P. Tomáš Mária Gajdoš O. P.


Boh je naša spása



ISBN 80-968432-4-9

Pre Rehoľu bratov dominikánov na Slovensku
vydalo
vydavateľstvo AH03
Dunajská Lužná
2003

I m p r i m a t u r No. 1347/02 z 28. októbra 2002
Rudolf Baláž
diecézny biskup banskobystrický
N i h i 1 o b s t a t 26. augusta 2002
P. Peter Fotta OP
cenzor Rehole dominikánov na Slovensku
Imprimi potest Prot. č 436/02 zo 4. septembra 2002
P. Konštanc Miroslav Adam OP provinciál Rehole dominikánov na Slovensku


Copyright © Tomáš M. Gajdoš, OP
Design © Peter Blaho
Vydalo vydavateľstvo AH03
v roku 2003 ako svoju trinástu publikáciu.
ISBN 80-968432-4-9


Jazyková úprava Vincent Golis OP
Grafická úprava Peter Blaho
Prvé vydanie
Vytlačila
Polygrafická a propagačná agentúra, Bratislava



Obsah



Predhovor
ÚVOD
1. IBA V BOHU SPOČIŇ, DUŠA MOJA (Ž 61, 6)
2. HĽADAJTE PÁNA A OŽIVNE VÁM DUŠA
3. SPRAVODLIVÝM ŽIARI SVETLO V TEMNOTÁCH (Ž 111, 4)
4. PÁNOVÝM SLOVOM POVSTALI NEBESIA (Ž 32, 6)
5. PANE, DAJ NÁM VÄČŠIU VIERU (Lk 17, 5)
6. KTO UVERÍ A DÁ SA POKRSTIŤ, BUDE SPASENÝ (Mk 16,16)
7. ON JE NÁŠ STVORITEĽ A JEMU PATRÍME (Ž 99, 3)
8. RADUJTE SA, SPRAVODLIVÍ, V PÁNOVI! (Ž 96,12)
9. K TEBE, PANE, DVÍHAM SVOJU DUŠU (Ž 24, 1)
10. ZVELEBUJTE BOHA PO VŠETKY VEKY! (Tob 12, 17)
11. KRISTOVI SVEDKOVIA (Sk 1, 8)
12. CHCEM TA, PANE, OSLAVOVAŤ CELÝM SRDCOM (Ž 137,1)
13. PRE MŇA ŽIŤ JE KRISTUS A ZOMRIEŤ ZISK (FIp 1, 21)
14. CHOĎTE A UČTE VŠETKY NÁRODY (Mt 28, 19)
PÁN JE MOJA POMOC A MÔJ OCHRANCA (Ž 27, 7)
16. KAJAJTE SA A VERTE EVANJELIU! (Mk 1, 15)
17. JEDEN Z VÁS MA ZRADÍ (Mt 26, 21)
18. BOŽE, STVOR VO MNE SRDCE ČISTÉ (Ž 50,12)
19. POSILNI MA DUCHOM VEĽKEJ OCHOTY (Ž 50, 14)
20. OBNOV V MOJOM VNÚTRI DUCHA PEVNÉHO (Ž 50, 12)
21. TY, PANE, SI MOJE JEDINÉ DOBRO (Responzórium)
22. UKÁŽ MI, PANE, SVOJU CESTU (Ž 85, 11)
23. BUDEM POCUVAT, ČO POVIE PAN, BOH (Ž 84, 9)
24. PÁNOVI ZVER SVOJE CESTY A JEMU DÔVERUJ (Ž 36, 5)
25. PANE, V TEBA DÚFAM (Ž 30, 2)
26. BUĎ VȎĽA TVOJA
27. PANE, NAUČ NÁS MODLIŤ SA (Lk 11,1)
28. PRIJMI OD NÁS, PANE, OBETU CHVÁLY (Responzóriový verš)
29. PANE, DAJ NÁM CHLIEB Z NEBA (Responzóriový verš)
30. VYVOLIL SI NÁS, ABY SME BOLI SVÄTÍ (Ef 1, 4)
31. ZAPAĽ NASE SRDCIA DUCHOM SVOJEJ LÁSKY (Liturgická modlitba)
32. V LÁSKE NÁM ZJEDNOŤ SRDCIA I MYSLE (Omšová modlitba)
33. NA PRÍHOVOR MATKY POSVÄŤ NAŠE SRDCIA (Liturgická modlitba)
34. NASA VLASŤ JE V NEBI (Flp 3, 20)
POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

Predhovor


Prinášame vám súbor úvah dominikánskeho kňaza Tomáša Máriu Gajdoša, OP.

Ústrednou témou tejto knihy je ustavičný zápas človeka so sebou samým aj s inými ľuďmi, hľadanie cieľa a zmyslu života, jestvovanie Boha a náš vzťah k nemu.
Kniha, v ktorej sa autor vo svojich úvahách neopiera iba o vlastné názory, ale čerpá aj z iných teologických, filozofických a vedeckých prameňov, obsahuje stručné a jasné vysvetlenie základných právd viery a poskytuje čitateľovi širší pohľad na hlavné otázky, týkajúce sa života a lásky, ľudí a ľudských vzťahov, moci a biedy, dobra a zla, viny a hriechu, odpustenia a spásy, cesty k Bohu a cesty do pekla.
Pojednáva o biednom živote a zúfalej smrti nevercov, ale aj o šťastí a pokoji svätých; o sebectve a bezohľadnosti hmotárov, aj o láske a dobrote horlivých kresťanov; o smútku a útrapách nasledovníkov trpiaceho Krista i o radosti Bohu oddaných veriacich; o hrozných bolestiach v pekle i o blaženom živote v Bohu.
Človek - tvor rozumný - premýšľa a usiluje sa porozumieť svojmu vlastnému životu. Chce vedieť, kde sa tu uprostred celku sveta vzal, odkiaľ pochádza a kam sa uberá, prečo a načo jestvuje a ako má žiť?... Na tieto otázky odpovedá Sväté písmo slovami žalmu: „Vedzte, že náš Pán je Boh, on je náš Stvoriteľ a jemu patríme" (Ž 99). To je základ celej životnej reality, vysvetlenie nášho bytia, samotný zmysel života a stály prameň šťastia.
Bez Boha sa nedá žiť, a kto ho opúšťa, je už v snároch pekla. Kde nájde spokojnosť, radosť a blaženosť ten, kto pohŕda láskou nebeského Otca a odmieta priazeň svojho Tvorcu? Ak sa nedokážeme za života svojou vďačnou láskou zamilovať do Boha, ktorý z nekonečnej lásky k nám vydal na najbolestnejšiu smrť svojho jediného Syna, sme stratení. Veď zatiaľ čo láska k Bohu znamená pokoj, radosť, veselosť, plodnosť, plesanie, raj, neláska vedie k vojnám a smútku, k samote, neplodnosti, smrti, do pekla. Aj žalmista, jeden z Pánových sluhov, varuje Božích odporcov, aký trest ich zastihne od Pána za ich bezbožný život: „Do pekla pôjdu hriešnici, všetci pohania, čo zabúdajú na Boha" (Ž 9).
Každý z nás chce žiť - viac, dlhšie, bezpečne, šťastne, trvalo, navždy. Ako len nechceme zaniknúť! Čo však máme robiť, aby sa nám túžba po šťastnom a večne blaženom živote naozaj splnila?... Žime v láske s Bohom. Svedomitým plnením jeho svätej vôle prejavujme svoju pevnú vieru v neho a on, Pán života a smrti nás odmení šťastným životom a večnou spásou.



ÚVOD


Táto kniha obsahuje prevažne úvahy z ľudových misií, z duchovných obnov a z exercícií, ktoré som počas viacerých rokov poskytoval našim veriacim, laikom, kňazom a rehoľníkom.
Myslím, že názov knihy: „Boh je naša spása" je výstižný a vecný a že vyjadruje základnú myšlienku, ktorú rozvádzajú jednotlivé články tejto knihy.
Veľký Einstein povedal: „Žijeme v takej dobe, ktorá nám poskytuje dokonalé prostriedky k životu, ale nám kladie pred oči pomýlené ciele života". Nie je divné, že ľudia odjakživa hľadali vysvetlenie tohto problému, odpoveď na otázku, načo vlastne žijem, keď život je plný utrpenia a keď ho ukončuje smrť.
A z tejto spleti rozličných názorov nás môže vyviesť Pán Ježiš. Najprv si musíme uvedomiť, že iba Stvoriteľ môže určovať, načo je tu na zemi ľudský život, iba Stvoriteľ môže stanoviť zmysel ľudského života. Veď každý výrobca narába so svojím výrobkom podľa vlastného uváženia. Výrobok nemá ani právo, ani schopnosť, ani možnosť určovať si cieľ svojho bytia sám. Teda sa musíme dozvedať o zmysle nášho života u Stvoriteľa. A keď Stvoriteľ poslal svojho Syna na svet, aby nám oznámil, v čom spočíva zmysel nášho života, tak sa máme tak isto obrátiť na Božieho Syna Ježiša Krista.
Kto neprijíma Kristovo svedectvo o živote, o celom živote, ten sa zrieka riešenia najdôležitejšej otázky človeka, otázky vlastnej existencie. Možno ten alebo onen úsek života ho bude baviť, možno ho úspechy v podnikaní, v láske, vo vede, v práci načas vyplnia, ale skôr alebo neskôr, keď prestane mať úctu v spoločnosti, keď zbankrotuje, keď ho deti sklamú, životný partner zradí, alebo nevyliečiteľná choroba prikuje na lôžko, aj on si položí osudovú otázku typickú pre každého zrelého človeka: Aký zmysel to všetko má? Kam sa uberám? Čo bude so mnou?
Neverci vedia a vo chvíľach pokojnej úvahy s určitou obavou pripustia, že raz ich smrť - ako zlodej - prekvapí a oberie o všetko, že urobí koniec tomu najcennejšiemu, životu. Viac nevedia. Ani nechcú vedieť. My vieme, kto to vlastne príde, nenazdajky, ako zlodej. Nie aby urobil koniec, lež aby položil začiatok čohosi iného, nového života, iného, vyššieho jestvovania.
Svätý Augustín, najväčší myslite! kresťanského staroveku, povedal nesmierne závažnú pravdu: „Bože, stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe!" Teda cieľom nášho žitia nie je ani náš blížny, ani naša práca na budovaní sveta, ani naše sebauplatnenie. Cieľom nášho života je Boh.
A cestou k Bohu je podľa Pána Ježiša láska. A to:
1. Láska k Bohu, prejavovaná poklonou, modlitbou a plnením Božej vôle,
2. láska k našim blížnym, prejavovaná rozličnými službami,
3. láska k nášmu svetu, prejavovaná našou pomocou pri jeho budovaní,
4. láska k sebe, prejavovaná pestovaním vlastnej mravnej dokonalosti.
„God and myself", prehlásil kardinál Newmann, keď chcel zdôrazniť, aký zmysel má jeho život. Boh a ja!... Dve, pre každého z nás najdôležitejšie bytosti na tomto svete!... Boh a naša spása, naše zjednotenie s ním vo vzájomnej láske, toto je cieľ, po ktorom živelne túži každý, kto je rozumný a chce byť večne šťastný.
Naše túžby sa môžu prejavovať rozmanitým spôsobom, vždy však túžia po jednom: túžia po Bohu. „Všetci Ťa potrebujú, aj tí, ktorí o tom nevedia, ba tí ešte väčšmi ako tí, ktorí o tom vedia. Lačný si myslí, že hľadá chlieb, a lačnie po Tebe; smädný si myslí, že chce vodu, a žízni po Tebe; chorý sa nazdáva, že hľadá zdravie, a chorľavie preto, že nemá Teba.
Kto hľadá krásu sveta, hľadá, ani si to neuvedomujúc, Teba, lebo Ty si dokonalá a celá krása; kto pátra v myšlienkach po pravde, túži mať Teba, ktorý si jediná pravda hodna toho, aby sme ju poznali; kto sa usiluje o mier, hľadá Teba, ten jediný pokoj, v ktorom si môžu odpočinúť najnepokoj- nejšie srdcia."
Antoine de Saint-Exupéry napísal: „Vždy som rozlišoval medzi dôležitým a nevyhnutným. Je iste nevyhnutné, aby sa človek nasýtil, pretože ak sa mu nedostáva jedla, zomiera... Ale dôležitejšia je láska, zmysel života a povedomie Boha. Nezaujíma ma, či bude človek dlho šťastný, ak je usadený
v blahobyte a pohodlí. Pýtam sa predovšetkým, aký človek z toho šťastia a blahobytu vzíde."
Veľké nebezpečenstvo sveta nie je natoľko v tom, že by viedol k hriechu, ale v tom, že nám odoberá zmysel a čas pre pravé hodnoty. Podstatné mizne; ničota preberá jeho miesto. Svet nezachráni ani politická, ani hospodárska, ani kultúrna revolúcia, ale len mravný prevrat. Revolúcia musí byť mravná alebo nijaká, lebo všetko iba zničí, ale nič nepostaví. Kto sa však nazdáva, že je možná bez Boha, oddáva sa nebezpečnému sebaklamu.
Veď či vari vieme bez viery v Boha definovať, čo je človek, čo je jeho podstata a cieľ? Keď však nie sme schopní definovať toto, ako budeme vedieť určiť mravnú hodnotu človeka, jeho citov a skutkov?
Pravdu mal Horkheimer, jeden z troch zakladateľov novo-marxistickej školy vo Frankfurte, keď verejne vyznal: „Ak nieto Boha Otca, tak potom neviem, prečo by som vlastne mal byť dobrým?" Už dávno predtým, než to povedal, opustil svoje niekdajšie bludné názory i svoje prázdne, duto znejúce nezmysly.
Máme v sebe veľa pozemského a číro ľudského. Toto všetko treba premeniť. Ak sa zaoberáme množstvom pominuteľných vecí, nesmieme pritom zabúdať, že každé pozemské konanie môžeme a máme z tejto oblasti pozdvihnúť do vyššej, nadprirodzenej oblasti, k Bohu. To je úloha našej vôle. Čokoľvek sa nás dotkne, až našou vôľou dostane nadprirodzenú hodnotu.
Všetko, čoho sa chopí moja vôľa, stáva sa večným; buď bohumilým, dobrým, alebo bohapustým, zlým. Svojím slobodným konaním sa aj ja mením: vždy viac vrastám do večne dobrého, do Boha, alebo sa ponáram do večne zlého, do satana.
Mojím vedomým a chceným konaním sa zmení aj moje vnútorné cítenie, aj moje zmýšľanie. Kto vedome chce zlé, aj jeho vnútro bude zlé. Ak vedome chcem Boha, moje vnútro bude dobré. Čím viac sa duša obnoví, tým viac cíti túžbu po Bohu, po nebeských veciach. Tak sa vždy viacej odpútava od pozemských vecí a obracia sa k nebu.
Slávny filozof Bergson povedal: „Keby sme opravdivo verili, že po smrti budeme žiť ďalej u Boha, nemohli by sme tu na zemi tak viaznuť v maličkostiach a pritom si hovoriť, že sme veriaci v Krista.
Keby sme mali skutočnú vieru, všetky naše pozemské záľuby by zbledli ako svetlo žiaroviek v rannom slnci."
U mnohých kresťanov viera nemá žiaden vplyv na ich návyky, nepremieňa vôbec alebo len veľmi málo ich život. Podobné kresťanstvo nepresvedčí a neobráti svet. Treba utvrdiť svoju vieru podľa príkladu prvotnej Cirkvi, treba si vyprosiť od Boha milosť hlbokej viery, pretože v sile viery tkvie víťazstvo kresťana. „A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera. Veď kto víťazí nad svetom, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží?" (1 Jn 5, 4-5).
Viera v Krista bola tou spájajúcou silou, ktorá zjednocovala prvých kresťanov v pevné spoločenstvo, založené na hlbokej jednote citov a života. „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu" (Sk 4, 32). Ich viera nebola teoretická a rozumová, ale konkrétna a živá, takže usmerňovala celkom novým spôsobom život veriacich nielen vo vzťahu k Bohu a v modlitbe, ale aj v pomere k blížnemu.
Dvadsaťročný Savonarola opustil svojich a vstúpil k dominikánom v Bologni. Takto vysvetľuje svoje rozhodnutie: „Začal som rozmýšľať nad zápalom, s akým neprestajne bažíme po márnostiach a ako sa nestaráme o potrebné a žiaduce veci. A prišiel som na to, že sa bez prestania rútime k smrti; preto som sa rozhodol opustiť všetko a nikdy viac nespustiť z očí konečný cieľ človeka a pripravovať sa naň zo všetkých svojich síl ... S milosťou Božou začal som opovrhovať všetkými zemskými vecami. Neodolateľná túžba po nebeskej vlasti spaľovala moje srdce a rozhodol som sa slúžiť výlučne Spasiteľovi."
Jediný spôsob, ako sa priblížiť k Bohu a stretnúť sa s ním, je hľadať ho celou bytosťou, nielen rozumom, ale i srdcom. Iba vtedy môžem dúfať v stretnutie s ním... Musím sa teda rozhodnúť: Buď pre povrchnosť, nedbalosť a polovičatosť v duchovnom živote budem nariekať, že Pána Boha nikde nevidím, alebo sa budem svojou horlivou, oddanou a vrúcnou láskou tak duchovne venovať jeho prítomnosti a láske, že ho budem s radosťou stretávať na každom kroku i v každej udalosti svojho života.
Ako telesný hlad je znakom, že organizmus je zdravý a plný života, tak aj duchovný hlad je znakom sily a neustáleho vývinu v duchovnom živote. Duša, ktorá necíti hlad po Bohu, ani potrebu hľadať a nájsť ho, duša, ktorá sa nechveje a netrpí potrebou tohto hľadania, je duchovne mŕtva, bez nadprirodzeného života, alebo je aspoň omdlená. Je to duša, ktorú vlažnosť urobila necitlivou.
Pravá láska k sebe robí to, čo je najlepšie pre vlastné dobro. To najlepšie neznamená nevyhnutne, že je to to, čo je najľahšie, to, čo spôsobuje, že sa dobre cítime, alebo čo je zábavné, alebo čo robia všetci ostatní. Naopak, často to znamená robiť niečo, čo je ťažké a čo vyžaduje čas, energiu, sebakázeň a obeť, aby sme neskôr - hoc aj za cenu značnej námahy a utrpenia - získali väčšie uznanie nie od iných, ale od samých seba.
Inou podstatnou vlastnosťou zdravej lásky k sebe je, že je rozumná. Neuskutočňuje sa na základe citov, popudu alebo donútenia, bez použitia rozumu. Činy skutočnej lásky k sebe sú založené na jasnej úvahe... Osoba s pravou láskou k sebe koná s poznaním, že podnikla všetky kroky, aby urobila to, čo je správne, aby aj v zlej situácii urobila dobré rozhodnutie.
Svätý Ignác označuje tri stupne lásky: Tak milovať, že nikdy neprivolím k ťažkému hriechu; tak milovať, že sa nikdy nedopustím všedného hriechu; tak milovať, že sa z vďačnej lásky všemožne usilujem voliť kríž s ukrižovaným Ježišom.
Kde som ja? Do ktorej skupiny sa môžem zaradiť? Či sa vôbec môže nazývať láskou tá, akú ja prechovávam k Ježišovi?... Budem stále len prijímať? Quid retribuam? Ako sa odvďačím?... Ako a nakoľko mám a chcem milovať?...
Ozajstná láska nie je sebecká. Je obetavá a viac než na vlastné blaho dbá na blaho tých, ktorých miluje. Láska k sebe neznamená len obrátiť sa do svojho vnútra a ostať tam. To by bolo sebecké. Naopak! Skutočná láska k sebe nám poskytuje silu a odvahu vyjsť zo seba samého k iným. No skôr, než môžem dávať niečo iným, musím to sám v hojnosti vlastniť, lebo nikto nedá inému to, čo sám nemá. Musím teda poznávať svoje vlastné nedostatky a potreby skôr, než dokážem úspešne poznávať potreby a odstraňovať nedostatky iných.
Problémy a ťažkosti máme všetci. Niektorých ľudí problémy trápia a celkom ich opanúvajú, kým iní sa s útrapami vyrovnávajú, zvládajú a ovládajú ich. Niektorí ľudia sa so svojím súžením vyrovnávajú tak dobre, že sa nám zdajú byť bez problémov.
Pri všetkých našich problémoch a starostiach je vždy dôležité, aby sme si uvedomili prítomnosť Boha v nás. Nesmieme s nezrelým, ba infantilným, detinským náboženským postojom predpokladať, že Boh naše problémy zázračne vyrieši. Skôr si máme uvedomovať, že Boh nás cez ne sprevádza, podopiera a posilňuje na ceste. Nielenže nás starostlivo chráni, ale aj osvecuje a volá k ďalšiemu rastu skrze ľudskú bolesť a ťažkosti. Ako hovorí H. W. Beeche r: „Ťažkosti sú často nástrojmi, ktorými nás Boh stvárňuje na niečo lepšie."
Musíme mať tiež stále na mysli, že Boh obráti aj zlo na dobro, že dôvera v Boha prináša dôveru v seba a nádej; dôveru, že si so svojimi ťažkosťami poradíme, že Boh nám dal schopnosť zvládnuť život, pravda, ak túto schopnosť aj využijeme.
Kristus sa nestal človekom, aby nám problémy odňal, ale aby nás naučil zvládať ich, a tak žiť zodpovednejšie. On jasne povedal, že tomu, kto robí, čo je v jeho silách, Boh neodoprie svoju pomoc... Toto je tá veľká duchovná záruka, ktorú sme zdedili, a o ktorú sa vždy môžeme s dôverou opierať v osudovom boji za svoju spásu.
Pôvodca týchto riadkov si je vedomý nielen mnohých nedostatkov svojej práce, ale najmä toho, že nemôže každého vo všetkom uspokojiť.
Keďže však dúfa, že by myšlienky vyjadrené v týchto úvahách mohli povzbudiť tú-ktorú dušu na vrúcnu lásku k Bohu a k ochotnejšiemu pohrdnutiu časným, pominuteľným bohatstvom, preto sa rozhodol, že ich zverejní. Ak takéto duše nájdu v týchto riadkoch nejakú pravdu, ktorá ich tesnejšie pripúta k Bohu, potom je dielo korunované úspechom, pretože iného cieľa táto kniha nemá.



1. IBA V BOHU SPOČIŇ, DUŠA MOJA (Ž 61, 6)


Je veľmi dôležité, aby sme si jasne uvedomili a nikdy na to nezabúdali, načo sme vlastne na svete, čo je zmyslom nášho jestvovania? Keď vieme často tak presne, načo sú všetky veci, ktoré používame, tým jasnejšiu predstavu musíme mať o svojom celoživotnom poslaní a cieli, od ktorého predsa závisí zameranie celého nášho života.
Keby som sa prebudil v oddelení nejakého rýchlika, kde ma dali bez môjho vedomia, hneďby som sa vypytoval, prečo ma tam dali a kde má byť koniec mojej cesty?
Keď však ide o moju prítomnosť vo vesmíre a o môj pobyt na Zemi, nemala by sa vo mne vynoriť nijaká otázka? Nemalo by mi záležať na tom, aby som sa dozvedel, kde som sa tu vzal, kam idem a čo sa odo mňa chce? ...
„Ale čo - hovoria niektorí - nie je jednoduchšie konať tak, ako keby nebolo nijakých problémov, alebo ako keby boli rozriešené? Život je krásny, dodávajú. Tak teda žime!"
„Prečo by ste sa mali namáhať a vypytovať, odkiaľ prichádzate a kam idete? Nedozviete sa o tom nikdy ani slova. Nechajte tieto preludy. Tieto otázky sú akousi chorobou; liekom proti ním je nemyslieť na ne." (Tak píše Littré v Revue des Deux Mondes, 1. 6. 1865. Na smrteľnej posteli sa však stal veriacim).
Hej, žiť a nemyslieť! ... No keby moje životné šťastie bolo akékoľvek veľké, zostanem predsa neuspokojený, lebo každým dňom sa viac blížim k tajomnej hranici smrti.
Napriek vlastnej vôli som si vedomý, že môj život sa ukončí, som si vedomý neúprosného zákona, ktorému dodnes nikto neunikol a ktorý mi rozkazuje zmiznúť bez toho, že by som si mohol určiť deň a hodinu svojho odchodu.
„Aký nepatrný je človek, aké je nepatrné všetko, čo končí. Môj život je viac-menej 80 rokov, nanajvýš 100: bol čas, keď ma nebolo, a bude zasa chvíľa, keď nebude po mne ani stopy! Ako málo miesta zaberám v tejto veľkej priepasti času!" (Bossuet).
Vzpieram sa tomu, čo ma chce zničiť, a hľa, zajtra sa zmením na prach, ktorý by sa zmestil do hrsti dieťaťa.
Denne sa 200 000 osôb prestáva hýbať, zomiera, a iní sa zasa ponáhľajú, aby ich „odpratali" z kolobehu života.
8 000 osôb za hodinu, 130 za minútu ...
A v tejto hekatombe, v tomto zástupe hynutia sa jedného dňa zjavím i ja ... Prečo taká lehota? Veď ja predsa túžim žiť! Prečo? ...
A čo potom? Smrť má byť mojím definitívnym koncom?! Vari ona je úplným zakončením môjho života? Áno či nie? Priťažká volba, v ktorej si predsa musím vybrať jedno stanovisko.
1. septembra 1926 sa včasné zrána zobúdza odsúdenec Passerache (čítaj Pasraš), aby ho priviedli pod sekeru: „Popravia ma? Kam to však teraz pôjdem?"
Keby som zastavil prechádzajúcich hlavnou ulicou nejakého mesta, aby som sa ich spýtal na zmysel ich jestvovania, načo totiž vlastne žijú, mnohí by ma pokladali za dotieravca alebo čudáka a mávnuc rukou, pokračovali by v ceste.
Keď sa ich však opýtam, ktorým smerom je stanica alebo hlavná pošta, hneď mi ochotne ukážu.
Aká nelogičnosť! Sú ochotní poskytnúť všeobecnú informáciu, ale na ono prečo, týkajúce sa ich existencie a ich večného osudu, stoja s otvorenými ústami a čo je ešte horšie, ľahostajní.
Pre väčšinu ľudí základom života je časnosť, to, čo sa pominie, to, čo sa dotýka zmyslov. Duchovné môže byť pravdou v teórii: v ich praktickom živote je ničím ...
Mnohí sú akoby v čakárni, kde nič nečakajú. Žijú bez toho, aby sa pýtali, prečo? Žijú, lebo žijú, poslúchajú tajomný pud, ktorý ich nutká k životu ... Ak je potrebné pre život, pracujú, ak nie, nepotrebujú nič. Do budúcna hľadia iba mierou bezprostredných cieľov. Vyhýbajú sa myšlienke na smrť. Zostávajú, alebo sú akoby čakajúci a predsa nečakajú nič. (Ch. J. Leclercq, Dialogue de ľhomme et de Dieu, str. 158 - 159).
„Väčšina ľudí neotvorí oči, iba ak len raz. A to vo chvíli smrti ... A vtedy sa iní ponáhľajú im ich zatvoriť." (H. Bordeaux).
Na hrob koľkých ľudí by sa mohlo napísať: „Tu je pochovaný niekto, kto nikdy nevedel, načo žije!"
No ísť cestou života a nevedieť kam, topiť sa v mori slz a utrpenia a nevedieť prečo a načo, strácať deň za dňom s predtuchou, že sa minieš životného cieľa a pritom stále zotrvávať pri svojom poblúdení, to je to najväčšie nešťastie, aké ťa môže postihnúť, pretože až zomrieš, až dokončíš svoju pozemskú púť, uvidíš síce kam si prišiel, ale už nebudeš môcť späť, aby si všetko napravil. Pochybená púť, pochybený život, pochybený navždy.
V nemocnici stretol mladý lekár, inak neverec, rehoľnú sestru ošetrovateľku. Zrazu povedal: „Sestrička, tak mi je vás ľúto. Predstavte si len, aká budete sklamaná, až umriete a poznáte, že niet ani Boha, ani večnosti, ani neba, ani pekla."
Ale rehoľnica mu odpovedala: „Pán doktor, akéže sklamanie? Ak nebude po smrti nič, potom ma nič nemôže sklamať - ale predstavte si svoj úžas, až zomriete a poznáte, že je Boh, večnosť, nebo i peklo." (Horák: Otčenáš, Praha, 1938, 45).

Šťastná duša, ktorá to tak domyslela! Zachránila sa sama a zachránila aj lekára; stal sa zas veriacim katolíkom.
Je teda žiadúce, ba priamo nutné, čo najskôr dokonale zvládnuť podstatu tajomstva života. Inými slovami: je nutné si úprimne a dôsledne odpovedať na najzákladnejšie a preto najdôležitejšie otázky, či má a aký má zmysel tvoj život, prečo a načo žiješ, odkiaľ prichádzaš a kam ideš?
„Bol som umelcom a básnikom", hovorí To1stoj, „písal som a učil som a sám som nevedel, kadiaľ kam. Mal som všetko: byt, hostiny, spoločnosť... Dýchal som, jedol, pil a spal, ale naozaj som nežil... Žil som, pracoval, túžil a prišiel som k priepasti a predo mnou ležala len smrť... Prečo žijem? No, predsa! Dostaneš slušný majetok, tristo koni - a potom čo? - Premýšľaj, ako by si najlepšie vychoval svoje dietky -a načo? - Staraj sa o blahobyt ľudstva - ale čo mi je po tom? - Myslel som na slávu, akú dosiahnem svojimi prácami, a povedal som si: Nože! Budeš slávnejší ako Gogoľ, Puškin, Shakespeare, Moliére, slávnejší ako všetci básnici sveta - a čo potom?
A nevedel som odpovedať. Tak sa stalo, že ja, zámožný a šťastný muž, som mal pocit, že nemôžem ďalej žiť! Akási nezdolateľná moc ma nutkala, aby som tak či onak odvrhol život od seba.
Načo sa trápiť? Načo žiť? Príde smrť a všetko bude len hniloba a červy. Moje práce upadnú skôr alebo neskôr do zabudnutia a mňa nebude. Načo sa teda starať?"
Takýto je logický postup myšlienok u človeka neverca, ktorý si chce dať stoj čo stoj naozaj úprimnú a uspokojujúcu odpoveď na otázku: aký zmysel má život a aký je jeho cieľ a ktorý dobre cíti, že nič z toho, čo nachádza cestou, ho nemôže nasýtiť a urobiť dokonale šťastným, a teda nemôže byť ani cieľom jeho života, pretože všetky jeho pramene zdanlivo uspokojujúceho šťastia, z ktorých dychtivo pije, sú len deravými cisternami, ktoré nemôžu udržať vody dokonalého, neobmedzeného, trvalého šťastia, za ktoré by sa vyplatilo žiť, drieť sa, trpieť a umierať.
A akože to vyriešil Tolstoj? ... „Vrátil som sa k viere - hovorí sám -pretože som bez nej nenašiel v živote nič, vôbec nič, iba skazu... Zmysel života je v službe Bohu... Život nie je sám sebe účelom. Život nemá zmyslu, ak nie je službou Bohu, plnením jeho vôle."
A k tomu istému záveru prichádza aj chýrny mysliteľ Franz Werfe1, ktorý uvažuje takto: „Život musí mať zmysel. Odkiaľ prichádzam a kam idem? To chcem vedieť! Z ničoho som povstal a v nič sa mám pohrúžiť? Som nič na dovolenke? Nihilizmus, ktorý všetko považuje za nič, plodí zúfalstvo, súc poslednou fázou myšlienkového a mravného úpadku ľudstva..."
A Werfel, hoci žid, cíti sa vo svojej úprimnosti oprávneným povedať tieto slová: „Tento svet, ktorý sa nazýva civilizovaným, môže byť duševne zachránený iba vtedy, ak nájde cestu k pravému kresťanstvu. Prečo? - budú sa pýtať zástancovia pozemskosti. Pretože učenie Kristovo - tak musí vyznať, kto hlbšie vidí - nielenže nie je vyčerpané, ale je sotva tušené. Pretože metafyzickými a etickými hodnotami nekonečne prevyšuje hnutie prítomnosti. Pretože stavia neohrabaného barbara reálnosti pred svätý paradox: Ži proti svojim záujmom pre pravdu a večný život! Ale aj vo svetskom zmysle sa musí uznať - pokračuje Werfel - že spása ľudstva nikdy nemôže vyjsť z filozofických systémov, teozofických krúžkov, siekt a roztrieštených smerov náboženských, ale len z obecnej, svet objímajúcej kresťanskej viery.
Nedá sa poprieť - podotýka Werfel - že aj tento nihilistický svet, čo neverí v Boha, nás častuje všelijakými mravnými úslovmi ako napríklad: Buď dobrý, buď poctivý, nerob nič zlého, maj sociálny cit, nevyhýbaj sa zodpovednosti, atď... Tisíc hrmených! Prečo mám byť dobrý a poctivý, nerobiť nič zlého a nevyhýbať sa zodpovednosti? Vy, čo neveríte v Boha, hovoríte predsa, že som iba vírom akýchsi hlúpych atómov a elektrónov, ktoré zlepujú dohromady kus hmoty, aby sa po čase rozpadli a nie bez zápachu. Ak v dianí sveta neostane po mne stopy, potom je úplne ľahostajné, či robím dobré alebo zlé. Ak má mať zodpovednosť zmysel, musí mať moje konanie večné následky. Ak však moje konanie nemá vôbec následky, potom mravnosť je podľa môjho názoru iba umením uplatniť svoju osobu a pritom neprísť do kriminálu...
Hovoríte, že mám prinášať obete budúcemu pokoleniu? Čím zdvôvodňujete, prosím, toto svoje tvrdenie? Žijem predsa tu a teraz. Priaznivá chvíľa sa už nevráti. Keď smrťou môjho tela končí pre mňa všetko, keď je všetko ničím bez zmyslu, je boj o uspokojenie mojich pudov jedinou skutočnosťou." Tak by musela naozaj vyzerať každá etika a morálka, ktorá nespočíva na myšlienke závislosti na Bohu. Tak to povedal aj svätý Don Bosco: „Buď Boh a náboženstvo alebo palica a kriminály."
Žijeme viac ako dvetisíc rokov po Kristovi. A nič sa od tých dôb nezmenilo na večných pravdách, na ktorých spočíva svet. Ani Boh, ako princíp večnej Pravdy, ani Kristus, ani srdce človeka. Naše o dvetisíc rokov mladšie srdcia prežívajú tie isté bolesti a trápenia, to isté nadšenie a únavu, to isté sklamanie alebo útechu ako srdcia v dobách Kristových. Tie isté štruktúry srdca i duše sa skrývajú pod frakmi návštevníkov národných divadiel, ako aj pod tógami a albami hostí kolosea. Tie isté tragédie zúfalstva, smrtiacej nudy a odlúčenosti od Boha spojujú samovrahov všetkých vekov. Ten istý diabol je im hrobárom.
Ak sa niečo mení, potom sú to iba perspektívy, bystrosť alebo tupozrakosť ľudského chápania, viac či menej postrkovaná ochotou dobrej alebo neochotou zlej vôle.
Už dvetisíc rokov znie odpoveď na Pilátovu otázku: Čo je pravda?...Pravdou je, že ma Stvoriteľ povolal na tento svet, kde ma zahŕňa svojou dobrotou a milosťou a v životných skúškach i ťažkostiach mi dáva možnosť odvďačiť sa mu utrpením, a dobrotou sa snažiť prispievať ku spáse sveta, odkiaľ sa raz vrátim do pravlasti všetkých nás.
Pravdou je, že Kristus je najväčším medzníkom svetových dejín, ktorý nemožno odstrániť žiadnym nariadením, žiadnou nenávisťou a krutosťou, žiadnymi knihami a filozofiami, ani ničím iným; je skúšobným kameňom, cez ktorý je možno preskočiť do večnosti, alebo oň zakopnúť a v zmysle večnosti si rozbiť hlavu.
Pravdou je, že jedinou mravnou normou je Desatoro a dokiaľ sa ním ľudia nebudú riadiť, sú všetky zákonníky a advokátske i policajné predpisy hádzaním hrachu na stenu. Pravdou je, že všetka múdrosť tohoto sveta je márna bez blahoslavenstiev. A konečne pravdou najpravdivejšou je, že Kristus svojím dobrotivým a láskou raneným srdcom zabúchal na brány nebies, aby sa nám otvorili.
Toto je pravda, ktorá je od počiatku, ktorá už dve miléniá kráča zástupmi a zostane do konca vekov.
Ale bohužiaľ je taktiež pravdou, že niekedy ľudská krátkozrakosť a lživosť chce a dokáže poriadne zaškúliť a povedať o bielom, že je čierne a čierne nazvať bielym. Správne to vystihol Domenico Giu1iolli vo svojej knihe (Doba Barabášova, str. 21), kde hovorí: „K Bohu, (k tejto večnej Pravde - prameňu všetkej skutočnej pravdy), aby sme ho poznali, môžeme sa vzniesť pomocou troch krídel: kríd1om lásky, krídlom modlitby a krídlom čistoty.
Hriech je príťaž, ktorá nás tlačí. Tiahne nás dolu, do prehlbokej studne, kde sa pozvoľna denné svetlo stráca, až začíname pod svojimi nohami vidieť krvavé reflexy pekla.
Čím viacej príťaže hriechov sa hromadí, tým viacej klesáme, čím viacej príťaže odvrhneme, tým viacej vystupujeme.
Ale ľudia dneška hovoria o tom, kto klesá, že vystupuje, a o tom, kto vystupuje, že klesá.
Môžete sa tomu diviť? - pýta sa Giuliotti. Vôbec nie - hovorí - lebo keď človek zabudne, že je človekom, keď duševné oko škúli a z nôh i rúk sa stanú kopýtka a tvár sa premení v rypák, nedá sa mudrovať inak ako takto!"
Ľudstvu sa po stáročných námahách v rozličných komplikovaných manévroch podarilo dospieť až na okraj ľudskej životnej dôstojnosti.
Človek je dnes eticky tak ďaleko, že by si považoval za česť, keby mohol o sebe povedať, že je potomkom opíc, tak „ďaleko", že je presvedčený o svojej preveľkej láskavosti, ak svojmu blížnemu dovolí pred smrťou zastrelením vyfajčiť jednu cigaretu. Až tam dospela „múdrosť" tohto sveta.
Je potom divné, ak tou istou naivnou a krutou múdrosťou má za pravdu zmluvy medzi národmi, tie zmluvy, ktorým sa neverí ani vo chvíli podpisovania? Možno sa čudovať, ak má za pravdu záväzky ľudskosti, po ktorých každý šliape, ak pravdou nazýva vojny a popravy, koncentračné tábory a deportácie, alebo všeobecné gangsterské mravy nášho veku?
Mnohí ľudskí vodcovia zavliekli celé národy do najzhubnejších omylov a priviedli celé generácie na jatky; vstrekli jed nenávisti do duší prostých ľudí a štvali ich, aby sa hrýzli ako zvery.
Istý muž vo svojich spomienkach hovorí: „Hanbím sa, keď si na to spomínam... Bolo to cez vojnu. Medzi zničenými autami a tankami som naraz počul kričať: ,Pán kapitán, pán kapitán!' - Srdcervúci krik. Muž, ktorý kričal na mňa o pomoc, bol do pása obnažený, celý krvavý - na tvári, na pleciach, na chrbte... A poddôstojník zvláštneho oddelenia ho hnal pred sebou sediac na koni, šľahal ho bičom a hnal ho a hnal... Bič sa zarezával úbožiakovi do tela... Nové a nové divé údery... A to nebola ani púnska vojna, ani gréckoperská vojna! Bolo to v našom, 20 storočí!
Každý dôstojník akejkoľvek armády by bol mal zaraziť toto diabolské divošstvo... Ja som nepovedal nič, nič som neurobil, išiel som ďalej, ako by som nič nebol videl a počul - aby som sa nezaplietol do nepríjemností. A to si hovoríme, že sme storočím humanizmu a ľudskosti... Hanbím sa..."
A ďalšia spomienka: „Je strašné, keď ľuďom nič nie je sväté... Pri prehliadke domu polícia našla v izbe malú rakvu so zomrelým dieťaťom... Pred otcom a matkou vysypali dieťa z rakvy a prehliadali, či aj tam nie je niečo schované... Inde zhadzovali chorých z postelí a trhali im obväzy z rán..."
To nie je popis života z tatárskych čias. To človek našich čias, človek 20. storočia opisuje skutočný život dneška! A popisy hrôzy by sa dali množiť... Koncentráky, zúrivosť, strach, nedôvera, udávanie, väzenia, mučenie... Horšie ako v dobe kamennej... Násilie, sebectvo, krutosť. Hriech...
Dokiaľ budú ľudia tupiť a zapierať Boha a budú zanedbávať dobro svojej duše, ich údelom budú vždy len boje a dedičstvom len slzy a krv. Pretože ak pre nich Boh nejestvuje a ak okrem ich zemských záujmov niet podľa ich názoru nijakých iných hodnôt, tak sa spoločenský život zredukuje na zvernicu vlkov, kde sa jeden ruve s druhým o korisť. Potom nebudeme bratmi, ale všetci budeme bezohľadnými, neľútostnými a ukrutnými sokmi.
Na začiatku každého konfliktu je prestúpenie Božieho zákona, teda chýba tu viera v Boha a úcta k nemu. Najvyššie ľudské hodnoty ako pokoj, spravodlivosť, počestnosť i sám život, sú ohnivkami železnej logickej reťaze, ktorá visí na prvom ohnivku, a tým je náboženstvo, ktoré nás spája s Bohom.
Ak pretrhneš prvé ohnivko, všetky ostatné sa zrútia: Bez náboženstva niet morálky, bez morálky niet spravodlivosti, bez spravodlivosti niet pokoja a bez pokoja sa nedá žiť!
„Synov som vychoval a vyvýšil, tí sa mi však spreneverili... Vôl pozná si gazdu a osol jasle svojho pána, ľud môj ma nepozná a nepochopí... Opustili Pána, pohrdli svojím Bohom, odcudzili sa" (Iz 2, 2). Takto Boh zazlieval - ústami proroka - velké previnenie vyvoleného národa, tak aj dnes žaluje s hnevom a s trpkosťou na svojich márnotratných synov.
Urážajú, tupia, zapierajú svojho Stvoriteľa, opúšťajú cestu Božích dietok, lebo vraj život bez Boha, bez viery v neho, bez zodpovednosti pred ním, bez plnenia jeho prikázaní by bol radostnejší a spokojnejší... Tak uvažujú aj zlé deti o svojich rodičoch.
No život neveriacich, azda na prvý pohľad radostný a pohodlný, keďže nie je žitý z lásky k Bohu, je plný nepokoja a smútku. „Non est pax impiis! - Bezbožní nemajú pokoja, vraví Pán" (Iz 48, 22).
Človek bez Boha vidí pominuteľnosť svojho života, svojej slávy, svojho bohatstva. Žije bez nádeje. Všetko mu je mizivé a prchavé. Ak spomína na svoju minulosť, pociťuje výčitky svedomia; ak skúma prítomnosť, nie je s ňou spokojný, chce viac; ak myslí na budúcnosť, má pred ňou strach.
Túto pravdu vyjadril aj Dostojevskij, keď napísal, že hľadal ľudí neveriacich a našiel iba ľudí nespokojných. Odtiaľ pochádza aj neistota a úzkosť života, obzvlášť v poslednej hodine smrti.
Francúzsky neverec Lavedan bojoval po celý život proti Bohu. V hodine smrti všetko odvolal. Vtedy napísal: „Posmieval som sa z viery, pretože som sa pokladal za príliš múdreho. Klamal som seba a klamal som vás, ktorí ste čítali moje spisy, alebo spievali moje piesne. Bol to omyl, mam a klam. Opustiť Boha - znamená zahynúť. Neviem, či budem zajtra ešte nažive, ale svojim priateľom a čitateľom odkazujem: .Lavedan sa neodvážil zomrieť ako neznaboh.'" A my by sme tu chceli dodať len toto: Keby takíto ľudia ako Lavedan vynaložili toľko námahy a sily na hľadanie Boha, koľko jej vynaložia na nezmyselné popieranie jeho jestvovania, už dávno by boli hlboko veriacimi a boli by oveľa spokojnejší a šťastnejší i tu na zemi i po celú večnosť.
Lebo tak ako nikto nevidí svoju dušu, a predsa každý musí veriť, že je, lebo ju cíti na každom kroku, tak ako nikto ešte dodnes nenašiel odpoveď na to, čo voláme životom, a predsa každý sa musí pokladať za dieťa toho života, ktorý nemôžeme pochopiť, tak stojí aj Boh na počiatku a na konci všetkých ľudských ciest, všetkých ľudských osudov: nevidený, neviditeľný a jednako nepopierateľný: Ako praskutočnosť, na ktorej spočívajú všetky ostatné skutočnosti. Ako prvý, ktorý bol prv, než prišli ostatní; ako posledný, ktorý ostane, keď sa ostatní pominú. Tisícami hľadaný, tisícami popieraný, tisícami nájdený, tisícami stratený - a predsa vo všetkých živý a účinný, či stoja pri ňom alebo proti nemu.
V Rumunsku súdili za vieru nevzdelaného roľníka. Sudca mu povedal: „Oslobodím ťa, ak mi povieš, kto prišiel pred Bohom." Roľník odpovedal: „Aké číslo je pred jednotkou? Jeden je prvá číslica. Pred jednotkou nie je nič. Rovnako nie je nič pred Bohom."
„Boh ako znamenie" - zdôrazňuje Pius XII. - „nie je prázdnym slovom alebo abstraktnou ideou, ktorú vytvorili myslitelia. Boh prevyšuje všetko, čo jestvuje, a všetko, čo jestvuje, od neho má svoju existenciu... Milióny ľudí môžu sa vrhnúť do svojho zamestnania, bez toho, aby pomysleli na Boha., a predsa On ich udržuje v bytí."
Poslaním človeka na zemi je Boha hľadať, nachádzať ho a trvalé v ňom zakotviť... Boh sa vždy odmení poctivo hľadajúcemu tým, že sa mu dá nájsť a príjme ho do svojho otcovského náručia. A kto sa ho snaží v srdci zachovať, toho On nikdy neopustí.



2. HĽADAJTE PÁNA A OŽIVNE VÁM DUŠA


„Je trojaký druh ľudí", hovorí Blaise Pascal: „jedni slúžia Bohu, pretože ho našli, druhí ho hľadajú, pretože ho ešte nenašli, ostatní žijú bez toho, žeby ho hľadali alebo našli. Prví sú rozumní a šťastní, druhí sú rozumní, ale zatiaľ nešťastní, tretí sú aj nerozumní aj nešťastní."
Prvých treba chváliť a nasledovať, lebo našli Boha a slúžia mu; druhým treba radiť a pomáhať, aby ho tiež našli; no tretích treba ľutovať a modliť sa za nich, lebo nemajú záujem o to, čo je zmyslom ich života, a sotva nájdu Toho, ktorého nechcú hľadať a ktorý je jediným prameňom trvalého a dokonalého šťastia.
Môžeme mať len súcit s tými, ktorí zatiaľ nie celkom presvedčení o jestvovaní Boha, sa zo všetkých síl snažia, aby sa poučili. Musíme pomáhať tým, ktorí úprimne vzdychajú v pochybnostiach, ktorí v nich vidia svoje najväčšie nešťastie a ničoho neľutujúc, len aby sa ich zbavili, robia zo svojho hľadania najdôležitejší životný úkol. Celkom inak sa však musíme pozerať na tých, ktorí trávia dni svojho života bez myšlienky a bez dôslednej odpovede na najdôležitejšiu otázku: kto je pôvodcom celého vesmíru a teda aj naším pôvodcom, a len preto, že sami nevedia nájsť presvedčivé vedomie, zanedbávajú ho hľadať inde a nechcú dôkladne skúmať, či myšlienka o jestvovaní Boha, o zmysle života a o nesmrteľnosti duše je jednou z tých, ktoré ľud prijíma s dôverčivou prostotou, alebo je z tých, ktoré majú veľmi pevný a neochvejný základ. Táto nedbalosť vo veci, v ktorej ide o nich samých, o ich večnosť, je strašná a nepochopiteľná; človek nad ňou žasne a desí sa. To je čosi príšerného.
Iste je veľkým zlom žiť v týchto pochybnostiach, ale je prinajmenej neodpustiteľnou povinnosťou hľadať, ak sme v takých záhadách; a tak ten, kto pochybuje a nehľadá, je aj veľmi nešťastný i veľmi nespravodlivý. A keď je pri tom pokojný a spokojný a keď sa k tomu otvorene priznáva, ba dokonca sa tým aj chváli, a keď práve tento stav je mu príčinou radosti a pýchy, nemám slova, ako správne pomenovať toto výstredné stvorenie.
Kde sa berú takéto city? Akú radosť má človek, keď ho čaká len bieda bez konca? Odkiaľ tá ľahkomyseľnosť, keď sa vidí v nepreniknuteľných temnotách. A ako je možné, že toto rozumovanie sa odohráva v rozumnom človeku?
„Neviem, kto ma poslal na svet - tak si musí povedať takýto človek - neviem, čo je svet, neviem, čo som ja. Žijem v strašnej nevedomosti všetkých vecí. Neviem, čo je moje telo, moje zmysly, moja duša, ba ani tá časť mojej bytosti, ktorá myslí to, čo hovorím, ktorá premýšľa o všetkom, aj o sebe, a seba nepozná viac ako ostatné veci. Vidím len nekonečnosti na všetkých stranách, ktoré ma uzavierajú ako atóm, ako tieň, ktorý trvá len chvíľu bez návratu. Viem iba toľko, že musím umrieť. Ale čo najmenej poznám, je smrť, ktorej neuniknem."
„Ako neviem, odkiaľ pochádzam, tak neviem ani to, kam idem. Len to viem, že opúšťajúc tento svet alebo padnem navždy do ničoty, alebo do rúk rozhnevaného Boha a neviem, ktorá z týchto možnosti bude mojím večným údelom. Hľa, takýto je môj stav, sama slabosť, sama neistota. A z toho všetkého usudzujem, že mám teda stráviť dni svojho života a nestarať sa o to, čo sa má so mnou stať? Hádam by som mohol nájsť nejaké vyjasnenie vo svojich pochybnostiach, ale nechcem sa namáhať, nechcem sa pohnúť ani na krok, aby som ho hľadal; a potom, pohŕdajúc tými, ktorí sa boria s touto snahou, chcem kráčať bezstarostne a bez strachu sa odvážiť na túto veľkú udalosť a sladko sa odovzdať smrti v neistote večnosti svojho budúceho stavu?"
Nech si hovorili sebaviacej o istote svojho názoru, je to skôr príčinou zúfalstva než samoľúbosti.
Veď či výstražné slová apoštola Pavla nevarujú dosť jasne a dôrazne? Tento očitý svedok Kristovej moci a slávy píše doslova takto: „Už sa zjavuje z nebies hnev Boží proti bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí prekážajú pravde svojou neprávosťou. Je im predsa celkom zjavné, čo by mali o Bohu vedieť, lebo sám Boh im to zjavil."
„Jeho neviditeľná bytosť dá sa totiž od stvorenia sveta vybadať a spoznať zo stvorených vecí, aj jeho večná moc a božskosť, takže sa nikto nemôže vyhovárať" (Rim 1, 18-20).
Položme si otázku, odkiaľ sa berie táto ťažká infekcia nevery dnešného človeka?
Vážnym problémom dneška je lenivosť. Nie je to však len tá prirodzenosť ľudí, s ktorou musí každý denne bojovať, ale je to neresť, umele vypestovaná a podporovaná všetkými výdobytkami techniky. Dnešného kultúrneho človeka charakterizuje vystupňovaná snaha po pohodlí: vyhýba sa každej námahe - telesnej i duševnej. Všetko zameriava len na to, aby si zabezpečil voľnosť, neviazanosť, aby odstránil zodpovednosť. A výsledok toho - ťažká povrchnosť.
„Je dosť známe - hovorí Pasca1 - ako si počínajú tí, ktorí sa nesnažia nájsť Boha. Myslia si, že vynaložili dosť na poučenie, keď venovali niekoľko hodín čítaniu niektorej knihy Písma a keď sa opýtali niektorého kňaza na pravdy viery. Potom sa chvália, že ho nadarmo hľadali v knihách i medzi ľuďmi."
Ďalšou príčinou ťažkej duchovnej choroby dnešného človeka je n evedomosť o základných problémoch života, nezáujem o horlivé pokračovanie na vnútornom zdokonaľovaní, ktorý sa vystupňováva najviac vtedy, keď dospievajúci ľudia vstupujú do samostatného života. Vidíme - ako u duchovných tak i u laikov, - že inteligenti skončením štúdia končia aj svoje osobnostné vzdelávanie sa a dávajú sa o problémoch života iba informovať propagandou bez toho, že by sa snažili vniknúť do podstaty dejov odohrávajúcich sa v ich živote.
Tretím dôvodom je neobyčajne veľký mravný úpadok, takže sa chvíľami zdá, ako keby duch zmyselnosti ovládol celé dnešné generácie.
„Blahoslavení čistého srdca" prestalo byť ideálom, lebo hriech zabíja jasné povedomie o pravde a zatemňuje pohľad na Boha. To isté badať na nás - ľuďoch dneška, čo bolo vidno na Adamovi a Eve po rajskej tragédii. Zatemnil sa im rozum a vôľa sa oslabila. Preto je dnes mravná odolnosť taká slabá, akej sme neboli svedkami v takzvanom najtemnejšom stredoveku.
A to, čo korunuje tieto úkazy duševnej smrti, je tvrdá a kruto neúprosná pýcha.
Áno, pýcha, ktorá bráni dnešnému človeku zmeniť spôsob svojho života, ktorá mu bráni uznať svoje chyby a zacieliť opäť k Bohu. Pýcha, ktorá stojí pri kolíske každého hriechu, v mene ktorej človek pozdvihuje svoje čelo proti Bohu. Nie je to však len známkou polointeligencie, ale i naj nevzdelanej- ších a tu práve badáme tú najväčšiu zaťatosť a súčasne aj najväčšiu bojovnosť a zúrivosť voči náboženstvu.
Toto sú štyri javy chorobného odpadlíctva od Boha, ktoré znamenalo pretrhnutie puta medzi láskou našou a tajomným vnútrom lásky Trojjediného Boha.
Čo nám teda ostáva? Návrat k vlastnej duši a hľadanie opusteného Boha.
Treba urobiť dôkladnú revíziu celého doterajšieho života, urobiť súvahu, čo v ňom bolo kladné, čo bolo záporné a odznova preberať základné myšlienky, prežiť a do celého života uviesť podstatné pravdy: kto ma stvoril, odkiaľ sú všetky veci, odkiaľ je svet a prečo je tu? Aký zmysel má môj život a kde sa skončí? Keď dôjdeme k poznaniu svojho božského pôvodu, potom nesmieme ostať stáť na polceste, ale treba uznať i to, že Boh nás aj niečím viaže k sebe a dal nám aj nejaký poriadok na vyriešenie nášho vzťahu k nemu. Musíme poznať celý ten systém prirodzeného zákona v nás a celú náuku Zjavenia, aby sme nepostavili svoje životné šťastie na takých základoch, ktoré už samy v sebe podmieňujú katastrofu.
Aby bolo celkom jasno a nikto sa nemohol vyhovárať pred tvárou Boha na nevedomosť, poslal nám Otec svojho Syna, ktorý prišiel odstrániť všetky prekážky na dosiahnutie celkového šťastia ľudstva. Prišiel zničiť hriech. Od tej chvíle, keď sa odohralo najstrašnejšie, ale súčasne najúžasnejšie Mystérium Golgotae tremendum - hrozné tajomstvo Golgoty - kde sa Boh obetoval pre naše šťastie a bol vo svojej ľudskej prirodzenosti úplne zničený, je spred očí človeka definitívne strhnutý plášť nevedomosti. Odvtedy sa nemôžeme už na nič iného vyhovárať, iba na svoju neveru. Zmysel jestvovania, cieľ života, dokonalé šťastie, boli Kristom uvedené do života tak jednoznačne, že nám ostávajú už iba dve možnosti: rozhodnúť sa pre neho - alebo proti nemu.
Nielen pred svetovou vojnou, ale aj dnes môžeme zistiť dva fakty, dve skutočnosti, ktoré obyčajný pozorovateľ kladie vedľa seba, ale ten, kto pozerá hlbšie, objavuje medzi nimi príčinnú súvislosť. Jeden fakt je ten, že ľudia vyháňajú Boha zo svojich sŕdc a zo svojho života. Spoločnosť ho vylučuje spomedzi seba a uzatvára sa pred ním.
„Dnešný svet charakterizuje Božia neprítomnosť." Týmto bolestným konštatovaním sa začína pastiersky list parížskeho arcibiskupa kardinála Suharda.
„Stvoriteľ je neprítomný... v mestách, na vidieku, v umení, v mravoch. Je takmer neprítomný v náboženskom živote, v tom zmysle, že ešte aj tí, čo chcú byť jeho najdôvernejšími priateľmi, necítia potrebu jeho prítomnosti." (Leon B1oy).
Toto posledné konštatovanie je istotne prekvapujúce. Ale povedzte, či to nie je divné, že všeobecná bezbožnosť našej doby vplýva na kresťanov? Tak dlho žijú v atmosfére ateizmu, že sú takmer úplne omámení. Všetkými zmyslami prijímajú jemný jed a ide o mimoriadne nebezpečný jed, lebo neusmrcuje naraz, ale svoje obete zdanlivo imunizuje proti vlastnému účinkovaniu. Vôbec necítia, že vdychujú zamorené ovzdušie. Nemusíme ísť ďaleko, aby sme našli ľudí bez Boha - stretávame ich na každom kroku. Je toľko pokrstených, čo sa nehlásia za nevercov, ale prakticky sa správajú tak, ako ľudia bez Boha.
Obdobia, ktoré mali zmysel pre Boha, zdajú sa nám také vzdialené a cudzie, že nás zaujímajú nanajvýš ako bezcenné zvláštnosti. Už nemáme ani predstavu o veriacom svete, v ktorom celý život jednotlivcov a spoločnosti niesol pečať Božej prítomnosti. Sme ponorení do sveta, ktorý sa vybudoval bez Boha. Počujeme Nietscheho výrok: „Oficiálne, verejne, spoločensky platí: Boh je mŕtvy!"
Veľká časť ľudstva - i kresťanov vzala na vedomie Božiu neprítomnosť a najhoršie je to, že takýto stav sa im zdá celkom prirodzený a že im nevadí.
Toto je jeden fakt. Zaiste smutný a bolestný!... No vedľa toho faktu objavuje sa súčasne iná skutočnosť, nemenej zaujímavá a vážna, že totiž dnešný človek sa necíti v živote spokojným a šťastným. A zdalo by sa, že človek by mal byť dnes najšťastnejším. Veď predsa jeho čelo ožiaruje lesk techniky a vedy, veď do vozu svojej slávy zapriahol všetky sily prírody: slúžia mu blesk i hromy; vyrval zemi jej bohatstvo a tajné poklady, ba opanoval aj kráľovstvo vtáctva, stávajúc sa vo vzdušných priestoroch vždy neobmedzenejším pánom. Ovládol sily atómu, prekonal priestor i čas, zblížil zeme i moria; no napriek tomu necítil sa človek azda nikdy tak nešťastným ako dnes.
Je vidieť, že sa jeho životu popri všetkom čo má, nedostáva práve toho, čo je vlastným prameňom skutočného a trvalého šťastia. Načo sú chorému pekné šaty, pohodlný a krásny byt, prepychové autá, ak nemá zdravie a nič nemôže užívať zo svojho bohatstva? Tak aj dnešný človek uprostred prepychu kultúry a technických pokrokov cíti sa nešťastným, lebo hoc má všetko dobré, sám nie je dobrý, sám je mravne chorý.
Predstavme si ľudí skvostne oblečených, ktorí sedia v nádhernej sále pri bohato zásobenom stole, ale stále sa spolu vadia a navzájom sa nenávidia; bude im tá hostina milá? Vydržia vôbec pri nej? Nebol by im milší a chutnejší suchý kúsok chleba, ale požitý v zhode a vzájomnej láske?... A tá strašná búrka svetovej vojny, ktorá prepadla Európu, či sa nezrodila z nedostatku mravného zdravia ľudí a národov, zo znevažovania a pohŕdania mravnými zákonmi, miesto ktorých nastúpila brutálna sila? A všetko to, čo človek roky a roky budoval s takou námahou, bolo obrátené v prach, trosky a popol; novoveká kultúra bez Boha vydala zo seba iba milióny a milióny predčasných hrobov, rozliala more slz a krvi, kráľovský purpur slávy zmenila v handry žobráckej biedy a ľudskosť i spoločenskú lásku v divokosť a krutosť.
Svätý Pavol podáva obraz situácie bez Boha v pohanskom svete. Vykresľuje také otrasné mravné ovzdušie, že je nám z toho až zle. A pritom svätý Pavol nič nepreháňa. Netvrdí nič, čo by sa nedalo doložiť a potvrdiť z vtedajších prameňov. Boh ponechal pohanov „žiadostiam ich sŕdc a vydal ich nemravnosti, zvrhlým myšlienkam, neprávosti, smilstvu a vraždám, úkladom, vierolomnosti, krutosti"...
A my dnes? Možno sme už predstihli aj pohanov, Pavlových súčasníkov. Možno sme ich už predstihli vo všetkom. Od vierolomnosti počnúc, cez nemravnú zvrhlosť, až po vraždy a zabíjanie nenarodených detí. A všetci tancujeme nad priepasťou atómovej vojny... A nevieme, ako ďalej... Ale stále zostávame zaťatí vo svojich hriešnych postojoch. Hoci sa navzájom ohrozujeme a ničíme, nevieme, ba nechceme sa zbaviť svojho zla... Tak hlboko v nás väzí toto zlo, tak veľmi sme doň ponorení...
Treba ešte niečo viac, aby bol človek nešťastný? Či tento pocit biedy, ktorý vyúsťuje do konečnej bezradnosti smrti, nestačí na to, aby bol človek úplne zúfalý?
Človek sa stal človekovi vlkom. Vo svete akoby z nejakého hnijúceho bahniska sa vytvorila dusivá atmosféra klamstva a podvodu, pokrytectva, sebectva a lakomstva.
Vo svete je dnes zle!
A príčinou toho zla? Človek opustil Boha, prameň živej vody pravého šťastia a vykopal si cisterny šťastia iba dočasného, cisterny rozpukané, z ktorých tá sladká voda šťastia tak rýchlo uniká. Či netrpí človek preto, že vyhodil zo svojho srdca zákon Boží, vieru prehlásil za hlúposť a ako kedysi satan, aj on povedal vo svojej pýche: „Kto je Boh, aby som ho poslúchal? Vystačím si sám, sám si postavím budovu svojej slávy a svojho šťastia." A hľa, človek poznal, že si sám nevystačí, že zišiel na scestie útrap a nerestí, ktoré ho dobíjajú, že práca jeho rúk bez Boha sa mení v ľudskom živote v akýsi hrozný, ničiaci živel, ktorý hubí ľudí a národy. Tak sa zrejme plní slovo Ducha Svätého: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia" (Z 126, 1).
Naša predstavivosť nám veľmi zveličuje prítomnosť. A keď táto prítomnosť nie je nám dosť príjemnou, my si ju dokážeme urobiť príjemnou, hoc by priam za cenu čistoty duše. A potom je to psychologicky pochopiteľné, že večnosť sa nám zdá nepríjemnou, preto o nej málo uvažujeme, až nakoniec z nej, hoc je nekonečná, robíme nič a z ničoty (z ničotného pozemského života), by sme chceli urobiť večnosť. Ale to ešte nestačí. Potom ideme so svojou predstavivosťou tak ďaleko, že začneme večnosť a jej Pôvodcu nenávidieť a nahovárať si, že večnosť a Boh je iba výtvor fantázie.
Sú ľudia, ktorí nemajú inej starosti okrem snahy dokazovať, že Boha niet. Toto je ich živelná túžba a to len preto, aby (tu) mohli pohodlne a neviazane žiť. Lebo čo iného je príčinou, že niekto začne pochybovať o jestvovaní Toho, bez ktorého ani sama pochybnosť o ňom nie je možná?
Jean-Jacques Rousseau raz povedal: „Udržuj svoju dušu vždy v takom stave, že by si mohla priať, aby Boh bol, a nikdy nebudeš o tejto pravde pochybovať!" A tú istú myšlienku vyjadril už dávno predtým svätý Augustín slovami: „Nikto nepopiera Božie jestvovanie iba ten, komu by vyhovovalo, keby Boh nebol. - Nemo Deum negat, nisi cui expedit Deum non esse." - „Prial by som si - hovorí La Bruyére - nájsť človeka triezveho, slušného, cudného a spravodlivého, ktorý by popieral existenciu Boha a nesmrteľnosť duše. Takého človeka však nemožno nájsť!" (Caractéres, cap. XVI.).
Hľadajúc pôvod ateizmu čiže neverectva, odhliadame od toho, či je úprimný ateizmus možný. Mnohí teológovia sú toho názoru, že je vôbec nemožný; tak veľká je jasnosť, ktorou je obklopené Božie jestvovanie. No, hoc je nemožné byť dôkazné presvedčený o tom, že Boha niet, nezabúdajme, že človek, idúc za svojimi vášňami, je schopný najväčších zvláštností. Nie je teda nemožné sa nazdávať, že niektorí idú vo svojej zaslepenosti tak ďaleko, že si nahovoria, akoby Boha nebolo a Boh, že ich ponecháva za trest v tomto ich bludnom názore. Kto zmýšľa o Bohu zle a stavia na skúšku jeho trpezlivosť, ten ho nenájde, pretože ho Boh odvrhne.
Keby jestvoval niekto, kto by preklínal svetlo, žiadajúc si, aby ho nebolo, či by preň nebolo najväčším trestom, keby bol zbavený zraku, ktorý mu svetlo ukazuje? Práve tak niet väčšieho trestu pre človeka, ktorý popiera Božie jestvovanie, ako keď sa Boh sám vzďaľuje od jeho rozumu a ponecháva ho v jeho biede, ktorú si tak usilovne a rúhavo praje.
Myšlienka na Boha je mnohým ľuďom neprijateľná, pretože Boh vo svojej nekonečnosti je im nepríjemný. Pretože jeho moc protiví sa ich slabosti. Jeho veľkosť zahanbuje ich pýchu. Jeho múdrosť poráža ich namyslenosť. Jeho svätosť dráždi ich bezbožnosť.
Boha nemôže nájsť ten, kto ho nehľadá úprimne a čestne; kto ho nehľadá preto, aby sa mu klaňal, ale preto, aby ho urážal, pohanil a tupil. Ten ho nenájde i keď sa On ľudskému rozumu ponúka, i keď sa Božie stopy objavujú v každom stvorení.
„Boh je 1áska" (1 Jn 4, 8), ktorá sa hľadá a nachádza s láskou a nie s nenávisťou.
„Boh je duch" (Jn 4, 24), ktorého nemôže nájsť človek, zaťažený hmotou, človek, ktorému bohom je brucho (Flp 3, 19).
„Boh je svetlo" (Jn 1, 5), ktoré nemôže objaviť človek, zatemnený tmou zatvrdilej nevery.
„Boh je život" (Jn 1, 4), ktorý oživuje len toho, ktorý sám chce, a nie toho, kto sa mu smrťou hriechu protiví.
„Boh je Slovo", ktoré bolo na počiatku a bude naveky. Boh je Slovo večnej pravdy, ktoré v lživých ústach a v nečistom srdci nezakotví. Boh je „Bohom pokoja" (2 Kor 13, 11), a preto ho nemôžu nájsť tí, o ktorých on sám hovorí, že „pre hriešnikov niet pokoja" (Iz 48, 22).
Boha treba hľadať „zlatom lásky, tymianom modlitby a myrhou kajúcnost i", hovorí svätý Bonaventúra (Sermo 68, Dom. infra Oct. Epiph). Kto ho teda takto nehľadá, ten ho márne hľadá, ten ho nenájde nikde inde a v ničom inom.
Podľa Dionýza Kartuziánskeho: hľadať Boha, ktorého človek nedokonale chápe, nedokonale pozná a nedokonale miluje, znamená chcieť Ho dokonalejšie pochopiť, jasnejšie poznať a vrúcnejšie milovať. (In Exhort. ad novit. art. 3). Snažme sa o to z celého srdca a zo všetkej sily. Nech je nám slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu hľadať naše trvalé a dokonalé šťastie.



3. SPRAVODLIVÝM ŽIARI SVETLO V TEMNOTÁCH (Ž 111, 4)


Naj dôležitejší m poslaním človeka na zemi je Boha hľadať, jeho nachádzať a trvalo v ňom zakotviť. Je to príkaz lásky i povinnosti voči Stvoriteľovi. Ak je teda Boh vzdialený, človek sa musí k nemu priblížiť. Ak je Boh stratený, človek ho musí hľadať. Ak človek Boha vlastní, musí si ho vedieť natrvalo uchovať.
Boh je hodnota, ktorú sa vždy a za každých okolností vyplatí hľadať. Boh sa vždy odmení poctivo hľadajúcemu tým, že sa mu dá nájsť a prijme ho do svojho otcovského náručia. Jediné, čo od každého vyžaduje, je úprimnosť a vytrvalosť v láske k nemu.
Bohu nestačia iba prázdne slová o vernosti. On vyžaduje srdce plné lásky a odhodlanosti. On očakáva nielen rozum človeka osvietený pravdou, ale vyžaduje aj vôľu, ochotnú pevne vždy v dobrom vytrvať a na scestie hriechu sa nevrhať.
Kto teda Boha takto hľadá, ten ho iste nájde. A kto sa ho snaží v srdci oddane zachovať, toho On nikdy neopustí.
Niet však azda nič tak ťažkého, ako vyrušiť dnešného človeka z jeho vnútornej nehybnosti a donútiť ho zamyslieť sa trošku nad vlastným životom, nad jeho pôvodom, zmyslom i cieľom.
Koľkí dnes žijú bez Boha? Myslia len na to, čo je pozemské, brucho je im bohom, hanba slávou a zatratenie je ich koncom (Flp 3,19).
Koľkí sa dívajú hore k ožiarenému nebu vlahých letných a iskrivých zimných nocí. Avšak toto všetko zlaté vírenie hviezd, ktoré je rovnako veľkou hádankou ako bleskovo rýchle vírenie elektrónov, pre nich vlastne nie je, pretože nemôže byť žiadnou hádankou. Hľadia totiž na úžasne presný a účelný chod kozmického života, a predsa nič nevidia, lebo ich duševný zrak je mŕtvy a z celého tohto, niekedy tak vznešeného zrkadla či obrazu Božej velebnosti, z celej ich kedysi tak prekrásnej a čistej duše sa stalo monštrum, ktorého oči zhnili malomocenstvom neresti a hriechov a ktoré preto už nie je schopné ničoho veľkého, na nič sa už nehodí, iba aby bolo palivom pre večný oheň pekla.
Prameňom poznania podľa kresťanskej filozofie sú zmysly, rozum a viera. Poznanie čerpané z ktoréhokoľvek z troch menovaných prameňov za normálnych podmienok odpovedá skutočnosti. Poznanie nie je výmyslom poznávajúceho ducha, ale je obrazom poznávanej veci v poznávajúcom duchu.
Poznávanie sa začína zmyslami. Rozum však poznáva na základe skúsenosti i veci nadzmyslové, napríklad podstatu vecí, ich vzťahy, príčinnosť a podobne. Poznáva aj prvú príčinu všetkých vecí, Boha, ako bytosť nutnú a nanajvýš dokonalú. Poznáva i svoju závislosť na Bohu, ako na prvej príčine, aj iné rozumové pravdy a mravné povinnosti, vyplývajúce z prirodzeného mravného zákona, ktorý On dal.
Kresťanská teológia nás tiež obšírne a dôkladne poučuje o možnostiach poznania Boha. Ona pozná tri zdroje, akoby tri svetlá, jedno druhé prežarujúce, ktoré umožňujú ľudskému duchu vzrastajúcim poznaním pozdvihnúť sa k svojmu Bohu.
1. Je to prirodzené svetlo nášho ľudského rozumu, ktoré na ceste k Bohu žiari každému človekovi, zrodenému so zdravými orgánmi.
2. Nadprirodzené, milostivé svetlo viery, ktoré kresťanovi oveľa bohatšie rozvíja svet jeho Boha.
3. Nebeské svetlo slávy, ktoré žiari blaženým, aby mohli vidieť Boha „z tváre do tváre".
Cesta ľudského ducha k Bohu je teda cestou od svetla k svetlu, nie cestou z temnôt k šeru.
Neviditeľnosť Boha v týchto pozemských priestoroch je sklamaním len pre naše zmysly: naše myšlienky naproti tomu sú takrečeno prinútené vybadať neviditeľného Boha v jeho viditeľných dielach.
1. Boha možno poznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu.
V Knihe múdrosti (13, 1) je napísané: „Pochabí sú všetci ľudia, ktorí nepoznajú Boha, ktorí z viditeľných diel nevedia poznať toho, ktorý je; ktorí z diel nepoznajú majstra." Kristus sa musel so židmi dohadovať o mnohých veciach len o tom nie, že je jeden Boh, dosvedčený dielami svojho stvorenia a opäť dosvedčený prejavmi svojej vernosti, ktorou sa často a často zjavil ako pomocník Izraelov. Ba i pohania so svojimi často bláznivými predstavami o bohoch vedome alebo nevedome vždy hmatali - čiahali za jedným, pravým velkým Bohom, Stvoriteľom všetkých pozemských vecí. Byť naozaj „bezbožným", popierať Boha vo j svojich myšlienkach a vo svojom živote ho úmyselne zapierať - to je J smutný výplod zvrhlej zlovoľnosti posledného storočia.
Postoj tohto neveriaceho storočia sa stal podnetom Prvému, vatikánskemu snemu r. 1870, aby definoval a vyhlásil, čo bolo zrejmé všetkým kresťanským a predkresťanským storočiam:
„Jedného a pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, možno s istotou poznať z diel stvorenia,! prirodzeným svetlom ľudského rozumu."
Dogma, to jest článok viery, ktorý sa veriacim predkladá ako neochvejná pravda, teda vraví, že Boha možno vybadať silou ľudského myslenia zo skúmania sveta a života. Dogma nevraví, že všetci ľudia skutočne aj idú, alebo musia ísť po tejto ceste k Bohu. Dogma sa nedotýka skutočnosti, že väčšina ľudí prichádza k viere v Boha výchovou, prostredníctvom rodičov, Cirkvi a školy, teda takrečeno cestou dedenia. Dogma predovšetkým nepopiera, že by nejaká sudba, nejaké šťastie, nejaká strata, nejaká choroba, nejaké stretnutie, nemohlo byť pre jednotlivého človeka hmatateľnejšou cestou k Bohu, než nejaké aj najhlbšie hĺbanie. Dogma vraví len toľko, že okrem mnohých ciest k Bohu, otvorených jednotlivcovi, je schopná aj cesta čisto filozofického myslenia.
2. Kresťanovi je Boh nielen výdobytkom rozumu, ale i darom milosti, viery.
My kresťania vravíme: Poznám Boha. Lenže oveľa hlbšou silou hovoríme: Verím v Boha. Svätý Pavol vraví: „Bez viery sa nemožno ľúbiť Bohu. Kto chce prísť k Bohu, musí veriť, že je a že odmeňuje tých, čo ho hľadajú" (Hebr 11, 6).
Veriť v Boha, to musí každý. Skúmaním hľadať Boha, to je vec nášho slobodného uváženia.
Vo viere sa nám totižto predstavuje autorita nášho Boha vo vlastnej
osobe. Tu hovorí Božia vševedúcnosť, nie drobná ľudská múdrosť. Tu sa zaručuje Božia pravdivosť, nie ľudské prehováračské umenie. Tu prikazuje Božia všemohúcnosť, nie ľudská statočnosť. Za posolstvom viery stojí celkom iná záruka než za najstatočnejšími, naj dôkladnejšími ľudskými myšlienkami.
A s väčšou istotou vzrastá aj bohatstvo! Filozofia je pred Bohom chudobná; biblia však, slovo Božie, nám maľuje obraz Boží tisícami živých farieb: Boha raja, Boha potopy, Boha Sinaja, Boha archy zmluvy, ľúbezného Boha Betlehema, prísneho Boha kríža, dobrotivého Otca nebeského, bohatého Boha vyliatia Ducha, dôverného Boha našich oltárov a bohostánkov. Pravdaže, i toto všetko ako „úlomky", ako v „zrkadle a záhade".... Keď sa však obzrieme, čo vedeli povedať o Bohu vonku, mimo kresťanstva, filozofi a takzvaní „zakladatelia náboženstiev", uvedomíme si, akí sme my bohatí vo viere.
Kresťanskú vieru definoval a vymedzil Vatikánsky koncil takto: „Viera je nadprirodzená čnosť, ktorou za pobádania a pomoci milosti Božej uznávame ako pravdivé to, čo Boh zjavil, nie pre vnútornú pravdivosť vecí, uchopenú prirodzeným svetlom rozumu, ale pre autoritu samého zjavujúceho Boha, ktorý sa nemôže ani mýliť, ani iného klamať."
Keď niekedy prednášal Eddington o fyzike, P1ancko kvantovej teórii, Wassmann o mravcoch, ľudia počúvali so záujmom a úctou. Pretože hovorili odborníci, muži, ktorí svojmu oboru venovali dlhé roky práce, nemalo by zmyslu namietať niečo proti výkladom takých učencov, alebo pochybovať o výsledkoch, ktoré dosiahli. Boli a sú autoritami vo svojich vedných oboroch.
Ruského občana sa opýtali: „Veríte v Boha?" „Iste verím", odpovedal občan. „Prečo veríte? Videli ste ho niekedy?"
„Nie, ale rovnako som nikdy nevidel ani jedného Japonca. Verím, že Japonci jestvujú, lebo naša armáda bojovala proti ním. A verím v existenciu Boha, pretože naša vláda vedie proti nemu neľútostný boj. Môže sa viesť vojna proti niekomu, kto nejestvuje?"
Dôvod, prečo niekomu veríme, nie je v tom, že sme sa sami svojím rozumom o niečom presvedčili, ale v tom, že ten, ktorý nás poučuje, je hoden viery. A ak už veríte ľuďom len z dôvodu autority, prečo by sme neverili Bohu nanajvýš múdremu, ktorý sa nemôže mýliť ani klamať?
„Ak prijímame svedectvo ľudí, tým viac svedectvo Božie" (Jn 5, 9). bez autority Božej by ani autorita apoštolov a Cirkvi nebola zárukou pravdy. Vo veciach viery sa nepodrobujeme autorite ľudskej, ale autorite Božej.
Práve preto vieru netreba dokazovať. Tú dokazuje sám Boh; svedčia o tom aj udalosti zo Svätého písma.
Uveďme aspoň niektoré:

1. Pánov anjel sa zjavil Zachariášovi a povedal mu: „Zachariáš, tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján... On bude veľký pred Pánom"...A Zachariáš povedal anjelovi „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku." Anjel mu odpovedal: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase!" (Lk 1, 11).
2. Ježiš pristúpil k Lazárovmu hrobu. Bola to jaskyňa, uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!" Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe!" Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?"
Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. Ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal." Keď to povedal zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!" A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!" (Jn 11, 38).
3. Židia obstúpili Ježiša a hovorili mu: „Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene!"
Ježiš im odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca... Ja a Otec sme jedno... Prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet: ,Rúhaš sa' za to, že som povedal: ,Som Boží Syn?!' Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!" (Jn 10, 24 n.).
Vieru nám netreba dokazovať. Je však nesporné, že treba dokazovať rozumnosť viery už preto, že ľudia srdcom od Boha odlúčení by chceli dokázať rozumnosť svojej zrady.
Viera sa nedokazuje. Avšak dokazuje sa pochabosť nevery.
Sväté Písmo samo nazýva neveriaceho človeka nemúdrym: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet" (Z 14)... Boh je naprosté súcno. Jeho meno je Jahve, Ten, ktorý je, Jestvujúci. Jestvujúcim sa menuje vzhľadom k veciam stvoreným. Čo je stvorené, nemá vlastnej súcnosti, ale súc-nosť darovanú, vypožičanú, dočasnú... Jestvujúcim sa menuje Boh vzhľadom k bohom pohanským. Sú to bohovia, čo nejestvujú, neskutoční, vybájení, nepraví. Sú to tí, ktorí nie sú. Pán však je Ten, ktorý je.
Čo teda hovorí nemúdry vo svojom srdci? Vraví, že Ten, ktorý je, nie je. Vraví, že Ten, čo jestvuje, nejestvuje. Vraví, že byť a nebyť je to isté. Hovorí nezmysel. Zaslúži si výsmech, poľutovanie a to tým skôr, že to hovorí s tvárou dôležitou a s neoprávneným sebavedomím človeka, ktorý si namýšľa, že vie viacej ako druhí ľudia.
Nevercom, či bezbožníkom je možné byť dvojakým spôsobom:
Je možné povedať: „Som ateista - v Boha neverím, pretože mi ho vo svete nič neukazuje."A je možné povedať aj takto: „Verím v Boha a klaniam sa mu, avšak pre mňa Boh nejestvuje, pretože som ho odstránil ťažkými hriechmi."
Prvý je prostorekým vlkom v pravej podobe, druhý je farizejským vlkom v ovčom rúchu. Prvý sa právom hlási k tomuto svetu, druhý sa neprávom nazýva dieťaťom Božím. Prvý je živou mŕtvolou, druhý je obieleným hrobom.
Akýže bude konečný osud takýchto ľudí, ak sa nespamätajú?... Jeden bude večným otrokom, druhý bude mučenou korisťou pekla. Prvý z nich zahynie, pretože zo sveta nepoznal Boha, druhý bude odsúdený, lebo sa svojím hriechom zapísal do knihy prekliatych. Prvého usvedčia slová Knihy múdrosti (13, 1), podľa ktorých: „Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela"... Druhého odsúdia slová Syna Božieho: „Budete ma hľadať, a nenájdete ma... ale vo svojom hriechu, (vo svojej zatvrdilosti v ňom), zomriete" (Jn 7, 34 - 8, 21). ;
A či aj výstražné slová apoštola Pavla nevarujú dosť jasne a dôrazne? Tento očitý svedok Kristovej moci a slávy píše doslova takto:
..Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky" (Rim 1, 18-20).
Mnohí hovoria: „Verím v Boha a klaniam sa mu, avšak pre mňa Boh nejestvuje, pretože som ho ,zabil' ťažkými hriechmi."... Zamyslime sa hlboko nad týmito slovami. Neplatia tieto slová aj o mnohých súčasníkoch? Možno niekto povie: „Veď či je možné zabiť Boha?" Isteže jeho samého nie. Aleje možné zabiť šťastie, ktoré sme od neho prijali, a pochovať požehnanie, ktoré nám tak štedro dával. Je možné „vyhodiť" ho z duše a zničiť priateľstvo s ním. Je možné naveky odmietnuť jeho lásku a milosrdenstvo a stať sa predmetom jeho hnevu a jeho trestajúcej spravodlivosti.
Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. „Ako žijem -hovorí Pán, Jahve - nemám záľubu v tom, aby zomrel bezbožný, ale aby sa bezbožný vrátil zo svojej cesty a žil. Vráťte, vráťte sa zo svojich zlých ciest, prečože by ste mali zomrieť?!"... (Ez 33, 11).
O čo viac hriešnik Boha uráža, o to viac sa jeho svedomie stáva necitlivým a jeho srdce sa zatvrdzuje proti láske, úcte i poslušnosti voči Bohu. Bez Božieho zásahu a bez jeho milosti človek sa nedokáže pokajať. Boh je hlavným pôvodcom záchrany hriešnika a bez jeho pomoci by k náprave nedošlo. Závisí však od slobodnej vôle a voľby človeka, či ponúkanú Božiu milosť príjme, alebo ju odmietne.
Boh starostlivo volá a pobáda márnotratných synov, aby sa vrátili do otcovského domu, na jeho láskyplné srdce: „Hľadajte Pána, kým sa dá nájsť, volajte ho, kým je nablízku! Nech opustí bezbožný svoju cestu, hriešny človek svoje zmýšľanie a vráti sa k Pánovi, on sa nad ním zmiluje, k svojmu Bohu, veď mnoho odpúšťa" (Iz 55, 6-7).
Nikoho nenúti. Obdaroval nás slobodnou vôľou a túto stále uznáva. Všetci máme možnosť voľne sa rozhodnúť: buď pre Boha a jeho dary, alebo proti nemu a pre večnú bolesť a trápenie.
„Hľa, predkladám dnes pred vás požehnanie a kliatbu: požehnanie, ak budete poslušní príkazom Pána Boha vášho, ktoré vám dnes ukladám, kliatbu však, keď nebudete poslušní príkazom Pána Boha svojho, lež zanecháte cestu, ktorú vám dnes prikazujem..." (Dt 11, 26-28).
„Za svedkov... volám nebo a zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty a potomstvo tvoje, keď budeš milovať Pána, Boha svojho, a poslušne a verne sa k nemu vinúť..." (Dt 30, 19-20).
Žiť bude iba ten, kto ustavične hľadá Boha tak, že sa svedomite snaží o dobro a odvrhuje zlo (porov. Am 5-6,14,15). „Neodkladaj so svojím obrátením sa k Pánovi, ani to neodsunuj zo dňa na deň. Lebo jeho hnev príde nečakane a rozmetá ťa, až príde jeho pomsta" (Sir 5, 8-9).
Vieme dobre, ako draho musel a stále musí svet splácať „smrť" Boha v dušiach svojich detí. Koľko miliónov mŕtvol sa rozkladá v zemi vojnových polí, koľko miliónov zabitých hnije pod zrúcaninami alebo v náhodne vykopaných jamách. Milióny obetí hladu, mučenia a moru sa predčasne stali potravou červom. Milióny zajatých boli zavreté ako stádo bez mena, v ohradách zo skál a ostnatých drôtov.
Státisíce utečencov i dnes blúdia v zúfalstve, biede a prenasledovaní, utekajú, alebo sú bezohľadne vyháňané zo svojich domovov, rozbitých a zrúcaných, kam sa už nikdy nevrátia. Milióny sirôt, vdov, otcov a matiek márne čakajú tých, ktorých už nikdy neuvidia. Milióny duší sú otrávené výbuchmi ukrutnej nenávisti, milióny strácajú vieru v spravodlivosť a ľudskosť neľudských ľudí.
Boh od nás žiada, aby bolo kresťanské celé naše srdce, chce mať miesto v našej utrápenej duši, ktorá má byť chrámom Ducha Svätého, pretože keď už v neho veríme, chce nás zachrániť, žehnať a spasiť, chce pre nás jestvovať nie ako spravodlivý Sudca, ale ako láskyplný a všemohúci Pomocník a Otec, ktorý nás najlepšie pochopí a nikdy nesklame.
Bolesť ti dáva poznať ľudskú nemohúcnosť a zlobu, viera ti zjavuje Božiu všemohúcnosť a lásku. V bolesti sa dotýkaš ľudskej obmedzenosti, viera ti ukazuje Božiu nesmiernosť. Bolesť ti dáva cítiť ľudskú biedu, viera ti odkrýva Božie bohatstvo a štedrosť.
Bez viery nemožno konať a bez viery sa nedá žiť. Každý má dajakú vieru, aj ten, kto si hovorí, že je neverec. Neverí v Boha, ale verí v bôžika. Bude to idol tela alebo idol zlata, idol seba samého alebo idol ženy. Ale v niekoho alebo v niečo predsa len verí... Ak zavrhne Stvoriteľa, zbožňuje stvorenie.
Nejestvujú teda veriaci a ateisti, ale veriaci a modloslužobníci. Alebo adorátori Boha, alebo zbožňovatelia ľudí a vecí. Alebo milovníci Božej veľkosti, alebo milovníci ľudskej slabosti. Alebo sluhovia Stvoriteľa a prívrženci Pravdy, alebo otroci tieňov a ľudských výmyslov.
Alebo budeš veriť v Boha a v jeho Syna Ježiša Krista, alebo v dajakého človeka. Ale každý človek, aj keď ťa miluje, aj keď je velikán, ťa opustí, pretože umrie. Kristus však vstal z mŕtvych a žije, aby nikdy nezomrel. Každý, kto nie je Boh, je vždycky obmedzený. Z toho je to sklamanie, roztrpčenosť a plač.
Ak teda nechceš plakať, ver! Ak máš vieru, nad čím máš plakať? Nad chudobou? Jestvuje predsa Božia prozreteľnosť. Nad protivenstvami? Boh bojuje s tebou a za teba. Nad nevďačnosťou? Boh ti odplatí. Nad opustenosťou? Boh je pri tebe. Nad ponižovaním? Boh ťa povýši. Nad prenasledovaním? Boh ťa zachráni. Nad svojimi nebohými? Boh ti ich vráti. Nad svojou minulosťou? Boh ti odpustí. Nad svojou budúcnosťou? Boh ti ju pripraví. Nad svojou smrťou? Boh ťa vzkriesi.
No nezabúdaj, že viera bez skutkov a bez bohumilého života nemá cenu.
Spravodlivý žije z viery a viera žije zo skutkov. Bez nich je mŕtva. Pán Ježiš predsa jasne povedal: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane', vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7, 21).
Aj svätý Jakub apoštol vo svojom liste varuje pred vierou bez čnostného života. Takto píše: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky. Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!', ale nedal by im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží? Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva" (Jak 14, 17).
Veriť teda neznačí iba kývnuť hlavou na znak súhlasu s Božími pravdami. Pravá, živá, spásonosná viera začína v plnej miere až tam, kde končí toto prikývnutie; začína skutkami, ktoré sú vyznaním a vyjadrením vnútorného presvedčenia.
Viera je lampa, ktorá ti v noci svieti, aby si našiel cestu domov. Ale ak nevykročíš, domov sa nedostaneš. Nikto ťa nespasí proti tvojej vôli a bez tvojej spolupráce. Spása je výslednica dvoch síl: činnosti Božej a ľudskej, milosti a vôle. Niet nijakého dobra tam, kde niet súladu a súhry medzi tvojou vôľou a vôľou nekonečného, svätého Boha.
Ak budeš chcieť odstrániť tieto prípadne rozpory, niečo sa bude musieť prispôsobiť. Buď sa prispôsobí tvoj doterajší hriešny život spásonosnej viere, alebo sa prispôsobí tvoja povrchná, nedôsledná viera tvojmu vlažnému životu.
Treba žiť tak, ako sa zmýšľa. Ak nie, tak skôr či neskôr sa začne zmýšľať tak, ako sa žilo. A tak, kto nechce zanechať svoje neresti, zanechá svoju vieru.
Iní budú zasa radšej žiť v nedôslednosti. Obielené hroby! Náboženstvo je pre nich skvostným plášťom, hodeným na plecia malomocného, aby sa zakryli jeho rany. Je iba podvodom, ktorým sa má zakryť duchovná skaza a púšť.
Budeme však súdení z toho, čo sme a nie z toho, akí sa ukazujeme. Budeme súdení aj zo skutkov a nie iba zo slov. Nie je kresťanom, kto rozpráva ako dobrý kresťan a žije ako pohan.
Nemúdry hovorí v srdci: „Boha niet". Hovorí to v srdci, nie v mysli. Hovorí to túžbou, nie rozumom. Praje si, aby Boha nebolo. Nenávidí ho... Prejavom viery je láska. Prejavom nevery je nenávisť. Ani viera, ani nevera nevychádza z rozumu. V rozume iba hľadajú svoje potvrdenie.
S úspechom teda môžeme dokázať, že človek neveriaci je človek „nemúdry." Že je to človek, ktorý musí jalovo mudrovať, pretože nechce alebo nevie milovať. (D r. Dominik Pecka).
Kto nemá Krista a jeho ducha vo svojej duši, je celkom iste súčasťou sveta. A svet je už odsúdený; celý, aj so súčasťami. Ale ak žijem podľa Ježiša Krista, ak on prebýva v mojej duši svojou milosťou, potom som súčasťou jeho, žijúceho vo svojej Cirkvi, a nemôžem byť odsúdený. Kristus predsa, ktorý je vo mne a ja v ňom, nebude súdiť sám seba.
Pozrime sa na jedného mladého francúzskeho kresťana, ktorý dokázal za svoju vieru položiť aj život. Volal sa Marcel Ca1lo. Charakteristiku o ňom povedal jeden z jeho skupiny: „Marcel nemal dve tváre; mal iba jednu. A tú kresťanskú tvár nosil všade." Zistil, že viac ako slovom sa dá pôsobiť príkladom. Svojím príkladom strhával. Realizoval jednotu viery a života konkrétne v každom všednom dni: pri vykonávaní zamestnania i v trávení svojho voľného času. V jeho záznamoch čítame: ,Šťastie spočíva v plnení úlohy a povinnosti, ktorú nám ukladá Boh, ktorú prináša každý jeden deň.'
Na Francúzsko prišli ťažké časy: Druhá svetová vojna; Francúzsko obsadené nemeckými vojskami; tisíce Francúzov odvedených na práce do Nemecka. Marcel odchádza dobrovoľne so svojimi rodákmi do pracovných táborov. Dôvod jeho dobrovoľného odchodu? Chce duchovne pomáhať svojim bratom v ich ťažkom položení, chce, aby nestratili svoju vieru, aby nestratili Krista, lebo len On je ich záchranou. Marcel vie, čo ho čaká, ak ho chytia pri tomto jeho laickom apoštoláte. Podarí sa im odhaliť ho. Mučia ho v koncentračnom tábore Matthaussen. Tu zomrel 19. marca 1945 tesne pred skončením vojny ako mučeník za katolícku vieru. Mal len 24 rokov." (Tag des Hern, č.2, str. 12-13).
Toto je tá pravá, živá viera, ktorú vidíme u tohto mladého Francúza. I my sme nadchnutí jeho životným príkladom a príkladmi mnohých iných kresťanov našej doby. Aj my chceme mať takú živú vieru. Chceme! „Ale čo", povedia azda niektorí, „keď sme slabí, nedôslední!" Nebojme sa, prosme! Prosme Krista o dar viery, o dar živej viery. On dáva odvahu slabým, silu unaveným, nádej tým, čo sa stratili v tme zúfania. Musíme polievať našu vieru vrúcnou modlitbou tak, ako treba polievať rastlinu vodou, aby zakvitla. I naša viera zakvitne skutkami, keď často zložíme svoje ruky k modlitbe. Pokúsme sa čo najčastejšie pozdvihnúť myseľ i srdce ku Kristovi a prosme ho, aby nám pomohol zbaviť sa rozdielu, ktorý je medzi našou vierou a naším životom. Prosme ho, nech rozplameňuje svetlo viery, ktoré svieti v našom srdci. Nech je to svetlo také veľké, že prežiari celý náš život, a tak dokážeme Boha vyznávať nielen svojimi modlitbami a spevom, ale aj v každodennom živote svojimi bohumilými a spásonosnými skutkami.
3. Kto sa svedomite snaží Boha čo najlepšie poznávať, tak svetlom rozumu ako aj svetlom viery, a kto ho miluje z celého srdca i z celej svojej duše, ten ho raz pozná aj v nebeskom svetle slávy.
V dejinách zbožnosti čítame o vysokých stupňoch poznania, prevyšujúcich svetlo viery, ktoré Boh udelil veľkým dušiam modlitby. Svätý Štefan videl otvorené nebo. Svätý Pavol bol vo vytržení v treťom nebi. Lež to, po čom v najvnútornejšom vnútri túžime: vidieť Boha z tváre do tváre, nedosiahne tu na zemi nik zo smrteľníkov. Aj Pavol hovorí, že Boh prebýva v „neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže" (1 Tim 6, 16). My, pozemšťania, tiež uchopíme len to, čo môžu pojať zemské miery a zemské nádoby. Každé poznávanie zodpovedá chápavosti poznávajúceho, nie poznaného. Chcieť vidieť Boha bezprostredne tu na zemi by značilo zhorieť v žiari Božej.
Keď však všetko pozemské odpadne, keď svetlo viery zhasne v svetle slávy, vtedy sa uskutočnia velké prisľúbenia Nového zákona. „Blažení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha" (Mt 5, 8). Uvidíme Boha „z tváre do tváre" (1 Kor 13, 12). „Budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je" (1 Jn 3, 2).
Svetlo slávy bude ostatnou milosťou, ktorú nám Boh udelí. Sám Boh sa nám daruje s celou svojou nekonečnou prirodzenosťou jasu. Prenikne nám dušu, ako kedysi posväcujúcou milosťou, tak teraz svojím svetlom, ktorým je on sám. Životná sila duše a jej vrúcnosť lásky sa tým rozšíri ďaleko do nekonečnosti. Bude môcť hľadieť na Boha z tváre do tváre bez toho, že by sa vsunul medzi ňu a Boha nejaký tlmiaci a chrániaci závoj. A každý bude môcť prijať do seba tolko z plnosti Božej, koľko zodpovedá sile jeho ducha. Každý až po pretekajúci okraj svojej chápavosti. Lež nik nevyčerpá celosť Božiu, hoci ju uvidí. Lebo nikto, iba Duch Boží môže celkom poznať tajomstvá Božie (1 Kor 2, 11). I
Toto je teda cesta nášho poznania Boha: od rozumu k viere, od viery k videniu v sláve.
Ale: všetko vo svojom čase! Naše pozemské poznávanie Boha je vtedy na správnej ceste, keď naše najvnútornejšie, najsvätejšie myšlienky každú chvíľu, pri každej povinnosti, pri každom rozhodnutí, pri každom podnikaní, pri každom navštívení smerujú k Bohu otázkou, modlitbou a poslušnosťou. Ako sa nám Boh dáva poznávať vo svojich dielach, tak mu vo svojich skutkoch musíme dať aj my poznať, že sme ho porozumeli, že ho milujeme a že sme mu oddaní.



4. PÁNOVÝM SLOVOM POVSTALI NEBESIA (Ž 32, 6)


Keď sa pozornejšie zadívame na svet okolo seba, nájdeme v ňom stopy, ktoré nás privádzajú k poznaniu Boha.
1. Pri pohľade na krásnu hviezdnatú oblohu nám mimovoľne príde na myseľ otázka:
Odkiaľ že sú všetky tie nebeské telesá? Zo skúsenosti totiž vieme, že nijaká vec nevznikla sama od seba. Čo začne jestvovať, má pôvod od iného. Keď sa dívame na dom, rozum nám hovorí, že ho niekto postavil, pri obraze nám povie, že ho ktosi namaľoval, pri stroji, že ho niekto zostrojil. Nič vo svete nepovstalo samo od seba. Keď ani len nepatrné vreckové hodinky nemôžu povstať samy od seba, tým menej mohol povstať sám od seba ten veľkolepý orloj nebeských hviezd. Náš rozum pri pohľade na vesmír nám teda jasne hovorí, že ako každá vec, tak aj vesmír musí mať svojho majstra, svojho pôvodcu, svojho Stvoriteľa.
Ak jestvuje viditeľný účinok, nutno povedať, že existuje aj jeho príčina. Ak jestvuje viditeľný svet, musí existovať aj jeho pôvodca, Stvoriteľ. Logické spojenie medzi účinkom a jeho dostatočnou príčinou, (ktorá môže vytvoriť všetky účinky), je jasné. Nie je mysliteľný dom bez staviteľa, teda ani svet a vesmír bez Boha.
Dostatočnou príčinou sveta nemôže byť odveký chaos, lebo i ten chaos vyžaduje vysvetlenie a príčinu, ani proces do nekonečna, lebo sám by bol účinkom bez dostatočnej príčiny; ani jednotlivé vesmírne telesá nemôžu byť samy sebe príčinou svojho vzniku, lebo by prevádzali činnosť sebatvorenia prv, ako by jestvovali, čo je zrejme nezmysel. Nič nemôže byť príčinou seba samého. Keby nebolo príčiny prvej, nebolo by ani posledného účinku, ani prostredných príčin účinných. Je teda treba uznať jestvovanie prvej nezapríčinenej príčiny, ktorú menujeme Bohom.
2. Aj poriadok vo vesmíre predpokladá Boha. Ohromné miliardy hviezd sa už milióny rokov s najväčšou presnosťou pohybujú na nebeskej oblohe a ešte nikdy nedošlo k nejakej zrážke. V novinách veľmi často čítame o zrážke vlakov, (hoci všetky železnice majú svoje cestovné poriadky), ale o zrážkach hviezd sa nedočítame ničoho.
Pohyb hviezd vo vesmíre je tak presný, že nám hvezdári bez akýchkoľvek ťažkosti až sekundovou presnosťou vedia vyrátať, kedy bude zatmenie slnka, mesiaca a podobne. Keď sa objaví nejaká hviezda, hvezdári nám ihneď vedia vypočítať, kde tá hviezda bude stáť nielen o niekoľko rokov, ale aj o niekoľko desaťročí, storočí, ba aj tisícročí, i Tak presné sú dráhy hviezd!
Odkiaľ je tá presnosť, odkiaľ ten poriadok? Naša životná skúsenosť nás učí, že kde je poriadok, tam musí byť aj nejaký poriadate!. Keď vidíme pekne usporiadanú izbu, ihneď si spomenieme na starostlivú domácu paniu; keď vidíme výstavu, ihneď myslíme na jej poriadateľstvo. Je teda celkom prirodzené, že aj pri pohľade na poriadok vo vesmíre myslíme na jeho pôvodcu, na Pána Boha.
Väzenský duchovný, Berghoff, vysvetľoval raz akémusi väzňovi dôkazy jestvovania Boha. Počas vysvetľovania poukázal na knižnicu vo svojej izbe a povedal:
— Všimnite si, ako tu stojí kniha pri knihe v najväčšom poriadku: j vierouka, asketika, filozofia, dejepis, zemepis a tak ďalej...
Potom sa ho opýtal: - Odkiaľže je ten poriadok?
- Ten ste urobili vy! - odpovedá trestanec.
- Nie! - poznamenal Berghoff. - Ten povstal sám od seba.
- Nezmysel!
- Áno! Nezmysel! Kde je poriadok, tam musí byť aj poriadateľ.
Ak si chce niekto urobiť jasnejší obraz o súhvezdiach, hviezdokupách, mliečnych dráhach, ktorými sa v noci hemží nebo, ide do planetária. (Planetárium je veľká budova a v nej zariadenie, znázorňujúce obeh hviezd, planét). V planetáriu sa udivujeme špičkovému výkonu architektov a inžinierov, spojenému s objavmi a presnými výpočtami | astronómov.
Keby niekto riekol, že toto zložité planetárium nedokazuje inteligenciu a múdrosť architektov, ale že je dielom náhody, ktorá zhlukla hromadu kamenia a malty, cementu, ocele, elektrických drôtov, dreva, žiaroviek, projekčných prístrojov, farieb a fotografií hviezdnej oblohy, mysleli by sme si jediné: „Je úplne šialený!"
A napriek tomu ostáva planetárium nedokonalým a veľmi nepresným obrazom vesmírnej skutočnosti.
No i tak môžeme právom povedať toto: Ako planetárium ukazuje na rozumných a múdrych architektov a inžinierov, tak ukazuje vesmír na rozumného Usporiadateľa - Boha, pretože vesmírne „Planetárium" -„obloha" - ukazuje ďaleko jasnejší plán, zmysel, účelnosť i presnosť.
Filozof Leibniz mal istotu o jestvovaní Boha: „Je nemožné -prehlásil - aby nejaká vec, neschopná vnímania, poznania a myslenia, stvorila inteligentné súcno, schopné úsudku a myslenia a je taktiež vylúčené, aby hmota nemajúca citu, sama v sebe vzbudila pocit. Preto Pôvodca vecí musí mať inteligenciu a od večnosti bola tu Bytosť nadaná rozumom.
Večné, všemocné a inteligentné je to, čo sa menuje Boh... Keby bol niekto tak nerozumný, že by predpokladal, že človek je jediné súcno, ktorému je daná poznávacia schopnosť a múdrosť, ale že napriek tomu bol tento človek stvorený čírou náhodou a že ten istý slepý princíp a nie Princíp schopný poznania riadi vesmír, napomínam ho, že nikto by nemal byť tak pochabo domýšľavý, aby si nahováral, že v ňom je úsudok a rozum a že niet nijakej inteligencie, ktorá by vládla šírym vesmírom... Z toho, čo som práve povedal, jasne vyplýva, že naše poznanie Boha je určitejšie, než poznanie čohokoľvek iného mimo nás."
Poprosme nejakého inžiniera, aby sa pokúsil skonštruovať chemické laboratórium, ktoré by mohlo každý deň vyšetriť a prečistiť okolo tisíc litrov nejakej drahocennej tekutiny. Tá tekutina je z chemickej stránky veľmi zložitá, zostavená z mnohých organických a anorganických látok. Tekutina prechádza cez veľmi komplikovaný proces výroby, ale jej zloženie sa musí zachovať v presne určených percentuálnych hodnotách.
A povedzme tomu inžinierovi, že celé toto laboratórium nesmie vážiť viac ako 15 dekagramov, hoci sa v ňom musí zabudovať 250 km špeciálnych cievok a množstvo jemných filtrov.
Podujal by sa na to nejaký inžinier? A aby ho celkom k tomu prešla chuť, povedzme mu, že toto zariadenie musí pracovať bez opráv asi 70 rokov, deň i noc neprestajne, a že musí byť stopercentne automatizované, aby pracovalo bez akejkoľvek ľudskej kontroly.
A predsa v každom ľudskom tele (i v tele mnohých živočíchov) pracujú dve takéto chemické laboratória. Sú to naše obličky. Ich činnosť je omnoho zložitejšia než to, čo sme popísali. Niet inžiniera ani lekára, ktorý by mohol celkom vysvetliť, čo všetko sa odohráva vo dvoch hnedých kúskoch mäsa, ktoré sú umiestnené z jednej i z druhej strany našej chrbtice vo výške najspodnejších rebier.
Pôvodne sa myslelo, že obličky sú len nejaké špeciálne sito, filtre, ktoré čistia krv. Ani to by nebola malá vec: počas 70 a viac rokov denne prečistiť asi 1000 litrov krvi. Teraz však už vieme, že obličky pracujú trochu viac: udržujú v našom tele chemickú rovnováhu. Nedovoľujú, aby telo otrávilo samo seba. V krvi je mnoho prvkov a zložiek, ale v presne určenom pomere. Keby sa tu našlo niektorého prvku len o nejaké percento viac, rýchlo by nastala smrť. Napríklad len nepatrne väčšie množstvo draslíka by hneď zastavilo činnosť srdca. V krvi musí byť hladina zloženia stála a vieme, že v potrave to tak nie je. Jeden pokrm obsahuje viac jednej a druhý viac inej hmoty. Toto všetko prichádza do krvi; a kto dáva pozor, aby sa zloženie krvi nenarušilo? Obličky!
Povedali sme, že cez obličky prejde v priebehu jedného dňa a noci asi 1000 litrov krvi. Toľko krvi v tele nie je, ale tá istá krv prichádza na čistenie mnohokrát - preto sa nazbierajú toľké litre. Je to mnoho: tona krvi! A obličky by mohli podľa sily prečistiť i deväťkrát viac; tak sú stavané. Prečo toľká kapacita? Hovorí sa, že príroda v tomto prípade „fúka do studeného". Podobne konajú aj dobrí inžinieri. Keď je napríklad pred nejakým mostom napísané, že môžu po ňom prejsť vozidlá do päť ton váhy, most by sa pravdepodobne nezrútil, keby po ňom prešlo vozidlo ťažšie ako desať ton. Je silnejší, než je na ňom napísané - pre istotu. A takto sú i obličky omnoho silnejšie, než by to bolo normálne potrebné. Pre každý prípad. Bez obličiek človek žiť nemôže. Preto príroda „predvídala" možnosť, že sa jedna oblička celkom pokazí. Potom môže druhá pracovať bez ťažkostí za dve. Dokonca ešte aj len s polovicou jednej obličky, keby bola zdravá, by mohol človek prežiť, lebo i tá polovica je schopná za deň prečistiť 1000 litrov krvi.
Čírym okom možno zistiť, že oblička je zvnútra akási zrnitá. Každé to zrnko sa javí pod mikroskopom ako cievočka zvaná nefrón. Každé má hlavičku glomerul a telo tubul. Hlavica pomocou drobných kapilárok nasáva krv, ale bez krvných zrniek. V každej obličke je asi 250 kilometrov týchto cievočiek, tubulov. V nich sa zadržiavajú osožné a potrebné zložky krvi, a škodlivé alebo nepotrebné sa vylučujú k močovému mechúru. Toto všetko je známe z prírodných vied, vlastne z anatómie a fyziológie ľudského tela.
A akú to má spojitosť s vierou? Má i nemá. Že je oblička práve takto utvorená, to nás nenaučila viera, ale prírodné vedy. Vedci hovoria, že je to tak, a my to prijímame. Ale keď sa už od nich dozvedáme o tejto skutočnosti, my, ako ľudia, rozmýšľame ďalej a pýtame sa, či možno veriť, že takéto zložité a vzácne chemické laboratórium vzniklo bez pôsobenia nejakého Rozumu? Či sa dá veriť, že pred mnohými miliónmi rokov, keď sa objavila prvá bytosť s obličkami, „matka príroda", nevedomá a nerozumná, aká už je, prišla na takýto múdry plán na vytvorenie obličiek? Že nevedome vypočítala percentá rôznych zložiek v krvi a naučila obličky, aby samy rozlišovali kyseliny, zásady a soli, osožné i škodlivé hmoty? Že 250 km najjemnejších cievok uložila do čírych 15 dkg mäsa, do zariadenia, ktoré pracuje 70 rokov bez oddychu, bez opráv a celkom automaticky?
O skutočnostiach sa dozvedáme z vlastnej skúsenosti, alebo nám ich poskytujú prírodné vedy. Keď na základe týchto skutočností dochádzame k záveru, že príroda nie je dielo náhodného a nevedomého vývoja slepých síl, že pri stvorení takéhoto sveta musel spolupracovať nejaký Um, to je už filozofia zdravého rozumu. A keď ten Um spoznáme a prijmeme ako Boha, ktorý nedal zákony len prírode, aby bola skutočnou prírodou, ale aj nám dal svoj morálny zákon, aby sme boli pravými ľuďmi - to je potom viera.
Na potvrdenie správnosti tohto presvedčenia o jestvovaní Boha uvádzame aj niekoľko výrokov A. C. Morrisona, prezidenta newyorskej Akadémie umení a vied, ktorý zdôvodnil svoju hlbokú vieru v Boha takto:
„Sme ešte len na úsvite vedeckého veku a každý nový lúč, ktorý vrhá vedecký výskum, ukazuje jasnejšie dielo Stvoriteľa, oplývajúceho nekonečnou múdrosťou.
Za tých 90 rokov, čo uplynulo od Darwinových čias, urobili sme úžasné objavy. V duchu vedeckej pokory, založenej na poznaní, sa stále viac približujeme k vedeckému poznaniu Boha.
Ja mám sedem dôvodov svojej hlbokej viery:

Prvý dôvod:
Matematicky presne môžeme dokázať, že náš vesmír bol plánovaný a vytvorený nesmiernym budovateľským duchom.
Vložíte, napríklad, do vrecka desať mincí, očíslovaných od jednotky po desiatku a dôkladne ich zamiešate. A teraz ich skúste vyťahovať v poradí od jednej po desať, vkladajúc vytiahnutú mincu nazad a znovu ich zamiešate. Matematicky vieme, že vytiahnutie jednotky je z hľadiska pravdepodobnosti 1: 10, pravdepodobnosť vytiahnutia jednotky a súčasne dvojky je 1: 100, vytiahnutie jednotky, dvojky a trojky je 1: 1000, atd. Vašu nádej, že by ste vytiahli všetky mince v presnom poradí od jednej po desať, možno vyjadriť pomerom 1 k desiatim miliardám.
Podľa podobnej úvahy sú potrebné rovnako presné podmienky, aby mohol jestvovať na zemi život, a je vylúčené, aby ich vzájomné usporiadanie bolo dielom náhody. Zem sa otáča okolo svojej osi rýchlosťou 1 500km za hodinu. Keby sa zem otáčala okolo svojej osi rýchlosťou iba 150 km za hodinu, naše dni a noci by boli desať ráz dlhšie. Horúce letné slnko by spálilo za deň všetku vegetáciu a zvyšok by sa stal obeťou dlhej zimnej mrazivej noci.
Slnko, zdroj života na Zemi, má povrchovú teplotu 6000 °C a naša Zem je od neho vzdialená práve natoľko, aby nás táto večná žiara ohrievala, ale nespálila.
Keby Slnko vydávalo iba polovicu svojho žiarenia, zamrzli by sme a keby vydávalo o polovicu viac, zhoreli by sme.
Keby zemská os nebola naklonená, výpary oceánov by sa pohybovali na sever a na juh a vytvorili by nesmierne plochy ľadu. Zem je naklonená vzhľadom na rovinu jej dráhy okolo slnka o 23,5 stupňa. Tento sklon je u iných planét inakší. Keby však zemská os nebola práve toľkoto naklonená k jej dráhe, život na zemi by bol celkom nemožný. Ročné obdobia by sa nestriedali tak, ako sa striedajú teraz. Keby bola os kolmá na dráhu, okolo rovníka by bolo večné, neznesiteľné leto, okolo pólov večná zima a v dnešnom miernom pásme miernejšia klíma, ktorá by nebola ani jarná ani jesenná, lebo by sa nemenila. Keby bol sklon zemskej osi len trochu väčší, napr. 2 8 alebo 30 stupňov,!
Európa by nebola súca pre život. Päť mesiacov by bola v našich krajoch strašná zima. Ľadovce by pokryli celú Európu. Po krátkej jari, ktorá by ani trochu nerozpustila tieto ľadovce, by nastúpilo náhle a horúce tropické leto, ktoré by trvalo päť mesiacov. Ľadovce by sa roztopili a celá Európa by bola zaplavená.
Niekto by mohol povedať, že zemská os sa celkom náhodne nahla práve pod tým uhlom. Divné je však, že sa táto náhoda s osou stala práve na tej planéte, na ktorej sa tak isto „náhodne" nahromadili nespočetné „drobnosti", bez ktorých by život nebol možný. Práve naša Zem medzi toľkými planétami v našej časti vesmíru má dostatok vody, kyslíka, uhlíka a železa, vrstvu vzduchu, ktorá bráni, aby smrtonosné žiarenie z vesmíru preniklo na pozemský povrch, najvhodnejšie magnetické pole, atd. Toto všetko spolu a ešte mnoho známych a neznámych „drobností" umožňuje, aby Zem bola vhodná pre usídlenie sa živých bytostí, zvlášť rozumnej bytosti, ktorá tvorí dejiny: človeka.
Nové objavy stále viac rozmnožujú počet týchto vážnych „náhodností", bez ktorých by bol život na zemi nemožný. Stále je ťažšie uveriť, že sa toľké „maličkosti" náhodne zhodli práve tak, aby umožnili na Zemi život a civilizáciu. Stále väčšia bázeň nás preniká, keď poznávame, že sme v nekonečnej púšti vesmíru možno jediná oáza života.
Nech už je akokoľvek, Stvoriteľ mal s touto našou planétou zvláštne plány. A dôsledne ich uskutočňoval.
Mesiac je od Zeme vzdialený 380 000 kilometrov. Keby bol Mesiac od nás vzdialený iba 100 000 km, morský príliv by bol taký mohutný, že všetky svetadiely, by boli dvakrát denne pod vodou, ktorá by onedlho spláchla aj najvyššie vrchy.
Keby zemská kôra bola len o 3 m hrubšia, nebolo by v ovzduší kyslíka, ktorý by sa spojil do rôznych zlúčenín s inými prvkami, tvoriacich zemskú kôru, a nebolo by ani organického života.
Keby bolo more len o niekoľko metrov hlbšie, pohltilo by všetok náš kyslík a kysličník uhličitý a nemohli by jestvovať nijaké rastliny. Alebo keby naše ovzdušie bolo značne redšie, niektoré z meteorov, (ktorých sa každý deň spaľuje v ovzduší na milióny), by dopadli na rozličné miesta našej zeme a spôsobili by všetko ničiaci požiar.
V dôsledku tejto a množstva iných okolností niet ani jednej možnosti, že by život na našej planéte vznikol a jestvoval náhodou.

Druhý dôvod:
Vynaliezavosť a prispôsobivosť života je prejavom vševládnucej najvyššej inteligencie.
Nikto nikdy nevyskúma, čo život vlastne je. Nemá váhu ani rozmery, ale má veľkú silu, lebo rastúci koreň rozlomí tvrdý kameň. Život si podmanil vodu, vzduch, zem, ovládol prvky a prinútil ich, aby sa rozkladali a vytvárali zlúčeniny. Život ako sochár dáva tvar všetkým živým veciam a ako maliar vykresľuje každý list a sfarbuje každý kvet. Život je znamenitým chemikom, ktorý dáva chuť ovociu a koreniam, ruže napĺňa čarovnou vôňou, vodu a kysličník uhličitý mení na cukor a pritom uvoľňuje kyslík, ktorý živočíchy potrebujú na dýchanie.
Život je hudobníkom, ktorý naučil vtáčkov štebotať a hmyz bzučať...
...Pozrite sa na takmer neviditeľnú kvapôčku protoplazmy, priehľadnej a podobnej rôsolu, ktorá je schopná pohybovať sa a brať na to silu od slnka. Táto jediná bunka, táto prehľadná kvapôčka má v sebe zárodok života a má schopnosť odovzdávať tento život každému žijúcemu tvorovi, malému či veľkému. Sila tejto bunky je väčšia ako sila všetkých ľudí, zvierat a rastlín, pretože z nej vzišiel život. Príroda nestvorila život, lebo ohňom vyschnuté skaly a slané more nemohli dať potrebné predpoklady.
A kto ich teda priniesol na Zem?

Tretí dôvod:
Múdrosť zvierat jasne hovorí o dobrote Tvorcu, ktorý ju vložil do inak bezmocných tvorov.
Pud. Mladý losos prežíva leto v mori a pritom sa vracia do rodnej rieky a tiahne proti prúdu po tej strane rieky, na ktorej sa do nej vlieva riečka či potok, kde sa narodil. Čo ho vedie tak presne nazad do rodiska? Ak ho prenesieme do inej riečky, hneď vie, že nie je v správnej vode, razí si cestu späť do hlavnej rieky a potom zase hore na miesto svojho určenia.
Ešte ťažšie je rozriešenie v živote úhorov. Tieto zvláštne tvory sa sťahujú v čase dospelosti zo všetkých riek a rybníkov na celom svete do mora a ponárajú sa do nesmiernych hĺbok v okolí B e r m ú d, čo znamená, že úhory z Európy musia prekonať v mori tisíc kilometrov. j
Tam sa pária a zomierajú. Maličké úhory, ktoré zrejme nemôžu vedieť nič, iba že sú v nesmiernej vodnej púšti, sa napriek tomu vydávajú na spiatočnú cestu a nájdu nielen pevninu, z ktorej vyšli ich rodičia, ale aj rieky, jazerá a rybníky, takže každú vodu osídlia zasa mladé úhory.
Nijaký americký úhor nebol korisťou rybára v Európe a nijaký európsky úhor nebol v amerických vodách. Príroda dokonca zdržala dospievanie európskeho uhra o rok, aby nahradila jeho dlhšiu cestu. Odkiaľ je popud, ktorý to všetko riadi?
Istý druh osy premôže kobylky, vyhrabe v zemi dieru, dá kobylke žihadlo presne na určité miesto, aby nezahynula, ale bola v bezvedomí a žila ďalej ako kus konzervovaného mäsa. Potom kladie vajíčka tesne vedľa kobylky, aby sa jej mláďatá mohli na živej kobylke pásť, lebo mŕtve telo kobylky by mladé osy usmrtilo. Stará osa to robila prvý raz v živote, ale jej druh to robil od nepamäti, pretože inak by takých ôs nebolo. Takúto tajomnú techniku nemožno vysvetliť nijakým prispôsobením sa pomerom; tá musela byť ose jednoducho daná.

Štvrtý dôvod:
Človek má niečo viac ako iba zvierací pud - má schopnosť myslieť.
Ešte ani o jednom zvierati sa nezaznamenalo, že by vedelo rátať do desiatich, alebo rozumelo významu čísiel. Zatiaľ čo pud je iba jediným tónom flauty, krásnym, ale obmedzeným, ľudský mozog obsahuje tóny všetkých nástrojov orchestra. Tento štvrtý dôvod netreba rozvádzať: vďaka ľudskému rozumu, sme schopní úvahy, že sme tým, čím sme, iba preto, že sa nám dostalo iskry Božej múdrosti.

Piaty dôvod:
Božie prostriedky na zachovanie všetkých živých tvorov sú obdivuhodné gény. Tieto gény sú nepatrné telieska, také malé, že keby bolo možné dať spolu všetky gény, zodpovedné za zrodenie všetkých ľudí na svete, vošli by sa do náprstka. A tieto ultramikroskopické telieska, zvané gény a ich pôvodcovia - chromozómy, sú v každej živej bunke a sú nositeľmi všetkých ľudských, zvieracích i rastlinných vlastností. Náprstok je veru malý priestor, aby sa do neho vošli všetky charakteristické individuálne vlastnosti dvoch miliárd ľudí. No to sú nepochybne zistené fakty. Ako teda gény uchovávajú psychológiu každého jednotlivca v takom nesmierne nepatrnom množstve hmoty?
Tu je vlastný začiatok dedičnosti, v bunke, v jednotke, ktorá má v sebe gény. Ako je teda možné, aby niekoľko málo atómov, tvoriacich mikroskopický gén, absolútne ovládlo všetok život na svete? To je príklad úžasnej múdrosti a prezieravosti, aká môže vychádzať len z najvyššej múdrosti Tvorcu; žiadna iná hypotéza to nevysvetlí.

Šiesty dôvod:
Účelné hospodárenie prírody nás núti, aby sme si uvedomili, že iba nekonečná Múdrosť mohla predvídať a ovládať najrozličnejšie možné prípady, ktoré sa v prírode vyskytujú. Pred mnohý-1 mi rokmi vysadili v Austrálii istý druh kaktusu, ktorý slúžil ako ochrán- í ný plot. Keďže nemali v Austrálii nijakého nepriateľa z ríše hmyzu, kaktus sa rýchle množil a pokryl územie široké a dlhé ako je celé Anglicko. Vyhnal obyvateľov z dedín a zničil im úrodu. Vedci hľadali po celom svete nejakého nepriateľa tohto kaktusu: konečne našli hmyz, ktorý sa živil iba týmto kaktusom a nechcel žrať nič iné. Rýchlo sa rozmnožoval, nemal v Austrálii žiadnych nepriateľov. Tento hmyz čoskoro vyhubil kaktusy, takže ich je už v Austrálii málo a súčasne takmer úplne vyhynul aj hmyz, ktorý kaktus vyhubil.
Také zásahy a udržiavanie rovnováhy v prírode riadi iste nejaká najvyššia Múdrosť. Prečo tento hmyz, ktorý sa tak rýchlo množí, neovládol celú zemeguľu? Pretože nemá také pľúca ako človek, ale má len dýchacie prieduchy. Keď hmyz rastie, tieto prieduchy nerastú úmerne s ním. Preto sa nikdy na svete nevyskytol naozaj veľký hmyz. f Keby nebolo tohto múdreho zariadenia, nemohol by človek na svete existovať. Predstav si, že by si sa stretol so sršňom veľkým ako tiger.

Siedmy dôvod:
Okolnosť, že človek môže chápať pojem Boh.
Poňatie Boha vytryskuje zo schopnosti človeka, ktorú nemá nik iný na svete, - z inteligencie. Jedine vďaka tejto úžasnej vlastnosti iba človek spomedzi všetkých tvorov môže nájsť dôkazy neviditeľných vecí. i Obzory, ktoré táto vlastnosť v človeku otvára, sú nekonečné, lebo keď sa ľudská zdokonalená inteligencia stáva duchovnou skutočnosťou, môže vo všetkom účelnom usporiadaní a dianí okolo seba vidieť a poznávať veľkú pravdu, že Boh je všade a vo všetkom, ale nikde nie je nám tak blízko ako v našich srdciach."
Je to pravda vedecká, rozumová a poznateľná; presne tak ako napísal pánov žalmista: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo
jeho rúk" (Ž 18, 2).
„V dôsledku týchto a množstva iných, účelne a presne riadených okolností - hovorí A. C. Morrison -je vylúčené, že by život a jeho podmienky na našej planéte vznikol a bol zachovávaný čírou a slepou náhodou".
Skutočnosť, že Zem pri obiehaní okolo Slnka - napriek nekonečnému množstvu možných vzdialeností od Slnka - nikdy neporuší svoju optimálnu vzdialenosť od neho (a my práve preto ani nezhoríme, ani nezmrzneme), vylučuje akúkoľvek pravdepodobnosť, že by toto všetko mohlo byť účinkom a dielom beztvarej a nerozumnej hmoty.
Pevný poriadok, jednotný plán, zákonitý súlad, pravidelnosť a účelnosť, ktoré nachádzame v kozme, nutne vyžadujú úmysel Inteligencie, ktorá stojí nad všetkým, pozná vlastnosti všetkého, má nad všetkým moc a riadi všetko k určitému cieľu.
Aj vynikajúci vedec a matematik Gutber1et (v časopise Nátur und Offenbarung, B. XVII, S. 313) jasne ukazuje a zdôvodňuje, že pravdepodobnosť náhodilého vzniku a trvania kozmického poriadku sa rovná nule, čiže nemožnosti.
3. I zákonitosť vo svete svedčí o Bohu. Vo svete je vo všetkom zákonitosť a presnosť.
Fyzika rozpráva o zákonoch optických, magnetických, elektrických, svetelných a tepelných, ktoré učenci zistili v prírode. Týmto zákonom ďakujeme dnes za všetky vynálezy modernej doby, (za telegraf, elektrinu, rozhlas, televíziu, atď...), za všetok technicky pokrok.
O zákonitosti vo svete okrem fyziky hovorí aj prírodopis. Ten nás zas učí, že aj každá rastlinka a každý tvor sa riadi určitými zákonmi. Rozmnožovanie rastlín sa deje vždy rovnakým spôsobom, a tak je to aj u živočíšstva. Z prírodopisu vieme, že zo pšeničného zrna vyrastie Pšeničný klas a nie žihľava a z jablkového jadierka vyklíči jabloň a nie hruška, od mačky pochádza mačka a nie pes. Tak to bolo, tak je a tak to aj vždy bude, lebo tak to žiada prírodný zákon.
V prírode je teda zákonitosť. Odkiaľ je však táto zákonitosť?... Každý zákon predpokladá zákonodarcu. Kto však môže byť pôvodcom prírodných zákonov?... Nikto iný ako Pán Boh.
Nemecký hvezdár Johann Heinrich Mädler (1794 -1874) hovorí: „Tieto prírodné zákony nedal ani prírodopisec, ani hvezdár, ani fyzik, tí ich len zistili; ani príroda ich nedala, lebo tá ich vždy len poslúchala. Kto iný teda môže byť pôvodcom týchto zákonov ako Pôvodca prírody sám?"
Bez Boha niet pevného základu ani pre mravnosť: „Keď sa nevrátime k Bohu ako k absolútnemu základu, - zdôrazňuje nemecký filozof von Hartmann - tak je vôbec nemožné nájsť princíp,' ktorý by dal etickému zákonu dostatočnú silu, dostatočnú sankciu. Bez tejto sankcie je všeobecnosť a nepodmienená záväznosť mravného zákona čírou ilúziou."
4. Aj plánovitosť vo svete dokazuje jestvovanie Boha. Svet nie je slepo, bez ladu a skladu nahádzaný chaos, aleje plánovité, múdro a účelne usporiadaný a riadený celok. Preto ľudia už v dávnej minulosti nazývali svet „kozmosom", čo znamená súlad, harmóniu. Vo svete všetko má svoje určenie, účel a cieľ.
Všimnite si napríklad plánovitosť veci, ktorá je každému dôverne známa: vtáčieho pera!
Prírodovedci v ňom badajú najdokonalejšie vybudovanú vec na svete. Len v krídle orla je milión súčiastok, jedno pero je späté s druhým dômyselným systémom. Sú tu milióny buniek s tisícami rozdielov v tvare a pevnosti, aby mal celok správnu hrúbku, ohybnosť a pevnosť. Krídlo, vytvorené z množstva pier, je dostatočne pevné a pružné, aby odolalo vetru bez toho, že by ho prepúšťalo. Dáva silu k letu, bez prílišného zaťažovania.
Pokiaľ pero rastie, je živené. Keď dosiahlo správnu veľkosť, prestáva rásť, ale pomaly odumiera. Akonáhle však odumrie, hneď narastá nové, často práve pred sťahovaním, kedy by mohli byť opotrebované perá nebezpečím.
To však nie je všetko. Pero ťažko premokne, dokonale drží teplo a súčasne sfarbuje vtáka tak, aby sa v prostredí dobre kryl. Perá sú ďalej tak účelne usporiadané, aby bol odpor vzduchu čo najmenší a šetril energiu, (prof. Thompson).
Človek je schopný postaviť i katedrálu i automatizovanú továreň, ale nie je schopný dopátrať sa tajomstva molekúl pri stavbe pera, ktoré vypadlo z vrabcovho krídla. So všetkými laboratórnymi prostriedkami mu nie je možné napodobniť staviteľský výkon Tvorcu, skrytého v hlbinách vesmíru i živej bunky.
Keby sme v tvorbe pera nechceli vidieť dôkaz účelnej spolupráce, plánovitosti, zmyslu a smerovania k cieľu a keby sme za touto plánovitosťou, zmyslom a účelnosťou nechceli poznať múdreho Ducha, Tvorcu, ktorého zákony, smernice a pokyny sú nezničiteľne vpísané do siete obdivuhodného poriadku činnosti a vzájomného ovplyvňovania všetkých fyzických a chemických síl, potom by schopnosť ľudského rozumu bola tak nedostatočná a neochota ľudskej vôle tak veľká, že by vylučovala možnosť poznať a uznať očividnú pravdu.
Mohli by sme už skončiť; aby sme si však skutočnosť Božieho jestvovania vtlačili do vedomia, aby nám jeho prítomnosť vo svete bola tak jasná ako slnko napoludnie, ešte hrsť pohľadov, aby sme sa cvičili správne vidieť, domýšľať a uzavierať:
Pozorujme vtáka pri stavbe hniezda. Koľko „rozumných krokov" vykazuje!
Povie sa inštinkt... To je nálepka, slovko - a málokto premýšľa ďalej... Odkiaľ vták vie, že treba hniezdo stavať? Kde sa naučil tú pevnú a ľahkú stavebnú techniku? Kde mali lastovičky žijúce v Európe i tamtie, žijúce v Amerike či v Austrálii spoločné školenie o rovnakom spôsobe stavania hniezd?
Čo ženie sliepku k tomu, že sedí 21 dní na vajciach? Inštinkt? Nie je to však ľahké vysvetlenie? Čo je inštinkt ? Kto ho vymyslel a vložil do nervového systému živočícha?
Inštinkt definujeme ako „popud k činnosti, získaný dedičnosťou, aby živý tvor dospel k biologickým cieľom, ktorých si nie je sám vedomý" (Desanoti: Psychologie Sperimentale).
Podivuhodné fungovanie rôznych inštinktov je v živočíšnej ríši jasnou skutočnosťou. Nimi sa rýchlo a bez námahy riešia ťažké a komplikované úlohy. Ale: To prezrádza dielo Inteligencie, ktorej zákony pôsobia vo svete živom, práve tak ako aj v neživej hmote.
Žiadne pojednanie o účelnosti a plánovitosti v prírode by nebolo úplné, keby aspoň v krátkosti nepoukázalo na ľudské telo: Má 25 triliónov krviniek, z toho 4 bilióny bielych a každá krvinka je komplikovaným živým celkom. Kapiláry vlásočnice, ktoré spojujú konce žíl a tepien, by rozvinuté siahali cez celý oceán. Mozgové nervové bunky vážia len 15 gramov a je ich v našom mozgu dokonale fungujúcich 9 miliárd 200 miliónov. A tu že nie je zrejmý cieľavedomý plán a účel?
Dodajme, že celé telo je zložené asi zo 45 biliónov buniek, a odpovedzme na otázku, aká veľká je pravdepodobnosť, že by z tak nespočítateľného množstva atómov, aké je v celom vesmíre, čírou náhodou vzniklo a počas toľkých státisícročí stále iba slepou náhodou vznikalo to isté zoskupovanie atómov a buniek, ktoré (zoskupovanie) my voláme ľudským telom?
...Nezabudnime však, že z nesčíselného počtu atómov je možné nekonečné množstvo rôznych, ale od tela odlišných zoskupení!
Hlboko uvažuj a nepochybne sa zhodneš s vedcom a matematikom Gutberletom, ktorý hovorí toto: „S matematickou istotou môžem tvrdiť, že vôbec nie je pravdepodobné, ani možné, aby jediné a tým menej toľké miliardy jedinečných náročných a premyslených diel, akými sú ľudské telá, vznikali bez inteligentného a premúdreho Pôvodcu, len tak náhodou, pôsobením slepých síl prírody."
Povedz, aká je pravdepodobnosť, že by sa ti počas celých desiatich rokov z čísiel od 1 do 1000 podarilo čírou náhodou vyžrebovať denne stokrát za sebou stále tých istých desať čísiel, napr. od 20 do 30, v presnom vzostupnom poradí, t. j. 21,22, 23, 24,...do 30?...
Bez váhania povieš: „Počas celých desať rokov denne stokrát za sebou desať stále tých istých čísiel v tom istom vzostupnom poriadku,...] to je ne možné! "...No tým menej je možné, aby sa počas 500 000 až milióna rokov z nesčíselného počtu atómov vo vesmíre len tak náhodou tvorilo stále také isté a presné zoskupenie 45 biliónov buniek tvoriacich ľudské telo a to nie sto ráz, ale 250 000 ráz za deň, ako o tom svedčí počet denne na svete narodených detí.
Ľudské telo a duch svedčí o sláve večného Boha. Každý úder srdca je tajomstvom nadľudskej múdrosti, všetky zákony myslenia, príkazy vôle, mravné rozkazy svedomia, toto všetko poukazuje na Ducha všetkých duchov, na osobného Vládcu večných noriem, na múdreho, večného nekonečného Boha.
Záverom zhrňme hlavné pravdy tejto úvahy a povedzme ich takto:
1. Nič vo svete nepovstane samo od seba, a preto ani vesmír nemohol povstať sám od seba.
Vesmír teda musí mať svojho Stvoriteľa.
2. Poriadok, zákonitosť a plánovitosť nepovstávajú samy od seba. Preto ani poriadok, zákonitosť a plánovitosť vo vesmíre nemohli povstať samy od seba. Ich pôvodcom môže byť len nanajvýš múdry Boh.

Poriadok je zmysluplné usporiadanie častí do súladného celku, a preto vyžaduje inteligenciu. Hmota sama o sebe je bezduchá, neschopná myslenia. Preto jestvovanie plánovitosti, zákonitosti a zmysluplnosti sveta žiada rozumovú, inteligentnú príčinu, ktorá toto všetko usporiadala a riadi. Takúto Príčinu, ktorá je mimo vesmír, ale svojou mocou a svojimi zákonmi riadi jeho pohyb a vývoj, voláme Bohom.
Boh je vysvetlením všetkého. Ak vypustíme Boha, vypustíme vysvetlenie všetkého a všetko sa nám stane nepochopiteľným. Zoológa Fábra sa ktosi opýtal, či verí v Boha. Odpovedal: „Nemôžem povedať, že verím v Boha, ja ho vidím. Bez neho nerozumiem ničomu. Bez neho je všetko tma. Presvedčenie, že Boh je, som si nielen zachoval, ale aj prehĺbil a zdokonalil. Skôr mi stiahnete kožu z tela, ako by ste mi vyrvali vieru z duše."
Život bez Boha predstavuje obrovský otáznik. No bez Boha na nijakú z hlavných životných otázok niet presvedčivej odpovede. Bez Boha je život ako vták unášaný vetrom, alebo ako hlboké more často búrlivé, zavše nepokojné, záhadné, bezodne hlboké. Život bez Boha pripomína hračku, ktorá na začiatku prináša trocha radosti, ale potom, skôr či neskôr, raz určite skončí na smetisku dejín a v plameňoch večného ohňa...
Iba s Bohom sa život stáva skutočne životom.



5. PANE, DAJ NÁM VÄČŠIU VIERU (Lk 17, 5)


Blaise Pascal napísal: „Nič neusvedčuje väčšmi zo slabosti f ducha, ako keď človek nepozná, aký je nešťastný bez Boha. Nič nesvedčí viac o zlej náklonnosti srdca ako to, že si neprajeme prijať Božie pravdy a mať záujem o jeho večné prísľuby. Nič nie je zbabelejšie ako robiť sa hrdinom proti Bohu.
Nesmrteľnosť duše je pre nás čosi také dôležité a tak hlboko sa nás I dotýka, že by sme museli stratiť všetok ľudský cit, aby sme mohli zostať ľahostajní k otázke, ako je to vlastne s dušou. Všetky naše činy a myšlienky sa musia uberať cestami života podľa toho, či možno u nich dúfať vo večné dobro alebo nie. Nemôžeme urobiť nijaký krok rozvážne a zodpovedne, keď neupierame pohľad na bod, ktorý má byť naším posledným cieľom."
Rozumný človek už akosi podvedome cíti, že otázka jeho jestvovania ako i jeho konečnej budúcnosti je nutne spojená s Bohom. Hrozí sa nezmyslov tých, čo sa nazdávajú, že svet povstal sám od seba, že má dôvod svojho jestvovania v sebe, že živé pochádza z neživého, že všetka účelnosť vo svete, prezrádzajúca najvyššiu inteligenciu, je dielom slepej . náhody. Tí triezvejší neverci uznali už dávno, že veda je prislabá na to, aby odpovedala na všetky tieto otázky, odkiaľ je hmota, svet, život a čo je duša? Aby sa však nemuseli pýtať na to viery, prehlásili tieto otázky za neriešiteľné. Je to zbabelý útek pred vierou. (Du Bois - Reymond).
Cítime ďalej, ako cudzia vyššia moc zasahuje do našej činnosti, ako sa svedomie búri proti nám... Čo si s ním počať?... Keby to bolo v ľudskej moci, už dávno by sa boli ľudia z neho vyzuli. Emanuel Kant volá: „Dve veci napĺňajú ducha rastúcim obdivom a úctou: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne!"
Neverec je pritom nútený schvaľovať neslýchané nehoráznosti, to jest: ak niet Boha, niet stíhateľa zlých skutkov a chybný je ten, kto sa dá chytiť. Ak niet Boha, potom je to jedno, či niekto žije ako svätec alebo hriešnik, ako pocti vec alebo klamár, ako čnostný alebo zločinec.
Ak chce byť neverec dôsledný, musí uznať, že darebák je na tom lepšie.
Nevieme si ani predstaviť, aký by bol život na svete bez slniečka, iba v čírej hmle, výparoch, uprostred jedovatých travín, na skazenom vzduchu. A takisto smutný je život bez viery, lebo čo je slnko prírode, to je Boh duši.
Len si spomeňte, ako prežaruje Cirkev celý život svojimi sviatkami! Ako musí byť nevercovi o Vianociach, keď ozdobuje stromček, rozsvecuje sviece a pritom má v duši tmu!
Ani krásna Veľká noc, víťazstvo pravdy nad lžou, života nad smrťou, dobra nad zlom, ani skvostné Turíce, čo stavajú krásny život milosti do sýteho života prírody, nevercovi nepovedia nič. A akože je mu v tej beznádeji, keď sa na Dušičky prechádza medzi ožiarenými hrobmi!
Nepripadá si ako vyhnanec?
Celý tento smútok priznáva básnik Lenau: „Všetko šťastie srdca som stratil, keď som opustil svetlú stopu viery. Bez lásky a bez Boha je cesta krutá a vietor studený. Celý svet je zúfalo smutný"... Iný neverec Heine napísal po trpkom živote: „Zdvihol som proti Bohu svoje drzé čelo, a preto teraz ležím v prachu ako rozšliapnutý červ. Odriekam sa nevery a vážim si vieru v Boha, ktorého pokorne prosím o milosť."
Dve veci ničia pokoj duše: vina a nekajúca smrť. Ak zhrešíme, umožňuje nám svätá spoveď návrat k Bohu. Aké blaho pre obťažkané svedomie, keď si môžeme po spovedi povedať: Boh mi odpustil. Kto však zbaví hriechu neverca? Kresťan s Bohom vo svojej duši sa smrti báť nemusí. Sudcom mu bude jeho Spasiteľ... Nevercovi však vezme smrť všetko.
A akú úzkosť mu vlieva do duše! Mal pokoj Herodes, že prenasledoval Ježiška? Mal pokoj Voltaire, keď v čase smrti s hrôzou a strachom nariekal: „Čiasi päsť ma vlečie pred Boží súd!?"
Dojemne rozprávajú Arabi o plači na púšti Sahara: Keď za tichej hviezdnatej noci povieva nesmiernou púšťou teplý vetrík, vzniká trením miliónov pieskových zrniek akási melódia, pripomínajúca plač smrteľne raneného zvieraťa. Vodca karavány vraví: „Počúvajte, púšť plače. Narieka, že sa stala neplodnou stepou. Plače za kvitnúcimi záhradami, vlniacimi sa obilnými poľami, ovocnými stromami, ktorými kedysi oplývala, prv než sa stala pieskovou púšťou."
A takýto plač sa občas ozýva aj v duši človeka, ktorý stratil vieru v Boha. Navonok sa zdá, že je u neho všetko v poriadku. Keď si však v noci uprostred nespania sadne na posteli, zavzlyká, zaplače jeho duša, pretože je púšťou. A niekedy je to zakvílenie také žalostné a také účinné, že sa duša vzchopí a vráti sa do náručia nebeského Otca s veľkým obšťastňujúcim zvolaním: Verím! A vtedy sa duchovná púšť znova premení na záhrady, polia a vinohrady.
Čo nie je možné na Sahare, to sa stáva v ľudskej duši pod lúčmi životodarného Božského slnka.
Aj v našej dobe medzi najpálčivejšie problémy patrí otázka viery v Boha. Preto sa ňou často zaoberáme pri bohoslužbe slova. Aj my, čo sa domnievame, že pre nás viera nie je problémom, musíme sa touto otázkou zaoberať, pretože - ako hovorí známy teológ Karí Rahner -viera nie je dajaká hotová hodnota ako napríklad hodinky, ktoré sme si kúpili a potom ich natrvalo vlastníme: viera je hodnota, ktorá sa musí stále obnovovať, posilňovať a prehlbovať.
Ľudia, ktorí sa ustavične naháňajú len za pozemskými pôžitkami, nie sú schopní uveriť v Boha. Vo Svätom písme je síce napísané, že z veľkosti a krásy stvorenia možno s istotou poznať Boha pomocou prirodzeného svetla rozumu - ale čo z toho, keď rozum je opantaný iba honbou za pôžitkami?
A svätý filozof Gregor Nazianský síce vraví, že keď vstúpiš do nejakého domu a uvidíš, že je tam všetko upratané, upravené a vyzdobené, ľahko uveríš, že dom má majiteľa, ktorý to všetko zariadil - a takisto i keď vstúpiš do domu sveta a všimneš si na nebi i na zemi poriadok, zákon a účelnosť, ľahko uveríš, že existuje nebeský Otec, ktorý je krajší než hviezdy a všetky krásy sveta. Lenže keď je človek zaujatý pozemskými pôžitkami, je schopný premýšľať o poriadku a zákone a účelnosti v prírode a spoznať, že Boh existuje? Veď aj apoštol Pavol jasne napísal, že „telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha." (1 Kor 2, 14).
Vedecky nám toto poučenie z evanjelia overuje jeden z najväčších psychológov nášho storočia Carl Gustáv Jung. On sám bol najprv neveriaci a odmietal náboženstvo ako nehodnoverné. Ale keď empiricky preskúmal psychiku človeka do najhlbších hĺbok, zistil, že v človeku nevyhnutne existujú otázky: „Kto som? Kde som bol? Kam idem? Načo som? Načo žijem?"... Je možné, že niektorý človek tieto otázky v sebe zahádže hŕbou materiálnych pôžitkov. Ale človek, ktorý sa nimi zaoberá hlbšie a hlbšie, dostane sa do takej hĺbky svojho vnútra, kde sa jeho sebapoznanie stretne s poznaním Boha... A tak sa aj vedec Jung dopracoval k viere v Boha a vyhlásil: „Najrozhodujúcejšia otázka ľudského života je: Som zameraný na Boha alebo nie? Podľa toho má, či nemá hodnotu môj život." Toto je úžasná spoveď takého vedca.
Z toho vyplýva, že osudnej chyby sa dopúšťa ten človek, ktorý svoju duševnú hĺbku, pôvodne zameranú na Boha, zahádže materiálnymi pôžitkami tak, že stráca vieru v Boha.
A práve tu sa dostávame k boľavému bodu našej doby: Vo všetkých bohatých krajinách sveta sa úžasne rozmáha požívačnosť. Požívačnosť však zahrabáva v duši vieru v Boha. Čím viacej sa ľudí zmocňuje požívačnosť, tým viacej odpadajú od svojho vrodeného zamerania k Bohu, čiže od „prirodzenej vlohy ľudstva": veriť v Boha.
Andrew Lang, anglický etnológ, hovorí o vzniku idey Boha. Odhliada od zjavenia a snaží sa prirodzene vysvetliť vznik pojmu Boha u všetkých národov. „Veď to, čo je (v Bohu) neviditeľné, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí" (Rim. 1, 19).
Vznik pojmu Boha je u človeka prirodzený: „Akonáhle človek poznáva pojmy vecí a tvorí si pojem slova robiť a konať, hneď dospieva k názoru, že jestvuje tvorca vecí, ktoré človek sám neurobil, ani urobiť nemohol. Tohoto neznámeho tvorcu považuje hneď za veľkého, nie prirodzeného pôvodcu. Keď si človek uvedomil tohoto nie prirodzeného, vznešeného tvorcu, poznáva jeho moc a prirodzene z toľkých užitočných vecí, ktoré vytvoril, odieva tohoto stvoriteľa vlastnosťami; medzi nimi, že je dobrý, mocný, starostlivý, láskavý otec, že dbá na šťastie svojich detí i na ich mravný a čnostný život.
Týmto spôsobom vzniká prirodzene u človeka náboženstvo a uspokojuje jeho uvažujúci rozum i jeho mravné a citové požiadavky. Čistý a zdravý rozum môže teda sám dospieť k pojmu Boha a nadprirodzenú vieru predchádza prirodzené poznanie existencie Boha rozumom. Aby úkon viery bol rozumný (rationabile obsequium), musí mu práve predchádzať určitosť a istota o jestvovaní Božom z rozumu. Nesmie sa však zabúdať ani na to, že pojem Boha bol v ľudstve od počiatku, od stvorenia sveta a tento pôvodný pojem mohol byť potvrdený rozumovým poznaním. Ako ďaleko však siahalo toto prvé zjavenie, nevieme.
Voľakedy, v primitívnych pomeroch, všetci ľudia žili vo viere v Boha. Jaskynné nálezy v Drachenlohu sú dokladom toho, že už neandertálski ľudia, ktorí žili 180 až 120 tisíc rokov pred Kristom, verili v Boha. Ľudia, ktorí žili v úzkom kontakte s prírodou, videli Boha v búrke, bleskoch, v dúhe, daždi, v peknom slniečku i v nočných hviezdach.
Keď nastala doba kultúry, Boha oslavovali nádhernými chrámovými stavbami, vysokými gotickými vežami a svätyňami a maliarskymi, sochárskymi, hudobnými a literárnymi dielami. Celá západná kultúra integrovala v sebe skutočnosť Boha. Ľudia žili s Bohom a uvedomovali si Boha. Celé dlhé storočia staroveku a stredoveku našich dejín boli takto hlboko nábožensky ladené. Ich život bol celý presiaknutý myšlienkou na Boha.
Stredovek je plný viery v Boha a Sväté písmo je hlavný zdroj života stredovekého človeka. Najväčší myslitelia sú zároveň najväčšími svätcami. Jeden zo základných článkov viery katolíckeho náboženstva, podľa ktorého Boh je Stvoriteľ neba i zeme, nikto nepopiera.
Bola to doba, v ktorej triumfovala viera i rozum, božské i ľudské, bola to doba šťastnej syntézy prirodzená i nadprirodzená v prekrásnom súlade katolíckeho učenia. Žiaľ, všetko krásne trvá len krátko.
Potom prišiel novovek. Veda vysvetlila, čo spôsobilo búrku a blesky i dúhu a dážď, a dosadila do prírodných javov namiesto Boha číre prírodné sily. Tento objav vyvolal tendenciu vytlačiť Boha z javiska prírody vôbec. A tak sa v posledných storočiach novoveku v mene vedy hlásalo, že nie Boh je pôvodcom vesmíru, ale že všetko, čo jestvuje, má pôvod v hmote.
Z hmoty sa vraj vyvinul všetok obdivuhodný poriadok vesmíru. Hmota sa po latinsky povie: matéria. Začal sa teda hlásať materializmus. Materializmus hovorí, že Boh nie je potrebný k vzniku sveta. Svet vraj vznikol bez Boha. Bez Boha sa po grécky povie: athéos.
Začal sa teda propagovať ateizmus, podľa ktorého vraj veda dokázala, že Boh nejestvuje.
Ale prišiel i atómový vek, v ktorom žijeme my. Dnešnej vede sa podarilo nazrieť hlboko do hmoty. Odhalila najmenšie častice hmoty, zvané atómy, a objavila dokonca vnútornú štruktúru a stavbu atómov a tým činom zistila, že obdivuhodné a úžasné dielo vesmíru sa vlastne miniatúrne opakuje aj v atómovej štruktúre hmoty, čiže tá istá veľkolepá a zložitá štruktúra, akú vidíme vo veľkom svete vesmíru, jestvuje i v malom svete hmoty.
Teda dnes už nemožno tak zľahka tvrdiť, že vesmír sa vyvinul z hmoty, lebo hmota sama je tak isto obdivuhodná a zložitá ako vesmír, čiže hmota sama nám dnes kladie tú istú otázku, ktorú pred sto rokmi kládol vesmír. A tak ateistická odpoveď minulého storočia na otázku, odkiaľ je vesmír, už prestala byť odpoveďou: argument ateizmu sa rozplynul. A vedci atómového veku už prestávajú byť materialistami a v stále silnejšej prevahe uznávajú jestvovanie Boha.
Nemáme tu na mysli obyčajných učiteľov alebo profesorov, ale vedcov svetového formátu, bádateľov, poctených Nobelovou cenou.
Napríklad svetoznámy astrofyzik, autor štrnástich vedeckých diel, profesor Jozef Meurers píše takto: „Nielenže to nie je pravda, ale je to vedome tvrdená lož, že vraj veda, menovite prírodná veda, dokázala, že Boh nejestvuje. V skutočnosti dnes už všetci moderní vedci poznajú hranice svojej vedy a len tam, kde sa nemožno zbaviť starých predstáv - či už pre vonkajšie okolnosti, či pre vnútorné dôvody - sa podľahne myšlienke, že pravá vedeckosť a pozitívny vzťah k Bohu sú navzájom nezlučiteľné." Príčiny ich nevery sú osobnej povahy.
A fyzik svetového mena, nositeľ Nobelovej ceny Róbert Mi1likan (1868 - 1953), vo svojom vlastnom životopise píše takto: „Materializmus, ako sa obyčajne chápe, je už dnes absolútne prekonaný názor a verím, že mysliaci ľudia ho väčšinou aj skutočne ako taký posúdia a odsúdia. Náboženstvo a veda sú podľa môjho rozboru dve veľké príbuzné sily, ktoré ľudstvu umožňovali a stále umožňujú napredovať: Obidve sú nevyhnutné a spríbuznené."
Iný svetový vedec, geniálny zakladateľ kvantovej fyziky, nositeľ Nobelovej ceny, Max Planck (1858 - 1947) vyhlásil: „Ako náboženstvo, i prírodná veda potrebuje vieru v Boha.
Pre nábožensky založeného človeka je Boh bezprostredná a primárna danosť. Z neho, z jeho všemohúcej vôle vyviera všetok život a každé dianie v hmotnom svete... Boh vkladá svoje sväté posolstvo do tých duší, čo sa naňho s dôverou obrátia. U prírodovedca však je to tak,... ž sa pokúša priblížiť sa k Bohu a k jeho svetovému poriadku ako i k najvyššiemu a nikdy nedosiahnuteľnému cieľu.
Keď teda oboje, náboženstvo i prírodné vedy, potrebujú pre svoju činnosť vieru v Boha, stojí Boh v prvom prípade na začiatku a v druhom prípade zasa na konci akéhokoľvek uvažovania. Pre náboženstvo! Boh znamená základ, východisko, kým pre vedu vrchol, ukončenie každého svetonázorového uvažovania.
Ktorýmkoľvek smerom a do akejkoľvek časovej vzdialenosti hľadíme, nikde nenájdeme medzi náboženstvom a prírodovedou protirečenie. Práve naopak, v rozhodujúcich bodoch nachádzame úplnú zhodu Náboženstvo a prírodné vedy sa navzájom nevylučujú, ako sa niektorí v súčasnosti domnievajú, alebo obávajú, ale sa navzájom dopĺňaj a podmieňujú.
Svetoznámy Albert Einstein (1879 - 1955), nositeľ Nobelovej ceny, geniálny zakladateľ teórie relativity, vyhlásil: „Vedomosť o tom, že jestvuje skutočne niečo, čo je bádaním nedosiahnuteľné a čo sa javí ako najvyššia pravda a najžiarivejšia krása o ktorej máme iba slabé tušenie, je základom náboženstva. Moje náboženstvo sa prejavuje v pokornom klaňaní sa nekonečnej duchovnej Bytosti, ktorú svojimi slabými zmyslami nemôžeme postrehnúť. Ja verím v osobného Boha a nikdy v živote som nebol ateistom. Kto myslí, že som ateistom, je na veľkom omyle. A kto by to chcel vyčítať z mojich vedeckých teórií, vôbec ma nepochopil a vysvetľoval si moje výroky chybne."
A že tu v dnešnej dobe nejde len o týchto pár jednotlivých vedcov veriacich v Boha, vidíme z toho, že grécky astronóm Demokrit Kotsakis vydal v Aténach knihu s gréckym názvom: „Hé epistéme homilei", čiže po slovensky: „Čo hovoria vedci", v ktorej uvádza výroky moderných vedcov Blízkeho východu o ich viere v Boha.
V New Yorku pri príležitosti geofyzikálneho roku 1958 vydal John Claver Monsma knihu s názvom: „Evidentnosť Boha v bádaní vesmíru", kde štyridsiati najväčší vedci dnešnej Ameriky sa hlásia k viere v Boha. A v Berlíne Hubert Muschalek vydal v roku 1964 knihu s názvom: „Gottbekenntnisse moderner Naturforscher", čiže „Vyznanie Boha moderných bádateľov prírody", v ktorej uvádza životopisy, diela a výroky 82 zväčša európskych astronómov, fyzikov, chemikov, biológov a medikov, ktorí sa hlásia k viere v Boha.
Francúzsky spisovateľ Dup1essy preskúmal náboženské názory 150 najväčších vedcov nášho storočia a jeho záver znie takto: „Dvanásť vedcov sme zo zoznamu vylúčili, lebo nebolo možné zistiť ich náboženské názory. Z ostatných 138 vedcov iba piati sa prejavili ako neveriaci. Ostatní všetci sú veriaci v Boha".
Veľký súčasný prírodovedec Eberhard Dennert napísal knihu s názvom Náboženstvo prírodných bádateľov, ktorá mala na knižnom trhu veľký úspech, lebo v krátkom čase vyšla v deviatich vydaniach. Autor si dal v knihe prácu zistiť náboženské zameranie najznámejších prírodovedcov na svete. Uviedol tam mená tristo najväčších bádateľov prírody a zistil, že len dvadsiati z nich majú odmietavý postoj k náboženstvu, u tridsiatich ôsmich sa nemohol dopátrať výsledku a u ostatných dvestoštyridsiatichdvoch vedcov zistil, že veria v Boha, uznávajú legitímnosť náboženstva a zavrhujú akýkoľvek druh ateizmu.
Aká to drvivá väčšina vedcov veriacich v Boha!... Akože môže uvažujúci človek povedať, že ateistický svetonázor je vedecky podložený, keď sa nedá ani filozoficky dokázať, ani podložiť prírodovedeckými danosťami alebo osobnými názormi najväčších odborníkov prírodných vied?
Vidíme, že dnešní vedci už nehlásajú, že Boh nejestvuje, ale práve naopak, pri svojom bádaní sa v prevažnej väčšine dostávajú k existencii nekonečnej duchovnej Bytosti, ktorá je prapríčinou ohromného vesmíru.
Geniálny nemecký astronóm Johannes Kepler (1571- 1630) na základe výpočtov stanovil, že sa pohyb nebeských telies uskutočňuje podľa presných zákonov po presne určených dráhach a v presne vyznačených časoch... Pokrok vo výskume vesmíru neotriasol jeho vierou a úprimným náboženským zameraním, naopak - nové vedecké objavy ešte väčšmi vystupňovali jeho obdiv nesmiernej múdrosti Božej. Dosvedčujú to aj tieto jeho slová:
„Ďakujem ti, Stvoriteľ môj a Pán, za všetky radosti, ktoré si mi dal : okúsiť v okamihoch, keď som sa pohľadom kochal na práci tvojich rúk"
Pre Keplera bola astronómia modlitbou, ktorá ho neustále viedla k tomu, aby s odvahou a vytrvale hľadal stopy Božej dokonalosti v stvorenom svete.
Známy súčasný bádateľ biochémie Thomas Dávid Parks opisuje svoje pozorovanie takto: „Vidím poriadok a účelnosť všade okolo seba v neorganickom svete.
Nemôžem pripustiť, že to vzniklo náhodným, šťastným spojením atómov. Predpokladám za touto plánovitosťou inteligenciu. Túto inteligenciu označujem menom Boh. Ja osobne si viem dostatočne vysvetliť tieto zázraky iba tak, že pripisujem poriadok prírody najvyššej inteligencii a jej plánovitosť najvyššiemu Stvoriteľovi: ba vo všetkom vidím viac než chladné plánovanie, vidím v tom starostlivosť a lásku veľkého Stvoriteľa voči svojim stvoreniam".
A vynálezca v oblasti raketovej techniky Wernher von Braun (1912 - 1977) vyhlasuje: „Čím vzdialenejšie hviezdne svety objavujeme a čím hlbšie prenikáme do zložitej štruktúry hmoty, tým viacej dôvodov máme žasnúť nad múdrosťou, veľkosťou a mocou Boha Stvoriteľa". Najnádhernejší dôkaz jestvovania Boha je samotný vesmír.
Takisto sa vyžaduje aj od nás, aby sme boli pozorní ku dianiu nad nami a okolo nás v Božej prírode. Nech sú nám príkladom aj tu uvedení vedci svetového mena, ktorí pozorujú Božiu prírodu a v takom pozornom pohľade nachádzajú cestu k Bohu.
Usilujme sa teda o to, aby sme aj my pozorne, sústredene a v tichu srdca pozorovali poriadok, zmysluplnosť, účelnosť a plánovitosť vo vesmíre a v prírode, aby sme takto bezpečne a horlivo kráčali v ústrety Pánovi neba i zeme.
„Skúmajte prírodu, ak chcete poznať Boha a pravdu!" (Th. Paracelsus von Hohenheim).
„Iba ten spozná múdrosť a veľkosť Stvoriteľa, kto sa snaží vyčítať jeho myšlienky z obrovskej knihy, ktorú nazývame príroda." (J. van Liebig, chemik).
„V nevedeckých kruhoch panuje mylná mienka, že učenec, ktorý vie viac o jestvovaní sveta, musí byť neverec. Práve naopak, naša práca nás približuje k Bohu. Znásobuje našu úctu k jeho úžasnej moci, pred ktorou naše úbohé nástroje, hoci sa zdajú titansky dokonalé, biedne zlyhávajú." (g Rutherford, zakladateľ modernej nukleárnej fyziky).
..Skutočný bádateľ prírody nemôže popierať existenciu Boha, pretože kto nahliadol tak hlboko do Božej dielne ako on a mal možnosť obdivovať večnú múdrosť, musí skloniť koleno pred prejavmi najvyššieho Ducha." (H. Mänd1er, astronóm, ktorý prvý nakreslil mapu Mesiaca).
Pri úvahe nad týmito svedectvami najväčších a najznámejších predstaviteľov výskumu v oblasti prírodných vied a v povedomí, že podobne zmýšľali takmer všetci vedci, sa človek s úžasom spytuje, ako sa vôbec mohla niekde udomácniť mienka, že viera a veda si protirečia?
Biofyzik Friedrich Dessauer (1881 - 1963) k tomu pripomína: „Netreba budovať nijaký most medzi prírodovedou a náboženstvom, lebo medzi nimi nieto nijakých priepastí alebo trhlín."
Sériu týchto svedectiev zakončíme modlitbou, ktorá je súčasne výrečným vyznaním viery veľkého anglického fyzika Jamesa Clerka Maxwell a (1831 - 1879):
„Všemohúci Bože, stvoril si človeka na svoj obraz, vdýchol si do neho nesmrteľnú dušu, aby ťa miloval a vládol nad tvojimi tvormi. Uč nás skúmať diela tvojich rúk tak, aby sme si podrobili svet a aby sa náš duch upevnil v tvojej službe. Daj, nech prijmeme tvoje sväté učenie, aby sme verili v Toho, ktorého si zoslal ohlasovať slávu a odpúšťať naše hriechy. O to všetko ťa prosíme v mene toho istého nášho Pána, Ježiša Krista."



6. KTO UVERÍ A DÁ SA POKRSTIŤ, BUDE SPASENÝ (Mk 16,16)


Základom a nevyhnutnou podmienkou každého náboženstva, duchovného života a spásy je viera. Svätý Pavol v liste Hebrejom píše: „Bez viery je nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú." (Hebr. 11,6) .A svätý Marek to vo svojom evanjeliu (16, 16) potvrdzuje slovami Pána Ježiša: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený."
Viera je súhlas rozumu s tým, čo nám iný povie. Veriť teda znamená pokladať za pravdu, čo iný hovorí. Pokladám to za pravdu nie preto, že som sa o veci presvedčil, ale preto, lebo považujem za hodnoverného a pravdovravného toho, kto mi to povedal.
Keď vyslovím súhlas s tým, čo mi povie človek, vždy som vystavený nebezpečenstvu, že som uveril nepravdu. Môže byť ten človek nad všetku pochybnosť pravdovravný, predsa môže povedať nepravdu. Nebude ju hovoriť vedome a úmyselne, ale sa môže pomýliť, pretože ani jeden človek nie je vševediaci.
Bohu veriť - znamená vysloviť súhlas a pokladať za pravdu, čo Boh povedal. A kto raz vie, alebo verí, že Boh je, musí vedieť aj to, že Boh môže byť len bytosť nekonečná a dokonalá, teda aj vševediaca a naprosto pravdovravná. Ak niečo povie, to môže byť len neomylná pravda. Preto človek, ktorý vie a verí, že Boh je, bez váhania a pochýb verí všetkému, čo Boh povedal.
Hoci veriť Bohu znamená veriť Bytosti, ktorú ľudia nevideli, ktorú neopísali, i tak sa otázkou Boha, jeho jestvovaním a úctou k nemu ľudstvo zaoberá od nepamäti... Ľudia sa stále pýtajú na Boha. Aj dnes. Jestvuje Boh? Kto je Boh? A kde je?... Jedni veria. Niektorí pochybujú. Iní popierajú. Stále sa o Boha zápasí. Stále sa v neho verí.
Pojem, skutočnosť a objavenie božskej viery nie je človekovi čosi cudzieho. Tento jav viery - krátko povedané - je základnou ľudskou skúsenosťou. Od samého začiatku svojho jestvovania mali ľudia viac alebo menej jasné tušenie a predstavu o Bohu a vyvodzovali z toho dôsledky: boli nábožní, to znamená, že sa snažili Boha uctievať a zariaďovať svoj život podľa toho, čo poznali ako Božiu vôľu. Náboženstvo vzniká vtedy, ak sa človek, či ľudské spoločenstvo otvorí pre božskú skutočnosť, ktorá ho obklopuje a v ktorej žije. Túto otvorenosť možno nazvať prvým predpokladom viery.
Viera prenikla cez rozum do vôle, cez rozhodnutia do života, cez presvedčenie do činnosti. Človek práve takouto vierou naplnil až po okraj priestory svojej mysle, svojej slobody i vôle a táto viera prenikala jeho priania i nádeje, túžby i úmysly pre čas i pre večnosť.
Človek sa vždy obracal na Niekoho väčšieho, lepšieho a múdrejšieho. Vypytoval sa a počúval ho, keď hovoril. A odpovedal mu, keď sa ho pýtal. A rozprávali sa, Boh a človek. A tento úprimný rozhovor, tento zreteľnejší alebo skrytý zväzok sŕdc, to vzájomné darovanie seba a oddanosť, tá dôverná výzva a odpoveď, to skutočné uzavretie dohody a sľub, z ktorého vykvitá nádej, to je v podstate naša viera.
Človeku sa touto vierou dostalo svetla, zapáleného predovšetkým na Božom slnku a udržiavaného v jeho žiare i vlastnou starostlivosťou i Božou milosťou. Táto viera sa nepochybne stala ochranou našich dní a závetrím neistého osudu. Ona je naša sila i nádej, naša pomoc i útecha. Človek z nej žije v starostlivosti o seba i o ľudstvo a v láske, ktorá je zapálená v hlbinách neba i vo svetoch, ktoré nás čakajú. Človek ju prežíva aj ako svoju snahu, svoj záujem, svoju lásku k Bohu, ktorého vierou poznal ako Začiatok, Otca, ako Ochrancu, Darcu a Sudcu.
Viera nám na určitý čas poodhrnula oponu a ukázala - hoci len cez hmlu a akoby v hádanke - ono Očakávané a Sľúbené, Naznačené a Zjavené. Viera tak zviazala dva svety a zázračným spolužitím spojila Boha a človeka. Dve srdcia. Dve presvedčenia. Dve chápania. V jeden výhľad. V jedno základné prianie. V jeden rozmach. V jeden spoločný Plán i život....
Môžem žiť a hýbať sa, môžem chodiť a dýchať, lebo dostávam svetlo, vzduch i zaopatrenie z druhého sveta. Na našej planéte sa dá i dýchať aj rozmýšľať, ba i milovať sa dá, aj byť deň čo deň dobrý, lebo sme prijali pomoc i príkazy, vzduch, silu i jas z druhého sveta.
Človek nemôže presvedčivo kričať - ani vo vzbure a vzdore, ani v neresti a v hriechu, ani v divnej psychóze úteku a domnelého zabudnutia - že tamtoho sveta niet. Tým všetkým by sme ani nezhasili slnko, ani neodviali ovzdušie, ani nezrušili druhý svet.
Ignác Lepp, hĺbkový psychológ, ktorý prešiel od ateizmu k viere v Boha, hovorí: „Nezaujímal som sa dlho ani o druhý svet, ani o svoju dušu. Dlho som nechápal inú možnosť existencie mimo tej, ktorú máme v čase... No stále častejšie som si kládol otázku: Aký je zmysel tejto našej existencie v čase? Čo tu hľadáme? Aký to má zmysel?...
A zdalo sa mi, že predsa len nie je možné, aby bytosti, obdarené schopnosťou myslieť a milovať, boli hodené do nezmyselného vesmíru a končili definitívnym rozpadom v blate, kde by nebolo už ani čo milovať, ani v čo dúfať. S takýmito psychologickými dispozíciami ] som stretol kresťanské posolstvo."
Je boľavou a každodennou pravdou, že vieru možno aj zanedbať. Možno ju tragicky podceniť. Možno ju potláčať. Ba je dokonca možné ju aj násilím vytrhať, alebo svojvoľne zahodiť. Keď sa človek dokáže stať odporcom toho najhlbšieho v sebe, nepriateľom seba samého, akože by sa potom nemohol stať aj odporcom toho, čo je nad ním? Človek je nešťastná bytosť, pretože je to bytosť do značnej miery nestála a rozháraná: bytosť obmedzená a schopná prosiť o pomoc, ale zároveň aj bytosť, schopná ponúkanú pomoc odmietnuť. Môže stúpať na výšinu plnú radosti a šťastia, no môže sa aj zrútiť do priepasti plnej záhuby a skazy.
Boh k nám hovorí v našom svedomí. V ňom často počujeme výstrahy, výčitky, výzvy, útechy... Tu badáme, že máme nad sebou Pána, ktorému sme zodpovední za naše správanie, máme Sudcu, ktorému raz budeme skladať účty z celého nášho života. Či to teda nie je samozrejmé, že sa máme o tieto Božie výzvy, výstrahy a výčitky zaujímať a starať? Keby sme si Pána nášho života nevážili ani si ho nevšímali, j určite by sme zahynuli.
Najzákladnejšie a najdôležitejšie v našom živote je naše rozhodnutie či sa chceme Pánu Bohu podriadiť alebo nie. Ak si ho chceme ctiť, milovať a poslúchať, potom je našou prvoradou povinnosťou, aby sme mu svoju bezvýhradnú oddanosť dávali najavo aj svojím správaním a aby sme ho často, ba denne uisťovali: „Bože, verím v teba, milujem ťa a chcem ťa poslúchať." Ak túto podriadenosť Bohu odopierame, dochádza k roztržke s Bohom. Potom už nemôžeme v Boha náležíte veriť.
V Boha veríme iba v takej miere, v akej sme ho ochotní chváliť a poslúchať. O našej pravej a bezvýhradnej oddanosti Bohu možno hovoriť len potiaľ, pokiaľ je naše svedomie právom pokojné a nič nám nevyčíta. Keď tvrdohlavo odporujeme svedomiu a porušujeme Božie prikázania, potom sa pomaly, ale iste búra aj naša viera. Vtedy si my sami zaviňujeme neveru.
Keď sa však ochotne podriadime Bohu, vtedy sa nám On sám bohato odmení: Predovšetkým nám posilní vieru, lásku i nádej a my budeme môcť v neho oveľa hlbšie veriť, vrúcnejšie ho milovať a pevnejšie dúfať v jeho nekonečnú dobrotu i v spásu našich duší. Naučíme sa mu ako láskyplnému Otcovi neochvejne dôverovať, stále sa k nemu utiekať a v našom srdci bude vládnuť pokoj, radosť a šťastie.
K tejto plnej a trvalej podriadenosti Bohu však nestačí iba jedno jediné rozhodnutie. Tento prvý, trvalý návrat k Bohu je iba začiatok. Každý deň nám prinesie nové pokušenia, ktoré nás budú navádzať, aby sme túto podriadenosť Bohu zanechali.
Uveďme aspoň niektoré z takýchto úskalí:
Predovšetkým chceme byť slobodní. Nechceme byť nikomu zaviazaní; ani Bohu: „Nebudem slúžiť!" ozýva sa i dnes diabolský vzdor. Či my vytrváme vo svojom spojení s Bohom?
Okrem toho Boh zakazuje tak veľa toho, čo nám lahodí (hoci vieme, že je to hriešne), a prikazuje to, čo nám pripadá za ťažké a nemilé. Na tomto zdráhavom sebazapieraní chudne a hynie naša viera. Pretože je nám Boh taký nepríjemný, nechceme s ním už mať nič do činenia. A tak dochádza k roztržke s Bohom.
Mnohým ľuďom sú pozemské veci a záležitosti dôležitejšie ako Boh: peniaze bývajú stredobodom ich života. Tieto sa im stávajú modlou, ktorá riadi ich život namiesto Boha. Táto modla má aj iné mená: postavenie v živote, snaha niečo znamenať, úsilie o blahobyt: „mať niečo zo života", odpor proti námahe: „chcem mať svoj pokoj"... Popri týchto veciach a záujmoch Boh sa stáva okrajovou figúrkou.
Dnes sa často odmieta idea Boha, pred ktorým sa treba hodiť na kolená. Dnes sa radšej hovorí o partnerstve, o priateľskom vzťahu medzi takmer rovnakými osobami, medzi človekom a človekom... Zabúda sa na to, že - ako doslovne vraví kardinál Jozef Ratzinger -„pravá viera v Boha Stvoriteľa, čiže v Boha, ktorý je naozaj Bohom, je uholným kameňom všetkých ostatných kresťanských právd. Keď sa zapochybuje o tejto pravde, všetko ostatné sa zrúti." Vtedy sa spojenie s Bohom ruší, svedomie sa potláča a viera vysychá.
Niektorí hovoria: „Nemám čas na Boha. Obchod, štúdium, rodina, priatelia, auto, dom, úrad, práca, starosti... to všetko ma veľmi zaneprázdňuje". - Lenže keď dvaja v manželstve už nemajú pre seba nijaký čas, potom ich vzájomná láska hynie. Ani medzi Bohom a nami to nie je inak.
Je známe, že mnohí ľudia sa obracajú k Bohu až vtedy, keď ich prikvačí nejaké zlo.
Potvrdzuje nám to udalosť, ktorá sa stala v živote 24-ročného amerického baníka Parka, ktorú opisuje vo svojej knihe o sebe. On a jeho dvaja kamaráti Bili a Roy pracovali hlboko pod zemou v uhoľnej šachte. Šachta sa zatriasla, kusy stien padali a Parka zrazili k zemi. S námahou sa mu podarilo pritiahnuť sa k jednému vozíku, ktorý ho trochu chránil pred zosúvajúcimi sa stenami.
Keď výbuch utíchol, počul zúfalé volanie o pomoc. Jeden hlas volal: „Park, Park, modli sa za mňa!" Bol to hlas jeho kamaráta Roya. Keď sa Parkovi podarilo jednou rukou zažať kahan, videl, že Roy, celý dokrvavený, má odtrhnuté obidve nohy, a preto ustavične volal: „Park, Park, modli sa za mňa!" Park však nevedel nijakú modlitbu. Bol neveriaci. Keď videl, ako sa Roy trápi a umiera, a pomôcť mu nemohol, lebo bol sám privalený, pokúsil sa splniť jeho želanie a volal: „O, Pane Bože, pomôž Royovi, pomôž Billovi, pomôž aj mne! Zmiluj sa nad nami hriešnymi."
Tlak na jeho tele sa stále zväčšoval. Cítil praskať svoje vlastné kosti. Cítil sa ako v temnom hrobe. Ale nechcel zomrieť. Vo svojej knihe píše: „Slzy zmáčali moju začiernenú tvár a ja, baník a bezbožník, kričal som ako šesťročné dieťa: ,Ó, Pane, zmiluj sa nado mnou!' Záchrannej čate sa podarilo vytiahnuť ma. A od tej chvíle poznám Boha. V tej katastrofe som našiel Boha na celý život."
Pán Ježiš nám prišiel práve zdôrazniť, že celý náš život,' každodenný i sviatočný, pracovný i odpočinkový, súkromný i spoločenský má byť preniknutý hlbokou a živou vierou v Boha.
Človek má duchovnú podstatu a podľa toho by sa mal správať. Nemôže žiť beztrestne proti svedomiu, lebo nemôže žiť beztrestne proti Bohu. Musí o svoj život zápasiť... V tomto zápase spoznáva, že je silný i slabý, slobodný i viazaný, vidiaci i slepý. Neraz sa usiluje zakryť svoju duchovnú slepotu a neistotu preceňovaním svojich fyzických vlôh. Chce dokázať sám sebe, že si stačí.
Zmieta sa medzi túžbou byť s Bohom a byť Bohom. Ak nie je. úprimný a neuzná stav vecí, ak sa dá na cestu pýchy, určite zlyhá. Jedine uznanie Boha, prijatie viery ho môže zachrániť. Inak „zomrie vo svojich hriechoch". „Ak neuveríte, zomriete", povedal Kristus. Budete sa zhrýzať, trápiť a nakoniec zomriete. Jedine viera v Boha je východisko.
Niekedy sme jednoducho iba leniví, až príliš leniví: k modlitbe, i k bohoslužbe, i k svätej omši. Tak sa pozvoľna trhá naše spojenie s Bohom. Vnútorné skúsenosti, ktoré plynú z modlitby, zanikajú. Viera sa stáva číro teoretickou, bez vnútorného živého poznania Boha i bez vrúcneho spolunažívania s ním. Takáto praskajúca viera sa pri najbližšom väčšom zaťažení celkom rozdrví.
André Gide, francúzsky marxista, ukázal raz svoj postoj k bezfarebnosti a rozriedenosti života mnohých kresťanov. Ukazuje, že sa vlastne nič nezmenilo na primitívnom spôsobe života ľudí, ktorým Kristus za svojej pozemskej činnosti odpustil hriechy, ktorým vrátil zdravie a vzkriesením i život: ich život zostal naďalej plný prostrednosti, malomyseľnosti, nechuti a povrchnosti. Podobne je to - hovorí Gide - i dnes s kresťanmi. Majú síce krásnu náuku a nestratili „vieru" v Krista, ale stalo sa s nimi niečo horšie: Ich život nemá nijaký vzťah ku Kristovi; Kristus je zabudnutý kdesi na druhom svete a kresťanstvo nemá vplyv na ich kresťanský život...
Aj pýcha zohavuje život človeka. Pyšnému tvorovi sa vidí byt ťažkým zohnúť sa pred Bohom. Namyslený, bezočivý, spupný, urážlivý, neprístupný náhľadom kritiky, on vie všetko lepšie a sám sa vyhlasuje za vzorného. Pre takýchto nafúkancov bude úctivá poddanosť Pánu Bohu vždy iba krehkou rastlinkou, ktorú možno každú chvíľu a ľahko pošliapať.
Predovšetkým však odháňa ľudí od Boha ťažko zvládnuteľné a často zle pochopené šieste prikázanie Božie. Tu sa problémy začínajú už v mladosti. Už vtedy svedomie vypočíta a vedomie viny stále rastie. A tak sa nakoniec ľudia Bohu vyhýbajú, lebo sa obávajú jeho výčitiek a hrozieb.
I my niekedy máme za ťažké podriadiť sa Bohu. No kto raz poznal hoci len iskru Božej veľkosti, moci a lásky, ten nikdy nezapochybuje o tom, že niet na svete vznešenej služby, ako je služba Bohu. Pretože Boh je pravlasť človeka; najvyššie blaho a šťastie, aké len môže ľudské srdce nájsť.
Často si kladiem otázku: A akože je to so mnou vo veci viery?... Ak ja svoju vieru, ktorú mi do srdca zasiali rodičia, ktorú mi chránila spoločnosť i Cirkev, ktorú som živil učením, ktorá vo mne rástla skrze modlitbu a pomocou Božích milostí - ak ja túto vieru odhodím, čo si bez nej počnem?
Ak sa svojou neverou odvrátim od Boha, akože bez neho dosiahnem splnenie mojich vrúcnych túžob: túžby za pokojom, za úspechmi, za dobrotou, šťastím a večným životom? Veď Boží Syn, Ježiš Kristus, jasne a dôrazne povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria." (Jn 15, 5).
Či teda môžem bez viery v Boha, v živote plnom úzkostí a strachu, dospieť na čistinu pokojného, šťastného a blaženého života?... Keď stratím svoju vieru, ktože ma zbaví smrteľných obáv a tiesni, neprekonateľného pocitu viny, samotnej hrôzy nekajúcej smrti?
Kto mi spred očí a zo svedomia odstráni hrozbu zatratenia a večného ohňa? Leopold Arthofer, dlhoročný duchovný správca väznice, hovorí: „Keby sa ma niekto pýtal, ktoré sú najväčšie muky na zemi, musel by som odvetiť, že sú to výčitky svedomia nekajúceho hriešnika. Zlé svedomie je predzvesťou pekelných múk. Často si spomínam na vraha, ktorý v týchto mukách prišiel o rozum. Aj na iného sa pamätám: na toho, čo - ako kedysi Judáš - sám sa svojimi, vraždou poškvrnenými rukami, obesil. Poznal som obidvoch, lebo som bol duchovným správcom väzenia, v ktorom žili. Nikdy nezabudnem na výraz obesencovej tváre. Prišiel som práve vtedy, keď ho odrezali. Jeho ústa boli pootvorené, skrivené, ako by chceli vykríknuť do sveta: „Mňa zadusilo zlé svedomie!"
Poklad viery si treba chrániť s bázňou a úzkostlivosťou. Aj svätý Pavol napomína v liste Korinťanov: „Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom (diablom)?! Aký podiel má veriaci s neveriacimi?!" (2 Kor 6, 14-15).
Horlivý a svedomitý kresťan prehlbuje svoju vieru, dokazuje ju skutkami, pozerá na všetko jej očami, riadi sa ňou vo svojich rozhodnutiach, pri plnení povinností v súkromnom i v spoločenskom živote. Pravá, spásonosná viera znamená, že sa stále obraciame k Bohu ako kvety slnečníc k slnku, že stále v duchu prichádzame k nemu, v duchu sa s ním stretávame, v duchu sme s ním, riadime sa ním, opierame sa o neho, dôverujeme mu, rátame s jeho pomocou, potrebujeme ho, sme odkázaní na neho, spoliehame sa na neho - a to každý deň, ako každý deň jeme chlieb.
On chce, aby sme ho tak potrebovali ako každodenný chlieb, On chce byť pre nás chlebom života. Až keď bude znamenať pre nás toľko, ba neporovnateľne viacej ako každodenný chlieb, až keď bez neho nebudeme nič konať, myslieť, hovoriť, podnikať, až keď všetko v nás bude preniknuté ním, presiaknuté jeho duchom, jeho zmýšľaním, jeho láskou, jeho dobrotou - až keď budeme môcť so svätým Pavlom povedať: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus, až vtedy môžeme povedať, že máme tú pravú, živú, spásonosnú vieru.
Ako niet pochybnosti o tom, že nie všetci rovnako dobre vidíme, tak niet pochýb ani o tom, že nie všetci rovnako veríme. V Písme svätom nachádzame zaujímavý príbeh: Pán Ježiš pred apoštolmi vyznáva, že prosil za Petra apoštola, aby jeho viera bola silná a aby raz utvrdzoval svojich bratov vo viere. To znamená, že viera apoštolov nebola rovnaká. Peter mal mať väčšiu vieru a to nielen svojou zásluhou, ale aj ako dar od Boha.
Z týchto slov vyplýva, že naša viera je príklon nášho srdca alebo našej vôle, je naša ochota, je vyjadrenie nášho pozitívneho prístupu k čomusi, ale na druhej strane je to zároveň veľký, nesmierny dar. Je to milosť.
Milosť môžeme odmietať a zostať bez nej. Milosť môžeme prijať a kdesi ju uložiť. Milosť môžeme prijímať a spolupracovať s ňou. Milosť môžeme prijať a z milosti žiť. Ako keď zem dobre pripravená prijme semeno, aby semeno prinieslo úrodu. Akiste sa pamätáme na tie podobenstvá, ktoré Pán Ježiš rozprával o dobrom a zlom hospodárovi, o sluhoch, ktorí dostali či už dva, päť alebo desať talentov a potom mali vyúčtovať.
Boh nám dal vieru. Ako s ňou spolupracujeme? Čím sa budem húževnatejšie pridŕžať viery a budem ju zveľaďovať, tým viac bude môj duchovný život rásť, košatieť a mohutnieť až natolko, že už skoro nebudem mať vieru, ale istotu. Tým viac bude moja duša zaplavovaná takými prílivmi šťastia a spokojnosti, ktorú mi dáva viera, že budem musieť volať tak, ako volal kedysi svätý Filip Neri: „Bože, ustaň, Bože, už nevládzem prijímať toľko šťastia."
Akože je to s našou vierou?... Vieme, že viera je krehká rastlinka. Rastlinka, keď nedostane vlahu, keď nedostane slnečné svetlo a teplo, hynie. Musíme sa o rastlinku starať. Musíme sa starať aj o svoju vieru. Ale keď sa poctivo staráme o svoju vieru, keď žijeme vierou, tak tento život nadobúda plnosť a obdivuhodnú krásu.
S vierou je to ako s priateľstvom. Keď sa priatelia stretávajú, keď sa stále častejšie stretávajú, keď si vzájomne vymieňajú názory, myšlienky a city, keď si vzájomne píšu, keď sa spolu tešia, spolu smútia, keď ich spája mnoho, mnoho neviditeľných nitiek, spoločných zážitkov, toto priateľstvo sa vzmáha a je pre oboch priateľov zdrojom veľkej istoty a velkých radostí. Keď sa však priatelia prestanú stretávať, kvetinka priateľstva, čo ako pôvabná a krásna, začne chradnúť, vädnúť a schnúť a takáto uschnutá kvetinka už nie je ani kvetinkou, už je nanič. Nikto z nej nemá radosť. To isté je aj s vierou.
Viera - to je môj osobný vzťah k Bohu, to je moja prítomnosť v Bohu, to je prítomnosť Boha vo mne, v mojom živote. Boh sa k nám Prihovára, my ho máme počúvať. Ako ho máme počúvať? Máme byť Pripravení a ochotní. So srdcom vďačným a dušou otvorenou máme Prijímať prúdy milosti, záplavu svetla a prejavy lásky, ktorou nás Pán zahrňuje.
Nesmieme si dovoliť - na svoju škodu - aby sme nepočuli Boží hlas, ktorý k nám prichádza, aby sme nepočuli volanie Božie pre starosť o také malichernosti, ktoré nám zaplavujú dušu. Musíme sa starať o to,' aby volanie Ducha Svätého vždy malo otvorenú cestu do našej duše a do nášho srdca. Stále dbať na to, aby sme boli svoji. To je ten dôverný, to je ten vrúcny vnútorný vzťah medzi priateľmi, medzi kresťanom a Bohom, medzi rehoľníkom, kňazom a Pánom. Keď nás to prenikne skrz naskrz, vtedy budeme Pánovými a budeme silní jeho silou.
Zaiste môže byť pre nás povzbudzujúce, že najväčší vedci a géniovia prírodných vied a prevažná väčšina dávnych a dnešných vedcov verí Ježišovi, že Boh jestvuje. Napríklad: Kepler, Koperník, Newton, Pascal, Leibniz, Ampér, Volta a zo súčasných: Max Planck, Morrison Cressy, Bernhard Philbert, Werner von Braun, Alexis Carrel, Paul Chauchard, Max Hartmann, Thomas Dávid Parks. Z nich Alexis Carrel, nositeľ Nobelovej ceny za lekársku vedu, hovorí takto: „M y dnes potrebujeme nadovšetko vieru a nielen vedomosti. Veď veda a poznanie dávajú človekovi len dočasnú náplň na zemi. Ale viera dáva zmysel nášmu rodeniu, našim námahám, sklamaniam i utrpeniam a ponúka nám nebo."
Na dôkaz toho, ako zmýšľal o Bohu a náboženstve André Marie Ampére (1775 - 1836), zakladateľ elektrodynamiky, podľa ktorého sa nazýva jednotka intenzity elektrického prúdu, citujeme radu, ktorú tento veľký prírodovedec dal svojmu synovi: „Študuj veci tohto sveta! To je povinnosť vyplývajúca z tvojho povolania. No pozeraj na ne iba jedným okom, druhé vždy zameraj na večné svetlo. Počúvaj učencov, ale iba jedným uchom... Píš, ale len jednou rukou. Druhou sa pridŕžaj Božieho rúcha tak, ako sa dieťa drží otcových šiat. Bez toho poistenia by si nepochybne narazil hlavou do múru."
Podivuhodné je svedectvo Alessandra Voltu (1745 - 1827), azda najznámejšieho prírodovedca na svete. Podľa neho sa označuje jednotka napätia elektrického prúdu. Tento vedec sa denne modlil ruženec a denne chodil na omšu. Vo sviatočné dni pristupoval k sviatostiam a svoje deti učil katechizmus. Z listu, ktorý ho preslávil na celom svete, vyberáme niekoľko viet:
„Podrobil som základné pravdy viery dôkladnému štúdiu, čítal som diela obrancov náboženstva i jeho odporcov, zvážil som dôvody pre i proti a prišiel som k presvedčivým dôkazom, ktoré náboženstvo robia hodnoverným pre ľudský rozum, a to do tej miery, že človek neskazený hriechom a vášňami, človek s dušou, ktorá od prirodzenosti šľachetne zmýšľa, nemôže urobiť nič iné ako náboženstvo prijať a držať sa ho"...
Ďalšie svedectvo pochádza od Carla Friedricha Gaussa (1777 _ 1855), o ktorom mnohí tvrdia, že bol najväčším matematikom všetkých čias. Priateľovi Farkašovi-Bolyaimu v jednom liste medzi iným napísal: „Teraz však do videnia, drahý priateľ. Nech ti je sen, ktorý nazývame životom, sladký, nech ti je predchuťou opravdivého života, ktorý nás čaká v našej skutočnej vlasti, kde vzkrieseného ducha nebudú viac ťažiť okovy nevládneho tela, pozemského utrpenia, nedostatku bežných potrieb a želaní. Nesme s odvahou ťarchu až do konca a nereptajme... Potom, keď udrie posledná hodina, odložíme s radosťou bremeno a so šťastím budeme pozorovať, ako mizne z očí nepreniknuteľný závoj."



7. ON JE NÁŠ STVORITEĽ A JEMU PATRÍME (Ž 99, 3)


I. Odkiaľ som?
Na otázku: Odkiaľ je svet? je jediná rozumná odpoveď: Svet je od Boha. Je prirodzené, že len túto istú odpoveď môžeme dať aj na otázku: Odkiaľ je človek? Človek predsa tiež patrí k svetu, ba je v jadre akýmsi súhrnom sveta: jestvuje ako nerasty, žije ako rastliny, cíti ako zvieratá a myslí ako bytosti duchovné, ako anjeli.
Čo pohlo Boha k tomu, aby stvoril tento svet?... Vari sa cítil Pán Boh veľmi osamotený?... Takéto zmýšľanie by bolo naivné a nesprávne, lebo Boh sám v sebe, v troch Osobách, v jednote svojej podstaty je tak sebestačný, tak šťastný, tak plný nevýslovnej blaženosti, že mu žiadne stvorenie čo len tieň k tomu pridať nemôže.
Alebo či azda preto Boh stvoril svet, že bol sám pre seba prichudobný?... Táto mienka by bola tak isto nerozumná, lebo Boh sám je plnosť všetkých bohatstiev. Celé tvorstvo, pominuteľné a časné, je iba výtvorom Božej hojnosti a všetky bytosti zostávajú priepastne hlboko pod ním a nemôžu mu nič dať, čo by on už od večnosti nemal.
Čo potom?... Je ešte nejaký dôvod, pre ktorý Boh stvoril svet, mňa, teba, nás všetkých?... Všetky stvorenia okolo nás, všetky svety nad nami a mimo nás?...
Niet inej odpovede ako táto: Jediným dôvodom, prečo Pán Boh všetko stvoril, je jeho láska.... Boh je láska. Podobná moru bez hraníc, široká, hlboká, nekonečne veľká láska. Pred všetkými vekmi ňou bol a po všetky veky ňou bude. A pretože je on láska, chce do istej miery z plnosti svojho bohatstva i navonok rozsýpať a chce dať tvorstvu účasť na bytí a živote, na svojej dokonalosti, na svojom šťastí, pokiaľ je tvorstvo súce z neho brať a uniesť, „lebo celý svet pred Pánom je sťa prášok na vážke a sťa kvapka rosy, ktorá pred svitaním na zem dopadá... Ty, Pane, všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, si učinil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol bys to učinil. Akože by mohlo niečo obstáť, keby si to nechcel ty?... Lež ty všetko Šetríš, lebo je to tvoje, Pane, priateľu života." (Múdr 11, 22-26).
Tam, kde začína stvorenie, kde prúd času vyúsťuje z mora večnosti, tam stojí Božia láska. Ona je základným kameňom všetkého bytia, najhlbším dôvodom všetkého života. I môjho vlastného, lebo i ja som v Ňom zakorenený všetkými nitkami svojej bytosti. Božia láska ma obklopuje, preniká a nesie, ona je počiatkom a pôvodcom, koncom a cieľom všetkého vo mne...
To, či sa i ja vynorím z ničoty do skutočnosti jestvovania, úplne záviselo od Božej vôle. Boh mohol stvoriť svet aj bezo mňa, ponechajúc ma iba vo sfére možnosti tak, ako ponechal toľko iných ľudí, ktorí by mohli jestvovať. Prečo povolal práve mňa miesto toľkých iných, to je tajomstvo jeho lásky ku mne a vec jeho slobodnej vôle.
Ja síce nie som stvorený tak bezprostredne, ako Písmo sväté hovorí o prvých ľuďoch. Mám totiž rodičov, skrze ktorých som prišiel na svet. Kto sa však odváži povedať, že mu rodičia dali život nezávisle na Bohu? Ich Pán Boh použil ako prostriedok, ktorý dal hmotu, aby sa z nej utvorilo moje telo. Ja som však začal žiť až potom, keď Stvoriteľ s touto hmotou spojil dušu, ktorú on bezprostredne stvoril. A keď som už napokon začal žiť pod matkiným srdcom, nie ona rozhodovala o mojom vonkajšom vzhľade, o mojich schopnostiach a sklonoch. To všetko Boh vyhradil pre seba.
Pravdu teda mala matka Makabejka, keď hovorila svojim synom: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala k vytvoreniu každého z vás. Stvoriteľ sveta spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí" (2 Mach 7, 22-23).
Boh naozaj a príliš hlboko vpísal do našej bytosti svoje meno, než by sme ho mohli čímkoľvek vymazať. On ustavične obnovuje tento svoj Podpis. My by sme vôbec nemohli jestvovať, keby sa on o nás stále nestaral a neudržiaval nás svojou všemohúcnosťou.
Kto som? - Čo je vôbec človek?... pýta sa istý katolícky mysliteľ. A odpovedá: Som hrsť božích darov a božích milostí, múdro rozložených okolo toho veľkého nič, ktoré si tak rado namýšľa, že je niečím.
Som teda hromádka božích dobrodení. Som nič, ktoré dostalo od Boha všetko. A z toho, čo mám, som len dušu dostal natrvalo; všetko ostatné dostávam z minúty na minútu.
Dušu mám z ruky božej. Všetko ostatné mám v ruke božej. Tam, v jeho božskej dlani, je môj život i moje zdravie, sila i čistota mojej duše... Keby sa len na okamih jeho ruka uzavrela, hotový som..., som nula.
Hovorím: Môžem a mám. Môžem teda čo - to sľúbiť i dať. Ale len natoľko, nakoľko mi to sľubuje a dáva Boh. Som bytie relatívne -ako učenci hovoria - bytie, vo všetkom závislé na absolútnom Bohu.
Keď my, ľudia, niečo urobíme, toto naše dielo môže nezávisle na nás existovať ďalej. Spomeňme si napríklad na vznešené egyptské pyramídy. Ich stavitelia ľahli do hrobu pred tri a pol až pred štyrmi tisícami rokov a ony ešte stoja i dnes. A kolko je aj iných kultúrnych pamiatok, ktoré stoja aj potom, keď už ich stavitelia dávno zavreli oči.
U Boha to tak nie je. Keď som bol stvorený, nemohol som povedať: „Bože, ja ťa už nepotrebujem." Lebo keby on ustúpil z môjho života, ja by som v tej chvíľke zanikol. Ja vlastním len toľko bytia, koľko dostávam od svojho prameňa - Boha.
Ako by rieka vyschla, keby sme ju odrezali od jej prameňa, tak by sme i my zanikli, keby sme pretrhli svoje existenciálne spojenie s Bohom. Táto naša tesná poviazanosť s Bohom v jestvovaní nie je nič iné ako predĺžené stvorenie. Boh nám musí ustavične dávať moc, aby sme mohli myslieť, usudzovať, hýbať sa, hovoriť, cítiť, milovať, rozhodovať... A keď On zastaví beh môjho života, v tej chvíľke zhasne moja životná svieca.
Táto naša závislosť na Bohu neprestane ani na večnosti. Aj tam on bude musieť udržiavať existenciu našich duší a dávať im schopnosť prežívať večné šťastie.
1. Keďže som dielom Božích rúk, výtvorom jeho božskej moci, musím za všetko, čo som a čo mám, ďakovať svojmu Tvorcovi; za svoje telo i dušu, za rozum i vôľu, za svojich päť zmyslov, schopnosti a sily i za svoje zdravie a celý svoj život. Akou vďakou som mu za to zaviazaný?... „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?" (Z 115, 3)-,,Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému! ,
„Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia!" (Ž 102, 1-2). Aby si pochopil veľkosť svojej podlžnosti vďaky a úcty, vhĺb sa do veľkosti jednotlivých darov!
Aké dobrodenie je napríklad: zrak, sluch, reč; spomeň si len na Človeka od narodenia slepého, hluchého, nemého!
2. Keď som dielom všemohúceho Boha a som povinný za všetko jemu ďakovať, z toho vyplýva, že nemám nič pripisovať ani sebe, ani svojim zásluhám. Veď ani to najmenšie som si nedal. Buď teda hlboko pokorný a skromný! „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?" (1 Kor 4, 7).
3. Z tohto vzťahu nasleduje, že si vlastníctvom božím, majetkom Boha, ktorému úplne patríš, lebo pôvodca má právo a nárok na svoje dielo. Keď si teda vlastníctvom božím, zachovaj sa sväto! Neznesväť božie vlastníctvo! Zachovaj svoj rozum, svoju vôľu, svoje srdce čisté! Posväcuj svoju obrazotvornosť, svoj zrak, sluch, jazyk! Nech nám v duši stále zaznieva burcujúca výzva svätého Pavla, ktorý napísal: „Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Oslavujte teda Boha vo svojom tele!" (1 Kor 6, 19).
4. Som tvorom božím, jeho vlastníctvom, preto môže so mnou zaobchádzať podľa svojej vôle. Veď každý môže s tým, čo mu plne patrí, narábať podľa svojho dobrozdania. Ako nám daroval zrak, život, zdravie a mnohé iné veci, tak nám ich môže aj vziať. Môže nás povýšiť aj ponížiť. Preto musíme byť úplne odovzdaní do jeho svätej vôle a zmýšľať ako Jób, ktorý, hoci mu Pán Boh všetko vzal, čo mu bol predtým dal - bohatstvo, deti, vážnosť a zdravie pokojne povedal: „Boh dal, Boh vzal, meno Božie nech je zvelebené!... Či len dobré máme si brať od Pána, zlé však prijať by sme nemali?" (Job 1, 21; 2, 10).
5. Som dielom Božích rúk. Aká česť, aká radosť pre mňa, že sa môžem chváliť takým tvorcom, takým pôvodcom! Všemohúci svoje dielo neopustí, ako by ma nemala napĺňať dôvera v pomoc Božiu! Preto sa Dávid modlí s takou dôverou: „Tvojím som: spas ma... Ty si ochranca môj a ty s' môj štít, ja dúfam v slovo tvoje" (Ž 118, 94; 114).

II. Načo som na svete?
Keď uvažujem o tom, že som boží tvor, vnucuje sa mi ďalšia otázka:
Načo ma Boh stvoril?... Každý, kto koná rozumne, má vždy pri tvorení svojich diel určitý cieľ a úmysel. Akýže teda úmysel mal Boh pri našom stvorení?... Cirkev Kristova, ktorá z poverenia svojho božského Zakladateľa plní a vysvetľuje jeho vôľu, nás poučuje, že Boh stvoril ľudí na to, aby ho poznali, jeho milovali, jemu slúžili, a tak prišli do neba... Boh teda neurčil človeka pre tento svet, aby s ním úplne splynul a v ňom sa stratil. „Tu nemáme trvalého miesta, ale hľadáme si budúce", hovorí svätý Pavol (Hebr 13, 14). A sám Pán Ježiš nám to povedal ešte jasnejšie: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem pripraviť vám miesto. A keď odídem a pripravím vám miesto, vrátim sa a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja" (Jn 14, 1-3).
„Tvojim verným, Pane, sa teda život neodníma, iba mení. A keď sa im rozpadne príbytok tohto pozemského pobudnutia, majú pripravený večný stánok v nebesiach" (Pieseň vďaky za zomrelých). Záleží len na nich, či budú pamätať, že nie každý, kto ti hovorí: „Pane, Pane!", vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu tvojho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7, 21).
Boh presne načrtol našu životnú cestu. A táto cesta musí byť ustavičnou oslavou Boha. O koľko viacej vo svojom živote uskutočním tento Boží plán, o toľko lepšie splním poslanie, kvôli ktorému mi bol život darovaný.
Keď ma Boh stvoril, stvoril ma na svoj obraz a svoju podobu. To znamená, že i môj život a moje správanie tu na zemi to musí dávať jasne najavo. Lebo ak som Božím obrazom skrze svoju bytosť, musím ním byť aj skrze svoj život a činnosť.
Svojím zjavom na zemi ukazujem iskru božej krásy. Svojím jednaním musím svedčiť o tom, že táto božia iskra môže a chce vytvoriť veľké a vznešené diela, podobné tým, ktoré vytvorila oná božská vatra, od ktorej táto iskra vytryskla. Ježiš o sebe povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca" (Jn 14, 9). A na inom mieste hovorí toto: „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn" (Jn 5, 19-20). Podobne to musí platiť aj o mne: I ja musím byť Božím obrazom tak svojím zjavom, ako aj svojím konaním. A nič nesmiem robiť okrem toho, a tým menej proti tomu, čo chce môj Stvoriteľ.
Keď som poznal Boha, nakoľko je to človeku tu na zemi možné,! musím ho celkom vedome a ochotne uznať za svojho najvyššieho Pána a Vládcu. A keď ho za takého uznávam, potom je mojou svätou povinnosťou sa mu klaňať, ďakovať mu za prijaté dary, oslavovať a milovať ho celou silou svojej bytosti, byť otraseným jeho veľkosťou a cítiť pred ním hlbokú úctu. A to ma musí viesť k bezvýhradnej vernosti jeho požiadavkám a k horlivému podrobeniu sa jeho vôli. A ak sa stane, že sa previním proti vernosti a oddanosti voči nemu, musím vedieť pokorne prísť a prosiť ho o odpustenie.
Boh mi svoju vôľu jasne prejavil v desatore svojich prikázaní. A aby som ich správne pochopil, uložil mi, aby som poslúchal jeho učiacu Cirkev. Túto vôľu mi prejavuje aj skrz povinnosti môjho stavu, aj skrz príkazy a pokyny mojich predstavených. Ba i v rôznych skúškach a dopusteniach jeho otcovskej prozreteľnosti mám vedieť vybadať jeho spásonosné úmysly. Mám sa stále snažiť dokorán otvárať dvere svojho srdca lúčom Božej milosti a nikdy nebyť hluchým ani voči tajuplným šepotom Ducha Svätého, ktorý ma povzbudzuje k jednotlivým čnostným skutkom a volá ma na cestu svätosti.
Keďže sme bytosti slobodné, môžeme v živote hľadať aj svoju vôľu. V tom prípade si však budeme musieť - skôr či neskôr - so svätým Augustínom povedať: „Stvoril si nás, Pane, pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe!"
Človek je hmota a duch. „Pán Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života, a tak sa stal človek živou bytosťou" (Gn 2, 7). Hmota tiahne človeka k hmote, k zemi, odkiaľ je vzaté telo. Duch by chcel vzlietnuť ta, odkiaľ prišiel: k Bohu.
Nesmrteľnou dušou povýšil Boh človeka nad všetko pozemské tvorstvo. Už žalmista volá s údivom: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk" (Ž 8, 5-7).
Milióny, možno miliardy rokov pripravoval Tvorca svet, aby človek, keď sa objaví, prišiel do hotového a mal čím živiť svoje telo, ale mal tiež čím živiť svoju dušu. Aby mal čo skúmať.
Nevieme, kde a ako žili anjeli počas svojej skúšky. Oni nepotrebovali priestor, lebo sú nehmotní, čistí duchovia. Ale nás, ľudí, po dobu našej skúšky, po dobu dočasného života umiestnil na zemi, plnej bohatstva a krás. Skúška spočíva v tom, či budeme vedieť pozdvihnúť svoju dušu od pozemských krás k Tvorcovi a či budeme vedieť dať prednosť Tvorcovi pred tvormi.
Človek má vládnuť nad hmotným svetom, a nesmie sa ním dať ovládať. Má vládnuť aj nad hmotnou čiastkou samého seba, nad telom.
Správne postavený človek má tri stupne: tretí stupeň je duchovný, druhý stupeň je zmyselný, prvý stupeň je telesný.
Tieto tri stupne spolu súvisia, komunikujú, reagujú na seba, ale treba rešpektovať a dbať na poradie ich hodnôt. Telesné, to najmenej ušľachtilé, je dole; duchovné, najkrajšie, je hore; ak nie je dodržiavané poradie týchto hodnôt, je stavba pochybená a človek hynie... Keď je tvoje telo hore a ono rozhoduje, stojíš akoby dolu hlavou. Keď rozkazuje tvoje telo a ty ho poslúchaš, jeho ťarcha utláča v tebe všetko ostatné a tvoj duch bude dusený a bude chradnúť.
Človek musí konať rozumne a slobodne. Rozum a slobodná vôľa sú schopnosti našej duše. Slobodný človek si volí podľa rozumu, ináč by sme právom zapochybovali o jeho zdravom rozume. Keď sa mu predložia rozličné hodnoty, musí si voliť tú, ktorá je na stupnici najvyššie.
V hmotných veciach to človek veľmi rýchlo trafí. Keby sme niekomu predložili napríklad naše finančné hodnoty i kovové i papierové, počnúc haliermi až po našu najvyššiu bankovku, päťtisícovku, a povedali by sme mu: môžeš si vybrať, každý by siahol po najvyššej hodnote a vzal si päťtisícovku.
Ale keď sa vedľa týchto hmotných hodnôt položia hodnoty duchovné, človek už prichádza do zmätku a veľmi často siahne po hmote a nestará sa o ducha, hoci netreba dokazovať, že vždy je hodnotnejšie to, čo trvá, než to, čo sa rýchlo pominie. A vieme, že hmota sa minie, ale duch ostane.
A nad všetkými hmotnými i duchovnými hodnotami je Boh, jediná skutočná a trvalá hodnota. Všetko ostatné má iba toľko hodnoty, koľko jej dal Boh.
Celý človek je „vzpriamený človek", ktorý sa úplne a celkom spojil s Bohom až do hĺbky vnútra svojej bytosti, aby bol ním premenený a mohol povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus." (Svätý Pavol). To je vertikálna dimenzia, zvislý rozmer človeka smerom k Bohu.
Celý človek je ten, ktorý prijal všetkých ľudí všetkých dôb, svetadielov za svojich bratov, aby s nimi splynul v jedno. To je horizontálna dimenzia, vodorovný rozmer človeka smerom k druhým.
Kto nedosiahol týchto dvoch dimenzií či rozmerov, je nedokonalý, skrátený, zmrzačený človek.
Nejeden si myslí, že Boha nepotrebuje, že stačí, ak sa spojí v nezmernom btatstve so všetkými ľuďmi; ale veď či môžu existovať bratia, ak neexistuje otec? A kto môže byť spoločným otcom, ak nie božský Stvoriteľ všetkého života?... Ak chceš byť bratom všetkých ľudí, musíš byť ochotný byť aj synom; prijímať život od Boha a uznávať ho za Otca; a čím viacej si synom, tým viacej budeš bratom.
Mnohí si zas myslia, že stačí sa spojiť s Bohom a nestarať sa o ľudí... No ak chceš byť synom Otca, musíš byť ochotný byť aj bratom Jeho ostatných synov. Ak odmietaš brata, odmietaš Otca, už nie si človekom, akého si praje Otec.
Človek, ktorý by vždy vystačil sám so sebou, je nemysliteľný. Ak chce mať úspech, musí sa slobodne a celkom otvoriť Bohu, ktorý sa vo svojej láske neuspokojuje tým, že ho stvoril, ale chce sa s ním spojiť a pretvoriť ho podľa seba.
Ale ani na zemi nie je človek sám; je viazaný na všetkých ostatných ľudí a musí sa s nimi slobodne a v láske spojiť.
Žili a stále žijú svätí, dokonalí ľudia, ktorí sa od seba samých celkom oslobodili, aby do seba prijali celého Boha a celé ľudstvo. Pre týchto vyvolencov Božích prvoradou snahou ich života bolo a je: vždy a všade milovať Pána Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a svojho blížneho milovať tak ako seba samého. V tom stále videli Bohom stanovený zmysel a poslanie svojho jestvovania.
A čo je stredobodom môjho života, okolo ktorého sa všetko točí? Ja alebo Boh?... Čo ja pokladám za najhlavnejšie tu na zemi? Hádam len svoju česť, svoju slávu, pohodlie, ukájanie svojich chúťok a vášní, alebo česť a slávu Božiu?... Je môj život stálym a ochotným Plnením vôle Božej?...

IIl. Kam idem?
Na otázku: „Odkiaľ pochádzame?" nám celé tvorstvo dáva jednoznačnú odpoveď: „Od Boha." On je Počiatok a Pôvodca všetkého.
Tým sa však pre nás už aj odpoveď na otázku: „Kam sa uberáme?" stáva samozrejmosťou: „K Bohu!" Keď je on pôvodca, on musí byť aj ciel. Všetko bolo stvorené skrze neho a pre neho. A preto: „Nik z nás nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme, alebo umierame, patríme Pánovi!" (Rim 14, 7).
Pán Ježiš povedal: „Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem... Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6, 37-40). Inde zas hovorí: „Prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie" (Jn 5, 28-29).
Ešte niekoľko rokov a mňa už tu na zemi nebude. Neoplatí sa teda priviazať si srdce o túto pozemskosť a tu hľadať šťastie, lebo cez dvere hrobu neprenesiem nič zo zemského bohatstva, slávy, moci a pôžitkov. A ani sebalepšie postavenie tu na zemi mi nič nepomôže, aby som si ním tam za hrobom zaistil alebo zväčšil blaženosť. O tom svedčí Ježiš slovami: „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?" (Mt 16, 26).
Cesta do večného života je veľmi úzka a plná tŕnia. Poznáme Ježišove slová: „Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!" (Mt 7, 14). Nájdem ju ja? A ak ju nájdem, som ochotný stále a rozhodne po nej kráčať? V týchto dňoch milostí si musím dať jasnú odpoveď. Možno, že sa bojím. Potom si treba spomenúť na Ježišove slová: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho" (Mt 16, 25). Ježiš ma vážne varuje, že ak budem žiť pre seba a hľadať seba, pripravujem si záhubu. Ak však budem žiť pre Boha, zapierajúc sám seba kvôli nemu, zaistím si večnú blaženosť v nebi.
Predo mnou je voľba: buď Boh a jeho prikázania, alebo ja a moje márnivé vrtochy. Ale predo mnou sa nachádza aj následok tejto voľby: buď večné šťastie v Bohu, alebo večné nešťastie a večná strata Boha. Čo si vyberiem? Smiem váhať? Ak som rozvážny, vyvolím si Boha a jeho zákon. „Budem počúvať, čo povie Pán Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým a tým, čo sa k nemu obracajú úprimne. Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja" (Ž 84, 9).
Budem sa riadiť pokynmi svätej Terézie Ávilskej, učiteľky Cirkvi, ktorá mi nástojčivo radí: „Ničím sa neznepokojuj, ničím sa nezarmucuj. Všetko je pominuteľné - Boh sa nemení... Všetko dosiahneš trpezlivosťou... Ak máš v srdci Boha - nič ti nechýba. Jeho láska stačí."



8. RADUJTE SA, SPRAVODLIVÍ, V PÁNOVI! (Ž 96,12)


Povinnosťou kresťanov katolíkov je úsilie o dokonalosť a svätosť života. K splneniu tejto povinnosti im dáva Cirkev mnoho prostriedkov: Každé ráno majú rozjímanie, svätú omšu a sväté prijímanie. Kňazi denne slávia liturgiu hodín, s veriacimi sa modlia ruženec a absolvujú duchovné čítanie. Niekoľko raz denne navštevujú Sviatostného Spasiteľa, konajú spytovanie svedomia všeobecné a zvláštne. Každý mesiac majú jeden deň pre duchovnú obnovu a aspoň v každom treťom roku celý týždeň na ročné exercície. Cez celý rok dostáva sa im nespočetných iných povzbudení. Skrátka, majú naozaj poruke veľa prostriedkov milosti.
Ako je to teda možné, že i napriek tomu toľko veriacich, laikov i kňazov nedosiahne svoj vznešený cieľ, dokonalosť a svätosť života? Odkiaľ to, že mnohí priznávajú po dvadsiatich, tridsiatich, ba i po päťdesiatich rokoch svojho života, že urobili len nepatrný pokrok, alebo si priamo sťažujú, že sú ešte horší ako boli? Isteže táto sťažnosť, ktorú môžeme tak často počuť, nezodpovedá úplne skutočnosti. Podstata svätosti sa určite zvýšila tým, že sa zvýšil stupeň milosti posväcujúcej, ktorá pribúda pri každom dobrom skutku, ktorý vykonali. Chcú tým asi povedať, že kedysi na začiatku napredovali s väčším nadšením, alebo že ich stretnutie so Spasiteľom bolo dôvernejšie a vrúcnejšie, že každý deň prežívali dokonalej šie ako teraz. Ale akože sa dá vysvetliť také ochabnutie?
U všetkých tých, ktorí si musia takto sťažovať, príčina je len jedna, spoločná: Tento smutný zjav je zapríčinený okolnosťou, že sa veľmi mnoho z takých osôb necháva ovládať viac duchom roztržitosti ako duchom uzobranostia veľmi málo sa ich snaží o život v prítomnosti Božej. Áno, to je tá najhlbšia príčina, že naozaj mnoho veriacich nerobí také pokroky, aké by mohli robiť pri toľkých prostriedkoch, ktoré majú poruke, a napriek všetkým obetiam, ktoré prinášajú a aké od nich právom očakáva Boh i ľudia. Už z tejto skutočnosti vysvitá, aký dôležitý je pre náš duchovný pokrok život v prítomnosti Božej.

I.
Život v prítomnosti Božej chráni nás pred hriechom. Svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Keď budeme myslieť na to, že Boh je všade prítomný, že všetko vidí a všetko súdi, nikdy nezhrešíme". - Lebo ktorý zlodej by sa odvážil dopustiť sa krádeže, keď vie, že je pozorovaný, že bude ihneď chytený a odovzdaný súdu? - A my by sme sa odvážili hrešiť pred očami svojho vševediaceho Boha? - Alebo, kde je taký sluha, čo by pracoval nedbalo alebo by celkom zaháľal pred očami svojho pána? - Keby sme boli preniknutí myšlienkou na prítomného Boha, nemala by u nás miesta ani nedbalosť, ani povrchnosť.
Najviac hriechov a chýb pochádza zo zanedbávania života v prítomnosti Božej. Stále zanedbávanie myslenia na prítomnosť Božiu zapríčiňuje u mnohých veriacich osôb morovú chorobu vlažnosti, ktorá rozožiera a ničí celý ich duchovný život. Stadiaľ pochádza ľahkomyseľnosť, povrchnosť, prílišná sloboda zmyslov, bezuzdnosť jazyka a svetácky duch, ktorý vie i v kláštore pošpiniť nejednu Bohu zasvätenú dušu, hoci nie priamo ťažkými, ale aspoň mnohými všednými hriechmi.
Tu právom varuje P. Lallement S J, hovoriac: „Nič nie je nebezpečnejšie, ako keď sa zanedbáva starostlivosť o duchovný život. Nedbalosť zapríčiňuje nespočetné všedné hriechy, ktoré nenápadne vedú k hriechom ťažkým, alebo sú príčinou ťažkých pokušení a tie končia smutne.
To je často koniec vonkajšieho života tých, ktorí úplne zanedbávajú starosť o vnútorný život pod zámienkou horlivosti alebo lásky k blížnemu a vrhnú sa do nepokoja vonkajšej činnosti. Ale i keby to tak ďaleko nedošlo, predsa takí ľudia, ktorí sa vyčerpávajú navonok, strácajú mnoho milosti a zásluh. Ich práce majú len nepatrný úžitok, pretože nie sú oživované silou vnútorného života, ani nezískavajú Božie požehnanie, ktoré Boh dáva práve ľuďom modlitby a uzobranosti.
Nekonajú nič, 1en pre Boha, ale vo všetkom príliš hľadajú seba. I pri najlepších výkonoch spájujú vlastný záujem o sebalásku s oslavou Boha. A takto trávia svoj život v akejsi zmesi prirodzenosti a milosti a dožijú sa toho, že ani za desať alebo dvadsať rokov nepostúpia na ceste k dokonalosti o jediný krok. Pri modlitbe, prijímaní sviatostí a pri ostatných duchovných úkonoch ich myseľ zostáva tak rozptýlená a srdce tak chladné, akoby nedostali žiadne milosti.
A takto ich potom nachádza smrť. Tu sa im otvárajú oči, poznávajú svoj omyl a svoju zaslepenosť a chvejú sa pri myšlienke, že musia predstúpiť pred súdnu stolicu Božiu."
O svätých vieme, že z myšlienky na prítomnosť Božiu čerpali silu v boji proti hriechu. - Touto myšlienkou odohnal Jozef egyptský nehanebnú ženu Putifarovu: „Ako by som sa mohol dopustiť hriechu pred zrakom Pánovým!" (Gen 39, 9). Táto myšlienka posilnila svätú Zuzanu, aby odohnala smilných starcov: "Je pre mňa lepšie bez činu upadnúť do vašich rúk, než zhrešiť pred tvárou Pánovou." (Dan 13, 23). A podobne zdôrazňoval aj starý Tobiáš svojmu synovi myšlienku na prítomnosť Božiu ako najúčinnejší prostriedok proti hriechu: „Po všetky dni života svojho mysli na Boha a varuj sa toho, aby si privolil voľakedy k hriechu." (Tob 4, 6).
Táto myšlienka stále pomáha tisícom duší, aby sa pri všetkých pokušeniach zachovali bez hriechu, aby nielen dni a týždne, ale i celé mesiace a roky prežili bez jediného dobrovoľného všedného hriechu. Áno, dušiam, ktoré sa snažia verne žiť v prítomnosti Božej, je i pomerne ľahké zachovať si takú mimoriadnu čistotu srdca. Keď totiž duša, žijúca uzobrane, spozoruje i najmenšie pokušenie, všimne si ho hneď od začiatku a okamžite sa postaví na odpor. Takto sa pokušenie neusadí a je hneď potlačené.
Preto zo skúseností vieme, že tie šťastné duše, ktoré sa naučili trvalo žiť v prítomnosti Božej, skoro ani nepoznajú tie silné pokušenia proti svätej čistote, ktoré im azda predtým zapríčiňovali také prudké boje. A keď aj kedy-tedy príde na nich ťažšie pokušenie, ani vtedy nepodľahnú rozrušeniu. Vedia dobre, že v lodke ich duše odpočíva Ježiš, ktorý rozkáže búrke i vlnám, keď príde čas, aby zasiahol. A zatiaľ sa s dôverou držia Spasiteľa, pevne presvedčení, že on nedá ich loďke utonúť.
Aj my sa cvičme prežívať svoje dni v prítomnosti Božej! Takto sa istejšie uchránime každého dobrovoľného hriechu. Pamätajme na krátke a\e obsažné slovo, ktoré kedysi povedal Spasiteľ svätej Kataríne Sienskej: „Mysli na mňa!" Áno, myslime na Boha, ktorý je predsa stále v našej duši! A Boh bude myslieť na nás a bude nás chrániť v každom pokušení. Myslime na Boha ráno a ľahšie premôžeme ospanlivosť! Pamätajme naň, keď začíname modlitbu, a ľahšie sa uchránime roztržitosti! Myslime na Boha pri práci a ubránime sa ctižiadosti a sebectvu! Budeme ochotnejšie pracovať pre neho a na jeho slávu. Myslime na Boha pri jedle a neprekročíme hranicu striedmosti! Myslime naň pri zotavení a vtedy sa vyhneme bezuzdnej rozpustilosti a neláskavým slovám! Myslime na Boha pri styku so svetom, vtedy zachováme skromnosť a zdržanlivosť! Myslime na Boha vo chvíli pokušenia a nikdy nezhrešíme!
Hej, predovšetkým pri pokušení a bojoch myšlienka na Boha pôsobí zázračne! Tá nás posmelí, aby sme sa pred Bohom ukázali ako chrabrí bojovníci. Spomeňme si na vojakov na vojne! Keď počuli, že sám kráľ je na fronte, že on sám im velí a ich pozoruje, vtedy ich odvaha nepoznala hraníc. Prečo by aj nás nemalo nadchnúť toto vedomie nepremožiteľnou odvahou, aby sme sa nebáli a nekolísali, hoci by proti nám útočilo celé peklo?
„Náš Kráľ, ochranca našich duší, ktorému sme sľúbili vernosť, nás vidí! Jeho oči spočívajú na nás." A nielenže sa na nás pozerá, ale nám aj pomáha svojou milosťou. Nikdy nie sme sami! Nenecháva nás napospas tomu pokušiteľovi, ktorý obchádza ako ručiaci lev a hľadá, koho by zožral. Či Boh nemá väčší záujem o nás? A On je mocnejší ako celé peklo. Je s nami a chráni nás. - Život v prítomnosti Božej je teda skutočne najlepšou ochranou pred hriechom.
II.
Život v prítomnosti Božej nás vedie k dokonalosti. A dá sa to povedať ešte zreteľnejšie: Život v prítomnosti Božej je prostriedok, bez ktorého nikto nedosiahne dokonalosť.
Život v prítomnosti Božej dáva účinnosť ostatným Prostriedkom nášho posvätenia. Rozjímanie a svätá omša zostanú skoro bez účinku, keď sa cez deň neudržíme v uzobranosti. Až potom, keď sa s celou horlivosťou venujeme životu v Prítomnosti Božej, môžu tieto sväté úkony prejaviť plný účinok.
Svätý Alfonz M. de' Liguori píše: „Niekedy v súrnom prípade, v chorobe alebo pri neodkladnej práci, možno prijímanie vynechať, ale v živote v prítomnosti Božej musíme pokračovať za každých okolností tým, že vzbudzujeme nábožné city, dobré úmysly, obetovania seba a podobne." A tak isto hovorí aj svätý František Saleský: „Vnútorné cvičenie uzobranosti a strelné modlitby sú hlavné prostriedky pre veľké dielo nábožnosti. V súrnom prípade môžeme všetky ostatné modlitby nahradiť, kým tieto dva prostriedky sa nahradiť nedajú. Bez nich sa vôbec nemôže dariť duchovný život a činný život len veľmi nedokonale. Bez nich je odpočinok záhaľkou a práca zmätkom. Preto ťa zaprisahám, aby si sa tomuto cvičeniu venovala celou dušou a nikdy od neho neupustila!" (Bohumila 2, c. 13).
Keď sme zohriali vodu a chceme, aby zostala teplá, nevystavíme ju chladnému prievanu, ale musíme ju nechať na sporáku, ináč nám skoro vychladne. Podobne je to aj s nami. Keď sme sa ráno pri rozjímaní zohriali láskou k Spasiteľovi a v tejto láske chceme zotrvať celý deň, nesmieme sa hneď po ranných duchovných úkonoch rútiť do práce tak, že by sme sa len im venovali a na Božského Spasiteľa nemysleli. Musíme udržať svoju dušu v spojení s ohniskom lásky, s Božským Srdcom Ježišovým a to tak, že cez deň aj pri práci čím častejšie naň myslíme.
Bez života v prítomnosti Božej nemôže na nás úplne zapôsobiť ani sväté prijímanie.
Ako sa dá vôbec vysvetliť, že denne prichádzajú stovky, ba tisícky ľudí k svätému prijímaniu a predsa ani zďaleka u nich nebadať taký duchovný pokrok, aký by sme mohli právom očakávať?... Nedokážu využiť milosti svätého prijímania. A prečo? Pretože cez deň málo myslia na Božského hosťa, ktorého ráno prijali, hoci on ako Boh, so svojím Otcom a Duchom Svätým zostáva u nich. Svätý Alojz nemal to šťastie, aby mohol denne pristupovať k svätému prijímaniu, a predsa sa stal svätcom prvého rádu. Ako? Predovšetkým sa spoliehal na uzobranosť, na život v prítomnosti Božej. Touto uzobranosťou získal z jedného svätého prijímania za týždeň viac ako mnohé duše v dnešnej dobe z denného svätého prijímania.
Bez života v prítomnosti Božej nemajú trvalého úžitku ani duchovné cvičenia. Keď u mnohých ročné exercície zostávajú takmer bez najmenšieho výsledku, príčinou toho smutného javu je zas len nedostatok uzobranosti, zanedbávanie života v prítomnosti Božej. Spomeňme si len na svoju doterajšiu skúsenosť! Akiste sme sa snažili vykonávať si svoje ročné duchovné cvičenia svedomite a čo najlepšie. Skoro pravidelne sme si hovorili: tentoraz sa to už iste zmení! Teraz už chcem skutočne skoncovať so svojou vlažnosťou! Musím sa stať svätým, nech to stojí čokoľvek!
Ako dlho sme to vydržali? Niekoľko týždňov, alebo prinajlepšom niekoľko mesiacov. Práve tak dlho, ako dlho sme sa snažili udržať v uzobranosti. Potom sme však toto cvičenie opäť zanechali a znova sa vrátil starý spôsob života so svojou nedbanlivosťou a povrchnosťou. Keď teda chceme, aby sme skutočne zostali verní sľubu, ktorý sme si urobili pri duchovných cvičeniach alebo pri inej príležitosti, a aby sme urobili vážny krok na ceste k dokonalosti, potom sa bezpodmienečne musíme spoliehať na život v prítomnosti Božej, avšak nielen nejaký ten týždeň, ale po celý život. Potom a len potom dosiahneme cieľ, po ktorom túžime.
Bez života v prítomnosti Božej nie je možné spojenie s Bohom. Život v prítomnosti Božej je nenahraditeľným mostom, po ktorom musíme bezpodmienečne prejsť, ak chceme prísť do zasľúbenej zeme spojenia s Bohom. Azda už celé roky stojíme na brehu a túžobne hľadíme do tejto zasľúbenej zeme, pretože by sme nesmierne radi dosiahli šťastie oblažujúceho spojenia s Bohom. Ale čo osoží celé roky len stáť na brehu, keď nevkročíme na ten jediný most, ktorý by nás tam priviedol, keď nebudeme kráčať v prítomnosti Božej? Keď nechceme stáť na tomto brehu ešte ďalších desať, dvadsať alebo štyridsať rokov, potom musíme čo najskôr vstúpiť na tento most a rozhodne sa snažiť Prejsť na druhú stranu.
Nestačí urobiť na tomto moste zopár váhavých krokov a stále znova cúvať na tento breh zabúdania na Boha, inými slovami: nestačí len niekoľko ráz cez deň si spomenúť na Boha a ostatný čas tak sa zahrabať do práce, že naňho úplne zabudneme. Musíme si naň cez deň č í m castejšie spomínať a cvičiť sa v tom tak ustavične, že sa nám život v jeho prítomnosti stane trvalou samozrejmosťou. Až vtedy, keď to dosiahneme, stanú sa aj ostatné prostriedky nášho Posvätenia plne účinnými. Potom sa budeme blížiť k dokonalosti a svätosti nášho života veľkými krokmi. To zdôrazňuje aj svätý Tomáš Akvinský, keď píše: „Aby sme dosiahli dokonalosť, v prvom rade je potrebný život v prítomnosti Božej jedine on nás povedie od jedného stupňa k druhému.
K snahe žiť v prítomnosti Božej by nás malo viesť aj vedomie, že bez takéhoto života tratíme mnoho vzácneho času a zásluh pre večnosť. Pre nebo je stratený nielen čas strávený v ťažkom hriechu, ale aj čas, v ktorom hľadáme seba, pracujeme len pre pochvalu, aby sme získali úctu, uznanie a priazeň u predstavených alebo u iných ľudí. Čiastočne je stratený pre večnosť i ten čas, v ktorom sme síce začali pracovať s čistým a dobrým úmyslom, ale neskoršie sme prešli k prevráteným, sebeckým a ctibažným úmyslom. Sebectvo a ctibažnosť sa vkrádajú do všetkého, aj do tých najposvätnejších úkonov, ba i do obete, ktorú prinášame. Koľko orechov je tu bez jadra, ktoré raz bude musieť Boh zahodiť ako bezcenné.
Obzvlášť stratený pre večnosť je ten čas, keď konáme niečo proti vôli predstavených, čo by to bolo neviem aké skvelé v očiach ľudí, alebo keď konáme niečo neužitočného, keď sa oddávame zbytočným myšlienkam a sneniu, prázdnym rečiam a pustým zábavám. To sa týka myšlienok, slov a skutkov, z ktorých nemáme žiadny úžitok ani my, ani naši blížni. Aby sme však tomu dobre rozumeli, treba výslovne pripomenúť, že zamestnanie a pobavenie, ktoré vyžaduje naše zotavenie, alebo láska k blížnemu, a ktoré je rozumne odôvodnené, netreba považovať za stratený čas. Pokiaľ sa takáto zábava, či zamestnanie riadia rozumnými dôvodmi a primeraným spôsobom, sú i pre nebo záslužné.
Tí, čo žijú v prítomnosti Božej, často obnovujú dobré úmysly svojho konania a to zvlášť vtedy, keď sa im zlé úmysly vkrádajú do duše. Práve preto, že sú uzobraní, i keď spozorujú zlobu nesprávnych úmyslov, môžu ich už v zárodku potlačiť. Preto ľahko dosahujú toho, že v každom počínaní hľadajú iba česť a slávu Božiu.
Takéto duše svojím stálym životom v prítomnosti Božej dosahujú v duchovnom živote i to najťažšie, že totiž stále viac odstraňujú aj zbytočné slová a reči. Práve preto, že neužitočné hovorenie je im na prekážku v spojení s Bohom, cítia k prázdnemu rozprávaniu a bezcennému baveniu skutočný odpor a sú pravými milovníkm1 j mlčania. Snažia sa zamedziť i každú neužitočný myšlienku, aby mohli myslieť len na Spasiteľa. A pokiaľ nie je ich pozornosť zamestnaná prácou, ktorú majú vykonať, vracajú sa ihneď vo svojich myšlienkach k svojmu Spasiteľovi, ktorému je zasvätené a patrí celé ich myslenie a snaženie a celá ich bezvýhradná láska.
Práve túto dôležitú vec v duchovnom živote väčšina ľudí podceňuje, preto robí na ceste k dokonalosti len nepatrné pokroky. Skúmajme sa niekedy aj my sami trochu podrobnejšie, čím sa zaoberáme vo svojich myšlienkach od skorého rána do neskorého večera! Často sú to spomienky na nemilé príhody z minulosti, ktoré v nás vyvolávajú novú trpkosť. Alebo myslíme na krásne výsledky, ktoré sme dosiahli, pričom však musíme zápasiť so samoľúbosťou. Alebo staviame vzdušné zámky pre budúcnosť a tým kŕmime svoju ctibažnosť. Alebo sa trápime obavami o budúcnosť a to nás robí malomyseľnými. Koľkože chýb a ťažkostí zapríčiňujú tieto naše predstavy! Nebolo by lepšie už len preto takéto snenie potláčať?
Koľko by sme boli získali, keby sme celý ten čas, čo sme sa zaoberali neužitočnými a škodlivými myšlienkami, boli mysleli na Boha! O koľko by sme boli dnes spokojnejší a šťastnejší! Koľko zásluh by sme boli získali pre večnosť! Neboli by sme už dávno dosiahli tú „zasľúbenú zem" spojenia s Bohom?
Táto úvaha nás má povzbudiť k tomu, aby sme rozhodne začali bojovať proti neužitočným myšlienkam a snivému rojčeniu. Tento boj síce patrí k najťažším požiadavkám celého duchovného života, ale má aj veľmi požehnané účinky. Minulosť nám už nepatrí; tú zverme Božiemu milosrdenstvu! Budúcnosť ešte nie je naša a kto vie, či aj bude; o tú sa postará Božia prozreteľnosť. Naša je iba prítomnosť. Hľa, teraz je čas príhodný, teraz je čas spásy! Snažme sa teda len o to, aby sme každý prítomný okamžik svojho života prežili čo v najväčšej láske voči Pánu Bohu a v bezvýhradnej zhode s jeho svätou vôľou! Toto je bezpečná a krátka cesta k veľkej svätosti. Tak to robili mladí svätí ako svätý Stanislav, svätý Alojz a iní. A preto v krátkom čase dosiahli väčšiu svätosť ako nejeden starý kresťan, ktorý sa dožil zlatého jubilea svojho života.
Život v prítomnosti Božej podporuje aj ducha obetavosti. Skúsenosť učí, že duše, ktoré sa snažia žiť v prítomnosti Božej, sa vždy usilujú drobnými i veľkými obeťami robiť radosť, prejavovať vďačnosť a vzdávať úctu Tomu, ktorý za nich zomrel v nesmiernych bolestiach, a dobrotivý Boh zas odmeňuje tieto ich obete množstvom svojich darov a milostí. Vidíme to u svätých, akými veľkými milosťami Boh odpovedal na ich veľkomyseľnosť. Už tu na svete im doprial šťastie blažených. Pravda, tieto účinky v plnej miere poznajú len tí, čo s mimoriadnou pomocou milosti Božej dosiahli trvalý život v prítomnosti Božej. Ale aj ostatní, ktorí sa vytrvale snažia o uzobranosť, majú na tomto šťastí aspoň čiastočný podiel a to tým väčší, čím viac pokročili na jednej strane v uzobranosti a v živote v prítomnosti Božej a na druhej strane v duchu obetavosti. Tí všetci už na tomto svete skusujú predtuchu nebeskej blaženosti.

III.
Život v prítomnosti Božej dáva človekovi nebo na zemi.
Je možný raj na zemi, ktorý je síce úplne tajný a skrytý, je však prístupný všetkým, čo opravdivo hľadajú Boha. Týmto pozemským rajom nie je nič iného ako vnútorný život ponorený v Bohu, stály, dôverný styk s Bohom. Veď i v nebi tvorí blaženosť svätých len to, že žijú úplne v Bohu.
Svätí v nebi trvalé hľadia na Božiu tvár. Podobne i uzobraná duša má stále na mysli Boha, ako je to tu na svete len možné a tieto myšlienky na Boha ju stále povzbudzujú k úkonom lásky. Rozum a vôľa sú jej v určitom zmysle ako ruky, ktorými s láskou objíma Boha a spája sa s ním čo najužšie. Takáto duša môže povedať: „Ego dilecto meo et dilectus meus mihi - Patrím svojmu Miláčkovi a on patrí mne." (Cant. 6, 2). Takáto duša žije podľa zásady svätej Krescencie: „Deus et ego - Boh a ja", akoby mimo nich nikto nežil na svete. Má Boha a to jej stačí; to ju robí už tu na zemi nesmierne šťastnou a blaženou.
Svätí v nebi sa radujú v Bohu a podobne sa raduje aj uzobraná duša. Aj ona cíti hlas Ducha Svätého, ktorý ju uisťuje, že má odpustené všetky hriechy, že ju čaká nebo, že ju Boh vzal pod zvláštnu ochranu svojej otcovskej starostlivosti. A to jej pôsobí obdivuhodný pokoj, nevýslovnú radosť a veľkú blaženosť.
Anjeli a svätí majú nebo stále v sebe, aj vtedy, keď ich Boh posiela k nám na zem. Aj s uzobranou dušou je to podobne. I keby mala koľko práce, predsa zostáva spojená s Bohom. I pri práci myslí na Boha a raduje sa, že aj tou prácou môže plniť jeho vôľu. Ťarchu práce prijíma radostne z lásky k nemu a cíti sa šťastnou, že môže pre neho priniesť túto obeť.
Svätí v nebi sa už neobávajú o svoju spásu a podobne aj uzobraná duša. Vie z vlastnej skúsenosti, že „Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich volaniu sa nakláňa jeho sluch" (Ž 34, 16). Môže si preto odovzdane povedať: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou" (Ž 23, 4). A keby sa proti mne sprisahalo aj celé peklo a napadlo by ma svojím pokušením, nebudem sa báť, lebo ty mi stojíš po boku a ty ma ochraňuješ. Áno, takáto duša nosí nebo v srdci už tu na zemi.
Nezmocňuje sa aj nás posvätná túžba po tomto raji na zemi? Ak ho chceme dosiahnuť, netreba sa vznášať kamsi ku hviezdam alebo odchádzať do samoty niekam na ostrov. Nie, stačí keď vždy budeme konať podľa troch krátkych slov, ktoré stále pripomínal Arseniu s sebe aj iným: „Fuge, 1ate, tace!" - Vyhýbaj sa rozptýleniu, cvič sa v skromnosti, buď verný v zachovávaní mlčania! Potom nám bude život v prítomnosti Božej stále ľahší a ľahší, a keď v tom verne vytrváme, aspoň čiastočne okúsime blaženosť raja tu na zemi.
Aké by to bolo pochabé, keby sme o toto nebo na zemi, o jeho pokoj a radosť nemali záujem a radšej by sme sa chceli potĺkať trhoviskom sveta, jeho pokušeniami a nebezpečím! Ako veľmi by sme to raz ľutovali!
Vojdime teda čo najskôr do tohoto raja vnútorného života! Milujme samotu s Bohom a vyhľadávajme ju, pokiaľ nám to len naše povolanie dovolí! Hovorme často s Pánom v skrytosti svojho srdca! Volajme k nemu túžobne a čím častejšie pri svojich prácach a pri zamestnaní! Prosme ho o radu vo všetkých svojich záležitostiach! Utiekajme sa k nemu vo všetkých ťažkostiach! Vo všetkom hľadajme len jeho tvár a jeho zaľúbenie! Buďme ukrižovaní svetu a svet nech je ukrižovaný nám! Potom Pán príde, pripraví si u nás príbytok a naplní nás pokojom, ktorý nám svet nemôže dať. Veď On sám povedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14, 23).
Rozjímanie podľa asketickej príručky „Duchovné úvahy" (Auctor ignotus) a podľa exercičnej príručky: „Život v prítomnosti Božej" (Auctor ignotus).



9. K TEBE, PANE, DVÍHAM SVOJU DUŠU (Ž 24, 1)


Pravé známky pokroku v duchovnom živote.
Ľudská prirodzenosť je narušená dedičným hriechom. Preto na prvý pohľad nevidí vznešený súlad duchovných právd a preto sa jej niekedy zdá, akoby si tieto pravdy odporovali, ako keby boli v protiklade. A jeden z najväčších takýchto zdanlivých protikladov, zdanlivo si odporujúcich právd, spočíva v tom, že duchovný život vyžaduje od človeka hlboké sebapoznávanie a zároveň mu zakazuje veľa si o sebe myslieť a povýšenecky sa správať.
Z toho potom vzniká jednotlivcovi v jeho duchovnom živote veľa ťažkostí a to vtedy, ak si nerozumne namýšľa, že jeho sebapoznanie musí viesť k sebaobdivovaniu a aspoň k tichej sebachvále. Zato mu nie je ľahké spojiť tieto dva kresťanské príkazy: príkaz poznať seba samého a príkaz nemať o sebe neoprávnenú vysokú mienku. A práve preto -aspoň na prvý pohľad, dokiaľ totiž neprestane preceňovať seba samého - sa mu skôr zdá, ako by si tieto dva príkazy odporovali.
Upozorňujem hneď na začiatku na tieto zdanlivé ťažkosti, pretože počas tejto i počas ďalších našich úvah bude nám treba často nazerať do nášho vnútra a pritom by sme mohli sami o sebe súdiť príliš vysoko, Čo by nám mohlo uškodiť viac, než si to možno predstaviť.
Niet na svete tak dôležitého poznania a znalosti ako je poznanie nášho vzťahu k Bohu. Od toho závisí všetko. To je pre nás veda všetkých vied, dôležitejšia, ako napríklad poznanie dobra a zla. ktorým boli tak veľmi pokúšaní Adam a Eva. Ak náš vzťah k Bohu nie je dobrý, potom sa nachádzame v poľutovania hodnom stave, hoc by sme vlastnili najväčšie a najdrahšie poklady sveta.
Je len prirodzené, že by sme radi vedeli, ako je to s nami v duchovnom živote, či v ňom robíme ozajstné pokroky, či sme pred Pánom Bohom vždy lepší, takí, akých nás chce mať. V tomto prianí, či túžbe to vedieť nie je samozrejme nič zlého, nič nedokonalého, nič nevhodne zvedavého, pravda, iba potiaľ, pokiaľ toto naše prianie zostane v patričných medziach, pokiaľ nebudeme chcieť vedieť viacej, ako je to potrebné a užitočné.
Akiste by bolo pre nás veľkou útechou, keby sme mohli oprávnene veriť a právom povedať, že v duchovnom živote robíme skutočné pokroky. A keby sme azda - v opačnom prípade - museli priznať, že v tejto veci nie je všetko v takom poriadku, v akom by to malo byť, potom by aspoň pocit našej nádeje na spásu spočíval v myšlienke, že vieme, v čom sa máme napraviť, že o tejto záležitosti a o tomto stave, ktorý je pre nás tak závažný a má nám byť nadovšetko drahý, netápeme v tmách.
Láska by chcela vedieť, či je prijímaná a opätovaná. Láska k Bohu by rada vedieť, či nie je odmietaná tak, ako si to azda zasluhuje. A túto túžbu po poznaní nášho vzťahu voči Bohu podporuje aj náš strach, veď - koniec koncov - ide o naše večné záujmy.
Avšak, hoci by sme si tak vrúcne priali vedieť, ako je to s nami v duchovnom živote, či v ňom naozaj robíme pokroky, predsa to nemôžeme a na tomto svete nikdy nebudeme môcť celkom presne poznať. Prečo? ... Jednak z dôvodov, ktoré spočívajú v Bohu a jednak z príčin, ktoré sú v nás samých. V Bohu preto, lebo je to jeho spôsob, že svoje pôsobenie v nás udržiava v tajnosti; a v nás samých preto, že naša sebaláska preháňa a zveličuje aj to nepatrné dobro, ktoré konáme, a tak sa často máme za lepších, ako v skutočnosti sme.
A okrem toho, my bezpečne nevieme ani to, či sme v stave milosti, alebo - povedané slovami Svätého písma - nevieme, či si zasluhujeme lásku alebo nenávisť, lebo naše srdce slúži za úkryt množstvu tajných hriechov a my by sme nemali zabúdať na slová proroka, ktorý nás napomína, aby sme nikdy neboli príliš bezpeční a bez obavy, ani o tom hriechu, o ktorom sa nazdávame, že bol odpustený.
Z toho vyplýva, že na tomto svete nemôžeme s určitosťou vedieť, ako ďaleko sme pokročili na ceste k dokonalosti.
A nebolo by pre nás azda lepšie, keby sme presne vedeli, ako ďaleko sme na tejto ceste pokročili? ... Na túto otázku neváham odpovedať rozhodným nie! Nebolo by to lepšie, ba vôbec by to nebolo pre nás ani dobré. Chceš vedieť prečo? Tak počúvaj!
Koľko sa musíš namáhať, aby si zostal pokorným, hoc sú ti tvoje chyby zrejmé a jasné a tá troška dobra, ktoré si vykonal, je takmer nebadateľná. Akože by to bolo s tvojou pokorou, keby si si bol presne vedomý svojho prípadného rýchleho rastu v ostatných čnostiach? Č; nám naozaj nie je tým ľahšie zotrvávať v pokore, čím menej o tom všetkom vieme?
Okrem toho robí nás takýto nedostatok presného poznania nášho pokroku v duchovnom živote povoľnejšími tak k pôsobeniu Ducha Svätého v nás, ako aj k radám nášho duchovného vodcu. Podobne ako neznalosť choroby robí nemocného poslušným voči lekárovi, tak je to aj s neznalosťou nášho pokroku v duchovnom živote. A tento pokrok podstatne závisí od tejto dvojnásobnej poslušnosti: od poslušnosti voči hlasu Božej milosti a voči vedeniu duchovného vodcu.
Môžeme taktiež povedať, že čím väčšia je naša neistota, tým skôr sme náchylní k väčšej oddanosti Bohu. To preto, lebo najhorší následok každého prehnaného bádania v sebapoznávaní spočíva v tom, že sa dobro zveličuje a nabubrie tým, ako naň pozeráme a teda človek, ktorého pohľad je stále zameraný do svojho srdca, do seba samého, má ponaj-viac prepiatú predstavu o veľkosti a množstve toho, čo robí pre Boha.
Ak však máme vo zvyku viacej si všímať a zrovnávať veľkosť toho, čo Boh vykonal pre nás a ducha jeho otcovskej lásky, s akým to vykonal, s mizivou nepatrnosťou toho, čo my robíme pre neho a so skúpym duchom, s akým to konáme, tu tento nepomer vyvoláva v nás túžbu po vďačnej láske k Bohu a po väčšom sebazaprení a horlivosti v plnení jeho svätej spásonosnej vôle.
Z toho vyvodzujem, že by nám nebolo na osoh iste a jasne vedieť, ako ďaleko sme pokročili na ceste k dokonalosti.
Tu by mohla skrsnúť otázka: Keď teda nemôžeme iste a presne poznať, aký je náš pokrok v duchovnom živote, a počujeme, že by to pre nás nebolo ani dobré, či to azda značí, že sa touto otázkou nemáme vôbec zaoberať, že sa vôbec nemáme snažiť poznať svoj doterajší pokrok, ani svoj terajší stav na poli nášho duchovného života?
To nie! Akiste treba zdôrazniť, že nemôžeme celkom presne vedieť, aký je náš skutočný stav a prípadný pokrok v našom duchovnom živote. To však neznamená, že sa vôbec nemáme snažil poznať svoj doterajší duchovný pokrok a svoj terajší stav.
Poznať do určitej miery svoj duchovný pokrok a duchovný stav je nielen možné, ale je to aj žiaduce, ba dokonca nutné, pokiaľ pravda - ako som už povedal - túžba po tomto poznaní zostáva v náležitých medziach a pokiaľ sa túto túžbu snažíme uspokojiť správnym spôsobom.
Potrebujeme útechu v ťažkom a nerovnom boji a táto útecha plynie i zo správneho, hoc aj čiastočného poznania nášho doterajšieho duchovného pokroku, lebo doteraz ešte nie sme tak dokonale odpútaní od sveta, že by sme nenašli útechu aj v poznaní samých účinkov, ktoré vyvoláva milosť v našich dušiach a v našom živote.
Okrem toho, ak máme byť celkom oddaní obcovaniu s Bohom, potrebujeme viac-menej nazrieť do Božej činnosti v nás i do jeho riadenia nášho života. Veď ak nepoznáme milosti, ktoré nám Boh prepožičiava, nedokážeme s nimi ani náležite spolupracovať.
Určitý stupeň poznania nášho pokroku a stavu v duchovnom živote je teda vonkoncom nutný na to, aby sme mohli obstáť v boji, ktorý je naším údelom. Správne a potrebné prostriedky k získaniu tohoto poznania sú: nábožná a vytrvalá modlitba, spytovanie svedomia a napomenutia, ktorými nás vedie náš duchovný vodca.
Tieto napomenutia duchovného vodcu musia vychádzať z jeho vlastného a slobodného uváženia. Bolo by chybou, keby sme svoj stav v duchovnom živote a svoj vzťah k Bohu chceli poznať tak, že by sme na svojho duchovného vodcu naliehali, aby nám povedal svoj úsudok o nás. Isteže by to v takomto prípade robil veľmi nerád; jednak preto, že sa obáva už len aj zdania, že by si chcel privlastňovať nárok, či právo na nadprirodzený dar - akým je rozlišovanie duší - a potom aj preto, lebo dobre vie, že takéto poznanie by pre nás bolo sotva dobré.
A keby sa v takomto prípade pokus nevydaril, keby sa minul cieľa, utiekali by sme sa azda k ľubovoľným znameniam, či ku znakom vlastnej vynaliezavosti. A ako sa dá očakávať, volili a rozhodovali by sme tam, kde vôbec nemáme právomoc ani voliť, ani rozhodovať. A keby Srue sa naozaj mýlili, zotrvali by sme pri omyle a to - ako sa stáva -s tým silnejšou húževnatosťou, čím väčší by bol náš omyl a koniec Všetkého by potom bolo číre mámenie a sebaklam.
Preto nenaliehajme, ale čakajme, kým on - náš duchovný vodca -neuzná za dobré nám - podľa Božej vôle - tú či onú radu dať. Dokiaľ nám ju nedá, držme sa Božích prikázaní, smerníc a predpisov a iba v pochybnostiach o všestrannej správnosti nášho konania ho poprosme o radu a pokyn.
Nerobme ani tú chybu, že by sme sa stále znepokojovali otázkou ako ďaleko sme pokročili na ceste k dokonalosti. Stačí k tomu čas určený na spytovanie svedomia, s nejakou inou chvílkou denného života. Vtedy si na túto otázku dôkladne odpovedzme a podľa toho sa dôsledne zariaďme. Keby sme sa tým stále znepokojovali, zbytočne by sme strácali množstvo času, milostí a požehnania.
Z toho, čo sme doteraz povedali, vyplýva, že hoci nemôžeme presne poznať, ako ďaleko sme v duchovnom živote pokročili, predsa správna a náležitá predstava o vlastnom stave, pokiaľ ju len môžeme získať, má pre nás nesmiernu cenu.
Medzi nami žijú aj takzvaní konvertiti, či obrátenci, to jest ľudia, ktorí sa obrátili k Bohu a začínajú nový život. Kajajú sa za svoje hriechy; odriekajú sa falošných zásad, ku ktorým ľnuli, a ich vzťah k Bohu a ku Kristovi sa zmenil k lepšiemu. Venujú sa cvičeniu v umŕtvovaní, zaväzujú sa k určitým pobožnostiam a sú poslušní duchovnému vedeniu.
Sú uchvátení počiatočnou horlivosťou. Na pomoc im prichádza nadprirodzená milosť, ktorá ich povzbudzuje k všetkému, čo sa týka služby Bohu. Pociťujú blaho pri modlitbe, radosť zo sviatostí, nový, šťastný pocit z odhodlania k pokore a pokániu. Rozjímanie je im ľahké a milé, pokušenie prestáva, či už čiastočne alebo úplne.
Táto horlivosť môže trvať týždne, mesiace alebo dokonca rok či dva a potom je jej úloha skončená.
Aj my sme kedysi spolupracovali s touto počiatočnou horlivosťou viac-menej verne. Vieme dobre, že oná horlivosť mala svoje vlastné skúsenosti, svoje zvláštnosti, svoje črty a svoje ťažkosti, krátko povedané: mala svoj vlastný charakter a vyžadovala sebe primerané vedenie, ktoré sa nehodí na nič iného. Vieme však aj to, že tento charakter teraz pominul a že je mimo nášho dosahu a my sa s ním nestretneme skôr ako v deň súdu.
Ak sa však zamyslíme nad otázkou, kedy a kde nás opustila naša počiatočná horlivosť, prídeme k záveru, že to bolo na začiatku nášho nového stupňa duchovného života, vo veľmi kritickej dobe nových skúšok. Táto horlivosť, ktorá nám bola prepožičaná iba ako prechodná milosť, zanecháva nás teraz ponorených vo viac menej príjemnom pocite vlažnosti.
Zvláštnym príznakom nášho terajšieho stavu je skutočnosť, že sa cítime byť odkázaní sami na seba viac ako predtým. Staré chyby našej povahy sa znovu objavili a to hneď potom, čo pominul životný zápal, ktorý ich potláčal. A táto naša terajšia povaha sa začína ozývať s prudkosťou, ktorá udivuje. Sme takmer nútení viac ako inokedy uvažovať a počítať s čistotou našich úmyslov a s pevnosťou našej vôle a zdá sa nám, ako keby nás milosť a rozličné pomôcky duchovného života podporovali menej ako doteraz. Naše modlitby sa stávajú suchopárnejšími. Pôda našej duše, ktorú obrábame, je tvrdšia a kamenitá.
Čím ťažšia je práca, tým sa nám zdá byť menej príťažlivou. Dokonalosť nám už nepripadá tak ľahkou a pokánie sa stáva neúnosným... Teraz nastal čas, kedy máme ukázať svoju odvahu, teraz nadišla skúška pevnosti našej vôle a nášho charakteru. Začíname prechádzať strednými krajmi duchovného života. A tu je bod, na ktorom sa tak mnohí obracajú naspäť a bývajú od Boha odvrhnutí, pretože opustili cestu svätosti a spásy a pretože stratili z očí svoje poslanie. Stratili to, k čomu boli povolaní.
Duša, ku ktorej sa obraciam, dospela práve k tomuto bodu. Trápená páľavou suchopárnosti, šľahaná víchrom pokušení, bezradná v púšti opustenosti, trýznená zúfalstvom nad nedostatkom občerstvujúcich prameňov útechy a ochotnej snahy, namáhavo a úporné sa prebíja vpred... Narieka, že niet chladivého tieňa, v ktorom by si mohla na tak ťažkej ceste odpočinúť a znovu sa nadchnúť a je veľmi blízka tomu, aby celú vec vzdala ako beznádejnú.
Drahá duša, za nič na svete neustávaj vo svojom úsilí. Ak to urobíš, bude pre teba všetko stratené! Ty vravíš: keby som len vedela, že sa dostanem ďalej, keby som len mohla veriť, že ujdem kus cesty, napäla by som svoje znavené údy, aby ma niesli k cieľu blíž.
Sväté písmo hovorí, že dvaja sú lepší ako jeden; nuž putujme po nejaký čas spoločne a pohovorme si o pomôckach i o prekážkach, ktoré sa cestou vyskytnú.
Nie sme svätci, ty to vieš a možno, že sa ani dostatočne neusilujeme, aby sme dosiahli výšky svätcov. A ak je tomu tak, potom sa nesmieme odvážiť ani pomyslieť na úžasné spôsoby správania svätcov. Pokyny! ktoré my použijeme, musia byť mierne ale isté a hoci dokonale schopné urobiť z nás veľkých svätcov, predsa len nám primerané. Len v žiadnom prípade nesmieme ustúpiť, ani sa vzdať.
A dostaneme sa skutočne dopredu? Niet tu - obrazne povedané -žiadneho prameňa, nijakej palmy, aby sme podľa toho viedli svoju cestu; nič, iba piesok, kam oko dohliadne...
A predsa odvahu! Je tu päť príznakov: Ak máme jeden z nich, potom je to dobré; ak máme dva, je to lepšie; ak azda tri, už je to sľubné; keď dokonca štyri, je to už výborné; ak máme všetkých päť, môžeme sa tešiť na chvíľu víťazstva.
A ktoréže sú to príznaky? ... Tieto:
1. Ak sme nespokojní s naším doterajším stavom, nech už sa on utvára akokoľvek, a ak túžime po niečom lepšom a vyššom, potom máme veľký dôvod ďakovať Bohu, lebo takáto nespokojnosť je jedným z jeho najlepších darov a neklamným znamením, že v duchovnom živote robíme skutočné pokroky.
Pritom však nesmieme zabúdať, že táto naša nespokojnosť so sebou samými musí byť utváraná tak, že sa s ňou má zväčšovať naša pokora a nie, aby nás viedla k rozrušeniu mysle a ku znechuteniu ohľadom denných nábožných cvičení. Pravá nespokojnosť musí prameniť z nedočkavej túžby po pokroku vo svätosti a má byť srdečnou vďakou za predošlé dary, dôveryplnou prosbou o dary budúce a živým pocitom zármutku nad tým, že medzi toľkými prijatými darmi je tak málo takých, s ktorými sme spolupracovali.
2. I keď to azda znie podivne, ďalším znamením nášho pokroku je naša ochota začínať stále znovu, s novým rozmach o m. V tomto vynikal veľký svätý Antonín. Začínať stále znovu s novým nadšením.
Pod týmto stále sa opakujúcim nadchnutím nesmieme však rozumie' ustavičné povstávanie a znovuklesanie tých, čo sa dopúšťajú hriechov zo zvyku. Takéto chápanie by nás mohlo priviesť ku strate odvahy a chuti.
Toto pravidelne sa vyskytujúce nové oduševnenie si nemáme pliesi a zamieňať ani so stále novými začiatkami nestálej povahy, ktorá tak často vedie k pohodliu a zadržiava nás na ceste k nebu. Pravý opätovný znak duchovného pokroku sa totiž snaží o dosiahnutie čohosi dokonale šiehOi hoc aj obťažnejšieho, kým nestálosť sa vyhýba každému bremenu a v zmene hľadá iba rozkoš a pôžitok.
Napokon tento stále obnovovaný zápal za pokrok v duchovnom živote nespočíva ani v tom, že často meníme svoje poučné knihy, cvičenia v pokání alebo spôsoby našich modlitieb, a ešte menej v tom, že striedame duchovných vodcov. V tom všetkom spomenutý rozmach nespočíva. V čom teda spočíva?
Vždy znovu opätovný vzrast, či stále nové mohutnejšie začínanie pozostáva hlavne z dvoch vecí: predovšetkým z častej obnovy nášho úmyslu, nášho odhodlania robiť všetko horlivo a svedomito ku cti a na slávu Božiu a potom z ešte častejšieho oživovania a uskutočňovania nášho úsilia.
3. Tak isto dobrým znamením pokroku v duchovnom živote je, ak máme na zreteli niečo konkrétne, tak napríklad, ak sa snažíme osvojiť si určité čnosti, alebo premôcť určité slabosti, či zvyknúť si na určité pokánie. Toto všetko dokazuje, že to s pokrokom v duchovnom živote myslíme vážne, a súčasne je to znamením prítomnosti milosti Božej v nás.
Keď nenapadneme líniu nepriateľa v stanovenom čase, potom sa to sotva dá nazvať úspešným bojom. A keď to robíme iba tak náhodilé, bez cieľa, čo iného z toho môže vzniknúť ako číry dym a hluk?... Nie je pravdepodobné, že budeme zdarné postupovať, ak sa vydáme na cestu iba tak naslepo, bez jasného stanovenia miesta, ku ktorému chceme prísť, a bez stáleho smerovania k cieľu, ktorý sme si vedome a konkrétne vytýčili.
4. Je však ešte väčším a istejším znamením skutočného pokroku, ak sme v hĺbke duše presvedčení o tom, že Boh od nás žiada niečo zvláštneho. Niekedy pozorujeme, že nás Duch Svätý priťahuje a vedie viac určitým smerom ako iným, že odstraňuje nejakú chybu, alebo si želá, aby sme vykonali určitý nábožný skutok. Toto pôsobenie Ducha Svätého nazývajú asketickí spisovatelia priťahovaním - attractio. Niektorí ľudia pociťujú usmerňovanie tohoto druhu po Celý život. U iných sa to stále mení. U mnohých je tak nezreteľné, že ho pociťujú iba zriedkavo a mnoho je aj takých, ktorí - ako sa zdá - nebadajú žiadnych zvláštnych známok onoho pocitu volania Ducha Svätého.
Matka Blonayová podotýka, že napríklad tí, čo sú od Boha určení k tomu, aby veľkú časť života strávili v kláštoroch ako pred. stavení, vo väčšine prípadov taktiež nepociťujú nijaký zvláštny úkaz pretože Duch Svätý si praje vyvinúť v takýchto dušiach „ducha všestranného". Tento, pravda, predpokladá správne a dôkladné sebapoznanie a v modlitbe pokojný a do Boha ponorený pohľad.
Toto priťahovanie a vedenie Ducha Svätého je vzácnym darom a to pre neobyčajnú ľahkosť, akú prepožičiava k cvičeniu sa v dokonalosti, lebo ono sa podobá takmer mimoriadnemu zjaveniu. Ak teda v sebe cítime - so všetkou oddanou úctou a vďačnosťou - túto činnosť Ducha Svätého, tešme sa nádejou, že napredujeme a stávame sa dokonalejšími; nezabúdajme, že by sa nikto nemal znepokojovať, ak takéto pocity nemá; nie je to ani všeobecné a ani najmenej nutné.
5. Chcel by som ešte dodať, že ani všeobecná zvýšená túžba po dokonalosti nie je bezvýznamná ako znak duchovného pokroku, napriek tomu, čo som povedal o dôležitosti toho, že treba mať na zreteli určitú konkrétnu vec. Myslím, že neoceňujeme náležite význam a závažnosť nášho všeobecného záujmu o dokonalosť, ani našej snahy o jej dosiahnutie.
Tento všeobecný záujem o dokonalosť je nám daný iba na to, aby sme sa pomocou neho dostali dopredu. Ak si však uvážime, akým svetáckym spôsobom žije veľká väčšina dobrých kresťanov, ak pozorujeme ich úžasnú ľahostajnosť voči Kristovým záujmom a ich takmer neuveriteľnú nevšímavosť voči nadprirodzeným pohnútkam konania, musíme doznať, že táto všeobecná zvýšená túžba po svätosti prichádza od Boha, je jeho veľkým darom, obsahuje nesmierne mnoho milostí a môže mať pre nás nedozerné priaznivé následky.
Nech je zvelebený Boh za každú dušu vo svete, ktorá je tak šťastná, že má tento dar. On je takmer nezlučiteľný s vlažnosťou. Kiež sú tieto slová vrúcnym odporúčaním pre neho. Hoci je na svete veľa vecí, ktoré nad týmto darom vynikajú, predsa je on zdrojom a podmienkou všetkého, čo nás privádza k Bohu.
Nesmieme však byť slepí ani k nebezpečenstvám, ktoré so sebou prináša. Všetky nadprirodzené túžby, ktoré iba pociťujeme bez toho, Že by sme s nimi skutočne spolupracovali, zanechávajú nás skutočne v horšom stave, než v akom nás našli. Aby sme teda boli v bezpečí a neutrpel škodu. musíme bezodkladne prikročiť k pravidelnému a vytrvalému naplňovaniu našej šľachetnej túžby, či už modlitbou alebo cvičením v pokání, či už v dobrom diele, nie však unáhlene, ani bez predchádzajúcej porady s naším duchovným vodcom.
Máme teda päť takmer zaručených znakov pokroku a žiaden z nich nie je tak nedostupný a vysoký, že by ich najmenší z nás nemohol dosiahnuť. Nechcem tým povedať, že by prítomnosť týchto znakov bola spoľahlivou zárukou, že je všetko v takom poriadku, v akom by to stále malo byť; ale ich prítomnosť aspoň dosvedčuje, že žijeme duchovným životom, že pokračujeme a sme na ceste milosti. Právom môžeme povedať, že ktorýkoľvek z týchto príznakov je omnoho cennejší ako najlepší a najvzácnejší dar, aký nám môže táto zem poskytnúť.
Znovu opakujem: ak máme jeden z týchto príznakov, tak je s nami dobre; ak máme dva, je to ešte lepšie; keď tri, už je to veľmi sľubné; ak sú štyri, je to už výborné a ak máme všetkých päť, môžeme sa tešiť na chvíľu víťazstva.

Úvaha podľa príručky:
„Pokrok duše v duchovním živote". (Auctor ignotus)



10. ZVELEBUJTE BOHA PO VŠETKY VEKY! (Tob 12, 17)


Boh nás stvoril na to, aby sme ho poznali, ctili, milovali a aby sme si v Božích službách zaslúžili večnú blaženosť. Boh je naším najvyšším Pánom a istoiste dosiahne s nami svoj cieľ: Buď budeme v nebi velebiť nekonečné Božie milosrdenstvo, alebo budeme v pekle vyznávať jeho večnú spravodlivosť. Ale Boh si praje, aby sme všetci boli spasení, a preto nám dáva hojnosť milosti, hovoriac: „Poď za mnou! Si stvorený k najvyššiemu cieľu."
Každý kresťan - katolík, ktorý zachováva prikázania Božie i cirkevné a plní povinnosti svojho stavu, dosiahne večnú blaženosť. Takto riekol Spasiteľ mládencovi, ktorý sa ho pýtal na cestu spásy: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19, 17). Ale aj dokonalejšiu cestu do neba nám ukázal Pán Ježiš, keď povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" (Mt 19, 21).
Táto dokonalejšia púť do neba je iba odporúčaná nie však nariaďovaná, lebo Spasiteľ ponecháva každému na vôli, či chce touto cestou kráčať. Je to cesta evanjeliových rád, po ktorej kráča len malý počet ľudí, od Pána Boha zvlášť vyvolených, ktorí zrieknuc sa svetských starostí bezvýhradne nasledujú Ježiša Krista.
Evanjelium vyžaduje veľmi mnoho; tak mnoho, že práve táto náročnosť býva uvádzaná medzi dôkazy Kristovho Božstva. Vskutku, ktorý človek by mohol povedať: „Kto viac miluje otca alebo matku ako mňa, nie je mňa hoden!" No napriek tomu náš Pán nikoho k ničomu nenútil. Ak chceš byť dokonalý, tak poď za mnou! Ak chceš... Bohatého mládenca neprehováral. Čo by si bol počal s váhavými, nerozhodnými ľuďmi?
Náš Pán mal vlastne od začiatku dvojakých nasledovníkov: jedných príležitostných, druhých trvalých. Tí prví si vypočuli niekedy niektorú reč a zasa sa vracali ku svojim rodinám a k svojim záležitostiam. Druhí opustili všetko a zostávali stále pri Pánovi. Chceli byť blízko neho A keď sa ich Pán spýtal: „Azda aj vy chcete odísť?", oni už s touto možnosťou ani nepočítali. „Pane, a ku komuže pôjdeme?" My už nič iného nehľadáme, po ničom inom netúžime. „Ty máš slová večného života."
Cirkevní otcovia zdôrazňujú, že apoštoli išli za Pánom skôr, než videli prvý zázrak. Opustili všetko. Niekto by na to mohol povedať, že toho veľa nebolo. Oni sa však zriekli aj možnosti ďalej si niečo získavať aj túžby niečo mať a šli za tým, čo nemal kam hlavu skloniť a iste im nikdy bezpečný útulok nesľuboval. Zo začiatku azda aspoň trochu očakávali nejaké výhody a prvé miesta už v kráľovstve pozemskom, ako matka synov Zebedeových, avšak neskoršie im už bolo celkom jasné, čo ich tu na zemi čaká. A predsa vytrvali.
Boli to teda ľudia, ktorí chceli ísť za Pánom Ježišom viacej zblízka a chceli žiť len pre neho. Rozhodli sa, že ho už neopustia. Skoro mohli poznať, koľko svojím odlúčením od majetku a od rodín získali. Neboli už len príležitostnými poslucháčmi Pánových slov. Boli s ním stále a mohli ho tak vždy lepšie poznávať. Ubudlo im starostí, hoci sa často museli uspokojiť iba nocľahom pod šírym nebom, a aj strava bývala všelijaká. To všetko im vynahradzovala Pánova prítomnosť. Mohli tiež oveľa lepšie a omnoho ľahšie plniť požiadavky evanjelia.
Doba, ktorú apoštoli prežili s Pánom, býva nazývaná prvým novi-ciátom. Apoštoli sa dostali do školy dokonalosti. Pán ich trpezlivo a neúnavne poučoval a viedol. Oni sami sa podobali obchodníkovi, ktorý našiel drahocennú perlu a dal za ňu všetko.
Aj po Pánovom nanebovstúpení tu neprestali byť ľudia, ktorí chceli z celého srdca a zo všetkej sily nasledovať Pána. Čo ich k tomu pri' viedlo? Aj oni si akiste začali klásť otázku, s ktorou sa kedysi bohatý mládenec obrátil na Pána: „Čo dobré máme robiť, aby sme mali večný život?" (Mt 19, 16). Aj oni od mladosti zachovávali Božie príkazy, ale túžili po niečom hlbšom. Aj oni chceli ísť za Pánom Ježišom viacej zblízka a chceli žiť len pre neho. Poznali Božiu lásku k nám a chceli splácať z celej svojej duše. Azda by sa dalo povedať, že sú to duše, ktoré sa dôkladne zadívali na kríž. Rozhodli sa ísť za Pánom a hľadali si túto cestu. hoci príkrejšiu, strmšiu, užšiu, namáhavejšiu ale o to istejšiu
a rýchlejšiu.
A tak náš Pán neprestal mať žiakov vo svojej škole dokonalosti. Nemôžu už Pána nasledovať krokmi telesnými ako kedysi apoštoli. predsa však si našli spôsob ako žiť pre Pána. Takto asi začal rehoľnícky život.
Už v prvých storočiach sa stretávame s pustovníkmi, ktorí sa uťahujú do samoty, klčujú zem a sústreďujú sa na Boha. Vznikajú mníšske rády, ktoré majú za hlavný cieľ život podľa hesla: Ora et labora - modli sa a pracuj! Civilizujú neobytné kraje Európy a ich kláštory sa stávajú strediskami nielen duchovného života, ale aj ohniskami kultúry a vedy... Dnes jestvujú v Cirkvi nespočetné rehoľné rodiny a veľké množstvo im podobných svetských inštitútov, ktoré majú najrôznejšie apoštolské poslanie. Od kontemplatívnych, skoro výlučne modlitbe sa venujúcich reholí, až po čisto apoštolský činné skupiny, vytvárajú celú škálu rehoľných rodín.
Čím sa líšia a vyznačujú rehoľníci od nerehoľníkov? Azda šatom? Často však ani len šat neodlišuje rehoľníkov. Mnohí z nich sa obliekajú ako svetskí, čiže diecézni kňazi, alebo ako civili. Jestvujú dnes už aj skupiny Bohu zasvätených mužov a žien, ktorí pracujú v svetskom zamestnaní, obliekajú sa ako iní ľudia a vydávajú svedectvo iba svojím statočným naplno kresťanským životom. Pritom však sú celkom zasvätení Bohu. Volajú sa svetské inštitúty a ich počet stále rastie medzi študentmi, úradníkmi, technikmi, vzdelancami, robotníkmi. Každý sa môže stať ich členom, ak sa chce naplno zasvätiť Bohu.
Podstatou rehoľného života nie je teda šat, ale voľačo omnoho hlbšie. Ani nemusia byť kňazmi. Hlavné je, aby sľúbili a zachovávali zvláštne rady, o ktorých píše Evanjelium: chudobu, čistotu a poslušnosť. Diecézni kňazi neskladajú sľub chudoby a viažu sa poslušnosťou ^n voči biskupovi a svätému Otcovi a aj to iba vo veciach týkajúcich Sa apoštolátu.
Rehoľníci idú ďalej: nasledujú Krista aj v dobrovoľnej chudobe. Zriekajú sa vlastníctva a sľubujú podrobiť svoju vôľu predstaveným, aby čím bližšie nasledovali poslušného Krista. Sľubujú aj dokonalú čistotu. A to všetko „pre Božie kráľovstvo". Vytvárajú tak v Cirkvi rehoľný stav, čiže stav zasväteného života, a to nie na krátku dobu, ale natrvalo. Okrem toho sa obyčajne zaväzujú žiť v spoločnej rehoľnej rodine Rehoľný stav dá sa teda opísať ako trvalý spôsob spoločného života v ktorom sa veriaci podujímajú zachovávať okrem riadnych prikázaní aj evanjeliové rady sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby.
Rehoľný stav je hlbšou odpoveďou niektorých pokrstených na Božie povolanie k svätosti. „Krstom už síce veriaci odumrel hriechu a zasvätil sa Bohu: aby však mohol v hojnejšej miere požívať ovocie krstnej milosti, chce sa zachovávaním evanjeliových rád v Cirkvi oslobodiť od prekážok, ktoré by ho mohli odviesť od horlivosti v láske a dokonalosti v uctievaní Boha a vrúcnejšie sa zasväcuje službe Božej. A toto zasvätenie je tým dokonalejšie, čím pevnejšie sú zväzky, ktoré predstavujú nerozlučné spojenie Krista s Cirkvou - jeho Nevestou" (Konštitúcia: Lumen gentium).
Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že rehoľný život je jediný možný spôsob, ako dať Bohu všetko. Podáva o tom takéto prirovnanie. Niekto daruje časť ovocia, niekto daruje hoci aj celú úrodu raz i viac razy, strom mu však zostáva a stále s ním môže voľne nakladať. Niekto však daruje celý strom aj s koreňmi, takže si s ním Pán môže robiť, čo chce, Dívajme sa teda na rehoľný život ako na úplné odovzdanie seba Pánovi, na bezvýhradné zasvätenie sa Bohu, ako na zápalnú obetu. Dokonalosť lásky je jeho cieľom, dokonalosť obety prostriedkom.
Aké krásne a veľké je takéto povolanie! Nejde však o nejaký osobný podnet. Ide o prijatie Božieho volania, o odpoveď naň. Pán k tomuto darovaniu nikoho nenútil a nenúti. Nie je to cesta pre každého. Pán však k tomuto spôsobu života niektorých ľudí volá. O každom platí to, čo riekol apoštolom: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som vyvolil vás. Bezo mňa nemôžete nič robiť."
Rehoľné povolanie je tajomstvom a dielom milosti. Začína túžbou po čistom a svätom živote, po raste v láske. Je spojené s pokornou pripravenosťou k obeti. Duša sa pýta so svätým Pavlom: „Pane, čo chceš, aby som urobila?"
Aj Svätý Otec Pavol VI. si pri generálnej audiencii položil otázku: „Čo je to rehoľné povolanie?" a odpovedal takto:
„Povolanie dnes znamená zrieknutie, znamená schopnosť začul prosebné hlasy sveta, hlasy duší nevinných, trpiacich, bez pokoja, bez posily- vodcu, bez lásky... Znamená pochopiť tvrdé, ale úžasné poslanie Cirkvi. Znamená byť duchovne mladým: mať jasné oko a veľké srdce: znamená prijať ako životný program nasledovanie Krista, jeho hrdinstvo, jeho svätosť, jeho poslanie dobroty a spásy. Je to ideál najpravdivejší, najveľkodušnejší, najľudskejší, najsvätejší."
Svätý Otec Pius XII., vyzdvihujúc krásu rehoľného života i lásku Cirkvi k nemu, povedal o rehoľníčkach tieto prekrásne slová: „Ide o armádu žien zasvätených Bohu, obetovaných Cirkvi, v duchu ustavičného celopalu. Skrze materské ruky rehoľníčok Cirkev podopiera klesajúcich starcov, zahrieva duše malých sirôtok, vrúcnosťou ich oddanosti ošetruje chorých."
Z ďalších jeho slov sa dozvedáme ako nesmierne veľa Cirkev od zasvätených osôb očakáva: „Boh si vás povolal k tomuto stavu z nevýslovného rozhodnutia lásky. Buďte za cenu všetkých obetí skutočne tým, čím byť máte: pravé snúbenky Pána, duše spojené len s ním nerozlučne a dôverne, duše bez poškvrny, odlúčené od zmyselného sveta, od časných dobier, od márností. Kiež by všetky rehoľné sestry na svete takéto boli. Kiež by sa u nich nikdy nevyskytla, nehovorím zrada, ale ani najmenšia známka nevernosti, ľahostajnosti, chladnosti, nepochopenia! Len Pán vie, aké bohaté plody by to prinieslo Cirkvi.
Snažte sa byť na výške svojho povolania: snažte sa byť duše, ktoré zostávajú spojené s Bohom - neprestávajú o ňom hovoriť: duše so srdcom čistým, tichým a pokorným, podobajúcim sa Srdcu Ježišovmu, duše pozorné a bdelé! Duše, túžiace žiť i zomrieť pre príchod Kristovho kráľovstva! ... Rehoľníčka má byť srdcom ustavične sa obetujúcim, dušou heroicky čnostnou, vzorom Božieho dieťaťa."
Rehoľný život nesmie byť považovaný za útočište pre duše bojazlivé a úzkostlivé, ktoré sa lúčia so svetom preto, že majú málo činnej sily. Len ten, kto nechápe, čo je to rehoľné povolanie, a kto nikdy bližšie rehoľný život nepoznal, mohol by niečo takéto tvrdiť. Naopak! Rozhodnutie vstúpiť do rehoľného stavu a vytrvalá vernosť v ňom vyžadujú veľký ideál, duchovnú silu a vrúcnu vôľu obetovať sa. Ide tu, alebo vlastne má ísť o kresťanov opojených večnosťou a okúzlených Bohom. Kiež by to bola vždy pravda!
Je treba si predovšetkým jasne uvedomiť, čo nám rehoľný život dáva a čím pre nás má byť. Nikdy nesmieme zabudnúť, že je to jediný spôsob, jediná možnosť, ako obetovať Bohu celý svoj život naraz, úplne a neodvolateľne. Tu nie je nič, čo by robilo ústupky telu alebo svetu, čo by zľavovalo z onej úplnej oddanosti a bezvýhradnej vernosti, ktorý ostatne žiada už evanjelium.
Kto takto chápe rehoľný život a kto sa takto preň rozhoduje, nikdy neľutuje svojho rozhodnutia. A keby sa ho po rokoch niekto spýtal, čo by robil, keby mal možnosť znovu sa rozhodovať, odpovedal by s tisícami iných: „ Znovu by som sa dal Bohu, ale s oveľa väčšou rozhodnosťou!"
„Buďte svätí!" - volá k nám Cirkev. Druhý vatikánsky koncil hovoril s veľkým dôrazom o všeobecnom povolaní k svätosti. Každý sa môže a má stať svätým, každý k tomu dostáva dosť prostriedkov. Ak napriek tomu Cirkev chápe rehoľný stav ako Kristovo volanie k svätosti, nesmieme sa na to dívať ako na niečo, čo by rehoľníkov stavalo nad ostatných, ale ako na niečo, čo ich stavia pred ostatných: do prvých radov v tomto úsilí o dokonalú lásku. Dvojaká svätosť v Cirkvi nejestvuje. Rehoľný stav nám však poskytuje mnoho prostriedkov k tomu, aby sme boli viacej, istejšie a rýchlejšie svätí."
„V rehoľnom živote - hovorí svätý Bernard - žije človek čistejšie a zaslúženej šie, klesá zriedkavejšie a po vstáva rýchlejšie, koná opatrnejšie, dostáva sa mu bohatších milostí, požíva väčšieho pokoja, zomiera s väčšou istotou, má kratší očistec a dostáva krásnej šiu korunu."
Svätý Otec Pavol VI. prehlásil, že horlivosť laikov nikdy nemôže celkom nahradiť zasvätenie rehoľných duší. Rehoľné povolanie je zvláštnym darom Ducha Svätého, ktorý istých ľudí vedie k tomu, aby chápali evanjelium ako výzvu k sústredeniu všetkej lásky na Krista a ako priamu cestu k Bohu, ktorému sa bezvýhradne obetujú a pre ktorého sa zrieknu všetkého, čo by ich mohlo na tejto ceste zdržovať. Preto tá ich nadšená ochota dať Bohu už nielen niekedy trochu času alebo trochu peňazí, ale všetko naraz a neodvolateľné: chudobou vonkajšie majetky i možnosť ich získavať, čistotou radosti' ktoré by mohol priniesť rodinný život, poslušnosťou vlastnú vôlu Dajú všetko, ale získavajú za to uvoľnenie od mnohých starostí, do ktorých sú iní ľudia nutne zapletení. Patria Bohu, a preto ho vlastnia a môžu žiť len pre neho.
Ide teda o dobrovoľné rozhodnutie pre maximum, pre najvyšší život-, výkon z lásky k Bohu a pre Boha.
Pavol VI. vo svojej reči k rehoľníčkam blahoslavenej Antidy Thouretovej, Služobniciam Lásky, zdôrazňoval potrebu práve onoho maxima, potrebu najvyššieho životného výkonu z lásky k Bohu a pre Boha. Takto im povedal:
„Dnes si musíte byť viacej vedomé svojho povolania: viacej si ho chrániť a sväté v ňom žiť... Prečo? Pretože je dnes vaše povolanie ťažšie, než bolo inokedy ... Teraz je treba pre život v rehoľnom spoločenstve viacej sily, viac presvedčenia, viac uvedomenia, viac vnútornej hrdinskej odvahy. Stále častejšie sa pred vami vynára toto slovko ,viacej' a ja vám ho prichádzam opakovať, aby ste pocítili, aká je v ňom útecha, a aby ste sa radovali zo svojho povolania, v ktorom sa od vás žiada viacej...
Nech vám znie v srdci toto. Pretože milujem svojho Pána, pretože zaujal moje srdce, obetujem mu celý svoj život a celú svoju bytosť ako zápalnú obetu, ako celopal.. To je to ,viacej', opravdivé uvedomenie nášho povolania.
Ale nepatrného slovka ,viacej' možno používať aj v tisícerých iných prípadoch života, pri prejavoch vašej slúžiacej lásky. Nikdy sa však nesmiete zosvetáčiť! Nikdy!
A ešte jedno ,viacej'. Buďte viacej späté s Cirkvou... Milujte Cirkev! -Končím ďalším ,viacej'. Aby ste vyžarovali viacej radosti!... Prajem si, dodáva Svätý Otec, aby ste aj vy odpovedali nášmu Pánovi veľkomyseľnejšie a s veľkým srdcom. Nesmiete byť smutné, úzkostné a nesmelé pred velkými výhľadmi, ktoré Pán pred vami otvára, ale plné radosti a istoty, že ste dobre volili a že idete ako sväté panny v ústrety svojmu Snúbencovi Ježišovi Kristovi."
Práve v dnešnej dobe veľmi vzrastá význam osobného príkladu a svedectva. Ľudia dnes chcú „vidieť neviditeľné", ako taktiež zdôraznil Svätý Otec. Chcú vidieť niekoho, zo života ktorého dôsledne vyžarujú nielen tri Evanjeliové rady, ale celé evanjelium, niekoho, kto naozaj celým
životom verí, dúfa a bezvýhradne miluje.
Práve rehoľný život má takto vydávať svedectvo o prvenstve duchovných hodnôt, o dôležitosti hľadania Boha. Sú tu ešte ľudia, ktorí Bohu všetko, a predsa, ba práve preto sú šťastní. Je to niečo, nad čím sa zamyslí aj neveriaci.
Preto sa v dnešnej dobe stále častejšie hovorí o nenahraditeľnosti tohoto svedectva. Je to zároveň stále nové potvrdenie o tom, ako si Cirkev váži rehoľný život a akú veľkú lásku má k nemu.
Najviac svedectva o tom nájdeme v apoštolskej exhortácii Pavla Vi „Evangelica testificatio". Evanjeliové svedectvo rehoľného života ukazuje pred tvárou ľudí prvenstvo lásky k Bohu s takou silou, že treba za to ďakovať Duchu Svätému... Kto by chcel tvrdiť, že sa Cirkev môže zaobísť bez týchto vynikajúcich svedkov Kristovej lásky?... Ako nikdy potrebuje dnes svet mužov a ženy, ktorí uverili Pánovmu slovu, jeho zmŕtvychvstaniu a večnému životu, a to tak, že celý svoj pozemský život obetujú, aby svedčili o pravde jeho lásky, ktorá sa ponúka všetkým ľuďom. Cirkev počas svojich dejín nikdy neprestala byť oživovaná a obnovovaná svätosťou toľkých rehoľníkov a rehoľníčok, ktoré svojím životom - podľa rôznych ciest evanjeliovej dokonalosti - svedčili o nekonečnej Láske a o Kristu Pánovi.
Rehoľný život si zaslúži mimoriadnu chválu, či už o ňom uvažujeme z hľadiska toho, kto sa mu oddá, alebo či naň myslíme ako na jav, ktorý veľmi prenikavo zasahuje do ľudskej spoločnosti.
Áno, môžeme bez obavy tvrdiť, že rehoľný život vždy bol a najmä dnes je veľkým ziskom pre ľudskú spoločnosť. Nie je možné, aby tento mravný heroizmus, s ktorým sa tak často stretávame v rehoľnom živote, bol bez vplyvu na ľudstvo. Ak sme si vedomí mravného zla, ktorým je svet naplnený často v takej miere, že sa právom bojíme, aby toto zlo nevyvolalo hnev Boží, schopný ukončiť beh tohoto sveta, obraciame svoj zrak ku kláštorom, úfajúc, že jeho členovia svojou obeťou a láskou vyvážia zlobu a nenávisť sveta.
V kláštoroch, ako to výstižne povedal biskup Kepp1er, je pre ľudstvo hromozvod, ktorý zlatým hrotom zbožnosti a čnosti odvádza mnoho nebezpečnej elektriny v ťažkom ovzduší dnešnej doby, áno, aj samy blesky trestajúcej Božej spravodlivosti.
Okrem toho, ak sa má niekto obrátiť a vziať na seba ťažké povinnosti, vyplývajúce z prijatia kresťanského svetového názoru, musí vidieť príklad v najdokonalejšej podobe. A tento príklad musí nájsť svet u tých, čo sa celkom zriekli všetkých pozemských hodnôt a prinášajú Bohu dobrovoľne obeť chudoby, čistoty a poslušnosti. V rehoľnom živote má ľudstvo stále nabádanie k boju s vášňami, nad ktorými musí zvíťaziť každý, kto chce ísť za Kristom. V poctivých rehoľníkoch, v ich skutkoch odriekania, má ľudstvo aj vyhrážku a stálu pripomienku, kam pôjde, ak sa nedá cestou, naznačenou v evanjeliu.
Ako vieme, rehoľný život je život modlitby a práce pre Boha v najplnšom slova zmysle. Tu je denné rozjímanie, svätá omša, liturgia hodín, spytovanie svedomia, návštevy Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, svätý ruženec a ešte iné zvláštne pobožnosti. K tomu pristupuje dobrý úmysel, ktorým posväcujeme a premieňame na modlitbu všetky svoje skutky. Môžeme bez akéhokoľvek zveličovania povedať, že rehoľný život je ustavičnou hymnou Bohu.
Tým, ktorí zapochybovali o nutnosti jestvovania reholí v Cirkvi, odpovedal II. Vatikánsky snem ich chválou a veľkým odporúčaním (L.g.43,PC1). Už vlastne tým, že rehoľnému stavu venoval v konštitúcii O cirkvi celú 6. kapitolu a okrem toho sa nimi zaoberal špeciálne v dekréte Perfectae caritatis, kde podáva zásady pre prispôsobenú obnovu rehoľného života, ukázal snem na dôležitosť rehoľného stavu v Cirkvi.
Je to akiste nemalé svedectvo, ktoré mu snem vydáva, keď hovorí: „Rehoľné spoločnosti veľmi prispeli k tomu, že je Cirkev nielen schopná každého dobrého diela a pripravená k službe a budovaniu Kristovho tela, ale tiež, okrášlená rozmanitými darmi svojich detí, sa javí ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha, a skrze ňu sa stáva zjavnou prerozmanitá múdrosť Božia" (PC1.). „Preto posvätný snem schvaľuje a chváli mužov i ženy, ktorí v kláštoroch, školách, nemocniciach a misiách ozdobujú snúbenku Kristovu vytrvalou a pokornou vernosťou svojho zasvätenia a slúžia veľkodušne a všestranne všetkým ľuďom (L.g.46).
V rehoľnom živote a práci sa nepozerá toľko na osobný úžitok a spásu ako na to, aby Boh bol čo najviac oslávený na zemi. Preto každá rehoľná spoločnosť má presne vymedzené pole svojho pôsobenia, na ktorom chce oslavovať Boha. Jedni sú kontemplatívci, druhí sa popri Modlitbe venujú apoštolátu medzi jednoduchým ľudom, tretí pracujú s mládežou, štvrtí s inteligenciou, niektorí horlia za spásu duší v pohanských krajoch a sú aj takí, ktorí hája vieru písaním.
Nebolo by ľahké vypočítať všetku činnosť rehoľníkov a rehoľníc v Cirkvi a vo svete. Ak prejdete svet, stretnete sa s nimi všade. Svojimi modlitbami vzdávajú chválu Bohu a modlia sa menom Cirkvi a za Cirkev a celý svet; nájdete ich, ako sa skláňajú v nemocniciach a tiež po domoch nad lôžkom nemocných, venujú sa deťom v škole a vychovávajú budúcich zdatných a poctivých občanov štátu, starajú sa o mrzákov a ľudí od všetkých opustených, nájdete ich v misiách, kde učia nielen poznávať a milovať Boha, ale aj základom kultúry a civilizácie. Na mnohých miestach nahradzujú aspoň čiastočne nedostatok kňazov a misionárov.
Pretože sa celkom zasvätili Bohu a nehľadajú seba a svoje záujmy, plnia svoje úlohy, ktoré im Cirkev zveruje, s naprostou poctivosťou a plnou zodpovednosťou, ktorá býva odmeňovaná krásnymi výsledkami. Duchovný život je im vždy základom celej ich obetavej práce.
Myšlienka II. Vatikánskeho koncilu o všeobecnom povolaní k svätosti nie je síce v Cirkvi nová (zdôrazňovala ju vždy obzvlášť tomistická škola), ale koncil ju zovšeobecnil. A táto okolnosť vnukla nepriateľom rehoľného života myšlienku o zbytočnosti rehoľného života: „Ak každý kresťan svojím zasvätením pri krste patrí celkom Bohu, nemôže k tomu rehoľné zasvätenie nič pridať..." Tí, čo vyslovili túto námietku, si nevšimli, že koncil im už na ňu odpovedal: Je pravda, že rehoľné zasvätenie pramení vo sviatosti krstu, ale rehoľné sľuby sú novým darovaním Bohu. „Rehoľné osoby sa dávajú do výhradného vlastníctva nadovšetko milovaného Boha, a takto sa venujú na novom a zvláštnom podklade službe a oslave Boha" (LG 44). Toto nové darovanie Bohu je symbolom nerozlučnej jednoty s Kristom a s Cirkvou a zaväzuje tých, čo ho učinia, k prijatiu dokonalého nasledovania Krista. To je najvyššou zásadou rehoľného života a hlavným pravidlom pre všetky rehoľné spoločnosti (P.C.2.).
Rehoľný život je preto najdokonalejší prejav kresťanského života, je jeho vyvrcholením. Je teda jasné, že rehoľné zasvätenie a život z neho vyplývajúci, to jest život dokonalého nasledovania Krista, nemôže byť v Cirkvi niečo zbytočného.
Bol by to omyl, keby sa niekto nazdával, že sa rehoľníci svojím zasvätením odcudzujú ľuďom, alebo že sa stávajú neužitočnými pre spoločnosť. Naopak, čím viacej sa primknú k Bohu, tým poctivejšie a nezištnejšie budú pracovať pre človeka. Svätý Pavol, ktorý tak miloval evanjelium a bol ochotný preň aj zomrieť, neučí kresťanov, aby utekali zo sveta, ale vedie ich k tomu, aby svojím životom posväcovali svet. A Cirkev šla vždy touto cestou. Chcela byť stále uprostred sveta; nie aby sa ním dala strhnúť zo svojej mravnej výšky, ale aby svet pozdvihovala ku Kristovi.
Rehoľný život je trvalým a horlivým ohlasovaním Boha v láske voči nemu, či už bezprostredne alebo prostredníctvom lásky k blížnemu ako Božiemu obrazu. Tu človek ako v žiadnom inom povolaní poznáva, že nie je na svete nadarmo, že nie je neužitočný ani sebe ani inému. A práve táto veľkodušnosť v dávaní seba a svojich síl iným kvôli Bohu nám ukazuje, že pochádzame od Boha, lebo on je naj veľkodušnejší v darovaní svojich darov i seba samého nám ľuďom, veď práve preto stvoril aj nás. Tento život nám jasne ukazuje aj náš konečný ciel: Ak som na tento svet prišiel od Boha, ak som tu pre Boha žil a pracoval, čo môže byť prirodzenejšie ako to, že mi Boh bude aj odmenou na konci zemského života?
Aby takto mohlo byť i naďalej a stále, rehoľníci sa musia usilovať o osobné priateľstvo s Kristom, ktorého sa rozhodli nasledovať. Ich život nesmie byť iba radom cvikov a umŕtvovaní, ale koreňom všetkého musí byť ich výhradná láska ku Kristovi. Musia Kristovi úplne patriť. Má to byť život v ustavičnom spojení s Kristom, život v jeho ustavičnej prítomnosti. Láska ku Kristovi má ovládať každú ich myšlienku a túžbu, každé slovo a každý skutok. Modlitbu, prácu i sebazaprenie majú chápať ustavične ako prejav a dôkaz svojej lásky.
Rehoľné sľuby ich tesnejšie spojujú s Kristom - Hlavou - a preto aj s celým jeho mystickým Telom a s každým jeho údom. Nie je možné milovať Hlavu a nemilovať údy, alebo o nich nemať záujem. Preto sa rehoľníci musia pozerať na svoj rehoľný život ako na horlivé zapojenie do života Cirkvi. Musia mať živú a vernú účasť na živote Cirkvi. Z toho, čo sa týka Cirkvi, im nič nesmie byť ľahostajné.
A ešte jeden jasný dôsledok: Ak je Kristus naším priateľom, ba všetkým, všetci musíme milovať aj duše, za ktoré on zomrel a mať túžbu získavať ich pre neho. Musí v nás rásť túžba po spáse sveta a hlad po apoštoláte. To znamená: usilovať sa o spásu duší predovšetkým modlitbou a obeťou. Celý náš život má byť apoštolátom, tlmočením posolstva o veľkej láske. Máme vydávať svedectvo Kristovi celým životom, každým krokom, svojou ustavičnou závislosťou na Kristov; a vyžarovaním nadprirodzenej radosti a lásky k nemu.
Dejiny kresťanstva poskytujú dosť dôkazov o význame reholí, iC[, života, ich služby a ich spirituality pre Cirkev.
Takmer všetky rehole vznikli ako odpoveď na naliehavé potreby Cirkvi, či už v jej vnútornom živote (duchovná obroda) alebo v jej vonkajšej činnosti (misie, výchova, dobročinnosť, sociálny a kultúrny apoštolát...). Zvláštny význam tu však vždy mala špiritualita, duchovný život a zameranie rehoľných spoločenstiev. Rehole boli vždy ohniskami a rezervoármi duchovných hodnôt, z ktorých čerpalo kresťanstvo počas celých dejín, ale zvlášť v najťažších a najdramatickejších chvíľach.
Ako príklad si tu môžeme uviesť činnosť benediktínov pri pokresťančení a celkovom povznesení Európy po búrlivom sťahovaní národov, ďalej význam clunyackého hnutia (10. - 11. stor.) pre celkovú obrodu Cirkvi vo vtedajšom „temnom" období. Podobný obrodný význam mali neskôr „rehoľní kanonici" (premonštráti, augustiniáni), žobravé rády (františkáni, dominikáni...) a novšie apoštolské rehoľné spoločnosti (jezuiti, redemptoristi, verbisti, saleziáni a i.). K nim treba pripojiť množstvo vychovateľských a charitatívnych spoločenstiev, kde sa zvlášť vyznamenali rehoľné sestry od najstarších čias až po najnovšie „misionárky lásky" Matky Terézie v Indii.
V osobitnej úcte mala Cirkev vždy takzvané kontemplatívne rehole, ktoré žijú celkom izolované od ostatného sveta v modlitbe a sebazapieraní. Tieto rehole sa priamo nezúčastňujú na vonkajšej činnosti Cirkvi, ale sú pre ňu bohatým prameňom duchovného života a živým svedectvom veľkodušnej lásky človeka k Bohu. Pripomeňme si tu aspoň rehoľu „bosých karmelitánov" s veľkými svätými Jánom z Kríža, Teréziou Ávilskou a Terezkou Ježiškovou.
Význam reholí spočíva práve v ich duchovnej náplni, ktorá im umožňuje nielen veľkodušné slúžiť spoločnosti, ale ju aj obohacovať o duchovné hodnoty, bez ktorých nie je možný integrálny, úplný rozvoj ľudskej osobnosti a spoločnosti.
Živý príklad a duchovná sila reholí sú mimoriadne potrebné zvlášť v dnešnej spoločnosti, ktorá sa síce hmotne silno rozvíja, ale duchovne nie menej silno krpatie. Osobitný význam tu má dôsledné uskutočňovanie evanjeliových rád v rehoľnom živote. Príklad dobrovoľnej evanjeliovej chudoby je pôsobivým výkričníkom v hmotárskom spôsobe Života, ktorý sa neštíti ani tých najnižších prostriedkov v honbe za peniazmi a majetkom.
Príklad slobodne prijatej a Bohu zasvätenej sexuálnej zdržanlivosti je cenným podnetom k mravnému ozdraveniu spoločnosti spútanej pôžitkárstvom a bezmocnej proti mravnému úpadku. Nemenej pôsobivá je i dobrovoľne prijatá poslušnosť (pravda, ak je skutočne taká) v období všeobecného pohŕdania autoritou a v období vystupňovanej svojvôle.
Svedectvo pravého rehoľného života je také silné, že je proti nemu bezmocná akákoľvek ateistická propaganda. Preto ateistické režimy neznášajú rehoľníkov a bezohľadne ich likvidujú, aj keď ide o ľudsky a spoločensky cenné sily (osvedčení pracovníci - pracovníčky v školstve, v zdravotníctve, sociálnych službách...).
Cirkev a jej najvyšší predstavitelia si boli a sú vedomí veľkej hodnoty rehoľného života, a preto ho podporujú a usilujú sa ho uchovať v pôvodnej sile a sviežosti.
Tu si môžeme uviesť slová terajšieho Svätého otca Jána Pavla II., ktoré povedal generálnym predstaveným mužských reholí na audiencii 24. novembra 1978:
„Rehoľné povolanie je veľkým problémom súčasnej Cirkvi. Predovšetkým práve preto je potrebné znovu zdôrazniť, že toto povolanie patrí k tej duchovnej plnosti, ktorú sám Duch - Kristov Duch -vzbudzuje a utvára v Božom ľude. Bez rehoľných spoločností, bez života posväteného sľubmi čistoty, chudoby a poslušnosti, by Cirkev nebola naplno sama sebou. Veď rehoľníci vnútornou podstatou svojho bytia sa začleňujú do dynamizmu Cirkvi, smädiacej po Božom Absolútne a povolanej k svätosti. Rehoľníci sú svedkami tejto svätosti. Uskutočňujú v sebe túžbu Cirkvi po nekompromisnom prežívaní blaženstiev. Ich život je znamením ochoty - byť bezvýhradne k dispozícii Bohu, Cirkvi, ľudským bratom a sestrám... Každá rehoľná komunita, ba každý rehoľník má osobitnú spoluzodpovednosť za autentickú prítomnosť Krista v dnešnom svete: Krista tichého a poníženého Srdcom, Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého, Krista medzi bratmi a sestrami..."
Aby nebolo pochybnosti o tom, v čom spočíva ťažisko rehoľného života, Ján Pavol II. v tom istom prejave povedal:
„Dovoľte mi, aby som sa vrátil k jednému bodu, ktorý pokladám za základný v živote každého rehoľníka bez ohľadu na rehoľnú rodinu. ^ ktorej patrí. Chcem tu poukázať na kontemplatívny rozmer, na záväzok k modlitbe. Rehoľník je človek zasvätený Bohu Kristovým prostredníctvom v láske Ducha Svätého. Je to bytostný fakt, ktorý si treba uvedomiť a ktorý má dať orientáciu celému životu nielen pre dobro jednotlivca, ale aj pre osoh celého človečenstva, ktoré v zasvätených dušiach celkom osobitným spôsobom skusuje a pociťuje oživujúcu prítomnosť božského Snúbenca.
Preto sa nemáte báť, najmilší synovia, pripomínať často svojim spolubratom, že tichá chvíľa ozajstnej adorácie má väčšiu cenu a duchovný osoh ako tá najintenzívnejšia činnosť, aj keby to bola priamo apoštolská činnosť. Toto je tá najnaliehavejšia ,kontestácia', ktorou sa majú rehoľníci vzoprieť spoločnosti, kde sa výkonnosť stala modlou až natoľko, že sa na jej oltári nezriedka obetuje sama ľudská dôstojnosť... Duša, ktorá žije v pravidelnom styku s Bohom a pohybuje sa v teplom okruhu jeho lásky, sa vie ľahko uchrániť od pokušenia trieštenia a protichodných postojov, ktoré vytvárajú nebezpečenstvo bolestných rozdelení. Taká duša vie v správnom evanjeliovom svetle interpretovať rozhodnutie venovať sa tým najchudobnejším a každej obeti ľudského sebectva bez toho, že by ustúpila spoločensko-politickým radikalizáciám, ktoré sa po čase ukážu nevhodné, kontroproduktívne a samy vytvárajúce nový útlak. Taká duša sa vie priblížiť k ľuďom a začleniť sa medzi nich beztoho, že by uviedla do pochybnosti svoju rehoľnú totožnosť, a beztoho, že by zatemnila tú typickú originálnosť svojho povolania, ktorá vyplýva z osobitného nasledovania chudobného, čistého a poslušného Krista."



11. KRISTOVI SVEDKOVIA (Sk 1, 8)


I.
Nepoznáme na svete národ, ktorý by nebol mal svoje náboženstvo, svoju bohoslužbu a svojich kňazov - ľudí, čo sa zvláštnym spôsobom venovali službe Božej. A niet národa, ktorý by nebol považoval kňazstvo za niečo veľmi vznešené, k čomu môže byť človek povznesený.
Čo však bolo kňazstvo pohanov, ba i kňazstvo Starého zákona v porovnaní s kňazstvom katolíckej Cirkvi!?
Spojenie medzi nebom a zemou bolo pretrhnuté hriechom. Aby bolo znovu obnovené, bolo treba Bohočloveka. Jednorodený Syn Boží zostúpil z neba, vzal na seba našu prirodzenosť a stal sa človekom. „Venit accipere contumelias, dare honores, venit haurire dolores, dare salutem, venit subire mortem, dare vitam - Prišiel prijímať urážky a šíriť úctu, prišiel čerpať bolesti a udeľovať zdravie, prišiel podstúpiť smrť a darovať život" (Svätý Augustín, In Ps 30.). Keď celý svoj život obetoval pre zámery Boha a pre našu spásu, vrátil sa naspäť do neba, aby tam u Boha bol naším zástupcom a stálym príhovorcom: »Semper vivens ad interpellandum pro nobis - Preto môže dokonale spasiť tých, ktorí jeho prostredníctvom pristupujú k Bohu, lebo ostáva Vždy nažive a oroduje za nás" (Hebr 7, 25).
Takto bolo znovu nastolené spojenie medzi nebom a zemou. Máme - ako vraví Bossuet - znovu svoje záujmy v nebi, alebo skôr, nemáme už nijaké na zemi. Áno, odteraz sú všetky v nebi. Z druhej strany však aj Boh má svoje záujmy medzi ľuďmi: spásu duší, zhromaždenie a opateru vyvolených. Práve preto má Boh na zemi svojich Zástupcov. Sú nimi kňazi - Boží vyslanci pri ľuďoch, prostredníci medzi Bohom a ľudstvom. Oni ukazujú cestu k Bohu, jemu prednášajú prosby ľudí. Z neba berú dary milostí, ktoré z ich ruky plynú na zem zo zeme berú dary a obete a dvíhajú ich k nebesiam.
Kňazstvo podľa svojho pôvodu patrí nebu, podľa svojho účinkovania zemi. Ono je tajomným Jakubovým rebríkom: na jeho vrchole tróni Boh, kým kňazi, ako jeho „anjeli", ustavične vystupujú a zostupujú aby udržali spojenie medzi nebom a zemou.
Zaiste, vlastným spojujúcim článkom medzi nebom a zemou je a ostáva Bohočlovek. On je večným Veľkňazom Nového zákona. je. diným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi: „Unus est Deus, unu$ mediator Dei et hominum, homo Christus Jesus - Jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš" (1 Tim 2, 5). Po svojom slávnom nanebovstúpení nie je už medzi nami viditeľný. Cirkev však - ako viditeľná spoločnosť - používa viditeľné kňažstvo s viditeľnými sviatosťami. Práve na tento účel si Ježiš vyvolil spomedzi ľudí spolupracovníkov, ktorí viditeľným spôsobom mali pokračoval v tom, čo on sám začal počas svojho pozemského života. Kňazi sú teda, ako hovorí Svätý Tomáš Akvinský- nástrojmi Kristovými: „Instrumenta Dei tamquam principalis agentis", alebo podľa slov tridentského koncilu - sú zástupcami Kristovými „Sacerdotes sui ipsius vicarios reliquit."
Preto kňazstvo katolíckej Cirkvi je iba jediné. Áno, ono je veľkňazstvom samého Krista, udelené biskupom a kňazom v rozličných stupňoch, aby nimi Cirkev bola spravovaná ako jeho druhým Ja. Preto sa volá aj druhým Kristom. Zaujíma zvláštne postavenie v tajomnom tele Kristovom. Jeho úlohou je prenášať životodarnú miazgu milosti z Hlavy do údov.
Na tomto základe patrí kňazovi veľká úcta a česť, lebo zastáva také povolanie, pred ktorým sa úctivo skláňajú anjeli a ktoré obdivujú ľudia.
G. Chardonv knihe „Spomienky anjela strážcu" v kapitole „Anjel kňaza" píše: „Levita vyrástol v tieni svätyne. Očakávala ho veľká česť. A rodine sa malo dostať hojného požehnania. V deň, kedy bol odiaty kňazskou dôstojnosťou a uvedený medzi kniežatá Božieho ľudu, videli sme, ako jeho anjel prvý mu padá k nohám a bozkáva mu ruky... V novom kňazovi pozdravil jeho anjel strážca muža, ktorý ho prevyšoval mocou i dôstojnosťou."
Veľmi obsažné sú slová svätého Františka Assiského:
„Keby som stretol kňaza a anjela, najprv by som pozdravil kňaza, až potom anjela, pretože anjel je Božím priateľom, avšak kňaz je nielen Božím priateľom, aleje aj predstaviteľom a zástupcom Boha na zemi"
Takouto dôstojnosťou boli obdarení všetci kňazi: Ruky kňaza posvätené a obohatené Božou mocou, ak zostávajú čisté, sú hodné bozku anjelov. Srdce kňazské bolo obohatené láskou Božou. Ak sa ono zachováva čistým, je hodné byť Božím svätostánkom. Kňazská duša, ak je Bohu verná, je hodná byť nebom v malom, kde Boh má svoj trón anjeli svoju stráž a zlí duchovia neprístupný val.

II.
Autorita a moc Krista - Bohočloveka, podobne ako jeho hodnosť a dôstojnosť, vyplývajú z jeho božstva a z jeho veľ kňazského poslania. Sám povedal: „Môj Otec mi odovzdal všetko" (Mt 11, 27). Pod tým „všetko" nemožno nerozumieť všetko božské i ľudské, všetku autoritu, právo i moc.
Kristovo božské sebavedomie cítiť i z jeho najponíženejších slov. Menuje sa „Synom človeka", hovorí, že nemá, kde by hlavu sklonil (porov. Mt 8, 20), a predsa sa priznáva, že je Pánom soboty (porov. Mt 12, 8) a že má moc odpúšťať hriechy (porov. Mt 9,6). H
Svoju božskú autoritu prejavil slovami: „Ego autem dico vobis - No ja vám hovorím" (Mt 5, 22 a inde). A potom obyčajne nasledovali slová, ktorými dopĺňal zákon Boží a menil zákon ľudský. Tou istou autoritou napríklad hovorí o svojom zjednotení s Otcom, o svojom poslaní od Neho, o svojom zákone a jeho sankciách, ako i o svojom večnom súde. Tak mohol hovoriť len ten, kto má božskú autoritu.
A nebolo to ináč ani s božskou mocou Bohočloveka. Práve v tej sa prejavila jeho plnosť. I jeho človečenstvo bolo plne zapojené do jeho božského účinkovania. Avšak cezeň len prechádzali zázraky Vykupiteľove. Preto evanjelista hovorí: „A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých (Lk 6, 19). Jemu stačilo chcieť: „Volo mundare! - Chcem - buď čistý! (Mt 8, 2), alebo povedať len slovo: „Surge et ambula! - Vstaň a chodľ (Lk 7, 14) a hneď choroby i smrť pred ním ustupovali.
V mene tejto moci ho poslúchali vetry i more (porov. Mt. 8, 27), ľudia i zlí duchovia.
A v mene tejto božskej moci sa predstavil Jánovým učeníkom: Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium" (Mt 11, 4-5). Takto mohol hovoriť a konať len ten, letorý sám je Boh, alebo v kom je Boh, ktorý z neho pôsobí.
A podobnú alebo aj tú istú autoritu a moc má i každý kňaz Kristov ako nástupca apoštolov, ktorým to odovzdal sám Bohočlovek. Z jeho plnosti všetci obsiahli, a to plnosť kňazstva a s ňou plnosť všetkých duchovných darov a všetku kňazskú autoritu a duchovnú moc. Apoštolom to odovzdal Kristus Pán, keď im kázal hlásať evanjelium, uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych, vyháňať zlých duchov, premieňať chlieb a víno na jeho telo a krv a udeľovať sviatosti (porov. Mt 10, 8).
A to, čo platilo o apoštoloch, platí aj o kňazoch.
Kňaz je zástupcom Kristovým v učiteľskom úrade. Pán rozpráva jeho ústami. Keby i zo svojho rozprával, vtedy by každý mohol o jeho učení pochybovať, vytýkať nedostatky a odmietať. Lebo kto by si smel dovoliť nútiť druhých prevziať jeho osobnú mienku? Katolícky kňaz však môže rozhodne vyhlásiť: „Učenie, ktoré hlásam, nie je moje. Sám som si ho nevymyslel, nehovorím vo svojom mene!" Svojím spojením s biskupom a skrz neho s pápežom stáva sa kňaz iba ozvenou onoho božského hlasu, ktorý kedysi pred dvadsiatimi storočiami zaznel v Palestíne. Prijať tento hlas a odovzdať ho ďalej z pokolenia na pokolenie, z mesta do mesta, z chalúpky do chalúpky, až do končín sveta, to je úlohou kňaza, jeho povinnosťou. Kto počúva jeho hlas, ten počúva Krista, kto opovrhuje jeho učením, opovrhuje Kristom (porov. Jn 13, 20).
Kňaz udeľuje sviatosti... V skutočnosti je to však Kristus, ktorý rukami svojho služobníka otvára sväté pramene milostí, necháva stekať záplavy požehnania do duší veriacich.
Prinášajú dieťa ku krstiteľnici. Kňaz leje vodu na jeho hlavu a v okamžiku je očistené od dedičného hriechu, je znovuzrodené a posvätené. Kto spôsobil tento zázrak? Voda? Aký súvis by mohol byť medzi týmto jednoduchým prírodným prvkom a vliatím nadprirodzenej božej milosti? Zásluha kňaza? Ale Ján bol väčší, najsvätejší zo všetkých narodených zo ženy, a predsa jeho krst nemohol zotrieť hriechy.
V Cirkvi môže udeľovať krst každý kňaz, či je svätý alebo nie: vždy má rovnaký účinok. Prečo? Pretože práve Kristus je ten, čo krstí prostredníctvom kňaza.
Kňaz sedí v spovednici, hriešnik kľačí pred ním. Božia spravodlivosť a milosrdenstvo zápasia o jeho dušu. Kto ukončí tento zápas? Kňaz? Otvorí svoje ústa a milosrdenstvo zvíťazí. Teda slabý človek má silu odzbrojiť všemohúcnosť Božiu a zadržať blesky jeho hnevu pred hriešnou dušou? Zaiste, ale to len preto, že koná nie vo svojom mene, ale v sile Kristovej. Keby Božský Vykupiteľ zostúpil viditeľne do kostola a osobne udelil sviatosť odpúšťania hriechov, nedal by týmto kajúcnikovi viac, ako mu dáva každý kňaz, keď vyriekne slová rozhrešenia.
Keď kňaz stojí pri oltári, vtedy je to zasa Kristus, ktorý prináša sväté obetné dary a premieňa chlieb a víno na svoje telo a krv. „Qui sanctificat et immutat, ipse est - Ten, čo posväcuje i čo premieňa, je ten istý" - vraví svätý Ján Zlatoústy.
A ako podľa slov svätého Augustína Kristus a jeho Cirkev nečinia dvoch Kristov, iba jedného, tak večný Veľkňaz tam hore a pozemský kňaz tu na zemi nie sú dvaja kňazi, ale iba jeden jediný.
V tomto vznešenom tajomstve sa človek stáva nástrojom Bohočloveka, ktorý v okamžiku premenenia mu dáva vysloviť sväté, konsekračné slová: „Hoc est corpus meum - Toto je moje telo."
Kňaz ide do ďalekých misijných krajov, naplnený naj vrelej šou horlivosťou pre duše a najobetavejšou láskou k nim. Poslovia Evanjelia kráčajú do všetkých končín sveta, aby tam - navzdory tisícorakým nebezpečenstvám - získali duše pre Krista. Krídla ich lásky obomkýnajú celý svet: „In omnem terram exivit sonus eorum, et in fines orbis terrae verba eorum - Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta" (Ž 18, 5). Všetko berú na seba, ničím sa nedajú odradiť, ani mukami, ani smrťou, len aby zachránili ľudí, ktorých nikdy predtým nepoznali. Odkiaľže táto hrdinskosť? Je to zasa milosť kňažstva, ktorá ich povznáša k takej veľkosti, je to duch Kristov, ktorý v nich účinkuje.
Kňazská moc a hodnosť sa dotýka okrajov božstva: „Attingit fines divinitatis." Pravda, platí to iba vtedy, ak hodnosti zodpovedajú aj primerané čnosti.
Kňaz ako človek nemôže dosiahnuť vyššiu duchovnú hodnosť. Veď čo môže byť vyššie ako spojenie funkcie zástupcu Božieho pred ľuďmi a zástupcu ľudí pred Bohom? Má k dispozícii všetky Božie poklady pre získavanie spásy duší. Všetka múdrosť Božia je mu v tom nápomocná, goh akoby bez neho nič spásonosného sám nechcel podnikať. On sťaby na kňaza čakal, kým sa jeho vôľa rozhodne a začne prejavovať svoju kňazskú činnosť.
Kňaz môže uzdravovať duchovne chorých a kriesiť duchovne mŕtvych. Ak je opravdivým kňazom - druhým Kristom v duchu a pravde - môže konať úžasné morálne zázraky. A ak si svoju kňazskú dôstojnosť a moc zachová, ak vytrvá vo vernom kňazskom povolaní, vtedy o ňom budú platiť tieto prekrásne slová svätého Bonaventúru: „Ó praeclara, ó reverenda potestas vestra! Certe non est potestas post Deum sicut potestas vestra, cui nihil in caelo vel in terra valeat com-parari. - O, vznešená a ctihodná vaša moc! Určite niet po Božej moci väčšej nad vašu, s ktorou nič na zemi ani v nebi nemožno porovnať."
Na katolíckom kňazovi spočíva sila zhora. Vlieva sa do neho v deň jeho vysviacky a činí ho zdrojom života, svetlom v temnotách, neotrasiteľnou skalou v búrkach a prenasledovaniach. Čím viac v ňom zaniká ľudské, tým mocnejšie ním preniká božské. Ježiš Kristus žije, účinkuje a prejavuje sa vo svojom kňazovi. Preto pod jeho rukou stále znovu rozkvitajú velké, sväté podujatia a pod jeho vedením vyrastajú do obrovskej výšky.

III.
Nevera posledných dvoch storočí videla v kňazovi naj neužitočnej šiu bytosť na svete. Dnes už vie každý, kto len trochu má zmysel pre poučenie z dejín, že u katolíckeho kňaza sa rozhoduje o osude ľudstva, že °n je základom každého poriadku. Jeho ustanovil Boh, aby pokračoval v spásonosnom diele a aby to dielo zabezpečil pre večnosť. On je náde-J°u lepšej budúcnosti, v jeho posvätných rukách spočívajú zárodky každého trvalého a spásonosného obrodenia, tie večné pravdy, na ktorých sa zakladá správny vzťah stvorenia k Stvoriteľovi, podriadeného k nadriadenému, jednotlivca k celku. Takto je on pre spoločnosť tým, čím je duša pre telo: on vzbudzuje vo všetkých jej členoch bohuj milý život, on je pre ňu najvnútornejšou nutnosťou.
Bez Boha a kňaza strácajú zákony záväznú silu, vzmáha sa zvoľa sebectva a výstrednosti, rastie anarchia ducha a mravná skaza srde Všetky zväzky, ktoré viažu človeka k nebu, sú roztrhané, niet viac obetavosti, bázne božej, náboženstva, ničoho, čo je človekovi sväté, čo mu vo svedomí pripomína jeho večný cieľ. Prestáva veriť vo večnú odplatu. Vášne zbavené poslednej uzdy ako hučiaca záplava strhujú všetky hrádze, nenávisť a násilie, lúpež a krvilačnosť zúria vo svete a zúrivci šíria strach, bolesť a hrôzu.
Za náboženského útlaku v nacistickom Nemecku, v malej, od sveta odľahlej dedinke zomrel starý, nábožný farár. Ľudia boli veľmi zar-mútení už aj preto, lebo vedeli, že nového kňaza tak ľahko nedostanú. Pohrebné obrady odbavil okresný dekan, ktorý slúžil v tom kostole aj svätú omšu, a to naposledy. Keď po svätej omši vzal zo svätostánku Sviatosť Oltárnu, aby ju preniesol do dekanského kostola, a kostolník zhasil večnú lampu na znak, že na oltári už niet sviatostného Ježiša, tu po celom kostole nastal hlasitý vzlykot. I muži plakali, lebo vedeli, že už nebudú mať medzi sebou sviatostného Krista. A kde niet na oltári sviatostného Krista, ktorý by držal svoju ochrannú ruku nad celou dedinou, tam zvyčajne pomaly odumiera duchovný život a vzrastá nebezpečie duchovnej smrti, a to nielen časnej, ale i večnej.
Celú veľkosť kňazstva môže najlepšie pochopiť iba katolícky človek. Ten vidí v kňazovi nielen dobrodincu ľudstva pre tento časný svet, ale vidí na jeho čele znamenie večnosti a poznáva v ňom zástupcu vteleného Slova, ktorý pokračuje v jeho živote a účinkovaní, poznáva v ňom rozdávateľa Božích milostí a spásy. Z toho je tiež jasné, prečo všetkým opavdivým katolíkom je kňaz tak drahý a prečo ho zahrnujú toľkou láskou a úctou.
Francúzsky spisovateľ Lamartine svojím jemnocitným a duchaplným spôsobom prejavuje katolíckemu kňazovi úctu a uznanie: „V každej farnosti žije človek, ktorý nemá rodinu, a predsa patrí rodine celého sveta. Pri jeho nohách ľudia skladajú svoje najväčší tajomstvá, pred ním vylievajú svoje najhorkejšie slzy. Vo všetkých telesných i duševných trápeniach ich vie potešiť. Kto je ten človek? Je
to kňaz. Nikto nie je schopný preukázať ľudstvu viac dobra ako kňaz, ktorý horlivo plní svoju vznešenú úlohu."
Dôležitosť a požiadavku horlivého a svätého kňazského života zdôrazňuje aj malá francúzska študentka, ktorá v ankete na tému o živote a poslaní kňaza v súčasnej dobe a spoločnosti sa vyjadruje takto:
Vy, kňazi, si neuvedomujete, že vás hodnotíme podľa vášho vonkajšieho svedectva o Bohu, aké nám dávate. Treba, aby viera kňaza vyžarovala navonok. Kňaz celým svojím bytím musí dokazovať Boha; musí nás presvedčiť, že naozaj Boh žije. Potom pre neverca ten Boh, ktorý bol ,nemožný', stane sa ,možný'. Výzor a život kňaza, ktorý je naozaj, Božím svedkom', udrie do očí, presviedča, otriasa. Keď ním nie je, ľahko to zbadáme."
Podobné požiadavky kladie na adresu súčasného kňaza aj poľská intelektuálka Mária Vinowská, ktorá hovorí toto: „Naša epocha je mimoriadne hladná. Tento hlad je naliehavý a nemilosrdný. Hlad fyzický a ešte viac hlad duchovný. Ľudia sú hladní po Božom človekovi. Homo Dei je dnes pod dohľadom tisícok pozorujúcich, skúmajúcich a kontrolujúcich očí, či je taký, aký má byť: svätý. V týchto nárokoch je čosi nemilosrdné, ukrutné. Požiadavka svätosti, akú ľudia čakajú od kňazov, vyvstáva často z neznalosti kňazstva, jeho tajomstva, ktoré síce oprávňuje k udeľovaniu sviatostí, ale samočinne neposväcuje, neoslobodzuje od ťažkej a tvrdej námahy na ceste k svätosti.
V kňazovi neslobodno hľadať nadčloveka. Všetko toto je jasné, samozrejmé, ale skutočnosť je taká, že dnešný človek neľútostne pritlačí svojich duchovných vodcov k strmej stene dokonalosti: alebo budeš kráčať hore, alebo ťa nebudeme poslúchať."
Kňaz nemá byť len úbohým blikavým svetlom biednej sviečky, ktorú aj najmenší vánok nepriazne vyhasí. Musí byť žiarivou lampou, v ktorej olej viery nesmie nikdy dohorieť. Pravda, je potrebné stále ho dolievať.
Kňaz, miláčik Boží a nádej Pánova, musí byť nedobytnou pevnosťou Božou. Musí stáť verný a pevný - ako mesto na návrší - aby bol sám obranou, útočišťom a ochranou pre toľkých pokúšaných a klesajúcich.
Potreba zanietených hlásateľov Božej pravdy a dobra v zhmotárštenom svete sa nezmenšuje, ale naopak, rastie. Presýtenie hlukom a masovou kultúrou je tak veľké, že ľudia húfne utekajú do oblasti ticha a pravdy. Svet vie, či skôr pociťuje, že jedinými vodcami v takýchto tajomných a tak žiadaných oblastiach sú obetaví Kristovi služobníci.
Pri jednej príležitosti to povedal kňazom pápež Pavol VI. tými. to slovami: „Dnešný svet viac než kedykoľvek predtým pociťuje potrebu vidieť vo vás ľudí, ktorí uverili Pánovmu slovu, jeho zmŕtvychvstaniu a večnému životu do tej miery, že celý svoj život zasvätili vydávaniu svedectva lásky, ktorá sa obetuje všetkým ľuďom. Je čas, aby ste podľa potreby čo naj dôkladnejšie prenikli do hĺbky vášho svedomia a urobili dokonalú revíziu celého vášho života a aby ste sa tak stali vernejší svojmu kňazstvu."
Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojom liste kňazom veľmi dôrazne pripomína, že kňazské poslanie si vyžaduje mimoriadnu neporušenosť života a svedomitú bezúhonnosť služby.
„Napokon - tak pokračuje Svätý Otec - ľudia budú vždy potrebovať iba kňaza, ktorý si je plne vedomý zmyslu svojho kňazstva: kňaza, ktorý hlboko verí, smelo vyznáva svoju vieru, horlivo sa modlí, s pevným presvedčením vyučuje, obetavo slúži, uskutočňuje vo svojom živote program blahoslavenstiev, vie nezištne milovať, je blízky všetkým a zvlášť naj núdznej ším."
Pastoračná činnosť kňazov vyžaduje, aby boli blízko k ľuďom a k všetkým ich problémom, či osobným, rodinným alebo sociálnym, no zároveň ich vyzýva, aby pristupovali ku všetkým týmto problémom „ako kňaz i". Ich úlohou je slúžiť pravde a spravodlivosti v rozmeroch ľudskej „dočasnosti", no vždy v perspektíve večnej spásy.
Veľký súčasný konvertita a potom kňaz, rehoľník Tomáš Merton. ktorého poznajú z jeho kníh ľudia na celom svete, hovorí: „Božia láska vystačí, aby sa zem premenila na nebo. Lebo Boh je láska a láska je nebom. Nič nie je tak dôležité na svete, ako milovať Boha a slúžiť mu pokorne a s radosťou. Je zbytočné hľadať nejaký neobyčajný spôsob, ako mu slúžiť, lebo každá obyčajná služba stane sa vznešenou a neobyčajnou, ak ju premeníme láskou."
Pretože kňazstvo nám bolo dané, aby kňazi nepretržite slúžili iným, ako to konal Kristus Pán, kňazi sa ho nemôžu zriecť pre ťažkosti, s ktorými sa stretávajú, a pre obety, ktoré sa od nich požadujú. Podobne ako apoštoli aj kňazi opustili všetko, aby nasledovali Krista (porov. Mt 19, 27), preto musia vytrvať pri ňom, prijímajúc aj kríž.
Ani jeden z nich si svojou nedbalosťou nesmie zaslúžiť hanebný názov „nájomníka", to jest toho, komu na ovciach nezáleží, ktorý keď vidí prichádzať vlka, zanechá ovce a ujde a vlk ich uchvacuje a rozháňa (pórov. Jn 10, 12).
Každý dobrý duchovný pastier sa stará, aby ľudia „mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10, 10); aby sa nikto z nich jeho vinou nestratil (pórov. Jn 17, 12), ale aby mal večný život.
Prosba o dobrých kňazov prichádza nielen z Petrovho stolca ale aj od zástupcov laikov, od veriaceho ľudu. Madeleine Delbret, ktorej vďačíme za peknú knižočku „Dôverovať Bohu", takto začína svoju prosbu o horlivých a svätých kňazov: „Najväčším darom, ktorý možno dostať, najväčším prejavom Božieho milosrdenstva je kňaz, ktorý je ozajstným kňazom. Najväčšie, čo tu na zemi možno uskutočniť, je priblížiť sa k Bohu a k viditeľnej podobe Krista. V Kristovi je ľudský život i Boží život. Rovnako v každom kňazovi by sme radi našli život naozaj ľudský a naozaj Boží... Žijúc medzi nami, kňaz nech je tým, čím má byť - druhým Kristom. Keď kresťania, ktorí žijú vo svete, stretnú kňaza, ktorý im porozumie, ktorý vie ozajstne chápať ich život a ťažkosti, nikdy na neho nezabudnú."
Veriaci hneď poznajú, ktorí z ich kňazov sú skutočne ľudia Boží. Upozornil na to i kardinál Mercier pri kňazských duchovných cvičeniach: „Vnútro formuje vonkajšok. Neprestajný zvyk vnútorného života vtláča celému výzoru, každému pohybu, slovu, pohľadu odraz Božej činnosti v duši; vytvorí súlad medzi tým, čo je a čo má byť; medzi skutočnosťou a zákonom, medzi skutočnosťou a sľubom; skutočná svätosť a povolanie si zodpovedajú a nábožný ľud, svedok tejto vyrovnanosti, s radosťou sleduje tento odraz jednoty celej bytosti, vidí žiariť Boha v jeho diele, vidí prežiarovať Krista cez služobníka a volá: ,Áno, všetci môžu hneď na prvý pohľad vidieť človeka Božieho, kňaza Pánovho.'"
A ak aj nie veriaci, ktorí sa predsa len môžu mýliť, je tu Boh, ktorý vidí myseľ i srdce.
Zakončime túto úvahu slovami veľkého kňaza a dušpastiera A1exandra Fedoroviča: „Povinní sme byť tým putom, ktoré spája ľudí s Bohom a medzi sebou. Kristus príde na svet v takej miere, v akej miere budeme my - kňazi - zaštepení do Krista. Treba ísť za ním so 2ivou vierou a so stále vrúcnejšou bezvýhradnou a obetavou láskou."



12. CHCEM TA, PANE, OSLAVOVAŤ CELÝM SRDCOM (Ž 137,1)


Ak je pravdou, čo napísal jeden z najkompetentnejších syntetikov dejín spásy Daniel Rops v úvode k životopisu svätého Maximiliána Kolbeho: „Vždy sme potrebovali svätých!", potom my dodávame a zdôrazňujeme, že svet vždy potreboval svätých kňazov. A najmä dnes!
Za posledných sto rokov vedy, zaoberajúcej sa prírodnými javmi, človekom a spoločnosťou, ľudia urobili taký pokrok, aký neurobili hádam za všetky predošlé veky dovedna. To umožnilo technický rozvoj a hromadnú výrobu. Toto však má vplyv na celý život človeka. Životné spôsoby a zvyky nadobúdajú čoraz jednotnejší ráz na celej zemi. Spriemyselňovanie, sústreďovanie hospodárskeho a kultúrneho života do veľkých miest na úkor vidieka, sťahovanie obyvateľstva z vidieka do miest a iné činitele, napomáhajúce spoločenský život, vytvárajú nové podoby kultúry. V nich vznikajú nové spôsoby myslenia, nazerania, konania a trávenia voľného času.
V dobe, akú teraz Cirkev prežíva, dvíhajú sa škodlivé hlasy, ktoré spochybňujú prvenstvo Boha v živote a účinkovaní kňazov. Zdôvodňuje sa to tým, že sa treba prispôsobovať dnešným časom. Je to však podľahnutie svetskému duchu; vzbudila sa pochybnosť a neistota o skutočnej podstate kňažstva a o jeho prvoradom poslaní.
A v týchto nových okolnostiach nielen neveriaci, ale aj angažovaní kresťania neraz volajú, ba priam nútia kňaza, aby bol ako ostatný svet a aby sa aj on angažoval s nimi vo veciach čisto svetských, aby napĺňal svoju dušu nie Bohom ale svetom a jeho záujmami, a tak by Pavlova výzva: „... Quae sursum sunt, sapite, non quae super terram... Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi" (Kol 3, 1), musela zaniknúť a spolu s ňou aj kňaz sám: „Le prictre a perdu sa plače - Kňaz stratil svoje miesto", tak píše M. Be11et vo svojej knihe Lapeuroula foi.
Šíri sa aj taký názor, že kňaz odvracia pozornosť a energiu, potrebnú na výstavbu tohoto sveta k nebeským veciam. Tým sa vraj stáva neužitočným a zasluhuje si opovrhnutie ako dezertér. „II gícne et scandalise -prekáža a pohoršuje", tak mieni P. Carré v knihe Levrai visage.
Na Západe je veriaci ľud znepokojený v kňazských radoch šíriacou sa takzvanou „krízou povolania", pocitom odmietnutia a nepotrebnosti. Je to nebezpečné pokušenie, ktoré podkopáva samé korene kňazskej existencie. Takéto pokušenie mohlo vyrásť jedine na živnej pôde takzvanej „teológie smrti Boha" - lebo ak niet Boha, potom sú absurdnosťou tí, ktorí by ho chceli reprezentovať pred ľuďmi.
A predsa ten Boh, raz zabitý na Kalvárii a tisíckrát zabíjaný perom nevercov, neochvejne stojí na životnej ceste každého človeka a dožaduje sa uznania svojej existencie a zároveň transcendencie - nadzmyslovosti.
Vynikajúci humanista a filozof našich čias Mahatmá Gándhí povedal: „Vidím, že všetko okolo mňa sa mení a neustále umiera. Je len jedna sila, ktorá nepodlieha zmenám, ktorá všetko riadi, uvoľňuje a znova tvorí. Tou silou je Boh. Vedľa smrti trvá život, vedľa klamstva žije pravda, vedľa tmy trvá svetlo... Tak usudzujem, že Boh je život, pravda, svetlo."
Táto Božská Pravda, Svetlo a Život chce mať svojich svedkov: „Budete mi svedkami... až po samý kraj zeme" (Sk 1, 8). „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo" (Jn 15, 16). „Ako mňa Poslal Otec, aj ja posielam vás" (Jn 20, 21).
Svätý Pavol, apoštol národov, stručne a zreteľne vyjadril všetko, čo možno povedať o veľkosti, dôstojnosti a úlohách týchto Kristových Svedkov - katolíckych kňazov, keď napísal: „Nech nás každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev" (1 Kor 4, 1). "Sme... Kristovými vyslancami" (2 Kor 5, 20). Kňaz je služobníkom Ježiša Krista, teda nástrojom v rukách Vykupiteľa, prostredníctvom ktorého sa dielo vykúpenia šíri do celého sveta - upevňuje sa ním dielo, ktoré premenilo tvárnosť zeme.
Podľa prekrásneho výroku tohto apoštola kňaz je vysluhovateľom Božích tajomstiev, „vybratý spomedzi ľudí", a „ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom" (Hebr 5, 1). Boh si volí kňaza pre seba, aby celý patril Jemu; a potom ho, posväteného a obohateného Božími splnomocneniami, darúva ľuďom, aby celý patril aj im. V kňazovi Kristus znovu zostupuje medzi ľudí, aby vo vymedzenom priestore a stanovenom čase „zhromaždil všetky roztratené dietky Božie" (Jn 11, 52).
Pápež PiusXI vo svojej encyklike o katolíckom kňažstve, zo dňa 20. decembra 1935, nazvanej: „Ad catholici sacerdotii", veľmi dôrazne pripomína, že úrad kňaza sa nevzťahuje na veci ľudské a pominuteľné, i keď sa zdá, že majú svoju hodnotu i dôležitosť, ale na božské a večné. Tieto božské a večné záležitosti môžu síce byť - pre ľudskú nevedomosť - vystavené opovrhovaniu a posmechu a ľudská zločinnosť a zúrivosť im môže klásť do cesty veľké prekážky, no napriek tomu zaujímajú tak v súkromných, ako aj vo verejných ľudských snaženiach popredné miesto.
Aj terajší Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojom Liste všetkým kňazom Cirkvi na Zelený štvrtok 1979 i 1986 varovne hovorí toto: „Pokusy o laicizáciu kňazstva sú pre Cirkev veľmi škodlivé. Neznamená to však, že kňazovi by mali byť cudzie každodenné ľudské starosti laikov. Naopak, kňaz im musí byť veľmi blízko, ako im bol blízko svätý Ján Mária Vianney. Musí to však byť blízkosť kňaza, vždy so zameraním na ich spásu a na šírenie Božieho kráľovstva. Kňaz musí byť svedkom a vysluhovateľom iného života, odlišného od pozemského.
Pre Cirkev je podstatné zachovať identitu kňaza v jeho vertikálnom rozmere. Život a osobnosť Arského farára nám dávajú jedinečný a jasný príklad a vzor."
Kresťan vo všetkých vážnych chvíľach života má po boku kňaza; on v zmysle moci, ktorú mu zveril Boh, môže mu udeliť alebo rozmnožiť v ňom milosť ako počiatok nadprirodzeného života.
Sotva prišiel na svet, kňaz mu krstom umožní, aby sa zrodil pre život vznešenejší a cennejší, pre život nadprirodzený, čím sa vlastne stane dieťaťom Boha a svätej Cirkvi.
Aby bol silný a pripravený na duchovný boj, kňaz, obdarený vyššou mocou, ho sviatosťou birmovania urobí vojakom Kristovej armády.
Od chvíle, ako vie rozlišovať a ceniť si anjelský Chlieb, nasycuje ho týmto živým a oživujúcim Pokrmom.
Ak na nešťastie padol, kňaz ho vo svätej spovedi zdvihne a v Božom mene ho posilní.
Ak ho Boh volá, aby si založil rodinu, a tak s ním spolupracoval pri stvorení nových ľudí, čím by rozmnožil počet kresťanov nielen tu na zemi, ale i vyvolených v nebi, zasa je tu kňaz, aby požehnal jeho čistú lásku, jeho manželstvo.
Keď napokon na konci života potrebujú ľudia posilu a odvahu, aby sa nebáli predstúpiť pred Boží súd, kňaz sa skloní k uboleným údom chorého a znovu ho posvätí a posilní sviatosťou pomazania chorých.
A keď už kňaz takto sprevádzal kresťana v jeho putovaní až k bráne neba, obradmi a modlitbami odprevadí jeho telo do hrobu v nádeji na večný život. Ba sprevádza jeho dušu až za prah večnosti, aby jej poskytol pomoc svojimi modlitbami, ak ešte nie je úplne očistená a potrebuje posilnenie.
Takto kňaz vedie kresťanov od kolísky až po hrob, ba až po nebeské radosti tým, že im ukazuje pravú cestu, prináša odpustenie a napokon udeľuje nebeské dary.
Pápež svätý Pius X. vo svojej exhortácii pre klérus, nazvanej „Haerent animo", povedal tieto nesmierne závažné slová: „Kňazi musia byť svätí, v mene Ježiša Krista." „Nech nás každý pokladá - hovorí svätý Pavol - za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev" (1 Kor 4, 1). „Sme... Kristovými vyslancami" (2 Kor 5, 20).
Práve preto nás Ježiš nezahrnul medzi sluhov, ale medzi svojich priateľov. „Už vás nenazývam sluhami... Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca... Ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie" (Jn 15, 15-16).
Našou úlohou je teda predstavovať samého Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním stanovený zámer. A keďže „stále priateľstvo spočíva predovšetkým v súlade a v totožnosti toho, čo chceme a čo nechceme" (porov. Hebr 7, 26), my, ktorí sme Kristovými priateľmi, sme povinní ho poslúchať a riadiť sa tými istými citmi, aké má on, „svätý, nevinný a nepoškvrnený" (Sv. Ján Chryz. Hom. LXXXII in Math., n. 5). Sme jeho vyslancami. Máme teda privádzať ľudí k viere v jeho učenie a v jeho zákon tým, že hol budeme zachovávať najprv my sami; nakoľko máme účasť na jeho moci oslobodzovať duše z otroctva viny, je potrebné bedlivo dbať na to, aby ťarcha viny nezaťažila nás samých...
Svätý Karol Boromejský... vo svojich prejavoch ku kléru hovoril: „Keby sme, najdrahší bratia, pozorne zvažovali, aké neoceniteľné dary vložil Boh do našich rúk, ťahalo by nás to vynakladať všetko úsilie žiť tak, ako je to hodné a dôstojné Kristových kňazov.
Niet ničoho, čo by Pán nebol vložil do mojich rúk, keď tam vložil svojho jednorodeného Syna, večného ako On a vo všetkom mu rovného! Vložil mi do rúk všetky svoje poklady, sviatosti a milosti. Vložil mi do rúk duše, ktoré sú mu nadovšetko drahé - veď ich miloval viac ako seba samého a vykúpil ich vlastnou krvou. Vložil mi do rúk nebo, ktoré môžem iným otvoriť alebo zavrieť...
Ako teda môžem byť taký nevďačný za toľké vyznačenie a lásku, že proti nemu hreším, urážam jeho česť, poškvrňujem toto telo, ktoré je jeho, potupujem túto dôstojnosť a tento život, zasvätený jeho službe?..." Kiežby som už nikdy nezabudol na spasiteľné napomenutie, vyjadrené slovami 15. žalmu: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu?... Ten, čo kráča bez poškvrny a koná spravodlivo..."
Popravde jediná vec, ktorá zjednocuje človeka s Bohom, robí ho jemu príjemným a ustanovuje ho za hodného služobníka jeho milosrdenstva, je svätosť života a mravov. Toto je v podstate najvynikajúcejšia veda Ježiša Krista a ak ju kňaz nevlastní, chýba mu všetko.
Aj to najširšie vzdelanie, ako aj praktická schopnosť bez svätosti môžu byť istým spôsobom na osoh Cirkvi alebo jednotlivcom, ale nezriedka, žiaľ, prinášajú poľutovaniahodnú škodu.
Svätý však, aj keď je skromnejšie uspôsobený, je schopný podnetne začínať i dovršovať mnohé diela, veľmi užitočné pre Boží ľud. Dosvedčujú to nespočetné príklady z každej doby. Jeden z najväčších je arský farár, svätý Ján Mária Vianney, ktorý hovorieval, že „príčinou ochabnutia kňazstva je to, že nevenuje náležitú pozornosť svätej omši." A tento svätec mal až heroický návyk ponúkať sa ako obeta za hriešnikov a prelieval slzy, keď si pomyslel na nešťastie kňazov, ktorí nezodpovedajú svätosti svojho povolania.
A napokon, len svätosť nás robí takými, akými nás chce mať Božie povolanie, teda ľuďmi, ktorí sú ukrižovaní pre svet a pre ktorých je svet ukrižovaný; ľuďmi, ktorí žijú novým životom; ľuďmi - aby sme sa vyjadrili slovami svätého Pavla - ktorí sa odporúčajú ako Boží služobníci: „v námahách, v bdení a pôstoch, v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy" (2 Kor 6, 5), ľuďmi, ktorí sú zameraní jedine na nebo a túžia za každú cenu priviesť tam aj iných.
Kto je vyznačený kňazstvom, nevlastní ho len pre seba, ale aj pre druhých. „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom" (Hebr 5, 1).
V žiadnom prípade nestačí, aby kňaz žil len pre osobnú svätosť. Je totiž robotníkom, ktorého Ježiš „vyšiel najať... do svojej vinice" (Mt 20, l). Bude teda musieť najprv vytrhávať burinu, potom siať dobré semeno, polievať ho a bedliť, aby neprišiel nepriateľ a nezasial tam kúkoľ.
Nech preto veľmi dáva pozor, aby sa nenechal strhnúť nesprávne pochopenou horlivosťou za vlastnú dokonalosť, ktorá by ho viedla k zanedbávaniu akejkoľvek úlohy vyplývajúcej z jeho služby v prospech duší, ako je kázanie Božieho slova, spovedanie, služba chorým a najmä zomierajúcim, vyučovanie neznalých vo viere, posilňovanie slabých, privádzanie zblúdilých na správnu cestu, vo všetkom napodobňujúc Ježiša Krista, ktorý „chodil, dobre robil a uzdravoval posadnutých diablom" (Sk 10, 38).
Takisto to vyjadril aj Ježiš, keď kvôli označeniu cieľa kňazského pôsobenia prirovnal apoštolov a kňazov k soli a svetlu.
Kňaz je teda svetlo sveta a soľ zeme. Akým spôsobom? Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života. V takom prípade ten, čo ho počúva, odpovie síce nezdvorilo, ale nie nespravodlivo: „Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami to popierajú" (Tit 1, 16), a nebude prijímať náuku kňaza, ani sa nenechá zaujať jej svetlom. Práve preto Kristus, vzor kňazov, najprv učil Príkladom, až potom slovom: „... Ježiš robil a učil..." (Sk 1,1).
Najdôležitejší dokument Druhého vatikánskeho koncilu nesie titul Lumen gentium - Svetlo národov a má za predmet Práve Cirkev v jej podstatných črtách. Táto vieroučná konštitúcia o Cirkvi sa snaží umiestniť nielen Cirkev samú, ale aj úrad biskupov a kňazov do spojitosti s historickým Kristom, a teda do dejín spásy' A tak aj v prípade kňazov poukazuje na to, ako v dejinách Kristovho náboženstva vznikla skutočnosť, že kňazstvo je vlastne len jedno tak u biskupov, ako aj u kňazov, aj keď rozdielneho stupňa.
Dvadsiaty ôsmy odstavec koncilového dokumentu o Cirkvi, týkajúci sa kňazov, znie takto:
„Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet (Jn 10, 36), prostredníctvom svojich apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi. Hoci kňazi nedosiahli vrchol veľkňazstva a vo vykonávaní svojej právomoci závisia od biskupov, predsa sú ich druhmi v kňazskej hodnosti a sviatosťou kňazstva sú podlá vzoru Krista, najvyššieho a večného kňaza (Hebr 5, 1-10; 7, 24; 9, 11-28), vysvätení za pravých kňazov Nového zákona, aby hlásali evanjelium, starali sa o veriacich a konali bohoslužby." (č. 28).
Keď teda biskup, nástupca apoštolov, udeľuje kňazskú vysviacku, cez jeho veľkňazské ruky, vložené na hlavu svätenca, ako keby sa prelievala od samého Krista zvláštna kňazská moc. Novosvätenec sa stáva spolupracovníkom apoštolov a ich nástupcov, najmä svojho biskupa. Začleňuje sa do tajomného spoločenstva s apoštolmi, ba s Kristom samým. Stáva sa článkom reťaze, zapojenej cez biskupa na apoštolov a na Krista - Veľkňaza. Kňažstvo nie je naučeným remeslom, zamestnaním, aleje duchovnou skutočnosťou, hlboko vpísanou do duše a poznačenou Kristom samým! Kňaz je predovšetkým vysluhovač tajomstiev Božích; nie je v prvom rade sociálny pracovník, ani športový organizátor, ani literát, ani politický činiteľ.
Po odseku o kňazoch hovorí konštitúcia Svetlo národov o diakonoch. Záujem o tento stupeň duchovnej hodnosti, v starej Cirkvi hodne rozvinutý, nás núti aspoň odcitovať slová koncilu:
„Na nižšom hierarchickom stupni stoja diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky ,nie na kňazstvo, ale na službu'. Posilnení sviatostnou milosťou slúžia totiž v spoločenstve s biskupom a jeho kňazstvom ľudu Božiemu pri Božích službách, kázaní Božieho slova a skutkoch lásky."
Je úlohou diakona, podľa toho, ako mu to určí zodpovedná cirkevná vrchnosť, vysluhovať slávnostným spôsobom krst, opatrovať a rozdávať Eucharistiu, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať umierajúcim sväté prijímanie (viaticum), čítať veriacim Sväté písmo, vzdelávať a povzbudzovať ľud, viesť pobožnosti a modlitby veriacich, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady.
Diakoni, venujúc sa charitatívnym a administratívnym povinnostiam, nech sú pamätliví slov blaženého Po1ykarpa: „...a nech sú vždy milosrdní, pracovití, postupujúci podľa pravdy Pána, ktorý sa stal sluhom všetkých." Aj svätý Ignác Antiochijský, biskup a mučeník, zdôrazňuje diakonom nutnosť bezúhonného, bohumilého života. Vo svojom liste Tralliančanom píše: „Treba, aby sa aj diakoni ako služobníci tajomstiev Ježiša Krista páčili všetkým vo všetkom. Veď nie sú služobníkmi jedál a nápojov, ale Božej Cirkvi. Musia sa teda ako ohňa chrániť všetkého, čo možno vytknúť.
Kedže však tieto pre život Cirkvi prepotrebné úlohy sa môžu vo viacerých krajoch iba ťažko plniť podľa súčasnej disciplíny latinskej Cirkvi, bude sa smieť obnoviť diakonát ako vlastný a trvalý stupeň hierarchie. Spadá do pôsobnosti kompetentných biskupských zhromaždení rozličného druhu rozhodnúť s odobrením rímskeho pápeža, či a kde je pre dušpastiersku činnosť vhodné ustanoviť takýchto diakonov. So súhlasom rímskeho pápeža možno tento diakonát udeliť mužom zrelého veku, a to aj žijúcim v manželstve, a tak isto aj súcim mladíkom, pre ktorých však musí zostať v platnosti zákon celibátu" (č. 29).
Kňažstvo má svoje korene v Božej večnosti. Večné Božie plány predvídali tých všetkých, ktorí sa v čase mali stať nástrojmi Božieho vykúpenia, ktoré dokonal Boží Syn, Spasiteľ sveta.
Kňažstvo jednotlivých povolaných rodí a rozvíja sa v cirkevnej inštitúcii, ktorú voláme seminár. Seminár prijíma poslucháčov teológie, ktorí sa po ukončení strednej školy v užšom slova zmysle usilujú o kňazské povolanie. Seminár je zriadený na to, aby jasnejšie a plnšie rozvíjal povolanie kandidátov a aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera stali ozajstnými duchovnými Pastiermi, pripravenými posväcovať, riadiť a spravovať Boží ľud. Mohli by sme povedať, že seminár je roľou, na ktorej rastie a vyvíja sa semeno kňazského povolania. Aj veľmi starý kňaz často spomína na roky, kedy dozrieval pre svoje neskoršie úlohy v Cirkvi.
Seminár nie je organizácia, inštitúcia, nie je to veľká budova, múry.... Seminár, to sú živí ľudia, ktorí sa tam zhromaždili na Kristovu výzvu a chcú realizovať jeho láskyplné zámery voči súčasnému svetu. Prišli dobrovoľne, kráčajúc za hlasom, ktorý ich vyzýval: „Poď za mnou!...". Prišli s vrúcnou túžbou vlastného srdca, ktoré ich nabádalo, aby sa podelili o nové spoločenstvo so svojím božským Priateľom.
Mladí muži, ktorí sú povolaní Božou prozreteľnosťou, aby vykonávali kňazskú službu medzi dnešnými ľuďmi, prinášajú v sebe vnútorný postoj, ktorý sa zhoduje s mentalitou súčasných ľudí. Badať u nich horlivú túžbu po úprimnosti a pravde, ktorá sa prejavuje v rozličných formách: silnou náklonnosťou ku všetkému novému a nezvyčajnému; ocenením sveta a jeho technických a vedeckých vymožeností; vôľou čoraz viac sa angažovať vo svete; zmyslom pre „solidaritu" predovšetkým s chudobnými a utláčanými; zmyslom pre spoločenstvo.
Badať však u nich nedôveru voči všetkým starým, prežitým zvykom, slabosť pri rozhodovaní, nestálosť pri dosahovaní vytýčených cieľov, nedostatok chápavosti, ktorá je taká potrebná na skutočný duchovný pokrok, kritický postoj voči autorite a rozličným spoločenským a cirkevným inštitúciám.
Hoci povolanie na kňazstvo je nadprirodzený a celkom nezaslúžený dar, predsa sa opiera o prirodzené schopnosti, takže môžeme právom pochybovať o povolaní keď niektorá z týchto schopností chýba. Preto treba starostlivo preskúmať rodinu, fyzické, psychické a morálne kvality poslucháčov teológie, aby sa tak včas získali isté prvky rozhodnutia o ich spôsobilosti.
Vždy treba mať na pamäti, že medzi poslucháčmi teológie sú tí, ktorí sa jednoznačne usilujú o kňazské povolanie, aj tí, ktorí o ňom uvažujú ako o možnom, a napokon i tí, ktorí váhajú alebo pochybujú o svojom povolaní, ale majú dobré vlastnosti a nestrácajú nádej, že môžu dosiahnuť kňazstvo.
Poslucháči seminára sú vhodným vedením podporovaní v ich duchovnej formácii, aby harmonicky rozvíjali všetky svoje telesné, mravné, duchovné a citové schopnosti a čoraz viac sa napĺňali duchom spravodlivosti, úprimnosti, bratského priateľstva, pravdovravnosti, pravej slobody a vedomia zodpovednosti. Aby tak rozvíjali všetky tieto aj prirodzené schopnosti s potrebnou starostlivosťou a mohli nasledovať veľkodušne a s čistým duchom Krista Vykupiteľa a boli ochotnejší slúžiť mu v apoštolskom živote.
Duše bohoslovcov sú roľou, do ktorej sám božský Roľník a Rozsievač - Kristus - zasieva Božie zrno. Celá roľa je určená na siatbu, každá chvíľa je vhodná na Božie účinkovanie. To je ten „vhodný čas -tempus acceptabile", o ktorom hovorí svätý Pavol.
Vzdelanie a výchova v seminári smeruje k tomu, aby kandidáti raz dosiahli účasť na jednom a tom istom služobnom kňazstve Krista, aby vytvorili hierarchické spoločenstvo so svojím biskupom a s ostatnými bratmi v kňazskej službe, a tak tvorili jediné presbytérium diecézy. Je veľmi osožné, aby sa vytvorili pevné putá medzi bohoslovcami a ich biskupmi, aj diecéznymi kňazmi už počas štúdia v seminári, spočívajúce vo vzájomnej láske, v častej výmene názorov a v každom druhu spolupráce.
Aby bohoslovci mohli viesť skutočne pravý a verný kňazský život, musia postupne podľa svojho veku a zrelosti nadobúdať pevný životný štýl, posilnený pravými cnosťami, bez ktorého nemôžu skutočne a trvalé patriť Kristovi a Cirkvi.
Je potrebné, aby kňaz:
a) sa naučil žiť v dôvernom a stálom spoločenstve s Otcom skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom;
b) mohol nájsť Krista v dôvernom spoločenstve modlitby;
c) sa naučil Božie slovo vo Svätom písme láskavo s vierou brať do rúk a potom ho odovzdávať iným;
d) túžil a s radosťou navštevoval a uctieval si Krista prítomného v Eucharistii.
e) podľa cítenia Cirkvi preukazoval horlivú lásku k Panne Márii, Matke Krista, ktorá mala osobitným spôsobom účasť na diele vykúpenia;
f) rád uvažoval nad dokumentmi posvätnej tradície, nad dielami Otcov a nad príkladmi svätcov;
g) vedel seba samého, totiž svoje svedomie a jeho pohnútky, správne a úprimne si spytovať a posudzovať.
Toto všetko bude zachovávať ako kňaz vtedy, ak sa bude venovať ako bohoslovec v seminári verne a s úctou odporúčaným duchovným úkonom, ustanoveným v seminárnom poriadku a správne spozná ich význam a silu.
Šesť rokov seminárskej siatby môže byť žriedlom azda šesťdesiatročného dušpastierskeho účinkovania. No, ani tu sa zázraky len tak často nestávajú. Ani tu neprestáva platiť zásada, vyjadrená slovami: „Facientibus quod in ipsis est, Deus non denegat gratiam" - Tým, (ale iba tým), ktorí sa snažia robiť, čo je v ich silách, Boh neodmieta svoju milosť a pomoc. Božia milosť účinkuje tam, kde nachádza ozvenu. Boh sa pýta - človek musí odpovedať. Kto sa však nevie namáhať, na nič sa nehodí.
Klerik je rovnako človekom, slabým ako ostatní, vystaveným všetkým pokušeniam a ľudským slabostiam. A môže sa stať, že to, čo bolo prijaté z lásky, zo slobodného rozhodnutia, sa po čase stáva ťarchou, neznesiteľným bremenom a znechucuje. Srdce začína krvácať, prebúdzajú sa iné záujmy, vzniká duchovná choroba. Otvorená rana. Klerik nemá odvahu priznať sa k tomu stavu a ešte menej - zo seminára vystúpiť. Ohľady na verejnú mienku, rodičov, kňaza... odrádzajú ho od rozhodného definitívneho rozhodnutia. Zostáva, ale srdce je zranené, rozdelené. Cor divisum! Myšlienky sa túlajú po „slobodnom" svete. Hľadá si vonkajšie zážitky, dojmy, kontakty.
Choroba neustupuje, prehlbuje sa. Vnútorný život, modlitba slabne, upadá. Prerušuje sa dialóg so Žriedlom zdravia a šťastia. A nakoniec môže dôjsť k tomu, že mu seminár pripadá ako väzenie, ako miesto straty vnútornej slobody. Vyčíta tým, ktorí sú podľa neho vinovatí, že odišiel zo sveta do seminára: rodičom, svojmu farárovi, katechétovi, priateľom...
A zrazu svet oddanej lásky, pravej slobody, pokoja a zanietenia sa stane svetom neslobody, nenávisti, vzdoru. Keď viera prestala osvecovať vnútro človeka, zavládne temnota, v ktorej sa tratia jemné obrysy vznešenej Božej skutočnosti.
Samozrejme, že v takejto psychickej a duchovnej situácii jedinou a správnou vecou je čo najskôr opustiť miesto, na ktorom neodvolateľné vládne zákon viery a milosti, obetavej lásky a slobodnej voľby. Ako rýchlo sa mení situácia človeka, ktorý stratil vnútorné svetlo nadprirodzenej viery a oheň lásky, ktorá mu doteraz bola sprievodcom!
A možno tam ani nebolo Božie volanie, ale iba pomýlená hra mladíckej fantázie ho priviedla k bráne seminára, či kláštora. Nepochybne však jestvuje aj smutná možnosť straty povolania, ktoré bolo pri vstupe do seminára, či kláštora.
Taká veľká milosť, akou je nesporne milosť kňazského a rehoľného povolania, si vyžaduje namáhavú, obetavú, každodennú a vytrvalú spoluprácu, veľký osobný záujem, zrieknutie sa vlastných chúťok a vrtochov, ochotu a pripravenosť obetovať všetko. „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo" (Lk 9, 62).
Neslobodno beztrestne márniť čas v seminári, neslobodno utrácať talenty, nie je dovolené pestovať v sebe prázdnotu, lebo prázdnota plodí prázdnotu.
Koncilný dekrét o kňazskej formácii v seminári dáva takéto nariadenia: „Veľké semináre sú pre kňazskú výchovu potrebné. V nich všetka výchova chovancov musí smerovať k tomu, aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera aj oni stali opravdivými duchovnými pastiermi.
Majú sa teda pripravovať na kazateľskú službu, aby stále lepšie chápali zjavené Božie slovo, osvojili si ho rozjímaním a vyjadrovali ho ústami a životom; na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami; na dušpastiersku službu, aby vedeli ľuďom sprítomňovať Krista, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých" a aby sa dali do služby všetkých, a tak čím viacerých získali" (čl. 4).
K eď sa mladý francúzsky diakon Jozef M. Girard zamyslel nad tým, že zakrátko bude kňazom, že duše už na neho čakajú, aby im bol duchovným vodcom, dal si otázku: „Som už pripravený na to, aby som na seba vzal takú zodpovednú úlohu? Som dosť múdry, aby som iných učil? Som dosť svätý, aby som iných posväcoval? Som v každom ohľade dosť dokonalý, aby som iných duchovne viedol a zdokonaľoval?" A na vlastné povzbudenie k svätosti dal si takúto odpoveď: „Skôr, akoby som sa pustil do reformovania iných, treba sa mi dať do reformovania seba samého. To je podmienka úspechu." Alebo ako svätý Dominik povedal: „Musím posväcovať seba, aby som potom mohol posväcovať iných."
Treba si uvedomiť, že život kňaza by bol falošný a pokrytecký, keby sa jeho vonkajšia činnosť nezrovnávala s mravnými požiadavkami jeho vnútornej duchovnosti. Takýto kňaz by nemal predpoklady apoštolského úspechu. A o to nám vlastne ide, aby sme tie úspechy dosiahli. Ináč by sme si mohli s filozofom povedať: „Perdide vixi! - Nadarmo som žil" (Marcus Aurelius).
Ako postupujem v tomto ohľade ja? Faber na ktoromsi mieste kladie takúto otázku: „Je medzi vami niekto, čo by rád zomrel a nechcel by urobiť pre Boha viac, ako robí doteraz?" Snažím sa dosiahnuť takú svätosť, akú mám mať? Najprv musím robiť a len potom rozprávať.
Svätý Kamil často omdlieval vysilením od skutkov milosrdenstva. Keď mu radili, aby si doprial odpočinku, odpovedal: „Pravý vojak umiera na bojisku, námorníci na mori a kňaz v práci za duše."
Takto má konať svätý kňaz: v službe Božej a v láske k dušiam sa obetovať, kým ho Božia Prozreteľnosť neodvolá z pozemskej sejby na nebeskú žatvu. Len smrť ho oslobodí od sladkého jarma kňazského apoštolátu.
Klerik Angello Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII., vo svojich zápiskoch „Denník duše" nenapísal nijakú senzáciu ani podľa obsahu, ani čo do formy. A predsa v nasledujúcich jeho slovách sa ukrýva akási tvorčia, podnecujúca sila. Píše takto: „Obnovujem svoje predsavzatie, aby som sa naozaj stal svätým, a sľubujem ešte raz pred Tebou, najsladšie Srdce môjho Učiteľa Ježiša, že Ta budem milovať tak, ako si to žiadaš. Sľubujem, že sa dám preniknúť tvojím duchom... Predovšetkým duch jednoty  s Ježišom, zohranosť v jeho Srdci - od chvíle prvého precitnutia ráno až do usnutia večer. Okrem toho v celej svojej činnosti musím si uvedomovať to, čo robím" (22. 7. 1900).
A v roku 1902 píše takto: „Azda ešte nikdy tak ako dnes som nebol presvedčený o bezpodmienečnej potrebe odovzdať sa vo všetkom Bohu, ktorý si možno chce poslúžiť mojou osobou, aby som niečo dobrého urobil v Cirkvi, aby som priviedol duše k jeho milovanému Srdcu."
Treba si pozorne prečítať celý „Denník duše" Jána XXIII-a to ako z jeho klerických, tak aj z kňazských rokov, aby sme mohli sledovať cesty milosti povolania i namáhavé úsilie tohto obdivuhodného človeka, kňaza, biskupa a pápeža, víťaziť nad sebou samým.
Záverom tejto úvahy uveďme z eney kliky Pia XI. „Ad cathojci sacerdotii", o katolíckom kňazstve, zo dňa 20. decembra 1935, nasledujúci krátky úryvok smerníc, ktorými sa riadi výchova a výuka kňazstva v seminároch:
„Povolanie, ako to dobre viete, ctihodní bratia, nespočíva vo vnútornom hnutí srdca a v citovej záľube, ktoré môžu i chýbať i prestať, ale závisí skôr od pravého úmyslu kandidáta, ktorý spolu s telesnými, duševnými a mravnými vlastnosťami robí ho schopným pre tento stav.
Kto sa chce stať kňazom zo vznešenej pohnútky, aby sa zasvätil službe Bohu a spáse duší, a je alebo sa aspoň usiluje, aby bol naozaj pobožný, pevný v čistote a ako som to už spomenul, primerane vzdelaný, o tom je zrejmé, že ho Boh volá do kňazského stavu.
Kto sa však chce stať kňazom - azda i z donútenia nerozvážnych rodičov - len pre pozemské a časné výhody, ktoré vidí alebo očakáva v kňazskom stave (kedysi boli takéto prípady častejšie), kto sa veľmi často prehrešuje proti domácemu poriadku a poslušnosti, kto prejavuje málo náklonnosti k nábožnosti, málo chuti do práce a málo nadšenia pracovať na spáse duší, najmä však kto je náklonný k zmyselnosti a dlhší čas neprejavil schopnosť premôcť ju, a napokon, kto je tak neschopný na štúdiá, že pravdepodobne nezvládne predpísané učivo -žiaden z týchto sa nezrodil pre kňazský stav a nie je naň schopný.
Ak takýchto zavčasu zo seminára nevylúčia, urobia ich odchod ťažším, ba možno ich doženú až k tomu, že bez povolania a bez kňazského ducha uvalia na seba bremeno tohto stavu.
Predstavení seminárov, špirituáli a spovedníci majú si uvážiť, akú veľkú zodpovednosť voči Pánu Bohu, Cirkvi a voči samým mladíkom berú na seba, ak nevykonajú svoju povinnosť a neprekazia takýto pomýlený krok..."
Záverom svojej encykliky obracia sa pápež Pius X I. priamo k seminaristom a takto im hovorí svoje láskyplné, otcovské napomenutia: „Prv, než by som skončil svoj okružný list, obraciam pozornosť a myseľ k vám, kandidátom kňazstva, a z hĺbky srdca vám pripomínam, aby ste sa čo naj starostlivejšie pripravovali na veľké poslanie, ku ktorému vás Boh pozýva: Vy ste nádejou Cirkvi i národov, ktoré od vás Čakajú veľa, ba všetko, lebo dúfajú, že z toho prameňa získajú praktické a účinné poznanie Boha a Ježiša Krista, v ktorom spočíva večný život.
Usilujte sa teda, aby ste sa zbožnosťou, poníženosťou, poslušnosťou disciplinovanosťou a štúdiom stali kňazmi, po akých Kristus túži Buďte presvedčení, že ani tá naj svedomitejšia starostlivosť, ktorou sa tak dôkladne pripravujete na svoje poslanie, nie je preháňaním, lebo od dobrej prípravy vo veľkej miere závisí celá vaša budúca apoštolská činnosť.
Pričiňte sa teda o to, aby vás Cirkev v deň vašej kňazskej vysviacky našla takých, akých vás chce mať, aby vás totiž „odporúčala nebeská múdrosť, čisté mravy a verné zachovávanie spravodlivosti, aby ľúbezná vôňa vášho života bola potešením pre Kristovu Cirkev a aby ste slovom i príkladom stavali dom, totiž Božiu rodinu."
Len takto budete môcť zachovať slávnu tradíciu katolíckeho kňazstva a urýchliť príchod túžobne očakávaného dňa, v ktorom ľudstvo bude môcť v Kristovom kráľovstve požívať ovocie jeho pokoja!"
Túto úvahu zakončíme slovami Pav1a VI., ktorý diakonom pred udelením kňazského svätenia povedal toto:
„Stanete sa Kristovými kňazmi. Vaše duše budú poznačené tajomnými znameniami, ktoré vás pripodobnia nášmu Pánovi. On vám zjavuje slávu svojej moci. On vás zaväzuje, aby ste boli poslušnými a usilovnými spolupracovníkmi hierarchie Cirkvi, aby ste ho verne nasledovali, čo vyžaduje posväcovať celý náš život až do smrti. Ako odmenu vám Kristus dá svoju milosť, svoju radosť, svoj pokoj."



13. PRE MŇA ŽIŤ JE KRISTUS A ZOMRIEŤ ZISK (FIp 1, 21)


Po druhej svetovej vojne rozoslal istý francúzsky kňaz známym osobnostiam dotazník s dvoma otázkami: Kto je pre vás kňaz ?... Čo čakáte od kňaza?... Odpovedali velikáni zo sveta kultúry, ako Paul Claudel, Fran50is Mauriac, Jacques Madaule, niekoľkí kňazi a teológ Pierre Charles.
Ich listy vytvorili dosť objemnú knihu. Len odpoveď básnika Claude1 a zaberá iba jednu stránku, na ktorej sú vytlačené uprostred bieleho voľného priestoru dve krátke vety, ktoré sú odpoveďou na položené otázky: 1. Kňaz je pre mňa predstaviteľom Ježiša Krista na zemi. 2. Čakám od neho život sprostredkovaný sviatosťami.
Každé slovo má tu svoju hĺbku. Úloha kňazov je, podľa tohto textu, byť prostredníkmi medzi Bohom , a ľuďmi ako Kristus, hlásať slovo Božie, obetovať eucharistickú obetu, vysluhovať sviatosti, byť dobrými pastiermi.
O katolíckych kňazoch prekrásne zmýšľa aj veľký francúzsky spisovateľ a člen Francúzskej akadémie Francois Mauriac. Ten povedal doslova toto: „Pre mňa kňaz je a zostane tým, čím mi bol na úsvite života. Ale predovšetkým je on ten, čo zaväzuje a rozväzuje, ten, ktorý keď dvíha ruku, aby nám dal rozhrešenie, už sa nelíši od Ježiša Krista, ktorému bola daná moc odpúšťať hriechy na zemi... Uprostred skutočností, ktoré nás gniavia a ktoré gniavia i jeho v tomto biednom tele, on je svedkom nadprirodzeného sveta. Nežiadam od kňaza nič iného, iba aby mi dal Boha. A nie aby mi len hovoril o Bohu. Nepodceňujem kazateľskú kňazskú službu. Ale pre mňa najúčinnejšou kázňou kňaza bol vždy jeho život. Dobrý kňaz, aj keď mi nemá čo Povedať, stačí mi, keď sa naňho pozriem..."
A keby sme čítali životopisy svätých, dozvedeli by sme sa, ako všetci ctili kňaza:
Patriarcha rehoľného života na Východe, svätý Anton, prechovával takú úctu ku kňazom, že si pokľakol pred každým, s ktorým sa stretol a nevstal, pokým nedostal od neho požehnanie.
Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že kňazská hodnosť je väčšia ako hodnosť kráľovská.
Svätá Katarína Sienská, veľká dominikánka a učitelka Cirkvi, sa ani neodvážila dotknúť sa ruky kňazovej, ale iba s nesmiernou úctou bozkala stopy kňazových nôh, šepkajúc pritom slová: „Tadiaľ prešiel druhý Kristus."
A svätý Ján Mária Vianney takto opisuje veľkosť kňaza: „Čo je kňaz?... Človek na Božom mieste. Človek, ktorý zastupuje Pána Boha. Človek, ktorý je poverený od Pána Boha veľkou právomocou. Keď kňaz odpúšťa hriechy, nepovie: Boh ti odpúšťa, ale povie: Ja ťa rozhrešujem. Keď vidíš kňaza pri oltári alebo v spovednici, tak treba na neho pozerať, ako by tam bol sám Pán Boh. Kňaz, to je niečo nesmierne veľkého. Čo je kňaz, to pochopíme až raz v nebi.
Kňazstvo, to je láska Srdca Ježišovho. Keby sme nemali sviatosť kňažstva, nemali by sme ani nášho Spasiteľa. Veď kto ho kladie do svätostánku? Kňaz. Kto prijíma a zaodieva milosťou tvoju dušu pri vstupe do života? Kňaz. Kto ju sýti, aby mala dosť síl na púti života? Kňaz. Kto ju pripravuje, keď sa chystá okúpaná v krvi Ježiša Krista predstúpiť pred Pána Boha? Kňaz, vždy kňaz... A keď duša upadla do hriechu, kto ju vzkriesi k životu? Kto jej vráti pokoj a duševnú rovnováhu? Stále je to kňaz.... Nikdy nehovorte zle o kňazoch. Sviatosť kňažstva, to je sviatosť nie pre jednotlivcov, ale pre celé ľudstvo."
Žiaden ľudský jazyk nie je v stave vyjadriť vznešenú dôstojnosť katolíckeho kňaza. Ona prevyšuje vznešenosť cisárov i kráľov, ba aj majestát najvznešenejších nebeských kniežat: Anjeli sú poslovia Boží a panovníci tohoto sveta sú Božími zástupcami v pozemských záležitostiach. Katolícki kňazi sú však Božími zástupcami v záležitostiach večnej spásy. Oni sú pokračovateľmi Ježiša Krista v jeho vykupiteľskom diele a nástrojmi Ducha Svätého na posvätenie duši -zastupovať Boha, Pána neba i zeme, ktorému sa pokorne koria anjeli, pred ktorým musí pokľaknúť tvorstvo a ľudstvo, pred ktorým sa trasú aj pekelné mocnosti, zastupovať takúto Bytosť a byť správcami tajomstiev, ktoré môže vykonávať iba sám Boh, či to nie je dôstojnosť, nad ktorú si nemožno pomyslieť väčšiu?
Len sa dobre pozrime, akú to moc udeľuje Boh kňazovi, aby sme sa podľa tejto moci naučili ceniť jeho dôstojnosť:
1.Keď Pán Ježiš premenil pri poslednej večeri chlieb na svoje telo a víno na svoju krv, povedal apoštolom: „Toto robte na moju pamiatku!" Tými slovami ich posvätil na svojich kňazov a dal im moc, akú nezveril ani svojej najsvätejšej Matke, Kráľovnej anjelov a svätých. „Toto robte na moju pamiatku!" Akú teda majú moc? Čo budú robiť? Kňazi Nového zákona budú tak, ako to urobil Ježiš, premieňať chlieb na jeho telo a víno na jeho najsvätejšiu krv; budú pristupovať k oltáru, ich hlas prenikne nebesia a sám Kráľ neba i zeme mocou tohoto hlasu zjaví sa na oltári, koľko raz budú slúžiť svätú omšu. Či nezaniká všetka moc pozemských i nebeských mocností pred mocou kňazovou?
Anjelovi bola daná moc vyhubiť za jedinú noc 185 tisíc asýrskych vojakov, ale moc premieňať chlieb a víno na telo a krv Syna Božieho nemal. Na pokyn Eliášov spadol z neba stravujúci oheň, ale na slovo kňazovo sám Boh zostupuje na zem, aby ju zapálil ohňom svojej lásky. Tisíce zástupov čakajú na jediný pokyn svojho kráľa; ale na slovo svojho služobníka sám Kráľ vesmíru zostupuje z nebeského trónu na naše oltáre. Je možné si u ľudí predstaviť väčšiu moc, ako je moc kňaza?
2. A uvažujme ďalej! Keď Pán Ježiš vstal zmŕtvych, zjavil sa svojim apoštolom, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené; komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 22). Akáže to moc! „Kto môže odpúšťať hriechy okrem samého Boha?" pýtali sa raz farizeji. Áno, len Boh môže odpúšťať hriechy - a kňazi Nového zákona, ktorým Boh sám dal túto nesmiernu moc. Kňaz, slabý človek, a predsa ako zástupca Boží, má Právo odpúšťať hriechy hriešnikom a ich dušiam zas navracať žiarivé rúcho posväcujúcej milosti, má moc oslobodzovať veriacich 2 diablovho otroctva a robiť z nich zas milé dietky Božie a dedičov nebeského kráľovstva.
Kto má na svete, okrem kňaza, takúto moc? Kde je knieža, kde je kráľ tak mocný, aby mohol odpustiť aspoň ten najmenší hriech? Veď či aj najmocnejší vládcovia tejto zeme - ak chcú, aby im boli odpustené hriechy - neodkladajú svoje žezlá a svoje kráľovské koruny, nekľakajú pokorne pred súdnu stolicu Nového zákona, nevyznávajú tam kňazovi svoje hriechy a neprosia o odpustenie?
A ak si chcete urobiť ešte lepšiu predstavu o význame tejto kňazskej moci, staňte si k lôžku zomierajúceho hriešnika. Čo chce ten zomierajúci človek, ktorý toľko rokov nohami pošliapaval božie i cirkevné zákony? Prečo sa trasie, prečo narieka?... Viete prečo? Ocitol sa na prahu večnosti a hroziac sa večných trestov pekelných, rád by, aby mu boli odpustené jeho hriechy. Nuž, zavolajte jeho priateľov, s ktorými sa v živote toľko ráz veselil, zavolajte jeho priaznivcov, na ktorých sa spoliehal a kvôli ktorým urážal Boha. Azda mu pomôžu? Ó, nie, oni nemajú takú moc... A keby cherubín z neba zostúpil, nič mu nepoosoží, lebo ani on nemá moc odpúšťať hriechy...
Tu však riadením Božím prichádza kňaz, obyčajný, chudobný, svetom azda opovrhovaný kňaz, vypočuje spoveď umierajúceho, povie nad ním slová: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov..." A hľa, tu zomierajúci, zbavený hroznej ťarchy, získava pokoj a s dôverou v milosrdenstvo Najvyššieho odporúča svoju dušu Pánovi vediac, že sa stal dieťaťom Božím a dedičom nebeského kráľovstva... Či to nie je moc neobyčajná, moc naozaj Božia?
3. A keď si uvedomíme všetky ďalšie právomoci katolíckeho kňaza, či už ide o jeho právomoc učiteľskú, o moc udeľovať ostatné sviatosti, alebo o jeho pastiersku právomoc spravovať a riadiť zverené mu duchovné stádo Božieho ľudu, nuž, ktože okrem neho má ešte na svete takúto právomoc?
A svedomitý katolícky kňaz túto svoju moc používa v plnej miere a v celom rozsahu.
Od kolísky až ku hrobu nás sprevádza činnosť horlivého kňaza. Len si sa narodil, už tu bol kňaz, ktorý tvoju dušu očistil od škvrny dedičného hriechu a sviatosťou krstu ju obliekol do rúcha nevinnosti... Ked si dosiahol užívania rozumu a mal si vkročiť do svetského ruchu, zas to bol kňaz - biskup, ktorý vo sviatosti birmovania upevnil tvoju vieru- Koľkokrát z teba kňaz sňal ťažké bremeno smrteľného hriechu vo sviatosti pokánia a tým zavrel pekelný pažerák, ktorý už - už sa pred tebou otváral...
Koľko raz pri svätom prijímaní občerstvil tvoju dušu anjelským Chlebom a posilnil ťa pre večný život?... A kto ti pribehne na pomoc v najdôležitejšej chvíli, v poslednej hodine? Keď už ťa všetci priatelia opustia, keď už len rodičia, bratia, sestry a najbližší príbuzní budú pri tvojej smrteľnej posteli stáť a plakať, že ti nemôžu pomôcť, v tom okamžiku zas to bude kňaz, ktorý ti príde na pomoc, zmieri ťa s Bohom, občerství ťa telom Kristovým, posilní sviatosťou pomazania chorých, aby si víťazne dobojoval posledný boj... A keď zomrieš, či to nebude kňaz, ktorý ti v očistcových mukách prispeje obetou svätej omše?
Hľa, aká vznešená je hodnosť katolíckeho kňaza, aká veľká je jeho právomoc, aká príkladná jeho dobrota, aká obdivuhodná jeho starostlivosť o spásu našich duší.
No treba oceniť aj to, akú ťažkú a zodpovednú úlohu zveril Boh kňazom, krehkým a slabým ľuďom:
Biskup z Bragy bol raz na vizitačnej ceste zastihnutý búrkou. Víchor hvižďal, hromy rachotili a z vrchov sa valil prúd špinavej vody. Biskup sa utiahol do blízkej jaskyne a tam čakal na koniec nepohody. Uprostred najväčšej búrky sa však pozrel von a neďaleko jaskyne uzrel malého pastierika, ktorý aj v tomto zúrení živlov strážil svoje stádo. Zakričal na neho a volal ho do jaskyne. „Nesmiem", znela jeho odpoveď. Ani sa nehnul od svojich oviec. Biskup ho znova volal, ale chlapec nešiel. „Nesmiem, lebo na okolí sú vlci." Biskup ho prehováral, že v takomto zlom počasí neprídu a keby aj prišli, nebude ďaleko od svojich oviec. „Nemôžem, lebo mi to otec zakázal." A mokol ďalej.
V tomto pastierikovi ako by som videl obraz dobrého katolíckeho kňaza. Aj ten stráži svoje stádo uprostred nebezpečenstiev a búrok, kudia hania jeho počínanie, jeho šaty, každý jeho krok. Ľudia prekrúcajú jeho slová, vysmievajú sa jeho úsiliu, križujú jeho plány. A on?... Plní ďalej svoje povinnosti. Ľudia špinia jeho česť a on pracuje ďalej, kudia ho mnohoráz nazývajú pokrytcom, podvodníkom a on, ako by sa nebolo nič stalo, pracuje ďalej. Stráži a bráni svoje stádo proti nebezpečným vlkom.
Ťažkú úlohu zveril Boh kňazom, krehkým a slabým ľudom; no horliví kňazi Kristovi nemyslia na ťažkosti dňa ani na námahu práce, ale naplnení túžbou zachraňovať nesmrteľné duše volajú so svätým Františkom Saleským: „Pane, daj mi duše a všetko ostatné si vezmi."... Považujú za samozrejmé, že nebeský Otec i od nich žiada a bude žiadať za spásu duší tú istú cenu, akú žiadal od svojho Syna, to jest: prácu, bolesť a utrpenie a oni neľutujú námahy, neboja sa útrap, aje I čím viacej duší zachránia pre nebo, tým väčšia radosť naplňuje ich horlivé kňazské srdcia.
V kresťanskej verejnosti sa zaslúžene šíri povesť o svätosti veľkého hrdinu lásky, ktorý ako devätnásťročný mladík bol láskou Ducha Svätého taký nadchnutý, že vstúpil v belgickom meste Leuven do re- ' hole Najsvätejšieho Srdca Ježiša a nepoškvrneného srdca Márie, aby mohol čím horlivejšie konať skutky lásky k blížnym. A pretože mal stále pred očami láskyplné Ježišovo a Máriino srdce, dobrovoľne sa rozhodol odísť na ostrov Molokai. Ostrov sa nazýva aj ostrovom smrti, pretože naň vtedy vyvážali nevyliečiteľne chorých na malomocenstvo, aby tam zomreli. Títo úbožiaci tam žili v chatrčiach zhotovených z trávy a zúfalo sa ponevierali medzi životom a smrťou.
Tento rehoľník prišiel medzi nich, aby bol ich kňazom, lekárom, učiteľom a bratom. Obväzoval im rany, zháňal pre nich výživu a šatstvo, staval im chatrče z dreva, vyučoval ich, potešoval ich, slúžil im svätú omšu, vysluhoval im sviatosti a pochovával ich. Po dvanástich rokoch láskyplnej služby chorým sa sám nakazil malomocenstvom, takže štyri roky mu odpadávalo svalstvo od kostí na celom tele. Aj tvár mal bez líc, bez perí, bez uší a bez viečok - toho všetkého sa zriekol z lásky k svojim blížnym - a v tej hrdinskej láske tam zomrel 15. apríla 1889 vo veku štyridsať deväť rokov; menoval sa páter Damián de Veuster.
Kňaz je v prvom rade človek, ktorý žije preto, aby miloval Krista a v ňom - skrze neho - všetkých svojich blížnych. V každej situácii a to až do takej miery, že je v mene tejto lásky ochotný obetovať svoj život.
Môže nám byť odňaté všetko, ale nikto nám nebude môcť vytrhnúť zo srdca lásku k Ježišovi ani lásku k blížnym. A v tomto zmysle, tak dnes ako i včera a vždy, môžeme vypovedať s presvedčením a radosťou slová svätého Pavla: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie?..." (Rim 8, 35-37).
Pravá a bezvýhradná viera kňaza prejavuje sa taktiež v prijatí celého Krista a v úplnom odovzdaní sa Kristovi, Bohočlovekovi, Veľkňazovi Nového zákona. Kňaz prijíma nielen Zjavenie - zvestovanie Radostnej zvesti. On musí prijať predovšetkým Toho, ktorý bol zvestovaný.
Nielen jeh° náuku, ale aj jeho čnosti, jeho pravdu, jeho utrpenie, jeho život a smrť. Viera - to je odovzdanie sa nielen vedeniu, idei, svetonázoru, ale je to odovzdanie sa živej osobe Ježiša Krista, Božieho Syna a to v takej miere, v akej sa on odovzdal nám. Kňaz ako Tomáš musí sa svojou vierou dotknúť Kristových rán a spolu s ním volať: „Pán môj a Boh môj" a celým svojím ďalším životom opakovať so svätým Pavlom: „Mihi vivere Christus est - Pre mňa žiť je Kristus" (Flp 1,21).
Veriacemu ľudu záleží na tom, aby ich kňaz mal silnú, živú vieru, aby ich tak mohol posilňovať v ich náboženskom presvedčení, na ktoré sa dnes toľko útočí... Preto si kňaz musí svoju vieru nielen chrániť, ale musí ju aj živiť, posilňovať horlivým duchovným životom, obetavým kňazským účinkovaním, láskavým, ľudským prístupom k veriacim, bohumilým mravným životom; naozaj musí žiť zo svojej a podľa svojej viery. A takto žijúc musí dokázať aj veriacim, že sa dá a že sa má žiť z viery.
Veriaci svoju vieru opierajú o vieru kňaza. Dnes ľud nenájde Vykupiteľa na ulici ako kedysi v Palestíne. Dnes Kristus je kňaz. V ňom sa chcú ľudia dotknúť svojho milovaného Majstra a Vykupiteľa. Ľud chce v kňazovi počuť Krista na ambone, aby si po kázni mohol povedať: „Či nehorelo v nás srdce, keď k nám hovoril a vysvetľoval nám Písmo?" Hriešnici chcú stretnúť Vykupiteľa za mriežkami spovednice a počuť trpezlivé, príjemné a zrozumiteľné: „Choď v pokoji a viac nehreš... „Veriaci sa chcú zahľadieť na Ježišovo telo, ktoré kňaz konsekruje a dvíha svojimi rukami... Deti chcú hovoriť so svojím duchovným otcom, ako sa kedysi mládenec obrátil na Majstra s otázkou: „Dobrý Učiteľ, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?..."
Veriaci chcú cítiť vrúcnu vieru svojho dušpastiera v jej plnom, nefalšovanom vydaní. Hlboká a živá viera musí prenikať celého kňaza. Viera - to je celý kňaz. To je jeho svätá omša i modlitba, jeho rozjímanie i spytovanie svedomia, to je jeho spôsob plnenia povinnosti v spovednici i v škole, to je jeho vzťah k zdravým a chorým, k živým 1 umierajúcim. To sú jeho oči, cez ktoré pozerá Kristus, to sú jeho ústa, ktorými hovorí jeho Majster, to je jeho srdce, pripravené milovať každého, kto k nemu prichádza v mene Ježiša Krista.
Keď si Boh vyvolil Samuela za proroka a povolal ho do svojej služby, ten s veľkou úctou pred velebnosťou Božou zvolal: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva" (1 Sam 3, 10). I my sme to už veľa razy povedali. Lenže to nestačí. Vždy treba počúvať. Každý deň treba povedať: „Tu som, Pane, hovor." V hodinách úzkosti, v pokušeniach, v pochybnostiach, ale aj vtedy, keď naša duša prekypuje šťastím a radosťou, treba volať: „Pane, tu je tvoj služobník. Prijímam z tvojich rúk všetko. Aj chmúru búrlivých dní. Aj blesky nad svojou hlavou. Aj zemetrasenia. Prijímam z tvojich rúk aj slnečný jas, čistú oblohu a prísľub budúcej odmeny. Všetko od teba prijímam."
Všetko nech sa stane tak, ako Ty chceš. Moja vôľa chce to, čo chce tvoja vôľa. Moja vôľa nech splynie s tvojou vôľou... Vieme to pochopiť. Ale sme ochotní v každej chvíli života takto volať k nebesiam? Aj vtedy, keď od nás Pán bude vyžadovať voľajakú obetu?
Nesmieme si dovoliť - na svoju škodu - aby sme nepočuli Boží hlas, ktorý k nám prichádza, aby sme nepočuli Božie volanie pre starosť o také malichernosti, ktoré nám zaplavujú našu dušu. Musíme sa starať o to, aby volanie Ducha Svätého vždy malo otvorenú cestu do našej duše a do nášho srdca. Stále dbať na to, aby sme boli svoji. To je ten dôverný a vrúcny vnútorný vzťah medzi hlboko veriacim laikom, rehoľníkom, kňazom a Pánom. Keď nás tento vzťah prenikne skrz naskrz, vtedy budeme Pánovými a budeme silní jeho silou.
Svätý Grignion de Montfort takto prosil Boha, aby dal ľudu horlivých kňazov: „Prosím o kňazov... ľudí podľa tvojho Srdca, ktorí by bez vlastnej vôle, ktorá ich len brzdí a zastavuje, plnili všetky tvoje priania a víťazili nad všetkými tvojimi nepriateľmi... Kríž a ruženec nech je v ich rukách... Ľudí, čo by ti boli vždy poruke, vždy ochotní poslúchať ťa, poslúchať i hlas svojich predstavených ako Samuel: Praesto sum - Tu som, Pane...; Ľudí vždy ochotných bežať a všetko pretrpieť s tebou a pre teba ako apoštoli: ,Eamus et nos et moriamur cum eo - Poďme aj my a umrime s ním' (Jn 11, 16). Opravdivých služobníkov Panny Márie."
Kňazi, ktorí sa z bezvýhradnej lásky ku Kristovi ochotne zriekli všetkých zemských spojív, aby s nerozdeleným srdcom patrili iba Bohu a celou bytosťou slúžili dušiam, sú živým a žiarivým obrazom Ježiša Krista. Z ich tváre sa odráža nevinnosť vteleného Syna Božieho. Ich pohľad preniká hlboko a v ich jasných očiach prebýva pokoj.
Svätí, Kristovi celkom oddaní kňazi, ktorí ako kalich vo svojich ctihodných rukách nesú životom v neporušenom celibáte svoje čisté srdce. sú slnkom ožiarené a belosťou zaodiate vrcholy na obzore zeme, nad hmlou a blatom tohoto sveta.
Čistí kňazi, ktorí napriek všetkým pokušeniam a nebezpečenstvám zostávajú verní veľkému záväzku, ale aj vznešenej výsade celibátu, priťahujú a získavajú duše a vedú ich k Bohu. Opájajú vôňou ľalií a žiaria nadzemskou krásou. Právom môžu so svätým Pavlom povedať: Sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby. Jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života pre život" (2 Kor 2, 15).
To, čo je posvätené pre službu oltára, musí sa chrániť v dokonalej čistote. Sviatosťou posvätenia kňažstva je celá kňazská bytosť konsekrovaná ako kalich, určený pre svätú službu Božiu, ktorá nesmie byť zneuctená. Preto si kňaz musí trvalo zachovať svoju myseľ jasnú, svoje srdce čisté a svoju dušu svätú tak, aby mu z očí žiarilo nebo.
Keď svätého Alfonza z Liguori 21. decembra 1726 vysvätili za kňaza, dokonale si uvedomil neporovnateľnú hodnosť, ktorú dostal, a rozhodným hlasom povedal: „Som kňaz, moja hodnosť prevyšuje i hodnosť anjelov. Môj život musí byť anjelsky čistý, musím sa o to usilovať všetkými prostriedkami.
Boh poslúcha môj hlas; tým viac musím ja poslúchať jeho hlas, milosť a svojich predstavených.
Smiem hľadať len slávu Božiu, svoje posväcovanie a spásu svojich blížnych. Musím sa tomu oddať aj za cenu svojho života."
Tieto vzácne rozhodnutia môžu byť aj pre nás aktuálne a potrebné a ich zachovanie nám iste prinesie mnoho duchovného úžitku pre pokoj a spásu nesmrteľných duší.



14. CHOĎTE A UČTE VŠETKY NÁRODY (Mt 28, 19)


Povinnosť apoštolátu
Keď sa Božia láska zmocňuje sŕdc, tvorí a živí v nich stále väčšiu lásku k blížnemu. Je to láska nadprirodzená, preto má pred očami predovšetkým nadprirodzené dobro blížnych. Tým sa táto láska stáva horlivým nadšením za spásu ľudí.
Ak málo milujeme Boha, budeme málo milovať aj duše. A naopak, ak horlivosť za duše je slabá, znamená to, že aj naša láska k Bohu je slabá. Veď ako by bolo možné veľmi milovať Boha a nemilovať veľmi jeho deti, ktoré sú predmetom jeho lásky a horlivej starostlivosti? Duše sú pokladom Božím. Kto vnikol do tajomstva Božej lásky k ľuďom, nemôže ostať ľahostajný k ich osudu.
Každý kresťan katolík by mal zhrnúť celý svoj život a všetku svoju prácu do tohto krátkeho hesla: „Milovať Boha, stať sa svätým a spasiť duše!" Keby jedna vec z týchto troch mala chýbať, nemohli by sme povedať, že sme žili podľa svojho poslania.
Apoštolát je známkou duchovnej sviežosti a svätej mladosti. Ada Negri napísal: „Vždy je mladý ten, kto dáva svetlo tvorstvu. Keď už niekto nemá, čo by dal iným, je to známkou staroby. Keď strom už neprináša ovocie, čoskoro uhynie."
Tu, pravda, hovoríme o duchovnej mladosti, ktorá nie je nijako závislá na rokoch života. Často aj starí apoštoli vedia uchovať závideniahodnú duchovnú mladosť. Žalmista o nich hovorí, že „ešte aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti" (Ž 91). Svätý Vincent de Paul sa už nemohol hýbať, ale jeho duša ešte stále bola živa a výdatná studienka, ktorá dávala múdre pokyny a zdravé rady svojim duchovným dietkam. Inokedy vidíme mladých apoštolov, u ktorých nebadať zápal a nadchnutie iniciatívy, lebo ich duch stratil bystrosť, a azda aj vnútorný oheň a sväté nadšenie.
Apoštolát, to jest horlivá a činorodá snaha o spásu duší, je nielen bohumilou, veľmi úctyhodnou a veľmi záslužnou záľubou, ale je aj povinnosťou, ktorej sa nik nesmie beztrestne zbaviť. Vykúpenie je dielo Ježiša Krista, ale pravidelne sa poskytuje dušiam prostredníctvom druhých ľudí. On, Syn Boží, je nekonečná všemohúcnosť. Ako stvoril svet z ničoho, tak má moc posväcovať duše bez každej inej pomoci. Ale chcel použiť nás, našu spoluprácu. Volá nás, vyzýva nás, aby sme sa spolu s ním obetovali za spásu našich bratov. Byť apoštolom značí teda dávať Kristovi svoje schopnosti a svoju činnosť, aby skrze nás mohol ďalej zachraňovať a posväcovať duše.
Kristov učeník má byť apoštolom z troch alebo zo štyroch príčin.
Má byť apoštolom preto, lebo:
1. je pokrstený,
2. je pobirmovaný,
3. je zasvätený a
4. niekedy má byť apoštolom aj preto, že má povinnosť nahrádzať za svoje hriechy.

Pouvažujme o týchto štyroch príčinách nášho apoštolátu.
1. Kresťan katolík má byť apoštolom, lebo je pokrstený. Keď sa stal členom ľudskej spoločnosti, stal sa krstom aj údom tajomného, mystického Tela Kristovho, v ktorom všetci majú pracovať na spoločnom dobre. V tele sa každý úd snaží o dobro ostatných a má podiel na ich položení. „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy" (1 Kor 12,26). Tak aj každý kresťan je povinný zaujímať sa o dobro druhých.
„Ak sa odvážiš povedať, že nemáš nič spoločného so svojím spoluúdom, ak sa domnievaš, že ťa nič nespája s tvojím bratom, nemôžeš mať Krista za Hlavu." Tieto slová svätého Jána Zlatoústeho nás Poučujú, že apoštolát nie je nič nadbytočné, nič ľubovoľné, ponechané na úsudok a veľkodušnosť jednotlivca, lež presne vyhranená povinnosť každého kresťana. Táto povinnosť zaväzuje tak prísne, že kto ju neplní, nemôže byť pravým kresťanom. Aj Pius X I. jasne hovorí, že apoštolát nie je nič iné, ako uskutočňovanie kresťanskej lásky, ktorá zaväzuje všetkých ľudí a káže milovať blížneho ako seba samého. (Discorso: 4-2, 1931).
Ako každý jednotlivý člen rodiny má sa zaujímať o spoločné blaho celej rodiny, tak každý kresťan má pracovať pre blaho celej Cirkvi, si nesmie myslieť, že je privilegovaný a že má právo len prijímať a rije dávať. Oddať sa vnútornému životu neznamená zatvoriť sa do akejsi veže požívať tam v pokoji Božiu útechu, a pritom sa nestarať o dobro druhých. Znamená to sústrediť všetky sily na hľadanie Boha, na dielo osobného posvätenia, aby sme sa stali milými Bohu, obsiahli veľkú moc činu a príhovoru a tak zachránili mnoho duší.
2. Kresťan katolík má byť apoštolom, lebo je pobirmovaný Sviatosť birmovania nás činí dokonalými kresťanmi a vojakmi Ježiša Krista. Vojak, ktorý bojuje na bojisku, nebráni len sám seba, ale bráni hlavne svoju vlasť a tým sa stáva veľkým. Vojak Kristov má byť neohrozeným obrancom Božieho kráľovstva proti všetkým nebezpečenstvám, ktoré ohrozujú duše.
Kristov vojak má byť aj dobyvateľom. Preto má venovať svoje sily na to, aby rozširoval Božie kráľovstvo; má prinášať Boha dušiam a duše má prinášať Bohu. Žiaden vojak nesmie byť vojakom-zbehom, žiaden Kristov bojovník nesmie ochudobniť Cirkev o tú prácu, ktorú on môže a má vykonať.
3. Kňaz i rehoľník sa má venovať apoštolátu, lebo je osoba zasvätená. Každý Kristov služobník má plniť ideál svojho Pána, ktorý' povedal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie" (Jn 10, 10). Kristov učeník, či už má, alebo nemá kňazské svätenie, je zasvätený pre potreby svätej Cirkvi, z ktorej čerpá pomoc a oporu.
Apoštol bez apoštolského ducha nie je nijaký apoštol.
4. Máme byť apoštolmi aj z povinnosti náhrady.
Apoštolát má byť náhradou za všetko zlo, ktoré sme spáchali, alebo za dobro, ktoré sme zanedbali vykonať, alebo za iné veci, ktoré sme nesplnili. Koľkokrát svätý Pavol myslel na svoju smutnú minulosť, toľkokrát sa tým viacej rozohňoval pre hlásanie evanjelia.
Keď nám spomienka na minulé roky života pripomína, že sme azda blížnym nedali niekedy dobrý príklad, niet pre nás lepšej nápravy, ako apoštolát, ktorým privedieme Bohu ďaleko viac duší, než koľko sme ich odviedli alebo zanedbali priviesť. A keď nám minulosť hovorí, že sme prestúpili niektorý príkaz, toto previnenie nahradíme najlepšie tak, keď budeme horlivo pracovať v Pánovej vinici.
Naša apoštolská práca podá Pánu Bohu náhradu aj za zlo, ktorého sa pustili iní. Diabol nespí. A jeho sluhovia na zemi ustavične rozsievajú duchovnú skazu. Práve preto musíme horlivo pracovať, aby sme vytrhli duše z nebezpečenstiev, ktorými sú obklopené, aby sme ich uchránili pred zlom, ktoré im hrozí, aby sme ich posilnili v ustavičnom zápase o ich čistotu a spásu. Ak zlí ľudia majú na svojej strane zvody sveta a diabla, my môžeme spoľahlivo rátať s pomocou Božou a s ochranou našej nebeskej Matky; preto víťazstvo bude nepochybne naše, alebo lepšie povedané, víťazstvo bude Pánovo.
Rôzne spôsoby apoštolátu
Pán Ježiš bol vždy apoštolom, čiže vyslancom Otca pre našu spásu. Jeho apoštolát začal v biednej jaskyni v Betleheme, kde už ako dieťa v plienkach trpel za nás, pokračoval tridsať rokov počas života v Nazarete - v modlitbe - v utiahnutosti, v skrytosti. Nadobudol vonkajší spôsob konania, a to za jeho verejného života, v priamom styku s dušami a vyvrcholil v smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade a smrťou na kríži.
Náš apoštolát spočíva v horlivej účasti na tom, čo Ježiš vykonal pre vykúpenie ľudstva. Preto rozoznávame dva základné spôsoby apoštolátu: vnútorný apoštolát modlitby a obetovania sa, ktorý je predĺžením skrytého života a utrpenia Pána Ježiša, a vonkajší apoštolát slova a skutku, ktorý je pokračovaním jeho verejného apoštolského života. Oba spôsoby apoštolátu sú účasťou na Ježišovom vykupiteľskom diele.
Vnútorný apoštolát modlitby, sebazapierania a utrpenia má sám v sebe takú účinnosť a plodnosť, že prevyšuje každý iný spôsob apoštolátu. I keď ho nesprevádza nijaká vonkajšia činnosť, stačí urobiť tých, čo sa niu venujú, vynikajúcimi apoštolmi. Avšak v spoločnosti, v Cirkvi sú potrebné i diela. Boh ich chce a skutočne vo svete zasahuje obvykle práve činnosťou svojich apoštolov.
Aj cieľom reholí je: z lásky k Bohu zachraňovať duše.
Podľa svätého Tomáša Akvinského tento úkon lásky je najdokonalejší: „Záslužnejšie je venovať sa duševnej spáse blížneho, ako Pomáhať mu v telesných potrebách. Tento úkon je nad všetko ostatné práve tak, ako duša je nad telom. Boh je ním dôstojnejšie oslavovaný, lebo nič tak láskavo neprijíma, ako spásu duší" (Sum. Th. II.II. q. 188, a.4.).
Už dávno je zvykom deliť rozličné rehoľné spoločnosti na činné I rehole, ktoré sa venujú napríklad opatrovaniu nemocných, vyučovaniu, kázaniu, na rozjímavé rehole, ktoré sa celkom oddávajú Boží™ veciam a na zmiešané rehole, ktorých cieľom je kontemplácia prinášajúca ovocie skrze apoštolát. Keď cirkevní učitelia rozlišujú rehole týmto zmiešaným reholiam ponechávajú meno „apoštolské reho1e". Takouto zmiešanou, „apoštolskou rehoľou" je napríklad dominikánska rehoľa, nazývaná rehoľou Bratov Kazateľov.
Podľa spoločnej náuky, ktorú svätý Tomáš Akvinský svojím majstrovským duchom presne vymedzil, rozjímavé, kontemplatívne rehole treba klásť nad činné, lebo rozjímanie, či kontemplácia prevyšuje vonkajšie skutky. Na prvé miesto však treba klásť zmiešané, čiže apoštolské rehole, lebo ako hovorí „anjelský učiteľ": „Lepšie je dávať iným ovocie rozjímania, ako len rozjímať, podobne ako dokonalejšie je osvetľovať ako iba svietiť." Zmiešaný, čiže apoštolský život je úplnejší, ako čisté rozjímavý, či kontemplatívny, pretože spojuje dokonalosť kontemplatívneho i činného života.
Podobne hovorí aj Passerini, OP v knihe: De hominum statibus et officiis: „Zmiešaná rehoľa je dokonalejšia ako 1en kontemplatívna a1en činná, lebo plody kontemplácie rozdáva vonkajšou činnosťou. Ten život je dokonalejší, ktorý má celú, nezmenšenú dokonalosť jedného a k tomu pridáva druhú dokonalosť; a takýto je život zmiešaný." Passerini ešte dodáva: „Zmiešaná rehoľa sa vyznačuje tým, že predovšetkým a priamo sa oddáva kontemplácii, a to nie preto, aby táto kontemplácia bola cieľom sama pre seba, ale aby vyrazila svojou vnútornou silou a konala skutky, ktoré sú Bohu najpríjemnejšie, čiže prácu pre spásu duší. Jedným slovom: cieľom zmiešanej rehole je kontemplácia, ktorá sa rozlieva na duše a v nich prináša ovocie."
Dominikán teda musí byť najprv askéta a rozjímavý rehoľník a až potom apoštol.
Ako askéta chce sa očistiť prísnym kajúcim životom, pripraviť sa ním na lásku, chrániť a povzniesť v sebe vnútorného človeka.
Ako rozjímavý rehoľník sa snaží o to, aby štúdium božských vied, ustavičné čítanie svätých kníh, súkromná i liturgická modlitba naplnili jeho dušu nadprirodzeným životom.
Iba tak sa stane apoštolom. Keď jeho duša je roznietená vnútorným plameňom, ktorý planie láskou, odchádza k svojim bratom, aby im rozdával svoje duchovné bohatstvá; jeho apoštolát, chránený kláštornými cvičeniami od nebezpečných vplyvov, ktoré dorážajú v každej vonkajšej činnosti, v kontemplácii čerpá najvyššiu silu. Najvzácnejšie chvíle dominikána, ba z hľadiska spásy najcennejšie sú tie, ktoré prežíva pri napodobovaní Krista v kontemplácii, keď dosahuje vrcholného bodu svojho povolania. To je vrchol jeho života.
Jedna krátka veta svätého Tomáša zhrňuje dominikánsky život a vyjadruje jeho osobitosť slovami: Contemplata aliis tradere, to znamená: iným rozdávať z bohatstva rozjímania, čiže ovocie hlbokého duchovného života a nazerania na Boha.
Aj iné rehole, také staré ako rehoľa Bratov Kazateľov, ba ešte aj staršie, oddávajú sa kontemplácii, a to tak, že odbavovaním božského ofícia a plnením rehoľných predpisov vedú svojich mníchov k spojeniu s Bohom, podporujú spásu blížneho modlitbou, a kajúcim životom, a len na druhom mieste sa oddávajú vonkajším skutkom bratskej lásky.
Naproti tomu väčšina moderných rehoľných spoločností venuje sa činnosti a opúšťa staré kláštorné zvyky, v ktorých naši otcovia nachádzali nevyčerpateľný zdroj sily.
Rehoľa svätého Dominika spojuje tieto dva tvorivé prvky rehoľného života - rozjímavý a činný - v dokonalý celok. Nie je to teda iba činná rehoľa, ani výlučne rozjímavá rehoľa; ale pretože spája kontempláciu s činnosťou, tvorí svojrázne rehoľné spoločenstvo. Kontemplácia a činnosť si neprekážajú, ale sa prelínajú a vzájomne sa podporujú. Kontemplácia pripravuje a plodí činnosť, živí ju a zúrodňuje. Podlá svätej Kataríny Sienskej táto apoštolská činnosť je vnútorná sila, ktorá posväcuje duše veriacich.
Brat Kazateľ by zišiel zo svojej cesty, keby svoje povolanie zamenil za povolanie synov svätého Bruna alebo svätého Bernarda: keby sa uzavieral do tichej kontemplácie, aby v nej hľadal užšie spojenie s Bohom a keby pritom zabúdal, že je povolaný hlásať radostnú zvesť spásy; ale Kazateľ by sa ešte viac mýlil, keby sa nazdával, že jeho veľmi horlivá činnosť, konaná na úkor kláštorných cvičení, (ktoré sú určené na to, aby jeho práci dodali mocnú a stálu silu), prinesie istotu, plodnosť a nadprirodzený lesk, nevyhnutné to podmienky plodného apoštolátu.
Teda Brat Kazateľ sa pripravuje na apoštolské poslanie životom I dokonalého odriekania podľa rád evanjelia a kontempláciou.
Vieme, že svet bol spasený len hrdinskou láskou Pána a že ľudia v ňom budú vždy získaní a spasení zas len hrdinstvom apoštolov. Hrdinstvo vždy lákalo a vždy bude vábiť srdcia i mysle mladých a všetkých, čo túžia urobiť zo svojho života veľké dielo, slúžiť niečomu krásnemu a žiť i umierať pre niečo večné.
A keď už hovoríme o dominikánskej reholi, dodajme, že dominikánsky rádový život je zasvätený šíreniu spasiteľnej pravdy. Boh je pravda. Jeho pravda je oznámená ľuďom a tak aj ľudská duša sa stáva účastnou pravdy Božej, ako v ráde prirodzenom skrze svoje vlastné poznanie, tak aj v ráde nadprirodzenom, vierou.
Rád nielen vychováva k pravde, ale aj zaväzuje svojich členov túto pravdu hlásať a tak rozširovať svetlo spásonosného poznania.
Kristus povedal: „Ja som nato prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde" (Jn 18,37). Svätý Dominik - ako hovorí svätá Katarína Sienská - dostal od Božej prozreteľnosti za úlohu pokračovať v tomto diele Syna Božieho: vydávať svedectvo pravde. Preto dáva svojmu rádu heslo: Veritas- pravda. Zasväcuje svoje sily a prácu svojich bratov pravde, to znamená životu oddanému štúdiu pravdy a hlásaniu pravdy.
Boh je pravda svojou bytosťou, Kristova Cirkev dostáva ako zverený poklad zjavenú pravdu, rád svätého Dominika sa zasväcuje tejto pravde, háji ju, šíri a vykladá ju, a všetkými prostriedkami učí podľa nej žiť. Z pravdy Božej vyviera každý mravný zákon, svätosť Kristovej Cirkvi, všetka jej moc a vznešenosť.
Poslanie dominikánskeho rádu v Cirkvi, v mystickom tele Kristovom, nie je teda to posledné, ale naopak, je veľmi dôležité, lebo má učiť Kristove údy, to jest veriacich, myslieť, vedieť a žiť z nadprirodzenej pravdy Kristovej.
Pre vlievanie života milosti do duší je okrem vnútorného apoštolátu rozjímavých duší potrebná aj vonkajšia činnosť pastierov a veriacich. Na udeľovanie sviatostí je potrebný kňazský úrad, na obracanie neveriacich treba misionárov, pre kresťanskú výchovu sú potrebné školy a vychovávatelia. Na pokresťančenie spoločnosti sú potrebné sociálne diela a pracovníci, ktorí sú apoštolmi vo svojom prostredí.
Na poli apoštolátu je podľa slov svätého Pavla mnoho úloh mnoho dôležitých a významných darov, ale všetky pochádzajú od jedného ducha, od Ducha Svätého, ktorý „rozdeľuje každému ako chce..." (1 Kor 12, 11) a zároveň ich všetky zameriava na jeden cieľ: na vzrast Kristovho tajomného tela. V ľudskom tele sa nemôže jeden úd zaobísť bez druhého. „Oko nemôže povedať ruke: ,Nepotrebujem ťa!', ani hlava nohám: ,Nepotrebujem vás!'" (1 Kor 12, 21). Podobne ani kontemplatívne duše nemôžu povedať činným: „Vaše práce nie sú potrebné," ani činné duše nemôžu povedať kontemplatívnym: „Vaša modlitba je zbytočná." Tí, čo sa zaoberajú rôznymi apoštolskými prácami, nemôžu sa vyvyšovať nad iných, ani sa pred nimi uprednostňovať. Všetci majú žiť vo vzájomnej úcte, majú spolupracovať a navzájom si pomáhať. Každý má pritom dbať, aby svoju povinnosť splnil čo najdokonalejšie.
Zásady apoštolátu
1.Treba mať zmýšľanie apoštolského ideálu
Nie hocijaká túžba je ideálom. Ideál je vždy jasný cieľ, veľmi vznešený a veľmi krásny, ku ktorému niekto smeruje so všetkou silou a nadšením.
Apoštolské dielo má prameniť z ohňa, ktorý planie v našom vnútri, pretože je nemožné s láskou konať to, čo necítime v srdci. Každá apoštolská duša by si mala hovoriť s Ježišom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!" (Lk 12, 49).
Ak niekto nemá dosť horlivosti pre posvätenie duší, jeho apoštolát je znetvorený vo svojej podstate, a stáva sa iba zamestnaním alebo remeslom, zatiaľ čo by mal byť nadšenou záľubou, ktorej sa vášnivo oddávame.
Apoštol národov, v ktorého srdci horel oheň apoštolskej horlivosti, mohol právom napísať Korinťanom: „Veľmi rád vynaložím všetko, ba aj seba samého vydám za vaše duše" (2 Kor 12,15).
Podobne i veriaci plní lásky k Bohu vo dne - v noci myslia na spásu duší.

2. Žime svedomitým vnútorným životom
Keďže apoštolovať znamená dosiahnuť od Srdca Ježišovho milosť spásy pre duše, je nutné, aby apoštolát mal svoje korene v nadprirodzenom živote. Čo nepochádza od Boha, nemôže viesť k Bohu. „Ja som vinie, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15, 5).
Apoštolát je súčasne rozjímaním aj činnosťou, lebo tieto dve veci nie sú dve nezávislé sily, ale má byť medzi nimi úzky vzájomný, zladený vzťah. Rozjímanie spojené s činnosťou pôsobí, že sa naša apoštolská práca napája na činnosť Božiu. Doktor Luigi Gedd a napísal: „Máme ísť najprv k Bohu v rozjímaní a až potom ísť k ľuďom svojou činnosťou."
Nedôverujme teda žiadnej apoštolskej forme, ktorá by nemala pevné vnútorné základy. Chráňme sa, aby sme sa nevyčerpávali do prázdnoty, aby nevyschol prameň, ktorý má živiť naše nadprirodzené sily. A pamätajme si, že naša vnútorná svätosť musí tým viac vzrastať, čím je širšie a náročnejšie pole našej vonkajšej činnosti. Azda nikde inde nemá takú plnú platnosť zákon o súlade i o rovnováhe vnútorného života a vonkajšej činnosti, ako práve tu.
Svätý František Saleský s jemu vlastnou jednoduchosťou odporúča toto: „Buďte ako deti, ktoré sa jednou rukou držia otca a druhou si na pokraji strže trhajú jahody." Ak sa vzdialime od nadprirodzená, ak sa pustíme Otcovej ruky, stane sa nám nešťastie, že spadneme do priepasti.
Páter Chautard vo svojej knihe Duša všetkého apošto1átu - keď poukázal na to, že vnútorný život je to, čo z apoštola robí planúceho svedka evanjelia - pripája: „Vnútorný život mu skytá ochranu proti nebezpečenstvám skrytým vo vonkajšej činnosti, obnovuje jeho sily, znásobuje jeho nadšenie, rozmnožuje jeho zásluhy, prináša mu zaslúženú radosť, ochraňuje ho proti malomyseľnosti a je známkou jeho čistého úmyslu."

3. Treba predchádzať dobrým príkladom
Ak chýba dobrý príklad, apoštolát je ohrozený už vo svojom základe. „Kde niet sily životom potvrdiť pravdy, ktoré sa hlásajú, tam sa jednou rukou búra to, čo druhá postaví." (Pius XI.). Niektoré neúspechy apoštolátu boli spôsobené práve tým, že sa nepracovalo s úprimnosťou, že apoštolát bol iba divadlom alebo pretvárkou. Boh však nemôže takéto počínanie ani prijímať, ani žehnať.
Treba si uvedomiť, že ľudia majú veľmi bystrý cit: pozorujú, posudzujú, vážia - a zriedka sa mýlia. Ľudia vycítia, či hovoríme, aby sme hovorili, alebo hovoríme, aby sme posväcovali.
Aj keby naše prípadné pokrytectvo nevyšlo nikdy najavo pred svetom, v akom svetle by sme stáli pred Pánom Bohom? Aká by bola naša večná odmena? A ešte skôr, aké vnútorné uspokojenie by sme mali z práce, ktorú by sme konali len s pretvárkou?

4. Treba mať zmysel pre jednotu a pre vzájomnú podporu
Svätý Gregor Veľký hovorí, že neorganizovaná práca prináša skazu. Treba vedieť zjednotiť sily a zosúladiť činnosť, aby sa neplytvalo energiou bez užitočných výsledkov.
Treba súdržnosť a spoluprácu s apoštolskou prácou druhých: s prácou členov tej istej spoločnosti, so všetkými katolíckymi organizáciami a náboženskými spolkami, najmä s tými, ktorí majú zodpovednosť za duše, to jest s kňazmi v duchovnej správe. Treba dať pozor, aby nevznikli roztržky, súperenie, nepriateľstvo, neprajnosť, žiarlivosť... Zo všetkých takýchto nešvárov len diabol zbiera hojnú žatvu; duše utrpia veľké škody a my nemáme zásluhy.

5. Nenárokujme si právo na ovocie svojho apoštolátu
Ježiš ukázal apoštolom na pole už zrelé k žatve a hovoril im: „Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce" (Jn 4,37). Tak vždy bolo a tak vždy bude.
Takto treba zúrodniť pustú zem: jeden orie, druhý seje a iný zas zbiera úrodu.
Ak niekto pracuje na poli a má mnoho úspechov, nech si uvedomí, že zbiera ovocie práce tých, ktorí sa na tom poli potili bez ľudskej odmeny. „Atak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast. Kto sadí i kto polieva, sú jedno, ale každý dostane vlastnú odmenu podľa toho, ako pracoval" (1 Kor 3, 7-8).
Pracujme s dôverou a s radosťou. Taká práca má dobré korene a v svojom čase prinesie bohaté ovocie. Odmena nebude primeraná dosiahnutým úspechom, ale námahe a duchu, v akom sme pracovali.
Pán žatvy je Boh. On jediný má právo zbierať. My sme robotníci, našou úlohou je iba pracovať. Až jedného dňa dostaneme bohatú odmenu v nebi uvidíme, že žiadne z našich dobrých úsilí nebolo nadarmo.
Všetka naša schopnosť je z Boha (2 Kor 3, 5)
Do neba prídu len sväté duše. Prečo sa svet stále zmieta v kale hriechov a nemravnosti a v bahne zlých náruživostí? Prečo? Pretože nie je dostatok duší celkom výlučne oddaných Bohu,... pretože niet svätých duší!
Iste, môžeme mať svätosť svätého Bernarda, Vincenta Ferrera, Ignáca, Františka Xaverského, a predsa nemusíme byť povolaní pretvárať národy a zmocňovať sa celých ríš. Na to je potrebné zvláštne poslanie od Boha. Z druhej strany však, iba veľkým svätým dáva milosť Božia vykonať v nadprirodzenom poriadku niečo mimoriadneho. Sme a ostávame púhymi nástrojmi duševnej spásy. Avšak nástroj je len vtedy na niečo užitočný, keď je spojený s rukou, ktorá ho vedie. Sila, čo do sŕdc preniká, musí prísť zhora. „Dajte mi jedného bludára," hovorí kardinál Duperron, „a ja si trúfnem ho premôcť. Ale ak chcete, aby sa obrátil, potom ho pošlite k svätému Františkovi Saleskému." Učenci sa utiekajú k rozumu, ale kľúč k srdciam má iba svätec.
Sami od seba sme ničím: neužitočné vínne ratolesti, suchá slama. I v čisto prirodzenom poriadku, bez Božej pomoci nemôžeme ani oči otvoriť alebo rukami pohnúť. Ako môžeme potom v ríši milosti kriesiť duševne mŕtvych k životu a ľudí pretvárať v Krista? Človek sa svojimi slovami dotýka iba telesného ucha, k uchu srdca preniká iba hlas Boží. "Nos loquimur foris, ipse intellectum aperit, ipse movet, ipse aedifi-Cat," hovorí svätý Augustín (De pecc. merit. et remis. I. 25, 37, 44, 130). My hovoríme zvonku, Boh však osvecuje rozum, On Pohýna, On napravuje.
Svätý Vincent Ferrer sa dozvedel, že bretónsky vojvoda ho chce počuť kázať. Starostlivo sa pripravil, ale všetci ostali chladní. Nasledujúceho dňa znovu stojí na kazateľnici a všetci sa dali do vzlykotu - Nato mu hovorí jeden z poslucháčov: „Aký veľký rozdiel medzi včerajšou a dnešnou kázňou!" „Áno" - odvetí svätec - „včera kázal Ferrer, dnes však kázal Duch Svätý skrze Ferrera." Svätý Pavol nepochybne pravdu, keď hovorí: „Sufficientia nostra ex Deo est - Naša schopnosť je z Boha" (2 Kor 3, 5).
Nech by teda kňaz, či laik, ako človek ničoho nebol schopný, v diele záchrany duší je všemohúci, keď skrze neho pôsobí Boh. Komu však Boh zverí svoju všemohúcnosť nad srdciami? Či pyšnému, samoľúbemu kňazovi, alebo laikovi, čo si namýšľa o svojich schopnostiach a zásluhách1 Zaiste nie. Takí si osobujú česť, ktorú si Boh vyhradil pre seba. Tých Boh nevy volil (1 Sam 16, 8). A akiste ani kňaza, či laika, čo miluje svet, veľa sa pohybuje v jeho spoločnostiach, osvojil si jeho reč a jeho spôsoby: ani tohto si nevyvolil Pán. A práve tak ani pomalého, pohodlného, chúlostivého služobníka. Všetkým týmto platia slová: „Nie sú z pokolenia tých, skrze ktorých nastala spása Izraelu."
Deň čo deň sa sťažujeme na úpadok mravov, na spoločnosť, čo vyháňa Boha zo sŕdc i života a uzaviera sa pred ním, na dnešný svet, ktorý charakterizuje Božia neprítomnosť. Ale, či sme my sami skutočne takými nástrojmi, aké Boh potrebuje k vykonaniu veľkých vecí? Či sme s ním naozaj vrúcne spojení v životodarnej viere a v obetavej láske? Či neberieme ľahkovážne isté stále sa opakujúce malé nevernosti, ktoré nás v skutočnosti od neho odpudzujú?
Chceme druhým radiť a ukladať im Božie zákony; potom však musíme pred ľuďmi vynikať dokonalým životom viery, lebo kto chce druhých dvíhať, musí stáť nad nimi! Hovoríme iným „Hore srdcia!" a naše srdce samo sa azda plazí po zemi s úbohosťou jeho želaní. Sme ako tie knihy, čo zákon iba obsahujú, ale ho nezachovávajú, alebo ako smerovky pri cestách, čo druhým ukazujú cestu, ale samy po nej nejdú. „Tadiaľto je cesta," hlásia neprestajne, a predsa ostávajú stále na tom istom mieste, kým kôl nespráchnivie a kým ho búrka nezlomí. Isteže, taká smerovka splnila svoju úlohu: ukazovala cestu; nemohli sme od nej viac čakať. Ale od kňaza a od poriadneho kresťana sa žiada viac, tí majú vznešenejšiu úlohu. Daní sme ľudu, aby sme mu razili cestu a aby sme ho viedli. No kto nechce kráčať pred ľudom, ten mu zatarasuje cestu.
Vyvoďme z toho dôsledky a povedzme ich takto: Kristus používa kňazstvo i laický stav ako nástroje pre svoju vlastnú činnosť v dušiach. sa tento nástroj nachádza v stave, v akom ho chce mať Kristus, •jedy s nim môže bez prekážky pracovať. Ak je však nástroj pokazený, tedy je hatené Kristovo účinkovanie a toto je kňazova, či učiteľova vina a zodpovednosť.
Boh nepochybne môže aj z nečistých úst urobiť svoje slovo účinnýiti, ale zvyčajne to nerobieva. Ostáva pravidlom, že výsledok je úmerný nástroju, že prúd milostí viac alebo menej bohato tečie podľa toho, či služobník Kristov je viac alebo menej čistý a odpútaný od pozemského. Ak teda chceš vedieť, čo ty dokážeš v Cirkvi, musíš si všímať iba to, ako ďaleko sa zaradíš na ceste dokonalého kresťanského života a nakoľko uvoľníš Kristovmu duchu priestor tvojej duše. Z toho aj pre teba s nevyhnutnou dôslednosťou vyplýva nutnosť sebaposvätenia.
Nikto nedá to, čo nemá
Nie som zlý človek, ani zlý kresťan. Som však Boží človek a svätý kresťan? Ak nie, čo vlastne chcem? Aký bude môj budúci kresťanský život? Vlažný, ešte i ďalej vlažný? Nie! Hora est surgere! Je najvyšší čas, aby som precitol z mrákot umierania. Boh ma vyzýva. Duše ma čakajú. Nesmiem otáľať. Až príliš mnoho Božích darov som už premárnil. Toľko rehoľníkov, toľko veriacich a tak málo sv. Dominikov, sv. Ignácov, sv. Tomášov, sv. Don Boscov, sv. Vincentov a sv. Katarína a predsa by sme takí mali byť všetci, pretože naša svätosť musí byť primeraná nášmu vyvoleniu a nášmu stavu. Príliš veľa sme premeškali.
„Bože, daj mi milosť, aby som už konečne urobil niečo pre teba," povedal na sklonku života svätý Alfonz z Liguori, ktorý nešetril nič, ani seba. Môžeme sa pýtať: Mohol tento veľký svätec ešte niečo viac obetovať Bohu? A ja? Čo som ja urobil doteraz? Môžem nazvať „niečím", čo som spravil? Je pravda, že v tom, čo som doteraz vykonal, bolo aj niečo dobrého. Ale koľkokrát sa do toho zamiešalo Veľa priemernosti, nedbalosti, ctižiadosti a sebectva... Keď úprimne Pozriem pravde do očí, dobro, ktoré som vykonal, je azda v slabom Pomere k tomu, čo odo mňa vyžaduje pravá viera, čo si prajú duše, čo žiada Boh. Či nemusím oveľa viac prosiť Boha ako svätý Alfonz, aby som konečne „urobil niečo" pre neho?
Svätý Tomáš Akvinskývo svojej knihe: „O dokonalosti duchovné ho života" (De Perfectione vitae spirituális) najprv pripomína, že dokonalosť a svätosť spočíva podstatne vo vzraste lásky k Bohu a k blížnemu, a ďalej hovorí, že dokonalosť a svätosť ide ruka v ruke s postupným odpútavaním sa od stvorenstva.
Kto sa nevzdá všetkých náklonností k tvorom, nemôže slobodne smerovať k božským veciam. A kým sa človek nepovznesie duchom a neoslobodí sa od všetkých tvorov a nezjednotí sa celkom s Bohom, do tých čias čokoľvek vie a čokoľvek má, nemá veľkú váhu. Všetko totiž, čo nie je Boh, nie je nič, a treba to pokladať za číru ničotu, lebo všetko, čo nepovstalo z Boha sa pominie.
Čím viacej myslíme na svoje sebecké záujmy, tým menej dbáme na záujmy Božie. A naopak: Čím viacej patríme Kristovi, tým viac nás môže použiť ako apoštolov, ako poslov spásy. Účinnosť nášho apoštolátu závisí teda v značnej miere od nášho sebazaprenia a hľadania našej jednoty s Kristom i od poznania a našej ochoty plniť jeho vôľu.
Takto sa po istom čase môžeme dožiť chvíle, keď pre nás nič na svete nebude cennejšie, ako čas, ktorý venujeme Bohu, aby sme ho mohli lepšie poznať a bezvýhradne milovať.
Chceme byť svätí. Chceme byť šťastní, chceme mať vnútorný pokoj, chceme byť zjednotení s Otcom. Čo je svätosť? Svätosť je Kristus, ktorý žije vo mne tak, že jeho myšlienky ovládajú moje myšlienky a ja sa riadim jeho pravdou. To je svätosť. Hýbe mojou vôľou a ja robím všetko, čo sa jemu páči. Je v mojom tele, takže moje telo sa stáva svätostánkom. [Henry Dieterich: Myšlienky na každý deň - Fulton Sheen, Dobrá kniha, Trnava 2000]
Mnohí prenechávajú svätosť niekoľkým neznámym jednotlivcom a sami sa uspokojujú tým, akými sú. Treba sa im však z tejto duchovnej ospalosti prebudiť. Svätosť predsa nie je čosi mimoriadneho, ale pre každého pokrsteného niečo obvyklého a riadneho... Svätosť má tisíce podôb a môže sa uskutočňovať na každom mieste a v každom povolaní. Spočíva v tom, že človek žije svoj občajný život s tvárou obrátenou k Bohu a s duchom naplneným vierou (kardinál Jozef Ratzinger).
Svätosť neznamená iba to, že Kristus je vo mne, ale aj to, že ja hozprostredkúvam druhým. Mojím pričinením milujú ľudia Krista keď hľadia na mňa, uvidia vo mne Krista.
Arcibiskup Fulton Sheen (1895 - 1979), riaditeľ Národnej spoločnosti propagácie viery v Spojených štátoch (v štáte Illinois) sa raz pýtal blahoslavenej Matky Terézie, ako sa jej podarilo obrátiť 15 000 mužov zo zapáchajúcich ulíc Kalkaty. „Ako ste mohil evanjelizovať a vyučovať týchto úbohých smrteľníkov, keď ste ich vytiahli z tej stoky do vášho opatrovateľského domu?"
„Viete," odpovedala, „nevyučovali sme ich. Keď som sa o nich starala, prejavovala som im lásku, spytovala som sa ich, či by nechceli počuť niečo o Kristovi. Oni sa ma zväčša pýtali: „Je Kristus taký ako vy? Podobá sa Kristus vám?" „Nie," odpovedala som im, „ale ja sa snažím o to, aby som sa ja podobala jemu."
„Tak potom chceme byť kresťanmi." Bolo to také jednoduché.
Takýmto spôsobom by sme mali konať aj my. Potom by nás svet poznal a vedel by, za čím stojíme, bez toho, že by niekedy počul od nás čo len jediné slovo.
Podobne ako jestvuje transplantácia obličky, dokonca i transplantácia srdca, poznáme aj transplantáciu zásluh, modlitieb a obetí z jedného člena Cirkvi na druhého. Dôvodom je vyliečenie tých členov Cirkvi, ktorí sú slabí.
Kresťanský apoštolát nie je ani politickým programom, ani kultúrnou alternatívou: predpokladá a chce šíriť dobro a túžbu milovať. Kresťanský apoštolát znamená konkrétne zasievanie pokoja a radosti. Je samozrejmé, že z takto chápaného apoštolátu budú mať osoh všetci: potom bude na svete viac spravodlivosti, viac porozumenia a stále viacej úcty človeka k človeku.
Nesmieme sa stať prekážkou večnej blaženosti duší, ktoré žijú vedľa nás. Sme povinní byť ozajstnými kresťanmi, stať sa svätými, nesklamať Boha, ani všetkých tých, čo od nás kresťanov, očakávajú dobrý príklad a oheň nadšenia.
Kresťan by mal byť vždy ochotný podieľať sa s každým na bohumilom živote a svojím chovaním by mal všetkým pomáhať čo najviac sa priblížiť k Ježišovi Kristovi. [Josemaria Escrivá de Balaguer: „Es Cristo que pasa (Homilias)" - Rialp, S.A., Madrid, 1991).
Myslime na hriešnikov, neveriacich, nemocných, zomierajúcich, opustených, trpiacich - a nedá nám to pokoja a budeme s nimi cítiť, na seba zabúdať a za nich sa obetovať. Súcit s bolesťou druhého je známkou jemnocitnej duše, ušľachtilého charakteru a veľkého srdca, ktoré má dosť miesta pre bolesti druhých. Pevne veríme, že za takúto súcitnú lásku sa Boh aj o nás postará...



PÁN JE MOJA POMOC A MÔJ OCHRANCA (Ž 27, 7)


Udalosťou z evanjelia, ktorá bola veľmi poučná pre apoštolov a z ktorej sa aj my môžeme všeličomu naučiť, je búrka na Genezaretskom jazere a jej zázračné utíšenie.
I. Búrka na mori
Spasiteľ v posledných dňoch mnoho pracoval. Evanjelisti rozprávajú, ako všade kázal a koľko zázrakov vykonal. Pán Ježiš bol celý vyčerpaný, chcel si odpočinúť, preto poprosil svojich apoštolov, aby ho previezli na druhý breh.
Genezaretské jazero má tvar podlhovastý, je dlhé 21 km, široké 11 km, hlboké 50 až 70 m. Na východnej a severovýchodnej strane je obklopené horami až 2800 m vysokými. Preto tam bývajú veľké zmeny teplôt, ktoré spôsobujú búrky. Teplota vody dosahuje niekedy až 28 stupňov. Jazero má sladkú vodu, lebo cezeň preteká rieka Jordán. V dobe Kristovej bolo veľmi bohaté na ryby. Na jeho západnom pobreží bolo viac miest, napríklad Kafarnaum, Betsaida, Tiberias.
Okolo jazera bolo vždy živo: karavány z východu a Damašku sa tadiaľ uberali do Egypta. Bolo tam aj veľa rybárov. Z nich si Pán Ježiš vyvolil prvých učeníkov: Petra, Andreja, Jakuba a Jána. K tomuto jazeru sa viaže mnoho krásnych udalostí zo života Pána Ježiša: kázanie z lodky, zázračné rybolovy, Peter po ňom kráčal k Ježišovi, mnohé krásne podobenstvá, modlitba Otče náš, ustanovenie Petra za hlavu Cirkvi a iné.
Aby Pán Ježiš nemusel s učeníkmi obchádzať naokolo, radšej si vybral cestu jazerom na loďke. Učeníci sa na to ochotne podujali, veď to bolo ich dávne remeslo. Vytiahli kotvu, natiahli plachty a pomohli loďke aj veslami. Pán Ježiš sa uložil na zadnej časti lode a o chvíľu usnul. Apoštoli s chuťou a istou rukou dali sa viesť loďku. Mohli byť azda uprostred jazera, keď sa naraz nečakane strhol mocný vietor. Na tomto jazere náhla zmena teploty a náhle búrky nie sú nič neobyčajné ale tento raz to prekvapilo aj takých skúsených rybárov, ako bol Peter a priviedlo ich do rozpakov a zmätku.
Vlny sa vysoko dvíhali, vietor im šľahal dážď do očí a do loďky, nad nimi sa stále križovali hromy a blesky. Stačil by jeden blesk do ich lodičky, stačilo by jej prevrátenie, stačila by jedna väčšia vlna, aby zaliala lodku, ktorá sa bezmocne hojdala sťa orechová škrupina -a všetci budú vo vode a utopia sa. Pán Ježiš však ležal vzadu a spokojne spal. Vlny šľahali vodu až do loďky a tá sa čoraz väčšmi napĺňala vodou. Apoštoli boli celí bez seba, pomáhali si, ako mohli, a v tiesni sa pozerali na Majstra. Nakoniec, v najväčšej núdzi zobudili Pána Ježiša a hovorili mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?" (Mk 4, 38). „Pane, zachráň nás, hynieme!" (Mt 8, 25).
Pán Ježiš sa zobudil. Počúval hučanie vetra, pozeral, ako sa loďka nebezpečne nachyľuje, videl ustrašené tváre, no on ostával pokojný. „Čo sa bojíte, vy maloverní?!" vytýkal apoštolom. Potom vstal, pohrozil vetru i moru, a nastalo hlboké ticho. Prestala nielen búrka, ale aj vlnobitie a jazero ostalo čisté ako zrkadlo. Apoštoli stáli v loďke ohromení. Nevedeli prísť k slovu. Až teraz ich pojala ešte väčšia hrôza ako za búrky. „Žasli a hovorili si: ,Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?'" (Mt 8, 27).
„Tu solus Sanctus, tu solus Dominus ... - Len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší Ježišu Kriste!" Nad touto udalosťou možno len žasnúť, len ju obdivovať, vnárať sa do tajov Božej prozreteľnosti a všemohúcnosti, prenikať do tajomstiev Božieho dopustenia a do jeho láskavosti, ktorá neopúšťa svoje dietky, ale vedie ich k sebe, hoci niekedy tmou a búrkou.
II. Naše búrky
Z tejto známej udalosti zo života Krista Pána vyplýva aj pre nás mnoho praktických poučení.
Tak ako kedysi na Genezaretskom jazere, aj v živote každého človeka môžu nastať občas veľké - duševné búrky. Môžu byť také prudké, že nejedna duša dostane strach, že v nich utonie. No, Pán Ježiš je takejto duši vždy na pomoci, je blízko nej, tak ako bol blízko pri učeníkoch na Genezaretskom jazere. A nech by v nás a popri nás zúrila aká velká búrka, Boh má vždy s nami tie najlepšie a najsvätejšie úmysly. Boh chce našu dušu v búrkach, v krížoch a obetiach zušľachtiť a zoceliť.
Kto ešte nič netrpel, čo ten vie? Len búrka urobí z nás skutočných hrdinov. Takmer všetci veľkí muži a ženy v našej svätej Cirkvi stali sa veľkými skrze utrpenia, kríže a obete. Život mnohých svätých, ba skoro všetkých svätých bol jedinou veľkou krížovou cestou. Na toto myslime vždy, keď aj na nás prídu búrky a skúšky, či vnútorné, alebo vonkajšie.
Ktoré búrky môžu stihnúť aj nás? ...
1. Vnútorné búrky
a) Na prvom mieste uveďme takzvanú suchopárnosť, ktorou neraz veľmi trpia aj dobré a snaživé duše. Niektorý človek má najlepšiu vôľu čo najviac pokročiť v práci na zdokonalení svojej duše. Vynaloží veľa námahy pri rozjímaní, pri modlitbe, no ani pri najlepšej vôli sa mu modlitba nedarí. Len zriedkakedy si z rozjímania odnesie niečo lepšie.
Na začiatku hlbšieho duchovného života sa duša zvyčajne teší citeľnej horlivosti. S ňou sú jej duchovné cvičenia ľahké a príjemné. Dobré myšlienky, city lásky a vzlety srdca vytryskujú samovoľne-Sústrediť sa osamote s Bohom v modlitbe je pre ňu radosťou. Čas jej pn tom rýchlo ubieha a nezriedka sa jej prítomnosť Božia stáva takmer citeľnou. Podobnú ľahkosť zakusuje aj v umŕtvovaní a v iných čnostiach. Lenže tento stav obyčajne netrvá dlho. V istej chvíli citeľnej zbožnosti nastupuje stav suchopárnosti.
Suchopárnosť máva rôzne príčiny:
Niekedy je suchopárnosť následkom nevernosti. Duša pomaly povolila, dopriala si mnohé malé uspokojenia - zvedavosť, sebectvo vj sebalásku, čoho sa už bola zriekla. Keby duše vedeli, akého dobra sa zbavujú podobným správaním, priniesli by hocijakú obetu, len aby nepodľahli takým slabostiam. Toľkým úsilím získaný návyk umŕtvovala sa rýchlo stratí a človek sa znovu stáva otrokom svojich vášní. Sebaláska, ktorá nebola mŕtva, lež iba uspaná, znova ožije. Tak sa môže stať príčinou nielen mnohých už premožených dobrovoľných nedokonalostí, ale aj vedomých všedných hriechov; napokon môže dušu, ktorá už pokročila v horlivosti, strhnúť do vlažnosti. Keď neverná duša klesla do nedbalosti, nemôže v modlitbe vyznávať Pánovi, že ho miluje a chce napredovať v láske. Ešte menej môže okúsiť radosť z vedomia opravdivej lásky k svojmu Bohu. Tak nevyhnutne upadá do suchopárnosti. Jediným liekom v tomto stave je návrat k prvotnej horlivosti. To bude duši iste veľmi ťažké, ale nech sa nezhrozí a neodkladne začne ako predtým. Veď Pán veľmi rád odpúšťa.
Inokedy zas suchopárnosť pochádza z telesných alebo mravných príčin vonkoncom nezávislých od nás. Chorľavosť, nevoľnosť, únava, stiesnenosť, spôsobené bolestnými starosťami alebo príliš ťažkou prácou - to sú tiež príčiny, ktoré môžu odňať všetok pocit duchovnej útechy. Tu často nie je možné pomôcť. Ide teda o skúšku niekedy dosť dlhú, v ktorej právom môžeme vidieť Božiu ruku. Boh riadi všetko na naše dobro a iste nám dá primeranú milosť, aby nám utrpenie bolo na osoh. Hoci duša nepociťuje nijakú radosť z modlitby, ani ju k nej nič nevábi, predsa sa jej venuje z povinnosti a snaží sa dôvtipne pomôcť svojej nemohúcnosti. Svätá Terézia z Ávily učí: „Ak niekto nemôže konať rozjímavú modlitbu, nech sa oddá ústnej modlitbe, čítaniu, rozhovoru s Bohom. Ale nech nikdy nezanedbá venovať modlitbe určený čas."
Ak sa napriek všetkému nepodarí duši pohnúť srdce, nech miluje Pána jedine vôľou. Toto cvičenie vyžaduje veľké úsilie. Ale práve nim vôľa zosilnie a nevdojak uschopní dušu na činnejšiu a veľkodušnejšiu lásku. Je pravda, že ide o lásku pozbavenú citov. Načim však pamätať že podstata lásky netkvie v cite, ale vo vôli: stoj čo stoj chcieť robiť radosť milovanej osobe. Kto chce urobiť radosť Bohu, zotrvá v modlitbe, i keď v nej nenachádza nijakú potechu, ale skôr má k nej odpor. Tým dáva Bohu krásny dôkaz pravej lásky. Pokrok v duchovnom živote sa nemeria útechou, ktorú duša pociťuje. Veď útecha Sa vôbec nevyžaduje, pretože pravá nábožnosť je jedine v ochotnej vôK slúžiť Bohu. A vôľa môže byť veľmi ochotná a vážne rozhodnutá slúžiť Pánovi, i keď ju trápi suchopárnosť, i keď musí bojovať protj veľkému citovému odporu.
To je suchopárnosť, ktorou prešli skoro všetci svätí. Svätá Terézia Avilská žijúca dlhé roky v kláštore, častejšie sa priznala svojim sestrám: „Nie som v stave pomodliť sa tak ozaj nábožne ani jeden Zdravas." Pán Boh však, ako vždy a všade, tak aj v nábožnom živote nehľadí tak na to, čo sme urobili, ako skôr na to, čo sme vážne chceli urobiť.

b) Ďalšie vnútorné búrky spôsobuje naše vlastné pokušenie. Odkiaľ pochádza? Na to odpovedá Sväté písmo: „Každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech, a keď je hriech dokonaný, splodí smrť" (Jak 1, 14-15). Myslí sa tu nielen na žiadostivosť tela, ale na každú náklonnosť k akémukoľvek hriechu.
Pokušenie teda začína v nás driemajúca žiadostivosť. Zachvacuje každé ľudské srdce bez výnimky a neobíde ani dokonalé a sväté duše. Lebo, ako hovorí svätý Pavol, „zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu ... Vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch" (Rim 7, 14, 23).
Za túto žiadostivosť vo svojom srdci nie sme zodpovední. Pochádza skôr z dedičného hriechu, z tohto špinavého, zakaleného prameňa, z ktorého nakoniec plynie všetka kliatba a všetko nešťastie na zemi, (porov. Rim 5, 12-21). Svätý Augustín nazýva žiadostivosť krátko, ale výstižne: dcérou tela a matkou hriechu. Tridentský snem o nej hovorí, že pochádza z hriechu a pudí zas k hriechu.
Keď teda ináč šľachetný človek, aj Bohu celkom oddané srdce ešte v sebe cíti osteň žiadostivosti, je to niečo, čoho by sme sa mali zhroziť a za čo by sme sa vo vlastnom zmysle slova mali hanbiť? Isteže nie. Je to skôr iba znamenie, že toto srdce bolo kedysi otrávené hriechom našich prarodičov v raji. Je to utrpenie, skúška, bolestná ťarcha, ktorú na sebe nosíme, nie však osobná vina.
Zlá žiadostivosť v našom srdci môže byť posilnená rozličnými príčinami a môže sa vyvinúť u rôznych ľudí v rozličnom stupni a rozmanitým smerom. V tejto veci nie je duševný život ani dvoch ľudí ten istý.
Tu platí predovšetkým zákon dedičnosti. Nielen dobré vlohy dieťaťa sa dedia od rodičov, ale aj zlé. Zdedené sklony môžu byť pre úbohé dieťa ťažkou, únavnou ťarchou, pod ktorou musí celý život trpieť. Takéto vlohy sú mu nepretržitým prameňom najbolestnejších bojov. Boh tým, že necháva prirodzeným zákonom voľnu cestu, nechce záhubu človeka, ale ustavičný boj až k hrdinstvu, aby ho za to raz v nebi nevýslovne odmenil. Tento boj dieťaťa je zároveň aj tichým zmierom a zadosťučinením za hriech rodičov. Ani svätí neboli vyňatí z tohto zákona dedičnosti. Nachádzame nejedného takého svätca ako posledného člena hriechmi a chybami obťaženej rodiny. Takým bol napríklad svätý František Borgiáš, svätý Alojz z Gonzagy a mnohí iní.
K zákonu dedičnosti pristupuje aj zákon vývinu a veku. Kým u dieťaťa zlá žiadostivosť skôr celkom drieme, stále viacej sa rozvíja so vzrastom ducha i tela, prepuká najmä v rokoch zrelosti plnou silou a zaplavuje dušu potopou pokušení. Zákon dedičnosti i zákon vývinu a veku sú vložené stvoriteľskou múdrosťou do ľudskej prirodzenosti a dajú sa porovnať s prekypujúcou silou v strome, ktorá pudí k vývinu kvetov a plodov, tu však - u ľudí - pre dedičný hriech sú tieto zákony prameňom ťažkých pokušení a bojov.
K tomu pristupujú vlastné poruchy zdravia. S chorým telom trpí spolu aj duša; utrpením duše sú však vnútorné búrky a pokušenia, obzvlášť, keď spojovací článok medzi dušou a telom, nervový systém je narušený. Choré nervy sa obyčajne prejavujú záplavou Pokušení všetkého druhu: proti radosti zo života, proti dôvere, proti viere, proti svätej čistote, ba dokonca ani návaly zúfalstva nie sú nič zriedkavého. A ani spod tohto zákona nie sú dokonalé duše a svätci vyňatí, aj v tejto veci sú oni ľudia ako my.
Okrem toho sú to v jednotlivých prípadoch aj bývalé hriechy, zlé návyky, zlé skúsenosti, ktoré zanechávajú nezmazateľnú stopu v duši a často ešte po dlhé roky sú príčinou a prameňom jej po]^ šení. Najhoršie pôsobia dojmy z raného detstva. Boh pripúšťa a dopúšfa aj to; nie preto, aby sme na tom stroskotali, ale aby sme tým duchovne dozreli, vzrástli a zosilneli vo vnútornom živote.
Deň za dňom, hodinu za hodinou prichádzajú pokušenia i zo strany zlého sveta, ktorý svojimi vábeniami a zvádzaním, falošnými heslami a tisícorakým pohoršením, výsmechom zo všetkého, čo je sväté a šliapaním každého ušľachtilého zmýšľania navádza na hriech. Lebo - ako hovorí svätý Ján - „Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom, nie je z Otca, ale zo sveta" (1 Jn 2, 16).
V pozadí tohto zlého sveta však striehne najstrašnejší a najnebezpečnejší nepriateľ duše, diabol, pekelný zloduch, nenávistník Boha od počiatku. Ako pavúk vo svojej pavučine čaká na hodinu, kedy duša tisícorakými pokušeniami bude tak ďaleko omotaná a opradená, že stratí všetku silu odporu: potom vyjde a smrteľne uštipne. „Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral" (1 Pt 5, 8). Takto nás dôrazne varuje svätý Peter apoštol.
Potiaľ o prameňoch pokušenia. Pozorujme však aj vývin jednotlivých pokušení v srdci človeka.
Každé pokušenie má na sebe predovšetkým známku nedobrovoľného. Príde bez toho, že by sme ho volali, natíska sa násilím a núti dušu, aby sa ním zaoberala. Môže sa stať, že pokušenie pri vstupe do našej duše ani nezbadáme, ani nepoznáme. Tak ticho sa vkradne ako zlodej, tak jemné sú jeho prvé hnutia, že nezvaného hosťa, s ktorým máme do činenia, spočiatku ani nepozorujeme. Často je to ako náhle prebudenie z istého druhu bdelého snívania: „Kam len som to so svojimi myšlienkami zašiel ?"
To je obraz číreho pokušenia, bez najmenšej stopy zvolenia. Duša ním bola proste prekvapená. Všetko, čo sa v nej dialo, až k plnému prebudeniu pozornosti, bolo číre pokušenie, nie hriech, práve tak, ako nemôže byť a ani nie je hriechom sen. Teraz však duša bola upozornená na hriešne hnutia v nej a musí k tomu zaujať stanovisko.
Najlepšie stanovisko je odvrátenie a to predovšetkým modlitbou alebo - v mnohých prípadoch ešte účinnejšie - vážnou, zaujímavou prácou. Pri prudkých pokušeniach, obzvlášť keď pochádzajú zo zlej nálady, z citu, nervov, alebo organického rozrušenia, obyčajne prvý okus odvrátenia sa nepomôže. Ale aj vtedy, keby pokušenie trvalo celé hodiny a snažili by sme sa vždy znova a znova sa od neho odvracať. nebol by to žiadny hriech, iba pokušenie.
Kedy sa teda stáva pokušenie hriechom? - Žiadostivosť sama zo seba sa nikdy nemôže stať hriechom. Je k tomu potrebné ešte niečo iné, a to slobodná vôľa. Nech to v srdci búri ako chce, hoci aj po celé týždne, nech tam zúri celé peklo, nech zaplavujú srdce tie naj ošklivej šie a najrúhavejšie myšlienky, nech je celý hrad duše v rukách nepriateľa, len keď najvyšší vrchol ešte pevne drží slobodná vôľa. Bez súhlasu slobodnej voleje hriech vylúčený.
Ako si máme tento súhlas slobodnej vôle predstavovať? - Musí byť predovšetkým plný a jasne uvedomený. Teda ani vo sne, ani v polospánku, ani v prípadoch s polouvedomeným súhlasom nemôže ísť o hriech. Preto ani neuvedomelé bdelé snenie nie je hriechom, lebo tu duša nie je dokonale pri sebe. Musí v nej byť aspoň na okamih jasno, musí presne vedieť, čo myslí a čo robí. Ináč nie je hriech možný.
Okrem toho musí byť súhlas vôle dokonale slobodný, to znamená bez vonkajšieho nátlaku a vnútorného nútenia.
Vo Svätom písme čítame o kráľovskej dcére z Dávidovho domu, Tamar, ktorá bola spustlým nevlastným bratom zlákaná do jeho domu pod zámienkou, že je chorý a tam znásilnená (2 Sam 13, 1). Zhrešila Tamar? - Nie. Ani ťažko, ani ľahko. Bolo to všetko proti jej vôli.
A ako môže dôjsť k vonkajšiemu nátlaku, tak jestvuje aj vnútorné nútenie: ťažko choré nervy často vzbudzujú nútené myšlienky, nútené predstavy, nútené pocity, ba dokonca aj nútené pohyby, ktoré môžu byť strašne trápne, ale pokiaľ duša nedá svoj súhlas, či pokiaľ tento súhlas výslovne nevyjadrí, nie sú ešte hriechom. Hriech totiž nie je otázkou tela, ale otázkou duše.
Súhlas vyjadruje duša, nie telo za ňu.
Od súhlasu duše teda závisí všetko. On je jedine rozhodujúci. Pritom Je lahostajné, ako dá duša súhlas, či tento súhlas vyjadrí perami, či v duchu, alebo či ho prejaví samým skutkom, tým, že ho vedome a dobrovoľne vykoná alebo pripustí. Až po tomto súhlase zlá žiadostivosť počala a plodí hriech.
Z uvedených smerníc teda plynú nutné predpoklady, či podmienky pre rozlišovanie pokušení a hriechu, velké pravidlá vnútorného žívok a pokoja.
Keď ihneď po otáznom okamihu nemáme žiadnej istoty, či sme sú. hlásili, alebo nie, je to vždy znamením, že sme nesúhlasili. Lebo hriech je niečo dokonale jasného, vedomého, slobodne chceného, a duša musí pritom nepochybne vedieť čo robí, ináč nie je hriech možný.
Ako máme posudzovať pokušenia z hľadiska vnútorného života? -Horlivé duše tým často bývajú znepokojované a zmätené. Najmä vtedy keď na ne prídu naozaj trápne a dlhotrvajúce pokušenia; myslia si, že ich Boh opustil, neodvažujú sa už ísť k sviatostiam a nevedia sa v tom vyznať. Nemajú na to nijaký dôvod. Lebo, konečne, väčšina príčin pokušení je mimo našej zodpovednosti. Nemôžeme za to, nie je to naša vina.
Aj svätí mali svoje pokušenia. Svätý František z Assisi, seraf Božej lásky, svätý Peter z Alkantáry, velký mystik a duchovný vodca, sväté Terézie, svätá Katarína zo Sien y, táto velká kajúcnica a hlboko vnútorná duša, svätá Magdaléna z Pazzis, zvláštna dôverníčka Najsvätejšieho Srdca, prežili hodiny, kedy boli zaplavení najťažšími pokušeniami tela. Posledná z menovaných raz nad tým upadla do veľkého zmätku, takže myslela, že je na pokraji zúfalstva. Tu naraz, uprostred najdivokejšej búrky jej duše stojí Spasiteľ pred ňou. Ona sa mu hodí k nohám so slovami: „Pane, kde si bol, keď toto všetko na mňa prišlo?" Odpoveď bola: „Uprostred tvojho srdca".
Áno, tak je to: uprostred tvojho srdca. To je Božská odpoveď na každú podobnú otázku každej Boha milujúcej duše. Boh sa od nej nevzdiali v jej bojoch a búrkach, aj vtedy je tam, keď sa zdá byť najviac opustená. Preto nemôže pokušenie ani v najmenšom poškvrniť dušu. Duši sa pri pokušení vodí podobne ako žiarivo bielemu snehovému poľu, nad ktorým na chvíľu tiahne čierny mrak. Na krátky čas je lesk poľa zakalený, ale ihneď sa zase skvie tak krásne, čisté a žiariace ako predtým. Áno, duša sa stáva šťastne prekonaným pokušením ešte krajšou, čistejšou a dokonalejšou, lebo pokušenie rozmnožuje jej zásluhu a vylieva na ňu prúdy Kristovej krvi, ktorá bola prameňom jej sily v boji a búrke. Na takej duši spočíva láskavé Božie oko so zvláštnym zalúbením, lebo ona stojí pred Ním ako zaliata purpurovým leskom jeho jednorodeného Syna.
Pokušením sa stáva duša pokornejšou, obracia sa s väčšou dôverou k svojmu Otcovi a Vykupiteľovi, jej odolnosť rastie v takej miere, v akej bojuje, a zdokonaľuje sa v nej láska. V premáhanom pokušení každá cnosť, proti ktorej ono smeruje, je vždy znova posilnená a hlbšie zakorenená, ako tam hore v lese: čím viac vietor hučí a kmáše konáre, tým hlbšie stromy zapúšťajú do zeme korene.
Pokušenia sú preto milosťou a keď v nich duša obstojí, sú víťazstvom Krista nad satanom a našou slávou pred Bohom, anjelmi a ľuďmi. Lebo to, že tento slabý, úbohý a padlý človek, ktorý od Adama bez vlastnej viny nosí v sebe tak hlbokú ranu a okolo ktorého zúri celé peklo, zostane napriek tomu stáť rovno a nezhreší, to je triumf Božej milosti, víťazstvo Kristovej krvi a zahanbenie satana, nad akého niet. Preto hovorí svätý Pavol o utrpeniach a trápeniach tieto významné slová: „Chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej ne-zahanbuje" (Rim 5, 3-4).

c) Aj vedomie našej slabosti a nemohúcnosti môže spôsobiť búrku a nepokoj. Horlivý človek by rád vykonal na slávu Božiu a pre spásu duší veľké veci. No napriek svojej snahe nemá dostatok síl. Je slabý, alebo chorý. Iní toľko dokážu a on tak málo alebo vôbec nič. Aj to dopustí Boh pre dobro takej duše. Má sa tým čoraz väčšmi oslobodzovať sama od seba i od ľudí a ponechať sa úplne Jeho vedeniu. Je pozoruhodné, že neraz Pán Boh dopraje takým, čo majú slabé zdravie, vykonať mnoho na slávu Božiu. Svätého arského farára, Jána Máriu Vianneya, nechceli pre jeho telesnú a duševnú slabosť ani pripustiť k vysviacke. A predsa neskôr - ktorýže kňaz vo Francúzsku vykonal toľko na slávu Božiu, ako farár arský?

d) I chyby a hriechy predošlého života môžu byť príčinou búrok a trápení. Azda stále sa vtláča myšlienka na ne a pamäť i obrazotvornosť sa z nich nemôžu vymaniť.
No aj tieto búrky a skúšky dopúšťa Boh pre dobro duše. Práve myšlienky na hriechy predošlého života majú duši osožiť: duša má nahliadnuť, aká je úbohá, to ju má zachovať v poníženosti a má jej vljať velkú dôveru v Božiu dobrotu a v jeho milosrdenstvo. Ponížený svätí František Assiský hovorieval o sebe: „Bol by som sa sta] najväčším hriešnikom, keby ma milosť Božia nebola zachránila." svätá Terézia z Lisieux často hovorievala: „Aj keby som Spasiteľa ťažko urazila, i tak by som sa k nemu hneď vrátila s velkou dôverou“
Hriech je, pravda, urážkou Boha, ale keď sa k Nemu pokorne a ľútostivo vrátime, tým mu vždy vrátime česť. Niektorí, keď sa po hriechu spamätali, stali sa horlivejšími, ako boli predtým. Neraz sa stáva, že takí, čo mali naštrbenú minulosť, teraz, v duchu pokánia a zadosťučinenia, konajú viac na slávu Božiu ako iní, čo tými búrkami neprešli. Kajúcny život svätej Magdalény, svätých apoštolov Petra a Pav1a, svätého Augustína a mnohých iných je toho jasným svedectvom.
2. Vonkajšie búrky
Často môžeme zažiť aj búrky vonkajšieho rázu.

a) Môžu ich spôsobiť ťažkosti vo vykonávaní úradu či práce, ktorou nás poverili. Možno ten úrad či práca kladú na nás také požiadavky, že pri najlepšej vôli nie sme schopní ich dokonale plniť. I tieto búrky dopúšťa Boh a keď sa do nich múdro, trpezlivo a s dôverou v Boha pustíme, iste ich premôžeme. Azda niet veľa takých nadriadených, čo by v takomto prípade nemali pre nás dosť porozumenia a nám v tom či v onom - v rámci možnosti - nechceli pomôcť.

b) Ťažkosti môžu nastať aj zo strany vlastných príbuzných a známych: Závisť, neprajnosť, zazeranie, nenávisť... Koľkí svätí museli práve v týchto veciach mnoho pretrpieť. Svätému bratovi Konrádovi z neprajnosti nechceli dožičiť ani izbičku. Svätého farára arského prenasledovali jeho vlastní oltárni spolubratia. Obžalovali ho u biskupa. Musel sa zodpovedať za dobre mienené skutky. Nejedného niečo podobného stihne aj v našom prostredí. Kto otvorene a priamo hľadá spravodlivosť, bude musieť často bojovať aj s nespravodlivosťou. Akože sa darilo samému Spasiteľovi? ... A On povedal: „Učeník nie Je nad Majstra, ani sluha nad svojho Pána." - „Kto chce ísť za mnou, nech
rie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma !" (Mt 16, 24). Keď nás láskavo vyzýva, deň čo deň ho oddane nasledujme.

III. Ako si počínať v takýchto búrkach?

a) Nech nás stihne čokoľvek, musíme v prvom rade a bezodkladne ísť k Spasiteľovi. Z bohostánku nám tak zreteľne a dôrazne privoláva: ..Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení a ja vás občerstvím!" V bohostánku tróni tá istá Ježišova láska, tá istá jeho dobrota, to isté zľutovanie, tá istá všemohúcnosť ako za jeho tridsaťtriročného pozemského života. V bohostánku bije to isté Srdce Ježišovo, ktoré vždy toľko milovalo a pomáhalo. A toto Srdce čaká na náš príchod a na našu dôveru.
Svätí zažili pri bohostánku zázraky milosti. Do duše toho, kto si s pevnou vierou a s veľkou dôverou pokľakne pred oltár a tam sa modlí, opäť sa navráti svetlo a teplo, čo ako by v nej bolo chladno a tma. Kto nedospeje tak ďaleko, že by mal v Boha úplnú dôveru a úplnú odovzdanosť do jeho svätej vôle, ten celý svoj život prežije chudobne, hoc by sa dožil sto rokov.
Preto hore srdcia i ruky, k Ježišovi! - A to čoraz s väčšou dôverou a silnejšou vierou, aj keby bolo v duši neviem aké temno. Ba čím temnejšie a búrlivejšie mračná sa preháňajú ponad našou dušou, tým väčšia musí byť naša dôvera! Nič sa nedeje náhodou, všetko prichádza z ruky Božej. Boh chce našu dušu vybrúsiť. Boh ju chce očistiť a zdokonaliť. Len v krížoch a v boji sa utvárajú celí a veľkí ľudia. Len v skúške sa ukáže, čo je vlastne v nás a akí sme, či sme naozaj pokorní a trpezliví, poslušní a čistí, oddaní a v Bohu zakotvení ľudia. Preto sú tie skúšky Potrebné; ba sú pre nás požehnaním, len na ne hľaďme v duchu viery.

b) V hodinách skúšky a utrpenia okrem dôvery v Boha zachovajme Sl aj trpezlivosť. Nepokoj a netrpezlivosť nevedú k ničomu dobrému. Prchký škodí iným a najviac sebe. Od vznetlivého aj sám Boh bude daleko so svojou milosťou a pomocou.

c) V hodinách skúšky a protivenstiev uchovajme si aj naďalej lásku k spolublížnym, hoci by boli voči nám neviem akí zlí. Chráňm e sa zatrpknutosti. Či nám v tom Spasiteľ nedal krásny príklad) Nepriatelia ho nenávidia a on ich miluje. Zlorečia mu, on sa za nich modlí ... Ak sa chceme volať jeho učeníkmi, nesmieme konať inak ako on. Zachovajme si teda vždy široké srdce. Srdce, ktoré sa vie povzniesť nad ľudské slabosti a samo sa vždy a pevne upiera jedine na Boha a na večnosť.
Odteraz teda v takomto duševnom stave prijímajme všetky ťažkosti a búrky nášho života. Nech už bude v našej duši akékoľvek temno, hovorme vždy so žalmistom: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou" (Ž 23, 4). Nebojím sa, lebo Pán je moja sila! Kto sa vie modliť, modliť sa zo srdca, ten znesie všetko, čo na neho Boh zošle. Na volanie takého Pán raz vstane a nad búrkou jeho života vypovie svoje všemohúce slovo: „Mlč! Zatíchni!" A keby tá búrka mala trvať až do konca života, hlboko veriacej duši ona nijako neuškodí, ale naopak: bude jej na osoh.
Nad hviezdami nám svitne večný deň a tam sa splnia všetky naše nádeje a túžby. Čo tu trpíme a znášame, tam nám to odmení všemohúci Pán. Tam bude najväčší, najbohatší a najšťastnejší ten, kto tu z lásky k Bohu prežil a pretrpel najväčšie búrky a útrapy a kto trpezlivo niesol ťažký kríž svojho života.



16. KAJAJTE SA A VERTE EVANJELIU! (Mk 1, 15)


Boh, ktorý je večný, na nikom nezávislý, všemohúci a jediný, múdry a starostlivý, z ničoho stvoril tento svet a to jediným slovom, prejavom svojej všemohúcej vôle.
Vesmír i celé stvorenstvo vyšlo zo stvoriteľskej Božej ruky dokonalé. „Všetko, čo Boh stvoril, je dobré" (1 Tim 4,4). Každé stvorenie uskutočňuje v plnosti svoju úlohu, svoj cieľ. Pisateľ knihy Genezis pri každom diele stvorenia hovorí: „A Boh videl, že je to dobré." Neunavuje ho zopakovať to sedem razy. A keď sa objavil človek, koruna tvorstva, pisateľ ešte väčšmi zdôrazňuje: „A Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré." To je Božie svedectvo o stvorenom svete. Toto je aj presvedčenie celého Svätého písma.
Stvorenie je dielo Božej lásky. Svet i človeka tvorí láska veľkého Boha. Všetky stvorenia sú predmetom zvláštnej Božej lásky. „Ty, Pane, všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol bys' to učinil" (Múd 11,24).
Boh sa stará o svoje dielo. Všetky bytosti v každom okamihu sú jemu zaviazané za svoje jestvovanie. Pekne to vyjadruje žalmista vo svojej modlitbe: „Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami- Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme" (Ž 103, 27-30).
Najvznešenejším Božím dielom v tomto viditeľnom svete je človek, ^ho životným poslaním a cieľom z vôle a rozkazu Božieho je, aby Panoval nad viditeľnými tvormi, ale aby im neslúžil.Všetko má slúžiť človekovi a on zas so všetkým Bohu ako bytosť rozumná, schopná Poznávať a milovať Boha.
Nekonečne svätý Boh stvoril človeka čistého, dokonalého a svätého Rozum a vôľa prvých ľudí, podporované láskou a milosťou, boli úpine oddané Bohu a zjednotené s ním. V ich duši plesala nesmierna radosť a jasala rajská blaženosť. Prví rodičia dostali dar neporušenosti a obdržali vliate vedomosti; s ľahkosťou vládli nad celou prírodou a nemali nikdy zomrieť.
Boh je prameň dobra. Božia láska uviedla krehkého, slabého človeka, pozemšťana do božskej sféry, aby mal podiel na božskom živote. Pre človeka vytvára Boh v Edene raj a vovádza ho doň, aby ho obrábal a chránil pre seba i pre svoje potomstvo.
Všetky sily v prírode, všetko, čo ľudský rozum objavuje vo svete-všetko je osebe dobré. Všetko Boh dal a kladie človeku k dispozícii, aby sa pomocou toho stále väčšmi prejavoval a vytváral si krajší a pohodlnejší príbytok na zemi.
Prarodičia žijú v stave milosti. Ich bytosťami prúdi Boží život. Človek je Boží priateľ, Božie dieťa, účastník na božskom živote. Pri Adamovi je žena v celej svojej nedotknutej veľkosti a dôstojnosti. Žiari v nej bohatstvo lásky, nežnosti, života. Ona je bytosť taká ako on, jeho družka a spolupútnička v živote.
Žijú v raji. V ich bytostiach vládne dokonalý súlad. Dokonale ovládajú svoje zmysly i svoje pudy. Nepoznajú vnútorný rozpor, boj medzi srdcom a vášňou, medzi dušou a telom, hriechom a čnosťou. Mechanizmus pudov je celkom podriadený osvietenému rozumu. Ich láska nepozná pesimistické, čierne vízie.
Všetko, čo sme povedali, je len slabý obraz onej skutočnosti, v ktorej sa vtedy nachádzali. Je to stav milosti, nevinnosti, účasti na živote a blaženosti Boha. A to všetko je dar Božej lásky.
Tento šťastný stav prarodičov však - podľa mienky cirkevných Otcov - netrval dlho. Podľahli zvodom diabla a pre pýchu a neposlušnost stratili všetko. Pán Boh takto prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš" (Gen 2,15 - 17). (Slova „lebo v ten deň... zomrieš" netreba chápať tak, že človek p° hriechu hneď telesne zomrie, lež tak, že stratí život milosti, stratí výsadu môcť byť nesmrteľným podľa tela a stane sa smrteľníkom, žijúcim a dospievajúcim k zániku telesného života).
Mnohí si kladú otázku, aký to bol strom v raji. Od stredoveku sa na nápade zakázané ovocie spája s jab1kom. Je to pre zvukový súlad latinčine: ma1um v latinskom jazyku znamená jab1ko - aj z1o. Svätopisec však hovorí iba „ovocie stromu."
Všetkým je jasné, že tu nejde o malé prestúpenie, o zahryznutie do jablka alebo figy, alebo nejakého iného ovocia zo stromu poznania v Edene, ale je tu reč o omnoho väčšej skutočnosti: o ľudskom slobodnom, vedomom a zodpovednom prijímaní alebo odmietaní Božieho daru. Božieho života v sebe. Toto vyjadruje príkaz poslušnosti. Tento príkaz človek prestúpil. Nechcel uznať Boha za svojho dobrého, opravdivého a jediného Pána.
Boh, najvyššia norma dobra a zla, žiadal od prarodičov odovzdanie sa v poslušnosti viery, prijímanie božskej vôle, konanie podľa predpisov Božích a nie podľa ľudského menlivého myslenia. Človek však chcel byť svojím pánom. Chcel sám rozhodovať o svojom živote mimo Boha a proti nemu, organizovať svoj svet podľa svojich predstáv, podľa svojej vôle rozhodovať, čo je dobré a čo zlé.
Nechcel kráčať po Božích chodníkoch, chcel vykročiť vlastnou cestou. Uveril pekelnému zvodcovi, že život a nesmrteľnosť dosiahne vlastnými prostriedkami... Človek sa chcel stať Bohom, pozdvihnúť sa nad svoju skutočnosť vlastnými silami a neprijať v poníženosti a pravdivosti to, čím je podľa svojej prirodzenosti: stvorením úplne závislým od Boha, vo všetkých svojich skutkoch a jestvovaní. Uveril pokuši-teľovi a pohrdol láskou svojho Boha. No, keď poslúchol satana a jedol zo zakázaného stromu, prišiel k strašnému poznaniu, k poznaniu „zla". Spoznal svoju biedu, slabosť a bezmocnosť. Pristúpilo hryzenie svedomia, strach a velká hanba za nezmernú podlosť a spáchaný hriech.
Obidvaja, Adam i Eva, zbadali, že sa dali oklamať. Iba teraz si dôkladne uvedomili, že pritom stratili to najdrahšie: Božie synovstvo, blažený život v Bohu, spoločenstvo života s Bohom, milosť Božiu 1 vznešený raj. Teraz cítia v sebe všetku tú lož a klamstvo satanovo. Očakávali vrchol moci, pocty a pôžitku, a zatiaľ cítia úzkosť, žiaľ a ťažobu. Teraz sa v nich prebúdzajú pocity, ktoré doteraz nepoznali, hanbia sa seba samých, jeden druhého, a boja sa Boha. Rodí sa muka odcudzenosti, osamelosti a prázdnoty. Hlási sa pocit sebeckosti, uzavretosti do seba, bezcennosti.
Svätí otcovia vidia v prvom hriechu trojitý hriech: hriech nepj slušnosti, pýchy a vášne (inoboedientia, superbia, cupi. ditas). Človek chcel byť autonómnym, sebestačným. Bol pyšný, a tak svoju moc obrátil k zlu. Nakoniec sa stáva otrokom svojich nízkych vášní, zneužíva svoje životné sily a tým sa narušuje jeho rovnováha Lebo hriech vždy podkopáva oddaný vzťah k Bohu a rozvracia dušu myseľ, rozum, cit, skrátka celú osobnosť.
Hoci Boh - ako príčina každej bytosti - je prítomný aj v hriešnikovi, predsa nie je v ňom prítomný ako Otec, ako hosť, ako Trojica, ktorá sa ponúka človekovi, ako niekto, koho možno poznať a milovať. Takto človek stvorený nato, aby bol chrámom Najsvätejšej Trojice, stáva sa neschopným žiť v obšťastňujúcej spoločnosti s tromi božskými osobami. Ťažkým hriechom zatarasí cestu spojenia s Bohom, donúti Boha pretrhnúť s ním akýkoľvek priateľský vzťah. A to všetko preto, že namiesto najvyššieho Dobra dáva prednosť obmedzenému a pominuteľnému dobru, ktoré mu môže poskytnúť nejaké stvorenie, nejaký sebecký pôžitok, nejaká pozemská rozkoš. V tom je vlastne zloba hriechu. Hriech totiž odmieta Boží dar, zrádza Stvoriteľa, Otca a Priateľa.
Hriechom stráca človek v prvom rade najväčšie bohatvo: Božiu lásku. Stratou Božej milosti marí spojenie s Bohom. Súčasne s touto najväčšou stratou človek prichádza aj o spoločenstvo lásky s ostatnými ľuďmi. Zostáva sám, opustený, ponížený a sklamaný. Hriech je útokom človeka proti sebe samému. Prináša mu aj stratu ostatných darov a hodnôt: zdravia, dobrej povesti, spokojnosti a často aj materiálnych hodnôt.
Celé dejiny svedčia o skazonosných účinkoch hriechu. Jeden jediný hriech premenil v okamihu Lucifera z anjela svetla na anjela tmy, na večného nepriateľa Boha. Jeden jediný hriech pozbavil Adama a Evu priateľstva s Bohom, odňal im všetky nadprirodzené dary, odsúdil ich na smrť a s nimi uvrhol do nešťastia celé ľudstvo.
Dedičný hriech - dráma človeka: skutočnosť, ktorá sa odohrala na počiatku ľudstva a zanechala v ľudstve také veľké a bolestné následky, že zvrátila priebeh jeho dejín; udalosť, ktorá sa stala na začiatku ľudských dejín a ktorá nám vysvetľuje bolestný dnešok, tragiku a nezmyselnosť toľkých ľudských osudov, dávajúc aj odpoveď-prečo je svet plný biedy, chorôb, bolesti a smrti.
Za zlo nenesie vinu Boh. On nechcel takýto svet. Takýmto urobila svet ľudská zloba a ľudský hriech, ktorý spáchal na počiatku prvý pár ľudí - hriech ku ktorému sa neskoršie v čase pridali a stále pridávajú a zväčšujú ho nové hriechy ľudstva.
V tomto zmysle sú pozoruhodné slová Jána Pavla II. v apoštolskom liste z 31. marca 1985 Mladíkom a dievčatám celého sveta: „Všetci si uvedomujeme, že na obzore existencie miliárd osôb, ktoré tvoria ľudskú rodinu na sklonku druhého tisícročia po Kristu, sa rysuje - ako sa zdá - možnosť pohrôm a katastrôf naozaj v apokalyptických rozmeroch... Prečo sa zašlo až tak ďaleko? Prečo sa prišlo k takému stupňu ohrozenia ľudstva na celej zemi?
Aké sú príčiny nespravodlivosti, ktorá priam bije do očí? Prečo toľko ľudí umiera hladom? Prečo je toľko miliónov utečencov na rôznych hraniciach? Prečo sa v toľkých prípadoch šliapu základné ľudské práva? Prečo je toľko väzníc a koncentračných táborov, toľko systematického násilia, toľko vrážd nevinných ľudí, toľko surového zaobchádzania s človekom, toľko mučenia, toľko trýznenia ľudského tela a svedomia?... Stále a zovšadiaľ zaznieva otázka: Prečo?..."
V našom storočí sa pyšne hovorí o závratnom vedecko - technickom pokroku a že Boh, ktorý bol potrebný zaostalým ľuďom staroveku a stredoveku, je vraj pre dnešného človeka zbytočný. Nehanebne sa tu odmieta Kristova pravda a náuka... A pozrime sa na následky takéhoto zvráteného zmýšľania:
Naše vyspelé storočie zadusilo v plynových komorách sedem miliónov nevinných mužov, žien a detí a päťdesiat miliónov takisto nevinných ľudí vyhubilo vojnou, akú dosiaľ svet nezažil.
A toto technicky vyspelé, ale zároveň duchovným malomocenstvom rozvracané storočie zhotovuje nesmierne drahé superzbrane a chladnokrvne necháva zomierať hladom milióny nevinných ľudí.
Ľudská veda, nedbajúc na Boha, privodila taký stav, že odkedy Pokusne vybuchla prvá atomová bomba, je pohľad ľudí do budúcnosti zakalený prízrakom smrti a zániku. Veď pri tom výbuchu 16. júla 1945 si „otec" atómovej bomby Róbert Oppenhaimer vzdychol a zašeptal: „Tu hrozí svetu smrť!"
A dnes sa vo vojnových skladoch uchováva toľko jadrových zbraní, že by zničili život na celej zemeguli. Správne povedal slávny vedec Thomas Alva Edison, že „veda sa premenila na obludu, ktoi bude skazou ľudstva!"
Nemáme na výber. Buď Boh, Ježiš a jeho evanjelium pravdy a lásky alebo lož, násilie a diabolská nenávisť.
Náš kraj býva na jar bohato rozkvitnutý. Je samý kvet a vôňa Radosť žiť uprostred rozkvitnutých stromov. Všetko tu rozpráva o nádeji. A predsa, napriek kvetom a vôňam svet zostáva slzavým údolím. Je tu na svete oveľa viac zlých javov než kvetov.
Sú tu v prvom rade javy historickej povahy, ako napríklad: hlad, bieda, vojny. Povedzme, že s týmito zlami sa ľudstvo skôr - neskôr vyrovná, že ich odstráni a zamedzí. - Ale okrem nich sprevádzajú ľudský život takzvané existenciálne, negatívne javy, ktoré vyrastajú z jeho existencie. Napríklad: rozpor medzi snahou byť mladý a neodvratnosťou staroby, rozpor medzi túžbou žiť a nevyhnutnosťou zomrieť, nesúlad medzi snahou jednotlivca vyniknúť a jeho skutočným postavením, neúspechy v rodinnom živote, sklamania, nevyliečiteľné choroby. Tieto existenciálne javy človek nikdy neodstráni zo svojho života. Na tejto zemi sa nemožno vyhnúť zlu a utrpeniu.
Nie je divné, že ľudia odjakživa hľadali vysvetlenie tohoto problému, odpoveď na otázku, načo vlastne žijem, keď život je plný utrpenia a keď ho zakončuje smrť. Profesor Anton Koch S J píše, že v Berlíne sa mladý muž dal roztrhať na tisíc kusov náložou dynamitu. A v jeho byte našli list, ktorý po sebe zanechal a v ktorom je uvedená príčina jeho samovraždy týmito slovami: „Strašná opustenosť uprostred miliónového mesta vohnala ma k samovražde" (Koch XII, s. 400).
Nad európskymi mestami a dedinami vyčnievajú veže katedrál a kostolov, ktoré naznačujú, že v tomto svetadiele sa hlása kresťanstvo. No predsa sa stále viacej poukazuje na to, že Európa, kolíska kresťanstva, nijako neprevyšuje v mravnom ohľade iné svetadiely, ale naopak, je pareniskom nemravnosti a vyčíta sa jej, že obidve svetové vojny vznikli vlastne v kresťanskej Európe. I tu sa natíska otázka, prečo sa kresťanstvo neprejavuje v mravnej výške kresťanov?
Pán Ježiš jasne povedal: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7,21). Tým vyhlásil za pravú hodnotu kresťanského života nie plané slová, ale skutky. Boh má byť stredobodom ašich myšlienok a v tom spočíva predpoklad šťastného života na zemi i naša príprava na večne blažený život v nebi. Len ten človek bude schopný žiť večne v Bohu, ktorý sa už v pozemskom živote nacvičí žiť v Bohu. A v akej miere sa naučí tu na svete žiť podľa vôle Božej, v takej miere bude prežívať blaženosť života v Bohu vo večnosti.
Dnes sa u nás veľa hovorí o slobode. Všetkým sa páči sloboda. Zabúdame však na to, že sloboda je Boží dar. Boh nás stvoril slobodných a takých nás chce mať v každej okolnosti... Položme si otázku: Je múdre v mene slobody žiť na tomto svete neviazane, boha-pusto, hriešne? Môžeme dosiahnuť cieľ večnej nebeskej slávy, keď budeme porušovať Božie príkazy a zákazy po cestách nášho terajšieho života?
Otec istej chudobnej rodiny prepíja zárobok, myslí len na seba, žije len pre seba a na rodinu nedbá. Nestará sa o ženu ani o deti; často prichádza domov opitý a vtedy sa im vyhráža, že ich všetkých pozabíja. A deti s matkou - zo strachu pred nožom utekajú z domu a často v daždi, trasúc sa od zimy, po celú noc sa chúlia pod stromom, v zatrp-klej nádeji, že otec do rána vytriezve z opilstva i diabolskej zloby.
Keď zápasíš so špinavými vlnami na rozbúrenom mori života, On, tvoj Stvoriteľ, ti ponúka záchranný prostriedok, podáva ti Desatoro prikázaní a hovorí: „Hoc fac et vives - Toto rob a budeš žiť!"... Si tak slobodný, že môžeš prijať, i odmietnuť. Ale vedz, že nie si tak silný, že by si mohol odmietnuť, a pritom nezahynúť.
Boh nestvoril človeka pre utrpenie, pre zriekanie, ale pre šťastie a život. A nie pre dajaké chvíľkové šťastie a pre nejaký klamlivý a zdanlivý život, ako je to tu na zemi, ale pre večný a nepominuteľný, aký možno nájsť len v ňom.
Boha však nemôžeme nerušene a náležite vnímať, kým pozemské veci doliehajú na človeka zo všetkých strán, lichotia mu a zvádzajú ho k vyhľadávaniu jeho šťastia v nich. Z toho vyplýva nutnosť ovládať a umŕtvovať zmysly, hamovať nezriadené pudy po pôžitkoch a po uko-lení a nelipnúť na svetských márnostiach, ktoré ponúkajú stvorenia.
Ide o to, aby sme hľadali svoju radosť a záľubu nie v zmyselných Pôžitkoch, ktoré ukájajú sebectvo, samolásku, lipnutie na stvorenia, ale v° vôli Božej, v tom, čo sa páči jemu. Duchovný človek sa musí usilovať dať správny smer svojmu sklonu k pôžitkom, odtiahnuc ho od pozemských dobier a upriamiť ho rozhodne na Boha, až bude raz môcť opakovať s Ježišom Kristom: „Ja vždy robím, čo sa páči jemu" (Jn 8,29).
No v skutočnosti ľudia, a dokonca i kresťania, sa veľmi často uspokoja len s povrchným životom, úplne vonkajším, ktorý im berie ochotu i schopnosť sústrediť sa vo svojom vnútri, aby sa stretli s Bohom. Jestvuje v človeku celý svet náklonností, pudov, vášní, ktoré ho priťahujú k stvoreniam, aby im dal svoje srdce, vložil do nich svoju nádej a hľadal útechu v ich prítomnosti alebo v spomienkach na ne.
Sú ľudia, ktorí sa starajú iba o svoje telo, o pohodlie, zábavu a dostatok jedla. Kiežby si spomenuli a pamätali na Ježišove slová, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (Mt 4,4). Kiežby pochopili a prijali výzvu a varovanie svätého Pavla, ktorý v liste Galaťanom hovorí takto: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu... A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, mod-loslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím... že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet" (5, 16 - 23)... „Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať" (6, 7 - 9).
Musíme vedieť, čo vlastne chceme v živote dosiahnuť. Chceme získať svet a stratiť dušu? Alebo chceme celým srdcom chváliť a velebiť nášho Stvoriteľa a v oddanej láske voči nemu, v šťastí a pokoji prežívať svoj bohumilý život a pevne dúfať v spásu svojej duše a v nesmiernu radosť večného života?
Úlisný pekelný zloduch nám ponúka šťastnú časnosť za večnú bolesť - chvíľkovú rozkoš a hriech za plamene večného pekla... Tŕním korunovaný Kráľ slávy nám dáva šťastnú večnosť za časnú bolesť -nebeskú blaženosť za odriekanie a čnostný život... Boli by sme naozaj zlými obchodníkmi, keby sme nevedeli čomu tu dať prednosť.
Boh a jeho spásonosná vôľa je nadovšetko. Ničomu inému nemožno a neradno dať prednosť. Na úcte a oddanosti Bohu stojí celý šťastný a večne blažený život človeka a ľudstva. V tejto oddanosti Bohu človek fudstvo dosiahne všetko, čo potrebuje. Bez Boha spustne a zahynie.
Človek nemôže chcieť patriť i Bohu i hriechu. Nemôže chcieť ísť aj k Bohu aj od neho. Nemôže zostať na polceste. Nemôže byť polovičatý. pja Tudí, ktorí si myslia, že môžu svoj život duchovne preživoriť, alebo prechytračiť, a nerozhodnúť sa nikdy ani celkom pre Boha, ani celkom proti nemu, už v Starom zákone žaloval Boh ústami proroka Eliáša takto: „Dokedy budete kulhať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, (pohanský „boh" - modla Kanaánčanov), choďte za tým!" (1 Kr 18,21).
Aj nás, novozákonný ľud Boží, napomína náš Vykupiteľ: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom... Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone" (Mt 6,24). (Mamona v aramejčine znamená majetok, peniaze, zisk. Zosobňuje tu tyrana, ktorý zotročuje človeka).
Len ten, kto sa ochotne a bezvýhradne oddá Bohu celým svojím čnostným a bohumilým životom, môže dosiahnuť a prežívať verný a láskyplný vzťah k nemu a môže úprimne povedať, že ho naozaj a vrúcne miluje.
Kiežby sme si uvedomili a nikdy nezabudli, že na svete sú len dva druhy ľudí, ktorých môžeme nazvať rozumnými: tí, čo z celého srdca slúžia Bohu, lebo ho našli, a tí, čo ho celým srdcom hľadajú, lebo ho ešte nenašli.
Nech sú vedomosti alebo náklonnosti človeka akékoľvek, jediné poznanie, ktoré je dokonale hodné jeho času a námahy, jediné vedenie, ktoré s ním zostane a bude mu osožiť, je poznávanie Boha. Všetko dostal od Boha. Náleží Bohu. Boh je všade okolo neho. Jeho osud je v rukách Božích. Jeho večnosť má byť s Bohom, v nevýslovne oblažujúcom spoločenstve. Lebo keby jeho večnosť bola vo vyhnanstve od Boha, bol by nesmierne úbohý práve preto, že by tam bol bez Boha. Jeho bytie predpokladá Boha; a má žiť nie sám pre seba, ale pre Boha.
Aké nevýslovne dôležité je teda vyskúmať, kto je Boh, aká je jeho hytosť, čo je mu milé a čo sa mu protiví, ako sa správa k svojim tvorom a ako sa majú tvorovia správať k nemu. Môže sa rozum človeka zaoberať niečím významnejším? Isteže nie! Nech už človek myslí na čokoľvek, mal by predovšetkým myslieť na Boha. Takto hovorí zdravý r°zum. Pokiaľ si človek uvedomuje, že je tvorom, potiaľ bude cítiť, že Jeho jediným, múdrym a blaživým poslaním počas pobytu plného premien na tejto rýchlo sa pohybujúcej planéte je skúmať charakter svojho Stvoriteľa a plniť jeho spásonosnú vôľu.
Boh nás nekonečne miluje a právom očakáva, že aj my jeho budeme milovať. Preto chce, aby sme ho hľadali: „Hľadajte ma a budete žifi" (Am 5,4). „Hľadajte Pána a jeho moc, hľadajte vždy jeho tvár!"(] 16,11). „Hľadajte Pána, kým sa dá nájsť, volajte ho, kým je nablízku!" (Iz 55,6). Takto a podobne, ústami prorokov, vyzýval Pán svoj národ.
Hľadať Boha znamená usilovať sa lepšie ho poznať, pochopiť jeho zmýšľanie, jeho ducha. Boha hľadať znamená dozvedať sa, čo od nás očakáva, čo je jeho vôľa. Dal nám svoje prikázania, rady a odporúčania. Dal nám hlas svedomia, dal nám aj prirodzený mravný zákon.
Už ako deti sme sa učili, že nato sme na svete, aby sme Boha poznali, jeho milovali, jemu slúžili a tak spasení boli. Vtedy sme si ešte dostatočne neuvedomili, že to je celoživotný program človeka - kresťana, že toto je zmysel a cieľ nášho života.
Otázka hľadania Boha nie je záležitosťou iba moderného človeka. Už v zbierke Žalmov, od vzniku ktorej nás delia tisícročia, sú dva žalmy - žalm 13 a 52 - ktoré sa začínajú slovami: „Blázon si v srdci hovorí: ,Boha niet.'" Pritom žalmista označuje bezbožnosť za vrchol pochabosti. A naopak, kladie za vzor rozumnosť ľudí, čo hľadajú Boha.
Najväčší duchovia ľudských dejín - ako Sokrates, Platón, Aristoteles, Plotín, Augustinus, Tomáš Akvinský, Descartes, Kant - celý život zápasili s problémom Boha, a niektorí z nich umierali so zistením, že všetko, čo o ňom povedali, bolo iba „jachtanie" a že to, čo o ňom napísali, malo hodnotu „slamy" (Tomáš Akvinský).
Poznať Boha a uctiť si ho, bolo teda v ľudstve od nepamäti čosi také samozrejmé ako dýchanie a vzduch. Pred tisícročiami bolo napísané: „Hlúpi boli všetci, ktorým chybovala znalosť Boha... a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela" (Múd 13,1). Aj pohania, hoci okľukami a v zmätkoch, prichádzali k presvedčeniu, že jestvuje jeden boh. prameň všetkého.
Popierať Boha a chcieť byť úplne bez Boha v myšlienkach i v živote - to je neslávny výdobytok nášho storočia. Neslávny preto, lebo nie je výsledkom hlbšieho premýšľania a väčšej zodpovednosti za človeka, ale je výsledkom nechuti k mysleniu a často rezignáciou nad životom-
Len viera v Boha nás môže natrvalo dvíhať a robiť ľuďmi. Mnohí však rozmýšľajú ináč. Mnohí hovoria: Prečo veriť v Boha? Prečo neveriť jednoducho v človeka, v spoločnosť, v život a vo svet? Prečo ne-veriť v čisto ľudské hodnoty - v slobodu, v bratstvo ľudí a v lásku? tfaČo popri sebadôvere ešte i dôvera v Boha, popri práci modlitba, popri politike ešte náboženstvo, popri rozume ešte Biblia, popri tomto živote ešte iný život po smrti?
Moderný život na mnohé tieto otázky už dal odpoveď. A neprestajne dáva odpovede... Čo kto ponúkol svetu namiesto Boha a kresťanstva? A čo sa ponúka dnes?... Aké rozličné veci! Od bezstarostnej zábavy cez potoky ľudskej krvi až po guľky teroristov a drogy, ktoré ničia človeka... A ako vášnivo sa pritom neraz bojuje proti Bohu! A všetky vášne dostávajú priechod!
V roku 1912 Lenin napísal v liste Gorkému: „Milióny násilných činov, milióny chorôb a epidémií nie su natoľko nebezpečné ako najmenšia myšlienka o Bohu."
Čo tu robiť? Rozhovoriť sa o pohromách a trestoch, či zvolávať na človeka a svet lekciu od Boha? Nie je to potrebné. Stačíme si sami, aby sme sa potrestali. A čo sa týka pohrôm, už máme všetky prostriedky na vyhubenie človeka z povrchu zeme v rukách. Podľa najnovších správ svet dáva za jeden rok až päťsto miliárd dolárov na zbrojenie, čiže na budúce vraždenie.
Podľa istého odhadu až do prvej svetovej vojny bolo v dejinách civilizácie asi 900 veľkých vojen. Počas prvej svetovej vojny, ktorá trvala od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918 a v ktorej sa zúčastnilo 33 štátov, zahynulo sedemkrát viac ľudí, ako vo všetkých dovtedajších vojnách dohromady. Počet obetí dosiahol desať miliónov ľudí, a asi dvadsať miliónov bolo ranených a zmrzačených.
Jej príčinami bolo podľa cirkevných historikov „odcudzenie sa štátov a národov novej a najnovšej doby Bohu, ich odpadnutie od kresťanských ideálov a od pospolitého ducha minulosti, ich vedomé Primknutie sa k materiálnym bohatstvám a k nekresťanskému nacionálnemu sebectvu."
A toto najkrvavejšie storočie sa ešte len začínalo a vstupovalo do dalších stoviek vojen a ukrutností veľkých i malých. Prvá svetová vojna Uyolnila cestu druhej svetovej vojne.
V tejto najväčšej a naj ukrutnej šej vojne v ľudských dejinách sa zúčastnilo vyše 60 štátov. Začala sa 1. septembra 1939, keď Nemci napadli Poľsko, a zasiahla predovšetkým Európu, ale aj Áziu, Afrij; a zatiahla do svojho víru aj Ameriku.
Vo vykynožovacích a koncentračných táboroch v Oswienčime, Sobibore a v Treblinke v Poľsku a v Belsene, Buchenwalde a Dachau v Nemecku v období od roku 1933 do 1945 bolo usmrtených vyše šestnásť miliónov ľudí.
Šesť miliónov z týchto obetí boli Židia; desať miliónov boli Ukrajinci, Poliaci a Rusi. Medzi nimi i vojnoví zajatci. Niektorí zomreli hladom. Daktorých mučili. Iných zabili pri „pokusoch". Tisíce popravili v plynových komorách. Ďalšie tisíce obesili alebo zastrelili.
Všimnime si bližšie uvedených čísiel: Nemecký štát vyhladil približne 6 milónov Židov. Pri usmrtení 100 za deň by to trvalo 200 rokov. A to všetko sa stalo úmyselne. Nebola to náhoda, ani nešťastie. Bol to jednoznačný zámer Adolfa Hitlera a jeho stúpencov.
Koniec druhej svetovej vojny 8. mája 1945, najhroznejšej v dejinách ľudstva, priniesol otrasnú bilanciu: vojna trvajúca bezmála 70 mesiacov si vyžiadala vyše 50 miliónov ľudských životov.
Potom to bola Kórea a Vietnam, Kambodža a Afganistan, Etiópia a Angola, Libanon a Irak, Kurdistan a Arménsko, Nikaragua a Salvador, Burundi, Bosna, Angola a Rwanda a zoznam pokračuje. Podľa Zbigniewa Brzezinského, poradcu amerického prezidenta Cartera pre otázky bezpečnosti, asi 87 miliónov ľudí zahynulo v tomto storočí len vo vojnách.
Ustavičná národnostná nenávisť a násilie stále vybuchujú v mnohých krajinách sveta a prinášajú so sebou ďalšiu lavínu ľudského utrpenia a neľudskosti. Ak aj toto prirátame k desiatkám miliónov tých, ktorí boli zabití, znetvorení, psychologicky zjazvení, vyhnaní, vykorenení, osirotení a ovdovení vo vojnách tohto storočia, výška obetí v podobe smrti ľudí a nivočenia je naozaj veľmi vysoká.
Dejiny dokazujú, že nikdy neboli režimy krutejšie ako režimy nastolené ateistami. V dvadsiatom storočí sa zrodili dve dovtedy neznáme obludy, dva totalitné draky, ktoré istý čas bezcitne hľadeli jeden na druhého a potom sa na seba vrhli. Hitlerovský drak skončil v horiacej benzínovej mláke pri východe z berlínskeho podzemia, kde sa skryl so svojimi snami a nenávisťou.
Stalinský drak ho prežil o desať rokov. Hoci tento systém dnes prejavuje isté znaky únavy, hoci už v jeho pancieri vidieť štrbiny, faktom zostáva, že za desiatky rokov rozdrvil svojimi železnými šupinami nepredstaviteľné množstvá ľudí a splodil čínskeho draka, ktorý ešte chŕlí hrôzu a bludy z Pekingu.
Po prvý raz v dejinách sveta povstalo organizované ateistické hnutie. ktorému sa podarilo ovládať životy takmer dvoch miliárd ľudí, a zároveň odstrániť najviditeľnejšie znaky Cirkvi, jej inštitúcií a aktivít. Kampaň s cieľom odstrániť Boha z vedomia ľudstva neutíchala viac ako sedemdesiat rokov a ešte stále sa udržuje nad vyše miliardou Číňanov. Hoci táto kampaň nebola všeobecne úspešná, podarilo sa jej zlikvidovať otvorené ohlasovanie evanjelia a vyučovanie viery alebo poznania Krista. Veľa kresťanov bolo zabitých, uväznených, mučených, prenasledovaných, diskriminovaných a odsúdených na okraj spoločnosti pre vernosť Ježišovi.
Západ unikol hrôzam totalitnej ideológie vďaka svojej starej kresťanskej kultúre, v dôsledku ktorej ateizmus vystupoval v tolerantnej laickej podobe, a nie ako systém: aj v tejto laickej forme sa prejavil proticirkevný fanatizmus, ale nikdy sa nezatvárali kostoly.
Cena, ktorú platí ateizmus za svoje popieranie Boha, je dnes zrejmá - vystaviť sa hrozbe nezmyslu sveta a života, a tým hrozbe zúfalstva. Ateizmus mlčí pred všetkými vážnymi otázkami, ktoré sa v ľudstve zrodili ako výraz základnej potreby človeka. A aké naliehavé sú to otázky! Čo podstatné sme schopní vedieť o svete a živote? Prečo jestvuje svet? Prečo jestvuje človek? Odkiaľ a kam sa uberáme? Aký je posledný základ a zmysel všetkého? Čo máme robiť? Čo milovať a čím pohŕdať? Čo je zmyslom vernosti a lásky? Čo s utrpením a vinou? Čo je pre človeka rozhodujúce? V čo máme a môžeme dúfať? Čo so smrťou? A čo po nej? To všetko sú otázky nielen pre zomierajúcich, ale aj pre živých, pre prebudených a angažovaných. Ateizmus na ne neodpovedá. Mlčí.
Ľudia vedia nemyslieť na to, na čo nechcú myslieť. Takto to robia aj tí, ktorí sa chcú vyhnúť Bohu. Nemyslia na to. Iní hovoria o probléme Boha, ale hovoria o ňom povrchne a ľahkomyseľne. Zľahčujú ho a uspokojujú sa svojím vtipom a plytkosťou.
Naj primitívnejšie sú námietky, ktoré sa týkajú viditeľnosti Boha.
„Kde je Boh? Ukážte mi Boha!" - hovoria primitívni popieračj Benátsky patriarcha, neskorší pápež Ján Pavol I., im na ich naivnú námietku odpovedal takto: „Nehovorte mi, že nemáte istotu o jestvo vaní Boha preto, lebo ste ho nikdy nevideli. Ani vášho starého otca ste nikdy nevideli, a predsa ste si istí, že žil.
Nehovorte mi, že svet aj vy sami ste produktom hmoty, ktorá povstala sama od seba, ktorá bola najprv chaotická a bez tvaru, potom postupne dostávala viac a viac podobu a v priebehu stáročí sa stále vyššie a vyššie rozvíjala. Ani len nepatrná biela bodka na čiernej tabuli nevznikne sama od seba. Prečo by mal tak nesmierny a mnohoraký svet pred miliardami rokov náhle a sám od seba vzniknúť z ničoho? Môže niekto, kto vôbec neexistuje, samočinne niečo vytvoriť?
Mnohí sú zamilovaní do ľudského pokroku, zvelebujú veci, ktoré vyrába človek, a rozum, ktorý je Božím darom, používajú chvastavo na to, aby vyhlasovali, že Boh je zbytočný. Pritom nevidia, aká obdivuhodná je zem, ktorú stvoril, aká bohatá a životodarná - uprostred vesmíru s nehostinnými planétami a hviezdami."
Jeden odtlačok šľapaje, alebo odtlačok prsta stačí niekedy polícii na to, aby podľa neho našla páchateľa; no celý svet so všetkými jeho zázrakmi nestačí jednému ateistovi na to, aby objavil Toho, kto doň vložil odtlačok svojej múdrosti. Tento ateista je súčasne slepý a hluchý. Takisto ako hluchý nemôže nič napísať o hudbe a slepý nemôže nič povedať o obraze, nie je správne, aby ateisti hovorili o veciach, ktoré sú im skryté. Darwin, veľký obľúbenec ateistov, o ateizme vyhlásil: „Keďže nevieme pochopiť, že by tento nádhený svet vznikol náhodou, potom práve táto nemožnosť vysvetlenia sa mi zdá byť hlavným argumentom v prospech jestvovania Boha."
Istý ateista raz dokazoval, že svet sa objavil ako výsledok pôsobenia slepých síl. Niekto ho začul a namietol:
„To je naozaj absurdné!"
Ateista sa urazil:
„Uvedomte si, že hovoríte s doktorom filozofie."
„Čo? Doktorát - to je len výsledok náhody," odvetil druhý.
„Ja som však dlhé roky pracoval na svojej vedeckej rozprave!"
„Ak sa nazdávate, že ste na svoju dizertačnú prácu potrebovali rozum, o kolko viac múdrosti bolo treba na vytvorenie vesmíru!"
Najnádhernejší dôkaz jestvovania Boha je samotný vesmír.
Svet je krásny; radi ho pozorujeme a obdivujeme. Nesmieme však z0Stať len pri tom. Zo sveta musíme stúpať k Bohu. Krása sveta nás niusí privádzať k tomu, aby sme mysleli na oveľa väčšiu krásu a dokonalosť toho, od ktorého svet pochádza.
Čo na tom, že ho nevidíme? Čo všetko dnes nevidíme, a uznávame alco skutočnosť, a akú skutočnosť! - Ľudské oko vidí celkom máličko z toho, čo je okolo nás. Vidí len to, čo je hmotné, pevné alebo tekuté. Ale okolo nás je mnoho nehmotných skutočností. Nevidíme rádiovú vlnu, televíznu vlnu, infračervené alebo ultrafialové žiarenie. Nevidíme atómy plynov, ako sú v dusíku, héliu, neóne, argóne, kryptóne, xenóne, hoci z nich žijeme. A dobre, že je to tak, lebo pre množstvo týchto vín a atómov by sme nevideli ani jeden druhého.
Môžeme povedať, že ľudské oči sú pekné, ale ich schopnosť je pomerne malá. A kedže Boh nie je z hmoty, ani tuhej ani tekutej, ale je Duch, preto ho našimi očami nemôžeme vidieť. Práve tak, ako nemôžeme vidieť tisíce týchto spomenutých skutočností, ktoré sú okolo nás.
Pána Boha teda nemôžeme vidieť našimi očami, lebo ich spôsobilosť je obmedzená. Tu na tomto svete ho môžeme hľadať a nájsť len naším rozumom a vierou. Rozum a viera - to sú dve naše duchovné oči. Rozumom a vierou nachádzame Boha tak, ako očami nachádzame jeden druhého. Svetlo rozumu a svetlo viery, to sú dary Božie. Kto tieto dary Božie odmieta, ten Pána Boha nenájde.
Sťasní sú tí, ktorí svetlom rozumu a svetlom viery vidia Boha. Život takého človeka má zmysel. Vie, odkiaľ je, vie, kam ide. Vie ako má žiť, vie aj utrpenie znášať, lebo si je vedomý, že Boh jestvuje.
Ak niekto chce žiť bez Boha, alebo dokonca proti Bohu, tým sa ešte nijako nemôže vymaniť z podmienok, ktorým sme všetci nevyhnutne podrobení. Prv než štartovali družice, vedci študovali zákony sveta, ktorý tu bol pred nimi a ktorý v nijakom prípade nepochádza od nás. Vedci len vzali tento svet na vedomie a podrobili sa mu. Ak narážame všade na hranice a zákony, značí to, že nie sme nezávislí, lež musíme rešpektovať fakty. Neurčujeme všetko, my sme aj určovaní. A tým sme aj závislí. Každý z nás naráža prv alebo neskôr na tieto hranice činnosti alebo života. Každý raz pochopí, že všetko bol a je len dar. Náraz na smrť prebúdza aj najnevnímavejších.
Keď študujeme, staviame, projektujeme, uvedomujeme si, že naše dielo nie je len naše, len výsledok našej sily, mysle, inteligencie, oveľa viac výsledok Boží. Boh stojí za našou silou, inteligenci0u a životom. On určuje, ako dlho žijeme a tvoríme. To sú fakty.
Treba sa čudovať, že všetko nechápeme a nevieme vyjadriť? Bohje väčší než naša myseľ i naše srdce! Môžem mať problémy s vierou Môžem mať ťažkosti. Ale mal by som mať ochotu riešiť si život ako celok. Ako je možné, že mnohí ľudia nechápu závažnosť viery v Boha'1 Ako je možné, že ju odmietajú? A čo tým dosahujú? Kto odpovie na tieto záhadné otázky? Pritom narastajú vo svete problémy, ktoré bez Boha ani nevyriešime.
Pápež Pavol VI. povedal v rozhovore s členom Francúzskej akadémie J. Guittonom: „Ak nezapojíme človeka na Boha, nie je možné, aby sa ľudia navzájom milovali. Viete, k čomu sa dochádza bez Absolútna, ktoré im prikazuje, aby sa všetci milovali, aby láska bola všeobecná? - Ľudia vytvárajú to, čo Bergson nazýva,,uzavretými spoločnosťami'. Tieto uzavreté spoločnosti sa stavajú jedny proti druhým a púšťajú sa do vojny.
Opakujem: Ak ľudia nemilujú Boha, známeho či neznámeho, nebudú sa ani navzájom milovať, ako som to povedal v New Yorku pred Spojenými národmi. Jedni sa postavia proti druhým, alebo sa budú milovať medzi sebou v malých skupinách, v národoch, a budú nenávidieť iné skupiny, iné národy. Vojna a násilie majú svoj hlboký pôvod práve v tejto slabosti alebo v nedostatku takej lásky, ktorá zahrnuje všetkých ľudí bez výnimky. Tuje koreň celého problému." (Guitton, Dialógy s Pavlom VI).
Moderný človek skúsil už takmer všetko. Zapochyboval o Bohu, ba sa ho i zriekol. Poznal však, že zostal sám, nezmyselný v nezmyselnom vesmíre. Zamotal sa do premnohých slepých uličiek...
Ak teda Boh mlčí, treba si ozrejmiť, či medzi ním a nami nestojí múr hriechu alebo dokonca hradba hriešneho života. Ak je tomu tak, načim sa rozhodnúť totálne za Boha a proti hriechu.
Ako na hladine rozvírenej vody neľahko zbadáš svoju tvár. tak aJ v duši ťažko postrehneš Boha, ak sa v nej neutíši búrlivá hladina hriešneho života.
Bože, ty si v nás a my sme v tebe. daruj nám, prosíme, trvalý poct tvojej prítomnosti a šťastný život v tebe.



17. JEDEN Z VÁS MA ZRADÍ (Mt 26, 21)


„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo" (Jn 4, 34), povedal Kristus. V jeho konaní nebolo nijakého „nie", ale celý jeho život bol vyplnený bezvýhradným „áno", prisvedčením na všetko, čo Otec žiadal ... Takýto bol aj prvý človek, kým do dejín sveta nevstúpil vzdor a hriech.
Dnes sa hriech šíri svetom. Zem je v súčasnosti veľkým táboriskom ľudí a je to tábor, kde sa ustavične páchajú zločiny proti Bohu. Aj my sme hriešnikmi. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda" (1 Jn 1,8). Túto skutočnosť si musíme dôkladne uvedomiť. Kedysi Pius XII. povedal: „Najväčší hriech dnešnej doby je to, že dnešní ľudia vždy viac a viac zabúdajú na ošklivosť a zlobu hriechu i na odpor k nemu". Keď im hovoríme o hriechu, obvykle nám nerozumejú. Hriech je podľa nich nanajvýš slabosť spoločná všetkým ľuďom, čosi prirodzeného. Ak sa povie, že hriech je urážkou Boha, alebo nevďakom voči Bohu, zdá sa im, že Boh, vznešený a múdry, nemôže byť tak malicherný, aby žiadal od ľudí plnenie nejakých prikázaní a mohol byť urazený.
Takíto ľudia bývajú zvyčajne veľmi citliví a ani nevedia, kam by sa rnali ísť žalovať, keď sa im stane čo aká malá krivda. Ale ostávajú chladní, keď sa krivda stala Bohu. „Veď čože sa stalo?" hovoria si. „Aká krivda? Človek predsa nemôže ublížiť Bohu!" - Nie, nemôže. Boli už všelijaké pokusy uraziť Boha, i zosadiť ho z trónu i zabiť ho. Ale Boh Je stále tu a tieto pokusy mu vôbec neublížili. Pokusy sa minuli a míňajú sa aj ľudia, ktorí sa na ne odvážia. A Boh ostáva aj naďalej: taký nekonečný, ako bol predtým, taký blažený, aký je od večnosti.
Pred rokmi sa veľa hovorilo o strašnej katastrofe ostrova Martinique. Je to ostrov v Karibskom mori, vo Velkých Antilách. Roku 1902 bol postihnutý výbuchom sopky. Ale málokde sa dočítame, ako to vlastne bolo.
Hlavným mestom tohto ostrova bolo mesto Saint Pierre. Roku 1920 na Veľký piatok sa väčšina z 25 000 obyvateľov mesta zúčastnila desného rúhania: bol usporiadaný posmešný sprievod s krížom, na kto-rý potom na námestí pribili zviera ...
V tom istom čase začal vystupovať dym z hory Monte Pelée. Je to sopka, ktorá sa už od roku 1851 nehla vo svojom vnútri, takže sa všetci nazdávali, že nie je nebezpečná. O štrnásť dní potom táto hora, stojaca nad mestom, po prudkom výbuchu, akého dovtedy nebolo, začala chrliť také množstvo žeravej lávy, že mesto Saint Pierre bolo v krátkom čase v jej prúdoch pochované.
Nie, človek nemôže umenšiť vnútornú silu, vnútornú dokonalosť, vnútornú radosť a vnútornú slávu Tvorcu. Boh je vo svojom vnútornom živote nedotknuteľný. Ale človek môže umenšovať zovnútornú slávu Stvoriteľa, môže zúžiť alebo aspoň čiastočne prekaziť oslavu, ktorej sa Bohu má dostať od rozumných tvorov.
Boh stvoril človeka pre túto oslavu Stvoriteľa, a dal mu prísľub, že oslavovaním Boha pracuje aj na svojej večnej spáse a že dosiahne svoje večné blaho, ak sa pričiní o zveľadenie Božej slávy na zemi. Boh má na oslavu právo a človek je povinný ho oslavovať, pretože za všetko, čo má, vďačí Bohu. A keď človek odoprie oslavovať Boha a tobôž, keď sa usiluje Boha akýmkoľvek spôsobom zneuctiť, pácha na Bohu krivdu, uráža Stvoriteľa, pácha hriech.
Rozoberme si dôkladne vinu Adama a Evy! Často sa nám vidí malou. Neraz počujeme: „Pre takú maličkosť, pre kúsok ovocia a také následky!"
Nie na tom kúsku ovocia sa to zvrtlo. To bol iba vonkajší, posledný prejav volby, ktorú prví ľudia už uskutočnili. Lebo prv, než Adam a Eva upadli do hriechu, stáli pred volbou: na jednej strane bol Boh s prísnym a pomerne veľmi ľahkým príkazom: „Nejedzte, ...aby ste nezomreli!" Na druhej strane je úhlavný nepriateľ Boha, diabol, a oni môžu, ba musia vedieť, že je to nepriateľ Pánov, veď si trúfa obviňovať ho zo lži: „Práveže nezomriete! Boh vám len preto zakázal jesť z tohto stromu, aby ste sa nestali takými, ako je on." - A keď sa z pýchy a túžby stať sa podobnými Bohu pridali na stranu Pánovho nepriateľa, odboj bol hotový. Volba dopadla v prospech diabla. Nekonečný a najsvätejší Boh ostal v °čiach menším a horším než diabol, lebo uverili diablovi a nie Bohu. Či je to nie hrozná krivda, spáchaná na Bohu?
Pred podobnú voľbu je postavený každý človek, či si to uvedomuje, a čí nie. Boh - alebo diabol!
Koľko miliárd ľudí už žilo na zemi? Nevieme. Ale vieme, že bolo pomerne málo takých ľudí - hovoríme len o ľuďoch dospelých - ktorí sa za svojho života nikdy nedopustili smrteľného hriechu. A keď človek spácha smrteľný hriech, už učinil voľbu. Koľko ráz sa od Adamových čias táto volba opakovala? Koľko ráz sme už my sami volili podobne? Proti Bohu, v prospech zlého ducha, Pánovho nepriateľa?
Často sa pohoršujeme nad jeruzalemským davom, že si vyvolil Barabáša, zločinca, vraha, keď si mohol voliť divotvorcu, životodarcu, Ježiša Krista. Či sme už niekedy pomysleli na to, že naša volba býva zrejmejšia, a preto aj horšia? Tým v Jeruzaleme nebolo také zreteľné, že Ježiš je Boh, ale nám je celkom jasné, že Boh je Boh a diabol je diabol, najväčší odporca Boha; a predsa, koľko ráz sme dali svoj hlas diablovi! Je hrozné aj len pomyslieť na krivdy a urážky, ktorých sa Bohu takto dostalo a dostáva od ľudí.
Predstav si vo svojej blízkosti Boha v ľudskej podobe. Stojíte zoči-voči. Ty si pred ním; on pred tebou ...
Okolo stoja anjeli a svätí a pozorujú ťa.
Ako sa zachováš?
Padneš pred ním na kolená a vyznáš s Tomášom: „Pán môj a Boh môj"?
Nie.
Ty miesto toho opovážlivo priblížiš svoje ústa k jeho božskej tvári a pokryješ ju slinou potupy a pohŕdania. Potom sa obrátiš a náhlivo objímeš nehodný predmet svojej lásky, ktorý si si vybral namiesto Boha spomedzi ľudí alebo vecí.
Takto vyzerá každý smrteľný hriech.
Drasticky povedané, pomyslíš si. Máš pravdu. Ale ani zďaleka nie ešte tak ako v skutočnosti ...
Hriech je naozaj hnusná vec ...
Sú skutky, ktorými ho vieme spáchať, ale nemáme v slovníku také odporné a hrôzu budiace slová, ktorými by sme vedeli jeho podstatu vystihnúť.
Veľkosť urážky sa zvažuje podľa velkosti osobnosti, ktorej sa urážky dostalo. Tuje urazenou osobnosťou nekonečný Boh. Nekonečná je teda zloba smrteľného hriechu, ktorým človek urazí Boha. Hriech je niečím neporovnateľne závažnejším, ako urážka práv iného človeka. je odvrátením sa človeka od svojho Tvorcu - Boha, je pohŕdaním jeho múdrosťou, vzopretím sa jeho najsvätejšej vôli, nevďačnosťou voči jeho dobrote, výsmechom jeho spravodlivosti.
Na toto myslel svätý Ján Zlatoústy, keď povedal: „Medzi všetkými hrôzami, ktoré môžu postihnúť človeka, niet v skutočnosti nič hrozného, jedine hriech. Opravdivým nešťastím je iba uraziť Boha, urobiť niečo, čo sa mu nepáči."
Vieme dobre, že ak ide o vážny Boží príkaz a prestúpime ho s jasným poznaním a úplným slobodným súhlasom, spáchame ťažký hriech. Ak však ide o urážku Boha v malej veci, alebo aj vo vážnej veci, ale s neúplným poznaním alebo s neúplným súhlasom, dopúšťame sa ľahkého hriechu.
Ťažký hriech, ktorý sa volá aj smrteľným, pretože spôsobuje smrť nadprirodzeného organizmu duše, je najväčšia urážka Boha a zároveň aj najväčšie nešťastie, aké môže človeka postihnúť. Najväčšia urážka Boha, pretože hriechom človek znevažuje Boha, svojho Stvoriteľa a Otca; posiela na kríž Ježiša Krista, svojho Spasiteľa; vyháňa Ducha Svätého zo svojho srdca. Najväčšie nešťastie človeka, pretože mu berie milosť, ktorá je najväčším dobrom a hrozí mu zatratením, ktoré je najväčším zlom. Toto zlo spočíva v odlúčení od Boha po celú večnosť.
Pre toho, kto sa usiluje o dokonalosť, aj ľahký hriech je veľké zlo. Ľahký hriech nám síce neznemožňuje dôjsť k večnému cieľu, ale brzdí cestu k nemu. Nezapríčiňuje stratu posväcujúcej milosti, ale otupuje priateľstvo duše s Bohom, zbavuje ju zvláštnej pomoci a pripravuje pôdu ťažkým hriechom. Všedný hriech je väčšie nešťastie, nez všetky časné zlá spolu. Po smrteľnom hriechu je to najväčšie zlo. Radšej by sme mali chcieť zomrieť, než spáchať čo len jediný dobrovoľný ľahký hriech.
Pán Boh miluje všetkých ľudí a stará sa o nich, ale zriedkakoho obdaril tolkými milosťami a darmi, ako obdaril kresťanov katolíkov. Z tisícov a miliónov im dal prednosť a povolal ich na čestné miesta vo svojej Cirkvi, aby na nich a skrze nich aj na ostatných veriacich vyrval svoje milosrdenstvo a šíril svetlo viery na nevercov, bludárov a pohanov. Vyvolil si ich, aby v jeho mene šli a prinášali ovocie a aby ich ovocie zostalo ... Vyznačuje ich jedinečnou dôverou a zriedkakomu bol taký blízky, ako je blízky im vo svätej omši a v každodennom svätom prijímaní. On, Syn Boží, ich nenazýva sluhami, ale priateľmi. No za to od nich právom očakáva, že ho už tu na zemi budú oslavovať svojou bezvýhradnou láskou, vrúcnou modlitbou a horlivou prácou.
Avšak, plnia sa tieto Božie plány u nás - kresťanov katolíkov? Či o mnohých môžeme povedať, že sa nespreneverili Božím úmyslom a splnili Božie očakávanie? Koľkí z nich - ako vzbúrení anjeli - vypovedali poslušnosť Bohu a vernosť svojmu povolaniu! Kolkí opustili Cirkev, pretože sa im „obmedzovala sloboda" a nemohli robiť čo chceli, alebo ako chceli!
Právom sa žaluje Spasiteľ na týchto nevdäčníkov slovami žalmu: „Keby mi zlorečil môj nepriateľ, to by som ešte vedel zniesť; a keby sa nado mňa vyvyšoval ten, čo ma nenávidí, azda by som sa pred ním skryl. Ale ty, človeče, ty si predsa mne roveň, môj dobrý známy, ba dôverný priateľ. S tebou ma spájal veľmi nežný zväzok; v sprievode sme kráčali Božím domom" (Ž 54, 13-15). Keď pohanský miestodržiteľ naliehal na staručkého smyrnianskeho biskupa, svätého Polykarpa, pred hranicou, na ktorej mal byť upálený, aby zaprel svoju vieru, Polykarp, verný služobník Boží, odpovedal: „Osemdesiatšesť rokov slúžim Pánovi a nič zlého mi neurobil; ako by som to teraz mohol urobiť, aby som sa rúhal Kráľovi, ktorý ma vykúpil?" Krásne, povzbudzujúce slová, ktoré si máme opakovať, keď nás pokúšajú na hriech náruživosť, svet a zlý duch!
Ani tí, čo zišli z cesty kresťanského života na scestie hriechu a nerestí, neboli pôvodne takými, akými sa stali. Aj oni kedysi s nadšením vykročili za Kristom, ktorý ich volal a ktorý mal s nimi božsky vznešené úmysly. Ježiš im vtedy jasne povedal: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázala, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske!" (Jn 15, 9-10). „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete v0 mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich po.' zbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria ... Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi" (Jn 15, 4-6; 8).
Kristus vždy žiadal od svojich nasledovníkov svedomitosť a horlivosť a nikdy neznášal nedbalosť a vlažnosť. Kto však robí, čo je v jeho silách, tomu Boh nikdy neodmieta svoju pomáhajúcu milosť. Či by teda nemali všetci kresťania katolíci vždy a preochotne plniť jeho svätú vôľu? Svätý Bernardín Sienský zdôrazňuje, že ak Boh povolá niekoho do svojej Cirkvi, dá mu toľko milosti, koľko je treba, aby mohol svoje povinnosti riadne plniť a aby mohol spasiť svoju dušu. Či teda nie je našou svätou povinnosťou robiť Pánu Bohu vždy iba radosť?
Je vôbec možné pochopiť, čo zamýšľajú dosiahnuť so svojím stále horším životom tí, čo kedysi - ako hovorí Ježiš - položili ruku na pluh a teraz sa obzerajú späť? Či si uvedomujú hrôzu jeho varovania, že takíto ľudia nie sú súci pre Božie Kráľovstvo? (Lk 9, 62).
Ako chcú obstáť pred Božím súdom tí, čo svojho času s nadšením prijali Pánovu výzvu: „Nasleduj ma!", teraz však so stále väčšou neochotou plniť jeho vôľu mu odopierajú poslušnosť a nakoniec s diabolským „non serviam! - nebudem slúžiť!" ho opúšťajú a viac s ním nechodia? (Jn 6, 66).
Ako nášho Vykupiteľa bolí tento nevďak za toľké prejavy lásky, vyjadril on sám prostredníctvom svätej Margity Alacoque, keď jej povedal: „Hľa, srdce, ktoré tak milovalo ľudí, že pred ničím neustúpilo, kým sa celkom nezničilo, aby im prejavilo lásku. A miesto povdäku od veľkej väčšiny prijímam len nevďak."
Prví ľudia premárnili šťastie rajského života, pretože chceli žiť bez Boha a svoju budúcnosť si chceli tvoriť sami, nezávisle na Bohu. Čosi podobného sa stáva aj kresťanovi katolíkovi, ktorý sa pokúša ísť opačným smerom, než ako mu káže jeho viera. Boh mu pre jeho zlobu a zatvrdilosť v nej odoberie milosti, ktoré viazal na jeho kresťanské povolanie a napokon dôjde k tomu, že takýto človek stratí raj čistého svedomia a šťastie Božej blízkosti. Mnohí zašli už aj ďalej: stratili všetok zmysel pre nadprirodzeno a vliekli sa po zemskom povrchu ako nejaké plazy ... Ak sa takýto človek dožije ešte aj pádu vo viere, potom, keď v ňom vyhasla láska k Bohu, ťažko sa vráti na pravú cestu, pretože jeho srdce sa stalo priam nepreraziteľným múrom pre Božiu milosť. Koľkí z nich už tu na zemi prežívajú peklo v duši i na tele? Aká bude potom smrť takéhoto nešťastníka a akáže bude jeho večnosť?
Človek, a to aj veriaci kresťan, má voči hriechu čudnú, zhubnú mienku, ktorú Písmo vyjadruje slovami: „Najedol som sa, utriem si ústa a - nič zlého som neurobil." Zabúda na apoštolovo varovanie, že nás Božia dobrota a trpezlivosť majú viesť k pokániu, a zneužíva dobrotu Božiu na hriech. Keďže hriech obyčajne nemá hneď viditeľné následky, človek si myslí: zhrešil som a nič sa nestalo. A nazdáva sa, že logickým dôsledkom toho je: teda môžem hrešiť aj ďalej a nič sa nestane.
Zhrešil som a nič sa nestalo? Viditeľne hádam nie. Ale v skutočnosti, aké hrozné zmeny sa stali!
Koľko ráz pozerám na ulici do očiek neviniatok! Nebo im z nich hľadí, lebo sú nevinné. Všetko jedno, či sú v hodvábe a kožušine a z drahého kočíka hľadia na oblohu, alebo sú len v handrách a pozerajú na svet z chrbta otrhanej cigánky.
Pred rokmi boli noviny plné zločinov dússeldorfského hromadného vraha. Svet žasol, že je človek schopný toľkej zvrhlosti. A z očú tohto netvora kedysi tiež hľadelo nebo. Čo z neho spravilo ľudské monštrum? Nič iné, len hriech. Po prvom, druhom, desiatom aj on mohol povedať: zhrešil som a nič sa nestalo, a nakoniec ho museli mnohonásobne odsúdiť na smrť.
A v nadprirodzenej oblasti? Zhrešil som a nič sa nestalo? Nie, nič sa nestalo, len z neviniatka sa stal zločinec. Nič sa nestalo, len ja, ktorý som bol priateľom, ba dieťaťom Božím, naraz som Božím nepriateľom a diablovým otrokom. Nič sa nestalo, len ja, ktorý som bol povolaný k večnej spáse, visím nad priepasťou večnej záhuby a držím sa nad ňou už len slabunkou nitkou života. Ak sa tá pretrhne a ja sa nespamätám, zahyniem naveky. Nie, nič sa nestalo, len Syn Boží, Nevinnosť premilá, zvíja sa na Olivovej hore po zemi a volá: „Moja duša je smutná až na smrť!" (Mt 26, 38).
Toto je hriech, pre ktorý prebolestne zomrel Kristus a ktorého sa človek aj po smrti Spasiteľovej tak kŕčovite drží.
Pozrime sa na miesto večných múk a večného odvrhnutia od Boha, vyhľadajme tu niektorého zatrateného kresťana a pokúsme sa poznať jeho životnú cestu, ktorá sa tak zhubne skončila. Ako to, že on, vy. volený Boží, Kristov miláčik, išiel Judášovými stopami a zradil Božiu lásku?
Tento nešťastník bol na začiatku verný a horlivý, ako kedysi bol aj apoštol Judáš. Veľkodušne išiel za Božím hlasom a prijal aj všetky obete, ktoré sú s týmto životom spojené. Azda aj sníval o velkej svätosti ... No potom, keď prišiel čas, aby v živote statočne uskutočňoval ideál svojej viery, začal uhýbať pred obeťami.
V duši mu stále viacej bledla dôležitosť modlitby, a tak čas strávený v modlitbe považoval za stratený; svätá omša sa mu zdala stále dlhšia a poďakovanie po svätom prijímaní končilo poslednou omšovou modlitbou. Svätá omša a sväté prijímanie sa pre neho stávali len zvykom a nie potrebou pre dušu. Spovedával sa tak povrchne, že častokrát si ani nespytoval svedomie, ani neľutoval, ani sa pre nič vážnejšieho nerozhodol. Niet teda divu, že postupne v sebe pripravoval cestu pre zradu. Pre neho boli najťažšie priestupky iba maličkosťou. Jeho vnútorný život v duchovnom povolaní sa mu začal zdať nezmyselným, preto sa rozhodol nechať všetko a vrátiť sa do sveta. A keď sa našiel vo svetskom víre, priam neskrotne začal vyhľadávať pôžitky, ako keby si chcel vynahradiť všetko, o čo bol dosiaľ „ukrátený".
Istý človek rozprával, že s ním pracoval jeden odpadnutý katolík. Tento človek nemohol veriť vlastným očiam a ušiam, čo videl a počul od tohto odpadlíka. Ani jeden neverec nebol tak zažratým protivníkom a takým nenávistníkom Boha a viery, ako tento biedny odpadlík. Jeho morálny život sa nedá ani opísať. Je známa veta: Aký život, taká smrt a aká smrť, taká večnosť. Podľa toho aj ten prekliaty v pekle oberá len plody, ktoré zasial na zemi.
Večne bude trpieť a nariekať, že pohrdol Kristovou láskou, ktorá si ho vyvolila z velkého počtu stvorení, obsypala ho milosťami a ktorej práve preto mal navždy patriť...
4. decembra 1948 mal páter Lombardi v rádiu diskusiu s istým neveriacim. Krátko pred začiatkom vysielania ho páter priatel-sky, ale vážne oslovil: „Hrozím sa myšlienky, že prídete do pekla, ak budete takto pokračovať i naďalej."
„Neverím v peklo" - pohotovo odpovedal mladý neverec.
„Práve preto prídete do pekla," vysvetlil mu páter Lombardi. „Musí me v neho veriť a robiť všetko, aby sme sa doň nedostali."
Francúzsky spisovateľ André Gide doplňuje: „Bohu slúžjt' možno iba vtedy, ak v neho veríme. Zlý duch nepotrebuje, aby v neho ľudia verili. Naopak, najlepšie mu slúžia, ak ho vôbec nepoznajú Diabol má eminentný záujem na tom, aby nebol spoznaný. Práve to si praje, aby sa v neho neverilo ... Vie presne, čo má robiť, aby sa vplazil do ľudského srdca."
V našom každodennom živote máme predpisy a zákony. Ak ich nedodržíme, stihne nás trest. Mal by teda Boh, Pán neba a zeme, byť k nedodržaniu svojich príkazov ľahostajný? Je to nemysliteľné a s jeho dokonalosťou nezlučiteľné.
V povesti svätosti zomrelá sestra Luisa Margaréta Claret (+1915) právom povedala: „Keby nebolo peklo, potom by, Pane, chýbali na korune tvojej dokonalosti tri skvostné drahokamy: spravodlivosť, moc a dôstojnosť."
Dôkazom existencie pekla je predovšetkým Sväté písmo. Ježiš hovoril o „mieste utrpenia", o „večnom ohni", o „ohni, kde bude plač a škrípanie zubov". Pätnásťkrát hovorí Ježiš v evanjeliu o pekle a žiada jasné rozhodnutie pre cieľ života.
Nemožno sa teda čudovať, že Cirkev na základe toľkých jasných výpovedí vo Svätom písme, na IV. Lateránskom koncile vr. 1215 za pontifikátu Inocenta III. vyhlásila existenciu pekla za článok viery, za dogmu. Táto pravda nebude nikdy pozmenená, ani vtedy nie, keby v ňu milióny ľudí neverili. Pravdou je a zostáva: „Každý človek žije len raz a osobitný súd v okamihu smrti rozhodne s konečnou a neodvolateľnou platnosťou o jeho osude" (II. koncil v Lyone v r. 1274).
Mnohí pochybujú a v hlbinách duše si želajú, aby to nebola pravda. Na veci sa však nič nemení. Iní zase namietajú, že z druhého sveta sa ešte nik nevrátil a túto skutočnosť nepotvrdil.
Ale áno! Cirkevné dejiny a dejiny svätých poznajú viaceré zaručené prípady, kde jedinci existenciu pekla hodnoverne potvrdzujú.
Svätá Terézia z Ávily, ktorú Svätý Otec Pavol VI. povýšil za učiteľku Cirkvi, je jedna z viacerých, ktorí boli v pekle, peklo videla i skúsila. Jej svedectvo je absolútne spoľahlivé a vierohodné. Píše: „Jedného dňa ponorená v modlitbe, cítila som, a bez toho, aby som vedela ako,že som s telom i dušou v pekle. Porozumela som, že Boh mi chcel ukázať niiesto, ktoré som si za svoje hriechy zaslúžila, keby som svoj život nebola pozmenila. Netrvalo to dlho, ale je nemožné, aby som naň zabudla.
Vchod na miesto strašného utrpenia vyzeral ako temná a úzka pec. Kráčala som po strašne zapáchajúcom bahne, plnom ohavného hmyzu. V pozadí úzky priestor ohraničoval múr. Ten priestor ma uzavrel. Nedá sa vysloviť, ani nijako vyjadriť, aké muky som musela vytrpieť. Nemožno to ani pochopiť. V duši som cítila oheň, ktorého povahu popísať neviem. Súčasne sa moje telo stalo korisťou hrozných bolestí. Boli strašné, na zemi také bolesti nie sú ani možné ... Najhroznejšie bolo však poznanie, že tieto muky nemajú konca ani zmiernenia.
Ale tieto bolesti tela sú zase ničím v porovnaní so smrteľným zápasom duše. Duša bola úplne v zajatí strachu, v stave zúfalstva. Jej beznádejný a trpký smútok nie som v stave popísať:. Neviem, ako sa to stalo, ale porozumela som, že to bola velká milosť, ktorú mi Spasiteľ poskytol, aby som na vlastné oči videla, pred čím ma milosrdenstvo Božie zachránilo. Všetko, čo sa o pekle hovorí, všetko čo nám líčia knihy, všetky hrôzy a utrpenia sú oproti skutočnosti ničím. Pozemský oheň nemožno porovnať s ohňom pekelným.
Už je šesť rokov odvtedy, čo som okúsila utrpenie pekla, no aj dnes som pri popise týchto udalostí naplnená hrôzou; mám dojem, že mi tuhne krv v žilách. Ak mám pokušenie alebo bolesti, stačí spomienka na tieto okamihy, aby sa aj najväčšie utrpenie zmenilo v nič. O, môj Bože, ako som sa len mohla tešiť veciam, ktoré by ma boli priniesli do toho strašného nešťastia ... Ó, Bože, buď naveky oslávený! Ukázal si mi, že ma viac miluješ, ako ja milujem seba samu.
Pociťujem nevysloviteľnú bolesť, keď myslím na to, kolko duší kráča v ústrety večnému zatrateniu. Cítim, že by som bola pripravená obetovať tisíckrát svoj život, keby som mohla zachrániť čo i len jedinú dušu."
13. júla 1917 sa uskutočnilo tretie fatimské zjavenie. Počas neho zverila Matka Božia deťom tajomstvo s výslovným zákazom ho nateraz niekomu vyjaviť.
Deti Lucia, František a Hyacinta netušili, aké velké skúšky ich v budúcnosti čakajú. Prozreteľnosť Božia mala s nimi svoje Plány.
O štvrťstoročie neskôr sa cirkevné vrchnosti domnievali, že nadišiel čas, aby aj toto tajomstvo bolo pre spásu ľudí z väčšej časti odhalené Vďaka tomu ho aj my dnes môžeme opísať. Lucia len z čistej poslúž nosti a so súhlasom neba napísala: „Tajomstvo má tri navzájom súvj siace časti. Dve z nich teraz opíšem tretia musí byť ešte určitý čas zachovaná v tajnosti.
Prvou časťou bola vízia pekla. Keď Matka Božia vyslovila slová: „Obetujte sa za hriešnikov!", rozostrela ruky tak, ako v predošlých dvoch zjaveniach. Žiarivé lúče vychádzajúce z jej rúk prenikali hlboko do zeme a my sme videli niečo ako velké ohnivé more. v ktorom boli ponorené čierne spálené bytosti, zlí duchovia a duše v ľudských podobách, ktoré vyzerali ako priesvitné žeravé uhlie.
Tieto boli plameňmi vyhadzované do výšky a zo všetkých strán padali zase dolu ako plamienky pri velkom požiari, akoby bez váhy a zároveň aj bez možnosti sa vznášať. Pritom vydávali zo seba také žalostné náreky a výkriky zúfalstva a bolesti, že sme sa od hrôzy a zdesenia roztriasli. Zlí duchovia mali hrozné a odporné postavy ako neznáme zvery, mnohí však boli taktiež priesvitní ako žeravé uhlie. Tento pohľad trval iba okamih. Musíme ďakovať našej dobrotivej Matke, že nám už vopred sľúbila nebo, ináč by sme od strachu a zdesenia boli hádam zomreli".
Obraciam svoj pohľad na seba, aby som videl, či aj ja nejdem podobnou cestou, či aj ja nie som medzi tými, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu straty večnej spásy? Či nepovoľujem duchu tohto sveta a vášňam, a tak sa mi Boh stáva zo dňa na deň nepochopiteľnejší a vzdialenejší? Či sa takto azda zloduch, v snahe celkom ma zničiť, nevtiera stále viac do raja môjho duchovného života?
Ak zistím, že som sa v čomkoľvek začal šmýkať dolu brehom, musím urobiť všetko, aby som sa zastavil. Prvým kameňom, ktorý mi pomôže šmýkanie zastaviť, bude vrelá modlitba k milosrdnému Spasiteľovi, aby ma zachránil. A potom sa plánovité a vytrvalo musím dať na nápravu života, predovšetkým v tom, v čom som osobitne povolil. Tak sa mi určite s pomocou Božou podarí vrátiť duši stratený raj šťastia i pokoja a upevniť nádej na spásu a večnú blaženosť.



18. BOŽE, STVOR VO MNE SRDCE ČISTÉ (Ž 50,12)


Psychológ Louvainskej univerzity Anton Vergote vo svojej štúdii „o psychologickej analýze ateistického javu" píše, že ateizmus chce postaviť človeka namiesto Boha, a že v tejto svojej túžbe sa úporné snaží o to, aby bol človek slobodný. Rovnako usudzuje aj o otázke, prečo človek odmieta Boha, a prečo tak povyšuje seba, hoc' vidí svoju obmedzenosť i úplnú závislosť na Ňom. V minulých rokoch sa aj u nás, (na Slovensku), hlásala námietka proti Bohu a proti kresťanstvu, že vraj Boh a kresťanstvo oberajú človeka o radosť zo života.
Vergote ako vedec sa pýta: aké pohnútky vedú niekoho k tomu, že sa stane a ostane nevercom? Podľa neho totiž - ako psychológa - človek svojou prirodzenosťou nie je ani nábožný, ani bezbožný. Takým či onakým sa stáva počas svojho života. Psychológ pozorne sleduje jeho vývoj a skúma, prečo a ako sa to deje? Čo ho priťahuje k náboženstvu a čo ho privádza k nevere?
Vergote neverí v takzvané „ateistické povahy", v prirodzené predurčenie k ateizmu. Nikto sa nerodí ako ateista, nikto nie je ústrojenstvom svojho organizmu neverec.
Psychológia nám líči vieru i neveru ako snahu človeka urovnávať závažné napätia, premáhať skazonosné krízy a riešiť hlavné otázky života. Isteže utváranie ľudského charakteru ovplyvňujú aj fyziologické a biologické javy, ale v rovnakej, ak nie vo väčšej miere ho stvárňuje ^okolie, rodina i kultúrne prostredie, vlastné štúdium i pracovitosť. Človek vyrastá na pôde prírody; deje sa to však pod vplyvom popudov, ktoré naň pôsobia a ktorými sa riadi. Môžeme povedať, že vo svojom každodennom živote je on stelesneným úsilím vysvetliť všetko čo myslí, všetko čo robí, všetko kvôli čomu trpí.
Vergote vyvodzuje závery svojich poznatkov a skúseností a takto líči vznik i formovanie ateizmu:
Ľudský duch sa vo vesmíre stretá predovšetkým s čímsi Vzneše ným, Tajomným, Svätým. Sväté je pre nás čosi mimoriadne, strašné ale zároveň aj vábivé. Človeka sa pred svätým zmocňuje aj strach i radosť. Tento dvojaký pocit pred celkom Inakším, pred Svätým, pred Božským, môže splodiť buď súhlas s Bohom alebo odluku od neho Namiesto toho, aby sme sa všetci odovzdali do rúk žiaduceho a príťažlivého Boha (ako napríklad Otca), mnohých odrádza myšlienka, že Sväté je zároveň aj Hrozné a preto pred ním utekajú a možno ho aj znenávidia. Dnes sa pre tento strach šíri myšlienka, že Boh je prekážkou ľudskej veľkosti a slobody. A mnohí kvôli tomu odvrhujú Boha.
Johann Baptist Metz povedal, že dnes platí pravidlo: Boh nie, náboženstvo áno. Mnohí by chceli mať nejaké náboženstvo, či už ezoterické, skryté a tajné, alebo čo ja viem aké. Ale osobného Boha, ktorý sa mi prihovára, ktorý ma pozná, ktorý povedal niečo určité a prichádza za mnou s určitými nárokmi a chce ma aj riadiť, takého už mať nechcem. Tento jav znamená, že sa náboženstvo odlučuje od Boha. Človek totiž nechce stratiť ten pocit čohosi celkom iného, tú mimoriadnosť náboženského, a chce to mať v mnohorakých podobách. Len aby to nebolo záväzné, aby to nebola Božia vôľa, aby v tom nebol Boh. Teda napokon sa už ani nenachádzame v oblasti krízy náboženstva -lebo náboženstvá opakovane bujnejú, ako skôr v kríze Boha.
V dvojtisícročnej histórii kresťanstva sa Cirkev neustále štiepila. Vzniklo asi tristo rozličných protestantských, ortodoxných a iných kresťanských cirkví. Počet kresťansko-baptistických občín v USA presahuje tisícku. Treba však zdôrazniť, že na druhej strane tejto záplavy stojí ešte stále Rímskokatolícka cirkev so svojím pápežom na čele, ktorá tvrdí o sebe, že je jedinou pravou Cirkvou. V každom prípade a napriek všetkým krízam, ostala naozaj celosvetovou, najvýznamnejšou a najúspešnejšou ako nikdy predtým v dejinách.
V súčasnej dobe sa stáva bežným aj ďalšie heslo: „Boh áno, Cirkev nie." Svätý Cyprián, biskup z Kartága (200 - 258), na túto tému povedal: „Mimo Cirkvi niet spasenia", lebo „kto nemá Cirkev za svoju matku, nemôže mať Boha za Otca." Tieto jeho slová nemáme chápat v tom zmysle, že by všetci nekresťania boli odsúdení do pekla. Svätec chcel takto varovať kresťanov, ktorí síce patrili do Cirkvi, poznali ju, a predsa zamýšľali ju opustiť.
Cirkevní otcovia používali k tomu účelu názorný obraz: prirovnali Cirkev ku Noemovej arche. Len v nej a skrze ňu môže byť človek zachránený z potopy sveta. Tento obraz používali predovšetkým ako výstrahu pre tých, ktorí sú v Cirkvi a varovali: ak skočíš cez palubu, ak sa budeš chcieť zachrániť sám bez Kristovej pomoci v Cirkvi, zahynieš.
Aj Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že katolícka Cirkev je potrebná na spasenie: „Veď jedine Kristus je Prostredníkom a Cestou k spáse; a On sa nám stáva prítomným vo svojom Tele, to jest v Cirkvi. On sám výslovne zdôrazňoval nutnosť viery a krstu (porov. Mk 16,16) a zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby bránou. Nikodémovi povedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva" (Jn 3,5).
Preto by sa nemohli spasiť ľudia, ktorí by nechceli vstúpiť do katolíckej Cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať, napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spasenie" (Lumen gentium, č. 14). Kto sa od nej vedome odtrhne, hreší proti viere a proti vôli Krista, ktorý ustanovil Cirkev ako prostriedok spásy. Cirkev vždy považovala otvorené a uvedomelé odtrhnutie sa od Cirkvi za bludárstvo.
Sväté písmo hovorí: „Celý a úplný Kristus je hlava a telo. On je hlavou tela, Cirkvi ... My mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi" (porov. Kol 1,18 - Rim 12,5). Úd však oddelený od hlavy a od tela, odumrie.
K spásonosnému príslušenstvu k Cirkvi nestačí, aby niekto bol iba zapísaný do Cirkvi katolíckej; okrem viditelných zväzkov vyžaduje sa aj neviditelný zväzok s Duchom, ako to hovorí svätý Pavol: „Ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten mu nepatrí." Kto nemá v duši Kristovu lásku, čiže kto je v stave ťažkého hriechu, ten sa nespasí. Ako hovorí svätý Augustín, taký katolík ostáva v Cirkvi iba „telom" a nie „srdcom." Spoliehať sa na svoju príslušnosť k Cirkvi, ktorá je cestou k spáse, a pritom konať skutky, ktoré nám znemožňujú túto spásu dosiahnuť, bolo by farizejstvom. Znamenalo by to kráčať cestou farizeja, čo sa spoliehali a odvolávali na svoju príslušnosť k vyvolenému národu a pritom páchali neprávosti.
Hodno sa zamyslieť nad zodpovednosťou, ktorú každý katolík nesje za zvláštnu milosť príslušnosti k Cirkvi. Zväčša sme sa v Cirkvi narodili bez zvláštneho pričinenia, bez zásluhy a boli sme po katolícky vychovaní. Máme poruke sviatosti, nachádzame sa v spoločenstve, kto ré sa o nás stará: žijeme vo farnosti, v osade, kde je kňaz, kostol Sviatosť Oltárna, spovednica, krstiteľnica, vyučovanie náboženstva, atď Pápež, biskupi, kňazi nás vedú ako pastier ovečky na dobrú a hojnú pastvu; posilňujú nám vieru, radia, napomínajú, spravujú. Uvedomili sme si, že to je výhoda, ktorá sa všetkým ľuďom nedostala? A aká je naša odpoveď na túto Božiu milosť?
Cirkev je ešte ďaleko od toho, aby zjednocovala vo svojom lone všetkých ľudí. Iba pätina obyvateľov zemegule je v katolíckej Cirkvi. Iných kresťanov je asi 430 miliónov. Asi dve tretiny ľudstva je mohamedánskeho, budhistického, hinduistického, pohanského náboženstva, alebo bez náboženstva. Cirkev združuje asi 690 miliónov ľudí.
Čo však s miliónmi ľudí, ktorí sa narodili a boli vychovaní v inom náboženskom presvedčení, ktorí katolícku Cirkev nepovažujú za potrebnú ku spáse, ba niekedy ju ani len nepoznajú? Všetci títo budú azda zatratení, vari nemôžu dôjsť spásy?... Žeby sa toľká masa ľudí zatratila, keď „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu?" (1 Tim 2,4). Ak sa však možno spasiť aj v inom náboženstve alebo v inej cirkvi, nie je potom celkom jedno, akú vieru človek vyznáva? Nie sú všetky náboženstvá dobré a všetky cirkvi rovnaké?
Cirkev nemôže zradiť Kristovu vôľu, ani jeho pravdu. Ona vždy ostáva tým, čím ju Kristus chcel mať: cestou a prostriedkom spásy, „slpom pravdy a vežou pokoja". Ale Cirkev nechce a nemôže odsúdiť tých ľudí, čo bez svojej viny a celkom dobromyseľne sa nachádzajú v iných náboženských spoločenstvách a sú presvedčení o pravosti svojej viery.
Spasiteľný plán Boží zahrňuje aj tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a Cirkev, ale oni hľadajú Boha s úprimným srdcom, snažia sa poznať jeho vôľu z hlasu svedomia a tak môžu dosiahnuť spásu. Pápež Pius IX. vyhlásil, že Boh neodopiera svoju milosť tým, ktorí žijú podľa svedomia, ale bez vlastnej viny nepoznajú Kristovu Cirkev, plnia však Božiu vôľu tak, ako ju spoznávajú (porov-DS 2866). Túto pravdu potvrdil aj pápež Pius XII. (porov. DS 3869)
Keďže inoverci, ako aj sami pohania sa môžu spasiť, ak len sledujú, čo im svedomie diktuje a robia to dobromyseľne, načo im teda ohlasovať- evanjelium, načo sa toľko trápiť, snažiť a namáhať?
Lenže Boh nenadarmo poslal svojho Syna na zem, aj keď ľudia mali svoje náboženstvá a nemuseli sa zatratiť, ak sledovali svoje svedomie. Takisto Kristus, Syn Boží, sa neuspokojil tým, že ľudstvo malo voľajaké poznanie o Bohu a národy ho aspoň nejakým, hoc aj nedokonalým spôsobom uctievali. Kristus priniesol a zjavil plnú pravdu o Bohu Otcovi, o Bohu-Láske, o jeho vnútornom trojjedinom živote; hlásal vyšší a dokonalejší spôsob života a spolužitia medzi ľuďmi; priniesol dokonalejšiu mravnú náuku a chcel, aby sa táto náuka rozšírila po celej zemi.
Preto poslal apoštolov do celého sveta ohlasovať „dobrú zvesť -evanjelium". Povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,18 -20). Je teda zrejmé, že tento slávny príkaz hlásať spasiteľnú pravdu prijala Cirkev od Krista, aby ho plnila až po kraj sveta.
Dnes, keď sa ľudstvo stále viac zjednocuje a keď jednotlivé národy stále viac závisia jeden od druhého, aj Cirkev si všíma s väčšou pozornosťou nielen tých, čo veria v Krista, ale aj nekresťanské náboženstvá. Je to jej povinnosť, lebo má sa pokúšať hlásať Kristovu náuku všetkým a snažiť sa priviesť všetkých k Bohu pomocou Kristovej pravdy a milosti.
Záujem o iné náboženstvá je tým väčší (a to u všetkých ľudí nábožensky založených, nielen u katolíkov), čím odvážnejším sa stáva nápor filozofického, praktického alebo politického ateizmu. Aj keď dve tretiny ľudí neveria v Krista, to neznačí, že nemajú náboženstvo.
Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobrého a pravdivého, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu a za dar Toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život (Lumen gentium, č. 16).
Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz vo svojom mudrovaní Pomiatli a pravdu Božiu zamenili za lož, slúžiac stvoreným veciam viac než Stvoriteľovi (porov. Rim 1,25). Hoc Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo (Rim 1,21).
Bezbožníkom a nevercom veľmi lahodí súčasné zosvetárčovanie a ustavičná snaha odstraňovať všetko, čo je v ľudskom živote sväté a posvätné. Nakoľko sa rozvíja rozumové vysvetlenie sveta, viera sa podľa nich stáva neoprávneným prienikom a zásahom do zákonitosti sveta, do ľudských dejín, do samotnej normálnej psychológie, vedy o zákonitostiach duševných javov a psychického života.
Načo Boh? Načo hypotéza o Bohu? - pýtajú sa ľudia, ktorí by celý ľudský život, ľudskú profesionálnu činnosť, etiku i rodinné problémy chceli riešiť aj bez Boha. Ingmar Bergmannová vkladá do úst svojej hrdinke otázku: Ak mi Boh neprichádza v mojom živote v ústrety ako znalec a priateľ, ak sa nezaujíma o moje problémy, načo mi je? -Veriaci, najmä veriaci s vyšším vdelaním, stojací na vysokej duchovnej úrovni, vedia že Boh je niečo iné, Niekto Iný a nie Príroda alebo obyčajný spolucestovateľ dejinami. Na Neho sa obracajú ako na Zjaveného a nie ako na Zákon a Silu Prírody.
Svet dnes v človekovi dospel k väčšiemu a plnejšiemu povedomiu. Človek chce samostatne skúmať vesmír i život i osud. Chce vlastnými silami meniť všetko okolo seba a dôsledne aj seba samého. Zdá sa, že niektorým ľuďom vnútorný, citový a „mystický" charakter náboženstva nevyhovuje. Ich odpor a nezáujem o náboženský duchovný život spôsobuje a zväčšuje predovšetkým pomýlená výchova a rozumkárska formácia.
Zdokonaľujeme techniku, vychovávame vzdelaných ľudí - ale čo svedomie, čo život ducha, čo zmysel života?
Jacques Lusseyran, ktorý ako chlapec v základnej škole oslepol, ale potom vyštudoval a stal sa univerzitným profesorom, hovorí: „Nevedel som pochopiť, prečo naši učitelia nehovoria o tom, čo sa deje v nich a čo sa deje v nás, v našom vnútri. Hovorili podrobne o vzniku pohorí, o zavraždení Júlia Cézara, o vlastnostiach trojuholníka, o živote chrústov či spaľovaní uhlia.
Téma všetkých tém, živá skutočnosť, že svet sa nekončí vonku mimo nás, ale pokračuje v nás, v našom vnútri - táto téma sa nikdy nestal? predmetom reči a prednášok v škole. Nejako som ešte chápal, že učitef nemôže hovoriť o všetkom, čo sa v ňom deje. No vnútorný život človeka je viac než jeho osobné zážitky. Veď tu boli túžby a ciele nás všetkých, ktoré žili vo mne a v mojich kamarátoch.
Vedomosti, aj vedomosti o matematike a prírodných vedách sú, samozrejme, dobré. Ale dôvod, prečo si ľudia tieto vedomosti osvojujú. dôvod, ktorý ich vedie a ktorý ich má viesť, ten musí mať väčší zmysel než diktáty, skúšky a známky. Ale o tom sa nehovorilo. Nehovorilo sa o svedomí, o zmysle života, o zmysle dejín, nehovorilo sa o tom, čo nami lomcovalo, s čím sme zápasili, nehovorilo sa vôbec o našom vnútornom živote, z ktorého má v nás vyrásť budúcnosť."
Jacques Lusseyran, profesor-slepec, píše, že to najpodstatnejšie pre život v škole nedostal. Krvopotne si to osvojoval sám. Škola vychovávala len technického človeka. „Homo technicus" - človek praxe, všetko chápe podľa konkrétneho vzhľadu a úlohy. Človek techniky sa stále častejšie vyhýba sám sebe a celý sa venuje vonkajšiemu pretváraniu sveta. Preto mnohí odmietajú náboženské prejavy a návyky ako pozostatky detinského spôsobu života.
No ak odstránime zo sveta to, čo voláme náboženské, zmizne i to, čo nazývame zmysel - zmysel sveta a človeka v ňom. Budeme možno príčinliví a horúčkovité činní, ale možno nezmyselne činní. Nakoniec sa svet stane nudným alebo neznesiteľným. Nebude mať zmysel.
Štrnásteho mája tohto roku (2003) priniesli noviny túto smutnú správu: Dvadsaťpäťročná Silvia vyskočila z okna zo šiesteho a siedmeho medziposchodia domu na Škultétyho ulici v Nitre. Krátko predtým bola na návšteve u svojho priateľa Petra, ktorý si nevšimol, že má zhoršenú náladu. Rozlúčila sa s ním v jeho byte na prízemí. Zrazu sa rozbehla na medziposchodie. O niekolko minút jej nehybné telo videl ležať priamo pod svojimi oknami. Privolaný lekár konštatoval smrť.
Mladá žena práve končila štúdia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Bola úspešnou študentkou. Bývala v byte s matkou.
Silvia sa raz priateľovi zdôverila, že život pre ňu nemá zmysel a že sa často nudí. Asi pred mesiacom mu oznámila, že chce vyskočiť z okna. Polícia cudzie zavinenie vylúčila.
Človek bez viery nenachádza dosť dôvodov, prečo a čomu žiť. Jeho život stratil zmysel. Perspektíva sa rozmazala. Je dobre, kým sme zavalení náhlením každodenných starostí, kým sa topíme v drobných ťažkostiach. Sotva však z nich len na chvíľu precitneme - hrozíme sa márnosti svojho plahočenia. A táto práznota sa nedá vyplniť len vyhľadávaním pôžitkov. Človek nie je len bytosť pre pôžitky. Človek chce investovať do svojho života čo najviac zmyslu a hodnôt. Len ketf človek vie prečo žiť, vie aj ako žiť.
Mnohí ľudia dneška sú zaujatí svojou vedou alebo starosťou o život a nestihnú, alebo nechcú sa zaoberať aj otázkou o Bohu. Ponechávajú veľký problém náboženstva bokom. Ale či je možné rozumne sa nadlho vyhýbať tejto otázke? Či sa môžete v určitých uzlových bodoch svojho života vyhnúť otázke aký zmysel má celý váš život a čomu idete v ústrety, keď sa blížite deň čo deň odchodu z tejto zeme? Čo ako by človek predstieral, že mu je Boh ľahostajný, čo ako by sa tváril, že otázke o Bohu nepripisuje pre svoj život nijaký význam - vie. že nehovorí pravdu a že v jeho vnútri je iný stav vecí.
Isteže, môžete tieto otázky potláčať v mysli, no prakticky musíte mať nejakú predstavu o tom, čo považujete pre váš šťastný život za dôležité a hlavné. Kto stratí akýkoľvek zmysel života, často zošalie. Každý človek má nejaký pohľad na život, každý vidí definitívny zmysel svojho života v niečom konkrétnom. Ide len o to, čo je to.
Každému je niečo najvyššou hodnotou, niečo, čo miluje a v čom by chcel spočinúť. A ak to nie je Boh, potom je to modla - hodnota nižšia, postavená do náboženskej oblasti a zaujímajúca tam Boží trón. Hoci sa dnes sotva kto klania modlám z dreva alebo kameňa, i tak prvé Božie prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa..." neprestalo byť časové. Lebo prakticky je naším bohom to, čomu venujeme najviac času, sily, pozornosti, najviac lásky, najväčší kus srdca. Môže to byť veda alebo umenie, štát alebo kultúra, môžu to byť peniaze, vlastné ja alebo telesné rozkoše... Evanjelium označuje všetky tieto pozemské božstvá slovom mamona.
Človek, ktorý pre mamonu odmieta plniť Božiu vôľu, neuctieva Boha ale modlu. Kto sa klania modle, je ďaleko od Boha. Človek, v srdci ktorého tróni modla, je voči Bohu a bohumilému životu nevn-mavý.
V súčasnom svete je rozšírená maskovaná forma modloslužobníctva. Je to modloslužba na spôsob „klaňania sa práci svojich ruK (Iz 2,8; Oz 14,4). Ak je modloslužbou „povyšovať stvorenie na miesto Stvoriteľa", potom som modloslužobníkom, kedykoľvek položim stvorenie - moje stvorenie, prácu svojich rúk - na Stvoriteľovo miesto. Takýmto stvorením môže byť dom alebo podnik, ktorý som postavil, rodina, ktorú som vytvoril, dieťa, ktorému som dal život; (koľké matky, dokonca aj kresťanské matky podvedome robia zo svojich detí „boha", najmä ak ide o jediné dieťa!). Môže to byť aj práca, ktorú robím, škola, ktorú vediem, kniha, ktorú píšem... Potom je to moje „ja" princom modiel. Vskutku, keď tomu obetujeme všetko, vtedy sa naše modloslužobníctvo vždy zakladá na sebeklaňaní, sebaoslave, sebaláske, na umiestňovaní seba do stredu sveta. „Podstatou" je vždy nesvätosť, oslavovanie nie Boha, ale vždy a jedine seba. Je to dokonca aj zneužívanie Boha a jeho záujmov na svoj vlastný úspech a osobné povýšenie seba.
V našom zápale sa možno zamerať na druhotné veci, ktoré môžu byť užitočné, ale môžu zatieniť to, čo je hlavné: oslavu Boha a spásu duší.
Vo svojej vynikajúcej knihe Life in the Lordship of Christ (Život pod vládou Krista) otec Cantalamessa poukazuje na niektoré subtílne spôsoby, ktoré môžu upchať „svätosť" nečistotou sebeckých úmyslov, vystupujúcou spôsobom modloslužobníctva, bezohľadnou ctibažnosťou a pýchou života.
Zlý úmysel a cieľ ľudského konania vedie ku zlým skutkom a k zlému konaniu, a následne aj k morálne zlému životu. To, aký je cieľ nášho životného zamerania a smerovania, je najdôležitejším určujúcim prvkom kvality nášho morálneho života.
Kým život oplýva ziskom a zábavou, človek si nahovára, že nepotrebuje nič a nikoho, ani radu, ani útechu ani pomoc, ani Boha. Bertrand Russel (1872 - 1970), grófske dieťa, vychovaný v ministerskom dome bez akéhokoľvek náboženstva, vyrástol v otvoreného nepriateľa každej viery. Podľa neho niet miesta pre vieru v Boha a v nesmrteľnosť. Náboženstvo je zlo, lebo vyviera zo strachu, ktorý je taktiež zlom. Náboženstvo je „nepriateľom dobra a slušnosti v modernom svete". Ono je vlastnosťou nerozvinutého človeka. Russel a jemu podobní ne-verci žijú v presvedčení, že človek si môže aj sám dostatočne zabezpečiť šťastie a svetské radosti, (či už majetkom, spoločnosťou, zákonmi, Políciou...), a nevie načo by mu bol iný Spasiteľ.
Je veľa bezbožných, ktorí proti náboženskej oddanosti Bohu stavajú svoje odmietavé, vzdorovité náhľady. Ateisti neprijímajú tri skutočnosti každej pravej viery: mystériá - hlboké tajomstvá, ktoré sú podľa nich nepreniknuteľným mrakom; absolútne pravdy, proichodné ľudskému zmýšľaniu a preverovaniu; dogmy - články viery nakoľko vedú do iných sfér a človeka odťahujú od sveta, do ktorého je zakorenený.
Kam sa dostali od skutočného života tí, ktorí vyhlásili náboženstvo za prežitok a za výmysel ľudí? Hovoria, že Boh je produktom ľudského myslenia a ľudských túžob. Nehorázny omyl! Boh je nie produktom myslenia človeka, ani výsledkom jeho hľadania. Boh je prv. Je prvý. je pred človekom a pred jeho zmýšľaním. Ani to nie je pravda, že Boh sa skryl, aby sme ho hľadali. Boh sám dal o sebe vedieť. On sa prejavil. Sám o sebe prehovoril. Sám sa dal poznať. Dal sa do rozhovoru s človekom, aby sme v ňom objavili najhlbší základ a zmysel života.
Mnoho kresťanov si v dnešnej dobe kladie otázku, prečo evanjelium a náuka Ježiša Krista nemá takú silu, aby k sebe pritiahla všetkých ľudí, prečo toľko ľudí odmieta Boha?
Pre naše časy je príznačné to, že zatiaľ, čo ľudia rozširujú hranice vedeckého poznania a záujmu o blahobyt a požívačný život, pred otázkami o svedomí, o duši človeka, o Bohu, o Kristovi, o živote a smrti stoja bezradní a ľahostajní. Tieto otázky odsúvajú do pozadia. Poväčšine ich nepopierajú, ba pripúšťajú i možnosť, že sa k nim neskôr azda znova vrátia. Teraz však na nich nemajú čas, pretože o nich nemajú záujem.
Prvou starosťou dnešných ľudí je starosť o chlieb, lebo - ako hovoria - keď má človek chlieb, všetky jeho problémy a ťažkosti sú vyriešené. Vtedy je počestný, nábožný, spokojný, rodina stojí na nohách.
Veď prečože človek zúri a dopúšťa sa dokonca ukrutností?... Pretože mu chýba chlieb. Prečo človek zanedbáva náboženstvo? Prečo preklína? Pretože ho denné potreby dráždia a uvádzajú do zúfalstva... Prečo krádeže? Prečo vraždy, samovraždy, bitky, vojny?... Pre hlad, pre nedostatok chleba!
Niektorí snažne navrhujú: Zaručte hospodársky blahobyt a všetko sa automaticky usporiada.
Dobre, ale v žalároch chlieb nechýba a predsa nie sú tam ľudia šťastní. A medzi boháčmi tiež nechýbajú vrahovia, samovrahovia, násilníci, lakomci. A prečo je smútok a úzkosť aj tam, kde je hospodársky blahobyt?
Nuž teda: Má alebo nemá chlieb tú božskú silu, aby vyliečil každú ,jaau a obšťastnil každého človeka?... Alebo či skôr okrem chleba je potrebná aj sloboda, počestnosť, čnosť, bratstvo a nadovšetko náboženstvo, ktoré zdôrazňuje morálku a vyžaduje lásku? - Bez chleba sa nedá žiť, ale bez náboženstva sa ľudia vraždia... Len keď veríme v božského Sudcu zachovávame zákony. Len keď veríme v nebeského Otca, cítime, že sme bratia.
Tam, kde sa popiera Boh, nie je zriedkavá ani lož, ani podvod, ani krádež, ani nenávisť, ani násilie, ani nijaka iná, čo ako veľká neresť.
Počas druhej svetovej vojny „vodca" istého malého národa dal si predložiť na stôl plný kôš ľudských očí, ktoré jeho oddiely vylúpili jeho nepriateľom. Pri tom sa usmieval, ako keby mal pred sebou plný kôš sliviek.
Aby žil človek spokojne, na to nestačí pokrm, šaty a pohodlné bývanie. Človek má aj dušu a tá má tiež svoj hlad a svoju nespokojnosť. Nežijeme len chlebom, ale každým slovom, ktoré pochádza z Boží ch úst. A preto, že dnes o tento druhý pokrm málo stojíme, pribúda medzi nami množstvo duševne úchylných, skľúčených, chorobne náladových a biednych zúfalcov... Veľmi mnoho je nás narušených. A pomoc? A liek?
Tertulián vzal kedysi kus papiera a napísal naň recept: Solutio omnium problematum Christus - Riešením všetkých problémov je Kristus. Keby sme patrične dbali o svoje duše, prijali by sme s vierou tento Chlieb, ktorý práve preto zostupuje z neba, aby nás živil a upokojoval.
Kristus nás dôrazne napomína: „Nezhromažďujte si poklady na zemi" (Mt 6,19). Tu dole je všetko veľmi nestále, neisté, tu všetko podlieha skaze. A ak sa nám aj podarí zachrániť dačo od hrdze, moľov a zlodejov, smrť nám to raz všetko vezme. To je zlodej, ktorý ozbíja každého. A dokonale... Len to si zachránime, čo si prichystáme v nebi, čo si vo forme dobrých skutkov, vykonaných v milosti a s dobrým úmyslom uložíme do Božích rúk. Len toto nám zostane.
Niekedy sa hriech spojí so smrťou. A to je už potom naozaj krádež. Kde sa títo zlodeji stretnú, tam mizne čokoľvek. Smrť berie všetko, čo máme uložené tu; hriech všetko, čo máme uložené tam.
A nemožno veci vidieť aj inak? Nemožno mať poklady tu a mať ich aj tam? Či je bohatstvo naozaj natoľko zlé? Odpovieme Kristovým slovom: Kde je poklad, tam je i srdce... Kto má rád bohatstvo, nestojí o nebo. Keď bola anglická kráľovná Alžbeta na vrchole svojej moci povedala tieto nerozvážne slová: „Byť tak štyridsať rokov kráľovnou tohto národa, nechala by som nebo vrabcom." Jej želanie sa splnilo Kraľovala viac ako štyridsať rokov... Vrabci určite nebo nedostali, ale či ho dostala ona, je otázne.
Podľa katolíckej teologickej tradície človek je prirodzene orientovaný k najvyššiemu cieľu svojho života, ktorým je Boh. Toto základné smerovanie človeka, ktoré je udržiavané Božou milosťou, má svoj ciel vo videní Boha a je zároveň pohnútkou i posilou pre morálny život ľudského spoločenstva. Ide teda o smerovanie k cieľu, ktorým je Boh.
Byť orientovaný na Boha znamená hľadať taký spôsob morálneho života, ktorý je v súlade s Božími zámermi a Božou vôľou pre celé stvorenstvo. Smerovať k Bohu, ktorý je milujúci, spravodlivý, ktorý si praje blaženosť celého stvorenstva, znamená dbať vo svojom morálnom živote i na potreby iných, snažiť sa o spravodlivosť pre všetkých ľudí a vo svojom konaní sa sústrediť na to, čo slúži k dobru ľudského spoločenstva.
Pán Ježiš hovoril podobenstvo o rozsievačovi obilia, pričom však mal na mysli semeno Božieho slova a jeho poslucháčov.
Boh zasieva svoje slovo do všetkých ľudí bez rozdielu: i do zlých,i do skalnatých, i do tŕním zarastených. No pritom si stále želá, aby čím viacerí ľudia boli úrodnou pôdou pre jeho slovo.
Nuž keď veríme, že Boh nám má a chce čosi povedať, a že nám aj hovorí, najmä pri svätej omši, prečo nás teda neupúta Božie slovo?
Prečo sú ľudia takí nepochopiteľne ľahostajní voči Božiemu slovu? Prečo naň tak rýchlo zabudnú? Prečo dovolia, aby ho starosti prehlušili, alebo aby ho Boží nepriateľ v ľudskej mysli zlikvidoval prv, než by zapustilo korene?
Bojíme sa, aby sa nás Pán Boh príliš nezmocnil? Alebo máme toľko pozemských záľúb a povinností, že na budúcnosť, na svoju večnú budúcnosť nemáme čas ani záujem náležite myslieť?
Boh zasieva zrno svojho slova aj do našich sŕdc. Nechce však rozdávať talenty na zakopanie, ani rozsievať zrno napospas vetru a na skalu. Nechce sadiť semená na mieste, kde nenájdu možnosť vyrásť a vydať úžitok.
Čo v nás udúša Božie slovo?... Starosti, ktoré človek nerieši v spo-jupráci s Bohom, ale sa s nimi uzatvára do seba. Bohatstvo, v ktorom Človek hľadá falošnú istotu. Túžby po kariére alebo pôžitku. To všetko kaz' a nivočí vzťah človeka k Bohu. Ježiš v tomto vidí veľké nebezpečenstvo pre človeka.
Semeno Božieho slova máme na dosah ruky. Prichádzame s ním do styku predovšetkým pri čítaní, počúvaní a ohlasovaní Božieho posolstva, obsiahnutého vo Svätom písme. Ak oň nemáme dostatočný záujem, nečudujme sa neplodnosti a vlažnosti svojho duchovného života.
Boh vytvoril a stále pre nás tvorí tie najpriaznivejšie podmienky. Dal a stále nám dáva svoju milosť, dáva nám sviatosti, a v nich seba samého, ponúka nám svetlo svojej pravdy. Mali by sme svedomie byť kamenitou, neúrodnou pôdou?
Roľníci sa snažia stále viac zväčšovať úrodu na poliach a my by sme sa nemali snažiť dať Bohu čo najhorlivejšiu odpoveď na jeho očakávania? Dajme pozor, aby sme sa Bohu nezunovali. Aby nemusel nad nami povedať slová, ktoré Pán Ježiš s plačom povedal nad Jeruzalemom: „Koľkokrát som chcel ... a ty si nechcel."
Kto ochotne počúva a plní Božie slovo, pestuje ho v zúrodnenej pôde svojho srdca, chráni ho pred škodcami a suchom, burinou a tŕním, čoskoro bude požívať to najvzácnejšie a najpotrebnejšie ovocie ľudského života: ovocie spravodlivosti a dobroty, čistoty a vernosti, lásky a oddanosti, svedomitosti a zodpovednosti a všetkých ostatných čností.
Každý človek potrebuje Božie slovo, aby mu svietilo na cestu života i Božiu milosť a pomoc, aby ho spasila.
Bez Boha, bez oddanej lásky a poslušnosti voči nemu, človek žije v zdrvujúcej opustenosti a biede.
Deň čo deň treba čo najusilovnejšie prosiť Boha, aby nás v takejto duchovnej opustenosti, bez Božej milosti v duši, nezastihla smrť, lebo vtedy táto strašná opustenosť bez Boha by sa predĺžila na celú večnosť. Práve v tom je podstata pekla: muky z neprítomnosti Boha, bolesť a večná opustenosť, v ktorej dušu miesto blaha lásky zožiera nenávisť.
Čím viacej sa blížime k spaseniu, tým viacej vzrastá naša túžba po ňom. Lenže tým väčšmi vzrastajú aj naše obavy, či dosiahneme večnú blaženosť, po ktorej tak veľmi túžime. Vieme, že každý z nás sa musí podrobiť ťažkej skúške pred Božím súdom a ak na nej bude zamietnutý bude zavrhnutý naveky.
Bojíš sa tej chvíle?... Bojím sa jej, preto, že ňou všetko končí... ešte viac sa jej bojím preto, že ňou začína niečo, čo nebude mať nikdy konca. Čo to bude?... Neznesiteľná bolesť a utrpenie, alebo nepred. staviteľná radosť a stála blaženosť?...
Viem iba toľko, že to, čo po smrti začne, bude večné a nemeniteľné Bude to v porovnaní s tým, čo teraz vlastním a prežívam, strata, alebo zisk? - Neviem.
Svätí sa trasú pri myšlienke na okamih Božieho súdu, od ktorého závisí ich spása. P. Segneri sa celý zdesený pýtal svojho spovedníka: „Čo poviete, otče, spasím sa?"... A hriešnici žijú v predtuche zatratenia a spia, žartujú a smejú sa!
Svätý Pavol o sebe hovorí takto: „Pre mňa bude smrť ziskom"... Pavol, odkiaľže máš túto radostnú istotu?... „Pre mňa zomrieť bude ziskom preto, - odpovedá svätý Pavol - lebo pre mňa žiť je Kristus" (Flp 1,21). „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,20).
Žiť Krista, žiť jeho život, napodobňovať jeho skutky, stotožňovať sa s ním túžbami a vôľou, je nutnou, ale aj spoľahlivou podmienkou toho, aby aj pre nás bola smrť ziskom - začiatkom sladkej a večnej odmeny v Božom náručí.
Žije aj v tvojej duši Kristus?... Či by mohol aj teba pochváliť tak, ako pochválil veľkú dominikánsku sväticu Ruženu z Limy, ktorej povedal: „Ružena, dcéra moja, tvoja duša je mi kútikom raja a odpočinku, keď ma svet hriechami bičuje a pribíja na kríž"?
Človek by tak veľmi chcel vypiť kalich pozemských slastí do dna, omámiť zmysly, aby nezatúžili po večných veciach, zahlušiť svoje nesmrteľné túžby po trvalom dobre a šťastí. Aké nešťastné sú tieto -neraz veľmi krátke - pôžitky, ktoré voslep strhávajú do zmyselného vyžitia sa, do alkoholického opojenia alebo do narkotického ošiaľu.
Pozrite sa na mladú manželku, ktorá od detstva bola nábožne a vrúcne veriaca, ktorá prežila krásne a čisto - podľa vzoru Panny Márie -svoju mladosť a privádzala k Bohu aj svoje priateľky a priateľov. Jej manželstvo, v kostole požehnané, bolo samý jas a šťastie; a tu zrazu prichodí v jej živote k mravnému pádu nevery.
Keby bola povstala a vrátila sa na cestu bohumilého života, mohli sa znovu jasom naplniť zahmlené dni jej manželstva. Ale ona zostala pri vojom páde zadubená. Bolo to poznať podľa jej reči. Vravela: „Ja si môžem zariadiť svoj život ako ja chcem. Mne nikto nebude rozkazovať. Nepotrebujem, aby ma niekto upozorňoval a napomínal. A náboženstvom sa nedám obrať o radosti života".
Aj svoje deti odhovárala od nedeľnej svätej omše. Nedovolila im prijať sviatosti. A tak z nádhernej katolíckej duše sa stala zarytá ateistka, nie pre námietky proti náboženstvu, nie preto, že by bola našla dôkaz proti jestvovaniu Boha, ale číročisto preto, lebo kresťanstvo neschvaľuje jej pomer k cudziemu mužovi. Preto ohluchla pre Ježiša.
Čo na tom, že ona zatiaľ vidí v tej hluchote šťastie? Niet pochýb,že sa ono skazonosné šťastie o pár rokov rozplynie. Zatiaľ by som vám doprial vidieť tvár jej statočného manžela a jej rozorvaných detí, aby ste spoznali, koľko bolesti vie spôsobiť duši i blížnemu hluchota k Bohu.
Toto je obraz hriešnika. Žije v hriechoch, na ktoré navykol, o Boha nedbá, na dušu zabúda, na večnosť nemyslí. A zatiaľ čas ako dravá rieka unáša čln jeho života, až sa nakoniec zjaví smrť a otvorí sa večnosť, na začiatku ktorej bude spravodlivý a neúprosný súd. Tu bleskurýchle precitne zo svojej ľahkomyseľnosti a ešte aj výkrik hrôzy umlkne na jeho jazyku. Predstúpi pred všemohúceho Boha a po hriešnom a zmárnenom živote sa bude s ťažkým svedomím a so špinavou dušou zodpovedať jeho nekonečnej spravodlivosti.
Nič nie je schopné človeka, stvoreného na „Boží obraz", na tejto zemi dokonale nasýtiť, a navždy uspokojiť. Tu je tá drastická výstraha, tu je hrádza pre ľudské chúťky a prízemné vášne; tu je tá studená sprcha na horúce hlavy obalamútené zemským pozlátkom: „Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť, okrem Boha milovať a jemu slúžiť" (Kaz 1,2).
Ježišov výrok: „Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených" a jeho varovné slová o úzkej ceste a tesnej bráne, vedúcej do večného života, budia vo mne obavu a nedôveru vo vlastné spasenie.
Pýtam sa so strachom: Vyhnem večnému zatrateniu a dostanem sa šťastne do malého počtu vyvolených?
Áno..., ak vieš chcieť. Ak Boh nájde u teba v každom čase kúsok dobrej vôle, kúsok úprimnej a vytrvalej snahy vyhýbať zlu a konať dobro, urobí všetko, aby ťa k sebe dostal... Veď On viac túži po tvojom spasení ako ty sám.
Božský Pastier povedal, že volá svoje ovečky a že ony idú za ním Dnes teda, keď i my počujeme jeho hlas, prestaňme zatvrdzovať svoje srdcia a už natrvalo kráčajme za ním, lebo i nás chce priviesť k Otcovi
Po Adamovom hriechu všetci ľudia sú hriešnici. Ale ten, kto to ponížene uzná, kto cíti potrebu spásy, je schopný ako apoštol Matúš odpovedať na Pánovo volanie. Pán totiž volá s celkom jasným a presným úmyslom: pokánie a obrátenie. Kto sa pokladá za spravodlivého ako to robili farizeji, a nepripúšťa, že by potreboval obrátenie, už tým samým zatvára svoje srdce pred milosťou Božou a nemôže byt spasený.
Toto je najnebezpečnejší hriech, hriech duchovnej pýchy, ktorého sa môžu niekedy dopustiť aj nábožné osoby. Ale človek, ktorý si ponížene a úprimne uvedomuje, že patrí medzi zástupy chorých, hriešnikov, môže byť istý, že Kristus Pán ho neobíde. Naopak, hľadá ho, aby ho uzdravil, aby ho obrátil, aby ho oslobodil od hriechu. Ved na to prišiel. Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Nášho Spasiteľa nepotrebujú „spravodliví" - veď kto je spravodlivý pred Bohom? -ale hriešnici.
Slovo pokánie svojím prvotným významom znamená a vyžaduje zmenu života. Od hriechu k čnosti, od priemernosti k horlivosti a od horlivosti k svätosti. Táto vnútorná zmena sa však nedá uskutočniť bez Božej pomoci. No Boh neodopiera nikomu svoju pomoc, a keď volá človeka k pokániu, ponúka mu zároveň potrebnú milosť, aby sa mohol obrátiť.
Obrátenie, (konverzia), má niekde svoj začiatok. Obyčajne je to nejaká kríza, v ktorej zabehaný život zaškrípe. Môže to byť náhle vy-viaznutie z nebezpečenstva. Môže to byť zrútenie našich plánov, neodolateľné výčitky svedomia alebo stretnutie s dobrotivosťou. Vždy je to však nejaký existenčný zážitok a otras, uprostred ktorého sa nám otvoria oči. Čosi sme si uvedomili a nedá nám to viac pokoj. Ak sa vtedy stretneme s Ježišom, sme možno pripravení na jeho slovo.
Ako hriech bol „odvracaním sa od Boha a obracaním sa k tvorom, tak je obrátenie celkom opačná vec: odvrátením sa od tvorov a obrátením sa k Stvoriteľovi (aversio a peccato et reditus in Dewri). Obrátenie je teda odvolanie hriechu a neodvolateľné prikláňame sa k najväčšiemu Dobru. Návrat márnotratného syna do otcovho domu. Novy spôsob zmýšľania, viery a konania. Metanoia! Obrátenie je úplná životná preorientácia, nová sústava hodnotenia aj podstatne iný, to jest teo-centrický, bohumilý spôsob usudzovania a rozhodovania.
Každému obráteniu má predchádzať vedomie viny, čiže poznanie vlastného poblúdenia a hriechu. Dokiaľ sme si neuvedomili svoje previnenie, nemôžeme mať vôľu na nápravu. No stáva sa aj toto: sú hriešnici, ktorí si uvedomili svoju vinu, ale sa nekajajú a neobracajú. Chýba im pocit viny alebo zodpovednosti pred Bohom a svedomím. i vtedy, keď im dušu ovláda nepokoj, strach, hanba a vnútorný rozpor, ktorý ich ženie vyjsť z ich hriešnosti, priblížili sa k pravému obráteniu.
Hlavný činiteľ obrátenia je pokánie. To je ľútosť nad spáchanými hriechami s predsavzatím nápravy. Hoci je pokánie slobodným činom ľudskej vôle, ono je v prvom rade darom milosti. To je nadprirodzený čin, ktorým nás Otcova láska ťahá späť do objatia milosti. No i naša láska prispieva k dokonalosti pokánia. Dokonalé pokánie (contritio perfecta) je iba to, ktoré pramení z čistej lásky voči Bohu, bez prímesku strachu a záujmov. Nedokonalé pokánie - zo strachu pred božím trestom - (attritio), je mravne dobré, (preto aj prináša odpustenie vo sviatosti zmierenia), nie je však asketický dokonalé, (preto neposkytuje odpustenie mimo sviatosť). Podľa spásonosnej vôle Božej naše obrátenie má byť sviatostné. Kajúcnikovi je potrebná svätá spoveď „necessitate medii et praecepti" (nutnosťou prostriedku a príkazu). Dokonalému obráteniu veľmi pomáha generálna svätá spoveď. Táto je niekedy naprosto nutná, (ak predošlé spovede neboli platné) a vždy je veľmi osožná.
Úprimné pokánie poznáme podľa pevného predsavzatia. Predsavzatie polepšiť sa a úplne sa oddať Pánu Bohu nemôže ustrnúť iba na vnútornom úmysle pokánia a výčitiek svedomia. Ono sa uskutočňuje skutkami pokory a čnosti. Až pevným a neodvolateľným predsavzatím polepšenia naše obrátenie stúpa do svojho účinného stavu.
Ak obrátenie predpokladá hriech, môžeme hovoriť o obrátení tých, ktorých sme nazvali „nevinnými"?... Môžeme. Aj oni sa Potrebujú obrátiť. „Veru hovorím vám: ak sa neobrátite a nebudete ako deti"... (Mt 18,3). Lenže ich obrátenie nebude morálne, (od zla k dobru; nazývame ho aj prvé alebo základné obrátenie) ale asketické, (od dobra k dokonalosti, tzv. druhé alebo konečné obrátenie).
Aj ich obrátenie musí byť preniknuté vedomím viny pre nedokona1osti, pokáním za bývalú vlažnosť a rozhodný vykročením k svätosti. (Tá môže vzniknúť náhle, pqj bleskom milosti a môže sa rozvíjať aj postupne, pre dlhé otáľania). ono obrátenie môže byť plodom jednej kázne, duchovného čítania, stretnú, tia s nejakým svätcom, dobrého príkladu a podobne, alebo klíčenia duchovného povolania v duši. V tom prípade obrátením nazývame chvíľu rozhodnutia sa pre Boha, milosť konečného úmyslu.
Avšak zdôrazňujeme: obrátenie nie je iba „chvíľka". Ono trvá tak dlho, ako je dlhý život kresťana; je to proces, ktorý trvá do smni. V takomto „základnom obrátení" Vatikánsky koncil vidí zakreslený celý duchovný život kresťana: „Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvajúc v modlitbách a v oslave Boha (porov. Sk 2,42 - 47), majú dávať seba samých v živú, svätú a Bohu ľúbeznú obeť (porov. Rim 12,1) a všade na svete majú vydávať svedectvo o Kristovi"(Gaudium et spes, č. 10). Aká má byť cesta kajúcnika?... V prvom rade treba premeniť svoj život. Viera a život nesmú byť v rozpore.
Morálne obrátenie spočíva v tom, že sa veriaci zbavuje mravnej zloby - hriechu - a že sa dáva na cestu čnosti. No horlivý kresťan neostane pri tom, on bude túžiť po úplnom pripodobnení sa Kristovi, po dokonalosti. Preto sa bude snažiť zbaviť sa všetkých svojich etických nedostatkov, aby bol svätý, ako je svätý jeho nebeský Otec. Až toto druhé, asketické obrátenie privádza k plnej svätosti.
Kresťanská cesta sa teda začína obrátením od hriechov, avšak pokračuje zdokonaľovaním. Toto sa zakladá na presnom poznávaní seba samého, na prijímaní blížnych takých, akí sú, na ustavičnej snahe o nápravu, v ustavičnom poznávaní a v horlivom plnení Božej vôle, vo vernosti kresťanskému spôsobu života a v neprestajnom smerovaní k večnému cieľu.
Na tejto púti čakajú na nás mnohé ťažkosti, odriekania a obete. S vonkajšími sa podľa možnosti vysporiadame a vnútorné musíme zvládnuť s pomocou Božou i s prispením nášho duchovného radcu-Náhodilé skúšky a pokušenia, nevyhnutné obete i denné strasti, pri]' meme ako svoju krížovú cestu. Nesmieme sa báť ani dobrovoľných odriekaní a umŕtvovaní, lebo tie sú známkou našej duchovnej sily a zrelosti. Riadme sa pravidlom: „Per aspera ad astra! - Cez prekážky k hviezdam!"
To však neznamená, že svoj život potrebujeme pretvoriť na sebatrýznenie. Cieľom askézy nie je strpčovanie vlastného a cudzieho života nadmerným pokorovaním sa alebo úzkostlivým správaním. Stačí i ruky Otcovej ochotne prijímať každý kríž a chrabro ho nosiť. „Cieľom askézy je odkryť kladný pohľad na každú životnú situáciu a poskytnúť nám silu, aby sme ju s radosťou prijali".
Aby sme vedeli lepšie „rozlišovať duchov", budú nám na osoh múdre rady svätého Ignáca z Loyoly. (Exercície, čis. 317 a nasl.):
Potrebujeme:
- čistotu úmyslov a pohnútok,
- nasledovanie ukrižovaného Krista,
- poslušnosť Cirkvi a jej učeniu,
- hľadať „úzku bránu" a nie širokú (Mt 7,13),
- hľadať Boha a dobro blížneho, nie seba,
- hľadať radu a pomoc duchovného vodcu (spovedníka),
- riadiť sa iba dobre informovaným svedomím,
- v alternatíve voliť to, čo je lepšie.
Pán Ježiš rozlišoval tri druhy pokánia: 1) pokánie, ktoré je znakom ľútosti za vlastné hriechy a prejavom zadosťučinenia Bohu za spôsobené krivdy, 2) pokánie, ktorým umŕtvujeme svoje zlé vášne a žiadostivosť a takto sa chránime pred hriechom, 3) pokánie, ktoré na seba berieme, aby sme boli schopnejší pre prácu v kráľovstve Božom. Všetky tri druhy pokánia sú potrebné každému kresťanovi, ak sa chce úplne oddať Kristovi.
1.Pokánie ľútosti a zadosťučinenia
O tomto pokáni ľútosti a zadosťučinenia dáva nám Pán Ježiš názorný Príklad v podobenstve o márnotratnom synovi: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i tebe. Už viac nie som hoden volať sa tvojím synom, urob ma jedným zo svojich nádenníkov. Vstal teda a odišiel k svojmu otcovi" (Lk 15,18 - 19).
Podobné príklady nachádzame v rozprávaní o farizejovi a mýtnikovi v chráme, o Magdaleninom obrátení a Zachejovom stretnutí s Ježišom.
Mýtnik Zachej svojím spôsobom prejavuje ľútosť a zadosťučinenie: „p^ polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal vrj' tim štvornásobne." Na tieto Zachejove slová Ježiš odpovedal: „Dnes pijg. spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo" (Lk 19,8 - 10).
Ducha pokánia za vlastné hriechy Ježiš požaduje od každého. Toje najlepší znak úprimného obrátenia od hriešneho života k životu milosti Pre toto nám daroval aj osobitnú sviatosť odpúšťania hriechov, ale pod podmienkou, že srdce bude plné ľútosti a ochotné dať zadosťučinenie za spáchané hriechy. Celá spoveď je poznamenaná týmto znakom pokánia Tu je vyznávanie hriechov, ľútosť za spáchané hriechy, potom predsavzatie, že sa budeme nabudúce hriechov chrániť a nakoniec uložené pokánie, či zadosťučinenie, ktoré nám ukladá kňaz, aby sme aspoň čosi zadosťučinili za spôsobené urážky.
Tento druh pokánia a zadosťučinenia za vlastné hriechy má byť vnútorným a vonkajším úkonom našej vôle. Vnútorný úkon pokánia je naše vlastné odsúdenie našej nevernosti voči Bohu. Tento vnútorný úkon obsahuje vyznanie viery, ľútosť a predsavzatie, že si zmeníme život a zameriame ho na cestu Božích prikázaní. Ako však už odpradávna cítia ľudia, tento vnútorný úkon vyžaduje od nás aj obetu zadosťučinenia za spáchané hriechy. Kedysi na tento účel prinášali zmierne obety. Dnes je to naše osobné zadosťučinenie, ktoré môže mať najrozličnejšie spôsoby, podľa okolností a pomerov jednotlivca. Väčšinou je to nejaké premáhame sa aj pri dovolených pôžitkoch, dobrovoľný pôst, dávanie hojnej almužny, určité modlitby a veľmi často účasť na svätej omši, aby sme takto Kristovu obetu priniesli Bohu ako zadosťučinenie za osobné hriechy.
Od tohto druhu pokánia, ľútosti a zadosťučinenia za osobné hriechy nie je oslobodený nikto, ktokoľvek si chce spasiť dušu. Toto viaže rovnako laika, ako aj duchovné osoby.
2. Pokánie umŕtvovania
Kým nás prvé pokánie: ľútosti a zadosťučinenia - očisťuje od hriechu a približuje k Bohu, toto druhé pokánie: umŕtvovania, nás chráni preCJ hriechom a posilňuje naše spojenie s Bohom. O ňom nám Ježiš taktiež veľmi často hovoril. Takmer celý zákonník tohoto druhu nachádzame
Ježišovej reči na hore: Vraví nám tu: „Počuli ste, že bolo povedané: jyjjlovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú..." (Mt 5, 43 - 44).
„Ked dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá..." (Mt 6,3 - 4).
Kto by z nás mohol povedať, že nemusí v sebe umŕtvovať vášne a zlé náklonnosti? Takého človeka niet. Podľa toho aj my potrebujeme vnútorné a vonkajšie pokánie, umrtvovanie srdca a zmyslov. Aké to bude pokánie, o tom značne rozhodne náš každodenný život, sila našich vášní, stupeň duchovného života. Dôležité je, aby to pokánie bolo, nech už si zvolíme akýkoľvek spôsob. Pre terajšie okolnosti života budeme si v tejto veci robiť celkom konkrétne predsavzatia:
Umrtvovanie očí má dosť široké pole pôsobnosti. Tu je sebakázeň na ulici, pred televízorom, v novinách a časopisoch... Umrtvovanie sluchu môžeme praktizovať vyhýbaním sa posudzovačným rozhovorom, dvojzmyselným rečiam a podobne... Umrtvovanie chuti nájde dosť príležitostí pri stole, v spoločnosti, kde sa trochu viac pije, vo fajčení pre tých, ktorí fajčia... Umrtvovanie hmatu, či už chránením si skromnosti voči vlastnému telu, či voči druhým...
3. Apoštolské pokánie
1) Pokánie ľútosti a zadosťučinenia za vlastné hriechy má nám získať Božie priateľstvo, ak sme ho ťažkým hriechom stratili, alebo zväčšiť toto priateľstvo, ak sme ho malými hriechami umenšili. 2) Pokánie umŕtvovania má nám posilniť vôľu v boji proti vášňam a pokušeniam a vyprosiť si potrebné milosti pre vernosť v službách Božích. Avšak tieto dve pokánia ostávajú pri nás samých. Pán, všemohúci Boh si však praje, aby sme vedeli prinášať obety pokánia aj pre našich blížnych, a tak prispieť k šíremu Božieho kráľovstva na zemi.
To robíme 3) takzvaným apoštolským pokáním. Ježišov život bol celý v znamení tohoto pokánia. Tridsať rokov ťažkého života a práce v Nazarete, potom tri roky verejného života, o ktorom sánj povedal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť" (Mt 8,20). Znášal nenávisť a pre nasledovanie farizejov a saducejov. Nikodémovi, svojmu nočnému návštevníkovi, hovoril celkom jasne: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púštj hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí mal v ňom večný život" (Jn 3, 14 - 16).
Toto pokánie výslovne požadoval aj od svojich nasledovníkov, keď povedal: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden!" (Mt 10, 38).
Všetky veľké apoštolské duše pochopili, že úspech ich apoštolátu vo veľkej miere závisí od ich osobných obetí a pokánia. Tak ako Ježiš najviac prispel k spáse sveta, keď bol vyzdvihnutý na kríži a priniesol Otcovi obetu svojho života, rovnako aj každý apoštol tým viacej bude priťahovať duše k sebe, aby ich priviedol k Bohu, čím väčšmi bude človekom pokánia.
Rozlišujeme dva druhy apoštolského pokánia: prvý je zadosťučinenie Bohu za cudzie spáchané hriechy. Takéto pokánie žiada Ježišovo Srdce prostredníctvom svätej Margity Alacoque. Vo veľkom zjavení povedal Ježiš svätici: „Hľa, Srdce, ktoré tak milovalo ľudí, že pred ničím neustúpilo, kým sa celkom nevyčerpalo a nevysililo, aby im dokázalo svoju lásku. A miesto povďačnosti, prijíma od väčšiny len nevďak, ktorý mu preukazujú svojou neúctou a svätokrádežami, ako aj vlažnosťou a pohŕdaním voči nemu v Tajomstve lásky. Ale najviac ma bolí, že tak robia aj duše, ktoré sa mi zasvätili. Preto žiadam, aby v piatok po oktáve Božieho Tela bol ustanovený zvláštny sviatok ku cti môjho Srdca a aby v ten deň ľudia pristúpili k svätému prijímaniu a takto mi prejavili dôstojné zadosťučinenie za všetky urážky, ktoré mi spôsobili..."
Obeta zadosťučinenia za cudzie hriechy nám dáva stále väčší pocit, že sme ako údy tajomného Kristovho Tela, zodpovední za zdravie duše i za pokrok a život druhých. To je oná vzájomná spätosť, ktorú si tak veľmi želá posledný koncil, aby vládla medzi kresťanmi. To je ten apoštolát všetkých pokrstených.
No Ježiš i Pavol omnoho viac zdôrazňujú pokánie a obete, ktorými zvolávame Božiu milosť na toľké duše, ktoré ešte nepoznajú pravého Boha. Nemusí tu ísť len o pohanské misie. V každej krajine máme dosť tých, čo nepoznajú Boha, Krista, Cirkev. Koľko je mladých, ktorým Boh a viera je čosi cudzie a daleké, lebo im o tom nikto nikdy nehovoril. A títo by mohli povedať ako onen chorý, ktorý tridsať osem rokov čakal na uzdravenie pri rybníku Bethesda: „Pane, nemám človeka!" (Jn 5,7).
Aj títo čakajú, či sa nájde niekto, kto by sa pre nich a za nich veľkodušne obetoval.
Každá apoštolská duša, ktorá si úprimne želá pracovať pre Boha a za spásu duší, rýchlo pochopí túto Ježišovu náuku o pokání, obetiach a odriekaní. Arský farár vedel hovorievať: „Dnes príde veľká ryba, lebo mi v noci rohatý nedal pokoja!" Stále si bol vedomý, že každé nové obrátenie treba Bohu zaplatiť tvrdou menou. To chápala aj Terézia Ježiškova. Známe sú jej slová: „Ježiš svoje kráľovstvo v dušiach upevňuje omnoho viac utrpením a prenasledovaním ako skvelými kázňami."
Ak chcem aj ja pracovať za Božie kráľovstvo na zemi, potom sa musím dať na apoštolské pokánie v akejkoľvek podobe.
Hoci pokánie zostáva stále ťažké a je nepríjemné našej prirodzenosti, ostáva aj naďalej živým svedectvom našej lásky voči Bohu a blížnemu. Vždy bude dávať nesmiernu silu našim slovám, a našim podujatiam bude získavať bohaté Božie požehnanie.



19. POSILNI MA DUCHOM VEĽKEJ OCHOTY (Ž 50, 14)


Najväčším nebezpečenstvom duchovného života, ktoré nezriedka zavi-ňuje i zatratenie mnohých duší, je polovičatosť a vlažnosť.
Pán Ježiš sa trpko sťažoval na nedbalé a vlažné duše: „Nemilujú ma", povedal svätej Margite Alacoque, „miesto plameňa dávajú mi len iskierku lásky." A toto je najväčšie nebezpečenstvo kresťanského života. Po strachu pred utrpením a túžbe po pohodlí nasleduje polovičatosť a za ňou vlažnosť - tento jed v duchovnom živote, ktorým začína strata šťastia a pokoja a neraz končí zatratením. Malá počiatočná povrchnosť a ľahostajnosť človeka môže mať za následok stále hlbšie pády, až naraz sa ocitne na okraji pekla.
To, čo nazývame polovičatosťou a vlažnosťou, je v skutočnosti nevďak. Nevďačnosť je najčernejší hriech. My kresťania dostávame Božiu milosť vo veľkom. Vo veľkom zakúšame i Božiu dobrotu. Keď nám teda Boh v takej miere dáva svoje dary, chceli by sme mu podávať svoju lásku po odrobinkách, po kúskoch? Láska k Bohu sa nevyjadruje zlomkami; tu nejestvujú dve tretiny ani štyri pätiny ... Láska k Bohu je jedna celá. To je všetko, čo mám a čo môžem - to znamená milovať z celej svojej mysle a zo všetkej sily, ako mi nariaďuje prvé a najhlavnejšie prikázanie.
Za všetko, čo sme a čo máme, vďačíme Bohu. Nebolo by to samozrejmé, keby sme žili len pre jeho oslavu? Odvážime sa však tvrdiť, že tomu tak je? Netočí sa veľa ráz všetko okolo nášho drahého ja? Akí sme starostliví, aby nám nič nechýbalo, aby sme mohli žít pohodlný, ničím nerušený bezstarostný život! Aký nárek, keď sa nám' ľudsky povedané - vodí zle! Bolo by tomu tak, keby Pán Ježiš miesto nášho ja tvoril stredobod nášho života? Nesnaží sa pravá láska predovšetkým obšťastniť milovaného? Povieme veľkodušne: „Môj Ježišu, len ty si oslávený mojím odriekaním; ako sa mne pritom vedie, na tom nezáleží; ty si tiež trpel za mňa, a to neporovnateľne viacej ako ja za teba?" Hovoríme tak?
Svätí nielenže ochotne prijímali všetko utrpenie, ktoré im Boh stlal na cestu, ale aj sami ho vyhľadávali so žiarlivou starostlivosťou, ako lakomec zlato. Keď sa Pán pýtal svätého Jána z Kríža, čo chce ako odmenu za veľké služby, ktoré mu preukázal, svätec, planúc láskou, odpovedal: „Trpieť a byť opovrhnutý z lásky k tebe." A keď svätá perézia z Avily videla, že sa jej pozemské vyhnanstvo predlžuje, nachádzala v utrpení z lásky k Bohu jediný prostriedok, ako utíšiť svoje srdce, dychtiace po večnej láske. Prosievala: „Pane, len o jedno tá žiadam: alebo trpieť, alebo umrieť."
Porovnajme toto správanie sa svätých s našou častou neochotou trpieť a povedzme si úprimne, koho teda milujeme - Ježiša alebo seba? Veď predsa ochotné znášanie utrpenia z lásky k Bohu je najlepší a najpresvedčivejší spôsob, ako mu dokázať, že naša láska k nemu je opravdivá.
Skúmajme prísne svoje zmýšľanie! Čo nás koniec-koncov ovplyvňuje, aby sme niečo urobili alebo neurobili, aby sme zanechali to, či ono? Nevolíme často to, čo je príjemné a nevyhýbame sa nepríjemnému? To, čo sa nám protiví, už nechceme obetovať vôli Ježišovej, to už za jeho vôľu nepovažujeme. Nepozorujeme tento sebaklam? Alebo ho nechceme vidieť? Ak vyhľadávame to, čo je nám podľa prirodzenosti milé a ak sa vyhýbame tomu, čo je nám protivné, neznamená to hovieť sebaláske?
Môže Božie dieťa užívať iné merítko, než vôľu Božiu? Naša otázka nemá teda znieť, či to a ono sa mi páči, alebo je mi to protivné, ale či to je alebo nie je vôľa môjho Pána. Podľa toho má dopadnúť moje rozhodnutie. „Čo chce Pán, to mám konať, i keď mi je to azda protivné; čo nechce Pán, mám zanechať, hoci by som to ako rád chcel urobiť!"
Naším poslaním je milovať Krista Kráľa, myslieť na neho, hovoriť 0 ňom, pre neho pracovať a trpieť a keby bolo treba, za neho aj zomrieť. Takúto lásku k Bohu mali svätí a toto je aj naším poslaním. Snažme sa teda preplniť svoje srdce bezvýhradnou láskou a vďačnosťou k Bohu a túto prekypujúcu lásku prelievajme i na druhých, na duše, na celý svet. Vieme, že druhým môžeme dávať len to, čoho sami máme dostatok. Plameň našej lásky a horlivosť našich duší má zachvátiť druhých Preto máme tento plameň a horlivosť stále rozdúchavať zbožnou modlitbou, vrúcne prežitou svätou omšou a svätým prijímaním, sebazá. porom a pokáním, obeťami a dobrým príkladom. Toto je pravý kresťanský život! Keď nežijeme takto, nie sme pravými kresťanmi a nestaneme sa svätými!
K tomu, aby sme boli horlivými kresťanmi, je treba raz navždy skoncovať s polovičatosťou! Je treba si chlapsky povedať: dosť! Je treba sa nám popasovať so sebou samým. Veď predsa nie je možné hovoriť i áno, i nie! Je nutné povedať úprimné, bezvýhradné a neodvolateľné áno! Cas pokročil a azda už pokročilo aj to prípadné pustnutie pre večnosť. Už teraz by sme Otcovi ťažko vykazovali premárnený čas. A nevieme, koľko nám ho ešte ostáva. Je nebezpečie, že raz bude neskoro, že nás môže prekvapiť smrť a Boží súd.
Povedzme si takto: Viem, čo urobím! Vstanem a pôjdem k Otcovi, dokiaľ mám príležitosť, dokiaľ Otec čaká ... Vstanem a pôjdem, ale teraz už skutočne a natrvalo! Nechcem sa vracať k hriechu. Ten by ma zničil! Keď si predstavím Božieho Syna, ktorý vždy plnil Otcovu vôľu a bol poslušný až k smrti, a to až k smrti na kríži, a keď si predstavím vedľa neho seba, potom vidím, aký som nehodný ... Je najvyšší čas vykročiť za Pánom. On sám žil iba pre svojho Otca. Jeho vôľa mu bola pokrmom ... Inak hrozí nebezpečenstvo, že by jeho slová, ktoré povedal nemúdrym pannám, platili aj nám. A či môže byť niečo strašnejšie, ako počuť z Ježišových úst slová: „Veru, hovorím vám, nepoznám vás!?"
Mnohí priemerní a vlažní kresťania nechcú tomu rozumieť! Priviesť vlažného kresťana k dokonalému, svätému životu je ťažšie, ako obrátiť neverca a bludára. Áno, je to pravda! K obráteniu hriešnika netreba toľko milostí a toľko Božej pomoci, ako k obráteniu vlažného kresťana. Hrozná veta! Vlažnosť robí z človeka zatvrdilca, ktorý neverí nikomu a ničomu, len tomu, čo on hlása, o čom je on sám presvedčený.
Vlažná duša neprijíma rady, neprijíma napomenutia. Je skalopevní presvedčená, že žije správne. Dlhotrvajúcou vlažnosťou sa u nej ustálili zvyklosti, od ktorých nechce upustiť, hoci ju okolie presviedča, že nekoná správne. Úbohá vlažná duša! Stojí nad priepasťou - stačí len vlások a zrúti sa do nej - ale ona žije kľudne, ako by jej nehrozilo nijaké nebezpečenstvo. Uspáva sa omamným kľudom vlažnosti. Darmo jej Pán nepovedal hrôzyplné slová: „Pretože nie si horúci ani studený pretože si vlažný, už-už ťa zúst vypľúvam!"
Vlažní ľudia túžia po spáse, ale sotva niečo urobia na jej dosiahnutie. Stále sa boja obetí a odriekania. Každé sebazaprenie považujú za premrštenosť a každú obetu za ničenie šťastia a radosti. Takíto ľudia veľmi často navrhujú umiernenosť vo vykonávaní kresťanských povinností. Ich zásadou je: „Pomaly ďalej zájdeš." Lenže pod toto ich „poma1y" kladú všetky nedbalosti, povrchnosti, neumŕtvenosť a neskrotnosť svojej povahy. Ich srdcia a mysle sú v zajatí sebeckých a malicherných úmyslov a plánov, kým veľké Božie plány a úmysly zaznávajú alebo ich odkladajú na neskorší čas.
Blahoslavený Claudius de la Colombiére ich veľmi dobre zobrazil, keď v liste svojej sestre, rehoľníci, okrem iného napísal: „Rôzne prirodzené priateľstvá vlažných ľudí zaberajú všetky ich city tak nadmerne, že pre Boha už neostáva nič iné, iba čosi podradné a chybné, čo Boha iba uráža a tupí ... Chcú prežiť život bez námahy a tiesne. Hovoria si: ,Načo by sme si mali sťažovať život, keď si ho môžeme uľahčiť'?"
Ako kameň hodený dolu kopcom sa kotúľa čím ďalej tým viacej, tak aj srdcia vlažných ľudí sa čoraz prudšie rútia do priepasti vášní a rôznych nerestí. Všetko sa im zdá byť iba maličkosťou. S ľahkými hriechmi si starosť nerobia. Zavše sa v ich srdciach nájde vzdor a reptanie, závisť i šomranie proti každému, kto sa im opováži protirečiť, alebo sa im dokáže postaviť na odpor.
Bez váhania prekračujú hranice skromnosti, slušnosti a náležitého správania. Ich myseľ často ovláda nenávisť. Pre každú maličkosť vzplanú alebo sa urazia. Stále sú zlostní a stále sa žalujú. Sprosté a dvoj zmyselné žarty sú takmer pravidelnou súčasťou ich bežnej reči. Zabíjanie času je ich najmilšou zábavou. Očierňovanie iných - či uz ohováraním, alebo osočovaním - pokladajú za malichernú vec.
Často kráčajú po samom okraji priepasti. Preto niet divu, že upadajú do ťažkých hriechov častejšie, ako by sme si mysleli. Ich spovede su povrchné, konajú ich len zo zvyku. A po nich všetko pokračuje p° starom. Takto aj po rokoch môže človek vidieť, že u nich niet nápravy.
Právom teda hovorí blahoslavený Claudius de la Co1ombiére: „Ľahšie by bolo obrátiť veľkého hriešnika, ako osobu, ktorá upadla do vlažnosti." A potom svojej sestre dodáva: „Nech ťa Boh chráni, sestra, pred týmto nešťastím. Radšej by som bol, keby si zomrela."
Boh sa nenechá vysmievať. Dovoľuje, aby takýto človek upadol do veľkých, ba i do verejných previnení a hanebných hriechov. Nekonečne spravodlivý Boh trestá takýchto nešťastníkov - pre ich zneužívanie toľkých ponúkaných milostí - strašným spôsobom: prenecháva ich tvrdohlavosti, zatvrdilosti a nekajúcnosti. „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím," hovorí Pán. Je hrozné padnúť do rúk živého Boha!
Koniec hriešneho života takýchto ľudí je prinajmenšom dlhotrvajúce aprebolestné splácanie dlhov v očistcovom ohni. A koľko je ich takých, ktorí sa navždy zatratili do múk večného pekla?
Skúmaj sa, či azda i ty nepatríš k úbohým vlažným dušiam. Poznáš to ľahko, ak máš dobrú vôľu; keď sa skúmaš pokojne a nepredpojato, tak, ako ťa raz bude posudzovať Boh pri svojom súde. Keď sa pozeráš hlboko do svojej duše, nachádzaš tam hádam nejeden zhubný vred: možno je to vred pýchy alebo nepremáhaného odporu voči povinnostiam, vred vždy jasnejšie sa rozhorievajúcej zmyselnosti alebo vred vedomého zanedbávania života modlitby a zmäkčilosti v tej či onej veci.
Svätý Josemaria Escrivá de Balaguer, zakladateľ veľkého Diela Opus Dei, povedal: „Si vlažný, keď veci týkajúce sa Boha vykonávaš nedbalo a neochotne, keď sa úmyselne a vynaliezavo snažíš uniknúť pred svojimi povinnosťami, keď myslíš len na seba a na svoje pohodlie, keď sú tvoje reči prázdne a plané, keď sa nehrozíš všedného hriechu, keďkonáš iba z ľudských pohnútok ... Tým totiž dokazuješ, že si ešte nezačal žiť skutočným vnútorným životom."
Poctivé spytovanie svedomia nás má priviesť k dokonalému sebapoznaniu i k ochotnému a trvalému rozhodnutiu napraviť doterajší a stále viacej posväcovať svoj budúci život.
Istý veriaci po dlhom a dôkladnom spytovaní svojho svedomia žialil takto: „Som veľký hriešnik a vinník pred Bohom. Poznám svoje hriechy, chyby a nedostatky. Už dávno som badal a teraz zvlášť jasne yidím, že to tak ďalej nemôže ísť, že sa musím prebudiť zo svojej slabosti a zachrániť sa od zatratenia.
Aj prostriedky, ktoré by boli na to potrebné, už dobre poznám. Každé zlyhanie mi to pripomenulo: je tu bezpodmienečne nutné zvnú tornenie celej modlitby, je treba viac uzobranosti vo všetkom, viac vážnosti a dôslednosti pri spytovaní svedomia a viac dobrovoľných skutkov, je žiadúce chrániť sa príležitostí a nebezpečenstiev hriechu-toto posledné najmä na istých úsekoch; je naliehavý bezpodmienečný návrat k nadprirodzenému chápaniu v každom ohľade ... Urobil som aj nutné predsavzatia. A s akou vážnosťou!
Uvážil som už veľa ráz tieto veci. Ale ako sa mi až doteraz vodilo'1 Už po krátkej dobe začalo zase kĺzanie naspäť a za krátky čas bolo zas všetko v starých koľajach. Potom som prestal robiť predsavzatia, ktoré som neuskutočňoval, nábehy, pri ktorých som hneď po prvých krokoch zostal stáť. Toto všetko ma unavilo a musím byť rád, keď sa môžem ešte vliecť ďalej a uchrániť sa najhoršieho.
O onom vysokom vzlete duše, po akom som kedysi túžil, o správnej a horlivej snahe po dokonalosti nemôže byť u mňa ani reči. Je to nad moje sily, je neskoro; jediné, čo mi zostalo zo šťastných dní je tichý, bôľny vzdych po oných dobách. Hoci ešte vždy cítim radosť z Božieho zákona, plniť ho a uskutočňovať, na to nemám sily a stálosti..."
Tu treba dôrazne pripomenúť, že Božia láska a jeho zmilovanie sú vždy hlbšie, nekonečne hlbšie ako akýkoľvek hriech, ako celé more najväčších hriechov. Aj keby sa duša stala svojmu Božskému Spasiteľovi neviem aká neverná, on jej zostane verný. Keby čo ako däleko zablúdila na ceste sveta a na chodníkoch hriechu, on ešte vždy čaká na oltári s otvoreným svätým náručím a vrelým Srdcom.
Hoci by duša už dávno bola na neho zabudla a už nikdy na neho nemyslela, on na ňu nezabudol a ešte vždy na ňu myslí. A keby po živote nepretržitých hriechov zase sa k Nemu vrátila, objíme ju zas s tou istou Božskou láskou ako kedysi. On je večne verný. Áno, Božsky Spasiteľ sa teší tým, že duši celkom odpúšťa a opäť jej dáva nezmenšenú plnosť svojej lásky. A robí to vždy znova a znova, koľko ráz sa človek k nemu kajúcne vráti.
Nikdy teda nezabudnime, že „prineskoro" na nápravu v duchovnom živote vôbec nejestvuje, že každý človek v každom okamihu ma potrebnú pomoc a Božiu milosť pre to, čo od neho Boh žiada v tomto okamihu splniť; že volanie zo strany Božej je ustavičná milosť; že človek bude súdený pre svoje zlyhanie voči tejto milosti, pre svoj nezáujem o ňu.
Preto beda ľuďom, ktorí majú ochabnuté srdce a nedôverujú v Boha, a preto ich neberie do svojej ochrany. Beda takým, ktorí stratili trpezlivosť a ktorí opustili priame cesty, lebo čo urobia, až Pán začne konať prehliadku? (Sir 2, 15-17).
Ešte nie je prineskoro, nikdy nie je prineskoro. Vždy je možné povstať a napredovať, z každého stavu srdca, z akéhokoľvek stupňa duchovného rozkladu. A ako je to možné iným, tak je to možné aj mne. Preto musím - napriek všetkým bývalým neúspechom - zakaždým znovu povstať. V tomto obnovovanom vstávaní je tak veľa viery a oddanej dôvery a v hĺbke srdca toľko pravej lásky, že Boh takého človeka vždy znovu pozdvihne a pomáha mu ísť ďalej. Zastavenie a vzdanie boja s duchovným úpadkom a biedou by bolo vážnym nebezpečenstvom pre moju dušu.
Boh stvoril človeka čistého a vyrovnaného. Keď prvý človek prijal od Boha nadprirodzenú milosť, žil v blaženom pokoji a v duševnej rovnováhe svojich schopností. Jeho rozum a vôľa boli pomocou milosti a lásky úplne podradené Bohu a boli s ním zjednotené, takže v celom človekovi vládol úplný súlad a poriadok. Preto on nepociťoval ten ťažký protiklad a rozpor nižších a vyšších schopností, ktorému podliehame a kvôli ktorému musíme bojovať.
Keď pre hriech nastal v človekovi zmätok a nepokoj, rozum a vôľa sa od Boha odvrátili a nižšie vášne sa nechceli podriadiť rozumu. Tak človek pocítil ranu v celom svojom organizme: jeho rozum sa zatemnil; vôľa sa mu oslabila a stala sa náchylná k zlému; v nižších schopnostiach nastal veľký zmätok. Oslabená vôľa a zatemnený rozum už nemohli ovládať tak bezuzdné a skazené vášne. Tieto sa spolčili proti rozumu a nastal ostrý boj, ktorý my každý deň živo pociťujeme.
Náš deň je zložený z hodín a hodina z minút. Náš život vytvárajú chvíle a chvíľky. Omyl jednej chvíle môže zničiť celý život a dobro každého okamihu buduje Večnosť. Drobné denné porážky sú tuberkulózou našej vôle. Každou prehranou bitkou sa stávame slabšími a náš protivník silnejším.
Pretože každý človek je zmiešaninou svetla a tieňov, je v ňom čosi velkého i úbohého, príjemného i nepríjemného, strhujúceho i odporného. Každý človek je kyvadlom, ktoré sa kýva medzi svätosťou a zločinom. Svätým je ten, u koho svetlá bezmedzne a sústavne prevažuje nad tieňmi ...
Pamätaj si, že vášne sú ako vrtošivé deti: ak im vyhovieš, stanú sa ti tyranmi. Drž ich nakrátko, občas ich potrestaj a uvidíš, že sa ti íc^ podarí skrotiť. Mnohokrát si ustúpil ich vrtochom a pokryl si sa blatom a vinou. Veľa ráz si pre ich rozmar urazil blížneho a spravodlivosť.
Je čas napraviť zlo a bezprávie; ak chceš pokojne spať, je čas po-splácať postupne všetky dlhy a vyrovnať si účty. Pokánie je dobrou mincou na takéto splácanie. Predpíš si skutky pokánia a daj sa do poriadku, dokiaľ je čas.
Pokánie nie je vôbec pokrytectvom, aleje spravodlivosťou. Nie je fanatizmom, ale rovnováhou. Nie je stareckou zbabelosťou, ale mladíckou hrdosťou. Nie je komplexom menejcennosti, ale sebaovládaním. Nie je sadizmom, ale atletikou. Nie je nízkosťou, ale zvrchovanosťou ducha.
Pravá veľkosť je byť velkým aj v malých veciach. Pravá hodnota človeka nespočíva v tom, že koná mnoho a velkých vecí, ale v tom, že robí dobre to, čo má robiť. Miera človeka je teda vo vernosti a veľkodušnosti jeho srdca. Človek učený alebo mocný, ktorý nemá šľachetné srdce nestojí za nič. No človek velkodušný, aj keď nemá vzdelanie, má vždy cenu. Buď teda verný v malých veciach, aby si dokázal byť verný aj vo veciach velkých.
Človek odštiepený od Boha, pôvodcu jednoty, stal sa rozháraný a rozdelený sám v sebe. Pocítil dva zákony, ktoré navzájom bojujú o prevahu. „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch." Všetci na sebe živo pociťujeme tento ostrý boj nižšieho a vyššieho človeka, o ktorom hovorí svätý Pavol. Je to boj na život a na smrť.
Niet ľudskej duše, ktorá by nezhrešila. Svätý Pavol však hovorí, že ani jeden smilník, ani nečistý, ani chamtivec... nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve (Ef 5, 5). A predsa my všetci veriaci túžime po tom, aby naša duša, keď sa raz odpúta od tela dostala sa do nebeských výšin a spojila sa tam so svojím Stvoriteľom. Ako sa to stane, keď je zaťažená hriechmi, vinami a trestami?
Sú dvoje krídel, na ktorých jedine sa jej to podarí dosiahnuť, ato: naše pokánie a Božie milosrdenstvo.
Hriechom sme spáchali zlo, odbočili sme od Boha, stratili sme zo zreteľa svoj večný cieľ. Pokáním si musíme uvedomiť svoj mravný omyl, a rozhodnúť sa pre správnu cestu, ktorá nás vedie späť k nášmu cieľu - k Bohu.
Aby človek zanechal hriech, najprv si ho musí uvedomiť, potom sa k nemu priznať, dokonale si ho zoškliviť a zavrhnúť jeho zlobu, čiže pokáním sa ho zbaviť. Kým človek hriech nezanechá, nemôže byť reči o úprimnom pokání, ale skôr o komédii, ktorú chce hrať pred Bohom. Ak si človek uvedomí, že spáchal hriech, musí sa k nemu ako k svojmu odpornému vlastníctvu aj priznať. V sebe treba vidieť vinníka, nie v inom, a tobôž nie v Bohu, ktorý pripustil takú okolnosť, v ktorej sme zhrešili. Úprimnosť pokánia tkvie predovšetkým v úprimnom vedomí a priznaní si vlastnej viny.
Ak si teda uvedomím a spoznám, čo všetko som hriechom zapríčinil, musí ma to mrzieť. Ťažkým hriechom som Bohu spôsobil ťažkú krivdu a sebe škodu, hanbu a trest. Nemôže mi byť ľahostajné, že som nanajvýš dobrú Bytosť ťažko urazil.
Hriech je urážkou lásky Božej, ktorou hriešnik opovrhol a dal prednosť láske hriešnej. To musí byť pokáním napravené. Urazená láska musí byť odprosená. Hriešnik musí prejaviť nový zápal lásky, účinnej a čistej lásky k nekonečnému Dobru a Svätosti.
Hriech znetvoril Boží obraz v duši. Božský výzor duše bol zanesený nánosom nečistoty, ktorá pokáním aj zadosťučinením musí byť odstránená. Ináč tvár duše ostane bezvýrazná a studená. Dieťa Božie, ktoré sa z nej má javiť, nie je tam vidieť. Ako to mám robiť, sa dá osvetliť na Príbehu o hľadaní Božieho Syna.
Do veľkých baní na kararský mramor v Taliansku prišiel raz jeden vynikajúci sochár. Bez toho, že by sa bol predstavil, začal si prezerať rôzne balvany mramoru a premeriaval si ich. Tu pristúpil k nemu dozorca a pýtal sa ho, čo hľadá. A sochár odpovedal: „Hľadám Božieho Syna." Dozorca si myslel, že má do činenia s bláznom, preto ho začal dôrazne uisťovať, že tu hľadá márne, lebo tu sú len mramorové bane.
Sochár sa však nedal odbyť a pokojne povedal: „Ja som presvedčen' že tu Boží Syn je a myslím, že som ho už aj našiel - tu, v tomto bal' vane. Treba len odstrániť z neho dlátom všetko zbytočné, čo ho pokry va. Až to odsekám, budete sa môcť presvedčiť vy i všetci, komu bud na tom záležať, že tu ten Syn Boží skutočne bol."
Tak je to aj s našou dušou. Kým je v hriechoch, nevidno na nej, že je to duša dieťaťa Božieho. Treba vziať dláto pevnej vôle a poodsekávať hriešne nánosy; potom ju poumývať slzami ľútosti, a vynorí sa z nej dieťa Božie. Musíme kresať dotiaľ, kým sa z našej duše nevynorí sám Syn Boží, Kristus.
I v našej duši je ukrytý Kristus, Syn Boží. Ale či nie je on zahataný pod odpadkami hriechov? On sa má v našej duši prejavovať ako vzor čistoty a božskej vznešenosti. Ale najprv ho musíme odkryť dlátom ľútosti a vyznania a potom ho očistiť a vyhladiť láskou k obetavému a odriekavému životu.
Milosrdenstvo Božie je väčšie ako naša bieda, pochádzajúca z hriechu. Lebo naozaj niet takého hriechu, akokoľvek by bol veľký a ťažký, že by ho Božie milosrdenstvo neodpustilo, keď človek prosí o odpustenie a koná pokánie.
Povieš mi azda: Som človek, ktorý má úprimnú a dobrú vôľu, ale som tak často unavený, podráždený, rozbitý, že sa nemôžem zmôcť na rozumnú myšlienku, že musím byť rád, ak sa ešte ako-tak vlečiem ďalej. O vysokom vzlete duše nemôže byt u mňa ani reči. Olovená únava brzdí všetok môj vzlet. Pozorujem to s bôľnou dušou i túžbou, ale nechcem sa sám klamať. Svätosť, to je pre druhých, pre zdravších a nie pre mňa.
Pre mňa je každá cesta k dokonalosti a svätosti zatvorená, nepatrím k zástupu vyvolených miláčikov Božích ... Pravda, na dne duše vzlyká niečo ako stála túžba po tom, ale to je práve tá moja najvnútornejšia bolesť, že táto túžba nemôže byť nikdy splnená, že sa jej musím vzdať-A táto myšlienka stláča vo mne všetku radosť k zemi. Poznám iba jedno jediné želanie: byť vykúpený z tohto slzavého údolia. Som teda duša plná vnútorných chýb a závad, ktorá sa kvôli nim neodvažuje pozerat hore, po cieli dokonalosti a svätosti, hoci by takú túžbu mala.
Nuž, Boh od nás nežiada, aby sme sa zodreli v obetiach a v mimoriadnych kajúcich skutkoch, ale aby sme kríž svojej trvalej únavy a vyčerpanosti niesli s tichou a oddanou láskou. Je to cesta, ktorá sama v sebe je schopná viesť k dokonalosti a svätosti. Svätý František Sa1eský o tom píše takto: „Táto ustavičná oddanosť do vôle Božej napriek všetkým odporujúcim a v ceste stojacim ťažkostiam zvnútra i zvonku je čnosť všetkých čností, je to koruna lásky, vôňa pokory, kvet trpezlivosti, ovocie vytrvalosti."
Aj svätá Terézia Ježiškova pekne hovorí o tajomstve tejto cesty: „Bola som ďaleko vzdialená od toho, rovnať sa oným krásnym dušiam, ktoré od detstva konali všetky možné druhy kajúcich skutkov. Moje kajúce skutky spočívali iba v tom, že som premáhala svoju vôľu, zadržala slovo protirečenia, konala skutky lásky, bez toho, že by si ich niekto všimol a tisíc podobných vecí. Konaním týchto ničotností pripravovala som sa na to, aby som sa stala Kristovou snúbenicou."
A tak hovoril aj Pán Benigne Consolate: „Nežiadam nič velkého. Nie! Slovo, ktoré potlačíš, pohľad, ktorý si odriekneš, myšlienku, ktorá ti lahodí a ktorú odmietneš. Kiež by si pochopila a porozumela, ako sa mi páči duša, ktorá sa mi takto obetuje."
Nuž teda: Keď Boh od nás nežiada nič iné, ako celkovú, v oddanosti sa stravujúcu lásku, a keď našu únavu a vyčerpanosť prijíma ako zápalnú obetu našej oddanosti, prečo žiadame ešte viac? Ešte niečo iné? Nech iní, zdravší, idú po iných cestách, my len choďme po svojej ceste lásky. Keď sa ustavične zrovnávame s druhými, nebudeme mať z toho nikdy radosť, lebo sme iní ako tí druhí, a preto musíme ísť po svojej ceste.
Takýto človek nemá nijakej príčiny upadať do malomyseľnosti, zahrabávať sa do smútku a vešať krídla svojej duše. Aj pre neho jestvuje cesta dokonalej lásky. A to je pravá cesta, po ktorej ho Kristus vedie. Tajomstvo tejto cesty však znie: Milujúca oddanosť aj počas tohto bolestivého vedenia.
Celkom iný prípad by bol taký človek, ktorý by chcel byť pokorený, °ie však týmto človekom, ale druhým. Chcel by trpieť, no nie týmto sPôsobom, lež iným. Chcel by byť skúšaný, ale nie v tejto veci, lež v inej. Chcel by vždy niečo iné, než mu posiela Boh. A nikdy sa nechce uspokojiť s vedením a riadením Božím, aké Boh práve teraz na neho uplatňuje.
Mnoho je takých, čo sa oddávajú Bohu iba s výhradou. Iní zas obetujú na počiatku všetko, potom im však je toho ľúto, a preto berú polovicu späť. Milujú Ježiša, pokiaľ im nerobí bolesť. Sú ako bohatý mládenec, ktorý sa po prvej, hlboko siahajúcej požiadavke smutne utiahol Preto takéto duše chodia neprestajne v kruhu a nepostúpia dopredu. Na to veľmi správne poukazuje svätý Ján z Kríža, keď hovorí: ,,Duša dotiaľ nenapreduje, dokiaľ na niečom nezriadenom jasne, vedome a dobrovoľne visí."
V knihe Nasledovanie Krista (od Tomáša Hemerkena Kempenského) sa k nám Spasiteľ prihovára takto: „Dieťa moje, musíš dať všetko, nesmieš si už nič podržať, lebo tvoja nezriadená sebaláska ti škodí viac ako veľa stvorení dovedna. Tak sa mi musíš oddať vždy a v každej dobe, v malom i vo velkom. Nevynímam z toho nič, chcem, aby si sa vzdal všetkého. Ako môžeš byť celkom môj a ja celkom tvoj, keď ešte zostáva v tebe niečo nezriadeného? Čím rýchlejšie sa mi oddáš, tým lepšie pre teba. A čím úprimnejšia a dokonalejšia je tvoja zápalná obeť, tým viac sa mi páči, tým bohatšiu odmenu budeš mať" (III. 37,3).
A Benigne Consolate Pán povedal toto: „Všetko záleží na tom, aby sme nikdy nehovorili ,dosť, ale aby sme Božskej Láske dali všetko, čo žiada. Čím viacej jej dáš, tým viacej žiada, ale vždy s väčšou nežnosťou. Je to odmena Lásky, že zväčšuje rozkoš z dávania. Mám iba málo duší, ktoré sú Láske takto oddané, pretože to stojí obetu." Takých duší je, žiaľ, málo, ale predsa žijú ... A žiadna z nich si neponecháva nič, ani to najmenšie, čoho by sa chcela zachytiť sebaláska, ako topiaci záchranného člnu. Žiadna z nich nerobí nijaké výhrady, neuspokojí sa s polovičatým, je tu dokonalá oddanosť, dokonalá láska.
Iba kto takúto lásku prijal za svoju, je pravým a oddaným Kristovým apoštolom. Pravé apoštolské zmýšľanie je nerozlučiteľne spojené s týmto stupňom celkovej oddanosti. Dokiaľ sa učeník neoddá svojmu Božskému Majstrovi bezvýhradne a celý, nezasluhuje si čestný názov Kristov apoštol.
Až zmýšľanie dokonalej oddanosti dáva záplave Božskej útechy vniknúť do ľudskej duše a takáto duša pociťuje slasť vyvolených už tu na zemi. Akáže bude potom odmena týchto duší v nebi?! Lebo Boh sa nedá vo velkodušnosti prevýšiť nikde a najmenej v láske.



20. OBNOV V MOJOM VNÚTRI DUCHA PEVNÉHO (Ž 50, 12)


Veľmi účinný a tak isto potrebný prostriedok na dosiahnutie dokonalosti je duch obetavosti. Na ceste k svätosti pokročíme v takej miere, v akej sa dáme viesť duchom obetavosti. Nie je ťažké sa pre obetavosť nadchnúť pri rozjímaní; ťažšie je ustavične sa ňou v každodennom živote riadiť. Koľko ráz sme už Spasiteľovi sľubovali, že sa budeme pre neho obetovať, aby sme mu dokázali svoju lásku skutkami. A predsa, ako často sme zasa ustúpili, keď sme mali svoje predsavzatie uskutočniť?
Ak sa to má u nás nabudúce zmeniť, potrebujeme pomoc a posilu z neba; vlastnou silou to nikdy nedokážeme. Keď sa budeme spoliehať iba na seba, potom zostaneme zmiernymi obeťami len v rozjímaní, kedy máme srdce plné útechy a kedy je každá obeť od nás vzdialená, nie však vtedy, keď pôjde o dodržanie slova a o skutočné prinesenie obete. Prosme teda vrúcne nášho Spasiteľa, aby nám dal milosť pevného a trvalého rozhodnutia, že celý náš ďalší život prežijeme v duchu skutočnej a horlivej obetavosti.
Skôr, než začneme uvažovať o rozsahu ducha obetavosti, treba zdôrazniť, že tak ako celý duchovný život, musí sa aj duch obetavosti riadiť základnou čnosťou - múdrosťou. Obeť vykonanú proti rozumnej zásade, napríklad proti povinnej starostlivosti o zdravie, Boh zvyčajne nechce. Ináč, každú obeť, ku ktorej nás pobáda naše svedomie a proti ktorej nemá vecné námietky ani ono, ani duchovný vodca, môžeme považovať za Bohu milú.
Pojem ducha obetavosti
Čo je duch obetavosti? - Je to sila a ochota prinášať obete
Čo treba a čo sa môže obetovať?
I. Môžeme obetovať vonkajšie bohatstvo
1. Cely majetok sľubom chudoby. Tieto obete sú pre ľudí žijúcich vo svete niekedy veľmi ťažké. Človek vo svete je veľmi nešťastný, keď stratí svoj majetok. Nejeden ani nedokáže prežiť túto obeť a skončí svoj život v zúfalstve. Pre rehoľníkov sú však práve tieto obete najľahšie. Dá sa pochybovať, že by - čo i len jedinou slzou - oplakávali svoj majetok, ktorý dobrovoľne obetovali pri vstupe do rehole. A v súčasnosti už aj tak sotva vedia, čo je to núdza a bieda. Zatiaľ, čo mnohé rodiny musia zápasiť s nedostatkom, o nich je v rámci možností dobre postarané. Ak my azda nepatríme k tým, čo obetujú celý majetok, tým ochotnejšie máme prinášať malé obete, na ktoré máme príležitosť. Lebo akýže by to bol duch obetavosti, keby sme neboli spokojní - dajme tomu - s tým, čo príde na stôl? Aký by to bol duch obetavosti, keby sme sa neustále domáhali všelijakých maličkostí, hoci ich nepotrebujeme k práci vo svojom povolaní? Obetujme to všetko statočne! Keď máme niečo, na čom visíme srdcom, hoc by to bol čo len malý obrázok, obetujme to z lásky k Spasiteľovi, ktorý pre nás obetoval všetko, i rúcho, ktoré nosil.

2. K vonkajšiemu bohatstvu, ktoré môžeme a máme obetovať, patria aj rodičia, príbuzní a priatelia. Táto obeť je vo väčšine prípadov už ťažšia aj pre laikov, aj pre rehoľníkov, pretože sa hlbšie zarezáva do nášho „ja". Nejedno srdce krváca, keď prídu chvíle lúčenia. Niekedy ešte aj po rokoch sa nás zmocňuje hlboká bolesť, obzvlášť, keď dostaneme smutnú správu z domova alebo od niekoho, kto je nám milý a koho sme opustili. Dakedy môže aj na rehoľnú osobu dorážať taká clivosť po domove, že je v nebezpečenstve aj jej sväté povolanie. Preto je potrebný duch obetavosti.
Nikdy neberme nič naspäť z toho, čo sme obetovali Bohu! Bola by to svätokrádež. Platili by o nás Spasiteľove slová: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden" (Mt 10, 37). „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo" (Lk 9, 62).
Milujme svojich rodičov, príbuzných a priateľov! Ale milujme ich láskou na(jprirodzenou, zrieknime sa každej príliš prirodzenej a zmyselnej lásky, a to navždy!
3 Súčasť vonkajšieho bohatstva, ktoré môžeme a máme obetovať tvoria zábavy, posiedky a pohodlie života.
V týchto veciach sú pre nás obete väčšinou ľahké, pretože sa len nepatrne dotýkajú našej bytosti. Ťažšie však budú tie obete, ktoré postihnú naše telo.

II. Môžeme a máme obetovať svoje vlastné telo
I. Môžeme tak robiť v namáhavej a únavnej práci.
Titul kresťanského hrdinu a svätca sa v časoch cisárskeho Ríma
získaval prevažne v žalároch a na arénach. Bola taká doba. Neskoršie bolo treba preň ísť do samoty egyptskej púšte. V stredoveku sa toto vyznamenanie udeľovalo tým, čo sa statočne stavali na obranu Cirkvi proti neveriacim. A potom ho získavali cirkevní učitelia, čo rozsiahlymi traktátmi bránili Kristovo kráľovstvo proti vnútorným nepriateľom...
A keď na konci minulého storočia umieral moderný svätec Ján Bosco, jeho posledné slová boli: „Práca na česť a slávu Božiu." Nimi vyznačil nám - ľuďom dvadsiateho storočia - cestu ku kresťanskej dokonalosti, ku svätosti.
Nedá sa poprieť, že práca vie byť niekedy naozaj ťažká a telo ju prijíma ako tvrdé pokánie. Kolko ráz si ľahneme večer na smrť unavení; noc sa zdá byť taká krátka, a zvonček budíka nás znovu volá do ďalšej práce. A tá, hoc nie vždy, je často taká úmorná a vyčerpávajúca, že nervy a zdravie môžu byť natrvalo ohrozené. Koľkokrát sa musí napríklad sestra ošetrovatelka vystaviť nebezpečenstvu nákazy, keď ide o ošetrovanie nákazlivo chorých! Tu už musí duch obetavosti poriadne zabrať, ináč by sme nemohli splniť požiadavky povolania. No - vďaka Bohu - napriek ťažkostiam sa obete skutočne prinášajú, a sú to obete krásne a hrdinské, obete ktorých veľkosť môže najlepšie oceniť a odmeniť len sám Boh. Koľko rehoľníčok sa už stalo priamo mučeníčkami svojho povolania!
Všetci poznáme evanjeliové podobenstvo o hrivnách a talentoch. Každý z nás dostal čo-to. Jeden viac, druhý menej. A všetci raz budeme vydávať prísny počet z toho, ako sme s prijatými hrivnami šafárili. Kto mnoho dostal, mnoho sa bude od neho požadovať. A beda tomu, kto vráti len toľko, kolko prijal ...Avšak prijaté talenty nemožno zveladiť bez horlivej a obetavej práce.
Topánky sa užívaním derú, schopnosti sa užívaním zveľaďuj A keby som sa raz aj zvalil od prílišnej práce, nebudem banovať. bola rozumne riadená a cieľu primeraná, nemám si čo vyčítať. Stále zostane pravdou, že je lepšie zodrať sa, ako zhrdzavieť.
Dôležité je pre čas i pre moju večnosť, aby som priniesol viac, ako som dostal. A preto smernicou mojich ďalších snáh bude zásada-Odpočívať, koľko nutne treba, a pracovať, koľko sa len dá.
2. Obete môžeme a musíme prinášať aj zachovávaním bezúhonnej čistoty. Svätý Pavol dôrazne pripomína: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete ... A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlip-nosť ... nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť ... a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ... že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo" (Gal 5, 16-21).
Nejedna šľachetná duša prináša v tomto ohľade také obete, že by si spokojne zaslúžila palmu mučeníctva; ba jej obeť je z hľadiska trvania ešte väčšia, než boli obete mučeníkov a mučeníčok v dobe prenasledovania. Tamtí bojovali len krátky čas a ich obeť sa skončila, ona však bojuje celé roky, celý život, až do smrti. A to je obdivuhodné, to je hrdinstvo.
Matka Laury Vikúňovej sa ako vdova dostala pre tragické životné pomery do vleku statkára Manuela Móra. Dospievajúca dcérka zbadala tento hriešny vzťah a zaumienila si stoj čo stoj matku zachrániť. Milovala veľmi svoju matku a obetovala Spasiteľovi svoj život za jej obrátenie.
O dva roky neskôr Laura vážne ochorela a zdalo sa, že zomrie bez toho, že by sa jej matka rozhodla vymaniť sa zo statkárovho vleku.
Keď matka zazrela dcéru na smrteľnej posteli, zúfalo vykríkla:
Dcéra moja, opúšťaš ma? Nechávaš ma tu samu?
Hej, mamička, prosila som o to Pána Ježiša.
Matka sa uprene zahľadela na svoju dcéru. Po tvári sa jej kotúľali veľké slzy.
Laura pokračovala. - Sú tomu dva roky, čo som Pánu Ježišovi obetovala svoj život za teba, aby som ti vyprosila milosť obrátenia.
Matka si kľakla k posteli. Laura jej prerývaným hlasom hovorí: - Mamička, ja umieram ... Necháš ma odísť bez radosti z tvojho pokánia? Nastalo hlboké ticho. Bolo počuť iba vzlykot matky. Odrazu, premočená úzkosťou a výčitkami svedomia, matka zvolala:
- Teda ja som príčinou tvojho utrpenia a tvojej smrti?! ... Ach,
Laura, dcéra moja! Prisahám ti, že urobím všetko, čo si žiadaš ... Zajtra ráno pôjdem do kostola a vyspovedám sa.
Matka a dcéra sa objali. Laure sa to zdalo ako krásny sen.
Jej matka plakala. Ťažko ju bolo potešiť.
Laura vzala kríž, pobozkala ho, usmiala sa a zašepkala: - Ďakujem ti Ježišu, ďakujem ti, mamička! ... Umieram ... spokojne ... A vydýchla.
Slnko zapadlo. Na kraj sa začal spúšťať súmrak a na tvári Laury, mučenice lásky, rozlial sa radostný pokoj. (Dejiny spásy, SÚSCM, Rím 1973).
Zdá sa , že dnešný človek už slovám neverí. Preto nás Cirkev vyzýva, aby sme hovorili dobrými skutkami. Ak pôjdeme s rečou dobrých skutkov k ľuďom bez viery, bez Boha, oni začnú Boha tušiť, začnú premýšľať: „Odkiaľ to ten kresťan má, že je bezvýhradne dobrý, že je tak statočný?" ... Nemôžu neprísť k odpovedi, že Boh žije v ňom a on žije v Bohu.

3. Obete môžeme a máme prinášať aj telesným sebazapieraním a kajúcimi skutkami. A práve tu má náš obetavý duch bohaté pole pôsobnosti. Ako často si môžeme uložiť malú a nevinnú obeť umŕtvením zvedavosti zraku a sluchu; koľko iných malých obetí môžeme priniesť, či už svedomitým zachovávaním mlčania, zrieknutím sa neužitočných záľúb, ovládaním svojich chúťok, pomocou druhým alebo akýmkoľvek iným spôsobom! Ktože by mohol spočítať množstvo záslužných obetí, ukrytých v kajúcich skutkoch, ktoré nám boli dovolené! Isteže, samy osebe sú to maličkosti, no i tak sa tu môže flaša obetavosť krásne uplatniť.
Akí boli svätci vynachádzaví v takýchto malých sebazapreniach a v kajúcnych cvičeniach! Keď im poslušnosť nedovolila veľké obete -hoc o ne stále prosili - o to viacej sa snažili vynahradiť ich v drobnostiach, ktoré si iní ani nepovšimli, ale ktoré neušli oku Božského Spasiteľa. On prijal ich skutky s radosťou a vidiac ich sväté nadšenie, odmenil ich tak štedro, akoby priniesli veľké a vzácne obete. Boh tof. nehľadí tak na to, čo sme vykonali, ako skôr na to, čo sme vážne chcejj vykonať. Aj my sa snažme takýmto všedným, no stále horlivým sp$ sobom dokazovať snahu a ochotu svojho obetavého ducha.
Známa hudobná skladateľka duchovných piesní Frances Fian Havergalová napísala veľmi úspešnú pieseň: „Prijmi, Pane, môj život." Štyri roky ju nechala ležať v zabudnutí a potom, keď ju náhodou našla v zásuvke, dala ju vytlačiť. Keď bola pieseň vytlačená, poslali jej ju na korektúru. Pozorne prezerala text aj melódiu. Keď čítala štvrtú slohu, znepokojila sa. Boli tam slová: „Rozdám zlato z majetku ako lásky obetu." Pomyslela si: „Tieto slová sú v mojom živote len prázdne slová. Tieto krásne slová sa v mojom živote ešte nepremenili na skutky." Ona totiž mala veľa zlata a šperkov. Zaiste pôsobením Ducha Svätého sa jej pieseň zdala neznesiteľnou. Žiadalo sa jej pieseň buď zničiť, alebo jej slová uskutočniť.
Rozhodla sa pre to druhé. Vyhľadala peknú škatuľu, naukladala do nej svoje zlato a šperky, iba šesť kúskov si nechala, ktoré dostala na pamiatku, všetko ostatné pozorne zabalila a odniesla ako dar do misijného domu na misijné ciele. Povedala: „Nikdy predtým som s takou radosťou nebalila nijaký balík. Lebo je nádherné rozdávať!" Nezostala teda len pri slovách.
Niekto z nás si však môže pomyslieť: „Ja nemám zlato, ani šperky, ani peniaze. A okrem toho, či je niekto v našej spoločnosti utisnutý na môj peňažný dar?" Máte pravdu. Možno je to tak. Angličania však majú takéto príslovie: „Time is money. Čas sú peniaze." Keď teda nemôžeme rozdávať svojim blížnym skutočné peniaze, tak im rozdávajme svoj čas. Čas, ktorý venujeme blížnym na to, aby sme ich potešili, pochopili, pozdravili, poučili, povzbudili, aby sme im poradili, pomohli, poslúžili, to sú peniaze, ktoré každý z nás môže blížnym darovať a ktoré potrebujú aj ľudia v blahobytnej spoločnosti.
A toto od nás vyžaduje pravé náboženstvo. Veď apoštol svätý Jakub napísal, že pravé náboženstvo pred Bohom je konať dobré skutky (porov. Jak 1, 25-27). Aby nám Pán Ježiš takéto pravé náboženstvo „prichutil", vyhlásil: „Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili" (Mt 25, 40)-Chápeme v tejto chvíli, čo máme robiť?
Aký krásny je človek, keď koná dobré skutky. Všimli ste si, ako svet udivoval duchovnú krásu Matky Terézie, ktorá dostala Nobelovu cenu jjjjeru za svoje skutky lásky k blížnym? Keby naše náboženstvo prekvitalo skutkami, bolo by celému svetu sympatické. Lebo najväčším nepriateľom náboženstva je náboženstvo bez skutkov.
Ku skutkom lásky by nás mohla viesť a posilňovať aj modlitba, ktorá vytryskla zo širokého srdca svätého Františka Assiského a Znie takto:

Pane náš, urob nás tvorcami pokoja,
aby sme vnášali lásku, kde panuje nenávisť,
odpustenie, kde sa množia urážky,
jednotu, kde vládne nesúlad.
Daj, aby sme prinášali pravdu tým, čo blúdia,
vieru tým, čo pochybujú,
nádej tým, čo si zúfajú,
svetlo tým, čo tápu v tmách,
radosť tým, čo smútia.

Daj nám skôr potešovať iných, než aby potešili nás,
skôr chápať iných, než aby pochopili nás,
skôr milovať iných, než aby milovali nás.
Pretože, keď rozdávame, vtedy vlastne získavame,
keď na seba zabúdame, vtedy seba nachádzame,
a keď iným odpúšťame, odpustenie dostávame.
Len keď sebe odumierame, vtedy práve povstávame
do nového života,
do pravého života
s tebou, Ježišu náš,
s tebou, Ježišu náš.

V otázke veľkých telesných kajúcich skutkov sa riaďme názorom Svatého Ignáca z Loyoly. Ten hovorí: „Pokiaľ ide o naše Pôsty, zachovávajme si predovšetkým zdravie a telesnú silu pre službu nášmu Pánovi a namiesto oslabovania ich ešte upevňujme. Keď je niekto odhodlaný radšej zomrieť, ako sa dopustiť čo len i všedného hriechu, a keď ho pritom netrápi ani nijaké zvláštne pokušenie, potom nemá svoje telesné zdravie oslabovať. Lebo akonáhle je raz telo oslabené, už nemôže duša voľne a úplne rozvinúť svoju činnosť je možné schváliť pôsty v určité dni, na dlhšiu dobu ich neradno dovoliť Musíme sa starať o svoje telo a zachovať ho zdravé a silné do tej miery do akej slúži duši a činí ju schopnou slúžiť Stvoriteľovi a oslavovať ho"
„To isté platí aj o telesných trestoch," pokračuje ďalej svätý Ignác. „Tu by som zakázal všetko, čo by viedlo k strate hoci i jedinej kvapky krvi. Lebo tieto kajúce skutky sú dobré len potiaľ pokiaľ vedú k spojeniu s Bohom. Je teda rozumnejšie snažiť sa o česť a slávu Božiu vnútornými úkonmi a inými primeranými činmi, ako sa zoslabovať prílišným odrieknutím a nadmernou telesnou prísnosťou. Takto bude i duša spokojná, i telo sa zachová zdravé, a tým bude človek celkom schopný a spôsobilý k službe Božej."
No náš duch obetavosti sa nesmie obmedziť iba na dosiaľ uvedené spôsoby nášho sebaobetovania.

III. Môžeme a máme obetovať aj svoju dušu Tieto obete sú už oveľa ťažšie, ako tie, o ktorých sme práve hovorili. To preto, lebo - obrazne povedané - pri nich sa obetný nôž nezarezáva len do nášho tela, ale zasahuje priamo srdce a preniká doň niekedy veľmi hlboko. Akéže sú to obete?

1. Obeťnašej vlastnej vôle
a) Máme a musíme obetovať svoju vlastnú vôľu v poslušnosti. Niet pochýb, že dokiaľ od nás poslušnosť žiada iba to, čo je nám príjemné a s čím súhlasí náklonnosť našej povahy, dokiaľ máme zastávať miesta a funkcie, v ktorých nachádzame svoje prirodzené uspokojenie, nepociťujeme obeť svojej vôle a tým menej ju cítime, keď sa od nás nič nepožaduje.
Keď však predstavení alebo nadriadení považujú za potrebné použiť naše schopnosti a sily inakšie, či inde, keď nám ukladajú povinnosti a práce, ktoré sa protivia našej povahe a proti ktorým sa naša prirodzenosť vzpiera, keď od nás poslušnosť žiada, aby sme sa zriekli arnestnania, ktoré je nám milé a s ktorým sme takmer zrástli, potom Už cítime, čo je to obeť vlastnej vôle. A vtedy nerobiť žiadne ťažkosti, nič nenamietať, ale statočne nastúpiť na nové miesto, hoc azda pritom srdce krváca, toto je skutočný duch obetavosti, to je veľa ráz ozajstné hrdinstvo!
Na poli poslušnosti sa vždy nájde dosť príležitostí k obetiam hoc ani nepôjde o mimoriadne prípady a hrdinskú obetavosť. Koľko ráz je nám uložené niečo celkom nepatrné, čo je nám však proti mysli. Ani tu netreba nič namietať; splňme uloženú úlohu bezodkladne, ochotne a s radosťou, hoci sa nám nechce, ba práve preto o to skôr a rozhodnejšie. Naučme sa i tu umeniu svätých, ktorí vedeli práve vtedy najsilnejšie chcieť, keď sa im nechcelo.
Koľkokrát majú predstavení, či nadriadení iný názor, ako my. Dokázať v takom prípade netrvať na vlastnom úsudku a prijať ich mienku ako prejav Božej vôle nie je ľahká obeť pre našu vôľu. Nejedna osoba, ináč plná najušľachtilejšieho snaženia, nedokáže sa odhodlať k tejto obeti, alebo ju prinesie až po tuhom vnútornom boji, ktorý niekedy trvá celé hodiny, ba i celé dni. I tu treba ukázať silu nášho ducha obetavosti.

b) Svoju vlastnú vôľu môžeme a máme obetovať odovzdanosťou do vôle Božej. Prozreteľnosť Božia nás často vedie tajuplnými cestami, ktoré sú príkre a temné, cestami, na ktorých narážame na skaliská, na ktorých naprosto nevystačíme so svojou prirodzenou opatrnosťou a s vlastným názorom. Tu sa potom treba slepo odovzdať vedeniu Božej prozreteľnosti a nepýtať sa prečo a načo. To je skutočne hrdinská obeť pre našu vôľu.
Niektoré duše sa nedokážu prebojovať k tejto obeti. Účtujú s Bohom a vyčítajú mu, že ich opustil a že nevenuje pozornosť ich vrúcnym prosbám. Pritom zabúdajú, že cesty Božie nie sú cesty ľudské, že Boh vidí ďalej ako my, krátkozrakí ľudia, že vie lepšie, čo osoží našej spáse, ako my, ktorí siahame len po tom, čo vyhovuje našej zmyslovej prirodzenosti a v čom nachádza uspokojenie naša sebaláska. Preto i tu prejavme ochotu nášho ducha obetavosti a bezvýhradne sa podriaďme vôli Božej, dôverujúc ako dobré deti jeho otcovskej prozreteľnosti.

2. Obeť sebalásky
Obetovať sebalásku je ťažšie ako obetovať vlastnú vôľu. je jasne vidieť zvlášť vtedy, keď má táto sebaláska prijať utrpenie. boleS( alebo kríž. Zbabelá sebaláska sa hrozí utrpenia a keď na jej ramená začína dopadať kríž, skoro vždy sa pokúša o útek. A hoci by sa nám ju aj podarilo ovládnuť a priviesť k tomu, že by kríž z ruky Božej prijala ochotne, čoskoro znovu podľahne, zrúti sa a bude nariekať: „Už Nevládzem, už nevládzem!"
Či sme to nezakúsili sami na sebe? Iný kríž, to hej, ten by sme niesli statočne, ale ten čo Boh posiela nám, tak často považujeme za neznesiteľný. A zatiaľ práve tento kríž je pre nás najprimeranejší. Monopol na výrobu krížov si totiž natrvalo ponechal Nazaretský Tesár. A robí ich všetky na mieru. Vždy najprv zmeria našu nosnosť a dĺžku životného úseku, ktorým kríž treba niesť ... Nebojme sa. Nepreťaží nás. Len toľko naloží, koľko uvládzeme.
Obetujme svoju sebalásku a tým sa kríž stane naším víťazstvom. Zapamätajme si: Jestvujú iba dve lásky: sebaláska a láska k Bohu a k blížnemu. Žiť znamená neustále voliť medzi týmito dvoma láskami; vždy, keď sa oddám sebaláske, zmenšuje sa moja láska k Bohu a k blížnemu. Je to unikanie a strata lásky, pretože láska je vo mne stvorená na to, aby sa zo mňa šírila a smerovala k Bohu a k blížnemu. Vždy keď sa obracia ku mne, chradne a zomiera. (Michel Quoist)

3. Obeť vlastnej cti
Ťažšia ako obeť sebalásky je obeť vlastnej cti. A predsa by sme sa nemali dať zastrašiť ani touto obeťou. Toľko ráz sme už sľúbili Pánovi, že sa na tomto svete nechceme mať lepšie, ako sa mal on. Bolo by nám to na hanbu.
Prijmime teda pokorenie, ktoré nám Pán posiela, či už skrze predstavených alebo iných ľudí, a prijmime ho trpezlivo a mlčky. Mlčme, keď nás niekto napomína. Nebráňme sa. Prijmime pokojne neláskavé poznámky, ktoré na nás dopadajú. Potlačme citlivosť, ktorá sa nás chce zmocniť. Spomeňme si na svätých, ktorí mlčali i pri najbolestnejších pokoreniach, i pri najnespravodlivejších obvineniach, i pri najponižúcejšom ohováraní. Robme ako oni! Zachovajme si ducha obetavosti i v tomto najťažšom ohľade, v obeti vlastnej cti!
No ako všade inde, tak aj tu sa nám treba riadiť kresťanskou múdrosťou. Niekedy sa totiž stáva, že okolnosti vyžadujú, aby sme sa proti espravodlivým útokom a osočovaniam bránili. Svätý Tomáš vo svojej Teologickej Summe hovorí: „Isteže, musíme byť ochotní znášať potupu, keď to vyžaduje záujem dobrej veci, ale niekedy je potrebné odmietnuť pohanu, ktorej sa nám dostalo."
Treba tu vziať do úvahy dve okolnosti. Po prvé, je to opovážlivá smelosť toho, kto sa ohovárania dopúšťa; tú treba krotiť, aby sa po druhý raz miernil. Po druhé, môže to vyžadovať záujem a dobro iných ľudí, na ktorých malo ohováranie škodlivý vplyv. Preto vraví svätý Gregor: „Tí, ktorým predovšetkým musí záležať na dobrom príklade a na dobrom mene, musia brzdiť takéto výstrelky ohováračov, aby si neodcudzili duše, ktorým by ináč mohli byť na osoh."
To je teda to široké pole ducha obetavosti a sebazapierania. Celú túto rozsiahlu oblasť má stále ovládať náš obetavý duch odriekania a umŕtvovania. V ničom nemá robiť výnimku, v ničom nepoľaviť, v ničom neustúpiť, ani vo veci najťažšej. Len takto bude stále rásť a krok za krokom sa zdokonaľovať, lebo - ako povedal O. S. Marden - odvaha vedie k víťazstvu a bojazlivosť končí porážkou.
Aby sme sa mohli vyhnúť osudnej, večnej porážke a budúcim pekelným trestom, usilujme sa pre Boha s pokojnou a ochotnou mysľou znášať terajšie útrapy.
Veď i keby sme mali celý tento stvorený svet, nemohli by sme byť šťastní a blažení; lebo len v Bohu, ktorý všetko stvoril, je celé naše šťastie a blaženosť.
Či nemáme pre večný život znášať akúkoľvek námahu? Nie je maličkosť, či stratíme, alebo získame Božie kráľovstvo.



21. TY, PANE, SI MOJE JEDINÉ DOBRO (Responzórium)


Cieľom duchovného života je spojenie s Bohom, v ktorom by duša našla blaženosť pokoja, po ktorej túži každá bytosť. S Bohom sa však môže spojiť iba ten, kto sa odpútal od všetkého, čo nie je Boh.
Všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Ale človek pokazil hriechom dielo Božie. Od tej chvíle je človek rozdelený. Ak chce jeho lepšia stránka k Bohu, je strhávaná nízkymi sklonmi k zemi, k tomuto svetu. Ak túži jeho duch vznášať sa hore, sťahuje ho ťarcha hmoty a tela dolu. - A tak bojuje a zápasí v človekovi, ktorý sa dal na cestu duchovného života, duch a telo, duša a svet, prirodzenosť a milosť, človek pozemský a človek Boží. Zmyslom tohto boja musí byť dosiahnutie Boha. A pretože je to nemožné bez ustavičného odstraňovania a ničenia všetkého, čo je v ľudskej prirodzenosti skazené, je obetavosť, sebazapieranie a umŕtvovanie prvou a nevyhnutnou podmienkou ďalšieho pokroku duchovného človeka.
Z hľadiska našej ochoty a snahy sú tri spôsoby, ako sa bohumilo obetovať a vziať na seba utrpenia, tri etapy morálneho rastu na ceste oddanosti Ukrižovanému, tri stupne duchovnej vyspelosti vo vysokej škole jeho kríža. Čím skôr si duša osvojí to najlepšie z nich, tým skôr a istejšie dosiahne spojenie s Bohom.
1) Prvý spôsob, etapa či stupeň kresťanskej obetavosti a sebazapierania zahrnuje obete, ktoré sú potrebné, ba nutné, keď sa nechceme dopusti' hriechu alebo aspoň chyby. Sem patria takmer všetky prípady, o ktorých sme dosiaľ hovorili v úvahe o duchu obetavosti a sebazapierania.
a) Obetu majetku vyžaduje sľub chudoby. Keby sme teda po zložení takéhoto sľubu dobrovoľne a neusporiadane na majetku lipli, prehrešili by sme sa proti tomuto sľubu a čnosti chudoby. Od1účenie od našich rodičov, príbuzných a priateľov súvisí s naším životným povolaním a poslaním. Spasiteľ by nás nepoľoval za svojich, keby sme nepremenili svoju príliš prirodzenú alebo zinyselnú lásku k rodičom, príbuzným a známym na lásku nadprirodzenú, svätú. Povedal jasne a zreteľne: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden" (Mt 10, 37). To, že sa zriekame svetských rozkoší a slastí, je celkom samozrejmé. Kresťanská duša, ktorá by ľpela na svetských rozkošiach a slastiach, bola by naozaj Čudným javom, žijúcim v priamom rozpore so svätým vyvolením.
b) Ani obete, ktoré ukladáme svojmu telu, nemôžeme zanedbať bez toho, že by sme sa dopustili hriechu alebo aspoň chyby. Lebo je zrejmé, že sa nemôžeme vyhýbať svojim povinnostiam v každodennom živote, i keď nás vyčerpávajú a unavujú, alebo pozvoľna podrývajú naše zdravie, ba ani vtedy, keby boli spojené s nebezpečenstvom smrti. Ako musí nasadiť svoj život lekár a kňaz, keď volá povinnosť k chorému na týfus, tak isto sa musí zachovať aj ošetrovateľ či ošetrovateľka nemocných.1
Keď prinášame obete, ktoré sú potrebné na zachovanie neporušenej čistoty, nie je to nič iné, ako povinnosť nášho svätého života. Aj iné odriekania, o ktorých sme už hovorili, ako potláčanie zvedavosti, ovládanie zraku, držanie jazyka na uzde verným zachovávaním mlčania, premáha-nie pohodlnosti a podobne, sú len požiadavky našich kresťanských pravidiel, ktoré nesmieme porušiť bez dostatočného dôvodu, ak sa nechceme dopustiť chyby.
c) To isté platí aj o obetiach, ktorými sa zriekame svojej vlastnej vôle, sebalásky a ctižiadosti. Keď podriaďujeme svoju vôľu autorite predstavených, či nadriadených, a to aj vtedy, keď žiadajú od nás niečo naozaj ťažkého, Plníme len svoju povinnosť. S neporovnateľne väčšou ochotou máme zjednotiť svoju vôľu s vôľou Božou, ako ju poznávame v riadení jeho prozreteľnosti. Dodajme ešte, že aj vtedy, keď aspoň pri zasúženom pokarhaní mlčíme a tým potlačíme svoju rastúcu nedotklivosť, plníme iba svoju svätú povinnosť spravodlivosti.
Prvý stupeň kresťanskej obetavosti a sebazapierania je stupeň trpezlivosti. Trpezlivosť je už sama v sebe vysoká čnosť. V mnohých okolnostiach, kedy kríž je zvlášť ťažký, je trpezlivosť vari to jediné, čoho je duša schopná, hoci ešte vždy je to najnižší stupeň v tejto vysokej škole obetavosti a kríža.
Svätý Ján z Kríža píše: „Veľmi je potrebné, aby duša čo najtrpezlivejšie a vytrvalo znášala všetky súženia a strasti, ktoré jej Boh milostivo posiela. Či sú vnútorné alebo vonkajšie, duchovné alebo telesné, veľké alebo malé, všetky musí prijímať z ruky Pánovej na svoje dobro a na vyliečenie zo svojich hriechov a chýb. Sú na jej zdravie a osoh."
Ak sa nechceme vystaviť nebezpečenstvu odporu voči Božiemu pôsobeniu, musíme myslieť na to, že Boh vo všeobecnosti očisťuje duše obvyklými životnými okolnosťami. V živote každého kresťana je vždy dosť utrpenia, aby mohol dosiahnuť očistu ducha od hriechov a chýb. Tieto utrpenia vyberá Boh a prispôsobuje ich čo najlepšie rôznym potrebám duší. Bohužiaľ, len máloktorí majú z nich osoh, pretože nevedia rozoznať v životných okolnostiach ruku láskavého Otca, ktorý ich chce očistiť.
Choroba, úmrtie, odlúčenie od drahých osôb, nepochopenie, boje, ťažkosti spôsobené často práve ľuďmi, od ktorých by sme čakali najviac pomoci a opory, zrútenie obľúbených diel udržiavaných s veľkou námahou, strata priateľov, hmotná a duchovná opustenosť, to všetko sú strasti, ktoré nájdeme viac-menej v živote každého človeka. Stretneme sa teda s nimi aj my. Nuž, pamätajme si, že všetko to Boh výslovne chcel alebo aspoň dopustil, aby nás očistil až do poslednej myšlienky našej bytosti.
Treba nám oddanej a neochvejnej viery, aby sme vedeli prijať z ruky Božej všetky okolnosti, ktoré nás zarmucujú, ponižujú, tiesnia a umŕtvujú. Niekedy nám bude dosť ľahko skloniť sa pod ťažkými skúškami, ktoré prichádzajú priamo od Pána, ako sú choroby, úmrtia a podobne, ale azda väčší odpor pocítime i proti ľahším, ak v nich hrajú úlohu ľudia. Ich priame pôsobenie, zvlášť ak je plné zloby, nám zabranujú vidieť ruku Božiu. Potrebujeme väčšieho ducha viery, aby sine sa vedeli preniesť ponad ľudskú stránku udalostí, ponad chybné očínanie tej alebo inej osoby a videli za tým všetkým riadenie Božej prozreteľnosti. Boh chce použiť práve týchto ľudí a ich chyby a omyly, abv opiloval našu sebalásku a zničil našu pýchu.
V takýchto prípadoch nikdy nedávajme vinu ľudskej zlobe, neskúmajme, či je to spravodlivé alebo nespravodlivé, pozerajme len na požehnanú ruku Božiu, ktorá nám podáva tento trpký liek, aby dokonale uzdravila nášho ducha. V takých prípadoch nám veľmi pomôže rada svätého Jána z Kríža, ktorú povedal istému rehoľníkovi: „Mysli si, že všetci okolo teba majú za úlohu - ako aj naozaj majú -skúšať ťa a spracovávať. Jedni myšlienkami, druhí slovami, iní zas skutkami. Musíš teda byť poddaný všetkým, ako socha tomu, kto ju vypracováva, maľuje alebo pozlacuje."
Duša hlbokej viery je pevne presvedčená, že Boh všetko riadi a upravuje k dobru tých, čo ho milujú. V každom vidí Pánovho posla, ktorý dostal úlohu cvičiť ju v čnosti, najmä v tej, ktorú najviac potrebuje. Preto sa takáto duša nevzpiera ani nerozhorčuje pre nejemné alebo priamo nespravodlivé zaobchádzanie. Naopak, skláňa hlavu a prijíma poníženie ako najvhodnejší liečebný postup, ktorý ju má oslobodiť od jej chýb a nedokonalostí.
Práve tak sa musíme správať, keď chceme mať úžitok zo všetkých skúšok, ktoré nám Boh kladie na cestu. Chráňme sa správať v takých prípadoch ako obeť, ohradzovať sa a ponosovať, alebo myslieť na odplatu. Hocaké utrpenie sa nám dostane od tvorov, je preň len jedno pravdivé vysvetlenie: Pán nás chce očistiť a robí to práve týmito trápeniami. Buďme presvedčení, že to veľmi prispieva k nášmu duchovnému pokroku. Nik totiž nedosiahne spojenie s Bohom prv, než zostúpi v ničotu, čiže prv, než zakotví v najhlbšej pokore.
Isteže, nejedna obeť, ktorú budeme prinášať na prvom stupni obetavosti a sebazapierania, bude sa nám zdať veľmi ťažká, ba až hrdinská. No ani tak sa jej nesmieme vyhnúť, ak sa nechceme dopustiť hriechu alebo aspoň chyby. Preto so všetkou samozrejmosťou musíme stoj čo stoj vytrvať aspoň na tomto prvom stupni obetavosti. Spasiteľ však čaká od nás oveľa viacej: chce, aby sme čím skôr vystúpili na druhý stupeň kresťanskej obetavosti a sebazapierania.
2) Tento druhý stupeň obetavosti spočíva v tom, že si ukladáme aj obete dobrovoľné.
Pod dobrovoľnými obeťami rozumieme také obete, ktoré môžeme vynechať bez obavy, že by sme sa tým dopustili hriechu alebo chyby.
a) Najbohatším zdrojom týchto dobrovoľných obetí a sebazaprení je ochotné a verné plnenie Božích vnuknutí. Keď chceme skutočne dosiahnuť dokonalosť, o ktorú sa usilujeme, potom sa musíme snažiť neochvejne poslúchať vnuknutia Ducha Svätého, neodoprief Spasiteľovi nijakú obeť a vždy vyhovieť jeho želaniu. Potom sa už nesmiem pýtať: „Čo si prajem ja a čo vyhovuje mojim náklonnostiam?", ale: „Čo si praje môj Spasiteľ a čím mu môžem urobiť radosť?" Keď nám teda svedomie jasne hovorí, že Spasiteľ žiada od nás určitú obeť, ktorú môžeme ľahko priniesť a proti ktorej niet vážneho dôvodu, potom by to zrejme odporovalo tomuto druhému stupňu obetavosti, keby sme takúto obeť odopreli.
b) Tieto dobrovoľné obete môžeme prinášať aj dobrovoľným odriekaním, keď sa zriekneme niečoho, čo je nám milé a pritom sa nedopustíme nijakej chyby. Patria sem aj malé služby lásky, ktoré od nás nežiada nijaká povinnosť a ktoré niekedy preukazujeme, hoci sa pritom musíme zrieknuť určitého pohodlia či odpočinku.
Pamätajme však na to, že sa pri takýchto dobrovoľných obetiach musíme riadiť kresťanskou múdrosťou. Keď teda máme vážny dôvod na to, aby sme takúto obeť vynechali, bude Bohu milšie, keď sa jej zriekneme. Boh zaiste chce, aby sme venovali rozumnú starostlivosť aj svojmu zdraviu a dopriali si potrebného oddychu, aby sme mu mohli s novými silami zasa slúžiť. No akiste často cítime v duši, že by sme mohli priniesť nejakú malú obeť, proti ktorej niet ani najmenšieho dôvodu. Takúto obeť prinesme vždy ochotne!
c) Tieto dobrovoľné obete nevyhnutne vyžadujú lásku ku krížu a k pokoreniu, aby sme dokázali statočne využiť každú príležitosť, ktorá sa nám k dobrovoľnému utrpeniu a k pokoreniu ponúkne.
Keď hovoríme o láske ku krížu a k pokoreniu, isteže nemáme na mysli lásku citovú. Aby sme ťažkosti spojené s krížom a utrpením vôbec necítili, to nedokážeme nikdy. To nedosiahol ani jediný svätý k tomu je potrebný mimoriadny, zázračný Boží zásah do našej ľudskej prirodzenosti. U niektorých svätých Boh vykonal tento zázrak, takže vôbec necítili muky, ktoré museli znášať. Ale to nie je, ani nemôže byť naším cieľom.
Pre naše uspokojenie treba povedať, že hoci sa naša ľudská prirodzenosť bojí a hrozí kríža a pokorenia, predsa môžeme byť nielen na druhom, ale aj na treťom stupni obetavosti. Aj Spasiteľa sa v záhrade Getsemani - pri myšlienke na kríž a mučenícku smrť - zmocňovala hrôza a úzkosť (Mk 14, 33). A predsa je zrejmé, že On bol nielen na druhom, ale na tom najvyššom stupni obetavosti.
Čo je nám potrebné k dosiahnutiu druhého stupňa obetavosti a k zotrvaniu na ňom, je iba to, aby sme odpor našej prirodzenosti ku krížu a k pokoreniu statočne premohli a navzdor tomuto odporu sa rozhodli dobrovoľne a ochotne prijať kríž a utrpenie, pohanu a poníženie a aby sme to nerobili len niekedy, ale pravidelne, kedykoľvek máme k tomu príležitosť.
Charakteristickou vlastnosťou druhého stupňa kresťanskej obetavosti a sebazapierania je láska ku krížu z lásky k Ukrižovanému. Keď duša pozdvihne svoj zrak nad utrpenie k Ukrižovanému, potom iste bude čítať v jeho očiach slovo, ktoré rozohní všetky vznešené myšlienky jej bytosti: „Láskou odvekou som ťa miloval" (Jer 31, 3). Miloval ju skôr, ako bol svet, skôr, ako ho ona mohla milovať, z lásky k nej sa stal človekom a vystúpil na kríž, miloval ju až po smrť, aby jej daroval večný život na Srdci Otca. Akože by táto bezodná,večná láska nemala roznietiť srdce človeka, ktoré je ináč šľachetné?
Takto sa mení prvý stupeň obetavosti akoby samočinne na druhý a priamo núti k rozvinutiu sa trpezlivosti v obetavú a bezvýhradnú lásku. Toto chápanie utrpenia pramení zo svätého a láskyplného vzťahu duše ku Kristovi: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa" (Gal 2, 19-20).
Čím vrúcnejšie je chápaná láska k Ukrižovanému, tým viac povstáva v duši onen ušľachtilý, obetavý pocit, ktorý sa stravuje túžbou po vždy čistejšej a hlbšej oddanosti. Táto duša v krátkej dobe už necíti to trpké a ťažké v kríži, ale iba sladkú slasť lásky, túži po kríži ako najvrúcnejšom výraze jej lásky k Ukrižovanému, hladuje po utrpeniach, lebo hladuje po láske Toho, ktorý trpel; je to ako sväté nadšenie pre utrpenie, pochádzajúce z opojenia láskou.
3) To je potom tretí stupeň obetavosti a sebazapierania, tretí a najvyšší stupeň vo vysokej škole kríža, stupeň dokonalých, svätých.
Okolo tohto postoja skveje sa niečo ako predzvesť nebeského oslá venia, ako predchuť raja. Vždy, keď človek ide odhodlane po ceste kríža, má z toho Boh radosť. Veď On je Láska; a táto cesta vedie k láske k najvyššej dokonalosti lásky. Preto Boh sprevádza už prvé nesmelé kroky na tejto ceste nadmierou svojich milostí.
Sú to denné kríže a trápenia. Všetky tie tisíce malých obetí a odriekaní, ktoré každý deň prináša so sebou. Spasiteľ sám o tom hovorí: „Každý deň má dosť svojho trápenia" (Mt 6, 34). Samy v sebe tak nepatrné a malé, stávajú sa - znášané v pokore, trpezlivosti a láske - prekrásnou kyticou kvetov, ktorú večer kladieme Spasiteľovi do rúk.
V krátkej dobe nebudú však milujúcej duši stačiť. Táto sa sama bude usilovať prikladať ku kytici vždy nové kvetiny; pridá jedno alebo druhé pokorenie dobrovoľne, neháji sa, hoci by to dobre mohla urobiť, nechá druhých pri chápaní, toho čo hovorili alebo urobili, kde to nepozorovane môže, volí si menšie, menej pekné a podobne. Je to zasa, v jednotlivostiach pozorované, nie veľa, ale všetko dovedna istým znamením lásky vždy zrelšej.
Keď sa duša v týchto malých a nepatrných veciach vytrvalo cvičí, príde v krátkej dobe hodina, keď Boh sám prevezme opraty a postaví dušu pred väčšie utrpenia. Veď Boh to vie tak nekonečne lepšie ako my so svojimi malými prostriedočkami. Pošle duši citeľné pokorenie, ktoré jej na roky, ba na desaťročia vezme dôveru predstavených a úctu známych, postaví ju na miesto, kde jej sily sú napolo ochromené, kde jej najtichšie nádeje a najsvätejšie túžby zostanú nesplnené. To sú potom tie spasiteľné vedenia Božie, ktoré On sám môže poslať na človeka a ktoré neminú žiadnu dušu, ktorá to s vnútorným životom berie vážne.
Potom sa, pravda, často v duši všetko zviera; inak to však ani nie je možné, ale blahoslavený ten, kto aj v týchto skúškach osvedčí úplnú dokonalosť! Čoskoro spozná, že nieto rýchlejšej a istejšej cesty k svätosti, ako cesta obetí a pokorenia.
Treba nám obliecť nového človeka a zmeniť sa v inú osobnosť. Treba nám často robiť, čo nechceme a zriecť sa toho, čo chceme. Čo sa páči iným,to bude mať úspech, a čo sa páči nám, nebude sa dariť. Čo hovoria iní, bude vyslyšané, a čo vravíme my, nebude sa pokladať za nič. Iní budú prosiť a dostanú; my budeme prosiť, a nedosiahneme ničoho. Iných budú ľudia vychvaľovať, ale o nás budú mlčať. Iným sa zverí to i ono, ale nás budú považovať za nesúcich. Naša prirodzenosť sa preto bude často zarmucovať, a bude div, ak to mlčky znesieme.
Takto a podobne sa skúša verný služobník Pánov, nakoľko sa vie zaprieť a vo všetkom sa premáhať. Boh pozná najzraniteľnejšie miesto nášho srdca a práve tam mieri a vedie šíp pokorenia a utrpenia, pretože dušu miluje a chce ju celkom očistiť od seba samej a tak ju čo najbližšie pritiahnuť k sebe.
Potom, keď duša našla cestu dokonalej oddanosti i vo veľkom utrpení, môže sa stať, že ju prenikne celá plnosť Božskej útechy, a vtedy -opojená blaženosťou milujúcej oddanosti - už si nežiada nič iné, iba utrpenie, vždy väčšie a hlbšie utrpenie. Keď sa svätá Katarína Sienská domnievala, že je blízko smrti, vrúcne volala: „Pane, ešte neumrieť, ešte viac trpieť!" Takto sa na kríž a utrpenie pozerajú všetky sväté a dokonalé duše.
Láska k pokorovaniu a k utrpeniu je najťažšia obeť v duchovnom živote. No kým neprinesieme túto obeť, nemôže byť zaistená ani naša dokonalá služba Bohu, ani jeho trvalé zaľúbenie v nás. Naša sebaláska urobí v tisícoch prípadoch česť a službu Božiu otáznou a nezriedka ju aj znehodnotí. Tomáš Kempenskýk tomu hovorí: „Nemôžeme dosiahnuť pravú slobodu čistého srdca a milosť blaživého Božieho priateľstva, ak sa len vopred celkom nezriekneme seba a ak svoju obetu denne neobnovíme; bez toho niet a nebude slastného spojenia s Bohom."
Pokiaľ nie je v duchovnom živote všetko - aj to najťažšie - postavené na základ lásky, a to lásky, ktorá stále viac privádza k hrdinstvu, pokiaľ nie je bezvýhradná láska k Bohu našou základnou hybnou silou snahy o čnosť, nie sme ešte v cieli. Až úplná vernosť ukrižovanej božskej Láske dokáže odstrániť z duše všetko polovičaté a stať sa základom pre svätosť i všetky milosti.
Svätý Konrád z Parzhamu, kapucínsky brat laik, ktorého Pápež Pius XI. roku 1934 vyhlásil za svätého, bol horlivým žiakom a veľkým ctiteľom svätého kríža. V jednom zo svojich listov napísal: „Kríž je mojou knihou." Bol jeho knihou nielen poučnou, ale aj zdravotnou. Svedkovia vypovedali, že vo voľných chvíľach dlho kla čiaval pred krížom vo svojej izbe a že jeho tvár bola pritom nadzemský krásna. Keď ho trápievala žalúdočná nemoc, vzal vrúcne do ruky malý krížik a s krížom v ruke prekonával svoje bolesti.
Mnohým sa zdá tvrdý výrok: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma" (Mt 16, 24). Ale ovela tvrdšie bude počuť tieto posledné slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa!" (Mt 25, 41).
Keď budeme niesť kríž oddane, on nás ponesie a privedie nás k žiadanému cieľu, kde bude koniec utrpeniu, čoho sa tu nemôžeme dočkať. Ak ho nenesieme radi, tým si len väčšmi priťažujeme; ale predsa ho ponesieme. Myslíme si, že sa vyhneme tomu, čomu nemohol uniknúť ani jeden smrteľník? Ktorý svätý bol na svete bez kríža a bez trápenia"? Veď ani Ježiš Kristus, náš Pán, nebol ani hodinu bez bolesti a utrpenia, pokiaľ len žil na tomto svete. Celý Kristov život bol kríž a mučeníctvo: a my hľadáme pre seba rozkoš a radosť?
Niet inej cesty k spásonosnému životu a k pravému vnútornému pokoju, ako cesta kríža a každodenného umŕtvovania. Treba nám trpieť, dokiaľ Boh bude chcieť. Boh totiž chce, aby sme sa naučili znášať trápenie a aby sme sa utrpením stali pokornejšími a svätejšími.
Krížom sa chválil každý apoštol. Aj svätý Pavol nadšene zvolal: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet" (Gal 6, 14). Krížom je korunovaný každý mučeník a posvätený každý svätec. Krížom si obliekame Krista a vyzliekame starého človeka.
Nebojme sa teda vziať na seba kríž, skrze ktorý vedie cesta do kráľovstva. V kríži je spása, v kríži je život, v kríži obrana proti nepriateľom, v kríži je zdroj nebeskej sladkosti; v kríži je posila mysle, v kríži duchovná radosť; v kríži je vrchol čnosti, v kríži dokonalá svätosť.
Preto si svätí tak vážili kríž a dávali mu prednosť aj pred mimoriadnou nebeskou útechou. Klára Moes od svätého Kríža, veľmi omilostená mystička, píše: „Považujem utrpenia za najväčšiu milosť, akú mi Boh preukázal. Stokrát som skúsila, že iba po ceste utrpenia môžeme vystúpiť k najvyšším stupňom nazerania a najužšieho spojenia s Bohom. Rada by som povedala každej duši, aby milovala milovala utrpenie a aby ho s radosťou prijímala z ruky Miláčika, lebo skrýva v sebe neoceniteľný poklad nekonečných hodnôt." Tak zmýšľajú všetky sväté a dokonalé duše.
Známy súčasný mysliteľ Jean Guitton opísal život veľkej katolíckej trpiteľky našich čias, ktorá sa volá Marta Rubinová. Od roku 1926 trvalo ležala na posteli celých 55 rokov, až do svojej smrti- Ležala na chrbte, hlavu mala vysoko podpretú a nohy skrčené a nemohla sa hýbať.
Od roku 1928 stratila chuť do jedla, čiže celých päťdesiattri rokov, až do smrti, nič nejedia a žila len z každodenného prijímania Pána Ježiša vo svätej hostii, ktorú jej kňaz prinášal. Ale Pána Ježiša milovala tak vrúcne, že sa jej na rukách, na nohách, na hlave a nad srdcom utvorili trvalé rany podľa vzoru Ježišových rán na kríži. Od toho istého roku 1928 stratila spánok, takže celých päťdesiattri rokov, do konca svojho života, nikdy nespávala, a pretože neznášala nijaké svetlo, ani len svetlo sviečky, ležala ustavične v tmavej izbe, takže jej život bol jediná nepretržitá tmavá noc. Napokon od roku 1939 stratila takmer celkom zrak a celých štyridsaťdva rokov, až do konca života bola takmer slepá.
Viete si predstaviť strašnejšie ľudské utrpenie, ako mala táto obdivuhodná žena? Predsa však nikdy nebola z tohto svojho strašného údelu zronená, zlomená či zúfalá. Naopak, ustavične mala v srdci spokojnosť a na tvári úsmev. Viete prečo? Lebo ona prežívala najväčšie šťastie zo všetkých šťastí, najväčšiu radosť zo všetkých radostí, prežívala vrúcne svoj úprimný, živý, osobný vzťah k Pánu Ježišovi, v ktorom je Boh s nami. A keď šiesteho februára 1981 ako osemdesiatročná zomierala, pokojne si opakovala tento nádherný vzdych: „Bože, ty si moje všetko."
Naozaj vnútorne žijúce duše si nedajú pokoja, kým nepochopia zmysel kríža a utrpenia: s vedou kríža je totiž dané aj všetko iné; ona je kľúčom dokonalosti a spásy. Preto nezostávajú stáť na pol cesty, ale krok za krokom postupujú od jedného stupňa k ďalšiemu, až nakoniec celé ich vnútro zaplaví hlboká duchovná radosť: radosť Ducha Svätého nad triumfom lásky. A je to iba predchuť toho, čo Boh raz dá svojim vyvoleným tam hore zo šťastia a nebeského blaha: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tym, ktorí ho milujú" (1 Kor 2, 9).



22. UKÁŽ MI, PANE, SVOJU CESTU (Ž 85, 11)


Jestvuje veľmi ošklivá prekážka, ktorá zdržuje v pokroku na ceste k dokonalosti i duše ináč horlivé, ktorá však je priamym, veľkým nebezpečenstvom, že zanechajú celý duchovný život, alebo podľahnú vážnym duchovným chorobám. Je to úzkostlivosť.
Tento neduh spočíva v neodôvodnenej precitlivelosti svedomia, kedy človek považuje za hriech, čo hriechom nie je, a pochybuje bez akéhokoľvek rozumného dôvodu, či je dovolené to, čo robí.
Dr. Hense správne poznamenáva vo svojom diele o pokušeniach: „Skrupulant neustále žije v úzkosti a trápia ho stále zbytočné a hrozivé predstavy. Všade vidí hriech. Obyčajné pokušenie považuje za hriech, bezvýznamné zabudnutie považuje za ťažký hriech. Pri všetkom, čo robí, zdá sa mu, že má nepravý úmysel, čo je len chvályhodné alebo sa iba odporúča, považuje za priamu povinnosť. Zamotáva sa do všetkých možností, ktoré dokáže vymyslieť a malomyseľnie nad vecami, ktoré každý trocha rozumný človek považuje za hlúposť.
Pri dôležitých úkonoch, ako sú prijímania sviatostí, trápi sa neobyčajnou úzkosťou a nikdy nedospeje k pravému pokoju duše. Podobá sa splašenému koňovi, ktorý sa naľaká tieňa stromu pri ceste, plaší sa a neposlúchne jazdca, ako by sa mu do cesty postavil tiger alebo lev. Nerozumnými predstavami nebezpečenstiev, ktoré nehrozia, vydáva seba i jazdca do skutočného nebezpečia, že obaja spadnú do priepasti.
Snažme sa preto podrobnejšie poznať úzkostlivosť, jej príčiny a škodlivosť, aby sme tým horlivejšie užívali prostriedky na jej vyliečenie.
O všeobecnej úzkostlivosti j
I.Príčina úzkostlivosti
1.U mnohých je príčina úzkostlivosti v ich chorobnej rjrodzenosti, v ťažkomyseľnom temperamente. Ťažkomyseľnosť sa často dedí a nesprávnou výchovou sa ešte zhoršuje. Takíto ľudia sú veľmi náchylní na všetko pozerať cez čierne okuliare, zvlášť pri posudzovaní seba samých. Preto sa cítia vinní i tam, kde o vine niet ani reči- Každé nedopatrenie a každú neprezieravosť hneď považujú za zlú vôľu, hoci také prekvapenia vôbec nie sú uvážené, a teda vôbec nie je u nich zavinený súhlas.
Vo svojej stiesnenej mysli považujú Boha len za prísneho Sudcu, nevidia v ňom milosrdného Otca. Preto sa im ľahko vtierajú myšlienky odporu, nenávisti, rúhania proti Bohu. Keďže i tieto myšlienky pripisujú svojej slobodnej vôli a nahovárajú si, že s nimi plne súhlasili, často sa domnievajú, že sú stratení a že sa nemôžu zachrániť, alebo dokonca prichádzajú do pokušenia urobiť koniec svojmu smutnému životu. A tieto hrozné myšlienky o to viac považujú za preťažké hriechy, lebo sú presvedčení, že si ich sami zavinili.
2. U iných zas zapríčiňuje úzkostlivosť nekrotená fantázia. Škodlivá obrazotvornosť im privádza na myseľ kadejaké zlé myšlienky a obrazy. A pretože nerozlišujú medzi nedobrovoľnými predstavami fantázie a dobrovoľným súhlasom vôle, myslia si, že sa dopustili nespočetných hriechov. Títo nešťastní ľudia neuvážia, že fantáziu vôbec nemôžeme úplne ovládať, že hrá svoju šialenú hru i proti našej vôli. Za jej nerozumnosti teda nie sme zodpovední; zodpovedáme jedine za to, čo robíme dobrovoľne a s plnou rozvahou.
Keďže takíto chudáci vidia hriech vo všetkých týchto predstavách fantázie, snažia sa proti tomu silno bojovať. Ale práve tým je fantázia stále viac podráždená a vyvádza obzvlášť divoko. Svätá Terézia Ávilská ju nazýva bláznom v dome. Ale s takým sa nemôžeme veľa zaoberať, pretože je stále divokejší. Najlepšie je nechať ho vyvádzať; keď zbadá, že si jeho krik nikto nevšíma, sám sa utíši...
3. Treťou príčinou úzkostlivosti je sklon k hĺbaniu. Mnoho ľudí sa príliš zaoberá samými sebou a nachádzajú potom ťažkosti a rozpaky i tam, kde sa iným ani v najmenšom nenapadne znepokojovať. Zvlášť prísne sa snažia hodnotiť najtajnejšie pohnútky svojho konania a obávajú sa i pri nenáročných skutkoch a pri najkrajších obetiach ktoré prinášajú, že ich k tomu pobádala sebaláska a sebectvo. Vidia hriecj. i v tom, z čoho iní čerpajú čistú lásku a oblažujúcu dôveru.
Už tieto stručné pripomienky jasne ukazujú, že úzkostlivosť je točne zlá choroba duše. Aby sa však úbohí úzkostliví ľudia rozhodli svedomito riadiť príkazmi duchovného lekára, všimnime si ešte podrobnejšie smutné následky úzkostlivosti.
II. Vážne následky úzkostlivosti
1.Predovšetkým zapríčiňuje veľa straty času.
Všetko to uvažovanie o sebe, ustavičné skúmanie, či človek súhlasil so všetkými tými zlými myšlienkami a predstavami, ktoré mu napadli, a vo svätej spovedi nekonečné žaloby na veci, o ktorých spovedník už sto ráz povedal, že si ich nemáme všímať, keďže nie sú žiadnym hriechom, to všetko nie je nič iné, ako nezodpovedné márnenie času. Pri tom taký človek zaberá čas i spovedníkovi, ktorý musí stále poslúchať nekonečné náreky a znovu odpovedať na otázky, o ktorých už mnoho ráz rozhodol.

2. Úzkostlivosť je hrozný rušiteľ vnútorného pokoja.
Ťaží dušu ako závažie, sužuje ju a znepokojuje. Úbohý škrupulant nemá nikdy pokoj. I to, čo je prameňom blaha a pokoja, ako svätá spoveď, sväté prijímanie, sú pre neho len novým zdrojom nepokoja. S ťaživým trápením pre nespočetné „hriechy" ide životom bez radosti. Jeho smutná a pochmúrna nálada trvá neustále a nakoniec vyúsťuje v nevyliečiteľnú duševnú nemoc.

3. Úzkostlivosť sťažuje modlitbu.
Vkráda sa do duše obzvlášť vtedy, keď sa človek uchýli do samoty k modlitbe. Preto je modlitba úzkostlivého rušená častou roztržitosťou. I keď j u vôbec nezavinil predsa končí modlitbu s tiesnivou obavou, že zasa zhrešil. Dostáva sa stále viac do pokušenia, aby modlitbu celkom zanechal, lebo je presvedčený, že ňou Boha viac uráža, ako oslavuje. K radostnej a dôveryplnej modlitbe, ktorá iným dáva tolko sily a vytrvalosti, sa nikdy nedostane. Každý pokus oddať sa Bohu s detinskou vrúcnosťou a dôverou stroskotá na jeho chorobnej úzkosti a strachu, preto sa mu modlitba stáva bremenom; nie div, že sa modlí stále zriedkavejšie, až sa nakoniec úplne prestane modliť.

4. Úzkostlivosť robí mučivým prijímanie sviatostí.
S úzkosťou a váhaním vstupuje škrupulant do spovednice, skľúčene a ešte s väčším zmätkom ju opúšťa - asi ako previnilec opúšťa miesto, kde bol vypočutý. Jeho tieseň rastie, keď má ísť k svätému prijímaniu: stále sa obáva svätokrádeže, je úplne zmätený a nevie si rady. Dni svätého prijímania mu pripadajú ako dni utrpenia; už vopred sa ich bojí. Stávajú sa mu neznesiteľným bremenom. Nie je teda záhadou, prečo sväté prijímanie stále obmedzuje, a napokon plní len nutnú povinnosť a to ešte s nechuťou.
Môže to ísť tak ďaleko, že takí nešťastníci, žijúci vo svete, nesplnia ani velkonočnú povinnosť, ba dostanú sa do takého zmätku a zasmušilosti, že celé roky žijú bez prijímania svätých sviatostí. Táto nerozumná úzkostlivosť často zaviní i to, že duše zbožné a vo všetkom svedomité a verné, zanedbajú tie najdôležitejšie povinnosti, a tak sa pripravujú o najväčšie a najpôsobivejšie pramene milosti.

5. Úzkostlivosť pripravuje cestu k vlažnosti a nedbalosti.
Ako by mohla vytrvať svätá horlivosť tam, kde úplne chýba vnútorná radosť a duchovná útecha? Škrupulant veľmi ľahko malomyseľnie sám nad sebou, vzdáva sa všetkej nádeje na dosiahnutie svojho cieľa a hovorí si: „Prečo by som sa mal stále takto trápiť? U mňa je už všetko márne, som beztak stratený!" Bolo by to azda neslýchané, keby nakoniec celý duchovný život hodil cez palubu a hľadal útechu v radostiach sveta?

6. Úzkostlivosť ľahko vedie k nespočetným ľahkým hriechom.
Škrupulant, ktorý je presvedčený, že sa dopúšťa ťažkého hriechu i pri najnevinnejšom jednaní, čoskoro sa stane úplne ľahostajný ku hriechu všednému. Skúsenosť učí, že nejeden škrupulant, ktorý v určitých veciach príliš prepína, môže mať v mnohých iných veciach svedomie úplne široké a z mnohých chýb a všedných hriechov si nerobí vôbec nič.

7. Úzkostlivosť podkopáva telesné zdravie.
Stále hĺbanie nad sebou, neustály strach a úzkosť, v ktorých takí ľudia žijú, musí pri dlhom trvaní zničiť i najlepšie nervy. Človek je potom neschopný práce v povolaní, ktorá vyžaduje napätie, musí ísť predčasne na odpočinok; potom však je tým viacej ponechaný sám na seba, so všetkými mučivými starosťami a úzkosťami. A končieva to smutne, duševnými chorobami.
Tieto neblahé následky úzkostlivosti majú viesť každého škrupu-lanta k tomu, aby čo najskôr hľadal prostriedky na vyliečenie a aby ich svedomite užíval.
III. Prostriedky na liečenie úzkostlivosti
1. Prvý a bezpodmienečne nutný prostriedok je bezvýhradná poslušnosť voči spovedníkovi.
Skúsený vodca k tomu píše: „Som pevne presvedčený, že všetky ostatné prostriedky na liečenie úzkostlivosti prospejú len tým, ktorí poslúchnu svojho duchovného vodcu a dajú sa ním viesť. Škrupulant, ktorý sa nezverí svojmu duchovnému vodcovi, nikdy sa neuzdraví. Takého treba považovať za nemocného, ktorého stav je a bude dotial zúfalý, dokiaľ sa neodhodlá k poslušnosti. Všetci teológovia bez výnimky ukladajú škrupulantovi poslušnosť ako povinnosť veľmi nutnú.“
Hense radí: „Škrupulant je duchovne slepý, preto v duchovných veciach potrebuje predstaveného, ktorého je povinný podľa Božieho príkazu bezvýhradne poslúchať. Jeho duch je ospalý a zmätený, a v tom, v čom je úzkostlivý, stratil úplne schopnosť správne usudzovať. Preto si nemôže sám radiť a musí sa pokorne podriadiť rade a rozhodnutiu iného. Takého vodcu mu dáva sám Boh v jeho spovedníkovi a nariaďuje mu, aby jednal podľa jeho vedenia a podriadil sa mu, ako vôli samého Boha.
Ale práve táto poslušnosť robí úzkostlivému najväčšie ťažkosti. Trápi síce duchovného vodcu tisícami otázok, ale koná stále podlá svojho názoru, miesto toho, aby sa podriadil duchovnému vodcovi. Nemá k nemu dôveru a nahovára si, že nie je dosť prísny a že mu robí do neba príliš širokú cestu. Jedným slovom, podriadi sa mu len v tom, čo sám uzná za dobré.
Často si myslí, že inde nájde viac porozumenia, putuje s bolesťami svojho svedomia od spovednice ku spovednici, ako úzkostliví pacienti, ktorí vystriedajú všetkých lekárov, ale žiadnemu sa nedajú viesť, f 4 pokoju svedomia nič viac neškodí, ako tie ustavičné porady: to len stupňuje vnútorné utrpenie a pri prijímaní sviatostí zapríčiňuje stále väčší nepokoj."
„Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um!" (Prís 3, 5). To platí i najvzdelanejším mužom, o koľko teda viacej úzkostlivému človekovi! Preto tým skôr musí podriadiť svoj úsudok a rozhodnúť sa pre poslušnosť voči spovedníkovi. Tak bude i o ňom platiť: „Kto zachováva príkaz, neokúsi nijaké zlo" (Kaz 8, 5).
Ale úzkostlivá duša namietne: „Spovedník sa tiež môže mýliť!" -Zaiste, spovedník nie je neomylný: Ale či sa zmýlil, o tom môže najmenej rozhodovať úzkostlivý človek, pretože jeho schopnosť posudzovať sporné veci je ochromená. On sám sa bude zodpovedať pred Bohom len za to, ako poslúchal. Keď teda poslúchal Božieho zástupcu a potlačil svoj vlastný názor, nebude ho Boh trestať, a to ani vtedy, keby konal nesprávne preto, že sa podriadil rozhodnutiu spovedníka. Naopak, i v tomto prípade Boh odmení jeho úplnú poslušnosť. Ináč by Boh odporoval sám sebe. To zdôrazňujú všetci teológovia.
Preto hovorí svätý Filip Neri, že kto poslúcha spovedníka, ide bezpečne a nemá za svoje konanie zodpovednosť. A svätý Ján z Kríža nazýva pýchou a hriechom proti viere, keď človek nie je spokojný s rozhodnutím spovedníka. Škrupulant musí teda skutočne zaprieť svoj vlastný názor, podriadiť sa rozhodnutiu spovedníka a statočne ho vykonať, hoci by k tomu cítil odpor. Spočiatku môže byť veľmi ťažké umlčať odlišnú mienku a obetovať vlastný názor, ale táto obeť je veľmi potrebná, ináč je uzdravenie nemožné.
„Spovedník ma neposudzuje správne, pretože som sa správne nevyjadril, a nenechal ma dohovoriť," namieta úzkostlivá duša. Musí však uvážiť, že väčšina spovedníkov má velké skúsenosti vo vedení duší a dokážu celý prípad jasne posúdiť, i keď bol len naznačený. Spovedník ho teda rozhodne posudzuje správnejšie, ako škrupulant. Poslúchnuť spovedníka je nutné. Jedine on má zodpovednosť. Kajúcnik má zodpovednosť len za svoju poslušnosť, za nič iné.
„Čo ma znepokojuje, to nie sú škrupule, to sú skutočné hriechy tak bedáka iný. Nech však uváži, že Boh ustanovil spovedníka ab rozhodoval v jeho záležitostiach, že spovedníkovi dáva milosti, ab mohol svoj zodpovedný úrad náležite zastávať. Rozhodovať o vnú tornom živote a o pochybnostiach nie je vecou úzkostlivých; oni sa musia pokorne podrobiť rozhodnutiu spovedníka, ktorého im Boh dal Keď tento rozhodne, že ich obavy sú len škrupule, musia to uznať, hoci sa tomu bránia, a musia sa podľa toho zariadiť. Nikto nie je dobrým sudcom vo svojich záležitostiach, a tým menej človek úzkostlivý, lebo jeho obavy a zmätok celkom znemožňujú pokojné a jasné uvažovanie. To hovoria všetci učitelia duchovného života.
„Ale veď predsa nikto nesmie konať proti svojmu svedomiu!" -namieta zas ďalší. To je samozrejmé! Nesmieme postupovať proti svedomiu, ktoré rozhoduje správne. Ale to je práve to! Svedomie úzkostlivého človeka je, aspoň v tom ohľade, v ktorom trpí úzkosťou, úplne pomätené. Preto musí jednať podľa úsudku spovedníka. Práve svedomie ukladá, že sa musí podriadiť autorite svojho duchovného vodcu, lebo on je skutočne autoritou Božou. Spasiteľ povedal svojim kňazom: „Kto vás počúva, mňa počúva; a kto vami pohŕda, mnou pohŕda" (Lk 10, 16). Keď teda úzkostlivý poslúcha svojho duchovného vodcu (napriek všetkým osobným námietkam), poslúcha samého Boha.
Mohol by niekto povedať, že poslúchať Boha by bolo konaním proti svedomiu? Kto však dáva prednosť vlastnému úsudku pochádzajúcemu len zo smiešnych nezdravých obáv, poslúcha seba a stavia sa proti Božej autorite. Lebo: „Kto je učiteľom sám sebe, je žiakom nemúdreho," vraví svätý Bernard. Teda poslušnosť, bezpodmienečná a slepá poslušnosť voči duchovnému vodcovi, to je prvý a jednoznačne nutný prostriedok na vyliečenie úzkostlivosti.

2. K odstráneniu úzkostlivosti je potrebné byť stále zamestnaný.
Ľudia úzkostliví, škrupulózni majú byť čo najmenej ponechaní sarni na seba. Majú mať tolko práce, aby nemali čas zaoberať sa svojimi úzkosťami a svojím hĺbaním. Je však potrebné, aby ich tá práca bavila, aby ju konali s prirodzenou radosťou a láskou. Keď nájdu takéto trvalé, primerané zamestnanie, skoro poznajú, že ich úzkostí čoraz viac ubúda, a nakoniec sa celkom uzdravia.
A naopak: nič nie je pre takýchto ľudí nebezpečnejšie, ako nečinnosť
záhalka. Potom sa stále zaoberajú svojimi úzkosťami, stále viac sa zaplietajú do duchovného zmätku, ich stav sa zhoršuje, až nakoniec sa nedá vôbec vyliečiť. Kardinál Gerson vraví veľmi priliehavo: „Srdce škrupulanta, ktorý je nečinný, podobá sa mlynu, ktorý je ustavične v pohybe, a nutne brúsi sám seba, keď nemá na zomletie zrno."

3. Úzkostlivý človek nesmie podliehať sklonu byť osamote.
Takto by sa stále viacej zamotával do svojich čiernych myšlienok. Radšej nech vyhľadáva veselú spoločnosť dobrých ľudí; tým sa aspoň trochu „nakazí" ich veselosťou. Preto svätá Terézia Avilská varuje svoje duchovné dcéry: „Nikdy sa nevyhýbajte zotaveniu medzi spolusestrami, ani vtedy, keby ste boli ktovie ako smutné a skľúčené!"

4. Tak isto musí odstrániť všetko, čo by ho posilňovalo v úzkostlivosti.
V prvom rade sa musí vyhnúť ľuďom, ktorí sú tiež úzkostliví. Škrupule sú ako nákazlivá choroba: kto sa často stýka s úzkostlivými ľuďmi, nakoniec sa sám stane takým, hoci dosiaľ úzkostlivosťou netrpel.
Úzkostliví musia opatrne vyberať knihy na čítanie. Mali by čítať len to, čo im poradí duchovný vodca, keďže mnohé sa pre nich nehodia, hoc sú pre iných dobré a užitočné.
Tak isto len zriedka smú konať s inými laikmi duchovné cvičenia. Hlavnou úlohou trojdenných duchovných cvičení je varovať pred hriechom a vyburcovať z vlažnosti; pravdy, ktoré sa počas nich preberajú, by boli pre úzkostlivých veľmi vážne a len by ich úzkostlivosť zvyšovali.
Konečne, úzkostliví ľudia nemajú stále hovoriť o svojich pochybnostiach a radiť sa o tom so všetkými možnými spovedníkmi. To nie je nič iné, ako pichať do osieho hniezda, aby nás osy znovu poštípali. Čím viac sa taký človek radí, tým viac je zmätený. Škrupule sa vyliečia práve vtedy, keď sa človek nimi čo najmenej zaoberá, jednoducho ich ignoruje a pohŕda nimi.
Nakoniec ešte dobrú radu Henseho: „Keď ťa tvoje utrpemie neprestáva prenasledovať a mučiť, hoci sa riadiš všetkými predošlý^ pokynmi, ozbroj sa trpezlivosťou! Úplne sa odovzdaj do vôle Božej i Buď istý, že Boh má pritom s tebou najlepšie úmysly, keď ťa necháva i naďalej trpieť. Nič nás nemôže odlúčiť od večnej spásy, dokiaľ sami nechceme."
Najmúdrejšie si bude úzkostlivý človek počínať, keď sa úplne ponechá Božiemu riadeniu a nebude klásť medze ani ohľadom trvania, ani ohľadne druhu skúšky. Boh vie, čo mu najviac osoží. Dokonale pozná slabosti a potreby jeho ducha, preto vie určiť vhodný liek na uzdravenie jeho chorôb. Jeho trpezlivosť nech je neochvejná a plná dôvery. Je pravda, že tu ide o utrpenie, ale ono neprichádza od nepriateľa, lež od najlepšieho Priateľa, od Boha. Boh aj škrupulanta miluje oveľa viac, než sa on sám miluje. Chce jeho dobro, jeho blaženosť a túži po jeho svätosti a spáse omnoho viacej, než on sám môže po nej túžiť. Nech dôveruje v neho a nebude zahanbený. Nech sa mu bezvýhradne zverí a on sa o neho postará.
Prepiata úzkostlivosť môže jestvovať v každom veku a na každom úseku duchovného života.
Pôvod škrupúl sa pripisuje alebo očisťovaciemu procesu, ktorým Boh chce pokoriť, skúšať a zdokonaliť dušu, zbaviac ju duchovnej útechy a vlažných návykov, alebo spočíva v narušenej rovnováhe fyzických síl a psychických funkcií. Veľa ráz škrupulantstvo nie je nič iné ako istý druh nervovej choroby.
Už kardinál Gerson (1429), veľký teológ kostnického snemu, poukazoval dôrazne na to, že škrupule, ktoré sa vynárajú na začiatku zbožného života, nie sú nič nezvyčajné, ba za istých okolností sú dokonca veľmi užitočné. Keď sa niekto dlho pohyboval len v povrchových a nedbalých vrstvách svedomia a pri svojom obrátení bol premožený mocným poznaním Boha, jeho istota svedomia, za dlhý čas príliš naivná a prostoduchá, sa musí nevyhnutne silne otriasť. Je normálne, že takýto človek občas stratí aj istotu úsudku svedomia, hoci po nej túži.
Pri tejto prechodnej škrupulozite ide o tvorivé štádium na ceste k dôkladnejšej a pokornejšej istote úsudku svedomia za predpokladu, že takýto otras sa správne pochopí a prekoná v duchu vernosti a oddanosti Bohu. V takej situácii neoceniteľným pomocníkom je múdry spovedník, ktorý vie opatrne, ale bez úzkostlivosti ukázať presnú cestu do liečivých hĺbok svedomia a k oblažujúcim výškam pravého kresťanského života. Keď kňaz otrasenému svedomiu objasní náboženský zmysel prechodného trápenia, ukáže sa to do značnej miery aj ako liečba neurózy.
Ak je pôvod škrupúl čisto prirodzený, náklonnosť k úzkostlivosti sa prejavuje už od detstva stálymi pochybnosťami, premýšľaním, obzvlášť o minulosti, sklonom k malichernostiam, vnútornému nepokoju a opakovaniu náboženských úkonov. Treba poznamenať, že obyčajne sa nedá jednoznačne ustáliť, či hlbšia príčina tejto škrupulozity sa nachádza v chorobnej dedičnosti, alebo v získanej duševnej slabosti, ktorá bola nadobudnutá či už vlastnou vinou alebo bez nej.
Rozoznávame všeobecnú úzkostlivú neurózu (fóbiu), ktorá v náboženskej sfére má svoje korene v náboženstve strachu, kde sa Božie práva nad človekom dávajú do mylného svetla. (Dosť často tu býva príčinou skúsenosť z mladých rokov s „tvrdým" otcom v rodine, kde vládla príliš prísna atmosféra, alebo stretnutie s nadmieru prísnymi učiteľmi, či vychovávateľmi).
Vo svojom ťažkom položení má nemocný obracať svoju pozornosť predovšetkým na potešujúce pravdy viery. Má stále pamätať na to, že viera je radostnou zvesťou: zvesťou o všetko uzdravujúcej, premáhajúcej a odpúšťajúcej láske Boha k človekovi, k padlému, chorému človekovi. Veď Pán Ježiš povedal: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov" (Mt 9, 13). Úzkostliví ľudia majú robiť všetko, aby sa vyslobodili z obmedzenosti a uzavretosti svojho priúzkeho, ustrašeného pohľadu.
K rozličným formám škrupulozity patrí aj úzkostlivá neurotická uzavretosť a utkve1osť (obsesívna fóbia). Je to správanie, v ktorom nemocný vidí vinu a hriech v každom čine, vlastnom i cudzom.
U mnohých škrupulantov je celá duševná bystrosť a pozornosť obmedzená a upretá na zachovanie určitých predpisov, napríklad na predpis o pôste pred svätým prijímaním, alebo na spätné preverovanie platnosti predchádzajúcich spovedí. Túto formu škrupulozity nazývame vtieravou neurózou, upieranou na literu zákona.
Iný druh úzkostlivosti sa prejavuje v chorobnom úsilí o „stopercentnosť", o úplnú, nedosiahnuteľnú dokonalosť, ktorá nechce uznať nedostatky a nedokonalosti padlého človeka, a preto tým viac trápi pre svoje nedokonalosti.
Napokon spomenieme ešte prejav škrupulozity, pri ktorej pacient nevedome alebo pod tlakom podvedomia hľadí maskovať a vynahradiť svoje zlyhanie v najdôležitejších mravných a náboženských oblastiach - lásky k Bohu a blížnemu - premrštenou presnosťou a prísnosťou v zachovávaní menej dôležitých predpisov zákona. Je to takzvaná vyrovnávajúca, kompenzačná škrupulozita. Výrazný príklad takejto úzkostlivosti podáva Sväté písmo v osobe farizeja, ktorý vo svojej vernosti zákonu ide tak ďaleko že „dáva desiatky z mäty, kôpru a rasce" (Mt 23, 23), ale zanedbáva biedu blížneho, a ani si to neuvedomuje.
V uvedených formách úzkostlivosti ide o chorobné prejavy, ktoré nemôže odstrániť len sama sila vôle. Treba poskytnúť dôkladnú liečbu, ktorá závisí od pôvodu a prejavov tohto mučivého jarma. Je potrebné podať lieky na posilnenie nervového systému a proti depresii. Vo vážnejších prípadoch bude bezpodmienečne potrebná pomoc lekára alebo psychoterapeuta, ak nie obidvoch.
Po lekárovi tela treba sa obrátiť na lekára duše, na duchovného vodcu. Je dôležité, aby to bol rozumný a skúsený človek, trpezlivý a rozhodný, aby vedel škrupulanta pochopiť, získať si jeho dôveru a poslušnosť. Neurotický úzkostlivec v skutočnosti nestratil zmysel pre Boha a pre svoju zodpovednosť. Len spôsob, ako si uvedomuje svoju zodpovednosť, nesie na sebe chorobné znaky.
Škrupulant musí s najväčšou pokorou a snahou poslúchať svojho duchovného vodcu a má zamerať svoju pozornosť na to, aby bol voči svojim blížnym ustavične láskavý a ochotný im pomáhať, aby denne niekomu preukázal službu bratskej lásky. Iba tak je možné vyliečenie a oslobodenie z osamelosti, ktorá drží dušu ako vo zveráku.
Musí sa predovšetkým preorientovať na osobnú zbožnosť, na živý a dôveryplný styk s Bohom, na mravný život, ktorý nie je určený strohými, vonkajšími povinnosťami, ale Božou láskou, ktorá nás objíma a nekonečne miluje.
Takému chorému okolie musí vychádzať v ústrety s veľkou dobrotou a s úprimným porozumením. Lebo tu nejde o zlomyseľných ľudí, ale o choré osoby, ktoré potrebujú všetku našu lásku a pomoc.



23. BUDEM POCUVAT, ČO POVIE PAN, BOH (Ž 84, 9)


O niektorých zvláštny ch druhoch úzkostlivosti
1.) Úzkostlivosť o svätej spovedi

a) Mnohí sa trápia bez rozumného dôvodu úzkosťou ohľadom svätých spovedí vykonaných v minulosti. Stále ich čosi núti vykonať si generálnu svätú spoveď, hoci to urobili už niekoľko ráz, a iste sa na každú pripravovali celé hodiny, ba i celé dni. Raz im príde na um to, hneď zas niečo iné. Keď však vyhovejú svojej úzkosti a vykonajú novú generálnu svätú spoveď, zistia, že namiesto jednej útrapy, ktorej sa chceli vyhnúť, vznikne hneď tucet nových. Ako sa toho zbaviť?
Stačí, keď úzkostlivé duše odpovedia na túto otázku: „Vynechal si vtedy skutočný ťažký hriech - to, čo si považoval za ťažký hriech v čase, keď si to urobil, nie až teraz - a vynechal si to úmyselne, teda s plnou rozvahou, aj si si bol toho pri svätej spovedi úplne vedomý?" Keď môžeš odpovedať „nie", potom buď spokojný. Tvoje predošlé sväté spovede sú platné, i keby si bol pri nich zabudol celý tucet ťažkých hriechov. Tie boli tiež do svätej spovede zahrnuté a odpustené s ostatnými. Že si mal vtedy potrebnú ľútosť, aby si platne Prijal sviatosť pokánia, to vysvitá z toho, že si mal opravdivú vôľu zmieriť sa s Bohom. Keď si skutočne zabudol pri generálnej svätej spovedi vyznať ťažký hriech, stačí, keď sa z neho vyspovedáš pri najbližšej spovedi. Za žiadnych okolností sa však nesmieš dať zviesť k tomu, aby si v takom prípade konal novú generálnu svätú spoveď; tym by si svoj stav len zhoršil.

b) Iní sa trapia uzkostou pri spytovaní svedomia
Nemôžu byť s ním nikdy hotoví; potrebujú k tomu - i pri pravej nej týždennej svätej spovedi - celú hodinu. Mnohé úzkostlivé duše keď majú ísť na svätú spoveď, i celý deň zamestnáva zisťovanie, ktorým hriechov sa dopustili za posledný týždeň. Aj im platí, čo povedal kedysi Spasiteľ svätej Margite Alacoque, keď si tiež tak úzkostlivo spytovala svedomie pre generálnu svätú spoveď pred svojou obliečkou: „Čo sa trápiš? Ja chcem len dobrú vôľu. Všetko ostatné sám doplním!" Spasiteľ predsa nechce, aby sme zo svätej spovede robili mučidlo.
Ľuďom tohto typu je radno, aby im spovedník ustanovil dobu na spytovanie svedomia, ale potom musia túto dobu dodržať a nikdy ju neprekročiť. Keby sa skutočne dopustili ťažkého hriechu, napadne im to hneď, načo sa lopotne zháňať za malými chybami, beztak z velkej časti nedobrovoľnými? To by bola len strata času.
Takýmto úzkostlivým dušiam vraví svätý František Saleský: „Netreba sa trápiť, keď si nespomenieme pri svätej spovedi na niektorú chybu; pretože je nemysliteľné, aby zabudol na ťažký hriech ten, kto si často spytuje svedomie. Netreba byť takým malicherným, aby sme chceli vyznať každú nedokonalosť. Toho nás zbaví úkon kajúcnosti aj bez svätej spovede. Nie je nutné, aby sme sa vyznali pri svätej spovedi zo všetkých všedných hriechov, ktoré na nás dorážajú ako komáre, alebo aby sme uvádzali každú nechuť a odpor, ktorý cítime pri svojich duchovných úkonoch. To nie sú hriechy, ale iba ťažkosti a nepríjemnosti."
Po svätej spovedi nie je vhodná doba, aby sme hĺbali, či sme všetko správne povedali. Skôr máme zostať v pokoji pri Spasiteľovi, s ktorým sme zasa zmierení, a ďakovať mu za to. Ak sme niečo zabudli vo svätej spovedi vyznať, treba rozoznávať, či to bol ťažký alebo ľahký hriech. Keď to bol ľahký hriech, buďme spokojní, spovedje platná, lebo nie je nutné spovedať sa zo všetkých všedných hriechov. Všetky sú odpustené, len nech za všetky ľutujeme. Keď to bol ťažký hriech, čo sme pri svätej spovedi zo zábudlivosti nepovedali, i vtedy buďme spokojní, lebo svätá spoveď je platná. Keď sme sa chceli z hriechu vyznať, bol nám odpustený a zostáva len povinnosť predložiť ku k rozhrešeniu pri najbližšej svätej spovedi. Medzitým spokojne môžeme pristupovať k svätému prijímaniu.

c) Niektorí sa trápia nad svojou ľútosťou.
Domnievajú sa, že keď ľútosť necítia, že ju nemajú. Takí si majú pamätať, že ľútosť sa prejavuje vôľou, nie citom. Cit je z velkej časti vec nervov. Ale práve u úzkostlivých sú nervy neustálym hĺbaním, nepokojom a úzkosťou vyčerpané; nemôžu sa teda diviť, že nie sú dostatočne citliví a ľútosť necítia. Ale nemali by sa o to ani usilovať, tým by si len škodili. Mali by sa riadiť slovami svätého Františka Saleského, ktorý vraví: „Chceš vedieť, ako by si si mohol ľahko vzbudiť ľútosť a bolesť? Na to netreba veľa času; treba sa len pred Pánom ponížiť v duchu pokory a ľútosti. Už tým, že si praješ ľutovať, ľutuješ. Pravda, nepociťuješ ľútosť; ale oheň pod popolom tiež nevidíš ani necítiš, a predsa tam oheň je."

d) Ďalší sa zas trápia úzkosťou, že ich vyznanie hriechov nebolo úplné.
Nemajú pokoja, dokiaľ svoje hriechy nevy sypú do posledných podrobností; tým, pravda, sa dostanú do vyprávania bez konca. Ešte pri poučení, ktoré im spovedník dáva, ho prerušujú, namiesto, aby pozorne a bedlivo počúvali. A sotva vyjdú zo spovednice, zasa ich trápi úzkosť, že niečo dobre nepovedali a zas majú pokušenie, aby sa do spovednice vrátili. Ináč si netrúfajú ísť na sväté prijímanie, hoci im to spovedník výslovne nariadil. Aby sa však také úzkostlivé duše uspokojili, treba zdôrazniť, že podľa názoru moralistov úzkostliví nie sú povinní k úplnému vyznaniu, pretože by ich to stále viedlo k mučivej neistote a k vnútornému utrpeniu.
Musia sa presne riadiť pokynmi spovedníka. Keď im, napríklad, vysvetlil spôsob, ako majú vyznávať svoje hriechy proti svätej čistote, nuisia sa tým presne riadiť. Keď im priamo zakázal vôbec sa spovedať z niektorých zdanlivých hriechov, ktoré ich tak trápia, musia ho poslúchnuť. Len tak sa môže ich stav zlepšiť. Musia stále pamätať na to, že sú zodpovední za to, ako poslúchajú spovedníka. Celú ostatnú zodpovednosť má duchovný vodca. Je vylúčené, Že by sa bez tejto poslušnosti uzdravili.
2.) Úzkostlivosť ohľadom niektorých čností.'
a)Úzkostlivosť vo veciach viery.
Mnohým úzkostlivým ľuďom sa stále vtierajú myšlienky proti viere buď všeobecne, alebo proti niektorej pravde viery. Upadajú pritom do ťažkého nepokoja, pretože nedokážu rozlíšiť, do akej miery boli tieto pochybnosti dobrovoľné. V mysli im utkvie obava, že so všetkými týmito pochybnosťami úplne súhlasili. Robia velkú chybu, keď týmto nemúdrym a prázdnym myšlienkam venujú príliš mnoho pozornosti Namiesto toho, aby nimi pohŕdali, znepokojujú sa a snažia sa zo všetkých síl proti nim brániť. Ale čím viac sa im bránia, tým viac ich myšlienky prenasledujú, až sa stanú utkvelými myšlienkami.
Tu je potrebné zachovať pokoj, preniesť sa cez to všetko, akoby tie myšlienky vôbec nejestvovali. Keď chcú takíto ľudia vykonať viac, nech sa pomodlia strelnú modlitbu: „Pane, verím, daj mi väčšiu vieru!" To úplne stačí. Najlepším dôkazom, že ich viera sa vôbec nezmenšila, je vytrvalosť v živote podľa zásad viery. Potom je ich viera ešte záslužnejšia, ako viera tých, ktorí z nej čerpajú útechu. Aj o nich platia slová, ktoré povedal Kristus Pán svätému Tomášovi: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili" (Jn 20, 29).

b) Takíto úbožiaci trpia ešte viac, keď na nich dorážajú rúhavé myšlienky alebo odporné myšlienky proti Spasiteľovi a Matke Božej. Boja sa, že sa tým dopúšťajú najhorších hriechov. Ale čím viac sa takej myšlienke bránia, tým viac ich prenasleduje. Nakoniec je ich stav taký vážny, že - vnútorne prinútení - rúhavé slová aj vyslovia. Pritom sú presvedčení, že s tým rúhaním aj súhlasili.
To všetko je len vnútorná bezmocnosť, zapríčinená vysilenými nervami, duševným vyčerpaním alebo podobnými príčinami. O hriechu tu nemôže byť ani reči. Preto sa tým nesmú znepokojovať, a tým menej strácať dôveru, alebo sa považovať za Bohom zavrhnutých. Takými myšlienkami sa majú čo najmenej zaoberať, ba majú nimi pohŕdať, nikdy sa im nebrániť násilím alebo namáhavo; treba pokojne začať uvažovať o niečom inom, kľudne pokračovať v modlitbe alebo v práci, ako by tých strašlivých myšlienok vôbec nebolo. O tom píše známy Gerson: „Rúhavé pokušenie najľahšie premôže človek, tedy keď ním pohŕda, vôbec naň nemyslí, odvracia svoju myseľ zamestnáva sa inými myšlienkami. Veľmi si škodíme, keď sa snažíme priamo proti nemu bojovať, alebo ho násilím zaháňať."
Keď sa odhodlajú tak ťažko skúšaní ľudia trvalo potláčať tieto myšlienky pohŕdaním, potom sa v krátkom čase úplne uzdravia; ináč sa však bude ich stav stále zhoršovať.

c) To isté platí aj o myšlienkach proti svätej čistote, hoci by boli sebaošklivejšie. Ale práve v tomto ohľade si úzkostlivé duše nechcú dať povedať, a neveria uisteniu spovedníka, že tieto myšlienky sú len vtieravé a že sa stále znovu vnucujú práve preto, že sa nimi toľko znepokojujeme. Naopak, sú stále presvedčení, že si ich sami zapríčinili a že sa teda dopustili hriechu. Touto neustálou úzkosťou a nepokojom sa nervy podráždia, takže už aj najmenšie pokušenie vyvoláva v nich nečisté pocity, ktoré ich potom obzvlášť desia.
Takíto úzkostliví ľudia musia mať v prvom rade na zreteli, že hriech nespočíva v pocitoch a v podráždení nervov, ale iba v dobrovoľnom súhlase vôle. Pocity môžu byť hocako silné, len keď sa od nich vôľa rozhodne odvracia. Ale týmto ľuďom sa zdá, že súhlasili, keďže nečisté pocity ovládli celú ich pozornosť. Preto by si mali pamätať, čo napísal svätý František Saleský: „Nič nie je stratené, dokiaľ nemáš v pokušení záľubu. Prečo pokušenie odmietaš, ak nie preto, že sa ti neľúbi?
Neznepokojuj sa preto! Vďaka Bohu, nestalo sa nič zlého! Nechaj nepriateľa za dvermi kričať a zúriť. Nechaj ho búchať, robiť rámus, zavýjať a vyvádzať, ako bude chcieť! My vieme, že do duše sa dostane len cez dvere nášho súhlasu. Tie držme pevne zatvorené a stále sledujme, či dobre drží zámok. O nič iného sa nemusíme starať, ani sa ničoho báť."
Podobne píše jednej rehoľnej sestre svätý Ignác z Loyoly: „Zmýselným a ošklivým hnutiam nepokladajte žiadny význam, dokiaľ s tým nesúhlasí vôľa. Takými vecami musíme pohŕdať a nevšímať si ich. Pre nečisté myšlienky a hnutie, ktoré vo mne vyvoláva zlý duch alebo telo proti mojej vôli, nečaká ma odsúdenie. Záleží na tom, aby moja duša bola v súlade s vôľou Božou."
Také duše sa môžu spokojne spoľahnúť na zásadu všetkých moralistov, že totiž dotiaľ sa nedopustili ťažkého hriechu, dokiaľ môžu aspoň trochu pochybovať, či súhlasili s pokušením.
Lebo „je nemožné súhlasiť a pri tom mať pochybnosť o súhlase, ako sa nedá spojiť isté s neistým. Súhlas nutný k ťažkému hriechu predpokladá tak jasné rozhodnutie a uvedomenie, že je o ňom vylúčená akákoľvek pochybnosť. Najspoľahlivejšie znamenie, že človek nesúhlásil, je pochybnosť o tom, či súhlasil, alebo nesúhlasil. Považujem za správne, že ťažký hriech predpokladá len taký súhlas vôle, o ktorom potom nemôže človek ani na okamih pochybovať."
A ešte inú zásadu by mali uplatňovať vo svojom správaní. Dokiaľ sa dobrovoľne a s úplným súhlasom nedopustili nečistého skutku, môžu spokojne predpokladať, že u nich pri všetkých pokušeniach nedošlo k ťažkému hriechu. Lebo keby naozaj s tými myšlienkami a pocitmi súhlasili, nebolo by zostalo len pri tom, ale iste by bolo došlo aj k hriešnym skutkom.
Nakoniec, tieto duše nemôžu samy rozhodovať o tom, čo je a čo nie je ťažký hriech, pretože úzkostliví sú najmenej schopní robiť také rozhodnutia; toto je vecou spovedníka. Keď im teda on hovorí, aby sa upokojili, že tu sa o ťažkom hriechu nedá hovoriť, potom sa majú tomu rozhodnutiu podrobiť, a netrvať na svojom chorobnom opačnom úsudku. Ak im spovedník napriek všetkým týmto pokušeniam káže ísť k svätému prijímaniu - pokiaľ, pravda, nedošlo k hriešnemu skutku -majú bezpodmienečne poslúchnuť a nezbavovať sa najlepšieho prameňa sily proti pokušeniam, akou sväté prijímanie je. V tomto ohľade budú sa raz zodpovedať Bohu len za svoju poslušnosť. Keď sa k nej odhodlajú, potom, ako skúsenosť dokazuje, pokušenia budú v krátkej dobe slabšie, alebo úplne prestanú.

d) Iný ch zase trápi úzkosť v plnení príkazu lásky k blížnemu.
Jednotlivci tohto typu si zvykli na akýsi pocit antipatie, odporu k niektorým ľuďom. Preto sa znepokojujú, že sa trvalé prehrešujú proti láske k blížnemu. I tu sa musí rozlišovať pocit odporu a to, co závisí od slobodnej vôle. Je samozrejmé, že nám môžu byt niektorí ľudia nesympatickí - pre svoj zvláštny charakter, protivné nálady a spôsoby, či telesné alebo mravné chyby. Tak isto je samozrejmé, že sa nás mimovoľne zmocňuje aj pocit odporu, styk s nimi sa nám stáva nepríjemný a keď je trvalý, mení sa v utrpenie. Je veľmi ťažké - a niekedy i nemožné - zbaviť sa toho. Takýto pocit však svedomie nezaťažuje.
P. Lehen správne podotýka: „Žiadne prikázanie, Božie ani cirkevné, nás nezaväzuje, aby nám bol niekto príjemný. Nemusíme sa preto znepokojovať, keď pocit odporu trvá, keď ho nemôžeme premôcť."
Čo závisí od našej slobodnej vôle, je predovšetkým naše správanie k takej osobe. Keď sa teda stále ovládame tak, že i nášho správania nie je zrejmý odpor, alebo keď sa aspoň voči takýmto ľuďom nedopustíme krivdy, ba príležitostne im preukážeme i láskavosť a nejakú službu, modlíme sa za nich, nemusíme sa znepokojovať pre ten nedobrovoľný pocit odporu. Tu sa nedá hovoriť o hriechu proti láske k blížnemu. Netreba sa znepokojovať ani pre neláskavé myšlienky, ktoré nás v takých prípadoch mimovoľne napadnú, ak sa ich snažíme zbaviť, akonáhle si ich uvedomíme. Najlepšie je na také myšlienky odpovedať strelnými modlitbami za takú osobu.

3.) Úzkosti o dobrom úmysle
Ďalší druh úzkosti sa síce často vyskytuje, ale nedoráža tolko na úbohé duše, pretože tu sa takmer nemôže ťažko hrešiť.

a) Mnohí sa trápia, či je správny ich úmysel pri modlitbe.
Domnievajú sa napríklad, že by nevykonali správne pokánie či zadosťučinenie, ktoré im spovedník uložil, keby sa najprv neuisťovali najrôznejším spôsobom, že sa skutočne chcú pomodliť pokánie, a že nemajú pritom nijaký iný úmysel. Len nech spokojne nechajú všetky tie opatrenia a jednoducho sa uložené pokánie pomodlia, nestarajúc sa o úmysel. Tým dostatočne vyhovejú úmyslu spovedníka.
Iných zase trápi pokušenie začínať povinné modlitby znovu a znovu, akonáhle sa v myšlienkach pomýlili. A predsa, nič nemôže natoľko zvyšovať nebezpečie roztržitosti ako myšlienka, že zle vykonanú modlitbu treba opakovať. Keď sa raz začneme znovu modliť - od začiatku - onedlho to budeme robiť stále, pretože posledná Modlitba sotva bude inakšia, ako tá predošlá. Takto nebude človek s modlitbou nikdy hotový a nakoniec ju nechá. Stane sa mu neznesiteľným bremenom.
Roztržitosti sa bez celkom mimoriadnej pomoci a milosti Božej úpne nezbaví nikto. Ale pre našu útechu môžeme povedať, že modlitba presti. va byť modlitbou až vtedy, keď sme si roztržitosť zapríčinili úmyselne, alebo keď sa pri nej doborovoľne zdržujeme. Najlepší prostriedok proti nej je, že sa roztržitými myšlienkami nezaoberáme, ale pokračujeme v modlitbe, ako by sme žiadnych iných myšlienok nemali Dokiaľ nám je roztržitosť na obtiaž, je modlitba stále modlitbou. Svätá Terézia Avilská sama doznáva, že sa nikdy nedokázala pomodliť „Verím" bez roztržitosti. Preto sa s tým musíme zmieriť a nežiadať od seba viac, ako žiada sám Pán Boh. Táto pokora je Bohu omnoho milšia, ako naše nerozumné úsilie o dosiahnutie nemožného cieľa.

b) Úzkostlivosť iných sa týka ich pohnútok pri práci.
Obávajú sa, že všetko, čo robia, je znehodnotené tajnou pýchou, ľudskými ohľadmi alebo inými nesprávnymi úmyslami. Tieto myšlienky úzkostlivých ľudí zreteľne ovplyvňujú. Nečisté, sebecké a ctižiadostivé snahy ich všade prenasledujú ako protivné tiene, hoci sa všemožne snažia, aby sa ich zbavili. Na ich uspokojenie iba toľko: Práve úsilie, s akým sa snažia zbaviť nesprávnych úmyslov a sklamanie, že ich snaha nemá žiaduci výsledok, sú najlepším dôkazom toho, že toto všetko je nedobrovoľné, a preto ani v najmenšom nezmenšuje ich záslužnosť.
P. Lehen uvádza na útechu takých ľudí veľmi priliehavé prirovnanie. Píše: „Tvoj tieň ťa stále nasleduje, a predsa to nie je tvoje telo. Robí všetky pohyby a úkony, ale nie je ich príčinou. Tieň nemôžeš ani prenasledovať, ani sa ho zbaviť. A neprekáža ti to. Tak isto je to aj s dotieravými návalmi pýchy. Tá nás proti našej vôli prenasleduje na každom kroku a usiluje sa mať čo najväčšiu účasť na našom konaní. Ale to všetko sa nás netýka, dokiaľ s tým nesúhlasíme. Namiesto toho, aby sme strácal' čas bojom s týmito tieňmi, ktoré vždycky nášmu úderu uniknú, alebo aby sme sa snažili natrvalo sa ich zbaviť, máme im jednoducho zaraziť prístup do duše a pozerať sa stále na Ježiša Krista, ktorý je tichý a pokorný srdcom a ktorý má božskú moc pýchu navždy zahnať alebo ju zničiť."
Kiež by úzkostlivé duše prijali tieto rady v duchu pokory a zachovali sa podľa týchto pokynov aj napriek vnútornému odporu a všetkým predsudkom.
Takíto ľudia sú do určitej miery duchovne slepí. Slepý však nesmie viesť sám seba, lebo sa dostane do nešťastia. Musí sa teda nechať viesť a bezvýhradne dôverovať. Pre úzkostlivých jedincov je to obeť, avšak obeť veľmi potrebná, lebo od nej závisí ich vnútorný kľud a možno aj ich večná spása. Preto sa potrebujú horlivo a vytrvalo modliť, aby si na orodovanie Panny Márie a svätého Jozefa, týchto najpokornejších a naj poslušnejších duší, vyprosili milosť, potrebnú pre túto obeť. Takto ovládne ich úzkostlivé srdce pokoj, zmiznú prekážky a oni budú pokračovať na ceste dokonalosti.
Neradno príliš zdôrazňovať, že úzkostlivosť je nemoc, choroba citlivých duší. Mnohí by sa z nej vyliečili skôr, keby sme im povedali, že úzkostlivosť je hlúposť, nedostatok správneho úsudku a bezvýhradnej poslušnosti, nevedomosť alebo zabudnutie základných náboženských právd.
Čo je smrteľný hriech? Čo je všedný hriech? Čo je nedokonalosť? Má to, čo som urobil (alebo myslím, že som urobil), potrebné vlastnosti smrteľného hriechu, všedného hriechu alebo nedokonalosti? Buď má, alebo nemá, alebo to nie je jasné. Ak áno alebo nie, niet nijakej ťažkosti. Ak to nie je jasné, ani vtedy niet ťažkostí. Obžalujme sa v takej miere, v akej nás uznáva vinnými Boh. O nič viac!
V nijakom prípade sa neznepokojujme. Osvojme si pravidlo, že pri každej príležitosti na znepokojenie prvou vecou je neznepokojovať sa. Toto je prvá a najdôležitejšia vec od začiatku až do konca. Kristus nie je kat a jeho evanjelium nie je mučiareň. Preč s malichernosťami a nerozumnými úzkostlivosťami! Jemnosť je zaiste potrebná, ale tá vážna a rozumná, nie úzkostlivá.
Možno, že som skutočne biedny.
Čo teda? Mám si zúfať? Nestarať sa o nič? Mám sa celkom zrieknuť myšlienky stať sa svätým?
Nie, za nič na svete! Keby som bol aj desať ráz horší, ani vtedy sa nesmiem spustiť, ale musím všetku svoju nádej vložiť do Boha a znovu nabrať odvahu.
Spovedník sa raz pýtal svätého Benedikta Labra: „Čo by ste spravili, keby vám anjel oznámil, že budete zatratený?" „Dôveroval by som," odpovedal s najväčšou chladnokrvnosťou.
Áno, nech sa stane čokoľvek, vždy treba dôverovať.
Často opakujme vzbudenie viery blahoslaveného P. de 1a Co1ombiéra a učme sa aj z týchto riadkov jeho závetu:
1. „Rozhodol som sa spoliehať sa na Boha, ktorý je vo mne a v kto. rom som ja, a sľubujem, že sa nikdy neznepokojím pre svoj stav čj vonkajší, či vnútorný. Pokojne budem odpočívať v jeho náručí, bez obavy pred pokušením alebo sklamaním, bez starosti o hmotný bla. hobyt alebo biedu, bez strachu pred svojimi zlými sklonmi alebo hriechmi, dúfajúc, že svojou nekonečnou dobrotou a múdrosťou všetko tak zariadi, aby to prispelo k jeho sláve a k mojej spáse.
2. Neželám si, aby ma niekto miloval alebo podporoval, lebo v Bohu chcem mať svojho otca a svoju matku, svojich bratov a svojich priateľov a všetko, čo by mohlo mať voči mne nejaký nežný cit. Myslím, že človek môže byť spokojný v tak bezpečnom, tak milom útočisku. Nemusí sa tam báť ani ľudí, ani diabla, ani seba, ani smrti. Budem veľmi šťastlivý, len nech ma tam Boh strpí."
„Keď sa človek už raz rozhodol - bez najmenšej myšlienky na odvolanie - na úplnú odovzdanosť do vôle Božej a opustenie seba, celý život sa mu premení... Niektorí sa ponosujú na život. Hovoria: život je tvrdý, hnusný, biedny. Ach, aký krásny je život, ked sa rozvíja ako hymna dôvery a lásky k Bohu." Tieto slová povedal zakladateľ časopisu univerzitných profesorov Pierre Lotte.
„Panuj nado mnou, Pane, aby som ti všetko dal; všetko ti dávam, aby si panoval nado mnou." Takto hovoril Móric Desfontaines, chovanec seminára v Issy, ktorý zomrel ako dvadsaťtriročný r. 1930.
Je vecou Božej lásky pomáhať a vyslobodzovať zo všetkých zmätkov. On vie, kedy a ako nás má oslobodiť, a preto sa spoľahnime na neho. Boh berie pokorného do ochrany a vyslobodzuje ho; miluje pokorného a teší ho; udeľuje pokornému veľkú milosť a po jeho pokorení znova ho zdvíha do slávy.

Pán hovorí:
„Syn môj, nechaj ma robiť s tebou, čo chcem; ja viem, čo ti je na osoh. Vedz, že sebaláska ti škodí viac než čokoľvek iné na svete. Prečo sa sužuješ daromným zármutkom? Prečo sa trápiš zbytočnými starosťami? Ži podľa mojej vôle a neutrpíš nijakú škodu.
Stoj pevne a vytrvaj! Buď trpezlivý a silný, a dočkáš sa útechy v patričnom čase. Čakaj ma, čakaj; prídem a pomôžem ti. Ver vo mňa, dúfaj v moje milosrdenstvo. Keď si myslíš, že si ďaleko odo mňa, ja som ti prave najbližšie. Nemysli si, že si celkom opustený, keď na teba časom zosielam nejaké súženie, alebo keď ťa pozbavujem žiadanej útechy; tak sa vchádza do nebeského kráľovstva. Tebe i všetkým mojim služobníkom je bezpochyby osožnejšie, keď ste zocelení utrpením, než keby sa vám všetko darilo podľa vášho želania.
Keď teda zošlem na teba ťarchu a akékoľvek protivenstvo, nepohoršuj sa a nech neklesá tvoje srdce, lebo ja ťa môžem zasa chytro pozdvihnúť a všetky bremená premeniť na radosť. Ak si naozaj múdry a máš správny názor, nikdy sa nesmieš pre protivenstvo hlboko zarmútiť, ale skôr sa máš radovať a ďakovať.
Syn môj, opusť seba a nájdeš mňa. Lebo inak ako by si mohol byť mojím a ja tvojím, ak sa v duchovných i telesných veciach nevzdáš svojej vôle? Čím skôr to urobíš, tým lepšie pre teba a čím dokonalejšie a úprimnejšie, tým väčšmi sa mi budeš páčiť a tým väčšiu odmenu získaš. Zriekni sa seba a získaš mnoho vnútorného pokoja. Vtedy zmiznú všetky márne preludy a zbytočné starosti."
Pane, pravda je, čo hovoríš. Tvoja starostlivosť o mňa je väčšia než všetka starosť, ktorú ja môžem mať o seba. Nech len môj a vôľa ostáva priamo a pevne v tebe; ináč, urob so mnou, čo sa ti páči. Vďačne chcem strpieť z lásky k tebe všetko, čokoľvek na mňa pošleš. Rovnako chcem z tvojej ruky prijať dobré i zlé, sladkosť i horkosť, veselosť i žiaľ, a za všetko, čo ma postihne, ti chcem ďakovať. Len keď ma nezavrhneš, neuškodí mi nijaké trápenie, čo na mňa doľahne.
Kolkí sa dajú na lepší život, ale potom v ňom nevy trvajú! Pri prvých ťažkostiach sa vzdávajú, pretože im chýba vôľa prekonať prekážky. Jedine človek, ktorý vie chcieť a ktorý je húževnatý, dosiahne úspech. Kto chce a hneď zas nechce, nedokáže nič. Kto položí ruku na pluh a začne sa obzerať, sklame.
Veľké diela sú ovocím veľkej trpezlivosti a nezlomnej vôle. Spasiť dušu je najväčším dielom na svete. Bude teda ovocím najdlhšej trpezlivosti, dôvery a neporušiteľnej vytrvalosti.



24. PÁNOVI ZVER SVOJE CESTY A JEMU DÔVERUJ (Ž 36, 5)


Medzi prostriedkami duchovného pokroku a opravdivého pokoja v duši má veľmi dôležité miesto odovzdanosť do Božej vôle. Táto odovzdanosť je základnou podmienkou každej dokonalosti a svätosti.
Na otázku: Čo je Božia vôľa? odpovedá svätý biskup a mučeník Cyprián vo svojom traktáte „O modlitbe Pána" takto: „Božia vôľa je to, čo robil a učil Kristus. Poníženosť v správaní, pevnosť vo viere, skromnosť v slovách, spravodlivosť v činoch, milosrdenstvo v skutkoch, mravný poriadok; neschopnosť spôsobiť krivdu a schopnosť spôsobenú krivdu znášať, udržovať pokoj s bratmi, milovať Pána celým srdcom, milovať ho zato, že je Otec, báť sa ho preto, že je Boh, neoddeliteľne priľnúť ku Kristovi v láske, statočne a s dôverou stáť pri jeho kríži, to znamená konať podľa Božieho prikázania, to znamená plniť Otcovu vôľu.
Nič nie je svätejšie ako svätá vôľa Božia. Naše zmýšľanie, reči a skutky sú dobré len potiaľ, pokiaľ sa zhodujú s vôľou Božou. Čím viac sa jej teda prispôsobíme, tým viac budeme rásť vo svätosti. A naopak, každá nedokonalosť, chyba a každý hriech pochádza len z toho, že konáme podľa svojej vlastnej vôle proti vôli Božej, že nám teda chýba odovzdanosť do Božej vôle.
Obyčajne radi súhlasíme s Božou vôľou, dokiaľ to vyhovuje vôli našej. Ak však sa nám prihodí niečo, čo je proti našej vôli a našim náklonnostiam, býva koniec s odovzdanosťou. Potom nielenže s vôľou Božou nesúhlasíme, ale zvádza nás to, aby sme boli nešťastní a aby sme si dokonca ťažkali a reptali."
Isteže sa chceme stať svätými, ale chceli by sme sami rozhodovať o cene, ktorú za svätosť zaplatíme. Svätosť by sme dosiahnuť chceli, ale °'mi cestami, ktoré si sami zvolíme. Chceli by sme slúžiť Bohu, no nie tak ako si to praje on, ale ako sa to páči nám.
Boh niekedy chce, aby sme ho oslávili trpezlivo znášanou chorobou, My sme však pre chorobu nervózni, chceme byť zdraví a slúžiť mu prácou. Alebo Boh chce, aby sme sa posväcovali silným vnútorným utrpením a veľkou námahou v modlitbe, my si však prajeme plno útechy a ľahkosť v modlitbe. Boh chce, aby sme dosiahli dôkladné čnosti cestou príkoria a poníženia, my by sme to radšej chceli dosiahnuť kaj údmi skutkami, ktoré si sami vyberieme. Boh chce, aby sme sa poriadne vycvičili v určitej čnosti, ktorú najviac potrebujeme, my sa však chceme sústrediť na inú čnosť, ktorá sa netýka boľavého miesta v našom srdci. Boh chce, aby sme mu slúžili v tomto dome, v tomto úrade, na tomto mieste, my by sme však chceli pracovať pre neho v inom dome, v inom úrade a na inom mieste.
Krátko povedané, chceli by sme prinášať obete, ale nie tie, ktoré od nás žiada Pán. A predsa by pre nás boli najlepšie práve tie, ktoré sa páčia Bohu, už aj preto, že sú našej prirodzenosti tak nepríjemné a vyžadujú, aby sme sa zriekli vlastnej vôle.
Dokiaľ budeme pokračovať v tomto zápase s Bohom a jeho svätou vôľou, dotiaľ si sami budeme najväčšou prekážkou svojho zdokonalenia a posvätenia. Maríme práve tie Božie nariadenia, ktoré by nám boli najužitočnejšie a zapríčiňujeme si nesmierne škody pre život tunajší i pre život večný. Sám Spasiteľ kedysi povedal svätej Terézii Ávilskej: -Dcéra moja, ako málo je tých, ktorí ma skutočne milujú. Keby ma tak milovali, ako je to ich povinnosťou, zjavil by som im svoje tajomstvá. Vieš.však, v čom spočíva opravdivá láska? V pevnom presvedčení, že všetko, čo odporuje mojej božskej vôli, je klam a lož."
Zanechajme teda toto dohadovanie sa s Bohom! Zverme sa celkom jeho rukám, aby nám mohol dať podobu, aká sa mu páči, ako dáva hrnčiar nádobe! Radi prinesme každú obeť, keď vieme, že si ju Boh °d nás žiada. Prijmime všetko, čo nám Boh posiela. Nič na svete si neželajme viac, ako to, aby sme čo najdokonalejšie plnili jeho svätú vôľu.
Nech je základom ustavičnej zhody našej vôle s Božou vôľou pevné presvedčenie nášho rozumu, že všetko, čo nás postretne, je od Boha, ktorý riadi svet nekonečne múdro a ktorý nás miluje i vtedy, keď dopúšťa utrpenie. „Dobré a zlé, život a smrť, chudoba a zámožnosť sú od goha," hovorí Sirachovec (Sir 11, 14).
Treba sa nám stotožniť s Božou vôľou vo všetkom. Nielen v šťastí, a]e i v nešťastí. Nielen v protivenstvách, ktoré nám prichádzajú od Boha priamo, ako sú nemoci, bezútešnosť ducha, strata vecí alebo príbuzných, ale aj v tých, ktoré k nám prichádzajú od Boha nepriamo, totiž prostredníctvom ľudí, ako sú nactiutŕhanie, nespravodlivosti a každý druh ubližovania.
Keď nás niekto uráža, pokoruje alebo prenasleduje, keď sa voči nám dopúšťa či už zdanlivej, alebo skutočnej krivdy, i to je od Boha, pretože všetko, čo sa deje, deje sa z vôle Božej. „Formujem svetlo a tvorím tmu, spôsobujem blaho a utváram nešťastie, ja som Pán, čo robím toto všetko" (Iz 45, 7).
Toto naša urazená hrdosť ťažko chápe a často odmieta: „Akože, také krivdy a urážky, také pokorenie a ohováranie, odstrkovanie a prenasledovanie, to že pochádza od Boha, to že Boh chce?! Veď ľudia, ktorí nám takto krivdia, sa predsa dopúšťajú hriechu! Ako to môže Boh chcieť? Veď On je nekonečná svätosť! Ako by mohol mať niečo spoločné s hriechom?!"
A predsa zostane pravdou, že i to, čo nám spôsobujú hriešnici, pochádza od Boha.
Musíme tu - pravda - rozlišovať medzi samotným hriechom a medzi jeho účinkom, ktorý nasleduje po hriešnom konaní. Isteže, Boh nechce hriech; naopak, hriech sa mu protiví a vždy ho uráža. Boh hriech len dopúšťa, pretože nám dal slobodnú vôľu a nechce ju rušiť, hoci robíme niečo hriešne. Ale to, čo je účinkom, alebo následkom hriešneho konania nášho blížneho, či už je to naše pokorenie, bolesť alebo trápenie, to Boh chcel. Nie preto, že by mal radosť z nášho utrpenia či poníženia, ale preto, že nám to môže prispieť ako prostriedok k dobrému a k spáse.
Spomeňme si len na utrpenie nášho Spasiteľa! Tie hrozné zločiny, hriechy volajúce do neba, ktorých sa židia pritom dopúšťali, tie Otec nechcel. Ale chcel všetko to utrpenie a potupy, ktoré musel Syn Boží znášať, lebo to malo byť cenou nášho vykúpenia. Preto sám Spasiteľ povedal Petrovi: „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?" (Jn 18,11). Spasiteľ teda nepripisuje potupu a bolesti svojho utrpenia ani židom, ktorí h obviňovali, ani Pilátovi, ktorý ho odsúdil na smrť, ani katom, čo s ním tak hrozne zaobchádzali, ale len Otcovi. Áno, lebo Otec to všetk pojal do svojho vykupiteľského plánu.
Podobne ani my nesmieme pripisovať potupy a pokorenia, ubli žovanie a prenasledovania, ktoré nás postihujú, ľuďom, ktorí sa ich do púšťajú, ale Bohu, ktorý nám ich posiela. Skutočnou, vlastnou a poslednou príčinou toho všetkého je on. Boh chce, aby účinky tých hriechov ktorých sa proti nám dopúšťajú naši blížni, prispeli k našej spáse, ak my, pravda, budeme s týmto jeho úmyslom súhlasiť a spolupracovať
Keď nám niekto ublíži na cti alebo na majetku tým, že nás zneváži alebo okradne, Boh zaiste nechce hriech toho, kto nám ublížil, ale chce, aby nám toto zneváženie pomohlo odstrániť našu hrdosť a pýchu a aby nás priviedlo k väčšej pokore; takisto chce, aby nám ochudobnenie, spôsobené krádežou, poslúžilo na väčšie odpútanie sa od bohatstva tohto sveta.
Nemôže sa nám vôbec nič prihodiť, čo by nebolo od Boha.
O tejto pravde musíme byť skalopevne presvedčení, lebo toto je prvý a bezpodmienečný predpoklad našej odovzdanosti do Božej vôle. Nielenže sa nám nestane nič, čo by bolo proti vôli Božej, ale všetko, čo sa nám prihodí, je pre nás dobré. Svätý Pavol to zdôraznil slovami: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia" (Rim 8, 28).
A k týmto povolaným patríme v prvom rade my, kresťania. O nás sa Boh stará s takou láskou, akoby nemal na starosti nikoho iného. Naša minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú stále pred ním. Vie teda dobre, ako nás má viesť najvhodnejšou cestou k šťastnému cieľu. Práve preto sa musíme zveriť vedeniu jeho prozreteľnosti bez obáv a váhania, obzvlášť, keď nás sám pobáda k tejto detinskej oddanosti slovami: „Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará" (Ž 36, 5). Áno, on sa postará! On tomu rozumie omnoho lepšie ako my. Čo nám Boh určí, to je iste to najmúdrejšie. Preto je určite horšie všetko, čo si prajeme ináč, ako nám určila Božia prozreteľnosť.
My ľudia sme takí krátkozrakí! Často vôbec nechápeme, čo prospieva našej spáse. Prosíme o niečo, čo by nám len škodilo, keby nám to Boh dal. Ako často sami po rokoch zreteľne poznávame, že bolo pre nás najlepšie práve to, čo Boh zariadil, a že sme si len škodili, keď sme Božej prozreteľnosti odporovali.
Koľkokrát nám bolo proti mysli prijať niečo, čo nám Boh určil prostredníctvom našich predstavených, pretože to nevyhovovalo našim rianiam a náklonnostiam. Prosili sme o niečo iné. Avšak ťažkosti, ktoré nás potom stretli, boli oveľa väčšie ako tamtie, ktorým sme sa chceli vyhnúť. Darilo sa nám ako prorokovi Jonášovi. Podľa Božieho rozkazu mal ísť do Ninive kázať pokánie. Neposlúchol však Boží rozkaz a pokúšal sa Bohu uniknúť. A čo dosiahol svojím odporom? -Vieme to. Bol uvrhnutý do mora, musel prežiť vo vnútri veľryby tri dni v stálej smrteľnej úzkosti, a predsa musel nepríjemnú úlohu vykonať. Buďme stále pevne presvedčení, že je pre nás najlepšie práve to, čo nám určila Božia prozreteľnosť.
Nikto nás nemiluje viacej ako Boh. Prirovnáva sa k dobrému pastierovi, ktorý pozná všetky svoje ovce, volá ich po mene a vodí na dobrú pastvu; za stratenou ovečkou ide až na púšť, aby ju vyslobodil z tŕnia, do ktorého sa zaplietla. Prirovnáva sa k matke, ktorá nikdy nezabudne na svoje dieťa. Ba čo viac, sám nás uisťuje: „I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba" (Iz 49, 15). Prirovnáva sa aj ku kvočke, ktorá zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla a chráni ich, aby sa im nič nestalo (Mt 23, 37). Áno, Boh nás miluje a praje si naše šťastie a našu spásu omnoho viac ako my sami.
Táto Božia láska k nám neprestáva prúdiť ani vtedy, keď na nás Boh dopúšťa skúšky a utrpenie. Robí tak len preto, že je to potrebné, keďže predvída, že ináč by sme nedosiahli ten stupeň dokonalosti a svätosti, ktorý nám určil. Boli by sme teda sami sebe nepriateľmi, keby sme sa zdráhali tieto skúšky a utrpenia prijať. Sme v rukách Božích tým, čím je kus mramoru v rukách sochára. Ten musí mramor nemilosrdne osekávať, aby z neho vytvoril krásnu sochu, takže kúsky a triesky len tak lietajú. Podobne aj z nás chce Boh vykresať svätcov, ale i na to je potrebné použiť dláto skúšok a trápení. Od nás sa pritom vyžaduje vytrvať Pokojne v majstrovských Božích rukách. Buďme vždy pevne presvedčení, že každý jeho úder je múdrou ranou umelca, ktorý z nás chce vytvoriť nádherné dielo svätosti.
Azda Boh priamo predvída, že by sme bez tohto utrpenia aj zahynuli, a kedže nás chce zachrániť, musí prikročiť k tejto bolestnej operácii. Ale i vtedy to robí ako dobrý lekár, ktorý sa snaží, aby nespôsobil viac bolesti, ako je pre záchranu a duchovné uzdravenie nutné. Boh dotýka našich rán s najväčšou opatrnosťou a súcitom. A keď nariadi veľmi trpký liek, obyčajne ho tak osladí, že sotva cítime jeho trpkosť.
K otcovi Piovi priviedli muža, ktorý bol už niekolko rokov slep-Jeho priatelia prosili stigmatizovaného kapucína, aby ho uzdravil. Otec Pius sa naňho zadíval a predložil mu na uváženie: „Vyber si. Ak chceš byť šťastný tu na zemi, nebudeš šťastný na večnosti!" Prekvapený slepec po chvíli váhania odpovedal: „Otče, tak teda radšej chcem byt šťastný na večnosti!" Láskavý kňaz ho dobrotivo potešil, pohladkal po tvári a dodal mu sily, aby ľahšie niesol svoj kríž. Zariadil aj to, že postihnutý smel navždy zostať v jeho blízkosti.
Otec Pio aj vlastného synovca odmietol uzdraviť z epilepsie. „Boh by ti síce doprial zdravie, keby som ho o to prosil; nemohol by som sa však za to Pánu Bohu zodpovedať, pretože by si potom veľmi užíval sveta. Zviedlo by ťa to na scestie a zatratil by si svoju dušu."
Z obidvoch prípadov je jasné, prečo nedosiahnu pomoc všetci postihnutí; deje sa tak aj v Lurde, vo Fatime a inde. Boh totiž môže dať človekovi iba to, čo mu osoží. Otec Pio to osvetľuje aj z inej stránky: „Čo lepšieho môžeme Pánu Bohu ponúknuť, ako svoje utrpenie! Znášať utrpenie - to je milosť od Boha!" Utrpenie človeka posilňuje a vychováva viacej ako všetky radovánky - ak vie, pravda, ochotne a poriadne vziať na ramená svoj kríž.
Jedine čistá láska a spravodlivosť núti Boha, aby nám posielal skúšky a utrpenia. Preto by bolo z našej strany nerozumné, ba priamo urážkou Boha, keby sme s jeho dopustením neboli spokojní. Tým by sme dokazovali, že máme k Bohu menej dôvery ako k nejakému človekovi. Keď nás prepadne telesná nemoc, zveríme sa lekárovi a necháme, aby urobil, čo považuje za potrebné. Necháme svoje telo rezať a páliť, prípadne odňať aj nejaký úd, a ešte sme za to lekárovi vďační a odmeňujeme sa mu. Vieme totiž, že nám spôsobuje bolesť iba preto, že je to potrebné pre naše uzdravenie. Takúto veľkú dôveru venujeme človekovi. A Bohu by smejú odriekli? Nedokazovali by sme tým, že pochybujeme o jeho múdrosti a neveríme, že nás skutočne miluje?
Keby sme vedeli všetko, čo vie Boh, istotne by sme chceli to, čo on chce, a s vrelými slzami by sme sa dožadovali tých bolestí, o ktorých odvrátenie teraz tak vrúcne prosíme.
Spasiteľ môže rovnako povedať i nám, čo kedysi povedal synom Zebedejovým: „Neviete, čo žiadate" (Mt 20, 22). Len ma nechajte, aby som sa mohol starat o vaše blaho, zverte svoj osud do mojich rúk, viem lepšie ako vy, čo vám osoží. Keby som bol vyhovel vašim náklonnostiam a želaniam, boli by ste už zahynuli bez možnosti záchrany.
Hriešnik sa mení ako mesiac, dnes rastie a zajtra ho ubúda, dnes ho vidíš, ako sa smeje, a zajtra, ako plače. Dnes je veselý a celý spokojný, zajtra zgniavený a zúrivý. Skrátka, mení sa ako počasie, podľa toho, ako sa menia príjemné a protivné udalosti. Ako bezhlavo jednajú tí, čo sa vzpierajú Božej vôli! Aj tak sa vyplní to, čo chce Boh. „Kto sa môže vzoprieť jeho vôli?" (Rim 9, 19). Preto tí úbožiaci tiež musia strpieť kríž, ale bez úžitku a bez pokoja. „Kto sa mu vzoprel a mal pokoj?" (Jób 9, 4 podľa Vulgáty). Ale spravodlivý je ako slnko, vždy rovnaký a vyrovnaný vo svojom pokoji, vo všetkom, čo sa mu prihodí, pretože jeho pokoj vyplýva zo súladu s Božou vôľou.
Chráňme sa teda zaslepenosti hriešnikov! Zverme sa s plnou dôverou láskyplnému vedeniu Božej prozreteľnosti! Boh robí všetko dobre. Chce len naše skutočné dobro a naše najväčšie šťastie. Tieto pravdy nás musia stále prenikať, lebo to je základ našej odovzdanosti do Božej vôle. Čím viac budeme o týchto pravdách presvedčení, tým nám táto odovzdanosť bude ľahšia.
Máš určité predstavy o svojom budúcom živote... Dobre. Máš svoj zámer, svoj životný plán. Je dobrý a krásny, a preto sa ho snažíš dosiahnuť stoj čo stoj. Keď ti občas nestačia už ani sily, ani prostriedky, obraciaš sa na Boha ako na dobrého suseda a hovoríš mu, Pane, Bože, mám svoj plán a nedarí sa mi. Potrebujem tvoju pomoc.
Ty máš teda svoj zámer a Boh ti má pomáhať pri jeho dosahovaní. Nemyslíš, že by to malo byť naopak? Nemal by si skôr ty pomáhať Bohu spĺňať plán, ktorý má on s tebou? Kto koho má poslúchať? Boh teba, alebo ty Boha?
V Otčenáši hovoríš: Buď vôľa tvoja... a tým odovzdávaš vedenie jemu. Buď teda dôsledný a nechci ty jeho vodiť po svojich cestách. Daj sa viesť.
Len v tom prípade si môžeš nárokovať, aby sa dialo, čo chceš, keď budeš chcieť to isté, čo chce Boh.
Či, čo chce on, a on bude chcieť, čo ty chceš - a všetko sa ti splní.
Svätý František Saleský takto povzbudzoval Svoje duchovné dcéry: „Ste vyvolené za zvláštne služobnice Božej zreteľnosti. Prijímajte teda všetko, čo sa vám v živote prihodí, s plným súhlasom vašej vôle s vôľou Božou a nemyslíte najprv na seba a na svo' vlastný prospech! Buďte presvedčené, že Božský Spasiteľ nesmierne a nežne miluje tých, ktorí sa úplne dajú viesť jeho prozreteľnosťou.
Potom môžete celkom bezstarostne odpočívať v Božom náručí. On sám sa bude o vás starať. Tak zmizne každý nepokoj a všetko, čo vás postretne, prijmete so svätou ľahostajnosťou. Lebo kto je v rukách Božích, kto spočíva v jeho náručí a zverí sa jeho nekonečnej múdrosti a otcovskej dobrote, nemusí sa ničoho obávať."
Tieto zásady vnikli tak hlboko do srdca svätej Františky de Chanta1, že zostala vždy pokojná, hoci ju postihli nečakané a najťažšie skúšky. „Čo na tom záleží, či sa radujeme, alebo trpíme? Len keď sa splní vôľa Božia. Či nemáme zostať práve tak spokojní v zármutku, ako aj v radosti? Skutočnou dcérou nebeského Otca je duša úplne odovzdaná do Božej vôle, duša, ktorú nič nerozruší, ktorá upiera svoj zrak a zameriava myšlienky len na Boha, ktorá, chce iba Boha."
Podobne píše i svätá Terézia z Ávily svojim duchovným dcéram: „Keď sa venujete modlitbe, nemyslite pritom na nič iného, než na to, ako by ste sa zo všetkých síl pričinili zjednotiť svoju vôľu s vôľou Božou. Uisťujem vás, že nieto nič dokonalejšieho ako táto odovzdanosť. Tie duše, ktoré sa o to najhorlivejšie usilujú, dostanú aj najväčšie milosti od Boha, aj najrýchlejšie pokračujú v duchovnom živote. Verte mi, že to je to najväčšie tajomstvo svätého života. Jedine v tom spočíva naše posvätenie."
Ak po mnohých rokoch duchovného života sme ešte ďaleko od zjednotenia s Bohom, nemôžeme to nijako pripisovať obmedzenej miere Božej pomoci. Dávajme vinu jedine svojej malej veľkodušnosti a nevernému hospodáreniu s milosťou. Svätá Terézia dôrazne vy hlasuje, že pravé zjednotenie s Bohom môžeme dosiahnuť vždy, keď sa oň snažíme, podriaďujúc svoju vôľu Božej vôli. Uznáva, že to dosiahneme len za cenu veľkých bojov, ale uisťuje, že nepochybne k tomu prídeme, ak je naša vôľa ozaj zajedno s vôľou Božou.
Tento blažený stav môžeme dosiahnuť všetci, ak rozhodne chceme ísť cestou, ktorú nám ukázal Pán Ježiš slovami: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo... Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazuiem" (Jn 14, 23; 15, 14). Tou cestou aj sám šiel, keď viac ako pokorne túžil plniť vôľu svojho Otca a robiť vždy to, čo sa jemu páči. {^sledujme pána Ježiša, zverme sa jeho vedeniu. On je cesta, pravda život, on nás privedie k vytúženej jednote a spáse.
Prosme ho často so svätým Ignácom z Loyoly: „Pane, prijmi všetku moju slobodu. Ujmi sa mojej pamäti, rozumu a celej mojej vôle. Všetko, čo mám, dostal som od teba. Všetko toto ti vraciam, aby si s tým nakladal podľa svojej vôle. Daj mi iba svoju lásku a milosť, a budem dosť bohatý a nič iné si už nežiadam."
Ako zriedka sa naša vôľa vzdáva seba samej a opúšťa, čo miluje a čo sa jej páči, aby splnila vôľu Božiu alebo vôľu blížneho.
Akí múdri sú tí, ktorí, aby umlčali vlastnú vôľu - ktorá sa stále ozýva, hľadajú svoju oporu a nádej v odovzdanosti do Božej vôle.
Bez tejto odovzdanosti nemôžeme dosiahnuť dokonalosť. Nech si už myslíme, že sme v akomkoľvek stave duchovného života, pravdou je, že sme ešte nedosiahli prvý stupeň dokonalosti, ak sa necvičíme v dokonalej odovzdanosti do Božej vôle. Veď nemôžeme dúfať v nijakú dokonalosť, ak nedôjdeme buď túžbou, alebo v skutočnosti k zapreniu seb.a samých. A niet sebazaprenia bez odovzdanosti.
Keď teda sebazaprenie je jediná cesta k nasledovaniu Ježiša Krista, ktorý je vzor dokonalosti, či sa môžeme odvážiť usilovať sa o svätú dokonalosť bez toho, že by sme boli ochotní odovzdať sa Bohu?
Dokonalosť spočíva predovšetkým v úplnom vzdaní všetkej vlastnej vôle. Vlastnou vôľou totiž žijeme my, chceme to, čo sa nám páči, miesto toho, aby sme nechali v sebe žiť a kraľovať Ježiša Krista a dokonalou láskou chceli len to, čo chce on.
Práve touto odovzdanosťou zbavujeme sa celej vlastnej vôle. Ňou sme ľahostajní - nie podľa prirodzenosti, ale podľa ducha - k útrapám aj k radostiam, nachádzajúc v strastiach aj v radostiach všetko, čo nám osoží: i pokoj, i naplnenie Božieho zaľúbenia.
Najťažšou skúškou kresťanského života je utrpenie. Prečo trpím?... Takto žalostne a prehorko zaznieva z úst nešťastného človeka. Ak Boh je, a ak sa stará o ľudí, prečo ich necháva trpieť? Táto otázka je v ľudskom živote tak častá, že je treba, aby sme na ňu mali presnú a správnu odpoveď.
Ak je Boh, potom človek určite trpí s jeho vedomím a z jeho vôle. A ak je Boh dobrý - a dobrý určite je, inak by nebol Bohom - neposiela trápenie na človeka preto, aby ho trápil.
Ak človek trpí s vedomím Boha a z jeho vôle, musí mať utrpenie zmysel. Zmysel utrpenia môže byť dvojaký. Buď je to Boží hlas, ktorý volá: „Človeče, tvoj život nie je dobrý, kajaj sa" - alebo je utrpenie Boží pozdrav, ktorý znie: „Chcem ťa urobiť dokonalejším, ako si."
A tak pri každej bolesti, ktorá nás skľučuje, máme sa najprv spýtať: Nezasluhujem si to? Ak musíme vyznať, že áno, znášajme bolesť ako spravodlivý trest za svoje hriechy, ako pokánie, ktorým si môžeme už tu na svete aspoň čiastočne odpykať tresty za svoje viny.
A potom sa máme pri každej bolesti pýtať: Pred čím ma chce Boh uchrániť? Často sa vzpierame prítomnému utrpeniu, až po čase však poznávame jeho tajomný účel a vidíme, že ním nás chcel Boh odvrátiť od vecí, ktoré by nám boli priniesli utrpenie oveľa väčšie.
Ak Boh zosiela na človeka utrpenie, robí tak aj preto, že utrpením sa prebúdzajú v duši nové sily. To, čo je v človekovi najhlbšie a najlepšie, sa neprejavuje vtedy, keď sa mu dobre darí, ale práve v čase utrpenia. Ak sa človek ocitne v biede, nemoci a nešťastí, bystrí sa mu duchovný zrak, mäkne srdce a v duši sa prebúdzajú nové vzlety, túžby a nádeje. V každej bolesti, ktorú nám Boh zosiela, je ukrytá výzva: Buď väčší, buď slobodnejší, buď silnejší, buď obetavejší, buď láskavejší, buď čistejší, buď dokonalejší - vzrastaj! Vo svojej horlivej snahe o ustavičný vzrast nástojme: 1. odovzdať sa do vôle Božej; 2. zjednotiť sa s vôľou Božou; 3. želať si Božiu vôľu; 4. milovať Božiu vôľu.
Ochotné a úplné prijatie Božej vôle prináša radosť a pokoj. V bezvýhradnej odovzdanosti do vôle Božej je skryté tajomstvo šťastia na zemi. Vždy bez váhania povedzme Pánu Bohu: „Želáš si to, Pane? Aj ja si to želám!" Takáto odovzdanosť je presne to, čo nám chýba, aby sme v budúcnosti nestratili pokoj. Radosť a pokoj - to je chutné a spá-sonosné ovocie odovzdanosti.
Rozvážne a múdro žije iba ten, kto kráča po správnej ceste, vedúcej k poslednému cieľu nášho života. Boh je pôvodca a cieľ nášho bytia. Zmysel života nájdeme len vtedy, keď vždy znovu vychádzame od jeho pôvodcu a keď sa k nemu, tvorcovi všetkého dobra, s dôverou vraciame. Denne sa máme obracať k Bohu a pýtať sa na jeho vôľu a zámery
s nami. Deň čo deň sa máme odovzdať do láskyplnej ochrany jeho otcovskej starostlivosti. Tak bude celý náš život plný zmyslu a pokoja, Šťastia a požehnania.
Horlivo robme to, čo nám predkladá a káže robiť Boh. Ochotne plňme jeho spasiteľnú vôľu, nasledujme jeho volanie, zachovávajme jeho príkazy, nielen tie drobné, malé, každodenné, ale aj veľké a celoživotné. Potom nám Boh daruje plnosť svojho Ducha, pretože my ho chceme prijať a chceme ho bezvýhradne poslúchať.
Mnohí ľudia dneška jednajú pochabo, sú pyšní a zaťatí. Sami si chcú „ukovať" svoje šťastie a chcú žiť „slobodne", podľa vlastnej vôle i vlastných záľúb a bez zodpovednosti pred Bohom. Lenže toto je priama cesta do záhuby, lebo pre pyšných a sebeckých ľudí niet trvalého šťastia. Bezohľadní nevytvárajú pre iných raj, ale peklo. Bezbožníci pustošia zem, pretože sa nechcú dať viesť životodarným Duchom Božím, ale vražedným duchom svojvôle a krutosti.
Ani nie tak dávno vládli veľkému národu „vodcovia". Tisíce nevinných mužov, žien a detí posielali na smrť do plynových komôr, iné tisíce popravovali strelením do tyla, z ďalších tisícov vyrábali mydlo. Mnohí ľudskí vodcovia zavliekli celé národy do najzhubnejších omylov, bezcitne a surôvo priviedli celé generácie na jatky; vstriekli jed nenávisti do duší prostých ľudí a štvali ich, aby sa hrýzli a zabíjali ako zvery.
Alebo si všimnite manželský život. Koľké manželky trpia v dôsledku alkoholizmu a rozličných nerestí svojich manželov?
No ešte smutnejšie je to v manželstvách, kde rodičia vraždia nenarodené deti. Usmrtenie ľudského plodu sa rovná vražde človeka a je preťažkým hriechom proti piatemu prikázaniu Božiemu. Tento hriech pácha nielen matka, ktorá s tým súhlasí, alebo to žiada, ale aj všetci, ktorí jej v tom pomáhajú, alebo jej radia.
Cirkev postihuje toto previnenie proti ľudskému životu trestom exkomunikácie - vyobcovania (Kódex kanonického práva, Kán. 1398 -Katechizmus katolíckej cirkvi, č. 2322). Potrat je neprijateľný - no nie preto, lebo ho odsudzuje Cirkev. Naopak, Cirkev ho odsudzuje preto, lebo je sám osebe zločinom.
Ak je každá vražda hriechom volajúcim do neba, o koľko strašnejším zločinom je v Božích očiach hriech tých rodičov, čo sa s ukrutnou bezohľadnosťou rozhodnú dať zabiť a rozkúskovať nevinné a bezbranné tielko vlastného dieťatka! Je vôbec možné si predstaviť zlobu takejto hroznej tragédie? Otec a matka vrahmi vlastného dieťaťa!
Nezáleží na tom, že tieto vraždy dovoľujú aj štátne neverecké zákony, alebo že sa skrývajú pod lekárske výrazy, akými sú napríklad kontrola pôrodnosti, interrupcia, indikácia, abortus, lekársky zákrok, alebo pod ľudový výraz: „Pomohla si". Mnohých rodičov za tieto hrozné, do neba volajúce vraždy nevinných dietok čaká pri vzkriesení otrasné stretnutie s nimi pred Stvoriteľom a pred večným spravodlivým Sudcom!
Každoročne na celom svete zomrie viac ako 50 miliónov nenarodených detí. V roku 1997 bolo na Slovensku zavraždených 20 853 detí skôr, ako mohli uzrieť svetlo tohto sveta. Za rok 1999 to bolo 25 557 potratov na 56 223 živo narodených detí. V prepočte približne každé tretie počaté dieťa je potratené; na každý deň roku 1999 pripadá 70 potratov.
Sú to veľmi veľké a zároveň veľmi zarážajúce čísla, ktoré by mali zalomcovať svedomím každého človeka. Umelé potraty podkopávajú a ohromujú aj samotný štát. Slovensku hrozí postupné vymieranie.
V dnešných časoch sa toto ukrutné vraždenie nevinných tvorov tak veľmi šíri, že podľa poslednej štatistiky registrovaných potratov na Slovensku ukončí sa každú štvrťhodinu život jedného nenarodeného dieťaťa. Nech je Boh milostivý tomuto národu pre toľko nevinnej krvi!
A koľké manželstvá sú rozvrátené a stroskotané v dôsledku bujnejúcej nevery z jednej i z druhej strany!
Širp vo svojej knihe „Hovory o láske" uvádza, že každým rokom u nás pribúda až tisíc rozvodov. V roku 1966 sa u nás rozviedlo úradne vyše 20 tisíc párov. O desať rokov neskôr, v roku 1976 sa rozviedlo vyše 30 tisíc manželstiev a v roku 1978, teda o dva roky neskôr sa rozviedlo 33 222 párov.
Kde ľudia popierajú Boha, tam nie je zriedkavá ani lož, ani krádež, ani falošnosť, ani nenávisť, ani nečestnosť, ani nijaká iná, čo ako veľká neresť.
Odvrátenie sa od Boha vyprázdňuje nielen kostoly od ľudí, ale aj srdcia od lásky a svet od pokoja.
Ak škrtnete Desatoro Božích prikázaní, potom pre deti odpadne povinnosť ctiť si otca a matku, pre manželov prestane platiť príkaz a povinnosť byť si navzájom vernými a pre občana odpadne akýkoľvek druh mravného záväzku voči človekovi i voči spoločnosti.
Musíme sa rozhodnúť. Buď Boh, Ježiš a jeho evanjelium pravdy, lásky a pokoja, alebo lož, násilie a nenávisť. Švajčiarsky národný svätec Nikolaus von Flue povedal: „Čo je duša pre telo, to je Boh pre spoločnosť. Keď duša opustí telo, začína jeho rozklad. Spoločnosť, ktorá vyženie Boha, je určená na zánik."
Kristus nevytvorí druhý raj na tejto zemi. To nikdy nesľúbil. Ale už tu, na našej zemi - napriek všetkej ľudskej biede a slabosti - začína jeho kráľovstvo lásky a pokoja, spravodlivosti a spásy.
Keď urobíme svoj život závislým na Bohu, budeme sa na svojej životnej ceste podobať Kristovi. Keďže svet je plný odporu voči Bohu, plný vzdoru a nenávisti voči všetkému, čo chce srdce vykonať pre Boha, nebude nám ľahké zachovávať Božie prikázania a šíriť okolo seba Božie kráľovstvo. Keď sa však skutočne a vždy dáme viesť Bohom, potom nás on povedie obdivuhodne múdro a isto. Môžeme mu slepo dôverovať.
Tak, ako sa stará o vtákov a rastliny, postará sa aj o nás, pretože sa mu necháme viesť. Toto starostlivé Božie vedenie a jeho prozreteľnosť budú očividné a budú zreteľným znamením Božej blízkosti a jeho lásky k nám. Svet nám bude chystať nástrahy, ale my sa do nich nechytíme. Budú sa nám posmi'evať a budú nás zlostiť, ale my všetko prežijeme v pokoji a láske. Práca sa nám bude dariť, lebo ju prikazuje a podporuje Boh. Naše dielo vykoná s nami On sám a my raz budeme môcť šťastne a víťazne povedať: Dokonané je dielo našej spásy.
Len stále majme na zreteli, že Božiu vôľu treba v živote plniť nielen pasívne, ale aj aktívne. Treba ju i konať, nielen trpieť; a konať ju tak ochotne a horlivo, ako ju vykonávajú anjeli v nebi, ktorí stále stoja pred tvárou Najvyššieho a dávajú pozor i na ten najmenší jeho pokyn.
Denne sa modlíme: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi!"
A kedže nám sväté Božie evanjeliá jasne hovoria, že vôľa Božia je, aby sme sa stali svätými, našou každodennou otázkou odteraz bude, čo dnes i zajtra vykonáme pre posvätenie svoje i pre posvätenie iných?
Na túto otázku deň čo deň odpovedzme skutkom.



25. PANE, V TEBA DÚFAM (Ž 30, 2)


Kedže odovzdanosť do vôle Božej je základnou podmienkou dokonalosti, po ničom inom na svete nemáme tak túžiť, ako po tom, aby sme túto vôľu Božiu plnili vždy čo najhorlivejšie.
Známy psychiater, teraz kartuziánsky mních, Don Werner Moore hovoril v jednej reči rehoľníkom, že mních by sa mal snažiť o dokonalosť a o hlbokú špiritualitu ani nie tak preto, aby sa stal svätcom, ale hlavne preto, aby plnil vôľu Božiu. Tým chcel povedať, že ten, kto sa snaží o svätosť z vôle Božej, je skôr zameraný na Boha, než na seba. Pravá duchovná zrelosť a dokonalosť sa meria podľa pokroku ku kristo-centrickej špiritualite (ktorá vidí stredobod celého svojho počínania v Kristovi) a podľa odklonu od egoistického, sebeckého zmýšľania (ktoré si počína tak, akoby ústredným bodom všetkého bol človek).
Ale pretože sme takí slabí a naša sebaláska má v nás tak hlboko zapustené svoje korene, bude dobre, keď o dôvodoch našej odovzdá nosti do vôle Božej pouvažujeme v tejto úvahe podrobne.
Dôvodov na to je naozaj veľa. Zhrnieme ich do troch skupín a budeme uvažovať:
I. o oprávnenosti, II. o význame a III. o úžitku odovzdanosti do vôle Božej.

I. Odovzdanosť do Božej vôle je oprávnená.
1. Oprávnenosť a povinnosť odovzdanosti do vôle Božej vyplýva z nášho vzťahu k Bohu a z našej úplnej závislosti na ňom.
a) Bohje náš Stvoriteľ a Pán. Jemu ďakujeme za všetko, čo sme a čo máme. Ale Boh nás nielen stvoril. On nás aj udržuje. Keby sa len na okamih prestal o nás starať, opäť by sme zanikli vo svojej
ničote. Kto má teda právo nariaďovať, čo máme robiť a čo sa má s nami stať - my alebo náš Pán? - Odpoveď je jasná. Je nespravodlivé, ba je to priam vzbura, keď človek dáva prednosť svojej vôli pred Božou vôľou, Iceď Božou vôľou pohŕda, alebo - namiesto toho, aby svoju vôľu podriadil vôli Božej - snaží sa o opak, prispôsobiť Božiu vôľu svojej vôli. A ako často sa človek dopúšťa tejto krivdy? Tu právom vytýka svätý Augustín: „Je to u ľudí ošklivá, a pritom tak častá prevrátenosť, že chcú, aby sa Boh riadil podľa ich vôle, hoci oni majú žiť podľa vôle Božej. Akedže nechcú svoju vôľu napraviť, snažia sa Božiu vôľu porušiť".
b) Boh je náš Otec a Dobrodinca. Prijal nás za svoje deti a priam nás zahrnuje svojím dobrodením. Kto má teda právo nariaďovať, čo máme robiť a čo sa má s nami stať? Otec alebo dieťa? - Celkom iste Otec, ktorý ešte navyše svojimi dobrodeniami dokázal, že pre svoje dieťa nechce nič iné, len to najlepšie.

2. Oprávnenosť a povinnosť odovzdanosti vyplýva aj zo samotnej Božej vôle.
a) Božia vôľa je svätá. Je normou každej svätosti. Čo Boh chce, to je dobré. Mimo vôle Božej nemôže byť nič dobré. Čo sa s ňou zhoduje, je dobré, čo jej odporuje, je zlé. Z toho vyplýva, že žiadna vôľa tvora nemôže byť nezávislá na vôli Božej, alebo jej odporovať bez toho, že by sa pritom nedopustila zlého. A naopak. Čím viac zostáva vôľa tvora závislá na vôli Stvoriteľovej, čím viacej sa vo svojom slobodnom rozhodovaní stotožňuje s absolútnou normou dobra - s vôľou Božou - tým väčšiu účasť má na Božej dobrote a tým viacej rastie vo svätosti. Dokonalá svätosť je dokonalý súhlas našej vôle s vôľou Božou.
b) Božia vôľa je neomylná. Naša vôľa však podlieha omylu. Boh sa nemôže dopustiť nijakej chyby. My však nielenže môžeme urobiť chybu, ale už sme aj mnoho ráz pochybili. Čo teda káže zdravý rozum? Nič iné, len to, že kto podlieha omylu, má sa riadiť vôľou toho, kto sa mýliť nemôže. „Je to predsa jasné, - hovorí svätý Augustín - že tvoja vôľa má sa riadiť podľa vôle Božej a nie Božia vôľa podľa tvojej vôle, lebo tvoja vôľa je vrtkavá, Božia vôľa je však normou všetkého dobra. Božia vôľa má teda prednosť a tvoja vôľa sa musí riadiť touto normou".
c) Božia vôľa je nekonečne múdra; naša vôľa je však často slepá a nerozumná. Boh riadi celý svet a každého tvora na ňom s obdivuhodnou múdrosťou. Riadenie jeho prozreteľnosti je úžasné. My však často nevidíme ani do tých najjednoduchších právd pretože náš duševný zrak oslepuje nejaká vášeň. Nevieme predvídaj' budúcnosť tak, ako to vie Boh; náš obmedzený zrak vidí len prítomnosť Preto tak túžime po niečom, čo nám škodí, zatiaľ čo na druhej strane nechávame bez povšimnutia najväčšie hodnoty a dary.
Čo tu zase žiada zdravý rozum? Isteže to, aby sa naša krátkozraká vôľa riadila nekonečne múdrou vôľou Božou tak, že sa necháme ovládať a viesť Bohom, ako je to jemu milé a že sa celkom zveríme riadeniu jeho božskej prozreteľnosti. Preto je naozaj správne, slušné a spravodlivé, aby sme sa vo všetkom zjednotili s vôľou Božou, ktorá chce iba naše dobro, blaho a spásu.

II. Odovzdanosť do Božej vôle je vhodná a dôstojná.
1. Je vhodná a dôstojná sama osebe.
a) Odovzdanosť do Božej vôle je vrcholným víťazstvom Božej mi losti ajeho lásky. Najväčší zázrak vo viditeľnom tvorstve, ktorý vykonala Božia všemohúcnosť, nad ktorým môžu i anjeli v nebi len žasnúť, je spojenie druhej Božskej osoby s našou ľudskou prirodzenosťou, ktorú uctievame v Bohočlovekovi. Druhý zázrak je spojenie blahoslaveného materstva s neporušeným panenstvom, ktoré uctievame u Panny Márie. - Po obidvoch týchto zázrakoch múdrosti, všemohúcnosti a dobroty Božej nepoznám iné dielo Božie, ktoré by bolo v nebi príjemnejšie a pre nás prospešnejšie, ako práve spojenie našej vôle s vôľou Božou.
Je to nádherné víťazstvo Božej milosti, ktoré sa dosahuje nad našou ľudskou vôľou bez toho, že by obmedzila jej slobodu. Premieňa našu dušu na pôvabnú, rozkošnú záhradu pre Božského Spasiteľa. Vytvára z duše nádherný chrám, v ktorom s radosťou prebýva Najsvätejšia Trojica, ako to sľúbil sám Spasiteľ slovami: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14, 23-24).
b) Odovzdanosť do Božej vôle je najdokonalejšia a Bohu najmilšia obeť, lebo touto obeťou prináša človek Božej velebnosti najdrahší a najcennejší dar, ktorý má. Keď obetujeme majetok. keď pohŕdame svojou cťou, keď sa vyhýbame uspokojeniu, obetujeme niečo z toho, čo nám patrí; ale tu obetujeme sami seba. Vo všetkom ostatnom, čo obetujeme svojmu Stvoriteľovi, zasväcujeme mu len to, čo mu i tak právom a dokonale náleží; ale tu mu zasväcujeme svoju vôľu, ktorú nám Boh dal slobodne užívať.
Odovzdanosť našej vôle do vôle Božej je najdokonalejším prejavom úcty k Bohu, najvznešenejším holdom nášho srdca a najpríjemnejšou obeťou celého človeka, pretože touto obeťou dávame Bohu i to, čo sme mu mohli odoprieť svojou slobodnou vôľou.

c) Odovzdanosť do Božej vôle je krásnou školou všetkých čností.
V nej sa osvedčuje naša viera, keďže tým prejavujeme pevné presvedčenie, že sa nám nemôže prihodiť nič, čo nepochádza od Boha. Odovzdanosťou dokazujeme svoju dôveru, pretože sa úplne zverujeme prozreteľnosti Božej, ňou cvičíme aj trpezlivosť, pokoru, kajúcnosť a statočnosť, lebo sa dokonale podriaďujeme výchove Božej múdrosti.
Odovzdanosť do Božej vôle je najistejším cvičením zbožnosti, v ktorom nám nehrozí nijaké nebezpečie. Tu nezvíťazí nijaký ošiaľ fantázie alebo klamanie pekla, ako v mnohých iných úkonoch zbožnosti. Je to cvičenie naskrze dobré a dokonalé.
Odovzdanosť - na rozdiel od ostatných čností - sa dá cvičiť v každom čase a na každom mieste, teraz na svete aj na večnosti. Chudoba, keď chýbajú i veci potrebné, drsné rúcho a umŕtvený spôsob života, sa nehodí vždy pre každého. Pokora, trpezlivosť, sebazaprenie i viera a nádej sa týmto životom končia. Ale plniť vôľu Božiu, to sa dá vždy a za každých okolností. A nieto na svete jediného človeka, ktorý by sa nemohol vždy a vo všetkom podriadiť vôli Božej. I svätí v nebi v tom pokračujú po celú večnosť.

2. Odovzdanosť do vôle Božej má aj znamenité účinky.
a) Stávame sa ňou Božími priateľmi. Spasiteľ povedal: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem" (Jnl5,14). Áno, tak sa stávame nielen obrazne, ale aj skutočne priateľmi Božími. Pozemskí králi nena-zývajú svojich poddaných priateľmi, hoci im poddaní verne a oddane slúžia. Podľa ich názoru je pomenovanie „priateľ" také čestné, že si poddaný nezaslúži stať sa v užšom zmysle kráľovým priateľom. Naproti tomu však Boh rád udeľuje tento čestný titul svojím poddaným, len keď plníme jeho vôľu. „Už vás nenazývam sluhami, ... ale nazval som vás priateľmi" (Jn 15, 15).

b) Odovzdanosťou do Božej vôle stávame sa bratmi a sestrami Ježiša Krista. Spasiteľ predsa sám povedal: „Kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra, i matka" (Mt 12, 50). A čože by mohlo byť pre nás čestnejšie, ako keď nás sám Kristus považuje za svojich bratov a sestry, ba za svoju matku?
Z toho sa však dá usúdiť ešte viacej: Keď mu oznámili: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť" (Lk 8, 20), on im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia"? Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho a povedal: „Hľa moja matka a moji bratia"! (Mk 3, 33 - 35).
Tým povedal, že duchovná priazeň a príbuzenstvo, ktoré spočívajú v plnení vôle Božej, sú ešte cennejšie ako priazeň a príbuzenstvo prirodzené a pokrvné, a ak mu je matka bytosťou nevýslovne drahou a milou, je to predovšetkým preto, že ona vždy a bezvýhradne plní vôlu nebeského Otca.

c) Odovzdanosťou do Božej vôle tvoríme v sebe dokonalý obraz Boží a stávame sa do istej miery druhým Kristom. Keď počúvame slovo Božie a zachovávame ho, potom žijeme z toho istého pokrmu, akým sa živil Kristus, ktorý o sebe vyhlásil: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal" (Jn 4, 34). V plnení Božej vôle spočíva najväčšia radosť a túžba Pána Ježiša. On sám to jasne zdôraznil slovami: „Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plnlt tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj" (Ž 39, 9).
Volám sa kresťan. No právo na tento vznešený titul mám iba na základe podobnosti s Kristom. Prečo sa volám kresťan? Či nie preto, že mojou životnou snahou je - alebo by aspoň malo byť - podobať sa Kristovi tak, aby tí, čo ma pozorujú, mohli si utvoriť aspoň približnú predstavu o jeho živote a o jeho počínaní? Keď hovorím ľuďom, som kresťan, to značí tolko, ako by som im povedal, som Kristov nasledovník; dívajte sa na mňa a dozviete sa, aký bol on; ja som jeho kópiou...Neklamem, keď toto hovorím? Je medzi nami dvomi naozaj aspoň nejaká podobnosť? Je aj mojím pokrmom horlivo plniť vôľu nebeského Otca? Teší aj mňa vždy a všade plniť spásonosnú vôľu Božiu? Mám aspoň snahu - ale viditeľnú snahu - byť tak čistý, poslušný, trpezlivý, láskavý, obetavý a pracovitý, ako bol on? Byť taký, akého aj mňa chce mať môj nebeský Otec? Odteraz bude mojou stálou a usilovnou snahou vždy byť taký, aby som právom mohol povedať so svätým Pavlom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20).
Avšak bez Krista, bez jeho pomáhajúcej milosti, sa nikto nemôže ani stať, ani natrvalo ostať jeho podobou, kópiou, obrazom, bratom alebo sestrou. On to sám povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15, 5).
Nevravím, že bez Krista by si nemohol pracovať, zarábať, podnikať a vybudovať si postavenie v živote. To všetko môžeš sám urobiť a môže sa ti to veľmi dariť. Ale toto nie je tvoj najvyšší záujem ani tvoj konečný cieľ. Všetky tieto nepatrné uspokojenia sú pre teba iba stupienkami k úplnému uspokojeniu.
Majú iba takú hodnotu, ako ťa k nemu približujú. V skutočnosti najtrpkejšie sklamanie ťa čaká, keď si na vrchu rebríka, pretože nenachádzaš to, čo si dúfal nájsť a prečo si myslel, že sa vyplatí pracovať, drieť, trpieť a umierať.
Čím sú tvoje záľuby bez Krista? Náhradky, falšovanie radosti, ale nie pravá radosť. A čímže je slušnosť človeka, jeho poctivosť, jeho česť hez Krista? Bezchybný zovňajšok, pod ktorým sa skrývajú najúbohejšie túžby, najpažravejšie nízke pudy, najhanebnejšie chúťky. Je to teda spoločenské rúcho, frazérstvo, podvod, umelá ozdoba, ktorá slúži iba publiku.
Čože je spoločnosť bez Krista? Boj o život, súperenie ako v džungli; chlieb, brloh, záľuby a nadvláda, každý deň, bez zastávky - až po zastávku poslednú. Narodiť sa, hľadať, pracovať, smiať sa a plakať, opíjat sa a ľutovať, túžiť po sebe a nenávidieť sa, namáhať sa a bojovať a potom umrieť. Áno, toto je život mimo Krista. Čo urobil svet bez Krista1 Rozmnožil svoju moc, ale nezväčšil svoju radosť. Koľkí ľudia sú dnes smutnejší a nešťastnejší, ako boli včera? Zadívaj sa do dejín!
Všetci sa rodíme chorí, s krvou nakazenou mikróbmi hnevu a lakomstva, nečistoty a pýchy, závisti, nenávisti... Aj ty si chorý. A ak si myslíš, že si zdravý, tvoja choroba je ešte ťažšia. Je to choroba rozumu, pýcha. Niet v skutočnosti ťažšie chorého človeka, ako je ten, kto si v chorobe namýšľa, že je úplne zdravý, a preto sa nelieči, nevolá lekára a nehľadá nijakú pomoc. Sám sa odsudzuje na smrť.
Ako to, že si si ešte nevšimol, že si chorý? Necítiš svoju slabosť, nebadáš svoju nestálosť, svoje znepokojujúce stavy, vnútorné rozpory, ťažké nedostatky, poruchy rovnováhy? Necítiš, že ťa stravuje horúčka vášní a nerestí? Koľkokrát vláčený svojimi sklonmi, návykom, prostredím a okolnosťami dopúšťaš sa nedôstojných skutkov, ktoré hneď potom ty sám kvalifikuješ ako nerozum a pochabosť, zverstvo a šialenstvo? To sa stáva chorému, ktorý keď vyviazne zo záchvatu svojej choroby, nevie pochopiť, ako mohol porozprávať a popáchať tak jasne nerozvážne skutky.
Mnohí si myslia, že človek je príliš zlý, aby sa mohol vychovať, príliš skazený, aby sa mohol polepšiť, príliš vyšinutý z rovnováhy, aby sa mohol dať do poriadku. Myslia si, že všetky pokusy zlyhali, že ľudský život je odsúdením, že človek sa rodí zločincom, nešťastníkom a že taký umiera.
A predsa je tu jeden Lekár, ktorý uzdravuje. Lekár, ktorý už uzdravil toľko ľudí a toľko národov. Ťažkosť je len v tom, že nie všetci chorí prichádzajú k nemu, aby sa liečili, a to preto, že si namýšľajú, že to nepotrebujú, alebo že nepočítajú so svojím uzdravením.
Ale uzdravenia sa diali a stále dejú. Barbarské národy sa stali civilizovanými. Ľudia - dravci sa stali očarujúcimi osobnosťami. Augustm bol nerestník a bol uzdravený. František bol výstredník a bol uzdravený. Margita z Cortony bola kurtizána a bola uzdravená. Ignac z Loyoly bol ctižiadostivý a bol uzdravený. Vincent z Pauly bol čachrar a bol uzdravený. Charles de Foucauld bol dobrodruh a bol uzdravený...
Bolo ich toľko uzdravených, a boli omnoho ťažšie chorí, ako si ty; môžeš sa teda uzdraviť aj ty. Dôležité je len, aby si dôveroval Lekárovi a starostlivo zachovával jeho predpisy. Veď ti hovorí: „Neprišiel som kvôli spravodlivým, ale kvôli hriešnikom".
Si azda pyšný? Tak prišiel pre teba. Si nerestník, si vrah? Prišiel pre teba. Si zlodej, násilník, neverný, zbabelec, závistník, podvodník, zvrhlík, krivoprísažník, zradca? Prišiel pre teba. Nie pre toho človeka, spravodlivého a počestného, ktorého si tajne vážiš, závidíš mu a chcel by si ho nasledovať. Nie preňho prišiel, ale pre teba.
Tvoje uzdravené rany budú dôkazom jeho lekárskej zručnosti, tvoja vyhojená slabosť bude dôkazom jeho sily a tvoja odstránená bieda dokáže jeho veľkosť. Prišiel pre teba, pre takého, aký si, aby ťa urobil takým, akým je on sám.

III. Odovzdanosť do Božej vôle je svätá a spásonosná.
1. Odovzdanosť do Božej vôle nás činí dokonale svätými.
a) Čím viacej sa staneme podobnými norme všetkej svätosti, tým viacej budeme svätí. Avšak normou všetkej svätosti je najsvätejšia vôľa Božia. Preto je jasné, že celá naša dokonalosť a svätosť spočíva v našej odovzdanosti do vôle Božej.
b) Velkosť našej dokonalosti a svätosti sa hodnotí podľa našej podobnosti s Kristom. On je najdokonalejší obraz nestvorenej svätosti. Avšak celá svätosť Kristova spočívala v najdokonalejšej zhode jeho ľudskej vôle s vôľou Božou. Z toho vyplýva, že sa mu budeme podobať a že budeme dokonalí do tej miery, do akej sa mu pripodobníme práve v tejto odovzdanosti do vôle Božej.
c) Budeme tým svätejší, čím dokonalejšia bude naša láska, ktorá je Podstatou svätosti. „Láska je naplnením zákona", hovorí svätý Pavol (Rim 13, 10).
Pravá láska sa však prejavuje plnením Božej vôle a jeho zákona, ako to povedal sám Spasiteľ slovami: „Kto má moje prikázania a zachováva lch, ten ma miluje" (Jn 14, 21). Preto čím horlivejšie a oddanejšie budeme plniť vôľu Božiu, tým viacej pokročíme aj na ceste svätosti.

2. Odovzdanosť do Božej vôle nás privádza k úplnému šťastiu.
a) K úplnému šťastiu je potrebné, aby sme boli uchránení všetkého Ten, ktorého vôľa sa zhoduje s vôľou Božou, nemôže byť postihnutý nijakým zlom, ani zlom mravným, čiže hriechom, ani zlom fyzickým, čiže nejakým nešťastím. Nemôže byť postihnutý Zlom mravným - hriechom, lebo hriech spočíva práve v odpore našej vôle proti vôli Božej. Je však samozrejmé, že o takom odpore sa nedá ho voriť tam, kde je medzi obidvoma vôľami - Božou a našou - úplný zhoda. Nemôže byť postihnutý ani zlom fyzickým,lebo každé takéto zlo považujeme za zlo iba potiaľ, pokiaľ je nám odporné. Akonáhle však takéto zlo prijmeme, prestáva byť pre nás zlom a mení sa nám na záslužné dobro. Svätá Lidvina ako dvanásťročná pri korčuľovaní spadla a zlomila si chrbticu. Po pätnásťročnom utrpení povedala: „I keby som - čo len jedným Zdravasom - mohla odstrániť svoje bolesti, ani vtedy by som to neurobila."
Trpela ochotne, lebo takto chcela prejavovať vďačnú lásku za pre-bolestné muky Vykupiteľa a svojím utrpením chcela zachraňovať duše hriešnikov od zatratenia.
V tomto zmysle nám radí aj svätý Ján Zlatoústy: „Postretlo ťa nejaké nešťastie? Ak s ním súhlasíš, prestáva byť nešťastím. Ďakuj zaň Bohu a toto zlo sa ti premení na záslužné dobro"!
Ako sa nám nemôže prihodiť nijaké nešťastie, ktoré by bolo proti vôli Božej, tak sa nám nemôže stať nič, čo by bolo proti našej vôli, ak sa naša vôľa zhoduje s vôľou Božou. Keď dosiahneme takúto odovzdanosť, budeme dokonale šťastní už tu na zemi.
Pán Ježiš výslovne zdôraznil, že v trápeniach prijatých a znášaných z lásky k Bohu je cesta, ktorá vedie k blaženosti. „Blahoslavení chudobní v duchu, trpiaci, hladní, prenasledovaní" (porov. Mt 5, 3).
Kresťan skusuje tvrdú skutočnosť bolestí, a predsa nenarieka nad životom. Vie totiž, že akékoľvek utrpenie je potrebné ako vzácny prostriedok, ktorým sa možno pridružiť ku Kristovmu umučeniu, a teda aj k jeho vzkrieseniu.
Utrpenie nemožno brať len ako trest za hriechy, ale aj ako prostriedok spásy, pretože pomocou neho sa môžeme zúčastniť so zomrelým a vzkrieseným Kristom na vykúpení hriešneho ľudstva.Utrpenie Je brána, ktorou človek vchádza do večného života. Je nemožné mať úČast na Kristovom vzkriesení, ak sme s ním netrpeli a nezomreli.
Ktosi povedal, že každý z nás po celý život stále ostáva sám. Nikdy nikomu úplne neprenikneš až do hĺbky srdca a mysle, aby ti neostal neznámy dajaký ten kútik a prekvapivý jav. Kto ťa pochopí úplne? Kto ťa môže poznať tak dôkladne, že mu nebude nič skryté? Komu sa podarí preniknúť až na dno tvojej duše, o ktorej sám vieš tak málo?
Kto ťa teda môže milovať skutočne hlboko, večne, v každej situácii, po každej stránke, so všetkými tvojimi slabosťami? - Jedine Ten, ktorý ťa stvoril a ktorý v tebe prebýva, kto ti je bližší ako ty sám sebe, kto ťa tak miloval, že v ukrutných bolestiach dal svoj život, aby ťa spasil. On ti je teda najbližší. On jediný ti nikdy nechýba.
Otec ťa raz zanechá, aj matka ťa opustí, príbuzní, drahí, všetci ťa zanechajú. Ale On ťa neopustí. Dokiaľ budeš mladý, pôvabný a bohatý, budeš mať vždycky priateľov, ale keď prídu na teba smutné časy, keď ostarneš, ostaneš sám. On však od teba ani v tej najhlbšej osamelosti neodíde.
Čoskoro sa začne chýliť k západu, pocítiš, ako sa rozlieva smútok súmraku, okolo tebá sa začne rozrastať samota a vtedy si dôkladnejšie všimneš, že vedľa teba kráča akýsi Pútnik, ktorý ťa sprevádza už od rána tvojho života. Uvedomíš si, že si ho príliš zanedbával, že si naň zabúdal, hľadal si spoločníkov, ktorí zrádzajú a priateľov, ktorí opúšťajú. Obráť sa k nemu a povedz mu: ,,Pane, ostaň so mnou, lebo sa zvečerieva". A On ti milo odpovie: „Nenechám ťa ako sirotu."
Hovorí sa, že pieseň: „Blíž k tebe, Bože môj, len k tebe blíž" po prvý raz spievali na palube topiaceho sa parníka Titanic v roku 1912. Pieseň stroskotancov, hynúcich v hlbinách Atlantiku, túžiacich pristáť v náručí milujúceho Boha. Pieseň nádeje, ktorá premáha zúfalstvo.
Človek má vrodenú živelnú túžbu priblížiť sa k Bohu, svojmu Stvoriteľovi, Otcovi a Pánovi. Človeka tiahne ta, odkiaľ vyšiel. Taktiež Boha priťahuje jeho tvorstvo. Všetkou svojou láskou sa skláňa nad svojimi deťmi, chce ich vziať na ramená a priniesť k sebe do neba. Nebeský Otec poslal na zem svojho jednorodeného Syna, aby sa stal naším bratom, priateľom, naším Vykupiteľom.
Pán Ježiš pri Poslednej večeri, keď sa lúčil s apoštolmi povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť." Odišiel, ale zároveň aj zostal. Odišiel fyzicky, telesne, ale zostal tajomne, sviatostne: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta". Zostal a zostane s nami tak dlho, dokedy na svete bude žiť čo len jeden človek. Tak mu káže srdce, tak mu káže láska.
Hoci by ma všetci opustili, on bude stále pri mne i so mnou. Pekene to zdôrazňuje Mieczyslaw Maliňski, ktorý vo svojej knih „Chlieb náš každodenný" píše takto: „Hoci tebou opovrhne človek ktorého miluješ, hoci ťa opustia tvoji priatelia, hoci ti prestanú veriť tvoji dôverní známi, hoci ťa ľudia vysmejú a zostaneš ako ľudská tros ka, pohodený na okraji cesty, On, Ježiš, ťa nikdy nenechá samého Pristúpi k tebe, ako pristúpil k matke naimského mládenca alebo k Zachejovi, a jednoducho a láskavo ti povie, neplač. Odpúšťajú sa ti všetky tvoje hriechy. Chcem pri tebe zostať".
Pán Boh ťa nikdy nenechá v zúfalstve. Ani vtedy, keď budeš nahnevaný na ľudí i na seba, keď sa budeš cítiť odstavený od všetkého, neschopný akejkoľvek iniciatívy, keď sa presvedčíš, že už nikto s tebou nepočíta a nezverí ti nič veľké, keď nakoniec stratíš chuť do celej svojej doterajšej práce a nedokážeš vidieť jej kladné, užitočné výsledky.
Veľmi často sa to stáva starým, osamoteným, opusteným ľuďom. V dlhých hodinách opustenosti tvoria sa v ich hlave smutné myšlienky, že už na nich všetci zabudli, že práca celého života bola zbytočná, že sa dopustili mnohých chýb a omylov, ktoré ich oddelili od Boha i od ľudí. A v tejto smutnej samote a vnútornom utrpení zjaví sa ktosi blízky, vzdialený, či celkom náhodný a náhle prinesie mnoho svetla a útechy, čo nemožno vysvetliť inač, než osobným záujmom a starostlivosťou milujúceho Boha.
Práve vtedy prichádza Kristus a hovorí: „Prečo máš malú vieru? Už nikdy nebudeš sám." To, že Ježiš - ako sa zdá - spí v našej duši, ako kedysi spal v lodke na rozbúrenom mori, ešte neznamená, že nás opustil, že sa prestal o nás zaujímať, že je mu náš osud ľahostajný. On nás i ďalej miluje, možno nás miluje viac ako v radostiach nášho života.
Miluje nás a rozumie nám, lebo On sám v hodinách úzkosti v Get-semani a vo chvíľach skonávania na kríži prežíval drámu vnútornej opustenosti a v nepredstaviteľných mukách volal: „Bože môj, Boze môj, prečo si ma opustil"?
On vie, že pocit opustenosti od Boha je strašným stavom duše. bolesťou, ktorej sa nemôže rovnať žiadna telesná bolesť. On to vie, leb° to sám prežil v hodine svojho umierania. Ide o to, aby sme sa pre' svedčili, ako zle je žiť bez Boha. Aby sme opravdivo začali volať po jeho prítomnosti, po jeho milujúcom Srdci. Aby sme vstúpili do tohto otvoreného, nás milujúceho Srdca a neodchádzali z neho pre hriech, vášne, pýchu, zosvetáčtenie, aby sme sa nenechali oklamať falošným leskom pozemského šťastia.
Vrúcne prosme slovami kardinála Karia Rahnera: „Bože, daj, aby mi veľmi záležalo na tvojej sláve, nielen na mojom vlastnom Šťastí a pokoji - a vtedy dokážem zniesť nejeden kríž a trápenie ako pokutu za svoje hriechy. Daj, aby ma utrpenie nenaplnilo horkosťou, ale nech ma urobí zrelým, trpezlivým, nezištným, láskavým a túžiacim po tej vlasti, v ktorej už niet utrpenia, a po tom dni, keď zotrieš každú slzu z očí tých, ktorí ťa milujú a ktorí napriek bôľu veria v tvoju lásku, a napriek noci dúfajú v tvoje svetlo.
Daj, aby kríž a utrpenie neboli pre nás nešťastím a nepochopiteľnou záhadou, ale znamením tvojho vyvolenia, tajomným, neomylným znakom, že sme tvoji naveky. Len nám daj spolu s krížom silu, aby sme ho uniesli, dovoľ nám zakúsiť v kríži požehnanie a daj nám taký kríž, o ktorom tvoja múdrosť vie, že nám poslúži na spásu a nie na záhubu.
Pane, daj mi srdce pevné, ktoré sa nedá zlomiť utrpením. Daj, aby som útrapy, ktoré znášam, prijímal na polepšenie, aby som dobrodenia prijaté z tvojich rúk užíval s hlbokou vďačnosťou a raz v sláve nebeskej otčiny prežíval plnú radosť večného života."
b) K úplnému šťastiu treba mať všetko dobré, čo si človek praje. Toto sa však dosahuje dokonalou odovzdanosťou do Božej vôle. Kto si osvojí túto odovzdanosť, má na svete všetko, po čom len túži. On totiž túži iba po jednom: aby v ňom mal Boh svoje zaľúbenie. Nech už je na svete povolaný na čestnejšie miesto, alebo nech je jeho miesto v pozadí za ostatnými, je mu to ľahostajné. Preto ho nikdy netrápi ctižiadostivosť. Vyznamenanie iných v ňom nebudí závisť ani žiarlivosť, a keď je aj azda sám odstrkovaný, netrápi sa tým. Je úplne spokojný, len keď sa tým plní vôľa Božia.
Má aj všetky vonkajšie bohatstvá, ktoré si praje. To všetko chce len Potiaľ, pokiaľ to chce Boh. Preto sa nebojí, že tieto majetky stratí, ani netúži, aby nimi oplýval. Praje si iba to, čo chce Boh, a bojí sa toho, čo Boh zakazuje. Starosť o časné majetky ponecháva úplne prozreteľnosti Božej, a preto je dokonale šťastný.
c) K blaženosti patrí aj splnenie všetkých šľachetných prianí, takže neostáva nič, čo by si ešte mohol človek priať. Ale toto je práve šťastný údel tých, ktorí sú spokojní so všetkým, čo zariadi najsvätejšia vôľa Božia. A pretože sa Božia vôľa musí vždy splniť, deje sa zakaždým tak ako si to tieto šťastné duše želajú. Takto sa splnia všetky ich priania a oni sú pritom skutočne šťastní, prežívajúc v duši pokoj, ktorý sa nedá ničím narušiť.
Podstatný rozdiel medzi tými, ktorí konajú podľa vlastnej vôle a tými, čo sa snažia splniť vôľu Božiu, spočíva v tom, že tí prví cítia radosť vôle ľudskej, zatiaľ čo tí druhí prežívajú rozkoš vôle Božej, ktorá ovplyvňuje ich blaženosť a ďaleko prevyšuje všetky slasti na svete.
Túto blaženosť a pokoj prežívajú svätí, ktorí našli svoj raj už tu na zemi, vo vernom plnení vôle Božej.
3) Odovzdanosť do Božej vôle nám zaisťuje nádhernú korunu v nebi.
a) Túto korunu večnej slávy si musíme zaslúžiť na tomto svete. A čím? - Ničím iným, ako odovzdanosťou do Božej vôle. Všetko, čo na svete robíme, má totiž cenu pre večnosť len vtedy, keď to robíme v súlade s vôľou Božou. Čo však robíme podľa vlastného úsudku, bez ohľadu na Boha, alebo proti jeho vôli, je pre večnosť bezcenné. To platí i vtedy, keď to, čo robíme z vlastnej vôle, sa v očiach ľudí zdá byť veľmi významným. Len jedno je velké a významné, a to vôľa Božia. Preto len vtedy konáme naozaj niečo veľké a významné, keď plníme jeho najsvätejšiu vôľu. Čo však robíme podľa vlastnej vôle, nie je nič iné ako: „magnus passus extra viam - velký krok mimo cesty", ktorý nás len vzďaľuje od nášho cieľa.
b) Kto vo všetkom plní vôľu Božiu, pre toho je všetko záslužné. Ten stále pridáva nádherné perly na ozdobu svojej nebeskej koruny. Do tej miery, do akej sa teraz spája s Bohom v nebi, v požívaní jeho blaženosti. Už táto myšlienka nás musí poháňať, aby sme sa snažili o túto odovzdanosť naozaj zo všetkých síl.
Každý vyšší stupeň večnej blaženosti si zaslúži i tie najväčšie obete. Preto hovorí svätá Terézia Avilská: „Ako rada by som obetovala zdravie, ba i život a ponúkla všetky svoje sily, aby som tým dosiahla hoci len najmenší prídavok večnej blaženosti. A keby som si mohla vybrať: buď získať väčšiu nebeskú blaženosť najväčším utrpením, ktoré by trvalo do konca sveta, alebo žiť po celý život v radostiach, ale potom sa uspokojiť s menšou mierou nebeskej blaženosti, bez rozmýšľania by som volila to prvé, pretože by som si tým zaslúžila jasnejší pohľad na Boha a dokonalejšie poznanie Toho, ktorého budeme tým vrúcnejšie milovať, chváliť a obdivovať, čím lepšie ho poznáme".
Preto oddnes nech je naším heslom: Stála a bezvýhradná odovzdanosť do Božej vôle!
Ak chceme dosiahnuť túto svätú a spásonosnú odovzdanosť do Božej vôle, často a vrúcne prosme dobrotivého Boha slovami svätého Tomáša Akvinského:
„Milosrdný Bože, daj, aby som si z celého srdca žiadal to, čo je milé tebe, aby som to rozumne hľadal, opravdivo poznal a dokonale plnil na chválu a slávu tvojho mena.
Spravuj ma, Bože môj v mojom povolaní. Udeľ mi milosť, aby som poznal a aj vykonával to, čo odo mňa žiadaš. Daj mi skončiť všetko tak, ako je to potrebné a užitočné pre moju dušu.
Pane, Bože môj, daj, aby som sa správne choval v radostiach i trápeniach. Aby som pri úspechoch nespyšnel, pri ťažkostiach neupadol do malomyseľnosti. Daj, aby ma nič netešilo, len to, čo by ma mohlo užšie spojiť s tebou a nič ma nezarmútilo, len to, čo by ma mohlo od teba odlúčiť. Daj, aby som netúžil nikomu sa zapáčiť a nebál sa nikomu zneľúbiť, iba tebe.
Pane, nech si nezakladám na pominuteľnosti, lež nech túžim po tom, čo je večné. Nech mi je nudná každá radosť, ktorá by bola bez teba a nech si nežiadam ničoho, čo je mimo teba. Pane, nech mi je slasťou moja práca, ktorá je pre teba a nech mi je na ťarchu každá záhaľka, ktorá je bez teba.
Bože môj, udeľ mi, aby som denne pozdvihoval svoje srdce k tebe, a túžiac po polepšení ľutoval svoje priestupky.
Pane, Bože môj, urob ma poslušným bez reptania, chudobným bez malomyseľnosti, čistým bez poškvrny, trpezlivým bez šomrania, pokorným bez pokrytectva, veselým bez ľahkomyseľnosti, vážnym bez mrzutosti, pracovitým bez povrchnosti, bohabojným bez zúfalosti, prav-dovravným bez zveličovania, dobročiniacim bez domýšľavosti. Daj, aby som blížneho napomínal s láskou a bez vypínavosti a bol mu na pomoci slovom i príkladom bez pretvárky.
Pane Bože, daj mi srdce bedlivé, aby ma od teba neodvrátili zvedavé myšlienky. Daj mi srdce šľachetné, aby ma nestrhli nízke city.
Daj mi srdce pravé, aby ma nezviedli nepravé úmysly. Daj mi srdc stále, aby ma nezlomilo žiadne trápenie. Daj mi srdce zbožné, aby ma nezachvátila žiadna hriešna náklonnosť.
Osvieť, Pane, môj rozum, aby som ťa poznal. Daj mi horlivosť, aby som ťa hľadal. Daj mi múdrosť, aby som ťa našiel. Daj mi život, ktorý by sa ti páčil. Daj mi vytrvalosť, aby som ťa s nádejou očakával. Daj mi dôveru v teba, aby som sa ťa vždy pridŕžal. Daj, aby som tresty za hriechy trpezlivo znášal, tvoje dobrodenia a milosti verne používal a tak raz vošiel do večnej radosti. Amen.



26. BUĎ VȎĽA TVOJA


Čo nám ľuďom pripadá najťažším v našom spolunažívaní s Bohom i v celom našom náboženskom živote? Či je to azda modlitba? Bohoslužba? Alebo viera? Dôvera? Alebo láska? - Isteže, to všetko nám niekedy pôsobí určité ťažkosti, ale skutočne ťažké je pre nás niečo iné - poslušnosť voči Bohu. Lebo poslúchať Boha znamená zriecť sa vlastnej vôle a podriadiť ju vôli Božej. A keďže my nie sme do ničoho tak veľmi zamilovaní ako do vlastnej vôle, poslušnosť voči Bohu sa nám zdá byť veľmi ťažká.
Je preto nesmierne dôležité, že nám Kristus Pán od prvej chvíľky svojho života na zemi nič nepripomínal tak dôrazne, ako práve poslušnosť. On sa podriadil zákonu bezvýhradne a dopodrobna. Dal sa priniesť svojou matkou do Jeruzalema a tam sa dal obetovať Bohu, celkom tak, ako to prikazoval zákon. A rovnako, ako v prvých dňoch mladosti, tak aj po celý jeho ľudský život mu bola žiarivou hviezdou svätá vôľa Božia.
Táto Božia vôľa chce svätý poriadok. To nám potvrdzuje pohľad na nebeskú oblohu: poriadok a súlad, ustavičná presnosť a múdra účelnosť, s akou Boh riadi viditeľný vesmír.
To isté hovorí aj pozorný pohľad do živého sveta: usporiadanie, vyrovnanie, stálosť druhov, zabezpečenie životných cieľov....
A teraz to najdôležitejšie pre nás: pohľad do vnútra mravného sveta. Aj tu chce Boh to isté, len v ríši slobody: poriadok, súlad, pokoj, svornosť, zabezpečenie životných záujmov všetkých.
Predstavme si na okamžik opak toho všetkého. Čo by sa stalo bez tohto poriadku vo vesmíre, v organickom svete, v ľudskom živote? Neporiadky, chaos, pohroma! Boj všetkých proti všetkým. Rozpad a úplná skaza. Či môže chcieť Boh niečo také? Preto svätý poriadok!
Okrem toho chce Boh u človeka zdokonalenie slobodného tvora prostredníctvom dobrovoľného podriadenia sa jeho vôli.
Čo požaduje Božia vôľa? Krátko povedané, svätú poslušnosť. Prijatie a ochotné plnenie tejto prozreteľnej vôle. Vesmír - slnko, mesiac a hviezdy - zachováva poslušnosť významným mlčaním. Ríša živých tvorov poslúcha Božie zákony, a tak plní jeho pokyny.
Chce azda Boh pre ríšu slobodných tvorov urobiť nejakú výnimku? Naopak. Tu je korunovanie - dobrovoľná poslušnosť, dobrovoľné prijatie Božej vôle. Keď sa táto poslušnosť odmietne, nastáva miesto nej odboj a vzbura, so všetkými následkami, až ku znovunastoleniu poriadku, či už k dobrovoľnému - skrze pokánie, alebo k vynútenému -prostredníctvom večného trestu.
Boh trvá so všetkou rozhodnosťou svojej vôle na svojej požiadavke poslušnosti. On však nekladie iba požiadavku. Robí ešte viacej. Jeho svätá vôľa dáva ako prostriedok na dosiahnutie cieľa svätú silu. Bez Boha bezmocnosť a odpor, s Bohom, v jednote s jeho vôľou, svätá sila a horlivá snaha túto vôľu plniť.
Aký je náš vzťah k Božej vôli? Pohotovosť, poslušnosť, vernosť vo veľkých i v malých záležitostiach, oddanosť, ochotné plnenie - alebo vzdychy a stonanie, výčitky, reptanie a pohŕdanie, prinajmenšom v tej či onej veci vzdoru a protivenia sa Bohu?
Keď svätý František z Assisi trpel istého dňa veľké bolesti, povedal mu jeden z jeho bratov: „Milý otče, pros Pána Boha, aby s tebou zaobchádzal trochu jemnejšie, lebo zdá sa, že s tebou jedná veľmi tvrdo." František mu odvetil: „Buď presvedčený, brat môj, že by som ťa viacej nemohol vidieť, keby som nevedel, že si to povedal z neuváženej prostorekosti, lebo akože by sme sa mohli odvážiť haniť Božie riadenie?!"
Nato svätec napriek svojim prudkým bolestiam vstal z postele, pobozkal zem a zvolal: „Ďakujem ti, Bože, za všetko moje utrpenie, ak je to tvoja svätá vôľa, lebo ja túžim po tom, aby si ma zarmucoval a nie aby si ma šetril, pretože mojou najväčšou potechou na zemi je, ak viem, že plním tvoju svätú vôľu."
Toto je stredobod náboženského života: plniť Božiu vôľu. Zjednotenie s Bohom je zmysel a cieľ ľudského života. Keď sa Boh s nami zjednotí, potom v nás on tak žije, že my môžeme povedať, on v nás myslí, on sa v nás modlí, on v nás miluje, on v nás chce, on v nás žije. Preto svätý Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,20).
Len vtedy, keď Boh môže používať našu vôľu tak ako vlastnú, len vtedy, keď môže priať a milovať naším srdcom, pomáhať našimi rukami, keď môže pracovať našimi ramenami, len vtedy sa môže v nás cítiť príjemne, môže sa s nami zjednotiť, môže v nás žiť a milovať. Preto je zjednotenie s Bohom možné výlučne a iba vtedy, ak sa naša vôľa neprotiví a neodporuje vôli Božej.
Naším poslaním je patriť Bohu. Duch Svätý nás vedie k tomu, aby sme učinili toto odovzdanie seba samých, toto úplné darovanie sa Bohu bez akéhokoľvek rozmýšľania, bez počítania, čo to bude stáť. Hovoríme tomu „slepá odovzdanosť".
Tak tomu bolo u Panny Márie. Keď poznala, že ju Boh volá, povedala „áno" a toto áno nikdy neodvolala. Jej život bol ustavičným bezvýhradným ÁNO. Tak to má byť aj s nami. Celý náš život sa musí premeniť v jediné ÁNO. ÁNO voči Bohu: to je svätosť. S radosťou dovoľujeme Bohu, aby nám čokoľvek vzal a prijímame od neho, čokoľvek nám dáva. Tak uskutočňujeme naše ÁNO.
Ak povieme Bohu ÁNO, potom musíme presne vedieť, čo toto ÁNO zahrnuje. Znamená, že sa zriekame seba, a to nadobro, úplne, bez vypočítavosti, bez skúmania, či je to tak správne alebo vhodné. I naše ÁNO Bohu má byť bezvýhradné. Práve toto znamená byť Bohu oddaným človekom. Patríme Bohu tak úplne, že nejestvujú žiadne výhrady. Pritom nezáleží na tom, čo cítime.
Zásadou ctihodnej Márie Pauliny von Mallinckrodt bolo: „Či nám niečo pripadá ťažkým alebo ľahkým, príjemným alebo nepríjemným, na tom vôbec nezáleží; ak je to vôľa Božia, tak sa to musí stať a za tým bodka!"
„Chcem sa stať svätým" znamená, že sa chcem očistiť od všetkého, čo nechce Boh; chcem zaprieť svoju vôľu, svoje sklony a svoje záľuby a chcem sa stať ochotným služobníkom Božej vôle. Dnes, viacej ako kedykoľvek predtým, sa musíme modliť za svetlo, aby sme poznali Božiu vôľu, za lásku, aby sme prijali Božiu vôľu a za cestu, po ktorej máme podľa Božej vôle ísť.
Poslušnosť je najistejšia cesta k pravej svätosti i k splneniu nášho Poslania prinášať pokoj, radosť a lásku, lebo poslušnosťou plníme vždy Božiu najsvätejšiu vôľu a to nás neustále chráni pred hriechom a pchybnosťou, strachom a úzkosťou.
Vyvrátenie môjho ja až do základu, je ako umieranie. Odkiaľ to prj. chádza? Vyrastá to z hlavného koreňa našej ľudskej viny: skoro vždy sa snažíme byť svojím vlastným pánom, nezávislým ako Boh, všemocným, svojvoľným, modlou.
Preto nám pripadá ťažké uznať nad sebou túto Božiu vôľu. Keď musíme skloniť svoju vôľu pred Bohom, to nás často trápi tak ako smrť. Je to skutočná smrť samoľúbej, sebazbožňujúcej modly v nás. Kristus nám však sľubuje: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho" (Mt 10,39). No zároveň nás aj varuje: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho" (Lk 17,33).
Inými slovami, kto by chcel svoj dočasný život zachovať odstúpením od Krista za cenu zrady, stratí večný blažený život. Kto zasa z lásky ku Kristovi vydá na obetu svoj dočasný život, zaistí si večný život, ktorý obsiahne ako odmenu a náhradu za všetko, čoho sa tu na svete vzdal.
Istej chorej rehoľníčky sa opýtala jej spolusestra: „Sestrička, chceli by ste byť zasa zdravá?" Chorá odpovedala: „Vždy to najvyššie! Vždy to najvyššie!" Sestra sa chorej opýtala: „Sestrička, a čože je to najvyššie?" Dostala odpoveď: „Najsvätejšia vôľa Božia."
Táto oddanosť vlastnej vôle Bohu nijako neznamená zradu vlastnej osobnosti. K vlastnej osobnosti dospejeme nie tým, že budeme zo seba robiť modlu nezávislú na Bohu. Je to ako medzi ľuďmi. Človek sa ne-zdokonaľuje tým, že žije úplne nezávisle od iných - ako starý mládenec - a takto odumrie a vyschne, človek zdokonaľuje svoju osobnosť tak, že sa oddáva druhým, spoločnosti, berie záväzky spoločnosti na seba a takýmto spôsobom žije v láske a stáva sa užitočným.
Tak je to aj medzi nami a Bohom. Keď chceme zostať sami a nezávislí od Boha, zahynieme. Keď sa mu však oddáme, získame; budeme užitoční a zdokonalíme sa láskou. Hlavný dôvod je ten, že my ľudia sme zásadne stvorení pre spoločenstvo s Bohom. Iba v tomto spoločenstve môžeme dosiahnuť vrchol šťastia a dokonalosť života. Kto toto spoločenstvo s Bohom alebo s ľuďmi pretrhne, zanikne ako odtrhnutý úd...
Vždy budeš v nebezpečenstve, kedykoľvek sa odvážiš konať bez ohľadu na vôľu Božiu. Naše ľudské konanie nie je totiž v prvom rade riadené duchom. Podobá sa skôr automatu; odniekiaľ sa objaví čosi, čo t'a upúta, samočinne vzbudí tvoju priazeň i pozornosť a potom čaká na tvoje prijatie, obdiv a záľubu..., a to bez ohľadu na práva, povinnosti alebo Boha.
Keď chceš poslúchať Boha, musíš tieto spontánne, mimovoľné nápady svojich sklonov vždy viacej podriaďovať svojmu dohľadu. Až vtedy, keď sa neprenecháš slepo a napospas okamžitým nápadom svojej povahy, ale svoj život budeš uvážene riadiť, budeš môcť Božiu vôľu náležité plniť.
Základné pravidlo pritom káže najprv myslieť, až potom konať. To znamená posúdiť, premyslieť a uvážiť: „Je správne, čo robím? Prečo to vôbec robím?" Svätý Bernard z Clairvaux si často kládol otázku: „Bernard, načo si prišiel do kláštora? Či nie na to, aby si plnil Božiu vôľu?"
„Usiluj sa milovať Božiu vôľu nie preto, že sa zhoduje s tvojou; miluj - naopak - svoju vôľu iba natoľko, nakoľko sa zhoduje s Božou," povedal svätý František Saleský.
„Opravdivý pokoj kresťana spočíva v tom, že sa nenechá odvrátiť od Božej vôle a teší sa iba z toho, čo miluje Boh" (porov. Lv 26, 3).
Istá dobrá stará pani, ktorá sama toho veľa nemala, predsa bola vždy horlivá vo vykonávaní skutkov kresťanskej lásky. Navštevovala chorých, podporovala ich a pomáhala im, kde len mohla. Raz ju samu pri týchto pochôdzkach postihlo silné prechladnutie. Kňaz, ktorý ju navštívil, sa jej opýtal, ako sa teraz vyrovnáva s touto svojou nečinnosťou. Dala mu peknú odpoveď: „Pozrite sa, skôr mi bolo tak, ako keby mi dobrotivý Boh povedal: Urob toto, choď tam, urob ono! Teraz mi je tak, ako keby riekol: Ostaň pekne ticho ležať a trpezlivo znášaj svoj kašeľ!"
Švédska kráľovná Jozefína napísala pod svoju fotografiu, ktorú zaslala Eme Giehrlovej, známej spisovateľke, skúmateľke rôznych prípadov utrpenia, tieto prekrásne slová: „Bože môj, ja chcem to, čo ty chceš, tak, ako ty chceš, pretože to ty chceš, dokedy to ty chceš."

Boh miluje poslušnosť, pretože:
1. Poslušnosť je najvyšší spôsob pravej úcty k Bohu, lepší ako zápalná obeta, príjemnejší ako iné druhy obetných darov. Prečo je tomu tak? Pri obetách podáva človek čosi cudzie poslušnosťou dáva vlastné srdce.
2. Poslušnosť je najkrajší dôkaz úprimnej lásky. Toto je náuka svätých, Svätého písma, ba i samotného Krista. Pocit lásky, to citové v nej, nie je v našej moci, avšak podstata lásky, naše ÁNO Bohu a náš súhlas s jeho vôľou je stále v moci našej slobodnej vôle, čo je pre nás veľkou útechou.
3. Poslušnosť je práve to, v čom má nebeský Otec u svojho Syna, ktorý sa stal človekom, najviac zaľúbenia a prečo nám ho dáva za príklad a vzor.

Hoci by sme o poslušnosti nič viac nevedeli, pravému kresťanovi by stačilo prinášať Bohu túto obetu, prejavovať mu tento dôkaz svojej lásky a nasledovať tento príklad svojho Pána a Majstra.
Boh odmeňuje poslušnosť, a to:
1. svojím priateľstvom, ktoré sa v srdci poslušného prejavuje ako pokoj;
2. svojím požehnaním: prikázania sa stávajú ľahkými, cesta k Bohu bezpečná, prístup k Bohu v modlitbe plný dôvery; celý život prebieha pod zvláštnou ochranou Božou a s jeho požehnaním;
3. svojím nebom, ktoré Boh otvára iba tým, ktorí plnia jeho vôľu.

My vieme, čo znamená plniť Božiu vôľu: zachovávať jeho prikázania, verne a svedomito plniť povinnosti svojho stavu a povolania, oddane prijať z Božích rúk svoj životný údel, riadiť sa hlasom svedomia a v súlade s Božím slovom kráčať cestou spásy. Toto je kresťanská šľachetnosť, dokonalosť a svätosť: ľahké, a predsa ťažké; ťažké, a predsa ľahké.
Blahoslavená Crescentia Hoss bola obzvláštnou ctiteľkou svätej vôle Božej. Keď sa jej raz ktosi počas jej ťažkých telesných trápení opýtal, či by si nepriala úľavu a posilu, povedala: „Božia vôla je mi dostatočnou silou!"
Keď konečne po najväčších bolestiach - na Veľkú noc roku 1744 odovzdávala svoju čistú dušu Bohu, predmodlieval sa jej spovedník - podľa jej želania - túto modlitbu: „Bože môj, chcem umrieť, aby som viacej nehrešila; Bože môj, chcem umrieť z poslušnosti, ktorou som ti ako tvor povinná; Bože môj, rada chcem umrieť z lásky k tebe."
„Bohu nič tak neleží na srdci ako spása našej duše." (Svätý Ján Chryzostom)
„On ťa nikdy a nikde neopustí; len ty neopusť Jeho. Kto nasleduje Boha, kráča vždy bezpečne." (Ambrosius de Abraham 1,9)
Svätý Ignác z Loyoly hovorí: „Človeka stvoril Boh; patrí teda Bohu. Preto je povinný svoju vôľu i svoju slobodu obetovať Bohu, aby božská velebnosť mohla aj s ním, aj so všetkým, čo má, ľubovoľne nakladať podľa svojej najsvätejšej vôle."
„Pane, prijmi všetku moju slobodu," modlí sa svätý Ignác. „Ujmi sa mojej pamäti, rozumu a celej mojej vôle. Všetko, čo mám, dostal som od teba. Všetko toto ti vraciam a zverujem úplne len tebe."
Svätá Terézia Ávilská považuje súhlas s Božou vôľou za následok a prejav lásky a vysvetľuje: „Všetka dokonalosť, ktorú môžeme dosiahnuť na ceste duchovného života, spočíva v tom, že zjednocujeme svoju vôľu s vôľou Božou."
Čo rozumieme pod výrazom Božia vôľa? Svätý František Sa1eský vidí Božiu vôľu nielen v prikázaniach alebo v evanjeliových radách a v podnetoch milosti; on ju vidí vo všetkých udalostiach nášho života. Denné práce, ťažkosti a prekážky, ktoré sa stavajú do cesty nášmu úsiliu, trápenie a nešťastie, ktoré nás stretáva, smrť našich drahých, všetko, všetko to chce, alebo aspoň dopúšťa Boh.
Preto je našou povinnosťou s takýmto dianím - nakolko ono odpovedá Božej vôli - súhlasiť, aby sme k ranám osudu, ktoré Boh na nás dopúšťa, vždy zaujali taký postoj, aký Boh od veriacej duše očakáva.
Od mladosti poznáme ono právne stanovisko, ktoré hovorí: Kde niet Príkazu, tam niet povinnosti a kde niet povinnosti, tam niet ani viny. Človek obmedzuje Božiu vôľu na úzky okruh prikázaní. Tým prezrádza svoj skrytý zámer rozšíriť priestor pre neviazanosť a svojvôľu.
Proti zužovaniu pojmu Božia vôľa sa stavia svätý František Saleský: „Hoci táto vyziabla a chudobná láska, ktorá sa °bmedzuje iba na čo najskromnejšie plnenie toho, čo je nariadené, môže síce dosiahnuť najmenšiu mieru poctivosti, nutnej k tomu, aby sme neboli od Boha zavrhnutí, predsa však nás ona nikdy neprivedie k výškam kresťanskej dokonalosti."
Ideálu opravdivej a hlbokej lásky nikdy nemôže odpovedať a stačiť takáto oddanosť Bohu „na rozkaz" a iba v miere, do akej rozkaz nariaďuje. „Toto chabé odhodlanie, ,nerobiť nič zlého' nestačí," - zdôrazňuje František Saleský. „Človek sa musí oveľa viacej snažiť konať dobro, koľko len vládz e." Ako svätý Bernard, tak aj svätý František zastával stanovisko: „V oblasti Božej lásky dostatočné nestač í."
Jeho ideálom je „le trés desiderable amour de la genereuse perfection," ona šľachetná, velkodušná a veľkomyselná láska, ktorá v sebadarovaní nepozná ani miery, ani váhania, ani odkladu.
„Zbabelými a lenivými" nazýva tie duše, ktoré svojej láske kladú medze. Preto kladie vedľa označenia Božia vôľa aj iný, rozsiahlejší názov Božie zaľúbenie. Bezvýhradná odovzdanosť celého nášho srdca do „Božej vôle a do jeho zaľúbenia" je jej cieľom.
Nezmerná, dokonalá odovzdanosť do Božej vôle vyžaduje: 1. aby sme prijímali celú Božiu vôľu a 2. aby sme ju plnili celou svojou dušou.
Dokonalosť teda vyžaduje predovšetkým oddanú vernosť. Nielen vtedy, keď na križovatke svojho životného zamerania volíme ďalšiu správnu cestu, či keď máme konať závažnú povinnosť, alebo nám treba trpezlivo znášať ťažké nešťastie. Táto Bohu oddaná ustavičná vernosť musí siahať až do posledných zdanlivo nepatrných podrobností.
Práve všedný deň so svojimi malými požiadavkami a bezvýznamnými nepríjemnosťami overuje a cibrí našu svedomitosť. „Cvičte sa v láskyplnom súhlase s vôľou Božou nielen pri mimoriadnych udalostiach, ale v prvom rade pri nepatrných, každodenných drobnôstkach. A robte to s pokojným a radostným srdcom; lebo veľké diela neležia vždy na našej životnej ceste, no malé môžeme konať v každú hodinu," radí svätý František Saleský.
Rozumne horlivá duša dokáže veľmi dobre spojiť dve veci, ktoré sa na začiatku zdali byť nezlučiteľné: vysoký ideál svätosti a život naplnený samými maličkosťami. Vie, že nie je ľahké dodať na stavbu dokonalosti tak vhodný a dobrý materiál, ako sú tieto maličkosti.
Duša, ktorá v každej chvíli súhlasí s Božou vôľou, má dokonalú lásku a je skutočne svätá. Pravá svätosť nelieta v oblakoch. Nemá vela lesku, a predsa nás stojí veľa námahy; je na dosah ruky, a predsa ju vlastní tak málo ľudí.
Každodenné drámy našich nadprirodzených bojov sú písané v triezvej próze, bez zvučných rýmov a úchvatných rytmov; tu počuť iba rytmus úbohého srdca, ktoré sa stravuje v túžbe po Najvyššom a v svojej slabosti nemôže skoro nič vykonať.
Hrdinské odhodlanie vziať na seba raz, nevedno kedy, hodne ťažký kríž - ktorý budúcnosť síce môže priniesť so sebou, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ho nikdy neprinesie - znamená príliš málo pre skutočný svet; ba dokonca sa ono môže stať aj poduškou, na ktorej nejeden človek vo svojej lenivosti a s nasýteným sebavedomím usne a zmárni svoj život.
Mnohí ľudia by raz chceli vykonať skvelé skutky obetavej lásky a zatiaľ celkom blízučko popri nich im bez využitia unikajú kríže oveľa ľahšie, ktoré im ponúka prítomnosť.
Uisťujú nás, že sú pripravení za priateľa aj zomrieť; odmietajú však ochotne sa postaviť do jeho služieb.
Nech nás Boh chráni od takejto prázdnej, bezobsažnej horlivosti. Pravá horlivosť chce vidieť skutky, hoci aj celkom malé, avšak vykonané z velkej lásky. Preto sa snaží prispôsobiť sa Božej vôli vo všetkých malých ťažkostiach, ktoré nám všedný deň prináša na skúšku. Je presvedčená, že takáto vernosť v maličkostiach nám najlepšie pre-kliesni cestu k vytúženému, všeobsiahlemu súladu našej vôle s vôľou Božou.
V roku 302, pri Dorosture v Mýtii, stál pred súdom vojenský vyslúžilec Július, ktorý celých 27 rokov slúžil pri vojsku a potom bol prepustený pre svoju kresťanskú vieru. Odmietol obetovať cisárovi. Sudca Maximus radil: „To je predsa celkom neškodné, keď nasypeš trochu kadidla a potom odídeš domov!"
Tým však nijako nezapôsobil na starého vojaka. Jeho odpoved znela: „Nemôžem ani naoko prestúpiť Božie prikázanie. 27 rokov som slúžil pri vojsku. Po celý tento čas som ešte nikdy nemal nič do činenia so súdom. Zúčastnil som sa siedmich poľných ťažení. Nikdy som sa nevyhýbal službe. Ešte nikdy nemali moji nadriadení dôvod k tomu, aby boli so mnou nespokojní. A ty si myslíš, že ja, ktorý som celé roky deň čo deň plnil svoje povinnosti verne a svedomito, teraz by som sa mohol stať neverným môjmu Pánu Bohu?"
„Kde si slúžil?" opýtal sa sudca. „U oddielov činných na fronte. Keď som dosiahol hranicu staroby, bol som prepustený. Teraz som vojnový veterán. Doteraz som vždy splnil svoje povinnosti voči Bohu oddane a horlivo. A to robím aj dnes." V oduševnení za túto vernosť prijal mučenícku smrť.
„Vernosť vždy a všade, pri každej činnosti, vo dne i v noci, vernosť vo vnútri i navonok. Vernosť v každej hodine, minúte i sekunde. Vernosť napriek všetkému - toto je náš vznešený ideál... Vernosť, ktorá sa každej ponúkanej čnosti dokonale a vytrvalo priúča, kým si ju celkom navždy neosvojí, toto je láska v jej naj hrdinskejšej podobe; je to láska naj starostlivejšia a najjemnocitnejšia; láska najčistejšia a najsilnejšia; takáto láska nás privádza k stále väčšej podobnosti s Ježišom Kristom, o ktorom vieme, že všetko dobre robil" (Márie - Aimée de Jesus).
Nie vždy vkladáme do slova „vernosť" plný zmysel a význam, aký to slovo má. Čím viacej sa budeme snažiť o to, aby Duch Svätý ustavične vládol nad nami, tým väčší zmysel a význam, závažnosť a dosah bude mať pre nás nesmierne dôležitá čnosť vernosti.
Niekomu sa často stáva, že sa má rozhodnúť pre jednu z dvoch možností, z ktorých obidve sú dobré a mravne nezávadné, avšak on akosi cíti, že jedna z nich by sa páčila Bohu viacej. Vedený nadprirodzeným vnútorným popudom si celkom ľahko a bez váhania volí to lepšie. V konkrétnom živote býva to lepšie veľmi často aj ťažším.
Svedomitá snaha o stále väčšiu vernosť nás povznáša k tomu, čo sa v reči askétov nazýva „ustavičné nadšenie za dokonalejšie." Svätá Terézia z Ávily mala roku 1560 videnie pekla. Po ňom urobila sľub, že až do smrti bude robiť vždy to, čo je dokonalejšie.
Známy profesor filozofie Peter Wust písal v čase svojej smrteľnej choroby dňa 12. februára 1940 jednému zo svojich známych ťakto: „Moje velké utrpenie trvá... Bolesti ma trápia vo dne - v noci, často tak, že by som, úpejúc od súženia, chcel prosiť: ,Milý Bože, vezmi ma už k sebe z týchto múk'. Avšak ja viem: tvor musí čakať, kým sa Tvorcovi páči, na vykúpenie od starých vín. Ďakujem dobrotivému Bohu za všetko, čo a ako mi posiela. Keby som chcel reptať, bol by som ako blázon, ktorý sa obracia proti svojmu dobrodincovi. Ale modlite sa za mňa i naďalej!"
Duša má s radostným srdcom súhlasiť s vôľou Božou. Len vtedy máme čisté srdce, ak sa celá naša vôľa slobodne a ochotne podriadi najsvätejšej vôli Božej. Preto jedna z najdôležitejších zásad každej snahy o dokonalosť hovorí: „Človek si musí najprv dôkladne uvážiť, čo Boh od neho žiada, a keď si to dobre uvedomí, musí sa usilovať radostne a bez otáľania to vykonať."
Na tejto výške oddanosti Bohu alebo, povedzme to lepšie, na tejto úrovni láskyplného zjednotenia s Bohom zamíkajú všetky vlastné priania. Duša o nič neprosí, nič neodopiera, ale prenecháva sa ramenám božskej Prozreteľnosti.
Lepšie, ako by to mohli vyjadriť všetky teoretické výklady, pútavo líči svätý František Saleský takéto duchovné správanie výstižným podobenstvom: „Dcéra istého vynikajúceho lekára ochorela na neustálu horúčku. Otec navrhol otvoriť žilu s liečebným cieľom. Ona odvetila láskavým hlasom: ,Drahý otecko, som tvoje dieťa. Ja neviem, čo si mám priať a čo mám robiť, aby som bola zdravá. Ty musíš za mňa chcieť a robiť, čo považuješ za dobré. Mne stačí, že ťa ľúbim.'
A otec podviazal rameno, nasadil chirurgický nožík, lancetu na žilu a pichol. Milé dieťa sa však nedívalo ani na ranenú ruku, ani na rinúcu sa krv; neodvracalo modré očká od tváre svojho otca. Povedalo iba nežne: ,Môj otecko ma veľmi ľúbi a ja som celkom jeho."'
Dokonalá láska! Jej obdoba sa volá dokonalá dôvera. Ona spôsobuje tú velkomyseľnú oddanosť Bohu, pri ktorej všetky vlastné želania ustupujú do pozadia. Duša chce iba to, čo chce Boh, a ak si niečo praje, robí tak len preto, že si to praje Boh.
Svätá Jana Františka Frémyot de Chantal svojím rozvážnym konaním dosvedčuje, že jej srdce bolo vo všetkých záľubách tohto života dokonale ľahostajné a že nadovšetko milovala Božie zaľúbenie.



27. PANE, NAUČ NÁS MODLIŤ SA (Lk 11,1)


Dobré dieťa Božie prirodzene túži žiť v blízkosti svojho Pána a Otca, chce sa s ním rozprávať, jednoduchšie povedané, chce sa pobožné modliť. Nemodlí sa v prvom rade za to, aby niečo dostalo, ale modlí sa predovšetkým preto, lebo dieťa miluje svojho otca a nemôže mu minúť deň bez stretnutia s ním.
Svetoznámy lekár, biológ a psychológ Dr. A1exis Carre1, povedal: „Človek potrebuje Boha tak, ako potrebuje vodu a kyslík. Modlitbou sa človek blíži k Bohu a Boh vchádza k nemu. Modlitba je pre náš najpriaznivejší rozvoj nepostrádateľná. Správne pochopená a zbožne vykonaná modlitba je úkon rastu a zrelosti, nevyhnutne potrebný k úplnému rozvoju osobnosti a ku konečnému zdokonaleniu najvyšších ľudských schopností. Modlitbou dosahujeme úplnú a zladenú jednotu tela, inteligencie a duše. To dáva silu krehkej trstine ľudskej bytosti."
Podobne uvažuje aj veľký francúzsky mysliteľ Paul Claudel: „Tak ako telo, aj duša má svoje nevyhnutné potreby. Duša potrebuje modlitbu rovnako, ako telo potrebuje jedlo, dýchanie a spánok. Čím viacej sme zaťažovaní prácou, tým viacej nám treba úľavy. (Evanjelium hovorí: posily)." Treba sa nám sýtiť úmerne podľa našich námah; modlitba musí odpovedať miere našich ťažkostí. (Georges Bernanos)
Svätá Terézia z Ávily hovorí: „Nech hundre, komu sa chce hundrať, nech šomre, komu sa chce šomrať, nech si hovorí, kto chce, čo chce, ale ja sa chcem rozhodnúť, že budem neoblomne trvať na modlitbe. Rozumie sa, ak som sa rázne nerozhodla modliť sa za každú cenu, stane sa, že sa už viacej nebudem modliť. Pretože dnes je to suchopárnosť, ktorú prežíva moja duša, zajtra to bude velká zaneprázdnenosť a pozajtra to už budú hriechy. Pre jeden alebo druhý dôvod by som sa už nemodlila. Je potrebné, aby som sa energicky rozhodla, že sa budem modliť."
Svätá Terézia je skúsená žena. Skutočne sa vyzná v psychológii. Hlavne je dôvtipná tá narážka na hriech. Mnohokrát sme už v hriech a hovoríme si: „Nemám odvahu modliť sa." Je to veľmi pomýlené sa niekedy treba modliť, je to práve vtedy, keď sme v hriechu. pozná takéto stavy. On sám nám pripomína: „Čo najviac potrebuje tento úbožiak je, aby sa modlil. Nech prosí a ja mu pomôžem."
Veľmi sa mýli, kto hovorí: „Som v hriechu. Budem sa modliť až potom, keď sa dám do poriadku." Preboha, modli sa! Aj keď tvoja modlitba nie je záslužná, lebo nie si v stave posväcujúcej milosti, vždy ti môže získať Božiu pomoc, ba môže ti vyprosiť milosť, že si vzbudíš aj dokonalú ľútosť.
Slávny dominikán, otec Mc Nebb, londýnsky kazateľ, hovorieval: „Keď som v spovednici, práve vtedy sa oblečiem do Kristovej trpezlivosti. Nech mi čokoľvek rozprávajú, nikdy ma to nedráždi, aj keď ide o cudzoložstvá a krádeže." Vravím: „Pán ti odpustí. Odvahu, vzmuž sa!" Je tu len jedna výnimka, keď niekto príde a spomína, že zanedbáva modlitbu. Pýtam sa ho: ,To ste sa skutočne nikdy nemodlili?' ,Nie, otče, naozaj som sa nikdy nemodlil.' „Ach - vraví - v tomto prípade by som vystrčil ruku z okienka spovednice a veľmi ochotne by som mu dal štyri facky!"
Akože je to na tomto svete možné? Sme takí slabí a naklonení k zlému, tlačí nás toľká zodpovednosť a nechceme sa modliť? To znamená, že sme vlastne nič neporozumeli. Bez modlitby nemožno ísť vpred!
Podľa svätého Vincenta de Paul je modlitba pozdvihnutie ducha k Bohu a vrúcny rozhovor s ním. Je to zbožné a dôverné obcovanie človeka s Bohom. Boh hovorí duši to, čo chce, aby ona vedela a robila, a duša prejavuje Bohu svoju vďačnú lásku a prosí ho o tie dary, ktoré jej on sám káže si od neho pýtať.
Modlitba, akú si želá Boh a ktorej nedostihnuteľným príkladom je Ježiš Kristus, Bohočlovek, spočíva v úkone a stave neobmedzeného oddania sa Bohu, jeho vnuknutiam a jeho otcovskej prozreteľnej láske. Takáto modlitba je pre človeka niečím nielen prirodzeným, ale i povznášajúcim, očisťujúcim, zošľachťujúcim a posväcujúcim.
1. Všetci učitelia duchovného života tvrdia, že modlitba patn k najpotrebnejším a najúčinnejším prostriedkom spásy a kresťanskej dokonalosti. Za všetkých uvediem len klasický výrok svätého A1fonza M. de Liguori, učiteľa Cirkvi: „Kto sa modlí, určite sa spasí; wo sa nemodlí, určite zahynie. Všetci svätí prišli do neba modlitbou všetci zatratení prišli do pekla preto, že sa nemodlili."
A P. de Ravignan taktiež zdôrazňuje: „Verte mne, verte tomu, kto má tridsaťročnú skúsenosť v duchovnej správe. Ja môžem dosvedčiť, že všetky sklamania, duchovný úpadok, zbabelosť, chyby, všetky malé nedokonalosti i velké chybné kroky, to všetko pochádza z jedného prameňa: z nedostatku vytrvalej modlitby."
Bez hlbokej a stálej modlitby si ani nemôžeme predstaviť ozajstnú svätosť. Človek, usilujúci sa o kresťanskú dokonalosť, musí byť horlivý v modlitbe. Inak sa stane, že všetky jeho úkony zbožnosti, ako svätá omša, prijímanie sviatostí, kázanie a rôzne pobožnosti, nebudú prinášať náležité plody, a preto sa nikdy nedostane z akejsi duchovnej priemernosti. A dôvod je celkom zrejmý: Hlavným činiteľom v našom duchovnom pokroku je sám Boh. Modlitba však pozdvihuje dušu k nemu a spojuje s ním. Môžeme teda právom povedať, že pokrok na ceste k Bohu závisí prakticky na našej modlitbe. Ako ďaleko dospejeme na ceste modlitby, tak ďaleko dospejeme k objatiu Boha v láske.
Každý človek je síce schopný prirodzenej statočnosti, i nejakého dobrého skutku, ba pomocou pomáhajúcej milosti môže konať aj nadprirodzené dobro. Ale tá celistvosť dobra, ktorá je potrebná k svätosti života, utvára sa mimoriadnou milosťou Božou a z neba ju vyprosuje modlitba. Pekne a správne hovorí Mesch1er: „Svätí sa vyučili na vysokej škole modlitby, z modlitby čerpali tie nadľudské čnosti, ktoré u nich obdivujeme a modlitbou sa stali tým, čím sú pred Bohom a Cirkvou."
Duch svätosti a dokonalosti je dar Boží a ovocie horlivej modlitby.
Nech si už svoj modlitebný poriadok zariadime akokoľvek, buďme v každom prípade poctiví a svedomití! Niet veľa vecí, kde si tak ľahko niečo nahovárame, ako práve tu. Človek sa, celkom vzato, nerád modlí. Pri modlitbe sa ho ľahko zmocňuje nuda, rozpaky, odpor i priamo nepriateľstvo voči nej. Všetko ostatné sa mu potom zdá byť príťažlivejšie a dôležitejšie. Hovorí, že nemá čas, a že to, či ono, je nutnejšie; no len čo nechá modlitbu, začne robiť tie naj zbytočnej šie veci.
Človek musí prestať s klamaním Boha i seba samého. Je oveľa lepšie, keď povie celkom otvorene: „Nechcem sa modliť," než by sa uchyľoval k podobným výhovorkám. To síce neznie práve krásne a odhaľuje to celú jeho úbohosť; je to však pravda a z pravdy je možné nájsť cestu vpred oveľa ľahšie ako z výhovoriek.
Povedať si: „Nechce sa mi modliť," znamená priznať slabosť svojej vôle. Ak som však telesne zdravý, potom sa v mojom slovníku nesmie objaviť výraz: Nechce sa mi - nemám chuť - nemám náladu. - Akí úbohí sú ľudia slabej vôle, ľudia náladoví, ľudia náhodní! Dávajú sa ovládať telom a jeho náladou. Ono určuje ich smer a cestu, ono sťažuje rozlet ich duše a za to mu ešte slúžia, hovejú mu, otročia mu, zato ho ešte hýčkajú.
My sme však kresťania, a ako takí sme sa rozhodli pre sebazápor, obeť a tvrdý život z lásky k ukrižovanému Kristovi. U mňa má teda rozkazovať duša a nie telo. A duša chce dýchať a rozprávať s Bohom. Telo musí poslúchať a nie chcieť alebo nechcieť. Pre mňa platí iba jediná zásada: „Chcem to, čo chce môj Boh a nechcem to, čo sa mu nepáči."
Kresťan je - podľa všeobecného názoru veriacich - človekom modlitby. A kresťan je takým kresťanom, akou je jeho modlitba. Ak má zaľúbenie v modlitbe, vtedy miluje aj svoje kresťanské povolanie a cíti sa v ňom šťastný. Ak je jeho modlitba horlivá, pilná a vytrvalá, potom je on nepochybne horlivým, pilným a vytrvalým aj vo všetkých ostatných povinnostiach. Ak je však nedbalý v modlitbe, je nedbalým aj vo všetkom inom. Krátko povedané: nie je možné si predstaviť dobrého kresťana, ktorý by nebol mužom modlitby. Ona je jeho životom, dušou jeho duše, prameňom apoštolskej činnosti, ohniskom božej milosti, zdrojom svätého nadšenia a zárukou vytrvalosti vo viere.
Človek má konečne vedieť, že tu ide o niečo nesmierne dôležitého. Preto nemá byť slabochom; má vykonať, čo vyžaduje povinnosť a nutnosť, a kľudne si uložiť aj viacej, hoc mu to pripadá zaťažko. Bez modlitby viera ochabne a náboženský život zakrnie. Človek nemôže byť natrvalo kresťanom, bez toho, že by sa modlil - práve tak ako nemôže žiť bez toho, že by dýchal.
Bývame smutní, keď nás pri príchode do neznámeho mesta na ulici, stanici, letisku, niekto priateľsky neprivíta. A naopak, ak nás privíta milá, usmievavá tvár, ak sa voči nám roztvoria priateľské ruky, hned sme radostne naladení a oslobodení od krušného dojmu stratenosti a samoty.
Ako je nám príjemne, keď zistíme že nás naši domáci očakávali. Nemusia nám ani veľa hovoriť, aby sme to zbadali. Stačí ich láskavé prijatie, akýsi druh spechu, aby nám u nich bolo dobre. Kvetiny v izbe, kniha, o ktorej vedia, že nás bude zaujímať, lebo poznajú náš vkus, úplne nás presvedčia o ich srdečnosti.
Prial by som ti, drahý priateľ, aby si - vo chvíli, keď sa ideš modliť -bol pevne presvedčený, že si očakávaný. Čakajú ťa Otec, Syn a Duch Svätý; prijíma ťa rodina Najsvätejšej Trojice. Tam máš pripravené miesto. Spomeň si na Kristove slová: „Idem vám pripraviť miesto." Možno namietneš, že Kristus pri týchto slovách myslel na nebo. Správne! No modlitba je vlastne nebo, aspoň v tom, čo je v nej podstatné: Boh prítomný zvláštnym spôsobom, Boh, ktorý ťa miluje, Boh, ktorý očakáva a prijíma teba - svoje dieťa.
Boh nás vždy čaká. Presnejšie: ešte sme neurobili ani prvý krok, a on nám už prichádza v ústrety. Spomeň si na dojemné Kristovo podobenstvo: Kým bol márnotratný syn ešte ďaleko od otcovho domu, jeho otec ho zbadal a pohnutý zľutovaním, bežal mu v ústrety, objal ho nežným a dlhým objatím. Ty si spomínaš, ten syn ťažko urazil svojho otca. No všetko nasvedčuje, že syn bol i napriek tomu očakávaný, túžobne očakávaný.
Boh chce spasiť všetkých ľudí (1 Tim 2, 4). „Nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie" (2 Pt 3, 9). Chce však, aby sme ho aj žiadali o potrebné milosti pre našu dušu. Tridentský snem učí, že: „Boh neprikazuje nemožné veci, ale prikazujúc napomína, aby sme robili čo môžeme, a žiadali o to, čo nemôžeme, a pomôže nám, aby sme mohli."
Z toho vyplýva - ako učí svätý Augustín - že okrem prvých milostí, ktorými sú povolanie k viere alebo k pokániu, všetky ostatné milosti, a najmä milosť vytrvalosti, Boh udeľuje iba tomu, kto prosí. „Pýtajte si a dajú vám." „Teda - hovorí svätá Terézia Avilská - kto si nepýta, nedostane." A už predtým to povedal svätý Jakub: „Nič nemáte, lebo neprosíte" (Jak 4, 2).
Preto teológovia so svätým Bazilom Veľkým, svätým Augustínom, svätým Jánom Zlatoústym, Klementom Alexandrijským a inými, zdôrazňujú, že prosebná modlitba je dospelým tak nutná, že bez prosebnej modlitby je nemožné sa spasiť. Príčinou toho je to, že prosebná modlitba je prostriedkom, bez ktorého nemôžeme dosiahnuť potrebnú pomoc, aby sme sa zbavili a uchránili hriechov.
2. Nech sa pozeráme na modlitbu z akéhokoľvek hľadiska a nech ju skúmame v jej začiatkoch alebo vrcholkoch, vždy sa nám javí predovšetkým ako nábožné pozdvihnutie duše k Bohu, aby sme sa mu klaňali, ďakovali mu za dobrodenia, prosili o odpustenie hriechov a o milosti.
Zatiaľ čo podstatou modlitby je vždy vnútorné hnutie, pozdvihnutie srdca a mysle k Bohu, jej spôsoby môžu byť rozličné:
Predovšetkým treba pripomenúť, že vznešené kráľovstvo modlitby má dve oblasti: Prvá je oblasť riadnej modlitby, druhá mimoriadnej, mystickej modlitby. V oblasti riadnej modlitby, napomáhaní Božou milosťou, môžeme svojimi prirodzenými silami slobodne kráčať vždy napred a vždy vyššie.
Do druhej oblasti, totiž do oblasti mimoriadnej, mystickej modlitby, môžu vstúpiť len duše zvlášť vyvolené, a keď prestúpili jej hranice, nechodia už samy, ale skôr ich nesie nejaká vyššia sila, mimoriadna milosť Ducha Svätého. A hoci sa človek môže na takúto milosť pripraviť a urobiť sa súcim, nijako ju nemôže dosiahnuť svojimi silami, hoci by sa akokoľvek namáhal si ju získať. To môže dať len Boh podľa svojho múdreho riadenia.
Niektorí dnešní kresťania sa na mystikov pozerajú nedôverčivo. Pomenovanie mystik sa používa v zlom zmysle slova. Dokonca sa týmto výrazom vyjadruje akási - neviem aká - duševná porucha, chorobný stav, akýsi druh hystérie.
A predsa je pravdou, že mystika - napriek tomu, že u niekoho vzbudzuje nedôveru a pochybnosť - vyvoláva obdiv a záujem u mužov i žien a to v oveľa väčšej miere, než by sme čakali. Hocikedy stretneme mladých ľudí prirodzene nábožných, alebo kajúcnikov, túžiacich po duchovnom živote, ktorí hľadajú priateľstvo s Bohom. Hľa, v tom je jadro, koreň i podstata mystickej modlitby.
Mystický život je skutočne poznačený vedomím, že je v duši prítomný živý Boh, Pôvodca dobroty a lásky. A toto nie je účinok nášho úsilia, lebo človek je neschopný to pochopiť vlastnými silami. Je to Boží dar.
Diela mystikov nám ponúkajú mnohé svedectvá o vedomí duše že živý Boh je v nej.
Svätá Terézia z Avily hovorí: „Taká intímna Pánova prítomnosť sa mi z jednej strany zdala byť neuveriteľná a z druhej strany mi bolo nemožné neveriť, že je Boh vo mne, lebo som mala akési jasné videnie jeho prítomnosti."
A presvedčivo dodáva: „Sám Boh sa tak usídli vo vnútri duše, že keď duša príde k sebe, nemôže pochybovať o tom, že bola v Bohu a Boh v nej. A táto pravda ostáva tak hlboko vtlačená, že hoci by duša aj počas niekolkých rokov nebola znovu vyzdvihnutá do toho istého stavu, nemohla by zabudnúť na tento milostivý dar, ani pochybovať o jeho skutočnosti."
Svätý Ján z Kríža nám ponúka podobné svedectvo: „Duša si uvedomí, že je preniknutá a celkom naplnená lúčmi božstva a premenená vo svojom Stvoriteľovi."
Boh jej totiž dáva nadprirodzeným spôsobom svoju bytosť, takže duša vyzerá ako sám Boh - badá, že má to isté čo aj Boh, ba aj to, čo patrí Bohu a čo patrí po tejto premene jej, javí sa ako jedno a to isté. Zdá sa, že sa duša podobá viac Bohu ako sebe, hoci je isté, že si zachováva svoju podstatu odlišnú od bytosti Božej. Takto sa aj sklo líši od slnečných lúčov, hoci tieto ho osvetľujú a prenikajú.
U svätej Terézie Ávilskej, svätého Jána z Kríža, aj u mnohých iných sa potvrdzuje pravdivosť slov Svätého písma, že Boh sa chce už na tejto zemi zjavovať svojim deťom: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha" (Mt 5, 8). „Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec - aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého" (Jn 14, 21)-„Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ,Abba, Otčeľ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti" (Rim 8, 15-16).
Podaktorí teológovia sa nazdávajú, že mystický život nie je pokračovaním riadneho kresťanského života. Podľa ich ponímania by to bola výnimočná cesta. Akiste vnímajú u mystikov neobvyklé javy: videnia, chovanie, vzrušenia, extázy, a toto považujú za čosi mimoriadneho. - No mnohí iní učitelia duchovného života sú toho názoru, ze všetci kresťania sú pozvaní na jednotu s Bohom a na uvedomenie sl Božieho života v nich.
Pripúšťam, že mnohí to nedosahujú. Vysvetlenie je však jednoduché: jjozie zjavenie duši je Boží dar. Avšak tento dar nedostane nikto, ak nekráčal pevne a trpezlivo namáhavou cestou modlitby, ak sa nesnažil deň Čo deň plniť Božiu vôľu, ak sa neusiloval odstrániť svoju hlbokú duševnú kledu, ak sa rázne nezbavil svojej sebalásky a - nadovšetko - ak bezmedzné neveril v Otcovu lásku a nesnažil sa o svätosť, ako to žiada láska.
Ani veľmi činorodým ľuďom Božieho kráľovstva nič nezabránilo, aby boli aj velkými mystikmi. Preto je celkom bezdôvodné a nesprávne klásť do protikladu mystikov a ľudí činu, pripisujúc jedným vysoký stupeň modlitby a druhým apoštolskú prácu. Spomeňme si, čo všetko vykonali svätý Pavol, svätá Terézia z Avily, svätá Katarína Sienská, svätý František Assiský, svätý Dominik a toľkí iní...
Duša, zachytená mystickým prúdom, oplýva životom a neobmedzeným vzletom. Neodolateľný podnet ju vedie k hrdinským skutkom. Duchovné nadšenie všetkých jej síl pomáha vybadať, čo je bohumilé a velké a hoci je slabá, horlivo to vykoná. Ale toto všetko vzniká a deje sa iba v duši, ktorá je zároveň aktívna aj „aktivizovaná", lebo sa jej úsilie zhoduje s Božím pôsobením.
Ak sú mystici - ako to dosvedčujú celé cirkevné dejiny - najúčinnejší a najosožnejší ľudia na zemi, potom je veľmi žiaduce, aby sa v našom chorobnom svete, medzi pôvodcami každého zemského diania, politického života, vedeckých výskumov, v oblasti myslenia i na poli práce, objavili ľudia, ktorí sa uvedomele a svedomite vydali na cesty modlitby, žijú v najlepšom, oddanom vzťahu so svojím Bohom a dávajú sa ním viesť ako opravdiví mystici.
My, obyčajní smrteľníci, sa prevažne pohybujeme iba v oblasti riadnej modlitby. Aj táto oblasť má viacero ciest, či spôsobov:
Je to modlitba ústna a rozjímavá, modlitba rozumová a citová, osobná a spoločná, súkromná a liturgická.
Všetky spôsoby sú dobré a môžu slúžiť k vzrastu našej lásky k Bohu, ak nás len skutočne s ním spájajú. Na toto musíme stále dohliadať, lebo spojenie s Bohom je podstata modlitby. Ak by Modlitbe chýbala táto podstata, slovný prejav by nič neznamenal, a Pán by mohol aj o nás povedať: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa" (Mt 15,8).
Žiaľ, my ľudia máme sklon zachytiť skôr hmotnú stránku vecí než duchovnú. Pri ústnej modlitbe sa príliš ľahko uspokojíme bezmy šlienkovitým odriekaním a nesnažíme sa zamerať si srdce na Boha, preto musíme stále bedliť a bojovať proti takému sklonu. Ústna modlitba, odriekaná len perami, vôbec nesústreďuje dušu na Boha, lež rozptyľuje a unavuje. Nijako sa nemôže povedať, že by to bol prostriedok k užšiemu spojeniu s Bohom.
Svätá Terézia z Avily, túžiac vychovávať a pripravovať duše na dôverné spojenie s Bohom, na tento cieľ zameriava aj ústnu modlitbu. Hovorí o tom: „Vždy vám budem odporúčať, aby ste ústnu modlitbu spájali s rozjímavou" (Cesta 223). Svoju myšlienku vysvetľuje takto: „Keď som pri ústnej modlitbe naozaj presvedčená, že hovorím s Bohom a snažím sa viac myslieť na neho než na slová, vtedy spájam ústnu modlitbu s rozjímavou." (Tamtiež 1)
Svätá Terézia nijako nechce zanedbať presnosť recitovania - čo je veľmi dôležité najmä pri liturgickej modlitbe. Chce len povedať, že najdôležitejšie je vždy upierať pozornosť na Boha. Najmä pri dlhších ústnych modlitbách je takmer nemožné upútať pozornosť na zmysel všetkých slov, ktoré vyslovujeme. Je však možné byť pozorným, zbožne sa modliť v Božej prítomnosti: Podľa prítomného stavu môžeme vzbudzovať túžbu chváliť ho alebo spájať sa s ním, prosiť si všeobecne jeho pomoc, alebo ho žiadať o zvláštnu milosť. Postačí aj nejaká všeobecná myšlienka o zmysle prednášanej modlitby, alebo aj jednoduchý pohľad na Boha, ktorému predkladáme svoje priania. Vcelku nejde iba o odriekanie slov, ale o zotrvanie s Bohom.
Dobrá ústna modlitba je jednoduchý spôsob rozhovoru s Bohom. Je však prirodzené, že pri napredovaní v duchovnom živote duša cíti potrebu vnútornejšej a dôvernejšej modlitby. Tak sa samovoľne zameriava na rozjímavú modlitbu. Rozjímavou modlitbou je každá modlitba, pri ktorej ústa mlčia a hovorí len duša.
Najznámejšou a najbežnejšou formou rozjímavej modlitby je rozjímanie, čiže meditácia. Rozjímanie je druh vnútornej modlitby, ktorá sa koná troma duševnými schopnosťami: pamäťou, rozumom a vôľou. Pamäť nám pripomína zvolený predmet rozjímania a postupne predstavuje duchu jeho rozličné časti. Rozum o nich uvažuje: skúma okolnosti, príčiny, účinky, posudzuje ich, usporaduje, a vzťahuje na seba to, čo sa ho týka a môže mu osožiť, vyvodzuje, čo musí robiť čomu sa vyhýbať. Vôľa, povzbudená uvažovaním rozumu, riadi sa podlá týchto úsudkov: vyčíta si nedbalosť, pociťuje hanbu, že dovtedy zneužívala Božie dobrodenia, uznáva svoj nevďak, prosí o odpustenie, povzbudzuje seba samu, aby odteraz žila spôsobom, ktorý viacej odpovedá povinnosti, robí pevné a veľkodušné predsavzatia a obnovuje tie, ktoré už predtým urobila.
Podľa svätého Františka Saleského rozjímanie je pozorné myslenie, s tým úmyslom, aby sme vo svojej vôli vzbudili spasiteľné, sväté city a predsavzatia.
Je zrejmé, že v rozjímaní myslíme, ale nie preto, aby sme sa stali učenejšími, lež aby sme sa uspôsobili viac milovať Pána. Činnosť mysle má teda viesť zvlášť k tomu, aby sme si uvedomili Božiu lásku k nám uvažovaním o rôznych prejavoch tejto lásky. Právom možno tvrdiť, že niet božského tajomstva alebo pravdy viery, ktoré by nám tak alebo onak nehovorili o nesmiernej láske Pánovej.
Keď si duša dostatočne uváži, že Boh ju miluje, stáva sa, že hneď pocíti túžbu vyjadriť mu svoju vďačnosť a odplatiť mu lásku láskou. Vtedy samovoľne začne rozhovor s Pánom. Vyjadrí mu celú svoju vďačnosť, prehlási, že sa mu chce velkodušnejšie oddať a prosí Pána o pomoc, ochranu a spásu.
Isteže tu ide o dôverný, celkom osobný a nenútený rozhovor bez ohľadov na spôsob a postup, rozhovor vychádzajúci jedine z prekypujúceho srdca. Ku knihe sa vráti iba vtedy, keď pocíti potrebu znovu hľadať predmet a city, ktoré živia jej rozhovor s Pánom. - Môžeme povedať, že ide o opravdivý rozhovor, pretože duša nerozpráva sama, lež často jej Boh odpovedá. Isteže to Boh nerobí slovami, ale posiela jej milosti svetla a lásky. A človek lepšie chápe Božie cesty a s väčším zápalom - veľkodušne na ne nastupuje.
Zakončenie rozjímania spočíva v modlitbách, ktoré usmerňujeme k Pánovi, aby sa nám predsavzatia stali plodnými. Tieto modlitby nazývame kolokviom, rozhovorom, lebo pri nich sa úctivo a s dôverou zhovárame s Ježišom Kristom. Predkladáme mu dôvody, ktoré ho môžu nakloniť, aby nás vypočul a tie sú predovšetkým: sláva jeho Otca, láska akou nás miluje, cena jeho Krvi a veľkosť našich potrieb. Tieto modlitby môžeme usmerniť Najsvätejšej Trojici, alebo jednotlivej božskej Osobe. V každom prípade sa musíme snažiť, aby naše pr0s^ boli preniknuté najhlbšou úctou voči Bohu.
Dobré je pritom vrúcne poprosiť o pomoc a orodovanie presvätú Pannu, anjelov a svätých. Nič nepýtajme od Boha bez zjednotenia s Kristom a vždy ho prosme iba skrze Ježiša Krista, jeho Syna, ktorý jediný mu je dokonale milý. Keď sa obraciame k Ježišovi, vždy poprosme Máriu o jej mocný príhovor. Častá prosba k presvätej Panne pri našich modlitbách oživuje v nás dôveru a prináša nám veľa milostí
Takto duša smeruje k Bohu ústnou i rozjímavou modlitbou a uspôsobuje sa na stále dôvernejšie spojenie s ním, kým ju sám Boh zážitkom lásky a svetlom nazerania nevovedie do hlbšej, mystickej modlitby, ktorá jej pomôže ponoriť sa v neho.
3. Mnohí sa modlia a nedostávajú, pretože sa nemodlia náležíte. O nich platia slová svätého Jakuba apoštola: „Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte..." (Jak 4,3). Kde je chyba? ... Istý rozumkár povedal: „Čítal som v evanjeliu: ,Proste a dostanete'... Preto som kľakol, zložil ruky a modlil som sa. Dlho som prosil, ale vyslyšanie neprišlo. - Čo si mám o tom myslieť? - Alebo niet Boha, alebo sa o naše biedy nezaujíma, alebo to, čo on sám v evanjeliu hovorí, nie je pravda ... Ale v každom prípade sa mi modlitba zdá byť zbytočná."
Hľa, takýto je nekresťanský uzáver mnohých kresťanov.
Prečo Boh niekedy nevyslyší? - Augustín na to odpovedá krátkou slovnou hračkou: „Mali, mala, male petimus - zlí sme, zlé veci prosíme a zle si ich prosíme."
Zlí sme. Nuž, ako chceš, aby ti Boh dal, o čo prosíš, keď ty skúpo zatváraš dlaň a odvraciaš sa, keď prosí on?
Zlé veci prosíme. Otec nedá do ruky dieťaťu ostrý nôž, aj keď sa rozplače... Boh ťa má príliš rád, aby ťa vyslyšal, keď prosíš o to, čo by ti mohlo byť na škodu.
Zle prosíme. S malou pokorou. Naša prosba znie občas ako rozkaz. Nevytrvalo prosíme, bez dôvery a roztržito. Tu je chyba.
Bez dobrej modlitby nedokážeš dobre žiť, ale ani bez dobrého života sa nebudeš vedieť dobre modliť.
Odpros Pána, že si ho často urazil nedôverou pri modlitbe.
Čo teda robiť, aby sme sa dobre modlili, a tak mali čo najväčšiu nádej, že naše modlitby budú vyslyšané?
Modlitba nie je duchovný čin, ktorý by bol oddelený a nezávislý od ostatných úkonov duchovného života. Márne sú pokusy lepšie sa modliť ak zároveň niet snahy pokračovať v zdokonaľovaní celého duchového života. Pozrime sa, čo sa deje v telesnom živote. Ak zlyhá životná činnosť ústrojenstva - dýchanie, obeh krvi, trávenie - celý organizmus pocíti následky; všetky ostatné funkcie sa narušia. Rovnako to býva so životom duše.
Akiste sa chceme naučiť čím lepšie sa modliť. To je chvályhodné. Ale potom musíme odvážne pokročiť vo všetkých oblastiach kresťanského života. Je isté, že pokrok v živote modlitby napomáha pokrok celého duchovného života, ale práve tak je isté, že rozmach modlitby vyžaduje vzostup celého duchovného života: prehlbovanie viery, velkodušnosť lásky k Bohu a k blížnemu, prísnejší spôsob života, a ustavičnú snahu o rast v mravných čnostiach.
Ak Boh na tvoju modlitbu neodpovedá, ale mlčí, zisti, či medzi ním a tebou nestojí múr, tvoj hriech. Nielen všedný, malý hriech, hriech slabosti, ktorý aj ty odsudzuješ - lebo robíš zlo, ktoré nechceš a nerobíš dobro, ktoré chceš - ale aj hriech, v ktorom máš záľubu a nazývaš ho menom, ktoré ťa neznepokojuje. Musíš sa rozhodnúť: za Boha alebo za hriech. Spytuj si svedomie! Dať však prednosť hriechu pred Bohom?... či to neznamená odopierať poslušnosť Bohu? ...
Svätý Tomáš Akvinský uvádza tri vlastnosti modlitby ako podmienky jej vypočutia: dôveryplnú vieru, pokoru a vytrvalosť.
a) Na túto dôveryplnú vieru Pán veľmi často poukazuje ako na podmienku vypočutia: „Dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe" (Mt 21, 22).
Kto sa teda modlí, nech vzbudí v sebe najprv vieru v dobrotivosť Božiu a v jeho sľuby. Potom nech si vzbudí v srdci silnú a dôveryplnú nádej. Bez toho sa človek márne modlí, lebo - ako varuje svätý Augustín - „ak chýba viera a dôvera, modlitba je márna."
Boh nie je ako ľudia, ktorí sľubujú a potom neplnia, buď preto, že luhajú, keď sľubujú, alebo preto, že zmenia svoju vôľu (porov. Nm 23, 19). A prečože vôbec - dodáva svätý Augustín - by nás Pán tolko povzbudzoval, aby sme žiadali od neho milosti, ak by nám ich nechcel udeliť? Svojím prísľubom sám sa zaviazal, že nám poskytne dary, o ktoré ho náležíte prosíme.
Tu si však treba uvedomiť, že tento prísľub sa netýka milostí doč ných, ako sú zdravie, majetky a podobne, lebo takéto milosti nám P;jn častokrát právom odopiera, pretože vidí, že by nám sťažili aleb znemožnili našu večnú spásu. „Čo osoží nemocnému, to vie lepšje lekár ako chorý," - hovorí svätý Augustín. Preto o dočasné milosti máme prosiť vždy s podmienkou: ak to osoží duši. Ale naopak: trvalé duchovné milosti, máme vyprosovať nepodmienene a s pevnou dôve rou, že ich dostaneme.
b) Druhou potrebnou vlastnosťou modlitby je pokora. „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť" (Jak 4,6). Nie pyšný farizej našiel milosť, ale výkrik zo skrúšeného srdca seba hlboko pokorujúceho verejného hriešnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu" (Lk 18,13), dostal sa pred trón Boží a on odchádzal domov ospravedlnený. „Modlitba pokorného preniká oblaky" (Sir 35, 21).
c) Podstatnou podmienkou dobrej prosebnej modlitby je aj vytrvalosť. - Veď my nepoznáme plány Božieho riadenia. Boh akiste má svoje dôvody a spásonosné úmysly, keď v istých prípadoch nedá nám hneď to, o čo sa k nemu utiekame. - Robí to aj preto, lebo vie, že keby sme nemali ustavične o čo prosiť a nenútili by nás takmer pálčivé potreby, keby sme hneď všetko dostali, veru naozaj málo by sme sa s ním rozprávali a nedostatočne by sme sa modlili.
Zanechali by sme veľmi mnoho cvičení v čnostiach, ktorými chceme akoby pohnúť Boha k tomu, aby naše vrúcne želania tým skôr a istejšie splnil. A tieto cvičenia v čnostiach sú nám veľa ráz užitočnejšie ako dosiahnutie dobrodení, pre ktoré ich obetujeme. - Okrem toho veľmi málo by sme si cenili aj Božie milosti, keby ich rozdával veľmi lacno. - No, najhlavnejší dôvod, prečo máme byť vytrvalými v modlitbe je ten, že nás Boh miluje a že je šťastný, keď na neho s láskou myslíme. Takto rozumejme slovám Písma: „Treba sa stále modliť a neochabovať" (Lk 18, 1).

Takáto modlitba nás posväcuje, pretože:
1. povznáša dušu k Bohu, odpútava ju od stvorenia a napĺňa nás svätými myšlienkami a túžbami;
2. spája s Bohom rozum a vôľu, myseľ a srdce, a preto človek Boha lepšie poznáva a vrúcnejšie miluje;
3. zjednocuje nás s Božou vôľou. Kto sa klania a ďakuje Bohu, riadi sa jeho plánmi a príkazmi. Kto prosí o odpustenie, súčasne aj sľubuje, sa nevzdiali od jeho zámerov;
4. pripodobňuje nás Bohu. Keď sa duša pohrúži do velebnosti božských vlastností a dá sa nimi preniknúť, stáva sa podobnou Bohu. A v tom spočíva svätosť.
„Túžba po Bohu sa stále modlí - aj vtedy, keď už jazyk mlčí" - hovorí svätý Augustín. Veď modliť sa znamená milovať Boha, a či ho máme prestať milovať? - Modliť sa znamená nasledovať svätých a tí boli ľuďmi modlitby. Len modlitbou sa stali svätými. Modlitbou prišli do neba, lebo modlitba spája nebo so zemou.



28. PRIJMI OD NÁS, PANE, OBETU CHVÁLY (Responzóriový verš)


Naše vzťahy k Bohu a k blížnemu sú v základe upravené spravodlivosťou, ktorá nám káže konať vždy svoju povinnosť tým, že dáme každému a nadovšetko Bohu, čo mu patrí. Keby nás však viedla iba spravodlivosť, bola by naša cesta veľmi drsná a vernosť by nám pripadala veľmi ťažká. No keď sa v nás pôsobením Ducha Svätého rozvinie synovská oddanosť a vďačná láska voči nebeskému Otcovi, vtedy vždy ochotne prekročíme hranice spravodlivosti a s celým srdcom sa oddáme Pánovej službe. Synovská oddanosť a vďačná láska sa prakticky prejavuje vrúcnou túžbou páčiť sa vo všetkom Pánovi.
Nadprirodzená čnosť, ktorou Boha uznávame, poslúchame a ctíme, sa nazýva nábožnosť. Človek je vo svojej podstate nábožná bytosť. Nábožnosť je naša najsvätejšia povinnosť. Či sa smie prerušiť spojenie s prameňom a zdrojom nášho jestvovania? Alebo je možné beztrestne zaznávať svoj konečný cieľ a večnú blaženosť? A Boh je náš počiatok a koniec, alfa i omega! Na ňom sme závislí nielen pri svojom vzniku a konci, ale aj po celý náš život.
Celé tvorstvo oslavuje svojho Stvoriteľa. „Coeli enarrant glóriám Dei" - Nebesia rozprávajú o sláve Boha (Ž 18, 2), nuž akože by ho neoslavoval jeho najvznešenejší tvor, ktorý práve nato bol obdarený rozumom, milosťou a toľkými inými schopnosťami? Ak celý vesmír spieva na slávu svojmu Pôvodcovi, ako by to mohol odoprieť ten, ktorý je stvorený na obraz Boží, ba ktorý je dokonca aj jeho dieťa? Preto nám Boh i jeho Cirkev tak často prikazujú nábožnosť. A čo všetko už Boh urobil, aby sme neporušili svoj vzťah k nemu: zjavenia, odkazy, posolstvá, vykúpenie, milosti, Cirkev a ďalšie!
Niet dôvernejšieho, hlbšieho, všestrannejšieho a radostnejšieho zážitku ako je nábožnosť. Nábožnosť je v prvom rade náš oddaný vzťah k Bohu. Vnútorný úkon klaňania a oddanosti Bohu voláme hožnosť (devotio). Ona nás burcuje, aby sme sa úplne a horlivo oddali službe Božej a aby sme všetky svoje skutky konali z lásky k nemu. Činorodá zbožnosť je najlepší prejav a dôkaz nábožnej duše. Základný úlcon zbožnosti je modlitba. (Hovorili sme o nej v predošlej úvahe).
Vnútorná zbožnosť je hlavná, avšak nie je to všetko. Človek nie je iba duch, ale aj telo a ako taký má uctievať Boha celou svojou bytosťou, dušou i telom. On, ako „kňaz vesmíru", zastupuje aj materiálno - fyzický svet, ktorý prostredníctvom materiálno - fyzických prejavov človeka prejavuje patričnú úctu svojmu Stvoriteľovi.
Ako spoločenská bytosť cíti nutnosť a povinnosť oslavovať Boha nielen súkromne a jednotlivo, ale aj verejne a spoločne. V dôsledku toho stáva sa zrejmým, že sme ochotní i na vonkajší prejav zbožnosti alebo na hromadné skutky nábožnosti, ktoré potom nazývame pobožnosti. Ak majú tieto pobožnosti spoločenský alebo služobný ráz, volajú sa kult (zbožné uctievanie niekoho či niečoho), alebo sa volajú 1iturgia (bohopocta).
Svätý pápež Pius X. napísal v Motu proprio 11. novembra 1903 tieto významné slová: „Verejná bohopocta, to jest liturgia, je prvý a nepostrádateľný zdroj pravého kresťanského ducha, a veriaci ho budú mať iba v takej miere, v akej sa budú činne účastniť na presvätých tajomstvách a na verejnej a slávnej modlitbe Cirkvi." A druhý vatikánsky snem zdôrazňuje toto tvrdenie takmer tými istými slovami. Liturgia je teda školou kresťanskej dokonalosti a svätosti života.
Krstom sa človek stal dieťaťom Božím a vstúpil do rodiny Kristovej Cirkvi. Dieťa však musí rásť, dospievať. Tento rast, ktorý nemá vlastne hraníc, je základnou povinnosťou každého kresťana. „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec", povedal Kristus svojim učeníkom a teda aj nám (Mt 5, 48). Nejde o dokonalosť fyzickú, ale mravnú. Vzor a ideál, ktorý máme napodobovať, je sám nekonečne svätý Boh. A svätá Cirkev, ktorá jedná v duchu svojho zakladateľa, nás vedie k tejto mravnej dokonalosti predovšetkým posvätnou liturgiou. V nej sú skutočne všetky prostriedky potrebné k tomu, aby človek duchovne rástol.
Jestvujú tri druhy kultu: ten ktorý preukazujeme iba Bohu (cultus latriae), ktorý prejavujeme svätým (cultus duliae) a medzi nimi obzvlášť preblahoslavenej Panne Márii (cultus hyperduliae).
V prísnom zmysle slova kult patrí jedine Bohu (to je absolútny kult); Pannu Máriu a svätých si uctievame pre ich osobitný vzťah, aký majú k Boh (relatívny kult). V nich ctíme vlastne samého Boha. Relatívnym kultom uctievame aj tie veci a miesta (kostoly, obrazy, sochy, pozostatky, liturgické predmety a podobne), ktoré sa používajú pri bohoslužbe, alebo patria, (prípadne patrili), svätým osobám.
Podstatným úkonom kultu je klaňanie (adoratio) vo všetkých jeho podobách: úklon hlavou, poklona, kľačanie, zloženie rúk, žehnanie a podobne. Klaňanie je prvoradý náboženský úkon. Patrí iba Bohu: len jemu jedinému sa klaniame, kdežto Pannu Máriu, anjelov i svätých uctievame.
Druhý významný úkon bohopocty je venovanie a obeta. Venovanie (oblatio) zahŕňa každý dar alebo hmotnú drobnú pozornosť, ktorú predkladáme Bohu, alebo dávame Cirkvi kvôli Bohu (almužna, fundačné dary, plody, liturgické predmety, ozdoby, omšové štipendia, cirkevné príspevky, chrámové zbierky, rokovina a podobne). Ony vyjadrujú našu vďačnosť večnému Darcovi a sú potrebné na konanie bohoslužieb a na vydržiavanie cirkevných služobníkov.
Obeta (sacrificium) je dokonalejší spôsob venovania a znamená slávnostné zrieknutie sa nejakého osobného dobra na Božiu slávu, a to prostredníctvom kňazských rúk. Podstatný význam a cieľ obety spočíva v tom, že sa ňou uzná vrcholné Božie panstvo nad všetkým, a preto je ona najlepší spôsob klaňania a venovania. Okrem toho obeta môže vyjadrovať i našu po vďačnosť, prosbu a pokánie.
Obeta vecne spočíva v obetovanej veci (hostia), formálne vo venovaní (oblatio) a obetovaní, to jest v zničení obete (immolatio) a často sa doplňuje aj hostinou, prijímaním (communio).
Obety môžu byť rôznorodé: krvavé a nekrvavé, verejné a súkromne, v rozmanitých podobách, (ako boli v Starom zákone alebo dnes u pohanských národov); avšak v Novom Zákone máme iba jednu obetu: svätú omšu. Ona je najvznešenejšia, najsvätejšia a Bohu najdrahšia obeta, lebo v nej sa pod spôsobmi chleba a vína obetuje Ježiš Kristus svojmu nebeskému Otcovi. Je to obeta cennejšia od každej inej obety, ba dokonca drahšia ako všetky iné obety dohromady. Preto stačí, aby bola iba jedna.
Keď Pán ustanovil Eucharistiu, mal na zreteli trojaký cieľ: hce 1 zvečniť svoju obetu kríža, chcel sa stať pokrmom našim dušiam a chcel ostať medzi nami viditeľne prítomný. Preto nám tajomstvo gucharistie predstavil trojakým spôsobom: 1. ako obetu, (to je svätá omša), 2- ako pokrm, (to je sväté prijímanie) a 3. ako pozemskú prítomnosť, (to je Sviatosť Oltárna). Každý z týchto eucharistických spôsobov je dôležitý pre našu dokonalosť:
„Lebo (Kristus) jedinou obetou (Eucharistiou) navždy zdokonalil tvch, čo sa posväcujú" (Hebr 10, 14).
„Usilujte sa teda sláviť jednu Eucharistiu. Veď je len jedno telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich, ktorý nás zjednocuje v jeho krvi ... A tak čokoľvek robíte, robte tak, ako sa páči Bohu." (Svätý Ignác Antiochijský v liste Filadelfčanom).
Eucharistiaje sviatosť i obeta. Ako obeta je venovaná sláve Božej a ako sviatosť, nášmu posväteniu. Takto Eucharistia v sebe zjednocuje obidva hlavné ciele nášho života, a preto je ona najvznešenejší úkon liturgie i života všeobecne. V nej je Boží Syn „sacerdos et victima" - kňaz i obeť. Niečo vznešenejšieho sa na zemi vôbec nemôže stať. Všetky dobrá dejín, všetky modlitby, obety a obrady dohromady, tak prítomnosti ako aj budúcnosti, nemôžu sa porovnať s veľkosťou jednej svätej omše.
Čo sa deje vo svätej omši je nepochopiteľné. Tuná vniká transcendentno, nadprirodzeno, Božstvo do nášho pozemského života. Tu sa stretá zem a nebo, Boh a človek. Nech označíme hocijako toto dianie, vždy pritom nesmelo zostávame v reči obrazov a podobenstiev. Či ho nazveme stretnutím Boha s človekom, milosťou alebo životom, zjednotením alebo nejako inakšie, nikdy nemôžeme vtesnať nadprirodzeno do plne zodpovedajúcich a vyčerpávajúcich pojmov.
Nadprirodzená skutočnosť vždy zostáva povznesená nad našimi slovami, hoci sa naše teologické zásady a pojmy vyjadrujú nepochybné správne. Svätá omša v skutočnosti je vždy ešte krajšia, ešte vznešenejšia, ešte nádhernej šia. O tomto mystériu oltára - o svätej omši - možno spievať to, čo hovorí mariánsky hymnus: „Multas laudes de te conci-Piunt, sed in ilis prorsus deficiunt." - Hoci by zazneli všetky spevy sveta, nestačia, pretože si oveľa väčšia!
Podstata svätej omše je v tom, že ona je sviatostná obeta a to pravá, úplná a vznešená, predĺženie jedinej obety Nového Zákona. Najsvä tejšia obeta, najsvätejšieho kňaza, s najsvätejším cieľom a za hriešnych ľudí. Veľkosť svätej omše pramení zo skutočnosti, že sa v nej obetuje a dáva sám Syn Boží.. Preto ona najdokonalejším spôsobom oslavuje Stvoriteľa.
„Vznešená obeta oltára" - hovorí Pius XII. v encyklike Mediator Dei - „nie je púhou a jednoduchou pripomienkou umučenia a smrti Ježiša Krista; je pravou obetou, v ktorej sa najvyšší Veľkňaz nekrvavým spôsobom obetuje, a tak obnovuje to, čo kedysi vykonal na kríži." Aj keď vo svätej omši nevidíme rozdrásané Kristovo telo a krv tečúcu z jeho rán, predsa mocou premenenia je tu skutočne prítomné to isté telo a krv. Ježiš chcel, aby sa drahocenné ovocie vykúpenia, ktoré zaslúžil na Kalvárii pre celé ľudské pokolenie, privlastňovalo a sprostredkovalo každému veriacemu osobitne jeho účasťou na eucharistickej obete. Na našich oltároch je teda stále otvorený prameň milosti, ktorému Ježiš dal vytrysknúť na Kalvárii.
Preto sa svätí pozerali na svätú omšu s takou nesmiernou láskou a s neochvejnou dôverou: „Svet by sa skôr zaobišiel bez slnka, ako bez svätej omše", hovorieval stigmatizovaný Páter Pio. - Aj svätý Alfonz z Liguori právom tvrdil: „Čo nedosiahneme vo svätej omši, to ťažko obsiahneme od Boha inokedy." A svätý František Sa1eský takto prekrásne zhodnotil svätú omšu: „Svätá omša je slnkom každého duchovného rastu, stredobodom kresťanského života, srdcom vrúcnosti, dušou zbožnosti, priepasťou lásky Božej a nevyčerpateľným morom každej milosti."
Vieme dobre, že dnešná svätá omša latinského obradu pozostáva z dvoch veľkých častí: z bohoslužb y slova a z bohoslužby obety. V bohoslužbe slova (v liturgii slova) sa oboznamujeme s náboženským učením: sprítomňuje sa nám slovo Božie. V bohoslužbe obety (v liturgii obety) sa nám sprítomňuje krížová obeta Ježiša Krista.
Bohoslužba obety má tri časti: 1. obetovanie (chleba a vína), 2. premenenie (chleba na telo a vína na krv Ježiša Krista), 3. prijímanie (tela a krvi Ježiša Krista). (Katechizmus. SSV, Trnava 1983). - Je tu teda modlitba a slovo Božie, je tu eucharistická obeta a sväté prijímanie.
Modlitba spojuje dušu s Bohom. Je to rozhovor Božieho dieťaťa svojím nebeským Otcom. Keď už rozhovor s dobrým človekom vychováva, vedie k dobrému, o čo viac bude vychovávať modlitba, rozhovor s najsvätejším Bohom! Príslovie hovorí: „Povedz mi, s kým sa dôverne zhováraš, a ja ti poviem, aký si." Je to pochopiteľné, ak sa bojíme o toho, kto sa stýka so zlými priateľmi, a radujeme sa, keď vidíme, že sa dobrí navzájom povzbudzujú v dobrom. Nie je mysliteľné, aby kresťan, ktorý sa dôverne stýka v modlitbe s Bohom, duchovne nerástol.
Zhromaždenie veriacich na svätej omši obohacuje aj slovo Božie. Ono je zdrojom povzbudenia a poučenia. A človeku treba oboje. Potrebuje stále povzbudzovanie, aby neochabol na ceste za ideálom kresťanskej dokonalosti, a potrebuje poučenia, aby stále hlbšie prenikal do tajomstiev kresťanskej svätosti, a aby si dokázal riešiť aj najzložitejšie problémy denného života podľa zásad viery, ktorá musí ovplyvňovať každý jeho krok.
Vrcholom svätej omše je eucharistická obeta. Modlitba a Božie slovo tvoria akoby nádherný šperk pre diamant, drahokam eucharistickej obety. Ale táto Kristova obeta nemá byť nikdy osamotená, bez našej obety.
Keď kňaz pri obetovaní nalieva do kalicha víno, musí k nemu primiešať aj trošku vody. Obrad má jednak zmysel historický, pokiaľ nám pripomína, že i Kristus pri poslednej večeri miešal vodu s vínom, ako to bolo v Palestíne zvykom, (víno tam bolo vždy veľmi silné), ale zároveň má tento obrad aj zmysel symbolický. Už najstarší cirkevní Otcovia videli v tomto konaní hlboký zmysel mystický a vysvetľovali ho tak, že víno znamená Krista a voda veriacich. A preto tak ako splynie voda s vínom, tak sa majú všetci veriaci v tejto obete zjednotiť s Kristom, s ním podávať nebeskému Otcovi túto obetu a s ním sa stať aj obetným darom.
A keď si teraz uvedomíme, čo znamená Kristova obeta a naša obeta pre pokrok v duchovnom živote, potom rozumieme, prečo snem hovorí, že „posvätná liturgia je prvý a nenahraditeľný zdroj, z ktorého majú veriaci čerpať ducha naozaj kresťanského."
Eucharistická obeta predstavuje obetu na Kalvárii. A tá je naším vykúpením, našou spásou, a preto zdrojom všetkého nadprirodzeného života duše. Ak sa vie kresťan spojovať s Kristom, ktorý pokračuje vo svojej obete na oltári, napája sa z najhlbšieho prameňa posvätenia posvätenia by mohla táto účasť na vykupiteľskej obete Kristovej zostať bez účinku na duchovný rast kresťana?
Niet eucharistickej bohoslužby, v ktorej by Kristus, zdieľajúci so svojimi zhromaždenými veriacimi svoju veľkonočnú obeť, nebol zapôsobil na toho, čo vo svojom živote uplatňuje obetu a evanjeliové zriekanie sa, aby ho nakoniec premenil na plodný život prostredníctvom duchovných účinkov vzkriesenia.
Vedľa tejto obety Kristovej je tu aj naša obeť. Jednak podávame nebeskému Otcovi obetu Kristovu, spojení s ním ako údy mystického tela s Hlavou, jednak spojujeme s touto Kristovou obetou i naše vlastné obete. Už to, že sa zúčastňujeme na svätej omši od začiatku až do konca, je obeť času, obeť pozornosti, obeť spojená s cestou, (povedzme do kostola), niekedy namáhavou. A potom všetky obete svojho dňa a týždňa, obete povolania, útrap, bolestí a ťažkostí - tie všetky ochotne berieme na seba a podávame ich nebeskému Otcovi s obetou jeho Syna.
Kresťanstvo je náboženstvom obetí, pretože je náboženstvom lásky. Obetí je totiž schopná iba láska, a tam, kde niet lásky, niet ani ochoty k obetiam. Preto ten, kto je ochotný k obeti, dokazuje, že má lásku a každým úkonom obete sa zväčšuje láska. A tak kresťan, ktorý sa účastní svätej omše, ktorý obetuje s Kristom, rastie v láske, rastie v duchovnom živote, ktorý spočíva v láske.
Sviatostným prijímaním alebo aspoň duchovným prijímaním vrcholí svätá omša a tu sa otvára duši nový zdroj posvätenia. Vo svätom prijímaní sa spojuje duša so samým Prameňom posvätenia, s Darcom svätosti, oblieka na seba Krista, ako to od kresťanov žiadal svätý Pavol, a to tak dokonale, že môže povedať s Apoštolom „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20).
Koľkože sily čerpá kresťan z tak tesného, intímneho spojenia s Ježišom Kristom ku svojmu duchovnému rastu! Nemôže nepokračovať ten, kto sa často a nábožne spojuje so svojím božským Priateľom vo sviatostnom prijímaní, tak ako nemôže hladom umrieť ten, kto sa často a poriadne sýti pokrmom. Ale aj duchovné sväté prijímanie, ktoré je úkonom lásky, je prameňom duchovného rastu, lebo každý úkon lásky zväčšuje lásku, v ktorej tkvie dokonalosť duchovného života, v ktorej je podstata kresťanského ducha.
Eucharistia nás sprevádza na ceste života ako jeho prameň. Či žijeme správne alebo nie, Eucharistia a v nej prítomný Kristus je tu, a my si nachádzame k tejto sviatosti - pravému Bohu svoj oddaný, spásonosný vzťah.
Prvým predpokladom pre pravé, hodnoverné stretnutie s Bohom je skutočná a hlboká viera. Nejde len o to „byť tu" (fyzicky), ale „byť prítomný" (telom i dušou). Vždy sa tu stretávajú dva pohľady: náš pohľad na Boha a Boží pohľad na nás. Každé naše láskyplné stretnutie s Bohom sústreďuje a priťahuje náš pohľad na neho, oživuje nás a napĺňa naše vnútro, ktoré je veľakrát prázdne.
Raniero Cantalamessa hovorí: „Kontemplovať či rozjímať znamená upútať sa samočinne na božskú skutočnosť (môže ňou byť Boh sám, niektorý jeho prívlastok alebo niektoré tajomstvo Kristovho života), a kochať sa v Božej prítomnosti. Pri úvahe (meditácii) prevláda hľadanie pravdy, pri rozjímaní (kontemplácii) však požívanie nájdenej pravdy."
Jánovo evanjelium je strhujúce a hlboké svedectvo o božstve a plnej mesiášskej hodnosti Krista. Prvá zvesť tohto evanjelia znie takto: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh." „Keďže Slovo bolo u Boha", prebývalo v neprístupnom svetle ... A Pán hovoril od počiatku: „Ja mám myšlienky pokoja, a nie súženia ..." Ale tvoja myšlienka, Bože, je u teba a my nevieme, čo myslíš; veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom?
Zostúpila teda myšlienka pokoja do diela pokoja: „Slovo sa telom stalo a už prebýva medzi nami". Skrze vieru naozaj prebýva v našich srdciach, prebýva v našej pamäti, prebýva v mysli, ba zostupuje až do samej predstavy. Lebo čo si aj mohol človek predtým myslieť o Bohu, iba že si v srdci vytvoril modlu? Veď bol vonkoncom nepochopiteľný a neprístupný, neviditeľný a nevy mysliteľný; ale teraz chce, aby sme ho chápali, chce, aby sme ho videli, chce, aby sme o ňom premýšľali.
Pýtaš sa, ako? Nuž tak, že ležal v jasliach,... kázal na vrchu, strávil celú noc v modlitbe; že visel na kríži, zbledol v smrti, bol slobodný medzi mŕtvymi a mal moc nad podsvetím, aj že tretieho dňa vstal z mŕtvych a ukázal apoštolom na znak víťazstva miesta po klincoch, napokon, že pred ich očami vystúpil do tajomného neba. O čomkoľvek z tohoto rozmýšľam, rozmýšľam o Bohu a v tomto všetkom je môj Boh.
Boží pohľad na nás je veľmi silný a premieňajúci, ak po tom aj my túžime. Kniha Exodus hovorí: „Keď Mojžiš zostupoval z vrchu - dve tabule zákona mal Mojžiš v rukách, keď zostupoval z vrchu - Mojžjš nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý s ním (Boh) mal. Kej Aron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť A kedykoľvek Mojžiš predstúpil pred Pána, aby s ním hovoril ...a (potom) oznamoval Izraelitom, čo mal prikázané, Izraeliti zakaždým videli Mojžišovu tvár a Mojžišova tvár žiarila" (Ex 34, 29 - 35).
Boh nás teda robí podobnými sebe a chce z nás mať svedkov svojej tváre. Úprimnosť a vrúcnosť rozhovoru s Bohom prináša človeku novú tvár - a to je to vznešené. Mojžiš nevedel, že mu žiari tvár, a ani my to nebudeme vedieť, keď sa vrátime zo stretnutia s eucharistickým Bohom k príbuzným a známym. No možno práve niekto z nich uvidí, ako sa naša tvár rozžiarila, pretože sme hľadeli na Pána. A toto bude najkrajší dar, ktorý im budeme môcť dať.
Niekto azda povie: Sú veriaci, ktorí chodia nedeľu čo nedeľu, ba dokonca denne na bohoslužby, a predsa na nich nebadať nijaký pokrok v duchovnom živote; sú stále plní nedokonalostí, ktorých neubúda. Stále sa prehrešujú proti láske i proti spravodlivosti a pre ich zlú povahu ich nikto nemá rád. Prečo teda na nich nepôsobí účasť na bohoslužbách? Prečo duchovne nerastú?
Najsamprv by sme mohli povedať, že nepoznáme všetky ťažkosti, s ktorými zápasia, nevieme, proti akým pokušeniam musia bojovať a možno, že keby nečerpali posilu z bohoslužby, klesli by už dávno tak hlboko, že by sa už nedokázali vzchopiť. Je veľa prekážok ku konaniu dobra, veľa zdedených sklonov ku zlu, veľa rozmanitých chorobných dispozícií o ktorých nevieme, a s ktorými musí ten či onen bojovať. Ak víťazí, je jeho víťazstvo často tak malé, že ho nepozorujeme.
Je však aj mnoho chýb, ktorých sa dopúšťajú veriaci vzhľadom k účasti na bohoslužbách a tie taktiež sú prekážkou rozvoja duchovného života a opravdivého pokroku na ceste ku kresťanskej dokonalosti. Pripomeniem len niektoré:
Je to najprv a hlavne nedostatok ochoty k obetiam. Kresťanide na svätú omšu, aby sa zúčastnil Kristovej obety. A nema ani toľko zmyslu pre obeť, aby prišiel včas, aby priniesol nepatrnú obet času. Ako chce čerpať milosti z obety svätej omše, keď nedokáže pridat tejto obete ani tú malú čiastočku ukáznenosti a prísť presne na spoločnú bohoslužbu?
Inou prekážkou milosti je povrchnosť a nevšímavosť pri svätej omši. Mnohí sú síce prítomní telom, ale ich duch blúdi inde. Modlia sa ústami, ale nie srdcom, počujú Božie slovo, ale nevzťahujú ho na seba, sú prítomní na eucharistickej obete, ale neprinášajú ju spolu s Kristom a nespojujú s jeho obetou svoje obete - neprežívajú obetu svätej omše, nespojujú sa s eucharistickým sviatostným Kristom ani duchovne. Môžeme očakávať, že ich účasť na svätej omši učiní lepšími? Vychádzajú z Božieho príbytku takí, akí do neho vstúpili, so všetkými svojimi chybami a nedostatkami, milosť Božia prešla popri nich a nedotkla sa ich. Zostávajú po morálnej stránke stále rovnakí a je nebezpečie, že pozvoľne stratia aj to, čo ešte majú.
Keby sa kazateľ na začiatku svätej omše opýtal veriacich, načo sa zhromaždili v Božom chráme okolo oltára, koľko z nich by dalo správnu odpoveď: prišli sme podať Bohu obetu s Kristom Pánom a s celou Cirkvou i s kňazom pri oltári. A predsa táto myšlienka ich mala viesť, keď sa chystali na svätú omšu, keď sa snažili, aby boli všestranne pripravení na toto veľké tajomstvo kresťanské.
Svätá omša, kresťanská obeta, nie je záležitosťou iba kňaza, ale všetkých veriacich. Snem to zdôrazňuje v Liturgickej konštitúcii „Sacrosanctum concilium", kde hovorí: „Cirkev sa veľmi stará o to, aby veriaci v Krista neboli prítomní na tomto tajomstve viery akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali, a tak sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne, poučili sa slovom Božím, občerstvili sa pri stole Pánovho tela a vzdávali vďaky Bohu. A nech sa naučia prinášať nepoškvrnenú Obetu nielen rukami kňaza, ale spolu s ním, a tak obetovať samých seba. Nech deň po deň prehlbujú Kristovým prostredníctvom svoju jednotu s Bohom a medzi sebou, aby bol napokon Boh všetko pre všetkých."
Áno, len vedomá, nábožná a činná účasť na svätej omši prinesie bohaté plody duchovného pokroku. Preto aj Pius XII. v encyklike Mediator Dei napomína všetkých veriacich, „aby sa na eucharistickej obete nezúčastňovali trpne, nedbanlivo a roztržito, lež tak vrúcne a horlivo, že by zostali dôverne spojení s najvyšším Veľkňazom". „Nestačí číra prítomnosť na svätej omši, treba sa jej zúčastniť" (P. Gabriel OCD).
Nebuďme teda púhymi pozorovateľmi, ale vskutku spoluúčinkujúcimi v tejto božskej tragédii obety Syna Božieho, ktorá sa znovu a znovu odohráva na našich oltároch. A každé slovo, ktoré tu vyslovíme, nech tryská z hlbín srdca, zapáleného láskou. Potom bude pre nás svätá omša prameňom opravdivého kresťanského ducha tak, ako bola pre prvých kresťanov, ktorým dala vyrásť v mučeníkov a v svätých vyznavačov.
Na istom stretnutí požiadali kardinála Karola Rahnera, aby vysvetlil, čo je najdôležitejšie pri liturgickej reforme omše. On si pýtal papier i ceruzu a napísal: Liturgiu treba prežívať! Slovo „prežívať" podčiarkol.
Preto si musím byť živo vedomý dôvodov, obsahu a cieľa svätej omše a to pred ňou, počas nej i po nej:
a) Cez Krista vzdávam pri omši povinnú úctu najvyššiemu Bohu.
b) Prinášam obetu Ježiša Krista Bohu Otcovi a s Ježišom mu obetujem i celého seba.
c) Prijímam najmocnejšieho Pána a najlepšieho Priateľa Ježiša, spájam sa s Bohom - nekonečným Životom, Dobrom, Láskou, Pokojom, Šťastím.
d) Dostávam jeho pomoc a posilu k zdolaniu zlých pokušení a ťažkostí i k zachovaniu a rozvíjaniu dobrého spásonosného života.
e) Kristova láska nás posväcuje, vždy viac sa mu pripodobňujeme, premieňame sa, meníme sa v neho; tým sa zveľaďuje i náš život v bratskom spoločenstve veriacich i život a jednota ľudstva. Kristus je tým jednotiacim putom. V Kristovi sme všetci spojení živým duchovným zväzkom, sme živé spoločenstvo bratov a sestier!
f) Spájam sa s prítomným obetovaným Kristom, aby som jeho a s ním i jeho dielo vykúpenia a obnovy života: blaho, dobro, lásku, pokoj a radosť, roznášal aj druhým ľuďom svojho prostredia, aby takto pokračovalo uskutočnenie vykúpenia, dovŕšenia sveta a ľudstva!
Na svätú omšu sa treba dívať a prežívať ju ako živé láskavé stretnutie s Božským Priateľom Ježišom a ako splynutie všetkých veriacich s ním. Svätá omša má byť vrúcne prežitie veľkej a najšťastnejšej chvíle nás všetkých s Kristom!
Najlepší spôsob účasti na svätej omši je spojiť sa čo najväčšmi so vznešeným úkonom, ktorý sa koná na oltári. Na to sa veľmi odporúča liturgická metóda: totiž modliť sa tie isté modlitby ako kňaz;
môžeme bližšie sledovať jednotlivé časti svätej obety. Ale netreba príliš starať o doslovné znenie modlitieb, ktorými je viazaný len kňaz. Radšej pozorne vniknime do zmyslu jednotlivých modlitieb, zvlášť tých, čo sa konajú na obetovanie, premenenie a prijímanie.
Hoci liturgická metóda je výborná, nie je jediná. Encyklika Médiator Dei výslovne uvádza, že „duchovné potreby a celkový duševný stav nie sú u všetkých rovnaké a ani u toho istého človeka neostávajú vždy rovnaké." Nezriedka sa stáva, že niektoré duše dlho používali liturgickú metódu. Neskôr však sa im žiada zavrieť misál, aby mohli lepšie „vychutnávať" samu podstatu omše a hlbšie do nej „vniknúť". To zrejme nie je krok späť, lež vpred. Viac než sledovať osobitne jednotlivé obrady a modlitby duša cíti potrebu „vojsť do dôverného styku s najvyšším Veľkňazom" (Med. Dei) a vnútorne sa spojiť s jeho úkonom, s jeho obetou.
V tomto prípade duša sleduje omšu skôr nazeravo, ako liturgicky, to jest prostou „milujúcou pozornosťou", čo je znakom nazeravej modlitby. Nesleduje postupne všetky jednotlivé čiastky posvätného úkonu, lež upiera na ne myseľ i srdce všeobecným, ale láskou preniknutým pohľadom. Tak sa prepracúva k čoraz jasnejšiemu chápaniu svätej obety, nadobúda si stále hlbší „zmysel" pre ňu a stále účinnejšie túži spojiť sa s ňou.
No vždy je dobre vrátiť sa občas k misálu - najmä k liturgii nedieľ a sviatkov. Duša v ňom zakaždým nájde nové svetlo a nový zmysel, čo jej pomôže ešte lepšie vniknúť do podstaty svätej obety.
Aby sme lepšie prenikli do hlbokého textu citovanej Liturgickej konštitúcie, odpovedzme si stručne na otázky: a) kto pri svätej omši obetuje, b) čo obetuje a c) ako obetuje?
a) Akiste sme si všimli, že v modlitbách, ktorými sa kňaz obracia pri svätej omši k Bohu, hovorí naskrz v množnom čísle. To preto, že hovorí nielen za seba, ale za celú obec veriacich, hovorí jej menom: „Modlime sa... Prosíme ťa... Obetujeme ti, Otče... "
Okrem toho, ak sledujeme modlitby Misála, stále vidíme, že svätá omša je obeta Cirkvi. Kňaz, ktorý slúži svätú omšu, prináša túto obetu ako zástupca Cirkvi, teda menom Cirkvi, taktiež, pravda, ako člen Cirkvi. V eucharistickej modlitbe hovorí tieto prekrásne slová: „Zhliadni, prosíme, na dar svojej Cirkvi a spoznaj v ňom obetovaného Baránka..." Kto je však Cirkev? Pápež, biskupi a kňazi? Áno, avšak nielen oni. Cirkev, to sú všetci veriaci v spojení s kňazmi, biskupmi a pápežom, viditeľnou hlavou celej Cirkvi. Ak teda prináša obetu Cirkev, prinášajú všetok veriaci ľud.
Obeta svätej omše nie je teda iba záležitosť kňaza, ale všetkých veriacich. Kňazská moc sa vzťahuje iba na premenenie chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista, kňaz privolal Božieho Syna na oltár, ale na ieho obete, prinášanej Bohu, sa majú zúčastniť všetci veriaci.
Ak teda chceme odpovedať na otázku, kto obetuje pri svätej omši, musíme povedať: Kristus obetuje, Cirkev obetuje, kňaz obetuje a všetci veriaci obetujú. A všetci títo obetujúci majú byť spojení vzájomnou láskou, ktorá vytvára jednu spoločnú obetu, a tá bude príjemná Bohu a prinesie požehnanie všetkým, čo po ňom túžia.
b) Keď kňaz pri obetovaní pozdvihuje hostiu a potom kalich s vínom, podáva Bohu v týchto symbolických daroch to najvzácnejšie, čo ľudstvo má, chlieb a víno, ktoré predstavujú najdôležitejšiu potravu človeka. Ale tento symbolizmus ide ešte ďalej, keď vraví, že tieto dary zastupujú vlastne toho, kto obetuje. Ak teda človek obetuje Bohu akúkoľvek vec, chce tým povedať, že mu obetuje samého seba. Preto aj kňaz najprv prosil, aby Boh prijal tieto dary a potom prosí, aby prijal tých, čo ich podávajú: „Prijmi nás, Bože, v duchu pokorných a v srdci skrúšených ..." Veď vlastným obetným darom sme my sami. I tu kňaz hovorí v množnom čísle, pretože má na mysli nielen obeť samého seba, ale aj obeť veriacich. Predpokladá, že aj oni podávajú v obeť sami seba: svoj život, svoje práce a únavy, bolesti a radosti, odovzdávajúc sa celkom do vôle Božej.
Tak je tomu pri obetovaní. Po premenení však už nie je na oltári chlieb a víno, ale Ježiš Kristus v stave obetujúceho i obetného daru. A preto, keď po premenení podávame Bohu obetu, už to nie je obeta chleba a vína, ale Ježiš Kristus ako obetný dar. Nielen on ako vlastný kňaz tejto obety podáva Bohu v obeť samého seba, lebo v tomto okamžiku sa premieta pred našimi zrakmi kalvárska obeta a úkon sebaobetovania trvá v duši nášho Spasiteľa, ale aj my, to jest kňaz, slúžiaci svätú omšu a vyvolený ľud Boží, podávame nebeskému Otcovi „svätý chlieb večného života a kalich večnej spásy ako obetu Čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú." Teda telo a krv nášho Spasiteľa.
Ak teda chceme stručne odpovedať na otázku, č o pri svätej omši obetujeme, musíme povedať: chlieb a víno, sami seba a telo a krv ášho Spasiteľa. Mohol by Boh neprijať túto obetu, ktorá je vyvrcholením našej oddanosti k nemu?
c) Ostáva odpovedať na otázku: ako obetujeme. Ak uvažujeme o svätej omši, musíme mať na zreteli, čo hovorí Liturgická konštitúcia /47/, že obeta kríža neustále trvá na našich oltároch. A táto obeta Ježiša Krista je jadrom celej svätej omše, takže vlastným obet-níkom a obetným darom je Ježiš Kristus tak, ako bol obetníkom a obetným darom na oltári kríža.
Vo svätej omši je však aj obeť naša, obeta chleba a vína, obeť nás samých. No, aby táto obeť bola prijatá Bohom, aby našla milosť pred jeho tvárou je treba, aby sme ju spojili s obetou Kristovou. Kladieme preto svoju obeť do obety Kristovej, zjednocujeme sa duchovne s ním, obetníkom i obetným darom, naša nepatrná obeť, ponorená do jeho obety nekonečnej ceny je akoby odetá jeho obetou, a tak dosahuje prijatia u Boha. Každý kresťan by si mal pri najsvätejšej obete opakovať slová svätého Pavla: „S Kristom som pribitý na kríž" (Gal 2, 19), a mal by ich povedať vtedy, keď spojil svoje obete s jeho obetou kalvárskou, predĺženou v eucharistickej obete na oltári.
Tak zaznieva svätou omšou dvojaká pieseň sebadarovania. Kristus sa daruje nám, obetuje sa za nás a za celé ľudstvo, my sa darujeme, obetujeme Bohu a Kristovi. A tak nastáva ono zjednotenie medzi Bohom a vyvoleným ľudom, tak začína byť Boh všetko vo všetkých ako po tom túži Liturgická konštitúcia. - Je potom možné si predstaviť niečo krásnej šie, niečo vzácnejšie, čo by viac posväcovalo dušu ako takáto účasť na svätej omši? Môžeme sa diviť, že vedenie Cirkvi tolko zdôrazňuje svätú omšu, a že mnohými úpravami sa snaží priblížiť toto tajomstvo viery veriacim a naučiť ich tak sa jej účastniť, aby pre všetkých bola bohatým prameňom posvätenia?
Povedzme si však úprimne: kolko veriacich to doteraz chápalo? Niektorí išli do kostola si zaspievať, iní sa išli pomodliť ruženec, pre iných bola svätá omša iba svätým prijímaním a neuvedomovali si, že by nebolo svätého prijímania, keby nebolo eucharistickej obety -a kolko bolo takých, ktorí nevedeli, čo majú za tú polhodinu robiť. A tí vŠetci mali prinášať obetu s Ježišom Kristom a pokiaľ boli pripravení, mali prijímať z tejto obety.
Vzťahy človeka k Bohu usporaduje čnosť nábožnosti, ktorá je akousi spravodlivosťou človeka voči Bohu. Hovorím, akousi spravodlivosťou to jest nedokonalou spravodlivosťou, pretože Bohu nikdy nemôžeme dať podľa plnej spravodlivosti to, čo si zasluhuje. Spravodlivosť dáva každému, čo mu podľa práva náleží. Môže však človek, úbohý tvor, dať Tvorcovi plnú odmenu za všetky jeho dary prirodzené a nadprirodzené za dar života a zdravia, za dar milostí a sviatostí, za také množstvo darov, že ich nedokážeme ani vypočítať?
Nábožnosť sa snaží vrátiť Bohu z toho, čo nám dal, ukázať mu najväčšiu vďačnosť za jeho štedrosť, spievať mu pieseň chvály a vďaky, odprosovať ho za všetky pochybenia a prosiť ho o pomoc vo vedomí ľudskej slabosti a jeho všemohúcnosti, ktorá pomôcť môže a pomôcť chce. A všetky tieto úkony čnosti nábožnosti sú najdokonalejšie obsiahnuté v obete svätej omše. Eucharistickou obetou a) Boha chválime, b) jemu ďakujeme, c) uzmierujeme ho a d) vyprosujeme si všetko, čo potrebujeme na ceste spásy.
a) Obeta, najvyšší a najkrásnejší úkon nábožnosti, je sama sebou najkrajším prejavom chvály, pretože je vyznaním Božej zvrchovanosti a ľudskej závislosti. Človek, ktorý si uvedomuje, že od Boha vyšiel a k Bohu ide, že je na Bohu závislý ako vo svete prirodzenom, tak aj vo svete milosti ako dieťa Božie, ktoré ide týmto pomíňajúcim životom k šťastnej večnosti, prepuká v pieseň chvály. Velebí Boha tak, ako mu spievali anjeli nad Betlehemom: „Sláva Bohu na výsostiach"; tak, ako mu spieva liturgia, keď pokračuje v tomto anjelskom speve: „Chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa ... Pane, Bože, Kráľ nebeský, Boh Otec všemohúci..."
Obeta svätej omše nie je len ľudská obeta, nie je to len naša obeta, je to obeta Božieho Syna, s ktorým sa spojujeme, aby sme chválili Boha. A preto chvála, ktorú vzdávame Bohu obetou svätej omše v spojení s Ježišom Kristom, má nekonečné rozmery, presahuje všetky chvály, aké môže ľudstvo vyspievať Bohu.
b) Svätá omša je aj najdokonalejším prejavom vďaky. Preto už kresťania prvých storočí dali novozákonnej obete meno eucharistia, to jest vďakyvzdanie. Chceli tým povedať, že žiadnymi slovami a žiadnym iným spôsobom nemôžeme vzdať Bohu tak dokonalé vďaky, ako keď mu podáme túto obetu.
Azda si ani vždy neuvedomujeme, aká dôležitá je vďačnosť voči pánu Bohu. Tak sme si zvykli prijímať jeho dary, že ich pokladáme za niečo samozrejmé a zabúdame za ne ďakovať. Od prvého okamihu nášho jestvovania až do tejto chvíle sme boli zahrňovaní Božím dobrodením. Že vôbec žijeme, že sme a dýchame, že sme sa stali kresťanmi, Že sa nám dostalo náboženskej výchovy, že môžeme počúvať Božie slovo, prijímať sviatosti, obzvlášť najsvätejšiu Sviatosť, samého Ježiša Krista - že nás Boh previedol cez toľké nebezpečenstvá duše i tela - to sú nezmerné dary, za ktoré treba ďakovať. Preto volá kňaz pred prefá-ciou: „Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu" a ľud odpovedá: „Je to dôstojné a správne."
A táto myšlienka vďačnosti voči Bohu sa znovu a znovu vracia v liturgických textoch, znovu a znovu vzdávame Bohu vďaky, a tým sa najlepšie pripravujeme na ďalšie milosti. Veď máločo nás tak približuje k Bohu ako uznanie jeho darov a máločo nám tak získava Božiu priazeň ako vrúcny prejav vdäkov.
c) Ak si uvedomíme, že obeta svätej omše je Kristova kalvárska obeta sprítomnená na oltári, potom je nám tiež jasné, že je obetou zmiernou. Počúvame, ako nám pri nej zaznievajú Kristove slová z poslednej večere: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás, - toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás ... na odpustenie hriechov."
Preto, keď kňaz prosí v eucharistickej modlitbe pred premenením, aby sme boli zachránení od večného zatratenia a pripočítaní k zástupu vyvolených, pevne dúfame, že naša prosba bude vyslyšaná, lebo zmier, ktorého sa dostáva Bohu za naše hriechy, nie je len naše zadosťučinenie, ale zadosťučinenie samého Bohočloveka. Veď Ježiš ukazuje vo chvíli eucharistickej obety nebeskému Otcovi svoje rany, ukazuje mu svoj prebodnutý bok, podáva mu svoju krv ako zmiernu obetu za naše hriechy.
Keď potom my spojujeme svoje zadosťučinenia, svoje prosby o odpustenie, svoje úkony zmieru s krvou Ježiša Krista, vyliatou na odpustenie hriechov celého sveta, mohli by sme byť nevyslyšaní, mohla by byť naša obeť zmieru neúčinná? Veď všetka naša očista od hriechov má svoj prameň v kalvárskej obete a na našom oltári je tá istá krv, ktorá stekala z kríža a bola schopná obmyť všetkých hriešnikov sveta.
d) Vo svätej omši vyjadruje vyvolený ľud Boží aj všetky svoje prosby. Prosíme naozaj o všetko, o čo môžeme a máme prosiť, a naše prosby prekračujú osobné a vela ráz až sebecké záujmy a rozširujú sa na celú Cirkev a na celý svet. A zase musíme zdôrazniť, že nie sme sami keď prosíme pri svätej omši; prosíme so všetkým vyvoleným ľudom Božím, v spoločenstve svätej Cirkvi, Kristovej Snúbenky a nadovšetko v spojení s Ním samým.
Svätá omša, obeta Nového zákona sa právom nazýva stredobodom kresťanskej zbožnosti, súhrnným vyjadrením vzťahov človeka k Bohu. Svätá omša nie je nikdy výrazom súkromnej zbožnosti; je to úkon verejný, úkon Cirkvi, tajomného tela Kristovho a jeho Hlavy, vyvoleného ľudu Božieho spojeného s Ježišom Kristom. Preto je treba, aby všetci, čo sa účastnia na svätej omši, prenikali stále hlbšie do jej tajomstiev, lebo len tak bude ľud Boží v spojení s kňazom a Ježišom Kristom podávať Bohu dokonalú obetu chvály a vďaky, zmieru a prosieb a bude hojne čerpať z tohto nevyčerpateľného zdroja milostí.
Kristus Pán vedel ako ťažko je žiť podľa Božieho zákona, a preto nám hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11, 28). Veľa razy nie sú ľahké práce, ktoré sú nám pridelené. Často ich ešte sťažuje prostredie, v ktorom pracujeme. A sú rôzne okolnosti - nedostatok zdravia, slabosť, mnoho starostí -ktoré aj z pomerne ľahkých prác robia človekovi práce ťažké a ťažkú lopotu. Tu viac ako inokedy treba, aby sme počuli Kristov hlas a šli k nemu, a to obzvlášť vo chvíli, keď tajomným spôsobom podáva pri svätej omši nebeskému Otcovi obeť svojho života, a aby sme tu čerpali silu k podobnej obeti i k svätosti nášho života.
Svätá omša sa nekončí požehnaním a pozdravom kňaza, ale pokračuje v našom živote; na zemi sa skončí až na konci sveta. Božský Živiteľ Kristus chce svoj život poskytnúť nám a cez nás aj tým ľuďom, ktorí ho vôbec nemajú, alebo ho majú len málo. Máme sa stať nositeľmi a sprostredkovateľmi jeho božského života. Máme obetovať Kristovi celú svoju bytosť, svoj rozum a vôľu, city a schopnosti duševné i telesné, aby ich naplnil svojou silou a premenil na svoje nástroje, ktoré chce používať v privádzaní ľudí k Bohu - dobrému Otcovi.
Uskutočňovať svoju svätú omšu v živote - to vlastne znamená urobit z celého svojho života obetovanie, premenenie a prijímanie.
Obetovanie - prednesenie obety všetkého, čo sme, čo máme a čo konáme; Ježiš k nám predsa neprichádza iba na tú polhodinku, ktorú strávime pri oltári, ale chce prenikať do celého nášho dňa: „Hľa, stojím pri dverách a klopem" (Zjv 3, 20). Klope na bránu každej jednej i našich hodín, lebo každú chce naplniť svojím božským pôsobením. Uvoľnime mu ochotne miesto! Nebuďme ako hostinec v Betleheme -v ktorom pre neho nebolo miesta (porov. Lk 2, 7).
Urobiť z nášho života obetovanie - to znamená: predniesť Ježišovi ako obetu nášho ducha, aby ho naplnil svojimi myšlienkami; to značí: predniesť Ježišovi ako obetu naše srdce, aby ho naplnil svojou láskou; predniesť Ježišovi ako obetu našu vôľu, aby ju naplnil svojou silou; predniesť ako obetu Ježišovi naše trápenie - malé či velké - naše bôle i naše radosti, naše túžby i naše úsilia, aby sa všetky stratili ako kvapôčky vody vo víne v obetnom kalichu, a aby sa všetky stali užitočnými pre duše.
Urobiť z nášho života obetovanie - to značí predniesť Ježišovi ako obetu aj všetky duše, čo žijú vôkol nás. Veď sme predsa vždy ich sprostredkovatelia! Nuž, prečo by sme nemohli predniesť aj ich starosti a ich radosti Otcovi?
Premenenie... Nemali by sme zabúdať, že prijatím krstu sme sa stali posvätenými osobami. Nepatríme už sebe, už nemáme právo žiť iba sebe a pre seba, zmysel nášho života je On, náš Vykupiteľ. Tak ako pre svätého Pavla, i pre mňa žiť je Kristus (Flp 1, 21). Navždy a naveky sme mu zasvätili svoj život i svoje sily a musíme byť takí, aby Ježiš nám každý deň mohol povedať: „Toto je moje telo (Lk 22, 19); si naozaj moje druhé ja." Musíme byť pre Ježiša v istom zmysle to, čo sú preň eucharistické spôsoby, to znamená: obal, pod ktorým sa on síce ukrýva, ale v ktorom on sám pôsobí, on sám žije, on sám miluje, on sám sa modlí, on sám sa obetuje a dáva sa dušiam za pokrm.
Prijímaním urobiť náš život Kristovým životom, to znamená, žiť dôverne s Ježišom alebo ešte lepšie: žiť v spoločenstve s ním. Veď latinské slovo communio - prijímanie, znamená spojenie sa s niekým na niečo spoločného. Ježiš je vždy s nami, aby sme aj my stále mohli byť s ním. Kiež by sa nám podarilo uskutočňovať slová istého zvlášť omilosteného dieťaťa: „Ježiš a ja - my sa nikdy neopustíme!" Spoločenstvo myšlienok a citov. Aká to prezázračná tajomná výmena!
Snažme sa uskutočňovať slová modlitbičky, ktorú sa modlievajú deti z križiackého hnutia: „Ježišu, my dvaja vospolok!"
A keď sa nám to podarí, k akej že to sile, k akej že moci sa dostaneme! Veď on je ten, čo premohol svet. On celého seba pridáva k tomu čo do spoločenstva vnášame my, lebo nám chce pomôcť, aby sme sa stali takými, akými nás on chce vidieť a mať. Používa naše úsilia a námahy, naše obety, naše skromné skutky a obohacuje ich svojou vykupiteľskou silou.
Premeniť život na prijímanie znamená: spojiť sa so všetkými našimi bratmi - ľuďmi, nech sú, čo sú a akí sú. Značí to: rozšíriť a roztvoriť naše srdce podľa miery Kristovho srdca a všetkých milovať tou istou láskou, akou ich on sám miluje.
Premeniť život na prijímanie to značí napokon: čoraz väčšmi splývať s Ježišom, vo všetkom postupovať v zhode s ním, byť vždy pripravený slúžiť mu, dbať na jeho želania, horlivo sa snažiť splniť aj v najmenších veciach jeho láskyplnú vôľu.
Ak sa budeme pridržiavať tohto programu, v našej duši nastane premena. Veď je známa skutočnosť, že človek, ktorý často býva s tým, koho miluje, napokon v nejednej veci začne aj konať jeho spôsobom a podľa jeho želania.
Takto sa v pravde spojíme ako obetný dar s Hostiou a naša svätá omša ako ústredný bod nášho dňa a života sa nám stane prežívanou skutočnosťou, ktorá netušene urýchli náš duchovný pokrok a povedie nás k svätosti.
Zákon svätej omše je aj zákonom nášho každodenného života. Obetovanie smeruje k premeneniu a premenenie k prijímaniu - spojeniu. Zriekame sa, odopierame si, obetujeme sa, aby sme sa premenili v Krista. Naše prízemné ľudské zmýšľanie má ustúpiť jeho zmýšľaniu, naše chcenie, smerujúce k sebecky príjemnému sa má nahradiť jeho chcením, smerujúcim k nášmu osohu. Toto premenenie vedie k bezvýhradnej oddanosti Ježišovi a čoraz väčšiemu dávaniu sa druhým ľuďom s Kristom a pre Krista. Navonok, na prvý pohľad, akoby ten istý človek, ale v skutočnosti predsa iný, nový, Kristov človek a v duši Kristus, ktorý chce žiť v mojej osobe a chce pôsobiť skrze mňa!
Odteraz už nesmiem vidieť vo svätej omši iba zvyk prijatý rodičov, alebo spoločenský zvyk, ktorý si netrúfam zahodiť, ani obtiažnú povinnosť k utíšeniu svedomia, ani prostriedok k súkromnej pobožnosti, pekný spev, ľudské obrady pre vlastnú radosť, potešenie, svoju osobnú zbožnosť ... Potom sa často stáva, že myslím, usudzujem a chovám sa ako človek medzi ľudskými vecami; ale pri svätej omši som to j a, Božie dieťa, ktoré musí sláviť a uskutočňovať spolu s celou Cirkvou ústredné dianie ľudských dejín, návrat všetkého stvorenia lc Otcovi skrze najvyššiu obeť Ježiša Krista - Bohočloveka. Omša je sviatostný čin premeny sveta v Ježiša Krista; skrze ňu je celé kresťanstvo a celá Cirkev na pochode a vedie vpred vesmír a ľudstvo; je to všeobecný vzostup k Bohu skrze Ježiša Krista.
Je len na nás, aby sme svoj život zapojili do dokonalej obety, a aby sme čo najvrúcnejšie zapojili svoju činnosť a činnosť ľudí našej doby do činnosti samého Bohočloveka. Až kým všetko nebude dovŕšené, až kým človek s Bohom nedovedie tvorstvo k jeho úplnému dovŕšeniu; až kým nebude Kristus všetko vo všetkých.



29. PANE, DAJ NÁM CHLIEB Z NEBA (Responzóriový verš)


I.

1. Sviatosť Oltárna je darom lásky.
Keď Boh chcel dokázať svoju všemohúcnosť, stvoril svet. Keď chcel poskytnúť dôkaz svojho milosrdenstva, uskutočnil Vtelenie syna. - A čo malo byť dôkazom jeho 1ásky?... Najsvätejšia Sviatosť Oltárna.
Svätý Augustín hovorí, že hoci Ježiš Kristus je všemohúci Boh, nemohol nám dať viacej, ako nám dal, keď ustanovil Sviatosť Oltárnu. Veď akýže väčší dar - dodáva svätý Bernardín S i e n s k ý -môže dostať alebo si želať duša, ako je presväté telo a krv Pána Ježiša? Keby nám náš Vykupiteľ sám nebol daroval tento dar, kto z nás by bol mohol oň žiadať? Kto by si bol vôbec niekedy trúfal povedať: „Pane, ak nám chceš dať poznať svoju lásku, vstúp pod spôsoby chleba a vína a dovoľ, aby sme sa tebou mohli živiť!" Už len pomyslieť si na to bolo by sa považovalo za neslýchanú opovážlivosť. Ale to, čo si ľudia nemohli nikdy ani predstaviť, vymyslela a uskutočnila veľká dobrota Ježiša Krista.
Podľa Božského rozhodnutia bolo pre našu spásu nevyhnutné, aby Vykupiteľ svojím utrpením a smrťou zadosťučinil božskej spravodlivosti za naše hriechy. Ale načo bolo potrebné, aby Ježiš Kristus okrem utrpenia a smrti zanechal sa nám aj za pokrm? „Niet iného dôvodu -hovorí svätý Vavrinec Justiniani - pre ktorý Ježiš ustanovil Sviatosť Oltárnu ako ten, že nám chcel takto ukázať, ako nesmierne nás miluje."
Toto zdôrazňuje aj svätý Ján apoštol slovami: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13, 1). A práve na dôkaz tejto svojej lásky, ktorou miloval a stále miluje svojich až do krajnosti, nám zanechal tento vznešený dar Najsvätejšej Sviatosti. Pravdu teda mal svätý Tomáš Akvinský, keď nazval túto Sviatosť „Sviatosťou lásky."
Aká nesmierna je Ježišova láska, keď si za deň ustanovenia Eucharistie volí predvečer svojej smrti. V tú dobu je celý Jeruzalem plný rozruchu, celý národ zúri, všetci sa dohovárajú, ako ho zabijú. A on práve vtedy im dáva najväčší dôkaz svojej lásky. Ľudia mu stroja najohavnejšie úklady a on sa im snaží dať to, čo má najdrahšie a najvzácnejšie. Ľudia rozmýšľajú, ako mu postavia hanebný kríž a on myslí na to, ako postaví oltár, aby sa za nich denne obetoval. Ľudia sa chystajú preliať jeho nevinnú krv, a Ježiš chce, aby tá istá jeho krv bola nám nápojom nesmrteľnosti a útechy i šťastím našich duší. Ježiš naozaj miloval svojich, čo boli na svete a miloval ich do krajnosti.

2. Účel Sviatosti Oltárnej: sväté prijímanie.
Ježiš Kristus nesmierne túži, aby sme ho prijímali vo svätom prijímaní. „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto velkonočného baránka ..." (Lk 22, 15). Týmito slovami nám naznačil, ako veľmi očakával chvíľu, v ktorej nám chcel zanechať túto božskú Sviatosť, aby sa ňou spájal so svojimi milovanými dušami. „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" (Jn 6, 56). Preto tak túži, aby sme ho prijímali.
Z tejto velkej túžby božský Spasiteľ nielenže nás povzbudzuje, aby sme ho prijímali, ale priamo nám to ukladá príkazom: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo!" (Mt 26, 26). Ba ešte viac! Aby sme ho prichádzali prijímať, volá nás prísľubom večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6, 54). Ak jeme telo Krista, nášho Vykupiteľa a pijeme jeho presvätú krv, máme v sebe život, pretože sme zjednotení s ním, v ňom prebývame a jeho máme v sebe. Ak to nebudeme robiť, neminie nás večné zatratenie: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život" (Jn 6, 53). Tieto výzvy, prísľuby a hrozby prýštia z túžby Ježiša Krista spojiť sa s nami v tejto Sviatosti. A jeho túžba vyplýva z nesmiernej lásky, akou nás miluje.
Pán Ježiš pri Poslednej večeri premenil chlieb a víno na svoje telo a krv a dal apoštolom prijímať premenený chlieb a víno. A to bol jedinečný znak Ježišovej lásky k apoštolom. Oni cítili, že ako sa pokrm a nápoj pri požívaní zjednocuje s človekom, tak sa Pán Ježiš pri prijímaní pod spôsobom chleba a vína zjednocuje s nimi.
A čo sa stalo pri Poslednej večeri, to sa teológovia usilujú priblížiť ľudskému rozumu. Pridržiavajú sa pritom encykliky Pavla VI.: Mystérium fidei, ktorá učí doslovne toto: „Po prepodstatnen í majú spôsoby chleba a vína bezpochyby nový význam a nový cieľ, lebo už nie sú obyčajným chlebom a nápojom, lež znakom svätej veci a znakom duchovného pokrmu." Všimli ste si akiste, že tu Svätý Otec nazýva premenenie presnejším názvom: prepodstatnenie.
Podľa týchto slov encykliky teológovia vysvetľujú, že premenenie sa uskutočňuje v podstate chleba a vína. A podstata, to je súhrn významov, vzťahov, zmyslov a cieľov chleba a vína, čiže podstata nadzmyslová, zmyslami nevnímateľná, neviditeľná skutočnosť chleba a vína, ktorá sa premení na nadzmyslovú, zmyslami nevnímateľnú, neviditeľnú skutočnosť celého, za všetkých obetovaného a osláveného Ježiša Krista.
Teda celé premenenie sa deje v neviditeľnej oblasti, takže všetko, čo je v chlebe a víne zmyslami vnímateľné a viditeľné, čiže všetko, čo je v chlebe a víne fyzikálne, chemické a biologické, to pri premenení zostáva nezmenené, lebo to všetko sú spôsoby a Tridentský koncil definoval, že pri prepodstatnení chleba a vína spôsoby chleba a vína zostávajú nezmenené.
Takéto teologické vysvetlenie Eucharistie je veľmi užitočné pre našu vieru. Preto sa môžeme spokojne zamerať na nádherné účinky tohto tajomstva, ktoré sa týkajú každého z nás. Sväté písmo ich vyjadruje tromi vetami:
Prvú vyriekol Pán Ježiš: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" (Jn 6, 56). Čiže sväté prijímanie nás zjednocuje s Pánom Ježišom.
Druhú vetu napísal apoštol svätý Pavol: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe" (1 Kor 10,17). Čiže sväté prijímanie nás navzájom zjednocuje.
A tretiu vetu povedal Pán Ježiš takto: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6, 54^ Čiže sväté prijímanie nás pripravuje na večnú nebeskú blaženosť.
Keď si uvedomíme tieto tri úžasné účinky svätého prijímania, nestáva sa nám táto sviatosť príťažlivejšou?
Známy dominikán Jacques Loew na exercíciách so Svätým Otcom rozprával o sebe, že ako mladík neveril v Boha, pretože bol vychovávaný v komunistickej rodine. Ako neveriaci mladý muž strávil niekoľko dní dovolenky v budove kláštora Valsainte vo Švajčiarsku. A bol práve Zelený štvrtok. On nevedel, čo je Zelený štvrtok. Ale keď mali rehoľníci bohoslužbu, vstúpil do ich kaplnky a sadol si v ľavom zadnom kúte do lavice a pozoroval ich pobožnosť. Počúval čítanie o Poslednej večeri. Obdivoval Ježišove slová - Toto je moje telo, toto je moja krv. Videl, ako rehoľníci pristupujú na prijímanie. Pozoroval ich pokoj, ich vnútornú vyrovnanosť, ich veľkú úctu k prijímanej hostii. A pomyslel si, je tam naozaj prítomné niečo sväté a neviditeľné. A v tej chvíli zatúžil byť veriacim.
A keď sa mu Boh stal istotou, povedal kňazovi: „Chcem byť katolíkom." A odôvodnil to takto: „Ježišove láskyplné slová - Toto je moje telo, toto je moja krv sú pre mňa silnejšie ako všetky bludné predstavy ateistickej propagandy." A stal sa vynikajúcim katolíkom, kňazom, rehoľníkom, apoštolom robotníkov a duchovným spisovateľom. Všetku silu, radosť a životné šťastie čerpá z Eucharistie.
Keď Ježiš pri svätom prijímaní prichádza do duše, prináša so sebou nesmierne poklady milosti. Boh je láska (1 Jn 4, 8) a „stravujúci oheň" (Dt 4, 24). A tento oheň lásky prišlo večné Slovo zapáliť na zemi: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! (Lk 12, 49). Ó, aké krásne plamene svätej lásky zapaľuje Ježiš v dušiach, ktoré ho s túžbou prijímajú v tejto Najsvätejšej Sviatosti. Svätý Dionýzius Areopagita vraví, že Najsvätejšia Sviatosť ma najväčšiu silu posvätiť dušu.
Ak bedlivo pozorujeme dlhý a presne vylíčený život niektorého svätca, žasneme chvíľami, vidiac, čoho všetkého bolo treba k tomu, aby dospel k dokonalosti. Akými moriami pokušení sa musel preplaví-akými armádami ťažkostí sa prebiť! Akú krutú opustenosť musel prekonať, aké namáhavé práce, aké strašné sebazapierania, aké rozmanité skúšky po dlhé roky! A zdá sa, akoby sa mu nebolo smelo odpustiť žiadne z týchto utrpení, ak sa mal stať takým svätcom, akým sa naozaj stal.
Napriek tomu však v jedinom svätom prijímaní samom osebe je dosť milostí, aby nás mohlo učiniť svätými, len keby naša vrúcnosť chcela dostatočne ťažiť z jeho nevyčerpateľných zdrojov.
Svätý Tomáš Akvinský píše o svätom prijímaní: „Eucharistiu nám dávajú na spôsob pokrmu a nápoja. Práve preto všetky účinky, ktoré pôsobí hmotný pokrm a nápoj v našom telesnom živote, keď ho udržuje, dáva mu vzrast, napráva ho a potešuje, rozvíja táto Sviatosť v našom duchovnom živote."
Predovšetkým nám udržuje život duše. Vyplýva to jasne z Kristových slov: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život" (Jn 6, 53). Z nich však vysvitá jasne aj opak. Bez svätého prijímania neudrží sa človek za dlhší čas pri živote duše, to znamená v posväcujúcej milosti. Inými slovami upadne do ťažkého hriechu a duchovne zomrie. Kto však prijíma Kristovo telo a krv, má večný život.
V samom pojme života je zahrnutý aj rast. Všetko živé prirodzene rastie, vyvíja sa, prináša ovocie. I naša duša pod vplyvom svätého prijímania silnie, mohutnie a prináša ovocie dobrých skutkov.
Telesný pokrm chráni človeka pred smrťou tela. Lež nielen to. Menšie nedostatky zdravia upravuje a lieči aj bez osobitných liekov. Podobne pôsobí duši aj sväté prijímanie: roznecuje v nej oheň Božej lásky, ktorá sama spaľuje naše drobné chyby a slabosti a hojí menšie rany našej duše.
Hmotný pokrm a nápoj človeka teší a obveseľuje. Podobne ob1ažuje dušu Božský Spasiteľ, keď do nej zavíta vo svätom prijímaní. Človek, ktorý má v srdci Boha, je neobyčajne šťastný. Jeho srdce plesá od radosti. Nebojí sa nijakých prekážok a nebezpečenstiev. Vie, že má v sebe pravého a živého Boha, ktorý premohol svet. S radosťou si uvedomuje, že Víťaz nad hriechom i nad peklom je s ním a je presvedčený, že s jeho božskou pomocou aj on zvíťazí nad všetkými nepriateľmi.
Kresťania prvých storočí žili naozaj svätým životom. Svätý Lukáš v Skutkoch apoštolských ich niekoľkokrát nazýva „svätými" (9, 13; 9,41).
Som presvedčený, že príčinou a prameňom všeobecnej svätosti bolo všeobecne zaužívané denné sväté prijímanie. Veď Ježiš Kristus je podľa Simeonovho proroctva ustanovený na pád a na povstanie mnohých (porov. Lk 2, 34). To platí v plnej miere aj o Ježišovi v Eucharistii. Čím viac si ho ľudia ctia a čím častejšie ho prijímajú, tým viac rastú v dokonalosti. A čím menej o neho dbajú a čím zriedkavejšie ho prijímajú, tým hlbšie upadajú do hriechov.
Niekto však povie: „Toľkokrát som už čerpal z najvyššieho zdroja a prameňa svätosti, a napriek tomu zostávam stále s tými istými chybami, bez známok Kristovho života v sebe. - Keď na to myslím, zmocňuje sa ma nechuť, a ja by som chcel uveriť v silu svojich slabostí a v slabosť svojej sily"... Bože, chráň naše duše od priepasti tejto nedôvery! Čím viac sa cítime chladnými, tým častejšie máme pristupovať k Najsvätejšej Sviatosti, len ak máme túžbu milovať Boha. V tejto záležitosti sa máme zachovať ako človek, ktorý sa tým viac približuje k ohňu, čím viac je mu zima. Svätý František Saleský zdôrazňuje, že dva druhy ľudí majú často prijímať: dokonalí a nedokonalí. Dokonalí preto, aby sa zachovali v dokonalosti a nedokonalí preto, aby dospeli k dokonalosti. A rovnako hovorí aj svätý Bonaventúra: „Hoci si vlažný, predsa s dôverou v Božie milosrdenstvo pristupuj k svätému prijímaniu! Človek potrebuje tým viac lekára, čím viac sa cíti nemocným."
Opravdivý kresťan by sa mal živiť Pánom Ježišom. Nie raz do roka! Ani iba raz do mesiaca! Akéže je to živenie? Každú prvú nedeľu v mesiaci po vykonanej spovedi prijíma Pána Ježiša veľa veriacich; no na druhú nedeľu už je ich menej a potom ešte menej. Niektorí sa ostýchajú v nedeľu prijímať preto, lebo cez týždeň nemohli chodiť na svätú omšu a na prijímanie, ale mýlia sa.
Svätý Otec Pius X. vyhlásil, že ten, kto chce pristúpiť k svätému prijímaniu, musí splniť dve podmienky. Po prvé: musí mať dobrý úmysel a po druhé: nesmie mať svedomie zaťažené smrteľným hriechom. Dobrý úmysel je napríklad, chcieť byť s Ježišom. Túžim po ňom. Milujem ho, preto ho idem prijať. Smrteľný hriech, to je ťažké previnenie proti Božiemu zákonu vo vážnej veci. K svätému prijímaniu smieme pristúpiť až po vyznám takéhoto hriechu vo svätej spovedi. Všedné, malé previnenia, i keď su početnejšie, odpúšťajú sa i bez svätej spovede, v úkone pokánia na začiatku svätej omše, keď si ich pri spytovaní svedomia uvedomíme, keď oľutujeme, že sme nimi urazili Boha a prosíme ho o odpustenie.
Práve na to je úkon pokánia, (kajúcnosti), na začiatku každej svätej omše, aby sme si očistili dušu k svätému prijímaniu. Kto prijíma aj v týždni, je to chvályhodné, ale to nie je podmienka k nedeľnému prijímaniu.
Okrem týchto dvoch podmienok treba zachovať aj cirkevný predpis, ktorý hovorí: „Ten, čo chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má sa aspoň jednu hodinu pred svätým prijímaním zdržovať jedla a nápoja. Výnimku tvorí voda a lieky."
Či by takéto priaznivé vysvetlenie nemalo pozdvihnúť vrúcnosť a hladinu svätého prijímania pri našich svätých omšiach? Či nepočujeme pri každej svätej omši Ježišov hlas: „Vezmite a jedzte z neho všetci?" Splňme toto jeho želanie! Tu nejde o Pána Ježiša. On je oslávený u nebeského Otca a jemu nič nechýba k blaženosti. Ale nám veľa chýba k osobnému blahu. Osobné blaho nadobudneme vierou v neviditeľného Ježiša a láskou k nemu. Prijímajme ho teda so stále hlbšou vierou a vrúcnou láskou a pri každom prijímaní sa na nás uskutoční jeho slovo: „Blažení tí, čo uverili."
Zo skúseností vieme, že výsledok a účinnosť podujatí závisí najmä od prípravy. Ani pri svätom prijímaní to nie je inak. - Isteže sa nikdy nebudeme môcť dokonale prichystať na príchod nebeského Hosťa... No, nemôcť sa dokonale pripraviť neznamená vzdať sa a nepripravovať sa vôbec. Naopak. To znamená pripravovať sa tak, ako len sily stačia a okolnosti dovoľujú. Kristus Pán sám povedal svätej Mechtilde: „Keď máš prijímať, túž po všetkej láske, akú kedy malo nejaké srdce voči mne a ja prijmem tvoju lásku ako takú, akú ju ty chceš mať."

3. Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu!
Po svätom prijímaní je našou povinnosťou konať zbožné vďakyvzdanie. Niet vhodnejšej chvíle pre vďaky tak hlboké, že ich ani nemožno vyjadriť slovami, ako keď Tvorca tak ráčil obdarovať tvorov, že k úžasu sveta dáva sám seba, a že je skutočne v našej duši. Preto duchovní spisovatelia nám vravia, aby sme po svätom prijímaní aspoň po nejaký čas neotvárali modlitebnú knihu, ale zhovárali sa s Ježišom vo svojom srdci. Iste je niečo, čo by sme mu mali povedať, alebo aspoň on nám niečo povie v hlbokom tichu nášho srdca, ak len budeme načúvať.
Ale ako vyzerá skutočnosť? Ak je horlivosť a pravidelnosť, s akou konáme po svätom prijímaní svoje vďakyvzdanie, ukazovateľom našej lásky k Ježišovi, potom je to veľmi skľučujúce. Mnohý z nás sotva nájde štvťhodinu v živote, ktorá by bola nudnejšia, prázdnejšia, neúteš-nejšia a roztúlanejšia, ako je to, čomu hovoríme: moje vďakyvzdanie. Naše srdcia neprekypujú. Nikdy sa nám na tomto svete nemôže dostať väčšieho daru. A každé dälšie prijímanie zázračnosť tohto daru ešte zvyšuje; pri našej vlažnosti a nevďačnosti je to neuveriteľný div, že Spasiteľ pokračuje vo svojej láske. Prichádza ten, ktorý má byť našou radosťou pre celú večnosť; a my mu nemáme čo povedať.
Koľkože úcty a lásky by mal nájsť Božský hosť v tvojom srdci, kolko obdivu v rozume, koľko ochoty vo vôli?! - My ľudia platíme daň vďačnosti podľa veľkosti daru a podľa vznešenosti darcu. Ale ako sa náležíte poďakovať za dar, ktorým je sám Boh, a darcom tiež on, nekonečne vznešený? ... Len tak, ak sa mu i ty staneš tým, čím sa stal on tebe - darom i darcom zároveň. Vrúcne a bezvýhradné odovzdanie sa je tu jedinou mincou na splácanie dlhu, ktorý aj tak nikdy nesplatíš. To je jediný spôsob, ako sa za takéto božie dary ďakuje.
II.
1.Ježiš je v bohostánku pre všetkých.
Svätý Alfonz de Liguori zdôrazňuje, že po svätom prijímaní je zo všetkých pobožností Bohu najmilšia a nám najosožnejšia návšteva sviatostného Ježiša.
Keď sme v blízkosti Sviatosti Oltárnej, je v tom čosi tak posvätného a mocného, že sa to nedá opísať. Preto stigmatizovaný služobník Kristov, páter Pio, s nadšením volá, že ani tisíc rokov slávy na zemi sa nevyrovná jedinej hodinke prežitej v sladkom rozhovore so Spasiteľom vo Sviatosti Oltárnej.
A skúsený asketický spisovateľ Schmi11 tvrdí, (a nie neopodstatnene), že v horlivosti prejavenej v návštevách Sviatosti Oltárnej, prípadne zo zanedbávania týchto návštev, dá sa posúdiť zdravie alebo choroba kresťanskej duše.
Je, bohužiaľ, pravdou, hovorí svätý Peter Eymard, že Najsvätejšia Sviatosť nie je milovaná! ... A prečo táto nedbalosť a tento chlad? prečože Pán Ježiš je vo Sviatosti tak málo milovaný? Odkiaľ to, že sa o Sviatosti Oltárnej tak málo hovorí? ... Nemilujú sviatostného Ježiša, pretože ho dosť nepoznajú ... Na poslednom súde budú sa mnohí chvieť, že žili vedľa takej velkej sviatosti Lásky a že si ju tak málo všímali.
Niet vari dediny, čo ako biednej, alebo kláštora, čo by neuchovávali Najsvätejšiu Sviatosť. A na všetkých týchto miestach Kráľ neba sa uspokojuje s tým, že prebýva uzavretý vo svätostánku z dreva alebo z kameňa - akoby vo väzení lásky - kde často ostáva sám, len s večným svetlom a bez spoločníka.
Akú nežnosť pociťujú pútnici, keď navštívia posvätné miesta vo Svätej zemi, betlehemskú maštaľ, kde sa Ježiš Kristus narodil, či Kalváriu, kde zomrel, alebo svätý hrob, kde bol pochovaný! Ale o čo väčšia musí byť naša nežnosť, keď sa ocitneme v kostole v prítomnosti samého Ježiša Krista, ktorý je v Prevelebnej Sviatosti?! Blahoslavený Ján z Ávi1 y hovorieval, že nepozná svätyňu plnú väčšej zbožnosti a útechy, ako je kostol,v ktorom prebýva sviatostný Ježiš. - P. Ba11 a zár Alvarez - naopak - plakával, keď videl paláce kniežat plné ľudí, ale kostoly, kde prebýva Ježiš Kristus, opustené a osihotené.
Keby si Pán bol obľúbil iba jediný kostol na svete a v ňom by strávil iba jeden deň v roku, koľkí vznešení pútnici a vládcovia by sa uchádzali o šťastie prežiť tam onen deň a robiť spoločnosť Kráľovi nebies, ktorý sa vrátil na zem! Aký vznešený svätostánok zo zlata, ozdobený perlami, by mu pripravili! A akou výzdobou svetiel by sa slávil tento deň prítomnosti Ježiša Krista.
No náš Vykupiteľ nechce ostávať len v jednom kostole, ani nie iba cez jeden deň v roku. Nevyžaduje toľké bohatstvá a toľké svetlá, chce Prebývať ustavične po všetky dni a na všetkých miestach, kde žijú jeho verní, aby ho všetci ľahko našli, a to vždy a každú hodinu, kedy len chcú.
O, dobrý Ježišu, zostávaj s nami, lebo v našich dušiach hasne svetlo viery a chladne oheň lásky. Ak odídeš, staneme sa tmavou a studenou nocou.
Zostaň s nami, Pane, lebo v živote mnohých z nás sa už zvečerieva a nik - ani celkom mladý - nemôže povedať, ktorýže z jeho dní bude ten posledný...
Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame (Ž 89, 10). Tým viac potrebujeme tvoju prítomnosť a pomoc.
Zostaň s nami, Pane, aby sme mohli uskutočniť svoju túžbu, dosiahnuť večný život, a tak byť vždy s tebou.
Keď chceme žiť večne s Ježišom, musíme mu kráčať v ústrety, tam, kde nás očakáva.
Človek sa raduje a býva veľmi šťastný, ak môže stretnúť, vidieť a počúvať drahú a vzácnu osobnosť. Takéto stretnutie s Bohom a šťastie z neho plynúce je nám bytostne potrebné, bezmedzné a večné. Veď bez Boha nedokážeme nič. Ani len dýchať.
S Ježišom sa teda musíme stretať nielen preto, aby sme sa naň „pozerali" a aby sme sa s ním rozprávali, ale hlavne preto, aby sme z neho žili.
Skúsení ľudia radi hovorievajú: „Život nás formuje." Tušia za touto frázou pravdu, ktorá je v skutočnosti nekonečne hlbšia, než si myslia. Veď sám Ježiš Kristus nás formuje a pretvára v živote a prostredníctvom života nám umožňuje konkrétne uskutočňovať jeho tajomstvo lásky, pokoja a spásy.
Prihovára sa nám v evanjeliu, zo svätostánku i v udalostiach života a očakáva našu odpoveď.
Pravá láska začína vzájomným poznaním a vzájomné poznanie sa dosiahne rozhovorom. Máme sa dôverne zoznámiť s Ježišom, naším Spasiteľom. Dosiahneme to, keď s ním nadviažeme rozhovor prostredníctvom evanjelia. V evanjeliu sa Kristus dáva poznať. Otvára celú hĺbku svojej duše. On sám nadväzuje rozhovor a my mu máme predovšetkým jednoducho a úprimne odpovedať. Máme s ním hovoriť, žiadať o vysvetlenie, obdivovať ho, ďakovať mu, oboznámiť ho so sebou, vyrozprávať mu svoj život, prosiť ho o pomoc a spásu.
Priateľstvo je hlbokou vzájomnou výmenou. Každý sa „zjavuje" svojmu priateľovi a priatelia sa takto navzájom spájajú. Jedine vtedy nemôžu jeden druhému nič odoprieť. Praví priatelia cítia potrebu zotrvať určitý Čas vo vzájomnom rozhovore... Takisto treba zotrvať určitý čas v rozhovore s Ježišom Kristom a ochotne mu obetovať láskyplný dar svojho času.
Ak sa priatelia viac nezhovárajú, ich priateľstvo ochabuje a zaniká. Najhoršie je, keďjeden z nich zostáva stále verný, prihovára sa priateľovi, ale nedostáva odpoveď. Je to ľahostajnosť alebo prerušenie stykov: „Viac sa s ním nerozprávam." - Niečo podobného sa stáva aj v našom priateľstve s Ježišom: Či nie je veľa takých ľudí, ktorí sa nazývajú kresťanmi", ale „už sa nerozprávajú" s Ježišom, hoci on im stále adresuje svoje slová prostredníctvom evanjelia a hlasom ich svedomia ich pozýva k rozhovoru? Je to tragický nerozum a osudný omyl, pretože ten, kto má za priateľa Boha, nesmie dovoliť, aby toto priateľstvo zaniklo.
O človeku, ktorý miluje svojho priateľa, sa hovorí: „Nosí ho vo svojom srdci." Kristus nosí vo svojom srdci všetkých ľudí. Všetkých nás vykúpil. Všetci máme odpovedať na Božiu lásku.
Božia láska sa človekovi nevnucuje. Možno ju prijať iba slobodne. Kristus nás nemôže spasiť proti našej vôli, bez nás. Kto druhého opravdivo miluje, nemôže ho nútiť, aby opätoval jeho lásku. Keď ju však ten druhý slobodne opätuje, zrodí sa ozajstné priateľstvo, pretože vtedy ide o pravú lásku, čiže o vzájomné prijímanie a dávanie sa.
Božia láska sa človekovi nikdy nevyhýba, ale človek sa môže vyhnúť Bohu. Človek môže povedať „nie" a táto možnosť odmietnutia môže vyústiť až do konečného odmietnutia na večnú škodu a zatratenie duše.

2. Rozdáva milosti všetkým.
Svätý Augustín hovorí, že Pán viac túži rozdávať nám svoje milosti, než my túžime ich prijať. A dôvod toho je v tom, že Boh je nekonečná Dobrota. Dobro už svojou povahou sa rozdáva a šíri, takže túži podeliť svoje tajomstvo všetkým. Ježiš je vždy ochotný robiť nám dobre, no v Prevelebnej Sviatosti rozdáva najhojnejšie milosti.
Grófka Feria, ktorá sa stala klariskou, keď len mohla, zdržiavala sa pred Prevelebnou Sviatosťou a tam dostávala ustavične poklady milostí. Jedného dňa sa jej pýtali, čože toľké hodiny robí pred Najsvätejšou Sviatosťou. A ona odvetila: „Ja by som tu bola celú večnosť. Veď čože sa robí pred Prevelebnou Sviatosťou? Čo robí chudák pred boháčom? Čo nemocný pred lekárom? Čože tam máme robiť? Ďakovať, milovať a prosiť." Aké nadmieru užitočné sú tieto posledné slová, aby sme sa s osohom zdržiavali pred Najsvätejšou Sviatosťou!
Svätý Ján František Regis, veľký misionár Francúzska, keď celý deň strávil kázaním a spovedaním, v noci odchádzal do kostola, a keď ho niekedy našiel zavretý, ostával pred dverami za zimy a vetra, aby aspoň z diaľky robil spoločnosť milovanému Spasiteľovi.
Životopisec svätého Jána Bosca, Lemoyne, píše: „Svätý Ján Bosco mal vždy veľmi nežnú úctu k Najsvätejšej Sviatosti. Každý deň chodieval adorovať. I keď bol pokročilého veku, trápený chorobami a mal opuchnuté nohy, pri poklone kľačiaval vždy na zemi. Všetkým zdôrazňoval: Chcete, aby vám Pán udelil mnoho milostí? Navštevujte ho často! Chcete, aby vám ich dal málo? Navštevujte ho zriedka. Chcete premôcť diabla? Utiekajte sa často k Ježišovým nohám a diabol nad vami nezvíťazí." Tak si počínali, a tak to odporúčali svätci.
Z toho jasne vidíme, že do boja proti duchu temná sa najlepšie pripravíme u nôh Pána Ježiša pred svätostánkom. - Prichádza nám tu na myseľ Getsemanská záhrada, kde Pán Ježiš vytýkal učeníkom. „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé" (Mt 26,41). Učeníci sa mali aspoň hodinovým bdením s Pánom pripraviť na nastávajúcu skúšku. Pretože však spali, zlyhali, rozutekali sa a Peter aj zaprel Pána. - Aj náš svätostánok je Getsemanskou záhradou, kde nás Pán čaká a volá bdieť a pripraviť sa na všetky životné skúšky a ťažkosti a načerpať nových síl, lásky a odvahy na ďalšiu cestu svätosti.
Život je putovanie.
Život je púť predovšetkým preto, že smerujeme inam: nemáme tu trvalé bydlisko. Kresťan žije zásadne zameraný dopredu; hádže za seba staré a otvára sa novému. Je ako pútnik kráčajúci po moste. Cez most sa prechádza, nestojí sa na ňom. Svätý Pavol v liste Filipanom píše: „Zabúdam na to, čo je za mnou a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania..." (Flp 3,13-14).
Kým nedosiahneme cieľ, nesmieme sa zastaviť na ceste. Pravý veriaci je ten, čo si každý deň povie: Dnes mi treba prejsť kus cesty, ktorý je iný než ten včerajší.
Kráčať je pekné, ale únavné, pretože sily sa opotrebúvajú. A ak chceme ísť dopredu, stratené sily treba obnovovať. Je jasné, že tu ide predovšetkým o duchovné sily. Prorok Eliáš bol utečencom. Keď si sadol pod jalovec, nebol iba na smrť unavený, ale duševne bol do hĺbky ubitý. Chlieb upečený na žeravom uhlí, ktorý mu anjel podával, bol symbolom božskej sily, ktorú Pán Boh je ochotný ponúknuť každému, kto sa na neho s vierou spolieha. Ten chlieb dodal Eliášovi sily, že mohol bez prestania kráčať „štyridsať dní a štyridsať nocí" až na Svätý vrch. Aj Židia na púšti kráčali štyridsať rokov nasycovaní mannou, ktorá zodpovedala chuti a potrebám každého.
Treba vždy kráčať podľa „cestovného plánu", ktorý nám načrtáva viera. Aby sme na tejto „púti" vydržali, potrebujeme „chlieb na cestu". Aj kresťan má svoj „chlieb na cestu", ako ho mal Eliáš od anjela a ako mali Židia zázračnú mannu od Pána. Chlebom kresťana je najsvätejšia Eucharistia. Eliášov chlieb a zázračná manna boli predobrazmi Eucharistie.
Každý deň slávime Eucharistiu. Svätá omša je osviežujúcou zastávkou na ceste do večnej vlasti. Prijímame Eucharistiu, náš „chlieb na cestu", aby sme nahradili opotrebované sily.
Eucharistický chlieb nie je nijaká vec, ale osoba. Ježiš Kristus povedal: „Ja som ten chlieb." Zostupuje z neba, aby sa stal každému prístupným. Prináša nám svoju silu a svetlo. V Eucharistii sa spája s nami, aby v nás žil svoj božský život. Kto ho s vierou prijíma, nemusí sa báť, že bude musieť odpočívať pre nedostatok síl a odvahy.
Eucharistia je duchovný pokrm, ktorý zveľaďuje naše duchovné sily., Svätý Vincent de Paul na smrteľnej posteli vyjadril svoju túžbu a žiaľ: „Mohol som urobiť viac!" Kto žije s touto túžbou „spraviť viac" pre Pána Boha, ten „dokoná svoj beh", ako svätý Pavol povedal o sebe, a dostane veniec, ktorý mu Pán pripravil v nebi. Podarí sa to kresťanovi, ktorý s vierou čerpá silu z každonedeľnej a ak je možné kresťanovi, ktorý s vierou čerpá z každonedeľnéj a ak je možné i každodennej Eucharistie. Kiežby v každom z nás vzbudil Pán Ježiš mocnú túžbu urobiť s jeho pomocou čím viac pre neho.
Naše pery pri pohľade na konsekrovanú hostiu šepcú: „Tu v tejto hostii je náš Boh živý, a hoci ukrytý, predsa opravdivý...". Nám je dovolené na túto hostiu nielen pozerať, ale s vierou ju aj prijímať, duchovne a fyzicky sa zjednocovať s tým, ktorého ona zázračným spôsobom v sebe ukrýva.
Ale či je to skutočne tak? Či my naozaj veríme v euchristického Boha? Či ho často s vierou prijímame? Či ho často v kostole navštevujeme? Skutočne veríme, že on je tu s telom a krvou, božstvom a človečenstvom? Ak áno, tak prečo závidíme tým, ktorí môžu navštíviť miesta spojené s historickým Ježišom, a nenavštivíme miesta, ktoré sú spojené s tu prítomným Spasiteľom sveta?
Tam Ježiš bol, naproti tomu tu Ježiš je. Tam Ježiša treba poznávať podľa znakov, prostredníctvom pamiatok, tu sa ho treba dotknúť vierou, mystickým, ale pritom skutočným spôsobom, lebo on sám nás uistil: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj."
Prečo neustále hľadáme akúsi prisľúbenú zem, akýsi raj na zemi? Dostali sme raj. Máme pokrm, ktorý nám vystačí na celú večnosť. Máme nápoj, ktorým uhasíme naše najhlbšie túžby. Máme lásku, nad ktorú nenájdeme na celej zemi. Keď nám Boh dal seba samého, uspokojil tým najhlbšiu túžbu po šťastí, ktorá sa ukrýva na dne ľudského srdca. Už viacej nám nemohol dať. „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti." Do konca, po hranice svojich možností...
Či sme ho my milovali do krajnosti? Zúžitkovali sme ovocie jeho božskej obety, nekonečnej lásky? Či aspoň raz cez deň na neho myslíme? Veď myšlienkami nemusíme vystúpiť do neba, stačí aspoň v duchu predstúpiť pred bohostánok najbližšieho kostola. Navštevujeme ho myšlienkami, srdcom, osobne?
A čo s chorými, ktorí nemôžu ísť do kostola, ktorí ležia v nemocniciach, v domovoch dôchodcov, v sanatóriách, alebo nie sú schopní vyjsť z domu? Predsa oni viac než ktokoľvek iný potrebujú útechu a pomoc eucharistického Krista. Telo je pripútané, ale dušu a rozum nikto nemôže spútať. Rozum sprevádzaný srdcom môže kráčať do kostola, kaplnky, môže sa postaviť pred svätostánok, pokľaknúť pod večnou lampou a zotrvať minúty, hodiny v tichej modlitbe.
Aké je to prekrásne, že sa vierou môžem preniesť pred Pánovu tvár a tam zotrvať v hlbokej úcte ako Mária pri Ježišových nohách v Betánii. A nevyžaduje to nijakú námahu. Stačí byť, zotrvať, počúvať, uvedomit si prítomnosť Boha, ktorý taktiež mlčí v svätostánku - ale to mlčanie je hlasnejšie než reč, je to prítomnosť lásky. Čo by ho vedelo pripútat k zemi, keby nemiloval zdravých i chorých, spravodlivých i hriešnikov, starých i mladých, dobrých i zlých?
Chorý človek, trpiaci na tele i na duši, prežíva hlbšie a citlivejšie nez ktokoľvek iný osamotenie, neporozumenie okolia. Ako je ťažko vžiť sa zdravému do situácie chorého človeka. A preto potrebujeme kohosi, kto nám porozumie, kto sa vžije do nášho stavu, niekoho, kto je pri nás. Chorému stačí, že je pri ňom niekto blízky, že bdie pri jeho lôžku.
Rozhovor niekedy trápi, časté návštevy známych nudia. Ježiš je ktosi, kto sedí pri našom lôžku, pri našom srdci, nič nehovorí, nanajvýš šepká, tíši, upokojuje. On vie, že nám stačí jeho mlčanlivá prítomnosť, vedomie, že on je pri nás. On je pokojom, tichom, sladkosťou, liekom, zabudnutím, silou. On je všetkým, čo si človek môže želať, po čom môže túžiť, čo môže chcieť. Ale treba ho zavolať, poprosiť, aby prišiel. Treba sa v duchu aspoň na chvíľu postaviť pred bohostánok a povedať: „Ježišu, som pri tebe... Ježišu príď do môjho srdca... Ježišu tebe žijem, tebe umieram, Ježišu, som tvoj, som tvoja..."
Neraz to treba vyriecť bôľom rozhryzenými perami, utrpením, zraneným srdcom, vyprahnutým hrdlom. Ježišovi to postačí. On čaká len na prejav dobrej vôle, na iskierku lásky. Je to znak, že duša ho uznáva za svojho Boha, Priateľa, Lekára, Tešiteľa. Takéto volanie nikdy nezostane bez výsledku. Eucharistický Ježiš sa postaví na naše miesto, vžije sa do našej situácie, lebo nás miluje do krajnosti.
Boli by sme poľutovaniahodní, keby nás na každom kroku nesprevádzal Ježiš prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. On je radosťou tohto sveta a predzvesťou večnej radosti pre každého, kto v neho uveril a kto mu dôveruje.
Eucharistia rozdáva radosť zdravým i chorým, smutným i ubitým, učeným i jednoduchým. Preto treba, aby náš život bol eucharistický, aby bol stále radostný.

Všetci túžime po nebi, v ktorom je Boh. Je však v našej moci byť s ním v nebi už teraz, byť s ním šťastným už v tejto chvíli a stále sa s ním deliť o jeho pokoj a radosť. Stačí len: milovať tak, ako on miluje, pomáhať tak, ako on pomáha, dávať tak, ako on dáva, slúžiť tak, ako on slúži, zachraňovať tak, ako on zachraňuje a byť s ním celých dvadsaťštyri hodín, po celý život i celú večnosť.



30. VYVOLIL SI NÁS, ABY SME BOLI SVÄTÍ (Ef 1, 4)


Svätý Pavol apoštol zvelebuje Boha, že si nás v Kristovi „ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred ním svätí a nepoškvrnení v láske" (Ef 1, 4). Ľuďom vyvoleného národa Boh povedal: „Buďte svätí, lebo ja, váš Boh, som svätý" (Lev 11, 44).
Cirkev neúnavne opakuje a vštepuje túto Pánovu výzvu: „Nech si nikto nemyslí, že svätosť prináleží iba niekoľkým vyvoleným ľuďom, vybraným spomedzi mnohých iných, ktorí môžu zostať na nižších stupňoch čnosti... Všetci bez výnimk y... sú zahrnutí v tomto zákone" (Pius XI, AAS, 1923, str. 50).
Druhý vatikánsky koncil zvlášť dôrazne opakoval všeobecné povolanie k svätosti: „V Cirkvi sú všetci, hierarchia i tí, ktorých ona vedie, povolaní k svätosti... Pán Ježiš, božský Učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojim učeníkom bez rozdielu, v každom životnom postavení, svätosť života, ktorej on sám je pôvodcom a zavŕšením: ,Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec'" (Mt 5, 48) (LG 39 a 40).
Boh chce posväcovať svoje stvorenie a v Ježišovi plnými priehršťa-mi ponúka každému človeku prostriedky posväcovania.
Všetci sme povolaní k svätosti. Už tu na zemi. Nikto nebude svätým v nebi, kto nebol svätým na zemi. Apoštoli i prví kresťania považovali za prirodzené a samozrejmé, že kto je veriaci kresťan, musí po svätosti nielen túžiť, ale sa musí o ňu aj usilovať.
Slovo svätosť budí u mnohých ľudí naj podivnej šie prestavy. Jedni si myslia, že svätý je človek bez chýb a slabostí. Druhí sa nazdávajúce svätý je ten, kto robí zázraky. Iní tvrdia, že svätý je človek, ktorý je stále smutný, a ktorý všetko na svete považuje za hriech. To su najbežnejšie mienky o svätosti.
Svätými nazývame obyčajne mimoriadne čnostných a Bohu oddaných ľudí, ktorí pre svoje hrdinské čnosti a pre zázraky, ktoré Boh urobil na ich príhovor, boli po svojej smrti od Cirkvi zapísaní do zoznamu Božích priateľov, čiže boli vyhlásení za svätých.
Svätí boli ľudia ako my. Nesmieme si ich predstavovať ako bytosti nadľudské, zbavené všetkých pokušení, žijúce pomimo svetového obyčajného poriadku. Boli podrobení tým istým chybám a nedostatkom ako my. Prežívali skúšky a trápenia, zmietali sa v pochybnostiach, bojovali neústupne s telom a boli zvádzaní svetom i diablom tak ako my.
Túto ľudskú stránku niekedy zastierajú tendenční životopisci svätých: vo svojej snahe postaviť svätcov do najpriaznivejšieho svetla, s dôrazom a záľubou opisujú mimoriadne stránky ich života a nechávajú bokom všetko, čo v ich živote bolo ľudské a prosté. Radi hovoria o tom, čím sa svätí podobali anjelom, a zabúdajú napísať, čím sa podobali ľuďom.
Keď je reč o svätých, o vzoroch kresťanskej dokonalosti... mala by sa nám vynoriť myšlienka na mužov a ženy, starcov i deti, ktorí pracovali a trpeli tak ako my, len trocha trpezlivejšie a obetavejšie. Jedli, pili a odpočívali ako my, len trochu miernejšie. Vedeli sa radovať a zabávať ako my, len trošku múdrejšie a dôslednejšie.
Svätí boli ľudia ako my, len o niečo lepší. Nedelí nás od nich toľko, ako si obyčajne myslíme. Medzi nimi a nami je nepatrný rozdiel, kúsok dobrej vôle, znásobovaný milosťou. Ide len o jeden krok, o dobrú a pevnú vôľu byť stále lepším v každom ohľade.
Dobrá vôľa nie je dobrá, ak je slabá a vrtkavá. Dobro treba silno chcieť, lebo má mnoho nepriateľov. Mnohí krásne začali, sľubne pokračovali, zdolali veľa prekážok, a predsa neboli odmenení palmou víťazstva... Nevedeli chcieť až do konca. Ich dobrej vôli chýbala vytrvalosť... Ak chceme nebo, učme sa umeniu svätých, ktorí vedeli práve vtedy najsilnešie chcieť, keď sa im nechcelo.
Svätí napriek svojim ľudským slabostiam sú hrdinami. Isteže nie v svetskom zmysle, ako sú herci, športovci a kozmonauti, ale sú hrdinami lásky k Bohu a blížnemu. Nemáme síce autoritatívneho rozhodnutia o tom, čo je hrdinská čnosť a čím sa líši od obyčajnej Čnosti, ale prirodzeným citom tušíme, čo je hrdinstvo.
Hrdinské je obetovať život za Božiu pravdu. Hrdinské je dokonale ovládnuť nižšiu stránku ľudskej prirodzenosti a premôcť akúkoľvek vnútornú rozpoltenosť. Hrdinské je s trpezlivou a Bohu oddanou mysľou znášať ťažké a dlhotrvajúce utrpenia, krivdy, prenasledovania a telesné i duševné múky. Hrdinské je postaviť sa celkom a veľkodušne do služieb lásky k blížnemu, práva, spravodlivosti a ľudskej spásy, a pritom nedbať na vlastný osoh, pohodlie a pokoj.
Svätí sa nestali hrdinami vlastnou silou, ale spoluprácou s Božou milosťou. Boh stanovil ich láske vysoký cieľ: seba samého; a dal ich láske silu na dosiahnutie tohoto cieľa: svoju milosť. Božia láska a Božia milosť sú tajomstvom a zdrojom svätosti. Nech už boli akokoľvek rozdielne životné cesty svätých, ich povahy, povolania, snahy a diela, jedno je im všetkým spoločné: milosťou Božou sú tým, čím sú.
A tak ukazujú cestu nám všetkým. Svätosť nie je výsadou niektorých, ale je úlohou všetkých. Svätí nám zjavujú naše možnosti a našu dôstojnosť. A svojím hrdinským spôsobom života pozývajú k nasledovaniu. A pritom nám ukazujú cestu ku Kristovi, pretože ich život bol odleskom Kristovho príkladu.
Kto so zbožnou láskou obdivuje zásluhy mučeníkov a velebí slávne skutky spravodlivých, nech nasleduje ich svätý príklad a napodobuje ich spravodlivosť; lebo kto sa kochá v zásluhách svätých, má v Božej službe planúť podobným ohňom a nadšením svojho života. Kto teda chváli svätých, nech ich nasleduje, alebo - ak ich nechce nasledovať -nech ich nechváli.
Kto chváli iných, má sa sám stať hodným chvály, a kto obdivuje zásluhy svätých, nech sebe zaslúži obdiv svojím svätým životom. Lebo ak milujeme ľudí spravodlivých a silných vo viere preto, že žasneme nad ich spravodlivosťou a silou viery, potom môžeme aj my byť tým, čím sú oni, ak budeme robiť, čo robili oni. Horlivo sa snažme o to, aby zatiaľ čo my skrze nich - a iní skrze nás - sme povzbudzovaní k dobrému, bol vo svojej Cirkvi prostredníctvom svojich služobníkov oslavovaný Kristus.
Azda každý človek má niečo, čo je mu sväté: priateľstvo, poznatok, domov, nádej, povinnosť, ideál, vieru...
To, čo je človeku sväté, považuje za najvyššiu hodnotu, za svoje šťastie, za zmysel a náplň svojho života. Odvažuje sa dať za to aj život. Za svätosť ľudia všetkých stáročí išli na smrť. Tým dali jasne najavo, ze si svätosť cenia viacej ako svoj život. Svätosť zostáva aj vtedy, keď jednotlivec umiera.
Čoje svätosť?... Svätosť je ohnisko, na ktorom plápolá oheň. Svätosť je žiarivý oblak, za ktorým sa ukrýva slnko. Svätosť je kúsok stvorenia, v ktorom poznávame Stvoriteľa. Svätosť je čosi zemského, v ktorom sa zjavuje večné. Svätosť je stretnutie a život s Bohom. Veď Boh je prítomný vo všetkom svojom tvorstve.
On je všemohúci Tvorca všetkých vecí. Jeho svetlo viac či menej presvecuje všetko. Akonáhle je človek prístupný pre nekonečno, objavuje svätosť. Stáva sa lesklým odrazom večného a svätého Boha.
Avšak svätosť prežívame aj iným spôsobom: Bojíme sa hriechu a bezbožného života. Myšlienka na skutočný hriech vie nami otriasť. Tu sa ozýva naše svedomie. Sú veci, ktoré si proste nedovolíme. Bojíme sa toho ako smrteľnej hrozby.
Je to tak dobre, že ku svätosti cítime úctu. Tento spasiteľný obdiv a strach nás chráni pred priepasťou života: „Nesmieš!..." Cítime v sebe hlas svedomia: „Nerob t o!..." Je to ako Božie volanie, ako stretnutie s Bohom. Je to bezpodmienečné varovanie: „Nesmieš to urobiť!..."
Avšak práve tak silne zaznieva aj láskyplné volanie: „P o ď!..." Je to hlas dobrotivého Boha, ktorý nás vyzýva, aby sme hľadali zmysel života. Potom v nás začína vzrastať hlad po zmysluplnom spôsobe žitia, hlad po správnej ceste, hlad po spravodlivosti, pravde a múdrosti.
Boh prikazuje plniť jeho vôľu. Jeho slovo je výzva i varovanie zároveň. O tom vedia všetky národy. Kde sa táto úcta a poslušnosť voči svätému Bohu zanedbáva, tam človek stráca vieru v skutočného Boha. Tam zostáva iba modla, bôžik, drevený boh, podľa ľubovôle ľudí. Bez svätosti sa stáva všetko nezmyselným, zmäteným, bezvýznamným, krutým...
Svätosťje láska k poriadku. Boh bytostne miluje poriadok; nemôže nechať bez trestu nič nedobré, nič mravne chybné, nič z toho, čo sa mu protiví. On môže vo svojom tvorstve dopustiť neporiadok, môže ho nejaký čas trpieť, môže ho odpustiť - ak dochádza k náprave - a môže znovu zaviesť poriadok. Keď však uplynie čas jeho milosrdenstva a prehovorí jeho spravodlivosť, zavrhne, postihne a potrestá každého, kto sa proti tomuto poriadku previňuje. Prečo tak jedná? Lebo je svätý.
Boh túto lásku k poriadku slobodným a rozumom obdareným tvorom prikazuje a za ich poslušnosť a horlivý spoluprácu ich odmeňuje. Po nejakú dobu ich v nej cvičí a zdokonaľuje vystavuje ich rozličným skúškam, ba občas ich zdanlivo aj opúšťa, aby o to viacej vzrastala ich túžba po ňom. Keď sa však tohoto poriadku nevzdávajú a pri ňom statočne vytrvajú, potom ich urobí blaženými pretože On je svätý.
Táto podstatná svätosť Božia je nesporne prvou a najväčšou pohnútkou našej svätosti. Sme povinní milovať poriadok, lebo ho miluje Boh; len nato máme rozum a slobodnú vôľu: rozum, aby sme poriadok poznali a slobodnú vôľu, aby sme sa mu dobrovoľne a ochotne podriadili.
Ako rozumom obdarení tvorovia boli sme stvorení na obraz a podobu Božiu: Boh seba pozná a seba miluje ako zdroj svätosti, ako svätosť samu. Aj my, čo sme jeho obrazom a jeho podobou, musíme ho poznať, milovať, poslúchať a v tomto vzájomnom vzťahu ho napodobňovať.
Nám nestačí, že sme svojou duchovnou.prirodzenosťou - obdarenou rozumom a slobodnou vôľou - Božím obrazom a jeho podobou. Musíme takými byť aj našou vôľou a naším neodvolateľným rozhodnutím. Musím chcieť byť svätým, musím sa zo všetkých síl snažiť,aby som sa ním stal a navždy takým zostal. Musím s odporom a opovrhnutím odmietnuť všetko, čo sa svätosti protiví, pretože Boh je svätý a mňa uprednostnil, keď práve mňa stvoril na svoj obraz.
Akože by som sa mohol odvážiť priblížiť sa k Bohu, keby som nebol svätý, alebo keby som sa prinajmenšom nesnažil svätým stať?... Boh si ma stvoril, aby som žil vo vrúcnom spojení s ním. V spojení plnoin vďačnosti: všetko som dostal od neho. V spojení zbožnej modlitby: ustavične ho potrebujem. V spojení nádeje: všetko očakávam od neho. V spojení lásky: On je moje najvyššie dobro a mimo neho nemôžem nájsť nijaké šťastie.
Čo sa však stane s týmto spojením, ak ja odmietnem svätosť?... Bude nešťastne prerušené.
V spovednici si kľakol muž a prosil kňaza, aby sa ujal vedenia jeho duše. Spovedník vo svojej horlivej snahe stanovil mu jasný cieľa povedal: „Musíte sa stať svätým! Chcem vám k tomu pomôcť." Muž do tejto spovednice nikdy viac nevstúpil. Tu i tam však pred niekým utrúsil poznámku: „Počujte, k tomuto spovedníkovi nemusíte chodiť. Ten je príliš horlivý. On chce z každého urobiť svätca."
Od Boha sa budem vzďaľovať v takej miere, v akej sa budem vzďaľovať od svätosti. Aj Boh sa zo svojej strany bude vzďaľovať odo mňa. Nebudem môcť zniesť jeho pohľad. Odvrhne ma spred svojej tváre, odsúdi a uvrhne do večných múk pekla, kde budem navždy zbavený jeho prítomnosti.
Boh dal človekovi slobodu a človek má možnosť rozhodnúť sa pre spoločenstvo s Bohom alebo pre odlúčenosť od Boha. Keď sa teda rozhodne pre odlúčenosť od Boha, a tak zomrie, Boh prijme jeho rozhodnutie a nebude mu nanucovať svoju večnú blaženosť a ten človek zostane večne odlúčený od Boha, lebo to sám chcel. V priepasti večného ohňa spozná svoju vinu. Večná páľava výčitiek svedomia a večné zúfalstvo nad osudným omylom, že sa rozhodol za odlúčenosť od Boha spôsobí v ňom bolesť, ktorá u ľudí vyvoláva škrípanie zubami. Večná strata láskavého Boha ho bude ustavične trápiť, sužovať a zožierať, ako keby neodbytný červ hlodal v jeho duši.
Kňaz Alexander Hohenlohe, ktorý zomrel v povesti svätca, rozpráva o príhode zo svojho života takto:
Poznal som mladého muža, ktorý si hriešnym životom podkopal zdravie. Ostávalo mu už len niekolko dní života. Navštívil som ho niekoľkokrát, ale márne som sa pokúšal priviesť rozhovor na vážnejšie pravdy. O Bohu nechcel ani počuť. Keď som ho upozornil na nebezpečie smrti a prosil som ho, aby neodmietal milosť, ktorú mu ponúka Spasiteľ, rozzúril sa a zlostne zvolal: „Choďte k čertovi a dajte mi pokoj! Keď mám zdochnúť, tak teda nech zdochnem! O kňažúroch nechcem ani počuť!" Vstal som a povedal som mu pokojne: „Pôjdem teda, ale najprv sa za vás ešte pomodlím." Nepovedal na to ani slovo. Po krátkej modlitbe som mu povedal: „Do videnia! Pred súdnou stolicou Božou sa zas uvidíme."
Dodatočne som sa dozvedel, že poobede zahrešil, z úst sa mu vyri-nul prúd krvi a urobil koniec jeho zmárnenému životu.
Dobrá smrť je dar a milosť od Boha. A túto milosť, potrebnú Pre celú našu večnosť, si treba zaslúžiť dobrým, bohumilým životom, lebo stále ostáva pravdou, že aký život, taká smrť, a že čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život (porov. Gal 6,8).
Božia milosť ma približuje k Bohu viacej ako moja prirodzenosť Boh ma pozdvihol do nadprirodzeného stavu, chce mi umožniť vidieť ho z tváre do tváre a po celú večnosť mať účasť na jeho blaženosti. Či teda nemá o to väčšie a neporovnateľné právo mi povedať: „Buď svätý, lebo ja, tvoj Boh, som svätý?" (Lev 11, 44).
Vari by som si mohol robiť nárok na večnú radosť a šťastie nekonečne svätého Boha, mohol by som byť s ním vrúcne spojený, mohol by som sa podieľať na jeho svätosti, keby som ja sám nebol svätý a to svätosťou, ktorá neznesie ani najmenšiu chybu? Služobnica Božia Anna Schäferová napísala na obálku svojho zošita tieto závažné slová: „Mojím jediným prianím, ktoré mám na zemi, je stoj čo stoj sa stať sväto u."
Čím by som sa mal na zemi neprestajne zaoberať, ak nie tým, aby som sa vždy viac a viacej očisťoval od svojich nerestí, odstraňoval všetko, čo sa prieči svätosti a získaval všetky čnosti, ktoré ma urobia milým Bohu i ľuďom?
Večne sa mám kochať v Tom, ktorý je svätý svojou bytosťou. Večne mám žiť v spoločenstve Toho, ktorého svätosť spôsobuje nebeským duchom ustavičný, neskonalý obdiv, radosť a blaženosť. Som povolaný raz tak ako oni večne velebiť a volať: „Svätý, svätý, svätý je všemohúci Boh!" A ja by som sa nemal namáhať stať sa svätým a využiť k tomu každú chvíľku svojho života? Načo teda žijem na tomto svete? Čo iného by malo byť hodné môjho záujmu a lásky?
Čo teda znamená byť svätým?... Koho vlastne voláme svätým? Toho, čo uzdravuje, robí zázraky, má zvláštne videnia? Toho, čo sa celé dni a azda aj noci venuje modlitbám? Toho, čo sa uzavrie na celý život za múry kláštora?... Čo je potrebné, podstatné a hlavné pre svätosť?
„Svätosť pozostáva v zhode s Božou vôľou a prejavuje sa v ustavičnom a presnom plnení vlastných stavovských povinností." (Benedikt XV., AAS, 1920, str 173). Preto je svätosť v možnostiach každého človeka dobrej vôle. Vyžaduje sa však stále a veľkodušne plnenie povinností. Veľkodušnosť znamená, že nič nezanedbávame, že sa usilujeme páčiť sa Bohu v každom skutku a sme pohotoví objat s láskou každý prejav jeho vôle; sme stále Bohu oddaní, aj v nešťastných a nepríjemných okolnostiach a situáciách, aj v temných chvílach smútku, únavy, suchopárnosti, a to každý deň. (P. Gabriel, OCD).
Hlavnou vecou pri snahe o svätosť je rast v láske. Láska k Bohu a ľuďom je podstatou svätosti. Ostatné je druhotným. Len veľmi málo svätých malo mimoriadne dary robiť zázraky, nosiť znaky Kristovho umučenia (stigmy), mať videnia. Ale všetci vynikali láskou k Bohu a k blížnym.
Keď duša naozaj miluje Boha, neuspokojí sa s tým, že čaká na nebo, aby sa tam spojila s Bohom, lež dychtí po takom spojení už tu na zemi. Je to možné? Áno, lebo Pán Ježiš povedal: „Kto ma mi1uj e, bude zachovávať moje slová a môj Otec ho bude milovať. Prídeme k nemu a budeme u neho prebývať" (Jnl4, 23). Týmito slovami nám Pán sám udáva podmienku, ako môžeme žiť v spojení s ním už tu na zemi. A touto podmienkou je 1ása. „Kto zotrváva v láske, zotrváva v Bohu a Boh zotrváva v ňom" (1 Jn 4, 16). Láska je veľká sila, ktorá nás spája s Bohom už v tomto živote, kde sme uväznení v hmote a nemôžeme sa tešiť z priameho styku s ním, z videnia z tváre do tváre.
Svätý Tomáš hovorí: „Cieľom duchovného života je, aby sa človek spojil s Bohom, a to sa deje 1áskou!" Spojenie s Bohom v láske je veľký ideál, ktorý má ožarovať a riadiť celý náš život. Tento veľký cieľ chceme s pomocou Božou dosiahnuť už tu na zemi, nakoľko je to nám pútnikom možné.
Veľmi dôležité je uvedomiť si, že pevnosť spojenia s Bohom už tu na zemi záleží zo strany duše na ochote a dokonalosti jej súhlasu s vôľou Božou. Musí to byť súhlas dokonalý do šírky i do hĺbky. 1. Do šírky, pretože sa má rozprestierať nielen na to, čo Boh nariaďuje, ale aj na všetko, čo si praje a čo mu robí väčšiu radosť. Láska má urobiť dušu takou bdelou a pozornou, aby v rôznych okolnostiach vedela rozpoznať, čo sa viac páči Bohu; a láska ju urobí takou veľkodušnou a ochotnou, že to urobí bez váhania... 2. Musí to byť súhlas dokonalý do hĺbky: duša sa nemá oddať Božiemu zaľúbeniu len nedbanlivo, zdráhavo a s akousi nechuťou, lež s celým vzletom svojej vôle. Má byť šťastná, že sa môže dat Bohu, bez ohľadu na obete, ktoré musí pritom priniesť. Svätosť je pre všetkých členov Cirkvi. Preto jej hlavnou formou je smerovanie k dokonalej láske k Bohu a blížnemu, ktorá je každému možná bez ohľadu na vek, na povolanie i na prostredie.
Ako sa môže človek stať svätým?... Ponúkni Bohu celý svoj život, aby s ním mohol voľne nakladať. Keď mu budeš ochotne a bezvýhradne náležať, budeš jeho milovaným vlastníctvom, a keď budeš horlivo plniť jeho spásonosnú vôľu, budeš svätý. Zasväť sa Bohu! Daj mu „plnú moc" nad tvojím životom! Prijmi od neho všetko; aj to, čo ti tajuplne a nepochopiteľne pošle. Tak ťa on bude viesť po svojich cestách a najmä po ceste veľkej svätosti.
Ako to vyzerá vo všedný deň?... Svätosť začína Božím volaním k tvojmu srdcu. A jeho volanie je tým ľúbeznejšie, čím horlivejšie ho nasleduješ. Plň vždy ochotne jeho svätú vôľu. Riad sa podľa jeho vnuknutí. Venuj mu svoju pozornosť a daruj mu svoje srdce i svoje záujmy. Túž po Bohu, dychti po nebeskom kráľovstve. Tvoje správanie dosvedčí, čo vlastne považuješ za dôležité a či vskutku pokladáš Boha za najdôležitejšiu bytosť na svete.
Odovzdaj sa mu úplne, aby Ťa s láskou previedol aj cez ťažké a skalnaté miesta tvojho života. Veď práve tam, na týchto najtrpkejších a najbolestnejšších úsekoch životnej cesty sa najlepšie a najistejšie posvätí srdce i duša človeka. Tam sa odtiahne opona, ktorá ti tak často prekáža v pohľade na Boha. Prijmi aj to smutné, žiaľne, neradostné. Tak ako Ježiš, ktorý bol odsúdený, hoci sa nedopustil žiadnej neprávosti.
Cesta svätosti je cestou do neba. Preto sa nenechaj zasypať smetím a márnosťami tohto sveta!
Túžiť po svätosti v skutočnosti znamená túžiť po Bohu. Priblížiť sa k Bohu značí stať sa mu podobným. No kto sa podobá Bohu, ten má zmysel pre to, čo je Božie. Ten sa viac nemôže odlúčiť od neho. Jedným slovom, ten zmýšľa rovnako ako Boh. Ten priamo Božou silou túži po svätosti.
Na svete niet nič krajšieho ako sväté duše. Boh sa ničomu tak neteší ako duši, ktorej sa podarilo nadobudnúť svätosť a je s ním úzko spojená vo veľkej láske.
Boh sa v nej nevýslovne kochá; ona je sladká útecha Božskému Srdcu Ježišovmu; ona pomáha zachraňovať a spasiť duše, a tak je jeho po-mocnicou pre dobro Cirkvi.
Nič neprispieva k dobru Cirkvi a ku spáse duší i k šíreniu Božieho kráľovstva tak ako dokonalý, čnostný život svätých duší. Boh radšej a skôr vypočuje týchto svojich blízkych a oddaných priateľov, ktorých nadovšetko miluje a voči ktorým - pre ich dobrotu a lásku - cíti oveľa väčšiu náklonosť a priazeň, ako voči tamtým, ktorí sú nedbalí a vlažní.
Horlivé a svedomité duše sú zmieriteľkami medzi Bohom a hriešnik mi; ony sú zárukou Božieho požehnania a šťastia. Skrze nich prebýva Boh medzi ľuďmi... Boh sa osobitne raduje z našej dokonalosti Nevieme si predstaviť, koľko radosti spôsobuje Bohu duša, ktorá mu úprimne povie: „Chcem a musím sa stať svätou!"
Boh stvoril človeka, vykúpil ho a udelil mu milosť iba nato, aby sa človek stal dokonalý. Nič nie je Bohu tak protivné, ako nedokonalosť a polovičatosť. Lebo tak, ako každý otec chce, aby sa jeho dieťa úplne podobalo jemu, aj náš nebeský Otec chce, aby sme boli ako on, dokonalí a šťastní ako on.
Myslime na to, že na svete je zo všetkých bytostí najšťastnejší nekonečne šťastný Boh a že spomedzi ľudí je najšťastnejší ten, kto sa k Bohu najviac priblíži.
Druhý vatikánsky koncil vyzdvihuje dve vyskúšané cesty svätosti, o ktorých sa hodno obšírnejšie zmieniť:
Prvou osvedčenou cestou svätosti je nasledovanie Krista... Isteže, Boh je najdokonalejšia bytosť a jeho život je vzorom a vrcholom svätosti. Lenže Boh je duch, ktorého nevidíme a nemôžeme napodobňovať svojimi ľudskými spôsobmi. Boh sa však stal človekom, aby nám ukázal, ako presvätý Boh žije ľudským spôsobom, ako miluje priateľov i nepriateľov, ako sa zachová ku hriešnym i dobrým, ako zaobchádza s deťmi, s mocnými tohto sveta, so zločincami, s neuvedomelými, s trpiacimi.
Kristus je najvyšší ľudský vzor a ideál: je sám Boh žijúci v ľudskom tele. Jeho dobrota, múdrosť, láskavosť, milosrdenstvo, trpezlivosť v skúškach a celé jeho chovanie od betlehemskej jaskyne až po nanebovstúpenie je vrcholom dokonalosti a svätosti. Vo svojej jednoduchosti je on prístupný každému. Každý môže napodobňovať a nasledovať jeho ducha a to najhlbšie a najľudskejšie v jeho chovaní. „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie" (Mt 3, 17), zaznel Otcov hlas pri Ježišovom krste v Jordáne a aj inokedy. „Nechaj všetko a nasleduj ma" (porov. Mt 19, 21-4, 19; Jn 1, 43), povedal Kristus mnohým-A koľkí nechali dokonca rodiny, majetky a začali žiť s ním, ako on žil!
Každý Kristov pohyb je nám príkladom. Preto nasledovanie jeho života je najlepšou cestou k svätosti. V každom povolaní a postavení. Je to cesta kráľovská, ktorá nechýba nikdy v živote veľkých svätcov.
Druhý, klasický a vyskúšaný spôsob svätosti je plnenie Božej vôle vo všetkom a v každej situácii. Boh riadi osudy jednotlivcov, národov aj celého ľudstva: „Skôr matka zabudne na svoje dieťa, ako by som ja zabudol na teba" (porov. Iz 49,15), uisťuje nás Boh ústami proroka.
On chce iba dobre, iba to najlepšie pre každého, pravda, podľa svojich božských predstáv, ktoré sa nezhodujú vždy s našimi chúťkami. Jeho vôľa a plány s každým sú najlepšou cestou života, aj keď nevylučujú utrpenie. Začleniť sa do Božej vôle značí vyvoliť si najlepšie riešenie a dať sa do spolupráce s najvyšším Kormidelníkom svetových dejín.
Riadiť sa Božou vôľou znamená spoľahlivú cestu k svätosti a jasnú cestu k Bohu; znamená istotu, spokojnosť, bezpečnosť...
Všetko, čo začalo, túži vývojom dospieť k svojmu plnému rozvoju. Avšak ako v každom organickom raste môžeme rozlišovať isté obdobia, ktoré sa navonok prejavujú rôznymi účinkami, tak je tomu aj v duchovnom živote. Svätý Tomáš prirovnáva tento vzrast duchovného života k vývoju človeka: ako tu vidíme detstvo, mladosť, dospelý vek, z ktorých každé obdobie sa prejavuje svojím rázovitým spôsobom, tak by sme mohli vidieť aj v duchovnom živote trojaké obdobie: vek detský, čiže obdobie začiatočník ov, duchovnú mladosť, to jest obdobie pokročilých a konečne stav duchovne dospelých, čiže dokonalý ch.
Všeobecne by sme mohli opísať tieto jednotlivé obdobia podľa svätého Tomáša takto: „Začiatočníci sa snažia o to, aby sa odpútali od hriechu ťažkého a naučili sa odporovať žiadostivosti, pričom v nich začína vzrastať Božia láska; pokročilí sa snažia hlavne o to, aby sa v nich naozaj rozvinula láska a ostatné čnosti; a dokonalí sa usilujú o to, aby patrili celkom Bohu a priľnuli k nemu celou svojou dušou."
Kohože z nás by nezaujímala otázka: Prečo je tak málo tých, čo sa dožijú veľkej dokonalosti, svätosti aspojenia s Boho m?... Svätý Ján z Kríža to odôvodňuje nedostatkom veľkodušnosti a ochoty plniť Božiu vôľu. Takto hovorí: „Musím povedať, prečo tak málo duší príde k vysokému stupňu dokonalosti a spojenia s Bohom. Veď Pán Boh neobmedzuje túto milosť len na malý počet vyvolených duší, ale skôr chce, aby vysokú dokonalosť a svätosť dosiahli všetci... Preto na dušu pošle ľahké skúšky a keď ona sa v nich ukáže slabou, keď cúva pred utrpením, uteká pred súženiami a nechce pocítiť nijakú bolesť, nechce zniesť ani najmenšiu suchopárnosť a umŕtvovanie, Boh už potom nepokračuje v očisťovaní týchto duší, ktoré chcú byť dokonalé, ale nechcú sa dať viesť po cestách skúšok, na ktorých by sa stali dokonalé a sväté."
Isteže túžim po dokonalosti a svätosti. Ale či tak isto vážne a silne túžim a účinne pracujem aj na tom, čo je nevyhnutnou podmienkou svätosti? Na sebazapieraní?
Ktokoľvek naozaj túži nasledovať Boha a Vykupiteľa Pána Ježiša Krista, nech pokorne a s pokojnou mysľou nesie kríž vnútorných i vonkajších bolestí a spravodlivých i nespravodlivých strastí. Takto, hoci zaťažený, radostne bude kráčať, pretože nasleduje svojho Pána. Nijakým iným spôsobom sa nedôjde tam, kam nás Ježiš predišiel.
Zaiste nie je málo tých, ktorí túžia stať sa Pánovými svedkami v pokoji, pokiaľ sa všetko deje podľa ich želania. Dobrovoľne sa chcú stať svätými, lež bez námahy, bez ujmy. Túžia totiž Boha poznať, vnímať ho a cítiť, ale musí to byť bez horkosti. Ak by však mali pracovať, ak by sa mali dostať do nepríjemnosti, žiaľu a neistoty, podstúpiť tvrdé skúšky, ak by sa im Boh skryl a oni by boli vnútri i zvonka zbavení útechy, ihneď z nich vyprchajú všetky dobré úmysly. To nie sú praví svedkovia, akých hľadá Spasiteľ.
Kto by nehľadal pokoj, kto by si neželal požívať trvalý pokoj všade, nech robí čokoľvek? Lež takéto úsilie o dosiahnutie pokoja treba zamietnuť. Máme vynaložiť nevšedné úsilie a námahu, aby sme si nadovšetko uchovali pokoj s Bohom a to v každom čase, i v pro-tivenstvách. Z toho sa rodí pokoj pravý, stály a bezpečný. Všetko ostatné čo hľadáme, alebo čo máme radi proti vôli Božej, je zhubný sebaklam. Ak sa však usilujeme, kolko len vládzeme, podľa jeho vôle zachovať si radosť aj v zármutku, pokoj v zmätku, jednoduchosť v zložitých okolnostiach, veselú myseľ v ťažkostiach, vtedy sme a vždy bu' deme pravými priateľmi a svedkami Boha a nášho Pána Ježiša Krista.
Takýmto účeníkom Kristus sám, za živa i po zmŕtvychvstaní, žičil pokoj. Oni však v pozemskom živote nikdy nezažili vonkajší pokoj. Lež bol im daný pokoj podstatný, pravý pokoj vo zmätkoch, blaženosť pri urážkach, život v smrti. Radovali sa, keď ich ľudia nenávideli, keď ich vydávali súdu a odsudzovali na smrť. Takíto boli praví Boží svedkovia.
Istý duchovný vodca vysvetľuje, odkiaľ ten rozdiel medzi pochybenými svätými a ozajstnými svätými:
„Skúmajme životy pochybených svätých, to jest kňazov, rehoľníkov alebo jednoduchých veriacich, prvotriednych, horlivých a oduševnených, nábožných a oddaných, ktorí sa predsa nestali ,svätými'; zbadáme, že im nechýbal ani hlboký vnútorný život, ani úprimná a živá láska k Bohu a k dušiam, ale chýbala im istá hĺbka sebazapieraní a úplné zabudnutie na seba, ktoré by ich boli celkom oddali práci Boha v nich, - čo tak veľmi obdivujeme u skutočných svätých.
Milovať Boha, chváliť ho, oddať sa, unaviť sa, ba i život stratiť v jeho službe, to všetko sú vecí, ktoré priťahujú veľkomyseľné duše, ale úplne odumrieť sebe, skryte, v intímnej tichosti svojej duše všetko opustiť, dať sa odtrhnúť milosťou od všetkého, čo nie je čistá vôľa a služba Božia, to je tá tajná obeť, pred ktorou mnohé duše ustupujú, to je hlavný bod, na ktorom sa ich cesta delí medzi horlivým životom a medzi životom vysokej svätosťi."
Do ktorej skupiny sa zaradím? Svätý alebo pochybený svätý? Ešte vždy zostanem nedokonalý?
Niekoľkí parížski kňazi vyhľadali pátra Ruysbroecka, aby počuli od neho niekoľko slov, ktoré by mohli zapáliť v ich dušiach lásku Božiu a roznietiť v nich túžbu po svätosti. Počúval ich a potom im jednoducho povedal: „Budete natoľko svätí, nakoľko budete chcieť."
Nepochopili. Pohoršení odišli a prejavili svoje prekvapenie Ruysbroeckovým spoločníkom: „Ako to? Prídeme z Paríža a on sa nám posmieva."
Vyrozumeli o tom pátra Ruysbroecka, ktorý im potom riekol: „Priatelia moji, neoklamal som vás. Povedal som vám, že vaša svätosť bude taká, akú chcete mať, to jest vaša svätosť je úmerná vašej dobrej vôli. Vstúpte teda do seba, odhadnite svoju dobrú vôľu a poznáte mieru svojej svätosti."
Čo Ruysbroeck volá dobrou vôľou, to je jednoducho vôľa. Treba len chcieť, aby sme dosiahli veľké veci. To je začiatok všetkého.
Toto úprimné „chcem", pravda, nestačí, ak ho poviem len raz; to nie Musím ho opakovať zakaždým, keď treba, ale v súvislosti s prvotným rozhodnutím, ktorým sa všetko začalo.
Treba dobre začať a celou cestou ísť pevným krokom. To je najlepší a jediný spôsob dôjsť do cieľa.
Naše možnosti dospieť k svätosti sú väčšie, ako je nám milé priznať. Pokladáme ich za menšie, ako skutočne sú, pretože našej sebaláske je trápne pozerať sa na priepasť, ktorá jestvuje medzi tým, čo skutočne dosahujeme, a tým, čo by sme dosiahnuť mohli... Buďme si však vedomí toho, že presné spolupôsobenie s Božou milosťou vo veciach, na ktoré stačíme, viedlo by nás takmer nepozorovane k velkým výšinám svätosti.
Ľakáme sa cesty k dokonalosti a k svätosti, a to pre množstvo umŕtvovania, ktoré treba zvládnuť, než sa dôjde k stanoveným výškam... A zatiaľ, keby sme dovolili každodennej Božej milosti, aby nás viedla, kam nás chce viesť svojím drobným krôčikom, svojím milým povzbudzovaním a svojimi nepatrnými obeťami, ako by sme sa za máličko rokov ocitli tak neuveriteľne blízučko sveta svätcov!
Chceli by sme byť svätí. No zabúdame, že základom každej svätosti je naša osobná láska k Bohu a že úprimnosť tejto lásky máme dokazovať svojou neochvejnou oddanosťou, bezvýhradnou poslušnosťou a horlivou túžbou stále plniť vôľu milovaného Boha. Teda nijaké založené ruky, nečinné pozeranie sa na svet a odkladanie na zajtrajšok, nijaké prchavé city, ale tvrdá práca a námaha. Len takáto obetavá láska dodáva hodnotu a dôraz, pretože zameriava k Bohu a zjednocuje cit človeka s Bohom, takže človek už nežije sebe, ale Bohu.
Pápež Pius XII. povedal tieto významné slová: „Umŕtvovanie patrí do duchovnej výzbroje Cirkvi... Je to osvedčená a dôležitá pravda, že sebazapieranie z lásky ku Kristovi je jediná cesta k dokonalosti a svätosti." - A to isté zdôrazňovala aj svätá Terézia Ávilská, keď hovorila, že svätosť je veľký dar Boží, ktorý aj z našej strany vyžaduje veľkodušnosť. Duše, ktorým chýba veľkodušnosť a obetavost, svätosť nikdy nepoznajú. Boh nerobí nikomu násilie, prijíma, čo mu dajú, ale dáva sa úplne len tým, čo sa mu celkom odovzdajú.
Svätosť je pojem čulý, živý, nie strnulý. K svätosti teda patn svätý nepokoj: „Chceš byť svätý? Tak sa musíš znepokojovať!" – vraví svätý Bernard z Clairvaux. Nikdy sa nesmieš uspokojiť s dosiahnutým stavom. Len vždy lepšie a viac, vždy dokonalejšie a svätejšie.
„Ktorá z vás chce byť svätou?" - pýtala sa učitelka v dievčenskej škole. Všetky kričali razom.
Tu dala druhú otázku: „A ktorá chce byť prvá svätou?" Zas tie isté hlasy.
„Ale to je nemožné. Len jedna môže byť predsa prvá a ktorá to môže byť, rozhodneme lósom."
Medzitým sa jedna vytratila a vbehla do kaplnky. Kľakla si a modlila sa s dôverou: „Panna Mária, daj, aby na mňa padol lós."
A stalo sa. Bola to sotva trinásťročná Bartolomejka Capitaniová. Mala byť svätou, a to prvá zo všetkých spolužiačok...
Urobila si pod dojmom toho predsavzatie a svet sa zadivil, keď to slabé dievča malo takú silnú vôľu, že bola v máji 1926 vyhlásená v Ríme za blahoslavenú. Umrela ako 25-ročná.

K tomuto príkladu by bolo najkrajším dodatkom jedno neochvejné predsavzatie: Nasledovať ju.
A ty sa ako rozhodneš?... „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec, (svoju smrť, súd a odplatu za skutky života) a nikdy nezhrešíš" (Sir 7, 40).
Na všetkých nás čaká večnosť. Čaká na nás Boh. Nevieme, do akého cieľa dôjdeme. Vieme však, aká je vôľa Božia pre nás: Je to náš svedomitý duchovný život a jeho cieľ: dokonalosť a svätosť; stále na to budeme pamätať. Nikto, kto nie je svätý, nevojde do neba. Nebo je spoločenstvo svätých okolo Toho, ktorý je trikrát svätý.
Boh od nás žiada velkú, bezmernú túžbu po dokonalom a svätom živote, aj stále úsilie ho dosahovať. Dnes väčšia poslušnosť, svedomitosť a vernosť ako včera. Zajtra zasa len viac poslušnosti, pokory a horlivosti ako dnes... Dávajme Bohu nie striebro, ale zlato, to jest dávajme mu to najcennejšie, dajme mu sami seba, celkom bez výhrady. Boli sme povolaní, aby sme vytvorili vo svojich srdciach a vo svojich dušiach trón, na ktorom bude sídliť len Kristus a nikto iný.
Každý z nás by mohol povedať: „Ja, ktorý som taký slabý a biedny, mám sa stať svätým?" „Áno, ty", hovorí Pán celkom určite a tvrdí: „Ja som si ťa práve na to vyvolil. Ja, večná Múdrosť, Spravodlivosť, Láska hoci si taký slabý a biedny. Mojou povinnosťou i ochotou teda je pomáhať ti v mojej službe." Pán nám bude, pravda, verný v takej miere v akej my budeme verní jemu.
Vstupom do Kristovej Cirkvi sme sa zaviazali, že sa budeme snažiť o svätosť. Naše sebaposvätenie je teda jedinou našou povinnosťou.
O toto jediné sa musíme usilovať i vtedy, keby sme museli aj ťažko bojovať, keby sme si museli robiť násilie, krátko povedané, nech to stojí čokoľvek! Snažme sa teda vystupovať čo najvyššie, tam nás čaká Boh. Hovoriť: „Ja nevládzem, Pane, ja to nedokážem, bolo by rúhaním." Keď Pán ukladá povinnosť, hovoriac: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt. 5, 48), potom nepochybne poskytne aj možnosť a dá silu. Keď od nás žiada, aby sme sa povzniesli vyššie, uschopní nás, aby sme to dokázali. Boh nežiada nič nemožného. A tomu, kto robí, čo je v jeho silách, Boh nikdy neodoprie svoju milosť.
Kresťanská dokonalosť má meno svätosť. „Jestvuje iba jediný spôsob, ako byť kresťan: spôsob svätcov." (J. Rimaud)
Dokonalosť, vzatá všeobecne, je široký pojem, lebo zahrňuje každú dokonalosť: prirodzenú a nadprirodzenú. Svätosť je užší pojem, lebo sa vzťahuje iba na nadprirodzenú dokoná1osť. Podľa toho je kresťanská dokonalosť svätosť.
V širšom zmysle slova „svätý" je každý kresťan, ktorý miluje Boha a žije v posväcujúcej milosti. To je takzvaná všeobecná svätosť (sanctitas communis). Preto sa prví kresťania nazývali „svätým i" (Sk. 9, 13 - Ef. 3, 5 - II. Kor. 1, 1). Z toho istého dôvodu my veríme v spoločenstvo svätých. Svätý Peter nás uisťuje: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňažstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo..." (I. Pet. 2, 9).
Predsa však slovo „svätosť" - keď ho uplatňujeme na ľudí --používame iba pre prípady dosiahnutia najvyššej miery kresťanskej dokonalosti a prisudzujeme ho iba tým veriacim, ktorí vlastnia dokonalosť na hrdinskom stupni. Takúto svätosť nazývame: dokonalá svätosť (sanctitas perfecta). Niektorí veriaci sú od Cirkvi úradne vyhlásení za svätých. To sú takzvaní kanonizovaní svätci-No v skutočnosti väčšina dokonalých duší ostáva pozemšťanom neznáma.
Svätosť je hodnota, ktorá v plnom zmysle slova nepatrí ľuďom, ale Bohu. Jemu je svätosť bytostne vlastná, najbožskejšia zo všetkých božských vlastností. On je zdroj a meradlo každého dobra a každej hodnoty. On je sama svätosť.
Preto je svätosť dôstojnosť, ktorá patrí Najväčšiemu Dobru a stvoreniam náleží iba natoľko, nakoľko sú zjednotené s Najväčším Dobrom. V dôsledku toho svätcom môže byť iba ten, kto je v spojení s Bohom. Predstavme si človeka, ktorý by bol dokonalý podľa prirodzeného poriadku, vlastnil by všetky prirodzené obdivuhodné čnosti, okrem viery a ostatných nadprirodzených čností. Či by sme ho mohli nazvať svätý m?... Nie! On by mohol byť hrdina, junák, mudrc, poctivec, statočná povaha, jogín, fakír a velikán mravného poriadku, avšak nie svätec. Svätec je iba ten, kto svoju duchovnú veľkosť buduje na Bohu, stavia ju pre neho a usmerňuje ju k nemu. Svätosť prichádza od Boha a vedie k Bohu.
Bernhard Häring povedal: „Ak správne a náležíte skúmame hodnotu svätosti, teda aj jej miesto vo svete hodnôt - ona je najväčšia hodnota... Na stupnici hodnôt svätosť je najvyššía."
Svätosť svedčí o Božej prítomnosti v nás. Prináša so sebou všetky božské vlastnosti. Skrášľuje nás, zdokonaľuje a obšťastňuje náš život. Má v sebe neviditeľné čaro. Ľudí priťahuje k nám a skrze nás k Bohu. Obracia, vychováva a zušľachťuje všetko, čoho sa chytí. Svätosť je ten divotvorca, ktorý pretvára nás samých i každého okolo nás na deti Božie.
Svätosť je naše dedičstvo a naše konečné určenie. Znesvätenie je najväčšia tragédia a nešťastie ľudského života. „Jestvuje iba jeden jediný zármutok a to ten, že nie sme svätí", tak bedákal Leon B1oy. A sám na seba žaloval s trpkosťou: „Mohol som sa stať svätcom, a stal som sa - spisovateľom!"
Otec J. de Guilbert právom nazýva polovičatých kresťanov ..svätcami premárnených možností"... Prečo sa bojíme svätosti?... Preto, lebo ona žiada obeť a námahu a my sme zbabelci a slabosi. Pravý svätec je hrdina. On sa neuspokojuje polovičatou svätosťou, ktorá vždy leží na nebezpečnej hranici nedokonalosti. Svätec verne a vytrvalo, chrabro a horlivo plní všetky kresťanské čnosti, stále preniknutý nadprirodzenou láskou. Nemusia to byť nejaké mimoriadne skutky. Stačí plniť svoje obvyklé ľudské, kresťanské a stavovské povinnosti, ale vždy tak, ako to robia svätci: ochotne a svedomite „giorno per giormo, da mane a sera", (deň čo deň, od rána do večera), ako hovoril Pius X 11. (príhovor z 25. II. 1957).
Kresťanská svätosť má dve základné vlastnosti: spoločenskú súdržnosť a snahu po vzájomnej podpore.
Záľuba v spoločenskom živote a zmysel pre spoločnosť je základná povahová črta človeka. Ani v šťastí, ani v nešťastí nemôže zostať sám. Ani ako veriaci nemôže žiť tak, ako keby Boh nestvoril nikoho iného okrem neho. Tým menej ako kresťan. Cirkev nie je iba počet a súhrn veriacich, ale ona je Boží ľud. A Boží ľud má svoje zákony, ktoré sa dajú zhrnúť v jeden hlavný zákon: príkaz lásky k Bohu a k blížnemu: a spolu so zákonmi má aj svoje ciele, a to rozšírenie Kristovho kráľovstva na celé ľudstvo.
Tento mesiánsky ľud má za hlavu Krista. A hoci nateraz nezahrňuje v sebe všetkých ľudí, ba neraz sa javí ako maličké stádo, predsa je on pre celé ľudské pokolenie najistejším zárodkom a prostriedkom jednoty, nádeje a spásy. Kristus ho ustanovil ako spoločenstvo života, lásky a pravdy. On ho používa za nástroj vykúpenia všetkých a posiela do celého sveta ako svetlo a soľ zeme (Mt 5, 13-16) (Lumen gentium, č. 9).
My sme spoločnosť svätých a naša svätosť môže byť iba spoločenská. Bez starostlivosti o dobro, spásu a šťastie blížneho niet ani svätosti. Sebec, individualista, protispoločenský človek, ktorý vyzdvihuje svoje záujmy nad záujmy spoločnosti, nemôže sa stať svätým. Unus christianus - nullus christianus!
Naša svätosť je cirkevno-spoločenská. Uskutočňuje sa výlučne v jednote a súdržnosti so svätou Cirkvou. Najprv v kruhu svojej rodiny, vo svojej pracovnej skupine, vo farskom spoločenstve, potom v objatí biskupstva a napokon v úzkej jednote s celou Kristovou, katolíckou Cirkvou.
Naša svätosť je katolícka, všestranná, zahrňujúca všetky oblasti života i sveta, avšak práve ako taká, nesmie byť úzkoprsá, výlučná ani neprajná. Má porozumenie pre všetkých kresťanských bratov, ba aj pre tých, ktorí sa oddelili od katolíckej jednoty. Katolík je dokonalý, ak má široké kresťanské srdce, ak je preniknutý ekumenickým duchom a pripravený na dialóg.
Či nie je láska najväčší zákon kresťanstva a hlavná podmienka dokonalosti? Ale láska a nie sebaláska a sebeckosť. Srdce otvorené každému človeku i celému svetu. Kto sa daruje Kristovi, daruje sa všetkým, lebo on je Spasiteľom všetkých ľudí.
Svätosť je prítomnosť samého Boha v duši, ktorý ju preniká svojou krásou, svojím životom a láskou. Plnosť Božia sa vlieva do človeka a dotvára ho k stále plnšej dokonalosti, aby sa stal stále zrejmejším a jasnejším Božím obrazom. Božia vôľa sa stáva jedinou smernicou jeho konania. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal..." - hovorí Ježiš (Jn 4, 34).
Sú svätci, ktorých Boh počas celých dejín Cirkvi vyťahuje na svetlo a stavia na svietnik, aby svietili všetkým v dome. To sú veľké svetlá, ktoré podnietili duchovné hnutia a obnovy a ožiarili zástupy ľudí dobrotou, láskou a pravdou. Ale keď hovoríme o svätosti a svätcoch, potom myslíme aj na tie zástupy ľudí každého veku a stavu, na otcov, matky, mladých, deti, ktorí sa snažia žiť v Cirkvi každý deň svoj krst vo viere, nádeji a láske, verní svojim životným povinnostiam. Tí sú obyčajne skrytí na dne Božích udalostí v Cirkvi, vo svete, v dejinách. Ale títo svätci, hoci zostávajú neviditeľní, udržujú dobro sveta. Votkávajú svetlo do dejín, a takto vo velkej miere prispievajú k tomu, aby mali ľudské dejiny aj svetlé stránky. Áno, hlboko vo vnútri duší Boh aj skrze nich neprestajne uskutočňuje dobro a svetlo v dejinách sveta.
Svätci, to sú plody a pôda, z ktorej rastie nádej vo víťazstvo dobra, nádej v posledné slovo lásky; oni sú svetlou riekou tečúcou dejinami, tak často zmietanými zlom; oni sú živými svedkami budúceho sveta, v ktorom stíchne každá nespravodlivosť, „a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude..." (Zjv 21,4).



31. ZAPAĽ NASE SRDCIA DUCHOM SVOJEJ LÁSKY (Liturgická modlitba)


Sme stvorení na Boží obraz. Bohu sa podobáme v tom, že máme rozum a slobodnú vôľu (môžeme usudzovať, slobodne chcieť, alebo nechcieť), a že naša duša je nehmotná a nesmrteľná. A keďže Boh je láska, svätosť a vtelená dobrota, je našou povinnosťou byť aj v tejto veci Božím obrazom.
Božia dobrota nás objíma po celý náš život. Stále nás sprevádza, zohrieva, odpúšťa, uzdravuje, skrášľuje, vlieva do duše šťastie. Je to výzva pre nás: Buď aj ty taký, aký som ja - len a len dobrotivý!
Svätec ... Kto je to? Je to človek, ktorý v dobrotivosti dosiahol hrdinský stupeň ... Koncil nás posiela do sveta; no nie preto, aby sme utekali pred ľuďmi a báli sa „biednych" hriešnikov, ako sa na nich pozeral starý svet.
Treba nám načerpať čo najviac Božej dobroty a potom s ňou ísť všetkými cestami života, aby svet videl našu dobrotu a stal sa schopným aspoň tušiť jestvovanie Boha.
Spisovateľ Giovanni Barra opisuje v jednej svojej knihe dojímavú udalosť. Monsignor Nasalli Rocca, jeden z blízkych spolupracovníkov pápeža Pia XII, sa vo voľnom čase venoval apoštolskej činnosti medzi väzňami v Ríme. Už dlhší čas sa snažil obmäkčiť srdce a svedomie jedného zatvrdlivého väzňa, vojnového zločinca. No zdalo sa, že jeho námaha je márna.
Istého dňa si ho spomínaný väzeň zavolá a hovorí mu:
„Otče, chcem sa vám zdôveriť s jednou vecou, ktorá vás určite prekvapí. Knihy, ktoré ste mi dali na čítanie, sa mi páčili, ale na mňa neza-pôsobili. Podobne aj vaše kázne, ktoré na šťastie neboli veľmi dlhe. Dnes ráno som bol na súde. Boli tam aj matky a manželky – vdovy mužov, ktorých som dal zavraždiť. Bola tam prítomná matka istého sedetrinásťročného mladíka, ktorého som zavraždil vlastnými rukami, pá pani, oblečená v čiernom a so slzami v očiach, prechádzajúc popri mne, tíško mi povedala: „Úbohý pán T...! Uisťujem vás, že som sa dlho modlila k Bohu a k môjmu synovi, o ktorom dúfam, že je v nebi, aby vás neodsúdili na smrť." - Ach, Otče, odpustenie tej matky mnou otriaslo. povedal som si: Náboženstvo, ktoré učí ľudí až tak odpúšťať, musí byť pravdivé. Kristus, ktorý dáva matke silu odpustiť vrahovi vlastného syna, musí byť Boh! Otče, ja verím, vyspovedajte ma!
Nasalli Rocca poznamenal, že toto obrátenie bolo opravdivým zázrakom.
Hla, aké zázraky vie robiť kresťanka, ktorá žije v Kristovej milosti, v pravde a v jeho odpúšťajúcej láske.
Je mnoho krásnych duší, ktoré vedia, aké veľké poklady si môžu nahromadiť, kým žijú tu na svete, a preto sa podľa toho zariaďujú. Tieto velké duše sú si vedomé dvojakého úžitku, ktorý môžu za svojho života získať:
1. Dostáva sa im už tu na svete duchovnej radosti, ktorú svet dať nemôže, pretože ich sebaovládanie a umrtvovanie zaisťuje im duševný pokoj, a tým sú aj uprostred najrôznejších pokušení, nedostatkov a trápení vyrovnané.
2. Tušia svojím rozumom, že každá ich obeť, každé sebazaprenie, má výkupnú cenu, získava pre Boha duše, nič z toho všetkého nebude zabudnuté, so všetkým sa stretnú na večnosti. Z toho istého dôvodu vidíte i vy na mnohých ľuďoch ustavičný pokoj a nemôžete pochopiť, že ani v súženiach nenariekajú. Majú predsa toľko práce ako vy, viacej trápenia ako vy, a sú pritom stále rovnakí ... Prečo sú takí? ... To Boh v nich pracuje, lebo oni spolupôsobia s jeho milosťou. Ale túto milosť dáva Boh každému i nám. Keď však s ňou nespolupracujeme, odníma nám ju a dávajú iným...
Aj na nás, na ľuďoch dnešnej doby, má svet vidieť naozaj veľkú, mocnú, krásnu dobrotu, takú, že prinúti človeka bez viery, aby si pri pohľade na svet bez lásky musel povedať, že naša dobrota, nepoškvrnená a krásna, nemôže byť kvetom, ktorý vyrástol z tejto zeme, ale že to musí byť posol z iných svetov, posol samého Boha.
Kiež aj my poznáme krásu a moc dobroty, jej silu a požehnanie.
Kiež si ju zvolíme za svoju sprievodkyňu, za životnú náplň, za svoj ideál! Byť múdrym, veľmi nadaným, učeným, byť vynálezcom, umelcom ... to každý nedokáže. Tým môže byť len ten, komu to dal Boh. Ale dobrotivým môže byť každý, každý môže byť zjavením Božej lásky a dobrotou môže pripravovať Ježišovi cestu do srdca. Verme, že sa táto božská cnosť zmocní našich sŕdc a my dáme svojmu životu takú podobu a krásu, že raz budú môcť o nás povedať: - V tom človekovi sa ukázala dobrota nášho Boha!
V spoločnosti býva trojaký druh ľudí:
1. veľmi horliví,
2. prostredne horliví, takzvaní šľachetní alebo dobrí a
3. ľudia vlažní, nerozhodní, slabí.

Keď si vyrastal v Cirkvi, túžil si ako veľa iných, získať Pánu Bohu mnoho duší! Ako by si pomohol Ježišovi, akú radosť by si mu spôsobil, keby si získal aspoň jednu, jedinú dušu k životu naozaj zbožnému! Azda by sa ti podarilo získať ich aj viacej. Nebola by to krásna, vznešená, áno, najdôstojnejšia práca Bohu oddanej osoby?! „Ale ako to mám robiť?", pýtaš sa ma ... Miluj blížnych, miluj ich i cez ich nedostatky a chyby, miluj vlažných, ľahostajných, nedotklivých, miluj všetkých! Buď dobrý ku všetkým! Vezmi si za svoj životný ideál: Rozsievať len lásku, nikdy nebyť v spoločnosti príčinou nelásky, nesvornosti, nejednoty. To nikdy!
Všetkým vyjdi vždy a láskavo v ústrety, nepouži nikdy hrubého slova alebo dokonca nadávky, nikdy, ani raz v živote! Kiež si môžeš povedať, že nikdy si nikoho nepekne nepomenoval, nikomu nenadával, na nikoho nežaloval, nedonášal... Aké hlúpe sú klebety! On o mne povedal-, ona o vás povedala ... Je to malicherné, úbohé, keď ľudia takto hovoria. Najlepšou odpoveďou na posudzovanie je mlčanie. Keď mlčíš a nepridáš sa, vidia a vedia, že s tým nesúhlasíš. Keď to urobíš tri alebo štyri razy, viac za tebou neprídu. O kolko hriechov budeš mať menej!
Alebo máš od prirodzenosti prudkú povahu. Keď si už dlhšie dobrým kresťanom, nemáš vybuchnúť, zabudnúť sa. Keď nedokážeš ovládať prudkosť, mnoho si zanedbal, ale dá sa ešte veľa napraviť. Pravda, len vtedy, keď chceš vo svojom okolí apoštolovať dobrým príkladom, pre zvýšenie vzájomnej dôvery, pre utuženie bratskej lásky, svornosti a jednoty. Keby si to tak traja alebo štyria zaumienili a dôsledne sa v tom cvičili, ich prostredie by sa čoskoro premenilo na raj.
Apoštolujme dobrým príkladom a pocítime v srdci šťastie, aké svet naozaj dať nemôže! P. Faber píše: „Láskavosť obrátila viac hriešnikov ako horlivosť, výrečnosť alebo učenosť. A tieto tri, (horlivosť, výrečnosť alebo učenosť), neobrátili nikdy nikoho, ak s nimi nebola láskavosť." Nesmieme spájať lásku k Bohu s neláskou voči blížnemu. Správanie mnohých ľudí je bojovné. Ich služba Bohu nemá za cieľ ctiť Boha, ale dať ponaučenie susedovi; ich boj za dobro nemá za účel zaistiť viac slávy Spasiteľovi, ale pokoriť nepriateľa. Je to „azda" veľmi prirodzené, ale nie je to v zhode s evanjeliom.
Svätý František Saleský hovorieval, že musíme byť veľmi dobrí, ak chceme byť takí dobrí, ako máme byť. Láska vie robiť divy. Vie skrotiť aj naj spurnej šie povahy. Preto - ako nás vyzýva svätý Ján apoštol - „milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska" (1 Jn 4, 7-8).
Mnohí si ťažkajú: „Som taký bezmocný a slabý, môj duchovný život nejde na výšiny ... som stále prízemný. A tak veľmi by som chcel ísť nahor!..." Nuž, pamätajme si: ak vyhráme v dobrote, vyhráme všetko! Sme slabí ľudia, vydaní napospas mnohým súženiam a útrapám. A predsa v každom z nás sa skrýva obrovská sila. V niekom je ešte len v zárodku, v inom už raší, v treťom sa už rozvíja, v štvrtom už rozkvitla v nádherný kvet. Touto silou, ktorá môže zmeniť nás i naše okolie, je dobrota, zrodená z Boha, napájaná z prameňov Spasiteľových. Len čo zákon dobroty vojde do niektorého domu, tam s ňou vchádzajú aj čnosti, tam rastie Božie Kráľovstvo a tým aj šťastie, blaženosť a pokoj. Láskavosť a dobrota je schopnosť a ochota robiť druhých šťastnejšími a dokonalejšími.
Človek nemôže milovať Boha, ak nemiluje svojich blížnych a svojich blížnych nemiluje, ak ich nechá duchovne či telesne trpieť bez toho, že by pre nich niečo urobil.
Ak necháme tažko raneného ležať na ceste bez toho, že by sme mu poskytli pomoc, budeme súdení pre zanedbanie starostlivosti o osobu v nebezpečenstve smrti.
Ježiš Kristus povedal, že ak ideme ľahostajne a bezohľadn e okolo svojho veľmi trpiaceho brata, nebudeme mať večný život. Vypiý va to aj z jeho podobenstva o milosrdnom samaritánovi, (Lk 10, 25-37) aj z jeho spravodlivého rozsudku, ktorý raz pri poslednom súde vynesie nad zlými: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je prj. pravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlilj ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení a nenavštívili ste ma."
Vtedy mu oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?" ... Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili."
A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života (Mt 25, 41-46).
Ak sa snažíš rozvinúť svoj „vnútorný život" a pritom nerozvíjaš „vonkajší život" so svojimi bratmi a sestrami, veľmi sa klameš. Nemôžeš si robiť nárok na spojenie s Ježišom Kristom v tichu svojej duše, ak bez pomoci necháš trpiaceho a umierajúceho Ježiša Krista nariekať vedľa seba.
Ak ťa postavil Otec do sveta na určité miesto, a ak ťa na tomto mieste udržiava, nehovor: „Mám duchovný život... mám svoju prácu ... mám svoje starosti..." V tvojom dome, na tvojom pracovisku, v tvojom prostredí na teba čakajú tvoji bratia i sestry a ty sa nemôžeš vyhnúť konkrétnej bratskej láske.
Je pravda, že Boh môže od niektorých ľudí vyžadovať v ich každodennom živote väčšiu mieru rozjímania - kontemplácie, ale - okrem výnimiek, ktoré by museli byť preskúmané - neoslobodzuje ich preto nikdy od lásky, ktorá sa prejavuje činmi.
Kresťania, ktorí by stratili záujem o ľudí, a to nielen o ich duchovnú chudobu, ale aj o ich hmotnú biedu, stali by sa sebcami, ktorí stratili zmysel pre Boha a jeho lásku.
Nedúfaj v únik do duchovných výšok. Musíš rásť ustavične hore, ale nikdy sa nesmieš prestať dole dotýkať zeme.
Čokoľvek robíš, aby si naozaj zmiernil utrpenie svojich bratov a sestier, to ti zaručuje pravosť tvojej lásky k Bohu.
Predstav si, že zhodou zvláštnych okolností nevieš, že jeden z tvojich bratov či sestier ešte žije v biede a v nebezpečí smrti; nie si teda za jeho záchranu zodpovedný.
Ale akonáhle sa jedného dňa dozvieš o jeho útrapách a utrpení a neurobíš nič k jeho záchrane, odsudzuješ sa definitívne pred ľuďmi i pred Bohom.
Povedal by niekto: „Toho týždňa som svoju ženu ani neudrel, ani som jej nenalial jedu dojedla ... teda ju milujem?"
A tak teda ani ty nehovor: „Toho týždňa som svojmu blížnemu neurobil nič zlého ... preto ho milujem, som slušný a poriadny ..."
Pán nám prikázal nielen nerobiť nič zlého svojmu blížnemu, ale milovať svojho blížneho ako seba samého.
„Ak milovať blížneho ako seba samého neznamená slúžiť najprv jemu - ak je menej šťastný ako ja - a potom sebe, čo iného to teda znamená?" (Abbé Pihrre).
Ak chcete byť - ty i tvoji spoločníci - šťastní bez iných, potom ty i tvoji priatelia sa odsudzujete, lebo „milovať svojho blížneho ako seba samého" nie je evanjeliová „rada", ale prikázanie. Rada je len pre niekoho, ale prikázanie platí pre všetkých.
Nehovor: „Ja nemôžem nič robiť". Môžeš veľa urobiť. Nesni o mimoriadnych, výnimočných skutkoch, ale si jasne uvedom možnosti, ktoré ti ponúka každodenný život. Predovšetkým každodenne vnášaj do svojej modlitby prosbu za tých, ktorí trpia najviac a hlavne sa snaž pomáhať v prostredí, v ktorom žiješ.
Kde je láska a dobrota, tam je na prvom mieste snaha nezarmútiť Boha a oslavovať ho svojím životom a správaním, tam je aj vždy väčšia ochota chrániť svoju dušu pred najmenšou škvrnou a urobiť všetko, aby bola šťastná aj ona, aj duše blížnych. Keby sa táto čnosť zmocnila sveta, svet by sa stal rajom, bolo by menej nešťastných rodín a domovov, vytieklo by menej sĺz a bolo by viac radosti a čistých úsmevov.
Svet je stále tvrdší a tvrdší, tvrdne neprestajnými vojnami, vraždami, nenávisťou, životným bojom. Ľudia idú za svojimi túžbami bez ohľadu na to, že druhý plače, idú za svojimi záujmami aj cez mŕtvoly.
Dobrota má vo svete obrovské poslanie. Stiera slzy, uľahčuje každé bremeno. Či ste ešte neskúsili, keď ste sa necítili dobre, ako sa vám uľavilo, keď k vám prišiel dobročinný človek a opýtal sa: - Čo vám je, čo by som pre vás mohol urobiť, čo by ste potrebovali? - A srdce sa otvorilo, bolesť sa zmenšila, lebo sa stretla s dobrotou, v ktorej akoby k vám prišlo niečo z Boha. Boží duch oblažil v hĺbkach, kde to bolelo.
Dobrota predpokladá citlivé svedomie a šľachetné srdce. Tvrdý človek, ktorý nevníma bolesť a radosť, ktorý žije len pre seba, i keď niekedy urobí dačo pre druhých, aj v tom hľadá len seba! Ale keď ťa bolí bolesť druhého, nech je táto bolesť podnetom, aby si pomohol. Keby sa každý neverec stretol s velkou dobrotou, o kolko menej by bolo nevercov! Vyhrážať sa ľuďom, to zatvrdzuje, to im nepomôže. Láska má prvé i posledné slovo. Keď sa zlý človek stretne s trochou dobroty, tá troška dobroty sa ihneď ukáže, prejaví sa a už je tu základ k záchrane.
Verte, že väčšina ľudí má v sebe viac dobrého, než to na nich badať. A je to smutné a žalostné, že u mnohých sa tento drahocenný kvet nerozvije. Čo by z nich bolo bývalo, keby ich bolo objalo teplo dobroty a pravej lásky? ... Kto z nás nevidel, ako sa zlé a tvrdé povahy menili pod dotykom dobroty a nehy? Pod hromadou nízkosti a zloby klíči niekedy veľkorysosť a obetavosť, len to treba usmerniť a viesť.
Ján Gualberto bol bohatý mladík vo Florencii. Jeho bohatstvo mu umožňovalo žiť bezstarostne v zábavách, poľovačkách a hýreniach. Jeho brat sa raz večer pustil do bitky s iným florentským občanom, ktorý v prudkej bitke Jánovho brata usmrtil. Ján pribehol a zhrozený nad zohavenou mŕtvolou brata sa zaprisahal, že sa smrťou pomstí vrahovi. Vrah sa pred jeho pomstou skrýval. Ale po nejakom čase sa Ján vracal z poľovačky na koni a ozbrojený stretol vraha svojho brata, ktorý sa ponáhľal do kostola na velkonočnú pobožnosť a bol bezbranný.
V Jánovi vybuchla pomsta ako láva. Zoskočil z koňa, aby sa vrhol na nešťastníka, ktorý sa schúlil pri stene jedného domu na ulici a triasol sa strachom. Ján vytasil proti nemu dýku a ten bolestne skríkol: „Prosím o odpustenie pre lásku Ježiša Krista. Dnes je Velký piatok, keď Pán Ježiš odpustil svojim vrahom." Zavládlo ticho. Jánova duša sa zachvela pri myšlienke na ukrižovaného Ježiša Krista a v tej chvíli velká Ježišova láska vstúpila do jeho srdca. Odložil dýku a povedal: „Vstaň! Odpúšťam ti láskou ukrižovaného Ježiša." A objal ho.
A od tej chvíle, čo Ján Gualberto odpustil svojmu nepriateľovi, stal sa synom nebeského Otca tak veľmi, že zanechal svoj svetácky život, rozdal svoj majetok, vstúpil do kláštora a celkom sa oddal Božej službe a stal sa svätým. Jeho sviatok Cirkev oslavuje 12. júla.
Nepohne nás táto udalosť k tomu, aby sme si s Božou pomocou každý deň dali záležať na svojej láske k blížnym, priateľom i nepriateľom?
Aké možnosti nájde milosť v takých ľuďoch, ktorým sme ukázali milú tvár, povedali milé slovo, ktorým sme venovali pozornosť. V takej duši sa prebúdzajú nové myšlienky, začína sa vývoj uzdravovania. Koľko ráz dobrota zahatala cestu k novým pádom a novým hriechom?
Aké je to jednoduché! Tón hlasu, slovko uznania, pochopenia, poďakovania, pomoc, a duša i srdce pookrejú milým pohľadom.
Dobrotou rastie krása tvojej duše, božský život v tebe - a to nie je maličkosť! Uvidíš, čo znamenala tá malá iskierka pre tvoj večný osud. To však predpokladá zbaviť sa sebalásky, ktorá je najväčšou chorobou každého človeka.
Dobrota je skrytým zdrojom najväčších radostí. Láskavosť a dobrota robí nás podobnými Bohu. Každým dobrotivým skutkom v nás rastie Božia priazeň, Božia krása, Božia radosť z nás. Každý skutok dobroty premieňa, vtláča a zanecháva v duši čosi božského. Pripodobňuje ju Srdcu Ježišovmu, plnému dobroty a láskavosti.
Dobrota znamená, že Boh je v nás prítomný. On vlieva svoju prítomnosť do nášho správania, a preto nám dobrota pripravuje vždy nové a nové stupne na výšiny - k dokonalosti.
Istý farník svätého arského farára povedal o svojom farárovi túto milú poznámku: „Pán Boh musí byť veľmi dobrý, keď už aj náš farár je taký láskavý."
Žime aj my vždy tak, aby naša dobrota a láskavosť vyvolávala stále lepšiu a vernejšiu predstavu o dobrote Božej.
Pane, daj nech pochopíme, že najistejším znakom lásky k tebe je úprimná láska k blížnemu.
Duša, čo žije pre Boha, by rada mala istotu, že jej láska k Bohu nie je klam. Akože dospieť k tejto istote? ... Svätá Terézia z Ávily odpovedá: „Hoci je veľa náznakov, podľa ktorých môžeme poznať, či milujeme Boha, predsa nikdy nemôžeme mať o tom istotu. S istotou však môžeme vedieť, či milujeme blížneho. Buďte presvedčení, že čím viac napredujete v láske k blížnemu, tým viac postupujete aj v láske k Bohu." To je nevyvrátiteľný dôkaz, pretože je len jedna čnosť lásky.
Zatiaľ, čo láska k Bohu dá sa ťažko sledovať, vo veci lásky k blížnemu sa nemožno mýliť.
Veď netreba nijakej veľkej bystrosti, aby sme si uvedomili, či sme láskaví, trpezliví, zhovievaví, dobroprajní k bratom. Podľa chovania k nim môžeme zmerať svoju lásku k Bohu.
Niekedy si namýšľame, že naša láska k Bohu je veľká, pretože pri modlitbe pociťujeme isté duchovné radosti. Nazdávame sa, že sme ochotní z lásky k nemu priniesť akúkoľvek obeť.
Svätá Terézia z Ávily varuje duše, aby nepadli do týchto osídiel: „Chráňte sa omylu! Pán chce skutky. Chce, aby nám nebolo ťažké ísť potešiť chorých, poskytnúť im úľavu účasťou na ich utrpení. Robme to nie natoľko z lásky k nim, ako z lásky k Bohu, lebo vieme, že on to žiada.
Pánova láska k nám je taká veľká, že odmenou za našu lásku k blížnym rozmnožuje v nás tisícorakým spôsobom aj našu lásku k nemu samému. O tom niet nijakých pochýb."
Čím viac milujeme bratov, tým viac sa vnárame do prúdu lásky, ktorou Boh zaplavuje všetkých ľudí, a tým viac máme účasť na jeho priazni, dobrote a šťastí... Takto nás bratská láska spája s Bohom, ktorý je v podstate láska: „Deus caritas est - Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom" (1 Jn 4, 16).
Keď sa previníme proti bratskej láske, vzďaľujeme sa od Boha. Preto nám apoštol hovorí:
„Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska" (1 Jn 4, 8). „Kto nemiluje, ostáva v smrti" (1 Jn 3,14).
Nemôžeme byť kresťanmi, keď odmietame poslúžiť človeku, ktorý je v núdzi. Nemôžeme byť kresťanmi, keď sa vyhovárame, že nemáme čas pre iného, keď sa tvárime, že nevidíme telesnú alebo duševnú biedu iného. Nemôžeme byť kresťanmi, keď odvrkneme: Čo mňa je po inom? Nemôžeme byť správnymi kresťanmi, keď nemáme pozdravu, milého slova alebo láskavého úsmevu pre iného. Nemôžeme byť dokonalými kresťanmi, keď nechceme byť ochotnými služobníkmi alebo pomocníkmi svojich blížnych.
Ježiš dôrazne povedal svojim učeníkom: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých" (Mt 20, 26-28).
Kedže sme už toľko narozprávali o láske k blížnemu, že slovo „láska k blížnemu" nám zovšednelo, nemali by sme ho už nahradiť novým, názornejším slovom „služba blížnem u"? Slovo „láska k blížnemu" sa totiž umiestňovalo viac v mysli a v ústach. Slovo „služba blížnemu" sa odohráva viac v rukách a v nohách a Pán Ježiš si dal prebodnúť práve ruky a nohy v službe blížnym. Rozhodnime sa teda pre toto slovo, z ktorého sa môže zrodiť nový krajší svet.
Povzbuďme sa k službe blížnym na jednom z mnohých príkladov, na dobrotivom kňazovi minulého storočia, ktorého Svätý Otec Ján Pavol II. (26. 10. 1980) vyhlásil za blahoslaveného. Volal sa Don Orióne.
Bol synom dlaždiča ciest. Keď mal desať rokov, kľakol si vedľa otecka s motyčkou a kladivom v ruke a začal aj on dláždiť cesty. Pracovalo sa často aj v daždi. Matka mu kúpila dáždnik, pretože pre desaťročného chlapca bola taká práca v daždi zdraviu nebezpečná. Raz večer sa chlapec vrátil z práce premoknutý do nitky a bez dáždnika. Matka sa pýta: „A kde si nechal dáždnik?" Chlapec sa bojazlivo priznal: „Šiel okolo mňa jeden starček úplne premoknutý a kašľajúci, tak som ho dal jemu."
Táto príhoda bola výrečným úvodom do jeho celoživotnej služby ľuďom. Ako študent sa venoval chudobným žiakom. Zaobstarával pre nich stravovanie a ubytovanie. A keď bol vysvätený za kňaza, zhromaždil do starého neobývaného kláštora vyše sto chudobných chlapcov, ktorí chceli študovať za kňazov, ale nemali finančné možnosti, aby mohli byť prijatí do kňazského seminára a sám ich pripravoval na obetavý kňazský život.
Vtedy si napísal do svojho denníka tieto slová: „Bože, ochráň ma od zhubného preludu a od diabolského klamú, že ako kňaz by som sa mal starať iba o tých, čo prichádzajú do kostola a pristupujú k sviatostiam, chodia na náboženstvo, alebo iba o duše veriacich a pobožných žien. Tak by iste bola služba ľahšia a pohodlnejšia, ale to by nebol pravý život apoštolskej lásky. Apoštolská láska ide za stratenými ovečkami ako to vyžaduje evanjelium!" A v tomto duchu založil novú reholu, ktorej vytýčil program a cieľ: „Službou chudobným slúžiť Bohu."
A teraz by sa žiadalo v krátkosti zhrnúť jeho ďalší život. Ale jeho životopisci vravia, že zhrnúť jeho život v krátkosti je nemožné. Pretože Don Orióne nežil jeden, ale desať životov; také nespočetné boli jeho služby blížnym. Počas jeho života udiali sa v Taliansku dve strašné zemetrasenia. On sa ta ponáhľal a sám celé dni a noci vymaňoval z trosiek ťažko ranených a mŕtvych. Počas jeho života boli dve svetové vojny. On sám ošetroval ranených, pochovával mŕtvych, zhromažďoval vojnové siroty a založil novú ženskú reholu, ktorú požiadal a poveril službou chorým, opusteným, nevyliečiteľným, akých už nechceli prijať v nemocniciach.
A dnes má jeho rehoľa na celom svete vyše dvesto rehoľných domov zasvätených službe blížnym, ako sú sirotince, nemocnice a útulky pre dôchodcov. Preto Svätý Otec pri jeho blahorečení vyhlásil: „Don Orióne sa nám javí ako úžasné a geniálne stelesnenie kresťanskej lásky." A povýšil ho na oltár, aby nám pripomínal Ježiša, ktorý prišiel na svet slúžiť iným, a aby nás jeho príklad posilňoval vo viere, ktorá je krásna jedine vtedy, keď je žitá verne podľa vzoru slúžiaceho Ježiša Krista.
Keď milujeme blížnych, konáme cestu k Bohu; cez lásku k blížnym dostaneme sa k Bohu, pretože u svätého Jána je napísané: „Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás" (1 Jn 4,12).
Lenže podľa evanjelia nestačí, ak milujeme iba tých blížnych, ktorí milujú nás. Pán Ježiš hovorí, že to robia aj pohania. A vraví, že v takej láske niet veľkej zásluhy. On nám prikazuje milovať aj tých ľudí, ktorí sú nám nepríjemní a odporní, ktorí sú namyslení a tvrdohlaví, ktorí sa k nám správajú nepriateľsky a zákerne. A to je už ťažšia úloha. Ako ju splniť?
Pozrite, akým spôsobom ju splnila hrdinka Rinserovej knihy: Die vollkommene Freude. Volala sa Katarína. Mala za duchovného radcu starého a múdreho pátra františkána, ktorý ju naučil, ako má milovať aj takých ľudí. A počujte, čo o tomto probléme hovorí ona sama. Vraví takto: „Môj sused je mi síce odporný, ale ja sa napriek tomu usilujem milovať v ňom Boha. Boh totiž vezme na seba niekedy podobu ľudí nám nepríjemných, aby nám dal príležitosť dokázať hrdinstvo v láske. Keď mi takýto nepríjemný človek príde do cesty, pomyslím si: Budem k nemu láskavá, aby som si v ňom záslužne uctila Boha.
V takom prípade je totiž moja úcta k Bohu záslužnejšia, než keby mi prišiel do cesty milý a príjemný človek. A preto pri pohľade na blížneho sa môj pohľad chytro vznesie k Bohu a môj pohľad na Boha prežiari akúkoľvek nepríjemnosť a odpornosť človeka, s ktorým mám do činenia. Jedným slovom: milujem akéhokoľvek človeka, lebo je Boží a Boh chce, aby som ho milovala a uctila v akomkoľvek človeku. Takáto vznešená je kresťanská náuka o otázke lásky k ľuďom."
Pán Ježiš žije medzi nami a v nás neviditeľne, ale skutočne vo svojom Svätom Duchu. On k nám hovorí a pýta sa: Miluješ toho blížneho, s ktorým máš v tejto chvíli do činenia? Alebo zlyhávaš? Ja ti ponúkam moju lásku. Prijmi ju. A z našej strany je potrebné len jedno: prijať ponúkanú Božiu lásku. Nejestvuje taká situácia v súvislosti s blížnym, že by sme ju s Ježišovou láskou nedokázali vyriešiť. Nejestvuje taký nepríjemný človek, že by sme ho s Ježišovou láskou nedokázali milovať.
Nech teda vždy tak svieti svetlo nášho bohumilého života pred ľuďmi, aby videli naše dobré skutky a oslavovali nášho Otca,ktorý je na nebesiach (porov. Mt 5,16).
Človek potrebuje v prvom rade lásku. Nie tak vedu a vynálezy, techniku a umenie, priemysel a obchod, ale lásku. Ľudia dokážu žiť aj tam, kam sa nedostala ešte elektrina, rádio, motor, stroj, ale prestávajú žiť tam, kde niet ani trochu lásky, pretože nenávisť ich zabíja v bratro-vražednom boji. Láskou možno všetko zachrániť, bez lásky sa celá civilizácia premení na zrúcaniny a popol. Svet bez lásky sa ničí, s láskou sa buduje. Ktosi povedal, že väčšmi potrebujeme ľudí dobrých ako nadaných, a je to pravda, lebo dobrota je prejavom lásky.
Ak niet lásky, aj najkrajšie domy sú prázdne, aj najväčšie bohatstvá ležia bez úžitku, aj najkrajšie manželstvá sa stávajú nešťastnými. Ale láska nie je krásným slovom, ani snom, nie je románom, ani dobrodružstvom. Nie je ani sympatiou, a tým menej rozkošou, vášňou a zmyselným delíriom. To všetko je inštinkt, sklon, zvieratskosť. Láska v podstate znamená chcieť dobro. Účinne chcieť šťastie blížneho, starať sa o blaho iných, namáhať sa pre biednych, pracovať pre núdznych, venovať sa trpiacim, obetovať sa za iných. Láska je pochopením, súcitom, odpustením. Ak nevieme mať ohľad, nevieme chápať, a to značí, že nepoznáme ešte človeka ani seba. A tak sme ešte nič nepochopili z ľudského života. A preto nemôžeme opravdivo milovať. Keď začneme poznávať seba
samých a chápať iných, vtedy uvidíme, ako treba s človekom, s každým Človekom, aj s najväčším hriešnikom súcitiť, a ako mu treba odpúšťať.
Láska je buď altruizmom, nezištnou, obetavou starostlivosťou o blaho iných, alebo nie je láskou. Chceš vedieť, či ťa niekto naozaj miluje? Never jeho slovám, nedôveruj jeho sľubom. Vystav ho skúške obetavosti. Ak nie je schopný obetovať sa za teba, nemiluje teba, ale seba. Koľko ľudí nazýva láskou to, čo je skôr práve jej opakom. Koľko ľudí prikrýva najslepejšie sebectvo nálepkou lásky! Koľko ľudí si myslí, že uspokojuje srdce a zatiaľ uspokojuje len zmysly a srdce necháva lačné! A tak z toho vidno, kde sa končia tieto „veľké lásky". Len čo spadne nálepka, objaví sa sebectvo s celou svojou nenásytnosťou , vrtkavosťou, nestálosťou a „veľká láska" sa končí opustením, zradou alebo ešte horšie, tragédiou. Koľkokrát treba povzbudzovať a podporovať v láske dokonca tých, ktorí sa vzali, pretože boli zaľúbení. V skutočnosti sa milovali len zmyslovo a nie obetavo. Milovali jedine seba. Každý hľadal druhého nie ako cieľ, ale ako prostriedok. A blížneho treba považovať za cieľ, nie síce najvyšší, ktorým je Boh, ale za cieľ, ktorý po tom najvyššom bezprostredne nasleduje.
Iste, takto milovať blížneho nie je ľahkou vecou. A milovať ho úprimne, nezištne a všeobecne dokážeš jedine v Kristovi, z lásky ku Kristovi a podľa Kristovho príkladu. Pretože bez Krista milovať celého blížneho pre neho samého, je nemožné: je tak málo hodný lásky. Ľahko môžeš milovať niekoho, kto je sympatický, ku ktorému ťa nesie prirodzené príbuzenstvo. Ale milovať všetkých, vždy, so všetkými ich chybami, so všetkými ich fyzicky i mravne odpornými stránkami, s povahami tak protivnými a dusivými, s mentalitou takou hlúpou a vyšinutou, milovať dokonca aj toho, čo ti chcel úmyselne zle a ešte sa z toho radoval... Nie, to ľudská prirodzenosť bez Božej pomoci nedokáže.
Láska nie je zábavou, ani poéziou, nie je telesnosťou, ani prázdnym slovom. Láska je vecou nesmierne vážnou. Lásku nevymyslel človek, lásku stanovil Boh! Veď sám Boží Syn nás ju chcel naučiť: „Milujte sa ako som ja miloval vás" (porov. Jn 13, 34), tak prikazoval pred svojou smrťou apoštolom: „Čo je láska, poznali sme z toho, že Kristus položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov" (1 Jn 3, 16).
„Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom (1 Jn 4, 16).



32. V LÁSKE NÁM ZJEDNOŤ SRDCIA I MYSLE (Omšová modlitba)


V snahe o kresťanský život si potrebujeme častejšie pripomenúť to, čo mu dáva pravú hodnotu a náplň, čo je najvyšším prejavom kresťanského života a to je: láska. Apoštol Pavol vo svojom liste Korinťanom (IKor 13, 2-3) píše: „Keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. Keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo."
Pokúsme sa tieto jeho slová vyjadriť rečou našej doby:
Keby som ja, otec rodiny, pracoval od svitu do mrku na chlieb, oblečenie, bývanie, keby som nepoznal odpočinku v starosti o svoje deti, ba keby som sa usiloval o ich výchovu, o záchranu pred škodlivými vplyvmi spoločnosti a o mravné usmernenie, ale nemal by som lásky, hrejivej, dobráckej, pevnej a vernej lásky k manželke, k deťom -ku všetkým!! - lásky, ktorá robí prijateľnou aj výčitku, pokarhanie, ba i trest, nebol by som otcom, lež robotníkom, ktorého úlohou je starať sa o niekolkých ľudí, aby im nič nechýbalo. To najpotrebnejšie by moja žena a moje deti nedostali.
A keby som ja, domáca, umlčala v sebe všetky sklony a záľuby a venovala sa len domácnosti, upratovala, prala, varila a stála vždy k dispozícii manželovi a deťom, v chorobe i v zdraví, ale nerobila by som to s láskou, aby to všetci členovia rodiny cítili a napĺňalo ich to spokojnosťou, radosťou, ba šťastím, nebola by som matkou, ale slúžkou alebo otrokyňou, ktorá zbabrala život sebe a zbabre ho aj tým, ktorí sú jej rodinou.
A keby sme my, rodina, starali sa iba o to, aby nám nič nechýbalo k živobytiu a vzdelaniu, k rozvoju telesných a duševných schopnosti a keby sme sa rešpektovali, ba dokonca i milovali, ale naša láska by sa zastavila na prahu nášho domu, nelíšili by sme sa od vlčej rodiny. Lebo jestvuje sebectvo individuálne a kolektívne, rodinné a kmeňové, národné a rasové, a všetky sú opakom lásky.
Nech by sa to zdalo akokoľvek nepravdepodobné, ale väčšmi ako pohodlné bývanie, bohato prestretý stôl, ba niekedy väčšmi ako zdravie, potrebuje človek lásku. Z lásky povstal a láskou sa stáva ľudsky vyspelým a zrelým. Podporovaný láskou sa aj ten najslabší cíti silný a bezpečný.
Svätý Pavol chce zdôrazniť dve základné myšlienky: Keď nemám lásku, čokoľvek by som robil, nebol by som ničím. Keď mám lásku, mám všetk o... Ide tu samozrejme o pravú kresťanskú lásku, ktorá je trpezlivá, dobrotivá a nezávidí, ktorá sa márnivo nevypína ani nenadúva, ktorá nekoná neslušnosti a nehľadá vlastný záujem, ktorá sa nerozhnevá a utrpené zlo nezapočíta.
Stačí porovnať našu každodennú lásku s týmto ideálom, ktorý nám predkladá svätý Pavol, aby sme úprimne poznali a uznali, ako ďaleko sme od dokonalosti lásky k Bohu a blížnemu, a tým aj od dospelosti kresťanského, bohumilého života. A predsa k tomu máme smerovať, uskutočňovať a neúnavne zdokonaľovať našu lásku v prostredí, v ktorom žijeme.
Dakedy nevieme prijať a zniesť Boha, lebo nezodpovedá našim predstavám, lebo nekoná podľa našich plánov, lebo bolestne a ťažko zasahuje do nášho života. Inokedy - a to veľmi často - nevieme zniesť blížneho, jeho prípadné slabosti a nedokonalosti, jeho odlišné názory, jeho iný životný štýl.
Koľkí kresťania sa nevedia oslobodiť od nenávisti, ktorá sa im vplazila do duše. Ak sa však ňou dajú opantať, prestávajú byť kresťanmi. Lebo jadro kresťanskosti spočíva v zachovávaní onoho zákona lásky k Bohu a k blížnemu, bez ktorého sa nikto nemôže považovať za Kristovho učeníka. Veď Kristus povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13, 35).
Táto láska je všeobecná, ako je všeobecná Božia láska ku všetkým ľuďom. „Duša musí nadovšetko sústrediť svoj pohľad na jediného Otca všetkých detí. Potom sa dívať na ľudské bytosti ako na deti jediného Otca. Myšlienkou a citom neustále smerovať ku všeobecnému bratstvu v jedinom Otcovi, v Bohu. Ježiš, náš vzor, učil nás dvom veciam: byť synmi jediného Otca a byť bratmi navzájom."
Mierou tejto lásky je Ježišova láska k nám. Keď „on položil za nás svoj život - hovorí svätý Ján - aj my sme povinní dávať život za bratov" (1 Jn 3, 16). Tak to urobil Kristov kňaz, svätý Maximi1ián Kolbe. Od nás to konkrétne okolnosti života sotva vyžadujú. Žiadajú však tolké iné veci, naoko drobné maličkosti, ale všetky nutné, aby vzájomná láska ostala živou: pozornosť, úsmev, pochopenie. Keď mierou lásky je „dať svoj život", nemalo by nám byť ťažké zrieknuť sa aspoň osobných chúťok, pohodlia, programov, a keď je možné i názorov, miesto toho, aby sme tvrdohlavo stáli na svojom.
Pravá láska všetko znáša. Nie preto, že by bola slepá alebo naivná, ale preto, že je trpezlivá a utrpené zlo nezapočíta. Všetko znáša. Nie z vlastnej sily, ale v sile toho, ktorý sa na kríži modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia."
Nejde tu však o lásku hocijakú, ale o lásku, ktorá pramení v Bohu, lebo - ako hovorí svätý Ján - „láskaje z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha" (1 Jn 4, 7). Táto nadprirodzená láska k blížnemu sa nesmierne líši od čisto ľudskej lásky. Nielenže nás neodvádza od božskej lásky, ako to robí láska ľudská, lež so stále rastúcou silou nás vrhá v Boha a čoraz väčšmi nás s ním spája.
Láska k blížnemu je pravá, ak blížneho milujeme z lásky k Bohu. Toto je záruka, že ide o pravú lásku. Toto je aj rozdiel medzi pravou láskou k blížnemu a ľudomilnosťou, či inými podobnými vecami. Ba láska k Bohu nám pomáha uplatňovať lásku k blížnemu. Pretože niekedy by bolo nemožné milovať blížneho, ak len nie z lásky k Bohu.
Msgr. Perini, arcibiskup z Ferma, toto všetko vysvetľuje veľkolepým prirovnaním: Gerváz má 25 rokov. Jeho matka mu hovorí: „Ger-váz, je načase, aby si sa oženil." „Mamička, budem na to myslieť." Jedného dňa stretne dievčinu a povie jej: „Slečna, chcel by som sa s Vanru oženiť" - a celý je červený. „Rozumiem," hovorí slečna, „ale nie takto, len na ulici... Príď k nám. Doma je matka a otec. Tam prednes svoju žiadosť. Potom uvidíme."
Jedného večera si Gerváz obliekol novšie šaty. Zazvonil v dome slečny. Trochu sa mu triasla ruka. Kto mu prišiel otvoriť? Ona. Díva sa na ňu. Vidí, že je celá červená. Chápe už, že sa to dobre začína. Myslí si: tu mám odôvodnenú nádej. Vstúpi. Víta ho matka - staršia žena. Už ju toľko ráz videl. Vtedy sa domnieval, že je to obyčajná starenka. Teraz má dojem, že to nie je hocijaká starenka, ale veľmi láskavá, milá a zdvorilá dáma, ktorú pozdravuje z celého srdca. Potom príde aj jej manžel. Je to prostý človek, robotník. No dnes večer má mládenec otvorené srdce aj preňho. Posadia ho. Pripravia kávu, trochu rozprávajú, potom niekto klope na dvere. Kto je to? Dvaja bratia dievčiny. Mládenec vstane a skoro aj ich objíma. V srdci cíti veľkú lásku aj k týmto dvom mladíkom.
Msgr. Perini sa pýta: „Čo sa stalo v tomto mladíkovi?" Tieto city v ňom narastajú ako huby po daždi. Jeden, dvaja, traja - matka, otec ...; to všetko je nová láska, ktorá sa nečakane odhaľuje a objavuje. Odpovedá: „Nie, nie! To je jediná láska." Má rád dievčinu. A pretože ju má rád, rozširuje tento cit na všetky osoby, ktoré sú jej blízke. Ide tu o jednu lásku. Nie je tu viac lások. Nemiloval by tak, keby nebolo toho prvého dôvodu. Nemiloval by staršiu paniu, ani otca robotníka, ani budúcich švagrov, keby v skutočnosti necítil lásku k dievčine.
A tak je to aj s nami. Ak naozaj milujeme Pána Ježiša, nájdeme v sebe silu milovať aj všetkých ostatných, ktorí sú bratmi Ježiša Krista, aj keď nie sú nám príjemní. Niekedy by sa mi mohlo stať, že by som nebol ochotný milovať toho, kto mi je odporný. Ale ja si poviem: „On je bratom Ježiša Krista a ja mám rád Ježiša Krista. Pousilujem sa teda mať rád aj jeho."
Prejavujme lásku všetkým ľuďom. Je to Boží príkaz. Ak naozaj milujem Pána, dokážem milovať aj svojho blížneho ako seba samého. Už sme zdôraznili, že je to záruka. Veď ako by som mohol úprimne povedať: „Milujem Pána Boha, keby som súčasne nemiloval aj blížneho?"
Svätý Ján hovorí: „Ak nemiluješ blížneho, ktorého vidíš, ako môžeš povedať, že miluješ Boha, ktorého nevidíš?" Chcel tým povedať: Blížny je tu. Veľa ráz ťa svojou biedou prosí o zľutovanie. Možno, že je to práve tá úbohá chorá, ktorá už nič nevládze. Akože ju nebudeš milovať, keď je taká nešťastná? Ak nemiluješ týchto, ktorých biedu vidíš, ktorí sú ti blízko a vzbudzujú v tebe súcit, ako môžeš povedať, že miluješ Pána, ktorý je tak „ďaleko?"
A z druhej strany je to pohodlné! Je snadné povedať: Milujem iba Pána Boha, hoci je vzdialený. Nevidím ho. Netrápi ma, netlačí ma ako bremeno na ramenách, neobtážuje ma. Ale či skutočne milujeme Boha to sa dokáže ináč. Je tu osoba, ktorá ťa obťažuje a je ti protivná. Buď k nej láskavý! Miluj túto osobu, a vtedy uznám, že naozaj miluješ Pána
Kristus povedal: „Milujte svoji ch nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!" (Lk 6, 27-28).
Pýtaš sa azda: Prečo to Boh žiada, ako sa dá táto neslýchaná požiadavka odôvodniť?
Prečo to žiada? ... Preto, lebo Boh stojí na strane človeka, aj hriešneho, ba i zločinca. Je to ťažké pochopiť. Kto však pozoruje Ježišovo správanie sa a uvažuje o jeho podobenstvách, príde k záveru, že Boh nestráca dôveru v človeka, a že trpezlivo čaká na jeho obrátenie a návrat do otcovského domu.
Len sa rozpamätajme na Magdalénu! Už vtedy ju miloval, keď bola ešte v osídlach nemravných vášní. Na Zacheja sa obrátil priateľským slovom už vtedy, keď bol ešte klamárom a vydieračom. Ujal sa hrieš-nice, ktorú chceli ukameňovať, prv, ako by sa bola s ľútosťou vrátila na dobrú cestu. Samaritánka, mýtnik Matúš a Peter po páde sú ďalšími dôkazmi Ježišovho - Božieho - postoja k hriešnikom.
Boh miluje človeka nielen pre dobro, ktoré v ňom azda našiel, ale aj pre dobro, ktoré - ľudsky povediac - dúfa v ňom nájsť, keď sa človek pod vplyvom Božej lásky raz obráti. Celkom inak si počína človek, ktorý sa riadi pudom, vášňou, čisto prirodzenými sklonmi. Miluje dobrého človeka kvôli dobru, ktoré v ňom nachádza, a nenávidí zlého človeka kvôli zlu, ktoré u neho objavil, alebo predpokladá.
Ak sa však k zblúdilému, nehodnému, ba k zlému človekovi ešte nikto s láskou nepriblížil, potom tento nikdy nevybŕdne zo začarovaného kruhu zloby. Každodenná skúsenosť totiž dokazuje, že zloba každého stupňa a druhu sa v ľudskom srdci začne topiť - ako ľad - az keď na ňu začnú dopadať teplé lúče lásky. Len láska vie premôcť zlo, vzbudiť túžbu po dobre, obmäkčiť aj tie najtvrdšie srdcia.
Kedže lásku nevynašiel človek, ale Boh, tragicky sa mýlia všetci, ktorí chcú vybudovať ľudskejší svet bez Boha. Kto zavrhne Boha, nikdy sa nenaučí skutočne milovať, lebo len v Bohu možno nájsť kľúč od tajomstva lásky, ktorá dáva, večne dáva, bez čakania na odpoved.
Jeho láska je spásonosnou cestou pre človeka a svet, i jedinou bránou vstupu do večnosti, ktorá spočíva v blaženosti lásky.
Každý z nás chce byť dobrotivý. Chce vniesť do všetkého ducha Kristovej lásky. Ale ako začať? Ako pokračovať? ...

1. Slová a skutky vychádzajú z vnútra, z myšlienok. Preto najprv treba posvätiť vnútro, povzniesť na rovinu dobra myšlienky. Celé posvätenie spočíva v tom, aby sme prirodzenosť spojili s milosťou. Teda nie vytrhnúť život a preniesť ho do neba, nad hviezdy, ale vniesť do tohto prostého života seba, nebeské pravdy, Božiu milosť a Božiu lásku. To je správna zásada.
Aké šťastie je to - mať len sväté a dobrotivé myšlienky, nosiť v srdci kus neba a nebo pripravovať a opatrovať trojjedinému Bohu v nás. Každý deň ísť s duchovne krásnym programom do denného života!
Myšlienky sú staviteľmi vonkajšieho správania. Z toho je jasné, aký veľký význam majú dobré myšlienky. Kto má len dobré, čisté úmysly a myšlienky, nie je ďaleko od svätosti. Treba zdôrazniť, že myšlienky takého človeka sú dobré v koreni, to znamená: nielen niekedy, ale vždy. Hneď prvá jeho myšlienka nájde na inom človekovi niečo dobrého, nie hneď čosi zlého. Aj keď sa jeho srdce niekedy rozruší, netrvá to dlho a skončí to napokon dobrotou.
Tieto dobrotivé myšlienky však predpokladajú stálosť v Božej milosti, slobodný život Boha v nás, nespútaný nijakým sebectvom, žiarlivosťou, závisťou, pýchou. Aké vznešené sú dobré myšlienky ako napríklad: čo je so zdravím toho či onoho známeho, ako sa usiluje duchovne žiť, ako ho to bolí, že nie je taký dokonalý, ako by chcel, ako sa borí za najkrajšiu lásku ku Kristovi, ako túži po priateľstve s Kristom ... a podobne.
Niekedy je pravá čnosť skrytá. Len Boh ju môže posúdiť ... Napodobňujme Boha, ktorý je vynachádzavý v ospravedlneniach svojich tvorov; keď je on plný zľutovania, či smieme my byť sudcami iných? Posudzovanie je ťažká choroba a ťažko sa lieči. Ale treba ju vyliečiť, ináč je človek stále v nebezpečenstve, že sa nikdy nenaučí milovať Boha a nikdy nezakúsi vnútorný pokoj a pravé, ozajstné šťastie.
Musíme sa usilovať, aby sme nemali také pohotové oči pre to, čo je zlé. Bystrý postreh je požehnaním, ale keď sa zvrhne na bystré posudzovanie druhých, je to nešťastný základ života. Ľahko by sme sa stali svätými, keby sme sa naučili dívať sa na blížneho vo svetle dobroty. Čo krásy našiel Koncil aj u prostého pohana, v jeho práci na všeobecnom dobre ľudského spoločenstva, koľko pochopenia má aj pre ľudí inej viery alebo bez viery. Dokonca im pripisuje určitý, hoci nepatrný podiel na živote Krista Pána, keď majú naozaj dobrú vôľu.
Uvedomme si, že naše priaznivé úsudky bývajú vždy správnejšie ako úsudky nepriaznivé. Prirodzene, kde vidíme skutočné zlo, istotne ho nenazveme dobrom. A toto nebezpečenstvo je v spoločnosti dosť časté. Zlo sa zakrýva a ono rastie a rastie a ničí zdravé korene. Je to jedovaté podhubie - a to musíme vytrhnúť ... Ale uvážme, kolko ráz sme sa mýlili v úsudku ... Istý právnik vravieval: „Nikdy nedôverujte celkom jasným prípadom! Čo to znamená? Keď vidíte, že sa vám zdá, že ten človek je zlý, nemyslite si, že na prvý pohľad máte pravdu!"
Aby sme mali dobré a správne úsudky, musia nás k tomu viesť nadprirodzené dôvody. Viete, čo o tom hovorí Kristus?: „Čo ste spravili jednému z najmenších, mne ste spravili... Čo chcete, aby vám druhí robili, robte to aj vy im! A čo nechcete, aby druhí urobili vám, nerobte to ani vy im!" ... Veľmi často pokladá človek druhého za takého, aký býva sám. Pretože sa dopúšťa chýb, hľadá ich na druhom. Je zaujímavé, že veľmi často neprávom pripisujeme iným chyby, ktorých sa sami dopúšťame.
Život nazývame noviciátom pre nebo. Musíme mať niečo z Boha. A keď nemôžeme mať Božiu svätosť, snažme sa získať - pokiaľ je to možné - aspoň čosi z jeho dobroty a vľúdnosti. A to čosi je každému možné. Netreba k tomu ani vysokých škôl, ani veľkého nadania, ani vynachádzavosti. Stačí mať len dobré a šľachetné srdce.

2. Dobré myšlienky a úsudky vedú k prívetivým slovám. Prívetivé slová sú na tejto zemi ako anjelský spev, ako denný pozdrav z betlehemských dúbrav. Vdychujú do človeka a vydychujú z neho Čosi božského. S nimi akoby sám Boh prichádzal k nám. Sotva niektorá moc na svete sa vyrovná moci dobrého slova. Nejedno priateľstvo, známosť i rehoľné a kňazské povolanie sa zrodilo z láskavého slova, ktoré sme počuli.
Dobré slovo otvára srdce druhého. - Tie dve žili v nepriateľstve. Jedna z nich bola silnejšia, statočnejšia, vedela povedať dobré slovo, preukázať láskavosť - a už sa majú rady, most bol znova postavený. Dobré slovo je liek. Má tvorčiu moc, plodí šťastie. Keď sme povedali svojim bratom a sestrám milé slovo, cítime sa bohatšími. Áno, láskavé, trpezlivé, súcitné slovo znamená úžasné obohatenie toho druhého, ale aj nás samých. Dobré slová sú spoľahlivými majstrami na výstavbe svätosti. Dobré slovo, to je ako liečivá masť, ktorá okamžite zmierňuje bolesti. To je akoby tiekla studená voda na rozpálené čelo. Nič nás to nestojí! Prečo teda ním tak šetríme, prečo sa tým ochudobňujeme o zásluhy? Prečo tam, kde mohli kvitnúť ruže, mnoho ráz rastie iba bodľač?
Pokúste sa zaviesť vo vašom prostredí mesiac láskavých slov. O mesiac prostredie nespoznáte. Bude tam nová sviežosť, nová jar, nová radosť ... Ale v tom sa musíme cvičiť denne, každú hodinu, každú chvíľočku. Potrebujeme, pravda aj Božiu pomoc , lebo bez nej sa naša duchovná stavba zosype pri najmenšom nemilom slovku. Prosme o túto pomoc! „Pane Ježišu, riad naše myšlienky a slová!" Už len túžba a snaha napodobniť Ježiša, je prameňom prívetivosti, ktorá zohreje každého, kto sa s nami stretne.
Koľko ľudí si myslí, že stojí vysoko, na brale, ale akí sú netrpezliví, neprípustní, pichľaví! Ako sa mýlia! Taký človek má pred sebou ešte veľa roboty. Je ešte len balvanom, a nevedno, čo z neho bude: anjel alebo ovečka, či kôň, alebo slon!
Odmena láskavých slov je veľmi velká: Je ňou šťastie blížneho i naše. Ktože je šťastnejší, než ten, kto chystá šťastie a radosť pre druhých?
Uč sa dobrotivo hovoriť, ale uč sa aj trpezlivo načúvať! Každému sa uľaví, keď sa niekomu zverí so svojimi starosťami. Nauč sa pokojne počúvať! Tento bod je veľmi dôležitý ... Starý, chorý človek, ktorý musí nútene odpočívať, veľmi rád hovorí a hovoril by celé hodiny o tom, ako to bolo za starých čias ... Koľko je tu príležitosti cvičiť sa v dobrotivosti. Počúvaj! Môžeš pritom myslieť aj na niečo iné, môžeš sa modliť. A starý človek je nesmierne šťastný, že sa mohol poponosovať... rozkazovať už nemá komu, už aj ten ho urobí šťastným, kto mu načúva ... Hľa, malý záhon tvojej láskavosti! Ošetruj si ho!
3. Od myšlienok a slov je krátka cesta k správaniu. Dobrý človek! To je výsledok dobrých úmyslov a dobrých slov. Dobrý skutok žije veľmi dlho! Neraz sa stane, že človek urobí niečo dobrého, lebo pred tridsiatimi rokmi mu niekto preukázal dobrodenie. Dobré skutky majú velký vplyv na nás. Nimi rastieme v čnosti, čnosť akoby čerpala potravu, vlahu i teplo z dobrých skutkov.
Dobré správanie nepodlieha klamú. Vychováva nás k nezištnosti umožňuje stály rast v láske. Je najmocnejší Boží spolupracovník. Kolko ľudí sa obrátilo, lebo im niekto preukázal dobrodenie, dal im kus dobroty svojho srdca.
Zdá sa, že prešli časy ohlasovania evanjelia slovom. Akosi ho prehlušuje mätež slov, ktorých je plný náš svet. Vytvorilo sa také ovzdušie a prostredie, v ktorom ľudia pochybovačné, ak nie posmešne, odbavia a zneškodnia i toho najlepšieho kazateľa. Jedno sú však ešte aj dnes všetci schopní chápať a ochotne prijať - nezištnú a skutkom prejavenú lásku. A ňou sa dosiahnu i tie naj nečakanej šie obrátenia.
Preto koncil volá: „Hovor dobrými skutkami!" Choďte s rečou dobrých skutkov k ľuďom bez viery, bez Boha - a oni začnú Boha tušiť, začnú premýšľať: Odkiaľ to ten človek má, že je tak bezvýhradne dobrý, že je taký statočný? Odkiaľ to má ... Boh v ňom žije a on žije v Bohu.
Dnes sa v katolíckom svete veľa hovorí o kolumbijskom kňazovi, ktorý sa volá Ector Cal1ego. Stal sa správcom dlho opustenej farnosti v Santa Fé. Farníci boli vo velkej väčšine maloroľníci a poľnohospodárski robotníci na panských majetkoch. Volali sa campesinos. Boli úžasne chudobní a ich rodiny hladovali. Preto si mladý kňaz povedal: „Mne nesmie stačiť, aby som sa v tejto farnosti len modlil, ja tu musím svojim farníkom preukázať lásku." A v nedeľu sa im predstavil tak, že im citoval Izaiášovo proroctvo o Ježišovi: „Pán ma poslal hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom" (Iz 61, 1). A hneď ich povzbudil, aby sa tak týždenne schádzali v malých skupinách, kde sa budú spolu modliť, čítať Sväté písmo, rozjímať a svoj ťažký osud si uľavovať vzájomnou bratskou pomocou. Mladý kňaz tieto schôdzky navštevoval.
Velkostatkárom sa schôdzky nepozdávali a proti kňazovi podnikali úklady a napokon mu neznámi mužovia podpálili farskú budovu. Zostal bez strechy nad hlavou, ale tým väčšmi sa posilnila jeho láska k farníkom. Prišiel k nim na polia a pracoval spolu s nimi. Obrábal s nimi kamenistú pôdu od rána do noci a býval s nimi v chatrčiach. Tak vrúcne miloval svojich farníkov. A hľa, pre túto lásku k blížnym prišiel o život. V noci 9. júna 1971 ho neznámi zamaskovaní muži vyvliekli z chudobnej chalupy jedného roľníka a usmrtili ho. Nikto nevie, kde zmizli vrahovia mladého tridsaťtriročného kňaza. Ale dnes si už po celej krajine mládež spieva peknú pesničku o veľkej láske mladého kňaza k svojim spolublížnym.
Sú duše, ktoré žijú v trvalom vedomí, že sú živou Božou almužnou, božsky obdarované. V Božích daroch vidia úver, svoj dlh, ale aj záväzok darovať sa, tvorom zaplatiť to, čo nemôžeme priamo dať Bohu, ktorý nič nepotrebuje a je prameňom všetkého. Odtiaľ tá snaha darovať svoje, darovať seba, rozdať sa, všetko robiť pre to, aby aj iní boli šťastní v Božej náruči.
Dobrota, vyžarujúca z celej bytosti, je to najkrajšie, čo môžeme druhému dať na pamiatku nášho vzájomného stretnutia. Táto dobrota je najmocnejším dôkazom toho, že priľnúť k Bohu je naším šťastím. Veď pravá dobrota, tá skutočná a hodnotná, ukazuje na svoj bezodný zdroj - na Boha. Kto raz okúsil konať dobro, tomu sa to stane nebeskou vášňou ...
A ešte jedna rada. Nezaoberajme sa dobrom, ktoré sme vykoná1i, tým sa zaoberá Boh. On svojou božskou mocou všetko opatruje vo svojom nebeskom kráľovstve a raz ti to všetko ukáže: pozri sa, môj drahý, s mojou pomocou toto všetko si vykonal ... Nestarajme sa teda o to my, On sa o to stará! Len sa starajme o to, čo dobrého môžeme ešte vykonať, ešte dnes! Aj keby to bol jediný Zdravas za ťažko chorých a umierajúcich, za príchod Božieho kráľovstva, Boh si to všetko pamätá. On je tvojím nebeským hospodárom.
Človek jemný, láskavý a dobrotivý i v utrpení je najpôvabnejší zjav svätosti na tejto zemi. Naučme sa svoje bolesti pokladať za svoje osobné záležitosti, nedávajte najavo, že trpíte! A keď vám predsa bolestný vzdych vyrazí z duše, aj vtedy sa usmejte na sestru, ktorá vás ošetruje.
Kňaz, obe nohy amputované (operáciou osdtránené končatiny) -a kňazi z okolia prichádzali sa k nemu pobaviť, zasmiať sa.
Keď prídeme do spoločnosti, tam máme byť anjelmi radosti. To je duchovné milosrdenstvo, ktoré je veľmi záslužné. Vždy dobrotivý, úsmevne naladený človek je pokladom, z ktorého si všetci chcú niečo odniesť. Radosť hneď hojí každú bolesť, každú odreninu.
Vyšiel rozsievač, aby rozsieval ... Ty budeš rozsievať lásku k Bohu a k ľuďom! Či je vari niečo krajšie, než starať sa o druhých, keď sami trpíme? ...
Služba, utrpenie a smrť spravodlivých sú výkupnou cenou za spásu takmer nezachrániteľných ľudí. Obeta spravodlivých! Všimnime si to dobre. Preto musia práve oni tolko trpieť.
Bolo to v Lurdoch. Z kúpeľa v zázračnej vode ošetrovatelia prevážali stovky chorých. V ich blízkosti sa nachádzal aj istý muž v najlepšom veku, neverec, ktorý robil nemiestne poznámky o náboženskom fanatizme. Naraz - ani nevedel, prečo - upútalo jeho pozornosť bledé, smrťou poznačené dievča. Priblížil sa k nemu, aby z jeho vlastných úst zachytil sklamanie, že sa neuzdravilo.
„Keby tá tvoja najsvätejšia Panna bola skutočne taká mocná, ba keby bola skutočná, bola by ťa uzdravila!"
„Ja som ju o to neprosila", odpovedalo dievča.
„A prečo si sa tolko modlila?"
„Prosila som svätú Pannu, aby spasila jednu dušu!"
Po týchto slovách sa chorá na neho uprene zahľadela a nespustila z neho zrak ani vtedy, keď j u odnášali.
Pokojné slová, ba až akási radosť a uprený pohľad hlboko vzrušili onoho muža. Nemohol sa zbaviť myšlienok na Boha, na Máriu, ktoré ho teraz po prvýkrát v živote napadli a nebol schopný odolať túžbe ešte raz uvidieť to dievča. Zistil si sálu, kam ju odviezli. Nenašiel ju už živú. Ošetrovatelka mu povedala, že skonala niekolko minút pred jeho príchodom. Oči sa mu naplnili slzami, keď dodala: „Jej posledné slová boli: Svätá Panna Lurdská, vezmi si môj život, aby sa spasil." Neverca ako keby bol zasiahol blesk - blesk Ducha Svätého. Slzami, v ktorých sa roztopila jeho neverecká pýcha, kropil bledú tvár svojej malej záchranky ne. Zaplatila za neho výkupnú cenu. Zástupnícke utrpenie, vykupiteľská smrť!
Modlitba, obeta, utrpenie, smrť - hľa, prostriedky milosti na záchranu a spásu sveta.
Toto je cesta, na ktorej nájdu všetci, ba i starí a chorí, mrzáci a trpiaci, a vôbec všetci takzvaní neužitoční a spoločnosť zaťažujúci ľudia nielen zmysel svojho často až neznesiteľného života, lež dokonca i pocit zadosťučinenia, ba nezriedka i radosti a povedomie svojej dôležitosti a nenahraditeľnosti v rámci ľudskej spoločnosti a jej časných a večných osudov.
Kto sa stretne s takýmto človekom, stretne sa s veľkou milosťou. Takýto človek je poklad, akého má svet málo. Ale práve on dáva svetu najviac.
Posťažovať sa - to nie je hriech. Len si posťažujte, keď máte pri sebe niekoho, kto vás chápe a kto vám rozumie. No väčším víťazstvom a zásluhou je nechať Spasiteľovi túto prevzácnu kvetinku - svoje utrpenie - aby o ňom vedel iba on. Buďme pokorní a priznajme si, že máme dosť chýb, o ktorých svet nevie. Nuž majme aj nejakú čnosť, o ktorej taktiež svet nevie.
Dobrota! To je najvlastnejšia čnosť Božského Spasiteľa. Vyrastá z jeho Srdca. Ako veľmi zdôrazňoval: „Toto je moje prikázanie, aby ste sa navzájom milovali..."
Hľa, Ježiš, ktorý plakal nad biedou svojich bratov a sestier! ... Ježiš, ktorý chodil a dobre robil každému. Aj na kríži, a práve tam: „Otče, odpusť im!"
Tešte svet! Pomáhajte dobrotou sebe i blížnym k vyššej dokonalosti. Vnášajte všade radosť, nové šťastie! Tým rozšírite Kráľovstvo, územie Ježišovho Srdca, plného dobroty a láskavosti.
Všetci ľudia túžia po pokoji. Všetci po ňom volajú. Po pokoji vnútornom i vonkajšom. Pokoj so sebou i pokoj s inými. Pokoj v dome i pokoj vo svete, medzi jednotlivcami i medzi národmi.
Niekto sa celý vloží do služieb pokoja. Ale príliš mnoho je takých, ktorí sa zapájujú do svojich sebeckých služieb. Niektorí chcú pokoj za každú cenu, aj za cenu zbehnutia, alebo že budú napadnutí. A iní ho chcú aj za cenu, že napadnú a zaútočia. Pokoj za cenu otroctva a pokoj za cenu vojny.
Ale takto pokoj mať nebudeme. Príde len za cenu spravodlivosti. Ten dar, taký vzácny pre jednotlivca i pre spoločnosť, nie je úplne zadarmo. Treba ho zaplatiť, a to jedine touto mincou.
Ak chceš mať teda vnútornú radosť, ak chceš byť v súlade sám so sebou, ak chceš utíšiť ostrú vojnu svojho srdca, ak chceš pokoj v sebe a so svojimi, vnútri i navonok, medzi ľuďmi i medzi národmi, ak ho naozaj chceš, dbaj na spravodlivosť. Znovu zaveď poriadok hodnôt a daj veci na pravé miesto. Jediná nota v orchestri, ktorá nie je na svojom mieste, ruší harmóniu. I vytknutý klb bolí a znepokojuje, dokiaľ sa nedostane na svoje miesto. Aj ty budeš vždy nepokojný, aj svet sa bude dovtedy zmietať, kým nezavládne i v ňom i v tebe poriadok a spravodlivosť.
Spravodlivosť je semenom, pokoj je plodom.
Ak chceš zberať úrodu, najprv musíš zasiať.
A zasiať spravodlivosť znamená dať každému to, čo mu patrí. Predovšetkým Bohu bezvýhradnú lásku. Nech Boh tróni na oltári tvojho života, a nie modla tela, ani modla zlata, ani ty sám.
Toto je spravodlivosť: Jeden jediný je náš Pán a my všetci sme bratia. Slúžme Bohu a milujme sa navzájom. Je len jeden absolútny, Boží zákon, všetky ostatné sú relatívne, ľudské. Ak sa zhodujú s tým jedným, tak to rozkazuje Boh, a preto poslúchajme. Ak sú však proti nemu, utláča nás tyran, oslobodme sa. Ak sú s ním, to rozpráva svedomie, počúvajme ho. Ak sú proti nemu, unáša nás vášeň, vzoprime sa.
Je len jedna pravá Charta pokoja a to je Desatoro Božích prikázaní. Podpíšme ju všetci a pokoj príde!
Kristus nám poskytol krátky, ale božsky múdry návod na získanie a zachovanie šťastia a pokoja už tu na zemi. Takto povedal: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci" (Mt 7, 12).
Z tejto jedinej Kristovej vety sa dá pochopiť, ako by sme sa mali jeden k druhému správať. No aj rozum nám tu ukladá velký zákon, pevné pravidlo pre vzťah človeka k človeku, keď pokračuje a rozvádza tieto Spasiteľove slová v negatívnom znení: Čo nechcete, aby iní robili vám, nerobte ani vy im.
Všetci svorne uznávame, že ubližovať človeku je zlé. Chyba je len tá, že na to zabúdame, keď my ohovárame, zarmucujeme a poškodzujeme česť alebo majetok blížneho.
Uvažujme teda vždy ako rozumní ľudia a nebudeme nikomu škodiť... Verme v Boha ako horliví kresťania a budeme sa snažiť byť každému osožní, aby nás mal Kristus začo bohato odmeniť.
Keby každý robil inému to, čo chce, aby iný urobil jemu, a nikdy by nespôsobil druhým to, čo nechce, aby oni spôsobili jemu, v tej chvíli by život mnohých ľudí prestal byť peklom na zemi a svet by sa zmenil na šťastný predobraz nebeského blaha, lásky a pokoja.



33. NA PRÍHOVOR MATKY POSVÄŤ NAŠE SRDCIA (Liturgická modlitba)


Keď chceme prísť bezpečne k cieľu nášho života, keď nechceme zblúdiť, potom musíme hľadieť na Máriu, na žiarivý príklad všetkých čností, na najlepšiu učiteľku nášho života.
Ako Kristus kedysi povedal: „Nikto nepríde k Otcovi, iba skrze mňa", tak máme aj inú a istú pravdu, že: Nikto nepríde k Synovi a nikto nepozná jeho Srdce a jeho lásku, iba skrze Máriu. Boh mohol vyvoliť inú cestu, aby jeho Syn prišiel na tento svet. Veď stvoril prvého človeka Adama mocou svojej všemohúcnosti, bez ľudského pričinenia. On však mal Božský, krásny plán: Chcel povolať svojho Syna na svet po zlatom moste, po ktorom sa aj my najlepšie dostaneme na druhý breh, na breh večnosti, a tým zlatým mostom, touto prostrednicou medzi Bohom a nami má byť Mária.
Nechcieť uznať túto pravdu, znamenalo by opravovať Boží plán. Kristus sa nazýva cestou, ale bez Márie sa ťažko dostaneme na túto cestu. Bez nej by sme blúdili a zablúdili. Bez nej by sme k Ježišovi nešli priamou cestou, bez nej by sme si túto cestu neskrátili, ale predĺžili, bez nej by sme nepoznali, koľko nebezpečných prekážok hrozí našej spáse. A kto by nám pomohol ich odstrániť? Ona jediná - okrem Boha a Krista - si vie rady a pomoci!
Vieme, že jedine Ježiš je „cesta", ktorá vedie k Otcovi. On je jediný vzor. Ale kto sa viac podobá Ježišovi ako Mária? Kto viac než Mária môže povedať, že má zmýšľanie Kristovo? Mária je najdokonalejším Kristovým obrazom, vykresleným od Ducha Svätého. Duch Svätý veľmi dokonale a jemne vtlačil do jej duše všetky črty a príznačné ťahy Kristovej duše. Preto môžeme právom povedať, že nasledovať Máriu značí nasledovať Ježiša. A práve preto si ju volíme za vzor.
Ako milujeme Pannu Máriu nie pre ňu samu, lež pre jej vztäh ku Kristovi, ktorého je matkou, tak ju nasledujeme nie pre ňu samu, ale pre Krista, ktorého je najvernejším obrazom. Ježiš je jediná cesta k Otcovi, Mária najistejšia a najľahšia cesta k Ježišovi. Ježiš vtelil v sebe vlastnosti Otcove, a tak nám umožnil nasledovať ich. Mária spodobila v sebe Ježišove vlastnosti, sprístupnila nám ich a viac priblížila. Nikto nemôže lepšie povedať ako ona: „Buďte mojimi nasledovníkmi, ako ja som nasledovníčkou Kristovou" (porov. 1 Kor 4, 16). Ježiš prišiel k nám skrz Máriu, teda je spravodlivé, aby sme my šli k Ježišovi skrze ňu.
Naše vykúpenie i naše spasenie sú nerozlučiteľne spojené s Pannou Máriou.
Je s ňou spojené naše vykúpenie, lebo ona dala telesný život nášmu Vykupiteľovi. Preto k nej volá Kristova Cirkev: „Skrze teba, Rodička Božia, navrátený nám bol stratený život. Ty si z neba prijala dieťa a svetu si porodila Spasiteľa."
S Máriou je späté aj naše spasenie. Preto ona sama k nám hovorí slovami svätopisca: „Ja som matka krásneho milovania, bázne a svätej nádeje. U mňa je všetka milosť pre každé spravodlivé počínanie, u mňa je všetka nádej na čnostný život. Kto mňa poslúcha, nebude zahanbený, a kto dbá na moje rady, nezhreší. Blažený človek, čo ma počúva a kto nájde mňa, nájde život a preukáže sa mu milosť od Pána."
My, katolíci, sme šťastní, že máme takúto Matku v nebesiach, Matku, ktorá nás vrúcne miluje a môže nám vyprosiť všetko, čo potrebujeme. Keď si spomenieme na všetky slzy, vyplakané pred Máriou, keď si spomenieme na všetkých ľudí zlomených, unavených a zúfalých, ktorí pred Máriou hľadali a našli pomoc, silu a záchranu, keď si uvedomíme, že ona cez veky neprestala tešiť zarmútených, povzbudzovať opustených a uzdravovať nemocných, či nemusíme zo srdca volať: Áno, Panna Mária je našou dobrou, najlepšou matkou, akú nám Ježiš mohol dať?
Stala sa našou matkou na hore Kalvária. Keď Ježiš umieral v najkrutejších mukách, jeho vrúcne milujúce Srdce nám pripravovalo najvzácnejší dar. Na zemi nemal nič drahšieho nad svoju matku. Túto matku nám chcel zanechať ako drahé dedičstvo. „Hľa, tvoja matka!" (Jn 19, 27), povedal Jánovi. Dal ju apoštolovi, ktorý v tej chvíli predstavoval cele ľudstvo. Preto Ježišove slová vyjadrovali veľkú skutočnosť, vyjadrovali Máriino duchovné materstvo voči nám. Veď práve vtedy Mária zároveň
s Ježišom zachraňovala naše duše, keď obetovala za ne božskú Žertvu, ktorá patrila jej, pretože to bol jej Syn. Touto obetou nám Mária obsiahla život milosti. Je teda ženou, čo nám dáva život v nadprirodzenom poriadku - je našou Matkou.
Bolo to posledné prianie jej umierajúceho Syna. Na tento bolestný okamžik Mária nikdy nezabudne. Dodnes vidí, ako zomierajúci Ježiš obrátil k nej svoje skrvavené oči a prosebne žiadal, aby nám bola matkou, milujúcou matkou a matkou pomocnicou. Mária objala kríž a v najstrašnejšej chvíli, kedy jej dušu prenikal meč bolesti, ochotne súhlasila s vôľou svojho Syna a prijala nás za svoje dietky. Nie, na túto poslednú vôľu Ježišovu Mária nikdy nezabudne!
A ako láskavo sa skláňa Matička ku svojim dietkam, keď na nich doľahne kríž a utrpenie! Ako nežne hladká svojou útechou dušu, ktorá sa trápi a trpí!
„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna za jeho spásu", hovorí evanjelista (porov. Jn 3, 16). A svätý Bonaventúra vraví: „Podobne môžeme povedať, že Mária natoľko milovala svet, že dala svojho jediného Syna, aby skrz neho všetci mali večný život." Hľa, za akú cenu sa presvätá Panna stala našou Matkou a my jej deťmi! Právom teda túži, aby sme žili ako jej pravé a vďačné deti, hodné života milosti, čo vyprúdil z rozdrásanej hrudi jej Ježiša a z jej materinského srdca prebodnutého mečom bolesti.
Mária vie, kolko bolestí a múk sme stáli ju a jej Syna, vie, čo všetko museli vytrpieť pre naše šťastie, pre naše vykúpenie a spásu. Preto jej nie je ľahostajné, či prídeme k cieľu alebo nie, preto jej nemôže byť jedno, či muky jej Syna a muky jej materského srdca boli daromné. Preto sa stále bojí o všetkých, ktorých jej Syn vykúpil, bojí sa aj o nás a chce nás všetkých priviesť k Bohu.
Ustavične sa o nás stará, stále nám vyprosuje milosti a urovnáva nám cestu k Bohu. A tak, ako na svadbe v Káne Galilejskej, aj u nás chce odstrániť všetku núdzu, všetky nedostatky, všetku biedu a prekážky na ceste k večnému šťastiu a neprestáva prosiť a pripomínať Otcovi: „Nemajú zdravia, nemajú pokoja, nemajú sily, nemajú radosti, Otče, Synu, vyslyš a daj mojim drahým dietkam to, čo potrebujú. Daj im, daj im viacej, pre milosrdenstvo Tvoje, aby ľahšie mohli prísť k Tebe. Osloboďich od starostí, od bolestí, utíš ich a uspokoj!"
Ten, kto sa zadíva do milujúceho materského srdca Matky Božej, pochopí velký výrok teológov, ktorí volajú Máriu Omnipotentia supplex, čiže: prosiaca všemohúcnosť. Veď kto má väčší záujem o našu spásu, o naše štástie ako tá, ktorá pre nás po celý svoj život tak ochotne trpela, ktorá nám dala všetko, pretože nám dala Toho, ktorého milovala viac ako svoj život? A či by mohol najlepší z ľudských synov takejto matke niečo odrieknuť?
Ctime si Máriu; musíme šiju ctiť, pretože už nemohla pre nás urobiť viacej, ako urobila a robí. Ctime si Máriu, pretože bola svätostánkom Ježiša Krista, pretože ho živila a vychovala, pretože ho chránila a nakoniec obetovala za nás. Neprehovárala ho, ale sama ho poslala, aby šiel a vykonal vykupiteľské dielo, sama stála pod krížom statočne ' a pevne ako Spoluvykupitelka. Musíme si ju ctiť, lebo nebolo bolesti, v ktorej by sa kresťanský ľud neutiekal k Márii a od vekov nebolo počuť, aby bola koho opustila, kto sa pod jej ochranu utiekal, ju prosil o pomoc alebo žiadal o orodovanie.
Svätý Peter Forerský bol vynikajúcim spovedníkom. Medzi jeho kajúcnikmi bola aj dievčina, ktorá dlho viedla svätý život, pomaly však ochabovala, až nakoniec všetko nechala. Zaslepil ju svet; chcela tiež okúsiť jeho radovánky. Mala ešte tolko odvahy, že povedala o svojom úmysle spovedníkovi. Možno čakala, že ju bude prehovárať; preto bola veľmi prekvapená, keď ju vypočul bez jedinej poznámky. Na rozlúčku jej podal zalepený list so slovami: „Choďte ešte raz do kostola Božej Rodičky, kde ste sa tak často modlievali. Tam si kľaknite a prečítajte Panne Márii tento list!"
Len s nevôľou prijala dievčina list, ale prianie spovedníka, ktorý ju tak dlho viedol, predsa nechcela odmietnuť. Šla do kostola, otvorila list a čítala: „Moja milovaná Matka! Prišla som na toto posvätné miesto, aby som sa s tebou rozlúčila. Ďakujem ti za všetku lásku, ktorú si mi preukazovala za mojich dvadsaťdva rokov. Teraz sa mi však zapáčil svet a jeho rozkoše viac ako ty a tvoj Syn, preto ťa opúšťam a prestávam byť tvojím dieťaťom. Buď dobrá Matka, s Bohom, na večnosti sa už neuvidíme."
Dievčina dočítala a zamyslela sa. Ruky jej klesli, list jej vypadol na zem a z úst sa jej ozval žalostný výkrik: „Mária, Matka moja, nikdy Ta neopustím!" Z očí jej vyhŕkli slzy, bola zachránená (Kazatelna, XXVII, 1928-1929, str. 242).
Koľko ráz sa nám zdá, že sa všetko pod nami prepadá, že loď nášho života môže každú chvíľu stroskotať. Koľkokrát si myslíme, že už nemôžeme ďalej, že sme vyčerpaní, že ešte krok a zrútime sa do priepasti. Nebo je zatiahnuté a neodpovedá na naše volanie. Je nám úzko a prepadá nás hrôza. Bojíme sa života, bojíme sa všetkého. V takejto chvíli si spomeňme, že na nebi nášho života svieti jedna hviezda, hviezda jasná, hviezda, ktorá nás nezradí. „Respice Stellam, voca Mariam," volá svätý Bernard. „Pozeraj na túto hviezdu, vzývaj Máriu." Mária je hviezda morská. More, to je náš život so všetkým úskalím, so zradnými vírmi a zátokami, more, to je svet a jeho vášne, svet a jeho hriechy, ktorými nás láka.
Hrozíme sa a už si nedôverujeme. Ale či nevidíme, ako nám Matka ustavičnej pomoci neprestáva podávať jemne a láskavo svoju ruku? Či nebadáme, ako nám ju podáva, keď sa už-už topíme, keď sa zmietame vo vlnách tohoto sveta? Pošliapala hlavu pekelného hada a pod svoj plášť nás volá, keď aj proti nám syčí tento jedovatý plaz.
Svojím jasným, tichým úsmevom, svojou žiariacou láskou nás volá k sebe, volá nás za sebou. „Poďte za mnou dietky. Ukážem vám, kde je pravé šťastie. Ukážem vám, aký sladký je Pán tým, ktorí sa ho boja a ktorí ho milujú" ... Ako orlia matka nás neprestáva volať, aby sme sa snažili vzlietnuť za ňou vyššie, až k Slnku božej lásky a jeho pokoja. Len keby tieto jej dietky chceli poslúchnuť, len keby chceli mať viacej záujmu a zmyslu nie tak pre veci pozemské ako predovšetkým pre svoje večné nebeské šťastie.
Snažíš sa žiť v spojení s Máriou, aby ťa naučila poznať Ježiša? Alebo žiješ len obyčajným pozemským životom, tu a tam si na ňu trocha spomenieš, mechanicky odriekaš nejaký Zdravas, nejaký ruženec, ale viac na svoju Matku nemyslíš? Miluješ ju? Keď ju nemiluješ, potom nemiluješ ani Ježiša! Kto miluje Syna, potom musí milovať i jeho Matku.
Srdce dobrého kresťana sa mimovoľne obracia k nebeskej Matke s túžbou žiť v dôvernejšom styku s ňou a upevniť sladké zväzky, čo ho k nej pútajú. Je velkou posilou, keď sa na svojej životnej ceste, často únavnej a posiatej ťažkosťami, stretávame s ľúbeznou postavou matky. Pri matke sa cítime tak dobre. S ňou je všetko ľahšie. Malomyseľné, unavené a búrkami zmietané srdce nachádza u nej silu a novú nádej a s novým nadšením sa opäť dáva na cestu.
Mária je Matkou krásneho milovania, ale ona je aj Matkou ukrižovanej Lásky. Písmo sväté o nej hovorí: „Ó, vy všetci, ktorí idete okolo, pozorujte a viďte, či bolesť vaša je ako bolesť moja!" Mária plakala už v Betleheme. Do radosti jeho narodenia miešala sa už predzvesť jeho veľkého utrpenia. Mária už vopred videla jeho ukrižovanie a jeho smrť a videla aj milióny tých, ktorí budú jeho lásku splácať nenávisťou až k smrti. Myslela na tých, ktorí sa budú jeho láske vysmievať, ktorí ňou budú pohŕdať, jeho učenie nenávidieť a vyhladzovať zo zeme. To všetko ju napĺňalo nesmiernou horkosťou a bolesťou.
Videla aj tie duše, ktoré si on vyvolí zo sveta, aby náležali celkom a úplne jemu, ktoré obohatí svojimi veľkými milosťami, na ktoré sa toľko spolieha, že budú jeho útechou a radosťou. A ona zatiaľ v duchu sleduje, ako sa tieto duše od neho odvracajú, ako mu dokonca vyčítajú, že sa musia toľko plahočiť, vidí, ako na neho zabúdajú, ako žijú niekedy horšie než tí, ktorých on neobdaril toľkými milosťami a jej srdce sa zviera nesmiernou bolesťou ... Povedz, nepridal si už aj ty niečo k jej bolestiam? Si naozaj tým, čím ťa chce mať Boh? Si Máriinou radosťou? Alebo azda aj nad tebou plače, dokonca i dnes? ...
Mariánska úcta sa nesmie zvrhnúť iba na vyprosovanie pozemského šťastia a blahobytu, ale musí predovšetkým smerovať k tomu, aby sme sa spôsobom svojho života čo najviac priblížili k nej, svojej Matke, a s ňou, aby sme sa čo najviac už tu na zemi priblížili aj k jej Synovi. V nás katolíkoch je dosť mariánskej úcty, ale zdá sa, že je v nás ešte stále málo mariánskeho spôsobu života. Panna Mária je častým hosťom v našich myšlienkach a slovách, ale zriedka sa objavuje v našich skutkoch a správaní.
Kto naozaj miluje Máriu, kto skutočne vie oceniť, čo Mária pre nás vykonala a vie byť vďačný, ten cíti a vie, že sa musí prestať ponevierať po rovine svojho doterajšieho hriešneho, vlažného zvyku života, že sa už konečne musí odhodlať k výstupu na horu mariánskeho spôsobu života, že sa musí snažiť pripodobniť sa čo najviac Márii, žiť podobne čisto ako ona, byť tak vo všetkom oddaný Bohu, tak vo všetkom hľadať iba vôľu Božiu ako ona.
Celý život Panny Márie sa dá vyjadriť tým jej veľkým, bezvýhradným súhlasom: „Staň sa mi, Bože, podľa tvojho slova!" Mária všetko prijala z Božích rúk, všetkému sa podriadila, čo on chcel. Vedela všetko obetovať, vedela ochotne súhlasiť s každým želaním nebeského Otca. Podobne aj náš život sa má stať ochotným súhlasom s Božou vôľou. V0 všetkých krížoch, vo všetkých bolestiach, strastiach, pokušeniach a zápasoch, staň sa i nám, Bože, podľa tvojej vôle, lebo ty vieš lepšie ako my, čo je pre nás dobré! Mária, nauč nás tomu, aby sa celý náš život -podľa tvojho vzoru - premenil na trvalý a bezvýhradný súhlas s Božou vôľou.
Máme vzor a máme Pomocnicu. Ona, ktorá tolko svetu dala, chce aj nám pomôcť, vie o nás, miluje nás a všetkým otvára svoju dobrotivú náruč. Je len treba ísť si k nej pre pomoc a šťastie, pre radosť a pokoj, pre silu a ochranu. Je treba sa k nej stále utiekať. Stále, keď zúri búrka, keď klesáme pod svojím bremenom, keď sme unavení dlhým, jednotvárnym bojom.
Nedávno som čítal o istom talianskom mládencovi menom Severino. Pochádzal zo vznešenej, bohatej a váženej rodiny. Bohužiaľ, pod vplyvom zlých priateľov dostal sa na scestie. Klesal a upadal stále viac a viac. Nakoniec bol sám svojím životom tak znechutený, že sa rozhodol dobrovoľne si ho vziať. Chcel sa zastreliť. Už sa znášal tichý závoj noci, ktorú si zvolil na splnenie svojho hrozného úmyslu. Posledný raz sedel s členmi rodiny pri spoločnej večeri. Tu si matka všimla jeho nepokojné, rozčúlené chovanie. „Čo je s tebou, syn môj?" spýtala sa ho. „Už niekolko dní nie si taký, akým si býval. Povedz mi to! Prezraď to svojej matke, ktorá je ochotná ti pomôcť aj za cenu vlastného života. Čo je ti, Severino?" „Nič, drahá mamička!" odpovedal krátko.
Po večeri vstal a vrátil sa späť do svojej izby. Ešte čakal, kým sa ostatní odoberú na odpočinok. Potom však nastal rozhodujúci okamžik. V najväčšom rozčúlení sa naposledy pozrel po izbe. A tu sa z náprotivného domu nečakane ozvali zvuky prekrásnej melódie. Severino sa mimovoľne započúval. Bola to predohra k istej symfónii. Keď táto končila, začalo akési dieťa spievať, krásne a ľúbezne ako nejaký anjel! A čože spievalo? Bolo to Ave Maria od talianskeho skladateľa Mercadanteho (1797-1870). „Ave Maria, gratia pléna..." Áno, znelo to priamo tak ako nejaký hlas z raja. „Zdravas, Mária, milosti plná." Aká nádhera! Tieto slová prenikali nešťastníkovi až na dno duše. Okamžite zabudol, čo chcel urobiť.
V duchu videl už len vznešený obraz dobrotivej, milosrdnej a presladkej nebeskej Matky. Počúval a počúval. Keď však dieťa spievalo: „Ora pro me!" „Oroduj za mňa!", padol na kolená. „Ora pro me!", ticho opakoval. „Oroduj aj za mňa!" Potom prepukol v srdcervúci plač. Toto začula jeho matka. Rýchle vstala, vrazila do izby svojho syna a vypytovala sa na príčinu plaču. Syn vyrozprával všetko. Nakoniec však povedal toto: „Drahá mamička, chcel som odísť z tohoto sveta smrťou zúfalstva, miesto toho však opustím tento svet cestou pokánia ako kajúcnik v kláštore."
Ktože zachránil Severina pred časnou i večnou smrťou? ... Mária, Matka milosrdenstva!
Všetci raz budeme zomierať a po smrti bude súd. A umierať je možné všelijako:
Voltaire, neznaboh, nazývaný aj „otcom všetkých nevercov", opúšťal tento svet vo veľkom strachu a úzkosti. Avšak Kristov kňaz, P. Suarez, posledným dychom svojho obetavého života zašeptal: „Nikdy som nevedel, že umierať je tak sladké."
Ježiš nás na Kalvárii učil, ako máme umierať. Keď on vo svojej veľkej hodine umierania chcel mať pri sebe svoju Matku, ako by sme sa my mohli opovážiť umierať bez nej? Vo všetkom máme nasledovať Ježiša. Predovšetkým však je dôležité, aby sme ho nasledovali v jeho smrti. Keby to bolo dobré, bol by ju vo svojej láske tejto bolestnej udalosti ušetril, hoci by azda Panna Mária sama bola považovala to, že nemá byť prítomná pri Synovej smrti, za milosrdenstvo kruté. Ako sme už povedali, tu, pri jeho smrteľnom lôžku, stala sa našou Matkou.
Určite niet ani jedného mariánskeho ctiteľa, ktorému by viera i viac ráz za deň nevkladala do úst prekrásnu modlitbu, modlitbu pápežov i dedinčanov, vedcov i neučených, bohatých a chudákov, osôb rehoľných i svetských, aby Matka Božia stála pri nás v hodine našej smrti. Túto prosbu máme vkladať do všetkých svojich modlitieb.
Nediktujme, nevyslovujme Bohu nijaké želania ohľadne smrti, ale ponechajme jemu, aby on určil čas, miesto a spôsob našej smrti, len keď to nebude smrť nepripravená a nečakaná a predovšetkým, keď nebude bez prítomnosti Panny Márie. - Diabol si ukrýva pre tento okamžik svoje najhoršie zbrane. Je to naozaj hrozná vec, že nemôžeme umrieť dvakrát, takže hneď na prvý raz musíme umrieť dobre; pri smrti ide o úžasné veci.
Sviatosti sú veľká vec pre túto hodinu, ale nie mocnejšie, ako treba. Pozorujte umierajúceho človeka! Dívajte sa, ako rozhrešenie prudko padá do jeho vyprahnutej duše ako letný dážď do rozpukanej pôdy. A predsa sú jeho oči dôkazom, že boje stále ešte prichádzajú a odchádzajú ... Prizvime si Pannu Máriu! Nech už je tu viditeľne, či neviditeľné, nech už hovorí alebo jedná bez slova, dojednajme zmluvu s ňou už dávno predtým, a to s nezrušiteľnou záväznosťou, že bude pri nás, aby vykonala takú ťažkú a tak nevýslovné dôležitú úlohu. Vyplatí sa o to prosiť aj celý život, len keď sa nám nakoniec naša prosba splní.
Akúže má cenu dobrý život, ak nie je korunovaný dobrou smrťou? Ale dobrý život je zo všetkého, čo je v našej moci, najlepší prostriedok k dobrej smrti. Myslím, že doteraz bolo pomerne málo dobrých smrtí, ktoré by neboli bývali zakončením dobrého života. A tieto zriedkavé prípady, tak vraví celý veriaci svet, boli umožnené zásluhou Panny Márie. Avšak bohumilý život je najvhodnejším prostriedkom k tomu, aby v onej osudnej hodine stála pri našom smrteľnom lôžku.
Život, ktorý nesie kríž, vždy sa stretáva s Pannou Máriou. Pri ukrižovaní býva prítomná takrečeno oficiálne. Keď Ježiš nechcel umrieť bez nej, bude nás tým viacej milovať, keď ani my nebudeme chcieť zomrieť bez nej. Nech už by čo ako dlho trval smrteľný zápas, nech už by úbohá odchádzajúca duša bola neviem ako zarmútená, blažení sú nad všetkých zomrelých tí, ktorým zatlačila oči sama Panna Mária.
Mária kľačí pred Kristom. Kľačí tam ako jeho Matka, ale aj ako naša Matka.
Položme do jej rúk všetky starosti, všetky bolesti a kríže, odovzdajme sa jej celí, svoju prítomnosť, budúcnosť i spásu. Ona nás privedie k svojmu Synovi, ona nás privinie na jeho sväté Srdce, na Srdce, v ktorom je láska a úľava, v ktorom je náš pokoj a naša spása.
„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3, 16). A Syn korunoval otcovskú lásku najpozornejšou synovskou láskou, keď na kríži, umierajúc za nás, dal nám svoju Matku za našu Matku ako svojim bratom a sestrám.
Preto veriaci a milujúci kresťan - katolík nie je sirotou, nemôže trpieť pocitom osirotenia. Sirota - jedno z najsmutnejších slov v ľudskej reči, na nás sa nevzťahuje. Máme Otca i Brata i Matku v Bohu, v Kristovi, v Márii.
Pekne na túto tému píše žena - laička Dorothy Dohen v knihe pod titulom: „Povolanie k láske". V stati „Samota" píše: „Odpoveďou na samotu je priateľstvo s Kristom ... V ňom, v Bohu, je odpoveď na opustenosť našich sŕdc." Človek, ktorý verí v Boha a miluje ho, nie je osamotený, nie je sirotou. Predsa Kristus nás vo Večeradle uistil: „Nenechám vás ako siroty" (Jn 14, 18); a keď odchádzal, pred nanebovstúpením povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28, 20).
Do skončenia sveta je s nami On aj so svojou i našou Matkou. Akú radosť môžeme mať, keď si uvedomíme, že spolu s Bohom, s Pánom Ježišom a s Božou Matkou vytvárame jednu rodinu! Či táto myšlienka nás nepovznáša do neba? Či nie preto nás svätá Cirkev každý deň pri svätej omši podnecuje slovami prefácie: „Hore srdcia"?
S pocitom zodpovednosti voči pravde sa opýtajme, či sa v praktickom živote nevzdäľujeme od Matky?
Ak azda áno, čo ona vtedy prežíva?
Každá matka pociťuje žiaľ, keď sú deti od nej ďaleko. Presvätá Matka sa vždy ponáhľa pomáhať - pomáha dni, roky, ... nech by človek bol kdekoľvek na svete... Jej neprekáža vzdialenosť. Svetlo, hlas slabne zväčšovaním sa dialky. Sila a vrúcnosť Matkinej lásky a Máriinej pomoci neslabne so zväčšujúcou sa vzdialenosťou. Jej pomoc neprestáva napriek tomu, že nevďačné deti sa od nej vzďaľujú, zabúdajú na ňu, chcú sa jej stratiť z očí. Tak ako istá hriešnica, ktorá pri hriechu obrátila obraz Panny Márie ku stene, aby na ňu nepozerali oči Božej Matky.
Môžeme povedať, že Božia Matka vidí aj tie „druhé" svoje deti a to nie tak očami, ako srdcom a láskou; to je jej ustavičná pomoc.
Mária sa ponáhľa tam, kde je duchovná tma, k hriešnym deťom, pozbaveným milosti. Matka ich nezaprie, nezriekne sa ich, nevydedí ich. Otec môže byť prísny, ale matka nie. „Keď rozhnevaný Otec udiera, šťastný, kto sa k Matke utieka ..."
Máriino účinkovanie možno vidieť i za hranicami jednoty - tam, kde je schizma, kde je rozkol. Pápež Pavol VI. povedal, že i na Východe, kde neuznávajú Petrovu a pápežovu moc, opravdivé Máriine deti spájajú sa s Kristom prostredníctvom ikony (obrazu Ježiša a Márie), ktorá je postavená na čestnom mieste. Jej pomoc siaha na všetky miesta sveta.
Mária ide i tam, do tých kútov sveta, ktoré sú za hranicami, ktoré pre herézu, bludárstvo, neuznávajú Máriinu hodnosť ako Božej Matky. Srdce Matky cíti ich túžbu, cíti chlad protestantských zborov a siaha i k nim svojou neprestajnou pomocou. Lebo tak ako Otec chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu (1 Tim 2, 4), tak i Matka túži, aby všetci boli šťastní.
Jeden zo slávnych rečníkov, anglikánsky kazateľ Arnold Knox, vyrozprával históriu svojho návratu do katolíckej Cirkvi. Kniha vyšla pod titulom „Duchovná Eneida". Do svojich kázní pre poslucháčov anglikánskej cirkvi často vkladal maličké vsuvky o Pannne Márii a o jej úcte v katolíckej Cirkvi. Nerobil to zo zbožnosti ani zo sympatie ku katolíckej Cirkvi, ale skôr z prieku a chuti zahrať na nervy svojim druhom, taktiež kazateľom, ktorí ho počúvali v sakristii. A hľa - ako sám rozpráva - aj tie odrobinky mu Panna Mária vynahradila a vyrovnala mu cestu do pravej Cirkvi. V jeho podaní to vyzeralo tak, že keď podal Božej Matke jeden prst, Ona ho chytila za celú ruku. Nemohol vysvetliť, ako sa to stalo. Ale stalo sa a on celý šťastný našiel pravdu v Cirkvi Syna Panny Márie.
Dobrý pastier hovorí, že má aj iné ovce, ktoré musí priviesť do svojho ovčinca - Matka Dobrého pastiera hovorí: „všetky Božie deti musím priviesť do Otcovho domu."
Ako matka mladého Tobiáša vychádzala na cestu, vyzerala syna a veľmi za ním plakala (Tob 10, 1-7), tak Božia Matka duchovne vychádza v ústrety všetkým vzdialeným Božím, ľudským deťom. Ako otec márnotratného syna (Lk 15, 11 - 24), tak i Matka ustavičnej pomoci je pripravená prijať, pritúliť, umyť, obliecť do čistých šiat, dať na ruku prsteň i tým najhorším synom. Postačí elementárna znalosť psychológie, aby sme porozumeli, čo znamená srdce matky. Ono je pre svoje dieťa pripravené na všetko. Pripravené je urobiť preň všetko a to i vtedy, keď nenájde u dieťaťa ani uznanie ani vďačnosť. Či láska Božej Matky a jej túžba pomôcť môže byť menšia?
Kňaz Leopold Arthofer vo svojej knihe: „Skúsenosti vo väzeňskej duchovnej správe" píše takto:
„Pred niekoľkými mesiacmi sa v našej trestnici v Garstene obesil dvadsaťosemročný väzeň, nepochybne v pomätení zmyslov. Jeho stará matka prišla zďaleka na jeho pohreb.
Šiel som s ňou do márnice, pretože chcela ešte raz vidieť svojho syna, rakva však už bola zatvorená. Odrádzal som ju, aby nežiadala otvorenie rakvy, že tvár mŕtvoly je znetvorená, ale márne. Povedala, že už videla tolko mŕtvych, že sa nebojí pohľadu na tvár svojho mŕtveho syna.
Vybavil som teda povolenie, aby smela byť rakva ešte otvorená. Matka dlho pozerala do tváre svojho nešťastného syna... a potom sa tak zúfalo rozplakala, že som rýchlo dal rakvu zavrieť."
Úbohá matka, čo bolo asi najväčšou bolesťou tvojho materského srdca? ... Dlho si hľadela aj na cintorínsky kríž trestnice, videla si kríž, ale nebolo na ňom Krista.
Čím väčšia láska, tým bolestnej šia strata, tým úzkostlivej šie hľadanie... a tým väčšia radosť z nájdenia.
Panna Mária a svätý Jozef stratili v Jeruzaleme Ježiša a po troch dňoch ho našli v chráme.
Ak sme ťa niekedy stratili, Pane, bolo to vždy naše poblúdenie. Neunikol si ty nám, ale my tebe. A čo iné nám ostalo, ako ťa hľadať s úzkosťou a bolesťou? Ďakujeme ti za tú požehnanú bolesť, ktorá nám nedala pokoj a nútila nás odsunúť všetky ostatné záujmy a starosti, kým sme ťa nenašli.
Celý náš život je vlastne hľadaním. Nikdy ti nie sme dosť blízko, nikdy ťa dosť nepoznáme, žeby sme ťa nemohli ešte viac milovať.
A tak sa vydávame s tebou, Panna Mária, hľadať nášho Pána, vždy viac ho poznávať a vrúcnejšie milovať. Nauč nás hľadať ho predovšetkým v chráme a spoznávať pri lámaní eucharistického chleba.
Nech tvoja pomoc Mária, milujúca Matka, siaha až po hranice sveta a nech obmäkčí aj najtvrdšie srdcia.



34. NASA VLASŤ JE V NEBI (Flp 3, 20)


Táto zem nie je našou vlasťou. Je iba mostom, ktorým máme prejsť do domu večnosti (Kaz 12, 5). „Nezabúdaj na to - hovorí svätý Augustín - že na tomto svete si iba dočasne. Neuľpievaj na tom, čo vidíš. Uváž, že sa to pominie a zadováž si domov, kde budeš môcť ostať naveky."
„Ak sa spasíš, budeš blažený. Akým vznešeným domovom je nebo, ktoré sa môže nazvať Mesto vrcholnej krásy!" (Nár 2, 15). Tam budeš žiť v mori spokojnosti, bez bázne pred akýmkoľvek zlom a v ustavičnej radosti, bez hroziaceho konca (porov. Iz 35, 10). A táto radosť bude taká veľká, že po celú večnosť sa bude zdať ustavične nová.
A naopak, ak sa zatratíš, budeš úbožiak! Ponorený do mora ohňa a trápení, zúfalý, opustený od všetkých a bez Boha! A na aký čas? Azda po stotisíc rokoch nastane koniec tvojim mukám? Kdežeby koniec! Uplynú milióny rokov a stáročí a tvoje peklo sa vždy začne znova. Čo je tisíc rokov oproti večnosti? Ako včerajší deň, ktorý sa pominul (porov. Ž 89, 4).
Iste by si chcel vedieť, akýže bude tvoj domov, ktorý ti pripadne na večnosti? Bude taký, aký si zvolíš a aký si zaslúžiš svojimi skutkami.
Večnosťje v našich rukách. Kam padne strom, keď sa rúbe? Padne tam, kam sa nakláňa. A kam sa nakláňaš ty, priateľ môj? Aký život vedieš? Zotrvaj v Božej milosti a chráň sa hriechu; tak sa spasíš a budeš večne šťastný.
A aby si sa vyhol hriechom, maj vždy na rozume myšlienku na večnosť. Táto myšlienka priviedla toľkých ľudí k tomu, že opustili svet a žili na púšti, aby sa starali iba o dušu. A spasili sa. A teraz, keď sú spasení, istotne sú spokojní a ostanú spokojní po celú večnosť.
Voľme dobre! Je isté, že Boh chce spasiť všetkých ľudí, ale nechce nás spasiť nasilu. Pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi. Takto hovorí Pán: „Hľa, predkladám vám cestu života a cestu smrti" (Jer 21, 8). Osobne nám treba voliť. Avšak kto chce kráčať cestou, čo vedie do pekla, ako sa bude môcť dostať do neba? Aký strašný omyl, ktorý už tolkých priviedol do zatratenia!
Kolko námahy vynakladajú ľudia, aby si vybudovali vzdušný a pohodlný dom, keď v ňom chcú bývať po celý život. A prečo sú teda takí nedbalí, keď sa jedná o príbytok, v ktorom majú bývať naveky? Keď bol svätý Tomáš Morus za vlády Henricha VIII. odsúdený na smrť, Lujza, jeho manželka, prišla za ním, pokúsiť sa presvedčiť ho, aby súhlasil s odpadlíckou vôľou kráľa, a tak si zachránil život. Ale on sa jej opýtal: „Povedz mi, Lujza - vidíš, že som už starý - kolkože rokov by som mohol ešte žiť?" Manželka mu odvetila: „Ty by si mohol žiť ešte dvadsať rokov!" „Ach, aká si ty nanič obchodníčka", odvetil Tomáš. „Ty chceš, aby som pre dvadsať rokov na zemi stratil šťastlivú večnosť a odsúdil sa k večnému mučeniu?"
„Je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd" (Hebr 9, 27).
Akéže je to zvrátené a odsúdeniahodné, keď kresťania vedia, že smrť je istá, veria tomu a vidia to, a napriek tomu toľkí žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť, ako keby po tomto živote nejestvovalo ani peklo, ani nebo!
V sicílskom meste Messina nebolo už 120 rokov zemetrasenie. Na Vianoce r. 1909 vytlačili neverecké noviny „II telefono" rúhavú báseň, v ktorej medzi inými boli aj tieto slová: „Ak môžeš, Ježišku, pošli nám trošičku zemetrasenia!" O dva dni potom, v noci z 27. na 28. decembra sa im dostalo Božej odpovede. Prišlo také zemetrasenie, že za pol minúty sa stalo mesto hromadou trosiek a v nich zahynulo na 60 000 ľudí, medzi nimi aj všetci básnikovi príbuzní. On sám sa zbláznil.
Zapamätajme si, že k tým, čo odmietajú Božiu milosrdnú lásku, skôr či neskôr prehovorí jeho trestajúca spravodlivosť. Boh nechce smrť hriešnika, no ani vysmievať sa nenechá, a beda tým, čo po jeho márnom čakaní na ich pokánie upadnú do jeho rozhnevaných rúk.
Správne usudzuje a usmerňuje svoju činnosť ten, kto rozmýšľa, hovorí a koná stále so zreteľom na smrť. Myšlienka na smrť nám umožňuje zbaviť sa pripútanosti ku všetkým veciam tohoto sveta. Ten, kto myslí na to, že bude zakrátko uložený do zeme a že sa zmení v prach, ten všetkým pohŕda. - Ctihodný Juvenál Ančina, biskup zo Saluzza, mal na svojom stolíku umrlčiu lebku a na nej napísané slová: „Čo si ty, to som bol i ja, a čo som teraz ja, to budeš aj ty."
Aké by to bolo nerozumné, keby nejaký cestujúci na cestách myslel na to, že sa stane veľkým v kraji, ktorým prechádza a nedbal by na to, že sa tým privedie na mizinu tam, kde má žiť po celý život! A nie je pochabý ten, kto sa stará iba o to, aby sa stal šťastným na tomto svete, kde pobudne nejaký čas, a pritom sa vydáva do nebezpečenstva, že bude nešťastný tam, kde bude žiť večne?
Londýnska rozhlasová stanica BBC nedávno vysielala seriál úvah o smrti. Bolo to desať prednášok, ktoré rozhlasová stanica získala tým, že sa obrátila na desať osobností z rozličných svetadielov s prosbou, aby vypracovali úvahu na otázku: Čo očakávam po smrti?! (Diakonia SÚSCM, 1986, 4).
Medzi opýtanými bol aj známy belgický kardinál Léon Suenens. Jeho úvaha vzbudila veľký ohlas v miliónoch poslucháčov. Kardinál okrem iného povedal: „Máme vedieť, že všetko, čo tu na zemi prežívame, rozličné utrpenia a sklamania, konflikty a lásky, to všetko je prípravou na pravý definitívny večný život v Bohu, ktorý nekonečne prevyšuje všetko, čo tu na zemi prežívame, lebo tam bude jestvovať iba večná Božia láska, večná Božia radosť, večná Božia blaženosť, ktorá sa rozdáva tým, čo vytrvali až do smrti vo viere, a že to tak naozaj bude, to nie je náš výmysel, to nie je naša ilúzia, to nie je naše márne želanie, to nám svojím božským slovom prisľúbil Pán Ježiš takto:,Vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja' (Jn 14, 3).
A na toto Ježišovo slovo sa môžeme bezpečne spoľahnúť, lebo po prvé, on bol absolútne bezúhonného života, po druhé on bol absolútne pravdovravný a nemohol klamať, po tretie on mal Božiu autoritu, ktorú dokázal, keď pred očami učeníkov a zástupu ľudí vzkriesil Lazára z hrobu, po štvrté on za svoju pravdu zomrel na kríži a po piate svoju pravdu overil svojím zmŕtvychvstaním, takže pravda o večnom živote po smrti je dokonale zaručená."
Nech je nám tu vzorom nezabudnuteľný pápež Ján XXIII. Keď ležal nevyliečiteľne chorý, pokúšali sa to lekári pred ním zamlčať. Z nežného súcitu sa premáhali a navrávali mu, že ide o žalúdočný katar. On im však pokojne hovorieval: „Môj kufor je už zbalený." 3. júna 1963 však prišiel k nemu pápežský sekretár monsignor Capovilla. Kľakol si k jeho posteli, pobozkal ruku chorého a tíško sa spýtal: „Ako sa cítíte, Svätý Otče?" A on odpovedal: „Cítim sa celkom dobre. Len ma trápia dajaké starosti."
A tajomník na to: „Svätý Otče, nemali by ste si robiť starosti vy, ale my. Lebo práve som sa rozprával s lekármi." - „A čo povedali?" -„Svätý Otče, chcem k vám byť celkom úprimný. Musím vám povedať, že dnešný deň je pre vás Dies Domini, deň Pánov. Dnes máte byť zavolaný do raja." A vtom sa kľačiaci monsignor rozplakal a vložil si hlavu do dlaní. O chvíľu pocítil, že pápež mu svojou rukou láskavo pohládza hlavu. A tíško mu hovorí: „No pozrime sa, môj sekretár, ktorý sa zdal taký silný, je zrazu uplakaný. O neplačte, veď mi oznamujete to najkrajšie, čo sa môže oznámiť Božiemu sluhovi, že dnes vstúpim do raja."
Aká hlboká bola pápežova viera v život po smrti! A v tej viere v ten istý deň večer tíško zomrel.
Smrť možno brať z perspektívy hmotnej i duchovnej. Možno ju brať z vedeckého i vieroučného hľadiska. Možno ju vysvetľovať biologicky ako ukončenie životných procesov, alebo chemicky ako začiatok anor-ganizácie tela, alebo psychologicky ako zánik vedomia, alebo filozoficky ako koniec a defekt života, alebo konečne vieroučne ako oddelenie duše od tela.
Podľa náuky zjavenia naším životným cieľom je Boh. Podľa toho smrť nie je nič iné ako hranica cesty k Bohu, ako brána do večnosti, ako počiatok nového života. Pod týmto zorným uhlom treba hľadieť na smrť a na všetky jej okolnosti, predovšetkým však na jej zmysel. Podľa toho nehovoríme o smrti ako takej, ale o smrti dobrej a zlej, šťastlivej a nešťastlivej, krásnej a tragickej. A zmyslom smrti je, aby bola dobrá, spokojná, šťastlivá a to na základe záslužnosti života, podľa hodnotenia Bohom, naším spravodlivým sudcom.
V dôsledku tohto poňatia zmyslu našej dobrej smrti je, aby sme zomreli v očakávaní spokojnej smrti, to jest, aby nás smrť neprekvapila nepripravených, ale aby nás našla v kajúcom a omilostenom stave a aby prišla v morálne najvýhodnejšom okamihu.
Okolnosti smrti alebo ináč: kedy, kde a ako smrť nastane, to nijako nemôže podstatne ovplyvniť zmysel smrti. Je teda vedľajšie, či niekto zomrie v mladosti alebo v starobe, na posteli, na zemi, vo vzduchu alebo vo vode; náhle, násilne alebo pomaly a postupne. - Ani na podobe smrti nezáleží. Je teda nepodstatné, či človek zomiera, akoby zaspal alebo sa zmieta v agonických kŕčoch, či sa usmieva, alebo škaredo škľabí. To všetko je iba tvár smrti, ktorá vždy nesúvisí so zmyslom smrti, ani podstatne jej šťastie neovplyvní. Je síce ľudsky želateľné, aby tvár smrti bola čím príjemnejšia a jej okolnosti čím priaznivejšie. Ale pre šťastnú smrť je to všetko bezvýznamné.
Jedine morálny vzťah života k smrti je tu rozhodujúci. Je teda dôležité, v akom duševnom stave človek zomiera: či sa jeho duša v okamihu smrti nachádza v milosti posväcujúcej, alebo sa jeho život skončí smrťou nekajúcnou. V prvom prípade hovoríme o smrti krásnej a šťastnej, v druhom o strašnej a tragickej.
Ľudia si často zamieňajú bezvýznamnosť okolností a tváre smrti s dôležitosťou jej zmyslu. Ľutujú napríklad, keď niekto musel umrieť v mladom veku. A nemyslia azda na to, že keby dotyčný dlho žil, možno jeho smrť by bola po stránke morálnej strašná. A teraz azda zomrel zmierený s Bohom, teda krásne. Alebo o náhlej a násilnej smrti, napríklad pri havárii, hovoria ako o tragickej. A zatiaľ možno pre niekoho po stránke duševnej je to smrť v jeho najvýhodnejšej chvíli. -Alebo o inom hovoria, že mal krásnu smrť, lebo vraj zomrel s úsmevom na tvári. A možno, že práve to bola pre dotyčného najošklivejšia, najnešťastnejšia smrť.
Z toho všetkého vyplýva, že nikto nevie s istotou, koho smrť je kajúcna a šťastlivá, koho zas je skutočne nešťastná a tragická. To môže vedieť jedine vševediaci Boh a nikto iný.
Prečo Boh nezjavil človeku, za akých okolností zomrie, aby ich človek mohol použiť na zaistenie si dobrej smrti? Najpravdepodobnejšia tu môže byť odpoveď, že Boh nechce človeku prezradiť okamih smrti preto, aby sa celý život pripravoval na dobrú smrť.
Svätý Augustín nám to tiež naznačil slovami: „Deus diem mor-tis incertum salubriter constituit, ut diem ultimum suum quisque salubriter cogitet; latet enim ultimus dies, ut observentur omnes dies." (Homil. 13, ex Quinq. Hom.). - Boh ustanovil deň smrti ako neistý a neznámy, aby každý človek myslel na svoj posledný deň a spasitelne zachoval každý deň svojho života.
„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán!" (porov. Mt 24, 36-42).
O tej hodine nik nevie. Hodina prekvapenia a nečakanej hrôzy je strašná. Aká strašná musela byť nečakaná smrtonosná hodina v Nagasaki! Mesto žilo svoj každodenný život. Na univerzite si študenti i profesori plnili svoje úlohy. No lietadlo s atómovou náložou sa už blížilo. Vtom strašný výbuch, horúčava, čo roztápala železo, hrozný víchor. Profesor Nagai, kresťan, to opisuje v knihe Zvony Nagasaki: „Cesta bola zasypaná stromami a mŕtvolami. Všade samé plamene. A uprostred nich výkriky a strašné stony."
Ako ďaleko je deň, ku ktorému upíname svoju nádej, či svoje obavy? Každého dňa by sme sa mali báť. A v každý deň by sme mali dúfať. Tá kritická chvíľa, to ustavičné „tu a teraz" môže prísť kedykoľvek.
Milostivý Bože, daj nám vytrvať v dobrom až do konca, až do dňa príchodu nášho Pána Ježiša Krista!
Minulosť nám už nepatrí. Čo bolo , na tom už nič nemôžeme zmeniť. Čo sa stalo, už sa neodstane.
A predsa sa v obave o svoj večný osud nástojčivo pýtame: „Je to naozaj pravda, že minulosť nie je v našej moc i?... Je balvanom, ktorým nemožno pohnúť, ani ho opracovať?... Či je tu len na to, aby nás ťažila?... Alebo je azda možné dať minulosti napriek všetkému dajaký zmysel, hodnotu a cieľ?... Napriek tomu, že to, čo sa stalo, je už ucelenou skutočnosťou, ktorá viac nepatrí prítomnosti?..."
Vieme, že od príchodu Ježiša Krista je to možné. Je možné napraviť i pobabranú minulosť, nie však vlastnými silami. Odvtedy, čo Ježiš vyhlásil odpustenie hriechov, môžeme sa oslobodiť aj od následkov vlastnej minulosti a urobiť za ňou čiaru.
Človek sa môže s pomocou Božou obnoviť a pretvoriť, ba viac, môže nájsť východisko z každej i z tej naj zamotanej šej situácie.
Nech nám teda vráti istotu a pokoj presvedčenie, že jestvuje milosrdný Boh, ktorý pre tých, čo hľadajú u neho spásu, vie vyvodiť dobro aj zo zla v minulosti, aj zo zla v budúcnosti.
Budúcnosť ešte nie je naša. Nikto nemôže povedať, že sa zajtra ráno celkom naisto zobudí, že potom pôjde do práce a že po celý deň bude stále dobrý, nábožný, čnostný a zdravý.
Preto, čo môžeme a máme urobiť dnes, neodkladajme na zajtrajší deň, ani na neskôr. Nám patrí prítomná chvíľa, prítomný okamžik, prítomné teraz.
V prítomnej chvíli mám v rukách svoj život a rozhodujem sa, čo s ním urobím.
V jednej chvíli sa môj život pretrhne. Ako budem pripravený? Bude to vo chvíli konania dobra alebo zlá? Evanjelium mi pripomína, že mám žiť tak, aby som bol v každej chvíli pripravený. Nesmiem byť v tejto veci ľahostajný. Pán aj mňa aj všetkých ľudí dneška neprestáva starostlivo napomínať a dôrazne varovať: „Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete" (Mt 24, 44).
„Február 1957. V noci o 24. hodine sme pristáli na chvíľu lietadlom na ostrove Wale v Tichom oceáne", píše P. Leppich SJ v Ceste okolo sveta. „Ospalo sme sedeli v kreslách čakárne a pili ananásovú šťavu. Pred nami malo štartovať veľké americké lietadlo do Tokia. Ešte dnes vidím všetko pred sebou - mnoho mladých ľudí, usmievajúce sa ženy, kde - tu vojaci, námorníci, medzi nimi mladý chlapec s medailou na krku. Všetci boli bezstarostní, smiali sa a bavili. Nastupovali do lietadla s novinami pod pazuchou. Posledná išla stewardka. Ešte zakývala personálu na letisku a dvere sa za ňou zatvorili. Tušila, že navždy? Spolu s nimi nastúpila smrť. Lietadlo zmizlo v temnej noci nad Pacifikom. Vo chvíli štartu som ho žehnal. Na druhý deň sme sa v Honolulu dozvedeli strašnú správu. Americké lietadlo sa zrútilo do oceánu... Usmievajúca sa stewardka, mladý námorník s medailou..."
Smrť stojí za každým z nás, i keď sa zverujeme dokonalej modernej technike. Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu!
V evanjeliu čítame podobenstvo o hlúpych a múdrych pannách. Dvere siene sa zatvorili. „Nepoznám vás", povedal Ježiš. „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny!" (Mt 25, 12-13).
Viera nás nemá uspávať. Vyzýva nás na ostražitosť a činný život pred Bohom. Ježiš hovorí: „Ak nebudete teraz, i naďalej svedomite plniť, čo od vás žiada Božie kráľovstvo, nikdy doň nevkročíte. Zadarmo sa kráľovstvo Božie nikomu nedáva. Ak zaspíte, vymknú vás a zostanete vonku v tme. Budete ako hlúpe panny, ktoré zaspali a potom prepadli panike. V tomto živote rozhodujete aj vy o tom, či navždy vkročíte do Božieho kráľovstva."
Ježiš nás neodrádza od života. Naopak, chce, aby sme podlá svedomia naplno robili to, čo nám bolo zverené. Kto v Kristovom duchu a v spojení s ním živí rodinu, slúži v nemocnici, pracuje v továrni, projektuje stavby, robí to nielen v láske, ale aj v nádeji, ktorá mu otvára prístup do jeho kráľovstva.
Bože, dopraj nám vytrvať v spásonosnej bdelosti až do slávneho príchodu tvojho Syna!
Veľmi užitočné a povzbudivé sú slová svätého Cypriána, biskupa a mučeníka, ktorý vo svojom traktáte „O ssmrteľnosti" píše takto: „Nesmieme zabudnúť, že máme plniť nie svoju, ale Božiu vôľu, podľa toho, ako nám Pán prikazuje denne sa modliť... Prečo sa tak často modlíme a prosíme, aby prišlo nebeské kráľovstvo, keď sa tešíme pozemskej porobe?"
Keď svet nenávidí kresťana, prečo máš rád toho, ktorý ťa nenávidí a nejdeš radšej za Kristom, ktorý ťa aj vykúpil, aj miluje?
Svätý Ján vo svojom liste volá a hovorí, aby sme nemilovali svet nasledovaním telesných žiadostí a povzbudzuje: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani ho-nosenie sa bohatstvom, nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky" (1 Jn 2, 15).
Radšej buďme, milovaní bratia, neporušenou mysľou, pevnou vierou a silnou čnosťou pripravení na všetko, čo chce Boh. Nepoddajme sa strachu zo smrti a myslime na nesmrteľnosť, ktorá po nej nasleduje. Tak ukážeme, že sme tým, v čo veríme.
Veď Pán Ježiš povedal doslovne takto: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky" (Jn 11, 26).
Toto Ježišovo ubezpečenie o smrti sa podivuhodne zrkadlí v knihe moderného vedca, filozofa, profesora, lekára doktora Raymonda Moodyho, ktorá nedávno vyšla pod názvom Life after Life čiže Život po živote. Tento vedec už viac ako trinásť rokov študuje skúsenosti ľudí, ktorí zomreli takzvanou klinickou smrťou, ale potom boli úsilím lekárov privedení naspäť do života. Vo svojej knihe uvádza výpovede stopäťdesiatich ľudí, ktorí boli vzkriesení z klinickej smrti. Napodiv všetci zhodne hovoria, že keď pri smrti vystúpili zo svojho tela a prešli akýmsi tmavým tunelom, stretli sa v akomsi oslnivom svete so žiariacou bytosťou, z ktorej sálala nevypovedateľná láska, vrúcnosť a nežnosť a priťahovala ich k sebe tak, že nechceli od nej odísť. A keď ich lekári vrátili do života, nemali z tohoto návratu radosť.
Jedna vzkriesená povedala: „Plakala som celý týždeň, že znova musím žiť na tomto svete. Keď som spoznala ten druhý život, nechcela som sa vrátiť na zem." Iný vzkriesený povedal: „Keď niekto skúsi to, čo ja, tak vie, že smrť vlastne ani nejestvuje; to iba prejdeme z jedného stavu do druhého, prestúpime do vyššej triedy, ako z gymnázia na univerzitu." A iný resuscitovaný povedal: „Život tu na zemi je ako žalár. V terajšom svojom stave si ani nevieme predstaviť, nakoľko sme väzňami vo svojom tele. Smrť je oslobodenie. Keď som zomrel, bolo mi tak dobre, akoby som sa oslobodil z väznice."
Takéto výpovede vzkriesených ľudí si tu uvádzame nie preto, žeby sme si svoju vieru o živote po smrti potrebovali oprieť o skúsenosti „vzkriesených" ľudí. Naša viera sa opiera jedine o skúsenosť a výpovede vzkrieseného Ježiša Krista. Ale jedno poučenie pre náš život si predsa len môžeme vziať od tých, čo boli „vzkriesení". Poučenie tých, ktorí s úprimným srdcom vypovedali: „Od toho dňa, čo som bol vzkriesený z klinickej smrti, som sa úplne zmenil. Prišiel som na to, že život je čosi viac ako sobotňajšie večerné kino, televízia a nedeľný futbal. Teraz sa zaoberám pravou hodnotou ľudského života. Usilujem sa poslúchať Boha, byť pozorný ku všetkým ľuďom a neodsudzovať nikoho."
Keďje smrť pre tých, čo sú tu na zemi spojení vierou s Ježišom, bránou do večného života, nemali by sme žiť viacej zjednotení s Ježišom a medzi sebou? Či len za cenu klinickej smrti, ktorú by Pán na nás dopustil spôsobom nejakého nešťastia, máme byť ochotní lepšie privinúť svoj život k Ježišovi?
Nie, Pane, nijaké nešťastia nie sú na to potrebné. My dnes aj bez havárie, bez tragédie, bez klinickej smrti uznávame, že ty si náš Pán, a preto sa v otázke smrti i v otázke života celkom spoliehame na teba.
Svätý Cyprián v Knihe o smrti hovorí, že „nemáme smútiť nad smrťou našich bratov a sestier, keď ich Pán povolá a vyslobodí z tohto sveta. Vieme predsa, že sme ich nestratili, ale že len idú dopredu, že nás svojou smrťou len predchádzajú; že môžeme teda za ninú žialiť, ako žialia za tými, čo cestujú po súši a po mori, nesmieme však nad nimi horekovať a nemáme sa obliekať do smútočného odevu. Veď oni sa práve tam odeli do bieleho rúcha."
Vieme, že nesmieme dávať príležitosť pohanom, aby nám mohli -a celkom právom - vyčítať, že my oplakávame ako mŕtvych a stratených tých, čo podlá nášho tvrdenia žijú s Bohom, a že vieru, ktorú hlásame slovom, neosvedčujeme a nepotvrdzujeme aj srdcom a skutkami. Sme pokrytcami vo svojej viere, keď to, čo hovoríme, vyzerá len ako predstierané, vymyslené a nepravdivé. Načo je čnosť viery, vystavovaná na obdiv slovami, ak skutky a správanie prezrádzajú, že nie je úprimná a pravdivá?
Nakoniec aj apoštol Pavol neschvaľuje, a karhá, keď sa niektorí kresťania oddávajú smútku nad smrťou svojich blízkych: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša, privedie s ním" (1 Sol 4, 13). Hovorí, že len tí smútia nad smrťou svojich drahých, čo nemajú nádej.
My však žijeme v nádeji, veríme v Boha a pevne sa spoliehame na to, že Kristus za nás trpel a vstal z mŕtvych, my však zostávame v Kristovi a skrze neho a v ňom vstaneme z mŕtvych. Prečo sa teda vzpierame, keď sa máme rozlúčiť so životom na tomto svete, alebo prečo smútime a horekujeme nad smrťou svojich drahých, akoby boli stratení? Sám Kristus, náš Boh a Pán, nás napomína, keď hovorí: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, neumrie naveky;" ponáhľajme sa s radostnou istotou ku Kristovi, veď s ním máme večne žiť a kraľovať.
Až keď umrieme, smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme až vtedy, keď nám bude dopriate odísť z tohto sveta. Keď sa nám skončí pozemská životná púť, naša smrť nebude odchodom do ničoty, ale len prechodom, prekročením prahu večnosti. Kto by sa neponáhľal k lepšiemu? Kto by si neprial byť čo najskôr premenený a pretvorený podľa Kristovej podoby a nádhery nebeskej milosti, ako to hlása apoštol Pavol: „Naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Flp 3, 20).
Treba si uvedomiť a opätovne myslieť na to, že sme sa zriekli sveta a nateraz tu žijeme ako cudzinci a pútnici. Objímme deň, ktorý nás odtiaľto vyslobodí, zbaví nás nástrah zlého sveta a privedie nás do večnej radosti Božieho kráľovstva. Kto by sa z cudziny neponáhľal domov? My považujeme za svoju vlasť nebo. Tam nás očakáva veľký počet našich drahých, tam za nami túži početný a blažený zástup rodičov, bratov i detí, prosiacich Boha za našu spásu. Stretnúť sa s nimi a objať ich, akáže to bude ich i naša spoločná radosť? Akú veľkú rozkoš nebeského kráľovstva, bez strachu zo smrti a aké zvrchované šťastie budeme prežívať vo večnej sláve!
Tam je slávny zbor apoštolov, tam je veľký počet plesajúcich prorokov, tam je nespočetný zástup mučeníkov, ovenčených slávou za víťazstvo v boji a v utrpení; triumfujúce panny, ktoré si silou zdržanlivosti podrobili žiadostivosť tela; odmenení milosrdní, ktorí kŕmili a obdarúvali chudobných, čím konali skutky dobroty a lásky, ktorí zachovávali Pánove príkazania a prevádzali pozemské bohatstvo do nebeských pokladníc. Za nimi kráčajme po nich s nedočkavou dychtivosťou túžme, nech Boh vidí naše zmýšľanie, nech Kristus zhliadne na toto predsavzatie mysle a viery, a nech dá väščiu odmenu svojej lásky tým, čo väčšmi po ňom túžili.
Svätý František Xaverský hovorieval, že na svete je iba jedno dobro a iba jedno zlo: Jediné dobro je spása duše, jediné zlo je zatratenie.