ani vrah, ani špehún, ale blázon ? A čo, ak sa ľstivo pretvára ? Hodno sa spytovať ďalej.
— Čože si mám počať s hlavatosťou vášho vodcu ? Mám azda odstúpiť Frankom celý Egypt a odísť so svojím ľudom na púšť, aby sme tam zahynuli hladom ?
— To by nebolo spravodlivé, — odpovedá František vážne. — Egypt je vaším krajom, pán sultán, a nik vám ho nemá právo ibrať. Musíš však urobiť inú vec, veľmi spásonosnú a užitočnú, a ktorá tiež zamedzí vojnu ...
— Čo to má byť ? — spytuje sa al-Kamil, horiac zvedavosťou.
— Prijať kresťanskú vieru, — vysvetľuje František s prostotou.
Sultán vybuchuje smiechom. Nikto z prítomných nerozumie, o čom sa rozprávajú, preto s údivom hľadia na ten výbuch veselosti. Keby z prítomných vedel niekto latinsky, musel by dať zabiť odvážneho prišelca, osmerujúceho sa vyslovovať podobné rúhania. Keďže takého medzi nimi niet, môže pokojne povoliť svojej zvedavosti, lebo je človekom oveľa složitejším, než sú janičiari a mameluci, ktorí ho obkľučujú.
— Prijať kresťanstvo ? — spytuje sa zdĺhavo. — Ja poradím niečo lepšieho: vy prijmite islam, pokloňte sa Prorokovi, a vojna sa rovnako skončí.
Teraz zasa František vybuchuje srdečným smiechom.
— Akože by to mohlo byť, pán sultán, veď naša viera je pravá, nie vaša. Ktože by zamieňal lepšie za horšie ?
Znova slová, aké neslobodno povedať v prítomnosti pravoverného mohamedána. Al-Kamil mimovoľne prebehne zrakom po tvárach družiny. A ak niekto porozumel ? Ale tváre sú ľahostajné.
Uspokojený pokyvuje hlavou.
— Tvoja viera má byť teda pravá, moja nie. Ako mi to dokážeš ? Nemôžem sa zriecť viery otcov na uistenie ledajakého prišelca, čo sa sám vykĺzol z tábora !
To je pravda. František uznáva správnosť tejto poznámky. Ťažko, aby sultán uveril jeho slovám.
— Skutočne, som najchatrnejším, najmizernejším sluhom nášho Pána. Jednako Jeho moc je taká veľká, že ak bude chcieť, bude vedieť preukázať svoju veľkoleposť aj skrze taký biedny nástroj ako som ja ...
— Nechže preukáže. Čakám.
Sultán sa pohodlne roztiahol na poduškách. Cítil sa naozaj veselo. Znamenitá zábava s týmto bedárom !
— Čože mi ukáže tvoj Pán ? — zopakoval.
— Náš Pán môže urobiť všetko, čo len chce. Môže spraviť, že sa zem rozstúpi pod našimi nohami alebo nebo spadne na hlavy. Môžeš, sultán, dať pripraviť veľký oheň a mňa vhodiť doň, a On, ak bude chcieť, zariadi, že vyjdem bez úrazu...
— Na Alaha! — riekol sultán, prižmurujúc oči. — Dostávam chuť urobiť to ...
— Urob teda.
— Nebojíš sa ?
— Nebojím sa, lebo Pán môj je nado mnou a nič sa mi nestane, čo by mi nebol určil a čo by som si nebol zaslúžil, a čo mi určí, prispôsobí to mojim silám... Nebojím sa, ale prosím, vznešený sultán, a tak to bude spravodlivé, nech so mnou vníde jeden z tvojich ľudí. A nech ten zhorí, ktorého viera je nepravá, a nech ten vyjde, ktorého viera je dobrá !
Sultán sa obrátil k svojim ľudom.
— Tento derviš rozpaľuje moju zvedavosť. Vraví, že je ochotný vojsť do ohňa spoločne s jedným z vás a takýmto spôsobom bojovať o to, ktorá viera je lepšia. To by mohlo byť zábavné ... No, kto z vás prijme vyzvanie ?
Počúvali so vzrastajúcim nepokojom. Či sultán žartuje ? Či hovorí vážne ? Odťahovali sa nespozorovateľne jeden za plecia druhého.
— Vládca veriacich ! — zvolal šejk al-Atir, — nie sme derviši !
— Zavolajte teda niektorého derviša !
Dvaja otroci cvalom odbehli. Sultán pozrel na Františka, bezstarostne držiaceho v rukách svoje chudé, zodraté päty.
— Derviši o chvíľku prídu. Nesmieš už nič odvolať.
— Neodvolám. Budem šťastný, ak ťa podobná skúška presvedčí, pán sultán.
— Môžeš zhorieť ...
— Môžem. To bude znamenať, že ťa chce náš Pán osvietiť iným spôsobom, bez môjho mizerného prostredníctva.
— Život sa ti tým nevráti.
— Náš Pán v svojom milosrdenstve dá mi večný život, lebo pre Jeho slávu zhyniem.
— Nebude milé zvŕtať sa predtým v plameňoch, čo ?
— Náš Pán horšie trpel za nás. Budem trpieť pre Neho aj ja.
— Váš Boh trpel? — zdvihol sultán obočie pohŕdavo, pohoršený.
— Ó veľmi trpel. Väčšmi, než možno zniesť, a zato Ho milujeme. Kto iný by to urobil ?! On, Boh, Pán všetkého, život svoj dal za nás, choroby na seba prijal, bôle naše On odnášal, zranený bol pre naše zlosti, umučený pre naše nepravosti a Jeho sinosťou boli sme uzdravení... Preto Ho musíme milovať väčšmi, než všetko na svete. Matka k deťom nemá toľko lásky ako On k nám, hriešnym ľuďom !
Správne teda, keď ho milujete. Ale prečo mám veriť v neho ja, za ktorého on nič neurobil ?
František onemel po týchto slovách.
— To isté zrobil, čo pre každého z nás ! — zvolal napokon.
— Ale ja nič o tom neviem.
— Zato On vie o tebe, sultán. A miluje ťa.
— Mňa ?!
Si Jeho dielom, Jeho milovaným dieťaťom... Lebo v Jeho očiach niet lepších ani horších. Každý je rovnako prachom ... Ty Ho nepoznáš, a On ťa pozná. Rozoznal ťa, kým si bol v semene otca a zárodku matky. Strežie každý tvoj krok. Bez Jeho vôle vlas ti nespadne s hlavy. Hľadí na teba. Môžeš sa každú chvíľku utiekať pod Jeho ochranu ...
Hovoril s takým presvedčením, že sultán bol v pomykove a odvrátil oči. Pýtavým pohľadom rozhľadel sa okolo seba.
— Kde sú derviši ?
— Nevoľníci sa ešte nevrátili... Zrejme hľadajú ...
— Hľadajú ? Vždy celé kôpky dervišov ležia pred palácom !
Zívol naoko ľahostajne a vrátil sa k predošlému rozhovoru.
— Čo žiada od vás Boh za svoje dobrodenia ?
— Nič okrem toho, aby sme Ho milovali a snažili sa Mu byť podobní... Káže teda milovať každého človeka ako brata. A so všetkým sa podeliť a nikomu nekrivdiť a ďakovať za všetko, čo pochádza z Jeho ruky...
— Neraz mi rozprávali, — prerušil ho sultán, opierajúc sa o lakeť — že nesmrteľne slávni synovia Ajuba mali vychovávateľa, ktorého matka bola kresťanka. Tá žena mala hovoriť o vašej viere a vyznavačoch podobné veci ako ty. Starý emir al-Bara (tak sa volal ten vychovávateľ) i slávni synovia Ajuba, očarení tým vyprávaním, prechovávali priateľské city ku kresťanom. Hľadali v nich čnosti, ktoré označovala táto zajatkyňa ako znaky vašej viery. Ale nenašli ich nikdy. Kresťania sú vierolomní, ukrutní a hryzú sa medzi sebou ako psy. Sú chtiví a nestatoční. V pýche sa im nikto nevyrovná. A presvedčili sa, emir aj jeho žiaci, že vyprávanie bolo výmyslom, zrodeným z clivosti, keďže sa onej žene čnelo za rodným krajom. Teraz ty prichádzaš rozprávať nám podobné rozprávky...
— Žena, o ktorej hovoríš, sultán — nech Boh spasí jej dušu ! — hovorila pravdu. Pravdivé sú aj moje slová. Vyskytujú sa zlí kresťania, veď nátura ľudská je slabá a náklonná k hriechu. Ale hoci sú hriešni a omylní, Pán skrze nich prejavuje svoju vôľu a uskutočňuje svoje úmysly neraz proti ich vôli. Bo Jeho moc nemá hraníc, ako nemá hraníc ani Jeho milosrdenstvo. A Jeho pričinením najhorší, vierolomný a chtivý a ničomný človek môže sa premeniť na bohatiera a svätca. A to inde je nemožné, iba v kresťanstve !!
Zastal, lebo zadychčaný otrok vošiel do komnaty a podľa zvyku hodil sa na tvár pred sultánom.
— Ó vládca veriacich, niet dervišov, — vyjakal, — nechceli prísť ... rozutekali sa ...
— Kázal som priviesť, nespytujúc sa na ich mienku ! — zasyčal nahnevaný sultán. — Zaslúžil by si si, aby teba hodili do ohňa ! Kde je druhý ? Či rovnako pochodil ?
Druhý otrok práve prichádzal. Bol šťastnejší, lebo vliekol, vlastne tisol pred sebou spierajúceho sa derviša v divnej slamenej čapici, ktorý bol polonahý a zarastený chlpami.
— Tu je, vládca veriacich — otrok šmaril ho ako zdochlinu k nohám pána. Človek padol na tvár a stenúc nehybne ležal.
— Vstaň, pes ! — zavrčal sultán so zlosťou. — Tento neverný skúškou v ohni chce presvedčiť, ktorá viera je lepšia. Rozkazujem, aby si s ním prešiel touto skúškou.
— Zabi ma radšej, vládca veriacich, zabi hneď, neposielaj nevinného na muky !
— Prečo sa on nebojí?
— To je čarodejník, vládca veriacich ! Začarí plameň, ktorý sa ho nedotkne, spáli len tvojho sluhu !
Sultán podozrivo pozrel na Františka.
— Nechce ísť s tebou do ohňa, obávajúc sa, že si čarodejník ...
— Nie som čarodejník, — odvetil veselo František. — A ak on je, nezáleží mi na tom. Lebo náš Pán je silnejší než všetky čary. Čože dosiahnu čarmi proti Nemu ? Či váš Boh nie je silnejší ako černokňažníci ? ...
Sultán sa začervenal a kopol nohou bezvládne ležiaceho derviša.
— Vstávaj a vydaj svedectvo o veľkosti Proroka !
Ale človek neodtrhoval tvár od zeme, zavýjajúc pritom tak žalostne, že sultán stratil trpezlivosť a dal ho vyhodiť z komnaty. Vyslobodený rýchlo bežal, klopkajúc sandálmi na mramorovej dlážke nádvoria.
Al-Kamil rozhliadol sa zlým pohľadom.
— Tento cudzinec, — povedal po arabsky, — bude sa posmievať z nás i z Proroka. Podlí zbabelci, či sa neodváži nikto z vás ?
— Vládca veriacich, — vzdychol ako mŕtvola bledý šejk al-Atir, — to je nepochybne čarodejník. Lepšie bude hneď mu odťať hlavu. Ak je jeho Boh mocnejší, nech ostrie topora odskočí od jeho šije...
— Vedel by som dať mu soťať hlavu aj bez tvojej rady. Ale tým nič nedosiahneme. Chcem, aby sa presvedčil, že rovnako silná je naša viera ako jeho ...
— Ó vládca veriacich, miláčik Proroka, každý z nás je dobrým vyznavačom ! Zahynieme s radosťou vo svätej vojne, ako prikázal Prorok. Nebáli by sme sa ani plameňov. Jednako sa obávame, že ak účinkom čarov veriaci vyznavač zhorí a neveriaci vyjde celý, pravá viera bude zneuctená ... A v čaroch sa my nevyznáme. Sme bojovníci. Keby tu bol bohabojný Ibn Giuzi alebo dobrotivý šejk Hassan, ktorý umrel v Damiete ...
... Ibn Giuzi, veľký mufti. .. Al-Kamil videl pred sebou pokojnú sivobradú postavu. Nie, ani on by nešiel do ohňa, — pomyslel si, — je na to príliš múdry, príliš učený ...
— Čím je to, že sa moji boja, a ty nie ?! — skríkol s hnevom na Františka.
— Iste preto, pán sultán, že ja vie m, že mám pravdu. A zdá sa, že silnejšie dôverujem v milosrdenstvo Pánovo.
— Nechcem túto skúšku, — riekol nečakane sultán. — Môžeš odísť.
— Neodídem, vznešený sultán, kým nesľúbiš, že splníš moju prosbu.
— Akú ?
— Že spoznáš nášho Pána a spoznajúc prijmeš Ho.
Al-Kamil rozosmial sa chrapľavo.
— Úbohý blázon ! Keby ktokoľvek z mojich ľudí rozumel, čo hovoríš, roztrhali by ťa na kúsky, kým by som ich zadržal ! Sľúbiť ti môžem jedno: ak spoznám viac takých kresťanov, ako si ty, ak ich spoznám sto, nie, desať, či počuješ, ak ich spoznám desať, zmením svoju mienku o tvojich spolubratoch.
František sa zarmútil.
— Vznešený pán sultán, to bude ťažko, bo viac takých neužitočných a hlúpych stvorení, ako som ja, naozaj nebude ľahko nájsť v tábore !
— Domnievam sa, že nebude ľahko. Môžeš ísť. Odchádzaš ako decko, ktoré si neuvedomuje, že malo hlavu v pysku leva. Lebo prisahal som nenávisť Frankom a vydal som rozkazy, aby sa sem nikto nepriblížil a neodišiel živý ! Teba nielen že púšťam voľne, ale chcem ťa obdarovať. Ani som nezbadal, ako ubehly dve hodiny v rozhovore s tebou. Čas môj obyčajne sa pomaly vlečie, preto som ti vďačný za zábavu a dám ti zlata, koľko udvihneš.
František zdvihol ruky so strachom.
— Zlata ! Načo by mi bolo, sultán ? Ja nepotrebujem zlato !
— Nepotrebuješ ?! Nechceš ?! Prvý raz vidím takého ďaura !
Obrátil sa k svojim ľuďom:
— Tento neveriaci nechce zlato !
— Čarodejník. Sám si ho vyrába, — zahundral šejk.
František sa im prizeral s úsmevom.
— Pán sultán ! Nechcem zlata, ale daj mi, prosím ťa, iný vzácny dar: dovoľ mi ísť navštíviť miesta, v ktorých prebývala najsvätejšia Panna Mária s Dieťatkom !
Al-Kamil sa zamyslel.
— Počul som skutočne, že Kopti ctia si strom a prameň, pri ktorých sedela Miriam, matka proroka Ježiša. Svoľujem. Môžeš ta ísť. Dám ti šnúru s mojou pečaťou. S týmto znakom dostaneš sa bezpečne aj do Jeruzalema ...
František od radosti poskočil.
— Boh ti zaplať, pán sultán ! Boh ti zaplať ! Akože sa teším ! Hneď ta pôjdem !
Al-Kamil ho pozoroval s neurčitým výrazom.
— Tu pod Káhirou rozsekajú ťa nepochybne, keď zbadajú, že si ďaur. Dám ti teda otroka na ochranu. On ti ukáže aj miesta, uctievané Koptami. Potom ťa odprevadí k vysunutým strážam Frankov a vráti sa ku mne. Nezabúdaj, že otrok je mojím majetkom a musíš mi ho nazad poslať.
— Pravdaže, pán sultán. Neviem však, načo je potrebný brat otrok ? Nezabili ma dosiaľ, nezabijú ma ani teraz, ak ma náš Pán chce zachovať pri živote.
— Otrok pôjde, — riekol sultán, — a vráti sa.
Obrátil sa k al-Atirovi:
— Daj zavolať niektorého z kresťanských zajatcov. Som zvedavý, či ho odošle.
Šejk vytreštil oči.
— Otrok zbehne k svojim, vládca veriacich ! Škoda strácať robotníka !
— Rob, čo som ti kázal.
Neprešla chvíľka, a do komnaty vošiel biedne odetý, zúbožený človek. František pozrel naň a zmeravel. Rozostrel ruky pred sebou. Ten vychudnutý, ostarený, bradatý bedár, so skrivenou hlavou a od zapriahnutia odretou šijou, veď je to onen niekdajší brat, druh, odpadlík, túžiaci po zázrakoch ako decko, citlivý na slnko, veď je to predsa Ján a Capello !
— Braček ! — vybuchlo z neho. — Braček !
Otrok nič neodvetil. Slzy mu letely po tvári, ale stál nehybne, bojac sa najmenším pohybom vzbudiť nespokojnosť svojich pánov. Sultán prizeral sa obom s uštipačným úsmevom.
— Vidím, že sa poznáte, — povedal. — Tým lepšie. To je môj otrok, derviš. Bude ťa sprevádzať ako sprievodca, potom ťa odprevadí k prvým strážam Frankov a vráti sa ku mne. Tu máš moje znamenie. Otvorí ti všetky brány. Môžete už ísť.



X.
TAJOMSTVO SFINGY.


Ruiny starovekého mesta Heliopolisu, ktorého Káhira, terajšie sídlo sultána, bola voľakedy biednym predmestím, tiahly sa široko-ďaleko ako nezriadené zhorenisko. Ani jedna budova nezachovala sa celá a len dvojradie obeliskov, prostých, bodajúcich nebo ako zdvihnuté prsty Zeme, vinulo sa do prázdna, ani nevedno kam. V zrúcaninách ležala veľká svätyňa Amóna, na ozdobu a lesk ktorej postavili ich pred storočiami; na božstvá Izidu, Ozirisa a Ra sa zabudlo. Na konci aleje kamenných obrov vypínal sa samotný strom, uzlovite poskrúcaná sykomora. Bola stará temer ako ony, chudobná v lístí, obkľúčená klbkami koreňov, ktoré ako by boly vyrastaly na povrch, lebo sa už nemohly pomestiť v pôde, nimi vyplnenej. V priehlbinke tých hrbov plecami opretý o drsnú kôru stromu sedel František, zamyslene hľadiac pred seba. Sieť konárov rozpínala sa nad jeho hlavou ako tmavý, pletený stan. Tie vetvy zdaly sa takými čerstvými aj pri svojej šedivosti, že sa dalo predpokladať, že sa neveľmi zmenily od tých čias, keď tu odpočívalo Spasenie sveta. Bola to totiž oná svätá sykomora, zvaná Stromom Panny. A s úctou sa dívajúc na ňu, uvedomoval si František, že teraz mu už nič neprekáža, aby nezašiel do Svätej zeme. Ze onedlho dostane sa ta a svojimi očami uzrie miesta, kde Najsvätejšia rodina nielen odpočívala, ako náhodou na tomto mieste, ale kde žila, pracovala a trpela. Koľkože je tam nashromaždenej lásky ! Ako sa tam môže dýchať duši ?! Zo zázraku Vykupiteľa nič sa nemohlo odštiepiť a nepochopiteľný poklad zásluh tkvie neviditeľný v priestore. Možno z neho čerpať a čerpať, a on sa nezmenšuje...
— Zázračné sú deje sveta, — povedal presvedčene.
Slová boly adresované povedia sediacemu sultánskemu otrokovi, ktorého voľakedy volali Jánom a Capello. Ten sa striasol a zdvihol oči.
— Strašné sú, strašné a prekliate, — odvetil.
František pohladil jeho strapatú, zúboženú hlavu.
— Závisí od toho, či sa na ne dívame s hľadiska našej slabosti a našich skutkov, či milosrdenstva Božieho. Uľahči si na žiali, braček. Rozpovedz mi všetko, čo sa dialo s tebou odvtedy, čo sme sa naposledy videli...
— Radšej by som nerozprával, — zamrmlal Ján neochotne.
— Čo, nechal som vás. Dal som sa prehovoriť diablovi. Lebo to bol iste diabol... Ty si zasa priveľa požadoval. Azda by som nebol odišiel, keby bolo nejako ináč ... Kázal si sa ustavične tešiť zo všetkého a všetko obdivovať, a zatiaľ všetko bolo také všedné, biedne, také obyčajné ! Či aj naďalej nedovoľuješ bratom niečo vlastniť, mať nejaké zásoby a prikazuješ im žiť bez domova ?
— Akože by som to mohol zmeniť, braček, keď Kristus takto kázal pokračovať, a On svoje slová nezmení...
— A ostali všetci ?
— Pribudlo ich veľmi mnoho. Je nás už viac ako pol tisíca...
— Divné, divné ... Tak bolo ťažko ... A najhoršia bola tá všednosť... A že si nikdy nedovolil hovoriť o nijakých zázrakoch ... Ani si ich nechcel ukazovať... Ó neprerušuj ma, František ! Robíš zázraky. Či si neočaril sultána ? Ty očaríš každého. Veriť sa nechce, že kresťan prišiel do Káhiry a odišiel nielen živý, ale poctený sultánskou pečaťou. Taký ferman — lebo sa to fermanom volá — veľmi zriedkavo dajú niekomu. To je veľká vec. V každom meste môžeš s ním ísť k emirovi alebo ku kadimu, čiže po našský k starostovi, a žiadať, čo chceš: vydať mesto, poklad, otrokov — a oni musia poslúchať. A ty si to dostal ! Mohol by si odísť a kázať oslobodiť všetkých kresťanských zajatcov, ktorých zajali za tretej križiackej výpravy a ktorí pracujú teraz v Káhire pri stavbe mešity E1 Sultán kalaun ... Urobíš to vari, František ? ...
— Neurobím. Zneužil by som sultánovu dôveru. Môžem sa len vrátiť k nemu a prosiť, aby ich prepustil...
— Ale nerozkážeš azda ... mne ...?
Ján pozrel s nepokojom na Františka, ktorý sa usmial.
— Bolo ti tu veľmi zle ?...
— Peklo, peklo ... Bože, aké peklo !
— Nuž neostaneš v ňom... A teraz vyprávaj ďalej. Z tých detičiek nezachránilo sa ani jedno ? ... Nedalo by sa ešte niektoré nájsť ?
— Nepripomínaj mi tie deti. Veď ja som ich nahováral. Na mňa volali: Ratuj !... Štyri galeje sa zatopily, ako iste viete. Jedna, na ktorej som ja bol, sa zachránila... Bodaj by ju bolo more pohltilo s tamtými ! Vyložili nás na pevninu... Hneď sa začala bitka medzi kupcami, čo už tam na nás čakali. Lebo vyslaní ľudia Starca z Hôr, ktorý dal vopred Benátčanom veľké peniaze za deti, kričali, že všetci zachránení chlapci patria jemu, kým iní vraveli, že treba ich podeliť. Bili sa medzi sebou a trhali deti. Deti plakaly. Nocou niektoré z nich pokúsily sa utiecť. Chytili ich a strašne zbili. Počujúc jajkanie tých bičovaných, malá Marita skočila od strachu do mora a sa utopila. Nakoniec si ich rozdelili a poodnášali... Stál som tam do poslednej chvíle... Kričaly: Kde je archanjel Gabriel ?! Prečo neprichádza ?! Na to volanie nikdy nezabudnem... Neviem, čo sa s nimi neskoršie stalo... Ak ešte žijú, tak kdesi ďaleko, kde nik o nich nevie okrem Boha... Prečo to Boh dopustil ? ... Prečo ich nezachránil ? Som zatratený, František, lebo som zapochyboval o spravodlivosti Božej...
— Ej, braček, sám si sa pričinil o ich nešťastie a Boha obviňuješ ?
— Prečo ... prečo ... dopustil ? ... Som zatratený ... — nariekal Ján.
— Zatratenie si zasluhuje každý z nás, ale milosrdenstvo bedlí... A kdekoľvek sú tie detičky, Boh je s nimi.
— Keby som mohol zabudnúť ! Teraz zasa ťažko viem uveriť, že budem konečne slobodný !... Radšej by som bol, keby sme už nešli nikde inde, ale sa poponáhľali rovno do Damiety. Trasiem sa, že si to sultán rozmyslí, že nás dá prenasledovať, keď ma neuvidí vracať sa ...
— Ja sa vrátim miesto teba, nuž nevyšle prenasledovateľov ...
— Ty ?! Miesto mňa ?!
— Jeden sa predsa musí vrátiť. Dosť si sa natrpel, braček. Právom ti patrí sloboda.
— Ja nechcem, aby si za mňa ostával ! — skríkol Ján. — Nechcem ! Prečo sa nemôžeme vrátiť obaja ?!
— Lebo nám sultán uveril.
— On to náročky urobil. Videl som, ako sa uškŕňal ten diabol !
— Tým viac nemôžeme podľahnúť pokušeniu.
— Ty predsa nemôžeš ostať ! Čo si počnú bratia bez teba ?! Ty si potrebný ! A ja ... ja tiež nemôžem ... nemôžem ... Keby si vedel ! To túlanie, tá bieda, tá ustavičná práca !... Ja by som skoro ošalel...
— Preto sa vrátiš k svojim, braček. A pre mňa sa netráp. Bratia si dajú rady. Mne aj tak pridobre sa vodí na svete, môžem si trochu potrpieť pre nášho Pána. Naučím sa tunajšiu reč a budem o Ňom vyprávať... Všade môže byť človek užitočný a spokojný ...
Ján sa rozplakal hlasité ako dieťa.
— Ja nechcem ! Vráťme sa vedno !
— Sám vieš, že je to nemožné. Škoda o tom dlhšie hovoriť. Poď, napijeme sa ešte vody z prameňa najsvätejšej Panny. Potom chcel by som zájsť na tamtú stranu, aby som videl tie veľké pyramídy, o ktorých raz rozprával kráľovský astrolog. Pri nich stojí vraj figúra Sfingy, ktorá je hádankou sveta.
— Videl som ju neraz, — odvetil Ján ľahostajne a zúfalý. — Veľká je ako hora. Arabi ju volajú Abu-Hol, čo znamená Otec Hrôzy. Vytesali ju vraj démoni a démoni v nej bývajú. Iste je to pravda. Uškiera sa, ako by sa posmievala zo všetkého. Len satan sa môže tak uškľabovať. Prechádzal som tadiaľ, ťahajúc s iným kamenie, a bremeno vtedy vždy sa mi zdalo ešte neznesiteľnejším a povraz hlbšie sa vrezával... Odvracal som hlavu, aby som ju nevidel...
Prestal a s neočakávaným výbuchom zúfalstva skríkol:
— Ja nechcem ostať ! Neostanem !
— Už som ti povedal, že neostaneš.
— Ale ja nemôžem ostať za takú cenu...
— Cena je veľmi biedna, a ja, ako vidíš, neukrivďujem sa vôbec ... Mal by som sa báť otroctva, keď sa neobávam očistca, ktorý ma nepochybne očakáva ?
Ale Ján sa nedal potešiť, a keď sa po umytí pri prameni pohli ku Gizeh, vliekol sa ťažko, gniavený myšlienkami. František každú chvíľku sa obracal k nemu, so záujmom sa spytujúc na to alebo ono. Odpovedal nezreteľne, neveľmi vediac, čo hovorí. Rukou sa dotýkal sultánskeho fermanu, lebo František jemu sveril drahocenný znak, pretože nemilé mu bolo sa ho dotýkať. — Teraz ty ho maj a potom poprosím brata Ilumináta, ktorý dozaista pôjde so mnou do Jeruzalema, aby ho nosil, — hovoril.
Ferman sa skladal zo zelenej hodvábnej šnúrky, zakončenej plevelmi, so zlatistou pečaťou v prostriedku.
Ján si myslel: Mohol by som s ním utiecť a urobiť, čo chcem. Mohol by som sa k svojim vrátiť s bohatstvom alebo oslobodiť zajatcov... František bol a je blázon. Hlupák by s ním počítal. Hlupák by nevyužil ten ferman pre dobro vlastné i druhých ... Ak sa teraz zvrtnem, iste ma nebude naháňať. Len zastane a bude sa dívať... Bude sa dívať... Nevydržím ten pohľad. Radšej počkám, kým zaspí. Akiste spí — ako kedysi — bezstarostne a tuho.
Takto rozmýšľal a súmrak vôkol nich zapadal. Nadišla chvíľa medzi západom slnka a východom mesiaca, keď nastala úplná tma a ticho a počuť bolo len šakaly, ktoré sa privolávaly v kríkoch. So súmrakom spustil sa na zem prenikavý chlad, len piesok, jemne sa sypúci pod nohami, zachoval ešte teplo dňa a hrial bosé nohy.
— Utečiem, — rozhodoval sa Ján. — Františkovi sa nič zlého nestane. Bude sa po svojsky usmievať v otroctve. Zbitý alebo opovrhnutý rovnako povie, že je to dobre, lebo nič lepšieho si nezaslúžil. Či ho nepoznám ? Ináč nech sa len bude vedieť dorozumieť, nakloní si všetkých. Ktože vie, azda aj starý dozorca Mahmud, zamračený ukrutník, zmení sa pod jeho vplyvom ? Ale čo si počnú bez neho bratia ? Bratia ?! Čo povedia, keď sa ja vrátim miesto Františka ? Eh, predsa nemusia vedieť, ktože im povie ?... Ja ich hľadať nebudem ... — rozhodoval sa.
... Ale ak sultán uvolní Františka, hoci Ján utiekol, ak sa stretnú v Damiete ? Čo vtedy ? Aj to sa vie. František rozostrie ruky a zavolá srdečne ako obyčajne: Braček... Nie, nie, to sa nedá zniesť !
...Ach, prečo tie ťažkosti ?! Prečo sa vedno nemôžu vrátiť v pokoji k svojim ?
Nahlas zopakoval tú otázku.
— Lebo by to bolo nestatočné.
— Statočnosť nezaväzuje voči pohanovi a nepriateľovi !
— Kto ti to povedal !? Statočnosť vždy zaväzuje. To je Boží príkaz.
— Koľko ráz najlepší ľudia sa utiekajú k výhovorkám, aby dosiahli nejaký dobrý cieľ !
— Ubezpečujem ta, že ho vtedy nedosahujú. Vzďaľujú ho od seba. Náš Pán neuznáva nedobré prostriedky. Cesta je vždy len jedna. Priama.
Ján chcel protirečiť, ale spomenul si na chvíľku, keď Róbert ukradol otcovi dinár a Mikuláš ho zato pochválil, ubezpečujúc, že každý prostriedok je dobrý, keď ide o dobrý cieľ. Zamlkol teda.
— Podľa teba je hriechom aj to, keď sa niekto snaží ujsť z nevôle !? — zvolal urazený.
— Vôbec nie. Sám by som sa dozaista pokúšal o útek. Ale nie vtedy, keď som sľúbil, že to neurobím ...
A znova sa dali na cestu. Vykotúľal sa červený, veľký mesiac. Pomaly z červeného ostal zlatý a jasný a zalial svetlom celý kraj. František zrazu zastal.
— To je ona ? — spýtal sa.
— Hej, to je ona, — odvetil Ján, stišujúc nevdojak hlas.
Mohutné boky pyramíd sťa by boly ustúpily, jagajúc sa granitovým povrchom v mesačnom svetle, a na ich úzadí vyrastala kamenná hlava, nepodobná nijakej inej na svete. Piesok púšte zasypal ju temer po šiju, línia chrbta sotva bola viditeľná pre naviaty piesok.
— Povráva sa, — šepkal Ján, — že pod pieskom je celá. Prsia, tlapy ... Vietor ju zasypal... Strašné je tu stáť, lebo sa vraj stáva, že hovorí... Nik nerozumie jej slová, ale ľudia umierajú strachom, len keď si pomyslia, že by sa im mohla prihovoriť. Poďme odtiaľto ... Pozri, to sú pyramídy ... A tieto koľaje sme my, zajatci, vyžliabkovali, keď sme ťahali kamene zpod tamtej tretej. Lebo bude tomu vraj so päťdesiat rokov, čo ju chcel sultán Otman rozobrať. Od najmenšej začal. Tisíc ľudí pracovalo osem mesiacov. Navynášali také kopy kamenia, že svet za nimi nebolo vidieť. Sultán ta prišiel, a vidiac to, bol spokojný. Zdvihol však hlavu a hľadí, a pyramída stojí ako stála, len s jedného boku bola trochu doškrabaná ... Vidíš tam tú ryhu ? ... To je to. Sultán sa zahanbil a dal zastaviť robotu. A tie kamene, čo vtedy zbúrali, keďže boly obrobené a hladké, treba vliecť do Káhiry na stavbu ... Poďme, lebo nie je milé tu stáť ...
— Opačne, je tu krásne a nechcel by som tak chytro odísť, — odvetil František. — Musíme niekde prenocovať. Dalo by sa aj tu.
— František, — zvolal Ján so strachom. — Ver mi, že každý mohamedán radšej by strávil noc na Skale žeriavov ako tu !
— Aká je to tá Skala žeriavov ?
— Po tamtej strane Nílu. Vo dne možno ju odtiaľto vidieť. Volá sa Gebel el-Tair. Je v nej škára, v ktorej, ako v tejto Sfinge, bývajú satani. Raz do roka sletujú sa na skalu žeriavy, volavky a bociany z celého kraja. Dotial krúžia nad ňou, skučiac a krákajúc, kým škára nepohltí jedného vtáka, a vtedy ostatné vtáctvo odletuje vyslobodené. Ľudia boja sa prechádzať nocou popri Gebel el-Tair. Jednako radšej by nocovali v tej škáre než tu v tieni Otca Hrôzy !...
— Mohamedáni, úbožiaci, musia sa báť, ale my nie. Sestričky hviezdy ako krásne svietia nad nami ! Sťa by stan sa rozprestiera nad nami Božia prítomnosť. A niet vari miesta na zemi, braček, kde by sa kresťan musel cítiť osamotený !
Počúvajúc ťa, — poznamenal Ján uštipačne, — dalo by sa myslieť, že satana vôbec niet na svete ...
— Oj, je, je ! Všade sa moce... Ale nič nemôže vykonať, kde je božská ochrana ...
A bez ohľadu na odpor a strach druha vybral si na nocľah priehlbinku v piesku. Ľahli si do nej obaja, prituľujúc sa k sebe, lebo zima bola čoraz prenikavejšia. Hoci mali blízko telá, ich myšlienky boly rozličné a vzdialené. Ján zapodieval sa problémom nevôle, František nevedel odtrhnúť oči od Sfingy, ktorá sa vznášala nad nimi. Sfinga ... Aké divné slovo ! Astrológ hovoril, že označuje tajomstvo alebo hádanku. Skutočne, vyzerá, ako by vedela čosi, o čom nikto nevie. Mesiac plával po nebi, skracujúc alebo predlžujúc na kamennom obličaji tiene, a mohlo sa zdať, že obor žije a o chvíľku prehovorí.
— Ona čaká na čosi, — myslel si František, — vznáša hlavu do výšky a díva sa čujne. Usmieva sa, lebo je istá, že čo očakáva, nadíde. Ale načo čaká, načo ?...
— Mohamedáni tvrdia, že ju zrobili démoni a že sama je démonom ...
... Belasá postava ženská s Dieťatkom v náručí prechádzala týmto piesočnatým krajom pred storočiami a azda na jej návrat čaká kamenný obličaj ? Lebo ona má vyprosiť pre všetkých spasenie ...
Privrel oči, lebo sa mu hrnuly obrazy. Prišlo mu na um staré, všeobecne známe vyprávanie, že diabol nikdy nepožaduje od človeka, ktorý mu zapredáva dušu, aby sa zriekol najsvätejšej Panny, lebo počíta, že sa ho ona raz ujme a vymôže mu odpustenie. A jeho myšlienky s úžasnou rýchlosťou zaletely dopredu. Mal prekrásne videnie. Hoci vedel, že je to len vidina, nemohol sa od nej odtrhnúť. Hľa, približuje sa koniec sveta. Hviezdy prežily už svoj vek a zhasly. Koná sa strašný Súd. A keď je už Súd dokončený, Mária zakrýva plášťom všetkých zatratených, peklo aj so satanmi a prosí: — Odpusť im, odpusť ! Pod srdcom som Ťa nosila, nuž nemôžeš odmietnuť moju prosbu !
— Prekliati sú, — odpovedá Kristus, — zriekli sa ma, Boha, preto sa ich aj ja zriekam ! — A Mária na to: — Mňa sa nikdy nezriekli, a kto verí v Matku, verí v Syna. — A Kristus láskavo pokynie hlavou a vyprázdni sa peklo a naplní sa nebo. A prestane jestvovať zlo ...
... Nebude zla !... Pri tej myšlienke bol vo vytržení. Mal nesmiernu chuť vyskočiť z kotlinky, v ktorej ležali, a chcelo sa mu tancovať a spievať. Úprimne si želal uzrieť pred sebou satana a prihovoriť sa mu slovami svätého Martina: — Brat satan, aj ty môžeš byť spasený !
— ... Nebude zla ! ... Príroda sa stane svätou a čistou, ako bola kedysi pred úpadkom ... Či nie ona sa to usmieva kamennými ústami, hľadiac ponad púšť do diaľavy ? A či sa neusmieva práve preto, že vie o svojom budúcom vyslobodení a že naň čaká ? . . . Len pohan mohol nazvať Sfingu démonom alebo dielom démona ... Démon je samá roztržka a nepokoj, a z nej sála pokoj. Nie je démonom, lež bytosťou Zeme, samou prírodou, hriechmi ľudskými poškvrnenou, zneváženou, neslobodnou, jednako sa usmievajúcou, pretože cíti svoju nesmrteľnú svätosť... A tajomná Sfinga je presvedčenie o konečnom spasení ...
A František, ktorý všetky stvorenia natoľko miloval, že sa mu až srdce svieralo, keď plamienok lúča hasol, pocítil nevýslovnú radosť. Vystupňovala sa v ňom, až dosiahla svoj vrchol. Neschopný prehovoriť slovo, vystrel ku kamennému obrovi ruky s pocitom bratstva a spoločnej nádeje ...
Ján, zadivený tým pohybom, zdvihol hlavu a preľakol sa. Zdalo sa mu, že úsmev dobrého brata Františka je odrazom všetko vediaceho úsmevu Sfingy ...
— Hľa, už vidieť našich, — riekol František s obvyklou vyjasnenou tvárou. — To sú stany pána Šimona de Joinville, na ktorého pripadlo v tomto mesiaci strážiť. Celé vojsko je umiestené v meste, ale časť vždy tu stojí, dávajúc pozor na okolie... Lúčim sa s tebou, braček. Nech ťa náš Pán stráži a obdarí pokojom. Ak uvidíš bratov Ilumináta a Cézara, pozdrav ich odo mňa a povedz, že ich prosím, aby pracovali naďalej ako dosial. Oni veľmi mnoho robia, oveľa viacej ako ja, ktorý som sa v poslednom čase iba túlal... Brat Iluminát až zachrípol od kázania ...
Viem si to predstaviť, ako ma prijmú, — zahundral nahnevaný Ján.
— Či ťa môžu ináč prijať než ako brata ? Náš Pán nech ťa chráni ! S Bohom !
— Neodchádzaj ešte ! — skríkol Ján, chytajúc ho zúfale za ruku.
Zahľadel sa na stany, belejúce sa neďaleko, a na zástavky, povievajúce nad nimi. Áno, to sú kresťania, Latinci... V meste nájde krajanov z Talianska... Ešte pár krokov a prestane byť nevoľníkom, stane sa slobodným človekom. A František ...?
— Neodchádzaj ešte, — zopakoval, — nemôžem ... Počuj... Prečo si taký ? ... To je ukrutnosť... Trýzniš ma ... Musíš pochopiť, že to, čo mi dávaš, nemôžem ani prijať ani odmietnuť ... Och, ako sa sužujem !
— Brat môj, — šepol sladko František, — netráp sa pre mňa. Ja som šťastný ...
Ale Ján prestal panovať nad svojím podráždením.
— Šťastný !? — temer skríkol. — Viem, ty si vždy šťastný ! Bojím sa ťa ... Pokušiteľ ! Videl som ťa v noci, ako si sa usmieval, celkom tak ako Sfinga a vystieral si ruky k tej kamennej diablici... Si strašný s tým svojím milovaním všetkého ... Si neúprosný ... Niet veci, ktorú by si od človeka nežiadal, ako by to bola drobnôstka ... Rád by si obrátil svet na ruby ...
— Braček môj... Veď ja nič nechcem, ani nežiadam ... Čože som ? Najchatrnejší sluha Pána, stebielko a pleva... To On ta volá, to Jeho láska je neúprosná ...
—... Mal by som ostať v nevôli a nevrátiť sa ta, k svojim ? — horekoval Ján.
— Naopak. Hovorím ti: Choď. Ja som šťastný. Azda budem si môcť odpykať niečo zo svojich hriechov, zmenšiť posmrtný trest... To je veľká milosť, môcť predísť smrť, ktorá nás vytrhne a hodí pred súd Pána prv, ako by sme boli pripravení...
Ján mlčal, upierajúc zrak k zemi.
— Idem, — riekol napokon. — Idem. Nevoľníkom dlhšie nebudem.
— Správne si počínaš. Choď v pokoji.
— Stoj! Počkaj ! A Svätá zem ? Nepôjdeš ta ?!
— Nepôjdem. Akiste nie som hoden, aby som ju uzrel. Netráp sa už pre mňa, braček...
— Nemôžem ! Neodchádzaj ! Ideš si spokojný, a ja ... a ja ... ako budem žiť !?
— Nuž pomodlime sa ešte spoločne ...
Kľakli si vedľa seba. Z tábora vojaci Jána Joinville so záujmom pozorovali dvoch otrhancov.
— Či nevoľník, ktorého som poslal s kresťanským dervišom, sa už vrátil ? — spytoval sa na druhý deň ráno sultán al-Kamil.
— Nevrátil sa, vládca veriacich. Azda rozkážeš ho prenasledovať ?
— Netreba.
Sultán podložil si ruky pod hlavu a zahľadel sa na mozaiku, pokrývajúcu povalu jagavým obrazcom. — Nazdával som sa, — uvažoval, — že onen človek bude iný ako všetci ostatní... Aspoň sa pozdával iným... Zmýlil som sa. Ľudia sú všetci rovnakí. Tej viery či tamtej — je to dobytok, ktorý si okrem pohŕdania nič nezasluhuje. Zmýlil som sa.
— Čo chceš? — spýtal sa ostro sluhu, ktorý sa nesmelo vkrádal.
— Ó vládca veriacich, len to som chcel povedať, že nevoľník, na ktorého si sa ráčil spytovať, vrátil sa pred chvíľkou a dal sa do práce s ostatnými...
— Alah akbar ! Môžeš odísť.



XI.
HISTÓRIA SA OPAKUJE.


Kardinál Pelágius díval sa na Františka s nedôverou. Bol nespokojný, ako vždy, keď sa niečo niekde stalo bez jeho vedomia.
— Bol si u sultána bez môjho svolenia ? — povedal nevľúdne.
— Nemyslel som, osvietený pán legát, že mám mať svolenie. Čože som ja ? Nijaký posol, ba ani len kuriér. Nuž len tak som sa vybral.
— Sama myšlienka nebola zlá, — uznával kardinál, — no radšej by som bol, keby bol šiel niekto, kto je spôsobnejší, výrečnejší, čo by bol vedel svätú vieru lepšie predstaviť... Celkom inak by bol zapôsobil na pohanov...
— To je pravda, — uznával František skrúšene, — nemyslel som na to.
— Nemyslel si, pravdaže. Chápem a nemám ti to za zlé. Viem, čo možno žiadať od ľudí... To nie je pre tvoj um, braček ... Ach, aká škoda, že nešiel niektorý z našich teologov ! No stalo sa... A so samým sultánom si sa rozprával ?
— Ano, osvietený pán legát. So sultánom.
— Akým sa ti zdal ?
— Zdá sa byť dobrým človekom...
— Dobrým ?! — V hlase legáta zaznievalo pohoršenie. — Veď je to pohan !? ...
— Možno náš Pán privolí, že prestane byť pohanom. A človekom je naozaj dobrým.
— Ako takého si ho poznal ? O čom ste sa rozprávali ?
— Prosil som ho, aby prijal našu vieru...
Hoci kardinálovi nechýbala odvaha, žasol nad tými slovami a na chvíľku sa zamlčal.
— Prosil si, aby... A nevrhli sa na teba ?
— Nie. Sultán mi dal dokonca pečať, ktorú teraz brat Iluminát nosí v záňadrí, a s ktorou môžem prekročiť hranice sultánske, kde chcem ... Práve som prišiel poprosiť o povolenie, aby som sa mohol vybrať do Jeruzalema...
— Teraz chceš ta odísť ?! Nie je lepšie počkať, až sa o niekoľko týždňov vyberieme ta všetci triumfálne ako do svojej zeme ?
— Nech náš Pán dopomôže čo najskôr vyslobodiť Hrob, ale ja nebudem čakať... Nezáleží na mne v deň triumfu ! Radšej sa pokloním Pánu, kým je opustený a keď sa tam vari nik nemodlí...
— Ako chceš ... ako chceš ... Nebránim ... Choď s Bohom ... No počkaj ešte chvíľku ...
František, ktorý už odchádzal, zastavil sa. Kardinál si šúchal čelo, ako by bol zabudol, čo sa chcel spýtať. Ľutoval teraz, že ho zdržal. Koľko ráz bol v spoločnosti Františkovej, opanúval ho akýsi divný pocit ľútosti k tomu prostému človiečikovi a zároveň akýsi neospravedlniteľný nepokoj. Chcelo sa mu o niečom hovoriť, niečo si dať vysvetliť. Tento cit zosilnel teraz, keď počul, že František odchádza. Ale čo by mu mal riecť, nevedel.
A prostý človiečik len stál a stál pri dverách, hľadiac žičlivo a trpezlive.
— Prečo si vlastne šiel k sultánovi ? — spýtal sa ho legát, aby niečo povedal.
— Chcel by som, aby sa vojna skončila a ľudia sa prestali zabíjať navzájom. Vy, osvietený pán legát, nechceli ste ma počúvať, šiel som teda k sultánovi...
— Ach, teda preto ... Pamätám sa, že si tu raz žialil nad tými, čo zahynuli v Damiete ... Čo robiť ? Pokladajú ma všetci za človeka tvrdého srdca. Neprávom. Ja nemám tvrdé srdce, len viem hľadieť na cieľ, ktorý som si postavil, nevšímajúc si maličkostí. Všetko je dovolené urobiť, len aby sa ten ďaleký a skvelý cieľ dosiahol !
— O nie ! Ó nie ! — vzbĺkol František.
— Akože ? ... — svraštil obrvy legát. — Ty mi budeš protirečiť, ty ?
— Protirečím, osvietený pán legát. Nie je ľahostajné, akou cestou sa ide k cieľu. To je dokonca veľmi vážne, lebo dosiahnutie úlohy závisí od nášho Pána a voľba prostriedkov od nás, je teda našou vlastnou zásluhou alebo vinou ...
— Eh, — hodil rukou kardinál, — nebudem s tebou dišputovať ! Čo ty rozumieš !? Choď, keď už chceš ísť, a nech ťa Boh chráni !
František pobozkal kardinálovi ruku a tíško sa vytratil. Pri dverách sa stretol s Jánom de Brienne, ktorý vchádzal zamračený.
— Mám nepriaznivé zprávy, — začal, len čo vošiel.
— A ja mám výborné, — odvetil živo kardinál. — Aké je to divné ! Všetci ma ustavične strašia, hoci všetko sa vyvíja čo najlepšie ! ... Čierno sa dívate na svet, páni rytieri. Mám celkom spoľahlivé informácie, že sultán v najbližších dňoch vyšle nové posolstvo, pristávajúc na naše podmienky ...
— Dal by Boh ! Lebo ja som práve dostal list od rytiera Ibelina, ktorý, zastupujúc ma, spravuje vládu v Akre. Oznamuje mi, že donedávna mohamedáni rýchlo rozoberali múry Jeruzalema a iných miest, ako keby sa pripravovali odísť... Ba ešte aj pevnosť na hore Tábor rozbúrali ! Tú strašnú pevnosť, na ktorej stroskotala uhorská križiacka výprava ! A kresťanské obyvateľstvo, čo ešte tam ostalo, šalelo od radosti, že sultán zrejme odstupuje Svätú zem, a mohamedáni bedákali a hromadne opúšťali Palestínu, rozpredajúc celé imanie. Zo samého Jeruzalema odišlo vraj viac než tisíc mohamedánskych rodín. Pozemky a domy popredali za lacný groš ... Tak to bolo donedávna. V posledných týždňoch sa to však akosi zmenilo. Múry prestali rozoberať a mohamedáni sa vrátili. A odobrali kresťanom predané domy a veľmi zúria a naši ako predtým nemôžu ani dýchať ... Ibelin sa teda znepokojuje ...
Kardinál pohŕdavo potriasol plecami.
— Pletky, pletky, nemajúce nijakého súvisu s nami. Počúvajte moje noviny: Nepochybne vám známy blázon František z Assisi vybral sa na návštevu k sultánovi, nikomu nič nehovoriac... Áno, áno, k samému sultánovi... K al-Kamilo-vi... A nahováral ho, aby prijal svätú vieru... Dávate pozor !?
— To je neslýchané ! Rozniesli ho ? — spýtal sa Ján.
— Nie ! Predstavte si, nie ! Nerozniesli. Sultán sa s ním priateľsky rozprával, nakoniec dal mu svoj ferman, svoju pečať, s ktorou náš poctivec môže putovať hoci do Damasku. Bol tu pred chvíľkou. Chystá sa do Jeruzalema.
— To je naozaj zaujímavé. A Vaša Osvietenosť sa domnieva, že príčinou tejto sultánovej láskavosti bolo ...?
— Čože iného by mohlo byť, ak nie ochota nadviazať s nami priateľské styky a získať našu priazeň ? Poznáme Františka. Neoslnil sultána ani výrečnosťou, ani rozumom, ani krásou ... Úbožiak je to s detským spôsobom myslenia. Al-Kamil zrejme chcel, aby vychvaľoval jeho veľkodušnosť, keď sa vráti k nám ... Preto ho pustil voľne a poctil pečaťou... Uvidíte, že sa v najbližších dňoch zjaví nové posolstvo.
— Dal by Boh, — zopakoval de Brienne. — Potešuje ma Vaša Osvietenosť ... Lebo Ibelin ...
Nevdojak rozložil so sebou prinesený list a sliedil po ňom očami. V ďalšej časti starý pán z Bejrutu písal:
Kráľovná Jolanta je, chvála Bohu, zdravá ... Dostalo sa mi cti vidieť ju nedávno. Sedí už sama rovnučko v kolíske. Podobnučká je nebožkej mamičke, milostivej našej panej...
... Podobná matke — Ján si myslel, že ťažko ju bude môcť mať ustavične pred očami. A súčasne cítil v srdci neopísateľné city k temer neznámej malej bytosti, sediacej rovnučko v kolíske.
Rozmýšľal o tom a mlčal. Aj kardinál mlčal. Nemal dieťa, ale uriekol ho človek, o ktorom sám povedal pred chvíľkou, že má detský spôsob myslenia. V slovách zdôrazňoval uvážene jeho neučenosť, prostotu, a nemohol sa zbaviť toho istého pocitu, aký mal predtým, že bolo treba s týmto prostým človekom pohovoriť si o niečom vážnejšom, spýtať sa ho na niečo ... Nevedieť prečo, zrazu sa mu zdalo, že spor o to, či ciel ospravedlňuje, alebo neospravedlňuje každú cestu, je nesmierne vážnym problémom, ktorý treba nevyhnutne rozriešiť, vážnejším ako všetko, čo sa deje vôkol, ba vážnejším než očakávané sultánovo posolstvo. Boly to divné a neočakávané myšlienky, kardinál sám sa cítil nimi zahanbený. To je dozaista vplyv podnebia a prekonanej zimnice. Na šťastie, nik netušil uňho tieto obavy slabosti, neprípustné u vodcu.
De Brienne prvý sa spamätal.
— Využijem príležitosť, — riekol, — že František odchádza do Jeruzalema a rozkážem mu prezvedieť sa dôkladne, ako to bolo s oným rozoberaním múrov. Hoci je prostý človek, môže to vypozorovať. Lebo ani Ibelin to nevidel na vlastné oči, ale počul z úst štvrtého, piateho. Kde ho možno nájsť ?
— Neviem, — priznal sa kardinál. — František nemá stáleho bývania. Žije ako vták na konári. Záškodníkov v tábore sa spýtajte. Iste vedia. Blaznejú za ním a za jelho kázňami. Ale neodkladajte, lebo skoro má odísť.
Ján neodkladal. Rozoslal zbrojnošov. Rytierov, svojich pobočníkov, prosil, aby zadržali brata z Assisi, ak sa s ním stretnú. Prvý, ktorému sa to podarilo, bol Gerard ď Avesnes. Nepoznal dosial Františka, a keďže už celý tábor vedel o jeho výprave k sultánovi a šťastnom návrate, so zvedavosťou si ho obzerali.
— Milostivý pán chce vás vidieť pred odchodom, lebo vraj odchádzate do Jeruzalema.
— S pomocou nášho Pána vyberiem sa.
— Hovoria, že ste boli v Káhire. Mnoho vojska má sultán ? Veľa je ich pri ňom ? Viac jazdy či pešiakov ? Všeobecne sú zavolaní, či najatí ? A ako sú rozložení ?
František sa začal smiať.
— Brat rytier, daromné je spytovať sa ma na takéto veci. Videl som cestou mnoho ľudí na koni i peších, ktorí ako by nič neboli vedeli o našom Pánovi. Ale odkiaľ by som mohol vedieť, z akých sú plukov a aký je ich počet ?
— Milostivý pán chce, aby ste si v Jeruzaleme dôkladnejšie všimli tieto veci. Je to pre nás nesmierne vážne ...
— He! Či si možno v Jeruzaleme všímať aj niečo iné než Hrob nášho Pána ? Čo znamená všetko pri porovnaní s miestom Jeho utrpenia ?!
D' Avesnes sa zamračil a vzdyhol, nevediac prečo.
— Urobíte, ako chcete, — zakončil. — Aj ja mám k vám prosbu: Budete nepochybne v Akre a na hore Karmel. Pod tou horou, na skalnom výbežku, stavajú strážnicu. Volá sa Zámkom Pútnika. To je moja fundácia, ja som začal s budovaním ... Na obranu Svätej zeme. Bojím sa, či teraz, keď nie som tam, neprestali s prácou ...
Prešiel rukou po čele a pokračoval:
— Na srdci mi leží ten zámok, lebo som ho myslel ako dar najsvätejšej Matke za milosrdenstvo nad jednou zatratenou dušou...
— Odkiaľ viete, že zatratenou ? — pohoršoval sa František.
— Lebo nešťastná sama si vzala život. Bola to moja žena. Ustavične na ňu myslím a trápim sa, mysliac na jej muky... Hovorí sa, že samovrahom modlitba nič nepomôže, že sú bez záchrany stratení... Keby tak bolo naozaj, vari by som ošalel...
— Nie sú stratení, — odvetil František, — aspoň my nič nemôžeme o tom vedieť. A bolo by veľkým hriechom namýšľať si, že sme prenikli Božie súdy. Myšlienka je rýchlejšia ako čin a neraz sa dozaista stáva, že telo už hynie a myseľ preľaknutá hrnie sa modlitbou k Bohu a dosahuje odpustenie ...
— Amen, — riekol ď Avesnes. — Boh zaplať za tieto slová.
— Je isté, — rozhovoril sa František so zriedkavou u neho vážnosťou, — že ani v živote, ani v smrti neujde človek pred Bohom a pred sebou samým. A že najostrejší súd je vlastný. Ale milosrdenstvo je veľké ako svet a každý nájde v ňom milosť ... Prezviem sa o vašom zámku, brat rytier ...
Na vzdialenej a nikomu neznámej Rusi vojská Džingischána spálily zlatobránny Kijev.
Egyptské leto svojou žeravosťou vysúšalo križiakov. Už druhé leto za sebou. Začínal sa tretí rok pobytu nad Nílom.
Genuanci a iné kupecké plemená poponáhľali sa zriadiť svoje hospodárstva v Damiete a zrobiť z nej obchodnú stanicu. Egypt bol rušnejší a bohatší než vylúpený a zničený Carihrad, preto Benátčania, pyšní premožitelia Grékov, bledli od závisti. Z križiackeho vojska, vedeného legátom Pelágiom, ostalo menej než polovica. Roztrúsilo sa ako zbožie dlho nemlátené, stojace v stohu. Boje, choroby a predovšetkým ľahkosť návratu do vlasti, galeje, ustavične chodiace ta a nazad, zapríčinily tento úbytok. Rozchádzalo sa bratstvo, ani si nespozoroval kedy. Najviacej reči bolo po odchode nemeckých rytierov Najsvätejšej Panny Márie Jeruzalemskej do Akry. Mali oddávna úmysel presídliť do Európy a povrávalo sa, že ho teraz idú splniť. Na dovŕšenie zla čoraz úpornejšie šírily sa chýry, že bratia sultánski al-Ašraf z Edessy a al-Muzaam z Damasku pohli sa s pomocou, na ktorú Egypťania už dlho čakali. A legátom predpovedané posolstvo sultánovo neukazovalo sa vôbec.
Za takéhoto stavu vecí de Brienne radil shromaždiť v Damiete (ktorej múry medzi časom zdvihol ešte vyššie, že nemožné ich bolo dobyť) veľké zásoby potravín a pripraviť sa na dlhé obležanie, súčasne poprosiť kresťanských pánov o pomoc, najmä vierolomného cisára Fridricha II., ktorý pred niekoľkými rokmi bol sľúbil, že sa vypraví na križiacku výpravu, a prísahu dosiaľ nesplnil. Kardinál Pelágius súhlasil, aby cisára molestovali a nútili, ale v pevnosti sa uzavrieť nechcel. Svojhlavá, panovačná povaha hnala ho vpred a vpred. Vývoj udalostí predvídal vždy taký, aký vyhovoval jeho charakteru.
— Dosť dlho sme stáli nepotrebne na jednom mieste, — hovoril. — Musíme udrieť na sultána, dobyť Káhiru.
— Aby sme mohli dobyť Káhiru, — odpovedal de Brienne, — museli by sme mať päť razy toľko síl, ako ich máme. Pohýnajúc sa dopredu, musíme si zaistiť chrbát, ponechať v Damiete silnú posádku, zabezpečiť dovoz potravín. A čo ostane pre útok ? Aký bude pomer nášho vojska k sultánovmu vojsku, najmä ak dostane posilu ? Vaša Osvietenosť, ráčte vypočuť rady skúseného starého vojaka ! V meste sme bezpeční. Nijaká sila nás odtiaľ nepohne. Môžeme pokojne čakať, kým cisár príde alebo svätý Otec pošle pomoc. Nedáme sa odrezať od mora a takto vyhladovať. Čakajme. Ak si podmaníme Egypt za dvadsať rokov, aj vtedy to bude veími chytro !
Tej istej mienky, div divúci, bol genuanský podesta Bartolomej Doria. Ale kardinál prestal veriť Doriovi, odkedy jeho mienka nebola po srsti pyšnému Španielovi.
— Neposielal by sultán dva razy posolstvo, — presviedčal, — keby necítil, že ho máme v moci. Čo bolo isté vtedy, je isté aj dnes.
— Bohužiaľ, Vaša Osvietenosť ! Vtedy bolo celkom ináč. Islam sa triasol pred vpádom Mongolov a sultánovi bratia očakávali pomoc od Egypta, nie Egypt od nich. Zlatý vták vyletel nám z ruky a daromné je spomínať spáchaný omyl. Terajšie leto nepodobá sa lanskému. Ten istý list nikdy nepadá dva razy.
Nebolo rozumnou vecou pripomínať kardinálovi omyl, ktorý v duchu sám začínal ľutovať. Čierne oči legátove sa zablysly, zaťal úzke pery, brada prudkým pohybom poskočila dopredu.
— Ako krkavce krákate, — zasyčal. — Neraz, keď vás počúvam, myslím si, či mám pred sebou sultánovho spojenca, či zbabelca !?
Ján, bledý ako plátno, vyskočil z miesta.
— Či počujem... či dobre počujem ?
— Čo som povedal, neodvolám.
— Či tak ?! Vaša Osvietenosť ! Ej, Vaša Osvietenosť ! Nebyť vášho rúcha ! Nebyť vášho kňažstva !... Znesiem to a slovkom sa už neozvem. Ale ani moja noha tu už nepostojí. Posledný raz hovorím: Stratili sme Svätý hrob ! Stratili sme na veky ! Teraz ideme sami do záhuby. Ideme v ústrety druhému Hattinu. Prosil som vás, ako Rajmund z Tripolisu prosil Lusignana. A tiež márne. A zahynieme, ako zahynuli tamtí. Nech Boh ratuje Svätý hrob !
Odišiel, prekypujúc hnevom a žiaľom. Kopol nohou do dverí, len-len že nesletely so závesom. Skočil na koňa a pohnal dopredu bez cieľa, len aby sa vyzúril. Bodol paripu ostrohami, až krv kvapkala na zem, trhal zubadlo ... Zbabelec ... Spojenec sultána... Záhuba nepochybná... A keď si pomyslí, že on mal byť vodcom, on, on, nie tá červená bábka, slepená z pýchy a nafúkanosti ! On ...
A prečo sa ním nestal ?... Kôň ťažko chrčal a po bokoch bol samá pena. Pena na bokoch i pysku bola krvavá. Ján zmiernil rýchlosť a obrátil sa k mestu. Nemyslieť, nemyslieť ! Nepripomínať si prečo ...
Kardinál Pelágius nehybne sedel v svojej komnate, kosým okom pozerajúc na dvere, ktoré sa dlho kolembaly po prudkom odchode Jánovom. Cítil, že nepotrebne vybuchol. Sám predsa vedel, že de Brienne nie je ani zbabelec, ani priateľ mohamedánov. Keby mohol pohanu stiahnuť, ochotne by to urobil. Ale slová raz už vyslovené sa nevracajú. Možno ich vari len odvolať, a na to sa kardinál Albana necítil schopným.
Ináč zastaralý odpor k rytierstvu, k veľmožom, ako ich pohŕdavo nazýval, bol v jeho duši príliš silný, aby ho bola vedela rozvaha prelomiť. Veril pevne, že koná dobre, keď koná opačne, ako radia baróni. Veril aj v to, že si dá rady aj bez pomoci Jána de Brienne. Boh mu pomôže, Boh ho nadchne k vlastným rozhodnutiam, povedie všetko, ako viedol dosiaľ. V kardinálovom presvedčení vždy sa to tak šťastne vytváralo, že Boh chcel vždy to isté, čo on sám.
De Brienne sa zaťal a ako bol sľúbil, neopúšťal svoj tábor. Keď staršie rytierstvo prichádza ho poprosiť, aby vplýval na kardinála a nepripustil ľahkomyseľný pochod, odpovedá:
— Nazval ma zradcom a zbabelcom. Dosť som urobil, že som ho na mieste nepreklal. Nežiadajte odo mňa viacej !
Sršia od hnevu, škrípu zubami, priznávajú pravdu urazenému kráľovi. Pravý rytier nemôže na také ublíženie zabudnúť ! A pochopujúc, že plánovaná výprava vedie do záhuby, pripravujú sa na ňu mlčky, tvrdo a úporné. Raz človek zomrie. Zhynieme všetci, ale pýcha legátova bude potrestaná !
Nateraz je legát veselého ducha. S nestráviteľnou energiou všetko spravuje, usmerňuje, na všetko dozerá. Nesvoláva Radu. A na jeho osobnú zodpovednosť, na jeho rozkaz opúšťajú Damietu v poslednom týždni júla, júla roku 1220.
Vojsko sa pohýna. Napreduje smerom na trojuholník, ktorého vrcholcom je Káhira a základňou Damieta. Strany trojuholníka tvoria Níl s pravej strany, jazero Menzareh a vedľajšie rameno Nílu, ktoré sa volá Bar al-Sagir, s ľavej strany. Kardinál si pochvaľuje toto postavenie. Nepriateľ ich nenapadne s bokov. Dolina je plná potravín a obilia, preto vojsko berie so sebou zásoby len na týždeň, aby sa nespomaľoval pochod nadbytkom táborov.
Slnce, spojenec nepriateľa, praží nemilosrdne, rozpaľujúc zbroj. Prach vznáša sa v podobe stĺpa vysoko, zacláňa nebo celým oblakom. Armáda napreduje mlčky za horúčavy deň, dva, tri... Nepriateľa nevidno. Nevidno vôbec nikoho. Občas v diaľke sa mihnú postavy Beduínov a ujdú, kým by sa Frankovia priblížili k nim.
— Prvé stráže sultána, — posmieva sa kardinál. — Obávam sa, že k bitke vôbec nedôjde, lebo sa neosmelia zmerať sily s nami... Zaujmeme Káhiru bez boja.
Pusto je, pusto. A od tej pustoty nedobre sa cíti duša. Zmizli ešte aj felahovia a prestaly vržďať nesmrteľné kolesá, ťahajúce vodu z Nílu do kanálov. Nezručne posliepané špinavé dedinky arabské stoja opustené. Obyvatelia sa vzdialili. A len božstvá egyptské, čoraz početnejšie sa vyskytujúce, hladia ľahostajne na prechádzajúcich. Stĺpy v podobe svinutého papyrusu alebo rozkvitnutého lotosu držia granitové trámy. Pod nimi stoja postavy s tajomným úsmevom. Obracajú sa, pozerajú vyvalenými očami, zalamujú alebo vystierajú ruky, ako by na výstrahu.
Dôjduc do vyľudneného a prázdneho Šaramšahu, kardinál nariaďuje dvojdňový odpočinok. Starší rytieri, sídení v stane, sa radia.
— Toto ustupovanie nepriateľa, — hovorí Valter de Nemours, — skrýva v sebe nepochybne nejakú lesť. Čím ďalej prenikáme na juh, tým ľahšie nás môžu odťať od Damiety a našej floty. Šialenstvom by bolo ísť ďalej !
Všetci mu prisviedčajú. Zamračene kývajú hlavami. Starí bojovníci poznajú chytačky vojenské, sami ich neraz použili.
Neklamným inštinktom vojaka cítia, že idú do pasce. A hoci sa hnevajú na legáta, chceli by sa zachrániť.
Obracajú sa preto na Jána de Brienne. Je to jediný človek, ktorý môže a má právo vystúpiť v mene rytierstva. Bol vodcom. Zastupoval legáta za jeho choroby. Všetky doterajšie úspechy sú jeho zásluhou. Kardinál musí s ním počítať. Urazil ho síce ťažko, ale tu ide o najvážnejšie veci: o víťazstvo alebo porážku križiackej výpravy. O osud celej armády. De Brienne musí obetovať svoju hrdosť a vysvetliť purpurovému šialencovi, aby nehnal vojsko ďalej. Ak chce boj, nech sa zákope tu, v Saramšahu, a nech čaká.
De Brienne neochotne sa poddáva nahováračkám. Zahla suje sa u kardinála zlý, nasrdený, nadutý od urážky. Stoja zoči-voči ako nepriatelia. Za takýchto okolností rozhovor je krátky.
— Dobyjeme Egypt teraz alebo nikdy ! — kričí kardinál. — Neustupujem, ani nečakám ! Neodpočiniem si, kým nedobehnem sultána a nedonútim ho k boju ! Zajtra ľudia i kone môžu ešte odpočívať a pozajtre za mrku vyrazíme !
— V budúcnosti nebude škriepok o tom, kto zahubil výpravu, — hovorí chladno Ján a odchádza.
Pán Cezarey nepokojne ho očakáva.
— Nič, — odpovedá Ján na jeho pýtavý pohľad. — Zajtra ideme pod Hattin.
— Pod ...?
— Hattin. Nepamätáš sa ? Nerozumieš ?
Ale áno. Rytier už chápal. Nespytuje sa viacej. Kráčajú mlčky a zdá sa im, že vidia pred sebou prekliate sedlovité návršie, stekajúce krvou, hrob jeruzalemského kráľovstva, pochovaného pred tridsiatimi troma rokmi...



XII.
HNEV OTCA RIEK.


Ľahký, stuhlý tvar smrteľný, podobný kukle, svinutej v priadzu kokónu, znepokojujúci mysle Jakuba Pocharda, sekretára Scholastika a bakalára Matúša Pesaru, nebol dosiaľ rozvinutý, neodhalil svoje tajomstvo. Síce hneď na druhý deň po objavení múmie, odpočívajúcej v dvoch truhlách, trojica bádateľov vrátila sa do hrobky, ale narazila na neočakávané prekážky. Predošlé ich návštevy vzbudily pozornosť neďaleko bývajúcich Koptov. Čierni mlčanliví spoluveriaci neopovážili sa síce zabrániť vstup cudzím do hrobky, ale obkľúčili učencov neprestávajúcou starostlivosťou, tlačiac sa s nimi v maľovaných skalných komorách a nežičlivo sledujúc každý ich pohyb. Táto podozrivá bdelosť mala dve príčiny.
Kopti — ktorých meno pochádzalo podľa jedných od mesta Koptos v Tebaide, podľa druhých od gréckeho slova kopto — obrezaný, alebo tak isto od gréckeho Ajgyptios — Egypťania — pokladali sa za jediných a pravých potomkov národa faraónov. Neuznávali kedysi Grékmi nanútené pomenovanie Egypt, volajúc svoju krajinu starým spôsobom Kemet, čiže Čierna zem. Vedomie veľkého dedičstva nepozdvihlo ich z uponíženia, v akom žili. Boli barbarskí a zaostalí. Ničili nerozumne najkrajšie pamiatky. Chtivosť bola základnou vlastnosťou ich charakteru. Zo skvelej minulosti ostala im v krvi len jedna vec: obava pred narušením pokoja zomrelých.
Cez tisícky rokov pokladali ich praotcovia úctu k telesným pozostatkom za najvážnejší základ svojej viery. Vytvárali v skalách chodníky, komory, vŕtali studne a jamy. Pretínaly ich do hĺbky bežiace svahy, venčily ich špirálovité chodby, vinúce sa raz nahor, raz nadol. Premyslený labyrint, zdanlivé nevysvetliteľný, mal za cieľ odstrašiť prípadného rušiteľa mohýl, oklamať jeho kroky, sviesť s cesty, aby neprenikol k vlastnej hrobke, tesnej, neveľkej komnate, v ktorej odpočívala múmia. Poškodenie múmie ! Následky podobného zločinu mohly byť strašné, mohly zasiahnuť celý kraj. Veď vďaka magickým zakliatiam Knihy zomrelých, mŕtvi mali možnosť priberať ľubovoľnú podobu. Zneuctený duch mohol sa vršiť. Vršiť strašne. Nech bohovia majú v svojej ochrane toho, kto sa vystavil pomste mŕtvych !
A zaostalí, trpní felahovia, nič nerozumejúci, používajúci stĺpové prstene, pokryté najkrajšími hieroglyfami, za žarnovy alebo mlynské kamene, cítili inštinktívnu obavu pred hnevom múmií. Nedotýkali sa ich a nedovoľovali to robiť ani iným. Mŕtvi bijú slepo. Cudzí Latinci odídu a úbohý miestny ľud ostane a bude znášať zodpovednosť za ich činy.
Druhá príčina bola nie menej vážna. Dávnejšie medzi koptskou spoločnosťou kolovalo presvedčenie, že poklady, ukryté v hrobkách a pyramidách, len čiastočne ulúpili Beduini alebo iní lúpežníci. Tajomnou mocou, akú majú múmie, najcennejšie veci zapadly do zeme alebo premenily sa na kamene, strácajúc sa očiam dotieravcov. Kto by poznal patričné odklínacie slová, mohol by zlato znova priviesť na povrch...
— Nepoznáme zaklínacie slová a nehľadáme poklady, — uisťovali najúprimnejšie traja bádatelia, dozvediac sa, o čo ide nevolaným druhom. Mlčiaci dav krútil hlavou nedôverčivo a podozrivo.
— Prečo teda prichádzate sem po tretí raz ? — Latinci sa vystatujú svojimi vedomosťami. Musíte vedieť, ako znovu získať zlato !
— Nevieme.
— Slová zakliatia sú napísané na týchto stenách. Ale kľúč písma sa stratil. Ak ho nájdete, dovolíme vám čiastku zlata vziať pre seba. Treba vraj okiadzať steny zelinami. Nevieme však, koľko ráz a aké zeliny treba používať. Či ste naozaj o tom nepočuli ?
Presviedčali, že nie, preto sklamaný dav začal sa búriť.
— Practe sa teda odtiaľto a nevracajte sa viac ! Zlato nájsť neviete a mŕtveho sa dotýkať nedovolíme ! Odíďte !
S ťažkým srdcom odchádzali traja učenci. Nie nadlho. Raz roznietená zvedavosť nedá sa uhasiť. Vrátili sa v najbližšiu noc. Nezapaľujúc svetlo, aby nevzbudili nikoho pozornosť, hmatajúc vošli do hrobky. Strhnutí svojou vášňou ani si neuvedomovali, že máloktorý z rytierov by sa odvážil na podobný čin. Presne poznajúc polohu sarkofágu, našli v jeho vnútri truhlu a vzali múmiu. Bol to únos. Utekali ako zlodeji, prenasledovaní vlastnou tôňou, šakaly zavýjaly za nimi. Prečkali noc. Nezapaľujúc svetlo, aby nevzbudili pozornosť nikoho, trstinou, sviazali a najali človeka s oslom, ktorý pristal odviezť snop do mesta. Trstina mala sa použiť ako by na vedecké výskumy. Dosiaľ všetko šlo hladko. Ťažkosti sa začaly, keď snop začali teperiť do kardinálskeho paláca, do Scholastikovho bytu. Celý dvor sbehol sa spýtať, čo robia a na čo je potrebná tá rastlina ? Brat Filip, mysliac si, iže je to akýsi iný, nový druh trstiny, vyťahoval práve tie dlhšie steblá, žujúc ich s rozvahou, a bolo sa treba obávať, že pritom odhalí pravý obsah snopa. Astrolog bol bledý, bakalár červený. Sekretár sa pretváral.
— Aký to shluk ? — spytuje sa legát. — Á, tu je Scholasticus ? Konečne ! Mám súrne listy, a sekretár sa moce nevedno kadiaľ ... Zakázal som už niekoľko ráz. Ale ako vidieť, moje slová a poslušnosť, prináležajúca predstavenému, prestaly mať cenu pre vás. Posledný raz oznamujem: Neslobodno bez dovolenia opúšťať moju komnatu. . . Načo je táto trstina ? Tu nie je stajňa.
— Natrhali sme ju za neobyčajne priaznivej hviezdnej konštelácie, rýchlo uisťoval astrolog. — Bude užitočná na lieky...
— Prezradím vás, ak sa jej dotknete bezo mňa, — zahundral polohlasne Scholasticus priateľom a mrzutý pobral sa za kardinálom. Nebezpečenstvo nateraz bolo zažehnané. Vzácna tajomná korisť odpočívala v truhle, v ktorej astrolog prevážal obyčajné svoje prístroje hvezdárske. Chránená kladkou na zámku, mohla čakať na chvíľu, ktorá bude vhodnejšia na prezeranie.
Ale nemali šťastia prví európski egyptologovia. Vhodná chvíľa nenadišla. Prišiel zato rozkaz pochodovať na Káhiru. Netýkal sa on síce astrologa a bakalára, ktorých nik na vojne nepotreboval, ale Scholasticus musel sprevádzať kardinála. Napokon pohli sa všetci traja. Nechceli sa odlučovať, pritom slovo Káhira označovalo pyramídy, veľkú Sfingu a rozmanité neznáme, tajomné zázraky. Hoci počet vozov, uberajúcich sa za vojskom, bol prísne obmedzený, vedeli sa nielen umiestiť na jednom z nich, ale ešte vziať i svoju truhlu. Nepokladali totiž za bezpečné nechávať ju v Damiete. A čo keby niektorému zo služobníctva prišlo na um nazrieť do jej vnútra ? Ináč nevedno, kedy sa vrátia. Možno sa na trvalo osadia v Káhire.
Nestarajúc sa o ďalšie osudy vojny, v ktorej sa nevyznali vôbec, využili zastávku v Šaramšahu, aby vyrazili na obvyklé výskumné cesty. Ani nie na pol míle od tábora, celkom nad brehom Nílu, vyčnievaly dobre im už známe šikmé plochy pylónov, označujúce nepochybne svätyňu. Rozhodli sa, že ju navštívia.
— Beduíni vás lapia, — upozorňoval ich pán ď Arcy, ktorý mal na starosti stráže okolo tábora.
— Nikoho predsa na okolí nevidno.
— Nevidno, a pasca môže byť hoci aj v tejto húštine. Prekliaty kraj. Zbadali ste, ako stúpla rieka ? Pol roka nepršalo, teda prečo ?
— Lanského roku tiež bolo takéto stúpnutie a tiež nevedno prečo.
— Choďte, ak chcete, — pokračoval pán ď Arcy, — len vás upozorňujem, že sa nepohnem na pomoc. Zišlo by sa síce vyslať prezvedný oddiel a zistiť, ako ďaleko, s akou silou stojí sultán, ale keď to pán legát nekázal, dáme tomu pokoj.
Urážka a horkosť zaznievaly v jeho hlase. Priatelia si to nepovšimli. Zľahostajneli na všetko. Kardinál znova sa bude srdiť na svojho sekretára, že odbehol bez dovolenia, ale to je vedľajšie. Génius vedy strhol ich do svojich pazúrov. Uzrieť ! Poznať !... Nič ich nemohlo zadržať. Rýchlo vyrazili z tábora.
Vedení zvyškami inštinktu sebazáchovy zastali na najbližšom návrší, pozorne sa rozhliadajúc po okolí. Pustota a ticho, sprevádzajúce od niekoľko dní ich pochodovanie, trvalý naďalej. Kraj ako by bol úplne vymretý. Neobracaly sa kolesá, nevržďaly ešte pôvodnejšie žeriavové studne, zvané šaduf, ktoré sa hore Nílom čoraz častejšie vyskytovaly. Len rozvodnená rieka šumela.
— Tam vidno ľudí, — riekol zrazu bakalár, ukazujúc rukou.
— Na druhom brehu, to nás nezaujíma... som zvedavý, čo tam ozaj robia ?
— Tak sa zdá, ako keby zasypávali kanál...
— Och, pozriteže sem ! Zasypané, zapchaté, aj tam, aj tam ! Kameňami silne zavalené .
Dva roky sa už zdržujúc v Egypte, vedeli, že tie kanále, vinúce sa každých niekoľko krokov, namáhavo napĺňané vodou, sú nevyhnutnou podmienkou úrodnosti a života krajiny, preto s údivom hľadeli na ich ústia, zatarasené kameňami. A to práve teraz, keď voda stúpla, penila sa netrpezlivo.
— Boh vie, prečo to urobili, — pohodil plecami sekretár. — No, je to ich vec. Nie naša starosť.
Pohli sa rýchlym krokom k svätyni, temnejúcej sa nad riekou. Obďaleč vznášal sa neveľký koptský kláštor, ktorý predtým nespozorovali. Ako všetky budovy tohto druhu, bol slepený nezdáme z hliny, slamy a trusu, oblým tvarom pripomínajúc úle alebo osie hniezda.
— Znova nám budú stúpať po pätách tí hnusní capi ! — vzdychol astrolog, ktorý pociťoval neprekonateľný odpor ku Koptom.
— Jednako sú to kresťania. Zájdime k nim sa spýtať, či nieto tu nablízku mohamedánov ...
— Tí vám už povedia ! Neúprimné mršiny.
— Ak si človek obratne počína, nuž povedia, — uisťoval Matúš Pesaro. Zabočili ku kláštoru. Vysvitlo, že je pustý ako celý kraj. Tmavé, zapáchajúce vnútro dunelo prázdnotou. Len roje múch, dotieravých egyptských múch, bzučaly v slnečnom pruhu.
— Ale sa nás naľakali, no, no ... — krútil hlavou Scholasticus.
— Nevedno prečo ? Pod Damietou sedeli celý čas pokojne a sedia dosiaľ a vôbec neutekali.
— Mohamedáni im iste čudné veci narozprávali o našej ukrutnosti.
— Ticho, tam sa ktosi hýbe ...
Kláštor naozaj nebol celkom opustený. Ktosi kutil v temnej komôrke, ktosi chrchlal, pľul, šúchal nohami. Napokon vyliezol starý, shrbený mních. Oči mal choré, červené, vyzeraly ako dve rany. Pološedivá, poločierna rozčechraná brada siahala po pás. Ťahal za sebou batôžtek s odeevom a chystal sa dať si ho na plece, keď spozoroval cudzích ľudí; zastavil sa s nedôverou.
— Kristus je naším Pánom, — riekol rýchlo Scholasticus po grécky.
Starý odhundral pozdrav bez nadšenia. Jeho červené oči behaly ako splašené.
— Prečo je kláštor prázdny ? Kde odišli všetci bratia ? Či niet nablízku sultánskych vojakov ? — dozvedal sa sekretár.
— Neviem, neviem, — zachrípnutým hlasom rýchlo odvetil starý. — Videl som len tých, čo pozatvárali hrádze... Už odišli...
Hľadel chvíľku na došlých, potom zdvihol ruky, pustiac batôžtek a ako by s úžasom zvolal:
— Pozatvárali hrádze ! Zapchali kanále ! A odišli...
— Kde sú ostatní bratia ? — naliehal Scholasticus.
— Akože mohli ostať, keď sú kanále zapchaté ? ... Ja tiež odchádzam a vy utekajte ... Chytro ... chytro ...
— Veď vravíte, že pohanov už tu niet...
Starý nič nepovedal. Zdvihol batôžtek, prehodil si ho na plecia a pobral sa k východu. Ešte sa obrátil k stojacim:
— Choďte a povedzte svojim, že kanále sú zapchaté !
— Len čo porazíme sultána, naši opravia kanále, — pyšne uisťoval Scholasticus. — Buďte pokojní. Chceme si obzrieť tie ruiny nad riekou. Akiste je to svätyňa ... Neviete, komu bola zasvätená ?...
— Bohyni Neftis ... Pohanskej bohyni smrti, — odvetil neochotne starý a odišiel. Ponáhľal sa, ako mohol, hrbiac sa pod vrecúškom. Ani oni nestáli dlho. Cieľ ich vychádzky bol vzdialený sotva na niekoľko desiatok krokov.
Príjemný chládok ovial spotené čelá. Dlhšiu chvíľu stáli zahrúžení v súmraku, kým im oči neprivykly na tieň a kým mohli spoznať, kde sú. Bakalár vytiahol zo záňadria lúč a namáhal sa vylúdiť oheň. Slabý plamienčok zablysol.
Steny prvej predsiene boly vyložené tabličkami, blyštiacimi sa neznámou im polevou, hladkou a lesklou ako ľad, farby belasej, zelenej a sivej. Na tom úzadí bolo vidieť obrazy lovov, vtáctva, vznášajúceho sa nad trstinou, levov a gaziel. Jednotlivé tabličky boly pripevnené k múru medeným, ako niť tenkým drôtikom. Z predsiene popri úzkych granitových stĺpoch šlo sa do vlastnej sály. Bola pokrytá až po povalu maľbami a farebným rojom nápisov. Bádateľom už známy obvyklý kruh bohov s hlavami krahulca a šakala, bohýň s hlavou hipopotama, mačky alebo kravy, opakoval obyčajné obradné gestá. Pani svätyne, niekoľko ráz väčšia od nich, nazvaná starým mníchom bohyňou smrti Neftis, kraľovala nad družinou.
Bakalár svietil lúčom. Dvaja učenci zblízka sa prizerali nápisom, tvárami úplne sa približovali k nim, prstami sa ich dotýkali a hľadali opakujúce sa kresby.
— Majster Jakub, — šepkal horúčkovité Scholasticus. — Zdá sa mi, že keby som tu dlhšie pobudol, prišiel by som na stopu tejto abecedy... Keby som mohol tu ostať ! Lebo to nebudú zmenšené obrázky, ako som si myslel predtým. To sú určite hlásky, zodpovedajúce literám. Keby sme mohli aspoň jedno slovíčko počuť v pravom znení, mali by sme už istý návod. Ten starý povedal, že svätyňa náleží bohyni Neftis. To je iste tá veľká, prevyšujúca ostatných. Jej meno musí sa tu opakovať mnoho a mnoho ráz. Keby sa dalo nájsť ! Neftis ... Neftis ...
— Neftis označuje vraj smrť... Čo mohlo podľa ich chápania znázorňovať skon ? ...
— Uisťujem vás, majster, že je to písmo hláskové, a nie obrazové. Ináč ktože vie ?... Tu napríklad je sova... aj tu...
— Sova alebo nie sova. Azda iný vták. A nevedno, či u nich sova prorokuje smrť. U Grékov bola vraj symbolom múdrosti...
— Smrť, smrť ... Neftis ... Neftis ... — mrmlal astrolog, šúchajúc nosom po stene. — Ó môcť tu ostať dlhšie !
— Zdá sa mi, ako keby niekto búchal na stenu, — znepokojil sa bakalár.
Všetci traja zdvihli hlavy, načúvajúc. Malované postavy zužovaly oči, tiež načúvajúc. Bolo počuť mierny lomoz, tlmený hrúbkou múrov, lomoz jednostajný a tiahly.
— Akiste konár udiera o stenu, — domýšľal sa astrolog. Vrátili sa k svojmu bádaniu.
— Teda sova... A možno nie je to sova... Možno krahulec... Tu v Egypte je plno krahulcov živých i maľovaných ...
— Čosi šuchoce... — zdvihol znovu hlavu Matúš.
A s nesmiernym prekvapením v hlase dodal:
— Voda ! Odkiaľ sa tu vzala voda !?
Vlievala sa cez vchod, šumela na schodoch, žltá a spenená, ako by zadychčaná. Na suchej podlahe, pokrytej prachom, úzke jej strúžky nerozlievaly sa hneď, tečúc najprv hadito, ako by obzerajúc kúty. Lež čoskoro nadbiehaly iné a pomaly stemnel celý povrch komnaty. Vlhkosť menila sa na jagavé zrkadlo, po schodoch stekaly so šumom malé vodopády.
— Utekajme ! — skríkol sekretár, ktorý sa prvý spamätal.
Skočili na schody a štverali sa po nich s námahou. Voda, hoci plytká, valila sa a brala so sebou. Chytajúc sa granitových stĺpov, vyšli na prah a zdreveneli.
Miesto roviny uzreli teraz rozbúrené jazero. Zdalo sa, že siaha od hôr po hory, od Líbyjskej púšte po Saharu. Nad povrchom vody vznášaly sa skupiny stromov a strechy domov ako ostrovy. Blízky kláštor do polovice bol ponorený vo vode. Oblé kopulasté strechy sa chvely, ako by sa maly o chvíľku zrútiť, súc podmyté vodou. Palmy zúfalo potriasaly svojím lístím nad vodou. Hukot vln prehlúšal slová.
— Zatarasme vchod ! — zakričal prenikavo Matúš, ustupujúc. Sostúpili, klžuc sa po schodoch s valiacou sa vodou. Zatarasiť, ale čím ? Ani jeden z balvanov, ani jedna zo sôch nedaly sa pohnúť s miesta. Sily troch ľudí nestačia na podobné ťarchy. Darmo si krvavili ruky, namáhali sa, až sa zadychčali. Voda stúpala čoraz prudšie, šumela čoraz hlasnejšie.
— Vyššie nepôjde ! — zvolal s nádejou Scholasticus. — Pozrite ! Tu poznať na stenách zárezy, pokiaľ po iné roky siahala povodeň !
— Vyššie nepôjde ...
Bohužiaľ, zakrátko voda siahala vyššie, pokryla najvyššie znaky a rástla neúprosne. Už ju mali vyše členkov, už vyše kolien, už temer po pás... Držiac sa zúfalo za ruky, opretí plecami o stenu, na ktorej vyčnievala bohyňa Neftis, hľadeli od strachu zahmlenými očami na svet neznámych, posmešne sa usmievajúcich bohov, ktorý sa ponáral vo vode vedno s nimi...
Rady vojska tlačily sa zdesene. Nebolo medzi križiakmi človeka, ktorý by nebol videl v svojom živote povodeň. Valia sa potoky dažďa s neba a bijú hromy. Nízko nad zemou preháňa vietor siné chmáry, ťarchavé od hromu a lejaka. Rieky besnejú, dvíhajú sa, vlnia. Vystupujú zúrivo z brehov. Smývajú cestou všetko. Ničia dediny a mestá. Ale to, čo videli teraz, nebolo podobné nijakej povodni. To, čo videli, mohlo sa prihodiť len v Egypte, v tajomnej krajine ponurých zázrakov, kde Mojžiš soslal na vzdorujúceho faraóna nešťastia, kde zalial pohanské vojsko v mori, predtým vysušenom. Neznámi čarodejníci odkukali vari Mojžišove spôsoby a poručili ich potomkom, ktorí sa teraz vŕšia na kresťanoch.
Nepršalo, nebolo búrky, ani uragánu. Jasné nebo visí neustále nad hlavami a na nebi žiari slnko, oslepujúc svojím svetlom. Ďaleké hory menia sa sťa dúha ako obvykle. Sú raz belasé, raz ružové, raz sivé. S oboch strán viditeľná púšť ostala plavá ako chrbát leva alebo leoparda. Odkiaľ sa teda vzala voda, množstvom pripomínajúca potopu, meniaca dolinu na veľké žlté more, kalné, husté ako hrachová polievka ?! Po rozbúrených vlnách plávajú chumáče trávy, plávajúce ostrovy, odtrhnuté náporom vlny kdesi v Hornom Egypte. Prúd češe za nimi dlhé, podivné riasy, kolíše sa sitina. Zachytené malé zdesené opice pištia ako deti. Plávajú povalené pne stromov a ovocím obťažené palmy. Hipopotamy unášané prúdom ryčia od strachu, snažiac sa preťať vodu kosmo a dostať sa na breh. Medzi hipopotamami plávajú krokodily, zďaleka podobné brvnám. Ďaleko, ďaleko, neviditeľní očiam, na vysokom brehu stoja ľudia. Hľadia v nemom zúfalstve. Hľa, Otec riek prináša svoj každoročný dar vlhkosti a úrodného múlu, ale na rozkaz sultána pozdĺž celej rieky uzavrely sa všetky kanále, rozvádzajúce vodu do nádržiek, a celý prúd rieky ženie sa neužitočne k Delte, aby sa rozlial v mori. Tak kázal sultán. Vôľa sultánova je vôľou Proroka. Tento rok bude rokom hladu.
Hlad skosí ľudí, ale voda zatopí opovážlivých a pyšných Frankov. Veľké je meno Proroka !
Stlačené šíky vojska hľadia zarazene. Pozdĺžne návršie, na ktorom rozložili tábor, je s troch strán obkľúčené vodou. Níl ako aj jeho šumiace, rozliate rameno Bar-al-Sagir, spájajú sa poniže Šaramšahu, tvoriac už ďalej jedno veľké more. Úzky chrbát zeme spojuje tábor so suchou pevninou, vinúc sa priam hore Nílom.
Cez mlčiace, strnulé šíky preletuje na koni legát ako červený plameň. Rukou ukazuje na juh.
— Napred ! — kričí — napred ! Nič iného nám neostáva.
Čo sa toho týka, niet dvoch mienok. Skutočne nepozostáva nič iného. Voda hučí. Pásik chrbta zužuje sa každú chvíľku. Pôda premokáva odspodku.
Rýchlo sa sberá vojsko na pochod. Vozy majú ostať. Kardinál rozkazuje zistiť ich obsah. Potrava, čo sa nájde, má sa rozdať ľuďom, cennejšie alebo nevyhnutné predmety majú vziať so sebou.
— Čo si počneme s tou truhlou majstra astrologa ? — spytuje sa sluha brata Filipa, kaplána.
— Svätý môj patrón, apoštol ! Či ja môžem vedieť, čo je v tej truhle ? Prečo sa majster astrolog sám o ňu nestará ? Ani jeho, ani majstra Scholastica niet... Svätý patrón, či znova niekde nežaliezli a či ich nezaliala voda ?!
— Nuž čo bude s tou truhlou ? — nalieha sluha.
— Či ja viem, či ja viem... Prichodí ju tu nechať ... Nevezmeme ju vari na koňa. Jeho Osvietenosť prikázala, aby sme nič nebrali... Pozri, čo je tam.
Ustarostený, unavený brat Filip vrátil sa k svojmu zamestnaniu. Sluha toporom odchýlil veko truhly. Odskočilo. Pozrel dovnútra a zadivil sa.
— Akáže je to maškara ?!
Pohol tým. Ľahké. Dotkol sa. Tvrdé. Div divúci, ako by človeka boli zavinuli. No hodno pozrieť, čo je v prostriedku.
Pokúsil sa nožíkom. Nešlo. Naostril ho na kameni a začal rozparovať horlivo.
— Veľa je tých povijakov !...
— Ježiš Nazaretský ! — zvrešťal nečakane prenikavým hlasom. Šmaril nožík a dal sa do behu. Neobrátil by sa, nepozrel znovu za nijaký poklad sveta.
— Prečo zasa vreští ? — zadivil sa brat Filip, vychádzajúc zo stanu. — Had ho uštipol ? Letel ako obarený, vetroplach !...
Naklonil sa so zvedavosťou nad otvorenú truhlu a tvár mu náhle zbledla. S priduseným piskom utiekol nie menej rýchlo ako sluha. Ruky sa mu triasly. Kľakol si v stane, snažiac sa modliť. Ale na modlenie nebolo už času, lebo už trúby hučaly. Treba čo najskôr dokončiť skladanie omšového náčinia. Ó Bože, ó veľký Bože !...
Hoci trúby znejú, hoci sa ponáhľajú, jednako sa sbiehajú odvšadiaľ zvedavci. Sluha, drkocúc zubami od strachu, rozpovedal im už, že na vozoch Jeho Osvietenosti legáta, v astrologovej truhle, je prekliate pohanské strašidlo... Leží ako živé, hľadí na človeka, dozaista upír... Svätí mučeníci, upír !... Čo si s ním teraz počať ? Najlepšie by bolo spáliť ho, aby sa nehnalo za vojskom a skazu nepriviedlo. Ale na roznietenie ohňa nieto času. Keby ho pán kaplán aspoň svätenou vodou pokropil a takto zažehnal diabla !
Ale brat Filip nechce o tom ani počuť. Uteká čo najrýchlejšie, privinujúc k prsiam schránku a kalich. Ináč naozaj nemá času. Trúby svolávajú čoraz prudkejšie. Zriaďujú sa šíky. Na kone, vypriahnuté z vozov, sadajú si dvaja a dvaja pešiaci. Každý z rytierov berie jedného zbrojnoša za seba. Pešiaci, pre ktorých nebolo už koni, ponáhľajú sa vzadu. Jazda púšťa sa cvalom. Legát a všetci rytieri sa domnievajú, že sultán je prekvapený povodňou podobne ako oni a že náhlym úderom ho zmätú a zlomia. Len zaútočiť čo najskôr !
Neprešly ani dve hodiny a na návrší, obkľúčenom vzrastajúcou vodou, nieto nič okrem vypriahnutých vozov, pováľaných stanov a otvorenej truhly, v ktorej pozostatky človeka, umretého pred niekoľkotisíc rokmi, hladia na to isté ako za života — na nebo.
Nedlho trvá pochod križiackeho vojska. Nie ďalej než dve míle za Šaramšahom pretína cestu vysoký, mohutný múr, opevnený vežami. Zaberá celý chrbát, siaha od vlny rozliatej po vlnu, od Nílu po Bar-al-Sagir. Ten múr, tie veže sú prekvapením sultánovým, to je výsledok jeho zdanlivej nečinnosti. To je pevnosť, postavená za posledný polrok, pyšne pomenovaná Mansurah, Víťazná.
Pravdaže, nevyrovná sa baštám a valom Damiety. Nepatrí do radu nedobytných pevností. Jednako na jej dobytie treba mať pohyblivé veže, katapulty, rebríky, grécky oheň. Treba mať predovšetkým vystrojené vojsko a čas. A križiaci nič nemajú. Hladné kone, hladných ľudí, nijakú možnoť získať potravu. V rukách holé meče. Za chrbtom voda.
Nemožno sa takto pokúšať dobyť múry ! Ako keby si chcel ísť kyjom na leva, metlou na ozbrojeného !
Tie múry tak nečakane sa zjavily pred nimi, že zpočiatku neveria očiam. Veď počuli, že na tunajších púšťach, tých neďalekých a plavých, ukazujú sa očiam vidiny, obludy, mestá alebo nejestvujúce háje. Azda aj tá pevnosť, o ktorej nevedeli, nepočuli, je len takým preludom ? Azda sa rozveje na oblak prachu, keď sa priblížia ?
... Ó nie, nie, nerozvieva sa. Sype roje striel.
Uzavretá cesta. Legát, málo skúsený vodca, nevyslal dopredu výzvedné stráže ani špehúnov a de Brienne, zatnúc sa, že nič nebude radiť, nepripomínal túto nevyhnutnú obozretnosť. A teraz stoja pred ľahostajným múrom, neprekonateľnou prekážkou, a po oboch stranách voda neprestajne stúpa. Povetrie zaváňa rybami, múlom a dusnou vlhkosťou. Hlad sa už poriadne hlási. Rytierstvo mlčí, zato ľud neľutuje hrdlo. Hučí a šumí ako voda. Búri sa proti svojim vodcom. Jedni pokrikujú: „Upíra pohanského vozili so sebou na skazu nás kresťanov ! Na voze ho držali pre čary ! Pre tieto hnusné kúsky zahynieme !“ A iní: „Čo tá pohanská obluda znamená ?! To je trest Boží, že sa zabudlo na zahynuté detičky ! Miesto aby sme boli znova oslobodili Jeruzalem, tu sme sa bavili, nevediac prečo a pre koho ! Zachcelo sa nám dobyť Egypt ! Zato nás chce Boh zatopiť, ako sa zatopily tie neviniatka !...“
Od začiatku výpravy legát po prvý raz pozýva k sebe rytierov na poradu. Idú neochotne, lebo o čom sa tu dá radiť ? Kto si navaril kašu, nech si ju sám zje. Jednako s mimovoľným obdivom hľadia na Pelágia, ktorý sa ešte nezohol, ešte má panovačný hlas a rozkazuje ako vodca.
— Vyšleme, — hovorí, — posolstvo k sultánovi — al-Kami-lovi. Ako dobrý rytier nech poskytne rytierom priestor a nech sa bije s nami.
Myšlienka je dobrá a hoci sa rytieri hnevajú, schvaľujú ju jednohlasne. Ináč ani niet iného východiska. Páni Šimon de Joinville a Aymar de Layron z Cezarey odchádzajú k pevnosti, dávajúc trúbami znamenie, že sú poslami.
Vracajú sa neobyčajne rýchlo. Sultán nie je v Káhire, ako sa myslelo, ale tu, neďaleko, za múrom. Za ním nespočítateľné masy vojska, pretože už došli obaja bratia s veľkými silami.
— Viedli nás slávnostne cez celý tábor až k sultánovmu stanu, — vypráva pán de Layron, — a sedeli tam traja sultáni, al-Kamil v prostriedku. Vykonali sme posolstvo, on sa však rozosmial. A riekol: „Odpoviem slovami, čo ste povedali mojim poslom, keď som ja prosil o pokoj: Neprichádzajte viac ku mne s takou rečou !“
... A keď sme opakovali svoju žiadosť, rozhneval sa a skríkol: „Nebudem ničiť svojich vojakov, keď vaše mrciny aj tak krokodily zožerú !“ Vtedy sme sa poklonili a odišli.
... Krokodily zožerú ! Veru, pravdu hovoril, prekliaty pohan ! ...
Vojsko sa vracia v takom istom poriadku, ako prišlo. Prechádzajú, nezastavujúc sa, táborom, ktorý ráno opustili. Idú ďalej rovno k vode. Legátovi sa totiž vynorí myšlienka, že azda Bartolomej Doria, podesta, vidiac, do akého položenia sa musela armáda dostať, pripláva bližšie s flotou. Bude možné dostať sa na lode, hoci budú musieť plávať.
Skutočnosť ako by potvrdzovala tie nádeje. Vidno početné plachetnice pohromade. Naši ! Naši ! Prilepujúc sa k rozmäknutému blatu, potom brodiac po vode, bežia ľudia, dávajú znamenia, spínajú ruky... Pre Boha ! To nie je flota križiakov ! To sú sultánske galeje. Využijúc vysoký stav vody, prenikly sem z jazera Menzaleh a odťaly cestu. Niet už východiska, niet už záchrany.
Armáda kardinála Pelágia, majúca vyše dvanásťtisíc ľudí, je zničená, stratená neodvolateľne, hanebne. Nešťastnejší sú, než ich otcovia pod Hattinom, lebo nemajú ani tej radosti, aby mohli zhynúť so zbraňou v ruke v slušnom, hoci nerovnom boji. Ale s týmito odsúdencami nikto nezamýšľa bojovať. Oslabnutí od hladu stoja po kolená vo vode. Niektorí si líhajú do múlu. Nech sa deje čokoľvek. Čím skôr zahynú, tým lepšie.
Ostatní s námahou vyťahujú nohy z bahna, ponáhľajú sa po tretí raz k opustenému táboru. Väčšina koni ochabuje, padá do blata. Vojaci hneď ich dorežú, obrobia, vyťahujú na suchšiu pôdu. Za odchádzajúcimi plazia sa krokodily. Lezie ich z vody viacej a viacej. Zvieracím inštinktom cítia, že tí ľudia sú žranicou pre nich. Sú dotieravé, čoraz ťažšie ich možno odohnať. Okolo každého padnutého koňa rozpútava sa vojna rovnako vyhladovaných ľudí a plazov. Onedlho sa želanie sultánovo splní.
Rytieri vchádzajú do tábora ako hromada mátoh, oblepených blatom a múlom. Všetko tam leží, ako boli zanechali. Stany, vozy i roztvorená truhla.
Na legátove prosby páni de Nemours a ď Arcy odchádzajú s novým posolstvom. Strašné je to ísť, idú ako kajúcnici, pešo, za slnečného úpeku. Vracajú sa. Takéto sú sultánove slová:
— Vypustím Frankov, ak hlavný vodca sám sa zjaví predo mnou a bude prosiť o milosť.
Páni de Nemours a ď Arcy podajú zprávu o tom krátkom posolstve, potom si ľahostajne líhajú na zem. Vyschnutá, čertovským umením v celosti zachovaná mŕtvola leží na návrší a vysmieva sa im.
Kardinál ide zo svojho stanu k stanu jeruzalemského kráľa. Nie je mu ľahko urobiť tých niekoľko desiatok krokov. Každý krok znamená preňho strašnú námahu, každý krok rozmnožuje jeho roky. Koľko pýchy treba v sebe udusiť, ako kruto seba samého premôcť! Pomaly kráča legát. Vchádza do stanu. Ján sedí na zemi, rukami podopierajúc si bradu. Lomcuje ním hlad a zúfalstvo. Vyhasnutým, ľahostajným pohľadom hľadí na kardinála ... Nediví sa jeho príchodu. Nediví sa už ničomu. Ukazuje hosťovi stolec a sedí nehybne.
— Či viete, — spytuje sa Pelágius, — čo odpovedal nato sultán ?
De Brienne kýva hlavou na znamenie, že vie.
— Prišiel som ... prišiel som vás prosiť, aby ste ...
S námahou preglguje slinu a končí:
— Aby ste miesto mňa šli k sultánovi...
— Nie som vodcom, — odpovedá Ján.
— Ťažko mi je prosiť... A ja vás vrúcne prosím...
— Sultán chce hovoriť s vodcom. A ja nie som vodcom ! Keby som ním bol, namiesto aby sme tu čakali smrť, panovali by sme už v Jeruzaleme. Nepôjdem. Zhyniem, lebo musím zhynúť. Uponižovať sa nemusím a nebudem. Prečo Vaša Osvietenosť sama nejde ?
Kardinál zakrýva si tvár rukami.
— Zdrvila ma ruka Pánova, — vzdychá, — ponížil som sa až k zemi, k prachu. Nič zo mňa neostalo ... A nič ma nemôže väčšmi pokoriť...
— Škoda teda tu dlho rozmýšľať, — hovorí drsno Ján, — neuvažovať, ale ísť !
— Som duchovný hodnostár ! — volá zúfalo Pelágius. — Neviem složiť svoje rúcho, hoci by som chcel. Je srastené so mnou... Nemôžem prestať byť kardinálom a legátom svätého Otca. V mojej osobe Cirkev Kristova bude sa pokorovať pred Mohamedom !
— Koľko ráz, — odpovedá tipko Ján, — koľkože ráz, nespomenúc si na svoju vysokú hodnosť, počínali ste si, pane, ako pyšný a hrdý človek, nespravujúci sa vôbec láskou k bližnému a zásadami Cirkvi ? Koľkože ráz sme počuli, že cieľ schvaľuje každý prostriedok a že sila dočasná je podstatou moci Cirkvi ? Koľkože ráz ste pokorili nás všetkých, nedbajúc na milosrdenstvo, odporúčané Kristom Pánom ?
— Hrešil som . Som vinný ... Ale vy ste kresťan . .. Spomeňte si na Cirkev ! ...
A kým by ho bol vedel Ján zdržať, hodil sa na zem k jeho nohám, vzal prachu a posýpal ním svoju hlavu. De Brienne sa zachvel. Zdalo sa mu, že sa zrútila skala. Červená skala. Zmocnil sa ho mimovoľný strach, aký sa zmocňuje človeka, keď sa valí čosi, čo sa zdalo svojou povahou nepohnuteľným.
— Vstaňte, Vaša Osvietenosť — riekol. — Ľudia sa dívajú.
— Nevstanem, kým sa nezľutujete. Ľudia nech vidia. Hľadeli na moju pýchu, nech hľadia na moju ľútosť a trest. Ja som nulou... Ale tu ide o Cirkev ! O Cirkev !
Bez slova vstal Ján a vyšiel zo stanu. Búrily sa v ňom myšlienky. Nepôjde, nemieni ísť ! Neznesie, aby sa sultán s ním ihral. Nech ten ide, kto zavinil... Cirkev... Tu ide o Cirkev ... Ak zneuctia Jána, zneuctia rytiera ... Ak zneuctia Pelágia, zneuctia pápežského legáta ... On, Ján, je kresťan... Malo by mu záležať na dobrom mene Cirkvi... Jednako nepôjde ! Za nič ! Najlepšie nejsť vôbec ! Ani legát, ani on... Nepokorovať sa. Aj tak je to bezúčelné ... Sultán daruje život križiakom pod podmienkou, že sa budú klaňať Prorokovi, alebo inú hanbu vymyslí, takže sto razy lepšia je smrť, hoci taká biedna ako tá, čo ich čaká ... Nejsť ! Umrieť so zaťatými zubami !
Rozhľadel sa po ľuďoch, ktorí ho húfne obkľučovali. Dav bol vyhladovaný, zablatený, vytrešťoval na neho prosebné, zdesené oči. Slnce shora nesmieme praží. Roje múch dotieravo si sadajú na ležiacich. Voda ustavične stúpa. Dvanásťtisíc ľudí je tu. Dvanásťtisíc ľudí, odsúdených na pomalú smrť. Pomrú, ako tamtí v Damiete, lenže tamtí soschli, a títo zhnijú. Začínajú už hniť zaživa. Nezachráni sa nik. Umierajúc, budú preklínať vodcov, ktorí pre svoju pýchu nechceli sa pokúsiť o poslednú možnosť záchrany...
... Mňa nebudú preklínať, — potešuje sa Ján, — lebo ja som nevinný ...
A zrazu nepochopiteľná hrôza chytá ho za vlasy. Ty si nevinný ? Teda kto ?! Kto ? Koho chcel svätý Otec vymenovať za vodcu ?! Na koho čakal ?! Prečo ty nevedieš križiacku výpravu, lež tamten pyšný a neústupný človek ?! Naozaj, ty jediný si vinný !...
Udalosti posledných niekoľko rokov preletujú mu hlavou s prenikavou jasnosťou. Život je krásny, ľahký, podľa zásad trubadúrov... Prekliata otrava poézie, nahovárajúca ľuďom, že láska dvoch ľudí je najvyšším právom ! Ó pamätá sa dobre na tie vznešené zásady, vzaté z Kódexu Amora: Manželstvo nemôže byf prekážkou pre milencov... Láska je prvá pred každým právom ! Pod vplyvom týchto zásad, v presvedčení, že je človekom voľným a môže robiť, čo chce, pozabudol na svoje povinnosti a prísahu. A teraz sa to pomstí na ňom. To zanedbanie povinností stalo sa zhubným upírom, nie mŕtvola v truhle astrologa ! Práve opak toho je pravdou, čo rozhlasujú trubadúri, lebo život má tvrdé a prísne zákony, z ktorých sa neslobodno vymaniť. Hriech proti tým zákonom nasnoval reťaz následkov, čo sa bude vliecť za ním cez celý život, ba ešte aj potom. De Brienne dávno bude odpočívať v hrobe a následky jeho omylu budú sa šíriť po svete, privolávajúc kliatbu na pamiatku vinníka ...
Vrátil sa do stanu. Kardinál s tvárou zakrytou polovicou plášťa stále sedel na zemi. Jánovo srdce sa zachvelo. Pocítil k nešťastníkovi najživší súcit a ľútosť. Zdvihol ho so zeme a posadil na stolec.
— Upokojte sa, Vaša Osvietenosť. Ja som práve tak vinný ako vy. Pôjdem hneď k sultánovi.
Odtiahol rýchlo ruku, ktorú kardinál Pelágius chcel chytiť a pobozkať.
Farbistý stan prepychom prevyšoval všetky rozprávkové pochopy o Východe. Nebol to vlastne stan, ale rozložená budova so štyrmi vežami, so sedemdesiatimi siedmimi komnatami, so stenami z najdrahších hodvábov, vyšitými prekrásnymi vzormi. V hlavnej, prostrednej sále, ktorej predná a zadná stena bola odhrnutá pre vánok, sedel sultán al-Kamil, majúc po boku oboch svojich bratov, al-Muzaama, sultána Damasku, Sýrie a Palestíny, ako aj al-Ašrafa, sultána Mezopotámie a Edessy. Sedeli po kľukačky na zahnutých nohách, ozdobení obrovskými turbanmi, jagajúeimi sa od klenotov, nehybne a vážne. Za nimi stojaci otroci tíško povievali vejármi z pier. Ján šiel pešo v svojom obvyklom pancieri a koženom krátkom kabáte, ktorý Vilfrid ako-tak očistil z blata. Desať rytierov kráčalo za ním. Tváre všetkých boly bledé, obočie hrozne svraštené. Stúpali ako by po rozpálenom železe. Keď sa priblížili, Ján sa obrátil priamo k sultánovi Egypta, bez slova mu podávajúc vytiahnutý meč rukoväťou vpredu.
— Ponechaj si svoj meč, král, — riekol al-Kamil vznešene po latinsky, — sadni si po našom boku.
Ján si vydýchol od uľahčenia, ponechal si meč a zaujal miesto medzi sultánom Egypta a sultánom Damasku. Ako dotieravá mucha preletela mu hlavou spomienka, že to vlastne tento al-Muzaam zbúral múry Jeruzalema a pevnosť na hore Tábor, pripravujúc sa na rozkaz brata odovzdať Svätú zem Frankom. Udusil v sebe vzdych, ktorý sa vydieral pri tejto myšlienke, a hovoril čosi, sám dobre nevedel čo. O dvanásťtisíc ľuďoch, odsúdených na smrť ...
— Nie ja som ich odsúdil, — vraví sultán. — Žiadate odo mňa zľutovanie, keď krv v Damiete zahynulých kričí o pomstu ?!
— Tamtí sa mohli poddať, ako sa my poddávame.
Sultán hrdo si nadúva nozdry.
— Mohli, ale nechceli to urobiť.
Nastáva dlhé, mučivé ticho. Ján stiera si rukávom pot s čela.
— Skutočne, — myslí si, — vypíjam kalich upokorenia a horkosti do dna. Nič horšieho ma už nemôže stihnúť...
A znova hovorí o povodni, ktorú nikto nemohol vraj predvídať. O tom, že sa nesluší rytierom využívať živelnú pohromu na premoženie nepriateľa.
Al-Kamil díva sa na neho s údivom.
— Vyše dvoch rokov ste už v Egypte, a neviete, že Otec riek vylieva sa vždy v tomto období ? Nie je to pohroma, ale poriadok vecí...
Ján teda umlka, svesujúc hlavu. Ani sám nevie, prečo tu ešte sedí. A načo vôbec prišiel ? Čierni otroci vnášajú nízke stolíky, bohato obložené voňajúcimi potravinami. V zlatistých džbánoch víno, v kryštálových pohároch sorbety. Sultán hostí hosťa. Hosť hľadí pred seba. Vidí žalostný tábor na premokajúcej sihoti, obkľúčený žltou, stúpajúcou vodou, tábor odsúdených na smrť hladom... Sultán, hostiac ho, dáva mu vedieť, že neurobí nijakú krivdu Jánovi ani jeho desiatim rytierom, lebo kto prelomil chlieb pod strechou mohamedána, je priateľom a hosťom, ale čo bude s tamtými... s tamtými...
Otroci dolievajú vína. Nedospelé chlápätá vchádzajú a začínajú tancovať pred pánmi. Za nimi prichádzajú muzikanti a speváci. Veľkolepá je to hostina.
Jeden zo spevákov predstupuje pred ostatných. Bibars, veliteľ sultánskeho vojska, chvíľku sa s ním rozpráva. Spevák začína brnkať na čudnom nástroji a spievať:
... Obličaj času sa rozjasnil. Tváre neveriacich sa zamračily a zvädly ako lístie za horúčavy... Duše im scively, srdcia ochably, satan ich opustil.
... Všetci neveriaci z krajiny Frankov shromaždili sa pod Damietou. Mali jednu myšlienku, jednu vôľu, jednu túžbu — zvítaziť nad Prorokom. Namýšľali si, že ho premôžu. Prešli morom, nasadnúc na lode sťa by na kone...
... Čím sú dnes, spýtajte sa kopýt našich paríp, ktoré môžu šliapať po nich.
... Alah dokázal svoju spravodlivosť. Či môže sa dostať nahor to, čo má byť dolu ? ...
Ján de Brienne a jeho sprievod nerozumeli slovám arabskej piesne, ale z nespokojného zraku al-Kamila, z ukrutného smiechu Bibarsa, z rozveselených pohľadov sultánskych bratov usudzujú, o čom je reč, a sorbet im viazne v hrdle.
... Dosť tej hry ! Treba vedieť konečne, či vyprosí milosť, alebo daromné znáša pokorovanie. Hľadiac rovno sultánovi do tváre, hovorí Ján:
— Tam je dvanásťtisíc ľudí, ktorí nechcú nič iného, len aby sa mohli vrátiť do svojej vlasti...
Al-Kamil mlčí.
— Prečo sa z nej sem dovalili ?! — stŕha sa nahnevane al-Ašraf.
— Odňať Svätú zem, ktorá je nám nadovšetko drahá, — odpovedá Ján.
Al-Kamil obracia sa k nemu.
— Odovzdával som vám ju dva razy, nechceli ste prijať. Nezáležalo vám vôbec na Svätej zemi, ale na egyptskom bohatstve !
Zavládlo mlčanie. Treba sa napiť vína, aby sa z duše znova nevydralo skučanie. Sultán má právo takto hovoriť, má právo !
Al-Kamil ujíma sa slova.
— Počúvaj, kráľu, moje slová ! Prisahal som na unavené sandále Proroka, že nikto z vás neodíde odtiaľto živý. A dodržal by som túto prísahu. Darmo by si sa koril predo mnou. Bol tu však u mňa nedávno istý človek z vášho tábora... Počuli ste o tom ?
— Počul som, pravdaže, — vraví udivený Ján. — Viem, že sem prišiel, neoznámiac to u nás nikomu, a vrátil sa. Mních ... Volá sa František ...
— Vážite si ho u vás ?
— Je to úbožiak nič neznamenajúci. Akože by mohol požívať úctu !? Väčšina ho u nás pokladá za človeka s nie celkom zdravým rozumom. Ale náš svätý Otec, rímsky pápež, váži si ho vraj veľmi...
— Aj ja si ho vážim, — hovorí vážne al-Kamil. — Kdeže je teraz ?
— Vybral sa do Svätej zeme, využijúc vaše povolenie.
— Rád by som ho ešte raz uzrel. Nuž vedz, kráľu, že len pre neho, jediného kresťana, akého som v živote stretol, ktorého činy naozaj nie sú klamné, ochotný som darovať vám život. Len pre neho. Chcem, aby ma po dobrom spomínal. Preto darujem slobodu nielen vám, ale aj kresťanským zajatcom, ktorí sú tu u mňa. Môžete si ich všetkých vziať. Nevoľníkov aj tak mám dosť.
Ján mlčky skláňa hlavu. Ponurý Turek Bibars sa znepokojuje. S tvári ďaura vyčituje, že Frankovia dostali milosť, a je z toho nespokojný.
— Taká je moja vôľa, Bibars, — opakuje sultán s dôrazom. — Neveriaci môžu odísť.
Obracia sa znova k Jánovi:
— Voda o niekoľko dní klesne. Vtedy odídete. Potraviny ešte dnes vám dám doviezť. Alah je veľký !
— Alah je veľký! — opakujú obaja bratia, skláňajúc hlavy.



XIII.
PRÁVO ŽIVOTA.


Ján de Brienne šiel krokom, nevšímajúc si hnevlivých výkrikov, ponôs a nárekov pouličnej hávede. Dva týždne času dal sultán Frankom na opustenie Damiety, na opustenie Egypta vôbec. Medzi osadníkmi, ktorí došli húfne z Európy na výzvu legáta, panuje neopísateľné zúfalstvo. Najmä genuanskí kupci zúria od zlosti. Niektorí uchádzajú sa už po tíšku o priazeň sultánovu a ochotní sú poturčiť sa, len aby mohli ostať. Iní, menej podnikaví alebo statočnejší, lamentujú. Ženy nariekajú. Priviedli ich sem s deťmi, a teraz musia utekať, a čo si počnú vo vlasti ? Kdeže sa podejú ?! A ako obyčajne v takýchto prípadoch ľud hladá vinníkov. Otupelý, zlomený kardinál neukazuje sa vôbec. Neopúšťa palubu svojej veľkej galeje, s ktorej už sňali purpur. Oblečený do kajúcnických šiat nedávno ešte pyšný legát modlí sa celé dni, píše listy svätému Otcovi, v ktorých mnoho a mnoho ráz obviňuje seba samého, plače. Celú moc odovzdal Jánovi de Brienne. De Brienne sa stará o vyprázdňovanie mesta, o odchod vojska a osadníkov. On musí vypočúvať aj šťavnaté nadávky a kliatby.
Vilfrid, idúci za ním, zatína zuby. Vidieť, že ho päste svrbia. Ale kráľ je taký ľahostajný, ako keby sa tie potupné slová nedostávaly do jeho vedomia. A skutočne sa nedostávajú. Hlbší je jeho zármutok. Kliatbou mysle ľudskej je pamäť, možnosť predstavovať si, čo by bolo, keby sa bolo pokračovalo inak. Tá mora zmára Jána. Tá mora ho neopúšťa. Ustavične vidí pred sebou obraz Svätej zeme, už znova získanej, zachránenej a znova stratenej. Stratenej nenávratne. Lebo márne by bolo očakávať nový zázrak, novú detskú križiacku výpravu, ktorá by rozohnila ľudí. Zázraky sa neopakujú. Výnimočne priaznivé okolnosti, ktoré sprevádzaly túto výpravu, tiež sa už nesbehnú ...
Unavený a utrápený odchádzal k jedinému človeku, s ktorým mohol úprimne hovoriť, k Blanke. Dávno ju nevidel. Po príchode zpod Šaramšahu — aj to len raz a letmo pri ľuďoch. Naposledy zatúžil po nej. Keď aj nie pominutá láska, nuž spáchaná spoločná vina úzko ich spájala.
Ako legát, tak aj grófka Šampanie presťahovala sa už na palubu. No necíti sa ani zlomená, ani skrúšená. Žiali nad hanebným koncom výpravy, ale v hĺbke duše je presvedčená, že všetky tie veci nedotýkajú sa bezprostredne ani jej, ani Jána. Obaja žijú, a to je najdôležitejšie. Ich osud sa ešte nejako vyvinie.
Táto skrytá nádej má taký účinok, že sa zdá, ako by bola menej ostarela, menej sa zmenila ako Ján. Pravdaže, nebrodila sa v múle, nehľadela na umierajúcich hladom a nemusela orodovať o sultánovu milosť. Takéto veci pridávajú rokov. Blanka ich nezakúsila.
Nie je už síce taká driečna a krásna ako pred troma rokmi, ostala však peknou, ohnivou ženou. Keď uzrie milenca, oči jej žiaria. Rumeň ju zalieva ako mladú devu.
...Milenec !... Ako holub sivý, sčernelý a vychudnutý Ján usmieva sa zhovievavo. Nenadchýna sa; zdá sa, ako by mu bola nepríjemná jej nepomíňajúca krása. Prišiel, aby sa požaloval, vyjavil, čo ho tak bolestne zožiera, ona však ako keby čakala na iné vyznanie. Jej svetom — ako kedysi — je len on. Ustarostený začína rozhovor o ľahostajných veciach. O astrologovi Jakubovi Pochardovi, ktorý zmizol bez stopy. Iste ho voda zaliala.
— Pána manžela veľmi to zarmúti, — hovorí Blanka. — Vždy tvrdil, že lepšieho astrologa ani v Paríži nemajú.
— Vari je lepšie, že sa stratil, — poznamenáva Ján, — lebo ľudia sa naň strašne nahnevali. Aj tak by si nebol uchránil život. Bola to divná história. Legátov sekretár Scholasticus, váš astrolog a jeden bakalár, čo sa motal na mojom dvore, spriatelili sa a ustavične lozili po okolí, hľadajúc rozličné pohanské zrúcaniny a nápisy. Legát kričal na svojho sekretára a vyhrážal sa, že ho zpät pošle, a oni nič. Ako by ich bol diabol opantal. A nielen to. Pohanskú mŕtvolu vyvliekli odkiaľsi a prechovávali ju v truhle. Pod Šaramšah ju vzali so sebou ...
— Nepríjemný zápach tam musel byť, — mrští sa Blanka.
— Zápachu tam nebolo, lebo mŕtvola bola vysušená, mohla aj tisíc rokov ležať, ktože ho vie, možno aj ležala toľko ... Tuná volajú takú mŕtvolu múmiou... Keď nás voda obkľúčila a ľudia, otvoriac truhlu, objavili tú príšeru, začali kričať, že upíra vozíme, že preňho je povodeň... Neboli by nechali nažive astrologa, keby sa bol vtedy ukázal... Ale on už vtedy bol iste na Božom súde ...
— Možno aj pravdu hovorili, že upír privolal povodeň ? Náš kaplán vždy upodozrieval astrologa ...
— Sám som si to myslel, ale potom mi sultán povedal, že povodeň je tu obvyklá vec a každý rok sa opakuje ...
Umlkol, bolestne svrašťujúc obočie. Myslela si, že ho pichla spomienka na návštevu u sultána a s ňou spojené uponíženie.
— Šiel si ta, aby si zachránil iných, — šepla srdečne, — obetoval si sa za nich... Každý vie, že keby bolo šlo len o teba, prstom by si nebol pohol, aby si si život zachránil... Bola by som ťa stratila... Aké šťastie, že oni tam boli !
— Nie na to som myslel, — odvetil. — Umíkol som, lebo keď som povedal, že majster Pochard je už na Božom súde, prišlo mi na um, že raz aj ja budem stáť pred tým súdom, a to nie je ľahká myšlienka ...
Pozrela naň zarazená. Nikdy dosiaľ nepočula podobné slová od svojho Jána.
— Veď nič z toho, čo sa stalo, neskrslo z tvojej viny, — povedala s presvedčením.
— Nič ? ... Naopak, Blanka ! Všetko je z mojej viny, rozumieš, všetko !
Cúvla pred bôľom, znejúcim v jeho hlase.
— Nevidím, v čom by si sa bol previnil.
Bez odpovede prizerá sa jej Ján dlho, dlho. Díva sa na tvár, na šiju, na oči... Tie isté črty, tie isté líca, ktoré ho tak očarúvaly, rozpaľovaly... Tá istá Blanka... Prečože sa tak zmenil ?
— Nevidím, v čom by si sa bol previnil, — opakuje ona.
— V čom ? Mojou vinou je Svätá zem stratená. Ja som ťa nahovoril, aby si opustila muža. Nestaral som sa o vodcovstvo výpravy, zabudnúc pre teba na celý svet. Žena mojou vinou umrela. Jej smrť zaťažuje moje svedomie.
Počúvala meravejúc.
— Mali sme právo tak robiť, — uistila.
— Aj ja som v to dávnejšie veril. Právo ! Dnes súdim, že také právo nejestvuje. Je len jedno právo: Božie. Tvrdé právo.
Blanka sovrela ústa. Ktože hovoril niečo podobného ? Celkom tie isté slová. Ach, už vie. Viliam Divini, smiešny trubadúr, čo najprv bol ochrancom ich lásky, potom sa stal mníchom a modlikal, aby sa vrátila do Troyes, zrieknuc sa šťastia. Odmietla ho s hnevom ako hlupáka a blázna. Živo sa rozpomenula na tú chvíľu: Sedel na zemi, držiac si oboma rukami hlavu, zábavný v svojom vreci-kutni. Ten kedysi vyfintený, vznešený a milý Divini... A teraz Ján, jej Ján, statný rytier, opakuje to isté !
Vzbúrila sa ako vtedy.
— To, čo hovoríš, — povedala trpko, — vravel mi trubadúr Divini, keď sa stal mníchom.
— Aj Divini ? — zadivil sa Ján. — Rozličnými vari cestami prichádzajú ľudia k tej istej pravde. Lebo to je pravda...
Bránila sa ešte úpornejšie.
— Sme voľní ľudia. A milovali sme sa...
— Nie sme voľní. Keby som dávnejšie bol o tom vedel, Jeruzalem by bol opäť oslobodený, Svätý hrob v našich rukách ... Moje meno by boli večne spomínali ako meno toho, čo sa pričinil o vrátenie slobody posvätným miestam ...
— Veď nie z tvojej viny sa prehrala vojna !
Hodil rukou znechutený.
— Čo z toho, že verejnosť bude obviňovať legáta, nešťastného človeka, na ktorého sa už vôbec nehnevám, ani mu nič nevyčitujem ? Viem, že vinníkom som ja, a to vedomie nik vo mne nezahluší...
— Milovali sme sa predsa, — zvolala zúfale. Ten výkrik bol ospravedlnením, odôvodnením a vysvetlením zároveň... Milovali sme sa... Či mu už to slovo nepostačovalo ?!
— Milovali sme sa, — zopakoval rytier sťa ozvena. — Čo z toho ? Milujem ťa aj dnes. Milujem ťa ako seba samého, ako svoju vlastnú, najskutočnejšiu časť. Stratiac ťa, trpel by som podobne, ako keby som stratil ruku alebo nohu...
Mlčal chvíľku, potom tichšie dodal:
— Ale sa stáva, že si človek povie: Radšej keby som nemal ruku alebo nohu, len keby som nebol urobil to, čo som urobil !
Zachvela sa ako podťatá. Zahľadela sa naň vyvalenými očami. On oľutoval už tie slová.
— Ty vôbec nie si vinná, — povedal mäkko, — keby nie ja, bola by si ostala v Troyes... Žila by si tam pokojne dodnes ...
— To nebol život, — zašepkala tupo.
— A čímže je tvoj tunajší dvojročný pobyt ?
Vstal a unaveným krokom chodil po palube. Sledovala ho očami, sbierajúc sily do ďalšieho boja. Náhle sa zastavil pred ňou.
— Vari sa ta vrátiš, Blanka ?
Striasla sa. Nechcel ju už ?! Nemiloval !?
— Milujem ťa, lenže ináč. Akože by som ťa nemiloval ? Si jediným človekom, s ktorým môžem úprimne hovoriť. Jediným mojím priateľom. Srástli sme v celok. Keď odídeš, ostanem zúfale sám. A predsa ti hovorím: Vráť sa ! Tak to musí byť.
— Nevrátim sa za nič na svete, — zasyčala cez zaseknuté zuby. — Muž a za ním iní by si mysleli, že som sa ti sprotivila, že si sa ma zbavil !
— Ešte sa staráš o to, čo si myslia ľudia ? Ja nie. Blanka, nie sme už mladí obaja. Musíme myslieť na zodpovednosť.
— Nechcem myslieť na nič, čo sa netýka teba a mňa ! Smiešny si ako ten mních-trubadúr, ktorý ostal na staré kolená bohabojný a triasol sa pred hriechom ! Alebo azda, — dodala uštipačne, — bojíš sa, že si budem nárokovať od teba lásku, na akú sa cítiš pristarým ?
Utrpenie ho iste silne zmenilo, lebo nevybuchol po tých slovách.
— Nie, Blanka, — odvetil pokojne, — bojím sa len zodpovednosti. Zodpovednosti za život. Rozumieš ?
Nechcela rozumieť. Potriasala hlavato peknou hlavou. Zúfale sa chytala života, lásky, nebola schopná zájsť ďalej od nich.
— Milujem ťa väčšmi než ty mňa, preto ma neznepokojujú takéto myšlienky !
— Neviem, — uznával, — neviem. To je isté, že mám rovnaké starosti o teba ako aj o seba. Myslím na nás oboch. Boh mi je svedkom, že ťažko mi bude samotnému...
Znova sa zastavil, zaváhal a ako by nevedomky dodal:
— Ale aj s tebou je ťažko ...
Líca sa jej rozpálily.
— Prečo si teda sem prišiel !? Odíď !
— Nechcel by som odísť, zanechajúc ťa rozžialenú a nahnevanú. Či ma nechceš pochopiť, moja milá, drahá ?
— Nie som tvoja milá, ani drahá. Bola som ňou kedysi. Dávno. To bolo šťastie. Vtedy som hovorila: Nech ma stihne zatratenie, len nech som s ním rok, deň alebo len hodinu !... Tak sa stalo. Bol si môj. Nejestvovalo pre teba nič okrem mňa. Nemal si vtedy škrupule ani obavy. To bolo šťastie. Nuž nenariekam. Nech sa stane. Som pripravená.
Pozrel na ňu prestrašený.
— O čom hovoríš, na čo myslíš ?!
Rozosmiala sa smiechom, ktorý znel ako plač.
— Na nič. Na to, akí sme boli šťastní... Spomínaš si, ako sme chodili nocami pod horou Karmel ?... Na to myslím... A na to, že tvoje právo, tvrdé právo, ako hovoríš, nechcem, neuznávam ! Neprosila som sa na svet. Prečo sa mu mám podrobovať !? Prečo mám žiť sputnaná, spínať sa ustavične k akýmsi vymysleným výškam ? Ja nechcem !
— Ani ja neviem prečo, — priznával sa, — ale chápem, že to musí byť. Požaduje to akýsi veľký Poriadok, akási reťaz, ktorého ohnivo sme i ty i ja...
— Nechcem ! — zopakovala, vkladajúc do toho uistenia celú svoju životnú silu a vášeň. — Nechcem ! ...
— Nič nedosiahneš tým svojím nechcením. Zbytočné je do ostňa kopať.
Hrdo potriasla hlavou. Vstala a oprela sa o bok lode, nehľadiac na neho. Voda už klesla, Níl tiekol v obvyklom koryte. Zelene pozbavené brehy pokrýval hustý, hnedý a zapáchajúci múl. Vo výške krúžily čajky s dravým piskotom. Pozrela na ne, súčasne dotýkajúc sa rukou pŕs. Vydýchla si uľahčene. Tam je. Malé plátenné vrecúško, prišité k šatám. Šla poň raz za zlej, vetristej noci k čarodejnici Margoche. Šla vtedy po svoj vlastný koniec. Mala odstrániť inú, stojacu jej v ceste, a odstráni seba. Áno. Nestratila ho. Dočkalo sa pravej chvíle. Zelinky sa rozmrvily na prášok, ale svoju silu tým nestratily...
— Rozlúč sa, Ján, — pohodila mu cez plece.
— Odídem, keď chceš, ale zajtra sa vrátim. Nedovolím ti odcestovať, kým sa nedorozumieme, Blanka ! Mali by sme sa v žiali rozísť !?
— Áno, áno, — prikývla rýchlo, -— vráť sa zajtra. Dorozumieme sa iste.
Tón jej hlasu ho zarazil. Podišiel, chytil ju za ruku, ktorú držala na prsiach, ako by tam niečo skrývala.
Pritúlila sa celým telom k nemu.
— Veľmi som ťa milovala, Ján.
— Bože môj ! — skríkol, — ako som ťa aj ja miloval !
Odtiahla sa na krok.
— Dobre, že sa priznávaš, že si miloval... kedysi...
— Chytáš ma za slová, — zasršal.
— Čo zasa ! Odchádzaš už teda ? Aj tak si bol veľmi dlho. Schopný by si bol znova zabudnúť na nejakú povinnosť ...
— Blanka ! — zvolal s výčitkou tak úprimnou, že skoro vybuchla plačom.
— Odpusť, — šepla, — choď ... Keď sa vrátiš zajtra, budem už pokojná ... Nebudem sa ti spierať ...
— Ostaň teda s Bohom... Do zajtrajška ...
Chcel sa k nej priblížiť, objať srdečne na rozlúčku, odtiahla sa však netrpezlivým pohybom, hľadiac uprene na vodu.
... Lepšie bude ju nedráždiť, — pomyslel si. — Prídem zajtra a presvedčím ju... To je nemožné, aby sa nedala presvedčiť ... Dal znamenie, aby loďka po neho priplávala. Odišiel.
Keď Tibald vrazil do komnaty, bledý, zmätený, neschopný slova prehovoriť, Ján dal rukou znamenie, aby mlčal. Nemusí hovoriť. On už vedel. Domyslel si to hneď. Či to nebolo jasné ? Či sa to mohlo skončiť inak ? V tej chvíli si sprítomnil, že vedomie toho nosil v sebe od včerajška. Že takúto zvesť vlastne očakával. Blanka nežije ! Nežije ! Nezáleží na tom, či skočila do vody ako manželka rytiera ď Avesnes, či sa otrávila alebo prebodla. Podstatu veci to nezmení. Blanka nežije, a on nesie vinu za jej smrť.
Divným spojením prišlo mu na um, ako kedysi v sultánovom paláci vyriekol, že je zaistený pred nešťastím, lebo že ho už nič horšieho nemôže postihnúť, než čo ho už postihlo. Ako sa mýlil ! Netušil túto vec, najbolestnejšiu, najhoršiu, o ktorú sa sám pričinil. On bol pravým vrahom, nie Blanka. Ako mohol odísť včera, nechajúc ju osamote ?! Pripomínal si slovo za slovom všetko, čo hovorili, aj jej podráždenie, vzburu, potom zdanlivú, nečakanú ľahostajnosť. To vtedy sa rozhodla, a on to nevytušil. S poľahobou odišiel, sľubujúc, že sa vráti zajtra. — Nájdeš ma pokojnú, — sľubovala. Dodržala slovo. Jej telo, tak veľmi túžiace po rozkoši, upokojilo sa už navždy, ale kde je hrdá, pyšná duša Blankina, kde je Blanka sama ?! Či zatratená, ako si myslel o samovrahoch ď Avesnes ? Och, aké strašné na to myslieť ! D' Avesnes sa priznával, že v jednom čase bol blízky pomätenosti, hoci on sa ničím nepričinil o smrť svojej ženy ! Zatiaľ Ján ... Ján ju opustil. Viacej myslel na seba než na ňu. — Veď v našom spore ja som mal pravdu, — pokúšal sa brániť. — Mal si pravdu, — odpovedalo svedomie, — ale zároveň ťa už omrzela. Nie zo samej bázne Božej vyplývalo tvoje ochladnutie ... Nechal si ju samotnú, zúfalú, nestarajúc sa o to, aké myšlienky ju opanujú. Nedbal si, že satan usilovne krúži najmä okolo tých, čo ostávajú osamotení v zúfalstve !
Zdvihol hlavu, lebo Tibald dlhšiu chvíľu hovoril čosi. Chlapík neveľa sa zmenil za posledný čas. Bol to ten istý jemný nepodarenec, stvorený za speváka, ale nie za rytiera. Pobyt v Svätej zemi, potom v Egypte nezanechal uňho nijakú hlbšiu stopu alebo vplyv, ak len to nie, že sa opálil a dostal pehy na lícach a na nose. Patril k druhu ľudí, popri ktorých prechádza história ľahostajne, príliš všedných, aby spozorovala ich osud, zlý či dobrý.
Plačlivým hlasom rozprával:
— ... Včera podvečer ma zavolala a rozprávala dlho a tak akosi inakšie než obvykle. „Vrátiš sa vari k otcovi, Tibald, — povedala — iste už máš dosť vojny ?...“ Potešil som sa ukrutne, lebo dotiaľ ani spomenúť nedovolila návrat. Spytujem sa: „Kedy rozkážete, pani matka, aby sme sa vrátili ?“ A ona: „Kedy budeš chcieť...“ Tak to povedala, skutočne: „Kedy budeš chcieť !“
Zopakoval tieto slová dva razy s najväčším prekvapením, lebo dosiaľ s jeho chcením alebo nechcením nepočítal nikto a tobôž matka.
— ... Povedala: „Kedy chceš“ a pobozkala ma... A ešte doložila: „Vráť sa, synu, k otcovi.“ A odišla. Až som v noci spať nemohol, mysliac, čo sa stalo ? Do rehole sa chystajú pani matka, či čo ? A ona zrejme tušila svoj skon, úbohá... Tuho som zaspal nad ránom, až tu Genovéva pribehuje s krikom...
— Bola už mŕtva ? — šepol Ján.
— Úplne studená a stuhnutá ..., — odvetil Tibald, utierajúc si oči. — Čo sa to stalo ?! Tak umrieť bez svätých Sviatostí, bez kňaza ! Čo povie kaplán ? Čo otec !? A sľub nesplnila, v Jeruzaleme nebola ! ...
— ... Sľub nesplnila... — zopakoval Ján ako ozvena.
— A zdala sa vždy takou zdravou ! — bedákal ďalej Tibald. — Zdravou a rezkou... Viete, ujo, v chôdzi som sa ja vždy skôr unavil ako ona ... Nikdy nebola slabá... A čo sa jej stalo ?! Čo sa jej stalo ?!
Ústa sa mu chvely ako decku. Plačlivým hlasom dokončil:
— A viete, čo je najhoršie, ujo ? Oni... to znamená Genovéva ... rozprávajú také strašné veci... Ja nič nerozumiem ... Ja neviem ... Genovéva vraví, že pani matka ... že sa ... sama otrávila ! Ujo !...
— To je nemožné, — riekol Ján s námahou. — Odkiaľ prichádzajú na um Genovéve takéto myšlienky ?
— Však je to nemožné ? Však ?! Ja si myslím, že ju niečo uštiplo ... Azda pavúk ?... Tu sú vraj pavúky, od uhryznutia ktorých človek hneď umiera ... Alebo azda stretla sa niekde s baziliškom... Lebo aj o baziliškoch sa povráva, že sa tu vyskytujú... Povedal som to Genovéve a nahneval som sa na ňu. Ona mi odvrkla: Váš ujo, milostivý kráľ jeruzalemský, bude vedieť, prečo to pani urobila ... Ujo ?!“
Povala sa rútila s hrmotom na Jánovu hlavu, jednako sa opanoval a pokojným hlasom odvetil:
— Vari ošalelo to dievča. Od žiaľu sa jej iste rozum zmiatol, lebo viem, že bola nebožkej veľmi oddaná... Sám sa s ňou porozprávam a prezviem sa, čo mala na mysli...
— Veď to nemôže byť ! — fikal Tibald, — to by bolo strašné !
— Upokoj sa. Tvoja matka bola ctihodná, bohabojná žena. Nikdy by nespáchala podobné šialenstvo. Správne sa domnievaš, že to bol asi pavúk alebo bazilišok...
— Áno, áno ... Všakže !?
— A s Genovévou sám sa porozprávam, — dodáva de Brienne. V duchu si myslí: Hľa, rozvíja sa, rozvíja reťaz následkov ... Kedy a kde sa skončí ? ...



XIV.
STRÁŽ SVÄTEJ ZEME.


Veľkolepá bazilika Balduina I. zahaľujúca Svätý hrob a Golgotu vysokou kopulou, zarážala opustenosťou. Niekoľko mohamedánskych vojakov, hrajúcich sa na skrátenie času v kocky, strážilo vchod. Za právo vstupu vyberali hojný poplatok, ktorého výška sa menila podľa priebehu hry a lepšej alebo horšej nálady strážiacich. Zaplatenie poplatku nebolo ináč zárukou bezpečnosti. Dávalo právo vojsť do svätyne, aJe nie zotrvávať tam v pokoji. Keď nepočetní nábožní ľudia, ktorých vrecká boly nadostač zásobené, aby mohli vstupné zaplatiť, a ktorých odvaha bola dosť veľká, zotrvávali v modlitbe pred zruinovaným, ošarpaným hrobom Pána — mohamedánski dozorcovia vbehúvali, dupocúc, vrieskajúc, vyhrážajúc sa modliacim alebo znevažujúc pred nimi hrob. Bolo síce krátke obdobie, keď sa všeobecne povrávalo, že Palestínu vrátia Frankom, a mohamedáni rýchle opúšťali mesto. Vtedy nadutosť dozorcov svätyne hodne oslabla. Prestali zatvárať brány, spávať na Kameni Pomazania a dokonca sa vynasnažovali získať si priazeň kresťanov. Ale toto obdobie trvalo krátko a dochádzajúce zprávy o hanebnej porážke Frankov posilnily predošlú náladu nenávisti a opovrhovania. Prestrašení kresťania znova sa ukrývali po kútoch mesta, mizli s povrchu života, usilujúc sa nevzbudzovať pozornosť. Ujsť nepozorovateľne, nevyvolať nové prenasledovania a prelievania krvi bolo ich jedinou úlohou a cieľom.
A neraz týždne prešly, a nikto nepokľakol pri Svätom hrobe, nerozhorelo sa pri ňom svetlo.
V takomto stave ho našiel František a brat Iluminát, keď prišli do Jeruzalema. Sultánsky ferman, ktorý ukazoval brat Iluminát, otváral im všetky brány. Otvoril im i brány Svätyne. Vialo znútra dusné, stuchnuté povetrie. Nohy sa potkýnaly na povymalovanej, deravej podlahe. Z nespočítateľných exvoto, obetí, darov, ktoré zahaľovaly Svätý hrob ako zlatá škrupina, neostalo ani stopy. Neostala ani jedna lampa, ani jeden svietnik. Hrobky jeruzalemských kráľov boly dotlčené a zničená. Len ako posledná pamiatka kolembal sa pri povale kaplnky sväzok šípov, ktorými zasypali hrdí rytieri johaniti do kostola idúcich kňazov. A tak jedinou stopou panovania Frankov bol tento dôkaz nesvornosti a bratskej nenávisti, neustupujúcej ani pred bránou kostola.
Bočné kaplnky boly samé zrúcaniny a trosky. Potlčené sochy zatarasovaly cestu. Ale skala a v nej vytesané skalné lôžko, na ktorom kedysi odpočívalo telo Boha, a kameň, ktorý odvalil anjel v deň Vzkriesenia, neboly poškodené. Obaja pútnici so slzami sa vrhli k nim. Objímali sivú, drapľavú skalu s pocitom, s akým utrápený, búrkou zmietaný plavec pláva do požehnaného prístavu. Naozaj, bol to jediný istý a trvalý prístav, cieľ, za ktorým človek celý život nevedomky túži.
Modlili sa dlho, ale nie pridlho, lebo bolo treba obriadiť a očistiť kostol. Dozorcovia dívali sa udivení, ale neodvážili sa prekážať, nazdávajúc sa, že obaja derviši majú právo takto si tu počínať, keď sú takí smelí. A oni horlivo vynášali trosky a smeti, smývali znečistené steny. František sa rozpomínal, ako kedysi obnovoval zruinovaný kostolík sv. Damiána. — Či som vtedy tušil, — hovoril, — že mi náš Pán dožičí milosti, aby som Jeho vlastný hrob ometal !? Ó braček, akí sme my šťastní !
Dajúc vnútornú časť ako-tak do poriadku, pobrali sa do mesta vyhľadať svojich. Okrem bratov lazaristov, ktorí sa vôbec neskrývali, bola to neľahká úloha. Mnohí kresťania radšej sa pretvarovali, že sú mohamedáni, než aby boli vyjavili svoju pravú vieru. František ich zahanbil za tú malodušnosť a povzbudzoval k odvahe.
— Ak sa nepriznáte k nášmu Pánovi, — hovoril, — akože sa On prizná k vám ? Ale ak smelým srdcom postavíte svoju nádej na ňom, spomenie si na vás v deň útlaku. Pozrite na bratov lazaristov, ako bez obavy plnia svoju službu !
— Lazaristi ošetrujú malomocných — odpovedali, — preto sú vždy potrební. A aj tak sa spýtajte, koľko ich vyvraždili ! Dosť sme sa nadívali na krv, na slzy ! Nechceme nič okrem pokojného života !
— Lepší je nepokoj za života a večný pokoj a láska po smrti než naopak, — vysvetľoval František a pomaly shŕňal ľudí do kostola. Nejeden, čo si už turban kládol na hlavu, šiel znova verejne vzdať úctu Ukrižovanému.
Okrem svätyne Sv. hrobu svedkami dlhých modlitieb oboch bratov boly Večeradlo a hora Olivetská, i kostol najsvätejšej Panny Márie, i v horách ležiaci domček Alžbety, kde ju navštevovala Mária. Putujúc po týchto miestach, všade kráčali po zrúcaninách starovekých kostolov, cisárovnou Helenou stavaných a potom Peržanmi zbúraných, ako aj nových, veľkolepých, mohutných, prekrásnych, na storočia počítaných, Balduinom I. a jeho nástupcami stavaných, mohamedánmi povalených. Válaly sa po zemi potlčené sochy, hlavice a stĺpy, balvany ležaly na balvanoch, splývajúc s kamennou prírodou púšte, ktorá sama sa zdala zboreniskom a ruinou sveta. Keď hľadeli na tie zrúcaniny, srdce im pukalo od žiaľu. V rumoch ležiace svätyne boly dielom tvorivého rozmachu a moci. Postavila ich pýcha dobyvateľov, čo prišli sem zďaleka, putovali roky a roky za nekonečných námah, znášali nadľudské obete a dosiahli konečne svoj cieľ: oslobodili Svätú zem, vyhnali Saracénov ! V opojení sa im zdalo, že sú nepremožiteľní, že nik ich odtiaľto nikdy nevyženie. S kráľovskou márnotratnosťou stavali kostol za kostolom na dôkaz svojej zbrojnej sily, svojich práv. Sto rokov neprešlo, a čo ostalo z tých ľudí, čo z tých budov ? Rumy a rumy, a táto hŕstka zlomených, zastrašených kresťanov, temer sa nelíšiacich od egyptských Koptov ! Taký bol koniec zbrojného úsilia nespočítateľných šíkov vojska ? Na to sa využilo nadšenie, viera a zriedkavá udatnosť !?
— Hej, brat môj ! Aké netrvalé je všetko, čo je ľudské ! — vzdychal František.
Najviacej a najradšej sa zdržovali v Betleheme, tam sa cítili najvoľnejšie. Obraz zničenia menej zarážal, lebo veľká bazilika Narodenia, ktorú stavala pobožná cisárovná Helena, bola jediným kostolom na celom priestranstve Svätej zeme, ktorý svojho času nezrúcali ani Peržania, ani teraz Arabi. Chosroes ju ochránil, lebo na prednej stene umiestená bola mozaika, zobrazujúca poklonu Troch mudrcov z Východu. Verne zachytené rúcho Mágov, jagajúce sa od zlata a farieb, získalo divého ničiteľa. Ten istý ohľad mali vari aj mohamedáni, dosť na tom, že sa bazilika zachránila. Len veľký románsky oblúk pri vchode zamurovali a ponechali tesne nad zemou neveľký otvor, ktorým sa veriaci vklzovali dovnútra ako líšky do jamy. To preto, aby sa znemožnilo Saracénom na koni vtŕhať do kostola, šliapať po modliacich sa ľuďoch, čo sa predtým často stávalo.
Vo vnútri baziliky na stĺpoch zo žltého mramoru, rozdeľujúcich päť rovnobežných lodí, vyryté boly podpisy križiakov z prvej križiackej výpravy. Vtrhnúc sem pod vedením Tankreda hneď po dobytí Jeruzalema, vytesávali ich radostne, pomáhajúc si dýkou, udierajúc päsťou v šupinatej rukavici. František, zamilovaný do rytierskych legend, čítal tieto chvályhodné mená s uznaním a dojato sa díval na množstvo bezmenných krížikov, ktoré boly podpismi tých križiakov, čo nepoznali umenie skladať litery.
To bolo navrchu. Prekrásne mozaiky, dlhé lode, rozdelené stĺpmi, a nápisy. Poniže ležala jaskyňa. Srdce a príčina jestvovania kostola. Schodilo sa do nej niekoľkými kamennými, vychodenými schodíkmi. Bola neveľká, polookrúhla, zčasti prirodzená, zčasti vyrytá v skale, a bola kedysi útulkom pre statok. Ostala temer takou, aká bola za onoho času. Križiaci, vyciťujúc veľkosť, čo ich ináč charakterizovalo, nič nezmenili na prísnej, dôstojnej prostote miesta Narodenia Pána. Kamenné jasle pre napájanie statku, do ktorých složila najsvätejšia Panna Dieťatko, stály ako kedysi pod stenou. Ešte nedávno celkom nad jaslami jedinou ozdobou bol neveľký oltár, pri ktorom v slávnostné dni slúžil patriarcha svätú omšu. Bol číro-zlatý, nuž odniesli ho mohamedáni. A mohlo sa zdať, že sa nič na svete nezmenilo od chvíle, keď sa tu za noci sbehli pastieri, privolaní žiarou, šíriacou sa z tejto jaskyne.
Ešte nikdy a nikde neprežíval František takú hlbokú radosť zo života ako tu. Keď ležal v jaskyni na zemi, hlavou sa dotýkajúc kamenných jasiel', keď si predstavil, že Pán nad vekmi odpočíval v tomto žľabe ako slabé a smrteľné dieťatko, a to preto, aby sa hriešni a krehkí ľudia mohli stať Božími dietkami — schvátila ho taká veľká láska a nadšenie, že si chvíľkami myslel, že mu dušu rozhodí od nesmierneho citu. Smial sa a plakal ako by v bezvedomí, opakoval s trýzňou: — Dosť, ó Pane môj, dosť, bo pojať nemôžem ! Vykrikoval nesúvisle ako by slová piesne. Nenarodené hymny sa mu vydieraly z úst. Dobrý brat Iluminát hľadel naň s nepokojom a musel ho kriesiť, pripomínať mu skutočnosť a povinnosti.
A povinností nashromaždilo sa veľa. Príklad Františka, jeho ohnivé slová pritiahly spoluvyznavačov, ktorí sa stali zrazu odvážnejšími. Mal už medzi nimi nielen priateľov, ale aj druhov. Novú družinu menších bratov. Pochádzali predovšetkým zpomedzi členov rytierskej rehole bratov lazaristov, ktorá rehoľa jedinká ostala na mieste po úpadku jeruzalemského kráľovstva. Pravda, lazaristom nebolo novinkou žiť v ustavičnej starosti o život. Veď táto najctihodnejšia, najstaršia rehoľa, založená za cisára Heraklia, jestvovala bez prerušenia a účinkovala tu v Jeruzaleme dlho pred dobytím Svätej zeme križiakmi. Rúcaly sa mocnárstva, a oni rovnako ošetrovali svojich chorých. Politické prevraty, dni slávy alebo pohromy nijako nevplývaly na nadšenie, s akým spĺňali svoje povinnosti. Obzvláštnej starostlivosti dostávalo sa práve tým, ktorých sa svet bojí a hnusí: Bohom nevyliečiteľne poznačeným, malomocným.
Obetaví a bohatierski bratia lazaristi väčšmi než hocikto iný boli pripravení prijať a pochopiť Františka.
Mal teda okolo seba húfik priateľov, ktorý preciťoval jeho myšlienky a city, mal Svätý hrob a Betlehem a cítil sa veľmi šťastným. Nebolo síce v jeho moci a v moci bratov vystavať zbúrané kostoly, ale bolo možné ruiny chrániť a udržovať v čistote. Bolo možné páliť svetlo pri Hrobe, bolo možné ozdobovať ho ratoliestkami paliem, prinášať Kristovi veľké, voňavé fialky, rastúce na hore Olivetskej, alebo drobné ružové anemony. Zamračení dozorcovia v turbanoch zvykli si už na zábavnú prítomnosť bedára a neskoršie na jeho priateľov. Prestali si ich všímať, ako si nik nevšíma čvirikajúcich vtáčikov. Ináč František bol ustavične taký srdečný, úprimný ! Tak ochotne im odovzdával sebe vyžobraný pokrm ! Sultánsky ferman, prišitý na kutňu brata Ilumináta, vyruskal sa, vyšedivel, pečať sa rozmrvila. Nik by už v ňom nepoznal cenný, mocný znak. Ináč bol nepotrebný. Oddávna, na veľkú spokojnosť Františkovu, nepoužívali ho vôbec.
František cítil sa teda šťastným a sníval o tom, že ostane v Svätej zemi natrvalo. Boh je síce všade prítomný, jednako Božia prítomnosť stávala sa tu akosi hmatateľnejšou, prístupnejšou a pochopiteľnejšou. Že nohy Jeho zanechávaly stopa na týchto kameňoch, že hlas Jeho rozliehal sa medzi týmito múrmi, že v tieni týchto stromov ľakal sa a plakal ako človek — robilo ho bližším a, ak je to možné, ešte drahším. A do modlitieb zahrúženému Františkovi neraz sa zdalo, že Betlehem a Golgota, kamenné jasle a drevený kríž — to sú dva stĺpy nebeskej oblohy, dva body, medzi ktorými leží celý obsah a smysel jestvovania vesmíru. To je začiatok i koniec všetkého.
Takto sa maly veci, keď v oblečení Araba zjavil sa neočakávane pred ním Ján a Capello, sultánsky nevoľník, s ktorým sa bol rozlúčil v Egypte pri bráne Damiety. František, ktorý ho častejšie najnežnejšie spomínal, nevysloviteľne sa zaradoval, keď ho uvidel.
— Braček ! — skríkol vrúcne, vystierajúc k nemu ruky.
Ján sa usmieval. Spomenul si, že kedysi, v chvíli najťažšieho boja so sebou samým, takto si vlastne predstavoval privítanie Františkovo. Len to, čo sa zdalo neznesiteľným, keby sa cítil vinníkom, menilo sa na samú sladkosť, lebo prišiel natešený s pozdvihnutou hlavou.
— Obliekol som sa takto, aby som zmýlil stráže, — hovoril, snímajúc turban s hlavy. — Po arabsky rozprávam tak dobre, že nik ma nepozná. Nie som už nevoľníkom. Som slobodný. Sultán pustil nás všetkých, keď prepúšťal vojsko, uväznené v Delte.
— Ó nech ho Boh odmení toho dobrého sultána ! Akože sa to stalo ? Hovor !
— To sa stalo tvojím vplyvom, František. Tebe, nikomu inému, vďačíme za slobodu. Lebo sultán povedal jeruzalemskému kráľovi — a počulo to veľa ľudí — že prepúšťa vojsko i nás len s ohľadom na jediného opravdivého kresťana, akého v živote stretol... Mohol si ním byť len ty...
— Ja !? — skríkol František a vybuchol úprimným nezadržateľným smiechom. — Ja ?! Neuťahuj si zo mňa, braček. Úbohý by bol sultán, keby lepšieho kresťana neuzrel... Nie, nie... Iste sa stretol bez tvojho vedomia s nejakým bohabojným pustovníkom. To ho presvedčilo ... Aké šťastie ... O aký dobrý je náš Pán ! A ako sa to stalo, braček, že si sa nepohral rovno do rodného kraja, k svojim ?
— Chcel som ťa čo najskôr uvidieť, — vysvetľoval Ján a Capello. — Vedel som, že si v Jeruzaleme, preto dostanúc sa do Akry, čakal som. Trocha som sa bál sem ísť, vracajúc sa ako by do pažeráka nepriateľa... Myslel som si: Predsa neostane večne pri Svätom hrobe a vráti sa, a vtedy nepôjde inakiaľ, iba tadiaľto... Bol by som tam ešte sedel, ale keďže prišiel z rodného kraja po teba brat Pietro, nuž odvážil som sa prísť ...
— Brat Pietro prišiel po mňa !? Čo sa stalo ? Prečo ?!
— Nechcel mi povedať, že tebe samému to povie... Nemal ku mne dôvery, čomu sa netreba diviť... Predsa vie, že som utiekol od vás... A videl ma kedysi s tým diabolským Mikulášom a Benátčanmi... Nuž len prosil a prosil, aby som ťa chytro priviedol, lebo sú to vraj veci vážne, najvážnejšie ...
— Pôjdem hneď, — riekol so vzdychom František. — Tak je tu dobre pri nohách nášho Pána, že som zabudol na tamtých svojich najmilších bratov ... Hanbím sa, hanbím ... Čože sa ozaj mohlo stať ? ... Pôjdem ...
A toho istého dňa dal sa na cestu, srdečne sa lúčiac s bratom Iluminátoru a so svojimi novými druhmi.
— Zanechávam vás, bratia moji, — hovoril. — Akiste sa už k vám nevrátim, lebo je to kus neľahkej cesty... Ťažko mi je s vami sa lúčiť, ale tamtí sú ešte bližší, drahí priatelia...
Ostaňte teda v pokoji a pod ochranou Pánovou a strážte Svätý hrob ... Ustanovujem vás za Stráž Svätej zeme, nechávajúc vám srdečnú prosbu a príkaz, aby ste sa od toho stráženia nedali nikdy odviesť ... Budete tu žiť ako teraz ... Bez zbrane ... Nebude vás nikto chrániť, ani strážiť, ani dozerať, len moc nášho Pána... A s ňou jedinou máte počítať a o nijakú inú ochranu nemáte sa starať... A ku všetkým máte si zachovať tú istú žičlivosť a ľudskosť, tak ku svojim ako k pohanom, k Arabom či k Turkom, k dobrým či k zlým... A každému byť užitočným a každému pomôcť ... A keby niekto chcel zneuctiť Svätý hrob, proste, aby to nerobil z lásky ku Kristu Pánu... A keby neposlúchol, rozložte sa vôkol Hrobu, hovoriac: „Zabi nás a znič naše telá, ale orodujeme, nedotýkaj sa nášho Pána“.. . A som istý, že ak si takto budete počínať, zachráni vás Pán a stráž vaša pri Ňom bude trvať tak dlho, ako dlho bude sa mu páčiť zachovať viditeľnú podobu svojho hrobu na zemi... Som si toho veľmi istý ... A za vášho predstaveného a za svojho zástupcu ustanovujem brata Jána, ktorý práve prišiel...
— Mňa ?! Čože zasa !? — zvolal zhrozený niekdajší nevoľník. — Ja nechcem ! Ja sa chcem s tebou vrátiť do rodného kraja !
— Braček, — odvetil František, usmievajúc sa dojemne, — braček, kohože mám určiť, ak nie teba ? Si najvzácnejší, lebo si skúsený a vyskúšaný. Komu môžem istejšie dôverovať ako tebe, ktorý si dosiahol také veľké a skvelé víťazstvo nad sebou samým ? ...
— Chcel som sa vrátiť do rodného kraja ! — bránil sa Ján.
— Či nie je tu naša najdrahšia otčina a kraj ? Musíš ostať a bratov viesť. Si šťastný, že poznáš arabskú reč ! Soznámiš s ňou ostatných bratov a budete môcť rozprávať tunajšiemu ľudu o našom Pánovi a Jeho dobrote. Keď to počujú a budú sa dívať na vaše skutky, obrátia sa iste. Získate duše nebu... Pozri, braček, ako zázračne zariadil všetko náš Pán !! ... A teraz pokľaknime, pomodlime sa naposledy spoločne ... Otče náš...
Hoci Františkovi náhlo bolo počuť, prečo ho volajú do vlasti, musel sa ozbrojiť trpezlivosťou, keď došiel do Akry, lebo Pietro Cani šiel si obzrieť mesto a nedalo sa ho nájsť. Vrátiť sa mal až zajtra. Pri ceste sediaceho Františka uzrel a spoznal Vilfrid. A on oznámil jeho príchod svojmu pánovi, keď sa de Brienne neskoro večer vrátil z prechádzky, ktorú vykonal koňmo.
— Je tu ten brat, čo v Egypte bol s nami a čo odchádzal k sultánovi a teraz z Jeruzalema prišiel...
— František z Assisi ?! Hneď ho pošli ku mne !
— Azda už len zajtra ráno, milostivý pane. Už je neskoro.
— Povedal som: dnes.
Zahanbený Vilfrid odbehol zavolať bedára a de Brienne vliekol sa pomaly do svojich komnát. Bol utrápený — ani nie tak dňom, stráveným v práci, než nocou, ktorá ho očakávala a o ktorej vedel, že ako väčšina jeho nocí bude dlhá a bezsenná. Život prebiehal naoko tak isto ako voľakedy, v prvom roku panovania. Spravoval ako kedysi kúsok pobrežia, ktoré bolo menšie ako polovica panstva grófa Šampanie a ktoré krásne volali: Jeruzalemským kráľovstvom. Spravoval ten zvyšok rozumne, statočne a starostlivo. So strany barónov ako aj veľmajstrov nenarážal na ťažkosti, s akými museli zápasiť predošlí králi. Vážili si ho všeobecne a cenili. Maličká dcéruška kráľovná Jolanta pekne sa rozvíjala. Navonok nič sa leda nezmenilo na horšie za posledných niekoľko rokov. Nič, čo by ospravedlňovalo vzrastajúcu melanchóliu kráľovu.
Celé dni mu zaberaly krajinské veci. Podvečer odchádzal koňmo celkom sám, neznášajúc, aby ho ktokoľvek sprevádzal, a vracal sa za úplnej tmy. Starší rytieri, nespokojní s týmto zvykom, často mu pripomínali nebezpečenstvo, akému vystavuje seba i krajinu, keďže mohol vpadnúť do pasce. Usmieval sa pohŕdavo, uisťujúc, že smrť kosí len tých, čo sa jej boja.
Práve pred chvíľou sa vrátil s hory Karmel, ktorá bola častým cieľom týchto vychádzok, konaných osamote. Štít, s ktorého vidno bolo celú Galileu a horu Tábor, poniže skalná ostroha a na nej stojaci Zámok pútnika, postavený nákladom pána ď Avesnes. Spomienky na chvíle, strávené tu s Blankou, divným spôsobom sa spájaly s hroznou siluetkou strážnice, ktorá mala získať milosrdenstvo pre samovrahyňu. — Čo ja vystavím, aby som teba, moja nebožká, zachránil ? — myslel si de Brienne, prechádzajúc krokom popri múroch. Keď ho napadly takéto úvahy, po návrate daromné bolo snívať o spánku. Líhal si zvečera, aby sa zbavil prítomnosti Vilfrida a komorníkov, a keď pospali v susednej komnate, vstával s lôžka a chodil, chodil neprestajne. Z kúta do kúta, z kúta do kúta, ako by ho naháňali. Kedy-tedy zastal pri okne a díval sa na strechy domov, ligotajúce sa v mesačnom svetle. Tak stál kedysi, hľadajúc zrakom strechu hospícia, v ktorom sa zastavila Blanka po príchode. Okno bolo umiestené nízko nad zemou, rám sotva siahal po kolená. Jeden z jeruzalemských kráľov Henrich zo Šampanie vyletel v noci podobným oknom a zabil sa, padnúc na dlážku nádvoria. — Divil som sa vždy, — myslel si Ján, — že rytier mohol stratiť rovnováhu a takto biedne padnúť, a hľa, ja sám som sa zrútil s väčšej výšky. — Potom znova chodil, chodil celé hodiny. Stúpal tíško, aby nevzbudil pozornosť služobníctva, ale stopy toho nočného putovania boly viditeľné po čase na koberci. Vznikala na ňom vyšliapaná rovná cestička. Keď to zbrojnoši zbadali, predpokladali, že milostivý pán takýmto spôsobom odbavuje púť. Tento spôsob splňania sľubov sa predsa neraz používal.
— Do Jeruzalema odtiaľto nie je tak ďaleko. Dávno by už bol zašiel, prečo teda chodí a chodí ?
— Iste sľúbil, že pôjde do Ríma.
Keď František vošiel s obvyklým svojím jasným úsmevom na tvári, Jána zarazilo, že sa úbožiak vôbec nezmenil. Bol vždy ten istý. Drobný, všedný a natešený. Zadivilo ho to zistenie. Minulé roky priniesly mu toľko zmien a trpkosti, sám sa zmenil tak podstatne, že nevdojak sa mu zdalo, že ten čas u nikoho nemal prejsť ľahostajne. V srdci pocítil ako by tieň smiešnej urážky. Hľadeli chvíľku mlčky na seba.
— Prichádzaš, braček, z Jeruzalema, — riekol konečne de Brienne, — povedz mi, čo si tam videl ? V akom stave je Svätý hrob ?
— Hrob nášho Pána je neporušený, len bazilika nad ním je zničená. Všetky kostoly v Svätej zemi sú zrúcané a dívať sa na tie ruiny je veľmi ťažké a bolestné. Nezachránil sa ani jeden okrem baziliky Narodenia v Betleheme.
Ján hlboko vzdychol a znova začal chodiť po komnate.
— Sám neviem prečo, — priznával sa, — predtým ma to nezaujímalo natoľko ako teraz ... Žil som tu predsa, panoval a smieril som sa s tým, že Svätá zem náleží mohamedánom. Mal som iné starosti... Teraz zasa toto mi nedáva pokoja ... Sužujem sa, keď si pomyslím, že sväté miesta sú odstrčené a opustené...
— Celkom opustené nie sú, — odvetil František veselo, — lebo som tam zanechal dobrú posádku, ktorá sa nepoddá a nesklame ...
— Čo si zanechal ?! — spýtal sa Ján, mysliac si, že nedočul.
— Posádku. Družinu menších bratov, ktorí sa tam ku mne pridali... Nateraz je ich desať, ale dá Boh, že sa to číslo pomaly zväčší... Oni budú strážiť Svätý hrob a chrániť ho náležíte ...
De Brienne zhovievavo potriasol plecami.
— Veľa zrobia tvoji bratia ! Mohamedáni rozprášia ich na všetky strany !
— Nerozprášia, — uisťoval Františék s presvedčením. — Udržia sa a ostanú. Nuž o Svätý hrob nemajte starosť, pán kráľ. Nie je opustený, nie ...
— Ale svätyňa nad ním je vyplienená a zničená ?
— Nášmu Pánovi nezáleží na prepychu, len na láske ľudskej. A menší bratia budú ho veľmi milovať. Ich modlitby nahradia kopulu...
— Neverím, že by sa udržali... — vzdychol Ján.
— Udržia sa, lebo nik im nebude zlé želať. Lebo len zbraň vyzýva zbraň a sila dráždi silu. To však, čo sa nestará o zemskú ochranu, je najbezpečnejšie a trvalé ...
— Na všetko máš odpoveď, — poznamenal de Brienne, neodporujúc. — Azda vedel by si mi vysvetliť mnohé veci, ktoré ma trápia. Nie je ľahký môj život... Sužujem sa ...
— Keď som vás prvý raz videl, milostivý pán kráľ, tiež ste sa veľmi sužovali...
— Prvý raz ? — Ján sa zamyslel. — Kedyže to bolo ? Pamätám sa ! Videl som ťa, ako si sa hojdal na doske...
— To nebolo prvý raz ... Ináč viem sa rozpomenúť i na hojdanie. Zachoval som sa vtedy veľmi nezvykle a hanbil som sa za to dlhý čas ... Ale stretli sme sa aj skôr ... Vy, pán kráľ, ste ma nemohli vidieť, ja som si vás však dobre všimol ... Bolo to na zastávke v krčme neďaleko Ríma. Cestovali ste ku svätému Otcovi prijať jeruzalemskú korunu a ja so svojimi druhmi putoval som tiež k svätému Otcovi, aby nám potvrdil reguly ...
Ján prešiel si rukou po čele. V pamäti sa mu obnovoval vtedajší boj. Cestoval donútený, vzbúrený, opakujúc pri každom kroku hlavato, detsky: „Nechcem !“, a jednako šiel ďalej. Pomaly si pripomenul nocľah a krčmu, zápach ovčieho syra a bylín, otvorené okno do chladnej noci, dolu pri ohni skupinku ľudí. Dráždil ho smiech a hlasitý rozhovor tých prostých ľudí. Myslel si: Čo môže vedieť, čo cíti ten dobytok ? Pokladal sa za nekonečne vyššieho než oni. Delila ich priepasť. On, rytier, od zajtrajška kráľ a tá prízemná sberba ! A dnes, dnes temer pokorne hľadel na prostučkého človiečika, ktorý ho vtedy tak dráždil. Očakával od neho radu a potechu. V čom bolo tajomstvo jasu a jasnosti tohto divného človeka ? Jánovi sa zdalo, že keby sa ho zmocnil, hneď by pochopil vlastný smysel života. Ten smysel vše sa mu vynoril, ukázal a znova zmizol. Pochopil už síce nevyhnutnosť Práva, onoho tvrdého práva, o ktorom hovoril Blanke za ich posledného rozhovoru, ale nevedel ešte, prečo má byť to právo radostné a požehnané ? ...
— Videl som vás vtedy cez okno, — pokračoval František, — chodili ste pobúrený po komnate, pohadzujúc rukami a hlavou ... Myslel som si vtedy: Akože trpí ten úbohý rytier ! A ako by som mu chcel pomôcť !
— Pomôž mi teda teraz. Trpím oveľa väčšmi ako vtedy. Nie som zlým človekom ani lúpežníkom, a ťaží ma toľko previnení, že strach sa ma chytá, len keď si na to pomyslím ... Najťažšie je posledné: jedna žena, ktorú som priviedol k hriechu, umrela, sama sa usmrtiac ... Hovoril som jej, že nemáme právo hrešiť ďalej, a ona sa búrila a kričala: ,,Prečo ?! Sme voľní ľudia !“ Nevedel som jej vysvetliť prečo a — nezachránil som ju...
— Bolo jej treba ľútostivé srdce ukázať ako malému decku, lebo len decko môže nerozumieť... Len deoko hovorí: „Radšej chcem štvornožky chodiť ako rovno, lebo je to veľmi ťažko sa naučiť“... Ak si vôl dá vložiť hlavu do jarma, orie zem, ktorá prinesie dobrú úrodu. Ale ak sa vôl bez dozoru túla, zem ostane úhorom ležať a nevydá svoj plod. Náš Pán stvoril nás na veľké a prekrásne veci, ale dosiahnuť ich nemožno bez vypätia síl...
— Keď ťa človek počúva, všetko sa zdá prostým, — usmieval sa Ján, — a v skutočnosti donútenie, ktoré znášame, je lámaním človeka ...
— Ej, pán kráľ, vari vyslobodzovaním ?!
— Vyslobodzovaním ? ... Neviem ... Musím o toim porozmýšľať... Neskoro je už... Iste si, braček, unavený... Na čase by bolo ísť si odpočinúť... Sľúb mi, že neodídeš, kým by si ma predtým ešte raz nevyhľadal... Chcel by som dokončiť tento rozhovor a spýtať sa ... spýtať ...
— Prídem iste, — sľuboval František. — Pokoj nášho Pána nech vás sprevádza, milostivý kráľ ...
Odišiel a Ján dlhší čas stál nehybne. Zdalo sa mu zrazu, že nepokojné, neukojené jeho kroky zastaly pri méte, že došiel. Méta bola tu, na mieste, kde pred chvíľkou stál František.
Pietro Cani plakal od radosti ako bobor. A hneď odviedol Františka do osamelého a tichého kúta nádvoria, kde sa mohli voľne porozprávať.
— Prišiel som po teba, — šepkal Pietro, —- lebo ...
— Prečo hovoríš tak ticho ? — rozosmial sa František. — Veď nesnujeme vari nijakú zradu ?
— To je pravda, — uznal Pietro, — ale to už zo zvyku. . . Odvykli sme od voľného, hlasitého rozhovoru... Vieš, prišiel som poslaný bratmi Angelom, Leom, Bernardom, Jalovcom a ostatnými našimi najstaršími...
— No a dozaista i bratom Eliášom ?
— Ó nie, brat Eliáš vôbec nevie, že som tu... Myslí si, že som šiel do Francúzska, ako kázal...
Františkove oči sa zaokrúhlily od prekvapenia.
— Ako si mohol zrobiť niečo podobného, braček !? Veď je to nečestné, je to proti prikázaniam...
— Čo sa dalo robiť ? — vzdychol Cani. — Brat Eliáš nebol by ma pustil a aj naďalej nič by si nebol vedel...
— Nepustil ? Prečo ?
— Želá si, aby si bol ďaleko, kým, kým... Ó František ! Aké šťastie, že som ťa našiel ! Nediv sa, že neviem hneď všetko jasne porozprávať ... Toľko je toho ... Pomaly všetko poviem ... Veľmi sa u nás zmenilo ... My starí shromažďujeme sa, plačeme a prosíme Boha, aby si sa vrátil... Kým je čas ...
— Ale čo sa stalo, braček !? Hovorže srozumiteľne ! Odňali vám právo vyučovať ? ...
— Ó nie, naopak. Máme všetky práva a výsady a podporu odvšadiaľ ... Rehoľa sa veľmi rozrástla... Je nás už vyše troch tisíc... Tritisíc, František ! Naši bratia sa rozišli po všetkých krajinách ...
— A aj v Poľsku sú ? — zo zvedavosti skočil mu do reči František.
— V Poľsku ? — zadivil sa Pietro. — Neviem... Zdá sa mi, že nie ... Odkiaľ ti prišlo na um Poľsko ?
— Počul som o ňom od istého rytiera. Ak naši bratia nie sú ešte tam, pošlem ich hneď po návrate ... Rozprávaj ďalej... Je vás teda toľko ?... To je niečo zázračného !
— Sme veľmi silnou rehoľou, — pokračoval Pietro, — a všetky ostatné nám závidia. Máme školu, v ktorej sa naši novici doúčajú, a onedlho má vzniknúť akadémia v Bologni... Zriaďuje ju brat Peter Stačia ... Máme tiež štyri murované kláštory...
František prudko vyskočil.
— Akadémiu !? Kláštory !? Vari žartuješ, braček !
— Nežartujem vôbec. Tak je naozaj.
— Veď to neslobodno ! To sa neshoduje s regulámi !
— Regúl nateraz niet, lebo sa stratily...
František zbledol. Oči sa mu zaiskrily.
— Stratily ! Naše reguly !? Brat Leo, môj brat Baránok, ktorému som ich sveril, bol by ich stratil !?
— Ó brat Leo nebol by stratil reguly. On ich už dávno nenosil. Brat Eliáš mu ich vzal. A potom nám povedal, že sa stratily. Teraz sostavujú nové reguly, trošku iné... Vidíš teda, František, že mal som príčinu prísť, aj keď potajomky ... Musíš sa k nám vrátiť, kým složia nové reguly a vymôžu ich potvrdenie u svätého Otca ...
František sa rozplakal.
— Naše reguly ! Svätým Otcom Inocentom podpísané ! Najdrahšie, o slová nášho Pána sa opierajúce regulky ! Stratili ich, stratili !...
Utrel si oči a osopil sa s prudkým hnevom na Petra:
— Vari každý z vás mal ich slová vryté do pamäti ! Či ste nemali zájsť k bratovi Eliášovi a pokľaknúť pred ním a sborove ich opakujúc prosiť, aby ich verne spísal znova, ani literu nepozmeniac ?!
— Pekne by nás bol prijal ! Myslíš si, že aj teraz je tak, ako bolo pri tebe. Brat Eliáš je prísny. Múdry, ó veľmi múdry. Sám svätý Otec ho často pýta o radu, ale je prísny. Bratia sa ho boja. Boja sa a poslúchajú. Poviem ti, že väčšmi poslúchajú ako teba ... Občas je vari až príliš prísny... Neprijíma hocikoho do rehole. Treba najprv prejsť skúškou a preukázať sa počestným životom... Nedávno sa hlásil jeden kacír, katar, ktorý sa vraj kedysi s tebou rozprával. Povedal, že od toho rozhovoru žil v duševnom nepokoji a čosi ho tak ťahalo, ťahalo, až prišiel. Brat Eliáš ho neprijal ! Nepotrebujeme nečistých ! — povedal. — Kto sa raz poškvrnil herézou, nenájde miesto medzi nami...
František zakryl si rukami tvár. Slzy mu stekaly prstami.
— Veď je to strašné ! — vystonal. — Je to všetko naopak ! Môj úbohý kacír ! Azda sa mi ho podarí nájsť...
— Brat Rufín a brat Egídius celkom sa oddialili od ľudí. Žijú ako pustovníci... Dosiahli už veľký stupeň svätosti... Neraz aj nás chytá túžba ísť za ich príkladom, ale nezabúdame, že vždy si nám odporúčal, aby sme nemysleli len na vlastné spasenie a aby sme sa nestránili ľudí... Nuž pretĺkame sa medzi tými novými poriadkami... Kedy-tedy schádzame sa u pani Jakuby di Settesoli, manželky rytiera Frangipani. Pamätáš sa, volal si ju bratom Jakubou. Ona ťa veľmi miluje a vždy spomína a nás povzbudzuje, aby sme si vždy tak počínali, ako si prikazoval. .. Len čo sme tam, hovoríme ustavične o tebe ...
— A brat Jalovec !? Môj milý brat Jalovec ?!
— Brat Eliáš vôbec ho nenazýva milým. Bratovi Jalovcovi stala sa nedávno takáto príhoda: Vo Viterbe akýsi lotor alebo zlodej, ktorého mali odsúdiť na šibenicu, utiekol a skryl sa a služobníctvo kastelánovo usilovne ho hľadalo po celom okolí. Až raz stretli brata Jalovca, ktorý zdal sa im tvárou tamtomu podobný. Sputnali ho teda a odviedli. A on sa vôbec nebránil, ani nič nevysvetľoval. Postavili ho pred sudcu. Sudca sa spytuje: „Zrobil si to a to ?“ Jalovec odpovedá: „Neviem sa rozpomenúť, ale schopný som aj na horšie veci“... Odsúdili ho teda a viedli na šibenicu. On nič na to. Ľudí sišlo sa veľa, ako to už býva pri poprave, a niektorí ho spoznali. Dali sa do kriku: „Brat Jalovec ! Brata Jalovca chcú popraviť !“ Zháčili sa sudcovia. Spytujú sa: „Ty si to ?“ „Ja som.“ Kastelán sa strašne rozhneval: „Ešte chvíľka, a bol by si visel ! Prečo si nič nehovoril ?“ A Jalovec na to: „Pán kastelán ! Trest zasluhujem, lebo som hriešnik a nášho Pána ustavične obrážam. A keby ste mňa obesili, ušiel by celý tamten úbožiaik, ktorý sa smrti dozaista väčšmi bojí ako ja... A veľmi prosil pána kastelána: Odpusťte tamtomu alebo mňa obeste ...“ A odpustili ...
— Môj najdrahší brat Jalovec ! — skríkol František, majúc slzy v očiach.
— On je vždy taký. Nič si z ničoho nerobí. Cez minulé sviatky kázal mu kostolník dozerať na oltár v našom novom kostole v Assisi. Oltár je veľmi bohatý a visely na ňom dookola strašne pekné strieborné zvončeky. Modlí sa brat Jalovec, až tu prichádza akási žena a prosí o almužnu. Nemal nič, nuž odtrhol tie strieborné zvončeky a dal jej. Odišla. Kostolník sa vrátil a dal sa do kriku. K samému Eliášovi bežal žalovať, aká škoda sa stala. Prišiel brat Eliáš a celé predstavenstvo. Pustili sa do brata Jalovca: Ako sa to opovážil ! A čo si myslíš ?! A vraj to náleží Pánovi a že je to na slávu Božiu... A Jalovec odpovedá: „Tá žena veľmi ich potrebovala, a tu okrem prepychu a prázdneho chválenia ničomu neslúžily. Náš Pán iste sa na mňa nehnevá ...“ No vtedy brat Eliáš nakričal sa naň, veru nakričal...
— Nakričal ! Nakričal zato, že konal tak, ako mal konať !...
Ó Bože ! Bože ! Všetko by som bol očakával, len toto nie ... A naši ochrancovia, kardinál Colonna, kardinál Ugolino ... Prečo ste sa na nich neobrátili ?!
— Kardinál Colonna chorľavie a u kardinála Ugolina boli sme niekoľko ráz. Potešoval nás a upokojoval, ale vlastne nič nepomohol. Vysvetľoval, že je to ... — počkaj, akože to povedal ? — že je to obvyklý vývoj v živote. Že niečo iného je, keď nás bolo dvanásť tebou samým vybraných, a niečo iného, keď je tri tisíc ... Vraj hneď vedeli, že pôvodné reguly nedajú sa dodržať pre krehkosť ľudskú. Že taká početná družina, ako je dnešná naša rehoľa, skladá sa z rozličných ľudí, ktorí musia byť sviazaní disciplínou a poriadkom a mať akýsi útulok, akýsi materský dom ... Tiež Vzdelanie je potrebné ... A že majúc kláštor a knižky tiež možno žiť tvojím spôsobom, po františkánsky ...
— Nie, nie ! Nemožno ! Stačí najmenšiu vec mať, a už je človek sviazaný a neschopný ísť slobodne za naším Pánom !
— To sme aj my povedali, ale on zasa svoje. Také múdre dôvody uvádzal, že nedalo sa ich vyvrátiť. Ty by si iste bol vedel, ale my nie. Občas sa mi dokonca zdá, že kardinál mal trochu pravdy ... Neplač, František ! Vidíš, to bol rozdiel, keď si nás mal dvanásť a chodili sme spoločne, i spali, i jedli, i modlili sa razom, i poznali sa ako rodní bratia. A ty si bol ustavične s nami. To je rozdiel: vtedy a teraz. Tri tisíc ! Málokto sa pozná v tom zástupe... Azda hovorím hlúpo, lebo som prostý človek. Pred naším terajším predstavenstvom neodvážil by som sa ani ústa otvoriť, ale s tebou je to iné ... Zapamätal som si teda dobre, čo hovoril kardinál, že keď sa nejaké dielo veľmi rozrastie, nemôže si zachovať tú istú vrúcnosť, akú malo na začiatku. Ale že prvotný odblesk v ňom ostane a že naša rehoľa, hoci nie je celkom taká, akú si si ty predstavoval, jednako sa úplne líši od iných reholí a veľa dobrého vykoná ... Plakali sme od žiaľu nad tými slovami, hovoriac, že chceme, aby všetko ostalo tak, ako bolo, na čo kardinál odpovedal: „Rieka nemôže stáť na mieste, ani tiecť nahor...“ Po tomto rozhovore sme si povedali: „Azda František ešte v niečom pomôže.“ A prišiel som.
František plakal, neodpovedajúc. Cítil sa otrasený, zlomený.
V naivnej dôvere veril, že bez neho medzi bratmi všetko ide tak isto, ako keď je s nimi. Myslel si, že stačí priviesť ľudí na rovnú cestu, aby sa jej naďalej držali. Bol si istý svojho diela a pokojný. A hľa, dozvedal sa, že nielen že všetko šlo naopak, že stratili reguly, jeho najdrahšie reguly, ale že človek múdry a dobrý a úprimne žičlivý ako kardinál Ugolino nazýval tie zmeny prirodzeným vývinom veci ! To, čo bolo pre Františka katastrofou, prijímal pokojne, potešujúc bratov, že inak nemôže byť !
Teda on, František, bol rojkom a jeho dielo neschopné pretrvať ? Ľudia nemohli žiť podľa doslovne chápaného svätého evanjelia ? V pýche a namyslenosti sa nazdával, že vykladá vôľu Pánovu, že z bratov menších utvorí armádu, ktorá pretvorí svet. Všetko to bolo preludom, azda hriešnym preludom ? Nič z tých pekných snov neostávalo.
Nikdy dosiaľ nepoddával sa smútku, pokladajúc ho za hriech a „babylonskú chorobu“, tentoraz ho však zármutok premohol a plakal tak, ako keby ho už nikdy nemalo čo potešiť. Stratil chuť vrátiť sa s Petrom do rodného kraja. Po čo ta pôjde ? Pán sa od neho odvrátil. Načo sa má dívať na svoju prácu, preinačenú, pokazenú, ktorú už beztak nevie napraviť ?
Od vzlykotu zachvievaly sa jeho vychudnuté lopatky. Pietro Cani mlčal, hľadiac naň súcitne. Zrazu František zdvihol hlavu.
— A sestra Klára ? — spýtal sa, — či by aj ona ? ...
— Sestra Klára ?! Kdeže ! U sestier je všetko po starom. Sestra Klára nestratila reguly a neodchýli sa od nich ani o vlások. František tak chcel, — hovorieva a darmo by si jej predkladal niečo iného ... Svätý Otec chcel dať sestrám bulu ktorá im mala zaistiť aké-také zaopatrenie a ktorá hrozila kliatbou každému, kto by sestrám ublížil alebo ich olúpil. Odmietla. Prostredníctvom biskupa Guida prosila, aby sa svätý Otec vzdal tejto myšlienky. Ale aj biskup bol tej mienky, že bula je potrebná, že bohabojné panny nemôžu žiť ako tie vtáky, ktoré sú všetkému zlu vystavené. Klára sa teda sama vybrala do Ríma. A prišla k svätému Otcovi. K nohám sa mu hodila a zaklínala, aby dovolil i jej sestrám žiť podľa pôvodných regúl. A povedala, že nevstane, kým jej tú láskavosť neurobí. A svätý Otec riekol: „Dcéra moja, o bohatstvo a hodnosti nikdy ma tak neprosili, ako ty prosíš o chudobu a biedu. Nech sa stane, ako chceš“ ... A dal jej privilégium dokonalej chudoby ... Nesúc toto privilégium, vracala sa natešená. Celou cestou sa vraj smiala, hoci ináč je taká vážna.
František si sadol, poutieral oči a chtivo sa zahľadel na hovoriaceho.
— Vedel som, že sestra Klára nesklame, — šepol.
— O áno, sestra Klára nesklame ! Tak je tam milo u nich, tak radostne. Všetci okolití ľudia požehnávajú sestry, lebo ponáhľajú sa pomôcť každému. Načo im je bula ! Nik im neublíži ! Sestier veľa pribudlo ... A sestru Kláru ctia si všetci a hovoria, že je svätá ... A má ona pod oknom kúsok zeme, ktorú nazýva svojou záhradou. A sadí v nej trojaké kvety: ruže, ľalie a fialky. A kvitnú tak, ako keby ich anjeli pestovali. Nikde niet takých kvetov ako v záhrade sestry Kláry... Raz sa jej biskup spýtal, prečo nikdy nezasadí iné, len tie tri ? Povedala, že ľalie, to je najsvätejšia Panna Mária, ruže, to je lásika Kristova a fialky, to si ty, František... A že nechce iné kvety ...
— Naozaj tak povedala ?
— Naozaj. A tie fialky tak voňajú... Voňajú zďaleka. Ľudia, keď tadiaľ prechádzajú, cítia to a hovoria: „Vonia záhrada sestry Kláry“ ...
Slzy znovu stekaly po Františkovej tvári, ale boly to slzy radosti. Niečo z jeho diela ostane teda v neskazenej podobe ! Pretrvala radostná a svätá chudoba, uhoľný kameň práce jeho života ! Pocítil náhle osvieženie, ako keby vietor bol privial vôňu fialiek, o ktorých rozprával brat Peter. Hlboko sa hanbil za svoje predošlé zúfalstvo. Rúhal sa Pánu, nazdával sa, že sa Pán od neho odvrátil... Akýže bol biedny a nevďačný ! Ďaleko od sestry Kláry, takej silnej, nezlomnej, vernej... Ó nech je pochválená Bohorodička, najsvätejšia Panna Mária, ktorá o Kláru obzvlášť sa stará a ju chráni ! Nech je velebená a milovaná Matka najlepšia !! Hneď za tou láskou objal ho pocit, nevysloviteľnej nežnosti k celému ženskému rodu. Drahé, dobré družky ! Anjelské a čisté ako Klára, statočné ako Jakuba, múdre a hrdinské ako neznáma zajatkyňa, ktorej sultán Saladin a jeho potomstvo vďačili za žičlivosť ku kresťanom... Ženy ! Ony nosia rod ľudský pod srdcom. A nijaké dielo muža nie je opravdivo trvalé, ak jeho vykonanie nesverí milujúcim rukám ženy ... Aj Boh Panne Márii sveril Syna svojho ...
Takto potešený usmieval sa cez neuschnuté slzy na Petra Caniho. Čulým už hlasom zvolal:
— Vracajme sa teda, braček ! Pán je našou nádejou, že sa všetko zrno nestratilo !
Koniec.