P. Vincent Mária Bernadot, OP


Apoštol pravdy



P. VINCENT MÁRIA BERNADOT, O. P.
APOŠTOL PRAVDY - REHOĽA BRATOV KAZATEĽOV
V OLOMOUCI MCMXXXV

NIHIL OBSTAT
P. Methodius Habáň O.P. censor ex officio
IMPRIMATUR
Fr. Thomas M. Dittl O. P., Prior Provincialis Pragae, die 4. Júlii 1935 Reg. pag. 218/62.
Nr. 16408.
IMPRIMATUR
Dr. Joannes Martinú, Vicarius generalis Olomucii, die 22. Octobris 1935

Z francúzskeho preložil Fr. A. M. G. z rehole Kazateľov (Dominikánov)
Tlačou Lidových závodů tiskařských a nakladatelských v Olomouci

Prehlásenie.
Autor prehlasuje, že sa chce celkom prispôsobiť ustanoveniam pápeža Urbana VIII. Niektorým osobám dáva názov svätý alebo blahoslavený, hoci ich úcta ešte nebola od cirkvi potvrdená. Tým nemieni v tejto veci napred rozhodovať o výnosoch sv. Stolice.

IMMACULATAE VIRGINI MARIAE ORDINIS PRAEDICATORUM REGINAE AC VESTRICI

Digitalizácia: Dominikánsky knižný klub, 2012
V knihe je ponechaná pôvodná gramatika a citácie zo Sv. Písma



Obsah



Úvod prekladateľa
Ad vos, o juvenes!
POČIATOK DOMINIKÁNSKEJ REHOLE
I. PRÍPRAVA NA APOŠTOLÁT
HLAVA I. Dokonalé zriekanie podľa rád evanjelia.
HLAVA II. Kontemplatívny život.
HLAVA III. Účinnosť dominikánskej prípravy na apoštolát.
II. SPÔSOB APOŠTOLÁTU
HLAVA I. Všeobecný ráz dominikánskeho apoštolátu.

HLAVA II. Kázanie.
HLAVA III. Misie.
HLAVA IV. Učenie.
III. NAŠE VZORY
HLAVA I. Svätý Dominik.
HLAVA II. Svätí.
HLAVA III. Mučeníci.

Úvod prekladateľa


V slovenčine vydávame dielko, ktoré v pôvodine znie „L'Ordre des Fréres Précheurs" — „Rehoľa Bratov Kazateľov".
Je to stručná, ale presná charakteristika geniálnej životnej myšlienky sv, Dominika, veľkého mnícha a apoštola, spolu aj charakteristika rehole Kazateľov čiže Dominikánov.
Knižka určená je študentom, ktorí túžia po rehoľnom a kňazskom stave a chcú v kláštornej samote pracovať na osobnom posvätení a na posvätení nesmrteľných duší, ktorí z plnosti svojho duchovného života chcú dušiam rozdávať Pravdu, ktorí chcú: „Chváliť, žehnať, kázať — Laudare, benedicere, praedicare".
Určená je i tým, ktorí chcú poznať ducha dominikánskej rehole, stať sa jej priateľmi a pracovať na jej rozšírení duchovnou alebo hmotnou podporou, upozornením zbožných a schopných mladíkov atď.
Vy, ktorí cítite dotyk božskej Lásky a počúvate hlas večného Majstra, ktorý vás volá do tejto rehole, neodporujte jeho volaniu, proste o pomoc a svetlo Ducha sv. a nasledujte Jeho vnuknutia! Keď budete verní hlasu Božiemu, pochopíte tajomstvo vznešenej dominikánskej myšlienky, ktorá sa zrodila v hrdinskom srdci nášho apoštolského Otca, ktorého cirkev sv. velebí v antifone: „O lumen Ecclesiae, doctor veritatis, rosa patientiae, ebur castitatis, praedicator gratiae!" Potom vždy s väčším svätým nadšením budete volať: Mirabilis Deus in S. Patre Dominico!
Opravdivý život podľa jeho myšlienky učiní vás šťastnými a vytvorí z vás apoštolov, ktorí sú posväcovaní a posväcujú.
Prekladateľ.



Ad vos, o juvenes!


Mladíci, táto knižka je pre vás! Vďaka Bohu, aj dneska ideál rehoľného života vábi najčistejších a najšľachetnejších z vás. Mnohí mladíci si zaumienili svoj životný cieľ učiniť čo najvznešenejší a najplodnejší; vo svojom srdci cítia túhu po dokonalom živote a zdá sa im, že počujú vyzvanie kedysi prednesené mladíkovi z evanjelia: „Všetko, čo máš, predaj a potom príď a nasleduj ma."
Hoci mnohí tušia, že rehoľný stav je nad každý iný, predsa málo o ňom vedia a nemôžu nájsť nestranného radcu, ktorý by im v ňom odkryl opravdivú a bohatú krásu. Mnohí Prozreteľnosťou postavení v čelo kresťanskej mládeže, pod rozličnými zámienkami ju odvracajú od rehoľného života; to je jedným z nešťastí našej doby. Predsa Boh sám ho predložil veľkodušným srdciam ako najdokonalejší ideál. Preto je toľko sklamaných a prázdnych životov.
Toto dielko chce vám pomôcť v rozhodnej chvíli, keď sa váš životný smer navždy upravuje; chce vám jasnejšie ukázať ideál predložený naším Pánom Ježišom Kristom a ako ho uskutočnila jedna z veľkých reholí, ktoré sa podľa výroku samej cirkvi k tomuto ideálu najdokonalejšie priblížily.
Ponúkame vám ho úprimne. Najprv preto, lebo vyzýva vás k tomu, čo je tu na svete najväčšie, totiž rehoľný život a apoštolát — apoštolát prameniaci z najvnútornejších síl rehoľného života. V cirkvi je obdivuhodné to, že keď najskromnejšiemu mladíkovi, ktorý miluje Boha, predkladáme veľké idey a vznešené úlohy, vždy sa ho môžeme dotknúť.
A potom tieto stránky nevysvetľujú nejakú prázdnu teóriu, ale životnú myšlienku, ktorá sa osvedčila. Sedem storočí dokazuje jej moc. Veľký počet svätých, mučeníkov a velikánov priamo poukazuje na to, že jej patrí ich svätosť a hrdinskosť. My opakujeme len to, čo nám o nej hovoria: „Quod scimus loquimur, quod vidimus testamur."
Prozreteľnosť každému určila jeho miesto. Vo vesmíre každé stvorenie je užitočné. Vo vášnivom boji duší všetci máme vyplniť úlohu, poslanie svetla a vykúpenia. Veľkou milosťou je poznať ho; našou prvou povinnosťou je vykonať ho.
Tieto stránky vám ho ukazujú a osvetľujú. Hovoria vám to, čo bolo najprv prežité. Azda ste z tých, ktorých Boh volá k tomu, čo Klement Alexandrínsky menuje „kráľovským dielom vykúpenia duší".
Čítajte a pred Bohom uvažujte …



POČIATOK DOMINIKÁNSKEJ REHOLE


Prvé počiatky.

Prvé počiatky rehole Kazateľov siahajú až do roku 1203, Kastílsky kráľ Alfonz IX, v lete spomenutého roku poslal Diega Azeveda biskupa z Osmy, k dánskemu kráľovi, aby žiadal o ruku jeho dcéry pre španielskeho kráľovského princa, Diego za sprievodcu si vzal Dominika Guzmana, priora svojej reformovanej kapituly; s ním spojovalo ho úzke a sväté priateľstvo. Len čo prekročili Pyreneje, vstúpili do kraja, ktorý bol celkom zatopený bludami. Albigenský blud pustošil južné Francúzsko, V Toulouse Dominik spozoroval, že ich hostiteľ je prívržencom zhubnej náuky. Bl. Jordán Saský vypráva, že v jeho apoštolskej duši sa hneď prebudila túha priviesť zpiatky nešťastného poblúdilca. To nebolo ľahko. Dominik musel celú noc presvedčovať, vyvracať, vysvetľovať. Hoci bludár bol hlboko zarytý vo svojom blude, predsa prior z Osmy bol svätec a svätcom nemožno dlho odporovať. Dominik Guzman bol synom vznešenej španielskej rodiny, ale ešte vznešenejší ctnosťami, v ktorých sa cvičil už od útleho detstva; vynikal hlavne žiarivou čistotou, živou láskou k štúdiu, jasným a bystrým rozumom a silnou vôľou. Patril k dušiam, ktoré boly obsypané najbohatšími darmi prírody, ktoré vynikaly veľkou svätosťou a ktoré boly určené, aby vykonaly veľmi zvláštne plány Prozreteľnosti. Pri úsvite bludár sa poddal neodolateľnej čarovnej sile muža Božieho, zriekol sa bludu a vyznal katolícku vieru.
Boh hneď odmenil horlivosť svojho sluhu, a to svetlom, ktoré mu odhalilo budúci život. Ukázal mu dielo, ku ktorému si ho vyvolil. Bernard Guy dosvedčuje : „Skutočne, blahoslavený Dominik si od tej chvíle robil v duši plány, že bude horliť pre spásu neveriacich a že založí kazateľskú rehoľu, aby národom hlásala evanjelium."
Odtedy celý život sv. Dominika smeroval k tomuto veľkému cieľu: založiť rehoľu Kazateľov.
Keď sa roku 1205 po návrate z druhej cesty a po pobyte vo večnom Meste vrátili do južného Francúzska, pri Montpellieri stretli sa s pápežskými vyslancami Arnoldom Amalricom, opátom z Citeaux, s Fr. Petrom a Rudolfom. Pápežskí misionári už po dlhý čas pracovali, aby zpiatky do cirkvi privedli tieto krásne južné kraje, ktoré sa uprostred kresťanstva staly stálym ohniskom nepokojov a neporiadkov. Ale márne. Úsilie najvytrvalejších vyslancov stroskotalo na úskalí zarytosti bludárov a ľahostajnosti, ba často spoluvine duchovenstva. Opát zo Citeaux smutne to vyznáva : „Keď napomíname bludárov, vytýkajú nám hriešny život kňazov. Hovoria nám: Napravte tých; keď to neurobíte, neprichádzajte nám kázať." A blah. Jordán dodáva, že vyslanci aj pre vysilenie a nechuť chceli sa vzdať misie, ktorú im pápež sveril.
Príchod biskupa z Osmy a sv. Dominika spôsobil veľký obrat. Vyslanci žiadali ich o radu na ďalšiu prácu; biskup im odpovedal, a tým vyjadril nielen svoju mienku, ale — ako poznáme — i vnútorné smýšľanie svojho priateľa Dominika: „Moji bratia, takto nesmiete pokračovať" — a ukazoval na nádherný voz hodnostárov, na ich bohaté rúcho a vystrojenie, — „slovom nikdy na pravú vieru neprivediete tých ľudí, ktorých strhujú príklady. Bludári, aby si získali jednoduchých ľudí, naoko žijú sväté, zachovávajú chudobu a žijú prísnym životom. Pohľad na váš opačný spôsob života mnoho nepovzbudí, ba zhubne pôsobí. Klin vyrážajte klinom; pokryteckú svätosť prekonajte úprimným a dokonalým náboženským životom."
„Dobrý Otče, teda jakú radu nám dáš?" pýtali sa vyslanci. — „Robte to, čo ja urobím" odpovedal sv. biskup. Vedený duchom Božím, zavolal svojich ľudí a poslal ich do Španielska s celým vystrojením a zásobami; ponechal si len niekoľko kňazov a Dominika, ktorého veľmi miloval, a prehlásil, že ostane v kraji, aby hlásal pravú vieru.
Diego a Dominik hneď začali bludárom hlásať evanjelium a žili v dokonalej chudobe.
Veľký plán sv. Dominika začal sa uskutočňovať. Ale jeho úplné prevedenie dialo sa veľmi pomaly, lebo boly veľké prekážky, ktoré by boly odviedly duše menej hrdinské, ako bola duša priora z Osmy. Biskup sa po niekoľkých mesiacoch vrátil do Španielska a tam zomrel; svojmu priateľovi zanechal vedenie svätého kázania. Ten, ktorého odteraz volali bratom Dominikom, ešte desať rokov pracoval na obrátení bludárov (1206—1216). Nešetril žiadnej námahy. Deň posvätil kázaniu a noc modlitbe; svoje ohnivé slovo zúrodňoval prísnym kajúcim životom. Stále chodil po južných krajoch pokorný, chudobný, bosý. Často mával učené hádky s vodcami Albigenských, aby poučil ľud, oklamávaný nepravými apoštolmi a učencami; skvele zvíťazil nad nimi v Servian, Béziers, Carcassonne, Pamiers, Verfeil, Montréal, Fanjeaux a v iných mestách, kde zázraky často potvrdzovaly moc jeho slova. Na prvý pohľad výsledky neodpovedaly jeho horlivosti a hrdinskej ctnosti. Radostne znášal všetky pohanenia a hrozby. Jeho život bol mnoho ráz v nebezpečenstve. Okrem toho krížová výprava, ktorú vyvolali bludári svojimi výstrednosťami a ktorá trvala od roku 1208 až 1215, veľmi nepriaznivo pôsobila na jeho apoštolát pokoja; srdcia, podráždené tvrdým potlačovaním križiakov, stávaly sa ešte odbojnejšie.

Sv. Dominik i uprostred tejto nevďačnej práce nezabúdal na veľký plán, ktorý si vytvoril roku 1203. A skutočne, od svojho príchodu do Languedocu až do smrti (1203—1221), bol mužom, ktorý žil pre veľkú myšlienku : založiť rehoľu Kazateľov. Všetky jeho kroky, cesty, úsilia smerujúce k tomuto cieľu, dokonale uvážené a konané s pevnou vôľou, spôsobilý, že dejepisci nášho veku Zakladateľa Kazateľov nazvali veľkým politikom. Ale predovšetkým bol svätcom, vášnivým milovníkom Boha a duší, ktorého láska, podporovaná mimoriadnymi prirodzenými vlastnosťami, učinila súcim stvoriť a previesť také ohromné dielo.
Jeho plán bol hneď od počiatku presne určený, to jest založiť rehoľu Kazateľov, ktorí by apoštolovali príkladom dokonalého života sebazapierania podľa rád evanjelia a hlásaním vedy.
Zo svojich dlhých ciest a neúnavnej apoštolskej práce v bludárskej zemi poznal veľké nebezpečenstvo, ktoré vtedy hrozilo kresťanskej spoločnosti a ktoré ani práve zosvetštené duchovenstvo nemohlo zahnať. Chcel založiť rehoľu apoštolov, aby prispel k pomoci ohroženej viere.
To bol celkom nový plán v cirkvi.
Rehoľné duchovenstvo jako aj mnísi, až dosiaľ shromaždení boli okolo zvláštneho chrámu, ktorý spravovali a pod priamym dozorom biskupa viedli spoločný život v duchu rád evanjelia. Svätý Dominik prvý stvoril plán extrahierarchickej rehole, to jest spoločnosť rehoľníkov, ktorí by žili prísnym, kajúcim a kontemplatívnym životom, ustanoveným od apoštolov a venovali by sa apoštolskej práci pod priamou závislosťou od rímskeho pápeža. Neboli kňazmi určitého biskupa, ani mníchmi určitého opáta, ale misionármi a teologami pápeža, ktorý by ich posielal všade tam, kde by treba bolo hájiť pravdu. Utvorili rehoľu v podstate apoštolskú, rehoľu všeobecného kázania, podriadenú priamo najvyššiemu biskupovi, aby ich posielal do celého sveta poučovať neveriacich, obracať bludárov, hájiť vieru medzi kresťanskými národami a niesť ju až k divokým kmeňom.

Založenie a schválenie.

Je veľmi dôležité, že tento celkom nový plán v cirkví bol hneď na začiatku tak dokonale vytvorený, že v budúcnosti nemusel byť opravovaný. V tom istom čase utvorily sa i iné rehoľné spoločnosti, ktoré sa po čase stály veľmi príbuzné reholi Kazateľov. Ale všetky od svojho založenia boly laické bratstvá, ktoré, aby sa mohly prospešnejšie účastniť prúdu cirkevného života, musely sa viac alebo menej prispôsobiť klerikálnemu zriadeniu, ktoré dal Otec Kazateľov svojej reholi. Rehoľa sv. Dominika bola jediná z reholi založených v tom istom čase, ktorá od svojho založenia mala presne určené základné prvky potrebné na apoštolát, ktorý vyžadovaly potreby kresťanskej spoločnosti.
To iste svedčí o geniálnosti sv. Dominika organizátora a na jeho úzkom spojení s rímskou cirkvou, ktorej zostal verný po celý život. Za šestnásť rokov, v ktorých sv. Dominik dozrieval a uskutočňoval veľkú myšlienku (1205—1221), až šesť ráz podnikol cestu do Ríma, aby podal zprávy dvom veľkým pápežom, ktorí v tedy sedeli na stolci sv. Petra. Do jakej miery prispel Innocent III. a Honorius III. na presnom určení plánu priora z Osmy? Jaká je ich osobná účasť vo vnuknutí jeho diela? Nič určitého nemôžeme tvrdiť, lebo nemáme bezpečných dôkazov, Ale vieme na príklad, že keď štvrtý lateránsky snem odsúdil myšlienku založiť dominikánsku rehoľu tým, že zakázal zakladať nové rehoľné spoločnosti, práve sám pápež sv. Dominikovi poradil, aby svoje plány upravil podľa výnosov snemu prijatím rehole sv. Augustína.
Nech už bolo jakokoľvek, pápeži schválili úsilie sv. Dominika, a to tak rozhodne a ochotne, čo je nezvyklé rímskej pomalosti a opatrnej zdržanlivosti, že je zrejmé, že dôkladne poznali nové dielo a celkom mu dôverovali.
Skutočne Innocent III. 17. novembra 1206 listom k vyslancom do Languedocu ustanovil sv. Dominika a jeho druhov apoštolskými Kazateľmi. To bolo v cirkvi celkom nové zriadenie. Ale počet misionárov bol veľmi malý, jako píše bl. Jordán Saský. Zakrátko sv. Dominik ostal skoro sám. Len za deväť rokov, a to ešte veľmi ťažko získal niekoľko žiakov, asi dvanásť; shromaždil ich v Toulouse, a tak založil prvý kláštor 25. apríla 1215.
Zdá sa, že cirkev čakala len na toto založenie, aby verejne odporúčala nové vojsko.
O niekoľko mesiacov v júli biskup Fulko mocou svojho úradu schválil pre svoju toulousku diecézu rodiacu sa rehoľu a to listinou, ktorá nám jasne dokazuje, že svojskosť rehole už bola určená: „Týmto prehlasujeme, že sme si zvolili Brata Dominika a jeho druhov za kazateľov, ktorí by vykorenili bludárstvo, bojovali proti nerestiam, hlásali pravú vieru a učili ctnostnému životu. Rozhodli sa žiť v dokonalej chudobe, chodiť peši a kázať slovo Božie."
Keď sa sv. Dominik v auguste 1216 vrátil z Ríma, na radu Innocenta III. shromaždil svojich bratov (bolo ich už šestnásť) v Prouille a s ich súhlasom prijal rehoľu sv. Augustína, ku ktorej pripojil prísnejšie predpisy o jedle, pôstoch, spaní a odeve, podstatne prevzaté od premonštrátskych kanonikov, ktorí boli vtedy najhorlivejšou a najrozšírenejšou kanonickou rehoľou.
Bl. Humbert píše: „Naše stanovy boly vzaté zo stanov premonštrátov, A táto voľba je dobrá, lebo premonštráti majú reformovanú a zdokonalenú rehoľu sv. Augustína, ako cisterciti rehoľu sv. Benedikta. Táto rehoľa zachováva prísny kajúci život, krásne, staré, kláštorné obyčaje a množstvo rehoľníkov veľmi rozumne spravuje generálnymi kapitulami a kanonickými vizitácíami. Keď blahoslavený Dominik a jeho prví bratia neobdržali od pápeža dovolenie na novú a prísnejšiu rehoľu, po ktorej túžil ich horlivý duch, z uvedených príčin zvolili si rehoľu sv. Augustína a veľmi správne prevzali stanovy, ktoré boly prvé v kanonickej reholi a ktoré obsahovaly prísnosť, krásu a rozumnosť, čo sa shodovalo s ich cieľom. Quod arduum, quod decorum, quod discretum. Kazatelia sa s týmto nespokojili; pri svojich každoročných kapitulách pripojili a pripojujú mnoho iných rehoľných predpisov, lebo v reholi sv. Augustína prvé miesto nechcú vyhradiť len vyučovaniu a kázaniu, ale aj svätému životu."
Po ujednaní Zakladateľ odchádza do Ríma a 22. decembra 1216 prijíma pápežskú bulu, ktorou rehoľa Kazateľov bola slávnostne schválená: „Honorius, biskup, sluha sluhov Božích, našim milým synom, Dominikovi, priorovi kláštora sv. Romána v Toulouse a jeho Bratom, ktorí složili alebo složia sľuby kláštorného života...Radostne vyhovujeme vašim oprávneným žiadostiam, spolu vám udeľujeme privilégium, že pod ochranu blahoslaveného apoštola Petra i pod svoju ochranu prijímame chrám sv. Romána v Toulouse, v ktorom ste sa zasvätili službe Božej. Ustanovujeme, aby kanonická rehoľa, v tomto chráme založená podľa vôle Božej a podľa rehole sv. Augustína, zostala tam stále a nezrušiteľne..."
Druhá bula, vydaná toho istého dňa a už rozhodná, potvrďuje rehoľu nových rehoľníkov ako Kazateľov. Pápež Dominikovi píše: „Súc presvedčení, že Bratia tvojej rehole budú bojovníkmi viery a svetlami sveta, potvrdzujeme tvoju rehoľu a prijímame ju pod svoju moc a ochranu."
O mesiac neskôr 21. januára 1217 bola vydaná ešte nadšenejšia bula, ktorá sv. Dominikovi a jeho bratom dodala novej odvahy a určila im názov, ktorí majú mať v cirkvi: „Honorius, biskup, sluha sluhov Božích, svojim milým synom, Kazateľom v toulouskom kraji."
Sv. Dominik vrátil sa do Francúzska a 15. augusta 1217 svolal druhé shromaždenie do Prouille. Začalo sa veľmi radostne: „Milovaný Otče", jako ho synovia radi volali, bolo rozhojnením požehnaní spoločného Otca veriacich; rehoľa bola založená, potvrdená, horlivo odporúčaná všetkým biskupom rímskej cirkvi.

Rozosielanie.

Ale shromaždenie sa skončilo, jako by nikto nebol čakal. Blahoslavený Dominik znovu prijal sľuby bratov a vyložil im veľké plány, ktoré vypracoval pre rozšírenie rehole. Potom prehovoril k nim slovami božského Spasiteľa: „Choďte do celého sveta hlásať evanjelium všetkému stvoreniu! Ešte ste len malé stádo, ale rozhodol som sa vás rozoslať. Nebudete už spolu v tomto príbytku." A oznámil im, že ich posiela do sveta. Bolo ich šestnásť!
Ale v okolí Zakladateľa nebolo hlasu, ktorý by ho nebol vinil z nerozumnosti. Nikto nepochopil jeho odvážne plány. Biskup Fulko, Šimon z Montfortu, jeho najlepší priatelia, poukazovali mu na nebezpečenstvo, ktoré hrozí z rozdeľovania nedávno utvoreného diela. Tvrdili, že deliť znamená rúcať.
Blah. Jordán Saský vypráva: „Ale blahoslavený Dominik bol si istý v zámeroch a sotva kedy musel odvolať slovo, ktoré vyslovil po zrelom uvážení pred Bohom." V tejto chvíli robil pod vnuknutím ducha Božieho, ktorý mu dal prorocky nazrieť do budúcnosti.
„Drahí páni a bratia," — odpovedal Fulkovi a Šimonovi — „nebráňte mi. Viem, čo robím. Keď sa semä hromadí, skazí sa; keď sa rozseje, prinesie bohatú úrodu."
A pokojne v mene Božom Európu rozdelil medzi šestnástich druhov: Noël a Viliam Claret mali ostať v Prouille; Peter Séila a Tomáš mali sa odobrať do kláštora sv. Romána v Toulouse; jeho štyria krajania: Peter z Madridu, Michal Uzerský, Dominik zo Segovie, Guero Gomez mali sa zas vrátiť do Španielska; Matúš Francúzsky, Mannes, Michal Fabri, Bertrand Garrigue, Vavrinec Anglický, Ján z Navarry, Oderich z Normandie mali ísť do Paríža.
Požehnal ich a oslovil: „Choďte pešky, bez peňazí. Nikdy nestarajte sa o zajtrajší deň. Žobrite každodenný chlieb. Uisťujem vás, že nikdy vám nebude chýbať najpotrebnejšie a denne budem sa za vás modliť."
Sám si vzal Štefana z Metz za spoločníka a odobral sa do Ríma, aby tam založil kláštor a aby „stred katolíckej jednoty zvolil za stredisko rehole".
Rehoľa Bratov Kazateľov bola konečne založená.



I. PRÍPRAVA NA APOŠTOLÁT


„Prostriedky, určené od najsvätejšieho Patriachu (t. j. Dominika)
na dosiahnutie nášho cieľa, sú: Okrem troch slávnych sľubov
poslušnosti, čistoty a chudoby rehoľný život s mníšskymi zvykmi,
slávnostná, spoločná, bohoslužobná modlitba a ustavičné štúdium
svätej pravdy. Tieto prvky v našej reholi nemôžu sa odstrániť ani
podstatne zmeniť." (Rehoľné stanovy, kn. I., hl. I., 4.)

Brat Kazateľ podľa vôle sv. Dominika a podľa schválenia cirkvi venuje sa apoštolskej službe. Jeho životným cieľom je zachraňovať duše z lásky k Bohu. Skutky duchovnej lásky sú rozličné, preto jako zvláštny cieľ svojho povolania prisvojuje si spásu duší kázaním vedy.
Predovšetkým usiluje sa rozdávať pravdu dušiam, a to všetkým dušiam; veriacim vykladá bohatstvá viery, bludárom chce ukázať pravé svetlo a priviesť ich zpiatky do cirkvi; ale aj v ďalekých misiách rozdáva ju nešťastným obyvateľom necivilizovaných zemí, ktorí ešte zotrvávajú v pohanských bludoch. Brat Kazateľ je v podstate apoštol.
Podľa sv. Tomáša Aquinského tento úkon lásky je najdokonalejší: „Záslužnejšie je venovať sa duševnej spáse bližného, jako pomáhať mu v telesných potrebách. Tento úkon je nad všetko ostatné, práve tak, ako duša je nad telo. Boh je ním dôstojnejšie oslavovaný, lebo nič tak láskavo neprijíma, ako spásu duší." (Sum. Th. II. II., q. 188, a. 4.)
Rehoľa je apoštolská. Musíme dobre rozumieť výrazu „apoštolská" a ponechať mu význam tradíciou daný; takto označuje zvláštnu svojskosť dominikánskej rehole.
Už dávno je zvykom rozličné rehoľné spoločnosti rozdeľovať na činné rehole, ktoré sa venujú na príklad opatrovaniu nemocných, vyučovaniu, kázaniu; na rozjímavé rehole, ktoré sa celkom oddávajú Božím veciam; konečne na smiešané rehole, ktorých cieľom je kontemplácia prinášajúca ovocie skrze apoštolát. Keď cirkevní učitelia rozlišujú rehole, týmto ponechávajú meno „rehole apoštolské".
Podľa spoločnej náuky, ktorú sv. Tomáš svojím majstrovským duchom presne vymedzil, kontemplatívne rehole treba klásť nad činné, lebo kontemplácia prevyšuje vonkajšie skutky, a tak na prvé miesto smiešané číže apoštolské rehole. Anjelský Učiteľ hovorí: „Lepšie je dávať iným ovocie rozjímania, jako len rozjímať, podobne jako dokonalejšie je osvetľovať, ako len svietiť." Smiešaný čiže apoštolský život je úplnejší, ako čisté kontemplatívny ; spojuje dokonalosť činného i kontemplatívneho života.(1
Už sme povedali, že sv. Dominik založil rehoľu smiešanú čiže apoštolskú, z čoho môžeme vyvodiť dôležité závery:
Ponajprv to, že kázanie a vyučovanie nie sú priamo cieľom rehole, lebo ako — sv. Tomáš učí — samy v sebe sú to úkony činného života, a nie apoštolského, keď nevyvierajú z plnosti kontemplácie. Salamantskí teologovia vysvetľujú: „Veľmi sa mýlia tí, ktorí nerozumne tvrdia, že smiešaná rehoľa najprv smeruje k vyučovaniu a kázaniu; lebo jestli kázanie a vedecké vyučovanie nevychádzajú z plnosti kontemplácie, sú to úkony činného života ... Smiešaná rehoľa, dokonalejšia, jako ostatné, podobná životu Krista, apoštolov a biskupov, nehľadí najprv na kázanie a vyučovanie, ale na prvom mieste a hlavne oddáva sa kontemplácii a potom z výronu tejto kontemplácie vykonáva dokonalé skutky pre bližného; ináč by kázanie a vedecké vyučovanie bolo veľmi nedokonalé."
Z toho tiež vyplýva, že kontemplácia v dominikánskej reholi nemôže byť pokladaná za prostriedok; ináč by musela byť prvým, aby dokonale vyplnila sväté poslanie.
Vlastnosťou činného života je, že kontempláciu podraďuje činnosti. Čo je to za činná kongregácia, ktorá nepredpisuje zbožné cvičenia, modlitby, čítania, často veľmi dlhé, aby rehoľníka pripravila na vážnu službu lásky k bližnému?(2
„Ak sa rehoľník neoddáva modlitbe a štúdiu pre samotnú kontempláciu, ale pre činný život, aby mohol kázať a vyučovať, potom jeho kontemplácia sústreďuje sa na činný život, lebo jej cieľom je vonkajšia činnosť. A tento život je ďaleko od dokonalosti, lebo láska tam nie je dokonale usporiadaná, keďže to, čo má byť milované pre seba a na prvom mieste, je milované len pre vonkajšiu službu." (Passerini.)

Teda jaký je cieľ dominikánskej rehole?

Kontemplácia: nie samotná kontemplácia, ale kontemplácia ovocie prinášajúca v apoštoláte. „V diele sv. Dominika rozjímavý život nie je určený na apoštolskú činnosť ako prostriedok podriadený cieľu, ale je jej vynikajúci a veľmi hojný zdroj." To je vlastný charakter smiešaných čiže apoštolských reholí, ktorých apoštolát nie je cieľom, ale výsledkom kontemplácie. Passerini ešte pridáva: „Smiešaná rehoľa sa vyznačuje tým, že predovšetkým a priamo oddáva sa kontemplácii, a to nie preto, aby táto kontemplácia bola cieľom sama pre seba, ale aby vyrazila svojou vnútornou silou a konala skutky, ktoré sú Bohu najpríjemnejšie, to jest prácu pre spásu duší. Jedným slovom: cieľom smiešanej rehole je kontemplácia, ktorá sa rozlieva na duše a v nich prináša ovocie."

Dominikánska rehoľa patrí do skupiny mníšskych reholí. Od XVI. storočia, podľa nového názoru na rehoľný život, zakladatelia rehoľných spoločností obyčajne vylúčili staré rehoľné obyčaje. Ich žiaci nepripravujú sa na apoštolát tak, ako duchovenstvo v prvých časoch, totiž liturgickou modlitbou a rozličnými kláštornými predpisami, ktoré až do toho času boly spojené so životom podľa rád evanjelia. Zriekli sa tradičnej askézy a väčšiny dôležitých cvičení, na príklad denného i nočného chórového,(3 dlhotrvajúcich pôstov, aby boli v týchto veciach tak viazaní, jako svetskí kňazi a obyčajní veriaci. Horlivým rozjímaním a spytovaním svedomia usilujú sa nahradiť posilu, ktorá vyviera z chórovej modlitby a z posilňujúceho cvičenia v dlhých pôstoch. Keď opustili staré mníšske zvyky, usilovali sa dať viac slobody svojej vonkajšej činnosti.
Brat Kazateľ zostal verný prvotnému spôsobu prípravy na apoštolát. Na svoje poslanie pripravuje sa kajúcim a rozjímavým životom. Nevidí rozporu medzi apoštolátom a prísnym kláštorným životom; úzko ich spojuje vo svojom živote a nachádza s početnými generáciami svätých v tradičnom kajúcom živote podporu svojej činnosti.
Keď sv. Dominik zamýšľal svojich synov vydať všetkým útrapám apoštolskej služby, mohol sa pýtať, ako neskoršie iní zakladatelia, či je rozumné podrobiť ich spolu i prísnym rehoľným pravidlám. Zdalo by sa, že na to nemyslel. Či nebol on sám živým rozriešením rozporu medzi činnosťou a kontempláciou ? Už po dlhé roky vo svojom živote úzko spojoval prísny život, činnosť a modlitbu. Modliť sa bez ustania, noci tráviť v kontemplácii, študovať, postiť sa, bičovať sa a spolu i kázať všetkým, podporovať veriacich, prenasledovať bludárstvo, to bol jeho každodenný život. V rehoľných predpisoch nevidel prekážku, ale čerpal z nich veľkú posilu.
Čo konal, žiadal i od svojich synov, aby to konali. Ustanovil, aby sa starými observanciami pripravovali na apoštolát, ku ktorým pripojil štúdium.
Brat Kazateľ najprv musí byť askéta a kontemplatívny rehoľník, a len potom apoštol.
Jako askéta chce sa očistiť prísnym kajúcim životom, pripraviť sa ním na lásku, chrániť a povzniesť v sebe vnútorného človeka.
Jako rozjímavý rehoľník, žiada si, aby štúdium božských vied, ustavičné čítanie svätých kníh, súkromná i liturgická modlitba naplnily jeho dušu nadprirodzeným životom.
Len vtedy stáva sa apoštolom. Keď jeho duša je naplnená vnútorným životom, ktorý kypí láskou, odchádza k svojim bratom, aby im rozdával svoje najvnútornejšie bohatstvá; jeho apoštolát, kláštornými cvičeniami chránený od nebezpečných vplyvov, ktoré sú v každej vonkajšej činnosti, v kontemplácii čerpá najvyššiu silu. Najvzácnejšie chvíle dominikána, ba z budúceho dobra najväčšie, sú tie, ktoré prežíva v spodobení sa Kristu v kontemplácii, keď dosahuje vrcholného bodu svojho povolania. To je vrchol jeho života.



Jedna krátka veta sv. Tomáša shrnuje dominikánsky život a vyjadruje jeho originálnosť: contemplata aliis tradere.(4
Aj iné rehole, také staré, jako rehoľa Kazateľov, a ešte aj staršie, oddávajú sa kontemplácii, a to odbavovaním božského officia a kláštornými observanciami, svojich mníchov vedú k spojeniu s Bohom, podporujú spásu bližného modlitbou a kajúcim životom a len na druhom mieste sa oddávajú vonkajším skutkom bratskej lásky. Naopak väčšina moderných rehoľných spoločností venuje sa činnosti a opúšťa staré kláštorné zvyky, v ktorých naši otcovia nachádzali nevyčerpateľný prameň sily.
Rehoľa sv. Dominika spojuje tieto dva tvorivé prvky rehoľného života v dokonalý súbor. Nie je to len činná rehoľa ani len rozjímavá; spojuje tieto dve složky a výtvoru j e z nich celkom zvláštny typ. Kontemplácia a činnosť si neprekážajú, ale prenikajú sa a vzájomne podporujú. Kontemplácia pripravuje a plodí činnosť, živí ju a zúrodňuje. Podľa sv. Kataríny Siennskej činnosť je vnútorná plnosť, ktorá sa rozlieva.
Brat Kazateľ sišiel by so svojej cesty, keby svoje povolanie zamenil s povolaním synov sv. Bruna alebo sv. Bernarda; uzavieral by sa do tichej kontemplácie, aby v nej hľadal užšie spojenie s Bohom a zabúdal by, že je určený na spásu svojich bratov.
Ale Kazateľ by sa ešte viac mýlil, keby myslel, že veľmi horlivá činnosť — konaná na úkor kláštorných cvičení, ktoré sú určené na to, aby jeho činnosti dodaly mocnej a stálej sily — prinesie mu istotu, plodnosť a nadprirodzený lesk, nevyhnutné to podmienky plodného apoštolátu.
Teda Brat Kazateľ pripravuje sa na apoštolské poslanie životom dokonalého odriekania podľa rád evanjelia a kontempláciou.
------------------------------
1) Passerini, O. P., De hominum statibus et officiis: „Smiešaná rehoľa je dokonalejšia, ako len kontemplatívna a len činná, lebo plody kontemplácie rozdáva vonkajšou činnosťou . .. Ten život je dokonalejší, ktorý má celú, nezmenšenú dokonalosť jedného a k tomu pridáva druhú; taký je život smiešaný."
2)Salmanticenses (t. j. teologovia zo Salamanky) podávajú o tomto jasné a dôležité úvahy: „Musíme urobiť dôležitú poznámku; totižto, aby sa skutočne mohlo povedať o reholi, že sa oddáva kontemplácii jako prvému cieľu, z ktorého odvodzuje činnosť, ako to vyžaduje i podstatný výmer apoštolského života, totiž život, ktorý obsahuje najvyššiu dokonalosť čisto kontemplatívneho života, nestačí niekoľko úkonov modlitby, jako je rozjímanie, spytovanie svedomia, vzbudenie prítomnosti Božej, niekoľkodňová odlúčenosť a iné podobné veci, ktoré sa nazývajú duchovnými cvičeniami. Naozaj nejestvuje taká činná rehoľa, ktorá by nemala tieto alebo aspoň najdôležitejšie cvičenia; ba často konajú ich i svetskí ľudia v manželskom stave žijúci, ako to skúsenosť dokazuje. Vtedy hovoríme o reholi, že jej činnosť vychádza z kontemplácie a z tej príčiny, že obsahuje najdokonalejší čisto kontemplatívny život a niečo viac, keď svojim členom určuje prostriedky vlastné kontemplácii ako kláštornú samotu, mlčanie, umŕtvovanie smyslov, kajúcnosť, pôst, bdenia, spoločné cirkevné hodinky, duchovné čítania a iné podobné veci. Preto rehoľa, ktorá takto vykonáva tieto úkony v kláštore, ktorá ich dokonale zachováva a len vtedy ich prerušuje, keď treba pomáhať bližnému kázaním alebo vyučovaním, tá rehoľa žije smiešaným životom, to jest s kontemplácie sostupuje k činnosti. Taká je rehoľa Bratov Kazateľov, ktorá — hoci zdá sa, že smeruje predovšetkým k vedeckému vyučovaniu — nielen užíva týchto prostriedkov vlastných kontemplácii, ktoré sme vymenovali,y ale ich prevádza na toto vyučovanie.
Ináč je to s rehoľou, ktorá sa veľmi oddáva náukovému vyučovaniu a kázaniu, a predsa neužíva prostriedkov vlastných kontemplácii, ktoré sme uviedli. Táto rehoľa by bola čisto činná, a preto menej dokonalá, ako smiešané rehole alebo čisto kontemplatívne." (Salmanticenses, De l´état religieux.)
3)Spoločná modlitba cirkevných hodiniek. (Pozn. Prekl.)
4)Iným rozdávať kontemplované čiže ovocie hlbokého duchovného života a nazerania na Boha. (Pozn. Prekl.)



HLAVA I. Dokonalé zriekanie podľa rád evanjelia.


§1. PODSTATA DOKONALÉHO ŽIVOTA

Cirkev vždy učila, že život dokonalého zriekania je pravidelným stavom každého, kto sa chce oddať svätej službe. Učitelia a svätí vždy jednohlasne učili, že dokonalý život, akým žili apoštolovia, je najprimeranejší povolaniu Božích služobníkov a životu, ktorý im umožňuje, čo najúčinnejšie vyplniť ich nadprirodzené poslanie.
Teda tento dokonalý apoštolský život je rehoľný život, v ktorom sa kresťan „celkom oddáva službe Božej a obetuje sa Bohu jako zápalná obeť," ako to hovorí sv. Tomáš.5 Je to dokonalý život, lebo privádza k dokonalej láske.
Nesčíselné prekážky, ktoré obyčajne shrnujeme do troch skupín: dobrá vonkajšie, dobrá telesné a dobrá duševné zabraňujú nám uskutočniť dokonalú jednotu s Bohom, v ktorej je dokonalosť človeka, lebo rozptyľujú ducha a rozdeľujú srdce. Rehoľný život ich odstraňuje a človeka odlučuje od toho, čo nie je Boh alebo Božie.
Sľubom chudoby rehoľník zrieka sa vonkajšieho majetku; vzdáva sa nielen akéhokoľvek osobného vlastníctva, ale aj každého voľného užívania hmotného majetku.
Sľubom čistoty obetuje telesné dobrá; zrieka sa nároku na pozemskú rodinu a vzdáva sa telesných radostí, ktoré sú v iných stavoch dovolené.
Sľubom poslušnosti ide ešte ďalej; vytína posledný koreň hriechu tým, že obetuje svoju slobodu, podrobuje svoju vôľu a tým i všetky úkony svojho života predstavenému, ktorý zastupuje Boha.
Toto trojaké zriekanie, ktoré ho povznáša k vrcholu mravnej veľkosti, prejavuje vznešeným činom, a to nie na deň alebo na určitý čas svojho života, ale navždy. K dokonalosti zaväzuje sa usque ad mortem, ako znie formula dominikánskych sľubov. Takto uniká prevratným zmenám krehkosti a častým prejavom ľudskej slabosti. Upevňuje sa v dokonalej láske. Takto nerozlučne spojuje sa s Bohom a účastní sa na nezmeniteľnosti blažených, nakoľko je to tu na zemi možné.
Trojaký sľub chudoby, čistoty a poslušnosti rehoľníka privádza k dokonalej spravodlivosti a plnej láske. Tento vznešený vynález ľudského srdca dovoľuje, aby Bohu odovzdal všetko, čo prijal, svoj majetok, svoje radosti, svoje srdce, svojho ducha, svoju vôľu a seba celého. Z rehoľníka robí „živú, svätú a ľúbeznú obetu".
Svätý Tomáš hovorí, že i rehoľné sľuby sú zápalnou obetou a cirkevní otcovia ich prirovnávajú k mučeníctvu. Sv. Bernard tvrdí, že mučeníci a rehoľníci budú rovnako odmenení, lebo rehoľné sľuby odovzdávajú všetko a navždy, jako aj mučeníctvo. Keď rehoľník vysloví tieto dve slová, hoci krátke, ale veľké: promitio obedientiam, viac nenáleží sebe, všetko, čo má, patrí Bohu. Sv. Tomáš jasne hovorí, že slávnostné rehoľné sľuby sú skutočné a dokonalé zasvätenie, takže všetky úkony toho, ktorý ich složil, odteraz sú preniknuté ctnosťou nábožnosti a „prináležia k bohopocte ako druh obety". Každý úkon, aj ten najmenší, je úkon posvätený a natoľko povýšený, že „najnepatrnejší skutok z poslušnosti vykonaný," jako hovorí Tauler, „je Bohu o mnoho príjemnejší a má neporovnateľne väčšiu cenu, jako najväčší skutok, na ktorom poslušnosť nemá podiel".
Toto je podstata rehoľného života a stav, ku ktorému cirkev vedie všetkých svojich sluhov, ktorí — podľa slov sv, Petra — majú byť vzorom stáda.
Keď svätý Dominik zakladal rehoľu Kazateľov, musel ju postaviť na tieto tri stĺpy zriekania, lebo bez neho niet rehoľného života. Ale svojim synom určil zvláštne poslanie, preto musel predvídať aj zvláštný spôsob života v duchu troch sľubov. Ľahko pochopíme, že život podľa rád evanjelia vo svojej podstate zostal nezmenený, aj keď sa upravoval podľa cieľa, ku ktorému kráčal; na príklad kňaz, ktorý vyučoval, nezachovával chudobu cistercitu, ktorý zas obrábal polia. Brat Kazateľ, v podstate apoštol, zachováva tri sľuby podľa potrieb apoštolátu. Je chudobný, čistý a poslušný jako všetci rehoľníci, ale aj ako apoštol zasvätený spáse duší kázaním vedy. Preto jeho rehoľný život, aj keď je spoločný všetkým reholiam, má osobitný ráz.


§2. CHUDOBA

Rehoľná chudoba pred sv. Dominikom.

Duchovenstvo v prvých časoch cirkvi žilo v evanjelickej chudobe. Kňazi pokladali si za povinnosť zriecť sa pozemských majetkov a neženiť sa. Nemôžeme si predstaviť ozaj dokonalý spoločný život bez spoločného majetku a bez prísnej chudoby , ktorá z neho vyplýva; konečne táto závislosť od prísnej chudoby je samobytnou známkou dokonalého života, vynikajúcim rysom, ktorý je istotne výrazom príslušnosti ku Kristu. Ježiš, chudobný pri narodení i pri smrti, chce chudobných učeníkov a chudobu kladie jako prvú podmienku dokonalého života: „Si vis perfectus esse, vade, vende omnia quae habes, et sequere me."
Kňazi po dlhý čas žili v tomto dokonalom zriekaní; všetko mali spoločné. Náboženská obec vládla majetkom a kňazom ako prvým chudobným Kristovým dávala skrovné podpory, potrebné na ich výživu. Thomassin tvrdí, že prvé úchylky od tohto pravidla badať od šiesteho storočia; v tomto čase začalo sa oddeľovať niekoľko osobitných majetkov od jednotného celku cirkevného majetku až dosial nerozdeleného, ktoré boly použité na zvláštny cieľ, alebo boly dané kňazovi do užívania. Tento zlý zvyk ešte nebol veľký. V IX. a X. storočí sa veľmi rozšíril a konečne zavládol v celej hierarchii. Vidíme, že podľa vazalného zriadenia zjavujú a množia sa takrečené „beneficiá". Jako sa vojenskí vodcovia delili o dobytú korisť, tak sa služobníci oltára delili o cirkevné majetky, ktoré až do toho času boly pokladané za dedičný majetok chudobných. Kňazi stali sa vlastníkmi.
Keď sv. Dominik založil svoju rehoľu, tento zlý zvyk už dávno zovšeobecnel a bol zakorenený. Mnohí biskupi stali sa mocnými vazalmi a často starali sa viac o svoje bohaté majetky, ako o duchovné záujmy svojho stáda. Veľmi mnohí beneficianti boli zahrabaní do svojho majetku. To malo zlé následky; kňažstvo upadalo do nevedomosti a povolilo mravy, zatiaľ čo bludári, najmä Albigenskí, usilovali sa využiť jeho úpadku a široké vrstvy i hrabivosť kniežat popudiť proti cirkevným majetkom. Pápež to priznáva: „Pastieri stali sa nádeníkmi; sami sa pasú miesto toho, aby pásli svoje stáda; chcú len vlnu a mlieko oviec a zanechávajú ich vlkom."
Je isté, že vtedy chudobu zachovávaly mníšske rehole a i časť duchovenstva, ktorá zostala verná apoštolskej tradícii; volala sa rehoľným duchovenstvom na rozdiel od druhej časti duchovných, ktorých prenikol svetský duch. Toto duchovenstvo, verné dokonalému životu, rozvíjalo sa v horlivých sdruženiach kanonikov, z ktorých najrozšírenejšie bolo sdruženie premonštrátske.
Kanonici a mnísi boli osobne chudobní, ale nie ich opátstva a priorstvá. Rehoľné spoločnosti v Cluny, Citeaux, Prémontré a iné vládly často rozsiahlymi majetkami podľa viac alebo menej prísnych stanov, podľa ktorých žily.

Dominikánsky názor na chudobu.

Treba bolo účinlivejšieho prostriedku, aby bol odstránený svetársky duch kňažstva, ktorý zavinilo bohatstvo.
Boh vnukol vznešenú myšlienku dvom veľkým Patriarchom, ktorých cirkev veľmi často spojuje vo svojich chválach, totiž sv. Dominikovi a sv. Františkovi Assiskému. Skoro v tom istom čase a nezávisle od seba dokonalejšie pochopili základnú ústavu kláštorného života — vende omnia quae habes — a rozhodli sa presne zachovávať evanjelickú chudobu; preto zriekli sa každého vlastníctva, a to nielen osobného, ale aj spoločného vlastníctva reholí, ktoré založili.
Bola to vznešená myšlienka, o ktorej plodnosti svedčí skúsenosť. Zrodila sa v tom istom čase v duši dvoch svätcov a každý ju uskutočnil podľa svojho, bez vzájomného dohovorenia. Na to ich priviedly zlé zvyky a potreby cirkvi.
Teda sv. Dominik rozšíril tradičný pojem chudoby. Nespokojil sa, že každého rehoľníka zbavil vlastníctva, ale celej kláštornej spoločnosti prikázal zriecť sa každého majetku; i kláštor stáva sa chudobný a nemôže vládnuť vlastníctvom alebo dôchodkom; jednotlivci i kláštorná obec majú žiť zo žobrania. Preto rehoľa Kazateľov bola nazvaná žobravou rehoľou.
Svätý Patriarcha bol zriedkavý vzor dokonalého zriekania. Hoci o ňom nepovedal to, čo jeho veľký priateľ z Assisi, predsa, ako dosvedčuje sv. Katarína Siennská, „kráľovnú Chudobu vyvolil si za snúbenicu". Mal len jedno rúcho a v celom kláštore najhrubšie; keď ho treba bolo oprať musel si vypožičať iné. Jeho cela bola najmenšia a najnepohodlnejšia. Vždy požíval len jeden pokrm, lebo i v strave chcel sa vyrovnať najchudobnejším. Nikdy nešiel na koni alebo na voze, ale vždy pešky, bez peňazí a zásob; žil z almužny, spal na slame alebo na doskách, radoval sa, keď bol neláskavo prijatý. BI. Jordán Saský poznamenáva, že bol „opravdivý milovník chudoby".

Chudoba, prostriedok apoštolátu.

Teda vieme, prečo ju tak veľmi miloval. V dokonalom zbavení sa vlastníctva iste videl prostriedok, aby zadosť učinil svojej nesmiernej láske k chudobnému Ježišovi. Vedel, že prísna chudoba bude pre jeho synov účinným prostriedkom osobného posvätenia. Ale dejiny nám hovoria aj o jeho apoštolskej predvídavosti v uskutočňovaní dokonale odriekavého života; na dokonalú chudobu hľadel najprv ako na mocný prostriedok apoštolátu.
Na počiatku svojej kazateľskej činnosti v Languedocu (r. 1206) bol veľmi zarmútený, keď pozoroval veľký vplyv zdanlivej chudoby bludárskych kazateľov; spolu s biskupom z Osmy prehováral pápežských vyslancov, aby zanechali svoje bohaté vystrojenie; sám zbavil sa každej nádhery a svätou chudobou začal kazateľskú činnosť. Len čo shromaždil niekoľkých apoštolských druhov, hneď ich zasvätil do života, ktorý sám upravil, a do žobroty.
Tým chcel sväté slovo urobiť účinnejším. Dokonalá chudoba Brata Kazateľa a dokonalý život podľa učenia, ktoré hlása, dojímajú srdcia dokonávajú to, čo slovo začalo. Na ľudí veľmi vplýva nezištnosť. Tak sú pripútaní k hmotným majetkom, že úžasom ich naplňuje a presvedčuje pohľad na človeka, ktorý sa odrieka toho, čo oni vyhľadávajú s nenásytnou túhou.6 Prísna chudoba pripodobuje Brata Kazateľa Ježišovi, stáva sa bezpečnou zárukou jeho úprimnosti a robí ho apoštolom. „Lebo apoštol je nielen mužom, ktorý pozná a učí slovom, ale je to muž, ktorý hlása kresťanstvo celou svojou bytosťou a už i jeho prítomnosť má byť zjavením Ježiša Krista."
Konečne Brat Kazateľ vidí v tomto odtrhnutí sa od pozemských majetkov „sväté všeobecné kázanie", ktorému sa zasväcuje podľa vôle cirkvi. Keď má pred sebou hmotné dobrá, pýta sa: V čom mi môžu pomôcť pri spáse duší? Prijíma tie, ktoré ho môžu podporovať; neprijíma ich pre ne samy, aby sa z nich tešil, ale aby ich použil ako prostriedku na vyplnenie svojho poslania. Kladie ich do večného poriadku, podlá ktorého nižšie stvorené veci majú privádzať človeka k Bohu. Ostatné veci, ktoré mu v apoštoláte prekážajú, zásadne odmieta. Často si odopiera i ľahostajné veci, aby jeho činnosť bola slobodnejšia. Je bojovníkom, ktorý sa zbavuje všetkého, čo môže zoslabiť jeho sily.
Tento názor na chudobu nám jasne vysvetľuje, prečo si cirkev na konci XV. storočia priala, aby rehoľa mohla mať spoločný majetok, ktorý je nevyhnutný na živobytie. Viera ľudí poklesla, ich štedrosť sa zmenšila a žobrota miesto toho, aby podporovala apoštolát, stala sa prekážkou. Teda synovia zostali verní myšlienke svätého Zakladateľa, i keď obdržali dovolenie, že kláštor môže mať skromný, spoločný majetok, ktorý by rehoľníkom, žijúcim v menšom počte a v spoločnosti málo veriacich ľudí, umožnil venovať sa štúdiu a kázaniu. I sv. Dominik takto prijal skrovné dôchodky pre toulouský kláštor, keď almužny v bludárskom kraji nestačily na živobytie. Ostatne chudoba pre nás je len prostriedkom, ako učí sv. Tomáš.
Keď Brat Kazateľ viacej nežobre, nesmieme zabudnúť, že je osobne viazaný k prísnej chudobe, a to svojím sľubom a vernosťou k myšlienke sv. Dominika. I keď dneska kláštorná spoločnosť môže prijímať dôchodky, ktoré jej zabezpečujú náležité živobytie, predsa predstavení nemôžu ich množiť do nekonečna; ináč by sa prehrešili proti myšlienke Zakladateľa. Podľa výnosu Sixta IV. dominikánsky kláštor nestáva sa opátstvom, ale zostáva kláštorom žobravej rehole. Kazatelia nemôžu zabudnúť, že keď veľká núdza prinútila sv. Dominika, aby prijal nejaké dôchodky, ustanovil, aby ich Bratia užívali len mierne a ostatok rozdeľovali chudobným.
Možno, že v stanovách rehole niet predpisu, ktorý by náš svätý Zakladateľ bol tak veľmi zdôrazňoval. Koľko ráz mocne prejavil odpor, ktorý vyvolal v ňom rehoľník dychtiaci po bohatstvách! Jeho posledná myšlienka smerovala k chudobe, ktorú tak veľmi miloval a zanechal ju reholi ako jej okrasu a záruku jej plodnosti: „Moji najmilejší bratia," —oslovil svojich synov, ktorí veľmi zarmútení stáli okolo jeho smrteľnej postele „ajhľa dedictvo, ktoré vám zanechávam ako svojim dietkam: Milujte sa, buďte pokorní, vládnite dobrovoľnou chudobou."


§3. ČISTOTA

Anjelský maliar z Fiesole vždy maľoval svojho otca sv. Dominika s jasnou hviezdou na čele. Tým chcel naznačiť žiariacu čistotu Patriarchu Kazateľov, ktorý všetkých súčasníkov mimoriadne očaroval. Blahoslavená Cecília, jeho duchovná dcéra, vypráva, že „z jeho čela a medzi obočím vychádzalo jasné svetlo, ktoré mu získavalo úctu a lásku". Keď pred smrťou ležal na popole, povzbudzoval svojich synov k sv. čistote a dodal: „Moje dietky, milosrdný Boh zachoval mi až do tohto dňa čisté telo a panenstvo bez poškvrny. Táto ctnosť robí služobníka Božieho príjemným Kristu, získava mu slávu a vážnosť pred ľuďmi."
Aj rehoľný život svojich synov tak upravil, aby ich zachoval v dokonalej čistote a učinil súcimi stýkať sa so svetom bez toho, žeby sa sami poškvrnili. Dominikánsky život priamo útočí na všetkých nepriateľov čistoty: na nepriateľov pochádzajúcich z tela tým, že umŕtvuje smysly, zdržanlivosťou, postami, bdením, bičovaním, tvrdým lôžkom ; nepriateľov pochádzajúcich z ducha dokonale vychovanou obrazotvornosťou, štúdiom, modlitbou a kontempláciou, ktoré zamestnávajú všetky hodiny rehoľníka a odvádzajú ho od nečinnosti; konečne na vonkajších nepriateľov kláštornou samotou a mlčaním. I keď cieľ rehole vylučuje úplnú odlúčenosť, predsa rehoľné predpisy chránia rehoľníka v apoštolskej službe, všade ho sprevádzajú, upravujú jeho nevyhnutné vzťahy, a svojou stálou a pevnou bdelosťou sa usilujú udržať Kazateľovi veľké dobrodenia kláštora.

Ochrana našej Panej.

Sv. Dominik sa spoliehal hlavne na zvláštnu ochranu svätej Panny, Matky všetkej čistoty; túto ochranu rehoľa vždy považovala za svoju mocnú, nadprirodzenú oporu. Dominikánsky starovek je bohatý na zázračné skutky, ktoré dokazujú láskavú starostlivosť Matky Božej o tých, ktorých nazýva: Moja rehoľa — Ordo meus.
„V Lombardsku žila pobožná žena, veľmi oddaná Panne, ktorá viedla pustovnícky život. Dozvedela sa, že práve bola založená rehoľa kazateľov ; preto si veľmi priala vidieť niekoho z nich. Raz Brat Pavel kázal v tom kraji a prechádzal tade so svojím druhom. Podľa zvyku zastavili sa u pustovnice a dali jej zbožné naučenie. Pustovnica sa ich pýtala, ku ktorej reholi patria. Odpovedali jej, že sú z rehole Bratov Kazateľov. Keď videla, že sú mladí, krásni a slušne odetí, začala nimi pohŕdať; bola presvedčená, že ľudia takto putujúci svetom, si nemôžu dlho zachovať čistotu. Nasledujúcej noci zjavila sa jej Panna s rozhnevanou tvárou a povedala: „Včera si ma veľmi urazila. Myslíš, že nemôžem chrániť svojich sluhov, ktorí prechádzajú svetom, aby zachraňovali duše, i keď sú mladí? Vedz, že som si ich vzala pod zvláštnu ochranu a ukážem ti tých, ktorých si včera opovrhla." Odkryla svoj plášť, ukázala pustovníci veľké množstvo bratov a medzi nimi i tých, ktorých minulého dňa podozrievala."

„Castitas transfusiva."

Zbožní spisovatelia zaznamenali, že sv. Dominik, o ktorom kanonizačná bula tvrdí, že zomrel v krstnej nevinnosti, obdržal od našej Panej pre svoju reholu milosť, že mu bola zvlášť vyjavená anjelská ctnosť, ako iným reholiam chudoba alebo poslušnosť. „Vitae Fratrum" vyprávajú, že „jeden rehoľník v krátkom čase prijal od sto bratov celoživotnú spoveď a medzi nimi našiel vyše šesťdesiat takých, ktorí si zachovali panenstvo a duševnú čistotu". Náš najväčší teolog s v. Tomáš Aquinský bol nazvaný anjelským Učiteľom pre svoju neobyčajnú čistotu; nevinný život nášho prvého svätorečeného mučeníka s v. Petra Veronského privábil do jeho cely návštevu nebeských svätých; žiarivá svätost s v. Hyacinta, jedného z našich najväčších misionárov, urobila miláčkom Panny; sv. Vincent Ferrerský, jeden z našich najväčších misionárov, bol nazvaný „anjelom súdu" pre veľkú čistotu a ohromujúcu výrečnosť; fra Angelico, prvý z našich umelcov, dostal toto meno pre svoju panenskú čistotu; konečne výkvet našej veľkej mystickej školy, serafínska panna zo Sienny. Všetci majú na čele znak panenstva.
Zaiste všetci opravdiví kresťania si ctia a zachovávajú čistotu, o ktorej P. Lacordaire hovorí, že je vyhradená cirkvi. Predsa Brat Kazateľ si musí zvláštnym spôsobom vážiť čistoty; tak si to prial sv. Dominik, tak to vyžaduje jeho apoštolské povolanie. Brat Kazateľ, ako bolo povedané, musí byť „anjelom pravdy". Toto krásne slovo dobre vystihuje jeho vznešenú úlohu a spolu udáva dôvod, prečo sv. Dominik tak veľmi doporučoval svojim synom vznešenú ctnosť. Rehoľa pravdy musí byť rehoľou čistoty. Nič tak neprivádza k pravde, ako čistota. Sv. Albert Veľký tvrdí: „Duša, ktorá nikdy nepočúvala o telesných rozkošiach, už aj preto má jasnejšie poznanie a je lepšie pripravená, aby vnímala nebeské veci." Čistota má neobyčajný vplyv na ľudí; žiari, dobýva. Je jednou z najmocnejších síl v službe myšlienky.
Preto i na znaku rehole dominikánsky ideál je znázornený jasnou hviezdou. Kazateľovi hovorí, že keď chce rozdávať jasné svetlo pravdy, musí sa vzdaľovať tela a sveta.
Syn svätého Dominika usiluje sa čo najdokonalejšie zachovávať svoj sľub čistoty, najprv pre povinnosť, ktorou je viazaný každý kresťan, a potom preto, lebo čistota získava srdcia pre JežišaKrista. Aby sa stal dokonalým apoštolom, radostne kráča po stopách svojho blaženého Otca, o ktorom Jakub de Voragine píše, že jeho čistota sa prelievala „castias transfusiva".


§4. POSLUŠNOSŤ

Základ rehoľného života.

Prvé slovo Ježiša, prichádzajúceho na tento svet, bolo slovo plné poslušnosti vôli Boha, svojho Otca: „Ajhľa prichádzam, o Bože, aby som plnil Tvoju vôľu." Podobné je aj prvé slovo toho, kto vstupuje do rehole sv. Dominika; slovo, ktoré robí Kazateľa: Promitto obedientiam usque ad mortem. Je to najpodstatnejší sľub v jeho živote, jediný, ktorý je vyslovený vo formule pri skladaní sľubov. Sľubuje „poslušnosť Bohu, blahoslavenej Panne Márii, s v. Otcovi Dominikovi a generálovi rehole".
Chytro vyslovia sa tieto dve slová: Promitto obedientiam. Ale jak veľmi hlboký smysel majú! Uzavierajú celý život Kazateľa, zmocňujú sa jeho všetkých mohutností, určujú povahu a spôsob apoštolskej služby, ktorú treba vykonať, a prostriedky, ktorých treba užiť; až do smrti riadia i jeho najmenší úkon.
Poslušnosť je nevyhnutnou podmienkou a základom celého rehoľného života, a najmä dominikánskeho života. Vďaka Bohu, Kazatelia vždy na ňu pamätali po dlhý čas svojho jestvovania. Poslušnosť bola jednou z mocných síl rehole. Stačí jediný pohľad na cirkevné dejiny od XIII. storočia, aby ukázal nesmierne služby, ktoré vykonali pre vec Božiu, aby sa úzko spojili sa svojím generálnym predstaveným, ktorý ich ešte viac spojil s pápežom. Sila poslušnosti zachránila jednotu v riadení,9 a tým i jednotu v rehoľnom duchu, v učení, v činnosti. Poslušnosťou uskutočnili po toľké storočia „sväté všeobecné kázanie", ktoré si s v. Dominik tak veľmi prial. Už od počiatku XIII. storočia rozvili po celom svete misijná činnosť, ktorá ešte aj dneska kvitne; popritom šírili vznešenú modlitbu sv. ruženca. Co sa týka vedy, stačí menovať tomistickú školu, ktorá preukázala veľké služby katolíckej bohovede.
Poslušnosťou môžeme presne určiť našu rehoľu: jednotná myšlienka, za ktorú bojujú tisíce vojakov až do smrti.

Ráz dominikánskej poslušnosti.

Jako každý záväzok rehoľného života, tak aj poslušnosť Brata Kazateľa má svoj zvláštny ráz, ktorý sa dá ľahko určiť podľa učenia stanov rehole a výkladov alebo návodov našich svätcov.
Brat Kazateľ sľubom poslušnosti odovzdáva sa svojmu predstavenému, alebo lepšie Bohu samému, pre presne vyznačený cieľ, pre spásu svojich bratov. Aby si dokonalejšie zabezpečil toto dielo, celkom sa zrieka svojej slobody. Sľubuje svoj čas a svoje sily, podrobenosť svojej vôle všetkým rozkazom, konečne podrobenosť seba samého všetkému, čo predstavený považuje za dobré k oslave Božej. Požadovaná obeť môže ísť až k smrti, ked to vyžaduje láska alebo spása duší. Niet väčšej poslušnosti. Nič jej neuniká. Bl. Humbert Románsky píše, že má byť všeobecná, bez výnimky.
Pripojuje: jednoduchá bez vyjednávania. Brat Kazateľ si musí vopred zakázať rokovať, lebo rokovať o rozkaze by znamenalo zľahčovať ho a zoslabovať jeho moc; musí si zakázať aj jakékoľvek obmedzenie, lebo Božie dielo vyžaduje odhodlaných,horlivých pracovníkov; chcieť určovať medze poslušnosti znamená zahlušovať ju a zabraňovať jej vzlet. Autorita a poslušnosť si navzájom dôverujú a jednako neprekročujú mieru; autorita otca a poslušnosť dietok všetko uvádza v súlad ako v rodine.
Dominikánska poslušnosť má naozaj rodinný ráz. Predstavený je otcom všetkých svojich rehoľníkov. V kláštore stojí na mieste Božom; zastáva úrad Krista. Má plnú autoritu, ktorá sa usiluje „byť skorej milovaná, ako obávaná". Ako otec v rodine musí spojiť úctu a lásku v súladnú jednotu; musí si zaslúžiť dvojaký názov ako sv. Dominik, totiž „Tešiteľa bratov" a „Horliteľa za zachovávanie rehoľných pravidiel". Náš blahoslavený Otec „prísne trestal poklesky, a predsa tak nežne a láskavo ukladal tresty, že bratia ich radi prijímali". Bl. Humbert si nepraje ľahostajného predstaveného, ktorý nedbá o autoritu. Hovorí, že takí predstavení sa podobajú biskupom, ktorí sedia na biskupskom stolci, pokojne spia, až im pastierska palica vypadne z rúk, ako nám to maliari predstavujú. Autorita musí byť mocná, ale dodáva, že „má byť i milovaná, otcovská. Lebo, keď zlých napravujeme prísnosťou, dobrých zas láskou", tak sa poslušnosť stane radostná, slobodná, synovská, ktorá vylučuje každý pocit otroctva. Brat Kazateľ neposlúcha ako sluha, ktorý sa bojí trestu, ani jako mŕtvola, ktorou môžeme mechanicky pohybovať, ale j ako milujúci syn, ktorý svoju vôľu prispôsobuje vôli otcovej. Poslušnosť, ktorá miluje stav závislosti, lebo chráni proti pokleskom vlastnej vôle; ide k predstavenému, lebo rehoľník v ňom vidí ochrancu proti vždy možným pádom, doplnenie svojej slabosti; rád obetuje vlastné mienky a osobné pohodlie a radostne, synovsky spolieha sa na toho, ktorému Boh určil, aby ho viedol.
Teda dominikánska poslušnosť je rodinná; to je jej tradičný ráz. Prísna a bez výjimky, ale aj bez krutosti. V súlad uvádza úctu k autorite a radostnú slobodu, slobodu dietok Božích. Veľmi pôvabne hovorí sv. Katarína Siennská: „V našej reholi všetky predpisy sú kráľovské; i rádová rehoľa je celá štedrá, celá radostná, celá príjemná."

§5. KAJÚCNOSŤ

Brat Kazateľ oddáva sa kajúcemu životu z dvoch dôležitých príčin.
Ako rehoľník usiluje sa obnoviť tajomstvo kríža, lebo teraz dokonalosť je v tomto tajomstve: „Jestli niekto chce ísť za mnou, nech berie na seba svoj každodenný kríž," hovorí Spasiteľ.
Ako kňaz a pastier duší obetuje sa s Ježišom, aby zachránil svet a zadosť učinil za hriechy ľudí. Veľmi by sa mýlil, kto by si myslel, že sa môže stať hodným sluhom a horlivým spolupracovníkom Vykupiteľa a nechcel by sa pridružiť k jeho umučeniu všeobecným umrtvovaním! Apoštol povedal: „Musím na svojom tele doplniť to, čo chýba na umučení Kristovom pre jeho telo, ktorým je cirkev." Pravidlo bez výnimky je, že bez kajúcnosti niet žiadneho nadprirodzeného vplyvu na duše.
Sv. Dominik vyhradil kajúcnosti dôležité miesto v živote Brata Kazateľa. Môžeme ich rozdeliť na rozličné cvičenia v zachovávaní rehoľných predpisov a v zachovávaní rád.

Zachovávanie rehoľných predpisov.

Niektoré týkajú sa priamo tela, ako pôst po sedem až osem mesiacov v roku, stála zdržanlivosť, vlnené rúcho, vstávanie v noci na cirkevné hodinky. Iné sú skorej duchovné umrtvovania, ako kapitulum na priestupky, mlčanie a mnoho iných záväzkov rehoľného života. Už sme uviedli slová bl. Humberta, ktorý vysvetľuje, ako prví Kazatelia prezvali z premonštrátskych stanov to, čo bolo v nich prísne quod arduum a pripojili mnoho iných kláštorných predpisov.
Ale aj ľudské sily majú medzu. Ako sa môže človek pravidelne oddávať tuhým kajúcim skutkom, ktorý je niekedy preťažený námahami apoštolskej služby? Ako zabrániť, aby sa observancie aspoň v niektorých zvláštnych prípadoch nestály prekážkou apoštolátu, ktorý je podstatný cieľ rehole?
Sv. Dominik predvidel ťažkosť. Aby všetko smieril, totiž prísnosť, štúdium a apoštolát, postavil v čelo stanov zákon dišpenzácie: „Predstavený môže z vážnej príčiny oslobodiť bratov od toho, čo by prekážalo štúdiu, apoštolátu a spáse duší."
Dominikánska askéza hladí na apoštolát, teda je ním podmienená. Blah. Humbert vysvetľuje: „Stanovy nemajú sa tak zachovávať, aby reholi prekážaly v dosiahnutí hlavného cieľa." Keď budú kajúce skutky apoštolát hatiť, ale len keď budú vážnou prekážkou, musia ustúpiť vyššiemu dobru. Tento zákon oslobodenia je dôležité zriadenie, ktoré zabezpečuje pravidelnú činnosť rehole. Každého dňa ukazuje Kazateľovi na praktickú dôležitosť jeho každej povinnosti a hierarchicky delí rozličné hlavy rehoľných stanov, Usporaduje rozličné prvky; spája kontemplatívny a apoštolský prvok, a to tým, že kláštorné pravidlá prispôsobuje k činnému životu. Zákon dišpenzácie umožnil sv. Dominikovi vystaviť dielo ako stavbu, ktorá nemala vzoru, a preto musela mať málo napodobenín; smelé a súladné dielo, rehoľa spolu asketická, rozjímavá a apoštolská, kde prísny kajúci život pripravuje kontempláciu, ktorá sa rozlieva v činnom živote.
Z toho môžeme vidieť, že rozvážnosť je jedným z význačných rysov dominikánskeho ducha. Jeho najväčším nepriateľom je duch nerozumne zastávajúci rovnosť, ktorý pre každého žiada tie isté práva a ukladá tie isté povinnosti. Či Boh rovnako rozdelil prirodzené dary a dary milosti? Rehoľa si žiada, aby sa predstavený usiloval napodobniť Božské umenie vo vedení duší a dáva mu vybraný prostriedok dišpenzácie, ktorý má všetky prvky tak usporiadať, aby prispievaly k bohatému apoštolátu. Predstavený je otcom, ktorý má svojich synov viesť veľkomyseľne a láskavo, tiež i rázne a s každým zachádzať podľa jeho potrieb a schopností, ktoré prijal od Boha. „Nech vám predstavený nerozdeľuje rovnako, lebo nie ste všetci rovnako silní; ale skorej každému podľa potreby." Je isté, že predstavený má tak robiť, aby každý rehoľník kráčal po kráľovskej ceste kajúcnosti, lebo ona je pravidelnou cestou Kazateľov. Ale keď rozohňuje dobrú vôľu, musí počítať na telesné i duševné rozdiely, sily a potreby, aby vymeral prácu a oddych; nemá rovnako rozdeľovať prísnosti a oslobodenia, ale najprv musí rozlíšiť odchylné sklony svojich synov, ich silu a slabosť, čo prijali a čo vydali, a použije schopností, aby z každého vybral rozličné dobro, ktoré Boh od neho očakáva pre spásu sveta.

Dobrovoľné kajúcne skutky.

Sú tie, ktoré stanovy neprikazujú, len ich horlivo doporučujú; ale už tak prenikly do dominikánského života, že musíme o nich hovoriť, aby sme mali úplný obraz Kazateľa.
Stanovy naliehavo prikazujú magistrovi novicov, aby ich zasväcoval a poučoval o duchu kajúcnosti: „Magister nech sa horlivo stará, aby sa všetci novici usilovne cvičili v rehoľnom živote a poznali spôsob, ako treba ovládať nezriadené žiadosti a neresti krotením smyslov a umrtvovaním; tiež aj kajúcne skutky, pôsty, drsné rúcho, bičovanie."
Rehoľa si vždy vážila tieto kajúcne skutky.
Sv. Dominik dal príklad. Na svojich cestách chodieval bosý, mimo miest, ktorými prechádzal, chodil od brány k bráne a prosil o chlieb; vodu pil z prameňov, bol trpezlivý v každom protivenstve, radostne znášal učinené bezprávie. V Segovii uctievajú jaskyňu, kde sa na noc utiahol, aby sa modlil a bičoval. Keď sa zdržoval v kláštore sv. Sabíny, noc prebedlil v chráme. Rozprestrel sa na oltárne stupne, tri razy sa bičoval až do krvi; tak dlho bedlil a sa modlil, pokiaľ ho sily neopustily. Keď bol už veľmi unavený a spánok dovolával sa svojich práv, oprel sa o múr a sklonil sa na náhrobný kameň, ktorý prikrýval telo sv. pápeža Alexandra.
Synovia smelo išli za príkladom svojho Otca. Keď slávime sviatok svätca z našej rehole — čo je viacej ráz v týždni - iste počujeme hovoriť o tomto dobrovoľnom mučeníctve v čítaní cirkevných hodiniek v opakujúcom sa rýme druhého nokturna: vigiliis, jejuniis, flagellis et aliis cruciatibus carnem suam affligebat. Táto známka kajúcnosti je jednou zo spoločných známok vo veľkej rozmanitosti dominikánskych svätcov.
Pôsobením milosti Božej súčasné dejiny nám v tejto veci pripomínajú prvé časy. Dejepisec P. Lacordairea neodvážil sa rozprávať o tajných kajúcnych skutkoch, ktoré si ukladal tento slávny Kazateľ. Predsa niekoľko slov, ktorými sa o tom zmienil, naplňuje úžasom tých, ktorí len obdivovali skvelú výrečnosť kazateľa z Notre Dame a netušili prísnu kajúcnosť rehoľníka. Či je možné niečo dojímavejšieho vo svojej jednoduchosti, ako onen drevený kríž postavený na stĺpe karmelitskej hrobky, kde obnoviteľ dominikánskej rehole často prebedlil celé hodiny, aby sa dokonalejšie pripodobnil Ukrižovanému?
Jeden z poslucháčov Pátra Bessona, uchvátený prísnou kajúcnosťou, ktorá z neho žiarila, zvolal: „Ukrižovaný hovorí!" Tento muž, tak milý a v obcovaní tak príjemný, bol opravdu veľký kajúcnik. „Vo svojej cele mal stôl z jedľového dreva, na ňom bolo niekoľko otvorených, teologických kníh; dve hrubé stoličky a v kúte truhlica, podobná rakve, ktorá mu bola posteľou; dno bolo vyložené kamením a trieskami, foliant sv. Augustína mal miesto podušky a vlnená pokrývka, rozprestretá na tom všetkom, zakrývala jeho kajúcne nástroje. Nou sa zavinoval v noci. Tam spával v zdraví i v nemoci."10
Iste každý Kazateľ nie je viazaný k tomu, aby konal tieto všetky mimoriadne skutky umrtvovania, ktorých sa prirodzenosť hrozí a v ktorých kochá sa šľachetná duša. Ale z jednohlasného života svojich otcov si má zapamätať, že pravidelná cesta jeho vnútorného utvárania je cesta kajúcnosti.
Miera tejto prísnosti odpovedá zvláštnym náklonnostiam lásky, najmä pokynom poslušnosti. Lebo tieto kajúcne skutky, dobrovoľne pripojené ku kláštorným pravidlám už prísnym, musia byť prispôsobené k potrebám apoštolátu, ako celý dominikánsky život. Poslušnosť ich vedie a predpisuje správnu mieru a rozumné závažie, ktoré je ďaleké i od výstrednej askézy i od zmäkčilosti. Udržuje ich v hraniciach tejto obdivuhodnej rozumnosti, ktorá je nepriateľkou primnoha i veľmi mála, a ktorú naši svätci tak veľmi odporúčali. Svätý Tomáš hovorí: „Umrtvovanie tela je Bohu príjemné, keď je konané s potrebnou rozumnosťou; má skrotiť zlú žiadostivosť, a nie ničiť prirodzenosť."
I v prísnej kajúcnosti žijúci sv. Vincent Ferrerský pripomína svojim bratom, že „veľmi ťažké je zachovať mieru v kajúcnosti," a že jedným z najhroznejších podvodov zlého ducha je ten, že „horlivého rehoľníka navádza k prehnaným pôstom a bdeniam, aby ho zoslabil a učinil nesúceho na sväté poslanie".
Kazateľ je určený pre apoštolskú službu; ona je najvyšším cieľom, ku ktorému má stále obracať svoj zrak. Keď ho kajúcnosť oslobodí od prirodzených pút a uľahčí jeho ludské bremeno, stáva sa prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa. Keby ho prepínavosťou alebo podivnosťou odvádzala od neho, svádzala by ho s pravej cesty jeho povolania. Keď Brat Kazateľ zadosť učinil za seba, svoje kajúcne skutky obetuje za spásu duší, podľa príkladu svojho Otca sv. Dominika, ktorý sa tri razy až do krvi bičoval, „najprv za svoje hriechy, potom za hriechy živých a konečne za hriechy zomrelých". I sv. Peter Veronský bičoval sa, aby istejšie obrátil bludárov. P. Lacordaire sa takto veľmi pokoroval a krvavo bičoval na kapitule vo Flavigny, alebo dal si ukladať pokorovania a bičovanie, aby „sa podľa spravodlivosti kajal a osvedčil lásku".
Či by rehoľník mohol váhať pred vykupiteľskou kajúcnosťou, keď s Ježišom treba spasiť svet? Zachránené duše, oslávený Boh! To je stonásobná odmena. Najprísnejšie kajúcne skutky sú vtedy šťastnému mučeníkovi prameňom nesmiernych vnútorných radostí. Aby Kazateľ radostne kráčal po ceste svätej kajúcností, stačí, keď vidí, že pohľad na jeho život prebúdza cit ľútosti a obeti a ponúka ľudí, aby si pripomínali, že Boh zomrel na kríži.



HLAVA II. Kontemplatívny život.


§ 1. PREČO KAZATEĽ JE KONTEMPLATÍVNY
REHOĽNÍK

Preto, lebo venuje sa apoštolskej službe. Podľa pevného učenia cirkvi a svätých činný život má vychádzať z rozjímavého života, ktorý sa rozlieva navonok; plodná činnosť nemôže sa obísť bez kontemplácie.
Keď rehoľník chce dosiahnuť ideálu svojho povolania, musí stále mať pred očami život apoštolov, ktorí pri určovaní svojho poslania hovorili o kontemplácii a službe pre spásu duší; ale na prvé miesto dali kontempláciu: „My však vytrváme pri modlitbe a službe slova." (Sk. ap. VI. 4.)
V starých časoch cirkvi žilo sa podľa týchto slov; kňazi viedli kontemplatívny život. Keď Eusebius chcel vysvetliť pohanom, čo sú kňazi nového náboženstva, povedal o nich: „Zriekli sa pozemských vecí, zbavili sa časných starostí, oddávajú sa kontemplácii večných vecí," Julián Pomere napísal pojednanie o živote kňazov na konci V. storočia a nazval ho: „De vita contemplativa." Život kňazský a kontemplatívny bolo to isté. A kto by nevedel, že liturgická modlitba po dlhé storočia mala prvé a najdôležitejšie miesto v živote všetkých služobníkov Božích, aj tých, ktorí sa veľmi horlivo oddávali skutkom lásky ? Ešte aj v XIV. storočí všetky kanonické hodinky boly všade slávnostne odbavované a sotva by sa bol našiel vidiecky farár, ktorý by neslúžil každodenne slávnostnú sv. omšu so svojimi kňazmi, nespieval nešpory a v noci nevstával na spievané ranné hodinky.
Veľmi plodná činnosť prvotného duchovenstva živila sa z hojnej kontemplácie. Sv. Tomáš s obvyklou presnosťou shŕňa túto dlhú skúsenosť svätcov: „Činný život, v ktorom niekto rozdáva iným ovocie duchovného života kázaním a poučovaním, predpokladá bohatú kontempláciu."
Môžeme povedať, že táto pravda je základnou známkou dominikánskych stanov. Sv. Dominik si prial, aby každodenný život jeho synov bol kontemplatívny, to jest život vnútornej usobranosti, štúdia a modlitby; mlčanie uľahčuje štúdium, štúdium živí modlitbu, modlitba privádza lásku, ktorá je dušou celého apoštolátu, lebo sv. Tomáš ešte pridáva : „Horlivá činnosť je horúca láska." (Ia IIae q. 28, a. 4).
Kontemplácia je dušou dominikánskeho apoštolátu. Rehoľa sa jej nemôže zriecť, jestli sa nechce zničiť, ani ju nemôže obmedziť, jestli nechce zoslabiť účinnosť svojej práce. Bez kontemplatívneho života všetko je neplodné; štúdium stráca svoj hlboký smysel, činnosť nie je predchnutá duchom lásky, lebo kontemplácia je bohatý prameň nielen lásky, ale aj poznania.
Rehoľa by chradla bez tohto oživujúceho prameňa, zakrnula by ako strom zasadený do suchej zeme, ktorá je bez výživných látok. Azda vychovala by ešte učených profesorov súcich na vedecké prednášky a písať učené knihy, ale ich prednášky a knihy by nemohly splodiť lásku. Jeho kazatelia rozdeľovali by dušiam len ľudskú, prázdnu výrečnosť.
Preto sv. Dominik vyhradil modlitbe také význačné miesto, aby toto nebezpečenstvo bolo odvrátené a aby jeho rehoľa bola rehoľa mníchov, ktorých poznanie by smerovalo k láske a činnosť ktorých by bola preniknutá nadprirodzeným; preto aj stanovy predstaveným usilovne prikazujú, aby v kláštoroch udržovali slávnostné božské officium, chorálny spev, sprievody a iné predpísané obrady, presvedčení, že všemohúci Boh tým hojnejšie požehná kázanie a apoštolské poslanie Bratov, čím radostnejšie, pobožnejšie a horlivejšie budú odbavovať chórovú modlitbu. Bl. Humbert dodáva: „Kazatelia v kontemplácii čerpajú to, čo potom rozlejú v kázaní."
Pravý syn sv. Dominika je kontemplatívny rehoľník. Nevyznačuje ho najprv učenosť a výrečnosť, ale láska k modlitbe. Predovšetkým usiluje sa, aby „v sebe samom posilnil vnútorného človeka, aby bol zakorenený a založený v láske a naplnený celou plnosťou Boha." (Ef. III, 14). Je presvedčený, že apoštolská činnosť nie je rozptyľovaním, ale rozvitím vnútorného života, vyžiarovaním duše naplnenej Bohom, z ktorej kypí život a rozdáva sa iným dušiam. Pravidlo jeho každodenného života je krátka veta vznešeného závetu sv. Dominika: „In feroore spiritus consistite: Vytrvajte v horlivej láske!"


§ 2. PRÍBYTOK KONTEMPLÁCIE

Starý kronikár nazýva dominikánsky kláštor: Domus contemplationis. Brat Kazateľ je najprv kontemplatívny rehoľník, a preto sv. Dominik pre jeho utváranie určil prostredie, ktoré vyžaduje kontemplatívny život, v ktorom vládne mlčanie a modlitba. Asi takto môžeme určiť dominikánsky kláštor v duchu stanov: Je to rehoľný dom zriadený pre kontempláciu.
Kláštor má i vo svojom hmotnom usporiadaní podporovať vnútorný život.11 Kláštor obyčajne býva vedľa kostola, ktorý je strediskom kláštorného života. Krížová chodba obklopuje tiché nádvorie, pod ňou sú hroby zomrelých bratov. Je to posvätné miesto; vždy sa modlíme, keď po ňom kráčame. Okolo sú ostatné predpísané miestnosti: sakristia, refektár (jedáleň), kapitulná sieň, knižnica. Hore je dormitár, široká chodba, na ktorú otvárajú sa všetky cely rehoľníkov.
Stanovy prikazujú, aby všetko to bolo bez nádhery, bez neužitočnej okrasy; ale nevylučujú určitú tvarovú úhľadnosť, lebo krása zvyšuje vzlet duše. „Vitae Fratrum" rozprávajú, že brat Vít bol po smrti odmenený za krásne vystavený kláštor. A vždy bolo dosť bratov umelcov, ktorí obohatili vnútro kláštora, hlavne krížovú chodbu umeleckými dielami, ktoré maly rehoľníkov povznášať k Bohu.
Na všetkých tých miestach vládne posvätné ticho a pokoj. Tým usiluje sa odstrániť to, čo sv. Tomáš kladie medzi hlavné prekážky kontemplácie, totiž tumultus exteriores. Len čo novic vstúpi, už je uchvátený mlčaním, ktoré je jedným z prvých záväzkov dominikánskeho života. Stanovy veľmi prísne nariaďujú „presvätý zákon mlčania"! Určujú miesta, kde rehoľníci nemajú hovoriť: chrám, krížovú chodbu, jedáleň, celu. Keď treba vybaviť potrebné veci, má sa to diať málo slovami a tichým hlasom. V jedálni je večné mlčanie. Cela je svätyňou; nikto nesmie do nej vkročiť, nikdy sa v nej nemá hovoriť. Rehoľník tam má len „čítať, písať alebo modliť sa."
Z kláštora sa nemá ozývať žiaden lomoz ani slovo. Na mieste pokoja všetko mlčí. Koľko zla by tu spôsobilý bezcenné svetské reči! Aj keď sa tu hovorí, majú znieť len vnútorné slová, plné slová, odkrývajúce každodenné myšlienky tých, ktorí sú ponorení do vecí Božích, a bohoslužbu, ktorú slávia vo vnútornej svätyni duše.
Rehoľa prikazuje vonkajšie mlčanie ako prostriedok na dosiahnutie vyššieho cieľa, vnútorného sobrania. Čo pomôže zachovávať mlčanie s ľuďmi, byť striedmy v rozhovoroch, keď za mlčanlivými ústami ozývajú sa vnútorné hlasy ? Rehoľa ešte viac ukladá mlčanie smyslom, obrazotvornosti, smyselnosti, ako ústam. Naším ideálom je sv. Dominik, ktorého staré kroniky chvália ako veľmi bedlivého strážcu jazyka, ktorý hovoril len s Bohom alebo o Bohu. Linguae observantissimus custos non nisi cum Deo aut de Deo loquebatur. Ďalším vzorom je nám sv. Katarína Siennská, ktorá pri každej svojej práci ustavične sa shovárala s Ježišom vo
svojej „vnútornej cele" ; sv. Tomáš Aquinský, ktorý celým svojím štúdiom a každou myšlienkou smeroval k Bohu; sv. Albert Veľký, ktorý svojím bratom píše: „Rehoľník, ktorý vchádza do seba, vychádza zo seba a ozaj vystupuje k Bohu. Soberme svoje myšlienky, vzďaľujme sa od svetských zábav, aby sme sa ponorili do svetla kontemplácie."
Brat Kazateľ vo svojom kláštore je naozaj zasvätený mlčaniu. Obyčajne novic prichádza neutíšený, s dušou nepokojnou. Kláštor mu hneď preukazuje prvé dobrodenie, radostné upokojenie v mlčaní. Všetko mu pomáha, aby zabudol na márny lomoz vonkajšieho sveta a povzbudzuje ho, aby hľadal triumf vo vnútornom kráľovstve. Jestli nie je on ľahostajná duša, jedna z tých vlažných duší, ktorým chýba hlboké založenie a smysel pre tajomstvo, hneď si zamiluje mlčanie, ktoré vyrovnáva jeho rozbúrené vnútro a pomaly ho upokojuje.
Spolu chránený je od škodlivých moci, ktoré útočia na jeho dušu a zmocňuje sa ho tajomná sila. Všetko ho odďaľuje od sveta, povznáša k Bohu. Zdá sa mu, že je obklopený nadprirodzeným. So všetkých strán a v každú hodinu vznáša sa hlas modlitby. Kláštorný zvon ho často vo dne í v hlbokej noci volá k veľkej povinnosti chváliť Boha. So všetkých strán tohto domu, v ktorom prebýva duch Boží, dolieha k nemu spev, ktorého sa nemôže nabažiť, ktorý ho uchvacuje, spev duší, ktorý volá k túhe po Bohu, večnom predmete lásky.
Prvého dňa nachádza prítomné živé príklady. Jeho noví bratia stále mu ukazujú, jaký je vlastne život, ktorý má uskutočniť. Vidí, že stále smerujú k spoločnému cieľu, že naň obracajú svoje myšlienky a činy. Z tohto spoločného namáhania a vzájomného zápalu sála sila plná nádeje. Novic sa neodolateľne poddáva tomuto hlasu, ktorý vychádza zo všetkých vecí a sŕdc, podrobuje sa príkazu: stať sa dokonalý. Zdá sa mu, že je strhnutý mocným prúdom, ktorého cieľom je Boh. Vidí, že pokračuje v dlhej tradícii. Keď kráča po krížových chodbách, stúpa po hroboch. Veľký dejinný vánok povieva a obklopuje ho. Najnepatrnejšie pohyby novicov, ktoré v súlad uvádzajú tú istú myšlienku a tú istú veľkodušnosť, odhaľujú krásu tradície, synov spojujú s ich otcami. Takto modlil sa sv. Dominik, takto modlili sa mnohí synovia, ktorých mu Boh dal za toľké storočia. Všetkých vyznačuje vzájomná vernosť. Všetci tvoria dokonalú jednotu, lebo spojení sú v tej istej veľkodušnej obeti a v rovnakej modlitbe.
Rehoľa zmocňuje sa jeho života, vplýva i na jeho najnepatrnejšie jednotlivosti ; všetky obracia k Bohu a aj tým najvšednejším dáva niečo zo svätej povinnosti. Prikazuje mu chudobu, čistotu, dokonalú poslušnosť alebo prísny kajúci život. Týmto odstraňuje druhú prekážku kontemplácie, ktorú ešte sv. Tomáš označuje vehementia passionum (oheň nezriadených žiadostí). Zachovávanie rehole očisťuje telo, srdce i ducha. Kazateľovi stačí zachovávať všetky jej body, aby dosiahol vysokého stupňa vnútorného života; lebo podporovaný je mohutnou silou, ktorá pramení z verného zachovávania rehole a hojnou milosťou, ktorej kanálom je rehoľa. Pápež Ján XXII. prehlásil: „Ukážte mi Brata Kazateľa, ktorý zachováva svoju reholu až do posledného písmena, a vyhlásim ho za svätého bez toho, žeby treba bolo nejakého zázraku."
Syn sv. Dominika v zachovaní takého vznešeného životného pravidla vidí zdroj ohromnej sily. Ona ho oslobodzuje, uchvacuje a pozdvihuje. Táto rehoľa, napísaná a v život uvedená veľmi mnohými svätými a tak zázračne plodná, z dominikánskeho života robí krásnu obradnosť, pulchra ceremónia: bohatý, plný, radostný, súladne krásny život, nevyčerpateľný prameň rozumovej i citovej radosti.12
Dni Kazateľa pokojne plynú v zachovávaní kláštorných pravidiel, v radosti z odriekania sa z bratskej lásky. Zbavený svetských starostí a radostí, oslobodený od starostí vonkajšieho života, opovrhuje každým neužitočným rozptyľovaním a vo svojej dobrovoľnej samote vidí a počúva len to, čo je na svete božské. Zaoberá sa všetkým, čo mu hovorí o Bohu. Uskutočňuje jednotiaci život, všetko preniká božským. V tomto kláštornom tichu, kde prísny život a čistota jeho duši dáva pravdu, bedlí, načúva, a keď Boh prichádza, lepšie počuje jeho hlas.
Teda Boh často prichádza. Všade a vždy dáva sa duši, ktorá po Ňom túži; pri štúdiu, ktoré živí lásku, na chodbách, v chóre, v cele. Cela je útulkom, kde prebýva Boh, obvyklé miesto rehoľníkovej kontemplácie a jeho bohatších vnútorných rozhovorov. Horlivému Kazateľovi vždy rozpráva a odkrýva pravdy, ktoré len ona pozná. Páter Lacordaire tvrdí, že vo svojej úzkej cele objavil „rozsiahlejší obzor, ako je svet".
Opravdivý dominikánsky život, ako ho upravil sv. Dominik, je jasný, bohatý a usporiadaný, prísny a radostný, lebo odhaľuje a dáva Boha. Dominikánsky kláštor je priaznivé miesto pre pokoj a rozvoj duše. Modlitba sa tam slobodnejšie rozvíja, tiché a pokojné štúdium stáva sa hlbokým a plodným. To je iste onen „pax operosa", po ktorom túžil sv. Augustín. Keď sa tam šľachetná duša uchýli, jej vplyv dostatočne podporený zrodí silný, plný, súladný a plodný život.
Keď sa Kazateľ pripravil na apoštolskú prácu, tento kláštorný život ho bude chrániť, aby sa v nej nevysilil. So svojich apoštolských ciest prichádza do kláštorného ticha a do pokojnej cely, aby sa posilnil k novej práci. Kláštor mu dá potrebný pokoj; vnútorné sobranie obohatí ho novými zásobami života, jeho duša sa obnoví. Osviežený a znova naplnený môže sa znovu bez nebezpečenstva vydať na cestu, aby dobýval duše.13
Sv. Antonín dal napísať nad dvere jednej cely: „Silentium est páter Praedicatorum." Brat Kazateľ práve v tichu svojho kláštora naplňuje svoju dušu nadprirodzeným životom, ktorý má rozdávať ľuďom. Iste geniálna myšlienka viedla Patriarchu z Osmy, keď svojich synov najprv ponoril do kontemplatívneho života, aby z nich vychoval apoštolov.14
§ 3. ŠTÚDIUM

Štúdium v dominikánskom živote.

Bratia musia štúdiu venovať zvláštnu pozornosť. Prvotné stanovy hovoria : „Majú čítať a uvažovať vo dne v noci, v kláštore a na cestách; pokiaľ možno, majú sa usilovať všetko podržať v pamäti." Štúdium je jedným z prvých prostriedkov na dosiahnutie cieľa rehole. Bl. Humbert hovorí: „Zaiste ono nie je cieľom rehole, ale je veľmi potrebné na kázanie a na záchranu duší; bez neho nemôžeme ani jedno ani druhé." Ako možno hlásať náuku, poučovať, rokovať, vyvracať bez vážnej a sústavnej prípravy?
Preto sv. Dominik tak usporiadal život svojich synov, aby podporoval štúdium, ktoré prehlásil za záväzok rehole, za nevyhnutné a stále zamestnanie. Teodorich z Apoldy vypráva: „Keď sa vrátil z Ríma, kde obdržal schválenie od pápeža Honoria, shromaždil svojich druhov a vyložil im cieľ novej rehole, ut studerent et praedicarent.
Jednou z prvých povinností priora je starať sa, aby štúdiá boly vždy v plnej sile a aby študujúci sa im horlivo oddávali. Môže dať užitočné úľavy, aby únava, spôsobená kláštornými prísnosťami, nezmenšila horlivú prácu profesorov a usilovnosť študentov. Officium má byť spievané „krátko a bez preťahovania, aby neprekážalo štúdiu".15 Brat Kazateľ môže byť oslobodený od rozličných rehoľných prísností, keď to vyžadujú okamžité potreby apoštolskej služby, ale nikdy nemôže byť oslobodený povinnosti štúdia, ktoré je tak podstatné v dominikánskom živote. Kajetán iste zveličil, keď tvrdil, že každý dominikán, ktorý nevenuje štúdiu štyri hodiny denne, dopúšťa sa smrteľného hriechu. Ale nie je menej pravdivé, že Brat Kazateľ by celkom sišiel so svojej cesty a ťažko by sa prehrešoval proti svojej reholi, keby nemiloval rozumovú prácu.
Rehoľa hneď od svojho počiatku sa veľmi starala o to, aby zriadila čo najdokonalejšie štúdiá a Bratov povzbudzovala k rozumovej práci. Ešte to žiadna iná rehoľná spoločnosť neurobila. Len čo sv. Dominik ubytoval svojich prvých synov v Toulouse, prikázal im navštevovať biskupskú teologickú školu. Po ňom generálovia rehole sa pretekali v horlivosti s kapitulami, aby reholu postavili na čelo vedeckého hnutia v stredoveku a uskutočnili predpoveď Honoria III., ktorý 22. decembra 1216 nazval synov sv. Dominika „bojovníkmi viery a pravými svetlami sveta".
Až do dneskajšieho času rehoľa zostala verná svojmu vedeckému povolaniu a od svojich synov žiadala, aby sa ako v minulosti horlivo oddávali štúdiu. Na znaku rehole skvie sa mohutné slovo: Veritas. Dogma je pre Brata Kazateľa pevnou a neochvejnou pôdou, na ktorej stavá všetky svoje práce, všetku svoju činnosť. Táto nesmierne úrodná zem, zoraná teologmi Albertom Veľkým a Tomášom Aquinským, odkrýva ohromné poklady; obrábaná kazateľmi a mystikmi, posypaná nádhernými kvetá mi, rodí bohaté zbožie, ktoré dáva dušiam chlieb a rozvíja kvety lásky, nadšenie, zápal a vzlet Henricha Suza, Kataríny Siennskej.
Brat Kazateľ prv, ako sa venuje apoštolskej práci, musí sa po dlhé roky vážne a sústavne pripravovať. Keď sa zasväcuje do vedy, nepostupuje podľa moderného spôsobu. Jeho výchova postupuje pomaly, tradične, podľa starej scholastickej metódy, ktorá cirkvi vychovala veľduchov. Keď vstúpi do noviciátu ako dvadsaťročný, iba okolo tridsiateho roku venuje sa apoštolskej práci. Cez tieto roky je vzdialený od všetkého, čo by mohlo zoslabiť jeho úsilie a zmenšiť jeho pozornosť; s rozumnou a činnou účenlivosťou osvojuje si dávnu vedu, učí sa poznávať a milovať prácu svojich otcov, čo vykonali a dovŕšili; rastie podľa ich ducha a v úcte k ich dielu. Až príde čas, keď bude rozdávať ovocie svojej práce, vynasnaží sa, aby rozmnožil tradičné bohatstvo a svoj osobný zisk pridal k nahromadenému pokladu svojich otcov, a nie aby ho ničil.
Rehoľník v reholi mal vždy času, aby sa mohl venovať štúdiu. Msgr. Douais píše o dominikánskych študentoch XIII. a XIV. storočia: „Nikdy im nechýbalo času. Deväť nepretržitých rokov posvätili štúdiám, ktoré začali okolo dvadsiateho roku: tri roky Studium artium, tri Studium naturalium a tri najdôležitejšie Studium theologiae. Nadanejší a bystrejší Bratia, určení za profesorov, okrem toho chodili tri roky na Studium solemne, alebo ešte na ďalšie tri roky na Studium generale. Za celých pätnásť rokov štúdium bolo po modlitbe hlavným, jediným, nevyhnutným zamestnaním ... Ešte treba pripojiť, že Brat Kazateľ neprestával byť študentom, aj keď vyšiel zo školských siení. Môžem povedať, že ním ostával svojím povolaním, lebo ked bol v kláštore, musel navštevovať všetky prednášky. Tak sa jeho vedomosti pri styku s učeným a skúseným profesorom stále obohacovaly a oživovaly."16
Aj v dneskajšom čase venuje sa mnoho rokov štúdiu posvätných vied, aj keď sa školské zriadenie prispôsobilo moderným požiadavkám; aj ďalej zostáva pravdivé, že Brat Kazateľ je „študujúcim z povolania".17

Hlavný predmet štúdia.

Hoci štúdium je také dôležité, predsa nie je cieľom dominikánskeho života. Aj keď stanovy rehole stále povzbudzujú Bratov čo k najhorlivejšej rozumovej práci, predsa štúdiu určujú patričné miesto a jeho charakter: „Naše štúdium má smerovať predovšetkým k tomu, aby sme mohli byť užitoční dušiam bližných."
Brat Kazateľ nepracuje jako diletant, ktorý má záľubu vo svojej vede a chová ju pre seba; ani len ako mních, ktorý v knihách hľadá nové námety k milovaniu Boha. Ide za určeným cieľom, za spásou duší. BI. Humbert povedal: „Utilia potius quam curiosa." Brat Kazateľ veľkú bedlivosť venuje štúdiu teologických kníh, lebo teologia je zo všetkých vied prvá, ktorá smeruje k spáse duší. Stanovy rehole tým myslia predovšetkým Písmo sv., t. j. teologiu vo vlastnom slova smysle a posvätné dejiny. Sv. Dominik veľký dôraz kládol na štúdium Písma svätého.18
Tým nie je povedané, že by Brat Kazateľ okrem týchto kníh nesmel študovať iné knihy. Sv. Tomáš Aquinský nebál sa hľadať dôkazy viery i u bludárov a pohanov. Vedecká práca jeho učiteľa, sv. Alberta Veľkého, siahala na všetky svetské odbory; tak vytvoril opravdovú encyklopédiu ľudského vedenia svojej doby. Brat Kazateľ môže sa venovať pomocným vedám teologickým a aj iným, ktoré sú s nimi len veľmi málo spojené. Rehoľa nikdy nebude sa báť niektorým svojim synom dať rozsiahlu a dokonalú vedeckú výchovu, aby dokonalejšie mohla hájiť cirkev. Ale štúdium teologie ostane vždy základným štúdiom, a ostatné vedy budú pestované podľa potrebných požiadaviek apoštolského poslania. Keď ich takto pochopí, iste nikdy ho neodvedú od cieľa rehole, od spásy duší, ale ešte viac ho budú podporovať.

Ráz štúdia.

Stanovy rehole starajú sa o to, aby štúdium nikdy nebolo prekážkou, to jest, aby nebolo predmetom prázdnej dychtivosti a márnivej záľuby. Žiadajú si, aby jeho prvým znakom bola láska.To je podmienka jeho plodnosti.
Nikdy sa nesmie stať prekážkou kontemplácie. Každá kniha má nám hovoriť o Bohu. Všade máme hľadať Boha, našou prvou povinnosťou je v každom stvorení odkrývať obraz a stopu Stvoriteľa. Štúdium Brata Kazateľa nemá byť obyčajnou rozumovou prácou, suchým a chladným hĺbaním. Takto by sme veľmi zle pochopili cieľ určený stanovami. Premyslená pravda musí preniknúť do srdca, má sa zmocniť duše až v jej najväčšej hĺbke a stať sa tam počiatkom najvyššej a všeobecnej činnosti.
Naši prví Otcovia štúdium volali lectio, ktoré bolo pre nich prvým stupňom na rebríku vedúceho k Bohu : lectio, meditatio, oratio, contemplatio. Začali ho v rozume a pokračovali v srdci. Tak študoval svätý Dominik. P. Lacordaire krátko shŕňa kanonizačné listiny: „Po obede utiahol sa do cely a čítal evanjelium sv. Matúša alebo listy sv. Pavla, ktoré vždy nosil so sebou. Posadil sa, otvoril knižku, prežehnal sa a pozorne čítal. Ale zakrátko slovo Božie ho uchvátilo. Pohyboval rukami, akoby s niekým hovoril. Zdalo sa, že počúva, živo rozpráva, zápasí; chvíľu sa usmieval, chvíľu plakal, uprete sa díval, potom sklopil zrak, zas sa ticho vyprával a opäť bil sa v prsia. Stále prechádzal od čítania k modlitbe, z rozjímania ku kontemplácii. S času na čas spustil knižku, akoby jej chcel poďakovať za preukázané dobrodenie, potom sa vždy viac a viac ponoroval do týchto svätých rozkoší a tvár zakryl si rukami alebo kapucou."
Takto študoval i s v. Tomáš, ktorý mohol úprimne a dôverne povedať svojim žiakom: „Nikdy som nečítal knihu, ktorú by mi Duch sv. nepomohol pochopiť a preniknúť tam až do hĺbky tajomstva." Brat Reginald, jeho tajomník a svedok celého jeho života, študentom odhalil tajomstvo jeho veľkej múdrosti: „Drahí bratia, keď môj učiteľ žil, zakázal mi hovoriť o zázračných veciach, ktorých som bol svedkom. Jeho zázračná múdrosť nepochádzala z veľkého vrodeného nadania, ale z modlitby. Kedykoľvek chcel študovať, dokazovať, vyučovať, písať alebo diktovať, prosil božskú Pravdu, ktorá je sama tajomná, a horlivá modlitba objasnila pochybnosti. Keď mal pred modlitbou pochybnosti, pomodlil sa a zázračne sa rozpŕchly. V jeho duši bolo vidieť, že rozum a srdce v súlad uvádzajú svoje prednosti, že sa ovládajú a vzájomne podporujú. Srdce sa v modlitbe spojilo s Bohom; rozum, požívateľ tohto spojenia, tešil sa z hlbokého nazerania, ktoré bolo tým jasnejšie, čím srdce viac horelo láskou."
Šťastný je ten Brat Kazateľ, ktorý vie pochopiť, že takéto štúdium je žriedlom, z ktorého sa ustavične živí apoštolská horlivosť a ktorý je verný milosti svojho povolania, spojuje sa s dlhými dominikánskymi generáciami, nasleduje svojich Otcov a opakuje s nimi slovo Žalmistu: „Ingrediar in veritate." Pocíti nesmiernu radosť, ktorú zažili aj oni, radosť plnú lásky a obdivu, ktorú sv. Augustín nazýva „Gaudium de veritate", najvyššie šťastie ľudskej duše. Dante vyjadril ju v troch podivuhodných veršoch: „Rozumové poznanie, plné lásky, pravá láska, plná radosti, radosti, ktorá je nad všetku slasť."

§4. LITURGICKÁ MODLITBA

Istý brat pýtal sa blah. Jordána Saského: „ Čo je lepšie: modliť sa, alebo študovať?" A on mu odpovedal: „Čo je lepšie: vždy jesť alebo vždy piť? Zaiste jedno treba striedať s druhým. Podobne je to aj s modlitbou a štúdiom."
Brat Kazateľ sa nikdy nemá oddávať apoštolskej práci bez modlitby. Načo by mu bola veda, keby nebola oživovaná a zúrodňovaná láskou? Mnoho je učencov, ale málo svätcov, lebo mnohí učenci pravdu väznia vo svojom rozume a nedovoľujú jej preniknúť do srdca. Veda sama o sebe nie je určená na činnosť, tým menej na to, aby sa rozdávala. Bez lásky nikdy nevychová apoštola. Ani na to nestačí, aby vychovala kontemplatívneho rehoľníka; i keď rehoľná kontemplácia sídli hlavne v rozume, predsa začína a končí vo vôli. Pretože Boha milujeme, chceme Ho poznať; keďže Ho poznávame, chceme Ho viac milovať. Láska je počiatkom a cieľom, a aspoň tu na zemi poslednou dokonalosťou života.
Brat Kazateľ len vtedy dokonale vnikne do svojho povolania, keď poznanie o Bohu, získané štúdiom, prestane byť suché a stane sa živou a činnou vedou, ktorá má v sebe lásku, a preto sa aj obetuje a rozdáva. Ale láska je darom Božím a svojou povahou je aj mimo nášho dosahu. Získava sa modlitbou. Preto modlitba má v rehoľnom živote také význačné miesto, a najmä v dominikánskom živote. Jej cieľom je privábiť lásku, ktorá oživí a zúrodní vedu.
Stanovy nám predpisujú dvojakú modlitbu: úradnú a súkromnú. Prvá je liturgická modlitba, predpísaná od cirkvi; druhú naši Otcovia volali „orationes secretae".

Liturgia a každodenný život.

Hoci sv. Dominik svojich synov určil na každú apoštolskú prácu, predsa nikdy nemyslel na to, aby ich oslobodil od toho, čo svätý Benedikt volá „opus Dei". Liturgickú modlitbu považoval za pravú modlitbu rehoľníka. Obával sa, že oslabí svoju reholu, keď do stanov nevloží veľmi dôležitý predpis: De officio Ecclesiae. Zdalo sa mu, že rehoľný kňaz si nezaslúži celkom svojho mena, jestli liturgickú modlitbu nepokladá za prvú povinnosť. Vtedy celý kresťanský svet smýšľal tak, ako on. Nábožnosť ešte udržiavala tradičné formy.
Declarationes, ktoré vysvetľujú prvotné stanovy, hovoria o „Solemnis divini officii recitatio" (o slávnom odbavovaní božského officia). Teda sv. Dominik si žiadal, aby vonkajšia obradnosť bola preniknutá krásou. Kanonické hodinky prevzal so všetkými ich obradmi a s ich tradičným ceremoniálom, so spevom, ktorý je zrejmým prejavom lásky: cantare amantis est.19 Prial si, aby z kláštorov jeho rehole ustavične sa vznášala opravdivá chvála slávy, lebo chórové officium, ktoré je prípravou alebo doplnením eucharistickej obeti, od ktorej nemá byť oddelené, je hlasom kresťanského ľudu tlmočeného cirkvou, výrazom velebenia, chvály, prosby a odprosovania.
Liturgia upravuje každodenný život Brata Kazateľa. Štúdium, občerstvenie i odpočinok sú obmedzené hranicami, ktoré určuje účelné usporiadanie božského officia. O polnoci zvon volá Bratov k ranným hodinkám; medzitým čo tma zahaľuje svet, oni vstávajú, aby bedlili a modlili sa, aby vzdávali chválu Bohu, aby zadosť činili za nočné neprávosti a hriechy. Tieto dojímavé hodinky uchvacujú dušu v jej hlbinách. Na úsvite vracajú sa, spievajú Prímu a obetujú prvotiny nového dňa. Sedem ráz za deň pravidelne vracajú sa k hodinkám a kľakajú pred oltárne stupne. Tertia, Sexta, Nona a Nešpory ich znovu posilňujú v horlivosti a bránia im zabudnúť na Boha. Konečne prichádza čas odpočinku; zase liturgická modlitba kompletárom (doplnkom), vždy slávnostne spievaným, uzaviera deň, ktorý otvorila rannými hodinkami.
Vidíme, že liturgická modlitba je niťou dominikánskeho života. Naši Otcovia ju tak rozdelili, že priamo preplieta práce rehoľníka. Vedeli, prečo to urobili. Dneska v niektorých kláštoroch, kde je otupený smysel pre liturgiu, spojujú niekoľko častí officia, aby potom mali viacej času na štúdium neprerušované, a ako sa nazdávajú, užitočnejšie. Naši Otcovia kráčali po stopách apoštolov a každú hodinku odbavovali v rozdielnych denných a nočných hodinách. Lepšie videli úzky vzťah medzi modlitbou a štúdiom, ako my. Vedeli, že nie je na škodu štúdia, keď ho pravidelne prerušujú liturgickou modlitbou. Boli presvedčení, že sa tým stane plodnejšie. Častý návrat do chóru zabraňuje, aby štúdium bolo obyčajnou rozumovou prácou, suchým a chladným uvažovaním; udržuje úzke spojenie s Bohom a Bratov ponoruje do kontemplácie. Rehoľník podľa predpisu rehole oddáva sa štúdiu posvätných vied; officium neprerušuje jeho prácu, ale ju doplňuje, zúrodňuje a robí plodnou, lebo pravdu, ktorú Kazateľ hľadal v knihách, znovu nachádza v chóre, v liturgických formulách. Táto pravda už nie je suchá, ale živá, plná lásky, sugestívnejšia, prenikavejšia.
Naši Otcovia dobre využívali toto časté prerušovanie štúdia v pravom smysle slova; a je v tom veľmi jemná psychologia. Iste mali taký živý záujem o rozumovú prácu, aký je dneska a v štúdiu posvätných vied dosiahli úspechov, že sotva môžeme s nimi porovnať svoje úspechy. Teda oni nepohŕdali štúdiom. Ale skúsenosť ich naučila, že práve pri týchto liturgických zastávkach duša asimiluje ovocie práce, že pravda preniká a sostupuje s rozumu do srdca. Tam sa rozohrieva a plodí rozhodnutia, ktoré upravujú život. Sv. Vincent Ferrerský radil: „Keď študujete, s času na čas pokľaknite a pozdvihnite sa k Bohu krátkou a vrelou modlitbou, alebo vyjdite zo svojej celičky, choďte do kostola, na krížovú chodbu, alebo tam, kde vás duch tiahne; ústnou modlitbou alebo len horúcimi vzdychami srdca proste o pomoc Božiu, predložte Najvyššiemu svoje túžby a žiadosti, vzývajte svätých o pomoc ... Potom oživte si v pamäti, čo ste práve študovali, tak to dokonalejšie pochopíte. Znovu oddajte sa štúdiu a zas modlitbe; spojujte tieto dva úkony. Takýmto striedaním stanete sa horlivejší v modlitbe a budete s väčším úspechom študovať."
Takto študoval sv. Tomáš. Veľký učiteľ užíval čo možno najmenej dišpenzácií, na ktoré mal právo, lebo bol profesorom a veľmi mnoho písal. A nielen horlivo chodieval do chóru, ale i prvý tam prichádzal a veľmi dlho tam ostával. Keď sa ho pýtali, prečo prerušoval svoju prácu, odpovedal: „Roznecujem ducha zbožnosti, aby som sa potom mohol ľahšie oddať hlbokému uvažovaniu."
Teda naši svätci nevideli protivu medzi častou liturgickou modlitbou a bohatou rozumovou prácou. Modlitbu a štúdium spojovali v kontemplácii.

Liturgia, apoštolát, vnútorný život.

V liturgickej modlitbe nikdy nevideli prekážku apoštolátu. Naopak boli ako sv. Dominik presvedčení, že ustavičná liturgická modlitba je najpevnejší základ činného života. A ktože mohol lepšie poznať vzájomný pomer medzi modlitbou a činnosťou, keď nie títo neúnavní apoštolovia?
Synovia s v. Dominika prijali slávnostnú bohoslužobnú modlitbu ako prostriedok apoštolátu. Liturgia je pre nich prímluvnou mocou a pravým návodom na posvätenie, ktoré ich pripravuje na apoštolskú prácu.
Brat Kazateľ ako rehoľný kňaz a apoštol je určený za prostredníka medzi Bohom a človekom. Teda tento vznešený úrad zastáva najprv v chóre. Tam zastupuje ľudstvo; vyslaný je od cirkvi, aby v mene všetkých vzdával Bohu povinnú chválu. Ako „úradník modlitby" klania sa, prosí, žiada za odpustenie. Vtedy jeho modlitba je hlasom samej cirkvi, preto je najviacej účinná. Je nový Mojžiš, ktorý tíši hnev Boha. Syn svätého Dominika zasluhuje názvu Kazateľ, i keď za tmavej noci opúšťa svoje tvrdé lôžko a temnými chodbami uberá sa do chóru na ranné hodinky. Vie, že i v tejto hodine rozdeľuje dušiam pravdu a že jeho prosby šíria sa svetom ako tajomné vlny bezdrôtovej telegrafie, ako oživujúce a liečivé prúdy, ktoré rozsievajú život a kriesia mrtvých.
Deje sa tu podivuhodná výmena; medzitým čo posväcuje, aj on je posvätený. Keď sa nechá preniknúť tajomstvami obradov, ceremóniami a posvätnými slovami, hneď cíti, že v jeho duši rozmáha sa božský život a že jeho nadprirodzené bytie rozvíja sa podľa zámerov Božích. Liturgická modlitba živí jeho rozum hojnou a vybranou stravou. Jeho srdce sa ustavične rozohňuje posvätnými formulami, plnými horúcej vrúcnosti, jeho vôľa je povzbudzovaná životom Ježiša a svätých, ktorých si každodenne pripomína. Liturgická modlitba ho vo dne v noci spája s Pôvodcom a Vzorom všetkej svätosti. Úlohou liturgie je pokračovať a dávať Ježiša, tak ako nás učí Apoštol: „Christus heri et hodie et ipse in saecula." Liturgia nám ukazuje a činí nás účastnými tohto trojakého života Kristovho: v lone Otca, v jeho smrteľnom živote medzi ľuďmi a v cirkvi cez storočia. Ježiš ukazuje sa na oltári v celom liturgickom okruhu Bratovi Kazateľovi, ktorý rozumne a verne sleduje sväté obrady; ukazuje sa taký, aký je v skutočnosti, žijúci, ktorý obnovuje tajomstvá svojho obetovania pod rúškom posvätných obradov. Rad-radom odohrávajú sa tajomstvá jeho narodenia a detstva, jeho súkromného a verejného života, jeho umučenia a smrti, jeho oslávenia a mystického života v cirkvi a vo svätých. A tieto tajomstvá oslavuje najkrajšími formulami, kypiacimi láskou, najbohatšími na myšlienky, najdojímavejšími, najčastejšie božskými, keďže sú vyňaté z Písma svätého.
Duša si bez námahy osvojuje tieto myšlienky a city; privlastňuje si obdivuhodné modlitby najvznešenejších a najsvätejších duší, ktoré cirkev spojila v breviári a v omšovej knihe. Ide za Ježišom, obdivuje Ho, miluje Ho, má účasť na Jeho obeti, spojuje sa s Ním. Vo dne v noci stále obnovuje toto spojenie s božskými tajomstvami, takže napokon žije len s Ježišom a skrze Ježiša. Liturgia ju stále nasycuje božskými pokrmami; tak jej myšlienky, jej city a jej život stanú sa božskými.20
Takto sa po dlhé storočia vychovávali všetci svätci; kráčali po liturgických cestách. Aká strhujúca sila a mohutné rozpätie bolo v týchto dušiach! Pôsobily na celé svoje okolie; stály sa ohniskami, ktoré hrejú a osvecujú. Jedna kontemplatívna duša môže priviesť tisíc odbojníkov ku zbožnosti; tak kedysi jediný kláštor, v ktorom kvitla horlivá liturgická modlitba, pretvoril celé kraje. Bodaj by sa rozmnožily tieto strediská liturgickej modlitby, kde sa utiahol prvotný duch cirkvi, tieto bohaté žriedla, z ktorých sa budú vylievať na svet mohutné prúdy nadprirodzeného života!

§5. SÚKROMNÉ MODLITBY

Takto volá bl. Humbert vo svojom výklade k reholi druhý spôsob modlitby, v ktorej každý môže v najhlbšej pokore a v úplnej voľnosti rozliať pred Bohom náplň svojej duše.
Dejiny nám hovoria, akej vážnosti tešily sa tieto modlitby v prvých časoch: „Náš blahoslavený Otec obyčajne ostával po kompletári v kostole. Bratov poslal spať a sám noc prebedlil na modlitbách, v úpenlivých prosbách a v bolestných nárekoch. Jeho prosebné volanie a výkriky niekedy zobudily Bratov, ktorí v blízkosti odpočívali, a pohly ich až k slzám."
„Blah. Jordán Saský obdržal od Pána zvláštny dar modlitby, takže nič mu nemohlo zabrániť, aby ju zanedbal; ani starosti jeho úradu generála rehole, ani únavy po cestách, ani iné starosti. V kláštore dlho sa modlieval stojačky, so složenými rukami a očami upretými k nebesám. Takto zostával po celé hodiny, hlavne po kompletári a po ranných hodinkách; nesadol si, ani sa nepohol. Na cestách i v kláštore ponoroval sa do kontemplácie, ktorá ho zaplavovala rozkošami. Keď sa nemodlil offícium, alebo nerokoval s Bratmi o dôležitých veciach, vždy sa oddával kontemplácii."
„Horlivosť prvých Bratov bola taká veľká, že ani si nemôžeme o nej urobiť predstavu. Svoje nočné modlitby predlžovali až do svitania. Kostol málokedy bol bez modliacich sa Bratov, alebo nikdy; takže keď vrátni išli ich hľadať do kostola, iste ich tam hneď našli. Na hodinu kompletára čakali ako na sviatok. Po officiu pozdravili Kráľovnú a Orodovnicu našej rehole; potom sa bičovali, chodili od oltára k oltáru, v pokore padali na tváre, a tak bolestne plakali, že ich výkriky lásky bolo až vonku počuť. Po ranných hodinkách málo sa ich vrátilo ku knihám a ešte menej na odpočinok. Radšej sa ponáhľali k oltáru blah. Panny, okolo ktorého často bolo vídať trojitý rad Bratov, ako veľmi horlivo a oduševnene jej odporúčajú i rehoľu i seba. Nikto by neopísal ich oddanosť k našej Panej. V celách mali pred sebou jej obraz a ukrižovaného Ježiša, aby mohli pri čítaní, pri modlitbe alebo pri odpočinku slobodne na ne hľadieť a vyprosili si milosrdný pohľad." (Vitae Fratrum).
Zachovávali radu blah. Humberta: „Bratia nech sa horlivo oddávajú súkromným modlitbám, lebo ony sú zjavnou známkou svätosti."
Ale niekto sa opýta, jakého návodu užíva Brat Kazateľ pri modlitbe ? Odpovieme, že nijakého. A veľmi správne. Smýšľame, ako svätý opát zo Solesmes, Dom Guéranger: „Nech nás Boh chráni od ľudí, ktorí už majú celkom vypracované vlastné systémy a myšlienky!" A podobne ako sv. Johanna zo Chantal, ktorá napísala: „Skvelý návod modlitby je nemať žiaden . . . Keď sa chceme modliť a môžeme sa dobre pripraviť, aby sme prijali ducha Božieho, to je výborný návod; modlitba musí byť vecou milosti a nie umenia."
Pravda je, že niektoré nové návody, ktoré dali svätí a ktoré cirkev inak schválila, zasluhujú úcty a osožia niektorým dušiam; ale určené sú pre duše, ktoré žijú v iných pomeroch, ako sú naše a odpovedajú celkom iným potrebám. Pravidelný vývoj nášho duchovného života ináč postupuje.
Videli sme, ako sv. Dominik upravil každodenný život svojich synov; všetko tam vedie na kontempláciu. Modlitbu nechcel obmedziť na určitý čas. Základom života malo byť: udržovať spojenie s Bohom, kontemplovať. Stanovy celý deň zasväcujú Bohu. Brat Kazateľ zachováva mlčanie, aby zabudol na svet a na seba a aby v tichu počúval Boha; keď sa z poslušnosti oddáva dlhému štúdiu Písma sv. a teologických kníh, iste nie je to obyčajné a suché štúdium, ale práca, v ktorej srdce i rozum majú svoje pravé miesto, kde sa duša nasycuje a ponoruje do krásy božských tajomství. Už aj táto práca musí byť modlitbou. Modlitba má všetko podporovať a preniknúť. Liturgická modlitba, súkromné modlitby, lectio divina, predpokladajú jedna druhú, vyvolávajú sa, prenikajú sa a skoro splývajú. Oddeliť ich a postaviť ich vedľa seba tak, aby sa nikdy nespojily a vôbec nesúvisely, znamenalo by porušiť dominikánske účelné zariadenie. Štúdium musí byť preniknuté duchom zbožnosti; modlitba musí byť živená pravdou a potom príde láska, ktorá vedie na sjednotenie, na najvyšší cieľ nadprirodzeného života.
Keď sa modlitba a štúdium takto vzájomne podporujú, keď dominikánska duša študuje preto, aby viac milovala, a modlí sa, aby lepšie študovala, vtedy povznáša sa k Bohu a prichádza na pravú kontempláciu bez úrazu a bez lomozu.
Poznamenajme ešte, že keď dominikánsky duchovný život neužíva sústavnej metódy, z toho ešte neplynie, že je neusporiadaný a že nezachováva pravidlá. Naši svätí nezanechali nám sbierky celkom vypracovaných rozjímaní. A predsa jaká jednota v ich smýšľaní! Aká istota v ich vernosti k veľkej mystickej tradícií, ktorú už Denys Mystique nazval „kňazská tradícia" ! I keď sa jej pridŕžali, predsa mali metódu, ale širokú, slobodnú, radostnú, metódu cirkvi, ktorá vždy liturgiou posvätila duše. To je metóda, ktorú môžeme právom a istotne nazvať „pravou metodou, ktorú cirkev určila, aby duše pripodobnila Ježišovi". Boli presvedčení, že božské pravdy, prehĺbené v štúdiu, asimilované v modlitbe, ustavične ospevované v liturgickej modlitbe, môžu najdokonalejšie povzniesť dušu k Bohu, ktorá je už očistená mlčaním a prísnym kláštorným životom a dávajú jej vniknúť po tajomstva Kristovho a najsvätejšej Trojice.
Vidíme, že dominikánska askéza nechce vychovať svätcov podľa jediného vzoru, ktorý by platil pre všetky duše. Nechce spútať, nechce vnucovať dresúru. Náš Pán povedal raz sv. Kataríne Siennskej: „Vieš, kto si ty a kto som ja? Šťastná budeš, keď pochopíš tie dve veci. Ty si, ktorá nie si, a ja som, ktorý som!" V týchto slovách je zárodok dominikánskeho duchovného života; ony naznačujú jeho základnú činnosť: dušu postaviť pred Ježiša, vzor všetkej svätosti, aby Ho poznala a pretvorovala sa hľadením na Neho, aby si osvojila vznešené a hlboké pravdy, ktoré sú zdrojami činnosti, aby sa naplnila svetlom a horela horúcou láskou.
Aj tu rehoľa uplatňuje svoje heslo „Veritas". Začína od veľkých, mohutných, plných myšlienok, lebo myšlienky rodia činy, a keď pravda je skutočnou vládkyňou rozumu, napokon ovláda život.
Z toho poznáme známky dominikánskej zbožnosti: Je nad mieru usporiadaná a pevná, lebo nasycuje sa základnými článkami viery a vždy spočíva na pravde, ktorá ju chráni od poblúdenia. Je pokorná a tým pokornejšia, čím sa duša viac odvracia od seba a uvažuje o božskej velebnosti: „Ja som, ktorý som, ty si, ktorá nie si."
Ale predsa je nad mieru slobodná, lebo poznanie plodí lásku. A čo je slobodnejšie nad lásku? Keď citlivosť je ovládnutá a uvedená do poriadku Božieho, prečo nedovoliť jej, aby sa nepovzniesla, nevzlietla, prečo nedať jej krídla na let lásky? Preto je taká podivuhodná rozličnosť medzi dominikánskymi svätcami. Každý si ponecháva vlastnú fyziognomiu, svoje osobné náklonnosti, svoje predné ctnosti a pod tým istým rodinným znakom prezradzuje kmeňové rozdiely, rozdiely prostredia a výchovy. Všetci majú význačný dominikánsky znak, horlivosť o spásu duší skrze vedecký apoštolát ; ale každý má ešte svoj osobný znak: sv. Vincent Ferrerský španielske nadšenie, zápal a neústupnosť; bl. Henrich Suzo rýnsku jemnosť a melanchóliu, sv. Katarína Siennská súlad a teplo talianskej zeme.
Konečne dominikánska zbožnosť je nad mieru dôverlivá a radostná. Z mohutnej tomistickej myšlienky „Najprv Boh!" rodí sa dôverlivá mystika, ktorá rozvíja ľudské schopnosti a znamenite ich pripravuje do služieb apoštolátu. Teologická výchova Brata Kazateľa navyká hľadieť na nadprirodzenú dokonalosť vo veľkých rozmeroch, „žiť hlavne na vrcholoch duše". Boh nás miluje, nekonečne nás miluje a všemožne nás priťahuje k sebe. Jediný účinný prostriedok, ktorým môžeme odplatiť túto lásku, je dôvera, dokonalá odovzdanosť. Teda preč so všetkým, čo dopomáha k tomu, aby sa duša upútala len na seba samu! Preč s ustavičným hľadením na seba, lebo jeho najzjavnejším výsledkom je udržovať sobectvo! Sursum! Hore! Tam má sa vzniesť dominikánska duša ako škovránok, ktorý vzletuje a rozmachom krídel vznáša sa vo svetle vždy vyššie a vyššie! „Bože môj, rozšír moju dušu!" — pokorne prosila sv. Katarína Siennská.
To je modlitba Brata Kazateľa; túži po rozšírení života. V rozume pevná a bohatá veda, v srdci horúca a hlboká láska, navonok mocné, pravé a hrdinské skutky!



HLAVA III. Účinnosť dominikánskej prípravy na apoštolát.


Niekto sa opýta, či tento prísny a kontemplatívny život skutočne vychováva apoštolov, ktorí sa majú prispôsobiť k takým rozličným potrebám svojho poslania. Okrem Kazateľov v cirkvi sú i iné rehoľné spoločnosti, ktorých cieľom je spása duší. Ale väčšina z nich nezachováva staré kláštorné zvyky, a to k vôli apoštolátu. Prečo dominikánská rehoľa ich tak žiarlivo zachováva ?
Prvá a veľmi jasná odpoveď je, že Bratia Kazatelia sa tak pripravujú na apoštolské poslanie, ako sa pripravovali v starých časoch tí kňazi, ktorých apoštolská činnosť nikdy nebola prevýšená. Neustupujú od prísneho života, ako neustupovali od neho kňazi v prvom tisícročí. Keď kláštorné prísnosti týmto kňazom a biskupom pomohly priviesť na vieru rozličné národy a posvätiť ich, prečo by boly dneska menej účinné ?
A kto by si nevšimol, že askéza už sama v sebe má silu apoštolátu ? Z prísneho kajúceho života žiari tajomná sila, ktorá ho robí dobývačným. Len čo sa rehoľník vonku objaví, už káže. Jeho povolanie je potvrdením práv Božích. Už i svojím prísnym životom, celkom oddaným Bohu, svojím rúchom, odznakom to svojho života, všade vystupuje ako živý protest proti bezbožnosti ako svedok vytrvalej lásky ľudí k Tomu, ktorý zomrel na kríži, ako dôkaz ustavičnej lásky. Kresťanom už pripomína, že Boh si zasluhuje, aby sme Ho milovali a jedine Jemu slúžili. Je ustavičnou výčitkou ich ľahostajného, polovičatého života a jeho obeť stáva sa neprestajným volaním k hrdinstvu. Je soľou zeme; chráni od porušenia a zmierňuje nechuť k obyčajnej ľudskej ctnosti. Tak prísny kajúci život je prvý apoštolát Kazateľa. Jeho život je jeho prvé slovo a iste najvýrečnejšie, lebo odriekanie sa rehoľou predpísané, pretvoruje tento život v každodenné odhaľovanie nášho Pána Ježiša Krista. Keď jeden lotrinský roľník uvidel láskavého a prísneho Pátra Bessona, povedal: „Tento nemusí ani kázať, obráti vás jediným pohľadom."

Mravná sila a láska.

Iste mnohí namietnu, že prísny kláštorný život zaťažuje apoštolskú prácu, lebo môže zoslabiť telesné sily.
Nikto nepopiera, že vstávanie v noci, ustavičná zdržanlivosť, dlhé pôsty a iné prísnosti nie sú dosť tuhým pokáním. BI. Humbert to priznáva: „Veľmi ťažké je vstávať na ranné hodinky." Ale pridáva: „Hoci sme povinní byť pri každej kanonickej hodinke, predsa musíme byť zvlášť horliví pri ranných hodinkách. Aby sa predišlo možným nepríležitostiam, na to je ustanovený zákon dišpenzácie; ten v hraniciach rozumnosti určuje život kláštorných prísností a poslušnosť zas zamedzuje jakékoľvek zneužívanie. Brat Kazateľ udržuje si tak potrebné telesné sily a i z najprísnejších kajúcich skutkov získava nesmierne výhody.
Kláštorné prísnosti tým, že ho zbavujú životného pohodlia a pachtenia za blahobytom, dodávajú mu silu, navykajú ho na veľkú a vytrvalú činnosť a ako hovorí veľký apoštol Západu s v. Vincent Ferrerský, „jeho telo dokonale dávajú do služby Kristovej".
Ani nemôžeme povedať, akým veľkým učiteľom vytrvalosti je askéza a jakú ohybnú silu dáva povahám. Kazatelia, ktorí sa v kresťanskom svete preslávili horlivou a mohutnou činnosťou, boli veľkí askéti. Spomeňme len niektorých: sv. Dominik, sv. Hyacint, sv. Peter Veronský, sv. Tomáš Aq., sv. Vincent Ferrerský, sv. Ľudovít Bertrand, bl. Ondrej z Pischarie, bl. Venturín z Bergama a z najnovšieho času P. Lacordaire. Žiadna sila na svete nemôže sa prirovnať k sile muža, ktorý každého dňa zachováva prísne mlčanie, bedlí nad očami, telo krotí postami, premáha citlivosť, vždy pokojne a majstrovsky sa ovláda a všetky svoje schopnosti, až k vášňam a telesným silám sústreďuje k jedinému cieľu. Nič nepremôže toho, kto svoje mohutnosti uviedol do pravých koľají a celkom ich odovzdal Bohu. Takí boli svätí. To je tajomstvo ich zázračnej moci. Newman povedal: „Duša, ktorá sa vznáša, pozdvihuje svet."
Fra Angelico na jednej chodbe kláštora sv. Marka vo Florencii namaľoval sv. Petra z Verony, jedného zo svojich najslávnejších bratov. Hlavu má skrvavenú a na ústach má prst. Z mužnej tvári žiari neoblomná sila vôle. Na prvý pohľad poznáme výrazné naučenie, ktoré chcel dať Angelico: Z mlčania a z prísneho kajúceho života rodia sa veľmi rozhodné činy. Mučeník hovoril prechádzajúcim bratom: „Učte sa mlčať, učte sa premáhať; kláštorné mlčanie zjavilo mi cenu pravdy a ako treba zomrieť za ňu!"
Apoštol má mať zdravé telo, aby mohol znášať vysilujúce námahy apoštolskej práce. Ale predsa je nevyhnutné, aby mal lásku, dušu celého apoštolátu ; len láska k Bohu robí apoštolov. Jeden študent práve poslúchal sv. Dominika; uchvátený skvelou výrečnosťou a jasnosťou, s akou vysvetľoval sväté Písma, pýtal sa ho, z ktorej knihy študoval také vznešené pravdy. Svätec mu láskavo odpovedal: „Drahý syn, z knihy lásky; táto kniha všetko naučí."
Teda cieľom kláštorných prísností je privábiť a chrániť lásku. Konečne ony sú len prostriedkami, ktoré nás pripravujú na sjednotenie s Bohom; očisťujú dušu a upravujú ju, aby prijala Boha. A či duša, ktorá má Boha, nehorí túhou, aby ho dávala ? Teda kláštorné prísnosti sú prameňom lásky, zdrojom apoštolskej horlivosti.

Odpoveď dejín.

Ale odpoveď skutkov je vždy najpresvedčivejšia odpoveď. Sedem storočí dejín velebí myšlienku sv. Dominika a veľmi jasne dokazuje, že život podľa kláštorných predpisov robí apoštolát plodným.
Rehoľa prežila časy slávy a úpadku ako všetky ľudské zriadenia. Vďaka Bohu, po viaceré storočia skvela se jedinečným leskom; v iných časoch jej lesk bol zastrený a činnosť zmenšená. Teda vládne zjavný zákon, podľa ktorého vidieť, že keď askéza v reholi sv. Dominika je v úcte, vtedy i štúdiá sa rozvíjajú a apoštolská činnosť stáva sa plodná; ale keď ochabne láska k rehoľným predpisom, zoslabí sa i lesk vedy a životná sila činnosti. Kajúci život, kontemplácia, veda a apoštolát sa vzájomne podporujú, jedno žije z druhého.
Prvé storočie rehole bolo skutočne storočie horlivosti a prísneho kajúceho života. Iste dominikánske rehoľné predpisy nikdy sa nezachovávaly tak radostne a horlivo, jako v týchto prvých časoch. Rehoľa nikdy nebola taká mohutná. V tomto čase veda Kazateľov osvetľuje naozaj celú cirkev skupinou vynikajúcich učencov : bl. Hugo a S. Caro, sv. Albert Veľký, bl. Petr Tarantaiský, bl. Roland z Kremony, bl. Humbert Románsky, sv. Rajmund z Pennafortu, a hlavne sv. Tomáš Aquinský. Podľa súčasných záznamov úspechy dominikánskeho slova boly také veľké, že „celý svet ohromovaly". Akí veľkí apoštolovia! Sv. Dominik, blah. Reginald z Orléansu, blah. Henrich Kolínsky, blah. Jordán Saský, blah. Pavel Uhorský, bl. Ján zo Salerna, blah. Ján z Benátok, blah. Jakub Voragine, blah. Jakub z Verceil, sv. Hyacint, sv. Peter Veronský a mnoho iných!
V tomto slávnom čase generalát bl. Jána Teutonského znamená vrchol, hoci len jedenásť rokov spravoval reholu od 1241 do 1252. Vtedy odohral sa azda ojedinelý zjav v rehoľných dejinách; sedemdesiati z jeho synov, ktorí žili pod jeho vedením, boli povýšení k oltárnej úcte! Bl. Humbert hovorí: „In diebus eius, Ordo multum sublimatus est!" V tomto čase kvitol dokonalý a radostný život podľa najprísnejších kajúcich predpisov. Bl. Ján Teutonský, ktorý reholu priviedol na mohutný vrchol, veľmi horlil, aby sa zachovávaly rehoľné predpisy. Jeho horlivosť v potrestaní i najmenších prestúpení a bedlivosť nad presným zachovávaním kláštorných predpisov získala mu priezvisko „Persecutor malitiae" ! Jeho synovia boli askéti a tiež vedci a veľkí apoštolovia.
Neskoršia doba ukázala, že nie je hodna týchto skvelých začiatkov. Dominikánsky rehoľný život ochladol pod vplyvom rozličných okolností, hlavne vonkajších, ako bolo pustošenie moru, storočná vojna a zmätky veľkého rozkolu. Keď upadol dokonalý rehoľný život, upadlo i štúdium a apoštolská činnosť. Predsa niekoľkí Kazatelia vykonali ešte veľké veci. Boli to tí, ktorí uprostred všeobecného úpadku zachovali si lásku k prvotným rehoľným predpisom a z nich brali hojnú životnú posilu. K nim patrí sv. Vincent Ferrerský, sv. Antonín, bl. Venturín z Bergama, ctih. Tauler, blah. Henrich Suzo; všetci boli veľkí askéti. Ostatní zanedbávali askézu a oddali sa vlažnému životu.
Ale zakrátko, keď sa rehoľa zázračnou, vnútornou životnou silou vrátila k svojim prvým tradíciám, odkiaľ vyšla ona sila, ktorá spôsobila tento nový ohromujúci rozkvet? Z niekoľkých kláštorov, ktoré ostaly verné prísnej observancii: Z kláštora San Domenico de Fiesole, v ktorom žilo mnoho svätcov, ako bl. Ján Dominici, s v. Antonín, bl. Angelico. Z kláštora sv. Zity v Palerme, kde blah. Peter Jeremia, vedec a veľký kazateľ, okolo seba shromaždil skupinu učencov a misionárov, ktorí vzkriesili južné Taliansko. Z kláštora sv. Marka vo Florencii, ktorí, ako každému je známe, ohromne vplýval, nielen na politický vývoj, ale aj na vedu a umenie. Z kortonského kláštora, kde sišli sa viacerí svätci, ako blah. Vavrinec Ripafratta, bl. Peter Capocci, blah. Konštánt z Fabiána.
Tieto rozličné kláštory len vtedy sa stály mohutnými ohniskami apoštolskej činnosti a intelektuálneho života, keď boly strediskami prísnej observancie. Ich činnosti ďakujeme, že štúdiá sa znovu rozvily, že dominikánska veda v cirkvi zaskvela sa novým leskom a že početní svätci znovu začali „sväté všeobecné kázanie". Sila týchto asketických cvičení je taká veľká, že stačilo niekoľko stredísk, kde ich radostne a horlivo plnili, aby vzkriesilo rehoľu Kazateľov a vlialo jej mladistvú sviežosť.
Nasledujúce storočia udržaly si životnosť rehole, pokiaľ podrobily sa myšlienke sv. Dominika a pokiaľ vo svojom spoločnom živote navždy spojily askézu, štúdium a apoštolskú činnosť.
Na počiatku XVI. storočia nedávno objavený Nový Svet potreboval mnohých a neohrožených apoštolov a cirkev volala po teologoch, obhájcoch ohroženej viery proti strašnému útoku protestantizmu; vtedy najmä jeden kláštor mal mnoho týchto apoštolov a učencov. Bol to kláštor svätého Štefana v Salamanke, ktorý sa veľmi preslávil horlivosťou v prísnej observancii. Tam boli vychovaní a študovali tí Kazatelia, ktorých mená skvejú sa medzi najslávnejšími menami v dejinách teologie: František z Vittorie, Dominik Soto, Bartolomej Carranza, Peter Soto, Melichar Cano, Dominik Banez. Odtiaľ vyšli najhorlivejší hlásatelia evanjelia Ameriky. Len tento kláštor, ktorý tak veľmi dbal o prísnu observanciu, dal reholi vyše štyristo misionárov.
Keď prví dominikáni vkročili na pôdu Nového Sveta, ktorý bol objavený pred niekoľkými rokmi, veľké ťažkosti prekážaly ich horlivej činnosti. Ak sa niekedy Bratia Kazatelia mohli zákonne oslobodiť od prísnych kajúcnych skutkov, iste to boli títo misionári, ktorí boli pozbavení všetkého a konali nadľudské práce v rozsiahlych zemiach. Ale miesto toho, aby si zmiernili kláštorné predpisy, ešte prísnejšie ich zachovávali a viedli ešte hlbší kontemplatívny život. A udali aj príčinu; to jest, aby zúrodnili svoj apoštolát a nahradili vysilenie, ktoré zavinily ich nesmierne námahy. Najprv postarali sa o založenie kláštora sv. Kríža v S. Dominguo, ktorý sa zakrátko preslávil prísnym životom a horlivou činnosťou; za niekoľko rokov odtiaľ vychádzali misionári, ktorí hlásali evanjelium rad-radom skoro všetkým národom Ameriky. Jeden z týchto misionárov ctih. Peter Betanzas, muž veľkého mena a apoštol Mexika a Guatemaly, povedal: „Apoštolské sily v našej reholi nikdy nie sú také mohutné, ako keď pochádzajú z mníšskych síl. Zanedbávať tieto znamená ničiť ony." Iste môžeme veriť takým veľkým mužom.
V XVII. stor. Francúzsko videlo zas iný krásny rozkvet dominikánskej vedy a apoštolátu: Contenson, Vincent Barón, Antoninus Réginald, Gonet, Goudin, Massoulié, Piny, Souéges, Quétif, Echard, atď. Skoro všetci títo učenci boli žiakmi ctih. P. Michaélis, ktorý nedávno obnovil prvotné prísne obyčaje. S observanciami znovu rozkvitla aj sláva rehole.
Ale v dominikánskych dejinách azda nič tak jasne nedokazuje veľkú myšlienku sv. Dominika, ako letopisy filipinskej provincie sv. Ruženca; myšlienku veľkého Otca, ktorý ustanovil, aby sa jeho synovia prísnym kajúcim životom pripravovali na apoštolskú prácu. Hlavne táto provincia preslávila sa hojným počtom svätých, ktorých dala cirkvi, a veľmi bohatou apoštolskou činnosťou. Má niekoľko tisíc mučeníkov a v piatich vikariátoch ďalekého Východu hlása evanjelium. Čo je prameňom takej mohutnej činnosti a veľkej svätosti? Prísna observancia, život podľa rehoľných prísností v ich celej presnosti. Keď táto provincia bola založená od ctih. Jána Castro jako základný predpis prijala: „Rehoľné stanovy sa budú zachovávať do najmenších jednotlivostí, hlavne tie, ktoré sú najprísnejšie a najdrsnejšie. Zdržanlivosť, pôst, chudobné rúcho, mlčanie, cestovanie pešky, a nie na koňoch, to všetko stále sa má zachovávať. O polnoci bude sa vstávať na ranné hodinky, aj keď bude v kláštore veľmi málo rehoľníkov."
I súčasná doba dáva jasný dôkaz. Ale ešte neprišla hodina, aby vynášal sa na svetlo. Uzavrime riadkami učenca, ktorý dobre pozná dominikánske dejiny. Dobrú odpoveď dávajú tým, ktorí sa observantným provinciám a kongregáciám odvážili vytýkať, že vychovaly len málo vynikajúcich mužov: „Táto výčitka od rehoľných reforiem vyšla všade a vždy z úst najnečinnejších a najneužitočnejších rehoľníkov ... Je isté, že rehoľné pravidlá by mohly prekážať štúdiu, ale zákony predvídaly možnú nepríležitosť s dobou najhrdinskejších prísností. Všetci tí, ktorí chceli obnoviť to zašlé, mysleli naň všeobecne ... Okrem toho dejiny sú presvedčujúcim svedectvom. Od literárnych a umeleckých dejín, od náučných dejín a od apoštolátu rehoľníkov odstráňte to, čo patrí k najprísnejšiemu, a uvidíte, čo ostane ostatným. Ostane im len oslavovať skutky prísnych predkov, a to je skoro všetko."21
Iste niekto namietne, že toto dominikánske poňatie apoštolského života je primerané časom, v ktorých veriaci mali pevnú vieru, a nehodí sa do modernej spoločnosti celkom pretvorenej, a že kláštorné prísnosti sú už prežitkom.
Nie je to nová námietka. V XIV. storočí dekadenti vyčitovali ju svätcom, ktorí pracovali na pozdvihnutí rehole; v XVII. storočí užívali jej konventuálovia proti reforme ctih. P. Michaélis. Je to skoro jediná námietka, ktorú vždy kládli rehoľníci úpadkových kláštorov tým, ktorí sa usilovali priviesť ich na pravú cestu povolania.
Aby sme ju presne vyjadrili, musíme trochu poznať i kresťanský apoštolát i modernú spoločnosť. Či môže kňaz vážne tvrdiť, že kajúci život, chudoba, poslušnosť, modlitba sú prekážkami pri obracaní duší ? Svätý Tomáš vždy tak zdržanlivý,nemôže sa zdržať slov: „To je blázon", vzťahujúcich sa na toho, kto podobne smýšľa.22 Naše stanovy rozhodne svedčia proti tým, ktorí majú túto mienku. „Nech nás Boh chráni od rehoľníkov, ktorí by si málo vážili prostriedkov daných najsvätejším Patriarchom Dominikom a týkajúcich sa prípravy na spásu duší: rehoľný život, mníšske zvyky, slávnostnú spoločnú bohoslužobnú modlitbu; a ešte horšie, ktorí by sa dali sviesť predpojatosťou ľudí nášho času a pod zámienkou konať dobro, chceli by odhodiť observancie ako neužitočné bremeno! Nech nás Boh od toho naveky chráni!"
Askéza je pre všetky storočia, ale najmä potrebujú ju spoločnosti, ktoré odumierajú, lebo ňou opovrhly. Jestli sme presvedčení, že rehoľa svätého Dominika skutočne odpovedá potrebám modernej spoločnosti, nie je to práve pre časovosť, ktorú má stále v sebe, ale preto, lebo je prísna, lebo opiera sa o veľké nadprirodzené prostriedky a usiluje sa obnoviť obraz prvotných kresťanských ctností pred očami sveta, ktorý naň celkom zabudol.
Z vernosti k myšlienke našich Otcov rodia sa naše nádeje.



II. SPÔSOB APOŠTOLÁTU
HLAVA I. Všeobecný ráz dominikánskeho apoštolátu.


Vedecký apoštolát

Synovia sv. Dominika prijali názov Kazateľov; tým nechceli naznačiť, že sa budú venovať iba kazateľskej činnosti vo vlastnom slova smysle. Ale preto ho prijali, lebo vyučovanie bolo už od počiatkov kresťanstva stotožňované s apoštolskou kazateľskou činnosťou. Ich poslaním je všade šíriť kráľovstvo pravdy. Honorius III. nazýva ich bojovníkmi viery. Ich miesto je všade tam, kde je ohrožovaná pravá náuka, kde potrebuje pracovníkov, ktorí by jej pravosť dokazovali slovom, skutkami, ba aj krvou.
Keď si chceme urobiť správnu predstavu o dominikánskom apoštoláte, musíme použiť slov sv. Pavla o všeobecnom apoštoláte, pokiaľ sa to dá celkom srovnať: „Divisiones quidem gratiarum sunt,idem autem spiritus." (2 Cor. XII, 4.)
Práca Brata Kazateľa je obsiahla; má tak mnoho odborov a takých rozsiahlych, že skutočne môžeme povedať, že dominikánsky apoštolát je súborom všeobecného apoštolátu. Je taký rozkonárený, že jeden človek ho nemôže obsiahnuť. I v reholi znovu nachádzame to, čo nájdeme najprv v cirkvi a čo apoštol nazýva „rozličné dary v jednom duchu". Rehoľa má kazateľov, misionárov, teologov, duchovných vodcov, profesorov, spisovateľov. Každý jej syn pracuje k oslave Boha podľa daru, ktorý prijal. Ale vedie ich to isté nadšenie, ten istý duch spojuje rozličnú činnosť, ten istý charakter dáva tomuto apoštolátu veľmi pestrú jednotu, ktorá ho robí silným a mohutným.
Heslo rehole je „Pravda". Rehoľa si ju hneď od počiatku osvojila a cez storočia zachovala si ju ako svoj prvý šľachtický znak. Keď r. 1266 pápež Klement IV. chcel úradne určiť jej poslanie, prehlásil: „Rehoľa strážiaca pravdu."23 Tým chcel naznačiť, že rehoľa bola hlavne preto založená, aby hájila a šírila pravdu. Jej apoštolát je predovšetkým vedecký, jej prvá práca, ktorú má pred sebou, je rozumová práca.
Hlavné poslanie. Rozum je vládcom človeka; postaviť ho do služieb pravdy, znamená utvrdiť človeka v ctnosti a z vôle učiniť základ, o ktorý by sa oprely pevné rozhodnutia. Kto ním pohŕda, ten už napred človeka zbavuje jeho prvej moci proti strašnému rozvratu. Presvedčení sme, že veľkou chybou je v kresťanskom kázaní dávať prednosť citu pred myšlienkou. Jediným výsledkom takého kázania je nepravá zbožnosť nevyrovnaných duší, ktoré v kresťanských tajomstvách hľadajú len vzbudenie citovosti. Joseph de Maistre napísal: „Ustavične budem opakovať, že človek je toľko hoden, koľko verí." A Bonald: „Dogmy robia národy."
Brat Kazateľ chce sa stať predovšetkým rozsievačom pravdy, nositeľom svetla. Najprv osvieti ľudí a potom ich rozohní. Nebojí sa vykladať najvyššie pravdy i veľkému množstvu, ktoré vábi k vrcholu kresťanstva, lebo spolieha sa na rozum Boží, ktorým kresťanská duša bola pri krste obohatená. Je presvedčený, že ľudské srdcia len vtedy privedie ku Kristu, keď zjaví Boha tak, ako sa Boh sám zjavil.
Nevyhnutným dôsledkom toho je, že dominikánsky duch je nesmieriteľný s bludom. Merítko jeho lásky k pravde je merítkom jeho nenávisti k bludu. Nenávidí bludárstvo a prenasleduje ho až do krajnosti, takže jeho dejiny zdajú sa byť iba dlhým bojom proti bludárstvu. Nič nie je mu protivnejšie nad túto falošnú modernú snášanlivosť, nad tento odporný vedecký liberalismus, ktorý všetkým ideám dáva rovnakú cenu a tie isté práva. Blud nemá žiadneho práva, musí zmiznúť.
Táto vedecká nesnášanlivosť neškodí nášmu poslaniu, ba je mu užitočná. Veď čo najprv potrebujú moderné duše, zahrabané v bludisku systémov bez svornosti a bez jednoty, ak nie pravú vedu? Sú ešte moderné duše? Iste mnoho učených je na nepravej ceste. Brat Kazateľ usiluje sa obnoviť poriadok, zpiatky priviesť vyhnanú pravdu, vznešenú a velebnú kráľovnú, ktorá vo svojom sprievode privedie všetku našu starú, stratenú, kresťanskú slávu.



HLAVA II. Kázanie.


Bl. Štefan Salanhac vypráva, že keď pápež Innocent III. písal sv. Dominikovi, takto začal diktovať: „Bratovi Dominikovi a jeho druhom." Potom si rozmyslel a povedal: „Takto napíšte: Bratovi Dominikovi a tým, ktorí s ním kážu." Konečne ešte raz sa rozhodol a povedal; „Nepíšte tak, ale takto: „Magistrovi Dominikovi a Bratom Kazateľom." Toto meno malo ostať novým apoštolom, lebo jasne vystihovalo ich poslanie, to jest spásu duší kazateľskou činnosťou.
Dominikán má hlásať vedu. Stanovy to hneď na začiatku prehlasujú: „Naša rehola založená bola hlavne pre kázanie a pre spásu duší."
Sv. Dominik si veľmi prial, aby pápež Innocent III. a neskôr i Honorius III. schválili „sväté všeobecné kázanie".
Všeobecné preto, lebo všade smeruje. Rehoľa je pápežské vojsko, spoločnosť, ktorá priamo podlieha najvyššej moci rímskeho pápeža a v jeho mene ide do celého sveta, aby hlásala evanjelium. Bratia Kazatelia sú poslaní priamo pápežom, od ktorého prijímajú právo na všeobecné kázanie. Je to všeobecné kázanie, lebo obracia sa ku všetkým.
Kazateľ musí sa usilovať všetky triedy zasiahnuť slovom Božím: veriacich, pohanov, bludárov, rozkolníkov, svetských ľudí, rehoľné duše, učených i neučených, civilizovaných aj kultúrne zanedbaných. Svojím povolaním zasvätil sa spáse všetkých duší. Jeho slovo musí sa prispôsobiť všetkým okolnostiam. Jestli jeho povinnosťou je vysvetľovať vysoké teologické pravdy učeným poslucháčom, tiež musí sa snížiť i k chápaniu prostých duší, aby ich poučil o pravej zbožnosti. Musí ohromiť bludára a osvietiť zbožnú dušu. Dneska hriešnikom pripomína vznešené kresťanské pravdy, zajtra horlivým dušiam odhalí božské tajomstvá mystických ciest. Jeho slovo má zasiahnuť všetky triedy, musí zodpovedať všetkým časom, musí sa týkať všetkých otázok. Bl. Humbert hovorí: „Predmetom jeho kázaní je Boh, anjel, človek, nebo, diabol, svet, peklo, prikázania, rady, sviatosti, Písmo sv., ctnosti, neresti." Práve toľko hovorí celé náboženstvo.

Apologetické kázanie.

Keď pozorujeme kazateľskú činnosť rehole, vidíme, že už od počiatku XIII. storočia rozdelila sa na tri čiastky: kázanie apologetické (obranné), univerzitné a ľudové.
Dominikánske kázanie už od počiatku často malo apologetickú formu. Sám sv. Dominik dlho kázal proti bludárom. Bl. Jordán Saský takto píše o jeho kazateľskej činnosti: „Hájil vieru a útočil proti bludárstvu." Jeho pobyt v Languedocu začal obrátením bludára, u ktorého býval. Languedoc desať rokov videl tohto muža, ktorý nebál sa žiadneho nebezpečenstva, krívd, ktorý horlivo a hrdinsky pracoval, aby vykorenil strašnú náuku Albigenských. Sv. Kataríne bolo v jednom videní povedané: „Jeho poslaním v mystickom tele cirkvi bolo vykoreniť bludy."
Chcel, aby jeho rehoľa nikdy neprestala prenasledovať falošné náuky. Kto by nevedel, že po celé storočia hlavne v stredoveku viedla katolícky šík proti stále vznikajúcim bludom. Kazatelia boli v XIII. storočí najobávanejší protivníci Valdenských a Albigenských. Blah. Ján zo Salerna po celý svoj život vyvracal ich bludy, takže bol nazvaný kladivom bludárov. BL Roland z Kremony prenasledoval ich po celé dlhé roky tak horlivo, že ani staroba mu v tom nezabránila. Kroniky hovoria, že jedného dňa bol v Kremone a Bratia, ktorí prišli z tábora Fridricha II. v Brescii, vyprávali mu, že cisárov filozof ich umlčal pri niekoľkých veľmi ťažkých otázkach. Horlivý starec povedal: „Hneď osedlajte koňa", lebo pre veľkú slabosť nemohol ísť pešky. A odobral sa do Fridrichovho tábora. Jeho príchod bol taký slávny, že páni sa hneď shromaždili. Potom prehovoril s filozofom: „Učiteľ Teodor, vieš, že rehoľa Kazateľov má filozofov, a preto dávam ti možnosť, aby si si vybral, alebo namietať na ktorúkoľvek filozofickú otázku, alebo mi odpovedať." Teodor chcel namietať. A kronikár pridáva, že Brat Roland skvele zvíťazil a zvýšil slávu rehole.
Mnohí z týchto neohrožených obhájcov viery poctení boli mučeníckou korunou, ako bl. Viliam a jeho spoločníci, ktorí boli zavraždení v Avignonnete, bl. Mikuláš Uhorský, o niečo neskôr bl. Bartolomej Cerveri a mnohí iní.
Veľmi preslávené je meno sv. Petra Veronského. Je to pravý vzor obhájcu viery. Jeho slová boly jedny z tých naj výrečnej ších vo stredoveku a pre bludárov jedny z tých najhroznejších. Boh sám povedal sv. Kataríne Siennskej chváloreč o ňom: „Uvažuj o Petrovi, panicovi a mučeníkovi, ktorý svojou krvou tak zažiaril, že i samých bludárov osvietil, a tak veľmi nenávidel blud, že položil aj svoj život. Po celý svoj život len sa modlil, kázal, presvedčoval bludárov, hlásal pravdu a šíril vieru. Vôbec sa nebál a svoju odvahu dokázal nielen životom, ale aj smrťou; keď dokonával pod smrteľnými údermi svojho vraha a keď stratil hlas a nemal ani pera, do vlastnej krvi namočil prst. Slávny mučeník nemal pergamenu, ale sklonil sa, aby na zem napísal svoje vyznanie viery „Credo in Deum".
Nebol posledný z toľkých odporcov bludu, ktorých rehoľa dala cirkvi. To je isté. Jej poslaním je byť „strážkyňou pravdy", ako povedal Klement IV.; najprv veriacich učí milovať pravdu a potom háji ju proti útokom bezbožníkov. Ustavične stará sa o to, aby svojich synov pripravila na toto dôležité poslanie. Hlavne v tomto smysle vždy prikazovala, aby ich kázanie bolo aktuálne, má odpovedať časovým potrebám cirkvi a prítomným potrebám duší. Ani len nemôžeme menovať všetkých Kazateľov, ktorí sa preslávili jako hrdinskí obhájcovia viery. Staré tradície nezanikly; prejdime letmo cez päť slávnych storočí a pripomeňme si len preslávené meno P. Lacordairea a jeho konferencie v Notre-Dame de Paris, v ktorých jeho synovia verne pokračujú.

Univerzitné kázanie.

Iní Kazatelia už od prvých časov posvätili sa zvláštnemu apoštolátu, ktorý môžeme nazvať univerzitným apoštolátom, lebo usiluje sa zachytiť hlavne študujúcu mládež. Preto aj oní išli po šľapajach sv. Dominika, ktorý svoje prvé kláštory chcel založiť v univerzitných mestách v Toulouse, Paríži, v Bologni a svoje ohnivé reči velmi rád prednášal na stredovekých vysokých školách. Hlavne Paríž a Bologna boly ohromené jeho hlasom. Jeho výrečnosť bola taká veľká, že profesori a žiaci v zástupoch hrnuli sa za ním, aby sa pridali k nemu. A P. Lacordaire poznamenáva: „Študenti padali k jeho nohám, ako v lete padajú plné klasy pod kosou ženca."
Podobný úspech mali aj jeho mnohí synovia. Blah. Jordán Saský píše o blah. Reginaldovi z Orléansu, ktorého nazýva „očarovateľom duší", lebo, že keď hovoril, všetko v Bologni vrelo. On sám bol ním strhnutý a zdedil po ňom schopnosť ľúbiť sa mládeži. Tak prvý nástupca sv. Dominika zostal vzorom apoštola mládeže. Jeho láskavosť, jeho bystrý duch, jeho čarovné slovo, to všetko malo vplyv, ktorému nič nemohlo odolať. Nikto nikdy viac nestrhol tak mnoho profesorov a študentov. Rodičia a profesori báli sa jeho výrečnosti, ktorá im uchvacovala synov a žiakov. Slávny profesor Walter z Verceil napomínal svojich žiakov: „Majte sa na pozore pred kazateľom Jordánom, nechoďte na jeho prednášky; to je lichotník, ktorý si nakloňuje ľudí."24 „Jeho úspechy na univerzitách celý svet naplňovaly úžasom," vypráva bl. Humbert, svedok týchto jeho zázrakov.
Od toho času dominikánske slovo rado vyhľadáva vysokoškolskú mládež, aby do týchto mladých a nadšených duší zasialo pravdu, ktorá má z nich raz urobiť apoštolov.

Ľudové kázanie.

Ale predsa vždy mnoho Kazateľov sa venuje prostým veriacim. Rehoľa nechcela sveríť len niekoľkým svojim synom uskutočnenie svojho podstatného cieľa, to jest hlásať vedu. Ba naopak, žiadala si, aby celý kresťanský svet ťažil z tohto kázania. Keď niektorí jej synovia, najmä nadaní majú hlásať pravdu duchovnej elite, učeným dušiam a presvedčovať bludárov, veľmi mnohí zas prechádzajú svetom a hlásajú tú istú pravdu kresťanskému ľudu. Len prostriedky sú rozdielne. Oni sú apologeti, títo misionári, ale všetci „kážu vedu".
Rehoľa vždy sa horlivo venovala aj ľudovej kazateľskej činnosti; veľmi ju odporučujú naši svätci a rehoľné stanovy.
Už bl. Humbert Románsky napomínal svojich Bratov, aby „radšej tam kázali, kde je to viac treba, skorej tam, kde iní nekázali, ako na miestach, kde sa často hlása slovo Božie, a aby nezanedbávali riedko obývané kraje, ako to robia tí, ktorí radi kážu len vo veľkých mestách".
Stanovy rehole hovoria, „aby Bratia poučovali ľud o veciach potrebných na spasenie, aby vykladali užitočnú, pravú, pevnú, apoštolskú náuku ; ďalej, aby nekázali seba, ale Ježiša ukrižovaného, aby sa vyhýbali zbytočným otázkam, ktoré neslúžia k povzneseniu". Provinciálovia majú pre ľudové misie vybrať učených a vážnych rehoľníkov, ktorí hľadajú len slávu Božiu a spásu duší a kráčajú po šľapajach nášho blahoslaveného Otca.
I sv. Dominik venoval sa ľudovej kazateľskej činnosti. Volali ho učiteľom kázania. Viac ráz prešiel Európu, vždy pešky, pokorný a ponorený do rozjímania; žil z almužien, pri sebe mal len evanjelium sv. Matúša a listy sv. Pavla. Všade hlásal slovo Božie, bez oddychu vyučoval na všetkých cestách a radostne kázal i vidieckemu ľudu i univerzitným profesorom. Francúzsko, Španielsko a Itália videli ho takto mnoho ráz, ako štedre rozdával poklady svojej apoštolskej duše.
Synovia zdedili jeho horlivosť. Gérard de Frachet rozpráva, že Bratia v prvých časoch rehole boli takí horliví, že mnohí neodvážili sa požiť telesný pokrm, pokiaľ nerozdali chlieb slova jednej alebo niekoľkým dušiam. Štefan Salanhac pripojuje, že „uberali sa cestami a všade rozsievali semä. Ich údy akoby sa boly premenily v jazyky; celou svojou bytosťou hlásali pokánie a svätosť". V štyridsiatom roku trvania rehole bl. Humbert, generálny predstavený, mohol o dominikánskej činnosti napísať, že obracia sa na všetkých: „Docemus populos, docemus praelatos, docemus sapientes et insipientes, religiosos et saeculares, clericos et laicos, nobiles et ignobiles, parvos etmagnos."
Za sv. Dominikom išiel veľký zástup ľudových kazateľov; veľmi mnohí z nich urobili slávnu brázdu. Sv. Katarína Siennská volá: „O verní služobníci, blahoslavený Otec Dominik poslal vás pracovať na svoju vinicu, aby ste vytrhali škodlivé byliny nerestí a zasadili tam ctnosti!" Rehoľa hneď na začiatku mala už Bratov, ktorí svojím kázaním otriasli celý svet. Na príklad bl. Ján zo Salerna svojím príjemným a mocným slovom pohol Toskánsko. Blah. Henrich Kolínsky, „čistý a krásny jako anjel", zo zlatých úst ktorého vychádzaly také dojímavé slová, že obyvatelia Kolína, hoci prv nechceli ani počuť o založení kláštora, pousilovali sa položiť jeho základné kamene, len aby ho mali vo svojom meste. Blah. Ján z Vicencie, hlásateľ pokoja, smieril horné Taliansko. Kroniky hovoria, že „od časov nášho Pána Ježiša Krista ani jeden rečník nestrhol za sebou tak mnoho ľudí, ako Brat Ján z Vicencie". Bl. Ondrej z Piscarie, „apoštol chudobných", po štyridsať rokov hlásal evanjelium úbohým obyvateľom alpských údolí; nebolo údolia, do ktorého by nebol sostúpil, ani osamotenej chatrče, do ktorej by nebol priniesol slovo Božie.
Ale nad všetkých vyniká sv. Vincent Ferrerský, slávny kazateľ, jeden z najväčších apoštolov všetkých storočí. Môžeme povedať, že ohromil stredoveké národy. Mal okolo dvadsať tisíc kázní. Sám píše : „Vo svojich kázňach užívajte jednoduchej a dôvernej reči, aby ste do podrobností vysvetlili, čo treba robiť." On najdokonalejšie zachovával túto radu. Nikto nemal ľudovejšiu, jednoduchšiu a mocnejšiu výrečnosť. Po celých šesť hodín stále vedel upútať veľký dav poslucháčov; vykladal im základné pravdy a zmocnil sa ich sŕdc, takže oplakávali svoje hriechy a volali o milosrdenstvo. Na svojich cestách všade sa zastavoval; v mestečkách i vo veľkých strediskách, lebo — ako sám tvrdil — náš Pán nepovedal „kážte v mestách", ale „celému stvoreniu, chudobným aj bohatým".
Teda vidíme, že apoštolát medzi jednoduchým ľudom i medzi učenými kruhami je v tradíciách rehole. Kazateľ musí všetkým dušiam rozdávať pravdu. Dominikánska reč je učená, keď to vyžaduje potreba, ale vie byť aj jednoduchá, dôverná, ľudová.
Okrem toho má zázračný prostriedok, ktorým dotkne sa jednoduchých duší, a to je ruženec. Je to vlastne evanjelium, ktoré môžu pochopiť všetky duše, aj tie najneučenejšie. Keď naša Pani vnukla myšlienku založil reholu a keď jej určila zvláštne rúcho, chcela jej dať i mocnú zbraň pre apoštolát, preto sv. Dominikovi odovzdala ruženec. Je to chvála pre Kazateľov, ktorých si Matka Božia vyvolila, aby medzi kresťanským ľudom rozširovali túto veľmi peknú pobožnosť, tak jednoduchú a pri tom tak hlbokú, tak vedeckú a tak ľudovú, primeranú každému stavu a veku, z ktorej vyvierajú nesmierne milosti osobného posvätenia a často aj viditeľná ochrana nad celou cirkvou. „Ruženec je čestné vyznamenanie dominikánkej rehole, jeho zástava a bojovná zbraň; je dušou a silou jej kazateľskej činnosti."25 Pokiaľ dominikánske slovo bude o ruženci kázať, môže byť isté, že stojí na účinnej vede a všetkým dušiam prístupnej.



HLAVA III. Misie.


Sv. Dominik jednému z prvých svojich spoločníkov povedal: „Až upevníme rehoľu, pôjdem hlásať Kumánom pravú vieru." Sv. Patriarcha po celý svoj život túžil po tom, aby mohol ísť do ďalekých krajín, hlásať tam evanjelium a svoju krv vyliať pre Ježiša Krista. Prozreteľnosť mu odoprela túto radosť. Ale jeho apoštolský duch prenikol do duší synov. Čc nemohol vykonať Otec, to veľmi nadšene vykonali jeho synovia a dopracovali sa pekných a dotiaľ v cirkvi neslýchaných výsledkov. Bez zveličenia môžeme povedať, že celý svet počul hlas dominikánskych misionárov. A ktorý kút sveta nebol zavlažený ich krvou?

XIII. a XIV. storočie.

Hneď v prvých časoch rehole hlásanie evanjelia neveriacim vrástlo dc dominikánskeho ducha a zakrátko nadobudlo zázračných rozmerov.
Už roku 1220 s v. Dominik posiela štyroch mladých rehoľníkov do Poľska a Sliezska; jedným z nich je sv. Hyacint. Vyvolený bol od Boha, aby meno Kristovo niesol do najodľahlejších krajín. Preslávil sa tým, že začal apoštolovať na východe a severe a prvý vrhol sa do stredu barbarov. Bo vodcom niekoľkých bratov, ktorí ho nasledovali. K nim pridalo sa mnoho iných, ktorých zakrátko získali z veľkého počtu na vieru obrátených Tento velikán prešiel najprv Prusko, Pomoransko, pobrežie Baltu, Dánsko, Švédsko, Nórsko; všetky tieto krajiny boly ešte barbarské. Všade neúnavne kázal, krstil, zakladal kláštory, staval kostoly; získal mnoho bratov a rozdelil ich v početných kláštoroch. Keď ich bolo toľko, že mohli dokončiť obrátenie týchto rozsiahlych zemí, neúnavný apoštol odchádza na juh4 Evanjelium hlása bielej a červenej Rusi, národom usadeným okolo Čierneho mora a cez strednú Áziu prichádza až do Tibetu a do Číny. Horlivý rozsievač vracia sa tou istou cestou a evanjelium hlása národom Poldavie, Volyňska, Litvy ;znova odchádza do baltských zemí, potom na Balkán ku Kumánom, ku ktorým sv. Dominik tak veľmi chcel ísť kázať evanjelium... Nie je možno hovoriť o všetkých námahách tohto muža a jeho druhov, ani o nesmierne mnohých utrpeniach, ktoré museli vytrpieť, ani o ich úspechoch.
Roku 1221 bl. Pavel zakladá uhorskú provinciu; jej bratia hneď hlásajú evanjelium veľmi divokým balkánskym národom. Blah. Česlav rozsieva semä viery v Čechách, v Bosne a v Sliezsku; dopracováva sa tak veľkého úspechu, že pražský kláštor, ktorý založil, r. 1227 mal až 126 rehoľníkov. Bratia španielskej provincie odchádzajú do Maroka a hneď kážu na celom barbarskom pobreží až po Egypt. I najsevernejšie kraje, Grónsko a Island, vidia biele rúcho Kazateľov, a v krátkom čase 27 dominikánskych kláštorov je v týchto krajinách, v ktorých nedávno vonkoncom nebolo vyslovené meno Ježišovo.
Mnohí Kazatelia boli nesmierne nadšení pre apoštolát a túžili po mučeníctve. Pravý apoštolský duch sv. Dominika ožil v jeho synoch. Kto by nevedel o krásnej udalosti, ktorá odohrala sa r. 1228 na generálnej kapitule v Paríži? Blah. Jordán, generálny predstavený, potreboval misionárov; žiadal ich od členov kapituly. Ani nedokončil svoju reč, keď tu všetci bratia padli mu k nohám a vo venii s plačom prosili, aby ich poslal. A Brat Peter Remešský, vtedajší francúzsky provinciál, padol na tvár so svojimi rehoľníkmi a povedal blahoslavenému Majstrovi: „Alebo mi nechajte týchto Bratov, alebo mi dovoľte, aby som išiel s nimi a vydobyl si mučenícku korunu."
Po niekoľkých rokoch i bl. Humbert Románsky bol svedkom podobného príbehu. Innocent IV. chcel niekoľkých bratov poslať k Tatárom. Generál na francúzskej provinciálnej kapitule oznámil žiadosť sv. Otca. Gérard Frachet vypráva: „Vtedy prihlásilo sa tak mnoho bratov, že všetci dali sa do plaču. Fletus mirabilis Capitulum illud occupavit. Jedni plakali od radosti, že dostali dovolenie, aby mohli odísť, iní od bôľu, že ich prosba nebola vyslyšaná."
Ešte neuplynulo ani dvadsať rokov od založenia rehole a už bolo treba založiť zvláštnu kongregáciu pre ázijské misie: Kongregáciu bratov pre Ježiša Krista putujúcich k neveriacim. Tak veľmi rozmohlo sa apoštolské hnutie. Synovia sv. Dominika vždy viac túžili po mučeníctve, takže europské kláštory pustly a pápeži museli mierniť toto podivuhodné nadšenie.
Nič neodstrašilo týchto neohrožených „pútnikov". Išli po skupinách a pešky, s palicou v ruke, statoční „pešiaci v dobrovoľnej chudobe", ako hovorí pôvodina: pedites in voluntaria paupertate; bez peňazí, chodili po pýtaní, mali len niekoľko nábožných kníh v žobráckej kapse, vždy presne zachovávali i najprísnejšie rehoľné pravidlá, mlčanie, striedmosť a pôst. Čoho sa mali báť ? Veď mali len jedinú túžbu: svoj u krv vyliať pre Ježiša Krista.
V krátkom čase obsadili europské krajiny ešte barbarské, veľkú časť Afriky, celú Áziu a došli až na koniec sveta, takže 23. júla 1253 pápež Innocent IV. poslal bulu „Bratom Kazateľom misionárom v zemi Saracénov, Grékov, Bulharov, Kumánov, Etiopov, Sýrov, Chazarov, Gótov, Lykočanov, Ruténov, Jakobitov, Nubiov, Gruzíncov, Arménov, Mosulanov, Indov, Tatárov, Uhrov veľkého Uhorska a iných neveriacich národov Východu".
Dominikánske nadšenie ísť do ďalekých misií bolo ešte i za sto rokov také veľké, že pápež Ján XXII. zvolal: „Naozaj títo bratia boli stvorení, aby žiarili a svietili v cirkvi Božej!"
Tak to trvalo po dlhý čas. Žiaľ Bohu v druhej polovici XIV. storočia tento nádherný rozkvet prekazilo pustošenie čierneho moru26 a dlhé zmätky veľkého západného rozkolu. Skoro všetci misionári skonali pod údermi strašného biča. Na príklad kongregácia putujúcich v pätnástich perských kláštoroch zachovala si celkom len troch rehoľníkov, ktorých europské kláštory nemohly podporovať, lebo samy boly spuštošené.





Misie od 15. storočia.

Ale v XV. storočí rehoľa sa znovu pozdvihla a znovu zavládla observancia prvých časov vplyvom mnohých svätcov, ktorých jej Boh dal; zase ožilo prvotné apoštolské nadšenie pre misie, ba hádam bolo ešte väčšie.
Prvé roky XVI. storočia otvorily novú apoštolskú dobu. V tejto zápalistej dobe Krištof Kolombus objavil Ameriku, Vasco de Gama prešiel mys Dobrej nádeje a Albuquerque získal pre svojho kráľa krajinu Indov.
Všade, kde prenikli odvážni badatelia, tam hneď ich dominikáni nasledovali a mnoho ráz i predišli.
V tomto novom období vidíme tri veľké prúdy dominikánskeho apoštolátu: španielsky prúd, ktorí smeruje na Ameriku, portugalský k Indom a o storočie neskôr prúd z novej filipínskej provincie, ktorý sa tiahne na Ďaleký Východ.
V Novom Svete. — Len čo španielski dobyvatelia vystúpili na breh Ameriky, už Bratia Kazatelia zo Salamanky išli domorodcom hlásať evanjelium. Prvá skupina odišla r. 1510 do S. Domingua a založila slávny kláštor sv. Kríža; z neho malo vyjsť veľmi mnoho apoštolov a mučeníkov. Po niekoľkých mesiacoch Indiáni zo S. Domingua obrátili sa na vieru. Noví misionári prišli a smelí Kazatelia vydali sa na duchovné dobývanie Ameriky. R. 1512 boli v Porto-Ricu, r. 1513 na Venezuele, kde padol prvý mučeník Nového Sveta, blah. František Kordubský; r. 1520 boli v Paname, r. 1526 v Mexiku, kde rehoľa za dvadsať rokov mala štyridsaťpäť misijných stredísk. R. 1526 boli v Peru, r. 1530 na Guatemale, kde postavili prvý kostol a kláštor; r. 1529 v Novej Granade, r. 1534 na Equadore, roku 1541 vo Vera Paz, r. 1542 na Floride, r. 1552 v Chile.
Vo všetkých týchto zemiach ich námahy boly nesmierne a úspechy veľmi krásne. Svojím kázaním mnohé národy priviedli k viere. Na príklad dejiny dosvedčujú, že sv. Ľudovít Bertrand za tri mesiace pokrstil desať tisíc Indiánov Novej Granady. Keď dobrodruhovia prišli do Nového Sveta a dopúšťali sa hnusných násilenství, o ktorých dejiny mlčia, Kazatelia hromadne sa postavili proti nim a chránili domorodcov. Oni prví vystavali nemocnice a školy pre Indiánov; v Mexiku, v Lime a v Santiagu založili univerzitu. „Bez synov sv. Dominika nič veľkého nebolo vykonané v Novom Svete", píše dejepisec Mélendez. Podobne neskôr dosvedčil i pápež Klement X.: „Zdá sa, že rehoľa sv. Dominika s neba obdržala veľké poslanie, to jest priviesť na poznanie pravého Boha ohromný americký svet a pri vteliť ho rímskej cirkvi." (Bula z 16. apríla 1671.)
Rehoľa dala cirkvi prvého mučeníka Nového Sveta blahosl. Františka z Korduby, jeho prvú sväticu sv. Ruženu Limskú, prvých hlásateľov evanjelia Peru, Porto-Rica, Venezuely, Quatemaly, Vera-Pazu, Novej Granady, Equadoru, Chily.
V Ázii. — V tom istom čase iní Kazatelia odišli za portugalskými dobyvateľmi do nedávno objavených ázijských zemí. Keď roku 1503 Alfonz Alburquerque odchádzal z Lisabonu na Ďaleký Východ, vzal si päť dominikánov; ich horlivosť hneď mu pomohla dopracovať sa pekných výsledkov. V Cochine, na malabarskom pobreží, vystavali prvý kláštor, ktorý stal sa misijným strediskom pre kulamské územie ; tak úspešne pracovali, že pápež hneď ustanovil biskupa, aby spravoval túto novú cirkevnú obec.
Za dva roky (1505) noví misionári odchádzajú pomáhať svojim bratom a chytro rozširujú prvé dobyté územie. Založili dve nové misijné strediská: Ormuz a Gou. Odtiaľ Kazatelia rozchádzajú sa na všetky strany. Brat Ján od sv. Ruženca v Ormuzi pri Perskom zálive zakladá veľký kláštor, ktorý stal sa východiskom misionárov Perzie a Arábie. Brat Dominik Souza v Goe založil kláštor sv. Kataríny, ktorý sa veľmi preslávil; jeho misionári hlásali evanjelium v Coromandeli, na Ceylone, na Sundských ostrovoch, na Malake. V tejto poslednej zemi dosiahli takého veľkého úspechu, že r. 1549 rehoľa mala tam 18 kláštorov, ktoré 60.000 kresťanom hlásaly evanjelium. Tieto kláštory apoštolmi zásobovaly i najvzdialenejšie kraje Indočíny, Kambodže, Siamu, Annamu, Tonkinu a Číny.27
Iní Kazatelia odišli do Afriky a evanjelium hlásali v krajinách okolo Stredozemného mora, v Kongu, v oboch Guineách, v zemi Kafrov, v údolí Zambezi, v Mozambiku, v Zanguebaru, v Nubii, v Ethiopii a na celom africkom pobreží až po Adenský záliv.
To bola obrovská práca. Naraz útočili na celý neveriaci svet. P. Lacordaire hovorí: „Rehoľa sv. Dominika nikdy nepredstavila také veľké divadlo. Kto by ho bol shora videl a tak dokonale jako Boh, ten by pokladal za nemožné, žeby tak malý počet ľudí hovoril toľkými jazykmi, obsadil toľko miest, spravoval tak mnoho vecí a dal toľko krvi.“
A predsa pole dominikánskeho apoštolátu rozšírilo sa ešte po založení novej provincie s v. Ruženca na Filipinách; jej dejiny sú v cirkvi veľmi slávne.
Roku 1564 Michal Lopez z Legaspe zmocnil sa ostrova Luzonu a v Manille založil španielsku osadu. To bol výborný bod pre rozširovanie evanjelia na Ďaleký Východ. Na severe boly blízko japonské ostrovy a Formóza, na západe obrovská Ázia, Tonkin, Siam, Kambodža, na juhu veľké súostrovie Indického oceánu, na východe nesčíselné ostrovy Oceánie. Kazatelia, číhajúci na nové misie, hned sa ponáhľali a v Manille založili kláštor, ktorý mal veľmi ďaleko rozšíriť kráľovstvo Ježiša Krista a preliať toľko krvi za vieru.
Odtiaľ rozišli sa na všetky strany. Roku 1570 odišli do Kambodže, do Siamu a na Kóreu. Roku 1590 podarilo sa im preniknúť do Číny, kde zakrátko viacerí z nich preliali svoju krv pre Ježiša Krista. Ešte aj dneska hlásajú evanjelium vo viacerých čínskych provinciách a nie je tomu tak dávno, čo vydali krvavé svedectvo o pravde.
Roku 1596 začali misijnú činnosť v Indočíne. V Tonkine a v Anname po tri storočia ustavične dávali cirkvi mučeníkov. Roku 1601 dostali sa do Japonska. Tam im Prozreteľnosť určila najslávnejšie a najkrvavejšie víťazstvá. Nič nie je také slávne v cirkevných letopisoch, ako dejiny japonských mučeníkov, ktorí na počiatku XVII. storočia podstúpili mučenícku smrť: Alfonz Navarette, Ľudovít Flores, František Morales, Hyacint Orphanel a ich početní spoločníci. Roku 1673 umučení boli štyridsiati iní, ktorí sa v ukrutných mukách ukázali veľmi hrdinskí. Alexander Rhodský nazval ich najväčšími mučeníkmi Japonska. Sú to Viliam Couret, Michal Ozarata, Anton Gonzalez, Vincent od Kríža. Vtedy rehoľa bola veľmi poctená, že po stovkách cirkvi dávala mučeníkov.

Dneskajší stav misií.

Ani v dneskajšom čase nevychladla apoštolská horlivosť Kazateľov; zdá sa, že je oživená novým nadšením. Rehoľa má misie vo všetkých svetových dieloch.
V Austrálii Kazatelia hlásajú evanjelium v území okolo Adelaidy. V Afrike vo veľkej časti Konga.
V Ázii v okolí Carihradu a Smyrny, v Mesopotámii, v Kurdistane, v Arménsku, na Filipinách, v apoštolských vikáriatoch Amoy a Fokien, v strednom, východnom a severnom Tonkine, v apoštolských prefektúrach Lang-son a Cao-Bang, na ostrovoch Shi-Ko-Kou a na Formóze.
V Amerike na ostrove Trinitade, v čiastke Mexika, na Kube, Curacau, Porto-Ricu, v Kalifornii, v San-Salvadore, na Guatemale, v Brazílii, Conceicao, Araguaya, Urunbambe, Canelose, Macase, kde misionári pracujú ešte medzi divokými kmeňami, ktoré dosiaľ vonkoncom nepočuly meno Kristovo.
Hrdinské duše, ktoré chcú rozsievať semä evanjelia národom, ktoré sedia v tôni smrti, môžu prísť; rehoľa sv. Dominika poskytne a ukáže im ešte širšie pole apoštolátu, jako je ich horúca túha.



HLAVA IV. Učenie.


Zriadenie učenia.

Sv. Dominik okrem rozsiahleho poľa apoštolskej činnosti skrze všeobecné kázanie a ďaleké misie svojim synom otvoril nové a práve také rozsiahle pole pôsobnosti, to jest učenie. Určil im „kázať vedu", a preto musel ich zaviazať k dôkladnému, prehĺbenému štúdiu, aby mohli vykladať pravdu i najučenejším poslucháčom i najjednoduchším dušiam, aby mohli náboženstvo hájiť vedecky, keby to bolo treba, aby mohli vyvracať bludné sofizmatá, a ešte viacej odkrývať tajomné a nesmierne bohatstvá kresťanského článku viery, dogmy.
Svojich synov už od počiatku uviedol do plného univerzitného prúdu. Sotva prichádzajú do Toulouse (r. 1215), už ich posiela na biskupskú teologickú školu. Po dvoch rokoch rozosiela ich na štyri svetové strany; dve hlavné skupiny určuje pre dve hlavné univerzitné mestá vtedajšej doby: pre Paríž a Bolognu, aby kázali, ale tiež, aby študovali, jako to kroniky dosvedčujú. A sám usiluje sa získať nových učeníkov, hlavne z intelektuálnych prostredí veľkých univerzít, aby čo najdokonalejšie dosiahol cieľa, ktorý určil svojej reholi. Blah. Reginald a blah. Jordán veľmi úspešne pokračovali v jeho diele. Mnohých profesorov a študentov získali pre rehoľný stav; zo študentov stali sa učitelia, a tak zakrátko Kazatelia mohli v celej Európe otvoriť školy. Tým cirkví preukázali veľké služby.
Na počiatku XIII. storočia kresťanská spoločnosť prežívala hroznú vedeckú krízu. Kláštorné a biskupské školy, ktoré až do toho času staraly sa o vedeckú výchovu duchovenstva, boly v úpadku, alebo zanikly. Len niekoľko veľkých stredísk, hlavne Paríž, vyhradilo si vedecký život Európy. Preto kňažstvo upadalo niekedy až do veľmi veľkej nevedomosti. V univerzitných prostrediach vznikalo vážne nebezpečenstvo pre pravovernosť, lebo nový záujem o Aristotelove diela, vykladané Avicennom a Averroom, rozbúril zápalisté duše a usiloval sa z nich vytvoriť filozofiu celkom opačnú kresťanskému názoru. K tomu ešte rozličné sekty — ako Valdenskí, Albigenskí, Chudobní z Lyonu — pracovaly, dišputovaly a ťažily z tohto položenia, aby svádzaly ľud, lebo nedostatočne učené duchovenstvo nemohlo ho poučovať.
Kresťanskej spoločnosti chýbaly školy a pevné, usporiadané vyučovanie. Isté je, že pápeži usilovali sa pomôcť tomuto položeniu, ale nadarmo. Tretí všeobecný lateránský snem (roku 1179) vydal nariadenia o úprave vyučovania, ale ostaly len mrtvými písmenami. Štvrtý snem lateránský (1215) znova rokoval o veci a biskupom ako svätú povinnosť uložil, aby sa postarali o vyučovanie a aby otvorili aspoň jednu strednú školu v biskupstve a v arcibiskupstve aspoň jednu teologickú školu. Pápeži sa sami alebo skrze svojich vyslancov pričiňovali, aby tieto dôležité usnesenia boly vykonávané. Ale veľmi málo dosiahli. Biskupi nijako nemohli rozriešiť túto ťažkú, školskú a spolu i vedeckú otázku.
Sv. Dominik dáva riešenie. Svojich prvých šestnástich spoločníkov rozoslal a sľúbil im, že ich bude modlitbou podporovať. Blah. Jordán hovorí: „Skutočne pomoc Božia bola s nimi a ich rozmnožila. Rýchle rozšírenie tejto apoštolskej a vedeckej rehole je veľmi neobyčajná udalosť. Len štyri roky uplynuly od rozoslania (1221) a už Zakladateľ do Bologne s volal prvú generálnu kapitolu; okolo seba videl zástupcov z ôsmich provincií, ktoré maly už niekoľko tisíc rehoľníkov. Za niekoľko rokov generálny predstavený spravoval okolo 600 kláštorov a 15 tisíc rehoľníkov.
Vtedy každý dominikánsky kláštor bol teologickou školou. Najprv bol domom horlivého štúdia. Prvotné stanovy hovoria: „Bratia nech sa veľmi horlivo oddávajú štúdiám, aby vo dne v noci, doma a na cestách niečo čítali, alebo rozjímali." Okrem toho bol naozajstnou školou. Tie isté stanovy výslovne zakazujú založiť kláštor bez doktora; ten má vyučovať bratov a svetské duchovenstvo, ktoré sa bude chcieť viac vzdelávať. Conventus sine Priore et Doctore non mittatur.
Z toho plynie, že keď sa zakladaly dominikánske kláštory, množily sa v Európe veľké teologické školy.28 I biskupi hneď a všade horlivo vítali Kazateľov a povolávali ich do svojich biskupských miest, aby „kázali a vyučovali".29 To bol prostriedok Prozreteľnosťou daný na prevedenie nariadení cirkevných snemov.
Päťdesiat rokov po založení rehoľa stala sa prvou vedeckou mocou v Európe a mala vyše 1500 profesorov a tak zabezpečila vyučovanie u všetkých kresťanských národov.30 Jej ďakujeme, že ťažká školská otázka bola riešená. Sv. Tomáš mohol sa z toho verejne tešiť oproti tým, ktorí prišli už na hotové miesto. Viliamovi zo Saint-Amouru odpovedal: „Vy svetskí, iste ani dneska nemôžete uskutočniť usnesenia lateránskeho snemu, totiž, aby ste pri každom biskupskom chráme vyučovali teologiu, zatiaľ čo rehoľníci s pomocou Božou otvorili ešte viac škôl, ako sa žiadalo."

Niektorí profesori tejto prvej dominikánskej generácie patria medzi najväčších učiteľov svojho veku: bl. Roland z Kremony, bl. Hugo a S. Caro, prvý kardinál rehole, blah. Ambróz zo Sienny, Peter z Tarentaise, neskôr blah. Innocent V., bl. Moneta z Kremony, sv. Rajmund z Pennafortu a mnohí iní.
Po školskej otázke rehoľa mala riešiť vedeckú otázku. Povedali sme, že cirkev nemala dokonale usporiadané teologické vyučovanie. Vo filozofii a v teologii bol skoro taký veľký zmätok, ako v politike; ako veľmi mnohí zemäni a mocní páni z Európy urobili mozaiku nezávislých a často nepriateľských kniežatství, tak aj ustavične sa množiace názory rozdeľovaly pole filozofickej myšlienky. To znamenalo rozkúskovanie, a tým i oslabenie.
Rehoľa Kazateľov cirkvi dala nesmierne veľký dar, pevne zbudovanú filozofiu a jednotne usporiadanú teologiu. Sama prijala ho od dvoch svojich najslávnejších synov: od Alberta Veľkého a Tomáša Aquinského. Tento pochopil, že metafyzika je veda vied a sjednocujúcim princípom duchovného a hmotného poriadku. Preto zbudoval kresťanskú metafyziku; použil starších systémov, hlavne aristotelizmu, ktorý očistil od jeho veľkých bludov. Zbudoval filozofiu, prvú a jedinú vedeckú sústavu, jaká sa kedy celkom spojila s kresťanskou myšlienkou. Na tejto filozofii vystavil teologickú myšlienku, ktorá až do toho času bola rozptýlená. Môžeme povedať, že vystavil večnú budovu, lebo jej základy sú večné myšlienky, ktoré nič nevyvráti, dané pravdy zo skúsenosti známe, alebo rozumové pravdy na prvý pohľad jasné.31
Keď roku 1274 zomrel, teologia bola už usporiadaná a jednotná. Takto kresťanská myšlienka bola vytrhnutá z vrtkavých a nestálych sústav, chránená proti nebezpečným príhodám a veľmi posilnená.
Od konca XIII. storočia jasná tomistická náuka rozšírila sa do všetkých škôl a vplývala na duchovné masy. Okrem toho celé zástupy dominikánskych profesorov pracovali na jej rozšírení a prišli na pekné výsledky, takže na začiatku XIV. storočia dominikánska škola nepopierateľne mala predné vedecké miesto v Európe. Egýd Rímsky, slávny generál pustovníkov sv. Augustína, neskôr arcibiskup, povedal svojmu priateľovi Jakubovi z Viterba, ktorý sa neskôr stal neapolským arcibiskupom:,,Fráter Jacobe, si Fratres Praedicatores voluissent, ipsi fuissent scientes et intelligentes, et nos idiotae, et non communicassent nobis seripta Fratris Thomae."

Niektorí učitelia tomistickej školy.

Nemôžeme tu sledovať postupný rozvoj dominikánskej náuky až po naše časy. Museli by sme vylíčiť sedemstoročné dejiny filozofického a teologického učenia. Môžeme ich shrnúť, ked povieme, že rehoľa sv. Dominika si vždy vyznačila jako hlavný cieľ: udržovať a rozvinovať tomistickú náuku. Bola vďačná za poklad, ktorý jej Prozreteľnosť sverila; vytrvalo a neústupne ho chránila, veľmi horlivo ho šírila a rozširovala ho spismi duchovných synov anjelského Učiteľa, ktorí tvoria neprehradné a mocné vojsko, tomistickú školu. Je to veľká teologická škola.
Jezuita Suarez hovorí: „Rehoľa Kazateľov dala tak mnoho obhájcov viery, že je veľmi málo vynikajúcich spisovateľov, preslávených svojou vedou, ktorí by nepatrili k dominikánskej rodine."
Len niekoľko mien uvedieme po sv. Albertovi Veľkom, ktorý bol prvým obhájcom tomistickej náuky na parížskej univerzite.
XIV. a XV. storočí Hervé Bretónsky, Durand d'Aurillac, Ján Capreolus (+1481), princeps thomistarum, bl. Ján Dominici, sv. Antonín (+1459), Peter Niger (+1481), Ján Torquemada.
Na konci XV. storočia vedecká činnosť rehole sa ešte viac rozvíja, takže po dve nasledujúce storočia žiari mohutným leskom. Kazatelia pôsobia na všetkých europských univerzitách a sami otvárajú dvadsať sedem vlastných dominikánskych univerzít, na ktorých vyučujú preslávení profesori.
Najmä v Španielsku sa vyznamenali: František Vittoria (+1546), Dominik Soto (+1560), Melchior Cano (+1560), Peter Soto (+1560), Bartolomej z Mediny (+1581), Ľudovít z Granady (+1588), Dominik Banez (+1604), Tomáš z Lemu (+1629), Ján od sv. Tomáša (+1644).
V Taliánsku vynikli: Silvester z Ferrary (+1526), Kajetán (+1534), Ambróz Catharin (+1553), Daniel Concina (+1756).
Vo Francúzsku proti protestantizmu, jansenizmu a vzrastajúcej nevere bojovali znamenití teologovia ako Ján Nicolai (+1663), Vincent Contenson (+1674), Vincent Barón (+1674), Anton Goudin (+1695), Jakub Guérinois (+1703), Antonin Réginald (+1676), Ján-Krstiteľ Gonet (+1681), Antonin Massoulié (+1706), René Billuart (+1751).
Už ani Starý Svet nestačil vedeckej činnosti Kazateľov. Keď rozšírili kresťanskú vieru v obidvoch Amerikách nedávno objavených, hneď zakladali veľké univerzity Nového Sveta podľa vzoru svojich evropských univerzít; tak dôležitým prvkom ich povolania je „hlásať vedu". Založili ich v S. Domingu r. 1538, v Santa Fé de Bogota r. 1612, v Manille r. 1645, v Quito r. 1681 a r. 1721 v Havani.
Zhubná revolúcia roku 1789 veľmi ochromila dominikánsku činnosť najprv vo Francúzsku a potom postupne vo všetkých europských štátoch. P. Lacordaire začal obnovenie vo Francúzsku a P. Jandel rozšíril ho do ostatných provincií; s ním vrátil sa prvotný, prísny kláštorný život a staré vedecké tradície. Dneska rehoľa obnovila školské zriadenie a väčšina provincií má vlastné „Studia"; niektoré z nich závodia s univerzitami. Založila niekoľko slávnych vysokých škôl posvätných vied. V Ríme pápežskú univerzitu „Collegium Angelicum", vo Friburgu teologickú fakultu, v Jeruzaleme biblickú školu.32 Okrem toho vydáva mnoho časopisov, ktoré majú šíriť teologickú vedu; vo francúzštine vychádzajú: Revue Biblique, Revue Thomiste, Revue des sciences philosophiques et théologiques, Revue des Jeunes, La Vie Spirituelle, La Vie Intellectuelle a Sept.33
Rehoľa svojimi profesormi a spisovateľmi veľmi prispela k obrodeniu posvätného štúdia v cirkevnom učení. Mená viacerých jej synov v ostatnom čase smelo môžeme zaradiť do soznamu mien ich otcov: Zigliara, Gonzales, Guillermin, Coconier, Schwalm, Denifle.
Spomeňme len niekoľkých, lebo dneskajšie pokolenie, podporované hojnou milosťou Božou, dobýva vždy väčších úspechov v mohutnom hnutí tomistického obnovenia pod najvyšším vedením pápežov, ktorí si veľmi vážia činnosti Kazateľov. Veľký Pius X. roku 1913 napísal: ,,Ešte aj dneska v tejto slávnej reholi vidíme mnoho vynikajúcich mužov, vždy verných veľkému Učiteľovi; nikdy neprestala do jasného svetla klásť a statočne hájiť kresťanské dogmy a základné pravdy."

Ráz dominikánskeho učenia.

Keď chceme určiť zvláštne známky dominikánskeho učenia, ktoré ho vo všetkých časoch charakterizovaly, musíme povedať, že je to smelé a spolu aj tradičné učenie. Jeho pokorná smelosť spočíva na rozume a vždy sa poddáva viere.
Sv. Tomáš teologickú vedu vybudoval na ľudskom rozume osvietenom zjavením a vedenom cirkvou. Teda prvá vlastnosť tomistickej náuky je to, že je veľmi rozumová; predovšetkým v tomto smysle používa metódy hĺbavého rozumovania, starej scholastickej metódy. Filozofia bez scholastickej metódy je zmätená a teologia v úpadku, lebo tomistická náuka založená je na prvých pravdách, na večných myšlienkach, môžeme povedať, na nevyhnutných základoch i rozumu i článku viery.
Tak rozumová náuka je vlastne zdravý rozum osvietený vierou. A preto je dobre uvážená, vyhýba sa výstredným vedeckým sústavám, spravodlivo oceňuje hmotu a ducha; je životná, obsažná, prístupná, priateľská každej správnej myšlienke, chce vyjadriť len pravdu, a to úplnú, spoločnú a všeobecnú pravdu. Či názov Doctor communis — spoločný Učiteľ — nie je najkrajší názov jej zakladateľa?
Je to smelá náuka, lebo je si vedomá, že spočíva na pevných základoch. Každá živá náuka je asimilačná, vždy je v pohybe. Tomistická výchova Kazateľom všetkých časov dala smysel pre pokrok a iniciatívu. Kazatelia usilovali sa uskutočňovať slová sv. Tomáša o vedeckom pokroku: Ad quemlibet pertinet superaddere id quod deficit in consideratione antecessorum. Vedu nepestujú pre vedu, ale pre duše, ktoré chcú osvietiť, a preto neprestajne a usilovne hľadali a usilovali sa v nezmeniteľnej pravde určiť stanovisko, ktoré by mohlo objasniť nové potreby. I jestvovanie rehole bolo plodom neobyčajne smelého a podnikavého ducha sv. Dominika, takže rímskych pápežov privádzalo do pomykova. Kazatelia už od svojho založenia zachovali si smysel pri smelú iniciatívu.
Z rozumového hľadiska jedným z týchto prvých krokov bolo spojenia štúdia s rehoľným životom. Táto novota mala také ďalekosiahle následky, že založenie dominikánskej rehole stalo sa jedným z význam ných udalostí dejín Európy. Až do XIII. storočia mníšsky a kanonicky život nebol nevyhnutne spojený so štúdiom. Sv. Benedikt hovorí: „Pravý mních žije z práce svojich rúk." Sv. František Assiský nedôveroval štúdiu; považoval ho za nebezpečnú vec a vo svojej reholi nariadil, aby tí, ktorí neštudovali pred vstupom do rehole, ani po vstúpení nedychtili po štúdiu. Sv. Dominik zas odstránil ručnú prácu pre svojich synov zbavil ich všetkých hmotných starostí, aby sa výhradne venovali štúdiu, ktoré sa odtedy stalo ich základnou rehoľnou povinnosťou, všeobecným a stálym zamestnaním. Kláštor stal sa domom štúdia. Táto veľmi dôležitá iniciatíva, za ktorou zakrátko išla väčšina veľkých reholi, pomaly pretvorovala intelektuálny stav Európy.
Iniciatíva v biblických štúdiách. Vercellone píše: „Dominikánskej reholi patrí sláva, lebo v cirkvi prvá obnovila slávne vzory Origena, sv. Jeronyma, a to horlivým pestovaním posvätnej kritiky." Vlastne už od r. 1230 Kazatelia usilovali sa opraviť biblický text, ktorý bol porušený od prepisovateľov a vytvorili „Concordanciu", obrovské dielo, ktoré začal Hugo a S. Caro so spolupracovníkmi; hovorí sa, že s päťsto rehoľníkmi dominikánskeho kláštora sv. Jakuba v Paríži. Neskôr v ňom pokračovali členovia oxfordského kláštora a vynikajúci vykladatelia Písma sv. ho viac ráz prezreli.
Hugo a S. Caro prvý vydal úplný výklad Biblie. Sv. Tomáš obnovil biblickú kritiku, zaviedol do nej novú slobodnejšiu a rozumovejšiu metódu, a to tak obratne, že vrstovníci nazvali ho Exposítor, vykladač. Kazateľ Brat Peter Schwarz r. 1490 vydal prvú hebrejskú gramatiku a Kazateľ Augustín Justiniani, ktorý sa prvý podujal smelého diela, to jest všetko spojil v jedno pod názvom „Octapla"; sú to obidva Zákony, napísané v piatich hlavných jazykoch: v hebrejskom, v chaldejskom, v gréckom, v latinskom a v arabskom". (Sixtus de S. Bib. sanct.)
Aj v dneskajšom čase zase rehoľa sv. Dominika v Jeruzaleme založila prvú Biblickú školu a prvú Revue biblique.
Iniciatíva v štúdiu kanonického práva. Sv. Rajmund z Pennafortu, tretí generál rehole, prvý sobral všetky pápežské dekretáliá, podľa ktorých vypracoval „Corpus iuris". Svojou „Summou" o prípadoch svedomia založil kazuistiku, ktorú zdokonalil iný Kazateľ, sv. Antonín.
Iniciatíva v štúdiu východných jazykov. Kazatelia od počiatku pochopili potrebu znalosti jazykov pre apoštolát a pre výklad Písma svätého. Prví a po dlhý čas boli jediní, ktorí zakladali školy pre východné vedy. Roku 1236 provincia Svätej zeme mala niekoľko takýchto vedeckých ústavov zvaných „Studia linguarum". Sú to prvé biblické školy, na ktorých vyučuje sa jazyk grécky, chaldejský, hebrejský, arabský a ázijské jazyky. Za niekoľko rokov otvorili i iné v Tunise, v Murcii, v Barcelone, v Tiflise, v Bagdade. Na týchto školách študoval Brat Rajmund Martin; jeho majstrovské obranné dielo „Pugio fidei" položilo základ biblickému štúdiu východných vied.
Iniciatíva v historickom štúdiu. Kazatelia oduševnili sa a vydali prvé vzory veľkých sbierok životov svätých. Roku 1240 Bartolomej z Tridentu vydáva „Liber epilogorum in gesta sanctorum", roku 1243 Ján Mailly „Abbreviatio in gestis et miraculis sanctorum"; o niečo neskoršie Bernard Guy, „najvýznačnéjší dejepisec svojho veku", vydáva „Speculum Sanctorale". A kto by nepoznal úchvatné dielo „Legenda aurea" od blah. Jakuba de Voragine?
Iniciatívu v štúdiu svetských vied. V XIII. storočí traja dominikáni Albert Veľký, Vincent z Beauvais, Tomáš z Cantimpré sa usilovali všetko poznanie súčasného veku spojiť v mohutnú syntézu. Tak vytvorili rozsiahlu encyklopédiu. Ich diela sú význačné, nielen čo sa týka obrovskej práce, ktorú museli vynaložiť v čase, keď bolo treba pešky cestovať po Európe a shľadávať vzácne rukupisy, ale svedčia aj o ich velikej vedeckej zručnosti.
Iniciatíva v šírení a popularizovaní posvätnej vedy. V XIII. storočí Brat Vavrinec spracoval prvé pojednanie o filozofii, ktoré vyšlo po francúzsky. Roku 1274 bl. Humbert vydal pre Otcov zo všeobecného lyonského snemu pamätný spis, v ktorom uverejnil krátky prehľad náuky pre veriacich. To je prvá zmienka o katechizme v cirkvi. Jeho bratia splnili jeho želanie a vydali niekoľko katechizmov. Veľký spoločenský význam má to, že, hoci mali veľké prekážky, vydali prvé preklady Biblie v ľudovom jazyku, a to vo francúzskom, katalánskom, talianskom, nemeckom a arménskom. Kazatelia v znamenitých a majstrovských dielach začali rozširovať v ľudovom jazyku vznešenú náuku asketickej a mystickej teologie. Z nich vynikli blah. Jordán z Pisy, bl. Dominici, sv. Antonín, Tauler, blah. Suzo.
Iniciatíva v štúdiu filozofie a teologie. Ešte i dneska zdá sa nám veľmi čudné, že pri založení rehole Kazateľov ani kňazi ani rehoľníci nesmeli sa venovať filozofickým štúdiám, ktoré boly vyhradené obyčajným duchovným a laikom. Kazatelia odporovali tomuto krutému nariadeniu, ktoré ich robilo vedecky málo cennými, a zariadili si vlastné filozofické štúdiá. Odboje, prekážky a opovrhovania hmuly sa na nich. Ale málo im na tom záležalo. Bl. Humbert hovoril: „Tým, ktorí z nich môžu ťažiť a ich využitkovať pre posvätnú vedu, treba popustiť uzdu a nechať slobodné pole. Laxandae sunt habenae circa studium huius modi." Povedali sme, že Kazatelia pomstili sa zlosti svojich protivníkov, a to tým, že obnovili filozofický svet a cirkev obohatili dobre usporiadaným, obratným a pevným systémom, o ktorý sa práve teologia opiera.
Treba pripomenúť, že Kazatelia, najmä tu na rozsiahlom poli teologickej myšlienky vykonali mohutný prvý krok, mohutnú iniciatívu. Vedecká náuka sv. Tomáša spôsobila prevrat v teologii a tak mocne búšila do čiel systémov súčasného veku, že vyvolala strašný a tuhý odpor. Roku 1277 parížsky biskup Štefan Tempier a kantenburský arcibiskup Róbert Kilwardy chceli odsúdiť niektoré tomistické vety.
Neskôr bolo treba hájiť nielen teologiu, ale i jej pôvod; vtedy Kazateľ Melchior Cano vybudoval vedu o „teologických miestach" a ostal jej uznaným kráľom.
Kazatelia po celých sedemsto rokov, čo trvá ich náuka, verne plnil povinnosť, ktorú sv. Tomáš určil: „Ad quemlibet pertinet superadden id quod deficit in consideratione antecessorum." Postúpili ďalej, ah vždy išli po tradičnej ceste, v duchu katolíckeho učenia, secundun doctrinam Ecclesiae intelligentis sane, tak, ako to povedal ich učenej a smelý učiteľ, ktorého súčasníci volali „Prudentissimus fráter Thomas.
Druhá základná známka ich náuky je vernosť k tradícii. Do iste miery musí byť taká, lebo je jej zakázané odchýliť sa od cesty, ktorú vyznačil anjelský Učiteľ; jeho zásady majú v dominikánskych školách pretvoriť ducha všetkých a objasniť všetky vedy. Sv. Tomáš je bezpečným prístavom tejto smelej lodi, ktorá túži po šírom mori. P. Lacordaire hovorí: „Učenie sv. Tomáša je miazga, ktorá prúdi v žilách rehole a udržiava jej mocnú svojskosť. Kto ju dôkladne neštudoval, ten môže byť dominikán srdcom, ale nie rozumom." Nikto v reholi nemôže vyučovať, kto nesloží prísahu, že v učení bude verne postupovať podľa tomistických zásad. „Summa teologická", po stránkach vykladaná, je už po niekoľko storočí učebnou knihou dominikánskych študentov. Tento návod je výborný pre bezpečnosť a neprestajné štúdium náuky, ktorú cirkev za svoju prijala a predpisovala ju katolíckym univerzitám.
Rímska cirkev o tejto tomistickej náuke, ktorá je úradnou náukou rehole, tvrdí, že je to usporiadaný celok a výkvet najčistejšej kresťanskej tradície. Lev XIII. napísal tieto velebné slová: „Veľmi si vážime svätých Učiteľov cirkevných, ale predsa zdá sa, že sv. Tomáš zdedil múdrosť všetkých. Učenie cirkevných Otcov podobá sa údom veľkého tela, ale rozhádzaným. On ich spojil, navzájom ich posilnil, uviedol ich do skvelého poriadku; konečne tak mohutne ich zväčšil, že jeho dielo je silou a ozdobou cirkvi." A Innocent IV. tvrdí: „Toto učenie je nad všetky iné, okrem učenia snemov; je veľmi presné v myšlienkach a pravdivé vo vykladaní, takže ktokoľvek sa ho pridržuje, môže byť istý, že neblúdi a kto sa ho vzďaľuje, už je podozrivý z bludu."
Toto je náuka jedinečne katolícka, ktorá vždy bola náukou Kazateľov. Pápeži svedčia ešte o dominikánskej vernosti k učeniu najväčšieho cirkevného teologa a toto ocenenie rímskych pápežov je pre rehoľu najvzácnejšou chválou, Benedikt XV. píše: „V tejto reholi nezasluhuje ani takej veľkej chvály, že vo svojom lone vychovala anjelského Učiteľa, ale to, že sa nikdy neodchýlila ani od jedinej myšlienky jeho učenia."34
Konečne, keď chceme ukončiť výmer tomistickej náuky, musíme pridať, že je oživená „rozumom Božím", ako hovorí sv. Pavel. Tí, ktorí ju vybudovali, pri svojej práci podporovaní boli vnútornými vnuknutiami svojho zbožného ducha a srdcom i rozumom „skúmali vznešené pravdy a tajomstvá Božie". Všetci slávni dominikánski učitelia, ktorých sme menovali, boli vynikajúci rehoľníci, v ktorých riadne dary hlbokého ducha boly obohatené vnuknutiami úzkeho spojenia s Bohom. Mnohí z nich boli povýšení na oltár ako blah. Peter Tarentaiský (Innocent V.), blah. Ambróz Siennský, sv. Albert Veľký, sv. Tomáš Aquinský, sv. Rajmund Pennafortský, sv. Antonín, blah. Henrich Suzo, blah. Dominici. Mnohí neboli úradne prehlásení za svätých, ale predsa zaskveli se jasným svetlom svätosti; niektorí sú uctievaní jako ľudoví svätí, na pr. bl. Roland z Kremony, bl. Hugo a S. Čaro, bl. Moneta, ctih. Tauler, ctih. Ľudovít Granadský.
Kto by nechápal, že taký veľký počet učiteľov, ktorí veľmi úzko spojili svätosť s vedou, musel zanechať tradičnú náuku? Svojim bratom dokázali slovom i príkladom, že teologia je živá veda, že ked si ju chceme osvojiť, nestačí len sedieť nad knihami a dívať sa očami vedca, ale z celého srdca treba milovať Pravdu a v každom štúdiu hľadať, „ut semper plus et plus cognoscatur Deus", ako hovorí sv. Tomáš. Brat Bartolomej z Mediny, veľký, podnikavý duch XVI. storočia, povedal: „Bezcenný je ten profesor teologie, ktorý, aby ukázal svoju literárnu obratnosť, hrá sa so spletenými otázkami, lebo zabúda na to, čo rozmnožuje zbožnosť a lásku."
Pravý tomista všetko vzťahuje na Boha a svoju vedu preniká nadprirodzeným. Všetko, čoho sa dotýka, najmenšie čiastky pravdy, o ktorých uvažuje, oživuje mohutným prúdom rozumu a vôle, ktorý ústi v Bohu. Keď ostáva verný metóde Učiteľa, vtedy všetko skúma len vo svetle Božom, in Deo, in summo rerumvertice. Najprv Boh, to je základný princip tomistickej teologie. I keď sa púšťa do najodbornejšieho skúmania, ktoré odkrýva tajomstvá ľudskej činnosti, robí to vždy subratione Dei. Keď iné teologické školy riešia otázky, prednosť dávajú postupu, ktorý vychádza od ľudskej slobody. Tomista vždy vychádza od Boha a všetky záhady objasňuje svetlom tejto veľkej vedúcej myšlienky, ktorá dáva vedeckú orientáciu, zo systému robí živú náuku, ploditeľku činnej zbožnosti, ktorá vyviera z bohatých prameňov dogmy. Tomistická teologia je veda preniknutá vysokou komtempláciou.
Mimoriadnou milosťou, ba hádam najväčším dobrodením, ktoré Prozreteľnosť udelila reholi Kazateľov, je to, že tisíce jej teologov, od Alberta Veľkého až po tých, ktorých velebí Pius X. a Benedikt XV., tak rozličných národností, z tak rozličných časov a takého rozličného nadania, malo jednotné, spoločné smýšľanie; takto spoločne vystavili veľkolepú budovu, do ktorej pápeži povolávajú kresťanský svet, aby sa prišiel učiť pravú náuku. Je to priestranná, ozrutná a velebná katedrála. Jej okná osvetlené sú lúčami, ktoré so všetkých strán dopadajú; shora skrze kontempláciu, zdola zo štúdia, so strán z tradície. Víta každého a pre všetkých je široko otvorená, jednoduchému ľudu i vybranej spoločnosti. Všetci v nej nachádzajú ohromujúce množstvo rozumového bohatstva, a hlavne skrytého Boha, ktorý riadi a rozdáva život. Je to dom pravej osvety, a hlavne pre inteligentov najkrajší dom v cirkevnej rodine.



III. NAŠE VZORY


Inhaerentes traditionibus totius historiae nostrae, admonentes
deprecamur obtestamurque universos Fratres ut „attendant ad petram
unde excisi sunt". (Constit. Prol. Decl. I.)

Aby rehoľa bola dokonale založená, na to je treba plán, životné pravidlá a vzory; inými slovami musí byť myšlienka, ktorá má byť uskutočnená, učitelia, ktorí majú učiť, ako treba podľa nej žiť, vzory, ktoré ju už uskutočnily a tak dodávaly odvahy.
Rehoľa sv. Dominika má tieto tri základné prvky. Myšlienka, ktorú má uskutočniť, vyložená bola na predchádzajúcich stránkach, to jest vedecký apoštolát, ktorý vyviera z kontemplácie. Životné pravidlá, ktoré ju vedú a podporujú, sú v jej stanovách, ktoré boly vypracované za toľké storočia generálnymi kapitulami a schválené cirkvou. Vzory sú svätci, ktorí osvojili si túto myšlienku v jej najvyššej dokonalosti a svojím životom a blahodarným vplyvom na kresťanský svet dokázali nielen to, že je možno celkom žiť podľa dominikánskej myšlienky, ale že je i na osoh cirkvi, keď ľudia v jej lone žijú podľa tejto myšlienky.
Dominikánskych svätcov je veľmi mnoho. Segneri píše: „Som pevne presvedčený, že rehoľa sv. Dominika dala nebu viac svätých, ako kníh knižniciam." Ich prvá zásluha je, že nám ukázali cestu. Oni sú našimi vodcami. Hovoria k dušiam, ktoré ich pozorne poslúchajú. Učia nás, ako máme žiť. Oni sú mocnými hlasmi a neodolateľnou výzvou minulosti, ktorá vždy zvíťazí nad čiastočným odbočením. Čo nám prikazujú? Aby sme, podporovaní ich radou a pomocou, kráčali k cieľu, pre ktorý oni žili a trpeli, aby sme udržovali rodinnú tradíciu a odovzdali ju budúcnosti neporušenú, jako nám ju sverili, ale ešte obohatenú naším prínosom, odenú tou istou vznešenosťou, riadenú v tom istom dokonalom duchu.
Posilňuje nás myšlienka, že sme ich spoločníci. Keď ich budeme nasledovať, iste vyplníme to, čo Boh od nás očakáva.



HLAVA I. Svätý Dominik.


Keď všetky stránky tejto knižky usilovaly sa podať ideálny obraz Brata Kazateľa, askétu, kontemplatívneho rehoľníka a apoštola, vlastne skrátene hovorily o sv. Dominikovi. Odkrývajú trochu jeho dušu. Z každej môžeme poznať jeho vplyv. On je skoro ich jediný predmet.
Prozreteľnosť chcela, aby tento vzor Kazateľa bol dokonale uskutočnený, len čo sa zrodil, a to mužom, ktorého Ona vyvolila, aby ho svetu zjavil. Sv. Dominik, zakladateľ rehole, ostal najdokonalejším vzorom, takže každému jeho duchovnému synovi stačí hľadieť na neho, aby si osvojil podstatné ťahy mravnej fyziognomie, ktorú má napodobniť.
Veľmi mnohí svätí v kláštornom ústraní oddávali sa kajúcemu životu a kontemplácii. Hádam ešte viac je tých, ktorí sa oddávali činnému životu konaním skutkov lásky duchovného a telesného milosrdenstva. Ale veľmi málo je tých, ktorí viedli i činný i kontemplatívny život.
Sv. Dominik patrí k týmto posledným. Napodobnil dokonalý ideál, ktorý apoštolovia zanechali; kontemplatívny a činný život priviedol k najvyššej dokonalosti a harmonicky ich spojil vo svojom živote.
Tento kontemplatívny duch vyrovná sa najväčším mystikom. Dlho žil skryte. Po tridsať päť rokov mlčal ako študent palencskej univerzity a kapitulný kanonik v Osme. Viedol veľmi prísny život. Opát kláštora sv. Pavla v Narbonne prehlásil: „Nikdy som nevidel dokonalejšieho muža modlitby. Noci trávieval bez spánku, oplakával a trúchlil nad hriechami iných.“ Bol to muž celý z Boha, celý v Bohu, ktorý mimoriadne hlboko prenikol do nadprirodzených právd, ktoré Písmo sv. nazýva neprístupnými. Keď ho chceme poznať, musíme sa k nemu ustavične vracať, a to v tichu, lebo medzi toľkými svätými nenájdeme takého, ktorý by bol naraz taký tichý a taký hlboký, taký prísny a taký nežný. Volali ho „najláskavejším Otcom".
Prvé, čo nás pri pohľade na neho uchváti, je hĺbka. Keď ho pozorujeme mlčanlivého v kláštore v Osme, alebo ako leží na oltárnych stupňoch v bazilike sv. Sabíny, alebo na cestách, ako ide v určitej vzdialenosti za svojimi synmi, cítime, že naše srdce je priťahované a musí umlknúť pred takou veľkou jednoduchosťou a hĺbkou.
Ale vidíme, že tento mlčanlivý muž, ktorý viedol prísny život sebezapierania, ktorý bol ponorený do kontemplácie, bol aj muž činu, ktorý svojmu storočiu dal rozhodujúci popud. Kontemplácia v jeho srdci zapálila mohutný oheň, horlivosť o spásu duší. „Blahoslavený Dominik nesmierne žíznil po spáse duší a horlivo sa o ne staral." Boh mu zjavil, že jeho horlivá túha sa má rozliať. Keď sa raz v noci modlil v chráme sv. Petra, mal zjavenie. Videl sv. apoštolov, Petra a Pavla. Peter mu odovzdal palicu, Pavel knihu a potom mu povedali: „Iď a káž, Boh vyvolil ťa na toto poslanie."
Tak vyšiel z ústrania, ale neprerušil svoju kontempláciu; chodil bosý, bez peňazí, bez zásob, odkázaný na pomoc ľudí a na Prozreteľnosť. Viac ráz pešky prešiel západnú Európu; kázal všade, kde prišiel, v mestečkách, v mestách, na univerzitách. „Bol taký horlivý kazateľ, že vo dne v noci, v kostoloch, v domoch, na širokých priestranstvách, na cestách, neprestával hlásať slovo Božie a svojim synom odporučoval, aby i oni tak činili a hovorili len o Bohu."
Život Boží rozlieval sa z neho v hojných prúdoch. Plameň, ktorý horel v jeho srdci, vyšľahoval von. Pravdy, ktoré po toľké roky nahromadil v odlúčenosti, vylievaly sa z jeho srdca s vlnami lásky, ktoré pohly i najzatvrdlejších. Tento jediný muž stačil na to, aby sa dotkol kresťanského sveta. Súčasní kronikári hovoria, že celý svet ohromil. V severnej Itálií v niekoľkých mesiacoch obrátil stotisíc bludárov. Tak veľká Božia sila vychádzala z tohto muža! Boh Otec zjavil to sv. Kataríne Siennskej: „Jeho úloha bola úloha Slova, môjho jediného Syna. Svetu predstavil sa hlavne jako apoštol, lebo veľmi mocná bola pravda a zápal, s akým rozsieval moje slovo, zaháňal tmy a šíril svetlo."
Dokonalý vzor. Keď hľadíme na jeho vnútorný život, vidíme, že vyrovná sa najväčším mystikom; keď pozorujeme jeho skutky, presvedčíme sa, že závodia s prácou najčinnejších mužov. Noci posvätil kontemplácii a dni najčinnejšiemu apoštolátu. Založil reholu samotársky žijúcich rehoľníkov, ktorí oddávajú sa ustavičnej modlitbe, a rehotu Kazateľov, v ktorej všetko smeruje k činnosti. Ako vedec vykladal teologiu v pápežskom paláci, ako organizátor sám staral sa o svoju reholu a o každý svoj kláštor, ako misionár stále apoštoloval v Španielsku, vo Francúzsku a v Itálii, ako kazateľ strhol za sebou široké davy a univerzitných profesorov. Bol radcom pápežov a panovníkov. Tento kontemplatívny muž vedel spojiť najhlbší smysel Božích vecí s najdokonalejším i s najobyčajnejším smyslom ľudských vecí. To isté svetlo jeho očiam osvetľovalo ideál a skutočnosť, ktoré v jeho činoch tvorily krásny súlad. Toto nadprirozené svetlo priamo zaplavovalo každý pohľad na veci. V tomto svetle žil, v ňom sa pohyboval, ono spojovalo jeho život. Patril k tým veľduchom, ktorí najprv dokonale uvažujú a potom pristupujú k činu, a to z lásky k svojej myšlienke, aby uskutočnili svoje vznešené idey v mohutných a rozhodných dielach.
Žiadna krása nechýba jeho nežnej a mohutnej osobnosti. Čistota duše, jasnosť ducha, sila vôle, nežnosť a jemnosť srdca, hlboký duch kontemplácie, mohutná a horlivá činnosť, to všetko veľmi málo vyčerpáva mohutný obraz tohto Vodcu, ktorý bol i Otcom a Učiteľom.35 Liturgia o ňom hovorí: „Svetlo cirkvi, Učiteľ pravdy, Kazateľ milosti." Vždy zdá sa veľmi veľký. Po sedemsto rokoch jeho myšlienka dalej žije, aby nás viedla a jeho skutky, aby nás podporovaly.
I Boh ho oslávil v povestnom videní, ktorým omilostil sv. Katarínu Siennskú. Katarína videla večného Otca. Z úst vyšlo Slovo, jeho milovaný Syn. Keď o Ňom rozjímala, zo srdca Pánovho vyšiel sv. Dominik a počula hlas: „Hľa, dcéra moja, zrodil som dvoch synov, jedného prirodzene, druhého adoptáciou. Ako môj prvý Syn bol až do smrti poslušný, tak môj adoptovaný syn Dominik vo všetkom poslúchal ma od svojho narodenia až do smrti. Všetky jeho skutky shodovaly sa s mojimi prikázaniami a až do konca svojho života zachoval si čistú a neporušenú nevinnosť, ktorou som ho ozdobil pri krste.

Ako môj prvý Syn svetu hlásal náuku a vydával najvyššie svedectvo o pravde, ktorú som vložil do jeho úst, tak aj môj adoptovaný syn evanjelium hlásal bludárom, rozkolníkom a celému veriacemu svetu.
Môj prvý Syn rozoslal apoštolov, aby celému stvoreniu hlásali evanjelium, môj adoptovaný syn posiela a ustavične bude posielať svojich bratov k národom pod poslušnosťou a pod rehoľnými predpisami, ktoré sostavil. Preto udelil som mu zvláštnu výsadu, že on i jeho bratia vždy verne budú hlásať moju náuku, a nikdy sa od nej neodchýlia.
Môj prvý Syn svojimi slovami, skutkami a celým svojím životom smeroval ku spáse duší. Môj adoptovaný syn bez výhrady venoval sa dušiam a svojou náukou i svojím životom vytrhával ich z diabolských osídel, to jest z bludu a hriechu, lebo hlavným cieľom jeho rehole je oslobodiť duše z poroby bludu a hriechu, priviesť ich k poznaniu pravdy a k ctnostnému, kresťanskému životu. Preto prirovnávam ho k svojmu Synovi."
Taký je Otec a prvý vzor Kazateľov.



HLAVA II. Svätí.


„Rehole sú najväčšou silou cirkvi, aby premohly svet, a to pre obetavú lásku a svätosť", ako píše P. Lacordaire.
Rehoľa sv. Dominika vyplnila túto povinnosť? Dejiny dávajú odpoveď. Kto pozná letopisy rehole, ten vie, že málo rehoľných rodín dalo tak mnoho svätých. Opravdivé vojsko Kazateľov, ktorých hlas cirkvi alebo kresťanského sveta prehlásil za blahoslavencov, stojí okolo Patriarchu z Osmy jako čestná a vznešená koruna. Sú tam pápeži, biskupi, učenci, misionári, panny, mučeníci.
Ktosi sa pýtal pápeža Klementa X., koľko svätých rehoľa dala cirkvi. On odpovedal: „Koľko svätých je v rodine Kazateľov? Jestli môžete, spočítajte hviezdy na nebi."
Klement XIV. napísal: „Táto slávna rehoľa už od svojho založenia stala sa úrodným poľom, ktoré cirkvi stále rodí ľudí, ktorí vynikajú učenosťou a svätosťou." A Pius IX: „Z rodiny Kazateľov ako z nevyčerpateľného prameňa ustavične vychádzajú ľudia, ktorí preslávili sa svojou svätosťou. Všemohúci naozaj veľmi omilostil túto rehoľu a obdaril ju svätými."
P. Savonari, z theatínskej rehole, píše, že za dvadsať rokov tri tisíc Bratov Kazateľov zomrelo v povesti svätosti. Pius IX. a Lev XIII. na oltár povýšili 120 synov s v. Dominika, akoby chceli ukázať, že dominikánska plodnosť je nevyčerpateľná.
Treba bolo sa zriecť zvláštneho sviatku každého svätca rehole a musel byť zavedený spoločný sviatok, ktorý v dominikánskej liturgii má názov Všechsvätých rehole. Klement X. píše v bule, ktorou ho ustanovil: „Je spravodlivé, aby rehoľa zvláštny deň zasvätila pamiatke všetkých svojich svätých, lebo keby sme chceli pre každého určiť vlastný deň, museli by sme pre nich samých sostaviť nový kalendár.“
Veľmi pestrý je tento zástup dominikánskych svätcov. Všetky stavy sú v ňom zastúpené. Každý tam môže nájsť svoj vzor. Vidíme tam pápežov: sv. Pia V., blah. Benedikta XI., blah. Innocenta V., ctih. Benedikta XIII. Kardinálov: blah. Huga a S. Caro, bl. Ján Dominici. Biskupov: sv. Antonína, blah. Jakuba de Voragine, bl. Augustína Biella, blah. Bartolomeja z Bragancie. Učiteľov a teologov: s v. Tomáša Aquinského, sv. Alberta Veľkého, sv. Rajmunda Pennafortského. Duchovných spisovateľov: blah. Henricha Suza, ctih. Taulera, ctih. Ľudovíta z Granady, sv. Katarínu Siennskú. Kazateľov: sv. Petra Veronského, sv. Vincenta Ferrerského, blah. Reginalda Orléanskeho, bl. Jána z Vicencie. Misionárov: sv. Hyacinta, sv. Ľudovíta Bertranda, blah. Pavla Uhorského, bl. Alfonza Navarette, bl. Viliama Courtet. Bratov laikov: blah. Šimona, blah. Jána Massias, blah. Martina z Porres.
Táto pestrosť javí sa i v ich pôvode. Rehoľa rozšírila sa po celom svete; niet národa, ktorý by nemal jeho členov vynikajúcich svätým životom. Azda jeho najkrajšia ozdoba je to, že vo všetkých čiastkach sveta zrodila svätcov, aj v nevďačnej zemi barbarských a pohanských národov. Menujme len niekoľkých:
Vo Francúzsku blah. Reginald z Orléansu, blah. Bertrand Garrigues, bl. Humbert Románsky, blah. Innocent V., bl. Viliam Arnaud, bl. Mikuláš z Rochefortu, blah. Ondrej Abellon, bl. Viliam Courtet. V Španielsku sv. Dominik, sv. Rajmund z Pennafortu, s v. Vincent Ferrerský, sv. Ľudovít Bertrand, blah. Alvarez Kordubský, blah. Ferdinand Capillas, blah. František Possadas. V Portugalsku bl. Pelagius, bl. Alexius, bl. Peter Santarem, bl. Peter Aveiro, bl. Vincent Lisabonský, bl. Gundizalv Guimaraens, bl. Johana. V Taliansku sv. Peter Veronský, sv. Tomáš Aquinský, sv. Antonín, sv. Pius V., bl. Albert z Bergama, blah. Ambróz Siennský, blah. Rajmund z Kapuy, sv. Agneška Montepulcianská, sv. Katarína Siennská, sv. Katarína z Ricci. V Nemecku blah. Henrich Kolínsky, sv. Albert Veľký, blah. Jordán Saský, blah. Henrich Suzo, bl. Jakub Ulmský.
V Anglii bl. Vavrinec, bl. Brikcius, bl. Eufémia. V írsku niekoľko sto mučeníkov, o ktorých Posvätná Kongregácia práve rokuje. V Belgicku bl. Odon Veľký, bl. Servác z Lovane, bl. Ján Lammens, bl. Antonín Timmermans, bl. Margita z Ypres. V Holandsku sv. Ján z Gorkuma, bl. Gertrúda. V Dánsku blah. Rano, blah. Steno. Vo Švédsku blah. Ján z Upsaly.
V Poľsku sv. Hyacint, blah. Česlav, bl. Berengar z Krakova, bl. Bernard z Haliče, bl. Herman, bl. Stanislav, bl. Felix zo Sirardz. V Čechách bl. Konrád Pražský, blah. Zdislava. V Madarsku bl. Pavel a spolumučeníci, bl. Froment, blah. Sádok a 48 spoločníkov, bl. Móric, bl. Margarita, bl. Alžbeta, bl. Helena. Vo Švajčiarsku bl. Konrád z Kostnice, bl. Mechtilda Stans. Na Malte bl. Ondrej Xueres. V Rusku bL Maynard, bl. Konštancia. V Arménii bl. Bartolomej Malý. V Ethiopsku bl. Filip Sceva, bl. Arzénia.
V Amerike sv. Rozália z Limy, bl. Martin Porres, bl. Anna. V Anname blah. Jozef Uyen, blah. Vincent Yen, blah. Dominik Hanh, bl. Tomáš De, bl. Peter Tu, bl. Jozef Canh a mnoho iných domorodých, ktorých Lev XIII. vyhlásil za blahoslavených. V Tonkine bl. Peter Thac, bl. Jozef Tang, bl. Vincent Liem. V Japonsku bl. Gašpar Cotenda, bl. Vincent z Kríža, blah. Pavel a Michal Fimonoya, bl. Dominik Xobioya, bl. Ján Tomaki, bl. Ľudovít Misaci, a dvadsať iných japonských svätcov, ktorých Pius IX. povýšil k úcte oltára.
Z toho ľahko poznáme veľkú pestrosť. Nenajdú sa dvaja, ktorí by boli rovnakí. Bohatá a obsiahla dominikánska myšlienka ľahko pripúšťa tieto rasové a povahové rozdiely, ale spolu v krásnu jednotu uvádza túto rozličnosť. Neprehľadný zástup dominikánskych svätcov je veľmi pestrý, lebo vytvorily ho viaceré storočia a rozličné zeme, ale ostáva jeden, lebo všetci, ktorí tvoria, nosia význačné znamenie synov Patriarchu z Osmy. Už nech akýkoľvek bol pôvod a činnosť našich svätcov, predsa majú spoločný znak; boli rozjímaví rehoľníci a apoštolovia. Z tej istej bohatej a ustavičnej kontemplácie čerpali chuť a silu pre apoštolskú prácu.
Ich kontemplácia má ešte zvláštny charakter. Patria k reholi, ktorej heslo je Pravda a ktorá hlbokým teologickým štúdiom udržuje vnútorný život. Preto môžeme povedať, že svätosť majú zo svetla. Predovšetkým skrze svetlo prichádzajú k Bohu. Všade hľadajú Pravdu, ale prvú Pravdu, živé Slovo, „Slovo telom učinené, ktoré prebývalo medzi ľudmi". Preto všetci vyznačujú sa neobyčajnou úctou k svätému Človečenstvu Ježišovmu, hlavne v jeho veľkých prejavoch, v Umučení a v Eucharistii.36 Veľmi krásne uskutočňujú slová sv. Pavla: „Divisiones quidem gratiarum, unus autem spiritus." V duchovnej rodine sv. Dominika rozličné dary nájdeme spojené v jednom duchu.
Všetkým týmto velikánom, ktorí nám vyšliapali cestu, celkom sa oddávame a sme im povdační jako synovia. Oni utvorili reholu a ostali verní jej ideálu, takže v budúcnosti nemôže zostať dlho zabudnutý. Odkryli hĺbku svojho duchovného života, a tak ukázali, čím je v skutočnosti. Oni sú jej prvé podklady, výklad jej dejín, jej ustavičná ochrana.



HLAVA III. Mučeníci.


Mučeníctvo je najvyšším svedectvom, ktoré človek môže vydať pravde. Patrilo sa, ba zdá sa, že bolo potrebné, aby rehoľa, „Strážkyňa Pravdy", dala krvavé svedectvo, lebo podľa Pascala „radšej veríme svedkom, ktorí sa dajú zabiť".
Sv. Dominikovi nedostalo sa šťastia, aby svoju krv vylial pre Krista. Ale veľmi po tom túžil. Za jeho apoštolovania v Languedocu mnoho ráz sa zdalo, že bludári splnia jeho horúcu túžbu. Jedného dňa, keď v najhroznejších úkladoch zostal celkom pokojný, prekvapení bludári pýtali sa ho: „Nebojíš sa smrti? Čo by si robil, keby sme ťa chceli zabiť?" On dal im vznešenú odpoveď: „Veľmi by som vás prosil, aby ste ma neusmrtili naraz, ale aby ste sekali úd za údom, a tak predĺžili moje mučenie; prosil by som vás, aby ste zo mňa nechali len driek bez údov, aby ste mi vylúpili oči a hodili ma do vlastnej krvi prv, ako by som dokonal, aby som si získal krajšiu mučenícku korunu." Keď vedel o nejakom meste, kde číhali na jeho život, bežal tam a prechádzal ním radostne spievajúc. Keď bol veľmi vysilený, ľahol si vedľa cesty a trochu spal.
Jednoho dňa vrahovia ho čakali medzi Prouille a Fanjeaux a ukryli sa pri križovatke. Sv. Dominik to dobre vedel a veľmi radostne kráčal. Keď videli, že smelo a radostne prichádza bez bojazlivosti, pochopili, že prevedením svojho činu dovŕšili by jeho šťastie, a preto vzdali sa ho a povedali si: „Načo zväčšovať mu radosť? Či by sme mu tým neposlúžili a nevyhoveli jeho horúcim túžbam?"
Synovia boli v tomto ohľade šťastnejší, ako ich Otec. Tisícom a tisícom dostalo sa cti zomrieť pre Krista.
Rehoľa netrvala ešte ani desať rokov a už vydala krvavé svedectvo. Bludári dali prví príležitosť. Veľké nadšenie Kazateľov bojovať proti bludárstvu podľa priania sv. Stolice spôsobilo, že boli prenasledovaní od tých, ktorí vtedy pracovali na rozvrate kresťanskej spoločnosti. Všade zomierali pre Krista, vo Francúzsku, v Itálii, v Španielsku, v Maďarsku, v Rakúsku, v Dalmácii, v Čechách; v celej Európe tiekly mohutné prúdy dominikánskej krvi.
Tak sa barbari ukrutne postarali o splnenie najtúžobnejšieho priania synov sv. Dominika. Hlavne v týchto misijných územiach bol Kristus oslávený krvou Kazateľov. R. 1226 bl. Dominik a bl. Albert boli umučení na Balkáne; r. 1242 bl. Pavel s 90 spoločníkmi, r. 1261 dvesto bratov v Egypte; skoro v tom istom čase sto bratov v strednej Ázii. R. 1260 v Sandomersku bl. Sádok so 48 spoločníkmi. Ich smrť je pamätihodná. V noci po ranných hodinkách predčitateľ práve otváral martyrologium (soznam mučeníkov); zrazu zarazil sa, stál prekvapený a zrak upieral na prvý riadok, kde bolo zlatými písmenami napísané: V Sandomeri umučenie 49 mučeníkov. Bratia boli ohromení. Brat Sádok plný radosti povzbudzoval svojich synov k hrdinskej smrti; celý nasledujúci deň štyridsaťdeväť obetí, označených Prozreteľnosťou, pripravovalo sa na obetovanie. Toho istého dňa Tatári zmocnili sa mesta. Bolo to večer po kompletári (poslednej cirkevnej hodinke). Bratia podľa rehoľného zvyku spievali „Salve Regina". Tatári vrútili sa do chrámu a ich pobili. Posledné slovo bolo slovo dôvery a lásky k Matke Božej: „Spes nostra, salve!“
Od toho času, keď niektorý Kazateľ zomiera, Bratia shromaždia sa okolo jeho smrteľnej postele a spievajú milé „Salve Regina", spev plný dôvery, ktorý ho uspáva v náručí našej Pani, Kráľovny a Matky rehole.
Tieto udalosti nezmenšily apoštolskú horlivosť synov sv. Dominika, badaly jej novú vzpruhu. Veľká túha trpieť pre Krista viedla ich až do najvzdialenejších končín sveta. Hoci obdržali dovolenie odísť do krajín, ktoré boly pokladané za najnebezpečnejšie, predsa generálni predstavení a pápeži museli mierniť tento smäd po mučeníctve.
Zprávy o mnohých sa nám stratily; veru škoda! Ale vieme, že bolo veľmi mnoho mučeníkov. Sto rokov po založení generálna kapitula vo Valencii nariadila sčítať našich mučeníkov od r. 1234 až po 1335; kláštory poslaly 13.270 mien.
Teda trinásťtisíc dvesto sedemdesiat dominikánskych mučeníkov za sto rokov!
To bol len začiatok. V XIV. a XV. storočí bludári a divoké národy ďalej zúrily proti Kazateľom. Ale počet mučeníkov sa ešte viac rozmnožil, ked protestantizmus rozpútal náboženskú vojnu medzi kresťanskými národami, a ked objavená India otvorila nové apoštolské pole pre misionárov. P. Lacordaire hovorí: „Vtedy povstal boj medzi dvoma svetmi, v ktorom hojne tiekla dominikánska krv. Protestanti v Európe ju prelievali v potokoch. Amerika, Ázia, Afrika obetovaly ju jako obeť za rozličné bludy. Rehoľa sv. Dominika nikdy nepredstavila také veľké divadlo. Kto by sa bol naň díval shora a len jediným pohľadom, ako Boh, neveril by, že je možno, aby tak nepatrný počet ľudí mohol hovoriť toľkými jazykmi, byť na toľkých miestach, obstarávať toľko vecí a preliať tak mnoho krvi."
Vtedajšia generálna kapitula nariadila nové sčítanie mučeníkov; sčítalo sa ich cez dvadsaťšesť tisíc. Čoskoro množili sa v Európe i v misijných územiach, a to tak veľmi, že dve iné generálne kapituly prehlásily, že nie je možno uviesť úplný soznam.
A predsa po krátkom čase sv. Terézia podľa videnia oznámila, že nastane nová doba dominikánskych mučeníkov. Vo svojom životopise hovorí: „Keď som sa modlila pred najsv. Sviatosťou, zjavil sa mi sv. Dominik s knihou v ruke a povedal mi, aby som čítala slová napísané veľkým písmom. Čítala som: Táto rehoľa bude v budúcnosti kvitnúť a bude mať mnoho mučeníkov."
Predpoveď sa splnila. Od smrti sv. Terezie rehoľa cirkvi dala nové tisíce mučeníkov. V XVI., XVII. a v XVIII. storočí po celom svete znovu dominikánska krv tiekla v potokoch: vo Francúzsku, v írsku, v Anglii, vo Flandersku, v Nizozemsku, v Poľsku, v Rusku, v Litve, v gréckom súostroví, v Arménii, v Alžíre, v Ethiopii, pri Zambezi, na Madagascare, v S. Dominguo, na Guadelupe, v Chile, Peru, Vera-Paz, Mexiku, na Filipinách, na Sundských ostrovoch, na Timore, v Bengálsku, v Hindustane, na ostrove Solore, Ende, na pobreží Malabaru, v Siame, Tonkine, v Anname, na Formóze, v Číne, v Japonsku.
Vďaka Bohu, niet zeme, ktorú by Kazatelia neboli skropili svojou krvou. A zas môžeme dôverovať, že Prozreteľnosť aj ďalej poctí ich milosťou, že budú môcť vydať najvyššie svedectvo lásky. V poslednom storočí bolo v Číne ukrižovaných dvadsaťšesť synov sv. Dominika a Pius X. za svojho pontifikátu povýšil 53 dominikánskych mučeníkov k úcte oltára.

Keď Brat Kazateľ uvažuje, že z nevýslovnej dobroty štedrého Boha stal sa bratom toľkých svätých oslavovaných alebo neznámych, zásluhy ktorých ho unášajú a vábia, cíti, že jeho odvaha sa zoceľuje a zdá sa mu, že duša sa mu rozširuje.
Či je možno nechať vyhasnúť spomienku na predkov? Tu je tá spomienka, vždy činná; ustavične ju pripomínajú ich skutky a miesta, na ktorých žili. Slabého človeka pozdvihuje nad jeho biedy a uvádza ho do krajín hrdinstva. Ukladá povinnosť a vyžaduje záslužné skutky; ich sila viaže k sile, svätosť otcov prikazuje svätosť synom. Táto myšlienka dáva i najposlednejšiemu rehoľníkovi cítiť, že patrí k reholi, to jest k spoločnosti riadnej zákonmi viac, ako ľudskými, obohatenej nevyčerpateľnou tradíciou, oživenou duchovným vánkom.
Každé pokolenie je verné tomu, ktoré má vždy bohatšiu tradíciu na ctnosti a pravdu. My čerpáme silu z drahocenného pokladu, nahromadeného tisícami a tisícami Kazateľov, ktorí za sedemsto rokov trvania rehole svoj život prežili v prísnom rehoľnom živote a v apoštolskej práci. My žijeme z nich. Brat Kazateľ nemusí hľadať naučenia a spôsob života. Ktoré životné pravidlá môžu mu dať smysel kresťanskej veľkosti, ak nie jeho vlastné? Ktoré dejiny mu jasnejšie ukážu plodnosť rehoľného sebaobetovania, rozohnia ducha horlivosti a v jeho srdci dajú rásť nekonečným túham, ak nie dejiny jeho otcov?
Máme tradíciu, žijeme v spomienkach; to je naša sila. Ktorý kláštor by nemohol menovať jedného alebo celý soznam slávnych mien? Svätci žili v našich celách, mučeníci pripravovali sa v nich na obeť; tam môžeme nájsť ich ducha. Ked si to tu Brat uvedomí, stáva sa svedkom veľkých životov. Keď pozorne poslúcha, zdá sa mu, že z kláštorných chodieb, kde rozjíma, nevychádzajú neužitočné spomienky, ale mocné hlasy, ustavičná to výčitka pre tých, ktorí váhajú a milý hlas veľkých predkov: „Duchovný synu, nasleduj nás! Užívaj nášho dedictva, rozmnož česť nášho mena!"