Perlaky Lajos


Savonský zajatec



Preložil: Dr. P. Oravský.
VYDAL SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE.
So schválením cirkevnej vrchnosti v Trnave, č. 202/1945 zo dňa 22. jan. 1945.
Tlačou kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Digitalizácia: Dominikánsky knižný inštitút(2015). V texte je zachovaná púvodná gramatika.



Obsah



I. Kľúč a meč.
II. Konkláve v Benátkach.
III. Chiaramonti
IV. Homo duplex
V. Konkordát
VI. Sebakorunovanie
VII. Doba incidentov
VIII Dišputa.
XI. Skrutka.
X. Consummatum est.
XI. Víťazný pochod pod bodákmi.
XII. Čierni a červení.
XIII. Ostrov samoty.
XIV. Cisárska synoda.
XV. I od smrti trpkejšie dni.
XVI. Comediante!
XVII Ó nafúkanec!
XVIII Pád orla.
XIX Koniec tunela.
XX. Hodina odbije.

I. Kľúč a meč.


Vo vznešenej dynastii pápežov, ktorú De Maistre právom nazýva „krvácajúcou dynastiou" — lebo veď či je známa z histórie panovnícka rodina, zastúpená triatridstiatimi odsúdencami na smrť —, nájdeme pápeža žiarivejšieho umu a väčších čŕt, ale nie takého, ktorého osud by bol dojímavejší od osudu Pia VII.
Jeho pápežstvo je jednou z najotriasajúcejších kapitol histórie, v ktorej boj medzi svetskou a duševnou mocou, medzi duchom a zbraňou, medzi šabľou a svedomím rozvíja sa pred nami v dramatických obrazoch.
Je to významný boj, v ktorom najnežnejší, najopustenejší človek ducha stojí proti najtvrdšiemu, najgeniálnejšiemu, najnásilnejšiemu cézarovi.
Na jednej strane oslňujúci vojenský génius Napoleonov s neslýchanými mocenskými prostriedkami, na druhej starý kňaz, ktorého jedinou vojenskou výzbrojou je jeho pastierska palica.
V tomto boji stojí pre nežnosť zrodený človek proti despotovi, z pustovníka za štátnika postavený človek proti politicky najškolenejšiemu vzdelancovi storočia, 76-ročný starec bez jediného vojaka stojí proti pánovi miliónových armád, ktorého moc nie je menšia od moci faraónov a satrapov.
Človek nežnej smierlivosti, ktorému prichodilo vybojovať boj s vlastnými starosťami, s démonmi vlastnej duše, prebojoval sa víchricou, čo rozdrvila cédre a duby; krehká postava Pia VII. javí sa nám veľkou práve v tomto boji, vybojovanom bez mocenských prostriedkov.
Zo všetkých Piov on je najkrehkejší a najnežnejší a jednako za ním sa dvíha, čnie do výšky tôňa veľkého Hildebranda. Ba jeho boj je tragickejší ako boj najväčšieho z pápežských predchodcov; on nemal svojho Róberta Guiscarda, ani canosský hrad, kam by bol mohol utiecť, jeho nechránila antioká štátna vidina stredoveku, dvojitá suverenita pápežova, myšlienka Božieho hradu, civitas Dei.
Pri Piovi VII. nestoja vycvičení bojovníci, jeho prirodzené opory rad-radom pustnú. Zmizlo nemecko-rímske cisárstvo i benátski dóžovia, trón Capetingov sa zrútil, francúzska aristokracia vymizla, ba i „najstaršia dcéra" Cirkvi, madridské katolícke Veličenstvo, viedenský „apoštolský" kráľ, najkresťanskejší Bourboni, ktorí čím väčšmi sa honosia titulom „rex christianissimus", tým sú ho nehodnejší — všetci ho napádajú. Za jeho chrbtom kompromisný galikánsky klérus, ktorý sa väčšmi trasie pred pánom sveta ako pred pánom neba i zeme proti nemu chrámami otriasajúca povíchrica, doba francúzskej revolúcie, v ktorej sa vzmáhala nevera a pokoj myslí i sŕdc sa ešte nenavrátil.
Kedysi pápež bol jazýčkom na váhe, ktorý udržiaval rovnováhu medzi panovníkmi, kloniac sa vždy tak trochu k slabším a hneď sa narovnajúc, len čo sa moc zmenila v potláčanie. Toto storočie je iné ako predošlé. Jas tiary je zahmlený, kúzlo storočí zmizlo.
V čase jeho vstúpenia na trón Napoleon kúskuje Európu ako nejakú narodeninovú tortu. Stojí na vrchole svojej moci r pripodobňujú ho k Dávidovi, k Pipinovi, ku Karolovi Veľkému, ku Kýrovi. Kúzlo jeho mena je také, — hovorí Chateaubriand, že keby jeho legendárny ošúchaný klobúk a sivý kabát stokli na palicu, tento fantom by postačil vyhrať bitku. Metternich píše s pádnym výsmechom, že v Erfurte sa nenašiel kráľ,, ktorý by sa bol opovážil pohladiť hrivu tohto leva v kožuchu.
Na to, aby sa stal „cisárom -bohom", ako boli rímski cisári,, treba len podlých ľudí.
Bola mu daná najväčšia moc, no nie dosť duševnej veľkosti, aby túto moc nenadužil.
Nezabúdajme: v Napoleonovi vždy boli dvaja Napoleonovia, jeden veľký a jeden malý. Raz bol viac ako človek, druhý raz menej ako človek. K mnohým jeho veľkorysým vlastnostiam družily sa i všetky hriechy namysleného dobyvateľa.
Napoleon vo svojej rastúcej namyslenosti sa nazdáva, že okolie mu dodáva lesku, preto si kladie na hlavu korunu za korunou, preto shromažďuje okolo seba všetko a hromadí so všetkých strán slávu, ktorej nenachodí viac vo vlastnom svedomí.
Táto duša, hnaná vlastným démonom, chce sa stále zdvíhať a rozprestierať, myslí si, že pápež, ktorý nenapáda v nej dôstojnosť, ale pýchu, chce ho uponížiť, keď hovorí o hraniciach jeho moci. Oceán i v svojej nekonečnosti má svoje hranice, zákony kráľov sú vymedzené zákonmi božími. No Napoleona znervózňuje prítomnosť Boha v histórii i ten, kto mu Ho pripomína. Jeho ucho nechce počuť, že nad ním je ešte Boh. Toho, kto už vo sne vidí, ako jeho granátnici táboria pred londýnskym Westminstrom, sám v Indii cvála na bielom slonovi; kto o Stredozemnom mori hovorí ako o francúzskom jazierku a v Európe vidí len krtinec: — toho v jeho sny budujúcich snahách pobúri i číra predstava soka, podráždi každá iná suverenita.
Petrova skala stojí krížom cez cestu Napoleonovej víťazoslávy, jemu je nepríjemný starec, účastný na čiastke božej moci.
V boji, ktorý sa začína medzi ním a Piom VII., vlastne nie je reč o tom, aby Pápežský štát, tento kúsok zeme, bol vlečkovým štátom Francúzska a pápež súčasne i kráľom, lebo veď ako svetský panovník pápež nie je taký veľký, že by vzbudzoval strach. Pápežova hodnosť je rovnocenná s hodnosťou kráľov, pričom nie je im sokom. Jeho vojaci sa modlia Anjel Pána, brokát jeho sluhov je blízky brokátu omšového rúcha: — nuž či môže nahnať strachu dynastia, ktorej moc spočíva práve v požehnaniach?
V Napoleonových očiach áno.
Napoleon chce i duše, a preto žiarli na pápeža, lebo duše sú jeho.
V Rusku ja nie som len cisár, ale i pápež, — povedal raz cár Alexander Napoleonovi a táto výpoveď v duši cézara padla do úrodnej pôdy.
Napoleon, zaznávajúc celú duchovnú stavbu Cirkvi a vidiac v nej nepriateľský a s jeho svetskou mocou závodiaci mocenský útvar, chce, aby ani pápež nebol iným než ostatní malí králi, ktorí vyčkávali v jeho predizbe a tvorili jeho sprievod. On, ktorému sa všetko darí, keď hodí meč do misky spravodlivosti, si myslí, že pápež na jeho jediné slovo stane sa jeho miestodržiteľom — skôr než námestníkom Boha! Najvyšším obradníkom, ale nie suverénnym riaditeľom duší. Preto chce mať v lone veľkej Cirkvi jednu malú cirkev, preto chce Cirkev, stojacu nad národom, zmenšiť na cirkev národnú, z cirkvi vystrúhať — vlasť.
No Napoleon, tento výslovne politický mozog, musí s úžasom skusovať, že jeho snahám je v ceste nečakaná prekážka: svedomie Pia VII.
Hľa, na vrcholku jeho moci nájde sa človek, ktorý sa stará o to, čo povie na veci Boh, a nie o to, čo povie Napoleon!
Tento starec je preniknutý mystickým povedomím svojho povolania, je predchnutý myšlienkou, že jeho trón je najvyšší zo všetkých, ku ktorému ostatné tróny sú len schodíkmi. Preciťuje, že jeho moc je najväčšia, lebo pracuje s ľudskou dušou, s presvedčením, s vierou, teda s niečím, čo je najvážnejšie a najchúlostivejšie. Vie o sebe, že je vodcom neviditeľnej armády, strediskom magického kruhu, ktorého dôstojnosť nechránia zbrane, ale úcta miliónov.
Tento starec nijako nechce byť Napoleonovým dvorným kňazom, hračkou cisárskej politiky; on chce byť pápežom celého sveta, nielen pápežom Francúzov!
Pius VII. jasne videl, že moc, žijúca len z povoľovaní, nie je mocou, že pápež, subvencionovaný štátom, nie je viac pápežom, nie je všeobecným suverénom, na ktorého s dôverou môžu hľadieť milióny ľudstva, vedel, že podpora značí závislosť, možnosť malicherných zádrapiek, prepätie čistej myšlienkovej línie do roviny politiky.
Pius VII. nechcel byť pápežom- kráľom v smysle renesancie, ako ho Napoleon obviňoval, on bojuje za podstatu, keď s úzkostnou nežnosťou duší zabráni, aby veľká západná cirkev neznášala osud východnej cirkvi a aby pápežstvo v tôni krutovládcu byzantského rázu nesnížilo sa na úroveň carihradského bábkového patriarchu.
Avignonské väzenie, ktoré viedlo k ochladnutiu ľudstva k trónu svätého Petra, keď veci došlý tak ďaleko, že za Inocenta IV. kravy sa pásly okolo chrámu svätého Petra, dostatočne svedčí, že len čo pastier opustí výšiny a utiahne sa na močariny, i stádo síde s výšin.
Skutočnosťou je, že maják, aby mohol osvecovať, musí stáť vysoko nad rozbúrenými vlnami.
Pápež v tej chvíli, keď zaujme trón svätého Petra, musí sa povýšiť nad národy; nesmie sa stať poddaným nijakého panovníka, aby mohol byť otcom všetkých.
Čím viac je ľudí, ktorých duševné otcovstvo patrí jemu, tým menej sa smie cítiť synom určitého národa; preto, aby Ježišovo meno bolo pochopené vo všetkých čiastkach zemegule, pápež nesmie hovoriť len po francúzsky.
Okrem toho pápežovo poslanie, platné pre celý svet, je zobúdzať svedomie, lebo s hľadiska života spravodlivosti je rozhodne dôležité, aby bol niekto, kto spravodlivosť nielen precíti, ale ju aj vypovie. Jeho povolaním je hlásať slovo svedomia, hlásať ho i vtedy, keby klesol pod údermi, hlásať, kým sa neshromaždia okolo neho, kým nad slovom katov nezaznie ohlas svedomia sveta.
Cirkev je skutočne slobodná len vtedy, keď pravdu môže povedať í kráľom, môže povedať i Napoleonovi.
Neraz sme videli v histórii, že vlastnenie moci omamuje. Aké požehnanie pre ľud, ak máme niekoho, kto i najmocnejším môže povedať, čo je spravodlivé a čo nie! Čo by bolo s ľudstvom, nebyť pre nás tohto slova pravdy?
Pius VII. bránil tieto vznešené práva svojho povolania vlastným telom.
On, mučeník nepoškvrnene zachovanej veľkňazskej dôstojnosti, podujal sa na všetok heroizmus, aby sa pápežstvo nevplietlo osudové do železných pút úplne profánnych síl, do zlatej siete cisárskej podpory. Použité boly lichôtky, sľuby, vyhrážky, vyhnanstvo, len aby — ako hlava Cirkvi — zradil svoje povinnosti, no Pius VII., čím ďalej tým dôstojnejšie zápasiac s búrkou, smelo sa podrobil heroickej vôli postaviť sa proti Napoleonovi a v tejto vôli tragike, číhajúcej v údolí sĺz.
Je isté, že nebyť osobnej nezlomnosti Pia VII., za Napoleona pápežstvo bolo by sa dožilo doby najhlbšieho pokorenia.
V tejto dobe, ktorá inšpirovala kňazstvo skôr k sháňaniu sa po radoch než k utrpeniu, každý iný bol by azda složil zbraň, no on zostal húževnatý a neohrozene hlásal: ,,Robím to, čo robiť musím, nech príde, čo prísť musí."
On vedel bojovať bez úspechov, ba bez nádeje na úspech. Reliéf života Pia VII. dodáva nám práve toto beznádejné a ponížené hrdinstvo, ktorého veľkosť tkvie v trpezlivosti, vznešenosť v dlhom utrpení.
On sám povedal: „Musíme sa už uspokojiť s tým, že história často pracuje proti nám, ale nie to je dôležité, aby sme shŕňali úspechy, ale, aby sme v búrke skúšania boli na svojom mieste".
Veľkosť Pia VII. je v tom, že ostal na mieste, v tejto neústupnej, nežnej hrdinskosti, že skala ostala naozaj skalou a nepremenila sa na blato: to je jeho veľká zásluha.
Človek je strašný, keď sa nebojí; koho možno zabiť, toho nemožno prekonať.
Ani najväčšia moc sveta nemôže siahať ďalej ako k poprave smrteľného človeka, totiž aby skrátila to, čo sa beztak každým dňom kráti.
Ba kto by mohol siahnuť po tajných záčinkoch duše, čo skrývajú najväčšie poklady ľudskej dôstojnosti?
Že i sám Napoleon cítil povýšenosť tohto postoja, že on, ktorý uväznil pápeža, v hĺbke duše ctil si soka, v húževnatosti tak strašného, dokazuje jeho výpoveď na Svätej Helene: „Pius VII. konal tak, ako by som na jeho mieste i ja bol konal".
Napoleonov juliánsky boj skončil sa jeho pádom. Hoci každé storočie sa žaluje, že videlo trpieť nevinného, rad storočí jednako dosvedčuje, že niet silnejšieho nad pravdu. I najmenšia pravda je večného života, i najväčšia lož sa raz rozplynie sťa bubliny.
Treba vedieť čakať, lebo čas je v božích rukách, a čas je spojencom pravdy.
V opravdivom bojovníkovi Boha je vždy niečo i z božieho pokoja. Pius VII. stavia proti Napoleonovmu démonskému vzletu svoju neohrozenú nežnosť a s touto zbraňou i pri všetkej svojej slabosti je silnejší než každá moc Napoleonova.
Na vrcholku Anjelského hradu môže sa zjaviť víťazná trikolóra Napoleonova, no pápež i v tejto hodine opatruje veľký, do skonania sveta platný sľub, ktorý bol daný jemu a nie Napoleonovi.
On, ktorého utvrdila pravda jeho veci, vie, že každý útok ho len povyšuje, prenasledovateľ len zvyšuje jeho moc prenasledovaním, po pokorení Cirkvi vždy nasleduje nová Canossa; on vie, že zvony hlaholia tým mocnejšie, čím dlhší čas boly onemelé.
Môžu ho pokoriť, no nemôžu ho obrať o vedomie vznešenosti, že spravuje svedomie stámiliónoví môžu ho zavraždiť, no s čela mŕtveho nemôžu sotrieť storočia. Lebo pápež i v putách je pápežom, i v mamertinskom žalári je panovníkom duší, i v šere katakomb stredobodom dôstojnosti — Peter je i vo vyhnanstve kráľom.
V histórii temer každá búrka spenila sa na skalách Cirkvi, život pápežstva je práve preto podivuhodný, lebo v každom storočí sa vráti čas hrdinstva katakomb.
Pius VII. ako veľký stíhanec tisícročí cítil, že keď mohol byť Petrovým nástupcom na biskupskom stolci, môže mu byť nástupcom i v mučeníctve. Vedel, že zomierajú len myšlienky, za ktoré my nevieme umierať.
Jeho predchodcovia za tri storočia nemali iného prístrešia len katakomby, okrem popraviska nemali iného trónu: — z Napoleonovej vôle i trón Pia VII. bude trónom, utesaným z popraviska mučeníkov.
Vzali mu breviár, odobrali kríž, len pred hviezdami sa mohol modliť. Ruky sa mu popukajú od mrazu, denne ho pokoria, musí hladovať a chradne: takto strávi tri roky za pozlátenými mrežami väzení v Savone a vo Fontainebleau.
Znesie to všetko s konečným tajomstvom pokoja srdca. Sláva mučeníctva nie je údelom každého človeka. I Pius VII. ďakoval za to, že bol hoden prenasledovania, veď keď sa čnosť pojí s tragikou, to vždy vedie k zvelebovaniu.
Tento boj, toto nespravodlivé násilie, ktoré vyhnalo z krajiny zástupcu Boha, ukázalo, aký malý vie byť veľký Napoleon.
Ak je surovosť udrieť ženu, — hovorí Montalambert, — tak väčšia surovosť je udrieť Cirkev, lebo tá znamená viac ako žena: Cirkev je matka! Pravda, i matku možno udrieť, ale kto to urobí, poškvrní len seba samého.
Proti týmto surovostiam Pius VII. čo iné mohol robiť, ako zdvihnúť k nebu svoju bezbrannú ruku. On nedá strieľať — on sa modlí. A tam vysoko, tam hore, kde sa všetko stroji, tam počujú tieto modlitby. Hocako bojuje Napoleon proti pomazanému Boha, rozdeľovateľ korún ho vidí.
Boh, ktorý nevyberá medzi osobami, pred ktorým nikto nie je veľduchom, ktorý sa nebojí veľkosti tej ktorej osoby, ktorý vypočuje i vzdychy nevinného holúbka, keď jeho najvyšší kňaz už-už zomiera pod krížom a vysloví veľké slovo: „Nevládzem ďalej!" — Boh zakročil.
Lebo Boh je vždy v hlbinách temnoty a keď sa všetko zdá byť stratené — vtedy príde jeho hodina.
Prv než by sa ľahký prach tela Pia VII. bol smiešal so zemou histórie, bolo mu dané vidieť, ako padá Meteor do močiarov Bereziny.
Cesta jeho nemilosrdného trýzniteľa viedla od pyramíd k horiacej Moskve, so dňa na deň rútila sa rozprávková pyramída vysnenej ríše.
S mocipánmi osud zriedkakedy zaobchádza tak nemilosrdne ako s ním. Od potrestania faraóna nenachodíme v letopisoch sveta podobného strašného trestu ako pád Napoleonov.
Sneh, ľad, vietor, — hovorí Pacoa vo svojich memoároch, — všetko vykonáva vôľu božiu.
Napoleon sa nenaučil z histórie, že každého, kto zdvihne ruku na božiu archu úmluvy, stihne rovnaký osud od Juliána apostatu po Máriu Tudorovú.
Vieme, že roku 1809 Pius VII. siahol po svojej najstrašnejšej a najbolestnejšej zbrani: vyobcoval toho Napoleona, ktorého bol sám, ani nie tak dávno, korunoval.
Európa bola otvorená cisárovi, ale nebo sa zavrelo pred ním.
Cisár, ktorý rad-radom vešia svoje zástavy na Tuillerie, na Schönbrunn, na Kvirinál, na Kreml, v tom čase sa nazdáva, že je silnejší, než aby sa obával neviditeľných úderov pápežovho duchovného meča, pramálo sa stará o to, že stratí priateľstvo a ochranu bytosti, ktorá riadi udalosti a určuje budúcnosť.
— Čo chce boží človek so svojimi zastaralými, zahrdzavenými bleskami, ktoré sú proti zvukom marseillaisy len biednym bzučaním komárov? — riekol Napoleon s prekypujúcou nadutosťou, keď prijal bulu kliatby.
No šťastie i vtedy si len zahráva s nami, keď sa nám ukazuje štedrým. Napoleon vyhráva každú bitku, len jednu nie — poslednú. Krézus vyjde na žobrácku palicu.
Naproti tomu boží človek, ktorý už dávno stratil podporu meča, nestratil rezervy svojej sily, ktoré sú tam hore v sbore cherubínov.
Napoleon si myslel, že jeho moc je večná a nezmeniteľná, hoci večná a nezmeniteľná je len obloha neba a to, čo je za ňou.
Boh často dopustí, aby trpaslíci, hlupáci, namyslené veličiny posudzovali jeho snahy.
On čaká .. .
No Boh nie je Bohom len preto, aby na nebesách bol všemohúci.
Hodiny Boha nemerajú náš čas, ale raz uderia.
Nie palicou, ale uderia ...
Napoleon musel padnúť, lebo zabudol, že i Boh je kráľ!



II. Konkláve v Benátkach.


29. augusta 1799 po 24-ročnom pontifikáte umrel vo Valence Pius VI. Žil 81 rokov, 7 mesiacov a 2 dni.
„Krásny pápež" — il Papa bello —, ktorého nazývajú „ozdobou ľudského rodu", zavrel svoje unavené oči v cudzej zemi, vo francúzskom väzení.
Keď ho Napoleonovi vojaci odvliekli od oltára Confessie, prosebne riekol:
— Dovoľte mi umrieť v Ríme...
— To môžete urobiť aj inde! — znela nemilosrdná odpoveď generála Berthiera.
No 81-ročný starec môže podstúpiť len ťažké, nie dlhé útrapy. Starý pápež, ustatý v tvorení histórie sveta, umierajúc došiel do Valence.
Vo svojom závete poručil, aby prsteň, ktorý bol dostal od sestry Ľudovíta XVI., odovzdali jeho nástupcovi spolu s odpustením, ktorým odpustil Francúzsku.
Pri jeho smrteľnej posteli vystala i obvyklá ceremónia so strieborným kladivom, nevtiahla ani šľachtická garda, tradičnou úlohou ktorej býva konať stráž pri mŕtvole pápeža; na mŕtvom Piovi VI. nebolo ani palice, ani labutej mozetty, ani papučiek z červeného safiánu. Dohromady len niekoľko sviec osvetľovalo temnotu valencskej umrlčej izby, namiesto Švajčiarov prostí sedliaci obstali mŕtveho vyhnanca. Truhla ležala 122 dní nepochovaná v rohu pivnice, obehúvaná kŕdlom potkanov.
Špinavá vlna francúzskej revolúcie dosiahla v tom čase vrchol. Najstaršia dcéra Cirkvi stala sa vlasťou veží bez zvonov a kamenných svätých bez hláv.
Na uliciach panuje nadutá pýcha handár, nevedomý ľud vykonáva teraz všetko to, čo boli pripravili vedci XVII. storočia. Na Plače de Revolution, kde sa na päty chodcov lepí krv, ľudia sa pretekajú v kliatí. Marechal Silviani sostaví slovník bohorúhačov. „Bohyňu umu" zavolajú večerami do konventu, kde spadnú i jej posledné závoje.
Na mazanie gilotíny, „britvy kňazských krkov", ktorýsi departement posiela týždenne debnu slaniny, revolučný konvent odhlasuje vďaku za túto vlasteneckú zásielku.
Pia VI. obesia in effigie na námestí Gréve. V tejto dobe, ktorá podľa Marata ukázala kňazom a učencom, akej tvárnosti je svet, postavený na hlavu, málokto veril, že z Piov ešte i siedmy čaká na svet.
Revolučné ústa verejne hlásaly, že rímskej Cirkvi odbila posledná hodina, sám Bonaparte vykríkol na zvesť o pápežovej smrti: „Je koniec tiare!"
Stolár, ktorý zahlobil truhlu Pia VI., prišiel večer domov s tým, že umrel posledný pápež!
Mýlili sa.
Simeon môže umrieť, ale Peter je nesmrteľný.
Sotva sa na jeseň roku 1799 sťa požiar rozšírila zvesť, že Pius VI. zápasí so smrťou, tí, ktorých viera bola už-už podlomená obavou o pokorenú Cirkev, s uspokojením vzali na vedomie, že členovia svätého kolégia na celom svete dostali rozkaz shromaždiť sa ihneď v Benátkach, ak im len nestojí v ceste neprekonateľná prekážka.
Od storočí neslýchaný prípad, že konkláve nesišlo sa v Ríme, ale v Benátkach. No Rím bol obsadený oddielmi neapolského kráľa Ferdinanda IV., ostatná časť Talianska úpela pod bodákmi Bonaparteho, blízko Neapola ležiace Formilo, kam sa čiastka kardinálov chcela sísť na voľbu pápeža, bolo ďaleko, tak padla voľba na čarokrásne mesto lagún, kde býval vedúci konkláve kardinál- dekan Cirkvi.
Je to ako by určenie Prozreteľnosti, že Benátky sú v tom čase slobodné. Mier v Compo-Formo udelil Rakúsku toto mesto, stavané na hore kolov, v ktorom 14-storočnú moc dóžov zrušil práve Bonaparte.
Obraz Benátok je zhruba taký ako dnes. V záhyboch Canale grande odzrkadľuje sa kde-tu palác, pod mosty vkĺzajú nemé gondoly, tam kamením lemované chodby palazzov, pod ktorými preletely temné i slávne storočia, tu žlto sa mihotajúca lampa, koly s erbami, lodné plachty pomarančovej farby, lagúny so strechovými záhradkami, porastenými množstvom kvetov a miernej zelene — to všetko sú staré Benátky. V napoleonovských časoch len Piazza nebola dnešná: namiesto veže s hodinami stál tam ohromný bazový ker, námestie ešte nebolo uzavreté, ľud malými dubami vysadil piazettu na počesť revolúcie.
Hoci Benátky v stredoveku neboly priveľmi poslušnou dcérou Cirkvi, jednako toto mesto sa stalo druhou Canossou cirkevnej histórie; pri vchode do baziliky d'oro červené porfyrové platničky označujú miesto, kde sa kajal Fridrioh I. pred pápežom Alexandrom, skloniac čelo až na kamene.
V týchto Benátkach shromaždili sa teda kardináli pod dobročinnými bodákmi Františka I., aby osirelej Cirkvi zasa dali hlavu.
— Tak hŕba starých pánov predsa len zasadla? — poznamenal Napoleon na zvesť o konkláve.
Vo vädnúcom slnečnom jase utiahnuto hľadí neprívetivý múr kláštora Giorgio s brehov chatrnej Giudeccy na zástup, vlniaci sa pod arkádami Piazzy, na stále oslavujúce Benátky.
Dnu pod starobylým sklepením kláštora, v pološere, pretkanom modlitbami, v spoločnosti milosrdných svätých zasadne konkláve.
Od niekoľko dní kamenári a stolári striedajú sa inokedy tichými bránami kláštora a s úctou odstúpia, len, čo sa zjaví niektorý z nositeľov červených klobúkov.
Usilovne pracujú na preborení múrov, siene premenia doštenými stenami na cely; cely kardinálov, vymenovaných zosnulým pápežom, obtiahnu súknom fialovej farby, cely ostatných kardinálov zeleným, tably oblokov natrú očiam neprístupným vápnom. Cely nemajú dvier; ak. obyvateľ nechce byť vyrušovaný, položí pred svoju celu krížom dve paličky.
V kaplnke, určenej za javisko voľby, tento raz niet baldachýnových trónov, kardináli zasadnú na tvrdé štallumy z duba, postavené do kruhu vedľa stien. Len na najvyššom schodíku oltára je striebrom ozdobená trónovitá stolička, na ktorú si neskoršie sadne nový pápež.
V ozdobení kaplnkovej siene nevidieť zvláštnej nádhery alebo neobyčajnej ozdoby; uprostred na zeleno potiahnutom stole medzi masívnymi striebornými svietnikmi stojí pokál, umelecké dielo Celliniho; ta vložia hlasy.
Veľkoleposť slávnosti tkvie práve v tom, že monumentálne ozdoby sú tu vedľajšie, taktiež nádhera a zovňajšok. Veľké je práve víťazstvo pojmu, že, ajhľa, Ježiš opäť prichádza v novom zástupcovi od brehov jazera Tiberias cez katakomby, mamertinské väzenie, cez červenú víchricu revolúcií, aby pokračoval v práci spasenia.
Najdlhšie konkláve novších časov začalo sa v Benátkach 30. novembra 1799, v deň svätého Andreja, v prvú nedeľu adventu.
Už pri voľbe Pia VI. trvalo konkláve neobyčajne dlho, no pri voľbe nástupcu ešte dlhšie.
Toho dňa večer o 8. hodine na všetkých chodbách zaznelo tradičné „Extra omnes!", čo na to určení ceremoniári opakujú tri razy pri zvukoch drobných zvončekov kláštorných chodieb. Od tejto minúty kardinál, ktorý prekročil prah, nesmie ho viac opustiť až do voľby, alebo ak ho opustil, nesmie sa vrátiť.
Pri hnedočervenom svetle fakieľ pomaly kráča oslňujúca armáda cirkevných kniežat kláštornými chodbami; prejde i posledný kardinál — jeden z nich vyjde odtiaľ ako Pán a Majster nad ostatnými.
Za zaklincovanými a zatemnenými oblokami, za zamurovanými dverami a za nemou a tajomnou temnotou San Giorgia cirkevné kniežatá ostaly teda samy.
Zo 70 kardinálskych biretov 34 malo toho času gazdu. Nie priveľa, ale ani primálo, keď si pomyslíme, že v čase kostnickej synody ich počet bol len 24 a za avignonského väzenia 18.
Najstarší kardinál, doyen sboru, je yorkské knieža, posledný Stuart, ktorého by jeho verní boli radi videli na anglickom tróne pod menom Henricha IX.
Najdôstojnejší členovia svätého kolégia sú: kardinál Albani, príbuzný Habsburgovcov, Mattei, úradný kandidát Rakúskeho domu, Polofrancúz a Polotalian Gergil, niekdajší vychovávateľ sardského kráľa Karola Emanuela, neobyčajne vzdelaný Oppizioni, hovoriac toľkými jazykmi, že sa o ňom hovorilo: Za babylonského pomätenia jazykov bol by býval dobrý tlmočník.
Nositelia veľkého mena našli sa i medzi francúzskymi kardinálmi: Rohan, Montmorenzy, Larochefoucauld, no nech bude pápežom hocikto, Francúzov sa nebolo treba obávať, je ich príliš málo.
Nejeden kardinál je taký starý, že i pri sadnutí je odkázaný na pomoc, no sú i mladé a ostré profily, najmä kardinál Maury, ktorý bol členom revolučného národného shromaždenia a pre výrečnosť stavali ho po bok Mirabeaua.
Medzi čakateľmi trónu je i veľkňaz savonarolskej prísnosti Leonard Antonelli, ktorého si každý ctí, ale pre jeho drsné spôsoby nikto nemiluje. Je zádumčivej, vždy silne vyholenej tváre, skutočný dantovský profil. Všetci ho pokladajú za tyrana, všade ho predchádza povesť, že je nevľúdny človek.
Kým tento nemôže byť pápežom pre prísnosť „oceľového človeka", kardinál di Pietro nemôže ním byť pre svoju prílišnú dobrotu a nežnosť. Je to korpulentný človek, ale dobrosrdečný, jeho lesklé oči sa veselo usmievajú s jeho lesklými myšlienkami. Nazvali ho anjelským veľkňazom a hovorili, že keby sa moc nad kľúčami dostala do jeho rúk, na bránu nebies museli by vyvesiť tabuľku s nápisom „Zaplnené", lebo svojou indulgenciou zaplnil by každé miesto. V kom prebýva nežnosť hrdličiek, akože by mohol byť hlavným (pastierom v časoch, keď najväčším politickým požehnaním je vláda silnej ruky?
I medzi veľkými kandidátmi, medzi papabilismi na prvom mieste bol kardinál Bellisomi. Jeho vyvolenie tak vonku ako dnu pokladali za také isté, že v jeho biskupskom sídle Cesene už chystali nápisy na víťazné oblúky, ba našiel sa rojko, čo sa hodil z gondoly vystupujúcemu kardinálovi k nohám a pobozkal mu ich, hoci táto pocta patrí jedine pápežovi. V Benátkach na každom rohu bolo počuť: Ajhľa, pápež! ...
Bellisomi skutočne ako pápež vošiel do konkláve, no vyšiel z neho ako kardinál. Tiaru i získal i — stratil.
Kardinál Herzan, človek Viedne, urobil všetko možné, aby na trón svätého Petra dopomohol kandidátovi Rakúskeho domu Matteimu, no konkláve rozhodlo proti nemu.
V prvom skrutíniu dostal Bellisomi 17 hlasov, v druhom 19, v tretom absolútnu väčšinu 23 hlasov. Mattei len 13.
Národy a dvory sa vôbec neveľmi zaujímaly o pápežovu osobnosť, kým súrne politické záujmy neobnovia jeho pamiatku.
V napoleonovských časoch ešte tri štáty maly právo prekaziť voľbu im nevyhovujúceho kardinála za pápeža: Rakúsko, Francúzsko a Španielsko od storočí používalo právo véta, ktorého základ je bezpochyby politický.
Keď voľba padla na Bellisomiho (poniektorí už vedeli, že vstúpi na trón pod menom Klementa XV. alebo Sixta VI.), zakročil vyslanec viedenského dvora Herzan a vyhlásil, že Bellisomiho voľba stretla by sa s odporom Habsburského domu. No a predsa nemôžu provokovať panovníka, ktorý poskytol azyl konkláve, znášal jeho trovy a drží obsadené dve tretiny Pápežského štátu.
Od pápežskej tiary nezaslúžene odstrčený kardinál v tvári bledý, no dôstojne prijal vytvárajúci rozsudok. Dôstojne vzal na vedomie véto, ktoré ho odhodilo od najväčšej zemskej hodnosti. I vtedy mu ihral úsmev na tvári, tak znášal stratu koruny, ktorú nehľadal, ktorú mu však dôvera kardinálov obecala.
Kardinálovi Gerdilovi dostalo sa druhého véta Viedne. Gerdil bol 62-ročný, stelesňoval dokonale vyškolenú vážnosť. S trpkým posmeškom v hlase riekol véto používajúcemu kardinálovi Herzanovi:
— Čo sa mňa týka, rozsudok Rakúska je pre mňa len poctou!
I on dôstojne prijal vytvorenie, ktoré mu umožnilo utiahnuť sa pred hrozivé pohnutou dobou do ticha modlitby a práce.
Po dvojitom véte, ktoré je neslýchané v histórii konkláv, sbor, zavretý do „svätého väzenia", bol v rozpakoch. Málo bolo kardinálov, no ani tento malý počet sa nevedel dohodnúť v osobe voliť sa majúceho pápeža.
Herzan sa ešte vždy úfal, že roztrieštením hlasov stlačí vážky v prospech Matteiho; strana „volantikov" bola za dočasného pápeža, za jedného z najstarších kardinálov, ktorý nezatarasí nadlho cestu k pápežskému trónu pred ostatnými ašpirantmi. No ani takto sa nevedeli dohodnúť. Jednému nebol Špina dosť nesmieriteľný, aby sa zdal hodným nosiť tiaru, inému Gabrielli bol príliš asketický a meravý, v očiach tretieho u Scottiho dobrota nie je v rovnováhe s rozhodnosťou.
Kardinál Saluzzo, ktorý pokuľhával a chodil opretý o palicu, úprimne vyznal, že nevie na koho hlasovať, lebo v tomto úctyhodnom sbore každý by rovnako zaslúžil tiaru.
Už piaty mesiac ležala na oltári striebrolesklá veľkňazská čiapka a nebolo hlavy, ktorú mala ozdobovať.
Mierna krása talianskej jesene sa už dávno pominula, starí kardináli, ktorí sa predtým báli ciel s popoludňajším slncom, teraz trpeli zimou v kryptove chladných, nevykúrených izbách; v konkláve vstúpil do života i sprísnený pôstny poriadok ako ochrana proti pretiahnutiu, — no výsledok jednako1 len meškal. No a dlhé vdovstvo Cirkvi, najmä v týchto hrozivých časoch, budilo všade odpor.
Benátčania, ktorí si do denného poriadku vzali postávať dva razy pred kláštorom San Giorgio — raz okolo poludnia, raz k večeru, číhajúc na dym — zunovali to, keď významná sfumáta celé mesiace dala čakať na seba.
Aj disciplína v konkláve sa začala akosi uvoľňovať. Kedysi každý predmet, čo sa dostal do konkláve, vyšetrili tak prísne, že prezreli aj hydinu a ryby prv, než by ich boli vniesli. Teraz kolovaly zvesti o tom, čo sa v konkláve deje; akýsi rakúsky vyzvedač zjednal sa za kuchára, dozvedel sa o nejednej veci, potom zbrzgal a za niekoľko zlatých vyklebetil svoje tajomstvá.
Antonelli, pobúrený týmto nedôstojným dôvtipom, poznamenal:
— Ak to pôjde takto ďalej, voľbu pápeža môžeme vykonať na piazette.
Kardinála Yorku opúšťaly sily so dňa na deň. Starosť, že ostanú s mŕtvym, prispela k tomu, že udalosti nasledovaly teraz už rýchlo za sebou.
Antonelli vstúpil do akcie.
On, ktorý sa tešil tomu, keď ho pokladali za pôvodcu dôležitých udalostí, dobre vediac, že každý môže byť pápežom, len on nie, aspoň to si želal, aby vyvolený pápež jemu ďakoval za trón. Nadhodil teda myšlienku, aby sa závodiace stránky dohodly na spoločnom treťom, v ktorom by boly spojené vlastnosti, požadované od dvoch kandidátov, ináč, — hovoril, — konkláve potrvá i štvrťstoročie. Odporúčaný spoločný menovateľ, pápež pokonania, bol by biskup Imoly Luigi Barnaba Pietro di Chiaramonti.
— Ak chcete svätca, volte Ohiaramontiho, ak štátnika — i vtedy voľte jeho, — riekol kardinál.
Chiaramonti mal práve šťastie, že dosiaľ ho nespomenuli ani raz. Bol to dobrý znak, lebo teraz už bolo isté, že i najpapabilnejší ostanú doživotne kardinálmi.
I politicky prázdna strana.
Vedeli o ňom, že je nežný, no svoje rozkazy neopakúval, čo je znakom toho, že vie rozkazovať.
Jediným protidôvodom so strany „papagenatikov" (ktorých celá strana sú oni sami) bola Chiaramontiho mladosť. Jeho panovanie môže sa pretiahnuť nadlho a tak nádej, že stolica sa o 4—5 rokov uprázdni a k nej viazané nádeje sa môžu uskutočniť, stane sa bezpredmetnou.
Antonellimu sa pomaly predsa len podarilo shromaždiť okolo seba väčšinu. Pripojil sa so svojou stranou i v parlamentných bojoch zaocelený kardinál Maury, ktorý dosial podporoval Matteiho, ale i neskoršie vždy prvý obrátil chrbát zapadajúcemu slncu. Odporoval už len Herzan a dôvodil tým, že on nepozná Chiaramontiho.
— Ale Boh ho pozná! — odpovedal Antonelli.
13. marca 1800 došlo k obradu bozkávania ruky, čo znamenalo, že voľba na druhý deň bude jednohlasná.
Medzi posledným požehnaním Pia VI., ktoré dal revolučnému svetu na smrteľnej posteli, a medzi prvým požehnaním Pia VII. minulo 6 mesiacov a 12 dní.
Konečne 14. marca zvony hlásaly v Benátkach, že trón svätého Petra už nie je prázdny, našiel sa nositeľ božieho primátu v osobe kardinála z Imoly.
Jeden jeho kanonik Pietro di Schiavoni mal teda pravdu, keď sa v mene diecézy takto lúčil s kardinálom, cestujúcim na konkláve:
— Tak cítime, že svojho biskupa teraz naposledy sme oslovili Vašou Eminenciou.
Tento bystrozraký človek bol predpovedal: „Ak Francúzi budú voliť pápeža, bude ním Maury, ak Taliani, Bellisomi, ak Duch Svätý, tak Chiaramonti".
Chiaramonti v prvej chvíli bojoval proti poslaniu ako každý prorok. Keď ho vyvolili, prosil, aby sa mohol na minútu pomodliť.
Skrúšene kľačal pred oltárom, pohrúžiac hlavu do dlaní a vytvoriac takto temnotu, v ktorej veriaci uvidí svojho Spasiteľa a môže sa s ním rozprávať. Kým si kľaká, je len kardinál Chiaramonti, keď vstane, je duševným otcom stámiliónov, siedmy v rade Piov a prvý medzi mučeníkmi, na ktorého čaká historická povíchrica, ktorej mračná v temných chumáčoch sa už sbierajú na obzore.
Po voľbe Antonelli prikročil k novému pápežovi a náražlivo poznamenal:
— Vaša Svätosť mne môže ďakovať, že sa stala pápežom . . .
Pius VII. pozdvihol vážne oči na kardinála a riekol:
— Tak mi dovoľ, aby som ním i bol.
O týždeň bolo korunovanie.
Viedenský dvor, ktorý poslal 23.000 toliarov na trovy konkláve a ktorý sa cítil urazeným, že jeho kandidáta Matteiho odstavili, aby dal výraz svojej nevôli, nepovolil korunovanie v chráme svätého Marka, hoci práve tento chrám, preplnený pokladmi z Byzantska, bol by skytal najdôstojnejší rámec.
No Benátky i takto oslavovaly, veď v Benátkach tak ľahko je oslavovať! Lagúny, viacstoročné palazzá doslovne plávaly v rozprávkovom lesku svetiel už večer pred korunovaním, stovky plamenných kytíc rakiet zapálily sa vo hviezdnatej noci; do tohto mora svetla len rakúske štátne budovy čnely temne a s chladnou nemotou.
Na druhý deň ráno o 8. zazneli bronzoví obri kláštora San Giorgio a všetky zvonkové hry Benátok. Pred kláštor valilo sa tisíce gondol.
Po ôsmej utvoril sa sprievod, ktorému podobný, už či v nádhere či v dôstojnosti, nedá sa ani predstaviť.
V pološere, trasúcom sa od tymiánového dymu, zaskvie sa plamenná červeň vlečky toho-ktorého kardinála a striebristá beľ jeho vlasov.
Jadrom sprievodu je 22 kardinálov, každý Výsosť vo svojom kraji.
S vytasenými mečmi kráčajú Švajčiari v oceľových prilbiciach, zlaté tunicelly, na holo ostrihané hlavy mníchov, rehoľníci so sklonenými hlavami v nekonečných radoch.
Potom sa zjavia ohromné vejáre z pštrosích pier, ktoré po prvý raz použil Július II. z príležitosti cesty po Umbrii, nakoniec na trónovitej stolici, nesenej sluhami v purpure, zjaví sa nástupca Nazaretského, vznášajúc sa a panujúc nad zástupom ako kedysi Ježiš na vodách . . .
Trón ho už očakáva.
Očakávajú ho členovia svätého kolégia, ktorí mu pobozkajú nohu, koleno a tvár, biskupi, ktorí mu pobozkajú nohu a koleno, tonzúrovaní kňazi, ktorí mu pobozkajú len črievice.
Pred pápežom kráča obradník s feruľou v Tuke, zlatom obitou to palicou v červenom zamate. Za ním dvaja prostí mnísi.
Veľká je ich úloha. Musia upozorniť hlavu najvyššej hierarchie, ktorú obkľučuje lesklý okruh pozemskej slávy, že všetko to je — pominuteľné, také ako do plameňa hodené žriebä .. .
Trpká úloha ... Tri razy ju opakujú ...
Na striebornom podnose horí žeravý popol, doň vhodia chumáč.
Plameň ... blkot.. .
Obradník pokľakne pred pápeža a vypovie sverenú mu tvrdú vetu:
— Svätý otec, Pius VII.! Nezabúdaj, že takto sa pominie sláva sveta!
Skoro smútočné memento.
Po tejto úlohe už nič neprekáža, aby na hlavu Chiaramontiho nepoložili najjagavejšiu tiaru a útrapami najväčšmi preplnenú korunu zemegule.
Keď Pius VII. vstupuje na trón, vskutku, pozemská sláva pápežského trónu zaniká v plameňoch a ohni zbraní.



III. Chiaramonti


Bartolomej Chiaramonti pochádzal z Ceseny ako jeho predchodca Pius VI. a mal tiež 58 rokov, keď vstúpil na trón.
Z jeho predchodcov Pius I. (142—147) bol pápežom kata-komb. Pius II. bol rodák benátsky, veľký humanista, básnickým menom Aeneas Sylvius, ktorý vtipne povedal o sebe: „Kým som bol Aeneasom, nikto ma nepoznal, odkedy som Piom, každý ma zovie strýčkom". Pius III. dohromady len 25 dní nosil tiaru. Pius IV. volal sa Medici, ale nie z chýrnej rodiny florentínskych Medicich, bol synom chudobného krajčíra. Pius V. bol mníchom, ktorý nosieval drsnú kutňu. Istý jeho životopisec tvrdí o ňom, že i ako pápež bozkal ruku svojmu bývalému predstavenému. Pius VI., pápež protivenstiev, žil v dobe Napoleonovej, pochádzal z Ceseny a volal sa Braschi. Veľa trpel a umrel vo väzení, aby dal za pravdu naňho sa vzťahujúcemu mottu malichijských predpovedí: Apostolus peregrinus.
Po ňom prišiel Chiaramonti.
Nepoznáme jeho tvár keď mail 30, 40, 50 rokov, len keď mu bolo 60, tú, čo maľoval Lawrence podľa utrpení.
Jeho predchodca Pius VI., krásavec, že ho nazývali novodobým Titom, bol rozhodne zjav skvelší a panovníckejší. Bolo v ňom čosi imperátorského. Pius VII. — čo do zovňajšku — nedal veľa na piktorov vtedajšieho veku, hoci — ako Mason píše — bolo v ňom čosi, čo dodávalo sviatočnosti všetkému, kdekoľvek sa zjavil. Bol strednej postavy. Tvár, na ktorej vôľa spájala sa s pokorou a ktorá bola schopná odzrkadliť jemnú a bohatú škálu citov, mal neobyčajne zduševnelú. Jeho trocha naklonený chrbát prezradzoval telesné útrapy. Jeho tmavé oči, vrúbené hustým obočím, nielen že živo svietiily, vedely byť i z tej duše mäkkými ako i jeho hlas, ktorého už sám zvuk hovoril, vedel otvoriť i najuzavretejšie srdcia. Keď sa za reči rozohnil, jeho oči, tie tmavé zrenice, vrhaly zvláštne, možno povedať nádherné svetlo. Vo svojej starobe jednu mihalnicu mával privretú. Vedel sa usmievať, nie obvyklým zdvorilým úsmevom, ktorého sú veľkňazi opravdivými mučeníkmi, ale akýmsi neobyčajne teplým a čarovným úsmevom, ktorý by sme mohli nazvať úsmevom svätcov. Tento velebný, naozaj piovský úsmev bol najväčšou ozdobou jeho obličaja. Pokladali ho za človeka, ktorý nie je skúpy v láske. Stále tkvela v ňom túžba ochraňovať iných ako by smalt jeho charakteru, že nikdy nezanevrel na nikoho. Ako holub vedel pretrpieť urážky, spáchané na ňom, čiže bola splnená v ňom každá požiadavka, aby mohol byť martýrom. Celá vznešenosť jeho charakteru bola zhustená v tých niekoľkých slovách, ktoré povedal o väzňovi na Svätej Helene Napoleonovi, svojom niekdajšom väzniteľovi: „Bol to náš tvrdohlavý syn, ale jednako len syn".
Za heslo svojho biskupského erbu vyvolil si toto: Dominus, nihil sum, sed tuus sum ... Pane, nie som ničím, ale Tvoj som. ..
Chiaramonti i v čase svojho pápežstva dokázal, že hŕbu zlata Kvirinálu možno srovnať s pokorou.
Keď ho v pápežskom paláci obslúžila celá armáda lokajov, s úsmevom založil ruky:
— Nuž, či toľko ľudí treba na to, aby mi porozumeli, keď poviem: dnes na obed mi stačia dve vajíčka?
Radostí stola nepoznal. Ktorýsi prelát zaznačil o ňom, že pápež zje za týždeň menej ako on za deň. Temer sa hanbil, keď sa kedy -vtedy najedol.
Nebol priateľom bozkávania nohy (u Rimanov a Peržanov bozkať ruku bolo potupnejšie ako bozkať nohu), ba dovolil to len vtedy, keď si to patričný osobitne žiadal ako preukaz mimoriadnej milosti.
Bol vždy prísnym sudcom svojich schopností. Jasným pohľadom vedel vniknúť do podstaty ľudí. Nebol veľduch ako Napoleon (ani Peter, prvý pápež, nebol veľduch), ale človek je i viac ako um, a toto viac bolo v ňom, nie v Napoleonovi.
Začal ako malý, ale keď ho jedna z historických vĺn odsúdila na to, aby bol veľký, vedel sa pozdvihnúť, prerástol svoju skromnosť a pokoru, udalosti, do víru ktorých sa dostal, zmeravily v ňom každú maličkosť, z bojazlivého a jednostranného mnícha stal sa duchovný hrdina historického rozmeru — z baránka lev, z mäkkého vosku skala.
I jedle len vo veľkej víchrici vydávajú hlasy, sú i takí ľudia.
Jeho životná púť začala sa v Cesene. Detským vekom prešiel vo vonnej tôni cesenských líp.
Rodina bola grófska, ale chudobná. Matka mu umrela, keď syn, smerujúci k pápežstvu, mal 14 rokov. Grófka Ghini predpovedala svojmu synovi pápežský trón, no s pudovým pocitom matiek i tŕňovú korunu na neho čakajúcich utrpení.
Inú životnú epizódku z mladosti zaznačil o ňom abbé Torlandi. Stalo sa to za korunovania Klementa XIV. Vtedy ešte len klerik Chiaramonti, aby videl niečo z nádherného pochodu, vyliezol na akúsi káru. Kočiš mu riekol: „Fratello, ba čo ste taký zvedavý na to, čo i vás čaká?" ... Je to hodnoverná epizóda. A on veru v tom čase ani v najtajnejších túžbach nechcel vidieť mitru alebo tiaru, ktorú títo veštci videli.
Jeho mladosť plynula ďaleko od počítaní ctibažnosti. Mal 18 rokov, keď prekročil mreže kláštora, na jednej strane ktorého stojí svet, na druhej samospása a ticho. Vyvolil si holé steny cely San Márie del Monte, kde človek môže rásť k nebu a kde mu pozornosť nič neodvráti od vlastnej duše. Veril, že z tejto cely i jeho cesta vedie už len k nebu. Miloval ticho, pokoj života, okorenený rozjímaním, a preto ani vo sne si nemohol predstaviť, že príde čas, keď jeho životná púť bude pokračovať medzi jagajúcimi sa gardistami, medzi kardinálmi a kňazmi v hermelíne.
No tamhore už bolo dokonané, že po najväčších zmenách — z grófskej kolísky do cely, natretej na bielo, z biedneho kláštora cez vznešený trón svätého Petra do savonského väzenia život Bartolomeja Chiaramontiho bude jednou z najdojímavejších kapitol vznešenej histórie pápežstva ...
Rozkaz Pia VI. vyviedol ho z kláštorného šera. Bolo to tým podivnejšie, že Pius VI. nebol príliš štedrý v rozdávaní milostia nerád videl, keď sa rehoľníci dostali k vyšším cirkevným hodnostiam. Zprvu sa stal kláštorným opátom, potom biskupom v Tivoli, odkiaľ ho slzy veriacich sprevádzaly do Imoly.
Keď vtiahol do biskupského sídla, nemohol povedať: Veni, vidi, vici. V tie časy odohrala sa kríza celej európskej duchovnosti vo francúzskej revolúcii, ktorá rozvrátila a zlámala kríže. Kam nesiahol jej meč, dostal sa jej duch. Dračí zub bol rozosiaty i do talianskej pôdy a i tu prinášal hojne ovocia. I tu sa stalo heslom: Treba prenasledovať všetko, čo prišlo z minulosti, a keďže z minulosti už nebolo čo prenasledovať, prenasledovali Cirkev. Ľud už nebol viac krotkým stádom; revolučné krikľúnstvo, brigantaggio vytrčilo svoju hlavu.
Chiaramonti bol múdrym a obozretným pastierom. Vedel, že revolúcia je víchrica, v ktorej najlepšie stiahnuť plachty. No i vtedy naučil revolucionárov obnažiť si hlavu, keď sa s ním shovárajú. Tento pocit povýšenosti bez pýchy bol i neskoršie jeho silou a základom jeho neobyčajnej istoty. Vedel sa súčasne ponížiť i povýšiť. Už keď bol klerikom, vedelo sa, že chudoba bude kedysi žehnať jeho prachu. V Tivoli dvere jeho biskupského paláca boly vždy otvorené tým, čo zaklopali, a veru ich nebolo málo. On, ktorý v dobe svojho pápežstva bol taký chudobný, že z pozostalosti neostalo ani len na náhrobník, ako biskup nesadol si v nedeľu k stolu, kým sa nedal najesť desiatim sirotám a desiatim chudobným.
Talianske biskupské štallumy ani v napoleonských časoch neznamenaly bohaté sinekúry.
Chiaramonti sám bol povedal, že keby deň mal 48 hodín, 40 z nich by venoval práci. Bol jedným z tých, na ktorých nikdy nebadať, koľko pracujú, hoci celý ich deň minie sa v práci. Za chladných zimných úsvitov u ž horiaca, za večerov, siahajúcich do noci, ešte vždy horiaca lampa svedčila o tom, že biskup pracuje.
Pešo pochodil celú svoju ekléziu, malé i veľké kostoly počuly jeho mohutnú výrečnosť, často si sám sadol za mlčanlivé záclony spovedelnice.
Mal 48 rokov, keď sa stal majiteľom sacry porpory. Purpur na pleciach ho povýšil, no nezmenil.
Prejdúc rovnako fázami poslušnosti a rozkazovania, takto sa dostal z kláštornej cely do paláca, ktorý nosil erb toskánskeho leva, florentínskej ľalie, päť gúľ Medicich i strieborného orla Welfov.
K tiare neprišiel prostredníctvom diplomacie, ani politickými schodíkmi, ale bez akéhokoľvek styku s veľkou svetovou scénou. Purpur korunoval tiché 'kňazské zásluhy. Prišiel z kláštora, no v úplnom vedomí toho, kam sa dostal. .. Olovený kríž nesmiernej zodpovednosti zaťaží teraz jeho plecia ako hlavného pastiera svetovej cirkvi. Teraz on je — skalou! .. .
Takzvaní poriadni ľudia obyčajne nemajú dostatok ráznosti.
Keď Pius VII. vstúpil na trón, mnohí sa obávali, že nebude mať dostatok panovníckej nešetrnosti, ktorá urobí poriadok železnými prostriedkami.
Mýlili sa. Pius VII. vedel povedať „nie", a to dosť rázne.
Pravda, nie on išiel v ústrety udalostiam, ale ony prišly k nemu a nanútily mu, že jeho panovanie stalo sa politickým pápežstvom. Odkedy jeho život prestal byť osobným a začal byť historickým, Pius VII. — ako kompasová ihla v kardánskom prsteni — vo veci zásad nezmenil svoje miesto ani v najväčších búrkach. Už jeho prvé slovo je rozhodné: Nie!
Cisár František pozval ho do Viedne, chcel mu hradiť i cestovné trovy, no Pius VII. to rozhodne odmietol. Tým dal najavo, že krotká povaha nie je spojená s nerozhodnosťou. Príliš si upamätoval, aká daromná bola cesta jeho predchodcu do Viedne, kde síce v dóme svätého Štefana pápežský trón postavili o schodík vyššie než trón Jozefa II., ale cisár neprišiel na omšu a kancelár Kaunitz namiesto bozku podal pápežovi ruku a jeho pravicu neúctivo potriasol. Takáto ireverencia dala sa očakávať i od Kaunitzovho nástupcu Thugutta.
Namiesto Viedne ponáhľal sa zaujať stolicu v Ríme. Opustil Benátky a cestoval do Ancony, kde ho ruské vojnové lode na výslovný rozkaz cára vítaly salvami, prislúchajúcimi panovníkom.
V Ancone stihol pápeža posol cisára Františka I., ktorý priniesol posolstvo, že Rakúsko je ochotné navrátiť Pápežský štát od Pesara po Rím s výnimkou legácií (Benevent, Ponte, Cervo).
Vo svojej odpovedi Pius VII. napísal cisárovi: „Nech sa Vaše Veličenstvo chráni zavesiť si do šatne kabát, ktorý načaly mole, lebo práca molov neušetrí ani ostatné kabáty". Bola to náražka na Napoleonove predvídané výdobytky. A skutočne o niekoľko mesiacov Napoleon napichol na ražeň nielen legácie, ale i juhorakúske provincie.
V Ancone pápež sadol na loď, ale stará fregata, ktorú mu dali k službám, vykonala cestu za toľko dní, za koľko hodín mala ta dôjsť.
Pri bránach Ríma očakával svätého Otca kardinál Yorku. Po uliciach vítal ho orkán výkrikov „evviva!" Na námestí, kde Napoleonovmu generálovi Berthierovi ponúkli korunu, stál teraz víťazný oblúk. Ľud vypriahol kone a sám ťahal pápežov koč na povrazoch, prepletených farbistými stuhami. Takto došli k bazilike svätého Petra.
Pius VII. vystupuje schodami, dávajúc požehnanie napravo -naľavo; každý cíti, že z požehnania ušlo sa i jemu.
Krátke povely .. . Piky Švajčiarov klopnú o zem, šľachtická garda spustí sa na kolená, konce vytasených mečov dotýkajú sa zeme ...
V Bazilike zaznie kvinteto strieborných trúb, použité po prvý raz v Avignone. Zvučné, vznešené, trocha chladné hlasy... Ani niet inej hudby za celého obradu.
V búrke hlasov, nad žeravým prúdom lávy duší pomaly sa klže navicella, požehnanie rozdávajúci Pontifex, aby napokon vystúpil pred Petrovým hrobom, ovrúbeným svetlom, kde v žiari bielych sviec Pius VII. začína svoju pápežskú omšu.
Pri vtiahnutí len neapolskí žoldnieri Ferdinanda IV. stáli chmúrne. Pri Porta Pia vystal lénny hold Neapolu, biely kôň so striebornými podkovami, vycvičený tak, aby sa sklonil pred pápežom na kolená, vystal i mešec so 6000 zlatými zecchinami, zavesený na hlavici sedla.
Prvou starosťou Pia VII. bolo pochovať svojho predchodcu Pia VI., ktorý bol spomínaval ako pokornú túžbu, aby ho pochovali do krýpt Vatikánu.
Pápež sa obrátil rovno na Napoleona, aby mu vydal rakev, ktorá ležala 4 mesiace nepochovaná, nakoniec ju zahrabali na cintoríne vo Valence — pri hrobe akéhosi mäsiara. Napoleon dal súhlas s podmienkou, že na francúzskej pôde nesmie dôjsť k nijakej tryzne.
K odovzdaniu olovenej rakvi došlo na moste rieky Taro bez akýchkoľvek slávností. Mŕtvy Pius vrátil sa domov 15. februára, na výročie, keď ho vyvolili za pápeža.
Ľudia, čo sa radi prizerajú najmä tomu, čo usporiada smrť, preplnili ulice. Piazza del Popolo plávala v prúde lesku. Námestie bolo uzavreté vojenským kordonom. Rakva bola postavená na 12 stôp vysoké rakvisko, ktorého štyri rohy zdobily erby Pia VI. Delá Anjelského hradu hrmely.
Mŕtvolu, ktorá sa stala relikviou, preniesli podvečer vo víťazoslávnom pochode do Pietra, kde kanonici Baziliky prijali domov sa vrátivšieho vandrovníka. Cestou zástup s fakľami tlačil sa okolo nemého korába. Lialo, no ani dážď neodstrašil ľudí. Švajčiari len s najväčším úsilím vedeli zatlačiť ženy, ktoré vyžalúvaly svoje starosti mŕtvemu pápežovi a na palice zavesenými ružencami dotýkaly sa rakvi.
V Bazilike otvorili rakvu z cyprusového dreva a olova v prítomnosti Pia VII.
Pečate boly nedotknuté ... Hodváb, ktorým bola rakva vystlaná, bol odlúpený, celé telo ako by bolo porastené jemným machom. Túto vrstvu odstránili s mŕtvoly. Na tvári mŕtveho nos sa trocha vtlačil pod tlakom oloveného vrchnáka, z polootvorených úst belely sa tri zuby. Ruka, na ktorej nebolo prsteňa, zdala sa byť rukou živého.. . Konce ľahkých topánok boly rozpadnuté a otvorom bolo vidieť biele prsty.
Takto ho videl ešte raz svet, ktorý on vidieť už nemohol.
Pápežská ozdoba sa skladala len z biedneho talára. K mŕtvemu položili teraz pápežské odznaky a pokryli ho palliom.
Nasledujúceho dňa bolo rekviem za Pia VI.
Ohromná katedrála skytala jedinečný pohľad. Prorok, opierajúc sa o kolená, tamodtiaľ s michelangelovskej klenby pozoruje dolu sa shromažďujúci zástup. Ľavá strana hlavnej lode černie sa od ľudí. Medzi ľud rozdali stá žltých voskových sviec. Na prostriedku v príšerne sa mihotajúcom svetle sviec, v jagajúcej sa korune zlatistého jasu leží vandrovník dlhého života, ktorý sa vrátil z druhého sveta. Pod obrovskými klenbami vznesie sa mohutná modlitba, ktorá prosí preňho večný pokoj, a žatým sbor Sixtiny potichu, ako by to prichádzalo z druhého sveta, začne: Requiem aetemam dona ei Domice ...
Áno, pokoj, po ktorom túžil, za ktorý pracoval a ktorého nenašiel.
Po smútočných žalmoch predstúpil pred rakvu Joachim Tosi, aby povedal laudáciu, obvyklú pri pochovávaní pápeža.
Dušami prebehol mráz, keď pred otvorenou rakvou ukázal na mŕtveho, pri nohách ktorého ležaly závitky ním vydaných búl.
Rečník vo svojej reči zdvihol valencský náhrobný kameň, ktorý mŕtvemu bola vytesala ľudská zloba, a žiadal vyúčtovať nespravodlivé utrpenia vyhnanstva. (Vyslanec Paríža Cacault zbledol pri tejto čiastke reči a nasledujúceho dňa žiadal i vysvetlenie.)
Pius VII. sedel pohrúžený, skvelé slová Tosiho, ktoré sa odrážaly od stien kostola, ako by ani neboly došlý k jeho duši. No Tosi zrazu zvýšil hlas a ako by si bol chcel vynútiť pozornosť, rovno pápežovi dal ominóznu otázku:
Či tvoj osud tiež nebude taký?
Keď vyslovil tieto slová, s mŕtveho pápeža každý pozrel na živého, s Pia VI. na VII., s mučeníka minulosti na mučeníka budúcnosti, ktorý sklesnutý, so sklonenou hlavou a so zavretými očami sedel na stolici.
Kto v tejto chvíli videl pápežovu nadzemskú tvár, mohol pozorovať, že v tomto človeku je čosi, čo nie je z tohto sveta.
Potom sa otvorila mramorová hrobka a čo v Piovi VI. bolo ľudské, bolo pochované. Po strastnom živote starec, unavený od robenia histórie sveta, ležal tam blízko oltára, kde kedysi prisluhoval omše a kam údery vĺn človečenstva prichádzajú zlámané a zahladené.
Umrel ako žobrák... Pochovali ho ako kráľa.
V týždňoch po pohrebe mal Pius VII. prvé konzistórium, v ktorom udelil kardinálsku hodnosť Herkulovi Consalvimu, tajomníkovi benátskeho konkláve.
Na tomto konzistóriu okrem kardinálov, ktorých ustanovil starý pápež a ktorí ustanovujú nového pápeža, shromaždilo sa i niekoľko rodených kniežat.
Hoci ozdobenie purpurom je najosobnejším právom pápežovým, jednako položí otázku, týkajúcu sa vyvolenej osoby: „Quid vobis videtur?" (Čo myslíte?) Kardináli bez slova povstanú, snímu červené čiapky a tým dajú najavo, že nemajú poznámok.
Teraz teda i na Consalvim je všetko červené (i vreckovka) a môže nosiť plamennú trojmetrovú vlečku, čo znamená, že do preliatia krvi („usque ad effusionem sanguinis") je hotový ochraňovať pozemské práva Boha.
I štátne tajomníctvo bolo sverené Consalvimu. Táto zaujímavo chladná hlava je majstrom diplomatických šachových ťahov, myslí tak veľkoryse ako pápež, ale koná ako diplomat .. . Jeho spôsoby sú príjemné a umné. Ako znamenitý šachový hráč pozná všetky možné ťahy Napoleonovej podzemnej diplomacie. Fesch ho nemal rád, naproti tomu „dvojití diplomati", ako Talleyrand, Metternich, Castelagh boli s ním v úzkom priateľstve. Ako virtuóza taktu nazývali ho „sirénou Ríma". Napoleon si ho vysoko vážil, povedal o ňom: „Je múdry, ako by ani nebol kňazom ..."
V jeho osobe prišiel opravdivý odborník k veslu zahraničnej politiky.
Consalvi po celý svoj život nasledoval Pia sťa obežnica.



IV. Homo duplex


Na jeseň 1801 konzul Bonaparte prešiel cez Alpy na čele jednej falsitaffskej armády, v ktorej bolo viac bosých ako obutých vojakov. Vojaci, ako došli do niektorého mesta, natreli si nohy smolou, aby sa zdalo, že sú obutí, dôstojníci si sami niesli chrbátnice, dostávali 15 dkg chleba, rovnošata v handrách visela na nich, no orly s roztrhanými krídlami lietaly s veže na vežu, bosú armádu víťazoslávne viedla vízia prebohatého Talianska, kde podľa Napoleonovho sľubu budú plávať v každej masti siedmich tučných rokov.
Pius VII. bol biskupom v Imole, keď poznal Bonaparteho.
Napoleon, tento osudný čarodejník, účinkoval na svätého Otca s istýmsi kúzlom, ktoré nebolo schopné vyničiť ani všetky ním spôsobené utrpenia. Obdivoval svojho veľkého protivníka, proti ktorému bojovať nútilo ho svedomie.
Je to už tak: ľudia, čo nám spôsobujú útrapy, zanechávajú v nás hlbšie stopy ako tí, čo nás milujú.
Pápež, o ktorom niektorí jeho životopisci tvrdia, že väčšmi miloval, ako poznal ľudí, s pudom a bystrozrakom vyvolených duší posudzoval Napoleona, ktorý bol raz vznešený, iný raz hoden opovrhnutia, raz malý, inokedy veľký.
Je skutočnosťou: v každom človeku sú dvaja ľudia, jeden nepozná druhého; sú dve srdcia, jedno nepočuje tlkot druhého.
My nepoznáme ani len duše človeka, stojaceho k nám najbližšie. A Napoleon, ako väčšina veľkých duchov, je tvor složitejší, ktorý sa skladá z viacerých vrstiev, než aby mohol byť meraný v jedinej rovine. Odtiaľ to, že čím viac píšu o ňom, tým neznámejším sa stáva. Pádne hovorí Merežkovskij: „Zo štyridsaťtisíc kníh postavili Napoleonovi víťaznú bránu, pod ktorou leží on — neznámy vojak". Ktorýsi jeho generál povedal o ňom: „Mali sme ho zrútiť s podstavca, aby sme ho mohli odmerať, čím bol."
Čím bol? „Kvadrát veľducha", — hovorí jeden, — „miešanina leva a líšky", „Robespierre na koni", — hovorí iný. Wells ho nazýva škodlivým veľduchom, dravcom apokalipsy, obludou, ktorá zo slovníka ľudstva ukradla slovo „ja". Naproti tomu Goethe sa pridržiava svojho názoru: „Bol polboh". Chateaubriand hádže naňho blato, Beethoven jemu venuje svoju IX. symfóniu.
Sám Napoleon, tento najdokonalejší homo duplex, ktorý vôbec žil, vie o sebe, že má dvojitú dušu. Sám hovorí o sebe: „Mňa každý mal rád a každý ma nenávidel". Ten istý Napoleon, ktorý s bláznivou pýchou vyriekne: „Ja pľujem na životy 500.000 ľudí", — tajne podporuje varovkyňu Ľudovíta XVI. a podporu z milosti dostáva od neho i opustená a vydedená sestra Robespierrova. On, ktorý nazval tri obetované generácie Francúzska „potravou pre delá", s nekonečnou nežnosťou choval sa k svojej niekdajšej varovkyni. I jeho nábožnosť bola dvojitá: z jeho vlastných slov dal by sa sostaviť veriaci práve tak ako neveriaci.
Jedného dňa hovorí takto:
— Na to, aby som bol pobožný, viem priveľa z histórie. Mohamedovo náboženstvo nie je také smiešne ako naše. Oni za dvadsať rokov dobyli svet, kresťanstvo len za tri storočia.
Na druhý deň hovorí v opačnom smysle:
— Ľudstvo nemôže obstáť bez nerovností v majetku a nerovnosť v majetkoch nemôže obstáť bez sily náboženstva. Čo by zdržalo chudobného, aby nezabil boháča?
Jedného dňa:
— Nepotrebujem spovedníka, aby panoval nado mnou ukrutnosťami pekla.
Inokedy:
— Uvidíte, budú mať generála, ktorý pôjde i na spoveď.
Svojmu lekárovi hovorí, že každý nemôže byť ateistom, ale o vzkriesení je tej mienky, že keď umrieme, umrieme poriadne. Raz sa vysloví, že ľud namiesto katechizmu a modlitebnej knižky potrebuje geometriu, inokedy, že ľud pokladá kostol za svoje prirodzené zaneprázdnenie, ktoré ho vyzdvihuje zo všedných dní.
On sám nebol birmovaný, naproti tomu o takýchto ľuďoch hovorieval: „Ich výchova ešte nie je skončená".
Od vedcov akadémie sa pýta, ukážuc na hviezdnaté nebo: „Páni, kto zapálil tie kahance tamhore?" Inokedy s voltairovským posmeškom pýta sa Gourgauda: „Povedzte, ak je Boh všemohúci, vie spôsobiť, aby palica nemala dva konce?" Má milostné gestá, no súčasne úplne vyrabuje loretskú kaplnku.
V Miláne pred klérom vyznal svoju vieru, no v Káhire pred ulemami s týmže nadšením hovoril o Mohamedovom učení ako tam o učení Ježišovom. Vtedy potreboval islam, teraz bol utisnutý na pápeža.
Sám povedal Roedererovi: „Vo Vendé budem katolíkom, v Egypte mohamedánom, ak bude treba spravovať židov, znovu dám postaviť Šalamúnov chrám".
Je práve tak dobrý za križiaka ako za sultána, cíti sa schopným sosobášiť polmesiac s frygickou čiapkou, Bibliu s Koránom, ako sosobášil vo svojich salónoch empirský sloh s egyptskými sfingami.
Napoleon nebol neznaboh, ale ani kresťan. Hoci sa narodil v kresťanskom náboženstve a v ňom i umrel, žil mimo neho. Predovšetkým jeho svedomie nebolo kresťanské. Pravda, zvyčajne bol prítomný na omšiach v Tuilleriách, ale táto jeho prítomnosť nesiahala tak ďaleko, aby pri tom dostal nádchu.
Sám sa žaloval: „Každý sa vie modliť, i najprostejší človek, ja sa neviem". Napoleonovi sa nedostalo milosti prosiť, — povedal o ňom sám pápež.
V jeho povahe bolo veľa náklonnosti k mysticizmu. V Tuilleriách za zimných večerov opustil svoju pracovňu, prešiel do salónu Jozefíny, tam kázal závojmi zastrieť lampy a dal si predčitovať historky o mátohách. Že sa klonil k mysticizmu, dokazuje okolnosť, že v nedeľu po tom, čo dal zavraždiť Enghiena, odchádzajúc s omše, bledý ako stena oslovil Berthiera: „Videli ste ho? Stál pri oltári..."
Rád počúval zvonenie a nariadil ho pri každom Tedeume, pravdepodobne preto, že s ním súvisely jeho príjemné rozpomienky na mladosť.
„Prechádzali sme sa v Malmaisone", — píše Maneval, — „keď na ceste, vedúcej na rouellskú planinu, došiel k nášmu sluchu hlas dedinského zvona. Tento zvuk pretrhol náš rozhovor ..."
Napoleon zastal, aby zvuky krokov nerušily čarovný hlas zvona. Jemne padajúce kovové kvety tak účinkovaly na neho, že jeho hlas znel rozčúlením. Vyslovil sa, že v jeho duši razom povstal celý jeho detský vek, cyprusmi pokryté Ajaccio, kde po večeroch, keď vyzváňali, počul z úst Letície to večne materské slovo: „Ľahni si! ... Nezabudni sa pomodliť! . .."
Tenže Maneval zaznačuje o Napoleonovi, že vo chvíli veľkých nebezpečenstiev, za blýskania a hrmenia cisár sa vždy prežehnával.
Rád videl náboženskú nádheru, mal smysel pre krásu obradov, čo je u Talianov v krvi, Cirkev si ctil ako starý dóm, ktorý chráni poklady našich otcov, ale táto úcta nepresahovala úctu k starým hrajúcim hodinám.
Všetko to sú nadzemské záblesky, ktoré — keď presvetlíme baňu duše — vedú k zážitkom mladosti, ale to nie je ešte pobožnosť; veď i najväčší neverec má chvíle, keď začína pochybovať o svojej nevere a zapieraní. Všetko to je deizmus, zakladajúci sa na učení Rousseauovom, no nie je to opravdivá viera.
Ako vyslovene politický mozog svojím smyslom pre skutočnosť poznal, že náboženstvo je základom každého poriadku a rovnováhy v štáte. Sám povedal: „Náboženstvo je časť osudu, ktorého obrady okrášlia a zlahodnia život ľudu. Ľahšie je spravovať s kňazmi ako so žandármi".
Rozhodol sa teda využiť silu náboženských ideí a inštitúcií v prospech štátu, na vysušenie myšlienkového močiara revolúcie: nech je náboženstvo oporou jeho trónu. Preto v prvých dňoch, keď ešte pokladal za potrebné získať si verejnú mienku za spojenca zbraní, doslovne dvoril Cirkvi. On, ktorý neskoršie uväznil pápeža a kňazmi naplnil žaláre, na začiatku svojho panovania bol by rád býval tomu, keby nemal povesť prenasledovateľa Cirkvi. Opätovne sa vyslovil: „Proti kazulám nevediem vojny".
Bol len malým generálom, keď v Sanminiáte navštívil strýca -kanonika.
Je nad všetku pochybnosť, že táto návšteva u strýca patrila medzi jeho divadelnícke kúsky, aby sa o tomto revolučnom generálovi hovorilo: „Vidíš, ten má kňazských príbuzných".
Áno, s kňazstvom načim zvoľna zaobchádzať, veď v jeho radoch sú Mazarinovci, Richelieuovci, Sieyésovci, Talleyrandovci, Fouchéovci.
Obratní dobyvatelia sa nikdy nepoharkali s kňazmi. Týchto možno získať a súčasne i použiť.
— Na kázňach sa možno smiať. — povedal Talleyrand, — jednako dobre je spolu s nimi zjesť posvätené kurča. — V tejto smierlivosti bolo i politikum: týmto postojom Napoleon chcel preťať spojivo medzi katolicizmom a Bourbonmi, chcel prekonať zdanie, ako by katolicizmus bol monopolom Bourbonovcov.
Lenže chyba bola v tom, že Napoleon sa nazdával, že všetko na svete je preto, aby slúžilo jemu. I náboženstvo.
Napoleon vždy len cez záujmy cisárstva vidí všeobecné záujmy kresťanstva. Skrocujúca sila náboženstva bola mu potrebná, no nepotreboval jeho moci, on s náboženstvom chcel účtovať ako jeho pán, nie ako sluha. Veď povedal: „Ľud potrebuje náboženstvo, ale náboženstvo musí mat vláda v rukách. Náboženstvo prinavrátim nie kvôli kňazom, ale kvôli sebe".
Potreboval i pápeža ako vládcu duší, ako najvznešenejšiu ľudskú hodnosť, ktorej koruna je nedostižiteľná, lebo Boh mu postavil trón na najbezpečnejšom mieste: vo- svedomí.
Pravda, vo svojom hneve menoval pápežstvo „rozheganým strojom", no že si vysoko cenil tento 18-storočný trón, dokazujú slová, ktoré povedal kardinálovi Feschovi:
— Ak sa mi ešte narodí syn — bude pápežom!"



V. Konkordát


Po prechode cez Alpy Napoleon mal pred shromaždeným kňazstvom v Miláne reč, v ktorej vyhlásil, že štát bez náboženstva je ako loď bez kompasu, práve preto jeho rozhodnou snahou je obdarovať Francúzsko náboženským mierom.
Účinok reči bol ohromný, akým ho chcel konzul mať.
— Opäť potrebujeme Boha, aby bol niekto, kto trpí spolu s nami, — riekol Napoleon za nadšeného tleskotu, súčasne sa postaral o to, aby jeho konfesorská reč dostala sa k pápežovmu sluchu.
Že sa Korzikán chce sblížiť, v prvej chvíli zdalo sa pápežovi nadmieru užitočným. Ešte neuplynulo' desaťročie, čo Stvoriteľa vyhnali z Francúzska, na Ježišove sochy napísali „Jésus Christ — cidevant Dieu" (Ježiš Kristus — kedysi Boh). Na hlavu Márie dali jakobínsku čiapku, na pápežovu židovský klobúk. Posmešky neznabohov v srdciach státisícov uponížily zjavenia neba; nie manželstvo, ale cudzoložstvo* stalo sa „sviatosťou". Surové vírenie náruživostí sa ešte neusadilo v dušiach, desať rokov je málo na vyničenie ideí revolúcie, ktoré len nedávno pomocou gilotíny usilovali sa ustáliť navždy.
Riešiť veci naliehavo vyžadovalo i položenie francúzskej cirkvi. Francúzsky klérus, ktorý roku 1790 obetoval poslednú striebornú sponu na botách, za revolúcie plával s prúdom a klesal s klesajúcimi. Porevolučné Francúzsko bolo preplnené kňazmi, rozosvárenými s veriacimi i so sebou. „Ústavní" kňazi — „psi na zlatej retiazke" — boli nemými služobníkmi štátu, ktorý ich platil. Nie pastieri pásli stádo, ale stádo páslo pastierov. Stávalo sa, že obec vyhnala kňaza a na jeho miesto vyvolila si kostolníka. Slabý hlas pastiera stratil svoju moc v ovzduší, v ktorom sa ešte chvel „furoir demagogiae" a ktorý bol nakazený nedôverčivosťou úradov. Ústavní kňazi slúžili omšu prázdnym stenám, umierajúci v posledných hodinách pochybovali o tom, či im naozaj kňaz dal posledné pomazanie a či rozhrešenie je platné.
Pius VII. teda s radosťou prijal mier, ponúknutý Republikou, a začal vyjednávať vo veci konkordátu, ktorý mal zahojiť rany francúzskej cirkvi.
Rokovania viedol v Ríme zprvu Cacault, „napravený revolucionár", človek jemných úlisností, no pritom nie bez taktu. Jeho nástupca Alquier bol v každom ohľade nepatrný človek, len v pokrytectve bol umelec.
Politiku pápežov, ktorá myslí v storočiach a vie, že pravda dneška nie je pravdou zajtrajška, nezaujíma čas. Rímska diplomacia vo vedomí, že získať čas je veľké a dôležité umenie, a pretože mala čas vyčkať, kým hruška dozreje, neponáhľala sa v poradách s Napoleonom.
V očiach Napoleonových ťahaly sa tieto porady so slimačou pomalosťou; aby teda veci urýchlil, vyslal do Ríma svojho strýca kardinála Fescha. „Nemôžem pripustiť, aby sa vec, ktorá mala byť hotová za 14 dní, ťahala celé roky", — tento pokyn dal kardinálovi na cestu.
Fesch bol za revolúcie dozorcom vojenského skladišťa a v tomto postavení zarobil ťažké státisíce (ale len sumy zarobil, majetku nikdy). Pod Napoleonom stal sa hlavným almužníkom a dvorným spovedníkom (na dvorných omšiach podával modlitebnú knižku a pri stole dával požehnanie). Hoci nebol veľduchom, nechýbalo mu vzdelania. Veľkou jeho chybou bola namyslenosť temer napoleonovských rozmerov, ktorá ho postavila nielen proti všetkým kardinálom, ale i proti samému pápežovi.
No hneď ako došiel do Ríma, musel skúsiť, že na Kúriu nemá takého účinku, o akom sníval v dôsledku svojej hodnosti „strýca". S chladnou zdvorilosťou dali mu na vedomie, že Rím nikdy nedovolí, aby kardinál hral u Kúrie úlohu ako vyslanec cudzej moci. I v tomto prípade uznávajú ho len za príležitostného diplomatického zástupcu.
Keď raz došlo k prudkej slovnej hádke medzi ním a Piom VII., britvu bolo treba strčiť nazad do puzdra.
Napoleon vtedy výslovne dal Kvixinálu na vedomie, aby Consalvi prišiel do Paríža.
Úloha Consalviho bola veľmi ťažká, lebo musel začať diplomatickú šachovú hru s človekom, ktorý tvrdil, že nezávisí od nikoho, len od sily svojho meča.
V učňovských rokoch panovania Napoleon ešte zniesol debatu, no neskoršie, keď o všetkom mal svoju správnu alebo nesprávnu mienku, od nikoho neprijal radu. Bol to výbuch prchkej letory, ako Korzikán ani nemohol byť inakší. Povadí sa s celou rodinou, lebo i v ostatných Bonapartoch väzí pud panovačnosti, najmä neznáša Luciána, ktorý sa mu vyrovná čo do vloh.
— Odstráňte tú ženu z Paríža! — dá rozkaz šéfovi polície o pani de Staël, — lebo vie nanútiť ľuďom, aby premýšľali, a to ja nepotrebujem. — A madame Staél musela zmiznúť.
Keď sa raz dozvie, že vojaci túžia po odpočinku, odkáže im:
— Zrieknite sa ho! Podržím si vás v zbrani, dokým nebudete osemdesiatroční! Narodili iste sa v tábore a tam i umriete!
Jeho energiu, ktorá len v bleskoch vedela vypáliť, nebolo možno schladiť na rovnomerný stupeň teploty. Knihu po prečítaní odhodí vo veľkom oblúku, ružové šaty Jozefíny, pretože sa mu nepáčily, obleje atramentom. Pohrozí ešte i Academii Franqaise, že ju rozpustí ako pokútny spolok, nemá v úcte ani mluvnicu, hoci gramatika stojí nad cisármi. Proti tým, čo sa opovážili byť inej mienky, hneď sa rozzúril a s vražedným hnevom udrúc sa po hlave dal im najavo, že táto hlava obsahuje hlavy všetkých ostatných. On nepotreboval poradcov, ale sluhov a v štátnej rade pomaly nebolo človeka, ktorý by nebol sklonil chrbát na prvé slovo. On vždy a vo všetkom mal pravdu čiže každému nanútil svoju domnelú pravdu.
— Ja mám tvrdú hlavu! — povedal o sebe Napoleon, človek sebou samým očarovaný, ktorý sa nazdával, že i s kňazmi môže zaobchádzať ako s vojakmi, a ktorý mal pocit, že práve tak ľahko by bol vedel spravovať svet duší ako politiku.
Stále prízvukujúc, že sa nerozumie do dogmatiky, latinsky nevie, nepozná zásady, podľa ktorých treba spravovať svetovú cirkev, vyžiadal si v poradách o konkordáte mienku kňazov, o ktorých vedel, že sú to hlasné trúby, ktoré hlásajú to, čo on chce.
Takýto bol predovšetkým kardinál Caprara, potomok rodiny Montecucollich, múdry, no priveľmi hladký človek, úslužný až po slabosť charakteru, úslužný — po milánske arcibiskupstvo. Caprara je práve taký človek, akého Napoleon potrebuje.
Druhý hlavný nadháňač je abbé Bernier, neskoršie orleánsky biskup, ktorý dostáva 30.000 frankov, len aby nevyslovil svoju vlastnú mienku, a ktorý by nevedel dať Napoleonovi dobrej rady ani vtedy, keby vedel. Človek, ktorý musí hľadieť na to, ako sa jeho druhovia dostávajú do najlepších štallumov, ktoré by podľa zásluhy a vlôh i on vedel právom zaujať; ak je len nie svätcom, stáva sa kyslým, zatrpklým a ctibažným. Bernier cítil, že jeho život je taký nepatrný, že sa mu už skoro vysmieva, preto sa rozhodol pristaviť rebrík svojej kariéry k Napoleonovej stene.
Tento odstrčený kňaz prišiel prvý na to, že voči Napoleonovi vychvaľovanie je najlepším omamným prostriedkom, že on potrebuje vonkajšieho pochlebovača a tlieskača, ktorý je jednej mienky s vnútorným lichotníkom.
Vo svojich rečiach Bernier porovnáva konzula s Kýrom, ktorý znova vystaví jeruzalemský chrám, ba ide ďalej.
— Kto zahojil toľko rán, kto usušil toľko sĺz ako on? — povedal v Reimsi v prítomnosti Bonapairteho.
Toľko a takej úcty s kazateľne neminulo sa účinkom. Napoleon už pri vypočutí prvej jeho reči povedal: „Toto je môj človek!"
Túto ranenú ctibažnosť využil Napoleon pri rokovaniach o konkordáte, keď poveril Berniera, aby jeho stanovisko zastupoval pred Consalvim.
Kardinál musel odrážať úklad za úkladom.
Porady trvávaly i devätnásť hodín a po tuhých bojoch konečne vznikla osnova, ktorú predostreli konzulovi. Napoleon ju zubami roztrhal a hodil do ohňa.
On chcel, aby jeho konzulská právomoc vo veci vymenovania biskupov bola neobmedzená, okrem nedele nesmie byť iného sviatku, namiesto stopäťdesiat biskupských stolíc má ich byť len šesťdesiat, klérus sa musí zrieknuť odobratých statkov, v obciach, kde aj iné vierovyznania majú svoje chrámy, vykonávanie kultu musí sa obmedziť na vnútro chrámu, pápežské buly vo Francúzsku neslobodno vyhlásiť bez predchádzajúceho súhlasu vlády.
Naproti tomu Consalvi bol toho náhľadu, že by zradil jemu sverenú božiu vec, keby sa uspokojil, aby sloboda kultu bola takto ochromená, ako sa uspokojil starý, mierny Caprara, Consalvi sa ohradil proti tomu, aby arcibiskupi boli duševnými policajnými šéfami Napoleona. Cirkev nemôže trpieť, aby i v kostoloch bola pánom polícia, ktorá má možnosť odstrániť kňaza s kazateľnice uprostred kázne.
Nad takýmito priepasťami ťažko bolo postaviť most.
Napoleon, ktorého zlostilo, že sa Consalvi nezjavil pred ním v plnej kardinálskej nádhere, lebo je to zvykom len pri pápežských audienciách, pri obede v Tuilleriách vyslovil to, čo si od začiatku debaty podržiaval ako poslednú kartu.
— Kardinál! Vy sa teda chcete odtrhnúť . .. Dobre! ... Ja nepotrebujem Rím, ani pápeža. Ak neprijmete konkordát, ktorý som vám ponúkol, sám sa stanem protestantom a tridsať miliónov Francúzov ihneď pôjde za mojím príkladom... Keď Henrich VIII., ktorý nemal ani desatinu mojej moci, vedel zmeniť náboženstvo Anglicka, tým skôr budem to vedieť urobiť ja .. . A keď zmením náboženstvo vo Francúzsku, môžem ho zmeniť v celej Európe, kam len siaha môj meč... Nech Rím uvidí, čo stratil!... Rím bude ešte plakať!...
Napoleon sa teda podujíma byť francúzskym Lutherom.
Pius VII., ktorému Consalvi poslal hlásenie, na tieto urážlivé výbuchy odpovedal so vznešeným pokojom:
— Konzul azda len nežiada, aby sme my boli prví v histórii pápežov, ktorí nedodržiavajú zásady svojej viery? Keby sme tento konkordát prijali, sám pápež by stvoril novú revolúciu po starej, z ktorej sme práve vyšli.
Consalvi sa nedal. Vedel, že pri konečnom zriadení štátu Napoleon potrebuje Cirkev. Moc bola tu, tejto moci bolo treba dať sústavu... Vedel, že na odtrhnutie sa od Cirkvi, ako mu Napoleon pohrozil, vo Francúzsku nieto výhľadov. Vedel, že odvolávanie sa na Henricha VIII. je len fráza, ktorej načim zvyknúť, z takých fráz je upletený kepeň Napoleonovej politiky ...
Bol ochotný odcestovať. Consalviho noha bola už na stupni koča, keď ho Napoleon dal zavolať.
— Povoľujem vám päť dní na dokončenie rokovaní, — riekol so zlostným pohľadom.
Z piatich dní bolo dvadsaťpäť, kým sa konečne zrodil výsledok, konkordát, ktorý dáva Bohu, čo je božie, a cisárovi, čo je cisárovo. To je i Kristova cirkevná politika.
Hoci roku 1802 Napoleon pripojil ku konkordátu doplňujúce odseky, takzvané organické články, ktoré rozhodne neboly organické, lebo iné je konkordát, čo znamená smluvu, a iné artikuly ako samovoľné doplnky (túto frivolnú hru pápež na prvom konzistóriu ostro odsúdil), jednako za daných okolností nebolo možno dosiahnuť viac, než dosiahol Consalvi.
Konkordát podpísali 14. júla 1801 vo výročný deň dobytia Bastily, no vyhlásili ho len na Veľkú noc roku 1802. V tento deň zaznelo Tedeum za hrmenia diel a na veži Notre -Dame v pokojnej svornosti vialy zástavy pápežove a republikánske. Šesť ohromných zvonov chrámu a všetky menšie zvony už oď ôsmej hlaholily na počesť smluvy, lebo veď zvony nemohly vedieť o tom, že na svete sú i organické články.
Pápežský legát parížsky arcibiskup Belloy a tridsať biskupov očakávalo prvého konzula.
Bonaparte prišiel do dómu vo višňovočervenom zamate, v slávnostnom rúchu, vyšívanom zlatými palmami, a vtiahol pod zlatým baldachýnom. Spolu s ním dvaja konzuli -druhovia, konzuli v tôni.
Keď sa ceremoniár už predtým prezvedal, či kardinál má podať kropáč so svätenou vodou i ostatným dvom konzulom pri vchode do chrámu, Napoleon nakrátko rozhodol: „Netreba!"
Na konzulov rozkaz museli byť prítomní na Tedeume i tí generáli a liberálni senátori, ktorí chceli demonštrovať neprítomnosťou. Napoleon nestrpel demonštrácie. Konkordát pokladal za svoje dielo, bol pyšný naň ako na bitku. Spokojne riekol:
— Teraz som nebo spriatelil so zemou! ...



VI. Sebakorunovanie


Po mieri v Campo -Formiu Napoleonov meč sa pomaly zmenil na kráľovskú palicu. Nemohol byť z neho už ani Robespierre, ani Monk, nepozostávalo mu iné, len stať sa kráľom. Vlastne ani nie kráľom, tento titul bol už zodratý, titul cisára, ktorému v stredoveku jedine prislúchalo oslovenie „Veličenstvo", značil viac, bol účinnejší, väčšmi dráždil fantáziu.
Keď prvý konzul na začiatku roku 1804 dal na hlasovanie otázku, či Bonaparte má byť korunovaný za cisára, miliónové zástupy odpovedaly: „Áno".
S korunovaním Napoleon nechcel pôsobiť len na obrazotvornosť ľudu, vedel, že len Notre- Dame môže slávnostne utvrdiť to, čo sa od Toulonu dosiaľ stalo.
On sám povedal: „Nestačí len sadnúť si do Touillerií, treba tam i ostať". Od atentátu s pekelným strojom pokladal za naliehavo potrebné, aby jeho osoba bola svätá a nedotknuteľná.
Keďže trón svätého Ľudovíta udržiaval oltár, Napoleonova vôľa bola, aby schválenie ľudu schválilo i náboženstvo. Korunovanie bez cirkevnej nádhery nie je opravdivou nádherou, preto za posledný schodík na trón volil si Cirkev.
No v stredoveku koruna bola oveľa posvätnejším skvostom, než aby ju bol mohol darovať iný ako pápež, preto napoleonovská logika: „Keď je už na korunovanie potrebný kňaz, nech je najvyšší".
Jagavú víziu jeho fantázie mohlo uceliť len korunovanie pápežom, ktorého sa nedostalo jedinému Bourbonovi a za posledné štyri storočia ani jednému Capetingovi.
Nuž, vypustili skúšobné balónky a ony ukazovaly, že v tejto otázke u Kúrie vetry sú priaznivé. Nie že by pápež zpočiatku nebol mrzol od myšlienky vstúpiť na horúcu pôdu, ktorá len nedávno bola krajinou veží bez zvonov, cintorínov bez krížov a svätých bez hláv.
„Tu sa i naďalej budeme oslovovať súdruhom -občanom a budeme si tykať!" — tieto a podobné nápisy ešte nezmizly zpod brán parížskych domov.
Bolo treba uvážiť aj iné veci.
Ľudovít XVII. ponáhľal sa skrze svojho varšavského vyslanca protestovať a odkázať Piovi, že nikdy neodpustí svätému Otcovi, ak skutočne urobí tento krok. Sardský minister de Maistre bez akejkoľvek piety povedal, čo si myslel: „Všetky hriechy Alexandra VI. sú menšie ako tento krok jeho nástupcu".
Všetci kardináli sa shodli v tom, že ak pápež navštívi Paríž, vzbudí žiarlivosť Bourbonovcov a Habsburgovcov a títo mu budú vyčítať stranníctvo. Kúria bola tej mienky, že by bolo slušnejšie, keby Napoleon prišiel do Ríma. Keď to urobil mocný cisár svätej ríše, môže to urobiť i on. Dôvodili aj tým, že svätý Otec mohol by prísť do trápneho položenia, keby kadidlo niesol človek, ktorý svoj tymián mal len nedávno prichystaný pre uhlíky revolúcie.
Ako by len mohol pápež prijať toho Talleyranda, ktorého sám Napoleon nazval „hnojiskom s hodvábnymi pančuchami"? Exbiskupa Autunu, nádejného kardinála starého režimu, ktorý v jednej osobe bol Dantonovým a Maratovým spolupracovníkom? .. . Ako by mohol prijať ministra zahraničných vecí, ktorý vo svojom živote složil trinásť prísah vernosti a o ktorom Chateaubriand tvrdil, že za zlato zapredal by dušu i čertovi a že ten by urobil veľmi zlý obchod, lebo by dostal len smeť? . .. Ako by mohol pápež prijať ženatého biskupa, ktorý predtým, než odhodil infulu, ani omše nevedel odbaviť? . . .
Dvaja kardináli položili otázku: Čo by Jeho Svätosť urobila, keby v budúcnosti všetci panovníci Európy žiadali, aby ich on pomazal?
Všetko bolo pravda.
Lenže neslobodno zabudnúť, že Napoleon je v tom čase pánom celej európskej šachovnice, ktorý podľa vlastnej vôle posunuje kráľov, bašty, sedliakov. Jeho vôľa je zákon, hnev požiar.
Metternich s pádnym posmeškom píše, že v Tilsite za každým rohom stojí jedno arciknieža alebo kráľ a striehne na Napoleona, aby ho mohol úctivé pozdraviť.
Ťahať sa za prsty s týmto Napoleonom, ktorého aj ináč ovládajú hriechy jeho talianskej krvi? Tomuto priamemu potomkovi Malatich, Riminich a Sforzovcov a iných condottierov odkázať, aby on prišiel do Ríma?
Nie! Minulo storočie, keď cisár bozkami zahrnul pápežove nohy a jeho koňovi držal strmene.
A potom tu sú neodškriepiteľné zásluhy Napoleonove. Jeho zásluhou je, že pred sochami svätých vo Francúzsku opäť horia sviece, že s modlitebných kníh sotreli prach a nemé zvony opäť zahlaholily. Jeho zásluhou sa stalo, že sa pominul svet, keď sa jakobíni v kňazskom rúchu mohli skrývať po spovedniciach a cirkevníkom ukladať penitenciu, aby jazykom tri razy vylízali kríž do prachu.
Každý, kto sa úfal navrátenému poriadku sveta, obracal sa k Napoleonovi, lebo tento zvíťazil nad chaosom a skrotil anarchiu.
Pravda, staré idey celkom ešte nevymrely, duševná likvidácia revolúcie sa ešte ďaleko neskončila, ale i to je o príčinu viac, aby pápež vyhľadal rybníky duší, ktoré treba zachrániť . . . Veď čo bude v dekatolizovanom Francúzsku s miliónami, ktoré zvykly bohorúhačstvu ako prirodzenému stavu? Či teraz nie ony sú najohrozenejšími baránkami Pána? Či diplomatické ťahanie za povraz má miesto tam, kde je reč o návrate tridsaťmiliónov od Boha ďaleko zaviatych duší?
Medzitým čo sa porady vo veci korunovania medzi Kvirinálom a Tuilleriami čím ďalej tým nepriaznivejšie konaly, došla do Ríma zvesť o zastrelení princa Enghiena.
Dnes je už objasnené, že posledný Condée zaslúžil si lepší osud, než aby bol zastrelený ako pes vo vincenneskej priekope. Ziapali ho nezákonne, odsúdili tajne, popravili nemilosrdne.
Pápež plakal, keď sa dopočul o preliatej krvi, ktorá volala k nebu. Na onen hromadný výstrel opäť zaváhal, či ísť. No v súrení pozvania skrývala sa hrozba zjaveného rozkazu. Pápežov príchod do Paríža, ktorý Napoleon zprvu pokladal za ,,ozdobu, zvyšujúcu lesk jeho víťazoslávy", javil sa teraz ako ozajstná potreba.
„Tá krvou naplnená vincenneská priekopa ľahko mohla rozťať Francúzsko vo dvoje", — hovorí Thiers.
Aby smyl krv, lepiacu sa mu na sluchy, Napoleon súrne potreboval oleja pomazania.
Pius VII. rozhodol sa teda ísť, keď z dvadsiatichdvoch kardinálov pätnásti boli za to. No vymienil si, že neprijme Talleyranda, že jeho svätokrádežné ruky nebudú mať zástoj pri pomazaní, i to, že ani jedinej čiastky nevynechajú z obradov, vypracovaných desiatimi storočiami skvelých tradícií, hoci v Napoleonových listoch nebolo ani len zmienky o najdôležitejšej veci, o záujmoch Cirkvi.
Pápež odcestoval 2. novembra.
Napoleon očakával dvanástich kardinálov, pápež bol za štyroch, tak boli v sprievode šiesti: Antonelli, Bayenne, Borgia, Braschi, Gaselli a Di Pietro.
Pápežský corteo, sto sedem osôb v štyridsiatichštyroch kočoch, medzi ktorými bol jeden šesťzáprahový a tri štyrizáprahové, neskoro v noci opustil Portu Piu. Napoleon, keďže hradil cestovné trovy, dal ubytovateľovi poukázať štyristotisíc frankov.
Ako by vicepápež ostal v Ríme Consalvi.
Pius VII. pred odchodom dlho sa modlil nad hrobom svätého Petra...
25. novembra 1804 došli do Fontinebleau. Predošlého dňa bola povíchrica, po takej lejavici dažďové kvapky ešte dlho padajú so žltého lístia lesa. Vietor znova a znova spôsobuje malé dažde medzi haluzím, strechy kočov boly pokryté mokrým platánovým lístím.

Väčšinu cesty vykonali v mľaskavom blate, pod stromami, s ktorých kvapkalo, a tak rýchlo, že pápež temer ochorel. Napoleon vysiela posla za poslom, aby sa ponáhľali. Svätého Otca tak hnali z Ríma do Paríža, — písal Di Pietro Paccovi, — ako nejakého dvorného kaplána, ktorému pán gróf odkazuje, aby prišiel slúžiť omšu.
Konečne vidieť bukový les vo Fontainebleau. Nebo sa vyjasnilo, kaluže na ceste sa lesklý v zimnom slnečnom jase . . .
Napoleon, uvedomený o hodine príchodu, v zablatených poľovníckych čižmách, obklopený psami, na pokraji lesa čaká na svoju obeť, na „bieleho jeleňa", na pápeža.
Celá táto umelá poľovačka, usporiadané náhodné stretnutie, vystanie úradného prijatia sleduje jeden ciel: aby sa Pius VII. neukolembával v domnienke, že jeho hodnosť prevyšuje hodnosť cisárovu. On už teraz chce predísť tomu, ako- by sa cisárstvo uponížilo k pápežstvu.
Teraz nasleduje veľká chvíľa.
Cisár soskočí s koňa, pápež vystúpi z koča.
Črieda psov breše okolo kočov. Pri pohľade na veľké blato svätý Otec vo svojom bielom rúchu a bielych hodvábnych topánkach zdráhavo vystupuje ľavými dvierkami koča.
Ale darmo ... Načim sa priblížiť. I Napoleon sa približuje ... Objímu sa a pobozkajú a la frangais . . .
Všetko sa odohrá za minúty, dvorný koč je už tu.
Kto sadne prvý? Kočiš zo zdanlivej nepozornosti tak sa blíži s koňami, že oddelí cisára od pápeža. Lokaji razom priskočia k stúpadlám a roztvoria ich zprava i zľava, tak že obaja vstúpia naraz. Tak sa dostane pápež na ľavú stranu, Napoleon na pravú.
Cestou rozprával Napoleon o poľovačke a o koňoch, ako by nemal nič dôležitejšieho povedať duševnému otcovi stámiliónov.
— Dnes som mal veľmi zlý deň, — žaluje sa pápežovi cisár, takto slabý poľovník, ktorý len preto usporiada dvorné poľovačky, lebo tak to vyžaduje veľký štýl francúzskych kráľov, — z desiatich, výstrelov ani jeden netrafil.. . Tie zajace sú také prefíkané a tak ma poznajú, že nie a nie priblížiť sa k nim.
A potom:
— Ja som zvykol strieľať z kanónov, nie z pušiek.
No pápeža zamestnávajú iné myšlienky. Zďaleka sa lesknú mútne svetlá Paríža, onoho Paríža, kde jakobíni pred niekoľkými rokmi ešte svätými oblátkami kŕmili svoje kone, kde jeho predchodcu obesili in effigie a namiesto sôch svätých postavili Maratove.
Napoleon sa teraz obráti k pápežovi.
— Ako sa cestovalo Vašej Svätosti?
— Vďaka nebesám, cestovali sme medzi ľudom, ktorý ma vítal kľačiacky.
Bol to jemný sek, ale oprávnený, lebo veď ani jagavé kryštálové lustre, ani nádherné gobelíny nemohly napraviť to, čo sa dnešného dňa stalo v tejto domovine obradov a ceremónií, na pôde rokoka a etikety: že vystal bozk ruky, ktorý ani Jozef II. neodoprel Piovi VI., že Jozefína sa neponáhľala privítať pápeža, že Ježišovho námestníka, ktorý prišiel korunovať na francúzsku pôdu, v zablatenom lese Fontainebleau neprijali so salvami a hlaholom zvonov, ale — s poľovníckymi trúbami.
28. novembra za tmavého večera cisár sa dal zaviezť s pápežom do Paríža, do Tuillerií. V tomto jedinom prípade posadil ho na svoju pravicu. Pri každom ďalšom verejnom vystúpení obraidník poukázal Piovi VII. miesto po cisárovej ľavici s vysvetlením, že tak to vyžaduje talianska etiketa, Pontifexská etiketa to naskrze nevyžadovala tak.
V Paríži prijal pápeža minister polície. I to bola netaktnosť, veď Savary bol hlavným vinníkom hromadnej paľby vo Vincermes.
Keďže do korunovania bolo treba usporiadať veľa vecí, porady sa ihneď začaly.
Cisár mal v úmysle dať sa korunovať v Aachene a ako Karol Veľký na Vianoce. Bola reč i o Aix la Chapelle, o Reimsi a St. Denis, napokon rozhodol sa Napoleon za Paríž, hoci nemal rád Notre -Dame, zdal sa mu malých rozmerov, priemerným.
Potom nadhodil otázku dvoch korunovaní, jedno nech je v Notre- Dame, druhé na Marsovom poli, ,,pod kopulou neba", no Pius VII. sa rázne ohradil proti tomuto úmyslu, lebo by to bolo znamenalo degradáciu kostolnej korunovácie.
Problém obradov beztak nebol ľahký v demokratickej monarchii, kde kňazstvo vôbec nebolo výsadnou triedou v štáte, v ktorom generáli boli prednejší než arcibiskupi.
I preklenutie odchýlok medzi rímskym Pontifikále a francúzskym Ceremoniále šlo ťažko.
Tu pápež musel popustiť: Napoleon nebozká ruku konsekrujúcemu arcikňazovi, ako to urobili Capetingovci. Olejom pomažú mu len čelo, nie plecia, lebo Napoleon sa nechcel vyzliecť ako jeho predchodcovia alebo anglickí králi, ktorí v dlhých bielych kamžiach stoja pred oltárom sťa diakoni. Ostatných francúzskych kráľov pomazali olejom katechumenov, Napoleon si žiadal, aby sa pomazanie dialo ako pri vysvätení biskupov.
I so šabľou bola galiba. Šabľa Karola Veľkého sa stratila za revolúcie pri vyrabovaní štátnej pokladnice v St. Denis. Pravda síce, že vynaliezaví obchodníci so starinou ponúkli tri autentické korunovácie šable, ale i na „najautentickejšej" bolo toľko bourbonovských ľalií, že si ju nežiadali. Napoleon chcel teda položiť na oltár svoju obyčajnú šabľu, ktorú mal pri Lodzi. Odhovorili ho.
Vec rozriešili napokon tak, že dali vyhotoviť napodobneninu šable Karola Veľkého, ktorá stála 40.000 frankov. Napodobnenina bola vydarená, mala len tú chybu, že nikdy nebola v rukách Karola Veľkého.
I pápež by bol mal určité požiadavky. Pius VII. by bol chcel vtiahnuť do dómu sa séde gestatórii. Preto prišli s ním z Ríma i nosiči vejárov, palefráni a flabelisti. No Napoleon postavil sa proti tomu s odôvodnením, že na francúzskej pôde je to niečo nezvyklého a neznámeho, ba malo' by to odporné a urážajúce ostrie, keďže naposledy Marat s takejto sédy gestatórie rozdával požehnanie a dal sa niesť do kostola Umu. ..
Ak pápež vtiahne do Notre -Dame v takomto nadzemskom rámci, s takouto šalamúnskou nádherou, zatieni cisárov príchod. Túto príčinu Napoleon nevyslovil, no ona bola ozajstnou pohnútkou jeho odporu.
Ťažkosti sa vyskytly i pri otázke, či cisársky pár bude prijímať. Napoleon, ktorý i veril i neveril, odvolával sa na príčiny svedomia a prosil pápeža, aby upustil od toho. To nepatrí k organickej čiastke ceremónie. On nechce spáchať svätokrádež.
Hoci svätý Peter z Damiánu pomazanie kráľov menuje sviatosťou (Sacramentum quintum est inunctio regis), teda králi musia stáť pred korunovačným oltárom v stave milosti, sám Pius VII. povedal:
Neobťažme s týmto prijímaním ani Napoleonovo, ani naše svedomie.
A vlastnoručne napísal na okraj ceremoniálnej knihy: „Non communiunt". Neprijímajú.
Napoleon zabudol, že korunovanie Karola Veľkého bolo skutočne také ako vysvätenie na niektorú cirkevnú hodnosť. I on i Klodviga boli vysvätení za diakonov, prijímali pod obojím, zapísali ich medzi kanonikov chrámu svätého Petra a na pápežských veľomšiach oni spievali evanjelium.
Ale kto myslí na niečo takého od Machiavelliho?
Keď sa už zdalo, že vo veci korunovania všetko je riešené, v poslednej chvíli vybuchla ešte jedna bomba.
Jozefína, zrejme zo ženskej taktiky, odkázala pápežovi, že cirkevne nie je zákonitou manželkou Napoleona, nie sú sobášení podľa oltárnych zákonov, ona, ktorú oklamaný Pius vo svojich listoch nazýval „Ježišovou najmilšou dcérou", je vlastne súložnica. Zarazený Pius VII. v trápnom položení nemohol konať inak, než že pomazanie odoprel. Veď čím by sa stal „oleum odoris bonae famae", keby krášlil plavé kadere súložníc? Svätý olej nie je predsa obyčajným olejom na vlasy...
Čo robiť? Bude to len obyčajné „civilné korunovanie", pápež bude prítomný len ako vznešený svedok, na tom sa bude zabávať celá Európa, na tom si poostria jazyky všetky dvory: Napoleon posteľou kompromitoval svoj trón ...
Nepomáhajú nijaké dôvody, ani najnásilnejšie odvolávania sa na uznanie: pápež je neoblomný, bez cirkevného sobáša nebude cirkevného korunovania.
Napoleon zúril a — povolil.
Čo sa odohralo medzi ním a Jozefínou, o tom svedčia na červeno vyplakané oči cisárovnej, ktorá so stopami čerstvo preliatych slz na tvári stála pred polnocou v kaplnke Tuillerií pred kardinálom Feschom, ktorý „šťastný pár" napochytre sosobášil.
Nadišiel deň 2. decembra. Jasná, chladná nedeľa. V noci snežilo, tenká pokrývka snehu pokryla balkóny a strechy, no ráno prestalo snežiť. Predošlej noci osvetlili mesto, v divadlách sa hralo zadarmo, stráže s hudbou pochodovaly ulicami, hrajúc zlé napoleonovské pochody, na rozličných miestach predmestia studne zadarmo lialy víno.
Podľa Thiersa taký zástup na uliciach bol len vtedy, keď sa Napoleon mŕtvy vrátil z ostrova Svätej Heleny. Mesto vzrástlo, 15 frankov stála jedna izba, mestá ostaly bez magistrátov, posádky bez dôstojníkov, celé Francúzsko sa hrnulo do Paríža. Po uliciach, černejúcich sa od desaťtisícov zvedavcov, v oblokoch i na strechách všade ľudia, Paríž sa práve tak pásol na lesku napoleonovskej nádhery ako nedávno pri pletení pančúch očakával hrôzy popraviska.
Len čo sa zjaví prvý slávnostný záprah so zlatými kolesamir s lokajmi, ktosi zakričí: „Idú!" . .. zástup sa tlačí dopredu s takou silou, že radové vojsko ho len kolbami stačí zatlačiť.
Na uliciach, ktorými len nedávno prechádzal tragický voz šarhu s jeho obeťami, zjavia sa cisárske koče s jagajúcimi sa zlatými orlami.
Štyridsať korunovačných záprahov.
Pred dvoma rokmi, keď sa prvý konzul presťahoval do luxemburgského paláca a usporiadali prvý bál, ešte nebolo nadostač dvorných kočov, museli najať povozy, pričom ich radové čísla prelepili. Od tých čias opravili staré slávnostné koče, ktoré bol naposledy používal Ľudovít XVI. Na ich bielej hodvábnej podšívke sedia teraz dvorné dámy v lesku diamantov sťa živé zrkadlo ...
Nasleduje veľká ,,carosse de gala", v nej Napoleonovi bratia. Ťahá ju sedem bielych paríp, ozdobených kyticami z pier, len práve, že nekráčajú v takte, lebo nebolo času nacvičiť ich pre ciele panovníckej procesie . ..
Ticho ... Teraz ide pápež ...
Hlavy sa obnažia, hoci nie každá. Zástup, ktorý aklamuje každú osobu, s nemým dojatím hľadí na túto v Paríži ešte nikdy nevidenú postavu a takrečeno s poverčivou hrôzou šepká: ,,C est lui!" ... To je on! ...
Koč pápežov ťahá šesť hnedákov tiež s perovými ozdobami, vzadu sluhovia, pri koči pešo štyria lokaji. Tento koč patril Jozefíne, no sotva ho používala. Teraz ho ozdobili okrídlenými anjelmi.
V zlatom ráme, obopnutý vyrezávanými anjelskými krídlami, v prostom talári krémovej farby pápež robí dojem skôr dojemnej, než majestátnej postavy. Jeho ruka, dávajúca požehnanie, zabelie sa zpoza okenného skla koča.
Medzitým v dóme, kde len niekoľko hodín pred ceremóniou panoval najväčší zmätok a neporiadok, všetko usporiadali. Vnútro chrámu až pláva v jase a od klenby po podlahu ozdobené je gobelínami belasého tónu so zlatými včelami. Všade písmeny N, korunované olivovými ratolesťami. Naproti oltáru ohromný trón, na ktorý vedie dvadsaťštyri schodíkov. Skromný, biely trón pápežov stojí po pravej strane hlavného oltára. Len stolička s vysokým chrbtom.
Pohľad na katedrálu je veľkolepý a magická hra farieb jeho oblokov ho len zvyšuje. Gotické pološero napĺňa organ a hudba. Slávnostné vrenie, šable zabrinkajú, diamanty zaiskria...
Pred bránou dómu jeden za druhým prichádzajú slávnostné povozy pairov so zlatými kolesami, páni v zlate, dámy v bielom. Ožije veľkolepá hra farieb pominutých storočí, vír farieb hýri: fialová, biela, purpurová, zlatá . .. Stá kryštálových lustrov, tisíce sviec vrhá svetlo na tento výjav stredovekej nádhery.
No táto historická starobylosť je len na šatách, nie v hlavách.
Spoločnosť je vlastne veľmi miešaná. Sú tu čašníci, lodní sluhovia, práči kočov, sú tu generáli, niekdajší to strážmajstri, z práčok povýšené dvorné dámy, na ktorých vidieť, že sa ešte nenaučili chodiť po parkete a ukloniť sa „malým" a „veľkým" úklonom ...
Je to nádherné divadielko, v ktorom i prízemie sa skladá z kráľov, ale na týchto kráľoch vidieť, že sa im nepodarilo prispôsobiť sa novému položeniu. V bielych nohaviciach po kolená onačia sa starí sansculotti, z včerajších ,,beznohavičiarov" dnes sú výsosti, monseigneuri, connetabli, nad hlavami kráľovrahov visí kniežacia koruna, jakobíni klubu Marat nosia kľúče komorníkov ...
V osobitnej skupine stoja skôr vycvičení, než dobre vychovaní generáli, na ich čele Murat v príliš ozdobenej rovnošate, opravdivej veži šnúr. Pri ňom Latour D' Auvergne, „prvý granátnik armády", Soult, Ney, Dessaix, ktorých meno znamená ,,po vyhratej bitke".
Tu ide Talleyrand, neskoršie Napoleonovo nešťastie, ktorý odhodil biskupskú mitru, namiesto cingulu má šabľu na boku, namiesto biretu klobúk s perami podľa módy Henricha IV.
Prichádzajú členovia fantomnej dynastie, Jozef a Ľudovít v bielych španielskych oblekoch, zoženštení a vyzdobení; ich odev je vynálezom maliarov a krajčírov, čo dávajú návrhy a šijú ženám.
V celej ligotavej spoločnosti najzaujímavejšou postavou je so svojou kostenej guli podobnou hlavou pán advokát monsieur Raguidot, ktorý ani nie tak dávno, ešte keď Napoleon okrem meča nemal ničoho, odhováral Jozefínu, aby nešla za takého bezvýznamného generála. Teraz ho z úradu zavolali sem, do prvého radu, aby pán právny radca lepšie videl, či jeho stránka urobila naozaj zlú partiu.
Každý je tu, len mama nie, Napoleonova matka, táto vážna materfamilias, chýbala. Na Dávidových maľbách síce tam sedí, ale v skutočnosti nesedela tam. Veľkomožná pani rímskeho rázu oneskorila sa naschvál, veď tri dni strávila v Troyes. A veru nebolo ešte smrteľnej matky, ktorej by sa bolo ušlo podobného zvelebenia.
Bolo 9. hodín, keď došiel pápež.
Keď Pius VII. vkročí do dómu, všetko povstane. Granátnici sťa sochy stoja v pozore. Pápež prevezme sväteničku z ruky parížskeho arcibiskupa a s mdlým pohybom požehná senátorov, zákonodarcov, sudcov a maršalov, veriacich i neveriacich. Požehná Napoleonovo Francúzsko ...
Ba koľkí z tých, na ktorých padlý kvapky svätenej vody, môžu povedať o sebe, že sú nevinní „od krvi toho spravodlivého? ..."
Stotridsať ľudí stojí tu, čo pred desiatimi rokmi hlasovali za smrť Ľudovíta XVI. ...
Teraz zahučí organ a zaznie spev päťsto spevákov, medzi ktorými sú i chóristi z Opery a z divadla Faydeau. Mocne a majestátne valí sa s chóru: „Tu es Petrus! .. ."
Ajhľa, revanš za krvavý september, za zhorené chrámy, za kňazov, narazených na koly: — prvý kňaz na smrť odsúdeného náboženstva s kráľovskou nádherou vtiahne do „Chrámu umu" pred oltár pohanenej „najvyššej bytosti".
Šesťdesiat prelátov, medzi nimi desať kardinálov v okružnom sprievode prichádza bozkať ruku hlave Cirkvi.
Vtedy sa stala neslýchaná netaktnosť. Pius VII. mal už na sebe omšové rúcho, pápežský fanón na kazule, už sa bol i pomodlil a Napoleona ešte nebolo tu.
Pápež vzal breviár, otvoril prímu, prežehnal sa a začal sa modliť.
Ten, ktorého zbraňou bola dokonca krehkosť, ani nemôže urobiť ináč, len modliť s a .. . Recituje terciu, sextu, nónu; Napoleon neprichádza.
Pius VII. sedí na svojom tróne, nehybne, modliac sa v sebe, so zavretými očami a dôstojnou ľahostajnosťou ako človek, čo necíti chladu, ani tepla, čo necíti urážky vlastnej osoby.
Päť štvrtí hodiny sedí tak sťa nemá hymna sebaovládania.
Čo by sa stalo, keby v túto hodinu Július II., Sixtus V. alebo Alexander II. sedel na pápežskej stolici, ktorý kedysi vo dverách benátskej katedrály položil nohy na krk kajúceho sa Barbarossu? Čo by sa stalo, keby proste vstal, odišiel cez sakristiu a nechal tak Napoleona, snímuc s hlavy tiaru, vážiacu vyše kila?
No Pius VII. nie je Július II. On proti tomuto uponíženiu stavia svoju rozvážnu pokoru. Na pozdvihnutej, na nebo hľadiacej tvári je pokoj a vznešenosť. Je to veľké víťazstvo sebaovládania.
Konečne o pol jedenástej došiel Napoleon.
Kde sa zdržal a prečo, nikdy nevysvetlil. Je to jedna z urážok, o ktorých mlčí i ten, čo ju spácha, i ten, čo ju utrpí.
Napoleon prestupuje posvätený prah s tvárou, ktorú prichystal pre nesmrteľnosť práve z tejto príležitosti. Herec Napoleon hrá teraz Napoleona- cisára. Dekoratívne gestá nemusí sa naučiť od Talmu. Je úplná pravda, čo Talma hovorí: On sa učil od cisára, nie cisár od neho. Ba kto by i tvrdil, že je dokonalejším hercom ako najdokonalejší herec doby?
Jednako očití svedkovia, ktorí ho videli v túto hodinu, súhlasia v tom, že Napoleon, ovenčený veľkoleposťou a pátosom dejinnej chvíle, bol pekný.
Na sebe mal stredoveký kostým, modernizovaný maliarom Dávidom, na čele zlatú vavrínovú vetvu cézarov. Milióny budú musieť umrieť za túto zlatú obruč.
Víta ho kardinál Cambaracéires.
Zvony hlaholia, delá na brehu Seiny hrmia.
Za zvukov organa, znejúcich s výšky, za anjelského sprievodu hlaholu zvonov, medzi živou ohradou, upletenou z hodvábu, striebra a zlata, on a Jozefína kráčajú k oltáru, plávajúcemu v jase.
Či je to skutočne ten človek, ktorý len pre niekoľkými rokami mal ešte nevyplatené účty u práčky? Je to ten Bonaparte v hermelíne za 18.000 frankov, ktorému pani Tallienová len nedávno dala ušiť šaty?
Pred ním maršali v bohato zlátených rovnošatách, s vejúcimi pstrošími perami nesú panovnícku palicu, skeptrum, ba i krajinské jablko, čo dosiaľ nebývalo pri korunovaní francúzskych kráľov.
Po jeho boku Jozefína kráča azda ešte žiarivejšie. Jej vlečku nesú cisárovi bratia, tí istí, ktorí svojho času vykonali všetko možné, aby si ju ich mladší brat nevzal, alebo keď si už vzal, aby sa s ňou rozsobášil. No Jozefína v tejto chvíli svojho víťazstva a zvelebovania zabudne na urážky, na intrigy a slzy, v jej srdci práve tak hučí Tedeum ako tam hore na organe. Ona, už starnúca žena, kráča po koberci, upletenom z poddanosti, tak sviežo, ako by mala dvadsaťpäť rokov, ako by jej nohy v bielych topánkach kráčaly v daždi kvetov, v letnej, navoňavenej vode.
A potom v oslňujúcom rámci, uprostred žiarenia drahokamov a vo víre hodvábu a zlata začína sa omša, nebeská dráma on oho Ukrižovaného, ktorý nahý umrel na kríži.
Po svätej lekcii prišiel rad na pomazanie.
Pred opásaním a pomazaním cisár pod Credomom vyhlásil svoju ortodoxiu a složil prísahu na evanjelium a na kazetu, obsahujúcu krvou Štefana pokropenú zem. Hlasom, ktorý naplnil i posledný kút dómu, vyriekne Napoleon „Prisahám!"
Prisahá na všetko: na mier Cirkvi, na ústavu, na konkordát, na slobodu kultu, prisahá na ochranu vdov a sirôt, ktoré mu budú vďačiť za najťažšie slzy. Ba či by ho už teraz nebolo možno obžalovať pre krivú prísahu?
Za tým ho pápež opásal šabľou a čelo mu pomazal svätým olejom, ktorý on rýchlym pohybom sotrel.
Nadišla rozhodná chvíľa.
Koruna mala sa sniesť na Napoleonovu hlavu ako by s neba, z rúk pápežových, z týchto posvätených bielych rúk. Vo výjave takto by sa bola javila veľkoleposť, to, čo by srdcia bolo naplnilo svätým úžasom.
Počujme, čo hovorí historik o nasledujúcej chvíli:
„Pius už siahal rukou po korune, ale Napoleon ho predišiel, sám ju vzal, a snímuc s hlavy zlatý vavrínový veniec, chrbtom k pápežovi, sám si položil na hlavu svätý klenot".
Tak sa to stalo ...
Obecenstvo žaslo. Talleyrand, na pol kroka od oltára, chladno, ale tak, že to viacerí počuli, riekol: „To sa nepatrí!" .. .
Pápežova tvár bola meravá.
Ba čo by povedali na toto gesto Karol Veľký, Klodviga, Ľudovít Nábožný a ostatní? Čo to malo znamenať? Že chce vyhnúť i len zdaniu investitúry? Chcel tým povedať, že si korunu sám nadobudol?! Že on je zákonom sebe samému ?! Že je vyšší od najvyššieho?
Tento človek, ktorý povstáva proti všetkému, čo má medze, neodchýli sa od seba samého ani v týchto rozhodných chvíľach.
— I keď bol cézar, — hovorí o ňom jeden jeho životopisec, — jeho spôsoby boly vždy najhoršie.
Teraz je to ten istý Napoleon, o ktorom Remusat píše: „Nedostalo sa mu výchovy, detskej izby nikdy nemal. Nevie poriadne vyjsť z izby, ani pekne vojsť, nevie sa ukloniť, ani sadnúť si, ani vstať. Každé jestvujúce pravidlo ho obťažuje, každá bezuzdnosť zdá sa mu víťazstvom".
Kultúru stáročí nemôže nahradiť ani génius, a bez toho celá napoleonovská etiketa, hoci sa usilovala postaviť na vedecké a historické základy, je len falošným leskom.
Týmto gestom oslnenia sebou samým Napoleon skazil všetko, jeho korunovanie stalo sa torzom korunovácií veľkých cisárov, travestiou tejto veľkolepej slávnosti. Závoj tymiánového dymu, presiaknutý zvukami organa, teraz už darmo obťahuje túto ako stredovekú plánovanú činohru, výjav nie je stredoveký — len činohra.
Ľudia počuli, keď vo chvíli sebakorunovania obrátil sa k Feschovi:
— Ach, keby sa náš otec bol dožil toho ..."
Je to hlas ľudský, no podivné, že v túto hodinu volá práve otca, ktorého nespomínal ani predtým, ani potom nikdy...
Potom i Jozefíne on položil korunu na hlavu, no to už nebolo také priezračné a urážlivé, lebo na to už bol precedení. I Máriu Medici korunovali takto.
Obrad sa skončil o pol tretej popoludní.
Keď vyšiel z dómu, obrátil sa k Jozefíne:
— Všetko šlo dobre ... Segur zaslúži svoje franky!
Potom sa dal zaviezť do Tuillerií, bol ustatý, chcel byť sám.
Podľa Pradta od únavy a že sa necítil dobre, zíval za celého korunovačného obradu. Časté kľakanie bolo mu zrejme na ťarchu, za dlhej korunovačnej litánie si aj sadol.
Večer bola veľká iluminácia, červené plamenné kruhy vybehly na nebo, hrdzavé svetlo padalo na obloky, neprehľadný zástup tiahol s fakľami pred Tuillerie, volajúc na slávu cisárovi.
No Napoleon to už nepočuje, lebo si ľahol, zahalil sa do prikrývky a s týmže povzdychom, s ktorým zahasil sviečku, riekol:
— I to sa pominulo ..."
Slávnostný obed bol na druhý deň v najkrajších sieňach Tuillerií. Päť veľkých, dlhých stolov sa prehýnalo pod množstvom zlatých mís, brúseného kryštálu, vzácneho porcelánu, kvetov a poschodových tort.
Obradník zavedie pápeža na jeho miesto. Hľa, duševný pán stámiliónov, kráľ kráľov sedí na treťom mieste. Nová urážka. Darmo mu naplnia pohár najlepším oportským, srazí sa mu v ústach ako ocot.
Aká veľkosť je v týchto urážkach, ktorých je schopný každý, i malý človek?
Pius VII. dôstojne znáša i tento trpký pohár.
No keď sa na konci obeda otvoria krídla dverí a vtancuje baletný sbor opery, pápež vstal a odišiel zo siene. Vyšiel s úsmevom na tvári, no jeho odchod bol predsa len demonštratívny. Zrejme nie preto vykonal v zime s dvaašesťdesiatimi rokami na pleciach cestu na stá kilometrov, aby bol zvedavý na piruety a iné daromnosti v ružových pančuchách.
Netaktnosť tento raz pocítil i sám Napoleon. Aby napravil, čo sa napraviť nedá, sám odprevadil pápeža ku galérii Diany.
Na koncerte večer nasledujúceho dňa, usporiadanom v salónoch cisárovnej, Pius VII. nebol prítomný.
— Človek nikdy nevie, čo sa tu končí baletom, — poznamenal.
Pozostávalo už len posledné pokorenie v krajine etikety a jemných ceremónií: zabaliť Napoleonove korunovačné dary.
Svojho času Jozef II. zavďačil sa bol Piovi VI. náprsným krížom v cene 200.000 frankov a vyrezávaným slávnostným kočom. Napoleon bol oveľa skromnejší: uspokojil sa so sevreským príborom pre jednu osobu, s gobelínom menšej ceny a s veľmi hodnotnou tiarou, ktorá však mala tú chybu, že bola pápežova. Napoleon ju bol ukoristil pri tolentínskom lúpežníckom mieri.
Ba či jestvuje na svete jemné gesto, ktorým na šľachetný skutok možno zmeniť čin, keď lúpežník vráti lúpež svojej obeti?
Pius VII. mu daroval nádhernú kameu, ktorú bol vybral Canova, a Jozefíne najkrajšiu vázu Kvirinálu, čo v hodnote mnohonásobne prevyšovalo Napoleonov dar.
Pápež dôstojne prijal i Napoleonove dary.
Korunovanie sa teda skončilo.
Malineský biskup Pradt v týždňoch po korunovácii navštívil svoju cirkev, pričom sa pred svojím vikárom vyslovil, že korunovanie nemalo na zástupy ten účinok, ktorý dvor očakával.
Protestantské kruhy sa rozhorčovaly, filozofi pokladali „svätú komédiu" za nedôstojnú storočia osvietenosti, Napoleonovi vyčítali malichernosť a zradu revolučných zásad. De Maistre v Petrohrade sa veľmi neúctivo vyslovil o veci a anglitíká nóta i naďalej titulovala Napoleona len „le chéf des frangais" a nie cisárom.
— Jeho Veličenstvo uviedlo sa vlastnou šabľou", povrávalo sa v dôstojníckych kruhoch, a po výčapoch sa parížsky ľudový humor spytoval: Prečo musel Napoleon na koni vybehnúť na trón, či nemohol ta pešo?
Zašli najmä nad tým, že korunovanie stálo 56 miliónov frankov. Len slávnostný koč Napoleonov stál 150.000 frankov, korunovačné rúcho 80.000.
Najostrejšia bola kritika generála Delmasa:
— Bola to pekná maškaráda. Len škoda, že milión ľudí muselo umrieť pred desiatimi rokmi, aby došlo u nás k niečomu takému...
Anglické časopisy priniesly karikatúru o korunovácii. Porovnávaly Napoleona s černošským náčelníkom Dezalinesom, ktorý sa toho času tiež dal korunovať za cisára v Afrike.



VII. Doba incidentov


Po korunovaní Pius VII. ešte štyri mesiace ostal v Paríži.
Za tento čas ponavštevoval chrámy a múzeá, dával audiencie veriacim, nevercom i zvedavcom. Dal sa zaviezť do Bois, obzrel si továreň na porcelán v Sevres, Manifacturu na gobelíny a celé popoludnie presedel v cisárskej knihovní.
V Louvre ho sprevádza správca múzea Denon, ktorý už vopred prosí za odpustenie, akže by pohľad na určité predmety spôsobil Jeho Svätosti bolesť. No Pius ho upokojil láskavým úsmevom:
— Víťazstvo ich prinieslo sem, iné víťazstvo ich môže zaniesť domov.
V Louvre skutočne vidí pod sklom pápežské umelecké poklady, zhabané pri tolentínskom mieri, ktoré Napoleon dal odniesť z Ríma na nákladných vozoch.
Všetko to zaujíma, baví pápeža, ale či preto prišiel do Paríža, aby sa stal boulevardierom?
Kde sa len zjaví, ľud je v horúčke, keď rozdáva požehnanie rukou s hviezdnatým prsteňom. Kadiaľ len chodí, kľačiace zástupy lemujú ulice. Klobúka nikde, všade holé hlavy .. .
Pápežova popularita omŕza Napoleona, lebo každú inú hodnosť ako svoju vlastnú, pokladá za zneužívanie a osobnú urážku, preto sa usiluje odtiahnuť ho od verejnosti. Napokon kruh nemôže mať naraz dve centrá.
Pius VII. bol by býval rád slúžiť omšu v onom karmelitskom kláštore, v záhrade ktorého bol sa odohral krvavý kúpeľ roku 1879, no odhovorili ho s odôvodnením, že by to zavdalo príležitosť k demonštráciám.
Inokedy sa vytasili s nedostatkom brannej moci, ktorú viažu cisárske slávnosti.
Ani na Vianoce mu nedovolili slúžiť verejne omšu. V tento veľký sviatok hlava Cirkvi musela slúžiť tichú omšu v ktoromsi parížskom farskom chráme ako nejaký kaplán.
Pius VII. nechcel sa s prázdnymi rukami vrátiť do Ríma. Dosiaľ mu putá taktnosti prekážaly spomenúť vec obsadených pápežských štátnych území, no nadišiel čas vyriešiť i tento problém. Lenže po korunovácii nasledovaly večierky po večierkoch, parády po parádach, takže prešly týždne, kým Pius konečne mohol byť sám s Napoleonom v salóne, osvietenom sviečkami.
Prv ako by bol cisár vošiel do siene, kde ho pápež očakával, počuli, keď povedal:
— II faut maintenant payer le pape! — (A teraz treba platiť pápežovi!)
Pred korunovaním Napoleon odkázal do Ríma, že čo sa týka rytierskosti voči svätej Stolici, bude závodiť s veľkými kráľmi Francúzska. Po korunovaní hovoril ináč. Vlastne nijako, vo veci legácií bol upätý. Na pápežovo opakované súrenie odpovedal:
— Svätý Otec!... nemožno všetko odrazu. .. Ani svet nestvorili za deň.. . Nech má Vaša Svätosť len dôveru vo mne, veď už urobíme niečo . ..
Kto pozná Napoleona, vie, čo znamená tento sľub, preložený do prózy. Pretvarovanie sa a cynizmus boly vždy jeho zbraňou.
Cisár celým svojím postojom dal pocítiť pápežovi vietor zmeny a pápež nemohol mať nijakých ilúzií o veciach, ktoré nasledovaly.
Po tomto sa pápež chystal odcestovať. Už vo februári sa chcel vrátiť do Ríma, no Napoleon ho opätovne zadržal. Už vtedy sa zamestnával plánom, aby centrum sveta bolo na brehoch Seiny a centrum duševnej moci v Paríži. Pius VII. s ozajstným pocitom do budúcnosti už vopred vytušil Napoleonove snahy, preto prv, než odišiel z Ríma, podpísal svoje zrieknutie sa na prípad, že by ho Napoleon väznil.
— Ak ma v Paríži zadržia, — povedal, — nie pápež stojí pred vami, ale len prostý mních menom Barnabáš Chiaramonti...
Tým prekrižoval cisárove plány.
Rozlúčka bola chladná.
Napoleon odcestoval pred ním na korunováciu do Milána, pápež mal k dispozícii len vystriedané kone cisárskych povozov, preto musel všade čakať a meškať.
I to sa stalo na klasickej pôde obradov.
No Pius VII. sa jednako len nevrátil do Ríma s prázdnymi rukami.
Pred odcestovaním dal si zavolať ústavných biskupov, ktorí boli složili prísahu, čo sa síce začínala s menom Boha, ale v nej darovali nezávislosť svojich duší cisárovi.
Ľudia, zvyknutí tomu, aby boli milovaní, ako by pudové nachádzajú nežné slová, ktorými pritiahnu a otvoria uzavreté srdcia.
Pius VII. hovoril k nim potichu, hlasom pokoja, ktorý odzbrojí každý odpor, ako pastier, ktorý ticho klope na dvere duší. Blahodarná metamorfóza nevystala. Viacerí z revolučných biskupov slziac padli pred pápeža.
To bolo najväčšie víťazstvo parížskej cesty Pia VII.
Ľudia sú náklonní nenávidieť toho, komu sú povinní vďakou.
Po korunovaní Napoleon nebol štedrý v rozdávaní darov, hoci zlaté kolesá jeho víťazného voza prašťaly pod ťarchou bohatej koristi. Tým menej sa ukázal ním, čo sa týka vrátenia majetkov. Vrátil Pesaro, to bolo všetko.
Pius VII. sa čoskoro presvedčil, že jeho predtucha bola správna, totiž, že mučivý démon obrazotvornosti nenechá cisára na pokoji, že náhlený rytmus jeho púte nezastane pri schodíku francúzskeho trónu.
Vskutku, sotva mal na hlave cisársku korunu, pokračoval v ceste, aby si zadovážil železnú korunu Talianska.
Ako Karol Veľký bol súčasne panovníkom Talianska, ani Napoleon nechcel byť bez tohto titulu a v milánskom dóme silným hlasom vyriekne formulu Karolingov:
— Dio la ma donna, voi, chi la tocca! — (Boh mi ju dal, beda tomu, kto siahne po nej.)
No len čo sa milánsky trón oteplil pod ním, jeho hlad po koristi je neukojiteľný, jeho vôľa po ujarmovaní ako vrodený cit a náchylnosť povzbudzovala ho k novým a novým výbojom, práve tak jeho sebeckosť, ktorej veľkosť bola v rovnom pomere k jeho géniu.
Keď prežrel jeden štát, nasleduje druhý; len čo začína hovoriť o slobode, každý sa môže prichystať na nové tyranstvo.
Sám bol povedal o sebe:
— Moje čelo musí zdobiť stále nový vavrín. Mňa môže zničiť jediná prehratá bitka. Musím byť veľký, vždy väčší, ináč ma odoženú ...
Preto rad-radom stoká na hlavné mestá Európy cisárske orly s takou rýchlosťou, že jeden jeho kuriér sa ho pýta: „Kam poslať zajtrajšie hlásenie, do Berlína, Viedne alebo do Moskvy? Vaše Veličenstvo sa tak ponáhľa".
Pred ním postáva veľkolepá europská štátna pospolitosť, ktorej Washingtonom bol by on.
Pozostáva ešte Rím.
Aké plány má s Pápežským štátom, prezradil už v čase svojho korunovania v Miláne, keď do veľkého cisárskeho erbu pojal i pápežské kľúče.
Skutočné položenie je také, že Pápežský štát, toto kráľovstvo v strede polostrova, stojí v ceste jeho vojnovým pohybom. Ono Taliansko, ktoré mienil zanechať synovi, nemožno stvoriť bez Ríma. Jeho Taliansko práve tak potrebuje Rím ako Francúzsko Paríž.
Aby svoj čin ospravedlnil pred svetom a logiku meča. podporil aspoň zdaním oprávnenosti, Napoleon o preteky hľadá, ako by sa srazil s pápežom. Najradšej by použil meč, no súčasne porobil všetko, aby sa baránok zdal mútiteľom vody.
Aby dosiahol svoje tyranské ciele, proti pápežovi mu je dobrý každý prostriedok, klam, dvojfarebnosť, úklad, zrada. Čo sa politiky týka, v Napoleonovi nebolo ani za mak háklivosti, nad čím žasol i Talleyrand, tento naozaj politický Mefistoteles.
Cisár sa chváli, že už za detstva vedel znamenite luhať. Vynachádzať luhaniny v prospech vlastných záujmov bolo mu vrodené. I v Ajacciu to robil. Podrážal bratov, doškrabal ich. zbil a potom ešte on žaloval na nich matke. I neskoršie užíval tento spôsob.
Lúhať pokladal za „chybu, čo sa rovná čnosti". Keď raz bola reč o ktoromsi diplomatovi, Napoleon sa takto vyslovil:
— Tento človek je blízko k tomu stať sa veľkým štátnikom, znamenite luže.
On sám tak luhal ako zprávy z bojišťa.
Prognóza veštila búrku a táto oddávna sa chystajúca búrka vypukla roku 1805.
Napoleon vyslal Cacaulta do Ríma s týmito slovami:
— S pápežom zaobchádzajte tak, ako by dvestotisíc bodákov stálo za vami.
Pius VII. už Vtedy padol u Napoleona do nemilosti, keď odmietol zrušiť platnosť manželstva medzi kniežaťom Hieronymom a slečnou Pattersonovou. Cisár požadoval, aby pápež osobitnou bulou zrušil bratovu baltimorskú ženbu, čím chcel utvoriť precedent k rozluke vlastného manželstva.
Napoleon, ktorého nedojímaly ľudské pohnutia srdca, ktorý bol bezcitný proti každodenným bolestiam života a ktorý stoj čo stoj chcel mať v rodine kňažné, hoci žena bola v druhom stave, rozkázal, aby ju prvou americkou loďou poslali domov z Amsterdamu.
Pri prednesení skutočností cisár sa nepridržiaval pravdy, naproti tomu pápež zistil, že toto manželstvo požehnal baltimorský biskup roku 1803. Pravda, žena bola protestantka a Hieronym ešte neplnoletý, jednako nebolo v pápežovej moci zrušiť manželstvo, keďže dôvody proti jeho neplatnosti neobstály.
Pius sa hľadel pokonať s Napoleonom i za cenu straty prestíže a určitého zrieknutia sa vlastnej pozície, no jestvovaly transcendentné čiary, za ktoré nemohol ani na vlások ustúpiť. Nemohol vysloviť zrušujúci rozsudok nad manželstvom, ktoré bolo uzavreté za podmienok platných manželstiev.
Napoleon sa nazdával, že je to troškárstvo.
Nepriami ľudia obyčajne iných pokladajú za falošných. Napoleon pripisuje pápežovi chyby, ktoré sú v ňom, nie v Piovi VII. Ináč, keby cisár bol mal rozumných radcov, tento prosebný llist by nebol býval napísaný, veď základným učením Cirkvi je, že uzavreté a konzumované manželstvo je nezrušiteľné.
No Napoleona, ktorý nemal rád, keď ho poučovali, znervózňovalo, že — ako sám poznamenal — pápež „v každej polievke, ktorú on vynašiel, 'hľadá vlas".
K novej srážke medzi Piom VII. a Napoleonom došlo v otázke udelenia purpurov.
Napoleon sa usiloval desiatimi novými kardinálmi zabezpečiť francúzsku väčšinu v kardinálskom kolégiu. Naproti tomu pápež bol náklonný vymenovať len troch francúzskych kardinálov a len toľko ich vymenoval.
Napoleon rozčúlený poznamenal:
— Čo chce tento starý pán, čo sa nerozumie do iného len dať si bozkávať nohy? Prečo vždy len na kraji hrobu stojaci starci spravujú svet, hoci ani vôle, ani sily nemajú na to, aby vniesli zmeny do sveta? Skôr-neskôr budeme musieť pohroziť rímskemu dvoru!
Uzavretie kontinentu znamenalo pre Napoleona nový a znamenitý spôsob útoku.
Cisár má v úmysle uzavrieť pred anglickými loďami morské brehy od Hamburga po Toranto. Pod najťažším trestom zakazuje prijímať tovar britskej vlády; tak 20-ročným väzením tresce toho, kto sa opováži nosiť anglickú piketovú vestu.
V súvise s týmto nariadením dal odkázať Kvirinálu, že ani Rím nemôže ostať pre Angličanov otvorenou zónou, lebo uzavretie kontinentu bude len vtedy účinné, keď sa všade uskutoční. Na brehoch Pápežského štátu nesmie pristáť ani švédska, ani ruská, ani anglická loď.
„Vaša Svätosť je suverénom Ríma, ale ja som jeho cisárom", — písal vtedy pápežovi. — „Moji priatelia sú i Vašimi priateľmi, mojich nepriateľov i Vaša Svätosť musí pokladať za svojich nepriateľov. Voči kacírom a odštiepencom nemali by ste sa správať s toľkou šetrnosťou".
Pápeža zarazila požiadavka, aby nepriateľov cudzieho človeka pokladal za svojich. Ako riskovať záujmy 300 miliónov nefrancúzskych katolíkov kvôli 30 miliónom katolíkov? Keby to spravil, zaprel by najpatrnejšiu známku Cirkvi, totiž všeobecnosť. On musí robiť politiku so stanoviska svetového názoru a ak politika cisárova požaduje blokádu, pápežovou povinnosťou je byť proti tomu. Jeho, hlavu Cirkvi, práve povinnosti zdržujú od toho, aby sa zúčastnil v náruživostiach iných mocnosti. Svätá neutralita Kvirinálu to znemožňuje.
Pius VII. takto odpovedal Napoleonovi:
„Ja som pastierom sveta a Otcom každého. Ja musím byť Áronom, nie Izmaelom, ktorý na každého a na ktorého každý siahne rukou. Mier ako povinnosť nepredpisuje nám naša vôľa, ale Boh. Keď pápež nemusí zablúdiť do labyrintu politiky, — ako to Vaše Veličenstvo hovorí, — ako môžete žiadať, aby sme sa zúčastnili v bitke, ktorej ciele sú čisto politické? Karol Veľký a ostatní cisári usilovali sa ušetriť Cirkev od vojen a nie vtiahnuť ju do nich. Náboženstvo nebolo napadnuté, prečo teda pokladať Rusov a Angličanov za nepriateľov? To sa protiví nášmu poslaniu, lebo ono nepozná nepriateľstva ani proti tým, čo sa odtrhli od centra jednoty. Milióny katolíkov žijú v ruskom cárstve, milióny pod skeptrom anglickej koruny... Ponechať osudu toľkých veriacich, keď evanjelium prikazuje vyhľadať každého jednotlivca? My ako miestodržitelia večného Slova nesmieme zradiť svoj úrad, ktorý nám Ten na nebesiach sveril.. ."
A poučuje Napoleona:
„Rím nemá cisára. Pravda, jestvuje „nemecko-rímsky" cisársky titul, ale tento prináleží Nemecku, preto nemôžu ho nosiť dvaja panovníci. A i ten je len čestný. Rímsky biskup je suverénom Ríma od toľkých storočí, že nieto na zemeguli panovníka, ktorý by sa mohol pochváliť starším pôvodom. Vaše Veličenstvo bolo vyvolené, pomazané a korunované za cisára Francúzov, ale nie súčasne i za cisára Ríma."
Svätá Stolica sa obávala, že na takýto rozhodne odmietavý prípis bude odpoveďou meč.
Tak sa i stalo.
Obyvateľstvo Ancony istého rána zobudilo sa na to, že v prístave kotvia francúzske lode, a o niekoľko hodín francúzska trikolóra viala na jej múroch.
— Jej opevnenia sú slabé, — poznamenáva Napoleon, a to je dostatočná príčina, aby ju obsadil.
„Obsadenie je len dočasné", — píše Talleyrand Consalvimu. — „Nepochybujeme, že pápežská vláda bude pokladať tieto udalosti za zábezpeku sústavy poriadku, spravodlivosti a ochrany".
Samé vyskúšané slová po každej moci.
Rozumie sa, že po Ancone nasleduje i „ochrana" Beneventa, Tara, Singaglie a iných legácií. Potom obsadí Napoleon Ponte Cervo, Civittu Vecchiu. Šliape po storočných právach a napokon vyhlasuje:
— Pokladám sa za ochrancu svätej Stolice, za vojaka svätého Petra.
Napoleon nechce zbadať, že nie je Karolom Veľkým, za ktorého sa vyhlasuje, ale jedným z rímskych vojakov, ktorí na kúsky driapu rúcho Kristovo.



VIII Dišputa.


Pius VII. v januári 1803 napísal Napoleonovi list, v ktorom ho (miernym tónom prosí, aby v záujme Cirkvi urobil to, čo len králi môžu urobiť.
„Konštantínov meč je v rukách Vášho Veličenstva, v mojich je meč Pavlov, podajme si ruky, spojme meče, veď králi sú len Vtedy hodní trónov a len vtedy sedia na nich najbezpečnejšie, keď vynútia úctu Bohom predpísanému poriadku..."
Na konci listu upozorňuje cisára, že i najmocnejší ľudia sa vrhajú do vlastnej skazy, keď sa postavia proti Bohu.
„Nech len Vaše Veličenstvo sbiera koruny do nekonečna. Jediný dych smrti stačí, aby sa to všetko v okamihu rozplynulo".
No Napoleonovi vo vzplanutí jeho životnej púte ani na um nepríde merať sa s tôňou vlastnej rakvy, ktorá by bola opravdivou mierou jeho veľkosti. V hlave s myšlienkou Spojených -štátov europských, s ideou prvého kontinentálneho plánovitého hospodárstva a sparcelovania Európy, s množstvom zázračných, temer bezpríkladných úspechov za sebou, nemá ani najmenšej chuti zapodievať sa rozširovaním cesty nebies tu na zemi.
— V Európe nebude pokoja do tých čias, — povedal v tom čase, — kým nebude mať jediného cisára. Ostatní cisári a králi budú len jeho ordonancami.
Pravda, pri takýchto snahách duchovná monarchia, akou bolo pápežstvo, stála tiež v ceste Napoleonovi. Rozhodol sa urobiť koniec svetodejinnému vplyvu pápežovmu.
Vyslancovi svätej Stolice Cacaultovi povedal:
— Tmavé mračno pápežského dvora a rehoľníkov zničí Taliansko. Loď svätého Petra, plávajúca proti prúdu ducha doby, smeruje k stredoveku ... Moc terajšieho pápeža je prepiata!...
A veru Pius VII. bol všetkým iným, len nie pápežom- kráľom, čo trpí na mániu panovačnosti.
Po ríši Júliov, Gregorov a pápežov z rodu Rovere a Medici musel sa uspokojiť s liliputánskym štátikom, ktorý sa scvŕkal so dňa na deň. Napoleon ho rozoberal po lístku ako Taliani artičoky. Pápežstvo už nebojovalo za supremáciu, len za bytie.
No Napoleon (menuje to politikou moci. V jeho očiach vec mala náter, ako by Pius VII. bránil svoju vec, keď chráni Pápežský štát. Tvrdošijne opakovával:
,,Au fond de Quirinal regnait la politique. A Rome le temporale est le probléme supréme". (V Kvirináli panuje politika. V dnešnom Ríme je to najvyšší problém.)
Politika rozumných tyranov záležala vždy v tom, že svoje násilné kúsky ukryli do populárnych foriem.
I Napoleon, hoci chce zhltnúť Pápežský štát, takto píše Piovi:
„Vaša Svätosť bude môcť oveľa blahodarnejšie účinkovať" a lepšie ubráni vieru, keď nebude už bojovať o Bolognu a Spoleto, ale za Krista a za Boha".
Čiže Napoleon pod plášť záujmov neba skrýva svoje nesmierne mocenské ciele.
Je isté, že ak ide o to, zachrániť čo len jedinú nesmrteľnú dušu, pápež nesmie otáľať zbúrať hoc i kopulu svätého Petra. Sviatosti nie sú utisnuté na zlato, Cirkev i vtedy jestvovala keď jej kňazi slúžili omšu z dreveného kalicha.
Všetko to je pravda. No tu nie je reč o tom. Nech sa Napoleon neusiluje preduševniť onen svet, ktorého- podstatnou složkou je i Bohom určená hmota.
Cirkev, ktorá má michelangelovské kopuly, má sa vrátiť do húštiny lesov, k žriedlam, do skalných jaskýň? Či zato prichádza tento nový Karol Veľký, aby vrhol Cirkev nazad o osemnásť storočí, že by sa znova musela zrodiť a začať dejstvovať? Zato dostal posvätený meč, aby ním znova sťal kresťanstvo?
Preto pápež si pokladal za povinnosť prijať útok. Cítil, že keď bojuje za tento kúštik zeme, bojuje vlastne za ríšu božiu.
— Ak nás vyženú z verejného života, s fóra, — povedal, — pousilujú sa vyhnať nás i z našej poslednej skrýše.
On sa bol prísahou zaviazal udržať dedičstvo Petrovo a bude ho chrániť do „poslednej kvapky krvi".
Napoleon, tento veľký politický mozog, často nesprávne posudzoval sily odporu. Zle ich posúdil so strany Ruska a Španielska, zle ich posúdil i so strany pápežstva. Cisár, ktorý za jednu noc zmenil celé štátne sústavy, rozdrvil národy, musel skúsiť, že najmenšie kráľovstvo zemegule opovažuje sa postaviť proti nemu.
Pápež nezabudol pozdvihnúť spor medzi svätopeterskou stolicou a vojenskou ríšou na vysokú zásadnú úroveň.
V tomto spore stoja proti sebe dve protivné duševnosti, v ktorých len jedno je spoločné: že ani jedna nechce, aby druhá panovala nad ňou, každá žiarli na svoje prednostné práva, každá má onú zvláštnu silu charakteru, čo sa neskloní pred okolnosťami, ktoré ju chcú nútiť.
I v Napoleonovi je vedomie poslania, i pápež je preniknutý vedomím svojho každú inú hodnosť prevyšujúceho povolania.
Táto vojna o autoritu viedla sa v oných listoch, ktoré si cisár a pápež vymenili v rokoch 1803 až 1805.
Cisárove listy sú naozaj napoleonovské, plné výbušných náražiek, zvláštnych poskokov jeho génia a spotvorenín.
Napoleon sa s každým shovára svojím odborným jazykom, i s kňazmi. On veľmi umne vie narábať i s cirkevnými problémami, ale čo povie, je skôr účinné než pravdivé, často vtipné, ale nehodné. Jeho zistenia treba brať za polovičatú pravdu, a sila takejto pravdy, hoci sa i blyští, úplne zmizne, len čo stojí proti pravde úplnej.
Naproti tomu i v Piovi bol akýsi svätý vzdor a tak neostal dlžen protiúdery.
Napoleon píše: Práva koruny sú práve také nedotknuteľné ako práva tiary.
Pius VII.: I Satan nosí korunu.
Napoleon: Celé pápežstvo je prekonané.
Pápež: Ako môže byť prekonané to, čo je večné?
Napoleon: Králi boli prv než pápeži.
Pius VII.: Vaše Veličenstvo sa mýli. Samuel bol prv než Saul.
Napoleon: Radím, aby sa Vaša Svätosť nemiešala do politiky.
Pápež: My si pýtame radu od svojich povinností, od nikoho iného.
Napoleon: Politizujúci pápeži vždy škodili Cirkvi.
Pius VII.: Pápeži, i keď politizujú, nikdy nevypadnú z osi nadzemského cieľa.
Napoleon: Ak bude potrebné, pozmením náboženstvo.
Pápež: Veličenstvo! Kiež by náboženstvo zmenilo ľudí, nie ľudia náboženstvo.
Ba či by sa bol našiel človek, ktorý by sa bol opovážil povedať tieto slová Napoleonovej všemohúcnosti v dobe, keď sa zajace boly rozmnožily a levy vyhynuly? Kto sa opovážil povedať, že kto sám býva v skleníku, nech nehádže skaly.
Proti despotovi, ktorý — ak by to bolo možné — delami by dal rozstrieľať svedomie, pápež je jediný, ktorý sa opováži upozorniť Napoleona na povinnosti kráľov.
Píše cisárovi:
„Cirkev má právo prinútiť tak panovníkov ako žobrákov, aby zachovávali božské a mravné normy. Keď Kristus kázal Petrovi pásť ovečky, ani s kráľmi nerobil výnimky. Každý kresťanský panovník je ponajprv kresťan, len potom panovník. Len ten je rex, kto recte koná. Králi, len čo nekonajú v smysle pravdy, nie sú kráľmi, ale tyranmi".
Ako vidieť, v týchto listoch zaznievajú akordy viacstoročnej škriepky: Ježiš či Caezar, dva stredoveké svetadiely, neskoré akordy škriepky medzi pápežom a cisárom.
Podľa Pia VII. i kráľovstvo kráľov stojí pod jeho kontrolou, Napoleon v tejto otázke cíti s revolučne smýšlajúcim storočím.
Takto píše Piovi:
„Nuž, či ma Vaša Svätosť pokladá za Ľudovíta Pobožného? Zrieknite sa toho, poslať ma do kláštora a oholiť mi hlavu. Nábožný som, ale nie svätuškár. Ja veru nebudem kľačiac bozkávať schody svätého Petra. Cisárom zovú mňa, nie Pia VII. Meč som dostal preto, aby som ho obracal. Ani svätý Ľudovít neupustil od svojich práv a jednako ho vyhlásili za svätého. Pre pápeža som Karol Veľký!"
V ďalšom sa spor medzi pápežom a cisárom priostril.
Napoleon otvorene nastolil otázku, či je vôbec potrebné, aby pápež panoval? Dôvodí takto:
,,Nie je potrebné, aby pápež bol suverénom Ríma. Neboli nimi ani najsvätejší pápeži. Kristus otvorene vyhlásil, že nechce byť pozemským kráľom. Hlavy nášho náboženstva cez storočia neboli kráľmi. (Pápeži napodobňujú svätého Petra, svätého Pavla a ostatných apoštolov, ktorí sa dozaista vyrovnajú Júliom, Bonifácom a Gregorom".
Pius VII. proti tomu dôvodil takto:
„Kristus, ktorý pochádzal z kráľovskej rodiny Dávidovej, bol sám kráľom a jeho kráľovstvo, zakladajúce sa na toľkých právnych tituloch, nemôže byť bez ríše. Preto pozdvihla neviditeľná ruka Petrovu stolicu, ktorú posilnila štedrosť Karola Veľkého a reťaz storočí. Pokojná tisícročná držba patrimónia je najjasnejším právnym podkladom.
Pápežstvo je duševná moc, ale jej poslanie platí zemi, preto aby ju bolo možno vykonávať, potrebné sú i pozemské prostriedky. Cirkev nežije na akomsi nadzemskom svetadieli, ale v strede života.
Pápež, aby každý mohol pohliadnuť na neho, musí byť panovníkom, nie poddaným. On musí rozkazovať každému, jemu nikto.
On sa musí povzniesť nad zlobné mysle, čo rozsievajú nespokojnosť, nad mysle slabé, čo sa zmätú, nad mysle pyšné, čo poblúdia.
Netreba, aby jeho ríša bola veľká; i keď je štát malý, jeho panovník môže byť tým väčší. No potrebné je, aby bolo územie, kde by pápež nebol len hosťom, lebo len čo by musel žobrať o prístrešie, mohlo by ho to stáť slobodu; keď nie je nezávislý, mohli by ho zneužiť za politický nástroj. Bez zemskej moci diplomati by azda úctivé sňali pred ním klobúk, no pokladali by ho za quantité négligeable (Za nič)."
Napoleonov matematický um to nechápe. Oslňujúci úspech znemožňuje tomuto skvelému géniovi prijať pravdy, ktoré nezapadajú do jeho snáh. Toho času meral pravdu už len dĺžkou svojho meča.
Jeho požiadavky, vyslovené nešetrným spôsobom, v ktorých na konci dýky tkvie vyhrážka, urazily v pápežovi i kráľa.
„Potrebné je", — píše v liste, poslanom Piovi VII., — „aby celé Taliansko bolo podriadené mojim zákonom. Vo svojom dome chcem byť v bezpečnosti. Ak sa Vaša Svätosť nebude protiviť, panovnícku palicu síce odnímem, ale tiaru ponechám ... No ak sa sprotiví, postarám sa, aby arcibiskup Ríma neznamenal viac než ktorýkoľvek arcibiskup Francúzska. Som rozhodnutý — ako Karol II. Veľký — pre nezáslužnosť pápežov odňať dar, udelený Karolom I."
Odpoveď na tento list nemohla byť otvorenejšia, smelšia, apoštolskejšia, ako bola odpoveď Pia VII.
„Tieto požiadavky nemôžeme prijať", — píše, — „lebo pred oltárom Všemohúceho sme prisahali, že dedičstvo svätého Petra zachováme nedotknuté. Vaše Veličenstvo si právom lichotí, že sila je v jeho rukách, no my vieme, že nad každým kráľom panuje pravdu ochraňujúci a utrpenia pomstiaci Boh. Vaše Veličenstvo nech nezabúda, že Jeho rozsudok je nezávislý od storočí, nech nezabúda, že božie prisluhovanie pravdy je strašné, kedysi i trestanie mocných bude väčšie. My sa odvolávame k božiemu rozsudku, vyhrážky Vášho Veličenstva kladieme pod nohy Ukrižovaného'!"
Pápežov list končí sa týmito slovami duševnej veľkosti:
„Ak Boh nášmu pápežstvu určil útlak za údel, my s apoštolským sebazaprením prenesieme všetko, čo príde. Radšej sa postavíme proti trpkostiam utrpení, než aby sme sa stali nehodnými svojho úradu. Ak nám odoberú život — v úcte bude náš hrob".
Tieto zodpovednosti plné slová pápežove odznely nepovšimnuté. I o ňom bolo možno povedať ako o Senekovi: „Incassumque suum monebat Neronem", — jeho výstraha naďabila na hluché uši u Neróna.
Napoleon teraz už nepoznal inej logiky ako logiky meča.. Je tej mienky ako Fridrich Veľký: I Boh pochoduje vždy s víťaziacou armádou.
Obloha stávala sa čoraz tmavšou, zamračenejšou, po hrmení povíchrica sa už blížila.
Bolo jasné, že odvolanie sa na zbrane nemôže dlho čakať.



XI. Skrutka.


Násilenstvá majú tú zlú povahu, že keď raz začneme s nimi, musíme ich i rozvinúť.
Macchiavelli hovorí: „Ľudia sa za malé priekorizne obyčajne pomstia, za väčšie nie sú toho schopní, práve preto útok musí byť taký nemilosrdný, aby ho vôbec nebolo možno pomstiť". Tenže hovorí: „Spravodlivosť voči protivníkovi s mravného stanoviska môže byť čnosťou, no s politického je hriechom ako všetko, čo oslabuje bojovnú silu, silu nenávisti".
Pius VII. v záujme Napoleonovej hodnosti urobil toho toľko, že právom mohol od neho očakávať ochranu svätej Stolice, no cisár namiesto vďaky odpovedal monštruóznym nevďakom: ruku, čo ho pomazala, ponáhľal sa odsotiť ...
Napoleon je žiakom Macchiavelliho, „sebecká obluda", ako ho Stendhal menuje. Pápeža vnúti pod mučivý tlak stále sa zosilňujúcej skrutky, aby ho zomlel a zničil jeho odpor, ktorý mu prekáža byť korunovaným Washingtonom Európy.
V Taliansku proste cestou nariadenia uvedie konkordát s onou nefalšovanou napoleonovskou logikou, že čo stačí na spasenie vo Francúzsku, musí stačiť i v Taliansku. I na Taliansko rozšíri Code Napoleon, ktorého manželské právo je v rozhodnej protive s kanonickým manželským právom. Vidieť, že je dielom toho Napoleona, ktorý sa takto vyslovil o manželstve: „Je to najznamenitejšia ustanovizeň, lebo o nej možno napísať najznamenitejšiu veselohru ..."
Proti týmto samovoľným opatreniam pápež s otriasajúcou silou protestuje u rozličných dvorov. 2iaľ, diplomatický sbor sa nehýbe, prijme, prečíta síce pápežov protest, ale tým pokladá vec za vybavenú.
A veru od Civitta Vecchie vietor už zanáša hrmenie diel do Kvirinálu.
Napätie medzi Kvirinálom a Tuilleriami zvyšuje okolnosť, že Paríž žiada odstránenie Consalviho. Tento veľkorysý šachový majster politiky bol toho času už tŕňom v oku Napoleona.
Cisár sa nazdával, že Consalvi núti pápeža sprotiviť sa, rezistenciu vnucoval Piovmu ministerskému predsedovi a nie smierlivému Piovi. Cisár, podľa ktorého „pápež je baránok, ale jeho kardináli sú čerti", bol tej mienky, že skôr Consalvi je opravdivým pápežom, nie Pius VII.
Consalviho položenie veľmi zaťažil jeho pomer ku kardinálovi Feschovi, ktorý sa hneval temer so všetkými kardinálmi.
Okolo zásluh vždy panuje veľká žiarlivosť. Feschovi chýbala i múdrosť, ale i dobrá vôľa, aby vychádzal s Consalvim. Consalvi má taktnosť v krvi, na ústach Feschových vždy tkvie akási nepremyslená úprimnosť.
Pomer medzi oboma kardinálmi sa napokon tak zhoršil, že sa stránili jeden druhého, ba nepozdravovali sa ani na ulici.
Raz bol Fesch odišiel od Consalviho taký rozčúlený, že na otázku svojho kočiša, kam ísť, skríkol: „Preč od domu tohto čerta!..." Dvadsiati to počuli.
V takomto položení odstrániť hlavný stĺp Kvirinálu, keď sa búrka blížila, pripadalo Piovi tým ťažšie, že on len takých ministrov mal rád okolo seba, ktorí mu i ľudsky boli milí. Jednako, keďže pápež chcel dokázať, že jeho radcovia len tlmočia jeho vôľu a nevnucujú ju, Consalvi musí znášať osud proroka Jonáša — na utíšenie rozbúrených vĺn hodia ho do mora.
Vyslanci cudzích mocností ho všetci vyhľadali a vyslovili mu poľutovanie nad odchodom.
Po Consalvim prišiel na krátky čas nie vždy šťastný Cassoni, skoro 100-ročný starec, zrelý skôr na pominutie ako na kardinálstvo.
Nového štátneho tajomníka so dňa na deň sa opakujúca únava natoľko zoslabila, že zakrátko musel odstúpiť.
Jeho nástupcom stal sa pomerne mladý kardinál nekonečne jemnej bledej tváre a krásnych belasých očú.
To bol Pacca.
Celý muž, ktorého charakter mal všetky predpoklady, aby ideálny boj mal úspech v jeho -osobe.
— Ach, kiež by mi bol odňatý tento pohár! — riekol kardinál, keď prevzal štátne tajomníctvo; tento vzdych bol jeho nástupnou rečou.
Pacca skúsil všetko, aby zachránil nezachrániteľné, no bolo neskoro.
Napoleon nezadržateľne napreduje do krajností, zastaviť ho je toľko, ako zastaviť mesiac na jeho púti.
Pre Napoleonove city voči Piovi VII. je charakteristické, že keď mu pápež na Hromnice pošle sviece, Napoleon ich neprijme, ba porobí poriadky, aby ich vrátily i dvor španielsky, neapolský a holandský.
— Vyhláste, — povedal kvirinálskemu vyslancovi, — že mne stačia tie posvätené sviece, ktoré dostanem od môjho kňaza, tie sú práve také sväté ako pápežove!
Dosiaľ určité ohľady prekážaly odvahe, aby obsadil Rím, chránený duchom 16 storočí. No teraz už stál za ním Austerlitz. Cisára znervózňovalo, že maličký zdrap štátu kladie prekážky jeho víťaznému vozu.
— Na Prusko som len zahvízdal a zrútilo sa, ako sa Rím opovažuje vzdorovať?
Poslal Kúrii ultimát, ktorý sa končil týmito slovami:
,,Ou soumettre — ou dimettre ..." Buď sa skloniť — alebo zaďakovať! . ..
Nadarmo odmietli Pittov návrh, aby pápež začal otvorenú križiacku vojnu proti Napoleonovi, nadarmo prijali blokádu; každá povoľnosť bola len olejom na oheň.
Napoleon pozná len vojenský mier, ponúknutého mieru si neváži.
Bomba, nastavená na čas, bola už aj ináč vystrojená. Miollis dostal rozkaz obsadiť Rím a na tento rozkaz 6. júna 1805 zaveje Napoleonova trikolóra nad Hadriánovým hrobom, posväteným zjavom anjela.
Miollis za hrmenia diel dá svesiť s Anjelského hradu pápežov erb a namiesto neho vyvesiť cisársku zástavu.
Zpoza oblokov, otriasajúcich sa od hrmenia diel, Pius VII. všetko to počuje a vidí.
Šesť diel je namierených práve proti jeho obloku, no pápež je pokojný.
Veď nemôže to byť spravodlivý človek, čo sa bojí smrti, čo sa bojí bolestí, čo sa bojí vyhnanstva.
Deň po obsadení Ríma francúzsky vyslanec a generál Miollis prišiel do Kvirinálu.
Audiencia trvala len niekoľko minút.
Prv než by bol Miollis prišiel k slovu, pápež rozčúlený riekol:
— Generál! Ja sa vašich diel nezľaknem. Kým sú v Ríme francúzske oddiely, pokladám sa za zajatca a tak akékoľvek vyjednávanie medzi mnou a vami je nemožné.
Francúzsky vyslanec, takto majiteľ tváre, ktorá vie všetko, len zapýriť sa nie, skúsil ospravedlniť to, čo sa stalo.
— V týchto udalostiach, ktoré vzbudzujú azda starosť vo Vašej Svätosti, niet nič znepokojujúceho. Ručím za to, — povedal s tvárou ako práchno.
Toto upokojenie práve stačilo, aby pápež nemal viac pokojného spánku.
Po obsadení Ríma Pius VII. prestal vychádzať. Pred Kvirinál postavili stráže. Brány pozatvárali.
Prvým činom Miollisovým bolo, že v Ríme nariadil obvyklý karneval, hoci to bolo podujatie veľmi otázneho výsledku a nebezpečná hra s ohňom. Na každom rohu zjavily sa vyhlášky s týmto rozkazom.
Ľudia sa mali zabávať na rozkaz, ale ulice zostaly tmavé, prázdne. Inokedy fašiangy boly hučné, i najchudobnejší speňažili svoje postele, podušky, aby sa len vyzabávali, teraz je Rím tichý, ako by mal svojho mŕtveho.
Transteverské obyvateľstvo sa práve tak správalo ako Korzo.
Deň pred Popolcom neviditeľné ruky obsypaly mesto stovkami plakátov, ktoré francúzske vojsko darmo odlepovalo, zjavily sa na sto iných miestach.
Na plakátoch stálo:
„Rimania! Opýtali sme sa svätého Otca, či slobodno vydržiavať karneval. Odpovedal: „Keď svätý Peter a Pavol trpeli vo väzení, nábožný ľud sa postil, modlil a nevydržiaval karneval! ..."
Nato Francúzi rozdelili masky medzi obyvateľov väzenia San Michele a platili denne 3 paoly, aby väzni pochodovali Korzom ako maškary. Ale i tak francúzske vojsko len samo prizeralo ukážkam vlastných dragúnskych koni.
Francúzi nie a nie pochopiť, že sú nepopulárni, až kým ľud istého dňa nestrieľal na nich.
No pápežovo slovo zauzdilo vybuchujúce vášne. Vedel, že Miollis by nebol býval od toho, keby bolo došlo k akej -takej vzbure, ako to bolo v prípade zavraždenia Duphotha. Prísnym nariadením zakázal svojim veriacim používať násilie, takže Miollis hlásil Napoleonovi:
„Pápež účinnejšie rozkazuje končekom svojho prsta než my bodákmi!"
Nálada stala sa žeravou najmä vtedy, keď Miollisovi vojaci vydrancovali Borghesovské múzeum a odniesli jeho najkrajšie skvosty: Gladiátora, Antónia a Silénia.
Žartovať vždy súci Pasquino vystrúhal vtedy tento verš:
E vero, ehe i Francesi son tutti ladri?
Tutti no, ma buona parte .1
Miollis, aby získal šľachtictvo Ríma, dával obed za obedom, usporadúval slávnosť za slávnosťou.
Vtedy, keď ľud blatom a kamením obhadzoval francúzske vojsko a pozdravoval ho hvizdom, rímska aristokracia, ktorá často nemá ani najpotrebnejšieho nábytku, ale bez skvelých povozov a livrejí nevie žiť, aristokracia, ktorá si drží sluhov, aby sa zdala bohatou, ale nemá riadneho matraca v posteli, zradila Pia VII. a tlačila sa na večierkoch v paláci Doria Pamphili.



X. Consummatum est.


Keď niektorého panovníka pozbavia trónu, postarajú sa obyčajne i o to, aby zmizol, žeby nebol na očiach svojim verným.
Napoleon zprvu ako by bol otáľal vyznačiť pápeža slávou prenasledovania, no od januára 1809 stále častejšie bolo počuť z jeho úst: „Malá zmena povetria by svätému Otcovi nezaškodila."
Filip Pekný dal zlapať Bonifáca, Karol V. Klementa VII.; ani Napoleon nechcel zaostať za nimi.
On vlastne už odbavil jedného pápeža. Chudáka, staručkého Pia VI., tohto zlomeného starca, ktorého chránili ešte i len od prievanu, dal zavliecť do vrchov, kam ani poľovníci na kamzíky nechodia radi. Kľačiaceho pápeža ziapali pri hrobe svätého Petra, s prsta mu stiahli rybársky prsteň, za klobúk mu dali kokardu.
Či jeho nástupca zabudol na to, že ide hlavou proti múru?
No srdce Pia VII. nezmeravelo. Sicílski jezuiti očakávali ho s loďou pri ústí Tiberu a dali mu vedieť, že sú mu k službám, ak by chcel ujsť. Prostý ľud, sedliaci, pastieri z Abrúz naliehali na svätého Otca, aby dovolil zopakovať sicílsku večiereň. Neviditeľné ruky počarbaly múry Ríma: „Corraggio, Šante Padre... Corraggio!... Smelosť, svätý Otec... Smelosť!"
Ľud bol hotový trhať ako pušný prach.
Čo by sa bolo stalo, keby v tejto chvíli Július II. alebo ohnivý Sixtus V. bol sedel na tróne? Namiesto Paccu kardinál Rienzi?
Čo by sa bolo stalo, keby pápež s krucifixom v ruke bol vyšiel na ulicu a shromaždil okolo seba zápalistý Rím?
Či i Nabot nechránil svoje hrozno vlastnou krvou?
Slamka nie je lodný povraz, tonúci jednako sa jej chytá, i v zúfalom položení načim skúsiť odporovať.
Všetko to je pravda. Ale či i Peter nepochodil zle, keď na Ježišovu obranu vytasil meč? Veď anjeli i pri zachraňovaní Pána majú rozkaz nechať meč v pošve.
Istého dňa holou hlavou, s rozcuchanými vlasmi, na ktorých sa ešte javily stopy na pažiti prebdetej noci, akýsi človek vyhľadal Paccu. Mal zovňajšok každého iného len nie kňaza.
Bol to páter Angiolini.
Poslal ho anglický kardinál Erskine, že zadovážil fregatu. Táto kotvila vo výške Fiumincia a anglická vláda zariadila na lodi nádherné izby pre pápeža a jeho sprievod. Páter obstaral i odevy na útek.
Angličania chceli zachrániť pápeža z politiky, neapolská kráľovná Karolína z piety, ľud z lásky.
Okolnosť, že starý a chorľavý pápež nemienil ujsť, zarazila údajne i samého Napoleona. On to predpokladal.
Skutočnosťou ostane, že Pius VII. ľahko sa mohol vzdialiť pivnicami Vatikánu, no on ani počuť o tom, aby samovoľne opustil Sväté mesto. Bol preniknutý myšlienkou, že keď chráni pápežstvo vlastným telom, chráni Cirkev. Keď kardináli prosili pápeža, odpovedal im s Horácom: „Pulchrior est miles in proelio missus, quam in fúga salvus.. ."
On sa nechcel opevniť mŕtvolami, ani len k oltáru sa neutiekal, aby si vyžobral život.
— V pastierovi, čo ustúpi, niet lásky.. . Bez smelosti nemožno milovať. Hotový som do dna vyprázdniť kalich, ktorý po prvý raz On ráčil vypiť . .., — to boly slová Piovej nezlomnej hrdinskosti.
Kto pochoduje s takouto rozhodnosťou, je nezraniteľný.
Sám Miollis hlásil Napoleonovi: „Qu'il n'y avait absolument rien á faire avec cet homme, qui mandait le martyrie".
Pápežov príklad a jeho apoštolská pevnosť prešla i na jeho okolie.
Abbé Ducci, Napoleonov človek, narážal pred Paccom, že v prípade odporu kardináli budú visieť. Pacca chladne odpovedal:
— To nie je kanonická príčina, aby sme svoje povinnosti nekonali.
— Ale nebudú šetriť ani život svätého Otca.
Pacca odpovedal s touže chladnosťou:
— Tak rad pápežov bude bohatší o jedného mučeníka.
Medzitým urážka nasledovala za urážkou. Pod zámienkou vysliedenia neapolských zákerníkov — čiže lúpežník sám hľadá lúpežníkov — Napoleon dáva zlapať Piemonta. Pápežovi verného guvernéra Ríma Cavalchioniho ziapali 21. apríla.
Tento v poslednej hodine svojej slobody poslal svätému Otcovi list dramatického znenia, v ktorom medziiným písal: „Sľubovali mi bohatstvo a vyznačenia, ak opustím Vašu Svätosť. No odmena bola by mi pálila dlane, lebo by sa podobala peniazom, z ktorých 30 kusov dostal učeník, onen najhorší kňaz Ježišov".
Kardináli, narodení v neapolskom kráľovstve, na Napoleonov rozkaz museli opustiť Rím. Kardinála Gabrielliho, ktorého hašterivá povaha bola v protive s jeho usmievavými očami, ziapali, lebo nechcel opustiť Večné mesto. Tlačiarom pod trestom smrti zakázali uverejniť i len riadok o udalostiach. Pápežské vojsko vradili do francúzskej armády, šľachtickú gardu, pápežovu telesnú stráž odzbrojili a poslali do Mantuy.
Pápežský štát obsadilo francúzske vojsko a keďže jeho stravovanie a odievanie, čo stálo milióny, zvalili na pápežský erár, tento sa pod ťarchami natoľko vyprázdnil, že Pius VII. nakoniec ponúkol i tiaru, ktorú bol dostal od Napoleona pri korunovaní. No Miollis sa predsa len neopovážil prijať ju.
Na výročie vtiahnutia Francúzov generál vydal rozkaz osvetliť baziliku svätého Petra.
Všetko toto bolo dovŕšené pokračovaním proti kardinálovi Paccovi, ktorý síce nikdy nebol za sblíženie s Napoleonom, ba bol na strane ešte silnejšieho odporu proti nemu, jednak — odkedy spravoval zahraničné veci — bol natoľko šetrný a taktný, že pápež mu to i vyčítal: „Pán kardinál, celý Rím hovorí o nás, že sme zaspali!"
Teraz predsa dostal od Miollisa rozkaz, aby opustil Rím; pri bráne San Giovanni budú ho čakať dragúni, ktorí ho odprevadia do Beneventu. Pacca chladnokrvne odpovedal, že rozkazy prijíma len od Jeho Svätosti.
Sotva to vypovedal, otvorily sa dvere siene.
Na prahu zjavil sa Pius VII., rozochvený, odhodlaný. Kardinál viac ráz počul, ale ešte nepozoroval, že vo chvílach nadľudského rozčúlenia vlasy človeka dubkom vstanú. pápež pozrel na francúzskeho dôstojníka a opýtal sa ho:
— Kto ste?
Potom, trasúc sa od rozčúlenia, pokračoval:
Mám dosť všetkých tých urážok a nedôstojného pokračovania, že ma odlúčia od mojich ministrov! Kardinál, rozkazujem vám: Neposlúchajte! Odvediem vás do svojho paláca a ak vás chcú deportovať, najprv musia vyraziť všetky dvere Kvirinálu! ...
A chytil Paccu za ruku:
— Poďme!
V Kvirináli určil kardinálovi tri izby vedia svojich. Bránu paláca od námestia dal zatvoriť. Postavili stráže.
Pre tieto udalosti pápež upustil od spôsobu miernosti. Pius cítil, že nadišiel čas bezohľadnosti, tu môže pomôcť len prísnosť karhania, musí vytasiť trestajúci meč Cirkvi. Láska nech je sústrastná, ale v rozdeľovaní spravodlivosti musí byť silný, lebo uspokojiť sa s nespravodlivosťou znamená posilniť jej vládu na zemi.
„Láska nie je cukrová voda", — hovorí Mauriac, — „láska nie je malinová šťava, láska je oheň".
Viesť duše je povolanie úzkostlivé, nemožno ho vykonávať bez prísnosti; i Pius VII. došiel k prísnosti apoštolov.
— Francúzi ma nútia hovoriť latinsky, tak budem hovoriť latinsky, — povedal pápež už za obsadenia Ríma. Bola to náražka na vyobcovaciu bulu, ktorá bola pripravená už od mesiacov.
Skutočnosťou ostane, že predchodcovia Pia VII. vypovedali exkomunikáciu z príčin oveľa menších, než bolo vyrabovanie Cirkvi Napoleonom a jeho svätokrádežné listy a skutky.
Pius VII., keby bol otáľal s bulou, bol by sa oneskoril, preto využil posledné chvíle svojej slobody a Napoleona vyobcoval z Cirkvi.
Bula, ktorá sa začínala slovami „Perpetuam memoriam", v mene mocného Boha, na základe peterského práva a moci kľúčov, ktoré otvárajú a zatvárajú nebo, vyslovuje, že kto sa zúčastní na rabovaní Cirkvi, bude z kresťanskej pospolitosti vytvorený.
Od tohto dňa teda, ak Napoleon vstúpi do niektorého kostola, v službách božích neslobodno pokračovať, pri spovedi nedostane rozhrešenia, odo dneška nemôže pristúpiť ku sviatostiam, inými slovami: je označeným vyhnancom, prvým verejným nepriateľom v zemi kresťanstva.
Nuž ale či to bolí človeka, ktorý ani dosiaľ nebol kresťanom?
Bula, ktorej hlas nie je vyhrážajúci, ale uvažujúci, veľmi sa líšila od pyšnej krátkosti Hildebrandovej alebo od temnej stručnosti Inocenta III. Dlhé podrobnosti sa prežily.
Na blesky bolo treba odpovedať bleskami. Gregor VII. by dozaista tak bol urobil.
No „kliatba", ktorou Pius tresce Napoleona, je otcovská kliatba; hlas buly, v ktorej sa najvyššia biskupská vážnosť snúbila s otcovskou láskou, je taký, ako jej cieľ: radšej polepí šiť ako vyhnať.
Ohlas k veriacim už i preto nemal takého revolučného účinku, aký by bol vyvolal v predošlých storočiach. Na zracionalizované ľudstvo takýto krok neúčinkoval v tej miere, ako by bol účinkoval na človeka stredoveku; zato však neostal bez účinku, lebo veď anatéma sa vymyká zpod vzťahov zeme, času i priestoru, tieto slová sa nerozídu vo vzduchu.
Viedenský dvor sa povzniesol nad ňu a neprekazil, aby ružu Hofburgu nedali za vyobcovaného.
Len dalmatínsky biskupský sbor sa vzchopil, vzchopil sa i hodný Tirolčan Andrej Hofer, vzchopili sa Španieli.
Napoleona v Schönbrune stihol obsah exkomunikujúcej buly. Keď ho prvý raz prečítal, so smiechom zvolal:
— Jeho Svätosť sa s touto kliatbou oneskorila o celé tisícročie .. . Exkomunikácia je predmetom smiechu i v prítomnosti a ešte skôr bude pred potomstvom . .. Vyobcuje ma? Nuž, či sa pápež nazdáva, že od jeho kliatby vypadne zbraň z rúk mojich vojakov?...
Pri inej príležitosti vyhŕklo z neho:
— Nuž, či si pápež namýšľa, že je Jupiter? Či sa Ježiš Kristus dal preto ukrižovať, aby jeho nástupcovia vyobcúvali panovníkov? Pápež je zúriaci blázon, ktorý skončí ešte v Bicetre...
Napoleonov minister sa vyslovil, že bula je lapália, akej si Jeho Veličenstvo obyčajne všíma, a i Napoleon sa upokojoval, že v bule nie je označený menom, a preto sa vlastne ani nevzťahuje na neho.
Povedal to, ale sám tomu neveril. Tak sa nám pozdáva, že všetko to, čo Napoleon koná od tohto času, celý jeho výbušný život je len na to, aby sa za cenu konania oslobodil od seba samého, od hryzenia svedomia. Od toho dňa bol nepokojný, častejšie mával halucinácie. Len čo ostal sám, zrazu vyskočil, nazdával sa, že ho ktosi volá. Počuli, ako vykrikoval „Kto ma volá? . .. Kto sa shovára so mnou?"
Bulu vyvesili v Lateráne, na dvere Giovanni a San Paolo, 4. júla 1809 popoludní, ale tajomným spôsobom zjavila sa tohože dňa i na bráne parížskeho Notre -Dame.
Za takýchto okolností nadišiel osudný deň 6. júla.
V Ríme bolo v týchto dňoch tak dusno ako v peci. Už júlové ráno zaplavilo mesto akousi sírovou teplotou, horúčosť parou zahalila strechy.
Večer predtým v Teatro Fenice hrali hru „Zmätok". Až veľmi bola priliehavá položeniu.
Predpoludním došiel mladší brat Paccov a rozprával nové podrobnosti o znepokojujúcich pomeroch. Obsadili mosty, po uliciach zbrane stoja v pyramídach, z Neapolu prichodia nové pluky. Samé zroňujúce veci...
Štátny tajomník, v obave o pápeža, i dva razy vošiel do izby Jeho Svätosti. Pius VII. pracoval... Bol znechutený, ľahostajný, temer spokojný. On zachováva sľub, ktorý bol daný Jemu a nikomu inému.
Gigantické kamene Ríma môžu sa zboriť, veď na božích vážkach tieto kopuly sú len páperím, on, bezbranný zajatec, nástupca spútaného Petra, zvíťazí i nad bránami pekla, ktoré sa toho času zovie Napoleonom.
Deň prešiel, noc tajomne zaľahla na strechy Ríma.
Pacca, ktorý od obsadenia mesta bdel i vo spánku, strhol sa pred polnocou, otvoril oblok a hľadel do noci.
Hore, v jagavej výške, tiekol bledý potok hviezd, ale na pokraji obzoru blesky žilkovaly nebo. Bola dusivo teplá noc.
Kardinál sa opäť uložil.
Sotva odbily veže polnoc, na uliciach okolo Kvirinálu nastal ruch.
Chystaným atentátom, ktorý ešte nikomu nedoniesol požehnania, chceli poveriť najprv Miollisa, no keďže to bola vec pre neho chúlostivá, veď jeho brat bol povolaním kňaz, poverili ním mladého generála Radeta, ktorý si chcel získať zásluhy (aj dostal, čo si zaslúžil: po Waterlo Bourboni ho dali zlapať a dostal sa do hradného žalára v Besangone).
Pacca sa už nazdával, že i táto noc prejde bez nešťastia ako ostatné, keď počul pleskot dvier na tichých chodbách, údery sekier na brány a rinčanie skla kolbami vybitých oblokov.
Ozvaly sa výstrely . . .
Komorník na smrť bledý hlásil, že Francúzi vnikli do paláca.
Pacca ihneď dal zavolať brata, aby zobudil pápeža.
Pius — v nočnom plášti — sedel na peľasti postele.. .
Na stole horela svieca. Zo záhrady červenkavé svetlo fakier svietilo do siene.
Vtom sa rozletely dvere na spálni, za nimi zaleskly sa francúzske bodáky. Vojaci stáli v bojovom šíku.
Radet, ktorý sa nazdával, že svätého Otca nájde v malej trónnej sieni, zarazený stál pred trojnásobne korunovanou hlavou, ktorá okrem svojej dôstojnosti teraz nemala nijakej zbrane. Triasol sa, nevedel prehovoriť.
Pius VII. zahriakol generála ostrejším hlasom, než mal v úmysle.
— Prečo prichádzate po polnoci, ak ide o spravodlivú vec? Prečo rušíte pokoj nášho domu?
Radet mlčal, nemohol sa vytasiť s pravdou, že dostal rozkaz práve na polnočné prepadnutie, aby obyvatelia Ríma neboli svedkami pápežovho utrpenia a nemohli ho rozšíriť.
Pius VII. opýtal sa s oprávnenou a hrdou indignáciou:
— A vy sa pokladáte za katolíka, generál, že sa podujímate na takýto atentát? ...
Radet so zmätenou strnulosťou odvolával sa na rozkaz, ale pápež ho prerušil.
— Odvolávate sa na svoju prísahu, nuž, i my ju máme . .. Vy ste ju složili Napolenovi, my živému Bohu... To je vďaka za to, čo sme urobili za vášho cisára? ...
Radet tupým hlasom poznamenal, že ak sa Jeho Svätosť zriekne svetského kráľovstva, nič sa jej nestane, no Pius VII. ho umlčal jediným pohybom ruky.
— Nous ne pourrons pas! ... Nous ne devons pas! ... Nous ne voulons pas!.. .
Povedal to s dôstojným pohnutím.
Pacca a kardinál Despuig stáli pri ňom bez slova, bledí na smrť.
Pápež sa medzitým obliekol. Vzal na seba i labuťou kožušinou lemovanú červenú mozettu. A potom, ešte stále rozčúlený, obrátil sa k Radetovi:
— Ako znie vlastne váš rozkaz?
— Aby som Vašu Svätosť zaviedol ku generálovi Miollisovi...
Generál potom navrhol pápežovi, že ,sa na niekoľko minút vzdiali, aby si za ten čas mohol sobrať skvosty a tajomstvá, ale Pius odpovedal:
— Nejde nám o život, tým menej o skvosty.
Len breviár vzal so sebou.
Potom ukonaný, so sklenými očami sadol si na chvíľu na peľasť postele.
Despuig prikročil k nemu a utešoval ho.
— Buďte silný, svätý Otec! ... V tejto hodine musíte nám slúžiť za príklad... Nezabúdajte, že sme v oktáve mučeníctva apoštolov Petra a Pavla.
Pápež sa vzpriamil a pomalými krokmi pošiel smerom ku chodbe. Pri dverách postál, obzrel sa nazad, ako by sa chcel rozlúčiť s minulosťou.
Čo sa mohlo diať v tejto chvíli v jeho srdci?
Pápež a jeho kardinál sotva vedeli dôjsť ku schodom cez prekážky vylámaných dverí.
Štyridsať Švajčiarov nastúpilo do zbrane a. nie bez výčitiek svedomia hľadelo za odchádzajúcim pánom.
Prešli dvorom.
Tam hore ako plamene, odnášané vetrom, bledo isikrily hviezdy...
Na dvore Kvirinálu našiel Neapolčanov. Pohnutý pristúpil k nim a letmým pohybom objatia požehnal svojich utlačovateľov. Potom zdvihol ruku k ohromnému, temer nadzemskému prekrižovaniu a nemo, slávnostne požehnal Rím. Na Radetov rozkaz vojaci zvolajú: „Vive ľ empereur! Nech žije cisár!"
Záclony priklincujú, dvere koča zamknú.
Pápežov koč obkľúči lesknúca sa oceľ .. .
Päť minút chýba do štvrtej hodiny.
Poštové kone vymenili pri Porta del Popolo. Lampáše koča ešte horely. Ulice prevoniavaly a boly tiché v letnom úsvite. Na vytasených šabliach vojakov zaiskrilo sa vychodiace slnce.
Pri zmierajúcom jase hviezd, ponorených do hmly, Pacca pohladkal pápežovi ruku a opýtal sa ho:
— Trpí Vaša Svätosť?
Pius VII povedal tichučko len toto:
— Ešte vždy menej než náš Pán .. .



XI. Víťazný pochod pod bodákmi.


V koči sedel vandrovník dlhého martýria. Cesta z Ríma do Ríma potrvá celé roky, šiator svätého Petra, kľúče nebies Pius musí zaniesť ďaleko ... i za Avignon...
Za mestom pápež sa opýtal Paccu, či vzal so sebou peniaze. Kardinál prekutal vrecká, ale našiel len tri soldá, v pápežovej peňaženke našiel sa jeden papeto, pätina rímskeho toliara.
Panovník Ríma a jeho ministerský predseda vydali sa teda na cestu bez sluhov, bez šiat a peňazí, na skutočne apoštolskú cestu, verní slovám Biblie: „Nič si neberte na cestu, ani mešec, ani dve tuniky — nec sportam, nec duas tunicas ..."
Pápež s trpkým žartom ukazuje generálovi Radetovi svoj jediný toliar:
— Vidíte, z celého kráľovstva zostalo mi len toľko!
Po prvý raz zastali vo Viterbe, pri dedinskom dome, v ktorom boly len dve stoličky (dom patril kostolníkovi a pripravené stály tam chudobné pohrebné náležitosti, máry a truhla s kvapkami od sviec).
Koč, obkľúčený žandármi a pokrytý prachom cesty, všade vzbudil podivenie. Kadiaľ len prešli, ľudské hlavy vykúkaly z brán a oblokov.
V Montesione poznali pápeža a lamentujúc bežali za kočom ako kedysi jeruzalemské ženy, čo oplakávaly Ježiša.
Odvážajú svätého Otca!... Odvážajú ho! .. .
Cestou sa pápež ponosoval, že je smädný. Žandár Giardini doniesol pohár vody z prameňa, pápež ju vypil na dúšok, hoci voda bola kalná.
Nepohodlný batár neskytal ochrany pred júlovými mračnami prachu. Stiesnená denná horúčosť takrečeno dusila cestujúcich v koči. Sám generál Radet sedel pri kočišovi, za ním jazdili dragúni s vytasenými šablamá.
No nebol to slávnostný sprievod — bola to stráž.
V noci o 11. hodine došli do Radicofani, k biednej kráme, kde nemohli počítať ani s najskromnejším pohodlím. Na stoloch bez obrusov ešte boly zvyšky večere.
Pápež, ktorý si nemohol vymeniť ani premočenú košeľu, bol ustatý a unavený. Musel vypäť všetky sily, aby sa po špinavých schodoch, opierajúc sa o polozhnité drevené zábradlie, dostal do svojej izby.
Pri prestieraní sám Pacca, v plnej kardinálskej nádhere, s mozettou na pleciach, pomáhal slúžke.
Pápež zjedol vajíčko a rez šunky, potom si oblečený ľahol na zlú a tvrdú posteľ.
V noci mal horúčku. Kardinál sa obrátil na Radeta, aby odložil ďalšiu cestu, no generál mu odpovedal, že nemôže nič robiť, lebo večer o 7. hodine musia byť v Certóze. Po raňajkách ihneď musia pokračovať v ceste.
Svätý Otec, na tvári ktorého zelenkavá vpadlosť prezrádzala utrpenie, temer s tvrdošijnou rozhodnosťou vyhlásil, že sa nepohne, kým nedôjdu jeho sluhovia a batožina.
Vozy popoludní aj došlý, v nich preláti monsignore Doria a Tiberio Pacca, tajný komorník Giovanni Soglia, lekár Cezzarini a dvaja komorníci.
Medzi 6. a 7. večer pokračovali v ceste.
Okolo krčmy žandári bodákmi zatlačovali ľud.
K ránu došli do Sieny, kde oddiel žandárov očakával pápeža ako nejakého rebelanta.
Obed mali prichystaný v Poggiobronzi, ale pri vystupovaní museli čakať vyše polhodiny, lebo dôstojník, čo .opatroval kľúč hintova, sedel v jednom z kočov sprievodu.
Sotva vyšli z obce, zaškripela brzda nad kolesami, os sa zlomila a voz sa prevrátil. Ľud tyčami zdvihol dolámaný batár, a keď pápež vystúpil, pribehli a dotýkali sa jeho šiat ako relikvie; staré ženy ho ohmatávaly, či sa neporanil. Chlapi sa oborili na Francúzov, odsotili žandárov a kričali: „Vy psi!"
Po sparných dňoch neďaleko obce Derlatta konečne lejak začal práskať do okien koča. Hrubé kvapky dažďa zarývaly sa do prachu. Pápež otvoril okná a trpel, aby mu potôčky dažďa obmyly kadere i tvár.
Bola noc, keď došli do certózskeho kláštora.
Tu ohlásili kňažnú Elzu Bonaparte, ale pápež sa cítil na smrť unavený, hovoril tak tichučko, že ho ani nerozumeli, preto Pacca zdvorilé prosil Napoleonovu sestru, aby upustila od polnočnej návštevy.
Pápež, len čo sklonil hlavu, už aj zaspal ťažkým spánkom.
Každý sa úfal, že nasledujúceho dňa si bude môcť odpočinúť. Mýlili sa.
Svätý Otec, uštvaný, sotva spal dve hodiny, už ho zobudili a hlásili mu, že generál Destrois nariadil ihneď pokračovať v ceste.
— Títo ľudia ma chcú umoriť, — riekol pápež bolestne. — Dlho to už nevydržím ... nevydržím .. .
Horúčosť sa opäť vystupňovala do neznesiteľnosti, únava a skleslosť sa čím ďalej tým väčšmi javila na tvári svätého Otca.
Na brehoch potokov naháňaly sa deti hnedých tiel.
— Ako dobre je tým! — zvolal pápež.
Večer sa mu dostalo za mak úľavy.
Lampa koča osvietila zadnú časť koňa. Pacca spustil okno — verný mesiac ich sprevádzal, jasom zalial okolie.
Pius myslel na to, že ten istý mesiac svieti teraz na ulice Ríma, na Quatro Fontáne, na vodomety... a srdce sa mu sovrelo. Potom sa Utiahol do rohu koča a zavrel oči.
Kardinál žasol pri pohľade na unavenú tvár, na bolestné znaky vyčerpanosti, na vidinu utrpenia, ktorá sa pri chladnom svite hviezd belela zo zvädnutých čŕt.
Pápež celú noc nemohol skloniť hlavu na vankúš.
Zopakúva sa teda Ježišova história: líšky majú brlohy, vtáčiky nebeské majú hniezda, ale zástupca Ježiša Krista nemá kde skloniť hlavu.
Nasledujúceho dňa pápežovi Piovi VII. bolo veľmi zle. Toľko duševných otrasov zoslabilo i telo. Vydávil za misku krvi. Tvár mal popolavošedú, žlčníkové kŕče sa mu obnovily.
Radet prikázal kočišovi hnať pomalšie, jednako cestovali ďalej.
Chladný večer zastihol cestujúcich v Mondane.
Ticho dediny lahodí pápežovi, dávno sa mu netešil. Zďaleka ozýva sa spev svrčkov a temer s nadprirodzenou sladkosťou žblkot blízkeho potoka.
Na stole, prikrytom bielym obrusom, očakávala ich večera: vajíčka, mlieko, med, domáci chlieb. Pápežovi podali nôž a prosili ho, aby posvätil chlieb pred rozkrájaním.
V dome bola i kúpeľňa, no plná zemiakov, ktoré museli vyhádzať, aby sa pápež mohol okúpať.
Na oknách nebolo záclon, mesiac osvietil biednu izbičku, takže pápež nemohol zaspať. Aj ináč príliš nervózne očakával spánok, než aby bol mohol zaspať. A veru celý deň opakoval:
— Ach, ako dobre by bolo spať ... spať . .. Ani žiť, ani umrieť, len spať ...
Nasledujúceho dňa bol jednako pokojnejší a veselší. I humor sa mu vrátil. Paccovi ukázal lekciu breviára na ten deň: „Navicula, in medio mari iactabatur fluctibus, erat enin contrarius ventus".
— Vidíte, toto od slova do slova platí o nás .. . Navicula . .. Contrarius ventus . ..
Zvesť o uväznení pápeža sa medzitým rozšírila, oči celej Európy uprely sa na hlavu Cirkvi. Osud človeka, nad ktorým sa vznáša nezaslúžené nešťastie, dojme každého. I pápež, keď sostupoval s koča, často počul slová sústrasti: „Chudáčik svätý Otec, ako ostarel! Ako schudol! . .. Aký je utrápený!" Inokedy: „Podívajte sa, ako pomaly chodí. . . Aký je shrbený! ..." A staré ženy doložily: „To od žiaľu!"
Pred štvanou hlavou Cirkvi zástupy pokľakly. Obyvatelia miest a dedín prebdeli celé noci, aby ho prijali slušným spôsobom.
Do Rivoli prišli na úsvite, obloky jednako boly vysvietené, hlava pri hlave, armáda detí na stromoch, ba i na komínoch, všade papierové ozdoby, zástavy a iné znaky rýchleho ozdobenia.
Pre zástup žien a dievčat batár mohol napredovať len krokom. Mladá deva, vystaviac sa nebezpečenstvu, že ju pošliapu, predrala sa pod nohami koni, len aby mohla bozkať pápežovi
nohu. Inde ženy zdvihly svoje deti, hádzaly kvety do hintova, v košoch donášaly ružence, aby ich požehnal.
V Lerici pápež z okna koča prehovoril k ľudu, no musel prestať v reči, aby sa zástup vyplakal.
V Nizze desaťtisíc ľudí s obnaženými hlavami, kľačiac očakávalo prichodiaceho. Keď medzi kľačiacimi zazrel etrúrsku kráľovnú s dvoma synmi, tvár zajatého pápeža pokryly pálčivé, teplé slzy.
Stromy lesov okolo Nizzy boly ovešané farbistými lampiónmi. Po uliciach kvety, v noci serenáda.
Miarseillu a Toulonu vyhli sa už zďaleka, pri Castegne, za daždivej a vetristej noci, v rozheganom člnku previezli pápeža cez more.
Bola nedeľa, keď došli do Cimpuly. Oduševnené zástupy zastavily koč, pred ktorým doslovne zatarasili cestu. Chlapi kričali: „Vysloboďme ho!"
Žandári sa naľakali demonštrácie, takže toho dňa pápež nesmel slúžiť omšu, ba ani ju počúvať.
Tu sa prihodilo, že istá starenka sa predrala ku koču a stále opakovala: „Santo padre, corragio e orazione." Chudera starenka v naivnej dojatosti upozorňuje Ježišovho zástupcu, najsvätejšieho zo živých, aby v modlitbe hľadal útočište.
Na nebezpečnejších miestach, ako na lumpinskom úseku cesty, ľud vypriahol kone a sám ťahal koč.
Za nocí zaplápolaly signalizačné ohne na štítoch vrchov, ľudia niesli fakle pred kočom.
Pius VII. neprichádzal ako zajatec, ale ako dávno nevidený dobrotivý otec, ktorý, hľa, prichádza domov a ktorého po dlhej neprítomnosti rodina očakáva so slzami znovuvidenia. Policajný komisár Broisard dozaista ešte neviedol pod bodákmi takého zajatca!
Len kňazstvu nedovolili priblížiť sa ku koču. Žalúzie fár boly zavreté, pred bránami stáli žandári. Kňazi dostali rozkaz neopúšťať príbytky, kým pápež neprejde. I vyzváňať bolo zakázané.
V mestečku Frejus neďaleko Nizzy, v hostinci, kam vošli, krčmárova žena bola práve po pôrode. Na stole horela stojaca lampa. V začarovanom kruhu celá rodina bola pospolu. Ako skameneli pozerali na vstupujúceho pápeža, ktorý im želal dobrý večer.
Keď sa dozvedel o rodinnej radosti, sám pokrstil novorodeniatko, a to na meno Barnabáš, a keďže nemal iného daru, svoj vlastný ruženec mu zavesil okolo krku.
Noc strávil pápež v kláštore Monte Cenési pri Florencii, no jeho obyvatelia len zpoza mriežok smeli hľadieť na apoštolskú hlavu. Došiel ta práve v čase polnočnej modlitby. Za mrežami pohybovaly sa biele a čierne tiene. Tam ležia mnísi čelom k zemi v prachu v bielych kutniach. Na chóre nad každým mníchom horí svieca. Prelát zaviedol pápeža do tej istej izby, kde pred niekoľkými rokmi väznili jeho predchodcu.
Ukázal mu posteľ umierajúceho Pia VI., s ktorej vojaci revolúcie sňali prikrývku, aby sa presvedčili, či je naozaj tak ťažko chorý.
V posvätnom a tajomnom pokoji chodieb kláštora odpočinuly si pápežove strápené nervy. Tajomný svet hviezd nikdy mu neprichodil takým otriasavo majestátnym ako tejto noci. Pozrel na nebo a v pohnutí srdca takto sa modlil:
,,Aký záhadný si, jediný, mocný Bože, ktorý mlčky panuješ v nesmiernej výške nebies a vo svojej nekonečnej starostlivosti slepotou tresceš tých, čo majú neskrotiteľné chúťky!"
Svedomie mu nedalo pokoja, že sa mu do srdca vkráda hnev. Donútil sa pomodliť sa i za Napoleona.
„Musím ho mať v láske! Daj, Bože, aby som ho nevedel nenávidieť ... Je to Tvoja vôľa.
Jednako i po modlitbe, medzi týmito čistými stenami s určitým desom si pripomínal Napoleonov hlas, jeho pohyby a zápach kolínskej vody.
O dva dni cestovali ďalej.
Čím väčšmi sa blížili ku Grenoblu, zástup tým väčšmi rástol.
V Grendble, kam došli 22. júla, ubytovali pápeža v paláci prefektúry, kde sa mohla obnoviť pamiatka zlatom zdobených slávnostných siení Kvirinálu. Na stoloch strieborné náčinie, i kuchyňa sa vyznačila. Mešťanosta Gérard, tento zavalitý chlap, ktorý i za revolúcie smelo prízvukoval, že šla príliš ďaleko, bol človek veriaci.
V Grenoble dovolili vznešeným dámam mesta vypočuť pápežovu omšu, pri ktorej oltár ozdobili kvetinami. Sám Delorbes, takto vychýrený slobodný murár, priznal, že v jeho srdci nevera a viera nikdy nebojovaly taký boj, ako keď videl Pia VII. v jeho preduševnelosti slúžiť omšu.
Dali zapriahnuť i do mestského slávnostného koča, aby sa pápež previezol mestom, ale on s úsmevom odmietol.
— Ak sa kočiš podujme zaviezť ma do Ríma, nedbám, ale zajatcovi sa nepatrí prevážať na vychádzku.
Tam sa stalo, že keď sa prechádzal v záhrade prefektúry, za mriežkami ktorej tiesnil sa veľký zástup, aby čo len na minútu videl svätého Otca, začalo mrholiť, načo si prefekt, ktorý bol v pápežovom sprievode, položil klobúk na hlavu, ale zástup krikom požadoval: „Snímte klobúk! . .. Snímte klobúk!"
V Grenoble jednako bolestná strata stihla pápeža, keď odlúčili od neho verného kardinála Paccu, ktorý bol od začiatku do konca červeným súknom v očiach Napoleonových. Ťarcha týchto dní bola by priviedla každého iného do zúfalstva, ale Pacca bol silný ako človek, ktorého osud nemôže ani pozdvihnúť ani ponížiť. A veru počítal už i s tým, že ho Napoleon dá zastreliť. Človek, ktorý sa opovážil urobiť to kniežaťu Enghienovi, človek, ktorý bol spríbuznený s panovníckymi domami temer celej Európy, neoľutuje guľky ani pre kardinála.
Rímu verného veľkňaza zavreli do potuchnutej temnice vo Fenestrelles. Zpočiatku odporoval, pomaly sa upokojil, napokon to pokladal za prirodzené. Steny temnice, popraskané od niekdajšieho zemetrasenia, boly čierne ako steny začadenej izby alebo vyhne. I potkanov bolo dosť.
Kedysi dvanásť sluhov stálo kardinálovi k službám, teraz sám musel zamiesť celu, dlhú tri a širokú dva metre.
V rohu stála pokrovcom prikrytá železná posteľ, pri nej stolička. Pred ňou väčší stôl z dosák. Ostatný nábytok izby sa skladal zo železného umývadla a železnej nádoby, ktorej účel ľahko bolo uhádnuť.
Toto skromné zariadenie tvorilo tri a pol roka spálňu, salón, pracovňu a jedálňu kardinálovu. No všetko by sa bolo dalo zniesť, nebyť toho, že deň po deň musel počúvať urážky strážnikov a znášať nudu, o ktorej už Horác bol povedal, že väčšej múky od nej ani tyrani nemohli vymyslieť.
Ináč ani so zločincami nezaobchádzali tak ako s Paccom. Nebolo mu dovolené ani len prechádzať sa po dvore tvŕdze, odopreli mu i spovedníka, čo sa nestávalo ani najposlednejšiemu väzňovi, keď si žiadal výsluch, postavili ho do radu medzi väzňov podľa abecedy.
Jeho lúčenie s pápežom bolo bolestné. Keďže lúčenie je vždy ťažké, srdce sa ho ťažko naúča. ..
Pius VII. pritisol k srdcu Paccovu zaslzenú tvár, potom mu obe ruky položil na hlavu a požehnal ho, hľadiac na nebesá, ako starí patriarchovia.
Z Grenoble odviezli pápeža do Avignonu, „malého Ríma". Aké memento! Šesť pápežov držali v tomto meste, ktoré oplývalo bohatstvom i škandálmi.
Ba čo cítil Pius, keď prekročil prah, zpod arkád ktorého zavial chladný vietor, kde medzi kamením hniezdily netopiere a kane a odkiaľ šumela minulosť zápachu krvi, smiešaného s tymiánom?
V Avignone si šľachta zlatom prekliesnila cestu k pápežovi. Demonštrácie sa opakovaly i tu, ale úplne vysilily svätého Otca.
Cesta sa nikdy nezdá taká dlhá, ako keď nevieme, kam ideme.
Pius VII. bol by sa už aj tešil svojmu konečnému väzeniu ako deportovaní, čo v dočasných väzeniach túžia po mieste, kde majú prežívať trest. Celé týždne byť predmetom obdivovania v bráne každého mesta, to presahovalo i mučeníctvo.
Celá pápeža bytosť bola pod vplyvom nekonečnej únavy, na jeho tvári prehĺbily sa vrásky, brázdy to rokov.
V okolí usmievavej Provence s vínnou révou, kde sa hradská, zbrázdená koľajami a hrudami, premenila v piesočnatú, cesta bola už príjemnejšia. Vôňa blížiacej sa jesene sa už skrývala vo vzduchu.
Najkrajší úsek cesty začínal sa za Landesbourgom. V diaľke z nemej húštiny stromov vyskakovaly srny. V tônistých a tajomných lesoch sa skláňaly koruny jedlí, na štítoch, krytých dubami, večerami bolo tak chladno, že bolo vidieť vydýchnutú paru.
Pred konečnou stanicou zastavili, ubytovali sa na istej ple-bánii, kde bola už taká zima, že bolo treba zakúriť. Vôňa smoly naplnila izbu. Vonku bola hmla a pršalo.
Konečne 29. augusta Pius VII. došiel do svojho väzenia, do Savony...



XII. Čierni a červení.


Súčasne s deportovaním pápeža Napoleon povolal do Paríža kardinálov, predstavených kláštorov reholí, pápežské ministerstvo a archív.
Cisár chcel mať stred sveta na brehoch Seiny: vedy, umenia, všetky europské múzeá, všetko, čo tvorí ozdobu minulých storočí, musí byť nahromadené tu. Chcel strojnásobiť Paríž, vybudovať bo až po St. Cloud. Hlavné mesto Francúzska chcel pozdvihnúť nielen na stredisko svetskej, ale i všeobecnej duševnej moci a úprimne ľutoval, že nemohol dať dopraviť z Ríma baziliku svätého Petra. Mal v pláne postaviť nový Vatikán za niekoľko miliónov a zabúdal, že so svojím duchom Paríž nemôže urobiť mestom pápežstva ako ani Rím mestom francúzskym.
Paríž je Mekkou umení a nádhery, nie „večné mesto". Londýn je najväčšie obchodné mesto sveta, ale komu by prišlo na um — menovať bo „večným mestom"?
Rím so svojím pápežstvom je večným mestom i bez obchodného ruchu, je nádherným mestom i bez politiky, kam putujú králi, umelci, vedci práve tak ako dedinskí pastieri, je to spoločný kozub, čo stráži trofej martýrov; mesto, za ktoré dostatočne zaplatila po tristoročnú dobu prenasledovania vyliata krv viac miliónov mučeníkov. — Prečo zničiť dielo storočí a Božej Prozreteľnosti?
Napoleonov Rím nie je už Rímom Kristovým: v duchu Rím nikdy nemôže byť francúzsky.
No cisár, omámený mocou, to nevidí, on chce vynútiť, aby Paríž bol stredobodom sveta, nie Rím.
Kardináli sa odvolávali, že bez pápežovho svolenia nemôžu sa vzdialiť, a preto sa odťahovali opustiť Sväté mesto. Nato ich odviedli. Jeden z nich, ťažko chorý kardinál Porta, umrel cestou.
Pri povolaní kardinálov do Paríža Napoleon sledoval aj iný ciel. Obával sa, že chorľavejúci Pius dokoná, a v tomto prípade v cudzej krajine, kam nesiaha ani jeho slovo, ani bodáky, kardináli by mohli vyvoliť protifrancúzskeho pápeža.
Kardinálom ustanovil 30.000 frankov ročnej renty, no vyzdvihnúť ju Pius VII. zakázal v obave o ich nezávislosť. Podajedni si ju jednako len vyzdvihli, a to práve najmenej utisnutí.
26. február 1810. Sme v Tuilleriách.
Prijíma sa každý týždeň, tento raz s osobitným účelom, aby kardinálov predstavili Napoleonovi.
„Kedysi", — píše madame de Staél, — „dobrá anekdota nahrádzala pri dvore pečienku, teraz sa duchovia starajú len o jedlá a madeiru. Napoleon má dvor, ale nieto v ňom dvorného života. Čo vo Versailles bolo kultúrou storočí, to je tu falošný lesk a rozkaz".
Takáto dvorná ceremónia ide ako na hlas bubna. Cisár s celým sprievodom prejde pred hosťami ako na bojišti, keď je prehliadka oddielov. Stáva sa, že prebehne pred radom a nikoho neosloví.
Na príchod cisára, ktorý nikdy nezabudne výbuchom zlosti okoreniť cércle, trasie sa každý, od lokaja po ministra. Ani najohýbnejší jeho človek nevie, či to neodnesie toho dňa, hŕbou obvinení a hanobení zasype po celú polhodinu i svojho najlepšieho človeka.
„Vysotil ma", — píše Chateaubriand za čias svojho zahraničného ministerstva, — „ako čo by som mu bol ukradol vreckové hodinky".
Ľudovít XIV. bol od rána do poludnia diktátor, krá! a autokrat od krvi, ale večer v salónoch gavalier, svetár, príjemný domáci pán.
Napoleon je toho neschopný. On je Korzikán do najtajnejších hlbín svojej duše, u ktorého nedostatok pocitu úcty je vrodenou chybou. Surovec, vyzývač, hroziteľ, lebo si myslí, že s ľuďmi len takto možno zaobchodiť. Jeho vtip stravuje sa ľudským mäsom, práve preto na takýchto cércloch každý si vydýchne, keď vidí cisárov chrbát. Napoleon ani pred takouto verejnosťou neprijíma pravidlá zdvorilosti, čo obstrihnú alebo ukryjú silného barbara. I teóriu má na to:
— Zdvorilosť, — povedal pri istej príležitosti, — Je pojem, vynájdený hlupákmi, aby sa mohli otrieť o múdrych a mali možnosť vôbec otvoriť ústa. Je to len svieracia kazajka silným prekáža, priemerným osoží.
Stalo sa, že biskupa nazval „dobytkom", svojho lekára Cosivarta kopol do brucha, Jozefíninu ružovú toaletu oblial atramentom. Na dvornom bále pristúpil k istej dáme, obzrel si ju od hlavy po päty a hlasom netajeného pohoršenia ju oslovil: „Strašné!... A o vás ešte hovoria, že ste driečna...!"
Keď sa kedy-tedy i usmial (i to sa stalo z hereckej vypočítavosti), veselosť sa javila len na čiastke jeho tváre, čelo mu vždy zostalo zamračené, — píše o ňom Maneval.
Bolo 11 hodín predpoludním, keď sa otvorily zlatobiele dvere siene
Vo schválnej protive k obkľučujúcej ho rozprávkovej nádhere cisár vstúpi v sivej rovnošate, na ktorej ešte skvie prach poslednej bitky. Ako pristúpi ku kardinálom, vidieť na ňom, že opäť zahrá výjav, ktorý prichystal pre verejnosť.
Jeho pohľad seká ako ostrie meča ...
Nasledujú krátke slová, spôsob predstaveného, surové pohyby.
Fesch predstavil kardinálov.
Pignatelli!
— Neapolčan! — toľko cisár chladno a ide ďalej.
Di Pietro!
— Vy ste stučneli, — a pokračuje.
Saluzzo!
— Neapolčan! — poznamená Napoleon s prízvukom ostrosti.
Keď pristúpil ku Consalvimu, jeho oči, tieto čarovným ohňom horiace oči, sa zaleskly a s úsmevom krotiteľa potkanov obrátil sa ku kardinálovi:
— Ach, náš priateľ Consalvi, majster konkordátov... Ale ako ste schudli!...
A už aj šiel ďalej, ale po dvoch krokoch sa vrátil.
— Musím priznať, — riekol a na sekundu svraštil obočie, — chybil som, keď som vás ako ministra dal padnúť. Keby ste namiesto Paccu vy boh zostali v postavení, veci by neboly dospelý potiaľto.
Consalvi, ktorý sa len teraz z úst cisárových dozvedel, že príčinou jeho odchodu zo štátneho tajomníctva je sám Napoleon, odpovedal s chladnou odmeranosťou:
— Veličenstvo! I keby som bol ostal v postavení, bol by som konal len svoju povinnosť.
Cisár vzdorovité opakoval svoje slová, i Consalvi povýšeným hlasom zopakoval svoju odpoveď.
Cisár, ktorý rád mal moc už len preto, aby mohol bez prerušenia hovoriť, pohľadom, metajúcim blesky, a s hrozivou strnulosťou i po tretí raz vyriekol prvú vetu, pričom jazdeckou palicou šibal čižmy.
Consalvi pokojne, ale mechanicky odpovedal:
— Svoju povinnosť i vtedy by som bol vykonal.
Napoleon sa obrátil, šiel ďalej, s hlavou posunutou dopredu podobal sa rozzúrenému španielskemu býkovi.
Napätie medzi cisárom a kardinálmi po tomto nepriateľskom prijatí zmenilo sa na odtrhnutie za Napoleonovho rozsobáša.
Napoleon nie je Fridrich Veľký, ktorý by sa bol uspokojil, že nemá syna.
Rozhodol sa, že Jozefínu, túto starnúcu ženu, od ktorej nemôže mať dieťa, ale ktorú i v posledných dňoch nazýval „sladkým zvieratkom", ktorú korunoval vlastnou, rukou, donúti zriecť sa nielen manželských práv, ale — čo je pre ženu najbolestnejšie — i trónu.
Veľký výjav, scéne de faire, odohral sa v Tuilleriách. Komorník Barlotti držal omdletú cisárovnú okolo drieku, Napoleon za nohy, prosil ju, aby nekričala, tu nepomáha ani krik, ani slzy. I v shromaždení arcibiskupských vikárov ohlásil, že jeho rozhodnutie vo veci rozsobáša je konečné a nezmeniteľné.
Ale kto bude nová manželka, ktorú povedie k oltáru?
Hoci francúzska verejná mienka bola by si žiadala, aby si vzal Francúzku, Napoleon nechcel ani počuť o tom. Nato spomenuli dve kandidátky, jedna ruská kňažná Oľga, druhá dcéra cisára Františka Mária Lujza. Rakúska arcikňažná mala 18 rokov, ruská kňažná 15.
Keď sa v tejto veci obrátili na cára, odpovedal im, že o jeho sestrách rozhoduje ich matka Mária Feodorovna, ktorá nenávidela Napoleona a o ženbe ani počuť nechcela. Takým činom cisár dostal „hodvábom podšitý" košík od ruského dvora.
Nad neúspechom Napoleon sa usiloval strúhať priateľskú tvár.
— V poriadku, — riekol, — i tak by mi nebolo po vôli držať popa vo vlastnom paláci a otvoriť grécku kaplnku v Tuilleriách.
Viedenský dvor bol povoľnejší.
Hoci Máriu Lujzu celá Viedeň pokladala za obeť, pokladala ju za opravdivú Ifigeniu, ľud cisárskeho mesta sa takrečeno vzbúril, keď ju videl odcestovať, to neprekážalo dvoru, aby ju dal za najväčšieho parvenu revolúcie, za vydedenca, za exkomunikovaného.
Novú cisárovnú predstavili v St. Cloude 2. apríla 1810. Mária Lujza so svojimi fajansovými očami, rubensovými nechtami, s pyľom svojich 18 rokov urobila dobrý dojem. Mala oblečené šaty, vyšívané diamantami, jej vlečku niesly tri kráľovné.
Napoleon sa obával, že pápež nerozlúči jeho manželstvo, ako nerozlúčil manželstvo Jeromovo. Obrátil sa teda na radu ktorejsi cirkvi, ktorá na základe toho, že manželstvo bolo sviazané bez vlastného kňaza a bez svedkov, vyhlásila prvé Napoleonovo manželstvo za neplatné.
Trinásť kardinálov, medzi nimi Consalvi, vyslovilo sa naproti tomu, že pokračovanie cirkevnej vrchnosti je nezákonné a biskupský úrad prekročil kruh svojej pôsobnosti, lebo vec panovníckych ženieb patrí do okruhu pápežskej moci.
Veď či Fesch ako hlavný almužník v tejto pôsobnosti nebol súčasne i plebánom cisárskeho dvora? A či vo veci chýbajúcich formalít nedostal kardinál oslobodenie od samého pápeža?
Keďže týchto 13 kardinálov nevedeli naviesť, aby zradili svoju povinnosť, rozhodli sa upustiť od cirkevného požehnania.
Fesch, ktorý počul o tomto „komplote", odporúčal Napoleonovi, aby na sobáš nepozvali opozičných kardinálov, ale Napoleon ho surovo odmietol:
— Nebudú mať smelosti neprísť.
Vskutku, v sieni postavili trónovité sedadlá pre celý sbor, teda i pre trinástich opozičných kardinálov, len v poslednej chvíli ich odpratali, aby nezívaly prázdnotou.
Obrad bol v „salón carre" Louvru, pretvorenom na kaplnku.
Na jagavú spoločnosť, na ktorej však nebolo ani čipiek ani mäkkosti, ničoho z Versailles, dva ohromné benátske lustre, v každom po 300 sviec, vrhaly planúce svetlo.
Kardinál Erskine, hoci jednou nohou už v hrobe, predsa len prišiel. Dugnani a Despuig sa ospravedlnili chorobou. Tak bolo prítomných 11 kardinálov.
Sobáš bol kópiou sobáša Ľudovíta XVI. s Máriou Antoinettou.
Fesch požehnal i druhú ženu, ten istý, pre ktorého požehnanie prvé manželstvo vyhlásili za neplatné.
Krútiacim sa vírom červených, zelených a bielych rovnošiat, lesknúcich sa prilbíc a perových ozdôb šiel nový pár k oltáru. Napoleon sám viedol za ruku dcéru cisárov, no len čo vstúpil do siene, zbadal, že čiastka kardinálov nie je prítomná. Jeho zrak nervózne hľadal Consalviho, ktorý platil v jeho očiach za ostatných dvanástich. Medzi zubami mrmlal: „To Consalvimu nikdy nezabudnem!"
Napoleon bol za celého obradu zachmúrený. Zarazila ho myšlienka, že keď títo kardináli, ktorí sa skrývajú za Pia VII., sú proti zákonitosti jeho manželky, budú brojiť i proti zákonitosti následníka trónu.
To znamená jedným úderom uraziť trón i budúcnosť.
Nasledujúceho dňa pri poklone magnátov, ako pri svetskom akte, prítomní boli v Tuilleriách i trinásti kardináli. Cisár ich nechal čakať vyše troch hodín.
Udivilo, že kardinál Fesch držal so senátormi a nie s kardinálmi.
Konečne o pol 12. pobočník pristúpil ku skupine kardinálov a hlásil im, že Jeho Veličenstvo neprijme Eminencie, čo neboly prítomné minulého dňa.
Veľkňazom v plnej kardinálskej nádhere ukázali teda dvere; pokorení museli prejsť sieňami, preplnenými dvornou háveďou.
Napoleon, až belasý od hnevu, dal si zavolať Fouchého, ktorý prišiel bledý, ako by múmiu boli obliekli do dvorného odevu. Škrípajúc zubami mu oznámil, že Littoriho, Oppizoniho a Consalviho dá ešte toho dňa zastreliť.
Keby Napoleon bol dal zastreliť všetkých, ktorým pohrozil zastrelením! ...
Jeho zlosť ani tento raz nedošla k pomste.
Potrestanie kardinálov, pravda, bolo i tak tvrdé: viac sa nesmú obliecť do purpuru, cirkevné a súkromné majetky im zhabú, obžalujú ich zo sprisahania.
Takto sa utvorily dve skupiny kardinálov, čierna a červená.
Fouché si dal zavolať skupiny kardinálov jedného po druhom, odovzdal im cestovné preukazy a obálku, v ktorej bolo po 50 louisdorov. Podajedni ich prijali, iní odmietli, ale 250 frankov mesačnej „podpory" bez výnimky odopreli prijať.
Matteimu a Pignatellimu určili za miesto vyhnanstva Rethel, Scottimu a Somagliovi Meziérs, Saluzzovi a Saleffimu Charleville, Consalvimu a Braccardovi Rheims, Ruffimu, Scillovi a Littorimu St. Quentin, Di Pietrovi, Gabriellimu a Oppizonimu Sammur. Inými slovami, štyri čiastky sveta.
Pius VII. ostal bez poradcov. I s Ľudovítom XVI. zaobchádzali kedysi takto: najprv ho odlúčili od poradcov, aby mu neskoršie mohli odlúčiť hlavu od trupu.
Vo vyhnanstve kardináli žili z almužien ako apoštolovia za doby sv. Petra. Ani Caprara, ani Maury, ani Fesch nenašli jediného slovíčka proti pokoreniu druhov a v ich osobách proti pokoreniu vlastnej hodnosti. Lenže voči čiernym kardinálom prejavovala sa všade až demonštratívna úcta, oveľa väčšia než voči ich červeným kolegom, ktorí požívali cisárovu milosť.
Keď kardinál Saluzzo složil svoje ozdoby, poznamenal:
— Keď zlatý kríž musím už složiť, budem nosiť drevený, veď i náš Pán na drevenom kríži spasil svet...



XIII. Ostrov samoty.


Pius VII. sedel za písacím stolom a v slabosti zadriemal.
Okolo neho starý súlad prostého biskupského hradu, tône a starosti. V izbe dubový stôl, pred ním leňoška, pri dverách malý biely oltár, na ňom krucifix a dva strieborné svietniky.
Zo všetkého viala akási neprívetivosť.
Savonský biskupský hrad s hrubými stenami a ohromnými komínami je starobylý palác, ktorý zvonku nemá vlastne nijakej ozdoby okrem slnečných lúčov, čo sa zalesknú na jeho dlažbe. Pod bránou rastie zimozeleň, vietor daždivého zápachu od mora naniesol machu do múrov, medzi kamením odpočívaly holuby.
Dnu na starom nábytku mosadzné obíjanie, pozlátené tapéty, staré koberce, čo, ako sa zdalo, predstavovalo nádheru. Jednako bolo v sieňach čosi ako by lesk, čo sa protivilo jednoduchosti, a čosi malomeštianskeho čo vytváralo každú veľkorysosť.
Parantucellovci, Borgiovci, Mediciovci isteže neobývali takéto izby.
Pápež veľa trpel pre mokrú, kryptovú chladnosť siení, pece čmudily, obloky sa zle zatváraly, spodkom dverí previeval vietor.
V kozube už popol zadúšal oheň a ako izba chladla, pápež si vždy bližšie priťahoval leňošku k vyhasínajúcej pahrebe, jeho nohy sa temer dotýkaly popola.
Mal rád tieto zimné večery, keď ho plápolanie ohňa, divá hra plameňov zabávala. Večer býva plný svetelných zlomkov iného sveta, pápeža objíma večné ticho nekonečných priestorov. Hore na oblohe pláva armáda hviezd, naproti oknu jemná silueta štyroch mladých jedli norí sa do noci, v diaľke nehybné, hlboké, temné ticho ihličnatých hôr splýva s diaľkou, ako by hviezdami zaprášenou.
Pápež zhasil lampu a ležal v tichu a šere, ako by ležal na dne hlbokého mora a zakrýval ho neviditeľný hlien. Dotkol sa vlastného tela, už starého. Mohlo sa pominúť s minúty na minútu.
Odovzdal sa závratu tmy.
Vtom si spomenul, že zabudol odriekať modlitbu. Nie tú veľkú, kňazskú modlitbu mužského veku, ale onú, nad ktorou bdel strážny anjel detských rokov.
Teda teraz na staré kolená urobil to, čo bol urobil v čase, keď mu bolo desať rokov. Vstal z postele a pokľakol na dlážku.
Bolo ticho, v izbe nič neprezrádzalo, že Petrov nástupca sa modlí.
Ináč i jeho život — tento krídlami utrpení zakrytý život — bol práve taký prostý ako jeho izba.
Ráno slúžil omšu, prezrel korešpondenciu, svedomite vykonal svoju meditáciu. Potom odriekal breviár, pričom pociťoval útechu, ktorá sa skrýva v spoločnom obcovaní so všetkými kresťanmi, v spoločnom modlení slovami, užívanými otcami a svätcami zašlých čias.
Popoludní sa prechádzal v záhrade, dlhej 50 krokov. Na osamelých prechádzkach pozoroval v piesku kroky vlastných detských rokov, znova prežíval radosti, ktoré nepošpinia srdce. Na jar pozoroval, ako chrústy v rojoch zaplavujú strapce bazičky, popostál pred mraveniskom, v jeseni pred hruškami, ako ich obzvukovaly osy . ..
Táto osamelá, tichá záhrada bola jeho Getsemanskou záhradou.
O deviatej bol koniec všetkému ... všetko bolo tmavé .. Už mohla prísť noc .. .
Takto prežil tri roky v tomto skalnom hniezde, v Savone s úzkymi a krivolakými ulicami, v niekdajšom meste Sabete, ktoré sa preslávilo tým, že medzi jeho múrami uzrel svetlo sveta Krištof Kolumbus a pápeži Július II. a Sixtus IV.
V mestečku sa každý dom pretvoril na hostinec, ale pápež sa neukazoval.
Pred: biskupským hradom deň po deň prechádza procesia, každé oko pohliadne nahor na okno, za ktorým tuší pápeža, no on je neviditeľný.
Berthier dostal tajný príkaz pohnúť pápeža, aby čím častejšie vystupoval pred verejnosťou, ale Pius VII. bol neprístupný. Z paláca nikdy nevyšiel. Za tri roky ani jediný raz ho nevedeli nahovoriť, aby v biskupskom chráme pontifikoval slávnostnú omšu. Omšu slúžieval v súkromnej kaplnke.
Napoleon z počiatku nádherou chcel oslniť pápeža, aby si myslel, že nie je zajatý. Do jeho izby dal zavesiť strieborný luster, na písací stôl dal mu zlatý kalamár. V prvých mesiacoch dal mu poukázať 100.000 frankov, pápežovi sluhovia dostali po slávnostnej rovnošate, za správcu paláca svätého Otca vymenoval brata rovignonského kniežaťa, ktorému nariadili viesť veľkú a otvorenú domácnosť. Ohabrol sa každý deň v plnej paráde hlásil, aby prijal rozkazy.
No toto zlátené väzenie nepomýlilo svätého Otca, všetka táto „dvorná nádhera" neúčinkovala na neho; refektár tichého kláštora bol by mu býval milší.
Rehoľník Chiaramonti bol kedysi obyvateľom benediktínskej cely; v duchu priniesol si teraz túto celu.
— Nepotrebujeme svetla, — riekol Pius, — uspokojíme sa i s katakombami... Starcovi, čo penitenciou chce dokončiť život, stačí kameň a vrece ...
Žil, ako by bol žil za drôteným plotom.
Veľmi dobre vedel, že za túto nádheru Napoleon skôr-neskôr bude požadovať od neho nezávislosť: za siene so zlatými ozdobami obetovať Cirkev? Za niekoľko miliónov frankov odovzdať najvyššiu moc? Či preto vzal na seba pápežstvo, aby pre seba vyžmýkal svetský blahobyt? Nuž, či je on z tých, čo sa cítia šťastnými, keď môžu obývať také nádherné siene, aké sú v Tuilleriách, a mať záhrady, aké sú vo Fontainebleau?
Napoleon ponúkol Piovi riadnu ročnú rentu. Jeho ideálom je ním platený pápež, ktorý by, pravda, bol lokajom jeho moci. Veď sa i vyslovil:
— Dám mu dobrú rentu!... Dostane odo mňa tri milióny frankov, s tými môže svoje postavenie slušne reprezentovať.
Pápež ale rozhodne odmietol:
— Nežiadame si ročnú rentu, uspokojíme sa s almužnou veriacich.
Napoleona zarazila zvesť, že veľké zástupy ľudu pokľakly pred pápeža, keď sa po prvý raz dopočuly o jeho uväznení. So strojeným hnevom, na spôsob herca — čo bolo jeho najvýraznejšou slabosťou — vykríkol:
— Bolo to somárstvo... Len Paccu sme mali lapiť!... No ale keď je už tu, nechajme ho tu!
Nebola to pravda. Zločin sa stal na výslovný rozkaz Napoleonov. Ten, čo oklamal celý svet, teraz sa pokúsil oklamať i budúce veky. V tlači dal uverejniť toto: „Pápež urobil všetko možné, aby sa jeho prítomnosť v Ríme stala zbytočnou, Jeho Svätosť odcestovala preto do Savony, kde ho prijali s najväčšou úctou ..."
Skutočnosťou ostane, že Piovi VII. bolo treba napísať len jediný riadok, aby striasol so seba putá rabstva. Potreboval len zaprieť svoje výnimočné povolanie a v tú minútu mohol byť slobodný.
Priemerný človek bol by sa poddal. Jediným riadkom ľahko je urobiť si život znesiteľným. Ale povedomie úlohy, ktorá ho čaká ako dediča rybárskeho prsteňa, kúzlo veľkosti jeho predkov, nadzemská pomazanosť jeho hodnosti, vnútorný obsah starobylosti, minulosti a dôstojnosti tejto vznešenej dynastie ušetrila Pia VII. od každej maličkosti.
Nepopustil ani vláska.
Teraz, keď z moci zostala mu len zbraň pevnosti, s celou rozhodnosťou bránil svoje práva.
Tento stenami, tichom a samotou opevnený človek vedel, že pápež ostane pápežom i vtedy, keď z katakomb musí spravovať Cirkev.
Bol preniknutý vedomím, že pápežstvo nemožno pozbaviť moci delami, môžu mu vziať chrám svätého Petra, môžu mu vziať Cirkevný štát, ešte vždy mu zostane ríša povinností.
Bol si vedomý toho, že keď napádajú pápeža, hlavu biskupov, nie jeden biskup, ale celý episkopát je v nebezpečenstve; bol si vedomý toho, že vlastne nie ten škodí pápežstvu, kto ho napáda, ale kto vydlabe jeho vnútorný obsah.
Dobre vedel, že nie politické kresťanstvo podmanilo svet, ale kresťanstvo trpiacich a ponížených; vedel, že človek všetko môže stratiť, no zostanú mu zásluhy povinností, vykonaných v ťažkých navštíveniach. Svetlo týchto myšlienok, obohatené tým, čo v jeho modlitbách prišlo s neba, stačilo posilniť ho.
Keď Napoleon videl, že v božích veciach s Piom nemožno sa vyrovnať na päťdesiat percent, stiahol plachty a volil iný smer.
Začalo sa to s menšími obmedzeniami.
Najprv odstránili slávnostnú stráž zpred savonského paláca, odriekli zlatými orlami zdobené koče, začali kontrolovať pápežovu poštu.
Biskupi síce i naďalej mohli prichádzať na audienciu, ale to znamenalo len toľko, že v prítomnosti strážnikov mohli pozdraviť pápeža.
V pozlátkach ani naďalej nebolo nedostatku, ale pomaly mu odňali všetko, čo je potrebné pre duševné ovzdušie človeka.
Z kardinálov Pacca a Consalvi boli mu najbližší, teraz neboli pri ňom, čo ho bolelo, lebo bol najviac utisnutý na nich. Nieto tu Paccu, v ktorého rukách sústredila sa celá diplomacia, nieto tu Consalviho, ktorého hlava nahrádzala celú knihovňu a mal takú znamenitú pamäť, že vedel rozpovedať obsah pred rokami vydaného spisu, ako čo by ho bol len teraz vložil do záčinku.
— Moja hlava už nevládze ... neostane to v nej..., — hovorieval zošedivelý pápež, ktorého pamäť už pred rokami začala slabnúť.
Napoleon nezabil pápeža ako kedysi Arnézia Celestína, len mu oddýchal vzduch v Savone.
Jeho cézaropapizmus bol horší od cárovho, lebo tento ponechal Svätej synode moc poradnú, kým Napoleon ju odňal cirkevnému senátu, kolégiu kardinálov. Položenie Pi a VII. v Savone bolo horšie od položenia Pia VI. vo Velence medzi jakobínmi, ktorí dovolili, aby pri pápežovi ostal jeden kardinál a viac prelátov i tajomníkov.
Pia VII. duševne osihotili, jeho tajomníkom bol sluha, ktorý ani zreteľného písma nemal a nevedel skoncipovať ani najobyčajnejší list. Celá duševná ťarcha zemegule ťažila jeho plecia, svetové dielo nazaretské musel sám spravovať. Bol odkázaný na vlastné myšlienky, Pius VII. je teraz sebe samému ministerským predsedom.
Bol preťažený prácou, hoci len nepatrné dišpenzačné veci prepúšťali jeho súdnej stolici, aby sa cítil skôr zaneprázdneným ako nešťastným; na jeho písacom stole bola stále hromada došlých spisov. Boly týždne, keď vydal i tristo dišpenzácií, ale raz toľko ich ležalo na stole nevybavených.
Dochádzaly i prosebné riadky, ako čo by ešte mal čo dať, dochádzali i denuncianti, lebo pokrytcov a štréberov neodstrašilo ani jeho nešťastie.
Na tieto listy pápež odpovedal so sebavedomím človeka, ktorého moc v Savone nie je o nič menšia než v Ríme. Ba jeho bréve začínajú sa plniť hnevom a sebavedomím Gregora VII.
S času na čas vydal pastierske listy s touže pokojnou cieľavedomosťou, s ktorou i v iných veciach sa vystavil Napoleonovmu posmeškovaniu. V nich rozoberal práva svätej Stolice takým tónom, ako by ju boli všade uznali.
So zaslúženou prísnosťou karhal chybujúcich kňazov, o bludných náukách ex katedre vyhlásil: Zazlievame ich, zamietame, zničujeme. A podpis.
Písal bréve za bréve ako lodníci, čo vo fľaši hodia odkaz do mora, v neistote, či dôjde.
Keď sa Napoleon dozvedel o týchto listoch, uzavrel pápežovi každú cestu stýkania sa s veriacimi, a to pod „ťarchou rebelantstva".
Nuž, či kráľ kráľov môže byť rebelantom? Ten, čo podľa božského práva môže na zodpovednosť brať každého diktátora, každého tyrana?
Chabrol dostal rozkaz, že svätý Otec sa nesmie ničím zamestnávať. Preto mu odňali papier, falošným kľúčom mu otvorili záčinky.
I stráženie sprísnili.
V chyži pri jeho izbe sedel žandár, ktorý nocami zaznačoval i jeho vzdychy, aby nasledujúceho dňa podal o nich hlásenie.
Vyšly hviezdy, prišlo ticho, sneh, títo jagaví spojenci Vianoc, ale ani vo Svätvečer nepripustili k nemu ani jediného jeho dôverníka.
Strážnici zaobchodia s pápežom prísne a veru jeho stav nie je taký, žeby nezasluhoval prejavu úcty.
Napoleon bol nemilosrdný, ale jeho sluhovia vo vykonávaní rozkazov ešte i drsní.
Pápež veľa trpel zimou, pece mu neskytaly ochrany. Pius VII. márne prosil, aby mu dali teplé tehly pod nohy.
V preziabnutí obnovila sa mu choroba mechúra — tento bič jeho života — a spôsobovala mu strašné muky.
Nohy mu chladnú a puchnú. . .
Tvár sa mu stále väčšmi predlžovala . ..
No väznitelia sa nestarajú o to, či sa pravidlá strážnej služby shodujú so záujmami pápežovho zdravia.
Napoleon sa postaral i o duchovnú gilotínu.
Pápežovi odňali knihy, jediným jeho čítaním bol Moniteur, cisárov úradný časopis, ktorý na prvej strane priniesol prejav vernosti servilného kňazstva.
Z toho videl, že francúzsky klérus odpadol od neho. Medzi kajúcnymi kapitulami, ktoré sa ponáhľaly pozdraviť vy chodiace slnce, nechýbala ani savonská a imolská, ktorej biskupom bol kedysi Pius VII.
Torloni otvoril toho času osobitnú kanceláriu, kde čakaly na kňazstvo blankety, v ktorých sa ono ponúkalo moci s takým hnusným pochlebovačstvom, že to azda ani samému Napoleonovi nebolo vítané. Tieto prejavy uverejňoval Moniteur a nebolo dňa, žeby časopis neboli položili na pápežov stôl.
Ukrižovanému Ježišovi podali ocot, ukrižovanému Piovi Moniteur.
V tomže čase nevkusné, z protipápežských vtipov sbúchané hanopisy naplnily obchody parížskych kníhkupcov.
Cisárovou fixnou ideou bolo, že rybársky prsteň musí dostať do vlastných rúk. No nenašli ho, pápež ho nenosil. Jedného dňa ho vyzvali, aby ho odovzdal.
Pius VII. rozlámal prsteň, aby bol neupotrebiteľný, a tak ho odovzdal. Napoleon ho dal sletovať a ako znak víťazstva odložil ho do klenotnice.
Cisár už prv bol snížil trovy pápežovej domácnosti na dvetisíc frankov, potom ich opäť zredukoval, až napokon povolil pápežovi denne päť paolov, práve toľko, koľko dostávali dvorní lokaji.
Pápežove listy otvárali, skracovali. Ba neuspokojili sa ani s tým, že jednoducho vytreli riadky, ešte ich tak počarbali, že z listov ani len obsah sa nedal vytušiť. Márne študoval pápež starými očami falošným textom prepísané riadky, z vytretých slov nevychádzal smysel.
Všetky tieto opatrenia neúčinkovaly na Pia, ukrutnosť tyrana nevedela unaviť sily jeho obeti.
Pomaly mu odňali všetky ozdoby, tak oltár na Veľký piatok, ale Pius, blízko k tichu a smrti, blažene pociťoval, že na neho to už neúčinkuje, prešiel už toľkými povíchricami, že vlnobitia ani nepočítal.
Zariadil sa na veselú biedu, uspokojil sa s dvoma izbami po jednom okne, s troškou rýb a prívarkom.
Rad podobných navštívení alebo zlomí alebo utvrdí človeka. V pápežovej duši utrpenia len posilnily vytrvalosť.
Chabrol, človek príliš tučnej tváre, stoj čo stoj chcel dať najavo, že on je ten, čo i v nerestiach ostane verným priateľom: navrhol pápežovi, aby sa svätý Otec na uľavenie prísnych opatrení obrátil na Napoleonovu veľkodušnosť, ale pápež odpovedal:
— Od cisára nežiadame ničoho. Nemáme čo stratiť ... Svojim povinnostiam obetujeme všetko ... Chudoba? Boli i chudobnejší pápeži ako my!
On jasne videl pred sebou cestu, na ktorej sa nesmel klátiť.
Jeho položenie bolo trápne, ale tým jasnejšie.
Pápež, ktorý musí spravovať celú zemeguľu, musí byť úplne nezávislý, aby voľne mohol získavať vedomosti o položení každej čiastky svojho stáda. A ako vykonávať správu vecí miliónov duší zo Savony, keď nie je slobodný? Ako môže vykonávať svoje povinnosti otrok, keď vykonávanie týchto povinností vyžaduje najúplnejšiu slobodu a najslobodnejšie súdenie?
Stále opakoval svoju správcovskú maximu:
— Som zajatec, nebudem konať prv, kým nemôžem konať slobodne.
To bola jeho politika, ak neoblomnosť možno nazývať politikou.
Keďže sa Pius v otázke despotom vymenovaných biskupov postavil na stanovisko pasívneho odporu, Napoleonom vyznačeným arcibiskupom a biskupom nedostalo sa kanonického potvrdenia a tak nemali ani právnej svrchovanosti, ani moci.
Už Gregor VII. bol povedal: Nie je opravdivým pastierom ten, koho menuje ľudská vôľa.
I Pius VII. právom sa obával o nezávislosť najvyšších kňazov so strany infulu darujúceho cézara.
Najvyšší kňazi veštili, že z toho bude zmätok, krvný obeh svetovej cirkvi zastane, ale pápeža, ktorý vedel, že jeho život časom príde do celkom čistého osvetlenia, ani to vôbec nesklátilo.
Napoleon vyzval pápeža, aby prišiel do Paríža, kde bude mať i nad Tuillerie nádhernejší palác, alebo aby preložil svoje sídlo do Avignonu, kde jeho palác bude vo výsadnej časti mesta.
„Keby sa svätý Peter vrátil na svet", — písal cisár Piovi VII., — dnes by nešiel do Ríma. Svojho času len preto opustil Antiochiu, Jeruzalem a šiel do Ríma, lebo Rím bol prvým mestom, ale dnes je ním Paríž".
A o Avignone — prezradiac, že sa zle učil dejepis — písal toto:
„V Avignone pápeži prežívali vek svojej najväčšej slávy, oni boli vlastne králi, nie francúzski panovníci".
No pápež ani počuť o Avignone, tým menej o Paríži. Ako by pudové cítil, že niekoľko rokov môže veľmi zmeniť poriadok vecí. Odpovedal Napoleonovi:
„Večná biskupská stolica je v Ríme. Toto je večné mesto kresťanstva, z ktorého každý vyjde s inou dušou, než s akou ta prišiel. Keď Rím olúpia o pápeža a namiesto neho posadia správcu, predsedu alebo konzula, Rím vyjde na osud Atén".
Ináč vyhlásil, že ak ho odvedú do Paríža, bude žiť životom ešte utiahnutejším než v Savone.
Napoleon, ktorý väčším, ako bol toho času, ani byt nemohol, pokračoval v sústavnom boji proti Kristovmu námestníkovi na zemi, proti spútanému Petrovi.
Jeho poddaní len do tých čias môžu užívať náboženskú slobodu, kým sa neodvolávajú na pápeža.
Podľa jeho zásadného stanoviska pápež nemôže sa miešať do vecí francúzskej cirkvi, galikánska cirkev má svoje výsady.
— Rímsky pápež nemá právnej svrchovanosti nad cirkvou svätého Bernarda, — bol sa vyslovil. — Postarám sa o to, aby vo Francúzku každý biskup bol pápežom.
Okrem toho, že keď Cirkev má viac hláv, je monštrum, a ako také nesúce žiť, bola to už revolúcia, ktorá neuznávala nielen politickú moc pápežov, ale ani ich charizmatickú prednosť.
Neuznával onú najsvätejšiu vládnu formu, ktorú nestvoril Barnabáš Chiaramonti, ba ani jeho 156 predchodcov, ale Kristus sám!
Vlk teraz už ani nie v noci, ale za jasného dňa napáda stádo, on teraz už nechce spravovať len svet, ale i ríšu božiu.
V Taliansku rozpustil rehole s odôvodnením, že v Ježišových časoch nebolo rehoľníkov. 70 biskupstiev Talianska snížil na 3. Povedal: Talianska hierarchia je príliš veľkých rozmerov. Ale skutočný cieľ tohto opatrenia bol, aby strieborný potôčik biskupských príjmov tiekol do jeho vrecka.
Na uprázdnené parížske arcibiskupstvo Napoleon chcel vymenovať svojho ujca kardinála Fescha. No Fesch vyhlásil, že arcibiskupský stolec prijme len z ruky pápežovej.
Pri tejto príležitosti kardinál mal potýčku s Napoleonom.
— Nemôžem popustiť, — riekol rozčúlene, — ak Vaše Veličenstvo chce mať nasilu mučeníkov, nech začne v rodine ... Som hotový obetovať život za práva Cirkvi .. . Potius mori! (Radšej umrieť), — zvolal Fesch, ktorý však len v slovách bol veľký, v činoch tým menší.
Napoleon, posmeškár bystrého umu, je hneď hotový s ripostom:
— Potius mori? — pýtal sa. — Dobre! Tak bude ním Maury!
A za parížskeho arcibiskupa vymenoval kňaza, ktorý už pre škvrny na súkromnom živote nebol hoden tohto miesta.
Pápež, ktorý poznal kardinálovu nesmiernu ctibažnosť a jeho prudkú povahu a vedel, že on je vlastne zlým duchom Napoleonovým, odmietol potvrdiť arcibiskupa kanonicky. V osobitnom bréve dal to na známosť námestnému arcibiskupovi Paríža Astrosovi, ktorý podľa toho i pokračoval.
Keď kardinál Maury pri vtiahnutí riekol: „Toto sú moji zástupcovia!", Astros ho opravil: „Pán kardinál sa mýli, toto sú zástupcovia kapituly a nie pána kardinála".
Napoleonova polícia zhabala pápežovo bréve Astrosovi, v ktorom dal námestnému arcibiskupovi pokyn, aby neuznal právnu svrchovanosť arcibiskupovu. Astrosa ziapali.
Nasledujúceho dňa Chabrol navštívil pápeža a na najvyšší rozkaz prečítal Napoleonov odkaz:
„Čo Vaša Svätosť robí, je neposlušnosť a poburovanie!... Vaša duša je preplnená žlčou. .. Ak sa Vaša Svätosť pokladá za zajatca, i Vaše správanie nech je také! Nezabúdajte, že Jeho Veličenstvo je dosť mocné sosadiť i pápeža..."
Pápež s tou istou povýšenosťou, s ktorou ostal verný sebe samému i svojej nadľudskej hodnosti, odpovedal:
„Jeho Veličenstvo ma môže dať roztrhať psom, ale zrieknuť sa nezrieknem... Môže byť, že neumriem tak ako Ježiš, ale bol som vyvolený za pápeža a ako taký i umriem!... Cirkev je tam, kde som ja!..."
Súčasne dal Napoleonovi na vedomie, že ešte zďaleka nezašiel za posledné hranice. Ešte má v ruke zbraň: interdikt, veľkú anatému, keď služby božie sú zastavené, oltáre a kazateľnice opustené, monštrancie prázdne ... Boh odchádza.
Napoleon odpovedal na to listom, v ktorom nízkosť výrazov a cítenie mohla by slúžiť na česť neznabohovi z povolania.
„Vidím", — písal, — „že trojitá tiara je ozrutným plodom pýchy a ctibažnosti, čo sa nijako neshoduje s pokorou námestníka Ježiša Krista. Nenávidím zásady vyobcovaním hroziacich Júliov, Bonifácov a Gregorov. Oni sú na príčine, že polovica kresťanského sveta sa odtrhla od katolíckeho náboženstva... Nech hovoria, čo chcú, ja myslím, že títo pápeži horia v plameňoch pekla.
Ja nepatrím k náboženstvu Gregora VII., ktoré nie je náboženstvom Ježiša Krista.
Pápeži, ktorí vykonali oveľa viac hlúposti, než aby sme ich pokladali za neomylných, nech nechcú byť dalajlámami. Ináč náboženstvo môže obstáť i bez pápeža. Človek môže byt katolíkom a nemusí byť pritom rímskym. Pápež je zbytočný. Duch Svätý bude dostatočne osvietený i skrze 100 francúzskych biskupov".
Potom i osobne napadne Pia VII.
„Prečo neuznáte, monsieur Pius, že neviete rozoznať od svetského to, čo patrí k podstate náboženstva? Keď nechápete tento rozdiel, ktorý je jasný každému kaplánovi, divím sa, že z vlastnej vôle nesídete s pápežského stolca a neprepustíte ho osobe schopnejšej a s pevnejšími zásadami".
Na pápeža neúčinkoval ani tento bezpríkladné surový list. Odpovedal tónom, ktorému práve jeho pokojnosť dodávala dôstojnosti.
„Neočakávali sme, že katolícky panovník v našej osobe napadne hlavu náboženstva výrazmi, akými nepokorili ani jedného nášho predchodcu. Veľkosť a lesk našej koruny stojí nad jej nositeľmi... Z práv Cirkvi, i keby som chcel, nespustil by som. Ale ani nechcem. Vaše Veličenstvo môže robiť čokoľvek, môže ma pochovať i na desať stôp pod zem, i keď sa všetko zrúti, Boh zato predsa len panuje".
Na konci listu pápež upozorňuje Napoleona, že Boh tam hore bude to všetko súdiť. Nech teda nerozmnožuje počet svojich hriechov, nech si neobťažuje svedomie novým mučeníctvom Cirkvi. .. „Tí, čo boli prví zaslepení šťastím, budú prví trestaní", — končí sa list práve tak vznešený ako smelý.
Napoleon, ktorý asi sám cítil, že strelil príliš vysoko, začal vyjednávať.
Vyslal k pápežovi Fouchého, ktorý bol takej mrzkej tváre, že i karikaturisti museli mu lichotiť.
Niekdajší oratorián opieral sa o palicu, keď vošiel do pápežovej pracovne, v čom väzelo skôr pretvarovanie než lámka.
Predniesol Napoleonove šalamúnske plány: pápež nech býva zamieňavo pol roka v Ríme, pol roka v Paríži, nech prijme ponúknutú ročnú rentu, čo ho nezaväzuje k ničomu, nech uzavrie s cisárom nový konkordát, veď rany francúzskej cirkvi ostaly i naďalej ranami, cisár môže dať len konkordát, kresťanstvo len Jeho Svätosť.
Pius VII. prijal ministra s chladnou a odmeranou zdržanlivosťou.
K rokovaniam nemal dôvery, vedel, čo značia Napoleonove sľuby! Poznal ľudí a to ho povznieslo nad malichernú krátkozrakosť, poznal svojho Napoleona. Ten bol v skutočnosti iný, než onen, o ktorom sám rečnil.
Povedal: Napoleon je človek, ktorý nikdy nechce to, o čom hovorí, že je v jeho snahách... Kde je záruka, že zajtra nezruší to, o čom sa dnes dojednal?
Ostal neoblomný.
— Takýto človek nie je súci za pápeža! — zúril Napoleon a pohrozil pápežovi Piovi, že dá svolať konkláve jemu oddaných kardinálov, odstráni pápeža a dá vyvoliť nového.
Pius VII. v okružnom liste upozornil francúzskych vysokých cirkevných hodnostárov na nemožnosť tohto kroku a s celou váhou pápežskej apoštolskej autority vyhlásil, že on stojí nad biskupmi, súdi nad nimi a nestrpí, aby biskupi posudzovali jeho.
Ako vidíme, v Piovi VII. ani savonské otroctvo nevedelo pokoriť — pápeža.
Jeho väzenie je tým úchvatnejšou kapitolou sily ľudskej duše, lebo jeho boj bol zdanlivé bojom veterným mlynom.
Človek znesie každodenné sklamania, utešuje ho len nová nádej zajtrajška, no Pius musel pociťovať svoju nemohúcnosť, že s brévami nedosiahne ničoho, nezmení nič. Pápežstvo ešte jestvovalo, ale to bolo všetko, čo holo možno povedať o ňom ...
Pius VII. bol starý. Človek je v takom veku už ustatý, nieto v ňom moci obnovy. Iný človek so 78. rokami na pleciach sa utiahne od ruchu života a stará sa len o vlastný pokoj.
Bol osamotený.
Nikde tváre, čo by ho upokojila, rozveselila...
Veď či Pán neprikázal, aby anjeli nosili jeho pomazaného, žeby si neudrel nohu o kameň? Kde sú títo anjeli?
Nemá okolo seba nikoho. A tak ťažko je znášať starobu osamote... Niet ruky, čo by mu merala teplotu, ruky, čo by nežne pohladila jeho čelo...
Chýbaly tváre, ktorým navykol, chýbal tichý rozhovor, čo zdnu rozohreje človeka. Etiketu pápežského dvora, podľa ktorej svätý Otec musí jedávať osamote, ľahko bolo teraz dodržať — nemal s kým.
Táto upokojujúca, ale súčasne ľakajúca jednotvárnosť, táto obradná samota začínala pomaly bolieť. Veď stála samota je práve tak unavujúca ako stále spolubytie s inými.
„Pápežov život v Savone bol taký", — píše Masson, — „ako prázdny mlyn, taký jednotvárny, že Jeho Svätosť sa temer tešila, keď mu lekár povedal, že mu na krku otvorí vred".
S času na čas vydraly sa z jeho pochovanej bytosti hlboké vzdychy, vybuchujúce z múk pokoja.
Duša je v starom veku smädná a hladná: nie po chlebe, ale po jedinej kvapke lásky.
Jeho všednosťou dláždené dni Savončania hľadeli mu obľahčiť, na koše donášali pápežovi dary. Raz bol vyšiel do záhrady; keď sa vrátil, na kľučke dverí našiel kytku poľných kvetov. Pobožní starci posielali mu listy, ktorých určením bolo posilniť ho. Istý savonský krajčír opravil mu obnosenú reverendu, ba odovzdal mu i mešec strieborných, čo bol dostal za čiastky starej reverendy, ktorú veriaci rozniesli ako relikviu.
Dobrí Savončania videli mystický smútok nad hlavou trpiaceho starého pápeža, ukrytý žiaľ v jeho očiach, v ktorých ešte stále boly stopy po starom ohni, počuli slová, v ktorých tajené rany občas predsa len vyznievaly.
Ináč, hoci sa zvesť o jeho utrpení aj rozšírila, jeho martýrium jednako nezaujalo verejnosť v dostatočnej miere.
Časy sú zlé, každý doznáva, že nezávislosť Cirkvi je v nebezpečenstve, a jednako niet človeka, čo by pozdvihol svoj hlas.
Nábožnejší len krútili hlavami, keď počuli meno Pia, spomínali ho ako je vo zvyku spomínať veľkého mŕtveho .. . „Chudák svätý Otec!" — hovorili. Ešte pobožnejší i zavzdychli pri tom. To bolo všetko.
Opustilo ho i kňazstvo. Cirkev francúzska, najstaršia dcéra Cirkvi, necítila hanbu, že jej hlavu zbavili práv, a aby Napoleonovmu panstvu bol koniec, nebolo ani najmenšej nádeje.
Každá cesta bola teda zatarasená, len cesta duševnej veľkosti nie.
Veľká je sila staroby, na smrť pripravený človek je nepremožiteľný; každému sa dostalo sveta, ktorý je dovnútra nekonečný. I Piovi VII. dôstojná staroba dodávala sily premočí utrpenia, aby jeho duševná sila spolu rástla s navštíveniami.
Zoči-voči starobe pomaly necítil ani najmenšieho odporu proti vlastnému položeniu. Sebe samému pozdával sa ako pracovník pod zemou, ktorý vie, že jestvuje ešte miesto, kde svieti slnce, kvitne kvieťa a prespevujú vtáci.
Trpkosť, ktorú ešte v prvých dňoch svojho väzenia pociťoval, stávala sa s hodiny na hodinu tichšou a usadlejšou.
Prečo- sa báť toho, čo v prítomnom živote beztak vezme koniec? ... Utrpenia, ktoré svätí Otcovia menujú ôsmou sviatosťou?
Ten krátky život, čo ho delí od smrti, nemôže mu už dať ničoho.. . Ani nič neočakáva od neho.
Áno. V živote musíme prejsť cez všetky hlbiny a výšiny, musíme vziať na seba utrpenia a zápasy, vymerané životu, bez ktorých niet duševnej veľkosti! . . .
Čo môže vedieť kráľ, aký by bol v položení žobráka? A čo môže vedieť žobrák, aký kráľ by bol z neho?
I hrozno tlačia, aby sa roztieklo vo víno, i bobule rozmliaždia, aby ako olejová kvapka tiekly do lisu.
Pius VII., najponíženejší rehoľník, nehľadal vrchol, tejto jamy si nezaslúžil, oboje prijal z Božej ruky s pokorným srdcom.
V tomto čase pobožní ľudia, ktorí cez deň navštívili kostol biskupského hradu a nazdávali sa, že sú sami, strhli sa, keď zpoza železných mreží oratória počuli vzdychy.
Medzi temnými stenami savonského kostola, ktoré raz naveky uzavrú tajomstvo jeho života: nežnosť a hrdinskosť, pápež v šere kľačal pred svojím Sudcom . . .
Modlitba mu zabezpečovala znovuzrodenie, v modlitbách každé ráno našiel pokoj, ktorý večer bol stratil.
Keď už nemá nikoho, koho by miloval, tu je On, ktorého možno milovať a skrze ktorého môžeme zachrániť svoju do lásky složenú, pustnúcu vieru. K Nemu sa utiekal.
Pred väzneným pápežom zavrelo sa všetko, ale otvorené ostaly pre neho nebesá.



XIV. Cisárska synoda.


Napoleon chcel zlomiť „odbojného" pápeža jemu poslušnou synodou. Týmto krokom chcel vtiahnuť kňazstvo do boja proti pápežovi a ukázať, že celý francúzsky klérus stojí za ním.
Objektívna história musí vyniesť prísnu kritiku o kňazstve napoleonovskej doby, ktoré skutočne malo málo presvedčených a príkladných mužov.
Francúzska revolúcia ich vydrancovala, vyhostila, preriedila ich rady, francúzsky klérus nemal už Rossueta, ani Fénelona, povedomie závislosti od Ríma bolo oslabené, omamný vír Napoleonových víťazstiev strhol so sebou i kňazstvo.
Napoleon, zvyknutý pokladať ľudí za bábky a veľkňazské klobúky za tovar práve tak ako Henrich VIII., plánovité pracoval na tom, aby si vychoval k nemu ťahajúci klérus. Vedel, že najväčším magnetom ľudskej duše je snaha po moci a imanie. Povedal: „Človek len do tých čias pracuje, kým sa usiluje do výšky".
Stoj čo stoj uplatniť sa chcejúci štréberi vo vernosti k cisárovi nachádzali rebrík, ktorý opreli o stenu kariéry, aby sa dostali do výšky. A cisár aj využil ich pudy pre svoje ciele.
Darmo si robia posmech z veľkých stúh a malých radov, on vie, že pomocou týchto znevažovaných hračiek i z kňazov vystrúha svojich ľudí.
Hovorieval: „Omáčka, dobrá k husacine, je dobrá i k bažantovi".
To znamená, že ani oni nie sú inakší.
Za prepiatym okiadzaním Napoleonových zásluh skutočne väzel strach o štallumy a rady, dolu za krčením sa a poklonkovaním snaha, aby v obci oni mali najkrajšie stádo, najväčší kus pôdy, najviac hostí.
Z hladkých abbé stali sa veľmi ohybní biskupi, veď poníženosť a tpoddajnosť boly najlepším cestovným preukazom dostať sa do výšky.
A .priveľmi poddajný môže byť len človek bez chrbtovej kosti.
Meno bojazlivosti je trpezlivosť, upustenia od zásad múdrosť, plazenia sa pokora.
Konštitucionálni kňazi kážu, ale tak, aby to nikoho nebolelo, hlásajú všeobecné pravdy, ale tak, aby to nerozčuľovalo, žeby moc bola spokojná a mohla1 povedať: „Toto je môj človek".
Neriskujú nič, neodvážia sa na nič, nič neobetujú.
Sua quarentes et non quae Jesu (Vlastné záujmy hľadajúci, nie Ježišove).
A veru kňazstvo Pánovo povolané je na viac a na vyššie veci než prispôsobovať sa; povoľnosť má svoje hranice, za ktorými prispôsobovanie stáva sa už zradou!
Na ceste ku grófstvu a barónstvu, ktoré Napoleon otvoril i pre kňazov, francúzska cirkev obrala seba samú o glóriu, ktorá býva údelom trpenia za zásady.
Okrem päť kapitúl v celom Francúzsku každá sa ponúkla moci, čo ju vie použiť.
Napoleon najprv v „ústavných biskupoch" našiel onen obdiv, ktorý vždy potreboval. Z nich sostavil osobitnú cirkevnú radu. Bola to, pravda, hlasná trúba, ktorá dávala taký hlas, akým Napoleon hovoril do nej.
Títo „cisárski teologovia" mali na starosti kryť Napoleona v otázkach náboženstva.
Cisár síce pyšne hovorieval: „Šesť mesiacov som sa učil teologiu" (narážka na to, že v briennskej kadetke, ktorá bola pod správou kňazov, učil sa i náboženstvo), jednako v jasných chvíľach cítil nedostatok dogmatických a cirke vnohistorických vedomostí.
Že pri získavaní kňazstva peniaze ako prostriedok nahovárania hraly nemalú úlohu, dokazujú účty abbého Brienna a iných; tam, kde ani toto nepomáhalo, na zakúpenie duší používal zastrašovanie. Kňazstvo sa naučilo triasť od Vincennesu.
Od takto vychovaného kňazstva Napoleon požadoval poslušnosť, bezpodmienečnú oddanosť.
Gandskému biskupovi, ktorý sa s najúctivejšou poníženosťou odvolával na to, že proti vlastnému svedomiu nemôže konať, s výsmechom takto bol odsekol:
— Pobožnostkárske táradlo!.. . Vaše svedomie? Ja vám hovorím, to nestojí ani za figu!...
Požadoval, aby ho okiadzali tymiánom, ale súčasne si podržal právo opovrhovať tými, čo skláňali pred ním hlavy.
Nedôstojná závislosť sluhov Cirkvi od Napoleona ukázala sa na synode, ktorú Napoleon s volal do parížskeho Notre Dáme na deň 16. mája 1811.
Na synodu, ktorá sa sišla v deň zlahnutia Márie Lujzy, prišlo 95 veľkňazov, 6 kardinálov, 8 arcibiskupov a 81 biskupov. Za predsedu bol vyvolený kardinál Fesch.
Množstvo bielych mitier teda nechýbalo, ako nechýbajú na starých synodálnych rytinách, jednako synoda predsa len nebola synodou, lebo ju nesvolal pápež, nepovolali na ňu každého biskupa, povolaní nemali ani poňatia, čo bude predmetom rokovaní.
Pred otvorením synody Napoleon konal v St. Cloude malé conciniabulum, keď synodálov nechal čakať celé dve hodiny, lebo jeho zásadou bolo, že kto musí dlho čakať, pocíti svoju ničotu a otupne.
Konečne hlási obradník cisárov príchod.
Napoleon vstupuje. Na sebe má bielobelasú generálsku rovnošatu, prichádza v úplnej nádhere, aby panoval nad kňazským snemom, ktorého sa bojí a ktorým súčasne opovrhuje.
Synodálni otcovia sa i usilujú sedieť čím bezchybnejšie a tak i myslieť a mlčať.
Najprv odznie niekoľko bezvýznamných rečí, nik si ich nevšíma.
Napoleon sa vzpriami.
Vo vzduchu ako by sa vznášala povíchrica, každý cíti, že sa chýli k búrke.
Najprv hovorí o tom, že Rím nemôže už rozhodovať o správe vecí francúzskej cirkvi, každý francúzsky biskup bude pápežom, potom napadne rovno Pia VII. Len sa tak sype z neho:
— Pápež urobil atentát na mňa, keď vyobcoval mojich ministrov. Nie na ňom sa zvrtlo, že môj ľud a armáda ma neopustili ako Filipa Dlhého ... Budem mať sily ochrániť svoj trón pred podobným útokom... Viem, že Bohu treba dať, čo je jeho, ale pápež nie je Boh. Kristus mu nedal svetskú moc, dostal ju od Karola Veľkého, ale ja som mu ju musel odňať, lebo ju nevedel správne použiť ... Tak sa správa, že jeho nástupcovia nebudú žehnať jeho pamiatke ... Už štyri roky uráža konkordát, dvadsaťsedem biskupstiev je prázdnych pre pápežovu hlavatosť... Takýmto činom sám seba oberá o to, aby bol univerzálnym biskupom.
Svoju reč, v ktorej sa mylné zásady striedajú s osočovaním, končí výkrikom, ktorý mal byť účinný, aby zlomil konečný odpor:
— Nuž, či môžeme trpieť ďalej, aby Antikrist pretrhol rad pastierov, ktorý musí nepretržite zostať od apoštolov po plnosť časov?
Po tejto reči nasledovalo hlboké ticho.
Shromaždenie zbledlo, ale mlčalo a nepohlo sa.
Nenašiel sa ani biskup ani kardinál, čo by sa bol opovážil zastať sa pápeža pred majiteľom moci meča. A tu by bola bývala príležitosť postaviť sa na odpor, až po vyliatie krvi, usque ad effusionem sanguinis, čím boli povinní svojmu purpuru.
No biskupi a kardináli boli ďaleko od toho stať sa mučeníkmi. V shromaždení bolo veľa takých členov, čo len nedávno dostali hviezdu čestného radu alebo barónstvo a grófstvo.
Mlčali.
Nastalo ticho, že by bolo počuť i padnutie vreckovky.
Hanebná chvíľa sa už-už minula, keď tu zbadajú, že v polkruhu sa dvíha plešivá hlava.
Vstal starec, vekom tak vycivený, že jeho pokožka má výzor závoja, ako by krehká pokrývka odletujúcej duše.
Bol to abbé Emery, rektor St. Sulpice. „To je jediný kňaz, ktorého sa bojím!" — povedal Napoleon o tomto staručkom kňazovi, ktorý odmietol biskupstvo a mal smelosť povedať mocipánom, že pred Bohom sú nepatrnými bytosťami.
V jeho osobe Cirkev predsa len našla svojho Dávida.
Začína potichu a neobratne, ale o desať minút každý cíti, že tento nepatrný kňaz, ktorý ani lilavého pásu nemá, pozdvihol sa nad cisára.
Jeho ostrá a mužná logika vedela sa postaviť proti náruživej a vzletnej retorike Napoleonovej, jeho strach nepoznajúci duch nezlomil sa pred nebezpečenstvom.
— Vaše Veličenstvo, — začal svoju reč, — tvrdí, že kto dal Cirkvi štát, môže mu ho i odňať. Vaše Veličenstvo hovorí zrejme o dobrotivom Bohu, pred ktorým sme všetci biedni vinníci.
Vaše Veličenstvo má šesťstotisíc bodákov, pápež ani jedného, jeho silou je idea, ktorá sa môže opierať o osemnásť storočí.
Ona napĺňa ľudí vedomím, že nad človečenstvom panuje aj iná moc. Ale ako sa môže pápež povzniesť nad toľké rozličné spory, ako môže bdieť nad ríšou Božou, ako môže odraziť útok neveriacich, ako môže hovoriť ku kráľom a národom, keď nemá vlastného domova?
Práve preto nie sme ochotní pokladať sa za synodu, keď medzi nami chýba Peter... Galská cirkev už opustila bezpečnú loď na člnku a teraz i tento člnok by chcela opustiť pre brvno?
Nezabúdajme, že Cirkvi, odtrhnutej od hlavy, nebolo nič sľúbené ...
Áno! Odnímte roju kráľovnú, včiel bude toľko, koľko ich chcete mať, ale úľov nikdy.
Cirkev nie je snem, čo hlasovaním vybavuje pravdy ... My sme tu na to, aby sme sa poradili, ale nie aby sme súdili pápeža.
Odvolávate sa na Bossueta? Nuž veď práve Bossuet povedal: ,,My pokladáme za slávu poslúchať večného biskupa Ríma".
Tu sa rečníkovi skrátil dych a skrátil sa i poslucháčstvu.
Za reči Napoleon sedel nehybne na svojom mieste, ako by bol ponorený v myšlienkach. Len trhnutie okolo úst svedčilo o tom, že ani slovko neušlo jeho pozornosti a čo počul, všetko hneď spracúva.
On, ktorý sa inokedy nedal ani zdolať, ani presvedčiť — tentoraz mlčal.
Veľkňazi sa obávali o Emeryho krk, ale Napoleon pred odchodom zo siene hlasne povedal Feschovi:
— Mám rád, keď sa takto shovárajú so mnou!
Obrátil sa a odišiel.
Po tomto hrdinskom vystúpení za uväzneného pápeža 80-ročný Emery žil už len niekoľko dní.
Umrel tak, že krucifix držal pritisnutý o hruď.
Svoju dlhú a svätú púť nemohol zakončiť slávnostnejšie ako práve svojou vieru vyznávajúcou rečou pred Napoleonom.
Kúzlo Emeryho reči — keďže pravda má vždy silu vyžarujúcu — panovalo naďalej nad synodou.
Troyeský biskup Boulogne s kazateľnice v Notre Dame povedal i tie čiastky svojej reči, ktoré kardinál Fesch bol vytrel. V tejto kázni nazval pápeža uholným kameňom, prvým prsteňom reťaze. „Stolicu svätého Petra môžu stihnúť akékoľvek nehody, keď ju i odsunú s miesta, no nezničia ju nikdy. Akýkoľvek môže byť osud jeho vznešeného nástupcu, nás vždy budú spájať spojivá úcty a oddanosti".
Na druhom synodálnom zasadnutí vstal jerišský biskup Drost a žiadal dať pápežovi slobodu. Staručký veľkňaz, ktorý — ako člen národného shromaždenia — v najnebezpečnejšom štádiu francúzskej revolúcie tak smelo bránil práva oltára, teraz v ostrej reči vyhlásil, že Cirkev nemožno spravovať, keď ten, čo stojí na jej čele, nepožíva úplnej slobody.
— Nezabúdajme, čím sme povinní tejto vznešenej stolici, ktorú Otcovia nazývajú pevnosťou pravdy, — povedal vo svojej reči, — „čím sme povinní hlave episkopátu, bez ktorej celý biskupský sbor zničí seba samého.
Predsedajúci Fesch upozornil synodu, že tento smer porád stretne sa s Napoleonovým hnevom, na čo arcibiskup Broglie poznamenal:
— Hnev panovníkov dozaista budí strach, ale sú veci, čo budia strach ešte väčší, napríklad hnev Boží.
Na treťom zasadnutí synody došlo k tvrdej potýčke medzi arcibiskupom Aviau a kardinálom Maury.
Maury tvrdil, že svätý Otec prekročil okruh svojej moci, keď vyobcoval Napoleona.
Aviau, stratiac sebavládu, rozčúlene hodil na stôl synody exemplár tridentského koncilu, ktorý bol otvorený, takže každý mohol na prvý pohľad čítať článok, podľa ktorého pápež má právo exkomunikovať hociktorého panovníka.
I Fesch sa povadil s arcibiskupom Osmondom, ktorý bol predošlého dňa u Napoleona na výsluchu a súril prepustenie pápeža na slobodu.
— Vy ste prekročili hranicu prudencie, — povedal Fesch arcibiskupovi, na čo mu ten tvrdo odsekol:
— Jediná chyba, ktorú som urobil, bola tá, že som povedal to, čo mala povedať Vaša Eminencia.
Arcibiskup tourský, Napoleonov človek, hovoril o tom, aby svätý Otec nehnal biskupský sbor do krajností, že by sa sám mal starať o sebazachovanie.
— My musíme zachrániť Cirkev, — volal náruživo, — my sa musíme starať o biskupov.
— Ale o katolíckych biskupov, nie o odpadlíkov, — znelo sborom v synode, ktorá už-už skytala neslýchaný pohľad, že 100 biskupov sa soberie do St. Cloudu vyprosiť pápežovi slobodu.
Okolnosť, že veľkňazi, o ktorých si Napoleon myslel, že ich má v hrsti, slávnostnou prísahou sa zaviažu hlave Cirkvi na synode, ktorú svolal proti pápežovi, bola v očiach cisára-pápeža neslýchaným atentátom.
Najprv dal synodu pod policajný dozor a keď to neosožilo, rozpustil ju.
— Synoda je nepotrebná, vypočujem synodu filozofov a právnikov, — zlostne poznamenal Napoleon a vyhrážal sa, že dá zatvoriť semináre, náboženstvo už nebude mat sluhov.
Opozičných biskupov premeral ozaj napoleonovským pohľadom.
— Vás som chcel urobiť kardinálmi, ale nebudete ani pedelmi!
Potom si dal zavolať Mauryho a vyčítal mu:
— Vidíte! Zohnať ľudí znamená toľko ako ich vzbúriť...
Maury odpovedal:
— Veličenstvo! Ráčte uveriť, víno je znamenité, ale bude lepšie v skleniciach ako v sude.
Chcela to byť náražka, aby sa Napoleon usiloval získať biskupov po jednom, takto sa dajú ľahšie obmäkčiť, nebudú natoľko -vzdorovať, ľahšie si dá s nimi rady.
Napoleon to skúsil.
Tým, že dal uväzniť troch biskupov, umlčal troch najnebezpečnejších členov synody a ostatným nahnal strachu. Minister osvety dal si biskupov predvolať.
Výčin sa podaril. Na spoločnej porade vzdorovali, osobitne vypočutí rad-radom padli. „Kým biskupi neboli zlapaní", — píše Broglie vo svojom denníku, — „synodálni otcovia dokázali sa byť pevnejšími, než by sa bolo očakávalo od nich, ale od tejto chvíle nasledovalo obdobie služobnej poddanosti".
Z 83 biskupov len 13 odoprelo podpísať cisárom diktované uzavretia, ostatní ich prijali.
Najsmelší z nich bol Miollis (mladší brat generálov), ktorého sám Napoleon prehováral.
— Veličenstvo, — povedal biskup, — v takýchto veciach vyprosujem si pomoc od Ducha Svätého.
O niekoľko dní Napoleon sa ho posmešne opýtal:
— No, čo vám pošepkal Duch Svätý?
— Práve opak toho, čo Vaše Veličenstvo povedalo, — znela Miollisova odpoveď.
A nepodpísal. Ostatní podpísali uzavretie, že národná synoda má právo rozhodovať o kánonickom potvrdení biskupov a v nedostatku pápežského potvrdenia doplniť ho.
Cynická poznámka kardinála Mauryho, že „víno bude lepšie v skleniciach ako v sude", sa vyplnila.
Len čo v lone Cirkvi vymiznú veľké charaktery v dobe, vyžadujúcej apoštolskú mieru, len čo sa členovia kléru sami najmenej starajú o vlastnú nezávislosť, ujde sa im za to spravodlivého trestu v podobe opovrhnutia od toho, k nohám ktorého sa sklonili.
Napoleon bol zprvu len hrdý, služobná poníženosť kňazstva urobila z neho tyrana. Od týchto čias hovoril o kňazstve ako o „pretraille" (kňazskej sberbe).
Jedine hlava, Pius VII., stál v týchto ťažkých časoch na výške hladiny udalostí, jedine on sa dokázal hodným veľkých mučeníckych storočí rímskej cirkvi. Synode odkázal, že jej uzavretia nepotvrdí, že sú ničotné a neplatné. Pápež vedel, že Napoleonova národná cirkev chce byť niečím iným než cirkvou katolíckou, preto akúkoľvek vospolnosť so synodou odoprel.
No a aby synoda nebola synodou, pápež potrebuje len vyjsť zo siene a povedať: ,,Ja nie som viac prítomný", a od tej chvíle je to len obyčajná debatná schôdzka.



XV. I od smrti trpkejšie dni.


V lete 1813 niekoľko nevinných anglických regát zakotvilo vo výške savonských brehov, načo knieža Borghese dostal rozkaz previezť pápeža do Fontainebleau.
Cesta — na cisárov rozkaz — mala sa uskutočniť v najväčšej tajnosti. Pápež nech cestuje v obyčajnom čiernom talári, vo večerných hodinách nech pešo prejde mestom a tam nech ho čakajú koče. O odchode nesmel nikto vedieť. Po sedem dní riadne nosili stravu do biskupského paláca, v kaplnke, kde slúžieval omšu, horely sviece, Chabrola deň po deň vídavali chodiť do paláca, ako by sa hlásil; obyvatelia Savony nemali ani zdania o tom, že svätý Otec nie je už medzi nimi.
Veľmi chorý pápež neznášal cestu vozmo, museli ísť krokom.
Medzi perinami ho uložili v koči.
Cestou nesmel vysadnúť, v čas obeda alebo večere stál koč zavretý v nejakej kôlni, jedlá podávali oknom.
Cesta pokračovala vo dne v noci bez prestania. 12. júna po polnoci došli do montceniského kláštora. Pápež bol v takom stave, že mnísi sa nazdávali, že tam vypustí dušu. Hoci Lagorse nebol človek mäkkého srdca, teraz jednako žiadal o pokyny, či pokračovať v ceste s ťažko chorým alebo mu dopriať niekoľko dní odpočinku. Odpoveď bola odbytie: nech sa prísne pridržiava rozkazu, v ceste načim pokračovať.
... Štyri kone cválaly k Parížu s umierajúcim v koči.
Keď došli do Fontainebleau, nebolo tam nič pripravené. Dozorca kaštieľa vyhlásil, že vo veci pápežovho príchodu nedostal nijakého rozkazu. Zlámanému starcovi nedostalo sa v ohromnom kaštieli v prvú noc ani len odostlatej postele. Len nasledujúceho dňa dali izby chvatne do poriadku.
I tento raz kráčal nahor tými istými schodami, ako keď prišiel na korunovanie, lenže bez sprievodu, bez majordómov, žalostne zlámaný, ako človek, ktorého udržuje pri živote len v nemilosrdných dávkach užívaný liek.
Prijalo ho len niekoľko sluhov.
Dostal tie isté izby ako roku 1804, ale drahocenné gobelíny boly shúžvané, na náradí prach, v kaplnke, v ktorej Mária Orleánska bola sobášená s Ľudovítom XV., ani len kahan nehorel. Skromný oltár pre pápeža postavili v sieni, ktorá kedysi slúžila za spálňu Anne Rakúskej.
Palác, ktorého každá sieň hovorila o veľkosti rozličných panovníkov, medzi nimi o Františkovi I., o Karolovi V., o Márii Medici, o Ľudovítovi XIV., o Kataríne Aragónskej, bol teraz vymretý a pustý.
Napoleon nie je doma, práve teraz chce postaviť Trajánov stĺp na brehu Visly.
Toho času sa cisárova monomania prihlásila v chorobne vystupňovanej forme.
Skutočne začína hrať pápeža na dôkaz toho, že i najväčší človek je len decko, len čo ho opanujú náruživosti. O talianskej cirkvi hovorí ako o „mon Eglise italienne" (moja talianska cirkev).
Netají, že ak by Pius VII. umrel, za pápeža vymenuje svojho strýca kardinála Fescha.
Nariadi, aby sa výročie korunovácie i cirkevne oslávilo, naproti tomu zruší sviatok Gregora a talianskym kapitulám zakáže spievať verejne žalmy o svätom v tento deň. Ba ide ďalej. Do kalendára dá vpísať nového svätého, akéhosi šťastného Napoleonasa, ktorého vynašiel v martyrologiu a ktorý umrel mučeníckou smrťou za Diokleciána.
Charakteristická je jeho groteskná myšlienka v panteóne umiestiť hroby v Paríži zosnulých kardinálov Capraru, Erskina a Vincentiho, aby vo spoločnosti Marata, Mirabeaua a Voltaira očakávali deň vzkriesenia.
Pred narodením následníka trónu, ktorý už v detskej košieľke bol rímskym cisárom a o ktorom naisto hlásal, že bude chlapec, ako čo by bol neomylne zasvätený do tajomstiev budúcnosti, vyhlásil, že ho nedá korunovať v parížskom Notre Dame, ale v Ríme, v bazilike svätého Petra.
Napoleon nebol ďaleko od odvážlivej nemožnosti postaviť sa, keď nie nad Boha, tak aspoň k nemu:
Raz sa vyslovil:
— Ľutujem, že nemôžem prevziať titul „syn večného Otca", aby som takto mohol nariadiť ďakovné bohoslužby, nuž ale za to by sa mi vysmiala každá predavačka rýb. Darmo, národy sveta sú dnes už príliš osvietené ... Dnes už nemožno nič robiť.
Inokedy spomenul, že keby žil Bossuet, jeho by vymenoval za arcibiskupa Paríža a pod jeho predsedníctvom by konal galskú synodu.
— Ak to takto ďalej pôjde, — vyslovil sa posmešne Talleyrand, — Napoleon ešte nariadi, aby Angličania chodili vo fraku a s trojhranným klobúkom na hlave.
Skutočnosťou ostane, že čo stojí v cisárskom katechizme, to už nie je galikánske vyznanie, ale napoleonské krédo.
Všetko to je charakteristickým príznakom závratu, ktorý tak osudne pokročil v tejto ohromnej hlave.
Pred odchodom do Ruska, kde ho očakával osud, s obvyklou nadutosťou povedal, že zlatý kríž moskovskej katedrály svätého Ivana onedlho sa zaskvie na veži Invalidov. Súčasne dal pokyn, aby parížsky arcibiskupský palác zariadili za druhý Vatikán. Po návrate z Petrohradu pápežovi nedá voliť medzi Parížom a Avignonom: pápež bude bývať v Paríži pod dozorom cisárovým. Tak urobili i cári so svojím „pápežom".
Aby pápeža, ktorý bol už len tôňou človeka, pripravili na to, čo bude nasledovať, uviedli do života celú hŕbu odstrašujúcich opatrení.
Čo Napoleon v tomto čase s pápežom robil, bolo viac ako ničomné.
Márne bol obkľúčený pozlátenou nádherou, chladné a odmerané slová Lagorsa daly tušiť, že Fontainebleau je väzením i bez železných mreží. Z väzenia druhotriedneho dostal sa do väzenia prvej triedy.
V prázdnom a dôstojnom kaštieli medzi lakovanou nádherou pápež necítil sa dobre, mrzol v nádherných a jednako len pustých sieňach, radšej mal egrešové kríky savonskej zeleninovej záhrady ako' park so strihanými krami. Pestrý koberec kvetov a tráv, množstvo vodometov a sôch, ktorými Napoleon dal okrášliť záhradu, nevedely ho upútať.
Mreže tohto pozláteného väzenia boly vystlaté ušami a očami. Najhroznejšie je, že je osamote a predsa nie je osamote. Zo šuchotu, keď za otvorenými dverami stojaci sa prezradil, mohol sa presvedčiť, že ho pozorujú.
Vo dne v noci cítiť na sebe sliedivé oči — väzni poznajú tento pocit — je najhoršie.
Z každého jeho pohľadu chceli vyčihať zločin, ale keď starý pápež noc po noc zastenal: „Ach, moje nohy!" — to nepočuli, neposlali pre lekára.
Usilovnosť vyzvedačov išla tak ďaleko, že kým Pius VII. slúžil omšu, prekutali mu záčinky a vrecká, knihy a spisy mu rozhádzali, odňali mu písacie náčinie i zápisky.
Keď pápež zbadal, že ani pero mu neponechali, pozdvihol oči k Bohu, visiacemu na kríži, a trpko riekol:
— Ach, Pane, Teba sa neboja, ale môjho pera áno!.. .
Blížily sa Vianoce a keďže pápež ani toľko nemal, aby mohol obdarovať svojho sluhu, poprosil Lagorsa, aby mu dal niekoľko päťfrankovníkov ... Nedostal ich ...
Keď si pýtal niečo na čítanie, dali mu sväzok Voltaira, takže ohromnej knihovne viac ani nepoužil.
— Dostatočnou knihovňou pre mňa je kríž, — povedal.
Velkňazského panovníka už nebolo poznať po jemu patriacom rúchu, prezradzovala ho len vznešenosť, žiariaca s jeho čela.
Biely pileolus, ktorý zovú solidom, lebo pápež ho sníme len pred Bohom, sa už rozpadával, takže ho pápež nemohol už nosiť. Sluhovia okolo neho boli natoľko leniví, že — podľa Savaryho — ten, ktorého hlavu zdobila trojnásobná koruna, sám si musel prišiť odpadnuté gombíky na nohaviciach a sám si vypral stopy po šnupavom tabaku na bielej mozette. S hučiacou hlavou stával od stola, lebo ho zožieraly veci a starosti, o ktorých si nemohol s nikým pohovoriť.
Preplnily sa i kalichy duševných utrpení.
Pre regrutačku Napoleon stoj čo stoj potreboval nový konkordát, preto deň čo deň vysielal k pápežovi svojich kardinálov.
Najprv Spína a Caselli sa hlásili u svätého Otca, ale ich priezračná teatrálnosť, neobratnosť, s ktorou chceli dosvedčiť svoju nejestvujúcu oddanosť, Pia VII. len popudila.
Ešte menej dosiahol kardinál Maury, ktorý nikdy nemal pre pápeža utešujúceho slova, ale zato v plazení došiel na stupeň, že o Napoleonovi hovoril ako o zemskom vydaní nebeskej Prozreteľnosti.
Kardinál dôvodil tým, že život je plný kompromisov, krvný obeh svetovej cirkvi zastane, ak pápež nepopustí. Jeho Svätosť svojím správaním vraj skôr škodí, ako osoží Cirkvi.
Pápež chladno odpovedal, že sa nikdy nepokoná, a kývol, že audiencia sa skončila.
Na tretí deň prišli dvaja kardináli Dori a arcibiskup Bertalozzi. I oni mu vyčítali, že sa bez príčiny protiví najväčšej politickej mocnosti, a zmätky, spôsobené odopretím kánonickej inštalácie, vylíčili mu v prepiatej miere. Radili mu, aby svojím tvrdohlavým, ľadovým správaním neurážal cisára.
Pápež v tieto časy často upadal do snivej otupelosti, ako by olovený prsteň svieral jeho hlavu, skrytá horúčka zožierala zvyšok jeho síl, ovládla ho apatia, túžba po smrti.
Keď Špina a Caselli nasledujúceho dňa opäť prišli, aby pokračovali v obmäkčovaní, pápež s uštvaným pohľadom pozrel na oboch kardinálov a s bolestným rozčúlením povedal:
— Nuž, či môjmu martýriu nebude nikdy koniec? Odkedy mi dali na hlavu tiaru, neprestal som trpieť... Kde by som mohol umrieť v tichosti?... Dovoľte, aby som umrel hoden svojich utrpení!. ..
No oni mu nedovolili.
— Vaša Svätosť prekročuje vlastné zásady ... Neslobodno ísť do krajností, — stále a stále musel počúvať heslá slovníka múdrosti dojednávania sa.
— Trop de zêle! — príliš veľa horlivosti, — hovoria cisárovi verní kardináli, — Vaša Svätosť príliš trvá na právach Cirkvi, čo je síce úctyhodné, ale za daných pomerov...
Áno, vždy s týmto „ale" a s odvolávaním sa na „dané pomery" pripravujú cestu diablovi.
Aby morálna bubnová paľba bola úplná, Fouché a Talleyrand — Vina s Hriechom — zorganizovali sprisahanie pochlebovačov, na čele ktorého stál Lebzeltern, agent Metterniehov,. ktorý majstrovským hmatom na každú klapku jemného nahovárania a diplomatického umenia usiloval sa naviesť Pia, aby podpísal konkordát.
Raz hovoril o tom, že Cirkev by sa mohla vyšvihnúť na vysoký stupeň moci, keby prijala Napoleonove návrhy, — iný raz sa vytasil so zatracujúcim rozsudkom budúcich vekov, ktoré postavia svätého Otca na lavicu obžalovaných histórie a odsúdia ho pre jeho vzdorovitosť.
Keď zbadali, že pápežove záchvaty sa stupňujú, pokračovali v obmäkčovaní. Pius VII. sa zdal strašne vyčerpaným, oči mal ustrnulé, len s námahou potlačoval kašel, tvár mal žltú sťa pergamen.
Tento hrob pripomínajúci zjav namiesto aby bol dojal mučiteľov, ešte ich pobádal ďalej skrucovať skrutku.
Teraz, keď sám si nevie pomôcť, potreboval by vyššiu bytosť, čo by mu podala ruku a pozdvihla ho.
No pápež cítil, že nemá nikoho, kto by bojoval za neho .... Kedy pohnú jeho slzy Všemohúceho, aby konečne prehovoril? ... Nuž, čo žiada od neho Boh?... Veď či on môže viac ako ohradzovať sa, písať formulky a — trpieť? ... Nuž, či Pánova nemota potrvá naveky?
— Povedať ti, Pane, aký som malomyseľný a unavený?
Takto sa modlil Pius v tieto i od smrti trpkejšie dni, pričom cítil, že v lampáši ubúda oleja života, a očakával posledný úder srdca.
Večerami, keď si ľahol, roztváral náručie, ako by aj on ležal na kríži...



XVI. Comediante!


17. decembra Napoleon vrátil sa z Ruska ako bledá mátoha zničenej armády.
Vrazil do Paríža ako bomba. Vonku nepriate!, dnu tajné sprisahanie, za chrbtom milióny odcudzených katolíkov, vo Vendeé blesky sa už križujú, jeden vánok už-už zmietol cisárstvo1: — všetko to súrilo smieriť sa s pápežom.
Zvesť o zničenej armáde sa pomaly rozšírila, mnohí videli v tom prst boží. Ajhľa, Boh odňal svoju pomoc Cirkvou vyobcovaním trestanému vojvodcovi.
Cisár cítil, že sa topí, preto hodil ochranné kotvy do mora. Predovšetkým bol by chcel sváriť reťaz, roztrhnutú u pápeža.
Keďže pre regrutačku stoj čo stoj potreboval konkordát, rozhodol sa, že sa sám ujme veci a sám to skončí s neoblomným starcom.
19. januára bola poľovačka v lesoch pri Melune a toho dňa večer cisár — vo veľkom postoji konečných výjavov zjavil sa nenazdajky vo Fontainebleau.
Stmievalo sa... Súmrak už pokryl zlaté rytiny, bronzy a sfingy v kaštieli.
Bolo pred večerou a pápež sa shováral s kardinálom Doriom, ktorý bol u cisára grata persona a ktorého skvostný purpur a drahocenný kríž okolo krku boly v protive s pápežovou prostotou.
Lokaj doniesol horiace sviece.
I druhé dvere sa razom roztvorily. Rázne a s buchotom, ako keď Napoleon vstupuje do siene. On to bol.
Väzeň a väzniteľ stáli minútu proti sebe. Taine hovorí: „V tejto chvíli najlepší človek sveta stál proti najhoršiemu".
Nevideli sa od korunovácie.
Napoleon veľmi ostarel od tých čias, stučnel, jeho zovňajšok už nebol taký rimanský, i jeho povestný oceľový profil bol napuchnutý. V porovnaní jeho obrazov z mladosti s terajšími jeho črtami človek by neuveril, že je to tá istá tvár, ktorú kedysi videl na moste Lodi. Len jedno má spoločné so starou tvárou: pergamenovú, olejovožltú bledosť.
Za hovoru viac ráz si siahol na čelo a potrel ho kolínskou vodou, ktorej silná vôňa rozšírila sa po izbe.
I tvár Pia VII. bola na smrť bledá. Na stoličke sedely ruiny človeka, jeho chudé telo temer sa strácalo v širokom odeve, no tým viditeľnejšie bolo, že talár, (ktorého jedinou ozdobou bola jeho bielota, je na rozpadnutie.
Stopy choroby len teraz boly zjavné, vrásky starosti na pápežovej tvári sa rozmnožily, obrvy mu narástly, z tela ostalo len toľko, koľko je potrebné, aby bolo v spojení s dušou.
Či jestvuje človek s atomom srdca, ktorým by tento zjav nezatriasol? Nuž, či nevidí otcovskú tvár, posvätenú útrapami? Prečo nepozrie na tie schradnuté malé ruky?
Keby Napoleon bol mal oči, v ten večer bol by poľutoval tohto zlomeného, tragického starca, ktorého osud bol v jeho rukách.
No cisár sa dosiaľ nepoučil ani z vlastného nešťastia, pohľad na starca, napoly mŕtveho, nepohol ním. Bol rozhodnutý vynútiť si víťazstvo stoj čo stoj, a preto si umienil rozvinúť na pápežovi celú virtuozitu zaobchádzania s ľuďmi.
Napoleon je skutočný herec: dokonalý tak v komických ako tragických úlohách. Zahrá všetko, i nejestvujúce náruživosti, vystúpi tu v Corneillovej tragédii, tu v nejakom romantickom kuse. Výraz tvári vedel za sekundu zmeniť ako najdokonalejší komediant, obličaj mu zbledol ako na rozkaz alebo sčervenel, keď sa mu črty hrozivo zachvely. Jeho chladný pokoj bol práve tak strojený ako lávový výbuch jeho hnevu. Keď sa lyricky rozplýva alebo zúri bez seba, robí to len preto, lebo i tým sleduje cieľ: zapáčiť sa alebo postrašiť.
Keď jeho koč pred operou vyhodili do povetria, vstúpil do lóže a adjutantovi, ktorý sa triasol rozčúlením, len toľko povedal: „Doneste mi program".
Ó človek, ktorý nestrpí zamiešať sa do veci Enghiena, človek, ktorý bez mihnutia mihalnice dá zastreliť kníhkupca Palmieriho pre leták, je dojatý, lebo mu je to vhod. Všetko je precitlivelé, scénicky zariadené, ako by chcel povedať: Vidíte, ja nie som ľudožrút!
Keď veci zle stoja, s plačom padne na mŕtvolu maršala Lannesa, ktorého v živote zabudol natoľko milovať.
Strážca pokladu Mollien píše, že keď sa cisár víťazoslávne vrátil do Paríža, s nevľúdnou a strhanou tvárou sa prechodil po Tuilleriách; naproti tomu, keď Moskva horela, správal sa chladnokrvne, temer veselo a dopodrobna sa zaujímal o stav Mollienovej chorej ženy.
I Jozefína poznala Napoleona s tejto stránky, lebo po víťazstve pri Austerlitzi zvolala: ,,Ó je to príliš veľké víťazstvo ... Viem si predstaviť, ako sa zachová, keď sa vráti..."
Po veľkých záchvatoch rozčúlenia cisár si obyčajne ohmatal tepnu, aby sa presvedčil, že zúril len z vypočítavosti.
Bol verným žiakom Macchiavelliho, ktorý hovorí: „Panovník musí predstierať milosrdnosť, ľudskosť, pobožnosť a svoj duchovný svet musí si tak zariadiť, aby vedel zahrať aj ich protivy, ak je to potrebné".
Napoleon, ktorého jeho životopisec nazval „korunovaným komediantom", môže povedať o sebe, čo povedal Nero: Larvatus prodeo.
Hadí čarodejník naladí teda svoju fujaru na najčarovnejšie hlasy, stáva sa veľkodušným', milým, verným — ozajstným priateľom, shovára sa s Piom VII., ako by sa dosiaľ nič nebolo stalo medzi nimi. Volí hlas ako človek, čo chce domáci pokoj, hlas „dišputy di famiglia", akým medzi rozvadenými manželmi začínava úsťupnejšia stránka.
Hrá dobrotivého...
— So žiaľom som sa dopočul, že svätý Otec trpí... Dúfam, že sa mu dostalo najlepšej a najslnečnejšej izby u nás ... Mojou snahou je, aby sa cítil tak, ako keď prišiel na korunováciu ...
Potom skúšal vyzvedieť, či pápež vie o ruskej porážke:
— Dúfam, že Vaša Svätosť nebude nepríjemne dotknutá, keď jej oznámim, že sme opäť zvíťazili.
Cisár to povedal hlasom človeka, pripraveného naluhať, svojimi vlohami priasť bájky, že i ruská porážka je víťazstvo.
Pápež mlčal.
Vie, že teraz dôjde k veľkému výjavu, ktorý Napoleon zahrá pred neviditeľným publikom. Preto sa rozhodol neotvoriť ani škárky, aby sa dostal k nemu.
Chudé, voskovité ruky mal složené, na unavenej, starej tvári brázdy pokorných slz, tak sedel, ako by ho boli z rudy uliali.
V tomto obrnení bolo Vidieť len jeho telo, duša bola neviditeľná.
Napoleon sa mu nikdy nezdal takým smiešne malým ... Nuž, či tento šedivejúci chlap nikdy neustane, či nikdy nepocíti "márnosť konca nemajúcej komédie, tohto večného sebaklamu?
— Tento stav je nás nedôstojný, — pokračuje cisár. — Ale nie mojou vinou... Ja som chcel urobiť z Vašej Svätosti modlu, ale vy ste všetko skazili.
Pápež mlčal.
Cisár, čím viac hovoril, tým väčšmi cítil chatrnosť svojho pôsobenia a tým väčšmi žasol, že pápež sa neprotivil, ale so sklonenou hlavou a privretými očami mlčal.
Tento človek sedí tu, ako čo by bol sám... Keby aspoň prehovoril, keby sa ponosoval. . . Ale nie! Sedí tu záhadný, bez slova, zahalený v urputnej nemote. Napoleon so zatemňujúcimi sa očami hľadí na nekonečne pokojnú, bledú, nehybnú tvár.
— Čo je Vašej Svätosti? .. . Veď máte všetkého dosť! Nuž, či som nezaobchádzal ľudsky s Vašou Svätosťou? — pýta sa vzrušene.
Dlhý, smutný, jemný pohľad, ktorý len zbolestnil črty pápežovej trpkej tváre, je odpoveďou... Ba čo by aj odpovedal?
Cisár potom prechádza na vec konkordátu.
Prišiel vraj preto, aby smieril politickú pravdu s pravdami náboženstva. Potom vysloví niekoľko bezvýznamných požiadaviek, aby neskoršie odstúpil od nich pre významnejšie a aby sa takto zdalo, že i on popustil.
I na tieto snahy odpovedá pápež mlčaním.
Cisár pokročí teraz rýchlym krokom, pritiahne si kreslo a hodí sa doň. Tento pokoj ho poburuje, vzrušuje, rozčuľuje. On ukáže, že ako herec má aj inú masku. Schválne popustí opraty svojmu hnevu, aby postrašil. Dosial sa maznal s pápežom — teraz ho raní.
— Chyba je, že vy sa nerozumiete do cirkevného práva a kosíte vždy cudzie siatie.
Aké nedôstojné a spotvorené, že 'tento vojak sa opovažuje dávať lekciu svätému starcovi, najvyššiemu kňazovi!
No pápež v tejto chvíli stojí nad Napoleonom. Hlava, ktorá zmúdrela od padajúcich vlasov, zniesla i túto urážku.
Mlčal...
Cisár hovorí teraz s opovrhnutím, v čom bol vždy štedrý:
— Nikdy neuznám, aby pre Vašu fixnú ideu malo .trpieť Francúzsko. Môžete vidieť, aké nenahraditeľné škody spôsobuje Cirkvi vaša tvrdohlavosť. A či svätý Otec touto hlavatosťou zastupuje náboženstvo nežnosti, ktorého symbolom je baránok?
Napoleon tu urobil pauzu, aby účinok tým lepšie využil.
— Premýšľajte, prosím, trochu, či konáte múdre.
Šero súmraku zakrylo tvár. Pápež neodpovedal ani na túto otázku, i naďalej útočil krasorečníctvom nemoty.
Napoleona opustil pokoj.
Čoraz náruživejšie usiluje sa uplatniť svoje prehováračné vlohy: prosí, modliká, požaduje, gestikuluje, napokon pozabudne na prekážky zdvorilosti a bez seba vypukne v bezuzdné rečnenie, kričí, zúri, kľaje. Na jeho vysokom čele navrely hadiace sa belasé tepny, na znak, že sa hnevá. Jeho nervózna popudlivosť beztak bola vystupňovaná v tomto čase. Nepomáhaly už ani hodiny trvajúce kúpele, ktoré mu bol lekár Corvisart nariadil. Rozzúrila ho i najmenšia nepohodlnosť, šatstvo sdriapal so seba, ak ho len troška tlačilo, sluhu kopol do brucha, jazdeckým bičíkom zariaďoval dôležité veci.
Napoleon, zabudnúc na posvätnosť miesta, ktorú dodávala sieni prítomnosť Pia VII., podľa jedných kopol do stoličky,, podľa iných drahocennú vázu hodil k nohám pápežovým, podľa Massona svoj trojhranný klobúk.
Pápež, ktorého silou je práve to, že nadľudským spôsobom vie ukryť svoje rozhorčenie, bolesť i uponíženie, hlboko vdýchol, pozrel na povalu a v hroznom tichu po búrke, že z Napoleonovho vrecka počuť bolo tikot jeho hodiniek, tie v tajomnom úsmeve stiahnuté ústa vyslovily jediné slovko, zhodnocujúce Napoleona: — Komediant!



XVII Ó nafúkanec!


I pápež je človek. Ako človek účastňuje sa na slabostiach ostatných spolubližných, je podrobený únave ľudského umu, jeho otupeniu, skleslosť a strach môže sovrieť i jeho srdce ako kedysi Petrovo.
Pius VII. dosial ani o krok neustúpil, oceľ jeho duše odporovala každému pokusu ozbíjania o práva.
No v politike chybám, žiaľ, nemožno sa vyhnúť. K čomu by dosial nebol svolil ani za cenu vlastného života, to 3. marca jednako podpísal.
To bol v jeho živote jediný krok, ktorý urobili nazpät. Jeden jediný raz bol slabý, ale za to ho načim ľutovať, nie odsúdiť.
Napoleon prišiel na druhý, na tretí deň, priviedol verných mu kardinálov, ktorí mu napospol pomáhali nakresliť pred pápežom vidinu skvelej budúcnosti, ak podpíše konkordát.
Napoleon bol nervózny, stále prízvukoval, že musí odcestovať. Za debaty viac ráz chytil gombičku pápežovej reverendy a zakrútil ňou, čo viedlo k rečičkám, že telesne ublížil tomuto najväčšiemu svätcovi živých.
Nebola to pravda, sám pápež to vyvrátil.
Posledného večera bol nervóznejší než obvykle. Kardináli zatajili dych a ani pohnúť sa neopovážili, kým Napoleonove čižmy pri každom kroku vŕzgaly na parkete bez kobercov.
V tejto hodine únavy, roztápajúcej dušu, Pius VII., nevediac, že všetko to je posledné hromobitie prechádzajúcej búrky, sa poddal.
V týchto dňoch pápež bol taký vysilený, že ani vtákom sa neušlo ich riadnej dávky, hoci ich deň po deň kŕmieval na výklenku okna. Ešte i len mrvenie striedky ho unavovalo.
Tento útok presahoval jeho sily. Na pokraj priepasti strhnutý svätý Otec ešte v poslednej minúte so zúfalým pohľadom pozeral na troch kardinálov, či podpísať. Veď kniežatá Cirkvi len nedajú nedôstojnú radu svojej apoštolskej hlave v takej ťažkej chvíli!
Od žiare ich očí čakal jediné „nie".
No Bayenne mrdal plecom, Špina sa meravo zahľadel na dlážku, Doria na povalu.
To znamenalo, aby podpísal!
Sami Nikodémovia stáli tam, čo neberú na seba útrapy svojho Majstra a na ktorých sa vzťahovaly Tertuliánove slová: Pastores in pace leones, in proelio cervi (Kňazi v mieri levi, v boji jelene). Ale či i najväčšiu lásku kedysi nezradili?
Ach, keby tak Consalvi alebo Pacca boli bývali pri ňom v túto hodinu, Pius VII. by dozaista nebol nič podpísal.
Takto však nebolo človeka, ktorý by ho bol upozornil, aby sa nepoddal súreniu a donúteniu.
Nastalo ticho, počuť bolo len šelest papiera ...
Keď Pius VII. složil pero, kútiky úst sa mu chvely, kým pery zmeravely.
Podľa spisu, ktorý Pius pokladal iba za návrh smluvy, ale Napoleon ho publikoval ako konkordát, pápež je povinný dať vymenovaným biskupom do šiestich mesiacov právomoc; ak to neurobí, právo toto prislúcha metropolitovi. Tretinu kardinálov vymenuje on, dve tretiny katolícki panovníci. Zásadne sa zrieka odcudzených území, naproti tomu dostane dva milióny ročnej renty.
Dva milióny! Dosť malá suma, keď si pomyslíme, že civilná listina Napoleonova znela na 25 miliónov frankov a že suma, ponúknutá pápežovi, rovnala sa platu jedného z hlavných úradníkov cisárskeho dvora, správcu poľovných revírov Berthiera.
Sem došiel Pius VII. po trýznení za toľké roky!
Neprestajné týrania otriasly jeho nervovou sústavou. Sám sa žaloval, že um má presilený. Síl mu ubúdalo, 78 rokov je samo v sebe dostatočnou príčinou únavy, zničené telo požadovalo svoje práva.
Odkedy mu tiaru položili na hlavu, nemal jediného pokojného týždňa, večne musel spotrebúvať vlastné srdce; no aj najsilnejší človek sa vyčerpá, keď zdroje obnovy musí čerpať zo seba samého.
Nestačí mať len vôlu a pevnosť charakteru, potrebné sú i nervy. Od týchto i nad vlásky tenších vláskov závisí hranica našej hrdinskosti.
Božia úloha nepozná hraníc, ale ľudská sila áno.
Trvalé nešťastie zničí a premôže osobného človeka, strach má moc i nad zaoceľovanými charaktermi.
Sme ľudia, pominuteľní ľudia — hrdinskosť nie je denná práca — a kto by nemal slabých chvíľ?
Veď sa sklátil i Peter, prvý pápež, Skala!
Ach, môj Bože, aké priepasti sú v nás!
I Pius VII. ustal byť povzneseným, na minútu sa smieril so skutočnosťou, čo sa zdala nezmeniteľnou...
Ale len na minútu ...
Dušu Pia VII. už v hodine podpísania začaly zožierať červíky ľútosti. Sotvaže složil pero, pýtal sa seba samého: „Dobre som urobil?" Ihneď pocítil zmätok a súženie, aké opanúvajú duše veľké a šľachetné v povedomí vykonaných chýb.
Hoci nebola reč o zásadnej otázke viery, pápež jednako cítil, že v slabosti zradil vec Cirkvi, sverenú jemu.
I verejná mienka odsúdila tento krok.
Ktorýsi taliansky kňaz posmešne poznamenal:
„Pápež a cisár uzavreli konkordát, že kardináli až očerveneli (Narážka na to, že čiernym kardinálom vrátili purpur).
Pobožné dámy, ktoré pápežovu podobizeň opatrovaly nad posteľami, teraz ju obrátily k stene.
Hľa, i jediný zlý krok spôsobí nesmierne škody.
Pápež to cítil.
Už v prvú noc po podpísaní sa strhúval. So zavretými očami ticho ležal v dusiacom šere, no bolo vidieť na ňom, že nespal, svierajúca sila svedomia nedala mu spať.
Vysokopostavenosť jeho života vyrástla dosiaľ z oných bezmenných víťazstiev, bola prednosťou človeka, ktorý vie, že kráča dobrou cestou.
Teraz zrazu videl, ako ďaleko bol strhnutý, sklzol sa s výšky, cítil, že jeho život je potupený, pošpinený.
Veď dosiaľ sa zúfale usiloval konať správne.
Neraz sa ponížene pýtal Boha, či má právo urobiť to, čo okolnosti od neho vyžadujú.
On, najhlavnejší učiteľ, ústredie autority, neomylný sudca, v strachu odvažoval hranice svojej moci.
Stále sa modlil, aby nekonečná milosť nepohrdla ním, aby ho nenechala osamote, aby ho neopustila . ..
Vždy si bol vedomý hroznej zodpovednosti, ktorú mu Pán vymeral na hodinu zúčtovania, ktorá sa blížila: — a Ma, teraz si podkope život priepasťou neodpustitelného skutku!...
Stratiac takto kresťanskú slasť sebaúcty, zajatec stal sa teraz zajatcom vlastného zmučeného svedomia.
Niet hroznejšieho pocitu, ako keď človek vnútorne nevie uctiť seba samého.
Obžaloba seba samého, ktorá prekvapí i najpriamejšieho, najpoctivejšieho človeka, v pápežovej duši vystupňovala sa až k pohŕdaniu sebou samým. Počuli, ako povedal: ,Kto klesol tak hlboko ako ja?"
Nepokladal sa za hodného ani omšu slúžiť.
Nasledujúcej noci blúznil, v krátkych, trhaných vetách viedol skutočný rozhovor. Viac ráz s hlavou v dlaniach chodil po izbe a opakoval: „Ešte zblazniem ako Klement!"
Skutočne sa zdalo, že je už len krok od zošalenia.
Celé hodiny meravo hľadel na povalu, inokedy sa tak pohrúžil do myšlienok, že keď ľudia, ktorých sám bol povolal, vstúpili k nemu, ani si ich nevšimol. Hľadel na nich, ako by ich ani nevidel. Len po dlhých štvrťhodinách ich oslovil a horko-ťažko prišiel k sebe.
V smysle konkordátu vypovedaní kardináli smeli sa vrátiť do Paríža, hoci naďalej ostali pod policajným dozorom.
— I Jeho Eminencia Pacca je slobodný? — opýtal sa Napoleona policajný minister.
— Pacca je môj nepriateľ!... Dobre, nerobím polovičatú prácu, nech je i on slobodný.
Na štvrtý deň sa mali kardináli hlásiť u imperátora.
Opona sa zdvihne a odohrá sa obvyklý týždenný výjav v Tuilleriách. Každý je prítomný, ministri, vojaci, biskupi.
Cisár sa poobzerá bodavým pohľadom a pristúpi k Paccovi:
— Koľko rokov ste vlastne boli vzdialený?
— Tri, Sire!
— Podpísali? ... Podpísali?!... — rukou ukazuje vo vzduchu, že Pacca podpísal vyobcovaciu bulu, a potom s milostným gestom: — No, ale teraz zabudnime na to! ...
Potom ku Consalvimu:
— A vy kde ste boli?
— V Reimse, Veličenstvo!
— Pekné mesto..., — len toľko a ide ďalej.
Po audiencii Pacca sa hneď ponáhľal do Fontainebleau.
Prvý pocit, ktorý ho zarazil: Aké ticho je tu!
Kaštieľ sa zdal vymretým, žalúzie spustené, na chodbách pusto.
Pápež driemal osamote, zlámaný v kresle. Keď kardinál videl od vnútorného hryzenia zúboženú tvár, žasol.
Pius VII. temer so šialenou posadlosťou opakoval:
— Boh ma opustil! ... Boh ma opustil!. ..
Potom rozpovedal, že prijal ponúknutú ruku, ale myslel len na prímerie, nie na mier. Čo podpísal, je len dočasná smluva, ktorá môže slúžiť konečnému dohovoru.
Pápež pozrel na kardinála zlomenými očami a s uštvaným pohľadom sa pýtal:
— Čo robiť?
Pacca, ktorého pápežov dojemný boj s mátohami vlastnej duše hlboko dojal, ho upokojil: Nie je všetko stratené. I Pachalis II. odvolal jedno svoje mylné opatrenie, a tiež iní pápeži.
Piovi VII., ktorý nikdy neprešiel takými bojmi s vlastným svedomím, stačilo získať nazad samého seba, keď sa vyhnaní kardináli sbromaždili okolo neho. Ako keď človeka udrú po hlave olovenou palicou a v ošiali začína si skladať vedomie, i v jeho mozgu sa pohol stroj myslenia.
Nie, nesmie, nemôže stratiť posledný útulok sebaúcty!
Neustúpi pred zdanlivou porážkou.
Po krátkej kríze zúfalstva Pius VII. poslúchol hlas svedomia a sám začal boj proti vynútenému konkordátu. Vedel, že to nebude ľahká práca, ale takrečeno dychtil po penitencii.
Prvú splátku na civilnú listinu, 300.000 frankov, neprijal, vrátil ju.
Povolal k sebe kardinálov, ako povedal, nie na konzistórium, ale na rodinnú poradu.
Tu predniesol svoje snahy. Jedine bojazlivý kardinál Scampi nepokladal za dôstojné, aby pápež odvolal sľub, ostatní radili ho odvolať krátko, ale rozhodne.
25. apríla Pius VII. slávnostne vyhlásil konkordát za neplatný a všetkým arcibiskupstvám nariadil, aby „vybásnený" konkordát nepokladali za „uzavretý".
Potom napísal pozoruhodný list, ktorý sa začína takto: „My uznávame, že sme chybili, naše biedne ľudské srdce sa mýlilo..."
Po napísaní listu mučenícka tvár stala sa veselšou, cítil akési vyslobodenie, jeho očiam sa vrátil sen: — teraz, keď sa pominula mora zatratenia, pápež sa opäť vedel usmievať.
Napoleon zúril nad! listom, s rezavou ostrosťou povedal Monevalovi:
— Nuž, veď sa o svätom Otcovi hovorí, že je neomylný! — a potom vylial celú lávu svojej letory na kardinálovi výkrikom: — Nebude pokoja, kým poniektorým z nich nedám soťať hlavu!...
Ale neskoršie zmenil taktiku a robil tak, ako by list nebol dostal.
Napoleon, ktorý — keby to bolo bývalo možné — svojím klamaním bol by ošalbiaril i vševedúceho Boha, ohlásil senátu, že pokoj je uzavretý, všetko je v poriadku, uzavrel novú smluvu s apoštolskou svätou Stolicou.
Kardináli Doria a Ruffio dostali po zlatej tabatierke s cisárovým obrazom v briliantoch, Doriov kaplán, ktorému diktovali obsah konkordátu, diamantový prsteň, arcibiskupa Berta-lozziho v uznaní jeho zásluh o smluvu vymenovali za rytiera čestného radu.
Napoleonova tlač zaknihovala konkordát ako víťazný čin zbraní. Nariadili Tedeum.
To bol posledný triumf cisárov...
Napoleon ako človek, čo svoju prácu najlepšie vykonal, ponáhľal sa nazad ku svojim delám.
Ba či tušil, čo uschováva pre neho osud? Či myslel na to, že keď konkordát je i hotový, či bude mať času vykonať ho?
Jestvuje ktosi, kto počuje kroky baránka na pažiti, počuje i najtajnejšie vzdychy pomaly zúfajúceho, i najtichšie prosby pošliapaných, i nemé ponosy stýraných.
Tento ktosi zakročil.
Pod Lipskom zadunely delá, ktoré odbavily Napoleona i s jeho konkordátom.



XVIII Pád orla.


V deň vyobcovania v izbe, v ktorej sedel Goethe, Napoleonov obraz spadol so steny.
Cisár, ktorý bulu kliatby nazval „bobulami hrozna plneným delom", posmešne riekol Bouriennovi:
— Nuž, či sa pápež nazdáva, že proti jeho zahrdzaveným bleskom neochráni ma moje šťastie, moje vlohy a garda? ... Keď nebesá už chcú padnúť na nás, zadržíme ich bodákmi ... Takéto komediantské kúsky prinesú mi len šťastie ...
Ani na minútu neveril vážne, že by pápežove duchovné-blesky 'mohly byť hroznejšie od jeho kopijí.
A veru tieto neviditeľné blesky daly pocítiť svoju silu už pri Wagrame, kde Napoleon nezískal ani jedného zajatca, ani jednej zástavy.
Cisár dal zlapať Pia VII. v deň wagramskej bitky, jeho pád začína sa vlastne týmto dňom. Cesta sa toho dňa obrátila smerom — ku Svätej Helene. Od tohto dňa začína sa miasť jeho šachová hra na bojištiach, neviditeľná ruka ženie ho do skazy, démon za démonom mu podráža nohy.
Talleyrand už roku 1805 bol povedal, že nadišiel čas, aby sa z Napoleona cisára stal kráľ Francúzov. Skutočne, to by bola bývala najsprávnejšia politická cesta, nie do nekonečna množiť počet nepriateľov.
Lenže práve to je tragika Napoleonovej moci, že ju bolo treba znova a znova dokazovať, divy bolo treba hromadiť odznova; koruny, nadobudnuté na bojištiach, bolo mu treba pripevniť na hlavu vždy stuhou nových a nových víťazstiev.
On sám povedal: „Len čo ma tri dni nevidia na scéne, už: ma zabudnú ..."
Napoleon padol vlastne prv, než bol vojensky porazený.
Už na synovom krstení, keď sa viezol do Notre Dame, bo vypískali na námestí Caroussel: — verejná nálada sa začala kaziť.
Kliatba mu odňala hodnosť prinavrátitela náboženstva, spory s pápežom zničily morálne účinky korunovania. Všade, kde zbožňujú Ježišovo meno a kde sa prežehnávajú, ľudia sa cítili urazenými, ako zaobchodil s pápežom. Ríša si uvedomovala, že Napoleonove výboje sú daromné, a už oddávna nejasala nad jeho víťazstvami. Za 10 rokov na jatku vedené Francúzsko sa spamätalo, že nejde o záchranu vlasti, ale o márnomyseľnosť dobyvateľa; záujmy Napoleonove nie sú totožné so záujmami Francúzska.
Vidieť, — povrávali, že nie je Francúz, lebo ináč by nechcel dobyť celú Európu, čo nie je v záujme Francúzov... Francúzsko je pekná krajina, taká pekná, že Francúzi sa neradi vzďaľujú priďaleko z nej...
Každý hromží na víťazstvá, jeho vojny sú už len vojnami, ktoré matky preklínajú ... Francúzske matky by už chcely raz vychovať svojich synov nie za vojakov, ale aby maly z nich radosť a boly pyšné na nich. Ale Napoleon ešte i v materniciach matiek hľadá len regrútov, nová armáda sa skladá z dievčenských chlapcov bez fúzov — ozajstná herodesovská vražda posielať ich do ohňa.
Cisár je teda len navonok všemohúci, za chrbtom nadávajú na neho; keď je vzdialený, počítajú s jeho smrťou.
Za Malletovho sprisahania mohol sa presvedčiť, nakoľko sa môže spoliehať na vernosť žijúcich, že celé francúzske cisárstvo je zaintabulované na jeho život.
Keby bol rozdával odmeny dvoma rukami a hneď státisí-cami, túžba po zbohatnutí bola by viazala ľudí i naďalej k nemu, takto však odpadli od neho, aby využili a zachránili to, k čomu tak ľahko prišli. Preto sa z Bemadota stane génius v nevďačnosti, z Fouchého génius v zrade.
Francúzi, ktorí nemali v láske prvú rakúsku cisársku dcéru Máriu Antóniu, neobľúbili si ani druhú Máriu Lujzu. Vyčítali mu i prepiate rodinkárstvo: jeho príbuzní sú bez zamestnania, bez práce, dostanú teda — trón!...
Keďže ľudia sú vždy veľmi mravní, keď treba posúdiť iných, pohoršujú sa nad necudnosťou členov cisárskej rodiny. Tak o Paulíne, kňažnej Borghese, koluje povesť, že mala toľko milencov, že Napoleon mohol z nich sostaviť pluk, ktorý by pri Waterloo bol mohol nakloniť vážky v jeho prospech ...
Jeho súrodenci lepia sa na neho ako vlčie lyko, ale stále sa hašteria pre tróny a koruny, takže Napoleon právom zvolal: „Keď vás človek počúva, mohol by si myslieť, že trón sme zdedili po nebohom otcovi..."
K tomu sa družilo, že jeho sústava sa rovnala najnemilosrdnejšiemu utláčaniu, znamenala trikolórou zakrytú diktatúru. Králi nie sú opravdiví králi, len korunovaní okresní náčelníci, francúzsky štát nikdy nebol natoľko policajným štátom ako za jeho vlády. Nuž, či preto robili revolúciu? Či preto odohnali s nežnými absolutizmami Bourbonovcov?
Ľud si pomaly nemá čo obliecť ako za revolúcie, naproti tomu stavajú sa nádherné stavby, tak bastillské skladištia, ako čo by ipekné šaty, čo zakrývajú rakovinu, súčasne ju i liečily.
Renty padajú, vojsko zbieha, pri poslednej asentírke malo prísť 300.000 chlapov a prišlo ich len 60.000.
Po tomto všetkom je srozumiteľné, že Metternirih pokladá Napoleona za odbaveného, nezdvihne cézarom do kúta hodený klobúk, tento sa musí s ním loptovať čižmou do tých čias, kým ho nevyhodí na stoličku.
Napoleon si odcudzil všetko: národy, oltáre, ľudí, Boha.
Že všetko to, čo dobyl, je len poveterný hrad a že Boh je i pánom histórie, to skvele dokazuje výprava proti Rusku.
Kto číta históriu tejto vojny, či sa opováži tvrdiť, že kliatba nemá sily?
Napoleon si myslí, že keď on zabudol na Boha, i Boh zabudol na neho a nepomýšľa potrestať ho.
Pri Berezine mohol vidieť, že Boh čaká, ale nezabúda ...
Výprava proti Rusku je i s vojenského stanoviska pochybená a ako politický výmysel nerozumná, prepiata, hlúpa. No Moskva práve tak dráždi Napoleonovu obrazotvornosť ako kedysi svätý Bernard a pyramídy. Vybral sa teda na jeseň 1812, aby na brehu Visly postavil novú slávobránu.
Lenže ruská armáda sa stiahne pred jeho zbraňami ako nejaký fantom. Kutuzov nedopustí, aby sa Napoleonovi vojaci občerstvili v divom boji. Moskva je mŕtva ako Pompeje ...
Tiger vbehol do horiacej pasce Kremla ...
Koniec histórie je známy. Jeroboam vztiahol ruku proti človeku Boha a táto ruka vyschla.
Z rúk Napoleonových vojakov padajú zbrane, nechty odpadnú s ich prstov, sneh vsaje krv jeho armády. Jeho vojaci popadali, viac ani nevstali, v hustých chumáčoch padajúci sneh namietol rovy na nich: tento cintorín rozprestieral sa od Moskvy po Vislu.
Cisár, aby nezamrzol, dal nahromadiť zástavy a orly, kázal postaviť z nich hranicu a pozeral do plameňov.
Vojaci Grand Armée došli na most Bereziny v pruhovaných perinových obliečkach, v kňazských talároch, zababušení do ženských šiat a ručníkov. Na moste, obletovanom kŕdľa-mi havranov, visely ľudské kadere, ľudia sa jednou rukou pridržiavali zábradlia, kým ich kolesá diel nezachytily a nezrútili sa medzi tably ľadu.
Podľa historika berezinskí rybári ešte po desiatich rokoch nachodili hŕby kostí z francúzskych vojakov, ktoré hlien zadržal a nezábudka zarástla.
Povedz, ó povedz, Napoleon: Či kliatba nemá sily? ...
Lipsko je nová príležitosť rozjímať, že pred Bohom nikto nie je génius, i táto bitka pripomína, že jestvuje i od Napoleona väčší panovník.
Spojenci vtiahli do Paríža 7. marca 1815, vo výročný deň zastrelenia kniežaťa Enghiena. Cisár sa ponáhľal na bezpečné miesto, kým po uliciach hlásal smelosť. Ajhľa, Napoleon obetoval štyri milióny Francúzov, aby stratil pätnásť žúp a zmenšil Francúzsko.
Armáda ho dosiaľ poslúchala bez reptania, teraz jeho vlastní generáli predkladajú Napoleonovi listinu o odstúpení, aby ju podpísal.
Na tomže stole tejže izby, kde Pius VII. toľko ráz pohrúžil svoju hlavu do trasúcich sa starých rúk, musel cisár podpísať, že sa zrieka. Takéto poníženie predsa len nikdy nestihlo pápeža osudových príhod! Historik spomína revolúciu generálov, veriaci povie: Ruka božia! .
Od trónu k pranieru je cesta teraz už krátka, tarpejská skala nie je ďaleko od Kapitólia. Sám bol povedal pri Lipsku jednému generálovi: „Vidíte, taký je osud. Ráno si víťazom, večer porazeným. Od víťazstva k pádu často stačí len jediný krok".
Kto bol za života veľký, toho kalvária tiež nemôže byt malá.
Ako Filip Španielsky videl aj svoj vlastný pohreb, teraz Napoleon sa musí dívať na pochovanie vlastnej veľkosti.
Pred zlomkami svojho trónu môže vidieť klátivé zástupy všetkých čias, zástup, ktorý vždy ako žalobca vystupuje proti tomu, kto zostane naspodku.
Cisár bol ešte vo Fontainebleau, keď Parížania zaplavili obchody, aby si narobili stúh, rozobrali ešte i biele sukne, aby si nastrihali kokárd.
Padnutý cisár utekal za preklínania celého Francúzska. Pod falošným menom, ako lord Burgher, odcestoval z Paríža. V predmestí musel počúvať neslýchané urážky od chlapcov, ktorí sa liepali na jeho koč.
Oregonský mešťanosta, ktorý ho bol kedysi kľačiac vítal, teraz sa vyhráža, že by vlastnými rukami obesil Napoleona, keby ho dostal. V istej dedine na otázku: ,,Co by ste robili, keby sa tak odrazu tu zjavil?" — musel počuť odpoveď sedliakov: „Dali by sme sa mu trošku napiť", pričom ukázali na1 rieku Rhöne.
Ale najnebezpečnejší úsek jeho cesty viedol cez Provence, kadiaľ nedávno bol cestoval i jeho väzeň. Tohto vítali dažďom kvetín, jeho zdvihnutými nožami... Pia VII. odprevádzali z Malinu so slovami útechy, s ľúbeznosťou, Napoleonovi hrozia, že podpália krčmu, nech sa upraží vo vlastnej masti.
Postoj ľudí v tomto kraji bol taký hrozivý, že padnutý cisár musel vziať na seba zlý belasý plášť, za klobúk si musel zastrčiť bielu kokardu a bežať pred vlastným kočom, aby ho pokladali za posla.
Aké to divadlo! Napoleon ako Sancho Panza na Rozinante!
Veľkému človeku nestačí len narodiť sa, musí vedieť i umrieť, ale Napoleon nebol zrodený pre pohromu. Ako sa dal strhnúť úspechom, tak ho zronilo nešťastie.
On, ktorý vedel pokojne spať v ohni diel pri Slavkove, teraz sa natoľko bál otrávenia, že radšej hladoval a kúsky jedál hádzal pod stôl, aby sa zdalo, že ich zjedol.
V istom meste, kde sa zvlášť obával, že ho poznajú, rozkázal kočišovi, aby si svliekol kabát a zapálil fajku, žeby i týmto nedbalým postojom odvrátil pozornosť od cestovateľa v koči. V Troyes večer pred ľahnutím videli ho, ako úzkostlivo prezeral oblok, či nie je príliš vysoký, ak by musel soskočiť.
On nepoznal sústrasti, teraz sa i pred ním uzavrie každé srdce; včera ešte cisár, dnes je na ceste stratiť i svoju ľudskú dôstojnosť.
Takto došiel na Elbu — do jeho Savony. — Po celý čas som držal svet na svojich pleciach, toto remeslo predsa len unaví človeka, teraz si odpočiniem, — povedal, keď vstúpil na ostrov.
No Napoleon sa nenarodil pustovníkom, čo pokorne skloní hlavu pod údermi osudu. Veľmi rýchlo zunoval „pestovanie hodvábnikov a zeleninovú záhradu", ako bol nazval Elbu. Na jar, s lastovičkami a fialkami, i on sa vrátil.
Lenže tam hore už bolo rozhodnuté prinútiť ho na kolená. Po krátkej medzihre 100 dní prišiel koniec konca — Waterloo.
Jeho osud, ktorý vševedúce materské srdce tak naisto vycítilo a nad ktorým sa jej veľký syn toľko ráz usmial, vyplnil sa na belgickej rovine.
V deň bitky večer, keď už všetko bolo stratené, generáli videli stáť cisára pod zboreným mlynom. Keď ho oslovili, ako čo by ich nebol počul. Ktorýsi dôstojník mu posvietil lampášom do tváre a videl ho — plakať.
V tejto chvíli podobal sa hociktorému inému smrteľníkovi, postihnutému nešťastím.
Potom svliekol rovnošatu, obliekol sa do hnedého fraku a dal sa zaviezť do Malmaisonu, kde dal otvoriť izbu, v ktorej umrela Jozefína.
Ba o čom sa chcel shovárať s mŕtvou a opustenou ženou? Potom nasleduje rozlúčka s gardou vo Fontainebleau, aby história a rytci neprišli o veľký výjav.
Povinnosťou Anglicka, ktorého históriu Voltaire nazýva históriou katov, bolo by bývalo uctiť si Napoleona ako génia i strhujúcu vidinu jeho života, ako jeho nepochybným právom bolo sputnať tohto vemucha. Buďme úprimní: Či mohli nechať voľne chodiť po londýnskych uliciach človeka, ktorý prevrátil svet a len nedávno ušiel s Elby?
Napoleona každý jeho žičlivec vystríhal pred Anglickom, hovorili mu, že tam ho vypchajú a budú ho ukazovať za shilling. Stalo sa s ním horšie: pochovali ho za živa, a veru niet hroznejšieho ako polomŕtvy zadusiť sa v rakve.
Pochovanie za živa — to bola Svätá Helena.
— Nechajte ma umrieť bez urážania, — povedal, ale práve túto prosbu mu nesplnili.
Nevie čím skôr umrieť a Hudson Lowe, ktorého Napoleon nazval svojou „veľrybou", cíti sa byť oprávneným ešte mu i ubližovať v nešťastí.
Osud platil. Napoleon dal kedysi sňať prsteň s prsta Pia VI. teraz jemu odpášu meč. I jemu sa dostalo Šavony, kde sa stal z neho osamotený rozjŕmač ako kedysi z jeho veľkého väzňa.
Svojho času poslal pápeža do vyhnanstva s jediným papetom, teraz jemu zhabú 4000 zlatých, takže mu ani papeto neostalo.
Dvoch pápežov dal uväzniť, teraz oceán na neho uloží putá. Skalné kajanie trvá šesť rokov, práve toľko, ako väznenie oboch pápežov.
Cez špinavé hostince dal vliecť svätého Otca do Savony, teraz, po Kremli, Tuilleriách, Hofburgu, jemu zariadia byt z maštale a práčovne.
Napoleon kľúčovou dierkou dal pozorovať pápeža, teraz i jeho pohyby pozorujú ďalekohľadom.
Ani nie tak dávno on hovoril o pápežovi ako o „monsieur Pius", teraz Hudson Lowe i jeho oslovuje „generál Bonaparte".
Kedysi určil pápežovi Moniteur za jediné čítanie, teraz i on dostane knihy, čo znevažujú jeho panovanie.
Kedysi on hovoril o Piovi VII., že i v smútku je vyzývavý, teraz i on sa usiluje dať svojim útrapám politické zafarbenie. Teraz on spomína práva, on požaduje spravodlivosť — práve tak ako kedysi ním prenasledovaný. Svoju korunovačnú prísahu Napoleon nedodržal, teraz ani jemu dané prísahy nevydržia skúšku nešťastia, nedodržané prísahy sú mu v pätách.
Kedysi odtrhol od pápeža jeho kardinálov, teraz maršali, generáli, príbuzní opustia i jeho, medzi námi i Jozef, ktorého dal vychovať zo svojho skromného žoldu a s ktorým si podelil každý kúsok biedneho jedla. Ako každého génia, manželka oklame i jeho.
S pápeža kedysi visel odev v zdrapoch, teraz i on chodí ošúchaný, len aby nemusel nosiť anglické súkno.
Áno! Tomu, ktorý sa vo Fontainebleau opovážil urážať otca stámiliónov, teraz tyká i Augeirau, a keď ponúkne svoje služby Francúzsku, Fouché mu dá odkázať: ,,Ako cisára Vás nemôžeme upotrebiť, ako čatník ste príliš tučný".
Vo Valence kedysi potkany behaly okolo rakvy Pia VI., teraz v Longwoode i z jeho klobúka vyskakujú potkany a rozmnožia sa po celom byte, ako čo by si i ony iboly stály do služieb Angličanov v snahe prispieť k cisárovým utrpeniam.
— Radšej nech zahrdúsia môjho syna! — kedysi bol povedal, a hla, suchoty ho i zadusily.
Nuž, či kliatba naozaj nemá sily?
Našli sa síce ľudia, ktorí tvrdili, že väzenie na Svätej Helene nebolo také mučivé, ako ho Napoleon predstavoval, ale hoci vonkajšie útrapy aj neboly také trápne, kto by chcel znášať Napoleonove bezsenné noci? On, ktorého celý život plynul v nekonečnom vytržení, ktorý v sputnanej tvorivej sile musel teraz za živa plesnieť, ktorý musel vidieť, že svet sa ďalej krúti i bez nárokov na jeho velké tvorivé vlohy, právom mohol povedať s Horácom: „Quotidie morioir" (Denne mriem).
— Len jeden dub!... Len jeden dub mi vráťte z Francúzska! — zvolal istého dňa. A v tomto výkriku tkvie všetok žial veľkého človeka bez domova.
V olivetských hodinách opustenosti videli ho, ako si pohrúžil hlavu do dlaní, a počuli ho zavzlykať:
— Mama Letícia!... Mama Letícia!...
Volal matku, ktorú voláme všetci, keď sme vyobcovaní, a ktoiá vždy príde, keď plačeme.



XIX Koniec tunela.


Keď Napoleon odchádza na „Northumberlande" pred boží súd, i Pius VII. je na ceste do Ríma. Kým prenasledovateľ skončí svoj život na ostrove, prinášajúcom smrť, bez domova, prenasledovaný, ktorého vyhnal z domova, vráti sa domov za hlaholu tisícich zvonov.
Skoro v tomže čase, keď padlý poloboh zazrel Dianine skaly, dvere svojho väzenia, uvidel pápež kopulu Michel Angela.
Zázrak beznádejnosti zvíťazil.
Napoleon ešte roku 1813 bol písal kardinálovi Martinianovi, že sa chce smieriť ... Smieriť? On, víťaz?
Chcel naliať oleja na rany, ale olej bol prihorúci, rany pričerstvé.
Po bitke pri Lipsku písal samému pápežovi, ktorému roku 1810 odkázal, že sa „nikdy viac nepustí s ním do reči". Svoj list i tento raz podpísal ako kedysi: „Vašej Svätosti pokorný a verný syn".
No Pius VII. už neveril žonglérovi sľubov, poznal rub napoleonovského pochlebovania. Nepustil sa do vyjednávania, ale pokojne, vo vznešenom a dôstojnom tóne odpovedal: „Opakujeme pred Vaším Veličenstvom všetky tie ponosy a prosíme o tú istú pravdu, o ktorú sme prosili pred desiatimi rokmi".
Vtedy sa už spojenci približovali k Parížu, ba istý kozácky pluk dostal pokyny tiahnuť na Fontainebleau a vyslobodiť pápeža.
Napoleonovi poradcovia, tých niekoľko ľudí, čo sa ešte neobrátili chrbtom k zapadajúcemu slncu, prehovorili padajúceho cisára, aby on sám otvoril dvere väzenia Pia VII.
Dal odvliecť pápeža z Fontainebleau, ako by bol cítil, že onedlho sám bude potrebovať kaštieľ snov vo Fontainebleau.
Prepustil 'ho.
Ale ako sa postará o zabudnutie, o rany?...
2. apríla roku 1815 hlásil sa Lagorse u pápeža v rovnošate, ozdobenej zlatými listami.
— Vašu Svätosť odvezú nazad do Ríma, — povedal.
Prvá otázka Pia VII. bola:
— A kardináli?
— Zanedlho i oni budú nasledovať Vašu Svätosť.
Pápež ani vo snách neočakával viac.
V posledných dňoch opäť sa ho zmocnila zroňujúca bezná-dejnosť, jeho hrozná dôstojnosť i pred ním samým javila sa len ako zdanie; cítil, že je posledným členom v rade vznešených, ktorého Boh nepokladá za hodného, aby mu sotrel slzy a kvôli nemu prerušil svoje mlčanie.
Neveril, že sa ešte raz zúčastní v rozkošiach, daných slobodným nebom.
Bol presvedčený, že z jeho väzenia možné je len jediné vyslobodenie — smrť!...
A vtedy sa stal zázrak, čosi, čo neočakával, v čo nedúfal, práve tak ako kedysi Petrovi, s ktorého spadly putá v noci pred popravou.
Ešte pochyboval: Je to isté? Nie je to politická pasca? Pravda, Napoleonova vec stojí zle, ale on je ako more, nestratí svoju búrlivú silu ...
No keď jeho doterajší strážca Lagorse, ktorý na zvesť o Napoleonovom páde napochytre objavil v sebe veriaceho, pokľakol pred ného a prosil o požehnanie, vedel, že bije hodina jeho vyslobodenia.
Nasledujúceho dňa, 3. apríla, prihrmel koč, aby ho každou obrátkou kolies odviezol bližšie a bližšie k Rímu.
Len čo vyšli z prekrásnych záhrad, narazili na dvor, ktorý bol na úteku, v hroznom neporiadku. Pius VII. zazrel v blate uviaznutý korunovačný koč, v ktoromsi záprahu so zlatými orlami mihla sa ako krieda biela tvár Napoleonovej matky, v dnom tvár padnutého holandského kráľa. Sta temná a hrozivá vidina tiahol na pokraji fontainebleauského lesa napoleonský danse macabre: so štvanými koňmi, so strhanými tvárami.
Začaly sa dies irae ... Dni hnevu!...
Pápež pokračoval v ceste domov. Pripomínal si každú jej zákrutu.
Ráno, keď došli do Blois, bol mráz, no tylový závoj hmly sa pomaly pretrhol a nad siatinami zjavila sa jar!...
Ako by bol z tmavej tône mraku vstúpil na slniečko.
Aká radosť bola znovu vidieť divé kúzlo savonskej cesty, klíčiace siatiny!
Ach, aký dobrý je to pocit, keď človek, ktorý trpel, už netrpí! ...
Azda ani niet kladnejšej radosti, ako keď bolesť pomíňa, už či je to bolesť zuba alebo srdca!
Na slávobránach sviece už po tretí raz dohorely, keď ustaté kone došlý do Auxeronne. Odtiaľto sa ich cesta zmenila na víťazný pochod. Včera ešte kopovami štvaný — dnes stal sa razom oslavovanou modlou.
V dolinách hlahol zvonov sprevádzal koče. Deti s modlitebnými knižkami v rukách putovaly k nemu.
Vojsko všade so zbraňou vzdávalo poctu — tie isté bodáky, čo mu kedysi mierily na hruď. Domy boly ozdobené kvetmi a v oknách horely sviece.
Protestantské mocnosti sa pretekaly v preukazovaní zdvorilosti.
Cár Alexander vyslal osobitného ministra, v Besancone dostal pápež od regenta Anglicka zmenku na 50.000 zecchi, aby bolo čím kryť cestovné trovy.
V Lyone, na okolitých vrchoch, plápolaly vatry radosti, pod jeho oblokami usporiadali fakľovú serenádu a do polnoci sa ozývalo: „Nech žije slobodný pápež!"
Takto ho odprevádzali domov — s modlitbou a pri racho-tení mažiarov.
Cestou mal Pius len jedinú nepríjemnú príhodu: stretnutie s Muratom.
Tento náruživý a dobrodružný neapolský kráľ, ktorý sa ešte vždy nevedel spriateliť so zmeneným poriadkom vecí, prišiel mu v ústrety a obvyklým tartuffským spôsobom mu naznačil, že pápežovo cestovanie do Ríma naráža na veľkú prekážku: tamojšia šľachta chce svetského panovníka. Ajhľa, tu je spis, v ktorom sa obracajú na viedenský kongres.
Murat odovzdal akýsi závitok.
Pius VII. ani pohladom si nevšimol jeho obsah, závitok hodil do ohňa v kozube a práve tak zdvorilé ako výsmešne povedal:
— Dúfame, že našej ceste do Ríma teraz ui nič neprekáža ...
Ešte v tú hodinu dal zapriahnuť a cestoval ďalej.
Dňa 23. mája zazrel pápež kopulu sv. Petra, tento do neba čnejúci rov nad oným večným srdcom.
Rozplakal sa ...
Hľa, vrátil sa domov ...
Po mnohom cestovaní človek i vo vlastnom dome cíti sa ako cudzinec. I pápež sa nazdával, že Rím už privykol na jeho neprítomnosť, ľudia príliš rýchlo zabúdajú.
Mýlil sa ...
Neprehľadné zástupy ľudu ponáhJaly sa mu v ústrety so zelenými ratolesťami, padaly pred neho, bozkávaly jeho stopy, objímaly ho.
Pri Porta Pia, ako kedysi v Jeruzaleme na Kvetnú nedeľu, zaznel spev: „Hosana, buď požehnaný, kto prichádza v mene Pána!..."
Tí, ktorých dosial nebolo vidieť: rytieri radu podväzkového, rytieri maltézski, grófi, preláti — všetko prišlo bozkať pápežov prsteň.
Na tom istom námestí, kde ho kedysi strážili žandári, teraz ho vítaly kniežatá a telesná garda ...
Ani koni nepotrebuje, na hodvábnych povrazoch šľachtická mládež ťahá slávnostný koč, dar španielskeho kráľa.
Pastieri z Abrúz odovzdali mu zamatovú almužnicu, plnú usporených halierov najchudobnejších, sultán poslal nádherné diamanty, ktorých cena rovnala sa cene palácov.
Aká to zmena v ľuďoch, v mienkach za niekoľko dní!...
Tisíce zástav a kvety, kvety, všade kvety. Keď Pius VII. na súmraku za hlaholu bronzových obrov Baziliky pomaly vystupuje po schodoch svätého Petra, na jeho od dojatia zduševnenej tvári nieto nič zemského...
Pod gigantickými oblúkmi slovo „Tedeum!" azda nikdy neodznelo dojímavejšie ako z jeho úst.
Akú cestu, kolkým tŕním posiatu cestu musel vykonať, aby mohol povedať modlitbu nad tým istým hrobom, ktorý videl pred sebou odtiahnuť celé storočia.
Ale kým netrpíme príliš, nie sú nám známe vrcholce vlastnej duše...
Hľa, prežil utrpenia, o ktorých si myslel, že ich nepretrpú
Všetko to zdalo sa bojom s veternými mlynami, a hľa, predsa nie! Jeho sebaobetovanie nebolo daromné: že skala zostala skalou, v tom i on má podiel s tichým hrdinstvom znesených utrpení.
Aká hlúposť je nazdávať sa, že výsledkom našich nadľudských námah je naoko nič. Práve naše biedne námahy počítajú sa tam hore: i jeho život merali podľa týchto strastí.
Áno, on, ktorý prežil Napoleonove ríše, poďakuje sa v túto hodinu, že mohol byť bratom Ukrižovaného, a cíti sa obdarovaným, že veril v silu duše a v práva božie ...
Hľa, hoci zdanlivo triumfuje zlo, víťazí jednako len dobror hľa, i najmenšia pravda má večný život... V božej rovine i nemožnosť je pravdepodobná, veľké veci sú v božích rukách, jeho hodina vždy nadíde, i keď sa chod tých hodín neshoduje vždy s bitím hodín sveta ...
Príkladom je onen Napoleon, ktorý krvou miliónov prekreslil svet, a jeho život teraz neznamená viac ako život brázdy na vode, ktorú vyryl predok lode, ktorá ho odvážala!. .. Či ten, ktorý vie dva klasy vypestovať tam, kde dosiaľ rástol len jeden, nie je väčší od Napoleona?...
Akým učením neba je jeho- život pre tých, čo využívajú meč! ...
A príkladom je mramorový hrob, kde v kruhu žiariacich lámp spí ten, čo videl Ježiša, videl živého Krista, shováral sa s ním ...
Za dvetisíc rokov koľko vody pretieklo pod mostami Ti-beru, odnášajúc modly predošlých generácií, ktoré urobily miesto zasa iným modlám, len voľačo nezmizlo: do bieleho oblečený nástupca Nazaretského, svedok všetkých časov, ktorý neumrie, ktorý sa vždy vráti a ktorého nemožno premôcť, lebo jeho silou je Boh!
Pán vyslal Skalu, Petra ako základ, ako uhoľný kameň, kým. neodznie hlas trúby posledného súdu. Jemu jedinému sľúbil pod hviezdami, že ním ani pekelné brány neotrasú.
Pominuteľnosť vykonala všetko možné, aby ho pochovala pod seba. Ale kde sú dnes Nerovia, Diokleciáni. .. kde Napoleonovia?
Zvonku i zdnu stále je napádaný skepsou, výsmechom, nadutosťou, neverou, ľudskou slabosťou... Márne! Pápežovi nepriatelia sa pominú, ale pápež ostane. Ako ho napádajú noví a noví nepriatelia, tak ho ochraňujú noví a noví veriaci.
Áno! Hrob hlavou nadol ukrižovaného Galilejského Rybára podoprel kapitol, ktorý nevedel udržať Jupiterov zborený oltár. A tento zázrak sa opakuje do plnosti časov, lebo jeho úlohou je cez storočia nosiť Boha i proti poblúdeniu a ničeniu.
Cirkev je preto vznešená, lebo pomáha znášať ťarchy tým, čo trpia.
On stojí tam na veľkom moste smrti, on drží v náručí všetkých, ktorým život ublížil a ktorých vydedil.. . On sa modlí nad každým hrobom .. . On jediný hľadá tvoju dušu.
Tá kopula videla dobré i zlé časy, bohaté i chudobné žatvy, prekvitajúce i upadajúce národy, povíchrica časov zahryzla do jej kameňov, víchor odniesol jednu-dve tehly, ale kríž našej viery na kopule sa iste vznášal do blankytu neba práve tak ako medzi blesky mračien, ukazujúc nerozborný znak mocného a večného sväzku a onoho učenia, že za nás umrel jediný Boh na kríži.
V deň návratu toto hovorily Piovi VII. tiché hroby pápežov a on to v túto hodinu úplne chápe . . .
V Bazilike zaľahla čoraz väčšia tma. Náhrobné lampy mramorovej hrobky prechvely sa z konečna do nekonečna.
Pohrúženie do modlitby trvalo už hodiny medzi zduchovnenými kameňami, na kľakadle, pokrytom červeným hodvábom. Až Consalvi pokročil k pápežovi a nežne sa dotkol jeho ramena:
— Vaša Svätosť necíti únavy? .. .
Pápež mu stisol ruku, pozdvihol oči a kardinál videl pri jase hviezd, chvejúcom sa cez obloky kopuly, že slzy tečú po tvári starého pápeža do brázd vrások.



XX. Hodina odbije.


Ako sa vrátil do Ríma, Pius VII. cítil sa znova v tôni Boha. Mal pocit, že tu ho strážia svätí, na milosti tak bohaté okolie ho občerstvilo a obnovilo. Odkedy bol doma, čas zaobchádzal s ním s neobyčajnou šetrnosťou, ako by bol zastal nad ním.
Tým, že mu vrátili štát, ulúpené umelecké poklady, spolupracovníkov, Rím, vrátil sa mu i pokoj a radosť zo života.
Pravda, mal vo zvyku triasť hlavou, ale ináč biologicky začaté hynutie ako by sa bolo zastavilo, v starobe častý druhý detský vek sa ho nezmocnil. Jeho vlasy, tie neviditeľnými víchricami kmásané vlasy, neošedively, 80-ročný Pius nemal jediného bieleho vláska. I žartovnosť sa mu vrátila.
Uzavieral konkordáty, pozemkovú daň snížil o 400.000 skudov, Ľudovítovi XVIII. odkázal skrze Consalviho, že ak chce byť korunovaný pápežom, príde do Paríža, hoci je už v pokročilom veku a cesta ho unaví. Roku 1819 navštívil v Ríme cisára Františka, v sprievode ktorého boly i kniežatá Kauinitz a Met-ternich, na počesť vysokých hostí dával večeru pre tisíc osôb a usporiadal nádherný ohňostroj.
Ako by na protest proti omylu minulosti osobitnou bulou obnovil reholu jezuitov, ktorú bol Klement XIV. zrušil. Dohromady bolo ich 96, ktorí sa dožili vzkriesenia rehole, medzi nimi Albert Montalto, ktorý mal Vtedy 126 rokov a 102 roky žil pod predpismi veľkého Loyolčana.
Okrem niekoľkých pominuteľných víchric pápež si nevedel predstaviť krajšieho posledného dejstva vo svojom živote.
Napoleonova tragédia dala mu príležitosť k najkrajším skutkom: k odpusteniu a k súcitu . . . Áno, vrcholom ľudských citov je súcit — umlčí všetko iné.
Stroskotaná rodina Bonapartovcov, keďže nemala kde skloniť hlavu, utisnutá bola na pohostinnosť toho, ktorého uponížila v čase svojej najväčšej slávy. Teraz musela klopať na pápežove dvere. Väčší trest ju nemohol stihnúť.
Ako ľahko by sa bolo teraz zabarikádovať za dôstojnosť prísnosti, urazenej hodnosti a práv, daných martýriom. Lenže v tomto stanovisku nebolo by ani hĺbky, ani veľkosti kresťanstva.
Za pápežom v botách duchov vždy kráča ktosi, kto sám chodieval medzi chudobnými a padlými, kto zaviazal dobrého pastiera evanjelia, aby sa skôr staral o jedného strateného' baránka ako o ostatných deväťdesiatichdeviatich, čo zostaly v košiari.
Jeho povinnosťou je odpustiť. A Pius bol vždy verný svojim povinnostiam.
Keď Napoleon bol mocný, bojoval proti nemu s pevnosťou hrdinu, teraz, keď padol do prachu, cítil, že prednosť ho oprávňuje len na to, aby bol ochrancom svojho nepriateľa. Poslanie Pia VII. vo svojej vznešenej výške proti minulosti poznáva len jedinú povinnosť — zabudnúť na neho.
V ňom bolo to, čo Napoleonovi chýbalo — zbožný súcit s nešťastníkom.
Pius VII. ponúkol ťažko navštívenej matke palác v Ríme. Nešťastná pani bývala tu až do svojej smrti.
Keď Leticia došla do Ríma, napísal jej list, ktorý sa začína týmito slovami: „Vítame Madame v krajine, kde sa veľkým utrpeniam dostáva osobitnej úcty . . ."
Prišiel s ňou i kardinál Fesch, ktorého svätý Otec privítal týmito slovami:
— Vitajte, pán kardinál . . . Tešíme sa, že ste prišli. Rím bol vždy otčinou veľkých vyhnancov.
A potom rad za radom prišli: Lucián, z ktorého pápež urobil knieža, Hieronym, Ľudovít, Paulína . . . Títo „králi Jánovia bez zeme" užívali právo azylu „a Ľ ombre di San Pietro", v tôni Svätého Petra.
A veru spojenci sa báli tak mocného materského srdca, aké bolo srdce ženy Letície, najmä Metternich pokladal za nežiadúce, aby naraz toľko Bonapartovcov bolo pospolu. No Pius VII. bol tej mienky, že politik musí teraz ustúpiť do pozadia a do popredia musí prísť človek milosrdenstva. On musí uznať, že najsvätejšie právo je právo prosebníka.
Keď ho martýrstvo, ktoré pretrpel, nevedelo odvrátiť od hlbokého chodníka lásky, nesmel dopustiť, aby ho odvrátila politika.
On vydržal pri odpustení, aby pápežstvo nikdy nemohli obžalovať, že v ďobe nenávistných bojov zanedbalo svoje najpravdivejšie poslanie: udeľovať jemu sverené poklady lásky.
Len nehodnému kardinálovi Maurymu dal pocítiť svoju prísnosť: neprijal ho a zakázal mu i účasť v konzistóriu.
Keď sa Pius VII. dozvedel o utrpení Napoleonovom, hľadal bezprostredné styky s anglickou vládou, k nemu tak zdvorilej, a v liste, písanom regentovi Jurajovi, písal: „Keďže Savona a Fontainebleau boly len omyly ducha a poklesky ľudskej ctíibažnosti, spôsobilo by nášmu srdcu veľkú radosť, keby sme mohli prispieť na uľavenie Napoleonových utrpení..."
Postaral sa o to, aby dvaja kňazi odcestovali na ostrov a splnomocnil ich, aby veľkému vyhnancovi ohlásili absolúciu Toho, ktorý so slovom odpustenia na perách umrel na kríži. Postaral sa i o lekára.
Keď sa Napoleonova matka dozvedela o tomto kroku, napísala Consalvimu: „Ja, matka bolestí, ďakujem Jeho Svätosti za to, čo urobil za môjho syna bez nášho vedomia. Prosím, vzdajte vďaku Jeho Svätosti i menom toho, ktorý umiera pomalou smrťou na opustenej skale. Jeho Svätosť a Vaša Eminencia sú jediní, čo sa usilujú uľaviť trampoty môjho syna. Ďakujem vám obom z materského srdca".
Prenasledovateľ skôr predstúpil pred svojho sudcu, než jeho obeť.
Anglický časopis „The Globe" medzi dennými zvesťami v niekoľkých riadkoch hlásil 16. mája 1821: „Dnes ráno došla do admirality zvesť o Bonapartovej smrti. Umrel 5. mája. Bonaparte narodil sa roku 1769, trpel na rakovinu žalúdka, jeho zaopatrovanie na ostrove Svätej Heleny stálo 10.000 funtov". Časopis „The Globe" bol v každom prípade stručnejší než história, ktorá zhodnotila toho istého Bonaparteho i s inej stránky, než že sa narodil, že trpel na rakovinu žalúdka a že jeho zaopatrenie na staré dni stálo tolko a toľko funtov.
Napoleon veľa trpel za posledné dva roky. On, ktorý chcel podmaniť svet, nevedel teraz zvíťaziť ani nad žalúdočným vredom.
Sám povedal s obvyklým pátosom: „Otriasol som svetom a teraz ani mihalnicu neviem zdvihnúť".
Ale nebyť týchto utrpení, ak ho lapia alebo zastrelia, jeho život bol by ostal spotvorený a on by nebol mohol predstúpiť pred súdnu stolicu seba samého.
Utrpenia, ktoré prežil, donútily pomaly i jeho k nebu. I jemu odbila hodina, keď zo zahrabanej šachty svojej duše počul zaznieť: Povedzte, čo bude so mnou tam hore?
Človek sa najskôr obracia v starom veku. Keď sa zvečerieva, každý je utisnutý na Jeho milosť. I Napoleon sa znova musel naučiť zabudnutú reč, znova musel poshŕňať slová starých modlitieb detského veku, ktoré človek so šedivejúcimi vlasmi sbierava tak ako roztrhané kúsky prvých ľúbostných listov, ktoré by chcel znova prečítať a položiť na srdce .. .
Áno, utrpenie je ono predhorie, s ktorého už vidieť Boha . . .
Viac ako desatinu svojho života strávil vo väzení, mal teda času pripraviť súvahu svojho života pred Bohom i pred sebou samým.
Keď cítil, že sa približuje deň, ktorý srovná i cisárov s ostatnými ľuďmi, vyspovedal sa a prijímal.
Kedysi, na začiatku svojho panovania, povedal: „Uvidíte, budete mať cisára, ktorý pôjde i na spoveď . . ." Tento sľub splnil až teraz.
Márnotratný syn vrátil sa po dlhých oklúkách domov. Ba čia radosť je najväčšia?
Kristus to povedal: Radosť anjelov. ..
Počuli, keď po prijatí sviatostí Napoleon povedal: „Všetko sme tak pekne usporiadali. . . Teraz by už bolo škoda neumrieť ..."
Vyplnilo sa mu to 5. mája 1821 o 5 hod. 10 minútach, keď na bašte jamestownského hradu odznel delový výstrel, hlásaci večierku. Napoleon obrátil svoju ako vosk žltú hlavu nabok a bolo po ňom.
Rubášom mu bol plášť od Marenga, na ňom meč od Slavkova (Austerlitzu). Nad záhlavím postele dve složené drevá, kríž toho Ježiša, ktorého nebijúce už srdce svojím posledným úderom predsa len objalo.
Pri pitve našli na jeho tele päť rán: jednu na tyle, jednu na prsteníku ľavej ruky, dve na pravom stehne a jednu na pravom ramene. O dvoch ranách sa vedelo, pôvod ostatných je i dnes neznámy.
Pohreb mal tichý. Nad otvoreným hrobom Ghateaubriand si poznačil do denníka: „Hla, teraz aj on je už len roztrúsený žltý prášok jedovatej huby!"
No nielen Napoleon, i Pius VII. musel predstúpiť pred Pána stvorenia a pominutia.
Skôr-neskôr každému z nás zhotovia truhlu, i stolica Petrova, prvý trón sveta, sa stále uprázdňuje. V tejto veci ani nositelia tiary nemajú výsad, aj ich život sa zlomí a pominie v objatí smrti. Ba trón a hrob sú často veľmi blízko seba . . .
Zpomedzi pápežov štyridsiati nepanovali iani rok, trinásti len po jednom mesiaci, dvadsiatitraja ani nie po celom mesiaci. Pred Piom VII. bolo len dvanásť pápežov, ktorí sa dožili 80. roku života.
Svätý Otec už-už dosahoval roky svätého Petra na tróne, keď začul slová, ktoré vyslovuje v našom detskom veku matka, neskoršie smrť: „Je čas ľahnúť si!"
Choroba ho temer stále sprevádzala po celý život, ale práve že jeho organizmus privykol na boj, vydržal ho dlho. Trpel na žlčník a hoci ho liečili, nevedeli ho vyliečiť. No bola tu aj iná nevyliečiteľná choroba — 82 rokov.
Senectus ipsa morbus. (Staroba — sama choroba.)
Pius VII. sa trpezlivo podrobil disciplíne, ktorá sprevádza blízkosť smrti.
Prečo sa väčšmi báť tohto sna ako snov iných? . . . Čoho by sa bála duša, ktorá žije v pokoji sama so sebou?
Kto zle žil na zemi, pre toho je smrť všetko, kto žil čisto, pre toho smrť nič neznamená
Vnútorná hra citov už nebola taká bohatá, ale ešte vždy živá. S nežnou ľahostajnosťou pozoroval chod života .. .
Občas sa prešiel po záhradách, opretý o palicu a o rameno štátneho sekretára . . . Consalvi sa zhrozil, aké Iahké je to bremeno. Ale najradšej vysedával pri otvorenom obloku, zaborený v kresle a v onej teplej, detskej hmle, ktorá nám pripomína spomienky. Tam sedel celé hodiny pri jase rozpomienok na pretrpený život. Teraz to videl: nebola to malá cesta, ktorú vykonal.
V čase Napoleonovej smrti jeho stav bol neudržateľný. Čoraz menej sa ukazoval pred verejnosťou a čoraz viac času venoval rozjímaniu v utiahnutosti. Jeho hlava sa čoraz poníženejšie skláňala, i pleť prezradzovala, že je oddávna užívaná.
Od jari často cítil, že sa mu hlava krúti. Tento závrat stihol ho raz, keď vstal od písacieho stola, siahol po zvončekovej šnúre, na klzkej mramorovej dlážke sa pošmykol, spadol a tak ostal ležať. Pribehli lekári a zistili, že má zlomené stehno v hornej čiastke. Treli mu sluchy octom, pokľakli okolo neho. Pre vysoký vek nemohli ho operovať . . .
Od tohto dňa síl mu ubúdalo, smrť sa blížila k nemu veľkými krokmi.
15. augusta ráno Consalvi, keď po omši vyšiel, pri bráne kostola hodil za hrsť strieborných peňazí medzi ľud so slovami:
— Modlite sa za svätého Otca!
Od tejto hodiny buletíny čoraz v temnejších farbách oznamujú — uľahčenie ...
Chrámy Ríma naplnily sa modliacimi . .. Ľudia, ktorí s horúčkovitým záujmom pátrajú po histórii posledných hodín, v očiach ktorých každý umierajúci je veľký a zaujímavý, preplnili okolie Kvirinálu.
Celý svet so súcitom sledoval jeho utrpenie. Cisár František mu poslal tokajské víno, Ľudovít XVIII. sa mu zavďačil posteľou novej sústavy, ktorú vtedy vynašli pre ťažko chorých
Denne prichodí toľko listov, že ich v košoch odnášajú. Ešte i východní patriarchovia mu želajú zlepšenie. Lekárov zahrnujú receptami, aby tým a tým liečili pápeža. Ktorýsi chirurg odporúča zabalzamovať mŕtvolu pápeža vlastným vynálezom, bude ju vraj možno ako sochu na večné veky postaviť v chráme svätého Petra . ..
A ten, ktorého chcú takto zabalzamovať, leží medzi temnými stenami v ľahkej pamukovej košeli a bielej nočnej čiapke. Jeho stav možno právom nazvať agóniou.
Viac ráz si dá zavolať komorníka, ako čo by chcel dať rozkaz, ale keď komorník prišiel, už nevedel, čo chce .. .
Milosrdný Bertalozzi, keďže nevedel, že umierajúcemu sme povinní mlčaním, stále ho utešoval. Pius VII. poznamenal jedným z posledných úsmevov:
,,Voi siete veritamente un pio seccatore . . ." (Vy ste naozaj pobožný mučiteľ).
Ale potom dojatý doložil a v oku sa mu zjavila dvojkarátová veľká slza:
— Náš pán Ježiš, ktorý vie, čo je pekná smrť, však je spokojný so mnou?
Vycítil deň svojej smrti, ako mnohí dostanú zvesť o tejto najväčšej chvíli.
Deň predtým došlo k veľkému nešťastiu. Červené plamene osvietily Kvirinál, katedrála svätého Pavla, táto šľachetná prabazilika, stála v plameňoch. Strecha z cédrového dreva a vystavená úpeku sa chytila od žeravého uhlíka, vypadnutého z misky ktoréhosi robotníka, a chrám zhorel do tla. Pred umierajúcim pápežom, ktorý sa viac ráz pýtal, čo znamená to červené svetlo, zatajili spustošenie tejto ctihodnej svätyne, ku ktorej sa viazaly rozpomienky jeho mladosti.
Bola to zlá predzvesť . . .
20. augusta skutočne nadišiel deň, určený pre Pia ako posledný.
Toho dňa ráno priniesli sviatosť, ktorú telesnými očami už nikdy nevidel na tejto zemi
Končeky jeho prstov vtedy už sinely, ale že smrť je blízko, vedeli i po tom, že pápež stále mal čosi s perinou a vankúšom. Lekári mu viac ráz utreli čelo ľadovou vodou.
Popoludní otvoril zlomené oči a prerušený vzdych sa mu vydral z úst:
— ... Savona . .. Savona!
Keď večer prišli kardináli, videli, že sa mu ústa hýbu, ale hlasu nepočuli. . .
Oči pápežove spočinuly tu na jednom, tu na druhom s.oným bolestným pohľadom, ako sa len umierajúci vedia dívať na živých.
Jeho oči sa lúčily i miesto perí. . .
Kardináli pristúpili k posteli a rad-radom pobozkali klesnutú, ako vosk bielu ruku, v ktorej už nebolo sily, aby ich požehnala, a dojatí hľadeli na odchádzajúceho .. .
Tlkot pominuteľného a uštvaného srdca čoraz väčšmi slabol.
Otvorili oblok. Dolu sťa úľ bzučalo mesto, do súmraku miešala sa už vôňa jesene.
Lastovička vlietla oblokom .. .
Na tvári Pia VII. rozprestrel sa čoraz väčší pokoj a vznešenosť, oči umierajúceho pomaly zosklievaly . ..
Tiché údery kladiva hlásily, že bolo dokonané ...
Tvár mŕtveho zakryli závojom. Potom doniesli jeho biely odev, zlatú štólu, mitru, hodvábne papuče a telo mu obliekli, ako čo by šiel na omšu.
Bolo 8 hodín večer. Nad Kvirinálom sa pomaly rozmnožily hviezdy. ..