P. Vincent Stanislav Golis, OP


Svätý Vincent Ferrerský



Svätý Vincent Ferrerský svätec v službách protipápeža
divotvorca, kazateľ, misionár, dominikán
1350 - 1419

spracoval a upravil P. Vincent Stanislav Golis, OP
Dunajská Lužná 2000

Digitalizácia: Dominikánsky knižný klub, 2012
Skenoval a upravil:Vlado Pleško, azylový dom Štart, Žilina

Nihil obstat
fr. Hilár Štefúrik, OP


Imprimatur
fr. Rajmund J. Klepanec, OP
na základe ustanovenia č. 1.39-bis § I. LCO CP 1302-00
© P. Vincent Stanislav Golis, OP
© AH03, Dunajská Lužná
© Design Peter Blaho

ISBN 80-968348-8-6

Obálku navrhol Peter Blaho
Vydala AHO3, Dunajská Lužná 716
v roku 2000 ako svoju prvú publikáciu.

Návrh a sadzba Peter Blaho
Prvé vydanie


Digitálnou technológiou vytlačil
SUTN Bratislava



Obsah



Úvodom
Mladosť
Noviciát a doba prípravy
Prvé roky verejnej činnosti
Rozkol
Kazateľ
Jeho cesty
Jeho úspechy
Rôzne udalosti
Zázraky
Koniec rozkolu
Posledná únava, smrť a oslávenie
Litánie
k sv. Vincentovi Ferrerskému

Použitá literatúra:

Úvodom


Svätec, ktorého životopis chcem predložiť slovenskej verejnosti, je u nás pomerne málo známy, možno aj preto, že svätcov tohto mena je viac. (Sv. Vincent mučeník, Sv. Vincent Lerinský, Sv. Vincent de Paul). Jeho meno Ferrerský nepochádza od talianskeho mesta Ferrara, ako si to mnohí nesprávne myslia, ale je to jeho meno po rodičoch, rod Ferrerov z Valencie.
Osobne ma k nemu púta vzťah ako k svojmu rehoľnému patrónovi, ktorý mi svojím orodovaním v živote veľa pomohol a vyprosil a ktorý svojou apoštolskou horlivosťou a zanieteným misijným duchom má čo povedať aj ľudom stojacim na prahu tretieho tisícročia najmä teraz, kedˇ duch horlivosti akosi ustupuje konzumnému spôsobu života.
Určite aj jeho spôsob života - keby žil dnes - by bol úplne iný, ale veď doba, v ktorej žil on, mala tiež nemalé problémy, tak ako ich má každá. A Pán si v každom čase vzbudzuje ľudí, ktorí svojím životom a postojmi sú niekedy aj výkričníkom pre iných.
Cirkev v dobe Vincentovej prežívala veľkú krízu a on tiež žil určitú dobu v omyle, hoci s dobrým úmyslom. Ale keď poznal svoju chybu, dokázal si ju hneď priznať a napraviť. V tom nám môže byť veľkým vzorom a príkladom pokory a odvahy povedať pravdu aj veľkým tohto sveta.
Nehľadal nikdy záujmy svoje, ale len Božie. A o to by malo ísť každému. Nech tento životopis prispeje k tomu, aby si každý, kto ho prečíta, hlbšie uvedomil svoje poslanie a úlohu, ktorú mu Boh zveril.

P. Vincent Mária Stanislav Golis, OP.
v Dunajskej Lužnej,
na sviatok sv. Cyrila a Metoda, 5. júla 1999



Mladosť


Svätý Vincent Ferrerský patrí medzi veľkých kazateľov a misionárov 2. polovice 14. a prvých dvoch desaťročí 15. storočia a tiež k veľkým postavám svätcov dominikánskej rehole. Preto plným právom ho jeho životopisci prirovnávajú k sv. Dominikovi - zakladateľovi kazateľskej rehole. Veď on sám chcel byť „druhým Dominikom" a podľa toho aj žil svoj rehoľný, apoštolský a misionársky život.
Narodil sa vo Valencii v Španielsku v roku 1350. Jeho rodičia boli vzornými kresťanmi. Otec - Viliam Ferrerský bol notárom vo Valencii. Oženil sa s Konštanciou Miguelovou a mal s ňou troch synov. Petra, Bonifáca a Vincenta. Mali aj dcéry, ale historici nám neudávajú ani počet ani ich mená. Išlo zrejme o zámožnú rodinu, lebo mali služobníctvo a biedu teda nepoznali. Pred Vincentovým narodením mali otec aj matka zvláštny sen. Snívalo sa im, že v kostole dominikánov, ktorý nebol od ich domu ďaleko, a kde chodievali na sv. omšu, akýsi kňaz vystúpil na kazateľnicu a mal kázeň. Náhle sa obrátil k Viliamovi, otcovi budúceho svätca a pred všetkými ľuďmi zvolal: „Viliam, blahoželám ti k synovi, ktorý sa ti onedlho narodí. Bude to slávny, čnostný a učený dominikán, ktorý svojimi kázňami obráti celé Španielsko a Francúzsko". Otec od dojatia vykríkol a vtom sa zobudil. Všetko vyrozprával svojej žene, ktorá zažila niečo podobné. Rozhodli sa, že nebudú o tom hovoriť, ale všetko vložia do Božích rúk. Hoci matka mávala v predchádzajúcich tehotenstvách značné ťažkosti, tentoraz to bolo bez problémov. Bola pokojná a vyrovnaná. Sama to nevedela pochopiť. Preto sa tým horlivejšie modlila za dieťa, ktoré sa malo narodiť.
Po pôrode bolo veľmi tiché a kľudné a rodičia i ostatní tým boli veľmi prekvapení. Nikdy neplakalo a bolo stále spokojné. Krst odkladali dosť dlho a nevedeli sa rozhodnúť pre nejaké vhodné meno. Dokonca vraj aj do kostola na krst prišli neskoro, takže ich kňaz musel pokarhať a rozhodol sa, že dieťaťu dá meno sám. A rozhodol sa, že sa bude volať Vincent. Nikto z rodiny sa neodvážil protirečiť, zrazu boli všetci spokojní. Patróna teda dostal slávneho: mučeníka-diakona. Toto meno bol v tom čase v Španielsku dosť rozšírené.
Vincent teda vyrastal v dobrej a nábožnej rodine, obklopený láskou a starostlivosťou. Matka ho mala veľmi rada, lebo s ním nemala veľké starosti. Neplakal, nehneval, bol tichý a milý a poslúchal na jediné slovo. Od malička ho vyučovali v pravdách viery. Už v ranom detstve ho viedli k modlitbe, sebazáporu a pôstu a tomu ostal verný po celý život. Od malička mal túžbu konať dobro - pomáhať tým, ktorí to potrebovali.
Keď mal šesť rokov, začal sa učiť čítať a písať. Nevie sa presne, či mal domáceho učiteľa alebo chodil do kláštornej školy. Je však známe, že bol veľmi nadaný a vynikal nad svojimi spolužiakmi. Mal veľmi dobrú pamäť. Ale nikdy sa nechválil a nevyvyšoval nad ostatných. Vždy rád rozdával almužny. Bol obetavý a trpezlivý. Často pomáhal menej nadaným alebo takým, ktorí nemali možnosť chodiť do školy. Keď ho volali, aby sa išiel hrať, urobil to skôr kvôli iným než kvôli sebe. Nemal v hrách veľkú záľubu. Pri hrách však často využíval príležitosť, zvolal deti okolo seba, stal si na vyvýšené miesto a začal im „kázať". A všetci ho radi počúvali. Už vtedy napodobňoval kazateľov, ktorých niekedy videl a počul kázať. Vedel veľmi dobre napodobňovať. Jeho rodičia, keď to niekedy náhodou počuli, žasli nad ním. Jeho najväčšou záľubou už v detstve bola návšteva kostolov. Zvlášť rád chodil tam, kde sa konala nejaká pobožnosť a kázeň. Takú príležitosť si nikdy nenechal ujsť. Akonáhle sa dozvedel, že v niektorom kostole sa bude kázať, zanechal všetko a ponáhľal sa tam, najmä ak išlo o kazateľa, ktorého ešte nepočul. Kázeň počúval vždy pozorne a sústredene.
V kostole sa už ako dieťa správal vždy veľmi nábožne. Pri kázňach o utrpení Pána sa často rozplakal. Kríž a Panna Mária boli jeho dve veľké lásky. Matka ho už v útlom detstve naučila veľa pekných modlitieb.
Nevieme, či mal aj nejakého učiteľa alebo vychovávateľa, prípadne kňaza, ktorý by ho bol už v detstve formoval. Boh viedol chlapca už od detstva k úlohám, ktoré mu neskôr chcel zveriť. Matka nikdy nič nenamietala, keď chodil často do kostola a keď jej domov často vodil hostí - chudobných, siroty a žobrákov. Často však aj rehoľníkov, ktorí chodili prosiť o almužnu pre svoje kláštory. Považoval si za česť, keď sa niekto len zastavil, a často sám pripravil čo-to na občerstvenie.
Bol veľmi učenlivý. Podľa vtedajšieho zvyku sa učil najskôr gramatiku a od dvanástich rokov dialektiku. Stále vynikal nad svojimi spolužiakmi a považovali ho za najlepšieho. Bol veľmi nadaný, ale pritom skromný a poslušný. Cnosti mu boli čímsi prirodzeným. Rodičia mali z toho radosť a povzbudzovali ho, aby bol stále lepší a vytrvalý v dobrom. Matka ho pozorovala s hrdosťou. Nikde nenachádzame zmienku o ochabnutí v horlivosti alebo o nejakých jeho slabostiach. Vedel dobre, využívať čas. Študoval rád a vytrvalo, svoje nábožné cvičenie však pritom nikdy nezanedbával. Aj keď ho často chválili, on ostával tichý a skromný. Nevyvyšoval sa nad tých, ktorí nemali také úspechy
ako on. Skôr sa im snažil pomáhať. Preto ho všetci mali radi. O jeho tichosti a pokore svedčí aj táto príhoda.
Jeden sluha v ich dome sa podnapil a začal sa potom v jeho prítomnosti hrozne rúhať. Vincent ho za to okamžite rázne pokarhal. Výsledok bol však úplne iný ako očakával. Opitý sluha mu dal zaucho. Udrieť však šľachtica - pánovho syna bolo v tom čase niečo neslýchané. To bolo trochu silné. Preto sa sluha spamätal a veľmi sa zľakol, čakajúc, že za to bude prísne potrestaný. Ale Vincent to prijal úplne inak. Nešiel sa sťažovať, nepomstil sa, ale láskavo povedal: „Priateľu, musím ti byť vďačný za poučenie, ktoré si mi dal. Jednal som nerozvážne, keď som napomínal staršieho ako som ja a to ešte vo chvíli, keď si to asi neuvedomoval. Buď kľudný, nikto sa to nedozvie." Príhoda asi nemala svedkov a predsa sme sa o nej dozvedeli aj my. Ale Vincentove slová aj vtedy zapôsobili silno.
Služobníctvo a spolužiaci mali k nemu veľkú úctu a mali ho radi. V jeho prítomnosti si dávali pozor, aby nevyslovili nevhodné slová. O svojich problémoch a ťažkostiach nikdy nehovoril.
Už v mladom veku sa stal vzorom čistoty, kajúcnosti, láskavosti, veľkej túžby po Božom slove. Je zaujímavé, že sa nehovorí o knihách, ktoré čítal a ktoré mali na neho vplyv. Rád čítal, ale ešte radšej chodil na kázne. Dokázal tak oduševnene počúvať, až ho pritom obdivovali. Takto sa začalo prejavovať jeho duchovné povolanie. Často uvažoval, ako on raz bude kázať, aby priviedol čím viac ľudí k Bohu. Jeho láska k povolaniu kazateľa stále rástla. Všetkým bolo jasné, že Vincent je iný ako ostatné deti. Jeho životopisci zachytili, že už v jeho detstve dochádzalo k mimoriadnym udalostiam. Raz pri hre mu padla do studne topánka. On pokľakol na jej okraj, urobil nad ňou znamenie kríža a voda v studni hneď začala stúpať a topánku mu vyniesla na povrch. Teda už od detstva začínajú podobné správy. Každý jeho životopis nimi prekypuje. Sám svätec by sa nám za týmito správami takmer strácal, my však máme možnosť hlbšie nahliadnuť do jeho vnútra.
Zachovalo sa nám jeho dielko „Duchovný život" a niektoré kázne. Aj tam sa s ním budeme zoznamovať, pretože vieme, že by nebol písal a odporúčal niečo, čo by sám najprv nerobil. V tom ho teda najviac poznáme a najviac sa s ním zblížime.
Vincent dokončil svoje štúdiá a priblížil sa čas, kedy sa malo rozhodnúť o jeho budúcnosti. Otec sa ponúkol, že má dosť prostriedkov, aby ho podporoval študovať v Paríži alebo kdekoľvek inde. Bol by býval veľmi rád, keby sa oženil s dcérou jedného jeho priateľa. Nechal však svojmu synovi slobodu rozhodovania. Vincent odmietol všetky takéto ponuky a nestal sa ani svetským kňazom, čomu by bol otec veľmi rád, lebo by v tom videl cestu k vysokým cirkevným úradom. Vedel, že jeho syn je nadaný a schopný na takúto dráhu. Vincent však uvažoval, modlil sa a v necelých sedemnástich rokoch pevne a rozhodne oznámil otcovi, že sa rozhodol vstúpiť do dominikánskej rehole. Určite si mal možnosť vybrať aj iné rehole, ale na neho pôsobil vznešený príklad sv. zakladateľa otca Dominika viac ako čokoľvek iné. Otcovi vraj vtedy prehlásil, že netúži po bohatstve, rozkošiach, sláve a svetských poctách, ale že chce všetku svoju lásku dať Ježišovi Kristovi. Ihneď potom poprosil rodičov o požehnanie. Keď sa rozhodol, nechcel už vec odkladať. Otec súhlasil. Spomenul si na dávny sen, ktorý mal pred jeho narodenín. Súhlasil dokonca aj s tým, že syn chcel hneď rozdať celý svoj dedičný podiel chudobným. Aj matka prijala synovo rozhodnutie statočne ako dobrá kresťanka. Aj keď mala v očiach slzy, povedala, že si vždy priala a od Boha vyprosovala, aby sa jej syn stal kňazom.
Vincent vstúpil do kláštora v rodnom meste 2. februára 1367. Otec ho tam sám odprevadil. Dominikáni Vincenta poznali a s radosťou ho prijali. Prior rozprával o svojom sne v predošlú noc. Videl sv. Otca Dominika, ktorý mu povedal, že mu pošle do kláštora mladíka veľmi nábožného a nadaného, a aby ho prijal s láskou ako brata, pretože on sám ho považuje za svojho milovaného syna. Prior bol teraz presvedčený, že týmto mladíkom je Vincent. Nebolo teda prekážok. Už 5. februára 1367 sa konala obliečka. Vincent začal s nezvyčajnou horlivosťou a vážnosťou svoj rehoľný život.



Noviciát a doba prípravy


Keď chceme dobre porozumieť niektorým príhodám a udalostiam, ktoré sa nám zachovali z prvých rokov Vincentovho rehoľného života, musíme si uvedomiť, že vstupoval do kláštora v dobe, keď rehoľný život a disciplína boli do značnej miery uvoľnené. Príčinou tejto situácie bol najmä mor, ktorý zúril v 14. storočí celkovo štyrikrát a niektoré kláštory boli takmer vyľudnené. V nasledujúcom období prijímali do reholí aj menej vhodných kandidátov a to často len preto, aby sa uprázdnené miesta zaplnili. Zo strachu pred novou epidémiou moru si veľa rehoľníkov začalo hromadiť zásoby potravín. Chceli sa zabezpečiť do budúcnosti. Život prestal byť dokonale spoločný. Stávalo sa, že v jednom kláštore žili bratia bohatí i chudobní, prácou preťažení i zaháľajúci. V poslušnosti si každý robil úľavy, aké sa mu páčili. Upúšťalo sa od pôstov a iných rehoľných observancií. Chýbala prvotná horlivosť pri recitovaní božského ofícia. Chýbala prvotná prostota a chudoba. Neskorší cirkevný rozkol len dokončil, čo mor začal. Je známe, že v Španielsku a vo Francúzsku bol úpadok rehoľného života oveľa väčší ako v Taliansku a tiež tam oveľa neskôr začala snaha o reformu, aj keď počtom tam boli rehole silnejšie.
Vincent teda nemal okolo seba veľké vzory. Často bol vo svojej povahe osamotený. Bolo dosť tých, ktorí ho považovali za čudáka zvlášť na začiatku, kým ho ešte dobre nepoznali. On sa však od svojej cesty nedal odradiť. Nekritizoval, nesťažoval si, nehovoril o nedostatkoch, ktoré okolo seba videl. Jeho životopisci hovoria o týchto momentoch veľmi málo. Mnoho vecí skôr len tušíme alebo sa o nich dozvedáme z iných prameňov. Ani v noviciáte teda nemal žiarivé vzory či dobrých učiteľov. Sám si na to sťažuje, keď hovorí: „V súčasnosti je to pre nás smutné, že takmer nie je možné nájsť človeka, ktorý by iných v dokonalosti poučoval. Ak chce ísť niekto k Bohu, skôr nájde mnoho takých, ktorí ho strhávajú späť, ako by mu pomohli." Ale napriek tomu si práve on duchovné vedenie veľmi vážil a považoval ho v duchovnom živote za nevyhnutné. Sám vyhlásil, že človek môže ľahšie a v kratšej dobe dospieť k dokonalosti, ak má duchovného vodcu, ktorý mu radí, vedie ho a ktorého poslúcha. Ďalej hovorí, že Kristus, bez ktorého nemôžeme urobiť nič, nedá svoju milosť, ak človek môže mať vedenie a nestojí o to, mysliac si, že si vystačí sám. Čo však mal Vincent robiť, keď videl, že nenájde nikoho, kto by mu porozumel? Určite urobil to, čo neskôr radil iným: „Odovzdal som sa Bohu celým srdcom a prosil som ho vo svojich modlitbách a v pokore srdca, aby ma on sám formoval a viedol." A ešte ďalšieho učiteľa si vyhľadal: sv. Otca Dominika. Jeho najstarší životopisec to uvádza jedinou vetou: „V noviciáte čítal životopis sv. Dominika s vrúcnou túžbou nasledovať ho."
Je tu niečo, čo by malo byť úplne samozrejmé, ale vždy to tak nie je. Aj tí, ktorí sa už rozhodli ísť Dominikovou cestou, uspokoja sa len s povrchným prelistovaním životopisu svojho zakladateľa. Začína sa niekedy niečím úplne iným a zdôrazňujú sa mnohé iné knihy a predmety. Šťastný je však ten, kto pochopil, čím sa mu má sv. Dominik stať, kto sa neuspokojí s prvým povrchným zoznámením, ale po celý život si kladie otázky: Čo by asi teraz sv. Dominik urobil? V čom sa mu ešte nepodobám? A šťastný je ten, kto si na ne dokáže odpovedať.
Takto sa teda začal Vincent cvičiť v mnohých čnostiach i v umŕtvovaní. Zdá sa, že až prekročil mieru v bdení a pôstoch. Stále si myslel, že to, čo robí on, je iba nepatrné. Nechcel sa s tým uspokojiť. Mal teda svoju vlastnú skúsenosť a tá ho neskôr mimoriadne uschopnila na to, aby mohol byť dobrým poradcom iným. Hovorí, že človek, aj keď je plný nadšenia a horlivosti konať dobré skutky, ak sa nebude mierniť, časom sa unaví zoslabne, znechutí sa, ochabne. Diabol to veľmi rýchlo zneužije a taký človek môže urobiť viac chýb ako ten, ktorý nebol taký horlivý ako on. Preto človek musí konať rozumne a byť veľmi opatrný. Pojednanie o pôstoch a bdeniach končí chválou poslušnosti a pokore, ktoré sám vo veľkej miere pestoval.
V noviciáte Vincent značne zoslabol, preto boli jeho rady umiernené. Odporúča nepatrné sebazápory, ktoré sa majú konať v skrytosti, nikomu neublížia na zdraví, ale pritom pomáhajú človeku na ceste k dokonalosti.
Starý životopisec sv. Vincenta to opisuje rôznymi obrazmi, kedy sa diabol snaží silno pôsobiť aj na Vincenta, aby ho znechutil, odradil ho od jeho dobrých predsavzatí a aby ho získal tými najrozličnejšími spôsobmi. Raz v noci sa Vincent modlil pred obrazom P. Márie. Vyprosoval si vytrvalosť v dobrom a milosti pre svoj duchovný život. Tu sa mu zjavil diabol v podobe ctihodného starca a povedal mu: „Som jedným z tých starých otcov, ktorí žili mnoho rokov v samote v Egypte a žili tam vo veľkej zdržanlivosti v jedle i v nápoji. Kedˇ som bol mladý, chcel som pre skúsenosť poznať všetky telesné rozkoše, prežil som radosť v rôznych radovánkach a až potom som začal robiť pokánie. Milosrdný Boh mi moje hriechy odpustil. Ver teda skúsenému starcovi a šetri svoju mladosť. Trýznenie a sebazapieranie si nechaj na starobu. Nepochybuj o tom, že Boh je vždy pripravený a ochotný prijať pokánie hriešnikov." Vincent vytušil, že ide o pokúšanie diabla. Bál sa a nevedel, čo má robiť. Poručil sa P. Bohu a P. Márii, poznačil sa znamením kríža a odpovedal: „Tvoja reč ťa usvedčila, že nie si jedným z egyptských otcov, ale z pekelných diablov. Myslel si si, že budeš môcť zvíťaziť nad Kristovým bojovníkom svojimi nástrahami, avšak aj keď som len začiatočníkom, posilňuje ma milosť Kristova a z lásky k nemu som sa vystavil prácam a pokušeniam a nebojím sa ani boja s tebou." Diabol videl, že je porazený, zreval a zmizol. Zostal po ňom len hrozný zápach. Vincent neskôr tento príbeh vyrozprával niektorým bratom. Prosil ich, aby o tom ďalej nehovorili, no správa sa za krátky čas rozniesla po celom meste.
Inokedy sa opäť v noci modlil pred obrazom P. Ježiša. Diabol sa mu ukázal v podobe Etiópčana a hovoril: „Budem tvojím modlitbám a ostatným skutkom, o ktorých si myslíš, že nimi dosiahneš nebo, tak dlho strojiť úklady, kým nepodľahneš." Vincent však pokojne odpovedal: „Kým bude so mnou milosť Kristova, nebojím sa!" Diabol však k tomu dodal: „Nič nie je také ťažké, ako vytrvať dokonca v milosti, o ktorej hovoríš." Znova dostal pevnú a rozhodnú Vincentovu odpoveď : „Kto mi dal milosť povolania, dá mi aj milosť vytrvať." Pri týchto slovách sa prežehnal. To stačilo. Diabol okamžite zmizol. Raz v noci čítal knihu sv. Hieronyma o P. Márii. Prosil ju vrúcne o dar čistoty
a vytrvalosti v dobrých predsavzatiach. Pritom počul posmešný hlas, nikoho však nevidel. Domyslel si, že to bol diabol, ktorý sa mu vysmieval a chcel ho zastrašiť. Hneď nato však dostal uistenie od P. Márie, že mu bude pomáhať v plnení jeho predsavzatí a aby sa nikdy nedal zviesť a oklamať diablovi. Vincent vrúcne ďakoval P. Márii za toto uistenie a povzbudenie a ešte horlivejšie sa snažil všetko zachovávať a pokračovať na ceste dokonalosti. Čakala ho však ďaľšia veľká skúška.
Tentoraz mu ju pripravila jeho matka. Na začiatku síce súhlasila s jeho vstupom do kláštora, teraz sa jej však zdalo, že v dome je pusto a prázdno a on, že by sa mohol vrátiť domov. Nechcela ho úplne stratiť. Išla teda za ním do kláštora a začala ho prosiť, aby sa vrátil domov. Prehovárala ho, aby sa stal diecéznym kňazom a aj tak by mohol vykonať veľa dobra. Takto sa vraj ani nemôže starať o chudobných, ktorých doma vždy tak štedro podporoval. Vraj na fare môže byť pri ňom aj ona a že mu chce ochotne a obetavo slúžiť. Nevieme, ako jej Vincent odpovedal. Iste ju však potešoval ako mohol a asi jej pripomenul, že práve ona mu vštepovala do srdca lásku k Bohu. Isté je, že zostal pevný vo svojich predsavzatiach a vo svojom rozhodnutí stať sa bratom Kazateľom, zasvätiť sa Bohu slávnymi sľubmi a dať mu všetko! Bol presvedčený, že práve Dominikova cesta ho najistejšie privedie k cieľu. Matka teda odišla smutná. Zastavila sa na chviľu v kostole. Keď odchádzala, pri východe ju zastavil žobrák a povedal jej: „Či si už nespomínate na sen, ktorý ste mali pred narodením vášho syna? Chcete brať Bohu to, čo on chce pre seba?" Bola prekvapená týmto slovami, pretože sa svojím zármutkom nikomu okrem syna nezverovala. Stačilo to však k tomu, aby sa uspokojila. Vrátila sa domov a nikdy viac už nebránila Vincentovi v jeho rozhodnutí.
Po roku nastal deň, keď Vincent zložil svoje rehoľné sľuby. Potom začal horlivo študovať najprv v rodnej Valencii. Nikdy nezaháľal. Venoval štúdiu každú voľnú chvíľu. Najviac a najradšej sa zaoberal štúdiom sv. Písma a teológie, aby potom mohol hlásať Božie slovo a byť užitočný dušiam. O svojom štúdiu nám sám zanechal správu vo svojom Duchovnom živote, pretože nepochybujeme, že sám sa riadil pravidlami a radami, ktoré dával ostatným. Hovorí tam: „Nikto, nech je akokoľvek nadaný, nesmie zabúdať na to, čo ho môže povzbudiť k väčšej nábožnosti. Všetko, čo číta alebo študuje, má ho približovať ku Kristovi, k rozhovoru s ním a k tomu, aby si od neho vyprosoval jeho múdrosť. Pri štúdiu má často na chvíľu odvrátiť zrak a ponoriť sa do Kristových rán a potom sa znovu vrátiť ku knihe. Niekedy musí vstať od štúdia, pokľaknúť a vrúcne sa pomodliť alebo sa prejsť okolo kostola, klauzúry alebo kapitulnej siene podľa toho, ako je to vhodné pre duševný stav. A niekedy jednoduchou modlitbou či ľútostným vzdychom otvoriť svoje srdce, vyprosiť si Božiu pomoc, predložiť Najvyššiemu svoje priania a túžby, a pritom vzývať svätých o pomoc. To sa však koná hocikedy bez žalmov a bez modlitieb prednášaných navonok slovami, aj keď to má niekedy pôvod v niektorom verši žalmu alebo iného miesta zo sv. Písma alebo aj z nás samých, z vnuknutia Božieho či z našej vlastnej túžby.
Keď prejde tento zápal duše, ktorý obyčajne netrvá dlho, treba sa vrátiť k tomu, čo si predtým študoval a vtedy ti bude dané jasnejšie chápanie. Takto je vhodné to striedať. Takýmto striedaním a takýmto štúdiom získaš v modlitbe väčšiu nábožnosť a v štúdiu väčšiu chápavosť."
Takto teda sv. Vincent chápal štúdium. Píše tu len o metóde, ktorou sa vždy sám riadil: striedal štúdium s modlitbou alebo skôr robil zo svojho štúdia modlitbu.
Vtedy uplynulo už 50 rokov od svätorečenia sv. Tomáša Akvinského. Nehovorí sa o ňom vo Vincentovom životopise, avšak nie je možné, aby Vincent nepoznal aspoň niektoré jeho spisy a aby mu sv. Tomáš nebol vzorom. Jasne si uvedomil, čo je hlavným cieľom správnej teológie: priviesť ku spojeniu s Bohom. Sv. Vincentovi nešlo len o vonkajší úspech pri štúdiu, ani o osobnú záľubu. Patril medzi tých ľudí, ktorí chcú podľa jeho slov „s veľkou vášnivosťou srdca nájsť Boha, lebo kto túži po dokonalosti, približuje sa k Bohu so srdcom prostým a chce dôjsť k sláve vznešenosti cestou skromnosti. Nedivme sa potom, že takéto štúdium má tie najlepšie výsledky.
Vždy veľmi zdôrazňoval disciplínu a skromnosť v každom pohybe a na každom mieste. Starostlivo sa snažil vždy a vo všetkom zachovávať rehoľné pravidlá aj tam, kde videl, že ich jeho spolubratia nezachovávajú. S veľkou svedomitosťou a snaživosťou konal každú svoju povinnosť. Vo všetkom, čo robil a čo hovoril, bolo veľké úsilie o pokoru. Hovoril málo, pritom bol však vždy láskavý a zdvorilý. Veľmi zdôrazňoval mlčanie. Je zaujímavé, čo o ňom píše: „Je nutné mužne sa odhodlať k obmedzeniu rozprávania. Jazyk, ktorý má hovoriť len užitočné veci, musí sa zdržovať všetkých rečí zbytočných a neužitočných. Aby si sa správal disciplinovanejšie, nehovor, ak sa ťa nikto na nič nepýta, okrem vecí nutných a prospešných. Na zbytočnú otázku odpovedz mlčaním. Ak niekde prebieha rozhovor pre útechu a ľudia sa rozprávajú pre osvieženie, ukazuj úsmevom láskavosť a plné porozumenie, aby si nebol na obtiaž, ale nehovor, aj keď iní preto šomrú alebo ťa častujú urážlivými slovami či sa smejú, že si vážny. O to viac sa za nich modli, aby Boh z ich srdca odstránil všetok nepokoj. Predsa však môžeš niekedy hovoriť, keď to vyžaduje nutnosť alebo láska k blížnemu, alebo keď si vyzvaný pod poslušnosťou. Potom však dobre uvažuj a odpovedz stručne a pokojným hlasom. Tento postup zachovaj kedykoľvek odpovedáš na otázku. Odmlčuj sa občas a mlčaním sa uč, ako v danom prípade odpovedať. Pros Boha, aby sám doplnil svojím vnuknutím v srdci blížneho to, v čom sa ty odmlčuješ, keď cvičíš svoj jazyk mlčaním."
On sám sa teda odhodlal k obmedzeniu rozprávania. Bolo to nutné, pretože v kláštore, kde žil, videl okolo seba stále mnoho slabostí a nedokonalostí, naučil sa však neposudzovať a nepohoršovať sa nad nimi. Na otázku, čo pôsobí, že mnohí často začnú robiť divy a predsa ne vytrvajú, odpovedá: „Iste to nie je ničím iným, než tým, že sa vysušujú, veľa si o sebe myslia a potom sa nad inými pohoršujú a sami predsa sebou ich súdia." Toho sa naozaj chránil. Jeho jedinou záľubou pri horlivom štúdiu bolo v prvých rokoch jeho rehoľného života ošetrovanie nemocných. Pokoroval sa pri tom, ako len mohol.
Predstavení ho dobre poznali už ako študenta, dokonca niektorí už ako chlapca, ktorý dychtivo a nábožne počúval ich kázne. Vedeli o jeho mimoriadnom nadaní, a preto sa rozhodli, že ho pošlú študovať na univerzitu. Predtým sa mal na vyššie štúdiá pripravovať vo Valencii. On však v tejto príprave tak rýchlo napredoval, že už po roku mohol ostatným študentom-klerikom prednášať dialektiku a filozofiu. Chcel byť poslušným, a preto aj tento príkaz ochotne a pokorne splnil. Žiadali od neho len to, čo sám rád robil už od detstva. Mal tak príležitosť znova podať dôkaz, že jeho nadanie je skutočne mimoriadne. Vyučoval tak horlivo a úspešne, že si už vtedy ďalších viac ako 70 študentov vyprosilo, aby mohli chodiť s klerikmi na Vincentove prednášky. Tri roky takto vyučoval a pritom sám študoval. Po troch rokoch začal študovať logiku v Barcelone. Štúdium čiastočne prerušil svojím vyučovaním tentoraz v Leride, odkiaľ sa znova vrátil do Barcelony, kde pokračoval ďalšie štyri roky štúdiom teológie. Asi rok potom študoval na univerzite v Toulouse a rok v Paríži. Čas jeho štúdia sa tým veľmi predĺžil, takže kňazom sa stal pravdepodobne asi až vo veku 28 rokov. Prvú vedeckú prácu však uverejnil už dvadsaťštyriročný. V tom čase získal aj doktorát teológie. Nevie sa presne, ktoré knihy mal najradšej a z akých učebníc študoval. Či to boli ešte Sentencie Petra Lombardského alebo už Summa a ostatné spisy sv. Tomáša Akvinského. Ešte pred kňazskou vysviackou mal nielen prednášky pre študentov, ale aj kázne pre ľudí v kostole. Asi ho k tomu oprávňovalo diakonské svätenie.
V Barcelone sa vtedy stala príhoda, ktorá Vincenta upozornila. Všetko bolo veľmi drahé a v meste bola veľká núdza zapríčinená neúrodou v predchádzajúcich rokoch. Ľudia konali kajúce procesie, aby si vyprosili Božiu pomoc. Po procesii Vincent kázal. Náhle pri kázni prehlásil. „Radujte sa všetci, lebo dve lode naložené obilím sa blížia v nášmu prístavu!" Ľud začal prejavovať radosť, ale prior kláštora a ostatní bratia sa zľakli a boli celí ustarostení. More bolo rozbúrené a plavba takmer nemožná. A nikto neočakával žiadnu pomoc pre vyhladované mesto. Prior si brata Vincenta zavolal a veľmi prísne ho napomenul. „Aká opovážlivosť! Aká nerozvážnosť! Ako sa dá očakávať, žiadne obilie nepríde, ľudia budú sklamaní, radosť vystrieda mrzutosť a veľmi tým utrpí kláštor, bratia i sám kazateľ." Ako sa asi vtedy Vincent cítil? Isteže, bola to skúška jeho dôvery. Nezmocnili sa ho pochybnosti? Neprenáhlil sa? Nezašiel príliš ďaleko so svojimi sľubmi? Neostávalo mu však nič, len sa modliť a čakať. A hľa, večer priplávali do prístavu dve sľúbené lode naložené obilím, hoci búrka ešte ani neustala. Ľudia si začali Vincenta vážiť. Povesť o ňom sa rýchlo rozšírila. Už vtedy o ňom mnohí hovorili ako o svätcovi.



Prvé roky verejnej činnosti


Keď Vincent skončil svoje štúdiá, poslali ho do rodnej Valencie, z čoho mala najväčšiu radosť asi jeho matka, ktorá potom nevynechala ani jednu jeho kázeň. O jeho otcovi životopisci viac nehovoria. Pravdepodobne bol vtedy už mŕtvy. Valencijský biskup požiadal rehoľlu, aby Vincent verejne prednášal sv. Písmo, s čím predstavení ochotne súhlasili. Tieto prednášky trvali celých šesť rokov. Všetci jeho študenti boli jeho prednáškami nadšení. Okrem toho sa Vincent rád a často venoval aj kázaniu prostému ľudu. Na jeho kázne chodili ľudia z blízkeho i vzdialeného okolia. Mal krásny, zvučný hlas a bol telesne veľmi zdatný. Rád spieval a nebál sa žiadnej telesnej námahy. Nestaral sa ani tak o to, ako sa budú jeho kázne poslucháčom páčiť, chcel predovšetkým, aby všetci z nich mali čo najväčší úžitok. Zo začiatku kázal tak, ako sa to naučil od ostatných kazateľov a ako to bolo zvykom v jeho dobe, vzletne a výrečne. Rýchlo však prišiel na to, že mu jednoduchí ľudia nerozumejú. Snažil sa preto stále viac prispôsobovať sa im tak, aby mu čo najviac rozumeli, aby sa im čo najviac priblížil a nestaral sa o svoj úspech.
Zo začiatku ho to stálo dosť námahy, no postupne sa z učenca stával ľudový kazateľ. Niekoľko príhod, známych zo začiatku jeho pôsobenia je veľmi poučných.
Raz mal Vincent pri kázni zvlášť veľký úspech a veľmi ho to tešilo. Ešte však ani nezostúpil z kazateľnice a už prišlo pokušenie k márnivosti. Zostalo tam ešte čosi z detských rokov. Vtedy sa pozrel dolu a videl ako na poslednom stupni sedí staručký brat-spolupracovník. Jeho úlohou bolo aby - podľa vtedajšieho zvyku - sprevádzal kazateľa cestou na kazateľnicu a späť. Išiel poslušne, sadol si tam na posledný schodík, kde ho nebolo vidieť a trpezlivo tam čakal. Už ani dobre nepočul a skoro sa zdalo, že spí. Jeho pery sa však pohybovali. Uzobrane sa modlil. A tak Vincent, ktorý už bol v nebezpečenstve, že podľahne pokušeniu pýchy a bude úspech kázne pripisovať sebe, svojim schopnostiam, počul naraz vnútorný hlas: „Vidíš tohto brata? Pre jeho modlitbu a pre jeho zásluhy som dal úspech tvojmu kázaniu." Náhle osvietenie, nepatrná chvíľka, ale stačila. Pre Vincenta to bolo poučenie na celý život. Lepšie pochopil, prečo je sv. Dominik nazývaný kazateľom milosti. Preto potom vždy toľko prosil o modlitbu, preto si po únavnom a preplnenom dni podľa vzoru sv. Dominika našiel vždy chvíľu k návšteve rozjímavých sestier, preto sa sám toľko modlil.
Niekedy sa vopred dozvedel, že na jeho kázni budú aj niektorí vznešení hostia alebo cirkevní hodnostári. Pripravoval sa preto omnoho viac ako obyčajne. Vynaložil všetko úsilie, vtedy sa mu však kázeň nevydarila. Sám s ňou nebol spokojný a dobre si všimol, že aj ľudia pri nej ostávajú ľahostajní, i keď sa namáhal omnoho viac ako inokedy. Hľadal príčinu a znovu počul vnútorný hlas: „Dnes kázal Vincent sám, inokedy káže Pán Ježiš v ňom." Takéto teda boli jeho začiatky. Po celých štyridsať rokov kázal denne okrem prípadov, kedy mu v tom zabránila choroba. Stále viac pritom zabúdal na seba. Skúsenosti, ktoré pri tom získaval, pôsobili, že jeho láska k reholi stále vzrastala a jeho čnosti sa zo dňa na deň upevňovali.
Ak sa u neho niekedy vyskytol sklon k márnivosti a snaha vyniknúť, vtedy ich potláčal, ako to len bolo možné. Sám nám hovorí ako to robil a radi, ako to môžeme robiť i my: „Priprav sa na všetky postupy, na všetky poníženia a všetok odpor, ktorý' musíš prekonať a zniesť pre Kristovo meno. Každú túžbu po vyššom postavení - nech vznikne z akejkoľvek zámienky lásky - potlač hneď na samom počiatku ako hlavu pekelného hada, usmrť ramenom kríža spomienkou na Kristovo poníženie.
S hrôzou utekaj pred každou ľudskou chválou ako pred smrtonosným jedom a raduj sa zo svojho poníženia. Stále maj na pamäti svoje hriechy a ako len môžeš, zveličuj ich pred sebou. Chyby iných si nevšímaj, a ak ich musíš znášať, zmenšuj ich a ospravedlňuj, ale seba pozoruj neustále. Ustavične sa premáhaj a nenechaj bez výčitky ani nepatrnú nedbalosť v slovách alebo v skutkoch. Každú chvíľu sa pred Bohom hlboko pokoruj. Uvažuj často s veľkou bázňou, že všetky talenty pre dobro, každú túžbu po získaní čností nemáš sám od seba, ale že ti to dal zo svojho veľkého milosrdenstva Kristus!"
Z takýchto koreňov teda vyrastala Vincentova pokora. Nemôžeme sa preto diviť, že ho ľudia chválili, slávnostne ho vítali a v sprievodoch mu vychádzali v ústrety a on už nikdy nepociťoval pokušenie k márnivosti.
V prvých rokoch jeho pôsobenia ho čakali aj iné skúšky. Bol vraj neobyčajne pekný. To tvrdila už jeho matka. Niektoré ženy ho preto začali vyhľadávať a strojiť mu úklady. Najskôr to bola akási žena zo vznešeného rodu, ktorá začala za ním denne chodiť. Vyhľadávala miesta, kde by s ním mohla byť sama. Vincent ešte stále netušil nič zlého. Považoval to za ženskú nábožnosť, ktorá sa prejavuje inak ako u mužov. Keď žena videla, že takto nič nedokáže, začala predstierať chorobu. Privolaní lekári však u nej nič nezistili. Tvrdila, že ide asi o nejakú vnútornú poruchu. Tu ona začala prosiť, aby k nej zavolali kňaza Vincenta. On ochotne išiel, ako ku každému inému chorému. Podľa zvyku všetci prítomní odišli a nechali ich samotných, aby sa žena mohla vyspovedať. Vincent ju povzbudzoval, ale ona sa zo začiatku akoby hanbila. Až keď sa vyspovedala, zvolala, že je nemocná mysľou i telom. Už dávno mu vraj chcela povedať, že ho miluje, ale zadržiavala ju jeho povesť svätosti. Teraz konečne nachádza vhodnú príležitosť. Vincent ju veľmi prísne pokarhal a prehlásil, že on už dal svoje telo i dušu Ježišovi Kristovi, a odišiel. Tu sa ona rozhodla, že ho bude ohovárať. Božia Prozreteľnosť to však nedopustila. Prejavili sa u nej známky posadnutosti. Opäť k nej povolali Vincenta. Najprv váhal, ale potom šiel a diabla vyhnal.
Povesť o tom sa rozšírila a všetci ho začali mať vo veľkej úcte. Všetci? Asi nie, lebo sa stále vyskytovali niektorí, ktorí sa mu chceli pomstiť, možno za to, že ich napomenul alebo vyhrešil. S diabolskou zlobou najali inú hriešnu ženu a poslali ju do jeho cely. Keď sa Vincent vrátil, myslel si najprv, že ide o diabla v podobe ženy. Keď však poznal pravdu, začal ju s veľkou rozhodnosťou, ale pritom jemne napomínať. Vysvetlil jej, že tým uráža Boha a slúži diablovi. Vtedy mu ona prezradila páchateľov. Užasol nad tým a ešte ju prosil, aby o nich nikomu nerozprávala. Odpustil hneď jej i tým, ktorí ju na to naviedli. Ženy sa dotkla Božia milosť, rozplakala sa, svoj čin oľutovala a už nikdy sa k podobnému skutku nedala nahovoriť. Vincent sa po každej takejto príhode cítil veľmi pokorený a zahanbený, aj keď si bol vedomý, že sa vyhýba každej takejto príležitosti.
Ešte viac ako nepríjemnosti ho však bolelo neporozumenie, s ktorým sa stretával medzi svojimi rehoľnými spolubratmi. Všetko znášal s neobyčajnou tichosťou a ku všetkým sa vždy správal zdvorilo a úctivo. Dokázal odpúšťať a zabúdať. Často mu vytýkali, že vyhľadáva zvláštnosti, že sa chce nad nich vyvyšovať, ohovárali ho a závideli mu jeho úspechy. Vincent sa však viac ako ktokoľvek iný, riadil radou, ktorú dával on sám: „Osteň nevľúdnosti k chybám druhého nech ťa nepodpichuje, ale ku každému maj vzťah zhovievavý, milosrdný, lebo musíš uznať, že ty by si ešte horšie konal, keby ťa neudržovala Božia milosť." Nebál sa však karhať ani napomínať tam, kde videl zlo. A zla okolo seba videl vždy dosť. Hovoria o tom príhody, ktorých sa priam desíme, ktorým by sme najradšej neverili a nevenovali im žiadnu pozornosť. Ide však o správy, ktoré nám zanechal už prvý Vincentov biograf, Peter Ronzano, tiež dominikán. Píše o rôznych udalostiach tak, akoby sa im ani nedivil.
Raz sa napríklad stalo, že Vincent napomenul jedného svojho staršieho spolubrata a tým si ho znepriatelil. Ohováral ho za to i všelijako ponižoval. Dokonca pod jeho menom konal zlé skutky, aby na Vincenta padlo čo najviac zlého svetla. My sa dnes pýtame, či je vôbec niečo také možné.
Bolo teda dosť takých, ktorým boli Vincentove čnosti tŕňom v oku. Tí sa chopili čohokoľvek, čo mohlo Vincentovi uškodiť alebo ho potupiť. Vincent sa niekedy o tých intrigách ani nedozvedel, lebo do očí sa mu nikto neodvážil niečo povedať. Ale často sa to donieslo jeho bratovi Bonifácovi, ktorý bol doktorom obojeho práva, a tiež pôsobil vo Valencii. Bonifác nepochyboval ani trochu o čnostiach svojho brata. Preto sa proti takýmto rečiam rázne postavil a často sám uvádzal veci na pravé miesto. Aký ťažký býval za takýchto okolností spoločný život v kláštore, keď človek od vlastných bratov nemôže čakať nič dobré. Aké ťažké bolo vytrvať v dobrom úmysle a snahe o dokonalosť. Ale napriek tomu všetkému sa Vincent nenechal nikdy znechutiť ani strhnúť svojím okolím. Mal stále na pamäti sv. Otca Dominika, jemu sa zveroval, s ním sa radil. Na nič iné nepozeral. Znova a znova si čítal Stanovy a snažil sa zariadiť podľa nich celý svoj život. Nie je ľahké vytrvať tam, kde si iní dopriavajú voľnosť. Sv. Vincent ostal v tej dobe v Španielsku osamotený.
V tom čase mával na svojich kázňach už dostatok poslucháčov. Stále kázaval v rodnej Valencii. Zoznámil sa tam aj s prepoštom tamojšej katedrály, Petrom de Luna. Tento kňaz si Vincenta veľmi vážil a zvolil si ho za svojho spovedníka. Keď bol menovaný za pápežského legáta, vzal ho so sebou na svoje cesty po Aragónsku. Vincent pri tejto ceste videl mnoho mravného zla. Ničoho nebol ušetrený. Poznal toľko špiny, že nad tým žasneme. Jeho to však viedlo len k väčšej horlivosti. Kázal všade, kde práve bol a tiež horlivo spovedal. Táto jeho prvá apoštolská cesta pravdepodobne netrvala dlho. Začal sa stávať známym.
Medzi jeho kajúcnikov chcela patriť aj aragónska kráľovná Violenta, manželka kráľa Jána. Táto vznešená pani však mala svoje rozmary. Prehlásila, že chce navštíviť Vincenta v jeho cele. Chce vraj poznať svätyňu, kde sa modlí a študuje. Zakázal jej to. „Ženy do našej cely vstupovať nesmú" - povedal jej. Zákaz nepomohol, pretože kráľovná bola tvrdohlavá a panovačná. Jej vraj dáva zákon právo vstupovať aj do najprísnejšej klauzúry. Prišla preto do kláštora a nariadila, aby ju hneď pustili dnu. Nikto sa neodvážil niečo namietať alebo neposlúchnuť. U Vincenta bolo v cele práve niekoľko otcov a mali s ním poradu či duchovný rozhovor. Vidíme teda, že sa pomaly stával uznávaným duchovným vodcom všetkých, ktorí úprimne túžili po dokonalosti. Jeho čnosti víťazili. Kráľovná ich v cele prekvapila. Keď ju uvideli, všetci povstali. Len Vincent zostal sedieť, aj keď ho prítomní vyzvali, aby vstal. Kráľovná sa zatiaľ márne rozhliadala. Tu Vincent vyhlásil: „Ženám nie je dovolené vstupovať do našich ciel. Nechcem robiť výnimku ani pre kráľovnú. Preto ma neuvidí." A užasnutá kráľovná ho síce počula, ale neuvidela. Tu sa začína dlhý rad Vincentových zázrakov. U máloktorých svätcov prišlo už za ich života k toľkým divom ako práve u Vincenta. Boh mu prepožičal túto moc, pretože ju potreboval k svojmu poslaniu. Koľko iných by sa bolo cítilo poctených podobnou návštevou a zdvorilo sa kráľovnej ukláňalo. „Pozrite, mňa prišla kráľovná osobne navštíviť do cely." Ako ďaleko bol už vtedy Vincent od podobnej márnivosti!
Kráľovná dostala ešte prísne napomenutie, ale nevyliečilo ju to. Mala asi veľa voľného času a tak si zmyslela, že by rada pozorovala svojho spovedníka ako sa modlí. Hovorila si: „Je naozaj aj v skrytosti taký, akým sa robí na verejnosti?" A našlo sa vždy dosť úslužných ľudí, ktorí boli ochotní vyhovieť jej vo všetkom. Zaviedli ju teda vo vhodnej chvíli k akémusi okienku, ktorým ho mohla pozorovať a naozaj ho aj uvidela ako kľačí a modlí sa. Kľačal nepohnuto, nevidel, nepočul a pritom z neho vychádzala akási zvláštna žiara. Kráľovná začala nadobúdať presvedčenie, že skutočnosť je omnoho väčšia ako povesť. Jej úcta k nemu neobyčajne vzrástla. Iní ľudia zase rozprávali, že ho videli, ako sa pri modlitbe vznášal nad zemou. Začali ho stále viac sledovať, on však na to nedbal. Aj on sa totiž ako to odporúčal iným - skryl do svojej nepatrnosti. Ponižoval sa, umŕtvoval sa, znevažoval sa vo vlastných očiach.
Zaujímavá je jeho definícia pokory: „Pokora je čnosť, ktorá otvára vnútorný zrak, aby človek videl Boha srdcom očisteným od všetkých zbytočných myšlienok." Inde zase píše: "Netreba sa báť, že podľahne sebachvále ten, ktorého srdce už úplne zaujala pravá Božia sláva a túžba po dušiach. Láska ako plameň spáli všetku hrdzu neprávosti. Celú dušu tak zachváti láska, že žiadna márnosť ju nevzruší. Každá myšlienka, každé slovo a čin, všetko je diktované láskou."
Vincent si našiel dva bezpečné piliere duchovného života: odvrátenie sa od seba a úplné priklonenie sa ku Kristovi. Uisťuje sa, že kto sa chce vyhnúť diablovým pokušeniam, musí o sebe zmýšľať ako o páchnucej mŕtvole. Dokáže prehlásiť po všetkých zázrakoch, ktoré Boh skrze neho vykonal a po všetkých úspechoch, že celý život je odporný. Prežíval opravdivo svoje malomocenstvo a dokázal z toho vyvodiť dôsledky. Nemal v seba žiadnu dôveru. Chcel celý spočinúť v náručí Ježiša Krista, najchudobnejšieho a najpokornejšieho.



Rozkol


V roku 1378 - teda na začiatku Vincentovho pôsobenia - došlo k udalosti, ktorá mala nedohľadné následky. Dvaja pápeži - jeden v Ríme a jeden v Avignone - si začali robiť nárok, že sú pravými námestníkmi Ježiša Krista. Väčšina kardinálov - medzi nimi aj Vincentov priateľ Peter de Luna - vyhlásili, že k zvoleniu Urbana VI. (8. apríla 1378) boli kardináli prinútení rímskym ľudom, a preto je táto voľba neplatná. Znova sa zišli 21. septembra a zvolili si Róberta Ženevského, ktorý si dal meno Klement VII. a usadil sa v Avignone. Jedným z legátov, ktorých vymenoval k rôznym kráľom bol aj Peter de Luna, ktorý si žiadal, aby ho Vincent sprevádzal na cestách. Celé Španielsko a samozrejme aj Vincent sa pridali ku Klementovi VII. Vincent nebol tak dobre informovaný ako napr. sv. Katarína Sienska. Peter de Luna mu dal v priebehu Urbanovej voľby skreslené informácie. Bol preto presvedčený, že bude robiť správne, ak vloží všetky svoje sily a schopnosti do Klementových služieb.
Na tomto mieste nie je nutné uvádzať podrobnosti o tomto pápežskom rozkole, lebo je známy z cirkevných dejín. Pre nás je však dnes jasné a isté, že právoplatným pápežom bol Urban VI. Vtedy to však také jednoznačné nebolo. Aký to musel byť zmätok: pre Vincenta bol protipápežom pápež rímsky, pre Katarína Siensku, pápež avignonský. Čo by si asi tí dvaja povedali, keby sa boli stretli? Sv. Vincent s tými najlepšími úmyslami a celou svojou horlivosťou vyhovel prosbe kardinála Petra de Luna, svojho dávneho priateľa z Valencie a začal obhajovať záujmy Klementa VII., o ktorých bol presvedčený, že sú spravodlivé. Peter de Luna ho už vtedy menoval svojím teológom. Celý rok 1379 sa Vincent venoval tejto záležitosti. Dokonca na obhajobu Klementových práv napísal zvláštny spis. Zožal však za to iba kritiku a horkosť. Veľa vtedy cestoval a videl, koľko zla všade spôsobil tento rozkol.
Odozvu našiel v celej spoločnosti. Aj dominikánska rehoľa, tak ako i mnohé iné, bola rozdelené na dve časti, a teda mala aj dvoch generálnych predstavených. A nielen to. Stávalo sa, že boli dvaja provinciáli v jednej provincii, dvaja priori v jednom kláštore. Koľko to vyvolávalo svárov a nelásky. V aragónskej provincii sa niektorí dominikáni - hádam lepšie informovaní - pridali k pápežovi Urbanovi, a boli za to prenasledovaní vládou. Lombardská provincia bola tiež rozdelená, pretože Savojsko sa pridalo k pápežovi avignonskému, Miláno a Bologna k rímskemu. Stávalo sa, že jedni vyháňali z kláštora druhých, exkomunikovali sa navzájom, ba i v úradných dokumentoch o seba písali neúctivo. Sv. Vincent to iste všetko dobre vedel.
V tom čase jeho rodný brat Bonifác, ktorý ho vždy horlivo obraňoval, ovdovel a vstúpil ku kartuziánom. Možno práve rozkol a žalostné situácie, ktoré ho sprevádzali, prispeli k tomuto jeho rozhodnutiu. Zdá sa, že po roku 1379 Vincent stratil istotu a zastával Klementovu stranu s menšou horlivosťou. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že neskôr už mohol kázať aj v tých talianskych mestách, kde zostali verní rímskemu pápežovi. Tento názor podporuje aj to, že napríklad blahoslavenému Rajmundovi z Kapuy sa ľud škaredo vyhrážal, ak by vstúpil na územie avignonského pápeža.
Peter de Luna chcel už vtedy prijať Vincenta natrvalo so svojich služieb a on sa tomu dosť ťažko bránil. Vtedy však dosiahol aspoň to, že sa mohol na krátky čas vrátiť do svojho kláštora. Keď išiel Peter de Luna so zvláštnym posolstvom k francúzskemu kráľovi, vyžiadal si Vincenta za svojho sprievodcu. Po smrti Klementa VII. sa stal 28. septembra 1394 jeho nástupcom, zvolil si meno Benedikt XIII. a usadil sa v Avignone. Tentoraz ho už musel Vincent poslúchnuť a zostal s ním vo Francúzsku. Stal sa jeho spovedníkom, veľkým penitenciárom a magistrom apoštolského paláca. Žil teda v Avignone a mal stále viac príležitostí spoznávať, akým veľkým zlom pre Cirkev je rozkol, preto túžil po jednote viac a viac. Chcel využiť svoje postavenie najmä k tomu, aby pre to mohol urobiť čo najviac. Aj v pápežskom sídle žil však podobne ako vo svojom kláštore. Zastával svedomito svoj úrad, no podľa možnosti zostával v úzadí. Zostal stále pokorný, skromný, umŕtvený. Nikdy pre seba nehľadal výhody a zriekol sa všetkých márností, nezaháľal ani chvíľu. Všetok voľný čas venoval modlitbe, bdel a postil sa. Jeho životopisec tvrdí, že aj v Avignone každý deň kázaval. Mával najmä prednášky o sv. Písme. A ak mal nepriateľov vo svojom kláštore, nedivme sa, že ich mal aj vo Francúzsku, dokonca omnoho viac. On sa totiž nebál karhať a napomínať, každému vždy povedal pravdu do očí. Mnoho kňazov v Avignone vtedy nežilo tak, aby im podobné napomínania boli milé. Napriek tomu sa jeho horlivosti podarilo priviesť niektorých kňazov a prelátov k náprave života. Tí potom hovorili o ňom ako o božom služobníkovi a učiteľovi pravdy mali ho vo veľkej úcte.
Práve v Avignone napísal sv. Vincent svoje dielo Duchovný život. Preto asi v jeho úvode spomína, že chce poučovať pokorných a nie hádať sa s pyšnými. Tento spis nám ho približuje viac ako všetko rozprávanie o jeho zázrakoch. Sv. Ľudovít Bertrand prehlásil: „V žiadnom inom spise nevidím čnosti predstavené tak živo, ako práve v tomto!"
Vincent nikdy netúžil po poctách a pochvalách. Preto ani nemohol pochopiť, že by niekto mohol trhať Kristovu nezošívanú tuniku kvôli pozemskej dôstojnosti. Využíval všetok svoj vplyv u Benedikta XIII. na to, aby urobil pre jednotu Cirkvi všetko, čo mohol. Odporúčal mu, aby zvolal fórum teológov a právnikov, ktorí by túto otázku dôkladne preštudovali a posúdili, a aby sa ich rozhodnutiu podrobil. Prosil ho tiež, aby sa pre dobro Cirkvi pripravil aj na zrieknutie sa svojho pontifikátu. Benedikt XIII. neodmietol Vincenta priamo, ale zvolanie teológov čo najviac odďaľoval. Vtedy už Vincent začal poznávať zaujatosť a ctižiadosť tohto svojho penitenta. Čo mal však robiť? Kde mal hľadať liek? Táto situácia ho tak trápila, že nakoniec ťažko ochorel. V horúčke opustil pápežský palác, kde musel byť na prianie Benedikta XIII. ubytovaný a uchýlil sa do kláštora svojich bratov v Avignone, aby sa tam pripravoval na smrť. Bol vtedy veľmi skleslý. Stále si kládol otázku: „Čo mám robiť? Nezanedbal som niečo?" Dvanásť dní ležal takto v horúčke. Nielen on sám, ale aj ostatní okolo neho boli presvedčení, že zomrie. Bolo to asi dva roky po jeho príchode do Avignonu. Choroba vyvrcholila 3. októbra. Nemal ani toľko sily, aby vstal. Tu však zrazu videl, akoby prišiel k nemu Pán Ježiš v sprievode sv. Dominika, sv. Františka a anjelov. Ježiš mu povedal: „Buď vytrvalý, služobník môj a neboj sa. Ako som ti dal silu v pokušeniach a ochránil som ťa pred úkladmi ľudí i diabla, tak budem konať aj naďalej. Až do konca bude s tebou moja milosť. Oslobodím ťa nielen od choroby, ale aj od úzkosti mysle. Cirkev znovu nadobudne pokoj a mier. Až sa zotavíš, odíď z Benediktovej kúrie. Vyvolil som si ťa za hlásateľa svojho evanjelia. Chcem, aby si ho hlásal v pokore a chudobe po celom Španielsku a Francúzsku. Všetkým pripomínaj posledný súd! Vytýkaj ľudu smelo jeho neresti. Neboj sa! Budem stále s tebou!" Potom sa dotkol rukou Vincentovej tváre a videnie zmizlo. Vincent sa okamžite uzdravil. Necítil viac slabosť ani horúčku. Mal dosť sily, aby vstal a vydal sa hneď na cestu k Benediktovi. Teraz mu bolo jasné, aké je jeho poslanie. Chcel už ľudí vyzývať k pokániu a uzmierovať Boží hnev. Bol presvedčený, že to je najistejšia cesta k dosiahnutiu jednoty Cirkvi. Išiel preto ihneď k Benediktovi, aby mu to oznámil. Tomu však niekto medzitým oznámil, že Vincent umiera. Vybral sa preto v sprievode niekoľkých prelátov do kláštora, aby Vincenta navštívil. Ostal však veľmi prekvapený, keď ho stretol na ceste a videl ho pred sebou zdravého. Vincent ho ihneď zoznámil so svojím úmyslom a žiadal ho, aby ho prepustil zo svojich služieb. Chce sa vraj odteraz úplne venovať kázaniu, ako bol na to poverený. Benediktovi bolo jasné, že ho stráca. Potreboval ho však, pretože Vincentov vplyv bol dosť veľký. Chcel ho zadržať a začal mu ponúkať rôzne biskupstvá, medzi inými aj Valenciu. Ako málo ho poznal. Vincent úctivo, ale rozhodne odmietol. Benedikt ho teda chcel menovať za kardinála, ale ani to neprijal. Bol až zmätený pri myšlienke, že sa takto stavia na odpor niekomu, koho ešte stále považoval za hlavu Cirkvi, nemohol však konať inak. Rozhodne vyhlásil, že nie je hoden zastávať tieto úrady, že jeho poslanie je iné a že je presvedčený, že ako kazateľ bude Cirkvi užitočnejší, nakoniec dodal: „Nemôžem už byť pápežovým legátom, pretože som sa stal legátom Kristovým" Benedikt stále ešte stále váhal. Vincent ho vtedy ešte nechcel opustiť, ďakoval mu za všetko, pokorne sa ospravedlňoval a prosil iba o dovolenie, aby mohol kázať. Stále vyhlasoval, že ho k tomu volá Boh. Po dlhšom váhaní mu nakoniec Benedikt udelil všetky potrebné právomoci a dal mu svoje dovolenie. Napriek tomu, že Vincent vyhlasoval, že sa stal legátom Kristovým, dal spísať listinu, v ktorej ho ešte raz menuje svojím legátom. Bolo to v roku 1398, kedy už Benediktových stúpencov ubúdalo a pripravovala sa voľba nového, tretieho pápeža v Pise.
Takto teda Vincent odišiel z pápežského dvora, kde bol vždy skôr iba telom ako duchom. Nevydal sa však hneď na cestu. Uchýlil sa najprv na pol roka do kláštora, kde si urobil dlhé duchovné cvičenia, aby sa čo najlepšie pripravil na svoju novú úlohu. Žil tam čo najviac osamote, konal prísne pokánie a modlil sa.
Ľudia boli ako ovce bez pastiera, zmätení, nevedomí a on im chcel čo najviac pomôcť, čo najbližšie ich priviesť ku Kristovi. Chcel, aby aj o ňom platili slová, ktoré napísali o sv. Dominikovi: „Jeho túžba po spáse duší bola nevýslovná!" Chcel sa teda odovzdať úplne, stať sa všetkým pre všetkých, aby všetkých získal pre Krista. Horel veľkou horlivosťou a predsa si neodpustil novú, dlhú prípravu, aby mohol uskutočniť heslo: Contemplata aliis tradere. Konal stále v závislosti na Otcovi Dominikovi, mal ho stále pred očami a chcel ísť jeho cestou za každých okolností. V roku 1399, kedy mu len málo chýbalo do päťdesiatky, vydal sa na svoju veľkú apoštolskú cestu, ktorá trvala až do jeho smrti.



Kazateľ


Pre Vincenta bolo veľkou obetou, že nemohol žiť medzi svojimi bratmi v kláštore a nakoniec tam nemohol ani zomrieť. Veľmi miloval spoločný život a vždy chcel horlivo zachovávať všetky rehoľné predpisy napriek všetkým slabostiam a nedostatkom, ktoré okolo seba videl. Pri svojich cestách zostával vždy v závislosti od svojich rehoľných predstavených. Práve v roku 1399, kedy sa stal „legátom Kristovým" - ako on stále hovoril - zvolila si tá časť rehole, ktorá uznávala za pápeža Benedikta XIII., za generálneho predstaveného, Francúza Jeana de Puinoix. Takmer dvadsať rokov mu Vincent posielal správy o svojom živote a najmä o svojom kázaní. Niektoré z týchto listov sa zachovali. Podobne sa vždy podriaďoval aj priorom a provinciálom, kedykoľvek zavítal do niektorého kláštora hoci aj na krátky čas. Vincent sa snažil aj na svojich cestách žiť ako v kláštore a zachovávať čo možno najviac všetky predpisy. Máme dosť presné správy a jeho dennom programe i o spôsobe jeho života. Verne sa riadil Stanovami vo všetkom, v čom to bolo za daných okolností možné. Veľmi dbal na dodržiavanie rubrík a predpisov ceremoniálu. Spal málo, nikdy nie viac ako 5 hodín. Zbytok noci venoval modlitbe a čítaniu sv. Písma. Mal krásny zvučný hlas a tak často a rád spieval. Sv. omše slúžil takmer každý deň spievané, veľmi často pod holým nebom. Do obeda potom kázal obyčajne nepretržite tri alebo aj viac hodín. Zriedka sa zdržal na jednom mieste dlhší čas. Zvyčajne sa ešte v ten istý deň vydal na cestu do iného mesta alebo dediny. V čase keď Vincent kázal, sa nikde nepracovalo, obchody sa zatvárali, v školách sa nevyučovalo. Aj chorí sa snažili dostať sa na miesto, kde mala byť kázeň. Ľudia z okolitých dedín zanechávali svoje usadlosti a ponáhľali sa na jeho kázne. Na námestí bolo vždy pripravené vyvýšené miesto. Aký to musel byť hlas, ak osemdesiattisíc - ba niekedy aj viac - poslucháčov mohlo naraz jasne a zreteľne počuť jeho kázeň.
Vincent zvykol niečo zjesť až k večeru. Odkedy vstúpil do kláštora mäso nikdy nejedol. Tento predpis dodržal aj počas pobytu v pápežskej kúrii a tým viac teraz pri svojej kazateľskej činnosti. Ryby jedával pripravené veľmi jednoduchým spôsobom. Jedol len raz denne, okrem nedelí a dní, keď bol chorý. Víno pil vždy silno zriedené vodou. Dodržoval tieto zásady a životosprávu napriek tomu, že niektoré mestá poriadali na jeho počesť hostiny.
Počas hostín vždy venoval väčšinu času rozhovorom s miestnymi ľuďmi.
Ak bol v meste, kadiaľ práve prechádzal, rozjímavý kláštor rehoľníčok, aj pre ne mával krátke príhovory. Potom ich poprosil o modlitbu, zveril sa im so svojimi starosťami a porozprával im o svojej práci.
Zo začiatku chodieval vždv pešo a ako sv. Dominik mlčanlivo a uzobrane. Po rokoch namáhavého chodenia ho však začala bolievať noha. Na uľahčenie kroku teda nosil palicu. V posledných štyroch rokoch života mu to však už nestačilo a začal chodiť na somárikovi, ale aj to ho veľmi unavovalo, on však na to nedbal. Spával vždy oblečený na slame či na slamníku. Všetci vedeli, že by iné lôžko neprijal. Dbal aj na to, aby nikto z jeho sprievodcov nevidel jeho telo. Aj v tomto sa vždy riadil presne radami, ktoré dával vo svojom Duchovnom živote. Od mladosti si osvojil zvyk denne sa bičovať. Robieval to zvyčajne v noci. Hovoril, že to robí na skrotenie svojho tela a na pamiatku Kristovho umučenia. Niekedy bol tak unavený a vyčerpaný námahou, ktorú na seba denne bral, že k bičovaniu nemal silu. V takýchto prípadov prosil niektorého zo svojich spoločníkov, aby mu túto službu preukázal. Žiadal ho, aby ho nešetril a nebral na neho žiadny ohľad.
Na jeho cestách ho vždy sprevádzal niektorý spolubrat. Neskôr ich bývalo aj viac. Bolo to nutné už len preto, aby mal kto vyspovedať množstvo kajúcnikov, ktorí sa po Vincentových kázňach chceli zmieriť s Bohom. Vincent sám rád spovedal, sám by však na to nikdy nestačil. Medzi týchto sprievodcov patrilo hlavne päť dominikánov. Vieme o nich len to, ako sa volali a že to boli rehoľníci veľmi čnostní a učení. Aj keď nám ich mená nič nehovoria, predsa ich uvedieme. Zaslúžia si to za svoje verné a nezištné služby. Koľko námahy na seba spolu s Vincentom museli brať. Pritom ochotne zostávali bokom, a nesťažovali sa, že sa málo uplatňujú. Boli to: Peter Rayna, Ján de Parato, ktorého získal pre rehoľu sám sv. Vincent, ďalej Rafael Cardoa, Joffred Blanes a Peter Cerdani. Všetci boli Španieli. Nám sa dnes môže zdať, že si všetci dominikáni mohli pokladať za česť sprevádzať Vincenta na jeho cestách, a že ho museli mať v rovnakej úcte ako ľud, nebývalo to tak však vždy. Hovorili sme už o tom, že Vincent žil v smutnej dobe úpadku rehoľnej disciplíny a že na to od počiatku narážal. A aj v tomto období svojho života ho mnohí ohovárali. Volali ho dokonca bratom tulákom a hovorili, že robí reholi hanbu. Vincentovi neostali tieto reči utajené. Mlčal však a odpúšťal. Kedykoľvek na svojich cestách prišiel do mesta, kde bol dominikánsky kláštor, vždy sa tam ubytoval. Aké vzácne mu boli chvíle, keď sa mohol s bratmi v chóre modliť a spievať Salve Regina!
Zvesť o ňom sa medzi španielskym ľudom šírila
stále viac. Mestá sa uchádzali o česť, aby ich Vincent navštívil. Kedykoľvek sa Vincent k niektorému mestu priblížil, vyzváňali všetky zvony a ľud mu šiel naproti so spevom a v slávnostnom sprievode. Išli ho vítať biskupi, preláti i svetskí vladári. Všetci ho prijímali ako Kristovho apoštola. Bol im naozaj Kristovým legátom ako si to sám prial.
Zo začiatku nemával Vincent také okázalé privítania. Dokonca si ich sám neprial a zakazoval ich. Časom však spozoroval, že takto vzrastá nábožnosť ľudu. Nakoniec dosiahlo nadšenie takú výšku, že ani jeho zákazy nič nezmohli. Začal preto všetko prijímať tak, ako by sa to jeho osoby ani netýkalo. Stále viac sa pokladal iba za nástroj v rukách Božích, preto ho už podobné slávnosti nevyvádzali z miery. Pri všetkom ostával pokojný, skromný a uzobraný. Nikdy tým netrpela jeho pokora. Pri všetkom ho viedla iba horlivosť pre slávu Božiu a spásu duší. Nehanbil sa ani za svojho somárika, za chudobný zaplátaný habit, za ošúchaný slamený klobúk, ktorý nosieval v letných páľavách. Už pohľad naňho bol vlastne kázňou. Išli mu naproti v plnom lesku a nádhere a uvideli niekoho, kto bol uprostred tej nádhery úplne jednoduchý, pokorný a chudobný. Ľudia sa okolo neho tlačili, aby mu mohli aspoň ruky pobozkať. Bývalo ich veľa. Muselo to byť určite veľmi únavné, no Vincent sa tomu nikdy nebránil.

Každý s ním chcel hovoriť, jemu sa zdôveriť a radiť sa s ním. V hraniciach možností sa snažil každému vyhovieť. Nešetril sa nikdy. Dbal len o to, aby mali vždy prednosť ľudia jednoduchí, chudobní, lebo vedel, že je veľa takých, ktorí by to zariadili opačne. Po kázni alebo omši nosievali k nemu chorých, aby ich požehnal. Všetci bez výnimky - od bohatých až po najchudobnejších - ho prijímali ako kohosi, koho im posiela sám Boh a kto prináša požehnanie celému mestu. Nikdy ho to však neviedlo k pýche. Neprestával sa pokladať za bezcenný a neužitočný nástroj v Božích rukách. Keď ho slávnostne viedli v sprievode, díval sa buď do zeme alebo k nebu. Nikdy sa neobzeral okolo seba.
Najčastejšie kázaval na drevených tribúnach na námestiach. Ak niekedy niekde vystúpil na kazateľnicu, uchovávali ju potom ako vzácnu relikviu. V jednom prípade si ju dokonca dva kostoly rozdelili na dve časti a uchovávajú ju oddelene.
Pri všetkej únave, pri ustavičnom návale ľudí, ktorí mu nedopriali ani chvíľu oddychu, bol Vincent stále plný lásky a trpezlivosti. Dokázal spojiť aj to, čo sa zdá nezlučiteľné: nikdy nehovoriť zbytočne a pritom nikoho neodbiť, nestratiť ani chvíľu času a pritom neprejavovať netrpezlivosť ani nervozitu. Iste si vtedy pripomínal sv. Otca Dominika a jeho heslo: „Hovoriť vždy s Bohom alebo o Bohu."
O čom a ako kázal? Niektorí ľudia si pri jeho kázňach robili poznámky, ktorí sa zachovali, ale sú to len drobné útržky. Jeho reč strhávala a napĺňala nadšením. Mal výbornú pamäť. Často citoval spamäti celé state z najrôznejších kníh sv. Písma alebo zo spisov cirkevných otcov. Pri sv. omši mu často po tvári stekali slzy. Celé zástupy ľudí plakávali s ním. Po takejto príprave potom začal hovoriť. Sám najlepšie opísal svoj spôsob kázania. Píše: „Pri kázaní hovor jednoducho, aby tomu každý rozumel, často používaj príklady, aby sa každý cítil oslovený, ako by si kázal iba pre neho, ale zase tak, aby tvoje slová nezneli ako výraz pýchy či hnevu, ale otcovskej lásky a dobroty, ako otec cíti s hriešnymi synmi, ktorí sú obeťou slabosti alebo hriechu. Hovor ako ten, kto chce pomôcť, pozdvihnúť, oslobodiť a zahriať ako matka a ako ten, kto má radosť z ich prospechu a nádeje na večnú slávu. Takýto spôsob je najvhodnejší, pretože všeobecné hovorenie o čnostiach a chybách málo povzbudí poslucháčov. Podobne aj pri spovedi sa snaž, aby si ukazoval srdce vždy láskavé, či už budeš hovoriť k nesmelým alebo odstrašovať zatvrdlivých, aby hriešnik vždy cítil, že tvoje slová vychádzajú z čistej lásky. Preto slová láskavé a mierne nech majú vždy prednosť pred tvrdými a karhavými."
Takto písal sv. Vincent už pred svojou veľkou apoštolskou cestou. Tieto slová sa stali jeho programom. Nehľadal vzletné slová, ale také, ktoré vychádzajú z úprimného otcovského srdca. Nemyslel nikdy na seba, ani seba nehľadal.
Po tomto odporúčaní ešte uvádza zaujímavú radu, ktorou sa on sám riadil najviac. „Ak chceš byť užitočný dušiam blížnych, obráť sa najprv celým srdcom k Bohu a prednes mu jednoducho svoju prosbu, aby ti milostivo udelil lásku. V nej je vrchol čností. S jej pomocou dosiahneš, čo chceš." On chcel získavať duše pre Krista a bol presvedčený, že to dokáže iba keď bude mať dostatok lásky. Vyjadruje tak stručne dominikánsky teocentrizmus. U Boha načerpá všetko, čo potrebuje pre duše! Aj Vincent dokázal študovať z knihy kríža. Dlho študoval aj z iných kníh a tak sa pripravoval na svoje poslanie, ale potom ich zanechal a zriekol sa ich. Neviem, ktoré knihy si bral so sebou na svoje apoštolské cesty, ale hovorí sa len o sv. Písme. Aj to však mohol čítavať iba v noci, lebo cez deň čas nemal.
Snažil sa hovoriť vždy jednoducho, tak aby mu všetci rozumeli, a naučil sa to znamenite. Chcel predovšetkým učiť ľudí bázni Božej. Často volal slovami Apokalypsy: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, pretože sa blíži hodina jeho súdu! Boží súd je blízko!" To bola často hlavná myšlienka jeho kázní, nie však výlučná. Hovoril vždy podľa rôznych období cirkevného roka dával svojim poslucháčom jednoduché a ľahko uskutočniteľné rady. Poučoval ich ako sa majú modliť, ako sa majú spovedať, ako si majú vzbudzovať ľútosť. Hovoril im o hriechu a vôbec o všetkom, čo potrebovali. Pripomínal im základné články našej viery. Dával im rady do ich každodenného života. Ľudia ho počúvali s napätou pozornosťou. Trojhodinové kázne sa im nezdali dlhé. Stávalo sa však, že už boli unavení a začali ochabovať. A niet sa ani čomu diviť. Veď museli stáť celé hodiny v tlačenici a často na páliacom slnku či daždi, a často mali za sebou cestu, ktorú prešli ešte v noci. Vincent to hneď spozoroval a často im povedal niečo, čím ich rozosmial, zažartoval s nimi, sklonil sa k nim, ako len najviac mohol. Jeho slová nikdy neboli výrazom pýchy, sebavedomia či hnevu. Nemyslel vôbec na to, že sa pripravoval na úrad profesora a má mimoriadne nadanie i vzdelanie. Mal na zreteli len a len spásu duší. Často premýšľal, ako by svojim poslucháčom bol čo najviac užitočný.
Rozumeli mu vždy všetci jeho poslucháči aj keď hovoril svojim nárečím z okolia Valencie. Niekto sa to snaží vysvetliť prirodzene a hovorí, že vtedy sa podobným nárečím hovorilo aj vo Francúzsku a Taliansku. Toto vysvetlenie by však nestačilo, pretože sa často stávalo, že mu rozumeli aj Nemci, Gréci a príslušníci iných národov, ktorí mali možnosť počuť jeho kázne. Je zrejmé, že mu Boh dával zvláštnu milosť - charizmu - na to, aby hovoril priamo do srdca poslucháčov.
O rozkole už väčšinou nehovoril, vedel, že by tým obyčajnému ľudu neprospel. V istom zmysle mu rozkol pri jeho apoštoláte pomáhal. Bola to totiž doba zmätkov a neporiadkov a vyvolávala neistotu a smútok a veľmi tak pomáhala počúvaniu slov o tom, aké naliehavé a nutné je obrátiť sa a uzmierovať Božiu spravodlivosť pokáním.



Jeho cesty


Svätý Vincent si nikdy nerobil plány, kedy a kde bude kázať. Starostlivosť o to ponechával Božej Prozreteľnosti. Po svojej kňazskej vysviacke kázal vždy tam, kde práve bol, leda najmä vo Valencii a Avignone. Po odchode z pápežskej kúrie bolo prvým miestom jeho pôsobenia rodné Španielsko. Zo začiatku bol ešte málo známy. Čoskoro ho však začali ľudia počúvať a prijímať ako Božieho anjela, ktorého im Boh poslal, a ktorý má poslanie volať všetkých k návratu k Bohu a k pokániu skôr, ako nastane koniec sveta. Zdalo sa im, že sa koniec naozaj blíži. Všetci teda šli za Vincentom ako za anjelom poslaným od Boha. Mali ho vo veľkej úcte. Začali sa šíriť správy, že bude koniec sveta a nastane súd. Našli sa však aj takí - a to i medzi kňazmi - ktorým sa Vincentove kázne nepáčili a mali proti nim námietky. Zašli až tak ďaleko, že naňho podali žalobu u Benedikta XIII a ten si ho dal predvolať.Vincent ako poslušný rehoľník hneď poslúchol a podrobil sa výsluchu. Napísal potom spis, ktorý sa pravdepodobne nezachoval. Vieme však, že v ňom podal podrobnú správu o svojom pôsobení. V minulosti ho skúmali odborníci, ktorý vyhlásili, že v ňom nie je nič, čo by si zaslúžilo odsúdenie. Vincent mal potom opäť súkromné rozhovory s Benediktom XIII. Keďže tento si ho veľmi vážil, Vincent ho opäť prosil, aby urobil všetko pre dosiahnutie jednoty. Neskôr ho k tomu vyzýval aj vo svojich listoch, ktoré mu posielal zo svojich apoštolských ciest. Stále však viac však poznával, aký je Benedikt zaujatý a neústupný.
Po tomto - pravdepodobne len krátkom - prerušení kázal na Riviére, v Savojsku a v Lombardii. Počuť ho kázať malo možnosť aj celé Francúzsko, Španielsko, Švajčiarsko, severné Taliansko, ale bol aj v Anglicku, Škótsku a írsku. Nemohol vyhovieť všetkým pozvaniam, nikdy sa však nešetril. Nebudeme podrobne uvádzať všetky mestá a mestečká, kde kázal, ani smer, ktorým sa uberal. Niekedy to ani nie je možné. Správy o tom sú veľmi strohé. Uvedieme len miesta, kde spomienka na jeho pôsobenie ostala zvlášť živá.
V Aachene bojoval veľa proti nenávisti, uzmieril rozhnevané rodiny a stal sa anjelom pokoja. Dokázal svojím slovom zapôsobiť tak, že ľudia odpustili aj vrahom svojich príbuzných. V Arles jeho kázanie prirovnávali ku kázaniu apoštolov. Takú chváloreč zapísali o ňom do mestskej kroniky. Dva roky ostal Vincent v južnom Francúzsku, najmä v okolí Marseille. Nebolo mestečka, ktoré by sa nedomáhalo cti privítať ho na svojej pôde. Tu si treba opäť pripomenúť vtedajšie náboženské pomery. Ľudia boli málo vzdelaní, a preto sa dali ľahko získať bludárom. Príklad života platil u nich viac ako slová. To vlastne poznal a skúsil aj sv. Otec Dominik. Často sa však stávalo, že vtedajší kňazi nedávali svojim veriacim vždy dobrý príklad. Preto k Vincentovmu apoštolátu patrilo aj to, že si k sebe volal kňazov, poučoval ich a nebál sa ich ani pokarhať v prípade, keď si neplnili svoje povinnosti. Mal na nich veľký vplyv.
Časté vojny, mor a iné zlá zavinili, že ešte aj vtedy žili v niektorých častiach Francúzska polodivokí ľudia, ktorým sa každý vyhýbal. Žiadny lekár sa nikdy neodvážil ísť medzi nich a tým menej ich napomínať. Jeden takýto kraj sa volal Valputa, čo bola skratka s významom „prehnité údolie". Volali ho tak pre skazenosť jeho obyvateľov. Panovali tam rôzne zlozvyky: smilstvo, lúpeže, dochádzalo k častému prelievaniu krvi, o ľuďoch sa hovorilo, že pestujú čary atď. Zašli až tak ďaleko, že zabili legátov, ktorí tam išli vyšetrovať vraždy. Takéto zločiny ostávali nepotrestané, pretože už nebolo nikoho, kto by sa tam odvážil ísť. Práve do tohto údolia chcel ísť Vincent, hoci ho tam nikto nepozval. Chcel ísť zase niekam, kde ho nevítali v slávnostnom sprievode za vyzváňania zvonov. Všetci žasli nad týmto jeho rozhodnutím a pýtali sa ho, koľkočlenný vojenský sprievod bude potrebovať, keď tam pôjde. Odpovedal, že chce dobývať a víťaziť len nebeskými zbraňami. Šiel tam teda sám, len so svojimi kajúcnikmi. Dokázal hovoriť priamo k srdcu. Viedol k bázni Božej. Dokázal nájsť vhodné slová aj pre týchto ľudí. Nevieme, ako dlho sa tam zdržal, kde ho nikto nevítal a aké prostriedky použil, aby ľudí vôbec na kázeň dostal. Poznáme však výsledok jeho pôsobenia v tomto kraji. Zmena, ku ktorej tam došlo, bola taká radikálna a trvalá a tak prekvapovala, že celé údolie zmenilo svoje meno. Stalo sa z neho údolie čisté - Valpura.
Z južného Francúzska odišiel do severného Talianska, kde ho vítali s nadšením. Nebolo tam mestečka, ktorým by neprešiel. V okolí Turína poradil tamojším poľnohospodárom, ktorí sa mu sťažovali na časté krupobitie ničiace ich vinice, aby ich pokropili svätenou vodou. Výsledok bol taký zrejmý, že kde to urobil, boli vinice uchránené, kde sa touto radou neriadili, tam krupobitie vinice zničilo.
V Chieri sv. Vincent zmieril znepriatelené rodiny. V Albe mal na mnoho ľudí taký vplyv a tak ich získal pre Krista, že sa mnohí rozhodli pre vstup ku kartuziánom, i keď predtým na to vôbec nepomýšľali. V Gran Cartose majú ešte aj dnes Vincentov obraz maľovaný vraj v dobe, keď tam kázal.
Hlavne tam však priviedol mladú kňažnú Margitu Savojskú na cestu svätosti. Mala vtedy niečo viac ako desať rokov, bola však veľmi vyspelá. Prekonávala však akúsi krízu. Zomrela jej totiž milovaná matka, ktorá ju starostlivo vychovávala a viedla od malička po ceste čností. Zarmútené dievča stálo nad rakvou a hovorilo si: „Toľko som sa modlila, toľko som Pána Boha prosila o matkino uzdravenie a všetko bolo márne." Vyvolalo to v nej akúsi zatrpknutosť. Od nej bol už iba krok k pochybnostiam a vlažnosti vo viere. Otec ju niekoľkokrát vzal na Vincentovo kázanie nielen v Albe, ale i v okolitých mestách. Margita mala možnosť aj osobne sa s Vincentom porozprávať a zveriť sa mu so svojimi problémami. Na jeho slová potom až do smrti nezabudla. Nikto nebol svedkom ich rozhovoru, Vincent bol však skúseným duchovným vodcom, dokázal čítať v dušiach ľudí. Nevieme, čo jej povedal. Vieme len toľko, že ju poučoval o obeti a o milosti. Stačilo to k tomu, aby uviedol mladú dievčinu do duchovného života. Vedel, čo tomu prospieva. Položil dobrý základ ďalšej stavby. Nehovoril nadarmo. Našiel v nej žiačku mimoriadne učenlivú. K tomuto poučeniu, ktoré Margita dostala od sv. Vincenta pribudol ešte zošitok, v ktorom bolo opísaných už asi sto listov sv. Kataríny Sienskej. Nebola síce ešte svätorečená, ale jej listy sa už horlivo opisovali. Aj toto zrno tu padlo na úrodnú pôdu. Nešlo len o povrchnú čitateľku.
Tí dvaja sa už síce viac nestretli, sv. Vincent sa však Margite zjavil po smrti a ukázal jej, akou cestou má ísť.
Zo Savojska zašiel Vincent až do Lombardie. V Piacenzi kázal celú pôstnu dobu, no poslucháčov nikdy neubúdalo. Kto ho raz počul, chcel chodiť na jeho kázne znova a znova a neľutoval kvôli tomu ani ďaleké pešie cesty. Ešte dnes obyvatelia Piacenze sv. Vincenta zvlášť uctievajú.
Potom prešiel skoro celým Švajčiarskom. Najdlhšie sa zdržal vo Frieburgu. V roku 1404 bol už zase v Lyone. Potom prešiel toľkými mestami, že sa to zdá skoro neuveriteľné, ak si uvedomíme, že chodil skoro stále pešo. Ešte toho istého roku došiel až do Belgicka. Kráľ Henrich VI. ho však chcel mať v Anglicku. Sám pre neho poslal loď, ktorá mu mala zostať stále k dispozícii.
Chcel s ním osobne hovoriť a radiť sa s ním o mnohých problémoch. Z Anglicka prešiel do Škótska, odtiaľ do írska a opäť sa vrátil na západný breh Francúzska. V auguste 1406 už bol opäť v Janove, kde práve zúril mor. Celé mesto sa zúčastnilo na procesii, v ktorej niesol sv. Vincent monštranciu s Najsvätejšou Sviatosťou. Mor síce hneď neprestal, ale denne dochádzalo k zázračným uzdraveniam. Janovčania si začali hovoriť, že mor neprestal len preto, aby ešte viac zažiarili dary, ktoré Boh udelil svojmu vernému služobníkovi Vincentovi. V Janove sa zdržal trochu dlhšie. Býval tam v dominikánskom kláštore medzi svojimi bratmi. Cirkevný rozkol neprestával byť jeho starosťou a bolesťou. Benedikt XIII však vtedy napísal do Janova, že odstupuje a rozkol prestáva. Všetci sa zaradovali. Arcibiskup z vďaky usporiadal ďakovnú pobožnosť., pri ktorej sv. Vincent kázal. Pri tejto kázni plakal od radosti a vďačnosti. Benedikt XIII. však slovo nedodržal a neodstúpil. Ukázalo sa teda, že všeobecná radosť bola predčasná.
V roku 1408 bol sv. Vincent opäť vo Francúzsku, najmä v okolí Montpellier. V nasledujúcom roku ho už vítala Barcelona. Stretol sa tam znova s Benediktom XIII. a rozprávali sa spolu. Ďalšie správy už nie sú veľmi presné, v Španielsku sa však zdržal dlhšiu dobu. Vo svojej vlasti kázal ešte aj roku 1412. V roku 1416 naposledy zavítal do svojej rodnej Valencie. Od tohto roku až do smrti kázal už iba vo Francúzsku. Kto by nás mohol lepšie poučiť o jeho činnosti ako on sám? Máme niekoľko úryvkov z listu, ktorý napísal svojmu generálnemu predstavenému. Neviem či sa s ním poznal osobne. Pre neho to však vždy bol nástupca sv. Otca Dominika, aj keď vtedy vlastne mala rehoľa dvoch generálov. V liste sa úctivo ospravedlňuje svojmu predstavenému, že nenapísal skôr. Vysvetľuje to doslovne „neuveriteľnými zamestnaniami, ktoré ho oberajú o všetok čas". Tak píše pri svojej skromnosti. Potom naznačuje, ktorými mestami prešiel a oznamuje, že tam našiel údolie plné kacírov.
Potom píše: „Navštevoval som postupne týchto obyvateľov, všade som hlásal vieru, hovoril o pravdivosti katolíckej náuky a bojoval s bludmi. Z Božieho milosrdenstva prijali pravdy viery s veľkou horlivosťou, nábožnosťou a hlbokou úctou. Pán mi pomáhal svojou milosťou a potvrdzoval moje slová zázrakmi." K tomuto listu sa ešte vrátime. Teraz len doplníme túto správu a zamyslíme sa nad niektorými slovami. Sv. Vincent bol rovnako ako sv. Otec Dominik presvedčený, že hlavnou príčinou bludov a kacírstva je nedostatok kázania a nevedomosť, ktorá z toho pochádza. Veď kto vtedy vedel čítať a mal knihy? Boli kraje, kde Vincentovi - keď ho vítali - oznamovali, že 30 i viac rokov nepočuli žiadnu kázeň.
Sv. Vincent kázal a valdenskí zatvorili svoje školy, katari sa zriekali svojich bludov a obrátil sa dokonca aj jeden kacírsky biskup. Pre nás je však najpoučnejšie, že sv. Vincent pripisuje všetky výsledky - niekedy naozaj veľmi obdivuhodné - Božiemu milosrdenstvu. Ako ďaleko je už od márnivosti, ktorá sa ozvala v dobe, keď začínal kázať!
Najpozoruhodnejšia je tu veta: „Pán potvrdzoval moje slová zázrakmi." Sv. Vincent sa o tom zmieňuje jednoducho, ako o niečom samozrejmom. On bol len nástrojom, ktorý sa dal Bohu úplne do rúk. Aký bol nadaný, učený a pritom zostal stále skromný. Neskrýval veľké divy, ktoré Boh jeho rukami vykonal. To vlastne ani skryť nemohol. Nerozvádza to však, ani sa tým nechváli. Len sa o tom stručne zmieňuje, len tak mimochodom. Je tu zrejmé jeho zmýšľanie. Či snáď on obrátil davy ľudí, bludárov a robil zázraky? Vôbec nie! Snažil sa vždy len o to, aby čo najlepšie poznával Božiu vôľu, aby robil len to, čo chce a žiada od neho Boh. Bez Božej pomoci by všetky jeho slová boli ako zrno padajúce na cestu alebo na skalu a zázraky by vôbec neboli možné. Sv. Vincent oznamuje svojmu predstavenému, že síce dosiahol isté úspechy, ale robí to len preto, aby vyznal, že bez Boha nič nezmôže a aby uznal Božiu moc a Božie milosrdenstvo. Ďalej píše vo svojom liste, že v okolí Ženevy naši bratia, aj iní rehoľníci dokonca aj tamojší kňazi sa už neodvažujú kázať proti bludom, pretože sa im vyhrážali. On tam napriek tomu denne kázal, najmä proti bludom najrozšírenejším. Znovu hovorí, že len s pomocou Božou ich účinne vykorenil. Dokázal to, že ľudia pochopili svoje omyly, poznali, že sa odchýlili od pravej viery a veľmi to ľutovali.
Nikde sa nemohol zdržať dlhšiu dobu, pretože dostával stále nové žiadosti a prosby, ktorým chcel čo najviac vyhovieť. Biskup z Lausanne sa sám osobne vydal na cestu a išiel tri dni, aby Vincenta vyhľadal a osobne ho poprosil a pozval, aby kázal v jeho diecéze, ktorá vtedy patrila medzi najúbohejšie. Ďalej píše: „Dozvedel som sa, že kacíri v tamojších údoliach sú veľmi odvážni a smelí, avšak s dôverou v Boha a jeho milosrdenstvo som si predsavzal, že k nim pôjdem na začiatku pôstnej doby. Nech je akákoľvek Božia vôľa, túžim po tom, aby sa splnila." Len toľko teda vieme z tohto Vincentovho listu. Vyčítame z neho, že Vincent robí všetko možné, aby sa stal v rukách Božích ochotným a dobrovoľným nástrojom. V skutočnosti už vlastne nekázal Vincent, ale kázal Pán Ježiš v ňom! Len akoby mimochodom sa v liste zmieňuje o tom, že často káže aj niekoľkokrát za deň, že cestovanie, jedlo, spánok a ostatné povinnosti mu ponechávajú sotva chvíľu času. Viac o sebe a o svojom spôsobe života nehovorí. Stáva sa však živým obrazom skutočnosti, že láska nepripúšťa, aby človek patril sám sebe a žil pre seba. On už žil len pre toho, koho miloval, neponechal si nič pre seba. Pánovi patril už každý okamih jeho života. Pánovi dal všetko a tak mohol spolu so sv. Pavlom povedať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus." Akoby svoj život už nepokladal za svoj, ale za Kristov, čo bolo jeho vlastné, tým pohŕdal a úplne sa pripútal ku Kristovi. Preto mohol napísať: „Nech je už akákoľvek Božia vôľa, túžim po tom, aby sa splnila." U neho to neboli len slová, nechcel už nič pre seba. Nehovoril už o svojej túžbe žiť v kláštore so spolubratmi a viesť pravidelný rehoľný život. Išiel všade, kde ho bolo treba, nebál sa ničoho. Išiel smelo aj tam, kde sa nikto iný neodvážil ísť. Hovoril smelo a otvorene.
Došlo dokonca aj k tomu, že ho - pravdepodobne vo Švajčiarsku - niekolko kacírov napadlo.Chceli ho zabiť. Hoci Vincent mával so sebou početný sprievod kajúcnikov, tentoraz išiel úplne sám za ostatnými a či dokonca pred nimi. Asi preto, aby sa mohol viac sústrediť na modlitbu, rozjímať a byť sám s Bohom. Ani vtedy sa však nezľakol. Nevolal o pomoc ba ani neutekal. Pevne zostal stáť a čakal na vrahov, ostal úplne kľudný. Keď sa títo priblížili, vzal do rúk kríž, ktorý stále nosil so sebou a všetkých útočníkov požehnal znamením kríža. Zastali, neodvážili sa priblížiť, ostali zmätení a prekvapení. Pravdepodobne došlo aj k rozhovoru. Isté je, že svoj zámer neuskutočnili, ale ho dokonca oľutovali; ďalšie podrobnosti o tejto udalosti nemáme. Vincent sám o sebe nikdy veľa nehovoril a útočníci asi tiež netúžili po tom, aby ich mená boli zverejnené. Nevieme ani, akým spôsobom svoju ľútosť vtedy prejavili.
Zo starého životopisu sv. Vincenta poznáme jednu vetu, ktorá veľa objasňuje: „V noviciáte horlivo čítal život sv. Otca Dominika a chcel ho napodobňovať." Zaiste si v tej chvíli pripomínal túžbu sv. Otca Dominika pre mučeníctvo. Tak teda plnil sv. Vincent úlohu, ktorú mu Boh zveril. Takto chápal svoje poslanie byť legátom Kristovým. Naozaj mu išlo len o spásu duší.



Jeho úspechy


Martyrológium nám hovorí, že sv. Vincent bol mocný slovami a skutkami a že priviedol ku Kristovi mnoho tisíc veriacich. Vplyv sv. Vincenta na jeho súčasníkov bol naozaj väčší ako si dokážeme predstaviť.
Zo začiatku sa vydával na cestu len s jedným sócio(spoločníkom), neskôr ho sprevádzali až desaťtisícové zástupy najrôznejších ľudí. To už bol veru veľký sprievod, ktorý iste zapôsobil. Potom sa ani nemôžeme diviť, že Vincentov príchod vyvolával rozruch v kľudnom živote stredovekých mestečiek. Len sv. Vincent svojím vplyvom mohol zabezpečiť, že v takom rôznorodom zástupe nedochádzalo k neporiadkom. Aké náročné asi bolo nájsť pre všetkých nocľah, stravu a pod.
Napriek tomu sv. Vincent ostával verný zásade, že človek si nemá robiť zásoby na ďalší deň. Sám sa nikdy peňazí ani nedotkol
A naozaj, Božia Prozreteľnosť sa vždy postarala o všetko potrebné.

Poznáme už mená piatich otcov z našej rehole, ktorí patrili medzi Vincentových sprievodcov a slúžili mu verne a vytrvalo. Neskôr k nim pribudlo aj veľa svetských kňazov. Tí všetci museli denne spovedať.
Vincentova batožina bola pravdepodobne veľmi nepatrná. Sám pre seba nepotreboval takmer nič. Chcel však všetko, čo mohlo prispieť k Božej oslave. Nemával sv. omšu v kostole, ale na námestí, aby mohlo byť prítomných čo najviac ľudí, pretože by sa do žiadneho kostola nevmestili. Vždy chcel mať sv. omšu spievanú a slávnostnú. Dal preto zhotoviť prenosný organ, ktorý mal sprevádzať ľud pri speve. Preto s ním musel chodiť aj voz, na ktorom ho prevážali. Ďalej mal vždy medzi svojimi sprievodcami niekoľko notárov. Jeho kázne mali byť obnovou pre celé mesto, kde kázal a tým aj obnovou k novému životu. Usiloval sa preto o odstránenie všetkých zlozvykov. Takmer v každom meste žili vtedy znepriatelené rodiny. To všetko sa muselo dať do poriadku. Sv. Vincentovi neostalo utajené, že sa niektorí ľudia zmierujú iba v jeho prítomnosti a po jeho odchode ich nadšenie rýchlo vyprchá a opäť ide všetko po starom. Preto začal brávať so sebou notárov, ktorí namieste dávali do poriadku spory o majetok a iné náležitosti a o všetkom spísali dôkladné zmluvy. Vždy museli byť prítomní, kedykoľvek sa uzatváral mier medzi jednotlivcami, rodinami či mestami, aby si to po jeho odchode už nikto nemohol rozmyslieť.
Hlavné miesto však medzi Vincentovými sprievodcami patrilo kajúcnikom. Boli to ľudia, ktorí sa k nemu pridávali na dlhší či kratší čas.
Jeho kázne na nich zapôsobili tak. že ich chceli stále počúvať a naozaj zmeniť svoj život. V mnohom sa podobali stredovekým flagelantom, líšili sa však od nich svojou poslušnosťou a disciplínou. Sv. Vincent im sám dal pravidlá, podľa ktorých mali žiť a určil zodpovedných, ktorí sa mali o nich starať. Prísne dbal na to, aby boli vždy oddelení muži od žien. Prekvapuje trochu, že aj ženy mohli patriť medzi týchto kajúcnikov a chodiť od mesta k mestu a vziať na seba tento spôsob života aj na dlhší čas. Bola to však odpoveď na Vincentove slová: „Bojte sa Boha! Jeho súd je blízko!" Akou prípravou boli títo kajúcnici na Vincentovo kázanie! Vstupovali do miest za spevu žalmov a piesní, ktorí často zložil sám Vincent. Keď sa zvečerilo, verejne sa bičovali v mestských uliciach a volali: „Na pamiatku Pánovho umučenia a na odčinenie našich hriechov!" Často sa bičovali aj v zime a chladnom počasí a napriek tomu nikto nikdy z toho neochorel. Pripisovali to Vincentovmu príhovoru u Boha a ochotne znášali všetko nepohodlie, ktoré im tento spôsob života prinášal. Chodili bosí a prispievali celým svojím životom a svojimi modlitbami k účinnosti Vincentových slov. Aj tu platilo v plnom zmysle: „Po ovocí ich poznáte!"
Bohatých ľudí vtedy nebolo veľa. Niekedy bolo veľkým problémom postarať sa o obživu všetkých tých, ktorí putovali so sv. Vincentom. On to však vždy riešil modlitbou. A tak často prichádzalo akoby k mimoriadnemu rozmnoženiu chleba a iných potrebných vecí. Vždy sa všetci nasýtili. Sv. Vincent pre nich zvlášť napísal článok o postoji k týmto veciam. Hovorí tam: „Aby si mal správny postoj k dočasným a večným veciam, musíš sa na tie dočasné pozerať štvorakým pohľadom. Najprv, aby si všetko považoval na úplne cudzie ako cudzinec a to tak, že tvoj kabát ti musí byť taký cudzí akoby bol niekde v Indii. Po druhé, aby si sa vo svojom živote bál nadbytku ako jedu a ako topiaci mora. Po tretie, aby si vo svojom živote pociťoval všetok nedostatok a núdzu, pretože ona je rebríkom, po ktorom sa stúpa k večným nebeským pokladom. Po štvrté, aby si sa vyhýbal zlej spoločnosti a prepychu mocných boháčov, predsa však nimi nepohŕdal a aby ti pôsobilo veľkú radosť pohybovať sa medzi chudobnými a pohŕdanými - ktorí sú ako pravý obraz Kristov - a aby si sa k nim pridružoval rýchlo, ochotne a s úctou ako ku kráľom." Kto sa týmito pravidlami riadil vernejšie ako sv. Vincent?
Vždy poučoval iných viac svojím príkladom ako slovami. Jeho kajúcnici sa po čase opäť vracali ku svojim rodinám a k svojmu zamestnaniu. Nikdy ich však neomrzelo opäť počúvať Vincentove kázne. Stálejších sprievodcov, na ktorých sa vždy a vo všetkom mohol spoľahnúť, bývalo približne sto. Vincent im bol tým najlepším duchovným vodcom, akého mohli nájsť.
Núdzu a nedostatok teda považoval za rebrík do neba. Pritom však mal podivuhodný zmysel pre praktický život a pre potreby svojich blížnych. Ako pokánie ukladal svojim kajúcnikom prácu v prospech miest, kadiaľ práve prechádzali a starostlivosť o spoločné dobro. Títo ľudia opravovali cesty, stavali mosty a pomáhali všade, kde to bolo potrebné. Nemusíme sa teda diviť, že sa mestá o Vincentov príchod tak uchádzali. Kadiaľ sv. Vincent prešiel, tam to bolo vidieť. Chcel byť prospešný všetkým a vo všetkom. Pritom však na prvom mieste neprestávala mať starosť o spásu nesmrteľných duší. Túto túžbu roznecoval predovšetkým u svojich spolupracovníkov a kajúcnikov. Mali iných poučovať predovšetkým príkladom. Celý ich život mal byť výrečným svedectvom a kázaním. Každý však - podľa svojich schopností - mohol prispievať aj slovom. Veď vtedy bola náboženská nevedomosť obrovská. Mali pomáhať príležitostne aj vo veciach tohto sveta, celým životom však malo ozývať ich volanie: „Co osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale na svojej duši utrpel škodu?"
Sv. Vincent myslel na všetkých. Spozoroval, že jeho kázne bývajú pre deti pridlhé. Preto si našiel a vyškolil spolupracovníkov, ktorí mávali počas jeho kázania zvláštne kázne pre deti, primerané ich veku. Ani to mu však nestačilo, ale posledné voľné chvíle venoval deťom. Robil to vždy s veľkou trpezlivosťou a láskou. Tento mimoriadne nadaný a vzdelaný profesor filozofie, znalec arabského a hebrejského jazyka, učil deti prežehnávať sa, prispôsoboval sa im, odpovedal im na ich detské otázky. Ak nás to prekvapuje u niekoho, kto chcel ustavične pripomínať Boží súd a považoval to za svoje hlavné poslanie, zabúdame na požiadavky Božej lásky. On sa skutočne „skryl do svojej nepatrnosti" a nemyslel na seba a na svoje úspechy. Uisťuje nás, že pokora „...otvára vnútorný zrak a približuje k nebeskej čistote. Stavia si schodisko, po ktorom stúpa k vysokému poznaniu. Duch sa roznecuje po hodnotách nebeských a na všetko dočasné pozerá ako na nepodstatné - s odstupom. Tak začína v mysli vrieť tá láska, ktorá ako plameň spáli všetku hrdzu neprávostí. Celú dušu tak zachváti láska, že ju už nevzruší žiadna márnosť. Každá myšlienka, každé slovo a čin, všetko je diktované láskou. Takto vyzbrojený človek môže kázať bez nebezpečenstva, žeby hľadal svoju slávu. Nemôže už vzniknúť žiadna márnivosť tam, kde sa usídlila láska... ani len túžba po chvále sa nemôže vlúdiť do duše, ktorá vidí samu seba ako nič pred Božou tvárou."
U sv. Vincenta to neboli len slová. On podľa toho žil, preto sa stále pokladal za služobníka neužitočného a slúžil bez nároku na uznanie a ocenenie. Išlo mu len o záujmy Božie a o spásu duší. Slúžil, a preto sa staral aj o to, aby o jeho sprievodcov bolo vždy dobre postarané. Myslel na všetko a na všetkých. Nezniesol však ani trochu zištnosti. Ak sa niekedy stalo, že dostal viac ako potreboval pre seba a pre svoju družinu, okamžite všetko rozdal chudobným. Nikdy nedovolil zhromažďovanie zásob. Nikdy sa nestalo, aby si nechal niečo na druhý deň. Nerobil si zásoby ani vtedy, keď išiel na miesta, kde vedel, že mu ľudia pre svoju chudobu nebudú môcť nič poskytnúť. Chcel byť všetkým pre všetkých. Nestačilo mu, že na jeho kázne sami prichádzali kniežatá a preláti. Vyhľadával ich aj sám.
Ak sa dozvedel, že niekde nejaký kňaz žije hriešnym životom, zavolal si ho do súkromia a dôrazne s ním prehovoril. Veľmi rád tiež navštevoval rehoľnice, žijúce v klauzúre. Pre každého mal porozumenie, každému dokázal povedať to, čo práve potreboval. Často svojich poslucháčov rozplakal. Sám niekedy plakal, najmä pri sv. omši. Už pohľad na neho bol kázaním. Nikdy sa nesnažil získať pre seba či pre niekoho zo svojich najbližších nejaké výhody. Do verejných záležitostí zasahoval len vtedy, ak to bolo nutné. Sklamali sa tí, ktorí si mysleli, že ho budú môcť využiť nejakým spôsobom vo svoj prospech.
Keď raz prišiel do Janova, rozprávali mu, že práve odsúdili na smrť jedného jeho krajana. Uisťovali ho, že ak bude on zaňho prosiť, určite dostane milosť. Vtedy odpovedal: „Nechcem prekážať spravodlivosti!" Práve pre túto jeho nestrannosť si ho často volili za sudcu vo svojich sporoch. Dobre vedeli, že on nebude hľadať to, čo by bolo v jeho prospech, ale iba záujmy Ježišove. Benedikt XIII a kardináli ho často prosili o radu a podľa nej sa riadili. Zverovali mu nielen duchovné ale i svetské záležitosti.
O sv. Vincentovi sa dozvedel aj Abenbalva Mohamed, moslimský panovník Granady. Napísal mu list, v ktorom ho pozval do svojho kraja a zaručoval mu v ňom úplnú slobodu, čo je u moslima tej doby prekvapivé. Vincent si na túto cestu vyžiadal zvláštne povolenie od Benedikta XIII. Trikrát tam potom verejne kázal, vždy za kráľovej prítomnosti. Tento panovník však nenašiel odvahu zriecť sa viery svojich predkov a zostalo len pri jeho záujme. Mnohí Saracéni sa však vtedy obrátili. Tým si sv. Vincent získal veľa nepriateľov. Títo sa začali kráľovi vyhrážať, že príde o svoje kráľovstvo, ak bude Vincenta naďalej podporovať a držať nad ním ochrannú ruku. Toho sa naozaj nakoniec a zľakol a sám Vincenta požiadal, aby opustil Granadu a kázal iba medzi kresťanmi.
V Španielsku bolo v 15. storočí ešte dosť vyznavačov islamu a i na nich mal teda sv. Vincent vplyv. Nikto asi presne nevie, koľko ich priviedol k pravej viere, úradné záznamy sa vtedy o tom nepísali. Hovorí sa však, že po Vincentových kázňach sa nechalo pokrstiť asi osem tisíc Saracénov. Mnohí - ako aj kráľ - ho obdivovali, no nenašli silu na to, aby začali nový život.
Omnoho väčší úspech mal sv. Vincent u židov. Bol bystrým dišputátorom a vedel im pohotovo odpovedať na ich námietky. Získaval ich nezvyčajnou znalosťou Svätého Písma. Niekde však privádzali židov na jeho kázne násilím, často však prichádzali dobrovoľne. Židov, ktorí sa dali pokrstiť bolo vraj okolo dvadsaťpäťtisíc.
V roku 1391 postihlo židov v Španielsku veľké prenasledovanie. Sv. Vincent o tom vedel, a práve preto sa ich začal ujímať. Pozýval ich na svoje kázne a venoval sa im so zvýšenou pozornosťou. Raz sa stalo, že už mala začať kázeň, všetci čakali, no Vincent len stál na mieste a mlčal. Už to trvalo tak dlho, že si niekto dodal odvahy a spýtal sa ho, na čo čaká, prečo už nezačína. Odpovedal: „Čakám Božiu milosť. Prídu ešte ľudia, ktorých príchod nám bude veľmi milý." Kto by to mohol byť? Zrazu - úplne nečakane - prišla celá skupina židov. Kto ich zavolal? Kto ich poslal? Ukázalo sa, že ich nikto nenútil, ani nepresviedčal. Sami sa rozhodli a odhodlali prísť, ísť z Božieho vnuknutia. Sv. Vincent sa ich opýtal: „Čo ste sem prišli robiť?" Odpovedali mu úprimne, že ani sami nevedia. „Ja to však viem. Prišli ste, aby ste počuli pravdu a uviedli ju do skutkov!" - zvolal sv. Vincent energicky. Hovoril potom tak výrečne a presvedčivo, že sa ich mnoho obrátilo. Židov to stálo veľa, keď mali ísť na Vincentovu kázeň. Nechceli byť veľmi ľuďom na očiach, no na druhej strane si nechceli nechať ujsť príležitosť a chceli počuť i vidieť povestného divotvorcu. Jeden Žid - veľmi vzdelaný a vážený - sa preto už vopred skryl v dome svojho priateľa na námestí, na ktorom mal sv. Vincent kázať. Musel čakať dosť dlho, pretože nakoniec zaspal a neprebudil ho ani začiatok kázne. Zrazu len sv. Vincent zvolal: „Teraz sa prebuď! Teraz bude niečo pre teba!" Trhlo to ním a celý užasnutý premýšľal. „Ako o mne mohol vedieť. Veď som dával veľký pozor, aby ma nikto nevidel." Stačilo to však na to, aby sa aj tento Žid obrátil.
Pre Židov bolo vždy pri Vincentových kázňach vyhradené zvláštne miesto. Vincent dbal, aby ich nikto neobťažoval. Niekedy sa stávalo, že sa obrátili dokonca aj rabíni. V Tolede neprišiel na kázeň žiaden Žid. Vincent náhle zvolal: „Ako môžete zniesť vo svojom meste toľko neveriacich! Poďme do synagógy." A išiel tam v čele zástupu s veľkým krížom v ruke. Hovoril, plakal, prosil, presviedčal, až nakoniec dosiahol, že tamojšiu synagógu prestavali na kresťanský chrám. V Salamanke sa dokonca odvážil ísť do synagógy aj počas obradov. Vošiel takisto s veľkým krížom v ruke. Došlo k trme- vrme. Židia žasli a nevedeli, čo majú robiť. Vincent však všetkých upokojoval a vyhlásil: „Prišiel som k vám vo veľmi dôležitej záležitosti." „O čo ide?" - pýtali sa ho. „O spásu vašich duší!" Potom im začal hovoriť o Pánu Ježišovi. Aká to musela byť horlivosť a odvaha. Niet divu, že jeho slová zapôsobili. Najväčším dôkazom účinnosti Vincentových kázní je však kajúcnosť zástupov. Počet ľudí, ktorých Vincent priviedol k pokániu, sa nedá ani odhadnúť. Hriešnici po jeho kázňach verejne vyznávali pred zástupom veľké hriechy a prosili o odpustenie. Celé zástupy plakali. Kto raz Vincenta počul, chcel ho počuť znovu. Pritom nás starý životopis uisťuje, že Vincent kázal umiernene a triezvo. Hlásal proste a presvedčivo pravdy viery. Nebol pritom strojený a vyumelkovaný, ako väčšina kazateľov v jeho dobe, ale jednoduchý a vecný. Jeho hlas bol zvučný a jasný. Preto nie je možné len prirodzene vysvetliť skutočnosť, že ho počuli také veľké zástupy bez akýchkoľvek zosilňovačov. Boh mu aj v tom pomáhal.
Raz sa stalo, že sa Vincent cestou do mesta, kde mal kázať, zastavil v odľahlom kláštore. Jeden mních začal prosiť, aby smel ísť tiež do mesta, vypočuť si Vincentovu kázeň. Bolo to proti predpisom, preto mu to opát nedovolil. Tento mních šiel potom v čase kázne na vyvýšené miesto vo svojom kláštore, díval sa smerom k mestu, kde Vincent v ten deň kázal, a počul jasne celú kázeň, napriek tomu, že kláštor bol od mesta vzdialený štyridsať míľ.
To, čo Vincent učil, potvrdzoval zázrakmi. Starý životopisec sv. Vincenta uvádza, že obrátil k verejnému pokániu okolo štyridsaťtísc prostitútok, pirátov, vrahov, rúhačov a úžerníkov. Aká to musela byť misia! Ľudia verejne odpúšťali vrahom svojich príbuzných, zmierovali sa, odprosovali, konali pokánie. Stále viac a viac kňazov muselo dlho do noci spovedať. Ženy sa vzdávali šperkov a podobného prepychu. Vznikali nemocnice a nové kláštory. Bohatší sa začali deliť s chudobnými o svoj majetok a zriekali sa rozpustilých zábav. Sv. Vincent neodišiel skôr, než bolo všetko v poriadku a nezavládla svornosť. Navštívil potom ešte klauzúrne sestry a zase odchádzal peši alebo na oslíkovi tak, ako prišiel, s očami upretými do zeme alebo k nebu, akoby ani nevidel prelátov a hodnostárov, ktorí sa snažili uctiť si ho. Škoda, že sa nám nezachovala ani jedna kázeň, ktorú mal k rozjímavým sestrám. V podstate im však určite nehovoril nič iné ako hovorí vo svojom spise Duchovný život. Zdôrazňuje tam náklonnosti, v ktorých sa musíme cvičiť: k Bohu, k sebe, k blížnemu. K Bohu láskou, bázňou, úctou, túžbou a pohotovosťou k akejkoľvek poslušnosti; k sebe snahou o odstránenie chýb a slabostí, pokorovaním a pohŕdaním sebou, živou čnosťou a bdelou pozornosťou vo všetkom dobrom, dokonalou skromnosťou; k blížnemu súcitom, znášanlivosťou, skromnou úctivosťou. Aký je to len program v týchto niekoľkých slovách! Ako úplne inak chápu dnes ľudia náklonnosť k sebe.
Vtedy bolo okrem rozjímavých sestier v rôznych mestách ešte aj dosť takzvaných reklúzov, mužov i žien. Boli to pustovníci, ktorí žili uzavretí, alebo dokonca zamurovaní v izbičkách priliehajúcich ku kostolu a nikdy odtiaľ nevychádzali. Viedli tam život v samote, v chudobe, v modlitbe a v práci. Mestá považovali týchto reklúzov za záruku Božej ochrany a boli hrdé na to, ak ich mali. Len mimoriadne sa stalo, že niektorí z nich vyšiel von zo svojho príbytku. A kázne sv. Vincenta boli takouto príležitosťou a udalosťou, že i reklúzi na čas vychádzali. Obyvatelia mesta sami chodievali k reklúzom a pozývali ich na jeho kázne. Ak súhlasili, rozbúrali zamurovaný vchod do ich ciel a vyviedli ich na námestie, často po rokoch uzavretia. Po kázni sa opäť vrátili a nechali sa znova zamurovať, aby už nikdy nevyšli. Z toho tiež vidieť, akou výnimočnou udalosťou bývalo Vincentovo kázanie pre celé mesto.
Vincent teda mával veľmi rôznorodých poslucháčov. Dokázal hovoriť ku všetkým, zapôsobiť na všetkých. Nebolo nikoho, kto by nebol odchádzal s predsavzatím, že začne nový život. Je o tom jedna dojímavá príhoda. Už mal začať kázeň, keď si všimol, že práve vedú na popravu dvoch zločincov - muža a ženu. Mali ich upáliť. Vincent žiadal, aby ich priviedli k nemu. Mal takú veľkú autoritu, že ho ihneď poslúchli. Prosil potom, aby aj oni mohli ostať na kázni. Kázeň trvala tri hodiny a hovoril tak, akoby to bolo určené iba pre tých dvoch. Hovoril o pekle i očistci. Čím je v porovnaní s týmito trestami dočasný oheň tu na zemi? Záleží len na tom, aby mu predchádzala ľútosť. A on veru dokázal ľudí priviesť k ľútosti! Akú vzácnu mali títo dvaja odsúdenci prípravu na smrť. Uznali veľkosť svojej viny a pokorne prijali svoj trest.
Tak si sv. Vincent stále viac získaval úctu a lásku všetkých - i tých spolubratov, ktorí sa predtým odvažovali jeho spôsob života kritizovať.



Rôzne udalosti


Poslucháčov Vincentovi stále pribúdalo a účinnosť jeho kázní rástla. Súčasne sa však zväčšovala aj prísnosť, s akou sv. Vincent cvičil svoje telo. Pritom však získal akúsi podivuhodnú istotu o tom, že dal Bohu všetko a že žije len pre neho. Svedčí o tom okrem iného aj stretnutie so sv. Bernardínom Sienskym - františkánskym kazateľom. K stretnutiu prišlo v talianskej Alexandrii. Sv. Bernard bol vtedy ešte mladý. Mal však veľkú túžbu počuť niekedy Vincentovo kázanie. V tomto meste sa mu táto túžba splnila. Ostal užasnutý. Nikdy predtým ešte nepočul takého horlivého kazateľa, ktorého kázeň by mala také podivuhodné účinky. Pocítil teda prirodzenú túžbu hovoriť s ním. Prosil, naliehal a skutočne sa mu podarilo dostať sa až k nemu. Nevieme, o čom sa spolu rozprávali, na čo sa ho sv. Bernardín pýtal a s čím sa mu zveroval. Na druhý deň išiel opäť na kázeň. Stál v skupine niekoľkých františkánov.
Náhle sv. Vincent kázeň prerušil a zvolal: „Deti moje, vedzte, že je medzi nami jeden menší brat, ktorý sa má čoskoro presláviť po celom Taliansku. Jeho učenie a jeho príklad prinesú veľké plody kresťanskému ľudu. Hoci je mladý, cirkev ho bude uctievať skôr ako mňa. Ďakujete teda Bohu! Ja sa teraz vrátim do Francúzska a do Španielska. Jemu prenechávam kázanie v tých častiach Talianska, kde som ešte nebol." Tieto slová vzbudili v zástupe veľkú pozornosť. Sv. Vincent však pokračoval v kázni tam, kde prestal. Najviac udivuje jedna veta: „Cirkev ho bude uctievať skôr ako mňa!" Jasne tu hovorí, že aj on bude uctievaný. Ako mohol vedieť, verejne prehlásiť, že aj on bude uctievaný a pritom ostať taký pokorný. Čo si bol taký vedomý, že je svätý? Aká v tom bola istota a vyrovnanosť!
Predpoveď sa splnila vo všetkom. Sv. Bernardín sa stal svätým a slávnym kazateľom. Možno často spomínal na Vincentove kázne a mal túžbu napodobňovať ho. Veď práve pri týchto kázňach poznal a pochopil, čo to znamená, ak niekto nehľadá seba, ale Ježiša Krista. Čo znamená ak má niekto na zreteli len spásu duší a ak sa chce stať všetko pre všetkých, aby všetkých získal pre Krista. Sv. Bernardín bol skutočne kanonizovaný o šesť rokov skôr ako sv. Vincent, hoci zomrel dvadsaťpäť rokov po ňom. Sv. Vincent teda jednoducho povedal len to, čo mu Boh zjavil. Na seba pritom nemyslel. On už predsa dávno dal na bok všetko svoje!
Z Talianska teda skutočne odišiel. Najprv kázal vo Francúzsku. Mával tam často zvláštne kázne pre rehoľníkov i rehoľníce. Vždy však za hlavný námet svojich kázní považoval posledný súd a cítil, že je to od Ježiša. Úspech mal neobyčajný. Jeden jeho súčasník o ňom vtedy napísal: „Jeho slová sa zdajú byť viac božské ako ľudské!"
Pritom boli jeho cesty neplánované. Vždy šiel tam, kde ho práve najnaliehavejšie potrebovali. Vtedy dostal list od aragónskeho kráľa Martina, ktorý ho naliehavo volal do Španielska. Sv. Vincent ho poznal osobne a bol už dlho jeho poradcom. Teraz tomuto kráľovi zomrel jeho jediný tridsaťpäťročný syn a trón ostal bez dediča. Sv. Vincent išiel teda do Španielska. Podarilo sa mu tam potešiť zarmúteného kráľa a naučiť ho kresťanskej odovzdanosti a dôvere. Na radu svojich priateľov sa Martin znova oženil. Sobášil ho Benedikt XIII. za Vincentovej prítomnosti. Potom šli obaja v sprievode dvanástich kardinálov na púť k Panne Márii do Montserratu, kde mal Vincent vrúcnu a ohnivú kázeň o rozkole, ktorý stále nemal konca. Vrúcne sa tam modlil za tohto človeka, ktorý sa v tej chvíli modlil s ním, človeka, ktorý žil lepšie ako väčšina prelátov v tej dobe, pritom bol však pyšný, tvrdohlavý a neústupný, a tak sa stával prekážkou každého vyjednávania. Rozlúčil sa s Benediktom a vydal sa na cestu do rodnej Valencie. Nebol tam už pätnásť rokov. Jeho matka už nežila. Pri jej smrti a na pohrebe Vincent nebol. Máme totiž správu, že sa Vincent raz pri kázni rozplakal, prestal kázať a zaslzené oči pozdvihol k nebu. Chvíľu tak ostal a mlčal. Ľudia sa len udivene dívali. Po chvíli sa ospravedlnil za prerušenie a na vysvetlenie povedal: „Nedivte sa mi! Boh mi zjavil, že práve teraz vo Valencii zomrela moja matka. Blahoželám jej však! Zomrela nábožne a už je v nebi!" Aký jemný a citlivý ostal Vincent pri všetkej svojej prísnosti. Nehanbil sa slzy vo chvíli, keď zomrela jeho matka, za ktorú sa určite neprestával modliť. Oficiálnu správu o jej smrti dostal potom o niekoľko dní, deň a hodina sa však zhodovali. Otec asi zomrel oveľa skôr. Nachádzame ešte nejasnú zmienku o jeho sestre, ktorá ostala pannou. Mala veľkú úctu k svojmu bratovi a na jeho pamiatku si uchovávala jeho vlnenú tuniku. Keď umierala, prosila, aby ju položili na jej telo. Aj o tejto smrti dostal Vincent zjavenie a to pri sv. omši. Inak o nej nevieme takmer nič. Ani len jej meno nepoznáme.
Aj vo Valencii bolo prvoradou Vincentovou prácou obnovenie mieru a pokoja. Opäť sa zišiel so svojimi spolubratmi, nedal však najavo, že vie o tom, ako ho posudzovali. Sám si potom v tomto meste postavil pomník tým, že tam zriadil inštitút pre vyššie štúdiá, z ktorého sa neskôr vyvinula univerzita. Tým si získal úctu a obdiv všetkých krajanov. V týchto prejavoch išli až tak ďaleko, že mu šli v sprievode naproti s hudbou a baldachýnom, pod ktorým ho chceli viesť. Mnohým sa to však nepáčilo. Tak sa stalo, že pri jednej hostine, na ktorú ho pozvali - veľa tohto však nezjedol - sa ho jeden františkán spýtal: „Tak čo Vincent, ako to vyzerá s márnivosťou?" Všetci to počuli a stíchli. Zaujímalo ich, ako zareaguje a dávali pozor, aby im nič neuniklo. Sv. Vincent neupadol do rozpakov a odpovedal pohotovo: „Márnivosť prichádza i odchádza, z milosti Božej sa však u mňa nezastaví." Všetci boli s touto odpoveďou spokojní - i františkán, ktorý do svojej otázky akiste všeličo primiešal.
Znova teda mohol opakovať: „Nemôže vzniknúť žiadna márnivosť tam, kde sa usídlila láska!" Ako by sa mohol niekto chváliť nejakým dobrým dielom, keď nad slnko jasnejšie vidí, že sa na nič nehodí, ak ho neovláda Božia sila? Akoby si niekto mohol pripisovať niečo ako výsledok svojich vlastných síl, keď už nie stokrát, ale tisíckrát mal príležitosť poznať, že chcieť neznamená vždy aj môcť. Boh necháva totiž človeka tak dlho v bezmocnosti, aby sa naučil pokore a nehonosil sa nikdy sám sebou, ale pripočítaval všetko dobré Bohu, nielen zo zvyku a slovami, ale aj s najhlbšieho presvedčenia srdca.
Sv. Vincent nebol v Španielsku ešte ani rok , keď náhle a nečakane zomrel aragónsky kráľ Martin. Aj o tejto smrti mal Vincent zvláštne zjavenie a ohlásil ju pri kázni zhromaždenému ľudu. Aragónske kráľovstvo sa teraz stalo predmetom sporov.
Benedikt XIII. menoval sv. Vincenta za jedného z porotcov, ktorí mali rozhodnúť o budúcom kráľovi. Spolu ich menoval deväť, medzi nimi boli aj traja biskupi a Vincentov rodný brat - kartuzián - Bonifác. Akej úcte sa musel už vtedy tešiť Vincent, keď ho všetci vyzvali, aby ako prvý predniesol svoj názor. Sv. Vincent sa vtedy vyslovil v prospech Ferdinanda, kastílskeho infanta. Spory sa vliekli ešte dlho, ale nakoniec sa naozaj stal aragónskym kráľom. Sv. Vincent sa však do takýchto svetských sporov miešal veľmi nerád. Jemu išlo len o spásu nesmrteľných duší a o mier. Napriek tomu však privítal nového kráľa slávnostným príhovorom. Nezavďačil sa tým však všetkým. Niektorí ľudia radostne spievali Te Deum, iní opäť ohovárali sv. Vincenta a nadávali na neho. Prehlasovali, že vraj k nemu stratili všetky sympatie. Sv. Vincent o tom vedel, ale nehájil sa. Radoval sa z toho, že bol v jeho vlasti znovu nastolený mier a že k tomu mohol prispieť aj on. Kázal potom v Španielsku na rôznych miestach. Trochu dlhšie sa zdržal v Barcelone, odkiaľ sa vydal na Baleáry. Nemohol viac študovať. len v noci čítal sv. Písmo, on mal však dobrú prípravu, odniesol si z rokov štúdií dobrý základ a tak jeho kázne neprestávali byť bohaté na náuku. Vrúcnosť im však dodávala hlboká viera a vrúcna láska. K úspechu pomáhala aj prísnosť jeho kajúceho života, príklad kajúcnikov, ktorí ho sprevádzali, jeho zázraky a neraz aj proroctvá, ktoré vyslovil.Dokázal čítať v ľudských srdciach a často ľudom odhaľoval ich najtajnejšie myšlienky. Nedivme sa, že často dochádzalo k hromadným obráteniam. A nad to všetko pôsobilo jeho pripomínanie, lepšie povedané, hrozba posledného súdu. Kto jeho slová o tejto udalosti počul, nikdy už na ne nezabudol. Každá jeho kázeň mala svoj účinok, niektoré sa však zvlášť vryli ľuďom do pamäti. V Toulouse v roku 1416 začal zvlášť živo opisovať posledný súd a božského Sudcu. Jeho hlas znel takým strašným tónom, že ľudia, ktorí sa tiesnili v katedrále a na námestí, padali na zem a volali: „Milosrdenstvo!", takže ich musel vyzvať, aby povstávali. Bol skutočne presvedčený, že deň súdu sa blíži. Raz sa ho v Salamanke odvážili spýtať: „Ak je súd taký blízky, ktoré divy a znamenia ho ohlasujú?" Odpovedal jasne a bez zaváhania: „Aké lepšie znamenie vám môžem dať, ako Božie milosrdenstvo, ktoré skrze úbohého hriešnika, ktorý stojí pred vami vykonalo už viac ako tritisíc zázrakov?" Počítal zázraky tak presne? Bol si ich tak jasne vedomý? Áno, no pritom o nich hovoril v duchu dokonalej pokory, ktorá nepripisuje zásluhy sebe, ale iba Bohu.
Hovorili by sme radšej iba o sv. Vincentovi samom, náš životopis by však nebol úplný, keby sme sa aspoň stručne nezmienili o zázrakoch, ktoré Boh skrze neho konal. Hovorí sa, že počas svojho života vzkriesil štyridsať mŕtvych. Uzdravil veľa bláznivých, vracal zrak, sluch, pomáhal v tých najrôznejších chorobách. S rovnakou prostotou a pokorou s akou hovoril o „svojich" zázrakoch" - ktoré však za svoje vôbec nepovažoval - prehlásil raz, že je anjelom, o ktorom hovorí kniha Zjavenia. Bolo to opäť v Salamanke. Ľudia vtedy prestali pracovať, v školách sa prestalo učiť, obchody boli zatvorené. Katedrála by bola preplnená a tak Vincent kázal na hore neďaleko mesta, ktorej sa vravelo Olivetská. Hovoril o onom anjelovi a pripomínal jeho napomenutia: „Bojte sa Boha, pretože jeho súd je blízko!" Náhle dôrazne zvolal: „Tým anjelom som ja." To sa však ľudu predsa len zdalo trochu smelé. Že je to svätec, to pripúšťali, ale anjel? Začala vznikať nedôvera. Niektorí ju prejavili aj nahlas. Tu sv. Vincent zvolal: „Pri bráne sv. Pavla práve nesú zomrelú. Prineste ju sem!" Jeho rozkaz splnili: Svätec sa k nej sklonil a povedal jej: „Vstaň a povedz, či som naozaj anjelom z Apokalypsy, povereným ohlasovať súd!" Mŕtva ožila, vstala a hlasno pred všetkými prehlásila: „Áno, ty si skutočne tým anjelom!" Potom klesla na máry a opäť bola mŕtva. Kto teda ešte mohol pochybovať. Ľudia boli teraz už tak presvedčení, že nastane posledný súd, že začali hľadať rôzne vysvetlenia, prečo k tomu ešte nedošlo. Jedni vraveli, že sa tak nestalo pre veľký počet obrátených, ktorí konali opravdivé pokánie, iní, že u Boha je tisíc rokov ako jeden deň a podobne. Sv. Vincent si takého otázky nekládol. On robil to, čo Boh od neho žiadal a pripravoval na tento okamih nie stovky alebo tisíce ľudí, ale celé národy. Nikdy si nedovolil uvádzať presne deň či rok. Považoval sa len za hlas Boží.
Odporcov mal dosť, najmä na začiatku. Hovorili sme už, že bol obvinený u Benedikta XIII, ktorý bol pre neho zákonitým pápežom a musel sa zodpovedať. Podal mu ochotne nasledujúce vysvetlenie: „Som pevne presvedčený, že koniec sveta je blízky odvtedy ako mi Pán udelil dar zázrakov, aby utvrdil mňa i svet v tejto viere. K tomuto názoru ma privádza aj čierny mor, ktorý často vyľudňuje celé kraje, časté zemetrasenia, drahota, vojny, všeobecná skazenosť a nakoniec aj cirkevný rozkol."
Benedikt XIII. vtedy nič nenamietal. Námietky nemala ani Cirkev, keď všetko znova skúmala v kanonizačnom procese a schválila pri svätorečení úplne mimoriadne Vincentovo poslanie. Plody Vincentovho apoštolátu boli také mimoriadne, že sa dokonca niekde hovorí o obrátení celého kresťanského ľudu. Jeho príchod na určité miesto znamenal hlbokú zmenu zvykov a zmýšľania v celom kraji. Ustávalo rúhanie, neprejavovala sa márnivosť v obliekaní. Boháči prestávali byť sebeckí, chudobní neboli nespokojní. Vraveli sme už o tisícoch obrátených hriešnikov. Nikto však nespočíta, koľko kresťanov priviedol k svätému životu. Niektorí ľudia tvrdili, že keď kázal, videli nad jeho hlavou ohnivý jazyk, podobný tým, ktorí spočinuli nad apoštolmi v deň Turíc. To, čo sa dialo, bolo vlastne ustavičným zázrakom: ľudia sa odprosovali, zmierovali, ľutovali svoje hriechy. Často nečakali ani na koniec kázne a začali sa verejne vyznávať a robiť pokánie. Mnoho obrátených vstupovalo do reholí. Kňazi začali rozdávať svoj majetok chudobným a stávali sa soľou zeme. Jediná Vincentova kázeň stačila k zmene života v rozjímavých kláštoroch, kde vtedy nebola najlepšia observancia.
V prameňoch stále nachádzame nové zmienky o Vincentovej neuveriteľnej nežnosti k deťom. Učil ich strelné modlitby a starostlivo ich poučoval o pravdách viery. Nikdy nezabúdal ani na chudobných. Zámožným rodinám často odporúčal krásny vianočný zvyk: prizvať si k štedrovečernému stolu troch chudobných - muža, ženu a dieťa - aby si v nich uctili sv. Rodinu.
Kadiaľ prešiel, tam vznikali kláštory, nemocnice a sirotince. Nemôžeme sa teda diviť, že starí životopisci stále tvrdili: „Obrátenia tak hromadné a účinné sú najväčším zázrakom, ktorý Boh skrze sv. Vincenta urobil."



Zázraky


Pre úplnosť musíme aspoň stručne povedať niečo aj o jeho ostatných zázrakoch, ktoré Boh skrze neho urobil. Čo priťahovalo k sv. Vincentovi toľké davy? Čo spôsobilo, že mal taký mimoriadny vplyv? Isteže to bola v prvom rade jeho horlivosť a láska. Svedkovia v kanonizačnom procese sa vyjadrovali takto: „Nikdy som ešte nevidel človeka tak milého." „Nikto sa mu nevyrovnal dobrotou!" K tomu pristupoval dar jazykov, o ktorom už bola zmienka. Každý mu rozumel, nikdy nepotreboval tlmočníka.
Toto všetko ešte zdôrazňovali zázraky. Je málo svätcov, u ktorých by boli zázraky niečim takým samozrejmým, častým a skoro prirodzeným ako práve u sv. Vincenta. Možno niektoré staré pramene trochu preháňajú. Prejavuje sa v nich sklon vyhľadávať v živote svätcov čo najviac mimoriadnych udalostí. Aj tak však tieto snáď trochu legendárne a nie úplne zaručené správy len potvrdzujú skutočnosť, že Boh pomáhal sv. Vincentovi v jeho kázaní tým, že mu udelil dar zázrakov. O obyčajnom človeku by sa asi podobné správy nešírili.
Je historicky isté, že v určitú hodinu dňa dal sv. Vincent vyzváňať zvonom, ktorý volali zvon zázrakov. Pri tomto vyzváňaní prichádzali zo všetkých strán chorí alebo sa nechali prinášať. Všetkým sa zdalo, že sa tu opakujú prípady z evanjelia. Svätec sa zastavoval pri každom chorom. Najprv pripomínal to, čo sľúbil Pán Ježiš apoštolom a ich nástupcom: „Budú vkladať ruky na nemocných a oni sa uzdravia!" Potom na nich vložil ruky a modlil sa: „Pán Ježiš, syn Panny Márie a Spasiteľ sveta, ktorý ťa priviedol ku katolíckej viere, nech ťa v tejto viere uchová, vedie ťa k blaženosti a zbaví ťa tvojej choroby pre zásluhy Panny Márie, nášho otca sv. Dominika a všetkých svätých." Potom ešte recitoval začiatok evanjelia sv. Jána a urobil nad ním kríž. V tej chvíli často prichádzalo k tomu, že slepí začali vidieť, chromí chodiť, chorí sa uzdravovali.
K mnohým zázrakom prichádzalo často za neočakávaných udalostí, pri každej príležitosti až do takej miery, že sv. Vincenta sprevádzala povesť, že u neho sú mimoriadne veci čímsi prirodzeným.
Dodnes sa zachovalo veľa krížov, kaplniek, kostolov a pamätníkov označujúcich miesta, kde sv. Vincent urobil nejaký zázrak. V Španielsku je tiež veľa „prameňov sv. Vincenta". Hovorí sa im tak preto, lebo z nich vytryskla voda na znamenie kríža, ktorý sv. Vincent urobil. Často vyprosil dážď v období sucha. Svätenou vodou zahnal mračná kobyliek i iného škodlivého hmyzu z polí a záhrad.
Bol to nielen neúnavný apoštol, ktorý chcel všetky duše priviesť k Bohu, ale tiež priateľ, tešiteľ a pomocník všetkých chudobných a trpiacich. Im sa najviac snažil preukazovať dobro. Bol k nim až neuveriteľne láskavý a trpezlivý, práve tak ako k deťom. Ak dával niekomu prednosť, tak to boli vždy tí najúbohejší. Nie je nutné vypočítavať všetky zázraky, ku ktorým došlo, zmienime sa však aspoň o niekoľkých najpozoruhodnejších.
Raz priviedli k nemu ženu, nemú od narodenia. V prítomnosti všetkých sa jej Vincent opýtal: „Dcéra, čo odo mňa chceš?" A nemá prehovorila: "Chlieb a užívanie reči." Svätec jej na to povedal: „Chleba budeš mať dosť, po celý svoj život, reči ťa však Boh zbavil pre tvoje dobro. Keby si mohla hovoriť, užívala by si tento dar tak zle, žeby si čoskoro stratila život duše i tela. Chváľ teda Boha celým srdcom a nepros už o to, čo ti odmieta dať k tvojmu dobru." Tu žena odpovedala: „Otče, rada urobím všetko podľa vašich slov." A hneď zase ostala nemá až do svojej smrti.
V Pampelone raz sv. Vincent stretol smutný sprievod. Viedli na popravu muža, ktorého obvinili z vraždy. On však stále kričal, že je nevinný. Vincent, ktorý dokázal čítať v srdciach ľudí, hneď poznal, že ten muž má pravdu. Rozkázal preto, aby sa všetci zastavili a čakali. O chvíľu sa priblížil pohrebný sprievod. Vincent sa zastavil pri rakve a vyzval mŕtveho: „Ty si už teraz na pravde Božej. Povedz nám, či je tento človek skutočne vinný!" Zosnulý sa zdvihol a zvolal: „Nie je!" Toto slovíčko stačilo, aby bol človek vedený na popravu okamžite prepustený. Svätec sa potom vzkrieseného spýtal, či chce ostať živý alebo nie. Odpovedal: „Teraz, ked už mám istotu o svojej spáse, dávam prednosť smrti!" Sv. Vincent mu ešte dal požehnanie a on znovu zomrel.
Často došlo tiež k zázračnému nasýteniu početného sprievodu. Všetci sa totiž tak neumrtvovali ako Vincent. Ľahko podliehali skleslosti pri cestovaní v horúčave a pri únave. A čo ešte potom, keď ich začal trápiť i hlad?
Za takýchto okolností prišli raz k jednému hostincu. Svätec nariadil, aby sa tam zastavili a žiadal hostinského o jedlo pre celý zástup. Ten mu však ukázal iba to málo, čo mal v komore. Bolo to päť malých chlebov a trochu kyslého vína. Napriek tomu dal sv. Vincent pokyn, aby sa všetci posadili a sám im rozdával chlieb i víno. A najedli sa všetci dosýta. Užasnutý hostinský prosil o požehnanie pre celý svoj dom. Vincent mu samozrejme vyhovel a hľa, chleba bola opäť plná skriňa a vínom mohli naplniť všetky nádoby.
Inokedy prišli zase na krásnu lúku. Niektorí začali vravieť: „Načo nám je taká krása, keď nemáme, čo jesť?" Vincent však ostal pokojný. A o chvíľu prítomní pocítili sýtosť, akoby sa práve dosýta najedli.
Je zaznamenaný aj ďalší neobvyklý zázrak. Istá žena sa sťažovala, že ju manžel bije a veľmi zle s ňou zaobchádza, pretože sa mu vraj nepáči, že nie je pekná. Sv. Vincent ju požehnal a žena akoby sa zmenila. Zrazu začala byť milá, príjemná, dokonca aj pekná. Pritom bol však Vincent viac ako ktokoľvek iný presvedčený, že bez Božej pomoci nezmôže nič.
K tomuto presvedčeniu sa snažil priviesť každého s kým prišiel do styku. Nemal rád, ak ho niekto chválil a lichotil mu. Často volal: „Ja nemôžem robiť zázraky! Zázraky robí Boh!" Keď ho jeden slepec prosil o uzdravenie, poslal ho do miestnej katedrály, kde sa uctieval obraz Spasiteľa. Tam mal povedať: „Pane, Vincent ma k Tebe posiela, aby si ma uzdravil!" Urobil to a v tú chvíľu videl. Zázraky, ktoré sv. Vincent robil, boli skutočne rôznorodé, obvyklé i neobvyklé. Rozpráva sa tiež, že keď už musel cestovať na somárikovi, dal si ho raz podkovať. Potom však nemal čím zaplatiť. Kováč začal kričať a nadávať. Tu na pokyn svojho pána somárik striasol všetky štyri podkovy a pokračoval v ceste bez nich. Niekoľkokrát sv. Vincent znamením kríža zahnal búrku a dážď, inokedy zase dážď vyprosil v dobe sucha. Aj zvon, ktorý zvonil na zázraky - ako vtedy ľudia hovorili - má svoju históriu.
Sv. Vincent ho daroval kláštoru bratov v Zámorre a povedal im, že zazvoní sám od seba vždy pred smrťou niektorého z nich. Predpoveď sa plnila plných 130 rokov. Raz sa stalo, že si jeden z bratov pri takomto zazvonení pomyslel: „Radšej na čas niekde odídem, aby som mal istotu, že sa ma to zvonenie netýka." Prišiel však len k bráne kláštora a klesol mŕtvy.
Ako relikvie sa uchovávali a zvláštnu moc mali aj predmety, ktoré sv. Vincent používal. Stalo sa, že ho jedna žena vo Valencii prosila o almužnu. „Nemám nič."- odpovedal svätec. Potom sa však zamyslel a dal jej svoj klobúk. Bolo to asi to jediné, čoho sa mohol zrieknuť. „Čo mám s ním robiť?" - pýtala sa úbožiačka. „Vezmite si ho, poslúži vám!" Ešte ten večer zašla žena do hostinca, aby si tam vyprosila trochu jedla. Dozvedela sa, že hostinského hrozne bolí hlava. Dostal zvláštnu myšlienku.
Spomenula si na klobúk, podala bo hostinskému,aby si ho dal na hlavu. Stalo sa a bolesti hneď prestali. Ženu štedro obdaroval a tá potom používala klobúk ako liek. Dozvedeli sa o tom aj dominikáni v Salamanke a prosili ženu, aby im klobúk dala, že ju budú za to do smrti živiť. Tak sa klobúk ocitol v kláštore, kde ho dodnes uchovávajú spolu s palicou a nožom sv. Vincenta.
To však ani zďaleka nie je všetko. Veď sám sv. Vincent verejne prehlásil, že Boh skrze neho vykonal viac ako tritisíc zázrakov! Všimnime si tu ešte jednu vec: Sv. Vincent dokázal čítať v ľudských srdciach a Boh mu dal často poznať budúcnosť. Opäť len niekoľko príhod ako dôkaz.
Jeden z Vincentových spoločníkov predal všetok svoj majetok. Utŕžil za to štyristo zlatých. Sv. Vincent mu povedal, aby všetko rozdal chudobným. Ten človek však začal váhať. Nakoniec to dopadlo tak, že polovicu rozdal, druhú si však nechal, schoval a chcel to zatajiť. Vincentovi však povedal, že rozdal všetko. Tu mu sv. Vincent povedal: „Ty ma už nebudeš môcť sprevádzať, pretože nemáš slobodnú myseľ. Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí majú vieru a cnosti, nie zlato!" Tu onen človek uznal svoju vinu, oľutoval ju, vyznal svoj hriech pred všetkými a rozdal potom všetko do posledného haliera. Kto by sa potom odvážil sv. Vincenta oklamať?
Vieme už, že sa ho napriek všetkým zázrakom niektorí ľudia odvažovali ohovárať a že medzi nich často patrili jeho spolubratia i rehoľníci iných reholí. Najmä jeden prior z rehole sv. Augustína mu závidel jeho úspechy a hovoril proti nemu. Neskôr mal však príležitosť lepšie ho poznať. Videl jeho pokoru, tichosť, vytrvalosť, láskavosť a ostatné jeho čnosti. Prišiel preto za ním a prosil ho pokorne o odpustenie. Priznal sa mu aj k tomu, že klamal. Sv. Vincent mu okamžite odpustil, dal mu znamenie pokoja, povedal mu však priamo, aby sa čo najskôr vyspovedal, pretože onedlho zomrie. Prior poslúchol a ihneď tak urobil. Nedošiel už potom ani do svojho kláštora. Cestou padol mŕtvy na zem.
Mních Gilbert - nevieme z akej rehole - dostal od svojich predstavených povolenie sprevádzať určitý čas sv. Vincenta. Ten ho mal rád, pretože bol horlivý a nábožný a pritom stále veľmi radostný. Už po niekoľkých dňoch mu však povedal: „Vyspovedaj sa a vráť sa do svojho kláštora. Vzbuď si ľútosť a neprestávaj ani chvíľu chváliť Boha!" Gilbert poslúchol, hneď sa vrátil, cestou do kláštora však zomrel. Nedivme sa teda, že za sv. Vincentom diabli kričali ústami posadnutých: „Ty si Vincent. Ty si zvíťazil!" V čom spočívalo Vincentovo víťazstvo? Môžeme vari bez zaváhania povedať, že v jeho pokore. V nej bola jeho veľkosť. Stretli sme sa s ňou už niekoľkokrát, prejavila sa v rôznych udalostiach jeho života, avšak nemôžeme o nej nehovoriť znovu, ak sa chceme so sv. Vincentom lepšie zoznámiť.
S akou presvedčivosťou hovorí o pohŕdaní sebou a dokonca o zhnusení nad sebou a odpore k sebe! Inokedy zase píše, že sa musíme zvlášť vyhýbať vnútornému povyšovaniu a obávať sa ho. Vraví tiež o potrebe vycvičiť a osvojiť si túžbu po sebapohŕda- ní, po odmietaní a ponižovaní. On si túto vlastnosť dokonale vypestoval. Vyhlásil o sebe, že celý jeho život je len hromadou úbohostí. To o sebe povedal človek vyznamenaný Bohom mocou robiť zázraky a obklopený úctou ľudu. Nemyslel vtedy asi na to,
že ho prichádzali vítať kniežatá, biskupi a preláti a zvony pri jeho príchode slávnostne vyzváňali. A pritom o sebe vedel, že raz bude kanonizovaný. Jeho pokora sa prejavovala aj navonok a bola zrejmá z jeho správania, v slovách i v každom pohybe. Nosil habit z hrubej, opotrebovanej látky, často pozašívaný. Hovoril vždy skromne a kľudne. Bolo na ňom vidieť, že je stále uzobraný. Často prichádzal do styku s cirkevnými i svetskými hodnostármi. Vtedy sa neraz zdal nesmelým, bázlivým, akoby si stále uvedomoval, že patrí do svojho kláštora, že len láska k Bohu a nesmrteľným dušiam ho priviedla k spôsobu života, ktorý vedie. Pozoruhodné bolo, že vždy zostával kľudný a vyrovnaný. Jeden jeho súčasník o ňom napísal: „Aj tomu, kto ho nepozná, je po prvom pohľade jasné, že to je svätec."
Pribúdalo mu slávy a tým aj námahy a únavy. Na celej ceste, kadiaľ mal ísť, čakali na neho ľudia, aby mohli k nemu prehovoriť aspoň slovíčko alebo ho aspoň vidieť. Boli to najmä ľudia chudobní, ktorí mali strach, že ich k nemu v meste nepustia, muži, ženy i deti. Niekto sa ho pýtal na radu, niekto ho prosil o almužnu alebo žiadal inú pomoc, niekto aspoň požehnanie. Aj keď sa musel niekedy ponáhľať - lebo vedel, že v meste už naňho čakajú - nebol nikdy netrpezlivý a nikdy nedal najavo, že ho to zdržuje či obťažuje. Pre každého mal porozumenie, ku každému sa obracal so slovami útechy. Iným tiež často odporúčal srdečnosť, prívetivosť a trpezlivosť, sám ich mal v plnej miere a skutočne sa tak správal ku každému - so skromnou úctivosťou.
S pokorou spájal poslušnosť, o ktorej vyhlásil, že je kráľovskou cestou. Išiel po nej verne. Aj keď nežil v kláštore, zostával stále podriadený svojim podriadeným. Kedykoľvek mal možnosť, ubytoval sa vždy v kláštore svojich bratov a podriaďoval sa miestnemu predstavenému so samozrejmosťou. O jeho poslušnosti sa rozpráva zvláštna príhoda.
Keď bol v rodnej Valencii, chodilo za ním toľko ľudí, že v celom kláštore nebolo tichého miesta. Prior mu nakoniec povedal, že nesmie už robiť zázraky. Zvláštny rozkaz, ale Vincent nenamietal. Nevravel: „Vy nechcete ani chvíľu znášať, čo ja znášam stále!" Spozoroval však, že jeden murár krátko nato padol z vysokého lešenia v kaplnke, ktorú práve reštaurovali. Chcel mu okamžite pomôcť, ale spomenul si na zákaz. Zvolal preto: „Synu, počkaj chvíľu!" A murár ostal visieť vo vzduchu! Sv. Vincent bežal za priorom a až keď dostal jeho dovolenie, vyprosil, aby murár dopadol na dlažbu tak pomaly, že sa mu nič nestalo. Pritom si sv. Vincent ani neuvedomil, že vo svojej poslušnosti robí namiesto jedného zázraku hneď dva. Jeho zmýšľanie o poslušnosti najlepšie dokazujú jeho slová: „Kristov bojovník sa dá na cestu poslušnosti a tú cestu nech nasleduje vo všetkom, vždy a za každých okolností, bez výnimky. Poslušnosť pravidiel, konštitúcii, rubrík a ostatných kníh, na všetkých miestach, v každom čase, v kláštore i mimo neho, v jedálni či v cele, na chóre, pri liturgii, vždy a za každých okolností. Všetky nariadenia predstavených nech zachováva presne, ako je schopný, vždy akoby počul slovo Kristovo. „Kto vás počúva, mňa počúva." Máme spomenúť aj jeho ďalšie cnosti, jeho túžbu po spáse duší, nábožnosť, či umŕtvovanie? Všetko je to už dosť zrejmé z toho, čo sme napísali. Aké únavné bolo jeho neustále cestovanie a kázanie. On sa však pritom nikdy neprestal postiť a robiť iné sebazápory. Jedol len raz denne, spával na holej zemi alebo na tvrdom slamníku. Mäso nejedol takmer nikdy. Pritom sa však vždy postaral, aby jeho sprievodu nič nechýbalo.
Pri všetkom, čo robil, viedla jeho láska k Ježišovi Kristovi. S touto láskou slúžil sv. omšu tak, že na obrátenie hriešnika stačil už pohľad na neho. Pri svojom zaneprázdnení si však každý deň našiel čas na to, aby spovedal, aj keď už vtedy sa našli ľudia, ktorí sa tomu vysmievali. Námietky proti častej sviatosti zmierenia teda nie sú ničím novým. Sv. Vincent však vedel, čo robí. Pochopil, čo je to hriech. Napísal: „Všetko, čo je vo mne, je hnusné a odporné pre zápach a hnilobu hriechu a neprávosti. A čo je ešte hroznejšie, cítim, ako sa vo mne denne tento hnus znovu častejšie vzmáha."
Aj keď sa vždy snažil byť čo možno najnenápadnejší, predsa sa mu stalo, že pri modlitbe pod krížom náhle zvolal: „Je možné, že si toľko trpel, môj Bože?" Ukrižovaný Ježiš mu vraj vtedy odpovedal: „Ano, a ešte omnoho viac!"
Vincentova palica bola zakončená krížom, aby sa pri svojich cestách mohol stále dívať na kríž. Často povzbudzoval seba i iných slovami: „Všetko pre Ježiša."
S láskou k Ježišovi spájal aj lásku k Panne Márii. Nezabúdal ani na anjelov strážnych. Myšlienku na smrť nielen odporúčal iným, ale aj sám si ju veľmi často pripomínal. Zložil zvláštnu modlitbu za šťastnú hodinu smrti. Nemodlil sa ju len on, ale odporúčal ju aj iným. Taký bol teda sv. Vincent: prísny k sebe a láskavý k iným, zaujatý len Ježišovým krížom a jeho láskou.
Takto teda končíme kapitolu o zázrakoch sv. Vincenta zdôraznením niektorých jeho cností, nezabúdajúc, že aj pokora svätcov je niekedy ako zázrak.



Koniec rozkolu


Rozkol trval štyridsať rokov a sv. Vincent ho prežíval od začiatku do konca. Nakoniec sa dožil toho, že pápeži boli nie dva, ale dokonca traja. Práve tak bola rozdelená aj rehoľa. Generálov síce mali dvoch, ale observantní bratia v Taliansku ostali ako jediní verní pravému pápežovi a boli za to prenasledovaní. Koľko tu bolo nelásky. Do Ríma sv. Vincent nikdy nevkročil, nielen preto, že tam nechal pole pôsobnosti sv. Bernadínovi Sienskemu, ale tiež preto, že by ho tam privítali s nedôverou alebo dokonca aj s nenávisťou.
V r. 1415 bol sv. Vincent tretí a posledný krát v Taliansku. Až vtedy si uvedomil, že by sa mohla splniť aj jeho túžba putovať k hrobu sv. Otca Dominika, kde ešte nikdy nebol. Bologna však bola znepriatelená s Benediktom XIII a prenášala toto nepriateľstvo aj na toho, kto bol považovaný za jeho legáta. Veľa priateľov preto Vincenta od cesty do Bologne odhováralo. Sv. Vincent sa nakoniec rozhodol, že tam pôjde sám, bez sprievodu, nepozorovane a že tam nebude kázať. Chcel sa len v tichu pomodliť pri hrobe sv. Dominika. Veď ho mal tak rád!
Do Bologne prišiel, jeho prítomnosť sa však neutajila, niekto ho prezradil. Tam ho nikto nevítal. Niektorí ľudia zašli tak ďaleko, že sa mu začali vyhrážať. Vztiahnuť naňho ruky sa však neodvážili. Nahromadilo sa okolo neho velké množstvo ľudí. Sv. Vincent by bol mohol vykonať jediný zázrak a bolo by okamžite prišlo k zmene situácie. On to však neurobil. Pri všetkých vyhrážkach ostal pokojný. V tom čase tam mal niekoľko priateľov, ktorí sa ho ujali. Začali ľuďom vysvetľovať, že ide o svätca, ktorému ide len o to, aby viedol duše k Bohu. Ľudia sa upokojili a prosili ho dokonca o kázeň. Aj tu mu poslucháčov postupne pribúdalo. Všetci videli, že aj sv. Vincent túži po odvrátení rozkolu. V Bologni vtedy trpeli akýmsi nákazlivým kašľom, ktorý pri kázni neustále vyrušoval. Sv. Vincent im vraj povedal: „Prestaňte kašľať!" A v tej chvíli všetci prestali kašľať, nielen na kázni, ale v celej Bologni. Sv. Vincent potom musel zostať v Bologni celé dva týždne a mal stále viac a viac poslucháčov, takže nakoniec musel kázať aj na námestí.
S blahoslaveným Jánom Dominici sa asi nikdy nestretol a o tom, že by bol v Pise, tiež nemáme správy, takže sa asi nepoznal ani so zakladateľkou tamojšieho kláštora blahoslavenou Klárou Gamba-
curta, ktorá zomrela v ten istý rok ako on. V apríli 1415 bol však už opäť v Španielsku. Tentoraz asi cestoval loďou, pretože pešo by takú ťažkú cestu nebol zvládol tak rýchlo. Pozvali ho aj na snem do Kostnice, on však pozvanie neprijal. Keď za ním prišli niektorí preláti a chceli sa s ním radiť, zvolal rozhorčene: „Ako to, že sa ma stále pýtate na tú istú vec, ktorú pokladám za samozrejmú? Túto nevedomosť zavinila pýcha tých, ktorí nerobia všetko pre Boha, ale pre dosiahnutie ľudskej slávy!" Až potom odpovedal. Medzi tým bol pri vyjednávaní v Kostnici Ján XXIII. zosadený a pravý pápež Gregor XII. sa vzdal, aby uľahčil riešenie. Zostával len tvrdohlavý Benedikt XIII. Cisár Žigmund za ním poslal z Kostnice zvláštne posolstvo. Koľkokrát už sv. Vincent Benedikta prosil, aby sa nebál priniesť obeť, aby nehľadal seba a svoje záujmy, ale záujmy Ježiša Krista a jeho Cirkvi! Tentoraz ho však prehovoril aspoň k tomu, aby zvolal do Perpignana „ mestečka na hraniciach Francúzska a Španielska "zopár biskupov a teológov a dal im svoju záležitosť preskúmať. Všetci však veľmi rýchlo zistili Benediktovu neústupnosť a tvrdohlavosť. Niektorí ihneď stratili trpezlivosť a odišli. Sv. Vincent sa nezúčastnil ani týchto porád.
Kázal a kázal. Často bol taký vyčerpaný, že sa len ťažko dovliekol na kazateľnicu, akonáhle však prehovoril, ihneď ožil. Hovoril z kazateľnice, že Boh sám odstráni rozkol, keď si to ľud vyprosí svojimi modlitbami a zaslúži svojím životom. Stále mal vplyv na Benedikta XIII., ktorý si nakoniec od svojich súčasníkov vyslúžil tento úsudok: „Dal prednosť ľudskej cti a večnému zahanbeniu." Sv. Vincent ho ešte niekolkokrát navštívil a prosil ho v mene Božom, aby z lásky k Cirkvi ustúpil. Všetko však bolo márne.
Tu svätec ochorel práve tak, ako pred rokmi v Avignone. Ležal v horúčke. Lekári usúdili, že sa už neuzdraví. Benedikt XIII. mu aj tentoraz poslal svojho osobného lekára. Vincent mu odpovedal: „Ďakujem tomu, kto vás poslal a ďakujem vám, ale nepotrebujem vás. Nezomriem teraz a na tomto mieste a túto noc. Zostáva mi ešte ďaleká cesta. Vo štvrtok začnem opäť kázať." Zatiaľ sa pred domom zhromaždili ľudia a čakali na správu o Vincentovom zdravotnom stave. Lekár vyšiel a potriasal hlavou: „Zostáva mu už asi len hodina života a on hovorí, že vo štvrtok bude opäť kázať!" Sv. Vincent však v ten deň naozaj vystúpil na kazateľnicu a prehovoril k zástupom, medzi ktorými bol ešte aj Benedikt XIII.
Sv. Vincent bol roky Benediktovi verný. V Avignone sa síce rozhodol, že ako misionár nebude o rozkole hovoriť, nedodržal však vždy toto rozhodnutie - najmä po novom zhoršení situácie v Pise. Spolu s Vincentom bolo Benediktovi verné aj Aragónsko, na ktoré mal sv. Vincent vplyv. Až v roku 1415 sa sv. Vincent spolu so svojou vlasťou od Benedikta odlúčil, keďže videl jeho postoje a keď mu márne pripomínal jeho sľuby, že urobí všetko, aby rozkol ukončil.
Až do svojej smrti zotrvával Benedikt tvrdošijne na svojom a nikdy neustúpil v záujme Cirkvi. Zomrel takmer úplne opustený v pevnosti Peniscola v Španielsku v roku 1423.
Takmer štyridsať rokov trval rozkol, ktorý sa dodnes pokladá za jednu z najväčších nepríjemností, aká kedy Cirkev postihla. Uškodil Cirkvi viac ako všetky prenasledovania. Smútok a neporiadok spôsobený rozkolom však nemálo prispieval k účinnosti Vincentových kázní.
Koľko hodín asi Vincent prekľačal a koľko bezsenných nocí strávil, kým dospel k rozhodnutiu, že Benedikta opustí. Vôbec sa nestaral, čo na to povedia ľudia. Hľadal len pravdu a jednotu Cirkvi. Po celý svoj život sa usiloval len o slávu Božiu a spásu duší. Pridržiaval sa Benedikta v dobrej viere v presvedčení, že on je právoplatný pápež. Teraz však sám poradil aragónskemu kráľovi Ferdinandovi, aby sa od Benedikta odtrhol. Iste poznal a schvaľoval dekrét, ktorý sa čítal v aragónskom kráľovstve 6. januára 1416 vo všetkých kostoloch. Už nie Benedikt XIII., ale Peter de Luna sa v ňom prísne karhá a obviňuje z tvrdohlavosti a pýchy.
Nevieme, či sv. Vincent Petrovi de Luna ešte potom písal alebo či mu svoje rozhodnutie osobne neoznámil. Peter de Luna ostal zatrpknutý, aj keď už prakticky nemal žiadnych poddaných. V Kostnici spievali po 6. januári slávnostné Te Deum a slávny teológ Gerson napísal sv. Vincentovi: „Bez vás by nikdy k podobnej dohode nedošlo. Dúfame, že vďaka vášmu pričineniu čoskoro nastane mier!" A skutočne nastal!
11. novembra 1417 bol zvolený za pápeža riman, Oto Colonna, ktorý si vybral meno Martin V. Svätý Vincent sa s ním však nikdy nestretol. Martin V. mu však okamžite potvrdil všetky výsady a právomoci, ktoré mu predtým udelil Benedikt XIII., takže neprestal byť legátom a latere Christi.
Postupne prišlo aj k zjednoteniu všetkých rehoľných rádov. Vincentov brat Bonifác - generálny predstavený kartuziánov - sa ochotne zriekol svojho úradu kvôli tej časti rádu, ktorá sa pridala k Benediktovi XIII. Kartuziáni ocenili jeho cnosti po jeho smrti veršíkom, ktorý sa dá preložiť asi takto:
Debueram Prior esse, fui; me vincere, vici; tollere Schisma, tuli; cedere, deposui.
(Mal som byť prvý, bol som; mal som zvíťaziť nad sebou, zvíťazil som; mal som odstrániť rozkol, odstránil som; mal som ustúpiť, ustúpil som.)
Medzitým sa Vincent opäť vydal na cestu - poslednú. Nemohol sa už ani na nohách udržať. Bol už odkázaný iba na svojho somárika. Kázať však neprestal a hlas mal ešte stále dobrý.
Arcibiskup v Toulouse mu radil, aby sa trochu miernil v obvyklej prísnosti v prospech svojho apoštolátu. Sv. Vincent mu na to odvetil: „Dovoľte mi skončiť život tak, ako som ho prežil. V mojom veku je už každá zmena nebezpečná." Nezmiernil ani pôsty a nevynechal ani obvyklé bičovanie.
Vtedy sv. Vincent opustil Španielsko, aby sa tam už viac nevrátil. Išiel do Francúzska. V júli v roku 1417 zašiel do Besanconu, aby sa mohol stretnúť so sv. Koletou, reformátorkou klarisiek. Vo svojich videniach s ňou vraj mal kontakty. Teraz ju chcel poznať osobne. Títo dvaja svätí spolu dlho rozprávali. Sv. Koleta mu potom ukázala kríž, ktorý dostala z neba. Bol to kúsok Svätého Kríža v zlatom relikviári s perlami. Sv. Vincent si ho uctil na kolenách a daroval svätici malý a chudobný drevený krížik, ktorý si priniesol zo Španielska. Klarisky ich dodnes oba uchovávajú.
Keď sa títo dvaja svätci lúčili, sv. Koleta povedala sv. Vincentovi, že si ho Boh k sebe už o necelé dva roky povolá. Svätec vtedy povedal: „Teda sa budem musieť vrátiť do Španielska, aby som zomrel tam!" „Nie, zomriete vo Francúzsku!" A táto predpoveď sa skutočne splnila. Sv. Vincent potom prechádzal rôznymi francúzskymi mestami.
Vojvoda bretagnský ho vtedy zavolal do svojho kraja. Sv. Vincent sa vybral na cestu, ale tá mu trvala dosť dlho, pretože sa musel zastavovať v každom mestečku. Tak prišiel až do Nancy.
Medzi Vincentových trvalých sprievodcov patrilo veľa ľudí, ktorí mu boli veľmi oddaní a mali ho radi. Tí teraz dobre videli ako mu ubúda síl. Radili mu preto, aby sa vrátil do kláštora vo Valencii, odpočinul si tam a skončil tam svoju púť.
Drahý Vincentov kláštor! Ako rád by tam bol žil! Niet divu, že keď na neho naliehali, takmer donútený ich poslúchol. Vydali sa tam všetci na cestu v noci, aby o tom ľudia nevedeli a nezdržovali ich. Ráno si mysleli, že už prešli veľký kus cesty. Prišli k akémusi mestu, aké však muselo byť ich prekvapenie, keď zistili, že sú tam, odkiaľ v noci vyrazili. Tu sv. Vincent zvolal: „Teraz je zrejmé, že je to vôľa Božia, aby som zomrel v tejto krajine." Mohol si aj vo Francúzsku vybrať dominikánsky kláštor a uchýliť sa tam na odpočinok. Všade by ho boli radi prijali. On sa však o to už ani nepokúšal. Slúžil a kázal do posledného okamihu, kým ešte ostávalo aspoň trochu síl. S akou radosťou ho v meste prijali, keď sa dozvedeli o jeho nočnom putovaní. Všetky zvony vyzváňali. Ľudia prichádzali a bozkávali mu ruky. Opäť tam kázal, potom sa však vydal na cestu do Bretagne, kde ho tak naliehavo pozývali.



Posledná únava, smrť a oslávenie


Do Vannes prišiel 5. mája 1418. Cestou dochádzalo stále k novým zázrakom. Svätec bol vychudnutý ustavičnými pôstmi a taký slabý, že sotva vládal ísť. Akonáhle však začal kázať, hovoril tak jasne a zreteľne ako ked'bol mladý. Stále viac a častejšie hovoril o Božej láske. Ku každému bol milý a láskavý, dobrotivý. Každému chcel byť prospešný. Ujímal sa sirôt, vdov, poučoval, uzdravoval. Vo Vannes ho privítal biskup a kňazi, vojvoda i vojvodkyňa. Vstúpil v sprievode do mesta a hneď na druhý deň začal kázať. Tamojším obyvateľom povedal: „Vám patria posledné zbytky môjho hlasu, zbytky chleba Božieho slova, ktoré som lámal toľkým národom!" Ostal tam celé tri týždne. Keď hovoril o poslednom súde, tisíce veriacich kľakalo do prachu a volalo o milosrdenstvo. Potom sa vydal na okružnú cestu po bretanských mestách a mestečkách. Dostal ešte pozvanie do Normandie a prijal ho. Keď sa potom opäť vracal do Bretagne, ponáhľal sa ako niekto, kto má veľa práce, avšak málo času na jej vykonanie. Nestačila mu už palica, musel sa opierať o svojich sprievodcov. Na kazateľnici však znova a znova hájil s neuveriteľnou energiou Božie práva a volal hriešnikov k pokániu.
V Bretagni vládla vtedy veľká náboženská nevedomosť. Často sa stretával nielen s deťmi ale aj s dospelými, ktorí sa nevedeli ani len prežehnať, zato sa však vedeli rúhať a dobre sa vyznali v nečistote a iných nerestiach. Stretával sa tu však aj s veľkou učenlivosťou a práve preto ostal v Bretagni dlhšie ako inde. V celom kraji došlo k radikálnej a trvalej zmene. Veľkí i malí sa začali horlivo zoznamovať s pravdami viery a zanechávali ľahkomyselný život. Skutočne, bol to najväčší div a jeho najväčší nárok na slávu.
Sv. Vincent miloval duše do krajnosti. Do poslednej chvíle sa im snažil preukazovať dobro slovom, príkladom a zázrakmi. V pôstnej dobe ešte kázal, hoci už bol dosť chorý. Premáhal sa však do poslednej chvíle. Keď prichádzal naposledy do Vannes, niesli ho na nosidlách, ktoré mu darovala vojvodkyňa. Aj vtedy ho vítali v sprievode ako skutočného svätca. Vtedy jedného dominikána - ktorý ho sprevádzal na cestách a znášal s ním všetky námahy a ťažkosti - postihla veľká horúčka. Povedal sv. Vincentovi: „Uzdravili ste už toľko ľudí, nemohli by ste pomôcť aj mne?" Dostal však odpoveď, že sa neuzdraví a o týždeň zomrie. „Myslite teraz už len na spásu svojej duše!" Aj táto predpoveď sa splnila. Sv. Vincent potom všetkých prosil o modlitbu za tohto svojho rehoľného spolubrata, ktorý práve zomrel. No už na druhý deň oznámil, že jeho duša je už oslobodená aj z očistca.
Denne mu ubúdalo síl. Všetkým to už bolo jasné. Tu sa jeho sprievodcovia opäť snažili dopraviť ho do Španielska. Našli mu miesto na lodi, ktorá tam plávala. Sv. Vincent na ich naliehanie ustúpil a nechal ich, aby ho v noci tajne previezli. Sotva však loď opustila prístav, svätcovi sa stav zhoršil a rozhodli sa radšej pre návrat. Zatiaľ sa už vo Vannes dozvedeli o jeho odchode a smútili nad tým, že ich svätec bez rozlúčenia opustil. Zaradovali sa preto, keď videli, že im ho z prístavu nesú späť a rýchlo sa k nemu zbehli. Tu im sv. Vincent povedal: „Synovia moji, Bohu sa páčilo, aby som ostal s vami, nie kázať vám, ale zomrieť medzi vami. Boh vás odmeň za lásku s akou ste ma prijali."
Dlho ešte hovoril zo svojich nosidiel a všetkých rozplakal. Potom ich láskavo posielal domov. Aj keď to bol smutný návrat, zvony vyzváňali. Jeho zdravotný stav sa však už nezlepšil. Nevieme ani presne o akú chorobu išlo. Životopisec píše o vysokej horúčke a bolestiach. Každý si pokladal za česť, keď mohol sv. Vincentovi nejako poslúžiť. On však nemal takmer žiadne priania.
Prvýkrát po štyridsiatich rokoch súhlasil s tým, aby ho uložili na lôžko. Lekára však rozhodne odmietal. Hovoril: „Nechcem už lieky. Nech sa stane Božia vôľa!"
Nábožná vojvodkyňa, ktorá ho horlivo navštevovala, dosiahla svojím naliehaním, že si vyzliekol kajúcu drsnú košeľu, ktorú stále nosil pod habitom. O nej sa dovtedy ani nehovorilo, akoby to bolo niečo samozrejmé. Koľko toho asi bolo, čo sa mu podarilo utajiť? Vojvodkyni sa však nepodarilo presvedčiť ho, aby zjedol aspoň kúsok mäsa. Chcela, aby si vzal aspoň trochu mäsového vývaru. Aby ho presvedčila, predstierala, že je rybacia.
Trpel veľa, mal však stále jasné vedomie. Stále opakoval úkony ľútosti a lásky. Často volal: „Bože môj, pomôž mi! Môj Ježišu, zmiluj sa nado mnou!" Dal si tiež zavolať všetkých, čo vo Vannes boli a dlho k nim hovoril z posledných síl. Škoda, že sa nenašiel nikto, kto by bol zapísal tento príhovor. Tušíme však jeho obsah. Potom im sv. Vincent jasne a presne povedal, kedy zomrie. Po tomto príhovore si dal zavolať kňaza, ktorý bol jeho spovedníkom a nábožne prijal sviatosti. Pred sviatosťou pomazania nemocných získal plnomocné odpustky na základe zvláštneho indultu Martina V. Potom sa hlasno modlil s takou vrúcnosťou, že všetci boli dojatí.
Správa o jeho chorobe sa rozniesla rýchlo. Začali k nemu prichádzať mnohí pútnici. Prijímal ich trpezlivo a prosil ich, aby nezabúdali, čo im hovoril. Snažil sa ešte povedať každému niečo na povzbudenie.
Pri jeho smrteľnom lôžku sa zišiel aj miestny biskup so starostom. Tomu povedal: „Hovoril som len o vašej spáse a len pravdu! Urobil som všetko, čo som mohol. Vytrvajte, nezabúdajte!"
Lekárom sa tiež neubránil. Jediná jeho prosba však bola, aby ho už nechali chvíľu samého, chcel sa modliť. Vždy bol trpezlivý, teraz sa však lekári, ktorí sa pri jeho lôžku striedali čudovali a tvrdili, že pri takých bolestiach, je jeho trpezlivosť naozaj obdivuhodná. Svojimi zákrokmi mu však bolesti len zväčšovali. Prijímal to kľudne a nesťažoval sa. V najväčších bolestiach občas zašepkal niektorý nábožný povzdych: „Všetko pre Ježiša!" Ako často tieto slová opakoval! Sem-tam ešte aj na chvíľu zaspal, s niekým prehovoril, no väčšinu času sa modlil. Životopisec sa vôbec nezmieňuje o nejakom nepokoji alebo pokúšaní pred smrťou. Zostal stále vyrovnaný a odovzdaný do Božej vôle. Vo Vannes ešte vtedy nemali dominikáni žiaden kláštor. Nevieme teda, kde bol sv. Vincent ubytovaný. V tejto veci nikdy neprejavil žiadne mimoriadne prianie. Nenariekal nad tým, že nie je v kláštore.
Jeden z dominikánov, čo boli s ním sa ho spýtal, kde chce byť pochovaný. Odvetil: „Som rehoľník, chudobný Kristov služobník. Starám sa o spásu duše, nie o pochovanie tela."
V takomto stave ležal deväť dní. Potom už vôbec nemohol rozprávať, bolo však zrejmé, že je stále pri vedomí. Čítali mu evanjelium o umučení Pána.
Svoju vďačnosť prejavoval aspoň pohľadom. Potom sa pri ňom modlili kajúce žalmy a litánie. Stále ešte bolo zrejmé, že ich vníma.
Náhle pozdvihol ruky, pobozkal kríž a odsťahoval sa do neba. Boli štyri hodiny popoludní, 5. apríla 1419. Toho roku to bola streda Svätého týždňa. Ak je správny dátum narodenia, ktorý uvádza P. Waltz, mal vtedy šesťdesiat deväť rokov.
Sv. Vincent všetkým vo chvíli smrti pripadal neobyčajne radostný a milý. Vojvodkyňa, ktorá bola tiež pri lôžku jasne videla ako jeho tvár začala žiariť.
Niekto z prítomných otvoril okno a v tú chvíľu do miestnosti vletelo množstvo bielych motýľov. Kde sa ich toľko vzalo v tom čase? Bol to neobvyklý jav a všetci sa domnievali, že sú to anjeli, ktorí na seba vzali túto podobu. Zároveň sa začala šíriť neobyčajná vôňa, ktorá vychádzala z Vincentovho tela. Kto sa k nemu len trochu priblížil alebo sa ho dotkol, voňal celé tri dni.
Vojvodkyňa Jana z Bretagne, dcéra francúzskeho kráľa mala česť umyť a obliecť svätcovo telo. Vodu si potom starostlivo uchovala, pretože aj ona voňala. Stal sa z nej hľadaný liek.
Ešte nebola so svojou prácou hotová a už došlo k sporu, kde bude Vincentovo telo pochované. Vojvoda rozhodol, aby ho preniesli do katedrály a na niekoľko dní ho tam verejne vystavili. Bratia sa tomu bránili, lebo ho chceli mať pochovaného vo svojom kláštore. Vojvoda však za pomoci vojska presadil svoju vôľu. Tam potom prišlo k rôznym uzdraveniam. Po slávnom pohrebe jeho telo predsa uložili do katedrály.
Ani po pohrebe zázraky neprestali. Bolo ich toľko, že ich každú nedeľu verejne čítali v kostole.
Starostlivo uchovali aj matrac z lôžka, na ktorom sv. Vincent zomrel. Chorí sa domáhali, aby si naň aspoň na chvíľu mohli ľahnúť. Vraj sa na ňom uzdravilo viac ako štyridsať mužov. Dominikánom sa podarilo zmocniť aspoň kapy - rehoľného plášťa a trošky jeho vlasov, ktoré potom uchovávali.
Dlhé spory o jeho telo oddialili aj kanonizáciu. Ostatky ktosi dokonca vraj schoval - vraj z obavy pred Španielmi, ktorí ich chceli ukradnúť. Generál rehole ich niekoľkokrát márne žiadal do vlastníctva rádu. Valencia nakoniec predsa dostala významnú relikviu, s ktorou sa už uspokojila. Zázrakov po jeho smrti sa udialo ešte viac ako za života. Kanonizačný proces trval veľmi dlho, pretože prichádzali stále noví a noví svedkovia, ktorí považovali za svoju povinnosť podať svedectvo o zázrakoch. Pritom však stále za najväčší zázrak považovali jeho kázne. Hovorievali: „Bol som šťastný, že som ho ešte počul kázať!"
Ku kanonizácii prišlo 29. júna 1455. Tento úkon vykonal Kalixt III., s ktorým sa počas svojho života sv. Vincent stretol trikrát a ktorému jasne povedal: „Vy sa stanete pápežom a budete ma kanonizovať!"
Bol to v tom čase tretí syn sv. Dominika (po sv. Petrovi Veronskom a sv. Tomášovi Akvinskom), ktorý bol takto oslávený. Preto sa úcta k nemu rýchlo rozšírila v celej reholi.
V čase, keď bol kanonizovaný, bol generálom rehole Martialis Auribelli. Tento predstavený zostavil ofícium ku cti nového svätca a zvláštnym spôsobom sa v ňom podpísal: Martialis Auribelli fecit. Okrem toho bol v dominikánskych breviároch dlho sviatok na pamiatku prenesenia jeho ostatkov. Slávil sa 6. septembra.
Rehoľa sa márne usilovala o to, aby získala ostatky sv. Vincenta. Nakoniec sa predsa našlo riešenie. Dominikáni založili vo Vannes pri hrobe sv. Vincenta kláštor.
Na miestach, kde sv. Vincent pôsobil je veľa kostolov, kaplniek a oltárov na jeho počesť. Ešte aj dnes sa ostatkami sv. Vincenta svätí voda pre potreby chorých.
Je tu však jedna námietka: „Má tento svätec ešte čo povedať dnešnému svetu?" Na ňu si musí po prečítaní tohto životopisu odpovedať každý sám.
Sviatok sv. Vincenta Ferrerského je 5. apríla.



Litánie
k sv. Vincentovi Ferrerskému


Pane, zmiluj sa nad nami!
Kriste, zmiluj sa nad nami!
Pane, zmiluj sa nad nami!
Kriste, uslyš nás!
Kriste, vyslyš nás!
Otče, z nebies Bože, zmiluj sa nad nami!
Synu, Vykupiteľu sveta Bože, zmiluj sa nad nami
Duchu, Svätý Bože, zmiluj sa nad nami!
Svätá Trojica, jeden Bože, zmiluj sa nad nami!
Svätá Mária, oroduj za nás!
Svätá Božia Rodička
Svätá Panna Panien
Svätý Otec Dominik
Svätý Vincent
Muž apoštolskej horlivosti
Neohrozený hlásateľ Božej pravdy
Anjel Božieho súdu
Velký učiteľ duchovného života
Dokonalý vzor duchovenstva
Verný pastier duší
Jasné svetlo blúdiacich
Múdry lekár ľudských duší
Vyvolený stánok čností
Dokonalý učiteľ v škole pokory
Vytrvalý nepriateľ svetskej slávy
Zrkadlo panenstva
Veľký milovník spasiteľných pôstov
Seraf modlitbou zanietený
Hrdinský víťaz v každom útoku pokušenia
Neúnavný odporca sebalásky
Svätý vodca v láske k Bohu a k blížnemu
Mocný ničiteľ všetkých hriechov a neprávostí
Zázračný nástroj Božej moci
Darca ľútosti a skrúšenosti srdca
Zvláštny pomocník trpiacich duší v očistci
Najláskavejší Otče nemocných
Nehynúca sláva kazateľskej rehole
Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, odpusť nám Pane,
Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, vyslyš nám Pane,
Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami

Oroduj za nás svätý divotvorca, Vincent!
Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových!
Modlime sa: Bože, ty si dobrotivo priviedol mnoho národov k poznaniu svojho mena kázaním svojho kňaza sv. Vincenta; prosíme Ťa daj, aby sme boli hodní mať za odplatiteľa v nebi toho, ktorého on hlásal na zemi ako budúceho Sudcu, Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.


Modlitba k sv. Vincentovi

Slávny otec sv. Vincent, ktorému pri vstupe do neba vyšiel v ústrety zástup anjelov s veľkou slávou a jasotom, priveď do blaženého kráľovstva svätých aj nás, ktorí ťa oslavujeme stálymi chválami. Oroduj za nás svätý Vincent Ferrerský. Aby sme boli hodní prisľúbení Kristových. Modlime sa: Bože, ktorý si Cirkev osvietil zásluhami a kázaním sv. Vincenta, vyznavača svojho, udeľ nám, svojím služobníkom, aby sme boli poučení jeho príkladom a pod jeho záštitou oslobodení od všetkých protivenstiev.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.



Použitá literatúra:


Života svätých a svätíc Božích. SSV Trnava, 1907.
F. S. Horák: Svaly Vincenc Ferrerský, edícia Vítézové, Olomouc 1935.
Ilario Felici: Svätý Vincent Ferrerský (rukopis, 1975)
S. M. Zdislava Černá, II. OP: Dějiny rádu kazatelského
František Ekert: Cirkev vítězná, Nákladem dědictví sv. Jana Nepomuckého, Praha 1894.
Rudolf Schikora, CSsR: Naše světla, Exerciční dúm ve Frýdku, Frýdek 1947.
Izidor Vondruška: Životopisy svätých, Ladislav Kuncíř, Praha 1931.