logo
Dominikánsky knižný inštitút
bannermaria
USPORIADANIE

FARNOSTÍ A KŇAZOV

OSTRIHOMSKEJ ARCIDIECÉZY

OD NAJSTARŠÍCH ČIAS AŽ PO ROK 1894.

NA PRÍKAZ A NÁKLAD

ZBOŽNEJ PAMÄTI EMINENCIE A NAJDÔSTOJNEJŠIEHO PÁNA
JÁNA KARDINÁLA ŠIMORA
PRÍMASA UHORSKÉHO KRÁĽOVSTVA, OSTRIHOMSKÉHO ARCIBISKUPA ATĎ. ATĎ.

Z AUTENTICKÝCH PRAMEŇOV ZOZBIERAL A POZNÁMKAMI OBJASNIL
ĽUDOVÍT NÉMETHY Z NEMIEC
FARÁR U SV. IGNÁCA V OSTRIHOME, KNIHOVNÍK OSTRIHOMSKEJ METROPOLITNEJ DIECÉZNEJ KNIŽNICE, DIECÉZNY CENZOR, SPOVEDNÍK DCÉR KRESŤANSKEJ LÁSKY V OSTRIHOME, VEDÚCI HISTORIOGRAFICKEJ SPOLOČNOSTI, AKO I ARCHEOLOGICKO-ANTROPOLOGICKEJ SPOLOČNOSTI A HERALDICKO-GENEALOGICKEJ SPOLOČNOSTI A ČLEN VEDECKEJ A LITERÁRNEJ SEKCIE SPOLOČNOSTI SV. ŠTEFANA.


OSTRIHOM
TYPIS GUSTAVI BUZÁROVITS
1894

Od Božského Spasiteľa sme sa naučili1: k známkam dobrého pastiera patrí tiež to, aby poznal svoje ovce; ak však treba poznať každého pastiera podľa toho, akú dôveru majú ovce k nemu, o čo viac je potrebné toto poznanie tých, ktorí v jednotlivých diecézach predsedajú ako najvyšší pastieri alebo ktorým bolo zverené stádo veriacich, ale viac musia mať poznatky o kňazoch, svojich spolupracovníkoch na spáse veriacich.
Preto Ján kardinál Šimor, prímas Uhorska a ostrihomský arcibiskup, ktorý prevzal kormidlo arcidiecézy, poveril, aby arcidiecézny klérus podal svoje životopisy.2
Takýmto spôsobom sa nadviazal a veľmi upevnil zväzok otcovskej lásky a synovskej oddanosti kléru k arcibiskupovi. Niet nikoho, kto by to nevidel.
Biskup chcel načerpanie informácií o tých, čo s ním niesli ťarchu a horúčosť dní, a ktorí nielen v jeho dobe, ale aj v časoch jeho predchodcov spolupracovali na spravovaní veriacich a rozdávaní Božích tajomstiev, aby sa uchovali v pamäti a obhájili pred zničením.
Preto sa skompletizoval Nekrológ všetkých arcidiecéznych kňazov, ktorých sa podarilo nájsť, časť ktorého bola zverejnená a vydaná na svetlo. Ďalej výnosom nariadil publikovanie usporiadania farárov a farských administrátorov, v možnom rozsahu od najstarších čias až podnes, aby v arcidiecéze natrvalo jestvovala pamiatka na tých, čo sa starali o duše. Súčasne sa však zhromažďovali fragmenty, hľadiace na dejiny Ostrihomskej arcidiecézy, ilustrujúce aspoň sčasti zmeny cez stáročia.
Preto 24. januára 1886 rozposlal obežníky svojmu duchovenstvu, v ktorých píše, čo teraz ako autentickí interpreti arcibiskupa, v tomto prológu uvádzame: „Rozhodol som sa uchovať v jednej zbierke mená a priezviská všetkých farárov a správcov tejto arcidiecézy, koľkých bude možné nájsť v diecéznych a farských archívoch, postarať sa o všeobecné vydanie a zachovať spomienku na nich. V jednej zbierke už mám zozbierané a spísané mená všetkých farárov od r. 1763 do r. 1863.3 Nech sa zistia z matrík, ktoré sú dejinami farností, aj mená farárov alebo správcov, ktorí vykonávali túto funkciu pred r. 1763 alebo po r. 1863., ake matriky vtedy neexistovali, nech sa to zistí z archívnych spisov. Ak by chceli vdp. farári a administrátori, nech opravia mená svojich predchodcov v zozname z uvedených opatrne preskúmaných a prekontrolovaných prameňov, aby sa rovnako zaznamenal, nakoľko je to možné, deň aj rok, kedy ktorý z nich prešiel do inej farnosti alebo kedy zomrel. A okrem toho som navrhol rovnako vydať tlačou nekrológ všetkých arcidiecéznych kňazov. Preto vdp. farári a administrátori farností nech vyhľadajú deň smrti druhých farárov ako aj mená iných kňazov zosnulých vo farnosti a nech uvedú aj deň smrti; držiac sa naisto toho, že jeden exemplár vytlačených spísaných katalógov bude zaslaný každej farnosti. A čo zohnali o vopred zaslaných údajoch, nech to urýchlene zašlú do mojej kancelárie.“
Keď toto takto pripravili, arcibiskup mi 2. júna 1888 zveril farnosť v časti Ostrihomu Aquatica. Zaujmúc farnosť a usporiadajúc svoje záležitosti ma poveril, aby som predovšetkým do Nekrológu kňazov Ostrihomskej arcidiecézy dokompletizoval kňazov od r. 1737 až do r. 1889. Približne koncom mája 1889 bolo dielo dokončené. Arcibiskup napísal prológ, a dielo bolo rozposlané do jednotlivých farností arcidiecézy.4
Dokončiac toto dielo bola mi zverená nová pocta, ktorá spočívala v tom, aby som skompletizoval iné diela, o farnostiach a farároch, opierajúc sa o všetkých autorov, a toto rýchlo pripravil do tlače. Za týmto účelom mi nakoniec dali rukopis diela Štefana Lipovnického, ktoré pripravil ako knihovník ostrihomskej metropolitnej knižnice. Rovnako som dostal rukopisné dielo vdp. Františka Horvátha, profesora na ostrihomskom arcibiskupskom lýceu, dokončené zo správ vyššie uvedených farárov; napokon to boli zápisy od vdp. farárov z farských matrík, z iných nájdených dokumentov vo farnostiach a objavených správ.
Avšak dielo Lipovnického nebolo nič iné než výťah z diecéznych schematizmov, existujúcich od r. 1763; ďalej obsahuje aj mená farárov, a čas, kde ktorý farár pôsobil a zomrel. Stručné biografické poznámky boli nadbytočne opakované, kto a koľkokrát niektorý z nich prešiel do inej farnosti, a bolo zrejmé, že by bolo všeobecne zbytočné ukončiť toto dielo.
Ale tiež spomínaným správam farárov, vzhľadom na to, že okrem detailov boli jednoduché, chýbala jednotnosť, ktorá je taká užitočná v diele podobného rázu.
Preto bolo nemožné, zostaviť iba z týchto prameňov ucelené dielo, ktoré by korešpondovalo s veľkorysým zámerom mecéna arcibiskupa a s aspoň základnými zákonmi historiografie.
Preto bola začatá iná cesta. Navrátilo sa k starobylým pamiatkam dávnych vekov, ktoré nám zachovali mená mnohých farárov. A nakoniec vzácne vydania starožitných dokumentov a publikované dobové zbierky5, alebo rukopisy uložené v archívoch6; netreba opomenúť nápisy na náhrobných kameňoch, na iných pamätných tabuliach na cintorínoch, kryptách a kostoloch. Použil som zdroje zo zoznamov biskupov v Uhorsku, z ktorých niektoré obsahovali súpis farností a farárov. Tieto pramene zahŕňajú roky 1281 – 1375.7 Kým farnosti bratislavského dekanátu dosiahli najlepšie výsledky pri spisovaní bratislavského dekanátu z r. 13908, bol Pázmáneus nazvaný celý katalóg, ktorý uvádza jestvujúce farnosti 13., ba dokonca 12. storočia.9 Zozbierané omrvinky takto ukazovali na farárov, žijúcich pred r. 1559, životopis ktorých bol ilustrovaný na poznámkach, ktoré boli. Takto nasledovali mená šesťsto päťdesiatich piatich farárov, a bolo možné zachovať ich pamiatku.
Čo sa týka farnosti a farárov, máme po r. 1559 viacero vizitácií, o ktorých budeme hovoriť nižšie; prvý je zoznam, ktorý spísal vikár Matej Graecus v r. 1562 pri príležitosti diecéznej synody, slávenej v Trnave10; tiež mená tých, čo sa zúčastnili na Trnavskej synode r. 163011; potom zoznam, zostavený na príkaz Juraja Lippaya v r. 164712.
Medzi použitými prameňmi si zásadnú časť nárokujú dekanské vizitácie, jestvujúce od r. 1559. Sú to primárne pramene cirkevných dejín nielen vo vlasti. Keď spomíname na to, musíme s chválou a vďakou opísať námahy najdôstojnejšieho p. Františka Maslagiho, teraz kanonika Ostrihomskej arcidiecézy, ktorý ako archivár v primaciálnom paláci zozbieral do jednej zbierky, signoval a prezrel všetky možné vizitácie, ktoré našiel v archívoch. Tieto vizitácie uchovávame a používame v primaciálnom archíve, aj tie, čo sú uchované v  knižnici budapeštianskej univerzity.13
Ako v prvej časti diela podávame stručné dejiny farností, tak v druhej časti podávame životopisy farárov v lexikálnej podobe. Snažili sme sa zaznačiť rok a miesto narodenia a štúdií; ako sme zistili v matrikách gymnázií14, univerzity15 a seminárov16. Aby sme mohli zahrnúť niečo o vysviacke kňazov, vrátili sme sa k protokolom z vysviacok.17
Primárnym cieľom diela bolo zhromaždiť duchovných pastierov a kňazov, teraz nazývaných farári, a uprieť zrak na časy, kedy požívali benefícium. Aby sme toto získali, preskúmali sme protokoly uvedení do úradu, ktoré nám poskytli spoľahliví vedúci.18 Odtiaľ sme sa museli vrátiť do archívnych fasciklov a z materiálov o prítomnosti a ustanovení ustáliť otázku času.19
Ak bola medzera medzi vysviackou a dosadením do úradu, museli byť zaznačené kaplánske miesta. V tomto bol nápomocný protokol kaplánskych dispozícií20, schematizmy a poznámky pána Viktora Erharda v maďarskom Karancsságu, spísané s veľkou dôkladnosťou. Zozbieral a zaznamenal tieto dispozície Jána kardinála Šimora, ktorý vysviacal kňazov Ostrihomskej arcidiecézy.21
Aby sme mohli urobiť dôstojnejšie poznámky, popri pamiatke Jeho Eminencie Jána Šimora, kardinála a arcibiskupa, šťastne sme vyčerpali nielen správy od pánov farárov, ale sme prišli aj k najrôznejším nám zrejmým prameňom, ktoré nám vždy našiel láskavý čitateľ. Viaceré sme však našli v archívnych spisoch ostrihomského primaciátu a trnavského vikariátu.22 Aby sme mohli zobraziť čím viac osudov farárov, pri príhodnej príležitosti sme zobrali a použili rukopis Martina Klanicu, ktorý je uschovaný v ostrihomskej metropolitnej knižnici.23 V tomto rukopise sú veľmi usilovne zozbierané spisy a osudy farností, ktoré padli do rúk nekatolíkov, kde sú dokonca presne vypočítaní aj duchovní pastieri.
Pretože si láskavý čitateľ nájdeš v našom diele názvy aj takých farností, ktoré teraz už sotva patria do Ostrihomskej arcidiecézy, budeš vedieť hľadieť na dokonalosť diela, že sú v ňom započítané aj tie farnosti, ktoré sa kedysi vzťahovali na Ostrihomskú arcidiecézu.
Preto v usporiadaní farností nájdeš nielen farnosti banskobystrické, rožňavské a spišské, odtrhnuté v r. 1776 od našej arcidiecézy, ale aj farnosti iných diecéz, ktoré sa nazývali slobodné a vzťahovali sa na právomoc arcidiecézy. Napokon nájdeš také, ktoré boli inkorporované do iných už vtedy jestvujúcich diecéz. Takýmto spôsobom možno z našich prameňov zozbierať a vysledovať záznamy o 818 farnostiach a 7273 farároch.
Nábožný arcibiskup, z poverenia ktorého som usporiadal toto dielo, neprestával trvať na to, aby sa toto čím skôr doviedlo do konca. Často si nechal referovať o pokračovaní diela, neustále ma povzbudzujúc, aby som to, čo som začal, usilovnejšie dokončil. Často mi hovorieval: „Starý som a ak budeš pracovať dlho, nedožijem sa konca diela.“ Preto, aby som zadosťučinil jeho vôli, nakoľko som mohol, predložil som už v r. 1890 časť diela, pripravenú do tlače. Približne štvrtá časť diela šla do tlače 15. januára 1891. Pri tejto príležitosti bolo jeho veľkým potešením komunikovať s autorom.
Zakrátko, dňa 23. januára rozhodnutie nevyspytateľnej Božej Prozreteľnosti vytrhlo arcibiskupa spomedzi živých. Zdalo sa, že nečakaná smrť nedovedie naše dielo do konca. Avšak vykonávatelia veľkorysého testamentu, ktorí chceli registrovať nielen vykonanie poslednej vôle veľkého arcibiskupa, ale aj iné zbožné zámery, predurčili i nepretržitosť nášho diela. Chceli totiž, aby jednotlivé farnosti prijali výtlačok diela, tak ako nábožný arcibiskup sľúbil svojmu duchovenstvu vo vyššie uvedených obežníkoch, a tak bude sľub naplnený. Preto nemôžeme opomenúť vysloviť náležité poďakovanie vykonávateľom testamentu, a to vdp. Ľudovítovi Rajnerovi, prepoštovi, kanonikovi ostrihomskej kapituly, p. Karolovi Mészárošovi, advokátovi obojeho práva a súdnemu notárovi, a p. Ambrózovi Váczy, ekonómovi primaciálneho úradu. Podobne nás viaže vďačnosť voči ostrihomskej kapitule a dedičným príbuzným, ktorí dobrovoľne a z vlastnej vôle privolili, aby výdavky na tlač šli z majetkovej podstaty zosnulého kardinála.
Autor vidiac takto dostatočne výhľad na uverejnenie diela, už viac nemal to srdce, aby nesplnil vôľu najlepšieho otca a nezadosťučinil čo možno najlepšie veľkej dôvere, ktorú doňho vložil. S Božou pomocou a priazňou som pristúpil k tomu, aby som dňa 28. októbra 1894 mohol uviesť dielo do najvyšších rúk. Neprekvapuje, že v priebehu čítania bolo potrebné siahnuť po dôležitom doplnku.
Preto sme dielo s dôležitým doplnkom zavŕšili 28. októbra. Tento deň sme tak stanovili ako termín nášho diela, pretože je to výročie vysviacky Jeho Eminencie, kedysi nášho pána, za kňaza. V tento deň prijal kňazstvo z rúk biskupa v ostrihomskom Kostole sv. Ignáca, teraz našej farnosti, vtedy dočasnej katedrále.24 Teda takýmto spôsobom sme chceli vzdať našu vďaku zosnulému arcibiskupovi a osvedčenému dobrodincovi.
Preto ďakujeme najlepšiemu najvyššiemu Bohu, bez ktorého by sa nič nevykonalo v človeku a ktorý ako chcel, tak to dobre dopadlo. Kiežby mená tých, čo sú recenzovaní v tejto knihe, boli s našimi menami zapísané v knihe života.
Konečne sa dožaduje dôvod vďačnosti, aby sme osobitne poďakovali dvom hlavným pomocníkom, a to vdp. Jánovi Černochovi, opátovi, kanonikovi ostrihomskej kapituly, ktorý ochotne revidoval dielo a pomáhal a radil v našich prácach mne i vdp. Ľudovítovi Rajnerovi. Naša vďačnosti patrí tiež vdpp. farárom, našim bratom v Pánovej vinici, ktorí oduševnene zadosťučinili nášmu pátraniu.
A keďže vieme, že všetko, čo je ľudské, má nedostatky a chyby, je ďaleko od nás, aby sme naše dielo verejne vyhlasovali za absolútne. Nech má láskavý čitateľ presvedčenie, že ono je znakom otcovskej lásky, ktorú prejavoval zbožný arcibiskup svojmu duchovenstvu; že ono je spoločným pomníkom večnej trvalejšej doby, pozdvihujúcim posvätných arcidiecéznych staršinov (vodcov), sledujúcich znútra svoje stádo; že je vencom a korunou, posadenou na ich hlavách. Nech je to požehnaná pamiatka na týchto všetkých!
Ostrihom, 28. októbra na sviatok svätých apoštolov Šimona a Júdu roku 1894.
Autor.

Poznámky:

1) V 10. kapitole Evanjelia sv. Jána.

2) Pozri obežník z 25. októbra 1867 pod č. 1241. Z predložených životopisov v r. 1868 zostavil Adolf Majthényi „Album Cleri Dioec. Strig.“, v ktorom je zaradených 793 kňazov. Už pred týmto albumom existovala iná životopisná zbierka s nadpisom: „Catalogus Cleri ADioec. Strig. ab anno 1867“. Po r. 1864 v nej nebol nikto zaznačený.

3) V tomto obežníku je poznamenané, že už mali v jednej zbierke zozbierané a spísané mená všetkých farárov od r. 1763 do r. 1863. Toto dielo je dielom Štefana Lipovnického, kedysi archivára Ostrihomskej arcidiecézy: „Catalogus Parochiarum Archi-Dioecesis Strigoniensis cum suis Parochis ab anno 1763. usque 1863. inclusive.“

4) Jedná sa o nekrológ uvedený v obežníku z 24. augusta 1889 pod č. 4778. Jeho recenzia sa obšírnejšie nachádza v Magyar Sion, roč. 1889, s. 619.

5) Fejér, C. D.; Venczel, Árpádkori új oktmár; Monumenta Vaticana; Knauz, Mon. Strig.; Péterffy, Concilia; Anjoukori okmtár; Hazai okmtár; Hazai oklevéltár; Károlyi, Zichy, Palásthy, Nedeczky családok stb. okmtárai; Eszt. Főkápt. okmányoktára etc. etc. Objavujú sa ako pramene citované v miestach.

6) Archivum imprimis Regnicolare Budapestiense, sectionem diplomaticam. Archivum Primatiale Vetus et Saeculare.

7) Monumenta Vaticana. Series I. Tom. I. – Keď prvá časť môjho diela prišla do tlače už pred smrťou Jeho Eminencie, teda pred r. 1891, nemohol som do tejto časti zahrnúť vynikajúce dielo Theodora Ortvaya Magy.-Országh Egyházi Földleirása a XIV. század elején, ktoré vyšlo v r. 1892.

8) Súpis farností bratislavského dekanátu od vikára Leonarda de Pensauro. Fejér, C. D. X. VIII. 313.

9) O tomto katalógu sám Pázmaň pripúšťa: „Myslel som si, že zostavím súpis všetkých biskupstiev, alebo aspoň tých, čo sú pričlenené k ostrihomskej cirkvi, v ktorých prekvitalo náboženstvo; všetkým pričleneným by mohli priniesť informácie o plnom statuse cirkvi: ale pokus som zanechal. Totiž nikdy sa nenájde nič, čo nasýti ducha. Našli sa iba fragmenty, a v knihách istých náboženských rádov zle napísané mená kláštorov, ktorým Maďari nemôžu rozumieť. Pokiaľ ide o to, nemohol som ostatné vysledovať: krátko som prezeral záznamy o arcibiskupoch Ostrihomskej diecézy, ktoré som overoval. Zaujali ma štatúty Ostrihomskej kapituly, založenej v r. 1397: Tiež najstaršie, a spísané v dobrej viere. V rukách mám jeden z takých starých opotrebovaných spisov, autenticky opísaný pred sedemdesiatimi rokmi, potvrdený podpismi troch notárov; ktorý riadne spisuje katalóg prepoštov, opátov, dekanov, vyňatých kňazov, ktorí sa zaujímali o ostrihomskú diecéznu synodu. Druhý, rovnako katalóg bol okrem niektorých skompletizovaný. Tretí, najstarší a rovnako poznačený, kde sú spísané všetky farnosti, ktoré boli ktorému dekanovi podriadené.“ Teda s touto preukázateľnou podporou sa zostavil zoznam, ktorý bol prvýkrát publikovaný v Bratislave v r. 1629 s názvom: „Acta et Decreta synodi dioecesanae Strigoniensis celebratae Tirnaviae. A. D. 1629. die 4. Oct. et sequentibus.“ Ako prvý dodatok. Vyšiel tlačou mnohokrát, na príkaz Lippaya v r. 1647, rovnako na príkaz Selepčéniho v r. 1667, ako aj u Péterffyho diela Concilia 1742. II. 268 z výtlačku, ktorý vlastnou rukou korigoval Peter Pázmaň. Vo vyššie citovaných slovách tohto Pázmaňa sa utvrdzuje prevolanie k Štatútom Ostrihomskej kapituly z r. 1397. Vydal ho Fejér, C. D. X. II. 506, ako aj Ignác Baťán, Leges Eccl. III. 297. Obzvlášť uvážlivé sú slová Pázmaňa: „Treba sa vracať k tomu, čo je najstaršie a známe, kde sú popísané všetky farnosti“ atď. Teda sú pojaté aj tie, čo predchádzajú roku 1397, následnejšie popisy 13. ba dokonca 12. storočia. Toto tvrdenie je najistejšie, prinášajúc Pázmaňov katalóg s dôvodmi zberateľov a s údajmi, ktoré boli nájdené.

10) To je zoznam, ktorý Pázmaň autenticky opísal pred sedemdesiatimi rokmi a kde je tiež použitý. Publikoval ho Péterffy, c. d. 148.

11) Zverejniť dal Péterffy, c. d. 317.

12) Jeho názov je: Nomina, Cognomina. Dignitates et Beneficia totius Cleri sub jurisdictione et dioecesi Illustrissimi ac Rssmi Principis ac Domini Georgii Lippay de Zombor, AEppis Strigoniensis existentis 1647.

13) V univerzitnej knižnici sa našli dekanské vizitácie ako nasledujú: 1561. vizitácia Blažeja Zataja vo Zvolene; vizitácie 1692. a 1696 Juraja Náraya vo Zvolene; 1694. vizitácie Františka Jezernického v Liptove a Honte; a 1695. vizitácie Imricha Pongráca na Orave, v Turci a v Nitre. V rukopisoch Hevenešiho. Taktiež 1673. vizitácia Ferdinanda Pálfiho v Bratislave a 1699 vizitácia Ota Volkru v dištrikte Pezinok. Rukopisy cirkevných dejín č. 28 a 30.

14) Takými sú: „Matrica Gymnasii tum Academiae Tyrnaviensis ab a. 1616. usque 1693.“ Medzi Baťánovými rukopismi v ostrihomskej arcidiecéznej knižnici, tit. I. d. V nich boli od r. 1637 zaradené mená bohoslovcov morálnej teológie, od r. 1640 mená bohoslovcov pastorálnej teológie. Taktiež „Matrica Gymnasii Posoniensis ab a. 1650. usque 1725.“ Tamže. V nich sa našli zápisy o viacerých chovancoch Seminára sv. Imricha.

15) Nevieme o originálnom Albume Trnavskej univerzity, ale naporúdzi sú: „Excerpta ex Albo, seu Matrica almae Universitatis Tirnaviensis continente nomina eorum, qui academico ritu in doctores aut baccalaureos theologiae et philosophiae sunt promoti ab a. 1636. qui est alter ab erecta eadem Universitate. I. Baccalaurei Philosophiae. II. Doctores Theologiae et III. Baccalaurei Theologiae.“ Medzi rukopismi Juraja Palkoviča v ostrihomskej metropolitnej knižnici.

16) Nie je nám zrejmá matrika Teologickej fakulty v origináli, ale je tu jej kópia s názvom: „Matricula Theologicae facultatis in Tirnaviensi Soc. Jesu Universitate a m. Nov. 1638. quo primum scholastica theologia in eadem Universitate doceri coepit.“ Medzi rukopismi Juraja Palkoviča z ostrihomskej metropolitnej knižnice. – Regestum semin. V. Capituli Strigon. anni 1617. medzi rukopismi ostrihomskej metropolitnej knižnice pod I. 232. – Originálny zoznam klerikov tých, ktorí boli chovancami budínskeho seminára čiže Séčeniana, sme v origináli našli pod názvom „Liber adnotationum et subscriptionum alumnorum seminarii Budensis Széchényiani. Ab anno 1712. usque 1773.“ V knižnici budapeštianskej univerzity v rukopisoch cirkevných dejín 53. – Mená chovancov viedenského kolégia Pázmáneum vieme iba zo sporadických poznámok. Dielo Karola Rimely „Historia collegii Pázmániani“ na s. 343-358 obsahuje od r. 1630 mená tých, čo získali cirkevné hodnosti. Potom na s. 359-392 sú od r. 1813 mená tých, čo boli kňazmi alebo chovancami. – Na konci vypátraného času narodenia a miesta sme neopomenuli preskúmať „Informationes de Studiis et Moribus Alumnorum“, ktoré sme hojne našli v arcibiskupskom archíve a ostrihomskej metropolitnej knižnici.

17) Bolo nám dovolené nahliadnuť do nasledovných protokolov o vysviackach: „Liber continens Nomina eorum, qui ad ss. Ordines per Rm. d. Joannes Piber eppum Quinque-Eccl. etc. promoti sunt ab 1614.“ Nepretržite až po r. 1658. Originál v archíve trnavského vikariátu pod Matr. fol. 1. Nám poslúžila Palkovičova kópia z ostrihomskej metropolitnej knižnice. – Potom „Nomina ordinatorum tempore vicariatus domini Stephani Bartók a die 16. Febr. 1663.“ Nepretržite až po r. 1685. Taktiež Nomina ordinatorum in dioecesi Strigoniensi ab A. D. 1685 prostredníctvom sufragánov Juraja Fenešiho, Juraja Máriu a Trivultium, Blažeja Jaklina, Štefana Kadu, Ondreja Illéša, Ladislava Maťašovského, arcibiskupa Leopolda kardinála Koloniča a Štefana Dolného. Nepretržite až po r. 1710. Nájdu sa v origináli i v Palkovičovej kópii v ostrihomskej metropolitnej knižnici. Na konci tohto je výzva ku kontinuite: „Nech nasleduje r. 1711 v inej ucelenej knihe.“ Túto sme nemohli nájsť, ani Palkovič, ani ja. Taktiež „Matricula ordinatorum sub suffraganeatu Georgii Ghillányi ab 1721. usque 1727. In copia Palkovicsiana in Bibl. E. M. S.“ – Taktiež „Nomina eorum, quos comes Sigismundus Berényi de Karancs-Berény, eppus Mallensis, suffr. Strigon. ordinavit.“ Od r. 1728 do r. 1748. V origináli v ostrihomskej metropolitnej knižnici pod rukopismi MSS II. 321. Potom „Protocollum ordinatorum inde ab a. 1808 per Nicolaum Rauscher, Carolum l. b. Perényi, Josephum Christophorum Pauer, Stephanum Gosztonyi, Petrum de Ürmény et Anthonium Majthényi usque 1851.“

18) Takýmito prameňmi sú: „Nomina Parochorum quos ego (zrejme Štefan Bartók) sub vicariatu meo ad Parochias expedivi.“ Od r. 1663 nepretržite až po r. 1689. – Taktiež „Series Parochiarum collatarum Parochorum easdem administrantium ab a. 1689. sub vicariatu Blasii Jaklin.“ Nepretržite až po r. 1741. – Taktiež „Series Parochorum Parochiarumque sub vicariali gubernio Michaelis Ignatii Frivaisz“ atď. Od r. 1741 nepretržite až po r. 1777. V origináli a v Palkovičovej kópii od r. 1663 do r. 1763.

19) V arcibiskupskom archíve kategória 13.

20) Series Capellanorum ab a. 1749. continuative usque 1773.

21) Dispositiones et promotiones Cleri ADioec. Strigoniensis ab a. 1867. Continuative usque m. Jan. 1891.

22) Pri tomto pozeraní sme vypátrali najrôznejšie fascikle primaciálneho archívu. Ale dovolili nám prístup do archívu trnavského vikariátu cez kópie a výťahy dokumentov, ktoré si Juraj Palkovič vybral do rukopisného diela „Pragmatica ADioec. Strig. conscripta 1808.“ Sám o ňom poznamenal: „Pramene, odkiaľ sa môžu čerpať takéto poznámky, nie sú iné iba spisy v tabuľkách vikariátu, obzvlášť 5. trnavského úradu.“ Medzi nimi je najväčším momentom „Protocollum s. Sedis Spiritualis Strigoniensis.“ Od r. 1525 až po r. 1742.

23) Názov tohto diela je Fata Augustanae confessionis ecclesiarum a tempore reformationis usque ad synodum Pestiensem in comitatibus Hungariae: Gömöriensi, Liptoviensi, Árvaensi, Trenchiniensi, Nitriensi, Posoniensi, Barsiensi, Thurócziensi, Zoliensi, Nagy- et Kis-Honthensi. K tomu sa pripojuje: „Collectio Documentorum Historiam imprimis ecclesiasticam Evangelicorum in Hungaria illustrantium.“ Rukopisy v ostrihomskej metropolitnej knižnici pod II, 122, 439 a 41.

24) O tomto pozri protokol z vysviacok: „Peter de Ürmény sufragán Ostrihomského dištriktu dňa 28. októbra na sviatok apoštolov Šimona a Júdu roku 1836 v Ostrihome vo svätyni dočasného metropolitného chrámu promoval na kňazstvo Jána Šimora s dišpenzom kánonicky stanoveného veku 10 mesiacov a 18 dní.“