Rajecký (Škrábik, Andrej)


Rímska otázka



RÍMSKA OTÁZKA
Napísal: RAJECKÝ
ČÍSLO PODIELOVÝCH KNÍH 154
SPOLOK SV. VOJTECHA V TRNAVE 1930

Nihil obstat — Niet námietky
Dr. Aemilius Funczík censor dioec. Nr. 6136/929.
Imprimatur — Vytlačiť povoľujem
Trnava, die 6. augusti 1929 Carolus Nečesálek vic. gener

Kníhtlačiareň Spolku Sv. Vojtecha v Trnave



Obsah



Prívet
CHUDOBNÍ POCESTNÍ
CIRKEVNÝ ŠTÁT
ŤAŽKÉ VÍCHRE
RÍMSKA OTÁZKA
RIEŠENIE RÍMSKEJ OTÁZKY
ZAISTENIE SLOBODY PÁPEŽOVEJ

Prívet


11. február 1929 ostane večne pamätným v dejinách ľudstva. V tento deň, keď slávime sviatok Lurdskej Panny Márie, v Ríme, v pápežskom paláci, Lateráne bola podpísaná zmluva medzi Svätou Stolicou a Talianskom. Touto zmluvou bola riešená takzvaná „rímska otázka", ktorá po dlhé roky znemožňovala priateľský pomer medzi katolíckou Cirkvou a Talianskom.
O tejto veľavýznamne j udalosti napísali veľa kníh a článkov v rečiach všetkých národov.
Spolok svätého Vojtecha, ako najväčšia kultúrna ustanovizeň slovenského národa, chce aj nášmu ľudu podať o tejto otázke, ktorá celý svet zaujíma, jasný a čistý obraz. Tomuto cieľu má slúžiť prítomný spisok, ktorý ti, Milý Čitateľ, do rúk dávame. Čerpaj z neho a ešte viacej lásky k Cirkvi a Námestníkovi Kristovmu na zemi.



CHUDOBNÍ POCESTNÍ


Roku 63 po narodení Ježiša Krista, za panovania ukrutného cisára Nerona. v jedon krásny podvečer malá spoločnosť sa približovala k Rímu. Boli to cudzinci. Odev mali neobyčajný, jednoduchý a veľmi zaprášený. Rozprávali cudzou rečou.
Ich príchod nikoho neprekvapil. Veď Rím bo! strediskom sveta. Veľká ríša Rimanov panovala aj nad najodľahlejšími krajinami, ako: Anglicko, Španielsko, Francúzsko. Germánia, Panónia a Dácia, Grécko a Trácko, Afrika s Egyptom, Malá Ázia s Palestínou a Sýriou. Rimani z týchto krajín a národov si vyberali vojakov a prinášali otrokov. Rím a jeho okolie videly rozličné postavy a kroje, a počuly reči celého sveta.
Naši pocestní približovali sa k mestu od Ostie. Ostia bola morským prístavom Ríma. Aj oni prišli loďou ta, odtiaľ však, súc chudobní, peši sa poberali do mesta. Kráčali ticho, temer bez slova, súc do myšlienok zahrúžení. Nezaujímal ich ani hlučný život hradskej, po ktorej hnali kŕdle volov, oviec a iného dobytka. Aj tieto priviezli loďou do Ostie. Odtiaľto časť dobytka prevážali na malých loďkách po rieke Tiber, väčšinou však hnali dobytok po hradskej.
Keď naši pocestní dochádzali k pevným múrom mesta, jedon z nich začal ostatným vysvetľovať zvláštnosti mesta.
Ukázal na pevné hradby, ktoré mesto pred nepriateľským útokom chránily. Potom im poukazoval nádherné náhrobné pomníky, ktoré si popredné rodiny popri hradskej vystavaly. Medzi nimi vyčnievala vysoká pyramida Cestiusa. To bol bohatý kupec, a tak mal možnosť vystavať si krásnu hrobku. „A čo má z nej?" poznamenal vysvetľujúci pocestný. „Tie peniaze mohol radšie obrátiť na uľavenie biedy."
Stráž pri bráne si pocestnvch ani nevšimla. Ktože by sa staral o niekoľkých chudobných mužov?
Cesta ich viedla záhradami, v ktorých sa vvpínaly paláce bohatých veľmožov. Potom prišli k veľkým staviskám, ku kasárňam pretoriánov.
„Pretoriáni sú vojaci" — vysvetľuje ďalej pocestný ostatným — „ktorí strážia cisársky palác. Je ich vyše 20.000. Nero sa veľmi bojí o život. Máva ťažké sny. Zdá sa mu. že ho všade prenasledujú. Stále vidí krvavé obrazv svojej matky, brata, učiteľa, manželkv. ktorých dal povraždiť. A ešte viacej sa bojí živých. V každom vidí nepriateľa. Nemá pokoja ani vo svojom „zlatom dome", ktorý stojí tu pred nami."
Pocestní sa zastavili. Nikdy nevídaná krása paláca ich akoby k zemi prikovala. Neronov „zlatý dom" stál uprostred večnej zelene, a stále zakvitnutého parku. Pred palácom vyčnievaly dlhé rady vysokých mramorových stĺpov, a ohromná 40 metrov vysoká socha cisárova. Opravdu, primerané sídlo hlavy svetového štátu.
Odtiaľto pocestní išli na fórum. To bolo najnádhernejšie námestie Ríma. Tam zasedával senát, tam vykladali svoje múdrosti mudrci, tam stál kostol Jupiterov, hlavného to boha Rimanov, tam súdili, tam stály sochy národných hrdinov, tam stála slávna kazateľnica z nepriateľských lodí zhotovená — a tam bol aj podzemný žalár Mamertin zvaný.
Keď pocestní vychádzali z pomedzi podivných stavieb na vŕšok, slnko už zapádalo, a zlatými lúčami ešte raz pohladilo nádheru večného mesta. Ponad mramorové stíporady kostolov a bazilík, ponad krásne sochy a paláce, slávobrány a iné pamiatky víťazných vojen ešte raz osvietilo ..zlatý dom" cisárov — a potom zapadlo za Vatikánsky vŕšok.
Našich pocestných si ani v meste nevšimli. Veď sú to len akísi chudobní, bosí Židia, a takých je v Ríme dosť. Obchodujú tu. Cisár Klaudius ich bol vyhnal, ale znovu sa tu usídlili, a teraz v ich rukách sú rozličné obchody.
Rimani sa však v našich pocestných zmýlili. Nie sú to Židia. tým menej prišli za obchodom. To sú učeníci Ježiša Krista, to sú kresťania.
Pozornosť upúta najmä šedivý starec. Šaty má chatrné, ako ostatní. Opiera sa o vysokú palicu, keďže je už staručký. Z očí mu však prepodivné svetlo žiari. Tento starec musel už veľa vidieť, veľa zkúsiť. Je v ňom akási nadzemská múdrosť a nadľudská sila. Sprievodcovia mu veľkú úctu preukazujú.
To je Šimon, syn Jonov. ktorého Pán Ježiš nazval Petrom, a ktorému oddal kľúče od kráľovstva nebeského, taktiež dal mu moc zaväzovať a rozväzovať na zemi i na nebi, ďalej sveril mu svojich baránkov a svoje ovečky, a na ňom postavil svoju Cirkev, o ktorej povedal, že brány pekelné ju nepremôžu.
To je Peter, námestník Kristov, viditeľná hlava kresťanskej Cirkvi, prvý pápež. Ide do Ríma, aby tam tak on, ako aj jeho nástupcovia od tých čias sídlili. Ide do Ríma, aby zaujal pápežskú rezidenciu.
Zbožňovaný, „všemohúci" cisár Nero ani len netuší, že s týmto chatrným starcom vkročila do jeho sídelného mesta väčšia moc. akou on vládne. Nero sa opieral o svojich pretoriánov a legionárov. Vojska mal do 400.000 mužov. Toto vojsko bolo vtedy najväčšou zemskou mocou, ktorú nezdolali ani obrovskí Germáni. ani bystrí Sýri a Parti. Nad silou vojakov, nad mocou štátu však je ešte väčšia sila, ešte silnejšia moc: sila duše. moc Božia.
Nero, rímsky štát! Neopovažujte sa protiviť moci. ktorú sv. Peter predstavuje! Nedajte sa strhnúť zlosťou, neprenasledujte ho. nežalárujte a neusmrcujte. lebo konečné víťazstvo vždy bude jeho!
Sv. Peter a jeho sprievodcovia našli v Ríme útulok u istej židovskej rodiny. Je to pochopiteľné, veď rodom a národnosťou aj naši pocestní boli Židia. S radosťou ich uvítali, veď prichádzali z Jeruzalema, z posvätného mesta Židov. Sotva sa trošku okriali, poprichádzali Židia aj zo súsedných domov. Priestranná izba bola čoskoro preplnená ľuďmi. Dopytovaniu sa na známych nebolo konca-kraja. Potom v reči prešli aj na národ. Na duše všetkých shromaždených zaľahol smútok. ,.Aké krušné je to pre nás všetkých" — nadpriadol slovo starý domáci pán — „že nad Sionom veje pohanská zástava. Na Dávidovom tróne nesedí Žid ale ukrutný Herodes a jeho synovia. Po svätom Šalamúnovom chráme pyšne si vykračujú pohani. Zotročený národ daň platí cudzincom. Ó, Jehova! Dokiaľ budeš trpieť naše pokorenie?!" Na to sa starec rozplakal.
„Neplačte, Otec" — potešoval starého jeho rezký, mladý syn. — „Netraťte nádej! Pokorenie nášho národa je síce hlboké a bolestné, ale ono už nemôže dlho trvať. Tu je plnosť časov. Tu je čas príchodu Mesiáša. Či zabúdate, že naši rabíni vypočítali. že sa už pominulo sedem razy sedemdesiat rokov, o ktorých čítame u Daniela proroka? (Daniel 9, 24—27.) Či zabúdate, čo predpovedal o Mesiášovi Jakub, keď na smrteľnej posteli požehnával svojho syna Júdu? Nebude odňatá berla od Júdu a jeho bedier, dokiaľ nepríde Ten, ktorý má byť poslaný, a On bude očakávanie národov. (I. Mojž. 49, 10.) Už je berla kráľovská od Júdu odňatá, veď národ má za kráľov cudzincov, nie Židov, ale nenávidených Herodesovcov. Každé proroctvo, čo bolo povedané našim otcom, jasne volá: Židia, pozdvihnite hlavy, lebo váš deň stojí na prahu, hodina vašej slobody už bije .. . Nech len zaznie trúba Mesiáša tu som aj ja. Idem za ním. Hor' sa do boja za národ a slobodu! Dolu s krvavými tyranmi, smrť našim nepriateľom!"
Slová rozhorleného mládenca prítomných veľmi rozrušily. Pred takýmto svätým hnevom musia cúvnuť aj tvrdé légie Rimanov.
Len Peter sedel tichúčko. Všetci sa nad tým pozastavili.
„Bratia moji" — povedal neskoršie. — „Proroctvá sa splnily. Čas, o ktorom Daniel a Jakub rozprávali, sa už pominul. Aj ja ťažko znášam jarmo pohanov. Srdce mi kvíli nad utláčaným národom, veď som semenom Abrahámovým, rodom Žid ako vy. Nás všetkých, ešte aj našich kňazov, aj vysokú radu zachvátila nenávisť proti našim utláčateľom. A keď sme čítali, že Mesiáš príde a zasadne na prestol Dávidov, že sa mu všetky národy budú klaňať, že Boh všetkých nepriateľov mu položí za podnôžku jeho nôh — vtedy nás zaslepila naša národná bolesť a hrdosť. Vtedy sme zabudli na iné proroctvá, ktoré sa tiež na Mesiáša vzťahujú. Počujte len niektoré. Prorok Zachariáš písal: Plesaj veľmi, dcéro sionská; veseľ sa, dcéro jeruzalemská: Hľa, tvoj kráľ príde, tebe spravodlivý a spasiteľ; on je chudobný, a sediaci na oslici. na mladom osliatku. (Zach. 9. 9.) Ty si sa odvolával, mladý priateľ, na proroka Daniela. Tak pamätaj aj na koniec jeho proroctva: A po šesťdesiatichdvoch týždňoch zabitý bude Kristus: a nebude ľud jeho, ktorý ho zaprie. A mesto i svätyňu rozmetie ľud s vojvodom, ktorý príde, a koniec jeho bude zkazenie, a po konci vojny uložené zpustošenie. (Dan. 9, 26.) My sme tieto proroctvá nedočítali do konca, lebo sme im nechceli porozumieť."
„Bratia moji! Ako sa to srovnáva? Mesiáš bude kráľom a predsa bude chudobný? Národy mu budú podnôžkou a on bude tichý a pokorný? Národ spasí. a ten národ predsa bude rozmetený? Ja vám túto záhadu objasním:
— Presne v tom čase, ktorý je označený u Daniela proroka, keď — ako Jakub povedal — berla kráľovská bola od Júdu odňatá a daná Herodesovi, narodil sa v Betleheme, ako to Micheáš (5, 2.) predpovedal, z domu Dávidovho pochádzajúcej čistej panny, Márie, prisľúbený Mesiáš. Ježiš je jeho meno. Keď sa mal, ako to náš zákon hovorí, po tridsiatich rokoch vo verejnosti ukázať, vystúpil veľký prorok, Ján Krstiteľ, ako to predpovedal Malachiáš prorok. (3, 1.) Ten ukázal na Ježiša: Ajhľa, Baránok Boží. Ajhľa, ktorý sníma hriechy sveta. Potom Ježiš učil. Tak hovoril, ako človek ešte nikdy, ako ten, kto má moc nad všetkým. A činil veľké divy. Vtedy sa otvorily oči slepých, a otvorily sa uši hluchých. Vtedy poskočil kulhavý ako jeleň, a jazyk nemých sa rozviazal. Také zázraky činil, aké o ňom predpovedal Izaiáš prorok. (Izai 35. 4—6.) Mnohí sme sa pridružili k nemu. Aj ja. Veď sme očakávali, že on vykúpi Izraela a obnoví kráľovstvo izraelské."
.,Počali sme o tom, ale veď ho národ neuznať' — skočil mu do reči ktorýsi prchký poslucháč.
„Neuznal ho národ?" — odpovedal s trpkým úsmevom Peter. „Mal si len vidieť zástup, ktorý ho sprevádzal v nedeľu pred Veľkou nocou do Jeruzalema. Sedel na osliatku, ľudia kvety hádzali pred neho, šaty prestierali na zem a takto mu volali: Hosanna. Synu Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Hosanna na výsosti! Národ. zdravý národ židovský, ten ho uznal. Ale naši vodcovia. Annáš a Kaifáš, farizeji, vysoká rada — tí ho neuznali. Podvodne ho chvtili. na smrť odsúdili, pohanom vydali a ukrižovali. Celkom tak sa to stalo, ako bolo predpovedané. Učeník, Judáš Iškariotský, ho za tridsať strieborných predal, ako to predpovedal prorok Zachariáš. (11, 12—13.) Na kríž ho pribili, tam sa mu posmievali, šaty si rozlosovali a rozdelili, ako to Dávid prorokoval o ňom. Len si prečítajte jeho Žalm 21."
Peter si oddýchol. Akýsi žiaľ sa mu zrkadlil na tvári. Utrel si zaslzavené oči a pokračoval:
„My, vyvolení priatelia jeho, sme ho tiež opustili. Aj ja som sa nad ním pohoršil, aj som ho zaprel... Nerozumuel som vtedy tomu všetkému.
Až neskoršie, na tretí deň, sa nám otvorily oči. Na tretí deň sa zjavil medzi nami Ježiš. Vstal z mŕtvych, a potom ešte 40 dní bol medzi nami. Žatým vstúpil na nebesia pred našimi očami. Za tých 40 dní nám otváral písma a proroctvá, ktoré boly o ňom. Potom sme už jasne videli všetko. Mesiáš prišiel, avšak nie taký. akého ubolený a utlačený židovský národ čakal, ale taký. akého nám Boh nebeský cestou prorokov prisľúbil. Kráľom je on, ale kráľovstvo jeho nie je s tohoto sveta. Kráľom je on, avšak nie kráľom židovským, ale kráľom všetkých duší. Bojovať prišiel, avšak nie proti nadpanstvu Rimanov, ale proti nadvláde diablovej. Neprišiel nad ľuďmi panovať, ale prišiel za ich hriechy trpieť a zomrieť. Ako to Izaiáš predpovedal o ňom (hlava 53): V pravde neduhy naše on vzal na seba, bolesti naše on niesol... on bol ranený pre naše neprávosti, ubitý pre bezbožnosti naše; kára leží pre náš pokoj na ňom, a ranami jeho sme boli uzdravení... Obetovaný bol preto, že sám chcel, a neotvoril úst svojich; ako baránok k zabitiu vedený, a ako ovca pred tým, ktorý ju strihá, onemie a neotvorí úst svojich... preto že vydal na smrť svoj život; so zločincami bol počítaný, a hriechy mnohých niesol ..
,.Bratia moji! Verní synovia Abrahámovi! Bolí ma srdce, keď si pomyslím na osudný omyl. do ktorého upadli naši poprední. Hrozné, čo sa stalo! Keď Ježiša Krista na smrť žiadali. Pilát si umýval ruky, oni však kričali: Jeho krv na nás a na našich synov! Strach a úzkosť svierajú moje útroby pri myšlienke, aký trest čaká na náš národ pre krv Mesiášovu, ktorú vylial. Nechcem sa dožiť chvíle, keď za to hnev Boží na národ príde."
„Bratia, poznáte dejiny národa. Koľko razy sa náš národ zmýlil v svojom povolaní. Preto ho Boh roztrúsil medzi národy. Ale aj preto, aby sme my napravili chybu našich otcov, aby sme medzi pohanmi rozprávali o divných skutkoch jeho. Povolaním nášho národa dnes je to, aby sme boli poslami Mesiášovými, aby sme sa stali hlásateľmi kráľovstva Božieho medzi pohanmi. Bratia! Ja som len preto prišiel do Ríma, do srdca sveta, aby sa odtiaľto ľahko roznieslo slovo Božie medzi všetky národy. Vás povolal Boh, aby ste ma tu prví počuli. Vy ste jeho vyvolenci, aby ste toto pohanské mesto ku Kristovi priviedli."
Peter ešte dlho-dlho, do neskorej noci rozprával a presvedčoval prítomných zo zákona Mojžišovho a z prorokov o Kristovi a o kráľovstve Božom.
Petrove slová sa chytro rozniesly medzi rímskymi Židmi, a zástup, ktorý prichádzal počúvať jeho slová, so dňa na deň rástol. Zvesť o Petrovi dostala sa aj k pohanom. Aj tí prichádzali. Veď Peter hlásal slová nikdy neslýchanej múdrosti; slová, ktoré osvecovaly rozum, oblažovaly srdce — slová života. V ríme ich rozsieval aj sv. Pavol, veľký apoštol národov. A tak prácou dvoch apoštolov vzmáhal sa počet veriacich.
Medzi prvými pohanskými poslucháčmi bol senátor Pudens, člen najvyššej rady rímskej. Jeho šľachetná myseľ s radosťou prijala učenie Kristovo. Ponúkol aj svoj palác sv. Petrovi za príbytok. Nádherné nádvorie, „perystillum" zvané, bolo miestom, kde sa prví kresťania schádzali. Stred dvora tvorila milá záhradka obkľúčená do štvorca širokými chodbami s krásnymi stípami. Tu stál stôl, na ktorom Peter omšu svatu slúžieval. Tu stála mohutná dubová stolica, s ktorej slovo Božie hlásaval.
Táto stolica sa stala trónom pápežov, a bola spomínaná ako odznak (symbol) najvyššej cirkevnej moci. Preto bola vždy uctievaná, a slovo „Svätá Stolica" znamená toľko, ako pápežská moc.
Tak mal Rím odvtedy dva tróny a dvoch panovníkov. Na zlatom tróne sedel cisár Nero, na drevenom stolci sedel prvý pápež, sv. Peter. Cisár mal byť zemským nadpánom, zemským vladárom, aby viedol ľudí k zemskému blahobytu, pápež však duševným vladárom a otcom, ktorý vedie ľudí k duševnému spaseniu. Títo dvaja vladári v súlade a v priateľstve mali spravovať národy, ako manžel a manželka vo svornosti a láske majú pracovať na blahobyte svojich dietok. Neraz však lebo manžel, alebo manželka zničí tento pokoj a spôsobí nevýslovné útrapy celej rodine.
Tak to bolo aj v Ríme. Pyšného cisára Nerona mrzelo, že mesto Rím má krivé, úzke ulice a staré domy. Cisár chcel mať po celom meste rovné a široké ulice, záhrady, parky a nádherné paláce. Ale Rimanom sa ani nesnívalo, aby si pre chúťku cisárovu dali domy zrúcať. Tu cisárovi napadla diabolská myšlienka: čo, keby oheň zničil mesto? Vtedy by každý musel stavať podľa jeho vôle! A onedlho na to cisár dal mesto na niekoľkých miestach podpáliť. Stalo sa to v lete r. 64. Deväť dní zúril hrozný požiar. Mesto temer celé zhorelo; vyše milióna ľudí ostalo bez prístrešia. Obyvatelia utratili šaty, náradie, dobytok a obilie, ba na stá ich prišlo aj o život. Po Ríme rozniesol sa chýr, že mesto dal podpáliť Nero. Už-už sa dvíhala krvavá beštia revolúcie. V tom naľakaný Nero rozposlal podplatencov, aby rozšírili medzi ľudom, že kresťania sú podpaľačmi.
Zúrivosť roztrpčeného ľudu sa na to obrátila proti kresťanom. Sám Nero vydal zákon: „Kresťania sú nepriateľmi štátu, a preto ich treba pochytať a pobiť."
Tak sa začalo krvavé prenasledovanie kresťanov v Ríme. Mužovia a ženy, starci a deti, ba aj nemluvniatka hádzali pred divé zvery. Kati až ustávali v mučení a stínaní kresťanov. V cisárskych záhradách pri nočnej zábave horelo na stá „Neronových faklí", to jest kresťania, slamou obložení, smolou obliati, k stĺpom priviazaní a tak za živa spálení.
Aj sv. Petra chytili. Deväť mesiacov ho držali v podzemnom žalári mamertinskom. Vieme si predstaviť, čo vystál úbohý starec v mokrej pivnici cez taký dlhý čas! A predsa, nezlomným krokom išiel 29. júna r. 67 na vŕšok Vatikán. Keď uvidel kríž, radosťou sa naplnilo jeho srdce, vidiac, že takou smrťou zomrie, ako jeho Majster. Poprosil však katov, aby ho ukrižovali dolu hlavou, keďže nie je hodný zomrieť práve tak, ako Spasiteľ.
Peter, prvý pápež vo väzení, zomiera na kríži. Nero zvíťazil! Ako? Veď Kristus predpovedal o Cirkvi, že brány pekelné ju nepremôžu. A nepremôžu ju!
O rok po Petrovej smrti Nerona vyhlásili za nepriateľa štátu a chceli ho ubičovať. Pred potupnou smrťou zutekal, ale márne. Vidiac, že ho nepriatelia doháňajú, sám sa preklal dýkou. Skončil teda ešte potupnejšou smrťou — smrťou samovraha.
Neronovi nástupcovia za tristo rokov sa namáhali zničiť nástupcov Petra. Rímski cisári za tristo rokov katovali rímskych pápežov. Neverecký pohanský štát za tristo rokov bojoval proti Kristovej Cirkvi. Štát zúril, Cirkev sa modlila. Štát katoval, Cirkev krv cedila. Celý rad pápežov zomrel mučeníckou smrťou.
Bol to obrovský, nikdy nevídaný boj. A kto zvíťazil v ňom?
Zo „zlatého domu" cisárov dnes sú už len biedne srúcaniny, rezidencia pápežov však podnes stojí na Vatikánskom pahorku. Hroby ukrutných rímskych cisárov zmizly bez stopy, nad hrobom sv. Petra však sa vypína najvelebnejší chrám sveta. Zlatý trón rímskych cisárov sa rozdrúzgal, dubovú stolicu Petrovu však ako drahocennú relikviu uctieva celý svet. Svetová ríša rímska je rozbitá, Cirkev Kristova však po celom svete je rozšírená. Kto by tu nevidel prst Boží?
V nasledujúcich storočiach štátna moc stále sa pokusuje zničiť Cirkev, uväzniť a znemožniť pápeža. Nevera ešte veľa razy celou brutalitou napadne vieru. Ale zvíťaziť nad ňou nemôže, veď nijaký nepriateľ, ani brány pekelné ju nepremôžu.



CIRKEVNÝ ŠTÁT


Nero vydal zákon: „Christiani non sint — Kresťania nech nejestvujú." Pohanský štát sa cez dlhé tri storočia pridŕžal tohoto povelu. Ale čo sa stalo? Uskutočnilo sa aj tu porekadlo: Kto inému jamu kope, sám do nej padne. Rímska ríša a cisárstvo zaniklo, ale Cirkev Kristova a pápežstvo nezaniklo. Stalo sa to takto:
Azia je kolískou ľudského pokolenia. Odtiaľ sa zaľudnatil celý okršlek zemský. V štvrtom storočí po narodení Krista Pána z Azie vandrovaly silné a výbojné národy. Rimani ich posmešne „barbarmi" nazývali. Ale neskoršie sa už triasli pred nimi, lebo rímske cisárske légie nevládaly obrániť Itáliu a Rím od opakovaného vyrabovania. Konečne barbar Odoaker r. 476 pozbavil trónu slabého cisára Romulusa Augustulusa. Odvtedy Itália patrila k východnému, čiže gréckemu cisárstvu. Ale grécki cisári boli slabí, nevládali Itáliu obrániť proti výbojným barbarom. Ľud hľadal útočište u pápežov. Títo nemali vojska, ani zbraní, teda prosbami sa obracali na dobýjajúcich nepriateľov, a tak znovu a znovu obránili Rím aspoň od najsurovšieho vyrabovania. Tak uprosil pápež, sv. Lev Veľký r. 452 Attilu a r. 455 Genzericha, aby Rím nevyplienili. Ľud sa teda vždy viacej a viacej pritúlil k Svätej Stolici Petrovej a z povďačnosti daroval jej rozsiahle majetky.
Cieľom Cirkvi bolo, aby učila a pokrstila všetky národy. Preto mala na starosti aj obrátenie divých barbarov. Pápežovia vysielali, potvrďovali a biskupskou hodnosťou vyznamenávali misionárov, ktorí išli medzi barbarov, aby im Kristovu vieru hlásali. Nebola to ľahká úloha, priviesť násilných, krvavým vojnám zvyklých a odvekým pohanským zvykom oddaných barbarov na kresťanstvo, a priučiť ich tichým, pokojamilovným a na láske založeným mravom kresťanským. Nejedon misionár životom zaplatil svoju odvahu. Sv. Cyril a Metod sú zriedkavou výnimkou. Týchto naši predkovia holubičieho srdca neusmrtili, ale iné pohanské národy, temer všetky, pozabíjali svojich prvých misionárov. Avšak napriek všetkým ťažkostiam a prekážkam všade zvíťazil duch nad hmotou, pravda nad bludom, kresťanstvo nad pohanstvom. Prisťahovavšie barbarské národy stály sa horlivými kresťanmi.
Medzi prvými pokrstenými barbarmi bol aj národ Frankov. Boli to praotcovia dnešných Francúzov, a zčiastky aj obyvatelia Nemecka. Keď už Frankovia boli kresťanmi, novší prisťahovalci, Longobardi zasa ohrožovali Rím. Rimani dobre vedeli, čo čaká na nich: vvrabovanie, vyplienenie, podpálenie mesta, krviprelievanie a otroctvo. Vo svojej úzkosti znova sa obrátili na pápeža, Štefana II.
Pápež sa najprv prosbami pokúsil u Longobardov, ale vidiac, že jeho prosby o milosť pre národ nemilosrdní Longobardi ani si len nevšimnú, išiel ku frankskému kráľovi Pippinovi a tohoto požiadal o obranu proti nepriateľom.
Keď sa pápež približoval ku kráľovskému sídlu, kráľ Pippin s kráľovnou a veľmožmi na niekoľko míl mu išiel v ústretí. Keď sa stretol s pápežom, kráľ s celým sprievodom úctivé padol na zem, aby prijal pápežovo požehnanie. Potom kráľ sám chytil pápežovho koňa za úzdu a pešky sprevádzal Otca všetkých kresťanov.
Pippin a jeho veľmožovia ochotne sa podujali na obranu Ríma a Svätej Stolice. Na žiadosť pokojamilovného pápeža však najprv tri posolstvá vystrojili ku kráľovi Longobardov, aby nedobýjal Rím. Keď však aj tretie posolstvo ostalo bez výsledku, Pippin so svojimi Frankmi dva razy prekročil večitým snehom pokryté vysoké Alpy a dva razy premohol Longobardov.
Tak dostal Pippin mocou svojej víťaznej zbrane do svojho nadpánstva krajinu Longobardov. Mohol ju právom obsadiť a k svojej krajine pripojiť. Avšak kráľ Frankov bol veľkodušný. Verejne, pod prísahou sa osvedčil, že útrapy nebezpečnej vojny len z lásky k sv. Petrovi a na zadosťučinenie svojich hriechov podujal. Preto zo zaujatej krajiny nechcel si podržať nič. Poveril svojho splnomocnenca, opáta Fuldara, aby v jeho mene pochodil všetky mestá a hrady kráľovstva longobardského a aby prevzal od nich kľúče, na znak toho, že tie mestá a hrady sa poddávajú Pippinovi. Potom na rozkaz Pippina Fulrad všetky kľúče zaniesol do Ríma, a položil ich na hrob sv. Petra na znak toho, že kráľ Pippin tie mestá a hrady, celú tú krajinu daruje a venuje sv. Petrovi, čiže Svätej Stolici, rímskemu pápežovi. Pápežovi darované zeme menujú sa „Dedictvom sv. Petra" alebo „Cirkevným štátom."
Toto sa stalo r. 756. Je to veľmi významný rok v dejinách Cirkvi a celého pokolenia ľudského. Vtedy sa pápež stal svetským panovníkom, zemským kráľom. Dotiaľ pápež mohol byť považovaný za občana zemskej krajiny, za poddaného niektorého zemského panovníka, odvtedy však stal sa hlavou štátu, ktorý ani v občianskych a zemských otázkach nie je nikomu podrobený. Dovtedy štátna moc mohla všelijako hatiť slobodu pápežovu, ako ju aj často hatila. Veď vieme, že ako Petra, tak aj iných pápežov cisári prenasledovali, žalárovali a usmrcovali. Odvtedy však pápež bol vymanený zpod bremena svetského mocnára a tak svoj úrad celkom nehatene a voľne mohol vykonávať.
Onedlho na to pápežovi naskytla sa aj príležitosť prejaviť túto svoju neodvislosť. Po smrti slávneho kráľa Pippina nastúpil jeho ešte slávnejší syn Karol Veľký. Tento bol ešte víťaznejším vojvodcom, ako jeho otec. Hranice ríše Frankov rozšíril ďaleko, krajinu obohatil a bol aj dobrým kresťanom. Štátne zákony vždy vynášal v duchu viery a tak zaistil blahobyt svojich poddaných. Preto dostal prímeno Veľký“
Roku 799, na deň sv. Marka, strhla sa v Ríme revolúcia. Bezbožníci pod procesiou napadli pápeža, sv. Leva III., a vrhli ho do žalára. Veriaci ho však vyslobodili. Utýraný pápež na to išiel ku kráľovi Karolovi, a požiadal ho o pomoc. Karol sa bez meškania vybral, a povstalcov pokarhal. Potom odprevadil pápeža do Ríma, aby tam s ním oslávil Vianoce.
Keď sa vo veľchráme sv. Petra na Božie Narodenie začala pápežská sv. omša, do chrámu vkročil kráľ Karol. Kostol bol preplnený nábožnými Rimanmi a Frankmi. Kráľ pomedzi zástupami veriacich kráčal k hlavnému oltáru, stojacemu nad hrobom sv. Petra. Tam si pokorne kľakol. Keď po od odbavenej modlitbe hore vstal, pristúpil k nemu pápež a položil mu na hlavu nádhernú korunu. V tej chvíli zaznel oduševnený výkrik národa: „Cisárovi Karolovi, od Boha korunovanému, veľkému a pokojnému cisárovi rímskemu život a víťazstvo!"
Takto obnovil pápež rímske cisárstvo, ktoré už vyše od 300 rokov bolo zaniklo. Obdivuhodným riadením Božím je, že to cisárstvo, ktoré cez tristo rokov sa namáhalo zničiť pápeža, a potom po krátkej dobe Konštantína Veľkého a niektorých kresťanských cisárov asi po tristo rokoch samo zaniklo, teraz bolo znovuvzkriesené nadvážnosťou toho istého pápežstva, proti ktorému kedysi bojovalo!
Ako bolo rímske cisárstvo kedysi nepriateľom Cirkvi, tak bolo teraz jeho povolaním, aby bolo zastáncom kresťanskej viery.
Kresťanské národy maly od tejto doby dve najvyššie hlavy: pápeža, ako viditeľnú hlavu všetkých veriacich, a cisára, ako predsedu všetkých panovníkov. Pápež sa staral o duševné a kultúrne dobro národov, cisárovou úlohou však bolo starať sa o ich hmotné dobro.
Pomer pápežstva a cisárstva môžeme najlepšie objasniť, keď ich prirovnáme k stavu manželskému. Manželovou povinnosťou je brániť rodinu od všetkého násilenstvá a nešťastia. Manželkiným povolaním však je mocou nežnej lásky vychovávať dietky a viesť aj samého manžela. Rodina je vtedy šťastlivá, keď rodičia v úprimnej svornosti pracujú na blahobyte celej rodiny. Tak zažily blahé časy aj národy Európy, keď štátna a cirkevná moc, keď pápežovia s biskupmi a cisárovia s veľmožmi v súlade spravovali národy.
V nasledujúcich storočiach, v takzvanom „stredoveku" cez dlhé roky panoval takýto priateľský pomer medzi Cirkvou a štátom. Dnes neraz čítame o „tmavom, temnom stredoveku". Je pravda, že vtedy nebolo toľkej takzvanej modernej múdrosti a technickej učenosti na svete, ako dnes, keďže kultúra ľudí sa stále vyviňuje, ale život vtedy predsa bol lepší. Bol jednoduchší ako dnes. Vtedy nebolo toľko strojov, ako dnes. Za našich časov značnú čiastku práce namiesto ľudí vykonávajú rozličné stroje. Dnes síce oveľa výnosnejšie vieme obrábať role a hospodáriť, jednako však ľudia sú so dňa na deň nespokojnejší. biednejší a nesťastlivejší! V stredoveku však pri všetkej prostote života, pri všetkej jednoduchosti hospodárenia ľudia žili spokojnejšie, lepšie a blaženejšie. Prečo? Lebo aj v živote národov sa uplatňuje to, čo v živote rodín. Keď je medzi otcom a matkou svorná a úprimná láska, rodina je šťastná aj popri svojej chudobe. A naopak: rodina môže oplývať tým najväčším bohatstvom a nádherou, jednako nebude šťastlivá, ak medzi rodičmi nepanuje láska, svornosť a porozumenie. V stredoveku dlho bol súlad a pokoj medzi štátom a Cirkvou a preto národy aj pri všetkej svojej jednoduchosti boly šťastlivé. Dnes neverecký štát brojí proti Cirkvi Kristovej a preto sú národy nespokojné aj popri všetkých skvelých vynálezoch modernej vedy.
Pričiňme sa, aby znova nastal súlad medzi Cirkvou a štátom, aby takto znovu nastaly tichšie, spokojnejšie a lepšie časy!



ŤAŽKÉ VÍCHRE


Každý národ, každá krajina má tak radostné ako aj žalostné dni. Neraz prichádzajú tvrdé časy, ťažké víchre. Nebola od nich ušetrená ani pápežská krajina. Z týchto víchrov chceme opísať tie, ktoré na ňu v novších dobách prišly.
Cirkevný štát. čiže pápežovo kráľovstvo, utvoril národ Frankov a jeho vznešení panovníci: Pippin a Karol Veľký. Tento národ sa časom tak zveľadil, že istá časť z neho patrila k Nemecku, iná zasa ku Francúzsku. Francúzsky národ cez dlhé storočia bol verne oddaný katolíckej viere, a bol verným Stolici Petrovej. Ale neskoršie práve tento národ ťažké víchre vyvolal na rímskokatolícku Cirkev.
Francúzska krajina je bohatá. Má úrodné polia a svetochýrne vína. V XVIII. storočí však tento národ v premnohých vojnách veľmi schudobnel. Okrem toho sa rozšírila v ňom aj nemravnosť a nevera. Nespokojnosť so dňa na deň rástla, až r. 1789 vypukla vnútorná revolúcia. Toľko útrap a ukrutností dosiaľ ani jedna krajina nevystála, čo Francúzsko cez tú revolúciu. Zbesnení vodcovia revolúcie vyvolali hrozné krviprelievanie, lebo každého, koho za svojho nepriateľa považovali, hneď uväznili a odpravili. Na množstvo povraždených ľudí poukazuje aj to, že aj zvláštny stroj vynašli na stínanie ľudských hláv.
Menovali ho guilotinou. Guilotiny v mestách stály po námestiach, po vidieku však rozvážali ich z obce do obce. Zúrivci vynášali aj nespravodlivé a bohorúhavé zákony, v ktorých veriacich o všetku slobodu olúpili, ba napokon aj kostoly zhabali a poprerábali na sklady a kasárne. Aj všetky pobožnosti zakázali. Y tom čase na stolci sv."Petra bol Pius VI. (1775—1799), ktorý s bolestným srdcom hľadel na hrôzy francúzskej revolúcie. Otcovsky napomínal národ a jeho vodcov. Ale pochodil, ako ten, kto sa postaví proti splašeným koňom: kone nezastaví, ba naopak, tie ho pošliapu. Francúzske revolučné vojsko z pomsty vtrhlo do Itálie, do Ríma, a 15. februára 1798 vyhlásilo „slobodnú republiku Rimanov". Veliaci generál vyzval Svätého Otca, aby sa zriekol svojej hodnosti. Ale ctihodný starec neohrožene odpovedal: „Ja mám moju moc od Boha, a preto sa jej ani nemôžem, ani nesmiem zrieknuť. Proti mne môžete násilia použiť, ale pamätajte, že hoci je aj telo moje vo vašej moci, nad duchom nemáte nijakej vlády. Ja som už blízo toho života, v ktorom bezbožníci a násilníci nijakej moci nemajú."
Surovosť revolucionárov od tejto chvíle nepoznala hraníc. Zúrili proti kňazom, kostolom, ba aj proti samému pápežovi. Vyhlásili, že je pozbavený kráľovstva a do brány pápežského hradu sväto-anjelského postavili sochu bohyne „slobody". ktorá nohami šliapala pápežskú trojkorunu. Ba v zúrivosti išli tak ďaleko, že pápežovi aj biskupský prsteň stiahli s prsta, a konečne ho odvliekli do vyhnanstva. V zimnej noci napadli spiaceho staručkého pápeža a odvliekli ho do Francúzska. Bol to opravdu dojímavý obraz, ako padal nábožný Pud na kolená po útrapnej ceste Sv. Otca a prijímal jeho požehnanie. Tak asi prijímali aj prví rímski kresťania požehnanie Petrovo, keď videli, ako ho vedú, aby ho ukrižovali.
Staručkého pápeža po dlhých útrapách zaviedli uväzneného do francúzskeho mesta, Valence. Útrapami cesty zmorený starec ďalej už nevládal. S veľkou pobožnosťou prijal sviatosti zomierajúcich, a v 81. roku svojho života odovzdal utrápenú svoju dušu Pánu Ježišovi. Bolo to 29. augusta r. 1799.
Hyenami menujeme vlkom podobné, hnusné zvieratá, ktoré vyhrabávajú hroby, a mŕtvolami sa živia. Hyenami menujú aj takých ľudí, ktorí nedajú pokoja mŕtvym a prehrešujú sa či už proti ich pamiatke, či už proti ich telesným pozostatkom. Také hyenstvo spáchali aj na mŕtvom pápežovi. Šaty mu na verejnej licitácii predali, ako „národný majetok", a jeho telo päť mesiacov nechali nepochované. Toto hyenstvo patrí medzi najhnusnejšie fľaky hroznej francúzskej revolúcie.
Lenže Francúzi, heslom falošnej „slobody" a klamlivého „pokroku" opojení nepociťovali vtedy podlosť svojho zločinu. Ba neznabohovia uradostnení zvolali, že je už koniec pápežstvu. Francúzi za pol roka prekážali voľbu pápeža, ale iné národy, ešte aj nekatolíci (Angličania a Rusi), ba aj Turci žiadali, aby svetu znovu bola daná duševná hlava, aby bol zvolený nový pápež. Rakúske a ruské vojská pod vedením Šuwarowa vtiahly do Itálie a Francúzov odtiaľ vylinaly. Vtedy sa už mohli sísť kardináli do Benátok, kde zvolili nového pápeža, ktorý k úcty k pamiatke neohroženého svojho predchodcu zvolil si meno
Pius. To bol pápež Pius VII. (1800—1823.)
Keď si nový pápež zvolil meno svojho predchodcu, tým chcel nielen úctu vzdať zvečnenému predchodcovi, ale chcel dokázať aj to, že s podobnou neohroženosťou je ochotný aj on pracovať, a aj seba obetovať za slobodu Cirkvi. A v tom čase takýto pápež bol prepotrebný. Veď nová, a ešte krutejšia búrka tiahla nad cirkevným štátom, nad Stolicou sv. Petra.
Vo francúzskej revolúcii na veľkú moc sa vyšvihol smelý a šťastlivý dôstojník, Napoleon Bonaparte. Chytro sa stal generálom, potom konzulom (spolupredsedom) republiky, a konečne r. 1804 francúzskym cisárom. Jeho vojenská veda priniesla francúzskemu národu svetovú slávu. Napoleon na krvavých bojiskách pokoril všetky národy Európy, ako: Nemecko, Španielsko, Rakúsko, Itáliu, Anglicko. Kráľov pozbavil korún, krajiny rozhraničil podľa svojej ľubovôle a svojich príbuzných im dával za panovníkov. Všetko sa triaslo pred nim, jeho vôľa bola zákonom pre celý svet.
Len jedna moc sa mu ešte nepoddala. Moc pápežská. A Napoleon opovážil sa aj na túto siahnuť, aby si privlastnil nadvládu nad pápežstvom, nad celým kresťanstvom. Svätokrádežná a boborúliavá snaha! Či sa mu podarí?
2. februára 1808 na rozkaz Napoleona 6000 francúzskych vojakov tiahlo do Ríma a postavilo kanóny proti pápežskému palácu. Pápež sa proti násiliu ohradzoval. Ale márne, lebo Francúzi sostavovali francúzske nacionálne gardy, mnohých dôstojníkov a poddaných pápežských žalárovali a vojenským súdom odsudzovali na smrť.
Verní Rimania svoj smútok a oddanosť k pápežovi dokázali tým, že fašiangové zábavy nevydržiavali a výročný deň pápežovho korunovania okázalé zasvätili. Ale Napoleon si toho nevšímal, a vyhlásil, že cirkevný štát vtelil do francúzskeho cisárstva, pápežovi však ponúkol dva milióny frankov ročitého platu.
Na to pápež včas ráno odslúžil svätú omšu, a súc takto posilnený na budúce utrpenia, pred veriacimi verejne vyobcoval z Cirkvi Napoleona, a všetkých jeho radcov i pomocníkov. Na to dal vyvesiť vyhlášku na hlavné chrámy Ríma, a tak o cirkevnom treste cisárovom celé mesto sa dozvedelo skôr. akoby francúzski vojaci boli mohli vyhlášky postŕhať.
Hnev cisárov vybuchol. Na jeho rozkaz generál Radet s vojakmi vylámal brány pápežského paláca, a vkročil do siene, v ktorej pápež pri písacom stole pracoval.
„Prečo vyrušujete pokoj môjho bývania, a čo si žiadateľ" — spýtal sa pápež vrútivšich sa vojakov.
Jeho výstup bol taký vznešený, že vojaci mimovoľne si strhli čiapky s hlavy. Generál Radet v mene svojho cisára žiadal, aby sa pápež zriekol cirkevného štátu. Keď to pápež odoprel, oznámil mu. že má rozkaz, aby ho z Ríma odviedol. Pápež bez slova vzal svoj breviár (modlitbovú kňazskú knižku), a vkročil do pripraveného zatvoreného koča. Generál Radet si sadol ku koči-šovi. Pápeža Piusa VI1. rýchlym cvalom viezli do väzenia, skoro po tých istých cestách, ako pred desiatimi rokami Piusa VI.
Pápež tri roky bol väznený v meste Savona v jednej izbe. Trápili ho neľudsky. Hladom ho morili, sobrali mu ešte i modlitbovú knižku, nesmel ani listu napísať, tým menej smel sa s niekým rozprávať. Tieto hrôzy, a ešte hroznejšie vyhrážky znášal s anjelskou trpezlivosťou, a apoštolskou neohroženosťou on jediný odporoval Napoleonovi, ktorému sa korili najmocnejší panovníci sveta. Často hovorieval: „Všetko skladám k nohám Umučeného, a ponechávam na Boha, aby rozsúdil moju vec, veď je ona spolu aj jeho vecou."
A Boh súdil!
Napoleon začal vojnu proti Rusom. Keď sa sberal do boja, dal pápeža previezť do Fontainebleau (čítaj Fontenebló). blízo Paríža, aby tam bol istejšie strážený. Keď prekročil hranice Ruska, mal vyše 500.000 vojakov. Ruský cár sa pustil s nim len do jednej bitky, keďže mu krv svojich poddaných bola drahá. Nechal Napoleona vtiahnuť čím hlbšie do Ruska, a tak tento nehateno prišiel až do Moskvy. Tam chcel prezimovať. Ale Rusi odviezli z ďalekých krajov všetky potraviny a odviedly všetok dobytok preč. Ohromné francúzske vojsko začalo hladovať. Veď vtedy ešte nebolo železníc, dôvoz potravín teda bol čím ďalej tým ťažší, ba neskôr už celkom nemožný po nekonečných a v jaseni rozmočených rovinách ruských. V jedon deň začala Moskva so všetkých strán horieť. Tento požiar zničil aj tie zásoby, čo si Francúzi horko-ťažko priviezli. K tomu ešte blížila sa tuhá ruská zima. Kde budú vojaci bývať? Čo budú jesť? Čím budú kŕmiť kone?
Napoleon vidiac svoj osudný stav, vlastnou rukou napísal ruskému cárovi Aleksandrovi list, a ponúkol mu mier. Ten mu však odpovedal, že pre Rusov sa vojna len teraz začína.
Napoleon na to vydal rozkaz: vytiahnuť z Ruska. Ale už bolo neskoro! Už sa zjavovaly silné čaty kozákov, ktoré stále napádaly ustupujúcich Francúzov. A začal padať aj sneh. Zima vystupovala až na 18, neskôr až na 30 stupňov. Hrôza prechádza človeka, keď číta o útrapách tohoto cúvania. Ako padali úbohí vojaci od hladu, ako mrzli po poliach, ako ich trhali vlci a ich mŕtvoly žrali psi. Keď Pius VIL vyobcoval Napoleona z Cirkvi, ten posmešne písal svojmu švagrovi: „Pápež si myslí, že pre jeho kliatbu vypadne mojim vojakom z rúk zbraň?" A hľa, to sa teraz splnilo doslovne.
Z polmilionovej hrdej armády Napoleonovej zahynulo v Rusku 243.000 mužov. Ostatní sa rozpŕchli, zmrzačili. Keď vyšiel z Ruska, už len 500 mužov vládalo vo vojenskom marši kráčať. Kanóny ztratili do posledného.
Vtedy sa Európa prebudila. Kráľovia zbadali, že aj Napoleon nie je nepremožiteľným. Národy sa proti nemu spojily a srazily sa s ním pri Lipsku v októbri r. 1813. Táto „bitka národov" trvala štyri dni. Podvečer posledného dňa traja spojení králi stáli na istom vŕšku.
Boli tu: rakúsky cisár, ruský cár a pruský kráľ. Odtiaľ pozorovali priebeh bitky, od ktorej závisel osud ich a ich národov.
Tam ich našiel generál Schwarzenberg. Pozdravil ich svojou šabľou a hlásil svojmu pánovi, rakúskemu cisárovi Františkovi: „Veličenstvo! Bitka je dokončená, nepriateľ všade porazený, je na úteku, víťazstvo je v našich rukách '. Cisár soskočil s koňa, složil klobúk a šabľu a kľakol si. Za ním aj ruský cár a pruský kráľ, i všetci generáli. Tak ďakovali Bohu za víťazstvo.
A čo sa potom stalo s Napoleonom? Nešťastie ho naučilo ľudskejšie smýšľať. Vydal rozkaz, aby bol pápež na slobodu pustený. Ale polepšenie bolo už oneskorené. Vojská spojencov zaujaly aj Paríž, hlavné mesto Francúzska. Napoleon sa musel zrieknuť vladárstva. Zrieknutie podpísal vo Fontainebleau, na tom istom mieste, na ktorom násilím chcel pápeža prinútiť, aby sa zriekol cirkevného štátu.
Napoleona potom za preklínania Francúzov odviezli do zajatia na ostrov Elba. Odtiaľ však ušiel, a vrátil sa do Francúzska. Znovu sa ujal vlády a postavil na čelo svojho vojska, ale pri Waterloo znovu bol premožený. On sám sa len útekom na koni zachránil, ztratiac pri tom čiapku, šabľu a cisársky kepeň. Potom ho odviezli na ďaleký ostrov sv. Heleny.
Tam mal času rozmýšľať nad tým, akým osudným mu bolo proti Bohu a proti Cirkvi bojovať. Tam srdečne oľutoval svoju vinu a úprimne sa priznal: „Nebol by som sa sem dostal, keby som nebol Cirkev prenasledoval." Pol šiesta roka žil na tomto osamotenom ostrove. Na jeho prosbu pápež mu poslal dvoch kňazov, s ktorými mával dlhé rozhovory.
Generál Montliolon, ktorý bol pri smrteľnej posteli Napoleonovej, rozprával, že po poslednom pomazaní mu Napoleon povedal: „Teraz som šťastlivý, keďže som svoje náboženské povinnosti vybavil. Želám vám, pán generál, tohoto istého šťastia, keď dojdete na smrteľnú posteľ... Kým som bol na tróne, málo som dbal o svoje náboženské povinnosti; moc a sláva omámi človeka, nie vieru som predsa neztratil." A potom, pamätajúc na svoju minulosť, dodal: „Najväčšou službou. ktorú som Francúzsku preukázal, bolo, že som mu navrátil náboženstvo. Veď bez náboženstva sa zmení svet na lotrovskú peleš, v ktorej pre jedinú sladkú brušku ľudia sú hotoví jedon druhého zabíjať."
Napoleon, smierený s Bohom a Cirkvou, zomrel 5. mája 1821.
Tak odchádzal so zeme zabudnutý, od vlastných poddaných nenávidený, ako kedysi Nero.
A utýraná Cirkev, tá duševná moc znovu zvíťazila. Pius VII. za radostného hlaholu zvonov, obsypaný tisícimi prejavmi oddanosti a lásky svojich veriacich slávnostne sa vrátil do večného Ríma!



RÍMSKA OTÁZKA


Itália cez stredovek bola rozdelená na niekoľko menšich štátov. V južnej Itálii bolo kráľovstvo. neápolské, v severnej bolo so šesť malých štátov, a v strede Itálie sa rozprestieral cirkevný štát, ktorý severné štáty od kráľovstva neápolského celkom oddeľoval. Cirkevný štát obsahoval 41.187 kvadrátových kilometrov s 3,124.668 obyvateľmi.)
V minulom (XIX.) storočí mnohí Taliani zahoreli túžbou spojiť tieto malé štáty v jedon celok. Úfali sa, že takto ich národ bude veľkým, mocným a blaženým. K tejto myšlienke sa pripojili aj mnohí kňazi, ktorí s inými vernými svetskými katolíkmi spolu horlili za to, aby sa všetky talianske štáty pod predsedníctvom pápeža-kráľa spojily v jedon štátny celok, aký tvoria na pri klad Severo-americké Spojené Štáty, alebo z akých sa neskôr utvorilo cisárstvo nemecké. Neznabohovia však obľúbenú myšlienku jednotného talianskeho štátu tak chceli uskutočniť, že chceli všetkých panovníkov, teda aj pápeža, pozbaviť ich krajín, a postaviť na čelo národa jediného panovníka. Na túto hodnosť si vybrali kráľa piemontského.
Takto mysle talianskych národovcov opanovala „Unita ltalia" — „Sjednotená Itália". Táto myšlienka zavinila v minulom storočí veľa krviprelievania a zničila aj cirkevný štát.
S myšlienkou S jednotenej Itálie sa vyskytla takzvaná . rímska otázka", to jest otázka, čo bude s pápežom, čo s Rímom a cirkevným štátom, územie ktorého tak rozdeľovalo severné štáty talianske a južnú Itáliu, ako keď úzka, cudzia roľa leží medzi dvoma väčšími roľami toho istého gazdu.
Roku 1848 vo Francúzsku vypukla nová revolúcia. Za Francúzmi aj v iných národoch povstaly nepokoje, tak aj v Rakúsku a v Uhorsku. Na stolici Petrovej vtedy sedel Pius IX. (1846— 1878). Jeho dobrota a múdrosť, ktorou cirkevný štát riadil, toľkú lásku mu získala, že ešte aj nepriatelia Cirkvi si vzali za heslo: „Evviva Pio nono — Nech žije Pius deviaty." Keď však revolúcia vypukla aj v Ríme, pápež sa potajomky vzdialil z mesta, lebo od rozbesnenej luzy bol vystavený i najkrajnejšim surovostiam. Utiahol sa do neápolského kráľovstva, kde bol 60 synovskou úctou prijatý.
Vtedy sa k revolucionárom pridal aj piemontský kráľ. Tento začal vojnu proti Rakúsku, ktoré vtedy vo svojej moci držalo v severnej Itálii kráľovstvo lombardské a Benátky. Ale 82-ročný generál Radetzky pri Custozze a potom pri Novare piemontské vojská celkom porazil. Týmito víťazstvami bola revolúcia v severnej Itálii zlomená.
Keď Francúzsko videlo veľké úspechy Rakúska. aj ono poslalo vojská do cirkevného štátu na potlačenie tamojšej revolúcie. Francúzsko sa okrem toho zaviazalo, že na obranu pokoja bude stále vojsko držať v cirkevnom štáte.
Keď talianska revolúcia bola takto na celej čiare udusená, pápež Pius IX. sa vrátil do Ríma. Neápolský kráľ so svojím synom sprevádzali ho až na hranicu cirkevného štátu. Pri rozlúčke kolenačky prosili pápeža o požehnanie. Ten im ho so zaslzavenými očami udelil. Potom ich zdvihol, a s úprimnou povďačnosťou srdečne objal.
Takto sa skončila talianska revolúcia z r. 1848. Ňou sa na čas zmarila aj myšlienka Sjednotenej Itálie.
Ale revolucionári pracovali ďalej. Letákmi, novinami, tajnými spolkami štvali taliansky národ proti Rakúsku, proti kráľovi neápolskému a proti cirkevnému štátu.
Ich úsilie pomaly, ale predsa donášalo svoje ovocie.
Roku 1859 pri Solferine Francúzi a Piemontčania porazili rakúske vojská, ktorým velil sám cisár-kráľ František Jozef. Rakúsko vtedy ztratilo lombardské kráľovstvo, ktoré bolo hneď pripojené ku kráľovstvu piemontskému.
Nasledujúci rok 1860 piemontský dobrodruh Garibaldi zaujal neápolské kráľovstvo, potom aj menšie severné štáty, ba aj z cirkevného štátu obsadil 8/ 4, tak že pápežovi-kráľovi ostalo len 683.104 poddaných.
Roku 1861, keď sa všetky tieto čiastky Itálie v jednotný štát spojily, Viktor Emánuel, dovtedy kráľ piemontský, dal si titul .,kráľ Itálie". Jednotnej Itálii už len stenčené dedictvo sv. Petra s Rímom chýbalo. To zaujať, Rím ovládať — to bolo odteraz hlavnou túžbou revolucionárov. Netrpezlivo čakali na chvíľu, kedy vytiahne francúzske vojsko z Ríma, aby sa mohli na bezbranné mesto vyrútiť. Len krátkych 9 rokov im bolo treba na to čakať.
Roku 1870 vypukla vojna medzi Nemeckom a Francúzskom. Francúzsko vtedy odvolalo svojich vojakov z cirkevného štátu. Túto dávno očakávanú chvíľu využil Viktor Emánuel a jeho prívrženci. Pápež bol vtedy aj so svojim zmenšeným štátom celkom bezbranný. Veď pápež bol opravdu „kráľom pokoja". On nedržal veľké vojsko. Mal len toľkú brannú moc, ktorá postačovala na zamedzenie výstupkov, lúpeží, krádeží, a na udržanie vnútorného poriadku v krajine. Keď teda obranné vojsko francúzske odišlo proti Nemcom, cirkevný štát ostal bezbranným.
Najprv sa vrútili doň hordy Garibaldiho. Keď sa o tom svet dozvedel, so všetkých strán sa hrnuli oduševnení mladíci na obranu pápeža. Aj taliansky kráľ. Viktor Emánuel poslal riadne, vycvičené vojsko do cirkevného štátu, s odkazom pápežovi, že vojsko posiela nie aby cirkevný štát podmanil, ale aby pápeža proti garibaldistom obránil. Klamstvo týchto slov však bolo také jasné, že pápež mu odpovedal: „pekné slová, ale špinavé skutky". A bolo tomu tak! Vojsko Viktora Emanuela vtiahlo rovno proti Rímu. Obkľúčilo mesto, a vyzvalo ho. aby sa poddalo. Svätý Otec sa síce nepoddal, ale zakázal, čo len raz vystreliť proti nepriateľovi; ďalej rozkázal, aby hneď vytiahli bielu zástavu, akonáhle sa na múroch mesta objaví prvá rana nepriateľského dela. Pápež vôbec nepomýšľal na odpor; on vojnu nechcel, ale len to chcel dokázať, že nie dobrovoľne ztráca cirkevný štát. ale že mu ho násilím odobrali. Bola by to bývala beznádejná vojna, veď proti 8770 pápežským vojakom vytiahlo 60 000 mužov talianskeho kráľa.
20. septembra 1870 ráno o 5. hodine zadunely delá nepriateľského vojska. O 1/27 bola prerazená prvá diera na múroch mesta pri bráne, zvanej Forta Pia. Po krátkom pojednávaní bola vytiahnutá na hrad Svätého Anjela biela zástava a kráľovské vojsko okolo 10. hodiny vtiahlo do Ríma.
Pápež hneď, v ten istý deň oznámil svoj protest cudzím vyslancom proti utrpenému násiliu, taktiež vydal slávnostný protest celému svetu, a konečne vyobcoval z Cirkvi všetkých, ktorí mali účasť na nepriateľskom čine piemontskej vlády.
Kráľ Viktor Emánuel chcel zakryť podlosť spáchaného násilia. Na 2. októbra nariadil hlasovanie ľudu, či si žiada udržať cirkevný štát, alebo či si žiada pripojenie k Jednotnej Itálii. Nie div. že sfanatizovaný a znásilnený ľud hlasoval za pripojenie k talianskemu kráľovstvu.
Potom bol Rím vyhlásený za sídlové a hlavné mesto Sjednotenej Itálie, a 13. mája 1871 bol vynesený takzvaný „garančný zákon", to jest zákon, ktorý mal garantovať (zabezpečiť) pápežovi slobodu vo spravovaní katolíckej Cirkvi, a k tej správe poskytnúť potrebné hmotné prostriedky.
Privtelenie Ríma do S jednotenej Itálie a garančný zákon maly byť riešením „rímskej otázky".
Skúmajme teraz, aké bolo toto riešenie?
Prvá otázka je, akú slobodu mal pápež po násilnom zaujatí cirkevného štátu?
Pápež bol kedysi suverénom, nadpánom cirkevného štátu. Slovo suverén (souverain) je francúzske. Po slovensky znamená „svrchované nadpánstvo", to jest, že niekto má nad istým územím a nad obyvateľmi toho územia úplnú štátnu (zákonodarnú, administratívnu a sudcovskú) moc, a že vo vykonávaní tejto svojej moci je od každého iného zemského mocnára slobodný a neodvislý. Ku suverenite teda sú potrebné: územie, poddaní občania a štátna moc.
Túto svrchovanú neodvislosť čiže suverenitu pápež mal až po násilné zaujatie Ríma. Otázka je, či mu ona ostala aj potom?
Niektorí tvrdia, že mu neostala. Títo sa odvolávajú na 5. článok garančného zákona, ktorý článok znie takto: „Pápež ostáva... aj naďalej v úžitku apoštolských palácov, zvaných Vatikán a Laterán, ako aj všetkých k nim patriacich stavísk, záhrad a pozemkov, tak aj v úžitku letohrádku Castel Gandolfo so všetkými príslušenstvami.. ."
Teda že taliansky štát mocou vojenského víťazstva zaujal celý cirkevný štát, celé mesto Rím spolu aj s Vatikánom, sídlom to pápežovým; a tak aj Vatikán by bol vtelený do Spojenej Itálie a mocou garančného zákona je pápežovi, ani nie do vlastníctva, ale len do úžitku prepustený. Keď teda pápež ztratil územie, nemôže mať ani suverenity.
Je síce pravda, že ten istý garančný zákon zabezpečuje' pápežovi „na území kráľovstva talianskeho úctu suverénom prislúchajúcu, ba aj prednosť pred samým kráľom talianskym (článok 3); tiež je pravda, že ten istý garančný zákon nedovoľuje nijakému talianskemu úradníkovi, aby v rezidencii pápežovej akékoľvek úradné výkony vybavoval (článok 3); aj to je pravda, že pápežovi zabezpečuje ten istý zákon aj to právo, že môže prijímať vyslancov cudzich štátov, a aj sám môže k nim svojich vyslancov (nunciusov) posielať: ale predsa mu nepatrí suverenita, lebo nemá podstatnú čiastku tejto, nemá totižto svojho neodvislého územia, a poddaných občanov.
Keďže však ani najvyšší predstavitelia štátnej moci talianskej neopovážili sa nikdy tvrdiť, žeby pápež bol poddaným talianskeho štátu, žeby bol talianskym štátnym občanom, preto mu pririekli právo ekstranacionality, čiže mimo národnosti, to jest, že pápež nepatrí medzi občanov nijakého štátu, nie je občanom, čiže poddaným nijakej krajiny. Ešte pred vydaním garančného zákona na talianskom sneme vyslovil sa vtedajší ministerský predseda Lanza 2, februára 1871, že pápež je „bytnosť, ktorá nezávisí od nijakého štátu, nie je podrobená nijakej štátnej vláde". — Aj minister zahraničia, Visconti-Venosta sa 22. apríla 1871 v senáte vyslovil, že pápež nie je talianskym poddaným.
Iní tvrdia, že pápež aj po strate cirkevného štátu ostal suverénom.
Dokazujú to rozličnými dôkazmi. Z nich uvedieme aspoň jedon, najsilnejší, najjasnejší, a na skutočnom stave veci založený.
Keď 20. septembra 1870 talianske vojská vtiahly do Ríma, podľa uzavretého predmieria v nasledujúci deň ráno o 7. hodine pápežskí vojaci v celom svojom vojenskom výstroji tiahli pred talianske vojská, a po obapolnej vojenskej úcte (salutovaní) složili zbraň, a z mesta vytiahli. Týmto činom bolo dokončené zaujatie Ríma.
Ale podľa tohoto predmieria pápežské vojsko, ktoré ležalo na brehu Vatikánskom, nesložilo zbraň, nekapitulovalo. Na tento breh talianske kráľovské vojsko nikdy nevtiahlo, nikdy ho nezaujalo.
Vo Vatikáne aj naďalej ostali pápežskí vojaci (gardisti, švajčiarska stráž, palácová čestná stráž, pápežské žandárstvo), a do Vatikána nikdy nevkročilo talianske vojsko, veď taliansky garančný zákon mu to zabraňoval. Taliansky štát teda v skutočnosti nezaujal, nevtelil do seba Vatikánsky breh, na ktorom pápežská rezidencia a veľchrám sv. Petra stojí. Teda pápežovi ostalo, keď aj malé územie, ktoré nijakej inej štátnej moci podrobené nie je. Ostali mu aj poddaní občania. totižto obyvatelia toho územia, a ostalo mu aj vykonávanie suverénnych práv, veď udržiava medzinárodné stky s inými štátmi, vedie vnútornú administráciu vatikánskeho územia, do ktorej sa mu taliansky štát vôbec nemieša, má áj od talianskeho štátu celkom neodvislé vojenské formácie.
Teda akokoľvek sa zmenšilo územie cirkevného štátu, pápež predsa ostal neodvislým panovníkom, kráľom.
Neodškriepiteľnou pravdou je. že táto druhá mienka je správna. To uznávali aj neskorší, aj terajší talianski štátnici. A predsa, napriek tomu postavenie Svätej Stolice bolo veľmi nepriaznivé, jej sloboda a česť boly často ohrozované a urážané. O tom svedčia tieto prípady:
Keď 13. júla 1881 prenášali mŕtve telo pápeža Piusa IX. z Vatikána do chrámu sv. Vavrinca, bezbožníci zrobili demonštráciu a truhlu s pozostatkami Pusa IX. chceli shodiť do rieky Tiber. Títo výtržníci mali byť podľa 2. článku garančného zákona veľmi prísne potrestaní, pre zneuctenie osoby pápežovej, ktorá je „posvätná a nedotknuteľná", avšak boli len malým trestom stíhaní — pre zneuctenie cirkevného obradu.
Pápežovi patrí právo, aj v garančnom zákone uznané, prijímať vyslancov iných štátov. Ale keď sa Taliansko r. 1915 zamiešalo do svetovej vojny, vyslanci Rakúsko-Uhorska, Pruská, Bavorska museli opustiť Rím. Samo Taliansko sa prehrešilo proti garančnému zákonu, keď zhabalo palác Palazzo Venezia, v ktorom sídlil vatikánsky vyslanec rakúsko-uhorský.
Pápežovi patrí právo udržiavať voľné styky s náhodami celého sveta. Vo svetovej vojne však iné národy toto pápežské právo videly vo svoj neprospech natoľko olirožované, že sa vynorila myšlienka vyslobodiť pápeža zpod tlaku talianskeho. Španielsko preto ponúklo pápežovi pohostinnosť a prístrešie vo svetochýrnom španielskom kráľovskom paláci, zvanom Eskurial.
Ďalej potrebné je, aby si Svätá Stolica s národami. panovníkmi, biskupmi a veriacimi celého sveta slobodne mohla dopisovať, a aby listové tajomstvo sväto mala zachované. Zabezpečuje jej to aj garančný zákon. A predsa za vojny talianski úradníci neraz otvorili listy, adresované na Svätú Stolicu, alebo ňou do cudzích zemí posielané, a podrobovali ich cenzúre.
Pápežovi patrí právo, aby bral účasť na kongresoch, čiže medzinárodných pojednávaniach.
Ale vláda Talianska previedla, aby Svätá Stolica nebola pozvaná ani r. 1889, ani roku 1907 na kongres do Haagy; aj do vojny Taliansko vkročilo s tou podmienkou, že sa Anglicko, Francúzsko a Rusko zaviazaly, že na mierovú konferenciu Svätú Stolicu nepovolajú; konečne Taliansko previedlo aj to, že Svätá Stolica ani do Spoločnosti Národov nebola pozvaná.
Aj mimotalianske štáty si nepočínaly proti Svätej Stolici jednako. Na príklad Bavorsko 29. marca 1924 uzavrelo so Svätou Stolicou riadny konkordát,*) uznávajúc rovnoprávnu suverenitu pápežovu, Československá republika však neuzavrela konečnoprávny konkordát, ale len „modus vivendi", čiže istý „spôsob žitia", to jest dohodu, podľa ktorej sa život cirkevný v našej republike má riadiť.
Videli sme, akú neistotu ponechal garančný zákon na medzinárodnom postavení Svätej Stolice, a koľkým uponíženiam a neprávom bola vystavená najväčšia a najpotrebnejšia duchovná moc zemská. Podobné neprávo ju zastihlo aj v hmotných pomeroch, o ktorých pojednáva:
Druhá otázka: Aké bolo hmotné položenie pápeža po zaujatí cirkevného štátu?
Človek pozostáva z tela a z duše. Toto je pravda, na ktorej sa zakladá celý ľudský život, každá ľudská spoločnosť. Od Krista Pána založená Cirkev, to jest spoločnosť jeho veriacich, je viditeľná spoločnosť, veď je spoločnosťou viditeľných ľudí. Ako každá iná viditeľná, ľudská spoločnosť, tak aj Cirkev potrebuje miestnosti, v ktorých svoje schôdzky vydržiava, ďalej potrebuje predstavených a úradníkov, ktorí ju vedú a práce spoločnosti obstarávajú. Cirkev potrebuje kostoly, kňazov, biskupov, pápeža, školy, semináre atď. Preto ako iné ľudské spoločnosti, aj Cirkev má svoje hmotné ťarchy, veď cirkevné budovy treba vydržiavať, opravovať, znovu stavať ; cirkevné osoby treba vychovávať a ich životné potreby zaokrývať. Spoločnosti zaokrývajú svoje hmotné potreby členovskými príspevkami, štát si ich zaokrýva daňami, poplatkami.
Kým pápež mal svoj cirkevný štát, výlohy rímskej cirkvi a ústredného vedenia celosvetovej Cirkvi zaokrýva! daniami cirkevného štátu a dôchodkami veľkých majetkov, ktoré Svätá Stolica z podarúnkov nábožných veriacich mala.
Keď taliansky štát roku 1870, vynímajúc malého úvršia Vatikánskeho, zaujal cirkevný štát, cítil sa byť povinným postarať sa o hmotné potreby Svätej Stolice. O tomto znie 4. článok garančného zákona: „Pre dobro Svätej Stolice bude vyplácaná ročitá renta 3,225.000 lír.*) Touto sumou má byť postarané o výživu pápežovu a o rozličné potreby Svätej Stolice; o platy. odmeny a výslužné... pápežskej gardy a úradníkov pápežského dvora a o iné ešte výdavky; podobne aj o riadne udržiavanie v pápežských palácoch uložených muzeumov (sbierok) a knihovne, ako aj o udržiavanie, platy a výslužné, tam zamestnaných úradníkov..."
Keď čítame tento odstavec garančného zákona, mimovoľne tak sa cítime, ako pocestný, idúci cez háje. Tam ho napadnú zbojníci. Olúpia ho a potupia. Keď odchádzajú, pohodia mu niekoľko halierov, z milosti, ako žobrákovi. A pocestný. hlboko urazený vo svojej ľudskej hodnosti. neprijme pohodený mu groš. ale povie: „Radšie si vypýtam od dobrých ľudí, ale od vás nechcem ničoho."
Pokojamilovnú Svätú Stolicu olúpili násilne o jej zákonité, cez dlhé stáročia užívané majetky. A teraz jej pohodia akúsi nehodnú almužnu.*) Čo mal pápež učiniť? Almužnu neprijal, lebo ju prijať nemohol. Radšej sa obrátil na dobrých ľudí. Odvtedy sú zavedené stále sbierky pre svätého Otca po chrámoch celého sveta: v kostole sú vyložené skrinky pre milodary, a podobne bývajú aj ofery pre pápeža. Tieto milodary sa menujú „halierom sv. Petra", keďže ich dávame pápežovi, nástupcovi sv. Petra apoštola.
Z týchto milodarov žije o svoje majetky olúpený pápež, z nich vydržiava kardinálov a iných úradníkov v ústrednej správe katolíckej Cirkvi pracujúcich, z nich napomáha misionárov medzi pohanmi apoštolujúcich, z nich napomáha národy v nešťastiach, a podporuje ich kultúrne snahy. Keď sa stane nejaké veľké živelné nešťastie, ako na príklad zemetrasenie, pápež je vždy medzi prvými, ktorí pomoc posielajú. Koľké milodary posielal za vojny a po vojne núdzu trpiacim deťom, raneným; koľko potravín poslal hladujúcim Rusom. Svoju štedrosť preukázal aj proti Československej Republike, keď s veľkými obetami postaral sa o to, aby bol v Ríme vystavaný ústav sv. Jána Nepomuckého, v ktorom budú mnohí klerici vychovávaní pre veriacich nášho štátu.
Pápež Pius IX. jasným okom prehliadol smutný stav, do ktorého násilné zaujatie cirkevného štátu Svätú Stolicu smietlo. Videl ohroženú slobodu pápežovu, videl ožobráčenú Cirkev, videl, že garančný zákon nechce byť a ani nebude riešením „rímskej otázky", ale len akýmsi uzákonením nehodného stavu Svätej Stolice.
Preto povedal pamätné slová: „Non possumus" — čo znamená „Nemôžeme." Nemôžeme totižto uznať zákonitosť skutku, ktorým je cirkevný štát zaujatý. Nemôžeme uznať ani garančný zákon, ani úctu, ktorú pápežovi naoko zaručuje, ani odškodné, ktoré mu ponúka. Pius IX. sa považoval za vojenného zajatca, ktorého obstali nepriateľské vojská. Preto ako väzeň býval vo Vatikáne, z ktorého živý viacej nevykročil.
Osem rokov pominulo od zaujatia Ríma. Písali rok 1878. Na začiatku tohoto roku Rím mal dvoch veľkých mŕtvych. Na pravom brehu rieky Tiber prenasledovaný pápež Pius IX., na ľavom vyobcovaný kráľ Viktor Emánuel.
Najprv zomrel kráľ. Pred chvíľou, keď duša má prestúpiť do večnosti, zabúda Cirkev na všetky horkosti a usiluje sa zachrániť nesmrteľnú dušu pre šťastlivú večnosť. Tak sa staral aj Pius IX. o dušu svojho nepriateľa. Ako sa dozvedel o povážlivom stave kráľovom, poslal istého biskupa do kráľovského paláca, a čoskoro na to prišla od chorého kráľa zvesť, že prosí odpustenie za všetky neprávosti, ktorými sa proti pápežovi a proti Cirkvi prehrešil. Keď mu pápež odpustenie udelil a od trestu vyobcovania z Cirkvi ho oslobodil, Viktor Emánuel bol zaopatrený sviatosťami zomierajúcich. Aký to obraz! Nepriateľsky kráľ v najväčšej úzkosti ľudskej, pred obličajom smrti sa pokorí pred ozbíjaným väzňom Vatikána, prosí ho o požehnanie a o modlitby!
Viktora Emánuela troma týždňami prežil Pius IX. 85 ročného zdravého a bystrého starca 6. februára 1878 napadla triaška. Na druhé ráno sa dal zaopatriť sviatosťami zomierajúcich. Cez obed sa shromaždili okolo postele ťažko chorého kardináli. Dal im so svätým krížom požehnanie, oni však odbavovali pri ňom modlitby za zomierajúcich. Neskôr sa začali modliť bolestný ruženec. Pápež bol pri sebe. Ešte raz. posledný raz pozdvihol svoju pravicu a dal im požehnanie. Keď večerný zvon zvonil na Anjel Pána, odlúčila sa duša zvečnelého, a kardinál Bilio trasúcim hlasom zvolal: „Odpočinutie večné daj mu, Pane!"
Pius IX. bol 258. nástupcom sv. Petra. Panoval vyše 31 rokov. Najdlhšie zpomedzi všetkých pápežov. Ale aj najviac utrpenia vystál. Jestvuje jedno starodávne predpovedanie o pápežoch. V tom je Pius IX. označený „Crux de cruce", to jest ,.Kríž s kríža." Predpovedanie to sa splnilo. V talianskom címeri totižto stojí v červenom poli strieborný kríž, Z toho talianskeho kríža veľa utrpení, ťažký kríž prišiel na Piusa IX. On ho znášal svätou trpezlivosťou, a práva Cirkvi bránil apoštolskou slasťou. A bez pochybnosti ľahšie skladal účty pred Večným
Sudcom, ako Viktor Emánuel a jeho spoločnici.



RIEŠENIE RÍMSKEJ OTÁZKY


Pius IX. a Viktor Emánuel III. zomreli. Ostalo po nich dedictvo: Cirkev uväznená, Taliansko sjednotené; nepriateľský stav medzi Cirkvou a talianskym štátom. Ostala po nich „rímska otázka." Otázka, o ktorej (ako to Mussolini povedal) celé rieky atramentu vypísali, a celé vrchy papieru zapísali, a predsa si každý myslel, že je neriešiteľná, ako otázka štvorhranného kruhu.
A predsa, dnes je už rímska otázka riešená. Vid'me. ako sa to stalo. „Unita Italia — Sjednotená Itália" solo heslo, ktorým sa začal boj proti cirkevnému štátu. Tento boj viedly tajné spolky, v ktorých sedeli slobodnomurári, títo zakuklení nepriatelia viery. Talianskemu národu sľubovali, že jeho hospodársky stav a celý blahobyt bude zabezpečený, keď sa drobné štáty Talianska v jedon veľký štát, v jednu veľmoc sjednotia. Ale sľuby ostaly len sľubami. Lebo štátne hospodárenie Spojenej Itálie so dňa na deň stávalo sa ťažším. V zúfalom finančnom stave štátu svätokrádežnou rukou siahli na cirkevné majetky, na majetky kostolov, kláštorov. Vyše 400 milionov lír utŕžili za šesť rokov za pokradnuté cirkevné majetky. Ale ani to nepomohlo. Roku 1863 Taliansko malo 31/2 miliarda dlžoby, r. 1896 už 11 miliardov, a roku 1926 až 200 miliardov. Ľud stonal pod neznesiteľnými daňami. Veľkosť biedy odhalilo svetu r. 1898 revolučné povstanie v Majlande pre zdraženie chleba. Stav Talianska bol by býval ešte horší, keby tam nenechali každý rok ťažké milióny pobožní pútnici, ktorí do Ríma k svätému Otcovi putujú.
Vo svetovej vojne síce z milosti víťaznej Dohody zväčšilo sa územie Talianska, ale hrozila hospodárska kríza, ktorá taliansky národ, stojáci blízo zúfalstva, už-už vohnala do náručia revolúcie a komunizmu. Toto hrozné nešťastie v poslednej chvíli odvrátil Benito Mussolini. Tento muž sostavil vojensky vycvičenú národnú gardu, takzvaných fašistov,*) pomocou ktorých roku 1922 postavil sa na čelo vlády. Svojím smelým výstu-om zachránil Taliansko od nešťastia komunistického. Národ v ňom skladá dôveru, že múdrymi zákonami a čistou administráciou ho od záhuby zachráni.
Kým sjednotené Taliansko vždy hlbšie a hlbšie klesalo, zatiaľ pápežská moc neočakávane rástla. Slobodnomurári a iní nepriatelia Cirkvi si mysleli, že po ztrate cirkevného štátu nadvážnosť svätej Stolice upadne, že z pápeža, z hlavv to svetovej Cirkvi, stane sa len rímsky biskup. Ale sa sklamali. Veľkí pápežovia nastupovali na stolicu sv. Petra. Oni zachovali nadvládu pápežskú nenaštrbenú.
Sám Pius IX. svojim hrdinským utrpením získal si úctu celého sveta. Keď sa dožil strieborného jubileumu svojho pápežstva (r. 1871) a zlatého jubileumu svojho biskupstva (r. 1877), bol už chudobným, na almužnu utisnutvm väzňom Vatikána, a predsa hold mu vzdával celý svet; aj nad jeho rakvou r. 1878 tiež rmútil celý svet.
Za ním prišiel Lev XIII. (1878—1903). O ňom bolo predpovedané, že on bude ..Lunien de coelo" to jest ,.Svetlo s neba." A opravdu, vo svojich okružných listoch nadzemskou múdrosťou osvietil najťažšie otázky života, bol duševným vodcom celého sveta. Cirkev katolícka sa pod jeho panovaním tak rozšírila, že sa založilo 248 nových biskupství. Nadvážnosť jeho priviedla Nemecko a Španielsko, že ho požiadali za smierčieho sudcu nad vlastníctvom ostrovov Karolinských. Keď r. 1900 vyhlásil jubileum, s celého sveta vyše pol milióna pútnikov prišlo do Ríma, aby ho uctili a na hrobe sv. Petra sa za neho modlili.
Nástupcom jeho bol Pius X. (1903—1914). Človek svätého života, ktorý Duchom Svätým vedený, častým sv. prijímaním pozdvihol horlivosť veriacich a sostavením cirkevného zákonníka dal jasné pravidlá cirkevnému právnemu životu.
Keď sa srdce Piusa X. 20. augusta 1914 puklo od žiaľu, že hrozný požiar svetovej vojny vypukol a bratovražedný boj kresťanských národov sa začal, vtedy nastúpil Beňadik XV. (1914-1922). Jemu bolo súdené prežiť hrôzy svetovej vojny, Stále sa namáhal, aby národy pokoj uzavrely. Ľudské pokolenie nikdy nezabudne, že on sám mal odvahu vstúpiť medzi rozzúrených nepriateľov a pred zaslepených panovníkov a zavolať im 28. júla 1915: „Vo svätom mene nebeského Boha Otca a pre požehnanú krv Ježišovu, zaprisaháme Vás. ktorí z Božieho-riadenia ustanovení ste za vladárov nad bojujúcimi národami. aby ste učinili koniec strašnému vraždeniu ... Vy máte pred Bohom a ľuďmi hroznú zodpovednosť za vojnu a za mier... Odložte úmysel chcieť zničiť jedon druhého! Pamätajte, že národy neumierajú... Požehnaný buď, kto prvý pozdvihne pravicu ku smiereniu ..Neúnavný bol, aby umiernil vojnou zavinené biedy: dal prezerať nemocnice, aby v nich aj nepriateľskí vojaci dobre boli ošetrovaní; staral sa, aby núdzu trpiace deti boly riadnym pokrmom a liekami zaopatrené; vymohol, aby ďaľšich bojov nie súci invalidi boli zo zajatia do svojej vlasti pustení atď. Láska Svätého Otca ešte aj pohanov dojala k povďačnosti. Po zakončení vojny v Carihrade, hlavnom to meste Turecka, vystavali 7 metrov vysoký nádherný pomník pápežovi s týmto nápisom: „Dobrodincovi ľudstva bez rozdielu národnosti a náboženstva z vďačnosti Východ."
Akou veľmocou, svetovou veľmocou je pápežská Stolica, to jasne dokazuje to, že všetky kultúrne národy chcejú mať s pápežom stále spojenie. Keď terajší pápež Pius XI. roku 1922 vystúpil na stolicu sv. Petra, 28 národov malo svojich vyslancov u neho.
Aké krikľavé, bolestné a neprirodzené bolo, že len ten národ nežil v priateľstve so Svätou Stolicou, uprostred ktorého Svätá Stolica stojí. Ďaleké pohanské národy posielajú svojich vyslancov, aby ich záujmy pred pápežom tlumočili — a katolícke Taliansko žije v nepriateľstve so Svätou Stolicou! Bol to stav celkom neudržateľný, a pre taliansky národ vždy viacej a viacej chúlostivý.
Všetci nástupcovia Piusa IX. boli neohroženými hlásateľmi a obráncami slobody Petrovej
Stolice. Všetci trpezlive znášali pokorenie väzenia vatikánskeho. A predsa, všetci pracovali na tom, aby sa v roku 1870 zmotaná „rímska otázka" rozjasnila, a k spravodlivému riešeniu pripravila.
Lev XIII. 15. júna 1887 síce otvorene napísal, že: „Tu, kde pápež býva, spravuje Cirkev, učí a vydáva zákony, musí mať takú neodvislosť, aby Cirkev nemohla byť nielen od nikoho hatená, ale aby ona v takom jasnom svetle stála, že veriaci celého sveta môžu mu prinášať úctu, vieru a poslušnosť plnou dôverou a istotou, ako sú k tomu aj viazaní" — predsa, v tom samom písme nežiadal si navrátenie zemského mocnárstva, ale hlásal len právoplatné a jasné zaistenie slobody vo správe svetovej Cirkvi.
Pius X. znovu zdôrazňoval, že Svätá Stolica si nežiada nijakého zemského mocnárstva. ale len zabezpečenie „slobody a neodvislosti pápežovej."
Beňadik XV. pod vojnou dal na javo, že „nie od cudzej zbrane (Non dai governi stranieri) nečaká to riešenie rímskej otázky; a po vojne zasa sa osvedčil, že ani „od cudzích mocností" (Non dai governi stranieri) nečaká to riešenie, ale „od víťazstva toho citu spravedelnosti, rozšírenie ktorého v talianskom národe práve pre dobro toho národa si želá."
Pius XI. vo chvíli zaujatia Svätej Stolice verejne dokázal svoju snahu o úprimné sblíženie s Talianskom. Starobylá obyčaj je, že novozvolený pápež s vysokého balkóna (loggia) veľchrámu sv. Petra udeľuje prvé pápežské požehnanie „Urbi et Orbi", to jest „Mestu a Svetu". Tisíce a tisíce národa očakáva vždy na toto prvé požehnanie.
Ale vo Vatikáne uväznení pápežovia nevychádzali na vonkajší balkón chrámu, lež požehnanie udelili len vo vnútri kostola. Pius XI. prekvapil svet, keď b. februára 1922 zjavil sa na vonkajšom balkóne. aby odtiaľ dal požehnanie Rímu. Taliansku a celému svetu. Hneď povstaly v srdciach radostné nádeje, že tento pápež hľadá a žiada, nájde a prinesie pokojné riešenie trápnej rímskej otázky. Čo s týmto skutkom označil, to aj otvorene napísal v okružnom liste 23. decembra 1922: „Taliansko nemá a nebude mať príčiny obávať sa ničoho so strany Svätej Stolice; nech je ktokoľvek pápežom, ten stále bude opakovať: „Ja poznám myšlienky o pokoji a nie o súžení", myšlienky pravého, od spravedlnosti neodlučiteľného pokoja... V Božich rukách je, aby prišla a odbila táto hodina. On sa postará, aby sa ona nepominula na márno pre múdrych a dobromyseľných ľudí. Bude ona patriť k tým najslávnejším a najužitočnejším chvíľam na zveľadenie kráľovstva Kristovho, ako aj na spokojnosť Talianska a celého sveta."
Keď boly mysle na oboch stranách pripravené, vtedy sa Božia Opatera postarala aj o mužov, ktorí „rímsku otázku" rozriešili.
Roku 1926 dal predseda talianskej vlády Mussolini oznámiť Svätému Otcovi živé svoje želanie riešenia rímskej otázky. Svätý Otec vďačne privolil, aby sa pojednávania začaly. Vyše 200 pojednávaní bolo potrebné, kým sa tak vážne a rozsiahle otázky rozjasnily a ujednaly.
Konečne 11. februára 1929 v pápežskom paláci, zvanom Laterán, podpísal v mene pápeža Piusa XI. kardinál Gasparri, a v mene talianskeho kráľa Viktora Emánuela III. Mussolini priateľské ujednanie mieru medzi Svätou Stolicou a medzi talianskym štátom.
Vtedy boly podpísané tri listiny: 1. smluva mieru medzi Svätou Stolicou a Talianskom, 2. finančná smluva, 3. konkordát s Talianskom. Z týchto troch smlúv tretia len Taliansko zaujíma, ale tamtie dve sa týkajú celej katolíckej Cirkvi, preto je potrebné, aby sa s nimi obznámil každý kresťan-katolík.
Pamätáme sa, že Taliansko roku 1870 dve neprávosti spáchalo proti Svätej Stolici: ohrožilo jej slobodu, a olúpilo ju o všetky majetky. Tieto dve krivdy sú odčinené prvšími dvoma lateránskymi smluvami.



ZAISTENIE SLOBODY PÁPEŽOVEJ


O nej znejú tieto články lateránskej smluvy:
„Článok 2. Taliansko uznáva suverenitu Svätej Stolice na medzinárodnom poli ako vlastnosť, ktorá jej patrí podľa zvyklosti a podľa potrieb jej svetového povolania.
Článok 3. Taliansko uznáva úplné právo vlastníctva, ako aj výhradnú, neobmedzenú suverénnu moc a právo Svätej Stolice nad Vatikánom, ako ten teraz jestvuje, so všetkými príslušenstvami a majetnosťami. A tak sa utvorí Vatikánske mesto (Citta del Vaticano) ... Stojí usrozumenie, že Námestie sv. Petra, hoci patrí k Vatikánskemu mestu, aj v budúcnosti riadne bude verejnosti prístupné a podlieha policajným vrchnostiam talianskym. Zamestnanci týchto však majú pred schodami chrámu sv. Petra ostať stáť... a majú sa zdržať kročiť na schody alebo vstúpiť do baziliky, výjmuc, ak by príslušné (pápežské') úrady ich zakročenie vyžiadaly.
Článok 12. Taliansko uznáva, že Svätá Stolica má právo podľa všeobecných zásad medzinárodného práva vysielať a prijímať vyslancov. .. Stojí usrozumenie, že Taliansko sa zaväzuje nerušene zachovať vždy a v každom prípade listovnú dopravu medzi všetkými, ešte aj s ním vojnu vedúcimi štátmi a Svätou Stolicou, a obapoľne, ako aj slobodný prístup k Svätej Stolici biskupov celého sveta.
Článok 21. Všetci kardináli majú v Taliansku počesť kráľovských kniežat. Kardináli v Ríme, ešte aj mimo Vatikánskeho Mesta bývajúci, sú plnoprávnymi občanmi vatikánskymi. Pri uprázdnení Svätej Stolice Taliansko sa zvláštnym spôsobom postará o príchod kardinálov cez talianske územie, o ich voľný prístup do Vatikánu, ako aj o to aby ich osobná sloboda nijakým spôsobom nebola narušená, alebo hatená. Podobne Taliansko sa postará aj o to, aby na jej území na okolí Vatikánskeho Mesta nič takého sa nedialo, čo by zasadnutiu konkláve (voľby pápežskej) rušiť
Článok 24. Ohľadom na suverenitu, jej na medzinárodnom poli prislúchajúcu, Svätá Stolica sa osvedčuje, že ona sa chce a bude zdržiavať od účasti na srážkach iných štátov a na kongresoch pre tieto svolaných, výjmuc prípady, žeby dohadujúce sa stránky spoločne sa odvolaly na jej smierčí súd; avšak predsa, v každom prípade zachová si uplatnenie svojej mravnej a duševnej moci. Podobne Vatikánske Mesto ostane stále a v každom prípade bezstranným (neutrálnym) a neporušitelným územím.
Článok 26. Svätá Stolica je presvedčená, že s podpísaním tejto dohody v patričnom stupni je zaistené všetko, čo je potrebné, aby s príslušnou slobodou a neodvislosťou vykonávala svoj pastiersky úrad nad rímskym biskupstvom a nad celou katolíckou Cirkvou v Taliansku a na celom svete. Ona sa konečnoplatne a neodvolateľne osvedčuje, že „rímska otázka" je riešená a vybavená, a uznáva talianske kráľovstvo pod panujúcou rodinou domu Savoyského s Rímom, ako hlavným mestom talianskeho štátu. Taliansko so svojej strany uznáva štát Vatikánskeho Mesta pod suverenitou pápežovou."
Toto sú hlavné články mierovej smluvy medzi Sv. Stolicou a sjednoteným Talianskom uzavrenej.
Keď kardinál Gasparri a Mussolini podpisovali smluvu v lateránskom paláci, v tú istú hodinu prijal pápež Pius XI. Vo Vatikáne na audiencii (na výsluchu )farárov a pôstných kazateľov rímskych. Svätý Otec vo svojej reči zmienil sa o tejto smluve, a prehovoril, že bezpochyby mnohí budú vytýkať, že veľmi málo zabezpečuje Svätej Stolici, najmä že územie pápežského štátu je veľmi maľunké.*) A opravdu, to územie je veľmi malé, má len 44 hektárov, to jest 75 katast. jutár.
Svätý Otec mal viacej dôvodov, pre ktoré sa uspokojil s takým malým územím. Najvážnejší vyložil týmito nezapomenuteľnými slovami: „Chceli sme navždy dokázať, že nijaké zemské túžby, ale len svedomie nás ako námestníka Kristovho donútilo žiadať, čo nežiadať pre neho bolo nemožnosťou; lebo ku skutočnej právnej suverenite všeobecne sa požaduje suverenita nad nejakým územím: teda aspoň taký kúšťok územia, ktorý by dostačil za základ suverenity ..." Potom Svätý Otec túto vec porovnáva so sv. Františkom Assiským. Ten bol chudý, len kosť a koža, ale hovorieval, že aj také chatrné telo postačí na udržanie duše. Podobne smýšľali o svojom tele aj iní svätí, ktorí sa nestarali o zveľadenie svojho tela, len práve natoľko, aby ono udržalo ľudský život, aby mohlo slúžiť duši a jej úkonom. A potom pokračuje; „Máme nádej, že všetci nahliadnu, že pápež vyrátané nič väčším hmotným územím nevládne, len tým maľunkým, ktoré je nevyhnutné na vykonávanie svojej, ku spáse ľudí mu sverenej moci. Neváhame vysloviť našu radosť, že sa otázka takto riešila ..."
Nie je možné nezbadať múdrosť pápežovu, ktorú mu dala a ktorou ho viedla Opatera Božia. Neochvejne sa pridŕžal pápež k neodvislému územiu, aby bola jeho suverenita a sloboda nad všetky pochybnosti vyvýšená; — uspokojil sa predsa aj s tým najmenším územím, aby bolo jasné, že nebaží za zemským panovníctvom, aby nevyvolal citlivosť národovcov talianskych, aby neobťažoval svoj duševný úrad spletitými starosťami správy zemskej krajiny.
Skromnosť Piusa XI. mimovoľne nám privádza na um slová sv. Pavla apoštola: „Keď máme pokrm a odev, buďme s tým spokojní. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upádajú do pokušenia a do osídla diablovho a do mnohých neužitočných a škodlivých žiadostí, ktoré zahružujú ľudí do zahynutia a zatratenia. Totižto koreňom všetkého zlého je lakomosť, za ktorou keď niektorí túžili, zablúdili od viery a zamotali sa do mnohých trápení." (I. Tim. 6, 8—10). Len si dobre prečítajme tieto apoštolské slová. Prečítajme si ich aj dva razy, aby sme im dobre porozumeli. A uvidíme, akou záhubou je neskrotená lakomosť. A keď nás pokúša lakomosť na krádež, škodu, na krivú prísahu, na zatajenie viery, na úžeru a klamstvo pri delení dedictva. pri kúpe a predaji: v týchto pokušeniach, nechže nám svieti skvelý príklad skromnosti Otca všetkých kresťanov.
Túto istú skromnosť zachoval Svätý Otec Pius XI. aj pri uzavretí finančnej zmluvy.
Text tejto smluvy podávame celý, lebo v ňom je jej jasné odôvodnenie:
„Vychodiac z toho, že Svätá Stolica a Taliansko z dôsledku tej smluvy, ktorou rímska otázka konečnoplatne riešená je, za potrebné držia v jednom oddelenom usnesení, ktoré však neodlučiteľnú čiastku tamtej smluvy tvorí, svoje finančné pomery riadiť; že ohľadom s jednej strán v na tie neobyčajne veľké újmy, ktoré Svätej Stolici ztratou niekdajších pápežských štátov a majetkov k dedictvu sv. Petra patriacich cirkevných ústavov zavinené boly, s druhej strany ohľadom na stále vzrastajúce potreby Cirkvi, už v samom meste Ríme, ale nie menej aj pri všimnutí finančného stavu štátu a hospodárskeho stavu talianskeho národa, najmä po vojne — pápež za dobré uznal, odčinenie utrpenej škody na najmenší stupeň znížiť, a čiastočne v hotovosti, čiastočne v stálej štátnej pôžičke si žiadať tú sumu, hodnota ktorej ďaleko je nižšia od tej sumy, ktorú by štát podľa záväzku v zákone zo dňa 13. mája 1871 prevzatého platiť musel; že konečne taliansky štát uznávajúc otcovské city pápežove, za svoju povinnosť si považoval zodpovedať žiadosti o vyplatenie tejto sumy, obe vysoké strany, zastúpené svojimi splnomocnencami, usniesly sa:
Článok 1. Taliansko sa zaväzuje pri vymenení ratifikačných listín smluvy vyplatiť Svätej Stolici sumu 750.000.000 (sedemstopäťdesiat milionov) talianskych lír a spolu jej odovzdať päťprocentových riadnych talianskych štátnych dlžobných úpisov, na Svätú Stolicu znejúcich (kupóny splatné 30. júna tohoto roku) v nominálnej hodnote 1,000,000,000 (jedného miliarda) talianskych lír.
Článok 2. Svätá Stolica sa osvedčuje, že toto usnesenie prijíma za konečnoplatné vyriešenie svojho finančného pomeru z udalostí z roku 18?0 povstavšieho."
Každému je známa neodškriepiteľná správnosť toho pravidla, ktoré sv. Augustín tak krátko, ale jasne vyslovil: ,.Hriech sa neodpustí, kým sa odcudzené nenavráti." Táto pravda je hlboko napísaná do ľudského srdca, a každý to cíti, že ak len chce dosiahnuť odpustenia hriechu a spokojnosti svojho svedomia, musí vynahradiť škodu, ktorú inému akokoľvek hriešne zavinil. Tento cit spravedlivosti pobádal vodcov talianskeho štátu, aby bez všetkej námietky prijali na seba ťarchu odškodného, ktoré Svätý Otec od nich žiadal.
Svätého Otca však — ako to v samej tej finančnej smluve výslovne čítame — opravdu „otcovské city" viedly vo vypočítaní odškodného. Tu treba zdôrazniť, že vo finančnej smluve sú uvedené papierové líry, tak že to odškodné na zlaté líry prepočítané klesne na kapitál 400 milionov lír.
Svätý Otec v tej reči, ktorú rímskym farárom a pôstnym kazateľom držal, a z ktorej sme už istú časť uvádzali, objasnil aj túto finančnú smluvu, keď im povedal: „Iní zas hovoria, že sme na finančnom poli primálo žiadali. Týmto chceme po vážnom uvažovaní toto odpovedať: Keby sme chceli všetko spočítať a kapitalizovať, čo bolo Cirkvi v Taliansku až po dedictvo sv. Petra odobraté, aká nesmierna, ohromujúca a nevysloviteľná suma by to bola? Môže pápež katolíckemu svetu povedať, že on o tomto všetkom nemá vedomosti? Nemá on prísnu povinnosť starať sa o všetky tie prítomné a budúce potreby, ktoré s celého katolíckeho sveta na neho dochádzajú, a hoci sú ony duchovné, predsa bez pomoci hmotných prostriedkov uspokojené byť nemôžu?... Ale jednu myšlienku akosi nezbadajú tí kritikovia: Svätá Stolica má bez pochyby právo starať sa o svoju hospodársku neodvislosť, bez ktorej by nebola zaistená ani jej dôstojnosť, ani jej opravdivá sloboda. My máme neobmedzenú dôveru v charitase (v láske) veriacich, v tom podivnom diele Božej Opatery, praktickým zjavom ktorého je halier sv. Petra: to je opravdu Boží prst, ktorého my už od siedmich rokov (odkedy je Pius XI. pápežom) opravdu oné účinky spatrujeme. Avšak ani Božia Opatera nás neosloboďuje od príslušnej múdrosti, ani od ľudskej starostlivosti, aká práve v našej moci stojí. Nech nikto nezabúda, že akékoľvek odškodné dané Svätej Stolici jasne nikdy nebude dostatočné, čo len v malej miere zaokrývať potreby, ktoré sú také rozsiahle, aký rozsiahly je celý svet, veď katolícka Cirkev sa na celý svet rozprestiera; potreby, ktoré stále rastú, aj misijné diela obrovským vývinom sa zväčšujú a do najďaľšich krajov sa rozširujú; nespomínajúc ani potreby kultúrnych štátov Európy, potreby osôb, diel a cirkevných ústavov, a to celkom životných, ktoré všetky volajú na Svätú Stolicu, na Otca všetkých veriacich o pomoc."
Úmysel Svätého Otca je jasný. Málo peňažného odškodného žiadal, lebo nechcel obťažiť povojennou vyčerpanosťou i tak soslabené Taliansko; lebo dôveruje v Opatere Božej, že svoju Cirkev neopustí, a dôveruje v láske veriacich, že svojimi dobrosrdečnými obetami, halierom sv. Petra aj naďalej budú na pomoci Otcovi všetkých kresťanov v starostiach, ktoré o rozšírenie viery medzi pohanmi, o zveľadenie náboženského života medzi kresťanskými kultúrnymi národami znáša.
A ty, verný kresťan, ktorý toto čítaš, povedz, zavolaj zo srdca k Svätému Otcovi: Otče, vo mne sa nesklameš ,na mňa ,na moju detinskú obetavosť iste môžeš rátať!
11. februára 1929 u nás na Slovensku bola krutá, nikým nepamätaná zima. V Ríme však je podnebie teplejšie. Tam pršal dážď. Už od ranejšej 9. hodiny veľké zástupy stály na námestí pred Lateránom. Ľudia čakali na príchod kardinála Casparriho a na predsedu talianskej vlády. Mussoliniho. Títo cez poludnie prišli do luteránskeho pápežského paláca podpísať smluvy. Podpisovanie trvalo pol hodiny. Keď o 1/21 vystúpili z Lateránu, niekoľko tisícový zástup ich s veľkými ováciami prijal.
Prečo toľká radosť?
Rímská otázka bola tŕňom, hlboko vrazeným do sŕdc Talianov. Katolíctvo a vlastenectvo od roku 1870 bolo u nich v nesúlade. Kto chcel byť verným katolíkom, urážal cit národný; kto chcel byť dobrým národovcom, prehrešil sa proti citu katolíckemu. Odteraz sa tieto city spriatelily do neskazeného súladu prišly: každý môže byť verným katolíkom a súčasne aj dobrým vlastencom!
Táto ich radosť a povďačnosť proti pápežovi Piusovi XI. opravdu živelným spôsobom vypukla na druhý deň, 12. februára, kedy bolo siedme výročie korunovania Sv. Otca.
Ohromné paláce najvyšších štátnych úradov talianskych popri talianskej trikolóre vytiahly zlato-strieborné zástavy pápežské. To Rím prvý raz videl. Príklad talianskej vlády nasledovaly všetky vyslanectvá cudzích národov, a aj občania. Čoskoro v celom meste vialy zástavy pápežské a štátne.
Národ sa hrnul na námestie veľchrámu sv. Petra. Vojenské hudby, fašistické spevy sa ozývaly. Vytiahlo aj ľahké, i ťažké delostrelectvo, a iné vojenské útvary. Taliansko slávilo sviatok úprimnej radosti. Do chrámu sv. Petra len hodnostári mali voľný vstup. Boli tam kardináli, biskupi, ministri, poslanci a senátori, civilní i vojenskí hodnostári, vyslanci cudzích krajín, švédsky kráľ Gustáv. Aj tak ich je vyše 40.000. Spolu sú prítomní so Svätým Otcom na poďakujúcej svätej omši. Dotiaľ vonku lial sa prudký dážď. A predsa 200.000 (dvestotisícový) zástup cez dlhé hodiny vytrval v ňom. Nebolo možno neodmeniť toľkúto vernosť. Pápež vystúpil na vonkajšiu loggiu veľchrámu. Odtiaľ udelil požehnanie zástupu, ktorý padol na kolená na rozvodnenú zem! Po obede sa všetko hrnulo pred kráľovský palác a pred palác predsedu vlády, vzdať hold kráľovi a Mussolinimu.
Keď 20. apríla 1929 kráľ Viktor Emánuel III. otváral zasadnutie zákonodarstva, o smierení so Svätou Stolicou povedal: „Smierenie so Svätou Stolicou . . . rímsku otázku po 60 rokoch rozlúštilo a odstránilo, rozdvojenie svedomia vyliečilo a jednotu vlasti nielen ohľadom územia, ale aj ohľadom sŕdc zdokonalilo." Na tieto slová trónovej reči všetci zákonodarci vstali a svoj súhlas v radostnej, dlho trvajúcej ovácii prejavili. A keď 14. maja prišla v snemovni na hlasovanie smluva 11. februára uzavretá, z prítomných 559 poslancov len dvaja hlasovali proti, 357 ich hlasovalo za smluvu. Kto len povrchne sprevádza parlamentné hlasovania, obdivovať bude jednotnosť talianskeho národa vo schválení takej vážnej smluvy.
Tak slávilo Taliansko.
Nebola to však radosť len jednej krajiny, ale celého sveta. Panovníci a vladári všetkých národov poslali svoje pozdravy Svätému Otcovi; v parlamentoch celého sveta odznely slávnostné reči. Veď radosť Otcova je radosťou všetkých. Po celom svete znie oduševnená, milá pieseň:
V sedmobrežnom kruhu Ríma,
Kde sa Petra chrám vypína,
Z tisíc hrdiel sa ozýva
Pieseň nábožná - horlivá:
Živ, Bože, Otca Svätého,
Námestníka Kristovho!