Gustav Morcinek


Dve koruny





Obsah



ÚVOD.
BIELA A ČERVENA KORUNA
V RÍMSKEJ KLAŠTORSKEJ CELE
S MOTYKOU NA SLNCE
POŽEHNANÁ NÁMAHA
ÚĽ NEPOŠKVRNENEJ
DÔSTOJNÉ SLOVA
NA POKRAJI SVETA
VÝPRAVA PO „AMALAM“
V POĽSKU
MODLITE SA!
RADOSŤ NÁMAHY
DEO GRATIAS!... (CHVÁLA BOHU!)
„AUREA AETAS“ — „ZLATÝ VEK“
SVÄTÝ BOŽE! SVÄTY MOCNÝ
ČERVENÁ KORUNA

ÚVOD.


Bolo to v Bruseli.
Jesenné víchry letely zadychčané ponad mesto a prinášaly ťažké, dúže chmáry zponad oceána. Vracal som sa s priateľom pustými ulicani predmestia Ixelles. Víchor metal nám pod nohy hrdzavé lístie, klenov, šumel dažďom, prelieval sa o temnej hĺbke, ako ohromná rozbúrená rieka, rútil sa zpoza uhlov domov a podobne ako noc, v ktorej sme brodili, rozpaľoval v srdciach nepokoj.
Priateľ ukázal mi na osvetlené obloky akéhosi úzkeho, vysokého domu. Žiarily jasným, tichým, pokojným svetlom. Toto bola jediná veselá škvrna v čierňave noci.
─ Pozri na tie obloky! — povedal. — Predstavujem si, aký je tam v tejto chvíli pokoj a aké je tam u tejto chvíli ticho! A ten čudný pocit bezpečnosti medzi štyrmi jasnými, osvetlenými stenami! Všetko toto preciťujem tak bolestne, keďže nám chybuje to ticho a pokoj. Nás zožiera ustavičný strach,... — Lebo nás všetkých zožiera ustavičný strach!... — zopakoval dôrazne.
Potom som sa vrátil do Poľska. Dostával som listy od starých aj nových priateľov, listy prosté, vyjadrujúce radost z môjho navratu a listy plné nepokoja a rozorvanosti. Medzi nimi hol list mladého dievčaťa z lýcea. Našiel som v ňom vetu, ktorá bola ako by doplnkom nedohovorených slov môjho priateľa v Bruseli.
„Tak je nám dnes čoraz ťažšie pochopiť cieľ a smysel života, života pekného a života súčasne strašného!“
Naoko zdalo by sa, že táto veta, pisaná s trpkosťou je obyčajny rečnícky obrat trocha exaltovaného dievčatka z lýcea, alebo že u môjho priateľa bol to len prejav chmúrnej nálady vyvolanej pohľadom na osvetlené obloky bytu v daždivej jesennej noci.
Ani jedno, ani druhé.
Obaja vyjadrili možno nevýstižnými slovami všetko to, čo dnes každý z nás cíti a prežíva, vyjadrili zožierajúci nás nepokoj, obavu a či priam strach. Tento nepokoj prežíva nielen akási malá skupina precitlivelých ľudí, ktorých nervy sa strhaly v stretnutiach s ukrutnosťami vojny. Tento nepokoj prežíva dnes celé ľudstvo. U niektorých vystupuje ako zjav spozorovaný a uvedomený, u iných podvedomý, ale tým bolestnejší.
Uvedomujeme si totiž, že sme svedkami zvrhlej civilizačnej i mravnej pohromy, že každý z nás stal sa človekom, ako by strateným v chaose a že každý z nás usiluje sa nájst a vrátiť sa na stratený chodník, ktorý ho vedie k viere v najvyššie Dobro.
Sišli sme na bezcestie a podobáme sa hromade zablúdených detí, ktoré za tmavej noci volajú na seba plné strachu a nepokoja. Nevedia totiž, kadiaľ ísť, aby sa dostaly do toho domu s jasno osvetlenými oblokmi, za ktorými dúľajú nájst ticho a pocit bezpečnosti.
Prežili sme jednu z najhroznejších vojen, aby sme sa už raz napokon presvedčili, že každá vojna je bezprávie Vojna zničila mravné zásady človeka, pokrivila jeho svedomie o uvoľnila v ňom ukrutnosť. Človek sa vrátil k primitívnym, starým, psychickým, hrubým a divým žilám, z ktorých sa vynára satan, ako symbol zla.
Tento satan objavil sa nám predovšetkým v požiari vojny. A vojna, odstrániac všetky mravné príkazy a zákazy, oslobodila v nás nenávisť. Nenávisť stala sa nám citom tak obyčajným, tak veľmi každodenným a natoľko neodlučiteľným od nášho vnútorného mravného sveta, tak silne vrástla do našich sŕdc, že keď sa dnes opováži niekto zapierať jej hodnotu, vyvoláva to hromadný odpor, ba aj pobúrenie Omámení nenávisťou zabúdame — ako píše slávny učenec Dr Adler — že nemožno beztrestne rozpútať a živiť v sebe ani tzv. oprávnenú nenávisť, ba ani takzvanú spravodlivú nenávisť. Raz rozpútaná nenávisť totiž — svojou dynamikou uvoľňuje v človeku vietky city. ktoré boly zatlačené na dno vedomia ako zatratené. Vojna znetvoruje nielen duše útočníkov, blčiacich nenávisťou voči podmaňovaným národom, vraj, v mene akých- si vznešených idei, ale otravuje takou istou nenávistou a teda znetvoruje aj duše tých, ktorí sa usilujú proti útočníkovi brániť.
Súčasná vojna narobila v dejinách azda najväčšie spustošenie ľudskosti v našich srdciach a dušiach. Súčasný človek žasol nad ohromnosťou zla, zdesila ho jeho chmúrna ohyzda. Človeka prenikol strach, keď sa videl ako by zavesený v prázdnote, v takej chmúrnej prázdnote bez počiatku a bez konca ako človek oklamaný. Dotiaľ totiž veril s Jakubom Rousseaulom, že človek je dobrý, veril podľa nemeckého zvestovateľa hitlerizmu, filozofa Nietzscheho, že človek, ktorý sa zbavil predsudkov a dostal sa „za zlo a dobro" — „jenseits von Gut and Bösé“, môže si utvorit vlastnú morálku, ktorá dovolí tamtým poňatiam zla a dobra odobrať absolútne hodnoty u premeniť ich na hodnoty relatívne a nezáväzné v živote jednotlivca a ľudstva. Začal veriť v mravnú hodnotu takzvaného vitalizmu, v onu tajomnú silu, ktorú pozoruje okolo seba a ktorá aj jeho preniká. Začal veriť, že čím väčšia vitálna sila sa zjavovala čím bezprostrednejšie ukazovala sa slúžiť túžbam života, ktorý chce upevniť vedomosti a moc, hor aj takého hitlerovského „Lebensraum’u“ — znamená pre človeka tým väčšiu mravnú hodnotu.
A teraz prichádza vojna a človek udivený vidi, že všetky tieto hodnoty bankrotujú, že nevydržia skúšku života že lámu sa a rúcajú za sprievodu stonov a chrčania dokonávajúceho človeka v ťažkom dyme krematórií, v udusenom kriku v plynovej komore, v plazení sa ľudského práchna.Človek ten nádherný človek, ,,kráľ všetkého tvorstva ukázal sa satanom, viera v morálnu hodnotu prírody kázala mu vraždiť všetkých chorých, slabých, starých a kaliky ako neužitočné veci — ako to robil Hitler — a vieru v moc ľudského rozumu majú ceho zaistiť človekovi šťastie na zemi. podvážila ľudská zlobo a svrhla do priepastí pekiel. Lebo veď ľudská zloba kázala všetky výdobytky ľudského rozumu zapriahnuť do účinlivejšieho vraždenia človeka s druhej strany
Zdesený človek žasol nad rozpútaným zlom vyliahnutým v čeľustiach ľudského srdca, keď sa ocitol zoči-voči so zbúranými mestami, v okruhu dnes už vyhasnutých krematórií, stratený uprostred miliónov bezmenných mohýl, rozosiatych po celom svete a predovšetkým, keď spozoroval, že sa stal svedkom najväčšieho zločinu, akým je krivda, spáchaná na človekovi človekom.
Podlomil sa teda, potvrdil sa na ňom výrok filozofa Nietzscheho, že „človek zavraždil Boha a teraz podobný stepnému vlku zavýja zo zúľalstva do tmavej noci“.
Súčasný človek dnes túži po návrate premárnených hodnôt, clivie za vlastným mravným obrodením, baží na svojich polámaných krídlach znovu vzletieť pod slnko, keďže v tom vidi jedmu svoju záchranu.
Ľudstvo často prežívalo takéto pády do pekla a vzlety pod nebo. Je to stály rytmus v dejinách ľudstva. V období najväčšieho mravného úpadku zjavovali sa proroci a veľkí svätci, ktorí ako sv. Ján Krstiteľ, „pripravujúci cestu Pánovi“, usilovali sa vyviesť ľudstvo z úpadku a viesť ho nazpät k najvyššiemu Dobru.
Súčasný človek stal sa teda ako by bezradným, zablúdeným deckom, volajúc nespokojne niekoho, čo by ho vyviedol jasnú cestu. Ľudstvo hľadá dnes nového človeka. Niektorí ho chcú vidiet v človeku povedomom svojej plnej zodpovednosti za osudy sveta, niektorí zas v človeku slobodnom, slobodnom v tom smysle je sloboda mu nebude bezuzdnou slobodou, ale spolu aj prevzatím ťažkej a bolestnej zodpovednosti za osudy sveta. A ešte iní túžia objaviť človeka výnimočného a svätého v presvedčení, že výnimočný a svätý človek nie je človek zasiahnutý akýmsi mystickým šialenstvom, za akého ešte dnes ho pokladajú, ale že je to človek tvorivý a realista, ktorý vie voliť najkratšiu a najjednoduchšiu cestu. A ešte mi tohto nového človeka vidia v takej postave, akou napríklad bol o. Maximilián Kolbe schopný najväčšej obete v presvedčení, že jeho obeť svojou žiarou porazí všetkých malého srdca, podobne ako bol porazený Šavol na cešte do Damašku.
V súčasnom pekle zlo stvorenom bytosťou, nazývajúcou sa tiež človekom v chmúrnych nekonečných nociach a dňoch, vlných rozpútanej zloby ľudskej beštie, v hodinách plných múk a krívd, beznádejností a zúľalstva, ked človek stával sa už akýmsi prekliatym biologickým tvorom, v ťažkých chvíľach, v ktorých u ľudí zoslabnutého srdca lámala sa viera v Boha — našli sa ľudia takí nádherní vo svojom obetovaní sa za bližného a vo svojej láske k bližnému, že ich svätost podobne ochromovala, ako niektorých porážal zločin. Títo ľudia podobali sa ohnivým stĺpom, ukazujúcim za mraku cestu zbludilcom, stávali sa podobnými biblickým prorokom, vyvádzajúcim svoj ľud z poddanstva, ponárali sa na svätého Jána Krstiteľa, „pripravujúceho cestu Pánovi“ prikazovali veriť v najvyššie Dobro, dvíhali klesajúcich a posilňovali biednych radostnou zvestou, že jestvuje Boh!.. .
Otec Maximilián Kolbe stal sa pre ľudstvo, zožierané nepokojom a strachom, zablúdené v tmavom zbojníckom lese — takýmto ohnivým stĺpom, rozptyľujúcim mrak a takýmto biblickým prorokom vyvádzajúcim ho z rabstva satana a takýmto, ako by svätým Jánom Krstiteľom, „upravujúcim cestu Pánovi“
Otec Maximilián Kolbe presvedčil ľudstvo, že nad triumfom satana je triumf Boha.



BIELA A ČERVENA KORUNA


Dcérka tkáča v Zdunskej Woli, Mária Dombrowská, často prosila vo svojich modlitbách, aby umrela, než nadíde čas jej vydaja. Do kláštora totiž nemohla vstúpiť, lebo vo vtedajšom Poľskom kráľovstve nejestvovaly ženské kláštory. Dalo sa teda voliť len medzi smrťou a vydajom.
Chcela by som sa tešiť v nebi s tými čistými dušami, čo chodia za Božím Baránkom a spievajú pieseň, akú doteraz nikto nepočul. Nechcela by som Ti však, Bože, nanucovať svoju vôľu, keďže túžim byť pokornou a podrobiť sa Tvojim rozhodnutiam. Ak teda, Pane Bože, máš so mnou iné zámery, tak nech sa stane Tvoja vôľa. Daj mi však takého muža, ktorý nikdy nebude kliať, ktorý nebude piť pálené a nebude chodiť do krčmy na zábavy! 0 to Ťa prosím, veľký Pane Bože!...
Takto jednoducho formulovala svoje nábožné vzdychy, aby rozpovedala v nich svoje utajené túžby. Vyuzlily sa z jej dievčenského srdca medzi jedným a druhým stehom na krosnách Od detstva totiž zarábala už na nich na skúpy každodenný chlieb.
Máriini rodičia totiž, tak ako všetci ich susedia a známi, zaoberali sa domácim priemyslom. Sedeli od svitu do mrku za krosnami, preberali sa v priadzi a osnove, navliekajúc drobné stehy a tkajúc plátno pre rozvíjajúci sa tkáčsky priemysel Lodži a okolí. Prinášali domov vydelený im materiál zo skladov chmúrnych tovární, pracovali doma a hotový tovar odmášali cudzojazyčným a cudzorodým továrnikom nevediac sa brániť pred ich vykorisťovaním.
Aj Mária Dombrowská, hoc takto čudno sa modlila, nebola osoba utiahnutá. Vedela sa zabaviť v slušnej družine, alebo na svadbách, nikdy však neprekročila hranicu, ktorá sluší mladému, na svoju česť dbajúcemu dievčaťu. Napokon jej rodičia, František a Anna Dombrowská, rodená Klinická, vedeli tak usmerniť jej výchovu, že mohli jej pokojne dôverovať.
Mária neumrela, ale pravdaže sa vydala. Poznala sa s mladým, prístojným Júliom Kolbem, tiež synom domáceho tkáča na Rozomyšli okolo Zdunskej Woli a sobrali sa. A očividne Pán Boh vypočul dievčenskú prosba Márie, lebo Július nebol ani pijan, ani v karty hehral, ani nefajčil, ani neutrácal skromný zárobok v krčme. Založil svoju tkáčsku dielňu a podobne ako ich rodičia hrdlačili od svitu do mrku, aby zarobili tých niekoľko kopejok. Bola to úbohučka dielňa a úbohučké bývanie. Bola to jedna väčšia izba, kde v jednom kúte stál sporák, v druhom štyri krosná, za priepravou bola spálňa a vo výklenku medzi skriňami — prostá kaplnka so soškou Matky Božej, s dvoma svietnikmi a anjelmi. Pomocník a dvaja učni spolu s Júliom Kolbem tkali na krosnách, ale než by sa boli pustili do roboty, šli zrána vypočuť svätú omšu do blízkeho kostola a potom pracovali vyše dvanásť hodín denne.
Nikomu sa vtedy neprelievalo, všetci domáci tkáči boli závislí od svojho chlebodarcu-továmika, nijaký zákon ich nechránil pred vykorisťovaním a preto aj Kolbovci museli veľmi sporiť, keď prišiel na svet ich prvý synček, František a ešte väčšmi, keď dňa siedmeho januára 1894 harodil sa druhí synček, Rajmund, ktorý sa mal stať pátrom Maximilianom. Zdalo sa, že obaja synkovia budú mať ten istý osud, čo ich otec a starí otcovia: že budú tkáčmi.
Ale Júliovi Kolbemu sa zle vodilo v Zduňskej Woli. Snalil teda dielňu a preniesol sa do Pabianíc, kde si prenajal domček za cmíterom, otvoril krámik, zariadil v byte dielňu a čo nedal ani krámik ani dielňa, malo dať prenajaté trojjutrové pole bez hospodárskych budov a bez inventára. A očividne sa zlepšilo položenie pána Júlia, lebo onedlho prenajal priestrannejší byt s hospodárstvom a krámikom. Tkáčskej dielne sa vzdali a Mária dala sa vtedy na porodnictvo. V tom čase prišli na svet ešte traja synkovia, ale len najstarší z nich Jožko, neskorší páter Alfonz, ostal Valent umrel po troch rokoch, Tonko zas po roku.
František, Rajmund a Jožko nechodili do školy. Kde sa dalo vtedy myslieť na verejnú školu v takých Pabianiciach? Prvé slabikovanie učili ich doma rodičia na modlitebnej knižke, učili ich násobilku a to bolo všetko. A preto všetkým vychovávali ich na čestných a šľachetných ľudí Preniknutí kresťanskými ideálmi, horlivo nasledujúc svätého Bedára z Assisi v každodennom živote v smysle reguly III. rádu, putujúc každý rok k Czenstochowskej Matke Božej, tichí a láskavi, príkladní v manželskom nažívaní, šľachetní a plní lásky k bližnému — vytvorili to zvláštne domáce ovzdušie, v ktorom dozrievaly srdcia a duše troch synkov. Najstaršieho z nich, Františka, vyhliadli rodičia na kňaza, druhí dvaja mali ostať v otcovskom povolaní. Všetci sa učili najprv doma, potom u pabianických kňazov a potom František prešiel do obchodnej školy. Rajmund už vtedy odbavoval zvláštnu pobožnosť k Matke Božej. A hoci bol živým chlapcom a náchylným na veselosť — čo iste zdedil po svojom otcovi — veľmi často vchádzal do „kaplnky“ medzi skriňami a dlho sa tam modlieval. Matka si to z počiatku nevšímala, ale keď ho raz uvidela vychádzať z „kaplnky“ vzrušeného a vyplakaného, znepokojila sa a začala naliehať, aby povedal príčinu toho čudného chovania sa. Rajmund nechcel „prezradiť tajomstvo“ — ako vyhlásil. Matka vedela ho však presvedčil, že jej to musí povedať, lebo veď pred matkou nemá mať nijakých tajností. Nuž, keď je tak, povie teda a povedal.
Matka sa nemálo zamyslela, keď počula vyjavené tajomstvo.Lebo Rajmund jej rozpovedal, že veľmi, naozaj veľmi miluje Matku Božiu, že sa vždy k nej modlí, že ho Matka Božia tiež miluje, ba že mu aj povedala...
Čo ti povedala?
— Vlastne mi nič nepovedala. Ale keď som bol raz v kostole a prosil som ju, aby mi vyjavila, čo bude zo mňa v budúcnosti, tak pri mojej modlitbe ožila na obraze a ukázala mi dve koruny. Jedna koruna bola biela a druhá červená. A len potom mi povedala, že biela koruna je koruna čistoty a červená — mučeníctva. Nato sa ma opýtala, či chcem tie dve koruny. A ja som jej povedal, že chcem!
Ťažko nám v tejto chvíli skúmať, koľko fantázie a či exaltacie bolo v tomto zážitku desaťročného Rajmunda. Je však pravdou, že od tých čias nastala uňho zmena, že bol ako by označený znakom svojho poslania a že udivení, prostí rodičia neprotivili sa jeho túžbam, aby nielen František sa zasvätil duchovnému stavu, ale aby sa aj on mohol stať kňazom alebo misionárom. Túžby Rajmunda pravda, kazily ich plány. Už dávno totiž rozhodli, že len najstarší syn, František, bude kňazom a Rajmund a Jožko musia ostať doma. Veď ich skromné dôchodky predsa nedovolia vydržiavať dvoch synov na školách. A ktovie, či by aj po rozpovedaní Rajmunda o bielej a červenej korune neboly prevažily praktické ohľady, počítanie so skutočnosťou, keby sa náhodile nebol začal oň zaujímať pabiansky lekárnik Kotowski.
Matka poslala Ralmunda do lekárne po liek Rajmund šiel a poprosil lekárnika Kotowského o liek „Venum graecum“. Udivilo lekárnika, odkiaľ vie tento malý chlapec po latinsky. Zvedavý dal sa do rozhovoru a dozvedel sa, že Rajmund učí na po latinsky u kňaza Jakowského, že jeho brat František je už v prvej triede obchodnej školy a že ak Boh dá, stane sa kňazom.
— A ty? — vyzvedal na zvedavý lekárnik.
Rajmund zdôveril sa mu so svojimi túžbami, ale svoje ,,tajomstvo“ o bielej a červenej korune nevyjavil. „Tajomtvo“ poznala jedine matka. To však stačilo, aby sa lekárnik strhnutý bystrosťou a inteligenciou chlapca, rozhodol vzdelať ho a Rajmund vedel natoľko využiť každodenné učenie u Kotowského, že dobehol Františka v učení a slo- žil naraz s ním skúšku do druhej triedy obchodnej školy, v tom čase jedinej strednej školy v Pabianiciach.
Ale obchodná škola predsa nemôže pripraviť svojich žiakov na kandidátov teologie. A znova zasiahne čudné riadenie, ktoré rozhodne o osude Rajmunda a jeho bratov.
Hľa, do Pabianíc prišiel františkánsky misionár, páter Peregrin, z blízkej Lodže, kde pátri františkáni boli sa osadili pri kostole sv. Jozefa. Po jednej zo svojich kázní vyhlásil s kazateľnice, že prijíma chlapcov do kláštorského gymnázia vo Lwowe. Na tejto kázni prítomní František a Rajmund boli vyzvaním prekvapení. Natešení bežali domov a začali prosiť rodičov, aby ich poslali do lwawského kláštorského gymnázia. Rodičia sa bránili vysvetľovali hlavatým chlapcom, že veď nemajú toľko peňazí, aby ich vydržiavali na štúdiách, aby si to vybili z hlavy... A chlapci len prosili. Rodičia dlho si lámali hlavy nad touto otázkou, počítali, spočitovali svoje dôchodky, ťažko rozmýšľali váhali, až napokon podľahli prosbám svojich synkov. Dobre teda, choďte s Pánom Bohom! — rozhodli a chlapci odcestovali.
Potom to isté povedali najmladšiemu synkovi Jožkovi, vyprevadili ho za bratmi do lwowského kláštorského gymnázia a teraz už ostali bez detí.
Pokladali to za vôľu Božiu, ktorej sa nemožno protiviť. Nech sa teda synkovia učia v ďalekom svete, dobrí františkánski pátri nedovolia im zahynúť, urobia z nich múdrych a bohabojných ľudí. Nech sa deje vôľa Božia!...
Deti sa už k nim nevrátia, lebo ich dali do služieb Božích a oni ostali ako by opustení. Možno aj tu je to vôľa Božia, aby sa mohli napokon splniť najtajnejšie túžby ich matky. V dlhé pusté večery viedla s mužom rozhovory, presvedčovali sa navzájom, povzbudzovali vo chvíľach váhania, až naostatok rozhodli. Matka sa rozhodla vstúpiť do rehole sestier benediktíniek a otec... A otec pôjde asi za terciára k pátrom františkánom do Krakova. Veď synovia už nepotrebujú ich pomoc, rodičia teda nebudú mať výčitky svedomia, že nevykonali svoju povinnosť voči deťom.
Matka teda v štyridsiatom roku života odchodí do kláštora sestier benediktíniek, ale túžiac ostať v III. ráde, čo nedovoľovaly predpisy benediktíniek, prešla do kláštora sestier feliciánok v Krakove, kde pobudla šesťatridsat rokov, sledujúc z kláštora heroické činy svojho syna Rajmunda, už ako pátra Maximiliána. Otec stal sa terciárom v kláštore otcov františkánov v Krakove, ale po dvoch týždňoch ho opustil a stratil sa kdesi vo svete. Pravdepodobne zahynul v prvej svetovej vojne, obvinený Nemcami z vyzvedačstva.
Keď sa rodičia rozhodli rozísť sa do kláštorov, mladý Rajmund udivoval učiteľov na Iwowskom kláštorskom gymnáziu. Prekvapoval ich svojimi matematickými schopnosťami. Čudná vec! Duch výslovne reálny, uvažujúci logicky, dalo by sa povedať — rozum suchý a presný až do prepiatosti a v skutočnosti ohromný fantast, romantik čistého razenia, bohabojný revolucionár, ktorý všetky svoje úmysly a zámery vedel realizovať. Ba aj vtedy, keď iným zdávaly sa naozaj fantastickými alebo zhola nesmyselnými pomyslami. Nikto vtedy ešte nevedel, keď udivoval prostredie svojimi matematickými schopnosťami, že je to človek nevšedných hodnôt, že prerastie všetkých vôkol nielen svojou nábožnou horlivosťou, ale aj schopnosťou realizovania najnedosiahnuteľnejších úmyslov, je to človek, ktorý sa pohne podmaniť celý svet a priviesť ho k nohám Nepoškvrnenej Panny Márie.
Uvedomil si toto poslanie na Iwowskom gymnáziu.
Raz po vypočutí kázne jedného z pátrov o Nepoškvrnenej, doplnil svoju túžbu, zrodenú v detských rokoch, vôľou stať sa jej rytierom. Zpočiatku chcel byť poľským rytierom, brániacim otčinu pred nepriateľmi. Teraz rozhodol sa stať rytierom Nepoškvrnenej.
„Pod vplyvom tejto kázne — zdôveril sa o. Kornelovi Czuprykovi — pochopil som, že Nepoškvrnená chce, aby som sa stal jej rytierom a bránil jej česť. Pochopil som, že je to zvláštnejšia Božia milosť, že mám byt jej rytierom.“
A iste si spomenul na bielu a červenú korunu, ktorú videl v pabianickom kostole. Zvolil si obe a odišiej ich získavať. A iste už vtedy si musel uvedomil, že to bude tvrdý boj so satanom, ktorému hlavu potrie Nepoškvrnená svojou pätou a on bude jej rytierom!...



V RÍMSKEJ KLAŠTORSKEJ CELE


O. Peter Pal, o. Quiricus Pignalberi, br. Henrich Granata, br. Anton Mansi, br. Hieronym Biasi a o. Antor Glowiňski rozlúčili sa s br. Maximiliánom Kolbem a rozišli sa so slovami „Laudetur Jesus Christus“!
Laudetur Jesus Christus! — odpovedal im br. Maximilián a s úsmevom doložil: — ... et Maria!
Potom zavrel za nimi dvere, podišiel k obloka a zadíval sa na Rím. Nad mestom hasly posledné svetlá, i ktoré zapadajúce slnko porozvláčalo po oblakoch, červeň neba temnela a z červene vyluskúvaly sa prvé, chvejúce sa ešte nesmelé hviezdy. Súmrak októbrového dňa sostupoval na zem a v mraku niesly sa vône vädnúcich kvetov z palatínskych záhrad a vzdialený šum Večného mesta. Z blízkeho kostola Kozmu a Damiána priletel tichý hlasí zvona na Anjel Pána, za ním ozvaly sa zvony barokových kostolov pri Fórum Traiani a za nimi začaly splývať volania zvonov so všetkých siedmich rímskych pahorkov. Bar. Maximilián sklonil hlavu a začal šepkať modlitbu.
Potom jeho modlitba premenila sa na radostné pomíňanie všetkého, čo sa stalo. Br. Maximilián videl sa víťazom plným tichej radosti a plným jasného velebenú Nepoškvrnenej. Ona to totiž urobila, že sa netrápi a nesužuje, ako nedávno, ale že sa pokladá za jej rytiera s bielou a červenou korunou.
Ave Maria!... — Ave Maria!... — šepce s vďačnosťou.
Hľa,splnily sa jeho túžby, lebo sa pohol rozhodnutý na boj so satanom. Ako stredoveký bludný rytier, ktorý ručal na boj so šarkanom. Títo bludní rytieri boli legendou, meniacou sa na symbol, jeho rytierska výprava je skutočnosťou. Hľa, Nepoškvrnená stojí pred nim, ako ju kedysi videl sv. Ján vo svojom Zjavení: „Žena, odetá v slnce, pod nohami má mesiac, na hlave veniec z dvanástich hviezd“ s pätou potiera ploskú, jedovatú hlavu hada - satana. Ó, koľko ráz sa usiloval satan skrížiť jeho zámery, ktoré sa však zaľúbily Bohu a ktoré sa zaľúbily Nepoškvrnenej! . . . Br. Maximilián na to myslí, spomína, vynára z minulosti. A znova sa usmieva, keď vidí bezmocnosť satana. A veď neraz bol tak blízo prevahy nad ním, krehkým bratom!. .. Ale Nepoškvrnená stačila včas potrieť svojou pätou hlavu satana!... Ó, hoc by sa vrátil ten rozhodujúci moment, keď skončil siedmu triedu lwowského kláštorského gymnázia a nadišiel čas jeho obliečky. Pripomína si, čo nedávno písal svojej matke do Krakova.
„Pred noviciátom nemal som veľa chuti prosiť o habit a chcel som odviesť aj Františka. A vtedy bola tá pamätná chvíľa, keď idúc k P. provinciálovi, aby som mu oznámil, že ja a Fraňo nechceme vstúpiť do rehole, začul som hlas zvonca — do hovorne. Božia Prozreteľnosť vo svojom nekonečnom milosrdenstve skrze Nepoškvrnenú poslala v tejto tak kritickej chvíli do hovorne mamu. A Pán Boh roztrhal všetky diabolské siete.“

— A Pán Boh roztrhal všetky diabolské siete! — zopakoval nahlas a znovu sa usmial natešený. A potom, či to neboly diabolské siete, keď mu začaly nadchádzať pochybnosti, keď sa začal lámať, keď okolo neho kopily sa zlovestné myšlienky, z ktorých každá mu chcela dokazovať, že to všetko, čo verí, je len mámenie a sebaklam. Boly to myšlienky, podšepkávané samým satanom, pokúšajúce myseľ, myšlienky zlodeja. A keby nie magister novicov P. Dionýx Sowiak, ktorý ho sveril vtedy starosti po volaním staršieho br. Brdnislava Stryczného, bol by azda podľahol svojej pýche Br. Branislav vedel ho vtedy presvedčil o pomíjajúcej hodnote týchto pochybností, vedel ho utíšiť a naučiť pokore a poslušnosti. Vzorom mu bol vtedy sv. Frantiíek z Assisi, tento čudný svätý pokorného srdca a pomocou — Nepoškvrnená. Vo svojom zmietaní sa utiekal k nej, modlil sa vrúcne a prosil o udelenie sily, vytrvalosti. Nastal napokon pokoj a tichosť v jeho srdci. Ó, chvála Tebe, Nepoškvrnená!...
Alebo či to neboly diabolské siete, keď ho zachvátila túžba vystúpiť z rehole? Pred jeho unavenými očami rozvíjal satan pôvaby života za kláštorskými múrami, sýtil ho nádejou vojenskej kariéry, nahováral na zámenu pátričiek za šabľu, usiloval sa ho presvedčiť, že jeho matematické schopnosti môžu mu zaistiť slávu učeného človeka, inžiniera, objaviteľa, že sa mu dostane vyznamenaní pôct, radov, obdivu, potleskov ... A čo ho ‘‘ aká v reholi? Zabudnutie, pokora, zrieknutie sa tohto všetkého, o čo predsa každý človek sa usiluje a nie mnohí dosahujú. On to však môže dosiahnuť!...,, Ó, apage satanas!.. " Magister Dionýz Sowiak — ktorému sa zdôveril so svojimi pokušeniami — vie ho povzbudiť a viesť od únavy klesajúceho.
Br. Maximilián zdal sa vtedy podobným tomu sv. Antonovi Pustovníkovi, ktorého stredovekí maliari predstavujú modliaceho sa v hlbokej rozorvanosti, obkľúčeného chmúrnymi diabolskými larvami ...
Br. Maximilián dobre sa pamätá na dátum, na deň 11. septembra 1911, v ktorom složil dočasné sľuby a končil súčasne ôsmu triedu gymnázia.
Už vtedy sa zlomil a nadobudol svätofrantiškánsku pokoru. Len keď o niekoľko dní pruvinciál PP. františkánov P. Peregrin Haczela rozhodol sa poslať ho ešte so šiestimi inými klerikmi na filozofické štúdiá na Gregoriánum do Ríma, bo Maximilián sa naľakal tohto rozhodnutia. Pripúšťal vtedy, že nezdolá povinnosti, ktoré naň čakajú, keďže ie predsa slabého zdravia a šelest v pľúcach značí blížiace sa suchoty ... Páter provinciál mu neodporoval. Dobre, nech teda ostane v kraji. Ale teraz citlivé a jemné svedomie br. Maximiliána začalo mu dohovára, že zbytočne vplýval na vôľu predstaveného. Br Maximilián spomína si teraz na ten rozhovor s pátrom provinciálom. Ona totiž rozhodla naostatok, že sa stalo to, čo sa dnes malo stať.
— Páter provinciál, prosím, — nevšímajte si moju predošlú prosbu, — prosil vtedy — urobte, ako za dobré uznáte! ...
Pôjdeš teda, bratku, do Ríma! — rozhodol páter provinciál a br. Maximilián odcestoval.
— Aký veľký význam má v očiach Boha čnosť poslušnosti! — vzdychol si teraz br. Maximilián. — Či by som mal bez nej šťastie pracovať na rozširovaní úcty Nepoškvrnenej?
Br. Maximilián vidí sa teraz, ako opúšťa Poľsko, ako ide neznámymi krajinami, ako ho udivuie ich krása, akým vzrušením ho napĺňa pohľad na Alpy, s ponorenými štítmi do belasej oblohy, ako sa teší pri pohľade na taliansku krajinu a aké vzrušenie ho zachvátilo, keď prišiel do Ríma!...
V Ríme ho čakala ťažká práca Filozofia 11a Gregoriáne, potom teologia na Medzinárodnom františkánskom kolégiu, čestné stupne, cenzúry a vedecké diplomy a to ustavičné úsilie vypestovať v sebe rehoľnú dokonalosť. Nepoškvrnená prostredníctvom ctihodného a bohabojného rektora o. Ignaudieho urobila toto všetko. Lebo ako veľmi sa mu vtedy zaľúbilo nábožné čítanie, také životopisy najnovších svätých a životopisy kandidátov ňa svätých. Nedávno kanonizovaný sv. Jozef Cottolengo učí ho svojim príkladom, ako nekonečne treba ufať v Prozreteľnosť Božiu. Alebo taká „maličká svätá“, bosá karmelitánka, sv. Terezka Ježiškova z Lisieux, vo svojej knižke „Dejiny duše“ učí ho „cešte duchovného detstva“. Dojíma ho táto postava svätej dievčičky, sľubujúcej „dážď ruži“ soslaných na zem po svojej smrti a uzaviera s ňou čudnú dohodu, majúcu ráz oného Božieho detstva.
— Ak mi vyjednáš isté milosti — obracal sa na ňu — o ktoré ťa budem prosiť a ktoré svojou starostlivosťou pomôžeš mi dosiahnuť u Nepoškvrnenej, tak za to sľubujem rozšišovať tvoju úctu a rozhlasovať tvoj zázraky a takto sa pričiniť, aby si čo najskôr bola pozdvihnutá na oltáre ako „malá svätá“.
„Malá svätá“, ktorá bola vtedy ešte ctihodnou a potom blahoslavenou, aby napokon stala sa svätou — neodopierala mu svoju priazeň, o ktorú vtedy prosil br. Maximilián.
A medzitým kult Nepoškvrnenej rastie u br. Maximiliána, mení sa na horlivé velebenie, pociťuje voči nej vždy väčšiu lásku, ako ku Matke všetkých ľudí. A aby utíšil túžbu svojho srdca, číta a študuje diela o Matke Božej a na jej počesť písané Svätý Alfonz Liguori so svojím dielom „Oslava Márie“ a sv. Ľudovít Grignion de Montfort sú jeho sprievodcami a učiteľmi, zasväcujúcimi ho do sveta milosti Matky Božej.
Zamyslel sa teraz br. Maximilián, zahľadený do rastúceho súmraku nad Rímom. Hľa, pripomína si istú čudnú maličkosť, ktorú mu ťažko nenazvať zázrakom, ktorá sa stala z milosti Nepoškvrnenej. Veď boly to asi kostné suchoty vo veľkom palci pravej ruke, keď lekár rozhodol odňať ho. Kosť práchnivela, telo opadalo — a teda jedine amputácia bola tu záchranou. Z rany vytekala zapáchajúca látka a bôľ trápil a mučil. A vtedy br. Maximilián, pamätajúc, čo sa stalo u pátra rektora za podobných okolností, rozhoduje sa nesúhlasiť s amputáciou palca, tak ako to urobil páter rektor, keď v dvanástom roku živou chceli mu odrezať nohu. Vtedy voda z Lourdes vyliečila práchnivejúcu v nej kosť. Prečo by aj teraz nebolo možno prosiť o takúto milosť Nepoškvrnenú? Lekár súhlasil a jeho hnisajúci palec poumývali vodou z Lourdes. Na druhý deň lekár sa osvedčil, že amputácia už nie je potrebná a po niekoľkých ošetreniach rana sa úplne zahojila.
Zmizla teda vtedy prekážka dosiahnutia nižších svätení, ktoré prijíma v roku 1914, skladajúc súčasne večné sľuby. V roku 1915 končí filozofiu a nadobúda hodnosť doktora.
Keď píše o tomto matke, prosí len o modlitbu, „lebo ju veľmi potrebujem“.
Hej, veru, br. Maximilián veľmi potrebuje modlitbu svojej matky, lebo hoci stoji dnes v obloku seminarskej cely, vedomý svojho víťazstva, a hľadí na ľaliový súmrak, rozlievajúci sa zpomedzi hviezd na šumiace mesto, uvedomuje si, že je to len začiatok víťazstva. Odišli pred chvíľou jeho najmilší druhovia, veselí sprisahanci Nepoškvrnenej a ešte — ako sa mu zdá — túla sa v cele šelest ich slov, nasýtených láskou voči Nepoškvrnenej. Ale to všetko je len začiatok víťazstva nad satanom. Ešte dlho sa bude treba trápiť a mozoliť a šermovať Božím slovom a srdcom, aby vo chvíli, keď ho už bude čakať červená koruna, šiel po ňu s presvedčením, že naplnil sa jeho víťazný život. Teraz je teda len počiatok víťazstva. Zachmúrilo sa na malú chviľu čelo br. Maximiliána, lebo jeho milovaný brat František, rehoľným menom Valerián, opustil rehoľu a otec mu zahynul bez zvesti vo vojnovej chumelici.
Lebo veď od troch rokov zúri vojna v ďalekom svete, prevaľuje sa cez Poľskú krajinu, hubí ľudské životy, uvoľňuje nenávisť, hasi vieru v Boha Slovom satan triumfuje! ... Čo on môže tu urobiť? Ostáva mu modlitba a láska. Všade hľadá lásku a túži po láske. Ale aby miloval ozajstne, chce veľa pracovať, ticho trpieť, za utrpenie ďakovať Bohu a Nepoškvrnenej ako za najväčšiu milosť, ničiť sa v tejto práci, ba aj život obetovať. Veď súdená mu je červená koruna!...
Koľko ráz sa zdôveroval múdremu a bohabojnému mužovi v reholi, Girolamovi Biasimu, hľadajúc u neho podporu pre svoje úmysly. Úprimný priateľ, Girolamo Biasi, vedel krotiť jeho rozbúrenú myseľ, upraviť ju do hlbokých vín a ukázať jej smer. Hľa, rozpútané zlo šíri sa po celom svete, znakom tohto zla — je svetová vojna, milióny ľudí hynú nevinne, miliónom ľudí deje sa krivda a predsa najväčší zločin je krivda na človeku! A so všetkých strán hromadí sa organizovaná ľudská zloba a bije ako baranom do opôr Cirkvi, chce ju zničiť, lebo takéto heslo si napísali na svoj prápor ľudia satana. Medzinárodní slobodomurári, bezbožníci, tlač v ich službách, ľudia slabej viery, ctitelia zla posadli nenávisťou, ľudia, nazývajúci sa učencami, ľudia pyšní, ľudia s čudnými mravnými zásadami, ľudia zaslepení, pokryteckí líšiaci a neúprimní žmurkoši — všetko toto sa sprisahalo proti Bohu.
P. Girolamo Biasi vedel s br. Maximiliánom novoriť o spôsoboch boja a hoci vedeli, že na celom svete upadla mravnosť, že satan sa zdá triumfovať, netratili vieru.
Veď pred chvíľou opustili jeho celu premilí spolubratia s druhovia, mladí nadšenci horúcich sŕdc, podobní blčiacim pochodniam, ktoré Boh hodil do temnôt zeme. A títo všetci jeho najmilší sa tiež usniesli na organizovanej vojne, ale so satanom. Všetkých srdcia totiž trpely, tak veľmi trpely pre šíriacu sa mravnú skazu vo svete, všetci cítili hrôzu položenia a všetci videli dvíhajúcu sa hlavu satana. Pamätali však na Kristove slová: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta ." Nachádzali uspokojenie v slovách cirkevných hodiniek o Matke Božej; „Teš sa, Mária Panna, všetky herézy sama si zničila po celom svete!“ A uspokojenie nachádzali v iných slovách cirkerných hodiniek: „Ktorá požrela panenskou pätou hlavu hada!“ a hľa, on presvedčil svojich šiestich druhov, že ak majú bojovať skutočne proti šíriacemu sa zlu, treba im hľadať pomoc u Nepoškvrnenej a prosiť ju o záchranu. A ona im neodoprie pomoc. „My katolícke náboženstvo nepremôžeme rozumovaním, ale kazením mravov! ”— hlásali ľudia, posadlí satanom.
— A my budeme tieto mravy naprávať! — usniesli sprisahanci Nepoškvrnenej, plni viery.
— Áno — povedal br. Maximilián s pozdvihnutým čelom — nápravou mravov budeme vedieť pomôcť zablúdeným dušiam nájsť cestu k Bohu, navrátiť a posvätiť sa hriešnym. Morálne uvoľnenie odvodzuje sa predovšetkým zo slabosti vôle. A kto posilní ľudskú vôľu, ak nie tá, ktorá je Nepoškvrnená od prvej chvíle svojho jestvovania a Matkou milosti Božej.
A stalo sa to dnes, dňa 17. októbra roku Pána 1917 — v slávnom roku zjavenia sa Matky Božej vo Fatime, dvesto rokov od založenia slobodomurárstva a štyristo rokov od vystúpenia Luthera, v treťom roku svetovej vojny, na sviatok svätej Márie Margity Alacoque, za prítomnosti jeho šiestich druhov, v rímskom Medzinárodnom kolégiu PP. františkánov.
Pred chvíľou všetci šiesti opustili celu a teraz br. Maximilián hľadí s radostnou úľavou na svoje dielo.
— Som už pasovaný na rytiera Nepoškvrnenej! — šepce natešený a skláňa pokorne hlavu. Na stole vo zvyšku denného svetla belejú sa složené hárky papiera, popísané drobným písmom. To sú spoločne sostavené „stanovy“ sdruženia pod názvom „Militia Immaculatae“, v skratke „M. I.“, poľsky Milicja Niepokalanej, po slovensky Milícia Nepoškvrnenej. A skôr ako začali hovoriť o cieli Milície Nepoškvrnenej, o podmienkach a prostriedkoch, vrúcne sa pomodlili, hľadiac s vierou na sošku Nepoškvrnenej, ktorá stála zavrch stolom na vyvýšení medzi dvoma horiacimi sviecami. Po modlitbe ešte prečítali list o. Alexandra Bazileho S. J., apoštolského spovedníka, v ktorom obec Alexander sľubuje otázku Milície Nepoškvrnenej predložiť svätému Otcovi.
Br. Maxániliáa vzal hárky do rúk a privinul k srdcu. Hľa, toto drobné písmo znamená vojnu, neústupnú vojnu so satanom a neústupne šírenie úcty Nepoškvrnenej. „Rytieri Nepoškvrnenej“ budú od týchto čias obracať inovercov a hriešnikov a najmä slobodomurárov a usilovať sa budú o posvätenie všetkých pod ochranou a prostredníctvom Nepoškvrnenej. Aby však túto úlohu zvládli, musia sa úplne poddať Nepoškvrnenej, ako nástroje v jej rukách. Budúci „Rytieri Nepoškvrnenej“ zapíšu sa do knihy Milície a budú nosiť aj „zázračný medailónik“. A akými prostriedkami možno dosiahnuť tento cieľ? Jednoduchými prostriedkami! Nakoľko možno, raz za deň treba sa obrátiť k Nepoškvrnenej strelnou modlitbou: „Ó, Mária, bez hriechu počatá, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame a za všetkých, ktorí sa k tebe neutiekajú a najmä za slobodomurárov a za odporúčaných Tebe.“ Aj všetkými inými prostriedkami možno spieť k tomuto cieľu, prostriedkami hodnými, aké dovoľuje stav, podmienky a okolnosti a čo sa ponecháva každému jeho horlivosti a múdrosti. Odporúča sa predovšetkým rozširovať „Zázračný medailónik“.
Zachmúril sa br. Maximilián, lebo dotkla sa ho nemilá myšlienka, či tento „svätý medailónik“ nestane sa prostým ľudom akýmsi amuletom, či svätosť tohto úmyslu nebude životom zovšednená, premenená na drobné, zdevalvovaná, pretvorená na znak, hraničiaci s čarami. Hej, veru, treba sa tohto obávať, hľadiac na krehkosť ľudskej povahy !
Ale veď je to ten istý medailónik, ktorý zjavila Matka Božia mníške z rehole milosrdných sestier, sv. Kataríne L., dňa 27.novembra roku1830 ! Matka Božia stála na zemeguli a vôkol bol nápis:„Ó, Mária bez hriechu počatá, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ A nakoľko mniška počula hlas Najsvätejšej Márie, že kto bude nosiť tento medailónik s dôverou, dosiahne veľké milosti a nakoľko potom takéto milosti boly očividné, keďže pričinením tohto medailónika navrátili sa takí ľudia, ako apostata. Pradt alebo taliansky Žid Alfonz Ratisbone — patrí sa teda, aby každý ctiteľ Nepoškvrnenej nosil tento medailónik s dôverou ... Táto dôvera voči Nepoškvrnenej uchráni medailónik pred zovšednením a zastrčením ho medzi amulety.
Nad Rímom rozopälo sa tmavé nebo posiate hviezdami. Utíšený br. Maximilián, s prihraným druhým menom „Mária", privinul ešte raz hárky k prsiam, ešte raz schýlil hlavu v pokore a začal prvý raz šepkať strelnú modlitbu rytiera Nepoškvrnenej:
─ Ó, Mária bez hriechu počatá, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame a za všetkých, ktorí sa k tebe neutiekajú, najmä za slobodomurárov a odporúčaných Tebe!“... Ó, Mária bez hriechu počatá, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame a pomáhaj nám, tvojim siedmim rytierom, v práci, láske a pokore!...



S MOTYKOU NA SLNCE


Otec Maximilián vrátil sa z Dolnej Mszany do Krakova.
Mal za sebou ďalekú cestu. Od chvíle, čo sa vyskytly u neho šelesty v pľúcach, znamenalo to neomylne, že suchoty hrozia jeho zdraviu a jeho zbožnému dielu. Smrti sa vôbec nebál. Kdeže by sa o. Maximilián ľakal smrti? Veď tento strach rodí sa len v dušiach, ktorým smrť je koncom všetkého. A u o. Kolbeho smrť bol by len počiatkom všetkého, bola by tým „priechodom z jednej izby do druhej, oddelenej záclonou na prahu, za ktorou každéno spravodlivého čaká nepochopiteľné šťastie.
─ Aké šťastie, otec Maximilián?
─ Vravím ti predsa, bratku, že nepochopite ľ n é šťastie. Náš rozum je príliš biedny a ohraničený, aby ho mohol pochopiť a porozumieť!...
Nebál sa teda o. Maximilián smrti, obával sa len jedného. A to, že predčasná smrť znemožní mu ani nie dokončenie, ale vedenie započatého diela.
Ťažko teda vzdychol, trápený horúčkou vo svojej cele v krakovskom kláštore o. františkánov. Ale chytro sa rozveselil, keď pochopil, že je to predsa len neslušná vec protiviť sa vôli Božej a želaniu Nepoškvrnenej.
─ Už je dobre, dobre! — utíšil sa a zamyslel. Pripomenul si, ako to bolo. Keď bol ešte v Taliansku na štúdiách, poslali ho otcovia do mestečka Amelie, na sever od Ríma, aby v období letných úpalov chránil si zdravie.
Usmial sa pri týchto spomienkách, veď sú asi najkrajšie. Aj to, že v tejto slnečnej krajine povstalo radostné sprisahanie proti satanovi pod protektorátom Nepoškvrnenej a vlastne z Večného mesta bude sa odvodzovať bohatierska krížová výprava, idúca na podmanenie celého sveta. Ľúto mu je len, že nestačil prejsť tie isté umbrijské chodníčky, ktorými sa túlal pred vekmi sv. František a jeho najmilší brat Jalovec a tak isto milý brat Idzi a všetci ostatní milí bračekovia a že nestačil dôjsť k hrobu sv. Františka v Assisi!... Nikto mu to nebude zazlievať a najmenej sv. František z Assisi, lebo predsa aj on vie, že nebolo možno odísť od hrubých a múdrych univerzitných foliantov, keď má len krátko žiť a keď si určil tak ohromnú prácu vykonať. Ba, veru, ani sám Rím nepoprezeral dôkladne, lebo ho pohlcovalo učenie a práca so sebou. Navštívil však všetky miesta, ktoré sú každému veriacemu človekovi drahé, usilujúc sa pod krížom alebo pred oltárom vymodliť si milosť Božiu a silu vytrvalosti v boji so satanom. O. Maximilián pripomína si list, v ktorom písal svojej matke, že videl čiastku svätého Kríža a jeden z klincov, ktorým bol Pán Ježiš Kristus pribitý na kríž a tŕň z Kristovej koruny a nápis, umiestený na kríži na Golgote a priečny trám z kríža dobrého lotra... A v pokore prešiel kľačiačky osemadvadsať schodov „Scala Santa“ v kostole San Salvatore, po ktorých Kristus bol vystupoval do paláca Piláta. A koríl sa v kaplnke „Sancta Sanctorum“ pred obrazom Krista, ktorý podľa legendy začal maľovať svätý Lukáš a „dokončily ho neviditeľné ruky“. A či sa matka modlí zaň, za svojho synka Rajmunda, na tých pátričkách, ktorými sa dotkol tých relikvii a poslal jej do Krakova? Ó, iste sa modlí a úpenlivo prosí o jeho zdravie!...
Tak dávno je to už a jednak nedávno. Ako by to bolo sotva pred týždňom, keď ležal krížom na podlahe v kostola sv. Andrej „delia Valle“, pod nádhernou kopulou, najväčšou po svätopeterskej a ktorú vyplnil freskami Lanfranco, snažiac sa znázorniť v nich očakávajúci v nás raj a Domenichino vyobrazil tam štyroch evanjelistov. Aký čudne krásny je ten sv. Ján Evanjelista!... Upadol do nadšenia, lebo spozoroval otvorenú bránu raja a v raji samého Boha!...
─ Daj, Bože. dočkať sa mi červenej koruny, aby mohol byť vtedy podobný sv. Jánovi Evanjelistovi z kopule Sanť Andree delia Valle! — vzdychol P. Maximilián, trávený horúčkou a ťažko chytajúci zmučený dych.
A znovu si pripomína, ako to bolo, keď ležal krížom na podlahe pod touto kopulou, dojatý a vzrušený nevýslovným šťastím. Lebo, hľa, boj sa už obliekol v sakristii do šiat diakona a už sa pomodlil spolu s ostatnými svetkými klerikmi a rehoľnými bratmi prípravné modlity k prvej svätej omši. A hľa, už ich sostavili po dvoch do dlhého radu a medzi nimi stál klerik Černoch a ako druhý posluhoval kardinálovi pri sväteniach. A potom ešte po tonzúre, menších sväteniach, subdiakonate a diakonáte vykonaných v presbytériu pred hlavným oltárom, zavolali ho, br Maximiliána. naraz s dvadsiatimi druhmi. Ležal s nimi krížom na podlahe, kým ostatní spievali Litánie o všetkých svätých. A potom ... Môj Bože, potom začal sa obrad svätenia jeho a dvadsiatich druhov. Pred pozdvihovaním boli už všetci kňazmi!. . .
A potom o rok, po tamtom pobyte v Amelii, kde mal vyzdravieť, po doktoráte svätej teologie, na rozkaz predstavených vracia sa do Poľska.
Vracal sa natešený, lebo Sv. Otec, Benedikt XV., upovedomený o založení Milície Nepoškvrnenej, udeľuje jej dňa 4. apríla r. 1918 prostredníctvom arcibiskupa P. Jaqueta, ústne požehnanie.
─ Len prečo opustil Fraňuš rehoľu? — uvažoval P. Maximilián. Ale chytro zahnal nepríjemné myšlienky, lebo veci odporúčal ho Nepoškvrnenej!
Tak dávno to bolo a jednak nedávno. Ako by sa to všetko dialo pred niekoľkými týždňami. Rozišli sa už po svete prví zakladatelia Milície Nepoškvrnenej, jej prví sprisahanci a hoci dvaja už umreli, prišli iní na ich miesta. Rozišli sa teda po svete, aby za počali križiacku vojnu. A hoci na počiatku bolo treba zápasiť s rozličnými protivenstvami, u niektorých s nedostatkom pochopenia, v niektorých s nedôverčivosťou, ba aj s nechuťou a hoci Milícia Nepoškvrnenej prežívala svoje „katakombové obdobie,“ dnes sa už netreba strachovať. Nepoškvrnená stará sa o nás. Usmial sa P. Maximilián, lebo veď vie, že každá vec, stvorená človekom, musi byť tak isto krehkou, ako sám človek. A len milosť Nepoškvrnenej dá jej v takomto prípade nadľudskú a trvalú hodnotu.
Len aby Nepoškvrnená vyprosila preň u Boha čo najdlhší život, ak sa to neprotiví jeho zámerom! Lebo suchoty zožierajú pľúca, nepomohlo mnoho. Zakopané, neveľa slnečná tichosť v nieszawskom kláštore, neveľa Dolná Mszana. Bude sa treba asi smieriť s Božou vôľou a pokorne čakať na jej splnenie: smrť! A tak sľubná sa ukazovala jeho práca! Po návrate z Nicszawy ujal sa jej horlivo.
Nepoškvrnená musi byť Kráľovnou všetkých duší a to čo najskôr! — netrpezlivý bol vo svojej starosti a ako profesor cirkevných dejín na bohosloveckej fakulte duchovného seminára o. františkánov v Krakove učí klerikov úplnému odovzdaniu sa Nepoškvrnenej. A keď potom program M. I. schválil biskup Adam Sapieha, vytlačil prvý náklad diplomčeka M. I. a s Novým rokom 1920 rozoslal ho po Poľsku v množstve päťtisíc výtlačkov podľa toho ako sa hlásili členovia.
Taký bol počiatok jeho práce v Poľsku O. Maximilián namáha sa so zakladaním Milície Nepoškvrnenej medzi klerikmi, medzi svetskými osobami, zakladá knižnicu a požičovňu knižiek pri prvom mestskom. Krúžku M. I.v Krakove, tvorí nové krúžky medzi akademikmi, potom pomocou kňaza Dr. Alfonza Bieleňa medzi gymnaziálnou mládežou, svoláva schôdzky členov do „talianskej“ siene pri Bazilike o. františkánov, prednáša vyvoláva debaty, prijíma nových členov, hovorí k ľudským srdciam, získava kolísavých a nerozhodných. Verne mu pomáha bohabojný františkán a znamenitý kazateľ P. Henrich Górczany. Vo voľných chvíľach zahĺbuje sa do biografie Gemmy Galgani — „Hĺbka duše“ a z tejto knižky čerpá podnety na ďalšie úsilia. Vo svojej práci od prvopočiatku spravoval sa neobmedzenou poslušnosťou.
─ Hej, veru! — myslí o. Maximiliam — neobmedzená poslušnosť! Poslušnosť — to vôľa Božia vo všetkom. Som v rukách Nepoškýmenej a len toľko chcem robiť, koľko si Ona želá. Nechcem byť ničím iným. ako obyčajnými členom Milície Nepoškvrnenej a to priemerným členom, lebo Ona tak chce. Budem dbať, aby som nerobil viac v M. I., ako to, čo dovoľuje poslušnosť, lebo ináč nerobil by som ako nástroj v rukách Nepoškvrnenej
Nezamračil sa o. Maximilián, keď si spomenul na ľudí okolo seba. V ničom nezmenšuje jeho horlivosť, že sa stretá s malým porozumením u niektorých pátrov ba, že si z neho trocha aj uťahujú nazývajúc ho „otravou” a „marmeládou“. Nech! Vlastne z týchto protivenstiev, ktoré stretá vyrastá dôležitosť jeho úsilia.
A má už hodne námahy za sebou! Odcestoval do nieszawského kláštora na dlhší odpočinok, preložil knižku o Gemme Galgani, ale o provinciál nesúhlasil s jej vydaním. Či máme málo poľských otcov z našej rehole, ktorých život si zaslúži opísanie? Napríklad život bl. Alexa z Bytomi, alebo prevzácneho Božieho sluhu Jána Lebedeana z Torune a či o. Rafaela Chyliňského z Lagiewník?
Dobre, dobre!.., Pokora a poslušnosť predovšetkým! Súhlasí preto s vývodami pátra provinciala a už nenalieha na vydanie preloženej knižky o Gemme Galgani. Ale živí v sebe inú myšlienku, zdôveruje sa Bolestnej Matke Božej, rozmýšľa, počíta a napokon sa poberie k pátrovi provinciálovi. Hľa, uvedomuje si moc tlačeného slova, nuž nech ide tlačené slovo do posledných zákutí krajiny, kam už nedochádza hlásané slovo s kazateľnice alebo s katedry. Rozhodol sa vydávať mesačník, šíriaci ideu Milicie Nepoškvrnenej.
─ Vydávaj teda tento mesačník — súhlasí otec proviciál — ale pamätaj, aby si ani mňa, ani provinciu nezaťažil výdavkami!
─ Čo, dnes, v období hospodárskej krízy, keď bežná marka každým dňom trati na hodnote, dnes chceš vydávať mesačník? Bez groša v mníšskom mešci? Či si sa zbláznil, otec Maximilián? — čudovali sa iní.
─ To je výprava s motykou na slnce! — tvrdili zas iní a udivene krčili plecami.
─ Maxo, Maxo, klopni sa po čele! Časopisu sa ti zachcelo a vlastnej tlačiarne! — posmievali sa niektorí, hľadiac naň, ako na človeka, ktorý blúdi medzi hviezdami.
─ A ja ti pomôžem! — povedal tvrdo jeho srdečný priateľ P. Venant Katarzyniec, magister klerikov v duchovnom seminári vo Lwowe a prvý horlivý člen M I. a prvý horlivý propagátor idey Milície Nepoškvrnenej. A pomohol mu, ale už len modlitbou v nebi, lebo kým vyšlo prvé číslo mesačníka, o Venant umrel.
─ Bože, daj mu večnú radosť. Amen! ─ vzdychol teraz o. Maximilián, keď si pomyslel ne šľachetnú osobnosť zomretého.
A potom vychádza prvé číslo „Rycerza Niepokalanej”(Rytiera Nepoškvrnenej). Skromné, bez obálky, napísané skoro celé samým zakladateľom, v malom množstve výtlačkov, bez nádeje, či v budúcnosti bude vychádzať pravidelne, bez fondov, v cudzej tlačiarni . . A hoci ho rozdával zadarmo, ľudia brali ho neochotne Päťtisíc výtlačkov míňalo sa ťažko. Nuž keď sa veci takto majú, treba s ním vyjsť na ulicu. Chodci na ulici si ho vezmú. Niekto z nich ho prečíta, vzbudí jeho záujem a dá ho ďalšiemu!.. Hoc by sa len jeden z týchto chodcov priklonil k Nepo- škvrnenej, aj tak sa námaha vyplatí.
Prvé číslo teda vyšlo, ale odkiaľ vziať peniaze na zaplatenie dlhu v tlačiarni? Čiastku výdavkov vládal zaokryť úsporami a okamžitými podporami dobrých ľudí. Ale ako tu sniť o druhom čísle, keď ťaží dlh za prvé číslo.
O.Maximilián rozmýšľa a pripomína si, ako vyšiel druhý raz na ulicu, aby započal sbierku. Ešte nikdy nesbieral. Táto práca ho veľmi uponižovala. Nevedel sa obracať na ľudí s prosbou o milodar, lebo sa mu zdalo, že robí to isté, čo žobrák. Premáha sa, skúša, zpočiatku sa znechucuje, prežíva pokorenie a hanbu, ale naostatok sa premôže a po mnohých nevydarených alebo málo podarených pokusoch dostáva sa k farárovi na faru sv. Mikuláša, Dr Tobiasieviczovi, ktorý ho štedro obdarúva. Ale aj po sbierke chybovaly ešte peniaze.
Usmial sa O. Maximilián, keď si spomenul, ako sa ozajstnej roztržke obrátil na Nepoškvrnenú, prosiac ju pred oltárom v kostole o ďalšiu pomoc. A keď jej všetky svoje starosti rozpovedal, keď sa pred ňou úplne vyžialil a uspokojený vstal s kolien, ako spozoroval na stole oltára akýsi uzlíček, na uzlíčku karotku s nápisom: „Tebe Nepoškvrnená!“ a v uzlíčku peniaze!... Toľko peňazí, že stačily na zaplatenie dlhu za prvé číslo mesačníka.
Rozmýšľa teraz O. Maximilián, odkiaľ sa tam vzaly tieto peniaze? Či ich ta niekto položil, vediac, že prichádza modliť sa v tomto čase k Nepoškvrnenej a znal jeho starosti a chcel byť bezmenným dobrodincom? Či bol niekto na spovedi a urobil to z príkazu spovedníka, vracajúc takýmto spôsobom peniaze nespravodlivo nadobudnuté? Či azda? ... Nie, tu už ťažko rozumovať. V každom prípade očividná je tu milosť Nepoškvrnenej, ktorá urobila, že nadchla kohosi myšlienkou, aby sa peniaze našly na stole oltára, pred ktorým sa vždy modlieval.
Účtuje o. Maximilián so svojimi myšlienkami a teší sa, lebo, hľa, mesačník môže naďalej vychádzať, množia sa predplatitelia a dobrodinci, množia sa krúžky Milície Nepoškvrnenej v celom Poľsku, pomáhajú mu kláštorskí klerici aj duchovenstvo a krakovský arcibiskup A. Sapieha dáva Milícii Nepoškvrnenej svoje pastierske požehnanie: ,.Srdečne požehnávame členov Milície Nepoškvrnenej: bojujúc pod práporom Matky Božej nech pomáha Cirkvi pri. viesť celý svet k nohám Ježiša“. A potom ešte na prosbu Jána Gerleanu, rumunského františkána, kardinál Bazilej Pompilli, generálny vikár sv. Otca, povoľuje založenie M.I. pri kaplnke Kolégia a potvrdzuje ju dekrétom: „Bazilej Pompilli z milosti Božej velletriánsky biskup a kardinál Sv. rímskej cirkvi, patriarchálny arcipastier Lateránskej baziliky, generálny vikár Jeho Svätosti, riadny diecezánsky sluha rímskeho okresu, túžiac, aby sa pobožnosť k Najsvätejšej Panne rozširovala — svojou právomocou kanonicky ustavujeme náboženské sdruženie, zvané všeobecne ,,Nábožné sdruženie Milície Nepoškvrnenej Márie“ v oratóriu Serafínskeho kolégia menších bratov konventuálov v Ríme a ustavené potvrdzujeme.“
A bolo to dňa 2. januára roku 1922.
Teší sa o. Maximilián, lebo teraz sa už neobáva o svoje dielo, keďže má tak mocných protektorov tohto sveta! Jeho Milícia Nepoškvrnenej, dosiahnuc od Apoštolskej stolice právne postavenie a stanúc sa cirkevnou ustanovizňou, bude sa už teraz rozširovať ustavične vo väčších kruhoch, aby naostatok obsiahla nimi celý svet.
A znovu sa zdalo o. Maximiliánovi, keď bol na liečeni v Dolnej Mszane, že jeho dielo upadne. Nestačil totiž dozrieť na prácu, lebo zápasil s chorobou. Ale jeho najbližší druhovia a priatelia nedovolili upadnúť mesačníku. Nech im to Boh vynahradí!... Správca administrácie, br. Zdislava v Kamiński ustavične informaval o. Maximiliána a radil sa ho, č0 robiť, aby mohol mesačník vydávať. A neupadol pomocou samej Nepoškvrnenej!...
─ Len čo bude teraz? — uvažoval bolestne. Horúčka neustupuje, lekári úplne stratili nádej, na jednej strane už nemá pľúc, na druhej nahlodané suchotami, ťažko dýcha, choroba opanúva telo a tu práca len započatá!...
Dvíha hlavu a v polomraku hľadá svojho brata Alfonza. Ponáša sa teraz na brata Jalovca, milého druha sv. Františka z Assisi, plný pokory a detskej, už skoro naivnej viery v Nepoškvrnenú, volá brata Alfonza a prosí ho. aby položil jeho hodinky pod sošku Matky Božej. A o. Alfonz sa neprotivil, ale tak urobil. A potom O. Maximilián volá druhý raz brata Alfonza a prosí ho, aby položil jeho okuliare pod sošku Matky Božej. P. Alfonz ani teraz sa neprotivil, hoci sa mu to zdalo čudným, ale vzal jeho okuliare a položil ich pod sošku Matky Božej.
─ A prečo to robíš? — opýtal sa napokon, lebo nemohol vyjsť z udivu.
O. Maximilián namáhavo zodvihne hlavu, lebo mal už veľkú horúčku a choroba tela bola tiež veľká, a takto vraví:
─ Tými hodinkami zasväcujem a odovzdávam všetok svoj čas Nepoškvrnenej, aby ani jedna chvíľa nepatrila mne, ale len jej. A tie okuliare — to symbol mojich očú, ktoré sa ustavične dívajú na Napoškvrnenú. Jej sa odovzdávam celý, aby urobila so mnou, čo sa jej páči!
A unavený padol znovu na podušku a zdalo sa, že zaspáva.
A dojatý o. Alfonz díval sa naň, ako by sa díval na brata Jalovca z XIII. storočia a myslel, že o. Maximilián je naozaj človek, ktorý sa vybral s motykou na slnce, ale ktorý to slnce prináša so sebou vo svojom veľkom srdci. Kľakol si teda k jeho lôžku a začal sa vrúcne modliť.



POŽEHNANÁ NÁMAHA


Nesmierne sa čudovali lekári a ešte väčšmi bratia a rehoľní pátri, keď otec Kolbe striasol sa choroby a vstal zdravý. Pravda, ťažko to nazvať zdravím, keď človek má len polovicu pľúc. Ale o. Maximiliánovi to stačilo. Pokladal sa za zdravého a začal pracovať, ako by pracoval na jeho mieste zdravý človek a keď po piatich rokoch od tejto chvíle pozrel na vykonanú cestu a na prekonanú námahu, musela by ho pýcha nadúvať, keby nebol pokorného srdca. Nie sebe pripisoval totiž to všetko, čo za tieto požehnané roky dosiahol, ale pomoci svojich bratov a predovšetkým Nepoškvrnenej. Veď len na ňu myslel, hrdlačil za tlačiarskym strojom, nedospával z nedostatku času, klesal neraz od únavy, sháňal nové stroje a nové fondy, rozmnožoval náklad mesačníka každým rokom, odpovedal na ohromné množstvá listov, ktorá posielali čitatelia do redakcie, staral sa o každú najmenšiu podrobnosť, o každú skrutku v kaziacom sa stroji, alebo v dýchavičnom motore, vždy pokorný a vždy chudobný, rozdaval svoj odev bratom a vždy oslavoval Nepoškvrnenú!...
Po oznámení udiveným lekárom v Krakove, že sa cíti už zdravým, poslušný rozkazu pátra provinciála, prenáša vydavateľstvo „Rytiera Nepoškvrnenej“ do konventu v Grodne. V Krakove totiž nebolo dosť miesta pre vydavateľstvo a štrajk tlačiarov ochromoval tlačiarsku prácu.
Posbieral teda svoje úbohé vaky a odcestoval do Grodna. Bolo to v jeseni roku 1922, keď náklad „Rytiera Nepoškvrnenej“ v Krakove mal päťtisíc exemplárov.
O. Maximilián sníva o zväčšení tohto nákladu, čo aj na dvojnásobok alebo na trojnásobok, ak už tak smelo môže snívať!... A ak dovolí Boh a pomôže Nepoškvrnená ─ možno rozmnoží náklad aj päťnásobne.
O.Maximilian si uvedomuje, že sa už minulo romantické obdobie misionárstva, že už nestačí chodiť z dediny do dediny, z domu do domu a kázať slovo Božie. V epoche strojov, elektriny, tlače a rádia toto vandrovanie a mozoľné putovanie od zástupu ľudí k zástupu nevládalo by odolávať morálnemu nihilizmu strojovej epochy. Na rádio dnes ešte ťažko myslieť, ale na tlač možno! Chladný, tematický duch veselého fantastu o Maximiliána vedel vypočítať, že jeho plány možno uskutočniť, hoci udivujú prostredie svojou ako by opovážlivosťou a nedostatkom počítania so skutočnosťou, hoci vyvolávajú skeptici úsmev, ba možno aj ľahkomyseľné posmechy a žarty, bude vedieť presvedčiť všetkých o správnosti svojich plánov a o možnosti ich realizovania. Občas musí v sebe udusiť túžbu, aby neodpovedal ostro na žarty alebo posmešky, ktoré si z neho robia pred cudzími osobami, musí sa zmôcť na svätofrantiškánsku pokoru, lebo to vyžaduje služba Nepoškvrnenej. Veď aj takto presvedčí týchto neveriacich Tomášov. Budú potom pozerať naň s úžasom a tento úžas bude im zazlievať malosť ich srdca.
Stal si teda za tlačiarsky stroj v grodenskom konvente a pomocou v tlačiarskom umení zbehlého br. Alberta Olszakowského a niekoľkých rehoľných bratov začal pracovať. A znovu bol všetkým. Redaktorom, tajomníkom, tlačiarom aj knihárom, aj poslom a bohvie čím ešte, za priahnuiý od včasného rána do neskorej noci pri tlačiarskom kierate a nezanedbával pritom svoje riadne rehoľné povinnosti a najmä predpísané rozjímanie a iné nábožné cvičenia. Navštevuje chorých, zaopatruje ich na smrť, spovedá v kostole. Bol oslobodený len od kázní a spievaných omší, ale len pre svoje chatrné zdravie. Aj kláštorskí bratia čo mu pomáhali, museli konať kláštorskú službu, rúbať drevo, upratúvať, pracovať v záhrade, keď bolo treba.
A medzitým hodnota bežnej marky klesala so dňa na deň, znemožňujúc rozvážnu kalkuláciu, zapríčiňujúc nepretržitou devalváciou straty, narúšajúc všetky hospodárske plány, hospodárske plány, hoci robené len na niekoľko dní napred.
Zpočiatku tlačil „Rytiera Nepoškvrnenej“ v súkromných tlačiarňach. Postupne v každej z piatich tlačiarni vynáraly sa také ťažkosti, že to ustavične narážalo vydavateľstvo na zdržiavanie. Až napokon sto dolárov, ktoré daroval o. Maximiliánovi náhodný hosť konventu, P. Cyman z Ameriky, spôsobilo zmenu. Upozornený na úsilie o. Maximiliána, ba skôr nemilo dotknutý poznámkami jedneho z otcov o jeho úmysloch, ako odpoveď vyplnil mu šek na sto dolárov. O. Maximilián odcestoval vtedy do Krakova hľadať tlačiarsky stroj za sto dolárov. Našiel napokon užívaný stroj u ss. magdaleniek v Lagiewnikach blízko Krakova. Kúpil ho teda a priviezol do Grodna.
Začiatok bol už teda urobený.
A teraz — ako sa už povedalo — o Kolbe stal sa všetkým vo svojej tlačiarni. Prvý vstával do práce, posledný chodil do cely. Odkladá každý groš a dokupuje postupne regál na osem kazet, spínačku a knihársku rezačku. Krútenie kľukou tlačiarskeho stroja vysiľovalo všetkých. O. Maximilián kúpil teda starý Dieslov motor a zapriahol ho do práce. Objem „Rytiera Nepoškvrnenej“ zväčšuje sa postupne zo šestnástich na štyriadvadsať strán a zo štyriadvadsiatich na dvaatridsať, mení sa obálka, rastie náklad z dávnych krakovských päťtisíc výtlačkov na tridsaťtisíc a v roku 1927 dosahuje už osemdesiattisic!... O Maximilián neustáva v práci. Tlačí kalendár jeden, druhý potom už každý rok, ktoré sa míňajú v ohromnom množstve po Poľsku a za hranicami medzi poľskými emigrantmi. A súčasne ustavične kupuje nové stroje a motory, prízemie konventu otriasa sa a hučí od ich práce, na svet vychodia vždy väčšie a väčšie množstvá „Rytiera Nepoškvrnenej“, vždy väčšmi rozširujú kult Nepoškvrnenej!... V celom Poľsku vznikajú nové krúžky „Milície Nepoškvrnenej“, počet jej ctiteľov rastie, v roku 1926 a teda v piatom výročí jestvovania vydavateľstva počet členov M. I. I dosahuje už štyridsaťtisíc a po ďalších piatich rokoch už tristodeväťdesiatšesťtisíc a v roku 1939 presahuje už pol milióna !...
P. Maximílián ani pri takomto ohromnom úspechu ničím sa nelíši od obyčajného rehoľného brata. Každý víťazný výsledok povzbudzuje ho ešte k väčšiemu usiliu, snuje čoraz smelšie plány, ktoré teraz už nevyvolávajú skeptický údiv, ale obdiv. Začína totiž vyrastať v očiach svojho prostredia na akéhosi mýtického titana, ktorý svojím skromným gestom podmaňuje a strhuje za sebou každého, kto sa mu do cesty postaví. Nikto nevie, kedy ten človek odpočíva, kedy spí. Každý vie a vidí len, že je to ; človek neúmornej práce a horlivej modlitby. A jeho práca je akýmsi vznešeným, radostným náboženským obradom, v ktorom oslavuje Nepoškvrnenú s úsmevom a vierou decka.
O. Maximilián oslavuje chudobu.
Vydavateľstvo „Rytiera Nepoškvrnenej“ stáva sa sebestačným, ale všetky dôchodky určuje nie pre seba a svojich rehoľných druhov, ale rozširuje za ne vydavateľstvo. Zlepšuje administráciu, majstrovsky organizuje všetky práce vo vydavateľstve, investuje, tlačí čoraz väčšie náklady, snižuje ich cenu, posiela bezplatne tým, čo nemôžu, alebo i nechcú zaplatiť predplatné, výškou nákladov prevyšuje všetky poľské rekordy a súčasne spí pod roztrhaným po krovcom, alebo ošuchaným pláštom, chodí celé roky v starom svetri, nosí roztrhané čižmy, dobré a opravené dáva svojim rehoľným bratom, vyhýba sa všetkému osobnému pohodliu, živí sa najprostejšou stravou, v starostiach o iných úplne zabúda na seba, vždy usmiaty a srdečný, vie ovládnúť svoju nervovú vyčerpanosť, nikdy sa nežaluje, tichý a pokorný. Jeho reholní druhovia nasledujú ho vo všetkom, učia sa jeho čnosti a aj pri jeho ohromnej mravnej a duševnej prevahe vidia v ňom dobrého rehoľného pátra, ktorý je pre nich viac ako vlastný otec. O. Maximilián vie predovšetkým nadchýnať všetkých okolo seba kultom Nepoškvrnenej a infikovať svojím Božím detinstvom.
Našim cieľom je podmaniť celý svet pre Nepoškvrnenú! — píše svojmu bratovi, P. Alfonzovi do Poznaňa.
O. Maximilianoví ide o tento celý svet. A hoci sa ešte namáha v ďalekom Grodne, skryto už snuje nové smelé dobyvateľské myšlienky. V úkryte premýšľa, ako to urobiť, aby „Rytier Nepoškvrnenej“ vychádzal nielen v poľskej reči, ale vo všetkých jazykoch sveta. Neustále má totiž na zreteli významnú úlohu tlačeného slova ako najúčinlivejšej zbrane v boji so zlom.
Na prvom Poľskom katolíckom sjazde vo Varšave, koncom augusta roku 1926, opísal úlohu tlačeného slova a novinára.
─ Veľmi vážnym a pred Bohom zodpovedným je postavenie redaktora, najmä novinára — povedal shromaždeným. — Novinár totiž tvorí verejnú mienku a má ohromný vplyv na spoločnosť. Aby takáto vážna práca mala účinok, nech každý redaktor žije predovšetkým po katolícky, nech sa pomodlí pred napísaním článku, prosiac Boha o osvietenie a pomoc, lebo len od milosti Božej závisí ovocie práce. Ak chceme niekomu niečo dať, sami to musíme mať.
Katolícka verejnosť a jej predstavitelia vedeli oceniť hodnotu misijnej práce o. Maximiliána. A tak sv. Otec Pius XI. udelil „Rytieru“ svoje apoštolské pošehnanie a Milíciu Nepoškvrnenej obdaril mnohými odpustkami. Okrem toho „Rytier“ dosiahol požehnanie šesťadvadsia- tich poľských acipastierov. To bolo vari veľa! A okrem toho neprerušene prichádzaly do redakcie listy, rozličné listy, občas naivné, občas hlboké, ale všetky preniknutý myšlienkou úcty voči Nepoškvrnenej. V listoch domáhali sa nových výtlačkov vydaní, oznamovali novozískaných členov Milície Nepoškvrnenej, tešili sa z novozaložených krúžkov sdruženia, oslavovali Nepoškvrnenú za dosiahnuté milosti, odporúčali sa do modlitieb rehoľných bratov, d’akovali za navrátenú vieru.
O. Maximilián silne bol teda unavený, keď po piatich rokoch námahy musel odcestovať do Zakopaného. Mnohé starosti a nadmierna práca znovu podkopaly jeho zdravie. Pred rokmi podliečené suchoty obnovily sa v letných mesiacoch roku 1926 a hrozne sa prejavily. Jednako neochotne sá rozhodol odcestovať. Žiaľ mu bolo opustiť svoje započaté dielo! Ale páter provinciál rozkázal a P. Maximilián odcestoval poslušný jeho vôli. A na jeho miesto prišiel z Poznaňa jeho brat o. Alfonz.
─ A neopováž sa mi ani len myslieť na Rytiera“! — prikázal o. Maximiliánovi na cestu páter provinciál. úprimne ustarostený o jeho zdravie.
Otec Maximilián schýlil vtedy pokorne hlavu.



ÚĽ NEPOŠKVRNENEJ


O. Maximilián započúval sa do zavýjania víchra za stenami baraka.
Víchor hnal sa zďaleka, v tmavej bezhviezdnej noci, vrhal sa znezrady na strechu baraka, — ako by rozzúrenou hlavou udieral do útlych stien, slepených zo surových dosák a lešu, hučal ťahavo, prechádzal znovu do vytia, na chvíľku sa utišoval a potom strhol sa znenazdania a šalel vôkol, stovkami kopýt valil do strechy, zanášal sa rastúcim skučaním, dužnel, s hurhajom sa prevaľoval ponad hlavy spiacich a tratil sa v noci. A noc bola čierna, bezhviezdna a plná nepokoja.
O. Maximilián pripomenul si maličký úryvok z básne Slowackého. Zopakoval ho šeptom:

... že bol som sťa pútvik, čo sa cestou trúdí,
pri bleskoch hromu,
že neviem, kde sa do hrobu uložím,
smutno mi, Bože!..

Nie! O. Maximiliánovi nie je smutno, ale keď v tejto chvíli počúva temný víchor a hľadí cez oblok do zbojníckej noci a keď napokon pozrie na svojich spiacich bratov, ktorí si unavení políhali na slamu, zakrytí pokrovcom a plášťom, zdá sa mu, že sa podobá tomu pútnikovi, čo sa v cešte namáha pri bleskoch hromu. A že nevie, kde sa do hrobu uloží? Netreba vedieť, keď vie Nepoškvrnená!...
Ale nie je mu smutno! Naopak! Teší sa. lebo, hľa, posledný bedlí nad svojou unavenou cháskou, ktorá zajtra vstane vedro s ním ujme sa radostného úsilia. Pripomenulo sa mu tamto videnie, či sladké mámenie z detských rokov. Červená koruna!... Šepol preto:

že neviem, kde sa do hrobu uložím,
nie je mi smutno, o Bože!

Rozmýšlal, prečo opakuje tieto slová a takto čudne ich parafrazuje. Hľa, priplietly sa vyvolané šumom a zavýjaním vetra za stenou. Víchor navieva tieto čudné myšlienky, ale stačí šepnúť jediné slovo „Mária“ a čudné myšlienky miznú a už ich niet. Ostávajú len tie radostné.
Pozdĺž stien ležia na slame jeho najmilší bratia, drahí spolubratia, veselí pútnici, podobní prvým synom sv. Františka z Assisi, chrániacim sa pred nocou a zimou v úboho posbíjanej šope v Rivo Torto. A usmial sa, hľadiac na nich, lebo vynorilo sa mu z mysle čudné porovnanie:
─ Hľa, úľ Nepoškvrnenej!...
Spájalo sa to u neho so spomienkou na postavu ctihodného včelára, farára Ciborowského z Adamowícz, ktorý v deň odpustu sv. Antona prišiel do kláštora PP. františkánov v Grodne. Čudné riadenie Prozreteľnosti Božej! Keby farár Ciborowski nebol včelárom a keby nebol povedal o. Maxímiliánovi že musí zájsť k splnomocnencovi kniežaťa Jána Mária Druckého — Lubieckého, ku Eugenovi Srzednickému do Poniemuna, nebolo by dnes tohto radostného presvedčenia, že tvoriaca sa „Záhrada Nepoškvrnenej“ stane sa podobnou úľu Najsvätejšej Matky. O. Maximilián sí pripomína, ako to bolo.
Prichádza teda v celom okolí slávny včelár, farár Ciborowski z Adamowícz. Pri obede rozpráva o svojich včelách, chváli ich nevšednú múdrosť a zaujíma sa aj o rozvoj „Rytiera“ a tlačiarne. Možno to robil zo slušnosti, ako dobre vychovaný hosť, nevedno. Ale keď sa horlivo vypytuje, treba mu všetko povedať a vysvetliť a zdôveriť sa so svojimi starosťami. A nie sú to starostí ledajaké. Hľa, ,,Rytier" sa rozmnožuje, tlačiareň nestačí s prácou a v grodenskom kláštore už niet miesta. Natoľko niet, že kniháreň museli preniesť na chodbu. V lete je príjemne praccovať v sklepenej a vzdušnej chodbe. Aj povetria je hodne, aj slnka... Ale v zime ruky oziabajú, treba na ne dýchať, nástroje z nich vypadajú, zima zadiera cez habity vetrom podšité, slovom veľká starosť a nepohodlie. Včelár Ciborowski len počúva a hlavou kýva — hej, pravda, pravda! Hej, správne, správne! Zima dopaľuje v sklepenej klšátorskej chodbe — prisviedča múdro — Aj všakový reumatizmus sa môže pripliesť, aj všetko!...
Ale to ešte nič, hovorí ďalej o. Maximilián. Lebo Grodno leží na úboči a na železničnú stanicu je ďaleko, i na poštu je ďaleko a poštové ambulancie nemôžu naraz prijal všetky zásielky „Rytiera“, k tomu rozličné cesty, čo pohlcuje hodne výdavkov a premárni sa mnoho cenného času!... Treba pomýšľať na prenesenie nášho vydavateľstva niekde bližšie k Varšave... Len tam by sa rozbehla práca!... Môj svätý Bože!... O, Maximilián až ruky sopäl, oslnený svojou myšlienkou. Napokon nie je to nová myšlienka. Už dávno sa moce v jeho hlave, dozrela úplne v Zakopanom, kde liečil svoje ohrozené pľúca. Našepkal vtedy hodne modlitieb, štedro sa naomŕzal Nepoškvrnenú! A pred jeho očami rástla nádherná vízia budúcej tlačiarne v okolí Varšavy. Veľké, jasné haly, v halách mnohé stroje, motory, šum, klepot, mľaskanie tlačiarskej farby, rozviate čierne kolesiská, točiace sa bez dychu, prudko, ešte rýchlejšie a ešte, sunú sa ohromné baly a valce papiera a z tlamy duniacich strojov vyletujú biele tlačené karotky, letia a letia, kopia sa do ohromných štosov, zacláňajú celý svet a každá karotka je posiata drobunkými litierkami a litierky skladajú sa do slov a každé slovo hlása úctu Nepoškvrnenej a odchádza do boja so zlom!... Len by bol celý svet zavalený týmito tlačenými slovami, len by ich celý svet čítal a presviedčal sa, že Nepoškvrnená je našou Matkou. Včelár Ciborowski zdvorilé počúva prisviedča sivou hlavou a myslí na svoje včely.
A vy, otec, neviete, že včely sú milými chrobáčikami Najsvätejšej Matky? Veď priniesly malému Ježiškovi medu do betlehemskej maštaľky! — chváli ich šedivý včelár a cmuká od nadšenia nad ich bystrosťou — A aké sú pracovité! A aká je u nich poslušnosť. Vravím vám, ozajstné včelia komúna, v ktorej hlavnými ctnosťami sú práca a poslušnosť!...
Spomína o. Maximilián na cestu do Zakopaného, keď páter provinciál zakázal mu myslieť na „Rytiera“. Nemyslel a keď brat jeho P. Alfonz, ktorý sa ujal redakcie a tlačiarne po ňom, našiel sa vo veľkých trampotách a nevedel ako z nich vybŕdnuť, posiela mu list s prosbou o úpravy a vysvetlenie.
─ Nakoľko predstavení mi zakázali myslieť na „Rytiera“, nemôžem ti dať nijaké úpravy. Nech ti Nepoškvrnená pomôže! — odpísal mu vtedy. Podobne by urobil br. Jalovec, keby sa z XIII. storočia preniesol na jeho miesto do Zakopaného. Ale o. Maximilián nemyslí v tejto chvíli na to. Len pripomína, ako priletel druhý list, zadychčaný a rozohnený s prosbou od P. Alfonza, čo robiť, lebo veci s „Rytierom“ sa zamotávajú a bude beda. A znovu to isté. Keby sa br. Jalovec preniesol z umbrijských dolín do hornatého Zakopaného, bol by to isté odpovedal, čo napísal o. Maximilián:
─ Nech ti pomôže Nepoškvrnená, keďže ja nesmiem myslieť na ..Rytiera“!
Vtedy znepokojený o. Alfonz musel vymôcť u predstavených oslobodenie od tejto poslušnosti, možno neopatrne prikázanej a odcestovať s týmto povolením k svojmu bratovi do Zakopaného, aby dostal od neho potrebné úpravy. Možno sa aj čudoval tomuto všetkému, ale spomenul si asi na jeho list z Ríma, v ktorom dokazoval, že poslušnosť nám zjavuje vôľu Božiu. Pravda, predstavení môžu sa mýliť. my poslušnosťou nikdy nezablúdime. Poslušnosťou stávame sa nekonečne mocnými, kto sa totiž môže vzoprieť vôli Božej? A láska k Bohu prejavuje sa poslušnosťou a zvlášť cvičí, keď ide o vykonanie vecí, ktoré sú nám nie po chuti. A každá takáto poslušnosť prináša „maximam Dei gloriam per Immaculatam!..(najväčšiu slávu Božiu, skrze Nepoškvrnenú).
A ešte mnoho iných múdrych a pekných slov napísal vtedy o. Maximilián, na ktoré si spomenul pri besede o včelách, ale najvážnejšie boly tie o poslušnosti. Nemohol sa teda čudovať jeho najmilší brat, o. Alfonz, že tak verne dbal na zákaz pátra provinciála.
Spomína si na toto všetko o. Maximilián, keď farár včelár rozpráva o svojich včelách a po nebesia vychvaľuje ich úle. To všetko je veľmi pekné a veľmi zaujímavé, ale kde on umiesti úľ Nepoškvrnenej, keď v grodenskom kláštore je tak tesno. Ťažko si láme hlavu nad tým v bezsenných nociach v zakopanskom sanatóriu a rozhodol sa, že sa postará pre tento cieľ alebo o navrátenie bývalých františkánskych budov vo Varšave, alebo prenesie vydavateľstvo do kláštora v Nieszawe, alebo postaví vydavateľský dom v samom Grodne, alebo porobí opatrenia, aby získal dvor „Arkadia“ v okrese lowickom, ktorého majiteľ zamýšľal ho poručiť na dobročinné ciele.
Farár včelár už skončil svoje chválospevy na včely a chystal sa odísť. Často sa ospravedlňoval, že má ešte kus cesty pred sebou, keďže ide ku Srzednickému do Poniemuna, k splnomocnencovi kniežaťa Druckého-Lubieckého. Chce mu dať isté pokyny pri zriaďovaní vzorného včelníka.
─ A či knieža Drucki-Lubiecki má ešte nejaké majetky okrem tých, ktoré sa nachodia v okolí Grodna?— opýtal sa vtedy farára včelára.
─ Pravdaže, má veľké majetky v Teresine pod Varvou!
─ Pod Varšavou? — podchytil o. Maximilián. — Abo by to bolo dobre, keby knieža obetovalo hoc neveľký kúsok poľa na budovu vydavateľstva. Či by ste neboli láskavý pohovoriť so splnomocnencom o tejto veci a prosiť ho, aby predniesol kniežaťu našu prosbu?
Farár Ciborowski pohovoril a splnomocnenec pozval o. Maximiliána na určený deň do Adamowicz, kde sa mali stretnúť na meninách farára včelára. O Maximilián a o. Alfonz prišli do Adamowicz a dohodli sa so splnomocom o mieste pod kláštor-vydavateľstvo. Splnomocnenec Eugen Srzednicki rozpovedal prosbu o. Maximiliána kniežaťu Druckému-Lubieckému a pomohol pri naviazaní bezprostredného styku. O. Maximilián pobral sa s o. Alfonzom ku kniežaťu a knieža súhlasilo a obetovalo kus poľa pod stavbu budúceho Niepokalanova (Nepoškvrneného).
Ako vždy, ukázaly sa prvé ťažkosti, ktoré by boli mohly odstrašiť človeka menej húževnatého v snažení za vyznačeným cieľom. Cestovanie, starosti, plány, úradi vrchnosti, jednačky, presviedčania, často aj ľudská neochota alebo priam závisť — toto všetko vytváralo pri slovečné polená, cez ktoré bolo sa treba mozoliť.
A o. Maximilián znovu pracoval za dvoch, ba i za troch, dozeral na práce v teréne budúceho sídla, rozoberal tlačiareň so svojimi bratmi v Grodne, privážal do Teresina, staval prvé baraky a šopy na umiestenie ľudí a strojov, klopal na ľudské srdcia o podporu, povzbudzoval k vypätiu síl. Pracoval so všetkými svojími druhmi do neskorej noci, sdieľal s nimi nepohodlie, pri skromnom jedení pre nedostatok stoličiek sedával na zemi a jedlo raz neboli dovarené, druhý raz pripálené, lebo nebolo ešte riadnej kuchyne v posbíjaných šopách, odpočíval na okraji koša spával na viazaničke slamy, ako všetci ostatní, prikrytý pokrovcom a habitom, mrzol s ostatnými, chúlil sa od zimy, šeptal modlitby a ráno rozbíjal ľad v umývadle, lebo voda v noci už zamŕzala a umyť sa bolo treba.
Keď vážení susedia budúceho kláštora, rodina Jaroszewských na nejaký čas dala vo svojom dome prístrešie rehoľným bratom a o. Maximiliánovi a pripravili preň postel, o. Maximilián ľahol si do stružlín na podlahu a lôžko prepustil jednému z rehoľných bratov.
─ Prečo si neľahnete na postel? — opýtal sa udivený Jaroszewski.
─ Preto, lebo ja som už po večných sľuboch a bratia ešte nie!...
Ľudia pomáhali horlivo o. Maximiliánovi. Knieža Czetwertyński daroval štyri vagóny dreva, bratia Konopacckovci z Mostov — tristo hárkov hrubého forníru, materiál a tlačiarske stroje poprivážali okolití gazdovia zadarmo.
Hej, veru, bola to pekná práca pre Nepoškvrnenú!... Hľa, už stoja prvé baraky. Chladno je v nich, lebo je chladno, ale možno sa už ako-tak schovať pred nadchádzajúcou zimou a je už kde vyspať sa. O. Maximilián pozrel na svojich spiacich rehoľných bratov. Ležali v rade pod stenami, veď napracovali sa od svitu do neskorej noci vyše práva. Statočne sa správajú, veľmi statočne. A keď sa ich opytoval ešte v Grodne, kto z nich chce cúvnuť, kto zamýšľa ostať v Grodne, nakoľko v budúcej Záhrade Nepoškvrnenej čaká ich veľká námaha a nepohodlie, len dvaja sa naľakali odchodu do neznáma a ostali v kláštore. Ostatní ochotne sa prihlásili.
Víchor lomcoval doskami a vdieral sa škárami do prostriedka. O. Maximilián vložil oziabnuté ruky do vrecák habitu. Pod prstami našiel malého slončeka.
─ Aha, slonček! — pomyslel nahlas a znovu sa usmial. Nech si tam víchor zavýja a zúrivo besnie, on už má plán. Založí druhú osadlosť Nepoškvrnenej v Japonsku!... Koľko ráz sa díval na nástennú mapu vo svojej redakčnej „kancelárii“ a chodil očami po ďalekých krajoch a moriach. Keby tak mohol ísť za tými všetkými misionármi, ktorí pred vekmi putovali po neschodných končinách zeme a hlásali medzi pohanmi slovo Božie!.. Hľa, obrovská Ázia a v Ázii India, Čína, Japonsko!. . Dnes, keď osadlosť Nepoškvrnenej stáva sa centrálou M. I., už ľahšie je o tomto úmysle premýšľať. Tým ľahšie, že práve nedávno došla potešujúca zpráva, že pápež Pius XI.povýšil Milíciu Nepoškvrnenej do hodnosti primárií. Úradný list z arcibiskupskej kúrie vo Vilne upovedomil o tom o. Maximiliána a on ho vtedy prečítal — bolo to ešte v Grodne pred odchodom do Teresina — a povedal dojatý: — Bratia, tešme sa a ďakujme Nepoškvrnenej! „Milícia“ stojí už na skale! A vtedy všetci pokľakli a opakovali za ním „Zdravas Mária“. „Milícia“ mala už vtedy v Poľsku stodvadsaťšesťtisíc členov a „Rytier“ vychádzal v náklade šesťdesiattisíc výtlačkov.
A potom bratia počúvali ešte text pápežského breve, povyšujúceho M. I. do hodnosti primárií. Ohromne sa tešili, keď sa dozvedeli, že sám sv. Otec píše o ich diele, že si váži ich úsilie, že ich požehnáva. Počúvali teda natešení a šťastní, že sám sv. Otec „svojou apoštolskou prá- vomocou povyšuje navždy náboženské sdruženie Milície Nepoškvrnenej, už dávnejšie v Ríme založenej, do hodnosti primárií pre všetky krajiny a udeľuje terajším i budúcim moderátorom tejto primárie sdruženia moc pridružovať podľa noriem kanonického práva všetky i jednotlivé náboženské sdruženia, ktoré kdekoľvek vo svete pod týmto názvom a za týmto istým cieľom vznikly alebo vzniknú, s právom získať podľa možnosti všetky odpustky a duševné milosti Apoštolskou stolicou tejto primárii udelených, aj tých, ktoré v budúcnosti budú udelené...“
A najväčšmi sa teší o. Maximilián!
Teraz si už bude môcť smelšie počínať v križiackej výpravé po celom svete proti zlu. Hľa, v prstoch drží slončeka, ktorého mu darovali mladí Japonci, s ktorými sa stretol vo vlaku, keď sa vracal zo Zakopaného do Grodna. Rozprával s nimi po nemecky a podľa svojho pobožného obačaja hovoril im o Nepoškvrnenej. Šikmooki Japonci slušne počúvali a slušne odpovedali a vypytovali sa, kto je táto Nepoškvrnená, lebo čo žijú, nikdy ešte o Nej nepočuli. Mnoho im toho navravel o Maximilián a Japonci len počúva a hlavami kývali stále slušne, keďže videli red sebou rehoľnú osobu, teda ctihodnú a múdru osobu podľa ich domáceho poňatia, ktorej patrí hlboká úcta. A ochotne prijali darované medailóniky s Nepoškvrnenou a chcejúc sa mu odvďačiť niečím rovnocenným, darovali mu svoje talizmany, slončeky zo slonovej kosti. A potom skrížili ruky na prsia a uklonili sa pred o. Maximiliánom, tak ako vyžaduje ich domáca obyčaj, prikazujúca uctiť si starších ľudí.
Preto tríme teraz o. Maximilián tohto slončeka v prstoch a myslí na ďaleké Japonsko.
Ak Boh bude chcieť a Nepoškvrnená si to bude želať, tak nech to bude Japonsko! — rozhoduje sa v duchu.
Víchor neprestajne vystrája v čiernej noci, ako ohromný zástup nariekačiek nad truhlou. A toto vystrájanie prinieslo mu spomienku na dvoch úprimných priateľov a spolubratov, br. Alberta a P. Melchiora Fordona. — Daj im, Bože, večnú radosť. Amen! — šepol otec Maximilián.
Hoci zomreli, ich diela prežijú každého! Br. Albert bol nedeliteľne oddaný Nepoškvrnenej a posvätil jej vedeniu aj vrodené schopnosti aj tlačiarske vedomosti.Nebolo by tohto nádherného rozvoja vydavateľstva, nebyť jeho samozaprenia a práce bez oddychu. Tichý a starostlivý príčinlivý a do krajnosti poslušný, bol ozajstným nástrojom v rukách Nepoškvrnenej, ktorá mohla s ním robiť, čo sa jej len páčilo.
─ Chráň usilovne vec, druh môj, pri nohách Nepoškvrnenej, chráň pilne našu vec, ktorej si sa celý posvätil a do ktorej si vkladal celú svoju dušu! — vzdychol o. Maximilián. — A ty, drahý páter Melchior, môj poradca a najsrdečnejší priateľ, plný bohabojnosti a prísnoti života, čo si sa tak zničil prácou a zármutkom a umrel si na suchoty za môjho pobytu v Zakopanom, prepáč mi, že som ti nemohol ani len oči zatlačiť tuhnúcimi mihalnicami a modli sa v nebi o pomoc pre našu spoločnú vec...
Začal sa modliť za ich duše.
Hľa, spia vedľa seba jeho najmilší bratia a netrápia sa, hoci tam von chmúrny víchor šalie a tmavá noc plná je nepokoja. Ráno, len čo sa začne brieždiť, znovu povyskakujú so slamy, premrznutí a hladní a znovu sa začnú namáhať na zbožnom diele! Nie, zajtra je sviatok!... Veď zajtra je ôsmeho decembra, prvý sviatok Nepoškvrneného Počatia Najsvätejšej Panny Márie v Niepokalanowe!.. Zajtra je teda veľký deň... Nech si unavení bratia odpočinú! Veď im povedal v predvečer odchodu z Grodna, že Niepokalanów je miestom zvoleným Nepoškvrnenou a určeným výlučne na šírenie jej úcty. A všetko, čokoľvek tu je a bude, je jej vlastníctvom. A že si nás Nepoškvrnená všetkých vyvolila a touto voľbou stali sme sa jej vlastníctvom. Obetujte sa, najmilší bratia, a odovzdajte sa ako nástroje do jej rúk, oddajte sa jej nedeliteľne a bez výhrad, navždy! A vedzte, o najmilší, že v tomto novom kláštore naše obetovanie sa musi byť úplné. Rehoľný duch musí tam kvitnúť v celej plnosti. Budeme žiť predovšetkým poslušne. Budeme žiť v chudobe, podľa ducha sv. Františka totiž. Bude mnoho roboty, mnoho utrpenia a všakového nepohodlia. Naša svätá regula, Ústava i všetky rehoľné predpisy budeme zachovávať s celou prísnosťou, lebo Niepokalanów má byť a musi byť vzorom rehoľného života. Ale netrápte sa nadarmo, moje drahé deti, lebo Nepoškvrnená bdie nad všetkými!...
Otec Maximilián spomína na tieto svoje slová a dobre si pripomína, ako ho bratia počúvali pokorne, ale s planúcimi očami. Zato zajtra čaká ich ohromná radosť. Zajtra v Niepokalanowe prvý raz zasvatia sviatok Nepoškvrneného Počatia!... Kaplnka už čaká. Skromná, veľmi skromná, ale pekná.Po vybudovaní kaplnky odcestoval otec gvardián do Varšavy, aby v Konsistóriu vymohol dovolenie slúžiť v nej sv. omšu. Kaplnka bola jednoduchá, v nej provizórny oltár a spovedelnica, sbitá z obyčajných neohobľovaných dosák, ale kancelár kúrie vo Varšave bol suchý a úradný. Uvidel pred sebou mnícha v roztrhanom a špinavom habite, s hrubými mozoľmi na rukách, nuž povedal mu, že si musí podať žiadosť. A medzitým v kaplnke nad mensou čaká zavesený obraz Srdca Pána Ježiša a nižšie čaká soška Nepoškvrnenej. Ale kancelár kúrie domáha sa žiadosti a keď mních trvá na svojom a chce sa vidieť so samým kardinálom, kancelár mu trpko vyčíta:
— Otec, idete navštíviť kardinála a čižmy a odev ste si dobre nevyčistili!...
Hej, pravda!... Aj čižmy zablatené, aj habit zašpinený od vápna a hliny. A ruky sú upracované!...
— Dôstojný pán kancelár, ja som sem prišiel rovno z roboty! — povedal mu vtedy pokorne a ukázal svoje ruky.
Kancelár teda šiel ho ohlásiť a potom požiadal o. Maximiliána ku kardinálovi. A otec Maximilián dostal povolenie! ...
A veď potrebná bola táto kaplnka, keďže ťažko je vandrovať denne päť kilometrov do kostola v Szymanowe v blate a slote, keď je čas taký drahý, robota súrna a cesta únavná!... No, už je dobre, dobre!... Všetko „ad quam maximam Dei gloriám per Immaculatam!. ..“
Zajtra bude teda veľký deň! Hľa, úľ „Nepoškvrnenej“ bude posvätený, bratia si už odbavili rekolekcie a niekoľko bratov začalo dnes noviriát. Zajtra prídu hostia zo sveta, svetskí i duchovní a kázeň pri omši povie otec Kornel Czupryk, potom posvätí Niepokalanów. Veď to je jeho názov. Otec Maximilián chcel túto osadu nazvať Osadlosť Nepoškvrnenej. Otec provincial uvažoval a povedal, že lepšie bude, keď osada bude sa volať Niepokalanów (Nepoškvrnené). Dobre teda! Nech ostane na večné časy Niepokalanów. A keď zajtra celebrant spolu s hosťami a veriacimi vojde do tlačiarne, o. Maximilián Mária Kolbe dá pustiť všetky stroje. Všetky naširoko rozložené tlačiarske stroje, aj pod stenou na betónovej podlahe pričupený motor... Nech sa pohnú z nočného spánku!... Lebo aj ony teraz ustaté spia v tmavej šope, keďže sa napracovaly cez deň a do neskorej noci dosýta. Keď zajtra vyčistené a naolejované začnú hýbať svojimi kolesiskami a hrmotiť ozubenými kolesami a natešene šumieť a plieskať remennými pásmi, každý z divákov na vlastné oči sa presvedčí, že aj tieto stroje žijú a že sa tešia, že môžu slúžiť Nepoškvrnenej.
Už je azda čas položiť sa na slamu medzi bratov, lebo únava ťažko privieral oči. Ale duch je ešte čulý a ochotný. A čierny víchor nech si tam vyje a vyvádza!... Nepoškvrnená bdie!...
Už je asi čas položiť sa na slamu! Ale ešte posledná zatúlaná spomienka! Akože ju nezopakovať nahlas za myšlienkami, keď srdce prekypuje vďačnosťou!

Ó, Pane, nech Ťa chvália všetky tvory Tvoje!
I so šľachetným bratom naším slnkom,

I nech Ťa chvália, Pane, brat náš milý, mesiac a naše sestry
hviezdy
aj brat náš, vietor,
aj sestra naša, voda,
aj brat náš, oheň,
aj sestra naša, matka zem, nech Ťa chváli, Pane!
A nech Ťa chvália Pane, tí, čo z lásky k Tebe odpúšťajú,
aj smrť telesná, sestra naša.
A nech Ťa chváli Pane, brat náš elektrický motor,
aj brat náš, tlačiarsky stroj,
aj najmenší braček náš, každý stroj, roztočené koleso, čo tak
verne šíria chválu Nepoškvrnenej!
Ó, nech Ťa chvália, Pane, všetky tvory Tvoje. Amen.



DÔSTOJNÉ SLOVA


Sústredená, vážna tvár otca Maximiliána rozjasnila sa vnútornou radosťou, keď pozrel na svojich rehoľných bratov. Sedeli na stoličkách, na prostých laviciach, do širokého knihu rozostavených, tichí, pokorní a čakajúci. Vyblednuté habity so stopami ťažkej práce, ruky složené ako na modlitbu, zahľadené oči a v očiach ten čudný, nepomenovateľný plameň, s ktorým sa stretáme len u ľudí zachvátených vznešenou myšlienkou a túžbou.
— Vidíte, moji najmilší bratia! — začal otec Kolbe.
Každé jeho slovo bolo plné úsmevu a rozdávajúce pokoj zničenému srdcu. — Vidíte, moji najmilši bratia — zopakoval — naším cieľom a cieľom Niepokalanowa ako Ústredia Milície Nepoškvrnenej je starosť obrátiť a zasvätiť všetkých pod ochranu Nepoškvrnenej. Neraz som to spomenul, ale dnes ešte raz chcem vysvetliť, prečo vznikol Niepokalanów, čím sa rozlišuje od iných kláštorov. Veď, ako som spomenul, máme toľko iných kláštorov a toľko horlivých duší, starajúcich sa o navrátenie a posvätenie každého človeka. Čím sa teda odlišuje od ich snaženia?
Poviem vám, ó bratia moji! Líši sa tým, že stará sa o navrátenie a posvätenie duší pod ochranou a prostredníctvom Nepoškvrnenej. Rozdiel tu nie je v cieli, lebo veď všetci, čo majú Boha v srdci, túžia po navrátení a posvätení duší. Ale tu ide o tieto dve slová „skrze Nepoškvrnenú“.
Nemožno povedať, že ostatní to robia ináč. To isté robia, lebo vedia, že Nepoškvrnená je Prostrednícou všetkých milostí a teda oceňujú pobožnosť k Nej. Keby sme opýtali, bratia moji, prečo zdôrazňujeme tak silno tieto slová „skrze Nepoškvrnenú“, tak vedzte, že robíme to preto, lebo Matka Božia sama sa nazvala Nepoškvrnenou a vidieť, že toto vymedzenie je jej milé. A najkratšia, najistejšia a najľahšia cesta navrátenia a posvätenia je Nepoškvrnená a preto ju prosíme predovšetkým o orodovanie za nás hriešnych. A prikazujem vám, bratia moji, aby všetci obyvatelia Niepokalanowa touto cestou šli a iných tiež tejto cešte učili.
Sv. Pavol povedal: „Všetko môžem v Tom, ktorý ma posilňuje.“ A ja za svätým Pavlom doložím čosi viac „Všetko môžem v Tom, ktorý ma posilňuje —- skrze Nejpoškvrnenú!“ Lebo čokoľvek sa totiž deje pre navrátení a posvätenie duší, je dielom milosti Božej. Prostredníčkou tejto milosti je Matka Božia. Ako jediným Prostredníkon u Otca je Pán Ježiš, tak jedinou Prostredníčkou u Pána Ježiša je Matka Božia.
Niekto z vás, bratia moji, opýta sa, čo znamená toto navrátenie a posvätenie skrze Nepoškvrnenú? To znamená, že skrze Nepoškvrnenú prichádza potrebná milosť ku navráteniu a posväteniu. Ak sa hriešna duša obráti k Bohu, dostáva milosť navrátenia. Ale môže sa stať, že duša si nezasluhuje Božej milosti, lebo veď aj spravodlivosti Božej patrí svoje miesto. Ak však duša, hoci veľmi hriešna, obráti sa na Nepoškvrnenú, môže dúfať v milosrdenstvo Božie. Veď sv. Bernard hovorí, že Pán Boh pre seba nechal spravodlivosť a milosrdenstvo odovzdal Matke Božej. Nepoškvrnená dostala toto milosrdenstvo od Pána Boha, Ona je zosobnením Božieho milosrdenstva a preto duša sa navráti a posvätí, ak sa na ňu bude obracať. Skrze Nepoškvrnenú možno teda dosiahnuť milosť navrátenia a stal sa veľkým svätým a to ľahko!...
Počúvali bratia reč svojho gvardiána a každý z nich sa tešil, lebo veď tak jasno im vysvetľuje, že každý z nich sa môže stať svätým. Potom ešte hovorí o chudobe, keďže Niépokalanów, ako pevnôstka duchovných synov sv. Františka Assisi, musí sa opierať základy chudoby.
Hej veru, v Niepokalanowe všetko je chudobné. Ba aj tie stoličky a lavice, aj lôžka, aj čaše a taniere.
— Keby sv. František sostúpil teraz na zem, najradšej by asi býval v našom Niepokalanowe, keďže tuná cítil by sa v našej chudobe, najlepšie!... — vraví otec Maximilián a bratia natešene prisviedčajú, lebo sú si isti, že ich arciotec cítil by sa medzi nimi najlepšie. Každý z nich vie, že sám otec gvardián váži si chudobu, že so svojím plášťom a svetrom delí sa s br. Manswetom, keďže ako kedysi povedal — v poplátaných topánkach a v poplátanom habite možno smelo bežať na misie v samohybe (auto) najnovšieho typu, nakoľko najnovšie vynálezy majú slúžiť predovšetkým chvále Božej! Takýto je tento náš milovaný otec gvardián Maximilián!...
— Nič pre seba, všetko pre Nepoškvrnenú! — hlása otec Maximilián.
Akýsi natešený fanatik! Všetky dôchodky vydavateľstva vkladá do jeho zveľadenia, do rozšírenia Niepokalinowa, do kúpy stále nových i nových strojov. Stroje sú lacné, lebo sú už užívané, ale konajú svoju službu znamenite. Veď sú to jeho najmilší bratia a sestry, pracujúce pre Nepoškvrnenú!... A veď tie mnohohodinové modlitby, odriekané v kaplnke, v cele, v jedálni, pri strojoch a pri motoroch, vrúcne šepkané do ich kolies a ozubených koliesok, s očami pozdvihnutými k soške Nepoškvrnenej, umiestenej kdesi nad ich oceľovými telesiskami — veď tie modlitby o Maximilián nepokladá za stratu času, ale za ozajstný prostriedok znásobenia práce rehoľných bratov a strojov. Opytujú sa postranní ľudia, udivení rozšírenosťou „Rytiera“, odkiaľ sa berie táto jeho popularita? Veď ani obálka nie je veľmi efektná a obsah tiež nie je taký strhujúci v porovnaní s inými časopismi a taký veľký popyt po ňom. Ha, nevedia, že každé číslo ,,Rytiera“, než opustí tlačiarske stroje a vyjde do sveta, je vrúcne omodlené, ako by presýtené modlitbou a počaté v modlitbe.
— Modlime sa s dôverou a buďme verní vo všetkom Nepoškvrnenej a ona vždy rozuzli všetky ťažkosti! — vravieval svojim bratom, keď sa obával, že kopiace sa pred nimi ťažkosti a starosti môžu otriasť ich vieru vo vytrvanie. Málo bolo totiž, že bilancia, sostavovaná bratom-účtovníkom, vykazovala ustavične deficit v príjmoch, že ustavične chybovala hotovosť na úhradu rastúcich výdavkov ustavične rastúceho vydavateľstva, ale začaly sa množiť po svete urážajúce chýry, že o. Maximilián vykorisťuje sily svojich bratov, že ich vyhladúva, že zamýšľa zaviesť akési nové reformy do kláštora a v nerozvážnej horlivosti zle zachádza so svojimi podriadenými, ba že — ó, hrôza! — zamýšľa úplne sa odlúčiť od rehoľnej provincie. A ako dobre, že znepokojený otec provinciál pricestoval neočakávane do Niepokalanowa a vykonal vizitáciu. Presvedčil sa vtedy tento rozvážny muž, koľko nesmyslu bolo v týchto povestiach.
— Ak by Niepokalanów — povedal vtedy otec Maximilián — nemal šíriť úctu k Nepoškvrnenej, ak by tu v Niepokalanowe mala sa kedykoľvek zmenšiť kázeň a nastať z toho uvoľnenie, alebo — čo nedaj Boh! — pohoršenie, tak nech Pán Boh sošle oheň s neba a spáli všetko! ... V Niepokalanowe niet totiž miesta pre tých, čo by tu chceli hľadať pohodlie a voľnosť! Nech nás tu bude len hŕstka rehoľníkov, ale nech sú to dobrí a horliví rehoľníci! ...
Neuniesol sa vtedy o. Maximilián, nemal v srdci horkosť, lebo je lahodného a zhovievavého srdca. Veď človek je tak veľmi krehký! Zhovievavým teda musí byť oproti ľudskej slabosti a ustavične dôverovať Nepoškvrnenej a poslúchať jej vôľu.
Započuvaný bratom hovorí o poslušnosti ešte toto.
Možno že rozkazy predstavených s času na čas sa zdajú nesprávne, s času na čas skrivodlivé, ale my máme len poslúchať a nie šomrať.
— Nehovorte o nikom zle — vravel ďalej — lebo nie nám prichodí súdiť človeka, ale Bohu. A ak už možno hovoriť zle, tak hovorte zle o hriechu, ale hriešnika milujte!
Bratia vedia, že je to už posledné naúčanie, keďže — ako počuť — o. Maximilián chystá sa do ďalekého sveta na misie. Kamsi ohromne ďaleko, na druhý koniec sveta, do Číny, alebo priam do Japonska. Najdôležitejšie práce má už za sebou skončené. Vedenie tlačiarne a redakcie ,,Rytiera“ už dávno spravuje jeho brat, otec Alfonz, preto nebude mať starosti s odovzdávaním tejto práce; malý seminár už jestvuje, umiestenie pre žiakov, profesorov a prednáškové siene sú už postavené, väčšie starosti sú už vybavené, teraz už ostáva len starosť o menšie veci. Videli všetci, ako veľmi sa potešil o. Maximilián, keď dosiahol od otca provinciála povolenie na založenie malého misijného seminára. Nestačí predsa samotné vydavateľstvo na šírenie kultu Nepoškvrnenej! Treba predovšetkým pokorných ľudí, chudobných, bratov-kňazov, hotových na všetko, na trpenie, na upokorenie, na misie, hoci aj najťažšie, ba hoc aj na smrť!...
Uskutočnila sa teda túžba o. Maximilána a teraz už môže spokojne odísť do šíreho sveta, keďže nechá tu čestných a múdrych ľudí, starostlivých a pobožných, ktorí nedovolia jeho dielu upadnúť, ale naopak — privedú ho ešte k väčšiemu rozkvetu. A keď sa on bude mozoliť tam kdesi na druhej strane zeme medzi cudzími ľuďmi, jeho Niepokalanów bude trvať, rozvíjať sa a bude mu podporou vo vytrvaní.
Na toto všetko myslia rehoľní bratia počúvajúc poslednú reč svojho otca gvardiána pred odchodom na misie.
A nejeden si predstavuje, že asi takto vyzeral sv. František z Assisi, keď sa lúčil so svojimi bratmi. Také isté tmavé, plamenné oči, taký istý pokoj na tvári, také sústredenie a taký istý lahodný úsmev a asi taká svätosť, vyžarujúca z postavy otca gvardiána, aká vyžarovala z postavy sv. Františka.
— Milujte sa teda pospolu, bratia mojí, a len hriech majte v nenávisti. Buďte poslušní, moji najmilší, lebo v poslušnosti pochopíte vôlu Nepoškvrnenej! Milujte chudobu, ako ju miloval sv. František z Assisi, keďže chudoba je nevyčerpateľným kapitálom Božej Prozreteľnosti. Majte milosrdenstvo vo svojich srdciach voči iným a prísnosť voči sebe! A majte v sebe onú detinskú vieru v Nepoškvrnenú a v jej nekonečné milosrdenstvo, ako som vás to učil a všetko, čo robíte, robte ad quam maximam Dei gloriam per Immaculatam!...
A potom doložil ešte od dojatia tichým, trasľavým hlasom:
— Deus caritas est; et qui manet In caritate, in Deo manet et Deus in eo!... (Boh je láska; a kto je v láske, je v Bohu a Boh v ňom!)
Deus caritas est! — odpovedali v chóre bratia.
— Boh je láska!...



NA POKRAJI SVETA


Otec Maximilián vzal do rúk prvý sošit ,,Rytiera Nepoškvrnenej“ a vzrušene prečítal jeho čudný nápis: „Seibo no Kishi!“ Nasilu sa usmial, lebo smiešne znelo toto slovo poľskému uchu a smiešne boly aj grafické značky, ktoré sa složily na tento cudzozemský titul. Ozajstné „husacie labky“ — ako ich nazval jeden z bratov.
Či to nie je očividný znak starostlivosti Nepoškvrnenej? Hľa, drží v rukách prvý jej sošit v japonskom jazyku a v rehoľnej tlačiarni spočíva ich desaťtisíc. Stálo to hodne námahy, pokiaľ na svojej prvej japonskej tlačiarenke vládali jednoducho kľukou vykrútiť týchto desaťtisíc sošitov. Ale počiatok veľa sľubuje. Úboho je ešte všade v ich Mugenzai no Sono, ešte niet stolov, ani lavíc, ani posteli, sú len štyri steny, podlahy a rohožky na podlahách. Ale predovšetkým majú už kaplnku Nepoškvrnenej a brata — tlačiarsky stroj.
O.Maximilián sadol si teda na rohožku do otvorených dvier japonského domu a zadíval sa na Nagasaki v doline. Dvaja unavení bratia odpočívajú opodiaľ v záhrade pod čudnými stromami.
Tu je všeobecne všetko čudné. Krajina aj ľudia, krajinky aj stromy, kosé oči aj paličky namiesto lyžičiek a vidličiek, rohožky namiesto kresiel, akési mizerné domky, ľahko posliepané, s papierovými stenami. Vtáčky celkom iné ako v Poľsku, ináč spievajú a ináč kričia, ináč kvitnú hlučné sviatky, poťahovanie šnôry zvonca v pohanskej svätýni — čo má byť modlitbou, zobúvanie obuvi pred vstupom do domu a ohromná úcta detí k rodičom a zomretým predkom, ľudia mali so žltou pokožkou a vždy usmiati, ohromne prístavné mesto v doline a okolo Mugenzai no Sono skaly a tichosť, krajina prvých japonských mučeníkov a krajina sv. Františka Xaverského, vysoká a stará kultúra ako aj iskrivý náplyv súčasnej civilizácie, kimoná u fraky a zas kosé oči, tmavé a prosté srdcia... naozaj čudný kraj a čudní ľudia!...
O. Maximilián dostal sa do tejto krajiny po stopách svojho veľkého predchodcu sv. Františka Xaverského, španielskeho apoštola Indie a Číny. Presiakla krvou tisícich mučeníkov, ktorí si získali „červenú korunu“... Vyše dvestopäťdesiat rokov trvalý prenasledovania a „červenú korunu“ získalo vyše tristotisíc kresťanov ...
Ale prečo sa mu ustavične pripomína táto „červená koruna“. Zamyslel sa o. Maximilián a zadumaný začal obracať listy prvého japonského „Rytiera“.
A znovu sa usmial, keď čudné, pomotané japonské litery pripomenuly mu prvé stretnutie s Japoncami, keď vracal zo zakopanského sanatória pred rokmi do svoja Grodna. Vtedy dostal od nich slončeka zo slonovej kosti a oni dostali medailóniky s Nepoškvrnenou. A hľa, teraz môže pokračovať v svojej misii medzi Japoncami, započatej náhodne v poľskom železničnom vozni. Na podlahe ležia hromady prvých sošitov „Rytiera“, ktoré od pondelka začnú križiacku vojnu proti zlu.
Na toto všetko myslí o. Maximilián a vďačne sa usmieva. Lebo jedine Nepoškvrnenej môže ďakovať, že v Nagasaki ho tak vrelo prijal ctihodný biskup Hayasaka, ktorý potreboval profesora filozofie pre svoj japonský seminár a nikde ho nemohol nájsť. V tom samom Nagasaki z ktorého raz po mnohých rokoch nový biskup Pavol Yamaguchi poslal list s pokornou prosbou samému sv. Otcovi, aby ráčil otca Maximiliána pozdvihnúť na oltáre Pána. O. Maximilián spadol mu ako s neba!... Ujal sa ponúknutého miesta profesora filozofie a teologle, biskup Hayasaka zas poskytol im pohostinstvo v budove diecezánskeho seminára. To je málo — biskup ochotne pristal na vydávanie „Seibo no Kishi“ a na konanie misií, hoci neveľmi veril, že otec Maximilián bude vládať svoj plán uskutočniť. Medzi najpopulárnejšie katolícke časopisy patrí predsa mesačník „Koe“, ktorý vychádza len v osemtisícich exemplároch. A o. Maximilián sníva o desaťtisícoch výtlačkov! ... Dobre, dobre, nech skúsi!... Ak sa podarí, chvála Bohu!
Podarilo sa! Otec Maximilián prenajal domček v blízkosti katedrály, jednu izbu prerobil na kaplnku, druhú na tlačiareň, kúpil prvý tlačiarsky stroj a s dvoma bratmi začal sa s ním mozoliť. Ani on, ani jeho dvaja bratia nevedeli dostatočne po japonsky. O. Maximilián musel preto svoje články písať po taliansky a po latinsky a potom prosiť japonských kňazov, aby mu ich preložili do japončiny. Prekladali a potom japonskí sadzači pomáhali sádzať.
Dnes v japonskom Niepokalanowe bol sviatok Matky Božej, Pomocnice kresťanov. Na nástennom kalendári jeden z bratov prečiarkol dátum „24. mája 1930“.
Dnes osemtisíc výtlačkov pripojí sa ako príloha k japonskému diecezánskemu časopisu a zvyšok rozdá sa chodcom na uliciach Nagasaki. Otec Maximilián mal už plán. Vyjde s bratmi do ulíc a každého, komu dá sošit, poprosí o navštívenku. Na japonských navštívenkách bývajú adresy ich majiteľov a to budú prví predplatitelia „Seibo no Kishi“. A keby len jeden z nich prečítal tento sošit a sa obrátil, už by sa námaha vyplatila!
Keď sa päť týždňov plavil na lodi „Angers“ s bratmi Zenonom. Hilarom, Severinom a Zigmundom, svoju kajutu premenili na „morský Niepokalanów“. Keď sa plavili smerom ku Svätej zemi, tešili sa, že kedysi pred vekmi týmto istým morom plavili sa prví apoštolovia, sv. Peter a sv. Pavol, aby podmanili Rímsku dŕžavu pre Krista. A keď sa plavili Červeným morom, pripomenuli si biblické deje o Židoch, ktorí prešli cez toto more a o Egypťanoch, ktorí sa v ňom potopili. A keď už minuli horúce brehy Afriky a Arábie a vyplavili sa smerom Číny, tešili sa, že plávajú tou istou cestou, ktorou roku 1542 plavil sa sv. František Xaverský. A keď sa už dostali do Šanghaja, nepripúšťali, že ich plány môžu byt zmarené, predsa zamýšľali svoju prácu započať od Číny, ba rozmýšľali, ako to urobiť, aby „Rytier“ odtiaľ šíril kult Nepoškvrnenej v Sýrii, Egypte, Abesinii, Malabare, Anamii a v Indii Boh však chcel ináč! Podľa pravdy, šľachetný a dobročinný Číňan Lo-Pa-Hong chcel darovať otcovi Maximiliánovi dom, tlačiarske stroje a motor, zaistil aj udržiavanie mládeže a rehoľníkov v tomto dome, ale biskup jezuita dovolil otvoriť len prokúru a rozširovanie... Rytiera“, ale nie vydávať ho v Šanghaji, lebo celá Čína rozdelená je medzi rozličné rehole, teritoriálne kongregácie každý pracuje výlučne na svojom území. Misií v Šanghaji ujali sa oo. Jezuiti a pre o. Maximiliána bolo by pole činnosti len v ďalekom zákutí Číny, v oblasti Šan-Si, kde majú svoju misiu otcovia františkáni. Nakoľko však niet tam nijakej železničnej a riečnej komunikácie, nepozostávalo nič iného, ako pobrať sa do Japonska.
O. Maximiliánovi ľúto bolo zriecť sa úplne pôsobišťa v Šanghaji, lebo je to centrálny bod, nechal teda tu bratov Zigmunda a Severina a sám s bratmi Zenonom a Hilarom odcestoval do Nagasaki.
Otec Maximilián rozmýšľal, čo ešte potrebuje, aby jemu a jeho bratom ľahšie sa pracovalo. Ó veľmi mnoho treba! Keď sa začne na prstoch vyratúvať, prsty asi nebudú stačiť. Nuž chybuje japonský sadzač. Koľko svätej trpezlivosti vyžadujú tieto čudácke japonské litery! Všetky! sú akosi rovnako zamotané vo svojich tvaroch, že ťažko rozlíšiť jednu od druhej. Chybuje knihárska rezačka, aj spínačky, aj falcovačky!... Pozrel na svoje opuchnuté konce prstov. Tak isto opuchly prsty aj bratom. A predovšetkým niet peňazí! A tam v Šanghaji bratovi Severinovi čínske úrady nechcú predĺžiť právo pobytu v Číne a tu pošta odmieta prijať hromadné zásielky mesačníka, slovom primnoho toho naraz!...
Otec Maximilián pozrel na sošku Nepoškvrnenej a znovu sa usmial. Všetky starosti vypŕchly, ostala tichá dôvera a tichá radosť zo započatého diela.
V júni roku 1930 odcestoval otec Maximilián z Nagasaki do Lwówa na provinciálnu kapitulu. Podal zprávu kapitule o doterajšej svojej činnosti v Japonsku a dosiahol schválenie projektu japonského Niepokalanowa v Nagasaki, — Mugenzai no Sono — dňa 24. júla roku 1930. Dňa 13 augusta pohol sa v sprievode dvoch klerikov, brata Miečislava a brata Damiána cez Sibír na ďaleký Východ.
Opúšťajúc poľský Niepokalanów, odchádzal včas ráno. P. Alfonz ešte spal. Otec Maximilián vošiel do jeho cely, zastal pri lôžku a zavolal: — Alfonz, Alfonz, spíš? ... — Alfonz spal. Nezobúdzal ho teda, len ho bozkal na čelo a riekol: — Tak teda spi, brat môj!... A toto bola ich posledná rozlúčka na zemi.
V Nagasaki našiel už bratov, ktorých bol nechal v Šanghaji. Potešili sa preto všetci, keď sa teraz uvideli v rozmnoženej kôpke a že o. Maximilián je už znovu medzi nimi. Keď ho totiž nebolo, japonskí kňazi čoraz väčšmi sa odťahovali od spolupráce, počítajúc aj s tým, že pev- nôstku bude treba svinúť navždy. Len telegram, čo otec Maximilián poslal z kapituly v Poľsku, že sa vracia, oživil vec a pričinil sa k vydaniu čísla na júl. Bratia stačili v tom období kúpiť knihársku rezačku, vytlačiť a rozoslať júlové číslo „Rytiera“.
Po príchode o. Maximiliána do Nagasaki vynorily sa nové ťažkosti. Polícia žiadala zaplatiť od misionárov až päťsto yen za právo vydávania „Rytiera“ a o. Maximilián musel presvečiť úrady, že veď toto vydanie nemá bežné zprávy, ktoré podliehaju takémuto vysokému poplatku, že je to časopis nábožensky. Japonci su zdvorili a dobre vychovaní. Uznali, že otec Maximilián má pravdu, a zriekli sa poplatku.
To bol prvý uspech. A teraz prišiel druhý. Hľa, stačil sa už spriateliť s otcom Maximiliánom a s bratmi miestny japonsky lekár, ktorý vidiac chudobu a nedostatok v zariadení domku misionárov, daroval im štyri kresla, stol a ležadlo a okrem toho získal mnoho predplatiteľov pre „Rytiera “ a sľubil, že získa ich ešte viac, lebo sa vyberá do Tokia a cestou bude rozdavať svojim k rajanom vytlačky „Seibo no Kishi“ .
Šiesti bratia a o. Maximilián odbavili teraz rekolekcie a po ich skončeni začali sa važne obzerať po vlastnej streche nad hlavou a založeni klaštora, doteraz totiž byvali ešte v prenajatom, tesnom dome. Prezerali aj atlas a hľadali na mapach miesta, kde vzniknú v budúcnosti nové misionárske ohniská Nepoškvrnenej A potom noví misionári vošli ešte do katolického kostola, poobzerali si rohožky, na ktorých veriaci čupky sedávali a modlili sa. Vypytovali sa, prečo kostol nemá vežu a dozvedeli sa, že tajfún ju strhol.
Poľske víchry, letiace mazoveckými rovinami a zavýjajúce okolo Niepokalanowa, v porovnaní s japonským tajfúnom sú bzučaním komára popri ryčaní rozzúreného býka.
Ako im rozpraval spriatelený japonský lekár, taký tajfún zavalí sa na dediny a mestá ako tisíc búrok a všetko depce, rozbíja, rozvláča a ničí. Tajfún je vždy pohromou Japonska.
— A či vaša Nepoškvrnena môže pred takýmto tajfúnom uchrániť?
— Môže!.. .
Čudovali sa Japonci a usilovne sa vypytovali o. Maximiliana a rehoľnych bratov, kto je táto Nepoškvrnená. Ešte nikdy o Nej nepočuli. A či vie po Japonsky? A či ich modlitby vypočuje? A či možno obetovať niekoľko yen, aby toto sladké meno „Maria“ rozširilo sa čo najďalej po Japonsku? A či jej možno obetovať halúzku kvitnúcej višne? A kto je to Ježiš? To je jej muž? Aha, to je jej Syn. A prečo umrel na kríži? Aby spasil ľudstvo? A Japoncov tiež? ... A kto ho ukrižoval, či barbarskí Ainovia zo severu? A vaš Boh je iný, ako náš a vy ste tiež iní ako naši mnísi!... Prečo ste všetci iní? ...
A keď sa bratia započúvali do japonskej reči a potom vo voľných chvíľach sa učili a učili a vbíjali si do hláv čudné zvuky a názvy. Otec Kolbe trpezlivo vysvetľoval lámaným japonským jazykom, objasňoval a presvedčoval svojich poslucháčov.
A rozchádzala sa zvesť ďaleko-široko o čudných rehoľníkoch z „Porando“ , ktorí v Mugenzai no Sono oslavujú prekrásnu Matku Syna, ktorý bol Bohom a ktorý umrel na kríži za ľudstvo. A ktorá bola Nepoškvrnenou. Schádzali sa preto ľudia z okolia, malé deti, ženy a dievčatá vo farebných kimonách a s majstrovský učesanými vlasmi, japonskí robotníci v šedivých plášťoch a vážni mešťania s bradami posadali čupky na rohožky v kaplnke a počúvali, čo im vraví ten múdry človek s čiernou bradou a v okuliaroch, ktorý prišiel k nim s touto čudnou zvesťou až z veľmi ďalekého „Porando“. Prinašali dary na „Seibo no Kishi“ a prosili niekoľko vytlačkov pre seba a svojích najbližších. Prišiel mladý Japonec, ktorý chce pracovať nezištne „pre Nepoškvrnenú“ ; prišiel profesor a prejavil túžbu prestúpiť na katolícku vieru; ktosi im priniesol kuchynské načinie; prišiel statočný a múdry japonský bonza, predstavený budhistického klátora. Sadol si na rohožku a počúval, čo mu o. Maximilián vraví o Nepoškvrnenej a o pravom náboženstve. Potom prezrel tlačiareň a povediac mnoho milých a zdvorilých slov, odišiel hlboko sa klaňajúc. Potom vo svojom kláštore prednášal budhistickým mníchom o všetkom, čo videl a počul u svojích múdrych a ctihodných priateľov z ďalekého „Porando“. A potom poslal pozvanie o. Maximiliánovi, prosiac ho, aby ráčil poctiť svojou prítomnosťou ich nehodný kláštorský prah. Šiel teda o. Maximilián. Prijali ho s veľkými poctami, posadili ho na významné miesto a začali rozhovor. Stretly sa dva svety tak veľmi odľahlé a porozumely sa. U Japoncov bola úprimnosť a zdvorilosť, u o. Maximiliána pokora múdrosť srdca? A budhistickí mnísi dlho sa rozprávali so „ctihodným shimpusana“ o Bohu, o tom, že Boh je len jeden a že svet povstal z jeho vôle. Udivene počúvali o Matke Božej, čudovali sa len, odkiaľ „shimpusana“ vie že Ona je Matkou Božou? A vtedy o. Maximilián im znovu, dlho a trpezlivo objasňoval a keď ako-tak pochopil’ predstavený kláštora sa pochválil, že keď bol v katolíckom kostole v Nagasaki, tak už vtedy vrúcne sa modlil k tejto Matke Božej. Potom ešte doložil, že od týchto čias neprijme do svojho kláštora nikoho z kandidátov; ktorí by nectili Matku Božiu. Na konci ho pozvali na večeru, štedro uhostili a keď sa už lúčil so svojimi hostiteľmi, na želanie predstaveného zapísal sa po poľsky do ich pamätnej knihy. Potom ho odprevadili s hlbokými poklonami ku bráne.
Sžívali sa teda Japonci s pevnôstkou o. Kolbeho, na dobúdali dôveru voči cudzozemským „shimpusana“, čítali „Rytiera“ a prosili o svätý krst. Náklad „Rytiera“ rástol každým mesiacom.
Križiacka výprava Nepoškvrnenej dosahovala síce ešte len drobné, ale už množiace sa víťazstvá.
Teraz už bratia nekrútili kľukou, tlačiac japonského „Rytiera“, ale robil to za nich brat-motor, čo umožňoval vytlačenie tisícpäťsto výtlačkov za hodinu. A náklad vzrástol na dvadsaťtisíc exemplárov mesačne.
Každý sošit „Seibo no Kishi“ spĺňal svoju spasiteľnú misionársku úlohu. Vynášaný bratmi do ulíc Nagasaki, dávaný do rúk chodcov, v električkách cestujúcim, policajtom na križovatkách ulíc, úradníkom a železničiarom potom rozosielaný poštou, dostával sa čoraz ďalej a zaberal čoraz väčší okruh pre svoje pôsobenie. Bezplatne doručované čísla zpočiatku nebudily dôveru, chodci chovali sa voči bratom chladno, brali „Rytiera“ neochotne. Požiadaní však o navštívenky, dávali ich s typickou japonskou zdvorilosťou a bratia prepisovali s nich mená a adresy do kartotéky stálych odberateľov „Rytiera“. A to účinkovalo. Množily sa totiž poďakovania a objednávky, množily sa prosby o katolícke náboženské knižky, prichodili prosiť o svätý krst. Srdcia bratov a o. Maximiliána napĺňala vďačnosť, Nepoškvrnená požehnávala ich zbožnú prácu.
Vyzvanie otca Maximiliána, upravené na čitateľov „Rytiera“ v Poľsku, neostalo bez ozveny. Lebo teraz z Poľska začaly prichádzať dary na misie v Japonsku.
V čase, keď františkánska misia v Japonsku a poľský Niepokalanów zápasil s ohromnými ťažkosťami, najmä finančnými, prichádza otcovi Maximiliánovi bolestná zvesť, že jeho milovaný brat, otec Alfonz, zomrel dňa 3. decembra roku 1930 vo varšavskej nemocnici, v štyriatridsiatom roku života. O. Maximilián veľmi ťažko pocítil, asi najbolestnejšie zo všetkých rehoľníkov, stratu svojho milovaného brata. Veď bol jeho zástupcom v poľskom Niepokalanowe, on viedol tak zručne, tak obetavo a tak horlivo dielo Nepoškvrnenej!...
Nepoddal sa však chmúrnym myšlienkam, nezlomil sa, ale prijal tento kríž ako riadenie Božie a vôľu Nepoškvrnenej.
Boh tak chcel! — povedal len a potláčal v sebe slzy.
A v liste provinciálovi píše, že po prvom dojme pokoj vstúpil do jeho srdca, lebo veď Nepoškvrnená o. Alfonza vzala k sebe. A že v deň Nepoškvrnenej odspieval sv. omšiu za jeho dušu, ale v bielom a na druhý deň odslúžil ešte jednu sv. omšu a bratia a klerici odbavili modlitby za zomretého ako za „in eodem conventu“ a že všetci mysleli, čo bude teraz v poľskom Niepokalanowe a že sa spoločne modlili, aby Nepoškvrnená ráčila viesť osudy svojho poľského Niepokalanowa.
Matke svojej do Krakova zas písal, že jej syna a jeho brata. O. Alfonza, vzala Nepoškvrnená k sebe a že môžno mu len závidieť toto šťastie. Pre Nepoškvrnenú totiž žil, pracoval, ničil sa a Ona ho v období príprav na svoj sviatok povolala k sebe. Onedlho aj my pôjdeme za ním!— končí svoj prostý a clivý list. A nakoniec dokladá, ako sa obával, že jeho slová boly príliš úbohé a že nebudú vedieť utíšiť bôl matky: — Napokon, ved otec Alfonz nebude teraz nečinný. Môže teraz viac a lepšie pôsobiť a bez pochybnosti stará sa viac o šírenie úcty Nepoškvrnenej než to mohol robiť za života.
Na miesto o. Alfonza otec provinciál menoval hodného jeho nástupcu, o. Floriána Koziura, do tých čias prefekta malého misijného seminára v Niepokalanowe.
Túto voľbu otec Maximilián vzal s potešením na vedomie. Vedel totiž, že je to jediný človek, ktorý zvládne svoju úlohu v postavení gvardiána Niepokalanowa, že táto voľba je priam prozreteľnostná. Tichý totiž, skromný, plný prostoty, zamilovaný do františkánskej chudoby, bude vedieť viesť jeho dielo, poručené mu ako dedičstvo o. Alfonza.
Znepokojoval sa ešte o. Maximilián, kto sa ujme po o. Alfonzovi redakcie „Rytiera“. Dve čísla totiž zredigovali bratia sami. Dočkal sa napokon otca Justina Nazima z Gniezdna, mladého, talentovaného a plného zápalu kňaza.
Otec Maximilián teraz už uspokojený mohol znovu myslieť na svojho „Seibo no Kishi“ a premýšľať o novom jeho umiestení. Pomocou svojich japonských priateľov zakúpil za mestom veľký pozemok na predmestí Nagasaki, v Hongochi, ze cenu šesťtisíc osemsto yen. Miesto bolo práve tak veľké ako v poľskom Niepokalanowe, rozlohou asi štyri hektáre, v nádhernej polohe, na úpätí hory Hikosan. Keď vyšiel prvý raz na štít, keď sa predral cez husté krovie trstiny, uvidel širokú planinu, zarastenú slivkami a pomarančovými stromami, s malebným lesíkom opodiaľ, s vrtkým potôčikom, zurčiacim pomedzi kamene.
Priateľ o. Maximiliána, profesor Yamaki a stále v kláštore pracujúci mládenec Amaki až rukami tlieskali od nadšenia, keď zastali na planine.
V doline leží ohromné mesto, zaclonené belaskavou hmielkou a v hĺbke na horizonte matne sa javí more a na mori belejú sa plachty japonských lodiek a člnkov. A keď mrak padne, mesto v doline zažíha sa nespočítateľným mraveniskom svetiel. A s druhej strany uzavierajú horizont vysoké tmavé hory s bambusovými lesmi.
Krásne miesto bude mať tu Nepoškvrnená!...
Pravda, do mesta je ďaleko, ale zato bude tu ticho. Okolití obyvatelia majú svoje domky nižšie v doline.
Otec Maximilián zvŕtal sa živo pri stavbe kláštorských budov. Svolal robotníkov a pokým niektorí svážali drevo a rovnali terén, iní stavali trámy. O. Maximilián mal lopotu s robotníkmi, lebo japonskí tesári sa mu pobili pri práci a preťahovali robotu, murári domáhali sa premrštenej pláce, takže väčšinu ich práce dokončili bratia. A dňa 16. mája, na sviatok Kráľovnej apoštolov, začalo sa presťahovanie do novej osady, pri ktorom pomáhaly aj japonské deti. Kaplnka, byty a pracovne boly zariadené podľa ducha svätej chudoby, podľa vzoru poľského Niepokalanowa.



VÝPRAVA PO „AMALAM“


Mugenzai no Sono míňaly sa teraz dni rovnako, šedivé, radostné a namáhavé. A všetky boly sviazané belasou nitkou, ako by zrnká pátričiek. Dvanásť rehoľníkov, podobných dvanástim robotníkom vo vinici Pánovej, krútilo sa horlivo okolo obracania a posväcovania ľudských duší. Brat-motor šelestil a nôtil ticho vysokým, trasľavým tónom melódiu práce, brat-stroj plieskal remenným pásom, statočne klopal ozubenými kolesami, smiešne sa hýbal a vyhadzoval tlačené hárky ,,Seibo no Kishi“, čoraz novšie a horlivejšie vo svojom dobýjaní sa do uzavretých ľudských sŕdc. A nová falcovačka, poslaná darom varšavskou firmou Fajans, rytmicky harašila a ohromne sa ponáhľala so skladaním vytlačených hárkov, veď aj tu, aj tam ľudia čakajú na neslýchanú zvesť o Nepoškvrnenej.
Otec Maximilián ešte si nie je istý v spevavom japonskom jazyku. Píše teda svoje články a úvahy aj naďalej po latinsky a japonskí kňazi-priatelia čakajú, aby ich preložili a bratia čakajú, aby klieštikmi vyzobali z kazet čudácke litierky a poukladali ich do svislých stĺpcov a sestra tlačiarka a braček motor veľmi sú netrpezliví, lebo ľudské srdcia clivejú. Hej! Koľko tých ľudských sŕdc ešte čaká! Otec Maximilián dvíha hlavu zponad papieriskov a počíta. Blúdi očami po mape, zavesenej nad písacím stolom ako mýtický Argonaut snil o výprave za zlatým rúnom, tak snil o. Maximilián o výprave za ľudskými dušami. A ako stredoveký dobyvateľ snil o podmanení cudzích krajín pre svojho kráľa, tak otec Maximilián, dobyvateľ Nepoškvrnenej, sní o podmanení ďalekých krajín pre Matku Božiu. Hľa, pred ním je ohromná Čína a v tejto krajine milióny ľudí bez pravej viery. A hľa, Indočína s neschodnými džungľami a s džungľami v ľudských srdciach. Tu zas India, ohromné ľudské mravenisko, zožierané biedou a chorobami, vykorisťované a ukrivďované, tajomné a nešťastné, bratovražedné a temné!... Čo by dal o. Maximilián, boží Argonaut, aby sa dostal k týmto biednym srdciam a presvedčil ich o hodnote lásky a o hodnote odpúšťania pre Krista a jeho Matku!... S radosťou prijme „červenú korunu“, vysnenú v detských rokoch, len aby sa človek presvedčil, že najväčším zločinom je ľudská krivda a že najväčšou svätosťou je láska ku človeku skrze Ježiša a jeho Nepoškvrnenú Matku!...
O.Maximilián ťažko vzdychol, keďže v tejto chvíli niet času sniť. Hľa, bratia hrdlačia za stenou a hrdlačí aj stroj aj motor, aby slovo o Bohu a Nepoškvrnenej vo forme zamotaných litierok mohlo ísť na argonautskú božiu výpravu.
Nepoškvrnená požehnáva snaživú starostlivosť svojich robotníkov vo vinici Pánovej. Rastie totiž okruh japonských priateľov, prichodia do Mugenzai no Sono aj prostí aj učení, domáhajú sa pravdy, keďže všetkých trápi nepokoj. Kde je pravda? Nech povie múdry shimpusana z ďalekého Porando, kde je pravda. Otec Maximilián vie ju vyjaviť. Počúvajú ho preto udivení prostí ľudia aj udivení učenci a od čudovania, že pravda je taká prostá a jasná, až rukami tlieskajú! Len prečo sa modlíš, ctihodný shimpusana, k akýmsi obrazom a soškám? Veď aj ja som sa modlil doteraz k nim, a ty mi ich kážeš opustiť a odporúčaš mi modliť sa ku tvojim. Moje sošky, predstavujúce budhistické či šintoistické božstvo, sú, pravda, mrzké, bruchaté a rohaté, s hrozne vykrivenými perami a s vytreštenými očami a tvoje sošky a obrazy, ó, ctihodný shimpusana, sú jasné a dobrotivé, so sladkosťou na tvári, ale sú tiež len soškami a ničím viac. Prečo sa mám modliť zas k soškám a obrazom? Povedz, prosim, prečo? ...
Otec Maximilián teda dobrotivo vysvetľuje. A máš ty, brat najmilší, rodičov? Mám, ale sú ďaleko, v Amerike. A máš ich veľmi rád? Ó, veľmi ich ľúbim. A máš ich fotografie doma? Mám, shimpusana, mám!... A prečo ich držíš doma a prečo sa dívaš na ne a prečo šepceš pred nimi slová lásky? Možno teda miluješ tie fotografie a nie rodičov!.... Ó, nie, ctihodný shimpusana! Nie fotografie, ale rodičov milujem... Už ťa rozumiem, múdry shimpusana! ...
A znova sa teší o. Maximilián, lebo presvedčil jedného „hľadača Boha“, ktorou cestou sa má poberať, aby ho našiel.
„Seibo no Kishi“ tiež putuje po Japonsku a rozsieva radostný zmätok v rozorvaných srdciach. Prichádzajú listy so všetkých strán. A tieto listy sú zas i prosté, i naivné, i prosebné. A všetky sa domáhajú, aby ctihodný shimpusana povedal im pravdu a túto pravdu prisvedčil slovom tak presvedčujúcim, aby ju už nič nevyrušilo z vratkých ešte základov. Je Boh, či niet Boha? Ak je Boh, tak ako vyzerá? A kde je? V našich srdciach, hovoríš? ... Tak keď položíme ruku na prsia a pod rukou počujeme slabučký tlkot srdca, tak vtedy Boh sa prejavuje? Aj hej, aj nie? ... A teda ako vlastne?
Otec Maximilián sa nachýľa nad papiere a píše po latinsky odpovede. Na všetky otázky, ktoré mu prichodia v premnohých listoch. Kosookí spolubratia preložia to do japončiny, bratia vylovia z kazet čudné litierky a složia svislé stĺpce, brat motor zanôti vysokým trasľavým tónom svoju robotnícku modlitbu, sestra tlačiarka rozklepoce sa zubatými kolesami, remenný pás zatlieska od radosti širokými dlaňami a do sveta poletí odpoveď jedna i druhá i desiata i tisíca a každá podobná anjelu, ktorý dvíha a odnáša kameň s hrobu.
Traja pokrstení Japonci pomáhajú bratom a priateľ všetkých, Tanizaki, sedí pri kartotéke a vypisuje adresy na pásky „Rytiera“. Tanizaki prichádza vo voľných chvíľach, aby si pohovoril o náboženstve a potom pomáha v misionárskej práci.
A najmilšie zo všetkých sú asi japonské deti. Prichodia, vedúc sa za ruky, posadajú si na rohožky a počúvajú. A keď na deň Božieho Narodenia v roku 1931 rehoľní bratia pripravili im Štedrý večer, to bol ich najhlbší zážitok.
─ Kore va na desu ka? — volaly oslnené, ukazujúc na jasličky.
Br. Pavol, Japonec, vysvetlil im, čo je to. To sú teda jasličky. V podobných sa narodil malý Ježiško. Ani doma u rodičov, ani v paláci, ani v nebi, ale práve v maštaľke medzi hoviadkami. Deti počúvaly a veľmi sa čudovaly, že Ježiško sa mohol narodiť v maštaľke. Ale ak br. Pavol, Japonec, tak vraví, tak je to pravda. A potom pozorne počúvaly, čo im br. Pavol hovorí o Bohu a o stvorení sveta. A potom zjedly po kúsku oblátky, poslanej z Poľska, potom si pozrely film, ktorý im tiež Japonec, Miyachara, predvádzal. Film im ukázal krajinu, v ktorej sa Ježiško narodil a niekoľko scén z jeho života. Potom ešte jedlý pochúťky, nechávajúc polovicu pre rodičov, spievaly, bavily sa a vôbec sa nechcely vrátiť domov. Naostatok odišly badurkané rehoľnými bratmi, ale napred ešte zašly podľa ich úprav do kaplnky, hlboko sa poklonily a ďakovaly: ,,Arigato gozaimasu!“
Japonské Nepoškvrnené stáva sa už slávnym, čoraz hlasnejšie hovoria o ňom v Japonsku i v Európe. A ustavične prichádzajú doň rozliční ľudia. Niektorí zo zvedavosti, niektorí z hlbokej potreby, niektorí z úprimnosti. Cestou vošiel Lo-Pa-Hong z Číny, ktorý nedávno chcel darovať pre čínske Nepoškvrnené dom a tlačiareň. Japonský profesor priniesol niekoľko vajíčok do daru a sľúbil pomáhať v administratívnej práci, ako aj prekladať články do „Rytiera“, keďže, hoci je pastorom baptistov, chce prijať sv. krst a šíriť kult Nepoškvrnenej.
Alebo ten univerzitný profesor z Nagasaki? Prišiel a opýtal sa, prečo v Mugenzai no Sono neuznávajú cisára za boha, prečo sa jeho obyvatelia nechodia modliť do svätyne postavenej na počesť cisára? ...
─ Lebo ja neverím v to všetko! — dokladá.
Otec Maximilián vie, že tento univerzitný profesor uverí, ak ho bude vedieť presvedčiť o pravej viere.
Mučia ho len tie každodenné prednášky v diecezánskom seminári. Zaraz po rannom rozjímaní, po sv. omši, modlitbách a raňajkách treba sa poberať, aby sa z horskej „dedinky“ dostal po dvadsaťminútovom pochode k električke a električkou — po dvojrazovom prestupovaní — do seminára. Po prednáškach vracia sa na hornaté „Nepoškvrnené“. Električka ho privezie na poslednú stanicu, ale odtiaľ treba sa driapať v horúčave dohora. A vtedy pre choré plúca nestačí dych, nohy sú ako z olova, ubúda síl... Ale to všetko pre Nepoškvrnenú!...
Otec Maximilián teraz ustavične prerušuje svoju prácu, dvíha hlavu a hladí na mapu. Čína, India, Sýria, Egypt!...
Zamračil sa na malú chvíľu, lebo veď sleduje politické udalosti v ďalekom svete a predvída, že nadíde pohroma. Tajfún zavalí dediny a mestá, zdepce všetko, zničí, roznesie a vytlčie ľudský život!... Satan bude triumfovať v ľudskej zlobe a v ľudskej nenávisti!... Rozpúta ju nad všetku mieru a bude sa zdať blízo triumfu!. .. Hej veru!... Nadletí tajfún a v jeho jadre bude sa chichotať satan!. .. Ale netreba sa trápiť!
„Drahí bratia! — písal do poľského Niepokalanowa. — Čo nám môžu urobiť? Najviac, môžu nám vziať životy. A vtedy nám najväčšmi poslúžia. Len potom budeme môcť vykonať ozaj mnoho v nebeskom Niepokalanowe pre podmanenie celého sveta. Vtedy sa už nebude treba starať ani myslieť na budovanie, ani na knižky, ani na učenie, ako pracovať... A pomáhať nám budú naši bratia a pátri, ktorí už odišli od nás do nebeského Niepokalanowa, kde je gvardiánom sama Nepoškvrnená a robotníkmi o. Fordon, o. Venant, o. Alfonz, br. Albert a iní.
Za stenami šumí práca a o. Maximilián, zahľadený na nástennú mapu nad písacím stolom snuje obrazy budúcnosti. Aká by to bola vzrušujúca chvíľa, keby do Niepokalanowa prišli na sjazd predstavitelia tých všetkých Niepokalanowov, na ktoré dnes myslí? ... Aj bieli, aj žltí, čierni aj červení, urastení zo severu a drobní z juhu, zo všetkých strán sveta, zpoza ďalekých morí aj zpoza vysokých hôr, zovšade! .. .
V máji roku 1932 odcestoval o. Maximilián do Indie. Nevedel vtedy ešte, že indické Nepoškvrnené, „Amalam“, bol blízo uskutočnenia, keby nie tajfún, druhá svetová vojna, ktorá zničila jeho úmysly a jemu samému dovolí získať ,,červenú korunu“!.. .
Vo vlaku medzi Nagasaki a Modzi nadchodia ho pochybnosti, či sa podarí jeho výprava a ak sa podarí, či zvládne úlohu. Nové podmienky, noví ľudia, iné podnebie, započatie práce od počiatku . .. ,,Kázal som vec indického „Amalam“ sveriť na Nepoškvrnenú, aby som poznal jej vôľu!“ — poznamenáva v liste bratom.
Už sa teda uspokojil. Čokoľvek sa totiž stane, bude to vôla Nepoškvrnenej. V Hong-kongu čakal naň v prístave kňaz Wieczorek. Vezie ho do misijného domu žíznivým mestom, pozdĺž zástupov čakajúcich v rade na vedro studenej vody. Sucho totiž vysušilo všetky pramene a teraz Hong-kong trpí.
Náhla zmena podnebia, úpal a únava z cesty po suchu i mori oslabily o. Maximiliána. Obával sa, že kým dôjde na druhý koniec mesta do Shukivan, nastane u neho krvotok. „Moje pľúca totiž trešťaly“ — zdôveruje sa v liste. V dome klerikov pri večeri soznámil sa s kňazmi z Argentíny, z Írska a z Talianska. Z Talianska bol vlastne len starý, už vyslúžený misionár, ktorý pri rozprave začal dokazovať, že pred misionármi majú ísť napred delá. O. Maximilián podvracal jeho mienku. „Veď Kristus nehovoril: — Choďte a učte všetky národy za delami!. Pravda, za Krista nebolo ešte diel, ale mohol použiť slovo „meč“. Ťažko bolo však so živým, rozhnevaným starčekom diskutovať. Vidieť, že múdrosť nechodí vždy spolu so starobou. O. Maximilián usmial sa teda zhovievavo, nakoľko človek je predsa len krehkou bytosťou, a začal sa zaujímať o Číňanov. Dozvedel sa, že čínski rodičia ochotne dávajú svoje deti do misijných ústavov a keď podrastú, prichodia po ne, aby pracovali na nich.
Na druhý deň vrátil sa na palubu, nabalený cukríkmi, ktoré vzal pre deti japonských vysťahovalcov, plaviacich sa s ním na lodi. A vtedy získal nádhernú prezývku od malého japonského decka, ktoré od spokojnosti, že cukrík je taký sladký, nazvalo o. Maximiliána „o-dzi-san“, čo znamená po slovensky „dedko“. O. Maximilián stal sa teda cestou japonským „dedkom“.
Zo svojej cesty píše listy matke a svojim bratom do poľského Niepokalanowa a do Nagasaki. Delí sa so svojimi pozorovaniami, opisuje more, pohreb zomretého decka na lodi, baví sa živosťou mnohých detí a hoci štabarcujú do neskorej noci, nehnevá sa na ne. Nech sa bavia a nech lomozia. Ale keď včasráno vstáva, aby odslúžil sv. omšu, musí dávať veľký pozor, aby nestúpil niektorému z nich na ruku alebo nohu, keďže deti tam spia, kde ich zastihla únava.
Učí sa po anglicky a znovu ho znepokojuje osud jedného aj druhého Nepoškvrneného. Chytro sa však potešuje — „Ak by Nepoškvrnená chcela, aby naše dielo upadlo, tak my sami jej pomôžeme zbúrať ho. Veď Ona je majiteľkou a má úplné právo v každej chvíli, ak tak bude chcieť, povedať: Už dosť!...
V Singapore, kde jeho loď stála v prístave dva dni, bol hosťom kongregácie Nepoškvrneného Srdca Márie, čo pokladal za veľkú česť, vyznamenanie a dobré znamenie, potom vypláva na more a znovu ho nadchodia myšlienky, „raz čierne, raz jasné, keďže nevie, čo ho čaká a ako sa mu podarí jeho misia vo veci indického A m a 1 a m“. — „Búrka mece našu loď po mori, ale to pre Nepoškvrnenú, a to, čo ma čaká v Indii, nechávam na jej vôľu a dovoľujem sa spokojne viesť jej vôľou“ — píše vo svojom liste z cesty.
V Indii pobudol päť dní. Vo svojom liste z Ernakulam píše, že arcibiskup v Malabarii, msgr. Kandathil nielen s radosťou súhlasí so založením indického A m a 1 a m, ale prisľúbil dať na tento cieľ čiastku veľkej záhrady, dom a kaplnku. A nakoľko je to pri autobusovej hradskej, neďaleko od Ernakulam a neďaleko od železničnej stanice, miesto je teda výhodné pre budúce indické Nepoškvrnené.
Natešený vracal sa teda po týchto piatich radostných dňoch a z Ceylonu píše, že je to asi práca sv. Terezky Ježiškovej, s ktorou kedysi predsa uzavrel dohodu a ktorá teraz odstránila všetky prekážky a ťažkosti. A boly tak veľké, že tratil už nádej. Vzdychol si totiž k nej, keď na chodbe arcibiskupského paláca v Ernakulam prechádzal okolo jej sošky.
Po dvoch dňoch plavil sa z Ceylonu do Šanghaja a odtiaľ rýchlou japonskou loďou do Nagasaki.
Teší sa o. Maximilián, že jeho výprava nebola márna. Dal by Boh, aby povstalo nové Nepoškvrnené, aby Nepoškvrnená riadila veci tak, aby všetky formálnosti hladko prešly. Vidí novú pevnôstku, z ktorej sa pohne tretia križiacka výprava na podmanenie sveta. Ťažkosti budú s malabarským jazykom, nazvaným „malavalem“, ale mluvnicu už má a učí sa cestou. A vidí, ako v A m a 1 a m jeho bratia a otcovia spolu s bratom motorom a sestrou tlačiarkou začnú hrdlačiť nad vydávaním indického ,,Rytiera“. Ako vandruje „Rytier“ džungľami a púšťami a ako sa dostáva do malabarských slamených chát a do palácov boháčov a ako hlása všetkým onu čudnú zvesť o Nepoškvrnenej! Prosí preto o modlitbu svojich bratov a priateľov v Poľsku. A v doložke svojho listu z Colombo dodáva: „Zďaleka ... zďaleka začína presvitať čínske Nepoškvrnené. Česť za všetko Nepoškvrnenej! Nech Ona vedie všetko podľa svojej vôle!..



V POĽSKU


Znepokojili sa bratia v Mugenzai no Sono, potešili sa bratia v poľskom Niepokalanowe, keď o. Maximilián v prvých dňoch apríla 1933 odcestoval do Poľska. Vyzval ho list otca provinciála Kornela Czupryka, aby prišiel na provinciálnu kapitulu.
Vrátim sa rýchlo k vám! — tešil bratov v Mugezai no Sono. — Len dobre stavajte, aby sa nášmu dielu nestala tu nejaká krivda! — napomenul ich ešte, tak isto ako napomína obozretný otec svoje deti, keď mu príde nechať ich na dlhší čas doma bez opatery.
Poplakali si bratia, odprevádzajúc ho kus cesty a keď sa už lúčili, ešte raz ich napomenul, poprosil o modlitbu a veľkú bdelosť pred satanom, požehnal ich a odišiel. Uvidel ešte sošku Nepoškvrnenej, umiestenú na streche najvyššej budovy Mugenzai no Sono, usmial sa s úľavou a pohol sa napred, neúnavný pútnik, ktorému nie je smutno, že „sa namáha pri bleskoch hromu“. Vedel, že keď sa začne zmrákať, okolo sošky Nepoškvrnenej rozžiari sa kruh elektrického svetla. A správne, lebo ak človek rozžíha neóny na reklamné ciele, prečo by nerozžíhal podobné svetlá okolo Nepoškvnenej. Aj tam aj tu ide o upozornenie chodcov na niečo, čo si zasluhuje pozornosť. Tam ide o dočasné zisky — tu o večné. Predstavoval si, ako chodia mnohí ľudia po hradskej popod Mugenzai no Sono a ako dvíhajú v údive hlavy, ako sa dívajú na postavu Nepoškvrnenej vo svetle, ako si ju vzájomne ukazujú a ako ich začína upútavať tento neznámy zjav. A hoci by len jeden z nich prišiel opýtať sa a dozvedieť niečo bližšieho o príčine tohto zvláštneho osvetlenia a keby sa potom stal jej ctiteľom, vyplatila by sa táto námaha stonásobne.
Loď sa rytmicky otriasa, vôkol je ohromná červená noc, za loďou tiahne sa jasná brázda, nad loďou trblietajú hviezdy a o. Maximilián myslí na svojich bratov v Mugenzai no Sono a na Nepoškvrnenú na streche najvyššej misijnej budovy, v kruhu elektrických svetiel. Pripomína si toho sústredeného mládenca, syna bonzu, ktorý obetoval Nepoškvrnenej ohromnú kyticu kvetov. Poprosený jedným z rehoľných bratov vošiel do záhrady a natrhal ich štedro. A potom pozval brata do svätyne. Svätyňa bola pustá, pod stenami stály sochy budhistických božstiev, mrzké, s veľkými, ovisnutými bruchami a vytreštenými, mŕtvymi očami, s hrozným úškľabkom na širokej tvári; po kútoch visely pavučiny, na prostriedku černely sa akési sarkofágy a vôkol blúdil zápach kadidla a pliesne. Biedna bola táto svätyňa vo svojej opustenosti.
─ Tak málo ľudí prichodí sem modliť sa! — žaloval sa vtedy syn bonzu. — Odstupujú od viery svojich predkov ...
─ Lebo táto viera im nič nedáva! — odpovedal brat.
─ Príď k nám, presvedčíš sa, že pravá viera vie uspokojiť každú clivosť človeka. Prídeš?
─ Prídem!
A prišiel, aby udivený počúval zvesť o pravej viere.
O. Maximilián verí, že prv či neskôr sa presvedčí a stane sa kresťanom. Veď kytica bielych kvetov, ktorú obetoval Nepoškvrnenej, je už prvým znakom, že jej milosť dosiahla jeho rozbúrené a nespokojné srdce.
O. Maximilián stojí opretý o zábradlie lode a blúdi očami po nesmiernom množstve hviezd. More je tmavé a šumiace, noc je červená a tichá a za loďou vlečie sa svetlá stopa vo vode. Dobre je takto odpočívať na lodi a počúvať šum mora a šepot noci okolo seba. To večnosť šumí!...
Alebo tamtí traja bonzovia! Spomenul si, ako prišli dôstojní a sadli si na rohožky v hosťovskej izbe u neho a začali rozpravu o jestvovaní Boha. Pravda, Boh je — tvrdili s presvedčením — ale ťažko im veriť v Božstvo Krista. Ak však ctihodný shimpusana tvrdí, že Kristus je tiež Boh, tak kto vie.. . Možno, že je to pravda! A odišli vtedy s roztržkou v srdciach, lebo ešte neboli schopní pochopiť túto pravdu. Ale dá Boh aj Nepoškvrnená, že raz pochopia! ...
Alebo tie deti! Prichodí niekoľko japonských chlapcov, niekoľko dievčat, slušne si posadajú a počúvajú. Počúvajú! Veď vaše srdcia sú najnáchylnejšie poznať pravdu! . .. Usmievajú sa bucľaté tváre, usmievajú sa úzke, kosé oči a ich malé srdiečka dozrievajú na prijatie milosti obrátenia sa a posvätenia. Potom vstanú, hlboko sa poklonia s rukami na kríž složenými na prsiach a s vtáčím švitorením rozbiehajú sa po chodníčkoch vedúcich do doliny. O niekoľko dní znovu prídu! A budú takto prichádzať, až ostanú vlastníctvom Nepoškvrnenej.
O. Maximilián verí, že sa tak stane. Bieli japonskí bratia, tak veľmi preniknutí svojou misiou, toľko radostného pocitu žiari z každého ich gesta a myšlienky, toľko horlivosti preukazujú vo svojej zbožnej práci, že ich musí zľahka kárať a zdržiavať ich zápal, aby obetavosť vystačila na dlhšie. A tejto horlivosti dostáva sa každému, kto k nim zavíta. Ba aj tým, ktorí sa prvý raz dostanú do ich Nepoškvrneného. Veď ten čudný, poctivý japonský človiečik ktorý, nesmelo zazvonil pri bráne a potom oznámil, že prišiel navštíviť Pána Ježiša, tohto čudného človeka zvábila žiariaca aureola úcty Nepoškvrnenej. Dlho sa modlil v kaplnke a potom dojatý ďakoval. Hovoril, že o Ježišovi dozvedel sa zo svätého Písma. Matku Božiu skoro nepozná, ale túži nájsť pravdu. Aj ty, bratku, nájdeš pravdu!...
Míňaly sa dni v Mugenzai no Sono a míňaly sa vyplnené po okraj modlitbou, prácou a zbožnou myslou. Prehradzovaly ju s času na čas návštevy ľudí, ktorí túžili po duševnej záchrane, s času na čas návštevy zvedavcov, s času na čas prichádzali takí ľudia, ako neoceniteľný priateľ a protektor, japonský biskup Hayasaka, aby udelil tonzúry bratom klerikom, prichodili s Božím slovom iní kňazi, bieli aj domorodí, prišiel na návštevu poľský konzul z Tokia, prichádzaly deti ...
Deti sú najmilšie. Veď Kristus povedal, aby dovolili deťom prísť k nemu, lebo ich je Kráľovstvo nebeské!. . .
Mesiac vyšiel z mora, ohromný, červený, ako poponáraný v krvi a teraz zvoľna dvíha sa na červenú klenbu neba. Nadobúda postupne svoj každodenný lahodný tvar i farbu, presycuje noc striebrom a P. Maximilián myslí na dážď, ktorý bubnoval na streche na posledné Vianoce. V poľskom Niepokalanowe bol iste sneh. A znovu deti!... Mnoho detí! Ako sa vedia tešiť! A ako vedia byt vďačné Nepoškvrnenej.
A medzi týmito zástupmi veriacich, shromaždených na pahorku popravy šesťadvadsiatich japonských mučeníkov v Nagasaki v roku 1597, medzi týmito zástupmi bolo tak mnoho detí!. .. Bola to vznešená slávnosť, keď biskup Hayasaka začal kázať o ukrižovaní šesťadvadsiatich veriacich, lebo sa nechceli zriecť svojej pravej viery. Deti počúvaly a plakaly a keď potom biskup vyzval veriacich modliť sa za celý svet i za tých všetkých, čo ešte nepoznali pravú vieru, najhorlivejšie sa modlily zas len ony!...
Pekné sú to chvíle prehrádzajúce každodennú všednosť. Či nebola radostná tá chvíľa, keď dňa 5. marca složil jednoduché sľuby prvý Japonec, br. Marián. Ako krásne hovoril vtedy starček kňaz Matsukava, tiež Japonec!...
Zachmúril sa na malú chvíľu o. Maximilián, lebo pribehla nepríjemná myšlienka. Hľa, dielo jeho má mnoho, veľmi mnoho priateľov, ale má aj neprajníkov. Títo neprajníci hľadia krivo na rozvoj križiackej výpravy Nepoškvrnenej. Vedú ich očividne malé veci. nedostatok porozumenia, alebo zhola závisť alebo neochota. Pripomína to trocha ako by „odium theologicum“! . Možno je to smelé porovnanie, ale neodchyľuje sa ďaleko od pravdy. Ale aj nežičlivci sa presviedčajú s času na čas, že posvätenie sa pre Nepoškvrnenú, až do úplného zničenia samého seba, je príkaz chvíle, je vôľa samej Nepoškvrnenej. Boj so satanom o ľudské duše, úsilie navrátiť ich a posvätiť Bohu skrze Nepoškvrnenú — či môže byť vznešenejší cieľ pre každého človeka a každého misionára? ... Prísna františkánska regula, najmä v poľskom a japonskom Niepokalanowe, môže sa zdať príliš ťažkou a prepiatou v horlivosti, ale kto má nejaké pochybnosti, nech sa opýta samej Najsvätejšej Matky!... Hľa. dnes plaví sa lod’ou po ďalekom mori, aby svojim predstaveným podal zprávu o svojej trojročnej činnosti v Japonsku. Nech sami posúdia. To sú ľudia múdri a učení, o. Maximilián je len prostým človekom a verným žiakom sv. Františka z Assisi, druhým bratom Jalovcom. U o. Maximiliána je len chudoba, poslušnosť, pokora a neobmedzená láska voči Nepoškvrnenej, tamtí zas, jeho predstavení v Ríme a v Poľsku zodpovední sú Bohu, nech teda sami posúdia, na čej strane je pravda!...
— Na mojej! — šepol v hlbokom presvedčení, ale pokorne.
Niekoľko dní búrka metala loďou, o. Maximilián fyzicky veľmi trpel, tým viac, že jeho zdravie tak veľmi je naštrbené, ale búrka pominula, more sa utíšilo. Teraz mesiac vandruje pomedzi hviezdy, more sa mrví na drobné plevy, jasná cesta za loďou fosforeskuje a utíšené myšlienky putujú k jeho bratom v poľskom Niepokalanowe a v japonskom Mugenzai no Sono. Verná chasa, najdrahšie deti. Veď napísal v liste bratom v Japonsku, ako sa teší, že Nepoškvrnená, hoc je biednym, slabým, hlúpym a nehodným, jeho prostredníctvom vliala do nich svoj život, urobila ho ako by ich matkou. Verná jeho chasa, najmilšie deti, myslia teda naň, ako decko myslí na svoju matku a za to vďaka Nepoškvrnenej!... A nech sa teda nečudujú, že opúšťa zvyčajnú formu a nazýva ich deťmi. A čo sa týka pravdy, veď otec generál bude vedieť rozhodnúť, keď mu predloží zprávu o svojej trojročnej misijnej práci v Japonsku. Ale predtým ešte pošle z prvého talianskeho mesta depešu bratom v poľskom Niepokalanowe s prosbou o veľa modlitieb.
Skutočne sa tak stalo a depeša letela do Niepokalanowa z Brindisi. A potom sa zastavil v Ríme.
V posledných dňoch mája prišiel napokon do Niepokalanowa. Radostný šum nastal v „úli Nepoškvrnenej“, sbehli sa bratia i klerici, aj internisti a všetci, aby privítali tak dlho očakávaného o. Maximiliána. A o. Maximilián bol unavený a chorý. A všetci sa chcú dozvedieť, čo počuť v Mugenzai no Sono, a on sa vypytuje, čo počuť v Niepokalanowe. Najsamprv však poďakoval vo sv. omši za šťastlivý návrat a potom zastal pred podstavcom Nepoškvrnenej na nádvorí a prehovoril ku svojej shromaždenej rehoľnej cháske.
O. Maximilián nebol nikdy krasorečníkom, nevedel brúsiť svoje slová, ani ich zdobiť barokovými ornamentami. Jeho slová boly prosté a všedné, povedal by si úbohé a ako by bezradné. Ale boly súčasne vrúcne a veľké vo svojom obsahu. Opakovaly vždy tú istú myšlienku a tú istú túžbu. Milujte sa vospolok, buďte pokorného srdca, neodvracajte sa ani vtedy, keď vo chvíli slabosti vedome páchate hriech, lebo každé znechutenie je dielom satana; buďte poslušní, buďte chudobní, buďte verní svojim ideálom, poddávajte sa bez šomrania vôli Nepoškvrnenej, neustávajte v boji so zlom, buďte vytrvalí v šírení kultu Nepoškvrnenej, vytrvalí až do posledného dychu. Pamätajte totiž, že celý svet musíme získať pre Nepoškvrnenú, keďže len ona môže ľuďom vymôcť milosrdenstvo u Boha!...
O jeho jednoduchosti, podobnej jednoduchosti br. Jalovca, svedčí jeho reč, povedaná k novému motoru, ktorý posvätil v Niepokalanowe.
Ak Nepoškvrnená chce, aby si sa už zajtra pokazil a prestal pracovať, dobre, nech tak bude: ak však chce. aby si pracoval dvadsať rokov bez prerušenia, tak pracuj, lebo taká bude vôľa Nepoškvrnenej, náš brat-motor!...
Medzitým jeho zdravie sa ustavične zhoršovalo. Zožierala ho horúčka, bôle hlavy, nervové vyčerpanie. Neraz bol tak zoslabnutý, že nemohol udržať lyžičku s jedlom. Ustarosteného brata ošetrovateľa uspokojoval, že je to nič, že to prejde, aby sa tak netrápil oň ... Premáhal svoju chorobu a chodil prednášať v sprievode redaktora o. Justína. Bol teda v Poznani a v Gniezdne, rečnil niekoľko ráz zástupom a mládeži, oboznamoval s podmienkami misionárskej práce, budil záujem poslucháčov o misie medzi pohanmi, sbieral milodary a podpory. Veď samy čísla ukazujú, že táto práca nejde nazmar. V Niepokalanowe, v tomto zvláštnom kláštore, opretom o kresťanský komunizmus, hrdlačí už dnes o spasenie a posvätenie ľudských duší 250 bratov a malý seminár; náklad „Rytiera“ je už dnes 685 tisíc výtlačkov mesačne a pred troma rokmi bol ešte sotva 260 tisíc; najnovšia rotačka , stačí za hodinu vyhodiť 10 tisíc výtlačkov hotových na rozosielanie; hovoril o japonskom Niepokalanowe, o ťažkostiach obracania pohanov a prosil o modlitby za úspech misijnej práce.
V prestávke medzi prednáškovými cestami trápil sa s chorobou, prijímal takých dôstojných hostí, ako kardinál Primas a kardinál Kokowski, vzbudil u nich údiv a uznanie a potom znovu sa pohol na okružné cesty s prednáškami. A znovu Poznaň, potom Krakov a naostatok Varšava. Choroba ho ustavične zožierala a nútila odpočívať. Rýchle sa však strhúval, hoci s horúčkou, lebo sa zaťal obrátiť na katolícku vieru japonského splnomocneného ministra vo Varšave, Kavaia a matku jeho ženy Narahara. Žena totižto a dve dcérky boly už katolíčkami. Podarilo sa mu to aj pri mnohých ťažkostiach. Minister Kavai, smrteľne chorý, prijal krst z rúk apoštolského nuncia, arcibiskupa Marmaggiho. O. Maximilián si vymyslel iný plán, hoci to bola jeho zásluha.
Nech to urobí nuncius, veď sú to diplomati. Ako kolegovia ľahšie sa porozumejú!... — povedal vtedy.
Potom minister Kavai umrel a o. Maximilián odcestoval na pohreb do Varšavy s otcom gvardiánom Floriánom a s desiatimi bratmi.
Potom pripravil matku ministrovej a slúžku Japonku na prijatie sv. krstu a jej vnučky na prvé sväté prijímanie. Aj tento radostný obrad vykonal nuncius, nakoľko o. Maximilián ponáhľal sa už do Mugenzai no Sono. Za jeho gvardiána zvolila kapitula v júli bývalého provinciála, o. Kornela Czupryka.
V posledných dňoch augusta rozlúčil sa s bratmi a odcestoval v sprievode nového gvardiána Mugenzai no Sono, P. Kornela.
Plavili sa znovu starou cestou sv. Petra a sv. Pavla, plavili sa starou cestou sv. Františka Xaverského, míňaly sa týždne, dostali sa do Colombo na Ceylone. Vysadli, pomodlili sa v kostole sestier františkánok, napili sa sódovej vody s ľadom, a povzbudení obetavosťou mníšok a ich pobožnosťou, poďakovali sa za hostie a sviece, ktoré dostali pre Mugenzai no Sono, rozlúčili sa s nimi Božím slovom a starostlivo sa vyhýbajúc kameňom chodníkov, zapluvaným červenou slinou domorodcov, žujúcich všeobecne betel, a obdarúvajúc sprievodcov električiek medailónikmi, dostali sa šťastlivo na svoj „Conte Rosso" v prístave.
Mali ešte trocha času. Navštívili teda „Nippon Restaurant“, vedeli totiž, že nájdu tam majiteľa Poliaka Rostkowského, vysťahovalca, udomácneného už mnoho rokov na Ceylone, ženatého s Japonkou, podobného morským postavám Conrádovho románu Našli ho doma a v jeho byte spozorovali sošku Nepoškvrnenej. Napili sa so starým zámorským tulákom kávy, zahryzli si koláča a rozhovorili sa o... džungliach. Aj o zvieratách v džungliach. O rozličných paskudných hadoch, o hadoch boa, o tigroch a im podobných mačkách, ktoré číhajú na stromoch, aby sa vrhly na krk tadiaľ idúceho človeka, o krokodíloch a o bielom hadovi, ktorý je u Ceylončanov čímsi posvätným. Okrem toho tento premilý sveták spomenul ešte medveďa, antilopy, leopardov. Naširoko sa rozpovedal, lebo bol chýrnym lovcom. Možno trocha zveličoval, keď videl úprimný údiv u zbožných poslucháčov, ale jeho srdce rozplývalo sa v medovine veď tu tak zriedkavo vidieť Poliaka!. .. Ešte toľko spoločného má s Poľskom, že predpláca „Rytiera Nepoškvrnenej“ To je všetko. A jeho žena, Japonka, odoberá „Seibo no Kishi“. V tomto dome teda, na pol ceste medzi Poľskom a Japonskom stretá sa každý mesiac poľský „Rytier“ s japonským „Seibo no Kishi“!...
Potom ich dojatí hostitelia odprevadili, so žiaľom sa od nich odobrali a prosili ich, aby ich zas niekedy prišli pozrieť, keď tadiaľ pôjdu V prístave pribehol k nim akýsi indický trhan a ukazujúc im na ramene vytetovaný vraj znak kresťanstva, dožadoval sa almužny.
Potom „Conte Rosso“ vyplával z prístavu na rozbúrené more.
Z cesty poslali depešu bratom v Nagasaki.
„Aschita kum Korube!“ (Zajtra pricestujeme, Kolbe!)
Priplávali na svojom talianskom „Červenom grófovi“ a keď sa zďaleka rysovaly zahmlené hornaté brehy Japonska, o. Maximilián si pomyslel, že sa všetko dobre stalo, čo sa stalo. Dostalo sa mu pôct a pochvaly v Ríme a v Poľsku, čudovali sa jeho činom, obdivovali jeho bradu, hľadeli na neho, ako na čosi exotického, vybavil všetky veci oboch Nepoškvrnených úspešne, cestuje s novým gvardiánom, ktorý ho teraz zastúpi v práci a bude sa môcť venovať len svojmu „Seibo no Kishi“ a predovšetkým presvedčil všetkých neveriacich a nedôverujúcich, že jeho práca nejde nazmar, že prináša žatvu. Len aby zdravie nezaviedlo!... Ale ak tak chce Nepoškvrnená, všetko v poriadku!
Prídu k pevnine, zabočia do prístavu v deň sv. Františka z Assisi. Tam už čakajú naň najmilší bratia, bieli i žltí, vyzerajú a nemôžu sa dočkať a možno, azda prídu aj do prístavu na privítanie?
— Otče, čo si nám priviezol z pohostinstva vo vlasti? — budú sa pýtať.
— Čo si nám priviezol, otče, z ďalekého Porando? — budú sa pýtať iní.
— Priviezol som vám, najmilší bratia, pozdravenie od Nepoškvrnenej a zaistenie mnohých modlitieb vašich bratov v poľskom Niepokalanowe! — povie im vtedy. Onedlho im to povie. „Conte Rosso“ musí ešte obísť ťažké vojenské lode, čo stoja krížom cesty, šedivé a hrozné, naježené delami a obvešané zástavami. Zamyslel sa na chvíľku o. Maximilián, lebo pohľad na bojové morské kolosy divne sa u neho spájal s rozprávaním poľského tuláka v Colombo o džungliach, kde na stromoch číhajú tigry a leopardy, aby sa nenazdajky vrhly na človeka, ktorý pod nimi ide a prehryzly mu krk. Potom spájalo sa to všetko s rečami v Nagasaki o tajfúne a napokon pribehla ešte ohromne ďaleká spomienka na „červenú korunu“...
Čudná predtucha sa vynorila znenazdania, chmúrna, krvavá a jednak útla. Hľa, díva sa na vynárajúce sa ohromné mesto Nagasaki, svažujúce sa s pahorku do mora, zahalené opálovou hmielkou a tak mu je ako by hľadel na dymiace sa ruiny ...



MODLITE SA!


Radostne sa začudoval otec gvardián Kornel, keď uvidel kôpku japonských detí, vítajúcich o. Maximiliána. Plietly sa v zástupe vzrušených bratov a vykrikovaly, tlieskajúc rukami:
— Náš „o-dzi-san“!... Náš „o-dzi-san“!...
Veď o Maximilián nevyzerá na dedka. Bradu, pravda, má poriadnu, ale tmavú a nie bielu. Oči má za okuliarmi, ale tie oči sú mladé, planúce ohňom. Hej, už vie!.. To jeho úsmev sa podobá úsmevu dobrotivého a dojatého dedka, keď vidí okolo seba natešenú bandu premilých faganov, hrnúcich sa na jeho prsia, siahajúcich rukami po jeho rukách, pozerajúcich s úprimnou radosťou do jeho múdrych očú, tak veľmi múdrych a lahodných očú.
— „Nechajte malučkých prísť ku mne!...“ — spomenul si vtedy o. gvardián Kornel a tak sa cítil, ako by hlbšie chápal jasné slová Krista Pána.
A keď ešte v ten istý deň odslúžil prvú sv. omšu na pahorku v úbohej kaplnôčke Mugenzai no Sono, nemohol zdržať slzy, predierajúce sa ustavične zpod stisnutýcn mihalníc. A vtedy si pomyslel, hľadiac na pätnástich modliacich sa rehoľných bratov a na kôpku detí, tlačiacich sa v tesnej kaplnôčke a na chodbe, že musí tu postaviť kostol!...
A potom o Maximilián a bratia povodili ho po svojom,! „úli Nepoškvrnenej Matky“. A znovu úprimne sa čudoval otec gvardián Kornel a úprimne pokyvoval svojou múdrou hlavou na znak uznania, keď bratia viedli ho po celom pahorku Mugenzai no Sono.
Hľa, kláštorské budovy. Drevené, pretože iné v Japonsku pre časté zemetrasenia stavať nemožno, prízemný dom a dve poschodové budovy. Je v nich všetko. V prízemnej budove úbohá kaplnôčka, sakristia a hala tlačiarskych strojov, sadziareň, expedícia a rehoľné cely. V poschodovom „mrakodrape“ — ako ho nazvali bratia, s viditeľnou sochou Nepoškvrnenej Matky na streche, večerom v girlande elektrických svetiel, v tomto dome je vlastný kláštor. Hľa, cely pre otcov a bratov, knižnica s osemsto knižkami, kuchyňa, v ktorej sa najčastejšie varí po japonsky ryža a ešte raz ryža, zapíjaná japonským čajom, refektár a administrácia vydavateľstva. A v tej tretej „budove“ je práčovňa a chlievy.
— Hm, skromne je to tu na pahorku Nepoškvrnenej — myslel si o. Kornel — a všade taká veľká horlivosť o slávu Božiu, radostné ovzdušie rehoľného života a zbožná starosť o spasenie a posvätenie ľudských duší. Aký krásny je tu duch rehoľnej chudoby!.. . Zahľadeli sa všetci bratia so svojim otcom a sprievodcom Maximilianom na postavu sv. Františka z Assisi, hej veru, zahľadeli! ... Alebo tá rehoľná poslušnosť! Ako škrupulózne sa o ňu dbá! A u všetkých to preniknutie pobožnosťou voči Nepoškvrnenej!.. .
Bratia s o. Maximiliánom viedli teda svojho nového otca gvardiána a ukazovali mu všetko, čo za tri roky svojho úsilia urobili pre Nepoškvrnenú. Hľa, tri ploché tlačiarske stroje, sestry tlačiarky!... A vedľa nich sestra pedálovka! . . . Ukazujú teda bratia a otec gvardián rozmýšľa a spočituje dojmy. Stroje vyrastajú mu v tejto samote na symboly. Ploché stroje a pedálovka — to ako by úporná a neúnavná modlitba človeka, v ktorej každé slovo je presýtené láskou k Bohu a láskou k ľuďom. A tá čudácka „gilotína“, čo orezáva vytlačené hárky a odhadzuje zbytočnosti, to je gilotína, na ktorej sa odtína hlava zlu. Neučeným spôsobom si to predstavuje otec gvardián, ale priliehavo. A tá spínačka — to je zas modlitba, ktorá spája pomodlené slová do veľkého pútnického zástupu, ktorý sa namáhavo tisne do neba. A tá falcovačka, ktorej úlohou je skladať hárky, to je tiež modlitba, ktorej slová hladia rozbúrené ľudské srdcia. A ten ďalší stroj — ten sa asi podobá spoločným slovám modlitby, ktoré vtláčajú svoj znak do srdca človeka, zožieraného nepokojom, ale čakajúceho pokorne na prijatie milosti. A tamto tá odlieváreň litier — to je modlitba, v ktorej sa tvorí nová forma ľudského srdca podľa Božieho vzoru. A tá adresárka — to je šedivá modlitba, každodenná, húževnatá a vrúcna, ktorá oroduje u Nepoškvrnenej za jednotlivé osoby, stratené vo svete. Hľa, a v tej vyhni kujú sa nielen nové tvary užitočných predmetov zo železa, ale aj nové myšlienky, slová a túžby, aby sa všetky mohly stať užitočnými tvormi pre Nepoškvrnenú. A v zámočníctva modlitba dostáva už nežnú a lahodnú formu, ako tie prúty a kúsky chrapľavého železa pod hranatým pilníkom. A tamtie dva písacie stroje podobajú sa asi modlitbe človeka ohromne prostého, modlitbe decka! A tamten pod oblokom čakajúci rozmnožovač pripomína ústavičné rozmnožovanie strhujúcej modlitby, ktorú sa modli čoraz väčší okruh veriacich!... Všetko teda je tu modlitbou, o ktorú tak ustavične prosí o. Maximilián!...
O. gvardián Kornel preto chodí a všetkému sa čuduje!... Ó, nemámil tu čas ctihodný a pobožný o. Maximilián, veselý Boží rebelant, ktorý celý svet chce podmaniť pre Nepoškvrnenú!... Verbunkoš Nepoškvrnenej!...
Otec gvardián usmial sa na toto porovnanie, zaváňajúce horným a chmúrnym stredovekom. Toto poňatie vyluplo sa nenazdajky z jeho srdca, keďže bolo naporúdzi a bolo znovu priliehavé. O. Maximilián stojí vedľa neho sústredený, šepce akési slová modlitby, tmavé, hlboké oči žiaria utajeným plameňom a celá jeho postava je ustavične pokorná, hoci má príčinu na hrdosť. Hej, je v ňom hrdosť, ale on ju v tejto chvíli vkladá do týchto slov, šepkaných pri nohách Nepoškvrnenej!..
Za kláštorom je už vyklčovaná neveľká planinka. S planinky letí pohľad do doliny, kde sa rozložilo mesto, ktoré raz zmizne, za mestom šedivie sa more s bielymi plachtami, nad morom aj nad mestom belasie sa ľahučká hmla a po druhej strane vypínajú sa čierne hory a na ich úbočiach šumia bambusové lesy. Ako čudne šumia!... Otec Maximilián tiež hľadí na ne a spomína na rozhovor s poľským vysťahovalcom v Colombo, ktorý bol, ako by ho Konrad bol vymyslel v jednej zo svojich morských rozprávok a ktorý tak čudne vedel rozprávať o beštiách, číhajúcich na zatúlaných ľudí v džungli!... Biele sväté hady, hady dusitelia, hady jedovaté, hady podobné hadovi zpod päty Nepoškvrnenej a tie pruhované tigry s dravými zubmi a tie klzké ohromné mačky, ktoré nenazdajky skáču na krk idúceho človeka!... Ako sa to ohromne podobá svetu a ľuďom!...
Na svahu Mugenzai no Sono už niet bambusových hájikov, ale potôčik zurčí pomedzi kamene, balvany ležia vôkol a čakajú na ľudské ruky. Hľa, prídu bratia so svojím o. Maximiliánom a budú sbierať kamene aj balvany. Budú ich podvažovať železnými drúkmi, budú sa s nimi mozoliť, budú ich snášať na násyp, lebo zem musí byť úrodnou zemou!... O. Maximilián a jeho bratia pripomínajú o. gvardiánovi, že ich námaha podobá sa podvažovaniu skál, ich namáhavému odnášaniu na to, aby úhor ľudského srdca urobili spôsobilým na siatbu Božieho slova.
— Prosím vás, bratia moji, o modlitbu!... Pripomína sa otcovi gvardiánovi úryvok z reči o. Maximiliána.
— Áno. tento človek potrebuje pomoc nás všetkých! — myslí otec gvardián a hľadí s údivom naň. Vidí v ňom v tejto zvláštnej chvíli už nielen verbunkoša Nepoškvrnenej, nielen Božieho rebelanta, nielen priekopníka kultu Matky Božej, ale predovšetkým veselého titana, zápasiaceho so zlom o ľudské srdcia, ktoré chce složiť k nohám Nepoškvrnenej s pokornou prosbou, aby ich zaviedla k Bohu!...
— Zdravas Mária, milosti plná... — šepce vrúcne o. Kornel, prosiac pomoc s neba pre tohto čudného človeka, ktorý chce byť svätým, ktorý má srdce decka a mysel ponorenú v Bohu.
— Asi takto vyzerali svätí, keď ešte chodili po zemi! — premýšľa o. Kornel medzi jedným a druhým slovom modlitby, ustavične hľadiac na sústredeného o. Maximiliána. O. Maximilián zasa pozerá na čierne hory a na svahy so šumiacimi húšťami bambusov. Nik nevie, ba ani prenikavý o. Kornel nevie, čo v tejto chvíli myslí o. Maximilián. pozerajúc na šumiace húšťavy bambusov. Ale každý z nich domýšľa sa, že vidí v tejto chvíli celý svet aj satana, ktorý čihá v húštinách hriechu.
Sosypaly sa znovu všedné, rovnaké dni, ako pátričky vo vypracovaných rukách rehoľných bratov. Hrdlačily bratia-stroje, veľmi sa ponáhľaly, aby na čas vytlačily šesťdesiattisíc výtlačkov „Seibo no Kishi“, keďže všelikade čakajú ľudia. Niektorí prijímajú ho s potešením, ako človek prijíma radostnú zprávu, niektorí zas nedôverčivo, vetriac úskok alebo priam zlomyseľnosť, ako napríklad ten Turek, čo prišiel ku o. Maximiliánovi a silným hlasom sa domáhal potvrdenia, že predsa nie on žiadal „Seibo no Kishi“, ako tvrdia jeho nazlostení vyznavači, ale že mu ho poslali bez jeho vôle.
— Nechcem! Nechcem!...búril sa Turek, odstrkujúc ruku o. Maximiliána s medailónikom. — Nechcem ani medailónik, ani vášho „Seibo no Kishi“, keďže len moja mohamedánska viera je pravou vierou!...
O. Maximilián modlí sa a prosí bratov, aby sa modlili za tohto zblúdeného človeka a hľadí na svojich bratov-stroje, ako pracujú bez dychu, aby slovo-zvesť mohlo putovať po celom Japonsku. Ak ho totiž niektorí prijímajú s radosťou, niektorí zas s nedôverou alebo priam s hnevom, tak nájdu sa ešte aj takí, čo ho otvoria neveriacimi rukami, zahľadia sa na litierky, začnú ich skladať do akéhosi čudného znaku-slova, ktoré hovorí neslýchanú zvesť o Nepoškvrnenej a o Bohu a o Srdci Ježišovom. Hm, čudné vecí, veľmi čudné!... Možno bude blúdiť v ich spomienke volanie bonzov, aby neverili „bielym čertom zpoza mora“, lebo klamú. Oni totiž chcú odviesť od viery v bohov, sediacich so skrčenými nohami na kamenných oltároch v drevených chmúrnych svätyniach, v zápachu kadidla a horiacich sviec, hľadiacich mrzkými očami budiacich strach svojím rozhnevaným obličajom, s vydutými bruchmi, s mnohými rukami a nevediaci odpúšťať. Ale tento čudný „Seibo no Kishi“ hovorí o inom Bohu, ktorý je láskou, aj o Ježišovi Kristovi, ktorý za ľudstvo na kríži skonal, aj o jeho Matke Nepoškvrnenej, ktorá má toľko sladkosti v srdci, v očiach a v ústach a ktorá sľubuje priviesť každú dušu k Bohu!...
Žehná teda o. Maximilián svojich bratov-stroje a modlí sa o milosť, aby toto tlačené Božie slovo obišlo nielen Japonsko, ale aby obišlo celý svet, aby zajalo do sladkého otroctva Nepoškvrnenej každú dušu! Usmial sa svojim starostiam, lebo starosti už prestaly byť starosťami a premenily sa na radosť. Nielen vyšši katolícky klérus, ale aj sám apoštolský delegát v Tokiu mračili sa nedávno na jeho prácu a pozerali s predsudkom na „Seibo no Kishi“. Nevedel — prečo. Očividné, tak chcela Nepoškvrnená a či azda preto, že názov „Rytiera“ nie je veľmi šťastný? Celý jeho titul znie „Mugenzai no Seibo no Kishi“, čo sa doslovne prekladá do slovenčiny „Rytier Matky Božej bez dedičného hriechu“. A o. Maximilián nevedel predsa, že pojem hriech, japonsky „zai“, má iný význam u Japoncov. Ľudí s „hriechom“ zatvárajú do väzenia, lebo spáchali nejaký čin, ktorý sa prieči právu a zákonu. Možno teda šlo tomuto vyššiemu duchovenstvu o tento nešťastný „hriech“? Ale asi nie! Veď protektor japonského Nepoškvrneného, biskup Hayasaka bol by ho upozornil. Bude to iná vec — uvedomuje si o. Maximilián — mohol sa stať nejaký omyl v práci v cudzom, tak veľmi cudzom ovzduší, ako je Japonsko. Veď bolo treba ešte len poznávať ľudí a kraj, i tradície, i odlišné obyčaje, i spôsob myslenia a všetko, čo pre každého prisťahovalca je „terra incognita“ („neznáma zem“). Ale pristupovalo sa ku všetkému a ku všetkým so srdcom na dlani a s horlivosťou človeka, túžiaceho domorodcom priblížiť nebo v doslovnom význame. A takéto stanovisko ľahko rozptýli ľudské predsudky.
Okrem toho mohol sa pričiniť k vyvolaniu zla nešťastný príklad Ameriky a Európy. O. Maximilián rozmýšľa, ako sformulovať toto tvrdenie. Pripomína sa mu všetko, čo nedávno povedal japonský zubár, horlivý katolík. Rozprával mu to jeden z bratov.
— Istý japonský učenec — hovoril so žiaľom zubár — počujúc mnoho o Francúzsku, preslávenom katolicizmom, rozhodol sa bližšie ho poznať, aby sa posilnil jeho náboženským duchom. Odcestoval teda do Paríža a túlal sa po meste, počúvajúc, čo ľudia hovoria a robia. Vrátil sa rozžialený a pobúrený!...
Áno! Vrátil sa rozžialený a pobúrený. To totiž, čo priváža Amerika aj Európa do krajín, ktoré majú byť získané Bohu, odďaľuje ich od Boha. Ich civilizácia je len vykorisťovaním a klamaním, ich kultúra je zhnitá a tiež klamná.
O. Maximilián bolestne sa usmial, lebo si pripomenul rozpravu s vyslúženým talianskym misionárom, trocha už detinským starčekom, ktorý rozčúlený tvrdí, že slovo Božie má ísť za delami. Preniknutý bol, chudák, imperializmom svojho kraja!...
Nič čudného teda, že Japonci sú nedôverčiví. Každý na ich mieste by bol nedôverčivý! A to sťažuje misionársku prácu v Mugenzai no Sono. A odtiaľ môžu pochádzať isté potknutia v práci o. Maximiliána, ktoré vyvolaly nevôľu vyššieho katolíckeho kléru, ba aj samého apoštolského delegáta v Tokiu!...
Ale teraz je už všetko dobre. Čudné sú totiž cesty, ktorými prichádza ku človeku milosť Nepoškvrnenej! Hľa, o. Maximilián preberá v mysli všetky etapy tejto cesty. Odcestovanie do Poľska, poznanie sa s japonským ministrom vo Varšave, jeho obrátenie a tu by sa zdalo, že sa všetko skončilo. Neskončilo sa!... Lebo na sviatok Troch kráľov navštívila Mugenzai no Sono matka ministrovej, dala podporu na „Seibo no Kishi“ a pozvala o. Maximiliána do Tokia na slávnostnú pobožnosť za dušu splnomocneného ministra Kavai’a. O. Maximilián odcestoval a v Tokiu stretol sa s tokijským arcibiskupom Chambonom a s apoštolským delegátom arcibiskupom Marellom. Prisľúbili, že keď prídu navštíviť do Nagasaki chorého biskupa Hayasaka, navštívia cestou aj Mugenzai no Sono. A všetko sa zmenilo. Obaja hodnostári presvedčili sa, aké nesprávne boly ich predsudky o misijnej práci o. Maximiliána a od tej chvíle pomer vyšších duchovných sfér k jeho úsiliu stal sa veľmi blahosklonný.
— To urobila Nepoškvrnená! — pomyslel nahlas o. Maximilián.
Míňal sa teda deň za dňom na kláštorskom prefukovisku v Mugenzai no Sono a každý deň podobal sa šedivému zrnku pátričiek, presunovanému vo vypracovaných rukách o. Maximiliána. Boly dni starosti, boly dni radosti.
Hľa, japonské deti prichádzajú stále v hojnejšom počte do kláštora, treba pomýšľať na založenie nedeľnej škôlky. ..Nichiyogakko“, kde by ich učili katechizmus. Veď ich kôpka vzrastá a vzrastá, už dosahuje stovku. Zakúpili pre ne kinový aparát na premietanie filmov a patefon. Deti prídu, posadajú si čupky na rohožky, zahľadia sa na obrazy na plátne, počúvajú hudbu z patefonu a dvaja japonskí klerici zo seminára v Nagasaki budú učiteľmi. A po tom bude prednáška z katechizmu. A dá Boh aj Nepoškvrnená, že časom získajú sa všetky pre pravú vieru!...
Ako je to dobre, že kostol je už vybudovaný. Nie najmenšiu zásluhu má na tom otec gvardián. Veď v prvý deň, keď slúžil sv. omšu v tesnej kaplnke, umienil si, musí tu stáť kostol. A stojí!... Pracovali všetci bratia, dvíhali betónové stĺpy, budovali drevené steny a strechu, postavili vežičku, vyzdvihli vysoko kríž, obitý medeným plechom a kostol bol hotový. Pätnásť metrov dlhý, desať metrov široký a pod kostolom prednášková sieň na umiestenie nedeľnej škôlky.
Veľká radosť bola v Mugenzai no Sono, keď ho v deň Nanebevzatia Najsvätejšej Panny Márie posvätili. Prišli hostia z ďaleka, prišli Japonci aj Poliaci, duchovní i svetskí. Ba aj vnútro kostola úpravili v japonskom štýle, aby ľahšie získali japonské duše a srdcia.
A ako bol dojatý ten šedivý, starý japonský kňal Matsukava, keď po benedikcii zaintonoval „Te Deum laudamus!..“
A keď odchádzal, o. Maximilián prosil ho o jedno — o modlitbu!
O. Maximilián bol totiž nenásytníkom modlitby. Veril, že len modlitba vládze vymôcť u Nepoškvrnenej pomoc pre jeho dielo. Predovšetkým modlitba iných.
— Modlite sa všade a v každý čas! — prosil v listoch písaných svojim bratom do poľského Niepokalanowa, aj v listoch čitateľom „Rytiera Nepoškvrnenej“, svojej matke do Krakova a v prívetoch, hovorených svojim bratom v Mugenzai no Sono.
— Modlite sa, ó, bratia, všade a v každý čas, keďže o vašu modlitbu opiera sa toto dielo Nepoškvrnenej!... — prosil a domáhal sa horlivo.
A dielo sa pomaly rozrastalo, mohutnelo.
Každú nedelu prichádza čoraz viac detí do prednáškovej siene. O. Maximilián díva sa na ne a teší sa, lebo onedlho budú deťmi Nepoškvrnenej. Deti zas pozerajú na „o-dzi-san“, ohromne milovaného dedka z Porando, ktorý tak pekne sa vie usmievať a hladkať rukou po čiernych šticiach a hľadieť hlbokými, tmavými očami zpoza okuliarov do ich úzkych, kosích očú a tak krásne rozprával o bielej, jasnej „Seibo“.
— Či sa táto biela, jasná „Seibo“ narodila v Porando? — opytovaly sa.
— Nie! Ona sa narodila vo Svätej zemi.
— A či biela, jasná „Seibo“ miluje japonské deti?
— Ona ich veľmi miluje. Ako najlepšia matka. Ona miluje všetky deti. A vy ju tiež musíte milovať!
— Dobre, my ju budeme milovať!... A či biela, jasna „Seibo“ je v nebi?
— Biela, jasná „Seibo“ je v nebi a pozerá na vás.
— To je dobre!... — volajú deti, potom vstávajú s rohožky, kľakajú a modlia sa k bielej, jasnej „Seibo“ a prosia ju, aby pomáhala ich „o-dzi-san“, strašne milovanému dedkovi, v jeho práci.
Inokedy prídu zas iné deti, slušne si posadajú na rohožky a tiež počúvajú, čo tento strašne milovaný „o-dzi-san“ rozpráva. A potom ktorési z nich, najodvážnejšie vstane, složí ruky na kríž na prsiach, hlboko sa pokloní a opytuje sa:
— Ty, náš „o-dzi-san", vravíš, že niet ani boha Izanagi, ani bohyne Izanami?
— Niet! Je len jeden Boh!
— A niet ani boha živiteľa Juari?
— Niet! Je len jeden boh!...
— Hm, hm! Čudné! Ale ja viem. Tvoja biela, jasná „Seibo“ a naša bohyňa slnka, Amateras, sa ponášajú. Pravda, že sa ponášajú? ...
— Nie, decko!... — vysvetľuje dobrotivo o. Maximilián a dlho rozpráva o Bohu, o Ježišovi Kristovi, o Nepoškvnenej. Deti slušne počúvajú a počúvajú a v hlavách uvažujú, ako to môže byť, že niet ani Izanagi, ani Izanami, ba ani, am Juari, ba ani slnečnej Amateras, ale je len jeden veľký Boh a Ježiš Kristus a jeho Matka. Čudné, veľmi čudné veci! ... Ale potom uveria a modlia sa s ostatnými deťmi, aby biela, jasná „Seibo“ pomáhala ich strašne milovanému „o-dzi-san“.
Prichodia teda deti, prichodia dospeli. Tí sú zdržanlivejší. Ale obracajú sa. Či je to nie milosť Nepoškvrnenej, že na Veľkú noc prijali znovu dvaja Japonci svätý krst? ... Jeden z nich, neveriaci Tomáš, stal sa rýchlo vejriacim Tomášom. Druhý zas, hoc veľmi šľachetný a dlho sa rozprávajúci s o. Maximiliánom, odkladal so svojím rozhodnutím, lebo chcel dôkladne poznať zásady viery. Trápil sa teda nad knižkami, čítal po nociach, hlboko rozjímal a bratia s P. Maximiliánom modlili sa zaň. A vymodlili jeho rozhodnutie. Dal sa pokrstiť podobne ako jeho syn pred rokom.
Alebo ten univerzitný študent, ktorý prišiel a žaloval sa, že svet nedáva šťastie. A keď odchádzal, prosil, aby sa modlili zaň.
Alebo tie dlhé rozpravy s japonským profesorom na tému hodnoty katolíckeho a budhistického náboženstva. Veď aj tu nadíde chvíľa, že tento „hľadač Boha“ nájde cestu k Nemu.
Alebo tá výprava na chmúrny ostrov Goto, ku chlpatým a ponurým rybárom. Počúvali, pokyvovali hlavami na čosi spomínali z rozprávania starších, že boli tu tiež akýsi bieli shimpusana zpoza ďalekého mora a hlásali zvesť o ich Bohu. Ale čas potom všetko sotrel a ostala len nejasná spomienka. Prišiel potom za nimi mladý rybársky chlapec, ktorý nechcel veriť ani v Izanagi, ani v Izanami, ani v Amateras, ale len v Boha a v jeho Matku „Seibo“. A už ostal, aby sa stal rybárom-reholníkom, chodiacim na lov duší pre Nepoškvrnenú.
„Žijeme tu, milí bratia — píše o. Kornel bratom do poľského Niepokalanowa — žijeme chudobne, Nepoškvrnená bedlí nad nami, sv. František je duchom medzi nami, cítime sa šťastliví a spokojní. Spája nás bratská láska a spoločný cieľ, aby sme mnoho, veľmi mnoho trpeli pre Krista a jeho svätú vec, aby sme čo najviac duší získali Ježišovi skrze Nepoškvrnenú. Modlite sa, bratia, aby sme sa tomuto cieľu nikdy nespreneverili... Modlite sa!..
Bratia sa modlili, o. Maximilián sa tiež modlil a žobral modlitby od iných.
„Blíži sa deň Nepoškvrnenej — píše tiež svojim bratom do poľského Niepokalanowa — blíži sa sviatok Nepoškvrneného Počatia. Kedy už zavládne celým svetom? Kedy vznikne v každej krajine jej Niepokalanów? Kedy spočinie jej medailónik na každých prsiach a kedy bude biť pre ňu každé srdce po celej zemi? Myslím, že niet lepšieho prostriedku na urýchlenie tejto požehnanej chvíle, ako keď každý denne viac sa bude starať o prehĺbenie svojej oddanosti k Nepoškvrnenej! A čo sa mňa týka, o jedno vás prosím! Modlite sa, bratia, za mňa. aby som to, čo robím, dobre robil!... O modlitbu vás prosím!..”



RADOSŤ NÁMAHY


Loď sa zatriasla a začala sa pomaly odďaľovať od brehu.
O. Maximilián stál na palube a ostatným pohybom lúčenia žehnal svoju vernú rehoľnú čeliadku. S brehu na loď prehodené papierové stužky predlžovaly sa, rozvíjaly, potom jedna po druhej so šelestom sa trhaly a tento posledný pominuteľný uzol, spadajúci ľudí na lodi s priateľmi na brehu, prestal jestvovať. O. Maximilián so žiaľom hľadel za ľuďmi z Mugenzai no Sono. Prišli všetci a bolo ich štyridsaťsedem osôb. Pátri, klerici, bratia a internisti. Väčšina z rúch Japonca.. Stoja pokope na mole, volajú ešte po poľsky a po japonsky, mávajú satôčkami, lúčia sa, žehnajú zdvihnutými rukami. Okolo nich valí sa strakatý japonský zástup a oni stoja smutní, ponášajúci sa na opustené deti. Veď všetci vyciťujú, že už nikdy neuvidia o. Maximiliána.
O. Maximilián prenáša zrak s miznúcej skupinky svojich druhov na mesto a potom na tmavé hory, pod ktorými belejú sa skromné obrysy Mugenzai no Sono. Mesto je veľké, zaclonené opálovou hmlou a svahy tmavvch hôr zelenajú sa bambusovými lesmi, po ktorých letí vietor a češe ich vrcholce.
O. Maximilián sa už sem nikdy nevráti. Čokoľvek sa stane, vždy to bude vôľa Nepoškvrnenej. Loď rytmicky sa otriasa, po palube prechádzajú zástupy cestujúcich, prebiehajú námorníci a o. Maximilián posledný raz pozerá na stracajúci sa breh. Tak mu je v tejto chvíli, ako unavenému pútnikovi, ktorý došiel napokon k cieľu a teraz odpočíva. Dobre je takto si oddýchnuť na malú chvíľu! Hľa, vykonal svoju úlohu, odovzdal za počaté dielo do iných hodných rúk a sám odchádza. Koľko času uplynulo od chvíle, čo prvý raz sostúpil s lode na túto zem. Len šesť rokov je od tých čias a jemu sa zdá, že to bolo už veľmi dávno. Hej, veru, iste to bolo už veľmi dávno. Aká veľká zmena!... Započal prácu s dvoma bratmi a dnes, po šiestich rokoch!... ó, vďaka ti. Nepoškvrnená!... Ak sa nevráti, prídu iní a budú pokračovať v jeho diele. A nedovolia tomuto dielu zahynúť, lebo tak bude chcieť Nepoškvrnená. A ak ho premárnia, ak toto dielo upadne — aj vtedy to bude v súhlase s vôľou Nepoškvrnenej. O Maximilián pripomína si to všetko, čo sa prihodilo za týchto čudných šesť rokov. Ako by obracal listy Veľkej knihy s obrázkami. Prvé dni plné námahy a úsilia, aby nadobudol strechu nad hlavou, nadobudol pôdu pod nohami, aby mohol započať prácu. Prvé nezdary, prvé víťazstvá!... Koľko ich bolo? .. . Ťažko prezrieť, všetko spočítať! A chvíľami sa zdalo, že bude treba cúvnuť s poľa, vrátiť sa s ničím do Poľska.
Ale vydržal do konca.
Teraz ho pozývajú do Poľska na obrady provinciálnej kapituly. Otec gvardián Kornel tiež odcestoval, ale inou cestou. Rozhodol sa precestovať Ameriku, aby cestou usporiadal tam sbierku v prospech Mugenzai no Sono. Japonské Nepoškvrnené sa totiž rozrastá, vyžaduje čoraz väčšie peňažné náklady a tu nebolo nikde záchrany Obetavosť Poľska prestala od chvíle zavedenia devízových obmedzení. Predplatné japonského „Rytiera“ nevynášalo mnoho, ba nekrylo ani čiastku nákladov. Veď „Rytiera“ rozosielali zadarmo a aj naďalej sa bude tak robiť. O. Maximilián je presvedčený, že je to najúčinnejší spôsob získavania japonských čitateľov pre svätú vieru.
Otec gvardián Kornel cestoval teda cez Ameriku do Poľska a ak Nepoškvrnená bude chcieť, bude vedieť získať srdcia amerických Poliakov pre misijnú vec v Japonsku.
Koľko práce tu ešte treba, aby sa Japonsko podmanilo pre Nepoškvrnenú. Ich vysoká kultúra a odveké tradície sú príčinou, že misijná práca medzi nimi stretá sa s takými veľkými ťažkosťami. Neveria totiž, že táto veľká zvesť, prichodiaca k nim zo Západu, môže byť hodnotnejšia ako ich náboženstvo a presvedčenie.
Každý exemplár japonského „Rytiera“, ktorý dostali, stával sa podobným kvapke vody, rozmieľajúcej granitový balvan. Ale o. Maximiliánovi šlo predsa o urýchlenie tejto práce. Už dávno snil o tom, aby mal na pomoc japonských misionárov. Dlho premýšľal, počítal skúpe dôchodky, spočitoval, až rozhodol. Hľa, založil malý seminár v Mugenzai no Sono. Pritúli tu japonskú a kórejskú mládež, vzdelá, vychová ju a povstane nový zástup nadšencov, ktorí pomôžu dobyť Japonsko pre Nepoškvrnenú.
Sedí teraz unavený na palube a myslí na chvíle, ktoré pominuly. Koľko bolo v nich námahy, aby svoj plán uskutočnil. Oznámenie v „Seibo no Kishi“, že hľadajú sa kandidáti do malého seminára — takéto oznámenie nemalo účinok. Prihlásil sa len jeden chlapec. To bolo málo, to bolo veľmi málo. Treba sa bolo teda chytiť takého istého spôsobu, aký použivaly iné rehole a misijné shromaždenia. Nuž treba jednoducho chodiť z dom na dom, z dediny do dediny a hľadať ochotníkov. Ale ochotníkov nebolo. Rodičia nechceli dávať svojich synkov do akejsi tam školy. O. Maximilián musel znovu bojovať s touto nedôverou. Rodičia sa bránili, lebo kto vie, čo sa tam stane s ich deckom? Možno prestane byť Japoncom, lebo ak niekto vyznáva inú vieru a nie tú, ktorá je v Japonsku, tak takýto inoverec nemôže byť už Japoncom. Nebude sa modliť ani k japonským bohom, ani za cisára, ani k cisárovi, nebude milovať svoju vlasť ...
O. Maximilián presviedčal, vysvetľoval a napokon dostával súhlas. Privádzal so sebou strapatých chlapčekov, vystrašených, udivených a znepokojených pohľadom na ohromné mesto, ktoré ešte nikdy v živote nevideli a pohľadom na cudzích ľudí, ktorým ťažko rozumieť, aj keď hovoria po japonsky. Chlapci niekoľko dni plakali a túžili po domove a keď sa prihodilo, že niektorého navštívil otec, po rozlúčke s ním, keď už odchádzal do mesta, chlapček preskočil ohradu a hnal sa s plačom za oteckom.
Boli to veľmi milí divosi, vychovaní kdesi v zapadlých dedinách, v biede, alebo nad morom, tak isto v biede. A bolo treba mnoho trpezlivosti, milého zachádzania, prehovárania a lásky, aby si títo drobní a strapatí bratia zvykli a aby ich pripútal k sebe. Všetko sa podarilo a teraz o. Maximilián pohnutý spomína, aký hurhaj býval za rekreácie, keď kŕdeľ rozkričaných synkov začal šalieť na ihrisku. Ich chlapčenský, veselý krik dával rehoľnému životu v Mugenzai no Sono rumenec.
Ale kým títo chlapci mohli skákať a kričať na ihrisku a kým mohli sedieť v triede na rohožkách a počúvať prednášky, koľko úsilia bolo treba vynaložiť, aby sa zdolaly ustavične kopiace sa ťažkosti. K tomu japonské úrady nechcely povoliť stavbu domu, v ktorom mal byť umiestený malý seminár. Lebo o. Maximilián, neoboznámený dôkladne s miestnymi zákonmi, jednoducho nezahlásil na úrade, že stavia nový dom. Ale Japonci sú slušní a úprimní. Dali sa presvedčiť a ustúpili. A potom toto nešťastné ihrisko. Pri každej škole musí byť ihrisko s telocvičným náradím. A tak aj pri malom seminári muselo byť ihrisko. Neostávalo teda nič iné. ako znovu chytiť sa železných drúkov a vvdobývať kamene zo zvyšnej čiastky kláštornej parcely, odnášať ich, rovnať terén, zasypávať jamy, odstraňovať kopce, stavať múr okolo budúceho ihriska, miestami až šesť metrov vysoký, aby sa zadosť učinilo úradným predpisom.
A vzniklo ihrisko pri ústave a po ihrisku preháňali sa teraz vo voľných chvíľach kosookí chlapci od dvanásť do šestnásť rokov, živí, čiperní, ľahko upadajúci do svárov medzi sebou, perúci sa, keď sa vedeli vymknúť zpod očú rehoľného brata a potom žalostne nariekajúci a volajúci vo svojej krivde za mamou, ktorá kdesi ďaleko sušila siete nad morom, alebo hrdlačila vo vode nad vňaťou ryže.
Pomaly vžívali sa mali Japonci a Kórejci do kláštorského života a keď napokon jeden z bratov začal ich učiť spev, zabudli už aj na domov. Od týchto čias spievali v kostole, nadšení spevom aj sebou.
Teraz už seminár má dve triedy, mládeže pribúda a dá Boh aj Nepoškvrnená, že za niekoľko rokov zväčší sa sbor misionárov a že jeho dielo stane sa strediskom vyžarujúcim nielen na celé Japonsko, ale aj na susedné krajiny.
O. Maximilián sa na chvíľku zachmúril.
Opúšťa Áziu a nevie, či sa ešte do nej vráti. A zanechal tu predsa ešte jednu túžbu, ktorá nebola uskutočnená. V Indii zamýšľal predsa založiť také isté Nepoškvrnené ako v Poľsku a v Japonsku. Miesto má už zvolené, má už aj súhlas duchovných úradov, podmienky sľubujú sa priaznivé a on ešte nestačil nič urobiť, aby Indovia stali sa ctiteľmi Nepoškvrnenej. Ha, ťažko!.. Chybovalo síl i času!...
A tak je v tejto chvíli o. Maximiliánovi, ako vtedy, keď akýsi ničomný človek rozbil kamennú sošku Nepoškvrnenej v jaskyni v Mugenzai no Sono. Alebo ako vtedy, keď za tichého jasného večera zatriasly sa všetky budovy a všetkých zachvátilo neočakávané zdesenie. Zemetrasenie! ...
Musel vtedy tíšiť svoju rehoľnú čeľaď a utíšil ju. Zemetrasenie bolo slabé, nenarobilo nijakej škody. A rozbitá soška?... Postavili na jej miesto novú a za toho zlého človeka sa pomodlili. Tak aj teraz, opúšťa Aziu a lúči sa, možno navždy, s nádejou, že bude zakladateľom indického Nepoškvrneného. Ale tak chcela Nepoškvrnená. Ak sa jej bude páčiť, prídu za ním iní ľudia a založia v Indii nové Nepoškvrnené.
Už sa rozveselil o. Maximilán.
Lebo, hľa, má za sebou predovšetkým malý seminár a v seminári niekoľko desiatok chlapcov, z ktorých vyrastú noví misionári a ktorí budú užitočnejší v misijnej práci ako bol on. Poznajú predsa svoju krajinu i ľudí, budú vedieť nájsť cestu k tamojším srdciam a dušiam, budú vedieť dorozumieť sa s každým v rodnom jazyku. To je už ohromný zisk!... O. Maximiliánovi a jeho rehoľným bratom z Poľska ťažko bolo naučiť sa japonský jazyk. Koľko sa on sám natrápil, aby vedel nim vyjadriť Božie slovo!... A koľko sa nabiedil nad listami, ktoré prichádzaly so všetkých strán Japonska a na ktoré bolo treba odpovedať. Veď každá odpoveď je priblížením hoci len o jeden krok tamojšieho človeka k Bohu.
Prichádzaly listy plné nepokoja a starosti. Povedzte nám, či je Boh? Lebo ja neverím v japonských bohov! A bez Boha neviem žiť! ... Alebo vysvetlite mi, prečo je len jeden Boh, keď ich my máme okolo osemtisíc! A či každý môže byť spasený ? A čo robiť, aby som dosiahol milosť obrátenia sa? A prečo vy milujete Máriu, keď iní katolíci milujú Krista? Či ste vy iní katolíci? A pobite mi knižku, lebo čítam ,,Seibo no Kishi“, ale to je pre mňa málo!
Prichádzaly ďakovné listy, listy s prosbou o utvrdenie vo viere, listy nedôverčivé, skúmavé, prosiace, listy prinášajúce radostnú zprávu, listy múdre, jednoduché, s času na čas naivné a na všetky bolo treba odpovedať. O Maximilián sedel teda po nociach a písal. A na ktoré už nemohol odpovedať pre nedostatočnú znalosť japonského jazyka, obracal sa na japonských spolubratov v Nagasaki a tých prosil o odpovede. Vedel totiž, že autor takéhoto listu nepokojne čaká na odpoveď, že často od jej príchodu závisí jeho obrátenie, že každý list odpoveďou koná tú istú úlohu, čo živé slovo misionára, alebo niekoľko sošitov „Seibo no Kishi“. Nevyspával sa teda a odpovedal. Niekedy aj štyridsať listov denne.
Myslí teraz na vykonanú prácu a uvažuje, či ju dobre vykonal. Nevie povedať Ale toľko vie, že sa usiloval dobre ju vykonať. Ocenenie nenecháva sebe, ale Nepoškvrnenej !...
Teraz sa vracia do Poľska a ako naň myslí, srdce sa mu veľmi teší. Veď tak dávno, čo ho opustil. Sníval o ňom po nociach a — pamätá sa — prežil hlboké vzrušenie, keď pozvaný k poľskému vyslancovi uvidel na stole porcelánové taniere s bielym orlom v ornamente. Keby nie prítomnosť toľkých dôstojných hostí z Poľska a Japonska, bol by sa vtedy nachýlil a pobozkal tento znak Poľska. Alebo do prístavu v Nagasaki zabočila poľská školská loď „Dar Pomoria“!... Bože, čo to bol za zážitok. V prístave stála štíhla loď ešte ľahko sa kolíšuca, s plachtami ľahko vydutými, do ktorých predsa dul poľský vietor a na boku poľský nápis a na palube poľská mládež!... Veď to samo Poľsko priplávalo k nemu, aby si mohol ním natešiť unavené oči, aby sa mohol rukami dotknúť jeho formy, aby mohol vystískať ruky poľskej mládeže... Stál vtedy na mole a hľadel na bielu loď ako na zjavenie, a Japonci prichádzali v zástupoch, natešení kričali, mávali zástavkami a tlieskali rukami.
Teraz sa vracia do svojho Poľska, hoci mu je tak veľmi ľúto opustiť svoje japonské Nepoškvrnené. Dal by svoj život, keby mohol urobiť, aby Japonci, putujúci v čase svojich pohanských sviatkov nocou na vysoký strmý horský štít len na to, aby pri východe slnka stáli na štíte a modlili sa k nemu a ku horským duchom — dal by svoj život, keby sa všetci Japonci takto mozolili k jedinému Bohu, v noci, po strmom skalnatom svahu, aby napokon na štíte vyčerpaní od únavy mohli sa modliť k nemu!.. .
O. Maximilián vzdychol, rozhliadol sa po nesmiernom mori, prežehnal sa a začal vrúcne šepkať. — ó, Mária, jasná Hviezda ranná, ktorá si bola Zvestúnkou východu Slnka pravdy a spravodlivosti na zemi, ráč láskavé osvietiť obyvatelov japonského cisárstva, aby čo najrýchlejšie rozptýlila sa temnota ich mysle a verne uznali jasnosť večného Svetla, Tvojho Syna, Pána nášho Ježiša Krista. Amen!...



DEO GRATIAS!... (CHVÁLA BOHU!)


Zmenily sa úlohy. Pred troma rokmi o. Maximilián sprevádzal po svojom Mugenzai no Sono a ukazoval otcovi gvardiánovi Kornelovi bohatstvo svojej trojročnej práce. Vtedy otec gvardián mľaskal od čudovania a pokyvoval hlavou od údivu. Všetko totiž, čo pozeral, podobalo sa príhodám z rozprávky. Ako by sa boly nejaké dobré škriat- ky, vyvolané prečudným zaklínaním, sbehly v ohromnom množstve a na skalnatom fúkanisku, kde sa do tých čias víchry preháňaly a liahly „sväté“ biele hady a čihaly pruhované beštie, na tejto čudnej samote vybudovaly kláštor z dosák, z ľudských sŕdc a zo šepkanej modlitby. Takto by to bolo v rozprávke, v ktorej divný človek, o. Maximilián, ako by spravoval moc jasného čarodejníka. No nebola to rozprávka, ale skutočnosť, utvorená z vôle a srdca človeka, podopretá spoločnou modlitbou, plnou vrúcnosti a velebenia a požehnaná skrze Nepoškvrnenú.
A keď teraz o. Maximilián zastal na prahu poľského Niepokalanowa a keď teraz jeho začali obvádzať, zažil taký istý klam, čo pred troma rokmi o. gvardián Kornel v Mugenzai no Sono. Zdá sa mu, že bol prenesený do ríše rozprávok a hľadí teraz na jej neslýchané divy. Vyrušený šepce teda slová modlitby a počúva a díva sa a dotýka sa udivenými rukami a srdce jeho rastie potešením a sýti sa medom vďačnosti za toľké milosti, zoslané jasnou Ochrankyňou Niepokalanowa.
V skutočnosti za týchto šesť rokov neprítomnosti dobre vedel, čo sa deje v jeho poľskom Niepokalanowe. Bol totiž podobný vodcovi, ktorý vypovedal vojnu zlu a teraz jeho verná družina posiela mu hlásenia a on ich číta v japonskej samote a vydáva rozkazy. Chodily listy ta a nazpäť, míňaly sa cestou, pozdravovaly sa usmiatym slovom „Mária!“, prichádzaly do chudobnej klietky v Mugenzai no Sono a ukladaly sa na stôl. Múdre oči ich prezeraly a myšlienky hodnotily sa v šedivejúcej hlave a skladaly do rozkazov, letiacich zpiatočnou cestou do Poľska.
— Neustávajte v práci!... Volaly jeho listy. — Neľutujte svoje sily a zdravie. Posväcujte sa celkom!.. Buďte chudobní, lebo vo vašej chudobe je moc!... Buďte poslušní, lebo vo vašej poslušnosti je moc!... Pamätajte, že máte podmaniť celý svet pre Nepoškvrnenú!... A pamätajte, že modlitba, ustavičná, horlivá, úporná modlitba — to je najväčšia moc. Pamätajte, že modlitba nie je bezmyšlienkovité odriekanie slov bez obsahu — ako súdia niektorí malého a mizerného srdca — ale je to vaša najväčšia zbraň a moc!... Modlitba je každá vaša myšlienka, najmenší pocit, najdrobnejšie chvenie vášho srdca, najmenší pohyb, každý vzdych a každý pohľad, stvárnené do horlivo šepkaného slova, nasiaknutého vašou túžbou a vašou vďačnosťou, vašou detinskou vierou. Taká modlitba približuje svojou nepreskúmateľnou mocou Božie kráľovstvo na zemi. Neproste v nej nič pre seba, proste len pre iných. A keď vám príde prosiť niečo pre seba, proste o vytrvalosť v práci pre Nepoškvnenú a proste o „červenú korunu“...
Zamyslel sa o. Maximilián, ako sa mu znovu pripomenulo chlapčenské videnie? Hm, všetkým sú určené dve koniny! Aj jemu, aj bratom, jeho vernej družine. Bielu korunu, chudobu a čistotu, už nosia a keď bude treba, keď to bude chcieť Nepoškvrnená, každý s radosťou prijme červenú korunu!... Obetovanie života totiž, zavŕšeného v mučeníctve, bude zjavením pre zakrpatené duše a malé srdcia, ktoré budú vtedy porazené svätosťou, ako bol ňou porazený Šavol na ceste do Damasku.
O. Maximilián chodí teraz po svojom poľskom Niepokalanowe, hľadí na vykonanú prácu, dotýka sa rukami a blúdi myšlienkami po inom svete. Teplý mazovecký vietor ovieva jeho tvár, shŕňa jeho prešedivené vlasy s hlavy a češe jeho dlhú bradu. Iný je to vietor, ako ten vejúci zponad Oceána cez pahorok Mugenzai no Sono. Tamten vietor voňal aj morom aj diaľkou, mazovecký vietor vonia materinou dúškou a slnkom. Mazovecký vietor previeva jeho myšlienky, že letia voľne po všetkých spomienkach, privolávajú ich pred unavené oči, aby sa mohly tešiť.
Ako je to dobre, že Nepoškvrnená dožičila mu tejto šťastnej chvíle, v ktorej sa môže vidieť podobným obratnému a starostlivému hospodárovi, ktorý sa vrátil z ďaleká domov a teraz vidí, že jeho verná družina nič neuškubla z výsledku jeho práce, ale ho nadmieru rozmnožila!... Ako je to dobre!...
Pricestoval včera. Vysadol z lode v Genue, zastavil sa cestou v Ríme a z Ríma šiel priamo do Varšavy. Otec gvardián Kornel je ešte na ceste, ale každý deň môže prísť. Možno zajtra!... A než pôjdu na provinciálnu kapitulu do Krakova, dňa 14. júla roku 1936, skôr ako sa rozhodne jeho osud, či má ostať v poľskom Niepokalanowe a či sa vrátiť do Japonska, poobracia sa živo, aby stále a ustavične zväčšoval vlastníctvo Nepoškvrnenej. Ak Nepoškvrnená bude chcieť, ostane v Poľsku a v takom prípade oslávi trojnásobné jubileum: dvadsiate výročie jestvovania Milície Nepoškvrnenej, pätnáste výročie jestvovania „Rytiera Nepoškvrnenej“ a desiate výročie samého Niepokalanowa.
Teraz počúva zprávu, ako vodca počúva hlásenie o vykonaných dobytiach a víťazstvách. A tak — keď pred šiestimi rokmi opúšťal Niepokalanów, „Rytier“ mal náklad sotva dvestopäťtisíc výtlačkov mesačne, dnes — sedemstopätnásťtisíc! Do Milície Nepoškvrnenej patrilo vtedy dvestoosemdesiattisíc veriacich, dnes — päťstoštyri- dsaťtrítisic! .. . Nedávno, pred šiestimi rokmi, lúčilo sa s ním dvesto bratov, klerikov a internistov, včera ho vítalo už štyristo bratov a stosedemdesiat žiakov misijného seminára!.. .
— Deo gratias!... (Chvála Bohu!) — šepce dojatý o. Maximilián.
A znovu počúva, ako vysvetľuje brat, že Deo iuvante — Božou pomocou — všetko sa zväčšilo, rozmnožilo v Niepokalanowe. Aj plot museli niekoľko ráz prekladať na západ s láskavým povolením dobrodincu, kniežaťa Druckého-Lubieckého, ktorý nerobil v tej veci nijakých námietok, naopak, ochotne pristal, nakoľko aj sám bol horlivým ctiteľom Nepoškvrnenej a úprimným priateľom celého Niepokalanowa. A na získanom teréne budovaly sa nové domy a nové umiestenia. Predovšetkým nový dom s kaplnkou pre noviciát, keďže prví žiaci malého misijného seminára dokončili siedmu triedu a dňa 6. septembra roku 1933 dostali habity. V habitoch skončia ôsmu triedu a potom pôjdu na ďalšie filozofické a teologické štúdiá.
A hľa, nový stroj!... Rotačka, ktorá tlačí desaťtisíc exemplárov „Rytiera“ za hodinu, hotových na rozoslanie! Sú tu aj nové sadzacie stroje, aj slieváreň litier a ešte mnoho iných menších! A hľa, stojí budova vydavateľstva. Postavili ju za niekoľko mesiacov, než došla rotačka „Malého denníka“. Je tu aj sadziareň, sklad papiera administrácia, slovom všetko, čo spadá do odboru veľkého vydavateľského aparátu. Tu je poctivý, bruchatý, tučný ,,brat Urzus“. Starý „braček Diesel“ stenal bolestne a nemohol stačiť v práci, často hanebne sklamal, stával sa svojhlavým, chytala sa ho lenivosť. Dychčal od únavy, chrčal a nechcel pracovať. Bolo ho treba nahradiť novým motorom. To je tento „brat Urzus“ so sto konskými silami.
Nech pracuje, nech slúži Nepoškvrnenej „brat Urzus" — povedal o. Maximilián. — A nech slúži statočne a verne čo najdlhšie veci Nepoškvrnenej!...
A hľa vybiehajú bratia v hasičských prilbiciach, prepásani širokými pásmi, s toporkami pri boku, akýsi srdití, bitkári, vyťahujúci z priestornej remízy vozy a pumpy. A za vozmi vyšla s hrmotom motorová striekačka!... Rozbiehajú sa rehoľní hasiči, ťahajú hadice, motorová striekačka vrčí, chtivo saje vodu z jazera... To jazero tu predsa nebolo!... Veru nebolo! Ale keď roku 1932 vybuchol u nás požiar a zhorela nám elektráreň, na jej mieste vykopali bratia hlboké jazero a teraz už pri požiari — čo nedaj Boh — bude vody dosť.
A keď vypukne požiar v susedstve, na dedine, bratia hasiči vybiehajú so svojou motorovou striekačkou a so skladacími rebríkmi a hasia.
A tu na tomto čerpanom papieri, ozdobenom veľkou pečaťou — to je požehnanie Pia XI. pri príležitosti desiateho výročia jestvovania Rytiera Nepoškvrnenej. A tie druhé pekné dokumenty, to sú arcipastierske požehnania „Rytieru“, jeho čitateľom a všetkým členom „Milície Nepoškvrnenej“.
O. Maximilián ich už čítal pred troma rokmi a poznal ich z opisu, ktorý mu poslali do Mugenzai no Sono, ale ešte raz ich berie do rúk a číta. Aj Sv. Otec chváli jeho dielo a požehnáva ho, aj arcipastieri ho chvália a požehnávajú.
— Deo gratias! — šepce o. Maximilián a počúva ďalšie zprávy.
Nuž, hľa, v roku 1932 navštívil Niepokalanów zástupca sv. Otca, apoštolský nuncius Fr. Marmaggi a odišiel natešený a úprimne udivený nad tým všetkým, čo v ňom našiel. A po ňom prišiel biskup Gall, prezrel celý ústav, všetko obdivoval, chválil, požehnával a odišiel natešený.
Tu je vydavateľstvo „Rytierik Nepoškvrnenej“ pre školskú mládež. Nech poľská mládež ozbrojuje svoje srdcia na boj so zlom! A tohto „Rytierika“ koľko tlačíte mesačne, koľko? Ó, Matka Božská požehnáva zbožné úmysly lebo aj brat Urzus, aj sestra rotačka, aj všetci bratia, počnúc velebným otcom redaktorom, cez všetky oddelenia a končiac bratom šoférom, ktorý odváža náklad na varšavskú poštu, slovom, všetci sa v Niepokalanowe tešia, že medzi mladý svet dostáva sa mesačne stodvadsaťšesťtisíc belasých sošitov „Rytierika“. O. Maximilián spomenul si na japonské deti a na rozhovory s nimi o jasnej, bielej „Seibo“. Také isté deti sú v Poľsku a to isté zlo je rovnako na celom svete. Aj tu, aj tam také isté nebezpečenstvo pre mladé srdce. Dobre teda, že až toľko „Rytierikov“ putuje mesačne po Poľsku!
— Deo gratias!... šepce znovu a počúva ďalšie zprávy.
Máme „Malý denník“!... Napokon splnily sa túžby o. Maximiliána! Pamätlivý na slová Sv. Otca Pia XI. O moci tlače a o potrebe rozširovania katolíckej tlače a uvedomujúc si, že tlač a knižka sú najúčinnejšími prostriedkami v boji so zlom, od počiatku svojej práce premýšľal a snil, ako by mohol disponovať tlačou vo svojej misii. Snil o denníku, ktorý by sa dostával do najďalších zákutí Poľska, ktorý by šíril vieru v Boha a tupil zlo, ktorý by vyrovnával „cesty Pánove“. O. Maximilián radil sa iných, všímal si japonskej tlače, prezeral tlačiarne a vydavateľstvá v Tokiu, odpozerával metódu ich práce, ich organizáciu a čo videl a počul, oznamoval v listoch, písaných do poľského Niepokalanowa. Tak a tak robte a nerobte to a to. Premyslite každú najmenšiu podrobnosť, aby nebolo zdržania v tvoriacom sa ohromnom vydavateľskom organizme. Niepokalanowskí bratia premysleli všetko škrupulózne, lámali si hlavy, spočitovali čísla, svolávali konferencie, odstraňovali protivy, usilovali sa a úprimne sa starali, až napokon ukázalo sa prvé číslo „Malého denníka“. Bolo to v júni roku 1935. Pricestoval kardinál Kakowski a posvätil novú rotačku, prišlo panstvo i vyššie duchovenstvo, trocha sa všetci čudovali a nejeden nedôverčivo krútil hlavou a vravel susedovi: — No, no!... Uvidíme!...
A uvideli. Títo pochybovači totiž zabudli na jedno. Že niepokalanowským bratom nejde tu o dočasný zisk, nejde o dôchodky a slávu, ale o boj so zlom a o nič viac. Všetci budú bezmennými pracovníkmi, počnúc otcom redaktorom a končiac bratom šoférom a úbohým a prostým bračekom, čo myje podlahu v tlačiarni a čisti handrami stroje. Tí všetci budú spolupracovníkmi „Malého denníka“.
Nastal ohromný krik, lebo „Malý denník“ je predovšetkým lacný, najlacnejším denníkom v Poľsku a tak leda konkurenciou pre iné noviny. Búrila sa Poznaň, búrila sa Varšava a medzitým „Malý denník“ putoval denne 130 celom Poľsku, po železnici, po hradskej, po ceste dedinskej, po medziach, v poštových ambulanciách, v nákladných automobiloch, v bachratých torbách listonošov, i vo vrecku zodratého kaftana poloanalfabeta zpoza desiatej hory a desiatej rieky; čítali ho v salónoch, vo veľkomestských kaviarňach, v hostincoch, na ulici, v dielňach, v uhoľných baniach, v chalupách pri petrolejovom svetle, zažíhanom na polovice rozštiepenou zápalkou, všade ho čítali ... Ľudia múdri a rozvážni chválili a povzbudzovali zdvojnásobiť úsilie. Nech tento „Malý denník“ uvedomuje široké vrstvy poľskej spoločnosti v zásadach a ideáloch katolíckej viery, nech vplýva na pozdvihnutie mravnej úrovne, nech rozširuje v dušiach lásku k Bohu a úctu voči Nepoškvrnenej.
Iní zas, malého a závistlivého srdca, kričali, že je to konkurencia, že ich dôchodky budú ohrozené, že ich časopisy, majúce málokrvný život, úplne zvädnú. Iných desil rozvoj vydavateľstva. Veď je to čosi takého, čo ešte nebolo. To je čosi nového a vie sa, že to „čosi nového“ je atentátom na vychodené myšlienkové koľaje, že vyvažuje ich z návykov, s ktorými už tak pohodlne bolo, že núti do revízie svojej práce.
— A aký máte denný náklad „Malého denníka“ — opýtal sa o. Maximilián.
Začali sme v roku 1935 nákladom päťdesiattisíc exemplárov, dnes tlačíme denne stosedemnásttisic!...
— Deo gratias!... — šepol natešený o. Maximilián a začal robiť plány. Hľa, náklad musí rásť každým mesiacom, musí dosiahnuť čísla tamtých japonských denníkov, musia byť nové tlačiarske stroje, musí sa zväčšiť automobilový park, musia byť... Tu na malú chvíľu zaváhal a potom sa usmial a začal snovať prerušenú myšlienku. Ostávajú ešte vlastné lietadlá, s vlastným kláštorským letiskom a vlastná rádiová stanica! ... Až sa zľakol v prvej chvíli takejto opovážlivej myšlienky. Ale len v prvej chvíli, lebo teraz to všetko je už preň v hraniciach možnosti. Ak bude taká vôľa Nepoškvrnenej! — pomyslel s pokorou.
Vedel, že keby niekomu cudziemu vyjavil svoje myšlienky, narazí na zhovievavé zdvihnutie pliec, na zhovievavý úsmev, že za jeho chrbtom nachýlia sa čiesi ústa do číchsi ušú a že padne šeptom posmešné slovo, podopreté prstom, kresliacim koliesko na čelo.
O. Maximilián sa usmieva na tieto možnosti a nič. A potom objíma širokým pohľadom celý Niepokalanów, to rojovisko ľudí oddaných veci Nepoškvrnenej, tento rytmus práce, ohromný, zostonásobený, spojený so súhlasným rytmom srdca; spomenul si na prvé chvíle, keď prišiel sem v chladný novembrový deň s hromadou bratov, keď našiel holé pole so zavýjajúcim víchrom a keď bratia i on priniesli so sebou jedine pátričky a lopaty do roboty. A dnes!...
Nechce byť hrdý, keďže hrdosť ľahko môže priviesť ku strate pokory. Hrdosť patrí len Nepoškvrnenej a on je jej mizerným sluhom, hlupákom, nepodarencom a oslavovateľom. Kázala, taká je jej vôla. A keďže chce poslúchnuť jej vôlu, nuž pracoval.
Hľadí teda teraz na tento ohromný tábor križiakov, z ktorého rušajú výpravy na podmanenie celého sveta, výpravy ozbrojené len vierou, pokorou, poslušnosťou a láskou k Bohu a ku všetkému stvoreniu.
— Deo gratias!... — šepce znovu dojatý. — Deo gratias!...
Prídu ľudia a hovoria, že o. Maximilián je Božím šialencom, že je posadlý Bohom a úctou k Nepoškvrnenej, že je výborným organizátorom, že je geniálnym človekom, že je nádherným Božím revolucionárom, že je opovážlivým verbunkošom Nepoškvrnenej, že je mužom prozreteľnostným — možno, že niekto aj tak povie. A on je len mizerným sluhom Nepoškvrnenej, jej biednym nástrojom, slabým a krehkým človekom, hlupákom a babrošom — ako sám seba kedysi nazval, je posledným záškodníkom v križiackom pochode na podmanenie sveta pre Nepoškvrnenú. Ničím viacej!
— Deo gratias! . . . Deo gratias!... (Chvála Bohu!) — opakuje na cestu svojim pokorným myšlienkam.
To nie on urobil, božechráň!... To všetko je vec Nepoškvrnenej! ... Schyľuje teda už prešedivenú hlavu, kladie ruky na kríž a pomaly, šeptom vraví slová modlitby:
— Zdavas Mária ... milosti Božej plná ...



„AUREA AETAS“ — „ZLATÝ VEK“


O. Maximilián vrátil sa do Krakova zo zasadnutia provinciálnej kapituly.
Už celý Niepokalanów spí. Ba utíchly aj unavené stroje, utíchol motor, len pred sochou Matky Božej Nepoškvrnenej na rekreačnom nádvorí žmurká drobné svetielko. To je všetko. Okolo je ohromná noc, plná nespokojného víchru. Víchor valí sa na Niepokalanów, potriasa oberučne stenami domov, víri v uličkách, vypiskuje ako opitý pastier na píšťalke vysokú, ťahavú melódiu, úbohú a primitívnu, jačí v komíne a naťahuje sa so stromami v záhrade. A stromy plné strachu sa trasú a od hrôzy zalamujú haluzami.
O. Maximilián spomína si na podobnú noc, keď pred dvanástimi rokmi hľadel na svojich unavených bratov, ležiacich vedia seba na slame v studenom baraku. On vtedy ešte bdel a víchor podobne zavýjal ako vyje dnes.
Dvanásť rokov!... Mnoho času uplynulo od tej chvíle. A vtedy bola tu púšť, chmúrne fúkanisko a dnes vznáša sa tu nádherný hrad Nepoškvrnenej. Vtedy nazval v mysli toto miesto „úľom Nepoškvrnenej“. Dnes nazýva ho „hradom Nepoškvrnenej“.
Sadol si unavený na lavicu, podoprel rukami hlavu a všetko spočituje.
Vrátil sa zo zasadnutia provinciálnej kapituly, ako sa vracal pred troma rokmi. Ten prvý návrat bol potešením pre jeho vernú rehoľnú družinu v poľskom Niepokalanowe a žiaľom pre tak isto vernú družinu v Mugenzai no Sono. Šiel vtedy k nim páter Samuel Rosenbeiger. Aj teraz sa zas vrátil k nim. A prikázali mu vrátiť sa, tak ako na predošlej kapitule — do poľského Niepokalanowa.
Od toho času minulý tri roky.
Usmial sa o. Maximilián, keďže tieto tri roky nepremárnil. Tieto tri roky sú „aurea aetas“, zlaté obdobie Niepokalanowa. Pripomenul sa mu Platón a za Platónom chlapčenské roky v kláštorskom gymnáziu vo Lwowe. Vtedy ešte nevedel, nebol rozhodnutý, či si oblečie hrubý habit a pôjde v ňom na podmanenie sveta a či sa stane inžinierom, alebo priam vojakom. Nepoškvrnená učinila, že si zvolil habit a teraz sám vidí, že dobre urobil, keď podľahol jej vôli. Keby bol inžinierom, možno by bol potisol technickú vedu o jeden krôčik len na to, aby človek mohol tento výdobytok rozumu využiť na účinnejšie ničenie iného človeka. Lebo si uvedomuje, že vojna je už za dvermi! Najnovšia inžinierska technika bude v nej použitá na vraždenie ľudí!... On si zvolil habit, poplátaný, mrzký habit s tmavými pátričkami, aby bojoval so zlom. Aby zavládol všeobecný pokoj, aby nebolo vojny, ale aby bolo všeobecné milovanie, aby utrápený človek neodvracal sa od Boha. Všetko zlo totiž, ktoré sa šíri po svete a ktoré sa ešte zrodí v najbližších dňoch a spadne na spráchnivený svet ako rozpútaný tajfún, všetko toto zlo bude sa môcť len preto rozrásť, lebo človek sa odvracia od Boha. A čo robil o. Maximilián? Bojoval so zlom, usiloval sa navracať zablúdených ľudí k Bohu, ukazoval im najjednoduchšiu cestu k Nemu, vedúcu cez Nepoškvrnenú. Dielo svoje nikdy nedokončí, lebo veď nestačí na to biedny ľudský život. Ale urobil, čo bolo v jeho moci. Vykĺčoval chodník v húšti, vyrovnal, zabezpečil a ukázal smer. Keď mu už sily nebudú stačiť, ak padne v približujúcej sa búrke, prídu iní a poponáhľajú sa tou cestou, ktorú on započal, ale nedokončil.
Červená koruna? ... Strhol sa pri tejto myšlienke a odohnal ju. Nie je čas myslieť na červenú korunu. Teraz treba myslieť na budúcnosť započatého diela, na upevnenie toho, čo je už započaté, na prehĺbenie a rozšírenie.
Verné rotačky a motory, ba aj niepokalanowská rádiová stanica — v tejto chvíli všetko odpočíva, ako odpočíva jeho rehoľná rodina. Celý tento nádherný organizmus, zdiferencovaný a sjednotený vo svojom úsilí, aby svet podmanil pre Nepoškvrnenú, všetky tieto stroje, kartotéky, plány, čísla a ľudia v tejto chvíli odpočívajú. On je ich mozgom a srdcom a jeho srdce je znovu zostonásobené v jeho bratoch a v strojoch. Pamätá sa, keď sa vrátil pred troma rokmi z Japonska, začal zjednodušovať prácu, urobil to, ďakujúc za to svojmu chladnému logickému rozumu, prebudoval celý systém organizácie Niepokalanowa, ako ústredia Milície Nepoškvrnenej pre celý svet a súčasne lepšie ho prispôsobil potrebám rehoľného ducha, tohto ducha zas prehĺbil, nadchol tvorivou horlivosťou. Napäl všetky sily, aby svojich bratov zapálil svojou láskou k Božskému Srdcu Ježišovmu prostredníctvom Nepoškvrnenej a aby prostredníctvom svojich bratov rozohnil ňou celý svet.
Všetko teda urobil, čo bolo v jeho moci a čo bolo vôľou Nepoškvrnenej.
Predovšetkým rozhodol sa v období trojnásobného jubilea započať plánovitú kampaň, vypočítanú znovu logicky, s ceruzou v ruke, podopretú číslami, ktoré hraničily s fantáziou. Tieto tri jubileá, dvadsiate výročie jestvovania Milície Nepoškvrnenej, pätnáste výročie „Rytiera Nepoškvrnenej“, a desiate výročie trvania Niepokalanowa, rozhodol sa urobiť ako by odrazovou doskou pre všetky plány.
A tak predovšetkým stroje. Prišiel nový nádherný stroj na farebnú tlač a rotačka, jedna z väčších v Poľsku, ktorá mohla tlačiť za hodinu päťdesiattisíc exemplárov „Malého dennika“, prišly aj iné, menšie. Za tri mesiace bude stáť anténová veža, pri šestdesiatvattovom vysielači sedí brat rádiooperatér a zahladený do zázraku techniky a započúvaný do šelestu aparátu reguluje hlas o. Maximiliána v mikrofóne a raduje sa, že v tej istej chvíli počuje ho nielen on, ale, milý Boh vie, koľko ľudí rozsiatych po svete. A každý v tejto chvíli prijíma slová o Bohu a Nepoškvrnenej, o láske a o pokoji — ako stále veľkú zvesť, lebo každý je ňou nenasýtený.
O. Maximilián počúva v tejto chvíli zavýjanie vetra a mysli na chvíľu, keď pri takomto istom vytí motorov budú sosadúvať na letište v Niepokalanowe lietadlá so znakom belasého poľa, v ktorom sa budú skvieť iniciálky Nepoškvrnenej. A ako odhodí letec-rehoľník mníšsku kapucňu s hlavy a natiahne si kominárku s okuliarmi, ako sa prežehná, dotkne prstami pri páse visiacich pátričiek a ako potom s hrmotom motorov vyletí pod nebo, potrieli do priestoru s tlačeným slovom o Bohu. Ale to v tejto chvíli je len snenie. Dá Boh a Nepoškvrnená prežiť ešte tých niekoľko rokov a bude aj letište a budú aj lietadlá.
Vyhlásil misijnú päťročnicu, teraz sa začína jej tretí rok. A on je ešte ďaleko od uskutočnenia určených plánov. Rehoľný zástup rastie, dnes už počíta vyše 700 osôb, rozrastá sa komplex budov, telefonná ústredňa s osemdesiatimi aparátmi uľahčuje dorozumievanie a šetrí drahocenný čas. V osobitnej budove vznikly obuvnícke a krajčírske dielne a dielňa na bielizeň. Úzkokoľajné železnička sváža každý deň zo szymanowskej stanice z pod sochy Nepoškvrnenej do kláštora vagóny materiálu a papiera Nákladné automobily rozbiehajú sa po hradských. Stroje pracujú a pracujú a do celého sveta idú listy a časopisy, dochodia do posledných zákutí Poľska, aj za hranice, budia ľudí zo strnulosti, budia svedomie, kričia hluchým, že je už čas spamatať sa, že je už čas podujať sa boja so zlom.
Rotačné stroje vyhadzujú zo svojho pažeráka neprerušenú lavínu „Malých denníkov“, prekonávajú každým mesiacom svoj vlastný rekord, budia údiv a úžas vo svete. Každý deň tlačia stotridsaťtisíc desaťstranových exemplárov, v nedele dvestotisíc exemplárov šestnásťstranovýchl... Či je to dosť? Nie, to všetko je ešte málo! O. Maximilián je bezdný a nenásytný. On musí tlačiť ešte viac „Malých denníkov“! Sniži cenu, už aj tak najnižšiu v Poľsku. Zväčší náklad, zväčší objem. Tieto noviny musí každý čítať. Zpomedzi drobných zpráv a zpráv zo svetovej politiky bude presakovať slovo Božie, bude volať, hroziť, presviedčať, že je už čas, že je už posledný čas stať si do spoločného boja. Lebo, hľa, v ďalekom svete dvíha satan svoju hlavu. Národy zbroja, vyrábajú čoraz novšie delá, strojné pušky, lietadlá, rastie vojenská moc celého sveta a z čeľustí človeka vynára nenávisť svoju satanskú hlavu, uháša šľachetné túžby, klame všetkých i seba, uvoľňuje všetky zatratené pocity zo dňa ľudského srdca, rozpaľuje červené plamene a chystá sa zasiahnuť, ako onen tajfún, celý svet a zaplaviť ho krvou a spopolniť v požiaroch.
Nech teda stroje hrdlačia a ustavične prekonávajú rekordy, lebo hoci by prekonaly rekordy celého sveta, je to vždy málo!. ..
Z pažeráka tlačiarskeho stroja každý mesiac vychádza lavína belasých sošitov „Rytiera Nepoškvrnenej“. Hľa, normálny náklad je 700 tisíc a v decembri roku 1938 bol ho rovný milión! Spolu s „Rytierikom Nepoškvrnenej“, určeným pre mládež a tlačeným v 160-tisicovom náklade, dostáva sa do 64 krajín, dostáva sa v Poľsku do nemocníc, väzníc, tovární, rehoľných ciel, k vojsku, do škôl, k inovercom. Možno sa s ním stretnúť v čakárňach lekárov, v železničných vozňoch, na lavičkách v parku, v kioskoch, na stoloch v kaviarňach, reštauráciách a krčmách. Vtláča sa neprosený do rúk, dotieravý, húževnatý, tichý a skromný. V náhlivosti každodenného dňa, v zmätku všedného života, v honbe za klamným šťastím pletie sa do cesty, prichodi na oči, vsunúva sa do nespokojných rúk, núti do čítania. Nespokojné oči prevracajú ho neochotne, zastavujú sa na nejakom drobnom slove, zvážnejú a srdce nevdojak tuhne v radostnom údive, lebo, hra, napokon našlo akýsi výraz, ktorý sa stáva ako by tajomným kľúčom, otvárajúcim bránu strateného raja detstva. V márnotratnom pijanskom speve, vo vrave lacnej potechy občas sa prepletie slovo „Mária“ a vtedy prichádza ako by porážka. Povznesú sa unavené oči, dvihnú hlavy a počúvajú. Nie, to je nič!... To sa nám len zdalo!... Pime ďalej, spievajme ďalej!... To bol len klam!... A nenazdajky padnú čiesi oči na potlačený svitok papiera, povarujúci sa na zapľuvanej podlahe, na zasmetenej ulici, na stole s mláčkami vodky a z toho svitku vylovia zas nejaké slovo, ktoré poráža ... Čo to, čo to bolo? ... „Maria“? ... Boh? ... Eh, hlúposť!. .. Pime ďalej ... A vy všetci vysmejte sa takýmto videniam!... Do hulákania ľudí, túžiacich zahlušiť svoju prázdnotu, neustále sa vráža toto čudné, znepokojujúce slovo!...
A potom prichádza list, prvý, desiaty, stý, tisíci...
O. Maximilián sedí pred ich ohromnou kopou, číta a píše. Hľa, žalujú sa v nich ľudia biedni, poblúdení, životom sklamaní, zavedení, bažiaci po pokoji a Bohu. Kajajú sa v nich, plačú a v iných zas dojatí ďakujú a prosia o modlitbu.
O. Maximilián sedí celé noci a odpovedá s rehoľnými bratmi na 828 872 listov, čo za jeden rok prišly z Poľska j a zo zahraničia.
„Rytierik Nepoškvrnenej“ v náklade 40 tisíc výtlačkov putuje po poľských školách a usiluje sa vkročiť do života decka často zanedbaného, ulicou vychovávaného, do života decka zlodejských pelechov, z kanálov, z hnijúcej veľkomestskej núdze a chce ich presvedčiť, že hriech je čímsi špinavým, odporným a čnosť je krása, slnko. Povzbudzuje ich k úsiliu, aby mohly zoškliviť v sebe vlastné stredisko zla a núdze a aby sa mohly vyslobodiť vlastnými silami a stať sa jasnými, múdrymi a pracovitými ľuďmi.
Vo svojich novinách i rečiach, na rekolekciách a misiách o. Maximilián a jeho verná skupina vysvetľuje, že treba bojovať so zlom a biedou, z ktorej toto zlo povstáva, že treba bojovať o nového človeka, o nové práva preň, práva Božské i ľudské, aby sa tento človek napokon mohol pozdvihnúť z vlastného brloha neschopnosti, mrzáctva a prostrácie, stať sa pekným človekom, obracajúcim sa s dôverou na Boha. A hlavným prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa — popri iných prostriedkoch — je modlitba a modlitba, utiekanie sa k Nepoškvrnenej, ktorá vie vymôcť milosti u Boha pre nešťastného človeka.
O. Maximilián nemôže všetko sám zdolať. Obracia sa preto na kňazov po celom svete a vydáva pre nich v tisícoch exemplároch latinský štvrťročník „Miles Immaculatae“. Toto tlačivo dostáva sa už do všetkých zákutí zeme, usiluje sa oboznámiť kňazov všetkých národností o cieľom Milície Nepoškvrnenej, chce aby prenikli jej duchom, lebo ako duchovným pastierom ľahšie im je dostať sa k svojim veriacim a presvedčiť ich, že Nepoškvrnená musí sa stať Kráľovnou všetkých ľudských sŕdc. Vtedy totiž plní sa túžba Ježišova, ktorého vôľou je, aby sme sa „približovali k nemu len prostredníctvom jeho Matky“.
A zas prichodia listy, teraz už po latinsky písané, listy múdre a učené, dôstojné a pomazané, hovoriace natešenému o Maximiliánovi, že jeho úsilie nie je máme.
V období tejto napnutej práce prežíva ohromnú radosť, lebo 7 bratov skladá slávnostné sľuby a 73 bratov sľuby jednoduché. Z jeho podnetu ide na Jasnú Horu púť 232 bratov, aby tam vyprosili u Nepoškvrnenej požehnanie pre veľké misijné dielo o. Maximiliána.
To všetko málo!...
Za niekoľko mesiacov stavia „Dom zdravia“ pre vyčerpaných bratov, za tri mesiace „Dom Milície Nepoškvrnenej“, použijúc na tento cieľ betónové tvárnice, vyrobené bratmi, dáva do obehu tisíce odznakov pre členov Milície Nepoškvrnenej, vysiela troch misionárov do Miugenzai no Sono v Japonsku, má dve prednášky vo varšavskom rádiu, usporiada nádhernú Mariánsku akadémiu v najväčšej varšavskej sieni, v kine „Roma“, a jeho prostú reč počúvajú cirkevní a štátni hodnostári, zástupy dospelých a mládež. A potom zas prichádzajú listy, prichádzajú a kopia sa na stole o. Maximiliána, ako očividný znak, že jeho slovo našlo cestu do ľudských sŕdc, že deje sa v nich radostna zmena, že človek pomaly, namáhavo dvíha svoje oči k Nepoškvrnenej. Umiera veľký protektor a priateľ Niepokalanowa, kardinál Kakowski. Niepokalanów smúti nad jeho stratou. O. Maximilián a jeho rehoľní bratia modlia sa za pokoj jeho duše a za hodného nástupcu.
Provinciálna kapitula v roku 1939 rozdelila poľskú provinciu na severnú, pod ochranou Nepoškvrneného počatia Panny Márie a na južnú pod ochrapou sv. Antona Paduánskeho a bl. Jakuba zo Strepy. Gvardiánom japonského Nepoškvrneného stáva sa znovu o. Samuel Rosenbeiger a o. Maximilián gvardiánom poľského Niepokalanowa. V niepokalanowskom kláštore hosťom je teraz generál rehole Dr. Beda Hess, ale bude už asi načase, aby sa vrátil do Ríma, lebo sa môže oneskoriť... Veď vojna čihá už nad poľskou hranicou!...
O. Maximilián počíta výsledok svojej práce, a na jedno ešte zabudol. Hľa, s chvíľou vyhlásenia päťročnice začal predovšetkým akciu rozšírenia Milície Nepoškvrnenej.
— Nech každý člen Milície Nepoškvrnenej získa jedného nového člena! — volal vo všetkých niepokalanowských časopisoch a poľská katolícka tlač opakovala jeho vyzvanie. Vydáva výzvy v 5,169.000 výtlačkoch v jazyku poľskom, francúzskom, portugalskom, španielskom, anglickom, nemeckom, lotyšskom a arabskom. Rozosiela ich po celom svete, útočí, dobýva, volá, prosí, zaklína a nahovára. Milícia Nepoškvrnenej rastie na moc. Počet členov sa zväčšuje. V Poľsku dosahuje čísla 685.051 veriacich, zaberá všetky europské krajiny, dostáva sa do Arábie, Turecka, Indie, Číny, aj do Ameriky. V Taliansku vychádza „Il Cavaliere dell’ Immacolata“ (Rytier Nepoškvrnenej), v Lotyšsku, Československu, Rumunsku, Francúzsku množia sa krúžky M. I. a v Belgicku, ktoré je ešte pod dojmom zjavenia sa Matky Božej v mizernom mestečku Beauraing, prijíma sa idea M I. najbujnejšie!...
Rastú teda zástupy Milície Nepoškvrnenej, objímajú postupne celý svet, spievajú svoju hymnu Nepoškvrnenej „Nesieme prápor v svet ďaleký Nepoškvrnenej!... Ona premôže nepriateľa duší!“... Je to hymna bojovná, tvrdá vyzývajúca satana na boj!...
Umiera sv. Otec Pius XI., pápež, ktorý sa tešil a požehnal prácu o. Maximiliána. Novým pápežom stáva sa Pius XII.! Aj on sa bude tešiť a požehnávať! ..
O. Maximilián prvú nedeľu mája a prvý týždeň decembra venuje propagande Milície Nepoškvrnenej. Vydáva „Informátora Rytierstva Nepoškvrnenej“ pre krúžky M. I. v Poľsku, vydáva ,,Misijný buletin Mugenzai no Sono“, vydáva kalendáre v náklade vyše polmilióna exemplárov, rozosiela státisíce medailónikov a nakoniec stavia kostol.
Malá bola totiž táto kaplnka v Niepokalanowe, rehoľný húľ rástol, bolo čoraz tesnejšie. Po príchode z Japonska do Poľska už myslel na jeho postavenie, ale ten nedostatok času!... Tesne pred vypuknutím vojny, v poslednom roku, vybrali miesto. Na mieste, kde bude hlavný oltár, postavili kríž a začali klásť základy. Kostol mal byť veľký! Dĺžka 75 m, šírka 18 m výška po povalu 14 m a s vysokou vežou 60 m! ... Stačili položiť základy a práca bola prerušená!...
Tichosť je všade, len čierny víchor zavýja ako opantaný.
O. Maximilián pozrel na sochu Nepoškvrnenej a zamyslel sa. Hľa, spočítal všetko, čo vládal vykonať, spočítal, prezrel a vie, že oddal sa veci úplne. Urobil všetko, čo mohol. A znovu sa mu vysunula otázka, či má byť hrdina svoju prácu? Vie, že svojou ideologiou pohol svetom, že preoral ľudské srdcia, že urobil veľký zmätok v ľudskom svedomí, že ľudia si pretierajú oči a začudovaní vidia, ako blízko je pravda, po ktorej túžili!... Či má byť hrdý na toto všetko? ... Chráň Boh!... On je pokorný, lebo vie, že málo urobil. Možno niekto iný na jeho mieste by urobil viac! Nech rozhodne Nepoškvrnená. On je jej pokorným sluhom a plní len jej vôľu podľa svojich síl a schopností. Aj tak div, že sa ešte moce v ňom život! Slabý je totiž, ťažko sa mu dýcha polovicou pľúc, vlasy už prešedively, trochu sa nachýlil k zemi, len oči horia ustavične ohromnou žiarou a srdce horí ustavične ohromným plameňom. Za oblokmi zavýja čierny vietor a noc je plná nepokoja a prízrakov. Za oblokmi čihá vojna!... On ju nebude vládať zastaviť! Hľa, jedného dňa zrúti sa na celú zem a vtedy zlo bude znovu triumfovať. Ale či sa patrí zalamovať rukami a rmútif sa? Nie!... Keď jeho nebude, budú iní! Budú pokračovať v diele nie jeho, ale v diele Nepoškvrnenej, započnú ďalší boj o ľudskú dušu a po ňom prídu zas iní a po nich ešte iní!... Až boj zakončia víťazstvom! ...
Vstal, zašiel k obloku, zahľadel sa do tmavej noci a uspokojený a šťastlivý začal šepkať: — Zdravas Mária ...



SVÄTÝ BOŽE! SVÄTY MOCNÝ


Rozzúrený esesmanský dozorca v hodnosti „Scharführera”tresol násilne dvermi, zlostne zvrtol odporujúcim kľúčom v zámku a teraz odchádza. Jeho kroky dunia v sklepenej chodbe Pawiaka,*(Názov známeho väzenia vo Varšave) vzďaľujú sa a tíchnu. V cele nastala tichosť. Pri dverách stojí opretý Žid Singer a hladí udivený a na druhej strane cely pod oblokom druhý druh zatína päste a ťažko dýcha. O. Maximilián sa usmieva a šepce modlitby za nepriateľov.
— Odpusť im, Pane!... — Vyhrabúva z húšte mylienok tieto jediné slová a ukladá ich do pomalého, tichého, pokorného, nábožného sprievodu. A ustavične sa usmieva na ne. A medzi slová modlitby plance sa ešte spomienka na čudný rozhovor. Vidí človeka so zlou tvárou, s chmúrnymi očami, opantanými nenávisťou a počuje jeho slová tiež presýtené nenávisťou.
— Ty veríš v Krista? — pýta sa chrapľavo a trhá násilne za kríž pátričiek.
Čudná a naivná otázka! Takto sa pýtaly detí v Mugenzai no Sono, keď im rozprával o Kristovi a o jeho Matke. Deti sa potom modlily a on ich prežehnával krížom na hlavách. Tento dozorca sa opytuje, či veri v Krista.
— Áno, verím! ... — odpovedal.
Dozorca udrel ho po tvári. Oči Nemca rozhorely sa zlým, červeným plameňom, ústa sa mu stiahly tvrdo, zpomedzi pier vyšiel prúžok sliny.
— Veríš ešte? — opytuje sa priduseným hlasom a odvracia oči, lebo nemôže zniesť pohľad tohto prekliateho mnícha.
— Verím — odpovedá o. Maximilián a nespúšťa oči s jeho očú.
Dozorca udrel ho druhý raz. Tak silno, že rehoľník sa zatackal. Nepadol, len znovu hľadí pokojný, usmiaty do jeho očú. Dozorcu zachváti besnota. Priskočí k o. Maximiliánovi, sáče ho, trhá, kope. Napokon prudko zdvihne kríž jeho pátričiek a kričí.
— A ty ešte v toto veríš?
— Áno, verím!...
Nezaspieval kohút v sieni paláca najvyššieho kňaz nezaprel mních Majstra. Dozorca nemôže zniest jeho pohľad. Tie čudné, jemu diabolské oči ho desia. Desia svojím pohľadom, prenikajú ho svojím čudným, jasným plameňom, napĺňajú ho strachom, pritláčajú ho k zemi, privádzajú do úlohy zbitého a sponevieraného túlavého psa. Musí tie oči vyhasiť!... Rozohnal sa a celou silou tretí raz udrel po tvári tohto hrdého mnícha. A potom s pocitom porážky, s nevdojak objaveným komplexom menejcennosti — odchádza. Zvyšok bezmocnej zlosti vybil si na dverách cely. Tresol nimi až omietka odpadla a teraz kroky jeho už zamĺkly. V cele nastalo ticho, pri dverách vydesený Žid a pod oblokom pomstou horiaci druh.
— Ach, to nemecké hovädo! ... Keby som tak mohol zadrhnúť tohto zlosyna!,.. — mrmle cez zaťaté zuby.
— Nerozčuľujte sa, prosím! — utišuje ho o. Maximilián — To, čo sa stalo, je malá vec. To všetko pre Nepoškvrnenú Matku!
Počúva Singer a nerozumie. Počúva druh a tiež nej rozumie. Čudný človek je tento mních. Stále spokojný, ovládajúci sa, usmiaty!... Teraz sa začína pomaly prechádzať po cele, od steny po stenu a šepce polohlasne modlitby. Nie, je to čudný človek! Keby aspoň preklínal, nadával, ba keby sa aspoň žaloval a plačlivým hlasom žialil — ako by sa to ľahšie chápať. Ale on mlčí... Spokojne sa usmieva a modli sa za toho darebáka.
Singer na prstoch podchodí k druhovi pod oblokom, nakláňa sa a prezrádza mu neslýchané tajomstvo. Šepká aby to tento „čudný človek“ nepočul.
— Viete, čo vám poviem? Poviem vám, že tento mních je svätý človek!...— povedal polohlasne a mľaskol v neklamnom údive.
O. Maximilián nepočuje túto poznámku, lebo ju už ďaleko za Pawiakom. Pawiak strežú vysoké múry, ostnaté drôty a rozostavané strojné pušky a o. Maximilián je v tejto chvíli vo svojom Niepokalanowe.
Pamätá sa dobre na to chmúrne ráno dňa 1. septembra roku 1939, keď ešte vlhký svit ležal na poliach, keď s neba začalo sa cediť bledé svetlo a keď bratia chystali sa modliť, ako znezrady puklo nad nimi nebo od ozrutánskeho vrčania. Vrčanie letelo od západu, postupne rástlo, menilo sa v hrmot a potom z hrmotu vyletúvaly ťažké ozveny výbuchov. Vtedy už všetci vedeli, že to znamená vojnu. Nemecké lietadlá letely a letely, zdalo by sa, pomaly a všetky na Varšavu a od Varšavy ustavične doliehaly výbuchy, zatriasaly oblokmi a stenami budov Niepokalanowa a desily onemelé ľudské srdcia Nad Varšavou vznášal sa pod nebo ohromný, rozčeperený stĺp dymu a lietadlá ustavične letely a ustavične hádzaly na mesto bomby.
A potom tie prvé vlaky, ženúce sa na západ s vojskom a delami, tie hradské zavalené pochodmi ľudí, splašené kone, zátvory z poprevracaných vozov a nákladných automobilov, výkriky a znovu lietadlá, spúšťajúce sa nad hradské a vrhajúce do zástupov bomby a strieľajúce zo strojných pušiek. Potom prvé mŕtvoly, krv, zdesené oči, oči plné strašného šialenstva, neľudské výkriky, vytie a ten tichý, fňukavý plač malého dievčatka pri kláštornej bráne.
— Prečo plačeš? ...
— Mama leží na ceste zabitá!... Krv jej tečte z hlavy!... — fňuká dievčatko a zakrýva si oči rukami.
Poľský front ustupoval na západ, za nim šiel rastúci hrmot diel a pred frontom prevaľovaly sa nesmierne zástupy vydesených ľudí, všetkými hradskými a cestami hnané šialenstvom a lietadlami, stihané kliatbou vojny, víriace bezradne, plné zdeseného bľabotu. Hľa, akási rozbúrená rieka sa vyliala a teraz tečie vo dne v noci. Na nebi čierne klbá dymu a v nod nebo horí strašným požiarom ... Front sa približuje každým dňom, vracajú sa rozbité pluky, unavené, hladné a medzi plukmi ustavične sa valia a víria nesmierne zástupy bežencov... A nad nimi krúžia bez prerušenia nemecké lietadlá a hasia životy a za nimi rastie hrmot diel.
O. Maximilián organizuje pomoc pre bežencov a pre vojsko. Prituľuje, kŕmi, chráni a potešuje. A ľudia sa hrnú, plačú a žobrú o Božie zľutovanie. A vtedy ako čudne dojímavo znela pieseň, ktorá sa zrodila v najhlbšom ľudskom zúľalstve:
Svätý Bože! Svätý Mocný!
Svätý Nesmrteľný! Zmiluj sa nad nami!..

Kľačí v kaplnke pred monštranciou a okolo neho jeno najmilší bratia a okolo kaplnky zástupy a zástupy, padajúce na kolená, spínajúce ruky k nebu a volajúce ohromným, prosebným hlasom:
Od moru, hladu, ohňa a vojny,
vysloboď nás. Pane!...
Od náhlej a nepredvídanej smrti,
vysloboď nás Pane!...

Klbí sa ohromný nárek, letí pod nebo, zalamuje ruky, plače a volá:
My hriešnici, prosíme ťa,
odpust nám, Pane!...
Odpusť nám, Pane!... Doráža až teraz pod nebo nahromaždený krik, dobýja sa do brány nebies, krvaví päste a ustavične volá k Pánovi, aby odpustil ľudstvu. A ponad šialený zástup letia nové útvary lietadiel, podobné strašným krvilačným supom, spúšťajú sa z pod neba a znovu kosia strojovými puškami. Z diaľky hrmiace delá sprevádza veľký krik. Nad Varšavou je už jediná ohromná chmára tmavošedivého dymu, popreplietaného jazerami ohňa a okolo kaplnky krčí sa bezradný, vydesený zástup a spieva posledným dychom:
Matka, vypros! Matka, oroduj!
Ó, Matka, prihovor sa za nás!

A potom nadišly strašné dni, keď spustly cesty, keď ustúpily trosky poľskej armády, keď všetky polia a cesty, i lúky, i lesy zarojily sa nemeckými vojakmi v ťažkých prilbiciach, natiahnutých na oči a oči boly zbojnícke a opité krvou a víťazstvom, chmúrne a strašné vo svojej bažlivosti vidieť smrť. A medzi vojakmi točia sa ťažké teliská diel a hrmotiace potvory-tanky.
Začalo sa obliehanie Varšavy!
O. Maximilián už predtým bol rozpustil svoju vernú rehoľnú rodinu.
Väčšina z nich sa totiž prihlásila do Poľského červeného kríža s prosbou o prijatie do zdravotnickej služby. PČK poďakoval sa im za ochotu slúžiť dobrej veci, mal však dostatok vyučených pracovníkov. A vtedy o. Maximilián, hľadiac na ich bezpečnosť, povedal im:
— Môžete sa rozísť domov, lebo takto radia civilní a rehoľní predstavení! — a rozlúčil sa s nimi. Mnohí bratia odišli vtedy do Varšavy, zúčastňujúc sa akcie Červeného kríža za obliehania: zvyšok — rozišiel sa do rodných krajov. Malá čiastka ostala v Niepokalanowe a teraz pomáha o. Maximiliánovi. Teraz už nie je čas myslieť na stroje a vydavanie časopisov. Treba pritúliť tuto ohromnú, ľudskú biedu, nakŕmiť, potešiť, uspokojiť a obrániť pred rozbesneným nemeckým vojskom.
A Varšava ustavične horí a ustavične dunia delá a ustavične letia kŕdle lietadiel popod ťažké, zadymené nebo a vrhajú na toto nešťastné mesto bomby a vojenská háveď, spitá úspechom, omámená krvou a požiarom, bažiaca po smrti, samopašná a zlovestná vyje od radosti, spieva, kričí nadutá a plná pýchy.
— Siegreich wollen wir die Polen schlagen!.. . — reve a rozbíja sošky Nepoškvrnenej, zabíja kolbami vydesených ľudí, posadlá pýchou, otrávená krvou a vraždami.
A Varšava stále sa bráni a horí!...
Od moru, hladu, ohňa a vojny,
vysloboď nás, Pane!...
Matka, vypros! Matka, oroduj!
Ó, Matka, prihovor sa za nás!...

— A hovorím vám, priateľom svojim: Nedajte sa zastrašiť tým, ktorí zabíjajú telo a potom už nemajú viac čo urobiť!“ — Vysvetľuje slovami Krista onemelým bratom. — Zamĺkly naše tlačiarske stroje, prerušili sme prúd našej misionárskej práce, lebo dožili sme sa teraz času, v ktorom začali sme apoštolstvo trpenia. Pripomínate si, ó. bratia moji, čo som vám nedávno písal z Mugenzai no Sono, že keby sa Niepokalanów nepodobal Nepoškvrnenej pod krížom, nebol by Niepokalanowom? Pripomínate si? A neraz som vám hovoril na konferenciách o význame trpenia v živote každého katolíka, najmä v živote rehoľníka. Či sa pamätáte? ...
Bratia si pamätali a rozhodujú sa udusiť v sebe strach s veľkými, vytreštenými, mŕtvymi očami.
— Vytrvajte verne pri Nepoškvrnenej — hovoril im ďalej — vytrvajte verne, v akýchkoľvek okolnostiach by ste, sa našli. Lebo ak doteraz Niepokalanów učil, ako treba trpieť, tak teraz nadišiel čas, aby sme dali príklad, ako trpieť. Nenasadzujte životy nepotrebne... Ó, znova letia lietadlá. Iďte sa skryť do podzemia, pod murovanú budovu a k základom budúceho kostola. Ale keď príde chvíľa a bude treba položiť životy, vtedy buďte spokojní a natešeného srdca a „nedajte sa zastrašiť tým, ktorí zabíjajú telo a potom už nemajú viac čo urobiť!...“
Bratia sa ukrývajú pred náletom do pivníc a podzemných sklepení. O. Maximilián zas odrieka s nimi modlitby úplného odovzdania sa Nepoškvrnenej na život, na smrť a na večnosť. Jeho pokoj prenáša sa na zvyšok bratov. Lámu sa, pomaly sa zbavujú strachu, už sa nechvejú od zdesenia, keď nečakane zaznie nad nimi ťahavý svišť letiacej bomby. Svišť prudko vzrastá prechádza do vytia ochromuje vôľu, mení ju na zdusený, spletený, nemý krik, až napokon praskne a strašne zarachotí zatrasie zemou, zastaví dych v prsiach, srdce zmeravie a každý dvíha hlavu a hľadí s úžasom.
— Nedajte sa zastrašiť tým, ktorí zabíjajú telo a potom už nemajú viac čo urobiť! — opakujú podvedome uvedený citát zo Svätého Písma, o ktorom im hovoril pred chvíľou o. Maximilián. Aký je on spokojný!... Bože, mať taký pokoj!...
Potom sa všetci vrátili k raneným poľským vojakom a o. Maximilián s troma rehoľnými kňazmi pripravoval dokonávajúcich na smrť.
Tak to robil, ako to robieval v tých rokoch, ktoré už minuly, keď chorí rehoľní bratia čakali jeho príchod v „Dome zdravia“, v lesíku pod Niepokalanowom. Tešili sa vtedy ako deti, lebo vedeli, že v ťažkých hodinách Božích skúšok, keď choroba a horúčka trávi telo, keď fyzické trpenie odoberá jas života a strach pred smrťou hasí každú radosť — príchod o Maximiliána býval podobný príchodu clivého otca, ktorý by rád prevzal trpenie decka na seba. V smysle Kristovho prikázania navštevoval teda chorých bratov, majúc pre nich súcitné srdce a modlitbu. Nakláňa sa nad chorých, objímal ich ramenami, prikladal svoju hlavu k ich horúčkou rozpáleným hlavám a utišoval ich nepokoj a trpenie čudným uspokojujúcim slovom dobrého človeka.
Podobne teda robil teraz, nakláňajúc sa nad chorých a ranených poľských vojakov.
V niepokalanowskom kláštore ležia vedľa seba na slame, na slamníkoch ranení poľskí vojaci a civilné obyvateľstvo, deti plačú za stratenými rodičmi, matky plačú za stratenými deťmi, zmeravení Židia šepcú zbledlými ústami modlitby k pomstivému Jehovovi.
A potom 19. septembra prišiel nemecký oddiel, rozkázal všetkým rehoľníkom postaviť sa do päťstupov dvom rehoľníkom dovolili ostať pri ranených poľských vojakoch v kláštorskej nemocnici. A keď už mali všetkých odviesť, brat ošetrovateľ prosí o. Maximiliána, aby ostal na jeho mieste, chce totiž ísť namiesto neho. O. Maximilián len toľko povedal: — Ostaň, decko!... — a vyšiel z kláštora na varšavskú hradskú so všetkými bratmi, obkľúčenými kordónom vojakov. Na hradskej čakaly na nich nákladné autá. Nepripravených na cestu, ľahko odetých, viezli najprv do Rawy Mazowieckej, kde ich na noc zamkli do kostola. Na druhý deň viezli ich znovu nákladnými autami do Czenstochowej a odtiaľ nákladným vlakom do Guben, na juh od Frankfurtu, do tábora Lamsdorf.
— Čo bude s nami? Čo len bude? — strachovali sa bratia, vidiac v tábore zástupy vybiedených, špinavých, zavšivavených a hladných poľských väzňov, nocujúcich pod šiatrami.
— Čokoľvek bude, bude to vôľa Nepoškvrnenej! — vysvetľoval bratom spokojný o. Maximilián. — Buďme na všetko pripravení, čokoľvek si bude Nepoškvrnená od nás želať.
Po dvoch dňoch previezli ich do podobného, ale už väčšieho tábora v Amtitz. Ráno, keď ešte všetci, pokrčení a trasúci sa od zimy, spali, o. Maximilián už bedlil a modlil sa, chodiac od šiatra ku šiatru. Staral sa o všetkých väzňov, chrániac ich svojim tichým veriacim slovom pred zlomením sa a zúfaním. Káral tých, čo sa unášali hnevom a preklínali alebo ubližovali svojím druhom, a keď v niekom nemohol potlačiť zlosť, prosil bratov, aby sa modlili za nešťastlivca. To účinkovalo. A znovu poučoval a vysvetľoval svojej rehoľnej skupinke, že sú povinní súhlasiť s vôľou Božou, využiť trpenie, aby pre Nepoškvrnenú získali čo najviac duší.
V tábore bola zima a hlad. Ľudia kostnateli pod šiatrami na prehnitej slame, najmä v noci, nemajúc sa čím prikryť. A sneh už padal. Ľudia umierali od vysilenia a hladu. Všetkých žraly vši, zdravotné pomery boly ukrutné.
— Pokladajte svoj pobyt v tábore za misie! — presviedčal svojich bratov o. Maximilián a bratia tak robili. O. Maximiliánovi nebolo možno sa protiviť. Mal nepochopiteľný vplyv na svoje prostredie. Jeho spokojné hlboké oči viac vedely povedať a presviedčať, ako najbohatšie slová. Jeho pokoj prenášal sa na iných, jeho viera shmutá do prostých prikázaní vedela ziskať aj tých, čo o vieru najmenej dbali. Po niekoľkých týždňoch, v prvých dňoch novembra odviezli o. Maximiliána a jeho rehoľnú skupinku do Ostrzeszowa. Umiestili ich v školskej budove sale- ziánov. Všetci vydýchli s úľavou, keď napokon mohli tu spokojne rozjímať a modliť sa.
O. Maximilián oprel sa o vlhkú stenu väzenskej cely a počúva, ako sa prediera medzi jeho múry uzavretý život. Kdesi klopú podkuté čižmy, s času na čas rozľahne sa ostrý krik, podobný štekaniu psa, s času na čas rozletí sa čiesi zúfalé volanie. Kohosi mučia!... Potom nastáva znovu ticho a v tichu dýcha pričupený život a zacláňa sa rukami, lebo z mraku vynára sa strach s veľkými, vytreštenými, mŕtvymi očami. Ako mu je srdečne ľúto týchto ukrivdených ľudí, ako mu je srdečne ľúto týchto krivdiacich ľudí ... Uvoľnila sa beštia z človeka, život mení sa na peklo, dýcha nenávisťou a budí nenávisť. Schodí zvrhlá potvorská siatba, ako v onej antickej legende o dračích zuboch. O. Maximilián dobre vie, že vojna pohrúži do barbarstva celé ľudstvo, že to nádherné gotické sklepenie, postavené mozoľne v ľudskom srdci, prepadúva sa teraz v dunení diel, v kriku vraždených ľudí, v chrapote dokonávajúcich, v žiare požiarov!... Satan triumfuje! ...
Namanula sa jasná spomienka z Ríma, ako sa raz zatúlal do Sixtinskej kaplnky. Žasol vtedy, ked uvidel „Posledný súd" Michelangela, ako nádhernú víziu veriaceho človeka. Kristus stojí vysoko a pohybom ruky shadzuje do pekiel klbko satanov!...
Hej, veru. Dnes satan triumfuje vo svete, ale príde čas, že znovu bude svrhnutý do pekiel pohybom Kristovej ruky. A Nepoškvrnená potrie hlavu hadovi svojou pätou!... O. Maximilián prebral sa zo zamyslenia, lebo ho zobudil vo väzeni pričupený život. Pawiak dýcha životom. Šepot prechádza murami, vzdychy preletujú popod nízke povaly, okolo vznášajú sa ľudské myšlienky. Myšlienky sú rozličné. Všedné, bôľne a jasné. Spomína na listy, na kopy listov, nashromaždených na jeho stole. Koľko listov by mal dnes čítať a na koľko listov odpovedať? Je Boh a či niet Boha? ... Je Boh, priateľu! ... Nemôže byť Boh, keď nečinne hľadí na toto zlo a peklo, na túto strašnú ľudskú krivdu a na tento triumf satana.
O. Maximilián sa zhovievavo usmieva. Je predsa Boh a takáto je jeho vôľa. Kto uhádne súdy Božie? Nikto!... Je Boh a on tak chce, aby sa dialo to čo sa deje!...
Vysvetľoval by v listoch, písaných pochybovačom a zúfalcom, zožieraným nepokojom a strachom. Tak, ako to robil v Ostrzeszowe medzi tvojimi bratmi. Aj oni sa nevedome čudovali, že takéto zlo môže jestvovať. Nekládli mu otázky, ale on ich čítal v ich prekvapených pohľadoch. Pripomínal im sv. Terezku Ježiškovu, ktorá prosila Boha o trpenie a ďakovala za trpenia. V rekolekcii vysvetľoval im ustavične, že trpenie je pre nich vnútorným očistením a približovaním sa k Bohu. A smrť? Či môže byť čosi vznešenejšie ako smrť pre Krista? „Nedajte sa zastrašiť tým, ktorí zabíjajú telo a potom už nemajú viac čo urobiť!...
Pripomína si, ako často sedeli okolo neho a počúvali. A on poučoval. A keď ustatý zaspal, položili ho na slamu, prikryli a potom odchádzali na prstoch a tiež zaspávali. Cítili sa bezpeční a spokojní, majúc ho medzi sebou. On vedel, že pobyt v Ostrzeszove skončí sa rýchlo, že nemecké úrady dovolia im vrátiť sa do Niepokalanowa, ale kým ešte budú internovaní — ak takto možno nazvať ich odvezenie a uväznenie — pokiaľ teda budú ešte prebývať v Ostrzeszove, nech sa cvičia v trpení. Lebo toto je len začiatok.
O. Maximilián vedel aj to, že vojnu neprežije, že prv či neskôr bude mu treba ísť po onu „červenú korunu“. Ale prežijú ho iní a oni povedú jeho dielo. Nie, nie jeho dielo! Dielo Nepoškvrnenej!... Vojna prevalí sa ponadeň a premení ho na rumovisko. Jeho nástupcovia pozdvihnú ho znovu z rumoviska a ešte dokonalejšie vybudujú.
Ó, ako sa radovali bratia, keď v deň Nepoškvrnenej, dňa 8. decembra oznámili im Nemci, že sú voľní a že sa môžu vrátiť!... Vrátili sa a podobali sa Jeremiášovi, keď uvidel zbúraný Jeruzalem. Nenariekali však a nežalovali sa ako Jeremiáš, hoci našli ohromné spustošenie a znivočenie. Nemeckí vojaci totiž prichádzali do kláštora za ich neprítomnosti, vylamúvali dvere, vyvažovali zásuvky, sprevracali skrine, kradli, poshadzovali so stien obrazy, deptali, trhali papiere na strapce, pálili knihy, vyrezúvali z nástenných máp Európy Poľsko, rabovali, rozbíjali sošky Nepoškvrnenej, alebo odbíjali hlavy, posmievali sa, rúhali sa vystrájali žarty. Bôľne sa usmial o. Maximilián, keď sa dozvedel od dvoch bratov, ktorí zostali za ich neprítomnosti v Niepokalanowe, že prišli aj ľudia a vyrabovali živnosť, materiál, drevo, náradie, nástroje, posteľné príslušenstvo!. . . Darmo je!.. . Zbadal vtedy, aké ťažké je úsilie človeka, ktorý chce presvedčiť bližného, že jedinou mierou jeho činov je svedomie posvätené v Bohu. Ľudia spravujú sa ustavične len strachom. Keď niet strachu pred zodpovednosťou, keď táto zodpovednosť bola zrušená, ako ľahko je človekovi, aby prestal byť človekom! ...
O. Maximiliánovi nebolo ľúto toho, čo bolo zničené a vyrabované, ale bolo mu ľúto tých ľudí. Či sa málo natrápil s nimi? Nie, netreba na to myslieť. Nehodno. Pokiaľ mu ešte život stačí, bude bojovať so satanom. V tomto boji tkvie smysel života. Satan zjavuje sa v ľudskej zlobe, nenávisti, v zločine, v malosti srdca, ba aj v ľudskej hlúposti. Vo všetkom, čo nemožno už zahrnúť pod pojem dobra. A on mu vypovedal vojnu a zbraň nedoží! Lebo tak chce Nepoškvrnená!
Šedivý mrak sype sa už zo zamrežovaného okienka pod povalou a zakrýva všetko popolom. A znova sa míňa jeden deň, zdalo by sa — stratený deň a jednak nie stratený. Modlil sa za svojich bratov v Niepokalanowe, za svojich druhov, rehoľných otcov vo väzení, za toho biedneho dozorcu, ktorý sa domáhal, aby zaprel Krista. Čudná vec, že sa tri razy domáhal, aby zaprel Krista. Pripomenul sa mu obraz Caravagija „Svätý Peter zapiera Krista“, ktorý videl vo vatikánskej galérii. Na obraze bolo špinavé dievča, ukazujúce prstom na sv. Petra, ktorý so stareckým strachom zapiera Krista. Tri razy, ako predpovedal Pán. A vtedy kohút zaspieval. A tu bol chmúrny, satanom pobláznený človek a o. Maximilián nezaprel a kohút nezaspieval. Či nemá byť na to hrdý? Božechráň! Nie je hrdý. Hrdá môže byť len Nepoškvrnená, lebo Ona to urobila. Veď on je len krehký nástroj v jej rukách.
O. Maximilián bráni sa v tejto chvíli pripustil do srdca aj len odrobinku myšlienky, že by mal byť hrdý. Nie, on nie je hrdý! On chce byť pokorný, tak veľmi pokorný!
Ó, Nepoškvrnená, chráň ma biedneho a núdzneho pred takouto myšlienkou!... — kajá sa skrúšene.
Už je dobre! Uspokojil sa a znovu premeriava celu. Od steny po stenu. Jeho biela tvár vynára sa zo šedivého mraku ako zjav. Myšlienky znovu privádzajú spomienky z ďalekého Niepokalanowa.
Vrátil sa teda s bratmi do svojho Niepokalanowa a našiel spustošenie. Za ich pobytu v internačnom tábore prišli Nemci, prišly nákladné automobily a vzali všetky najcennejšie tlačiarske stroje. Zarmútili sa bratia a jeho srdce sa svieralo, keď videl pusté haly bez strojov. Možno sa zarmútila aj Nepoškvrnená? Nie, Ona sa nezarmútila, keďže taká bola jej vôľa.
Potom nastalo ticho. Pravda, prichádzali gestapáci a hľadali kohosi, ale nevedeli povedal — koho. Prichádzaly, prekvapovaly akési komisie a konfiškovaly živnosť, ktorú úkradky navozilo okolité obyvateľstvo do kláštora, aby pátri a bratia mohli živiť vyhnancov z Poznane a Židov. S času na čas prichádzali nemeckí vojaci a znovu ničili sošky Nepoškvrnenej, robili si posmechy zo Sviatosti, vylamúvali dvere a zamieňali vo svojej zlobe miestnosti dávnejšej administrácie na záchody. Prichádzaly oddiely, tu táborily a po niekoľkých dňoch odchádzaly. A za nimi znovu nové oddiely.
O. Maximilián usiloval sa obnoviť vydávanie „Rytiera Nepoškvrnenej“, ale po mnohých ťažkostiach dostal od nemeckých úradov povolenie na vydanie jedného čísla. Vytlačil ho v chatrnom počte. Za takýchto okolností obrátil svoje úsilie na upevnenie rehoľného ducha v kláštore. Svolal totiž k sebe roztrúsených bratov a prihlásilo sa ich hodne. Bolo ich okolo tristo. Ale hlad bol čoraz väčší. Bolo treba živiť tritisícový zástup vyhnancov a okolo tisíc Židov. O. Maximilián nerobil nijaký rozdiel, Poliak, Žid, rehoľník — pre všetkých mal rovnaké ľudské srdce. Potom pozvali o. Maximiliána do Varšavy a rozkázali mu prijal nemeckú národnostnú listinu „Volksliste“. Vysvetľovali mu z obludnou úprimnosťou, že je predsa nemeckého pôvodu, čo dosvedčuje aj jeho meno Kolbe. Povedal im vtedy tvrdo, že je Poliakom a že aj jeho predkovia boli Poliaci.
— Nepodpíšete teda Volkslistu? — pýtali sa úprimní gestapáci.
— Nepodpíšem!...
— Hm, dobre!... Budete ľutovať!...
Ó, akí sú ľudia biedni! Usmial sa o. Maximilián na túto spomienku. Akí sú biedni!... A potom poslali mu na krk špinavého a podlého človeka. To bol zradca, akýsi Ratajczak z pozňanského kraja, ktorý bol v službách nemeckých. Nemci ho vymenovali za takzvaného „Treuhände- ra“. Zabral terezinské majetky a kláštor pod nútenú nemeckú správu. To bol tiež biedny človek, tým biednejší, že bol hlúpy. Chciac sa zapáčiť Nemcom, šikanoval a dopaľoval o. Maximiliána a bratov, ukazoval nafúkarou povýšenosťou svoju prevahu nad nimi, sliedil a donášal svojim nadriadeným, posmieval sa a robil si žarty poľskej porážky.
— Biedny, nešťastný človek! — pomyslel si, keď ho uvidel vo spomienke, ako ide široko rozvalený v bričke a ako zvysoka, posmešne hľadí na každého brata a otca v kláštore, ako sa domáha, aby ho pozdravovali. Biedny a nešťastný človek! — pomyslel si a začal sa zaň modliť. A potom ešte tie ustavičné prehliadky gestapa. Prekvapovali, hľadali, ňuchali a odchádzali. Bratia sa strachovali a predvídali, že jedného dňa prídu a odvezú ich do tábora alebo do väzníc. O. Maximilián nestrácal pokoj. O Maximilián nikdy nestrácal pokoj. A keď videl u svojich rehoľných druhov nepokoj a znovu ten ponurý strach s veľkými, vytreštenými očami, dobrotivo im vysvetľoval.
Aké by to bolo šťastie, bratia moji, keby mohli vlastnou krvou spečatiť to, čo učíme! To by bolo najväčšie šťastie na svete!...
Bratia počúvali a znovu sa uspokojovali. A on v predtuche, že nastáva chvíľa, v ktorej všetko bude musieť opustiť a odísť navždy, cítiac blízky koniec obcovania s bratmi, čoraz častejšie hovorieval k nim a poúčal.
— Ale vy sa nesužujte, keď mňa nebude! — hovorieval bratom. — Najsvätejšia Matka bude totiž všetko spravovať na väčšiu chválu Božiu!
Usiloval sa využiť svoje posledné dni v Niepokalanowe, lebo hoci sa bratia ešte mámili, že ich minie zloba ľudskej beštie, on už bol presvedčený o svojom odchode. A preto aj rozmnožoval svoje ponaúčanie, každú voľnú chvíľu trávil s nimi na rozhovoroch a na modlitbách, usnoval sa preliať do ich sŕdc svoju lásku k Bohu, k Srdcu Ježišovmu a k Nepoškvrnenej, lebo chcel, aby v tejto láske cítili sa tak isto šťastnými ako on. Usiloval sa o to, aby bratia vypracovali v sebe ten radostný stav milosti, v ktorom budú môcť hľadieť na všetky veci dočasného dňa ako s veľkej vyvýšeniny, spokojní, tichí a šťastliví. Chápal, že vstupuje už do mystiky a že nie každému je dané vystúpiť do týchto výšin. Ale modlitbou, takou upornou, horlivou modlitbou možno všetko dosiahnuť.
Blížila sa už chvíľa, v ktorej mal odísť.
Na jednej z posledných konferencií vysvetľoval ustarosteným bratom, že Pán Boh spĺňa všetky túžby duše, úprimne ho milujúcej.
— A pravdu hovoríš, otec? — opýtal sa vtedy jeden z bratov.
— Pravdu hovorím, bratku môj najmilši, lebo Pán Boh je všemocný a chce splniť jej túžbu, lebo miluje taku dušu a oddá sa jej tak, ako sa ona oddáva jemu. Medzi dušou totiž a Bohom jestvuje prílev a odlev lásky.
A potom ešte doložil — Akým veľkým šťastím by bolo, keby sme mohli svojím životom spečatiť našu ideu!...
V predvečer uväznenia zavolal ešte troch najstarších rehoľných bratov a v sústredení a ako by v mystickom unesení vysvetľoval im pomer Nepoškvrnenej ku Najsvätejšej Trojici. Počúvali ho užasnutí, keďže ťažko im pochopiť toto tajomstvo. Povedal im preto ešte, že toto pochopiť nie je každému dané, že si ho treba kľačiačky vyprosiť.
A potom prišiel pamätný deň 17. februára roku 1941.
Vlaky znovy sa hnaly za vlakmi so západu na východ, naložené bojovým materiálom, vojskom, nadutosťou a pýchou. Nemecká moc rozrastala sa do nebývalých rozmerov. A ľudská zloba sa tiež rozrastala do nebývalých rozmerov. Zdalo sa vtedy, že všetko žičí víťazstvu zla a keď nemecké vojská dobývaly čoraz väčšie priestory zeme, koncentračné tábory a väznice naplňaly sa podmaneným ľudom a vraždivosť stala sa najväčšou čnosťou a ľudská krivda najvyššou rozkošou. Nemeckí víťazi boli otrávení ľudskou krvou a v satanskom šialenstve rozhodli sa opanovať celý svet v smysle akéhosi evanjelia satana. Maly sa zaplniť plynové komory miliónmi nevinných ľudí, maly sa rozdymiť komíny krematórií, vražda mala sa stať najvyšším príkazom, výkriky mučených a chrčanie dokonávajúcich najvyššou príjemnosťou. Ľudská pýcha potrebovala stravu. Ináč by prestala byť pýchou. Rástla v týchto výkrikoch dokonávajúcich, v nárekoch mučených, v pohľade povykrúcaných ľudských tiel, v planúcom stohu milióna obetí a sýtila človeka-beštiu pocitom jeho vlády. Človek prestal byť človekom.
Prišiel teda pamätný deň 17. februára roku 1941.
Slnce krvavo vychádzalo a o. Maximiliánovi pripomenula sa znovu „červená koruna“. Prišli gestapáci na dvoch autách. O. Maximilián vyšiel Nemcom naproti. Gestapáci zasypali ho otázkami. O. Maximilián odpovedal pokojne, stále usmiaty, ale nevedel, o čo im ide. Gestapáci mali akýsi obžalobný spis a listinu rehoľníkov, ktorí majú byť uväznení. Potom vyvolali ešte o. Pia, o. Urbana, o. Justína, o. Antona. Keď už mali odísť, o. Maximilián uprosil gestapákov, aby mu dovolili menovať svojho zástupcu. Pristali, stále obludne slušní a úprimní. O. Maximilián zavolal o. Juraja Wierdaka a poveril ho hodnosťou predstaveného.
Otcovia a bratia, čo ostali, modlili sa za jeho návrat. Predstavení rehole starali sa na Gestape, aby ho pustili na slobodu. Dvadsať bratov sa dobrovoľne prihlásilo nemeckým úradom, aby ich vzali ako rukojemníkov za o. Maximiliána. Všetko márne.
Teraz sa za vrelý za ním brány Pawiaka. Zajtra má rekolekcie s poľskou mládežou, pracujúcou spolu s ním ako väzni vo väzenskej knižnici. Kým odíde s transportom, pošle ešte posledný list svojim bratom do Niepokalanowa. Nech bude jeho testamentom.
„Milí moji! — štylizuje v mysli, než ho napíše. — Dajme sa Nepoškvrnenej čoraz dokonalejšie viesť, ako a kde nás Ona chce mať, aby sme sa dobre vykonanými povinnosťami pričinili o to, aby sa pre jej lásku všetky duše zachránily!..
List zajtra napíše a pošle svojej vernej rehoľnej družinke.
Bratia pamätajú naň, vie, že nešetria modlitbami, o ktoré vždy prosil. Ale nech sa nemodlia zaň, ale za rozvoj spoločnej misie. Veď on tak malo potrebuje, nech teda netrápia Nepoškvrnenú jeho oslobodením! Ale že balíky so živnosťou posielajú každý týždeň — dobre robia. Veď tu, vo väzení je toľko hladných. Jedných totiž možno získať Bohu „okrídleným slovom Božím“, iných zas kúskom chleba, podaným ako srdce na dlani.
Len mu je smutno, že ho onedlho vyvezú do koncentračného tábora v Oswiencime. Opustí svojich druhov v cele. A možno, že je to lepšie. Tam totiž bude môcť rozšriť svoje apoštolstvo trpenia pre Boha a Nepoškvrnenú, bude môcť okrievať slabých, posilňovať na duchu, viesť ako by za ruku k Bohu. Nech sa stane vôľa Božia a vôľa Nepo- škvrnenej!...
V cele je už tma. Chvíľu, kým sa zažne maličké svetielko žiarovky pod povalou, využije pre seba. Sústredí sa, preskúma ešte raz svoje myšlienky, či sa neskrýva medzi nimi taká, ktorá by sa nepáčila Nepoškvrnenej pospytuje si svedomie, pomodlí sa. V takomto mraku, od deľujúcom človeka od človeka každé šepkané Božie slovo rozrastá sa do foriem trojrozmerných, premieňa sa ako by na postavu anjela, ktorý pomaly sa vznáša k Bohu.
Ticho je už všade. Keď sa však pozorne započúva do jeho utajeného rytmu, možno zachytiť šepot života, zamknutého medzi múry Pawiaka. Možno počuť ľudské myšlienky, ako blúdia vôkol, podobné oslepeným vtákom. Možno počuť ľudské vzdychy, poletujúce na vytruštených krídlach popod povalu. Možno vycítiť chvenie ľudských sŕdc, zožieraných strachom, s veľkými, vytreštenými, mŕtvymi očami.
Ticho!... Počuje výrazne!... Cez hrubé steny preciedza sa veľmi ďaleký spev:
Svätý Bože! Svätý Mocný!
Svätý a Nesmrteľný!
Zmiluj sa nad nami!...

To nie je volanie opusteného väzňa! To volá celé ľudstvo ústami toho človeka!
Od moru, hladu, ohňa a vojny,
vysloboď nás, Pane!...
Od náhlej a nepredvídanej smrti,
vysloboď nás, Pane!...

Tento tichý prosebný hlas rozváľa múry Pawiaka, vylietne nad umučené mesto, strhne celý svet, splynie do jediného ohromného chorálu celého ľudstva, aj teraz sa vznáša pod nebo v stĺpoch dymov vo výparoch tečúcej krvi, vo výkrikoch mučených, v chrapote a v chrčaní dokonávajúcich; na kolenách sa plazí k bránam nebeským a vystiera ruky a prosí o záchranu:
Matka, vypros! Matka, oroduj!
Ó, Matka, prihovor sa za nás!...

Ó, Matka, prihovor sa za nás! — opakuje o. Maximilián a vystiera na prosbu složené ruky pod tmavú povalu cely.



ČERVENÁ KORUNA


Popoludňajšie hodiny vliekly sa do nekonečna.
O. Maximilián spomenul si na hymnu sv. Františka z Assisi o bratovi-slnku. Zdalo sa mu, že v tých slovách nebolo toľko trpkej irónie, čo dnes. Veď vo sv. františkánskej „Piesni stvorenia“ bola predsa najvyššia oslava Boha.
Dnes slnko zdalo sa dopustením Božím.
Nebo bolo ohromne belasé a nekonečné a ľudské oči boly šedivé, ako by zaprášené pyľom a unavené. Pohľady plazily sa zpod opuchnutých mihalníc, ako umučené zvieratá. Keď pozrieš do zreníc susedov, nič v nich nespozoruješ, okrem túžob, aby už všetko skončilo.
Aby sa už všetko skončilo! Aj tie muky unaveného tela, aj to vyčkávanie smrti, to pozvoľné, strašné vyčkávanie smrti, aj ten prašivý strach s mŕtvymi, vytreštenými očami, nehodný človeka, i to všetko, čo človeka viaže so životom a s jemu najbližšími ľuďmi, so spomienkami, s myšlienkami, s jestvovaním na zemi!...
Hodiny sa vliekly do nekonečnosti.
Keď sa spočítajú od včerajška do dnes, zdanlivé nie ich je mnoho. Daly by sa spočítať na prstoch, daly by sa vyjadri í číslami, takými smiešnými znakmi bez obsahu a výrazu a jednak zívajúce bezdnou priepasťou utrpenia. Ide totiž o to, že ich treba prežiť. Každý zlomok času, uzavretý do ich dohovorených hraníc, ba aj každý najmenší zlomok rozrastá sa tu na „apel placi“ do ohromných rozmerov bez počiatku a bez konca. Rozrastá sa do rozmerov nekonečnosti.
Ubolená myseľ chytá sa tohto poňatia nekonečnosti a usiluje sa stať podobnou vrhu hodenému do priestoru. Skúša prejsť nekonečnosť preletieť na jej druhý koniec a zastať prekvapená. Lebo zastala pri nohách samého Boha. Zdesenie chytá sa mysle a ťahá ju zpät na zem Myseľ vracia sa skrúšená, pozbavená pýchy, pokorná kajúcnica, oblečená do zrebného vreca a posypaná popolom.
Hodiny neustále sa vlečú do nekonečnosti, slnko na nebi stáva sa Božim dopustením, ľudské oči čoraz väčšmi šedivejú a myšlienky menia sa na hromadu bytostí dotknutých šialenstvom. Tlačia sa vo veľkom zástupe mlčiace, šedivé, ako skamenelým zdesením postihnuté oči tamtých ľudí, ako malomocenstvom trpiaci Jób.
Pod nohami belasie sa skrčená tôňa, ľudia dychčia od únavy, neustále sa niekto z nich podlamuje a padá na zem, do svojho vlastného páchnuceho hnoja a čaká úder alebo kopnutie čižmou. Hľa, už počuť kroky! Tvrdé, podkuté kroky!... Približujú sa, rastú, menia sa na desný strach.
Ó, už zastaly!...
Počuť chrapľavý krik vojaka, jeho kliatby, jeho jedovaté posmechy z ľudskej biedy a počuť údery podkutej čižmy o bezvládne telo na zemi Potom počuť ešte akýsi šramot, čísi ston a potom šuchot vlečeného tela po zemi.
Každý v rade vie dobre, že je to obyčajná cesta osudu. Neslobodno sa obzrieť, neslobodno sa ani len pohľadom dotknúť umučeného druha za sebou. Každý vie, že za radom puchne kopa ľudských tiel. Že niektoré sa ešte hádžu v kŕčoch, niektoré už vystydly a že smrť prisadla si zboku a hľadí spokojne. Nie, to nie je smrť!... Veď je to vojak, čo si sadol na prevalenú skriňu s cigaretou v kútiku úst, a znechutený šľahá po holeni čižmy. Holeň sa leskne na slnku čiernym leskom a oči vojaka blýskajú sa na slnku krvavou grimasou. Vojak vstáva, slnko láme sa na čierne štiepky na čižmách. Čiapka, stlačená do tyla hlavy, oslepuje vyšitou smrtkou nad strieškou. Z pod striešky nasycujú sa chladné oči pohľadom na slabého človeka.
O. Maximilián pripomína si tieto oči. Kedysi v Japonsku hľadel do takýchto istých očú na pustom chodníčku v trstinovej púšti. Len sa nepamätá, či to boly oči hada či inej beštie. Vie len, že to boly oči chladné, kĺzké a tvrdé, plné nenávisti a pýchy, ako u tohto vojaka. A spomína si ešte, že neočakávane tresol výstrel a chladné oči zmizly ako sfúknuté svetlo. A možno to bola len rozprávka tamtoho poľského vysťahovalca na Ceylone, ked baláchal o tajomstvách bambusových džunglí, kde sa rodia sväté biele hady a číhajú na pruhované beštie.Už sa nepamätá dobre.
Bolo to veľmi dávno.
Bolo to tak veľmi dávno, že si to ťažko vie aj predstaviť a jednak ako by to ešte len včera bolo.
Teraz sa tieto oči približujú, zacláňajú celý svet svojimi zúženými zrenicami.
Pália na pleciach, na krku i na hlave bolestné údery. Husté, tvrdé, rýchle.
To vojak bije býkovcom. Čosi kričí!... Čo to len kričí!... O. Maximilián už vie. Že nestojí rovno, že sa kníše, že vešia hlavu!
No, už je dobre, dobre!
Vojak odchádza, ale ostaly páliace pásy na chrbte i na hlave. A hodiny stále sa vlečú do nekonečna a slnce líha si ako oheň na človeka, myšlienky zas sa menia na pokorných pútnikov, čo bez odpočinku putujú úpalnou cestou, „čo sa namáhajú pri bleskoch hromu“, a každú stopu poznačujú v prachu krvou.
V radoch povstávajú medzery, za radmi rastie zrúcanisko ľudských tiel. Myšlienky sa zas pletú ako unavené nohy pútnikov po horúcej cesta Už je to tak dávno, čo tu všetci stoja a stoja. Asi od rána, ale je to veľmi dávno.
Včera tiež všetci stáli, ale len tri hodiny. Tamtie tri hodiny boly mihnutím oka proti dnešným hodinám. A možno sa podarí nešťastnému kolegovi zmýlil pohon možno sa mu podarí schovať sa niekde v beskidských húštinách, možno sa ho nepodarí vystopovať ani psom, ani ľuďom? ... Nikto nevedel, kedy utiekol. Na večernom „apeli“ veliteľ bloku počíta a počíta a preklína. Potom podáva raport. Hovorí, že ten a ten chybuje. Ako to, chybuje? ... No, jednoducho utiekol!... Ale kedy, kam? Zmätok, behanie, preklínanie!...
O. Maximilián priviera oči a vidí tamtoho bedára. Hľa, prikrčil sa kdesi v hájiku a trasie sa od strachu. Jeho srdce premenilo sa na vtáčika kvíliaceho bezradne v tráve, keď matku vôkol seba nepočuje a nad sebou vidí krúžiaceho jastraba. Aj preňho míňané hodiny stávajú sa nekonečnosťou a červené Beskidy na obzore hovoria mu o tichosti a odpočinku, o slobode a o radosti zatúlania sa do ich neznámych hraníc.
— Veľky Bože! Dovoľ mu zachrániť sa, schovať sa v tamtých Beskidách! Nech nestretne zlého človeka na a svojej ceste! .. Nech utíši svoje biedne srdce!...
Veľký zástup väzňov stojí sradený podľa blokov a čaká. Čaká hodinu, čaká druhú hodinu, čaká tretiu... Vôkol krúžia vojaci a preklínajú. Bijú býkovcami kopú do holení, zauškujú. Do okruhu tábora žiaria reflektory, ako ohromné hromnice nad truhlami. Nebo sa černie a mihá drobnými hviezdami Po zemi rozvláča sa páchnuca noc, plná strachu a zdesenia. Vynárajú sa z nej ohromné, vytreštené, mŕtve oči. Človek sa cíti obkľúčeným zvieraťom. Nevyjde odtiaľto živý. Nevyjde, nevyjde! ... Hľa, smrť sa plazí, prašivá smrť, podlá, dravá, spitá ľudskou krivdou. Cerí zhnité zubiská, posmieva sa čiernymi očnými jamkami, prichádza čoraz bližšie a bližšie
Všetci nazpät do blokov! — znie rozkaz v mŕtvolnom svetle reflektorov. Hlas rozkazu rozlámuje sa na opakované, rozdrobené ozveny, rady sa zachvely a teraz odchodia v päťstupoch s „apelového placu“.
A možno, možno... — mysli každý nesmelo a chytá sa tejto myšlienky s nelogickým úporom.
Na druhý deň na svite znovu „apel“. Ako včera, ako pred vekmi a ako v nekonečných svitoch. Slnko vstáva a zapaľuje oblaky. Oblaky poťahujú sa zlatou a ružovou farbou, potom prechodia do striebra a topia sa v mliečnom blankyte.
Na druhý deň zrána zasa „apel“. Ako obyčajne. Ako každý deň, nezmenene, nekonečne. Až do konca života. A znovu počítanie, kliatby, vyvolávania, kriky a hlúpe, smiešne myšlienky, povlečené nádejou. Ako tamtie oblaky striebrom.
— Azda už toho nešťastníka chytili? ...
Všetci sa schádzajú do práce v skupinách, obkľúčení vojakmi a psami, zabezpečení zlými očami a puškami, pripravenými na výstrel. Zboku kráčajú „kapovia“ so zbojníckymi očami. A čo s nami?
— Dvanásty blok ostane na „apelovom placi“! — volá neskrývaným uspokojením vojak-dozorca.
Tak teda predsa ho ešte nechytili! Ó, Kriste Pane!... Ak utečie, celý dvanásty blok čaká pomsta veliteľa tábora. Veliteľ Fritsch tvrdí, že je to trest. Ale to nie je trest. To je pomsta a túžba nasýtiť svoju žiadostivosť. Aká je to žiadostivosť, ťažko povedať. Možno vraždivá, zločinná, možno sexuálna. Človek vie svoje žiadosti roztriediť, nalepiť na ne vedecké karotky, rozškatuľkovať a opíjať v múdrych knihách. Ale ľudské srdce to nevie urobiť. Ľudské srdce, to ohromne hlúpučké ľudské srdce je stokrát múdrejšie ako ľudský rozum. Ľudské srdce povie jednoducho, že veliteľ Fritsch nie je človek. Veliteľ Fritsch je plod satana, toho istého satana, ktorého stredovek našiel v hriechu a stelesnil v kamennej forme chyméry, čiže „le stryge”na rímse gotickej veže Notre Dame.
Dvanásty blok ostal teda na „apelovom placi”.
O tretej hodine popoludní velitel Fritsch dovolil odchod do baraku na niekoľko minút, aby ľudia mohli zjesť pol misky zhnitej mrkvy alebo nedovarenej kapusty a potom znovu behom na „apelový plac“.
Bože, ako bez konca sa vlečú tieto hodiny!
Pri ich konci čaká smrť, vymyslená satanským bastardom. V skutočnosti smrť nie je strašná. Niekto povie, že je to prechod z jednej izby do druhej, že treba len odsunúť rukou ťažkú čiernu záclonu, čo prehrádza vstup. Len prah sa prekročí a už je dobre. Ale kým sa príde ku záclone, treba prejsť peklom.
O. Maximilián sa usmieva, lebo on tak nemyslí.
O. Maximilián sa usmieva, lebo je múdry tou múdrosťou srdca, ktorá vie veľmi dobre, že na to, aby sme došli k tomu prahu s čiernou záclonou, netreba brodiť peklom. Oj, nie!...
O. Maximilián vie, že k tomuto prahu možno dôjsť tak, ako ide decko po lúke. A že možno sa podobne usmievať, ako sa usmieva toto decko. A vie ešte viac!... Že za tým prahom, za čiernym závesom čaká na neho ohromné belasé šťastie, tak veľké, že v ľudskom jazyku niet slov na jeho vyjadrenie. Najkrajšie hymny Božích žalmistov a najkrajšie slová Božích prorokov a videnia Božích svätých, myšlienky cirkevných Otcov — všetko toto podobné je nepodarenému plaču nemluvňaťa. Jedine ľudské srdce, znovu to zdanlivo ohromne hlúpučké ľudské srdce cíti, čo čaká unaveného človeka za čiernym závesom.
Srdce o. Maximiliána vie iste, že za čiernym závesom čaká naň Najsvätejšia Nepoškvrnená Matka, usmiata, milosrdne hľadiaca na svojho bedára, čo k nej celým svojím pracovitým životom putoval s jedného konca zeme na druhý. Srdce o. Maximiliána to necíti, ale vie, isto vie. Veď ono podobá sa srdcu malého decka, čo beží natešené cez lúku, lebo na jej okraji, na bielej ceste stoji matka a čaká ...
Slnce teraz už nie je Božím dopustením, ale horiacou hymnou na česť Najsvätejšej Nepoškvrnenej Matky. Ba už ani „krvavý kapo” Krott nie je krvavým kapom, ale biednym, núdznym, šialeným človekom, hodným súcitu a lásky. Čo na tom, že dva týždne sa usiloval skoncovať s ním, že dva týždne ho týral, že kládol mu tri razy väčšiu ťarchu na plecia, alebo do táčok, ako iným a nútil ho bitim bežať ta a nazpät. To všetko nič. To všetko je ohromne smiešne a malé. A čo na tom, že posledný deň druhého týždňa o. Maximilián upadol pod ťarchou a že „krvavý kapo“ Krott skopal ho na zemi, že polámal na ňom drúk, že ho napokon kázal položiť na peň a najsilnejšim svojím pomocníkom biť a bit až do konca. A potom zomdletého kázal zavliecť na bahná, prikryť kopou haluzí a čakal na jeho skon do večera. To všetko nič!... Vidieť, „krvavý kapo“ Krott, remeselný zločinec, trpí chorobou, ktorá ho privádza do šialenstva. Trpí bezpochyby na akýsi ponurý komplex menejcennosti, ako trpel naň onen dozorca v Pawriaku, domáhajúci sa tri razy, aby zaprel Krista. A vedomie tejto menejcennosti rástlo u „ka- pa“ do bolesthého strašného šialenstva pri pohľade na spokojné, tiché, hlboké a tak veľmi mocné oči o. Maximiliána.
— Musím toho prekliateho kňažúra zmárniť!... — rozhodol sa toľko ráz, koľko ráz ša stretol s jeho pohľadom. Nemohol ho zniesť! On tie oči musi vyhasiť, lebo ináč zošalie!... Takýmto spôsobom musí sa pomstiť, aby pozvoľné skonávanie o Maximiliána, skonávanie, vymerané s hodiny na hodinu, vládalo vyplniť v ňom tú potvorskú púšť, čiernu prázdnotu, v ktorej sa cíti biednym, všetkými opusteným chrobákom. Bohom i ľuďmi prekliatym!...
O. Maximilián neskonal v bahne pod k0p0u nahádzaných haluzi. Keď ho kolegovia niesli do tábora, krvavý,,kapo" Krott šiel zboku a sýtil sa svojím víťazstvom. Lebo to vlečú už živú mŕtvolu, ktorá zajtra, pozajtre skoná. A spolu s mm skonajú aj jeho oči!...
O. Maximilián usmieva sa na tieto čudné spomienky a hľadí na ne ako na namáhavú cestu vedúcu k Nepoškvrnenej. Hej, veru!... Prešiel celým svetom od jedného konca na druhý, z poľského Niepokalanowa až do Mugenzai no Sono, ale táto cesta bola prostá, lahodná, biela. Ten posledný jej úsek, vedúci cez oswiencimský tábor, zdal by sa niekomu najťažším. Strmý, kamenistý a horúci, bez vody a bolestný, ale aký radostný!...
O. Maximilián prekoná v lazarete zapálenie pľúc. Boly to pekné chvíle. V horúčkovom blúznení hľadel do neslýchané modrých a dobrých očú svojej milovanej Najsvätejšej Nepoškvrnenej Matky. Potom sa vrátil na zem, horúčka pomaly klesala a druhovia vôkol boli predsa tak veľmi nešťastní. Ich choré srdcia a choré duše môže jedine slovo Božie uzdraviť. Šafári teda týmto Božím slovom po kráľovsky a tamtí počúvajú a počúvajú, ako počúvaly nedávno deti v Mugenzai no Sono a ako by sa im veriť nechcelo. Ó, Bože, tak je to? ... Hej, veru tak! Nie ináč! A ťaží ťa hriech, brat najmilší, príď na spoveď ku mne k lôžku, lebo sa ešte nevládzem pohnúť. Ale tak, aby nikto nespozoroval, že sa chceš spovedať!... Sú totiž nešťastní ľudia, ktorí v svojej závisti donášajú tamtým, aby sa im zalíškali, ako zbitý pes zaliečaním chce dosiahnuť lásku svojho pána. A v takom prípade skončia s tebou!.. Vieš predsa, že otvorene neslobodno sa prežehnať, ani sa pomodliť, ani sa spovedať!... Úkradky teda príď ku mne pretvaruj sa, že mi rozprávaš napríklad o svojom poslednom liste z domu, alebo o svojich najbližších a medzitým kajaj sa a šepkaj svoje hriechy!...
A predovšetkým ver v ochranu Najsvätejšej Nepoškvrnenej Matky! — dokladal každému s láskou.
Hľa, už sa schádza „komando“ z práce, rozostavujú sa podľa blokov na „apelovom placi“. Všetci hľadia so súcitom na svojich druhov z dvanásteho bloku. Veď stoja od rána. A medzi nimi ten čudný rehoľník o. Maximilián, čo často v nedeľné popoludnia, voľné od práce, sbieral okolo seba druhov, sedal na obrátenej taličke a kázal im akési sväté milujúce slová. Všetci vedia, lebo ho videli, ako sedel trasúci sa od slabosti na taličke v špinavých, páskovaných šatoch, so sinkami a okolo neho sedela na zemi učupená družina podobná Jóbom, pokrytým vredmi a hŕba živých kostier s čudno planúcimi očami, započúvaná do jeho slov, zabúdajúca na celý svet, plný hnoja a kliatby, zločinu a dymu z vedľa planúceho krematória. O. Maximihán rozprával im o Božom milosrdenstve, o nepreskúmateľných Božích súdoch, o ceste vykúpenia, o milovaní svojich nepriateľov, o viere, o takej neochvejnej detinskej viere v ochranu Nepoškvrnenej a končiac, robil nad nimi veľký kríž a kázal sa im rozísť v pokoji. Býval to čudný pohľad, spomínaný jedine v starých knihách, hovoriacich o prvých kresťanoch v Ríme.
Od rána teda stoja takto a medzi nimi ten čudný človek, o. Maximilián. Za ich radmi vznáša sa veľký val mŕtvol a dohárajúcich druhov. Hádzaní sú na kopu ako vrecia s pieskom. Nič divného predsa, veď na dvanástom bloku sú len invalidi a takzvani rekreanti, odsúdení na polovičnú dávku stravy, keďže nepracujú.
Všetci teda hľadia so súcitom na svojich druhov z dvanásteho bloku a hľadia zdesení na krvavé klásky celého dňa, vychladnuté už v mukách, alebo dokonávajúce za radom. A ušlého druha ešte, ako vidieť, nechytili!... Čo to bude? ... Ó, Kriste Pane!... Zpoza okruhu mŕtvolného svetla reflektorov, z hĺbky noci vynárajú sa znovu tie strašné, vytreštené, mŕtve oči strachu!...
Skončil sa večerný „apel“, velitelia blokov podali zprávu o početnom stave svojich záloh, všetci stoja mlčky a čakajú.
Hľa, od skupiny esesmanských poddôstojníkov odlučuje sa veliteľ Fritsch. Vedľa neho ide Raportführer Palitsch a niekoľko esesmanských vojakov. Každý ich krok je vymeraný, každý krok sýti ich pýchou. Cítia na sebe pohľady tisícov a tisícov ľudí, pohľady zdesené a každý iste cíti teraz satanskú radosť. Aké sú to totiž nádherné zážitky cítiť sa v takejto chvíli jediným pánom tejto chrobače!... Peniaz nedá toľko rozkoše, koľko rozkoše im dáva vedomosť prevahy nad zástupom ľudí s vydesenými srdcami a zatlačených na posledné dno biedy. Veď, hľa, jedna jediná myšlienka, jedno jediné slovo a možno hľadieť s výšin na zdeptaný ľudský život!...
Ide teda komandant Fritsch a pasie svoje diabolské srdce na strachu bezbranného zástupu. Zastal napokon pred radom dvanásteho bloku, vsunul ľavú ruku za pás a začal cediť cez zuby:
— Nakoľko zbehnutý väzeň nebol ešte chytený, desať väzňov z dvanásteho bloku určujem na hladovú smrť v bunkeri!... Za trest a ako výstrahu do budúcnosti!...
Tak predsa!
Tisíce a tisíce väzňov na „apelovom placi“ zamrelo v mlčaní. Počuť len zrýchlený tlkot zdesených sŕdc a zrýchlený dych zdusených pŕs. A zdesené myšlienky lietajú v svetle reflektorov ako prízraky s veľkými, vytreštenými, mŕtvymi očami. Komandant Fritsch zas prežíval najvyššiu rozkoš. Hľa, vycedil slová a každé z nich je ako kývnutie rukou mocného kráľa, rímskeho imperátora a za každým kývnutím hasne ľudský život!.. Ó, aká je to satanská rozkoš, aká nevýslovná rozkoš!. .. Priblíži sa k prvému radu a ledabolým pohybom ruky ukazuje na vyhliadnutého.
— Ty pôjdeš!
Robil to ako by nechtiac. Prvému radu káže posunúť sa o tri kroky, hľadá v druhom rade. A znovu ukázal na jedného. Potom v treťom rade, v štvrtom a v ďalších. Raportführer Palitsch chvatné zapisuje odsudených na smrť. A Fritsch putuje pomaly od radu k radu a stále sa pasie pohľadom neprítomných očú, sýti sa ľudským strachom. Jeho tvár mení sa na masku satana s nárožníka gotickej veže Notre Dame v Paríži.
Všetci vybraní vystúpiť a sradiť sa na konci bloku! — zneje znovu rozkaz.
Z radov vystupujú ľudia zlomení, mladí aj starí, hľadiaci neveriacimi očami na svojich kolegov, šepkajúci sväté slová a prašivý, taký ukrutný strach dlávi ich srdcia, tlmí dych, myšlienky mení na nakopený, nemý, ukrutný výkrik!...
Padlo na suseda o. Maximiliána.
— Ó, svätý Ježiš! — narieka šeptom. — Na hladovú smrť!... A doma čaká ma žena a deti!... Bože, ja nechcem umrieť!...
O. Maximilián tak veľmi prežíva muky svojho suseda. Pozrel mu do očú a už sa rozhodol. Usmial sa svojmu rozhodnutiu. Teraz vystúpil z radov a ide ku komandantovi Fritschovi.
— Was ist los? — kričí Raportführer, chciac ho prinútiť vrátiť sa. O Maximilián prichádza k Fritschovi a spokojne vraví:
— Chcem ísť na smrť za svojho kolegu. Prosím, mňa vyznačte na jeho miesto! Sradené zástupy stanú na prsty hľadia s úžasom na túto scénu.
— To o. Maximilián!... To o. Maximilián!... Hlási sa dobrovoľne na smrť za svojho druha!... — letí ustrnutý šepot v zástupe.
Zaskočený veliteľ mlčí. Premeriava neveriacimi očami o. Maximiliána, Božieho bedára, hladí naňho udivený, chvíľu v mysli nad čímsi uvažuje, potom sa ovládne a hodí chladnú otázku:
— Povolanie?
— Katolícky kňaz!
— Prečo chceš ísť za tamtoho?
— On je potrebný svojim deťom a žene a ja už nikomu!
Veliteľ ešte stále neverí. A znovu rozmýšľa, lebo nemôže pochopiť tohto čudného človeka. Čosi sa láme v ňom, čosi sa s lomozom kruší!... Ovládol sa.
— Súhlasím! — hádže nasilu, ale s úľavou.
O. Maximilián ide za posledný rad dvanásteho bloku a jeho druh František Gajowniczek vracia sa na staré miesto. Hľadiac teraz na tisíce svojich druhov, usmieva sa na nich spokojne. Ďakuje Nepoškvrnenej, že jej pričinením vedel si zvoliť pravú cestu. Ďakuje jej za „červenú korunu“.
Esesmanský vojak odprevádza všetkých do podzemného bunkera na hladovú smrť.
A o. Maximilián modli sa za umierajúcich, za svojich deviatich druhov i za seba.
*
V hladovom bunkeri míňali sa dni. O.Maximilián so svojimi druhmi modlil sa nahlas a spieval. Sprevádzali ho väzni v susedných bunkeroch. Podzemie zmenilo sa na katakomby, kde veriaci kresťania pripravujú sa na smrť a oslavujú Pána. Každým dňom ich hlasy tíchly, premieňaly sa na šepot. Druhovia umierali od hladu a túžby. O. Ma- ximilián najdlhšie sa modlil a čakal na smrť.
Po troch týždňoch ostali už len štyria. Medzi nimi aj o. Maximilián Kolbe. Zdalo sa to veliteľstvu pridlho, cela bola potrebná pre nové obete. A tak istého dňa esesmani priviedli správcu nemocnice Nemca kriminálneho zločinca, menom Bock ktorý každému postupne vstriekol karbolovú kyselinu. O Maximilián umrel ako svätý, dorazený vstrieknutím fenolu do žily ľavej ruky.
Stalo sa to na Vigiliu Nanebevzatia Najsvätejšej Matky dňa 14. augusta roku 1941.