Louis Bertrand


Krv mučeníkov



Louis Bertrand (člen Francúzskej Akademie)
Krv mučeníkov (Sanguis Martyrum)
Preložil Jožo K- Šmálov
1936
Vydavateľ: Urbánek a spol.,, Trnava

Táto kniha Lousa Bertranda, člena Francúzskej Akademie vyšla jako ôsmy sväzek Edície Prameň, ktorú vedie K. Čulen.
Vyšlo v 1500 exemplároch. Obálka od R. Fábryho.

Digitalizácia: Dominikánsky knižný inštitút(2015). V texte je zachovaná pôvodná gramatika.



Obsah




Prolog
Časť I. Kresťanská jar.
V Thuburziku.
Potomek numidských kráľov.
Trh v Cirte.
Časť II. Filozofov kút.
II. Ceciliové názory.
III. V siguských baniach
Časť.III. I.Spev kohúta.
II. V hostinci „U orla".
III. Legátska poľovačka.
Časť.IV. Hra na Psychu
II. Vinič a dom.
III. Cyprián na poli Sextovom.
Časť V. Po stopách Cypriánových.
II. Kristovi baníci.
III. V lambezskom údolí.


Slovenský čitateľ sa akiste opýta: Prečo dnes, a to na Slovensku, prekladať práve Bertrandovo dielo: „Krv mučeníkov"?
Mnohým by stačila jednoduchá a lacná odpoveď: autor je od r. 1925 členom Francúzskej Akademie má svetove meno; vo Francii vyšlo viacej než 100 vydaní tohoto diela; bolo preložené do taliančiny, nemčiny, španielčiny, poľštiny, češtiny. Ale nie. Iba pre toto nebolo ho treba prekladať do slovenčiny.
A najmä nie dnes!
Prečo som ho tedy jednako len preložil?
Pre toto...
Dnešok podobá sa v mnohom rušným a nestálym časom, v rámci ktorých L. Bertrand podáva jedii nečnú osobnosť sv. Cypriána, plnú vnútornej a plodnej aktivity. Rímska ríša dokonávala. Nielen pre zovnútorné nárazy barbarov, prekypujúcich nevyužitou životnou a živelnou energiou. Ale aj pre vnútornú hnilobu, prázdnotu a neprávosť. Otriasly ňou politické problémy — nacionálne, ak možno tak povedať, hnutia; sociálne problémy — proletariát výbojný a lenivý; ale najmä ideové problémy. Bol to taký istý kvas, ako je kvas dnešný; sopka taká istá, ako je sopka dnešná.
Tento vnútorný a zovnútorný chaos sformovalo kresťanstvo. Dalo mu obsah, smer, tvar. Lenže — kresťanstvo, to je pochop príliš široký a príliš abstraktný. Tu sa načim vyjadriť presnejšie. Neistotu a šialenosť, váhavosť a podlosť premohli mu čertíci. Premohli ju svojou krvou. Na ich víťazstve budovali iní stavbu nových vekov. Bertrand túto myšlienku rozoberá a dokazuje na živote sv. Cypriána. Na jeho presvedčení a na jeho optimizme. Lebo, ak sú na svete nejakí optimisti, to sú len kresťania, to sú najmä mučeníci! Tí svoj optimizmus potvrdzujú cenou najdrahšou: vlastnou krvou.
Aj dnešok má svojich martýrov. Svet o nich nevie, lebo vedeť nechce. Ale to na veci nič nemení. Ich krv, či tak, či onak, kvitne a rodí. Ich obeť nie je daromná. Ich obeť udržiava základy sveta. A teda: i dnešok — s jeho problémami politickými, sociálnymi a najmä ideovými! — formujú obete mučeníkov. Že plod ich krvi ešte nevidno? To nič. Raz sa ukáže. A spolu s ním ukáže sa aj krása a plnosť, jediná plnosť života!
Dnešné ľudstvo má v živej pamäti červenú krv. Bolo ňou hojne a nemilosrdne pokrstené. Ale svet tento krst neprijal, lebo ho nechcel prijať. Krv synov tohoto sveta tiekla nadarmo. Lebo nebola svedectvom. Nebola lávou vnútorného presvedčenia. Lenže: vyvolení rozumejú i takýmto — na oko celkom prirodzeným — znameniam. V nich čas ukazuje svoje ohnivé vnútornosti, posypané vredmi a hnilobou. Vyvolení vidia v čase prst boží. A vdejoch vidia Jeho Prozreteľnosť a čiastočný súd Jeho Majestátu a Jeho Lásky ešte (Spravedlivosť — tá sa ozve neskôr!). V tejto apokalyptickej chvíli besu L. Bertrand vyvolával predstavu dôb dávno minulých a jednako stále prítomných. Chcel, aby sa krv čisté ľudská a krst čisté svetský premenil na čosi viacej. Jeho lekciu povšimli si tí, ktorí si ju povšimli. A tá lekcia je dnes hádam o mnoho aktuálnejšia, než bola v roku 1917. Pretože svetová vojna bola len začiatkom veľkých katakliziem, ktoré nás práve dnes strašia a trápia.
Kresťania sú optimisti. Aj my sme optimisti. Čas a ľudské deje majú svoj smysel, majú svoje poslanie. My vieme, aké je. I L. Bertraňd vie, aké je, Práve preto „Krv mučeníkov" končí sa opätovaným výkrikom: — Chvála Bohu! Vždy a všade. Dnes ako včera, zajtra ako naveky ...
V týchto myšlienkach je dôvod, prečo som dnes preložil do slovenčiny práve Bertrandovu „Krv mučeníkov", a nie niečo iné. Ide totiž o to, aby sme i my pochopili beh našich časov a aby sme sa naň vnútorne pripravili.
Louis Bertrand je historik. Podanie epochy sv Cypriána je verné. Nie sú to — aby si nezasvätenec myslel — bájky. Aj v tých najmenších podrobnostiach — ako i v celku — skrýva sa historická pravda. Vyžiadala si hodne štúdia.
Louis Bertrand je umelec. Dejinný podklad oživuje a pretepľuje umeleckou víziou vecí a ľudí. Lebo len umelec prenikne čas úplne a podstata dejov je mu i dnes jasná, hoci sa ony dávno minulý.
Základ a korene duše sú vždy rovnaké a sú všade tie isté. Väzia v raji stratenom a smerujú k raju znovuvydobytému. A to sú konečne dva póly každého veľkého a ozajstného umenia.
Pochopiť „Krv mučeníkov" znamená — zúčastniť sa jej obete i jej slávy.
Kiež by ju mnohí tak pochopili!
Január 1936.
Jožo K. Šmálov.

Semen est sanguis Christianoium.
Semenom je krv kresťanov.
(Tertulián, Apologia, 50.)

Znakom každého hrdinu v každom čase,
na každorr mieste, v každom postavení, je,
že sa navracia ku skutočnostiam, že sa
opiera o veci ozajstné a nie o veci zdanlivé.
(Carlyle , Hrdinovia)



Prolog


Udalosti tuná opísané sa pridaly v siguských baniach a na území prekvitajúcich kolonií Cirty, Lambezy a Kartaga za časov Valéria a Galliena, rímskych cisárov, Aspazia Paterna a Galéria Maxima, afrických prokonzulov, a Gaja Makrinia Decia, cisárskeho vyslanca v Numidii.
V románe tomto darmo by kto hľadal t. zv. „dejinné oživotvorenie", dielo diletanta alebo vedca, ktorý chce vzkriesiť a sprístupniť všetko to, čo v dedictve minulosti je už pre nás úplne mŕtve a nesrozumiteľné. Tu ide len o to, čo vždy žije, čo i v najvzdialenejšej histórii je nám čímsi súčasným. Teraz, keď sa stretávame tak často s hrdinstvom, nebude zbytočné pripomenúť, akými hrdinami boli svätí a mučeníci, a zároveň poukázať na mystický i ľudský význam ich obety. Okrem toho tento román krvavej hrôzy má upozorniť aj na to, že veľké vojny národov, nešťastia, spustošenia, najdivšie ukrutnosti, ukrutnosti najvypočítavejšie a najpekelnejšie. najstrašnejšie návraty k barbarstvu nijako nie sú čímsi celkom novým, čo by nás malo prekvapyť rozrušiť náš úsudok, a konečne, že nieto takého tmavého veku a takej opustenej zeme, kde by nebolo lúča radosti, tajnej záhrady, plnej tônistej zelene a žblnkotajúcich bystrín.
Už je to raz tak. Hoci vojaci Dobra zavzato útočia, Zlo stojí dosial nepremožené. A preto je tá opakujúca sa nutnosť mučeníckej obeti, čiže: svedectva spravedlivosti a pravdy. Mučeníctvo je preca čosi celkom iné ako archeologia. Mučeníci nie sú spráchnivelé kosti, zakopané vo výklenkoch katakomb, alebo v sarkofágoch cintorínov. Ich krv je živým semenom, a to až do posledného dňa musí (prinášať svoje ovocie. Čin ich sa neprestajne obnovuje. Za života biskupa Cypriána po dlhom pokojnom období Cirkvi mohlo sa už mysleť, že časy mučeníctva dávno pominuly. A hľa, ako kedysi Felicita a Perpetua, ako všetci africkí vyznavači, tak i Cyprián musel odísť zo svojej kartaginskej vily, musel opustiť učené rozhovory medzi viničami, a to práve v čas vinobrania, aby sa poponáhľal na neočakávané a strašné vinobranie, aby vhodil svoje telo pod lis Večného Vincúra...
10. júla 1917.



Časť I. Kresťanská jar.


Blížila sa jedenásta hodina. Cestujúci spustili sa svahom zalesneného úbočia a naďabili na rieku. V týchto prvých májových dňoch jas predlžuje sa do pozdnej chvíle. Oslepujúci kotúč slnca za záclonou borovíc, prepichnutou ostrými, krištáľovými lúčami, klonil sa pomaly k fialovým končiarom hôr.
Z počtu dobre vystrojeného služebníctva a z vykrmených mulíc i bez dvoch legionárov, ktorí otvárali pochod, bolo znať sprievod vynikajúcej osoby. Pod mostom s vysokým sklepením a s jediným strhnutým oblúkom mladý, hnedastý vojak, čo stúpal na čele, prudko zháčil svojho koňa. Jarné dažde priniesly prívaly a poškodily piliere. Na mnohých miestach kamenitého riečišťa jednako bolo videť suchú zem. Iba v stredku — ako v akomsi hlbokom kanále — valila sa žltá a penivá voda vlnitým prúdom. Narážala na neviditeľné prekážky. Niesla plášte spletenej trávy a vetvovia. Ktorýsi pohonič vybehol zo sprievodu, sišiel na breh, podpásal strakatú kabanicu a podopierajúc sa okutým kyjakom, skúšal, či mulice a kone prejdú cez koryto. Boly už také otupené, že by sa bez najmenšieho odporu boly daly uniesť prúdom a potopiť. Aby sa poistil, ak by ho náhodou schytila vodná krútňava, previazal si okolo pásu povraz, ktorý mu hodili.
Pohonič, zavalitý, plecnatý a veselej tvári, obozretne postupoval dopredu kyjom macajúc riečne zvariaky, na ktorých sa mu šmýkaly jeho bosé nohy. Keď došiel do polovice, zastal sťa prikutý, akoby ho schvátil chlad hlbšej vody a obrátiac k druhom ohorenú a spotenú širokú obličaj, žartovne zavolal:
-Ó, deti moje, aký dobrý kúpeľ!...
Dozorca nad pohoničmi, vysoký a chudý muž
šedých mačacích očí, chválil ho a posmeľoval s vyvýšeného brehu. Ostatní iba prikyvovali, pozerajúc na odvážneho druha:
-Hľaďte, Bos! Ten sa vám nestrachuje!.. Sluší mu to meno. Je ako býk na štyroch nohách. Nesmietla by ho ani potopa!
Bos opierajúc sa o kyjak, stúpal pozorne ďalej. Voda mu siahala po bedrá. Potom sa ukázaly jeho mocné lýtka. Keď dosiahol druhého brehu, vystúpil z vody a obrátiac sa znovu ku svojím druhom, zakričal víťazne:
-Syn boží, možno ísť. Vžeňte mulice!
Hnedastý vojak, ktorý horko ťažko zadržiaval svojho koňa, skočil prvý. Za ním vošiel jeho druh a potom rušili traja pohoniči, držiac za uzdy mulice, obložené náčiním, prikrývkami a stanovými potrebami, za nimi služebníci na malých numidských koňoch, komorník, kuchár, koniar. Panstvo ostalo ešte kdesi vzadu. A konečne bol tam i mladý murín, inakšie posol. Mal iba akúsi okrúhlu zimostrázovú skrinku. Pritískal ju nežne a vyzývavé k prsiam. Za služebníctvom v náležitej vzdialenosti a bojazlivý kráčali dvaja cudzinci, ktorí sa pripojili ku karaváne preto, aby využili taký význačný sprievod a najmä úradnú ochranu dvoch legionárov: lebo lesnatý numidský kraj bol povestný lúpežníkmi. Jeden z týchto cudzincov, bledý silák širokej tvári, zarastenej čiernou bradou, viezol na sedle priviazaný farebný a dobre okutý kufrík. Druhý, chudý a kučeravých vlasov, podozrivého a nepríjemného pohľadu, skrýval pod tunikou celú zásobu kabsičiek zo žltej kože, ktoré mu akosi príliš smiešne nadúvaly brucho.
Keď celý sprievod bol už na druhej strane, Jader, dozorca pohoničov, spočítal všetkých; potom uviazal svoju mulicu na trnie a povedal krátko:
-Chvíľu si oddýchneme, aby nás páni mohli dohoniť.
Posadali si na zvädnutú trávu, na dubové pne, ktoré nechali drevorubači, na plášte suchej trstiny vyhodenej povodňou. Akosi mimovoľne a samy od seba povstaly jednotlivé skupiny. Obďaleč služebníctva stáli vojaci a cudzinci. Bolo vidno, že ešte dostatočne nesrástli. A mohli veru. Veď Saturninus,silák s farebným kufrom, pripojil sa k nim priamo v Kartagu, kde v skliepku, čo mal v ulici na pravej strane Fóra a neďaleko štvrti voňavkárov, predával všelijaké pamätnosti a rezby z citronového dreva. Obkľučovala ho akási nedôvera. Druhom mu bol krčmár z Thuburnika, kde posledne nocovali. V Numidii mal vybaviť nejakú záležitosť. Koniara Mathu unúval dotiaľ, pokým mu nedovolil pripojiť sa k sprievodu. Krčmármi boli obvykle ľudia zlej povesti, čo sa podujímali na všeličo. Preto ich obchádzali ako prašivé ovce. Ale Thuburničan bol bezohľadný a nehanebný. Pretvaroval sa, ako najlepšie mohol.
I obaja legionári boli z Thuburnika, kde sídlila stráž hradských ciest. Vymohli si ich od veliteľa kastella, abý ich sprevádzali lesnatým územím, ktoré delí Numidiu od prokonzulárneho kraja. Územie toto bolo jedinečné na nástrahy.
Matha, ktorý obdivoval nádherného mauritánskeho žrebca mladšieho vojaka, priblížil sa priam až k nemu. Jazdec — ako to Matha ihneď spozoroval — keď sa povalil do tône svojho koňa, a keď sa výhodne usalašil na ploskej skale, učinil nad čelom nepatrný pohyb. Koniar sa otvorene prežehnal. Vojakovi zaihraly oči:
-Si kresťan? — pýtal sa ho potichúčky.
Matha mu na znak bratstva stisol ruku. Mrkol okom. Upozornil ho na komorníka Delfína, ktorý si ich prílišne všímal. Jader sa už znepokojoval. Hnevlivo povedal:
-Akosi neprichádzajú.
-A kto je vaším pánom? — odvážlive prehodil krčmár.
Delfín si ho pohŕdlive premeral a povedal:
-Veľký kartaginský rečník!
-A volá sa?... — skeptickým tónom naliehal tamten.
-A čo ťa do toho? I tak ho nepoznáš.
-Ja zo svojho mena nerobím veru takú tajnosť ... Volám sa Sallum. Narodil som sa síce na Malte, ale občanom som thuburnickým a mám tam i akýsi majetok.
Mladý vojak, ktorý napnuté sledoval tento rozhovor, nachýlil sa k Mathovi, čo ešte stále obdivoval koňa, a šepol mu:
-Kto je vaším pánom? Akiste niektorý z našich však?
Matha prikývol vĺčkami, a keď na nich nikto nepozeral, rýchle dodal:
-Biskup Cyprián.
-Cyprián, kartaginský biskup?
Znovu prikývol, a obhorená legionárova tvár sa celá ožiarila. Dozorca nad ophoničmi stratil už úplne trpelivosť:
-Tí museli poblúdiť! — ozval sa ostro. — Kto ich pôjde hľadať?
-Ja! — zvolal mladý vojak, ako by ho náhly zápal celkom uniesol. A vyskočil na koňa.
-Pôjdem s tebou! — krátko a podozrivé vyhlásil chudý Delfín.
Riečne koryto prešiel klusom. Ale ako stúpal na strmý vŕšok, tak musel zvoľňovať až do pomalého kroku. Komorník ho dohonil v polovici úbočia.
-Ponáhľaj sa! — zvolal vojak, — ja, ja chcem čím najskorej zočiť biskupa Cypriána.
-Cypriána?... Kto ti to povedal? — hnevlivo odvetil. — Akiste Matha!... Keby radšej sedel ticho. Vždy je ten istý!... Nie mu je dosť, že nám pripnul na krky toho prekliateho krčmára, a odpadlíka Saturnina ani nepočítam... Dobre ešte, že si aspoň kresťanom... Netaj! Videl som, ako si sa prežehnával...
Vojak vybuchol detským smiechom, oči sa mu zaiskrily veselou vzdorovitosťou:
-Pre Krista! Všetko zbadáš! Ty by si bol lepším strážcom než ja. Ale, prosím ťa, milý brat, nehnevaj sa. Ja sa tak teším...
Komorník trochu udivený tým žartovným tónom, poobzeral si nového druha. Akiste je ešte mladý regrút! Najviacej má ak dvacať rokov, pučiacu briadku, polootvorené ústa, ako keby nimi chcel vdýchnuť každý vetrík, veľké čierne blyštiace oči, oči jasné a verné, — to je žiak, duša mladá a horúca, ktorá samovoľne tiahne ku každému rozsievačovi myšlienok, vždy hotová nasledovať inšpirovaného pútnika, čo s apoštolskou palicou ukazuje cesty... Ale pod vojenskou tunikou, pod veľkým červeným plášťom a pod šarlátovým chocholom prilbice bilo už hrdé a mužné srdce, čo prezradzovalo rodeného vojaka.
Delfin, uvedomiac si svoju vlastnú ohavnosť, nevľúdne sa ho spýtal:
-Kto si, že sa opovažuješ tak dôverne prihovárať? ...
Vojak odpovedal s naivitou, plnou uistenia:
-Som Viktor,. jazdec tretej Augustovej legie. Teraz ma prechodne zadelili do thuburnickej zálohy. Kedysi, keď Cyprián bol ešte právnikom, môjho nevinného otca zachránil od odsúdenia a od nespravedlivej smrti. A tak už vieš, prečo sa tak teším, že budem môcť pozdraviť Cypriána z Kartaga!. . Môj otec, Fabius Viktor, slúžil vtedy v Theveste. Dnes je vyslúžilcom. Býva v Thamugadi, tam na strane aureských hôr...
A rukou naznačil vzdialené hory, ktoré na okraji obzoru — ako nejaká stena väzenia — vytváraly šedastý, celistvý a nenarušený múr.
Vyšli na vrch stráne. Pred sebou uvideli troch jazdcov, ako sa klusom blížia. Delfin ihneď rozpoznal svojho pána. Sprevádzal ho diakon Poncius a tajomník Celerinus. Viktor ich netrpelive sledoval. A keď už boli tak blízko, že by ich bol oštepom dohodil, rýchle sa opýtal komorníka:
-Ten v prostriedku, však, to je akiste on?...
Ukázal na muža vysokej postavy a plnej tvári, oblečeného v širokej a ľanovej dalmatike. Na jeho prsia ako nejaká štóla spadala hnedá stužka, vyladená s pásmi šiat. Už zapadalo slnce. Cylindrovitý klobúk mu bol nepotrebný, preto si ho na tyle zakosílil červenou tkaničkou. Visel tak, a jeho široká strecha sa zdala svätožiarou okolo lysej hlavy. Mal privysoké čelo a prenikavý a bystrý zrak, ktorý už zďaleka prebíjal nečisté svedomie.
Po malej chvíli Delfin akosi dôležité odpovedal:
-Áno, ten v strede, to je biskup Cyprián.
Viktor soskočil so sedla ani strela. Prudko pobehol v ústrety. Biskup, aby ho nepošliapal, musel seknúť koňa. Viktor pokľakol. Natiahol sa po biskupovej visiacej nohe. Chcel mu ju pobozkať. Ale Cyprián nedovolil, jemne ju odtiahol.
-Svätý otče, — zvolal, — viem, tebe som iba pútnikom. Zajtra odídem. Už ťa akiste neuvidím. Prosím ťa, práve preto ma požehnaj. Dovoľ, aby som, keď sa vrátim domov, mohol povedať svojmu otcovi: — Požehnal ma Cyprián, biskup a blahoslavený vyznavač!
Biskup navyknutý na takéto citové výlevy veriacich, spontánne zdvihol ruku na požehnanie. Ale vojak povstanúc, pozrel mu do tvári a povedal:
-Som syn Fabia Viktora, sotníka, ktorého si ty zachránil... Pripomínaš si? Vtedy bol ešte pohanom. A potom, keď sa dozvedel o tvojom obrátení, aj on sám sa obrátil, a i mne dal žiť vo viere Kristovej... Ach, keby si, svätý otče, vedel, s akým preplneným srdcom hovorieval o tebe!... Veď celá Afrika sa ozýva slávou tvojich slov a skutkov...
Cyprián sa skutočne pamätal na sotníka Fabia Viktora. Bolo to za časov Gordiána prvého, cisára afrických kolonistov, kedy v Kartagu boly neustále nepokoje. Sotníka našli v bitke medzi vojakmi a civilmi. Nespravedlivo ho obžalovali z vraždy. Cyprián nielenže ho svojou výrečnosťou obránil, ale orodoval zaň i u cisára; a keďže už i vtedy miloval chudobných a utláčaných, odmietol prijať od sotníka akúkoľvek odmenu. A hľa, ten za dobrodincovým príkladom sám prijal Krista, lebo bol presvedčený o tom, že taký vodca nemôže klamať... Táto myšlienka zmäkčila prísne ťahy Cypriánovej tvári. Pozrel na toho kresťanského vojaka, čo tak hrdo stál pred nim, a keď rozmýšľal nad neustálymi ozvenami milosti, zdalo sa mu, že mu tento pekný mládenec bol tak trochu i duchovným synom a náhradou za jeho dobrý čin. Hlasom, preniknutým neočakávanou nežnosťou, povedal mu toto:
-Moje dieťa! Sadni si na svojho koňa, a príď ma objať.
Jazdec, keď už bol poznove v sedle, priblížil sa k biskupovi, ten ho vystískal a pobozkal na čelo.
Komorník Delfin sa nahneval nad týmto výjavom a nad vojakovou úprimnosťou, lebo mu prekážala priblížiť sa k pánovi. Konečne prvý odvážil sa prehovoriť k Cypriánovi:
-Pane, — povedal, — strachovali sme sa o teba, preto sme vlastne aj prišli... Ale i o čomsi inom je treba, aby si vedel.
Cyprián, vidiac sluhovu ustrašenú tvár a čujúc jeho tajomnú reč, dal sprievodcom znak, a tí poodišli. Vtedy mu Delfin s dramatickými pohybmi povedal:
-Pane, videl si ty toho krčmára z Thuburniky?
-Nič som nepobadal! — odpovedal biskup.
Komorník snížil hlas:
-To je pohan. Mohol by ťa zradiť!
-Akože by mohol? Nevie preca, kto som.. .
-Ach, môj dobrý pane, aký si ty príliš dôverivý!... Ani to nevieš, že Matha je taký tlčhuba a že sa tak rád chvastá? Veď on mu povolil, aby sa pripojil k nášmu sprievodu!
Delfin myslel: „Akiste si to dal dobre zaplatiť!" Ale nebol o tom istoiste presvedčený, no - a kresťanská láska mu zabraňovala ohovárať brata.
-Prijmime ho medzi seba, — povedal biskup, — požije trochu s nami, a uvidí, čo sú to kresťania.
-Myslíš ? Krčmár!... otrokár, čo predáva ľudské mäso!
-Pohovorím si s ním, — Cyprián odpovedal s apoštolskou neochvejnosťou, istý si tým, že láske nemožno odporovať.
-Uisťujem ťa, pane, — Delfin naliehal ďalej, — pre teba je to nebezpečné.
Cyprián sa na chviľu trochu zakolísal, ale ihneď sa osvedčil:
-Nuž teda, ako vieš! Rob, čo sa ti vidí... Ale pre väčšiu istotu nebudeme nocovať v Thagaste, kde je teraz údajne práve cisárov prepustený otrok. Prespíme niekde v hore. Upozorni Jadera!
Komorník, naradovaný vlastným zdarom, pätami pošteklil mulu, aby čo najskôr vykonal Cypriánov rozkaz. Viktor sa stiahol za biskupa a za jeho sprievodcov, aby im bol sťa čestná stráž. Keď prechádzal okolo, biskup ho dobrotivo pozdravil rukou, otcovsky sa usmievajúc. Potom mu náhle stvrdly črty tvári. Zišly mu na um ťažké a bolestné myšlienky. Keď dvaja spoločníci zbadali hlbokú zamyslenosť, zniĺkli. Tajomník, zavše mlčanlivý Celerinus, necítil váhu ticha. Mal nefarebnú úradnícku tvár, unavené a vždy spustené oči, všetko sa mu videlo ľahostajným, ešte aj jeho vlastná povinnosť, ktorú jednako svedomite, ba až úzkostlivé plnil. S diakonom Ponciom bolo práve opačne; od prírody príliš živý a shovorčivý, iba s námahou zdržiaval jazyk. Mal naivný výzor, vypuklé oči, na červenkastej tvári mu vystával nadmieru rozčesnutý a roztvorený nos; ozajstný typ služebníka, vždy hotového poslúchnuť, prikývnuť pánovým slovám a myšlienkam. Vidiac ho utrápeného, nemohol sa dlhšie premôcť:
-Milostivý pán, — povedal, — prečo sa tak sužuješ? Prídeme na určený deň. O májových idách (t. j. 15. mája) už budeš predsedať snemu. A uvidíš, v Cirte budeme sláviť radostné Turice.
Cyprián, zanorený v snení, ozval sa akýmsi vzdialeným hlasom:
-Keby išlo len o snem! Ale tu ide i o čosi iné...
Hlava mu klesla na prsia a dodal:
-Bože, ušetri ma tohoto bôľu!
A až dotedy, pokým nebolo treba prejsť rieku, nepovedal už ani slova.
Karavány už tu nebolo. Lebo Jader, len čo prišiel Delfin, dal znak k odchodu; išli hľadať príhodné miesto na táborenie a na nocľah.
Keď biskup a jeho spoločníci, stále sprevádzaní legionárom Viktorom, prešli bystrú rieku, narazili na cestu, ktorá sa kľukato ťahala pomedzi vysočiny. Vyšli na stupňovité náhorné roviny, zarastené borovicami, dubmi a tu i tam tamariškami a divými olivami. Dookola sa všade ako vzbúrené more vzdávala lesná zeleň. Slnce už počínalo zapadať za obzor. Listie dýchalo rozkošným chladom. Ale Cyprián, posadnutý stále týmiže myšlienkami, necítil a ani nevidel nič a nič. Znovu a znovu zastával v duchu pri prekážkach, na aké narážal jeho úmysel svolať snem. Vedel, aká nedôverivá bola cisárska vláda, akým inkvizitorským okom sledovala schôdze kresťanov, a najmä cesty biskupov. Či sa mu podarí pomýliť bdenie špionov a polície? Veď už opatrnejšie ani nemohol! Lenže, môžbyť, najhoršie prekážky boly medzi veriacimi. Kartaginský biskup zo skúsenosti poznal zaťatý odpor niektorých veriacich, tupú sprostosť a namyslenú odvážlivosť tých polomučeníkov, ktorí, ako sa zdalo, len preto vylievali svoju krv, aby otriasli vieru a aby v cirkvi rozširovali neporiadok... Všetko to videl so smútkom v srdci. A vtedy sa mu zovnútorné nebezpečenstvá pozdávaly menšími než vnútorné. Už sa počínaly šíriť neblahé zvesti. A či oheň prenasledovania ide sa znovu zapáliť?
Ešte ho trápila iná úzkosť, hroznejšia nado všetky iné, na ktoré myslel pred chvíľou, úzkosť, ktorá ho nútila ísť do Cirty viacej než snem: stav duše jeho najbližšieho priateľa, Cecília Natalisa, toho súpera vo výrečnosti a sláve, ktorého kedysi obrátil v Kartagu a pokrstil. A hľa, od istého času cítil, že je slabší vo viere; najmä odtedy, ako sa navrátil, usadil a sťaby zakopal na svojich cirtských majetkoch. Je starší a bez rodiny; ako žije? S kým žije? Čo spôsobuje jeho vlažnosť? Či ako mnohí iní i on zostane odpadlíkom? On, vynikajúca osobnosť, talentovaný rečník, slávny v Ríme i v Kartagu, na ktorého upierala zrak celá provincia ?... Aké pohoršenie! Aká rana by to bola pre cirkev! Ale predovšetkým, predovšetkým, aké muky srdca preňho, pre Cypriána, ktorý tohoto milovaného priateľa priviedol ku Kristovi! Či by mu Cecilius učinil tú krivdu, zrieknuc sa ho v predvečer možno najťažších skúšok verných duší... ?
-Tsio, tsio, tsio, tsiotinnks!
Cyprián akoby náhlo prebudený z prízračných snov, vytržene načúval. Melodické trylky húština podávala húštine. Zdalo sa, že sa celý les po dennom spánku budí ku spevu. Tisíce slávikov vypĺňalo lesnaté Thagasty. Biskup, podmanený jarným spevom, zastavil koňa a i tak navyknutý vo všetkom videť stále symboly, znaky božej vôle a predtuchy budúcnosti, veril, že v rozspievaných hrdielkach vtáčkov čuje odpoveď samého neba na všetky tie pochybnosti, ktoré ho potlačovaly. Slávik, zvestún jari, prinášal mu uistenie o tej Večnej Jari, čo príde po búrach Časnosti... Áno, čože znamenajú jednotlivé porážky? Blížil sa čas veľkého sviatku Vyvolených ...
Uspokojený pokračoval ďalej. Na tom mieste vojenská cesta krútila sa okolo hrebeňa, ktorý vyrastal nad úžľabinou. Zdola dochádzal hukot bystriny. Bola to akoby zelená priepasť, v ktorej v myriadách svietily zlaté lístky jánovca. Nesmierny zlatozelený koberec vystielal dolinu, okolité vŕšky a zalesnené kopce. Na svahoch a na priepastiach žiarily zamatové sosny. Vo výške duby tvorily bory, v ktorých sa rozrástaly kry, posypané bielymi kvetmi agátov a myrt. Bolo by sa mohlo povedať, že sú to oltáre, rozostavené v rajskej záhrade. A vôňa živice a slncom spáleného slezu sa všade vznášala ako tymián. Pre kartaginských cestujúcich tieto thagastské lesy, po prejdení pustých priestranství, boly hotovým okúzlením. Obdivovali bujné rastlinstvo, šťavnatú zeleň, neustály šumot bystrín ...
-Tsio, tsio, tsiotinnks!
Neviditeľná flétna slávika hudla ďalej svoju čarovnú a rozmarnú pieseň medzi korunami stromov. Zlatý hlas vtáčika, opitého súmrakom viacej než svrček slncom, rinul sa pomedzi vetvovím, znel sviežo, ako pramienok za mesačnej noci. Cyprián len načúval a načúval.
Keď prešli zarastenú zákrutu, náhle sa ocitli na holej vrchovine, z ktorej sa do diaľky počínaly vylievať rodiace sa hmly. Kravy sa vracaly do košiarov; poháňali ich pastieri, ktorí mávali kyjakmi. Padala noc. Iba vrcholček červenej slnečnej gule bolo vídať zpoza hôr Auresu. Na lúke, porastenej vysokou trávou, chumáče zlatého jánovca svietily ako svietniky s nesčíselnými ramenami, pokým zlatohlavy, vznášajúce bledoružové kalíšky na dlhých lodyhách, podobaly sa skorej štíhlym sviecam. Na západe sa ukazovaly purpurové tône a na východe hmly sa vpíjaly do fialového neba. Biskup, preniknutý prítomnosťou nadprirodzená, díval sa na západné pohoria. Na spôsob nebeskej rieky, rozlievajúcej sa diamantovými potôčkami po štítoch hôr, krištáľová jasnosť zvlnila čierne hrebene, ktoré sa odstro odrážaly od podkladu ružového súmraku ...
Cyprián v tých prekrásnych tvaroch a farbách ešte stále hľadal symbol. Na konci lúky zbadal postavu, ktorá sa k nim blížila. To Jader prichádzal privítať svojho pána. V nemalej vzdialenosti od cesty dal rozložiť tábor za pahorkami. Dym vatier, nedávno zapálených, ukazoval smer. Naľavo kravy, ešte stále poháňané pastiermi, v značnom neporiadku hnaly sa ku košiarom a k niekoľkým kočovníckym stanom, ktorých čierne pásy bolo rozoznať medzi zeleňou vysokých tráv.
-Pane, — ozval sa dozorca nad pohoničmi, — tvoj stan som kázal postaviť tam poniže, za tým piesočnatým pahorkom. Delfin nechcel. Nazdával sa, že treba ísť hlbšie do lesa. Ak sa ti tak, ako je, nevidí, na premenu času dosť...
Cyprián ľahostajne kývol. Vtedy dozorca nad pohoničmi, snížiac hlas, dodal ešte:
-Pod zámienkou, že Thagasta je blízko a že si tam môže nájsť útulok, chcel odohnať i krčmára. Ale on sa mocne protiví...
Naozaj, ako sosadli, tábor našli plný nepokoja a kriku. Krčmár Sallum, keď už sedel na koni, preklínal Delfina. A nakoniec, hroziac päsťou, volal:
-Sbohom, kamaráti! Uctite si len tú somársku hlavu a oddávajte sa doma svojim nechutným orgiám... Hej! hej! To by ste len tak bez príčiny nenocovali ďaleko od miest a od polície.
Keď zbadal nových príchodzích a keď sa naľakal prísnej Cypriánovej tvári, zrýchlene obrátil koňa a obložený vreckami peňazí, zanikol za kermi.
Biskupovi tento prípad nebol po vôli. Vyhrešil Delfina:
-Prečo si rozoštval tohoto človeka? Prinajmenej do Thagasty sme ho preca mohli zniesť.
Ale radosť z toho, že je medzi svojimi, že je v takom krásnom kraji, čo vie utíšiť a spríjemniť i dušu i smysly, rozohnala príkre dojmy. Už od prírody bol veselý a návyk na neustále nebezpečenstvá, potreba okolo seba udržať dôveru, túto vrodenú náklonnosť v ňom ešte len zväčšily.
Viacerí jeho služebníci boli kedysi otrokmi v jeho otcovskom dome. Cyprián ich ihneď po svojom obrátení oslobodil; a že bol takým dobrým pánom, všetci ho prosili, aby si ich ponechal. Jader a dvaja pohoniči oddávna patrili do kartaginskej cirkvi, ba ešte pred ním boli kresťanmi. Ich viera sa však nezachvela ani za posledných prenasledovaní. Jediný Saturninus, kupec pamätností, žiaľbohu, upadol. Navrátil sa, oľutoval, a jeho pokánie, ako sa zdalo, bolo úprimné.
Druhý vojak sa videl Cypriánovi dosť nedôverčivým. Pozornejšie sa mu prizrel: bol to Panon, silák červenkastej pleti, jasných kučeravých vlasov, na ľavom boku úzkostlivé predelených pútcom, tupý a sladký ako ovca. Viktor, domysliac sa, o čo biskupovi ide, ozval sa s obvyklou bezstarostnosťou:
-Neboj sa, otče! Pred ním možno hocičo povedať a urobiť. Nevie ani po latinsky ani po punsky: rozumie iba vojenským povelom. Naše obrady budú preňho rímskymi obradmi a náš Boh iba rímskym bohom.
Cyprián pozval barbara na spoločný posilok: bola to skutočná hostina lásky. Kuchár Miggin ju pripravil hojnú a chutnú, ako sa patrilo na dlhé veľkonočné sviatky. Keď skončili, biskup predriekal ďakovnú modlitbu a potom, obrátiac sa k stolujúcim, povedal:
-Bratia, tento večer zakončime zvesela; a aby milosť božia prenikla i odpočinok, ak chcete, zaspievajme jeden zpomedzi svojich obvyklých žalmov ...
A obrátiac sa k diakonovi Ponciovi:
-Ty si bol lektorom a máš taký pekný hlas; prosím ťa, začni.
Diakon vedel všetky žalmy nazpamäť. Ihneď zaintonoval počiatok jedenásteho žalmu:
-Spas ma, Pane! Lebo nieto svätého a synovia ľudskí umenšili pravdu.
-Nie! nie ten! — pretrhol ho Cyprián, — zaspievaj druhý, ktorý lepšie zodpovie radostnej nálade veľkonočnej!
Vtedy Poncius rozpočal ôsmy žalm:
-Pane, Pane náš, aké obdivuhodné je tvoje meno po celej zemi! Lebo ponad nebo sa vzniesla tvoja velebnosť... Keď skúmam nebo, dielo tvojich rúk, mesiac a hviezdy, ktoré si Ty ustálil...
Prítomní sborom opakovali zapamätané verše ... Nočné nebo so svojím mraveniskom hviezd sa im skrylo nad hlavami, a celkom blízko okolo nich na jánovci a zlatohlavoch, na kvitnúcich myrtách, nesčíselny kŕdeľ svätojánskych mušiek tančil a padal ako dážď hviezd. Keď spieval samotný Poncius, z húštiny počas tejto krátkej prestávky doletúvala neúnavná slávikova melódia. Ale pobožný sbor hlasov zabíjal každý šum a štebot. Malá pohanská flétna zatíchla, prepadla sa v zvučných tónoch kráľovskej harfy. Kočovníci, ktorí obďaleč bdeli okolo svojich pahrieb, pýtali sa seba samých, akíže to sú ľudia, keď — ani vtáci z jari — žijú iba piesňam?



V Thuburziku.


Len čo sa Cyprián pod stanom prebudil, mechanicky začal opakovať slová žalmu, ktoré Poncius minulého večera intonoval: „Defecit sanctus! Už nieto svätého!..." Najprv ho to schytilo ako zlá predtucha. Ale čoskoro sa jeho apoštolské srdce znovu posilnilo... Tak! najdú sa ešte svätí, a možno je ich i viacej než inokedy. Sila Božieho Ducha, ktorá je nevyčerpateľná v neustálom prúdení, ani v tieto smutné dni nemôže chýbať. Ako ten les, čo ho priamo pred stanom videl sa rozprestierať, ako tie stromy, prekypujúce miazgou, ako tie lúky, oživené jarným rastlinstvom, tak aj africká zem, skropená krvou umučených veriacich, vydá dobrú úrodu.
Žil tak v neustálom vytržení, prerušovanom chvíľami chladnej úvahy, rímskej jasnovidnosti a vecnej úradníckej rozvahy. Táto praktická múdrosť nemala nič spoločného s čímsi priemerným a nízkym, lebo smerovala k vyššiemu cieľu.
V tábore praobyčajné hučalo, a on sa jednako s neskalenou radosťou pripravil na cestu.
Dvaja vojaci odišli zpäť do Thuburnika, karavána tiahla k Tagaste. Počali vychádzať z lesa. Stromy redly, vzduch vidnel. A v dolinke čoskoro uvideli domy mesta, ako sa belely v zeleni záhrad a sadov. Divé hrušky popri ceste zakvitly snehovými vločkami. V sviežom rannom povetrí Cyprián cítil čulosť tela a duše. Pred očami sa mu rozkladala Thagasta, opásaná kvitnúcou zeleňou, čerstvá a úrodná oáza, prah púšti a pálčivého dychu horúcich pieskov. Zadržiac koňa, zahľadel sa na ňu chvíľu a myslel si: „Žehnám ťa, mestečko, za okriatie, aké mojej duši daly tvoje háje a tvoje lúky. Kiež by si mohlo byť tiež tak žírne a kiež by si Cirkvi pridalo vynikajúcich synov..."
Jaderovi nariadil rozdeliť sprievod, aby, keď vojdú do mesta, nebudili zbytočne veľkú pozornosť. Ponciovi a Celerinovi kázal ísť najprv, sám išiel posledný v značnej vzdialenosti od pohoničov a od služby. Bratia mu totiž zvestovali, že Zopikos, Grék a oslobodený otrok, keď sa stal cisárskym prokurátorom Numidie, chce po nejaký čas zostať v Thagaste, kde má skupovať obilie. Nechcel dráždiť zvedavosť tohoto úradníka, s ktorým už kedysi predtým mal v Kartagu čo robiť a ktorého považoval za človeka súceho i na veci najhoršie.
Mestom prešli bez prekážky. A tu, necelé dve míle od Thagastu, kde sa práve spojili, stretli akýsi druhý sprievod so štyrmi jazdci na čele. Obkolesúvali povoz, ktorý stúpal celkom pomaly a v ktorom cez odhrnuté záclony na hŕbe podušiek bolo videť nadutú a pyšnú tvár so zvieracím profilom a s veľkými vyskočenými očami. To bol on, Zopikos, cisársky prokurátor. Cyprián ho už zďaleka poznal podľa toho, ako niesol hlavu. Vysoko vyzdvihol šatku, ktorou mal zaviazaný krk, do nej schoval nos a ústa, ako by sa tak chcel chrániť pred prachom cesty, bičík preložil do ruky, v ktorej mal opraty, a klusom idúc, pozdravil ho pravou rukou. Úradník nedbale zopätoval zdvorilostný znak, a to bolo všetko.
Jednako však toto nemilé stretnutie pripomenulo kartaginskému biskupovi, že ešte nie sú v Cirte. Bolo mu treba dojsť čo najskôr do Thuburzika, kde ho podľa úmluvy mal čakať list od priateľa Cecília Natalisa, na majetku ktorého bola pripravovaná schôdza biskupov. V poslednej chvíli mohli povstať ťažkosti a veľké nebezpečenstvá... A prechádzajúc cez kamenisté svahy cesty, čo sa v zákrutoch doliny zužovala, rozmýšľal o tom, ako predísť nezdar.
Krajina bola čoraz divšia. Cesta sa stále dvíhala. Mala sa tak vypínať míle a míle, až do ďalekej ešte zastávky. Kedy tedy išli ponad strmými priepasťami s kolmými stenami; keď sa trochu nachýlili celkom dolu mohli uvideť bystrinu, lesknúcu sa od slnca, ako tečie skalnatým korytom, ako sa skrýva a ukazuje, skrúca ani nejaký obrovský had. Nekončiacimi sa zákrutami, divými príkrinami prechádzali smutné priestranstvá, a hodiny sa vliekly akosi neznesiteľne, beznádejne pomaly. Za tohoto únavného stúpania jedinou udalosťou bolo to, že stretli pastiera, pasúceho kŕdeľ kôz a hrajúceho piesne Juhu na trstinovej fujare rumelkovej farby; zdalo sa, že vlastne od jeho pier je taká krvavo červená. Na chvíľu sa zastavili, aby ho načúvali, a nuda výstupu sa im zdala potom ešte strašnejšou.
Už padal súmrak, keď konečne došli do predmestia Thuburzika, obyčajnej hromady domov, pomenovanej Villa Ticiana. Tu v osamotenom dome, odľahlom od hlavnej cesty, chceli prenocovať u kresťana, pred mesiacom upovedomeného Jaderom o biskupovom príchode. Keď si to gazda všetko dobre rozvážil, takého hosťa uznal za veľmi nebezpečného. A i to je možné, že bol príliš úprimný; lebo, keď sa celý trasúc postavil pred Cypriána, vyhováral sa na chudobný príbytok a na to, že nie je hoden prijať takú veľkú osobnosť. Ale dohodol sa vraj s akýmsi Gudulom, ktorý na druhom konci mesta mal karavánnu stanicu, dostatočnú na to, aby sa v nej všetci lacno a dôstojnejšie umiestili. Biskupovi prihotovil už aj izbicu a už niekoľko dní ho vraj stále očakáva. Uisťoval ich, že Gudul je človek spoľahlivý, a hoci ešte nie je kresťanom, preca je k nim žičlivý. Cyprián sa po nemilej hádke dal konečne s ťažkým srdcom o tom všetkom presvedčiť.
Sprievod bočnými ulicami vošiel až do samotného Thuburzika, tak že ich nik nevidel všetkých pohromade.
Padala práve noc. Na pleciach im sedel chlad výšin. Cyprián si navliekol vlnený plášť. Keď vyšli s cesty, ohradenej vysokými hlinenými múrami, ocítili sa náhle na pustom kopci, kde tu posiatom hrobami. Na druhej strane amfiteatrálne ležalo mesto. Videli iba monumentálnu bránu, ako sa rysovala na rozplamenenom nebi.
Zaraz pri bráne sa počínaly domy. Hraničily priamo s púšťou. Necelých sto krokov od mesta vládla samota a ticho: v meste nepokoj a mravenisko ľudnatej, vrieskavej ulice, nabitej vozmi a somármi, obstavenej krčmami, jatkami a obchodmi. Gudulova karavánna stanica bola blízko naľavo, opretá o bok mestskej brány. Celý vnútorný arkádový dvorec zarástol viničom, ktorého púčky opadávaly až na sruby cisterien a napajadiel, čo stály na stredku. Dvorec bol plný ľudí a zvierat; motali sa sem i tam, vodili statok do stajní pod spodnými arkádami. V kúte ležaly rumegajúce ťavy, skrúcaly šije pohybom urazenej dôstojnosti, mľaskaly papuľami s výbornými zubami. Pri cisternách zaklínači hadov z poblízkych oáz vábili zástupy zvedavcov. Cyprián a jeho sprievod mohli práve preto vojsť do hospody celkom nepozorovane.
Gudul, majiteľ hospody, prišiel im čoskoro naproti, oznamujúc, že posla z Cirty dosiaľ niet. Pre biskupa bola táto zpráva horkým sklamaním, lebo priateľa Cecilia Natalisa upovedomil príliš dôkladne o dni svojho príchodu do Thuburzika. Na očakávanie listu musel stratiť jeden alebo celé dva dni. Konečne, prečo to omeškanie ? Čo sa stalo ... ? Cyprián, nespokojný a zamyslený, spal veľmi zle v peknej, preňho pripravenej izbe.
Zajtrajší deň bol všetkým pridlhý. Cyprián sa neodvážil vyjsť, aby nevyvolal zbytočné poznámky. Vedel, že by sa oň, ako o každého význačnejšieho cudzinca, prílišne zaujímali. Preto, aby čas vyčkávania nejako vyplnil, zavolal Celerina, svojho sekretára, a začal mu diktovať úvahu o krste heretikov, ktorú mal na sneme prečítať svojim numidským kolegom. Pohoniči a služebníci sa nečinne túlali po dvorci, pozerali, ako pri zvuku flétny alebo zaklínačovho bubna hadi tancujú.
Popoludní vresk zaklínačov tak zosilnel, že Cyprián bol prinútený zanechať prácu. A list Ceciliov neprichodil. Biskup vyslal Poncia, aby sa opýtal Gudula, čo a ako. Práve vtedy, keď diakon oznamoval, že posla ešte niet, do izby vošiel komorník Delfin, celý vzrušený a trasúc sa od veľkého pohnutia: stretol krčmára Salluma, ktorého oni vyhnali, práve keď vychádzal z kúpeľov. Začal mu nadávať, ale Delfin obratne vyhol, takže sa mu nepodarilo vyvolať verejný škandál.
-Zase ten krčmár! — skríkol Cyprián, potláčajúc hnev, — ešte nám spôsobí nejakú nepríjemnosť! ... Dobre som ti hovoril! Prečo si ho odohnal?
-Ech! — odpovedal Delfin, — zajtra stratí našu stopu!
A omlúval sa, že takúto smiešnu urážku spomínal pred svojím pánom. Tá malá škriepka ho vraj rozdráždila a celkom vykývala. Ale on k Cypriánovi prišiel vlastne pre čosi celkom iné: dolu čaká akýsi človek, čo sa chce s biskupom rozprávať v najväčšej tajnosti.
-Ceciliov vyslanec? — radostne zvolal Cyprián.
-Nie, — povedal Delfín, — tohoto človeka stretol Nartzal u obchodníka s jačmeňom... Sami ti to vysvetlia_____
A keď Cyprián privolil, voviedol ich oboch. Chudý a kostnatý Nartzal, asketickej tvári, mal také vyschnuté telo, že ho kamaráti žartovne prezvali „gymnosofistom". Skoro vždy mlčiaci, ústupčivý a skromný, na liturgických schôdzach vedel jednako prehovoriť, a práve preto i pred biskupom vystupoval celkom slobodne. Povedal, že sa jeho spoločník volá Pastor, je Hispán z Kartageny, a že kedysi s ním pracoval v Hippone a v Rusikade. Cypriánovi má oznámiť čosi veľmi vážneho. Ručí zaň: je to muž spoľahlivý, pravá duša, hoci... Prízvučným „hoci" chcel povedať, že nie je kresťanom. Biskup pochopil.
Keď vyšiel Nartzal, Hispán začal rozpačité, hľadal slová, lebo po latinsky nevedel ešte plynné. Bol neokresaný, tvár mal bezvýraznú, opálenú stredozemským slnkom, vyštípanú vetrami a lejakmi. Povedal:
-Som povozníkom, pane... Neustále prechádzam cestou z Thuburzika do siguských baní, kde vozievam múku, víno, olivy, podkovy pre mulice a pre kone. Keď som tejto zimy, nedlho po saturnáliách, bol v Sigu u holiča, čo je blízko svätyne, chlapec, ktorý ma holil, mi povedal: „Nepoznáš ty dôveryhodného človeka, čo by zaniesol list do Kartaga?" Taký sa v zime ťažko nájde. Ale jednako som povedal: Hej. Večer priviedol ku mne banského dozorcu, akéhosi Mappalika z Thuburbo, ktorý mi oddal list pre teba, čo mám v blúze. Ale časy boly také do ničoho, za celé tri mesiace som posla do Kartaga nemohol nájsť Pred chvíľou som u obchodníka s jačmeňom stretol Nartzala, a ten mi povedal, že si tu...
Siahol do blúzy, zadržal sa, podozrievavo sa opýtajúc :
-Skutočne si ty Thascius z Kartaga?
-Som! — povedal biskup, — aj tak ma volajú, Thasciom.
Povozník vytiahol z koženého vrecka jednoduché tabuľky, aké dozorci užívali na zapisovanie údajov, a podal ich Cypriánovi.
-Ďakujem ti za tvoju vernosť! — povedal ten.
A klepnúc rukami, zavolal Celerina, sekretára,ktorému rozkázal:
-Daj tomuto človekovi celý aureus a zaveď ho k Nartzalovi.
Tabuľky boly zamknuté olovenou pečaťou. Cyprián ju koncom rúčky odtrhol a na vosku čítal tieto slová, napísané ťažko, s námahou, akoby boly vyryté koncom veľkého klinca:
Privacianus, exorcista, Barik, sochár, a Gudden, obuvník, prebývajúci v baniach Sigus, Blahoslavenému otcovi Cypriánovi, večné pozdravenie v mene Pána Pánov.
Pozdravujeme ťa, milovaný Otče, voláme k tebe z pekelných hlbín siguských, kde sme už tak dlho zanorení, že sa nám zdá, že už nás i svet i sám Boh zabudol. Pretože žijeme vo večitých temnotách, pre nás niet viac dňa, noci, a preto ani nevieme, koľko rokov naše muky trvajú. Dúfali sme, že, ako tí naši bratia, ktorí zomreli v tejto gehene, i my obdržíme čoskoro večnú korunu, ale Boh to na naše nešťastie nedovolil.
Milovaný Otče, sme na konci síl a trpelivosti. Dlhšie nechceme zostať v tomto mieste, plnom múk, v mieste zatratenia: v nečistej kloake, stoke všetkých neprávostí. Očakávame smrť, ale nechceme zničiť svoje duše. Pripravujú sa tu strašné veci. Úbohí odsúdenci, ktorých utrpenie i my znášame, šomrajú medzi sebou a prednášajú slová vzbury. My sme síce Kristovi bojovníci, ale nie povstalci. Prosíme ťa, drahý Cyprián, pošli nám jedného zo svojich kňazov, aby nás vykúpil. Nebojíme sa palíc, ani dereša, ani ukrižovania, ale naveky nechceme byť zahanbení.
Odporúčame ťa, drahý Otče, opatere Boha živého.
Ja, Privacianus, som to písal a prečítal. My, Barik a Gudden, sme to podpísali.
Na spodku ostatnej tabuľky veľkým nepodareným písmom ktosi napísal: A pozdrav môjho brata Eutychiana, ak ešte žije!
Keď biskup dočítal, oči sa mu zalialy slzami. Uvedomil si, koľko úsilia, úskokov, vypočítavosti, vytrvalosti stál tých úbožiakov tento list, pokým ho napísali. Áno, čoho všetkého bolo treba, aby ho sostavili a aby mu ho doručili! Akú nezlomnú nádej a dôveru mali v neho! Bol tým do dna duše pohnutý ... Teraz si pripomína! Privacianus, o ktorom myslel, že je mŕtvy, bol naozaj exorcistom v kartaginskej cirkvi, úrad ten plnil za Cypriánovej voľby na biskupský trón a bol jeho jedným najhorlivejším stúpencom. Ostatných dvoch nepoznal; do baní boli akiste odsúdení naraz s Privacianom za Deciovho prenasledovania; čoskoro bude tomu osem rokov. Osem rokov! aké dlhé muky! Naozaj, zázrak, že sa nepoddal...
Ale ako si počínať, aby ich odtiaľ dostal? Riadnych odsúdencov nebolo slobodno vykupovať. Tak čo ? Pomôcť im utiecť ?... Vtedy mu prišiel na um Cecilius, priateľ z Cirty. Bol účastinárom siguských baní. Akiste mal značnú moc. Keď sa stretnú, porozpráva s ním o tom... Ale prečo len toho posla neposlal podľa dohody? Hádam je to iba poslova chyba...
Navečer bol vyčkávaním taký utrápený, že sa konečne rozhodol sa prejsť. Aby sa vyhol ľudnatým uliciam, obišiel mesto zovnútornou cestou, ponad ktorú sa tiahly pomníky a hrobky. Všade pod vyrytou Baalovou hlavou alebo pod palmou medzi dvoma ľaliami bolo plno skalnatých tabúľ s venovaniami zomrelých duší bohom, s fenickými nápismi. Táto cintorová cesta pozdĺž múrov nedokončeného divadla viedla k úžľabine. Keď ta došiel, neočakávaný a nádherný rozhľad ho vytrhol na chvíľu zo smútku a z nepokoja.
Uvidel polokruhovitý bazén, predĺžený podlhovastým rybníkom, ktorý s oboch strán lemovaly stĺporadia. Nad širokými schodami na konci toho dlhého kanálu vznášala sa svätynka z ružového mramoru, medzi dvoma štíhlymi topoľami výrazne sa odrážajúc od pozadia kamenného pahorka. Kúpajúci sa mladí ľudia sotva mútili krištáľovú vodu. Fialové tône sa miešaly s ružovými odbleskami mramoru i neba,. Tieto široké, pôvabné zrkadlá čerstvých vôd, meniace sa súmrakom, a pôvab ďalekých jonských stĺpov svätyne uprostred divého a suchého okolia, tvorily podivnú celistvosť, preniknutú šľachetnou a ľahučkou zádumčivosťou. Cyprián, muž veľkej kultúry, ktorý v každom krásne videl obraz Božej Spanilosti, vidiac také divadlo, nemohol zostať nepohnutý. Pozornejšie sa zahľadel. Tie stĺporadia zvelebovaly prameň Bagradasu, živiteľky -rieky prokonzulárnej provincie: červená svätynka bola zasvätená riečnemu božstvu. Cez deň svätili v nej akýsi sviatok, lebo dvere boly ešte dokorán otvorené. Vo svätyni bolo videť drevenú sochu riečneho božstva, oblečenú v hodvábne rúcho belasej farby a popretkávané striebrom. Dookola stĺporadí i priamo pod nimi stálo mnoho domčekov a svätyniek, zasvätených prítokom Bagradasu.
Táto pripomienka všeobecného a stále ešte víťaziaceho modloslužebníctva biskupa prinútila k odchodu. Pošiel prvou ulicou, na ktorú naďabil; dvíhala sa do vŕšku a viedla na námestie, zaplnené sochami bohov a zbožnených cisárov. Celú jednu stranu vyplňaly svätyne, za nimi budovali novú, ešte väčšiu... Človek sa musel na každom kroku stretnúť s pohanskými bohami a s ich chrámami. Afrika sa zohýnala pod ich bremenom. Ech! ako tie vymyslené božstvá dusily svet, duše! Pre ne v siguských baniach ľudia museli žiť sťa zvieratá pod dozorcovou palicou; pre ne sa možno ani numidskí biskupi nesídu v Cirte — a pre ne i Cecilius, milovaný priateľ, odvrátil od neho svoje srdce a zradí Krista...
Keď sa navrátil, konečne proti všetkým obavám a pochybnostiam našiel posla, ktorý bol tak dlho meškal. Natalisov list obsahoval toľkoto: „Všetko je dobre. S radosťou ťa očakávam."
V dvorci hospody, kde spávali biskupovi sluhovia, na druhý deň povstal za svitu veľký krik. Zaklínačovi utiekol z koša jeden had a na spôsob koruny ovinul sa okolo hlavy spiaceho Jadera. Kedysi pred šesdesiatimi rokmi sa táže vec a v takej istej hospode prihodila Septimiovi Severovi z Leptis Magna, známemu v celej Afrike, ktorému to vykúzlilo cisárstvo. Prítomní pohania so smiechom aklamomovali Jadera:
-Vítaj, Jader Augustus! Nech žije nový cisár!
Cyprián, znepokojený touto udalosťou, ktorá naň a na jeho sprievod pritiahla pozornosť, vybral sa na ďalšiu cestu v nálade dosť mrzutej. A hoci mu Cecilius poslal uspokojujúci list, jednako predvídal všetky horkosti tejto cesty, všelijaké boje, ktoré bude treba vybojovať — čo je najhoršie: i proti priateľovi. Matná a bledá zora zahaľovala zimnou zahaľovala monotónne vlnisté priestranstvá a hory s drsno zelenými úbočiami, so šedými a lysými štítami. Po olovenom nebi plávaly chmáry. Suché a stuhnuté lodyhy asfodelu zimný vietor ohýnal až k zemi.



Potomek numidských kráľov.


Ranné hmly sa pomaly rozchádzaly a odkrývaly Cirtu, položenú na obrovskej skale, ožiarenú vychodiacim slnkom. Cyprián mal, ako všetci tuláci, veľmi ľahký spánok, prebudil sa teda s prvým svitom dňa. Okolie mu bolo také cudzie, obšírna izba a jej okrasa bola jeho očiam taká nová, že cítil, ako by blúdil niekde na neznámom mieste. Musel sa namáhať, aby prinútil pamäť pripomenúť si tú skutočnosť, že je pri svojom priateľovi Ceciliovi.
Keď včera prišiel do Cirty, dlhší čas musel chodiť sem i tam po meste, pokým za vyčkanej tmavej noci s vyslaným otrokom mohol odísť do Ceciliovho sídliska. Vznášalo sa za úžľabinou naproti mestu a stálo na obrovskej skale. Bol taký ustatý, že sa sotva dotkol pripravenej večere, a keď vystískal hostiteľa a keď s ním vymenil pár slov, odobral sa do svojho oddelenia.
Pri skúpom svetle lamp si prepychu spálne ledva povšimol. Bola to veľká svetlica, vykladaná bielym mramorom až po oválne sklepenie, ozdobené maľbami, predstavujúcimi alegorické postavy uprostred farebných vencov kvietia a ovocia. Jej jasná veselosť utíšila Cypriánoyu dušu. S vyzdvihnutýma rukama sa obrátil k Východu, aby sa modlil... Potom tichučkými krokami podišiel ku širokému polokruhovitému výklenku, ktorý osvetľoval izbu a vystupoval priamo do záhrady. Celerinus a Poncius ešte spali. Bývali v súsedných izbách.
Nezvyklá nesmiernosť a divoká a cudzia veľkoleposť kraja, ktorý sa pred ním rozprestieral, úplne ho ohromila. Ceciliove záhrady siahaly až ku brehu vápenatého mysu, na ktorom sa vznášala vila. Bolo videť Ampsagas, revúci potok, ako sa rozvíjal a ako obkolesúval skalnatú cirtskú pevnosť. Na protivnej ošarpanej stene úžľabiny vypínaly sa mestské domy s červenými strechami a s bielymi alebo modrastými múrami. Nad nimi vypínaly sa vrcholce triumfálneho oblúka a chrámov na námestí. — V blízkosti stála strmá skala, oddelená iba úzkou úžľabinkou. V pozadí sa tiahla skalnatá krajina žltastej farby, zdanlivo pozbavená rastlinstva a objatá horami. Od jasného neba sa odrážaly končité vrcholce. Vzduch bol ľahký, zdravý, rozkošný.
Cyprián, obdivujúc velebný výhľad, pomyslel si, že jeho priateľ Cecilius rozhodne je ešte stále tým istým rozkošníkom, akého ho kedysi poznal v Kartagu. Krajší kútik, než tieto lesnaté výšavy, na letovisko nebolo už možno nájsť. Zeleň týchto záhrad v porovnaní s oslepujúcou nahosťou súsedných skál bola odpočinútím pre oči.
Zvábený raňajšou sviežosťou,sišiel ku hriadkam, zarámovaným zimozeleňovými oblúkmi, v ktorých sa preplietaly ruže s popináčmi. Kdesi celkom v pozadí sa stĺpová chodba s pozláteným krovom a mrežovím strácala v hmle lesov, pokým na prostriedku tetrastyl (štvorstípový altánok) s končitou strechou clonil Venušinu sochu v húštine bieleho vavrínu. Jej zamaľovanie vyjadrovalo farby živého tela.
Biskup odvrátil tvár od tohoto smyselného obrazu a znovu ho schytily obavy a podozrenia. Zrejme Cecilius, keď prevzal otcovské dedictvo, ponechal ho také, aké bolo. Od kresťana to bola hriešna nedbalosť! Tejto svätynky ani po smrti pohanského pána sa nik neodvážil dotknúť. Všetko bolo ešte na svojom mieste: rohy býka i váza kvetov, ktoré vyrástly až na strechu, štyri hlinené holubice na štyroch úhloch ako korúhve na ihliciach: chýbaly iba vence a kytice ... Zjavne, Cecilius prinajmenej naoko žil tak ako jeho otec, horlivý pohan a oddaný ctiteľ cisárov. A Cyprián si pripomenul, že včera, ako prechádzal námestie, na prednej strane víťazného oblúka, ktorý vystavil on, Natalisov otec, provincionálny slávybažník, zbadal nápis ku cti Ctnosti Antónia Augusta, „Pána nášho", a neďaleko na bronzovej soche, predstavujúcej Shovievavosť toho istého cisára, čítal: „Shovievavosť, ctnosť Pána nášho ..." Biskupovi tie slová vyznely v ušiach ako veľké rúhanie. Lebo je iba jeden Pán! „Nebudeš mať iných bohov predo mnou",hovorí Písmo. A tu boh, ktorého oslávili v mramore a v zvonovine, bol Karakalla, krvavý surovec...! Zrejme, pocty bolo treba vykupovať štedrosťou a pochlebníctvom. Ceciliov otec dosiahol postupne všetkých tých smiešnych meštianskych vyznačení, ešte aj doživotného flaminátu. A možno, že i jeho syn bol flaminom, ako toľko iných bohatých kresťanov, ktorí si mysleli, že sa prísaha svätého krstu dá spojiť s kňažstvom Ríma a cisárov... Buď ako buď, aké to bolo divné! Keď minulého večera, obťažený spomienkou na trpiacich siguských bratov, spomenul ich utrpenie, priateľ, netknutý toľkými mukami, nedbale sľúbil, že sa o nich zmieni správcovi. Počas ich celého stretnutia, ktoré netrvalo ani tak dlho, i popri mnohých slovách a výlevoch radosti, ktorá, ako to Cyprián cítil, bola naozaj úprimná, bol akýsi nesvoj. Či vari duša tohoto okázalého pohanského domu premohla dušu kresťanského majiteľa?...
Tak rozmýšľal biskup pred skalnatým múrom Cirty, keď sa v stĺpovej chodbe ukázal sám Cecilius.
-Nuž? — povedal polohlasne, — dúfam, že oceňuješ moju opatrnosť. Uznaj, pre vašu schôdzu nebolo už možno nájsť skrytejšieho a neprístupnejšieho miesta. S jednej strany moje záhradné múry a s druhej bezodná priepasť úžľabiny ...
Ukázal na hlbočinu, v ktorej zunel hukot vodopádov a šum penistých vôd. S úsmevom pokračoval:
-Drahý Cyprián, pre teba som prišiel sem. Áno, pre teba som sa znovu stal skoro mešťanom, ja, ktorý mám potešenie iba v svojej dedinskej osamotenosti. Nemilujem príliš tento dom, vystavený mojím otcom. Necítim sa tu doma: je už akoby verejná budova. Môj otec chcel tu zprvu vybudovať kúpele pre spoluobčanov. Od mesta je to ale priďaleko, a potom, keď už budova stála, tak sa mu zapáčila, že si ju radšej nechal len pre seba a miesto kúpeľov vystavil letnú vilu... Ja zas mám najradšej svoje letovisko v Muguas, najviacej dve míle odtiaľto.. . Drahý Cyprián, po vašom sneme musím ťa ta zaviesť. Uvidíš, aké ti to je pôvabné miesto pre naše nábožné rozhovory ...
Stále sa usmieval s tôňou nebadateľnej irónie. Biskup ho pozoroval, pokúšajúc sa rozlúštiť záhadu tej tvári, vždy príjemnej, ale žiarlivo uzavretej. Obaja priatelia sa nevideli už skoro desať rokov. Cyprián zisťoval, že Natalis starne; a hoci mal bradu ešte stále čisto čiernu, vlasy mu jednak zbelely, i keď neprekročil ešte ani pädesiatku. Mal vpadnuté líca, zvädnuté pery, v kútikoch okolo úst mu usadla horkosť a celá jeho tvár a postava prezradzovaly telesné vyčerpanie a akési životné znudenie. Bol už iba prízrakom mládenca kedysi pekného: a v Kartagu ho jeho spolužiaci prirovnávali k Hadriánovmu pomníku, čo ozdoboval Odeon. Dávne spomienky! Z cisára tuláka mu ostaly už iba výsmešné pery a jemne skrivený nos. Kedysi aj on hodne cestoval. Teraz, uzavretý v dedinskej kúrii, žil život sklamania a život rozkoše. A čím dlhšie ho videl a pozoroval, tým väčšmi sa on, Cyprián, utvrdzoval v názore, že jeho objavy neboly klamné: viera tohoto kresťana bola akiste prislabá!
Cecilius, ktorému nič neušlo, odbavil ho žartom:
-Poď, ušetri si pohľad na moje zostarnutie, poď, pozri si radšej, ako som pre vás pracoval, ako som myslel na teba. Vo veľkej sieni kúpeľov som vám pripravil čo najpohodlnejšiu zasadaciu sieň, naozaj.. .
A obíduc dom, ktorý výstavbou a rozmerami bol hotovým palácom, odvádzal Cypriána. Staviteľovo váhanie a zmena v prvotnom cieli budovy sa daly jednako veľmi ľahko poznať. Vlastné kúpele sa len a viditeľným spojom spájaly s ostatkom dosť nepravidelnej stavby.
Otrok otvoril hlavné dvere, ktorými sa vchádzalo do predsiene kúpeľov. Napravo odsunutá záclona ukazovala polokruhovitú, pieskom vysypanú sieň s holými stenami.
-To je palestra (telocvičňa) — povedal Cecilius s akousi zvláštnou záľubou.
Skutočne, na zemi ležaly gule a lopty, s akými sa ihrajú deti. „Kto sa to tu len môže hrať?" prechodiac myslel Cyprián. Jeho pozornosti sa natískalo plno zaujímavých vecí. Pod nohami sa im blyšťal mramor, ozvena jeho slov sa rozliehala po širokých komnatách. Priateľ ho viedol mnohými sieňami, ktoré delily rady stĺpov a pilierov, a osvetľovaly freskami ozdobené kupoly. Jedna strana atria ústila vo veľkej apside, v prostriedku s bazénom studenej vody, do ktorého sa schádzalo schódami. Za bazénom sa točil polkruhovitý rybník, obohnatý stípami a vysadený stromkami a zeleňou. Najviacej zadivoval prepych mramorov a blyštiacich sa mozaik. Taký luxus bol aj v Numidii, bohatej na drahé kamene, sotva mysliteľný. Cecilius hovoril svojmu priateľovi:
-Ako vidíš, môj otec bláznivé rád budoval, mal mániu okázalosti a akúsi nutnosť oslepovať spoluobyvateľov... Pozri len na tie onyxy, porfyry, krištáľovo priezračné kremene, čo zdobia kupoly. Vyčerpal všetky bližšie bane: Filfilu blízko Ruzikády, Simittu. Až z Mauritánie dostával mramor. Možno povedať: pre rozkoš jeho očí pracovala celá Afrika.
Neprepínal. Miesto múrov bolo videť iba neobvyklú nádheru žltých a červených mramorov. Do plavých mramorových stĺpov s čiernymi hadistými žilkami zapadaly medaile a rastlinné motívy, vyrezávané v najcennejších alabastroch, čo maly farbu slonovej kosti s odtienkom šeríka a ruží.
Prepychovým múrom zodpovedaly i parkety. Pomedzi stolicami, ktoré dal Cecilius rozložiť do polkruhu okolo vyvýšeného pódia, bolo rozoznať figúry velikánskej mozaiky, ktorá vyplňovala eelé átrium: morské scény, lode, ryby, rybárov, ako ťahajú siete, deti, ako sa bavia v nadmorskom piesku, pláže, pokryté kioskami a stanmi, prístavy zábavných lodičiek. V dvoch bočných sieňach boly mozaiky, ktoré predstavovaly Nereidy, ako i perské koberce živých farieb. Uprostred tohoto blyskotu stien a podlahy, trblietajúcich sa a menivých ako krabička plná klenotov, neustály šum tečúcej a striekajúcej vody pod ochranou zatiahnutých záclon a farebných kupol bol ešte rozkošnejší...
Natalis, opretý o pódium, ukázal širokým gestom na pripravenú zasadaciu sieň:
-Vidí sa ti, môj drahý Cyprián? — povedal.
-Myslíš, že to pre tvojich kolegov a pre teba bude dostatočne biskupské ?
-Radšej by som jednoduchosť palestry, — odpovedal biskup so zrejmou nechuťou. — Táto nádhera ma tiesni. A ešte viacej bude tiesniť niektorých mojich kolegov, ľudí jednoduchých a tvrdých, žijúcich v mestečkách, čo sú na okraji púšti.. .
Trochu dotknutý Cecilius sa úštipne zasmial:
-Áno, máš pravdu. Čo si o tom pomyslí Felix z Bugas, Nemezius z Thubuny? Prepáč, piiatelu, na týchto barbarov som nijak nemyslel, myslel som iba na teba.
Biskup pozrel naň vyčítavo, ale radšej vyhol priamej odpovedi:
-A ešte... všetky tieto pohanské figúry i — pokračoval, ukazujúc na mozaiky, predstavujúce Nereidy...
-Z atria ich neuvidíte, — živo sa ozval Ceeilius. — Na čo sú tie škrupule? Či sa bojíš maľovaných bohov? ... Pozri, na každej strane rybníka sú sochy Eskulapa a Hygie. Kázal som ich zakryť.
Zľahka zdvihol prikrývku, pripätú na žľaboch a splývajúcu až k zemi; skutočne, zakrývala sochu s podstavcom.
-Prečo ich máš pri sebe? — hnevlivo sa ozval biskup.
-Môj otec ich sem postavil: neodvážil by som sa ich dotknúť... A konečne, čo chceš, aby som s nimi urobil? Či chceš, aby som ich roztlkol?... A ty by si ich roztlkol?
Cyprián, ohlušený touto priamou ranou, svesil oči a chvíľu mlčal. Ozval sa, hľadajúc slová:
-Roztĺcť?... S tým si už poradí hnev davu. Tí ani nevedia, že plnia vôľu božiu.
-Dav? Nech len ničí! — pohŕdlivo zvolal Cecilius. — Ja v týchto sochách vidím iba pekno — odblesk Boha.
-A to nevidíš, že sú červené z krvi našich bratov? Krv obetí Východu a Západu volá pomstu tejto odpornej kráse. Pomysli si len na tých všetkých, ktorých v mene toho krásna umučili, spálili, sťali, hodili divej zveri, a hoci iba na tejto africkej zemi! Pomysli si na našich bratov v Sigus!
Biskupov hlas sa chvel od vzrušenia, ale jednako cítil, že sa priateľa neprichytil. Po tej prvej prestrelke nastalo ostré ticho. Stáli vedľa atria, v rotunde s pupurovo maľovanými stenami. Na strede stola bily vodné hodinky s krištáľovými čiastkami a rúrkami. Na oboch stranách boly rozostavené stoličky a pulpity.
-To bude kancelária vašich tajomníkov a stenografov, — nedbale povedal.
Harmonický hvizd oznámil v tej chvíli1 tri hodiny. Nahneval Natalisa, znepokojeného priateľovými náhľadmi:
-Aký je nesmyselný tento hvízdajúci stroj!
A dodal s vynútenou slobodou:
-Čo chceš? Môj otec ľúbil takéto zábavky...
Po týchto na oko ľahostajných slovách sa rozišli: Celerinus pribehol oznámiť, že prišiel jeden cirtský kňaz, chce sa dorozumeť s biskupom, a že ho očakáva v komnate. Obaja priatelia zadržiavali slová, ktoré sa im tisly na ústa; Cyprián z lásky, Natalis z rozbúreného svedomia. Cítili, že niť, ktorá spájala ich myšlienky, sa už roztrhla. Jednako však obaja horúcou žiadostivosťou túžili po tom, aby sa aspoň ich duše spojily čo najbližšie.
Poludňajšia hodina ich znovu sblížila. Jedlo pripravili vo veľkom trikliniu (jedálni), súsediaeom s prijímacími salónmi. Cecilius, keď v lete prišiel do Cirty, vždy tuná jedával, ani nie tak pre prepych, ako skorej preto, že tu bolo po celý deň chladno a že v celej vile to bola jediná izba, ktorej okrasa sa mu páčila.
Naspodku sa troje dvojitých dverí otváralo do záhrady s jej tônistými olivami, a všade za oblokmi bolo videť stromy a kry s hustým listím. Umelý vodopád, ktorý padal do nadložených nádržiek, napĺňal v opačnom kúte siene štvorcový bazén, odkiaľ cez celú sieň pretekala voda, šeptajúc melodickú a nekonečne pestrú pieseň. Na zemi, až do prahu triklinia, rozprestierala sa mozaika ako nejaký farebný a kvetnatý koberec. Cecilius ju miloval pre jej jednoduchosť. Znázorňovala triumf Neptuna, vo všetkých štyroch rohoch otočeného alegorickými figúrami ročných dôb. Pod révovými a ružovými altánkami, poprepletanými dozretými olivami a klasmi tenkých a dlhých stebiel, elegantne zúžených lístkov, rysovaly sa štíhle siluety. Otrok sberal spadnuté olivy. Starec na pleciach niesol koše, plné hrozna. Tieto krásne motívy sa blyšťaly medzi mramorami dlážky, ako koberec z bieleho hodvábu, vyšívaný živými a ľahkými farbami.
Domáci pán rozkázal stoly a lôžka postaviť na ľavú stranu naproti oknám. Zdalo sa, že visiaca zeleň, ako rastlinstvo pri jaskynnom vchode, celkom zacláňa dvere a obloky. V izbe panoval lesný polomrak, a vodomet, šumiaci pod stromami, napodobňoval dážď. Človek by skoro myslel, že je v hore po letnom dáždiku, keď časť neba pokrývajú ešte oblaky a časť už bozkáva slnce.
Hosťov očakával skromný, ale výborný obed. Nad vodou na onyxovom srube spočívaly zimné jedlá, a podľa nápadu, vymysleného Ceciliom, uprostred bazénu plávala malá flotila lodičiek z citronového dreva a zo slonovej kosti, naložených surovým a zavareným ovocím a ľadovým nápojom.
Pri pohľade na takýto luxus Cyprián zvolal:
-Na čo taký prepych? Či sme nemohli obedovať v tvojej obvyklej jedálni?
-Denne tu jedávam, — odpovedal Cecilius urazeným tónom.
Ale so srdečným smútkom, ktorý sa dotkol biskupa, ihneď dodal:
-Konečne, pre teba sa mi nič nevidí priveľa ... Ako vidno, nechápeš, koľká to pre mňa pýcha a koľká radosť, že ťa môžem uhostiť...
Cyprián mu živo stisol ruku.
-Áno, áno! Všetko chápem. Prepáč mi, odpusť mi. Viem, šípim všetko, čo si učinil. Vyčítam sám sebe, že ti tak zle ďakujem. Ale či nevidíš, je vo mne jeden cit, čo zabíja všetky ostatné, aj najkrajšie: a to je... ako to povedať? Bôľ, ktorý mi spôsobuje tvoja ľahostajnosť, nie voči mne, ale, môž-byť, že voči Kristovi, voči cirkvi, voči spolubratom!... A tak včera, keď som ti hovoril o tých nešťastníkoch, čo skonávajú v tvojich siguských baniach____
-Už som ti povedal, že sa ich zaujmem, — drsno ho prerušil.
Pokým im otrok sťahoval obuv, sedeli na okraji lôžka. Potom im pod ramenami ponaprával podúšky. Cecilius ho na Cypriánov znak prepustil. Biskup, snížiac hlas, pokračoval:
-Dozvedám sa, že sa v baniach chystá vzbura. A veriaci sú hotoví zomreť, ale nie ako povstalci!
-Vzbura? — zvolal náhle znepokojený Cecilius.
-V nej môžu naši zahynúť! Uvedomím o tom prokurátora...
-Ale, ako si to len mohol nevedeť, že oddávna, od Deciovho prenasledovania, sú tam i kresťania! A že v tej gehene pre teba, pre tvoj luxus pracovali krvopotne i kresťanskí bratia?
Biskup ukázal na mozaiky, na onyxové stĺpy a na fontány. Natalis pokrčil plecami ako človek, ktorého sa to nijak netýka:
-Čože chceš, drahý Cyprián? To je starosť môjho správcu. A ten je pohan. Len si predstav, že by som povedal: „Ty, vieš, tam dolu sú kresťania, bolo by ich treba vyslobodiť."
-A teda, tvoj správca je pohan? A i tvoja služba?
-Nenútim nikoho, — povedal Natalis. — Ale väčšina je preca kresťanská, a skoro všetci nechceli slobodu.
-Tak veru, žiješ v polopohanskom dome, obkľúčený pohanskými spomienkami a symbolmi!
-Drahý priateľ, zase si zabudol, že som syn takého otca, ktorého dedictvo ťažko niesť. Možno ani nevieš, že ma tu volajú „dedičom numidských kráľov"? Áno, veria, že v ženskej línii pochádzame od Syfaxa, starého muža peknej Sofonisby. Neviem, aká je vierohodnosť týchto genealógií. Isté je iba to, že v Cirte a v okolí máme niekoľko domov a niekoľko víl, ktoré vraj prináležaly prvotným pánom tohoto kraja. Rozumieš už, táto šľachtickosť, to je jedno, aká, či ozajstná a či falošná, núti ma k veľkým úlohám. Musím vyživiť mnohé rodiny, ktoré boly kedysi závislé od môjho otca, a dnes sú závislí odo mňa. Nemohol som ich so dňa na deň opúšťať, odoberať im vezdajší chlebík.
-Čo si nespravil tak ako ja? — povedal Cyprián. — Mal si predať celý majetok, a cenu oddať cirkvi. To by ti bolo všetko zjednodušilo.
-Pre teba možno. Ani sa nenazdávaš, aké je to pre mňa zapletené.
Cecilius si vzdychol zhlboka, ako keby odháňal trápne myšlienky, a s oživením pokračoval:
-Ale aj ty, keď i tak hovoríš, ak možno veriť rečiam, máš ešte stále svoju vilu Záhrad.
-Veriaci mi ju znovu kúpili, — odpovedal biskup a akoby na dôkaz chudoby, rozostrel obe holé ruky.
Oči mu vyzývavo zablysly. Myseľ sa im nanovo rozpálila. Jednako sa obaja usilovali zachovať pokoj. Cecilius vlial do pohára vody niekoľko kvapiek absintu a dúškom ju vypil. Začal spokojnejšie:
-A potom, drahý Cyprián, chcem nasledovať Minucia Felixa, veľkého kresťana a verného a ozajstne milujúceho priateľa môjho otca.
-Tvoj otec zostal pohanom, — povedal biskup, — hoci ukazoval hodne žičlivosti a sympatie ku Kristovmu náboženstvu. Folozofia a politika cisára Alexandra Severa bola tiež taká. Ale buď istý, že keby bol Minucius žil ešte dlhšie, bol by ho za to pokáral.
-Možno! Ale práve tak je isté i to, že Minucius odporúčal shodu, veril, že evanjelické učenie dá sa spojiť s tým, čo je v pohanstve najčistejšie a najvznešenejšie ... Ach, prosím ťa, nekop priepasť medzi nami a našimi otcami. Daj mi veriť, že ešte stále možno pokračovať v tej usmievavej a tak milo ľudskej tradícii Minucia Felixa.
Biskup potriasol smutne hlavou, a prísnym, biskupským tónom vyriekol:
-Nie, to je klam!
Pohľadom, ožiareným vnútorným plameňom, bôľ-ne pozeral na priateľa.
-Ako ty, tak i ja som veril, že sa dá pokonať. Dnes vidím, že je to bláznivosť. Medzi našimi nepriateľmi a nami je už hodne krvi. A to ešte nie je koniec! Kresťanská krv hádam čoskoro sa začne znovu prelievať...
A uprúc na Cecilia pohľad ešte ostrejší a ešte bolestnejší, pokračoval:
-Ó, môj priateľ, pomyslel si si už na to?... Možno, že už zajtra dojde na nás. Možno, že nadišla chvíľa, kedy i my musíme obetovať svoje životy... Či nevidíš, že ľud už dosť zaplatil? Teraz majú pastieri trpeť za stádo.
-Tvoja obraznosť ťa zanáša ďaleko, — neisto povedal Cecilius. — Žiješ v Kartagu, v sídle roznietencov... Ach, to sú tí nepraví vyznavači, intrigáni a fanatici, ktorí licitujú s martýrstvom...
-Viem rozoznať plevy od zrna, — prízvučné povedal biskup.
-Jednako, — naliehal Cecilius, — sám si unikal pred prenasledovaním, a myslím, že si dobre učinil. A preca medzi ľudom krúžily utrhačné reči: obviňovali ťa, že si zbehol...
-A za podobných okolností by som znova zbehol. Práve tak, ako ty, i ja haním prílišnú horlivosť a nepotrebné obeti. Ale, keby to bolo nevyhnutné, aj vtedy by som sa bol obetoval. Lenže, pripomeň si tie strašné dni. Medzi nami zúrivci kričali: „Všetkých dajte Ivom!" A poniektorí, ktorí sa zdali najhorlivejšími, v srdci nosili už odpadlíctvo. „Všetkých dajte ľvom!" Aký nesmysel! To by značilo koniec cirkvi. Rozpamätaj sa len, akí sme boli ochabnutí, keď nás zastihlo prenasledovanie. Vlažnosť duše sa spájala s nevedomosťou náuky; mravy boly pokazené ako mravy pohanské. Kristova cirkev sa počínala usalašovať v dočasnosti, ona, ktorá má byť na tomto svete iba večitou pút-nicou. Žilo sa dobre. Ľudia sa obohacovali po židovský, obchodom aj úžerou... A udrelo to z čistá jasna, ako hrom. Aký rachot! Pamätáš, aký rozklad v stáde. Mohol som vtedy zomreť. Bol by som s radosťou zomrel, tak ma búrila ľudská podlosť. Ale Boh mi to nedovolil. Žil som, aby som sa usiloval prebudiť jeho cirkev. Nakoľko som len stačil, natoľko som ju obnovil. Pospájal som roztratené ovce, ustanovil som im pastierov, uviedol som disciplínu. Naplnil som naše prázdne pokladnice. Účinnou láskou sme podporovali aj kočovníkov v púšti Vystavil som vdovínce, sirotince, chudobince. Všade som bojoval s biedou, ktorá býva zlým radcom a ktorá časom láme odvahu ani mukami nepremoženú. V božom dome je teraz poriadok. Môžem odísť ako dobrý správca, čo vydal počet zo svojho šafárenia.
Tieto slová vykývaly Cecília, lebo ich nijak nečakal. Nechcejúc si pokaziť pokoj, nútil sa veriť istote, ktorú ohlasoval:
-Prečo sa tak vzrušuješ? — povedal. — Uisťujem ťa, so strany Ríma sa nemáme teraz čoho obávať. Poznám cisára. Valerianus Augustus je muž umiernený, a ak aj sám nie je kresťanom, má ich dosť okolo seba ...
-Oddávaš sa ilúziám, — povedal Cyprián. — Žiaľbohu, verím, že predpovedané časy sú nám blízke.
A zdvihnúc ku priateľovi bolestne prorocké oči, dodal:
-Pokoj mi bol prisľúbený... ale vo sne... a nie tento pomíjajúci svetský pokoj, ale Pokoj Veľkého Dňa, ktorý oznamuje svit krvi!
Otroci odnášali košíky ovocia. Cyprián povstal, prežehnal sa a odbavil si modlitbu vďaky. Sostúpili do záhrady.
Biskup Cyprián trpel čím ďalej, tým viacej, keď cítil, že Cecilius jeho zaujatiam a jeho úzkostiam je taký úplne cudzí. Nevedel, ako vytrhnúť jeho dušu z dobrovoľného otupenia. Melancholicky išiel za priateľom pomedzi cypry a zimozeleňové oblúky. Usadli si na xystovú lavicu. Za pozláteným mrežovím stípovia sa amfiteatrálne rozkladala Cirta. Ponad fórum, ktoré prevyšovalo strechy domov, dvíhal sa víťazný oblúk, postavený Ceciliovým otcom Ctnosti Antónia Augusta, „Pána nášho". Cyprián ho spozoroval. Zdalo sa, že ho nezvyklá stavba už zďaleka provokuje. Príjemne sa ozval:
-Práve som ti zhustil celý svoj život v čas našej rozluky. A ty, milovaný brat, čo si ty robil?
Skusoval ho tak priviesť k vyznaniam alebo aspoň k odkrytiu tajnosti, ktorá mu tak uzavrela srdce.
-Och! ja, — zasmial sa Cecilius, — ja nemám takých veľkých ambícií. A preca, tiež som pracoval pre svoj kŕdlik, pre svojich poddaných, pre svojich cirtských bratov, pre všetkých tých, čo jedia môj chlieb a žijú pri mojom ohnisku.
Chvíľočku ani keby bol váhal, kým trochu neprirodzeným tónom dodal:
-Dosial som nemal príležitosť hovoriť ti o nej... ale mám dcéru...
-Dcéru? — vykríkol Cyprián, — chvejúci sa z jeho priznania.
-Adoptovanú ... Poznáš jej otca, kamaráta našej mladosti, Kornélia Pompeiana z Sitifis. Jej matka, Lelia Juliana, bola zriedkavej krásy a ešte zriedkavejšieho umu. Obaja ma ustanovili za tútora svojho dieťaťa. Po ich smrti som ju najprv prijal k sebe a potom som ju adoptoval, malú Leliu. Čoskoro ju uvidíš. Je živý matkin portrét, stvorenie ľahké ako vánok, pôvab a oheň. Krem týchto darov má otvorený um a vedomosti, ktoré ťa, učený Cyprián, samotného prekvapia. Pozná všetky naše histórie a legendy. Vášnivé sa zaujíma o všetkých heroov našej Afriky, ctí si najmä Sofonisbu... Ach! to je ozajstná Afričanka. Neskrotiteľná, odvážna, súca pre telocvičňu i pre školu. Uvidíš, aká to hrdá a svodná povaha!... Prezvali sme ju Birzil, lebo je nebojacná ako mladý jazdec Juhu.
-A je kresťankou? — opýtal sa úžasnutý biskup.
-Matka ju zapísala medzi katechumenov... Býva so mnou na našich schôdzkach. Ale až dosial zostala ľahostajná. A že nikoho nenútim, čakám, pokým jej srdce samo dozre pre celú pravdu...
Medzi tieto slová sa vtislo dlhé mlčanie. Cyprián sa neodvážil pozreť na Ceciliovu tvár. Pred nimi, na svojej osamotenej skale, čo zavadzala očiam, horela Cirta v kamenitom kruhu.
-Čuj! — náhlo sa ozval Cyprián. — To ti nehovorí biskup, ale priateľ... Natalis, vieš, ako ťa milujem. Ja som ťa priviedol k Božiemu Slovu, keď už mňa priviedol k Nemu tvoj strýk, starček Cecilius, svätý kňaz kartaginský. Keď zomieral, sľúbil som, že sa budem starať o tvoju dušu. Nuž, prosím ťa o to, povedz mi celkom úprimne!... Však už neveríš? ...
-Verím! — pevne odvetil Cecilius.
Po chvíľke váhania, ani keby bol hľadal slová, dodal so vzrušeným chvením:
-A akože by som neveril? Ani od sveta, ani od ľudí neočakávam už nič. Cítim, že prežívame podvečer strašných prevratov. Cisárstvo spráchni-velo. Barbari sú predo dvermi. Staré náboženstvá a staré filozofie hynú v najpotupnejších poverách, v najnesmyselnejších šialenstvách. O čo sa opreť, kam obrátiť zrak, ak nie ta, kde vidím trblietať sa svetlo pravdy a nádeje?...
-Vidím tvoje znechutenie, — príkro sa ozval Cyprián, — ale kde je tvoja viera? Kde je v tvojich slovách Kristus? Kde je v tvojom žití? Ešte raz, veríš v Neho?
-Verím! — odpovedal Cecilius.
-Až k mučeníctvu?
-Áno! — povedal, — až k mučeníctvu!
Schytilo ho náhle vytrženie. Celý sa triasol, ani keby biskup cielil na najtajnejšiu hĺbku jeho duše. Ale to trvalo iba chvíľku. Ihneď sa opanoval:
-Nebojím sa smrti, — povedal, — a najmä nie vtedy, keď je za čo zomreť. Ale na čo je to neustále myslenie o mučeníctve? Či tvoj Boh. dychtí po krvi ako nejaký kartaginský Moloch?... Ja som presvedčený o tom, že nám treba žiť, aby sme zápasili s temnotou a so vzrastajúcim barbarstvom, a že sa máme obetovať iba v krajnej potrebe. A predovšetkým som toho názoru, že vyrovnanie je viacej hodno než nerozmyslená horlivosť a že každá výbojnosť je hodná odsúdenia...
-Vieš dobre, že keď ide o násilie, mám tenže náhľad, ako ty, — prerušil ho Cyprián. — Čo si tu teraz povedal, to isté som povedal i ja, a na veľké pohoršenie niektorých viacej ráz i napísal.
-A teda, prečo chceš zahodiť taký rozumný postup? Čo sa mňa týka, chránim sa dráždiť city ľudu, pomáham bez výnimky kresťanom i pohanom, tým som odzbrojil mnohých nenávistníkov, získal som tak mnohých nepriateľov, a možno, pre cirkev som urobil práve toľko ako ty. Na zaistení pokoja v Cirte spolupracoval som vždy s tvojím kolegom Krescenciom.Tu každý vie, že som kresťan, lebo ja sa netajím. Ale ako myslím, nemá mi to nik za zločin... Chceš príklad tejto shody? Prosili ma, aby som, ako môj otec, aj ja prijal doživotný flaminát. Prijal som. No, a dokonca ma žiadajú, aby som sa účastnil i ceremónií. Vždý si to tak zadelím, že práve vtedy nie som doma. Dekurionom posielam obeť pre chudobných, a všetci sú uspokojení.
-A ty sa nazdávaš, že to bude tak večne?
-Aspoň dovtedy, kým budem žiť ja, to iste potrvá, — odpovedal Cecilius.
V tej chvíli na ceste pod terasou bolo očuť poklus. Otroci pobehli k veľkej bráne. Cecilius načúvajúc pospešne povstal:
-To je ona! — povedal. — Prichádza z Muguas. A neočakávane. Čo sa tam stalo?
Cyprián na konci xystovej aleje uvidel jazdca na nádhernom čiernom koni:
-Birzil! Birzil! — vykríkol Cecilius.
Opustil svojho hosťa, aby bol čo najskôr pri nej.
Skutočne, bola to ona, ako vždy, keď jazdila, po mužský oblečená. Pokým soskočila so sedla, koňa pridŕžal čierny paholok. Mala topánky z červenej kože, pretkávané zlatom, krátke hodvábne a zelené nohavice s bielym pásom a plášť s prehodenou krátkou chlamydou. Na detskej hlavičke mala bojovne položenú okrúhlu čiapočku cirkových závodníkov, ozdobenú kohútím pierkom.
Ľahko soskočiac, ledvy sa dotýkajúc zeme topánkami z mäkkej kože, hodila sa Ceciliovi do náručia.
Biskup odvrátil hlavu: teraz pochopil, prečo jeho priateľ nechcel ešte zomreť.



Trh v Cirte.


Na druhý deň ráno mesto sa v jasnom májovom sto sa priamo zachádzalo od radosti. Bol to prvý deň jarných trhov. Z blízkeho okolia, ba aj z hornatých krajov Atlasu schádzali sa do Cirty roľníci a biedni majetníci. Prišli sa zásobiť na žatvu. Cyprián a jeho kolega Krescencius obratne využili taký veľký sbeh sveta, aby svolali snem numidských biskupov. V takom neobvyklom počte kupcov a návštevníkov sa mohli ľahko stratiť. A konečne, niektorí zpomedzi nich boli aj tak roľníkmi, vincúrmi, olivármi, pestiteľmi koni.
Dav sa tlačil k lambezskej bráne a rozlieval sa po pustej náhornej rovine nad úžľabinou naproti mestu. Tam bolo štvorhranné trhovisko, ohradené stlpami. ,V stredku, za stĺporadím, bola polokruhovitá stavba s obchodami. Z fontány, obtiahnutej žlebami, voda stekala do prostredného bazénu. Pod arkádou, tvoriacou hlavný vchod do sklepov, bolo videť sochu akéhosi Júlia Félixa, nákladom ktorého bola postavená budova. Na podstavci pomníka bol červenými literami vyrytý cisársky reskript, povoľujúci „schádzať sa tu obyvateľom okolitým a cudzincom dva razy do mesiaca, v druhý deň pred nonami (4. alebo 6. v mesiaci), v trinásty deň pred kalendami (17., 19. alebo 20. v mesiaci), ale len za odpredajom a kúpou, chrániac sa akéhokoľvek nezákonného skutku a akéhokoľvek násilia".
Ostatné riadky nápisu zrádzaly ukrytú myšlienku vlády, ktorá sa vždy obávala početných schôdzí ako ohniska intríg a politickej agitácie. A preto tento nápis kázala umiestiť na najzjavnejšom mieste trhoviska.
Biskupi, ktorí ho čítali a ktorí veľmi dobre vedeli, že ich zamýšľaná schôdza je ilegálna, zdvojili obozretnosť. Stretali sa v tejto haravare, kde vystavené tovary, škriepky a bitky stačily upútať celú pozornosť. Zďaleka sa poznávali, pozdravovali, a ako len bolo možné, vyhýbali sa dlhším rozhovorom. Boli tu i podajedni z ich veriacich. Ukazovali si najslávnejších alebo najbohatších z nich alebo tých, čo už trpeli za vieru: Novata z Thamugady, Ja-nuaria z Lambezy, Lucia z Thevesty... Niektorí boli prostí sedliaci s mozoľnatými rukami, vyrobenými lisom a pluhom. Opierali sa o hrubé jaseňové alebo olivové, naivne vyrezávané a krikľavo zafarbené palice; ich temná a opálená pleť sa ostro odrážala od bielych vlnených halien.
O nastávajúcom sneme rozprávali úsečne a robili sa, ani čo by išli s davom, ktorý sa zastavoval pred sklepami. Pod arkádami ľavého vnútorného stlporadia bolo rozložené roľnícke náradie, okolo ktorého sa hrnuli nájomcovia zo všetkých strán Afriky, ba i z Hispánie. Niektorí vyberali kosáky, palicami skúšajúc tenké, vykrivené a všelijaké poskrúcané, trojuholníkovité alebo ľahúčko zohnuté alebo rapkáčovite zaokrúhlené ostria. Iní ťažkali pekné kožené oselníky, alebo pokrčeným palcom udierali na hlinené bruchaté láhvy, opletené slamou alebo palmovým lykom. So smiechom dvíhali hlinené nádobky prasacieho alebo ťavieho tvaru. Jeden z nájomcov, dedinčan z Diany, kývajúc novým kosákom, vychvaľoval sa, že začína dvaciatu druhú žatvu; hovoril, že pri kosbe prešiel celú Numidiu. Ba raz zašiel vraj až na Siciliu ..
Obkľúčil ho zástup zvedavcov. I biskupi sa chvíľočku zastavili, aby ho vypočuli a aby neboli nápadní, a aby nebadane mohli zájsť do stredku polokruhu, kde bol trh na odev. Tu, v najtemnejšom kúte za kamenným stolom, ktorý vypĺňal celý vchod a na ktorom sa blyšťaly nevýrazne rozložené drobnosti, stál úctivý človek, ponížene vítajúci diskrétne sa približujúcich kupcov. Bol to Saturninus, obchodník s pamätnosťami, čo sa bol všmykol do sprievodu kartaginského biskupa. Mnohí preláti ho poznali, lebo každoročne prichádzal na cirtský trh. Kupovali uňho medailóny s Kristovým znamením, rybou alebo jahňaťom, vyrezávané zo slonovej kosti alebo z achátu, a kupec, kladúc im do ruky tie mystické symboly, zároveň šeptal i noviny. Tým, ktorí ešte nevedeli, hovoril dnes o tom, že pred dvoma dňami prišiel sem Cyprián ... „Snem bude rozhodne v kúpeľoch Cecilia Natalisa ... Prvá schôdza má byť zajtra večer... Ale aká protiveň! Hľa, Krescencius, cirtský biskup, náhle ochorel! Ako si poradia bez neho? Cyprián sa práve teraz vydal, do chrámu, aby sa v tejto záležitosti dorozumel s cirtským klérom a aby sa dajak rozhodli..."
Táto udalosť účinkovala na biskupov; niektorí, najmä Januarius z Lambezy a Novatus z Thamugadi, sa odobrali ihneď do chrámu, aby sa niečo dozvedeli.
Snem bez Krescenciovej prítomnosti naozaj nemohol zasadať, lebo sa vlastne len preto sišiel, aby uzákonil jeho dávnu voľbu. Na základe výpovedí niekoľkých nie veľmi hodnoverných svedkov povstaly pikle, ktoré chcely dosiahnuť neplatnosť tej voľby, nakoľko vraj bol nedostatočný počet hlasujúcich biskupov. Protivná strana si vyvolila akéhosi Pavla, kňaza z periferie, presláveného neviazanosťou a spreneverou, ba i otvorenou úžcrou...
Ako biskupi vošli do mesta, stretli Cypriána, ponáhľajúceho sa do chrámu v dolnej štvrti mesta. Prejavovali mu veľkú úctu. Hoci nebol úradným prímasom Afriky, jednako morálna autorita kartaginského biskupa, jeho znalosť Písma, jeho rečnícky talent v skutočnosti mu získaly vedúce miesto. Kolegovia mu po vzájomnom privítaní vyjavili, že sa niektorí biskupi z juhu, a najmä z okolia Auresu, rozhodli neprísť, lebo skryte nadŕžajú Pavlovi. Bola to stará rivalita medzi mestom a dedinou, nadmorským a horským okolím, — medzi Numidiou a Prokonzulátom.
Cyprián bol zjavne znepokojený a zaujatý. Táto posledná zpráva ho úplne vykývala. Dosť príkrou nehodou bola už samotná Krescenciova choroba, o ktorej ho ešte včera upovedomili. Možno so chystaly veci ešte horšie... Príčinou Birzilinho náhleho príjazdu do kúpeľnej vily bola okolnosť, že Cecilia čakal v Muguas istý mestský úradník, ktorý sa veľmi zadivil, keď ho tam nenašiel. A aby bol tam vraj čo najskôr! Dozaista je ešte tam... A mladé dievča odišlo tak náhlo, že sa biskupovi ani ne-poklonilo!... Čo to všetko veštilo?...
Jednako sa zdalo, že toto usmievavé ráno rozožene všetky starosti. Slnkom rozohriata ulica ústila v slepej uličke, tônistej a plnej občerstvujúceho chládku.
Cyprián poslal oboch mladších kolegov popredku. Sám išiel s diakonom Ponciom, ktorý obdivoval naivne všetko to, čo bolo preň nové. Medzi vysokými, jasne belaso pomaľovanými múrami sa svet kúpal v milom modrastom svetle. Staré budovy obľahly belavé záclony, ktoré ladily priostré farby. Medzi hŕbami osúchov čupeli kde tu pekári, do košíkov ukladali malé chleby, ešte horúce, posypané zrnkami anýzu a rasce. Do kostolíka, ktorý bol umiestený v starom stavisku z časov numidských kráľov a ktorý patril Ceeiliovi a stál na samom konci slepej uličky, viedly nízke dvere, osadené pod čiernou sklepenou klenbou.
Januarius a Novatus boli už dnu. Vrátnik otvoril železom výtečne okuté dvieroe. Cypriána v predsieni prijal Kreseenciov diakon, muž vysoký, s končitou červenkastou bradou a so zduševnenou tvárou. Bol to Jakub, po celom okolí známy ako slávny vyznavač. Za Deciovho prenasledovania bol aj uväznený a bičovaný. Katovské kliešte mu skoro rozmliaždily členky, a preto chodil zťažka, krivkajúc. Pred kartaginským biskupom sa uklonil až po zem, a keď sa dotkol svojich kolien, srdca a čela, pobozkal význačnému hosťovi rameno a ruku. Predíduc jeho otázku, oznámil mu, že Krescencius, vyjdúc na svoj vidiecky dvorec, náhlo ochorel. Zajtra vraj istotne vstane a zúčastní sa na sneme. Ale Cypriána okrem kolegovho zdravia priviedlo do kostola i čosi iné. Tu, ako na neutrálnom mieste, mal sa stretnúť s Pavlovými vyslancami, aby ešte pred prvou schôdzou vypočul ich požiadavky a dôkazy.
Dosiaľ ich tu nebolo. Jakub ho uisťoval, že prídu čoskoro, a krívajúc, zaviedol Cypriána do triklinia, veľkej to siene, v ktorej bývalý agapy a kde, ako bolo obyčajom, návštevníkom chystali pohostenie. Na medenom podnose čakaly koláče, v dúhových skleničkách stály ovocné šťavy a v hlinených nádobách čerstvá voda.
Cyprián vypil trochu vody. Sadnúť odmietol. Ale keď Pavlovi vyslanci dlho neprichádzali, zaujal miesto. Kamennú dlážku vypĺňaly lôžka, stoly, rohože, stoličky rozličného druhu, akých užívaly jednotlivé stavy a obyčaje. Biskup si prekvapeno obzeral sieň. Dýchala poriadkom, dostatkom, priam bohatstvom. Na kredenci žiarily dva zlaté kalichy, množstvo strieborných kalichov a mís. Na rohoch a na policiach visely lampy, svietniky s retiazkami a ihlicami. Steny zdobily fresky s milými motívami ružových vencov, košov ovocia a kvetov alebo postáv a naivných výjavov zo Svätého Písma: Mojžiš, udierajúci skalu, rozmnoženie chleba, Dobrý Pastier, večera Siedmich Učeníkov. Jakub šípiac biskupove myšlienky, poponáhľal sa s objasnením:
-Tu sme aj pod Deciom málo trpeli. Prenasledovanie bolo krátke. A nepoškodili ani cirkevné imanie.
Novatus a Januarius dodali, že i v Lambeze a Thamugade bolo tak isto.
Vtedy diakon, ako čo by chcel kartaginského biskupa ohromiť bohatstvom cirtského kostola, navrhol prezreť celý dom. Za ten čas chcel niekoho poslať do hospody, v ktorej bývali Pavlovi vyslanci, aby sa dozvedeli, prečo meškajú. Usilovne ta pobehol lektor Marián, ktorý bol práve pri ruke.
Diakon otvoril dvere do pivnice, ktoré stály na konci triklinia. V polotme sa ukázal rad sudov a hlinených džbánov, plných vina a oleja. Boly tam aj vrecia s múkou, koše a hromady sušeného ovocia, ktoré siahaly až po samé sklepenie:
-Vidíš, — povedal Jakub, — ak prídu zlé časy, budeme mať čím živiť vdovy a deti našich mučeníkov.
-A budete ich môcť i zaobliecť, — dodal Januarius.
Naozaj, sklad odevu zaujímal dlhú a vysokú izbu, v ktorej na policiach vyčnievaly rady tuník a prikrývok, zimná a letná obuv, hrubé vlnené haleny dedinčanov a otrokov.
-Za všetko to máme ďakovať iba Ceciliovi Natalisovi, — povedal Jakub, — jeho štedrosť voči nám je nevyčerpateľná.
-Teda mnoho dáva cirkvi? — opýtal sa biskup, ktorý počínal ľutovať, že priateľa tak zle posudzoval.
-Omnoho viacej, než by si mohol uveriť, svätý Otče. Dáva nám všetok odev a všetku živnosť, ešte aj duchovnú... Pozri, i táto knižnica je dar od neho.
Steny okrúhlej izby boly obstavené skriňami maľovanými a pozlátenými a za spustenými okenicami bolo videť evanjeliá a nádherne viazané žaltáre. Ale Cyprián, ktorý sa chcel pomodliť vo svätyni, tým príbytkom náuky prešiel s náhlivosťou.
Sieň Nekrvavej Obety bola v podzemí vnútorného dvorca. Sostupovalo sa do nej krútenými schodmi. Bola to opravdivá krypta, opretá na neobvyklých pilieroch. Otvormi v sklepení sa vkrádalo skúpe svetlo. Pozdĺž tmavých stien, vo výklenkoch blkotaly lampy. Uprostred stál oltár: jednoduchý drevený stôl, prikrytý obrusom a na ňom rad hrubých voskovíc. Pred oltárom bolo lektorovo pódium, a celkom v úzadí nedávno zbudovanej apsidy, belejúcej sa ešte od sviežich múrov, bolo postavené biskupské kreslo.
Biskup zastal pred oltárom s rozprestretými rukami a v modlitebnom postoji. V tej chvíli jeho oči nevnímaly pozemských vecí, ani keby vtedy nebolo preň sveta. Zrak sa mu vryl do vlastného vnútra, modlil sa za cirtskú cirkev, takú bohatú a takú šťastnú, prosil Boha, aby odvrátil od nej hroziace zničenie a prenasledovanie. Prítomní ho zďaleka pozorovali, bojac sa, aby neopatrným pohybom alebo slovom nepretrhli jeho modlitbu, keď sa vtom ukázal Marián, vracajúci sa z hospody i s komorníkom Delfínom. Nadišla chvíľa, v ktorej bolo treba Cypriánovi vyjaviť celú pravdu.
Jakub potriasajúc dlhými ramenami, s výrazom rozhorčenia mu oznamoval odpoveď Pavlových vyslancov. Osvedčili, že ani oni, ani ten, ktorý ich poslal, neprídu na snem. Lebo i tento koncil, tak ako koncil, na ktorom zvolili Krescencia, bude neprávny, keďže nemá dostatočný počet biskupov: každý už teraz vedel, že sa biskupi z juhu zdržali. Cypriána taká zrada rozhnevala. Ako sa tí zlí kresťania smú odďaľovať i teraz, keď ho preca sami označili za rozhodčieho a keď sami určili deň schôdze? Neprítomnosť niekoľkých biskupov bola akiste iba zámienkou. Veď do Cirty ich prišla väčšina... Ale na ďalšie rozmýšľanie chýbalo času. Delfin sa mu potichúčky zdôveril, že sa Cecilius práve teraz vrátil z Muguas, že je zamračený a že ho prosí, aby ho čo najskôr navštívil, lebo ide o vec veľmi naliehavú.
Vo vile pri dverách svojej izby sa dozvedel od tajomníka Celerina, že v najväčšej náhlivosti prišiel posol, ktorý, keď ho nenašiel v Kartagu, bežal za ním do Cirty, prinášajúc listy z Ríma; čítajúc tie tajnostne sostavené listy, zbadal na prvý pohľad, že obsahujú znepokojujúce zvesti. Všetko počínalo potvrdzovať Cypriánove predtuchy. Tie po sebe nasledujúce protivenstvá veštily ešte čosi horšie! V izbe ho očakával Cecilius. Bez akéhokoľvek úvodu povedal:
-Váš snem je zakázaný!
Jeho priateľ, triumvir z Cirty, navštíviac ho tajne v Muguas, vyjavil mu toto: legát z Lambezy, do-zvediac sa — nevedno ako — o sneme, je bezohľadne proti nemu, biskupom, ak by neposlúchli, hrozí väzením. Cecilius dodal:
-Zdá sa, že je na vás, a najmä na teba, príliš rozhnevaný.
Cyprián videl iba jedno: možná, pravdepodobná zrada niektorého spolubrata. Veď preca, kto ho mohol udať? Krčmár Sallum, alebo správca Zopikos,,ktorého stretli pri výjazde z Thagasty? To bolo veľmi nepodobné pravde. V mysli sa mu zrodilo strašné podozrenie: že by bol Pavel, ktorý vediac vopred o svojom odsúdení, udalo kolegov? V ty chvíli sa podvihla záclona a ukázal sa Celerinus. V ruke mal list, ktorý práve rozlúštil. Zrakom ukázal na Cecília a opýtal sa:
-Môžem hovoriť, však?
-Čítaj, — povedal biskup.
Celerinus začal svojím bezfarebným, neosobným, úradníckym hlasom:
„Kňazi a diakoni Afriky, ktorí bývajú v Ríme, pozdravenie Otcovi Cypriánovi!
Myslíme, že je našou povinnosťou, ctihodný Otče, upovedomiť ťa o spiknutiach, ktoré sa tu kujú a ktoré ohrožujú tak tvoju cirkev ako i cirkev rímskeho veľkňaza. Od bratov, ktorí sú na cisárskom dvore, dozvedeli sme sa, že sa Valerianus Augustus stal korisťou egyptských mágov. Sľúbili mu, že mu svojimi čarami pomôžu zvíťaziť nad barbarmi, čo napadli cisárstvo. Skutočne sa povráva, že Alamani prešli Rýn, že Goti sú už neďaleko Dunaja a Peršania neďaleko Eufratu. Magovia, zločinní a hnusní ľudia, nahovorili Valeriánovi, že tie nešťastia spôsobila jeho blahovoľnosť k nášmu svätému náboženstvu a jeho záľuba v mágoch z Klesifonu, ich sokoch. Dvoch z tých posledných už za živa upálili preto, lebo vraj predpovedali purpur Makriánovú vodcovi vojska na Východe. Strašné len povedať, na Palatine obetovali aj detské obeti. A keď vnútornosti týchto nevinných detí neukazovaly srozumitelné znaky, egyptskí magovia vyhlásili, že je to vinou našich čarov, ktoré im ich križujú. Odtiaľ sa nenávisť voči kresťanom zdvojnásobila. Jeden zpomedzi našich, lamač Hippolyt, bol sťatý i s celou rodinou, ktorú obrátil na Kristovu vieru. Niečo neskôr manželia Krysanth a Daria na rozkaz prefekta mesta boli za živa zakopaní do pieskovca neďaleko cesty do Novej Salarie. Konečne kolujú i také zvesti, že v cisárskej rade pripravujú proti nám výnos, ktorým chcú zhabať majetky a zakázať schôdze pod trestom múk a smrti.
Mali sme za potrebné upovedomiť ťa o týchto veciach, aby si sa podľa nich zariadil, ako ti to na spásu tvojho stáda umožňuje tvoja veľká múdrosť. Prajeme ti, ctihodný Otče, aby si sa stále zdravý tešil v Bohu."
Cyprián pomedzi nefarebnými výrazmi tohoto protokolárneho štýlu uvidel zavýjajúce davy, ako drúzgajú náhrobky, ako vylupujú kostoly, ako do pouličných kanálov vypúšťajú sudy vína a olivového oleja, uvidel rady vyznavačov, kľačiacich pod krvavým ostrím katovho meča, uprostred arény uvidel stĺpy, divú zver, ako vyskakuje z klietok a pred mestskými bránami uvidel plápolavé hranice ...
Keď Celerinus skončil, biskup pohliadol na Cecília, ktorý sa zdal ohlušeným a neschopným akejkoľvek myšlienky, a celkom prosto povedal:
-Hľa!... Pred nami je celá hrôza!... Moje videnia ma neklamaly!
A náhle vo vytržení, ktoré mu vnieslo jas do očí a svätožiaru na čelo, zvolal:
-Teraz už môžu kričať: „Cypriána Ivom!" Som hotový vydať svedectvo ... Keď len bude Pán chcieť.
Tie slová zakrylo mlčanie. Cecilius ošialený tou zprávou, ktorú mal jednako predvídať, neodvážil sa pozreť na Cypriána. Vtedy biskup, nakloniac sa k nemu, s nežnosťou sa ho opýtal:
-A ty, priateľu, čo ty učiníš?
-Neviem!
Potom usilujúc sa opanovať vzrušenie:
-Takéto poplachy sú pričasté. V Cirte sme až dosiaľ mali pokoj... Konečne, nebojím sa ničoho. Skoro všetci sú alebo mojimi zákazníkmi alebo sú mi niečím povinovatí.
-Akiste máš nepriateľov alebo prinajmenej závistníkov, — povedal Cyprián. — Ani nevieš... A ak ťa jednako udajú, čo urobíš?
Ten, ktorého prirovnávali kedysi k cisárovi Hadriánovi, hrdo pozdvihol hlavu, ovenčenú sivými vlasmi:
-Neurobím nič takého, za čo by si sa ty musel hanbiť!
Ich protismerné vôle znovu stály zoči voči a vzájomne sa vyzývaly. Konečne Cecilius pokýval plecami, ako keby tým chcel shodiť celú ťarchu neodbytných myšlienok:
-Prečo sa tak zavčasu vzrušuješ zprávami, o ktorých konečne ani nevieš, či sú odôvodnené? Zabudni na to. Poď si oddýchnuť do Muguas: tam budeš bezpečný, uvidíš i Krescencia a poniektorých svojich kolegov.
-Nie! — rozhodne odpovedal Cyprián, — vraciam sa do Kartaga. Biskup má zomreť uprostred svojho stáda. Neodkladám, ešte dnes večer odídem.
-Dnes večer! Aký spech, aké bláznovstvo! — vykríkol Cecilius, ktorému ruky znechutene opadly.
Cyprián zmeriaval priateľovu tvár s výrazom vzbury a ľútosti. Myslel na to, čo zdržiavalo Cecília v tomto prepychovom paláci, pri boku veľmi milovanej a veľmi peknej adoptovanej dcéry ... Náhle sa mu hodil do náručia a hlasom, v ktorom bilo celé jeho srdce, v ktorom sa ozývaly všetky jeho úzkosti, celá jeho túžba spasiť túto slabú dušu a učiniť ju nesmrteľne slávnou, zvolal:
-Ach! milovaný brat! Kiež by boží pokoj bol zavše s tebou!



Časť II. Filozofov kút.


Julius Marcialis, cirtský triumvir, vlastnil pri sitifskej ceste veľký majetok s vidieckym domom. Tento dom stál na muguaskom území, kde i Cecilius mal svoju vilu. Pevný múr s malými vežičkami, naježenými trojuholníkovitými výbežkami, prstencovite ohradzoval záhrady a hospodárske staviská. Pred hlavným vchodom, vysokým ako mestská brána, kázal Cecilius zastaviť svoje nosítka a síduc, vzdialil svojich služebníkov.
Sotva prekročil prah, privítal ho ohromný pes hladkej srsti a krátkych uší, čo ťahal reťaz a ozrutne štekal. To hrozné zviera ospravedlňovalo mozaikový' nápis „Zlý pes", umiestený pred vrátnikovou izbicou. Znútra bolo očuť slabý hlások:
-Ticho, Fidelis, ticho!...
Ale pes bol čoraz vzteklejší. Povstal taký rámus, že samotný, trochu reumatický Marcialis, podopierajúc sa o dlhú drieňovú palicu, vyšiel hosťovi v ústrety:
-Clarissime domine, — so smiechom zavolal Cecilius, — vari si ma na to povolal, aby ma tvoji psi zožrali?
-Odpusť! — povedal Marcialis, — toto neokrúchané zviera nevie, čo sa patrí... Fidelis, ideš ležať!... Ale kde je ten prekliaty vrátnik? Ty tam, vrátnik! Spíš?
Z úzkych dverí izbietky vyšiel trasúci sa otrok. Bol to starček, priviazaný tak isto ako pes, mal takú tenkú a takú malinkú kostru, že bol skorej prízrak, odetý v dlhé biele rúcho. Hodil sa Marcialovi k nohám:
-Smiluj sa, pane! Pes štekáva na najmenší šum. A potom, ja som ani dobre nepočul...
Palcom, pritisnutým k uchu, dával najavo, že je nahluchlý.
-Ale veď je to nesmysel, — povedal Marcialis, berúc priateľa za svedka, — takému Tithonovi dať strážiť bránu. Vyhreším správcu a prikážem mu, aby ťa poslal do mesta opatrovať deti, preca na iné si už nie súci.
-Nie, pane! Daj mi tu zomreť!
-Koľko máš rokov, že chceš umierať?
-Toľko, ako ty, pane, — povedal otrok. — Ako? Ty si nepamätáš? Som Speratus, s ktorým si sa bavil celé svoje detstvo. Keď ti na Saturnálie dával tvoj otec sigillarie, delil si sa so mnou o bá-biby a o hlinené figúrky...
-Pri Polluxovi! to ma veru neomládza, — zvolal starček, obracajúc sa k Ceciliovi.
-Nechaj ho na dedine a odviaž ho s tej reťaze, — útrpne radil.
-Počúvaš? — povedal Marcialis vrátnikovi.
-Nie, pane! prosím ťa, nechaj ma len v tejto izbietke. Tu som navykol a tu som spokojný... Druhí by si zo mňa uťahovali...
Marcialis, ktorý ho už viacej nepočúval, schytil Cecília popod pazuchy. Pes, odohnaný vrátnikovou palicou, vošiel do búdy, kde ešte vrčal.
-Nenávidím tie zvieratá! — Cecilius skoro útočne nadhodil hostiteľovi, ktorý ho viedol platanovou alejou k domu.
-A ja ich zase zbožňujem! — povedal starček komicky smutným tónom.
-Je to možné ? Ty, taký mudrc!... Ako môžeš okolo seba strpeť tie chodiace Eolove mechy, tie nečisté a zapáchajúce zvieratá, vrčiace a sprosté, všetko zanečisťujúce? Či poznáš ešte niečo hlúpejšieho nad mechanický psí štekot? Iné zvieratá majú aspoň čosi podobného článkovanému hlasu... Psí hlas, to šiaľ vetra, to cyklopské mechy...
-Hľa, to je solídne odôvodnený názor, — žartovne povedal Marcialis. — Jednako dovoľ, aby som ho ja neprijal. Ty vieš, že som nenapraviteľný pochybovač. Všetky názory považujem za dokázateľné. Preto by som sa o tom s tebou veľmi nerád hádal.
A s dobrosrdečným hrubým smiechom srdečne stisol priateľovi ramä.
Cecilius miloval úprimne tohoto dedinského súseda, konečne i tak jediného, ktorého navštevoval. Žiaľ, Marcialis býval iba prechodne v Muguas. Skoro po celé leto a po celú jeseň meškával na ohromnom majetku, ktorý zdedil v okolí Milevis. Bol to milý človek, ktorý sa pýšil tým, že ako Cicero, jeho zvelebenec, verne zachováva náuky Akademie. Nielen vekom, ale i týmto povrchným liberalizmom, módnym za vlády prvých Antoniov, patril do minulého storočia. Teraz, v spoločnosti priúzkych názorov, tento široký a trochu ľahkoverný duch sa zdal byť akýmsi poblúdilcom: mali ho za provincionálneho zaostalca. Či tak, či onak, takýto skeptik bol rozhodne zriedkavý. A preca si ho i Cecilius vážil. Ako kresťan našiel v tomto vzdelanom starcovi porozumenie pre svoju vieru. Marcialis sa z priateľstva k súsedovi určite pričinil u legáta, aby zastavil súdne stíhanie proti Cypriánovi a proti jeho kolegom. Cecilius ešte predtým, ako by písal kartaginskému biskupovi, chcel sa s ním videť, aby vyskúmal, aké zámery má legát z Lambezy. Marcialis ho miesto odpovedi pozval na dnešný obed.
Starček kráčal priťažko platanovou alejou pre reumu, ktorá mu zdeformovala pravú nohu. S predstieranou veselosťou sa usiloval premôcť tento nedostatok. Povedal Ceciliovi:
— Nad mojou strechou si akiste uvidel maličký dym, ktorý ohlasuje príchod priateľa... Žiaľ, na tejto dedine, kde nieto ničoho, nepohostím ťa neviem ako. Všetko, čo ti ponúknem, je z mojej záhrady alebo s mojich polí. Pre teba bolo všetko pripravené africkými rukami, vycvičenými od našich pramatiek...
Cecilius hľadal daromné nad krovom malý dym, akiste básnický obraz, ktorý spomínal jeho priateľ. Videl iba hrdličky, ako hrkútaly pod strechami holubníkov.
Na konci aleje sa v celistvosti ukázala hlavná budova, zaclonená cyprami, ktoré chránily dom proti severným vetrom. Tento vidiecky dom nemal nič z prepychu. Bolo to prosté gazdovstvo s vnútorným dvorom, s kôlňou pre vozy, pre seno, s lismi na víno a so stajňami, ktorých arkády sa tiahly pomedzi dve štvorcové budovy s končistými strechami, opatrenými korúhvami. Celé jedno krídlo obývali robotníci. Frontová časť bola pre pánov: bol to rad nízkych izieb s malými a úzkymi oblokmi. Krov zdobily kupoly. Steny a kupoly, vybielené vápnom, liskly sa na slnci. Naľavo, nad kalužou, čnely stohy slamy.
-Prosím ťa o porozumenie, — povedal Marcialis návštevníkovi, — si u roľníka.
-Ale u roľníka, ktorý prešiel Akadémiou!
Hodina obedu naplnila dvor radostným oživením.
Otroci sa vracali s poľa. Pred humnami stály v radoch vysoké, červeno zamaľované senné vozy, maly štíhle kolesá, podobaly sa obrovským, dlhonohým ovadom. Paholci, vracajúci sa s pletia, niesli viazanice voňavých bylín, z ktorých vyčnievaly nevädze a maky. Getulský poľovník, držiaci páru kuroptiev, chytených do osidla, v svojej koženej čiapke mal výzor rohatého satyra. Na kamennom okraji napajadiel sedela priadka, ktorá tvrdými a tmavými palcami vyťahovala niť z kúdele. Gazdina, dvíhajúc okraj spodnice, vyhúknutej ako väme, dlhjmi krokami stúpala pomedzi kŕdeľ husí a kačíc, široko rozsievajúc zrno. Mladý brav, čierny ako diviak, veselo pobehúval, prevracal hydinu, a pri studni sa vystatovaly mnohofarebné perličky, a tu a tam ďobnúc, neznesiteľne a neustále škriekaly.
-Ach! opravdivá dedina! — vysmieval sa Marcialis. — Uvidíme, či ju — ako to zavše tvrdíš — tak veľmi miluješ.
-Možno, viacej, než ty, — povedal Cecilius. — Ja ti, clarissime, veru nezávidím tvoje municipiálne hodnosti.
Tým titulom pochleboval úmyselne nevinnej márnomyseľnosti starčeka, ktorý až rástol, keď ho oslovovali ako rímskeho senátora.
-Clarissime je primnoho, — jednako ešte zaprotestoval, uvádzajúc hosťa do jedálne.
Nebola veľká, dosť skromne a jednoducho ozdobená, ale pôvab jej dodávaly maľby s motívmi mŕtvej prírody. I tie boly veľmi obvyklé, ich krása bola vlastne v ich naivite. Boly to takéto maličkosti: médske jablko, položené na doske pri rozrezanej broskyni, ktorej v rane bolo vidno jadro, niekoľko sviežich mandlí, rozpoltených a mäsnatých, krištáľová váza, do polovice naplnená vodou. Napravo za tromi prinízkymi oblúkami bolo videť spálňu, zábavnú sieň a čitáreň, a celkom v pozadí začmudenú a napolo smazanú fresku, na ktorej bolo ešte možno rozoznať tradíciou posvätenú Vergiliovu tvár, ako sedí medzi múzami Eklog a Georgík.
-Philosophi locus! — povedal Cecilius, ukazujúc na fresku a na spálňu: ozajstný filozofov kút.
-Môj drahý, ty mi iba lichotíš! Nie som ani senátor, ani filozof, a ak hej, teda prinajviacej Epikurov straník... Ale ráč zaujať miesto ...
Starček ukázal na jednoduché lôžko, vymurované z tehál, prikryté poduškami a alexandrijskými kobercami, aké vídať pri vodcoch karaván. Malo len tri boky a bolo určené tak isto iba pre tri osoby. Obkolesúvalo malý stolík, ktorý bol tiež z tehál a vybielený vápnom. Keď sa usalašili, Marcialis prehovoril so senátorskou vážnosťou:
-Aby sa príliš neklamal tvoj apetít, vymenujem jednotlivé chody hostiny ... Chytro to skončím. Ach! obed mojej gazdiny bude skromný a sparťanský!... Najprv dostaneš čerstvé vajíčko, pečené v popole na ohnisku, potom numidskú klobásu, z mäsa milevských sviň; potom knedle, ovinuté vínovými lístkami a obliate výbornou omáčkou, ktorú vie pripraviť iba moja mauritánska otrokyňa a ktorá sa skladá zo všelijakých aromatických bylín, ako zo šalvie, z tymiánu, z rozmarínu a zo všetkých vôní polí a záhrad... a konečne pečené kuroptvy, schytané mojimi lovcami a vykrmené v mojej pivnici...
-Ale veď je to hostina priam pre salijských kňazov! — so smiechom povedal Cecilius.
A ihneď pripojil:
-Všetko je hojné a chutné, a som istý, že i dokonalé. Známa je preca tvoja rafinovaná výberčivosť.
-Výbercivosť sedliaka, ktorý sa i málom uspokojí ...
Svojím ohnutým nosom, hrubými červenými a lištiacimi sa gambami pripomínal Makka zo starožitných Atellán. Elegancia jeho gest kontrastovala so zdanlivou vulgárnosťou jeho výzoru. Keď podával drobné stolové náčinie, ktoré sa tak isto ako i ich pán zdalo najprv príliš dedinským, Cecilius si všimol ľahkých a jemných pohybov jeho rúk. Misky a lahvičky z vypálenej hliny sa zprvu videly drapľavými a nevýraznými, ale keď sa im bližšie prizrel, zistil priamo neočakávané tvary hľuzovíc a mušlí s diskrétnymi a originálnymi farbami, so zvädnutým nádychom dozretého ovocia, s tmavo zeleným alebo fialovo zlatým nádychom sliviek alebo plodov Tuľku jedlého.
Tento výber zriedkavého náčinia naznačoval, že sa dostatočne pripravovali na to, aby sa hosťove preberavé oči maly na čom pásť. Cecilius ihneď začínal upodozrievať Marciala, že ho pozval pre čosi inšieho, a nie preto, aby rozprávali o legátovi z Lambezy. A preto sa ho náhle opýtal:
-A Marek, tvoj syn?
-Od rána do večera, ako vždycky, pracuje v Cirte ako súdný obranca, náruživý advokát; sťažuje si len na nadmieru práce... Ach! ako by som ho chcel oženiť! Ale on je taký vážny a taký akýsi nevľúdny ...! Len veľmi ctnostná žena...
-Patrilo by sa to rozvážiť, — povedal Cecilius s nebadateľným úsmevom.
Starček už vlastne oddávna pomýšľal na to: Birzil, dedička dvoch bohatých rodín, videla sa mu veľmi žiaducnou nevestou. Cecilius, hoci adoptovanú dcéru chcel rozhodne čo najdlhšie zadržať pri sebe, sníval so svojej strany zase o tom, že ju vydá za mladého rečníka, ktorý bude mať povesť človeka nadaného, a ktorý tajne bude na strane kresťanov. Obaja vedeli určite, že im prišla na um tá istá myšlienka. Ale každý čakal, kým druhý učiní prvý krok, kým druhý nadhodí narážku na ten pekný plán. Starý Marcialis bol priveľmi prefíkaný,, aby nevhodne prejavil to, čo uňho mohlo byť prepiatou ambíciou, keďže Birzil bola omnoho bohatšia než jeho syn. Ani keby na to nemyslel, povedal:
-Ešte raz mi odpustíš, že ťa môžem počastovať iba kalamským vínom... Ale je sladké sťa figa a rozvoniava sťa fialka.
-Ďakujem veľmi pekne, — povedal Cecilius, — vieš, že pijem iba vodu.
-Nuž keď tak, tú máme výbornú.
A jednej z dcér gazdiny, ktorá obsluhovala, rozkázal, aby z ohromnej hlinenej láhvy, čo mala hruškovitý tvar, naplnila Ceciliovi pohár.
-To je voda Nýmf, — povedal Marcialis. — Každodenne ešte pred svitom otrok mi ju donáša z prameňa boha Giddabala, päť míl odtiaľto ... Áno, je tam studnička, zasvätená horskému božstvu... Drahý priateľ, ty pi vodu Nýmf, a ja sa napijem vína... Ja milujem víno, a priznám sa ti, človeče smutný a nespoločenský, že malú opičku ešte znesiem. Medzi výrečnými a dobre vychovanými druhmi ono rozhovoru dodáva ohňa. Ako to hovoril môj dedo, opar šľachetného vína účinkuje na myseľ tak, ako oheň na kadidlo: zapaľuje práve najsubtilnejšie a najrozkošnejšie čiastočky ...
Na okraj stola položil veľký kalich, z ktorého ochutnával kalamské víno, a s výrazom blaženosti povzdychol:
-Ach! aký je sladký život!
-Myslíš? — horko sa ozval Cecilius.
-Prinajmenej pre mňa. Až doteraz sa mi všetko darilo. Dcéry sa mi všetky časne povydávaly. Aj moja žena bola taká úprimná, že ma opustila práve vtedy, keď ma už svojimi nevhodnými bolesťami začínala nudiť. Keby nebolo reumy, ktorá ma kedy tedy trápieva, a keby nebolo starostlivosti o syna, bol by som dokonale šťastný... Vieš, že sa znepokojujem o Marka? Bojím sa, aby neprešiel otvorene do tej vašej sekty.
-Taký prírastok bude pre nás len veľkou poctou, — povedal Cecilius. — Ale ty sám, ktorý hovoríš o všetkom tak otvorene, prečo si ty nie naším?
-Akože by si to chcel, aby som opustil náboženstvo, ktoré mi dáva šťastie a zaisťuje pokoj ducha? Konečne, aby som ho premenil, bolo by treba dišputovať, a ja sa dišpút bojím. Dvaja rozdišputovaní filozofi mi pripomínajú morských rakov, ktorých vidno na piesku pobrežia, ako sa vzpiera jeden proti druhému a ako svojimi kliešťami vztekle potriasajú do prázdna.
Bezstarostne sa rozosmial tým svojím hrubým smiechom. Vo dvorci prskaly mulice. Bol to čas, kedy paholci zapriahali a odchádzali do poľa. Marcialis, rozložený na poduškách, so záľubou počúval tento familiárne hospodársky šumot a rástol v povedomí svojho panstva. Cecilius, považujúc to za vhodnú chvíľu, ozval sa:
-Poznám tvoju žičlivosť. Viem, že biskupi, svolaní Cypriánom, mohli iba tvojím pričinením bez prekážky odísť z Cirty.
-Určite!... Ale, však, ručíš mi, že aj sám Cyprián odišiel?
-Hneď večer po našom rozhovore.
-Bol už svrchovaný čas! Dozvedel som sa od legátovho vyslanca, že je na Cypriána veľmi nahnevaný: považuje ho za najnebezpečnejšieho fanatika. A teba zas má v podozrení pre tvoj rod a pre pokrvné sväzky s prvotnými pánmi tohoto kraja. Stále sa obáva, či nevyvoláš nejaké národné hnutie.
-Aká obrazotvornosť! — vykríkol Cecilius. — Vieš dobre, ako spokojne a utiahnuté žijem. Tvoji kolegovia ma dokonca obviňujú pre nečinnosť. Vo skutočnosti mi úplne postačí, keď len okolo seba môžem vykonať dačo dobrého... Ale ty, ktorý vieš všetko, povedz mi aspoň to, od koho sa Makrinius dozvedel o tom, že je svolaný snem?
-Chceš to vedeť?... Nuž! od Rokcia Felixa, tvojho súseda, nášho súseda, lebo na nešťastie nás obidvoch jeho majetok súsedí s našimi. Moji a tvoji priatelia ho videli, ako sa schádzal s kňazom Pavlom ...
Teda kňaz Pavel zradil! Cypriánove podozrenia boly oprávnené. Cecilius si to starostlivo zaznačil, aby upovedomil kartaginského biskupa. Starček, rozohriaty kalamským vínom, začal sa zdôverovať:
-Dovolíš mi priateľskú radu? — povedal, nakláňajúc sa Ceciliovi k uchu, — nedôveruj Rokciovi!
-Prečo ? ... Čo mi je doňho ?
-Tým skorej! Cíti sa poníženým a závidí ti. Už vaši otcovia boli sokmi. Keď Cecilius Natalis vystavil na vlastné trovy víťazný oblúk, Rokcius Felix sa ponáhľal v Cirte zariadiť trhovisko alebo knižnicu ... Syn prevyšuje márnomyseľnosťou ešte otca... Nevidel si ho, ako sa vystatuje v koči, ktorý kúpil nedávno v Kartagu? Celé mesto si o tom pošuškáva !... Áno, drahý môj, pozlátený kočiar, s celým radom zapletených, mimoriadnych kolies, s visutými sedadlami, s majstrovskými zariadeniami, ktoré ukazujú nielen hodinu, ale ešte aj prejdenú cestu! Ale, ochutnaj, prosím ťa, tie datle na masle pražené!
Staršia gazdinina dcéra ich prinášala práve v hlinených panvičkách, kde ešte škvrčaly.
-Drahý priateľ, ochutnaj tie divy mojej mauritánskej kuchárky: uisťujem ťa, že je to čosi jedinečného.
So strany záhrad rozľahlý sa v tej chvíli bolestné, až zavýjajúce výkriky:
-To bičujú Rokciových otrokov, — povedal Marcialis. — Tu neďaleko, s tamtej strany záhrady, je jeho ergastulum... Ach! aký je to strašný človek! Čuj! Ako hviždia bičíky!... Uňho je vždy nejaký nešťastník priviazaný na stĺp alebo zavesený na škripec. Sprosták! Túto prísnosť pokladá za dôkaz toho, že zachováva obyčaje predkov. Honosí sa prepiatou, neznesiteľnou nábožnosťou. Priam nás otravuje dymom svojich obetí. Uňho sa najmenšie sviatky svätia... Ak by si niekedy vošiel k nemu, uvidel by si iba ovenčené oltáre, posvätné a okrášlené jaskyne, na každom dube trčiace rohy býkov, na každom buku visiace kožky oviec, staré pne, otesané ani nejaké dedinské božstvá... Jeho vinice majú liatbami omazané štepy. V poli by si si na jeho olejom nábožne poliatych medzníkoch zamastil iba spodok tuniky... A nikdy necestuje bez malého prenosného oltára a bez celého skladu sošiek, pred ktorými odbavuje svoju modlitbu... Prirodzene, na kresťanov je veľmi rozzúrený.
-Dajme mu pokoj, takému čudákovi! — povedal znetrpelivený Cecilius, — a dúfajme, že ho vlastní otroci naučia rozumu... Ale povedz mi, či si zbadal i1 pri Makriniovi takú istú nenávisť k nám?
-Legát je iba úradníkom, — odpovedal Marcialis, — vykonáva rozkazy.
-Správne! A nedostal nové rozkazy?... Nepozoroval si nič takého, čo by nás mohlo znepokojiť?
-V Cirte je pokoj. Hovorí sa, že v Ríme Valerian Augustus pripravuje výpravu proti Peršanom. Makrinius má v Lambeze dosť roboty s kočovníkmi a horalmi, ktorí, ako sa zdá, znovu rušajú... Drahý Cecilius, urob mi tú radosť, ochutnaj ten med! Pozri, aký je nádherný v tom pohári z červevenej hliny. To je med mojich včiel, ktoré sú tak trochu aj tvoje, lebo tie zlodejky okrádajú i kvety tvojej záhrady!
Ale Cecilius už nepočúval starčekove pletky: teraz už vedel všetko, čo chcel vedeť, a po čo prišiel sem. Hostina sa končila, odriekol posledný chod, a hoci Marcialis naliehal, chcejúc sa pochváliť novozaloženým sadom olív, rozlúčil sa s hostiteľom so zámienkou, že ho Birzil očakáva v Muguas.



II. Ceciliové názory.


Vedomosť o hroziacom prenasledovaní Cecília Natalisa najprv postrašila. Ač do Cypriánovho odchodu ho znepokojovaly strašné obrazy, vyvolané priateľom. Potom jednako zvíťazila jeho jasná a pevná myseľ. A ihneď, ako biskup odišiel, pospešne opustil vilu v Termách a navrátil sa do Muguas, aby odstránil akúkoľvek zámienku obvinenia. Na dôkaz poslušnosti legátových nariadení bolo treba zanechať dom, ktorý úradníci upodozrievali zo zakázanej schôdze.
I keď sa v pokojnom okolí Muguas, pri boku bezstarostnej a veselej Birzil nestal optimistom, jednako jeho myšlienky a city našly predošlú koľaj. Ešte raz usilujúc sa vyrovnať záujmy a odzbrojiť nenávisť, chcel sa prispôsobiť okolnostiam, zachrániť pokoj. Jeho trochu egoistická potreba pokoja srovnávala sa až prílišne s praktickou životnou múdrosťou a s taktickou umiernenosťou, o ktorej nedostatkoch veľmi dobre vedel. V hĺbke duše ho ponižovala veľká Cypriánova mravná prevaha, a ľutoval, že ich stretnutie, miesto toho, aby ich priblížilo, ich ešte viacej odcudzilo. Neotvorili si dostatočne svoje srdcia. To bola jeho, Ceciliova vina, lebo on sa bál priateľovi odkryť celého seba. Cítil preto výčitky svedomia. Aby sa nejako ospravedlnil, rozhodol sa mu ihneď písať. Uvedomil si i to, že tu nejde iba oňho a o Cypriána, ale i o spolu-bratov a o budúcnosť Cirkve. Biskupovi bolo treba dokázať, že sa o nich i napriek jeho obvineniam zaujíma a že na ich obranu napína všetky svoje sily, bolo mu treba poslať nielen niekoľko slov nádeje a útechy, ale aj uistiť ho o uspokojujúcich faktoch. Po rozhovore s Marcialom, cirtským trium-virom, myslel, že mu ich môže poslať.
A preto po návrate do Muguas ihneď takto písal:
„Drahý Cyprián, tento list posielam s najväčšou náhlivosťou od svojho posla Austera, aby som ťa bezprostredne uvedomil o tom, čo mi doniesol človek mnou vyslaný do Sigus. Štvrťrok uplynul odtedy, ako sa našim nešťastným spolubratom podarilo napísať ti list. Za ten čas Barik, sochár, a Gudden, obuvník, zomreli. Ale exorcista Privacianus ešte stále žije. Vedz, že zajtra odchádzam do baní, aby som videl, ako by sme ho odtiaľ mohli dostať, a najmä aby som ho samotného zočil a aby som mu od teba, jeho biskupa, priniesol pozdravenie a potechu. Drahý Cyprián, teším sa pri myšlienke, že ťa budem zastupovať tam, kde sám osobne nemôžeš prísť. Viem, že ťa úplne nenahradím. Ale medzi nami bude prebývať spomienka na teba a možno dosiahnem i to šťastie, že činiac, čo by si sám s radosťou učinil, priblížim sa tvojmu srdcu.
Najdrahší, viem, že nepochybuješ o mojom priateľstve. Ale za tvojho pobytu v Cirte som vycítil, že pochybuješ o mojej duši. Možno je to tak isto tvoja vina, ako i moja. Keď som sa neopovážil hovoriť, to hádam preto, že si mal prílišné predsudky o mne. Nechápal si ma. To, čo sa ti videlo vlažnosťou vo viere, bolo iba obozretnosťou, starostlivosťou o tvoju vlastnú záchranu, túžbou ušetriť ťa nepotrebných trampôt. Prečo sa bez vážnejšej príčiny nepokojíš? Či len preto ťa unáša tvoja obrazotvornosť, že niekoľko mladých kňazov, darebáčiacich v Ríme, chce byť ľuďmi dôležitými a dobre informovanými1 a že ti posiela dramatické zvesti? Dovoľ, aby som ti zacitoval prípoveď pohanského mudrca, ktorého považujeme za svojho: „Ne sis miser ante tempus!" povedal Seneka: nerob sa predčasne nešťastným! Zlá, ktorých sa obávaš, možno nikdy nepovstanú. Isté je to, že dosiaľ ich ešte niet. Nedávno som rozprával s Juliom Marcialom, ktorého poznáš, a ktorý je priateľom legáta z Lambezy: uisťoval ma, že ak kresťania sami zachovajú pokoj, niet sa čoho obávať. Či myslíš, že Valerianus Augustus, prenasledujúc nás, chcel by v predvečer perskej výpravy pobúriť proti sebe ázijskú ľudnosť, vo veľkej časti kresťanskú? A či myslíš, že by legát Makrinius z tejže príčiny poštval proti sebe kočovníkov a horalov Atlasu, ktorí sa, ako slýchať, už i tak búria ? ...
Drahý Cyprián, dovoľ, aby som ti povedal: Kartago je akiste veľmi veľká a veľmi múdra metropola, taká ako Alexandria alebo Antiochia, ale je veľmi oddaná šialenému sektárstvu. V takej búrlivej atmosfére sa stráca správny názor o veciach. Markus Aurelius Antoninus nám vytýkal nadužívanie veľkých slov a divadelné spôsoby. Hoci som i cisárskym flaminom, k veštiarňam tohoto nového boha nemám veľkej úcty. Jednako, treba uznať, mnohí zpomedzi nás majú sklon všetko prevracať na tragédiu. Nehovor, že nie! Ty sám si v listoch, adresovaných veriacim a duchovenstvu, odsúdil také výstrelky skutkov a slov. Podľa zásady, ktorá kedysi bola i tvojou, trpelivou a umienenou milotou možno rozriešiť i najťažšie situácie. Prečo komplikovať našu vec? Svet čím ďalej tým viacej prichádza k nám. Zajtra ho dostaneme akiste celý. Pri troche rozvahy a dobrej vôli sa môže táto zmena dokonať bez mnohých pohrôm a ruín. Či v cisárstve nemožno bez vyvolania ostatných otrasov toho spráchnivelého tela obnoviť všetko v Kristovi? Pod starou maskou by sa ďalej usmievalo nové žitie. Ty si pohanil mozaiky a sochy mojej thermskej vily. A jednako, pohanské Hodiny a Ročné doby ešte stále ozdobujú steny našich cintorínov a boky našich sarkofágov. Podoby Herma Kriofora sa premenily na symboly Dobrého Pastiera. Možno nadíde deň, kedy Petrovi nástupci zachránia to, čo zostane zo starožitného Krásna.
Preto ma obviňuješ, že mám skrytú náklonnosť k pohanským poverám. Myslíš, že som iba ústami kresťanom a že moje srdce zostalo prilipnuté na to zomreté náboženstvo. A naopak, ja ich nenávidím pre ich hrubý materializmus, pre ich žiadostivosť mäsa a krvi. Na ich obetách by som nemohol byť bez odporu. Mäso a tuk ich obetí, smradľavý dym, vôňa pálenej vlny a pálených rohov, vnútorností a kože obetných zvierat, to všetko mi je do vracania. V Ríme som bol stále pobúrený tými mäsovými zabíjačkami, ktoré pod zámienkou náboženských obradov napĺňajú ulice vôňou stajne a odporným vreskom. Starci mi rozprávali, že raz, keď sa Septimus Severus vracal od vykonanej odprosujúcej obety, až do vnútra Palatína sa vliekly za ním dve čierne, nedorezané kravy, a to vraj mali za nedobrú predzvesť. Či to pomiešanie ľudí a zvierat pred zrakom božstva, opitého krvou, nie je veľkým uponížením? Pamätám sa na tie slávnosti; boly to vlastne orgie a obžerstvá, kedy ľudí trhalo z opitia a objedze, Kedy na každom rohu ulice krájali a rozdávali štvrtky mäsa, kedy bolo vidno, ako pouliční šarvanci pod plášťami schovávali kusy bravčoviny alebo baranie pľúca. Kŕdle volov a oviec, obkľúčené davmi, išlo na Kapitol, za nimi všetci senátori, rytieri, mestskí úradníci, a dav skákal po roztratenom truse, zavýjal, ryčal zároveň so zvieratmi. Aký to hanebný obraz, toto posvätené a víťazné zozverštenie!...
Ty možno myslíš, že, i keď tieto surové božstvá slovne odsudzujem, jednako ich v skrytosti srdca ospravedlňujem pre pekno, ktorým obdarovali svet, ktorým dýchajú mramorové pomníky alebo slonové sochy, čo majú zdanlivý život. Ale táto krása nemá s poverou nič spoločného. Náboženstvá našich otcov ju nikdy nepoznaly, tak ako ju nepoznajú ani náboženstvá ich nástupcov. Povera vie stvoriť iba ošklivosť. Pozri si pohanské svätyne: najuctievanejšie božstvá sú vždycky najstaršie a najohyzdnejšie, tie, v ktorých sa ľudské črty sotva rozlišujú od zvieracích tvarov. Krása bohov je dielom básnikov, ktorých teologovia a filozofovia neprestali nikdy tupiť. Zavrhujú a s pohoršenou tvárou odhadzujú tento výtvor slobodnej poezie. Daj tým pobožnôstkárom na ich oltáre veľdiela umenia, uvidíš, čo s nimi porobia. Čačkami vystroja Afroditu Praxtelovu, pritlačia ju drahokamami, prsteňami, náhrdelníkmi, náušnicami, diadémami, pod tým všetkým bude ako nejaká barbarská kurtizána. V Syrakúzach sa osmelili nesmyselne znetvoriť Dia Olympského, na plecia mu založili plášť z čistého zlata! Bolo treba svätokrádežstva tyrana Dionyzia, ktorý ukradol plášť, aby slávnej soche tak navrátil jej prvotnú šľachetnosť. Nestačí im, že zanečisťujú prahy svojich svätýň, keď ich majú za jatky a za kuchyne pre svoje obety, ešte aj ich steny obvešajú smiešnymi, nechutnými a oplzlými vótami, predstavujúcimi vykrivené nohy, otvorené bruchá, prietrhy a vole, uschnuté údy. Zrejmá je pravda: ošklivosť, toť ovocie povery! Neboj sa, drahý Cyprián, že ju mám! Krása, ktorú milujem a v ktorej vidím odblesk Boha, je ďaleká pohanských bohov.
Alebo prinajmenej: myšlienky ich mudrcov sviedly môj rozum? Vieš dobre, že ich filozofiu uznávam len natoľko, nakoľko sa blíži ku Kristovej pravde. Skoro vždy nachádzam v nej tú istú smyslovosť ako v ich náboženstvách. Vskutku, nemohli sa nikdy dokonale oslobodiť od hmoty. Samotný Platón, keď svojho boha spanilé odosobnil od ostatného sveta a keď uvidel preblesk Božieho Ducha, cíti potrebu zbožštiť slnce, hviezdy, celé nebo. Keď nemohli popreť Boha, utopili Ho v hmote. Preto sa ich pobožnosť stáva tým fanatickejšia, čím sa vidí vecnejšia. Či je ešte smiešnejšia vec než až k povere nábožný filozof? A preto sú mi stoici takí odporní. Keď z Prírody učinili jediného Boha, klaňajú sa jej. Podľa nich sú všetky jej zákony múdre a dobré: treba ich znášať s oddaním, ale i s radosťou. A nestačilo im, že osudom zabili človeka, že zmoralizovali i to, čo je ďaleké morálky, že pripísali rozumnosť i surovým silám: bolo ešte treba, aby pochybným vykrúcaním ospravedlnili najnesmyselnejšie povery. Podľa nich niet nikdy nadostač svätýň, oltárov, obiet, hádačov, veštcov. Aj my sme im tievercami a bezbožníkmi. Ich pravým stelesnením je Markus Aurelias Antonius, nechápem len, ako naši môžu mať k nemu toľkú shovievavosť. Ach! Koľko sa už naklaňal Prírode a jej zákonom! Je dokonalým žiakom stoicizmu. Pristáva na všetko, na ľudskú zločinnosť, ako aj na kozmické katastrofy, na surovosti amfiteátru, na ukrutnosti múk, na krádež a na zboj priateľov, na ženinu chlípnosť a na hanbu svojho syna,. A aká nízka ľahkovernosť! Tento Zenonov prívrženec sa radí s chaldejskými mágmi, dá sa klamať od sprostého šarlatána, akým je Alexandros Abonoteichos a prosí svojich bohov, aby mu vo sne zjavili liek proti pľuvaniu krvi... Je to uveritelné? ... Či ho mať za pretvárača? ... Prinajmenej za puntičkára. I ty akiste ako i ja, zastal si v Ríme pred jeho sochou; hľa, poctivý učiteľ gramatiky!
Vidíš, drahý Cyprián, ako veľmi ďaleko som od nich. Možno tak isto ako ty... Ale, záleží mi na tom, aby som vošiel až na dno tvojich podozrení. Som o tom istý: nazdávaš sa, že ak aj odháňam modlárstvo pod všetkými jeho formami, jednako ho z politických ambícií vyznávam verejne aspoň naoko. Preca ma už máš natoľko poznať, aby si mohol porozumeť, že, keď som prijal na príklad hodnosť cisárskeho flamina, len preto som tak urobil, lebo som nemohol urobiť inakšie; a okrem toho preto, lebo v tom vidím možnosť, ako vplývať na našich nepriateľov a ako obhajovať našich bratov. Vedomie moci ma nikdy nepokúšalo. Priznám ,sa ti, a veľmi to ľutujem, ale mávam i málo kresťanské city: nezaujímajú ma ani ľudia a ani ich pocty. Ak by nebolo treba veriť, že ich Kristus všetkých svojou krvou spasil, by som ich aj nenávidel. Nenávidím ich hlupstvo a ich surovosť. Sú chvíle, kedy sa mi chce utiecť, utiahnuť sa od sveta a cele sa oddať Bohu. Drahý Cyprián, práva na mlčanie, na samotu, práva na to, aby každá duša náležala sebe, a nie ľuďom, nedomáha sa nik viacej než ja. Odtedy, ako ma poznáš, môj sen ostal nezmenený: odísť, utiecť, byť ďaleko odtiaľto — a najmä, nebyť úradníkom !
Čím chceš, aby sa stal človek starého razenia, akým som uprostred ľudového nepokoja, a anarchie cisárstva? Možno, máš aj pravdu, keď oznamuješ hroziaci koniec sveta. Čo je isté, to je to, že v takom svete, aký je teraz, pre nás niet viacej miesta. Dav kráľuje. Dav dedín a dav veľmiest nám dáva panovníkov. Čo sa stalo s obyvateľským vojskom Republiky? Zastúpily ho kŕdle barbarov, ktorým velia takí istí barbari. Maurovia a Partovia, Ozdroeni a Bretoni bojujú spoločne proti Germánom a Markomanom. Boh vie, čo vykvitne z tohoto vojenského Babylona, z tohoto netvorného poplete-nia národov. Vodcovia sa podobajú vedeným. Cisári sú na úrovni ožratých a lúpežných vojakov, ktorí si ich volia. Maximinus z Thrácie bol volským paholkom. Karakalla bol pod purpurom mäsiarom a zápasníkom. Ešte aj tí najlepší alebo najšľachetnejší, čo pochodili z vysokého rodu, mali v sebe čosi siláckeho a čosi komediantského. Hadrián oštepom zabíjal ľvov ako nejaký amfiteatrálny lovec. Filozof Alexander Severus v cvičeniach palestry vyrovnal sa hocijakému zápasníkovi. Aby mohli sviesť ľud, bolo treba ukázať silné svaly. A ako tlieskajú cisárovi, ktorý sa im vie lichotiť! Aby im to nahradil, odmeňúva ich všelijakými príjemnôstkami. Kŕmiť nečinné davy, naplniť vždy vyhladnuté bruchá, hľa, to je najhlavnejšia cisárska úloha. Onedlho boháči všetkých veľkých miest budú mať iba jediné poslanie: zabávať a živiť háveď, ktorej sa nechce robiť — ako je to v Ríme, kde vyvolenec davu decimuje senát a konfiškuje patricijské majetky, aby proletariátu zaistil stravu. A tí si môžu založiť ruky. Každý zpomedzi nich vie, že ráno nájde u pekára biely chlieb, upečený na cisárov rozkaz. V sviatočné dni dostane svoje stehno pečenej husi, a na ostatné dni dostane svoju porciu olív a solenej bravčoviny, s dodatkom múky a suchého ovocia.
To je pochopiteľné, že cudzí vojaci plienia naše provincie ako nejaký dobytý kraj, a to tým viacej, keď im vodcovia dávajú v tom príklad, a za to sú ešte odmeňovaní. To je zhuba štátnej pokladnice! Pamätám, že keď som bol v Ríme štátnym zastupiteľom, na reskript Alexandra Augusta istému vojenskému tribúnovi vyplatili dvacať funtov striebra, šesť veľkých čias, dve mulice, dvoch koňov, dve rovnošaty, domácu sukňu, kúpači úbor, sto zlatníkov, kuchára, paholka, a keďže nebol ženatý, a podľa slov reskriptu bez ženy sa nemohol zaobísť, dali mu ešte i súložnicu. Dôstojníkov, ktorí pochádzajú z najnižších ľudových vrstiev a ktorí do armády vstúpili bosí, treba preca ošatiť a zariadiť. Pažrávosť týchto nových ľudí je ako pažravosť proletariátu, nenásytná. Odtiaľ je u nich to presvedčovanie, že vojna má ľudu priniesť nielen zlato, ale i všetky druhy koristi, otrokov, kŕdle statku, solené mäso, ba aj hotové šatstvo. Myslia si, že príde deň, keď celý svet bude živiť rímsky národ'. „Vtedy budú vojaci nepotrební. Republika bude pokojne vládnuť nad všetkými národami a bez prekážky bude sa tešiť všetkému tomu, čo má. Nebude už vojska, ani daní, ani vojny. Všade len pokoj, všade len rímske zákony, všade naši úradníci!.. Nesmyselný sen, ale vieš, že som ho ja nevymyslel. Tieto isté reči počul som dokonca z úst konzulárnych osobností. Konečne, samotní cisári ich vypovedali a nájdeš ich zaznačené v histórii.
Teraz je iba jeden prostriedok, ako uspokojiť túžby davu, a to je — vojna. Ideálom všetkých je víťazný atlét, ktorý šliape protivníka, šialený pohonič, ktorý prechádza cez telá spoluzávodníkov. A hľa, proti týmto zvieratám, ktoré podlé pre pomíjajúce dobro zabíjajú, museli sme postaviť kresťanského atléta, ktorý sa pre šťastlivosť a pre nesmrteľnú slávu dá radšej sám zabiť.
Drahý Cyprián, ak ten telesný svet, ktorý nám hrozí, ten svet bez krásy, bez dobroty, bez spravedlivosti, bez lásky, takto posudzujem, musíš porozumeť, s akým elánom sa obraciam ku sladkosti a k láske Kristovej. Bezpochyby málo je ešte tých, ktorí bývajú s Baránkom. Ale On sám povedal: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú vládnuť zemou!" Pripravujme sa teda na zaujatie tej zasľúbenej zeme. Dajme sa ju vydobývať, a ak nás cestou napadne nepriateľ, počúvnime Pánov príkaz: „A keď vás budú v jednom meste prenasledovať, utečte do druhého!" Lebo, ak deti Nenávisti pobijú deti Lásky, kto spasí svet, ako svetlo premôže temnosti? ... Ale, ak myslíš, že slovo „útek" uráža uši rímskeho obyvateľa, odkryme pravdivý smysel Majstrových slov, a nehovorme: „utekajte!", ale „zachovajte sa na lepšie časy!" Ty sám si sa zachoval až podnes pre lepšie dobro Cirkvi, to značí, aby si rozšíril spoločenstvo ľudí tichých a pokojných, ktorí uctievajú v duchu a, v pravde.
Veľmi milovaný a veľmi túžený brat, bratsky ťa objímam a prajem ti zdravia tak v tvojom smrteľnom tele, ako aj v Ježišovi Kristovi, synovi Boha živého."
Cecilius, skončiac tento list, podišiel k obloku, otvorenému do záhrad, aby sa nadýchal večerného chladu a aby utíšil rozpálený mozog. Pociťoval akúsi neurčitú radosť, v ktorej bolo trochu literátskej márnomyseľnosti, že vypovedal to, čo — ako myslel — mal vypovedať. Pred ním, ponad fialovými horami rozprestieralo sa ružové a modrasté nebo, po ktorom plávaly ľahké pomarančový obláčky. Z kvetníkov vystupovala teplá, opojná a sladká vôňa. Dýchaly ňou veľké nevinné ľalie so zlatými srdcami, tiahly sa dlhým bielym pásom a zanikaly kdesi v tôni zelena, ako procesia panien, ktoré pristupujú po Telo Pánovo.
Tento obraz hasol pomaly v Ceciliovej mysli a zanechával za sebou brázdy mystických dotykov. Zrak sa mu pochýlil napravo, k cyprusovej aleji, ktorú rozrezával trysk vody a ktorá sa končila pergolom s belavými stípami pod divými čilimníkmi. Náhle pozdĺž laliového okraja očul šuchot kradmo sa blížiacich krokov. Na tmavom zimozeleňovom múre presunula sa silueta, bledá postava starej ženy s ostrým profilom a s rezavým pohľadom. Bola to Thadir, dozorkyňa gynecea. Cecilius sa striasol, keď ju poznal. Krátkym a tvrdým tónom zavolal z obloka:
-Kde je Birzil?
-Pod pergolou! — povedala staruška a ihneď zaujala obranný postoj.
Potom dodala, podvihnúc plecia:
-Číta, ako vždycky!
-Zavolaj mi ju! — rozkázal Cecilius.
-To je nemožné! Teraz je čas jedenia.
-Nuž, jedenie počká!
Stará stuhla, zdalo sa, že chce odporovať.
-Počuješ? — skríkol Cecilius, hnevne dupnúc nohou.
Skočila k cyprusovej aleji, a on ju pozoroval s rastúcim hnevom.
Neustále sa stretal so zlou vôlou a s ukrytým odporom tejto starej čarodejnice, obvešanej amuletami a náušnicami. Podozrieval ju, že mu odcudzuje ducha adoptovanej dcéry a že plemennou a náboženskou nenávisťou ničí jeho vplyv. Ako mladá otrokyňa prišla z kraja Arzugov, ctiteľov fetišov. Rástla v dome Pompejanovom a pomaly si celkom podmanila Leliu, Birzilinu matku. Tá spomienka znepokojila Cecília... A hľa, i dieťa sa poddalo otrokyni tak ako matka! Bol to pôvab, aký barbarstvo spôsobovalo na veľmi jemného ducha. Koľko ráz už chcel oddialiť túto otrokyňu! Ale slzy dievčaťa ho vždy premohly. I keď ju adoptoval, nikdy ho nechcela nazvať svojím otcom, a Cecilius túto raniacu zdržanlivosť pripisoval našepkávaniu starej ženy.
Ešte sa noril v tie trápne myšlienky, keď sa ukázala Birzil; stúpala ťažko, výraz tvári mala znudený, ovinutá bola do veľmi širokej a voľnej štóly, hlavu mala zakrytú záclonou, ktorá jej úplne zastierala tvár a cez ktorú, ako arabské ženy, mohla pozerať iba úzkou špárou. Odhodila záclonu, dala sa bozkať na čelo a svalila sa na podušky nízkeho lôžka. Jej bludné oči — akoby plné snov — zdaly sa ešte pokračovať v pretrhnutom čítaní. Tónom zároveň hnevlivým a zároveň nežným sa opýtala:
-Čo si praješ, drahý priate!?
-Birzil, — povedal Cecilius s výrazom čo najotcovskejším, — odídeme z Muguas. Ja odcestujem do Sigus. Ale mám úmysel cez letné horúčavy, byť s tebou v Ruzikade, v rozkošnej vile na morskom brehu... Ty ma tam na niekoľko dní predídeš...
Dievčina odporovala: nijak necíti horúčosť, je vraj ozajstná Getulka. Ak Cecilius ide na juh, nech ju vezme so sebou. Pokým on bude v baniach, ona môže odskočiť do Kalcea na okraji púšti:
— Tebe je všetko jedno, — povedala, — či Ruzi-kada alebo Kalceus. Pre teba sú obe vily jednako príjemné. Ale ja by som v Kalceu mohla robiť veľké výlety do púšti a do palmových hájov...
A náhle sa dala uniesť, tlieskala rukami:
-Áno, áno! Od rána do večera budem na koni! Vezmem si svoje dva mauritánske, Amora i Diomeda.
-To je nesmysel, — povedal Cecilius, — chceš byť cez leto v takom pekle!... Birzil, si nerozumná. Ty si vždy nerozumná... Máš priamo neslýchané vrtochy, záľuby, ktorým nemožno porozumeť...
Chvíľku zaváhal, potom s prízvukom pohany, umiernenej nežnosťou, dodal:
-Na príklad, prečo si nechcela videť Cypriána, môjho priateľa?
-Vieš dobre, že nemilujem kresťanov.
A túliac hlavu medzi podušky:
-Tebe to odpúšťam, lebo ty si veľmi dobrý... A tiež aj preto, lebo rozumieš mnohým veciam...
-Lelia! — skríkol Cecilius.
-Nie, ja nie som Lelia! Ja som Birzil!
-Si už na to priveľká, aby ťa ešte stále tak detsky nazývali...
-Detsky, ako chceš, ale je to aspoň africké meno. Ja som Afričanka, ja nechcem byť Rimankou!
-Si ňou skrze svojich rodičov!
-Nie, mojím krajom je Afrika! Milujem Afriku!... Ty, ktorý si toľko cestoval, ty ju poznáš... Ach, ty budeš ešte cestovať, ty ma vezmeš ..., alebo nie, viacej, budem cestovať so svojím mužom... so svojím mužom ?... vodca karavány, getulský jazdec! To je život, to!
-Ale, moje úbohé dieťa, veď ty si šialená!... Thadir alebo tvoje knihy ti pomiatly rozum.
-Nie, nie! Ja snívam o púšti!... Chcem videť oázy, dumy... pramene Ammonove! Videl si ju, tú zázračnú studienku, ako tryská uprostred piesočnatého mora?...
-Áno, — odpovedal Cecilius, — keď som išiel do Alexandrie cez Leptis a Cyrenaiku.
-Však je to pravda, že cez noc mocne vre a že pri východe slnka je ľadovitá?... Aký to zázrak!
-To je všetko príliš prirodzené, — povedal Cecilius.
-Mlč! Ty si neverec, ako všetci kresťania! Ty neveríš v bohov!
-Nevieš ani, čo hovoríš, dieťa moje.
Ale ona ho už nepočúvala. Jej malé čierne, blyštiace a nadzvyčajne roztvorené oči zdaly sa naháňať ďaleké vízie. Pokračovala ďalej, ani keby to len sebe hovorila:
-A všetky ostatné začarované studničky, ktoré sú na svete!... Čuj! Tam pod pergolou som čítala vo veľkej knihe z tvojej bibliotéky, že na Ostrovoch Šťastia sú vedľa seba dva zázračné pramene, jeden lieči chorých, druhý núti do neustáleho, smrtiaceho smiechu ... Zomreť! Či sa to môže zomreť? ... Keby som tak zomrela!...
— Malá Birzil! Raz bude na to treba pomysleť! — vážne povedal Cecilius.
— Mlč, mlč, prosím ťa!
Sama na chvíľu zatíchla, ale zase ju schvátilo jej nostalgické snenie:
— Koľko je vecí, ktoré by sa zišlo videť!... Záhrada Hesperid s jej zlatým ovocím; pohorie Atlas, také vysoké, že s jeho končiarov o polnoci videť východ slnka; a za pustým riečišťom Nigricie tie rozkošné citronové háje, plné slonov! A cudzí kraj Etiópie, obdivuhodní ľudia, ktorí, ako hovorí kniha, pestujú všetky ctnosti...
Cecilius sa rozosmial:
-To sú ohyzdní muríni s húžvatou kožou starých žien, alebo chameleonov!
-Neškodí! V ich kraji sú stoly Slnca... áno, stoly vždy pristreté! Cestujúci stále jedia, a jedlá sa z vôle bohov stále dopĺňajú... Ach, ako by som chcela jesť pri stole Slnca! A ty, ty by si nechcel?
Oslnievala ho tými fantastickými víziami, očarúvala ho nežnosťou svojho hlasu. Cecilius ju uchvátene pozoroval, keď tak zpola ležala, opretá na pleci medzi poduškami, — oči bludné a zdanlivé vždy zasnené. Vycítiac príhodnú chvíľu, povedala s prosebným pohľadom:
-Pristávaš, aby som išla do Kalcea?
Cecilius sa usmial tomu majstrovskému a neúprosnému úskoku:
-Dobre! Budeš tam celý mesiac pod opaterou Trofima, môjho podkonieho.
-A vezmem i Thadir!
Vzbúrený takou zavzatosťou zapriečil hnevlivým pohybom. Birzil vtúlila hlavu do podušiek a začala plakať:
-Dobre, dobre, pristávam, — povedal premožený Cecilius, — vezmeš si i Thadir!



III. V siguských baniach


Cecilius rozišiel sa s Birzil v kraji jazier, v mieste, kde sa cesta do Lombezy rozchádzala s cestou do Sigus. Koňmo, so skromným sprievodom len štyroch sluhov, smeroval k baniam, pokým mladica sostupovala do Kalcea.
Nastávajúci súmrak obťahoval tôňou smútku nesmierne holé priestranstvá. Fialkové nebo, zatiahnuté veľkými mrakmi, ťažilo ako eben nad čiernymi horami, ktoré sa tiahly sťa nejaký obranný múr, posilnený skalami, čo maly výzor veží s kupolami. V odlesku zapadajúceho slnca sa tichá jazerná voda na úpätí bôľnych hôr pokrývala olovom. Pri tej stojatej vode, ktorá v svojej čiernej hlbočine, ako sa zdalo, pohlcovala svetlá a obzory vecí, postáli občas na jednej nohe prikutí a začarovaní bociani. V zahnutej diaľke stepí sa vynorovaly stany, ľudia, statok, ako sa neisto pohybovali. Všetko sa strácalo v jednotvárnej nekonečnosti.
Pre povýšenú ľahostajnosť bohatého Rimana, vlastníka rozľahlých majetkov, čo boly ako menšie kráľovstva, hlavnému účastinárovi siguských baní sa nikdy neuráčilo, aby si ich niekedy poobzeral. Všetko bolo preňho úplne nové: tie rozsiahle priestranstvá baní, tá lysá zem, hrozivá diaľka naježených skál. Cecilius stúpal so stiesneným srdcom a s vedomím ťažkého poslania, ktoré mu sveril Cyprián. To ešte zväčšovalo jeho utrápenosť: v akom stave nájde toho nešťastníka, čo žije ako krt a ktorého chce vytrhnúť z tohoto pekla?
Keď už padala noc, prišiel na dosah baní. Pri úpätí vysokej reťazi hôr, na návršine miestila sa veľká osada s nízkymi domkami. Okolo bola .všade zrytá zem, ktorá oznamovala banícky kraj, kde ľudská pachtivosť dávno využila a vyčerpala všetky pozemky. Zlato kopali v týchto horách po celé stáročia Kartagiňania. Rimania, ktorí prišli za nimi, vydobývali meď a tie pozostatky zlata, ktoré nezbadali ich prechodcovia. Iné okolité bane maly hojne striebra. Tu i tam tiekly umelé kanály, vyryté v zemi, a zmývaly rudu. Úbočia a boky skál brázdily drevené žleby, vodovody a vodopády. Vysoké drevené komíny, podobné vežiam, oznamovaly vzdušné šachty sem i tam pospájané. Po celom rozospatom okolí prerývane vyšľahovalo čosi ako sopečný plameň, a smolnaté dymy dráždily hrtan: boly to pece, rozpálené na topenie rudy. A po prachu cesty, ktorá tlmila kroky bosých nôh, ľudia, uhýbajúci sa pod bremenami, prevíjali sa neustále ani nejaké tône pomedzi štíhle zdvihy a vodné kolesá.
Ceciliovi prišiel v ústrety sám správca, ktorého neočakávaná a nezvyklá návšteva takej významnej osobnosti Veľmi zadivila. Sprevádzali ho i niekoľkí inženieri. Spoločne vošli do mestečka, postaveného s tým vojenským poriadkom, akí Rimania vkladali do všetkého. Pri spoji dvoch dlhých ulíc, ktoré sa križovaly pravým uhlom, prešli cez námestie s pyšným názviskom Fora, kde v tôni bolo videť sochu božstva s trojzubcom; dookola Fora stála nízka svätyňa, súdna bazilika, väzenie. Horiaca laterna v predsieni! na rohu hlavnej ulice oznamovala kúpeľnú budovu.
Hostinec bol na tej istej ulici, vedľa kúpeľov. V ňom bývali význačnejší hostia, ako úradníci anony, guvernér provincie, a aj prokurátor štátnej pokladnice, keď pre obchôdzku po Afrike ráčil opustiť Palatin. Správca zaviedol sem Cecília a jeho služebníkov. Po novom prekypujúcom a vyberanom privítaní osvedčil, že je cele k službám klarisima. Bol to Syrčan, menom Teodor, človek malej postavy s dojímavými spôsobmi, červených očí a riedkej brady. Hoci bol chytrý a nedôverčivý, Ceciliov tajomník ho jednako presvedčil o tom, že jeho pán je veľký vedec a že zo študijných dôvodov chce sísť priamo do baní. Správcovia obvykle neradi ukazovali cudzincom to peklo. Ale teraz išlo o nového Plinia!..
-Ak pristane tvoja Múdrosť, — povedal Teodor, — bude mi cťou sprevádzať ťa zajtra po štôlňach..
Cecilius poďakoval, hovoriac, že mu postačí jednoduchý dozorca, akýsi Mappalikus z Thuburbo, ktorého mu odporúčal jeden jeho priateľ. To bol ten, čo tri mesiace predtým poslal Cypriánovi list odsúdencov. A on to bol, čo pred dvoma dňami informoval Ceciliovho vyslanca. Teodor, trochu prekvapený takou chútkou, podrobil sa vôli hlavného účastinára baní:
-Keď si to tvoja Excelencia tak praje!...
A keď mu pobozkal ruku, odišiel s nekonečným uisťovaním svojej oddanosti.
Niečo neskôr Ceciliov podkoní voviedol vysokého sedliaka okrúhlych pliec, a skoro hrbatého od neustáleho schyľovania v banských chodníkoch. Plátená blúza bola celým jeho oblekom, za pásom mal mlatček a na predku koženého klobúka visela pripätá medená lampa: bol to Mappalikus. Cecilius mu kázal, aby si sadol naproti nemu, zatiaľ komorník postavil na stôl veľký svietnik, čo mal podobu stromu a do konárov ktorého boly pripevnené loďky so svietiacim. naftovým olejom. Oslnený neobvyklým jasom, Ceciliovou tunikou, zdobenou purpurovými pásmi, nastrašene ohliadol holé steny, po ktorých sa kývaly ich tône. Konečne, posmelený Ceciliom, odvážil sa hovoriť. Hovoril celkom ľahko, ako človek, ktorý je navyknutý rozkazovať. Snížiac hlas, povedal:
-Treba sa ponáhľať, pane! Ak chceš Privaciána ešte zachrániť, je práve vrcholný čas. A možno je už aj neskoro, lebo sme na prahu strašnej revolúcie..
-A prečo si neuvedomil včas prokurátora? — dosť ostro mu skočil do reči Cecilius.
-Uvedomil som ho, pane, ale len tak letmo... Tu vždy tlie revolúcia... Rozumieš, keby som bol oznámil vinníkov, boli by zdecimovali celú baňu. V mukách by bolo zhynulo i mnoho nevinných. A ak by mi správcovi neboli uverili, vydal by som sa pomste svojho kolegu, germánskeho dozorcu, ukrutníka a blázna, a duši spiknutia.
-Germán! — vykríkol Cecilius, — sú tu teda i Germáni?
-A mnohí, pane! To sú vojenskí zajatci. Ten, o ktorom hovorím, bol voči správcovi až taký úslužný, že ho oslobodili. Menuje sa Hildemond. Uvidíš ho: je to ozajstný ka,t! Napomáha krajanov, Frankov, Gotov, Alamanov, ničí Aziatov, dráždi ich a ženie ich do revolúcií...
A obzerajúc sa, okolo seba, šepotal so vzrastajúcou bojazlivosťou:
-Všetko som sa dozvedel od obuvníka Guddena, ktorý nedávno zomrel v bani a ktorý sa to dopočul od Gota kresťana, čo bol s ním pripätý na jednej reťazi... Prosím ťa, pane, dobre si zapamätaj, čo ti poviem!.... Práve teraz je v Tenes silný germánsky oddiel dvanástej legie Primigeniovej. Sú rozzúrení prísnosťou disciplíny. Hildemond sa s nimi porozumel. Využijú toho, že sa búria i Maurovia, spoja sa a prídu oslobodiť svojich krajanov, ktorí sú v baniach a sjednotia sa tu s horalmi z Bagai... Čosi sa už akiste stalo, lebo prokurátor prosil z Lambezy o posilu našej vojenskej stráže. Legát poslal oddiel jazdy s velením prefekta. Uvidíš ich, táboria pri šachtách.
-A si istý o tom, čo tvrdíš? — povedal Cecilius. — Ako si sa mohol dozvedeť?...
-Ach, pane! Tu je všetko tajné, a jednako sa o všetkom vie: čoskoro uvidíš!. . Ale opakujem, treba sa ti náhliť! Zajtra môžu byť bane v ohni a v krvi.. Najťažšie bude prehovoriť starého Privaciána. Odvtedy, ako zomreli Gudden a Barik, jeho kamaráti, je akýsi znechutený: hovorí, že chce zomreť na dne šachty. Ale ty ho určite presvedčíš... Hľa, ja mám takýto plán. Starček je veľmi slabý. Stále omdlieva, a je vtedy ako smrť. Pozajtra tedy povozník Pastor, ktorého i tvoji poznajú, spustí do bane jedného koňa. Privacianus omdlie. Ja budem tam. Domnelú mŕtvolu rozkážem položiť na zdvih, ktorý vynesie i koňa, a ja ich doprevadím až k východu šachty. Telo, ovinuté vrecom, Pastor uloží na svoj vozík, a pod zámienkou, že ho odváža na cintorín, odvezie ho k tebe, do Muguas... Však, pane, dobrá myšlienka ?
-Myslím, že dobrá! — povedal Cecilius.— Ale keď si taký obratný, prečo si toho Privaciána nevyslobodil dávno predtým? Prečo si nám to neoznámil?
-Ako som mohol vedeť, že je kresťanom ?... Naši väzni sú takí neúprosní! Pomysli si, že mám pod sebou tisíc mužov, žien, detí. Boja sa ma. Až neskoro a náhodne som sa dozvedel, kto je Privacián a jeho druhovia. Ihneď som oznámil Cypriánovi. Pane, to bola veľmi ťažká záležitosť: vystavil som svoj život!
-Bol by som ťa pred správcami obránil, — povedal Cecilius.
Robotník potriasol hlavou:
-Bol by si prišiel neskoro, alebo by si sa nebol vôbec dozvedel! Ešte i dnes, keď si i ty tu, nie som bezpečný. Čo tam potom! Pre teba to môžem učiniť, možno si zaslúžim mučenícku korunu: a i tak nikdy nevytrpím toľko, ako Privacián a jeho priatelia!
Ešte vždy hovoril so spustenými očami, ale jeho tvrdý, robotnícky hlas pribral prízvuk sladkosti a cudzej vznešenosti, ako keby jeho ústami prehovoril niekto iný, veľmi veľký.
Zadivený a vzrušený Cecilius náhle povstal s miesta a vystrel ramená:
-Ďakujem ti, bratku! — povedal.
Nachýlení jeden k druhému, dedič numidských kráľov a skromný siguský baník, sa pobozkali pokojným bozkom nových časov.
Na druhý deň okolo tretej hodiny dozorca prišiel po Cecília, aby vošiel do bane. Priniesol preňho úplný osobitný banícky odev: okuté topánky s drevenými podošvami, galské nohavice, tuniku z hrubého plátna, kožený klobúk, taký istý, ako mal sám, a ktorého dno bolo vypchaté kúdeľou, aby zoslabilo údery o veľmi nízke sklepenie.
Ako vyšli, Cecilius, spútaný nezvyklým odevom, kráčal neisto; zadržal ich vojak zo stráže. Bol to Viktor, legionár, ktorý sprevádzal Cypriána v thagatských lesoch. Od podkonieho sa dozvedel, že jeho pán, ktorý prišiel do Sigus, je biskupovým priateľom. Mladý jazdec, ako vždy, príliš familiárny a trochu márnomyseľný, zatúžil pod zámienkou kresťanskej lásky, a v skutočnosti preto, aby sa mohol pochváliť pred kolegami, priblížiť sa k osobnosti tak vysoko postavenej. Neochvejný pristúpil k Ceciliovi, zarazenému trochu takou istotou, a prosil ho, aby biskupovi odovzdal jeho pozdravenie. Dodal ešte:
-A povedz mu, že mám dosť toho prekliateho remesla! Velitelia sa stávajú neznesiteľnými, disciplína je čoraz barbarskejšia ...
A hlasom, v ktorom zunelo mládenecké chvastúnstvo a zápal duše, cele sa chvejúcej vierou, vyriekol:
-Možno už čoskoro vstúpim do iného vojska... pod zástavu iného Cisára!
Šťastie, že prokurátor Teodor nepočul tieto slová, lebo ich smysel sa mohol zdať odbojným. Úslužný a pohotový viacej než kedykoľvek predtým, pribehol, aby svojho hosťa odprevadil aspoň po vchod šachty:
-Vidíš, — povedal Ceciliovi, ukazujúc na Viktora a na vojakov, čo chodili po námestí, — poslúchol som rady tvojej Múdrosti: zažiadal som o posilu z Lambezy.
-A urobíš ešte lepšie, keď jej viacej vypýtaš! Zdá sa, že zo strany Auzia oznamujú podozrivé pohyby.
Keď prechádzali cez námestie, oživené ranným ruchom, snížili hlas. Na námestí bol dva razy v týždni trh. Legionári kupovali obilie a hydinu od dedinčanov s divými tvárami, drepčiacich na kamenici medzi košami, plnými zbožia. Pod arkádami súdnej baziliky komorník so sluhom predávali starý odev. Na rohu ulice, ktorá viedla do baní, kúpeľní sluhovia umývali kotly. Išli okolo. Učiteľ s palicou v ruke odkryl záclonu, ktorá zastierala dvere triedy, aby sa prizrel význačnému hosťovi, ktorého doprevádzal sám prokurátor. A žiaci ostrými detskými hláskami opakovali školskú pesničku: „jeden a jeden sú dva, dva a dva sú štyri". Teodor vysvetľoval Ceciliovi:
-To sú deti našich pisárov, našich sklepníkov a našich dozorcov. Lebo jedni z nich sú alebo oslobodenci alebo ľudia slobodní, ako tvoj vodca Mappalikus...
Vtom otrok, ktorý za istý čas kráčal za nimi, priblížil sa k Teodorovi a oznámil mu, že ho čakajú v kancelárii. Bolo videť, že mu je to nie po chuti, lebo chcel Cecília sprevádzať až k baniam. Rozkázal dozorcovi:
-Klarisima povedieš cez šachtu starej bane, iný vchod by bol pre Excelenciu veľmi ťažký.
A vyhovoriac sa na náhlu záležitosť, so zrejmou nechuťou sa s nimi rozlúčil.
Cecilius pozoroval naľavo od cesty dav, ktorý väzenská stráž zadržiavala obuškami a ohromnými ovčiarskymi psami, obskakujúcimi ho s divokým štekotom.
-To je „katena"! — povedal Mappalikus, — partia väzňov, čo prišli z Egypta...
Usiloval sa odvrátiť návštevníkovu pozornosť.
-Chcem to videť! — povedal ten rozhodným tónom, približujúc sa k horde biednikov.
Naozaj, poväčšine boli z Alexandrie, kde sa vzbúrili a pobili prefektovu gardu. Boli odsúdení do numidských baní. Celé mesiace im bolo treba, aby po stope karaván došli do Sigus. Hlavy mali do polovice oholené, ako statok boli na červeno poznačení, niesli ľahké reťaze, ktoré vlastne teraz nahrádzali ťažšími okovami, po čom ich dvoch a dvoch prikutých vháňali do tmavého otvoru šachty, ktorý ako saiía potvory, pričupenej na úpätí hory, bez oddychu prehltával toto živé mäso. Vzduch otravovala odporná vôňa spáleného tela. Okolo chudých a zaprášených píštelí kováči kľačiačky nýtovali mocné prstence. Hrozne popálení nešťastníci zavýjali. Mnohí, vyčerpaní únavou, pokrytí ohyzdnými ranami, líhali na zem ako mŕtvi a odporovali ísť ďalej. Človek, ktorý mal výzor lotra, sťa sup, privábený pachom mrciny, krútil sa medzi týmito ľudskými odpadkami. Bol to Sallum, obchodník s otrokmi z Thuburnika, ktorý sa preberal medzi brakom z bane.
Zdalo sa, že niektorí odsúdenci už ani nedýchajú. Vybili im jedno oko a očnú jamu vyprázdnili nožíkom: strašne hnijúca rana bola pokrytá rojom dotieravých múch. Druhým preťali v kolene šľachy a na ľavej nohe vypálili kíby, takže ledva mohli stáť. Malťan ich skusoval, opačoval ich ako tržný statok, pokým jeden z dozorcov ranami železnej palice nútil ich povstať.
-Ten, čo bije, — povedal Mappalikus, — to je Hildemond, Germán, ako som ti povedal, divé zviera!
Cecilius, pobúrený bolestným pohľadom na odsúdencov, so stisnú tými päsťami sa rútil na barbara.
-Úbožiak! Zlý pastier, čo kaličíš svoje stádo?!
Germán, pomýlený baníckym odevom Cecília,obrátil sa proti1 nemu, potriasajúc železným drúkom a pod červenými fúzami škrípajúc zubami. Mappalikov výkrik ho zadržal:
-To je pán!
Ako hromom zasiahnutý, spadol na zem stenajúc:
-Milosť, pane! Milosť!... Nemohol som vedeť!
A usiloval sa pobozkať hrubo okuté Ceciliove topánky; ten ho odkopol:
-Daj si pozor na seba!... Lebo ťa rozkážem zbiť, až zahynieš! — skríkol hosť.
Hnev ho až dusil. Hanbil sa za svoje rozhorlenie, pohľadom na také ohavnosti bol zahanbený a rozhnevaný.
-Poď, pane, — povedal Mappalikus, ťahajúc ho ďalej. — Chcejúe potrestať všetky výčiny, nikdy by si neskončil, a iba by si si všetkých rozoštval proti sebe. Konečne, aj trpelivosť a milota sú tu najčastejšie bezmocné. Pomysli si len, že medzi týmito väzňami je plno banditov, vrahov, zbojníkov.
Vrátili sa a smerovali znovu k šachte starej bane. Táto šachta bola obyčajne vchodom pre inženierov a správcov, ktorí chceli uniknúť špinavej sberbe robotníkov. Vzali si lampy a olivy na celých dvanásť hodín a za pás obozretne založili dve fakle. Zdvihom, mulami rozkývaným, sostúpili na nižšie poschodie ku vchodu galerie okázalých rozmerov. Odtiaľ sa vchádzalo do izby, ktorá bola šatňou i lampárňou, a v jej nížine bolo badať starý oltár, zasvätený Kabirom, ochranným božstvám baníkov a kováčov.
Tento oltár postavili Kartagiňania, prví koristníci podzemia. Rimania, ktorí sa hodili po nich na žilu rudy, rozšírili vo všetkom dielo svojich predchodcov. Ešte i teraz, keď už táto časť bola skoro celých pädesiat rokov opustená, šírka prác, vykonaná pánmi sveta, svedčila o ich nenásytnej žiadostivosti, o ich záľube v sile a v spanilosti. Mappalikus predchádzajúc Cecília v hustej temnote galerie, zavolal naň na prahu:
-Uvidíš, pane, aké je to obrovské!
A naozaj, ocitli sa na nesmiernej chodbe, v ktorej dva vozy mohly ísť popri sebe a ktorá bola osem až desať stôp vysoká. Povala, vykutá presne v skale, sa zdala složenou z ohromných kvádrov. Steny, vyprázdnené z rudy až do poslednej byľky, boly hladké ako pivničné múry. V hrobovej nahote bila všade do očú suchosť úplne jalových miest. Potom sa povala pozvoľna snižovala: bolo sa treba krčiť, aby hlava nenarazila na sosnové podstavce, ktoré niesly sklepenie. Mokrý a zimný vzduch vypĺňal zúžený chodník. Pozdĺž múrov sa tiahly kanály, v ktorých žiarila stojatá voda. Pomedzi drevenými brvnami pretekala po kvapkách. Miestami padal na plecia prechodiacich čľupkavý a ľadový dážď. Chodník sa stále nachyľoval, a ako sa unižoval, tak sa šírily kanály, v ich koryte našedivelo zamútenom plynula modrastá voda. V hustom a lepkavom blate šmýkaly sa okuté podošvy topánok. Ľadová vlhkosť ťa objímala ako rubáš. Pri svetle škvrčiacich lámp ukazovalo sa divné rastlinstvo, ako viselo s trámov sklepenia a ako sa rozrastalo na stĺpcoch, hmlisté a biele, sťa sviežo napadnutý sneh. Ten fantastický zjav sa v nepreniknuteľnom mraku podobal ľaliovým vencom alebo viazaniciam bielych zvončekov. Ale tie kvety temnosti sa na najľahší dotyk rozplývaly ako bubliny. Bola to pena podzemných vôd, rozkvitajúca na koncoch sosnových korienkov, ktoré rástly i v tejto večnej mokradi. Železité usadliny, červené ako krv, plávaly po povrchu kanálov. Tu i tam hnilý zelenkasté, zlovestné kaluže...
Ceciliovu tvár zrazu udrel mocný závan. Blížili sa k vzdušnej šachte.
-Pozor! — kričal vodca, otvárajúc hrubé dvere, pred ktorými visely záclony z hrubého plátna a ktoré vyrovnávaly vzdušný tlak.
Ihneď zhasly lampy. Nadarmo sa usilovali zapáliť pochodne. Snižujúcou sa chodbou uháňal orkánový víchor:
-Choď za mnou, pane! — volal Mappalikus, — pod nohami pocítiš čosi ako steble rebríka, to baníci udupali tak tú zem!
Hmatajúc, vnorili sa do tmy. Orkán šalel, voda trýskala hustejšie. Chvíľami za rozzevenými trhlinami, ktoré považovali za veľmi blízke, čuli strašný šumot vodopádov. Ten hukot priepasti, ten šialený tok slepých vôd v ťažkej a nepreniknuteľnej temnosti, v tom veľkom vetre, ktorý nevedno odkiaľ sa vzal, mal v sebe čosi hrozného.
-Schýl' sa, pane! Daj pozor na skalu,— v tlačiacej temnosti zunel hlas baníka, ktorý v končekoch prstov rúk i nôh inštinktívne poznával cesty.
Vietor pomaly ustával, ale vody ešte stále hučaly. Mappalikus konečne zapálil obe pochodne a rušili ďalej pustou galériou. Nič, ani živej bytosti, nič, iba zúrenie rozpútaných potokov. Aj tento hukot utíchol, prestal neustály dážď so sklepenia, a šedé steny defilovaly bez konca, ako na ceste do večnosti.
Cecilius už pociťoval únavu. Išiel, súc vedený baníkom, a dával pozor jedine na to, aby sa neudrel a nepotkol, keď vtom v ďalekej tme galerie uvidel niekoľko malých pohyblivých svetiel. I povetrie sa zároveň stávalo ťažšie a tažšie. Teplá zvieracia vôňa a potom neznesiteľný zápach, nedaly ani dýchať. Bolo počuť nevýraznú vravu, utlumené kriky, ktoré prichádzaly z nesmiernych priestranství podzemného sveta. Konečne, pri dusivom dyme pochodní, ktorých plameň tancoval vo víre drobného prášku, ukázala sa velikánska krypta, miestami preťatá hrubými prirodzenými piliermi, čo niesly popukané sklepenie. V polotmách sa nevýrazne pohyboval hemživý dav. Chodníkami, ktoré ústily v krypte ako lesné cestičky v poľane, neustále prichádzaly nové partie robotníkov. V temnostiach trieskaly palice dozorcov, vrieskaly vytia, ktoré si pozdĺž chodníkov odpovedaly ozvenou.
-To je solvikatenas, — povedal Mappalikus, — miesto, kde sa tým, ktorí idú do práce, odopínajú okovy, a tým, ktorí prichádzajú z práce, pripínajú.
-Ale prečo ich bijú? — pýtal sa Cecilius, ktorému to nové stretnutie s utrpením biednikov spôsobovalo iba trpkosť.
-Ach, pane, či nevieš, že seba nenávidia viacej, omnoho viacej, než nás dozorcov?... Keby sme tam neboli my so svojimi žilami, jedni by druhých pobili.
Naozaj, väčšina mala výzor dravej zveri, ktorá zdržiavala svoj vztek iba pred krotitelovou hrozbou. Boso, s polooholenou hlavou, s červeným znamením, vypáleným na čele, odetí iba v krátkej blúze a v koženej zástere okolo bedier, prechodili dvaja s čakanmi alebo nebožiecami na pleci. Náčelník oddielu, silák, ozbrojený dubovým kyjakom, poháňal ich zblízka. Šiesti a šiesti vystupovali malými hromadami stále z galerie, plnej vravy a prerušovaného svetla, plnej tých istých teplých výparov: vôňou núdze a hniloby, zápachom ľudskej stajne. Pred otvorami týchto vomitriov, ktoré sa tiahly celé míle, bolo cítiť akoby výdych ohromného a ďalekého mesta, akoby dych celého národa odsúdencov.
-Koľkože ich je tuná? — opýtal sa náhle Cecilius, ktorému tá nekonečná procesia spôsobovala závrat.
-Neviem, pane, — odpovedal Mappalikus. — Sám ich mám pod sebou dva tisíce... Kto môže vedeť úhrnný počet? Z celých krajov sveta priháňajú ich na tisíce. Žijú v takých kryptách, ako je táto tuná, sú ako statok, jedia, spia a konajú potrebu v nechutnej miešanine. Odtiaľto vychádzajú iba mŕtvi, aby baňu úplne nenakazili. Vtedy im dajú tú česť, že ich prenášajú panskými šachtami. Vynesú ich na zdvihu, ktorým si sišiel. A to výsmešne nazývajú „apoteozou". Pred druhovou mŕtvolou si uťahujú: „Zase ide jeden do neba."
Tieto strašné slová pohly svedomím priateľa biskupa Cypriána. Ako mohol tak dlho zostať ľahostajným voči podobnej ohyzde?... A — ako ironická ozvena jeho vlastných myšlienok -bola veta Júlia Marciala, ktorú ten dva dni predtým vypovedal o životnej rozkoši a ktorá mu znovu zazvučala v ušiach: „Život je sladký." Naozaj!... V tej chvíli prešla popred neho partia baníkov. Výraz vražednej nenávisti, aký zahorel v tvári jedného odsúdenca, keď zočil Cecília, prenikol ho ako dýka. Ale najstrašnejšie boly pusté očné jamky niektorých robotníkov. Slepých umiestili na šteblíkoch, kde stáli ako živé karyatidy, z rúk do rúk si podávali balvany rudy, dlhé hodiny opakujúc ten jednotvárny pohyb zdvíhania a klesania ramien... Cecilia potlačovala rastúca a vedomá hanba. Nielenže totiž znášal toto všetko, ale sám — ako hlavný účastinár bane — ešte i žil z múk týchto nešťastlivcov. Chvílami postával, ako keby mu výčitky svedomia zdržovaly kroky.
-Ponáhľaj sa, pane! — volal naň vodca. — Máme sa ešte naisť, kým nájdeme Privaciána ...
Vošli do nízkej a stúpajúcej galerie. Mappalikus, osvetliac pri vchode stenu lampou, upozornil druha na nápis, neohrabaným písmom nožíkom vyrytý do skaly: Komora, objavená Hermotimom, oslobodencom Pána Nášho. Kríž a palma, spojené na spôsob monogramu, ledvy viditeľné a umiestené pod nápisom, prezrádzaly, že pôvodca nápisu bol kresťan.
-Vidíš, — povedal baník, — tie znaky sú pre našich potechou ... Poznal som Hermotima už ako starca. Zostal tu tak isto ako i ja, aby niektoré utrpenia mohol stíšiť a aby pár duší mohol získať Kristovi...
Cecilius si pomyslel: „A ja, čo som ja urobil? Aké utrpenia som utíšil? Aké duše som získal?" Myslel tak, vždy viac a viac sa uhýnajúc a udierajúc čelom o drevené sruby. Náhle začal chodník strmo upadať. Očuli hrmot železa, ťažkých predmetov, ako udieraly jeden o druhý a ako sa s rachotom valily. Hukot sa približoval, ohlušoval:
-Chráň sa! Rýchle, rýchle! — skríkol dozorca, obrátiac sa dozadu.
Stačili sa ledvy vopchať do steny niže vykutej. Priamo popri nich po koľajach, vytlačených kolesami, uháňal rad vozov ako nejaká lavina. Po druhej strane chodníka, držiac sa rukama liny, čo bežala pozdĺž stien, na smrť vychudlí mladíci s napätím všetkých síl ťahali iné vozíky, naložené rudou a pripäté reťazou, ktorá im opasovala bedrá. S tíchnucím hrmotom zanikli v mračnej galérii, ktorú prerývaly mdlé, trasľavé svetlá.
Na konci strmého chodníka začal sa Cecilius potkýnať na pohyblivom rumovisku a na všelijakých odpadkoch. Na pravej i na ľavej strane chodby tesné priechody, úzke ako obloky pivnice, viedly do podkopov, v ktorých vlastne dolovali. Už zďaleka bolo počuť neustále údery čakanov, a ľudské hlasy, ktoré ako keby dochádzaly z hlbín zeme. Otvor v stene ukazoval kedy teda cez žltastý prach tváre zaliate potom, sohnuté plecia s trčiacimi obratiami, nohy a ruky násilne pokrčené. Všetky tieto telá, pritlačené pod svalenými skalami', kŕčovite sa šklbajúc pod ťarchou skál, skrúcaly sa v červenom jase lámp ako telá odsúdencov na hranici plameňov.
Deti, rezké i napriek okovám, vchádzaly do úzkych otvorov, aby za chvíľu zase vyšly s košíkom plným rudy. Polonahé ženy odoberaly košíky a sypaly ich do vozov, ktoré ťahali mládenci... Obe pohlavia a všetky vekové vrstvy boly zamknuté v tomto podzemnom pekle.
— Najhoršie je, — povedal Mappalikus, — že sú medzi sebou tak pomiešaní. Ani si to nevieš predstaviť, pane! Baňa je Sodoma, peklo smilstva a skazy!...
Cecilius sa neopovážil odpovedať. Hrozil sa myšlienky, že je spoluvinníkom, hoci i nedobrovoľným, na tejto hanebnosti. Nestačilo „im" teda mučenie, ešte i deti museli zneuctievať! Napriek všetkým výhovorkám a zámienkam praktickej múdrosti bola tu neprávosť, volajúca o pomstu, vec, ktorá byť nemala, a ktorá už ani nebude!... Zdalo sa mu, že sa neviditeľné bremä, pod ktorým upadal, stále zväčšuje. Išiel ďalej polámaný, uhýnajúc pod mimoriadne nízkou povalou. Vzduch sa stával doslovne nedýchateľným. Dusil sa, hynul od horúčavy. Potom nastala zima, ľadová zima: začala prenikavá vlažnosť. Pri svetle lamp znovu sa na drevených podporách belely penisté kvety. Najmenšie biele škvrny, najdrobnejšie blyšťavé čiastočky žiarily priamo fantasticky. Náhle všetko zmizlo. A v temnostiach, ktoré každým krokom zdaly sa hustnúť, nebolo už očuť ani šumu.
Pozri, pane! — povedal Mappalikus, ktorý zo zvyku obklopkával svojím baníckym mlatkom steny, — hľa, tu sú zase nápisy, vyryté našimi bratmi.
Pozdvihnúc lampu, prečítal písmená, napísané uhlíkom, čo sa ako nejaké lastovičky černely pozdĺž stien. Najčastejšie to bolo jediné slovo: Život, život, život! opakované ani v mystickom ošiale. Inokedy sa zase vznášaly prísľuby nesmrteľnosti ako prorocké výkriky: Budeš žiť... Budeš žiť v Kristovi ... Budeš žiť večne... A ďalej: Lucilla, kiež by si mohla žiť so svojimi drahými!.. Lucilla, moja drahá priateľka, budeš žiť na veky v Bohu ... Akýsi prostáčik, akiste človek z ľudu, napísal barbarskou latinčinou: Sväté duše, spomeňte si na úbohého Marciána!... A keď Cecilius čítal tieto výkriky, preniknuté nepremožiteľnou nádejou, oči sa mu naplnily slzami. Aká dôvera, aká horúca viera!... Bratské duše, stratené v tejto noci hrôzy, sa vyhladávaly ako biedne vtáčatá, unesené búrkou, dávaly si znaky, až konečne našly sa aspoň na jednu minútu. Neboly samotné v týchto temnostiach. Vzájomnou bratskou láskou prichádzal k nim papršlek Kristovej lásky: „Ja som s vami až do skončenia sveta." A spoločný výkrik, ktorý sa dvíhal zo všetkých týchto skál: „Budeš žiť, budeš žiť vo večnosti", toto vyzvanie, ktoré hodili smrti odsúdenci, čo už boli hotovými mŕtvolami, akým hromovým jasotom sa ozývalo v tomto hrobovom tichu! Pred ostatným nápisom: „Spomeňte si na úbohého Marciána!" Cecilius pokľakol a aby vyplnil úbožiakovo prianie, spomenul ho v Kristovi.
Vrátil sa Mappalikus, ktorý ho predišiel, a dotkol sa jeho pleca:
-Pane, — povedal, — ak budeš stále zostávať, prídeme možno prineskoro ... Už treba iba pár krokov. Privacián je tu, celkom blízko, v svojej stajni. Lebo, chudák, — povedal som ti to už? — opatruje banské kone. Na to, aby dvíhal čakan alebo nosil bremä, bol prislabý. Mojím pričinením dostal túto ľahšiu robotu... Ale poponáhľaj sa, lebo i tak sme už dosť zameškali. Za chvíľu prídu pohoniči na obed: neslobodno im dať príležitosť na upodozrievanie !...
Vskutku, o chvíľu prišli do uzla niekoľkých galérií, založeného prázdnymi vozmi, ktoré ťahaly kone v dlhých radoch do komôr. Kolmou škárou v priehlbí steny prenikal lúč svetla. Mappalikus otvoril dvere, obité hrubým plátnom; vychádzala z nich teplá vôňa zvierat a krmiva. V tomto mieste, trochu v bok od galerie, bola vykresaná stajňa. Zdala sa opustenou. Lampa, visiaca na povale, osvetľovala iba sochu božstva, uloženú v nížinke, okrášlenej kvetmi a vencami: bola to Epona, bohyňa stajní, predstavená ako sedliačka s lícami červeno maľovanými, majúca v jednej ruke vidly a v druhej ohreblo. Kone ešte pracovaly. Trasľavé svetielko ukazovalo iba hŕby steliva a pavučiny nepravdepodobnej dĺžky, ako visely na sklepení a vo všetkých kútoch.
Pri skrini s jačmeňom spal starček, pokrčený na slame, ťažko dýchajúc a chrápajúc.
.To je on! — povedal Mappalikus. — Vidíš, pane, je ako mŕtvy.
Tvár mal belavú, akoby otrávenú výparmi bane, a bol skoro až smiešne chudý. Ťažké okovy, ktoré mu väznily obe nohy, spájaly sa s reťazou okolo bedier, takže musel byť stále zohnutý a nikdy sa nemohol vystreť. Od hlavy až po päty bol samý znak: kliešte, palice, železné háky pokryly celé telo zárezmi a bodnutiami. Žilou mu odsekli ušný lalok a preťali líce. Oholené čelo špatila červeno vypálená značka. Klúčna kosť akosi prílišne vpadala a pod hrubou blúzou bolo vidno, ako mu bije srdce, ktoré sa zdalo odkryté. Jedna ruka mu krvácala: počas spánku ju pohrýzli potkani.
Mappalikus, priblížiac sa obozretne, ľahko ním potriasol:
-Otče, otče! Zobuď sa!
Starček sa pomaly zdvihol, oprel na lakeť a s pomocou dozorcovou sa usadil na jačmennú skriňu.
-Vidíš, — povedal Mappalikus, ukazujúc na Cecília, — to je Cypriánov priateľ, ktorý prišiel po teba...
Mučeníkova tvár sa rozjasnila, hoci zrenice, privyknuté na tmu, boly zdanlivo vyhasnuté. Vykríkol:
-Cyprián! Apoštol Boží!
Jeho výkrik sa chvel takou silou lásky, že už ani biskupova skutočná prítomnosť nebola by mohla pridať niečo viacej k citu, ktorý sa vyrval z hlbín srdca. Náhlo padol na kolená a schýliac sa Ceciliovi k nohám, chcel mu ich pobozkať, ani keby to bol sám Cyprián.
-Prosím ťa, braček, — povedal Cecilius, ktorý sa odtiahol, — skorej ja by som mal tebe pobozkať okovy!... Dovoľ mi prinajmenej bratsky ťa pozdraviť !
Starček povstal a obaja sa objali:
-Objímam ťa, — ozval sa hosť, — v mene Cypriána, nášho otca.
-Ty si jedným jeho kňazom, však? — povedal Privacián, odstupujúc, aby ho mohol lepšie videť.
-Nie, ja som iba laik... priateľ tvojho biskupa.
Exorcista na tie slová beznádejne spustil ruky.
Rozjasnená tvár sa mu pomaly zahmlila:
-Teda, — povedal, — ostáva mi iba umreť!... Gudden a Barik, moji druhovia, zomreli, darmo vyčkávajúc eucharistickú hostinu. Mňa až dodnes udržovala nádej, že sa Cyprián postará aspoň o túto potechu, posledný raz na tejto zemi ochutnať Chlieb života...
-Vieš dobre, — povedal Cecilius, — tu je to nemožné. Ja sám nemôžem, aby sa tento zákaz odstránil ... Ale, prosím ťa, daj sa zachrániť!-----
Mappalikus ti vysvetlí náš plán ... Ak chceš, zajtra si slobodný; u mňa sa zúčastníš božej obety...
-Alebo budem v nebi s Kristom!
-Ešte raz ťa zaklínam, daj sa zachrániť!
Privacián pokrútil hlavou a s bledým úsmevom povedal:
-Na tomto svete už nemám nijakej nádeje... Rob, ako chceš ... ako Pán chce...
Cecilius pozrel na mučeníkovo bezmocné telo, na ktorom sa kati tak dlho pásli. Dotkol sa jaziev jeho pliec a rán jeho rúk, a obhliadnuc špinavú stajňu, obdivoval tohoto vzdelaného človeka (Privacián bol predtým gramatikom), z ktorého sa stal paholok a ktorý pristal na toto poníženie, ktorý mesiac a roky zniesol trpelive všetky muky jedine preto, aby svedčil, že Žid z Nazaretu, ktorého nikdy nevidel, ktorý dvesto rokov predtým bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych. Tento starý neduživec prišiel najláskavejšiemu Bohu, ktorý zomrel pre blaho všetkých ludí, vydať to svedectvo sem, kde svet najukrutnejšie depce ľudskú hodnosť, do tohoto pekla utrpenia, kde odsúdenci trpia bez nádeje !... V porovnaní s takým sebazapretím a s takou vierou, aké maličké bolo jeho, Ceciliovo dielo, aká smiešna a bojazlivá jeho praktická životná múdrosť?! ...
Nemohol sa vzopreť výčitkám svedomia. S nárekom padol mučeníkovi k nohám:
-Požehnaj ma, otče! Pred tebou som iba prach a popol. Som podlejší než ten hnoj.
— Kristus nech ťa požehná, — povedal Privacián.
-Ja som iba umierajúci biednik, ktorého oei ťa už ani nevidia ...
-Tvoje oči, čo pristaly na tieto temnosti, sú hodné videť Pána!
Mappalikus, ktorý strážil predo dvermi, otvoril závory a zavolal dovnútra:
-Pane, je čas odísť! Ľudia už prichádzajú z práce; bolo by veľmi zle, keby nás všetkých troch našli pospolu.
Cecilius po ostatný raz vystískal mučeníka:
-Pozdravenie, bratku! Som šťastnejší a vedomejší, ako keby som bol videl samého cisára.
-S Bohom! — povedal starček. — Rozpomeň sa na Privaciána.
A jeho nejasné oči, plné úzkosti neodvolateľnej rozluky, sledovaly až za tmavý prah toho, ktorý išiel ku svetlu ...
Cecilius idúc večer toho istého dňa zpiatky do Cirty, pod vzrastajúcim dojmom obrazov, ktoré videl v podzemnom pekle, rozhodol sa na radikálne a násilné riešenie. Vytýkal si svoju nedbalosť a v pamäti vyvolávajúc hanobný znak, vypálený železom na čele exorcistovom, opakoval si: „Bol som zaslepený! Cyprián mal pravdu!"



Časť.III. I.Spev kohúta.


„Birzil pozdravuje Cecilia.
Cecilius, náš Zefyr ti oddá tento list, ktorý som napísala, ako som len najprv mohla, aby som upokojila tvoju myseľ, vždy náklonnú strachovať sa o tvoju Birzil. Prestaň sa obávať. Cestu som šťastlivé dokončila. Keď som sa na ceste do Sigus rozišla s tebou, vznešený potomku numidských kráľov, zastavili sme sa nad Kráľovským jazerom, neďaleko hrobky tvojich predkov, a tam, pozerajúc na bocianov, ako v dierach, plných vody, lovia žaby, som si i so svojimi ženami zajedia. Mnoho sme sa nasmiali. Nocovali sme v Lambiridi, mestečku so zábavným menom, ale s pochmurným výzorom, kde som okrem dosť pekného víťazného oblúka nevidela nič zaujímavého. Keď sme sa pohli ďalej, pri bazilike Diadumenovej sme zjedli svoj pôstny obed, aby sme celými hodinami kráčali bez akejkoľvek prekážky cez divé hory; len medzi farmou Symmacha a medzi hostincom pri Dvoch Potokoch spadlo nám s osi koleso. Napravil ho jeden náš otrok, zručný kováč, a ešte v ten istý deň došli sme nočnou dobou do tvojho domu v Kalceu.
Ako ho milujem! Ako sa mi páči! Som istá, že ty, ktorý sa z Muguas nikdy nehneš, poznáš ho menej než ja. Každý deň objavím v ňom niečo nového. Je taký veľký, väčší než malá pevnosť, ktorá je povyše neho, a kde je stále pohotovosť syrských lukostrelcov, aby nás chránili, keby nás kočovníci napadli. Drahý Cecilius, píšem ti to preto, aby som ťa ešte väčšmi utíšila!... To, čo sa mi v tvojom kalcejskom dome najväčšmi páči, to je vnútorný dvor s jeho mramorovou dlážkou, s vodometom a s bazénom. Pri východe slnca je vždy taký čerstvý! Každé ráno sa tam kúpem, potom vysadnem na Diomeda a i s Trofimom, tvojím podkoním, obchádzame oázy. Keď sa navraciam, je už prihorúco. Na okraji nádrže, v ktorej to žblnkoce, drepčím ako žena z juhu. Čítam alebo píšem. Už predpoludním je taký úpal, že sa musím utiahnuť do vysokej sklepenej izby, plnej tône, v ktorej treba plstenými krúžkami pozapchávať všetky otvory. Tam spím alebo snívam až dotedy, pokým sa vzduch neochladí. A s Trofimom zas sedáme na kone. Až po tmavú noc cválam v srdci púšti. Aká je to rozkoš, jazdiť tak bez ciela a bez konca! Zachádzam až veľmi ďaleko. Kedysi som bola priamo pri Herkulových kúpeľoch, kde som sa i vykúpala v chladnom rybníku. Vraciam sa opitá priestorom a čistým povetrím; ale nie som ustatá, a keď nemôžem zaspať, hrávam na organe alebo na pandore a spievam so svojimi ženami. Thadirina krajanka ma učí kočovníckym tancom ...
Ach, kto vypovie čar tohoto kraja! Juh!... Zdá sa mi, to je moje kráľovstvo. Možno, tu je tá pekná zemská záhrada, o ktorej hovoria tvoji kresťania, v ktorej samotná sladkosť žitia je takou dokonalou rozkošou, že už nič viacej netreba. Pred svitom cez ceľé hodiny načúvam s terasy svojej izby šum potokov, ako plynú po úžľabinách a ako čudným lkaním padajú s bokov zvučných skál. Ešte aj po tie najhorúcejšie hodiny, keď spí znudená zem, povieva ľahký vánok, milý sťa hladkanie. Nad breha-mi potokov šumia oleandry, palmové listie šuchotá ani jarný dáždik. Dolu v koryte rieky ženy kľačiačky plákajú purpurové plátno. Nevedno, odkiaľ plynie hlas flétny; zprvu ho sotvy začuť, rastie, rastie mučivým zvukom, a potom v spanilej hrôze poludnia náhle stydne... Chcela by som tu stále bývať! Cecilius, prosím ťa, dovoľ, aby som celé leto strávila v tejto zemi ohňa a radosti. Neboj sa ničoho! Trofim je ako otec. A Thadir, tá ma stráži ako nejaký svadobný poklad. Maj sa dobre!"
Cecilius dostal tento list po svojom príchode do Muguas, niekoľko dní potom, keď odišiel zo Sigus. Idúcky sa zastavil v Buduxe u boháča Júlia Prokula, ktorý bol, ako on sám, spoluúčastinárom bane, oduševneným pohanom, ale jednako slobodnomyseľným,ľudským a uctievaným pánom. Vedel veľmi dobre o všetkom, čo sa týkalo bane. Cecilius, znepokojený tisícerými plánmi reformy, chcel si s ním pohovoriť o tom, ako sa má zaobchodiť s odsúdencami. A pretože mu Mappalikove dôverné zprávy kázaly obávať sa tak často ohlasovaného povstania aureských horalov, zároveň poslal i do Kalcea verného človeka s rozkazom, aby sa Birzil ihneď navrátila do Cirty. Listy sa im akiste obišly. Obával sa, aby posol neprišiel už neskoro.
K tejto starosti sa pripájalo množstvo iných: približovanie barbarov, tlejúca vzbura v bani a najmä osud staručkého Privaciána, šťastlivé oslobodeného zpod zeme dozorcovým úskokom. Ale povozník Pastor doviezol ho do Muguas už len umierajúceho. Umiestili ho v malom domčeku, náležiacom k vile, kde ho na rozkaz Jakuba, cirtského diakona, ošetrovala panna, zasvätená Bohu. 2iaľ, chudák bol taký slabý, že každú chvíľu mohol vydýchnuť posledný raz. A aby nehoda bola úplná, neustálé šepoty o prenasledovaní potvrdzovaly, ako sa zdalo, Cypriánove obavy... A hľa, tu Birzil so svojou obvyklou ľahkomyseľnosťou sa akoby so záľubou vystavovala najhorším nebezpečenstvám. V spálni, prv ako išiel spať, pozorne prečítal list pri svetle kahanca. Jej slová dýchaly naivnou ľahkomyseľnosťou, bezstarostnosťou a úprimným sebectvom, na čo ho už dávno privykla; ale čo ho rozosmútilo nadovšetko, bolo to, že ešte raz musel uvideť vliv, aký na jeho adoptovanú dcéru mala Thadir. To náruživé prinutie k juhu, tá chuť kočovníckeho života, ten kult náhoženství, tradícií a barbarských legend, to všetko bolo skrytým a vytrvalým dielom starej dozorkyne gynecea. Usilovala sa, čo bolo príliš zjavné, pritiahnuť Birzil ku svojmu plemenu a k svojim bohom a až doteraz sa jej to výborne darilo! Možno že stálym našepkávaním odporu a ducha vzbury sledovala čosi inšie, väčšie, hlbšie, čosi — akoby pomstu proti nemu, Ceciliovi!... Áno, práve to! Tým, že mu chcela odobrať dcéru, chcela ho potrestať za to, že vytrhol jej matku Leliu zpod jej vplyvu, zpod žiarlivej a tyranskej náklonnosti. A s bôľom si pripomínal zpočiatku intelektuálnu intimitu k Lelii Juliane, a potom veľkú lásku k žene bývalého spolužiaka. Ako ju miloval! Dnes, keď už bol kresťanom, prísne posudzoval túto hriešnu náruživosť... Ale jednako, či ju ešte i teraz, po deviatich rokoch jej smrti, nemiloval stále, a možno ešte bláznivejšie než predtým? A hľa, mysľou mu prebehlo úzkostlivé podozrenie: a či to nebola práve beznádej lásky, keď sa rok po Leliinej smrti dal nahovoriť Cypriánom a keď sa obrátil?...
Na bronzovom stolíku v samom kúte izbe stál jej portrét, miniatúra, maľovaná na skle a zarámovaná v okrúhlom medailóne, opretom na zlatom podstavci. Cecilius vstal s lôžka, pri svetle vysokej sviec hľadel chvíľu na krehkú maľbu a zbožne ju pobozkal. Jeho myseľ zaletela zároveň so zdvojnásobnenou nehou k Birzil. Cecilius vedel veľmi dobre: v tomto neukáznenom, tuláckom a fantastickom dieťati ožilo čosi zo zomretej. Náhle, pod vplyvom nepochopiteľného strachu, nasledujúc nezriadený popud, zatľapkal, kázal zavolať tajomníka a nariadil mu, aby do Kalcea vyslal ihneď nového posla, ktorý by urýchlil návrat mladého dievčaťa. A potom zaspal ťažkým snom, často sa prebúdzajúc a pripomínajúc si úlohy, ktoré ho čakajú, rozhodnutia, na ktoré sa bolo treba pripraviť.
Na pozajtra bol nádherný letný deň. V bibliotéke, v ktorej Cecilius pracoval, oblok sa otváral na svah skalnatého kopca, zarasteného starými olivovými stromami. Z týchto ctihodných olivníkov ľúbil najmä dva, ktoré maly skoro ľudskú podobu s tragicky sohnutými vetvami. Medzi najspodnejšími opadávajúcimi konármi bolo videť vzdialené hory Cirty, ovité modrastou hmlou ružového ladenia. Pre pána Muguas, navyknutého tento pohľad obdivovať každodenne cez striebristé listie, boly ony bránou sna. Ale dnes nemal kedy, aby láskal chiméry. Cítil sa vzrušeným opačnými citmi, ako človek, ktorý vyhľadáva bývalú rovnováhu ducha, a z tej nerozhodnosti bolo mu až zle. Hoci Birzil bola vždy jeho veľkým nepokojom, dnes mal aj iné starosti. Ešte sa neustálil na postupe v bani. A to, čo ho v tomto prípade najväčšmi .trápilo a ponižovalo, bola okolnosť, že videl bezmocnosť svojej dobrej vôle. Jeho šľachetné rozhorlenie nemalo účinku. Prokulus, človek múdry, mu to otvorene povedal! Všetko záviselo od samého cisára a zákrok štátu bolo možno badať i v najmenších administratívnych veciach. Majiteľ bez prokurátorovho privolenia nemohol prepustiť ani pisára ani dozorcu. Prokurátor vymenúval ešte aj holiča a učiteľa, ustaľoval ceny živností. Vláda si privlastňovala monopol i na najnepatrnejšie predmety. Jediným majiteľovým právom bolo to, že po vyplatení sumy určenej kontraktom do štátnej pokladnice, mohol dostávať aký taký dôchodok. Ale či sa už osud odsúdencov nedal ani zmierniť? Teda čo? Popustiť disciplínu? Veď samotný Mappalikus vyhlásil, že keby nebolo toho strašného prinútenia, baníci by sa medzi sebou povraždili... Nahradiť ich slobodnými? Ale kto neodsúdený by kedy pristal na taký strašný život — na také pomalé zabíjanie? A jednako, verejná potreba vyžadovala toto dielo! Mimo prenasledovania bolo tam veľmi málo kresťanov. Najväčšiu čiastku stanovili vojenskí väzni alebo spravedlive odsúdení priestupníci. Ale tá barbarská prísnosť, tie nepotrebné ukrutnosti! Či on, Cecilius, bude i naďalej spolupáchateľom takej hanebnosti? Účastinárstva sa akiste mohol zriecť. To je isté, bola by to strata! A aké zmenšenie jeho príjmov! Najväčšia časť prichádzala zo Sigus... On sám, on by mohol žiť tak stredne, a hoci aj chudobne! Ale Birzil, naučená na prepych; či ju mohol odsúdiť na skromnejší život, ktorý sa jemu samotnému videl biednym? Lebo, keby bola odkázaná iba na svoje vlastné dedictvo, bola by chudobná. Jej otec stratil ohromnú sumu pri luxusných stavbách, pri ničivých prijatiach.
Birzil chudobná! Túto myšlienku nemohol zniesť. Ako bolo ťažko vyrovnať Kristovo učenie s požiadavkami života! Cítil to: láska k adoptovanej dcére mu pomaly zatvrdí srdce k všetkému ostatnému.....
Nuž, áno; už nebude mysleť na baňu, ani na múky odsúdencov. Či ostatne neoslobodil odtiaľ posledného žijúceho kresťana? Cyprián ho už nebude môcť viacej obviňovať z ľahostajnosti k utrpeniam bratov!
V tej chvíli za tisami, na strane kurínov, zakikiríkal náhle kohút. Cecilius si spomenul na udalosť z evanjelia: krv mu udrela do čela. Bol odpadlíkom! Zradil sľuby, rozhodnutia svedomia! Nervózny, vzrušený prudko vstal od stola, o ktorý sa opieral, a sám k sebe šeptal:
-Keď je to nemožné!...
Sišiel ku pergole, v ktorej dcéra Lelie Juliany čítavala tie zázračné deje.
Niekoľko dní neskôr sa po Cirte rozšírila zpráva o veľkej porážke barbarov so strany Aurie. Germánski pomocníci, ktorí sa pripojili k barbarským horalom, boli do jedného postínaní. Vydýchli si. Numidia bola oslobodená od vpádu. V tomto čase došla i Birzilina odpoveď; bola oneskorená, lebo vojská,ktoré prebehúvaly celý kraj, zatarasily cesty. Prečo? — nepochopiteľné! — ale silou mocou chcela zostať v Kalceu. Ako vždy, tak i teraz, s oduševnením rozpovedala o svojich cestách po púšti, o svojich návštevách u náčelníkov kmeňov a o tom, s akou slávou ju prijímali v stanoch. A ani slovíčka o nebezpečenstve alebo o akomkoľvek poplachu. Cecilius, keď prečítal tento list, zahorel žiaľom proti Thadire, ktorú obviňoval teraz viacej ako kedykoľvek predtým, že svádza dievča. Ale myšlienka, že je v bezpečí, pomaly ho utíšila. Ešte čosi iného spôsobilo mu ozajstnú úlevu: vzbura baníkov bola znemožnená. Chvíľu myslel o tom, že prokurátorovi ohlási germánskeho dozorcu, ktorý bol hlavou povstania a ktorého krutosť ho tak rozhnevala, keď bol v Sigus. Ako však mohol vysvetliť, že on, Cecilius, odkryl spiknutie, aby nevmiešal do toho i Mappalika? Strašne by ho potrestali. Zástupy nevinných by mučili, ukrižovali. Keď sa to utíšilo samo, rozhodol sa radšej čušať než vyvolávať tie divé tresty.
A konečne sa mu natískaly iné starosti a náhlivejšie záležitosti. Hrozilo, že sa cirtská cirkev rozpadne pre vnútorné nesrovnalosti. Ihneď po Cypriánovom odchode náhle zomrel biskup Krescencius. Na jeho miesto zvolili kňaza, akého si žiadal kartaginský biskup; Agapia, človeka milého a rozhodného, ktorý počas Deciovho prenasledovania dokázal pevnosť vo viere. Ale Pavlovi straníci ho neuznávali a bojovali proti nemu, lebo vraj právoplatným biskúpom je už Pavel, onen úžerník a prostopašník, ktorý zápasil s Krescenciom. Obkolesúval sa násilníkmi a fanatikmi, ktorým nik nebol dosť čistých mravov a dosť upevnený vo viere, a celým nespokojným davom demagogov a nepravých vyznavačov. Aby si niekto zaslúžil tento krásny názov, stačilo verejne vyznať Krista. Väzenie, stopy klieští alebo palíc premieňaly na mučeníkov ľudí vrtkavých, ovládnutých najnižšími náruživosťami. Tieto podozrivé a pokazené indivíduá kričaly stále o herezi, podozrievaly z nej najstálejších, a pod zámienkou, že prelialy svoju krv za cirkev, nárokovaly si, aby ich slovo bolo rozkazom tak pre kňazov ako i pre biskupov. Cyprián v svojich pastierskych listoch daromné hlásal úctu k disciplíne, v Cirte — ako i v mnohých iných mestách — víťazili fanatici.
Za takéhoto rozpoloženia zomrel exercista Privacián, vyčerpaný dlhoročnými mukami v bani. Jeho smrť spôsobila veľké nepokoje.
Keď sa niekoľkí cirtskí veriaci dozvedeli o jeho dlhom martýrstve, prišli ho pozreť do jeho muguaského ústrania. Najhorlivejšie boly ženy. Prinášaly mu lakoty, dotýkaly sa jeho šiat, bozkávaly jazvy jeho rán. Cecilius už hneď vtedy odsudzoval takéto prepiate a nerozumné manifestácie. Keď starček zomrel, prial si, aby ho, majúc na zreteli hroziace nebezpečenstvo, pochovali celkom potichúčky. V dorozumení s novým biskupom Agapiom sa rozhodol, že pohreb bude v noci a že telo uložia do hrobu, vykutého v skale kúpeľnej vily, v záhrade, na mieste najvzdialenejšom a najmenej prístupnom. Ale Pavel a jeho straníci sa spikli, že sa zmocnia mŕtvoly. Význam svojej frakcie chceli posilniť tým, že si prisvoja tohoto mučeníka, protestovali proti tomuto tajnému pohrebu, kričiac, že je to nedôstojné a že to vlastne bojkovia, ktorí ešte nezápasili, chcú takto umenšiť slávu opravdivých Kristových bojovníkov ...
Z Muguas vyšiel pohrebný sprievod jednako čosi po polnoci, ako to rozhodli Cecilius a biskup. Skladal sa z malej hŕstky ludí, išiel bez svetla v tmavej bezmesačnej noci, aby unikol pozornosti polície. Ale Pavlovi straníci bdeli.
Z Muguas do kúpeľnej vily cesta trvala pešo celé dve hodiny. Ako prišli k záhradnému múru, sfanatizovaní sedliaci, ozbrojení obuškami, rútili sa na Ceciliových služebníkov a rozohnali ich. Prostým rubášom ovinuté telo mučeníkovo ležalo na márach, shodených na zemi. Rozkolníci strhli rubáš ako čosi nečisté a nahradili ho tým, čo sami priniesli: pokrývkou zo zeleného hodvábu, na ktorej boly zlatými písmenami povyšívané citáty z Písma, Potom len tak poslepačky zdvihli mŕtveho na plecia a niesli ho k veľkému kamennému mostu, čo spája úžľabinu Ampsagazu. Svitalo, keď ta došli. Stretli sedliakov a žebrákov, ozbrojených kyjakmi: všetko ukazovalo na spiknutie, zorganizované Pavlom a jeho stúpencami. S veľkým vreskom chceli prejsť mestom, aby sa dostali do kresťanského cintorína, ktorý bol na úpätí pahorka, ako sa ide do Sitifis, kde sídlil pohrebný ústav.
Sprievod, ktorý otvárali ľudia ozbrojení obuškami, a ktorý uzatvárali jedinci nie menej pokojní, zamieril na hlavnú ulicu. Tí, čo išli popredku, spievali žalmy. Obyvatelia, udivení spevom a tým ranným dupotom, vybehli na terasy a do oblokov a s rozospalýma očima uvideli pod sebou poloodkrytú mŕtvolu, ako sa chveje na pleciach takmer zúrivých indivíduí, čo rozspievané napravo a naľavo sypaly vyzývavé pohľady. Pohanov, rozzúrených toľkou odvahou, pochytilo najprv ohromenie a potom hnev. Pokým sa jednak spamätali, sprievod už vchádzal do cintorína. Tu ho zastavil Jakub, ktorý ako diakon dozeral nad klérom a nad cirtským cintorom. Pavlom vedení fanatici, nepamätliví jeho zásluh a rán, utržených za vieru, ho prevrhli a prešli ďalej. Dali sa k cele, kde mŕtvolu očakával) pripravený sarkofág, obstatý masou pravoverných, čo im hatili prístup. Nastala ruvačka. Keď sa predlžovala a keď sa zdalo, že sa stane ešte i čosi horšieho, zakročila polícia. Ale sily, akými disponovalo mesto, boly prislabé: aby ich mohli rozohnať, bolo treba zavolať hasičov.
A keďže na márach opustenú mŕtvolu bolo treba pochovať a keďže blízko v cele bol pripravený sarkofág, uložili doňho Privaciánovo telo. Zvíťazil teda Pavel, a zdanlivo i so štátnou nápomocou. To mu nestačilo. O osem dní pripravil na martyrovom hrobe pohrebné agapy. Keď už davu žobrákov rozdal almužnu, vedúcich svojej frakcie svolal v ten istý večer na hostinu, ktorú dával na vlastné trovy vo fakľami osvetlenej cele cintorína.
Táto cela bola vlastne kaplnkou formy ďatelinového trojlístku, vystavenou a zariadenou nákladné ako všetky ostatné budovy, ktoré patrily cirtskej cirkvi. V predsieni celkom pri vchode stál oltár Eucharistickej obety, a v oboch bočných apsidách boly hroby mučeníkov. V prostriedku bolo zriadené triklinium, obkolesené masívnym murovaným polokruhom, a jeho konce sa prehýnaly ako konce jedálnych lôžok. Pavel ho ešte včera kázal pokryť kobercami a poduškami. Na laviciach pozdĺž stien ležaly hŕby ručníkov a nástolnej bielizne. V strede polokruhu bol akoby bazén, kde rozložili jedlá: hostia, ležiac pohodlne na trochu pochýlenom lôžku,, mali všetko po ruke a mohli si brať, čo sa im len zapáčilo.
Vo všeobecnosti boli to prostí, neokresaní ľudia z pospolitosti, ktorým išlo skorej o množstvo než o jakosť potravy. Biskupský uzurpátor poznal ich záľuby, neľutoval preto mastných jedál, mäsa, šuniek, klobás, syrov. Datle, medovníky a akékoľvek iné pečivá, sušené ovocia prečnievaly bazén. O nápoje nebola tiež núdza: ťažké vína z rovín, vônej takej tuhej, že udierala do hlavy, očakávaly, kedy, dojde na ne. Pri vchode na rameni jedného svietnika visel kožený mech, plný laletánskeho vína. Otvorom, zaviazaným tkanicou, tiekol čierny nápoj) ako krv z tepny. Násilné ruky ho neustále rozväzovaly; prikladali ústa, aby sa napili až po samé hrdlo. Ešte pred ukončením hostiny boli všetci opití. Nechýbalo ani ruvačiek. Tí, ktorí už nevládali dojsť domov, vyvolali taký krik a taký sbeh na uliciach, že polícia musela znovu zakročiť: mestské väzenie, ktoré stálo na námestí neďaleko kúric, bolo pritesné pre všetkých priestupníkov.
V Cirte spôsobilý podobné prípady ešte väčšiu nenávisť proti kresťanom, ktorých bez rozdielu všeobecne odsudzovali. Cecilius, utrápený týmto neporiadkom a škriepkami, daromné sa usiloval spriateliť dve strany, na ktoré sa rozpadla cirtská cirkev, a umenšiť hnev úradníkov. Pavel nechcel o shode ani len počuť. Julius Marcialis, ktorého prosil o stretnutie, si to tak zariadil, aby ho nemusel prijať. Starček sa zrejme obával, aby sa sám nekompromitoval tým, že s človekom, ktorý je upodozrievaný z kresťanstva, je ešte stále v dobrom pomere. Vyhýbal sa mu. Cecilius sa tomu zprvu iba čudoval, neskôr začal rozmýšľať o zdanlivej snášanlivosti, skeptikov a o láskavosti niektorých citlivých duší, ktoré sa vychvaľovaly stále svojou ľudskosťou. Ako Marcialis pripúšťal medzi dobre vychovanými ľuďmi smelé a podvratné názory, tak ich nevedel odpustiť luze. Ba čo viac, Cecilius mal už teraz i to presvedčenie, že by ho jeho drahý priateľ neváhal ani zory. Ako sa tento skepticizmus, alebo lepšie du-uväzniť, keby ohlasoval verejne svoje pohoršlivé náchovná slabosť a nerozhodnosť ohraničovala — a to najmä v praksi! Kde bolo jeho povýšenectvo na najtupejším fanatizmom, keď — hoci mal predsavzatie neposudzovať náuky — jednako ich trestal s takým istým ukrutenstvom?...
Rozmýšľal nad prípadom Júlia Marciala a prekladajúc sväzky svojej bibliotéky, rozvinul z nich jeden, v ktorom objavil túto stať Plinia Mladšieho: „V tom čase som mal chorých otrokov. Niektorí zomreli práve v kvitnúcom veku. Ako som tým skľúčený !..." Ach, aké je to jemné srdce! A ten istý človek, keď bol v Bithynii cisárskym legátom, kázal mučiť odporujúcich kresťanov, slúžky, ženy, ktoréi vytrvaly vo viere a ktoré tým prestupovaly zákony cisárstva! Naozaj, človek je veľmi zvláštnym zvieraťom !...
V tenže deň — a ako sa tomu čudoval — oznámili mu návštevu advokáta Marka, Marcialovho syna, vysokého mládenca so smutným výzorom bledej tvári — pravý otcov opak. Ako tajný katechumen biskupa Agapia a možno aj ako eventuálny uchádzač o Birzilinu ruku prišiel oznámiť Ceciliovi, äe proti štváčom z nedávnych nepokojov bolo započaté vyšetrovanie a že žiarlivý Rokcius Felix zapletie do toho veľmi pravdepodobne i jeho samého.
-Bol by spôsob, — povedal, — ako to zaraziť, najmä keby si sa na Rokciovo dobro vzdal flaminátu. Od našich známych viem, že pod tou podmienkou ťa neobviní. A čo sa týče môjho otca, jeho kolegu, ručím, že bude mlčať ...
-Ďakujem ti, — povedal Cecilius, — za tvoju dobrú vôlu. Ale tvoj zákrok bol zbytočný. Flaminátu sa už od dávna chcem vzdať. Urobiť to teraz a za cenu, akú mi núka Rokcius Felix, bola by zbabelosť. A na to nepristanem nikdy!
Markus, trochu zmätený rozhodným hostiteľovým tónom, vykoktal:
-Daj sa pohnúť! Tu ide možno i o tvoj život!
-Nezáleží na tom! Nebojím sa! Môžeš to povedať Rokciovi alebo tým, ktorí ťa sem poslali.
A príkre odbavil návštevníka.
Uprostred týchto nepokojov a tohoto ľudového vrenia bolo konečne vyhlásené oddávna hroziace prenasledovanie kresťanov. Pri zvukoch trúby v mene Valéria a Galiena, Augustov, ohlasoval ho a na uzloch mestských ulíc hlasno čítal verejný vyvolávač. Na námestí, pred cisárskym reskriptom, pribitým na dverách kúrie, bez ustania sa shromažďovaly zástupy. Bolo tam: „Biskupi a kňazi sú povinní obetovať rímskym bohom a cisárskym géniom. Laikom, ako tiež i kléru sa zabraňuje akékoľvek spolčovanie a prístup do cintorínov, ktoré budú sekvestrované. Ktokoľvek by usporiadal shromaždenie alebo by sa takého zúčastnil, podliehal by trestu smrti..."
Na cirtskú kresťanskú obec padol poplach, a to tým väčší, že z okolitých cirkví prichádzaly najhroznejšie zprávy. Čoskoro sa vedelo, že v Kartagu je vzbura a že jednou z najprvších obetí je Cyprián. Cecilius, ktorý sa obával o priateľov život, dostal od neho list, čo utíšil trochu jeho úzkostlivosť, lebo biskup mu oznamoval, že ide do Kuruby na dobrovoľné vyhnanstvo. Už aj protokol jeho výsluchu pred prokonzulom sa podával z rúk do rúk, aby utvrdil veriacich. Obdivovali jeho mužnosť, hodnú ozajstného rímskeho občana. Keď ho vyzvali, aby obetoval, miestodržiteľovi odpovedal, ako sa patrí na právnika: „Ty splň svoju povinnosť! Ja tiež splním svoju." A ako jurista, ktorý vedel o všetkých následkoch protizákonného skutku, odcestoval bez slova daromného odporu na miesto svojho vyhnanstva.
List, ktorý písal Ceciliovi, žiaril touže jasnosťou duše. Tón bol skoro veselý. Hovoril priateľovi: „Skúška, ktorú Pán na mňa sosiela, je naozaj veľmi milá. Som v Kurube, nad morom, v kraji plnom smiechu a trýskajúcich prameňov. Okolo môjho domu je záhrada so samými ovocnými stromami. Tu všetko núka obraz leta: granátové jablká počínajú červeneť, figy sa napĺňajú šťavami. To je kúzelná samota, plná tône, v ktorej okusujem predchuť nebeského chládku." A ďalej dodával: „Vidíš, moje predtuchy ma neklamaly, alebo len veľmi málo. Odvolávaš sa na Seneku: „Ne sis miser ante tempus, nestrachuj sa predčasne!" Dovol, že sa ti podobne odplatím. Pripomínam si, že ten mudrc podľa sveta napísal priateľovi: „Dbaj o svoje telo, ale tak, aby si neváhal pred hranicou, ak to vyžaduje rozum, česť alebo viera!" Drahý Cecilius, v tých čoraz hroznejších časoch je len na tebe, aby si videl, čo rozum, česť a viera prikazujú tvojmu svedomiu ..."
Cecília tá reč neudivila ani trochu. Bol pripravený na všetko. Nešťastie ho teraz neprekvapilo. Vždy pevný a predvídavý, zaoberal sa náhlejšími úlohami. Predovšetkým bolo treba zabezpečiť biskupov a kňazov, proti ktorým bol cisársky reskript hlavne namierený. Keďže Agapia uväznili a odviezli do Lambezy, diakona Jakuba, lektora Mariána a iný cirtský klérus prijal do Muguas. Množstvu iných sa podarilo poskry'vať v početných majetkoch, ktoré mal po celej Numidii. Bolo treba zachrániť i budúcnosť.
Prítomnosť sa každým dňom stávala ešte strašnejšou. Mnohí kresťania ukázali svoju malodušnosť, pohania boli vo všeobecnosti podlí. Ako za časov Deciových, i teraz Cecilius musel ustrašene pozerať na zmätok v stáde. Nepriateľovou zúrivosťou bolo priamo poplašené. Medzi ľudom sa slobodne z domu do domu rozpútavala osobná nenávisť, podporovaná úradmi. Pohania, ktorí mali číselnú prevahu, využívali ju, aby palicami a kame-ním napádali a zabíjali nepriateľa. Po mestách a po dedinách kameňovali a pálili, ako keby to nebolo celkom nič. Poviazané obete vháňali na hŕby dreva a handier poliatych olejom a podpaľovali ich. Ktorýsi kňaz, nedávno ženatý, musel pozerať, ako plamene hlcú jeho mladú ženu. Sám, zbitý a skamenovaný, ledva ušiel smrti. Stávalo sa, že príliš horliví mužovia násilne vťahúvali svoje ženy do svätýň a držiac im ruky nútili ich vhodiť do obetných kadidelníc niekoľko zrniek tymiánu (hoci podľa dekrétu jedine kňazi mali obetovať). Ba bolo počuť i to, že pohanská varovkyňa zadusila kresťanské dieťa len preto, lebo mu do úst vtisla chlieb, zamočený vo víne, ktoré bolo posvätené idolom.
Raz ráno sa po celom meste konaly očistné procesie a ceremónie. Pohanské bratstvá obišly múry boso, so zástavami a spievajúc hymny. Úradne boly nariadené verejné modlitby a obete, aby v predodni výpravy Valéria Augusta proti Peršanom cisárstvo bolo očistené od bezbožnosti kresťanov. Cecilius, prechádzajúc námestím, zbadal medzi kotlami a hrncami, nahromadenými pred Saturnovým chrámom, stôl, pokrytý vnútornosťami a kosťami, ako na ňom obetníci oškrabúvali oparenú volskú hlavu. Sbehovisko násilníkov obstávalo vbok kľačiaceho starčeka s poviazanými rukami, ktorému akýsi silák roztváral ústa. Nútili ho jesť posvätené mäso, ktoré mu čisté biele oblečený pohanský kňaz podával na konci vidličky.
Mnohí kresťania, pobláznení takýmto trýznením, ponáhľali sa sami na Kapitolium, aby tam obetovali. Boháči podplácali sudcov, ktorí im vydávali klamné svedectvá o tom, že už obetovali. Zvučné odpadlíctva zarmucovaly cirtskú obec. Súsedný biskup, akýsi Nikostratos, oslobodený otrok, utiekol, keď okradol svojho patróna a keď zabral väčšie sumy, ktoré si veriaci uňho uložili. Krajčírka Eufrozyna, vdova, ktorá sľúbila večité vdovstvo, verejne odpadla a vydala sa za akéhosi pohana. Tí, ktorí zotrvali vo viere, boli prenasledovaní fanatikmi a zdanlivými neúprosníkmi. Nepraví vyznavači, remeselní mučeníci, keď dostali niekoľko rán, žili z verejnej láskavosti. Podajedni sa i sami kaličili. Svojím hnusným ožranstvom vzbudzovali na uliciach odpor; boli i takí, čo po kostoloch hýrili. Cyprián sa v svojom kurubskom ústraní hneval na tieto hanebnosti. V plamenitých listoch volal k vinníkom: „Ak už nešetríte svojich tiel, posväténých a osvietených Kristovou vierou, šetrite aspoň svätyne Boha!"
Ale opovážlivosť týchto banditov si dovoľovala všetko. Najatí „padnutými", tými, čo si kúpili obetné lístky a ktorí chceli jednako zostať v cirkvi, nárokovali si právo, že ich na základe zásluh svojho mučeníctva môžu znovu prijať, a — ako to hovorievali — „dávali im pokoj." Písali biskupom a kňazom: „My, Kristovi mučeníci, dávame pokoj tomu a tomu a všetkým jeho domácim. Prijmite ho do svojej obce!" A bolo videť, ako k Pánovmu stolu pristupovali odpadlíci, ktorí nedokázali ničím svoju lútosť, otcovia rodín spolu s deťmi, s domácimi členmi dedín a či plemena, všetci títo razom a vcelku usmierení podľa dobrej vôle takzvaných vyznavačov. Agapius a Cyprián energicky protestovali proti takémuto nehodnému užívaniu Eucharistie a proti takémuto zvráteniu disciplíny. Ozajstným vyznavačom hovorili: „Buďte ponížení, buďte skromní, buďte tichí! Zachovajte si česť svojho mena. Rozpustenosťou svojich mravov nehanobte slávu svojho mena!" Tým, ktorí upadli, v svojich listoch neprestajne opakovali: „Pokánie! Pokánie! Nech sa nik zpomedzi vás nenáhli, aby si obliekol roztrhanú tuniku, ale radšej nech počká, kým ju dobrý krajčír nesošije!"
Cecilius sa ani nečudoval týmto hanebnostiam a podlostiam, ako sa nečudoval ani násiliu a ukrutnostiam pohanov. Mal príliš zlú predstavu o ľuďoch, a teda: očakával to od nich. Cypriánove dôkazy, ktorými ho nahováral k verejnému vyznaniu, priberaly v tomto zmätku cirkvi vždy viac a viac na sile. Čím sa totiž stávaly zásady náuky, opretej úplne o sebaobetovanie, keď sa každý náhlil odísť z boja, a keď sa pod zámienkou slúčenia vecí neslučiteľných usiloval vykrúcať a obchádzať zákon? A keby každý ťahal za svoj koniec, v krátkom čase.by to znamenalo úplný rozklad. Keď sa protest stal jediným prostriedkom, ako prekážať zlu a ako odstraňovať nespravedlivosť, vtedy ozajstne pravá duša nemohla prijímať to zlo a nemohla sa poddať tej víťaziacej nespravedlivosti. Tento brutálny svet a jeho výlučnú úctu sily, jeho pažravosť po zlate a po priamej rozkoši, jeho ohyzdný materializmus bolo treba popierať. A ktože ho teda popre, ak sa najmužnejšie srdcia vzdajú svojej povinnosti? Vari tie davy úbožiakov, čo sa trasú pred vojakom a ktoré sú dobré len na to, aby mohly brať almužnu od bratov, či vari tí všelijakí boháči, čo sú takí chudobní v láske?... A Cecilius sa musel trpko zasmiať, keď si pomyslel na pohanských filozofov, ktorí náhly postup Evanjelia vysvetľovali láskou medzi kresťanmi a vzájomným napomáhaním. Hovoril si: „To všetko je nič. To aj pohani majú. Víťazstvo cirkvi nezaistia naši chudobní, ale duše neochvejné, nepoddajné telá tých ľudí, ktorí ako Privacián pristanú na muky a na smrť, aby potvrdili, že Kristus vstal z mŕtvych a že jeho kráľovstvo je jediná skutočnosť!" Vtedy sa mu zdalo, že čuje Cypriána, ako nakláňajúc sa k nemu šepce hlasom, preniknutým pohnutím: „Brat môj, ozajstne veríš v túto jedinú Skutočnosť?... A ak veríš, ako môžeš, hoci len ústami, popierať to, čo je základom tvojho života?.. ." A zároveň myslel i na to, čím sa stane jeho stále stíhaná a prenasledovaná existencia. Bude upodozrievaný, polícia ho bude pozorovať ako krčmára, ako gladiátora, ako majiteľa verejného domu! Aké je to hanebné a aké nechutné!
Ak je tomu tak, neostáva mu nič iné, iba sa obetovať, dať príklad a potvrdiť svoju vieru!... Ale znovu mu zišla na um a vyrušila ho myšlienka na Birzil. Nie je na svete samotný. Či opustí toto dieťa a či ho slabé vydá toľkým zhybným vplyvom? Či sa radšej nemá usilovať o to, aby mu získal a vyrval Thadire ?... Núkal sa mu akýsi apoštolát, vznešená úloha, ktorá mu clonila ohyzdnosť nevedomého egoizmu. Pochyboval — a takto rozhodol:. „Zápasiť? Prečo? Niet definitívneho víťazstva. Lepšie je trvať." A na myseľ mu prišlo obvyklé sofizma, ktorému sa poddával: „Trvať, aby som zachránil seba, aby som zachránil cirkev! V najhoršom prípade sa možno i zákonu prispôsobiť. Nevyžadoval nijakého zapierania, ešte ani od biskupov nie a ani od kňazov. Všetko bolo treba zariadiť tak, aby ho nenútili obetovať. Konečne, laici sú i tak nie povinní!...." Na dne svedomia sa mu ozýval akýsi utrhačný, sarkastický hlas: „Nedostanú tvojej krvi! nedostanú tvojej krvi!" A pri myšlienke, že týmto povýšeným obídením dokáže, ako pohŕda pohanmi, ktorí nie sú hodní obeti jeho života a že tým porazí Cypriána, ktorého hrdinskosť ho ponižovala, pocítil akúsi ironickú a horkú radosť.
Pokúšal sa utvrdiť sa v tomto chatrnom rozhodnutí, keď si náhle pripomenul, že má odpovedať priateľovi. Tomu vyhnancovi, tomu dobrovoľnému mučeníkovi, ktorý sa chystal prijať muky. Napísal mu s neciteľnosťou srdca. Vedel o nej, ale nemohol proti nej vystúpiť. Neskôr ju považoval za satanský popud. List sa končil týmto úmyselne suchým zvratom: „Mojím úmyslom je, byť stále v právnej ceste. Čo sa teba týče, radím ti, aby si sa ukryl. Cirkev ťa nikdy nepotrebovala tak, ako práve teraz."
Ťažko bolo pokračovať tak, ako sa rozhodol. Od cirkevnej obce sa nechcel úplne odlúčiť, a to preto, lebo ako jeden z vedúcich cirkvi musel čosi povoliť ľudovému citu a musel počítať s náhľadmi vodcov. Vždy skusoval, aké ťažké a aké chúlostivé je jeho položenie.
Cisársky reskript zakazoval akékoľvek kresťanské shromaždenie. Vláda im zatvorila cintoríny. Obrady mohli odbavovať iba v kostole, umiestenom v Ceciliovom starom dome na konci slepej uličky. Úrady ho nezapečatily, pretože bol súkromným vlastníctvom. Jednako, aby neroznietili fanatizmus pohanov, radšej sa tam neschádzali. Večierkom prichádzali malými skupinami k Ceciliovi do Muguas. Pavlovo straníctvo, bažiace za manifestovaním, obviňovalo pravoverných zo zbabelosti. A aj samotné cirtské duchovenstvo chápalo nevyhnutnosť spoločných schôdzí, ktoré dvíhaly odvahu veriacich. Diakon Jakub navrhol nočné shromaždenie s agapami a s kázňou. Za svitu sa mala odbavovať božia obeta a bratom sa malo podávať Pánovo telo. Po polnoci sa maly otvoriť dvere. Malo byť troje vstupov a veriaci mali ako v Muguas vychádzať skryte a malými skupinami. Jakubov návrh zvíťazil i proti Ceciliovej mienke, že také podujatie je veľmi nebezpečné. A keďže jeho položenie žiadalo, aby bol vzorom, opatrný Cypriánov priateľ musel chodiť na shromaždenie, ktorého neschvaľoval.
Prišlo iba pädesiat veriacich, lebo ostatní sa zhrozili najnovších ukrutností pohanov. Poslepačky, ako keby blúdili, stretali sa v krypte slabo osvetlenej. Túto podzemnú izbu vybrali radšej než prízemnú sieň pre agapy, ktorá sa im videla menej bezpečnou. Náhlo v chvíli, keď začínal Jakub exhortáciu, pri vchode povstal akýsi hluk. Tí, ktorí strážili dvere, odskočili s krikom, že je tu polícia. Závory po-púšťaly. Prítomných sa zmocnil strach. Dych zmätku sfúkol sviece a lampy. Cecilius, ktorý sa ocitol v tme a v stisku prestrašeného davu, nestratil duchaprítomnosti, a i keď sa mu nervy chvely, chladne hovoril sám sebe: „Aj ty utečieš?... Nie, zostaneš tu!" Akási tajomná sila, čo sa slúčila s lepšou stránkou jeho vôle, ho zadržala, prikula ho k zemi, i napriek davu, i napriek praktickej múdrosti, — i napriek Birzil. Bol hotový protirečiť všetkým svojím rozhodnutiam, byť hrdinom i napriek sebe! Ale ľudská vlna ho tisla k ožiarenému kútu, kde blkotala svieca, clonená čousi rukou. Všetci sa hnali k tomuto svetielku, čo osvetľovalo veľký pilier. Vrátnik, hrkotajúc kľúcami, polohlasne šepotal, že týmto tajným priechodom, čo je skrytý v múre, možno dojsť až k úžľabine Am-psagazu. Cecilius si hmlisté pripomínal, že mu už otec rozprával o tom podzemnom priechode, ktorý pochádzal vraj od numidských kráľov. Ale bol to iba krátky záblesk mysli. Príval ho niesol ďalej. Za vrátnikom, držiacim fakľu, sišli po šmykľavých stupňoch krútených schodov, ktoré zavíjaly sa bez konca. V zriedenom vzduchu dobreže sa nepodusili, fakľa zhasla, ďalej išli potme. Konečne udrelo svieže povetrie, čo ohlasovalo východ. Ústilo medzi skalami a v takom úzkom priestore, že sa v ňom dalo iba ťažko hýbať. Vrátnik rozpálil pochodeň. Boli na dne úžľabiny, pod prirodzeným sklopením neslýchanej výšky; na vrcholci ho prebodávala široká diera, ktorou bolo videť hviezdy. Potok, primalý na toto miesto, tiekol rovno so zemou pomedzi velikánske kamene, ktoré tvorily akoby most s jedného brehu na druhý.
Pri zlovestnom svetle pochodne zbehovia pozerali na seba prestrašenýma očima. Bolo ich tu čosi okolo dvacať: Diakon Jakub a lektor Marián uspokojovali druhov... Kam teraz? Šum vín, plynúcich po piesčitom dne potoka, zdal sa hovoriť: „Náhlite sa! Náhlite sa!" Z úžľabiny bolo možno vyjsť iba zo strany trhoviska. Kohosi poslali na výzvedy. Prišiel celý bledý a zuby mu drgotaly: východ bol obstatý oddielom vojakov: chytili ich do pasce.
V podzemí sa ozvaly kroky. Niektorí vykríkli:
-Sme stratení!
Vtedy Ceciliov otrok, ktorého ten sotvaže poznal,pošeptal mu do ucha:
-Poď, pane! Za tou skalou je priechod da tvojej kúpeľnej vily.
Začula ho žena, ktorá stála v tôni celkom pri Ceciliovi. Šialeným hlasom počala kričať:
-Je tu priechod! Chytro, chytro!...
Prenasledovaní sa rútili ku skale-osloboditeľke.'
Cecilius sa hanbil za tento útek, zostával v úzadí. Hrozili mu, nútili ho ísť tak, ako išli sami:
-Napred, inakšie nás zradíš!
Bol ako jeden kus v kŕdli; išiel bez myšlienky, bez vôle. Svedomie mu zajasalo medzi protivami a medzi ich popieraním. Po ťažkom stúpaní vyšiel v záhrade svojej vily. Striasol ním ranný ľadový vzduch. Náhle s druhej strany úžľabiny, zpoza múrov Cirty, rozľahlo sa ostré kikiríkanie: Cecilius sa znovu striasol, — ako keby ho verejne pohanili.



II. V hostinci „U orla".


Polícia schytala v kostolnej krypte sedemadvacať osôb, z toho dvacať žien. V tme nemohly nájsť dvere do podzemia, ktoré zbehovia konečne i tak zavreli. Ostatní z obce žili pre nich v úzkostnom nepokoji, lebo trest, aký ich čakal podľa slov reJ skriptu, bol trest smrti. Ale hnev úradníkov a ukrutnosť davu, podráždeného ostatnými popravami, neuspokojil by sa jednoduchou smrťou. Bolo možné obávať sa najrafinovanejších múk.
Kolovaly i také zvesti, že Cecilius Natalis bude tiež vyšetrovaný, a to ponajprvej preto, že v svojom dome neprávom dovolil kresťanské shromaždenie a po druhé preto, že je zodpovedný za manifestácie a nepokoje v cintoríne. Možno preto, aby vyhli nebezpečnému škandálu a možno jedine na tajný zákrok Júlia Marciala, alebo skorej jeho syna Marka, nezatkli ho v jeho vile, ale dostal pozvanie do Lambezy, aby sa tam osvedčil pred cisárskym legátom. Pripravoval sa práve na odchod, keď mu posol priniesol nenadále zprávu, že Birzil i jej celú službu ochvátili Maurovia. „Jazdecké oddiely, rozohnané v Aurii, zutekaly na púšť, aby sa spojily s kočovníkmi a pohly na Kalceus. Sýrski lukostrelci, keď sa daromné usilovali zaraziť ich postup, boli prinútení uzamknúť sa do svojej pevnosti. A tak Maurovia mohli vylúpiť a spáliť vilu, zajať Birzil a celý dom..."
Zavše sa toho Cecilius, ktorý poznal neistotu dediny, obával, a teraz preklínal svoju slabosť, Aké čary mohly spôsobiť, že pred vôľou tohoto dieťaťa, a vlastne pred Thadirinou vôľou, ktorá ho riadila, bol taký bezmocný? Zrejme, jeho stará láska k Lelii Juliane bola v ňom tak živo zakorenená, že v tvári tohoto plačúceho dievčaťa akoby v halucinácii videl tvár drahej mŕtvej!... Aký trest pre ňu! Aké poučenie preňho! A pripomínal si nebezpečenstvá, ktoré jej hrozily medzi kočovníkmi a z ktorých smrť nebola najhorším. Skľueovala ho najmä myšlienka na zákroky, aké musí učiniť pri vojenskom veliteľstve, aby začali prenasledovanie uchvatiteľov. Ako sa musí ponížiť pred legátom! Nielen to, že sa ako kresťan musí vyhovárať, obhajovať seba a bratov, uistiť ho o ľútosti, ale bude prinútený chvastať sa tomu vojakovi, aby ho obmäkčil á naklonil Birzil... Nikdy sa necítil takým upokoreným. Nikdy s väčším zahanbením a bôľom neskusoval neustály a vzrastajúci rozpor medzi svojimi zásadami a medzi svojím životom.
V bôli a nepokoji, ktorý mu spôsobila táto katastrofa, túto maličkú okolnosť chápal ako dobrú veštbu: do Lambezy bol zároveň povolaný i Julius Marcialis, o ktorého priazni nepochyboval. Mali ísť týmže vozom.
Naozaj, cestovali spoločne. Ale Marcialis, hoci mu neukazoval otvorený chlad, jednako bol neobyčajne zdržanlivý. Ihneď zaujal obranný postoj.Keď Cecilius začínal hovoriť o pálčivých záležitostiach, tak rozhovor alebo skrúcal, alebo celkom utíchol. Starček prezrádzal jednako stále trvajúcu, hoci teraz ukrytú priazeň, chuť porozumeť — možno k vôli Birzil... Či tak, či tak, Marcialis bol stiesnený. Už to nebola niekdajšia intimita. A tak v prachu ,a v horúčave ostatných augustových dní odbavili túto; nudnú cestu. Voz sa krútil kdesi do nekonečna pomedzi monotonné a holé pláne, na ktorých trčala, tráva, spálená kanikulou, a kde sa zdalo, že sa vápenec, deravý ako špongia, drobí v slnečnom ohni. Ale myšlienka, že ide k rímskemu úradníkovi bola Ceciliovi príkrejšia než pohľad na túto bezfarebnú a odpornú krajinu. Hoci sám bol rímskym občanom a hoci sa honosil hodnosťou senátora,, jednako — ako všetci obyvatelia provincii — nenávidel byrokrata a vojaka. Legát bol vrchným veliteľom všetkých numidských vojsk, a Lambeza, kam išli, bola skoro výlučne vojenským mestom...
Mestské domy sa ešte nevynorily; obzor ohraníčovaly iba múry opevneného tábora s vyvýšeným pretoriom na vrchu. Ničiacou a kolosálnou ťarchou, ktorú bolo vídať zo všetkých strán pláne, mrvily.ako sa zdalo, všetko, ešte aj samotné hory. Táto; yyzývavá budova symbolizovala ďalekú a strašnú silu, ktorá krčila Afriku a celý svet... Pomaly sa ukázala aj pevnosť so svojimi geometrickoštvorcovými tvarmi, s vežami a s hradbami, so svojimi cestami a s monumentálnymi bránami. Povoz obišiel cvičištia okolo tábora. Na nádhernom dláždení cesty Septimiánovej zadimely konské kopytá a cestujúci vošli víťazným oblúkom Septimia Severa do mesta.
Výzor ulíc znechutil Cecília úplne. Všetko prezrádzalo vojenského ducha. Od fontán a vodovodov až do stípovia kostolov a kapitolia, všetko bolo dielom vojakov. Legionári boli tu pánmi, pýšili sa, zaujímali celú šírku tônistých chodieb, šťuchalit bojazlivých kolonistov a ťažko okutými topánkami stúpali po nohách všetkým tým, čo nenosili sagum a vojenský opasok. Po múroch, nádvoriach a alejach, vedúcich do svätýň, rozprestieral sa vojenský kult Ríma a cisárov, oddanosť k bohom cisárstva, krajové povery. Nešetrili venovaní a nápisov. Na spojoch oblúkov a na štítoch budov boly vyryté náboženské a vojenské erby, trofeje, zástavy, obrazy cisárov, bohyne Víťazstva, táborov, légií a najmä orli. Hotel, do ktorého vošli, nazýval sa „U cisárskeho orla".
Do Lambezy neprichádzal nikto na vychádzku ani za obchodom, preto ani Marcialis a ani Cecilius nemali tu známych. Museli sa uspokojiť hotelom, ktorý stál na druhom konci mesta medai oblúkmi Hadriána a Antónia Pia. Požiadali vrátnika, aby ich utmiestiil čím naj ďalej od kuchyne a od stajní. Ale balnári, ktorí prišli z Maskuly a Thamugadi, zaujali prízemie. Celú noc hrali v kôstky a pili, takže Cecilius mohol zaspať iba nad ránom.
Na druhý deň včasné ráno prišiel strátor i s povozom (lebo opevnený tábor bol práve míľu od mesta), aby zaviezol Cecília k legátovi, ktorý ho mal vypočúvať v pretoriu.
Cestou popri stí povi amfiteátra sa divil tomu, aký je pokojný. Nebál sa o svoj život, ani naň nemyslel: hútal iba o Birzil a o tom, ako by sa ju dalo oslobodiť. Všetko záviselo od legáta; a i keď cítil, že mu je legát najmä politicky priaznivý, obával sa jeho nenávisti voči kresťanom. Gaius Makrinius Decianus, Augustov legát a proprétor numidskej provincie, mal povesť brutálneho a obmedzeného človeka. Pochádzal zo starej senátorskej rodiny a bol kreatúrou Valeriána, bývalého predsedu senátu. Vyšiel teda z najzaostalejšieho a najfanatickejšieho rímskeho prostredia. „Zvyky predkov" boly preňho vrcholným pravidlom a vrcholným dôkazom. A nik nebol taký povedomý na. svoj titul, a taký žiarlivý na privilégiá svojho stavu. Nedávne vojenské zdary umocnily ešte jeho márnomyseľnosť. Pri vchode do tábora, vedia Kommodovho vítazného oblúka, Cecilius uvidel robotníka, ako na podstavci ryje ďakovný nápis za Makriniovo víťazstvo nad Maurami a ostatnými barbarmi: miesto čakalo na jeho sochu.
Tento vysoký úradník prijal Cecília v sekretáriu pri súdnej sieni pretoria. Bol to krásny muž s peknými ťahmi tvári aj postavy. Na pódiu, obstatom liktormi, sedel v prilbe a vo vojenských topánkach, veliteľský plášť mu visel na pleciach, meč mal opretý na kolene. Na jeho pravici uprostred ťažkého stola stála bronzová soška, znázorňujúca krídlatú bohyňu Víťazstva, ako vo vysokej ruke drží zlatý veniec a ako sa nohou dotýka onyxovej gule. Celá táto nádhera smerovala k tomu, aby udivila Cecília a aby ho prestrašila silou národa rímskeho. Legát chcel byť velmi impozantným a veľmi chladným. Po obvyklom pozdravení ukázal Ceciliovi na dosť oddialené miesto, aby mu tak naznačil, že i keď je tu nie ako obžalovaný, jednako je len nižším cisárovým poddaným. Prvé Makriniove slová vtisly Ceciliovi akýsi nejasný odpor. Cítil, ako v ňom rastie hnus pred byrokratom, ktorý sám osebe znamená úplné nič, ktorý je čímsi iba pre autoritu, ktorú zastáva, ktorý nehovorí nikdy v svojom mene a na ktorého sa pozerá tak ako pa alegorickú sochu — ako na symbol zo skaly, s prázdnymi očami a so zapečatenými ústami
Bolo zjavné, že legát chce Cecília nastrašiť. A skoro až nespravedlive. Začal narážkou na numidský pôvod majiteľa Muguas. Úsečne pripojil:
-Daj si pozor na seba! Vieš, že Rím nebol nikdy jemný k cudzím kráľom.
-Moji predkovia to akiste skúsili!
-Ale ty máš určité povinnosti voči senátu a voči cisárom Augustom.
-Myslíš, že zabúdam na ne?... Som Riman... a aj senátor!...
Makrinius vycítiac, že násilím nedosiahne ničoho, zmenil taktiku a keď došiel k manifestáciám na cintoríne, ku schôdzi v cirtskom kostole, usiloval sa presvedčiť Cecília:
-Ako si ty, taký rozumný človek, mohol dať svoj dom tým povstalcom a bezbožníkom... ateistom, ktorí odpierajú úctu bohom a cisárom? Vieš, čomu sa tým vystavuješ?
-Pravdaže, poznám prísnosť zákona proti buričom. Ale ja som nie ani povstalcom a ani priestupníkom
Starý advokát, ktorý vie svoje remeslo, vysvetlil: „Dom už nepatril jemu. Prenajal ho Kresceneiovi z Cirty. V archívoch možno nájsť o tom akt, vystavený pred mestskými úradníkmi. A čo sa týče tajného shromaždenia, sám ho neschvaľoval, ako by, to bol konečne urobil i samotný biskup, keby bol prítomný.. ." Zakončil:
-Žiaľ, už nie som pánom toho domu, a ani v cirkvi ma neslúchajú... Hľa, to som mal povedať Tvojej Milostivosti!
-A jednako, — tvrdo povedal legát, — majú ťa za vedúceho tej prekliatej sekty!
Cecilius vyhol pravej odpovedi a opakoval to, čo kresťania v podobnom prípade vždy hovorievali: „Je verný cisárom. Modlí sa za ich zdravie a ,za, zdar ich vôjsk. A konečne, nik nie je vrúcnejším straníkom pokoja a shody než on sám..." A pripomínajúc si, že je tu i Marcialis a že bude akiste po ňom vypočúvaný, dodal:
-Na to sa môžeš opýtať i úradov; povedia ti, že na udržaní poriadku v našej kolonii nik nepracoval viacej než ja...
Toto opätovné uisťovanie o oddanosti dosiahlo náležitého účinku. Keď zbadal legátov obrat, odvážil sa prosiť o Birzil. Maurovia mu uchvátili adoptovanú dcéru. Prosí Makrinia, ahy užil všetkých možných prostriedkov, ktorými by banditov prinútil vydať korisť.
-Či si môžeš mysleť, — pyšne povedal legát, —že som čakal na tvoju prosbu, aby som sa ujal zajatých? Na juh vysielame opravdivú výpravu proti povstalcom. A ihneď, ako som sa dozvedel o vpáde, poslal som jazdcov, aby ich prenasledovali. Z tejto prvej vychádzky sa navrátil mladý opcion, ktorý im velil. Opýtaj sa ho v mojom mene. Vysvetlí ti, čo chceš vedeť.
Cisársky proprétor numidskej provincie naznačil Ceciliovi, že výsluch je skončený. Pri vchode do sekretária súdny sluha odsunul záclonu. Makrinius povedal svojím úradným tónom, plným hrozieb a dvojznačných narážok:
-Vedz, že nik neujde pomste rímskeho ludu a že cisári Augustovia nenechajú nijaké bezprávie nepotrestané!
Vo vnútornom nádvorí pretoria Cecilius stretol Marciala, ktorý bol tiež zavolaný a ktorý teraa čakal, kedy naňho dojde. Pozdraviac ho, pošepol mu do ucha:
-Drahý priateľ, prosím ťa, primlúv sa za Birzil!
Starček rozprestrel tajomne ruky a vlečúc reumatickú nohu, zanikol za záclonou.
Cecilius stretnúc oenturiona primipilára, ktorý štrngal medailami a odznakmi, opýtal sa ho, či by nemohol videť dôstojníka, raneného v bitke s Maurami, ktorý by mu mohol pomôcť nájsť zajatcov.
-Je v nemocnici, — povedal centurion, — ale, ak ti dovolí vodca, zavediem ťa k nemu.
Nemocnica stála pri kúpeľoch, ktoré boly za pretoriom, na konci veľkého dláždeného námestia, a zaujímala celé krídlo. Na prízemí v sklepenýcK izbách boly umiestené lekárne i s potrebnými prístrojami. Legionový okulista mal tu tiež svoje laboratórium. Cecilius idúc okolo, videl ho, ako značil rylcom skleničky na kvapky.
Centurion ho na prvom poschodí voviedol do malej izbičky, ozajstnej cely, vyloženej kobercami. Bolo v nej iba jedno lôžko. Pri ňom stál bradatý lekár, oblečený v dlhom bronzovom rúchu; zisťoval pulz nemocného. Aké bolo Ceciliovo prekvapenie;, keď v ranenom vojakovi poznal toho, ktorý mu v Sigus kázal pozdraviť Cypriánjia,. Naozaj, bol to Viktor, hoci ranený, preca stále neskrotný, plný chvastov a mladíckej odvahy. Ihneď poznal Cecília:
-Illustrissime, vidíš, barbari dobreže mi neod-ťali rameno!... Mám ešte trochu horúčky. Ale tento drahý Eskulap, ktorý ma horlivé lieči, ma uisťuje, že čoskoro vyzdraviem...
Lekár, veľmi vážny a skúpy na slová ako veštec, odsunul si s rúk šiťoké rukávy a vyhlásil, že ,rana, konečne i tak ľahká, už sa zahojila. A potom, vezmúc pod pazuchu skrinku s obväzmi, pozdravil a vyšiel i s centurionom.
-To je veľmi múdry Grék! — povedal Viktor. Študoval v alexandrijskom Muzeu. Ošetroval ma výborne. O niekoľko dní budem už na nohách a budem môcť odísť do poľa!... Aké to oslobodenie! Nenávidím tábor! Vojna, to je sloboda!...
Bolo treba pretrhnúť samochválu centurionovho zástupcu, pyšného na svoj nový stupeň a opitého prvým bojom. Cecilius mal dosť trápenia, kým sat ho mohol vypýtať. Stále odbočoval na, svoje hrdinské činy. O tom, čo sa stalo s Birzil a jej službou, nevedel ostatne ani slova:
-Viem iba to, — povedal, — že sme sa približovali k mauritánskym jazdcom, medzi ktorými boli i kočovníci, a práve vtedy dostali posilu. Museli sme sa stiahnuť a na bojišti nechať niekoľko, vlastných ľudí... Ale ako sme cúvali, medzi MézarFiliou a Herkulovými kúpeľmi zajali sme hŕbu ubehlíkov a medzi nimi akéhosi podozrivého priekupcu otrokov, ktorý hovoril, že je krčmárom z Thuburnika. Ten to akiste vie. Zajatcov predal iste náčelníkom juhu!...
-A je tu? — opýtal sa Cecilius.
-Vo väzení. Majú ho mučiť, ak ho už aj ,nie... Niečo sa tak dozvedia., už teraz možn'o niečo vedia ... A keďže si Cypriánov priateľ, poprosím o velenie nad oddielom proti Maurom. Pôjdem hľadať tvoju dcéru. Vytrhnem ju tým väzniteľom, dávam ti na to svoje slovo!
-Hojne ťa odmením!
-Ďakujem, — povedal Viktor, — stačí mi, že pomáham bratovi v Kristu... A keby si ním i nebol, táto nová príležitosť, ako ujsť z tohoto neznesiteľného tábora, je pre mňa veľkým šťastím!
Zo strany pretoria sa rozľahlý ostré výkriky, prešly na dlhé zavýjanie.
-Čuješ? — povedal náhlo vojak a zostril sluch, — to možno mučia toho krčmára...
Cecilius rýchle povstal:
-Maj sa dobre! — povedal. — Večeť ťa opäť pozrem. Ale je trteba, aby som vedel...
Vyšiel n:a schody. Usiloval sa, rozoznať, odkiaľ prichádzajú tie zvuky. Možno sa bude môcť porozprávať s vyšetrujúcim úradníkom!... Ako tak náhlivo sostupoval, uvedomoval si, aké je to jeho náhlenie neľudské a nekresťanské. Ešte pred svojím obrátením odsudzoval muky skoro bez akéhokoľvek filozofického uvažovania, len z čistej vznešenosti duše. A teraz ich mal za celkom prirodzené, lebo pre Birzil mučia akéhosi lotra! Ale konečne nebol to jediný protiklad.
Ako vychádzal z kúpeľov, náhodne naďabil na Júlia Marciala, ktorý sa vracal z legátovho kabinetu. Uvidiac roztešenú startekovu tvár, súdil, že Makrinius rozprával o ňom akiste celkom príchylne a že jeho poníženie istotne osožilo. Akokoľvek, od prvopočiatku šípil, že medzi n,ím a medzi cirtským triumviťom ľady praskly. Opýtal sa ho priamo:
-Nevieš, či už vypočúvali otrokára z Thuburriika?
-Dnes večer alebo najneskoršie zajtra ráno ho vezmú do roboty, ako mi povedal Rufus, prefekt tábora.
-Ale ten krik?... Počuješ?
Naozaj, znovu povstalo bolestné zavýjanie. Prichádzalo s druhej strany pretoria. Cecilius ťahajúc priateľa, prešiel vnútorným nádvorím. Vyšli na námestie, kde obetníci a ich pomocníci chystali pred oltárom akúsi obetu. Na pravej strane námestia bolo väzenie a prefektúra tábora. Otvormi pivníc, ktoré boly miestom „výsluchu", prenikalo jajčanie umučených väzňov. Jeden z katov dôležitým tónom vyhlásil Marcialovi:
-Dnes sa musíme ponáhľať: zajtra je prázdno. Dalmatské pomocné vojská svätia sviatok svojho boha Medaura. Teraz vyslúchajú kočovníkov a banditov. Večer obrobíme otrokára. Ale ešte pred ním máme celú ban,du cirtských kresťanov ...
Cecilius zbledol, keď očul tie slová. Srdce mu začalo nepokojne biť. Zabudol na Birzil. Myslel iba na biednych bratov, ako ich budú mučiť v podzemí tohoto väzen,ia. Videl biskupa Agapia, starčeka, jeho biedne telo, ako ho natiahli na dereš. Vtedy, keď sa rozpamätal na nedávne uponíženie, chvíľu cítil v sebe vzburu. Dusilo ho rozhorčenie. Jedným pohybom by bol chcel zničiť toto väzenie, toto pretoťium, celý tento tábor, brloh cudzej tyranie. Marcialis, ktorý nevedel o jeho vzrušení, idúc k pretoťiu, hovoril mu pokojným a dobrosrdečným hlasom:
-Spokojní sú s tebou. Majú nádej, že učinil ešte viacej; doživotný cisársky flamine, že o budúcich sviatkoch vyplníš všetky povinnosti svojho úradu...
Cecilius využil túto zámienku, aby ulevil hnevu. Búrlivé zvolal:
-Nie, nikdy! To by bolo priveľa! Dusím sa. hanbou!
-Čože? — dobrosrdečne povedal Marcialis. — Taký rozumný človek, ako si ty a dáš sa tak uniesť pre formalitu, celkom jednoduchú, ktorú od teba žiadajú?... Čo je to, hodiť na uhlie niekoľko zrniek tymiánu?...
-Rozumný človek! — opakoval Cecilius so sarkastickým smiechom, — priznaj sa radšej, že nás máte za hlupákov, keď sa nás usilujete presvedčiť takými dôkazmi!... Ako? Mučíte nás, decimujete nás, a ešte žiadate, aby sme ctili svojich katov, vašich zbožnených cisárov, bohov Ríma, ktorým nás obetujú? Zrno tymiánu je nič. Ale to, čo je všetko, to je súhlas, ponižujúce poddanie, ktoré znamená. Preto, že sa vám páči ctiť vaše cisárstvo a vašich cisárov, obetovať im oltáre, a — hovorme úprimne — pod ich menom zbožňovať seba samých, bolo by, treba, aby sme ohli koleno pred týmito netvornými idolami ?... Nie, nie! pokým na zemi bude jeden jediný slobodný človek, jeho svedomie bude protestovať proti takému ponižovaniu ľudskej hodnosti, proti takejto nespravedlivosti. voči Bohu!
-Uznaj aspoň to, — povedal Marcialis, — ak tento štátny kult nakladá Rím, činí to dosť šetrne, dosť snášanlivo ...
-Ach! Naozaj, obdivujem tú vašu snášanlivosť! Zakladá sa na tom, že bohov ostatných národoV krčíte pod jediné božstvo, v ktoré ešte naozaj veríte — pod cisárstvo: sú jeho družinou, sprevádzajú ho. Porušujete náboženstvá, i Kristovio by ste porušili, keby ste ho smiešali so svojím... Načo tá pretvárka? Pravda, ktorú sami dobre poznáte, je tá, že sa treba klaňať bohom Ríma alebo že treba zomreť... Rím! Rím! Keď na to myslím, v mojich žilách zovre moja numidská krv! Ty sa zaň primlúvfyš, ty si teda už nie Afričan? Zabúdaš na to, akou nohou depce našu Afriku a celý premožený svet?... Pozri radšej na tento tábor, nai tento nástroj utláčania s jeho mnohými a, popletenými kolieskami, na túto vojenskú organizáciu, ktorá nenechá nič na náhodu, ktorá všetko predvída; od arzenálu, v) ktorom vypaľujú guľky do praku, kde shromažďujú kamené gule do katapult, až po banku, v ktorej poddôstojníci majú svloje úspory. A tie svätynky, v, ktorých vojaci uctievajú vojenské heslá, tie zasedacie siene, tie archívy, tie sklady, tie sklepy, tie stajne, tie vyhne, tie zbro-járne, tie krajčírske dielne, všetko — až po byty; kňazov, augurovi a haruspikov legie ...
-A tým všetkým, — povedal Marcialis, — nás Rím chráni, zaisťuje nám pokoj...
-Staré povedačky!... Ani len pred kočovníkmi nás nevládze ubrániť! Vieš preca, čo sa stalo s Birzil!... Áno, hľa, ako nás cisár chráni! Ale on sám je korisťou barbarov. Tvária sa„ ako keby ich zaznávali, ale za to im doviolia otvoriť dediny, majetky, pracovne, úrady, vojsko: sú všade ... Našimi strážcami s,ú tu Luzitánci, Palmyrania, Komo-nageňania, Thrákovia, a kto by to všetko aj vedel...?
Triumvir, poranený na dne všetkých svojich predsudkov, nechcejúc s,a unášať, pokúsil sa žartovať:
-Drahý Cecilius, prosím ťa pekne, — povedal, — ušetri aspoň rímske vojsko. Ono ti akiste nájde čoskoro tvoju dcéru...
Ceciliovo rozhorčenie pri spomienke na Birzil náhle ochladlo. Ak ju chcel zase videť, musel mysleť jedine na jej záchranu a nie sa zbytočne, hnevať... A znovu si v duchu pripomínal, čo mu pre ňu príde prijať a zniesť.
Keď tak dišputovali, vytratili sa z tábora, nebadane prešli celé mesto. Stáli pred svojím hotelom — „U cisárskeho orla". Pohľad na cisársky erb Cecília posledný raz rozhneval. Obrátil sa, vfetiahol ruku ku pretoriu, ktorého štít, pokrytý trofejami a zástavami, zďaleka bolo vídať:
-Pozri, — povedal Marcialovi, — hľa, to je ten ozajstný hostinec „U orla"!... Čo to hovorím? Samo cisárstvo sa stalo hostincom sveta. Ľudia, ktorým podťali korene, sú ako prach, hádzaný so. strany na stranu. Lúpežníci, čo sa so všetkých strán sveta poschodili na hody do tohoto vteľkého hostinca, čakajú uprostred tohoto davu, kedy sa začnú biť o dedictvo hostinského!
.Prepínaš, priateľu! — nepokojne povedal starček. — Žiaľ nad stratenou dcérou ti pomútil rozum. Utíš sa! Vrátia ti ju!... Ešte dnes večer sa dozvieme...
A keď to hovoril, pozeral na Cecilia, ktorého premenená tvár Vyjadrovala najvyšší stupeň vnútorného utrpenia.



III. Legátska poľovačka.


Otrokár, krčmár z Thuburnika, zajatý Viktorom, bol naozaj Sallum, ten vychvaľujúci sa a namyslený Malťan, ktorý lenže nevyzradil Cypriána za jeho cesty do Cirty. Už tri mesiace prekutával numidskú návráinu a pohraničie púšti, kde ľudského mäsa je vždy nadostač.
Hoci bol svalnatý ako zápasník a na bitie necitlivý ako mulica, čo ťahá žarnov, jednako nečakal, až ho položia na dereš, aby sa ku všetkému priznal. Pohľad na rozohriate kliešte mu otriasol nohami. Vyznal bez akéhokoľvek nútenia, že Birzil predal Sidifannovi, veľkému koeovníckemu náčelníkovi, ktorý mal na juhu nesmierne priestranstvá a ktorý práve teraz táborí v okolí rybníka, ako sa ide do Gemell. Ostatné ženy, medzi nimi niekoľko matrón z Dvoch Potokov, odviedli Maurovia. Čo sa týče Thadiry, tú ešte v Kalceu, keď bránila svoju paniu,zarezal jeden opitý vojak. Konečne veľká čiastka povstalcov, ktorá sa spojila za Vescerou, odišla i a korisťou smerom Veľkého Slaného jazera.
Legát Makrinius ihneď rozhodol, že vyruší ozajstná malá armáda, pozostávajúca z oddielu jazdcov a palmyrských lukostrelcov, aby povstalcov potrestala. Ale so Sidifannom nemohli postupovať tak ostro. Náruživý milovník žien — ako všetci domorodci — schoval by zajatkyňu. Alebo by popieral, že ju kúpil, alebo by prisahal pri všetkých bohoch púšti, že ju už znovu predal. Bolo treba úskoku. Legátov štáb vymyslel takýto plán. Sidifanna pozvú na velkú úradnú poľovačku v lesoch aurských, kde na žiadosť kolonistov má byť i tak urobený pohon. Pastieri sa totiž oddávna sťažovali na škody, spôsobené pantermi a gepardami, ktoré sa, keď sa tretia légia Augustová za vlády mladého Gordiána na čas vzdialila, zázračne rozmnožili. V lesnatých častiach horali hlásili i ľvov. Na tieto poľovky povolávali obvykle i niektorých tunajších náčelníkov, a hoci to bolo drahé vyznačenie, lebo museli dodať záprah, ľudí a živnosť, jednako im to lichotilo a bažili po tom.
Dvoma legionármi sprevádzaný posol išiel pozvať Sidifanna. Prisľúbil prísť i s mnohými poľovníkmi. Medzitým čo bude on poľovať v húštinách aurských, oddiel jazdy, vedený opčionom Viktorom, mal využiť jeho neprítomnosť a prezreť jeho stan i s okolím. Jeho skrine boly akiste plné zlata, lebo už dávno vydieral pastierov na stepiach a roľníkov v oázach. Bol daný rozkaz, aby uchvátili súhrn jeho lúpeži: tak by draho zaplatil trovy dvojej výpravy. Ak by nenašli nič, ani poklad, ani zajatkyňu, Sidifanna by zadržali v Lambeze ako záruku. Väzenie, a ak by bolo treba — i muky by premohly jeho zátvrdlivosť.
Porady a prípravy zabraly celý týždeň. Pre Cecília, osamoteného v hostinci „U orla", boly to hotové muky. Marcialis odišiel do Cirty ihneď po stretnutí s legátom. Okrem úzkostlivej neistoty a Birzilin osud trápily ho i neustále výčitky svedomia. Vedel, že v jeho blízkosti sú kresťania, uväznení v podzemí pretoria. Boli to jeho bližní, bratia cirtskej cirkvi, a zo strachu, aby si tým neznepriatelil úrady, neodvážil sa ich navštíviť, pomôcť im. Sám odsudzoval svoj postup. Ale čo si) počať? Nič ho nemohlo pohnúť: záchrana Birzil stála za to!... Jednako sa o nich zaujímal, prostredníctvom lambezského kléru im posielal peniaze na živnosť. Dozvedel sa, že biskup Agapius, nevedno prečo, bol preložený do Thamugadi. Táto náhodná okolnosť uľahčila mu poníženie porážky: nemusel ho navštíviť. Inakšie by nemohol tak postúpiť, lebo jeho už dávno poznal; a ostatní, uväznení v Lambeze, tí boli z ľudu, neznámi, voči nim necítil takú naliehavú povinnosť.
Začiatkom nového týždňa sa skončily všetky prípravy. Preto trvalý tak dlho, lebo Makrinius prílišne dbal na to, aby — ako obvykle — všetko bolo čo najokázalejšie. Ten veľký pohon bol privilégiom najvyššej moci, preto si jeho zriadenie a vedenie vyhradilo vojenské veliteľstvo provincie. Pompou pochodu a vojenskou parádou chceli oslniť domorodcov a pohladkať pýchu vojakov. A tak výprava poľovníkov postavila na nohy celé mesto a susedné dediny. Neprekážala ani včasná ranná hodina; dav kolonistov, ktorí prišli na trh, obstal cestu Septimiánovu, a aby lepšie videl, usiloval sa pretrhnúť kordon vojska, strážiaceho boky.
Pochod sa sostavoval von z tábora. Pod zavalitým oblúkom monumentálnej brány ukázala sa čoskoro marciálna postava legátova, ako išiel na nepokojnom červenohnedom koni, čo pochádzal zo známych stajní v Nazamone a čo mal nádherný riad s blyštiacimi sa kameňami a s iskrivými vlnenými strapcami, a aj červenú, zlatom pretkávanú hodvábnu prikrývku. Jazdec sa pýšil čapicou z bielej kuny a na pleciach mu povievala ľahučká chlamyda, obrúbená purpurovým pásom. Za opaskom mal zastoknutý toledanskj' nôž, mával párom falarík, ktorých želiezka a krúžky divoko a bojovne štrngaly. Obkolesúvali ho hlavní dôstojníci legie, zpomedzi ktorých najzaujímavejší bol hrubý a bachratý prefekt tábora, Rufus, čo ledva sedel na koni, a rad tribúnov s ťažkými oštepami, ostrými ako pika. Okrúhle štíty, potriasané bokami malých numidských koni, narážaly na hlavice ich sediel.
Potom išli pozvaní hostia, ktorí mali len pozorovať priebeh poľovačky. Boli to význačnejší mešťania a okolití statkári, uchvátení takým sprievodom— vyobliekaní, ako sa patrí: prúžkované gamaše, úzke nohavice, vyšívané kabátky s bielymi sponkami, ktoré bolo videť zpod plášťov na ramenách.
Za nimi stúpali vojaci na mulách. Niesli velikánske siete z egyptského lanu, štyricať stôp dlhé a desať široké; nimi chytali dravcov, ktorých prilákali do pasce živými vábnikmi. Iní niesli dlhé vidly, opatrené labutími perami, ktorými strašili divinu. Biele ako sneh, ožiarené africkým slncom, stváraly medzi zverinou hotový poplach. Boly aj iné so supími perami, pomaľovanými rumelkou, ktorých odporná vôňa vyvolávala podobný zmätok. Nadháňači boli ozbrojení palicami, prakmi a lasami, okrútenými okolo ramien (lebo Makrinius chcel na zpiatočnej ceste poľovať v púšti i na pštrosov). Psiari, vyobliekaní červeno, obutí v šafranovo žltých šnurovačkách, viedli nádherných psov, akých v Lambeze ešte nevideli: dostali ich z ďalekých končín Azie, boly to ozajstné potvory, maly skoro ľudské tváre, vždy rozzúrené, priamo divé, psi keltskí a sikambreskí s nepravidelnými škvrnami, privyknutí skákať pomedzi skaly; — bretónski a morinskí, povestní svojím ostrým čuchom, — veľké hyrkánske dogy, divé ani tygri; — a aj africkí, povestní mazackí chrti, obdivuhodne urastení, so svojimi vysokými a pevnými nohami, so širokými prsami, s rebrami vkusne zaokrúhlenými, so štíhlym a drobným bruchom, s oblúkovitými stehnami, s predĺženým telom boli vlnití a pružní ako hadi.
Pochod zamykali mocní somári, prehnutí pod ťarchou stanov, chlebovníkov, vriec so živnosťou, mechov vody a vína. Kuchári s frygickými čapicami a so žltými, červeno pruhovanými blúzami poháňali somárikov, obťažených trojnožkami, kotlami a hrncami. Hrdelným krikom a kyjakmi, ktoré zvučaly na chudých chrbtoch, podúrali nepovolné zvieratká, aby chytrejšie cupkaly.
Celý tento sprievod otrokov a darmožrútov išiel v prachu, a psi štekali, kone hržaly, trúby trúbily, ozývaly sa s konca na koniec. Ťahal sa míľu, zatarasil cestu Septimiánovu. Ponad lesy oštepov a ponad stohy batožiny ešte dlhý čas bolo videť supie perá, zafarbené rumelkou, ako sa ani krvavé trofeje kývaly do taktu chôdze. Potom ich zatônily kotúče prachu, až zanikly smerom k horám.
Cecilius, ktorý pozoroval sprievod s prahu hotela, úzkostlivo sa opytoval, prečo tam niet Sidifanna. Ale Viktor mu vysvetlil, že sa starý náčelník i so svojimi psami a s celým sprievodom má pripojiť k legátovi iba vo Verekunde. Báli sa totiž, aby v Lambeze z nepozornosti alebo zo zrady nezvedel o spiknutí, aké ho čaká. V obave nevzbudiť podozrenie, rozhodli, že sa opcion a oddiel, ktorý mal prehliadnuť Sidifannove stany a priviesť Birzil, pohne iba v noci. A pretože sa v týchto neistých krajoch bolo vždy treba obávať úskokov, Viktor dostal štyriciatich pomocných jazdcov, ozajstných záker-níkov, smelých a na všetko odhodlaných, počerných a ako Mauri kučeravých Asturcov. Cestu mali prejsť dvoma etapami a zrýchleným pochodom až k rybníku. Dekurion, ktorému podliehal Viktor, zistil z obozretnosti optickými signálmi, či v okolí oáz je všetko pokojné. Stráž, rozostavená po horských chrbtoch až do Gemell, odpovedala uspokojivo. A ako bolo stanovené, malá výprava vyrazila uprostred tmy, čosi po druhej hodine.
Cecilius, ktorému legát dovolil sprevádzať jazdcov, čakal ich pri bráne tábora na najatom koni. Mladý veliteľ, šťastlivý, že bude mať s kým zabiť túto dlhú nočnú cestu, ako ho len zočil, pobehol ihneď k nemu. Išli popri sebe. Viktor sa doslovne zmocnil cudzinca, ktorý ako len najlepšie mohol, tak sa bránil pred týmto zápalom a pred touto neskrotnosťou mladého vojaka. Aristokrat Cecilius jednako nemiloval centurionovho syna. A preca si dosť ťažko odôvodňoval toto odťahovanie. Bolo to čosi celkom inštinktívneho: potlačovaná protiva dvoch krajne rozličných pováh. Isté bolo iba to, že nevidela sa mu mladícka chvastavosť, opovážlivosť, výbojná, skoro zvieracia odvaha. Medzi nimi, ako veľká priehrada, stál vekový rozdiel, ktorý im prekážal v tom, aby si porozumeli. A Cecilius cítil, že opciona treba pohladkať: od neho závisel úspech podujatia, Birzilino oslobodenie. Premáhal sa, aby ho mohol počúvať a strpeť. Ale potom sviežosť duše tohoto vojaka-dieťaťa podmanila si pomaly jeho ustatého ducha. Pôsobilo naň vždy trýskajúce oduševnenie, zápal slov, ktoré nevedely dostatočne ukázať srdce, čo túži po tom, aby sa mohlo dať. A v tej žiadostivosti uznania, v tej potrebe večného zaľúbenia, úcty a obdivu, objavil veľkú úprimnosť a veľkú, až naivnú poctivosť....!
A preca táto prvá časť cesty bola obom priťažká., Chýbalo im času, aby si privykli jeden na druhého. Uprostred veľkej a smutnej návršiny, kde sa stále potkýnali na hlbokých koľajach, noc sa im zdala bez konca. Ráno táborili v horách, a keďže chceli ísť iba cez noc, rušali neskoro večer. Vyhýbali rušným cestám a najmä kalceyským priesmykom, ktoré boly vždy plné pocestných. Išli divokou úžľabinou, ktorej skaliská sem i tam porozhadzované sťažovaly jazdu. Súmrak zhasínal. Spodok ozrutných vápencov sa kúpal v purpurovej hmle a kupolovité vrcholce žiarily svetlým a tekutým zlatom, akoby roztopeným vnútorným ohňom. Všetky výšavy objímala zlatá záplava, šírila sa v akýsi fantastický slnečný kraj, červenastý obrus ohňa a rozžhavenej rudy, ako pozvoľna vre a tíchne a chladne.
V takomto ovzduší, preniknutom skvelými odbleskami, jazdci schádzali k púšti. Viktor, opitý velebou chvíle, hovoril s neobvyklou oplývavosťou. Nevedel vynachváliť slobodu a sladkosť takéhoto tuláckeho žitia, ktoré kontrastuje s tvrdým kasárnickým nátlakom. Vojenská disciplína bola preň nevyčerpateľným predmetom. V jeho slovách bolo cítiť ukrytú vzburu, ktorá rástla, vybuchovala v horkých obvineniach. Hovoril Ceciliovi:
-Ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný, že som sa vytratil z toho kasárnického väzenia a že môžem byť tu s tebou, že pod božími hviezdami môžem vdychovať čerstvý vzduch úžlabiny ... ! Áno, život sa nám tam stáva nemožným. Uvidíš, Makriniová prísnosť rozbúri légiu!
-Nečudujem sa: je to neobratný a nerozvážny človek! — povedal Cecilius, ktorý legátovi nemohol odpustiť drzosť, s akou ho prijal.
Viktor, ktorý si bol istý, že má ochotného poslucháča, vylieval všetky svoje žiale. Náhlo povedal:
-Pretože slúžil v Pannonii pod veliteľstvom Aureliána, polobarbara neúprosnej prísnosti, myslí, že má ukazovať ešte väčšiu ostrosť.
-Ale, — ozval sa Cecilius, — preca je treba, aby prudkosť a iné chyby vojakov boly ujarmené ...
-Áno, určite! Na príklad Makrinius celkom správne bojuje proti opilstvu a hýreniu pohanov. Stále nám opakuje: „Majte si plácu za svojimi opaskami, a nie v krčme!" Na to pristávam. Ale vždy nás mučí akýmisi novými, drobnými a neznesiteľnými predpismi. Každodenne prezerá šatstvo a obuv. Beda tým, čo ich predávajú alebo tým, čo kupčia s jačmeňom a obrokom koni! Jedného druha mi zbili za to palicami: bezmála z toho zomrel. Ach, vodca je nemilosrdný i voči malým i voči velkým priestupkom. Minulého mesiaca kázal rozštvrtiť cudzoložníka a sťať zlodeja, ktorý ukradol dve sliepky ...! Chceme viacej ľútosti pre vojakov! Od maurského povstania nás neprestajne má v ostrej pohotovosti: denné cvičenia, zrýchlené pochody pri slnečnom úpale. Je nám zakázané bývať v meste: musíme pelešiť v stane, ani keby sme boli niekde na výprave. Niekoľko poddôstojníkov si vystavilo besiedky z chvojín, aby tam mohli jesť: rozkázal ich spáliť! Čo ti ešte povedať!... Neslobodno nám mať kuchyňu, jesť horúcu potravu: musíme sa uspokojiť konzervovaným mäsom, slaninou, syrom, suchármi, ako na hranici za opevnenými stípami. Za jediný nápoj máme kyslé vojenské víno! Uveríš tomu? Zabránil nám parnú kúpeľ a v tábore nám zakázal vchádzať do miestností, kde sa večierkom možno zabaviť, vypiť si alebo zahrať v kôstky...
-Žiaľbohu, priateľ môj, — poznamenal Cecilius, — ak chcete bojovať s barbarmi a ak ich chcete premôcť, je možno treba, aby ste sa sami stali barbarmi, a čo je isté, po tom dlhom období hýčkania musíte nabrať viacej mužskosti...
-Ach! — povedal Viktor,—iní, ak chcú, nech sa poddajú tej brutálnej disciplíne! Mne je ona odporná ... Ani sa ma konečne nepýtali, či chcem to pekné remeslo. Od narodenia som bol predurčený k vojsku, a to preto, že môj otec bol centurionom a že mu štát dal akýsi majetoček. V osemnástom roku ma postavili pod mieru. Poznačili ma, na krk mi zavesili olovenú gulku s cisárovou podobizňou, a bolo to ako zvonec barana alebo býka. A fcak som sa stal na celý život vojakom! Rímske rozkazy neslobodno posudzovať: treba slúžiť alebo zomreť!
-Zomreť, to je nič, — polohlasne — akoby len pre seba — povedal Cecilius.
-Och! prajem si smrť! — pokračoval mladý vojak, — ale smrť za niečo veľkého, a nie za to, aby sa cisárstvo zaisťovalo takému sviniarovi ako je Maximián alebo takým katom Busirisom, ako je Gallienus a Valerián, ktorí mučia našich bratov, ktorí ich trestajú, decimujú....
Po chvíli mlčania prudko pripojil:
-Videl si v Lambeze cirtských kresťanov, ktorí sú tam uväznení?
-Nie! — povedal Cecilius: — nemohol som!
Keď mu to pripomenul, cítil, ako sa červenie.
-Ja som ich videl i s diakonom z Maskuly, sú obdivuhodní. Všetci chcú mučenícku korunu. Niektorí prorokujú. Druhí — ako v extáze — už sa vidia v končinách Baránkových. Ach! ak treba, aby ma zabili, to radšej chcem tak ako oni, aby ma zabili za Krista! A možno, keby som aj nechcel. sami ma prinútia. Môj hnev ma prezradí----Vidíš,že som rozhnevaný na vodcov! Chcú nás úplne ovládnuť. Žiadajú od nás nielen krv, ale i duše. Treba byť na obetách, o narodeninách cisárových sypať tymián, ctiť koňa alebo diviaka našich odznakov !
A potom ho náhle čosi celého schvátilo, ako keby. nevedno odkiaľ, prišiel naň veľký vietor a ako listie ho odniesol:
-Byť martýrom! Svedkom Kristovým! aké je to pekné!... A hej, brat môj, išiel by si so mnou? Zomreť spoločne pre Krista, oči mať zdvihnuté k mučeníckej korune, aký je to triumf!
Cecilius, zadivený cudzím prízvukom týchto slov, pozrel na druha. Vojak, príjemne kolísaný krokom koníka, išiel niekoľko krokov od neho. Jeho opojené oči, pery, červené ani dozreté ovocie, celá tvár, v tomto šere západu, prepletenom zlatými odbleskami, prezradzovala žiariacou mladosťou skôr milenca než mučeníka. Cecília, ktorého už i tak tiesnilo vytrženie jemu cudzie, to vrcholne znechutilo...Náhlo sa zatriasol, ako keby sa ho dotkla nejaká rozpomienka. Viktor hovoril:
-A život je jednako sladký! Tvrdia, že iba s Kristom je opravdivý život. Preca...! Keby sme tu dolu mohli z neho aspoň niečo pocítiť... Och! ja chcem žiť! Túžim — ani sám neviem presne — po akej veľkej radosti, po radosti, ktorú možno nikdy neokúsim!
Ceciliovi sa zdala táto reč namyslenou, prinajmenej aspoň rečníckou a bezobsažnou. Znudený pretrhol vojaka dosť ostro:
-Teraz, ako sám priznávaš, treba slúžiť! Treba konať tak, ako ten sotník v Písme, ktorý rozkazuje a ktorému tiež rozkazujú: „Choď!", a on ide. Povedali ti, choď k rybníku: dúfam, že nás tam zavedieš v stanovenom čase....
V tej chvíli priblížil sa k opcionovi desiatnik, aby mu oznámil, že medzi vojakmi prvej stráže povstala bitka. Obaja odcválali.
Vietor im rozvieval plášte. Cecilius zostal sám a rozmýšľal o sebe samotnom. Šero za-temnelo. Na jasnom nebi sa rozpaľovaly hviezdy; klenba bola priezračná a plytká ako strieborné zrkadlo ... A hľa, náhlo, keď mu do tkanice klobúka udrel fičiaci vietor, zreteľne čul čosi, ako keby niekto do noci vyslovil pri ňom slová, ktoré mu v Cirte povedal Cyprián: „Už neveríš, však?..." Hej! čo porobil so svojou vierou? Aká slabá bola v porovnaní s vierou tohoto vojaka! Občerstvujúci prameň, čo zaplavil jeho dušu, upadol. Čoskoro vyschne úplne. Bol ako plavec, ktorého strhlo otvorené more a ktorý visiac nad priepasťou cíti, že ho voda už neudrží a že upadne... A potom pomyslel na namyslenosť a sprostosť veriacich, ktorých počul v kostole rozprávať o svojich skúškach, Opájali sa vlastnými slovami, ako tento Viktor* tento mladý streštenec, ktorý nechuť k vojenskému remeslu považuje za nebeské pozvanie! A hľa, to je ten dav, odkiaľ pochádzajú mučeníci! Za čo len mohli svedčiť? A za koho?... Ako sa úderom palca skusuje čistota kovu, tak skusoval svoju dušu; a nevýrazný hlas, aký vydávala, nakláňal ho, aby ostatné duše obviňoval z klamstva .... Určite, dôvody, ktoré podali jeho mysli a ktoré si aj, sám zadovážil, ako aj patričné časti Písma, všetko to mal jasne v pamäti. Ale vedel dobre, že to nestačí-, že tu je ešte treba ohňa srdca, osvietenia umu a, čo je hlavné, láskavého Daru Pravdy. Žiaľ, že jeho srdce bolo ťažšie a bez odvahy a že jeho duch vajatal v tmách ... Ale či ho nezarazilo to, že sa tak stáva práve vtedy, keď je menej čistý? Takáto malátnosť ducha, podobná opojeniu a otupelosti po ňom, zmocňovala sa ho vždy vtedy, keď s hriešnou rozkošou pohýbal bahnom starých náruživostí. Či už nežil dosť dlho iba v spomienkach na Leliu Ju-lianu? Ešte aj v Muguas, kde ho v posledné mesiace znepokojovaly tolké starosti, tôňa zomretej mu vždy sedela pri záhlaví. Hovoril si: „To bolo jediné šťastie môjho žitia! Iba to som mal za údel. Ale to bolo všetko! A keby nie Birzil, nevedel by som ani, aká bola krásna! Ach! ako sa na ňu udala! Ale! Zase to ohavné obcovanie! Zkade mi prichádza ten zločinný šepot, proti ktorému sa stavia celé moje bytie? Či ma klamú smysly?"
Nastala noc. Ceciliov kôň narážal na velké skaly alebo sa lakal odbleskov hviezd na sponkách postroja alebo blysku sliedy v skalných rozpuklinách.
Za ním išli akísi paholci, poháňali mulice a v tme sa ozývialy ich hrdelné a prenikavé výkriky... A po mysli mu chodila stále Birzil. Pýtal sa: „Čo; značilo to nadšenie juhom, tá zaujatosť, akou si aj pri úpale a najhorších nebezpečenstvách vydobyla pobyt v Kalceu? Ci s Thadirinou pomocou neukryla tam nejakú pučiacu lásku? A či to bolo len šialenstvo obrazivosti?" A rozpamätal sa na bludné slová, aké raz večer povedala v jeho bibliotéke: „Môj muž?... Vodca karavány, getulský jazdec!" Kdeby! To všetko je detinskosť! Birzilina svoj-hlavosť je dielom Thadiriným. Stará dozorkyňa gynecea uskutočňovala svoje úmysly, usilovala sa ulúpiť mu dieťa a vytrhnúť ho zpod jeho vplyvu. Ako fanatička nenávidela kresťanov. Bála sa ich pre Birzil, strachovala sa Krista! A keď mu to meno mimovolne prišlo na pery, v jeho pohj'boch sa prejavila akási netrpelivosť. Čo? Zase On, je dotieravejší než tá tlejúca láska! A plný nepokoja znovu sa skúmal. Prečo tedy, keď sa spieral ísť za Ním, cítil takú zúfalosť? Či aj vtedy, keď sa odriekal starých bohov alebo takej a takej náuky, či aj vtedy bola jeho duša chorá a zúfalá? Nemožno sa s Ním rozlúčiť, aby nezadusil dušu výčitkami svedomia a zbytočnou nehou. Prečo tá hanba, tá tesknota? Prečo...?
Išiel tak v horúčkovej bezsennosti a časom v ma. látnosti, kde zanikala jeho myseľ. Potiaľ driemal zohnutý v sedle, pokým ho chybný krok koňa neprebudil.
Okolo deviatej hodiny zbledly hviezdy. Neveľkými zákrutmi vyšli z úžľabín a z ostatných vĺn Atlasu. Priamo, bez akéhokoľvek prechodu, začínala sa krajina piesku a oáz. Nebolo ju ešte rozoznať, len nesmierna a pustá návršina ťahala sa kdesi bez konca, ako more temností. Vial chlad, ktorý narážal na vyschnuté telá ostatných rastlinných chumáčov. Bolo to, ako keby sa nejaký šepot plazil celkom popri zemi. Rodil sa tajomný svit.
Viktor, ktorého pod prikrátkou chlamydou sekalo, vrátil sa touže cestou. Priblížil sa k Ceciliovi, ktorý podriemával na koni. Mal hodne námahy, kým utíšil hádku medzi Hispanmi prednej stráže a niekoľkými Syrmi, nedávno vradenými do kohorty. Konečne ich oddelil lichotením a prisľúbením údelu z koristi. Teraz chcel uvedomiť druha o útočnom pláne. Svojím oddielom obkolesí rybník a priliehajúce oázy, aby o svite prekvapil budiacu sa dedinu.
— Uvidíš, — povedal, — vylapáme ich ako šakalov v dúpäti... Ty zostaň tu: prekážal by si nám v postupovaní, a možno by to bolo pre teba i nebezpečné!
A odchádzajúc klusom, obrátil sa, aby zavolal:
-Odvaha, brat môj! Ak Boh tak chce, privediem ti tvoju dcéru!
Cecilius zostal v úzadí. Paholci pripravovali táborisko. Zastali v úžine, ktorá ich skrývala pred domorodcami. V priehlbine sa rozprestieralo kamenisté koryto potôčka, čo vychádzal z rybníka. Malinký pramienok sírnatej a trochu teplej vody príkrej vône, vypĺňal niekoľko zamútených kaluží. V zákruté, kde prenikaly dažďové vody, podarilo sa zakoreniť jednému oleandru so zaprášeným lístím a s kvetmi vyblednutými od slnka. Ponižej rozložené dve vyschnuté jazerá bolo od plavej návršiny rozoznať iba povrchom a kde tu usadenou soľou. Jednotvárny žltý podklad púšti prerušovalo slabými škvrnami biedne rastlinstvo, stále vypásané ovcami. Tie smutné priestranstvá, uzavreté múrom ďalekých hôr, dýchaly nekonečným zármutkom.
Cecilius si kázal odsedlať koňa a položiac sa pod oleandrom na sedlo, hľadel si v tôni odpočinúť. Spal krátkym a trasľavým snom. Preniknutý úzkosťou, neodtrhol oči od zelene a vysokých paliem. ktoré obtáčaly rybník ... Míjaly hodiny. Okolo poludnia povstal ľadový severný vietor a hučal nepretržite a strašne, ako na plnom mori. Chumáče piesku sa vypínaly sta vlny. Ani Viktor ani oddiel neprichádzal. Od oázy sa blížil akýsi krik. Bolo videť ľudí, ako utekajú smerom na púšť.
Keď sa navrátil opcion i s oddielom, mal sklonenú hlavu a strápený výzor. Zďaleka dával Ceciliovi znaky a potom hlasom plným zlosti vykríkol:
— Starý zlodej zavoňal čosi! Svoje gyneceum odpratal na juh ... Všetko sme prehľadali, stany, dedinu, ešte aj šatne v rybníku! Nikoho sme nenašli. Prekliate, treba znovu začať! Šťastie ešte, že toho lotra Sidifanna zadržia v Lambeze!
Skormútený milenec Lelie Juliany nepočúval ďalej hnevné opcionove výkriky. Po prvých slovách padol tvárou na sedlo a vzlykal pod plášťom.
-Nemuč sa, brat môj! — milo mu povedal Viktor. — Nakoniec ju len preca nájdeme! A potom ti ju Kristus oddá!
Cecilius zdvihol hlavu a pohrdlivo naň pozrúc, pokrčil plecia:
-Kristus? Ako môžu ľudia mreť za taký prízrak ! ? Aká mýlka! Cyprián je blázon!...
Preňho už nič nejestvovalo, nič ho už neslučovalo so svetom; všetko sa mu zdalo prázdnym ako širokánske a pusté priestranstvá, ktoré sa mu do nedohľadná stlaly pred zrakom.
Ale zúrivá nádej, mocnejšia než predurčenie, strhla ho náhle na nohy.
-Poďme! — povedal Viktorovi. — Vráťme sa do Lambezy! Je treba, aby tomu biednikovi vyrvali jeho tajomstvo!...
A poranený v nehe, ktorá zaujala miesto jeho starej lásky, plný tej lásky, ktorá sa zdala ožívať, pomätený pre Birzilino oddialenie ako nikdy predtým, šeptal si: „Ostatok je márny! Naozaj, iba to jedno jestvuje!"



Časť.IV. Hra na Psychu


Ani opcion Viktor, ani Astu,rijci, ktorým velil, nenáhlili sa do Lambezy, kde ich čakala práca a neľudská disciplína tábora. Hľadali teda zámienky, aby predĺžili cestu a oddialili návrat. Viktor tvrdil, že Sidifannovo gyneceum najdú skorej v nejakom „gurbi" hustých palmovníkov než v nehostiných južných krajoch. Proti mienke Cecília, ktorý sa chcel čím najprv stretnúť s legátom a ktorý práve preto chcel v tenže večer dojsť až do Herkulových kúpeľov, opcion oznámil, že prenocujú v Mesar-filii:
-Čo máš z toho? — povedal Viktor. — Makrinius príde z poľovačky tak za päť alebo šesť dní. Tie veľké pohony trvajú najmenej celý týždeň... Či je ti tak náhlo za nedobrým nocľahom v tvojom hoteli?
Oddiel sa cestou ledvy vliekol, takže iba začiatkom noci došiel na určené miesto. Keď slnce počínalo zapadať, zastavili sa pri Studni Gazelí, kytičke paliem, priliehajúcej na piesčitý vŕštek. Samotný prameň, vykopaný v piesku, bol ako malé umývadlo a cez zapichnutú trstinu vytekal úzunký pás čistej vody. Keď ta prišiel Viktor i s desiatnikom, našiel okolo žriedla takého ako vojenská miska už usadených ľudí. Temná murínska pleť týchto kočovníkov, ktorí boli skoro nahí, iba na bedrách prepásaní kúskom plátna, naznačovala, že sú z kmeňa blízkeho Garamantom. Pričupení na zemi jedli z veľkej hnedej misy papriku, šalát, ugorky a rozličné iné zeleniny, za ktorými1 pachtia obyvatelia juhu. Medzi nimi bol i akýsi stredozemný typ, mal oblek pohoniča a zdalo sa, že je ich náčelníkom. Hlavu mu prikrýval široký kužeľovitý klobúk, upletený z trávy; nosil dlhý vlnistý kaftan, stisnutý širokým pásom, ktorý na kožených pletencoch zdobilo všelijaké náradie, potrebné pri jeho stave, nože, nebožiece a iné. Mulice prehrýzaly nablízku jačmeň, rozsypaný po plátnach, ktoré pripevnené kolikami k zemi, tvorily akoby žleb. Vbok ležaly ťavy a prežúvaly kôrky ugoriek, ktoré im pohodili paholci.
Keď uvideli opciona a jeho červený plášť, odznak to cisárstva, znepokojili sa. Niekoľkí kočovníci, prestrašení prilbami a mečmi, náhle povstali. Viktor, rozhnevaný na Sidifanna a na obyvateľov oázy, hľadal zádrapku, ako by si na niekom vylial horkosť jedu. Rozohnal sa koňom na jedného pohoniča a pritom kričal víťazným a hrozivým hlasom:
-Kto si ty ? ... Riman ?
-Áno, som! — odpovedal pohonič, ktorý nadobudol sebaistoty.
Schytil Viktprovho koňa a tíško ho cofol. Potom, položiac ruku do záňadria; smelo pozeral na opciona:
-Všetko mám v poriadku, — povedal. — Tu je list dekuriona Gemella. Chceš ho pozreť?...
Siahol po kožené vrecúško, ktoré mal pripäté na krku, vyhľadal úradné svedectvo a podal ho Viktorovi. Kým ho ten letmo čítal, začal zlou latinčinou:
-Hľa, týchto ľudí, čo sú so mnou, som vynajal, aby mi na ťavách previezli tovar, ktorý moje vozy privážajú do Kalcea, a tam ho prekladáme na ťavy, ktoré ho roznášajú až do najvzdialenejších miest púšti... Vieš, že vozy nemôžu ísť v piesku. Na to je treba ťavy ...
Viktor, neveľmi presvedčený, si ho pri skladaní svedectva podozrivo odmeral:
-Vidíš preca, — naliehal, — papier je v poriadku: veliteľ Gemell ručí za týchto ľudí a poveruje ma, aby som ich zaviedol až do Lambezy, ak je treba...
V tej chvíli plným klusom nadišiel oddiel štyriciatich jazdcov. Viktor, posmelený myšlienkou, že tí sú jeho a že im velí, hnevno odsekol:
-A kto mi to zaručí, že si tento papier neukradol?
To znepokojilo pohoniča. Predstieral veľké rozhorčenie :
-Ja? A že som ukradol tento papier?!... Prisahám, zaplatil som zaň ťažké peniaze! Opýtaj sa svojho druha dekuriona Gemella!... Prisahám ti pri tôni svojho otca!...
Slávnostným pohybom zdvihol ruky, široko roztvoril oči, ako keby sa mu cez ne dala až do dna duše čítať pravda. Cecilius, ktorý prišiel s Asturijcami, stal si k Viktorovi a pozorne si ho počal všímať. Opcion, snížiac hlas, povedal mu:
-Čo sa ti zdá?... To je možno nejaký Sidifannov spoluvinník!
-Poznám ho! — hlasno sa ozval Cecilius.
A obrátiac sa k pohoničovi:
-Ty si to priviezol pred dvoma mesiacmi chorého do Muguas?...
Naozaj, bol to Pastor, povozník z Thuburnika. V Ceciliovom priaznivom tóne našiel neočakávaného zastancu. Rútil sa k pánovi Muguas, ktorého tiež poznával:
-Ach, pane, prosím ťa, chráň ma pred týmto dôstojníkom!
Živo gestikuloval, raz oslovil Cecília, raz Viktora.
-Pusť ma teda! — kričal na opciona, — veď ma aj illustrissimus pozná!... A konečne v Thuburziku každý pozná povozníka Pastora ... Môžeš sa vypýtať v Lambeze v hostinci „U orla" alebo na Verekunde „Pod tromi jarabicami"! Ja iba cestujem. Časom svojimi vozami zájdem až sem...
Mysliac, že v očiach veliteľa a jeho druha čosi zaváži, dodal:
-Na príklad, minulý týždeň som na svojich dvoch vozoch previezol do Červenej Osady gyneceum Sidifanna, veľkého domorodého náčelníka!
Cecilius a Viktor po týchto slovách pozreli na seba. Pohonič to nezbadal. Doplnil sa ešte:
-Na dvoch uzavretých vozoch! Vieš, že kočovníci takých nemajú. Majú iba ťavy!
-Ale, veď oni v Červenej Osade nemajú ani domov, — vyzvedačským tónom povedal Viktor, — lebo žijú pod stanmi!...
-Možno máš pravdu! Ale som istý, že Sidifann, ktorý je Veľmi bohatý, má v Červenej Osade dom, kde býva cez letné horúčavy!... Na to ti prisahám pri tôni svojho otca!...
-A mohol by si ten dom určiť? — opýtal sa Viktor, stále ešte úradný a prísny.
-Len sa naň spýtaj v Červenej Osade! Každé dieťa ťa ta zavedie!
-Dobre! — povedal Viktor. — Mám mu dať akési posolstvo.
Náhlo sa upokojil, prepustil povozníka. Bolo to neočakávané šťastie! Cecilius a opcion, veselí, že sa im podarilo stretnúť sa s Pastorom, utiahli sa na poradu.
-Šípil som to! — ihneď vykríkol Viktor. — Starý zlodej, prv než odišiel na poľovačku, vyviezol najprv svoje ženy. Istotne mal akési podozrenie!
Cecilius po dlhšom premýšľaní narazil na pochybnosti. Takému šťastiu sa neodvážil uveriť.
-Ako mohol Sidifann o čomkoľvek pochybovať? — povedal. — Ktože by ho bol uvedomil ?... Veď ty sám si až do nášho odchodu z Lambezy nevedel o chystanej výprave!
-Och! -- povedal Viktor, — na juhu sa vie o všetkom! Tu máš uši a oči všade — za kopou piesku, za chumáčom polynky, za zakrpateným svätojánskym stromom, za tŕňovým kríkom! A práve preto treba dávať pozor: ručíš za povozníka, dobre! Ale kočovníci, ktorí sú s ním, by nás mohli zradiť!
Konečne sa po mnohých sporoch ustálili na tomto zámere: Pod zámienkou, že chcú zabezpečiť ich karavánu, odprevadia Pastora a jeho ľudí až do Červenej Osady a prepustia ich len potom, keď sa dokáže, že povozník hovoril čistú pravdu. Sami sa usalašia v kalcejskej pevnôstke:
-Z pevnosti do dediny je iba krôčik! — povedal Viktor. — Pôjdem, obzrem dom a jeho okolie. Uvidím, čo sa dá urobiť, aby sme tvoju dcéru odtiaľ dostali. Ak by sme — ako pri rybníku — chceli užiť vojenskej sily, mali by kedy znovu vyviesť ženy: chápeš preca, že by ich nastrašil oddiel jazdcov pri dedine!...
Viktor vlastne hľadal iba prekážky a odďaľovanie, aby sa do tábora mohol čím neskoršie vrátiť. Jeho uisťovania Cecília jednako uspokojily. Ten, rozhorúčený nádejou, nemohol po celú noc zaspať. Úpal bol neznesiteľný a k tomu ešte rozložili okolo tábora velikánske ohne, aby odohnali škorpionov. Ráno hneď o svite sa oddiel pohol k Červenej Osade a k tajomnému Sidifannovmu domu, v ktorom ukryl svoju korisť.
Povozník neluhal: Birzil bola naozaj tam, neďaleko Kaleea, v Červenej Osade, ktorej neobyčajná farba tak často podivom naplňovala jej zrak, keď prechádzala na koni skalistým a napolo vyschnutým korytom potôčka popod jej terasy a záhrady. Poznala dobre celé okolie: za svojho pobytu vo vile prebehla ho neraz i s podkoním Trofimom. Cez zle pospájané záclony krytého vozu, ktorým ju viezli do Sidifannovho domu, mohla postupne poznávať úseky a určovať podobu miest. Ale dávala si pozor, aby nič neprezradila, ako pred družkami nevy-javila ani svoj pôvod. V blízkosti rumov svojej vily a vojenskej stráže, kde bdeli sýrski lukostrelci, dúfala, že bude mať šťastie a že sa jej prípadne s pomocou vojakov podarí i ujsť.
Po strašných udalostiach minulých týždňov sa chvíľami uspokojovala, ako mohla. Chcela zmocneť na útek. Teraz totiž túžila iba po oslobodení z tohoto barbarského prostredia, ona, ktorá sa predtým s takou naivitou a s takým mladíckym oduševnením nevedela nakochať pôvabu kočovníckych mravov a krajov. A teraz? Spôsobovaly jej hrôzu a odpor.
Vražda hadiry, ktorú zabili skoro v jej náručí, spôsobila v jej duši1 taký otras, že ešte teraz po týždňoch odpočinku a pokoja, jej sny boly stále popretkané mórami a víziami krvipreliatia. Telo otrokyne padlo jej k nohám, a krv, ktorá hojne striekala z podrezaného hrdla, zafarbila i jej štólu. Ju samotnú zachránil mladý mauritánsky veliteľ, ktorý poznal cenu takej koristi a ktorý ju v tenže večer predal Malťanovi Sallumovi. Svojvoľný a nevinný výraz jej tvári, detský pôvab jej tela, všetky tieto príznaky vrcholnej mladosti zachránily ju pred Sidifannovou brutálnosťou, keď mu ju otrokár ponúkal na predaj. Starý náčelník zaplatil za ňu značnú sumu a rozkázal, aby ju zaviedli do jeho stanu a aby ju zapísali medzi dievčatá, určené pre jeho gyneceum a náležíte spravované matrónou. Najprvej ju vyskúšal ako nejakú kobylu alebo ako laň, chytenú poľovníkmi do oka. A to isté učinil i so všetkými jej družkami. Spomienka na túto ohyzdnú scénu, na toto hanobné pokračovanie, vzbudzovala v nej ešte i teraz hnev a nechuť.
Ako chytro vybledly ilúzie, vbíjané Thadirou! Thadir, príčina jej nešťastia! A jednako myslela, že ho nemôže pripočítať tej starenke. Chudera, tak ju milovala, že pre ňu aj zomrela! A potom, ako mnoho trpela v strašnom otrockom živote!... Za dlhých večierkoch porozprávala jej všetko. Narodila sa v kraji Arzugov, ešte ako celkom maličká bola schvátená bojovníkmi súsedného kmeňa, tí ju predali do Pompejanovho domu, kde ju ostatní otroci mučili. Keď podrástla, stala sa hračkou rímskych slúžok, ktoré sa vysmievaly jej kučeravým vlasom a jej tmavej pleti a nazývaly ju hnedou opicou. Tie výsmechy a útrapy ju len utvrdzovaly vo v rodenom barbarstve. A preca si vedela z civilizovaných obyčají prisvojiť to, čo, ako myslela, bolo pre ňu alebo čo sa jej proste páčilo. Birzil — ešte ako predčasne vyvinuté dieťa — to ihneď zbadala a žartovne jej to zazlievala. Ale čože! Thadir sa vychovávala úplne sama a tak, ako mohla! A ostatne, bola taká nešťastná!... Keď získala priazeň pánov, ako sa vedela odplatiť bývalým mučiteľom! Vytrvale a zúrivo. Tá malá barbarská dievčina mala neskrotnú dušu. Birzil si to uvedomovala omnoho lepšie len teraz, keď upadla sama do nešťastia vytrvalým a zavzatým našepkávaním otrokyne. Tak kedysi opanovala Leliu Julianu. Akiste ju sviedla svojou samotnou divokosťou a nevedno akým cudzím kúzlom...
Súc Birzilinou obľúbenicou — ako kedysi obľúbenicou jej matky — neustále jej hovorievala: „Moja milená pani, vydáš sa za veľkého náčelníka môjho kraja! Všetci obyvatelia stánkov budú pri našich nohách ... Uvidíš, budú ťa ctiť ako nejakú kráľovnú ... Kráľovnú Juhu! Budeš mať všetko, čo miluješ: nežné gazely, kone rýchle ako Auster, ťavy vo skvelých riadoch ťa budú kolísať na svojich chrbtoch v odclonených stanoch podľa rytmu svojich zvončekov... Tam sa budeš môcť bez prekážky klaňať našim bohom, všetkým bohom púšti, nesmiernym a tajomným, ako je ona sama!" Birzil pri spomienke na tieto slová videla hlinenú sochu Varsutiny, veľkej bohyne Maurov, ktorú jej dala Thadir a ktorú obe ctily v domácej svätyni. Bola to Maurka s ťažkými a hrubými ťahmi, s vlasami nad čelom systematicky skaderenými, ktoré jej visely s oboch strán líc: obraz zjemneného barbarstva, prispôsobený rímskej chuti, skoro milý a pekný... Bolo treba počuť, akým tónom Thadir hovorila o tejto bohyni! Aké dojatie sa jej triaslo v hlase, keď vyslovovala: „Naši bohovia!" Po materinsky vystríhala Birzil: „Daj si pozor! Cecilius ťa chce od nich odvrátiť. Nedôveruj mu!... Zboril pokoj v dome tvojho otca. Sviedol tvoju matku a nakazil jej dušu cudzími poverami. Tvoj otec umrel zo zármutku!... Ach! ten Cecilius, aké klamlivé sú jeho pretv árky! Vidíš, ten človek je nespravedlivý... Neviem, ako by som ti to mala povedať... Áno, jeho srdce nie je pravé... A potom... a potom je tu ešte všeličo, čo ti nemôžem povedať!..."
Birzil, spomínajúc na tieto slová, diktované akiste náboženskou nenávisťou, zazlievala si teraz, ako ich mohla vtedy počúvať! Aj voči tomuto veľmi dobrému človekovi bola tvrdá, bezcitná. Cítila výčitky svedomia, že sa tak zle odplácala za láskavosť, ktorú jej hojne preukazoval... Ako musí teraz trpeť! Určite urobil všetko, aby ju len oslobodil! Áno, vytrhne ju z tohoto väzenia, zpomedzi tohoto uponižujúceho služebníctva, je o tom istá! A keď si upokorená v slzách hanby a žiaľu pripomínala sladký život v Muguas, ešte viac cítila hrubosť a divokú neokresanosť prostredia, do akého upadla. Pochopila konečne, jakým chiméram žila až dosial. Skutočné barbarstvo bolo čosi celkom iné ako milá okrasa, ktorú pre obdiv jej očí vyvolávalo Thadirino umenie!...
Najmä na samom počiatku, keď bola ešte pri rybníku, stretnutie s týmto barbarstvom spôsobovalo jej neprekonateľný odpor. Spoločný život v stane obrážal jej jemnosť a jej cud. Zle sa cítila v tom stane, ktorý bol vždy otvorený pre zvieratá i pre ľudí, vždy znepokojovaný zúrením, krikom a násilím Sidifanna, čo kyjakom zo slonovej kosti bil. rovnako ženy, otrokov, zvieratá. Zprvu obdivovala jeho temer kňazský výzor, nádhernú a drahú látku jeho bieleho plášťa, korunu, ktorú okolo jeho hlavy vytváraly tkaničky z ťavej srsti, čo pridŕžaly jeho nášijník — spôsoby lovca hrdinských príhod, výzor vznešenosti a veliteľstva... O niekoľko dní neskôr ho videla, ako sa vracal z výpravy do súsedných oáz: sobral si plášť, povrázkovú korunu a tak bez tých okrás sa podobal starému lúpežnému vtákovi, lysému supovi s belasou a vyholenou lebkou. Bez bielej záclony a bez koruny jeho tvár divých a úskočných ťahov bola ani tvár nejakého banditu. Gestom, ktoré pripomínalo násilie, hodil do stanového stĺpa svoj krátky meč, namočený ešte čerstvou krvou. Birzil sa naľakala jeho ruky. Stále ju videla, tú tmavú a pažravú ruku, ktorá kradla, podrezávala krky, odtínala hlavy, túto ruku, zle osušenú po vraždách, s vyčnievajúcim svalstvom, s tvrdými nehtami, so žilami hrubými ako motúzy, s blyšťavou kožou, slncom opálenou; videla ju, ako rezká a nebezpečná, vraždiaca prehŕňala sa medzi korisťou, párala vrecia, sťa malé divé zvieratko, čo žije v dierach a čo je súce hrebať, prebodať, roztrhať, rozkrvácať zem... Birzil nezabudla na scénu, ako ju predali; voči Sidifannovi pociťovala čoraz väčší a väčší odpor a nenávisť.
Ostatní obyvatelia stanu — najmä ženy — vzbudzovaly v nej podobný odpor. Ženy náčelníka, žijúce v neustálej nečinnosti, hnevaly ju svojou lenivosťou, tuposťou, hrubou smyselnosťou. Medzi nimi mal jednu obľúbenicu, poločernošku, menom Siddinu, ktorú všetci spomínali iba s chvením. Bola neprístupná ako božstvo, len zriedkakedy sa ukázala za nádhernou záclonou, kde ležala alebo čupela na hŕbe podušiek, nepohyblivá ako socha, na hlave mala diadém z krištáľov hrubo brúsených, ktorý jej na čele pridržiaval priezračný závoj. Tvár jej zdobil krúžok z kovov,ých bliašok a pri každom pohybe rúk a nôh zazvonily jej náramky, ťažké prstene, podobné okovám, kameňami a ihlicami naježené ako sypanice alebo tŕne na dužnatej a jedovatej rastline.
Tie ženy neustále klebetily a vykrikovaly, napchá-valy sa sladkosťami a medovými koláčmi, ktoré sa Birzil hnusily. Konečne, všetky kočovnícke potravy jej boly odporné. Nemohla navyknúť na stuchnuté ovčie maslo, na kyslé ťavie mlieko, na baraninu, páchnuciu lojom a pripálenú vlnou. Odmietaním jedál a civilizovanou jemnosťou, ktorú si sama ani neuvedomovala, vzbudzovala voči sebe nenávisť ostatných, ktoré sa jej, cítiac v nej, inteligentnej a kultivovanej Rimanke, nebezpečnú sokyňu, usi-lovaly zbaviť všetkými možnými prostriedkami. Raz, keď zdvihla pokrývku svojho lôžka, našla v ňom škorpiona, ktorý — hotový zázrak — zostal neškodným. Druhý raz, keď sa prebudila, dobreže nezamdlela od hrôzy a ošklivosti: spala totiž na ohyzdnej miešanine, ktorú pripravila akási veštica a ktorá sa skladala z ľudských odpadkov, z uťatých palcov, z vlasov, z čiastočiek mozgu. Birzil podozrievala Siddinu, že to ona rozkázala pod jej podušku vložiť tie naničhodné čary.
Musela sa brániť nielen proti nenávisti žien, ale i proti nenávisti detí. V stane ich bolo príliš mnoho. Skoro všetci boli takí zlomyseľní ako ich matere. Dievčatá už teraz boly klamlivé, zradné, obratné na to, ako komu škodiť. Neskrotnosť a včasná ukrutnosť chlapcov privádzala do zúfalstva varov-kyne, ba aj zvieratá. Znenazdania a odzadu napádali cestujúcich, ktorých hrýzli alebo klali hlavou ako malé zvieratá.
Pre Birzil bolo teda úlevou, keď ju i s ostatnými ženami previezli do Červenej Osady.
Tento dom, celý z hliny, mal v sebe čosi staromódneho a čosi primitívneho, ako všetky budovy juhu. Ale v jasavom slnci púšti jeho múry priberaly červenú farbu medi a kúsky slamy, ktoré boly primiešané do hliny, blyšťaly sa ako odrobinky zlata. Toto štvorcové bydlisko, pozbavené okrás a pohodlia, malo i s vnútorným dvorom tú jedinú výhodu, že bolo priestrané. Ženy obývaly celé jedno krídlo a na najvnútornejšej strane, ktorá bola zároveň i najtajnejšou stranou staviska, bývalý mladé dievčatá. Birzilinými družkami boly tu tri getulské dievčatá so zlatistou pleťou, priezračnou sťa datle, poznačené belasou hviezdou na čele, na lícnych kostiach a na prsiach. Boly tam i dve Grékyne z Kyreny, ktoré Birzil lákaly zpočiatku tým, že mohla s nimi rozprávať v ich rodnom jazyku. Ale čoskoro zbadala, že pochádzajú z nižších vrstiev. Predčasne pokazené a prostopašné, aj ony boly veľmi úskočné. Pocítiac ich žiarlivosť, obávala sa ich teda väčšmi, než ostatných troch barbariek, s ktorými sa mohla po lybijsky ako tak porozumeť. Thadir ju čosi podučila. A Getulky, nevyknuté na zaznávanie, boly jej za to nesmierne vďačné. Celý tento ženský svet spravovala ctihodná Nabira, Si-difannova matka, staruška s asketickým výzorom, ožiareným nádhernými čiernymi očami s maľovanými mihalnicami a s tmavými vrkočmi zafarbených vlasov, čo jej pozostalý z mladistvého zvyku. Pod priezračným závojom bola skoro imponujúca a keď slúžkam rozdeľovala vlnu, bolo videť jej pekné a tenké rúčky, pokryté prsteňami.
Všetky tieto dievčatá boly až tak naivné, že si konečne i Birzil uvedomila svoju vlastnú detinskosť a že ju začala nenávideť. Vedely sa iba strojiť, česať, farbiť vlasy. Novej družke závidely neobyčajnú farbu gaštanových vlasov so zlatými odtieňami, a aby maly podobné, vytrvale máčaly v henne svoje čierne hrivy. Od rána do večera meškaly v nízkej izbe pri vnútornom dvorci. Nebolo v nej nijakého zariadenia. Iba nádherné koberce zakrývaly úbohosť stien a hrboľatú hlinenú podlahu: boly to koberce z Ba-bylonie a Baktriány, z Tyru a Alexandrie, privezené karavánami z Egypta. Prepych stanovily lampy a zrkadlá, rozvesené po stenách — lampy všetkých možných tvarov, zrkadlá všetkých možných druhov. Sklenené zrkadlo, vyrobené v Kanope, vzbudzovalo akýsi až poverčivý obdiv. Malinký dáždnik, ktorého nik neužíval a ktorý bol uschovaný v lakovanej skrinke, uctievaly sťa nejaký fetiš. Pochádzal z kraja Serov, mal rúčku z nefritu, majstrovsky vyrezávanú, a keď sa roztvoril, bol ako kytica neznámych* kvetov a smiešne postavy, vyšité na belasom hodvábe, pretkávanom zlatom, pôsobily čudným dojmom ...
Keď boly prilenivé na to, aby sa strojily, alebo keď sa už tým znudily, otváraly ťažko okuté a maľované skrine, ktoré sa.mihotaly v pritmavej izbe. Vyťahovaly odtiaľ cenné látky, vlny z Tarentu, z Betiky, z Milétu, biely hodváb z kraja Serov, žltý asyrský hodváb, mušlíny z Koa, uložené medzi palmovými doštičkami. A inokedy zase vysýpaly na koberce všetky svoje klenoty.
Getulky, ktoré nosily v ušiach veľké černošské kolieska alebo dlhé starosvetské náušnice s ťažkými figúrami a s popletenými ozdobami, čudovaly sa zázračným výtvorom rímskych zlatníkov: granátovým jablkám, strapcom hrozna, drobným smaltovaným halúzkam brečťanovým, malým zlatým stokrásočkám... Inokedy zase celé popoludnie zabily tým, že z krabičiek z citronového dreva vyberaly drobnôstky, ktoré predával Saturninus, kartaginský kupec. Birzil, ktorá mala v Muguas plno t aký! ch vecí, divila sa, že tieto umelecké maličkosti zablúdily až sem, na divoký juh: bol to trpasličí zverinec — ľvi, jelení, vlci, medvedi1, diviaci, jarabi, prepelice, kačky, kravy, králici, svine, delfíni s pozdvihnutým chvostom, cválajúce kone, želvy, včely, kobylky, všetko z pozláteného bronzu, z emailu, z kor-nalíny, zo slonoviny, z achátu, vypracované presne ešte aj v najmenších podrobnostiach a práve toľké ako konček malíčka ...
Týmto zábavám, prerušovaným vždy vreskom a hádkami, predsedala stará, prísna a zasmušilá Nabira. K úbohým dievčatám, svereným jej opatere, bola dobrá. Večer, ak nemohly zaspať, rozprávala im zázračné histórie. Vedela ich tak mnoho a všetky si boly navzájom podobné ako perly náhrdelníka. Keď sa medzi dievčatmi pohodlne usadila na hŕbe podušiek, tenkými rúčkami napravila si pomaly vrkoče vlasov a začínala stále tak isto: „Bola raz taká obdivuhodne krásna princezná, že nemožno slovami opísať jej krásu ..." Ale zpomedzi všetkých týchto rozprávok poslucháčstvo dávalo prednosť tým, v ktorých vystupovali zbojníci a čarodejnice — milétskym bájkam, plným únosov, vrážd, zakliatí a premien. Birzil, počúvajúc starenku, prežívala svoje vlastné nedávne príhody. Vždy išlo o milenca, ktorého čarodejnice uspaly kúzelným nápojom do letargického spánku. Strašné dračice mu vtedy pichaly nôž do pŕs, práve na tom mieste, kde sa spájaly s hrdlom. Z otvorenej rany striekala krv a ony si v nej máčaly ruky... Birzil videla Thadir, ako ju vojak prebodal... Potom, keď už dostaly mladíkove srdce, nahrádzaly ho špongiou a zašívaly ranu. Keď sa milenec nakláňal nad pramienok, aby uhasil smäd, hlava sa mu skotúľala, rana otvorila, a špongia, pritiahnutá vodou, skočila do nej ako žabka.
Getulky bláznily za týmito strašnými historkami, ktoré ich šteklily. Aby premohly strach, s rozpustenými vlasmi vybehly na stred izby, a pochytiac sa za ruky, spievaly pieseň svojho kraja, ktorej Birzil rozumela len tak hmlisto. Bola to pieseň o „malom belasom holúbkovi", „o hrdličke púšti":
„Ó, malá hrdlička belasá", spievaly barbarky, „ó, sestra moja, aká si nepokojná! Ako veľmi túžiš stretnúť milého!.,." Tancovaly dookola a nazdá-valy sa, že cez ružový tieň priniknutých víček uvidia milovanú tvár.
Vtedy Kyreňanky, aby ani ony neboly zahanbené, navrhly hru, ktorú Birzil nepoznala, akúsi „hru na Psychu". Priniesly lampu, ktorej sa na nič iného neužívalo a ktorá stávala vo výklenku pri ich záhlaví. Bola to okrúhla lampa z červenej hliny, s rúčkou, čo sa podobala predku lode, s končitým zobákom a s dvoma vzdušnými otvorami, a hoci bola jednoduchá, mala v sebe čosi elegancie, bola primeraná na ruku a hladká ani slonová kosť. Na jej stredku bol vyrezaný medailón. Predstavoval Psychu pri lôžku Erotovom práve vtedy, keď osudná kvapka oleja padá spiacemu mladému bohu na plece. Umelec skutočne oživil obraz lampy predurčenia. Medzi palcami Psyché bola taká, ani čo by sa sama chcela nachýliť k Erotovi a ani čo by sa chcela dotknúť jeho krásneho tela a ani čo by ho chcela tiež pobozkať. Dievčatá postavily hlinenú lodičku na podstavec a roztancovaly sa okolo a spievaly: „Lampa spriatelená, lampa horlivá, lampa pálčivá, lampa odvážna, netras sa! Och, prosím ťa o to, daj mi videť toho, kto ma pomiluje!..." Konečne jedna zpomedzi tančiacich, označená losom, musela vziať mihotajúcu sa malú lampu a samotná sísť do pivnice, kde v úplnej tme mala uvideť snúbencovu tvár. Tá, ktorá niesla lampu, na prahu čiernej priepasti sa alebo ľakala alebo klamala. A tak krik zdvojnásobnel, vzrástly útoky a hádky. Nabira sa natrápila, kým ich utíšila.
Birzil sa obyčajne nehrávala. Starej dozorkyni sa páčilo, že je rozumnejšia než ostatné jej družky. Sama jej počínala dokonca preukazovať akési priateľstvo, ako keby tak oceňovala jej vzdelanie a jej jemnosť a ako keby si v nej tak chcela zaistiť spojenca proti Sidifannovej obľúbenici, pyšnej Siddine. Dom bol ostatne plný križujúcich sa a pomotaných intríg. Či boly mladé a či staré, to bolo jedno, všetky tieto ženy myslely iba na lásku, na milostné schôdzky, na svadbu a zasnúbenie. Nabira žiarlivé bdela nad svojím stádom, ale strhnutá romantickými náklonnosťami, neváhala siať nepokoj v súsedných gyneceách. Do Sidifannovho obydlia neustále prichá-dzaly akési tajomné starenky, čo prinášaly a od-nášaly nové posolstvá. Keď sa Birzil o tom dozvedela, rozmýšľala, ako by ich dostala, aby na kal-cejskú stráž doniesly jej list. Ale Nabirina obozretnosť vedela všetko odradiť a ani sa nenaskytla príležitosť.
Dni utekaly. Zúfalá Birzil sa opytovala sama seba, či sa jej kedy podarí ujsť z tohoto väzenia. Dom mal so strany dediny iba jedny dvere. Strážil ich otrok a divokí psi. So strany palmového hája bol ohradený vysokým múrom. Záhrada, priliehajúca k stavaniu, tvorila úzku terasu, ktorá sa vznášala kolmo nad bystrým korytom riečky. Mohla byť aspoň výbornou pozorovateľňou. Mladá dievčina si pripomínala, že vojaci zo strážnice schádzali niekedy k rieke prať bielizeň. Keby sa jej tak podarilo uvideť niektorého, a keby mu tak nebadane mohla dať znak!... Trápená touto myšlienkou, počala lichotiť Nabire, aby si ju ľútostivé naklonila. Bola bledá a vyslabnutá, máločo jedávala. Tvrdila, že je to preto, lebo je stále uzavretá v tej izbe bez vzduchu a takmer bez svetla. Nech jej, hoci len na niekoľko minút, v čas poludňajšieho zdriemnutia dovolí vyjsť na terasu, aby sa tam mohla nadýchať sviežeho vzduchu!. .. Starenka sa pohnúť dala... Pod fígovník, ktorý stál na konci záhrady a ktorý hádzal trochu tône, Birzil si mohla priniesť podušky a koberce. Keď najväčšmi pripekalo, líhala si tam a pretvarovala sa, že spí. Zpod privretých víček úzkostlivé sledovala všetko, čo sa dialo pod jej nohami, na dne úžľabiny.
V doline, spálenej slncom, o tej hodine odumieralo všetko žitie. Koryto potôčka bolo pusté. Keď sa Birzil obzrela za seba, videla v plamenistej žiari poschodové domy Červenej Osady, boly ako surové tehly vo vysokom napätí rozpálenej pece. Ich medená farba sa ostro odrážala od skál Kalcea a od štítu Zlatej Brány. Povrch terás sa tetelil ako vlny vrenia a nízke vchody a malé okrúhle otvory v múroch sa podobaly včelím hniezdam. Ale Birziline oči mohly si odpočinúť na záhradách oáz, malých rajských údoliach, plných tečúcej vody a zelene, ktoré sa uprostred tohoto smútku a tejto smrteľnej piesočnatej súši zdaly čímsi čarovným, fantazmagó-riou a čímsi neskutočným. Na úbočiach úžlabinv, ktorou pretekala rieka, amfiteatrálne sa rozkladaly záhradky, porozdeľované nízkymi hlinenými múrami, zavodňované kanálmi, v ktorých tíško šumela plynúca voda. Pod ochranou paliem, v tôni, prebitej papršlekami, žiarilo ovocie a kvitnúca zelenina — červené i biele motýle fazule a bôbu, zlatisté krú-py marhulí, zelené a belasé balóny sliviek a dozrievajúcich citronov.
Birzil, vyhladnutá dlhými postami, trhala figy alebo granátové jablká, ktoré boly na dosah jej ruky. A vysávajúc sviežu šťavu ovocia, s potešením pozerala na malé zlatooké žabky, ktoré vyskakovaly z kanálov a posmelené jej nehybnosťou prichádzaly až k nej na skalu a stály tam tak chvílu s trasúcimi sa hrdielkami, ako keby s rozkošou vychutnávaly vzduch. Belasé jašteričky s dlhými chvostami prešmykovaly sa so skaly na skalu a maly pri tom zdvihnutú hlavu sťa vtáci, poletujúci ponad zem. Zponad koryta potôčka vystupovala k terase trpká vôňa oleandrov, a keď sa Birzil vychýlila nad podporný múr, videla ich korene, ako vnikaly do dier plných vody, ktorú otravovaly a na hladine ktorej plávaly velké a kalné škvrny farby rozkladajúcej sa krvi...
Ničoho nič. Ani hlásku, ticho smrti a opustenia. Oáza ožívala príchodom súmraku. Pracovný šum vyplnil čoskoro palmový háj. Na zhnitých kmeňoch starých stromov zavznely motyky záhradníkov. Pri zdvihovaní stavu bolo ich počuť, ako útočia na seba s brehu na breh, ako sa obviňujú, že zabrali súsedovu čiastku vzácnej vody. Kŕdle kôz a oviec hnaly sa okolo záhradných múrov. Somári, obťažení košami, klusali, poháňaní pohoničmi s chudými a ohoretými lýtkami. A vtedy ostrým hlasom Nabira povolávala Birzil. Starenka bola pochybovačná, obávala sa myšlienok, aké tôňa a samota mohly vnukať jej zajatkyni. A tak práve vtedy, keď sa mladej dievčine mohlo pošťastiť to, o čom sa jej dávno snívalo, musela sa neúprosne navrátiť do protivnej miešaniny gynecea.
Raz, práve keď bola najväčšia popoludňajšia horúčava, takže skoro stratila vedomie, prebral ju z bezcitnosti slabučký šum. V tomto neobvyklom suchu najmenší zákyv rástol a prenikal na veľké vzdialenosti. Napäla sluch. Čoskoro uvidela star-čeka, ako na protivnej strane vychádza s chodníka pomedzi záhradnými múrami. Bol bosý. Nebolo čuť jeho kroky. Napredoval veľmi pomaličky a obozretne, najprv skusoval palicou terén: bol to slepec. Bol nachýlený, skoro zhrbatený, išiel krátkymi krokmi, jednou rukou sa opieral o palicu a v druhej držal vavrínovú haluz, ktorou sa poisťoval pred slnkom a ktorou odháňal muchy, čo sa mu lepily na oči... Náhlo sa zastavil, obrátil hlavu. Za ním prichádzal jazdec na nádhernom numidskom koni, ktorého ebenová srsť sa blyšťala na slnku. Zviera, mocno zdržované uzdou, neustále sa potkýnalo na skalách chodníka. Jazdec bol akiste vojak alebo dôstojník stráže, ako to prezradzovala jeho červená tunika a chocholy prilby, ukrytej pod listím, chrá-niacim ho pred slnkom. Krátke nohavice daly videť bosé nohy, obuté v ľahkých topánkach. Starček a on si čosi polohlasne povedali a ich zvuk nedošiel ani k Birzil. Slepec popri tom ukazoval vojakovi pevným gestom cestu, ktorá viedla okolo záhrad a domov cez koryto na protiľahlý breh. Potom ukázal palcom na terasu, na ktorej bola mladá dievčina a dalo sa vycítiť, že hovorí: „To je tu!"
Jazdec sa poponáhľal ďalej. Birzil ho so stiesneným srdcom pozorovala, ako sa blížil ku brehu, nad ktorým sa vznášala Sidifannova záhrada. Koňa ktorý pravidelne udieral kopytami, uviedol do mierneho klusu. Keď prechádzal cez mláky potôčka, trochu ho i zafŕskal. A žiačka podkonieho Trofima odborne obdivovala jazdcovu istotu a vrcholnú zručnosť ... Bol už celkom blízko, pod samou terasou. Ich pohľady sa stretly. Videla jeho tvár, aká bola odvážna a mladá, a kvitnúce pery, obtiahnuté pučiacimi hnedými fúzikami. Inštinktívne ho pozdravila rímskym pozdravom. Odpovedal usmievavo. Zbadala, že chce čosi zavolať. Prestrašená priložila palec na ústa a odporúčala mu mlčanie. Vojak, ani keby sa bol niečoho naľakal, obrátil koňa a zanikol na ceste pod visiacimi palmami prvých záhrad. Birzil ho pomätene hľadala očami. Uvidela ho, ako sa objavil pred hlinenými domkami, na ktorých náhlivo otvárali dvere. Jazdec o takomto čase a na takomto strmom chodníku bol čímsi neobyčajným, čímsi priamo poburujúcim. Z plavých dverí odrazu vybehla žena s vlečným závojom. Ru-kama privolávala jazdca. Ale ten sa škriabal ďalej, ani sa len neobzrel. Potom, ako keby bola srazená pražiacim poludňajším slnkom, vtiahla sa nazpäť do diery, odkiaľ bola vyšla a bola ani purpurový odblesk fialového plameňa, ktorý zametá zem, ťahá sa po stenách a nenazdajky hasne. Pomedzi medené múry prebehla hŕba detí. Ich rôznofarebné, pomarančové, fialové, zelené tuniky zažiarily chvíľu uprostred piskľavých výkrikov a hodených skál. Čoskoro sa tieto iskrivé farby stratily v tichej a pustej uličke. Rozpálené poludnie pohlcovalo všetko v márnivej belosti. Birzil, ktorá omdlievala v tomto ohni neba, utiahla sa do svojej zelenej skrýše a úzkostlivé sa pýtala, čo mal značiť tento náhly vojakov útek....
Na druhý deň v tú istú hodinu, keď v Červenej Osade všetko spalo, na tomže chodníku protiľahlého brehu uvidela pastiera i s palicou a s klobúkom, ktorého široké strechy schovaly úplne jeho oči. Posadil sa na kameň pri brehu potoka a vezmúc fujarkuj čo mu visela pri páse, začal tichúčko hrať takú primitívnu pesničku, že ju bolo ťažko rozoznať od striedavého šumu trstiny. Birzil, ktorá cez haluze fígovníka sledovala všetky jeho pohyby, vychýlila hlavu trochu ponad múr terasy. Zbadal ju, odhrnul klobúk a mladá dievčina poznala v ňom ihneď včerajšieho vojaka. Prst na ústach, ešte raz mu odporúčala mlčanie, lebo sa bála, aby Nabira alebo niektoré otrokyne z domu nenačúvaly. Vtedy preoblečený pastier hodil na terasu kameň a ako predtým, tak aj teraz, rýchle zmizol medzi skalami, čo obstávaly koryto potoka. Ku kamienku bola pripätá tabuľka. Zdvihnúť ju a prečítať tak, aby ju pri tom nik nezbadal, bolo pre Birzil čosi zdĺhavého a čosi veľmi chúlostivého. Birzil cítila, ako ju pozorujú oči sliedičov a vedela, že za všetkými múrami a záhradami bdejú žiarliví mu-žovia, aby pohnali cudzoložníkov, alebo záhradníci, aby odháňali kočovníckych záškodníkov. Konečne za záclonou, ktorú rozvesila na fígovníku, ako keby sa chránila pred prílišným slnkom, ukradomky mohla roztvoriť tabličku a prečítať: „Nie si ty Birzil, dcéra Cecília Natala z Cirty? Zajtra prídem po tvoju odpoveď! Maj odvahu!"
Ako mohla, napísala odpoveď na druhú stranu tabličky. Z vlasov si vytiahla ihlicu, a bolo. A zdanlivý pastier prišiel na druhý deň naozaj v stanovenú hodinu. Keď náhle prečítal to, čo Birzil napísala, vhodil druhú tabličku i s týmto posolstvom: „Môžeš byť zajtra hotová? Prídem pre teba, donesiem povraz, ktorý pripneš na strom. Daj znať, či je ti to možné." Birzil, oboma rukama o okraj múru opretá, prikývla tri razy hlavou a pastier zmizol znovu ako prízrak v úzkej chodbe skál, čo viedla do Kalcea ...
Viktorovi sa pastierske preoblečenie podarilo. Svojmu úskoku sa tešil tým viacej, že s ním nesúhlasil Cecilius. Keď prišli do Kalcea, opcion po mnohých hnevlivých sporoch musel adoptovanému Birzilínmu otcovi vyhlásiť toto:
-Prosím ťa o to, choď nás počkať do Lambezy. Tvoja prítomnosť nemôže byť nezbadaná. Vie sa, že hľadáš dcéru, ktorú ti zajali Maurovia. Keď sa to dozvedia v Červenej Osade, vojde to až do Sidifannovho domu a ženská zvedavosť sa ihneď zobudí ...
Cecilius odišiel a nemal istotu ani o tom, či je Birzil v gyneceu, ktoré povozník Pastor previezol od rybníka. Aj Viktor to iba potom zistil. Teraz, keď už bol o tom presvedčený, rozhodol sa, že ju oslobodí celkom potichu, že sa pomocou povrazu dostane včas poludňajších driemot na terasu. Za ten čas Asturijci jeho kohorty, podelení na malé húfy, mali nepozorovane obľahnúť okolie Sidifannovho domu, brehy potoka a všetky chodníky v palmovom háji.
Birzil nespala celú noc. Znepokojovala sa výhovorkami Nabiry, ktorá ju nezvykle prísne vyhrešila: „Čo robíš tak dlho v záhrade? To nie je prirodzené. A potom, veď je to zle i pre teba! Vraciaš sa celá rozhorúčená!" Na druhý' deň v určenú hodinu, keď všetky ženy obdivovaly klenoty, poslané Sidifannom, mohla tú chvíľu šťastne využiť na to, aby sa vyšmykla do tône terasy.
Naklonila sa nad úžľabinu. Viktor bol dolu ešte stále ako pastier a skrýval sa za oleandrom, ktorý vyrastal nad riečišťom. Zdal sa jej veľmi ďaleko. A jednako, závit povrazov, čo jej vyhodil, dobre že ju neprevalil. Všetko, čo nasledovalo, zdalo sa jej snom, lebo to išlo tak rýchlo a tak ľahko, ako príhody, ktoré sa pretekajú v nočných halucináciách.
Povraz priviazala na kmeň fígovníka, tak, ako jej to vojak rozkázal. Potom ho videla, ako sa škriabal cez príkre brehy, ako sa namáhal, aby prekročil vystávajúci vápenec, pri čom si odrel i ruky. Hlava sa mu vynorila, preskočil terasu. Birzil, zavrúc oči, cítila, ako ju ktosi schytil:
-Oves sa mi na plecia! — zašeptal vojak...
Nastúpilo závratné sostupovanie, úzkostné vnímanie nebezpečnej cesty. Otvorila oči iba vtedy, keď cítila zem pod nohami, zakrútila sa a padla. Pred ňou stál Viktor, vyčerpaný strašnou námahou. Pod pastierskou tunikou vyvstávaly a spadúvaly jeho chvejúce sa rebrá. Ani vo vytržení, tak pozeral na Birzil. Pocítila, že stratila sandály; stydlivým pohybom inštinktívne vtiahla nohy pod tuniku a robila, ako keby si naprávala vlasy.
-Ach! Požehnaná panna! — povedal Viktor a pokľakol pri tom, — koľko som sa natrápil, kým som ťa našiel!
A Birzil snívala ďalej. Mala akési pomätené oči, akýsi vzdialený pohľad, ani keby bola chcela poznať tohoto pekného mládenca, ktorý sa k nej nakláňal s výrazom akéhosi zbožňovania:
-Očakavala som ťa! — povedala a ťažko vydýchla.
A zamdlela.



II. Vinič a dom.


V Lambeze sa pomery pre kresťanov vyvíjaly tak zle, že sa tam Cecilius ani nezastavil, ale náhlil sa priamo do Muguas.
V.hoteli „U cisárskeho orla" zanechal služební-kov, ktorí mali doviesť Birzil, ak by sa ju opcionovi podarilo vytrhnúť zo Sidifannových pazúrov. V morálnom rozladení nemohol pokojne pozerať na všetky tie ukrutenstvá, ktoré sa dialy na rozkaz cisárskych vrchností. Vyšetrovanie obžalovaných z Cirty pokračovalo každodenne vo väzení pretoria. Dereše neboly nikdy prázdne. Pred Eskulapovou svätyňou rozbúrený dav za živa spálil muža a ženu z Verekundy, ktorí, vychádzajúc z väzenia, kde navštívili pokrevných, hrešili a preklínali bohov cisárstva. Na uliciach neustále povstávaly pračky. Obuškami tlkli „bezbožníkov", „nepriateľov najsvätejších cisárov", ako nazývali kresťanov. Ak by sa Cecilius bol zastal spolubratov, to by značilo, že vyzrádza sám seba; bolo by to verejné vyznanie viery, aké mu diktovalo jeho svedomie. Vedel totiž, že by to učinil, a ešte aj viacej, hoci i len preto, aby neporušil krstný sľub. Či mal právo znemožniť Birzilino oslobodenie, či jedine pre vec cti mal proti nej postaviť legáta? Či toto dieťa, ktoré konečne nebolo ešte ani kresťanským, má obetovať hnevu alebo osobným povinnostiam, ktoré sa jemu videly?... A potom, najmä preto túžil ujsť pohľadu na tieto hanebnosti, aby sa mohol, ak mu ju osud navráti, venovať výlučne dcérke. Potreboval jej prítomnosti. To by bola samota dvoch. Po tých krvavých udalostiach hádam len zmúdrie. Osihotia sa úplne. Uzamknú sa v Muguas a tam, ďaleko od podlých a divých ľudí, v istote svojej vzájomnej lásky budú žiť iba sebe a nikomu a ničomu inému.
Sotvy že sa vrátil, musel odísť do Cirty urovnať náhlivú záležitosť. Mesto bolo vzbúrené tak isto ako Lambeza. Práve včera ohlásili nový edikt proti kresťanom. Tentoraz Valerián mal za potrebné pripojiť k nemu i dekrét senátu, aby tak zvýšil ešte jeho vážnosť: celá rímska kúria slávnostným hlasovaním potvrdila jeho nariadenia, ako sa má prenasledovať. Cecilius, zamotaný medzi zástupom, mohol prečítať jeho text, pribitý na fore. Bolo tam: Biskupi a kňazi, ktorým sa dokáže kresťanské presvedčenie, majú byť neodkladne usmrtení. Tí, ktorí prináležali k rytierskemu alebo senátorskému stavu, mali byť najsamprv pozbavení hodnosti, majetku, a keby aj naďalej trvali v bludoch, majú byť tiež potrestaní smrťou..." Keď to Cecilius prečítal, striaslo ho čosi, ani keby sa tam videl osobne. Ako senátora mohli ho každú chvíľu oznámiť. A to sa už i tak robilo. Konfiškácie a predaje, ktoré nasledovaly, vábily hrabivcov, a osobná pomsta sa tu mohla veľmi ľahko nasýtiť! Pán Muguas a mnohých iných nesmiernych majetkov si spomenul na legá-tove slová, ktoré mu v to ráno, keď sa rozprávali na námestí lambezského pretoria, zopakoval Julius Marcialis. Bol doživotným cisárskym flaminom: očakávali, že sa poddá a že z vďaky za úradnú pomoc, akú mu poskytli, vyplní kňazské povinností a že bude verejne obetovať. Nastrojili naň pascu. Cecilius sa jej rozhodol vymknúť aspoň dovtedy, pokým nedostane Birzil. A preto, keď sa navrátil do Muguas, oznámil mestským vrchnostiam, že sa zrieka flaminátu.
Ako dôvod udal svoje zlé zdravie, ktoré, už predtým otrasené, dostalo vrcholnú ranu stratou adoptovanej dcéry. Advokáta Marka Marciala poveril, aby ho zastával pred kúriou. Tam prijali jeho zrieknutie bez akýchkoľvek komentárov a protestov, akoby na nejaký vyšší rozkaz. Starý Marcialis mu oznámil, že je s jeho rozhodnutím úplne spokojný. Cecilius ihneď pochopil, prečo jeho dôvody prijali tak pokojne: kolegovia nechceli vedeť o tom, že je kresťanom. Inakšie by totiž boli poškvrnili dobré meno cirtského mestského úradu. Tí, čo mali se-nátorskú hodnosť, ako Rokcius Felix, jeho jediný nepriateľ, boli by pre celý stav považovali za hanbu to, že by jeden ich člen bol podozrievaný z bezbož-níctva a z neposlušnosti voči Rímu a Augustovcom. Cisári už i tak decimovali senát: nebolo im slobodno dávať nové dôvody na to, aby ho ďalej prenasledovali a aby v očiach ľudu úplne zničili jeho vážnosť. Ceciliovi kolegovia, ba ešte aj nepriatelia, ctili v ňom patricia, člena svojej triedy a svojho mesta.
Exflamin sa ihneď postaral o to, aby využil takéto rozpoloženie, ktoré bolo preň prajné. Vedel, že je proste nemožné, aby ho neudali a preto nečakal na konfiškáciu svojich majetkov. Chcel ich potichu odpredať a keby už bolo po tom, chcel i s Birzil odísť do Egypta, najradšej do Alexandrie, kde židia a kresťania, nakoľko boli v prevahe, žili pomerne dosť pokojne. Tým skorej sa utvrdil v tomto pláne, keď v nasledujúce dni mnohé vraždy zakrvavily mesto. Ako kedysi v Lambeze, tak teraz tu, na Kapitoliu, pálili ľudí, v predmestiach a v okolitých dedinách ich kameňovali. A aby bolo ešte viacej, z ostatných krajov Numidie a Prokonzulárnej provincie prichádzaly priamo neuveriteľné zprávy. Zástupy kresťanov, odsúdených do baní, vypĺňaly cesty. O kartaginskom biskupovi sa nevedelo zhola nič. Odtedy, ako odišiel do kurubského vyhnanstva, ostalo iba zlovestné ticho. Či by prokonzul bol naň schválne zabudol? Cecilius, ktorý sa o ňom
oddávna nedozvedel nič nového, obával sa najhor-horších možností.
Uprostred týchto nepokojov prišla neočakávane do Lambezy Birzil, keď si bola trochu oddýchla v Kalceu.
Pre Cecília, ktorý už nedúfal v jej návrat a ktorý ju s najväčším pohnutím duše prijal do náručia, bola velkým sklamaním. I pri všetkej vďačnosti a ľútosti, akú sa usilovala preukazovať, vycítil ihneď, že mu je jej srdce ďaleké. Viacej než kedykoľvek predtým bola uzavretá, nedôverčivá, hotová na obranu. Zdalo sa, že sa mu vyhýba. Tvrdila, že je úplne vyčerpaná zajatím a ťažkou cestou. Prosila, aby ju nechal samotnú. A naozaj, vyzerala skľúčená a slabá. Mladistvá živosť čoskoro zvíťazila. O tri dni bola už pri sebe.
Jednako stále bola nespokojná, rozrušená, skoro až chorobne dráždivá. Cecilius videl dobre, že i naďalej chce byť akási stiesnená a videl najmä to, že nie je k nemu úprimná. A z jej osoby vyžiarovala preca neodolateľná radosť, ktorá sa prejavovala i v najmenšom pohybe. Jej drobná a štíhla postava, čo bola ani nejaká soška zo slonovej kosti, zdala sa byť väčšou, líca jej sčervenely, oči sa jej rozihraly. Krásne gaštanové vlasy vyžiarovaly akýsi milostný blesk a celá odbojná tvárička i s prikrátkym noštekom pribrala akúsi harmonickú a plnú krásu, ktorá ju premeňovala. Zrejme prekypovala tajomným šťastím, ktoré sa snaží tajiť. Otrokyne to ihneď zbadaly. Sám Cecilius si vysvetľoval tieto znamenia, ako len najlepšie mohol. Bolo by sa povedalo, že s Birzil do starého muguaského príbytku vošiel jas žitia. Tak to prinajmenej tvrdil Marcialis a jeho syn. Proti svojmu zvyku obývali vidiecky domec a po súsedsky navštevovali Cecília. Markus sa akosi krajne zaujímal o jej zdravie a každodenne sa prichádzal opýtať, ako sa jej darí. Ale ona neprejavovala nijakú náklonnosť k tomuto chudému mládencovi s asketickou tvárou a s pochýlenými plecami, ako by ich tlačily vážne záležitosti. Videl sa jej trochu smiešnym.
Keď sa raz ráno prebudila, dvere a obloky jej izby boly ovenčené ružami. Markus Marcialis prejavil tak svoj obdiv. Birzil sa týmito indiskrétnymi kvetmi urazila a ponajprv zahorela veľkým hnevom. Jednako len ukryla svoj nepokoj a nechuť. Ale potom, keď už myslela, že je dosť mocná na boj a na to, aby sa mohla zoči voči postaviť mužskému hnevu, poslala otrokyňu zavjolať Cecília, že sa s ním chce rozprávať.
Prijal ju ako obyčajne, v bibliotéke. Bol večer. Posledné papršleky zapadajúceho slnka príjemne osvetľovaly rímsu súdkovitého sklepenia vysokej komnaty a v tôni ožiarovaly zlaté okenice otvorených skríň, v ktorých bolo videť smaltované drahocenné väzby. Cecilius sedel na ťažkom kresle, ozdobenom bronzom. Na pulte, ktorý mal na kolenách, písal pergamenový list. Okolo neho v krabičkách z cedrového dreva ležaly pergameny, vyňaté z červených hodvábnych pošiev a svinuté na prútoch krikľavo pomaľovaných.
Pritiahol ju k sebe a vrele ju objal. Vytrhla sa mu, odmietla kreslo, ktoré jej ukázal a pobúrená a trasúca sa pohnutím na celom tele, náhle mocne a prerývane vybuchla:
-Musím ťa vystríhať! — povedala. — Už mi Thadir vyzradila niečo z toho, čo so mnou zamýšľaš. Ale Markus, syn tvojho súseda, dosiaľ si nikdy nedovolil, aby mi vyjavil svoje city. Iba teraz, a to akiste s tvojím svolením... Nuž, vedz, hovorím ti to raz navždy: mojím mužom bude iba Fabius Viktor, opcion III. Augustovej legie... ten, čo ma oslobodil!
Viktor! Keď Cecilius počul to meno, podskočil. Aké je to ďaleké od jeho mysli! To, že by tento vojak čo pochodí z najnižších vrstiev ľudu, mohol vojsť niekedy do jeho rodiny, to mu nikdy neprišlo na um. Zabudol ho už, toho veliteľa, ktorý bol preň iba jednou hlavou davu. Náhle vstal a vezmúc do svojich rúk ruky Birziline, povedal jej tak milo, ako sa hovorí iba chorým:
-Moje úbohé dieťa, ešte stále blúzniš! Neod-dýchla si si dostatočne po toľkých únavách a po toľkých vzrušeniach!...
A pokrčiac plecami:
-Vydať sa za Viktora!...
-Prečo nie? — trasúcimi sa ústami povedala. — Už sme i tak zasnúbení!
-Žartuješ! Ty že by si bola snúbenicou centurionovho syna?
Ostro mu pozrela do tvári a s tôňou sarkazmu v hlase dodala:
-Ten centurionov syn je kresťanom! Divím sa, že ty, ktorý si tiež kresťanom, tak opovržlivé hovoríš o svojich bratoch! A potom, čo na tom záleží! Je pekný, odvážny, stane sa tribúnom, generálom! On — tak ako hocikto iný — môže mať nárok na purpur. Dnes je každý vojak kandidátom na cisárstvo... Ale načo o tom hovoriť, keď ho milujem?
Pochopil iba to, že chce odísť, že ho chce čim najprv opustiť. Len čo sa vrátila, už sa jej zunoval! Tá inštinktívna a nevedomá nechuť, ktorú tak často predvídal, mu zlomila srdce. A hnevala ho i Birzilina nevďačnosť. Hnev ho premohol. Povedal jej príkre:
-Ak sa sprotivím?
-Určite, to môžeš! Adoptoval si ma, a ani si sa nepýtal, či pristávam. Právo je na tvojej strane. Ale, ak ti je treba, aby som opakovala: alebo sa nevydám za nikoho, alebo len za tohoto muža!
-A ak ťa vydedím?
-Majetok mojich rodičov mi postačí! — povedala pyšne: — nepotrebujem tvojej almužny.
-Nešťastnica! Si zničená!
-Nech! Budem chudobná ako je on! Budeme dvaja, aby sme mohli uniesť svoju chudobu! Ja sa jej nebojím!
A znovu opovržlivo naň pohliadla. Cecilius ju bôlne pozoroval:
-Lelia, — povedal, prosím ťa o to: nehovor mi tak! Keby si vedela, ako ma tým trápiš!
-Ale konečne, aké máš na mňa právo? Či sa môžeš dovolávať rímskych zákonov, keď ich ty sám depceš ako kresťan? A potom, musím ti to povedať nudí ma poddanstvo, v akom ma máš! Neustále si mi v ceste, aby si krížil moje túžby, aby si mi ukladal pravidlá, ktorých ja neuznávam, aby si mi preukazoval ochranu, o ktorú nestojím____
A náhle, pripomínajúc si Thadirino našepkávanie, tvrdo dodala, aby tak postavila medzi neho a seba nepreklenuteľnú priepasť:
-Áno, aby si mi vtĺskal lásku, za ktorú sa jedine červeniem!
Cecilius vykríkol na tieto slová, ani keby ho bola smrteľne ranila:
-Ach! Lélia, dieťa moje, ako si sa to odvážila povedať!
Pozeral na ňu s očami plnými cudzej miloty. Ale ona stála pred ním s hlavou pyšne nadvihnutou, pobúrená, neohnuteľná v svojej umienenosti, rozhodnutá skoncovať, dosiahnuť slobodu. Nedala sa pohnúť, ale, ako keby ho chcela krajne vybičovať, výbojné pokračovala ďalej:
-Ešte raz sa ťa pýtam, kto si, že si ma chceš podmaniť?
Oči sa jej zablyšťaly. Kričalo z nej také rozhodnutie a taká sila odporu, taká neohybná vôľa, že Cecilius videl akoby múr medzi ňou a sebou. Tento strašný pohľad dievčaťa sa ho dotkol viacej než všetky jej slová. Bolo treba, aby opakovala s útočným prízvukom:
-Kto si tedy?
-Kto som...?
Vstal a vyrovnal sa v celej svojej výške a s dôstojnosťou, ktorej uňho ešte nepoznala, preriekol pomaly:
-Som tvojím otcom!... tvojím otcom z krvi a z kosti!
-Mojím otcom?
Birzil, akoby ju toto vyhlásenie bolo omráčilo, nemohla pochopiť. Bľabotala:
-Ty, ty?... mojím otcom?... A teda moja matka?... Och!...
Z pŕs sa jej vydral vzlykot. Padla na podušky pohovky. Thadirine nápovede sa teraz vyjasnily a prechádzaly jej po mysli: „Sviedol tvoju matku — povedala stará otrokyňa, — Kvintus Pompejanus umrel zo žiaľu..." — Ten, ktorý zneuctil ich dom, stál pred ňou! Mal tú odvahu a nechal ju žiť v takom dlhom klamstve, ktorého predtucha ju už dávno prenasledovala!... Och! utiecť od tej hanby T Nevideť už toho človeka!...
Náhlo vstala, prikryla si tvár záclonou a bez slova pomaly odišla ku dverám, ani sa len neobzrela. Bola omnoho cudzejšia a vzdialenejšia než kedykoľvek predtým. Zapadla za ňou opona a v dlhých bielych hábach zanikala ako nejaká mŕtva, ako nejaký prízrak za náhrobným kameňom.
Cecilius, vyčerpaný tou búrlivou scénou, hodil sa na kreslo, kde predtým písal list Makriniovi Deciánovi, legátovi Numidie, v ktorom mu vyberanými slovami ďakoval za to, že mu navrátil Birzil. Jeho bludné oči, opreté o široké obloky, nevidely západu slnka, ktoré sa skláňalo nad cirtské vrchy. Zo skalnatého údolia sa vznášaly fialové obláčky a boly ako mäkká posteľ, pripravená pre spánok zeme. Nevidel nič, nevnímal nič. Bol ohlušený tým, čo sa stalo. Hľa, tajnosť, ktorú vedel toľké roky ukryť, mimovoľne sa mu vyšmykla! Tá tajnosť, o ktorej vedela iba Thadir a ktorej rozšírenia sa tak obával a ktorú dúfal až do konca zachovať. Umlčal svoju lásku, aby mladej dievčine nič nepoškvrnilo zbožňovanú pamiatku matkinu. Zbytočne sa tak dlho mučil... a či skorej klamal! Teraz sa súdil sám, ako ho pred chvíľou súdila Birzil: núkaly sa mu tie isté slová... A či jednako nebolo všetko lepšie, než tá strašná neistota? Teraz, keď je už po nej, jeho postavenie sa stalo jasnejšie a úprimnejšie. Až doteraz sa obával dcéry a Thadiry. Strachoval sa mučivých otázok dieťaťa a zrady alebo otravných náznakov otrokyne. Vyhľadával a stránil sa jej zároveň, lebo sa bál, aby sa príliš neoddal láske. Nedôveroval najmä zmätku a slabosti svojho vlastného ja. Birzil sa tak veľmi podobala Lelii Juliane!
Áno, všetko bolo omnoho lepšie než tá trápna situácia. Odteraz mohol vedeť, aké sú city pobúrenej dcéry. A ako keby sa to bolo len teraz stalo, videl jej rozpálené oči, namierené proti nemu a s bolestnou zrejmosťou prezrádzajúce nezjednodušiteľnú protivu ich pováh. Na to nebolo lieku. To dieťa z jeho krvi a z jeho kostí mu nechcelo dať svoje srdce. Určite ním opovrhovalo. A možno, že ho aj nenávidelo!... Nočné tône zhasily freská na sklepení, mramor podlahy a múrov. Cecilius so topil v smrteľnej opustenosti, v bezhraničnom zúfalstve. Padala čierna noc. Nepohnute sníval uprostred temnoty ... To bola jeho vina! Vlastným dieťaťom bol trestaný! Kresťania mali pravdu: za všetko sa platí! Najmenšie previnenie privoláva trest. Zradil priateľa a hostiteľa, nevedel vytvoriť domáci krb, srdce nevedel vyplniť tým, po čom túžilo, nevedel byť otcom. Jeho dieťa sa odvrátilo od neho! Nevedel ho vychovať tak, ako by bol mal a ako by bol chcel!... Ale, práve preto, že bol vinný, musel naprávať. Nemohol sa nezaujímať o nevďačnicu. Pred Bohom zodpovedá za ňu. Musí ju chrániť pred ňou samou, pred jej vrtochami, pred úchvatnosťou jej obrazotvornosti. Predtým sa náruživo rozohňovala za chiméry. Mala najdivnejšie a najnevysvetliteľnejšie nadšenia. Čoskoro sa jej hádam i tento vojak znechutí, lebo si ju získal iba romantickými okolnosťami ich stretnutia!... Ale jednako, veď tento Viktor bol kresťan, priate!, chránenec Cypriánov!... Kto vie, ako by sa biskup díval na toto manželstvo?
Na druhý deň, sotva sa prebudil, Birzilina otrokyňa mu podala tento list:
„Keď prečítaš tie slová, budem už u Júlia Prokula v Buduxi. Predvídajúc, že sa mi sprotivíš, dohodla som sa s ním predtým, ako by som bola prišla do Muguas. Už nikdy ťa neuvidím. Zbytočne by si ma hľadal: nevrátim sa."
Včerajšia katastrofa tak zranila Ceciliove city, že sa ho toto nové nešťastie ani nedotklo. Nemal už odvahy na to, aby ju dal prenasledovať. A konečne, načo? Bol by zbytočný škandál, a iba Prokulus by sa nahneval. Veď už oddávna poznal neskrotiteľný odpor dievčaťa. Vedel, že by sa radšej zabilo, než by sa malo vrátiť do otcovského domu. Zhovievavé rady mužného a skúseného Prokula, ktorý bol konečne jeho priatelom, dokážu akiste viacej, než akákolvek iná prísnosť a násilie. A ak by jednako nástojila, vtedy zavolá Cypriána, aby vplýval na Viktora. Alebo ešte lepšie, biskup rozhodne o všetkom. Bolo naozaj možné, že schváli Birziline zámery. Ale treba ho o tom čo najprv upovedomiť, treba sa mu vyspovedať v úprimnosti duše. Keby skrýval pred ním pomer s Leliou Julianou, nechal by ho i naďalej v blude, že Birzil je iba jeho adoptovaná dcéra. Náhlil sa, aby odhodil tú ťarchu nejasnosti a klamstva. Môžbyť, že keď si uľahčí týmto priznaním, okúsi trochu pokoja a pohody ducha.
Keď Cecilius rozmýšľal o tom, ako sa má zdôveriť v takej ťažkej veci, Cypriánov sluha mu v náhlivosti a v tajnosti priniesol biskupovo posolstvo: Písal: „Viem, že som odsúdený. Prokonzul, ktorý je teraz v Utike, rozkázal, aby ma k nemu priviedli. Chce ma akiste zmámiť. Ale tajne som utiekol z Kuruby a ukryl som sa v svojej vile Záhrad. Vydám sa vtedy, keď to budem považovať za príhodné, to značí vtedy, keď sa prokonzul navráti do Kartaga. Veď biskup má zomreť v biskupskom sídle. Drahomilovaný brat, hľa, tu je chvíľa, keď máme i my vydať svedectvo Kristovi. Viem, že ma nesklameš. A práve preto ťa neopúšťam so smútkom. Som istý, že sa čoskoro uvidíme. Ja ťa len predídem. Oznámim tvoj príchod, aby ti zaistili miesto na hostine Snúbenca ..."
Ceciliovi list vypadol z rúk: „Odídem", povedal si, „ihneď. Poponáhľam sa k nemu do Kartaga. Nemôžem dovoliť, aby zomrel a aby som mu nedal posledné Sbohom!" Pri myšlienke na tak blízke rozlúčenie zmocnilo sa ho veľké vzrušenie. Ako? Odvážili sa siahnuť na takého človeka! Idú ho zničiť, idú vyhasiť taký vznešený život, takú vysokú a istú múdrosť, takú neúnavnú a dobrotivú činnosť! Napriek zúreniu rozpútaných náruživostí a napriek túžbe po mučeníctve, akú svätec tak často prejavoval, neveril, že by tá hanebnosť bola možná. Myslel, že vrchnosť odstúpi od takého pohoršlivého skutku, veď i cirtskí dekurioni, i sám legát prestali prenasledovať jeho, Cecília. Ale cisárstvo a Kristovi nepriatelia nedbali o nič. Každodenne páchali nové vraždy. Na konci listu Cyprián upovedomoval priateľa o tom, že v Utike, kam ho prokonzul citoval, umučili práve tristo kresťanov, a to strašným spôsobom. Dali im na výber: alebo budú obetovať bohom, alebo sa vhodia do jám, plných nehaseného vápna. Väčšina, ktorú už teraz nazývali „bielou masou", volila radšej túto hroznú smrť než odpadlíctvo.
Zdalo sa, že nebesá chcely na mieste potrestať vinných, lebo nadchádzaly strašné zprávy. Jakub, cirtský diakon, ktorého Cecilius od začiatku prenasledovania hostil v Muguas, doniesol mu depeše, ktoré cirkve Azie posielaly cirkvám Afriky. Zaprisahaly bratov, aby im dali pomoc na peniazoch a na živnosti, lebo Peršania po dobytí Sýrie spustošili úplne Antiochiu a spôsobili veľké krvipreliatia. Všade sa búrily vojská proti rímskym cisárom, vojenskí tyrani dávali na seba purpur a na čele nedisciplinovaných a lúpežných bánd prechádzali provinciami, ktoré zanechávali v ohni a v krvi... „Afrika", myslel Cecilius, „mohla sa obávať podobných spustošení, aké zažila za thráckeho Maximiána. Pri pohľade na tieto pohromy, ktoré hrozily prevrátiť celý rímsky svet, ako málo zavážily tieto rodinné trápenia a dramatá!? Či sa Birzil vydá za legionára Viktora alebo nie, na tom nezáležalo mnoho, keď išlo o osud celej cirkvi a možno o blaho cisárstva a sveta!..."
Sklamaný a zranený otec sa oddal týmto trpkým úvahám. A jednako si len hovoril: „Birzil je mi dcérou. Vo chvíli, keď sám neviem, kam smerujem a čo ma čaká, musím pamätať na jej zabezpečenie a na jej budúcnosť. To, čo sa stalo s Cypriánom, môže sa zajtra, ba ešte i dnes, stať so mnou! Neslobodno meškať!" Hneď večer chcel odísť do Kartaga. Pohne sa v noci, aby okolie, nakoľko len možno, nezauvážilo jeho neprítomnosť. Podkoní Trofim, ktorému dôveroval, chystal prípravy na odchod a on sám rozhodoval o Birzil. Písal Juliovi Prokulovi, že pre neodkladnú cestu musí na nejaký čas odísť z Muguas. Prosí ho, aby sa zatiaľ staral o jeho dcéru. Dúfa, že sa otázka manželstva, ktorá ich chvíľkové rozdelila, čo najprv rozrieši. Vlastne sa s ním, istým a oddaným priateľom, chce o tom poradiť. A keďže v predvečer veľkej cesty musí predvídať všetko možné a nemožné, uvedomuje Prokula, že celý svoj majetok zanecháva Birzil a že by Jej v prípade konfiškácie ostaly tri malé majetočky, dedictvo po jej matke, a päťsto tisíc sesterciov, ktoré oddal Markovi Marcialovi... Vybavil ešte niekoľko iných záležitostí, nariadil vyrovnať niekoľko účtov, starým služebníkom a tým otrokom, s ktorými bol spokojný, rozdelil dary. Keď už všetko bolo v poriadku, vyčkával noc, melancholicky blúdil po komnatách a po záhrade.
Mal akési tušenie, že už neuvidí túto milú samotu, kde po veku veľkých náruživostí prežil čas rozjímania a skoro šťastia. Poukladal svoje knižky, poprehŕňal sa v obľúbených autoroch, vo Vergiliovi, v evanjeliách, poznačil tie miesta, ktoré tak rád čítaval a nad ktorými tak rád rozmýšľal. Potom vyšiel, rozhliadol sa pomaly po dome, ako keby si chcel vtlačiť do pamäti jeho výzor. Bolo to priestrané stavanie italského štýlu, ktoré jeho praded dal vystaviť vtedy, keď sa vrátil z Lacia, kde dlhšie pobudol. Bol veľmi jednoduchý, bez akýchkoľvek zovnútorných ozdôb, vyznačoval sa iba arkádovou loggiou, čo venčila celé prvé poschodie. Na uhloch sa vypínaly končité vežičky, na ktorých hniezdili holubi. Uprostred terasy nad loggiou bol pavilón, ktorý ako nejaká kopula korunoval celú budovu. Cecilius bol strávil celý život v tomto starom dome, ktorý neopustil ani jeho otec, ešte i vtedy nie, keď vystavil nákladnú vilu Kúpeľov. Pripomínal si: jeho matka milovala najmä ľavú stranu pod vežičkou, kde sa obloky otváraly na loggiu. Hrával sa tam so svojou predčasne zomretou sestrou a z vysokého letohrádku pod kopulou, rozohriatou africkým slncom, jeho detské oči objavovaly nesmierny svet...
Obišiel xystus, kde práve uschýnaly ľalie a heliotrópy, spálené letnou horúčavou. Zimozeleňové stĺporadia ohradzovaly okrúhlu besiedku, v ktorej dažďom kvapôček šumel vodomet. Tu i tu trstinové kiosky, opletené ružami, ukazovaly svoje divné, smiešne a pokrivené tvary. Cecilius miloval naivnosť a komplikovanosť týchto dedinských ozdôb. Prešiel cez rastlinné stavby, sišiel na stupne terasy. Pod múrom rástol starý vinič, stále ešte plodný, ktorý zasadil praded, zakladateľ Muguas. Nápis vyrytý v múri a zafarbený na červeno oznamoval, že tento vinič, privezený zo zázemia, pochádza zo slávnych viníc v Cekube. Gaius Cecilius Natalis ho vlastnou rukou zasadil a dedikoval X. dňa pred aprílovými kalendami za konzulátu Nervu a Trajana ,,ad fausti eventus memoriam". -— Potomok s úctou pristúpil ku štepu, dotkol sa révovia, ktoré bolo v tomto čase krvavo červené; sostúpil ešte nižšie k záhradám vavrínov a k hospodárskym stavom, k stodolám, k pivniciam, ku stajniam a olejárňam. Práve teraz budovali novú lisovňu a novú pivnicu. Oprel sa o kmeň topoľa, čul škripot, ako rezali dosky; tesári po dvoch, s pomocou povrazu, prenášali kusy. Murársky pomocník nalieval vodu do koryta na maltu. Tento pokojný kút vily vypĺňala veselá činnosť. A Cecilius sa s nepremožiteľnou obavou opytoval sám seba: „Pre koho to stavajú? Kto to všetko zdedí?..." Myslel na ohlasované prevraty, na príchod barbarov, na lúpeže, na ohne, na divé a nesmyselné nivočenie. Po dlhom pokoji, aký prežili, je treba, aby poznali i sprosté a divé šialenstvá vojny! Ľudia, ktorí v pocite bezpečia trochu zjemneli, stanú sa znovu tvrdými a divými! Lepšie je odísť ihneď než dočkať sa tej hrôzy!...
Súmrak objímal slabými oparmi cypry a stípovia záhrad. Cecilius, strhnutý vzrastajúcou úzkosťou, utiahol sa do bibliotéky na bronzové kreslo, kde bol čítaval, a ešte raz zrakom objal zamilované staré domáce sídlo. Ako sa mu všetky tieto veci hlboko vryly do duše! Či bude môcť žiť bez nich? Tá kytica stromov, onen slabý svah kopca, ono zúbkovanie horských končiarov mu v mysli vyvolávalo také nepočetné množstvo nevýrazných ozvien. O akom neznámom a nádhernom svete mu hovorily tie tvary? Čoho boly ony znakom?... A tie priateľské symboly mu pripomínaly určité opojné chvíle mladosti, určité výnimečné nálady, z ktorých mu zostaly v pamäti iba oslňujúce záblesky: istý rímsky večer na Via Flaminia okolo vŕšku, zatôneného rozložitými píniami, odkiaľ bolo vídať Tiber a Hadriánovo mauzóleum; druhý večer v Suniu na stupňoch Poseidonovej svätyne; ale najmä isté kartaginské ráno, prechádzku s Cypriánom pri východe slnca, keď ešte obaja boli študentami a keď sa vybrali za mesto k cintorínom a k veľkej lagúne. Na zákrute, za skalou náhle uvideli more, ako im predbehlo popred oči. Videli iba nebo a vodu, nesmierne jasavé priestranstvo, nekonečný kraj krištáľu a blankytu. Išli druh vedia druha, išli mlčky, ale zdalo sa im vtedy, že sa k nim celá sláva sveta približuje ako nejaký triumfálny koberec, rozostretý pod ich nohami ...
Ach! aká krásna bola zem! Aké to bolo rozkošné a zároveň aké bolestné, pozerať na tú pomíjajúcu nádheru, klamnú a stále sa obrodzujúcu v nevy-hasnutej ilúzii! Či sa z nej môže kedy vytrhnúť? A prečo? Pre akú hroznú ctnosť musí opustiť svet, aby pošiel vo vznešený a ladový kraj, kde je taký opustený a kde je tak chladno ? ...
Cecilius, hlavu majúc ukrytú v rukách, tíško stonal. Práve nastávala noc.



III. Cyprián na poli Sextovom.


Cecilius v obave, či ešte nájde Cypriána živého, sa ponáhľal a za štyri dni a jednu noc prešiel cestu z Cirty do Kartaga. Doprevádzal ho Trofim. Aby došli čím najprv, sadli na kone. Otroci, ktorých podkoní rozposlal, čakali ich s oddýchnutými koňmi na hlavných zastávkach.
Bolo okolo deväť hodín, keď prišli k monumentálnemu vodovodu, ktorým viedli vody zo Zaghouan až na kartaginský poloostrov. Septembrové idy ná-hlily slnce zapadať. Cecilius, aby využil koniec dňa a aby neblúdil v labyrinte cestičiek predmestia, rozhodol sa obísť mesto. Priečnou ulicou, čo sa spájala s utickou cestou, zamieril priamo k vile Záhrad, kde bol ešte pravdepodobne Cyprián.
Len ťažko ju našli, lebo odtedy, čo Cecilius nebol v Kartagu, štvrť sa úplne premenila. Keďže boli prichystaní na všetko najhoršie, nedivili sa ani tomu, že vilu strážia vojaci. Daromné sa usilovali vypytovať sa vojakov, ktorí nebadane stáli okolo záhrady. Vyhovárali sa na rozkaz, odmietli odpovedať. Konečne Trofim v sade neďaleko cesty našiel záhradníka, ktorý nakladal živnosť na somára, a od neho sa mu podarilo vytiahnuť niekoľko zpráv: „Pred chvíľou uväznili kresťanského biskupa, Thascia Cypriána. Stalo sa to celkom potichu. V tomto tak málo rušnom mieste si toho takmer nik nevšimol. Jednako on, starček, videl niekoľkých vojakov, ako sa tajomne rozložili okolo vily. Dvaja prokonzulárni dôstojníci prišli s krytým vozom a vysadli pred bránou. O chvíľu sa vrátili i s biskupom. Vo voze si ho posadili medzi seba, nedali mu ani okovy, naopak, preukazovali mu ešte úctu. Podľa toho, čo si domyslel z počutých rečí vojakov, dôstojníci prišli do Cypriánovho domu celkom nečakane, aby ho odviezli do pretoria, kde bude súdený najjasnejším pánom Galeriom Maximom, africkým prokonzulom. Všetko to sa stalo s takou krajnou rýchlosťou a tichpsťou, že sa i biskupovo služebníctvo spamätalo len po pánovom odchode. A voz sa dal smerom k Megare ..."
Cecilius si nevšímal ostatných záhradníkových slov. Porozumel iba to, že prokonzul, ktorý sa obával pohoršenia, aké by povstalo z tohoto uväznenia, a ktorý chcel vyplniť i predpisy cisárskeho reskriptu, usiloval sa celú túto záležitosť utlmiť. Možno sa obával aj toho, aby nevyvolal vzbury, lebo Cypriána milovali ešte aj pohani. A potom, bol preca slávou mesta. Galerius musel zo skúsenosti vedeť, akí nedôveriví sú Afričania, a že beztrestne nedovolia siahnuť na svoju mestskú slávu. Aby len odstránil všetky zámienky manifestácií, chcel sa pokúsiť o presvedčovanie a Cypriána chcel zachrániť obojstrannými tichými kompromismi. A ak by biskup nechcel bohom nijako obetovať, pousiluje sa obratne umlčať i súdne pokračovanie i vykonanie rozsudku: jednoducho ho rozkáže tajne zabiť!... A práve preto sa voz dal smerom k Megare: idúc zamotane cez predmestia, chceli pomýliť všetky dohady veriacich. Bočnými cestami zavezú Cypriána do Kartaga. Isté bolo iba to, že v tejže chvíli odviedli biskupa pod strážou do pretoria. Bolo teda treba bežať čo najrýchlejšie do prokonzulárneho paláca.
Cecilius sa veľkou mappalskou cestou dal klusom k byrzskej akropoli, ktorú korunovala impozantná masa paláca. Obďaleč ho sledoval Trofim. Keď prechádzal okolo amfiteátra, pri veľkej budove zbadal neobvyklé oživenie. Pod arkádami sa tlačil nečinný a vyparádený dav, ako keby bol na nejakej sviatočnej slávnosti... A či dnes boly hry? Ceciliom zatriaslo, keď si pripomínal časté a zúrivé výkriky: „Cypriána predhoďte ľvom!..." Ihneď sa spamätal, že je to sviatok Vinobrania. Jasne pochopil prokonzulove úmysly. Galerius Maximus vyvolil schválne tento deň, aby mohol uväzniť biskupa: taká príhoda zanikne v radostnej trme vrme. Naozaj, tieto septembrové bachanálie boly Kartagiňanom najmilšími sviatkami. Mešťania sa vtedy miešali s dedinčanmi. Krik a neporiadok sa raz dva zvrhol v orgie. Ako sa Cecilius približoval k Byrze, tak vzrastal i rozveselený dav. V samotnej Byrze na námestí pred Eskulapovou svätyňou bol už taký sbeh ľudí, že obaja jazdci museli sosadnúť s koni. Len ťažko si razili cestu k prokonzulárnemu palácu, ktorý zaujímal celé jedno krídlo námestia. Kryté galerie boly pozdĺž celej fasády naplnené zvedavcami, čo očakávali sprievod a maškary vincúrov.
Palácová stráž oznámila Ceciliovi, že prokonzul je neprítomný. Cítil sa nedobre a prebýva vo vile nad morom, na druhej strane Megary, vo štvrti, ktorú nazývali Poľom Sextovým... Táto zvesť stisla mu srdce bolestnou úzkosťou. Výrazne videl, ako Cyprián kľačí v prachu na Poli Sextovom a očakáva smrteľnú ranu. Hľa, všetko potvrdzovalo jeho tragické predtuchy: ľud sa zabával a Galerius na nejakom opustenom a zapadlom námestí alebo v nejakom tmavom kúte svojej vily kázal sťať Cypriána !... Bez seba a hnaný horúčkovým chvatom vysadol na koňa, a aby sa dostal na cestu do Megary, chcel pretrhnúť kordon vojska, ktorý zdržiaval nápor divákov. Zvedavci, ktorých prevrhol, ho preklínali. Akýsi desiatnik mu rozkázal zastať. Musel čakať nehybne uprostred davu. Začína sa muka preň neznesiteľná. So všetkých strán obkľúčený vlnobitím ľudí, ktorí mu nedovoľovali utiecť, až do konca musel pozerať ešte i na najmenšie detaily tohoto divadla, tejto orgiastickej maškarády, tohoto sviatku Vína, čo privádzal Kartagiňanov do ozajstného šialu a čo trval celý týždeň a čo vypĺňal mesto nikdy sa nekončiacim a hýrivým opilstvom.
Náhle zavznela ostrá melódia píšťaliek, zahrmely bubny a stĺporadím sa rozlahla ozvena. Všetko sa obrátilo k monumentálnym schodom, ktoré viedly na ulicu Zdravia a spájaly Byrzu s ulicami mesta nižšie položenými. Po tomto dlhom očakávaní zahučaly výkriky uspokojenia, pisklavé vresky tresky, smiech a povyk. Za hudobníkmi nasledoval velký, rozkývaný a strakatý sprievod smiešnych a prízračných postáv: malí sileni s neprimerane veľkými hlavami, ktorých vlasy a brady zametaly zem; ryboludia s plutvami, s chvostami a s papuľami morských zvierat; trpaslíci v strašných maskách s čľapatými nosmi a s hrubými1 murínskymi gambamí, niektorí v priširokých ušiach a v nafúkaných nosoch mali poprepichované kolieska, skrivené ústa a kožu čela a líc poznačenú krvavými stigmami; Sciopodi, druh trpaslíkov, skákali na jednej nohe a druhou, ktorá bola omnoho väčšia, clonili sa ani nejakým dáždnikom. Za nimi išiel rozkričaný a farebný dav masiek, ľudia, ktorí sa preobliekali z príležitosti sviatku len pre vlastnú potechu, alebo ľudia, ktorí chceli vyplniť sľub, učinený Bakchovi.
Jedni boli ako vojaci s plášťom a so závesom na zbraň, druhí ako poľovníci s oštepom v ruke a s mečom za opaskom, hrozne sa tvárili a vyťahovali v krátkej chlamyde. Druhí boli ako ženy, ako zápasníci, ako úradníci. Tí išli pyšne v háboch obrámovaných purpurom, a pred nimi niesli sväzky prútov. Gladiátori s koženými alebo kovovými holienkami potriasali mečmi a okrúhlymi štítmi, napínali svaly ako nejakí recieri alebo cirkusoví murmiloni. A ženy v zlatých sandálikoch, v hodvábnych a krikľavých a nesúladných sukniach, s náhrdelníkmi, s parochamá a s Vejármi vykračovaly vlnito a mäkko ako nejaké kurtizány alebo sa tvárily ako elegantné dámy. Za nimi nasledovala trma vrma sedliakov, vtáčnikov so sieťami a trstenicami pomazanými le-pom, rybárov so slamenými klobúkmi, s udicami, s nošami a košmi. Dav tlieskal, keď prechádzaly najpodarenejšie masky. A naopak, keď sa blížily neobľúbené postavy, nechutné kostýmy, pľul alebo žartoval. Vtipmi, výmyslami a hroznými výkrikmi obsypal skupinu filozofov s kozími hriadkami, v podratých plášťoch, s palicou v ruke a s prehodeným žobráckym batôžkom. Ale veľkú radosť vyvolala skrotená opica, čo mala frygickú čapicu a široké ázijské nohavice a čo vytŕčala zlaté jabĺčko, aby tak znázornila Parida medzi tromi bohyňami. Naozajstný šiaľ schvátil zvedavcov, keď v nosítkach, ktoré tlačily plecia pyšných Liburňanov, uvideli medvedicu, preoblečenú za matrónu, ako v jednej labe držala šatôčku a v druhej dáždnik.
Výkriky zatíchly, ale znovu vybuchly, keď sa ukázal sair.otný boh a jeho sprievod. Lenivý Bakchus bol oblečený v žltých hodvábnych háboch, stiahnutých vysoko pod pazuchami. A aby bol aký taký kontrast, hodili mu cez plecia ľviu kožu a dali mu Herkulov kyjak. Starý Silen ako vždycky doprevádzal obkročmo na somárovi svojho chvastavého pána. Zaraz za nimi kráčala vrieskavá a fanatická horda zasvätencov, ktorí sa všelijako vykrivovali a ktorí mávali thyrzami a nebridami. Niektorí sa tvárili, ako keby sa chceli hodiť na zvedavcov, aby ich obkradli alebo nabili. Druhí naháňali nastrašené ženy a v rukách prehadzovali kytice úžoviek. Iní sa krútili dookola a ručali neustále a strašne ako divá zver. Boli takí, ktorí sa svíjali, metali po zemi s vyjavenými očami a s penami na ústach. Mávali kadidelnicami, pochodňami a sviecami vytvárali ohnivé kruhy, bili na tamburíny alebo cinkali na sistrách a cymbaloch. Vresk sa stával pekelným a ohlúšajúcim, keď sa náhle od strany monumentálnych schodov zakolísal celý dav. Ľudia, pričupení pri stĺpových hlaviciach, začali kričať. Krik si všetci podávali z úst do úst.
-Bohovia!... Idú bohovia!...
Dav obrátil i Ceciliovu tvár. Sediac na koni uprostred otvorených arkád, videl celú sieť ulíc pretínajúcich sa okolo fóra. Od strany stlpovia čudné divadlo fascinovalo množstvo. Zdanlivé to vychádzalo z pokojného a oloveného mora pod zachmúreným nebom, ktoré ešte viacej zatemňoval blížiaci sa súmrak, medzi dvojkončiarovým kopcom a reťazou hôr s kuželovitými štítmi, čo obchádzajú zátoku. Bolo to čosi obrovského, smiešneho a trochu i strašného. Čoskoro bolo možno rozoznať pohybujúce sa bábiky, ktoré predstavovaly božstvá. Prvšie vchádzaly už na schody a ostatné išly ešte okolo kathonského nábrežia. Náhle na námestí, vynorujúc sa pomaly zo schodov, ukázala sa kravská hlava, vsadená na ženské telo, oblečené v belasých a hviezdami posiatych šatoch. Bola to Nebeská panna, veľké kartaginské božstvo, ktorá, aby si uctila Libéra, ráčila sa pripojiť k jeho sprievodu, ku všetkým bohom Východu a Západu, k bohom Fenicie, Libye, Egypta, Ríma a Afriky. Ich zvieracie hlavy s tupými očami dosahovaly k prvému poschodiu, ba aj k terasám nižších domkov. Krčili sa, aby mohli prejsť popod víťazné oblúky, a zdalo sa, že prekračujú budovy a svätyne verejných námestí, a stúpali pomaly, automaticky a čudácky, vznášajúc nad schýlenými čelami hlavu býka, psa, koňa alebo barana. Pochod vyplňoval celé priestranstvo medzi Byrzou a prístavom. Stále ich pribúdalo. Ani keby sa vynorúvali z pobrežia a z hmlistých morských hlbočín. Bolo to, ako keby boly vstaly z mŕtvych všetky povestné prízraky, Giganti, Titani a Hekatoncheirovia, ktoré sa po potope zrodily z morských vôd a zo zemského blata ...
Keď sa sprievod skončil, blížila sa noc! A keď sa uvoľnili cesty do Megary, Cecilius, ktorý sa ponáhľal k vile prokonzulovej, ešte dlho videl na obzore obrovské tône svätých bábik, ako sa chvely nad stromami a nad krovmi predmestí. Vrúcne mysliac na toho, ktorý mal práve teraz zomreť, nazdával sa, že vidí všetkých bohov Afriky, ako sa rozprestierajú od nilských kataraktov až po stĺpy Herkulove a ako zmätene a zúrivé a davové pritískajú Kristovho bojovníka.
Z Poľa Sextovho sa musel znovu vrátiť touže cestou : Cypriána tam nebolo. Strátor prokonzulárneho úradu, ktorého Trofim podplatil, oznámil im, že Galerius je ešte stále chorý a práve preto nemohol vypočuť kresťanského biskupa. „Výsluch odročili na zajtrajší deň. Obvineného zajal dôstojník prokonzulárneho štábu do svojho kartaginského domu na Saturnovej ulici, medzi ulicou Venerinou a ulicou Zdravia. Tam prečká noc a bude viacej hosťom než väzňom."
Nevedno prečo, ale tieto vysvetlivky Cecília utvrdily znovu v prvotnom presvedčení, že Galerius Maximus žiada Cypriána zachrániť. Jeho choroba bola určite vymyslená. Odročil vec na zajtrajšok, aby mu dal čas na rozmyslenie, ak by sa nerozhodol sa ukryť. Čo iného malo totiž znamenať toto skoro dobrovoľné väzenie a takýto nepatrný dozor, ak nie to, aby sa biskup a jeho okolie rozhodli pre útek, ktorý si prokonzul sám tajne prial?... Cecilius sa čudoval iba tomu, že nestretol voz, v ktorom dôstojník odvážal Cypriána do Kartaga. Pravdepodobne išli cestou ponad more a ponad prímorské predmestia, aby vyhli davu, ktorý sa uberal smerom k mappalskej ceste za sprievodom masiek vinobrania ...
Tajomnosť tohoto tak ukrývaného uväznenia sa jednako už musela pomstiť. Nakolko štvrť boháčov, víl a záhrad bola úplne spokojná, natoľko Cecilius, ako sa približoval k akropoli, konštatoval vzrastajúci ruch a kolotanie. Hlúčky sa rozmnožovaly. Na začiatku Saturnovej ulice ludí až tak pribúdalo, že Cecilius musel sosadnúť s koňa a ešte i peši sa dalo ťažko ísť. Pred dôstojníkovým domom ulica bola natlačená postávajúcim zástupom. Dav oblahol stĺpy Saturnovej svätyne, ktorá bola naproti. Mnohí sa chystali prebdeť noc pod arkádami okolo vodo-metu, ktorého voda, padajúca s mušle na mušiu, osviežovala povetrie. Niektorí si priniesli podušky a prikrývky. Boly tu i celé rodiny s deťmi a so služebníctvom. Podomoví obchodníci rozkladali šiatre, osvetlené sviečkami, s cukrovinkami1, s koláčikmi, so zimnými nápojami, s klobásmi a s údeninami. Niekoľkí policisti strážili tento shluk. Najradšej by ho boli rozprášili, ale duumvirovia sa obávali zmätkov ešte viacej než prokonzul. Zástup bol ostatne nehybný, celkom pokojný. Ani keby to bola nejaká vigília Umučenia v niektorom kostole. Na všetkých tých dušiach väzel smútok. Aj noc bola akási ťažká, ako to už v Afrike o takomto čase vždycky býva. V atmosfére bolo cítiť sťaby nejaký letný kúpeľ, teplotu, vlhkosť, vysilujúci par. Cecilius mal dojem, že sa i samotná príroda sprisahala s prokonzulom, aby oslabila mučeníkovu odvahu.
V.predsieni narazil na neohnutelný odpor dozorcu, ktorý dostal rozkaz nikoho už nevpúšťať. A keď návštevník nástojil na svojom, vyvolal diakona Poncia, ktorý poznajúc ihneď cirtského hostiteľa, voviedol ho bezodkladne k Cypriánovi.
V.úzkom dvorci, kde bol biskup, stálo už hodne sveta. Poväčšine remeselníci a prostí ľudia. Tlačili sa okolo lavice, na ktorej pri nepodarenej alabastrovej a sádrovej jaskyni sedel Cyprián. Zbožné ruky ju prikryly, aby bola ako biskupský trón. Aby sa na nej cítil ako doma. Zdvorilý dôstojník sa takmer ani neukázal. Občas iba otrok alebo nejaká zvedavá slúžka odchýlila dvere alebo nadvihla záclonu, aby sa pozrela, čo sa tam deje a kto to vošiel. Keď Cyprián zbadal Cecília, pred ktorým sa rozstupovali, vstal. Bol svieži a usmievavý. Jeho vážna tvár rímskeho právnika mala obvyklý jasný výraz. Priateľa privítal rozostretýma rukama a slovami:
-Drahomilovaný brat, tvoj príchod je mi veľkou radosťou. Ale ty vieš, že ja ťa tu nečakám, že ja ťa čakám kdesi inde!
A keď ho pobozkal, preriekol tichším hlasom:
-Pokoj s tebou!
Biskupov tón bol úmyselne neosobný, kňazský. Odtiahol ruky s Ceciliových ramien a ľahko sa od neho oddialil, ako keby mu tým chcel dať znak, že to už nehovorí priateľ, ale biskup, spoločný otec všetkých veriacich. Cecilius to ihneď pocítil a pre jeho sebeckú a žiarlivú lásku bola to prvá bolestná rana. Vzali mu priateľa. Nebude mu môcť vyznať nepokoj duše a výčitky svedomia, nebude sa ho môcť poradiť o sebe a o Birzil. Nenávidel tých cudzích a neznámych ľudí, čo mu zabrali posledné slová a posledné chvíle jeho najdrahšieho druha mladosti. Ale či oni nemali na to tiež právo? Od jeho vlastných sluhov počnúc a od najnižších remeselníkov až k najvýznačnejším mešťanom všetci boli pred biskupom predstaviteľmi kartaginskej cirkvi.
Bol tam teda komorník Delfín, podkoní Matha, kuchár Miggin, tajomník Celerinus. Okrem Jadera, dozorcu nad pohoničmi, ktorý vždy sprevádzal Cypriána na jeho početných cestách a ktorého mali za jedného zo starších cirkvi, okrem Nartzala a Bosa, jeho dvoch služebníkov, prišlo množstvo prostých ľudí: obuvníkov, čalúnikov, námorníkov, rybárov, pekárov. A medzi nimi boli i v obcovaní jednoduchí rétori, gramatici, advokáti, prokurátor cisárskych majetkov, zmenári a bankári, na čele ktorých stál Syr Straton, najbohatší kartaginský finančník. Všetci sa poznali, vchodiac bratsky sa bozkávali, ako keby tak chceli potvrdiť výčitku, akú im činili pohani: „Hľaďte, ako sa milujú!" Aj ich spôsoby, aj ich reč prezrádzala obec silnú a
zvarenú, vždy hotovú vzájomne si pomôcť, prezrádzala neustály obeh lásky v celom tele cirkvi... Hmotné služby a dobro vyjadrovaly iba duchovnú jednotu.
A hoci medzi nimi bola i taká účinná rovnosť, ťarcha prenasledovaní jednako zasahovala len viacej tých malých, remeselníkov a úbožiakov. Omnoho radšie by boli chceli, aby Cyprián unikol mučeníctvu a aby ich tak svojím príkladom oslobodil od tvrdej povinnosti a aby ich naučil, ako by mali vyhoveť vrchnosti a nezapreť vieru. Zaprisahali ho, aby, keď je to možné a keď si to, ako sa zdá, sama vrchnosť želá, prinajmenej aspoň utiekol. Kľačali pred biskupom, tlačili sa okolo neho, prosebne sa ho dotýkali rukama, usilovali sa ho pohnúť tým, že aj sám sebe pomôže. Jader, ktorý bol za Decia bičovaný a ktorý mal medzi veriacimi veľkú vážnosť, naliehal nado všetkých. Hovoril hlasným a chrapľa-vým hlasom, ktorý sa pokúšal trochu zjemniť:
-Svätý otče, prišli sme, aby sme ťa ostatný raz videli, ale my by sme chceli, aby si sa zachránil! Vieme, že to odpieraš. Prosím ťa, prosíme ťa, zachovaj sa pre nás! My ťa potrebujeme! Sami pohani si prajú, aby si zostal!
-Hej, — povedal Cyprián, — navštívili ma, keď som bol ešte v Kurube. Moji starí priatelia, Publikola z Karp, Liberalis z Hadrumetu chceli mi pomôcť pri úteku. Ponúkali mi pohostinstvo na svojich majetkoch. Ešte teraz, keď som prišiel do vily Záhrad, opakovali svoju prosbu ...
Bankár Straton mal za potrebné zasiahnuť v mene svojich kolegov:
-Otče, ak chceš, dáme ti peniaze na cestu. Voz a kone sú prichystané. Len privol: je ešte čas!
Medzi remeselníkmi povstaly hlasy:
-Privol, najsvätejší otče, zaprisaháme ťa: zachráň seba! zachrániš nás!... pre Kristovu lásku!
— Čuješ, čo hovoria? — povedal Cecilius a s výrazom láskavej výčitky pohliadol na priateľa.
-Nie, — ohlásil biskup, — nebudem sa chrániť, alebo radšej -— zachránim sa — ale pre večnosť! Ak odídem z bojišťa ja, odídu aj iní. Cirkev by bola premožená, keby ju zradili jej vodcovia. A konečne, prečo plačete nado mnou? Nejdem po smrť, ale po víťazstvo ...
Počúvali ho ešte zbožnejšie, ako keď kázal v kostole. Vedeli, že posledné slová vyznavačov sú nadchnuté priamo Duchom svätým. A Cyprián toľko ráz opakoval, že jeho najmilším prianím je, aby zomrel pri naúčaní svojho ľudu. Pokračoval:
-Môj ctihodný kolega, pápež Sixtus, mi ukázal cestu. Z Ríma dozvedel som sa, že ho kat sťal na jeho biskupskom tróne v krypte cintorína, kde ohlasoval slovo božie ...
Prítomných prešiel mráz hrôzy a hnevu. Cyprián hovoril ďalej pokojným hlasom:
-Sixtus dobre pracoval za cirkev. Som šťastný,.že tak pekne korunoval celistvý a rozumný život... Ale pochopme náuku, akú nám zanechal. Nech je nám jeho mučeníctvo nie zámienkou, aby sme sa zbytočne vydávali pohanom. Pápež Sixtus odporoval nespravedlivej vláde, ale ju neprovokoval. Lebo je treba, aby som vám to zopakoval, drahomilovaní bratia, že sme povinní vyznať Krista, ale nemáme to robiť vyzývavé. Chráňme sa nádhery slov a zovňajšku. Nijakú tragickú nadutosť! Ale najmä nie vzburu! My nie sme povstalci. Musíme dať cisárovi, čo je cisárovo. Uznávame cisára, uznávame cisárstvo. To, čo neuznávame, to sú ich bohovia a ich mravy. Nechceme v cisárstve vyvolať prevraty, ani v politike, ani v položení jeho obyvateľov. Pohani nás obviňujú, že rušíme starý poriadok, lebo mnohí z nás hromadne oslobodzujú svojich otrokov. Je to akiste chvalitebná vec, dať slobodu dobrým služeb-níkom, ale je treba, aby jej boli hodní. Záleží najmä na tom, aby bolo isté, že keď odídu z vášho domu, nezomrú hladom. Aby sa tento zvyk nestal pre vás zámienkou, ako sa predovšetkým striasť svojich povinností, lásky k svojmu bližnému pre lásku božiu. Ako otcovia rodín máte na starostí nielen telá svojich príslušníkov, ale aj ich duše... Nezabúdajte na to!...
Rétor Honoratus potriasol hlavou:
-Prečo sa máme starať o to všetko, — povedal, — o cisárstvo, o svoje mestá, o svoje domy a o svoje majetky! Blíži sa koniec sveta, všetko sa pominie!
-Áno, — povedal biskup, — zdá sa, že predchodné znaky, aké boly oznámené, ohlasujú príchod Súdu. Hlad, mor, zemetrasenia, národy proti národom, barbari predo dvermi, celý svet vyčerpaný a zničený vojnou — všetky tieto nešťastia nás za-stihly. Ale v skutočnosti nevieme ani dňa ani hodiny. A hoci by bol deň Súdu aj blízky, nech arch-anjelova trúba svoláva pred súdnu stolicu len mŕtvych a pohanov. A tuná dolu my máme udržať pokolenie spravedlivých. A hľa, preto musíte žiť!...
A keď to vypovedal, obrátil sa k remeselníkom a úbožiakom:
-Nevyhľadávajte smrť, ale, keď jej už nemôžete ujsť, choďte jej smelo v ústrety. Kresťanovým cieľom nie je smrť, ale život — život večný. Tento dočasný život ste povinní odhodiť iba vtedy, keď vám prekáža dosiahnuť druhého!
Niekoľkí fanatici sa pohoršili týmito slovami. Mysleli, že Cyprián odsudzoval verejné vyznanie. Bolo počuť ich šomranie. Utíšil ich pohybom ruky:
-Poznám, — povedal, — vašu šľachetnú horlivosť, vašu netrpelivosť po mučeníckej korune. A jednako, milovaní bratia, dovoľte, aby som vám povedal: prvým stupňom ctnosti je vyznať Krista vtedy, keď žiadajú od nás vyznanie viery. Druhým stupňom je ujsť pred prenasledovateľmi a zachovať sa na to, čo sa bude Bohu páčiť vyžiadať si od nás!
V ústach človeka, ktorý svoje skutky vždy porovnával so svojimi slovami, tieto rady dostaly zvláštny význam. A toto povzbudenie k rozvahe, vyhlásené mučeníkom, čo išiel dobrovoľne zomreť za svoju vieru, dosiahlo takej vzrušujúcej výšky, že sa poslucháčom vtisly slzy do očí.
Komorník Delfin, priblížiac sa nebadane k biskupovi, šepmo mu oznamoval, že ho čaká večera: prosí ho, aby sa aspoň trochu posilnil...
-Naozaj, — zvolal Cyprián, — zabudol som!... Moji drahí, je čas, aby ste sa vrátili do svojich domov a aby ste sa občerstvili. Zajedzte si, lebo sme len stvorenia a to je náš zákon, a zajtra, ako obyčajne, hľaďte si svojho zamestnania ... Opakujem vám ostatný raz: nevydávajte sa! Vyčkajte, kým vás uväznia alebo oznámia. Vtedy vás osvieti Duch svätý. Nie je lakomý na svoje svetlo. Ak dojde na vás, zavíta tiež... A teraz choďte! Len nijaký krik! Povedzte i tým, čo sú vonku, aby sa v pokoji rozišli do svojich domovov!...
Veľký a srdcervúci výkrik bol odpoveďou na martýrovo lúčenie:
-Zdravstvuj, otče!... Pamätaj na nás!
-Boh s tebou!
-Otče, nezabúdaj na nás!
Remeselníci sa čoraz viacej tlačili okolo Cypriána; zdalo sa, že ho chcú v svojej láske uväzniť, že chcú preňho urobiť zo svojich tiel nedobytnú baštu. Kľačiace ženy bozkávaly spodok jeho dal-matiky. Mnohí vzlykali:
-Odpusť, otče, neplačeme zo žialu, ale z radosti!...
-Moji drahí, — povedal biskup, — nemôžem vás všetkých vyobjímať. Jadera ako najstaršieho z cirkvi objímem za vás všetkých ...
Jader s plachými očami, plnými sĺz, a s hustým a chlpatým obočím podišiel dopredu, aby od biskupa prijal bratský bozk. Keď to uvideli, ich výlevy lásky sa stály až šialene vrúcnymi:
-Zdravstvuj, otče!
-Nezabudni na nás!
-Spomeň si na nás vo chvíli svojej obety!
Niektorí zavolali i svoje mená, aby boli istejší,
že budú účastní mučeníkovej slávy a že, i keď len príliš skromne, jednako budú s ním v jeho nastávajúcom víťazstve.
-Moji drahí, — povedal Cyprián na rozlúčku, — o to vás prosím, aby ste si spomenuli na mňa pred oltárom Pána!...
Prostí ľudia, remeselníci odchádzali pomaly, akoby s nechuťou. Odišli aj bankári. Ostalo ich nejakých dvanásť, domáci alebo najintímnejší biskupovi priatelia. Vtedy Cecilius, mysliac, že je na to vhodná chvíľa, chcel sa zdôveriť Cypriánovi:
-Prosím ťa, — povedal, — vypočuj ma!
-Vidíš tých ľudí, — povedal biskup a ukázal na vychodiaci zástup, — im patrím, to sú moje ovce, a ty máš miesto v mojom srdci.
A keď to dopovedal, chcel odísť k tým, čo pozostalí.
-Ach, Cyprián! — bôlne zvolal Cecilius, — či ma opúšťaš? Také je tvoje slovo? Pamätáš ešte na to jasavé ráno, keď sme išli na cintorín?...
-To bola predpoveď terajšieho triumfu! Ako v to ráno, tak i teraz budeš z polovice so mnou v sláve! Povedal som ti: očakávam ťa!
-Som toho nehodný, — povedal Cecilius.
Bol by chcel, aby mohol s ním hovoriť, aby mu mohol vyjaviť všetky výčitky, nepokoje a pochybnosti, ktoré doliehaly na jeho dušu. Cítil, že Cyprián nemá kedy na také počúvanie. Niekoľkými krátkymi a náhlivými slovami sa obmedzil na to, že mu pripomenul Birzil a Fabia Viktora, syna centurionovho z Thevesty, a to, že sa chcú sobrať.
-Nech sa vezmú! — živo zvolal svätý. — Nemajú preca zomreť! Je to budúci kresťanský manželský pár, nádej cirkvi. Povedz im, že biskup Cyprián ich v mysli spája pred Bohom... Kiež by čiastka mojej krvi mohla prispeť k ich šťastiu!...
Ale Delfín, stojací neďaleko jaskyne, neukrýval už svoju netrpelivosť. Cyprián nechcel predlžovať čas večere. Komorník ho i s ostatnými prítomnými zaviedol do malej chladnej siene, ktorá bola v najodľahlejšej časti budovy. Svetlo vchádzalo iba jedným kopulovitým otvorom. Lampy, umiestené okolo rímsy, osvetlovaly steny, pomaľované freskami na ružovom podklade. Freská živosťou farieb a veselosťou znázornených motívov obveseľovaly oči i ducha. Boly to dedinské krajinky, rybárske scény s drevenými mostami, rozpätými nad bystrinami, chyžami a s kaplicami. Besednici si ich všímali, keď zaujímali miesta okolo stola. Okrem Cecília bol na tejto poslednej hostine lásky iba diakon Poncius, subdiakon Julián, iný Julián, tiež kartaginský kňaz, Lucián, budúci biskupov nástupca, tajomník Celerín, rétor Honoratus, Sekundinus, starý Cypriánov učiteľ gramatiky, novoobrátený platonský filozof, sláva Kartaga, Faustus, syrský bankár Straton a jeho druh Donát. Keď sa uložili na lôžkach, z ulice bolo počuť veľkú vravu. Zástup, ktorý bdel pred domom, zaintonoval akúsi hymnu. Spievali, aby premohli spánok. To znepokojilo Cypriána :
-Poncius, — povedal, — popros ich v mojom mene, aby sa rozišli do svojich domov... A ak nepovolia, chcejúc mi ukázať svoju lásku, nech odošlú aspoň mladé dievčatá! Bolo by neprístojné, aby spali pod stlpami a na ulici. A postaraj sa najmä o to, aby utíchli.
A obrátiac sa k hosťom:
-Nie je treba, aby nás pohani obviňovali, že rivalizujeme so spevákmi a tragikmi ich divadiel, a tým menej s ich atlétmi, bestiármi a gladiátormi!
-Máš pravdu, — povedal rétor Honoratus, — dav nie je prezieravý. Nerozozná komedianta, ktorý bombasticky narieka, a mučeníka, ktorý trpí s nádejou, gymnosofistu, ktorý má pred obecenstvom určitý postoj, a kresťana, ktorý zomiera za svoju vieru... A tak sa často stáva, že príklady našich ľudí sú úplne bezvýsledné.
-Mýliš sa, — odpovedal biskup. — Krv kresťanov netečie zbytočne v ich divadlách... Žiaľ! jednou z najväčších ľudských slabostí je, že rozumom nemôžu ani presvedčiť a nemôžu byť ani presvedčení! Preto musíme presvedčovať silou preliatej krvi. Ba naše rany a naša krv môžu hovoriť ku svetu, môžu prinútiť nadaných a učených ľudí, aby rozmýšľali, a môžu sa dotknúť davu.
-Ty, — povedal Faustus, — presvedčuješ rozumom. Nie si fanatik, ktorý by štval davy, ktorý by vyzýval prízemie a lóže amfiteátra a ktorý by sa s nerozvážnou horlivosťou hádzal do náručia smrti. Ty vieš, prečo chceš zomreť. Tvoja obeta bola dôkladne premyslená!
-Nebuďme nespravedliví, — povedal Cyprián, — k toľkým poníženým Kristovým služebníkom, ktorí ako On zomreli na kríži alebo v tlame divej zveri!... Opakujem, ich obeta, dokonaná v aréne verejne pred množstvom shromaždených divákov, nebola zbytočná — vieme o tom s istotou. A potom, v utrpení sme všetci rovnakí. Taký istý pot a také isté smrteľné úzkosti tela a duše sú podielom otroka ako i senátora. Oni tiež, oni všetci vedeli tak isto ako ja, prečo dávajú svoj život. Dávali ho, znášali múky, aby potvrdili, že Kristus vstal z mŕtvych a že nadíde Jeho kráľovstvo. Potvrdzujem to i ja, protestujem s nimi proti sile, proti svetu, ktorý sa oddal výlučne obchodu a vojne. Svet bez Krista, bez spravedlivosti, bez lásky, bez porozumenia Slova je čosi ohavného, čo privádza duše k zúfalstvu. Zomierame preto, aby prišlo Jeho kráľovstvo. A my vodcovia sme povinní tým viacej zomierať, že poburujú proti nám ľud. Hovoria: „Hľaďte! Boháči vás ženú k mučeníctvu a oni si pokojne žijú a vysmievajú sa z prenasledovania!" Teraz si nás osobne vybrali. Edikt je namierený proti nám: nemôžeme ujsť s bojišťa, nechať ľud na seba samého a na pastvu zlých pastierov. Naopak, záleží na tom, aby sme im ukázali, ako radostne a ľahko opúšťame tento pomíjajúci život, ktorý nie je ničím a ktorý je len s Kristom čímsi pravdivým a cenným: Zomreť a zachrániť slobodu svojich duší, dať sa, aby sme sa nestratili, aby sme sa obohatili štedrosťou a velebnosťou Boha, ktorý je boháč nad všetkých boháčov, hľa, to je naša veľká povinnosť!...
-Áno, — prerušil ho Faustus, — na tom záleží mnoho, aby sa toto potvrdilo, lebo väčšina nerozmýšľa tak. Prítomný život im stačí: alebo vypĺňa všetky ich žiadosti alebo ho už majú potiaľ, že si prajú iba večný odpočinok ...
-Poznám ich, — povedal Cyprián, — tie rozkoše sveta! Tí, ktorí sa im úplne oddávajú, nevedia, že tie ich žiadosti sú iba peknými mukami a že ich srdcia sú poviazané zlatými reťazami. Jedni i druhí, rozkošníci a zúfalci, sú slabé duše. Nechcú žiť, každou čiastkou ich bezvládnosti smerujú k smrti. My zas žijeme, my žijeme večne — vykúpením a milosťou Krista!...
-Otče, ideš k tej sláve, — povedal Lueián, označený ako Cypriánov nástupca, — buď zhovievavý k tým, čo tu zostávajú.
— Vieš dobre, že moja myseľ je stále s nimi, — povedal Cyprián. — Až po túto poslednú chvíľu som sa staral o vás všetkých, ako keby som, drahí synovia, mal navždy zostať s vami...
Pripomenul im všetko to, čo vykonal pre karta-ginskú cirkev; nezabudol ani na najmenšie administračné detaily.
Teraz začali všetci hovoriť. Oznamovali, že majetok úbohých je zaistený, že disciplína pretrvá všetky nepokoje, i vnútorné i zovnútorné. Biskupova starostlivosť vyplnila medzery v duchovenstve. Hovorili i o tých spoluuchadzačoch, ktorých vyvolali rozkolníci a kacíri. Cecilius všetko to počúval akoby v hmlách, akoby bol zanorený v ťažkých snoch. Kedy tedy prenikol i povyk zástupov, ktoré ešte stále postávaly pred domom. Niektorých besedníkov sa zmocnila zrejmá únava... Náhle, mohlo byť čosi po tretej, zavznel spev tisícich hrdiel, spev smútočné ladený, nevýslovne žiaľny.
Delfín, ktorý stál za biskupom, mu vtedy pošeptal:
-Môj dobrý pane, čuješ, ako spievajú. Zostanú tak, pokým len budeš bdeť. Prosím ťa, šetri ich. Šetri aj seba. Treba ti je trochu oddychu.
-Musíš mať silu na zajtrajší deň! — naliehal diakon Poncius. — Budeme sa vymieňať, aby sme ťa strážili.
Ale Cyprián sa sprotivil:
-Zaspím bez obavy, — povedal. — Čokoľvek sa stane, budem vyrovnaný, lebo je napísané: ešte i telo moje odpočinie v nádeji...
A hoci synovsky naliehali, rozkázal všetkým, aby si išli ľahnúť. Pobozkal každého z nich a dodal:
-Pokoj s tebou!
Cecilius, ktorý sa odobral do súsedného hostinca, nemohol nijako zaspať. Nesmierne trpel pre to, čo nazýval Cypriánovým chladom. Aké sklamanie pre jeho nevedomé sebectvo! Pribehol do Kartaga pod zámienkou, že bude pri posledných chvíľach mučeníka: a v skutočnosti prišiel jedine preto, aby našiel štipku súcitu a trpelivé ucho, ktoré by vypočulo sťažnosť o jeho nešťastiach a hriechoch. A hľa, Cyprián sa zatônil svojím kňažstvom, hovoril s ním iba ako s takým, ktorý je najprvší zpomedzi veriacich. Pokoril ho strašnou kresťanskou rovnosťou. Pre jeho slabé srdce bolo to trpkým naučením: odmietal ju! Ako predtým dcéru, tak teraz obviňoval
priateľa z ľahostajnosti a z neciteľnosti. Všetko sa preňho skončilo! Nič, absolútne nič ho už neviazalo k svetu!...
Počas dlhých hodín premietal tieto bezútešné myšlienky. Únava ho premohla a už začínal driemať, keď ho náhlo vzbudil Trofim, chvejúc sa vzrušením.
-Pane, — povedal, — o svite schvátili Cypriána. Nedali sa mu skoro ani obliecť, ihneď ho odviezli. Vstaň, ak ho chceš ešte uvideť ...!
Kone už stály osedlané. Rušili cestou do Megary. Ukazoval sa jasný deň. V noci povieval východný vietor, rozohnal dusné a chúlostivé mraky. V pravidelnej zátoke nábrežia, na výstavnej mase vysokých hôr mliečno blankytný záliv žiaril ako nesmierna alabastrová chrámová predsieň; zdalo sa, že sa celá Afrika očisťuje a okrašľuje na triumf svojho mučeníka...
Hoci bolo včasné ráno, cestu vyplňaly zástupy ľudu, ktoré sa náhlily k Poľu Sextovmu k prokonzulárnej vile. Keď ta Cecilius došiel, oznámili mu, že Galerius Maximus práve vypočúva Cypriána vo verejnej sieni, takzvanom átriu Souoiolovom. Okraje tejto budovy obľahol mlčanlivý a nesmierny zástup. Ani slychu o tom, aby sa kto dostal dnu. A nielen ľud, ale i prísny rozkaz zabraňoval vstup každému, kto nebol úradníkom. Netrpelivé ženy volaly:
-Odstúpte! Vychádza Cyprián!
Nik sa ani len nepohol. Z úst do úst si podávali a ozrejmovali biskupove výpovedi, ktoré spisovali stenografovia. Ba i odpisy protokolu krúžily medzi nimi a nevedno, ako ich z pretoria dostali. Cyprián sa obmedzil na to, čo bol soznal pred Galeriovým predchodcom, keď ho ten odsúdil do kurubského vyhnanstva: „Viem cenu svojho odporu. Ty vyplň svoju povinnosť, a ja vyplním tiež svoju!" Cecilius, ktorý to všetko počúval, s úzkosťou očakával neodvratné rozuzlenie. Pri ňom akýsi chlap s čiernou a riedkou bradou a s tučnými lícami šeptom hovoril čosi s ktorýmsi remeselníkom. Bol to Saturninus, obchodník s pamätnosťami. Hovoril to druhému do ucha:
-Videl si ho, z Kartaga prišiel celý spotený. Dohodol som sa tedy s jedným strážnikom, ktorý bol predtým kresťanom, aby mu ponúkol nové šaty...
A keďže ten druhý nerozumel, dodal žmúriac oko:
-Veriacim sa to predá za vysokú cenu!...
Cecilius nemal sa na tento obchodnícky cynizmus ani kedy nahnevať. Zvesť o odsúdení sa už rozchádzala po celom námestí. Prokurátor vymeral Thasciovi Cypriánovi trest sťatia. Rýchlosť súdu a celého pokračovania sa srovnávala s cisárskymi ediktami. Len čo dokázali totožnosť vinníkom, ihneď nasledovalo vykonanie rozsudku. Povstal krik:
-My všetci sme Thascius Cyprián! I nás s ním sotnite!
I medzi pohanmi sa mnohí pohoršovali. Pamätali jeho odvahu, sebazapretie a obdivuhodnú lásku počas nedávneho moru. „Veď to tento Thascius sberal po uliciach umierajúcich, nerozlišoval ich, či sú kresťania a či nie, opatroval ich, pochovával, napomáhal chudobných, kŕmil vyhladnutých! A hla, to je odmena za jeho obetavosť!"
Hlasno šomrali:
-To je hanba!... Galerius má alebo horúčku alebo zošalel!
Dvere atria sa otvorily. Ukázal sa mučeník v sprievode tribúna a centuriona. Privítal ho hromový výkrik:
-Vítaj, Cyprián!... Vítaj!
-My všetci chceme zomreť s tebou!
Vojaci cítiac, že zástup je pobúrený, zo strachu, aby nepovstal nejaký nepokoj, neodvážili sa utlmiť tieto výkriky. Odsúdený neotvoril ani ústa, neučinil ani gesto, ale celý jeho postoj a výraz tvári ani keby bol hovoril k ľudu: „Ak ma milujete, buďte ticho!" Kráčal s istotou, súc sprevádzaný dôstojníkmi a obkľúčený oddielom vojakov. Za nimi sa pohol zástup. Prešiel okolo Cecília, ktorý zostal pri vchode na námestie. Mal spustené oči, vyjasnené čelo, ako keby sa bol celý utiahol do vnútra, ako keby bol chcel prezradiť, že už skončil obcovanie s ľuďmi a že teraz patrí jedine Bohu. Keď ho Cecilius videl tak blízko seba, chcel skríknuť, chcel ho zavolať, ale nebol to už ten, koho on poznal. Bol skorej sťaby duch svetla, pred ktorým sa zohýnaly kolená. Medzi ním a mučeníkom stál múr oslepujúcej jasnosti.
Zástup bežal za ponáhľajúcim sa sprievodom. Cecilius utekal s nimi, unášaný nevedno akou nádejou. Čoskoro došli na blízke Pole Sextovo. Bola to malá a plochá dolinka, obkolesená zalesnatenými kopcami a vystrojená ako ihrisko. Tônily ju platany a cypry. Stred bol volný a plný slnka. Vojaci sa rozostavili okolo biskupa a okolo jeho druhov, vytvorili štvorec a ľudia sa vyškriabali na stromy alebo postávali si na okolité úbočia, aby lepšie videli. Uprostred stisnutého zástupu metaly sa a tískaly podozrivé indivíduá, ktoré tak isto ako prezieravý Saturninus chcely dostať odsúdencove šaty. Biskup, ani keby nebol prítomný, shodil s pliec ľahký byrrus, dlhý červený plášť, ktorý mu siahal až po päty. Na mieste, kde mal zomreť, pokľakol a v hlbokom sústredení sa počal modliť. Náhle povstal s mladíckou ľahkosťou, ako keby bol v modlitbe načerpal akúsi novú silu a hybnosť. Sňal dalma-tiku, podal ju diakonom a s odkrytým hrdlom v bielej ľanovej košeli, za ktorou bolo vidno ešte mohutné prsia, stál uprostred slnkom zatopeného ihriska, očakávajúc kata ...
Bola to chvíľa nevýslovnej úzkosti. Cecilius nespustil oči s obeti, ktorá bola vydaná na pastvu všetkých. Ale mučeník už nebol vnímavý. Neobyčajný plameň, podobný odbleskom rozpaľujúcej sa vatry, osvetľoval mu bledú tvár. Cecilius už nehľadal svojho priateľa. V Cypriánovom premenenom obličaji videl svojimi telesnými očami — Kristov jas!
Súdny pisár privádzal kata, ktorý niesol na pleci ohromný obojsečný meč. Z ohľadu na odsúdencovu hodnosť vybrali obrovského centuriona, povestného siláka, čo bol zručný v zaobchádzaní s mečom. Cyprián, akoby jeho krokmi prebudený z vytrhnutia, obrátil sa k nemu:
-To si ty? — povedal s prostotou.
A diakonovi Ponciovi nariadil:
-Tomuto človeku za jeho únavu vyplatíš päť zlatiakov!
Potom si zaviazal oči a veriaci rozložili okolo neho veľké plátené plachty, na ktoré chceli zachytiť jeho krv. Kňaz Julián i s ktorýmsi subdiakonom mu pozorne sviazali obe ruky a zakasali až po pás spustenú košeľu. Mučeník, sledovaný vyjavenými očami zvedavcov, poznova pokľakol a ako človek, ktorý je smädný a nakláňa sa ku prameňu, tak podal katovi svoju šiju ...
Kat, navyknutý stínať zlodejov, vrahov alebo divých barbarov, stál sťa hrôzou skamenelý pred tým milým človekom, ktorý sa ani nebránil a ktorý sa videl byť celý ožiarený. Triasol sa, neodvážil sa zasadiť smrteľnú ranu. Ľud počal šomrať. Bolo treba, aby mu samotný mučeník dodal odvahy:
-Neboj sa, a ty splň tiež svoju povinnosť!
Náhle zablysklo ostrie, ale ruka bola akási neistá: obor chybil. Zástup sa pobúril. Kata obhádzali kamením. Meč padol znovu, vytryskla krv a zem, pokrytá plátnom, ju pila ako lúka, ktorú zavlažujú.
Ceciliove oči boly zaliate slzami. Ľudia, ktorí mali vykrivenú tvár, pretrhli všetky hrádze a tlačiac sa k mučeníkovmu telu, dobre že ho nerozmliaždili. Utiekol opitý hrôzou.



Časť V. Po stopách Cypriánových.


Ceciléus uvidel znovu svoj muguaský dom, ale už inýma, novýma očima. Keď za štítami platanov spozoroval štvorhranné vežičky antického stavania, nazdával sa, že ho oddeľuje od neho hlboká priepasť, ako keby od jeho odchodu bolo uplynulo pár storočí. Tam hore, pod arkádami loggie boly opustené Birziline izby. Myslel na ňu bez akejkoľvek trpkosti. Prvou jeho myšlienkou bolo, že jej čím najprv musí oznámiť Cypriánovo prianie! I keď prestal byť žiarlivý, jednako k nej nezľahostajnel. Veril iba, že ju miluje ozajstne láskou inou, jasnejšou, hlbšou, istejšou. Sám sa cítil akýmsi novým človekom. Začínal nový život. Medzi ním a minulosťou stála mučeníkova krv sťa nejaký ohnivý prameň.
Do vily prišiel zavčas rána, lebo sa ešte pred svitom pohol na cestu. Sprevádzali ho dvaja služebníci. Trofim odišiel deň predtým a bol už v Muguas, kde všetko pripravoval na pánov príchod. Keď Cecilius prechádzal cez nižšiu časť svojich záhrad, ktorá hraničila s majetkom Rokcia Felixa, naďabil na sbeh žebrákov a tulákov, či prišli pravdepodobne z Cirty a čo vykrikovali a hádzali ka-menie na ohradu. Dalo sa iba tolko rozoznať:
Smrť nevercom!... Smrť bezbožníkom!
Rokciovi otroci, ktorých Cecilius idúcky zbadal, povzbudzovali ich slovami a gestami. Ale keď zbadali „najjasnejšieho pána", náhle utíchli, ukryli sa pod plášte a popúšťali prihotovené kamene. Podajedni zdvihli svoje handry, rozbehli sa a zanikli za kríkmi. Cecilius ich vlastne prešiel povedome a pokojne. Pripomenul si, že za ohradou v malom nezaujatom pavilóne bývali diakon Jakub a lektor Marián, ktorých prijal na začiatku prenasledovania. To ich naštval akiste proti nim.... a možno i proti nemu. Nič nemohlo byť pravdepodobnejšie. Vedeli preca všetci, že je kresťanom. Musí sa to skončiť. Bol ostatne prichystaný ...
Keď sostúpil s koňa, našiel Trofima veľmi znepokojeného. Podkoní, človek rozumný a skúsený, kresťan silnej viery a vyrovnaného ducha, zo zásady odsudzoval každú nadmiernu horlivosť. Neskrývajúc svoje rozladenie, ihneď oznámil Ceciliovi:
-Pane, videl si tých naničhodníkov, čo nás kameňujú? To je z Jakubovej viny: dojde ta, že ho uväznia, a teba, aby som nepovedal nič viacej, iba kompromituje!... Ručím ti, že je pre nás nebezpečenstvom. Ver mi, oddiaľ ho odtiaľ, pošli ho i s Mariánom na niektorý svoj južný majetok alebo niekde do hôr...
A uvolniac uzdu svojmu rozhorčeniu nad takou nerozvážnosťou, rozpovedal, že diakon prijal na vlastnú zodpovednosť biskupa Agapia a kňaza Sekundina, ktorí boli pod strážou jedného dôstojníka a dvoch vojakov dopravení z Lambezy na cirtský mestský súd. Jakub ich za tri dni hostil v svojom pavilóne, pokým očakávali výsluch. Tu mali i nočnú pobožnosť, na ktorú prišlo množstvo okolitých cirt-ských veriacich... A nielen to, ukryl i uprchlíkov, z Byzacény, zo Zeugitany a z niekoľkých pobrežných mestečiek, ktorí zutekali pred prenasledovaním. Bolo ich tu okolo sto a malými hromadami prišli v čas pánovej neprítomnosti. Jakub sa s nikým neradil a jednoducho ich umiestil v humnách, v pivniciach, v lisovniach a neustále unúval správcu a kuchára a otrokov, aby im dali potrebnú živnosť.
-A robil to tak, že to všetci videli a že všetci o tom vedeli! —zvolal Trofim. Došlo to až do Cirty. A tu máš, preto je tu tá háved a ten vresk! Čuješ! Revú ako divá zver, ktorá vetrí svieže mäso!
-Rozkáž otrokom, aby ich rozohnali! — chladne povedal Cecilius. — Jakuba nemôžem haniť. Prajem si, aby môj dom bol otvorený pre všetkých spolubratov... Kto ostatne môže dnes tvrdiť, že má dom?... Naše domy už nie sú vlastníctvom naším, ale božím!
-Áno, pane, áno, určite! — pripúšťal Trofim,
a jednako trval na svojom. — Ale tých uprchlíkov je primnoho. Nebudeme ich môcť ukryť ... Poď a pozri sa!
Záhradami a vinicami ho zaviedol k hospodárskym stavom na okraji poli. Vnútorný dvor jednej gazdovskej budovy bol naozaj zapchatý zástupom úbožiakov, ktorí celí osprostení chodili sem i tam okolo stajní a hľadali nejaký úkryt, nejaký kút, kde by sa usalašili. Niektorí sediac na brvnách alebo na slame, vzlykali s tvárou ukrytou v rukách. Boli to gazdovia, ktorých v osamotených dedinách prekvapili vojaci a ktorí na odpor nemohli ani len pomysleť. Šťastliví tí, ktorým sa podarilo ujsť na somárovi alebo na mulici a ktorí ich obložili poduškami, prikrývkami a primitívnym kuchynským náčiním. Bohatší, príchodom vojakov vytrhnutí akiste zo sna, mali na nohách zodraté a zaprášené sandály a nočné tuniky im prikrývaly drahocenné plášte, v chvate úteku náhodou schytené. Väčšina išla pešo a bola ako žalostné stádo žien, detí, starcov, lebo mužov a mládencov vyvraždilo vojsko. Sťa vyrobené zvieratá ležali po celom dvore a okolo nich boly porozhadzované smiešne a srdcervúce trosky, ktoré vláčili so sebou.
Diakon Jakub, ktorý, hoci mal pokaličenú nohu, vzpriamoval svoju vysokú postavu, krútil sa medzi nimi. Dvaja malí chlapci sa ovesili na okraj jeho dalmatiky a sťažovali mu chôdzu. Za ním kráčal Marián, ktorý viedol pekárov a kuchárov s plnými kotlami a vrecami. Núkali ich jesť a piť a potešovali ich i oduševňovali. Boli podivuhodne dôverčiví a živí. Za nimi zostávalo svetlo a radosť. Na zvuk teplého a chvejúceho sa hlasu okrievaly tie zasmušilé tváre. Chodili od skupiny ku skupine s vyjasneným čelom a s rozosmiatym zrakom a zástupy preberali povznášajúcimi obrazmi, hovorili iba o sláve, o mučeníckej korune, o víťazstve, o večnom občerstvení...
Keď Jakub zbadal Cecilia, pribehol k nemu a priviedol i oboch malých chlapcov. Ukázal mu ich:
-Drahý pane, — povedal, prijmeš ich za vlastných, nie? Už som im to sľúbil v tvojom mene. Sú blizňatami. Matku im zabili vojaci. A keď sa tento slabší zúfale prichytil mŕtvoly, odťali mu celú rúčku ... Pozri! To je malý mučeník!
Jakub, postaviac ho pred seba, pozorne vzal jeho kýpeť, ovinutý krvavými šatkami. Cecilius pohladkal dieťa ustatým gestom: táto bolesť sa strácala v mori iných utrpení, ktoré sa povaľovaly na slame tohoto dvora. Objal zrakom to smutné divadlo. Srdce sa mu zúžilo. Spomenul si ostatné Cypriánove výstrahy a poznajúc diakonovu horlivosť, často nerozvážnu, povedal, ukazujúc na uprchlíkov:
-Prosím ťa! Nenič ich v úchvate svojej viery!... Naopak, treba ich zachrániť! Tí nemajú zomierať!
-Sú hotoví obetovať život! — odpovedal Jakub s planúcim zrakom.
Cecilius, ako keby hovoril k sebe samému, dodal s predstieraným pokojom:
-Oddať katom takú hekatombu?... Nie! Boh nežiada obeť toľkých nevinných! Musíme ich čím najprvej vypraviť odtiaľ a postarať sa o ich zabezpečenie a záchranu ... Ty a Marián, poďte so mnou! V pokoji sa o tom všetkom poradíme.
Trofim ho stále sprevádzal. Diakona a lektora priviedol k drevenej kôlni neďaleko statku a pri lesíku pripojil sa k nim i jeden z uprchlíkov. Obradne pozdravil Cecília. Jakub ho ihneď predstavil: Flavián z Tigisi, vynikajúci člen mesta a rytier. Pán Muguas si ho obzrel a zistil, že v tomto statočnom a rozvážnom človekovi nájde dobrú pomoc. Pohliadol naň a pomaly povedal:
-Musíte ujsť! Musíte sa ukryť! To je výslovný Cypriánov rozkaz.
A obrátiac sa k Trofimovi:
-Ešte tento večer začneš vyprávať uprchlíkov po malých skupinkách piatich-šiestich, aby si ich nik nepovšimol. Dáš im vodcov, ktorí ich zavedú na moje majetky v Aures. Uvedom o tom správcov!
Jakub ho prudko prerušil:
-Pane, opakujem ti: chcú zomreť!
-Nie, — povedal Cecilius, — ty nemôžeš vedeť o tom, čo sa deje v ich dušiach!
-A ty zasa nevieš, čo je to byť mučeníkom!
-Práve som sa tomu naučil, — odpovedal náhle zlomeným hlasom. Až na popravište som sledoval svojho najmilšieho priateľa: Cyprián zomrel v Kartagu, vyznajúc Krista.
Zavznel výkrik ohromenia:
-Cyprián zomrel!...
-Žije! — ozval sa Jakub s čudným prízvukom veselia...
Obrátil sa k Ceciliovi:
-A možno v tejto chvíli v tôni nebeských záhrad dvíha sa, aby išiel naproti Agapiovi, ktorý sa blíži k víťazstvu... Keď ma dnes ráno objal, povedal: „Idem sa spojiť s Cypriánom!" Vedel, že i Cyprián, ako aj on, je predurčený k sláve. A nielen on sám! Aj ja som predurčený, aj Marián... Ach! môj drahý pán, ty nevieš, ty nemôžeš vedeť...
Stisol mu mocne ruku a prebodol ho očami, ožiarenými nadobyčajným svetlom:
— Čuj! Je treba, aby som ti povedal, čo sa mi predvčerom prihodilo na ceste Vavrínov... Vavríny ! aké prorocké meno! Lebo nič nie je náhodné ... Išiel som tedy časne ráno k nemocnému. Sprevádzal ma Flavián a Marián, ktorý v kapsičke niesol Telo Krista Pána. Všetci traja sme išli na tomže voze. Bolo práve poludnie. Skaly okolo cesty odrážaly oslepujúcu žiaru. Bola strašná a suchá horúčava, ktorá nám dodávala telesnú a duševnú čulosť. Idúcky sme spievali hymny... Náhlo v mieste, kde je zle vyložená cesta, som usnul, a nepomáhal ani hrkot voza, ani volanie druhov, ani ich šťuchanie, zaspal som hlbokým snom... Vtedy som videl, ako ku mne prichádza mládenec zázračnej postavy. Bol oblečený v takej oslnivo bielej tunike, že som musel prižmúriť vĺčka. Nohami sa nedotýkal zeme a hlavu mal zatiahnutú oblakmi. S rýchlosťou víchru alebo papršleka presunul sa popri nás a mne a Mariánovi hodil purpurový plášť. A počul som jeho hlas: j,Rýchle, poponáhľajte sa! Príďte za mnou!" Napäl som sluch. Svetlistá vízia zanikla. A ihneď som sa prebudil. Vidíš, môj drahý pane, ja a Marián, my sme predurčení, máme tú nesmiernu česť!... Možno, že i ty si povolaný ...
-To sme všetci! — povedal Cecilius, prejatý diakonovým mystickým pohnutím. — Ale milosť prosím pre týchto úbožiakov, pre tieto deti! Bude lepšie, keď nezomrú: taká je Cypriánova posledná vôľa!
Flavián a Trofim podporovali Cecilia. Od Jakuba a Mariána nakoniec dosiahol, že ihneď začali robiť potrebné prípravy na odchod uprchlíkov. Potom sa omluvil a odišiel vybaviť niektoré svoje záležitosti, a najmä cítil veľkú potrebu sústredenia.
Ako vždycky, i teraz sa utiahol do bibliotéky, ktorá bola jeho útočišťom, keď ho napadly chvíle melanchólie, tiesne a opustenosti. Cítil, že udalosti napredujú jedna po druhej, že je zbytočné zavierať oči: hrôza, akú predpovedal Cyprián, prišla, už je tu. Znepokojený výčinmi hávedi, čo mu prišla až pod múry vily, dojatý zdôverením a napomenutím Jakubovým, túžil nejako usporiadať svoje myšlienky, ustáliť postupovanie, lebo katastrofa sa hrnie a nič neslobodno nechať na náhodu.
Čoskoro nadobudol obvyklú jasnosť mysli. Meditácia ho utíšila. Sám sa čudoval pokojnosti svojho ducha. Už v Kartagu, keď večierkom pochovávali Cypriána, prekvapilo ho toto vyrovnanie. Spolu so zástupom veriacich, ktorí niesli pochodne a sviece, išiel na Pole Sextovo po mučeníkovo telo, aby ho pochovali neďaleko rybníka na pozemku prokurátora Makrobia Kandidiana. Pri svetle pochodní na chvíľu uvidel bezkrvnú mučeníkovu tvár, bledšiu než vosk, mŕtvejšiu než smrť v porovnaní s neslýchanou živosťou, aká len nedávno predtým oživovala tie ústa naveky uzavreté. Aká inakšia bola táto bledá tvár než ten pekný obličaj ráno pod platanami Sextovými, ožiarený akoby príchodom nadprirodzeného svitu! V týchto strašných pozostatkoch až s bolestnou vyzývavosťou chýbala hrdinná duša. Odišla a odniesla so sebou to také náhle a také zastrašujúce a také víťazné zjavenie, že v tom zmätku zdänlivosti uvidel tú jedinú skutočnosť, o ktorej hovoril Cyprián. V opojených martyrových očiach zbadal ešte jej odblesk. Bol ako papršlek, ktorý vychádza z dverí jasu, o ktorom teraz vedel s istotou, že ho môže dosiahnuť. S pokojom duše a srdca prenikla ho aj neochvejná dôvera. Cítil, že má nadostač sily a že môže prísť čokoľvek. Odteraz bude mu ktosi stálym druhom. Prelomil hroznú osamotenosť. Cyprián, priateľ, zdanlivé stratený, cez krv, cez roztrhujúce bolesti priviedol ho k Jedinému Priatelovi, k tomu, ktorý „trvá na veky...".
Tak rozmýšľal v tichosti a v horúcej poludňajšej bezcitnosti, keď pred hlavnou bránou vily povstal nový shon. Do bibliotéky pribehol udychčaný otrok a oznámil mu, že prišiel akýsi centurion i s celým oddielom vojakov.
Cecilius sišiel do záhrady. Oproti nemu sa približoval primipilárny centurion ohromného vzrastu a s dlhou bradou, ktorá mu siahala až do polovice pásu. Na bronzovom plášti mal množstvo vyznačení, čo mu štrngaly ako bliašky konského postroja. Ihneď ho poznal: bol to ten istý centurion, ktorý ho v Lambeze doviedol do nemocnice, kde Viktor zápasil s horúčkou. Vrchnosť, aby v ľude vyvolala väčšie vzrušenie, neuspokojila sa s jednoduchým strátorom. Dôstojníkovi, obkolesenému mocným oddielom, nariadili uväzniť muguaských kresťanov. Keď Cecilius uvidel námezdníka, učinil rozhorčený pohyb:
-Po čo si prišiel sem? — tvrdo sa ho opýtal.
-Zajať Mariána a Jakuba, kresťanských kňazov a buričov ľudu.
-Sú mojimi hosťami: nemáš právo znesvätiť môj dom.
-Mám legátov rozkaz! — odpovedal centurion a vytiahol teseru.
Ukázal na manipul vojakov, ozbrojených pikami, a dodal:
-Vidíš: každý odpor je zbytočným!
-Dobre! Vykonaj si svoju úlohu! Svojich ľudí viem ešte obhájiť!
Spomenul si na svoje dávne advokátstvo, ihneď sa rozhodol sprevádzať obvinených a hájiť ich všetkými zákonitými prostriedkami. Myslel:,.Nemôžeme preca dovoliť, aby nás vraždili bez akéhokoľvek odporu, a nesmieme dovoliť ani to, aby sa nazdali, že nad nami tak ľahko zvíťazia. Naopak, je treba, aby sme zápasili s nimi až do krajnosti, i keď len preto, že im dokážeme svoje právo a to, že keď nás prenasledujú, popierajú spravedlivosť!..." A kým centurion odvádzal Mariána a Jakuba a kým vojaci palicami a kyjakmi hnali pred sebou uprchlíkov, Cecilius sa odbehol preobliecť a vydať službe príslušné rozkazy.
Vzal si senátorskú tuniku so širokou purpurovou obrubou a bielu a ťažkú rímsku togu starodávneho strihu, bez výšivôk a bez ozdôb. Nikdy ju nenosil, lebo bola nepohodlná a priteplá. Potom mu obuli biele kožené topánky so zlatými lunulami. Keď bol úplne vystrojený, podobal sa nejakému senátorovi starých čias, Katonovi, ktorý vyšiel z komnaty predkov, aby degenerovaným vnukom pripomenul ich úlohu. Sobral i tabličky, aby si na nich naznačil hlavné body svojej obrany. Trofimovi vydal posledné rozkazy. Na nosítkach sa dal zaniesť až ku kúrii.
Na ceste do Cirty stretol podozrivých ľudí, ktorí bežali za väzňami a za uprchlíkmi a ktorí mávali kyjakmi. Cestou ho nepriateľské tváre vyzývavo premeriavaly: cítil, že je nenávidený. I pri svojej dobročinnosti nebol nikdy populárny. Vážili si ho pre jeho výrečnosť, vedu, šľachetnosť a najmä pre jeho nesmierne bohatstvo. Ale teraz, keď to bohatstvo bolo už ohrožené, vždy podlý dav chystal sa na odplatu, aká patrí veľkému pánovi, ktorý hynie: nielen že ho nenávideli, ešte ním aj pohŕdali.
Nevšímal si ich. Nechcel nič videť, rozmýšľal nad svojou rečou. Jednako, ako vošiel do Cirty, zaujalo ho neobvyklé divadlo ulíc. Remeselnícke cechy s rozvinutými zástavami hrnuly sa na fórum. Tí, ktorí išli obetovať, ťahali za rohy kravy a baranov. Po celom meste sa rozpočínaly očistné ceremónie. V povetrí sa vznášala ostrá a dusná vôňa spáleného mäsa a nepomáhaly ani tymiánové kadidlá, rozložené po križovatkách pred obrazmi ochraňujúcich božstiev. Keď Cecilius prišiel na vlastné fórum pod víťazný oblúk, vystavený jeho otcom, musel zastať, lebo prechádzal sprievod otrokov, ktorí niesli na pleciach akúsi sochu. A ľudia, čo stáli zôkol vôkol, mali v rukách bronzové lampy a spievali piesne svojho boha. Bol to Jupiter Kapitolský, ktorého triumvir Rokcius Felix bral všade so sebou. Pozlátený a zamaľovaný mihotal sa v nádhernom červenom a hodvábnom plášti, obťaženom drahými kameňami a vyšitom zlatom a striebrom. Rokcius sa ostentatívne a pochlebne vystatoval touto sochou. Na jeho rozkaz ju niesli do súdu, aby akosi predsedala pri otváraní rozpráv a aby bola uctená kresťanmi, ktorých sa podarí nakloniť k odpadlíctvu.
Sudcovia už zasedali v súdnej bazilike. Liktorské sväzky, postavené pred dverami, prestrašily Cecília, že do Cirty prišiel sám legát, aby osobne vyšetroval. Ale bol tam iba jeho zástupca, prefekt tábora Rufus, ktorý sedel na predsedníckom stolci medzi dvoma úradujúcimi triumvirmi, Rokciom a Juliom Marcialom. Diakona Jakuba odsúdili raz dva. Sotva počuli jeho meno a jeho hodnosť, prísediaci mu vymerali trest smrti, ktorý preca museli preložiť na neskorší čas, lebo väzenia boly preplnené zástupmi odsúdených, a nie to obvinených. Odviedli ho do väzenia, kde mal vyčkať vykonanie rozsudku.
Keď Cecilius vchádzal do pretoria, stráž práve privádzala Mariána. Kázali ho postaviť na malé drevené pódium, odkiaľ ho bolo možno videť so všetkých strán baziliky. Rokciovi otroci postavili na podstavec pred sudcami prepychový idol. Prefekt Rufus hrešil trýzniteľov, klial obvineného. Bol krvnatý a vyrastený, oči mal podbehnuté krvou a šiju tučnú ako brav. Trpel na reumu a práve teraz bol zvlášť zlej vôle.
— Rýchlejšie! Ponáhľajte sa! — volal katovým pomocníkom.
A príkro sa obrátil k Mariánovi, ktorý stál pred ním na pódiu:
-Ešte stále tvrdíš, že nie si kňazom?
Podľa mylného hlásenia primipilárneho centuriona, ktorý uväznil Mariána, prefekt ho chcel prinútiť, aby sa priznal, že je diakonom tak isto ako Jakub. Sudcovia podľa slov cisárskeho reskriptu mali na muške najmä kňazov, ako takých, ktorí sú omnoho nebezpečnejší než ostatní veriaci. Marián, ktorý bol naozaj iba lektorom, pokojne odpovedal:
-Prečo by som si privlastňoval hodnosť, ktorá mi nepatrí! Povedal som, že som lektor. Znovu to opakujem, lebo je to pravda!
-Daj si pozor! — hromovým hlasom skríkol Rufus. — Ak nepopustíš, je tu ktosi, čo ti dodá rozumu.
Ukázal na kata, ktorý stál so skríženými rukami opretý o dereš. Rokcius Felix sprevádzal tieto hrozby zastrašujúcou mimikou. Julius Marcialis ohromene spustil hlavu: v poslucháčstve zbadal svojho syna Marka. A hľa, mladý právnik vyšiel z tlačenice a hlasom trochu sa trasúcim povedal:
-Tento človek má pravdu: viem, že je iba lektorom, ako to on tvrdí!
Cecilius, ktorý stál vedľa neho, zopakoval:
-Tvrdím, že je iba lektorom!
Ale učiteľ, ktorý sedel blízko tribunálu a ktorý akosi obzvláštne nenávidel Mariána, skríkol s gestom zúrivca:
-To tvrdia kresťania! Ale tí sú všetci podvodníci a luhári!
Julius Marcialis, prestrašený synovým vystúpením a vystavením, pokúsil sa preinačiť rozhovor. Pozerajúc obvineného rozvážne povedal:
-Spor možno veľmi ľahko ukončiť: odriekni sa svojho bludu!
-Nikdy! — odpovedal Marián: — pohŕdam tvojimi bohmi!
Pohrdlivo vztiahol ruku k bôžkovi, ktorému bolo vidno iba červeno zamaľované líca a brčkavú a pozlátenú bradu. Ostatné telo sa strácalo v dyme tymiánu, ktorý Rokciovi otroci zapálili v striebornej kadidelnici na okraji podstavca.
To vyvolalo zúrivosť svätuškára. Rokcius Felix, po Ceciliovom zrieknutí novovymenovaný doživotný flamin, stotožňoval svoju vlastnú hodnosť so cťou bohov a každú bezbožnosť pokladal za osobnú urážku.
-Biedniku! — zvolal, — aký si bláznivý, keď máš radšej prízraky než živé a víťazné bytosti! Veríš v neviditeľné veci, a pred oslepujúcimi skutočnosťami zavieraš oči!
A aby sa zapáčil predstaviteľovi cisárstva, myslel, že musí vyhlásiť vopred dobre premyslené osvedčenie. Pozerajúc na prefekta Rufa, ako keby očakával jeho uznanie, dodal:
-Ako môžeš popierať našich bohov, keď všade, v našich kostoloch, na našich námestiach vidíš posvätné podobizne našich slávnych cisárov, ktorých božský génius sa prejavuje preca v takých makatelných účinkoch. Myslím na vládu nad svetom. Sila sveta vteľuje sa do toho, kto je jej viditeľným pánom. Cisárstvo je najdokonalejším a najvyšším zosobnením božskosti.
Po týchto slovách nastúpilo trápne ticho. Sám Rufus, ktorý dobre poznal skrytú ľahostajnosť a nenávisť Afričanov voči Rímu a voči vláde, zistil, že Rokcius zašiel trochu priďaleko. Marián, ešte stále na pódiu, pohrdlivo pokrčil plecami. Povedal:
-Náš Boh je tiež viditeľný. Prebýval medzi nami a ukázal sa po svojom zmrtvýchvstaní.
-Preludy! Ženské bájky! — vrieskal Rokcius.
-Naše dejiny nám svedčia o množstve zjavení našich bohov. Videli ich. Potrebuješ skvelé príklady?... Keď sa Rimania bili okolo jazera Re-giilus, Dioskurovia oznámili v Ríme víťazstvo ešte vtedy, keď nebolo ani dosiahnuté. Význačný obyvateľ, Domicius Ahenobarbus na námestí pri napajadlách videl dvoch mládencov naaobyčajnej postavy a krásy, ako napájali spotené kone a tí mu povedali: ,,Rím zvíťazil!" A keď Ahenobarbus ešte pochyboval, jeden mládenec sa dotkol jeho čiernej brady, ktorá ihneď zrudla ...
-Preludy! Ženské bájky! — jeho vlastnými slovami odvetil Marián Rokciovi a úštipne sa zasmial. Poslucháčstvo, ktoré táto zázračná rozprávka úplne zachytila, nesmierne sa pohoršilo ...
Nový flamin, cítiac, že si opätovne získal priazeň prítomných, začal neochvejne deklamovať:
-Úbohý blázen, ktorý neuznáva zrejmosti! Len preto, že si nevzdelaný, odmietaš svedectvo dejín. Ale dôvody, ktoré naši bohovia dávajú každodenne o svojej prítomnosti a všemohúcnosti, nemôžeš preca popierať. Pozri sa na tie svätyne a na tie posvätné miesta, čo sú ozdobou a ochranou našich miest: uvidíš tam nápisy a dary, ktoré nevývratne potvrdzujú dobrodenia, proroctvá a zákroky božstva. Pozri na tie svätyne — dôstojnejšie sú prítomnosťou bohov tam bývajúcich než velebnosťou obetí a bohatstiev, ktoré sú v nich... Ach! Žijeme uprostred tých bohov, ktorých ty popieraš! Preplňujú naše mestá. Hovoria k nám, stretávame sa s nimi na uliciach, svojimi proroctvami nám odkrývajú budúcnosť, odvracajú od nás nebezpečenstvá, liečia naše choroby. Sú útočišťom pre našich úbožiakov, potechou pre zarmútených, liekom pre všetky naše utrpenia!...
Marián, ktorý sa už neovládal, na tieto slová zvolal vysokým a pevným hlasom:
-Sú utrpenia, ktoré vaši bohovia nemôžu utíšiť! Sú choroby, ktoré nemôžu uzdraviť! A konečne, to pod ich menom konajú iba zlé mocnosti!
-Dosť! — skričal Rufus, znetrpelivený nevhodnými výlevami Rokcia Felixa a aj umienenosťou obvineného.
Gestom zúrivca dal znak katovi a prevracal svoje veľké oči:
-Zavesiť ho!
Katovi pomocníci sa rútili k Mariánovi, aby ho shodili s pódia. A vtedy Cecilius, vyčkávajúci zodpovednú chvíľu, prerazil kruh liktorov a podišiel k tribunálu:
-Chcem, — povedal, — brániť tohoto človeka, ktorý je mojím hosťom. Som advokát, a konečne všetci ma dostatočne poznáte. Tak ako moji predkovia, tak som i ja zastával všetky hodnosti tohoto mesta: Ak ste to už vy zabudli, svedčia o tom vaše pomníky a vaše víťazné oblúky.
V dave sa ozvaly výkriky:
-To je spoluvinník bezbožníctva!
— Zlý občan, ktorý mrhá svoj majetok na dobro kresťanov a ktorý nedá nič zákazníkom svojho otca! — vykríkol ktorýsi príživník.
-To je zločinec!
-A hľa, aký je váš omyl a aká vaša nespra-vedlivosť! — ohlásil sa Cecilius a odhrnul togu.
Nedbajúc zrejmej nespokojnosti Rufovej, vyšiel na katedru a stal si tu do víťazného postoja:
-Ak sme zločinci, — povedal, — dokážte naše zločiny! A ak nie sme, oslobodte nás! Čo má značiť to nezákonité postupovanie?
-Vieš dobre, — s hnevom odpovedal prefekt, —že ste prenasledovaní, lebo ste nepriatelia Ríma a cisárstva!
-Také pomluvačné obvinenie neuznávame. My nevraždíme vašich cisárov: naopak, naši ľudia sú im najlepšími vojakmi. Keby sme chceli, mohli by sme vo vašich mestách a vo vašich provinciách vyvolať vzbury: je nás dosť na to! Môžete nás decimovať: ale zničiť nás nezničíte! Museli by ste vyvraždiť celé cisárstvo! Umierame, aby vzrastala vaša nespravedlivosť, aby bola okatejšia a pohorš-livejšia. Zabíjajte nás: vždy z nás ktosi zostane! Prečo sa máme brániť? Už sme vám dostatočne dokázali, že sa smrti nebojíme!
Na druhom konci baziliky sa ozval akýsi Saturnov kňaz:
-Preto, že vás znášame, bohovia nás trestajú porážkami a vojnami!
-Sami ste si na vine! — odsekol Cecilius. — Vaše neresti vábia si trest! Zrieknite sa svojich bohov a zmenia sa vaše mravy: len tak príde spása. Nespasia vás nijaké vojenské a úsporné zákony ani vaše poplatky. Váš pokoj je konečne horší než vojna. Či sa netreba viac báť tyranie vašich úradníkov, vašich boháčov a vašich sekretárov než akéhokoľvek násilia barbarov? Žalujete sa na neúrodu a na hlad. Ale veď ich viacej než šuchotá spôsobuje vymáhanie daní a lúpeže vašich vôjsk! Žalujete sa, že sú uzavreté morské cesty a vy, úžerníci, uzavierate svoje sýpky pred chudobnými! Šomrali ste na mor, a mor len odkryl alebo zväčšil vaše zločiny. Veď ste vôbee nezachránili1 tých, ktorých sa dotkol. Utekali ste pred umierajúcimi. Okrádali ste mŕtvych. Báli ste sa im pomáhať a boli ste odvážni ich okradnúť! A teraz sa nebojíte ani žalobcov ani sudcov, lebo s prvými ste sa dohodli a druhí sú podplatení...
Cecilius sa dal uniesť hnevom a žiaľom. Tým škodil tomu, koho bránil, a vydával sám seba v nebezpečenstvo. Zbadal sa príliš neskoro, keď už poslucháči zúrivé protestovali a vykrikovali. Jeho posledné slová sa stratily úplne v nastalom kolotaní.
Rufus sa šeptom radil s Rokciom Felixom a s Ju-liom Marcialom. Krútil hlavou, bol nespokojný, váhal, ako sa rozhodnúť. Bezpochyby išlo o čosi veľmi významného, o dôležité ohľady, o ktorých sa nemohlo verejne rokovať. Nahlo, keď povstaly vresky, vyvolané ostrými Ceciliovmi slovami, udrel mocne na boky svojho kresla a zvolal na rečníka:
-Ten škandál trval pridlho! Rozkazujem ti sísť s katedry!... Odveďte ho!
Na prefektov vyhrážajúci pohyb, ktorým označil rečníka, pohli sa dvaja liktori. Potom, obrátiac sa k Mariánovi, opýtal sa ho posledný raz:
-Priznávaš sa, že si kňazom?
-Nie! Nie som!
-Lžeš...! Zaveste ho!
Keď sa katovi pomocníci hodili na Mariána, Cecilius odsotiac oboch liktorov sišiel sám so stupňov katedry. Znovu zvíťazila sila, ktorej musel ustúpiť. Obkľúčený vojakmi dal sa odviesť k bočným dverám a zdanlivo i odišiel.
Katovia svliekli Mariána. Ostala mu iba akási handra okolo bedier. Triasol sa na kamennej podlahe pretoria. Sviazané ruky mu zdvihli nad hlavu a na hrubý povraz motúzkom pripäli palce a na nohy mu priviazali kamenný valec, ktorým vážievali olej...
-Posledný raz: priznáš sa? — opýtal sa Rufus.
-Nie!
Povraz sa pretiahol cez škripec, pripevnený na brvne: nešťastníkovo telo sa v hroznom napätí podnieslo so zeme, na nohách sa rozkolísal kameň, zapraskaly kĺby, vystúpily rebrá a boky úplne vpadly. Mučeník stlmil bolestné vytie:
-Kriste, pomôž mi!
Dvaja kati ho začali bičovať remeňom: ani len nevykríkol. Medzi tými dvoma ramenami, napätými do prasknutia, a na tvári s výrazom bolesti popretrhúvaných klbov a nervov dvoje plachých očí pozeralo na červeného a reumou strápeného Rufa:
-Ľutujem ťa, — povedal, — postupuješ nespravedlive.
Prefekt sa už neovládal, rozkázal katom, aby železnými hákmi roztrhali mučeníkovo telo. Pri prvom údere hákov cez chrbtovú kosť a cez boky prebehlo dlhé chvenie. Kŕčovite a zhlboka vzdychol, ako keby už mal dokonať:
-Bože môj, smiluj sa nado mnou!... Pane, vzdávam Ti vďaky!
A svoje boľavé oči znovu uprel na Rufa:
-Nezbíjali sme a ani nevraždili. My sme nevinní !
Rozdráždený prefekt nariadil katom, aby zdvojnásobnili muky a aby mocnejšie natiahli svoje nástroje. Mučeníkovo brucho čoskoro zostalo jedinou veľkou ranou. Kusy kože spadaly na stehná, poliate krvou, ktorá pramienkami stekala na zem. V ekstatickej bezcitnosti so sklenenými očami neustále šepkal hlasom sladkým ako nejaké láskanie:
-Ó, Kriste, ja Ťa chválim!... Tebe patria moje chvály!
A potom pri prenikavejších a ostrejších ranách:
-Bože môj, ďakujem Ti!... Nevládzem Ti dostatočne ďakovať!
Teraz už bolo videť vnútornosti obeti. Diváci vrieskali, dupali z radosti. Ženy omdlievaly... Náhlo celú baziliku prenikol mocný a strašný výkrik:
-Aj ja som kresťan!... Zaveste ma!
Bol to Cecilius, ktorý potajomky vošiel hlavným vchodom do baziliky a nebadane prešiel zástupom až k prvým radom, lebo všetci napäté sledovali priebeh múk. Ohyzdné divadlo vyvolalo v ňom hnev a odpor. Opakoval, ani keby bol bez seba:
-Aj ja!... Zaveste ma!
Súsedia sa naňho vyrútili a chceli mu zapchať ústa. Ozvaly sa hlasy:
-Zošalel!...
-Čuš! Nik ti neverí!
Uprostred toho zmätku prefekt rozkázal, aby odviazali zamdletého Mariána. Krvácajúceho odnášali do väzenia. Policisti chytili Cecília popod pazuchy a dotisli ho pred tribunál. Rufus a jeho prísediaci, navidomoči rozhnevaní touto zátvrdlivosťou, usilovne sa radili.
Učiteľ, ktorý stál stále pri lavici pretoria okolo pisárov a stenografov, keď poznal slávneho žiaka kartaginských rečníkov, zlomyseľne sa ho opýtal:
-Akože to! Ty, taký vzdelaný, brániš tých nevedomcov!
-Rozum sa mu pomútil! — Julius Marcialis šepol do ucha Rufovi. — Odtedy, čo stratil dcéru, je taký šialený!
A Rokcius Felix, rád, že môže ponížiť svojho dávneho soka, dodal:
-To je taká slabá hlava! Nikdy nemohol vyplniť svoje povinnosti!
Cecilius pokrčil plecami a premeral márnomyseľného povýšenca:
-Rokcius, nepýš sa tak veľmi svojou novou hodnosťou! Ujedáš pozostatky mojej hostiny!
A potom, ukážuc na obvinených, ktorých priviedli a ktorí v okovách očakávali, kedy dojde na nich:
-Som spoločníkom tých ľudí... Som jedným z nich! Ak oni zaslúžia múky, zaslúžil som ich i ja...
Vtedy Rufus, pobúrený tou opovážlivosťou, odhodil masku úradnej rozvahy:
-Chceš ich. Dobre! — povedal. — Rozvážil si si následky svojho skutku?
-Áno! —- rozhodne odpovedal Cecilius.
-Dobre!... Podľa reskriptu svätých cisárov vyhlasujem konfiškáciu tvojich majetkov. Vyhlasujem ťa za pozbaveného titulov a hodností! Degradujem ťa ... Snímte mu latiklávu! Liktori, vezmite ho!...
Prefektov výrok prijali s potleskom a frenetickými výkrikmi:
-Smrť bezbožníkom!
-Cecilius pred divú zver!
Katovi pomocníci strhli s neho tuniku s purpurovou obrubou a jeho topánky so zlatou lunulou. Stál bosý a triasol sa na kamennej dlážke ako pred chvíľou Marián. Prikryli ho handrami, starým, podratým a zašpineným plášťom, akousi prikrývkou z rôznofarebných a posberaných kúskov a z nespočetných lát. Potomok numidských kráľov bol v týchto výsmešných zdrapoch iba poľutovaniahodným núdznikom, úbožiakom, ktorý vzbudzoval súcit i smiech. Rufus ho ukázal davu:
-Hľa, tak trescú svätí cisári tých, čo neposlúchajú ich rozkazov!
A keď liktori, ktorým velil centurion, odvádzali odsúdenca, Ruíus mu podhodil tento ostatný trpký výsmech:
-Keď už tak opovrhuješ statkami tohoto sveta, choď a rozmýšľaj vo väzení o ich nestálosti!
Markus Marcialis, mladý advokát, bdel nad Birziliným otcom. Obďaleč išiel za ním až po dvere mestskej väznice. Za ním sa všmykol do predsiene a tu s pomocou známeho strážnika mohol sa dostať k Ceciliovi. Objal ho a ponúkol mu svoju pomoc na celý čas jeho uväznenia.
-Prosím ťa, — odpovedal Cecilius, — o mňa sa nestaraj! Ak si, ako sa nazdávam, mal rád moju dcéru, postaraj sa o toto posolstvo. Povedz jej, že biskup Cyprián požehnal ich manželstvo s Viktorom. Povedz jej, že si ju vrúcne žiadam videť ešte predtým, než zomrem, a nech mi odpustí, ako i ja jej odpúšťam... A teraz prosím Boha, aby bola šťastná s mužom podľa svojej vôle.
-Sľubujem ti všetko, — povedal Markus a rozplakal sa... — Do videnia, brat môj! Možno, že sa čoskoro stretneme.
Kvintus Cecilius Natalis, vinný zo vzbury proti cisárom a zo zneuctenia bohov, dosvedčený z cudzej povery a z bludárskej zátvrdlivosti, po výsluchu pred táborovým prefektom o týždeň neskôr bol odsúdený na desať rokov do baní: bola to pomalá, ale istá smrť po strašných skúškach a mukách. Lektor Marián, ktorý zázračne prežil ohavné rany, v ten istý čas bol pokutovaný trestom sťatia. Ako kňaz — daromné to popieral — mal i s diakonom Jakubom v Lambeze složiť svoju hlavu. Oddialili vykonanie rozsudku, lebo väzenia boly preplnené a kati nestačili. Aby uvoľnili cirtskú väznicu, jedným ťahom vyvraždili šesdesiatich uprchlíkov, ktorých schytali v Muguas. Neušetrili ani deti. Svrhli ich do koryta Ampsagy s vysokej skaly, ktorá vyčnievala nad priepasťou a s ktorej od pradávna shadzovali odsúdencov.
Cecilius a jeho druhovia, skutí a obkľúčení oddielom legionárov na koni, na druhý deň po výroku odišli o samom svite do Lambezy a do Sigus. Na čele stúpal Jakub a Marián. Za nimi1 Cecilius a Flavián z Tigisi, ktorý bol tiež degradovaný a odsúdený do baní. Pochod uzatvárali pädesiati obyčajní lupiči. Bolo chladné jesenné ráno: škáry dláždenia vypĺňal ľad. Cecilius, zoslabnutý pobytom vo väzení, drgotal zubami a triasol sa pod deravým plášťom. Bol smutný a skľúčený. Zmocňovala sa ho nesmierna úzkosť. Birzil sa neozvala a Markus Marcialis sa už neukázal... Jakub, ktorý ako vždycky, oplýval veselosťou a vierou, usiloval sa ho potešiť. Vynachádzal podarené udalosti, aby ho len rozveselil. Ale Cecilius beznádejne potriasol hlavou...
Keď došli ku kamennému mostu, ktorý preklenuje potok Ampsagy, pri vchode do úžľabiny, neďaleko miesta, kde shodili muguaských uprchlíkov, obzrel sa, aby sa prihliadol na skaly, poliate krvou, na ktorých sa rozbily telá mučeníkov. Niečo vyššie, na úzkych úbočiach murovaných kvadrátových bazénov, práči cupali bielizeň, ako keby chceli smyť každú stopu vraždy. V zúženej úžľabine rozliehal sa hukot padajúcej vody, ktorá s prenikavým nárekom pretekala cez zvučné klenby do polotmavej skalnej rozsadliny. Cecilius dvíhajúc okovy, čo mu obtlkaly členky, závidel úbožiakom, ktorí tu zahynuli. Oni skončili všetko prinajmenej aspoň razom, pokým jeho prenikala hrôza pri myšlienke na dlhé utrpenie, aké má znášať. Výkrik mučeného Mariána mu sadal nepremožiteľne na pery: ,,Kriste, pomôž mi!" A opakoval si: „Smrť nie je ničím! Čo je strašné, to je bolesť bez prímeria a bez hranici Ach! Kiež by som vytrval až do konca...!"



II. Kristovi baníci.


Z každého miesta ohromnej siguskej roviny a aj s brehov jazera na konci skalnatej návršiny bolo videť siluetu človeka, ako sa výrazne rysovala na blankyte neba a na plavom alebo na tmavofialovom úzadí hôr, podľa toho, aká bola vzdialenosť a aké osvetlenie. Táto končitá a vysoká skala, tvoriaca kužeľ s bokmi ľahko vhĺbenými, bola tak dokonalá a tak pravidelná a zakončená takým úzkym a ostrým štítom, že mala výzor akejsi prirodzenej vežičky, na vrcholci ktorej ako na podstavci stál sťaby človek-socha.
Z fora mestečka daly sa veľmi dobre rozoznať všetky podrobnosti úboru tej vzdušnej postavy: červená farba frygickej čiapky, početné ranče širokých ázijských nohavíc, banícka sekierka za pásom a ešte aj dlhé a spadajúce fúzy, ale len vtedy, keď sa ukázala z profilu. Jednou rukou sa opierala o okutý kyjak a druhou dvíhala trúbu a zdalo sa, že je vždy pripravená zatrúbiť. Bol to Galata, dozorca, ktorý pracoval vo všetkých ázijských a europských baniach a ktorý mal povesť skúseného a osvedčeného odborníka. Stojac na štíte hory, pripomínal vodcu, čo s výšky pozoruje pohyb nepriateľského vojska.
Napäté pozeral na piesčitý okrúhly kopec, ktorý bol vbok od mesta na úpätí skalnatej horj/ a ktorý úplne ovládal zo svojej vysokej rozhľadne. Tento kopec, obsahujúci meď a zlato, so všetkých strán obstatý zástupami baníkov a robotníkov, každým smerom rozrytý a vybraný ako nejaké podzemie, že sa ešte iba zázrakom nezrútil. Tunajší postup vyžadoval ohromný náklad práce a strašné mrhanie síl a ľudských životov, ktorých zo zajatcov a z otrokov mali nadostač. Umele vyvolávali početné a opovážlivé sosypy hory, bohatej na rudu. A na to zameriavali celé vodopády, pripravené dlhými kanalizačnými robotami. Obracali tok riek a vodu zadržiavali mocnými hrádzami na okolitých vŕškoch. Tvorili tak celé nové potoky, ktoré premývaly odro-biny rudy a vpadaly do jazera. Na piesku zanechával;,' kúsky medenej rudy a niekedy i hrudky rýdzeho zlata.
Kopec bol zrejme skoro úplne vyplienený. Galata, ktorý bol už niekoľko dní stále na skale, očakával pád štítovej kopuly pahorka. Na mnohých miestach naslaly čiastočné sosypy. Neomylný inštinkt starého baníka dával mu znať, že sa pád neodvolateľné blíži. Zatrúbil prvý raz. Vystríhal robotníkov, ktorí boli v šachtách. O zlomkrky utekali v pevných radoch a hromadne sa pchali do východov. Oddiely skutých robotníkov obložily celý kopec hrádzami z otiep a zo skál, aby tak ohraničily ryzptýlenie sutín: tu i tam ich umocnily hŕbami kremeňa. Iní poháňali celé záprahy koni a mulíc, ktoré, aby urýchlily sosun, ťahaly liny, priviazané na hlavných podstavcoch sklepenia v kopci. Tu i tam skupiny desiatich alebo dvaciatich ľudí mo-covaly povrazy. Údery motýk, dupot zvierat, výkriky dozorcov sa v tomto jasnom novembrovom ráne rozliehaly čistým vzduchom a odrážaly sa od stvrdnutej a zamrznutej zeme návršiny. Na mieste bolo celé robotníctvo baní. Hildemond, germánsky dozorca, v krátkych nohaviciach, z ktorých vytŕčaly jeho holé nohy, pyšný na červený kabátec z ovčej kože, s rozviatymi dlhými plavými vlasmi, ktoré mu spadaly na plecia, behal od skupiny ku skupine, zlý a divoký ako ovčiarsky pes. Kyjakom a krikom poháňal najmä hŕstku gruthonských zajatcov s jasnými vlasmi, ako boly jeho. Teodor, správca baní, obkľúčený niekoľkými inženiermi, bol prítomný pri posledných prípravách; aby ukázal svoju dôležitosť, z plných pľúc vykrikoval oneskorené a zbytočné rozkazy. Neprestajne opakoval:
-Nech vyjdú všetci robotníci!... Hildemond, vyšli už všetci?
-Hóó! rup! hóó! rup!... — rytmicky vyli tí,čo ťahali povrazy a železné reťaze, ovinuté na zdvihadlách.
Neustále sa ozývalo praskanie kyjakov. Kone sa mocno opieraly nohami. Galata zo svojej vysokej strážnice zbadal pomaly sa uhýnajúci štít kopca. Zatrúbil krátko a ostro s prestávkou dvoch minút. Tretí signál mal oznámiť vrcholný pád. Dav ovládla akási úzkosť, lebo, hoci nechýbalo opatrnosti, jednako takéto veľké podujatie sa nikdy neobišlo bez mŕtvych. Náhle Hildemond skočil ku hrádzam a volal:
-Kde je Kariovisk?
Bol to druhý germánsky dozorca, ktorý sa zrejme opozdil v šachte alebo našiel východ, zatarasený prvým sosutím. Ako Hildemond zakričal, zavznela trúba. Rozľahol sa strašný lomoz, výbuch, predĺžený podzemným rachotom. Orkánový závej dobre že nevyvrátil ľudí a zvieratá: taký veľký a mocný bol vzdušný presun. Po tomto ohlušujúcom hukote nastala chvíľa hlbokého ticha. Pretrhlo ju vytie ranených a zúrivé výkriky dozorcov. Robotníci sa neobjavili. Karioviskova skupina zahynula pod troskami. Predstavení sa o to veľmi nestarali:
-Koľko ich chybuje? — opýtal sa Teodor Hildemonda.
-Pädesiat, pane!
-No, to je nič! — dodal prokurátor.
Medzi robotníkmi, čo pracovali na hrádzach, povstával akýsi ruch. Niektorých zranily bludné odpadky skál a odrobiniek. Jeden, okolo ktorého sa tlačili, zmodralý a nevládny ako nejaká mŕtvola ležal na zemi. Mysleli, že je po ňom; bol iba zamdletý. Veľký kameň mu rozmliaždil ľavý členok, už i tak otlčený okovami, ktoré vláčil.
— Zdá sa mi, že ho poznávam, — povedal Teodor, ktorý sa priblížil k Hildemondovi. — To je náš senátor, cirtský odsúdenec, Cecilius Natalis, niekdajší majiteľ bane.
-A na veľký úžas robotníkov, ktorí bojazlivo obstúpili správcu a dozorcu a ktorí sa čudovali takým ohľadom, prokurátor rozkázal dvom slobodným robotníkom, aby ho podvihli a aby ho čo najrýchlejšie odniesli1 do baníckej nemocnice.
Bol to naozaj Cecilius. Len pred dvoma dňami došiel do Sigus a od samého začiatku nemal šťastia. Rufus, táborový prefekt, vedel, prečo ho odsúdil na nútené práce v jeho vlastnej bani. Pán sa stal otrokom na svojom vlastnom majetku. Prefekt, presvedčený o tom, že človek Ceciliovho veku neznesie dlho taký život, počítal na jeho rýchle odvolanie. Prokurátorovi kázal bdeť nad ním a využiť i najmenšie príznaky jeho zoslabnutia na to, aby sa zriekol svojich dávnych bludov a svojho presvedčenia. Hľa, prečo Teodor mal voči nemu také ohľady. Vrchnosť sa oň zaujímala a dnes alebo zajtra mohol byť zase tým, čím bol. A preto dbal o to, aby mu aspoň na začiatku uložil len najľahšie práce. Chceli si zprvu nechať tvrdšie a tvrdšie stupňovanie, aby ho nim nastrašili, keby zátvrdlivo trval na svojom; chceli ho skrotiť pomalým zostrovaním disciplíny a zamestnania. Oholili mu iba polovicu hlavy a čelo mu nenaznačili. Dali mu nové okovy. Okrem retazi, ktorú mal na nohách, pripäli mu i druhú, pohyblivú. Spájala členky a pás tak, že sa musel vždy zohýnať. Druhou reťazou ho konečne skuli s obyčajným previnilcom: s akýmsi potmešilým a zamračeným Italom, s príštipkárom z Reaty, ktorý, keď bol opitý, zarezal svojho súseda.
Cecilius odtedy, čo odišiel z Lambezy, bol oddelený od cirtských druhov, Jakuba a Mariána, uväznených v pretoriu a očakávajúcich vykonanie rozsudku. A Flavián z Tigisi, s ktorým prišiel až do Sigus, musel ihneď so zástupom palestínskych odsúdencov sostúpiť do bane. Cecilius sa aspoň na chviľu vryšmykol hrôze podzemnej väznice. Mal ešte slnečné svetlo. A to mu bolo skoro jedinou radosťou. A tu, hľa, ihneď prvý deň zostal srazený, poranený, neschopný do práce. Keď prišiel k sebe, táto myšlienka ho znepokojila. Triasol sa, že ho pošlú, aby sa ho zbavili, hniť na dno bane. Bol vyčerpaný dlhou chôdzou, nedostatkom pretrpeným v Cirte a odpornou väzenskou stravou.
Nemocnica, v ktorej ležal, bola kedysi stajňou. Početné otvory zabili doskami, ale to všetko nestačilo, aby ju zachránilo pred nečasom. Odpočíval na pochýlenej priečke, čo zaujímala celú dĺžku stajne a čo sa dotýkala skoro zeme. Odopäli mu okovy a dali mu vlnenú pokrývku, ktorá zmiernila trochu tvrdosť lôžka. Mal šťastie. Liečil ho lekár z Kampanie. Prokurátor ho poslal akiste úmyselne. Staral sa oň oddane a rozumne a dal mu vycítiť, že vie, s kým má čo robiť a že obdivuje šľachetnosť jeho obety. Bola to milá, ľudská a niečo bojazlivá dúša. A Cecilius zase ihneď ocenil dobrotivosť a vznešenosť jeho charakteru. Zistil v ňom ctiteľa Izidy. Kampaňan mal úplne oholenú hlavu ako nejaký egyptský kňaz. Nosil sandály z papyru. Prezradzoval výrazný odpor ku všetkým zvieracím životným potrebám, ktoré pokladal akiste za nečisté. Mal svoj zvláštny spôsob liečenia. Medicíny upotreboval málo. Riadil sa skúsenosťou. Či už akokoľvek, Cecília raz dva vyliečil. Sám sa tomu čudoval. Nevedel, či za to vďačí zbehlosti lekára alebo nejakému zvláštnemu mučeníckemu umeniu, že neochvejná vôľa po živote účinne premáha i silu smrti. Už Mariánov prípad v cirtskom väzení ho veľmi udivil. Bol zbičovaný, mal polámané klby, železnými hákmi rozpárané brucho a holé vnútornosti, a jednako vyzdravel v okolí najväčších nákaz, pokazeného povetria, v hygienických podmienkach, ktoré sa vysmievajú lekárskemu umeniu. Či prírodné liečivé schopnosti môžu pod vplyvom nadprirodzeného tlaku dosiahnuť nevypočitateľný, nepredvídateľný stupeň energie a účinnosti? Isté je iba to, že ako cirtský lektor, tak i Cecilius, hoci menej zranený a náležíte liečený, sa uzdravil prv, ako sa mohol kto nazdať. Odretá noha zostala jednako navždy trochu bezvládna.
Keď vstal s lôžka, prokurátor ho na rozkaz Rufa, táborového prefekta, ihneď znovu vypočúval. Začal s najväčšími ohľadmi, lebo mal akúsi prirodzenú úctu i k upadnutým mocným, a potom sa obával Ceciliovej rehabilitácie. Dal si ho zavolať do kancelárie, a tu povedal s pretváračnou láskavosťou :
-Chceš sa odriecť svojho bludu? Stačí ti povedať jedno slovo.
Cecilius vedel veľmi dobre, že treba povedať iba slovo a že ho ihneď oslobodia. A vedel i to, že legát to slovo netrpelive očakáva a že by ho s veľkým rozhlasom využil: i s ním pokračovali ale navlas tak isto ako s Cypriánom. Dúfali, že sa im tak podarí zasiať v cirkvách semeno pohoršenia a trieštenia a pomaly dosiahnuť rozpŕchnutie veriacich. Bleskurýchle si všetko toto uvedomil. Jasným a pokojným hlasom odpovedal Teodorovi:
-Nie, nepoviem slovo, ktoré odo mňa žiadaš!
-Ešte raz, — naliehal prokurátor, — dobre si si uvážil následky svojho odporu?
Cecilius odpovedal:
-V takej spravedlivej veci nieto nad čím uvažovať.
A viacej odmietol čokoľvek dodať. Nepomáhalv ani Syrové hrozby, líškanie, zachoval si duševný pokoj. Nikdy sa mu jeho myseľ nezdala takou jasnou a prenikavou ako práve teraz. Jeho rozhodnutie bolo mu čímsi rozumným, o čom nemožno dišputovať: bolo najrozumnejšie, ako len mohlo byť. Nemohol privoliť na „áno", čo chceli na ňom vymôcť. Nemohol pristať na hanebný súhlas, aký sa mu usilovali naložiť. Hnusný svet, ktorý predstavovalo cisárstvo, bol popretím Krista, jeho lásky, jeho spravedlivosti, jeho pravdy. Netúžil po ňom. Veď musí prísť Kristovo kráľovstvo, ako svedčí prisľúbenie Písma. A práve preto na všetky prokurátorove nahovárania mal jedinú odpoveď — mlčanie.
Na druhý deň mu znovu založili okovy. Ale aké to bolo preň prekvapenie: nevyslali ho do podzemia. Postavili ho znovu do skupiny robotníkov, kde bol pred nehodou. Vošiel do ergastula, kde ho opätovne skuli s Italom z Reaty. Ten človek až do jeho posledného dychu mal byť jeho dvojníkom, neodlučnou tôňou. Tak vo vnútri tábora ako i von na pochodoch jeden sa nemohol pohnúť bez druhého. Spali bok pri boku na tom istom lôžku, nohy mali sviazané s týmiže reťazami, ktoré boly pripäté na hákoch, zabitých v rovnakej vzdialenosti medzi dlaždičkami. Keď pracovali, rozdvojili ich, a to tak, že popustili reťazi, aby mohli slobodne a voľne chodiť a vykonávať pridelenú prácu.
Radosť z toho, že môže žiť na šírom vzduchu a že môže stále videť slnečné svetlo, spríjemňovala Ceciliovi ohavnosť a prísnosť položenia. Ale nie na dlho. Navyknúť na ťažkú robotu bolo pre svaly a pre telo aristokrata vecou pritvrdou.
Len ťažko na ňu privykol. A to tým skorej, že sa ku práci jeho rúk neustále pripájala i činnosť jeho mozgu. Nemohol sa toho zdržať. Jeho hlava neprestajne sledovala jeho ruky, a bola to vyčerpávajúca muka. Po dlhé znojné hodiny, či na slnci, či na daždi a či1 na mraze, vždy myslel na Birzil. Prenasledovala ho neodbytná myšlienka: aspoň raz ju ešte uvideť. Nemohol sa dočkať toho, kedy sa dozvie, že ho prestala nenávideť, že mu odpustila! Nechcel, aby za ním ostala nenávisť... A stále ešte dúfal, že prídu nejakí kňazi a že mu donesú o nej zvesti, že Markus Marcialis prinesie i jej list, ale nik nechodil. Už celý mesiac pracoval, a ešte ani raz nespozoroval Mappalika, kresťanského dozorcu. Akiste bez prestania bol zaujatý na dne bane. Dni sa míňaly, a bolo to strašné. Zmocňovala sa ho zúfalosť. Hovoril si: ,,Ak aj do konca vytrvám, bude to obeta bez radosti... a možno to bude i slabosť, ktorú treba premôcť. Neprestane mi chýbať potecha, že som neuvidel svoje dieťa..." Časom sa obával ešte čohosi horšieho. Cítil, že s tvrdnutím jeho tela, s privykaním na nespravedlivosti a na rany ide i tuposť jeho ducha. Visel nad priepasťou úplného úpadku. Hildemond ho teraz prenasledoval všade a utrhačne sa tešil, keď ho neočakávane prichytil pri nejakom chybnom výkone. Zprvu, po príklade Teodora, zaobchádzal obozretne s upadnutým senátorom. Keď potvrdili výrok, nejaký čas zaujal vyčkávacie stanovisko. A teraz si uľahčoval, vynahradzoval predchádzajúce ohľady. S divokým chechotom priskakoval k Ceciliovi a zdvihnúc palicu reval:
-Ach! ty si chcel, aby som vydýchol pod palicami! ... Ja, ja nenávidím daromné vyhrážanie. Keď sľúbim, dodržím!..»
Na mieste ho trestal pre hocičo, pre najmenšiu chybu, a ak ani tej nebolo, proste preto, lebo cítil akúsi potrebu škodiť a spôsobovať utrpenie. Kým strážnici galejníkov bili nešťastného, priviazaného o stĺp, pozeral naň biyšťavými a fosforeskujúcimi očami vlka. Divokosť sa v nich spájala so zlomyseľnosťou. Práve preto boly ešte podlejšie. Cecilius jačal a odvracal tvár od zvieracieho a vyzývavého pohľadu. Myslel si: „Načo nenávisť? Zvíťaziť nad niekým možno iba láskou." A nadľudským úsilím zdvihol vĺčka a s pohľadom, plným miloty a súcitu, pozrel na nepriateľa, ako sa pení, od zúrivosti, a šeptal si sám sebe: „Premôžeme ťa, barbar! Kristus bude Kráľom!..."
Ako sa zdalo, Hildemond prenasledujúc Cecília, chcel dokázať, že povesť o jeho ukrutnosti je ozaj pravdivá. Medzi všetkými dozorcami sa otroci nikoho viacej nebáli1. Mal pod sebou mnoho Azijcov, Sarmatov, Gotov, ktorých zajali v posledných bitkách: zaobchádzal s nimi ako so statkom. A naopak šetril svojich krajanov, Germánov, ale i tí ho museli slepo poslúchať. Prokurátor vedel o všetkom. Lenže ho potreboval, lebo poznal všetky barbarské jazyky a i najdivejší sa triasli pred šumom jeho krokov, ako sa trasie dravec pred krotiteľom.
Germáni, istí o tom, že Hildemond tajne s nimi súhlasí, neustále trápili Cecília a jeho skutého druha. Vždy si tak stavali, aby im pripadly najťažšie práce. Cecilius nevydržal, búril sa; ale Ital, navyknutý na otroctvo, pokrčil iba plecami:
-Čo si počneš proti nim? Sú preca mocnejší!
„Sú preca mocnejší!" Cypriánov priateľ počul v Ríme neraz tie isté slová, keď sa hovorilo o hroziacom nápade Dákov alebo Markomanov. Cisárstvo ako keby bolo začarované barbarmi. Národy sa poddávaly bez boja, lebo myslely, že ich akási neodvratná osudovosť ženie pod jarmo. Cecilius si to všetko pripomínal, keď mu príštipkár z Reaty šepmo odporúčal trpelivosť. Hnevom ho až dvíhalo, keď si uvedomil túto zbabelosť davu, ktorý sa poddával. A pri myšlienke na svetový víťazný pochod Blahej zvesti neustále si opakoval, aby tak posílil srdce: „Premôžeme vás, barbari!"
Táto nádeja mu dodávala života. Keď na ňu myslel, s väčšou dôverou očakával príchod nejakého kňaza, ktorý by mu priniesol Birzilin odkaz, alebo zjavenie sa Mappalika. A nepremohly ho ani ukrutnosti, ani ničiaca únava, vliekol ďalej svoje telo. Zdalo sa, že sa v ňom tým rezkejšie rozplamenilo žitie. Bieda a utrpenie podnecovaly toto schúlostivené telo.
Žil si práve pokojne, skoro až šťastne, keď ho Hildemond neočakávane zadelil do skupiny Arménov, ktorí mali pracovať tri míle od Sigus. Bola to vypočítaná krutosť. Pre tohoto vyčerpaného pädesiatnika chôdza v okovách a ťažšia a namáhavejšia práca boly už čímsi skoro nemožným.
Vlastne vtedy v kopcoch okolo Sigus začínaly sa neobvyklé roboty. Budovali nesmierny bazén, v ktorom chceli zachytiť veľké množstvo vody, aby ju vodopádmi rútili na zlatonosný pahorok, odnedávna podkopaný baníkmi a nádeníkmi: šialené podujatie, pred ktorým neustúpila rímska žiadostivosť, navyknutá všetko podmaniť pre svoj rozmar, prevrátiť a znásilniť prírodu, odstrániť vrchy, vyrovnať doliny a údolia, vysušiť močiare. Skomplikovaná sieť kanálov mala do tohoto vymurovaného žriedla privádzať množstvo odľahlých potôčkov a najmä divú bystrinu, ktorej museli najprv zmeniť tok.
Keď skupina, v ktorej bol i Cecilius, došla na breh bystriny, sňali im reťazi, ktorými boli pospolu skutí. Pozerali na horu, ako pozerá väzeň na múry väznice. Jej ošarpaný štít sa ježil ihlicami a niečo nižšie rozkladaly sa piesčité úplazy, porastené kde tu zakrpatenými borovicami alebo zaprášenými dubami s lístím špinavo zeleným, ktorým sa podarilo zapustiť korene. Rady robotníkov ako mravci pozdĺž svahov podávaly si z rúk do rúk všetok potrebný materiál až na miesto, kde mala byť vystavená priehrada. Ešte vyššie, na samom štíte, prevŕtali ploské skaly, kade maly ísť kanalizačné rúry. Kameniari, zavesení na povrazoch, vbíjali kolíky do skalných škár, alebo nebožiecami vŕtali vápenaté steny. Rozkolísaní nad priepasťou, podobali sa veľkým dravým a krúžiacim vtákom. Z výšky videli, ako sa pod nimi v polovici predĺženej terasy hemžilo mravenisko murárov a robotníkov, ktorí sa krútili okolo stavaného bazénu.
Cecilius, napomáhaný Italom, musel sa i pri opuchnutých kĺboch vzpínať po strmom a šmykľavom svahu hory, aby zaujal svoje miesto medzi radom iných robotníkov. Išli kozími prťami, vešali sa na ostružiníky, vyťahovali sa na vystávajúee skaly alebo na korene. Využívali i najmenších výklenkov terénu, aby sa na nich mohli pokrčiť. Cecilius sa natrápil, kým našiel akýsi prirodzený stupeň, o ktorý sa mohol pevne zapreť oboma nohama a ktorý bol asi v rovnakej vzdialenosti od toho, čo stál nad ním, ako i od toho, čo stál pod ním. Obozretne sa tam usadil, lebo sa obával, že strhne zem a že sa už neudrží. A len teraz sa začala muka dosiaľ nepoznaná: nehybnosť za slnka, hmly, dažďa alebo zimy. Najmä za chladu, ktorý sa striedal s pálčivou horúčavou, to bolo preň čosi priamo neznesiteľného. V týchto vyšších polohách bolo koncom novembra po určité hodiny až kruto. Či mrzol a či bol spálený úpalom, neustále musel spúšťať a dvíhať boľavé a ochromené ramená, v letku chytať tehly, kamene, niekedy aj vápno. V klboch mu trešťalo, a aby úzkosť bola ešte väčšia, pod nohami cítil vždy akúsi neistotu. Bál sa, aby nespadol do priepasti skoro kolmej. Trpel stálymi závratmi....
Na konci týždňa svaly už pracovaly samy. Mozog, prebudený z dlhej ospalosti, rozpočal svoju zvláštnu činnosť. Pohyby už nemusel presne vymeriavať a vyrovnávať. Počínal si tedy všímať okolia.
Pred ním sa až k brehom plného a rozliateho jazera rozprestierala plavá, skalnatá a pustá siguská dolina, kde tu porastená plesnivou zeleňou. Nepohyblivý a žiarivý povrch stavu sa zrkadlil v diaľke ako veľké žeravé ohnisko. Napravo sa rozkladaly biele mestské domy a uprostred námestia stála socha boha Baliddira s pozláteným trojzubcom. Vzdušné šachty, podobné egyptským stĺpom a zatiahnuté hmlami, prezrádzaly podzemnú sieť rudnatých žíl a smes chodieb. Nad skladmi a stajňami a nad kôlňami jarabý dvíhaly svoje šibeničné ramená ... Na protivnej strane sa usmievaly a šírily čarovné diaľavy. Na jasnom blankyte neba sa rysovaly fialové pásma hôr; boly ako vybásnené mestá so strelnicami, vežami, palácmi, triumfálnymi bránami. A pozdĺž najbližších skalnatých svahov tiekla bystrina, ktorú mienili preinačiť, hadovite sa previjala pomedzi pobrežné kamene plavej doliny, ako blyštiace sa zlato. Voda potoka, miestami hladká ako zrkadlo striebornej alebo oceľovej farby, bola prepletená červeňou koryta a kde tu sa penila okolo melčín, čiernych a piesčitých sťa eben.
Všetko toto bolo tvrdé, skamenelé, spanilé. Táto ľahostajnosť vecí skľučovala Cecilia, ktorý mechanicky podával tehly nad hlavou a pod nohami videl dav otrokov — svojich bratov, ako sa krčia pod palicami dozorcov a ako vydávajú svoj posledný dych, aby obohatili štátnu rímsku pokladnicu. Búril ho pokoj prírody, lebo mu pripomínal, že i nespravedlivosť je čosi prirodzeného. Táto príroda, stoikmi tak uctievaná, bola ako Hildemond: tĺkla, zabíjala, ničila, a bola jednako jasná a pokojná. Rozhrešovala divý Germánov inštinkt. Bez výčitiek. radila k vražde, podlosti, vykonávanej s čistým svedomím... Raz ráno ho táto myšlienka posadla s takou vytrvalosťou, že žiarivý obraz, ktorý mal pred očami, vzbudil v ňom iba hnus k takej ohavnej spoluvine v nepravosti. Hoci sa cítil vtedy slabším a utrápenejším než inokedy, jednako myslel: „Neslobodno ustupovať, neslobodno pristať na nespravedlivosť, treba zápasiť až do konca. Práve preto musím trpeť a možno aj zomreť ..." Práve dvíhal ramená, aby nasledujúcemu robotníkovi podal ťarchu, ktorú prijal. Bol rozopätý ako nejaký visiaci mučeník. Vtedy uzrel Mariána, ako stál pred súdom v Cirte, a keď si pripomínal tento strašný výjav, nezachytil tehly, ktoré mu zdola podhodili1. Živo sa za nimi vychýlil, stratil Tovnováhu, skotúľal sa po kameňoch a koreňoch a polomŕtvy utkvel v malej rozsadline, ktorá na šťastie prekazila jeho pád.
Bolesť ho čoskoro prebrala. Bili ho remeňami.
Hildemond bol už pri ňom, škrípal zubami a chichotal sa:
-Ach! Ach, môj drahý senátor, tvoju Jasnosť pošlem pár sto stôp pod zem, aby sa tam naučila disciplíne.
Cecilius sa naozaj veľmi previnil. Pretrhol reťaz. Preto bolo treba až zo Sigus priviesť nového robotníka, ktorý by ho nahradil. A tak sa len o dve hodiny mohlo pokračovať v práci.
Na druhý deň Cecília odlúčili oď Itala z Reaty. Oznámili mu, že pôjde do bane.
Nešiel sám. Pripojili ho k výprave iných, ktorí sa tiež iba ľahko previnili alebo upadli do nemilosti dozorcov. Bol to smutný pochod. Otvorom, vytesaným v boku hory a úzkym ako vchod do pivnice, vopchali sa i s okovami do takej naklonenej štôlne, že sa museli, aby sa nesvrhli do priepasti, ulapiť povraza, ktorý bol vystretý pozdĺž steny.
Cecilius cítil, že sa uhýnajú pod ním nohy. Stehná, poobrážané nezvyčajnou prácou, bolestne sa sťahúvaly. Šmýkal sa po drevených schodíkoch, pokrytých lipkavým blatom podzemných odmäkov. Zachytával sa len na tom, ktorý ho predchádzal. Nešťastníci, ako mohli, tak sa vzájomne pridŕžali, upozorňovali na ťažšie miesta, dvíhali sa pri každom poiknutí. Postupovali poslepačky, vnikali pomaly do temnôt za dozorcom, ktorý niesol banícky kahanec. Ďalšie rady nevidely ani to svetlo, lebo sa strácalo v nepresvitných hĺbkach sostupu. Tí, čo ako Cecilius boli na samom konci, videli už iba slabnúci denný jas, ktorého posledné záblesky sa dotýkaly vlhkého a kvapkami vyloženého sklepenia. Zraky nešťastníkov sa beznádejne pripínaly k tomuto pozostalému svetlu. Vedeli, že za nejakú minútu vyhasne úplne a že ho už nikdy neuvidia. O chvíľu sa vnorili do nepreniknuteľnej čierňavy. Schádzali stále týmže trhaným a nekončiacim sa krokom. Napäté rozšírené zrenice uvidely ešte slabý pás lúča, ako sa odrážal na podpore krovu. Papršlek sa stenčil, predĺžil sa ako pruh svetla, ktorý preniká zpoza zatvorených dverí; zdalo sa, že sa chvíľu zastavil na hrane podpory, zakolísal sa a náhle vyhasol... Cecilius, ktorý sotvy dýchal, pocítil vtedy smrteľnú úzkosť všetkých svojich druhov. Ticho bolo také hlboké, že bolo počuť bitie sŕdc, sovretých nevysloviteľným strachom. Každý vnímal na svojich slychoch zrýchlený tep žíl! Potom ich ohlušil dupot nôh, zvučiaci po neschodnej zemi svojou striedavou a monotónnou ozvenou. Konečne štrngot vlečných reťazí sa stal pravidelným; sišli na dno bane.
Chodba, do ktorej vnikli, bola široká a vysoká. Tma hustla a rástla, lebo dozorcova lampa akosi, často zanikala a vždy vtedy sa zdalo, že temnoty sa stávajú nepreniknuteľnejšie a drtivejšie. Chodba sa ohýnala náhlymi zákrutami, alebo sklepenie sa nebadane snižovalo. Bolo treba neustále sa zohýnať, a ani tak nevyhli úderom. Neudreť na ostré vystávajúce skaly bolo by v tejto tme priamo zázrakom. Išli tak vyše dve hodiny. Niekde museli prejsť dierami, ktoré nemalý ani celé tri stopy výšky a šírky: líhali si na bruchá a i s okovami sa strašným úsilím preťahovali cez ne. Bolo to, čosi hrozného, cítiť tie čeľusti, ako stískajú živé telo, ani keby to bola jama, čo sa zúžuje okolo odsúdenca a čo ho tak pomaly dusí.
Po nekončiacich sa zákrutoch naďabili na jaskyňu, ktorú opustili baníci a ktorú zaujali ľudskí biednici ako svoj príbytok. Strácali sa medzi obrovskými kamennými piliermi, ktoré niesly podzemný krov. V červenom polomraku nedala sa odhádnuť ani jej šírka, ani jej hĺbka. Už od samého prahu udieral iba hrôzostrašný zápach toho miesta, kde od nepamätných rokov žili tisíci ľudia, ktorí tuná vykonávali všetky svoje prirodzené potreby.
Cecilius sa zhrozil nad tým nepravdepodobným, smradom. Hovoril si: „Pre mňa je to horšie než všetko iné! Akože to znesiem?" V tej chvíli uvidel žiarivú Cypriánovu hlavu, takú, akú ju spozoroval na Poli Sextovom. Závidel mu. Súžitie v tomto novom väzení bolo neustále. Vždy boli jeden pri druhom: pri práci, pri jedle, ešte i pri spánku. Preň to boly muky múk. Už nemal ani vlastných myšlienok. Jeho spoločníci pochádzali z najnižších vrstieV, musel počúvať ich škriepky, výmysly a ohyzdné rozhovory až dotedy, pokým nestratil vedomie, pokým sa ho nezmocnila únava a bezcitnosť nespokojného spánku.
Väčšinu väzňov tvorili uprchli otroci, poddaní cisárskych majetkov, ktorých útek trestali dlhším alebo kratším pobytom v bani. Skoro všetci pochádzali z Fussaly, z okolia Hippony, kde i sám Cecilius mal veľké pozemky. Niekoľkí odsúdenci z Afriky vynikali trochu nad ostatnými, boli menej hrubí, prezradzovali akúsi kultúru a akúsi eleganciu, do Sigus sa dostali, keď už prešli všetky bane. Hispánie a Afriky; bol tu i niekdajší dozorca v strieborných ložiskách Lauria, pochádzal z De-keleje a bol odsúdený pre krádež zo štátnej pokladnice; zlatník z Chalkidy, čo ukradol, zlatý pohár v svätyni Charitiek v Orchomene; roľník z Megary, čo z lakomstva zavraždil blízkeho pokrvného; konečne akýsi žid z Alexandrie, ktorého obviňovali, že falšoval peniaze — a on sa neustále sťažoval na lúpeživosť a na poverčivosť rímskych úradníkov. Všetci pracovali pod palicou ázijského dozorcu, Kára z Halikarnasu, menom Pamfila. Boli alebo pristarí alebo primladí, neschopní na takú ťažkú a vyčerpávajúcu prácu. Nakladali vozíky a snášali kusy rudy, ktorú v súsedných komorách lámali baníci.
Cecilius — sám sa tomu najviacej divil — pri tom všetkom znášal tento nový život dobre. Musel sa neustále plaziť uprostred oslepujúceho prachu a uprostred lavín padajúceho piesku, aby stačil napĺňať koše podľa toho, ako baníci dolovali. Lampy a fakle činily úzke a bezvzdušné chodby ešte neznesiteľnejšími. Pľúca trápil nevyhojiteľný a zastaralý kašeľ baníkov. Časté výbuchy zasýpaly celé oddiely robotníkov, alebo ich dusily otravné plyny. Ale čo najhoršie, to bol návrat po každodennej práci. Cecilius nemohol zniesť príbytok jaskýň, stále zamdlieval. Nemohol navyknúť na to smradľavé ovzdušie, na tie výkaly, na tie handry, na tie nahromadené hniloby, na tú celú špinu, kde musel jesť a spať. Na zemi tu a tam ležala lepkavá a zhnitá slama. Bolo dobre, keď sa mu podarilo nájsť malý snopok, na ktorý sa rozložil. Ponajviacej spávali na holej zemi, zavinutí handrami odevu a starými deravými prikrývkami. Hemžili sa tam chrobáci, šťúri, myši, pavúci. Boli i všelijakí potvorní. Ich uhryznutie neznesiteľne svrbelo, ba čo viac, spôsobovalo opuchnutie a aj ochromenie údov. Iných zvierat v bani nebolo. A jediným kvetom boly bledé penisté kalichy, kolísajúce sa na okraji podpôr.
Vlhkosť, neustále stekajúca so stien, zapríčiňovala niekedy hotové zátopy. Mäkká zem sa rozlievala. Žili potom v blate a líhali si doňho ako do nejakého močiara. Pre Cecília, keď len mohol mysleť, pocit tohoto lipkavého chladu bol príšerný. Obyčajne po práci, po úrazoch, po ranách, po nakladaní a po shadzovaní bol ako dolámaný a zničený. Jeho mozog bol paralyzovaný. Ale niekedy počas ospalého odpočinku sa i v blate jaskyne budil z letargie. Náhle sa prebúdzal zo spánku, nevedel ani o sebe, ani o tom, kde je, usiloval si pripomenúť, čo sa s ním stalo. Čas mu bol neznámy. „Koľko je hodín? Čo sa robí tam hore?... Čo je s Birzil? Prečo tak mlčí a nedá vedeť o sebe?..." A uprostred dusivých temností cítil, ako blednú a miznú najdrahšie a najbližšie rozpomienky jeho predchádzajúceho žitia. Smyslové tvary sa mu pomaly sotrely v jeho pamäti. Bol iba holou vôľou v noci bez svitu a bez hraníc. V jej tme stratil i vedomie priestoru. V ktorom kúte nesmierneho labyrintu bol uzavretý? Akiste na samom konci bane, súdiac po úplnom zániku akéhokoľvek ruchu. Často sa toto ticho stávalo ešte tým hroznejším, že ho rušily náreky, zúfalé výkriky, ktoré sa spájaly s výbuchmi mučivého kašľa a strácaly sa kdesi v tmách. Týchto úbožiakov na slame ich brlohu trápila niekedy i nespavosť. Zmocňovala sa ich vtedy akási zlomyseľná nálada, bičovala ich, cítili akúsi potrebu biť, zabíjať, vypomstiť sa na niekom za túto bezmennú nespravedlivosť. Alebo, keď mali veľký smäd, keď ich pálily hrtany, keď skučaly ich vyhladnuté žalúdky, začínali šaleť. Pomätené sny znepokojovaly ich rozpálené mozgy. Raz, keď za štyriadvacať hodín nič nejedli, ozajstný šial opanoval celú baňu. Roľníkovi z Megary sa zdalo, že je v svojej chate a že sedí za prikrytým stolom pri krbe. Kričal ako opitý:
-Ach, aký dobrý život, aký dobrý život!... Áno, to mám rád! Zapiť si s kamarátmi, keď v krbe praská suché drevo, odťaté vprostred leta, a v popole sa pečú boby a sladké žalude!...
-Ja, — ozval sa Dekelejan, — mám radšie kanikulu, keď spieva svrček a keď sa ide obzerať dozrievajúce lemnejské víno.
Zlatník z Chalkidy, čo ukradol Charitky a ktorému sa jedinému nepomútil rozum, rozlial sa v božekaní:
-Ach, áno! Kdeže si, šťastný život?... Kde sú koše sviežich fíg, mýrt, sladké víno, kvitnúce fialky vedľa studničky ?...
Sedliak sa po týchto slovách rozosmial a počal silne vdychovať:
-Cítim pach drozdov____ Ručím vám, že tu cítiť drozdov!... Hľa, ovce sa vracajú do ovčiarne. Ženy, obložené živnosťou, bežia do kuchyne. Slúžka je opitá. Prevalila amforu... Ach, ach, to vonia víno! To vonia pečienka!
Cecilius plakal, keď počúval toto blúznenie. O chvíľu nešťastníci vytriezveli a trasúc sa na ľadovej zemi väzenia a dýchajúc škodlivé výpary kloaky a večitú nákazu tohoto bahniska, stáli znovu pred celou hrôzou svojho osudu.
Vtedy alexandrijský žid, chcejúc osmelil; súdruhov a pohnať ich do hnevu, začal prenikavým hlasom recitovať sibylskú báseň, ktorá vtedy obiehala egyptskými synagógami, ba i kresťanskými obcami. Volal:
— Zhyň, dcéra latinská, dievka hnusná a zámožná, podlá otrokyňa, opitá vínom! Aké manželstvo ťa čaká? Tvrdá pani ti vytrhá vlasy. Budeš plakať, keď ti vezmú šaty, a keď sa oblečieš do smútočných hábov, ó, pyšná kráľovná, dcéra starého Latina! Upadneš a navždy zostaneš pokorená. Ako dym sa rozplynie sláva tvojich légií s hrdými orlami! Kde bude potom tvoja sila? Ktorý z tých národov, čo si si ich podmanila svojou pýchou a hltavosťou, ti potom pomôže?...
A osmelený potleskom Grékov, Azijcov a Afričanov, pokračoval ďalej v divom vytržení:
-Áno, zanikáš, Orie, zaniknú i tvoje strašné a prekliate krídla, tvoje zvrhnuté hlavy, a tvoje škaredé pazúre, a celé tvoje zlovestné telo, aby si vydýchla zem, aby povstala z tvojho otroctva, aby znovu mohla dúfať v spravedlivosť a v milosrdenstvo Toho, ktorý ju stvoril____
Tento smutný výjav prestrašil Cecília. Znovu upadol do obvyklého ochromenia, keď v ktorýsi nastupujúci deň, ako sa na bruchu ťahal cez podkop bane, v úzkom otvore, ktorý viedol na chodbu, počul úsečný rozhovor dozorcu Pamfila s iným prechádzajúcim dozorcom. Neznámy hovoril:
-Mappalikus ?... Práve teraz je v Hermotimovej komore... áno, začínajú tam znovu pracovať. Zdá sa, že objavili novú žilu.
Tieto náhodne počuté slová stačily ho na nejaký čas oduševniť. Akiste nevedel o tom, ako by mohol vynájsť Mappalika, ani to, kade by sa dostal do Hermotimovej komory. Ale akýsi nepremožiteľný inštinkt vzbudzoval v ňom nádej, že sa s ním stretne: to bolo celkom isté. Na druhý deň sa mu zdalo, že ho poznáva za otvorom podkopu, v ktorom uprostred prachu a zrúcanín sberal kusy rudy... Bol to určite on, Mappalikus, v svojej koženej zástere, v klobúku vypchanom pazderím a s malým medeným kahančekom, pripätým na čele. Stúpal ako obvykle — unáhleným krokom. Boly to iste jeho nachýlené sedliacke plecia, jeho dlhé nohy a jeho pospolitá tvár... Cecilius, hoci sa vystavoval prísnemu trestu, skočil k úzkemu otvoru a plaziac sa s námahou malou chodbou, kričal plnou parou:
-Mappalikus! Mappalikus!
A keď sa už úplne pretiahol tou dierou, osoba, alebo prízrak, ktorý, ako myslel, videl, zmizol v tmách galerie.
To sklamanie ho znovu znechutilo. Zdalo sa ostatne, že ho Pamfil úmyselne vzďaľuje od komory, kde obyčajne pracoval a ktorá bola veľmi rušná. So sedliakom z Megary a so zlatníkom z Chalkidy ho vysielal ďaleko, do novootvorenej komory. Pomáhali baníkom, ktorí vŕtali ozrutánske kremene, čo zastávaly vlastnú žilu. Keď už mali dieru, nalievali do nej vápno a kyseliny, a tak rozbíjali skaly, alebo ich rozpaľovali horúčavou vatier. Pomocníci im za ten čas svietili lampami, podávali im nástroje alebo odhadzovali1 úlomky. Bola to unavujúca práca a okrem toho vyžadovala neustálu pozornosť.
Baníci, aby roztrhli skalu, ktorá im zavadzala, na druhý deň oznámili, že musia zapáliť borovice, naskladané v otvore. Bol tu i Dekelejan, bývalý dozorca v laurijských baniach. Keď vošiel na dno pece, kde sa pokrčený robotník pokúšal prevŕtať žilu, svraštil nos, lebo cítil podozrivý zápach. Ihneď povedal dozorcovi, ktorý viedol prípravné práce:
— Byť tebou, nedovolil by som zapáliť: myslím, že je to nebezpečné.
Dozorca sa zohol a vyhlásil, že necíti nič. Rozkázal podpáliť borovicové konáre, ktoré pomocníci podonášali pod skalu. Dym sa stal čoskoro tuk dusivým, že robotníci museli ustúpiť podkopom, ktorý spájal výklenok s chodbou. Ostrý čmud štípal oči, vnikal do pľúc a spôsoboval vleklý a výbušný kašeľ. Cecilius s očami, plnými slz, došiel až na prah chodby. Na druhom konci diery v červenom a trasľavom osvetlení sotva rozpoznal postavy druhov, ako sa krčia pod nízkym sklepením. Hlas dozorcu, ktorý vydával rozkazy, ani keby bol prichádzal odkiaľsi príliš zďaleka. Náhle sa rozľahol strašný výbuch. Akési zemetrasenie pohlo celou baňou. Cecilia hodilo, zamdlel pod hŕbou kamenia. Bolo to ako prudký skok do tmy... Ako dlho tak ležal? Len neskôr si uvedomil, že ho prebudila bolesť zosinalej ruky. Bol v úplnej tme, v hrozivom tichu, ako keby bol zakopaný priamo vstred zeme. Ohmatal svoje obtlčené telo, pokryté odreninami. Zistil, že okrem zmliaždenej ruky všetko je v poriadku. To ho osmelilo. Matal okolo, našiel lampu, ktorá ležala pri ňom spadnutá, vykresal oheň, posvietil si trochu.
Výbuch zatarasil podkop a prevrátil chodbu. Nemyslel na druhov. Akiste ich pomliaždilo. Mal iba jedno na mysli, a to dostať sa čím najprv do jaskyne, odkiaľ len nedávno vyšiel, cez tmu vedený dozorcami. Lampa, ktorá už dosť dlho horela, mala oleja iba na dvanásť hodín. Bolo treba šetriť. Úzkostlivé sa pýtal sám seba, ako si v labyrinte bane vynájde cestu. Pri prvom uzle chvíľu zaváhal, ale ihneď sa dal inštinktívne napravo. Chodník, ktorými sa uberal, bol taký široký a vysoký, taký obšírny a rovný, že zahasil lampu v tom presvedčení, „veď tadeto i potme ľahko prejdem". Na zákrute ju znovu zapálil, a hľa, podnesúc jej trasľavý blkot a svietiac ňou pozdĺž stien, zbadal uhlom napísané slová bratov, ktoré ho, keď bol po prvý raz v bani, tak hlboko dojaly: „Lucilla, ty budeš žiť ... Budeš žiť stále v Bohu... Kiež by si mohla žiť vo večnosti... Sväté duše, vzpomeňte si na úbohého Marciána..." Vykríkol z radosti. A zvučné ticho bane si dlhými ozvenami podávalo jeho výkrik. Bol zachránený. Vedel, že Hermotimova komora, kde dozeral Mappalikus, je už neďaleko. Teraz sa ľahko orientoval. Rukou clonil lampu, náhlil sa ako najlepšie mohol, lebo sa obával, že ho na každom kroku zastaví patrola dozorcov a že ho vráti zpäť do pekla jaskyne. Na najmenší šuchot sa túlil k stene, schovával sa do dier a priehlbín, do bočných podkopov. Potom bežal ďalej popri vodopádoch, ktoré vytekaly odkiaľsi z podzemia a ústily do siguského jazera. Prievan mu sypal do tvári drobný dážď kvapiek. Pred drevenými dverami sa vzdúvaly plátna. Vzdušný prúd dobre že ho nesvalil na zem... Kdesi ďaleko v hustej tme taneovaly trasľavé svetlá tanec svätojánskych mušiek. Či ta dojde? ... Videl veľké tône, ako sa odrážaly na červenom dúpäti... A cítil, že je už bez dychu a bez síl. Keď došiel na prali komory, kolená sa mu uhly: zomieral...
Jeho hodina ešte akiste neprišla. Nadobudol znovu vedomie. Keď otvoril oči, zbadal, že leží na hŕbe handier. Nad jeho čelom sa nakláňala akási láskavá tvár: Flavián z Tigisi. Obkľučovaly ho i iné priateľské obličaje. Poznal ich. Videl ich v Kartagu. Jader, dozorca pohoničov, Bos a Nartzal, služebníci; Matha, správca koniarne; Celerín, Cypriánov tajomník. Bolo to preňho čosi príliš radostného a so slzami v očiach opakoval slová žalmu: „Ó, ako dobre a ako príjemne je bratom pospolu bývať!"
Zásluhou Mappalika, ktorý medzi odsúdencami stále vyhľadával kresťanov, žili tu ako v nejakej podzemnej cirkevnej obci. Iní kresťanskí dozorcovia bdeli tiež nad spolubratmi. Novopríchodzím určovali najľahšie práce. Flavius a Celerín zadeľovali rudu. Bývalí pohoniči a správca Cypriánovej koniarne mali na starosti vozíky vnútornej bane.
Keď Cecilius ozdravel natoľko, že mohol zase pracovať, Mappalikus mu oznámil, že odteraz bude robiť s Celerínom a s rytierom z Tigisi. Dôverne mu povedal:
-Daj si pozor, aby si sa neprezradil! Mňa by potrestali... Po výbuchu sa nazdávajú, že ťa zabilo, ako ostatných tvojich kamarátov. Tu ťa ukryjem. Nik si ťa nepovšimne. Ale opakujem ti, buď obozretný!...
Cecilius nemyslel na seba. Pýtal sa iba, aké sú hore noviny. Žiaľ, dozorca nevedel nič o Birzil. Oznámil mu iba to, že Markus Marcialis verejne vyznal vieru a že bol i s Jakubom a Mariánom sťatý v Lambeze. Diakoni, vyslaní biskupom z Thevesty a Luciánom z Kartaga, mu to potvrdili, keď sa to už predtým dozvedel v Sigus. Priniesli aj živnosť a bielizeň pre uväznených bratov. Stráž a úrady bane im nedovolily sísť dolu.
-Ale ty, — naliehal Cecilius, — ich môžeš vyhľadať a môžeš im oddať i posolstvo...
-Áno, — povedal Mappalikus, — ale len vtedy, keď sa navrátia! A to je nepravdepodobné, lebo vrchnosť je čoraz podozrivejšia a prísnejšia. Mne samému nedôverujú. Hildemond ma oznámil prokurátorovi.
Nemohol teda dostať nové zvesti! Koniec! Birzil bola preň mŕtva. Trápila ho ponižujúca myšlienka. Stala sa posadlosťou, ozajstnými výčitkami svedomia. On zavinil, že si nevydobyl jej lásku.
Upadol do beznádejného smútku. Nemohol sa ani modliť. Dlhé utrpenie ho celkom otupilo. Jeho telo a jeho duša bola taká vyčerpaná, že už nevládal vzývať ani nadprirodzenú pomoc. Časom sa ako tak upokojil, súc obstatý bratským súcitom. Disciplína bola tu znesiteľnejšia, ale zato okovy stále nosili. A Mappalikus, aby vyhol upodozrievaniu, musel ukazovať akúsi prísnosť. Dúpä, v ktorom bývali, hoci plávalo vo vlhkosti, jednako tak nezapáchalo a nebolo také nezdravé. Drobné dary spôsobovaly odsúdencom neobyčajnú radosť. Medzi živnosťou, ktorú priniesli diakoni, bolo i čosi sladkostí: sušené figy, jabĺčka, koláče, pšeničný chlieb. Tým si lepšili odpornú banskú stravu. Ceeiliovi vyhŕkly slzy, keď mu Jader ponúkol štipku bieleho chleba a glg vína.
Prítomnosť a priateľská nápomoc tých prostých ľudí bola mu najlepším okriatím. Obdivoval silu ich nádeje, viery, pevnej a rozhodnej odvahy. Ako kedysi apoštolovia v Jeruzaleme, tak i oni teraz žili v radosti a prostote srdca, in exultatione et sim-plicitate cordis. Najmä chudý Nartzal, ktorého v Kartagu nazývali gymnosofistom, uchvacoval všetkých svojich druhov. Mával časté videnia. Raz, keď odišiel so záprahom k vzdialenej a opustenej chodbe, vrátil sa s vyjasnenou tvárou a s lesknúcimi sa očami. Užasnutým bratom povedal:
— Videl som Cypriána!... Povzbudzoval ma, aby som ho nasledoval. A keď som sa ho pýtal, či je smrteľná rana veľmi bolestná, odpovedal mi: „Telo necíti nič, keď duša je kdesi inde. To už netrpí naše telo, ale Kristus trpí za nás..."
A v náhlom vytržení pokračoval:
-Kristus? Tiež Ho uvidím! Uvidím Pána. Cítim, že je pri mne. Keď idem spotený okolo mojich koni tmou chodníka, vtedy pociťujem jeho dych. Zatrasie mojím telom a občerství moju tvár a moju hruď.
Toto rozplamenilo Jadera, dozorcu pohoničov. Pretože bol tichý a uzavretý, neukazoval nič, čo by ho prezradilo. Iba jeho šedé a tvrdé oči horely vnútorným ohňom a svietily kovovým plameňom. Tento vdovec, ktorý sa nechcel nikdy znovu oženiť, bol nadmieru prísny. Za svojich dlhých samotárskych hodín, kráčajúc popri muliciach cez numidské hory a cez pusté prokonzulárne roviny, naučil sa dumať. Stal sa rozjímavým. Zimná odvaha a neochvejná vytrvalosť tohoto tichého človeka posilňovala Bosa a Mathu a aj samého Celerína, ktorí mali menej duševnej sily a ktorí niekedy povolili horkým slovám. Oduševnelé predpovedi Nartzala a Flaviana z Tigisi premáhaly všetko kolísanie a všetky slabosti. Nechceli videť ani ošklivosť okolia, ani chvíľkovú zúfalosť. Povzbudzovali druhých k duchovnému životu, ktorý, i keď nepremieňal ich prítomný hrozný stav, jednako ho oslavoval... Všetko ich podnecovalo k radosti: najmenšie predmety, najťažšie skúšky sa im zázračne menily v mysli, stávaly sa útešnými alebo oslavnými symbolami. Ak sa niektorý brat sťažoval na tmy bane, v ktorých sa ako slepý len tak tápavo pohybovali, Nartzal mu odpovedal, že pre synov Svetla je ešte i noc svetlá... „A čo značí pre tých, ktorí očakávajú večné Svetlo, toto niekoľkodňové oddialenie?..." Tlejúci knôt lampy vydychoval „božskú vôňu Kristovu". Oholené hlavy odsúdencov boly „korunou slávy". Keď sa dusili v dyme faklí, prachu a otravných výparov, Nartzal volal:
-Vaše srdcia sa rozšíria radosťou!... Vy ste zlato a striebro bane, budúce .bohatstvo sveta!... Vy ste pšenica sýpok Predvečného!...
Tie tvrdenia a tie velebné prisľúbenia doplňovaly listy, ktoré dostali shora. Diakonom sa i napriek Mappalikovým obavám podarilo znovu vniknúť do Sigus. Aký to bol pre väzňov sviatok, keď Jader rozbalil poslané zásoby! Na dne koša našli pastiersky list, kedysi predtým Cypriánom rozposlaný všetkým odsúdencom v baniach a opätovne odpísaný Luciánom, novým kartaginským biskupom. Cecilius ho prečítal uprostred sústredeného mlčania.
Peknými zvratmi, kvetnatými porovnaniami, pôvabnými alegóriami a kde tu i výbušným lyrizmom obrazov usiloval sa ich presvedčiť o tom, že v svojom podzemnom väzení nemajú prečo ľutovať za svetom, ktorý opustili pre Spravodlivosť... „Akiste, — hovoril, — vychodiace slnce osvetľuje Východ, blúdiaci mesiac polieva nebo svojou jasnosťou. Ale Ten, ktorý stvoril tie dve hviezdy, je vám vo väzení sám ešte väčším svetlom. Jas Krista, ktorý vychodí vo vašich srdciach a vo vašej mysli, zaháňa tmy vašej gehenny. Toto miesto pre iných také čierne a mŕtve, je pre vás ožiarené bielosťou a večnosťou. Čo vám môžem viacej povedať? Ročné doby sú pre vás také isté ako pre tých, čo vidia denné svetlo. Zima prichádzala, keď vás pozapierali do podzemia. Vám zima prenasledovania zastúpila tunajšie chladné mesiace. Po zime nastane jar, rozváňajúca ružami, oslňujúca korunami kvetov. Rajské rozkoše, ktoré už teraz vidia vaše oči, obkľúčia vás ružami a kvetami, a nebeskými vencami vám ovenčia hlavu. Hľa, čoskoro príde leto, čas úrodných žatiev a plných žarnovov. Vy, ktorí ste siali pre slávu, sožnete snopy stonásobné. Budete mať i vy svoju jeseň a v nej pomocou milosti zavŕšite všetky svoje diela. Na zemi prinášajú koše vinobrania, stískajú hrozná, ale vy ste vinicami božej vinice, pekné a uzreté strapce, ktoré vystíska nenávisť a prenasledovanie tohoto sveta. Baňa je vaším lisom. Miesto vinného moku prelievate svoju krv. Neohrožení a pevní v útrapách s radostným srdcom pite kalich svojho mučeníctva ..."
Biednici, preniknutí akýmsi povedomím, že inšpirovali takýto list, počúvali ho so slzami radosti, a akiste sa domnievali, že nieto takých pekných slov, ktoré by mohly vyjadriť nádheru ich obeti. A Cecilius, svinujúc list, hovoril si: „Hľa, akí sme pokazení, potrebujeme úpadkovú rétoriku, aby nám zaclonila ohavnosť smrti! A preca už nik nemôže byť úprimnejší. Krvou pečatíme svoju vieru. I ten, ktorý písal tieto možno príliš vyumelkované slová, i tí, ktorí ich tak nadšene počúvali, všetci sú odhodlaní dať svoj život, aby svedčili o tom, čo je bláznovstvom v očiach sveta: že Kristus vstal z mŕtvych."
Vytrženie, aké vyvolal tento list, tiež sa ho dotklo. Na chvíľu zabudol na svoju veľkú bolesť. Nemyslel na dcéru. Prekypujúca viera mu naplnila dušu. Vrátila sa mu mladistvá výrečnosť. Ako Nartzal a Flavián, tak i on povzbudzoval bratov'. Povedal im:
-Prečo zúfať? Nechceme tento svet, ktorý nás prenasleduje a ktorý nás mučí. Za čo by sme mu predali svoje duše? Pracovať, množiť sa, tešiť, zabávať sa na rozkaz, hľa, to nám za ne ponúka. Ach, my premôžeme ten svet hmotárstva a smyselnosti, ten svet násilia a nepravosti! Dáme svedectvo Spravedlivosti a Jedinej Skutočnosti!
A v sebe myslel: „Vidím tu znamenia nového sveta. To sú títo prostí ľudia, z hrubých robotníkov stali sa milými, odovzdanými, vyrovnanými so svojím osudom. Hľa, nový, živý svet! Aká je to protiva v porovnaní s neciteľnosťou, zdržanlivosťou stoikov a s tým, ako pohŕdajú davom! Tu sa spájajú všetky stavy, lebo majú tie isté potreby. Sbratrujú sa, chápu sa láskou. To je tá jednota všetkých v Kristovi."
Nartzal, ako keby mal potvrdiť tie jeho myšlienky, každý večer sa vracal z podkopu rozochvený a celý ponorený v nádeji objímal bratov a volal:
-Naozaj, hovorím vám, Pán prichádza!
Dni sa míňaly a ich život bol len naďalej stále taký smutný. Toto nekonečné a prázdne očakávanie vyslobodenia ešte raz podlomilo ich odvahu. Návštevy diakonov akosi redly. Aj Mappalikus, zamestnaný kdesi inde, ako keby bol na nich zabudol. Prenikal ich strašný pocit smútku a opustenia. Cítili sa príliš samotnými, príliš vzdialenými od sveta. A jednako, v bani boli bratia a bolo ich hodne, ako to povedal Mappalikus. Sami sa o tom presvedčili. Keď niekde nablízku pracoval oddiel kresťanov, v čas modlitby počuli náhlo tri prerý-vané údery a potom sedem, ako urýehleno dopadaly na stenu. Tieto mystické čísla boly dohovoreným znakom, ktorým sa dorozumievali v celej bani1. Vtedy zvuky spoločnej modlitby vypĺňaly chodníky. Ale teraz už oddávna v Hermotimovej komore nič neslýchali. A to ich skľučovalo, zväčšovalo ich odlúčenosť. Telá im slably so dňa na deň. Vzduch, preplnený dymom lamp a faklí, otravnými výparmi bane, rozkladal ich krv. Cecília trápila myšlienka, že mu zlyhajú nervy. Obnovovaly sa mu dávne rany. Tíško si šeptal:
-Ach, aká je dlhá tá skúška! Pane, kedy to skončí?
Nepomáhalo úsilie Nartzala a Flaviána: jedného po druhom ovládala zúfalá skleslosť. Aj Jader, vždy taký pevný ako skala, mával teraz chvíle slabosti. V jednu noc po neobvykle mučivom dni nešťastníci počali naozaj „volať z hlbokosti". Bos spomínal ženu a dieťa, ktoré — ako hovoril — malo oči ako dve žiarivé hviezdy. Cecilius sníval o svojom malom domčeku na predmestí Utiky. Jader myslel na svoje bydlisko neďaleko Mappaly, na stajňu a na kôlňu s voňavým senom. Hovoril si: „Kto len kúpil mulice?... a malého mauritánskeho koňa?..." Predchádzajúci život sa zdal všetkým byť takým pokojným a takým milým!... Cecilius, rozpomínajúc sa na svoju minulosť, povedal s prízvukom bezhraničného zúfalstva:
-Kriste, pomáhaj nám!
-Prečo zúfate? — ozval sa Nartzal. — Pán prichádza.
Konečne, prv než odspievali nočný žalm, zaklopali na stenu. Úzkostlivé priložili uši k zemi... Nik sa neozval. Trvala nedosažná tichosť, zavše prerývaná ozvenou padajúcej kvapky, šumom prebehajúceho šťúra, ľahkým ani šušťanie sukieň v súsednej izbe. A dosť. Iba tlkot vlastných sŕdc. I ten bol taký slabý, sťaby im žitie už celkom vytieklo.
Keď na druhý deň Cecilius sedel pred hŕbou rudy, ktorú triedil, priblížil sa k nemu unavený a smutný Celerín, dotkol sa jeho pleca a riekol:
-Bratku, vstávaj! Kňaz prišiel k nám!...
-Kňaz! — vykríkol Cecilius. — Akiste ho Birzil poslala!...
-Hovor tichšie, lebo je to nebezpečné! Je neznámy: hovorí, že čas náhli, a preto treba, aby sme sa čo najrýchlejšie sišli... Prosím ťa, choď po Flaviána. Je na uzle troch chodieb. Ja zatiaľ zavolám ostatných.
Pracovali blízko seba. Raz dva boli všetci pohromade. Jader prišiel prvý s bičom v ruke. Za ním prichádzali ostatní. Vliekli okovy, mali na-zelenalé tváre, poranené ruky, začernené od rudy a zablatené. Keď Nartzal uvidel neznámeho, hodil sa k nemu a s rozprestretými rukami volal:
-Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pána!
A chcel ho pobozkať bratským pocelom. Ale ten ho jemne odstrčil:
-Ponáhľajme sa! — povedal. — Zlomyseľníci po nás sliedia.
A potom sníženým hlasom, ktorý srdcia všetkých prenikal takou láskou, že ju cítili až v hrudi, dodal:
-Prišiel som, aby som vám podal Chlieb života.
-Si kňaz, pravda? — pýtal sa Nartzal.
-Hej!... na veky ... Sacerdos in aeternum!
Jeho slová znely takým cudzím pôvabom. Pozerali naň akosi hmlisto znepokojení. Bol im úplne neznámy. Mal dlhý tmavý plášť, ktorého kapucňa mu zakrývala polovicu tvári. Pravou rukou sa opieral o skrivenú pastiersku palicu a na ľavom boku mu visela torba. Za pastiera sa preobliekol akiste preto, aby pomýlil stráž bane. Ale, ako sa zdalo, baňu poznal veľmi dobre. Rýchle ich vtiahol do vnútra komory, kde v stene bol vykresaný dosť hodný výklenok. Po práci skladali naň obyčajne svoje nástroje. Kňaz, ktorému Flavián z Tigisi pomáhal ako diakon, náhlivo odhodil mlatčeky a čakany. Z torby vyňal obrus, ktorého bielosť oslnila oči biednikov, lebo boly už navyknuté iba na špinu svojich handier. Rozprestrel ho na policu a bledými rukami, čo, ako sa zdalo, osvetľovaly zlovestnú čerň skál, uložil na plátno dva chleby poznačené krížom, skleničku lekythového tvaru, v ktorej bolo víno, a zlatý kalich s dvoma úškami. Flavián miesto sviec zavesil dva banícke kahance. V železnom prstenci horela fakľa. Smolnaté výpary nahradzovaly tymián. Hustý dym vnikal do dusného povetria a strácal sa v tmách sklepenia, ktoré miestami rozjasňovala tvrdá kovová žiara.
Väzňovia si pokľakali okolo výklenku a dychtivými očami sledovali tie posvätné prípravy. V radosti srdca mysleli iba na to, že sa im konečne — a možno ostatný raz — dostane milosti pristúpiť k Hostine Pánovej. Verili, že i pre ich vyčerpané telá i pre ich duše bude účinným liekom. Vedeli preca o zázrakoch. Umierajúci náhlo vyzdraveli silou Božskej Eucharistie...
Celebrant sa obrátil k biednikom, ktorí sa korili pri jeho nohách, a vyriekol liturgické slová. Anjelský zvuk tohoto hlasu odtrhol zúbožené tváre od zeme. Cecilius hľadel na kňaza. Sňal si kapucňu a na ramená zahodil oba konce svojho plášťa. Bol ako mladý pastier, oblečený v bielej a širokej tunike, v drieku stiahnutej pásom. Drevené sandály ukazovaly jeho bosé nohy, až po kolená omotané sieťou križujúcich sa ovinovačiek. Nezarastená tvár vyžiarovala zázračnú krásu. A Cecilius si myslel: „Tento cudzinec je akiste z Východu; stačí ho počuť. Ale zato je dobrý kňaz. Určite nám ho sám Pán Boh poslal!"
Po Otčenáši, keď požehnal Spôsoby a rozlomil Chlieb, obrátil sa znovu k úbožiakom a preriekol:
-Sancta Sanctis!
Vtedy sa jeho pekná tvár úplne premenila, lebo si uvedomil nepochopiteľné tajomstvo, aké práve dokonal. Keď sa táto svetlá bytosť s Telom Pánovým približovala k Nartzalovi, ktorého duša prekypovala oduševnením a vytržením, nemohol zadržať výkrik plný lásky:
-Veni, Domine Jesu!
Povstali, aby prijali. Prechádzali popred kňaza, skrížili svoje poranené otrocké a robotnícke ruky, a dlane sa im triasly, keď do svojho bolestného priehrštia dostali1 ten Nevysloviteľný Dar. Kňaz vzal potom kalich za obe úška a pristavil ho k perám prijímajúceho. Pili, ako na nich došlo, a obstali ho ani ovce, ktoré sa vrátily z paše a zastaly si pri napajadle. Zakaždým opakoval:
-Calix Christi! Calix salutis!... Kalich Kristov! Kalich spasenia!
Prízvuk týchto slov dodával im taký žiarivý jas pravdy, že nešťastliví nemohli zniesť náhle osvetlenie tej skutočnosti a vybuchli v plač. Kňaz, obrátiac sa k výklenku komory, skladal posvätné náčinie. Baníci padli na zem a utopili sa v dlhej ďakovnej modlitbe.
Pozdĺž chodníka povstal akýsi prudký ruch, výkriky, štrngot okovov a dupot pochodujúcich. Bola to akiste skupina robotníkov, ktorú dozorci a banícki strážnici odvádzali do súdnej komory. Odsúdenci, prestrašení, že ich môžu odkryť, skočili ku vchodu. Ale oddiel prešiel a zanikol v kúdole prachu. Keď sa vrátili, kňaza už nebolo. Nemohli uhádnuť, ktorým priechodom odišiel. Pristúpili k výklenku. Nič na ňom nenašli. Krištáľovú skleničku, kalich a bieloskvúci obrus, všetko vzal ten tajomný hosť.
Práve vchádzal Mappalikus. Krčil sa pod nošou. Ako obyčajne, mal pokojnú a odovzdanú tvár. Keď ho Nartzal zbadal, vybehol mu v ústrety:
-Videl si kňaza, všakže?... — pýtal sa ho. — To si nám ho poslal ty?
-Akého kňaza? — odvetil spletený Mappalikus.
Nevidel nikoho, neposlal nikoho. Nevedel, čo to vlastne chce. Zhrozil sa pri myšlienke, že sa i proti takému prísnemu dozoru nejakému kresťanovi podarilo vniknúť do bane.
-No, — ozval sa pomaly Cecilius, — toho mládenca, ktorý nám prišiel rozdať Telo Pánovo?...
-To bol On! — hromovým hlasom zvolal Nartzal. — Sám Pán to bol!... Či ste ihneď vtedy, keď začal hovoriť, necítili ako emauzskí učeníci, že priťahuje vaše srdce? Moje srdce horelo láskou!
Myseľ sa im pomútila... „Nuž? Že by Pán?... Ráčil prísť?... Ach! stonásobne odmenil ich dlhé utrpenie. Odteraz ich obeta bude radostná, plná veselia a víťazstva nad svetom... Hej, naozaj, On to bol!... Pán prišiel!..." Táto istota sa ich zmocnila tak neodolateľne, že všetci padli na kolená a z hlbín duše volali ozrutným plesaním:
-Magnificat anima mea Dominum et exultavit spiritus meus in Deo salutari meo ...
Keď dokončili prvý verš, na stene sa ozvaly tri prerývané údery a potom sedem unáhlených: bola hodina poludňajšej modlitby. V blízkosti, v druhej protiľahlej chodbe bývali akiste kresťania ... Cez tvrdé bane svojho väzenia očuli spev veselia a vďaky, a ako keby šípili, aký Hosť navštívil siguské bane, chceli sa pripojiť k radosti bratov a akousi mystickou zúrivosťou zaspievali tento verš:
-Quia fecit mihi magna, qui potens est, et sanctum nomen eius!
Tieto rozžhavené zvuky rozochvely celú baňu a chodbami sa rozľahla podzemná ozvena. Bolo to, ani keby sa dvíhala zem a ani keby sa išla roz-puknúť na hlas lásky a spravedlivosti, ktorý vychádzal odkiaľsi z hlbokostí a uháňal sťa besný a pomstivý víchor, ničiaci ohavnosť sveta.
Dozorci a strážnici bane, privábení hukotom a znepokojení týmto mocným spevom, pribehli húfne zo všetkých okolitých chodieb a komôr: Mappalikus obávajúc sa, aby ho neuväznili ako spoluvinníka, vytrčil päty a zanikol v noci križovatiek.



III. V lambezskom údolí.


V ten istý deň, ako sa odohraly tieto pamätné udalosti, kresťanov Hermotinovej komory a susedných podkopov obvinili z povstania a zo vzbúreneckých spevov. Vyviedli ich z podzemia a ihneď ich zahnali pešo do Lambezy, aby ich tu súdil prefekt tábora.
Legát, aby dal príklad, rozkázal hromadné vypočúvanie a vykonávanie rozsudkov. Raz sa už len podarí všetko skončiť, postrašiť tento kraj fanatikov a zákerníkov, toto tajomné a neisté okolie Auresu, kde neustále tlely nejaké vzbury. Preto aj pädesiati siguskí baníci boli odsúdení na sťatie. Cecilius a jeho druhovia, pretože najvinnejší, mali byť samí prví. S najväčšou rýchlosťou, aká býva len pri početných rozsudkoch, oznámili im pri východe z pretoria, že ich ihneď zavedú na miesto ich trestu.
Bolo to časne ráno. Vo vydláždenom zadnom dvorci, ktorý sa rozkladal pred svätyňou odznakov a pred vojenskou nemocnicou, umiestili zástup vyznavačov. Správca väznice, sprevádzaný strážcami, čo niesli koše, rozdával im nápoje a potraviny. Väčšia časť odmietla. Prijali iba kvapku vína, aby sa občerstvili a zotrvali až do konca. Cecilius a jeho druhovia urobili tak isto. Podali si kalich z ruky do ruky a po ostatný raz sa bratsky pobozkali. Boli spokojní, vyrovnaní, plní dôvery v Boha a vlastného zrieknutia. Všetci mlčali. Iba Nartzal bol nepokojný, opanovaný predtuchami a neviditeľnými bytosťami. Prorokoval. Ramená mal vystreté k severu. Predpovedal nápad jazdcov strašných tvárí a blýskavých zbraní, sediacich na snehobielych koňoch. Už teraz počul ich hržanie, dupot kopýt na vydobytej zemi. A ohlasoval, že spra-vedliví budú pomstení, že strašné nešťastia a neslýchané skúšky navštívia celý svet: mor, hlad, zajatie a otroctvo, znivočenie miest a polí, požiare svätýň a posvätných hájov... A to, že v unesení inšpirácie tie plamenisté reči hovoril príliš hlasno, vystupňovalo hnev prítomných vojakov a strážnikov: zdvojnásobili prísnosť, bezprávie a zlé zaobchádzanie s odsúdencami. Cecilius z ľútosti k bratom ho poprosil, aby alebo mlčal úplne, alebo hovoril aspoň tichšie. Sám si uvedomoval len toto: je koniec skúšky, blíži sa radosť s Kristom. Myšlienka, že sa spojí so Slovom Božím, najprv ho prestrašila. Či pre úbohé stvorenie je možná taká sláva? Či ho vyžiarovanie toho tajomstva neoslepí navždy? Dúfal, že po toľkej práci a po toľkej vyprahlosti v bani nadíde odpočinok a nebeské občerstvenie. Ale mať Krista! Byť s Ním! Či to mohol chápať bez zničenia samotnej mysli? A potom, vízia Večného Kňaza, ako slúžil obetu v siguskej komore, rozohnala jeho obavy a osvetlila jeho ducha. Bolo to také jednoduché, také velebné a zároveň také milé — naozaj, také jednoduché, že si hovoril: „Ako, Pane, ty si iba to!" Ale cítil dobre, že to „to" je všetko, plnosť, ktorá mu napĺňala srdce, dušu, myseľ. Bol to veľký prisľúbený Pokoj. A taký pokoj sa nemôže nikdy draho zaplatiť!... A ako tak uvažoval, posledný raz hľadel na veľkú nepriateľskú silu, ktorá ho obkľučovala a drvila. Videl oblôčky trestnice a počul výkriky mučených. Pozeral na víťazstvá, Géniov a Orlov, ktorí pyšne dvíhali svoje dravé hrdlá a rozprestierali krídla na rímsach a svorníkoch sklepení, na korunované sochy cisárov s parádnou výzbrojou a s remeňami opasu-júcimi ich mramorové postavy — na všetky tie symboly násilia a storočného utlačovania, ktoré išlo i jeho zmámiť....
Zavznela trúba. Znak na odchod. Zástup, obkolesený oddielom luzitánskych jazdcov, ktorí behali sem i tam na malých hispanských koníkoch, pohol sa a okovy zacvendžaly. Bolo obdivuhodne jasné jarné ráno. Popri ceste na tráve sa blyšťala ešte rosa. Vzduch voňal akousi sladkosťou a na obzore plávaly ľahké oblaky. Niektoré stromy na poli ako nejaké svietniky dvíhaly haluze, pokryté bielym alebo ružovým kvetom, a pozdĺž cesty Septimiánovej biele gule agátov, vtáčieho zobu a rozkvitnutej bazy tvorily akoby procesiu panien. Veľké vence ruží v záhradách z a chytá valy sa cyprov, a ľalie so zlatými srdcami skláňaly k prechádzajúcim bied-nikom žhavú kadidelnicu svojich voňavých a nepoškvrnených kalichov. V diaľke na najvyšších končiaroch Atlasu belal sa ešte sneh. Zdalo sa, že celá rozveselená príroda je po akomsi očisťujúcom kúpeli. Oči baníkov, dosiaľ nedostatočne zvyknuté na denné svetlo, očarovala akási detská nevinnosť. Aká to bola rozkoš, po tmách a dusivých výparoch bane videť to krásne svetlo, dýchať ten jemný ranný vzduch! Nartzal, idúci pred Jaderom, náhle sa obrátil a povedal:
-Bratku, pamätáš sa na háje Thagasty, ktorými sme minulého roku išli i s Cypriánom? Boly tiež také biele a rozospievané slávikmi...
-Pamätám sa, — povedal Jader. A večer sa nebo zkrvavilo: bola to predzvesť nášho mučeníctva. Kto by bol vtedy uveril, že je to také blízke?
A Matha, ktorý bol s ním skutý na jednej reťazi, dodal:
-A pripomínaš si, bratku, hostinec v Thuburziku a hada, ktorý ti ako diadém ovenčil hlavu?
-Ach! — odpovedal Jader s akýmsi cudzím a hrdým prízvukom, — moje srdce bolo slepé. Nechápal som, aká koruna mi bola určená, vznešenejšia než všetky koruny sveta!...
-Áno, áno! dostaneme purpurovú korunu, — ozval sa Nartzal a okutými rukami zakýval sťa nejaký víťaz na stadiu.
Tak idúc, rozprávali s veselosťou trochu horúčkovou. Ostatní šli mlčky, vhĺbení v nekonečnom rozjímaní. Prenikala ich myšlienka na blízku smrť. Cecilius myslel na ňu možno viacej než jeho druhovia. Posilňovalo ho vedomie uváženej obety. Nesmútil za ničím. Iba Birzilina neprítomnosť mu bola bolestná. Spomienka na nevďačnosť, ktorá sa mu mimovoľne vracala stále na pamäť, znepokojovala mu trochu pohodu ducha. Ale hlboký pokoj prírody, dobrota, čo sostupovala akosi priamo s neba, objímala celé jeho bytie a vyrovnávala jeho jazvy a liečila staré rany.
Okolo neho a okolo žalostného sprievodu bolo všetko také spokojné!
Na konci úbočia oráč poháňal plavobielych býkov, ktorí boli akoby zo starého mramoru a mali1 ozrutánske rohy. Blyštiace sa rádio krájalo pásma žltej zeme, ktorá sa odrážala od červene svahu, ako sa odráža relief od metopy chrámu. Všade sa krútilo koleso večitej práce. Otroci, roztratení po poli, čistili viniče a prirezávali olivy. Roľník obzeral jačmenné lány, čo boly ako nejaké zamatové rúno. Na lúkách, žiariacich divým makom, iskiernikom, ďatelinou a vičencom, pásly sa kravy. Okolo cesty, kade kráčali vyznavači, stálo len málo ľudí. Každý si všímal svojej roboty. Gazdovia sa tvárili, ako keby ich ani nevideli... Neďaleko mesta zástupy začínaly hustnúť. Medzi pohanmi boli zamiešaní i početní bratia. Niektorí sa pretískali pomedzi konské kopytá a bozkávali okovy odsúdencov. Kývali vavrínom, šatkami, rôznofarebnými stužkami a volali:
-Vítajte, bratia!
-Žite v Bohu!
-Zdravstvujte v Pánovi!
-Žite večne, Kristovi svedkovia!
Hľadiac na baníkov, pociťovali akúsi hrôzu, spojenú s ľútosťou a s obdivom. Úbožiaci1 boli naozaj sošlí, vial z nich až strach. Zdalo sa, že im už nestačí ani dych. A jednako neznáma, tajná sila ich ešte stále udržiavala, aby sa mohli dočkať blízkej slávy.
Rýchle prešli cez Lambezu, kde bola väčšina pohanov. Pri Kapitoliu a pri Eskulapovej svätyni ich prijali s nepriateľskými výkrikmi. Aby však vyhli srážkam, viedli ich bočnými uličkami, ktoré ústily do záhrad. Cestu, belejúcu sa v slnci, ohrádzaly hlinenozlatisté múry. Prichádzali okolo malých víl a gazdovstiev, ktoré prináležaly vojenským vyslúžilcom a ktoré boly plné kvetov a exotických rastlín. Tí, ktorí bojovali na hraniciach Persie alebo Armenie, posadili svoje hriadky mnohofarebnými tulipánmi, čo sa mihotaly medzi pristrihnutvrni alejami zimozeleňovými. Sochy božstiev, rozložené uprostred, obtáčala biela baza. Vo vzduchu visela ťažká a opojná vôňa. Mučeníci boli na to všetko necitliví. Keď sa približovali k miestu popravy, ich oči, zamierené kamsi do krajín vytrženia, podmanily nadzemské videnia.
Rozsudok sa mal vykonať v tesnom údolí, ktoré sa rozkladalo na juh od mesta. Úbočia boly stupňovité ako v nejakom cirkuse alebo amfiteátri. Protivná stena padala skoro kolmo k vysokým a širokým brehom potoka, rozvodneného jarnými dažďami. Na jeho dne bolo videť korene bazy a po okraji rástly smutné a nachýlené vŕby. Na štíte mierneho svahu stál rad topoľov s povievajúcim lístím. V hmlistej diaľave bledého neba nevýrazne sa rysovaly vápenaté končiare Auresu.
So zreteľom na veľký počet odsúdencov vymysleli vtipný spôsob popravy. Aby sa na jednom mieste nenahromadilo toľko mŕtvol, všetkých rozostavili po desiatich popri potoku. Tak bolo i katom ľahšie, i trýskajúca krv nevytvorila mláky, ale stiekla do koryta. Kat, obstatý službou a pomocníkmi, čakal už pripravený. Dav si ho ukazoval palcom a volal ho menom:
-Mukapor! Mukapor!...
Tak všeobecne nazývali hlavného kata. Bol to Libyjec, obor a v celom okolí mal zlú povesť. Tučný, čierny a kučeravý, s tvárou podobnou tlame morskej potvory, stál opretý na ozrutánsky obojsečný meč a akosi nevľúdne hľadel pred seba. Široký opasok mu sťahoval brucho, vystavajúce zpod červenej tuniky, ktorá mu siahala len po kolená. Sandály z červeného dreva boly červenými remienkami pripäté k jeho bosým nohám. Na hlave sa mu ježily fúzy ľvej kože. Laby mal zauzlené na prsiach. A dlhý chvost mu udieral o ovinovačky.
Cecilius, ktorý kráčal na čele skupiny, nezbadal túto odpornú postavu. Pozeral na protiľahlý kopec, strakatý a pohyblivý od zástupu zvedavcov. Ako pred mestskými bránami, tak i1 tu kresťania boli smiešaní a roztratení medzi pohanmi. Stratori z obavy, aby nenastaly srážky, nariadili ticho. Dav stál pomerne mlčky. V značnej vzdialenosti nad hlavami divákov začínaly terasy, vily a zábavné pavilóny. Medzi hustými stromami a borovicami alebo cyprovými hájmi tu i tam sa ukazovaly letohrádky, rotundy s okrúhlymi stĺpovými kupolami, zelené besiedky s rozostavenými mramorovými lavicami, vinné aleje, prepletené červenými a žltými ružami, vodomety s mramorovými mušľami, zurčiace bystriny. V jednej z tých vysoko postavených záhrad bolo videť obšírnu terasu, obtiahnutú ažurovým zábradlím a oblúkmi so štíhlymi stípami a ovenčenými hlavicami. Na okraji balustrády sedela mladá dievčina s nádhernými plavými vlasmi. Bola oblečená v hyacintových šatoch. Hrala na akomsi nástroji. Ale nebolo počuť ani jeho hlas a nedal sa rozoznať ani jeho tvar... Martyrovým vytrženým očiam bol ten kopec nebeským, rajským krajom. A budovy boly mystické príbytky anjelských chórov a vyvolených duší, okrídlených hudobníkov, čo hrajú na flétne alebo na pandore... Keď uvidel dievčinu, ostatný raz sa mu pred zrakom objavil Birzilin obraz. Hľadal ju medzi búrlivým zástupom, nepoko-jacím sa na protiľahlom brehu. Nenašiel ju. A to mu sovrelo srdce. Strpčilo nadšenie. Zašeptal:
-Buď vôľa Tvoja!
Schytili ho katovi pomocníci. Mal byť najprvší. Sácali ho, šarpali, zaviazali mu oči, ruky mu založili na chrbát a stiahli ich. Ktorýsi sa mu zaprel na plecia a skrčil ho, takže ho prinútil, aby si pokľakol na okraj potoka. Kedysi to isté učinil i Cyprián, keď mal dostať smrteľnú ranu. Bol nachýlený k žblnkotajúcemu potoku a v tej tragickej chvíli sa mu tak isto ako Cypriánovi zdalo, že sa nakláňa ku žriedlu Života...
Jednako, i keď bol vo vytržení vrcholnej modlitby, počul za sebou strážnikov, ako sa rozprávali, sväzujúc ostatných odsúdených. Neočakávane jeden z nich zavolal:
-Pozri!... Vidíš tú ženu, ako letí? Čo chce?
-Je akiste šialená, — odvetil druhý, — vlasy má rozviate, štóla sa jej vlečie po zaprášených pätách...
-Aha, pretrhla stráž, už je na tamtej strane potoka!
-Odsunula povraz, už prešla!
-Ako sa znepokojuje, aká je vladárska!
-Blíži sa k nám! Letí...
Náhle k mučeníkovým ušiam zaletel srdcervúci výkrik:
-Otče! otče! to som ja!
Cecilius by bol tento výkrik rozoznal i uprostred ohlušujúcej vravy davu. Tak dávno ho očakával! Zdvihol hlavu; čelo, i keď ho páska tônila, jednako vyžiarovalo, a hlasom, čo nadľudskou silou a láskavosťou lámal vychudlé hrdlo, zvolal celý bez seba:
-Birzil! Birzil!... dieťa moje!
Hlava mu spadla k zemi a hlasom, ktorý sa chvel radosťou a úctou a ktorý bolo očuť i na druhom brehu, povedal:
-Chvála Bohu!
Mukapor podišiel. Zdvihol meč. Zablyšťal sa sťa slnce. Išiel rad radom a ťal ako kosec, čo stína pokosy. Cecilius, vycítiac jeho príchod, schýlil sa ešte väčšmi a kŕčovite natiahol hrdlo. Meč sa vyšvihol, padol, odrazil a v povetrí rozsial dážď krvavých kvapiek.. .
Dokonaná obeta.
Kresťania, pobúrení hrôzou a nadšením, že videli prvú preliatu krv, povstali na trávniku pobrežia a celí rozochvení s jasotom oslavovali mučeníka. Prerazili vytie šialeného davu. So všetkých svahov údolia dvíhal sa k nebesám víťazný pokrik:
-Chvála Bohu!...