Ján Králiček, S.J.


Pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie



Tretie vydanie.
Vydáva Posol Božského Srdca Ježišovho v Trnave 1944.
KATOLÍCKE SPISY — ČÍSLO 10.
Pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Dôkazy — vysvetlenie — rozlúštenia.

Imprimi potest. Nr. 21/1944. Bratislavae, 8.II. 1944. P. Joseph Jurovský, S. J.
Nihil obstat P. Joannes Popluhár, S.J., censor dioec.
Imprimatur. Nr. 942/1944. Tyrnaviae. 10.II.1944. Mons. Joseph Minárik. vicarius generalis.


BRÁNE NEBESKEJ ÚTOČIŠŤU HRIEŠNIKOV MATKE MILOSRDENSTVA.
aby nám srdečným ctiteľom bola milostivé
PRÍČINOU VEČNEJ RADOSTI.
detinskou oddanosťou ponížene venuje.
Pôvoca



Obsah



Či len milé, zlaté slová?
Centová ťarcha na duši...
I. Dôkazy. 1. Zrkadlá viery.
2. Čo vravia učitelia a svätí ?
3. Krásne porovnania svätých.
4. Osobitný hlásateľ tejto náuky: sv. Alfonz Liguori, učiteľ cirkvi.
5. Svedectvo majstrov duchovného života.
6. Cirkev to neodsudzuje, ba potvrdzuje.
7. Čo vraví zdravý, vierou osvietený rozum ?
II. Vysvetlenia.
1. Ktože je pravý ctiteľ Panny Márie ?
2. Či teda i hriešnik môže byť pravý ctiteľ Panny Márie ?
3. Akože môže Panna Mária hriešnika zastávať ?
4. Či teda ako by ukradomky pomáha ?
III. Ešte niektoré rozlúštenia.
1. Či to Panna Mária azda radšej má hriešnikov ?
2. Či to nezneužijú hriešnici ?
3. Či toto nie je to isté ako prisľúbenie karmelského Škapuliara ?
Slovo na rozlúčku.
Niekoľko príkladov, ako sa Panna Mária stará o svojich ctiteľov.
Šťastlivý — nešťastník.
Prosieval Pannu Máriu, aby sa ho nezriekla.
Ruženec umierajúcej, čo sa väčšmi bála muža ako Boha.
»Priateľ môj, už ta mám ...«
Vojakovi nedala zomrieť bez spovede.
Čo urobil vodca zbojníkov »pre lásku Máriinu« a ako sa mu odplatila.
Doslov.
Jadro odkazu je toto:
SOZNAM KATOLÍCKYCH SPISOV:

Či len milé, zlaté slová?


Že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie, je istotne veľmi pekná, potešujúca náuka. A koľko ráz ju počujeme.
Ale podistým nejednému príde na um, ako mne: či je to ozaj celkom tak? ! Či sú to iba milé, zlaté slová na potechu srdca ? A či je to ozajstná, nelíčená, číra pravda, ktorá sa i dokázať dá ?
Táto myšlienka mátala mi v hlave už od detinstva, asi od 12. roku. Hej, často som počul na kázňach, že opravdivý ctiteľ Panny Márie nezahynie, ale som nepočul základného a všestranného dôkazu a vysvetlenia.
Aby som sa sám presvedčil, hľadal som dlho knihu o tom, kde by to bolo ozaj a všestranne dokázané i vysvetlené. Nenašiel som, ani v cudzích rečiach — iba nábehy — iba kúsky.
Konečne v teologii mi prišlo na um: Keď sa to dokázať dá, podobným činom treba to dokazovať, ako iné pravdy viery. Chyť sa sám do toho!
Nuž čo som našiel, veľa rokov o tom rozmýšľajúc, a čítajúc zlaté zrnká i po knihách — to teraz i Vám predkladám. Prijmite to tak srdečne, ako Vám to podávam.
Postavil som sa prísno na stanovisko pravdy, a tak som hľadal. I Vy hľadajte len číru pravdu a presvedčíte sa, ako ja — že je to číročistá pravda, za ktorú nám treba premilostivému Božskému Srdcu na kolenách ďakovať. Veď od neho je všetko dobré — i toto ! Bez neho nič. — Že nám pritom i úcta a láska k našej Nebeskej Matke vzrastie, to je isté !
O veci tu napísanej kázal som prvý laz ešte pred prvou svetovou vojnou r. 1910 milým Šarišanom a Zemplínčanom — hlavne od Humenného — na pútnom mieste Panny Márie v Starejvsi v Poľsku. (Bolo ich so 400.) Nuž a potom prišiel ku mne statný Šarišan či Zemplínčan a srdečne vravel: Velebný Pane, zo srdca vám ďakujeme všetci ! Už som často počul o Panne Márii hovoriť, ale toto a takto som ešte nepočul. Nikdy nezabudnem na to, a ani ostatní nie ! To je pravá potecha pre rozum a pre srdce ! — V Bánovciach pri Trenčíne a inde podobne boli povďační za túto náuku. Nuž úfam sa, že bude na osoh a na potechu aj iným, čo ju tu obšírnejšie budú čítať.
Knižočka vyšla najprv v článkoch v časopise »Mariánska kongregácia«, ale 2. vydanie bolo rozšírené vydanie.
Matička Nebeská! Pomáhaj svojim deťom túto pravdu o tebe dobre pochopiť, ňou sa tešiť, podľa nej žiť — aby sme ju šťastlivé i na sebe skúsili a v nebeskej radosti večne ti i so Synom ďakovali. Amen !
Pôvodca.



Centová ťarcha na duši...


Komu by neprišla niekedy smutná, ťažká myšlienka o spasení duše: Či sa i ja spasím ? Aká bude moja večnosť ? Či nevýslovne šťastná a či nevýslovne nešťastná ? ...
Strašná je táto myšlienka, keď si ju človek k srdcu pripustí — centovou ťarchou zaľahne na biedne srdce ľudské ! Veď ešte i keď dobre žiješ, nikdy nie si istý, že neupadneš do ťažkého hriechu — a nevieš, nevieš, či ťa tak v hriechu smrť nezastihne... Boli, čo dobre začali, ale zle skončili...
Či by sme neboli radi, neďakovali Pánu Bohu na kolenách, keby nám čosi podal do rúk, čím by sme sa mohli zaistiť, uspokojiť ?
Nuž ďakujme Bohu ! Dal nám balzamu i na túto ranu srdca — a to je pravá úcta k Panne Márii. Môžeme sa zaistiť v tomto nebezpečenstve, lebo pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie na veky !
Milý čitateľ, viem, že ti nič milšieho nemôžem povedať, ako potvrdiť teba a seba v katolíckom presvedčení, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie, tak, aby si ani v pokušeniach, ani v temnostiach duše o tom nepochyboval.
Keď chceš vedieť, čo a ako budeme postupovať v knižočke, pozri si Obsah. Z neho to uvidíš. Najprv I. dokážeme si, že ozaj pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Keď budeme o tejto pravde presvedčení, bude nám vítané II. vysvetlenie: ktože je pravý ctiteľ Panny Márie; a tým viac vysvetlenie ťažkostí, či so strany hriešnikovej, či so strany Panny Márie, či so strany Božej. — Ešte si potom III. rozlúštime na úplné uspokojenie podaktoré iné ťažkosti.
Duch Svätý, duch pravdy, osvieť náš ohraničený rozum, zažni chladné srdce, pohni slabú, ale úprimnú vôľu !



I. Dôkazy. 1. Zrkadlá viery.


Prizrime sa najprv vzácnemu žriedlu dôkazov, na ktoré sotvy kedy myslievame. A to začrime do života sv. cirkvi, do nášho obyčajného cirkevného života. Nájdeme v ňom prekrásne svedectvá, čo naozaj do očú bijú.
Už v najstarších časoch cirkvi bolo uznaté pravidlo:
»Lex orandi, lex credendi«. »Zákon modlenia je zákon viery«, t. j. čo sa po celej cirkvi spoločne modlíme, to i veríme !
Inými slovami: vo všeobecných modlitbách cirkevných zrkadlí sa viera sv. cirkvi.
Prizrime sa teda našim obyčajným modlitbám, zrkadlám viery, či jesto v nich katolíckeho presvedčenia, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Keby si bol anjelom a mohol by si chytrosťou myšlienky preletieť celou zemou v sobotu večer a v nedeľu popoludní — čože by si počul z úst bielych v Európe, čiernych v Afrike, červených v Amerike, žltých v Číne, v Japonsku atď. ? Počul by si, ako sa modlia Litánie Matky Božej. A v týchto litániách volajú:
1. »BRÁNA NEBESKÁ — oroduj za nás !«
V tomto volaní vidíme v zrkadle viery presvedčenie neomylnej cirkvi po celom svete. A to je: že Panna Mária je Brána, a to Brána nebeská ! Teda Panna Mária je naozaj brána, brána nebeská !
Nuž ale akáže by to bola brána, ktorou sa nevchádza ? Aká brána nebeská, ktorou sa nevchádza práve do neba ? Teda, keď je Panna Mária brána nebeská, to sa skrz Máriu vchádza do neba !
A ktože už, premilí, vojde skrz Máriu do neba — ak nie jej pravý ctiteľ ?!
Pre kohože bude bránou nebeskou, ak nie pre svojho pravého ctiteľa ?!
Teda pre pravého ctiteľa je Panna Mária bránou nebeskou !
Tu máme ani na dlani, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie na veky.
2. Tie milióny kresťanov modlia sa ďalej: »Útočište hriešnikov, oroduj za nás !. Celá cirkev po celom svete vyslovuje svoju vieru, že tá, ktorá je Bránou nebeskou, je aj Útočišťom hriešnikov !
Nuž ale aké útočište hriešnikov by bola Panna Mária, keby nemohla aj hriešnika pripustiť pod svoje útočište, pod svoj plášť, aby ho zachránila od trestu hriechu, od večného ohňa — a bola takto ešte i pre neho bránou nebeskou ?
A pre kohože už bude najskôr útočišťom hriešnikov, ak nie pre svojho pravého ctiteľa ?!
Teda pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie !
3. »Pomocnica kresťanov, oroduj za nás !« Hej, Panna Mária je pomocnica kresťanov, pevne to vyznávame s celým kresťanským svetom.
Ale akáže pomocnica kresťanov by bola Panna Mária, keby najpotrebnejšej pomoci a v najkresťanskejšej veci, vo spasení duše, nemohla dať ?
A komuže už dá tú najpotrebnejšiu pomoc, ak nie svojmu pravému ctiteľovi ?
Teda pravý ctiteľ Máriin nezahynie ! To nedopustí Brána nebeská, to nedopustí Útočište hriešnikov, nedopustí Pomocnica kresťanov !
4. Milióny volajú so sv. cirkvou: »Príčina našej radosti, oroduj za nás !«
Mária je teda príčina našej radosti, a akože by nebola príčina našej najväčšej a najpotrebnejšej radosti — radosti nebeskej ?!
Veď po litániách zas sa modlieva kňaz v mene celej cirkvi, v mene veriacich:
»Prosíme Ťa, Pane Bože, daj nám..., aby sme na slávnu prímluvu blahoslavenej Márie, vždy Panny, od prítomného súženia oslobodení a večným potešením obveselení boli.«
Teda nielen od terajšieho súženia oslobodzuje nás Pán Boh — jej slávnym orodovaním — ale vo večnosti obveseľuje nás aj večným potešením !
A zas po »Raduj sa, Kráľovná nebies« podobne sa modlieva kňaz:
»Bože ..., dovoľ, prosíme, aby sme skrze Rodičku jeho, Pannu Máriu, radosť života večného dosiahli.«
Hľa, neomylný hlas cirkvi v zrkadlách viery !
Nuž, ale komuže už vyoroduje tá verná Panna, aby tam vo večnosti »večným potešením bol obveselený«, aby dosiahol radosť života večného«, aby mu bola i »Príčinou radosti« nebeskej — ak nie svojmu ctiteľovi ?!
5. Aj Potešenie zarmútených je Panna Mária.
Akože by nás teda nemohla potešiť v najväčšej starosti, či spasíme svoju dušu ?!
Kohože už však poteší tou najväčšou potechou, ak nie pravého ctiteľa, ctiteľku ?!
6. A prečože voláme k nej: »Panna mocná, Panna dobrotivá, Panna verná ?!
Či nie preto, že je ozaj mocná, lebo všetko môže orodovaním u Syna, teda i do neba pomôcť ?! Či nie preto, že je pritom i dobrotivá ako matka, a verná ako nik na svete, najvernejšia, hlavne svojmu ctiteľovi, ctiteľke ?!
Hľa, ako skvele dokazujú čo už len samotinké litánie, že verný ctiteľ Panny Márie nezahynie: lebo veď táto Panna mocná, dobrotivá a verná je spolu i Brána nebeská, je útočište hriešnikov, Pomocnica kresťanov i v najkresťanskejšej veci, v spasení, je Príčinou našej najväčšej a najpotrebnejšej radosti, je Potešenie zarmútených v najväčšej starosti, o dušu !
7. V modlitbe »Zdravas Kráľovná, Matka milosrdenstva« zas vyznáva kňaz a ľud pri litániách i po sv. omši s miliónami katolíkov tú istú moc Panny Márie, len ešte srdečnejšie. Vrúcne sa modlí v mene sv. cirkvi:
»Obráť k nám tie premilosrdné oči svoje. A po tomto putovaní ukáž nám Ježiša, požehnaný plod života svojho. Ó milostivá, ó dobrotivá, ó sladká Panna Mária !«
A čo sa modlíme s celou cirkvou, to i veríme !
Teda ukázať nám môže Ježiša, požehnaný plod života svojho po tomto putovaní, po tomto živote. Pritom je milostivá, dobrotivá a sladká.
A komuže už ukáže Ježiša po tomto živote — ak nie svojmu vernému ctiteľovi, ctiteľke ? Komuže bude milostivá, dobrotivá a sladká, ak nie im ?!
Teda pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie !
Hľa, ako krásne a jasne, nad slnko jasnejšie, dokazujú nám naše najobyčajnejšie modlitby — prevzácne zrkadlá viery — túto premilú pravdu !
Hej, čo sa modlíme s celou cirkvou — to i veríme s celou cirkvou ! To je naše katolícke presvedčenie !



2. Čo vravia učitelia a svätí ?


Nad slnko jasnejšie ukázaly nám zrkadlá viery t. j. tie modlitby, ktoré sa po celej cirkvi spoločne a verejne modlievame, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Videli sme, že je to ozaj katolícke presvedčenie.
Tento jedinký dôkaz tak zaváži vo svetle viery, že by samotinký celkom stačil. Ale milé je každému o tak vážnej veci počuť ešte iné dôkazy.
Náboženskí spisovatelia, píšuc o Panne Márii, často spomínajú, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Tých spisovateľov vypočítať nemožno. Nato by bola treba celá kniha. Veď je ich na stá. Ale oni sami vravia, že je toto nielen pobožná mienka, ktorá sa viac zakladá na cite, ako na závažných dôkazoch. Nie, oni sa odvolávajú na nadvážnosť (autoritu) učiteľov cirkvi a svätých — ktorých Duch Svätý osobitne osvecoval a ktorých spoločné svedectvo neomýlna cirkev uznáva a odporúča. Ba odvolávajú sa i na samú svätú cirkev.
Viďme najprv, čo mysleli o tom učitelia cirkvi a svätí.
1. Svätý Ján z Damasku (f 749) otec a učiteľ cirkvi, ktorého nadvážnosť v cirkvi je veľká, hovorí (vo svojej 12-tej reči na Narodenie Panny Márie): »Dcéra Joachimova a Annina, moja Svrchovaná Pani, prijmi vďačne modlitbu svojho služobníka. Je síce hriešnik, je pravda; ale ťa vrúcne miluje, a pozerá na teba ako na jedinú nádej svojej radosti, ako na ochrankyňu svojho života, ako na prostrednicu u Pána, ako na ISTÚ ZÁRUKU SVOJHO SPASENIA.« Krásne svedectvo !
2. Svätý Anzelm, arcibiskup z Canterbury v Anglicku (╬ 1109) hovor v jednej zo svojich modlitieb k Panne Márii toto:... »daj, aby tvoja láska bola vždy so mnou a starosť o moju dušu vždy s tebou... Lebo naozaj, ó prešťastná Panna, rovnako ako musí zahynúť, ktorý sa od teba odvráti a ktorého ty opustíš, práve tak nemožné je, aby ten zahynul, ktorý sa obracia k tebe a na ktorého ty milostivé shliadneš». To je tiež jasné ani slnko !
Svätý Antonín, arcibiskuo z Firenzi, dominikán (╬ 1459) pochvalne uvádza práve spomenuté slová svätého Anzelma a vraví: »Nevyhnutné je, aby ti boli ospravodlivení a oslávení, na ktorých najvyššia Panna obráti svoje oči, za koho sa modlí .
Ale za kohože sa už bude táto Matka milosrdenstva modliť, ak nie za svojich ctiteľov ?
Teda pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie !
3. V »Rozhovoroch« svätej Kataríny Sienskej, preslávnej dominikánky (╬ 1380) čítame, že jej Boh raz vyjavil, akým činom zachránila jeho Opatera od pekla akéhosi nešťastného hriešnika: »Nezabudol som na jeho lásku a úctu k slávnej Matke môjho Syna. Lebo som pre česť tohto premilého Syna ustanovil, že každý človek, spravodlivý či hriešnik, ktorý sa k nej s úctivou láskou v srdci utieka, nikdy nemôže sa stať obetou pekelnej potvory. Táto požehnaná Panna je milá a rozkošná vôňa, ktorou priťahujem k sebe ľudí, a osobitne duše hriešnikov«.
4. Sv. Vavrínec Justinián (╬ 1455), patriarcha vo Venécii, keď vykláda slová Ježišove na kríži svojej prebi. Matke, dáva Ježišovi do úst slová: »Neodvrhnem od seba nikoho z tých, čo ťa budú vzývať: a ani jeden z tvojich oddaných slúžobníkov nebude konečne vytvorený z mojej prítomnosti (t. j. z neba).
5. Rovnako volá k Panne Márii bl. Herman (╬ 1241): »Naozaj nemôže zahynúť, kto teba hradá.
Hľa, pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie !
6. Takýchto svedectiev by sa dalo ešte veľa popísať. Ale celkom stačia na ukážku. Počujme ešte len jednu- druhú ukážku z východného breviára, z takzvaného »Menaion«, ktoré väčšinou svätí sostavili. Prekrásne modlitby v ňom skvele potvrdujú náuku, o ktorej píšeme.
3. januára čítame túto modlitbu: » O Nepoškvrnená Panna ... všetkým, ktorí slávia tvoje prednosti, dávaš za odmenu spasenie ich duší.«
Zas inde: Pre všetkých, čo ťa nábožnou vôľou slávia, ty si večná spása.«
2. apríla je táto prekrásna modlitba: »Prečistá Panna, nepoškvrnená Panna, my ťa pozdravujeme, ako prístav, ako hrad a obranu svojich oddaných; ba viac, ako svoju uvádzačku (introductrix) do kráľovstva nebeského; uvádzačku, čo ich zachráni od hanby z neho naveky byť vytvorenými«.
Hľa, takto vravia svätí osvietení od Ducha Svätého. Takto vravia tí, ktorých svedectvo svätá cirkev uznáva.
Teda pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie !



3. Krásne porovnania svätých.


Keď ide o tak potešujúcu vec, milé bude počuť ešte niekoľko pekných porovnaní svätých o našej pravde.
1. Svätý Germán, carihradský patriarcha (╬ 733) predstavuje nám Pannu Máriu ako nový raj, ktorý nám Boh miesto starého dal. (I. reč na Obetov, Panny Márie.) teda človek V krste znovuzrodený má nielen posväcujúcu milosť, ale v Márii aj nový zemský raj, v ktorom tečú prúdy milosti; v ktorom je strom života; a v ktorom je človek istý, že vytrvá v dobrom do konca, kým len toto útočište neopustí.
2. Svätý Bernard učiteľ cirkvi (╬ 1153) porovnáva Pannu Máriu s korábom Noemovým, v ktorom ujdeme potope hriechu a večnej strate (Reč Ave Maria hl. 6).Ján biskup z Arezzo toto krátko vyslovuje, volajúc Pannu Máriu: »arca salvandorum, arca vitae« t. j korábom tých, čo sa majú spasiť, korábom života.
3. Svätý Bonaventúra, učiteľ cirkvi, františkán, (╬ l274) menuje Pannu Máriu (v Zalmovníku Prebi. Panny) rovno: »scala animae ad regnum coelorum« t. j. rebríkom duše do kráľovstva nebeského.
Či nie sú toto prekrásne živé obrazy pre nás ? Či nám nepredstavujú jasne tú veľkú pravdu, že nábožný ctiteľ Panny Márie jej pomocou môže sa dostať do večnej slávy ? Veď pre kohože bude už Panna Mária novým rajom, korábom spasenia, rebríkom do neba, ak nie pre svojho ctiteľa ?
4. Ešte onakvejšie vyslovuje toto ten istý svätý Bonaventúra, porovnávajúc Pannu Máriu s bibličnou Ruthou, ktorá klasy sbierala. Hovorí:» Ruth v očiach Boozových, Mária v očiach Pánových našla tú milosť, žeby klasy, t. j. duše od žencov zanechané, mohla na obsiahnutie odpustenia posbierať. Ktože sú ženci ? Učitelia a vodcovia duší. Naozaj veľká je milosť Máriina, skrz ktorú mnohí sa posbierajú na milosrdenstvo, ktorých učitelia a vodcovia duší ako nenapraviteľných opúšťajú«.
Ozaj neobyčajné slová, ktoré toľkú nádej dávajú i hriešnikom !
5. Zakončime tieto porovnávania prekrásnym porovnaním sv. Germána, ktorého sme prvej počuli. V jednej reči o Panne Márii hovorí: »Dýchanie je nielen znakom života, ale i príčinou života; rovnako i meno nepoškvrnenej Panny, Matky Božej, keď je všade, pri každej príhode v ústach služobníkov Božích (t. j. keď si ctia Pannu Máriu), je dôkazom ich života a odrazu je i silou, ktorou sa tvorí a udržuje život (duše).
Inými slovami: Zakiaľ človek dýcha, žije. Dýchanie je iste znakom života. Ale nielen znakom je, ale aj dáva a udržiava život. Rovnako, keď si človek ctí Pannu Máriu, tá úcta mu aj dáva a udržiava život duše. Kým si ju ctí — nezahynie; práve ako kým dýcha, žije.
Spokojne uvažujúc a porovnávajúc všetky tieto slová svätých, vidíme, že rovnako jasne hovoria ako naše obyčajné verejné modlitby (zrkadlá viery), že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Aj u nich jasne vidíme, že je to rovno katolícke presvedčenie !



4. Osobitný hlásateľ tejto náuky: sv. Alfonz Liguori, učiteľ cirkvi.


Veľa je svätých, čo jasno a skvelo svedčia, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie, ako sme to práve videli. Prizrime sa osobitne svedectvu sv. Alfonza Liguoriho (╬ 1787), zakladateľa pátrov redemptoristov, lebo v jeho živote je viac pekných svedectiev o našej veci. Pritom bol on spolu nielen veľký svätý, ale i veľký teolog (bohoslovec), ba učiteľ cirkvi a veľký majster v duchovných veciach. Teda jeho svedectvo tým väčšmi zaváži.
1. Vo svojej knihe: Slávy Máriine (I, 8., § 1.) píše sv. Alfonz o našej veci čisto-jasno, z mosta do prostá: »Nemožné je, aby sluha Máriin zatratený bol, ak jej len verne slúži a odporúča sa jej materinskej ochrane.«
Či toto nie je celkom to isté, ako by rovno povedal: Pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie naveky ?!
Hej, to isté. A takto hovorí svätý neraz.
2. Ešte krajšie, úctivejšie je toto slovo. Podľa sv. Alfonza si môžem povedať:
Keď sa modlím k Panne Márii — Panna Mária sa modlí za mňa; keď sa zas Panna Mária modlí za mňa — spasený som !
a) Keď sa modlím k Panne Márii, Panna Mária sa modlí za mňa. To je isto -istá pravda. Veď to učia i otcovia i učitelia cirkvi. Tridentský všeobecný snem cirkevný nás učí, že je spasiteľné a osožné prosiť svätých o ich orodovanie, lebo potom sa modlia za človeka u Najvyššieho. To však najviac platí o Panne Márii, ktorá je Panna verná.
Hej, verím, nebeská Matka moja, že sa ty modlíš za mňa, svojho ctiteľa; veď si mi i matka, miluješ ma veľmi, žiadaš si moje Šťastie a moju spásu väčšmi, ako si ju sám želám.
b) O tom tiež ani za mak nemôžem pochybovať, že keď sa Panna Mária modlí za mňa, že som spasený. Veď jej materinské prosby u svojho Syna sú ako by rozkazy podlá sv. Alfonza.
Potom Panna Mária mi je matka, má teda právo osobitne za mňa prosiť. Je i spolupracovníčka Spasiteľova pri vykúpení, tým má zas právo na milosti vykúpenia, ako ich nemá nijaký svätý. Ona môže i to obsiahnuť, čo by už iní neobsiahli.
Ona je i postavená za Matku milosrdenstva. Podobne ako kráľ má viac ministrov, z ktorých každý má svoju vec pridelenú: podobne má i Boh ministrov svojej svätosti, spravodlivosti a iných dokonalostí. Veľkým ministrom jeho milosrdenstva je preblahoslavená Panna Mária. Z toho nasleduje, že prosby tejto predobrej Matky majú účinlivosť i vtedy, keď by sa zdalo, že je kto stratený.
Teda to, čoho sa mi nado všetko treba báť, je to, žeby Panna Mária mlčala o mne. Mohla by sa konečne zamlčať, keby som sám prestal k nej hovoriť. Keď si ju však vzývam do smrti, bude sa za mňa modliť do smrti a — budem spasený !
3. Ale všimnime si ešte viac, ako sa toto presvedčenie zrkadlí vo vlastnom živote sv. Alfonza Liguoriho.
V jeho živote čítame, že každú príležitosť použil, aby tým, s ktorými mal do roboty, vštepoval útlu a synovskú pobožnosť k Matke Božej, práve preto, lebo že je to najistejšia záruka ich večného spasenia.
V jeho životopise na viac miestach čítať takéto veci.
Napríklad rád opakoval rozličným ľuďom: »Buďte oddaní dušou b1. Panne a bl. Panna vás spasí.«
Zas hovorieval: »Keby všetci, čo ma navštevujú, vzali si so sebou z moje izbičky pobožnosť k Matke Božej, TO BY STAČILO SPASIŤ ICH.«
4. Mladý človek chystal sa odísť do noviciátu. Išiel k svätému až tri razy — prosiť ho o požehnanie. Nuž a — tiež tri razy dal mu túto radu: »Ak chcete vytrvať, odporúčajte sa bez prestania Najsvätejšej Panne !«
5. Tento učiteľ cirkvi, tak bohatý zásluhami a čnosťami, bol presvedčený, že i jeho vlastné pripustenie do kráľovstva božieho nerozlučiteľne je spojené s pobožnosťou, ktorú mal k Panne Márii.
Raz večer — bolo to už v jeho ostatných rokoch života — nespokojne pýtal sa ctihodný starček, či už ten deň odbavil svoj ruženec.
Rehoľný brat, ktorý bol poverený opaterou svätého starca, povedal mu, aby ho uspokojil: »Myslím, že sme ho už odbavili.«
»Vy myslíte, myslíte«, odpovedal svätý. »Ale či ste celkom istý ? Či vy neviete, že od tejto pobožnosti (k Panne Márii) závisí moje spasenie ?
6. Svätý žil vo svojej starobe v samote, na ktorú ho prisilily jeho choroby. Nuž a v tej samote bolo mu jedno z najväčších potešení: rozpamätať sa, že rozširoval dôveru k Panne Márii.
25. októbra 1774 čítal mu rehoľný brat niekoľko strán o Blahoslavenej Panne.
»Aká je to kniha ?« pýtal sa on. (Starček už tratil pamäť.)
»Veď je to vaša kniha »Slávy Máriine !«
»Bože môj!« zvolal vtedy, »ako ti ďakujem, že si mi dal napísať túto knihu na česť tvojej Matky ! Oh, aké je to sladké vo chvíli smrti pomyslieť si, že človek mohol čosi urobiť, aby vštepoval do sŕdc pobožnosť k Najsvätejšej Panne !
Milý sv. Alfonz, toľký ctiteľ a oslavovateľ Panny Márie, vypros i nám veľkú úctu k nej, a to z tohto živého presvedčenia — ktoré i teba hnalo Pannu Máriu si ctiť — že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie !



5. Svedectvo majstrov duchovného života.


Keď sa chcem o čom dozvedieť, napr. čo sa akéhosi remesla týka — to nejdem sa k hocijakému babrákovi dopytovať, ale k majstrovi. Ten mi to dobre povie, lebo to rozumie.
Nuž pýtaj meže sa majstrov duchovného života, čo súdia o presvedčení, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Uvidíme: títo uznatí majstri duchovného života celkom rovnako nám odpovedajú ako i svätí !
Napr. slávny opát cistercíta Adam z Perseigne (vo Francúzsku, ╬ r- 1221) volá k Panne Márii: »Kto vytrvá v tvojej láske, nikdy nezahynie.« (V 2. reči o Národ. P. Márie.)
Ešte sto rokov pred ním slávny žiak sv. Anzelma (biskupa z Canterbury), benediktín Eadmer (╬ 1124) nebál sa rovno napísať: »Keď človek dostal milosť často a milo myslieť na P. Máriu — to je, myslím, veľký znak, že obsiahne spasenie.
Ctihodný Ľudvik de Blois (č. Bloá, po latinsky Blosius), veľmi vážený majster duchovného života, benediktín (╬ 1566) píše: »Ponížený a horlivý sluha Máriin nikdy nezahynie: to je nemožné.
Miesto veľa iných svedectiev uvedieme radšej obšírnejšie svedectvo ctih. Jána Lansperg - a, veľmi váženého spisovateľa. kartuziána (╬ 1539).
On dáva Kristovi Pánovi tieto slová do úst:
»Svojej Matke sveril som všetky poklady milosti a milosrdenstva, aby ich rozdávala — a to vtedy, keď som jej dal za deti, v osobe Jánovej, všetky svoje deti a osobitne hriešnikov, pre ktorých som bol na kríž pribitý. Nuž a taká je jej horlivosť, taká jej usilovnosť splniť svoje poverenie, že práve preto nedopúšťa, aspoň koľko to od nej závisí, aby ktosi zahynul z tých, ktorí jej boli sverení — hlavne ak vzývajú jej pomoc...«
»Teda napádať túto Pokladníčku mojich milostí a nechcieť ju uznať za prostrednicu u mňa, ako som ja prostredníkom u Otca — to znamená veľmi sa zaslepiť a pracovať na vlastnej skaze.«
»Nie, nieto nič istejšieho vrhnúť seba samého do pekla, ako odcudziť sa tej, ktorej orodovanie toľko ráz zadržalo účinky môjho spravodlivého hnevu: lebo NECH RAZ JEJ NIETO, nik sa nepostaví medzi nás, aby zadržal moju ruku, hotovú udrieť na vinníkov.
V krásnom liste zas takto naliehavo napomína:
»Hej, napomínam ťa vždy si milovať Pannu Máriu, našu Paniu.«
»Keď chceš ujsť všetkým nebezpečenstvám, neupadnúť v pokušeniach, byť potešeným vo svojich trápeniach a niesť ťarchu smútkov, napodľahnúc im; keď chceš byť úzko spojený s Kristom Pánom — cti si, miluj, nasleduj jeho prečistú, prevľúdnu, premilú a premocnú Matku.«
»Nepochybuj, bude ti veľmi milujúcou matkou, keď budeš hľadať ju a jej lásku.«
»Veď je ona tak ponížená, že nikoho neopovrhuje; tak milosrdná, že nijakú prosbu neodbije; a vieš dobre, že dostala od Boha moc všetky jej rukám sverené poklady milosti rozdávať a podvihnúť hriešnikov, ale celkom osobitne tých, čo ju milujú ...«
»Nik ju nemiluje, že by ho aj ona nemilovala: NIK Z JEJ ODDANÝCH NIKDY NEZAHYNUL ...«
»Upotrebuje výsadu (privilégium), ktorú milostivé dostala od svojho Syna Ježiša. A mocou tejto výsady: kto ju miluje, obsiahne pokánie; kto sa jej oddáva, dostane milosť; kto ju nasleduje, bude oslávený.
»Je to teda veľká milosť, celkom osobitné dobrodenie božej dobroty, že človek má úctu k tejto blahoslavenej Panne, že sa jej sveruje, že skrze ňu úfa v Bohu, že konečne žiada si nasledovať jej čnosti.
Hľa, majstri duchovného života celkom rovnako hovoria, ako svätí a učitelia cirkvi a ako zrkadlá viery, naše obyčajné cirkevné modlitby. Potvrdzujú nás, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.



6. Cirkev to neodsudzuje, ba potvrdzuje.


Videli sme už skvelé svedectvo svätých, viďme, čo myslí sama cirkev.
Vlastne je myšlienka sv. cirkvi už vyslovená i v našich — po celom svete modlievaných — najobyčajnejších modlitbách, ktoré sú ako by zrkadlá viery.
Ale ešte jasnejšie chceme vidieť, čo súdi o našej mienke.
Nuž sv. cirkev neodsudzuje mienku, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Naopak, potvrdzuje ju !
Neodsudzuje ju. Sv. cirkev má naloloženú povinnosť od Krista Pána pozorovať, aby sa falošné náuky nijakým činom nevkradly do cirkvi, a má povinnosť povstať proti nim, keď sa šíria, odsúdiť ich (ako to už toľko ráz urobila).
Či teda sv. cirkev kedy povstala proti tejto náuke, keď ju sv. otcovia, cirkevní učitelia a svätí a sväté božie hlasno, jednými ústami, jednou dušou hlásali ?
Nie ! Nikdy ani slovíčka proti tomu nepovedala !
Potom kazatelia po šírom svete už od stáročí so všetkých kazateľníc, po mestách a dedinách, odporúčajú úctu Máriinu katolíckemu ľudu práve preto, že pravý jej ctiteľ nezahynie. A či biskupi a zástupca Kristov na zemi kedy povstali proti tomuto učeniu ? Nie. Nuž ale tým uznáva učiaca cirkev (t. j. pápež a biskupi) túto náuku !
Cirkev ju i rovno potvrdzuje !
1. Aj v najslávnejších úkonoch, aj v každodennom živote cirkevnom vštepuje nám cirkev úctu Panny Márie do mysli, do srdca. Sto ráz nás upozorňuje, že skrze ňu dáva Boh svoje dary, že milosti, ktoré nám Boh dáva, idú cez ruky našej Nebeskej Matky.
Z toho nasleduje, že i najvážnejšia milosť, milosť vytrvať v dobrom do konca, tiež ide cez jej ruky. Pravda, potom už dá ona, Panna verná, túto milosť v prvom rade svojmu ctiteľovi !
2.Pri samom najsvätejšom úkone, pri sv. omši, upotrebuje cirkev takých slov o Matke Božej (akých nikdy nikde neupotrebuje o nijakom svätom !, z ktorých táto mienka celkom prirodzene nasleduje, keď sa len o Panne Márii rozumejú.
Tak napr. upotrebuje na sviatky Máriine — teda o Panne Márii — či v hodinkách, či v epištole tieto a iné podobné slová: »Ja milujem tých, čo mňa milujú, a ktorí v čas ráno ma hľadajú, nachádzajú ma... Lepšie je ovocie moje nad zlato a všetky drahé kamene, a úrody moje nad striebro vybrané. Po cestách spravodlivosti chodím..., aby obohatila milovníkov svojich a ich pokladnice naplnila.« (Príslovia 8, 17—22.).
Milovať prebl. Pannu je teda milovaným byť od nej; a mať jej lásku zas znamená byť bohatým na poklady milostí.
Nuž a práve toto čože je iné — ako záloh spasenia pre ctiteľov, oddaných prebl. Panne?
Toto tým väčšmi bije do očú, že epištola kladie do úst Máriiných tieto slová: »Blahoslavený človek, ktorý mňa slyší a bdie pri mojich dverách každý deň a striehne na prahu mojich dverí. Kto mňa nájde, NÁJDE ŽIVOT a dosiahne spasenie od Pána.« (Prísl. 8, 34, 35. v epištole na sviatok Nepoškvrneného Počatia a na Narodenie Panny Márie.)
Teda, kto si ctí každý deň Pannu Máriu, počúva na ňu, nájde život a dosiahne spasenie od Pána ! Inými slovami: pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
3. Podobne v epištole na Nanebovzatie Panny Márie a na Pannu Máriu Karmelskú čítame zas: »Kto mňa stvoril, odpočinul v stánku mojom. Povedal mi: U Jakuba prebývaj, v Izraeli maj dedičstvo a medzi vyvolenými pusť korene... A pustila som korene u ľudu cteného od Boha, a v údele môjho Boha, ktorý mu je dedičstvom, a v obci plnej svätých je moje prebývanie... Ja som matka krásneho milovania ... U mňa je všetka nádej života... Kto mňa poslúcha, nebude zahanbený ... Kto mňa oslavuje, bude mať život večný.« (Sirach 24, 12. atď.)
Pravdaže, Duch Svätý hovorí tieto slová v doslovnom smysle o Večnej Múdrosti, t. j. o Synovi Božom. Ale kedže ich cirkev tak často upotrebúva na oslavu tej, ktorú s cirkvou voláme »Matkou Božej Múdrosti, treba, aby takéto slová aspoň v smysle podobenstva znamenaly to, čím ju Boh učinil v samej sebe a aj pre nás. Veď inak by to boly prázdne reči, čo nemôžeme a nesmieme predpokladať.
Ešte raz: každý rozumný človek vidí, že také slová, vložené do úst Máriiných, nijak by nezodpovedaly ich významu, keby nebolo veľmi úzkeho spojenia medzi jej úctou a medzi vyvolením božím a či spasením.
Keď teda sv. cirkev takto potvrdzuje mienku, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie, či by nebola akási chladná viera u toho, čo by nerobil, čo cirkev robí ?! Či by nebola rovno opovážlivosť, nedbať o to, čo ona a učitelia cirkvi, svätí a majstri duchovného života vyhlasujú za veľmi osožné, za prepotrebné ?!
Takáto opovážlivosť sa nedá spojiť s ozaj kresťanskou mysľou.
Nech nám je preto vždy pred očima: Kto mňa nájde, nájde život a dosiahne spasenia od Pána«, t. j. pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie !



7. Čo vraví zdravý, vierou osvietený rozum ?


Zdravý, vierou osvietený rozum — krásne potvrdzuje katolícke presvedčenie, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
I. Príčiny so strany samej úcty:
1. Kto si Pannu Máriu ozaj ctí, toho tá úcta nevyhnutne privádza, aby si ctil i jej Syna a živou vierou oddaným mu bol. Ale práve živá viera je prostriedok, ktorým sa večný život obsiahne. Tak teda ctiteľ Máriin má tento prostriedok spasenia.
2. Z viery vzniká nádej, z nádeje láska a láska plodí dobré skutky, ktorými sa zaslúži večný život. Úcta Panny Márie, keď je pravá, naozaj privádza na rozličné dobré skutky, osobitne k sv. sviatostiam častejšie pristupovať. Prečože práve na sviatky Máriine vidíme toľkých prijímať ? Preto, že vedia, že tým robia Panne Márii veľmi milú vec...
Nuž ale dobrá spoveď pred prijímaním znamená vrátiť sa na cestu spasenia. A o sv. prijímaní zas či nepovedal Spasiteľ: Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom ?!
3. Sv. cirkev učí, že si vy trvanie v dobrom do konca a tým i spasenie nemôžeme zaslúžiť, ale iba ponížene vyprosiť. vymodliť. Nuž a či to nerobí nábožný ctiteľ Máriin, keď každý deň neraz opakuje slová: »Pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej ?
4. Keď si človek dobre rozváži vec, nemožno sa diviť, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Veď s jednej strany je istá náuka bohoslovná, že nám Boh všetky svoje milosti, teda aj milosť vyvolenia, prostredníctvom Máriiným dáva. S druhej strany zas rovnako je isté, že Božou vôľou prostredkovanie Panny Márie za jednotlivých ľudí, aspoň obyčajne, viazané je na úctu, ktorú majú k nej, na modlitby, ktorými sa na ňu obracajú.
Teda byť služobníkom, ctiteľom Panny Márie znamená splniť podmienky, ktoré Božie milosrdenstvo postavilo, aby sme obsiahli účinné, t. j. víťazné milosti, ktorými iste obsiahneme svoj cieľ, svoje vyvolenie.
Teda, keď mi dal Pán Boh milovať si jeho Matku, ctiť si ju, k jej ochrane materinskej po synovsky sa utiekať — mám v tejto milosti záruku, veľmi utešiteľný znak, že po jej službe v tomto plačlivom údolí budem u nej a u jej Syna — v kráľovstve vyvolených.
II. Príčiny so strany Panny Márie.
1. Už svätí majú veľkú silu, nielen aby nám vo všelijakých zemských veciach, ale i do neba pomáhali. Tak sv. Jozef, sv. Cyril a Metod, sv. František Assiský, sv. Dominik, sv. Ignác, sv. Margita Alakok, sv. Ján Nepomucký, sv. Katarína, Barbora, Terézia, Agneška, sv. Terezka atď. atď.
Nuž a či Kráľovná všetkých svätých, vyvýšená nad všetkých svätých, nemusí mať osobitnú moc pomôcť do neba svojim ctiteľom, byť rovno Bránou nebeskou ?
Či kráľovná nemohla by vymôcť pripustenie DO SVOJHO KRÁĽOVSTVA ?
A pre kohože upotrebí túto svoju osobitnú moc, ak nie pre svojho ctiteľa ?!
Teda pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Hľa, i rozum ako pekne to potvrdzuje.
2. Ešte jasnejšie bude nám toto, keď uvážime, načo postavil Boh Pannu Máriu za Matku Božiu.
Postavil ju za Matku Božiu nie pre ňu samu, ale — pre nás, aby nám Spasiteľa priniesla, ktorý nás spasí, vrátiac nám s odpustením hriechov i detinstvo božie, aby nám zas nebo otvorené bolo. (Lebo ta, do Rodiny Božej, len dieťa božie patrí !
Keď sa teda stala Matkou Božou pre nás, aby sme ten božský život mali a keď dobrovoľne prevzala tento úrad (veď anjel ju prosil v mene Božom o svolenie a ona pristala !), a keď pre nás doniesla Ježiška na svet, pre nás ho pestovala, pre nás ho kŕmila, odchovala, a konečne pre nás a pre náš božský život ho na Kalvárii obetovala — tým sa stala nielen blízkou nám, ale rovno matkou duše našej — v pravom smysle slova !
Teda »Matka Božia je naša matka. Matka Toho, v ktorom máme všetku nádej, koho jediného sa treba báť — je -aj naša matka. — Matka Toho, ktorý sám i zachraňuje i odsudzuje — je našou matkou«. (Sv. Anzelm.).
Či už možno pomyslieť — keďže je Matkou a Kráľovnou milosrdenstva — žeby mohla odbiť nešťastné a vinovaté dieťa, keď ju vzýva ?!
Alebo či možno pomyslieť, žeby jej vlastná prosba ne bola vyslyšaná, keď ona to skrúšené, ľutujúce dieťa tisne do náručia Ježišovho, ktorého Srdce dychtí spasiť tých, čo sa spasiť dajú ?!
Nuž a či práve toto nie je zálohom spásy i pre najzúfalejšieho hriešnika, ktorý ju vzýva ?!.
Prezrúc si ešte raz všetky tieto krátke, v jadre podané dôkazy vierou osvieteného rozumu už či so strany samej úcty a či so strany Panny Márie: jasne vidíme, že i zdravý rozum krásne a milo potvrdzuje náuku, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.



II. Vysvetlenia.


Poviete mi, že po toľkých dôkazoch, toľkej váhy — z prameňov viery, z majstrov katolíckej náuky a nábožnosti, zo svedectva cirkvi a zdravého vierou osvieteného rozumu — ani za mak nepochybujete, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Ale že by ste radi vedieť, ktože je ten pravý ctiteľ Máriin, aby ste sa celkom mohli tešiť tejto pravde !
Nuž pozorujte láskavé.



1. Ktože je pravý ctiteľ Panny Márie ?


Jesto rozličných ctiteľov Panny Márie; prizrime sa, ktorí sú praví.
1. Jesto i takých, čo sa spoliehajú na akúsi modlitbu k Panne Márii, na jej medailku, ktorú nosia, na omšu, ktorú dakedy jej na česť slyšia — aby tým smelšie hriechy páchali, a spolu úfali v nebo. Či sú títo praví ctitelia ?!
Sami poviete, že nie, žeby to bolo priveľa.
Hej, priveľa! Veď taký by zneužíval dobrotivé Srdce Panny Márie. Taký sa akoby schováva za ňu, aby tým slobodnejšie mohol urážať jej Syna. Tak robiť znamená dráždiť jej materinské milosrdenstvo. Takáto úcta, čo posmeľuje na zlo, sa jej, veru, páčiť nemôže !
Teda priveľa by bolo, aby i takýto bol pravý ctiteľ Panny Márie.
2. Zas sú takí ctitelia Panny Márie, ktorí ju tak srdečne ctia, že ju aj ozaj nasledujú v jej čnostiach: že sú čistí, trpezliví, svedomito zachovávajú príkazy jej Božského Syna, že utekajú i od tieňa hriechu. Či sú len títo praví ctitelia Máriini ?
Títo sú istotne najlepší ctitelia ! Ale zas, aby len títo boli praví ctitelia, to by isto-iste primálo bolo !
Veď takýto človek, čo nikdy ťažko nezhreší, spasí sa i bez celkom osobitnej úcty k Panne Márii.
Vtedy by to nebola tá vychvaľovaná osobitná milosť, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie! A predsa, ako sme počuli, nesmierne to vyvyšujú i naše všeobecné modlitby i svätí i cirkev a — nevynímajú ani hriešnikov, ba rovno ich vratúvajú !
Teda isto-iste je primálo, aby len takýto výborný ctiteľ a nasledovník Panny Márie bol pravý ctiteľ Máriin.
3. Keď je teda prvé priveľa a toto primálo — pravda je v prostriedku, t, j., že i ten je pravý ctiteľ, ktorý si ozaj ctí Pannu Máriu, čo i niekedy pritom upadne — keď to len nerobí z hriešneho spoliehania na dobrotivosť Máriinu, ale iba ZO SLABOSTI; a nie je bez starosti v hriechu, ale sa usiluje vstať.
Teda i tento je pravý ctiteľ Máriin. Toto nám vraví zdravý rozum !
Sv. Alfonz Liguori, učiteľ cirkvi, ešte rozširuje túto triedu: »Keď hriešnik ... vidí, že ho v otroctve diablovom drží akási silná náruživosť, ale sa aspoň odporúča Panne Máriia prosí ju dôverne a vytrvalo, aby ho vytrhla z hriechu, isto-iste vystrie k nemu táto dobrá Matka svoju mocnú ruku, roztrhá jeho putá a vráti ho na cestu spásy.« Aj o týchto hovorí tento veľký učiteľ cirkvi, že je mravne nemožné, aby zahynuli.
Už teraz vieme, koho možno rátať za pravého ctiteľa Panny Márie.
Lenže, pravda, vzkrsla v nás myšlienka: Ako je toto možné, aby ktosi, i kým je v hriechu, mohol byť pravým ctiteľom Panny Márie a tak nezahynul ?!
Je to naoko veľká ťažkosť, tvrdý oriešok, ale len naoko.



2. Či teda i hriešnik môže byť pravý ctiteľ Panny Márie ?


Odpovedám krátko: Hej !
Počujme o tom hlavné myšlienky zaslúženého spisovateľa P. Jozefa de Gallifet S. J. Ako ctihodný a veľmi skúsený 87-ročný starec napísal roku 1750 knižočku o úcte Panny Márie. (Písal i knižku na obranu úcty B. Srdca roku 1726, pred vyše 200 rokmi !)
1. V prvej hlave tejto knižočky pýta sa: V čom Je úcta k prebi. Panne Márii ? Odpovedá:
V troch veciach je podstata úcty k Panne Márii:
a) Vysoko si ju vážiť, ako to zodpovedá vysokej hodnosti Matky Božej;
b) Dôverovať v nej, ako si to zasluhuje moc a dobrota Kráľovnej neba; a preto vo všetkých potrebách na ňu sa obracať, jej pomoc vzývať;
c) Útie a detinský si ju milovať, i pre jej vyvýšené vlastnosti i preto, že nám je matka a vždy nám preukazovala a preukazuje náklonnosť a dobrodenia.
Toto a len toto je podstata úcty k Panne Márii; lebo všetko ostatné vnútorné smýšľanie a city, ktorými sa táto úcta zdokonaliť môže, vyvierajú z tohto trojakého žriedla.
Kto však nemá tieto tri veci, nemá úcty k Panne Márii.
Naopak, kto má túto úctu k Panne Márii, bude obdivovať jej veľkosť, bude sa túliť k nej, preniknutý bude dôverou a láskou — a čoby i najhorší hriešnik bol. bude úfať v milosť obrátenia od orodovania tejto milej Prostrednice.
2. Ale mohol by kto nadhodiť: kdeže ostáva hlavný znak pravej úcty k Panne Márii: nasledovať jej čnosti ? Či pravá úcta k Panne Márii nie je práve v tom ? Ba, či si možno bez toho í pomyslieť pravú úctu k nej ?
Nato odpovedám toto (a prosím to dobre uvážiť, lebo to padá veľmi na váhu v tejto veci):
Pravdaže je nasledovanie čností Panny Márie najkrajšia okrasa úcty k nej — ale ono je vlastne účinkom a plodom tejto úcty, povedzme kvetom. Jej podstatou, koreňom, nie je !
Keby bola podstata úcty k Panne Márii v nasledovaní jej čností, z toho by nevyhnutne nasledovalo, že kde by nebolo tohto nasledovania, nebolo by ani úcty k Panne Márii. Ale, čože by to znamenalo ? Že len pobožné a sväté duše by mohly mať úctu k Panne Márii; hriešnici by boli bez výnimky z nej vytvorení !
Pán Boh chráň, žeby sme sa oddali takej mienke, ktorá tak veľmi odporuje mienke a duchu sv. cirkvi ! Veď cirkev volá Pannu Máriu útočišťom hriešnikov ! a všetkých povoláva, aby sa s veľkou dôverou stavili pod jej ochranu !...
Hej, to je isto-isté a nad všetku pochybnosť, že i hriešnik môže mať úctu k Panne Márii, i keď ešte nie je nasledovníkom jej čností.
Teda musí byť podstata úcty v tom, čo i hriešnici i spravodliví rovnako môžu mať. Nuž ale hriešnik môže rovnako ako spravodlivý: milovať, vážiť si našu mocnú Orodovnicu a dôverovať v nej.
Porovnanie nám to ešte jašnejším urobí. — Akože pochopujeme úctu k svetskej vynikajúcej osobe, napr. k vynikajúcej, veľmi dobročinnej panej ? Tu tiež požadujeme od pravého ctiteľa tri známky: vysoko si ju vážiť; dôverovať v jej dobrote, ktorú už toľko ráz dokázala; ba milovať si ju, nakoľko to pre dobrotu zasluhuje. Ale na nasledovanie nik by rovno ani nepomyslel, ani nežiadal od jej ctiteľa ! — Teda to ani nepatrí k podstate vecí — inak by sa to muselo vždy požadovať !
Naozaj, ani skúsenosť nedá pochybovať, že niektorí hriešnici vo vysokom stupni si vážia, milujú Pannu Máriu a dôverujú v nej. Odkiaľže by si ju inak tak veľmi ctili ? Svätia jej sviatky, dávajú sa zapísať do jej bratstiev a vykonávajú predpísané, postia sa, dávajú almužnu jej na česť, navštevujú jej kaplnky, modlia sa Zdravas, ruženec atd., vzývajú ju srdečne a vytrvale. Ktože by nevidel vo všetkom tomto pravú úctu k Panne Márii ?

3. Teda treba povedať: úcta k Panne Márii, ako ostatné čnosti, má stupne!

Vo veľkom stupni prináša i nasledovanie jej čností, aby sme sa jej čím väčšmi zapáčili a zaslúžili si jej ochranu a dary.
Ale tá istá úcta môže byť i slabšia, nedokonalá, že ešte nevykvitá z nej kvet nasledovania. Túto majú nejedni hriešnici. Ale čo ako je nedokonalá, predsa je naozaj v ich duši.
Ona je práve klík, koreň života, ktorý Boh do nich vložil. Keď ho budú opatrovať, prinesie konečne plod pravej premeny života.

4. Teda je nekonečne vážne pre spasenie duší týchto biednych hriešnikov: tento KLÍK ŽIVOTA NEZADUSIŤ, tento koreň, túto bylinku bez kvetu nepošliapať, zo srdca im ju nevytrhnúť ! A to robí ten, kto z nemúdrej horlivosti všetku úctu k Panne Márii len do nasledovania jej čností kladie a inakšiu úctu — menuje daromnou !
Veď to dovedie hriešnika ta, že zanechá i tú úctu k Panne Márii, ktorou by si bol práve mohol jej ochranu zaslúžiť ! Či potom neochladne i jeho láska k Márii, či celkom nestratí dôveru, ktorú práve hriešnik má mať v jej milosrdenstve ?
Chráňme sa pre Boha — z falošnej horlivosti — zadusiť klík života v nich, pošliapať, vytrhnúť koreň bez kvetu !
Veď dokiaľ koreň zostane, je nádej na kvet (kým úcta zostane, je nádej i na nasledovanie). Ale znič koreň — zničil si i budúci kvet.
Múdry a osvietený horlivec práve naopak urobí! Kde nájde i najmenšiu úctu k Panne Márii, bude ju opatrovať, pestovať. Veď práve ona je veľkou milosťou, ktorou sám Boh najväčších hriešnikov pripravuje, aby raz prostredníctvom Panny Márie obsiahli aj milosť úplného obrátenia; aby sa klík vykľul, aby bylinka i kvet priniesla !
Koľko je príkladov nato po knihách a v dejinách cirkvi ! Počuli ste ich na stá ! (Viď niektoré i na konci tejto knižočky.)
5. Teda nikdy, prenikdy neprepínajme požiadavky úcty Panny Márie. Zostaňme vždy — podľa pravdy — pri tých troch veciach.
A či sa i my, teraz deti Máriine, nemôžeme odrodiť, pokaziť sa ? Kto stojí, nech pozoruje, aby nepadol, hovorí sv. Pavol. Môže sa i nám to raz zísť !
A potom či varí myslíte, že jesto hriešnika, čo by ešte nevedel, že si dušu nespasí, ak sa nezriekne hriechu a nedá sa na pokánie ? Ale práve aby ta došiel, je jedna z najlepších pomôcok — úcta k Panne Márii !
Hej, možno opatrne doložiť, že sa do nej môže vkradnúť opovážlivá dôvera. Hriešnik môže i zneužiť, čo sa mu hovorí, aby sa mu dôvera zväčšila.
A predsa vždy sa treba chrániť: pre prípadnú opovážlivú dôveru nenapádať aj ich pobožné cvičenia Panne Márii na česť; za svet nepovedať, že sú im v stave hriechu daromné ! Naopak, vždy ich treba povzbudzovať na vytrvalosť v nich, lebo sú opravdivou pomôckou dosiahnuť obrátenie.
Tieto vysvetlenia (hlavne od P. Galifeta) stačia celkom i veľmi sú poučné pre život.
Ale povie kto: Dobre, nech i hriešnik môže byť pravým ctiteľom Panny Márie — ale nerozumiem, ako môže ona takého zastávať, čo je v protivenstve s jej Božským Synom ? To si hneď krásne rozlúštime.



3. Akože môže Panna Mária hriešnika zastávať ?


Videli sme, že i hriešnik môže byť pravým ctiteľom Panny Márie. Len je ťažko niektorým porozumieť, ako môže ona takého zastávať, kto je v protivenstve s jej Božským Synom ?!
1 . Hej, je to hodná ťažkosť — ale sa skvele rozlúšti: keď si pomyslíme na SRDCE MATKINO !
Keď ktorési dieťa ukazuje matke lásku, osobitnú lásku: ako je to milé matke, ako jej to lahodí, ako si to dobre pamätá !
Teraz povedzme, že sa to dieťa raz stane zlým, tak zlým, že ho otec vyhodí z domu a vydedí.
Povedzte: keď to dieťa predsa zachová úctu a lásku k matke — či nenájde matka kútik v srdci i pre tohto nezdarného syna ? Či nenájde čo akú výhovorku ?!
A keby nijakej výhovorky nebolo, či nepovie: Pravda, zlý je, nezdarník, naničhodník je — ale predsa nie je ešte celkom zlý, celkom pokazený, keď ma ešte rád má ?!
Pán Boh sám dal takúto prírodu matkinmu srdcu. A matka, čo by nemala takéto srdce, bola by zlá matka, bola by ženská neľudského, kamenného srdca !
2. Obráťme toto už teraz na preblahoslavenú Pannu Máriu.
Vieme, že je ona matka našej duše. Veď bez nej by sme nemali života detí božích, detinstva božieho (a či života milosti), bez ktorého nemôžeme do neba prísť.
Keď je teda Panna Mária Matka našej duše, či je div, že i ona tak robieva, ako tá dobrá matka ?! — Či je div, že i nezdarnému synovi, keď ju osobitne miluje, zachováva kútik v srdci — hoci je pre ťažký hriech i vydedený od Nebeského Otca ?! Či je div, že sa osobitne stará o takéto stratené dieťa, aby nezahynulo, aby sa s Nebeským Otcom zas smierilo ?!
Či si teda možno pomyslieť, aby ona — kým je Matkou, a to Matkou milosrdenstva — či si možno pomyslieť, že by mohla nešťastné a vinovaté dieťa svoje odbiť, keď ju ono prosí, vzýva ?!
Nie ! To jej materinské Srdce nedovoľuje! Ba naopak, takúto prosbu, takéto vzývanie svojho biedneho, čo i vinovatého dieťaťa osobitne si všíma. Toto je dieťa jej starosti, jej bolesti. O takéto stratené dieťa neobyčajne sa stará, aby nezahynulo.
Či je teda možné, aby ona dovolila, žeby práve vtom nešťastnom stave hriechu a večnej smrti umrel keď mu ona môže pomôcť, orodujúc za neho u Božského Syna ?!
Či je možné, aby ona, verná Matka, dovolila naveky sa oddeliť od verného, hoci nezdarného svojho dieťaťa ?!
Nie ! To je nemožné — pokým v prsiach Máriiných bije srdce materinské; to je nemožné, kým slovo Matky Božej, slovo Kráľovnej neba, toľkú váhu má u jej Božského Syna, Kráľa nebies !
3. Hľa, tu máme ani na dlani: ako môže Panna Mária zastávať aj hriešnika, keď je len jej oddaným dieťaťom — hoci nezdarným, to jest hoci je v protivenstve s jej Božským Synom.
Srdce Matkino skôr-neskôr vyrovná nezdarného syna so svojím najlepším Synom, vymôže mu milosť obrátenia, zachráni ho od večnej smrti.
Čo sa nemožným zdá — možným robí: najmaterinskejšie, najvernejšie, premilosrdné Srdce Panny Márie !



4. Či teda ako by ukradomky pomáha ?


Ale joj, akí sme my ohraničení, akí zadebnení rozumom, že i vo svete milosti, vo svete Božom všetko meriame svojou ohraničenou, biednou, trochárskou, ľudskou mierou !
Veď už zas počujem, ako nespokojný duch človiečika prichádza s novou ťažkosťou: Či to vraj teda Panna Mária, tak ako by ukradomky, pod plášťom, ako by nasilu, skoro ako by proti vôli Božej pomáha hriešnikom- ctiteľom, aby sa spasili ? ...
1. Človiečik s napiaďrozumom ! Ktože by mohol čo proti vôli Božej ? Kdeže je tá sila ?
Skry sa pod zem so svojím krátkym rozumčekom ! Svojím črpáčkom chceš vymerať more božieho milosrdenstva ?!
Odpovedaj: Či nie je to povolanie našej Nebeskej Matky pomáhať i svojim biednym deťom ? — Hej !
A ktože ju postavil a mohol postaviť za Matku ľudského pokolenia ? — Jediný Boh! (Že to naozaj učinil, hneď uvidíš pod č. 2.).
Ktože stvoril materinské srdce s materinskými citmi ? — Boh !
A ktože dal Márii materinské srdce k celému ľudskému pokoleniu — toľké, že obyčajné materinské srdce je len maličkým, slabunkým zrkadielkom jej nesmierneho Srdca ? — Boh !
Nuž a prečože stvoril takým materinské srdce a prečo nám dal Pannu Máriu za Matku ? Pravda, aby tak i svojich nezdarných synov pre ňu mohol do neba pustiť ? — Pravdaže !
A potom, ktože vyslyšuje jej prosby ? — Zas len Boh !
A ktože dáva konečnú milosť obrátenia na jej prosby ? — Jediný Boh — cez jej ruky!
Nuž teda odkiaľže vyviera konečným -koncom táto dobrotivosť Srdca Máriinho ? — ZO SRDCA BOŽIEHO!
Hej ! Zo srdca Božieho, ktorého milosrdenstvo je široké, hlboké, nekonečné more — ale ktorého šírku, hĺbku a nekonečnosť biedny človiečik svojím trochárskym rozumom, pravdaže, nemôže zmerať !
Teda už to máš ani na dlani, že nie proti vôli Božej robí niečo Panna Mária, ale celkom celučičký z vôle Božej, z nesmierneho milosrdenstva Božieho Srdca, ktoré červík zemský tak ľahko zaznáva !
Hej, nepochopná láska Máriina prúdi jedine — z nepochopnej lásky Božieho Srdca ! Z tej lásky, ktorou ono i ostatnú kvapku krvi vylialo za nás !
2. Naša Matka. — Načo sa stal Ježiš synom Máriiným ? — To je istá vec: neprišiel na svet nijako ako súkromný človek ! Ale stal sa jej Synom len preto, aby sa nám Spasiteľom stal, t. j., aby nám život duše čiže detinstvo božie dal.
A tak, keď Panna Mária pri posolstve Gabrielovom — predvídajúc, čo ju to bude stáť — pristala Ježiša za Syna mať, aby nám život duše dal: pristala, aby sme ten život duše od Ježiša, ale skrz ňu dostali, t. j. pristala byť matkou i pre nás ! Veď ho len pre život našej duše dostala.
Teda, keď jeho objímala, objímala všetkých nás v ňom.
Keď ho pestovala, odchovávala — pre nás ho pestovala, pre ktorých chcel byť odchovaný.
Keď ho obetovala či v chráme, či potom bolestne pod krížom — pre nás ho obetovala !
Lebo pre nás prišiel, pre nás zomieral, pre život duše našej!
Láska k jej Božskému Synovi a láska k nám je nerozlučne naveky spojená ! Ona je jedna Matka dvojích detí !
Veď keby nie pre nás, keby nie pre život našej duše — nemala by ani Ježiša! Tak nám je nielen Matkou, ale okrem toho ešte i v srdci nevýslovné vďačnou Matkou, že pre nás dostala nášho a potom i svojho Ježiša !
3. Božia Pomocnica. Pán Boh upotrebuje túto našu Nebeskú Matku v najvážnejšej veci na svete, vo veci spasenia, za svoju Pomocnicu. Ako mu bola podľa jeho vôle Pomocnicou, aby nám Ježiš skrze ňu život duše priniesol, tak mu je pomocnicou, aby sa toho života každému dostalo zas skrz ňu; aby ona ako Matka našej duše — materinskou láskou priťahovala naše duše k nemu; aby bola, ako niektorí smelo hovoria: vábidlom — k Bohu !
Pre náš slabý rozum, pre našu hriechom skalenú nedôveru, postavil si veľký Boh — podľa našej prírody — Pomocnicu, ktorej sa nemáme čo báť, na ktorej všetko priťahuje ! Ona ako naša od neho postavená Matka pomáha k nemu pritiahnuť i jeho nezdarné a odbojné deti...
»Človek sa rád pochvastá svojím rozumom, ale predsa hlavne žije srdcom. Nuž a Pán Boh chcel, aby u Panne Márii všetko citeľne hovorilo nášmu srdcu: Ona je z nášho pokolenia, žena, panna, krásna, čistá, Matka nám je.« (Gilloz, Porte du Ciel str. 220.).
A táto naša Matka tak je milá, sympatická a súcitná, že ani najväčšieho hriešnika nič na nej neodbíja, ale naopak, všetko u nej priťahuje ho — na jeho šťastie ! Keď sa len poddá tejto nebeskej príťažlivosti: obsiahne spasenie !
»Boh nás tak miloval, hovorieval sv. farár Arský, že zomrel za nás. Ale v srdci nášho pána je i spravodlivosť, ktorá je vlastnosťou Božou. V Srdci Máriinom zas nieto iba milosrdenstva ...«
Ona je milosrdná: lebo je dobrá, lebo je svätá, lebo je Matka, lebo je i naša Matka (veď skrz ňu sme dostali život duše od Ježiša !); lebo... trpela za nás !
»Vravia,« krásne hovoril hlboký francúzsky kazateľ a biskup Bossuet, a myslím, že je to pravda, že by treba bolo mať matkino srdce, aby človek dobre pochopil, koľká je matkina láska. Rovnako hovorím ja, treba by bolo mať Srdce najsv. Panny, aby človek dobre pochopil lásku najsv. Panny.« (V kázni na sviatok s v. ruženca.)
Po vte1ení Syna Božieho nieto jasnejšieho dôkazu lásky Božej k nám, ako že nám dal Pannu Máriu za Matku...
Pravdaže, nie Panna Mária nás spasí, ale Ježiš Kristus. No, Mária je, ktorá prináša spasenie; Mária je, čo nás prosí a vábi prijať ho; Mária ho ako by prístupným robí všetkým ...
Vtipne a krásne povedal ktosi: Keby márnotratný syn bol mal matku, nebol by zanechal otcovský dom, alebo aspoň by sa bol skôr vrátil.
Majme Máriu za Matku, a nezablúdime od Boha alebo sa aspoň skorej vrátime !
I vo svojom úpadku a v zúfalosti pripomínajme si, že len ten nebude spasený, ktorý sa odtrhne od svojej Nebeskej Matky !
4. Aj osobitne sa učila milovať si hriešnikov. Hej, naša Nebeská Matka objíma i najbiednejších z nás tou láskou, ktorou Ježiš — že by i život dala za nás, ako náš a jej Ježiš !
Učila sa na jeho príklade. Rozpamätajte sa na ne: toľko ich je ! A potom, či by mohla zabudnúť hlavne na slová Ježišove: Neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov ? Či nie je aj ona hlavne na to tu ? Či nevidela, nezachovala v srdci, ako sa jej Syn priblížil hriešnikom, že ho zlostníci až »priateľom hriešnikov« pomenovali ?
Akože by sa nepamätala, že Magdaléna bola rovnako pod krížom ako i čistý svätý Ján; že sa Ježiš modlil i za svojich katov; že otvoril nebo kajúcemu lotrovi ? Či toto všetko nie je najhlbšie zapísané do jej Srdca ?
Či sa môžeme teda diviť jej nesmiernej láske k hriešnikom ?!
Teda v škole Božského Srdca učila sa milosrdenstvu i k hriešnikom ! Ono jej ho vlievalo !
Či teda nemusíme obdivovať v dobrote Máriinej — dobrotu Božiu ?! V jej milosrdenstve — milosrdenstvo Božie ?! V jej materinskom súcite — materinský súcit Boží k nám ?! Slovom, či nemusíme obdivovať v Srdci Máriinom — Srdce Božie ?!
Nie, nebuďme slepí a necitní, nezaznávajme Božiu lásku a milosrdenstvo! Nemerajme to more lásky svojím biednym trochárskym rozumom! Ale za výsknime od radosti až po nebesá, ďakujúc z toho srdca Božskému Srdcu — za svoju nesrovateľnú Matku Pannu Máriu, za jej materinské Srdce !
Ďakujme mu za príťažlivú moc, ktorú jej dal, aby nás biednych tým ľahšie a istejšie k svojmu Božsk. Srdcu pritiahol — ktoré samo je žriedlom jej dobroty a lásky !



III. Ešte niektoré rozlúštenia.


Už sme videli dôkazy a všestranné vysvetlenie katolíckeho presvedčenia, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Prizrime sa ešte podaktorým ťažkostiam a rozlúšťme si ich, aby nám vec ešte jasnejšia bola.



1. Či to Panna Mária azda radšej má hriešnikov ?


Vidiac dobrý, ako Panna Mária bráni hriešnikov a pomáha im, zadivený sa pýta: a či to Panna Mária hádam radšej má hriešnikov? radšej ako svoje dobré deti ? (Táto istá otázka je neraz i o Spasiteľovi.)
Nuž je to tak troška závistná otázka staršieho brata márnotratného syna.
Na šťastie môžeme si ju na úplné, ba radostné uspokojenie zodpovedať, že bude, ako sa hovorí, i vlk sýty i koza celá.
1. Na tamtú otázku odpovedám najprv tiež otázkou. Povedzže mi: či má matka radšej choré a či zdravé dieťa veď sa okolo chorého viac krúti, obracia, viac sa oň stará !
Odpovieš mi: toto sa nedá dobre porovnávať. Matka má rada i zdravé dieťa i choré dieťa — preto, že je jej dieťa. Chorému, pravda, viac ukazuje zvonka túto lásku, lebo viac potrebuje jej pomoci. A pomáha mu práve preto, aby čím skôr bolo zdravé.
Dobre ! U Panny Márie tiež sa nedá vec dobre porovnávať. Naša Nebeská Matka rada má dieťa zdravé na duši, aj dieťa choré na duši, keď si ju ešte miluje — veď je i jedno i druhé jej dieťa. Tomu chorému, pravda, viac sa zdá ukazovať zvonka túto lásku, lebo viac potrebuje jej pomoci. A pomáha mu práve preto, aby bolo čím skôr zdravé na duši.
2. Odpovedzme si už rovno na otázku ! Tým viac, že sa ona týka i samého Spasiteľa. Začnime od neho.
Ježiš podľa božskej prírody. Slávny francúzsky kazateľ Bossuet — hovoriac o Ježišovi — takto odpovedá na otázku: Duše, čo sa viac približujú k nekonečnej svätosti Ježišovej, viac ho priťahujú, uctieva si ich osobitným priateľstvom. Preto anjeli, ktorí boli vždy spravodliví, môžu sa slobodne k nemu približovať ako k Synovi Božiemu. Toto je prednosť a výsada nevinnosti. Takto smýšľa, takto cíti Ježiš podľa božskej prírody.
Ježiš ako Spasiteľ. Ale on má aj iné smýšľanie, iné city, ktoré prijal z lásky k nám, keď sa stal naším Spasiteľom, prijímajúc ľudské telo od Márie Panny. Nuž a ako Spasiteľ — dáva prednosť ľuďom - hriešnikom.
Podobne ako lekár ! I lekár — nakoľko je človek — pravdaže radšej sa rozpráva so zdravými ľuďmi. Je to iste príjemnejšie, veselšie, milšie. A predsa — nakoľko je lekár — radšej pomáha chorým. To je jeho robota, o to sa zaujíma, nato je lekárom. — Rovnako robí i Ježiš, Spasiteľ, predobrotivý lekár našich duší.
Teda slovom: ako Syn Boží istotne dáva prednosť nevinným; ale nakoľko je lekár- Spasiteľ, radšej vyhľadáva chorých na duši, t. j. hriešnikov.
Nuž a toto isté platí aj o Panne Márii. Veď ona rovnako smýšľa, rovnako cíti ako Ježiš. Nikdy nebolo dvoch podobnejších sŕdc na svete. Aký Syn — taká Matka !
Ako jej Syn, aj ona dáva prednosť najpodobnejším: najčistejšia — čistým; najlepšia — dobrým; najmilšia Bohu — milým Bohu. Ale pre hriešnikov má osobitnú lásku, ako matka lekárka duší, ktorá nešťastných srdečne ľutuje. Veď hriešnici, ako hriešnici, sú strašne biedni — najbiednejší na svete. Ako Ježiš, tak i Panna Mária nahýňa sa nad ich mŕtve duše, aby ich vzkriesila na život večný...
3. Ale dobrý nemá čo závidieť hriešnikovi. Pozrime zas najprv na Spasiteľa.
Spasiteľ chce — spasiť. Hej, Spasiteľ ukazuje svoju dobrotu a milosrdenstvo Zachejovi, Samaritánke, Magdaléne, lotrovi na kríži atď. atď. Veď Spasiteľ chce spasiť ! Nuž a to ideme spasiť, zachrániť, čo je v nebezpečenstve. Druhé, čo by aj oveľa vzácnejšie bolo, medzitým nechávame, vediac, že nám neutečie.
Nie je to teda preto, ako by samo v sebe radšej mal hriešnikov od spravodlivých — ale títo potrebujú ho menej súrno. Najprv ide pastier za stratenou ovcou !
Ale nezanedbáva ani dobrých: presvätú svoju Matku, sv. Jána Krstiteľa, sv. Jána Evanjelistu, sv. Martu atď. Nezanedbáva ani hriešnikov po ich obrátení: sv. Magdalénu, Petra, Pavla atď.
Dobrých má rád PRÍTULNOU LÁSKOU; hriešnikov zas LÁSKOU ZĽUTOVANIA. —
Celkom rovnako smýšľa a cíti i Panna Mária: i ona má rada dobrých prítulnou láskou, a hriešnikov láskou z ľutovania.
Tak teda dobrý nemá čo závidieť hriešnikovi...
4. Nebuďme teda sebeckí, ako starší brat márnotratného syna, ale radujme sa, že Ježiš a Panna Mária všetkých zavierajú do svojho Srdca, teda že jesto v nich i pre teba miesta aj keď si, alebo — Bože chráň — budeš hriešnik.
Nesmierne bohatý je Boh ! Jeho dobrota k hriešnikom neukrivdí dobrým ako ani slnko božie nehreje menej dobrých, preto, že aj hriešnikov hreje. Podobne ani dobrota Panny Márie k hriešnikom neukrivdí dobrým ! ...
Ďakuj srdečne Božskému Srdcu a Panne Márii za lásku zľutovania k hriešnikom a usiluj sa zaslúžiť si ich prítulnú lásku !



2. Či to nezneužijú hriešnici ?


Videli sme, že aj hriešnik môže byť pravý ctiteľ Panny Márie; potom ako ho môže Panna Mária zastávať materinským srdcom; a že to nerobí ukradomky, ako by proti vôli Božej, ale naopak, že ju vo svojom nesmiernom milosrdenstve nato postavilo Božské Srdce.
O tom pochybovať nemôže nik, kto si spokojne uváži dôkazy !
Len sa nájde ešte taký, ktorému vŕta v hlave, či vraj túto náuku: pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie, nezneužijú hriešnici, že tým ľahšie budú odkladať obrátenie ?
Odpovedám: 1. Sotvy jesto čoho, čo by človek nemohol zneužiť.
a). Železo, oheň, voda atd. sú jednako potrebné, bez nich nemôžeme žiť. A predsa ich môže človek zneužiť, môže nimi zabiť koho, podpáliť atd. Či hádam preto máme prestať upotrebovať železo, oheň, vodu? Nie, len v pravej miere ich upotrebovať. Tak i tu ...
b) .Modlitba, spoveď, sv. prijímanie, sviatosti atď. sú rovnako potrebné pre život duše (život detinstva božieho), veď bez neho nieto neba. A predsa ich môže človek zneužiť. Či ich preto vari nemáme upotrebovať ?
I Spasiteľ predvídal, že ich nejedni zneužijú, a — neodstúpil od myšlienky svojho nesmierneho milosrdenstva a dobroty.
To isté platí i pri náuke, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Preto odstupovať od nej, že ju ktosi zneužiť môže, bolo by toľko, ako odstúpiť od upotrebovania železa, ohňa, vody; modlitby, spovede, prijímania atď. — to jest hotové bláznovstvo ! Na smiech !
2. Ale buďme úprimní. Sotva bude veľa zatvrdnutých, nerozumných a prevrátených hriešnikov, čo patria do prv spomínanej triedy: čo rátajú na dobrotu Máriinu, aby tým smelšie hrešili. Veď nebude veľa ľudí, čo by natoľko stratili rozum, že by zabudli, že bez obrátenia, bez spovede atď. neprídu do neba; žeby ich len ktorási pobožnosť sama, bez obrátenia, bez spovede spasila. Myslím, že aj ty málokoho takého poznáš.
Nuž ale dobre si tu zapamätajme! Ani len takýmto by som sa neopovážil povedať, že je ich úcta daromná. Povedal by som im, že je to opovážlivé tak rátať. Ale predsa nech za svet nezanechajú svoju pobožnosť k Panne Márii, že ona predsa len hádam shliadne i na toto a vytrhne ich z nebezpečného stavu. — Veď to už toľko ráz urobila !
Keď sa kto topí, neodoberiem mu ostatnú dosku, ktorej sa chytá !
3. Inak pre všetkých nás platí toto: Nie je pre všetkých rovnaká istota spasenia, vyslovená v slove, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie: ona MÁ STUPNE !
Veď táto istota spasenia má svoj základ a príčinu: v úcte k Matke Božej. Z toho jasne nasleduje, že aká je táto úcta, taká bude i tá istota spasenia. Aký koreň — taký kvet.
Čím je kto dokonalejšie alebo nedokonalejšie sluhom a dieťaťom Panny Márie — tým základnejšia alebo tým slabšia bude aj istota spasenia pre neho.
Teda nakoľko si ctíš Pannu Máriu — natoľko máš istoty spasenia. — Toto tiež vytvára akési nerozumné zneužívanie prevzácnej pravdy, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Iste je však táto istota spasenia pre každého, i pre spravodlivého, prevzácna, Veď či si svätý, či nesvätý — nie si istý, že v milosti božej zomrieš.
Nenadarmo to tak veľmi oslavujú a odporúčajú všeobecné modlitby cirkevné (ktoré sú zrkadlom viery), potom učitelia cirkvi, svätí a kazatelia cirkvi po celom svete !
Teda netráp sa nerozumne tým, či túto vzácnu pravdu podaktorý z miliónov ctiteľov Panny Márie zneužije. Nehľadajže na slnku tejto pravdy škvrny, ale teš sa skorej jeho prevzácnemu svetlu a milej teplote, ktoré radosť prináša miliónom i — tebe !



3. Či toto nie je to isté ako prisľúbenie karmelského Škapuliara ?


Či náuka, že opravdivý ctiteľ Panny Márie nezahynie, nie je to isté, ako prisľúbenie karmelského škapuliara ? Odpoveď: Je podobné, ale nie je celkom to isté.
I. Naša náuka má širšiu platnosť. My dokazujeme celkom všeobecne o úcte k Panne Márii, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. Škapuliarske prisľúbenie zas hovorí rovno len o jednom spôsobe úcty k Panne Márii: nezahynie, kto umrie, zbožne nosiac toto rúcho Panny Márie.
II. Naša náuka má pevnejší základ: Na čomže spočíva objavenie a prisľúbenie škapuliara? Spočíva na súkromnom zjavení bl. Šimona Stocka.
Naša pravda, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie, má však nesrovnateľne pevnejší základ, lebo vyrastá rovno z koreňa viery od Krista zasadenej — veď nasleduje z postavenia Panny Márie, t. j. z toho, že nám je Matka podľa duše.
Tento rozdiel, pravda, veľa ľudí neporozumie, alebo ho dosť neuváži. Vysvetlime si ho.
1. Odkiaľ vieme o prisľúbení škapuliarskom ? Zo súkromného zjavenia, ktoré mal, ako sa nábožne prijíma, bl. Šimon Stock, generál karmeliíov.
2. A odkiaľ vieme o pravde našej výpovedi, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie ? Ona nie je len zo súkromného zjavenia, ale vyrastá rovno z viery. Je v semienku, v kliku božieho zjavenia !
Teda táto náuka, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie, má neporovnateľne pevnejší základ a tým neporovnateľne pevnejšiu istotu.
III. Ale toto nie je nijak na umenšenie, na škodu škapuliara ! Lebo veď o nosení škapuliara (okrem jeho vlastného prisľúbenia) platí tiež aj naša náuka, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie. — Nosif škapuliar je tiež úctou Panny Márie.
Teda i na škapuliar padá tá istá istota, ktorú má naša náuka. Tak, že keby, povedzme, zjavenia bl. Šimonovi Stockovi ani nebolo bývalo — predsa by škapuliaru zostávala istota ešte pevnejšieho základu, ktorá patrí náuke vyvierajúcej z viery, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Teda naša náuka je mimoriadnym potvrdením a odporúčaním, aby sme pobožné nosili škapuliar.
IV. Ťažkosť. Ani škapuliar, ani inakšie skutky vonkajšej úcty Panny Márie nemôžu nahradiť zásluhy pred Bohom, ani pokánie; teda ani škapuliar, ani úcta Panny Márie hádam nepomáha tak veľa.
Odpoveď: To je istá vec, že ani škapuliar, ani inakšie skutky vonkajšej úcty Panny Márie nemôžu nahradiť zásluhy alebo pokánie. Ale z toho nenasleduje, že je to daromná vec !
Lebo nosením škapuliara atď. nadobúdame si akési PRÁVO na osobitnú ochranu Kráľovnej Nebies — a tým pripravujeme sa na prijatie milostí obrátenia, ktoré i najtvrdšie srdcia obmäkčujú a k Bohu nazpät privádzajú !
Slovom vonkajšia úcta Panny Márie nenahradzuje pokánie, obrátenie alebo zásluhy pred Bohom — ale hej, PRIVÁDZA do nich !
Hej, nik sa nespasí, ak nebude bez hriechu. Ale práve nábožná úcta Panny Márie prináša milosť obrátenia; podvihne z hriechov, keď pravý ctiteľ Panny Márie do nich padne; a konečne privádza ho pod ochranou Nebeskej Matky — do šťastlivej večnosti !



Slovo na rozlúčku.


Bratia, sestry, videli sme jasne dôkazy, vysvetlenia a rozlúštenia ťažkostí a ďakujeme Božskému Srdcu za sladkú pravdu, že pravý ctiteľ Panny Márie nezahynie.
Hej, dobre vieme, že bez milosti Božej nik sa nespasí — ale pravý ctiteľ Panny Márie iste obsiahne od tej »Brány Nebeskej«, že: alebo vytrvá v milosti Božej, alebo si ju zas nadobudne, keď ju stratil, alebo aspoň umrie v nej !
Bratia, sestry, keď vám srdce centovou ťarchou tlačí neistota, či sa spasíte a či nie: buďte praví a vytrvalí ctitelia Matky milosti a iste sa spasíte.
Či sa nešťastlivým cítiš prehriešny zvyk; nariekaš v putách a v hriechoch, do ktorých si upadol; nedarí sa ti ľahko oslobodiť sa hriešneho zvyku a bojíš sa, aby ťa smrť v hriechu nezastihla ? Poď, cti si Nebeskú Pannu, každý deň, čo len Zdravasom — »Málo a stále« radia svätí — pros ju často o svoje spasenie a — obsiahneš ho !
A či máš hádam pomútené svedomie a trápiš i seba i spovedníkov, že ti nemôžu vrátiť pokoj mysli ? Počuj: cti si Pannu Máriu a ona ťa spasí ! Nemôžeš pochybovať ani za mak.
Matka, čo sa staráš o spasenie svojich detí, vštepže im hlboko do mladých sŕdc túto úctu — a zaistila si im nebo !
Učitelia, upozornite svojich žiakov na túto pobožnosť — osvietite ich nebeskou náukou !
Spovedníci, odporúčajte horlivo tento prostriedok obsiahnuť milosť vytrvať v dobrom až do konca. Uvidíte: hriešnici sa budú obracať, spravodliví stanú sa svätými, všetci budú umierať v milosti božej.
Kazatelia, kážte o »Bráne Nebeskej«: premeníte i najtvrdších ľudí !
Ach, akože sa budeme spoločne tešiť v nebi, drahý čitateľ, keď poslúchneš moju radu a moje skromné slová ti čo len troška pomôžu do neba ! Vtedy už radostne skúsime na sebe samých, že ozaj PRAVÝ CTITEE PANNV MÁRIE NEZAHYNIE!
Dajže to, premilosrdné Božské Srdce, ktoré si nám dalo predobrotivú Matku — »Bránu Nebeskú« !



Niekoľko príkladov, ako sa Panna Mária stará o svojich ctiteľov.


Vedel, že ešte neumrie...
Škótsky biskup, idúc birmovať, pešo chodil so svojím tajomníkom po vrchoch svojho biskupstva. Raz ho noc zastihla v jednej hore, kde zablúdili. Dlho-dlho hľadali ľudský príbytok. Konečne našli kolibu biednej rodinky. Tam ich pekne prijali, nevediac, kto sú, čo sú. Biskup zas nevedel, či sú katolíci, či protestanti.
Gazdiná chytro prikryla stôl. Pustili sa do rozhovoru, zdržanlivo, ako s cudzími. Biskup hneď spozoroval akýsi smútok u nich.
— Ste ľudia dobrí, vravel, ale zdáte sa mi akosi smutní.
— Tak je, žiaľbohu, odpovedala gazdiná, obľahčujúc si srdce. Náš staručký otec ide zomrieť; ale ešte väčšmi nám je ľúto, že sa nechce pripraviť na smrť, lebo že i tak ešte neumrie.
— Dovolíte mi ho pozrieť ? — pýtal sa biskup dojatý.
Zaviedli ho k nemu. Na biednom ležisku bol starec, už mal dušu na jazyku, ako sa vraví. Ale keď sa biskup opatrne dotkol blízkeho konca, umierajúci sobral všetku silu a s veľkou istotou odpovedal:
— Nie, ešte nezomriem !
— Ale, priateľko, prečože myslíte, že ešte nezomriete ? Vo vašom veku a s vašou chorobou !...
Živým, ostrým pohľadom pozrel starec na biskupa a pýta sa ho:
— Ste katolík ?
— Hej, som — odpovedá biskup.
— Nuž, vtedy vám poviem, prečo som istý, že ešte nezomriem. Od svojho prvého sv. prijímania v kostole vo Swingfort-e ani dňa som nevynechal, žeby som nebol prosil Pannu Máriu o milosť: nezomrieť bez kňaza. A či myslíte, že ma nevyslyší ?
— Nebeská Matka naša vyslyšala vás! — zvolal biskup dojatý. — Čo s vami hovorí, je nielen kňaz, ale váš biskup. A teraz rozumiem, prečo sme zablúdili v hore. Panna Mária ma priviedla k vám ! Nato rozopäl biskup plášť a ukázal mu biskupský kríž na prsiach.
Starý sa od radosti celý premenil a pozdvihnúc oči k nebu, šepkal: »Ďakujem ti, Nebeská Matka moja! Vedel som, že mi nedáš zomrieť bez sv. spovede.« Potom sa obrátil k svojmu biskupovi a prosil ho:
— Vyspovedajte ma ! Cítim, že idem zomrieť !
O chvíľu potom oddal dušu Bohu.



Šťastlivý — nešťastník.


M. Blot, apoštolský misionár, karmelita, píše: V Paríži jeden z našich starých žiakov strelil si dve guľky do hlavy, aby sa zmárnil. Ale na smrť ranený, proti očakávaniu, dostatočne nadobudol povedomie a reč. Mohol sa ľútostivé vyspovedať a prijať sv. pomazanie.
Potom si skrčenými rukami odokryl prsia, ukázal škapuliar, ktorý vždy nosil, a povedal hlasom umierajúceho:
»Za života toľko som prosieval Pannu Máriu, aby sa v deň smrti nado mnou zľutovala!.. .«")



Prosieval Pannu Máriu, aby sa ho nezriekla.


Vo Španielsku vo Valencii žil veľký zlodej. Aby nepadol do rúk spravodlivosti, rozhodol sa stať mohamedánom. Už sa pobral do prístavu sadnúť si na loď a odísť do Afriky. Náhodou šiel popri kostole, kde práve kázal P. Hieronym Lopez zo Spoločnosti Ježišovej. Kázal o božom milosrdenstve. Hriešnik počúva. Dotklo sa ho to. Hodil sa pátrovi k nohám a vyspovedal sa. Keď sa ho páter opýtal, či azda odbavoval akúsi pobožnosť, že s ním Boh tak milosrdne zachádzal, odpovedal, že jeho pobožnosť bola: každý deň prosiť Pannu Máriu, aby sa ho nezriekla.



Ruženec umierajúcej, čo sa väčšmi bála muža ako Boha.


Bolo to v decembri 1855. Raz večer po veľkej robote utiahol sa kňaz Barón (vtedy duchovný v meste Douai v severnom Francúzsku), do skromného príbytku a oddychoval si po apoštolskej robote, modliac sa kňazské hodinky. Naraz zabúcha dakto na bránu. Otvorí. Vidí dievčatko, ktoré ho prosí, aby šiel ku chorej žene, lebo je blízko smrti. Býva na ulici... č. 28. Dobrý kňaz chcel pretrhnúť modlitbu a hneď ísť s dieťaťom. Ale dievča mu povedalo, že vec tak nesúri, len prosia, aby to neodložil na zajtra ... Kňaz teda prosil adresu chorej a povedal dieťaťu, aby išlo oznámiť, že čoskoro príde.
Keď teda skončil hodinky, dal sa na cestu, nedbajúc, že sa len tak leje a že je dosť chladno. Veď išlo o dušu. Prišiel do udanej ulice a vstúpil do domu č. 18, mysliac, že to je to číslo, ktoré mu dievča udalo. Dom bol chudobný, nebolo v ňom vrátnika. Hmatajúc vyšiel kňaz schodami na prvé poschodie a zaklopal na prvé dvere. Ktosi mu šiel otvoriť, ale keď zbadal cirkevný oblek, surovo sa nahneval a urážkami odpovedal na zdvorilú otázku kňazovu, či je to nie izba chorej ženy. Ten mu zavrel dvere pred nosom.
Zaklopal na nasledujúce dvere; ani tam ho oveľa lepšie neprivítali.
Potom vyšiel na druhé poschodie. Na chodbe bol malý chlapec.
— Dieťa moje — povedal mu kňaz — mohol by si mi ukázať izbu chudobnej ženy, ktorá býva v tomto dome a je veľmi chorá. Volá sa pani G.
Hentam na konci chodby je chudobná žena a veľmi chorá, pán farár. Otec povedal, že noc neprežije. Ale zdá sa mi, že sa tak nevolá, ako vravíte.
— Meno neškodí... Buď tak dobrý, zaveď ma ta. — Chlapec ho zaviedol.
Kňaz zaklopal a vošiel. Pri posteli, kde naozaj ležala na smrť chorá žena, sedel asi päťdesiatročný človek, ktorý vstal a zdal sa veľmi prekvapený, keď videl kňaza. Tento ho pekne pozdravil a pýtal sa ho, ako sa má jeho žena:
— Lebo toto je doista vaša žena a vy ste pán G.
— Ja ? — surovo odpovedal chlap.
— Nie! Ktože vám povedal, aby ste sem prišli a miešali sa do nás ?
— Ale veď ste práve poslali po mňa !
— odpovedal kňaz veľmi zarazený. — Povedali mi, že chudobná, ťažko chorá pani G. poslala po mňa, aby som ju zaopatril. Ale ak som sa i pomýlil v ulici alebo v Čísle domu, izby, myslím, že táto chudobná pani nie menej potrebuje mojej pomoci. Doista Pán Boh ma viedol sem a dopustil tento omyl...
— Oh, tak je, velebný pane — šepkala slabým hlasom umierajúca. — Pán Boh vás sem doviedol !
— Nijako nie ! — zúrivo odsekol jej muž. — Už vyše desať rokov nevkročil k nám kňaz. Nebudete spovedať moju ženu. Ona je moja. Starajte sa o seba !
— Veľmi sa mýlite, pane — láskavé, ale rázne povedal kňaz. — Vaša žena patrí najprv Pánu Bohu a len potom vám. Nemáte práva rozhodovať o jej duši. Keď sa vaša žena chce spovedať, vyspovedám ju. Moja povinnosť je neopustiť ju, iba ak by dobrovoľne odbila moju službu.
— Pani, žiadate si smieriť sa s Bohom a umrieť po kresťansky ?
Chudobná žena pozdvihla ruky k nebu a od radosti pustila sa do plaču.
— To Pán Boh všetko tak urobil — vravela. — Už viac dní som prosila muža, aby mi zavolal kňaza, ale vždy odoprel. Hej, chcem sa smieriť s Bohom, ktorý sa zmiloval nado mnou !
— Počujete, pane — povedal kňaz, obrátiac sa k mužovi. — Buďte taký dobrý, nechajte nás na chvíľku samotných.
Tieto slová tak rázne povedal, že pán bol ako by nútený vzdialiť sa. Mrmľajúc odišiel.
Kňaz priblížil sa ku chorej.
— Hľa, čo ma zachránilo —-plačúc vravela umierajúca a ukázala kňazovi ruženec, zavesený pri posteli. — Bola som slabá a viac som sa bála muža ako Boha. Aby som vyhla zvadám, už jedenásty rok som si nekonala kresťanské povinnosti. Ale neprestala s o m s a odporúčať predobrej Panne Márii. Každý deň pomodlila som sa dačo z ruženca. Vždy som si zachovala lásku k Matke Božej. Ona vás, velebný pane, ku mne priviedla. Ona mi zachránila úbohú dušu !
Kňaz bol hlboko dojatý týmto prejavom. Potešil chorú, pomohol jej vyspovedať sa, dal jej rozhrešenie a povedal, aby sa čo najlepšie pripravila prijať Spasiteľa a sv. pomazanie, že čoskoro príde.
Keď vychádzal, podával ruku mužovi. Neprijal ju a veľmi mrzutý vrátil sa ku šťastlivej manželke ...
Kňaz pozrel teraz v knižočke adresu chorej, ktorú hľadal. Zbadal, že mal napísané nie číslo 18, ale 28. Chváliac Boha za šťastlivý omyl, ponáhľal sa do domu číslo 28, kde naozaj našiel chorú, ktorá ho čakala. Vyspovedal ju. Potom bez meškania išiel zobudiť kostolníka, vzal Najsv. sviatosť a svätý olej a tak sa vybral ku svojim dvom chorým. Ale keď vstúpil do domu číslo 18, chorá práve umrela ... Šťastlivá bola, že vo sviatostnom rozhrešení dostala odpustenie hriechov.



»Priateľ môj, už ta mám ...«


Akýsi človek, ktorý stratil česť a bál sa policajného prenasledovania, rovno chcel si siahnuť na život, aby sa oslobodil strachu. Márne ho odhováral páter Millériot S. J. (známy apoštol robotníkov a chudobných v Paríži).
— Aspoň — vravel mu horlivý misionár — aspoň doprajte mi jednu vec: dám vám škapuliar; sľúbte mi, že ho nikdy neodložíte !«
— Otče, sľubujem vám to ... Vy ste boli taký dobrý ku mne ! ...
Odchádza ... Páter si celkom potichu povedal po apoštolský, prostučko (ako to rád vravieval): »Priateľ môj, už ťa mám ... Ak chceš, môžeš sa zabiť... ty tak neumrieš.«
Nešťastník, ktorého prenasledovalo pokušenie zúfať, hodil sa ten istý deň do rieky Seiney, aby splnil nešťastné rozhodnutie. Ale nikdy nemohol sa utopiť, čo sa aj dva razy hodil a čo aj nevedel plávať. Mal sv. škapuliar. Vytiahli ho. Bol veľmi chorý a obrátil sa.



Vojakovi nedala zomrieť bez spovede.


Udalosť z vojny medzi Severom a Juhom v Spojených štátoch Ameriky r. 1860—1865.
Za útoku na Goldsborough, v Severnej Karolíne (ktorý viedol generál Soster), zanechali mladého raneného vojaka na poli ako mŕtveho. Pravda, hovoriť nevládal, ale bol pri sebe. Zbadal, že neďaleko neho chodia vojaci, ktorí prišli hľadať ranených.
»Svätá Matka Božia«, vravel si, »mám ťažký hriech na duši, nenechaj ma zomrieť bez kňaza !«
Ako by rovno na jeho prosbu, prišli vojaci s nosidlami až ku nemu. Ale keď zbadali, že už-už dokonáva, povedali bez starosti: »Ach, škoda sa baviť s ním. Skôr zomrie, ako ho zanesieme do poľnej nemocnice.« Odišli a nechali nešťastníka. On, chudák, všetko počul, čo hovorili.
Keď videl, že ho ľudia opustili, ešte naliehavejšie prosil Našu Paniu, aby ho nenechala zomrieť v hriechoch.
Tí s nosidlami boli už dosť ďaleko, keď jeden z nich, hádam trochu ľudskejší ako druhí, povedal spoločníkom:
»Vráťme sa k tomu bedárovi. Nemôžeme nechať priateľa takto umrieť, ani sa nepokúsiac zachrániť ho.«
Vrátil sa s niekoľkými. Keď boli pri ranenom, tento sosbieral všetky sily a povedal im: »Pre Božiu lásku, odneste ma odtiaľto!«
Uložili ho na nosidlá a niesli na pole, kde aj veľa iných vojakov zápasilo so smrťou.
Keď posnášali všetkých ranených, dali ich odniesť do vojenskej nemocnice v Newbern- e, kde opatrovaly Milosrdné Sestry. Bola to dlhá a ťažká trojdňová cesta. Horúčosť a ustatosť ešte žväčšovaly muky chorých. Ale konečne našli odpočinok a potrebnú opateru.
Keď lekár skúmal a obzeral rany toho biedneho vojaka, ktorý tak horlivo prosil o pomoc Pannu Máriu, povedal sestrám, že už nieto ani najmenšej nádeje na uzdravenie, smrť je už blízko a môže prísť každú chvíľku.
Keď chorý pri operácii stratil povedomie, sestra čakala pri ňom a striehla na priaznivú chvíľku pripraviť ho na súd Boží. Po chvíľke zbadala, že niečo hľadá a keď to našiel, otvoril oči s veľkou spokojnosťou. Keď sa schýlila k nemu, aby sa dozvedela príčinu jeho radosti a aby mu povedala niekoľko milých slov, videla, že stíska škapuliar.
Povedal jej: »Nech je požehnaná Matka Božia ! Vyslyšala moju modlitbu a neopustila ma.«
Potom sestričke pomaly vyrozprával strach, ktorý mal pred smrťou na bojisku a že často opakoval modlitbu: »ó dobrá Panna, som v smrteľnom hriechu, nedaj mi zomrieť bez kňaza.«
»A teraz, sestrička«, pokračoval, »zaraz mi priveďte daktorého. Viem, že už dlho nebudem žiť a už veľa rokov som sa nespovedal.«
Kňaz nemocnice prišiel k umierajúcemu. Veľmi horlivé sa smieril s Pánom Bohom, prijal Spasiteľa a sv. pomazanie.
Keď mu sestra pomáhala ďakovať Pánu Bohu po sv. prijímaní, otvoril jej svoje srdce:
»Už od detinstva«, vravel, »žil som ako tulák. Nestaral som sa o nič. Od prvého sv. prijímania ani raz som nepristúpil ku sv. sviatostiam. Ale vždy som si zachoval trochu lásky k Panne Márii, 1ebo už o d detinstva mi matka, dobrá Írka, vštepila do srdca úctu k Panne Márii. Keď som šiel do boja, postaral som sa o dva škapuliare. A dobre som urobil, že som sa dal pod ochranu Panny Márie ! Navidomoči ma chránila.«
Prijatie sv. sviatostí dalo mu trochu sily na niekoľko hodín, ale čoskoro zas upadol do mdlôb a na druhý deň večer po príchode do nemocnice ticho oddal dušu Bohu.



Čo urobil vodca zbojníkov »pre lásku Máriinu« a ako sa mu odplatila.


P. Július Recupito, učený jezuita neapolský (tak píše sv. Alfonz Liguori vo svojej knihe Slávy Panny Márie), vydal pozoruhodné dielo o znakoch vyvolenia Božieho. Na konci knihy napísal tieto riadky:
Nemôžem zamlčať celkom nový príklad, ktorý mi rozprával vážny biskup, komu sa môže veriť.
»Pred niekoľkými rokmi, neďaleko slávneho talianskeho mesta, ktoré patrilo pod správu toho preláta, vystrájal svoje lúpežníctvo akýsi vodca zbojníkov. Raz mu priviedli spoločníci krásne mladé dievča. To veľmi prosilo vodcu zbojníkov, aby mu zachoval nevinnosť a naliehavú prosbu zdôrazňovalo slovami: Pre lásku Máriinu ! Iskierka úcty k Panne Márii ešte tlela v srdci tohto zbojníka a zvíťazila v ňom nad ohňom hriešnej žiadosti. Nielen že pristal na žiadosť mladého dievčaťa, ale ho aj sám odviedol na bezpečné miesto, aby ho azda iní zbojníci nezhanobili. Keď ho prepúšťal, prosil dievča, aby ho odporúčalo tej Panne Márii, ktorú tak rada má.
Nasledujúcej noci, vo sne, zjavila sa zbojníkovi akási kráľovná s prívetivou tvárou. Láskavo sa naňho pozrela a dobrotivé mu povedala: »Čo si ty včera z lásky ku mne urobil, bolo mi veľmi milé; príležitostne rozpamätám sa na teba!« Hneď sa zobudil. Ale pekný sen zdal sa mu len — snom a preto skoro zabudol naň.
Trochu neskôr chytili nášho zlodeja a hodili do žalára. V noci pred odpravou sa mu znovu zjavila milá Kráľovná a povedala mu: »Či ma poznáš ?« Odpovedal jej, že kedysi naozaj videl osobu jej veľmi podobnú. Kráľovná mu vtedy pripomenula to, čo mu predtým bola povedala. Potom pridala: »Som Mária, Kráľovná neba i zeme. Z lásky ku mne si ušetril to dievča, ktoré sa mi zasvätilo. Prinášam ti odmenu za ten skutok: keď ťa odpravia so sveta, uvediem ťa do nebeskej slávy !«
Táto neobyčajná udalosť hneď prebrala zbojníka zo sna a milosť Božia, ktorá účinkovala v jeho duši, posilnila ho v presvedčení, že sa mu zjavila Nebeská Kráľovná a že mu prisľúbila spasenie. Aj ho videli, ako sa trasie od radosti a žiada si, aby ho čo najskôr viedli pod šibenicu, o ktorej vedel, že je to pre neho cesta do pravého života.
Obdivovali v ňom čudnú miešaninu dvoch protivných citov v tom istom čase: hlboký žiaľ a nevýslovnú radosť. Lebo s jednej strany prejavoval trpkú bolesť nad svojimi hriechami, s druhej strany myšlienka na trest, ktorý už-už podstupoval, robila mu neobyčajnú radosť. Vraveli, že je ako mučeník, čo letí na smrť, a nie ako zbojník, ktorého vedú pod šibenicu: trest sa u neho mení na víťazstvo.
S veľkou ľútosťou a s neobyčajnou radosťou sa vyspovedal a spovedníka poveril, aby to celému svetu vyjavil. On to aj hneď urobil z vysokých schodov šibenice. Ľud, keď počul novinu, ďakoval Bohu, plakal od radosti a pretekal sa vychvaľovať preveľké milosrdenstvo Matky Božej.
Za ten čas už bolo vidieť na šibenici zbojníkovu mŕtvolu, ale — mala príjemný výraz a dojímavú jasnosť.



Doslov.


Na žiadosť našich najdôst. p. biskupov zasvätili sme sa 8. decembra 1943 po celom Slovensku Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie — tak, ako už pred rokom (8. dec. 1942) vo svätopeterskej bazilike zasvätil mu sv. Otec celú sv. cirkev.
Toto zasvätenie "žiadala si Panna Mária vo fatimských zjaveniach (roku 1917). 0 Fatime vyšla zaujímavá a časová knižka od P. Jozefa Webera S. J.: »Fatima. Odkaz Panny Márie.« V nej sa dočítate o tých zjaveniach, o ich hodnovernosti a ako ich cirkevná vrchnosť po dlhom skúmaní odobrila. Aj to nájdete tam, čo je ten odkaz Panny Márie pre tieto ťažké vojnové časy.



Jadro odkazu je toto:


Táto vojna, ktorú predpovedala Panna Mária, a všetky trápenia s ňou spojené, sú božím trestom za naše hriechy. Keď chceme, aby prestala, treba sa nám zas obrátiť k Pánu Bohu.
Druhý odkaz: odprosujme Pána Boha za mnohé urážky a bezbožnosti terajších čias a obetujme za obrátenie hriešnikov dobrovoľné obety i trápenia.
Tretí odkaz: »Ja som prišla prosiť zasvätenie sveta môjmu nepoškvrnenému Srdcu a tiež vynahradzujúce sväté prijímania na prvé soboty mesiaca. Ak moju žiadosť splnia, bič boží sa oddiali alebo zmierni... Rusko sa obráti a svet dostane obdobie pokoja, Portugalsko zachová si dar viery ...« (str. 45).
Aby sme sa čím skôr oslobodili vojny a jej trápenia — všimnime si týchto troch odkazov. My sme ešte vojnu a jej trápenia neskúsili v takej miere, ako toľké iné národy! Tým vrúcnejšie sa obráťme k Bohu, odprosujme ho a obetujme za obrátenie hriešnikov — aby nás zachránil.
Zasvätenie sme v kostoloch na Slovensku už vykonali. Milé bude Panne Márii, keď si ho napr. na jej sviatky, doma v rodinke, obnovíme a budeme žiť v duchu tohto zasvätenia.
Ešte dve prisľúbenia Fatimskej Panny Márie nemôžeme obísť tu, lebo sa týkajú nášho spasenia:
1. Prisľúbenie o pobožnosti k Srdcu Panny Márie. Pri druhom zjavení povedala Najsvätejšia Panna: »Ježiš chce ustáliť na zemi a rozšíriť pobožnosť môjho nepoškvrneného Srdca. Tomu, ktosi osvojí túto pobožnosť, sľubujem spasenie. Tieto duše budú premilé Bohu. Budú ako by kvietky, ktoré ja položím pred jeho trón (str. 30).
Úcta k nasvätejšiemu Srdcu Panny Márie nie je nová. Je už dávno odobrená od sv. cirkvi. Spojme ju s úctou k Božskému Srdcu.
2. Veľké prisľúbenie Panny Márie.
Panna Mária, ukazujúc Lucii svoje Srdce ovinuté tŕnim, hovorila jej:
— Pozri, dcéra moja, moje Srdce ovinuté tŕnim, ktorým ho nevďační ľudia každú chvíľu pichajú, keď preklínajú a nevďační sú. Aspoň ty sa pousiluj potešovať ma. A v mojom mene oznám toto:
»Sľubujem, že v hodinku smrti vyprosím na spasenie potrebné milosti všetkým, čo v päť po seba nasledujúcich prvých sobôt sa vyspovedajú, pristúpia k sv. prijímaniu, pomodlia sa ruženec (päť desiatkový!), strávia štvrťhodinku so mnou, rozjímajúc o ružencových tajomstvách tým úmyslom, aby dali vy náhradu môjmu Srdcu«.
Krásne prisľúbenie — podobné veľkému prisľúbeniu Božského Srdca ! Matka podáva tu ruku dieťaťu — ktože by sa jej nechytil s radosťou a nezabezpečil si dušu týmto novým spôsobom ?!
(Prečítajte si celé zjavenie na str. 171/2 i vysvetlenie podmienok str. 173/4).
Sláva predobrotivému Srdcu Panny Márie, ktoré sa viac stará o naše spasenie ako my sami. Nezanedbajme teda túto prekrásnu výhodu pre jej ctiteľov, aby sme skúsili sami na sebe jej dobrotu !



SOZNAM KATOLÍCKYCH SPISOV:


č. 1. Riadenie božie.
č. 2. Zlatý kľúč do neba.
č. 3, Večné pravdy.
č. 4. Opatera božia a modlitba.
č. 5. Štvrté prikázanie.
č. 6. Prevrátený svet.
č. 7. Odhodená perla.
č. 8. Pobožnosť k B. Srdcu Ježišovmu.
č. 9. Ako sa krešú svätí.
č. 10. Opravdivý ctiteľ P. Márie nezahynie.
č. 11. Cesta do neba.
č. 12. Margitka apoštolka.
č. 13. Krásna doba mladej lásky.
č. 14. Nebeská rosička.
č. 15. Voda sv. Ignáca.
č. 16. Pravá cesta k blaženému manželstvu.
č. 17. Svätý Judáš Tadeáš.
č. 18. V ďalekom svete.
č. 19. Príručka pravej pobožnosti k P. Márii.
č. 20. Malé tajomstvo.
č. 21. Cena posväcujúcej milosti.
č. 22. Svätá hodina na česť smrteľného zápasu Krista Pána.
č. 23. Poist si večné spasenie,
č. 24. Dajme Boha deťom,
č. 25. Nerob to !
č- 26. Poistný ventil.
č 27. Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych,
č. 28. Naša odpoveď na fatimské posolstvo Panny Márie.