Giovanni Papini


LISTY ĽUĎOM PÁPEŽA CELESTÍNA VI.





Obsah




NÁRODU, KTORÝ SA VOLÁ KRESŤANSKÝM.
KŇAZOM
MNÍCHOM A FRÁTROM
TEOLÓGOM
BOHÁČOM
CHUDOBNÝM
VLADÁROM NÁRODOV
OBČANOM A PODDANÝM
ŽENÁM
BÁSNIKOM
HISTORIKOM
VEDCOM
ODŠTIEPENÝM KRESŤANOM
ŽIDOM
ĽUĎOM BEZ KRISTA
ĽUĎOM BEZ BOHA
CELÉMU ĽUDSTVU
MODLITBA K BOHU


K SLOVENSKÉMU VYDANIU
Slovenský prekladateľ Listov pápeža Celestína VI. nechcel napísať úvod k Papiniho dielu. No zdá sa mu, že je celkom správne, keď aspoň poznamená, že toto dielo nenapísal Papini, ale že je to pravý výkrik Ľudskosti, ktorá hovorí vznešenými ústami Petrovho nástupcu na apoštolskom stolci. Pravé preto, že tieto listy vyznávača a mučeníka Celestína VI., sluhu sluhov božích, nie sú adresované len jedinému národu alebo jednej spoločenskej vrstve, slovenský prekladateľ sa nazdáva, že nebude od veci, keď si aj slovenský človek prelistuje túto knihu a isteže nájde niektorý z listov jemu adresovaný.
Autor slovenského prekladu mal uľahčenú prácu aj tým, že taliansky prekladateľ Listov mu dal informácie v osobitných listoch o tejto knihe. Ba sa aj potešil, že dielo po anglickom, francúzskom, nemeckom, dánskom a holandskom preklade vyjde aj po slovensky.
Je celkom možné, že vysokoctení kritici a majstri v zaplňovaní novinárskych stĺpcov jednodennými senzáciami sa pozastavia so skrivenou tvárou nad obsahom týchto listov. Isteže to budú takí, ktorí vo svojom cestovnom pláne nemôžu nájsť cestu do Damašku, hoci je však všade zreteľné naznačená. No aj to je možné, že im bol doručený niektorý z listov pápeža, v ktorom je naznačené jasné a jednoznačné, čo treba robiť, aby vznešení filozofi pochopili pravú a nie vyumelkovanú filozofiu Syna tesára z Nazaretu. Z listov však plynie poučenie aj pre iných, ktorí sa možno ešte viac nahnevajú. To sú tí, ktorí sa volajú kresťanmi a ktorí pre samú zbožnosť a pre samé modlenie už sa vidia v (raji. Im totiž nezvučia v duši slová Pána: „Nie ten, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesách." Treba žít kresťanský a to sa v týchto Listoch neraz zdôrazňuje. A konečne poslaním týchto listov je pripomenúť Ľuďom, aby plnili príkaz lásky, aby sa stali hodnými krvi Toho, ktorý obetoval seba samého. Veď to je práve v prítomnej dobe prepotrebné.
Slovenský prekladateľ.
PREDHOVOR PREKLADATELA
Zbytočné by tu bolo rozprávať život pápeža Celestína Šiesteho. Stránky, ktoré mu venovala história, sú stránky svetla žiariaceho na dne priepasti jeho doby. Podľa úsudku súčasníkov a potomkov bol jedným z najväčších pápežov, ktorí nosili na hlave korunu trojakého kráľovstva. Zanechal po sebe povesť pápeža láskavého, múdreho, vo viere skalopevného, tak nebojácneho, že v očiach bojazlivcov sa niekedy zdal zaslepencom v obrane viery. Bol zápalistý, výrečný, prudký, vždy rozpálený zlatým ohňom Kristovým, Jedinou jeho vinou, ktorú jednomyseľne môžu mu vyčítať jeho protivníci a jeho ctitelia bolo, že bol príliš nevinný a čistý duchom. Umrel ako mučeník v posledných dňoch Veľkého prenasledovania, čo je všeobecne známe.
Tieto jeho listy, prvýkrát preložené a uverejnené, som našiel celkom náhodou v malom kódexe pod rukopismi v zrúcaninách kláštora, ktorý ušiel pozornosti historikov. Taliansky preklad je skoro doslovný, starostlivo prevedený, hoci latinský text bol na viacerých miestach porušený tým, že papier bol rozdriapaný a slová na mnohých miestach boly nečitateľné.
Celestin Siesty žil v strašnom veku búrok a krvi — vo veku veľmi podobnom nášmu — keď sa už zdalo, že Satan, „knieža tohto sveta", vykonal, čo len mohol, aby uvrhol pokolenie Ľudské do zúfalého vraždenia a ničenia všetkého, čo vládne a osvetľuje život. Ako dnes i vtedy sa zdalo, že ľudia, pomätení a otrasení strašnými výbuchmi slepej šialenosti zabudli alebo zapreli každý cit spravodlivosti, každý impulz lásky. Ale Celestín nemlčal a nedal sa premôcť pokušeniami tej chlipnosti, ktorá sa často chce spliesť s počestným menom rozvážnosti. Prehovoril otvorene; prehovoril ku všetkým, nielen k tým, ktorí ho uznávali za Kristovho vikára; posielal slová svojho veľkého srdca ako lúče svetla do všetkých sŕdc.
Preto tieto Listy, ktoré odkrývajú vznešenú a neochvejnú dušu veľkňaza, vyznávača a mučeníka, môžu aj v našich dňoch osvecovať, utvrdzovať, viesť, zapaľovať, pohýnať. Nie sú určené len kresťanom, ale všetkým ľuďom akéhokoľvek povolania a všetkým národom. Venované sú najmä tým, ktorí uvažujú, trpia a všetkým tým, ktorí sa boria o záchranu pomocou kresťanskej nadprirodzenosti.
Giovanni Papini.



NÁRODU, KTORÝ SA VOLÁ KRESŤANSKÝM.


Bratia moji, synovia moji,
nemôžem viac mlčať. Už som aj tak pridlho čakal. Nekonečný bôľ ľudstva sa zhromažďuje a kvasí v mojej otcovskej duši, chce, aby môj hlas bol jeho hlasom. Akže neprehovorí ten, ktorý predstavuje na zemi Krista, kto potom vôbec prehovorí?
Mnohí šuškajú, šomrú, kričia, zápolia, rozumkujú a bláznia, ale nepočujem, že by sa s nejakej strany zdvihol hlas, ktorý by vyšiel z čistého svetla duše, ktorý by vytryskol z teplej krvi srdca.
Čakal som pridlho. Červeňou sa sfarbuje moja tvár, že som vyčkával až doteraz. Ani ťarcha staroby, ani bolesť z úzkosti, ani prekážky prílišnej ľudskej rozumovosti, ani zdržiavanie toho rozumu, ktorý v časoch Zjavenia je v očiach Božích čistým bláznovstvom, ba ani strach z toho, že ma nepochopia alebo že ma pochopia zle, moje váhanie nemôžu ospravedlniť.
Trpel som a trpím, ukrutné sa sužujem a sužoval som sa pre veľké utrpenie 1'udí. Moje noci skoro nepoznajú sna, deň môj nevie, čo je hlad, moje ústa nepoznajú úsmev. V tichosti svojho paláca trasúc sa som počúval vzdychy, náreky, vzlykania, škrípania, ale aj nadávky všetkých nešťastníkov, bitých, ubíjaných a umierajúcich po celej zemi a po všetkých moriach. Ale čože zmôžu slzy môjho každodenného plaču pre odstrkovaných, zohavených, ožobráčených, otrávených a zúfalých, ktorí ešte žijú?
Celé ľudstvo je zničené, rozbité, porozhadzované, takmer dolu hlavou pochované. A mal by mlčať, čo aj nehodný vikár Toho, ktorý stratil krv pre ľudstvo, aby ho vyslobodil? Ja som už iba úbohý stroj z kostí pokrytých trochu mäsom a zošlou kožou, nemám iného majetku ako krvácajúce srdce, nemám iných zbraní ako svoju pastiersku palicu a svoj hlas zoslabený vekom a starosťami. Ale musím prehovoriť, mám na to právo, a preto aj budem hovoriť. Predovšetkým prehovorím k vám, ktorí sa voláte kresťanmi a myslíte si, že ste nimi; ale budem hovoriť aj k ostatným ľuďom, aj k tým, ktorí neuznávajú moju hodnosť' Kristovho vikára, aj k tým, ktorí nepoznajú a neuznávajú nášho Boha. Budem hovoriť nahlas, silno, tak, ako mi to vnukol Otec, ako ma učí Syn a ako mi prikazuje Duch; tak, ako ma k tomu núti láska, súcit a úzkosť. Chcel by som, aby moje slová maly sladkosť raňajšieho májového vánku, ale ak treba, silu nočného hromobitia medzi skaliskami; chcel by som, aby prenikly do duší ako sladké povzbudzujúce kvapky, ale aby ostaly vryté do duše ohnivými literami.
Viem, že ako človek som len slabý tvor medzi ľuďmi; spojený s Bohom stanem sa schopný počuť hlas jeho utrpenia až k hraniciam našej planéty.
Vy, kresťania, viete, aké je utrpenie a muky ľudského pokolenia.
Už po niekorko rokov zmocňuje sa nášho potomstva strašná, až samovražedná zbesilosť so striedavými záchvevmi šialenej deštrukcie a zaslepenej ohavnosti. Človek vyzerá ako revúci a utekajúci titan, zahalený do horiacej tuniky Kentaura. Okúpal sa v ohromnom, hroznom, krvavom kúpeli, ale ani toto červené spláknutie nemohlo zhasiť oheň, ktorý ho páli.
Vojny, revolúcie, ničenia, mor, hlad po vláde, vražde a po chlebe zdecimovaly ľudstvo, ale neprispely k jeho záchrane. Viac -ráz na zakrvavenej a bahnitej ceste dejín našli sa ľudia, ktorí cítili dupot koní zo Zjavenia. Ale ja verím, že ani v jednej chvíli neboly ústa smrteľného koňa tak blízko k bledej tráve, narastenej na ruinách. Z troch potop, potrebných pre ľudstvo, chybuje len posledná. Prvá potopa, Otcova, bola voda trestajúca; druhá, potopa Syna, bola potopa očisťujúcej krvi; tretia bude potopa ohňa Ducha Svätého. Už sme videli zostupovať s neba ničivý a pažravý oheň; teraz očakávame oheň Ducha zachraňujúceho a povznášajúceho. Ale očakávajúce ľudstvo nie je nič iné ako zdesený a splašený chorý, pokrytý vredmi hanby, vyrážkami hroz, prachom katastrof, opuchlinami trestov, zle poplátaným plášťom nesvornosti.
Milióny mŕtvol sa rozkladajú pod zemou na vojnových poliach alebo v neviditeľných kostniciach morských údolí; milióny zabitých hnijú pod zrúcaninami alebo v náhodné vykopaných jamách; milióny obetí hladu, mučenia, moru sa predčasne staly potravou červom; milióny zajatcov sú pozatvárané ako stádo bez mena v ohradách zo skál a drôtov; milióny otrokov, odtrhnutých od toho, čo milujú, nútenou namáhavou prácou platia za skúpy cudzí chlieb; milióny utečencov ešte stále blúdia v ponížení a v prenasledovaní a hľadajú zničenú strechu a opustený stôl; milióny sirôt, vdov, otcov a matiek nadarmo očakávajú tých, ktorí sa nikdy nevrátia; milióny hladujúcich bojujú deň po deň strašný boj proti smrti, nie vždy víťazný; milióny násilníckych koristníkov využívajú všeobecný nepokoj, aby zväčšili biedu biednych a strach sterorizovaných; milióny žien sa predávajú a ponižujú z núdze alebo preto, že sú samy; milióny sŕdc sa zoslabujú a zatvrdzujú pod údermi úzkosti a nostalgie; milióny duší sú otrávené blenom nenávisti, penou výčitiek, výbuchmi nenávisti; milióny duší žijú v temnote, v poblúdení, hľadajúc nemožný mier; milióny duší stratily alebo strácajú akúkoľvek vieru v spravodlivosť Božiu a v ľudskosť ľudí.
Po vojnách, vedených vojskami, nasledovaly vojny rebelov a zúfalých proti všetkým a proti všetkému, proti sebe samým a proti osudu; občianske vojny medzi synmi tej istej vlasti; zápasy stráň, slov, obžalôb, hrozieb.
Rozplynul sa dym bitiek, ale len preto, aby lepšie odkryl ohavné javisko ruín; zoslabla zúrivosť ohňa, ale k nebu sa ešte dvíhajú čierne piliere, ktoré ostaly po ňom; zmĺkol už ryk a hukot ohromného ničenia, ale stále ešte počuť silné hlasy opustenosti, rebélie, šialenosti.
Nespočetné domovy ľudí sa stály hromadou skál a bydliskom hadov; ohromné bohatstvá sa zničily, porozkrádal, rozhádzaly; veľké mestá i vzdialené dediny stály sa smetiskom odpadkov, popola, špiny; kostoly sa premenily na rumoviská a latríny; školy na žaláre a na kasárne; slávne pamätníky sú len odpadkami po strašnom barbarstve. Skoro tretina ľudského pokolenia je dnes bez bezpečného útulku a bez dostačujúceho pokrmu, bez lásky, bez cti, bez sily a nádeje.
Neresti hmotného stavu, i keď sú nespočetné a strašlivé, sú skoro ničím v porovnaní s neresťami, ktoré ničia ducha.
Viera vo vykúpenie slabne aj v srdciach najvernejších; zástupy, zabúdajúc na chyby a hriechy všetkých, povstávajú proti Bohu, ktorý dopúšťa také neresti, alebo trestá toľkými trestami; ubúda u mnohých lásky, či už ich straší veľkosť zla, alebo ostávajú ich srdcia zaťaté, alebo ich otupuje rastúca drzosť ľudí. Ba dokonca aj rozum — márna pýcha človeka — zdá sa byť prekonaný blúznením z horúčky, zahalený halucináciami šialenstva. Myseľ už nediktuje ľudské nesvornosti, ale ich diktujú podradné vnútornosti. U mnohých hovoria žalúdkové kŕče, bolesti pečienky, trápenia maternice, vrenie krvi.
Hovoria už len vášne a chúťky tela, záujmy tried a kást, láska k strane a k rase. Múdra a vážna reč sa stala výbuchom mánií, vyšľahovaním nafúkanosti. Ľudia sa spájajú jedine, pri podujatiach, diktovaných nenávisťou a vo smrtiacich výčinoch. V ostatnom všetkom sú rozdelení, odlúčení, znepriatelení, nenávistní; kontinent proti kontinentu, viera proti viere, národ proti národu, kmeň proti kmeňu, človek proti človeku.
Niet už viac brzdy svedomia ani uzdy zákona. Kto má silu, kradne, kto má zbrane, zabíja, kto je istý beztrestnosťou, zbíja a usmrcuje. Niet inej normy ako účtovanie, iného idolu ako peniaz, inej morálky ako morálky vlkov, iného zákonníka ako toho, ktorým sa spravujú supy.
Aj v našich krajinách, ktoré sa nazývajú kresťanskými, už dávno nevládne učenie evanjelia, ale učenie Lucifera, ktoré sa nikto nehanbil verejne vyložiť vo výrokoch a prikázaniach, aby ho všetci praktikovali s bezočivou učenosťou. Toto tajnostkárske náboženstvo ani sa nehanbí povedať svoje meno: menuje sa arianizmus. Aj ono má, ako naše náboženstvo, vznešenú trojicu: Molocha, Mamona a Priapa. Niektorí ešte dodávajú aj štvrtú osobu, Belfagora, démona intelektuálnej konfúzie.
I pri svojom triumfe arianizmus nemôže dať svojim veriacim šťastie. Už pre svoj satanský pôvod zachraňuje sa len tým, že vlastne cez chytráctvo prechádza až do tragédie.
Ľudia chcú užívať a aby sa čím viac vyžili, robia vojny a vojny, vonkajšie alebo vnútorné, zväčšujú utrpenie.
Ľudia chcú byť bohatí a v nádeji, že zbohatnú, vedú vojny medzi sebou; no vo vojne zničia bohatstvá, ktoré majú a odsudzujú sa k ešte väčšej biede.
Ľudia chcú vládnuť a z tejto túžby sa bijú, ale práve tieto nevyhnutnosti vojny zväčšujú beztak už veľké otroctvo všetkých, občanov, otroctvo víťazov práve tak veľmi ako otroctvo porazených.
Potom kričia, že chcú pokoj, pokoj pre všetkých, pokoj navždy, ale mocní, aby vnútili tento pokoj, iné nevedia robiť, ako vždy viac a viac sa ozbrojovať; nevedia iné robiť, ako sa vyhrážať a hroziť novými, strašnejšími vojnami.
Taký je teda protiklad tohto arianizmu, ktorý dostáva veľa potvrdení v histórii našich dní. Národy, ktoré chcely viac jesť, vyhladly; národy, ktoré chcely byť prvé, dostaly sa až na posledné miesto; národy, ktoré si namýšľajú, že zvíťazily, prichádzajú k presvedčeniu, že sú vlastne menej slobodné, oveľa menej bohaté a mocné ako predtým.
Hanebný a strašný pád arianizmu ukazuje vo svetle faktov, čo je prvotná príčina agónie ľudského pokolenia: zaprenie a zrada evanjelia. Netreba hlásnou trúbou trúbiť o superiorite kresťanstva, ani netreba veriť, ako my veríme v jeho božský pôvod. Dejiny daly pre všetkých hmatateľne a očividne neodškriepiteľný dôkaz a vyslovily svoj úsudok. Ľudia neprijali Kristove príkazy, robili práve opak toho, čo učí evanjelium, odmietli bratstvo, poníženosť a lásku. A tak sa potom dostali do záhuby, do šialenstva, do zúfalstva. Každý iný dôkaz nateraz je zbytočný. Skutočnosť, a nie veru dogmatická, prehovorila a hovorí nad slnko jasnejšie. Čím viac sa odďaľujete od Krista, tým viac sa blížite k priepasti.
Človek príliš miluje seba a nemiluje dostatočne svojich bližných. Kresťanstvo sa pokúšalo preobrátiť ľudskú prirodzenosť, radilo opovrhnúť sebou samým a radilo lásku k nepriateľom. Možno, že žiadalo veľa, ale božia múdrosť vedela, že treba túžiť po vrcholku najvyššej hory, aby sme prišli aspoň na úpätie. Stačilo by aspoň zmenšiť sebalásku; stačilo by aspoň o trocha zmenšiť nenávisť k nepriateľovi: život by dostal celkom iný vzhľad, iný smysel, inú farbu. Keď už nie blaženosť svätcov, boli by ľudia dosiahli aspoň pokoj priateľov. Svet by veru nebol teraz taký červený od krvi, taký čierny od dymu, taký zohavený ruinami, taký otrasený bolesťou, zmätený nesvornosťou, taký potupený šialenstvom, taký úboho beznádejný, tak ohrozený nástrahami a úkladmi. Odmietnutie Krista priviedlo ľudí k odmietnutiu radosti a na prah katastrofy. Nemôže sa zachrániť ináč ako návratom k Nemu. Nekresťania sa musia stať kresťanmi; ale na to je potrebné, aby kresťania sa stali tým, čím teraz nie sú: totiž pravými kresťanmi. A len potom budeme mať duchovnú jednotu ľudí, svornosť sŕdc, pokoj na svete.
Premeniť sa, aby sme sa spojili: to dnes má byť naším heslom a našou úlohou; i popri všetkých pomýleniach to je cieľom mojich nádejí.
Ktože má vinu na tom, že evanjelium bolo opustené?
Všetci majú na tom vinu, ale obzvlášť tí, ktorí sa volajú a myslia, že sú kresťania. Na nás spočíva najväčšia zodpovednosť, na nás, ktorí sa vystatujeme tým, že sme nasledovníci Krista a honosíme sa, že sme zachránení jeho krstom vody a krvi.
Synovia moji, bratia moji, nechcel by som byť nespravodlivý voči vám. Boh pozná moje ťažkosti a moju otcovskú lásku. Ale prišla hodina, keď musíme vyznať svoj hriech, svoju nedokonalosť, svoju osihotenosť. Žijeme príliš ľahostajne medzi štyrmi kamennými múrmi našej Cirkvi. Veríme veľmi radi, — z nevedomosti alebo lenivosti — že stačí zúčastňovať sa na omši, sledovať pobožné svätú liturgiu, sem-tam naoko ukazovať ľútosť, položiť na dlaň chudáka šesták, rešpektovať zo strachu pred žalárom alebo z bojazlivosti pred peklom tri alebo štyri príkazy.
Ja vám však naozaj vravím, že Boh od nás kresťanov chce oveľa viac, nekonečne viac. Opakujem vám, že toto naše kresťanstvo navonok, zo zvyku a z konvenčnosti nie je pravé kresťanstvo, ale tôňa, maska, odpadok a hniloba kresťanstva, kresťanstvo slabých, vlažných, pokrytcov, pokrstených farizejov.
Boh žiada od nás viac. Chce, aby bolo kresťanské celé naše srdce, každá naša myšlienka, celý náš život. Kresťanstvo nebude mocné a triumfujúce, kým nezíska všetky národy, všetkých ľudí: kým nezaloží jednotu všetkých duší a všetkých žijúcich. Zabudli sme, že Kristus nás poslal získať všetky národy, že nebeské kráľovstvo nemôže zmeniť zem, kým všetky duše nepoznajú Jeho pravdu a nebudú sa spravovať Jeho láskou. Kresťanstvo treba veriť, cítiť, trpieť, prežívať: Boh neznesie ani rozdelenie, ani úľavu. Málo je nás na zemi a ešte ani tí nie sú celými kresťanmi, ale len kryštalkami, napodobneninami kresťanov. Kresťanstvo bolo dosiaľ viac hlásané ako uskutočňované,, bolo viac menom ako substanciou, viac fasádou ako budovou, viac učením ako víťazstvom. Čo aj Krista zabili už pred storočiami, vo skutočnosti my sme prvými kresťanmi, náznakmi a žiakmi, kresťania menom, túžbou, kresťania ešte neobrátení, nedokončení, nenaplnení.
Len si pomyslite na to, že takmer iba štvrtina ľudstva je zapísaná — i to skôr len pre štatistiku ako pre duša — za kresťanov a že ani táto štvrtina nie je svorná pod jedným pastierom, ale rozdrobená na viac cirkví, siekt a spoločenstiev.
Málo je nás a sme roztrieštení; málo je nás a sme ľahostajní; málo je nás a sme bojazliví. Boh nám prikázal priviesť k nemu všetkých ľudí, a my sa prpleme s chudobnými číslami pokrstených, ktorých pravé duše sú také zriedkavé ako perly v mušliach oceánu.
Cirkev Petrova, Cirkev Ríma, Cirkev, ktorú ja spravujem, volá sa katolícka, teda univerzálna, ale je v nej len trochu viac ako polovica kresťanov na zemi. Myslíme si, že sme víťazné vojsko, a vo skutočnosti sme len rozdrobený, obkľúčený predný voj, v ktorom pribúda ranených, chorých, nečinných, opustených a neužitočných. Keby som tak prenikavým okom vošiel do vašich sŕdc, koľko by som našiel duší hodných mena kresťana? Keby vypuklo proti nám povstanie ukrutnejšie ako za Decia a Diokleciána, koľkí by ostali pri mojom boku hotoví vlastnou krvou podpísať vieru Vykupiteľa?
Nemyslite si, že by som celú vinu chcel prišiť za golier vám všetkým, vinu, ktorá bola začiatkom pokuty. Nemohol by som vám vyčítať, keby som nevzal aj na svoje plecia kňaza a pápeža podiel viny a keby som nebol ochotný uznať nedostatky svojej Cirkvi. Rímska cirkev práve preto, že je jediná a zákonná, mala by použiť všetky svoje sily na uplatnenie a osvietenie ľudí. Pokúšala sa o to, najmä v šťastných dobách svojej histórie, ale nie dostatočne. Starala sa o svoju časnú existenciu, o svoje vnútorné usporiadanie, o svoje teologické obrnenie, o bezpečnosť svojich sluhov, o poslušnosť veriacich: starosti nutné, ale podriadené vyšším, ešte životnejším otázkam. Príliš často bola zabratá do mocných výpočtov miesto toho aby sa zasvätila dvíhaniu ponížených, osvecovaniu nechápavých, priťahovaniu odtrhnutých. Aby sa bránila proti svetskej moci, aby sa ochránila voči heretikom, aby udržala disciplínu poddaných, aby udržala svoju skoro cisársku suverenitu, spomalila svoju prácu, zamieňala za politiku svoju duchovnú misiu; zdalo sa, ako by sa stala vládou nad spoločenstvom a ministerstvami, jednoduchým vykonávateľom sviatostí, starostlivou ochrankyňou úradov, preplnených pisármi. Cirkev sa zmenila trochu vinou uchvatiteľov, trochu vinou predstavených na učenú, disciplinovanú a liturgickú pevnosť. Bolo treba, aby k tomu došlo, ale bolo aj treba, ako Kristus chcel, aby prišlo aj vojsko kočovníkov a uchvatiteľov. Vystavala zázračnú a gigantickú baziliku, ktorú obdivujú aj nepriatelia, ale táto bazilika je vystavaná z takých obyčajných tehál, má také piliere, také krehké hroty, také labyrinty, že ťažko tam prenikne slobodný vánok, zriedka tam prenikne teplý posol slnka. Zachránila pomocou pevností plameň evanjelia, ale skoro ho skryla až na dno krýpt a všetci ho nevidia: mnohí necítia teplotu a všetci nemôžu alebo nechcú byť ožiarení a zapálení jeho svetlom. Boh chcel, aby to bola hranica ohňa na vrcholku hory, a my sme ten boží plameň rozdrobili na toľko menších plamienkov, ktoré sliepňajú a trblietajú sa vo vznešených lodiach veľchrámov, takže si ich málokto povšimne. Kostol, áno, uzatvára Krista a jeho slovo, ale tým von sa môže zdať, že ho zatvára ako nejaký pergamenový kódex, v ktorom sú vyblednutými literami zaznačené slová, čo by maly svietiť na všetkých vrcholkoch a vo všetkých mysliach.
Nezabúdam na tie nespočetné diela lásky, hmotnej alebo duševnej, ktoré naša Cirkev má a rozdáva. Ale väčšina týchto opatrení a ustanovizní vošla do života dielom svätcov, starostlivosťou reholí a štedrosťou laikov. Hlavy Cirkvi tieto diela schválily, ale ich nevytvorily.
Nezabúdam ani na ochranu umenia a štúdií; ony dokazujú, že všetko, čo na svete je pravé a krásne, je božským a prirodzeným právom kresťanské. Ale Cirkev už od storočí nemôže akosi pritiahnuť k sebe najživšie sily tvorivého ducha či už na poli myslenia, alebo umenia. Už dávno sa uspokojuje s architektami, maliarmi, sochármi a spisovateľmi, ktorí majú všetko: dobré princípy, dobré diplomy a spôsoby, slovom všetko — okrem génia.
Hlavný smysel pontifikátu nemôže sa zredukovať na pozdvihnutie mecenášov, na rozšírenie búl a na vydávanie dekrétov. Tento apoštolský stolec je najvyššou duchovnou autoritou, ktorú vôbec zem poznala, ale celá jeho sila spočíva vo vernom plnení úlohy, ktorú mu Boh sveril: priviesť ľudstvo k tomu a dosiahnuť, aby žilo v duchu evanjelia. Všetko ostatné, nech sa už zdá byť akokoľvek chvályhodné svetským očiam, je odbočenie a poníženie. Politika a administrácia môžu byť nutné so zreteľom na čas a kvôli ľuďom aj pre cirkev, ale asi tak, ako človek musí žuť chlieb a zatvoriť mihalnice za spánku. To sú nutnosti, ale nutnosti, ktoré ponižujú toho, kto žije len pre dušu. Veľkosť človeka nespočíva v jedle a v spánku, lebo je pravda, že svätci jedno i druhé redukujú, nakoľko je to len možné. Najvyšší predstaviteľ Cirkvi môže byť — ak chce napodobniť toho, ktorého tu na zemi zastupuje — iba ostražitým pastierom a dobyvateľom duší.
Najsilnejšia politika Cirkvi spočíva v tom, aby sa ľudia stali lepšími, a to tí istí ľudia, ktorí sa venujú a poddávajú politike. Kto vie dobre čítať, nájde v dejinách dostatočné potvrdenie. Vždy, keď sa Petrova loď ponorila viac ako treba do nízkych vôd obyčajných vecí, veľmi málo to prospelo národom a nemálo to škodilo pevnosti a oduševnenosti veriacich. Tým väčší bude jej vplyv na politiku, čím sa viac vzdiali a povýši nad ňu.
Bolo veľa pápežov, ktorých kresťanstvo zapálilo a živilo, ale bolo aj veľa takých, ktorí si dobre neuvedomili nadprirodzenú úlohu Cirkvi. Veľa ráz pápeži namiesto vikárov Boha večne žijúceho a oblažujúceho boli len obyčajnými pokračovateľmi toho príliš ľudského Petra, ktorý chcel postaviť stan na hore Premenenia, neboli nástupcami toho nebojazlivého a vznešeného Petra, ktorý v prorokovi bez domova poznal Syna Boha, ale toho Petra, pre ktorého bol potrebný prísny pohľad zapretého Boha a spevu kohúta, toho Petra, ktorý nevedel bdieť poslednú noc v Olivovej záhrade a vytasil neužitočný meč proti podradnému hercovi vykupiteľskej drámy.
Veľa ráz pápežstvo bolo otrokom: otrokom barbarov, otrokom cisárov, otrokom štátov, čo je najväčším bláznovstvom v poriadku duchovnom, otrokom pozemských ambícií, otrokom uchvatiteľských šľachticov, otrokom márnivosti osudu, otrokom uchvatiteľských patricijov a predajných plebejcov, otrokom svojich protektorátov a svojich sluhov, otrokom diplomacie a demagógie, jedným slovom otrokom svojej ľudskej nedokonalosti. Pápeži mali byť len svedkami netrpezlivej božskosti, ohnivými kapitálmi získavania národov, udatnými obrancami chudákov, prenasledovaných a plačúcich; veľa ráz boli skôr panovníkmi, zahalenými do studenej majestátnosti, strážcami podľa mena knižných kongregácií, starostlivými strážcami litery ako neochvejnými mučeníkmi ducha. Boli povolaní, aby sa stali miestokráľmi Boha a niekedy sa uspokojili ako pokojní pastieri zdedeného, čo najlepšie skroteného stáda, ako úzkostliví strážcovia obyčajného „statu quo". Od vás, kresťania, prosím, odpustenie pre nich.
I ja s úctivou poslušnosťou musím pýtať od vás odpustenie. Viem, že som hlavou vás všetkých a som si vedomý nadľudskej výšky svojej hodnosti. Ale i ja som bol ak nie neužitočným, tak liknavým a bojazlivým služobníkom plánu Najvyššieho. Ak ma On postavil sem na zem v takých búrlivých časoch pre ľudí a pre kresťanstvo, to je znakom, že čakal odo mňa viac ako od ostatných. Ale ak sa pozriem letmo na dlhé roky svojho pontifikátu, zmietajú mnou smútok a pochybnosti. Veľa som sa modlil, ale nevedel som rozmnožiť národ, ktorý mi bol sverený. Vložil som svoju vec do posvätnej starej múdrosti, ale nevedel som vybrať medzi živými tých, ktorí v tichosti a v pokore horlili. Vyhľadával som svätosť v samote, ale nevedel som opustiť sladkosť rozjímania pre ostré bodliaky činu. Cítil som bolesti ľudí, plakal som, krvácal som pre tú strašnú potopu, ktorá zaplavuje svet, ale až do dnešného dňa nevedel som nájsť chlieb, ktorý má dať Kristov vikár hladujúcemu zástupu, potulujúcemu sa po púšti vyprahlosti a bolesti.
Som už klesajúci a chradnúci starec, ale nechcem hľadať v ľudských bolestiach alibi a odpustenie pre čiastku svojej viny. Žiadam si váš súcit a nie vašu chválu.
Všetko sa ešte neskončilo. Skôr ako by som sa predstavil s ťarchou svojej biedy pred súd posledného Sudcu, chcem vykonať posledný pokus, vyplniť poslednú povinnosť. Ešte mi ostáva srdce, ktoré sa chveje o osud ľudského pokolenia, ostáva mi ešte hlas, ktorý má právo pripomenúť všetkým pravdu, ostáva mi ešte zúfalý smäd po spravodlivosti, nekonečná túžba po láske. Zo zvyškov svojho utrpenia a svojich výčitiek prehovorím ku všetkým žijúcim, najbližším a vzdialeným, tým, ktorí ma chcú počúvať, ale aj tým, ktorí sa mi posmievajú a utekajú odo mňa.
Ostáva mi len živý oheň mojej viery a žravý oheň mojej bolesti. Kristus mi pomôže, aby môj výkrik došiel až k dušiam, ktoré chcem zachrániť svojimi slovami a svojou krvou.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



KŇAZOM


Bratia moji, synovia moji,
k vám, Kristovým kňazom, predovšetkým sa obraciam so svojimi slovami. Obraciam sa k vám so smutným slovom napomenutia, rozhorčenia, povzbudenia, ale obzvlášť so slovom lásky. Akže sa vám moje slová niekedy budú zdať tvrdými, pomyslite si, že mňa bolia viac ako vás.
Nemyslite si, že nepoznám váš život, obetu a drámu, kalváriu vášho žitia. I ja, ako viete, v mladosti som sa staral o duše a nezabudol som na pokušenia, urážky, opustenosť, ktoré sprevádzajú, trápia, zaťažujú veľkosť a radosti našej služby. Pre nás oveľa viac ako pre ostatných kresťanov je strašne pravdivý vzdych Kristov: „Duch je síce hotový, ale telo nevládze."
Každý z nás je telo z biednej hliny, pribité na železný rozpálený kríž. Ktože sa potom zadiví, ak sa človek pokúsi . oslobodiť sa, aby si našiel trochu lepšie miesto pre svoje telo? Kňaz je prostredníkom medzi človekom a Bohom, medzi človekom, ktorý uteká, a Bohom, ktorý ho sleduje, medzi spurným človekom a všemocným Bohom, medzi človekom, ktorý zaostáva ubitý vo svojej slabosti, a Bohom, ktorý od neho žiada všetko menom Svojej zjavnej a nezmerateľnej lásky.
Od nás sa vyžaduje viac ako od iných ľudí, zrodených zo ženy. Sme stvorení z krvi a tela, ale máme byť podobní anjelom. Žijeme blízko kaluží a bahna, a musíme byť vždy čistí. Sme svojimi koreňmi vraštení do zeme, a naša reč má byť pozdvihnutá k nebesám.
Sú medzi vami aj takí, ktorí vedia zachovať čistý smysel povolania a vedia žiť — v ohromnej žiari Boha — ako chvejúca a ledva sa lesknúca tôňa. Ale je ich málo, ani oni nie sú ušetrení múk „tmavej noci" duše, duševnej suchoty, ktorá trvá i pri modlitbách.
Ale, bohužiaľ, sú aj takí, ktorí žijú oddaní hriešnej nevšímavosti a ich prebudenia nie sú vždy sprevádzané kúpeľom znovuzrodenia. Poznám smútok samotárskeho žitia, živeného túžbou po domove; úklady nespokojnej duše, pokušenia smyslov; poznám prenasledovanie démona, netrpezlivosti, mladosti, zhovievavosti, staroby, lákadlá hriechu, ktorý opanúva fantáziu, výhody a pohodlie spoločného života, biedy staroby a nedostatku, vzplanutie pýchy, nie síce živenej, ale nie vždy potláčanej, ľstivú bojazlivosť, ktorá pramení zo zvyku.
Všetko poznám a všetko chápem, ale nie všetko viem odpustiť. Vaša zodpovednosť je príliš veľká, bratia, a ja som zodpovedný za vás všetkých pred Bohom. Odpustiť všetkým bolo by urážkou pre tých, ktorí vám boli sverení do opatery. Lenivý pastier má lenivé ovce, driemajúci pastier má ovce, ktoré utekajú, skazený pastier má plané ovce, neverný pastier má pochabé ovce. Vy budete skladať pred Bohom a predo mnou účet nielen z vašej duše, ale z tisícich duší. Vaša tonzúra nebude zastretá len prachom, ale aj slzami a pokropená krvou, plačom; krvou, ktorú ste vy nevyliali, ale ktorú vyliali mnohí pre viny vašej nedbanlivosti a nevšímavosti.
Ja som smutný a skľúčený pre vás, pre väčšinu z vás. Tento nárek dosiaľ som zdržiaval v sebe, aby som vás nezarmútil, aby som nedával príležitosť vašim nepriateľom. Viac ho však nemôžem potláčať: sila lásky ho vyháňa z môjho zarmúteného srdca. Veľmi často spravodlivá obhajoba kléru proti nemým slinám našich nepriateľov sa stala alibi menej hodných. Priznanie pravdy je oveľa mocnejšou odpoveďou proti výstrelkom žaloby. Skaly, ktorými sa udierame do pŕs, vzali sme z rúk svojich ukameňovateľov.
Odpusťte mi, bratia, ak sa vám niekedy pozdávam ukrutným. Láska, ktorú cítim k opusteným a nenasýteným masám, je nekonečne silnejšia ako súcit, ktorý cítim voči vám. Vy ste sľúbili to, čo ostatní nesľúbili, vám sa dostalo darov, moci, milostí, ktorých sa ostatným nedostalo. Viac sa žiada od toho, ktorý viac sľúbil a viac dostal.
Kristus vás nazval „soľou zeme". Prečo je teda zem taká jalová, taká bez chuti, jalová až do omrzenia a bez chuti až do zbláznenia? Akže terajšie nešťastia sú zavinené odklonom od kresťanstva, nekresťanstvom kresťanov, neobrátením sa kresťanov, ktože má skôr vziať najväčšiu ťarchu viny na seba, ak nie vy?
A musím sa vás opýtať: Veríte naozaj v Boha? Poznáte naozaj Krista? Či plníte doslova svoju povinnosť? Vždy pamätáte a konáte to, čo chce od vás Kristus, čo ste odprisahali svojimi ústami a svojou dušou v deň vysviacky?
To sú otázky, ktoré mi stískajú hrdlo a ktoré padajú na papier, zmáčaný mojimi slzami. Sú to skôr vzlyky ako otázky, ale Pán má právo položiť ich mne, ak by som ja nechcel položiť ich vám. To sú otázky, ktorá sa vám môžu zdať ukrutne nespravodlivými, ale ktoré, žiaľ, sú diktované životom mnohých z vás.
Povedzte, ako veríte v Boha, v toho Boha, ktorý vám dal život, ktorý vylial zo všetkých žíl svoju krv a všetok pot zo svojich údov, vyplakal všetok plač, vydal svetlo svojich slov, aby obnovil a premenil vo všetkých život?
Hej, vy veríte v Boha; myslíte si, že veríte, že hovoríte každý deň v mene božom. Ale o akého Boha tu ide? Možno je to iba pojem mysle, abstraktné, rozumové chladné súcno, prijaté skôr z pohodlnosti, zo zvyku reči, tradíciou učiteľov, z poslušnosti a pohodlia ako z pravej a pevnej viery, z viery zapaľujúcej a kriesiacej?
Keby sa vaša viera znova zapaľovala každý deň, keď držíte v ruke telo božskej obety, neboli by ste tak často roztržití, takí ľahostajní, takí ubití, takí nesvoji. Buďte ohňom a všetci prídu k vám zohriať svoje srdcia. Buďte veselí a všetci budú s vami spievať spev slobody aj v plameňoch pecí. Ale vaše ruky nehoria, vaše slová nehrejú, vaše oči sa neligocú, vaše tváre sú šedivé a často strhané ako tváre obyvateľov pivničných bytov.
Spomeňte si aspoň na chvíľku na neslýchané privilégiá. Všetci kresťania môžu jesť telo Kristovo, ale jedine vy pijete každé ráno Jeho krv, Jeho tečúcu horúcu krv, z ktorej jedna kvapka vykúpila aj vás. Krv, ako hovorí Písmo a ako máte vedieť, je dušou; krv je víno premenené na zachraňujúci nápoj a na nápoj opojenia. Prečo teda ste takí tichí, spokojní, rozumkujúci, takí studení? Prečo neopakuje nikto slová, ktoré Židia povedali o prvých učeníkoch Kristových?1
Či neviete, že len šialenosť, šialenosť kríža môže priviesť ľudí k múdrosti? Neviete, že len biely plameň nadšenia môže vrátiť teplo vlažným a dopomôcť ku chôdzi paralytikom?
Mnohí z vás skôr sa považujú za obyčajných úradníkov Cirkvi — vrátnikov, školníkov, pisárov a účtovníkov — ako za apoštolov bez spánku, bez meškania a bez otáľania. Mnohí z vás len mechanicky a ospanlivo vysluhujú sviatosti miesto toho, aby boli svedkami, spovedníkmi, žiariacimi príkladmi pravdy, ktorá vyvierala z úst Vykupiteľa. Mali by ste byť živými stromami vo vetre vysočín, útočišťom nebeských vtákov, štedrými prameňmi lístia, kvetín, ovocia a chládku; miesto toho ste iba ako obrezané a oholené palice, niekedy pekne natreté, ktoré však nezapustily korene hlboko do pôdy ľudskosti, ktoré nedávajú ani drahocennosti ani plody: nízke palice, mŕtve palice, ktoré poslúžia azda iba na postavenie ohrady a bariéry, alebo aby sa pripevnily na ne kartičky s príkazmi a pravidlami.
Mnohí z vás mnohým vládnu: učenosťou, pokorou, šľachetnosťou, dobrými zvykmi, úctou voči autorite, túžbou po dobre. Ale vám chybuje to, čo najviac zaváži a čo najviac platí: mocná vznešenosť srdca, neodolateľná moc lásky. Kristus vám povedal, aby ste boli jednoduchí ako holuby a chytrí ako hady, ale vy ste, žiaľbohu, holuby, ktoré sa rady usalašia do teplého hniezda, a hady, ktoré sa povťahujú do skrýš.
Nie ste vždy studení, ale ani nie dostatočne teplí, aby ste zohriali skrahnutých. Náramne sa bojíte veľkosti a šialene utekáte pred nadšením. Vaša hlava je archívom fráz, naučených nazpamäť, vaše srdce je niekedy zpola skala, zpola kúdeľ, vaše uši viac dajú na šepot zeme ako na hlasy nebies. A nehovorím už ani o vašej láske ku každému pohodliu a o vašom strachu pred smrťou.
Spomeňte si na slávnosť svojej vysviacky! V jednej chvíli ste ležali vystretí na dlážke ako hady, ktoré sa plazia po svojom bruchu, aby sa vám pripomenulo, že ten, kto sa ponižuje, bude povýšený. Inokedy zasa budete natiahnutí v jame, ale naznak, ako zatopenci. Teraz však, kým žijete, musíte byť na nohách, vysoko, pevne ako stĺpy, stĺpy žiariace, ktoré povedú národ v temnotách púšte.
Nechcem hovoriť o tom, že neplníte svoje povinnosti. Slúžite omše, vysvetľujete evanjeliá, krstíte deti, požehnávate manželov, utešujete chorých, odprevádzate mŕtvych. Ale pre pravého kňaza, pre toho, ktorý je alter Christus, najvyššou povinnosťou je voľačo, čo stojí nad zvyčajnými a obvyklými povinnosťami. Tamtie sú len obyčajné výkony v časoch pokoja, ale pravý kresťan vie, že pre neho nikdy niet čias mieru. Sme povolaní do neustáleho boja: nebojovať znamená pre nás to isté ako umrieť. Každá generácia sa zrodí ako nevzdelané dieťa: treba ju pozdvihnúť a priviesť ku Kristovi, skôr ako odíde.
Vy ste prvorodenci svetla a vaším údelom je žiariť, žiariť deň po deň a pre všetkých. Pre vás nestačí, že ste dobrými úradníkmi a sekretármi tradície, že ste šľachetní ľudia, ktorých rešpektujú a uctia si. Kristovo kresťanstvo nestrpí prostrednosť.
Nebolí ma vaša skazenosť, ale vaša prostrednosť. Váš dnešný život je čistejší ako v ostatných storočiach. Nemôže sa o vás napísať to, čo urobil San Pier Damiani, keď napísal Liber Gomorrhianus. Skoro celkom vymizli z vašich radov ziskuchtivci, cudzoložníci, sodomiti, svätokupci, bludári. Pamätám sa aj na to, že som stretol za svojej dlhej púte mladých kňazov, u ktorých vôla slúžiť Kristovi prepukala v oheň lásky ako živý plameň za sklom lampy. Pamätám sa, poznal som starých kňazov, ktorých si ctili skôr pre ich svetlo lásky ako pre šediny, ktorí sa strhali pre lásku k Bohu, ako sa pred Najsvätejším spaluje sviečka, darovaná neznámym chudákom.
Ale videl som aj kňazov, ktorí radšej ako svoj úrad mali stoly a poľovačky, ktorí viac bažili po dobrej kuchyni ako po dobrej povesti, viac sa starali o politiku a hospodárstvo ako o zdravie svereného stáda, viac sa vyznali v klebetách ako v pastorácii. Mnohí z nich vyzerali nie ako Kristovi kňazi, ale ako dobre živení hospodári, vidiecki pánkovia, starostliví obstarávatelia svetských vecí, obmedzení meštiaci, ktorí sa náhodou dostali do okruhu duchovných vecí.
Ale sú medzi vami aj doktori, vedátori, vedci, učení, preučení mužovia, ktorí vedia napísať chválospev na biskupa, kázeň pre prvoprijímajúcich, rukoväť duchovných cvičení, monografiu o sviatkoch diecézy, „vedecký" traktát, plný „zdravých" názorov, plný „stopercentných" náuk. Niektorí z vás vedia napísať kázne kvetnatejšie ako kvetinová výzdoba presbytéria; homílie vlažnejšie ako olivový list, reči harmonickejšie poskladané ako harmónium. Niekedy vložíte na papier reči tak premúdre a bohaté na dobré rady, že samy vaše uši počúvajú vlastné ústa s nevysloviteľnou, no viditeľnou záľubou.
Ale zriedkakedy vaše slová vytrysknú zo srdca, aby priamo zachytily a uchvátily srdcia. Viac cítiť z nich zápach lampy ako vôňu slnka. A dnes, aby sme uchvátili a pritlačili srdcia, vyžaduje sa skôr jednoduchosť, sloboda lásky ako vyumelkovanosť a vycibrenosť pristrihnutej výrečnosti.
Sú medzi vami výborní diplomati a doktori všetkých univerzít, profesori hodní všetkých katedier, ba aj katedry náuky o vtákoch a mušliach, katedier filologie, a nielen etiky a dogmatiky. Obdivujem vaše vzdelanie, ale naozaj vám poviem, že dnes treba viac tvorcov, stvárňovateľov svedomia, viac treba svätcov ako študujúcich. Najväčší z nedostatkov dnešnej doby je nedostatok svätých. Už dlhší čas trpí svet tým, že nemá svätcov. Na záchranu toho, čo sa ešte zachrániť dá, bolo by treba celé vojsko svätých. Čakám toto vojsko z vás, lebo k prameňom a rieke svätosti už aj podľa svojho stavu ste bližšie ako ostatní.
Nestačí byť tým, čím ste boli dosiaľ: smývateľmi viny úbohých duší, ktoré si kľakajú ku spovedelnici. Väčšia čiastka zapotených neprichádza sa umývať k vašim bazénom, neprichádza sa posilniť chlebom, ktorí len vy môžete podať.
Pýtali ste sa niekedy sami seba, prečo toľko planúcich duší, toľko živých vzdelancov, toľko ľudí schopných viery a obetí neprichádza k vám a nevchádza do vašich kostolov? Nikdy ste si nepoložili otázku, prečo zástupy, ktoré vás počúvajú, skladajú sa zväčša zo žien a detí, a nie z kvitnúcich mladíkov a hotových mužov?
Veľa je príčin tohto zanedbania, nie sú všetky mimo vás.
Ale nepomyslíte si na to, že váš chlad odrádza aj žiariace duše, malosť vášho srdca odpudzuje vznešené duše, že vaša odmeraná prostrednosť zaháňa duše, dychtiace po vznešenom, že úzkostlivosť vašich duší odberá odvahu slobodným dušiam?
Často budíte proti sebe podozrenie, keď si myslíte, že náboženstvo je vašou vecou, že kresťanstvo je vaším monopolom, že cirkev je pre vás rezervovaným panstvom. Isteže pápež nebude zapierať vyššiu dôstojnosť kňazov a neodškriepiteľné právo hierarchie, ale musíte si zapamätať, že cirkev je mystické telo Kristovo a že sem patria všetci veriaci, nielen tí s tonzúrou. Pre svoju záchranu musia sa všetci znovu zrodiť v Kristu. A Kristus, ako viete, prišiel pre všetkých, obetoval sa pre všetkých ľudí. Mali by ste volať laikov ku spolupráci viac, ako to robíte doteraz, aj k tomu, čo čaká na vás: k práci obracať a vykupovať. Mali by ste úzkostlivejšie volať vzdialených, zatvrdlivcov, rebelantov, vydedencov, nevercov, ľudí bez Krista, bez Boha, a dať im zacítiť neodolateľnou silou svojej lásky krásu, veľkosť a istotu našej viery. Zapamätajte si slová nášho majstra: „Compelle intrare." Nemáte dostatočnú chuť získavať duše. Uspokojujete sa s tým, že opravujete svoje chradnúce zbrane, ale netrpíte dostatočne pre stratené ovečky, nesprevádzate dostatočne roztratené a stratené stáda, ktoré sú tak vaše ako aj ostatné, ktoré vám prináležia a ktoré prináležia božským právom na život a na smrť nášmu Bohu. Nečakajte ich okolo svojich oltárov, hľadajte ich tam, kde žijú, i keby žily v pevnostiach a na smetiskách — a ujmite sa ich, ako prijímame márnotratného syna, odkryte tmu z ich zaslepených očú, odpečaťte zadebnené srdcia. Možno medzi dnešnými nepriateľmi nájdete najsilnejších pomocníkov zajtrajška.
Odložte nabok nespočetné prosby, ktoré zpola pohanské národy si zaľúbily a ktoré vy trpíte s prílišnou blahosklonnosťou, ba ešte k nim pobádate a ich pestujete. Nado mňa nikto viac nectí si Pannu-Matku, kráľovskú služobníčku Kráľa kráľov, ktorá je postavená nad všetky ženy. Ale nerobte to, aby sa zlomyseľným svetákom zdalo, že kresťanstvo, čo aj v najobyčajnejšej modlitbe, viac si ctí kult Madony ako Trojice. Málo spomínate Otca a ešte menej Ducha svätého. Ak by nebolo Otčenáša a Verím Boha, Tvorca neba i zeme a Utešiteľ, ktorý krstil ohňom apoštolov, by boli oveľa menej spomínaní ako Mária a svätí.
Obrazy, ostatky, sošky z pergamenu, kvety z umelej hmoty sú viditeľnou a skaze podliehajúcou hmotou a nemajú byť nad duchom. Oblečte sa najskôr do šiat Krista; vzývajte častejšie Tretiu osobu, ktorá osvetľuje a oživuje. Nesverujte sa len slovám, nedajte sa chytiť na slová, nestarajte sa len o vonkajšiu formu kultu. Buďte príkladom poníženosti, chudoby a lásky pre všetkých; sostúpte k ľudu, plačte s plačúcimi, rozdeľte si svoj chlieb s hladnými, priblížte sa k blúdiacim, prijímajte s radosťou urážky, pohanu. To bude vaša víťazná obrana, najúčinnejšia modlitba, najuchvacujúcejšia reč, vyššia ako „posvätná výrečnosť", a to o toľko, o koľko je vyšší zázrak svätca nad sylogizmy učiteľa. A ak by ste pre dosiahnutie tohto skutočného, duchovného apoštolátu mali zameškať nejakú novenu, triduum, procesiu, sviatok alebo púť, nič zato; už teraz, v mene moci danej mi Bohom vám odpúšťam a vás rozhrešujem.
Viete, čo značí vaše meno. Presbyteri, presbyti — to sú tí, ktorí by sa mali dívať do diaľky, smerovať k vrcholkom a k štítom, k výšinám, k nekonečnu. Prečo teda sa uspokojujete s tým, že sa, ako biedni a krátkozrakí ľudia, prplete v maličkostiach, ktoré vám ležia pod nosom.
Ak môžete, pripomeňte si svoju nadľudskú hodnosť, svoje povolanie k spolupráci, svoje menovanie za vyslancov, za prostredníkov medzi Bohom a ľuďmi. Pamätajte, že podľa slov apoštola Pavla vám pripadne súdiť aj anjelov. Spása ľudského pokolenia je vo vašich rukách. Ak je kresťanstvo jediným liekom, vy ste a máte byť lekármi a služobníkmi veľkého chorého.
Nech nikoho z vás nechytá závrat pri výstupe na biely vrch všeobecného Premenenia. Nemyslite si, že ste len na opakovanie katechizmu a rozdeľovanie sviatostí. Ste oveľa viac, nevýslovne viac. Neviete, že ste nutnými doplnkami vykúpenia ľudského? Nech vás neodstrašuje úloha, ktorú vám sveril Pán. Treba vás, aby ste priviedli šťastie tam. kde duše umierajú skôr ako telo. Celý svet sa dnes zdá byť positus in maligno — uvrhnutý do zla: vám prináleží revolúcia vykúpenia.
Nosíte s čiernym odevom smútok. Nie smútok nad smrťou Kristovou, ktorý vstal zmŕtvych a kráľuje na nebi, ale smútok za všetkých zabitých, za všetkých mŕtvych bez nádeje, za všetky nešťastia, ktoré zavinila neposlušnosť voči Kristovi.
Zaprisahám vás v mene Boha živého, bratia a synovia moji, ktorých milujem viac ako seba samého, zaprisahám vás v mene „Staň sa" prvého dňa, v mene Sitio kríža, v mene turíčnych plameňov, v mene svojho stareckého srdca, skľúčeného zármutkom: majte odvahu byť viac ako ľuďmi. Majte odvahu stať sa šialenými tým šialenstvom, ktoré je v očiach Najvyššieho múdrosťou. Nebojte sa smrti, ale bojte sa neužitočného života a malosti duše. Buďte v mene Ducha svätého menej chladní, menej ľahostajní, menej leniví, menej tvrdí. Ukrižujte sa vlastnými rukami na kostrbatom dreve humanity, ak chcete sami povstať a pomôcť aj iným povstať. Len tým, že zachránite svojich bratov, všetkých bratov, aj tých, ktorí si želajú vašu smrť, môžete zachrániť hnisavý svet, ohrozené kresťanstvo, zdecimovanú cirkev — a — seba samých.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



MNÍCHOM A FRÁTROM


Bratia moji, synovia moji,
aj k vám núti ma Kristus prehovoriť. Nie preto, aby som uznal slávu vašich reholí a dobrodenia, ktoré z nich mala Cirkev. Vy viete, s akým starostlivým pocitom lásky tento apoštolský stolec potvrdil vaše zakladacie listiny a ako bdel nad vaším životom. Nikdy vo mne nezoslabol tento cit lásky, ani môj obdiv, ani moja vďačnosť.
Už od storočí ste predné stráže a prvé rady pionierov božej armády, spartánske šíky, macedónske zástupy Cirkvi, raz ste vymrštené kopije, inokedy ľahkoodenci, raz ste vyzbrojení jazdci, inokedy hrdinskí pešiaci v strašnej bitke proti Nepriateľovi. Každá z vašich reholí sa zrodila Z vášnivého zápalu niektorého svätca a každá rehoľa aspoň v niektorej dobe bola semeniskom apoštolov, matkou doktorov, jazerom blažených. Národy vás milovaly, vládcovia vás ochraňovali, pápeži si vás držali po boku ako radcov a spoločníkov.
A bolo to správne, lebo vaše povolanie bolo v prvom začiatku vznešené. Väčšina ľudí — zaujatých prácou a zábavou — nemohla plne uskutočňovať život, hlásaný evanjeliom. Vy ste opustili svet, aby ste dali svetu príklad a vzor kresťanskej dokonalosti. Ak všetci nemôžu ju dosiahnuť, je tu predsa aspoň vzor, aby ukázal, že človeku nie je nemožné poddať sa 'zákonom Človeka-Boha. Vy ste sa zriekli telesnej žiadosti pre duševné vytrženie, zanechali ste majetky zeme pre nebeské poklady, opovrhli ste ziskom z obchodov, aby ste obchodovali s Bohom, vyslobodili ste sa z moci vládcov, aby ste získali v rehoľnej poslušnosti slobodu učiteľov Mesiášových.
Vaše kláštory, vaše samoty boly kolónie chudobných uprostred sebeckej chamtivosti uchvacujúcich sberačov bohatstva; ovčince čistých uprostred prisluhovačov chlipno-sti; rodiny prosiacich uprostred zajatcov smyslov. Prešly niekedy celé storočia, čo vaše obydlia, schované v horách alebo učupené vo vrchoch, boly jedinými oázami, ožiarenými a osvetlenými láskou, civilizáciou, humanitou a nadľudským úsilím. A čím viac bolo treba priviesť Cirkev k čistote, alebo chrániť ju proti bludným útokom, alebo konečne ju podporiť pri znovuzískaných výdobytkoch, tým skôr povstávaly nové rehole, aby dokázaly nezvrátiteľnú pomoc Ducha svätého. Povstávaly nové rehole, prispôsobené času, légie rytierov a ošetrovateľov, vojská ochraňovateľov pravdy a hrdinov milosrdenstva.
Ale ak sa teraz pozriem na vás a ak si pomyslím na to, čím ste sa stali dnes, keď je núdza ešte väčšia, strašný otras prejde mojím srdcom. Nielen že všetky prvotné vaše čnosti skoro vyhasly, ale o koľko sa zoslabily a zmenšily i tie, čo ešte ostaly! Sú, pravda, ešte medzi vami mnísi dobrého razenia a frátri z dobrého kovu; ale akí sú zriedkaví v tom ohromnom víre otupených, akí sú nesúci rozpáliť vo všetkých blčiaci oheň premocnej lásky, z ktorej povstaly rehole ako prúdy lávy a ohňa z otvorenej pece evanjelia. Nechcel by som vám povedať to, čo vám teraz poviem, bratia a synovia moji, ale práve preto, že vás milujem, to ma priamo núti hovoriť k vám tak, ako možno dosiaľ nikto k vám neprehovoril. Mníšske rehole vzniklý z túžby utiecť od sveta; podľa náznakov dnes sa zdajú byť útekom od reguly, ktorú ste prijali, a od zodpovednosti, ktorú ste dobrovoľne vzali na seba.
V dnešných reholiach, ktoré si ustanovily ako podmienku prácu rúk, nepracuje sa skoro nič, a keď sa pracuje, tak sa rozryje trochu záhradka, azda o málo väčšia ako prikrývka na oltári. Z reholi, ktoré sa maly živiť z milodarov, skoro nik už neprosí: žobranie vykonávajú frátri-laikovia ešte skoro chlapci, lebo pátri sa zdráhajú vykonať to, čo ich svätci vykonávali sväto: vystrieť ruku a niesť batoh s almužnou. Tí frátri, ktorí mali ísť kázať a potlačovať bludy medzi národmi, prinášať im živý, hovoriaci príklad evanjelia, zatvorili sa do svojich domov, kde nechýba pohodlie tohto života, hoci hlásajú svoju chudobu; a von vyjdú len vtedy, keď idú odslúžiť omšu, povedať nejakú kázeň, pomôcť farárovi, „podľa platných predpisov" odučiť hodinu v nejakej verejnej alebo súkromnej škole.
Mali byť nezlomnými lastovičkami, ktoré spievajú po všetkých pobrežiach, na voľnom vzduchu, medzi ustatými, medzi pracujúcimi, medzi žobrákmi, medzi blúdiacimi, ale stali sa vtákmi, ktorí už nelietajú, ale sa uspokojujú, že sa môžu prehrabovať medzi papierovými odpadkami, že môžu listovať v knihách, že môžu vyspevovať vo výklenkoch chórov a klebetiť po refektári. Mali byť strážnymi a poľovnými psami vždy bdejúcimi, aby privádzali stádo na pravú cestu, ale stali sa tučnými kocúrmi, spiacimi doma, ktorí pradú okoloidúcim, stali sa milovníkmi sošiek a kútikov a sú dobrí len na to, aby naháňali nejakú chudú myš, alebo aby zamňaukali na pobehujúce zvieratko.
Nemiešate sa dosť do víru života. Nevyhľadávate dosť spoločnosť ľudí, hoci aj ľudí zle živených a zle žijúcich. Nestaráte sa dosť o to, aby ste pribehli na pomoc duši to-núcej v nebezpečenstve, aby ste prišli aj na to miesto, kde vás nevolali, aby ste sa so svojím trápením zúčastnili na trápení spolubratov.
Príliš ste utiahnutí vo svojich kláštoroch, vzdialení vo svojich svätyniach, príliš shrbení vo svojich celách. A keby aspoň toto vaše utiahnutie sa bolo také, ako bolo voľakedy, baštou pokánia a radosti alebo dvormi vznešeného života, kde sa utiekali s nadšením všetci milovníci nového života. Ale dnes vo väčšine prípadov vaše kláštory sa stály čímsi medzi stredovekým múzeom a vidieckou dielňou, čímsi medzí školko" študujúcich frátričkov a laboratóriom svätej učenosti. Niektoré kláštory vyzerajú ako kongregácie schudobnelých príbuzných, ktorí sa radšej vzdávajú života, ako by boli hlásateľmi Toho, ktorý sám bol Cesta, Pravda a Život; niektoré iné kláštory vyzerajú ako počestné penzionáty pre mladých pánov z dobrých rodín alebo ako inštitúty pre chudobných študentov, viac prispôsobené účelom dobrého života ako života svätého. Zo všetkých poslaní, ktoré vám uložili zakladatelia — bolo ich veľa rozličných a všetky boly dobré — ostalo vám jedine učiteľské povolanie. Ste skoro všetci učitelia a vyučujete; každá z vašich reholí sa premenila na sieť škôl. Vyučujete v rehoľných školách, v noviciátoch, v cirkevných kolégiach, v súkromných školách, v seminároch, na konzervatóriach, na gymnáziách, na lýceach, na univerzitách. Väčšia čiastka z vás po odslúženej omši nemá nič iné na starosti, ako študovať a vyučovať. Niektoré rehole nie sú nič iné ako stroje, prispôsobené na to, aby vyrábaly pre tú istú rehoľu ďalších príslušníkov, ktorí zase budú vyučovať svojich nasledovníkov. Naozaj, už si ináč ani nevieme predstaviť nejakého frátra, ako stojaceho pred katedrou, v ruke palička a v habite knižočka.
Isteže viete, ako si cením a aká je chvályhodná a krásna úloha vyučovať deti a mládež. Ale či je to naozaj jediný cieľ, ktorý si predsavzali všetci zakladatelia reholí? Či naozaj nič iné nechceli, len to, aby ste sa stali pedagógmi a učiteľmi? A či okrem vyučovania nieto — dnes oveľa viac ako inokedy — pre vás inej úlohy, ktorá právom a povinnosťou na vás čaká? Verejne kázať, láskavo vyhľadávať tých, ktorí trpia na duši a na tele, odkrývať slepotu zapieračov a pochybovačov, tešiť chorých na duši a chorých na tele, privádzať zpät tých, ktorí ušli od evanjelia, vyslobodzovať všetky obete ... či toto všetko nie sú úlohy, ktoré vám patria oveľa skôr, ako rozbor latinského vetoslovia, teórie o zlomkoch, grécky dejepis a porovnávacie literatúry?
Prečo nevyučujete, ako by bolo správne a prirodzené, veľkú vedu božiu, základy a tajomstvá našej viery? Zato vyučujete zo všetkého trošku, zo všetkého reálneho alebo vymysleného, každú praktickú svetskú disciplínu, každý druh a akosť svetskej učenosti.
Všetko krásne veci! Ale ste si naozaj istí, že mníšstvo bolo založené nato, aby dávalo svetu predavačov malých encyklopédií?
Svet sa dnes zmieta v nekonečných a úkladných neduhoch. Najdôležitejším znakom toho je, že povstávajú a vyvyšujú sa pseudovedátori, polointeligenti, diplomovaní, promovaní, škrabáci a pisári. Nastala nebezpečná povodeň písaného a tlačeného slova. Ak ľudia nezahynú pod lavínou ohňa, zaplaví ich potopa černidla. Nuž teraz by bolo oveľa viac treba dobrých vidiečanov, poriadnych robotníkov, počestných remeselníkov, utešovateľov a lekárov duší, anjelov v ľudskej podobe, ako skúšateľov a skúšajúcich, učiteľov a žiakov. Miesto čítania ohromných sväzkov bolo by lepšie vedieť čítať v dušiach, aby sme im mohli dať vnútorný pokoj, bez ktorého svetový mier bude navždy nemožný.
Aj vy sami sa učíte a mnohému učíte mnohých. Mnohí z vás napríklad sa namáhajú, aby vystopovali bod za bodom, deň za dňom život vašich zakladateľov a dejiny vašej rehole. Dobre robíte, ale nikdy vám neprišlo na um, že vaši nepriatelia by mohli povedať, zlomyseľne sa pritom uškľabujúc, že by bolo oveľa lepšie napodobňovať svätcov v ich svätom živote, ako sledovať ich krok za krokom v archívnych dokumentoch a vo zbožných legendách?
Ich treba dnes napodobňovať viac ako kedykoľvek inokedy. Vy sa voláte mníchmi, ale príliš veľa nastavujete uši svetskému ruchu; voláte sa bratmi, ale veru nie ste vždy bratmi ani svojim najbližším. Ježiš povedal, že ten, kto Ho chce nasledovať, musí zanechať otca, matku, bratov, a zatiaľ vy ešte aj v kláštoroch viac ako treba dávate sa unášať citmi a záujmami rodín.
Váš život by mal byť heroickým životom obetí a zápasu, ale veľa je tých, ktorí sa zatvárajú do kláštorov, aby sa vyhli práci rúk, záväzkom obce, boju o bytie. Slabosi, bojazlivci, rojkovia, lenivci vidia v kláštore slušné a pokojné útočište pred búrkami tohto sveta. Som presvedčený, že nie ste povolaní k tomu, aby ste už v ústraní odpočívali, ale k tomu, aby ste podstupovali námahy nebezpečného podujatia.
Hej, vaše kláštorý majú byť školou, ale školou činnou, živou, jasnou školou plného uskutočňovania evanjelia. Máte ukázať ľuďom, čo by mali a čo by mohli robiť. Máte byť vzormi a príkladmi kresťanského heroizmu. Máte dávať lekcie, ale lekcie láskavosti, zbožnosti, odpúšťania a pomoci, sebakázne a oslobodenia. Nestačí veru odriekať offi-cium a čítať breviár, nestačí podať trochu polievky hladnému a odrieknuť nejakú tú frázu zarmútenému, nestačí zaspievať v kostole, vyjsť na kazateľnicu, dať sväté telo chorému a pochovať mŕtveho. Vy ste vybranými vojakmi Krista, ale praví vojaci sa veru nezatvárajú do pevností, aby tam uvažovali o slávnych činoch starých veliteľov a aby ospevovali slávne víťazstvá. V dnešnej dobe rozhodnej bitky medzi Bohom a satanom treba odvážny výpad, útok proti bandám Zlorečeného, stále sa vzmáhajúcim. Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Zanechajte niekedy pre meno Boha a človeka učené papiere a tiché prechádzky, vysúkajte rukávy, vezmite si kríž, ktorý má formu meča a sostúpte na bojište, aby ste posilnili radi ľudí dobrej vôle, ktorí pracujú preto, aby na zemi zavládlo po toľkých útrapách kráľovstvo božie.
Prečo mi odpovedáte, že nábožné rehole sú určené aj nato, aby rozjímaly a že vaše modlitby spoločné, alebo jednotlivé slúžia, čo aj neviditeľne, ku spáse ľudí? Myslíte si, že ja zabúdam na to, čo je jedným z úchvatných tajomstiev našej viery, na obcovanie svätých? Ono obcovanie je také vznešené, že dokonca aj takzvaní „vzdelanci" nemôžu našu vieru pochopiť. A pretože ju nemôžu pochopiť, vysmievajú sa z askétov, ktorí v tichosti a na pustatinách prosia a trpia, aby zmenšili ťarchu ľudskej viny, aby naklonili k milosrdenstvu božiu spravodlivosť.
Ale teraz mi otvorene povedzte pravdu: koľko je vás mníchov takých, ktorí vedú naozaj život rozjímajúci? Kde sú pustovníci prvých storočí, kde sú kajúcnici, ktorí sa mučili, aby zahnali chlipnosť hriechu, kde sú pustovníci celkom zasvätení modlitbe a rozjímaniu, kde sú mystiko-via uchvátení víziou Boha, spojení s Kristom v jeho umučení, spojení so Stvoriteľom v jednej nedeliteľnej vízii? Nemôžem nájsť medzi vami tých, ktorí by boli uchvátení jedine leskom raja, nevidím medzi vami toho, ktorý by bol podobný mŕtvym, aby zaistil zle žijúcim život večný.
Aj tie rehole, ktoré maly určené rozjímanie, v priebehu rokov prestaly byť živými ohniskami ustavičnej modlitby a dobrovoľného odriekania, ako boly voľakedy. Ak vynecháme pár mužských a ženských kláštorov, kde ešte žijú podľa prvotných predpisov, neviem, koľkí sú medzi vami, ktorí žijú nadprirodzeným životom, ktorí sa ponorujú do priepasti božej lásky, aby tam uchvátili odpustenie pre hriešnikov. Ak je málo hrdinov činu, tým menej je hrdinov modlitby.
Kto žije v modlitbe a odriekaní, aby dosiahol vlastné spasenie, ešte nie je svätcom. Je najčistejším egoistom, ale ešte vždy v očiach opustených je tým, ktorý myslí len na vlastnú dušu, na vlastnú záchranu. Dnes je svet pokrytý horami popola a stal sa nekonečným špitálom, je posiaty blázincami. Vy preto nesmiete ostať pokojne vo svojich bazilikách, vo svojich školských sieňach, vo svojich knižniciach, vo svojich izbách. Boh vás veľkým hlasom volá zo všetkej mocnej a nekonečnej lásky svojej, aby ste šli zachraňovať jeho ľud. Treba všetkých a obzvlášť vás, lebo ste sa podujali na to, že budete utvrdzovať na zemi spáso-nosné pravdy, soslané s neba. Treba všetkých, nielen čitateľov teologie, učiteľov gramatiky, prednášateľov pôstnych spevov, životopiscov, píšucích o slávnych činoch velikášov, kaplánov, spevákov žalmov a vyberačov piatočnej almužny. Treba, neodvolateľne treba, cestujúcich apoštolov, misionárov, ktorí by prinášali kresťanstvo kresťanom, treba bratov, ktorí by bez strachu a bojazlivosti šli medzi bratov v národe, ktorí by vedeli liečiť duševne malomocných, ktorí by vošli do palácov, do chatrčí, ba aj do krčiem, aby pripomenuli tým, čo na to zabudli, že jedine evanjelium je tajomstvom pokoja, tajomstvom toho svetla, ktoré môže všetkým dať spravodlivé šťastie navždy.
V tejto hodine hroziaceho barbarstva nič netreba tak ako lásky. Každú inú vec, aj vedu, aj rozjímanie, treba položiť stranou, ba aj to, čo je nášmu srdcu najbližšie. Prišiel deň poslednej skúšky pre vás a pre všetkých. Alebo sa ľudia odhodlajú spravodlivo a každodenne žiť podľa kresťanského príkazu — aj v tých najzákladnejších predpisoch — alebo budú odsúdení na najhroznejšiu agóniu, na mučenie pozemského pekla, ktoré sa skončí jedine všeobecným vyvraždením a všeobecnou samovraždou. Vám kňazom, vám mníchom, vám frátrom pripadá najväčšia čiastka v tomto gigantickom diele obrátenia. Nemôžete povedať, ako to urobia iní, že vám to nepripadá. Nemôžete sa dovolávať alibi a výhovoriek. Sú medzi vami, viem to určite, vznešené duše, ktoré neberú sľuby dané Kristovi so žartom, a ktorí v tomto strašnom víre čo zachvátil ľudstvo, dali dôkazy veľkej bratskej lásky. Ale možno, že sa hanbite, možno že vás zdržiavajú pochybovania príliš ľudskej múdrosti, zodrané obyčaje, zvádzania „angelo cum libello", strach pred dorážajúcimi a stále pozor dávajúcimi nepriateľmi. A predsa bude veľký ten deň, keď vyjdete z kláštorov, aby ste sa vydali na všetky cesty sveta, aby ste urobili z Kráľa kráľov vladára všetkých ľudských bytostí. Ako vo sne vás už vidím podobných zvučiacemu roju neúnavných včeličiek, ktoré sa nerozlietnu, aby len lietaly, alebo bodaly, ale aby všetkým priniesly liečivý med pravdy, ktorý by zacelil každú ranu, ktorý by zjemnil každý úder, ktorý by vykúpil z každého otroctva.
Možno, že Duch svätý tak, ako to urobil veľa ráz, vyberie vyvoleného, ktorý založí novú rehoľu, rehoľu, akú vyžadujú dnešné časy, rehoľu, ktorá neuzavrie svojich členov do otupného tieňa kláštorov, ale ktorá sa stane hŕstkou ľudí medzi ľuďmi, hotovou potlačiť nepriateľov, kdekoľvek by sa objavili, hotovou vzkriesiť mŕtve duše zo všetkých obielených hrobov falše a hanby. Ale takéto založenie je úlohou Ducha, ktorý veje, kde chce, a my môžeme po-súriť jedine svojím poníženým želaním.
Ja sa však obraciam na vás, na vás všetkých, na všetkých, ktorí planiete nadarmo ako ohne, zabudnuté na strniskách, na všetkých, ktorí cítite, ako sme už povedali, len jediný smútok: že nie ste svätí. Neváhajte ďalej. Prestaňte byť už vtákmi v klietke a vtákmi dvorov, staňte sa vtákmi koristi a vtákmi koristníkmi: havranmi Eliáša, orlami svätého Jána, sokolmi svätého Františka, pelikánmi Krista. Boh vám uštedrí také krídla, že budete môcť pod ne shromaždiť všetky svoje mláďatá.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



TEOLÓGOM


Bratia moji, synovia moji,
pomyslite si na to, čím bola vaša veda v storočiach, ktoré môžeme nazvať starovekom? Teologia bola vtedy vladárkou vied; nielen filozofia bola jej slúžkou a služobníčkou, ale všetky disciplíny a umenia, ktoré povyšujú človeka nad zvieratá. Táto vláda bola zákonitá a prirodzená. Predmetom teologie bolo to najvyššie, čo si môže ľudská myseľ predstaviť: bola to veda, ktorá dávala ľuďom možnosť poznávať Boha, jeho tajomstvá, jeho vlastnosti. Učila o Tvorcovi, teda o Jeho diele; učila o Stvoriteľovi, teda o poriadku a o kráse stvorenia. Bolo len spravodlivé, že každá iná veda bola podriadená vede Toho, ktorý jestvuje. Ak je Boh bytosťou v pravom slova smysle, všetko ostatné je len tôňou a jeho odrazom, všetko má v ňom počiatok a podstatu, všetko sa v ňom odráža a osvetľuje. Teologia, pevne a jasne vystavaná na pilieroch Zjavenia, tradície a rozumu, dvíhala svoje vrcholky až k nebeským výšinám viery a rozumu ako veľká katedrála, postavená z granitových balvanov, ktoré sú pospájané zafírovou maltou.
Nie je pravda, čo hovoria vaši nepriatelia, že totiž teologia je parazit pojmov na neporušenej jednoduchosti evanjelia. Nový zákon uzatvára sa svätým Jánom a Pavlom ako prvá inšpirácia teologie. Patristika je kvitnúcou a vlažnou jarou teologie; scholastika v troch storočiach postupu bola jedným z najplodnejších období ľudského ducha. Tí, ktorí dnes opovrhujú slávou scholastiky a považujú ju za gotickú zbrojnicu zhrdzavených pancierov a neužitočných zbraní, nevedia, že dobu jej najväčšej slávy možno pre špekulatívnu odvahu a hĺbku analýzy prirovnať iba k podivuhodnému rozkvetu gréckej filozofie. „Moderná myšlienka", ako dobre viete, veľa ráz bola iba predpisom a prekladom vašej teologie do metafyzických termínov, preoblečením do laických šiat, alebo najviac pokusom ujsť teologii, teda postaviť sa proti Bohu, zabiť ho. Najznámejšie systémy posledných storočí nie sú nič iné ako scholastika, zakuklená do nových zámotkov, alebo scholastika, preobrátená na panteizmus a ateizmus. Nikto nemôže urobiť ináč, každý musí hovoriť o Bohu, a to aj tí, ktorí ho vyhlasujú za mŕtveho a s toľkou námahou píšu najzúrivejšie nekrology.
Prečo teda božská teologia nie je dnes taká obľúbená u ľudí? Prečo najvyššia veda, veda o Bohu je dnes taká zaznávaná aj tými, ktorí nie sú nevzdelanci? Prečo, obzvlášť v našej cirkvi, je vypovedaná len do seminárnych siení, do kláštorných izieb? Prečo sa zdajú rozprávkovými tie časy, keď aj pekári a súkenníci, ba aj páni „povznesených duší" radi hovorili o problémoch vtelenia a božej milosti či už pri obchodoch, alebo v salónoch?
Prečo sa to stalo? Nezdá sa vám, že vo vašej duši sa rodí podozrenie, že príčinou tejto smutnej skutočnosti ste hlavne vy?
Pýtajte sa svojho svedomia a odpovedzte s kresťanskou stručnosťou. Zodpovednosť za to spadá väčšinou na vás, predovšetkým na vás. Veľké veci nikdy nevyhrávajú protivníci, ale prehráva ich slabosť a nevera obrancov. Aký úžitok ste mali od toľkých storočí až dodnes z toho nadprirodzeného daru, ktorý vám bol sverený? Prečo ste dovolili, že ostatní, vlažní priatelia alebo vykričaní nepriatelia Boha obsadili vaše miesta pri pozorovaní mysliacich?
Pravda, bolestná pravda je, že horiaci a tvorivý život myšlienok od vás uprchol. Po svätom Tomášovi — a povedzme hneď po Suarezovi — nie ste schopní vytvoriť novú, mocnú syntézu teologie. Len veľké bludárske pohyby sa zmohly nakrátko na to, že trochu podnietily a rozpálily duše a mysle. Potom iniciatíva prešla do rúk vašich nepriateľov, filozofov, takže dnes nieto už laika, vybaveného a vystrojeného schopnosťami, ktorý by sa zaujímal, alebo by sa aspoň staral o vaše spisy a vaše myšlienky. Ba dokonca odštiepené cirkvi dávajú väčšie známky života ako naša: na ortodoxnom Oriente a na luteránskom Severe boly pokusy o teologickú obnovu, ktoré dokonca zaujaly aj svetákov. Vo vašom zatvorenom svete sa nič takého nestalo. Šliapete už storočia po hlavnej ceste tradície a urobili ste ju takou neschodnou a tmavou, že aj nebojazlivejší cestovatelia radšej sa dávajú na skalnaté horské chodníčky, alebo sa radšej strácajú v stepiach.
Oddávna sa nezjavil medzi vami génius, ktorý by podobne ako veľkí scholastikovia vedel po nových cestách previesť ľudstvo k jedinému cieľu. Nevedeli ste priniesť nový dôkaz existencie božej po onom dôkaze svätého Anzelma a svätého Tomáša, nevedeli ste dať lepšiu myšlienku o vykúpení po onom výklade Duna Scota, nevedeli ste podať víno večnej pravdy v inom pohári, v kalichu z lesklejšieho kryštálu.
Scholastika upadla pre extrémy slovných hračiek a pre sofistickú pedantnosť occamistov. Vy ste ju rozložili a snížili na opakovania starých vecí. Vy teologovia od storočí nie ste nič iné ako vyhotovovatelia prehľadných tabuliek, pisatelia príručiek, vyrábatelia známych prísloví, nič iné ako omrzeli komentátori, doplňovatelia a prežúvatelia starých vznešených veršov. Šľachetní, starostliví, učení repetítori, ale len repetítori. Nemysleli ste nikdy na to, že prihrievame jedál omrzí po dlhom čase aj najväčších hladošov? Neviete, že jedlá, varené a znovu prihriate v starých hrncoch a tým istým spôsobom, nemajú radi ani najtrpezlivejší jedáci? Každá doba má svoju reč, svoje problémy: vy ste zastavili hodiny dejín na štrnástom storočí a stále dávate tú istú polievku krotkým žiakom a budúcim kňazom bez toho, aby ste sa obzreli na kresťanov, ktorí sú mimo kláštorných dvier a ktorí sú privyknutí na lepšie a chutnejšie jedlá. Či by oni nepotrebovali sadnúť si za stôl, kde sú nahromadené potrebnejšie jedlá, totiž božské pravdy? Ale obyčajní kresťania, čo sa týka teologie, živia sa — a to často obtorto collo — tým chudobným jedlom, skúpo nadeleným, ktoré je shromaždené v katechizmoch. Isteže sú tam najdôležitejšie a základné vety a pravdy našej viery, ale vo forme nezvratných a večných právd ako tajomstvá a povinnosti, ktoré nezrelá myseľ žiaka ťažko môže chápať. Skoro vždy slovné výrazy, ktoré predsa v jadre obsahujú najvznešenejšie princípy kresťanské, vekom sa oslabujú, zabúdajú, alebo už celkom zle sa pamätáme na ne. Chlapcom nemôžeme dať mnoho vedomostí, ale keď vyrastú, mohli by sa naučiť a pochopiť oveľa viac. Prečo teda dospelí vedci, ktorí tak dychtivo siahajú po historických, filozofických, politických, vedeckých knihách, po ľúbostných veršoch, po próze románov, nikdy necítia príťažlivosť k teologickej knihe? Táto otvorená nechuť, ktorá trvá už storočia, je len dôkazom prevráteného vkusu moderných čitateľov, alebo ešte vo väčšej miere dôkazom otravujúceho opakovania vašich únavných prostredných vedomostí? Ak by sa medzi vami našla hviezda prvej veľkosti, svietiaca vysoko na horizonte, všetci by ju videli a hľadali. Ale vy ste lepkavý vosk, ktorý len s námahou osvetlí temno pivníc. Starí a vznešení teologovia in folio spia zaprášeným spánkom medzi vankúšmi z pergamenu a kože na sčervivených poličkách, ku ktorým laikovia idú veľmi zriedka. Diela moderných teologov sú zápisníky pre domácu potrebu kňazov alebo suché rozpravy bohaté na citáty, delenie a definície. Nemožno v nich nájsť živé, oživujúce, prežívané myšlienky, a preto ich nečíta nikto okrem úzkeho, čo aj vznešeného kruhu cirkevných profesorov. To sú lahôdky, ktoré možno vidieť len na kuchárskom stole.
Rozšírily sa preklady a ľudové vydania svätého Tomáša, otvárajú sa teologické kurzy pre laikov. Podujatia nie celkom neužitočné, lebo predsa niekto sa odvážil pozrieť do očú masívnej pevnosti Summy Aquinského. Ale či môže bohoslovie, ak chce získať lásku nepozorných a zvedených, ostať vždy na svahoch trinásteho storočia? Nemôže aj ona urobiť kroky dopredu ako ostatné vedy? Či aj sám svätý Tomáš sa nezdal v očiach súčasníkov revolucionárom, že vzbudil odpor a odsúdenie niektorých súčasníkov? Porovnajte si svätého Augustína a svätého Bonaventúru: obaja pevní a istí vo viere Kristovej a verní Rímu, obaja živení všetkou múdrosťou a učenosťou, obaja žiariace duše v treťom nebeskom kruhu lásky. Ale aká odlišná je ich teologia, i keď vychádzali z toho istého prameňa a idú k tomu istému vrchu. Svätý Bonaventúra rád mal svätého Augustína a sprevádzal ho v živote, ale ho nenapodobňoval. Krídlami génia z Tagastu génius z Bagnoregia lietal iným spôsobom.
V Písme sú podivuhodné zjavenia, ktoré by sa mohly s väčšou láskou vysvetľovať, najmä v cirkevných Otcoch nájdeme surové diamanty, ktoré čakajú na obrúsenie, aby lepšie svietily; aj v scholastike sú ohromujúce doktríny, zastreté mnohým závojom sylogizmov, ktoré by mohly byť náznakom pre nové dogmatické vzostupy. Nie je veru pravda, že už všetko bolo povedané a že my nemôžeme robiť iné ako tlmočiť mŕtvych. Každé storočie začína svoju cestu na duchovnom poli a možno sa dožijeme v budúcnosti takej skvelej a žiariacej teologie, že — keď vyjdeme z nekonečného priestoru večného zjavenia — teologia, ktorú sme zdedili a hoci je zázračne postavená, bude sa pozdávať budúcim kresťanským šťastlivcom len náčrtkom. Budú ju posudzovať tak, ako titani scholastiky súdili o prvých vieroučných systémoch Otcov. Ľudské pokolenie a kresťanský ľud bol vychovaný postupne: ktože sa odváži postaviť prekážku a hranicu božskému plánu a ľudskému úsiliu? Očakávam s pevnou vierou iné obdobie vašej vedy; nové osvetlenia svätcov, nové intuície básnikov, nové výklady doktorov spôsobia, že teologia sa stane tým, čím bola, paňou vznešených duší.
A vy musíte pripraviť tento nový triumf. Ale najprv musíte sa očistiť vy, teologovia, od vysušených vozíkov opakovania, od mechanickej sylogistiky, od slovnej a formálnej pedantnosti, v ktorej moderný čuch cíti stuchlinu a pieseň. Zaprisahám vás, nehovorte, že vám nezáleží na svetských a svetáckych čitateloch. Na nás spočíva zodpovednosť celá, a to za všetky duše, aj za tie, ktoré nesedia v laviciach vašich škôl, aj za tie, ktoré nepoznajú Aristotelovu logiku a dejiny dogmatiky.
Vyjdite niekedy na volný vzduch, počúvajte hlasy, ktoré sa pozdvihujú z duší, ktoré lačnejú po istote a nehanbite sa naučiť dačo aj od neteologov. Najprv som menoval básnikov: budete veľkými teologmi, ak neopovrhnete aj básnickou učenosťou. Keď chceme vzletieť do výšok, nestačí užiť len záchvevy vetra dialektiky. Oba zákony, ktoré sú prameňom a základom vášho učenia, sú až dovrchu plné poéziou. Svätý Augustín, teolog, bol básnikom, ako zasa básnik Dante bol teologom. Ale vy sa neviete nadchnúť žiarou, krásou a hudobnosťou myšlienky. Umenie a poézia sa vám zdajú neznesiteľným škandálom. Staviate ohromné veže s prefíkanosťou inžinierov-racionalistov, ale schovávate všetky výhľady, odkiaľ by sa dalo vidieť na vrchol hory, na hladinu mora, na poľnú ľaliu, na tvár dieťaťa. Dišputujete o stvorení, ale nepozriete sa na jeho konkrétny výraz; rozprávate o tajomstvách, a nespozorujete večné božské tajomstvo, ktoré sa práve tak skrýva v najbledšej bobuľke na živom plote ako v ohromnosti bledej mliečnej dráhy, unikajúcej hraniciam vesmíru; teoretizujete o ľudskej duši, ale nepozorujete, že okolo vás sú duše, ktoré sa trasú, duše, ktoré možno čakajú od vás slovo, aby sa predbehly na schodíkoch, vedúcich do večnosti.
Zdá sa mi známkou vašej pýchy, keď nehľadáte a neprijímate každú ľudskú spoluprácu, ale spoluprácu božských detí, ktorými sú poeti. Tie deti, ktoré Ježiš volal k sebe, predobrazy poetov, ktorí, áno, nižšie stoja ako svätci, ale nevýslovne vyššie nad filozofmi.
Summy — to sú opevnené hrady, obohnaté vežami rozumu, veľdiela svetla, a nie tmy toho veku, akým bol stredovek. Ale dnes, keď chcete získať duše, už nestačia!
Iné úklady, iné zbrane, iné znepokojenia, iné pokušenia hrozia kresťanskému ľudu. Vy nemôžete ostať v tých hradoch, ktoré väčšina už nepovažuje ani za hodné navštevovať, alebo dokonca dobýjať ich. Aj vy ako kňazi, ako mnísi, ako frátri, musíte sa vzchopiť, odhodlať sa na získavanie odpadnutých, musíte obnoviť tváre, spôsoby, problémy svojej vedy tak, aby ste ju mohli dať ako živú potravu živým dušiam.
Moji predchodcovia vám radili rozvážnosť, lebo mnohí medzi vami boli voľakedy až príliš ohniví. Dnes, keď tápete po mŕtvom mori ľahostajnosti a jednotvárnosti, nabádam vás k ohnivosti. Viete, že vás nechcem nútiť k odvážnym plavbám po čiernom mori nemožností a heréz. Pravda nestrpí zmenu pohybu alebo fantázie. Texty Zjavenia a dogmy sú tie isté, stále tie isté. Ale v slovách Zjavenia možno nájsť nový smysel, hlbší, aký dosiaľ nebolo vidieť; k dogmám môžeme prísť novými cestami, azda bezpečnejšími, ako boly staré. A dejiny Cirkvi dokazujú, že nové dogmy sa rad-radom pridružovaly k starým, ako zlatník pridáva drahokam ku drahokamu, aby urobil kráľovskú korunu ešte nádhernejšiu.
Nabádam vás, teologovia, ku vzplanutiu. Nie preto, aby som vyskúšal vašu rozumovú šikovnosť — čo by bolo urážkou pre vás a pre vašu vedu — ale preto, že dnes vás treba, aby sa ľudia stali kresťanskejšími. Aj teologia bude mať svoj nemalý podiel pri záchrane človeka a jeho civilizácie.
Viete dobre, alebo by ste mali vedieť, že od študovaných a rozumných ľudí závisí v nie poslednej miere mienka a náklonnosť más. Ak sa vám podarí zmocniť sa znovu aristokratov ducha, uvidíte, že hneď potom sa navrátia aj národy.
To je víťazstvo, ktoré by sa ani tak nezaslúžilo pre úlohy vedy, ale obzvlášť je potrebné na všeobecné znovuzrodenie a vzkriesenie. Umožniť hlboké poznanie kresťanskej viery — a to je vašou povinnosťou — to značí rozpáliť väčšiu lásku ku Kristovi, to značí pracovať z výšin na premene duší, čo je dnes úlohou nielen kňazov, ale je to túžba celého pokolenia ľudského, ak chce odpočívať v pokoji a dopracovať sa radosti. Hovorím to aj vám a budem to opakovať, pokiaľ trvá môj dych: alebo všetci ľudia sa stanú kresťanmi, alebo v hrôze a strachu zahynú. Aj vy by ste mohli spolupracovať na obnove, ktorá musí vyjsť z ducha, aby jej účinky boly skutočné a isté aj vo svete praktickom a politickom.
Teraz ste opustenými a skoro neznámymi učiteľmi svätých regrútov. Musíte sa stať, ako ste už raz boli, učiteľmi učiteľov, aby Boh znovu zažiaril na ľudskom nebi rozumu, aby opanoval mysle, aby obýval srdcia, aby očistil rozum, aby žil celý vo všetkých. Musíte vyjsť z úzkych klietok učenosti, aby ste sa stali rezkými robotníkmi na povstaní kresťanstva. Aj pre vás, ktorí ste podobní čudákom, zahaleným do molmi rozožratých a storočiami roztrhaných tuník, nieto iného výberu: alebo sa zúčastníte v bitke ako nositelia najžiarivejších plameňov, alebo skončíte tým, že padnete pošliapaní dupajúcou sberbou Antikrista.
Treba oduševniť ľudí obdarených rozumom pre vašu vedu. Treba im dať pocítiť a vysvetliť: vaša veda nie je mŕtve učenie pre umierajúcich, ale pokrm pre všetky ústa určený na to, aby dal život aj tým, ktorí ledva poznajú meno. Z vašej viny sa nájdu takí, ktorí ju považujú za tajomné učenie len pre určitý okruh. Začiatočníci ju považujú za studený monopol a privilégium ľudí od kostola. Stačila by odvážna a šťastná myšlienka, aby sa so všetkých strán prihrnuli smädní. Mnohí cítia smäd a nevedia, po akom nápoji túžia; to, že ho nepoznajú, zdvojnásobuje ich smäd. Ale ja viem, že medzi nimi je veľa takých, čo prahnú po tejto čistej pravde, ktorú môžeme dať len my a ktorú už oddávna nedávame, alebo nedávame ju dostatočne pripravenú a opojnú.
Pamätám sa, že som v mladosti pred svojou vysviackou poznal starého mnícha, ktorý po dlhom živote, strávenom v modlitbách a rozjímaní, zanechal vyučovanie a ukryl sa v najchudobnejšom kláštore svojej rehole. Jeho spolubratia ho považovali za svätca, ale zriedkakedy a s máloktorými sa stýkal. Raz na slávnostný deň — bola to Biela sobota — našiel som sa, ani neviem ako, v jeho cele a on sa mi sveril, stal sa naraz výrečnejším ako obyčajne, vidiac môj mladícky zápal pre božiu velebu. Povedal mi jednu zo svojich myšlienok. Tvrdil, že teologovia ešte neprehlbili tajomstvo Trojice. Ak každá Božská osoba má tú istú prirodzenosť ako druhé dve, treba bezpodmienečne myslieť, že každá z nich účinkuje alebo musí účinkovať tak isto ako ostatné dve. Otec je Stvoriteľ a Syn Vykupiteľ, nemôže byť ináč, ako že aj Otec vykonal svoje vykúpenie a Syn svoje stvorenie. A ak prvé dve osoby sa zjavily v zrejmej plnosti svojej lásky — na Sinaji a na Golgote — je teda spravodlivé očakávať podobné zjavenie aj od tretej osoby, teda od Svätého Ducha. Aj Utešiteľ, oznámený Kristom v evanjeliu svätého Jána, zdôrazňoval starý mních, bude vo svojom čase Tvorcom a Vykupiteľom.
Pýtal som sa ho, v čom spočíva vykúpenie Otca. Vysvetľoval mi, že Otec chcel stvorením sveta z hmoty dať možnosť záchrany rebelantským a padlým anjelom tým spôsobom, že dal vznešený príklad poníženosti pyšným: jediného a dokonalého ducha, ktorý tvorí mnohosť hmotných vecí. Podľa jeho vysvetľovania, ktoré som nikdy nezabudol, celý vesmír je jediný kríž, na ktorom je vystretý Otec. Zhmotnenie Otca znamená vtelenie Syna, t. j. zatvoreniu Božskej osoby do žalára ľudského tela, čo tiež bola obeta.2
Aj Syn, pokračoval starec, bol Stvoriteľom, lebo vykúpenie bolo vlastne druhé stvorenie. A tu sa odvolával na niektoré myšlienky Gregora z Nissy3 a Teofana z Nicey, podľa ktorých vrátenie božej podoby človeku, prísľub a závdavok konečného zbožstvenia, teda návratu všetkých bytostí k prvotnej výške, z ktorej sostúpily, bolo replikou a vykonaním tvorivého činu Otca.
Nakoniec tvrdil, že poslanie Ducha svätého v prvý svätodušný deň bolo obzvláštnym a skoro tajomným zjavením, určeným pre apoštolov, aby ich obdaril nadprirodzenými darmi pre poslanie, ktoré ich očakávalo; ale aj kresťania môžu očakávať, ba túžiť po plnom a všeobecnom zjavení Tretej osoby v jej tvorivej a vykupiteľskej moci skôr, ako sa pominie svet. To bude, zdôrazňoval oduševnenými slovami, najvyššie vyžiarenie lásky, posledné rozdanie božskej lásky, potom každá pochybnosť sa rozplynie, každý tieň zmizne, každé vyhovárame sa neveriacich bude zbytočným zlorečením. Ak osoby Trojice majú jedinú prirodzenosť a preto aj tú istú úlohu, nie je to klamná pýcha očakávať v poníženosti viery budúce slávne zjavenia Ducha svätého.
Omyly Gioacchina da Fiore a jeho nasledovníkov, pokračoval dobrý starček, spočívaly v tom, že chcel určovať dátum a spôsob tohto sostúpenia, a tým nebezpečne pobádal fantáziu, nádej a neposlušnosť nepokojných duší. Ale i pri tom všetkom Cirkev nikdy ex cathedra neodsúdila diela „kalabrézskeho opáta Gioacchina", ktorého Dante Alighieri dal do vznešeného Raja, ale odsúdila len niektoré odvážne výroky jeho žiakov.
Nemožno viniť kresťanov, že ešte stále očakávajú v netrpezlivom, ale oddanom tichu tretie Zjavenie, ktoré možno nájsť aj v samých definíciách ortodoxnej teologie.
Ten zbožný mních — ako mi povedal — zanechal vyučovanie preto, aby zbytočne nepohoršoval kresťanov a ich nezrelé mysle svojimi ohnivými doktrínami; zato dúfal, že príde deň, hoci je ešte ďaleko, keď nová generácia teologov sa ujme a rozvinie, počnúc od Písma, otcov a učitelov, túto ohromnú myšlienku, ktorá môže, ako si myslí, naplniť láskou k božskej vede aj tých, ktorí ju už dávno opustili.
Ja som teraz pápež a mne bola sverená neporušenosť viery a neomylnosť učiteľského úradu Cirkvi. Nemôžem vás pobádať, aby ste sa dali na cestu, možno ešte predčasnú a riskantnú, o ktorej sa mne, mladíkovi, sveril šedivý mních. Ale ja sa vám sverujem s kresťanskou úprimnosťou, že som nikdy nemohol zabudnúť na ohnivé slová toho odvážneho a vznešeného starca, ktorý viditeľne dýchal a vzdychal v čistej láske k Bohu a k Jeho velebe. Zdá sa mi, ako keby som ešte teraz počul jeho hlas, keď mi čítal tajomné proroctvo Joela a verše svätého Jána4. Naučil som sa od neho aspoň jednu vec: Náboženstvo nemôže byť živé v srdciach ľudí, ak nie je podopreté pocitom očakávania. Netreba sa utiekať k Zjaveniu Ducha. Stačí, keď lepšie umožníte pochopiť tú hĺbku lásky a svetla, aká je vo vykúpení. Mnohí kresťania príliš ľahko veria, že obeťou Krista na kríži sa vykupiteľské dielo skončilo.
Ale vy viete a mali by ste učiť ešte s väčším zápalom, že to vôbec nie je pravda. Nielen, ako svätý Pavol zdôrazňoval,5 musíme podstupovať s našou bolesťou to, čo chybí vo vykúpení, ale máme si zapamätať, a to každý deň, že vykúpenie nemôže mať svoj plný účinok, keď ho neprijímame, nechápeme a nepokračujeme v ňom. Boh vykonal všetko, čo chcel; teraz je rad na nás. Tento náš podiel nespočíva len v tom, že láskavo sa zúčastňujeme na božskej obeti, ale vyžaduje ešte vyššiu a vedomú spoluprácu, aby sme sa stali hodnými tej vznešenej istoty, že totiž Kristus nechcel len smyť náš hriech, ale chcel obnoviť plnosť prvotnej dokonalosti. Kresťanom a všetkým ľuďom treba chopiť, že Premenenie Vykupiteľa je symbolom a predzvesťou premenenia človeka a jeho prirodzenosti. Všetko to, čo bolo zohavené a zdivočené vinou, musí znovu dostať pôvodnú hodnosť a veľkosť od Boha a v Bohu. My najprv a pred všetkými bytosťami máme povinnosť a útechu v spolupráci pri tomto vzostupe. Aj príroda, ako píše svätý Pavol, stene v pôrodných bolestiach, lebo s Adamom padla a musí byť vykúpená, teda pozdvihnutá duchom a dielom synov Adamových.
Kresťania už nie sú trpnými sluhami Boha, ktorý pre nich urobil všetko a tak oni nemajú inú úlohu, ako ho poslúchať a slúžiť mu v milostnej láskavosti. Sú povolaní k úlohe oveľa väčšej, ako si myslia; sú pozvaní, aby sa stali hercami pri pozdvihnutí všetkých bytostí popri Večnom Predstaviteľovi, ktorý nám chce „vtlačiť svojho ducha tvoriteľského najširšiu stopu", ako spieva básnik.
Ale väčšina z lenivosti alebo z nevedomosti nerobí to, čo chce Boh od našej konečnej lásky v mene svojej nekonečnej lásky. Myslia si, že Kristus zaplatil svojou krvou a že teda netreba nič iné robiť, aby sme si kúpili spásu, ako byť prítomní na omši — často skôr telom ako dušou — a sem-tam prijať niekedy nejakú sviatosť. Oveľa viac sa však žiada od veriacich: musia chápať, trpieť, trápiť sa pod božím vedením, aby urýchlili sjednotenie všetkých ľudí, konečné vstúpenie tvorstva k Tvorcovi. Život kresťana nemá byť len zvyčajné posluhovanie, ale vrúcna spolupráca a dôverivé očakávanie. Musíme každú hodinu očakávať to dokonalé obnovenie v Bohu, ktoré oznámil Kristus. Tisícročné putovanie malo začiatok v Bohu a v Bohu sa aj skončí.
Ja žiadam aj od vás, teologovia, aby ste vedeli vzbudiť v kresťanoch toto zrnko a kvas očakávania, ktoré tak utešovalo prvé spoločenstvá kresťanov. Žiadam od vás, aby ste svätým zápalom géniov zachvátili spiace duše, aby ste ich prehĺbili, oduševnili v žiari svetla božskej múdrosti. Akže všetci kresťania majú byť spolupracovníkmi Boha, vy máte úlohy predbojovníkov a vodcov. Prečítajte so znovuotvorenými očami známe sväzky, ktoré vyšly z vašich tmavých alchymických dielní, a čo často premeňujú zlato na olovo a lesk na temnotu. Ukážte vlažným vrcholky a unaveným pramene. Buďte ešte raz živými usvedčo-vateľmi a násilníkmi. Buďte aj vy, vďaka bohosloviu, záchrancami človeka.
Nemôžem iné robiť, ako sa modliť každý deň za to, aby ste vyšli z hrobov, aby sostúpila na vás vždy vznešenejšia a mocnejšia osvecujúca milosť Ducha svätého.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



BOHÁČOM


Synovia moji,
nevedel som sa rozhodnúť, či mám k vám prehovoriť, alebo nie. Výrok proti vám už bol vynesený dávno a vyriekol ho Ten, ktorý ma posiela; je taký jasný, že nepotrebuje veľa vysvetľovať. Ale pamätám sa aj na to, že On nevyhnal mladého boháča, že sa nezdráhal sadnúť si za stôl publikánov a že až do konca nazýval priateľom toho z učeníkov, ktorý opatroval, pýtal a bral peniaze. Boháčom je cesta do kráľovstva nebeského oveľa ťažšia, tvrdšia, no nie vždy nemožná. Ale máloktorí aj z tých boháčov, ktorí sa kresťanmi volali a ktorých za kresťanov považovali, vedeli prejsť touto cestou, lebo ostali otrokmi a pričinili sa o otroctvo druhých. Prirodzene, že ja, keď hovorím o bohatých, mám na mysli boháčov, zbohatlíkov, nenásytných vydieračov a shromažditeľov kapitálu a majetku, a nie tých, ktorí počestne pracujú a žijú si pohodlnejšie.
Ak dnešný človek zaviazol v bahne špiny a zločinnosti, ak sa nevie zbaviť zubov nenásytnictva a lakomstva, veľkú vinu na tom majú lakomci, zahalení do bohatstva. A preto chcem prehovoriť k vám o vašej biede, o vašej šialenosti, o vašom nešťastí, o vašej zodpovednosti a dúfam, že aspoň niektorý z vás sa zatrasie, zobudí sa a vynaloží na dobro to, čo získal zlom.
Predovšetkým budem vám hovoriť o vašej biede. V pravde vám hovorím: ste chudáci, ktorí si namýšľajú, že sú bohatí. Moderné bohatstvo sa neuspokojí tak ako staré: samým zlatom. Aj zlato nebolo konečne nič iné ako trochu studeného a lesklého kovu v okrúhlej alebo zrnkovitej forme. Tento kov nevedel dať obživu a pravý pôžitok, kýra nebol zamenený za iné dobrá, na uchovanie a obveselenie života. Sám o sebe bol neužitočnou ťarchou, príčinou strachu a nepriazne, dobrým len na to, aby sa leskol na krku a na ruke žien.
Ale dnes symbolom a prostredníkom bohatstva je látka oveľa obyčajnejšia a špinavejšia: papier. Obyčajne máte vo svojich pokladniciach iba sväzky bankoviek, ktorých cena úplne závisí od ukrutnosti druhých, od sľubov štátov, od nevyhnutných kríz alebo vojen. Bolo vidieť celé národy, ako potrebovaly milióny týchto hnusných papierov, aby dostaly trochu múky, ktorá sotva stačila oddialiť deň smrti. Ak by rozprávkové mračná termitov a kobyliek raľahly na všetky domy, celé vaše bohatstvo a všetky jeho znaky by neboly nič iné ako prach, súci na zametenie.
Vy sa usmievate preto, že môžete premeniť tie ústrižky špinavého papieru na reálne, vytúžené a stráviteľné dobrá. Aj v tejto ilúzii vidieť vašu nevyliečiteľnú úbohosť. Pravé bohatstvo nie je nič iné ako užívať veci na to, aby sa zabezpečil a trochu okrášlil život; pravé bohatstvo je sloboda, samostatnosť, zdravie, vážnosť ducha, možnosť a ľahkosť užívať dobro a chápať ho, teda mať ho a užívať v jeho pravej podstate, a nie v symbolickej a zákonom chránenej fikcii. Ak v tom je konkrétný význam bohatstva, vy, boháči, veľmi málo v skutočnosti máte z toho, čo voláte svojím. Domy, ktoré si privlastňujete, v skutočnosti patria tým, ktorí ich obývajú a ktorí vám za to dajú trochu imaginárneho bohatstva v podobe papierového peniaza. Polia, ktoré si privlastňujete, prináležia už aj pre ten pot tým rodinám, ktoré ich obrábajú a zčiastky aj tým básnikom a maliarom, ktorí vedia odkrývať ich krásu. Vaše továrne slúžia na to, aby daly živobytie a produkty robotníkom; no vy z tej práce môžete užiť len málo, lebo musíte ich dať tým, čo vám ako náhradu dajú trochu tých peňazí, po ktorých tak bažíte. Vy si vo skutočnosti môžete robiť nároky len na tú izbu, v ktorej bývate, na tú posteľ, na ktorej spíte, na ten pokrm, ktorý položíte si do úst, nemôžete si obliecť viac ako jedny šaty, nemôžete zjesť naraz kŕdeľ teliec a sliepok. Vy nemáte skutočne viac ako tí, ktorí sú oveľa nižšie postavení od vás. Váš majetok, uložený v papieroch a smluvách, môže byť ohromný, ale iba naoko, lebo vo skutočnosti užívate len o trochu viac ako obyčajní smrteľníci.
Stromy lesa, hoci sa zdajú byť vašimi, prináležia vtákom, ktoré si na nich robia hniezda, pocestným, ktorí sa tešia ich vetvičkám a vedia načúvať ich šelestu, žobrákovi, ktorý pod ich kmeňom nájde trochu suchého raždia, aby si rozložil ohníček. Cenné a zriedkavé knihy, ktoré vy zatvárate do svojich knižníc, nie sú pravé bohatstvo, pokiaľ ich niekto neotvorí, neprečíta: známe obrazy, ktoré vy uschovávate na svojich stenách, prináležia skôr tým, ktorí sa vedia na ne pozerať, opísať ich, pohľadom a duchom vychutnať ich obsah. Vy ste vlastne len odovzdávateľmi a provizórnymi strážcami pokladov, ktoré sú vašimi len podľa právnických formúl, vždy viac a viac zamotanejších. Ak vlastníctvo, podľa starej definície je užívanie a zneužívanie majetku, vy užívate z toho mizivú čiastku, zatiaľ čo zákon, zvyk a strach čím ďalej tým viac zabraňuje vám zneužívať ich. Ešte biednejšie je vaše položenie, ak, nehľadiac na otrockú nádheru a zločinnú parádu, myslíme na škodu a zradu, na ktoré vás vystavuje vaše iluzórne bohatstvo. Na ochranu, vedenie, užívanie, zveľadenie a obranu svojho bohatstva potrebujete celé zástupy podriadených, ktorí vás väčšinou nenávidia a klamú. Ste teda odsúdení k stálej nedôvere, k zožierajúcemu nepokoju duše, k neustálemu strachu z nedôvery, k strachu zo sprenevery a klamstva. Vaši sluhovia vami pohŕdajú, vaši služobníci vám závidia, vaši dediči tajne si žiadajú vašu smrť.
To vaše bohatstvo, ktoré vám toľme leží na srdci a vás obťažuje, je neustále ohrožované. Každý by chcel z neho odtrhnúť a potiahnuť, koľko len môže. Zlodeji vás okrádajú, podvodníci vás klamú, lúpežníci vás olupujú, zbojníci vás vyrabúvajú, fiškusi vás dostávajú do svojich pazúrov. I keď väčšinou vaše lakomstvo je nezraniteľné, neviete sa vždy ubrániť prosbám núdznych, sberateľom almužien a úlohám verejnej i súkromnej humanity. Pochlebovači a paraziti vedia vydriapať od vás viac, ako by ste i sami dali, šarlatáni vás obklopujú, bankrotári sa zmocňujú toho, čo bolo vaše, ženy dávajú si od vás draho zaplatiť to, čo nazývajú ony „priazňou", túžba po vyznamenaniach a tituloch vás robí poplatníkmi politizujúcich, korupcia a žiadostivosť vás nútia otvoriť peňaženku každému druhu vydieračov.
K tomu všetkému pristupuje nenávisť ľudu, závisť zbohatlíkov, povýšencov, úklady demagogov, otvorené nepriateľstvo revolucionárov, hrozba vyvlastňovania a konfiškácií. Všetci žiadajú od boháča, ale nikto ho nemá rád. Čím väčšie je jeho bohatstvo, tým viac musí pochybovať o láske vlastnej ženy, o priateľstve priateľov, o vernosti podriadených, o citoch blízkych ľudí, ba aj o bezpečnosti vlastného života.
Ale ešte väčšia bieda je v jeho duši. Život moderných boháčov sa skladá z horúčok a zo zápasov: z horúčok od strachu a nevraživosti, zo zápasov o protekciu a príslušenstvá. Nikdy sa veru nemôžu tešiť z pohľadu na jasné nebo, na lúku v kvete, nemôžu sa tešiť širokej múdrosti diela, zrodeného z manželstva génia a vôle, z uspokojujúceho a vznešeného pocitu myšlienky, ktorá prichádza obrodiť svet. Prežívanie prírody a umenia, najhlbšie to city po viere, sú boháčom neznáme, lebo majú hlavu preplnenú inými starosťami: burzovými listinami, cenami trhov a zmeniek, starosťami o investície, krízami a daňami. Zriedkakedy boháč je prístupný poézii a ja vám hovorím, že nevedieť prežívať poéziu je najlepší spôsob stať sa chudobným.
Toto je vaša bieda, boháči, vaša zjavná a stála mizéria, ktorá je súčasne aj trestom za vašu hlúpu a zločinnú fantáziu zbohatnúť. Príčinou zla nie je ani tak vaše hnuteľné bohatstvo, ako hlúpe vedomie, že ste boháčmi a že chcete každým spôsobom zväčšiť vybájené a trestuhodné bohatstvo. Budete nešťastní a prenasledovaní, kým sa nezmeníte na žobrákov lásky a krásy. Nebudete boháčmi, kým neuznáte s poníženým srdcom, že ste najšialenejšími z chudákov.
Vaša mučiaca bieda budí vo mne súcit, ale ešte viac by som trpel a ju cítil, keby nebola príčinou strašnejšej a ohavnejšej biedy. Všetkým dávate príklad nenásytnej chamtivosti po zisku a po úžitku a tento príklad pomätie a skazí aj najchudobnejších. Vďaka peniazom vám je ľahšie zafarbiť mienku ľudí, ako sa to vám chce, prevrátiť na svoj prospech rozhodnutia politikov a mocnárov. Beztoho, že by ste chceli, stávate sa tajnými pánmi štátov. Neshody národov vás vôbec nevyrušia, lebo nájdete vždy spôsob, aby ste žili zo smrti, aby ste sa nasýtili na účet hladu, aby ste tučneli z nedostatku. Zatiaľ čo chudáci bojujú a umierajú, vy predávate delá a potraviny; zatiaľ čo chudobní trpia všeobecným nedostatkom, vy shromažďujete nutné životné potreby, aby ste ich predávali za úžernícke ceny; zatiaľ čo obyčajné domy padajú, horia, vy bez otáľania predávate zrúcaniny a smetiská. Keby zajtra vypukla epidémia samovrážd, vy by ste sa poponáhľali poskupovať jedy a povrazy na obesenie.
Vy sa upracúvate preto, aby ste sa stali čím bohatšími v nádeji, že bohatstvo je jediná zábezpeka proti smrti a že vám zaistí aj v najtvrdších časoch beztrestnosť a nedotknuteľnosť. Ale keďže nemáte trochu predstavivosti, ani citu poézie a lásky, aj tento výpočet je mylný. Vaše bohatstvá a hlavne spôsob, akým ich užívate, aby ste ich zväčšili, vzbudzujú nenávisť všetkých. Váš nezáujem o trápenie a úzkosť bližného, lakomstvo, ktoré vás oslepuje a otupuje, vás robia odpornými a hnusnými. Aj pre vás, a to najmä pre vás, platí božský paradox, podľa ktorého stratí vlastný život ten, ktorý ho chce zachrániť. Chudobní kú trpezliví, ponížení sú bezbranní, spravodliví sú pokojní ale možno nie je ďaleko deň divej vojny chudých proti tučným, prázdnych žalúdkov proti plným bachorom. V ten deň sa stane veľa nespravodlivostí a veľa zločinov sa spácha, ale aj zodpovednosť za tieto nespravodlivosti a tieto zločiny padne z väčšej čiastky na vás. Ak náuky, neuznávajúce vaše privilégiá, sa rozširujú stále viac a viac medzi národmi, prvým dôvodom toho je vaše chalanské povýšenectvo, vaša neúplnosť a nevedomosť, vaše nákazlivé bláznovstvo habať. Túžba po bohatstve podporuje vojny, nespravodlivá vláda bohatstva vyvoláva revolúcie. Vojny a revolúcie privádzajú k vykrvácaniu a k ochudobňovaniu vo sfére hmotnej a k zaslepovaniu a otravovaniu vo sfére ducha. Nešťastia, ktoré svet znáša vašou vinou, nie sú dostatočne odpykané vaším nešťastím a tak isto nie vašou neuvedomenou biedou. Nikto, a tým menej niekto z vás, nemôže Krista obviniť z toho, že nemá lásky, keď sa obrátil k vám so slovami: „Beda vám, boháči, lebo máte svoju útechu."
Aká je teda táto tajomná útecha, ktorá je synonymom zlorečenia? Vy ju poznáte: je to pýcha, ktorá prýšti z vašej šialenej viery, že ste majiteľmi toho, či nie je vaše. Ustrašená útecha, ktorú preruší príchod božieho zlodeja uprostred noci, keď stvorenia a duše sú pochované v temnotách a keď ho nikto neočakáva. Tá noc sa približuje a bude tmavšia ako ostatné, bude to krvavá tma s búrkou. Beda tým, ktorí nehľadali pred touto nocou inú útechu.
Ak sa chcete zachrániť a pomôcť svetu, ktorý aj vašou vinou je v agónii, osloboďte sa zo zakliatia, ktoré vás chorobne hrdúsi, staňte sa boháčmi duchom chudoby, ktorá nie je biedou, ale pravým šťastím a slobodou. Keď vám Kristus radil, aby ste sa zriekli svojho bohatstva, nerobil to len preto, aby urýchlil vašu cestu k nebeskému kráľovstvu, ale preto, aby vám ukázal spôsob, ako sa vyliečiť z rán a trestov, ktoré vás prenasledujú. V lesku imaginárneho majetku vždy nezbadáte, že bohatstvo značí duševnú biedu a otroctvo, ale vaše tváre to prezrádzajú.
Ja vás nepobádam k tomu, aby ste predali všetko, lebo predaj predpokladá bohatých kupcov podobných vám, ale vás pobádam k tomu, aby ste sa zriekli svojho panstva,
aby ste vykorenili túžbu po shrabovaní, vyzývam vás k vznešenej spravodlivosti voči tým, ktorí pracujú, k láske voči všetkým. Len keď porozdávate väčšiu čiastku z toho, čo mylne považujete za svoje, dokážete, že vám ostane to, čo naozaj potrebujete pre život. Keď získate vnútornú slobodu a lásku bratov menej bohatých, budete nekonečne, nesmierne bohatší, než sa zdáte byť teraz. Len tým, že sa stanete podobnými chudákom, vyviaznete zo svojej nebezpečnej biedy. A len potom, keď budete chudobní, Kristova cirkev vás prijme s láskou, a nie z nutnosti a zo zvyku ako teraz.
Aj keď Syn boží bol prísnejší k vám, nemyslite si, že vám odopiera svoje milosrdenstvo a že vám vopred zatvára svoju slávu. Aj vy ste mojimi synmi, hoci ste ľahostajní a povýšeneckí, a ja vás milujem rovnako ako ostatných synov. Práve preto, že vás milujem, chcel som vám otvoriť oči a poučiť vás o pravde, ktorú nikto nevidí, lebo sa ostýcha povedať vám ju. Opovrhujem vašou šialenosťou, ale vaša bieda ma zarmucuje. Ak moje slová sú prihorké, nezabúdajte, že z vašich skutkov steká prúd slz a červeň krvi. A predsa aj vy ste ľudia, aj vy máte vo svojom tele ducha, aj medzi vami sú takí, ktorí hovoria alebo si myslia, že sú kresťania. Pohnite teda svoje srdcia k súcitu s tými, ktorí trpia pre vaše chyby, majte zľutovanie aj so svojimi úbohými dušami, ktoré nepoznajú dokonalú a čistú lásku. Ak nie ste stvorení, ako by chceli tvrdiť ostatní, z tej istej látky ako vaše pokladnice, povstaňte konečne, aby ste získali nehrdzavejúci poklad — lásku. Nie s odmeranou almužnou, ale s radostným zriekaním môžete vykúpiť seba aj iných. Aj vás milujem s chvejúcou sa úzkosťou otca, ktorý trpí pre všetkých svojich synov, ale nemôžem vám darovať bozk pokoja, kým nevrátite pokoj všetkým chudákom, ktorých vaša bieda stále robí chudobnejšími.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



CHUDOBNÝM


Bratia moji, synovia moji,
obraciam sa na vás s čo najväčšou dôverou, s väčšou ako k ostatným ľuďom, lebo som i ja jeden z vás. Vy viete, že som z veľmi chudobnej rodiny, biedneho pôvodu, i keď nie nečestného. Moji predkovia, ako sa pamätám, boli všetko chudobní a biedni ľudia, ktorí platili veľkou cenou námahy za kúsok chleba a biedne šaty. Najprv ako chlapec a potom ako kňaz žil som medzi vami, podobný vám. Delil som sa s vami o ťažkosti aj o spokojnosť, poznal som zblízka vaše slabosti, vašu veľkosť i váš zármutok. Keď ma Boh chcel povolať k trojnásobnému kráľovstvu, nezabudol som, že môj Kráľ, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta, miloval chudobných, prebýval medzi chudobnými a že hlavne chudobným, skôr ako iným, sľúbil blaženosť. Keď som sa stal, čo aj bez zásluhy, vikárom tohto Kráľa, som a cítim sa byť otcom všetkých, ale tým viac otcom vás chudobných, lebo sám Kristus povedal, že vo vašej podobe ostane medzi nami. Nezabudol som nikdy na vás a snažil som sa robiť to, čo mi prikazuje evanjelium a moje srdce. Prijal som vás oveľa radšej ako tých veľkých, ktorí od vás žiadajú len poslušnosť a úctu. Žijem v ohromnom paláci, ale nič, absolútne nič z toho nie je moje. Môj stôl nie je bohatší ako váš; moje šaty nemajú iný lesk ako lesk nepoškvrnenej belosti. Pozlátená tiara, ktorá ťaží moju hlavu pri slávnostných príležitostiach, symbolizuje v mojich očiach spojené kráľovstvá poníženosti, bratstva a lásky.
Ale predsa vám musím povedať menom Krista, že blaženosť, vám sľúbená, nemôže byť jednoduchým a prirodzeným následkom chudoby. Nie je pravda, že by Cirkev utešovala chudobných len leskom záhrobného šťastia, aby lepšie zaistila príliš pozemské šťastie boháčov. Aj vy môžete a musíte byť šťastní na zemi prv, ako budete šťastní v nebesiach, ale na dosiahnutie tejto bezprostrednej blaženosti nestačí, aby ste boli len poplatníkmi bez majetku a peňazí. Je nutné predovšetkým prijímať chudobu s radostným duchom, a nie rezignovane, lebo už teraz vám hovorím, že ste bohatší už tu na zemi väčšmi, ako si myslíte. A budete ešte bohatší, ak sa vám podarí poznať a získať pravé bohatstvo. Núdza a nedostatok samy od seba nemôžu dať tú blaženosť, ktorá sa vám núka, ale vyžaduje aj vašu spoluprácu.
Kristus vyzýval boháčov k chudobe a miloval chudobných. Svätý František, najvernejší napodobiteľ Krista, oslavoval svoju svadbu s chudobou. I pri všetkých slovách — tieto prípady sú však zriedkavé u chudobných, ktorí chudobu milujú — väčšia čiastka z vás znáša trpko nedostatok peňazí a pohodlia; preklína vlastný stav ako najvyššiu nespravodlivosť osudu a myslí iba na to, ako sa vyslobodiť z chudoby akýmkoľvek spôsobom, kriminálnym alebo legálnym, ako by tu šlo o najhanebnejšie zlo. V pravde vám hovorím, že niektorí z vás nie sú chúťkami a myšlienkami nič iné ako zlí chudobní, ktorým chybí len majetok, aby sa vyrovnali biede boháčov.
Neznášanlivosť chudoby ukazuje, žiaľ, že kresťanstvo nie je živé na svete ani len vo vás. Blaženosť, ktorá vás očakáva, z božského a ľudského práva, je viazaná na jednu podmienku: dobrovoľná a hlboká zmena duše. Ak nemáte v sebe nič iné ako nárek a nostalgiu, túžbu byť bohatými tohto sveta, budete a ostanete chudobnými a nezaslúžite iné ako chudobu.
Povedal som bez okolkov boháčom, čo si myslím o nich, o ich biede a vine. Povedal som, čo majú robiť pre vás, aby zmizla nespravodlivosť, ktorá vás trápi a uráža. Boh daroval zem všetkým synom Adama a je to božia vôľa, aby všetci podľa práce užívali jej ovocie. Ak pre prirodzené vlohy bytostí úplná rovnosť je úplne nemožná, tak aspoň musia byť zmenšené a odstránené nerovnosti, ktoré spôsobujú neporiadok ľudských spoločností. Aj vy, núdzni a sužovaní, musíte byť pripustení za rovných podmienok k hostine, ktorú Boh pripravil pre všetkých žijúcich na tejto zemi, tak štedrej a obdivuhodnej.
Ale rovnosť a hojnosť nie je plnosť šťastia. Na každej strane môžete vidieť smutných pánov a nespokojných miliardárov. Podstata blaženosti je inde. Aj vy, ako boháči, ste obeťami zmätku hodnôt a predsudkov. Pravé dobro človeka, ako verí naivné množstvo hlupákov, nie sú peniaze, latifundiá, vily, továrne, klenoty, strieborné vázy a kapitál, schovaný v papieroch, v nedobytných pokladniciach alebo sverených bankám. Naozaj cenný a želateľný majetok, ktorý predovšetkým dá a zachováva šťastie, je celkom iný a nemá nič spoločného s hrudou, s tehlami, so strojom, s počíslovanými papiermi, ktoré slúžia na výmenu každodenným priekupníkom hmoty. Sú to, ako ste kedysi dobre vedeli, ale teraz už neviete: zdravie tela, pokoj svedomia, jemnosť ducha, dobré city, spontánna radosť, schopnosť chápať a tešiť sa z radostí prírody a umeleckých výtvorov. Nie všetky tieto vyššie a substanciálnejšie bohatstvá odopierajú sa vám všetkým, alebo aspoň nie sú neprístupné tomu, kto ich vyhľadáva starostlivo a neúnavno. Nikomu, ani len poslednému zo žobrajúcich, nie je odopreté poznať osvecujúcu silu prírody a zachraňujúci oheň lásky. Pokoj v božej láske, radosť z myslenia a krásy poézie sú autentické a pravé poklady, ktoré nikto nikomu neodpiera a ten, ktorý ich nosí v sebe, či už ako vrodené alebo získané vlastnosti, nemá právo závidieť žráčom a boháčom, práve naopak: môže mať s nimi súcit bez hriechu namyslenosti.
Pamätám sa, že vo svojej mladosti som žil medzi najbiednejším ľudom, ktorý si v potu tvári zarábal na kúsok chleba, sotva stačiaceho na to, aby sa ním udržal pri živote. Ale veru zriedka som potom uvidel ľudí od nich spokojnejších a veselších. Spev sprevádzal ich trampoty a robil ich ľahšími; improvizovaný spev oživoval sviatky, spev mladých a starých sa dvíhal z lesov a pastvín, z pooraných polí a zo začmudených chatrčí. Veselé pohyby a staré rozprávky oživovaly ich rozhovory; chudobná omša v biednom kostolíku bola sviatkom; putovanie do vidieckej svätyne, stratenej medzi horami, bolo sviatkom; ba sviatkom bol aj malý jarmok v chudobnej dedinke; obed bol hostinou a vyzeral ako stolovanie bohov. Stačilo málo, aby boli spokojní: nejaký popevok, rozprávanie o udalostiach alebo o zázrakoch, trochu novšia šata, pár nových topánok, vyliahnutie baránka alebo teliatka. Na Boha nikdy nezabúdali, ani len v obyčajných rozhovoroch. Šťastie ich dňa sa otváralo a končilo pozdravom Panny a vďakou Stvoriteľovi.
Hovorím vám o mŕtvych ľuďoch, dávnych, pominutých a zašlých. Len moja pokročilá staroba mi dovoľuje, aby som ju bral za hodnoverného svedka. Dnes však poznám ľudí, ktorí žijú pokrmom a v pohodlí neporovnateľne väčšom, v akom žili tí chudáci, na ktorých si spomínam. A predsa vidím na nich iba tupé pohľady, vráskavé čelá a tváre, ktoré prezrádzajú iba smútok a zármutok. Nesmejú sa, len uškľabujú; nikto z nich nespieva a nič nevie o čare; čítajú opovržlivo noviny a darmo sa namáhajú zabiť nudu počúvaním barbarskej muziky a slabikovaním ľahkých románov s námetmi uplakanej lásky. Nedostatok radosti je viditeľný nielen pri chudobných, ale aj pri takzvaných pánoch. Majú pekný dom, dobre prikrytý stôl, dobré šaty, dobre zarábajú, a predsa ich duševný stav je horší ako stav prenasledovaného dlžníka; sťažujú si na všetko a na všetkých a nedokážu inak zaháňať nudu ako tým, že sa utiekajú ku zvieracím chúťkam a ohavným chlipnostiam.
Vo skutočnosti ľudia zabudli, alebo stratili pravú stupnicu hodnôt. Nevedia, že čnostná radosť je oveľa väčšie bohatstvo ako v peniazoch uložené a pozamkýňané zlato.
Chudobní dedinčania z čias mojej mladosti boli v tomto ohlade oveľa bohatší ako hrabáči peňazí našich dní.
Je pravda, že v tom dávnom veku, ktorý sa nám dnes zdá byť už rozprávkovým a predsa je ešte stále prítomným v pamäti žijúceho, ešte sa neuvalil na nás ten stok slepých neprávostí, ktoré naplnily každú dušu.
Ale vnútorné bohatstvo človeka, jediné, ktoré má cenu, má sa ukázať práve v časoch najnepriateľskejšej biedy. Čím je hustejšia hmla, tým viac sa musí svietiť; čím je podnebie chladnejšie, tým viac treba vyžarovať teplo; čím je väčšia neprávosť, tým musíte vyššie vystúpiť.
Medzi vami chudobnými ešte ostáva trochu duševného bohatstva: čím je totiž väčšia všeobecná núdza, tým ste ochotnejší k bratskej pomoci. Keď sa všetko zdá byť stratené, chlapi a ženy s odhodlaným srdcom sa ľahšie a skôr nájdu v malých chatrčiach ako vo vilách a v palácoch. Vy, ktorí zo skúsenosti, viete, čo je to hlad, neľutujete rozdeliť svoj chlieb medzi tých, ktorí sú ešte hladnejší ako vy. Ste ešte štedrejší z toho mála ako boháči z toho množstva.
Sú však aj medzi vami takí, ktorí pre lenivosť alebo pre neporiadny život upadnú do nedostatku a ktorí nielen že nariekajú viac ako treba, ale žobrú a pýtajú s nevhodnou drzosťou. Chudoba pre týchto je alibi lenivosti alebo zbraň vydierania. Súčasne sú najnepokojnejší a najneznesiteľnejší z chudobných. Zneucťujú, ak sa vôbec zneuctiť dá, božskú chudobu.
V nepriateľstve proti boháčom často má svoje miesto aj závisť, ktorá je hriechom a súčasne aj trestom, ako každý hriech. Už som povedal boháčom, ako málo im možno závidieť; a vám hovorím, že si nezasluhujete bohatstvá chudoby, ak je vaša duša podobná boháčom. Sú aj medzi vami chudobnými takí, ktorí nenávidia chudobu rovnako ako boháči, chudobní, ktorí si podobne ako boháči cenia peniaz ako jediné bohatstvo, chudobní, ktorí o inom nesnívajú ako o smrtonosnom a bezpodstatnom bohatstve. Ako sa nájdu zlí boháči, sú aj zlí chudobní, ktorí nie sú hodní toho, že sú chudobní a že môžu získať vznešenosť a šťastie, ktoré Boh dáva aj najbiednejším.
Prečo si toľko sťažujete? Ako všetky ľudské bytosti aj vy máte to podstatné dobro, že žijete. Máte dvoje očú, ktorými môžete odhaliť a vnímať bezpočetné čará zeme a neba; máte dve nohy, ktoré vás môžu doviesť tam, kde vzduch je čistejší a kde vás volá láska; máte dve ruky, ktoré vám umožňujú napodobňovať Boha v jeho tvoriteľskej moci; máte srdce, ktoré vydáva milióny a milióny úderov, ale nikdy sa neunaví, srdce, ktoré môže poznávať Boha v jeho stvorení, ktoré môže milovať všetko, čo je krásne na svete a čo je hodné lásky; máte rozum rýchlejší ako svetlo, rozum, ktorý prevýši akúkoľvek vzdialenosť i čas, rozpáli sa pri výskumoch a zasvieti pre pravdu.
Pre akú čudnú túžbu dychtíte po zlate a po drahokamoch? Pozdvihnite oči k jasnej nočnej oblohe, kde súhvezdia svetielkujú živšie a jasnejšie ako drahokamy predávané klenotníkmi. Choďte za prvého svitania na lúku a každý lístok má svoju kvapku rosy, ktorá sa trasie práve tak ako diamant najväčšej ceny na kráľovskej korune. Odtrhnite zo záhonu červenú ružu, podívajte sa na ňu proti slnku: uvidíte červeň krajšiu ako rubíny. Netreba byť ani umelcom z povolania, aby sme sa kochali v pokladoch stvorenia; stačí mať v duši záblesk prirodzenej vnímavosti: a veľmi často z obyčajného chudobného ľudu vychádzajú básnici.
Nehovorte, že námahy a útrapy každodenného života vám nedovolia uvoľniť sa trochu pre sviatky ducha. Niet veru robotníka alebo žobráka, ktorý by nemal na začiatku dňa hodinu, alebo na začiatku roka jeden deň slobody, aby mohol utíšiť dušu, uvažovať o nebesách, prečítať si jednu stránku, vypočuť si trochu hudby.
Najnižší a najzapadlejší ľudia majú na dosah ruky, pre vlastnú službu najväčších géniov, ktorí obohatili smysly a mysle pokolenia ľudského, tých géniov, ktorých ani králi nevedeli alebo nechceli mať vo svojich palácoch. Génius dáva komukoľvek veľdiela pravdy a krásy, ktoré môžu naplniť nevinnou radosťou najopustenejšie duše.
Každý človek je pánom, ktorý skôr ako princovia v palácoch má trubadúrov na rozkaz, kedykoľvek sa mu zachce počuť oslobodzujúci spev. Slepý Homér vám roztvára hučiaci lesk mora a lesov; vidiecky Vergílius vám dá precítiť sladkosť a dobro poľnej práce; vyhnanec Dante vás odprevádza do najvznešenejšej vlasti — do raja; šialený Tasso vás poúča o božskej múdrosti hérosov; rozmarný Cervantes vás privádza k božskej slobode veselých.
Ak chcete byť prítomní pri tragédiách ľudskej bolesti a ľudského hriechu, hľa, Aischylos, Sofokles, Shakespeare a Racine vám ich predstavujú. Ak chcete preniknúť do tajov vesmíra, na vaše zakývnutie pribehnú Platón a Augustín, Galileo a Newton.
Máte radi hudbu? Nielen najvznešenejší skladatelia počúvali pre vás nebeské a vznešené akordy duše vesmíru, ale celý svet okolo vás je samá vznešenosť hudby. Vietor v lístí spieva pre vás jarnú symfóniu a melodickú elégiu jesene. Vtáčiky spievajú pri východe slnka a pri roztváraní sa kvetín o nesmrteľnom volaní lásky. Nárazy víchru vzbudzujú vo vás rastúce údery rozhnevaných nebies; hukot víchrom rozbúreného mora vás pozdvihuje k mocnému chóru prvotného chaosu.
Niet kútika na zemi, kde by sa neukazovaly palácové, kráľovské bohatstvá, ukryté očiam rozrušených a slepých a zázračne ponúkané ľuďom čistého srdca. Aj najtichšia a najopustenejšia cesta za pokojného a vlhkého rána má svoju vznešenosť, aj ňou prejdete s duchom obdareným milosťou. Tie nízke domky, obkľúčené ovešanými a ošarpanými múrami, zakryté čiernymi doštičkami, sú útulkom pokoja pre ustaté bytosti. Tam dnu sú zatvorené v sníčku jasné očká chudobných detí, ktoré snívajú o prekrásnych, potešujúcich nádherách; tam sú ženy, ktoré vstávajú pred všetkými, aby vzkriesily svojím dychom božský oheň domáceho kozubu. Netreba ísť ďaleko: najponíženejší kút predmestia má na sebe stopy prvotného raja. Sedmikráska má v strede zlatú zrenicu a okolo biele mihalnice; vykukáva zpomedzi úlomkov medzi starými odpadkami, špinavá mláčka svetielkuje pri východe slnka ako okienko čarodejnice; len teraz otvorený kvietok sasanky hanblivé prijíma prvý záchvev vetra.
Každý človek je natoľko bohatý, ako len chce. Celý vesmír je jeho neodškriepiteľný a spoločný majetok. Všetko je tvoje od hviezdy, ktorá pred stáročiami poslala svetlo, aby dnes večer dospelo k tvojím očiam, až po tú skalu, ktorú tvoja noha odkopáva, ale ktorá sa leskne pred tvojím okom svojimi žilkami a striebornými čiarkami. Chlapček, ktorý prebehne popri tebe, občerství tvoju suchotu; pohľad na starca spôsobí, že hrdšie pociťuješ anjelský dar mladosti; lístie, ktoré opadáva, robí ti koberec; zvuk ďalekej trúby posilní tvoju odvahu; dážď je záruka nasýtenia tvojho smädu a hladu.
Naozaj, hovorím vám všetkým, chudobným na majetky a chudobným duchom, že človek je poloboh vo vyhnanstve, ktorý už nepoznáva svoj Eden; Kroesus, ktorý už nevie spočítať svoje bohatstvo; statkár, ktorý nevie rozpoznať v diaľke sa strácajúce hranice svojho majetku; lenivý čitateľ, ktorý už nevie slabikovať epos vesmíru; dedič, ktorý sa nezohýňa, aby sosbieral svoje rozosiate dedičstvo; kráľ, ktorý sa vzdal a nevie rozpoznať v motyke, v kladive a v pere svoje žezlo, v poézii vecí svoju korunu, v ohromnej a podivuhodnej zemi svoje kráľovské sídlo.
Hovorím všetkým a zvlášť vám, ktorým trochu lásky a poézie stačí, aby sa stali boháčmi boháčov. Vy ste chudobní preto, lebo neviete, že ste boháčmi, podobne ako boháči si zasa neuvedomujú, že sú chudobní.
Divíte sa, že pápež tak mnoho hovorí o poézii. Dávid sa nehanbil, že bol básnikom a ja, ktorý som o toľko menej ako Dávid, nemal by som aj v poézii hľadať cestičky vykúpenia? Nemyslite si, že takto hovoriac zabúdam na Boha, ktorí si ma vybral za svojho vikára. Kristus vo svojom pozemskom živote bol tiež básnikom i učiteľom veselosti, donášateľom radosti a ukazovateľom krásy. Neprišiel medzi nás len preto, aby dal svoju krv ako daň za hriech, ale aj preto, aby nás naučil novému druhu šťastia a trvanlivejšiemu i postačujúcemu bohatstvu. Hovoril proti boháčom, lebo hľadajú len bohatstvo, ktoré nie je bohatstvom, volal k sebe chudobných, aby im dal poklady, ktoré nijaký zlodej nemôže ukradnúť a ktoré čas nevyhlodá. Miloval deti viac ako učencov, lebo v každom z detí je ešte živý básnik, ktorého dospelý skoro vždy chcel by zhasiť neuvedomujúc si, že smrť je bohovražda a zároveň aj samovražda.
Ja vám nesľubujem len nebeské kráľovstvo, ktoré vás očakáva po smrti, ale vám otváram aj to nebeské kráľovstvo, ktoré žiari tu na zemi na večnú útechu Kristových milencov. Ak sa budete vedieť zmocniť tohto kráľovstva, budete hodnejší vystúpiť vyššie. Zožierajúca láska, ktorú cítim voči vám vo svojom stareckom srdci chudáka, dodáva mi nádej, že moje slová nie sú len zbytočnými údermi na zvučiaci cymbal, ale pobádajú a pomáhajú vás pozdvihnúť. Niet iného bohatstva okrem lásky. Milujte Boha v jeho stvorení a v jeho tvorstve; milujte všetkých, aj nepriateľov; milujte ducha chudoby, ktorý vás urobí podobnými Kristovi a nebudete sa viac trápiť preto, že ste chudobní. Len potom podľa neodvolateľného prísľubu pridá sa vám väčšia čiastka.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



VLADÁROM NÁRODOV


Bratia moji, synovia moji,
neobraciam sa na vás preto, aby som prosil od vás pomoc, alebo aby som si privlastnil vaše právo. Nepotrebujem vašu pomoc, lebo ona pochádza z hmotnej podstaty, ktorá mne neprináleží. Moje práva, vyššie ako sú vaše, pochádzajú z moci Kristovej a sú písané raz a navždy v Novom zákone.
Cirkev vidí vo vás často sluhov ostatných ľudí, ich zbrojnošov, odporcov alebo poplatníkov. Pre mňa ste vy chudáci, ktorých treba ľutovať a poblúdilci, ktorých treba priviesť na pravú cestu.
Nežiadam si ani vašich zbraní, lebo sa nikoho a ničoho nebojím okrem Boha. Ani netúžim po spojenectve s vami, lebo ono bolo skoro vždy nepriateľské Cirkvi. Jej chrbtovou kosťou bude vždy láska k jednoduchým a neupotrebí náboženstvo ako nástroj panovania. Ak je Cirkev založená a ustavená od Boha, žiadne prenasledovanie ju nezničí, žiadna ľudská sila ju nepremôže. A ak Boh dovolí a chce, aby som vylial svoju krv, to značí, že mojej krvi sa dostane cena odplaty a vykúpenia.
Ale vás nepovažujem za nepriateľov. Čo ma aj nenávidíte a bojujete proti mne, som povinný vás milovať, ba som k tomu aj viazaný.
No predsa nenárokujem si, aby vladári a vedúci národov mi boli podriadení ako vazali. Nakoľko celá zem prináleží Bohu, bolo by nutné a spravodlivé, aby bola riadená Kristovým vikárom, ale takáto vláda musí byť pripravená zmenou a obrátením duší, založená z vôle a so súhlasom národov. Nemôže ona byť len obyčajným ideálnym alebo ešte horšie zámerným a falošným prehlásením vladárov ako ich pocta. Ja by som chcel vládnuť nad všetkými srdcami a nie byť vznešeným feudálom neverných poplatníkov.
Som Kristovým vikárom a mojou povinnosťou je myslieť súhlasne s evanjeliom. Kristus odmietol satanovú ponuku, aby sa stal pánom všetkých kráľovstiev zeme a odmietol neskoršie ponuku, aby sa stal kráľom. Dal prednosť tŕňovej korune, ktorú ani jedna revolúcia nemôže strhnúť s hlavy, ba práve naopak, čím je silnejšia búrka, tým pevnejšie stojí na hlave, lebo tŕnie hlbšie vniká do tela.
Kristus bol nariadil dať cisárovi to, čo je cisárovo. Ale čože to prikázal dať cisárovi? Krúžok kovu, na ktorom bol profil človeka: skoro ako nič. Bohu však treba dať dušu, celú dušu, dušu utvorenú z celkom iného kovu, dušu utvorenú na obraz Stvoriteľa, dušu, ktorá nesie obraz človeka-Boha a má oveľa väčšiu cenu ako všetky peniaze, ktoré chrlia vaše mincovne.
Keď satan ponúkol Ježišovi kráľovstvá zeme, nebolo to len chvastanie, ak je pravda, ako svätý Pavol hovorí, že zem patrí kniežaťu tohto sveta. Vy teda ste v určitom smysle satanovými vikármi, ale ak váš úrad pochádza od tak strašného pána, predsa inému budete skladať účty z neho. Ľudia musia poslúchať vás, kým celkom neposlúchnu Krista. Vaše panstvo je trest za neposlušnosť: vzniklo z odmietnutia. Vaše kráľovstvo sa stalo nutným následkom hriechu, má svoj základ v zlobe mnohých ľudí a strachu všetkých. Keby ľudia žili podľa Otcových zákonov a keby sa milovali v láske Synovej, nebolo by treba sudcov, vojakov, pohlavárov. Pokolenie ľudské by ich nepotrebovalo, práve tak by nepotrebovalo vás, ktorí sa obliekate do purpuru a hermelína, ako by nepotrebovalo tých, ktorí nosia kazajky a vojenské uniformy.
Génius svätého Augustína dokázal, že Boh ustanovil vládu kráľov, aby brzdil zlé inštinkty človeka; totiž, že časná moc je v podstate jedným z najsmrtonosnejších následkov dedičného hriechu. Človek po páde sa stal zlodejom a vrahom, napodobňovateľom a nasledovateľom Kaina, preto bolo treba dať na čelo národov mnohých ľudí, ktorým je dokonca dovolené siahnuť ku krádeži a k vražde, aby zamedzili alebo potrestali rabovanie a vraždenie súkromníkov. Vy ste teda nutné zlo, ale často ste pre mnohých z väčších poddaných potrební podobne, ako krotiteľ je potrebný pre zver, ako žalárnik je potrebný pre zaistencov, ako strážnika treba kvôli uväzneným, ako kazajku treba pre bláznov. Keby ľudia prestali byť zvermi a stali by sa kresťanmi a tak slobodnými v Kristovi, boli by ste razom nepotrební, neželateľní, zrelí na prepustenie. Keď všetci budú užívať slobodu synov božích, skončí sa aj vaša vláda. Ostane jediný sprievodca, Kristov delegát, ktorého on zanechal na zemi. A pápeži, už viac nezastretí vašou tôňou, ktorú len západ slnka zveličuje, konečne si zasadnú na prestol sľúbeného kráľovstva.
Ešte sme ďaleko od toho dňa a zatiaľ musíte vládnuť a existovať, musia vás poslúchať a vy musíte poslúchať. Ale preto sa nenafukujte. Nemyslite si, že ste nad ostatnými ľuďmi, lebo vaše podoby sú rozmazané užívateľmi peňazí a vaše obrazy sú poprerážané špinou poštovej pečiatky. Nie ste naozajstnými pánmi zeme, ako si to myslíte a za akých vás naoko považujú pochlebovači. Ste iba strážcami dočasu premenlivých zákonov, neistých hraníc a nestálych stád ľudí. Za života musíte skladať účty ľuďom, po smrti Bohu. Ak sú oni dobrí, ste služobníkmi a obeťami poddaných; ak sú zlí, žijete v strachu a skončíte v potupe. Väčšinou i pri nefúkanej a márnej pýche ste iba bábkami v rukách čvargy, ktorá vás udržuje ako povrazy držia obesencov.
Vaša zodpovednosť je veľká i pri vašej dočasnej vladárskej moci. Nedávate dosť na hlasy svojich národov, nemáte na očiach ich biedy, úzkosti, trápenia, nedostatky úbohého poníženého ľudu, ktorý preplňuje vaše mestá; neviete zachytiť v noci a v tichosti náreky a preklínania, ktoré sa pozdvihujú k vám a k vašim pomocníkom. Potlačujete aj chudobných, znepokojujete aj trpezlivých, zatvárate aj samotárov, posielate na popravu aj nevinných. Sú takí, ktorí vám dávajú príkazy, tajné pokyny, porekadlá, teórie, a tiež zástavy pekných farieb, aby očistily obetovanie más. Ale všetci sa neuspokoja zvukmi a výkrikmi, nemôžete namiesto pokoja a chleba stále im dávať mnohovravné frázy. Pod rúškom záchrany života občanov zahŕňate ich takou hroznou sumou, že nakoniec sám život sa stane trestom a nezasluhuje si ďalej ho chrániť.
Často ste výbornými hercami a čarodejníkmi. Viete skryť škvrnu krvi pod purpur, pazúr do zamatových rukavíc, satyrské kopyto vsunúť do pánskych topánok, lišiacu kožu obliecť do uniformy. Ale chybí vám, bohužiaľ, jedna z najvznešenejších vlastností človeka: obrazotvornosť. Myslíte si, že vás milujú, keď vás iba trpia, myslíte, že sa vás boja, keď vás nenávidia, myslíte si, že vás oslavujú, keď vám lichotia. Ale neviete si predovšetkým predstaviť, čím by sa mohly stať vaše panstvá, keby ste sa vy stali kresťanmi nielen z pohodlia miesto satanových vikárov, ktorí nadarmo vyslovujú meno božie. Vy dobre vidíte, do akého stavu ste priviedli celý svet, čo ste mali aj múdrych radcov, štátne zriadenia, bohatstvá, pýchu a svoje vojská. Sú aj takí, ktorí zdôrazňujú, že príčinou tejto skazy je niekoľko ľudí, teda práve vy, len vy. Nie je to pravda, ale nemožno odškriepiť, že čiastka vašej viny je oveľa väčšia ako podiel viny kňazov.
Boh strpí a privolí túto vašu moc ako nedokonalý liek na divokú nedokonalosť ľudí, ale vám neodpustí všetok plač, krv, nenávisť, opovrhovanie, nesvár, úzkosti, ktoré naplňujú stránky vašich análov. Trpíte za to a už teraz začínate za to platiť. Ste vinní, ale ste aj nešťastní. Pocit, ktorý ovláda moje srdce, je — súcit. Pod vašimi nádhernými záclonami vidím každý deň prerážať vašu preveľkú biedu. Platíte za trochu moci obrovským otroctvom; platíte za trochu nádhery veľkým strachom a upodozrievaním.
Služobničkárstvo tých, ktorí vás obklučujú viac pre peniaze ako pre službu, živí vaše ilúzie o moci a vašu pýchu. Spitá pýcha je viac ako silné víno, opilosť privádza k oplanstvu alebo k zúrivosti, teda k pomýleniu myslí; to je pád a smrť.
Pokušenia k pýche, vládychtivosti a vrtochom dajú sa u nás skôr ospravedlniť, lebo sú živené beztrestnosťou a ľahkomyseľnosťou. Skoro vždy však ste potrestaní tým, že nemôžete uspokojiť národy, ktoré sú od prírody neskrotné, spurné a nesnášanlivé. Ste potrestaní závisťou, opovrhovaním, nemou nenávisťou poddaných, ktorí sa stali veľa ráz vašimi katmi. Ste potrestaní nudou zo stáleho a násilného opakovania a z nevedomosti pravého smýšľania iných, zo zrady tých, ktorým robíte dobre.
Naozaj cítim ohromný žiaľ. Ste mojimi nepriateľmi, a práve preto vás milujem, hoci to aj vždy neviete. A keďže vás milujem, chcel by som zmierniť váš osud. Naučím vás, čo všetci poznajú, ale čo všetci zabúdajú: nemôžeme byť šťastnými, kým neurobíme druhých šťastnými. Ale ako vás môžu milovať, keď vaša moc už sama od seba stojí pred ľuďmi ako trest, hrozba? Mnohí inakšie nepoznajú vašu moc ako vo forme žandárov, žalárnikov, katov, dôstojníkov, daňových vyberačov, daňových vykonávateľov, rekvirentov a zákonníkov. Stát je potom v očiach väčšiny ako Leviatan, ktorý má jedinú vnútornosť — brucho, ako Polyfém, ktorý má len jeden orgán tela, a to papuľu, alebo ako Briareus, ktorý užíva ruky len na to, aby habal a odtiskoval, ako obluda, skrytá za chrbtom, ktorá môže aj nevinným občanom uchvátiť peniaze, slobodu, život.
Mali by ste menej myslieť na zemepisnú a politickú veľkosť svojich štátov a trochu viac, oveľa viac na šťastie tých, ktorí v nich bývajú. Zdvojnásobiť svoje územie značí veľa ráz zdvojnásobiť počet tých, ktorí vás preklínajú. Videli ste v posledných rokoch, k čomu priviedla chamtivosť po zemi a po moci. Urobte menej smutnými, menej skľúčenými a menej utláčanými svojich poddaných a urobíte ich o nekonečne menej chudobnými, lebo niet väčšieho bohatstva ako vážna radosť duše.
A keď vaše vlohy a vaša hodnosť vás nútia vypovedať vojnu, nuž vypovedzte vojnu v mene božom proti chudobe, vojnu proti ohavnosti, vojnu proti ukrutnostiam, vojnu proti nevedomosti vzdelancov a proti barbarstvu civilizovaných.
Nemali by ste sa starať len o to, aby ste urobili občanov krotkými, alebo vojakov odvážnymi, sluhov odovzdanými a spokojnými. Mali by ste spolupracovať s Cirkvou Kristovou na Metanoii, ktorá je jedinou nádejou a ktorá jedine môže vyviesť ľudí z tohto blčiaceho a krvácajúceho pekla. Mali by ste si určiť za jediný cieľ zbaviť ľudí zvierackosti a barbarstva, uspokojiť a udobriť duše, tú metantropiu, jedným slovom to, čo je nad politikou, nad všetkou múdrosťou, nad každou reformou, nad systémami a nad všetkými režimami, lebo len premenou sŕdc zmení sa osud národov a jednotlivcov. Len plným a pravým uskutočnením niekoľkých veršov evanjelia môžu ľudia sotrieť veľkú čiastku prítomných nerestí, môžu začať znesiteľnejší život, život trochu ľudskejší a tiež hrdinskejšie božský. Neukazujte sa ľuďom v šate colníkov, mäsiarov, strašiakov, ale ukážte sa skôr ako vychovávatelia, napravovatelia, reformátori a obnovovatelia duší. Máte v rukách veľké nástroje a veľké veci môžete dosiahnuť od tých, ktorí sa formujú podľa veľkých. Staňte sa duchovnými alchymistami, pestujte bielu mágiu povznášania. Buďte pastiermi ľudí nie preto, aby ste sa správali ako vlci k baránkom, aby ste rozoštvávali ovce, ale aby ste priviedli vlkov a tigry k znesiteľnejšiemu životu. Obráťte všetky svoje sily, užívajte ich odteraz skôr na uskutočňovanie Apokalipsy, na premene duší, na radosť, na víťazstvo Kristovo. Budete na konci tohto podujatia odtisnutí nabok ako zbytoční strážcovia: ale nie ste aj vy nešťastní a zajatí? Neviete asi, že strážcovia galejných otrokov sú zatvorení tak ako väzni?
Nechcem teda od vás, aby ste sa stali vazalmi Cirkvi, ale chcem, aby ste sa stali spolupracovníkmi Kristovho vikára, lebo Kristus oslobodil aj vás z jarma a z tlamy moci. Nehovorte, že tu zo mňa hovorí sen, že ja tu blúznim a fantazírujem o niečom nemožnom. Ci vy tiež nesnívate o kráľovstve? Či biely jazdec Bucefalo nebol hnaný snom až k riekam Indie? Či neboly snami, hoci hodnými toho, aby sa uskutočnily, zámery Augustové a Karola Veľkého? Či sa nerozplynuly ako sny na svitaní impéria Džingischána a Akbara? Neviete, že je lepšie trpieť a umrieť pre sen ako žiť a zahniezdiť sa v trestuhodnej ľahostajnosti?
Ale Kristus nie je sen. Máme dnes dôkaz, že ľudská múdrosť vháňa ľudí do zatratenia medzi všetky bláznovstvá. Šialenosť pre evanjelium nás urobí slobodnými, to jest šťastnými. O storočie svet bude alebo kresťanský, alebo zahynie.
Aj vy, sluhovia preoblečení za vladárov, ste povolaní, aby ste sa pri všeobecnej Metanoii pustili do práce o spásu ľudstva.
Nežiadam od vás službu ochrany ani pokoru vazalov. Ste vinní a ja som ochotný vám odpustiť! Ste nešťastní, a ja cítim s vami. Ste nepriateľmi, a preto vás milujem.
Žiadam od vás, aby ste našli pod handrami svojej vznešenosti svoje ľudské srdce, svoje úbohé ľudské srdce, svoje zabudnuté, otrávené ľudské srdce. Myslite si na obávanú slávu, na stratené šťastie, myslite si na stáda, ktoré vám sveril Lucifer a ktoré musíme vrátiť Bohu. Nehanbite sa niekedy trpieť ako svätci; nehanbite sa niekedy snívať ako básnici, nehanbite sa plakať so mnou, s posledným z Kristových vikárov, nad týmito nešťastnými zástupmi, ktoré pri tom všetkom ešte v nás dôverujú.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



OBČANOM A PODDANÝM


Synovia moji,
zbavte sa ihneď predsudku, že vás chcem zabaviť rečou: čo aj málo prichádzate do kostola, nemáte radi reči a shromaždenia.
Vaši vladári a ešte viac ti, ktorí by sa chceli zmocniť ich miest a nahradiť ich, aby konečne získali ich šťastie, nešetria hlasom a dychom, aby si zaistili vaše hlasy, alebo, aby utíšili váš hnev. Vedúci štátov veľa ráz vás nechali bez chleba, často bez slobody a skoro vždy bez spravodlivosti, ale nikdy neboli skúpi na zvučiacu reč. Zakúsili ste raz tú, raz inú formu biedy — biedu v zásobovaní, poriadku, poctivosti — ale odkedy slnko osvietilo prvé rečnícke shromaždenia, nepoznali ste ešte nedostatok rečníckych fráz. Omrzlý rímsky národ žiadal chlieb a hry od svojich pánov, ale všetci vladári národov rozdávali s nevídanou štedrosťou jedine dve veci: zbrane a nesvár. Zbrane na zabíjanie a nesvár, aby oklamali.
Súcit, ktorý cítim s vaším položením, je mocnejší ako opovrhovanie, ktoré vo mne vzbudzuje vaša hlúposť. Ste ľudia, teda moji synovia v Kristu, a ja vás milujem, čo aj vy mňa nemilujete. Chcel by som vám poradiť, pomôcť a nie vychrliť pekne usporiadané slová, príjemné naivnosti jednoduchých pletichárov. Chcem vám podať hoci len kvapku síce trpkej, ale spásonosnej pravdy.
Vo všetkých zemiach, počas všetkých storočí histórie, žili ste a žijete pod šedivou a čiernou zástavou nespokojnosti. Ako nikdy ste ešte nepočuli o roľníkovi, ktorý by bol spokojný so žatvou, robotníkovi spokojnom s platom, o sluhovi, ktorý by bol spokojný so svojím pánom, o pánovi spokojnom so svojím sluhom, o obchodníkovi spokojnom s kasou, o fabrikantovi spokojnom s výrobkom, tým menej ste počuli o občanovi alebo o poddanom, ktorý by bol spokojný so svojou vládou. V čase hladu alebo hospodárskej prosperity, v pokoji alebo vo vojne, v čase tyranstva alebo revolúcií ľudia sa shodli iba v jedinom, že kritizovali, opravovali, nadávali, opovrhovali, kárali tých, ktorí im vládli. Ja sa dívam s vrchu, s tak vysokého vrchu, že vaše príhody sa mi zdajú byť mravenčími príhodami. A môžem vám povedať, že prepotentnosť a nerozumnosť vládnucich nad národmi sa vyrovná jedine vrtkavosti a prostote vášho ducha.
Vaša nespokojnosť je spravodlivá ale naivná. Medzi vládami, ktoré sú skoro všetky prostredné, sú aj veľmi zlé; skoro nikdy nenájdete výbornú. Vaša naivnosť spočíva však v tom, že si myslíte, že zmenou zástavy a veliteľov príde väčšia rovnosť, šťastie pre tých, ktorí poslúchajú a platia. Pripomínate chorú, ktorá vyvolala v Danteho fantázii bolestný obraz, pripomínate chorú, ktorá, obrátiac sa na svojom lôžku, dúfa, že ukáže chrbát bolesti. Mýlite sa podobne ako tá chorá, že sa vyliečite, alebo že si uľahčíte utrpenie tým, že prechádzate s postele na posteľ v udusujúcom behu politiky. Ste väčšmi chorí ako tá, ktorá predsa o svojej chorobe vedela a uvedomovala si, že zmenou polohy sa jej uľahčí iba na chvíľu. Vy si však namýšľate, že zlo sa zahniezdilo v určitých formách ústavy alebo papierov alebo v tých a tých nehodiacich sa osobách, ktoré vládnu a nie v tej istej vnútornej podstate vlády a každého človeka.
Váš omyl, nevinný sám v sebe, ale hriešny v účinku, je že si myslíte: sú systémy vlád radikálne odlišných. Napríklad: že raz môžete byť vedení jediným človekom, raz zase voľbou z vôle celého národa. Formy vlády sa zdajú byť rozmanité pre toho, kto sa dá obalamútiť nápismi a maľbami fasády, ale v skutočnosti, ak prihliadneme ku štruktúre politickej mašiny, redukujú sa na jedinú: oligarchiu. Ani jednotlivec nechže sa už volá kráľ, tyran, autokrat, despota alebo cisár — nemôže vládnuť sám, bez pomoci a spolupôsobenia bandy nasledovníkov a pomocníkov. Ani zase na druhej strane celý národ nemôže vykonávať plnú svoju moc, čo aj prostredníctvom zákonných poslancov. Každá vláda, nech je akékoľvek jej meno a jej vychvaľovanie, nie je nič iné, ako spoločnosť niektorých, ktorí vládnu nad druhými. Menšina, väčšia alebo menšia, ale vždy mizivá vzhľadom na celý národ panuje pod rozličnými menami a usmerňuje väčšinu: toto je pevná schéma každého režimu.
Autokrat by sa nemohol udržať a jeho vláda trvať, keby nebol obkľúčený generálmi, ktorí mu pomáhajú k víťazstvu, ministrami, ktorí mu vďačia za úrady a hodnosti, hŕstkou favorizovaných, ktorí ospravedlňujú a obraňujú jeho moc: to sú všetko ľudia dychtiví, ktorí myslia viac na vlastnú osobnú kariéru ako na šťastie a nešťastie zeme. Ľud sám od seba nemôže vykonávať svoju moc, ako sa stávalo, i keď len naoko, v starých mestách, kde snem a fórum bolo celé občianstvo. Má vyberať, kto by ho reprezentoval; ale medzi týmito vyvolenými sa utvoria vždy nasledovníci niektorých hlaváčov, skúsenejších a odvážnejších, ktorí si rozdelia moc podľa prípadu a dohody. Táto moc skoro všade je iba právnickou fikciou, (naoko), lebo ozajstnými pánmi zeme sú koniec-koncov veľkí kapitalisti: kapitalisti finanční, teda bankári a priemyselní magnáti, alebo kapitalisti masy, teda pohlavári šťastnejších strán.
Vláda jedného je teda chimérou tak isto ako vláda všetkých. V pravom smysle slova ani jednotlivec, ani mnohí nemôžu vykonávať moc. V prvom aj v druhom prípade súhrn verejnej veci sa redukuje na pár tisíc rúk, na oligarchiu viac-menej zmenšenú, viac-menej čestnú, ktorá smeruje silou ľudskej prirodzenosti k tomu, aby si zaistila privilégiá, príjmy, nedotknuteľnosť a poplatky ostatných.
Každý systém oligarchie má svoje prednosti a svoje chyby, svojich ochrancov a svojich ničiteľov. Tá troška dobra, ktorá sa nájde v každom systéme, sa pocíti vtedy, keď sa obyčajne pocíti zlo opačného systému.
Každá vláda vyhlasuje, že vládne zato, aby pozdvihla vlasť, aby zachránila zem, pre dobro ľudu, vládne, aby zaistila „pravú slobodu" a „skutočnú civilizáciu". Naozaj, oligarchie sa snažia predovšetkým zaistiť si pôdu a trvanie moci tým, že uspokojujú chúťky najúslužnejšej klientely, hladkajú najobávanejšie spoločenstvá, čím robia život tvrdším svojím nasledovníkom a odporcom, rozvinujú zástavu zvyklostí, ktoré často menia, aby zakryli nezmeniteľ-nosť zvyklostí a módy.
Nech je už akýkoľvek pôvod, teória, pomenovanie a počet ľudí, ktorí tvoria menšinu vládnucich, ide vždy o ľudí vyvolených ľuďmi, ide vždy o bytosti, ktoré sú otrokmi potrieb a náruživostí, štvané záujmami a závisťou, klamané fantáziou a utópiou, obete poblúdenia a strachu. Sú to vždy tie isté bytosti, prelietavé a krehké, tak medzi komediantami a príživníkmi, bytosti, ktoré sa volajú ľuďmi. To sú osirelí, ktorých vedú slepci, alebo slepci, ktorých vedú osirelí. Alebo sa premeníte na duši a prirodzenosťou — a beda, ak sa nezmeníte tak, ako to káže Kristus — alebo budete vždy vedení tými nestálymi spoločnosťami prostredných alebo zúrivých, ktorí si sami zasluhujú vašej bezvýznamnosti a vašej zúrivosti.
I pri tom všetkom, vy, občania, vy poddaní, ste vždy ochotní veriť, či už pre čistotu srdca alebo nespokojnosť duše, že zmena vlády môže zmeniť váš osud. Nezbadali ste napríklad, že najslávnejšie revolúcie v dejinách, keď sa už utíšilo vrenie a vrátilo sa všetko do pôvodných brehov —, nepriniesly nič nového a lepšieho, čo sa týka podstaty oligarchie a hriešneho základu štátov.
Revolúcie nie sú pravé a vlastné zmeny, ale skôr napodobnenina a opakovania niekedy zdeformované až k paródii. Ide tu skoro vždy o zámenu oligarchického personálu, ktorý je už unavený inými, ohnivejšími, ešte nie tak skazenými skupinkami, ide o zámenu už ošúchaného žargónu s novým a neužívaným názvoslovím. Ide o nahradenie nedokonalých zákonov inými, ktoré sa o chviľu budú zdať podobnými a pre opačné motívy zase nedokonalými. Podstata vecí ostáva takáto: spojenie, bratstvo pastierov, ktorí privádzajú k svojmu prospechu a k vlastnej výhode veľké stáda.
Pre ľudí niet inej a jedinej pravej a pôsobivej revolúcie, ako revolúcie vnútra, ktorú Kristus oznámil a vyhlásil pri Galilejskom jazere a v jeruzalemskom chráme. Všetky ostatné revolúcie sú v porovnaní s ňou preobliekame osôb, prehodenie kulís, posunovanie základov, pripomienky a dodatky k večnej tragikomédii pri vzájomnom vystupovaní hercov, na ktorých je práve rad. Voľaktorý básnik bol povedal, že jediná revolúcia v skutočnosti bola potopa sveta; ja vám hovorím, že jedinou revolúciou bude skutočné a láskyplné naplnenie slov evanjelia.
Uvážte, že zmenšenie sebalásky a zdvojnásobnenie lásky medzi ľuďmi by značilo taký prevrat ľudských vecí a teda aj spoločenského života, že nijaká revolúcia to nikdy nedosiahla a nikdy nebude môcť dosiahnuť.
Nehovoril som tu preto, aby som vám odhaľoval podstatu politických výrokov. Moja túžba a môj cieľ stoja vysoko nad touto rasovou, ale pravdivou predstavou spoločnosti ľudskej. Z výšky tejto tisícročnej rozhľadne, s ktorej pontifikát videl povstať a videl aj padať toľké ríše a toľkých vladárov, môžem odhaliť pravdu lepšie, ako ju môžete vidieť vy, znepokojení stálymi starosťami, pocitmi a jednoduchými a pominuteľnými náukami. Pobádaný jedine láskou, ktorú cítim voči vám, a súcitom pre vaše ilúzie, ktoré boly vždy zradené a vždy povstávaly, chcel som vám pripomenúť určité zásady, iste nie radostné, ale pravdivé, ktoré nenájdete vo svojich príručkách a vo svojich novinách. Nielen že jasnejšie osvetlia váš rozum, ale ľahšie pohnú vaše srdcia k tej pravde, ktorá vás jedine môže urobiť slobodnými.
Vy viete, že Cirkev zo súcitu ako aj v múdrosti, je ochotná prijať a trpieť každú vládnu formu, kým je nie otvorene nepriateľská kresťanskej viere a jej kultu. Cirkev vie zo skúsenosti, že všetky vlády zredukované na svoju podstatu, oveľa viac sú si podobné, než ako sa vám zdá. Cirkev vie zo storočných skúseností, že veľmi málo alebo nič neprospeje zmena štatútov, hesiel, mien, predstaviteľov, lebo vy ste vždy, nech je akákoľvek oligarchia, ktorá vám vládne, sviazaní, potlačovaní, obetovaní.
Aby ste sa priblížili k slobode a šťastiu, nestačí premeniť systémy: treba premeniť duše, srdcia všetkých ľudí, vladárov a ovládaných, mocných a poddaných, vládnucich a občanov. Najhorší feudálny systém by bol rajom, keby ho prevádzali ľudia spravodliví a múdri; Platónova republika v rukách sprostákov a zločincov by sa premenila na horúce peklo. Dejiny nám dokazujú, že revolúcie skončily žalostne, lebo každý nový štát pokračoval ako predošlé v zaberaní majetku, slobody a života. Ostáva jediný pokus; duchovná revolúcia a evanjelia, metanoia, preobrátenie vnútra, ktoré z každého poddaného urobí občana nebeského kráľovstva a z každého občana brata vo svetovom kruhu bratstva lásky. Ostáva len jediná cesta k slobode; stať sa kresťanmi. Poznám, občania a poddaní, vaše otroctvo, vašu biedu a vždy som trpel pre ňu a trpím. Poznám ťarchu jarma, hnusný zápach slín, kyslý zápach uzdy. Cítim vašu netrpezlivosť, vaše výbuchy odporu, vaše náklonnosti k fantáziám a k nemožnostiam. Chcel by som vás vyliečiť, chcel by som vás zachrániť pekelným a rajským kameňom pravdy. Primnoho očakávate od politiky, ale nie dosť od náboženstva. Vaša lenivosť vás privádza k najmenšej námahe: je oveľa ľahšie zmeniť štátnu formu ako založiť duše všetkých spoluobčanov. To je veselšie a pohodlnejšia práca prišiť za golier každú vinu vašim pánom ako vziať z tej viny trochu aj na seba a napraviť ju.
Veľmi ľahko sa dáte premôcť uchvatiteľmi, ale príliš ľahko vás získajú násilníci. Znášate príliš dlho niektoré príkrosti vládnucich, ale potom pijete zo zaslinených pohárov všetkých šarlatánov. Roky a roky potichu znášate utlačovania, úskoky, nespravodlivosti a zločiny, ale potom, keď sa naraz vzchopíte, ste ukrutnejší ako divá zver.
Nemáte práva povstať, kým nepovstanete proti bludu, ktorý zatemňuje vaše hlavy, proti hriechu, ktorý ohýba a odstraňuje slobodu vašej vôle. Príliš často vaša netrpezlivosť pramení z pýchy a závisti, váš smäd po spravodlivosti skrýva často túžbu po pomste, vaše rebelantstvo je často kŕč choroby, ktorá je vo vás a nielen mimo vás.
Aj pre vás niet inej záchrany okrem evanjelia. Alebo budete vedieť naplniť sa triumfujúcou láskou kresťana, alebo budete po celé storočia prechádzať z pút do pút, z vraždenia do vraždenia, až kým nepríde všeobecné dobrovoľné vykynoženie. Ten Kristus, ktorý sa chcel zrodiť ako poddaný cisára a teraz je ctený ako Kráľ kráľov, vás s výšky kríža čaká, aby sa uskutočnila aj vo vás plnosť jeho vykúpenia.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



ŽENÁM


Dcéry,
nedivte sa tomu, že Kristov vikár sa obracia aj na vás. Nehnevajte sa, že tieto slová niekedy sa vám budú zdať tvrdými. Je vás viac ako polovica ľudského pokolenia a vy tiež máte čiastku viny na tom, že svet je rozbúrený a zničený. Táto vaša vina vám môže byť odpustená, ale iba vtedy, keď ju nezapriete.
Trpely ste a trpíte možno viac ako mužovia, alebo rovnako ako oni, ale toto vaše utrpenie nie je neopodstatnené a nespravodlivé. Tí, ktorí v rozličnej miere sú zodpovední a vinní za posledný orkán ničenia, sú vaši synovia, vaši mužovia alebo milenci, všetci vyšli z vášho života, pili vaše mlieko, ležali vo vašich posteliach. Vy ste skoro vždy vládkyňami mužov, lebo materstvo a smyselnosť vám dáva veľkú moc nad ich dušami. Ste zároveň otrokyne i panie. Ak sa aj vaše otroctvo dá ospravedlniť a zasluhuje súcit, predsa si musíte uvedomiť, že máte skoro všeobecnú moc nad deťmi a nad dospelými. Ste tvorkyňami a vládkyňami mužov, a preto musíte sa zčiastky zodpovedať pred Bohom z činov, ktoré popáchali mužovia. Všetky ste obete, ale nie celkom bez viny. Aj vy ste teda povolané, aby ste pykaly za zlobu a znovu nastolily zákon a svetlo.
Nechcem byť a nemôžem ani byť k vám tvrdý. Veľmi dobre viem, že mužovia vás až priveľmi chválili slovami a príliš pohanili činmi. Nikdy sa im nepodarilo, aby vás naozaj pozdvihli, ale podarilo sa im to, aby vás naozaj ponížili. Eva bola prvou príčinou hriechu, ale svoj hriech zaplatila najvyššou cenou bolesti. Nielen že bola vyhnaná z azylu šťastia, ale videla aj jedného svojho syna napájať zem vlastnou krvou, druhého syna, bratovraha, videla navždy prekliateho a potulujúceho sa a celý život počúvala pri svojom boku úzkostlivé vzlykanie a tichú výčitku Adamovu. Eva bola potom v plnosti časov vykúpená Máriou a nikto z nás kresťanov nesmie zabudnúť na to, čím je zaviazaný Panne z Nazaretu. Ženy pochopily, slúžily nasledovaly Krista s väčšou láskou ako mužovia a dostalo sa im tej prednosti, že prvé videly Vzkrieseného. Aj teraz vy ste vernejšie Jeho oltárom a veľa sa vám odpustí, lebo ste veľa milovaly a veľa ste plakaly.
Ja viem, ako je ponížený a neutešený život väčšiny z vás. Poznám tisícoraké tresty, ktorými vás zahrňuje prepotentný a hnusný egoizmus mužov. Viem si predstaviť úzkosť a muky matiek, nepokoj a netrpezlivosť dcér, nevôľu a nechuť neviest, opustenie sirôt a vdov, temný a vysilujúci život sedliačok a robotníčok, poddaných a hluchých život chudobných pomocníčok, vysmievaných starých dievok, život diev zradených, opustených, svádzaných, padlých a padajúcich. Mužovia obyčajne žiadajú od vás len službu a smyselnosť. Najnevinnejší medzi nimi žiadajú od vás, aby ste boly vtelením ich sna a keď sa prebudia ku skutočnosti, ich zlý duch vás obviňuje, že nie ste anjeli. Nečistí žiadajú od vás čistotu, slabí silu, nespokojní vo vás hľadajú pokoj. Raz vás vynášajú do nebies poézie, raz vás odsudzujú do pekla nelásky a neresti.
Často jete chlieb z kvasu urážok a pijete trpké víno zúfania. A predsa v najhnusnejších z vás je záblesk Máriinho materstva, podobne ako aj v najvznešenejších z vás je trochu Evinej krehkosti. Často sa zdá že sa ovinujete ako had, lež — vy sa ovinujete okolo kríža. V lesklom stredoveku — len slepí vidia v ňom temnotu — vaša dvojhlavá prirodzenosť bola „znakom" protikladov. Básnici vás považovali za svetlé schody do nebies; askéti vás považovali za špinavé schody do pekiel. Za našich čias básnici vidia vo vás iba moc pozemskej lásky a nemožnosť lásky dokonalej. Askéti mlčia, ale keby hovorili, pridali by možno k starým bezbožným obvineniam nové.
A naozaj, zdôrazňujem to s nekonečným zármutkom, vy ste prispely viac na zničenie ako na záchranu mužov. Vaše túžby po bohatstve, po zábezpeke, po pýche len podnecovaly horúčkovitú túžbu mužov, až priveľmi naklonených k ziskuchtivosti. Dávaly ste prednosť mužom mocným a bohatým; mužovia usilovali sa čoraz bláznivejšie, aby si bohatstvom a nadvládou naklonili ženy, po ktorých túžia; následok toho každý vidí a pozná.
Obdivovaly ste v mužoch viac fyzickú silu ako duševnú odvahu, viac útočnú, ba vražednú odvážnosť ako intelektuálne rozohnenie. Takýmto výberom ste podnietily a prispely ku každej forme násilia a vojny. Matky nenávidia vojny, ktoré kosia ich synov, ale milenky dávajú prednosť víťazom, čo aj pošpineným krvou: a bohužiaľ aj mladí, čo i milujú matky, radšej sa chcú páčiť milenkám.
Z márnivosti, zo strachu, alebo z hladu ľahko ste sa poddaly každému víťazovi a tak ste prispely k tomu, že ste urobily z muža čím ďalej tým hnusnejšieho bojovníka.
Vaša sláva v dávnych časoch bola zbožnosť a pokoj ducha, ale už dávno vo vás zoslably tieto lahodné čnosti, ktoré kvitly len v Kristovi. V revolúciách, vzburách, vojnách a v bitkách mnohé z vás ukázaly takú nevznešenú divokosť, že by im ju závidely aj fúrie.
Kresťanstvo vás postavilo na výšku, urobilo svätým manželstvo, vštepilo do vás smysel a návyk k čistote. Ale v najnovších časoch mnohé, ba až premnohé z vás zabudly a opovrhly každým studom, vysmialy sa čistote a panenskosti, ľahko sa odovzdaly bujnosti smilníkov. Ľudia po-ľúvajú na ľudí, aby ich olúpili a zabili. Vy idete na lov chlapov, aby ste vydieraly povesť, prednosti, dary a priazeň. Zmenšil sa počet vykričaných žien len preto, lebo sa do nekonečna na každom mieste rozmnožilo vojsko tajných neviestok, konkubín na jeden deň, mileniek na jednu hodinu. Voľakedy bolo vašou pýchou, že ste boly ľaliami na poli a ružami v zatvorenej záhrade, ale niet väčšieho smradu ako zo skazenej ľalie a zo zhnitej ruže. Aj vašou vinou zem čím ďalej tým viac smrdí a zapácha.
Hriechy lásky boly a sú vždy hriechmi, ale dnes sa už nemôžete dovolávať romantickej sofizmy o práve na vášeň. Láska je čím ďalej tým zriedkavejším obráncom padlej ženy. Teraz je to už iba chlipnosť a ukojenie mäsa. Ukojenie vrtochov a vec tarify. Dokázaly ste dokonca to, že ste degradovaly aj smyselnosť. Ohavnosti, o ktorých sa voľakedy myslelo, že sú nemožné a neuskutočniteľné, stály sa v mnohých krajinách obyčajnými a každodennými. Dievčatá z dobrých rodín prijaly, ba vyhľadávaly objatia neznámych satyrov. Vídame matky, ktoré prostitujú dcéry; manželky, ktoré žiadajú alebo pýtajú dovolenie od mužov, aby sa premenily na domáce dohadzovačky. Nie hlad bol vždy príčinou takých ohavností ako skôr túžba po nádhere alebo perverzná zvedavosť.
Hnusí sa mi omáľať toto všetko, ale nemôžem odvrátiť od seba odpor, keď vidíme, do akej miery toľké z vás zošpinily to telo, čo by malo byť stánkom ducha, toho ducha, ktorý má byť Božím domom.
Ba ani s tým ste sa neuspokojily, že ste predaly svoje telo mužom, ale túžily ste a pokúšaly ste sa o to, aby ste sa im stály podobné. Vaše sväté poslanie, vaša nedosažiteľná veľkosť spočívala v materstve, ale vy ste rozmnožily zločinné potraty a dobrovoľnú neplodnosť. Vašou úlohou bolo plodiť ľudí, no stály ste sa opicami. Vaše zákonné a neodškriepiteľné kráľovstvo bol domáci kozub, no vy ste urobily celé invázie do úradov a fabrík, vstúpily ste do tribunálov a parlamentov, ba nehanbily ste sa ani vykročiť do málo čistej politickej arény. Bol vám sverený ten najvznešenejší úrad ľudskej spoločnosti: starosť o výchovu detí, budúcich ľudí. Sverily ste ich však veľmi často plateným rukám a bežaly ste na schôdzky alebo na lascívne predstavenia, na závody, do tmavých skrýš už nie nemého filmového umenia, na hry každého druhu, na verejné shromaždenia, na neporiadne zábavy, na hlúpe klebety do navoňavkovaných salónov. Dedinské ženy sa opičia podľa skazených žien mestských, mestské sa kazia: všetky chcete napodobňovať slobodu zlých návykov, ba ešte aj šaty vašich pánov-mužov. Mužovia, ktorí voči vám ešte mali trochu úcty starých rytierov, pokiaľ ste boly ovenčené panenskou vznešenosťou a materskou velebou, teraz už vidia vo vás nepohodlných a prekážajúcich rivalov. Túžia po vás, ale si vás nectia, získavajú si vás, ale vás už nezbožňujú, boja sa vás, ale vás nebránia. Chcely ste sa poddať otrockosti mužov a oveľa viac ako predtým ste sa stály ich výsmechom a hračkou.
Ak dnešný život sa stáva čoraz neznesiteľnejší a hnusnejší, vinu na tom nemáte celkom len vy, ale predsa spočíva ona v páde a v úteku od povinnosti mnohých z vás. Nie všetkých. Nezabúdam a nemôžem zabudnúť, že ešte aj dnes, hoci stále zriedkavejšie nájdu sa horiace duše žien, ktoré sa zasväcujú božej službe nešťastníkom, ošetrovaniu chorých a ranených, akejkoľvek charitatívnej činnosti. Ale ich láska, niekedy hraničiaca s heroizmom, nemôže dostatočne vyvážiť zradu a ohavnosť toľkých ich sestár. A nie všetky ženy, ktoré zasvätia svoje dni službe dobra, pobáda k tomu láska ku Kristovi a k bratom. Niektoré — Boh však tak chce, aby ich bolo málo — odovzdajú sa tejto službe len preto, aby ušlý horšej práci, alebo z egoistickej túžby, že získajú bezpečné právo na bohatú odmenu, alebo napokon i preto, že sa sklamaly vo svetských a tuzemských veciach. Predsa však tieto ponížené ženy, ktoré prijímajú každý druh obetí a vedia byť materskými sestrami, zaslúžia si našu úctu a náš obdiv.
Viem dobre, že vy oveľa viac utekáte do kostola ako vaši druhovia. Ale aj to viem, že vaša viera je veľmi často ďaleko od viery, ktorú chce Kristus, je ďaleko od snehovej belosti a pevnosti, ktorou sa vyznačovala viera prvých kresťaniek. Vaše náboženstvo je často povera, vaše kresťanstvo je prečasto zafarbené pohanstvo. Často ste na obradoch skôr z dlhého času a zo zvyku ako z duchovnej potreby; radšej máte vonkajšie obrady, ako by ste sa namáhaly nasledovať príkazy vyjadrené, v evanjeliu. Vaše spravovanie sa mimo kostola, v obyčajnom živote, v rodine veru nezodpovedá počtu pokľaknutí a odriekaní vašich modlitieb. Vo viere vidíte skôr akési zadosťučinenie a rozdeľovanie milostí a zabezpečenie proti výčitkám a peklu, ale nevidíte v nej pravdu, uskutočnenie poníženosti, vykonávanie lásky. Mnohé z vás chodia na spoveď každý týždeň a prijímajú každý deň, no predsa nesnažia sa zjemniť svoju povahu, zadržať zlé reči, neprestávajú intrigovať a robiť nástrahy proti bližnému. Milujú svetlá sviec a svätých lámp, ale nie sú dostatočne osvietené Kristovou žiarou. Skoro vždy sa zobúdzajú na spev kohúta, ale nezbadajú, že skoro každodenne zapierajú Krista. Ich modlikanie často smeruje k Madone a k svätým nie preto, že by túžily trpieť s Pannou a skvieť sa so svätými, ale že skôr od nich očakávajú pomoc a milosť čisto ľudskú a časnú. Nakoniec dúfajú, že s niekoľko haliermi almužny a s tisíc modlitbami, recitovanými skôr ústami ako srdcom, si kúpia za takú bledú cenu vznešené miesto v raji. Ja vám však hovorím, že nestačia poklony a recitovanie modlitieb na to, aby sme sa stali pravými kresťanmi, a že s nimi sa nemožno posadiť za svadobný stôl v raji.
Ale ani to ma neprekvapuje, že mnohé z vás ponúkate Bohu zvyšky od diabla; utiekate sa k Panne, keď vás už vek odohnal od kultu Afrodity; drankáte nebeské milosti, keď vás opustily pôvaby mladosti.
Nechcem byť ani k vám nespravodlivý, ale ešte ste len na prahu svätyne, no myslíte si, že ste prišly až k absyde. Oveľa viac sa žiada od toho, ktorý sa chce bez všetkého nazývať nasledovníkom Krista. Našly sa ženy, ktoré si vybraly Krista za večného ženícha a oslávily túto svadbu slzami, mučením a krvou. Boh neprijíma inakší peniaz ako oheň vnútornej dokonalosti a každodennej lásky. Nestačí si zodrať kolená, keď i za cenu bolestí, ak nevyrežeme vredy hriechu. Vy, ženy, snažíte sa však obchodovať s Bohom, ako to robíte so zeleninárom a u modistky. Dostatočne si neuvedomujete, že kráľovstvo božie je skôr vo vás, v hĺbke vášho srdca, ako v čierno viazanej koži knižky. Alebo je kresťanstvo živé a skutočné poslúchame príkazov evanjelia, alebo je klamná maska, po kresťansky povedané: farizejstvo.
Aj vám, ženám, stále a stále opakujem to, čo hovorím všetkým ľuďom: alebo víťazstvo Krista, alebo triumf smrti. Niet iného výberu, niet inej alternatívy. Cirkev, ktorá uctieva toľko vašich sestier, vás vždy bránila, chránila a milovala. Dnes ešte viac vás potrebuje ako inokedy. Kris-stus veľkým hlasom volá k sebe Márie, ktoré poznal tu na zemi: prosiace a hriešnice, sestry Lazára a plačúce na hore Kalvárii; všetky tie, ktoré ho milovaly a sú určené, aby ho milovaly. Vaša moc, veľká v zle, musí byť ešte väčšia v dobre. Pomôžte uzdraviť pokolenie ľudské svojou silou, lebo ste priložily ruky k jeho zničeniu. Nie je to prvý raz, čo spása národov je sverená žene. Debora zachránila Izraela, Judita zachránila Betúliu, Veturia Rím, Jeanne ď Arc Francúzsko. Tieto ženy zachránily mestá a kráľovstvá, ale vy máte pred očami vznešenejší vzor: Tú, ktorá v poníženosti a v tichu spoluvykúpila ľudstvo.
Máte aj dušu, trochu inú ako vaši druhovia, ale v jednom ohľade vyššiu. Mužovia často otrávili, pošpinili, zaslinili vašu dušu zo zisku a smyselnosti, ale vy máte zbraň odplaty, hodnú vašej láskavej jemnosti: urobiť lepšími tých istých, ktorí sa veľmi namáhali, aby vás urobili horšími. Vy môžete čarom svätých citov vrátiť pokoj rozbúreným dušiam a rozdeleným mestám. Nech váš úsmev nie je viac odmenou tomu, ktorý poráža nepriateľa, ale odmenou tomu, ktorý sám v sebe premohol nenávisť. Vštepujte svojim synom sladkosť bratskej pomoci; využívajte lásku svojich manželov, aby ste ich naučily milovať bratov. Nech váš súcit je utíšenie bolesti; nech vaša krása je znovu inšpirátorkou nikdy nehynúcich krás. Užívajte svoje pôvaby na to, aby sa stali z Kirkiných sviň blažení ospevovatelia Beatríc.
Buďte až do úplného vyčerpania síl vykupiteľkami národov, spolupracovníčkami Boha, našimi spojenkami v nastávajúcej vojne lásky proti teroru. Len ak sa stanete vernými služobníčkami Boha, stanete sa slobodnými a kráľovnami. Stanete sa naozaj tými anjelskými madonami, o ktorých snili básnici a ktoré osvetľujú les zvierat navždy skrotených.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



BÁSNIKOM


Synovia moji,
Boh ma nabáda k tomu, aby som si aj s vami pohovoril, poslúchnem ho. Ale či sú ešte básnici na svete? Nebadám, nepočujem, že by sa ozval s niektorej strany hlas, ktorý čakám a na ktorý možno milióny duší čakajú tak ako ja. V každom dôležitom momente ľudských dejín, keď padaly životy alebo sa rozdeľovaly národy, povstávali básnici a spievali pohrebné piesne alebo oslavné hymny, hymny víťazstva alebo žalmy trestu. Teraz je úplné ticho. Ani len vojaci nemali svoju pieseň, ani len obete neboly sprevádzané strofami žalostnej hymny. Nad ohromnou krvavou škvrnou sa dvíha strašný krik, ale nerozlieha sa spev, ktorý by do reči melódie rozvinul naše chyby alebo naše nádeje.
Možno, že sa už ľudia stali takými prostrednými a takými nemysliacimi, že nič nepožadujú od básnika. Ale keby žil básnik, básnik v pravom a svätom slova smysle, odvážil by sa pobúriť a vzburcovať aj tú skamenelosť zúfalstva. Veď bolo úlohou práve Orfea odzbrojiť divú zver.
Ľudia viac netúžia po dobrote poézie. A predsa nikdy viac nepotrebovali premeny, vykúpenia, pozdvihnutia. Vyslobodenie a pozdvihnutie z katastrofy hmotného sveta môžeme očakávať len z duchovných sfér. Hlas básnikov bol vždy hlasom národov. Akže mlčia básnici, národy sú na dne zúfalstva, agónie a nemajú už ani sily zastenať.
Prečo sa teda skrývate do svojho vlastného ticha, keď by bolo treba kriku takého mocného, že by zobudil aj mŕtvych. Hej, vidím, že medzi vami sú niektorí, ktorí sa volajú básnici, pisárikovia veršov pri zhasnutej lampe, ktorí naškrabú slová len tak, ako im prídu, skoro vždy v márnej nádeji, že náhodou im príde pod ruku šťastné číslo básnickej loterie. Špekulanti slov, ktorí poznajú skoro všetky slovníky, všetky literatúry a estetiky, ale ktorí nikdy nevedeli a ani nevedia, čo je pravou úlohou poézie. To sú astrologovia modernej lyriky: vyťahujú si podľa horoskopu zvieratník, ale to, čo načarbú na papier, nie je poézia, ale iba škrupina alebo piliny z poézie.
Nuž prišlo na starého pápeža, aby vám pripomenul, v čom spočíva vaše umenie a vaše poslanie. Nehovorte: nech sa pápež stará o svojich kňazov a nech sa nám nestarie do našich básní. Nehovorte takto, lebo to by bolo predovšetkým urážkou vás samých. Ako Kristov vikár mám na starosti všetky duše, aj vaše, aj tie, ktoré by ste mali povzbudiť a potešiť. Kristovo náboženstvo neopovrhuje a nezaznáva poéziu. Najcennejšie knihy Starého zákona sú básnické knihy; evanjelium je nádherná báseň, ktorá sa začína pastierskym spevom, vrcholí tragédiou a končí sa žiarou oslávenia. Cirkev, založená Kristom, mala skôr krásne spevy ako teologické systémy a jej katedrály neboly postavené len zo skál. Každý básnik v pravom smysle slova, čo sa aj narodil pred Kristom alebo ďaleko po ňom, bol kresťanským básnikom: Homér je kresťanom, keď necháva plakať Priama pri nohách Achilla; Aischylos je kresťanom, keď cíti súcit s titanom, pribitým na Kaukaze; Sofokles je kresťanom, keď z neho vyviera synovská a bratská láska Antigony; Vergílius je kresťanský prorok, keď oznamuje zrodenie zázračného chlapca a obnovu sveta.
Svätý Gregor, svätý Ambróz, svätý Efrem, svätý František, ba aj svätý Tomáš ospevovali vo veršoch prvého a najvyššieho básnika.
Kristov vikár má teda právo hovoriť o poézii. Prešly už časy a bolí ma, že Lev X. netrpezlivo čakal Kristiadu Vidovú a Pavol III. očakával úzkostlivo dokončenie Sixtínskej básne Michelangelovej. Ale ja vám hovorím, že Petrova katedra, ak chce byť takou, akou bola a má byť, duchovným trónom, nemôže sa zrieknuť spojenectva s básnikmi.
Ale pretože som Kristovým vikárom, nemôžem vám inakšie pripomenúť vznešenosť a potrebu poézie ako v kresťanských termínoch. Vy sami, ktorí chodíte pomedzi ľudí a ste známi práve pre hriech nadutosti, neviete dobre, čo vám Boh dal a čo od vás žiada. Ak všetci ľudia sú vo skutočnosti a v základe stvorení na jeho obraz, po svätcoch práve vo vás najlepšie sa má odzrkadľovať jeho podoba, a to nielen podoba Boha-Stvoriteľa, ale aj Boha-Vykupiteľa.
Vaše dielo sa podobá stvoreniu, lebo má dodať harmonický tvar beztvárnemu chaosu smyslov, myšlienok, citov, má oddeliť svetlo od temnoty, teda má dať zaskvieť sa duchu usporiadajúcemu nad hluchotou matérie.
Vaše dielo pripomína tajomstvo Vtelenia, lebo aj vy máte vteliť atómy a iskry božieho ducha do vonkajších foriem pozemských rečí. Aj inšpirácia, aby vykúpila, musí trpieť v zajatí slabík, ktoré ju robí zjavnou, ale ju zmenšuje.
Vaším prirodzeným jazykom je predstava. Tým, že sa nám dostalo trvanlivého objavu podobenství medzi bytosťami a ich podobnosťami, neodškriepiteľne naznačujete jednotu vesmíra, ktorú lepšie vidíte ako ostatní, zdôrazňujete bratstvo medzi bytosťami, ktoré sú určené na to, aby sa smierily s konečnom návrate k Bohu.
Očista každej úzkosti a viny, ktorá preniká s magickou krásou usmierenia a pozdvihnutia do vašich spevov, je ľudským odrazom toho Vykúpenia, ktoré Syn človeka oznámil v blahoslavenstvách. I keď o tom neviete, ste žiakmi reči na Hore; ste v pozemskom slova smysle napodobniteľmi Vykúpenia, pripravovateľmi kráľovstva nebeského.
Vo vás sa opakuje, hoci iným spôsobom a v inom smysle, zázrak Turíc. Aj vy máte dary z milosti božej; poznáte kúzla duše, tajomstvá jazykov a ich pôvab. V šťastných chvíľach inšpirácie, keď poníženosť je prostriedkom ku vznešenosti, pobádaní ste milosťou, počúvate, čo sám Boh vám diktuje a čo vy, martýri extázy, snažíte sa vyjadriť silou artikulovaných zvukov. I pri úbohosti prostriedkov a nerovnosti ľudského stavu oproti božskému zjaveniu často sa vám podarí priniesť vo svojich spevoch, hoci o tom neviete, nejaký úryvok alebo ohlas absolútnej Pravdy.
Poézia je teda vykupiteľkou, očisťovateľkou, osvetiteľkou. Vy ste čarodejníci, lebo spolupracujete pri zázraku pozdvihnutia hmoty k duchu, pozdvihnutia bolesti k radosti, ku spevu vzkriesenia z bolestí prírody. Poézia takto chápaná — a všetky ostatné spôsoby chápania — je najvzdušnejšou a najrozsiahlejšou predsieňou kresťanstva. Či chcete alebo nie, vy ste Kristovými apoštolmi in partes in fidelium, prostredníkmi medzi túžbami človeka a sľubmi Boha. Netreba, aby vaše verše ospevovaly slávu Krista, jeho svätých a jeho Cirkvi. Aj v slovách, ktorými opisujete oblak, kvet, vrch, tvár dieťaťa, postavu ženy, je farba, tón a význam kresťanský. Ten oblak tajomným čarom umenia pripomína nám oblak Nanebevstúpenia, ten kvet sa podobá ľalii z podobenstva, ten vrch má voľačo z lesku hory Tábor, to dieťa je bratom tých detí, čo sa opieraly o Ježišove kolená, tá žena, ak je čistá, podobá sa Panne, ak je hriešnica, Samaritánke. Poézia rozptyľuje tône: spôsobuje, že si žiadame cítiť bolesť v Danteho Pekle, alebo že milujeme život v najtrpkejších spevoch Jóbových. Všetci básnici pred Kristom a po ňom nie sú nič iné ako osvetľovatelia evanjelia, čo aj o tom nevedia, alebo sa proti tomu zdráhajú. Skutočná poézia je podobne ako Kristus Cesta, Pravda a Život.
Starí básnici ospevovali predovšetkým víťazstvá nad nepriateľom a nad ženou. Básnici, ktorí prišli po Vtelení, podobajú sa skôr Jakubovi: zápasia v tmavej noci s anjelom, nikdy nie sú víťazmi, ale ani premoženými. Ale keď svitanie rozjasní nebo, zbadať na tvári básnika oslepenie anjela.
Chápete, prečo sa dovolávam poézie, aby som pozdvihol svet k radosti z tmavej a strápenej biedy trestu. Vy môžete pripomenúť smädným, že zabudli na vodu života, môžete pripomenúť nekonečné bohatstvo chudákom, krásu obetovania sa, útechu v trápení, sbratanie sužovaných, nevyhnutnosť všobecnej lásky, silu odpúšťania. Mali by ste nakresliť v novom svetle spasiteľnú víziu Božieho mesta, toho nebeského kráľovstva, ktoré príde; je tak blízko, len keby ľudia spozorovali, že ho už majú v sebe, ako to môj a váš majster vyhlásil! Vy by ste mohli mať veľký podiel pri tomto navrátení božského princípu do ľudského, bez ktorého je nemysliteľný únik z hniezda jedovatých hadov, akým je táto zem.
Prestaňte byť teda teplými krasopiscami svojich zmrznutých fantázií, bezduchými destilátormi likérov, ktoré neopájajú, prestaňte byť vyhľadávateľmi rozumkárskych pletiek. Ale staňte sa tými, akými vás chcel a chce mať Boh. Buďte osloboditeľmi ľudí z každodenného smetiska a strniska, dôverníkmi mlčiacich sŕdc, vykladačmi verejných tajomstiev, prorokmi, ktorí pomáhajú človekovi pri výstupe ku pravej vlasti. Dlho trvalo ticho. Vaše mlčanie je jedným z najťažších znamení súmraku najvyšších hodnôt. Ako vikár najbožskejšieho z básnikov cítim povinnosť pripomenúť aj vám vašu povinnosť, že ste totiž hlasom nemých. Volám dnes aj vás, lebo vás volá Boh menom svojho milosrdenstva, lebo vás volá človek v tichu svojho zúfalstva.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



HISTORIKOM


Bratia moji, synovia moji,
vás tiež musím povolať, aby ste skladali účty s Bohom v tomto trpkom súmraku. Mali ste svoj podiel na zhumpľovaní myslí, nuž musíte mať účasť aj na liečení. Nemôžete sa zachrániť slovami: my len vedieme register a protokoly ľudského života, a ak ľudia prídu na scestie, nemôžeme iné robiť, ako naznačiť pády a odôvodniť ich aj s následkami v prísnosti neutrálov.
Táto obrana je taká slabá, že potvrdzuje vašu vinu. História, ako ju posudzujete a opisujete vy, ospravedlňuje všetko, čo sa prihodí, len preto, že sa to stalo. Ospravedlňuje víťaza i premoženého, vraha i zavraždeného, kata i martýra. Vo skutočnosti však neospravedlňuje nikoho a nič, lebo na svete panuje zákon, ktorý vy popierate, alebo naň zabúdate. Ten zákon znie: keďže nikomu nedržíte stranu, z toho vyplýva, že patríte ku strane Ariana.
Svoju metódu nazývate historickou, ale jej pravé meno je pilátizmus. Vy nerobíte iné, iba umývate si ruky pred očami odsúdených a celkom uspokojení kropíte jeden druhého špinavou a krvavou vodou svojich umývadiel. Ale vaše ruky, hoci sa toľko umývate, nie sú biele, lebo vy ste zároveň aj ľudia a nemôžete ujsť krvavým škvrnám ľudskej zodpovednosti.
Toto je váš prvý, ale nie najväčší hriech. Namýšľate si, že dopodrobna viete pochopiť beh národov, ale vo skutočnosti nedokážete ani len zachytiť a predviesť iným tento beh ľudstva, lebo vám unikol, pretože ste zapreli vzťah medzi človekom a Bohom. Vylúčili ste Boha z histórie, a preto nemôžete pochopiť ani históriu človeka. Ona je len epizódou, zábleskom božej histórie. História človeka je história Boha v človeku, lebo Boh sa prejavuje na zemi v podobe človeka ním stvoreného na jeho podobu, ním vykúpeného a navráteného v tej podobe.
Pre tých, ktorí vedia pozdvihnúť to božské v nás, dejiny ľudské nie sú nič iné ako cesta človeka od jeho odlúčenia sa od Boha až po návrat k nemu. Preto je len jediná história, a to história písaná vnuknutím Boha, ktorá sa začína Genezou a končí Apokalypsou.
Roztvorte oči a ústa, ako len viete, lebo toto je pravda. Nikdy nepochopíte človeka, kým ho nebudete posudzovať v jeho vzťahoch k Bohu. Zem je čiastka nebies a nemôže sa o nej rozprávať bez toho, aby sa nerozprávalo aj o nebi. Človek nie je sirota a nemôžete rozpitvávať udalosti bez zreteľa na svojho otca — Boha.
„Každá história je svätá" — nehovorím to ja, ale protestant Hamann. „Každá história je evanjelium" — hovorí idealista Novalis, a nie ja. Ak sa nestanú tieto výpovede vašimi, nuž budete musieť prijať posmešnú definíciu Shakespearovu: „Život je novela, ktorú rozpráva idiot a ktorá nič neznamená." A či história ľudí, keby nebola potvrdená a osvetlená božským zákonom, nebola by len nudným nesmyslom, sem-tam prerušovaným náhlymi výbuchmi šialenosti?
História obyvateľov zeme je odraz a preklad nadprirodzenej, transcedentnej histórie. Bolestný odraz života celkom iných dejateľov: Krista, ktorý bude v agónii až do skončenia sveta, Lucifera, ktorý rozprestiera svoje krídla až do toho dňa, keď naša láska zhasí aj jeho nenávisť. Často chcete rozprávať príbehy bitiek a nezbadáte nikdy, že protivníci, naoko stojaci proti sebe, sú skrytí spojenci Prekliateho vo vojne slepcov proti svetlu Boha.
História je tragédia bohočloveka, a vy ste iba predavačmi programu; história je dráma vykupiteľskej bolesti, a vy ste zaprášení a studení ako vrchnáky umrlčích truhál; história je veľká epopeja, a vy nie ste básnici, ale pisatelia románov.
Aby ste ju rozumeli, mali by ste byť „prorokmi minulosti", a vy ste sprievodcami po cintorínoch. Ste, bohužiaľ, sberatelia náhrobných kameňov, archivári nápisov, pisatelia nápisov, zapisovatelia denníkov, mozaikografovia životopisov. Mali by ste byť odkrývačmi závojov a lúštiteľmi hádaniek, ale vy sa uspokojujete s tým, že ste sberatelia triesok, prenášatelia pergamenov, merači prachu a balzamovatelia korunovaných mŕtvol.
Keď si namýšľate, že robíte slávnou históriu začiatkov a príbehy udalostí, ukazujete tým len nedostatok svojej obrazotvornosti, krátkosť svojho pohľadu, ospalosť svojej intuície, pád svojej ambície. Dávate materiál pre budúce dejiny, kúskujete úlomky dejín, zastierate slepé uličky dejín. Nemôžete složiť dejepis, lebo vám chybuje to svetlo, ktoré prichádza shora. Máte pod nosom udalosti, ale nemôžete vynájsť tajomné vlákna, hlbší smysel, zákony vesmíru, ktoré ich spravujú. Nepochopili ste, že dejiny ktoréhokoľvek národa, oddelené od dejín ostatných národov, sú nemysliteľné, že dejiny jedného obdobia, oddelené od druhých období, nemajú smysel ani význam. Pravé dejiny sú univerzálne a nie hromada okyptených kroník a pokazených stavieb.
Starí dejepisci aspoň uznávali Osud, ktorý spravuje osudy ľudské; v dejinách videli tvorcov hrdinov; ctili v dejinách učiteľov života. Ale vy základ ľudských udalostí, vzťahujúcich sa na ľudského ducha, vidíte iba v hlade žalúdka, v potrebách smyslov, v chúťkach vášní, vo výbuchoch záujmov a pýchy. Vidíte v človeku úbohé skazené zviera, ktoré cíti strach pred smrťou a cíti túžbu po zabíjaní. Zdá sa, že taký je človek, ak si ho odmyslíme od Boha a posudzujeme ho vo vzťahoch s tragédiou, na ktorej majú účasť nebo a zem, ale človek nie je len divé zviera, vrah a rojko, ale niečo iné, ako to sám človek-Boh dokázal a nás učil. Vy zapierate prednosť a čnosti hrdinov v histórii; vidíte len zástupy a jednotlivcov, kasty a triedy, masy, ktoré si tvoria svojich tlmočníkov každodennými zápletkami. Vy nebadáte, že dejiny sú plavbou, ktorá vyžaduje dobrých kapitánov; že dejiny sú tragédiou a musia mať hrdinov, a nielen zástavníkov; že dejiny sú epos, ktorý sa odohráva okolo hrdinov.
Vy sa usmievate, — iné robiť nemôžete — že dejiny voľakedy považovali za učiteľku života. Sú skôr učiteľkou smrti ako života, lebo nás učia, ako sa dá umierať. Ale z definície Marca Túlia, beztak dosť známej, vybrali ste si len prvé dve slová: iné si skôr zaslúžia, aby sme si ich osvojili.
„História" — píše Cicero — „. .. testis temporum, lux veritatis, víta memoriae, magistra vitae, nuntia vetustatis." Smejete sa pri slovách „magistra vitae", ale prečo sa nezastavíte pri „lux veritatis"? Starý rečník mohol chápať tieto slová v smysle čisto ľudskom — a predsa nie sme si tým istí, lebo vieme, že človek nemôže mať pravé svetlo pravdy. Môže ňou byť osvietený, ale len vtedy, keď ona sostupuje s výšin, teda zo zjavenia. A ja vám, historikom, hovorím, že aj história môže byť zjavenie, teda svetlo pravdy. Ako sú tri osoby v jedinom Bohu, tak sú na zemi tri zjavenia. Prvé je zjavenie vesmíru — dielo Stvoriteľa; druhé je Písmo, diktované Duchom svätým; tretie sú dejiny, ktoré sú pretvorením a predĺžením človeka-Boha v ľudskej bolesti.
Z prvého zjavenia vedátori vylúštili chatrný veršík; druhé je naším každodenným pokrmom od storočí; z tretieho len tak-tak rozoznať prvé slabiky, ako keby sme čítali list pri pochybnom svetle hviezd. Ak sa neodhodláte považovať dejiny za zjavenie, nikdy nebudete vedieť odkryť pravú cestu a pravý osud ľudského pokolenia. My skúmame vysoké hviezdy s vrcholkov vrchov; dejiny ľudstva musíme skúmať s výšin nebies. Keď sa pozeráme s výšin viery, dostane smysel i to, čo sa zdalo nesmyselným, to, čo sa zdalo nezákonným, dostane sa znovu do zákona; to, čo sa nám zdalo bludičkou, stane sa pevným súhvezdím; to, čo sa zdalo tmavým, stane sa kľúčom nevysvetliteľného. Dejiny bez Boha sa stávajú pareniskom revolúcií a zúrenia; história, ponorená do božieho svetla, stane sa spevom vytúženej, ale víťaznej nádeje. Akže dejiny nemajú princípy, ciel a smysel, je to potom kronika vzájomných šialeností a neužitočných zločinov. Tento princíp a tento cieľ nemôžeme hľadať v primáte zoologov, ktorý nepozná svoj pravý pôvod a nevie o svojom osude, ale môžeme ho nájsť len v Bohu. Vytlačenie Boha z dejín značilo nepochopenie dejín človekom. Boh je prvé a najvyššie tajomstvo a bez neho všetko ostatné je strašná príšera. Ak v ňom sa všetko hýbe, ak jemu všetko prináleží, akože môže nebyť prítomný vo svete dejín, teda v udalostiach tých bytostí, ktoré miloval nad všetky tvory.
Vy, historici, so svojím odmietaním Boha a so svojím mlčaním stali ste sa spoluvinníkmi všeobecného úpadku. Tým, že ste ignorovali alebo zamlčali prítomnosť Boha v dejinách, priniesli ste nielen zohavenú a okyptenú ideu o človeku, ale ste posilnili jeho nevedomosť a jeho ľahostajnosť. Pre lásku musíme poznávať a láska je svetlom, ktoré žiari v radosti zbožstvenia. Vylúčiť Boha značí odstrániť svedomie a šťastie. Viete dobre, ako ľudia potrebujú vždy, a najmä v týchto časoch ničenia a prznenia, aby boli poučovaní a uspokojovaní.
Aj vy ste potrestaní. Mohli ste žiť na vrcholku osamelého vrchu, s ktorého by ste boli videli geometriu božského nákresu nad zdanlivým neporiadkom udalostí. Miesto toho si kazíte oči v špinavej diere, kde miesto slnka vám svieti začmudená lampa a kde vlhký lesk stien zdá sa vám striebrom, roztrepaný pohár diamantom, kôpka hliny Mont Everestom. Vyjdite na slnko viery a uvidíte, ako sa odohráva v odmeraných, svetlých scénach sväté predstavenie zločinu a trestu, chyby a nápravy, pádu a pozdvihnutia bolestivá a obdivuhodná história ľudstva.
Nehovorte, že sú teologické dejiny staré a prežité poňatie. Myslíte si, že pravda prestáva byť pravdou, ak je stará? Myslíte si, že teologia, bohoslovie je fantastickejšia ako vaše fyziky a antropologie? Namýšľate si, že gravitácia a vzduch je menej tajomným ako Trojica a Vtelenie? Poznáte vy lepšie složenie svetla viditeľného, ako my poznáme podstatu Ducha svätého? Pýtajte sa svojich majstrov, ktorí naozaj vedia, totiž ktorí sa vedia pohybovať v kráľovstve slov a symbolov oveľa bezpodstatnejších, ako je naša teologia. Nepovyšujte sa a nechváľte zázračnými výsledkami svojich vied. Aj bohoslovie má svoje vyskúšané a obdivuhodné výsledky, ktoré sa volajú láska, zázraky, extáza.
Metóda, ktorú opovržlivo nazývate teologickou, je bližšia pravde ako metóda, ktorá hľadá podstatu historických činov, čo aj duchovných, v štatistikách bavlny a v krivkách platov. Ak pokusy svätého Augustína a Bossueta vás neuspokoja, nuž pokúste sa o iné vy, zvlášť teraz, keď dejepisná látka je oveľa väčšia a výklad je starostlivejší a dôkladnejší. Ja vás nepobádam k pompéznym fantáziám starých filozofov, ale chcem vás priviesť k hľadaniu nových zákonov, ktoré majú svoj pevný základ v istých udalostiach vami samými zaznačených. Ja vám len to hovorím, že Kolumbus a Magellano dejín sa ešte nenarodil. Ani sa nebudú môcť zrodiť, kým vy, dejepisci, budete sa zdržiavať v tmavých kútoch lodičiek, pripevnených na spodku v prístave racionalizmu namiesto toho, aby ste vstúpili na ľahké plachetnice, ktoré letia po otvorenom mori pri priaznivom vetre viery a poézie.
Na veľké nešťastie aj historici kresťanstva a Cirkvi opustili — možno zo strachu pred úškľabkami, možno z vrodenej prostrednosti — ten božský prístav histórie, považovanej za zjavenie. Okrem niekoľkých „vlkov nebies", na ktorých chabý ľud pozerá škuľavým pohľadom a označuje predtým svätým a dnes zlorečeným menom „vizionárov", nikto sa nevydáva na dlhú cestu po šírom mori ľudskej minulosti. Mohli by mať za kormidelníkov anjelov, ale oni sa uspokojujú, že nasledujú krtov. Píšu o živote kresťanskej viery, ako keby písali súvahu akcionárskej spoločnosti, a to s istou pohotovosťou paragrafov, nutných a predpokladaných, poukladaných do toho istého poriadku, s tým istým odporom a hnusom, ktorý odrádza čitateľov miesto toho, aby ich pozdvihoval do teplej jasnosti nebies. Zdá sa, že mnohé stránky vašich sväzkov sú napísané pri zamračenom nebi vodovým atramentom a vysušené prachom cintorínov.
Vy, dejepisci Kristovi a dejepisci Cirkvi, ktorí by ste mali dodať príklad ľudských vysvetľovaní božských vecí, ste splašení a ustrašení. Ostávate stáť celkom nehybne vo svojich bezduchých schémach, vo svojich studených chyžiach, na pastvinách, ohradených hustým krovím bibliografie. A vy ste blažení, ba viac si ani nežiadate.
A látka pre vás by bola najkrajšou zo všetkých dejín: Príchod Boha v ľudskej podobe do života ľudského, očakávanie, príprava jeho príchodu, jeho život v srdciach ľudí, svetlo zahalené temnotami, oheň ohrožovaný popolom, porážky a odvety Lucifera, kríženie a preplietame sa prirodzenosti a milosti, povolania a predurčenia, najnižšieho a najvyššieho a nakoniec rozoznateľné náznaky pre poslednú cestu. Dejiny kresťanstva sú najdramatickejšie zo všetkých dejín. Nie je to tichý vzrast, po ktorom nasleduje veľkosť a pád, ale stála obrana proti všetkým silám, ktoré sa stavajú proti Kristovmu triumfu. Heroické dejiny prestátych nástrah, odrazených útokov, prekonaných úskokov, vyliečených rán. Také boly dejiny od sto a storočí, od ukameňovania Štefana až po naše dni. Dejiny kresťanstva — totiž jeho večný odpor a trvácnosť — je jeho najjasnejšou apologiou, najväčším dôkazom jeho božskosti.
Ale vy to nevidíte, a ani nechcete dať iným vidieť. Ste čmudiacim kahancom a nie zapáleným kamienkom: ste jedni z najväčších hriešnikov proti Duchu.
Vaša prostrednosť je zločinná, lebo zmenšuje samú Kristovu Cirkev a odďaluje aj tých, ktorí by boli hodní pocítiť jej veľkosť. Keby vás inšpirovala viera, láska a poézia, mohli by ste odkryť prekvapujúce a uchvacujúce veci, aby aj najotrlejší a zaslepení uvideli ruku Božiu vo veciach ľudských: „Ľ homme s' agite et Dieu le mene".
Mnohí zdôrazňovali a mnohí opakujú, že Kríž stojí v strede dejín. Ale nikto sa nestaral o to, aby dal nepodvratiteľný dôkaz „more geometrico demonstrata", tejto osvetľujúcej pravdy každej budúcej apologie. Taký dôkaz je bezpochyby možný a len vaša lenivosť voči všetkému, čo je znamením nadľudskej Prítomnosti ho odďaluje.
Podobné, skoro stále rovnaké úkazy, objavy a zmiznutia, jasne sa ukazujú skoro na rovnakú vzdialenosť pred vtelením i po ňom. Zdá sa, že Kríž stojí ako nehybné slnko, okolo ktorého sa točí podľa zákonov času koleso dejín: počet analógií, opakovaní podľa presných zákonov — pred Kristom i po ňom — je taký veľký, že nejde len o náhodu a podobu. Vidíte, akú cenu môže mať objav, ktorý by Kristovo božstvo, uholný kameň vyššej viery, dokázal pochybovačom, čo sa dajú presvedčiť len vypočítanými a naznačenými dátami.
Ak pokolenie ľudské — čo stále opakujem a vždy budem opakovať — stojí pred smrteľným nebezpečenstvom, a ak zachrániť sa môže len tak, že si v plnej miere prisvojí kresťanstvo vo viere a v konaní, pochopíte, prečo sa obraciam k vám. Všetko, čo nás delí a vzďaľuje od kresťanstva, približuje našu smrť. Všetko, čo otvára pred ľuďmi šťastnú moc Kristovu, je pre každého človeka a každý národ prisľúbenie a záruka spásy. Aj vy — vo vašom okruhu — musíte podať ruku tomu ohromnému, ale nie nemožnému dielu všeobecného obrátenia. Mnohí z vás vyhnali Boha ako zlú a neželateľnú ťarchu; iní, práve takí vinní, hovorili o jeho činoch a skutkoch medzi ľuďmi bez sily intuície a lásky, ako keby sa chceli ospravedlniť pred neveriacimi, že v Neho veria. Ale ak ľudia nechcú umrieť, musia znovu nájsť a uctiť si Boha v každej čiastke a forme vesmíru. A preto musia pocítiť jeho prítomnosť aj v dejinách vlastného ľudu. Keďže však tieto dejiny sú skoro vždy dejinami bolesti, nech si pomyslia, že aj nárek je vôľa uskutočniť a dotknúť sa božského v nás, že to je všade prenikajúca istota všeobecného znovuzrodenia. Je na vás, dejepisci, stať sa prvými uskutočňovateľmi tohto žiarivého zjavenia nutného vzkriesenia. Nebuďte už, pre meno Kristovo, atramentoví uskutočňovatelia oblúd, ale buďte sprievodcami k večnosti cez bahná doby. Pričiňte sa, aby sa stalo svätou pravdou to, čo už bolo zdôraznené: že dejiny sú predobrazom posledného súdu.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



VEDCOM


Synovia moji,
ak je vaším cieľom, ako to na každom kroku prízvukujete, hľadanie pravdy, neodmietnete vypočuť predstaviteľa najvyššej pravdy, ktorú stále hľadáte.
Viem, že mnohí z vás sa považujú za vojnu vedúcich a kresťanstvom a s hociktorou formou náboženstva. Ja vás však uisťujem, že Kristova cirkev nie je vo vojnovom stave s vami. Nikdy nezakazovala svojim synom skúmať prírodu: veď stačí len pripomenúť, že prvým experimentátorom stredoveku bol františkánsky fráter, že jedným z najväčších apologetov moderného veku bol matematik a fyzik všade uznávaný.
Kresťanstvo, ktorého cieľom je urobiť ľudí šťastnými, pokoruje vašu nadutosť, odhaľuje vaše ilúzie, obdivuje niektoré vaše vynálezy, ale nebojí sa vás. My sme si istí, že práve vy budete prvými vykladačmi prvého zjavenia božieho, ktorým je práve stvorenie. Potešený touto nádejou obraciam sa k vám s láskou a bez strachu.
Známy astronom bol vyhlásil, že nepotrebuje Boha, aby si sostrojil svoju kozmogoniu. Ale oveľa poníženejší Boh sa veru Laplacea nezľakol, ako sa nezľakol ani jeho výpočtov. Keď tento odsudzovateľ Boha ležal na smrteľnej posteli a jeden z priateľov mu pripomenul jednu jeho slávnu vetu, odvetil: „Toho, čo vieme, je o málo viac ako nič; toho, čo nevieme, je ohromne veľa." Tieto múdre slová boly zaiste inšpirované samým Bohom, ktorý je prítomný aj v tom ohromnom, čo Lapiace nepoznal.
Veľmi mnohí pred ním a po ňom boli presvedčení, že vo vede nájdu potvrdenie toho, že Boh nejestvuje. Ale ani ich sa nebojím. Aj oni, hoci nevedomky, hoci sa tomu aj vzpierajú, pomáhajú sostavovať novú apologetiku. Nie už podobným spôsobom ako spartskí otroci, že totiž niekedy sa až odporne vystatujú svojím materializmom ako opití nosiči, ale tým, že dávajú vlastne kamene staviteľom našich pevností. Negácia Boha je dôkazom hladu po ňom. Hnevlivý a žiarlivý hlad, no predsa hlad. Ale to už je zase vlastnosť hladu, že sa sháňa po pokrme, i keď ho hľadá v nečistote. Niektorí len naoko zapierajú Boha: uznávajú božskosť, ale chceli by ju preniesť na človeka. Sú kresťanmi naopak: pre nich platí veta: nie Boh, ktorý sa stal človekom, ale človek, ktorý sa robí Bohom. Podobne ako oni aj kresťania chceli by zbožstvenie človeka, ale vedia, že človek k tomu nemôže dospieť, ak niet Boha, ktorý ho stvoril a ktorý ho vedie. Človek bez Boha ostáva len úbohé, predsa však zúrivé zviera; len vo spojení s Bohom sa môže stať božím.
Pýtali ste sa už sami seba, prečo toľkí veríte v Boha a prečo toľkí ho vyhlasujú za mŕtveho? Veda je predsa rovnaká pre všetkých, dokazuje to isté: nuž prečože z toho vyplývajú rozličné názory? Možno, že starostlivé pozorovanie a láskou naplnené srdce ho pomôže nájsť. Ja pevne verím, a to nielen preto, že vo mne plápolá svetlo nádeje, ale aj pre toľké dôkazy, že veda bude tým lepším spojencom kresťanstva, čím budú hlbšie jej výskumy a čím vznešenejšie a širšie jej teórie. Aj veda, podobne ako história, bude stáť tým vyššie, čím viac sa dá do služieb Boha. Korunou jej úspechu bude odhalenie vesmíru.
Veda, ktorá dosiaľ bola len pomocníčkou v potrebách ľudí a ich snom, má sa stať osvetľovateľkou znakov a plánov božích. Vy, vedci, boli ste sluhami tela a krotiteľmi hmoty; máte sa stať evanjelistami ducha a apoštolmi Boha.
Ale aby sme dosiahli tento vyšší stupeň vedy, treba zreformovať vás: musite zanechať svoju nafúkanú povýšenosť, musíte mať úprimnú vôľu zmazať vražedné následky svojej viny.
Vaša rastúca a prítomná moc nad ľuďmi je založená na tom, že ste prijali rozkaz satanáša. Podobne ako had v raji, aj vy ste povedali ľuďom: Budete ako bohovia. Sľúbili ste poznanie a moc a dali ste preddavok alebo akýsi náznak jednej aj druhej. Ale i pri svojej pýche nemohli ste dať ani vševedúcnosť, ani všemohúcnosť. Stali ste sa šikovnejšími a šťastnejšími čarodejníkmi ako starí; uspokojili ste sa s tým, že ste sa predstavili masám ako kompilátori presne sostaveného inventára a šikovných receptov, ako stavitelia formúl a hypotéz, ako väznitelia prírodných síl: voľačo medzi patentovaným sprievodcom po vesmíre a obežnicou.
Ale či poznanie, ktoré ponúkate s takou ušľachtilou poníženosťou, je naozaj pravé poznanie skutočnosti? Či moc, ktorú ste dali ľuďom, je naozaj taká veľká a či naozaj prináša dobro, ako si ľudia naivne myslia? Popri namyslených rivaloch mágov a čarodejníkov nechybujú na šťastie medzi vami vedci skutočnej ceny a mena, poníženejší, a preto aj hlbší od ostatných, ktorí sa spravodlivo pokonali s vedeckou pýchou.
Neuznávam smelú krásu vašich budov, nastavaných z pojmov, ktoré dvíhajú a očisťujú mysle, čo aj neuspokojujú a tým menej nasycujú. Ale musíte priznať, že vaše najznámejšie a najšťastnejšie teórie sú vlastne len vymyslené hypotézy, aby provizórne usporiadaly ohromnú hŕbu smyslových javov. Tieto hypotézy veľa ráz majú svoj pôvod a formu od zainteresovaných ľudí a nevyvierajú len z požiadaviek čistého poznania. Sú inšpirované pre pohodlie pamäti a na to, aby boly poruke; vzniklý podľa princípu najmenšej námahy, teda na uľahčenie pamäti. Celý pokrok vo vede spočíva vo vyhľadávaní hypotéz čím najširších, najjasnejších a prispôsobených k tomu, aby dávaly užitočné predpoklady. Totiž tieto premenlivé teórie, ovocie to vedeckej fantázie, sú vo skutočnosti praktickými predpismi určenými na to, aby shrnuly celé predpisy zdanlivých skutočností a hlavne aby daly človekovi niektoré poznatky prírodných síl. Pretože človeka v úsilí uniknúť smrti tlačí najmä sila hmoty, už hneď od začiatku zanedbával duchovné skutočnosti, aby sa celkom oddal výskumu fyzického sveta.
Vy triumfujete pri vypočítavaní, meraní, opisovaní, predvídaní: ale ešte tápete, keď ide o vysvetlenie, objasnenie a odhalenie pravej príčiny vecí. Keď chcete dať úplné vysvetlenie celku, nuž utekáte inou cestou od konkrétnej skutočnosti. Najvyšším ideálom fyzikov je sviesť všetky javy na pohyb v priestore. Ale potom nerobia vlastne nič iné, iba že tvoria novú realitu, abstraktný svet sostrojený ľudskou mysľou, v ktorom sa človek ľahšie cíti byť pánom. Posledné slovo tejto vedy je konečná totožnosť všetkých zjavov, ktoré sa redukujú na merateľné pohyby a tak na ničenie živej konkrétnosti vesmíru, na odtrhnutie skutočného sveta, ktorý sa nahrádza svetom novým, v sebe samom dokonalým, ale imaginárnym. Vy nemôžete a nedávate pravé poznanie pravého, ale pohodlné hypotézy, ak prevláda u vás smysel pre užitočnosť, alebo fantastické rozumkovanie, ak u vás väčšiu váhu má matematická vášeň.
Vy tvrdíte, že ak ste, vďaka takýmto kombináciám a vymysleninám, nedali ľuďom poznanie, dali ste im aspoň moc. Nikto vám neupiera takéto zisky. Ale ja, dívajúc sa a posudzujúc všetko s najvyššieho vrcholku duše, nemôžem sa opájať takýmito preslávenými ziskami, ako to robia učené národy. Moc, ktorú dávate vy, je oveľa menšia, ako sa vychvaľujú vaši nositelia kadidiel, oveľa vzácnejšie je to, že takéto zisky sú pre obyčajný život platené strašnou cenou ruín a smrti.
Ľudia, ktorých vy vediete, zväčšili panstvo nad vesmírom a nad prvkami. Poprekutávali niektoré vrchy, vytvorili niekoľko umelých jazier, získali fliačok zeme z mora, vyklčovali a preorali veľkú čiastku vysušenej zeme, prekopali dva alebo tri prieplavy, zmenili tok niektorej rieky a urobili užitočným nejaký močiar. A potom sa chvália, že „zmenili tvár zeme".
Ale vy viete práve tak dobre ako ja, že treba urobiť ešte väčší kus práce. Ľuďom sa ešte nepodarilo vyrovnať skutočnú horu, zhasiť alebo aspoň znemožniť sopky, vytvoriť nové ostrovy, zavlažiť a vykúpiť púšte, zakryť teplým humusom stepi, pustatiny a duny, premôcť nepríjemné a nebezpečné zvieratá, zmocniť sa vln oceánov, zbrzdiť a znemožniť nebeské víry a získať také zásoby slnečného tepla, aby sa zmiernily mrazy, zabrániť alebo obmedziť zemské vrenie.
Hoci sa ľudia vychvaľujú, ešte dostatočne nepoznajú ani svoju zem. Deň po deň chodia po vrchoch, ale ešte sa im nepodarilo vystúpiť na najvyššie vrchy; ľudské oči ešte nevidely polárne krajiny, pralesy a mnohé džungle. Kopú šachty a prekopávajú tunely, ale tieto studne sa ledva dotýkajú prvého kruhu zemskej kôry. Sostupujú do mora, ale iba na niekoľko metrov pri porovnaní s obrovskými vodnými priepasťami. Podarilo sa im vzlietnuť do vzduchu, ale ich let sa skôr podobá poskoku žrebca, keď si pomyslíme na vzdialenosť, ktorá delí zem od najbližšej hviezdy. Vystatujú sa, že vystavali titanské budovy, ale veže, kupoly a najznámejšie paláce nie sú veru vyššie ako skromná stavebnica. Môžu bežať rýchlosťou, naoko závratnou, ale stále iba okolo malej gule, ktorá ich nosí a ktorá sa im zdá byť stále užšou, ale predsa ju nemôžu opustiť.
Vašou slávou, no nie vždy márnou, je zachovať a predĺžiť život a oddialiť smrť, ale vám sa ešte vo vašich laboratóriách nepodarilo sostrojiť nové živé bytosti a premôcť smrť.
Vašou vinou však smrť sa oveľa zväčšila — stisícnásobila. Vaše vynálezy bez okolkov a s vašou účasťou na vine sa používajú pri ničení a vraždení. Prach, ktorý zhotovil mních, mal slúžiť na lámanie skál a prekutávanie hôr, ale mocnári ho užívajú na zabíjanie nepriateľov a poddaných. Stroje, ktoré boly určené na ľahšiu dopravu ľudí a tovaru po zemských cestách, premenily sa na stroje, čo chrlia železo a zabíjajú ľudí; lietajúce stroje boly hneď použité na to, aby sypaly oheň na nechránené mestá a na bezbranné obyvateľstvo. Elektrina, ktorá mala dávať svetlo a teplo všetkým, používa sa na to, aby na vzdialenosť chrlila smrtonosné lúče. Aby fyzikovia úplne preskúmali jadro atómu, rozbili ho a použili vynález na to, aby z preľudneného mesta za niekoľko okamihov urobili strašnú hŕbu trosiek, zdochlín a umierajúcich.
Hej, dávate ľuďom moc, čo aj obmedzenú, nad hmotou, ale zabúdate, že človek je nepriateľom človeka a že potom túto moc užívajú skôr na smrť ako na život. Vy poznáte zvieraciu povahu človeka; viete dobre, že sa nedávajú výbušniny a jedy do rúk deťom a bláznom. Bolo by oveľa lepšie dať moc vyšším duševným čnostiam ako dať zvieratám zbrane, horšie od sekery alebo od pazúra. Podľa všeobecnej mienky patríte ku gigantom, ale pravda je, že patríte ku Kyklopom: máte uprostred čela iba jedno oko, ktoré narába a meria len hmotu. Chýba vám druhé, zázračnejšie a mocnejšie oko, ktoré preniká hmotu a panuje nad ňou.
Súvaha účtov vašej slávy má nesrovnalosti. Draho sa platí za vaše služby, a to otroctvom, zrúcaninami a krvou. Svojou medicínou zachraňujete tisíce životov, ale svojou fyzikou zabíjate milióny duší. Vynájdete stroje, ktoré by maly uľahčiť človekovi jeho prácu, ale stroje zväčšujú a znásobujú lakomosť ľudí a stávajú sa čím ďalej tým viac nesmieriteľnými nepriateľmi človeka; ničia, decimujú, trápia ľudí. Vy ste dobrodincami, ale aj nepriateľmi ľudstva. Sľubujete viac, ako dávate a to, čo dáte, je pre väčšinu skôr nešťastím ako spásou. Predstavili ste sa ako kňazi nového Boha, ktorý by mal vyhnať akékoľvek iné božstvo do múzeí starých ošklivostí, ale váš boh oveľa viac sa podobá Molochovi ako uzdravujúcemu Apollovi. Neostáva pre vás iný výber; zmiznúť, alebo sa pozdvihnúť.
V porovnaní s hrozbou, ktorá visí nad človekom, je vaša zodpovednosť ohromná a bude ju treba odpykať. No, nechcem vaše odsúdenie, ale obrátenie. Chcel by som, aby ste zanechali remeslo dohadovateľov a tvorcov zlých hračiek a aby ste sa stali, ako sa o to niektorí pokúšali, tvorcami, pomocníkmi a pozdvihovateľmi svojich spolubratov. Ste synmi Lucifera a ja vás pobádam, aby ste boli aj ďalej nositeľmi svetla — lucifermi, ale aby ste šírili celkom iné svetlo na svete. Vaše poslanie môže sa stať vznešeným, vykupiteľským: staňte sa osvetľovateľmi božského zjavenia, ktoré je napísané jasným písmom vo vesmíre.
Snažili ste sa v posledných storočiach ponížiť a otráviť človeka. Vysmiali ste sa jeho sebavedomej istote, že žije v strede sveta. Ak je však pravda, že nekonečno je sféra, ktorá má svoj stred hocikde a nie je ohraničená na nijakom mieste, tak každé miesto nekonečna, teda aj ponížená zem môže byť stredom stvoreného. Vysmiali ste sa podobe človeka s Bohom a urobili ste z neho zdegenerovaného potomka štvornožcov, a zatiaľ pre jeho najvyššie túžby sa ani nemôže myslieť na iné ako na podobu s Bohom. Chceli ste zredukovať jeho duchovný život len na formy telesných potrieb, alebo dokonca na podvedomé reflexy a na neslobodné inštinktívne pohyby. Z bytosti stvorenej rukami božími, z prostredníka medzi prírodou a duchom, hodného toho, aby bol vykúpený a povolaný k vykúpeniu, urobili ste úbohé koristné zviera s námahou vyslobodené z područia divej zveri, ktoré nemá byť predurčené na iné ako na utrpenie, kým sa nevráti ako blato do blata zeme.
Vy ste mali poučiť človeka o všetkých cestách povznesenia. Mali ste ukázať ustrašeným očiam jeho neslýchanú hodnosť spoločníka v božom kráľovstve. Vesmír je palimpsest a hieroglyf svätého Písma, druhá biblia, ktorá vás potrebuje ako vykladačov a prekladateľov. Mali by ste vyložiť a dať do poriadku slová Boha, ktoré napísal na každú stránku vesmíru. Ak Boh stvoril svet, jeho dielo nevyhnutne nesie stopy duše a vôle umelca. Ak je Boh stvorený na obraz a podobu božiu, aj tvorstvo je stvorené na obraz a podobu božiu. Na vás je nájsť tieto stopy a ukázať túto podobnosť.
Vaše najmodernejšie teórie o nekonečne malom a nekonečne veľkom, ktoré rozvirujú lenivú hmotu starých materialistov k prudkému vlnobitiu a svetlu, teda približujú sa bližšie k duchu, mohly by sa stať úvodom k veľkému dielu, ktoré od vás očakávam. Toto dielo musi ukázať, že vesmír je vosk, ktorý nesie vtlčenú už nie tajomnú stopu božstva, že je ohromné zrkadlo, v ktorom sa odráža jeho viditeľná podoba.
Ako je Boh jeden, tak vo vesmíre je všetko jednota; vy dobre viete, že v atóme ste objavili ten istý slnečný systém. Takto vytvorený súlad nemôže mať začiatok a normy inde ako v jednej Mysli.
Ale Boh je aj Trojica a vy ste nútení uznať základnú trojicu, z ktorej všetko pochádza: svetlo, ktoré sa môže prirovnať k Otcovi; nerozlučný priestor-čas, ktorý môžeme prirovnať k Synovi; pohyb, ktorý odpovedá svätému Duchu.
Boh je láska, teda štedrosť a obetovanie. A vy musíte ukázať, že nekonečná štedrosť, ktorú vidíme vo vesmíre, nekonečná mnohosť atomov, hviezd, žiar ohňa, bytostí je dôkazom božského pôvodu všetkého. Mali by ste ukázať lepšie, než ste to urobili, že celý život sa hýbe vo vesmíre od najmenšej larvy až po najvzdialenejšiu hmlovinu a že celý život je obeta: obeta čiastky celku, obeta slabšieho vyššiemu. Celé tvorstvo v tomto svetle je zvesťou oveľa vyššej obete, protikladom a spoluobrazom toho Obetovania, v ktorom sa celok obetoval pre čiastku a vyššie nižšiemu.
V zrkadle a obehu vesmíru je aj iný zákon: zákon vystupovania. Večný zákon vystupovania od nehybného k žijúcemu, od žijúceho k duchovnému, od duchovného k božskému. Od stromu, ktorý umožňuje vystupovať k nebu a k slnku mŕtvym molekulám ležiacim v temnosti zeme a premeňuje ich na lístie a pestré kvety — až k človeku, ktorý nespokojac sa s tým, že vystaval stĺpy a veže, pozdvihuje vlastnú dušu k rozjímaniu, pôžitku extázy, k napodobňovaniu dokonalého a večného. Všetko v ohromnosti reality túži vystúpiť, zápasí o to, smeruje namáhavé, kde si môže odpočinúť, uspokojiť sa, lebo v tej výške všetko má svoj pôvod a svoju vlasť. Večný pohyb všetkých bytostí — od blúdiaceho človiečika v mŕtvych vodách až ku svätcovi v modlitbe — nie je nič iné ako návrat: návrat k rodnému miestu, k prvému prameňu. My všetci od atómu až po génia nie sme nič iné ako vracajúci sa pútnici a cestovatelia, ktorí v tme i vo svetle hmatajú a hľadajú v neustálej úzkosti schody, aby vystúpili. Všetko sostúpilo s výšin a všetko túži a baží po návrate do výšky. Po návrate hmoty k duchu, smrti k životu, hriechu k nevinnosti, zvieraťa k ľudskosti, človeka k Bohu.
Toto je tajomný a radostný zákon vesmíru, ktorý spolu s ostatnými vy by ste mali vštepovať jasnými lúčmi do zatemnených myslí ľudí. Ako dejepisci musia byť prorokmi minulosti, vy musíte byť prorokmi a prvými vysvetľovateľmi večného, prvého zjavenia.
Veľa od vás chcem, lebo vás veľmi milujem, lebo môžete a musíte veľa urobiť pre vzkriesenie božského v človekovi, teda pre spoločnú záchranu pred smrťou i po nej. V mojich povzbudzujúcich slovách sú len nepatrné náznaky toho, čo očakáva od vás kresťanstvo, ale so svojou vedou a vôľou môžete premeniť tieto slová na reťaz svetla, na potoky žiariacej lásky.
Volám aj vás, vedci, k poslednej bitke, ktorá prinesie víťazstvo životu nad putami smrti. Zachraňujte, ak sa chcete zachrániť. Nečakajte, kým ľudia zbadajú vašu zodpovednosť a shodia vás s rečnišťa chvály do špiny zabudnutia. Aj vaši mocní predchodcovia, mágiovia prvých spoločenstiev, dožili sa takého osudu: národy ľahko prechádzajú od úcty k nenávisti. Ak vaše viny boly veľké, isteže budú oveľa väčšie dary a dobrodenia z vášho spojenectva s Bohom.
V porovnaní voči vám — pod zorným uhlom ľudskosti — nie som nič iné ako trpezlivý a netrpezlivý čitateľ vašich špekulácií. Ale mám v sebe, spolu so sebou a po svojom boku Učiteľa, ktorý pozná, čo vy neviete, ktorý vie všetko, lebo všetko stvoril, ktorý na nič nezabúda a nikdy neklame, Pán, ktorý si žiada premenu a pozdvihnutie všetkých svojich synov, aj vás, čo sa mu veľa ráz vysmievate a často ho zaznávate. Hovorím k vám v Jeho mene, odpúšťam vám Jeho odpustením, milujem vás Jeho láskou. Počujte ma, kým ešte nebude neskoro. Pomôžte mi rozptýliť a zastaviť príval, ktorý hrozí záhubou pokoleniu ľudskému.
Žiadam od vás jedinú vec, ktorú môžete urobiť len vy: zmeňte sa z napodobňovateľov satanových na vyznávačov Boha. Svätý Lukáš, ktorý bol lekárom, stal sa apoštolom; Pascal, fyzik, stal sa apologétom; Newton, matematik, stal sa vykladateľom Zjavenia; prírodozpytec Swedenborg, stal sa prorokom božskosti prebývajúcej v stvorení. Nasledujte aj vy tieto príklady. Buďte aj vy odkrývateľmi skrytých tajomstiev, ale nie pochovaných v hroboch smyslov; ukážte vo viditeľných šatoch láskavé výtvory trojjediného večného Tvorcu. Nežiadam od vás, aby ste sa utiahli, práve naopak, sľubujem vám povýšenie, ktoré bude pre vás radosťou a slávou, ponoriť dušu do lesku večnej pravdy je podujatie oveľa zázračnejšie ako vynájsť nový stroj pre zisk a na mučenie ľudí. Aj vy, ak len chcete, môžete dosiahnuť to šťastie, ktoré sa nedá prirovnať ani k jednému. Nepripustite, aby moja prosba bola márna, neopovrhujte mojou modlitbou. Moje ranené srdce sa pozdvihuje v tejto nádeji, ktorá by sa mala premeniť vašou zásluhou na skutočnosť.
Povedal som vám, že vás milujem, i keď máte veľa hriechov. Ale budem vás milovať ešte viac, keď vás budem môcť nazvať nielen synmi z vôle Otcovej, ale bratmi vo vykupiteľskej práci Krista.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



ODŠTIEPENÝM KRESŤANOM


Bratia moji,
nie zo zvyku vás takto oslovujem, ale preto, aby som sa utvrdil v synovskej spolupatričnosti a v jedinom našom otcovstve. Ak neuznávate vo mne Kristovho vikára, dozaista viete, že ja sa snažím byť žiakom Kristovým práve tak ako aj vy. V jeho mene a v jeho duchu sme bratia, i keď nás rozdeľuje učenie a nedôvera. Ak nás rozdeľujú teologie a tradície, evanjelium a kríž nás spojuje. Ja teraz nechcem vám hovoriť o učení a o zákonoch, ale o jednote a bratstve. Musíte ma vypočuť. Zaprisahám vás, aby ste ma vypočuli, nech je akákoľvek vaša viera a vaše krédo. Nehľadajte vo mne rímskeho pápeža, ale zošediveného kresťana, ktorý plače, poddaného Kristovho, ktorý by chcel prosiť a dúfať spolu s vami.
Aspoň v tejto hodine napomenutí a hrozieb zabudnime na naše protivy a pomýlenia. Nieto času na obžaloby a na reči, tým menej na výčitky a napádania. Nechajme, nech mŕtvi dišputujú s mŕtvymi. My žijeme uprostred masy zle žijúcich a chceme, aby kresťanstvo bolo novým životom pre všetkých. Nevidím dnes vo vás heretikov, rozkolníkov, inovercov, ani odštiepencov, ale stratených synov môjho Otca, veriacich tej neviditeľnej Cirkvi, ktorá je oveľa väčšia a vznešenejšia ako všetky naše Cirkvi spolu. Cítim, že v tejto neviditeľnej Cirkvi, ktorej kňazom a kráľom je Kristus podľa rádu Melchisedechovho, ste blízko môjho srdca práve tak ako tí, ktorí sú okolo mňa.
Odštiepenie bolo jasnou vinou v očiach Boha, ale nebola to celkom vina vaša. K rozchodu s Rímom ste boli privedení i keď vás to celkom neospravedlňuje — nielen svojou chybou, ale trochu aj našou. Žiara Ducha Svätého nemohla vždy premôcť bledosť ľudskej hliny tak, že by potom mohla dať dôvod vášmu opovrhovaniu, vašej pýche, vašej povýšenosti.
Nechajme bokom proti sebe stojace omyly, pozdvihnime spoločné nádeje, pracujme spolu na spoločnom diele. Kresťania si namýšľajú ako vojaci s Golghoty, že sa totiž môže rozdeliť Kristov nesošívaný šat. Ale Syn boží, mŕtvy, nahý, leží uprostred nás, posiaty ranami, ale neporušený; zakrvavený, ale ešte teplý, odpútaný s kríža, ale stále pribitý na kríž našim životom. To mŕtve telo, ktoré má len náznaky smrti, očakáva nové zmŕtvychvstanie. Čaká zmŕtvychvstanie v našich srdciach a vo svete.
Bratia moji, bratia v láske a v túžbe po Kristovi, vy dobre vidíte a viete, vy chápete, na aké cesty priviedlo všeobecné šialenstvo ľudskú rodinu. Počuli sme na vlastné uši úžasný hurhaj predposledného ultimáta. Nebolo určené jednému národu, jednej viere, jednej cirkvi, jednému spoločenstvu. To strašné a večné ultimátum je určené všetkým národom a všetkým vyznaniam. To je alebo voľba smrti, alebo voľba života, voľba medzi nepotopenou archou evanjelia a medzi zbesilými vírmi konečnej záhuby. Sme ako by stroskotanci, ktorí mávajú poslednými ostatkami zástavy na vrcholku sťažňa; sme piloti, ktorí kŕčovite slabými a trasúcimi sa palcami držia kormidlo, ale nie sú už pánmi lode. Dráma sveta vyvrchoľuje: je len na nás, aby sa neskončila obeťou, ale aby sa skončila vykúpením v lúčoch očisty. Podobný rozpor bol už pred storočiami, ale my sme prišli k poslednej vigílii. Najvyšší veriteľ už nemôže predĺžiť splátky. Ostáva už len alebo povstať, alebo umrieť.
Ale nieto zase inej nádeje povstať ako viera vo Vzkrieseného. Dobre strážime hrob, ale už je prázdny a nadarmo dvíhame oči k nebu, zakrytému čiernymi mračnami posledných a prítomných trestov. Kristus je medzi nami, vždy živý svojou krvou a telom, ale ako nevyslyšaný pútnik, ktorého všetci vyháňajú, lebo naše hospody sú plné — ako v Betleheme — veľmi vznešených hostí, ktorí sa natískajú a ktorí ním opovrhujú. Mnohí opakujú jeho slová práve tak, ako dieťa opakuje slová matky a nerozumie ich smysel: to sú slová vykrikované, vyslovované, napísané, ktoré však veľmi málo sa stávajú skutkami a veľmi zriedka sa prejavujú v znovuzrodení duší. Ak chceme, aby Vzkriesený naozaj vstal v nás, musíme sa snažiť, aby sme v každom údere a pohybe srdca cítili vzývanie sekvencie, ktorú spievame kolenačky na svätodušné ráno:
Svetlo plné radosti naplň srdca temnosti ľudu Tebe verného.
Očisť duše pramene, zaviaž, čo je znavené, uzdrav, čo je ranené.
Deň hnevu nemôže byť oddialený ináč ako dňom očisty. Ale zase niet inej možnosti očisty ako očisty lásky. A ja sa obraciam skôr k ohňu lásky vášho srdca ako k svetlu vášho rozumu.
Rozumiete teda, prečo volám do žatvy aj vás, kresťanov odlúčených od Petra, ale neodlúčených a neodlučiteľných od Petrovho učiteľa. Dom horí a rúca sa, ľud a nám sverení behajú medzi ruinami, viera sa otriasa, nádej slabne, láska ustupuje. A my sa máme i naďalej hrýzť ako psí, bojovať v knihách, zápasiť s formulkami, živiť upodozrievania a opakovať kliatby? Vojská kýklopov záhuby a titanov násilia obkľúčily kresťanstvo a my máme zostať stáť ako nehybné stĺpy pri ovčíncoch roztrúsených a ohrožených?
Ja som nielen najstarším, ale aj najdávnejším pastierom a mám dať príklad. Prosím vás pre srdce Kristovo: počujte môj hlas, pričiňte sa, aby môj hlas nenašiel len ozveny v dunách púšte. Ak je ešte príliš včas tešiť sa zo znovuziskanej jednoty, prijmite aspoň pakt spojenectva proti spoločnému nepriateľovi, proti strašnej agónii, ktorá sviera ľudstvo. Urobme svätú ligu nie pre získanie časných výhod, ale pre večnosť; urobme svätú alianciu nie pre zachovanie svetskej moci, ale pre duchovný zisk.
Aj keby sa dočasné zrieknutie zdalo niektorým z vás trestom, pomyslite si na trápenie tých, ktorí trpia, lebo dosiaľ nepoznajú Krista; pomyslite si na poddanstvo tých, ktorí trpia, lebo nevedia žiť v Kristovi; na preklínanie tých, ktorí robia iným utrpenie, lebo sú odlúčení od Krista. Pri myšlienke na také súženie každá pochybnosť a váhanie by sa malo rozplynúť ako zimná osuheľ pri prvom lúči slnka.
Jednota všetkých kresťanov je žiadúca; ak ju chce Boh, musíme ju skôr alebo neskôr znovuzískať. Z bolestí, ktoré ma najviac sužujú, je myšlienka na rozdelenie Kristovho vojska. Ak by stačilo náhle vzplanutie lásky, vytrysknutie zožierajúcej úzkosti, ak by toto všetko mohlo vás znovu pritúliť ku mne, verím, že by ste už dávno boli všetci pri mne a spolu by sme radostne plakali a tešili sa zo znovuzískaného pokoja. Ten deň neslýchanej radosti je možno ďaleko, možno blízko: keby som bol hodný toho, aby ma Boh vyslyšal, ten deň by bol až príliš blízko. Ak každý z vás bol vykúpený kvapkou krvi Kristovej, každou slzou môjho plaču ho prosím, ako som ho prosil, o návrat každého z vás.
Môžete si prečítať aj vo vašej histórii, aké boly následky odštiepenia. Odmietli ste uznať svrchovanosť duchovnej hlavy a skoro vo všetkých štátoch museli ste sa podrobiť svetskej svrchovanosti. Moja Cirkev, osočovaná, zdecimovaná, stala sa bezbrannou voči časným utlačovaniam a musela platiť klamnú ochranu putami otroctva.
Storočné napádania rozkolníkov a heréz prinútily rímsku cirkev, že sa musela pomaly uzavrieť do tesnejších a tesnejších hraníc teologických formúl a disciplinárnych predpisov, ale výsledok toho bol ten, že sa obmedzila sloboda kresťanov prvých storočí. Vy ste prvými autormi tejto obmedzenej slobody, ktorá je jedným z bodov vašej obžaloby.
Na kresťanskom východe sme boli svedkami stáleho vrenia siekt a heretikov až do blúznenia a zločinnosti; na západe sme videli neustále rozkúskovanie na kongregácie, vyznania, ktoré uľahčovaly všetkým poverám a všetkým odchýlkam uzavrieť sa do spoločností po väčšine nepatrných a vždy a viac vzdialených od zjavenia pravdy. Noví proroci vyhlasovali takzvané nové kresťanstvá na tajomných schôdzkach, na ktorých podávali ako spásonosný nápoj pomútenú vodu splesnivelého deizmu a sprostého scientizmu.
Ale odštiepenie priviedlo ešte nebezpečnejšiu a ohavnejšiu vec: urobilo našu prácu získavať kresťanov oveľa neplodnejšou a menej rozhodnou. Čo si naozaj majú myslieť očakávaní noví stúpenci o náboženstve, uznávajúcom jedného Boha a jedno Písmo, keď ho prinášajú misionári, ktorých nevyučuje jeden učiteľ a jedna autorita? A zamyslite sa nad tým, bratia, že ľudia nebudú môcť byť zachránení inakšie, ak len nebudú znovuvzkriesení Jánovou vodou, Kristovým chlebom a ohňom Ducha Svätého.
Strašná a obrovská je naša zodpovednosť pred ľudským pokolením a ešte viac pred Bohom, ktorý bude pýtať účty z našej roztrieštenosti. On nám sveril jedinú žatvu, ale my sme rozdelili na nepriateľské tábory beztak preriednuté zástupy žencov.
Vzhľadom na prítomné ťažkosti a na najbližšie hrozby prosme aspoň Boha, aby dovolil spojenectvo a aby pripravil sjednotenie. Dajme bokom to, čo rozdeľuje a rozdvojuje; a dajme sa dohromady okolo pevných bodov možnej a želateľnej svornosti. Tri sú tie body, ktoré nikto z vás nemôže zaprieť: Kristus je Boh; Kristus vykúpil ľudí; posolstvo Kristovo je učenie o bratstve proti zverskosti, poníženosti proti pýche, lásky proti nenávisti. To sú pevné stĺpy, ktoré vy všetci objímate a na ktorých môžeme založiť základy úprimnej dohody a spoločného diela. Pred týmito stĺpmi božsky všeobecnej viery všetky neshody v učení, ktoré nás oddeľovaly, nie sú nič iné ako skaly a jamy na dlhej a drsnej ceste budúcej jednoty. Teraz nadíde čas pre teologov a historikov. Toto je hodina apoštolov a bratov. Dnes predovšetkým a nadovšetko treba lásky. Lásky voči poblúdencom, proti diablom posadlým, voči vífaziacim a voči porazeným — lásky medzi nami, ktorí veríme v tú istú Prezreteľnosf a trpíme tým istým neduhom.
My, katolíci, sme si istí, že prináležíme jedine zákonnej Cirkvi, ale vieme, že nebude naozaj univerzálnou, ak v nej vy chybíte, nebude triumfujúcou, kým sa vy nevrátite ku skale Petrovej. Vy nás potrebujete, ale aj my potrebujeme vás, vašich síl, vášho umu, vašej bratskej práce.
Všetci vieme, že aj medzi vami sú duše horiace a oddané viere Kristovej, duše, ktoré sa pohybujú vo sfére evanjelia, duše, ktoré hľadajú spásu jedine vo Spasiteľovi, duše, ktoré túžia a približujú sa svätosti. Týmto dušiam plným plameňa sverujem spáliť priehradu, ktorá nás delí, rozriešiť drámu vo víťazstvo ľudstva a v ohromný chorál kresťanstva. Kňazom, Kristovým vojakom, ktorí plačú a dúfajú po všetkých kostoloch zeme, odkazujem svoj nárek a svoju nádej. Vo všetkých cirkvách boli mučeníci viery; menom tej krvi žiadam vás, aby ste sa uznali navzájom za bratov tej istej krvi, aby ste sa uznali za vykúpených tou istou krvou, aby ste sa spojili v jedinej vôli, že navždy prestane prelievanie ľudskej krvi.
To vás neprosím ja, najvyšší kňaz rímskej cirkvi, ale o to vás prosí Boh, ktorý mojím slovom vás volá do žatvy práve tak, ako génius hudby používa obyčajnú strunu z čreva, aby vydal harmóniu, ktorá obmäkčí srdcia. Ja budem s vami, medzi vami, ako prvý z kapitánov svojho veľkého vojska a posledný z veteránov v strašnej vojne Boha, ktorý shromaždí pod znamením Syna cirkev viditeľnú a neviditeľnú. Aby sa táto armáda spojila a zvíťazila, ja som ochotný k akejkoľvek obeti, som pripravený aj umrieť.
Vzývam Trojicu zo všetkých svojich slabých ľudských síl, so všetkou nádejou, ktorá pramení zo zúfalého položenia ľudstva, aby vás priviedla k tomu, že ma vypočujete a počúvnete. Neprestanem klopať na vaše dvere, kým len moja ruka bude môcť búchať a môj hlas volať.
Všetkým tým, ktorí otvoria a odpovedia, už teraz so vzdychom ubolenej duše posielam svoje bratsky otcovské požehnanie.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



ŽIDOM


Bratia moji, synovia moji,
už oddávna veľmi túžim obrátiť sa k vám. Teraz na konci mojich dní udrela hodina, keď mám k vám prehovoriť tak, ako predtým ani jeden pápež.
Vy ste odmietli a odpudili môjho Boha, a predsa vás neviem nenávidieť. 'Cítim, že jmedzi Kristovou cirkvou a Kristom vyvoleným národom je puto neobyčajne tajomné, ktoré nijaký meč nemôže rozťať. Boh nás chcel spojiť svetlými želiezkami ako Máriu a Petra, Pavla a Jána. Vy ich nemôžete zaprieť, veď boli z vašej krvi; my, ktorí ich milujeme, nemôžeme zabudnúť, že boli Židia.
Jeden z nás musí nakoniec zvíťaziť. Alebo sa vám podarí zmazať s tvári zeme kresťanstvo, alebo vy sa stanete jedného dňa kresťanmi poslednej hodiny, ako ste nimi boli aj hodiny prvej. Pretože však my veríme, že Cirkev založená na Petrovej skale nikdy nemôže padnúť, my, adoptovaní synovia, s trpezlivosťou čakáme vás, prvorodených synov zasľúbenia. Ste roztrúsení po všetkých cestách sveta preto, aby ste ušli pred svojimi tyranmi a prenasledovateľmi, ale nemôžete ujsť navždy pred Kristom, ktorý je najsladším tyranom a najvytrvalejším prenasledovateľom. Keby Kristus potreboval niekoho z akéhosi nepredstaviteľného pocitu biedy, nuž verím, že by lačnel po vás, po vašich dušiach, po vašej láske.
Či podľa tela nepochádzal z Abraháma a Dávida? Či sa nenarodil ako vy pod Mojžišovým zákonom? Či matka,, ktorá ho pridájala svojimi prsami, nebola Židovka? Či ti, čo ho prví počúvali, prví nasledovali a prví v Neho uverili, neboli Zidia? V tej dobe žilo na zemi mnoho národov a Kristus mohol si ktorýkoľvek z nich vyvolit za svoj. Ale on miloval nešťastných, zavrhnutých, prenasledovaných a utlačených, a preto sa chcel narodiť medzi Židmi, lebo váš národ bol v tie časy najnešťastnejší a zavrhovaný, utláčaný cudzincami, šliapaný a nenávidený pred všetkými.
Aj jeho život, ak sa dobre prizriete, bol vlastne opakovaním vášho otrockého života. Starý zákon je poprepletaný „postavami" Kristovými, ale celý život je „predstavením" Kristovho života, uskutočneným proroctvom jeho dejov tu na zemi.
Narodil sa medzi zvieratmi a pastiermi, ako aj váš národ povstal z Abraháma, pastiera ozbrojencov a ľudí.
Od mladi ho obdivovali cudzinci, mágovia, ako aj vy ste mali prvého otca Abraháma chaldejského a prvého zákonodarcu egyptského Mojžiša.
Aj on musel hľadať útočište v Egypte, ako to urobil Abrahám a Jakub.
Aj on bol vyhnancom, ako ste boli vyhnancami vy v Babylone. Lenže vy ste sa vrátili do zeme Kanaán, a on sa vrátil do Palestíny.
Aj on žil štyridsať dní na púšti a štyridsať rokov vaši otcovia po úteku žili na púšti, pokúšaní modlami ako on diablom.
Mojžiš dostal zákony medzi tŕním uprostred bodliakov a pichľavých korunách. Ježiš, aby priniesol Nový zákon, bol korunovaný takým istým tŕním.
Satan ponúkol Ježišovi všetky kráľovstvá sveta a vy ste snívali ešte aj v najťažších hodinách otroctva o tom, ako budú podmanené všetky národy Dávidovým žezlom.
Kristus nemal nikdy vlastného domova — ba ani len skalu, o ktorú by si bol oprel hlavu — a vy podobne ako on, cez tisícročia ste nemali bezpečného domova, vždy ste blúdili ako vyhnanci a kočovníci a nasycovali ste sa pri stoloch cudzích.
Vždy ste snívali o tom, ako nastolíte vládu Dávida — pomocou makabejcov, herodesovcov, Bar-Kochbu — a on, potomok Dávidov, bol ukrižovaný ako kráľ židovský čo hlásal nápis na kríži.
Jeho šaty boly roztrhané, ako bolo roztrhané vaše kráľovstvo už od smrti Šalamúna a rozdelené neskôr na tetrarchie; Jeho žiaci sa rozpŕchli po všetkých krajinách, ako boli urobili aj vaši otcovia v diaspóre.
Konečne váš národ bol ako Kristus znamením protiv a ako on, čo aj bol prebodnutý, aj vy vždy ste vedeli povstať.
Vy nemôžete zaprieť túto tajomnú a predsa zreteľnú podobnosť, ktorá konečne je dosvedčená aj vašimi knihami. Ak je kresťanská Cirkev tajomným telom Kristovým, váš národ bol pred jeho príchodom prorockým telom Kristovým. Sväzkov je veľa a ešte viditeľných. Kajfáš a Judáš boli prvými bohovrahmi, ale či možno neprijali len z poslušnosti tú strašnú ťarchu, keďže Kristus prišiel, aby bol umučený a chcel byť zabitý?
Či ste si nepovšimli, že On nedovolil židovským rukám, aby sa poškvrnily jeho krvou? Chcel, aby ho pribily na drevo ruky cudzincov, aby vaša ruka, keď už nie hlava, ostala čistá. Spomeňte si, že plakal jediný raz a plakal vtedy pri myšlienke na skazu Jeruzalema, vášho svätého mesta, ktoré aj pre nás je sväté. Aj dnes ten istý plač spája nás, židov a kresťanov, v tom istom Jeruzaleme. Vy plačete každý deň, aj teraz pod starým múrom, ktorý už neskrýva Najsvätejšieho zo svätých, ani oltár Najvyššieho. Kresťania trochu ďalej od vás plaču nad prázdnym hrobom, ale ani len skaly toho hrobu nie sú naše.
Nuž či táto príbuznosť v plači nič nehovorí vášmu srdcu? Myslím si, že by kresťania mohli plakať spolu s vami pod starým múrom chrámu — toho chrámu, kde Kristus dišputoval s učenými a z ktorého vyhodil obchodníkov — a že by ste mohli, že by ste mali prísť k nám plakať nad hrobom Ukrižovaného a tešiť sa s nami so Vzkrieseným.
Prečo nepočúvnete hneď, ešte dnes, hlas starého pápeža, ktorý vás miluje aj pri vašich hriechoch a poblúdeniach, ako vás miloval a miluje váš Boh, ktorý je aj našim Bohom? Aká ľadová kôra, aký hmlistý závoj vás delí od nás? Vstúpte do našich kostolov a počujete spievať svoje najkrajšie a najjasavejšie žalmy. Počujete, ako vyslovujeme so zbožnou radosťou slová jazyka vašich otcov: hosana, aleluja, amen. Otvorte naše knihy a uvidíte, že vaši najväčší patriarchovia, proroci a králi sú do nich pojatí a že ich uctievame spolu s našimi svätými.
Nechceli ste uznať Ježiša Nazaretského za Mesiáša, a predsa práve vy ste žiarlivo uchovávali a rozširovali medzi národmi knihy, kde slovo za slovom sú zaznačené proroctvá Jeho svätého príchodu a jeho konca.
Vaši otcovia chceli Jeho smrť, ale boli prítomní aj pri Jeho vzkriesení: päťsto svedkov, o ktorých hovorí svätý Pavol, isteže boli Židia. Aké teda čary vás oddeľujú od nás? Nemáte vo svojom talmude príkazy dobra a lásky, ktoré by mohly obstáť aj v evanjeliu? Či neprišli mnohí z vás od svätého Pavla až po hlavného rímskeho rabína k nám, aby uznali Ježiša za Božieho Syna?
Prečo teda stále vzdorujete? Či azda vás pália prenasledovania, ktoré v každom veku, aj v našom, zakrvavily a zapálily vaše domy a otrávily vášho ducha? Dobre viete, že som odsúdil tieto perzekúcie a trpel som pre ne, hľadal som, ako ich zamedziť, odstrániť. Vy viete, že mnohí moji predchodcovia vás bránili, prijali vás, ba aj svoj život vám sverili. Ale musíte si spomenúť, že vás prenasledovali, a to kruto, aj pred Kristom: Egypťania, Asýri, Seleukovia a Tolomejčani z Egypta. Či nepovraždil najlepších synov vašich váš kráľ Janneus a váš kráľ Herodes? Veľa zla ste museli zakúsiť aj od kresťanov, nuž ale či ste neboli najviac prenasledovaní cisármi, ktorí odsudzovali aj kresťanov, alebo neskôr v Arábii od Mohameda? A dnes, ako viete, vašimi prenasledovateľmi nie sú kresťania, ale nepriatelia kresťanstva, ktorí vám nemôžu odpustiť, že uprostred vás sa zrodila naša viera a naša Cirkev. Dnešní vaši nepriatelia sú aj našimi nepriateľmi. Prečo sa nepripojíte k nám do spoločenstva utrpenia, keďže sme spojení v dvojitom plači jeruzalemskom? Viem, že aj kresťania vás prenasledovali a trápili. Nuž a či vy prví ste ich neprenasledovali vo svätom meste? A či prvé skaly, ktoré zabili nášho prvého mučeníka, neboly židovské? Prečo neposbierate tieto skaly a neurobíte z nich stĺp smierenia?
Ja odsudzujem a zaklínam všetky prenasledovania a zvlášť perzekúciu národa vyvoleného Kristom. Ale či vám neprišlo na pamäť, že tieto prenasledovania môžu byť iným znamením vašej tajomnej podobnosti s Kristom? Kristus bol prenasledovaný v prvých a v posledných rokoch svojho pobytu na zemi; Cirkev, práve tak ako On, bola a je prenasledovaná. Ak vy ako národ ste stvorení na obraz a podobu Kristovu, musíte byť bití, napádaní a ukrižovaní ako ON. A či vaša perzekúcia nemôže byť možno aj ustavičným pripomínaním vášho osudu večných pútnikov od večného Boha? Začali ste ako pútnici medzi národmi a ako pútnici vždy máte žiť na cestách. Kočovníkom, ako ste aj vy, nie je dovolené ostať dlho na tom istom mieste. Pre vás neplatí to známe Hic manebimus optime. Ježiš tvrdo zavrátil Petra, keď chcel postaviť stan na hore Premenenia.
Vy musíte blúdiť celou zemou, ale nemôžete a nesmiete zastaviť sa nadlho. Len čo zradíte toto svoje poslanie, toto božie určenie, ste trestaní a Boh, aby vás potrestal, za nástroj si berie nenávisť a hnev autochtonných národov. Nad vašimi hlavami vždy mávajú cherubíni z raja svojimi ohnivými mečmi, pred vami ide ohnivý stĺp, vedúci vás do zasľúbenej zeme, ktorá však len nakrátko je vaša.
Tento osud vášho neustáleho blúdenia je vašou biedou, ale aj vašou veľkosťou. Dokazuje totiž, že váš nespokojný duch hľadá bez prestania a odpočinku vlasť, ktorá jediná môže byť vašou trvalou vlasťou a ktorú ste dosiaľ nevedeli nájsť. A ktože môže zaprieť, že touto vašou vlasťou nie je Kristova cirkev? Ja vám hovorím, že dotiaľ sa nezastavíte, kým nevstúpite do domu svojho najväčšieho syna, dokiaľ neuznáte v Kaifášovej obeti Mesiáša, toľko storočí očakávaného.
Nebadáte, že židovský národ je zobrazený v márnotratnom synovi a že netrpezlivo očakávame váš návrat, aby sme urobili hostinu, aby sme zabili tučné teľa z podobenstva, ktoré je v inej podobe zlaté teľa púšte? Ja vám sľubujem menom spoločného otca, že vás prijímam ako otec, ktorý nepozná výčitky, ale iba slzy radosti v očiach. Spolu si prečítame slová vášho Pavla, ktoré hovorí k Rimanom: Lebo keď už ich zavrhnutie prinieslo svetu smierenie, čím bude ich prijatie? Zaiste zmŕtvychvstaním! (Rim. XI. 15.) Hej, vieme, že ste národ, ktorý zabil Boha. Ale ak hriech nenávidieť a zabíjať je, ako si myslím ja spolu so svätými, opakovaním ukrižovania, nuž ktorýže národ dnes nie je bohovrah? Máte na sebe škvrny každého druhu, ste zaťažení hriechmi, ale ktorý národ nemá viny a zahanbenia podobné vašim, ktorý národ môže zdvihnúť na vás prvý kameň?
Viac ráz ste opustili a zarmútili Boha svojich otcov, ale váš Boh bol Boh jediný a žiarlivý: pohanom, ktorí mali stá božstiev, bolo ľahšie byť vernými. Ale aj tak ste sa nespreneverili duchu: nosili ste za svojho večného putovania so sebou dve veci, ktoré najľahšie môžu utečenci vziať so sebou: zlato a Písmo. Vaše vrecia boly až vrchom naplnené zlatom, ale nechýbala vám predsa Kniha zákonov vášho Otca a proroctvá Syna. Táto protiváha sa vám zaznačí k vášmu dobru v deň účtovania a merania. Ale nepostačí vám veru na záchranu, ak nezanecháte zlato a ak ku knihe Zákonov nepripojíte knihu lásky. Ešte stále je vo vašich srdciach veľa pýchy, stále je vo vašich dušiach veľa túžby po vláde. Robíte dobrodenia, ale ešte vás nepresiakla láska; ste verní rodinnej tradícii, kmeňu, ale ešte neprešla vami všeľudská bratská láska; poznáte pýchu a skromnosť, avšak nie poníženosť.
Nezbadali ste, že odvtedy, ako Ježiš zakončil veľký mesiášsky vek, ktorý bol vašou najväčšou epochou, nedali ste svetu proroka, ktorý by sa mohol porovnať so svetlami Starého zákona? Zabili ste v Kristovi poéziu a odvtedy vás navždy opustila inšpirácia najkrajšej poézie.
Po svätom Pavlovi, osvietenom bleskom a božím hlasom, nenašiel sa medzi vami ani jeden, ktorý by vedel hovoriť k dušiam všetkých ľudí. Tento váš ústup z duchovnej sféry je jedným z vašich trestov, možno jedným z vašich pokání.
Hovorili ste, písali ste, učili ste: ale od smrti Jánovej prestali ste byť fakľami ľudí. Básnici a proroci, ktorí prišli potom, čo aj boli ohniví a vynaliezaví, nikdy nedosiahli slávu Dávida, Šalamúna, Jóba a Izaiáša. Všetko, čo presahuje obyčajnú mieru v umení, bolo kresťanské, a nie židovské. Tento váš ústup, ktorý je znamením prítomnosti Večného, by vás mal pohnúť k uvažovaniu; v mojich očiach je najťažším trestom, ktorého sa vám dostalo po ukrižovaní.
Ale vy sa môžete stať znovu držiteľmi svojho práva prvorodeného, ak vstúpite do Kristovej rodiny. On vám ponúkol pred všetkými perly najväčšej ceny, ale vy ste sa nechceli ani len zohnúť a zdvihnúť si ich. Teraz od vás žiadajú veľké gesto pokory, ktoré by zmazalo hriech vašej pýchy, teraz od vás žiadajú zrieknuť sa svojho panstva a pokladu. Ak chcete byť chudobní s Kristom, nahí ako Kristus, odpúšťajúci a radostní v Kristovi, každý váš hriech, aj najťažší, sa vám odpustí a zabudne. Skôr však nie.
Prišla znovu plnosť časov. Dvetisíc rokov pred Kristom chaldejský Abrahám zanechal Ur a jeho božstvá. Dvetisíc rokov po Kristu, ak je pravdivý zákon, že Kríž je stredom dejín, má prísť na Izraela nové sťahovanie. Váš návrat do zasľúbeného kráľovstva je nutný, neodvolateľný, vzývaný a očakávaný. Prečo čakáte a nepoddáte sa tomuto volaniu, ktoré je možno posledné?
Predsa voľačo zostalo z prvého božieho vyvolenia. Ste v každom prejave svojej bytosti a vôle národom extrémov. Ak voľaktorý z vás ide za bohatstvom, dokáže stať sa kráľom baní a veriteľom mocnárov! Ale keď je chudobný, ako Židia hemžiaci sa vo východoeuropských mestách a getách, je pravým obrazom chudoby. Vaši talmudisti a vykladači opakujú do nekonečna Písma, ale aj u vás sa nájdu mystikovia pravého zrna. ľudia rozumu, opojení intelektuálnou božskosťou. Sú medzi vami najprísnejší zachovávatelia tradície a najzaťatejší priekopníci revolúcie; sú takí, ktorí až do koreňa vylamujú už vyšliapanú cestu myslenia a zasa iní, ktorí až do kryštálové čistého neba dvíhajú monolity inteligencie.
Ja si pre toto všetko myslím, že kresťanstvo je pre vás ako by stvorené svojimi božskými paradoxmi, svojím odmietavým stanoviskom k vlažným, kompromitovaným a prostredným ľuďom. A vy ste tiež stvorení pre kresťanstvo ako rieky; ale môžu to byť aj najprudkejšie veľtoky, predsa musia zaniknúť v oceáne. Rozdeľuje nás kríž, ale keď ho pobozkáte a objímete, Golgota nebude viac hranicou, ale vrchom stretnutia sa. Sú ľudia, ktorí musia prejsť hriechmi, previneniami, aby pochopili plnosť božského zjavenia: vy ste možno museli zabiť Boha, aby ste si ho znovu získali Jeho i svojím potrestaním. Možno koniec pokánia je blízky a chcel by som, aby tieto moje slová, prýštiace sa z rán môjho srdca, ešte viac ho k vám priblížily. Volám na pomoc v tejto svojej modlitbe všetkých svätých Izraela od Eliáša až po Baala Sema.
Dobre vidíte, v akej smrteľnej priekope a v akej ohnivej peci sa dnes zmieta pokolenie ľudské. Aj vy ste trpeli, aj vy ste nechávali za sebou potoky krvi v tejto priepasti ľudí, ktorí ostali nažive. Vy by ste mali pochopiť, že svet sa môže zachrániť len v duchovnej jednote a že táto jednota sa môže uskutočniť len v znamení Krista. Prečo teda neposlúchnete volanie? Vy, synovia zasľúbenia, vy, ktorí ste boli povolaní prví na hostinu, prečo sa zdržujete s pochovávaním svojich mŕtvych, prečo ešte váhate vstúpiť do hodovnej siene, ktorá vás čaká už toľko storočí? Vašou povinnosťou je dať príklad. Akže vy, ktorí ste videli zrodenie Krista, vy, ktorí ste ho počuli rozprávať vo svojich domoch a po svojich krajoch, zotrváte v odmietaní, čo povedia ostatné národy, vzdialenejšie, neuvedomelejšie, národy, ktoré neboly ožiarené Jeho neodškriepiteľnou prítomnosťou? Čo na tom záleží, že medzi vašimi predkami boli vinníci? V pozemskej genealógii Ježišovej sú aj mená prostitútky Rahaby, cudzoložníka Dávida, bratovraha Sa-lamona, a predsa On ako človek, za svojich uznal aj týchto hriešnikov. Či neprišiel, aby vzal na seba všetky hriechy všetkých a teda aj vaše? Či neprišiel na svet preto, aby odpustil tým, ktorí ho zabili a teda aj Židom Veľkého piatku? Či nepozdravil svätým slovom priateľa z vašich radov, ktorý ho najprv predal a potom prišiel v noci so zástupom uchvatiteľov? Povedzteže, kedy doľahne až k vašim ušiam jasný spev kohúta, ktorý vás prebudí z tisícročného zapierania?
Vypočujte hlas tohto pápeža, ktorý vás prosí menom božskej obety, tak, ako vás neprosil ani jeden pápež. Je to hlas slabý, hlas trasúci sa, hlas toho, ktorý vzýva a očakáva smrť, podobnú smrti jeho Boha. Je to hlas nástupcu — hoci aj slabého — toho Petra z Betsaidy, ktorého obezali tak ako vás, ktorý prišiel na Veľkú noc do chrámu, ktorý prvý poznal v mladom prorokovi, určenom k trestu otrokov, Syna Boha živého. Môj hlas plače a trasie sa, ale predsa vás volá menom Petra, menom Krista, menom všetkých Židov, ktorí prijali jeho krst a jeho evanjelium.
„Počuj, Izrael!" Tieto slová, ktorými začínate svoju dennú modlitbu, opakujem vám tými istými ústami, ktoré každodenne odriekajú Krédo Cirkvi. Boh mi to naznačuje, že toto Krédo budete spolu s nami opakovať, spolu aj so mnou, ktorý vás netrpezlivo očakáva pri hrobe Apoštola. Spása ľudstva je aj vo vašich rukách. Neoklamte pre spoločný plač a pre spoločné utrpenia moju nádej, ktorá je spoločnou nádejou znovuzrodených v Kristu. Hodina vášho prepotrebného návratu bude sviatkom Cirkvi, založenej v Jeruzaleme, bude pokojom a radosťou pre vás pútnikov prenasledovaných a ubíjaných, ktorí konečne uvidia na Sinaji a na Tábore jediný záblesk svetla.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



ĽUĎOM BEZ KRISTA


Bratia moji,
aj vy, hoci ste vzdialení, roztrúsení a rozdelení, hoci ste zbehli od Krista a ešte nie ste vykúpení Krížom, ste mojimi bratmi vo spoločnom osude ľudskom, bratmi vo viere v toho Boha, ktorého najrozličnejšími spôsobmi spomínate a uctievate. Ale toto priveľmi jednoduché bratstvo, ktoré cítim teplo a mocne, nestačí môjmu srdcu kresťana, srdcu, ktoré by chcelo vidieť všetkých ľudí do posledného, bez výnimky, somknutých okolo Syna človeka, ktorý prišiel pre všetkých a za všetkých umrel.
Nechcem vám zakrývať svoje úmysly: uznávam a milujem vo vás svojich bratov, lebo túžim a dúfam, že jedného dňa — i keď za storočia alebo tisícročia — budete naozaj našimi bratmi v láske Vzkrieseného. Ja k vám nehovorím preto, aby som odsúdil náboženstvá, v ktorých žijete, ale aby som vás získal pre náboženstvo moje, ktoré jedine je pravé, ale aj jediné môže zachrániť ľudstvo. Prichádzam k vám ako apoštol, teda ako získavateľ. Nemilujem vo vás len veriacich v jedného Boha, ktorý má tisíc mien a jednu podstatu, ale milujem vo vás zároveň budúcich, očakávaných kresťanov.
Evanjelium, ktoré je pre mňa posolstvom Jediného, je v tomto bode také jasné, že nepripúšťa pochybovanie a dvojsmyselnosť. „Choďte a zvestujte evanjelium všetkým národom," povedal Kristus svojim žiakom. A keďže ON je Pravda v osobe a v skutkoch a keďže Pravda má byť pre všetkých rovnaká a nikto ju nesmie odmietnuť, ja vám hovorím, že ste neodkladne určení na to, aby ste š1i s nami, aby ste si zasadli k hostine, ktorú Syn menom Otca pripravil pre všetkých ľudí.
Tieto slová sa vám budú zdať bláznovstvom a mnohí aj medzi nami sa budú usmievať. Ale nesmiete zabudnúť, že my nemáme z toho strach, lebo už aj samý základ kresťanstva je šialenosť ku krížu. Je našou povinnosťou, aby sme boli šialení proti svetskej vražednej a bohovražednej múdrosti.
Už od čias, ktoré prišly po Vzkriesení, naši apoštolovia si rozdelili obývanú zem, aby zvestovali evanjelium slovom a aby ho potvrdili vlastnou krvou. Odvtedy apoštolské dielo nikdy neprestalo a dnes ťažko nájsť vzdialený ostrovček uprostred morí, alebo chyžu, ukrytú uprostred lesov, kde by nebolo prišlo slovo Krista. Bohužiaľ, len slovo, nie však kplné víťazstvo jeho ducha.
Nehanbím sa to priznať, lebo v pravde môže byť len bolesť a nie hanba: táto práca bola skoro všade márna. Po storočiach a storočiach kázania len asi štvrtina pokolenia ľudského sú kresťania. Tri štvrtiny ľudstva ešte neprišly ku Kristovi. Veľa sa podujalo a skoro nič nedosiahlo. Tisíce a tisíce neúnavných misionárov trpely duševné aj telesné martýrium uprostred vás; miliardy peňazí dávajú veriaci nespočetným spoločnostiam, ktoré v každom kresťanskom kostole zakladajú a vydržujú misie; všetci moji predchodcovia podnecovali a podporovali roznášačov evanjelia. A predsa skoro nikto z vás — ak myslíme na ohromné množstvá ázijského a afrického obyvateľstva — neprišiel k nám. Dnes skoro tri štvrtiny ľudstva — teda viac ako tisícpäťsto miliónov duší — je bez Krista! Moja Cirkev napríklad dala v každom čase nebojazlivých a neochvejných apoštolov, hrdinov až po hranicu svätosti, v misionárskych krajoch získala sotva desatinu duší, ktoré podľa božieho práva by maly byť naše.
Po toľkých storočiach námahy a trpezlivosti, po toľkom utrpení a kázaní táto nepatrná a slabá žatva musí v nás vzbudiť bolesť a červeň na tvári. Posbierali sme len niekoľko listov z ohromného lesa; vedeli sme shromaždiť do našej sýpky len niekoľko bledých klasov, posbieraných s veľkou námahou po zasiatom poli. Aj dnes stovky miliónov hindov, stovky miliónov budhistov, konfucionistov, moslimov, stovky miliónov pohanov nepoznajú alebo odmietajú zachraňujúce svetlo evanjelia. Táto výtka ma prenasleduje a raní; myšlienka našej nemohúcnosti a vašej neprítomnosti mi sviera srdce. Neviem si vysvetliť, že najmä toľko kresťanov necíti túto istú bolesť, že nemyslia skoro nikdy s príslušnou úzkosťou na nekonečný zástup stratených duší, na nespočetný zástup, ktorý sa ešte nepoddal sladkému bremenu nášho Vykupiteľa. Akže voda Nového zákona je pre nás životom a pravdou, ako potom môžeme dovoliť s takou ľahostajnosťou, že väčšina ľudí je mimo tohto života a mimo tejto pravdy? Toľká rezignovaná ľahostajnosť ma mučí a straší.
Nemôžem sa smieriť s toľkou ľahostajnosťou a nedbanlivosťou svojich bratov. Zdá sa mi, ako keby som bol otcom, ktorý mal v mladom veku dvanásť synov a teraz ostal len s troma vo svojom dome. S nimi sa uspokojuje, hoci vie, že ostatní deviati sú nažive a možno chorí, ďaleko od neho blúdia roztrúsení, hoci vie, že žobrú a možno i blúznia, ale on uspokojí sa tým, že občas pošle za nimi sluhu, aby ich zavolal pod sladkú otcovskú strechu.
Neobviňujem vás, moji bratia bez Krista. Nechcem odsudzovať vaše odmietanie, nechcem preklínať vašu zatvrdlosť. Vy nie ste pravými vinníkmi. Pravými vinníkmi sme my — hriešnici, uzavretí do hriechov ľahostajnosti, ktoré zo všetkých hriechov najmenej zasluhujú odpustenie. Ak váhate prísť k nám, vina padá na nás, ak žijete v pološere Boha, je to znamením, že sme vám nevedeli ukázať slnko takej sily, ku ktorému by ste boli pribehli aj z najtemnejších kútov zeme.
Vina padá na nás — na všetkých kresťanov. A prvá vina je náš rozkol. Čo si môžete pomyslieť o náboženstve, založenom jediným Bohom, vyzbrojenom jedinou knihou,
o náboženstve sverenom jedinému pastierovi, o náboženstve, ktoré pomaly sa rozdrobilo na stovky cirkví a vyznaní? Či sa nedá ospravedlniť vaše odmietanie, keď počúvate apoštolov tej istej viery, ktorí rozlične vyučujú menom toho istého zjavenia a toho istého Boha?
Iná vina, možno ešte ťažšia, je prejav našej nerozumnej nedôvery k tomu, o čom sa honosíme v rečiach a čo navonok prijímame. Kresťanstvo je náboženstvo lásky, ale kresťania iné nevedia ako nenávidieť a nenávidieť sa. Kresťanstvo je náboženstvo odriekania, ale kresťania dychtia po majetku a po bohatstvách ako tí, čo nepoznajú evanjelium. Kresťanstvo je náboženstvo ducha, ale kresťania sú zahalení do chlipností tela a materiálnych vecí. Kresťanstvo zdôrazňuje, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale národy, ktoré sa chvália, že sú kresťanské, už storočia sa namáhajú, aby sa spôsobom vôbec nezodpovedajúcim evanjeliu zmocnily celého sveta.
Pre tieto hanebné protirečenia chápem vaše váhanie. Ak kresťania — myslíte si — hovoria, že niet pravdy a záchrany mimo toho, čo učil Kristus, prečo teda v každodennom živote robia vždy opak toho, o čom hovoria, že veria? Keď takto robia, či nie sú oni každodenní posmie-vači Kristovi? Svojimi skutkami zapierajú a obchádzajú to, čo by chceli nám nanútiť slovami. Ak to takto robia, to je bezpečný znak, že neveria v to, čo hovoria. Prečo teda by sme mali prijať Boha, ktorého neposlúchajú, nectia si ani len tí, ktorí nosia jeho meno?
Ale ani to nestačí. Vaša váhavosť je zavinená aj inou našou chybou. Kresťanskí misionári sú ľudia plní viery a často aj múdrosti, ale nevedia vám vyložiť kresťanstvo v tom svetle, ktoré by vám ho urobilo ľahšie srozumiteľným. Bojím sa, že mnohí z nich si neuvedomujú túto pravdu. Vy ste určení stať sa kresťanmi, lebo kresťanstvo je aj vaším dielom, dielom vašich otcov. Tým, že sa stanete kresťanmi, dosiahnete, že sa stávate majiteľmi čiastky zákonného dedičstva nevýslovne a zázračne obohateného Vtelením. Mali by vám povedať, že všetky národy, ktoré žily pred Kristom, prispely k božskej príprave kresťanstva. Starý Egypt živil vieru vo vzkriesenie mŕtvych; India princíp obetovania ako základný skutok života a zriekanie sa klamnej skutočnosti hmoty; Perzia neustály zápas dobra a zla, v ktorom triumfuje dobro zásluhou nadprirodzeného spasiteľa; Grécko mýtus dobročinných a oslobodzujúcich polobohov ako Prometeus a Herkules, ktorí trpeli z lásky k ľuďom; Čína svätosť synovskej lásky ako základ ľudských vzťahov, potrebnosť dokonalej harmónie medzi nebom a zemou; Veľké Grécko v orfizme vieru, že človek, vďaka stálemu očisťovaniu, musí smerovať ku spojeniu s Bohom; Etruskovia vieru, že tento život má byť usmerňovaný zreteľom k posledným veciam; Rím, že všetci žijúci musia byť podriadení a spojení v jednom zákone. Každá civilizácia nemala pred Kristom inej úlohy, ako vystihnúť vlastný predobraz toho, čo potom uskutočnil Kristus v božskej syntéze. Výdobytky, vojny a zákony starých ríši sú dnes už len mŕtve pamiatky, pochované pod pomníkmi vzdelanosti; pamiatky na dávne veky sú dnes len porozhadzované skaly a porozmetané pozostatky. Avšak duchovné pravdy, zahalené v tých storočiach, sú ešte živou substanciou, vtelenou v neprekonateľnú životnú plnosť kresťanstva. Boh to chcel, aby každý národ pomohol nahromadiť skaly na výstavbu budovy, ktorú postaví potom Syn, aby napokon všetky národy mohly v ňom nájsť útočište a domov. Rozličné náboženstvá prijaly tieto myšlienky, ktoré však takto rozdelené nemohly mať účinok a prinášať ovocie; kresťanstvo ich sosbieralo, rozmnožilo, povznieslo novými prvkami, vyplývajúcimi z božej múdrosti a božieho milosrdenstva. Túto nadprirodzenú syntézu vykonal Kristus ohňom svojej lásky, krvou svojej obete, vodou svojho krstu, potom svojej agónie, vinou svojej pravdy, chlebom svojho bratského smierenia v jedinom Otcovi. Od toho dňa staré náboženstvá, keďže vykonaly svoju úlohu, sú odsúdené k zániku, ku skaze, k smrti. Celé duchovné dianie pred Kristom je trblietanie sa svetiel, ktoré nakoniec majú splynúť do slnka, sostúpivšieho medzi ľudí. Rozdelenie bolo prirodzené a prípustné pred Kristom, po Ňom je nemožné, ba je príčinou poblúdenia a smrti. Nie je dovolené rozdeľovať to, čo vtelený Boh sjednotil a pridal, čo predtým chýbalo a čo len Boh mohol dať: dar vykúpenia a zákon lásky. Tie čiastočné podobnosti medzi kresťanstvom a náboženstvami starých národov, ktoré by nadutá a úskočná veda chcela použiť ako argument proti našej viere, v pláne božej prozreteľnosti sa stávajú najlepšími podopierkami novej apologie, lebo sú svedectvami a dôkazmi roztratených prežitkov prvého zjavenia.
Keby Kristovi apoštoli vedeli vám ukázať a pred oči predviesť krásu, veľkosť a múdrosť tohto božieho plánu, verím, že by jedna z prekážok vášho obrátenia zmizla. Musíte byť kresťanmi, lebo kresťanstvo je aj vaším dielom a zčiastky preciťujete ho v sebe. Poklona Troch kráľov Ježišovi je tajomným symbolom tejto predkresťanskej spolupráce, vnuknutej a chcenej Bohom, aby celá pravda ľahšie sa dostala ku každému národu. Mudrci sú poslanci vedy starého Orientu, ktorí prinášajú očakávanému Kristovi to, čo majú najcennejšie: myrhu, predzvesť vzkriesenia tela, kadidlo, súčiastku obete, zlato, ktorého lesk má byť obrazom neskaziteľnosti pravdy.
Vy teda nemôžete ani zpät vziať tieto dary ani poprieť to, čo kresťanstvo premenilo a doplnilo inými väčšími pravdami, prinesenými druhou osobou Trojice. Každému z vašich národov bolo dovolené otesať a upraviť jednu z tých nahromadených skál, aby ste sa mohli lepšie cítiť vo všeobecnom dome, ktorý je trochu aj vaším domom.
V tomto ohromnom, zázračnom dome, vystavanom človekom a Bohom, je miesto pre všetkých. Každého z vás očakávame a prijmeme ako brata, ktorý sa vracia do vlasti. Priblížte sa k našim bránam a nezostávajte zastrašení a naľakaní pred naším znakom. Kríž bol nástrojom smrti, ale pre nás a pre všetkých ľudí sa stal prostriedkom vznešenejšieho života. Niektorí z vás, pomýlení pohrebnými znakmi, ktoré však treba pochopiť, aby sa stály znakmi šťastia, sa možno domnievajú, že kresťanstvo je učenie náreku a smrti, opak učenia o prirodzenej láske k životu, ktoré je vo vás. Čínsky mudrc alebo arabský patriarcha môže cítiť odpor proti náboženstvu, ktoré uctieva nástroj utrpenia Boha a predstavuje ako jadro svojej liturgie históriu utrpenia. Niektorí kazatelia alebo niektoré z našich kníh azda vzbudia vo vás podozrenie, že kresťanstvo nie je nič iné ako slzy, vzdychy, plač, vzlykot, odriekania a že zapiera každú, ešte aj nevinnú radosť. Také podozrenie odďaľuje mnohých z vás a možno celé národy od Kristovej viery, ale to je nespravodlivé a neopodstatnené podozrenie, ktoré pochádza zo sfalšovaného a zlého vykladania evanjelia.
Čítajte od začiatku až do konca štyroch evanjelistov. Hneď zbadáte, ak je vo vás trocha dobrej viery a dôvtipu, že božia pravda neprišla zapierať a zničiť ľudskú radosť, ale urobiť ju bezpečnejšou a silnejšou. Evanjelium je rozprávanie tragédie — najstrašnejšej tragédie celej histórie —, ale predchádza mu nádherná báseň rajskej radosti a končí sa konečným triumfom Vzkriesenia a Vstúpenia. V evanjeliu nie je len meno Olivovej hory a Golgoty; najprv je tam vrch Premenenia a hora Blahoslavenstiev. Kristus, skôr ako zomrel za nás, ukázal sa ako darca života: vracia zdravie chorým, svetlo slepcom, čistotu malomocným, reč nemým, pohyb paralytikom a mŕtvym. Celé jeho posolstvo je zvesť slobody, znovunabratia síl, odpúšťania. Učí o radosti odpúšťania a o jasote záchrany. Volá blaženými tých, ktorí plačú, a to preto, že jedného dňa nebudú plakať, ale budú sa smiať. Znáša všetky muky preto, aby sa človek vymanil z otroctva vášní, osídel nenávisti a strachu pred smrťou. Dá sa pribiť na kríž, aby ľudia, vykúpení jeho utrpením, mohli sa lepšie radovať. Veď úzkosť z ukrižovania mizne už u samých učeníkov pred radosťou Vzkriesenia.
Ovzdušie evanjelia nie je ovzdušie neutešeného smútku a ľadovej hĺbky. Stále sa tu strieda téma kráľovskej a bratskej hostiny, téma vinice a vína, téma slávnostného návratu a víťazstva nad zlom, téma svadobná a téma otcovstva, ktoré dávajú štvornásobnej knihe pravý smysel, totiž zdôrazňovanie šťastia a života. Z evanjelia žiari ovzdušie svadobné, skoro hodovné. Či nebolo povedané o žiakoch Kristových, že sa zdali byť mužmi opojnými? A či aj meno evanjelia neznačí v jazyku, v ktorom bolo napísané, radostnú zvesť? A či náš svätec, ktorý si najlepšie osvojil ducha evanjelia, nedosiahol, že premenil na radosť dokonca bôľ a či neplesal v piesňach až do svojich posledných dní?
Umučenie je vrchol utrpenia, nevyhnutného pre vykupiteľské dielo. Ale pred ním je slávnosť hodov, uľahčenie uzdravení, rozmnoženie chleba a vína, sladkosť vône, pôvabnosť ľalií a detí, lesk hory Tábor. A nad tým vrcholom utrpenia je návrat Vzkrieseného do nebies, záruka nášho vykúpenia.
Keby misionári mohli vám povedať ešte lepšie, ako som to mohol urobiť ja, o týchto pravdách, ktoré som tu naznačil, viem, že by ste sa cítili bližšími k nám, než si myslíte. Uznal som vaše viny; nemali by ste vy uznať svoje a obzvlášť to, že ste dosť hlboko neuvažovali o kresťanskom zjavení?
Ale predsa nijako neopovrhujem vašimi vierami pozdravujem s radosťou záblesky a záchvevy pravého svetla, ktoré v sebe ukrývajú. Indický, čínsky, moslimský národ splodil náruživých milovníkov božskosti, hlbokých majstrov teologie, obdivovaných askétov, mystikov, ktorí sa pretekajú s našimi v uskutočňovaní túžobného spojenia v absolútne a večnosti. Boh je nekonečne milosrdný a nechcel, aby toľkým jeho synom boly zatvorené cesty, ktoré dávajú uzrieť Jeho slávu. Najlepší z vašich, aj keď to nevedia, sú zapísaní v neviditeľnej Cirkvi, ktorá je podobou a náznakom premeny viditeľnej Cirkvi na Cirkev univerzálnu.
Preto sa nedívam na vaše náboženstvá s pocitom opovrhnutia a skoro odporu, ktorý náhodou nájdete u niektorých 'kresťanov. Ale vy musíte aspoň raz vo svojom živote preskúmať pod lúčom a uhlom kresťanského svetla svoje náboženstvá. Zbadáte, že kresťanstvo obsahuje všetko to dobré, čo veríte a zároveň niečo, čo to dobro doplňuje a prevyšuje.
Všetky vaše náboženstvá boly založené ľuďmi, ktorí prišli ako ľudia a umreli ako ľudia alebo na chorobu alebo starobou okrem Zarathustru, ktorý umrel v boji. Ani jeden z nich nebol svojimi nasledovateľmi uznaný za vteleného Boha, ani jeden z nich neponúkol vlastný život pre spásu ľudí, ani jeden nevstal z hrobu. Boli to ľudia silného ducha, ktorí však neboli vždy nadchnutí duchom božím; po smrti sa im dostalo skoro pocty boha, ale ani jeden z vás ich neuctieva ako najvyššie božstvo.
Kresťanstvo je jediné náboženstvo založené Bohom, ktorý prišiel na svet, aby spasil pokolenie ľudské; Bohom, ktorý zjavil neodškriepiteľnými znameniami svoju božiu prirodzenosť; Bohom, ktorý sa dal zabiť z lásky k tým, ktorí ho zabíjali; Bohom, ktorý premohol smrť a vyšiel z hrobu, aby vstúpil na nebesá. Ze On je Boh, dokazujú nielen jeho vlastné slová a slová jeho žiakov, ale okrem zázrakov dokazuje to tiež jeho vlastné učenie, ktoré tak vysoko stojí nad ľudskými citmi a myšlienkami aj mimo nich, že nesie na sebe nezmazateľnú pečať Jeho božského pôvodu.
Výšku kresťanstva určuje jeho dvojnásobná tvárnosť, ktorá zodpovedá ľudskej a božskej prirodzenosti Jeho zakladateľa: kresťanstvo je zároveň hlboko ľudské a nevýslovné nadľudské. Ako Kristus bol pravý človek a pravý Boh, tak aj ku kresťanstvu priložily ruky nebo a zem, ale zem je pre nás len bolestná a radostná cesta k návratu do nebies a po naplnení časov bude úplne spojená s nebom.
Aj kresťanstvo ako brahmanizmus verí v znovuzrodenie, ale len v dvoje: v „druhé znovuzrodenie", ktoré je metanoia vnútornej bytosti a v „tretie znovuzrodenie", po smrti tela, po prechode do života pravého, šťastného a večného.
Aj kresťanstvo ako budhizmus uznáva bolesť života a márnosť tunajšieho sveta, ale neuteká pred bolesťou, lebo ju vie premeniť na radosť, nebojí sa smrti, lebo vie, že je zrodením k novému životu, nezapiera svet, lebo vie, že je obrazom a symbolom duchovnej a dokonalej reality.
Aj kresťanstvo ako hinduizmus hlása potrebnosť zbožnosti a obetovania, ale neredukuje svoj kult len na zbožnosť a obetu; neuctieva tvoriace a ničiace sily prírody, lebo bez toho, aby ich popierala dáva si za úlohu premáhať ich v sebe a vo svete.
Aj kresťanstvo ako konfucionizmus dáva si za cieľ súlad medzi nebom a zemou, základ to súladu medzi ľuďmi. Uznáva v synovskej úcte a vo všeobecnom odpúšťaní základ ľudskej spoločnosti, ale sa neuspokojuje s touto filozofickou miernosťou pozemskou; nabáda ľudí, aby od láskavosti šli vyššie k láske, od synovskej lásky k láske bratskej, od uctievania neba k jeho získaniu. Nestačí mu utvoriť spoločnosť dobrých občanov, ale chce mať légie hrdinov ducha, ktorí vystupujú k jednote s absolútnom.
Aj kresťanstvo ako islam žiada pokorné poddanie sa jedinému Bohu a neodsudzuje najprirodzenejšie formy ľudského života. Ale toto poddanie má byť prísľubom a cestou budúcej slobody, uznanie životných potrieb je uznaním ľudskej slabosti a neprichádza až k tomu, aby dovoľovalo polygamiu a vojnu.
Slovom vaše náboženstvá majú svoje korene raz v tejto, raz v tamtej potrebe obyčajnej ľudskej duše, ale ich neprevyšujú, nesnažia sa ich zbaviť, nahradiť ideálmi nadľudskými a božskými. Odmietanie bolesti a smrti, spoločné všetkým ľuďom, privádza budhistov k tomu, že hlásajú splynutie indivídua v jedinej bytosti; všetkým ľuďom spoločná túžba po pacifickom a rozumnom poriadku privádza konfucianistov k jednoduchému hlásaniu občianskej morálky a zlatej strednosti. Radovánky, ktoré sľubujú žena a vojna a po ktorých túži väčšina ľudí, privádzajú moslimov k tomu, že vyhlasujú za sväté vraždenie neveriacich a stvárajú si raj podobný háremu a záhrade radovánok nejakého východného vladára.
Vaše náboženstvá sú ľudské, príliš ľudské, celkom ľudské: nemôžu teda byť božského pôvodu a podstaty ako kresťanstvo.
Vždy som toľme túžil poznať vaše jazyky, aby som mohol prísť medzi vás a žiarivými a mocnými slovami vám dokazovať krásu našej viery v celej dramatickej nádhere jej pravdy. Len kresťanstvo môže dať odpoveď na všetky otázky, ktoré trápia človeka, len ono môže nasýtiť jeho hlad, upevniť jeho ľudskosť a sprevádzať ho k božskosti. Kresťanstvo je trojnásobná trilógia zrodená v mysli a uskutočnená Básnikom celkom božským, ktorý je pre pozemských básnikov najlesklejším vrchom v porovnaní s rozhádzaným štrkom na dne priepasti.
Prvý akt prvej časti trilógie je stvorenie vesmíru; druhý vykúpenie, ktoré je prísľubom a pomocou pri záchrane; tretím aktom je návrat zeme nebu, človeka Bohu.
V druhej časti trilógie sme svedkami prvého konfliktu medzi človekom a Bohom — pádu; druhým dejstvom je znovunájdenie svetla pomocou Vtelenia; v treťom dejstve sa uskutočňuje pozdvihnutie človeka Kristom a moc protivníka.
Posledná časť trilógie sa skladá z troch svetov, položených na seba, a predsa spojených: Trojica, stred chorálnej koruny anjelov, opojených leskom a spevom; Raj so svojím šťastným národom vykúpených patriarchov, žijúcich prorokov, usmievajúcich sa mučeníkov, jubilujúcich svätcov a zamilovaných panien. Konečne tu na zemi v tmavej búrke, sem-tam osvetlenej malými zábleskmi, vojsko kresťanov, ktoré sa očisťuje v modlitbe a v odriekaní, aby vyšlo z vyhnanstva do vlasti. Ľudia vzývajú pomoc zachránených; svätí na výsostiach prosia, aby každý smrteľník vystúpil zachránený k ich zástupu; Boh dáva blaženým možnosť uzrieť ho, vzdialeným kresťanom zas dáva svoju milosť.
Naoko rozdelený vesmír je každou čiastkou v podstate spojený; v čase rozvinuté dejiny sú jediným momentom večnosti; mŕtvi žijú v lesku nesmrteľnosti; živí čakajú smrť, aby sa vzkriesili k pravému životu; božský epos je imanentná a transcedentná tragédia s radostným zakončením. Boh tvorí svet, teda tragédiu, aby človek mohol užívať božskosť; Boh sa stáva človekom v bolesti, aby človek mohol dosiahnuť šťastie; množstvo blažených, ktoré pomáha množstvu trestaných; spoločenstvo svätých, podoba a predzvesť prvého aj posledného spojenia človeka s Bohom.
Chcel by som pre vás spievať tento mystický a kozmický epos, chcel by som ho vám čítať v strofách a veršoch hlasom cherubínov, chcel by som vás naučiť túto epopeju, v ktorej je opísaná plavba človeka v kvadrante, ktorý pre všetkých značí okamih a večnosť. Keby ste so mnou mohli slabikovať toto závratné veľdielo, ukončené dithyrambom, keby sa vám podarilo zaspievať tento spev sbratania, ktorý nijaká ľudská fantázia nedokáže vytvoriť, ja som istý, že spadne závoj s vašich očú a ony sa otvoria pre nádheru, ktorá osvetľuje a naplňuje celú moju bytosť.
Boh iste nedovolí, aby ste boli nadlho zbavení tejto radosti; a preto už teraz pozdravujem vo vás prichádzajúcich bratov.
Jednako však veríte v pravú podstatu bytostí a chcete tejto viere byť poddaní a ostať v spojení s ňou. Vy veríte, ako aj my, že tento život nie je pravým životom, ale iba začiatkom a tôňou druhého života. Predsa ste našimi bratmi, lebo, hoci ste sa kresťanstvu neoddali, aspoň ste sa mu priblížili a raz ku kresťanstvu musíte prísť, čo aj niekedy neskoršie. Vy okrem toho viete, aká prepotrebná je pre ľudské pokolenie jednota a ja vám vravím menom Boha všetkých národov ním stvorených, že túto jednotu možno dosiahnuť len vtedy, ak bude jednotou ducha, teda jednotou náboženskou. Kresťanstvo vás očakáva trpezlivo s nádejou a zdvojnásobuje v každom storočí svoju lásku, aby Kristova láska zbúrala tie múry, ktoré nás delia, aby Jeho láska rozptýlila vašu nedôveru a odmietanie, aby zahalila vaše duše do svojho nezhasiteľného plameňa. Ja prosím za váš východ z temná noci, prosím tiež za odlúčených kresťanov, za židov, za všetkých ľudí, ktorí zapĺňajú zem, ale nepoznajú túžbu po nebi. Ak by moje slová, čo len o hodinu alebo len o okamih mohly urýchliť deň stretnutia všetkých, viem, že som nežil nadarmo. Kristus z výšin nebies isteže príde na pomoc svojmu vikárovi, ktorý sa nikdy nezriekol sna priviesť všetkých žijúcich na Jeho pravicu.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



ĽUĎOM BEZ BOHA


Synovia moji,
vy mňa neuznávate za otca, a iste odmietnete slovo rímskeho biskupa, hlavy Cirkvi, ktorú ste odsúdili na smrť a ktorá sa dovoláva mŕtveho Boha. Ale ja predsa k vám prehovorím. Vy ste bez Boha, a preto ste najchudobnejší medzi ľuďmi; chválite sa tým, že ste zabili Boha a teda ste najchvastavejší z kriminálnych zločincov. A Boh, ktorý mi našepkáva, aby som k vám prehovoril — ten Boh, ktorého ste už boli zabili v Jeruzaleme a ktorého by ste vy radi zabiť navždy — prišiel na zem aj pre chudobných a hriešnikov a ja ho musím, dokiaľ len budem môcť, nasledovať. Milujem aj vás, a to nielen preto, že ma nenávidíte, ale preto, lebo viem, že ste nešťastní v tej suchej a krutej podobe, ktorá sa skrýva neodvolateľne pod rúškom kliatby.
Nebojte sa, že vás chcem zaviesť do božského lesa teologie, ktorá je pre vás len suchým a neplodným raždím, určeným na oheň. Ja vám tu nebudem vykládať, prečo verím v Boha, prečo treba veriť, prečo sa nedá nič iné robiť, ako veriť v Boha. Najpodstatnejšie dôvody málo platia, keď chýba milosť. Môžem vás len nabádať k tomu, aby ste s čistým srdcom prečítali evanjelium; ak necítite v tých slovách, v tých skutkoch, v tých rečiach božiu prítomnosť a nevyvrátiteľnú pravdu, isteže nič nepomôžu dokazovania našej apologetiky.
Chcem vás jedine priviesť ku spytovaniu svedomia. Vy obviňujete kresťanov, že veria v Boha z dôvodov smiešnych a nízkych. Ja vám však tvrdím, že nepoznáte vždy pravé príčiny svojej negácie.
Prvým vaším odôvodnením je inštinktívny strach, že viera v Boha je prekážkou slobodne hrešiť a že je popretím beztrestnosti. Vy ťažko znášate jarmo ľudských zákonov, ktoré sú nevyhnutné pre ľudskú náklonnosť k previneniu. A predsa je nad tými kódexami, ktoré zakazujú a trestajú najobyčajnejšie previnenia, zákon božský, uložený z vôle bytosti najmocnejšej a najvyššej, zákon, ktorý pokladá za vinu aj to, čo ujde ostatným zákonodarcom pozemským, zákon, ktorý hrozí príkladnými a trvanlivými trestami tým, ktorí ho prekročia; jedným slovom je to doplnok k príkazom a brzdám zlovôle a zločinnosti a tento vás privádza k tomu, že zapierate Autora tohto najvyššieho zákona, ktorý je súčasne aj Tvorcom vesmíru. Človek je náklonný k vražde človeka a evanjelium považuje za vraždu už aj jediné pomyslenie urážky brata, už aj jednoduchú túžbu, aby umrel. Človek je náchylný ku krádeži bohatstva druhého, zatiaľ čo evanjelium radí boháčom, aby darovali to, čo im prináleží. Človek je ponorený do telesných žiadostí a evanjelium neodsudzuje len smilstvo, ale nazýva cudzoložníkom aj toho, ktorý sa pozrie žiadostivo na ženu iného. Väčšina ľudí, aj tých, ktorí sa volajú kresťanmi — obyčajne si neuvedomuje tento boží zákon, ktorý považuje za prehnaný a prakticky neuskutočniteľný. Ľudia teda každodenne hrešia, aj tí, čo sa vystatujú, že veria v Boha. Predsa vo veriacich hriešnikoch ostáva akýsi rozpor, škrupuľa, smysel k zdržiavaniu sa, výčitka, strach. Boží zákon nemôže uskutočniť to, aby zabránil všetkým hriechom, ale urobí ich obťažnými a horkými, nabáda k ľútosti a zadosťučineniu, takže hriechy robí trpkejšími a nakoniec zriedkavejšími. Kresťanský zákon ešte nedospel k tomu, že by bol vyničil všetko zlo, ale prišiel v lepších rokoch a v lepších dušiach k tomu, že zmenšil počet , odvážnosť a drzosť. Vy zamýšľate odstrániť ešte aj túto poslednú hrádzu ľudskej perverzity. Evanjelium je podľa vás nič iné ako fantázia halucinujúceho rojka; Desatoro je vynález kňazskej kasty či už z dobrého alebo zlého úmyslu. Božský zákon nemá nijaký nadprirodzený podklad; Kristus nie je Boh, Boh nejestvuje. Ľudský živočích chce odstrániť posledné prekážky; násilím sa poddáva spupným zákonom štátov a ostatné nič nechce robiť, ako zarevať svoj výkrik náčelníka vrahov: Nič nie je pravda z toho, všetko je dovolené. Bohovražda je iba formou odboja a pýchy, ktorá sa skrýva v každom človekovi proti tomu Bohu, ktorý by ho chcel mať podobným sebe aj v čistote a v láske.
Na dne padlej bytosti vrie a kvasí sa nenávisť, tá nenávisť, ktorú zakrýva strach, bojazlivosť, slabosť, ale nenávisť, ktorá je viac alebo menej živou, útočnejšou v každej duši a ktorá je pripravená na to, aby sa dostala von, len čo sa ukojí v beztrestnosti. Uholným kameňom Kristovho učenia je odsúdenie a vyliečenie nenávisti. Ale akže Boh nejestvuje, ak Kristus nie je Bohom, jeho učenie je ľudskou fantáziou, klamnou a hodnou odmietnutia. Zaprenie Boha sa teda javí nevyhnutným pre uzákonenie najzaťatejšieho ľudského citu. Druhá smrť Kristova by pripustila vyhlásenie práva na nenávisť. Nenávisť má ešte iné meno, hroznejšie: vražda. A naozaj. Videli sme v poslednej dobe, aký zhubný následok má pokrok v ateizme, úžasné pokroky v umení a praktikovaní ničenia ľudí. Videli sme v každom kraji mäsiarenie a spustošenia, oproti ktorým „auto da se" inkvizície a bartolomejská noc boly len bojazlivé pokusy. Ateizmus podľa prirodzenej dialektiky praktikuje uvoľnenie hesla „homo homíni lupus."
Ľudia už od storočí zápasia s rozličnými pánmi, ktorí im tlačia väzy. Prišli však až k tomu, že chcú zabiť Najvyššieho pána, ktorý panuje aj nad pánmi a môže skrotiť aj vzbúrencov. Prijímajú s nespokojnou netrpezlivosťou smrteľných pánov; chcú sa však aspoň oslobodiť od večného pána. A tu sa ukazuje aj najzarytejším vaša zbabelá slepota.
Chcete byť slobodnými a máte na to právo, aby ste boli slobodnými. Ale nepochopili ste, že najväčšou prekážkou vašej túžby je práve vaša vlčia a opičia prirodzenosť? Dokiaľ budete ako vypustená zver, pripravená vyplaziť jazyk žiadostivosti a pazúry nenávisti, budú vždy medzi vami kódexy, strážcovia, utlačovatelia a páni. Nepochopili ste ešte, že môžete byť slobodnými, božsky slobodnými len vtedy, ak prijmete v duchu a v konaní zákon Boha, teda zákon lásky: „Pravda vás urobí slobodnými," povedal Kristus A absolútna pravda je práve táto: alebo sa človek zbaví zvieractva, alebo bude vždy otrokom seba a ostatných. „Miluj a rob, čo chceš," napísal svätý Augustín. Odmietnuť Boha a jeho príkaz značí odmietnuť absolútnu slobodu. Vy ste chceli zabiť práve Boha a nezbadali ste, že chcete zabiť práve Jediného, ktorý by vás mohol urobiť slobodnými. Kristus je Vykupiteľ, lepšie povedané Osloboditeľ. Ak budete mať odvahu ho nasledovať, uvidíte, že zmiznú páni, ktorí vás tlačia a ktorých len vaše odmietanie evanjelia robí smutne nevyhnutnými.
Nehovorte, že Cirkev bola vždy spojencom mocných, a preto aj spoluvinníkom zotročenia národov. Kresťanstvo sa zrodilo ako prísľub oslobodenia, a preto bolo kruto prenasledované vodcami národov. Prebehnite dejinami Cirkvi a uvidíte, že všetci od cisárov prvých dôb až k vládcom nášho storočia brojili a decimovali kresťanov. Na druhej strane Cirkev, súc si vedomá toho, že veľká čiastka ľudí nie je ešte schopná cítiť a konať podľa evanjelia, že teda nie je ešte hodná pravej slobody, nemohla sa stať iniciátorkou vzbúr a revolúcií. Aby pomohla ľuďom od zvieraťa, musela radiť, ako aj radí, rešpektovanie ľudských zákonov ako dočasný liek na zvieracie pudy človeka. Staňte sa kresťanmi nielen menom a Cirkev sa stane, ako aj často bola, vojskom a azylom osloboditeľov.
Ale nemal by som právo byť úprimným k vám, keby som nebol úprimný až do krajnosti voči sebe samému a svojej Cirkvi. Ani nemôžem zamlčať jednu strašnú otázku: urobila cirkev všetko, čo mala urobiť, aby ľudia, aspoň jej synovia, sa stali celkom kresťanmi, teda slobodnými? Kristovi kňazi a sami pápeži dali vždy príklad dokonalého života podľa evanjelia, čo by sa stalo nevyhnutným, aby pobádalo veriacich a neveriacich ku Kristovej čistej láske? Zriekli sa vždy lakomstva, ziskuchtivosti, rozkoše, výčitiek, urážlivosti a nenávisti? Mali vždy v sebe dosť zápalu v slovách a činoch, aby mohli zapáliť a zničiť nástrahy a stopy hriechu v dušiach iných? Duše mnohých sa ešte neobrátily, nielen pre zvyšky zvierackosti, ale aj pre slabosť mnohých z tých, ktorí by mali obracať. Ja sám, ktorý k vám hovorím z celého srdca — a Boh je svedkom mojej opravdivej vôle k dobru — či som všetko urobil, čo bolo v mojej moci, aby som priviedol ľudí, ktorí chceli alebo nechceli, k prebodnutým nohám Osloboditeľa sostúpeného z nebies? Ak by to bolo tak, že som neurobil všetko a chcel by som, aby to nebola pravda — nemôžem iné robiť, ako poprosiť Boha o zmilovanie a taktiež aj ľudí, ktorí pre moju vinu a zanedbanie neprišli k Bohu.
Ale naša nedbalosť nestačí, aby ospravedlnila vašu tvrdošijnosť zapieračov alebo odpadlíkov. Tvrdošijnosť, tá nemá svoj pôvod v túžbe po zvierackosti, ale aj vo viacerých formách pýchy. Predovšetkým je to vaše povýšenectvo intelektuálov. Tí, ktorí vykladajú a opisujú viditeľné veci tohto sveta, odmietajú uznať princíp vecí, to prvé tajomstvo — stvorenie.
Vznik sveta z ničoho na rozkaz božieho slova je pre nich pýchou. Títo hlásatelia formuliek si neuvedomujú, že už sama večnosť hmoty je pre rozum ľudský tak isto nepochopiteľná, lebo myšlienka násilne uzavretá do času, teda do konečnosti, nemôže absolútne pochopiť princíp večný. Pre nás je večnosť Boha článkom viery; večnosť sveta pre nich, ak čestne pochopia moje slová, „flatus voči" bez akéhokoľvek významu. Na miesto Stvoriteľa chceli by dať tajomné a nedefinovateľné súcno ako hmotu, vzduch, energiu, svetlo, ale ešte najprijateľnejší z týchto rozumkárskych architektov vesmíra priznávajú otvorene, že podstata týchto fyzických pojmov je tajomná, dá sa vyskúmať ešte menej ako dogmy teologie. Stvorenie ex nihilo je veľkým tajomstvom, ale tajomstvom, ktoré ožiaruje, osvetľuje a lúšti toľko iných tajomstiev. Nie náhodou najznámejší z astronomov verili úprimne v Boha.
Ale toto intelektuálne povýšenectvo je skôr láska k vlastnému remeslu, ako pýcha bez pomoci a lieku. Príčinou zapierania Boha je iná vec, hlbšia: nenávisť a závisť. Človek, spitý neodškriepiteľnými pokrokmi v poznávam a v pokorení hmoty, vždy mal tajnú túžbu, ako by sa pozdvihol nad svoje človečenstvo, vyrovnal sa Bohu, nahradil Boha. Vo vzdialených dobách to chcel urobiť pomocou mágie, v posledných časoch pomocou filozofie, vedy, techniky a takto chcel, totiž snil, uchvátiť Bohu tie prívlastky, ktoré mu najviac človek závidí: vševedúcnosť a všemohúcnosť. To, že vylúštil nejakú záhadu prírody, to, že si podmanil jej silu, si namýšľa, že je schopný zvrátiť Boha a nastúpiť na jeho trón. Celá ľudská história je plná tejto ohavnej uzurpácie. Mýtus Titanov, zbožňovanie cisárov, kúsky mágov, ambície metafyzikov, odvážne tvrdenia vedcov Sú svedectvami tohto namáhania sa človeka, aby dosiahol hodnosť božiu. Človek chce ponížiť Boha, chce ho zabiť, nie už preto, že považuje za nemožnú božiu existenciu, ale preto, že chce nastúpiť miesto Boha, chce byť on sám Bohom. Jednou z tajných príčin ateizmu je posadlosť, odpor nižšieho voči vyššiemu.
Ale nijaká matematická hypotéza, nijaký stroj, čo ako zázračný, nemôže vykúpiť človeka z jeho radikálnej nevedomosti a nemohúcnosti. Človek bol stvorený na obraz boží a môže úplne získať túto svoju podobu, pošpinenú pádom. Aj kresťanstvo sľubuje zbožstvenie človeka, ale v celkom inom smysle a spôsobe, o akom súdi nafúkanosť polo-vedátorov. človek, ak sa mu podarí žiť v pravom svetle vteleného Boha, môže mať podiel na sláve a božej blaženosti. Môže sa stať podobným Bohu, ale len vo spojení s ním v láske a vo vôli, ale nie ako jeho súper, dedič a uzurpátor. „Neviete, — volá svätý Pavol — že budeme súdiť anjelov." Budeme ešte nad anjelmi, ale len z milosti božieho ustanovenia. Nasledovať Krista v dokonalej láske je vlastnosťou svätých, ktorí sa navždy zúčastňujú v božej velebe; nadrapovať sa, aby sme vyhnali Boha a aby sme sa zmocnili jeho miesta, je diabolské vnuknutie, vysmiatia-hodná šialenosť, bláznovská mánia.
Boha nemožno vykoreniť. A pretože Boh jestvuje i proti ľudskej závisti a pochybovaniu, iné nám neostáva, len ho poslušne milovať a láskavo poslúchať. „Buďte dokonalí, ako váš Otec je dokonalý," povedal Kristus a toto je tá úzka cesta, ale jediná úzka cesta ľudská k Bohu. Ostatne vy sami, vrahovia Boha, alebo jeho zbehovia, hľadáte akúsi náhražku za neho. Jedni z vás uctievajú humanitu, iní rozum alebo vedu, druhí rozum alebo osud, ba niektorí dokonca „Nič". Ale tieto statické božstvá sú len príliš ľudské fetiše. Sú to racionálne alebo iracionálne pojmy, ktoré sa nevymykajú z okruhu ľudského. Boh nie je pravým Bohom, ak nie je v podstate, prirodzenosti a moci — toto coelo — odlišný od človeka, nad všetky bytosti. Tieto úbohé ľudské božstvá nie sú nič iné, ako dôkaz vašej nenásytnej lačnosti po božskom.
Živý Boh, Boh pravý, akého vám dáva kresťanstvo, je jediný, ktorý môže zahnať váš smäd a dať pokoj vašim uboleným dušiam. On je nielen tajomstvom, ktoré odôvodňuje všetky tajomstvá, ale je aj tma, ktorá rozoženie všetky tmy srdca a rozumu, je nepochopiteľný, ktorý dáva možnosť pochopiť lepšie to, čo môžeme vnímať, je strach, ktorý nás zbaví každého teroru, je poslušnosť, ktorá oslobodí od každého otroctva, je nekonečnosť, ktorá dáva poznať konečnosť, je láska, ktorá všetko znesie a pretrpí.
V skutočnosti vy hľadáte Boha a neviete o tom; hľadáte ho po bočných cestách, lebo hlavná cesta sa vám vidí byť obsadená a preplnená veriacimi príliš nevernými. Namýšľate si, že Boh je prekážkou tomu šťastiu, ktoré sa vám zdá byť jediným dosažiteľným a želateľným; ale pretože nehľadáte len svoje šťastie, ale aj šťastie druhého, nasledujete predsa Boha, ktorý je sám šťastie a ktorý chce, aby boli aj iní šťastní. Vy voláte Boha v tom okamihu, keď sa obraciate k nemu chrbtom.
Nadarmo sa namáhate a odporujete: Boh je vo vás už od tejto chvíle a nájdete ho, len čo vstúpite trochu hlbšie do svojich duší.
On je prítomný vo vás, vo vašej láske k vašim bratom, vo vašom zamietaní nespravodlivosti, vo vašej túžbe po slobode a vykúpení, vo vašej nenávisti k zlu, ktoré špiní a ničí život. Ak je vo vás šľachetná myšlienka, v tej myšlienke je Boh; ak trpíte ľudským trápením, v tom trápení je Boh; ak je vo vás snaha, aby sa dostalo trochu svetla aj pre druhých, je tam prítomný Boh. Ani vo vás nie je úplne zastretá podoba Boha a pretože vás On stvoril, nemôžete urobiť inšie, ako hľadať znovu ten záhyb vašej duše, kde je prítomný Boh, aj keď sa vám v tejto hodine zdá byť nepoznateľným.
Keď prejdete po všetkých cestách, ktoré vás od neho odďaľujú, nájdete ho znenazdajky tam, kde ho ani jeden z vás neočakával. Pokúšali ste sa ujsť mu, ale nakoľko on je prítomný v každej kvapke bytosti, a preto aj v každom vlákne vašej duše, nemôžete mu ujsť. Ak milujete chudobných, milujete jeho, ak túžite po dobre, túžite po ňom; ak obdivujete človeka, uctievate jeho dielo a tieň jeho podoby. Vy myslíte, že zapierate Boha, ale zapierate len pojem, ktorý mu je inadekvátny, chybnú definíciu, popletenú podobu, ktorá sa mu nepodobá.
Vy musíte hľadať pravdu a pravda je v ňom; musíte hľadať lásku a tepnou a ohniskom lásky je On. Opustili ste Boha, ale on vás neopustil. Aj keď ho napádate, díva sa na vás s bolesťou, ale nezlorečí vám, lebo vie, že syn, keď aj sa stavia proti otcovi, nemôže urobiť to, aby ho zaprel, aby zaprel to, že jeho krv je tej istej podstaty ako krv toho, ktorý ho splodil a ktorý ho miluje.
Ja som istý, že vy, jeden po druhom, budete sa vracať z krížových výprav dezercie, znovu uvidíte v sebe samých jeho obraz, pocítite jeho ruku, ktorá vás nikdy neopustila, rozpustíte v radostnom plači zatvrdilosť, pochybovačnosť a zapierame.
Neodmietajte jeho pozvania, nezavrhujte jeho milosrdenstvo. Počúvajte moju modlitbu, modlitbu toho, ktorý trpí aj pre vás. Vaša opustenosť ma privádza až k plaču čo aj viem, že ste sirotami z vlastnej viny, lebo bohovrah je otcovrah. Zapierať Boha značí zapierať človeka, ponížiť ho, ochromiť ho. Keď prídeme k Bohu, môžeme sa stať iskierkami jeho svetla; oddelení od neho sme len čiastky špinavého prachu na ceste smrti.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



CELÉMU ĽUDSTVU


Synovia a bratia moji,
hovoril som k rozličným spoločenstvám ľudí, no predsa som nepovedal všetko. Moje srdce, sožierané smútkom, ale vždy naplnené láskou a nádejou, si neodpočinie, kým ne-zacíti jeho tlkot každá bytosť ľudskej rodiny. Chcel by som mať, ako prví apoštoli, dar jazykov; chcel by som ovládať slová, ktoré by ťaly ako láskyplné meče, chcel by som byť vyzbrojený mocou umenia, všemocou zázraku tak, aby môj apel, môj posledný apel, prišiel ku každému uchu, aby rozpálil všetky srdcia. Čo som aj pápež, dnes by som chcel byť žobrákom. Chcel by som ísť ku každému a vyžobrať si len jednu almužnu: aby ma vypočuli. Počujte teda: nie z lásky ku mne, ale z lásky k sebe samým, lebo vás všetkých milujem tou láskou, ktorá ma páli a trápi. Počujte ma všetci, ľudia všetkých rás a krajín, mužovia a ženy, mladíci, ktorí sa úzkostlivo pozeráte do budúcnosti, starci, ktorí sa rozplývate medzi snom života a myšlienkami na smrť, či sa už zahaľujete do popola včerajška, alebo sa dívate do lúčov neistého zajtrajška. Všetci ma musíte vypočuť, lebo hovorím o vás všetkých a o každom z vás.
Nebudem spomínať zlá, ktoré ste pretrpeli a tie, možno ešte strašnejšie, ktoré vám hrozia: spoznáte ich príliš dobre. Prinášam vám však radostnú zvesť dobrej nádeje. Vy tie zlá môžete odstrániť, vyliečiť sa z nich, ak urobíte to, čo od vás žiadam. Generálna spoveď a radikálna premena zachránia vás a vašich synov navždy. Katastrofa môže byť zahnaná; ešte nie je všetko stratené, čím sú neprávosti väčšie, tým viac musíme víťaziť; čím je hustejšia tma, tým viac musíme žiariť, čím je podnebie vlhkejšie, tým viac musíme rozháňať oblaky.
Predovšetkým treba, aby ste uznali, akí ste, aby ste pozdvihli oči, strhli masky a pozreli sa ponížene do zrkadla nie pochlebovačného a deformujúceho, ale do zrkadla, ktoré vám predkladám ja. Aby sme vyliečili rany, musíme ich najprv odviazať, keď aj zpočiatku budú veľmi bolieť.
Vy nie ste tými, za akých sa vyhlasujete, ani takými, akými si myslíte, že ste.
Namýšľate si, že ste civilizovaní a ja vám hovorím, že ste ešte divochmi a barbarmi. Celý váš vykričaný „pokrok" spočíval až dosiaľ v tom, že ste prechádzali z divočiny do barbarstva. Vynálezy, stroje, ozdoby, líčidlá, stuky takzvaného „pokroku" vás klamaly. Stačily revolúcie, vpády, kapitulácie, zmätky a bičovania, aby zlámaly občiansky poriadok, a aby odkryly náter morálneho studu. Znovu sa objavila divokosť predhistórie, barbarstvo železného veku, ukázaly sa všetky škvrny. Naraz zmizla úcta pred majetkom iného, ba aj pred životom druhého. Menom sily, hladu, spravodlivosti, civilizácie vrátili sa ľudia ku krádeži a k vražde; ku krádeži v malom a vo veľkom; k vražde jednotlivca a k vražde más. Kontinent, na ktorom sa zrodila prvá civilizácia a kde ona aj prekvitala, stal sa dejiskom rabovania zabíjania. Nikto nie si je už istý ničím, ani čo má, ba nie si je istým ani vlastným životom. Barbarské ťaženie na konci staroveku bolo v porovnaní k tomu len nájazdom skrotenej malej bandy.
Vy si myslíte, že ste nábožní a ste naopak ľudia bez zákona a bez Boha. Neverci, ktorí sa modlia, neveriaci, ktorí si kľakajú, prakticky ste žiakmi Satanovými, ktorí sa vyhlasujú za verných služobníkov Boha podľa formy a podľa slov. Vzývate anjelov a žijete ako zloduchovia; vzývate svätých a žijete ako svine; dvíhate s času na čas k nebu a radi sa prehŕňate v pozemskom bahne ako cudzopasný červ. Dávate svojim bohom to, čo vás najmenej stojí, poklony, krvavé a nekrvavé obete, voňavky a spevy, ale veru neviete ponúknuť svoju dušu a svoj život. Vaše srdce nepatrí Večnému, ale je poddaným brucha, pohlavia, vražednej a koristnej vášne. Nech je akákoľvek vaša viera, vaša mytológia, vaša teologia, ste skoro vždy podľa vášho každodenného chovania nasledovníkmi a sluhami Diabla. Ste zvieratá, ktoré stoja na zadných nohách, ktoré milujú a slúžia v každodennom živote len jednému božstvu: vlastnému ja.
Konečne si myslíte, že ste bohatí a mocní, ale vo skutočnosti ste chudobní a slabí. Vaše bohatstvo nie je nič iné ako hroziaca bieda, vaša moc je len namáhavá služba hmote. Ľudia sú zmietaní a strápení búrkami, ktoré sa rodia z ich viny, ale ktoré skoro unikajú ich vôli; vlády sú zajatcami a obetami nebezpečných a zúriacich síl, ktoré nemôžu zvládnuť; jednotlivci sú bití, ubíjaní, sklátení vlnami dejín ako steblá a trstiny zúrivým víchrom. Podarilo sa vám podmaniť si niektorú z prírodných síl, ale stroje, nástroje pre túto službu stály sa pánmi nad vami; zbavili ste pút energiu, spiacu v zemi, a teraz, ako to robí veľa strigôňov, nemôžete ju sputnať a skrotiť. Možno je to vaša vôľa, ale je tak zle usporiadaná a uložená do intríg, vášní, ilúzií, ambícií, rozumu a úmyslov, že skončila tak, že vzkriesila neskrotiteľné obludy, potlačila a ubila prvotnú slobodu.
Ste preto epikurskí, nemohúci barbari, otroci zvierackých pudov, márnivých vášní, nástroje revolúcií. Ste zúrivci, ktorí z lásky k životu rúcate vlastné príčiny žitia; hlúpi fanatikovia, ktorí sa rvú vlastnými rukami.
Teraz, keď ste prišli na mizinu a keď ste sa už zhrozili toľkých trápení, ktoré priviedly premoženým biedu a hrôzu, záväzky a ťažkosti pre víťazov, túžite a voláte po pokoji. Ale ho neviete nájsť ani dosiahnuť, lebo si namýšľate, že vojna je mimo vás, v lakomosti a šialenosti niekoľkých a ona je zatiaľ vo vás, v duši vás všetkých. Každý z vás je vo vojne, ktorú vedie večne s niekým: so svojou spoločenskou triedou, so svojou vládou, so svojím susedom, so svojím protivníkom, s vlastným otcom alebo s vlastným synom, s blízkymi a so vzdialenými. Každý z vás zasadil a pestuje v sebe vášne, viny, túžby, ktoré pobádajú Tudské bytosti k vojne. Túžba zmocnila sa majetku druhého za akúkoľvek cenu, túžba obkľúčiť nepriateľa akýmkoľvek spôsobom skrýva sa, či je už maskovaná alebo nie, v každej duši. Sudcovia, lekári duševných chorôb, spovedelníci, dejepisci dobre vedia, aké sú prudké a živé — ešte aj v takzvaných „počestných" — dôvody nespočetných tajných a vnútorných vojen, ktoré vytvárajú ovzdušie pre občianske a medzinárodné vojny. Tie túžby, brzdené strachom, uvažovaním a prosperitou v pokojných časoch, sa uvoľnia a vytečú v časoch nepokojných a búrlivých. Prečo sa teda čudujeme, že národy, ktoré hrabivými a bojovnými ľuďmi nechajú sa viesť do vojen, ktoré nie sú nič iné, ako ohromné verejné výpravy lúpeže a vraždy? Akože môžu odolávať pokušeniam ruvačiek vedúci, ktorí zosobňujú a vládnu nad zástupmi bojachtivých, podráždených zločincov? Ste krvavými bojovníkmi a voláte po pokoji; chováte v sebe každý deň všetky pokušenia vojny osobnej a chceli by ste svetový pokoj. Všetci ste v sebe samých náchylní ku koristeniu a k zabíjaniu a potom by ste chceli, aby sa národy, ktoré tvoríte vy, zriekly lúpežníctva a zabíjania, akým je vojna. Dajte najprv miesto pre pokoj vo vašich dušiach a potom bez všetkého bude vládnuť pokoj na zemi.
Ale vy nechápete túto prirodzenú kontradikciu vašej prirodzenosti. Ste ako baránky s divým srdcom, ktoré, zatvorené za ohradou, obdivujú, plné strachu, ale obdarené túžbou, výčiny leopardov a šakalov; vy ste však pripravení kričať, keby ste pocítili silu tých ničivých pazúrov na sebe. Prijímate myšlienku vojny, lebo egoistický inštinkt je aj vo vás, ale potom odmietate následky: poníženia, porážky, ťarchu a zodpovednosť z víťazstva, hlad, nedostatok, trápenie a búrenie.
Ja vám teraz hovorím z celej lásky, rodiacej sa z vašej bolesti, aký je jediný tajný prameň záchrany: jednota všetkých ľudí pretvorených v Kristu. Odlúčenie je naozajstným hriechom proti ľudskosti. Delenie sa na kasty, na triedy, na rasy, na strany, na národy, na náboženstvá. Vojny so všetkými zlami, pochádzajú zo zapretia tohto bratstva, ktoré hlásal Otec. Treba pozasýpaf priekopy, urovnať brázdy, zlomiť bariéry, sotrieť hranice. Ľudia nebudú mať pokoj, pokiaľ sa nedosiahne jednota všetkých synov zeme v znamení Syna-Cloveka. Jednota duchovná, politická, sociálna. Tieto dve nebudú možné bez prvej, totiž bez jednoty duchovnej, a táto sa môže dosiahnuť iba kresťanstvom. Len viera v Krista a uskutočnenie jeho učenia môžu urobiť z ľudského pokolenia jedinú láskyplnú rodinu, lebo len kresťanstvo môže zmeniť divochov na civilizovaných, barbarov na bratov. Ľudstvo nemôže byť zachránené ináč, len ak sa stane „katolíckym", teda všeobecným v jedinej pravde jediného Boha.
Zmeniť sa, aby sme sa sjednotili: toto je slovo spásy. Zbaviť sa zvierackosti, aby sme sa naplnili božským. Poslúchať všetci jedného vteleného Boha, aby sme umožnili premenu človeka. Je to podujatie, ktoré sa nám zdá byť nemožným, nakoľko je ťažké, ale niet inej cesty. Bude treba storočí na to, možno tisícročia, ale predsa treba začať: každé preťahovanie zväčšuje nebezpečenstvo a zväčšuje vzdialenosť, ktorú treba prejsť. Ľudia sa už dávno zasvätili službe hmoty; prišla hodina, aby sa obrátili k premene, zmene, k vláde nad vlastným duchom. Zmena zriadení a vlády za nič nestojí, pokiaľ človek ostane vo svojom vnútri, vlk v rúchu pastiera, hyena v ľudskom odeve, líška v tóge demagóga, gorila v talári učiteľa. Metanoia v smysle evanjelia je prisľúbenie nevyhnutnej jednoty.
Táto jednota je v božských plánoch a ľudia ju pripravujú a pripravovali skoro nevedomky vojnami, ktoré sa rodia z ich separovania. Od rodiny sme prišli ku clanu a ku kmeňu, od kmeňov k mestu, od mesta, vedeného tyranom alebo zákonmi, od mesta, ktoré sa stalo ctižiadostivejším pre bohatstvá, ku štátu, od štátu, k národu dobyvateľskému, od ľudu, sdruženého v národ, k impériu. V poslednej dobe sme dospeli k štyrom či piatim ohromným veľmociam, ktoré držia vo svojich rukách kolónie a poddanstvá menších štátov, ale už sa aj tak jasne rysujú veľké jednoty pozemské. Jednota takto dosiahnutá vyžiadala si tisícročia a vyžiada si ešte storočia; dosiahlo sa jej pomocou ruín, prevratov, obetí, konfliktov. Každý stupienok vyžadoval ohromné dane krvi a nešťastia. Ľudia museli platiť stratou pokoja a života tú nedokonalú jednotu, ktorú mohli dosiahnuť rýchlo a bez trápení v dobrovoľnej shode, v láske. Ľudstvo si musí vybrať v poslednej etape medzi dvoma cestami: dlhou a krvavou cestou, krátkou a nekrvavou cestou. Ak naozaj máte seba samých radi a chcete zamedziť posledným vojnám, ktoré sľubujú všeobecné zničenie a vraždy, musíte sa dať druhou cestou.
Ale opakujem vám znovu, že nijaká jednota nie je možná bez duchovnej jednoty. Svet sa stane alebo kresťanským alebo zahynie. Prišiel čas posledného, najvyššieho rozhodovania. Človek si má vybrať. Alebo sa vráti k obyčajnej zvierackosti, ktorá nasledovala po páde, alebo z nej vyjde navždy. Prítomný stav je najhorší zo všetkých. Človek nemá zvierackú blaženosť zo zla, ale cíti výčitky, ľútosť, škrupule, ktoré má v sebe z božského určenia, zapretého síce, ale nezabudnutého. Máte pred sebou dve veci na výber, len dve: alebo zviera, určené k samovražde, alebo kresťania vykúpení a vykupujúci.
Zapreli ste jasne a skutkom kresťanstvo. Ale nemôžete sa protiviť božskej vôli, ktorá všetko riadi, nad všetkým vládne a vykonáva. Mysleli ste si, že ujdete predpisom evanjelia a vaše chyby samy vás donútily, aby ste podľahli predpisom ešte tvrdším.
Vysmiali ste sa z Krista, ktorý nemal ani skalu, kde by hlavu sklonil, a videli ste, ako sa vaše domy rúcajú a vaše mestá srovnávajú so zemou. Mnohí z vás, ako On, stali sa utekajúcimi a prenasledovanými kočovníkmi.
Zabudli ste na radu, aby ste sa zriekli bohatstva a mnohí z vás stratili a strácajú to, po čom snívali, to, čo bolo ich láskou a pýchou.
Nechceli ste prijať krst ohňom, ktorý predpovedal sv. Ján, a videli ste sostupovať s nebies iný oheň, oheň zmätku a ničenia.
Odmietli ste každé pravidlo zdržovania sa, zakrvavili ste si ruky v nádeji, že si lepšie naplníte bruchá a teraz ste odkázaní na strašnú biedu, nedostatok, hlad.
Zbožňovali a milovali ste viac ako treba telesný život a teraz nespočetné bytosti, ktoré boly vašou oporou a vašou láskou, stratily ukrutným spôsobom život.
Vyhľadávali ste skôr hmotu ako ducha a teraz vytúžená hmota vás tyranizuje a vás núti k novým trápeniam.
Postavili ste sa proti Bohu a teraz vás zotročila politická moc, moc shromažditeľov pozemských majetkov, dostali ste sa do moci vojenských príkazov a do moci vašich nezriadených vášní. Pravdy evanjelia, ktoré by sa boly stály pre vás, keby ste ich boly prijali dobrovoľne, slobodou a šťastím, premenily sa vašou vinou na trest.
Z moci kresťanstva, či chcete alebo nechcete, nemôžete ujsť, lebo sa nedá z toho, čo zachraňuje. Aj v duchovnom živote všetky urážky a obrany, o ktoré ste sa pokúšali, aby ste postavili proti kresťanstvu nové náuky, nie sú nič iné, ako znetvorenie a napodobneniny evanjelia. Všetky filozofické bludy, všetky sekty a laické cirkvi, všetky sociálne a revolucionárske teórie, ktoré sa rodia v posledných storočiach, nie sú nič iné, ako pokus vytrhnúť jeden alebo dva poznatky z kresťanstva a odmietnuť alebo zaprieť druhé. Ale ten jeden bod, ktorý je spasiteľný a mocný, pokiaľ ostáva spiaty a spojený v božskej syntéze, vytvorenej Kristom, vytrhnutý z celku a určený za jediný prameň pravdy, stane sa nebezpečenstvom a príčinou zmätkov. Aj tu je odlúčenie hriechov duchu. Nie je dovolené rozdeľovať to, čo Boh chcel mať spojené. Tieto pravdy, odlúčené a zdeformované pod zámienkou, že ich urobíme absolútnymi a o samote stojacimi, sa pokazia a stanú sa neplodnými. Sľub raja stane sa túžbou neznámej zeme, príkaz práce sa premení na zhabanie ovocia práce druhého, príkaz lásky sa premení na studenú filantropiu, bratská láska sa premení na rozumkujúcu solidaritu. To, čo v nadprirodzenom svetle kresťanskej syntézy bolo liekom, stane sa, prenesené do ľudského a pozemského poriadku, jedom. Kresťanstvo musia prijať celé a všetci: mimo neho niet spásy pre ľudstvo samo k sebe nepriateľské. Kresťanstvo okyptené je kresťanstvo vysušené, zradené. Podstatná dobrota ľudskej duše sa ináč nemôže dosiahnuť, len v premene pudov a hodnôt, ako to chcel Človek-Boh. Tabule zákonov barbarského práva musia byť nahradené čnosťami evanjelia. Dnes si stoja proti sebe dve postavy človeka: človeka hospodárskeho so všetkými chúťkami a človeka-Boha s celou istotou. Prvý panuje v prítomnosti a priviedol človeka na okraj priepasti, ktorá značí zničenie života; druhý očakáva v budúcnosti svoju vládu, kráľovstva svornosti, povznesenia, radosti a smierenia. Všetko to, čo predtým schovávalo alebo smierňovalo boj týchto dvoch postáv človeka — filozofia, teória, meštiactvo — zmizlo, alebo zmizne. Po pekelnej búrke zmizly schémy a závoje spadly: dva extrémy, medzi ktorými treba vybrať, sú jasne viditeľné v ich elementárnej nahote. S jednej strany nasýtený a bratovražedný barbar, na druhej strane vznešený a láskavý svätec. Ostatok je len literatúra. Sme pri poslednom: láska alebo smrť.
Takzvaná „civilizácia", o ktorej spievajú a ktorú vychvaľujú proroci a služobníci hmoty, nemôže dať ľuďom len jeden ideál: prostredný fyzický blahobyt, blahobyt mechanický, rovnako rozdelený, teda porobenie a vyrovnanie. Len Kristus môže sľúbiť plné šťastie v slobode a jednote. Ak aj staré kultúry západu, už umierajúce, budú smetené prechodným triumfom „ekonomického človeka", netreba sa mračiť a strachovať. Kresťanská pravda, ktorá je pravou a teda večnou, môže byť zatienená na jednu hodinu, na jednu sezónu, ale nikdy nie zničená. Ani peniaze, ani stroje, ani materiál, nemôžu uspokojiť nespokojnú dušu človeka. Už to skúsili v slzách a v krvi mučenia, ktoré splodujú a vytvárajú mýtus detskej múdrosti. Veľké princípy evanjelia budú žiť napriek všetkým blúzneniam mladíckej barbarskosti. Ak sláva ľudských triumfov spôsobila odklon od Krista, nešťastia, ktoré nasledovaly po tých pekelných triumfoch, privedú ľudí znovu ku Kristovi.
Boli ste donedávna tupými, bojazlivými divochmi, teraz ste sa stali zločinnými a dychtivými barbarmi; vždy ste však otrokmi a vrahmi. Teraz sa musíte povzniesť k civilizácii, ktorou je ľudskosť a kresťanstvo. Ja vám oznamujem začiatok novej éry v dejinách sveta, začiatok novej doby, ktorá musí mať novú tvár a nové meno. Po pred-histórii prišiel starovek, po ňom stredovek a po stredoveku moderná doba, na ktorú sa vy pýšite, ale ktorá vám priniesla ovocie smrti a je viditeľnou vigíliou všeobecnej skazy. Doba, ktorú ja očakávam a ktorú oznamujem, bude vek jednoty a pokoja, nebeské kráľovstvo na zemi, vláda Krista v srdciach. Keď ľudia utvoria jedinú rodinu, navrátení všetci k božskej hodnosti premenou lásky, keď všetci budú prosiť jedného Boha, a to nielen slovami, keď uznajú jediný zákon, a to nielen zo strachu, potom smrteľníci, smierení v Bohu, premenili akékoľvek nástrahy smrti. To bude pravé vzkriesenie človeka, predobrazené vzkriesením Krista. Tisícročné krvavé barbarstvo je naším hrobom: chcel by som byť jedným z anjelov, ktorí povedali ženám za prvého svitania: Nie je tu!
Ak modlitba jedného z nás, aj najponíženejšieho srdcom, má takú moc v Toho, ktorý sa stal človekom medzi ľuďmi, viete si predstaviť moc a silu našej modlitby, keď hymna slávy a vďačnosti sa pozdvihne spoločne v tej istej chvíli, z úst každého z nás? Anjeli ňou budú dojatí, ľudské srdce Márie sa bude triasť radosťou, smäd Kríža dostane svoju odpoveď, nebesá ešte nikdy nezačuly takú vznešenú a radostnú velebu. Najvyššia milosť, ktorú môj jasot sotva vie naznačiť, bude odpoveď Večného na sborovú modlitbu pominuteľných.
Poviete si, že toto je sen, alebo blúznenie starca v horúčke. Ale keby aj bolo blúznenie — a ja verím, že to je predzvesť nevyhnutnej udalosti — je to blúznenie z horúčky, ktorú by ste mali mať všetci. To je horúčka, ktorá vychádza z mojej bolesti nie ešte zúfalej, horúčka blčiaca a šťastná, ktorá sa rodí z nesmiernej lásky voči vám. Ak by som vás nemiloval, ako vás milujem, netrpel by som, ako trpím pri myšlienke na vaše utrpenie, na váš strašný osud, ktorý si sami pripravujete. Nečervenám sa preto, že snívam, keď skutočnosť je nielen pre mňa, ale pre všetkých zahanbujúca a strašná ako nikdy nebola. Ak pravdivosť vecí dneška je nič iné ako predtucha a upozornenie na priepasti a peklá, treba sa utiekať predsa ku snu a použiť všetku silu, ktorú máme, aby sa sen vtelil do pravdy.
Veľa, až príliš vela rokov som prežil na svete, ale moje srdce je ešte mladé, lebo žilo v nevinnosti a detstve učeníkov Krista. Moja mladosť volá hlasité novú mládež sveta. Tá istá bolesť, čo ma aj trápi a ničí, nezoslabila moju dušu, nezasiahla oheň mojej mladosti a hviezdu mojej nádeje.
Som ako horiaca hranica lásky a bolesti, ktorá žiari na nebeskom vrcholku, ktorý porazil daromné nástrahy storočí. Láska ma ničí bez toho, aby ma zabila, je to súčasne mučenie a vytrženie. Z plameňov tejto hranice posielam vám túto modlitbu, ktorú mi sám Boh diktuje: spojte sa všetci, aby ste utvorili na zemi dokonalé telo Jeho Syna a budete navždy veselí. Či už bratia vzkriesení vo viere Vzkrieseného, alebo obkľúčení nepriatelia, ktorí sa zrútia do čiernej priepasti „ničoho".
Boh sám vie, koľko som prosil a koľko sa modlím, aby vaša voľba padla na to, čo si On želá. Žijem už len pre tú nádej a s touto nádejou v duši umriem. A aj tam za hranicou tohto života vás budem milovať, ako vás milujem teraz, lebo i ja som človek a poznám vašu terajšiu biedu, a túžim po vašom budúcom šťastí. Chcel by som sa pozrieť každému z vás do očú, stisnúť každému z vás ruku, privinúť každého jedného na moje prsia, aby ste zacítili oheň lásky, ktorý ma trápi, a tlkot môjho srdca. Ale nakoľko taký zázrak je pre príliš ľudskú bytosť nemožný, prosím vás, aby ste mi odpustili, ak moje slová vám prinesú len malý odraz toho životného svetla, ktoré by vás malo premeniť na ľudí.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.



MODLITBA K BOHU


Prehovoril som k ľuďom, ku všetkým ľuďom, menom Tvojím.
Teraz starý posol na konci svojho dlhého dňa vracia sa k Pánovi, ktorý ho poslal.
Prehovoril som k ľuďom, ku všetkým ľuďom o Tebe, o Tvojej láske a Tvojej sláve.
Dovoľ mi teraz, aby som prehovoril k Tebe prv, ako sa moje ústa stanú dutinou pre červy, menom ľudí a bolesti, ktorá je ich slávou.
Nič nežiadam pre seba, lebo všetko bolo moje, odkedy som dostal Teba.
Nežiadam od Teba ani smrť, hoci je ona jedinou milosťou, ktorú očakávam, lebo by som bol najzbabelejším z vojakov: ako ten, ktorý žobre dovolenku v najväčšej bitke.
Nechcem nič pýtať ani pre ľudí, lebo sa bojím, že ťa urazím: či Ty sám nepoznáš ich sny a potreby lepšie, ako by som ti to vedel povedať ja?
Aj keby moja modlitba bola urážkou Teba, istý som, že mi odpustíš, lebo by to bol hriech slepoty vinou lásky.
Nežiadam pre nich veci, ktoré takmer vždy od Teba žiada ich nekonečná bieda.
Nedaj im silu, lebo ona ich robí namyslenými a pyšnými.
Nedávaj im šťastie, lebo ono ich robí nafúkanými sluhami až do dňa, kým sa nesklonia do hrobu.
Nedávaj im bohatstvá, lebo ony ich rozčerťujú a napĺňajú diabolstvom.
Nežiadam pre nich ani len radosť, lebo Ty si ju uložil do každého póru zeme; keby ju chceli a vedeli nájsť, naplnila by ich útechou.
Nežiadam ani Tvoje milosrdenstvo, lebo keby si ho sám nebol rozniesol a naplnil nim ľudí, nemali by nijakú cestu návratu. Ty si ich miloval, ako vo svojej nekonečnosti môže milovať len Boh.
Tak nekonečne si ich miloval, že si chcel, aby Ta zabili, aby nasýtili krvou Tvojou šialenú zúrivosť, ktorá huckala bratov proti bratom, aby smyli v studni božskej lásky každú škvrnu nenávisti.
A predsa moja rana je taká, že sa neuspokojujem ani g tou nekonečnou láskou.
Tam za nekonečnosť nemôže ľudská myseľ preniknúť ani len v pomyslení.
Ale to, čo nie je možné nášmu uväznenému a zranenému duchu, či to môže byť nemožné Tvojej láske?
Menom nekonečnej Tvojej milosti dovolávam sa druhej nekonečnej lásky, dovolávam sa nového prúdu Tvojej nezmerateľnej lásky. Ak toto moje dovolávanie sa je šialenstvom, nehanbím sa zato, že som šialený, lebo viem, že človek súdi to ako bláznovstvo, čo veľa ráz je najväčšia múdrosť v Tvojich očiach.
Ty si odpustil ľuďom všetko, a predsa vo mne hovoríš, že si ešte neodpustil dostatočne, lebo oni cítia potrebu posledného a neslýchaného odpustenia.
Nemajú nijaký iný nárok ako svoje hriechy, nemajú na to nijaký titul okrem svojich neprávostí.
Ale keďže tieto viny sú nekonečné a tieto ohavnosti nespočetné, Ty nemôžeš odmietnuť toho, ktorý ti hovorí ich menom.
Ty si odpustil neposlušnosť, ale musíš odpustiť aj ich odboj. Odpustil si nevďačnosť, ale musíš prepáčiť aj dezerciu.
Zniesol si zapierame, ale musíš zabudnúť aj zradu.
Pomysli len na to, akí sú slabí, akí sú nešťastní, uváž, do akej miery sú špinaví a zhnití.
Či si ich Ty nestvoril svojou vôľou a svojím dychom?
Či nie sú to tvoje zákonné deti, Tvoji prvorodení, vykúpení a zaplatení smrťou Tvojho syna?
Ty si im dal slobodu, ale zo slobody sa zrodilo pokušenie, z pokušenia pád, z pádu trest, z trestu zúfalstvo, zo zúfalstva slepota.
Dal si víno príliš silné tvorom príliš slabým. Dal si príliš božské šťastie srdciam príliš ľudským.
Niet sa čo diviť, že sa nevedeli ovládať, že sa báli, že utekali pred Tvojou tvárou?
Pomysli na ťažký plášť tela, ktorým si zahalil ich útlu dušu, pomysli na tajomné štvanie ich krvi, na neustále napádanie protivníka, na neskoršiu trpkosť odsúdenia, na ľstivé pobádanie námahy.
Keby si ich nebol stvoril Ty, neboli by trpeli, ako trpia.
Aj utrpenie samo je jednou z Tvojich milostí, ale nie všetci to chápu, nie všetci ho znášajú.
Keby si ich bol učinil inakšími, neboli by padli do hnusnej a krvavej priepasti, kde sa teraz bijú ako zmietajúce hady, ktoré nemajú iného bohatstva ako svoj jed.
Bože, pozriže na nich s nežnosťou otca, nie prísneho sudcu. Pozri na ich tváre strachom zmraštené, zvráskovatené starosťami, znetvorené plačom, pošpinené usadnutou krvou.
Túlajú sa po zemi ako zavýjajúci psi na púšti, zahalenej nocou, ako divé zvieratá, ktoré nepoznajú pašienky a poriadok, ako vtáci, ktorí sa udierajú do skál priepasti, lebo nerozoznajú jas, ktorý by ich priviedol na slnko.
Chceli by sa vzniesť k nebesám, a skoro všetci majú zmočené krídla; chceli by byť milovaní, ale väčšina z nich pozná len slová nenávisti.
Sú však predsa Tvojimi synmi, hoci od teba odišli pre žalude sviň.
Medzi nimi sú však aj duše nevinné a trpezlivé, srdcia, ktoré Ta hľadajú, ktoré Ti sverili svoju vec. Sú ako odtrhnuté kvietky pošliapané zbesilým a zablateným davom, ale predsa žiaria a ich korunky zaplavujú a okrašľujú bahnitú zeleň vôd.
Možno kvôli nim budeš láskavý k poblúdilým hordám, k zblázneným zástupom; jediný túžobný pokyn odstráni tisíc hriechov.
Aj táto cudzoložná generácia žiada Tvoje znamenie; hoci si ho ani nezasluhuje, Ty ho dáš, lebo Tvoje milosrdenstvo bolo oveľa väčšie ako Tvoja spravodlivosť.
Možno, že moje slová sú zlorečenie a blúdenie, ale Ty dobre vieš, že vychádzajú z lásky k bratom, ktorú si mi sám vnukol a prikázal.
Moje skutky majú alibi, ktoré nesmieš odmietnuť: neznesiteľnú biedu Tvojich synov.
Ty si ich neopustil, Ty si ich nikdy nenechal samých: to viem.
Tvoje zjavenie bolo večné v rečiach prorokov a básnikov, hoci ho pochopili a porozumeli iba máloktorí, alebo hneď ho zabudli.
Tvoje vtelenie vrátilo všetkým ich zmenšené dedičstvo, otvoril si im cestu bolesti, ktorá je radosťou, návratom a výstupom.
Ale pritom všetkom neverím, že Tvoje milosrdenstvo je vyčerpané, neverím, že by Tvoja láska mala hranice.
Oni Ta ešte potrebujú. A keďže ich môže zachrániť len niečo, čo je im samým nemožné a pretože Tvojej všemohúcnosti nič nie je nemožné, prosím Ta ich menom o to nemožné.
Z lásky k neposlušným a neporiadnym ľuďom dal si sa pribiť na kríž, no dnes niet človeka, čo by nevisel na kríži, ktorý si bol urobil vlastnými rukami alebo rukami nepriateľa. Ľudia Ta zabili, lebo si chcel byť zabitý, ale teraz práve celé ľudstvo sa chce zabiť, ale Ty nechceš a nemôžeš chcieť, aby sa zabilo.
Dráma, ktorá mala ako prolog „Staň sa!", prišla k tomu uzlu, ktorý predchádza prívalu hrôz.
Nemôže byť dráma rozuzlená a rozlúštená ináč ako božským prispením, Tvojím nevyspytateľným, ale neomylným prispením. Každé svetlo zhaslo, alebo zhasína. Hustá pekelná temnota zaplavila a pokryla kraje pod nebesami.
Jedine Tvoje svetlo ju môže premôcť a roztrhať, lebo ľudia nerozoznávajúc viac nebeské svetlo, vediac sa iba plaziť v popole a skrývať sa v dierach.
Aký môže byť Tvoj zákrok do ľudských bied, neviem si predstaviť, a keby som si ho aj vedel predstaviť, neodvážil by som sa pošepnúť ho ani sebe samému.
Ale predsa môžem sa Ti priznať, hoci počúvam už lopaty, ktoré kopú v zemi môj hrob, že očakávam od teba posledný dôkaz Tvojej bezhraničnnej otcovskej lásky.
Čakám od Teba ešte väčšie „šialenstvo" ako to, ktoré ľudské oči videli na vrchu Golgoty.
Očakávam s neskrotiteľnou netrpezlivosťou, ktorá ma straší, Tvoj neočakávaný návrat, Tvoje víťazné sostúpenie.
Či si nesľúbil svojim neomylným slovom príchod Tešiteľa?
V ktorej chvíli dejín cítilo ľudstvo väčšiu potrebu útechy ako v tejto chvíli?
Človek sa trápil a ešte sa sužuje, ničí, stal sa takým ako to predpovedal Tvoj prorok, človekom bolesti.
Bolesť je jeho zákon, jeho cesta, jeho nádej, ale máloktorí to vedia a ešte menej ich vie znášať ju v jej plnosti vykúpenia.
Dnes sa človek nemôže zachrániť sám; cíti strach, že je opustený a práve by Ta chcel opustiť.
Zľutuj sa nad ním, nedovoľ, aby zakrýval jeho oči Tvoj lesk.
Oheň ozbrojenej nenávisti vyšľahol na nich zo spodného neba, aby ich zničil.
Daj, aby teraz prišla čím skôr hodina, keď sostúpi na nich záchranný oheň Tvojej lásky.
Ja žiadam pre nich iba oheň; a nech je to oheň lásky, ktorý by pršal mocnejšie ako vody starého trestu.
Otvor skrýše ohňa, ako si už raz otvoril nádrže vôd potopy.
Tvojou rečou bol vždy oheň, tvoje posolstvo bolo vždy napísané ohňom.
Uprostred požiaru v kríkoch Mojžiš dostal Tvoj zákon; oheň pohlcoval prvé obete na oltároch.
Lesk Premenenia — to bolo vlastne vzplanutie Tvojej duše, viditeľné trom ustrašeným učeníkom.
Tvoj predchodca sľúbil, že budeš krstiť ohňom; ohnivé jazyky sostúpily nad skryté hlavy Tvojich apoštolov prv, ako sa rozbehli na východ a na západ.
Prosím od Teba oheň lásky, ten oheň, ktorý len Ty môžeš dať, záplavu ohňa pre ľudí, ktorí sú ľadoví, studení, zmrznutí, skamenení.
Oheň duchovný, aby očistil tento hmyz, aby rozpálil tieto ľadové postavy, aby vzkriesil tieto mŕtvoly.
Oheň ocele, aby urobil ich srdcia pevnými, oheň pravdy, ktorý by rozohrial myseľ, oheň šialenstva, ktorý by zničil hlúpu múdrosť sveta, oheň bolesti, určenej na povznesenie k novej slobode a radosti.
Čo iné sú oni na svete ako spletenina múk a trápenia?
Čo som ja inšie ako žobrák, ktorý žobre pred poslednou osvetlenou bránou a žije v jedinej istote, že brána sa ešte raz otvorí pre všetkých na jeho plač?
I keď som posledný z posledných, opovažujem sa žiadať od Teba, Otče, prísnosť starého zákona i od Teba, Synu, lásku radostnej zvesti; od Teba, Duchu svätý, útechu konečnej spásy.
Mne už aj tak nič iné neostáva ako odpočinok v tichosti a v hrobe. Oslobodilo sa moje srdce od všetkých slov, ktorými ho naplnila do očú bijúca bieda prítomnosti.
Ak Kristus nebude proti tomu, Jeho vikár je ochotný potvrdiť tieto slová i vlastnou krvou, ak by to bolo treba.

CELESTÍN VI., pápež, sluha sluhov božích.